I. Právny rámec

II. Skutkový stav

III. Konanie pred Všeobecným súdom, uznesenie z 11. mája 2015 a napadnutý rozsudok

IV. Konanie na Súdnom dvore a návrhy účastníkov konania

V. O hlavnom odvolaní

A. O prvom odvolacom dôvode založenom na porušení článku 107 ods. 3 ZFEÚ

1. Tvrdenia účastníkov konania

2. Posúdenie

a) Prípustnosť

b) O veci samej

1) Prvá časť prvého odvolacieho dôvodu

2) O druhej časti prvého odvolacieho dôvodu

3) Tretia časť prvého odvolacieho dôvodu

4) O štvrtej časti prvého odvolacieho dôvodu

B. O druhom odvolacom dôvode založenom na porušení článku 288 ZFEÚ, článku 3 a článku 13 ods. 1 nariadenia GBER, ako aj zásady nediskriminácie

1. Tvrdenia účastníkov konania

2. Posúdenie

a) Prípustnosť

b) O veci samej

1) O prvej časti druhého odvolacieho dôvodu

i) Úvod

ii) Komisia má výhradnú právomoc posudzovať zlučiteľnosť pomoci bez ohľadu na jej výšku.

iii) Pomoc, ktorá spĺňa podmienky nariadenia GBER, nie je existujúcou pomocou

iv) Zlučiteľnosť je možné posúdiť na základe kritéria proporcionality stanoveného v oznámení z roku 2009.

v) Záver

2) O druhej časti druhého odvolacieho dôvodu

VI. Vzájomné odvolanie

A. Tvrdenia účastníkov konania

B. Posúdenie

1. O prípustnosti vzájomného odvolania

a) O prípustnosti vzájomného odvolania podaného proti uzneseniu z 11. mája 2015

b) Prípustnosť vzájomného odvolania proti napadnutému rozsudku v rozsahu, v akom obsahuje rozhodnutie povoľujúce návrh na vstup vedľajšieho účastníka do konania

c) Prípustnosť vzájomného odvolania podaného proti napadnutému rozsudku v rozsahu, v akom sa v ňom zohľadňujú tvrdenia, ktoré predložilo iba samotné Sasko

d) Neexistencia povinnosti Súdneho dvora rozhodnúť ex offo o prípustnosti vstupu vedľajšieho účastníka do prvostupňového konania

2. O veci samej

a) O prvom odvolacom dôvode, ktorý sa týka údajného porušenia článku 40 druhého odseku Štatútu Súdneho dvora

b) O druhom odvolacom dôvode, ktorý sa týka údajného nesprávneho posúdenia skutkových okolností

c) O treťom odvolacom dôvode, ktorý sa týka údajného porušenia pravidiel týkajúcich sa dôkazného bremena

VII. O trovách

VIII. Návrh

1. 

V tomto odvolaní Bayerische Motoren Werke AG (ďalej len „BMW“) navrhuje, aby Súdny dvor zrušil rozsudok Všeobecného súdu ( 2 ), ktorým tento zamietol žalobu o čiastočnú neplatnosť rozhodnutia Komisie C(2014) 4531 final o štátnej pomoci, ktorú Spolková republika Nemecko plánovala poskytnúť spoločnosti BMW na výstavbu novej fabriky v Lipsku (Nemecko) na výrobu dvoch nových modelov automobilov, ktorými sú model elektrického vozidla „i3“ a model hybridného vozidla „i8“ (ďalej len „sporné rozhodnutie“) ( 3 ).

2. 

V spornom rozhodnutí Komisia dospela k názoru, že rozhodnutie spoločnosti BMW investovať v Lipsku a nie v inej lokalite, ktorá tiež prichádzala do úvahy, konkrétne v Mníchove (Nemecko) a v ktorej by si podľa interných dokumentov spoločnosti tento projekt vyžadoval o 17 miliónov eur nižšie náklady, bolo spôsobené dostupnosťou štátnej pomoci. Komisia konštatovala, že pomoc, ktorá bola notifikovaná vo výške približne 45 miliónov eur, bola zlučiteľná s vnútorným trhom len do výšky rozdielu v nákladoch spoločnosti BMW pri investovaní v Lipsku a nákladoch pri investovaní v Mníchove, t. j. len do výšky 17 miliónov eur. Výška pomoci, ktorá presahovala 17 miliónov eur, bola vyhlásená za nezlučiteľnú s vnútorným trhom.

3. 

Všeobecný súd napadnutým rozsudkom zamietol odvolanie podané spoločnosťou BMW, ktorá žiadala o neplatnosť sporného rozhodnutia v rozsahu, v akom bola za nezlučiteľnú s vnútorným trhom vyhlásená tá časť notifikovanej pomoci, ktorá presahovala výšku 17 miliónov eur.

4. 

V odvolaní podanom na Súdny dvor sa kladie najmä otázka týkajúca sa primeranosti pomoci. V tejto veci sa takisto kladie otázka týkajúca sa prípustnosti vstupu vedľajšieho účastníka do konania pred Všeobecným súdom. Komisia podala vzájomné odvolanie, v ktorom žiada, aby Súdny dvor zrušil v prvom rade uznesenie Všeobecného súdu ( 4 ), ktorým Všeobecný súd vyhovel návrhu na vstup vedľajšieho účastníka do konania, ktorý predložil Freistaat Sachsen (Spolková krajina Sasko, Nemecko, ďalej len „Sasko“), v ktorej sa Lipsko nachádza, a po druhé napadnutý rozsudok v rozsahu, v akom zohľadňuje argumenty, ktoré uviedol výlučne vedľajší účastník konania, a v dôsledku tohto postupu obsahuje rozhodnutie týkajúce sa prípustnosti vedľajšieho účastníctva.

5.

V článku 6 ods. 2 nariadenia Komisie (ES) č. 800/2008 zo 6. augusta 2008 o vyhlásení určitých kategórií pomoci za zlučiteľné so spoločným trhom podľa článkov 87 a 88 zmluvy (Všeobecné nariadenie o skupinových výnimkách, ďalej len „nariadenie GBER“) ( 5 ) sa uvádza:

„Regionálna investičná pomoc poskytovaná na veľké investičné projekty sa notifikuje Komisii, ak celková výška pomoci zo všetkých zdrojov presahuje 75 % maximálnej výšky pomoci, ktorú by mohla dostať investícia s oprávnenými nákladmi vo výške 100 miliónov EUR, pri uplatnení štandardného stropu pomoci platného pre veľké podniky v schválenej regionálnej mape pomoci ku dňu, kedy sa má pomoc poskytnúť.“

6.

V článku 13 ods. 1 nariadenia GBER sa stanovuje:

„Schémy regionálnej investičnej pomoci a pomoci na podporu zamestnanosti sú zlučiteľné so spoločným trhom v zmysle článku 87 ods. 3 zmluvy a sú oslobodené od notifikačnej povinnosti podľa článku 88 ods. 3 zmluvy za predpokladu, že sú splnené podmienky stanovené v tomto článku.

…“

7.

Dňa 30. novembra 2010 Nemecko oznámilo Komisii svoj úmysel poskytnúť pomoc spoločnosti BMW vo forme investičného príspevku v celkovej výške 45257273 eur ( 6 ) na základe Investitionszulagengesetz 2010 (zákon o investičných podporách) zo 7. decembra 2008 v znení neskorších predpisov (ďalej len „IZG“) ( 7 ) na výstavbu fabriky v Lipsku na výrobu modelu elektrického vozidla „i3“ a modelu hybridného vozidla „i8“.

8.

Dňa 13. júla 2011 sa Komisia rozhodla začať konanie vo veci formálneho zisťovania podľa článku 108 ods. 2 ZFEÚ.

9.

Komisia 9. júla 2014 prijala sporné rozhodnutie, v ktorom konštatovala, ako už bolo uvedené v bode 2 vyššie, že notifikovaná pomoc je zlučiteľná s vnútorným trhom len do výšky 17 miliónov eur, čo zodpovedalo rozdielu v nákladoch pri investovaní v Lipsku a nákladoch pri investovaní v Mníchove. Časť notifikovanej pomoci, ktorá presahovala sumu 17 miliónov eur, konkrétne 28257273 eur, bola nezlučiteľná s vnútorným trhom.

10.

Dňa 19. septembra 2014 BMW podala návrh týkajúci sa neplatnosti sporného rozhodnutia v rozsahu, v akom bola výška pomoci, ktorá presahovala sumu 17 miliónov eur, vyhlásená za nezlučiteľnú s vnútorným trhom. BMW subsidiárne žiadala o zrušenie sporného rozhodnutia v rozsahu, v akom bola časť pomoci, ktorá presahovala výšku 17 miliónov eur, ale nepresahovala výšku oslobodenú od notifikačnej povinnosti podľa článku 6 ods. 2 nariadenia GBER (ktorá v prejednávanej veci predstavuje 22,5 milióna eur), vyhlásená za nezlučiteľnú s vnútorným trhom.

11.

Dňa 16. januára 2015 Sasko podalo návrh na vstup do konania ako vedľajší účastník na podporu spoločnosti BMW. Uznesením z 11. mája 2015 predseda piatej komory Všeobecného súdu vyhovel žiadosti Saska vstúpiť do konania ako vedľajší účastník konania. Predseda piatej komory Všeobecného súdu rozhodol, že Sasko malo záujem na rozhodnutí veci predloženej Všeobecnému súdu v zmysle článku 40 druhého odseku Štatútu Súdneho dvora Európskej únie vzhľadom na to, že vyhlásením pomoci za zlučiteľnú s vnútorným trhom len do výšky 17 miliónov eur Komisia odoprela Sasku prospech z ekonomických dôsledkov vyplývajúcich z poskytnutia pomoci v notifikovanej výške, takže sporné rozhodnutie malo skutočný vplyv na hospodárstvo regiónu.

12.

Všeobecný súd napadnutým rozsudkom zamietol žalobu o čiastočnú neplatnosť sporného rozhodnutia.

13.

Všeobecný súd zamietol prvý žalobný dôvod založený na porušení článku 108 ods. 3 ZFEÚ. Po prvé Všeobecný súd konštatoval, že Komisia nezanedbala svoju povinnosť vykonať dôkladné a nestranné preskúmanie počas postupu predbežného preskúmania a že mohla začať konanie vo veci formálneho zisťovania, a to z dôvodu, že nebolo možné vylúčiť možnosť, že stropy stanovené v bode 68 usmernení pre národnú regionálnu pomoc na roky 2007 – 2013 (ďalej len „usmernenia o regionálnej pomoci“) ( 8 ) boli presiahnuté. Po druhé Všeobecný súd konštatoval, že Komisia vykonala dôsledné a nestranné preskúmanie aj počas postupu formálneho zisťovania a že mohla preskúmať tiež to, či boli kritériá stanovené v oznámení Komisie o kritériách pre dôkladné posúdenie regionálnej pomoci pre veľké investičné projekty (ďalej len „oznámenie z roku 2009“) splnené ( 9 ) bez ohľadu na to, či boli uvedené stropy presiahnuté. Po tretie Komisia sa nedopustila zjavne nesprávneho posúdenia v súvislosti s uplatnením oznámenia z roku 2009.

14.

Všeobecný súd zamietol druhý žalobný dôvod založený na porušení článku 107 ods. 3 písm. c) ZFEÚ. Po prvé Komisia správne konštatovala, že podľa bodu 22 ods. 2 oznámenia z roku 2009 mala pomoc stimulačný účinok, keďže poskytla spoločnosti BMW stimul umiestniť svoju investíciu v Lipsku namiesto Mníchova. Po druhé Komisia sa nedopustila nesprávneho právneho posúdenia, keď rozhodla, že rozdiel v nákladoch pri investovaní v Lipsku a nákladoch pri investovaní v Mníchove predstavoval 17 miliónov eur, a že pomoc bola primeraná len do uvedenej výšky. Po tretie na to, aby Komisia vyhlásila časť pomoci, ktorá presahovala výšku 17 miliónov eur, za nezlučiteľnú s vnútorným trhom, Komisia nemusela vykonať ekonomickú analýzu a preukázať, že uvedená časť pomoci by negatívne ovplyvnila hospodársku súťaž. Po štvrté Komisia správne konštatovala, že posúdenie skutočných nákladov, ktoré Nemecko poskytlo po oznámení pomoci, nemohlo byť vzaté do úvahy.

15.

Napokon Všeobecný súd zamietol tretí žalobný dôvod, uvedený subsidiárne, založený na tom, že vyhlásením, že pomoc bola zlučiteľná s vnútorným trhom do výšky 17 miliónov eur, čiže do výšky, ktorá bola nižšia ako výška pomoci oslobodená od notifikačnej povinnosti podľa článku 6 ods. 2 nariadenia GBER (v prejednávanej veci 22,5 milióna eur), Komisia porušila článok 108 ods. 3 ZFEÚ a nariadenie GBER. Regionálnu pomoc, ktorá v prejednávanej veci presahovala individuálny strop vymedzujúci notifikačnú povinnosť, stanovený v článku 6 ods. 2 nariadenia GBER, bolo potrebné posúdiť nie podľa nariadenia GBER, ale na základe kritérií stanovených v oznámení z roku 2009. Komisia neprekročila svoju právomoc obmedzením výšky pomoci na výšku nižšiu, ako je výška pomoci oslobodená od notifikačnej povinnosti, vzhľadom na to, že pri pomoci oslobodenej od notifikačnej povinnosti sa len predpokladá, že je zlučiteľná s vnútorným trhom.

16.

Svojím odvolaním BMW podporovaná Saskom navrhuje, aby Súdny dvor:

17.

Komisia navrhuje, aby Súdny dvor:

18.

Komisia podala vzájomné odvolanie, v ktorom navrhuje, aby Súdny dvor:

19.

Sasko navrhuje, aby Súdny dvor:

20.

BMW navrhuje, aby Súdny dvor:

21.

Na pojednávaní 23. januára 2019 predniesli ústne pripomienky BMW, Komisia a Sasko.

22.

BMW uvádza dva odvolacie dôvody. Po prvé tvrdí, že Všeobecný súd porušil článok 107 ods. 3 ZFEÚ, keď dospel k záveru, že Komisia mohla obmedziť výšku pomoci na 17 miliónov eur bez toho, aby vykonala ekonomickú analýzu na účely overenia, že časť pomoci presahujúca 17 miliónov eur by viedla k narušeniu hospodárskej súťaže. Po druhé BMW tvrdí, že Všeobecný súd porušil článok 288 ZFEÚ, článok 3 a článok 13 ods. 1 nariadenia GBER, ako aj zákaz diskriminácie, keď dospel k záveru, že Komisia sa nedopustila nesprávneho právneho posúdenia, keď obmedzila výšku pomoci na sumu nižšiu, než je suma oslobodená od notifikačnej povinnosti stanovená v článku 6 ods. 2 nariadenia GBER, t. j. 22,5 milióna eur.

23.

V prvom odvolacom dôvode BMW tvrdí, že Všeobecný súd porušil článok 107 ods. 3 ZFEÚ, keď v bodoch 145 až 149 napadnutého rozsudku rozhodol, že Komisia mohla obmedziť pomoc na výšku 17 miliónov eur, t. j. na výšku zodpovedajúcu rozdielu v nákladoch pri investovaní v Lipsku a nákladoch pri investovaní v Mníchove bez toho, aby overila, že časť pomoci presahujúca 17 miliónov eur by viedla k narušeniu hospodárskej súťaže.

24.

Prvý odvolací dôvod sa skladá zo štyroch častí.

25.

V prvej časti prvého odvolacieho dôvodu BMW tvrdí, že nemožno predpokladať, že každá výška pomoci presahujúca výšku pomoci, ktorá je v súlade s bodom 33 oznámenia z roku 2009 považovaná za primeranú, t. j. že každá časť pomoci presahujúca rozdiel v nákladoch by viedla k narušeniu hospodárskej súťaže. V článku 107 ods. 3 písm. c) ZFEÚ sa napokon zakazuje len pomoc, ktorá „nepriaznivo neovplyvní podmienky obchodu tak, že by to bolo v rozpore so spoločným záujmom“. Komisia teda nemôže vyhlásiť výšku pomoci presahujúcu rozdiel v nákladoch za nezlučiteľnú s vnútorným trhom bez vymedzenia relevantného trhu a bez posúdenia postavenia príjemcu na dotknutom trhu.

26.

V druhej časti prvého odvolacieho dôvodu BMW tvrdí, že konštatovanie Všeobecného súdu v bode 149 napadnutého rozsudku, že Komisia nemala povinnosť overiť, že časť pomoci, ktorá presahuje výšku 17 miliónov eur narušuje hospodársku súťaž, je v rozpore s judikatúrou.

27.

V tretej časti prvého odvolacieho dôvodu BMW tvrdí, že Všeobecný súd mal Komisiu napadnúť, že nerozptýlila pochybnosti týkajúce sa presného vymedzenia relevantného trhu a postavenia príjemcu na tomto trhu.

28.

Vo štvrtej časti prvého odvolacieho dôvodu BMW tvrdí, že konštatovaním, že pomoc vo výške 17 miliónov eur bola dostatočným dôvodom na prijatie rozhodnutia investovať v Lipsku, Všeobecný súd skreslil skutkový stav. Dôvodom je skutočnosť, že toto rozhodnutie bolo prijaté na základe predpokladu, že pomoc bude poskytnutá až do výšky 50 miliónov eur.

29.

Komisia sa domnieva, že prvý odvolací dôvod je neprípustný v celom rozsahu a čiastočne nedôvodný.

30.

Komisia sa domnieva, že prvá časť prvého odvolacieho dôvodu je neprípustná, keďže predstavuje nový dôvod. V prvej časti odvolacieho dôvodu BMW pred Súdnym dvorom tvrdí, že Všeobecný súd konštatovaním, že Komisia nemala povinnosť posúdiť negatívny vplyv na hospodársku súťaž, porušil článok 107 ods. 1 ZFEÚ. BMW však pred Všeobecným súdom uviedla údajné porušenie odseku 3 článku 107 ZFEÚ, a nie odseku 1 uvedeného ustanovenia.

31.

Podľa Komisie je druhá časť prvého odvolacieho dôvodu takisto neprípustná. Buď je odvolací dôvod odvolateľky založený na porušení článku 107 ods. 1 ZFEÚ, čo predstavuje nový dôvod, a je preto neprípustný, alebo je odvolací dôvod odvolateľky založený na porušení článku 107 ods. 3 ZFEÚ. V druhom prípade však z judikatúry citovanej odvolateľkou jasne vyplýva, že tým, čo v skutočnosti spochybňuje, je klasifikácia sporného štátneho opatrenia ako štátnej pomoci v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ, čo opäť predstavuje nový dôvod. V každom prípade je druhá časť prvého odvolacieho dôvodu nedôvodná, keďže na účely vyhlásenia pomoci vo výške presahujúcej 17 miliónov eur za nezlučiteľnú s vnútorným trhom nemala Komisia povinnosť posúdiť, či by uvedená suma viedla k narušeniu hospodárskej súťaže.

32.

Podľa Komisie je tretia časť prvého odvolacieho dôvodu neprípustná. Pokiaľ je odvolanie založené na porušení článku 107 ods. 1 ZFEÚ, predstavuje to nový dôvod. Pokiaľ je odvolanie založené na porušení článku 107 ods. 3 ZFEÚ, nespĺňa požiadavky článku 168 ods. 1 písm. d) a článku 169 ods. 2 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora. V každom prípade je tretia časť prvého odvolacieho dôvodu nedôvodná.

33.

Komisia sa domnieva, že štvrtá časť prvého odvolacieho dôvodu je neprípustná vzhľadom na to, že odvolateľka nešpecifikovala, ktoré body napadnutého rozsudku spochybňuje. V každom prípade je štvrtá časť prvého odvolacieho dôvodu nedôvodná, keďže Všeobecný súd v bode 154 napadnutého rozsudku konštatoval, že dokumenty, ktoré údajne preukazujú, že rozdiel medzi nákladmi pri investovaní v Lipsku a nákladmi pri investovaní v Mníchove by predstavovali takmer 50 miliónov eur, a nie 17 miliónov eur, boli vypracované až po prijatí rozhodnutia investovať v Lipsku, a preto sa Komisia o ne nemohla opierať. Okrem toho je povinnosťou dotknutého členského štátu, aby poskytol všetky informácie a umožnil tak Komisii overiť, že podmienky zlučiteľnosti sú splnené.

34.

BMW tvrdí, že prvý odvolací dôvod je prípustný.

35.

Sasko úplne súhlasí s pripomienkami predloženými spoločnosťou BMW. Tvrdí, že Všeobecný súd porušil článok 107 ods. 3 ZFEÚ. Po prvé Komisia dospela k nesprávnemu záveru, že možný produktový trh by mal zahŕňať najnižšiu úroveň, pre ktorú sú k dispozícii štatistické údaje, čo znamená trh s elektrickými vozidlami, a takisto nesprávne konala, keď nevymedzila príslušný zemepisný trh. Všeobecný súd nesprávne konštatoval, že nebolo potrebné sa zaoberať otázkou vymedzenia trhu, keďže Komisia mohla začať postup formálneho zisťovania aj v prípade, že stropy stanovené v bode 68 usmernení o regionálnej pomoci neboli presiahnuté. Po druhé tým, že Všeobecný súd konštatoval, že Komisia mohla obmedziť výšku pomoci na rozdiel v nákladoch, nesprávne prispôsobil pojem stimulačného účinku pojmu primeranosti pomoci. Po tretie Všeobecný súd nesprávne konštatoval, že Komisia má povinnosť overiť negatívne účinky na hospodársku súťaž len potom, ako dospeje k názoru, že pomoc je potrebná.

36.

V spornom rozhodnutí Komisia vyhlásila za nezlučiteľnú s vnútorným trhom tú časť notifikovanej pomoci, ktorá presahovala rozdiel medzi nákladmi pri investovaní v Lipsku a nákladmi pri investovaní v Mníchove, t. j. časť notifikovanej pomoci presahujúcu 17 miliónov eur. V prvom odvolacom dôvode BMW tvrdí, že Všeobecný súd porušil článok 107 ods. 3 ZFEÚ, keď dospel k záveru, že Komisia mohla obmedziť výšku pomoci na rozdiel v nákladoch bez toho, aby vykonala ekonomickú analýzu na účely overenia, že časť pomoci presahujúca rozdiel v nákladoch by viedla k narušeniu hospodárskej súťaže.

37.

V prvom rade je potrebné zamietnuť námietku Komisie o neprípustnosti prvej, druhej a tretej časti prvého odvolacieho dôvodu, podľa ktorej sú tieto časti založené na porušení článku 107 ods. 1 ZFEÚ, a že tento dôvod nebol predložený Všeobecnému súdu. Je pravda, že v odvolacom dôvode sa uvádza odkaz na článok 107 ods. 1 ZFEÚ a že proti porušeniu tohto odseku nebolo namietané pred Všeobecným súdom. V odvolaní sa však uvádza aj odkaz na článok 107 ods. 3 ZFEÚ, voči ktorému bolo namietané pred Všeobecným súdom. Z argumentov predložených spoločnosťou BMW, ktoré sa týkajú posúdenia primeranosti pomoci, jasne vyplýva, že prvý odvolací dôvod vychádza z porušenia článku 107 odseku 3, a nie odseku 1 ZFEÚ.

38.

V druhom rade námietka týkajúca sa neprípustnosti tretej časti prvého odvolacieho dôvodu predložená Komisiou z dôvodu, že v tejto súvislosti neboli poskytnuté žiadne argumenty, ako sa to vyžaduje v článku 168 ods. 1 písm. d) Rokovacieho poriadku Súdneho dvora, musí byť zamietnutá. V tretej časti prvého odvolacieho dôvodu BMW tvrdí, že aby mohlo byť opatrenie pomoci vyhlásené za nezlučiteľné s vnútorným trhom, Komisia musí preukázať, že opatrenie má negatívny vplyv na hospodársku súťaž a na tento účel musí vymedziť relevantný trh a posúdiť postavenie príjemcu na tomto trhu. BMW preto predkladá argumenty na podporu námietky vychádzajúcej z toho, že nerozptýlením pochybností týkajúcich sa vymedzenia trhu Komisia porušila článok 107 ods. 3 ZFEÚ.

39.

Podobne musí byť zamietnutá námietka Komisie o neprípustnosti tretej časti prvého odvolacieho dôvodu na základe toho, že sa v nej presne neoznačujú body napadnutého rozsudku, ktoré sa spochybňujú, ako sa vyžaduje v článku 169 ods. 2 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora. V prvom odvolacom dôvode sa odkazuje na body 145 až 149 napadnutého rozsudku. V týchto bodoch Všeobecný súd skonštatoval, že Komisia nemá povinnosť preukázať na účely obmedzenia opatrenia pomoci na sumu považovanú za primeranú, že časť pomoci presahujúca túto sumu má negatívne účinky na hospodársku súťaž a že by posilnila postavenie príjemcu na trhu. Tretia časť prvého odvolacieho dôvodu, ako je zhrnutý v predchádzajúcom bode, teda správne spochybňuje body 145 až 149 napadnutého rozsudku.

40.

Po tretie je podľa môjho názoru potrebné vyhovieť námietke neprípustnosti štvrtej časti prvého odvolacieho dôvodu vzneseného Komisiou z dôvodu, že sa v nej presne neoznačujú body napadnutého rozsudku, ktoré sa spochybňujú. Je to z toho dôvodu, že vo štvrtej časti prvého odvolacieho dôvodu BMW tvrdí, že Všeobecný súd skreslil skutkový stav a dôkazy, keď konštatoval, že rozhodnutie investovať v Lipsku bolo prijaté na základe predpokladu, že pomoc bude poskytnutá vo výške 17 miliónov eur, a nie vo výške takmer 50 miliónov eur. Všeobecný súd túto otázku rieši v bodoch 154 až 161 napadnutého rozsudku. V prvom odvolacom dôvode je však uvedený len odkaz na body 145 až 149 napadnutého rozsudku.

41.

Dospel som k záveru, že prvá, druhá a tretia časť prvého odvolacieho dôvodu sú prípustné, ale štvrtá časť tohto dôvodu je neprípustná.

42.

V prvej časti prvého odvolacieho dôvodu BMW tvrdí, že Všeobecný súd porušil článok 107 ods. 3 ZFEÚ, keď konštatoval, že Komisia mohla predpokladať, že časť notifikovanej pomoci presahujúca rozdiel medzi nákladmi pri investovaní v Lipsku a nákladmi pri investovaní v Mníchove bude viesť k narušeniu hospodárskej súťaže. Komisia mala podľa spoločnosti BMW povinnosť preukázať, že táto časť pomoci by viedla k narušeniu hospodárskej súťaže a na tento účel vykonať ekonomickú analýzu.

43.

Domnievam sa, že prvú časť prvého odvolacieho dôvodu treba zamietnuť.

44.

Podľa oznámenia z roku 2009 sa nevyžaduje, aby Komisia na účely vyhlásenia opatrenia pomoci za nezlučiteľné s vnútorným trhom preukázala, že opatrením by sa narušila hospodárska súťaž.

45.

V oznámení z roku 2009 sú stanovené kritériá, ktoré sa uplatňujú na posúdenie zlučiteľnosti regionálnej pomoci poskytnutej veľkým investičným projektom ( 10 ), keď, ako v prejednávanej veci ( 11 ), bol začatý postup formálneho zisťovania. ( 12 ) Podľa uvedeného oznámenia musí Komisia vyvážiť pozitívny vplyv, ktorý regionálna pomoc môže mať, „najmä pokiaľ ide o podporu súdržnosti prostredníctvom pritiahnutia investícií do znevýhodnených oblastí“ s „možnými negatívnymi vplyvmi“ na konkurentov príjemcu a iné regióny. ( 13 )

46.

Na jednej strane by Komisia mala posúdiť pozitívne účinky opatrenia regionálnej pomoci. Účelom tohto opatrenia by malo byť po prvé pomôcť znížiť rozdiely medzi úrovňami rozvoja rôznych regiónov v EÚ, po druhé by toto opatrenie malo byť vhodným nástrojom na dosiahnutie tohto cieľa, po tretie malo by mať stimulačný účinok a po štvrté malo by byť primerané. ( 14 ) Pokiaľ ide konkrétne o tretiu podmienku, je splnená v dvoch možných scenároch: buď vtedy, keby sa investícia bez pomoci nerealizovala (prvý scenár), alebo keby sa v dôsledku neposkytnutia pomoci investícia uskutočnila na inom mieste (druhý scenár). V prejednávanej veci sa skonštatovalo, že pomoc mala stimulačný účinok na základe druhého scenára, keďže v prípade neposkytnutia pomoci by sa investícia uskutočnila v Mníchove, a nie v Lipsku. ( 15 ) Pokiaľ ide o štvrtú podmienku, pomoc sa považuje za primeranú len v situácii uvedenej v druhom scenári, ak sa rovná rozdielu medzi nákladmi príjemcu pri investovaní v podporovanom regióne a nákladmi pri investovaní v inom regióne. V prejednávanej veci bola výška pomoci obmedzená na 17 miliónov eur, pretože rozdiel pre BMW medzi nákladmi pri investovaní v Lipsku a nákladmi pri investovaní v Mníchove predstavoval 17 miliónov eur. ( 16 )

47.

Na strane druhej by pozitívne účinky opísané v predchádzajúcom bode mali byť vyvážené negatívnymi účinkami, ktoré opatrenie pomoci môže mať na hospodársku súťaž, a to konkrétne vytvorenie trhovej sily a vytvorenie alebo zachovanie neúčinných trhových štruktúr a jeho negatívne účinky na obchod. ( 17 )

48.

Podľa oznámenia z roku 2009 môže Komisia vykonať test vyváženosti len v prípade, že opatrenie pomoci bolo označené za potrebné na uskutočnenie investície v príslušnom podporovanom regióne, ako sa uvádza v bode 46 vyššie. V súlade s bodom 52 uvedeného oznámenia „ak Komisia označí pomoc za nevyhnutný stimul na uskutočnenie investície v príslušnom regióne, bude vykonávať test vyváženosti pozitívnych účinkov… voči jeho negatívnym účinkom“ ( 18 ).

49.

Naopak, ak sa Komisia domnieva, že opatrenie pomoci nie je potrebné, môže toto opatrenie vyhlásiť za nezlučiteľné s vnútorným trhom bez overenia, či toto opatrenie narúša hospodársku súťaž.

50.

Z toho vyplýva, že ak opatrenie pomoci nie je nevyhnutné na uskutočnenie investície v dotknutom podporovanom regióne, toto opatrenie môže byť vyhlásené za nezlučiteľné s vnútorným trhom aj v prípade, že existujú dôkazy (predložené dotknutým členským štátom), že opatrenie nebude mať za následok narušenie hospodárskej súťaže alebo zvýšenie konkurencie. Účinky opatrenia pomoci na hospodársku súťaž, či už pozitívne alebo negatívne, ktoré sa nepovažuje za nevyhnutné, sa jednoducho podľa oznámenia z roku 2009 nezohľadňujú.

51.

Chcel by som zdôrazniť, že odkaz v bode 52 oznámenia z roku 2009 na pomoc, ktorá bola označená za „nevyhnutný stimul na uskutočnenie investície v príslušnom regióne“, treba chápať ako odkaz na pomoc, pri ktorej sa konštatovalo, že má nielen stimulačný účinok, ale že je aj primeraná. V prípade, že je pomoc nevyhnutná, ale neprimeraná, môže byť časť pomoci presahujúca primeranú výšku vyhlásená za nezlučiteľnú s vnútorným trhom, aj keď existujú dôkazy o tom, že by neviedla k narušeniu hospodárskej súťaže. V tejto súvislosti by som rád poznamenal, že časť pomoci presahujúcu primeranú výšku možno považovať za pomoc, ktorá nemá stimulačný účinok. Okrem toho by bolo v rozpore s opodstatnením regionálnej pomoci konštatovať, že neexistencia negatívnych účinkov opatrenia pomoci na hospodársku súťaž kompenzuje jeho neprimeranú výšku, a preto je potrebné ju vyhlásiť za zlučiteľnú s vnútorným trhom.

52.

Dospel som k záveru, že podľa oznámenia z roku 2009 nemá Komisia na účely obmedzenia výšky notifikovanej pomoci na rozdiel medzi nákladmi pri investovaní v dotknutom regióne a nákladmi pri investovaní na inom mieste povinnosť preukázať, že časť pomoci, ktorá prevyšuje rozdiel v nákladoch, by viedla k narušeniu hospodárskej súťaže.

53.

Podotýkam, že BMW nespochybnila zákonnosť oznámenia z roku 2009.

54.

Z toho vyplýva, že Všeobecný súd sa nedopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď v bode 146 napadnutého rozsudku rozhodol, že pokiaľ ide o časť pomoci, pri ktorej sa konštatovalo, že bola neprimeraná z dôvodu prekročenia rozdielu medzi nákladmi pri investovaní v Lipsku a nákladmi pri investovaní v Mníchove, Komisia mohla „predpokladať“, že by narušila hospodársku súťaž a že nemala povinnosť pred vyhlásením tejto časti pomoci za nezlučiteľnú s vnútorným trhom „preskúma[ť] prípadné pozitívne účinky“.

55.

V druhej časti prvého odvolacieho dôvodu BMW tvrdí, že konštatovanie Všeobecného súdu, že Komisia môže vyhlásiť za nezlučiteľnú s vnútorným trhom časť pomoci presahujúcu rozdiel v nákladoch bez preukázania, že táto časť narušuje hospodársku súťaž, je v rozpore s judikatúrou.

56.

Podľa môjho názoru treba druhú časť prvého odvolacieho dôvodu zamietnuť.

57.

BMW sa odvoláva na rozsudok vo veci Wam, v ktorom Súdny dvor konštatoval, že Komisia mala „preskúmať, či môžu… pomoci… narušiť hospodársku súťaž“. ( 19 )Toto vyhlásenie sa však týka klasifikácie opatrenia pomoci ako štátnej pomoci v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ, a nie posúdenia zlučiteľnosti tejto pomoci s vnútorným trhom. Okrem toho vo veci Wam Súdny dvor konštatoval, a to v bode, ktorý nasleduje po bode obsahujúcom citované tvrdenie, že Komisia „nemusela vykonať hospodársku analýzu skutočnej situácie na relevantnom trhu“ na účely klasifikovania štátneho opatrenia ako štátnej pomoci. ( 20 )

58.

Je pravda, že Všeobecný súd sa nemal v bode 149 napadnutého rozsudku opierať o uvedenú citáciu z rozsudku vo veci Wam, keďže táto citácia sa týka klasifikácie štátneho opatrenia ako štátnej pomoci, a nie posúdenia zlučiteľnosti pomoci. Faktom však zostáva, že Všeobecný súd v bode 146 napadnutého rozsudku správne rozhodol, že na účely konštatovania, že neprimeraná pomoc je nezlučiteľná s vnútorným trhom, Komisia nemá povinnosť analyzovať pozitívne účinky na hospodársku súťaž, ktoré táto pomoc môže mať, inými slovami, od Komisie sa v tejto súvislosti nevyžaduje vykonanie ekonomickej analýzy.

59.

BMW sa takisto opiera o rozsudok vo veci Smurfit Kappa, ktorá sa týkala regionálnej pomoci pre veľký investičný projekt (výstavba papierne v Brandenbursku‑Nordost). Je pravda, že v uvedenom rozsudku Všeobecný súd konštatoval, že Komisia sa nemohla na účely vyhlásenia pomoci za zlučiteľnú „obmedzi[ť] len na preskúmanie, či nevýhody zapríčinené dotovaným projektom a spočívajúce v narušení hospodárskej súťaže zostávajú na obmedzenej úrovni, ale nie, či prínosy pre regionálny rozvoj presahujú nevýhody akokoľvek malé“ ( 21 ). Zdôrazňujem však, že vo veci Smurfit Kappa Všeobecný súd uviedol, že v čase vydania rozhodnutia napadnutého v uvedenom rozsudku ešte oznámenie z roku 2009 nebolo prijaté. ( 22 )

60.

BMW sa okrem toho opiera o rozsudok vo veci Kotnik, v ktorej Súdny dvor konštatoval, že „prijatie oznámenia… nezbavuje Komisiu jej povinnosti preskúmať konkrétne výnimočné okolnosti, na ktoré v osobitnom prípade poukazuje členský štát, aby sa domáhal priameho uplatnenia článku 107 ods. 3 písm. b) ZFEÚ, a prípadne odôvodniť to, že takejto žiadosti nevyhovela“ ( 23 ).Z toho však nevyplýva, že v prejednávanej veci mala Komisia posúdiť zlučiteľnosť predmetnej pomoci, a to nie podľa oznámenia z roku 2009, ale podľa článku 107 ods. 3 ZFEÚ. V prípade, že sa v oznámení stanovujú kritériá pre posúdenie zlučiteľnosti určitej pomoci, zlučiteľnosť je možné posúdiť podľa článku 107 ods. 3 ZFEÚ len na žiadosť dotknutého členského štátu, ktorý musí z právneho hľadiska dostatočne preukázať, že existujú mimoriadne okolnosti, ktoré vyžadujú priame uplatnenie tohto ustanovenia. ( 24 ) V prejednávanej veci sa však netvrdí, že Nemecko požiadalo o priame uplatnenie článku 107 ods. 3 ZFEÚ.

61.

Dospel som k záveru, že druhá časť prvého odvolacieho dôvodu musí byť zamietnutá.

62.

V tretej časti prvého odvolacieho dôvodu BMW tvrdí, že Všeobecný súd porušil článok 107 ods. 3 ZFEÚ, keď Komisii nevytkol, že nerozptýlila pochybnosti týkajúce sa vymedzenia relevantného trhu a postavenia príjemcu na tomto trhu. Keby Komisia vymedzila relevantný trh, zistila by, že príjemca na tomto trhu nemal žiadnu trhovú silu, a preto nebolo nutné obmedziť notifikovanú pomoc na 17 miliónov eur.

63.

Je pravda, že podľa bodu 37 oznámenia z roku 2009 „aby Komisia mohla posúdiť podiely na trhu a možnú nadmernú kapacitu na trhu v štrukturálnom úpadku, musí vymedziť relevantný trh výrobkov a relevantný geografický trh“. Tento bod je však súčasťou oddielu 3 oznámenia z roku 2009, ktorý sa týka negatívnych účinkov pomoci. Dospel som k záveru, že tieto účinky nie je potrebné posúdiť v prípade, keď bolo konštatované, že pomoc je neprimeraná. V takejto situácii Komisia „nemusí“ vymedziť relevantný trh.

64.

V dôsledku toho treba tretiu časť prvého odvolacieho dôvodu zamietnuť.

65.

Vo štvrtej časti prvého odvolacieho dôvodu BMW tvrdí, že Všeobecný súd skreslil skutkový stav a dôkazy, keď konštatoval, že rozhodnutie investovať v Lipsku bolo prijaté na základe predpokladu, že pomoc bude poskytnutá do výšky 17 miliónov eur, a nie do výšky takmer 50 miliónov eur.

66.

Ako už bolo uvedené v bode 40 vyššie, štvrtá časť prvého odvolacieho dôvodu je podľa môjho názoru neprípustná. Pokiaľ by ju však Súdny dvor považoval za prípustnú, preukážem, že je v každom prípade nedôvodná.

67.

V tejto súvislosti stačí uviesť, že v dokumentoch spoločnosti z decembra 2009 sa odhadovalo, že rozdiel v nákladoch medzi oboma lokalitami predstavoval 17 miliónov eur, ( 25 )a že až v septembri 2012, teda potom, ako bol projekt týkajúci sa investovania v Lipsku oznámený Komisii 30. novembra 2010, ( 26 ) Nemecko uviedlo, že by k pôvodnej sume vo výške 17 miliónov eur mali byť pripočítané dodatočné náklady vo výške 29 miliónov eur. ( 27 ) Všeobecný súd preto neskreslil skutkový stav ani dôkazy, keď v bode 160 napadnutého rozsudku rozhodol, že rozhodnutie investovať v Lipsku bolo prijaté na základe rozdielu v nákladoch vo výške 17 miliónov eur, a že nie je možné zohľadniť dodatočné náklady vo výške 29 miliónov eur.

68.

Dospel som k záveru, že prvý odvolací dôvod by mal byť zamietnutý ako čiastočne neprípustný (pokiaľ ide o štvrtú časť) a čiastočne nedôvodný (pokiaľ ide o prvú, druhú a tretiu časť).

69.

Druhý odvolací dôvod podporuje návrh predložený subsidiárne, v ktorom sa žiada o zrušenie sporného rozhodnutia v rozsahu, v akom bola za nezlučiteľnú s vnútorným trhom vyhlásená časť pomoci presahujúca 17 miliónov eur, ale nepresahujúca strop vymedzujúci notifikačnú povinnosť, stanovený v článku 6 ods. 2 nariadenia GBER, ktorý v prejednávanej veci predstavuje 22,5 milióna eur.

70.

Druhý odvolací dôvod je rozdelený na dve časti.

71.

V prvej časti druhého odvolacieho dôvodu BMW tvrdí, že Všeobecný súd porušil po prvé článok 288 ZFEÚ a po druhé článok 3 a článok 13 ods. 1 nariadenia GBER tým, že v spornom rozhodnutí potvrdil obmedzenie výšky pomoci na sumu nižšiu, ako je suma oslobodená od notifikačnej povinnosti.

72.

Po prvé BMW tvrdí, že Všeobecný súd porušil článok 288 ZFEÚ. Potvrdením obmedzenia výšky pomoci na sumu nižšiu, ako je suma stanovená v článku 6 ods. 2 nariadenia GBER, v spornom rozhodnutí Všeobecný súd umožnil, aby sa rozhodnutie odchýlilo od nariadenia, a tým porušil článok 288 ZFEÚ. To nie je v súlade s cieľom regionálnej pomoci a schémou nariadenia GBER.

73.

Po druhé BMW tvrdí, že Všeobecný súd porušil článok 3 a článok 13 ods. 1 nariadenia GBER. Pomoc vo výške nižšej, ako je strop stanovený v článku 6 ods. 2 uvedeného nariadenia, musí byť považovaná za zlučiteľnú s vnútorným trhom a ako taká za existujúcu pomoc v zmysle článku 1 písm. b) nariadenia Rady (ES) č. 659/1999. ( 28 )

74.

V druhej časti druhého odvolacieho dôvodu BMW tvrdí, že Všeobecný súd porušil zásadu nediskriminácie tým, že v spornom rozhodnutí potvrdil obmedzenie pomoci na sumu nižšiu, ako je suma oslobodená od notifikačnej povinnosti. Je to z toho dôvodu, že ktorémukoľvek konkurentovi spoločnosti BMW mohla byť poskytnutá pomoc v sume rovnajúcej sa sume stanovej v článku 6 ods. 2 nariadenia GBER.

75.

Komisia tvrdí, že druhý odvolací dôvod je neprípustný, keďže ide o nový dôvod, a že je v každom prípade nedôvodný.

76.

Podľa Komisie je prvá časť druhého odvolacieho dôvodu nedôvodná. Pomoc, ktorá je oslobodená od notifikačnej pomoci podľa článku 3 a článku 13 ods. 1 nariadenia GBER, nepredstavuje existujúcu pomoc v zmysle článku 1 písm. b) nariadenia č. 659/1999. Predovšetkým nepredstavuje schválenú pomoc v zmysle bodu ii) uvedeného ustanovenia.

77.

Komisia sa domnieva, že druhá časť druhého odvolacieho dôvodu je nedôvodná. Po prvé argument spoločnosti BMW je hypotetický. Po druhé by takémuto hypotetickému konkurentovi bola poskytnutá pomoc vo výške stanovej v článku 6 ods. 2 nariadenia GBER, len ak by boli splnené všetky podmienky stanovené v uvedenom nariadení. Po tretie by BMW nebola v tej istej situácii ako tento konkurent vzhľadom na to, že by mu bola poskytnutá oslobodená pomoc, pričom spoločnosti BMW by bola poskytnutá schválená pomoc. Po štvrté v prípade výskytu rozdielneho zaobchádzania by to malo byť pripísané dotknutému členskému štátu, a nie Komisii.

78.

V odpovedi na to BMW tvrdí, že prvá a druhá časť druhého odvolacieho dôvodu sú prípustné, keďže nie sú novými dôvodmi.

79.

Sasko tvrdí, že Všeobecný súd porušil po prvé článok 288 ZFEÚ a po druhé článok 3 a článok 13 ods. 1 nariadenia GBER tým, že v spornom rozhodnutí potvrdil obmedzenie výšky pomoci na sumu nižšiu, ako je suma oslobodená od notifikačnej povinnosti. Podľa Saska pomoc, ktorá nepresahuje strop vymedzujúci notifikačnú povinnosť, stanovený v článku 6 ods. 2 nariadenia GBER, nemôže vzbudzovať obavy týkajúce sa hospodárskej súťaže. Pomoc by mala byť poskytnutá až do výšky tohto stropu, a to v súlade s poznámkou pod čiarou k bodu 56 oznámenia z roku 2009. Akékoľvek iné riešenie by viedlo k nepriaznivému zaobchádzaniu s notifikovanou pomocou a bolo by porušením zásady právnej istoty a zásady legitímnej dôvery.

80.

Druhý odvolací dôvod podporuje návrh predložený subsidiárne, v ktorom sa žiada o zrušenie sporného rozhodnutia v rozsahu, v akom bola za nezlučiteľnú s vnútorným trhom vyhlásená časť pomoci presahujúca 17 miliónov eur, ale nepresahujúca strop stanovený v článku 6 ods. 2 nariadenia GBER. V tomto odvolacom dôvode BMW uvádza porušenie po prvé článku 288 ZFEÚ a článku 3 a článku 13 ods. 1 nariadenia GBER a po druhé zásady nediskriminácie.

81.

Komisia tvrdí, že prvá a druhá časť druhého odvolacieho dôvodu sú neprípustné, keďže neboli vznesené pred Všeobecným súdom.

82.

Domnievam sa, že tieto námietky neprípustnosti by mali byť zamietnuté.

83.

Po prvé Komisia tvrdí, že námietka založená na porušení článku 3 a článku 13 ods. 1 nariadenia GBER predstavuje nový odvolací dôvod.

84.

Je pravda, že v návrhu podanom na Všeobecnom súde BMW namietala len proti porušeniu nariadenia GBER. Neoznačila, ktoré ustanovenia uvedeného nariadenia Komisia údajne porušila. Hlavne neuviedla žiadny odkaz na článok 3 alebo článok 13 ods. 1 nariadenia GBER. Námietka spoločnosti BMW vznesená pred Všeobecným súdom, že „aj v prípade notifikácie musí byť vždy pomoc do výšky stropu vymedzujúceho notifikačnú povinnosť považovaná za zlučiteľnú s vnútorným trhom“, však musí byť vykladaná len ako odkaz na článok 3 a článok 13 ods. 1 nariadenia GBER, a to vzhľadom na to, že práve v týchto ustanoveniach sa uvádza, že pomoc, ktorá spĺňa podmienky stanovené v uvedenom nariadení (predovšetkým, že pomoc, ktorá je nižšia ako strop vymedzujúci notifikačnú povinnosť, stanovený v článku 6 ods. 2 nariadenia) je zlučiteľná s vnútorným trhom. Preto námietku založenú na porušení článku 3 a článku 13 ods. 1 nariadenia GBER nemožno považovať za nový odvolací dôvod.

85.

Po druhé Komisia tvrdí, že námietka spoločnosti BMW založená na porušení článku 288 ZFEÚ nebola vznesená pred Všeobecným súdom.

86.

Argumenty spoločnosti BMW predložené Súdnemu dvoru možno zhrnúť takto. Nariadením GBER sa členským štátom priznala právomoc posudzovať zlučiteľnosť pomoci, ktorá nepresahuje strop stanovený v článku 6 ods. 2 uvedeného nariadenia, s vnútorným trhom, čím bola Komisii táto právomoc odobraná. V dôsledku toho v prípade, že Komisia vykonáva túto právomoc, ako je to v prejednávanej veci, a posudzuje zlučiteľnosť pomoci, ktorá nepresahuje príslušný strop, s vnútorným trhom, rozhodnutie uvedenej inštitúcie je porušením článku 288 ZFEÚ. Z uvedeného ustanovenia vyplýva, že nariadenia, na rozdiel od rozhodnutí, majú všeobecnú platnosť a že v dôsledku toho majú pred rozhodnutiami prednosť.

87.

Je pravda, že v konaní pred Všeobecným súdom BMW nevzniesla námietku založenú na porušení článku 288 ZFEÚ. BMW však vo svojom návrhu pred Všeobecným súdom namietala, že obmedzením výšky pomoci na sumu nižšiu, ako je suma oslobodená od notifikačnej povinnosti, „Komisia prekročila svoju právomoc a neoprávnene obmedzila právomoc [Nemecka] poskytnúť pomoc bez predchádzajúcej notifikácie podľa schváleného režimu IZG“. Preto napriek tomu, že nebol uvedený žiadny odkaz na článok 288 ZFEÚ, dôvod, že Komisia nemala žiadnu právomoc posúdiť zlučiteľnosť časti pomoci, ktorá nepresahovala strop stanovený v článku 6 ods. 2 nariadenia GBER a že hierarchia noriem bola porušená, nemôže byť považovaný za nový odvolací dôvod.

88.

Po tretie Komisia tvrdí, že námietka založená na porušení zásady nediskriminácie je nová.

89.

V tejto súvislosti stačí poukázať na to, že vo svojom návrhu pred Všeobecným súdom BMW argumentovala, že pokiaľ by súd dospel k záveru, že Komisia sa nedopustila nesprávneho právneho posúdenia, keď obmedzila pomoc na sumu nižšiu, ako je strop vymedzujúci notifikačnú povinnosť, „viedlo by to k nezákonnej diskriminácii spoločnosti BMW v porovnaní s inými príjemcami pomoci, ktorí mohli získať na základe IZG pomoc do výšky 22,5 milióna eur“. V dôsledku toho nie je žalobný dôvod založený na porušení zásady nediskriminácie novým odvolacím dôvodom.

90.

Domnievam sa preto, že druhý odvolací dôvod je prípustný.

91.

Vo svojom druhom odvolacom dôvode, predloženom subsidiárne, BMW tvrdí, že pomoc notifikovaná vo výške 45257273 eur mala byť vyhlásená za zlučiteľnú s vnútorným trhom do výšky stropu vymedzujúceho notifikačnú povinnosť, stanoveného v článku 6 ods. 2 nariadenia GBER, ktorý v prejednávanej veci predstavuje 22,5 milióna eur. ( 29 ) Komisia však túto pomoc vyhlásila za zlučiteľnú s vnútorným trhom len do výšky 17 miliónov eur, t. j. do výšky rozdielu medzi nákladmi pri investovaní v Lipsku a nákladmi pri investovaní v Mníchove. BMW preto tvrdí, že konštatovaním, že Komisia nepochybila, keď vyhlásila notifikovanú pomoc za zlučiteľnú s vnútorným trhom len do výšky 17 miliónov eur a nie do výšky 22,5 milióna eur, Všeobecný súd porušil po prvé článok 288 ZFEÚ a článok 3 a článok 13 ods. 1 nariadenia GBER a po druhé zásadu nediskriminácie.

92.

Dôvod, prečo podľa spoločnosti BMW mala byť predmetná pomoc vyhlásená za zlučiteľnú s vnútorným trhom do výšky stropu vymedzujúceho notifikačnú povinnosť, stanoveného v článku 6 ods. 2 nariadenia GBER je, že Komisia nemá právomoc posudzovať zlučiteľnosť opatrení pomoci, ktorých výška nepresahuje uvedený strop. Prijatím nariadenia GBER bola táto právomoc podľa spoločnosti BMW prenesená na členské štáty. V dôsledku toho v prípade, že výška opatrenia pomoci nepresahuje strop vymedzujúci notifikačnú povinnosť, stanovený v článku 6 ods. 2 nariadenia GBER, a dotknutý členský štát konštatuje, že všetky podmienky stanovené v uvedenom nariadení sú splnené, táto pomoc je zlučiteľná. Komisia nemôže posudzovať zlučiteľnosť tejto pomoci a už vôbec nie konštatovať, že je nezlučiteľná s vnútorným trhom. Pokiaľ však výška opatrenia pomoci presahuje strop vymedzujúci notifikačnú povinnosť, stanovený v článku 6 ods. 2 nariadenia GBER, Komisia môže posúdiť zlučiteľnosť tej časti pomoci, ktorá presahuje uvedený strop, a len táto časť pomoci môže byť vyhlásená za nezlučiteľnú s vnútorným trhom. Pokiaľ ide o časť pomoci, ktorá je nižšia ako uvedený strop, Komisia má povinnosť vyhlásiť ju za zlučiteľnú. Z toho podľa spoločnosti BMW vyplýva, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď konštatoval, že Komisia mohla v spornom rozhodnutí obmedziť pomoc na sumu nižšiu, ako je strop vymedzujúci notifikačnú povinnosť, stanovený v článku 6 ods. 2 nariadenia GBER.

93.

Komisia tvrdí, že má výhradnú právomoc posudzovať zlučiteľnosť pomoci. V tejto súvislosti nezáleží na tom, či výška pomoci presahuje alebo nepresahuje strop vymedzujúci notifikačnú povinnosť, stanovený v článku 6 ods. 2 nariadenia GBER. Preto na jednej strane v prípade, že výška opatrenia pomoci nepresahuje uvedený strop a dotknutý členský štát konštatuje, že všetky podmienky stanovené v uvedenom nariadení sú splnené, Komisia môže aj napriek tomu vyhlásiť túto pomoc za nezlučiteľnú s vnútorným trhom. Je to preto, že pomoc, o ktorej dotknutý členský štát konštatuje, že spĺňa všetky podmienky nariadenia GBER, nemožno považovať za pomoc, ktorá bola schválená. Na strane druhej v prípade, že výška opatrenia pomoci presahuje strop vymedzujúci notifikačnú povinnosť, stanovený v článku 6 ods. 2 nariadenia GBER, Komisia môže posúdiť zlučiteľnosť celej výšky tejto pomoci. Môže konštatovať, že táto pomoc je nezlučiteľná s vnútorným trhom v celej výške.

94.

Na základe dôvodov uvedených ďalej som dospel k názoru, že prvú časť druhého odvolacieho dôvodu treba zamietnuť. Domnievam sa, že Komisia má právomoc posudzovať zlučiteľnosť opatrení pomoci aj v prípade, keď ich výška nepresahuje strop vymedzujúci notifikačnú povinnosť, stanovený v článku 6 ods. 2 nariadenia GBER. Z toho vyplýva, že ak výška opatrenia pomoci presahuje uvedený strop, ako je to v prejednávanej veci, Komisia má právomoc posúdiť zlučiteľnosť celej výšky tejto pomoci a nemá povinnosť vyhlásiť pomoc za zlučiteľnú do výšky oslobodenej od notifikačnej povinnosti.

95.

Z judikatúry vyplýva, že vykonávanie systému predbežného preskúmania plánovanej novej pomoci, ktorý bol zriadený článkom 108 ods. 3 ZFEÚ, prináleží Komisii a vnútroštátnym súdom, pričom ich príslušné úlohy sa navzájom dopĺňajú, hoci sú odlišné. Zatiaľ čo posúdenie zlučiteľnosti opatrení pomoci s vnútorným trhom patrí do výhradnej právomoci Komisie, ktorá podlieha preskúmaniu zo strany súdov Európskej únie, úlohou vnútroštátnych súdov je zaisťovať ochranu práv jednotlivcov pred možným porušením zákazu stanoveného v článku 108 ods. 3 ZFEÚ zo strany štátnych orgánov až do konečného rozhodnutia Komisie. ( 30 )

96.

Nesúhlasím s argumentom spoločnosti BMW, že prijatím nariadenia GBER bola právomoc posúdiť zlučiteľnosť pomoci, ktorej výška presahuje strop vymedzujúci notifikačnú povinnosť, stanovený v článku 6 ods. 2 uvedeného nariadenia, prenesená na členské štáty.

97.

V tejto súvislosti poznamenávam, že nariadením GBER sa stanovujú všeobecné kritériá zlučiteľnosti, ktoré sú založené na skúsenostiach Komisie v oblastiach, ktoré sú v pôsobnosti uvedeného nariadenia. ( 31 ) Z článku 3 nariadenia GBER vyplýva, že ak opatrenie pomoci ( 32 ) spĺňa podmienky stanovené v kapitole I uvedeného nariadenia a príslušné ustanovenia kapitoly II nariadenia, je „zlučiteľné s [vnútorným] trhom v zmysle článku [107 ods. 3 ZFEÚ] a [je] oslobodené od notifikačnej povinnosti podľa článku [108 ods. 3 ZFEÚ]“. Článok 13 ods. 1 nariadenia GBER, ktorý sa týka regionálnej pomoci, má podobné znenie. Naopak v prípade, že opatrenie pomoci nespĺňa podmienky nariadenia GBER, musí byť notifikované Komisii, ktorá vykoná individuálne posúdenie zlučiteľnosti s vnútorným trhom podľa článku 107 ods. 3 ZFEÚ. Túto pomoc nemožno realizovať, kým Komisia nevydá konečné rozhodnutie. Je to najmä v prípade, keď výška opatrenia pomoci presahuje strop vymedzujúci notifikačnú povinnosť, stanovený v článku 6 ods. 2 nariadenia GBER, ktorý v prejednávanej veci predstavuje 22,5 milióna eur. ( 33 )

98.

Je vecou dotknutého členského štátu posúdiť, či opatrenie pomoci spĺňa podmienky stanovené v nariadení GBER a či v dôsledku toho môže byť poskytnuté bez predchádzajúceho oznámenia Komisii. Ako Komisia uviedla vo svojom návrhu splnomocňujúceho nariadenia, ( 34 ) prijatie nariadenia o skupinových výnimkách, ako je nariadenie GBER, odráža „decentralizáciu kontroly štátnej pomoci“. ( 35 )

99.

Rozhodnutie dotknutého členského štátu o tom, že opatrenie pomoci spĺňa podmienky uvedené v nariadení GBER, nebráni však tomu, aby Komisia mohla overiť, či sú tieto podmienky splnené alebo nie sú, a v prípade, že nie sú, aby mohla konštatovať, že opatrenie pomoci je nezlučiteľné s vnútorným trhom.

100.

Je to po prvé preto, že právomoc posúdiť zlučiteľnosť opatrení pomoci bola udelená Komisii článkom 107 ods. 3 ZFEÚ. Nie je mi jasné, ako by nariadenie, akým je nariadenie GBER, mohlo Komisiu zbaviť jej primárnym právom udelenej právomoci.

101.

Preto v prípadoch, keď zainteresovaná strana, ako je konkurent príjemcu, predloží sťažnosť založenú napríklad na tom, že štátne opatrenie bolo vykonané v rozpore s článkom 108 ods. 3 ZFEÚ, keďže nespĺňa podmienky stanovené v nariadení GBER, Komisia je povinná to preskúmať. ( 36 ) Vyplýva to z druhého pododseku článku 10 ods. 1 nariadenia č. 659/1999. ( 37 )

102.

Po druhé v prípade, že dotknutý členský štát konštatuje, že opatrenie pomoci spĺňa podmienky nariadenia GBER, toto konštatovanie nepredstavuje vyhlásenie o zlučiteľnosti. Pri overovaní, či sú splnené podmienky nariadenia GBER, použije vnútroštátny súd všeobecné kritériá zlučiteľnosti stanovené Komisiou na základe jej skúseností. ( 38 ) Nevykonáva individuálne posúdenie opatrenia pomoci podľa článku 107 ods. 3 ZFEÚ alebo, pokiaľ ide o regionálnu pomoc pre veľké investičné projekty, podľa oznámenia z roku 2009. Len posúdenie podľa oznámenia z roku 2009, na vykonávanie ktorého má Komisia výhradnú právomoc, môže viesť k vyhláseniu o zlučiteľnosti. ( 39 ) Ako sa uvádza v oznámení o vymáhaní, vnútroštátny súd „môže len posúdiť, či sú splnené všetky podmienky uvedené v nariadení [GBER]. Ak to tak nie je, súd nemôže preskúmať zlučiteľnosť opatrenia pomoci, pretože takéto posudzovanie je výhradnou právomocou Komisie“ ( 40 ).

103.

Preto v prípade, že vnútroštátny súd konštatuje, že projekt pomoci spĺňa podmienky nariadenia GBER, toto konštatovanie predstavuje len predpoklad zlučiteľnosti: „prezumpcia zhody s vnútorným trhom“, ako Všeobecný súd správne konštatoval v bode 177 napadnutého rozsudku.

104.

Z toho vyplýva, že v súlade s tvrdením Komisie a v rozpore s tvrdením spoločnosti BMW pomoc, o ktorej dotknutý členský štát konštatuje, že spĺňa podmienky nariadenia GBER, nepredstavuje „existujúcu pomoc“ v zmysle článku 1 písm. b) nariadenia č. 659/1999. Podľa bodu ii) uvedeného ustanovenia môže byť existujúca pomoc najmä pomoc, „ktor[á] bol[a] schválen[á] Komisiou alebo Radou“. Pomoc, o ktorej dotknutý členský štát konštatuje, že spĺňa podmienky nariadenia GBER, nebola „schválená“, keďže jej zlučiteľnosť s vnútorným trhom sa len predpokladá. Nebola schválená „Komisiou alebo Radou“ ( 41 ), keďže posúdenie vykonal dotknutý členský štát. V tejto súvislosti by som mal uviesť, že v prípade, keď členský štát konštatuje, že rozhodnutie pomoci spĺňa podmienky stanovené v nariadení GBER, tento členský štát musí poskytnúť Komisii len súhrn informácií týkajúcich sa uvedeného opatrenia. ( 42 ) Samozrejme tento súhrn neobsahuje všetky informácie, ktoré je potrebné poskytnúť pri notifikovaní opatrenia pomoci. ( 43 )

105.

V dôsledku toho pomoc, o ktorej dotknutý členský štát nesprávne konštatoval, že spĺňa podmienky nariadenia GBER, predstavuje „novú pomoc“ v zmysle článku 1 písm. c) nariadenia č. 659/1999. Ako nová pomoc musí byť notifikovaná Komisii ( 44 ), ktorá posúdi jej zlučiteľnosť s vnútorným trhom.

106.

Z toho vyplýva, že Všeobecný súd sa v bode 176 napadnutého rozsudku nedopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď rozhodol, že dotknutá pomoc nepredstavuje schválenú existujúcu pomoc.

107.

Okrem toho musím zdôrazniť, že na rozdiel od toho, čo tvrdí BMW, z poznámky pod čiarou k bodu 56 oznámenia z roku 2009 nevyplýva, že v prejednávanej veci si Nemecko ponecháva právomoc poskytovať pomoc do výšky stropu vymedzujúceho notifikačnú povinnosť, stanoveného v článku 6 ods. 2 nariadenia GBER.

108.

V poznámke pod čiarou k bodu 56 oznámenia z roku 2009 sa uvádza, že „ak sa pomoc poskytuje na základe existujúcej schémy regionálnej pomoci, je potrebné uviesť, že členský štát si ponecháva možnosť poskytnúť takúto pomoc do úrovne, ktorá zodpovedá maximálnej prípustnej výške pomoci, ktorú môže podľa platných pravidiel dostať investícia s oprávnenými výdavkami vo výške 100 miliónov EUR“.

109.

Právomoc, ktorú si členský štát ponechal podľa tejto poznámky pod čiarou, sa vzťahuje na pomoc poskytnutú na základe „existujúcej“ schémy, t. j. hlavne pomoci, ktorá bola predmetom rozhodnutia o schválení zo strany Komisie, ako sa stanovuje v článku 1 písm. b) bode ii) nariadenia č. 659/1999. Táto právomoc sa nevzťahuje na prípady, keď je pomoc poskytnutá na základe schémy, ktorá je oslobodená od notifikačnej povinnosti, teda na základe schémy, ktorej zlučiteľnosť s vnútorným trhom sa len predpokladá, keďže dotknutý členský štát konštatoval, že spĺňa podmienky stanovené v nariadení GBER. Schéma, ktorá je oslobodená od notifikačnej povinnosti, nie je „existujúcou“ pomocou.

110.

V prejednávanej veci je právnym základom notifikovanej pomoci IZG. ( 45 ) Nemecko sa domnievalo, že IZG spĺňal podmienky stanovené v nariadení GBER a že bol oslobodený od notifikačnej povinnosti a je zlučiteľný s vnútorným trhom. ( 46 ) Preto IZG nie je „existujúcou“ schémou pomoci a BMW sa nemôže odvolávať na poznámku pod čiarou k bodu 56 oznámenia z roku 2009 a tvrdiť, že Nemecko si zachováva právomoc poskytnúť pomoc do výšky stropu vymedzujúceho notifikačnú povinnosť, stanoveného v článku 6 ods. 2 nariadenia GBER.

111.

Na rozdiel od toho, čo tvrdí BMW, z rozsudku vo veci Diputación Foral de Álava nevyplýva, že Komisia má právomoc posudzovať len časť pomoci presahujúcej uvedený strop. V tomto rozsudku Všeobecný súd konštatoval, že pomoc poskytnutá v rámci schválenej schémy pomoci „predstavuje novú pomoc v rozsahu, v akom presahuje hornú hranicu stanovenú v jej rozhodnutí o schválení“ ( 47 ). Vo veci Diputación Foral de Álava však Komisia vydala rozhodnutie, v ktorom schválila predmetnú schému pomoci. Naopak v prejednávanej veci takéto rozhodnutie vydané nebolo. Všeobecný súd preto v bode 181 napadnutého rozsudku správne konštatoval, že Komisia mohla posúdiť zlučiteľnosť celej výšky predmetnej pomoci bez toho, aby porušila zásady stanovené vo veci Diputación Foral de Álava.

112.

Z toho vyplýva, že Všeobecný súd sa nedopustil nesprávneho právneho posúdenia v bode 179 napadnutého rozsudku, že na základe poznámky pod čiarou k bodu 56 oznámenia z roku 2009 sa Komisii nebráni, aby posúdila, či predmetná pomoc bola primeraná vzhľadom na to, že pomoc „sa musí posúdiť ako individuálna pomoc a nie ako pomoc poskytnutá na základe schválenej schémy regionálnej pomoci“.

113.

Dospel som k záveru, že Komisia má právomoc posudzovať zlučiteľnosť opatrenia pomoci aj v prípade, keď výška tejto pomoci nepresahuje strop vymedzujúci notifikačnú povinnosť, stanovený v článku 6 ods. 2 nariadenia GBER.

114.

Z toho vyplýva, že ak výška notifikovanej pomoci presahuje uvedený strop, ako je to v prejednávanej veci, Komisia má právomoc posúdiť zlučiteľnosť celej výšky tejto pomoci, a na rozdiel od toho, čo tvrdí BMW, nemá povinnosť vyhlásiť pomoc za zlučiteľnú do výšky oslobodenej od notifikačnej povinnosti.

115.

Takisto z toho vyplýva, ako preukážem ďalej, že Komisia môže vykonať posúdenie zlučiteľnosti s použitím nielen kritérií stanovených v nariadení GBER, ale aj ďalších kritérií, ako sú kritériá stanovené v oznámení z roku 2009.

116.

V tejto súvislosti je potrebné odkázať na rozsudok vo veci Freistaat Sachsen ( 48 ).

117.

V tomto rozsudku Súdny dvor rozhodol, že pokiaľ výška pomoci presahuje individuálny strop vymedzujúci notifikačnú povinnosť, stanovený v nariadení o skupinových výnimkách, ( 49 ) Komisia môže pomoc posúdiť nielen na základe kritérií stanovených v uvedenom nariadení, ale aj na základe ďalších kritérií alebo iných nástrojov práva EÚ. Po prvé kritériá stanovené v uvedenom nariadení o skupinových výnimkách možno uplatniť vzhľadom na to, že sa uplatňujú hmotnoprávne ustanovenia tohto nariadenia, na rozdiel od ustanovenia, ktorým sa stanovuje oslobodenie od notifikačnej povinnosti. Po druhé možno uplatniť kritériá, ktoré nie sú stanovené v nariadení o skupinových výnimkách. V tejto súvislosti sa Súdny dvor opieral o odôvodnenie 4 nariadenia č. 68/2001, v ktorom sa uvádza, že toto nariadenie nemá dosah na možnosť členských štátov oznamovať projekty pomoci a že „takéto oznámenia Komisia posúdi najmä na základe kritérií určených v tomto nariadení alebo v súlade s použiteľnými smernicami a rámcami spoločenstva, ak takéto smernice a rámce existujú“ ( 50 ). Podľa Súdneho dvora použitie pojmu „najmä“ v odôvodnení 4 nariadenia č. 68/2001 znamená, že pomoc musí byť preskúmaná najmä, ale nielen na základe kritérií stanovených v uvedenom nariadení. ( 51 ) Preto Komisia mohla uplatniť kritérium, ktoré nie je stanovené v nariadení č. 68/2001, a vyžadovať, aby pomoc bola nevyhnutná na uskutočnenie posudzovaných vzdelávacích opatrení. ( 52 )

118.

Podobne v prejednávanej veci môže Komisia na účely vyhlásenia predmetnej pomoci za zlučiteľnú s vnútorným trhom vyžadovať, aby spĺňala kritérium uvedené v bode 33 oznámenia z roku 2009, t. j. že výška pomoci je obmedzená na rozdiel medzi nákladmi pri investovaní v Lipsku a nákladmi pri investovaní v Mníchove (17 miliónov eur). V tejto súvislosti pripomínam, že v odôvodnení 7 nariadenia GBER sa uvádza, podobne ako v odôvodnení 4 nariadenia č. 68/2001, že toto nariadenie „by sa nemalo dotýkať možnosti členských štátov notifikovať“ opatrenia regionálnej pomoci a že takéto opatrenia pomoci „Komisia posúdi… najmä na základe podmienok stanovených v tomto nariadení a v súlade s kritériami stanovenými v príslušných usmerneniach alebo rámcoch prijatých Komisiou“ ( 53 ).

119.

Všeobecný súd sa teda nedopustil nesprávneho právneho posúdenia v bode 173 napadnutého rozsudku, keď rozhodol, že predmetná pomoc mala byť posúdená v súlade s oznámením z roku 2009, usmerneniami o regionálnej pomoci a článkom 107 ods. 3 ZFEÚ.

120.

Z toho vyplýva, že konštatovaním, že Komisia mohla obmedziť pomoc na výšku nižšiu, ako je výška oslobodená od notifikačnej povinnosti stanovenej v článku 6 ods. 2 nariadenia GBER, Všeobecný súd neporušil článok 3 a článok 13 ods. 1 nariadenia GBER vzhľadom na to, že týmito ustanoveniami sa stanovuje len predpoklad zlučiteľnosti pomoci, ktorá spĺňa podmienky uvedeného nariadenia. V prípade, že výška opatrenia pomoci presahuje uvedený strop, tieto ustanovenia nebránia Komisii v posúdení zlučiteľnosti daného opatrenia na základe kritérií iných, ako sú kritériá stanovené v nariadení GBER a v konštatovaní na základe týchto kritérií, že pomoc je zlučiteľná do výšky nižšej, ako je výška oslobodená od notifikačnej povinnosti stanovenej v článku 6 ods. 2 nariadenia GBER.

121.

Z toho takisto vyplýva, že Všeobecný súd neporušil článok 288 ZFEÚ, keďže sporné rozhodnutie je v súlade s nariadením GBER.

122.

Dospel som k záveru, že prvú časť druhého odvolacieho dôvodu treba zamietnuť.

123.

V druhej časti druhého odvolacieho dôvodu BMW tvrdí, že Všeobecný súd porušil zásadu nediskriminácie, keď konštatoval, že Komisia mohla obmedziť pomoc poskytnutú spoločnosti BMW na sumu nižšiu, ako je suma oslobodená od notifikačnej povinnosti, pričom ktorémukoľvek konkurentovi spoločnosti BMW by mohla byť na základe IZG poskytnutá pomoc do výšky stropu vymedzujúceho notifikačnú povinnosť, stanoveného v článku 6 ods. 2 nariadenia GBER.

124.

V tejto súvislosti stačí uviesť, že akákoľvek pomoc poskytnutá hypotetickému konkurentovi spoločnosti BMW na základe IZG bez predchádzajúceho oznámenia Komisii by nepredstavovalo existujúcu pomoc v zmysle článku 1 písm. b) nariadenia č. 659/1999. Naopak v prejednávanej veci bola pomoc poskytnutá spoločnosti BMW vyhlásená Komisiou za zlučiteľnú s vnútorným trhom v spornom rozhodnutí (hoci len do výšky 17 miliónov eur), a preto je existujúcou pomocou. Z toho vyplýva, ako tvrdí Komisia, že tento hypotetický konkurent a BMW sa nenachádzajú v porovnateľnej situácii a že druhú časť druhého odvolacieho dôvodu treba zamietnuť ako nedôvodnú.

125.

Dospel som k záveru, že druhý odvolací dôvod musí byť zamietnutý ako nedôvodný v celom jeho rozsahu. Odvolanie preto treba zamietnuť.

126.

Komisia podala vzájomné odvolanie. Navrhuje, aby Súdny dvor zrušil na jednej strane uznesenie z 11. mája 2015, ktorým bolo Sasku povolené vstúpiť do konania ako vedľajší účastník konania k žalobe o čiastočnú neplatnosť sporného rozhodnutia, a na strane druhej rozhodnutie obsiahnuté v napadnutom rozsudku, ktorým bolo vedľajšie účastníctvo vyhlásené za prípustné a bolo umožnené zohľadniť argumenty predložené vedľajším účastníkom. Komisia ďalej navrhuje, aby Súdny dvor vydal vo veci konečný rozsudok a zamietol návrh Saska vstúpiť do konania ako vedľajší účastník konania.

127.

Komisia tvrdí, že jej vzájomné odvolanie je prípustné.

128.

V tejto súvislosti Komisia konštatuje, že uznesenie z 11. mája 2015 a rozhodnutie obsiahnuté v napadnutom rozsudku, ktoré sa týka prípustnosti vedľajšieho účastníctva, môže byť predmetom vzájomného odvolania v súlade s článkom 178 ods. 1 alebo 2 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora. Podľa Komisie môže byť rozhodnutie, ktorým Všeobecný súd nesprávne vyhovel návrhu na vstup vedľajšieho účastníka do konania, napadnuté odvolaním podaným proti konečnému rozsudku, a to z dôvodu porušenia procesných pravidiel, ktorým boli negatívne ovplyvnené záujmy Komisie. Tým, že Všeobecný súd v bodoch 20, 21, 27, 31, 55, 57, 77, 97, 98, 124, 152, 163, 176, 177 a 180 napadnutého rozsudku zohľadnil argumenty predložené Saskom, predmet konania rozšíril a nepriaznivo ovplyvnil procesné záujmy Komisie.

129.

Na podporu svojho vzájomného odvolania Komisia predkladá tri odvolacie dôvody.

130.

Vo svojom prvom odvolacom dôvode Komisia tvrdí, že Všeobecný súd porušil článok 40 druhý odsek Štatútu Súdneho dvora, keď v bode 20 uznesenia z 11. mája 2015 konštatoval, že Sasko malo záujem na rozhodnutí veci, a preto mohlo vstúpiť do konania pred Všeobecným súdom ako vedľajší účastník konania z dôvodu údajných ekonomických dôsledkov vyplývajúcich z umiestnenia investície v Lipsku. Podľa Komisie má strana záujem na výsledku vo veci, len ak tento výsledok môže zmeniť právne postavenie tejto strany.

131.

Vo svojom druhom odvolacom dôvode Komisia tvrdí, že pokiaľ Súdny dvor dospeje k záveru, že záujem na rozhodnutí veci predloženej Všeobecnému súdu môže mať ekonomickú povahu, Všeobecný súd nesprávne rozhodol, že Sasko malo takýto záujem. Mohlo by mať záujem len na žalobe o neplatnosť sporného rozhodnutia v celom jeho rozsahu, a nie na žalobe o neplatnosť sporného rozhodnutia v rozsahu, v akom bola výška pomoci, ktorá presahovala 17 miliónov eur, vyhlásená za nezlučiteľnú s vnútorným trhom.

132.

Vo svojom treťom odvolacom dôvode Komisia tvrdí, že Všeobecný súd porušil pravidlá týkajúce sa dôkazného bremena, keďže nevyžadoval, aby Sasko predložilo dôkazy na podporu tvrdenia, že malo hospodársky záujem na výsledku vo veci.

133.

Sasko sa domnieva, že vzájomné odvolanie je neprípustné a v každom prípade nedôvodné. Tvrdí, že vzájomné odvolanie je neprípustné, keďže po prvé rozhodnutie Všeobecného súdu povoliť vstup vedľajšieho účastníka do konania nepatrí do pôsobnosti článku 178 ods. 1 alebo 2 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora a po druhé v článku 57 prvom odseku Štatútu Súdneho dvora sa stanovuje odvolanie proti rozhodnutiu Všeobecného súdu, ktorým sa zamieta návrh na vstup vedľajšieho účastníka do konania, a nie proti vyhoveniu takémuto návrhu. V každom prípade je vzájomné odvolanie nedôvodné, keďže na to, aby bolo osobe povolené vstúpiť do konania ako vedľajší účastník konania v spore pred Všeobecným súdom stačí, aby mala hospodársky záujem na rozhodnutí v danej veci.

134.

BMW tvrdí, že vzájomné odvolanie je neprípustné, pretože Komisia nevysvetlila, ako Všeobecný súd negatívne ovplyvnil procesné záujmy Komisie, keď v napadnutom rozsudku zohľadnil argumenty predložené Saskom. BMW ďalej tvrdí, že vzájomné odvolanie je neúčinné, pretože predmetné argumenty nevznieslo len Sasko, ale aj BMW. V každom prípade považujú vzájomné odvolanie za nedôvodné.

135.

Vzájomným odvolaním sa Komisia dovoláva zrušenia po prvé uznesenia z 11. mája 2015 a po druhé napadnutého rozsudku v takom rozsahu, v akom v ňom bolo rozhodnuté (i) o prípustnosti vedľajšieho účastníctva a (ii) v bodoch 20, 21, 27, 31, 55, 57, 77, 97, 98, 124, 152, 163, 176, 177 a 180 bola zohľadnená argumentácia predložená výhradne Saskom (na rozdiel od argumentov predložených Saskom a spoločnosťou BMW).

136.

BMW a Sasko tvrdia, že vzájomné odvolanie je neprípustné a v každom prípade nedôvodné.

137.

Mal by som zdôrazniť, že ak by Súdny dvor dospel k záveru, ako ja navrhujem, že odvolanie je potrebné zamietnuť, mohol by sa domnievať, že nie je potrebné rozhodovať o vzájomnom odvolaní.

138.

Dôvodom je skutočnosť, že v prejednávanej veci sa vo vzájomnom odvolaní žiada o zrušenie napadnutého rozsudku v rozsahu, v akom sa týka rozhodnutia, ktorým bol povolený vstup vedľajšieho účastníka do konania, a v rozsahu, v akom v dôsledku toho zohľadňuje argumenty predložené vedľajším účastníkom konania. Pokiaľ by Súdny dvor dospel k záveru, že Všeobecný súd v tejto súvislosti rozhodol nesprávne, neznamená to, že by mal byť napadnutý rozsudok zrušený. Tento rozsudok môže byť zrušený, len ak Súdny dvor dospeje k záveru, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho posúdenia, keď zamietol návrh alebo predloženú námietku účastníka konania, a nie vedľajšieho účastníka konania. Dôvodom je to, že vedľajší účastník konania nie je oprávnený presadzovať svoje vlastné návrhy alebo vnášať svoje vlastné námietky. ( 54 ) Ak by teda Súdny dvor rozhodol, že odvolanie treba zamietnuť, napadnutý rozsudok by bol potvrdený, aj keby Súdny dvor konštatoval, že Všeobecný súd nesprávne povolil Sasku vstúpiť do konania ako vedľajší účastník konania. ( 55 ) Zdôrazňujem, že Komisia sama tvrdí, že aj keby Súdny dvor rozhodol, že Všeobecný súd nesprávne povolil návrh Saska vstúpiť do konania ako vedľajší účastník konania, napadnutý rozsudok by nemal byť zrušený (ale porušenie procesných pravidiel pred Všeobecným súdom by tým bolo napravené).

139.

Pre úplnosť však preskúmam vzájomné odvolanie. Dospel som k záveru, že je neprípustné, a okrem toho, že je neúčinné, je v každom prípade nedôvodné.

140.

Sasko tvrdí, že vzájomné odvolanie je neprípustné, keďže po prvé v článku 57 prvom odseku Štatútu Súdneho dvora sa stanovuje odvolanie proti rozhodnutiu Všeobecného súdu, ktorým sa zamieta návrh na vstup vedľajšieho účastníka do konania, a nie odvolanie proti rozhodnutiu súdu vyhovieť takémuto návrhu a po druhé proti rozhodnutiu vyhovieť takémuto návrhu nie je možné podať odvolanie v zmysle článku 178 ods. 1 alebo 2 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora.

141.

Vzájomné odvolanie je podľa môjho názoru neprípustné v celom rozsahu. Nižšie uvediem dôvody, prečo som dospel k tomuto záveru.

142.

V tejto súvislosti posúdim po prvé prípustnosť vzájomného odvolania predloženého proti uzneseniu z 11. mája 2015, po druhé prípustnosť vzájomného odvolania podaného proti napadnutému rozsudku v rozsahu, v akom tento rozsudok obsahuje rozhodnutie týkajúce sa prípustnosti návrhu na vstup vedľajšieho účastníka do konania, a po tretie prípustnosť vzájomného odvolania podaného proti napadnutému rozsudku v rozsahu, v akom Všeobecný súd zohľadnil tvrdenia údajne predložené výhradne Saskom. Napokon sa budem zaoberať tvrdením Komisie, že Súdny dvor je povinný rozhodnúť ex offo o prípustnosti návrhu na vstup vedľajšieho účastníka do konania pred Všeobecným súdom, na ktorom vedľajší účastník prvostupňového konania podáva vzájomné odvolanie na Súdny dvor alebo, ako v prejednávanej veci, vedľajší účastník prvostupňového konania predkladá pripomienky pred Súdnym dvorom.

143.

Dospel som k záveru, že vzájomné odvolanie, ktoré podala Komisia proti uzneseniu z 11. mája 2015, ktorým Všeobecný súd vyhovel návrhu Saska vstúpiť do konania ako vedľajší účastník konania, je neprípustné, keďže proti rozhodnutiu, ktorým sa povoľuje vstup vedľajšieho účastníka do konania, nie je možné podať odvolanie.

144.

V tejto súvislosti sa v článku 178 ods. 1 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora stanovuje, že vo vzájomnom odvolaní možno navrhnúť zrušenie „rozhodnutia Všeobecného súdu“. V článku 178 ods. 2 uvedeného rokovacieho poriadku sa ďalej stanovuje, že vo vzájomnom odvolaní možno tiež navrhnúť, aby bolo zrušené „výslovné alebo implicitné rozhodnutie Všeobecného súdu o prípustnosti žaloby“.

145.

Po prvé uznesenie z 11. mája 2015 nepatrí do rozsahu článku 178 ods. 2 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora, pretože ide o rozhodnutie o prípustnosti vedľajšieho účastníctva v konaní pred Všeobecným súdom, a nie o rozhodnutie týkajúce sa prípustnosti žaloby pred týmto súdom.

146.

Po druhé sa domnievam, že toto uznesenie nepatrí ani do rozsahu článku 178 ods. 1 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora.

147.

V tomto smere je článok 178 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora potrebné vykladať v spojení s článkom 56 prvým odsekom Štatútu Súdneho dvora. ( 56 ) V ustanovení Štatútu Súdneho dvora sú vymedzené rozhodnutia, proti ktorým je možné podať odvolanie, konkrétne po prvé proti „konečným rozhodnutiam Všeobecného súdu“, po druhé proti rozhodnutiam uvedeného súdu, „ktorým[i] rozhodol len o časti prejednávanej veci“, a po tretie proti rozhodnutiam „ktorým[i] rozhodol o prekážke konania súvisiacej s námietkou nedostatku právomoci alebo neprípustnosti“.

148.

Rozhodnutie o povolení návrhu na vstup vedľajšieho účastníka do konania nemožno považovať za konečné rozhodnutie v zmysle článku 56 prvého odseku Štatútu Súdneho dvora. ( 57 ) Takisto ho nemožno považovať za rozhodnutie len o časti prejednávanej veci. ( 58 ) Vzniká ale otázka, či rozhodnutie o povolení návrhu na vstup vedľajšieho účastníka do konania možno považovať za rozhodnutie o prekážke konania súvisiacej s námietkou neprípustnosti, a to vzhľadom na to, že uvedené ustanovenie nešpecifikuje, či sa týka neprípustnosti žaloby alebo neprípustnosti vstupu vedľajšieho účastníka do konania.

149.

Podľa judikatúry môže byť zamietnutie námietky údajnej neprípustnosti žaloby Všeobecným súdom napadnuté odvolaním (a vzájomným odvolaním), a to aj vtedy, keď Všeobecný súd napokon žalobu zamietne ako nedôvodnú. ( 59 ) Takéto rozhodnutie možno považovať za rozhodnutie o prekážke konania súvisiacej s námietkou neprípustnosti v zmysle článku 56 prvého odseku Štatútu Súdneho dvora.

150.

Naopak, konštatovalo sa, že nasledujúce rozhodnutia nemôžu byť napadnuté odvolaním: rozhodnutie predsedu Všeobecného súdu nespojiť dve veci ( 60 ); uznesenie, ktorým Všeobecný súd nariaďuje Komisii predložiť určité dokumenty ( 61 ); uznesenie, v ktorom Súd pre verejnú službu Európskej únie konštatuje, že nie je príslušný rozhodovať, a postúpi žalobu Všeobecnému súdu v súlade s článkom 8 ods. 2 prílohy k Štatútu Súdneho dvora ( 62 ); uznesenie, v ktorom Súd pre verejnú službu Európskej únie nariaďuje výmaz určitých častí písomných návrhov z dôvodu ich hanlivej povahy ( 63 ); rozhodnutie, ktorým tajomník Všeobecného súdu zamietne návrh žalobcu, aby ho zastupoval zástupca vo veciach ochranných známok a priemyselných vzorov (Trade Mark and Design Litigator) ( 64 ); uznesenie o zamietnutí žiadosti o poskytnutie právnej pomoci ( 65 ); rozhodnutie o zamietnutí návrhu na vylúčenie sudcu ( 66 ); a rozhodnutie Všeobecného súdu o pozastavení konania dovtedy, kým Súdny dvor nevynesie rozsudok vo veci, ktorá mu bola predložená, týkajúcej sa zrušenia toho istého opatrenia, ktoré bolo napadnuté pred Všeobecným súdom. ( 67 ) Uvedené rozhodnutia preto nie sú rozhodnutiami o prekážke konania v zmysle článku 56 prvého odseku Štatútu Súdneho dvora (v opačnom prípade by bolo možné ich napadnúť odvolaním).

151.

Podľa môjho názoru rozhodnutie povoľujúce návrh na vstup vedľajšieho účastníka do konania nemožno považovať za rozhodnutie o prekážke konania súvisiacej s námietkou neprípustnosti v zmysle článku 56 prvého odseku Štatútu Súdneho dvora. Dozaista nemožno rozhodnutie povoľujúce návrh na vstup vedľajšieho účastníka do konania, na rozdiel od väčšiny rozhodnutí uvedených v predchádzajúcom bode, považovať za obyčajné organizačné opatrenie, keďže (i) vedľajší účastník prvostupňového konania môže podať odvolanie proti rozsudku Všeobecného súdu ( 68 ) a (ii) v prípade, že účastník prvostupňového konania podá odvolanie, považuje sa za účastníka konania pred Súdnym dvorom. ( 69 ) Zostáva však faktom, že rozhodnutia uvedené v bode 149 vyššie, o ktorých sa konštatovalo, že ich možno napadnúť odvolaním, sa týkajú prípustnosti žaloby, a nie vstupu vedľajšieho účastníka do konania. Podľa môjho názoru z toho vyplýva, že rozhodnutie povoľujúce návrh na vstup vedľajšieho účastníka do konania nemožno považovať za rozhodnutie o prekážke konania, a preto nespadá do pôsobnosti článku 56 prvého odseku Štatútu Súdneho dvora.

152.

Po tretie by som chcel zdôrazniť, že v článku 57 prvom odseku Štatútu Súdneho dvora sa stanovuje, že odvolanie je možné podať proti rozhodnutiu o zamietnutí návrhu na vstup vedľajšieho účastníka do konania a môže ho podať osoba, ktorej návrh na vstup vedľajšieho účastníka do konania bol zamietnutý. Z uvedeného ustanovenia teda a contrario vyplýva, že nie je možné podať odvolanie proti rozhodnutiu o povolení návrhu na vstup vedľajšieho účastníka do konania.

153.

Po štvrté to zodpovedá vedľajšiemu postaveniu osoby vstupujúcej do konania ako vedľajší účastník konania. Podľa článku 40 štvrtého odseku Štatútu Súdneho dvora a článku 132 ods. 2 jeho rokovacieho poriadku môže návrh na vstup vedľajšieho účastníka do konania, ako celok alebo ako časť, obsahovať iba návrhy podporujúce jedného z účastníkov konania. ( 70 ) Okrem toho vedľajší účastník konania nemôže predložiť dôvody, ktoré hlavný účastník konania nepredložil do momentu vstupu vedľajšieho účastníka do konania. ( 71 ) Preto v prípade nesprávneho povolenia návrhu na vstup vedľajšieho účastníka do konania nebol ovplyvnený samotný predmet sporu.

154.

Z tohto dôvodu je vzájomné odvolanie proti uzneseniu z 11. mája 2015 neprípustné.

155.

Vzájomným odvolaním sa žiada nielen o neplatnosť uznesenia z 11. mája 2015, ale aj o neplatnosť napadnutého rozsudku v rozsahu, v akom obsahuje rozhodnutie povoľujúce návrh Saska na vstup do konania ako vedľajší účastník konania.

156.

Súhlasím s Komisiou, že napadnutý rozsudok obsahuje (implicitné) rozhodnutie, ktorým sa povoľuje návrh na vstup vedľajšieho účastníka do konania. Inak by sa v uvedenom rozsudku nijako nespomínali tvrdenia predložené Saskom.

157.

V protiklade s tým, čo tvrdí Komisia, sa však domnievam, že uvedené rozhodnutie nemožno napadnúť odvolaním.

158.

Ako som preukázal v bodoch 148 až 151 vyššie, rozhodnutie Všeobecného súdu povoľujúce návrh na vstup vedľajšieho účastníka do konania nie je „rozhodnutím“ v zmysle článku 56 prvého odseku Štatútu Súdneho dvora. Pri určovaní toho, či sa rozhodnutie Všeobecného súdu má považovať za „rozhodnutie“ v zmysle uvedeného ustanovenia, je irelevantné, či je obsiahnuté v samostatnom akte, ako je napríklad uznesenie z 11. mája 2015, alebo či je súčasťou napadnutého rozsudku.

159.

Okrem toho dôvody uvedené v bode 153 vyššie, ktoré sa týkajú vzájomného odvolania podaného proti uzneseniu z 11. mája 2015, sa vzťahujú na vzájomné odvolanie podané proti napadnutému rozsudku v takom rozsahu, v akom obsahuje rozhodnutie o prípustnosti vstupu vedľajšieho účastníka do konania.

160.

Vzájomné odvolanie podané proti napadnutému rozsudku v takom rozsahu, v akom obsahuje rozhodnutie povoľujúce návrh Saska na vstup do konania ako vedľajší účastník konania, je preto neprístupné.

161.

Znamená to však iba toľko, že rozhodnutie Všeobecného súdu povoľujúce návrh na vstup vedľajšieho účastníka do konania nemôže byť predmetom odvolania, pretože nejde o „rozhodnutie“ v zmysle článku 56 prvého odseku Štatútu Súdneho dvora. Neznamená to, že prípustnosť vstupu vedľajšieho účastníka do prvostupňového konania nie je vôbec možné napadnúť pred Súdnym dvorom.

162.

Prípustnosť vstupu vedľajšieho účastníka do prvostupňového konania je vskutku možné napadnúť dôvodom týkajúcim sa údajného porušenia procesných pravidiel pred Všeobecným súdom v zmysle článku 58 prvého odseku Štatútu Súdneho dvora. Takýto dôvod bude však Súdnym dvorom preskúmaný len v prípade, že je predložený v odvolaní, ktoré je prípustné. Aby bolo takéto odvolanie prípustné, musí sa v ňom žiadať o neplatnosť „rozhodnutia“ Všeobecného súdu v zmysle článku 56 prvého odseku Štatútu Súdneho dvora. Inými slovami, predmetom takéhoto odvolania musí byť rozhodnutie, ktoré nie je rozhodnutím o povolení návrhu na vstup vedľajšieho účastníka do konania, pretože, ako som preukázal vyššie, rozhodnutie o povolení návrhu na vstup vedľajšieho účastníka do konania nie je „rozhodnutím“ v zmysle uvedeného ustanovenia.

163.

Vo veci Gaki‑Kakouri Súdny dvor napríklad preskúmal dôvod týkajúci sa toho, že Všeobecný súd tým, že zamietol dôkazy predložené účastníkom, údajne porušil článok 85 ods. 3 svojho rokovacieho poriadku, zásadu kontradiktórnosti a zásadu rovnosti zbraní. V uvedenej veci sa však v odvolaní nepožadovala neplatnosť rozhodnutia Všeobecného súdu o zamietnutí dôkazov. V odvolaní sa požadovala neplatnosť rozhodnutia, podľa ktorého Všeobecný súd vo výroku príslušného rozsudku zamietol žalobu podanú proti rozhodnutiu Súdneho dvora o nepriznaní pozostalostného dôchodku žalobkyni, ktorá bola vdovou po bývalom sudcovi Súdneho dvora. ( 72 )

164.

V prejednávanej veci Komisia vo svojom vzájomnom odvolaní tvrdí nielen to, že rozhodnutie obsiahnuté v napadnutom rozsudku, ktorým Všeobecný súd povolil návrh Saska na vstup do konania ako vedľajší účastník konania, je možné napadnúť odvolaním, ( 73 ) ale aj to, že uvedené rozhodnutie porušuje procesné pravidlá v zmysle článku 58 prvého odseku Štatútu Súdneho dvora. V tomto ohľade zdôrazňujem, že dôvod týkajúci sa toho, že rozhodnutie povoľujúce návrh na vstup vedľajšieho účastníka do konania údajne porušuje procesné pravidlá, je predložený vo vzájomnom odvolaní žiadajúcom neplatnosť práve tohto rozhodnutia. Naopak vo veci Gaki‑Kakouri bol dôvod týkajúci sa toho, že rozhodnutie o zamietnutí dôkazov porušuje procesné pravidlá, predložený v odvolaní požadujúcom neplatnosť iného rozhodnutia Všeobecného súdu, ktoré bolo uvedené vo výroku jeho rozsudku. V prejednávanej veci preto Súdny dvor nemôže preskúmať dôvod týkajúci sa údajného porušenia procesných pravidiel pred Všeobecným súdom, lebo je predložený vo vzájomnom odvolaní, ktoré je neprípustné, pretože sa v ňom nežiada neplatnosť „rozhodnutia“ v zmysle článku 56 prvého odseku Štatútu Súdneho dvora. ( 74 )

165.

Nakoniec, vo vzájomnom odvolaní sa požaduje neplatnosť napadnutého rozsudku v takom rozsahu, v akom sa v ňom zohľadňujú tvrdenia, ktoré predložilo iba samotné Sasko, a to v bodoch 20, 21, 27, 31, 55, 57, 77, 97, 98, 124, 152, 163, 176, 177 a 180.

166.

Nie je mi jasné, ako možno dospieť k záveru, že Všeobecný súd tým, že prijal alebo zamietol tvrdenia, teda nie žalobné dôvody či námietky účastníkov konania, prijal „rozhodnutie“ v zmysle článku 56 prvého odseku Štatútu Súdneho dvora. Preto je vzájomné odvolanie podané proti napadnutému rozsudku v rozsahu, v akom sa v ňom zohľadňujú tvrdenia, ktoré predložilo iba samotné Sasko, neprípustné.

167.

V každom prípade je neúčinné. Skutočne, v bodoch napadnutého rozsudku, ktoré cituje Komisia, Všeobecný súd buď nerozhoduje o tvrdeniach predložených vedľajším účastníkom konania ( 75 ), alebo zohľadňuje tvrdenia predložené vedľajším účastníkom konania a spoločnosťou BMW ( 76 ), alebo zamieta tvrdenia predložené iba samotným Saskom. ( 77 )

168.

Vo veci Stadtwerke Schwäbisch Hall Súdny dvor rozhodol, že v prípade rozhodnutia o odvolaní podľa článku 56 Štatútu je povinný v prípade potreby rozhodnúť ex offo o prípustnosti žaloby v prvostupňovom konaní. ( 78 )

169.

Komisia vychádza z uvedeného rozsudku, keď tvrdí, že Súdny dvor je povinný rozhodnúť ex offo o prípustnosti návrhu na vstup vedľajšieho účastníka do konania pred Všeobecným súdom, na ktorom vedľajší účastník prvostupňového konania podáva vzájomné odvolanie na Súdny dvor, alebo na ktorom predkladá pripomienky pred Súdnym dvorom.

170.

Takúto argumentáciu nemožno prijať.

171.

V prejednávanej veci Komisia napáda prípustnosť vstupu vedľajšieho účastníka do konania pred Všeobecným súdom, a nie prípustnosť žaloby pred týmto súdom, čo bolo predmetom veci Stadtwerke Schwäbisch Hall a následnej judikatúry. ( 79 ) Mal by som zdôrazniť, že ak by Súdny dvor dospel k záveru, že Všeobecný súd nesprávne povolil návrh na vstup vedľajšieho účastníka do konania, nemalo by to žiadny vplyv na prípustnosť žaloby podanej na Všeobecnom súde. ( 80 )

172.

Je pravda, že ak by Všeobecný súd nesprávne povolil návrh na vstup vedľajšieho účastníka do konania, vedľajší účastník prvostupňového konania môže podať odvolanie proti rozsudku Všeobecného súdu a môže pred Súdnym dvorom predložiť dôvody, ktoré hlavný účastník v prvostupňovom konaní nepredložil do momentu vstupu vedľajšieho účastníka do konania. ( 81 ) Je však potrebné poznamenať, že v súlade s článkom 40 druhým odsekom Štatútu Súdneho dvora môže každá osoba vstúpiť do konania ako vedľajší účastník konania pred Všeobecným súdom, ak preukáže oprávnený záujem na rozhodnutí veci prejednávanej daným súdom. Ďalej treba podotknúť, že v súlade s článkom 56 druhým odsekom Štatútu Súdneho dvora môžu vedľajší účastníci prvostupňového konania podať odvolanie proti rozsudku Všeobecného súdu, len ak sa ich daný rozsudok priamo dotýka. Podľa môjho názoru osobu, ktorá nemá záujem na rozhodnutí veci prejednávanej Všeobecným súdom a ktorá tým pádom nemá právo vstúpiť do konania pred týmto súdom ako vedľajší účastník konania, nemožno považovať za osobu, ktorej sa rozsudok daného súdu priamo dotýka. V každom prípade majú ostatní účastníci konania pred Súdnym dvorom možnosť predložiť pripomienky v reakcii na pripomienky predložené vedľajším účastníkom prvostupňového konania.

173.

Dospel som k záveru, že vzájomné odvolanie je neprípustné v celom rozsahu.

174.

Pre úplnosť však preukážem, že je v každom prípade nedôvodné.

175.

Komisia odôvodňuje svoje vzájomné odvolanie na základe troch odvolacích dôvodov, v ktorých tvrdí, že došlo k porušeniu článku 40 druhého odseku Štatútu Súdneho dvora, ďalej k nesprávnemu právnemu posúdeniu skutkových okolností a napokon k porušeniu pravidiel týkajúcich sa dôkazného bremena.

176.

Vo svojom prvom odvolacom dôvode Komisia tvrdí, že Všeobecný súd porušil článok 40 druhý odsek Štatútu Súdneho dvora, keď sa v bode 20 uznesenia z 11. mája 2015 uzniesol, že Sasko malo záujem na rozhodnutí veci prejednávanej Všeobecným súdom, pretože obmedzením pomoci na 17 miliónov eur sporné rozhodnutie odoprelo Sasku hospodárske výhody vyplývajúce z pomoci dosahujúcej výšku približne 45 miliónov eur.

177.

V súlade s článkom 40 druhým odsekom Štatútu Súdneho dvora môže každá osoba vstúpiť do konania ako vedľajší účastník konania vo veciach prejednávaných pred súdmi Európskej únie, ak preukáže oprávnený záujem na rozhodnutí veci prejednávanej jedným z týchto súdov.

178.

Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora treba pojem „záujem na rozhodnutí veci“ v zmysle uvedeného článku 40 druhého odseku definovať s ohľadom na samotný predmet veci a treba ho chápať ako priamy a skutočný záujem na tom, ako sa rozhodne o samotných návrhoch, a nie ako záujem vo vzťahu k uplatneným dôvodom alebo tvrdeniam. Pojem „rozhodnutie veci“ sa týka konečného rozhodnutia, ako sa stanovuje vo výroku budúceho rozsudku. V tomto ohľade je potrebné potvrdiť najmä to, či je osoba, ktorá podáva návrh na vstup do konania ako vedľajší účastník konania, priamo dotknutá sporným opatrením a či možno stanoviť jej záujem na rozhodnutí veci. Záujem na rozhodnutí veci možno v zásade považovať za dostatočne priamy iba v prípade, že toto rozhodnutie je spôsobilé zmeniť právne postavenie osoby, ktorá podáva návrh na vstup do konania ako vedľajší účastník konania. ( 82 )

179.

Komisia tvrdí, že záujem na rozhodnutí veci v zmysle článku 40 druhého odseku Štatútu Súdneho dvora môže byť jedine právny záujem, a nie hospodársky záujem.

180.

Sasko a BMW tvrdia, že hospodársky záujem je dostatočný. Vychádzajú z uznesenia vo veci Ramondín, v ktorom sa rozhodlo, že Comunidad Autónoma de La Rioja mala záujem na rozhodnutí žaloby o neplatnosť rozhodnutia, ktorým Komisia vyhlásila schému pomoci, ktorú prijal Territorio Histórico de Álava, za nezlučiteľnú. V uvedenom uznesení predseda Súdneho dvora uviedol, že Comunidad Autónoma de La Rioja hraničí s Territorio Histórico de Álava a že Ramondín ako spoločnosť so sídlom v La Rioja od roku 1971 čerpala výhody napadnutej schémy pomoci, keď sa presídlila do Álavy. ( 83 )

181.

Je pravda, že ako zdôrazňuje Komisia, judikatúra citovaná v bode 178 vyššie si vyžaduje, aby sa na základe rozhodnutia predmetnej veci zmenilo právne postavenie osoby, ktorá podáva návrh na vstup do konania ako vedľajší účastník konania, alebo aby ho bolo možné zmeniť.

182.

Podľa uvedenej judikatúry sa však táto požiadavka uplatňuje iba „v zásade“. Upozorňujem, že vo veci Ramondín sa Comunidad Autónoma de La Rioja považovala za účastníka majúceho záujem na rozhodnutí veci, pretože schéma pomoci bola dôvodom presídlenia určitých podnikov sídliacich v La Rioja a nepriaznivo sa dotýkala situácie, z pohľadu hospodárskej súťaže, podnikov, ktoré ostali v La Rioje. V prejednávanej veci sa sporné rozhodnutie týka vybudovania nového výrobného zariadenia v Sasku a osoba, ktorá podáva návrh na vstup do konania ako vedľajší účastník konania, je konkrétne Sasko. Kontext sa týka regionálnej pomoci a osoba, ktorá podáva návrh na vstup do konania ako vedľajší účastník konania, je región prijímajúci pomoc, ktorého hospodársky rozvoj má predmetná pomoc podporiť. Podľa môjho názoru možno hospodársky záujem v tejto situácii považovať za dostatočne priamy. Skutkové okolnosti prejednávanej veci sa líšia od skutkových okolností veci Provincia di Ascoli Piceno, v ktorej Súdny dvor dospel k záveru, že taliansky región, ktorého ekonomická štruktúra údajne v podstatnej miere závisela od výroby topánok, nemal záujem na rozhodnutí žaloby o neplatnosť nariadenia ukladajúceho antidumpingové clo na dovoz určitej obuvi so zvrškom z usne s pôvodom v Číne. ( 84 )

183.

Je pravda, že, ako tvrdí Komisia, Comunidad Autónoma de La Rioja vo veci Ramondín podala sťažnosť Komisii, zatiaľ čo v prejednávanej veci tak Sasko neurobilo. Súdny dvor však vo veci Ramondín z tejto skutočnosti nevychádzal. Navyše podľa judikatúry patria účasť na správnom konaní a podanie sťažnosti medzi faktory, na základe ktorých možno stanoviť existenciu záujmu na rozhodnutí veci. ( 85 ) Neznamená to, že podanie sťažnosti je podmienkou stanovenia existencie takéhoto záujmu.

184.

Prvý odvolací dôvod sa preto musí zamietnuť.

185.

Vo svojom druhom odvolacom dôvode Komisia tvrdí, že ak Súdny dvor dospeje k záveru, že záujem na rozhodnutí veci v zmysle článku 40 prvého odseku Štatútu Súdneho dvora môže byť hospodársky záujem, potom Všeobecný súd nesprávne rozhodol, že Sasko malo takýto záujem. Podľa názoru Komisie má Sasko záujem na rozhodnutí žaloby o neplatnosť sporného rozhodnutia v celom rozsahu. Nemá ale záujem na rozhodnutí žaloby o neplatnosť sporného rozhodnutia v rozsahu, v akom sa v spornom rozhodnutí konštatuje, že výška pomoci presahujúca 17 miliónov eur je nezlučiteľná s vnútorným trhom.

186.

Zastávam názor, že druhý odvolací dôvod treba zamietnuť. Podľa môjho názoru Sasko má záujem na čerpaní výhod hospodárskeho vplyvu vyplývajúceho z pomoci vo výške rovnajúcej sa trojnásobku výšky, ktorá bola v spornom rozhodnutí vyhlásená za zlučiteľnú.

187.

Preto musí byť druhý odvolací dôvod zamietnutý ako nedôvodný.

188.

Komisia vo svojom treťom odvolacom dôvode tvrdí, že tým, že Všeobecný súd nepožadoval od Saska predloženie dôkazov o tom, že má záujem na rozhodnutí veci, porušil pravidlo, podľa ktorého je obvyklé, aby osoby uvádzajúce skutkové okolnosti na doloženie nároku predložili dôkaz o takýchto skutkových okolnostiach.

189.

Podotýkam, že v bode 19 uznesenia z 11. mája 2015 Všeobecný súd uviedol, že Sasko tvrdilo, že predmetná pomoc by vytvorila 800 pracovných miest, umožnila by vznik synergií s regionálnym automobilovým odvetvím a podporila by prenos poznatkov a rovnako by urýchlila proces inovácií. Je pravda, že Sasko nepredložilo dôkazy na podloženie svojich tvrdení o skutkových okolnostiach. Zároveň je však pravda, že Komisia vo svojich pripomienkach k návrhu na vstup vedľajšieho účastníka do konania nenapadla uvedené tvrdenia o skutkových okolnostiach a že Všeobecný súd v bode 20 uznesenia z 11. mája 2015 zdôraznil, že tieto tvrdenia neboli napadnuté. Za uvedených okolností Všeobecný súd podľa môjho názoru neporušil pravidlá týkajúce sa dôkazného bremena.

190.

Preto musí byť tretí odvolací dôvod zamietnutý ako nedôvodný.

191.

Dospel som k záveru, že vzájomné odvolanie sa musí zamietnuť.

192.

V súlade s článkom 184 ods. 2 rokovacieho poriadku ak odvolanie nie je dôvodné, Súdny dvor rozhodne o trovách konania.

193.

Podľa článku 138 ods. 1 rokovacieho poriadku uplatniteľného na konanie o odvolaní na základe článku 184 ods. 1 uvedeného rokovacieho poriadku Súdny dvor uloží účastníkovi konania, ktorý vo veci nemal úspech, povinnosť nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Keďže BMW nemala vo veci úspech a Komisia navrhla uložiť jej náhradu trov konania, je opodstatnené rozhodnúť, aby BMW znášala svoje vlastné trovy konania a bola povinná nahradiť trovy konania vynaložené Komisiou v súvislosti s hlavným konaním. V článku 184 ods. 4 rokovacieho poriadku sa stanovuje, že ak sa vedľajší účastník prvostupňového konania na odvolacom konaní zúčastnil, Súdny dvor môže rozhodnúť, že tento účastník bude znášať svoje vlastné trovy konania. Keďže sa Sasko zúčastnilo na odvolacom konaní, malo by znášať svoje vlastné trovy hlavného konania.

194.

Pokiaľ ide o vzájomné odvolanie, keďže Komisia nemala vo veci úspech a Sasko navrhlo uložiť jej náhradu trov konania, je opodstatnené rozhodnúť, aby Komisia znášala svoje vlastné trovy konania a bola povinná nahradiť trovy konania vynaložené Saskom v súvislosti so vzájomným odvolaním. Keďže sa BMW zúčastnila na vzájomnom odvolaní, mala by znášať svoje vlastné trovy v rámci vzájomného odvolania.

195.

Navrhujem preto, aby Súdny dvor: