1.

Nariadením (ES) č. 1/2003, ( 2 ) ktoré nadobudlo účinnosť 1. mája 2004, sa vo viacerých aspektoch zásadne zmenil európsky systém uplatňovania kartelového práva. Súdy sa už intenzívne zaoberali mnohými aspektmi tejto reformy. Inak je to v prípade novej právnej úpravy v článku 9 ods. 1 nariadenia č. 1/2003, ktorá Európskej komisii prvýkrát umožňuje, aby oficiálne uznala záväzky podnikov odstrániť obavy týkajúce sa hospodárskej súťaže a aby rozhodnutím o záväzkoch urobila tieto záväzky záväznými. ( 3 )

2.

Súdny dvor má v prejednávanom prípade objasniť, aké právne účinky má takéto rozhodnutie o záväzkoch vo vnútroštátnom súdnom konaní. Môže vôbec vnútroštátny súd preskúmavať súlad dohody medzi podnikmi s pravidlami hospodárskej súťaže v zmysle článku 101 ods. 1 ZFEÚ (predtým článok 81 ods. 1 ES), ak práve táto dohoda bola predmetom rozhodnutia Komisie o záväzkoch, alebo to rozhodnutie o záväzkoch vylučuje v zmysle článku 16 ods. 1 nariadenia č. 1/2003? Má spomínané rozhodnutie o záväzkoch prípadne dokonca povahu individuálnej výnimky v zmysle článku 101 ods. 3 ZFEÚ (predtým článok 81 ods. 3 ES)?

3.

Tieto právne otázky vznikajú v súvislosti so španielskymi zmluvami s čerpacími stanicami, ktoré spôsobili mnohé problémy týkajúce sa hospodárskej súťaže, ktorými sa Súdny dvor už viackrát zaoberal. ( 4 ) Predmetom sporu medzi nájomcom čerpacej stanice a ropným koncernom Repsol pred španielskymi súdmi je to, či dlhodobá dohoda o výhradnom zásobovaní palivom porušuje článok 101 ZFEÚ (predtým článok 81 ES) a aký vplyv má rozhodnutie Komisie o záväzkoch na zákonnosť tejto dohody o výhradnom zásobovaní.

4.

Z hľadiska budúcej praxe decentralizovaného systému uplatňovania kartelového práva, ktorý bol zavedený nariadením č. 1/2003, môže byť prejednávaný prípad smerodajný. Rozsudkom Súdneho dvora sa totiž presnejšie vymedzí tak dosah rozhodnutí Komisie o záväzkoch, ako aj kompetencie vnútroštátnych súdov pri uplatňovaní európskych pravidiel hospodárskej súťaže.

5.

Právny rámec je v tomto prípade vymedzený článkom 101 ZFEÚ (predtým článok 81 ES) a nariadením č. 1/2003.

6.

Článok 1 nachádzajúci sa v kapitole I („Zásady“) nariadenia č. 1/2003, ktorý sa týka uplatňovania článku 101 ZFEÚ (predtým článok 81 ES), obsahuje túto právnu úpravu:

„1.   Dohody, rozhodnutia a zosúladené postupy v zmysle článku 81 ods. 1 Zmluvy, ktoré nespĺňajú podmienky článku 81 ods. 3 zmluvy, sú zakázané bez toho, aby bolo potrebné predchádzajúce rozhodnutie.

2.   Dohody, rozhodnutia a zosúladené postupy v zmysle článku 81 ods. 1 Zmluvy, ktoré spĺňajú podmienky článku 81 ods. 3 Zmluvy, nie sú zakázané bez toho, aby bolo potrebné predchádzajúce rozhodnutie.

…“

7.

Odôvodnenie 4 nariadenia č. 1/2003 v tejto súvislosti vysvetľuje:

„Súčasný systém [nariadenia č. 17] by sa mal… nahradiť priamo uplatniteľným systémom výnimiek, v ktorom by orgány hospodárskej súťaže a súdy členských štátov mali právomoc uplatňovať nielen článok 81 ods. 1 a článok 82 Zmluvy, ktoré sú priamo uplatniteľné na základe precedentného práva Súdneho dvora Európskych spoločenstiev, ale aj článok 81 ods. 3 Zmluvy.“

8.

Článok 6 s názvom „Právomoci vnútroštátnych súdov“ nachádzajúci sa v kapitole II („Právomoci“) nariadenia č. 1/2003 stanovuje:

„Vnútroštátne súdy majú právomoc na uplatňovanie článkov 81 a 82 Zmluvy.“

9.

Článok 16 ods. 1 s názvom „Jednotné uplatňovanie súťažného práva spoločenstva“, nachádzajúci sa v kapitole IV („Spolupráca“) nariadenia č. 1/2003, znie:

„Keď vnútroštátne súdy rozhodujú o dohodách, rozhodnutiach alebo postupoch podľa článku 81 alebo článku 82 Zmluvy, ktoré sú už predmetom rozhodnutia Komisie, nemôžu prijať rozhodnutia, ktoré sú v rozpore s rozhodnutím prijatým Komisiou.…“

10.

Odôvodnenie 22 nariadenia č. 1/2003 obsahuje v súvislosti s posledným uvedeným ustanovením tieto vysvetlivky:

„Aby sa zabezpečila zhoda so zásadami právnej istoty a jednotným použitím súťažných pravidiel spoločenstva v systéme paralelných právomocí, musí sa zabrániť sporným rozhodnutiam. Je preto nevyhnutné v súlade s precedentným právom Súdneho dvora objasniť účinky rozhodnutí Komisie a postupov na súdoch a orgánoch hospodárskej súťaže členských štátov, v ktorých sa uplatňujú články 81 a 82 Zmluvy. Rozhodnutiami Komisie týkajúcimi sa záväzkov nie je dotknutá právomoc súdov a orgánov hospodárskej súťaže členských štátov uplatniť články 81 a 82 Zmluvy.“

11.

Článok 9 ods. 1 nariadenia č. 1/2003, ktorý patrí do kapitoly III („Rozhodnutia Komisie“) tohto nariadenia a ktorý má názov „Záväzky“, stanovuje:

„Ak Komisia zamýšľa prijať rozhodnutie vyžadujúce ukončiť porušovanie a príslušný podnik sa zaviaže, že splní požiadavky vyjadrené Komisiou v jej predbežnom posúdení, môže Komisia rozhodnutím urobiť takýto záväzok záväzným pre podniky. Také rozhodnutie sa môže prijať na vymedzené obdobie a môže byť v ňom uvedené, že nie sú naďalej dôvody na zásah Komisie.“

12.

Vysvetlenie tohto ustanovenia sa nachádza v odôvodnení 13 nariadenia č. 1/2003:

„Ak v priebehu konaní, z ktorých by vyplynulo rozhodnutie o zákaze dohody alebo postupu, prijmú podniky voči Komisii záväzky, ktoré by uspokojili jej záujmy, Komisia by mohla prijať rozhodnutie, ktorými sa tieto záväzky stanú pre príslušné podniky záväznými. V takomto rozhodnutí by malo byť stanovené, bez toho aby bolo odpovedané na otázku, či také porušenie existovalo, alebo ešte stále existuje, že už naďalej nie sú dôvody na zásah Komisie. Takéto rozhodnutia nemajú vplyv na právomoci orgánov hospodárskej súťaže a súdov členských štátov týkajúce sa zisťovania porušovania a rozhodovania v jednotlivých prípadoch. Rozhodnutia týkajúce sa záväzkov nie sú vhodné v prípade, keď Komisia zamýšľa uložiť sankcie.“

13.

Gasorba S.L. (ďalej len „Gasorba“) prevádzkuje čerpaciu stanicu v obci Orba v španielskej provincii Alicante. Spoločníkmi spoločnosti Gasorba sú pani Josefa Rico Gilová, pán Antonio Ferrándiz González a ich dve deti.

14.

Čerpacia stanica sa nachádza na pozemku, ku ktorému pani Rico Gilová a pán Antonio Ferrándiz González zmluvou z 15. februára 1993 zriadili právo na užívanie v prospech vedúcej španielskej ropnej spoločnosti Repsol Comercial de Productos Petrolíferos S.A. (ďalej len „Repsol“). ( 5 ) Repsol druhou zmluvou uzavretou v ten istý deň prenajala pánovi Ferrándizovi Gonzálezovi pozemok vrátane čerpacej stanice na 25 rokov ako protihodnotu. ( 6 ) Neskôr, 12. novembra 1994, vstúpila do zmlúv na miesto pani Rico Gilovej a pána Ferrándiza Gonzáleza so súhlasom spoločnosti Repsol Gasorba.

15.

Na základe nájomnej zmluvy bola Gasorba počas celého trvania nájmu povinná brať palivo, ktoré ponúkala na predaj na svojich čerpacích staniciach, výlučne od spoločnosti Repsol. Repsol navyše pravidelne oznamovala maximálne predajné ceny paliva pre verejnosť. Nájomcom bolo umožnené, aby poskytovali zľavy konečným zákazníkom, ktoré sa odpočítali od ich provízie tak, aby nedošlo k poklesu príjmov spoločnosti Repsol.

16.

Zmluvné vzťahy medzi spoločnosťou Repsol a jej nájomcami čerpacích staníc – medzi nimi aj zmluvné vzťahy medzi spoločnosťami Repsol a Gasorba – boli na úrovni Únie predmetom konania v oblasti kartelov podľa nariadenia č. 1/2003. ( 7 ) Komisia ako orgán hospodárskej súťaže v tomto konaní po predbežnom posúdení vyjadrila obavy týkajúce sa hospodárskej súťaže, či sú dlhodobé dohody o dodávkach medzi spoločnosťou Repsol a určitými nájomcami čerpacích staníc v Španielsku, spojené so zákazom konkurencie, zlučiteľné s článkom 81 ES (teraz článok 101 ZFEÚ). Komisia sa obávala značných účinkov uzavretia španielskeho trhu v oblasti dodávok paliva.

17.

Repsol následne navrhla Komisii záväzky, ktorými sa podnik najmä zaviazal, že upustí od budúcich dlhodobých výhradných dohôd, ako aj ponúkne dotknutým nájomcom čerpacích staníc finančný stimul, aby svoje existujúce dlhodobé dohody o dodávkach so spoločnosťou Repsol predčasne skončili. Repsol sa okrem toho zaviazala, že počas určitého obdobia nekúpi nezávislé čerpacie stanice, ktoré nie sú ňou zásobované. ( 8 )

18.

Tieto záväzky spoločnosti Repsol sa stali najprv v októbri 2004 predmetom oznámenia Komisie uverejneného uplatňovaním článku 27 ods. 4 nariadenia č. 1/2003 ( 9 ), a potom ich Komisia 12. apríla 2006 rozhodnutím 2006/446/ES ( 10 ) pri uplatnení článku 9 ods. 1 nariadenia č. 1/2003 urobila záväznými, pričom zároveň zastavila konanie v oblasti kartelov vedené proti spoločnosti Repsol.

19.

Výrok rozhodnutia 2006/446 znie:

„Článok 1

Záväzky… sú pre spoločnosť [Repsol] záväzné.

Článok 2

Konanie v tejto veci je ukončené.

Článok 3

Toto rozhodnutie je uplatniteľné odo dňa jeho oznámenia [spoločnosti Repsol] do 31. decembra 2011.

Článok 4

Adresátom tohto rozhodnutia je

[Repsol]

…“

20.

V nadväznosti na rozhodnutie 2006/446 sa Gasorba, ako aj pani Rico Gilová a pán Ferrándiz González pokúsili zrušiť svoje zmluvné vzťahy so spoločnosťou Repsol a 17. apríla 2008 spoločne podali proti spoločnosti Repsol podľa článku 81 ods. 2 ES (teraz článok 101 ods. 2 ZFEÚ) žalobu o určenie neplatnosti zmlúv uzavretých v roku 1993, ako aj návrh na náhradu škody. ( 11 ) Svoju žalobu odôvodňovali v podstate jednak stanovením predajnej ceny pre verejnosť spoločnosťou Repsol a jednak dlhým trvaním dohody o výhradnom zásobovaní, ktoré presahuje povolenú dĺžku trvania stanovenú v nariadeniach o skupinových výnimkách (EHS) č. 1984/83 ( 12 ) a (ES) č. 2790/1999 ( 13 ). Neuspeli tým však ani na prvom stupni pred Juzgado Mercantil no 4 de Madrid ( 14 ), ani na druhom stupni pred Audiencia Provincial de Madrid ( 15 ).

21.

Právny spor sa medzitým dostal na Tribunal Supremo (Najvyšší súd, Španielsko), čiže na vnútroštátny súd v prejednávanom konaní. ( 16 ) Tento súd uvádza, že na sporné zmluvy nemožno uplatniť výhodu skupinovej výnimky podľa nariadenia č. 2790/1999, pretože Repsol má, resp. mala podiel na trhu v čase uzavretia zmlúv väčší ako 30 %. Tribunal Supremo (Najvyšší súd) si však jednako kladie otázku, či z rozhodnutia 2006/446 nevyplýva výnimka pre tieto zmluvy a či uvedené rozhodnutie nebráni vnútroštátnym súdom, aby sa zaoberali zákonnosťou spomínaných zmlúv.

22.

Tribunal Supremo (Najvyšší súd) – občianskoprávny senát – uznesením z 18. októbra 2016, ktoré bolo Súdnemu dvoru doručené 28. októbra 2016, predložil Súdnemu dvoru podľa článku 267 ZFEÚ návrh na začatie prejudiciálneho konania o týchto otázkach:

23.

V konaní pred Súdnym dvorom podali písomné pripomienky Gasorba a Repsol, španielska a nemecká vláda, ako aj Európska komisia.

24.

Vnútroštátny súd sa vo svojom návrhu na začatie prejudiciálneho konania zaoberá problematikou záväzného účinku tých rozhodnutí, ktoré prijala Komisia v postavení orgánu hospodárskej súťaže, pre súdy členských štátov. V poslednom čase vzbudila táto problematika debatu predovšetkým v oblasti práva štátnej pomoci. ( 17 ) Prejednávaný prípad však svedčí o tom, že praktický význam môže mať aj pri uplatňovaní kartelového práva Únie.

25.

Problematika kartelového práva Únie má však trochu iné špecifiká, keďže tu odjakživa ide o systém súbežných kompetencií, ( 18 ) v ktorom sú tak Komisia, ako aj vnútroštátne orgány hospodárskej súťaže a súdy povinné uplatňovať články 101 a 102 ZFEÚ (predtým články 81 a 82 ES). Prostredníctvom článku 16 nariadenia č. 1/2003 okrem toho vzniklo také výslovné ustanovenie práva Únie, ktoré má zabezpečiť jednotné uplatňovanie kartelového práva Únie.

26.

V prejednávanom prípade treba konkrétne odpovedať na otázku, či a v akom rozsahu zostáva vnútroštátnym súdom vlastná miera voľnej úvahy v oblasti uplatňovania kartelového práva Únie, ak v súvislosti s dohodou medzi podnikmi už existuje rozhodnutie Komisie o záväzkoch. Odpoveď na túto otázku vyplýva zo vzťahu článku 9 ods. 1 a článku 16 ods. 1 nariadenia č. 1/2003.

27.

Stredobodom záujmu v prejednávanom prípade je prvá otázka, ktorou chce Tribunal Supremo (Najvyšší súd) v podstate zistiť, či článok 16 ods. 1 nariadenia č. 1/2003 bráni vnútroštátnemu súdu, aby dohodu medzi podnikmi vyhlásil za neplatnú odvolávaním sa na článok 101 ods. 2 ZFEÚ, ak Komisia predtým v rozhodnutí o záväzkoch podľa článku 9 ods. 1 nariadenia č. 1/2003 prijala a urobila záväznými záväzky práve vo vzťahu k tejto dohode. Otázka sa zakladá na rozhodnutí o záväzkoch 2006/446 týkajúcom sa vzťahu medzi spoločnosťami Repsol a španielskymi prevádzkovateľmi čerpacích staníc, ktoré sa zakladá na článku 9 ods. 1 nariadenia č. 1/2003.

28.

Je pravda, že z formálneho hľadiska sú rozhodnutia Komisie – ako je rozhodnutie 2006/446 – adresované konkrétnym adresátom záväzné vo svojej celistvosti iba pre týchto adresátov (článok 288 ods. 4 druhá veta ZFEÚ), čiže v prejednávanom prípade pre Repsol (pozri článok 4 tohto rozhodnutia). Článok 16 ods. 1 prvá veta nariadenia č. 1/2003 okrem toho na účely zabezpečenia jednotného uplatňovania kartelového práva Únie v decentralizovanom systéme stanovuje, že súdy členských štátov nemôžu prijať žiadne rozhodnutia v zmysle článku 101 ods. 1 ZFEÚ týkajúce sa dohody medzi podnikmi, ktoré sú v rozpore so skôr prijatým rozhodnutím Komisie týkajúcim sa práve tejto dohody medzi podnikmi.

29.

Tento zákaz odchýliť sa od rozhodnutí Komisie vyjadrený v článku 16 ods. 1 prvej vete sa samozrejme vzťahuje aj na rozhodnutia Komisie o záväzkoch podľa článku 9 ods. 1 nariadenia č. 1/2003. Ak sa totiž nezúži pôsobnosť na určité rozhodnutia, článok 16 ods. 1 zahŕňa všetky možné rozhodnutia, ktoré môže Komisia prijať na základe nariadenia č. 1/2003. ( 19 )

30.

Zákaz odchýliť sa od rozhodnutí Komisie, ako je vyjadrený v článku 16 ods. 1 prvej vete nariadenia č. 1/2003, však môže mať len taký rozsah, aký dovoľuje obsah daného rozhodnutia Komisie.

31.

V prejednávanom prípade spočíva obsah rozhodnutia Komisie 2006/446, ktorý vnútroštátny súd naznačil vo svojej prvej otázke, iba v tom, aby záväzky spoločnosti Repsol voči španielskym prevádzkovateľom čerpacích staníc bolo možné urobiť záväznými počas určitého obdobia (pozri články 1 a 3 tohto rozhodnutia) a zastaviť konanie v oblasti kartelov, ktoré bolo v tom čase vedené proti spoločnosti Repsol (pozri článok 2 rozhodnutia). Naproti tomu rozhodnutie 2006/446 neobsahuje nijaké záväzné konštatovania vzťahujúce sa na zákonnosť dohôd o výhradnom zásobovaní uzavretých medzi spoločnosťou Repsol a jej nájomcami čerpacej stanice.

32.

Tento normatívny obsah rozhodnutia 2006/446 možno vysvetliť vo svetle právnej povahy a funkcie rozhodnutia o záväzkoch v systéme nariadenia č. 1/2003. Takéto rozhodnutie o záväzkoch sa totiž vyznačuje práve tým, že Komisia v ňom nevykonáva dôkladné preskúmanie dohôd medzi podnikmi z hľadiska súťažného práva, ale obsahuje iba predbežné posúdenie na účely efektívneho priebehu konania a najmä nestanovuje porušenie článkov 101 alebo 102 ZFEÚ. ( 20 )

33.

Rozhodnutie podľa článku 9 ods. 1 nariadenia č. 1/2003, akým je predmetné rozhodnutie 2006/446, preto nebráni vnútroštátnym súdom, aby preskúmali sporné dohody medzi podnikmi z hľadiska ich zlučiteľnosti s pravidlami hospodárskej súťaže kartelového práva Únie, a tak v rámci vlastnej právomoci uplatnili články 101 a 102 ZFEÚ (pozri v tejto súvislosti článok 6 nariadenia č. 1/2003). V tejto súvislosti je irelevantné, či ide o aspekty súťažného práva, ktoré už boli predmetom súhrnného preskúmania Komisie v rozhodnutí o záväzkoch, alebo o celkom nové hľadiská, ktorými sa Komisia ešte vôbec nezaoberala.

34.

Pohľad na preambulu nariadenia č. 1/2003 iba potvrdzuje tento záver. Tak z odôvodnenia 13 tretej vety, ako aj z odôvodnenia 22 poslednej vety vyplýva, že rozhodnutie Komisie o záväzkoch nijako nebráni orgánom hospodárskej súťaže a súdom členských štátov, aby rozhodli vo veci, pričom uplatnia články 101 a 102 ZFEÚ a prípadne konštatujú existenciu porušenia práva.

35.

To všetko neznamená, že rozhodnutie Komisie podľa článku 9 ods. 1 nariadenia č. 1/2003 nemá nijaké právne účinky pred vnútroštátnymi súdmi. Takéto rozhodnutie o záväzkoch totiž slúži na jednej strane na to, aby urobilo záväzky podnikov záväznými, takže ich dodržanie môže byť prípadne predmetom žaloby tretej osoby, ktorá má na tom záujem. Rozhodnutie o záväzkoch obsahuje na druhej strane predbežné posúdenie dohody medzi podnikmi vykonané Komisiou z hľadiska súťažného práva v zmysle článku 101 ods. 1 ZFEÚ, ( 21 ) ktoré vnútroštátne súdy nemôžu ignorovať. Zásada lojálnej spolupráce (článok 4 ods. 3 ZEÚ), ako aj všeobecný cieľ čo najúčinnejšieho jednotného uplatňovania kartelového práva Únie skôr vyžadujú, aby vnútroštátne súdy považovali posúdenie vykonané Komisiou za vážny znak, či dokonca počiatočný dôkaz o protisúťažnosti predmetnej dohody medzi podnikmi, toto posúdenie náležite zohľadnili a konzultovali s Komisiou, pokiaľ sa chcú od jej posúdenia odchýliť. ( 22 ) Posúdenie Komisie z hľadiska súťažného práva v rozhodnutí podľa článku 9 ods. 1 nariadenia č. 1/2003 však z dôvodu jeho súhrnného a predbežného charakteru napokon nebráni vnútroštátnemu súdu v tom, aby na základe ďalších zistení a dôkladného preskúmania dospel v tej istej veci k celkom alebo čiastočne odchýlnemu záveru.

36.

Repsol namieta, že je v rozpore so zásadou právnej istoty, ak Komisia na základe záväzkov zastaví konanie v oblasti kartelov týkajúce sa dohody medzi podnikmi, ale vnútroštátny súd môže tú istú dohodu jednako považovať za protisúťažnú, a tým za neplatnú v zmysle článku 101 ods. 2 ZFEÚ.

37.

Táto námietka však nie je presvedčivá. Repsol ňou neberie do úvahy rozdiel medzi rozhodnutím podľa článku 9 ods. 1 nariadenia č. 1/2003, ktoré sa predovšetkým z dôvodov účinnosti zakladá iba na súhrnnom preskúmaní Komisiou, a rozhodnutím podľa článku 7 ods. 1 nariadenia č. 1/2003, ktoré sa zakladá na dôkladnom posúdení z hľadiska súťažného práva a ktoré je prijaté na konci úplného konania v oblasti kartelov. Súdny dvor sa týmto zásadným rozdielom zaoberal vo veci Alrosa a v tejto súvislosti výslovne zamietol odchýlne posúdenie Všeobecného súdu, na ktoré sa v prejednávanom prípade odvoláva Repsol. ( 23 )

38.

Samotná okolnosť, že Komisia v rozhodnutí podľa článku 9 ods. 1 nariadenia č. 1/2003 prijme záväzky podniku a urobí ich záväznými, v žiadnom prípade neznamená, že európsky orgán hospodárskej súťaže schvaľuje doterajšie správanie dotknutého podniku na trhu a považuje ho za súladné s pravidlami hospodárskej súťaže. Naopak, Komisia takým rozhodnutím o záväzkoch, akým je sporné rozhodnutie 2006/446, vyjadruje iba to, že jej pochybnosti boli odstránené a už nevidí dôvod na podniknutie ďalších krokov. ( 24 )

39.

Je pravda, že záväzky podniku prijaté Komisiou v rámci článku 9 ods. 1 nariadenia č. 1/2003 majú prispieť k tomu, aby zmiernili či dokonca napravili prípadné protisúťažné účinky správania tohto podniku na trhu. Z toho však nemožno usudzovať, že rozhodnutie Komisie o záväzkoch „legalizuje“ správanie dotknutého podniku na trhu, a už vôbec nie so spätným účinkom.

40.

Zmysel článku 9 ods. 1 nariadenia č. 1/2003, na ktorom sa zakladá aj jeho atraktivita pre subjekty uplatňujúce kartelové právo Únie, je dvojitý: po prvé spočíva v tom, aby Komisii ako orgánu hospodárskej súťaže umožnil čo najúčinnejšie a najšetrnejšie uskutočnenie jej úloh v zmysle princípu oportunity. Po druhé ustanovenie otvára dotknutým podnikom možnosť zabrániť určeniu porušenia pravidiel hospodárskej súťaže Komisiou, ako aj prípadne hroziacemu uloženiu pokuty tým, že prijmú záväzky voči Komisii. ( 25 )

41.

V opačnom prípade je každý podnik sám zodpovedný za svoje správanie na trhu, ako to vyplýva z podstaty systému nariadenia č. 1/2003. Podnik nemôže byť zbavený tejto zodpovednosti ani rozhodnutím Komisie o záväzkoch.

42.

Súhrnne možno v súvislosti s výkladom článku 16 ods. 1 nariadenia č. 1/2003 konštatovať, že rozhodnutie o záväzkoch prijaté Komisiou podľa článku 9 ods. 1 toho istého nariadenia vo vzťahu k určitým dohodám medzi podnikmi nebráni vnútroštátnym súdom, aby preskúmali súlad týchto dohôd s pravidlami hospodárskej súťaže a prípadne určili ich neplatnosť podľa článku 101 ods. 2 ZFEÚ.

43.

Vnútroštátny súd chce svojou druhou otázkou v podstate zistiť, či rozhodnutie 2006/446, ktoré je rozhodnutím o záväzkoch v zmysle článku 9 ods. 1 nariadenia č. 1/2003, spôsobuje vo vzťahu k dlhodobým dohodám o výhradnom zásobovaní, ktoré sú v ňom obsiahnuté, účinky individuálnej výnimky v zmysle článku 101 ods. 3 ZFEÚ (predtým článok 81 ods. 3 ES).

44.

Táto otázka vzniká len pre prípad kladnej odpovede na prvú otázku. Ale keďže, ako som už uviedla, na prvú otázku sa má odpovedať záporne, druhej otázke sa budem ďalej venovať iba subsidiárne v záujme toho, aby mal vnútroštátny súd k dispozícii všetky potrebné informácie na účely vecného vyriešenia sporu vo veci samej.

45.

V rozhodnutí 2006/446 nikde výslovne nie je stanovené, že Komisia vo vzťahu k dlhodobým dohodám o výhradnom zásobovaní uzavretým medzi spoločnosťou Repsol a jej nájomcami čerpacích staníc udelí individuálnu výnimku podľa článku 101 ods. 3 ZFEÚ. Komisia sa v uvedenom rozhodnutí obmedzuje skôr na to, aby určité záväzky spoločnosti Repsol urobila záväznými do 31. decembra 2011 a zastavila konanie v oblasti kartelov vedené proti spoločnosti Repsol.

46.

Sotva možno v prejednávanom prípade povedať, že by išlo o implicitne poskytnutú individuálnu výnimku. Ako správne zdôraznila väčšina účastníkov konania, nutným predpokladom akejkoľvek individuálnej výnimky v zmysle článku 101 ods. 3 ZFEÚ je, aby sa najprv konštatovala existencia zakázaného obmedzovania hospodárskej súťaže v zmysle článku 101 ods. 1 ZFEÚ. ( 26 ) Rozhodnutie 2006/446 však vôbec neobsahuje práve takéto konštatovanie vo vzťahu k dlhodobým dohodám o výhradnom zásobovaní uzavretým s nájomníkmi čerpacích staníc spoločnosti Repsol v Španielsku.

47.

Aj z povahy veci vyplýva, že rozhodnutie o záväzkoch neobsahuje nijaké konštatovania o existencii protisúťažného správania. Ako som už totiž uviedla, rozhodnutia podľa článku 9 ods. 1 nariadenia č. 1/2003, medzi ktoré patrí aj sporné rozhodnutie 2006/446, sa vyznačujú práve tým, že Komisia v nich vykonáva iba predbežné posúdenie stavu hospodárskej súťaže a nezaujíma definitívne stanovisko, pokiaľ ide o existenciu porušenia článku 101 ods. 1 ZFEÚ. ( 27 )

48.

Okrem toho treba zvážiť, že jedným z ústredných aspektov reformy, ktorú zaviedlo nariadenie č. 1/2003, bolo odstránenie administratívneho zabezpečenia individuálnych výnimiek Komisiou. Dňa 1. mája 2004 tak došlo k prechodu na systém zákonných výnimiek, ktorý na účely uplatnenia článku 101 ods. 3 ZFEÚ už nevyžaduje prijatie individuálnych rozhodnutí Komisiou (pozri v tejto súvislosti články 1 a 2, ako aj článok 6 spolu s odôvodnením 4 nariadenia č. 1/2003).

49.

Rozhodnutie v individuálnom prípade, ktoré s deklaratórnou povahou stanovuje, že podmienky článku 101 ods. 3 ZFEÚ sú splnené, prijíma Komisia už iba výnimočne a iba v rámci rozhodnutia podľa článku 10 nariadenia č. 1/2003 („Zistenie neuplatniteľnosti“) ( 28 ), nie však v rozhodnutí podľa článku 9 ods. 1 nariadenia č. 1/2003, o aké ide aj v prejednávanom prípade.

50.

V konečnom dôsledku preto nemožno vychádzať z toho, že rozhodnutie 2006/446 spôsobuje vo vzťahu k dlhodobým dohodám o výhradnom zásobovaní, uzavretým medzi spoločnosťou Repsol a jej španielskymi nájomníkmi čerpacích staníc, účinky individuálnej výnimky v zmysle článku 101 ods. 3 ZFEÚ.

51.

Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy navrhujem Súdnemu dvoru, aby na otázky položené v návrhu na začatie prejudiciálneho konania, ktorý predložil Tribunal Supremo (Najvyšší súd, Španielsko), odpovedal takto:

Článok 16 ods. 1 nariadenia (ES) č. 1/2003 sa má vykladať v tom zmysle, že rozhodnutie o záväzkoch prijaté Európskou komisiou podľa článku 9 ods. 1 toho istého nariadenia vo vzťahu k určitým dohodám medzi podnikmi nebráni vnútroštátnym súdom, aby preskúmali súlad týchto dohôd s pravidlami hospodárskej súťaže a prípadne určili ich neplatnosť podľa článku 101 ods. 2 ZFEÚ.