1.

Tento návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 23 nariadenia (ES) č. 44/2001 ( 2 ), teda ustanovenia, ktoré umožňuje odchýliť sa od všeobecných pravidiel medzinárodnej súdnej právomoci definovaných v tom istom nariadení v prípade, ak sa účastníci, z ktorých má aspoň jeden domicil v členskom štáte, dohodli, že právomoc na rozhodovanie sporov, ktoré vznikli v súvislosti s konkrétnym právnym vzťahom, bude mať jeden alebo viacero súdov členského štátu.

2.

Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi spoločnosťami Apple Sales International, Apple Inc. a Apple retail France EURL na jednej strane a spoločnosťou MJA, správkyňou konkurznej podstaty spoločnosti eBizcuss.com (ďalej len „eBizcuss“) na druhej strane vo veci žaloby na náhradu škody a úrokov podanej spoločnosťou MJA z dôvodu porušenia článku 102 ZFEÚ.

3.

Súdny dvor bol teda vyzvaný, aby uviedol, či a do akej miery možno vylúčiť uplatnenie doložky voľby právomoci s cieľom zabezpečiť účinnosť žalôb na náhradu škody za ujmu vyplývajúcu z konania podnikov, ktorého údajne predstavuje zneužitie dominantného postavenia.

4.

Vec tak opätovne ponúka príležitosť poskytnúť, z hľadiska riešenia prijatého Súdnym dvorom vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok z 21. mája 2015, CDC Hydrogen Peroxide (C‑352/13, EU:C:2015:335), bližšie usmernenie dotknutým hospodárskym subjektom v ich postavení, na jednej strane tvorcov doložiek o voľbe právomoci, a na druhej strane osôb, ktoré chcú začať konanie, obvykle nazývané „private enforcement“, na náhradu škody za ujmu, ktorá má údajne svoj pôvod v porušení práva hospodárskej súťaže, konkrétne článku 102 ZFEÚ.

5.

Odôvodnenia 2, 11 a 14 nariadenia č. 44/2001 uvádzajú:

…

…

6.

Článok 23 nariadenia č. 44/2001, ktorý sa nachádza v kapitole II, oddiele 7 nazvanom „Voľba právomoci“, v odseku 1 uvádza:

„Ak sa účastníci zmluvy, z ktorých jeden alebo viacerí majú bydlisko v členskom štáte, dohodli, že súd alebo súdy členského štátu majú právomoc na riešenie sporov, ktoré vznikli alebo môžu vzniknúť v súvislosti s konkrétnym právnym vzťahom, potom má právomoc tento súd alebo tieto súdy. Táto právomoc súdu je výlučná, ak sa účastníci nedohodli inak. Takáto dohoda o voľbe právomoci musí byť buď:

7.

V čase skutkových okolností vo veci samej stanovoval článok 1382 code civil (Občiansky zákonník), že „akýkoľvek skutok, ktorým je inému spôsobená škoda, zaväzuje toho, koho vinou škoda vznikla, na jej náhradu“.

8.

Článok L 420 – 1 code du commerce (Obchodný zákonník) stanovuje:

„Zosúladené postupy, dohody, výslovné alebo tiché kartely alebo združenia, ktoré majú za cieľ alebo môžu mať za následok zabránenie, obmedzenie alebo narušenie hospodárskej súťaže v rámci trhu, sa zakazujú, a to aj vtedy, ak sa realizujú na základe priameho alebo nepriameho sprostredkovania spoločnosťou v rámci skupiny so sídlom mimo Francúzska, najmä ak:

9.

Článok L 420 – 2 code du commerce (Obchodný zákonník) znie takto:

„Za podmienok uvedených v článku L 420‑1 sa zakazuje zneužívanie dominantného postavenia podnikom alebo skupinou podnikov na vnútornom trhu alebo na jeho podstatnej časti. Takéto zneužívanie môže zahŕňať odmietnutie predaja, viazaný predaj alebo diskriminačné podmienky predaja a ukončenie existujúcich obchodných vzťahov len z toho dôvodu, že sa protistrana odmietne podrobiť neprimeraným obchodným podmienkam.

Okrem iného je zakázané zneužívanie stavu hospodárskej závislosti podnikom alebo skupinou podnikov, v ktorej sa voči podniku alebo skupine podnikov nachádza odberateľ alebo dodávateľ vtedy, ak môže toto zneužívanie ovplyvniť fungovanie alebo štruktúru hospodárskej súťaže. Toto zneužívanie môže spočívať najmä v odmietnutí predaja, viazaných predajoch, v diskriminačných praktikách uvedených v odseku I článku L 442‑6 alebo v dohodách o sortimente.“

10.

Dňa 10. októbra 2002 spoločnosť eBizcuss, v súčasnosti zastúpená spoločnosťou MJA, uzatvorila s írskou spoločnosťou Apple Sales International zmluvu s názvom „Apple Authorized Reseller Agreement“, ktorou jej táto priznala postavenie schváleného predajcu výrobkov značky Apple. Táto zmluva, ktorou sa spoločnosť eBizcuss zaviazala kvázi výhradne distribuovať výrobky svojho zmluvného partnera a ktorá bola následne viac ráz zmenená a doplnená, obsahovala doložku o voľbe právomoci írskych súdov.

11.

Táto doložka spísaná v anglickom jazyku znela v poslednej verzii zmluvy o distribúcii z 20. decembra 2005 takto:

„This Agreement and the corresponding relationship between the parties shall be governed by and construed in accordance with the laws of the Republic of Ireland and the parties shall submit to the jurisdiction of the courts of the Republic of Ireland. Apple reserves the right to institute proceedings against Reseller in the courts having jurisdiction in the place where Reseller has its seat or in any jurisdiction where a harm to Apple is occurring.“ ( 3 )

12.

V priebehu apríla 2012 podala spoločnosť eBizcuss na Tribunal de commerce de Paris (Obchodný súd Paríž, Francúzsko) žalobu, v ktorej navrhovala zaviazať spoločnosť Apple Sales International, americkú spoločnosť Apple Inc. a francúzsku spoločnosť Apple Retail France na zaplatenie náhrady škody vo výške 62500000 eur. Na podporu svojej žaloby spoločnosť eBizcuss v zásade tvrdila, že žalované spoločnosti sa dopustili protisúťažného konania a nekalej súťaže tým, že na jej úkor od roku 2009 uprednostňovali svoju vlastnú sieť. ( 4 ) Spoločnosť eBizcuss sa v tejto súvislosti dovolávala porušenia článku 1382 code civil (Občiansky zákonník) (teraz článok 1240 code civil), článku L 420‑2 code du commerce (Obchodný zákonník) a článku 102 ZFEÚ.

13.

Rozsudkom z 26. septembra 2013 Tribunal de commerce de Paris (Obchodný súd Paríž) vyhovel námietke nedostatku právomoci vznesenej žalovanými spoločnosťami z toho dôvodu, že zmluva medzi Apple Sales International a spoločnosťou eBizcuss obsahuje doložku o voľbe právomoci írskych súdov.

14.

Rozsudkom z 8. apríla 2014 Cour d’appel de Paris (Odvolací súd Paríž, Francúzsko) zamietol odvolanie (contredit) podané spoločnosťou eBizcuss proti uvedenému rozsudku, čím potvrdil, že francúzske súdy nemajú právomoc rozhodovať o žalobe na náhradu škody.

15.

Rozsudkom zo 7. októbra 2015 Cour de cassation (Kasačný súd, Francúzsko) tento rozsudok zrušil z toho dôvodu, že Cour d’appel de Paris (Odvolací súd Paríž) porušil článok 23 nariadenia č. 44/2001, ako bol vyložený Súdnym dvorom v rozsudku z 21. mája 2015, CDC Hydrogen Peroxide (C‑352/13, EU:C:2015:335), tým, že zohľadnil doložku o voľbe právomoci obsiahnutú v zmluve medzi spoločnosťou eBizcuss a spoločnosťou Apple Sales International, hoci táto neodkazovala na spory týkajúce sa zodpovednosti, ktorá vzniká z dôvodu porušenia práva hospodárskej súťaže.

16.

Rozsudkom z 25. októbra 2016 Cour d’appel de Versailles (Odvolací súd Versailles, Francúzsko) vyhovel odvolaniu (contredit) podanému spoločnosťou eBizcuss a vrátil vec Tribunal de commerce de Paris (Obchodný súd Paríž) na ďalšie konanie.

17.

Spoločnosti Apple Sales International, Apple a Apple Retail France podali proti tomuto rozsudku odvolanie na vnútroštátny súd podávajúci návrh na začatie prejudiciálneho konania a v podstate tvrdia, že vtedy, keď má samostatná žaloba v zmysle práva hospodárskej súťaže svoj pôvod v zmluvnom vzťahu, je potrebné zohľadniť doložku o voľbe právomoci, hoci sa doložka výslovne netýka takej žaloby a hoci nebolo predtým vnútroštátnym orgánom alebo európskym orgánom konštatované žiadne porušenie práva hospodárskej súťaže.

18.

Vnútroštátny súd uvádza, že sa medzičasom dozvedel o rozsudku Supremo Tribunal de Justiça (Najvyšší súd, Portugalsko) zo 16. februára 2016, Interlog a Taboada v. Apple. Uvedený rozsudok sa rovnako týkal Apple Sales International a podobnej, všeobecne formulovanej doložky o voľbe právomoci. Supremo Tribunal de Justiça (Najvyšší súd) rozhodol, že táto doložka sa uplatňuje na účastníkov sporu týkajúceho sa rovnakého tvrdenia o zneužití dominantného postavenia z hľadiska práva Únie a vyvodil z toho záver o nedostatku právomoci portugalských súdov.

19.

Za týchto podmienok Cour de cassation (Kasačný súd) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

20.

Písomné pripomienky predložili spoločnosť Apple Sales International, eBizcuss, francúzska vláda a Európska komisia.

21.

Tento návrh na začatie prejudiciálneho konania sa v podstate týka výkladu článku 23 nariadenia č. 44/2001 v osobitnom kontexte žalôb na náhradu škody podaných distribútorom voči jeho dodávateľovi na základe článku 102 ZFEÚ, konkrétne vtedy, keď sa dodávateľovi vytýka zneužívanie dominantného postavenia.

22.

Ako o tom svedčia rozdielne stanoviská francúzskych súdov, ktoré mali rozhodovať vo veci samej, zdá sa, že predmetom diskusie je presný obsah výkladu, ktorý podal Súdny dvor vo svojom rozsudku z 21. mája 2015, CDC Hydrogen Peroxide (C‑352/13, EU:C:2015:335).

23.

Konkrétne vyvstáva otázka, či má byť vylúčené uplatnenie doložky o voľbe právomoci u každého sporu vzťahujúceho sa na zmluvu a na vzťahy, ktoré z nej vyplývajú – takej doložky, ako je tá, o ktorú ide vo veci samej, ktorá určuje právomoc írskych súdov – v prípade podania samostatných žalôb na náhradu škody, ktorých právnym základom je údajné porušenie článku 102 ZFEÚ v prípade, že žaloby doložka o voľbe právomoci výslovne neuvádza. Súdny dvor bol požiadaný o objasnenie otázky, či a do akej miery môže vyvolať účinky doložka o voľbe právomoci dohodnutá medzi stranami zmluvy (v danom prípade dohody o distribúcii) v súvislosti so spormi, v ktorých sa uvádza porušenie európskeho práva hospodárskej súťaže.

24.

Podľa prvého výkladu, ktorý, ako sa zdá, uplatnil konkrétne Cour de cassation (Kasačný súd) vo svojom rozsudku zo 7. októbra 2015, možno takú doložku o voľbe právomoci zohľadniť len pod podmienkou, že výslovne odkazuje na spory týkajúce sa zodpovednosti, ktorá vzniká z dôvodu porušenia práva hospodárskej súťaže.

25.

Podľa druhého výkladu, ktorý uplatnili najmä súdy prvej inštancie konajúce v spore vo veci samej, ale tiež, podľa názoru žalobcu vo veci samej, Supremo Tribunal de Justiça (Najvyšší súd) vo svojom rozsudku zo 16. februára 2016, Interlog a Taboada v. Apple ( 5 ), sa má všeobecne formulovaná doložka o voľbe právomoci uplatniť na účastníkov konania v súdnom spore vzťahujúcom sa na údajné zneužitie dominantného postavenia z hľadiska práva Únie.

26.

Pred preskúmaním prejudiciálnych otázok sa mi zdá vhodné na úvod uviesť niekoľko všeobecných úvah k rozsahu pôsobnosti článku 23 nariadenia č. 44/2001.

27.

Súdny dvor bol už pri viacerých príležitostiach vyzvaný, aby sa vyjadril k výkladu článku 23 nariadenia č. 44/2001 a rovnocenného ustanovenia, ktoré mu predchádzalo, konkrétne článku 17 Bruselského dohovoru. ( 6 )

28.

Ako Súdny dvor opakovane rozhodol, tieto ustanovenia sa musia vykladať vzhľadom na všeobecnejšie ciele sledované Bruselským dohovorom a nariadením č. 44/2001, konkrétne ciele posilnenia právnej istoty osôb usadených v Únii tým, že sa umožní jednak žalobcovi bez ťažkostí určiť súd, na ktorý môže podať žalobu, a jednak sa žalovanému umožní rozumne predvídať súd, na ktorom môže byť žalovaný. ( 7 )

29.

Vo všeobecnej štruktúre nariadenia č. 44/2001 predstavuje článok 23 zásadné ustanovenie: je jednak výrazom zásady prednosti autonómie slobodne vyjadrenej vôle zmluvných strán (pozri odôvodnenie 14 tohto nariadenia) a jednak požiadavky na vysoký stupeň predvídateľnosti (uvedenej v odôvodnení 11 toho istého nariadenia). Jeho cieľom je jasne a presne určiť súd zmluvného štátu, ktorý bude mať výlučnú právomoc v súlade so zhodnou vôľou zmluvných strán vyjadrenou za prísnych, tam vyjadrených formálnych podmienok. Právnu istotu sledovanú týmto ustanovením by bolo možné ľahko narušiť, ak by bola zmluvnej strane priznaná možnosť zmariť uplatnenie tohto pravidla samotným tvrdením o neplatnosti celej zmluvy z dôvodov vyvodzovaných z uplatniteľného hmotného práva. ( 8 )

30.

Ako už Súdny dvor mal príležitosť zdôrazniť, keďže umožňujú odchýliť sa od pravidiel právomoci uvedených v nariadení č. 44/2001, formálne, ako aj materiálne podmienky, ktorým článok 23 tohto nariadenia podrobuje platnosť doložky o voľbe právomoci, treba vykladať doslovne. ( 9 ) Naopak, pokiaľ sú formálne a materiálne podmienky vyjadrené nariadením splnené, musí byť možné uplatniť doložku o voľbe právomoci. Voľbu určeného súdu totiž možno posudzovať len z hľadiska úvah, ktoré sa viažu na požiadavky stanovené článkom 23 nariadenia č. 44/2001. ( 10 )

31.

Pokiaľ ide o materiálnu požiadavku, podľa ktorej sa voľba právomoci má týkať „sporov, ktoré vznikli alebo môžu vzniknúť v súvislosti s konkrétnym právnym vzťahom“, jej cieľom je vyhnúť sa tomu, aby bola jedna zmluvná strana prekvapená voľbou konkrétnej právomoci pre všetky spory, ktoré môžu vzniknúť vo vzťahoch s druhou zmluvnou stranou a ktoré majú pôvod v iných vzťahoch ako sú vzťahy, v súvislosti s ktorými bola voľba právomoci súdu dohodnutá. ( 11 )

32.

Ak je uplatniteľnosť doložky o voľbe právomoci z hľadiska tejto materiálnej podmienky spochybnená, prináleží výlučne súdu, pred ktorým sa účastník doložky o voľbe právomoci dovoláva, rozhodnúť, či sa týka alebo netýka predmetu sporu. ( 12 )

33.

Hoci toto preskúmanie – ktoré najmä vyžaduje, aby konajúci súd určil, či mohli zmluvné strany v okamihu, v ktorom sa na uvedenej doložke dohodli, predmetný spor primerane predvídať alebo nie – možno vykonať len podľa okolností konkrétneho prípadu, treba mať podľa môjho názoru na zreteli viacero výkladových usmernení.

34.

Predovšetkým z prednosti priznanej zmluvnej voľnosti strán vyjadrenej v platne dohodnutej doložke o voľbe právomoci vyplýva, že záleží na tom, či je alebo nie je možné predmetný spor spojiť – v danom prípade žalobu na náhradu škody za ujmu údajne spôsobenú protisúťažným konaním – s právnym vzťahom uvedeným v tejto doložke, a to nezávisle od mimozmluvnej alebo zmluvnej povahy tohto právneho vzťahu v zmysle nariadenia č. 44/2001 a, a fortiori, v zmysle uplatniteľných vnútroštátnych predpisov.

35.

Spor mimozmluvnej povahy, ktorý však vznikol v súvislosti so zmluvným vzťahom, tak môže patriť do pôsobnosti doložky o voľbe právomoci vtedy, keď má tento spor svoj pôvod v zmluvných vzťahoch, v súvislosti s ktorými bola táto doložka uzavretá.

36.

Z právnej záväznosti doložky potom vyplýva, že nie je nevyhnutné, aby mala súdna právomoc určená doložkou akýkoľvek vzťah „blízkosti“ so sporom. Inými slovami, prekážkou uplatnenia doložky o voľbe právomoci nie je skutočnosť, že určené súdy nemajú žiadnu spojitosť s dotknutými osobami alebo so sporným vzťahom. ( 13 )

37.

Okrem toho skutočnosť, že doložka o voľbe právomoci má, tak ako je to v spore vo veci samej, asymetrickú alebo jednostrannú povahu v tom, že len jedna zo zmluvných strán sa zaväzuje podať žalobu na súdy presne stanoveného štátu, zatiaľ čo druhá zmluvná strana si vyhradzuje právo podať žalobu aj na iné súdy, nie je sama osebe pri posudzovaní platnosti uvedenej doložky z hľadiska požiadaviek uvedených v článku 23 nariadenia č. 44/2001 ( 14 ) relevantným faktorom, keďže takáto doložka stále zodpovedá cieľu predvídateľnosti.

38.

Napokon z právnej záväznosti doložky o voľbe právomoci vyplýva, že hmotné právo rozhodné pre meritum sporu nemá na určenie súdnej právomoci v zásade vplyv. Je dôležité pripomenúť, že je to presne táto nezúčastnenosť pravidiel hmotného práva z hľadiska doložky o voľbe právomoci, ktorá predstavuje pevnú záruku právnej istoty a predvídateľnosti. ( 15 )

39.

K tomu sa ešte podrobnejšie vrátim neskôr, keď sa budem zaoberať práve otázkou, ako treba chápať doložku o voľbe právomoci v rámci opatrení na zabezpečenie efektivity ochrany jednotlivcov proti porušeniam práva hospodárskej súťaže.

40.

Svojou prvou otázkou sa vnútroštátny súd snaží vo všeobecnosti zistiť, či článok 23 nariadenia č. 44/2001 umožňuje uplatniť doložku o voľbe právomoci vtedy, keď je žaloba na náhradu škody založená na údajnom porušení článku 102 ZFEÚ. Inými slovami stojí otázka tak, či článok 23 nariadenia č. 44/2001 treba vykladať v tom zmysle, že existuje zásadná prekážka uplatnenia doložky o voľbe právomoci na spor založený na porušení článku 102 ZFEÚ.

41.

V tomto prípade sa zdá, že všetky osoby zúčastnené na konaní sa zhodujú na tom, že článok 23 nariadenia č. 44/2001 sa má vykladať v tom zmysle, že za takých okolností umožňuje uplatnenie – alebo prinajmenšom nebráni uplatneniu – doložky o voľbe právomoci vnútroštátnym súdom.

42.

S týmto záverom možno len súhlasiť.

43.

V nadväznosti na predchádzajúce úvahy, a s výnimkou záležitostí osobitne uvedených v nariadení č. 44/2001, ( 16 ) nemôže účinnosť doložky o voľbe právomoci závisieť od dodržania inej hmotnoprávnej podmienky, ako je požiadavka týkajúca sa predmetu doložky, ktorá sa musí týkať „konkrétneho právneho vzťahu“.

44.

Nezúčastnenosť pravidiel hmotného práva z hľadiska platnosti doložky o voľbe právomoci, ktorá, pripomínam, predstavuje dôležitú záruku rešpektovania zmluvnej voľnosti strany a predvídateľnosti, platí najmä v prípade, keď sa doložky o voľbe právomoci účastníci konania dovolávajú v rámci sporu o porušenie práva hospodárskej súťaže.

45.

Vzhľadom na neexistenciu konkrétneho ustanovenia nariadenia č. 44/2001, ktoré by umožnilo v takom prípade vylúčiť právnu záväznosť doložky o voľbe právomoci sa nemožno na vylúčenie uplatnenia takej doložky dovolávať zásady účinného uplatňovania právnych predpisov v oblasti hospodárskej súťaže.

46.

Je pravda, že potrebný účinok článkov 101 a 102 ZFEÚ vyžaduje, aby sa každá osoba mohla domáhať náhrady škody, ktorú jej spôsobila zmluva alebo konanie, ktoré sú spôsobilé obmedziť alebo skresliť hospodársku súťaž. ( 17 )

47.

Ako Súdny dvor uviedol vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok z 21. mája 2015, CDC Hydrogen Peroxide (C‑352/16, EU:C:2015:335), konajúci súd však nemôže, bez toho, aby spochybnil účel nariadenia č. 44/2001, odmietnuť zohľadniť doložku o voľbe právomoci, ktorá spĺňa požiadavky článku 23 tohto nariadenia z toho jediného dôvodu, že sa domnieva, že súd určený touto doložkou nezaručí úplný účinok zásady účinného vykonávania pravidiel hospodárskej súťaže tým, že neumožní obeti predpokladaného alebo preukázaného protisúťažného konania podnikov získať úplnú náhradu škody za ujmu, ktorá jej bola spôsobená. Naopak, je potrebné predpokladať, že systém prostriedkov nápravy existujúci v každom z členských štátov a doplnený mechanizmom prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ, poskytuje dotknutým osobám v tomto ohľade dostatočnú záruku. ( 18 )

48.

V konečnom dôsledku požiadavka účinného uplatňovania zákazu zneužívania dominantného postavenia sama osebe nebráni možnosti zmluvných strán odchýliť sa, prostredníctvom doložky o voľbe právomoci, od jednotlivých pravidiel právomoci upravených nariadením č. 44/2001.

49.

Vzhľadom na všetky tieto úvahy navrhujem odpovedať na prvú otázku tak, že článok 23 nariadenia č. 44/2001 sa má vykladať v tom zmysle, že neexistuje zásadná prekáža uplatňovania doložky o voľbe právomoci v rámci takej samostatnej žaloby na náhradu škody, o akú ide v spore vo veci samej, ktorú podal distribútor voči svojmu dodávateľovi z dôvodu údajného porušenia článku 102 ZFEÚ.

50.

Svojou druhou otázkou sa vnútroštátny súd Súdneho dvora pýta, či článok 23 nariadenia č. 44/2001 bráni doložke o voľbe právomoci, ktorá výslovne neodkazuje na „spory týkajúce sa zodpovednosti, ktorá vzniká z dôvodu porušenia práva hospodárskej súťaže“.

51.

Cieľom tejto otázky je v konečnom dôsledku určiť náležitosti, ktoré musia obsahovať doložky o voľbe právomoci na to, aby boli uplatnené pri príležitosti žalôb založených na práve hospodárskej súťaže, v predmetnom prípade žaloby na náhradu škody za ujmu údajne spôsobenú porušením článku 102 ZFEÚ.

52.

V tomto ohľade pripomínam, že keďže článok 23 ods. 1 nariadenia č. 44/2001 umožňuje zmluvným stranám odchýliť sa od ním definovaných pravidiel právomoci výlučne s cieľom vyriešenia „sporov, ktoré vznikli alebo môžu vzniknúť v súvislosti s konkrétnym právnym vzťahom“, prináleží týmto zmluvným stranám sformulovať doložku tak, aby ich vôľu vyjadrovala čo najlepšie.

53.

Odpoveď na otázku, či taká doložka pokrýva takú alebo onakú žalobu, bude totiž vždy závisieť od znenia tejto doložky a jej prípadného výkladu konajúcim súdom.

54.

Tiež nie je možné odpovedať so všeobecnou platnosťou, teda bez odkazu na samotné znenie doložky o voľbe právomoci, o ktorú práve ide, či je táto uplatniteľná na spory týkajúce sa zodpovednosti za porušenie práva hospodárskej súťaže, ak táto doložka výslovne na také spory neodkazuje. Je úlohou konajúceho vnútroštátneho súdu, ktorému jedinému prináleží úloha určiť presný rozsah tejto doložky, posúdiť, či spor týkajúci sa zodpovednosti zmluvného partnera vzniknutej v dôsledku porušenia práva hospodárskej súťaže vznikol z právneho vzťahu, v súvislosti s ktorým bola táto doložka dohodnutá.

55.

Pokiaľ ide o uplatniteľnosť doložky o voľbe právomoci v kontexte žaloby na náhradu škody za ujmu spôsobenú protisúťažným konaním, nemožno totiž vylúčiť, že táto ujma bude patriť do zmluvného kontextu a že preto bude súd povinný doložku uplatniť, nezávisle od výslovného odkazu na „spory týkajúce sa zodpovednosti za porušenie práva hospodárskej súťaže“.

56.

Podľa môjho názoru by bolo neprimerané vo všetkých prípadoch vyžadovať od účastníkov konania, aby presne určili povahu žalôb, na ktoré by sa mala vzťahovať doložka o voľbe právomoci, keďže táto doložka je formulovaná pomerne všeobecne tak, aby zahŕňala všetky žaloby, ktoré sa viac alebo menej týkajú zmluvného vzťahu, v súvislosti s ktorým bola táto doložka dohodnutá.

57.

Pristúpením k doložke o voľbe právomoci sa zmluvné strany snažia v podstate danému súdu priznať súdnu právomoc na rozhodovanie všetkých otázok týkajúcich sa vzťahu, ktorý nadviazali, bez toho, aby boli vždy schopné predvídať a uviesť povahu sporov, ktoré medzi nimi môžu vzniknúť. Ak by to malo byť inak, funkcia a rozsah takejto doložky by boli značne ohrozené.

58.

Tento záver podľa môjho názoru nadväzuje na riešenie použité vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok CDC Hydrogen Peroxide ( 19 ), najmä v jeho článku 69.

59.

Treba poznamenať, že v tomto rozsudku Súdny dvor – po pripomenutí, že prináleží len vnútroštátnemu súdu, na ktorom je uplatňovaná doložka o voľbe právomoci určiť, či predmetné spory patria alebo nepatria do jej pôsobnosti (bod 67 rozsudku) – vyvodil s cieľom usmerniť vnútroštátny súd vo vzťahu k doložkám o voľbe právomoci, ktoré sa vo všeobecnosti týkali „všetkých sporov vyplývajúcich zo zmluvy alebo v súvislosti so zmluvou“, určité výkladové usmernenia (body 68 až 71).

60.

Súdny dvor predovšetkým uviedol, že doložka, ktorá abstraktným spôsobom odkazuje na spory vyplývajúce zo zmluvných vzťahov, sa neuplatňuje na spor týkajúci sa mimozmluvnej zodpovednosti, ktorá jednej zo zmluvných strán údajne vyplýva z jej účasti na nedovolenom karteli. Naopak, doložka, ktorá odkazovala na „spory týkajúce sa zodpovednosti, ktorá by vznikla v dôsledku porušenia práva hospodárskej súťaže“, by zaväzovala konajúci súd odmietnuť svoju právomoc. ( 20 )

61.

Ak však prihliadneme na osobitné okolnosti veci, v ktorej bol vydaný tento rozsudok, zdá sa mi, že túto naposledy uvedenú úvahu treba zasadiť do konkrétneho kontextu.

62.

V prvom rade sa ukazuje, že spor, o ktorý išlo v uvedenej veci, sa viazal ku kolektívnej žalobe vedenej spoločnosťou CDC, ktorej predmetom bolo vymáhanie pohľadávok z nárokov na náhradu škody súdnou a mimosúdnou cestou. Základom tejto žaloby bola údajná nezákonná dohoda uzatvorená viacerými podnikmi usadenými vo viacerých členských štátoch, ktoré sa odvolávali na doložky o voľbe právomoci obsiahnuté v niektorých kúpnych zmluvách uzatvorených s podnikmi, ktoré boli údajne obeťami dohody konštatovanej rozhodnutím Komisie. ( 21 )

63.

Riešenie prijaté Súdnym dvorom malo v tomto kontexte tú výhodu, že zabránilo roztriešteniu sporov na náhradu škody medzi rôzne súdy, ktoré by bolo dôsledkom extenzívneho výkladu rozsahu pôsobnosti doložiek o voľbe právomoci obsiahnutých v zmluvách, ktoré podľa môjho názoru nesúviseli s nezákonnou dohodou medzi stranami týchto zmlúv a tretími osobami. Žaloba na náhradu škody podaná spoločnosťou CDC proti žalovaným vo veci samej smerovala totiž proti podnikom, ktoré boli usadené v piatich iných členských štátoch než v Spolkovej republike Nemecko.

64.

V druhom rade a predovšetkým, predmetná dohoda bola zo svojej povahy tajná, a teda nesúvisiaca s kúpnymi zmluvami, v súvislosti s ktorými boli dohodnuté sporné doložky o voľbe právomoci. Za takých okolností cieľ predvídateľnosti, ktorý odôvodňuje uplatniteľnosť doložiek o voľbe právomoci – a jej dôsledok, ktorým je to, že zmluvná strana by nemala byť „prekvapená“ priznaním právomoci súdu, ktoré má pôvod v iných vzťahoch, ako sú tie, v súvislosti s ktorými bola doložka o voľbe právomoci dohodnutá (pozri bod 68 uvedeného rozsudku) –, hovorí v prospech neuplatnenia spornej doložky o voľbe právomoci.

65.

Podľa môjho názoru sa požiadavka na výslovnú zmienku o „sporoch týkajúcich sa zodpovednosti vzniknutej v dôsledku porušenia práva hospodárskej súťaže“ zdá byť relevantná iba u sporov, ktoré zjavne nemajú pôvod v právnom vzťahu, v súvislosti s ktorým bola doložka o voľbe právomoci dohodnutá.

66.

Vysvetlenia poskytnuté Súdnym dvorom sa teda musia chápať tak, že ich cieľom je pripomenúť, že predmetné spory musia skutočne vzniknúť zo zmluvných vzťahov medzi stranami predmetnej zmluvy (pozri najmä bod 70 toho istého rozsudku). Naopak, riešenie prijaté Súdnym dvorom nemožno podľa môjho názoru vykladať tak, že vyžaduje presné vymenovanie všetkých sporov mimozmluvnej povahy, ku ktorým môže dôjsť medzi zmluvnými stranami v doložke o voľbe právomoci.

67.

V tomto ohľade nemožno napríklad vylúčiť to, že určité konanie, ktoré údajne predstavuje dohodu alebo zneužitie dominantného postavenia, ako napríklad to, ku ktorému môže dôjsť v rámci selektívneho distribučného systému, by mohlo súvisieť so zmluvou o distribúcii, a teda spadať pod doložku o voľbe právomoci zahrnutú do takej zmluvy a formulovanú všeobecným spôsobom, bez výslovného uvedenia možných žalôb o porušenie uplatniteľných ustanovení v oblasti hospodárskej súťaže.

68.

Keďže, ako sa to zdá byť v spore vo veci samej, sa údajné konanie týka diskriminačných cenových alebo zásobovacích podmienok, nemožno vylúčiť, že spor má svoj pôvod v právnom vzťahu medzi dodávateľom a jeho distribútorom. Konajúci vnútroštátny súd bude teda môcť, v súvislosti so žalobou založenou na porušení pravidiel hospodárskej súťaže, dospieť k záveru, že uvádzané skutkové okolnosti sa týkajú zmluvného vzťahu, v súvislosti s ktorým bola dohodnutá doložka o voľbe právomoci, hoci formulovaná všeobecne.

69.

Je potrebné dôležité spresnenie. V tomto prípade nejde o rôzne uplatňovanie článku 23 nariadenia č. 44/2001 – a presnejšie rôzne chápanie uplatniteľnosti doložky o voľbe právomoci v prípade sporov týkajúcich sa zodpovednosti vzniknutej v dôsledku porušenia práva hospodárskej súťaže – podľa toho, či sa namieta porušenie zákazu dohôd obmedzujúcich súťaž (článok 101 ZFEÚ) alebo zneužitie dominantného postavenia (článok 102 ZFEÚ).

70.

Z procesného hľadiska a z hľadiska súdnej právomoci neexistuje žiaden zásadný dôvod postupovať pri týchto porušeniach diferencovaným spôsobom. V tomto ohľade vôbec nesúhlasím s myšlienkou, podľa ktorej dohody zakázané článkom 101 ZFEÚ vyvolávajú vždy škodlivé účinky mimo akéhokoľvek zmluvného vzťahu, zatiaľ čo konanie, ktoré predstavuje zneužívanie dominantného postavenia zakázané článkom 102 ZFEÚ, má nevyhnutne svoj pôvod v zmluve uzatvorenej medzi obeťou údajného konania a pôvodcom takého zneužitia.

71.

Je potrebné určiť v každom jednom prípade, a teda nezávisle od právneho základu žaloby, či sa konanie, ktoré viedlo k vzniku sporu, viaže na zmluvný vzťah, v súvislosti s ktorým bola dohodnutá doložka o voľbe právomoci.

72.

V rozsahu, v akom má spor pôvod v takomto vzťahu, môže spor patriť do rozsahu pôsobnosti všeobecne formulovanej doložky o voľbe právomoci, bez výslovnej zmienky o prípadných základoch podávaných žalôb.

73.

Žaloba na náhradu škody, ktorej základom je údajné porušenie článku 102 ZFEÚ, bude môcť využiť zmluvné určenie súdnej právomoci preto, pretože porušenie má svoj pôvod v zmluve, a to bez toho, aby musela byť uvedená žaloba výslovne zmienená v spornej doložke.

74.

Zdá sa, že práve tento postoj zaujal Supremo Tribunal de Justiça (Najvyšší súd) vo svojom rozsudku zo 16. februára 2016, Interlog a Taboada v. Apple. Tento súd totiž usúdil, že žaloba, ktorá mu bola predložená, hoci sa vzťahovala na protisúťažné konanie, sa týkala „odchýlky v správaní voči rovnováhe (alebo programu) [spornej] zmluvy“. Uvedený súd dospel k záveru, že spor, ktorý mu bol predložený, mal vskutku svoj pôvod v právnom vzťahu, v rámci ktorého bola doložka dohodnutá. Z toho vyplynulo, že táto doložka sa na skutkové okolnosti prejednávanej v celom rozsahu uplatnila.

75.

Rovnako možno zastávať názor, že žaloba na náhradu škody, ktorej základom je tentoraz článok 101 ZFEÚ, môže mať za istých okolností svoj pôvod v právnom vzťahu, v súvislosti s ktorým bola táto doložka dohodnutá. To by mohol byť prípad žaloby, ktorej cieľom je postihnúť na základe toho istého ustanovenia konanie dodávateľa, ktorý je na čele selektívnej alebo výlučnej distribučnej siete voči svojim distribútorom.

76.

Na záver treba uviesť, že odpoveď na otázku, či doložka o voľbe právomoci je alebo nie je uplatniteľná v prípade, keď výslovne neodkazuje na spory týkajúce sa zodpovednosti vzniknutej v dôsledku porušenia práva hospodárskej súťaže, bude závisieť od jej posúdenia vnútroštátnym súdom, pred ktorým sa účastník doložky dovoláva, a to vo svetle jej znenia a vôle zmluvných strán.

77.

Ak sa zistí, že zmluvné strany, ktoré nemohli predvídať možnosť daného sporu, nemali v úmysle zahrnúť ho do rozsahu pôsobnosti všeobecne formulovanej doložky o voľbe právomoci, nemôže sa pri príležitosti takého sporu doložka o voľbe právomoci na nich uplatniť. Je to tak najmä, pokiaľ ide o spor spočívajúci vo vzniku zodpovednosti jednej z týchto zmluvných strán z dôvodu jej účasti na dohode s tretími podnikmi, ktoré nemajú nič spoločné so zmluvným vzťahom.

78.

Naopak, pokiaľ sa spor, hoci založený na porušení práva hospodárskej súťaže, viaže sa na zmluvný rámec v tom, že sa týka najmä podmienok, za ktorých sa zmluvné strany dohodli uzavrieť zmluvu, tento spor je takej povahy, že spadá do doložky o voľbe právomoci. Tak to môže byť napríklad v prípade žalôb založených na článku 102 ZFEÚ, ktoré napádajú cenové podmienky a podmienky zásobovania dohodnuté v zmluve o distribúcii obsahujúcej doložku o voľbe právomoci.

79.

Vzhľadom na všetky tieto úvahy zastávam názor, že na druhú prejudiciálnu otázku treba odpovedať tak, že článok 23 nariadenia č. 44/2001 sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátnemu súdu, ktorému bola predložená žaloba na náhradu škody založená na článku 102 ZFEÚ, ukladá povinnosť uplatniť doložku o voľbe právomoci, pokiaľ predmetný spor má svoj pôvod v právnom vzťahu, v súvislosti s ktorým bola táto doložka dohodnutá. Je teda úlohou konajúceho vnútroštátneho súdu v každom jednom prípade určiť, či je predmetný spor takej povahy, že v rámci sporov týkajúcich sa zodpovednosti vzniknutej v dôsledku porušenia práva hospodárskej súťaže spadá pod takú, hoci všeobecne formulovanú, doložku.

80.

Svojou treťou otázkou sa vnútroštátny súd pýta, či skutočnosť, že porušenie práva hospodárskej súťaže nebolo najskôr konštatované vnútroštátnym alebo európskym orgánom hospodárskej súťaže, umožňuje vylúčiť uplatnenie doložky o voľbe právomoci.

81.

Inými slovami stojí otázka tak, či, hoci v rozsudku z 21. mája 2015, CDC Hydrogen Peroxide (C‑352/13, EU:C:2015:335), nie je uvedená žiadna informácia v tomto zmysle, okolnosť, že žaloba o určenie zodpovednosti za porušenie práva hospodárskej súťaže je samostatná (žaloba nazývaná „stand‑alone“, ktorá sa líši od takej žaloby „follow‑on“, o ktorú išlo vo veci, v ktorej bol vydaný uvedený rozsudok), je alebo nie je takej povahy, aby odôvodnila neuplatnenie doložky o voľbe právomoci.

82.

Navrhujem na ňu v nadväznosti na vyššie uvedené úvahy odpovedať záporne.

83.

Podľa môjho názoru nie je povaha žaloby na náhradu škody („follow‑on“ alebo „stand‑alone“), o ktorej súd rozhoduje, relevantným faktorom pri posudzovaní uplatniteľnosti doložky o voľbe právomoci. Neexistencia alebo existencia predchádzajúceho konštatovania porušenia pravidiel hospodárskej súťaže orgánom hospodárskej súťaže je totiž hľadiskom, ktoré nijako nesúvisí s hľadiskami, ktoré sa musia uplatniť na vyvodenie záveru o uplatnení – alebo naopak vylúčení uplatnenia – doložky o voľbe právomoci na daný spor, a konkrétne na žalobu smerujúcu k náhrade škôd údajne vzniknutých z dôvodu porušenia pravidiel hospodárskej súťaže.

84.

Je potrebné pripomenúť, že ako to pripomínajú odôvodnenia 3, 12 a 13 smernice 2014/104/EÚ ( 22 ), články 101 a 102 ZFEÚ majú priamy účinok v rámci vzťahov medzi jednotlivcami a zakladajú práva a povinnosti dotknutých jednotlivcov, ktoré musia vnútroštátne súdy presadzovať. Preto sa každá osoba, ktorá sa domnieva, že bola poškodená porušením pravidiel hospodárskej súťaže, môže domáhať náhrady škody za spôsobenú ujmu, a to nezávisle od predchádzajúceho zistenia takého porušenia orgánom hospodárskej súťaže. ( 23 )

85.

Okrem toho je zrejmé, že na rozdiel od sporov týkajúcich sa sankcií uložených správnym orgánom pri výkone jeho regulačných právomocí, ktoré patria do „správnych vecí“, žaloba, ktorej predmetom je náhrada škody za ujmu vyplývajúcu z údajných porušení práva hospodárskej súťaže, je občianskej a obchodnej povahy, v zmysle nariadenia č. 44/2001, a teda spadá pod toto nariadenie. ( 24 )

86.

Článok 23 ods. 1 tohto nariadenia teda umožňuje zmluvným stranám odchýliť sa uzatvorením dohody o voľbe právomoci nielen od všeobecnej právomoci, ale aj od osobitných právomocí upravených uvedeným nariadením. Konajúci súd teda môže byť v zásade viazaný doložkou o voľbe právomoci, ktorá sa odchyľuje od všeobecnej a osobitnej právomoci predpokladanej týmto nariadením. ( 25 )

87.

Rovnako ako nemožno túto možnosť spochybňovať hmotným právom uplatniteľným na meritum sporu, ( 26 ) nemôže táto možnosť závisieť od tej okolnosti, že sporná žaloba je zameraná na sankcionovanie porušenia práva hospodárskej súťaže Únie, ktoré bolo predtým zistené príslušnými orgánmi. Treba totiž pripomenúť, že prednosť priznaná voľbe iného súdu, ako je súd, ktorý by prípadne mal právomoc na základe nariadenia č. 44/2001, je odôvodnená zmluvnou voľnosťou strán. ( 27 )

88.

Napokon sa mi zdá, že rozlišovanie medzi „stand‑alone“ žalobami a „follow‑on“ žalobami v rámci určovania uplatniteľnosti doložky o voľbe právomoci na spor by jednoznačne porušovalo cieľ predvídateľnosti, ktorý sleduje článok 23 nariadenia č. 44/2001 v tom zmysle, že toto uplatnenie by sa stalo závislým od následného konštatovania porušenia orgánom pre právo hospodárskej súťaže. Rovnako, ako by také konštatovanie nemalo predstavovať podmienku umožňujúcu vylúčiť uplatnenie doložky o voľbe právomoci, nemali by sme sa obmedziť na tvrdenie, že predmetný spor súvisí so samostatnou žalobou („stand‑alone“) len preto, aby sme uplatnenie takej doložky nevylúčili, a to nezávisle od jej konkrétneho preskúmania a preskúmania právneho vzťahu, v súvislosti s ktorým bola dohodnutá.

89.

Navrhujem preto odpovedať na tretiu prejudiciálnu otázku tak, že článok 23 nariadenia č. 44/2001 sa má vykladať v tom zmysle, že neexistencia predchádzajúceho konštatovania porušenia práva hospodárskej súťaže na základe článku 102 ZFEÚ neumožňuje sama osebe uplatniť alebo naopak vylúčiť uplatnenie doložky o voľbe právomoci pri konaní o žalobe na náhradu škody na základe pravidiel hospodárskej súťaže.

90.

Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na otázky, ktoré položil Cour de cassation (Kasačný súd, Francúzsko) takto: