1.

Prejednávaný návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý do kancelárie Súdneho dvora podal 4. októbra 2016 Sofijski gradski săd (Mestský súd Sofia, Bulharsko), sa týka výkladu článku 35 ZFEÚ a článku 1 ods. 1 písm. d) nariadenia Komisie (ES) č. 1998/2006 z 15. decembra 2006 o uplatňovaní článkov 87 ( 2 ) a 88 ( 3 ) zmluvy na pomoc de minimis (ďalej len „nariadenie č. 1998/2006“) ( 4 ) a platnosti tohto posledného uvedeného ustanovenia z hľadiska článku 35 ZFEÚ.

2.

Tento návrh bol podaný v konaní, ktorého účastníkmi sú na jednej strane akciová spoločnosť „ZPT“ AD (ďalej len „žalobkyňa“) a na druhej strane Narodno Sabranie na Republika Bălgarija (Národné zhromaždenie Bulharskej republiky), Vărchoven administrativen săd (Najvyšší správny súd, Bulharsko) a Nacionalnata agencija za prichodite (Národná agentúra pre verejné príjmy, Bulharsko) (ďalej spoločne len ako „žalovaní“), a ktorého predmetom je daňový výmer za zdaňovacie obdobie roka 2008 určený žalobkyni.

3.

Žalobkyňa svojou žalobou navrhla, aby vnútroštátny súd žalovaným ako solidárnym dlžníkom uložil povinnosť zaplatiť jej náhradu škody za majetkovú ujmu, ktorá jej vznikla a ktorá vyplýva z porušení práva Únie, najmä ustanovení nariadenia č. 1998/2006, ktorých sa dopustili žalovaní.

4.

V súlade so žiadosťou Súdneho dvora sa v týchto návrhoch zameriam na otázku položenú vnútroštátnym súdom, ( 5 ) ktorá sa týka platnosti článku 1 ods. 1 písm. d) nariadenia č. 1998/2006 z hľadiska článku 35 ZFEÚ.

5.

Článok 34 ZFEÚ stanovuje:

„Množstevné obmedzenia dovozu a všetky opatrenia s rovnocenným účinkom sú medzi členskými štátmi zakázané.“

6.

Článok 35 ZFEÚ stanovuje:

„Množstevné obmedzenia vývozu a všetky opatrenia s rovnakým účinkom sú medzi členskými štátmi zakázané.“

7.

Článok 36 ZFEÚ stanovuje:

„Ustanovenia článkov 34 a 35 nevylučujú zákazy alebo obmedzenia dovozu, vývozu alebo tranzitu tovaru odôvodnené princípmi verejnej morálky, verejným poriadkom, verejnou bezpečnosťou, ochranou zdravia a života ľudí a zvierat, ochranou rastlín, ochranou národného kultúrneho bohatstva, ktoré má umeleckú, historickú alebo archeologickú hodnotu, alebo ochranou priemyselného a obchodného vlastníctva. Tieto zákazy a obmedzenia však nesmú byť prostriedkami svojvoľnej diskriminácie alebo skrytého obmedzovania obchodu medzi členskými štátmi.“

8.

Článok 2 nariadenia Rady (ES) č. 994/98 zo 7. mája 1998 o uplatňovaní článkov [107 a 108 ZFEÚ] na určité kategórie horizontálnej štátnej pomoci ( 6 ), nazvaný „De minimis“, v odseku 1 stanovuje:

„Komisia môže prostredníctvom nariadenia prijatého v súlade s postupmi stanovenými v článku 8 tohto nariadenia rozhodnúť, že, majúc na zreteli rozvoj a fungovanie spoločného trhu, určité pomoci nespĺňajú všetky kritériá článku [107 ods. 1 ZFEÚ], a sú preto vyňaté z postupu oznamovania stanovenej [stanoveného – neoficiálny preklad] v článku [108 ods. 3 ZFEÚ], za predpokladu, že pomoc poskytnutá tomu istému podniku za dané časové obdobie nepresiahne určitú pevne stanovenú čiastku.“

9.

V odôvodnení 1 nariadenia č. 1998/2006 sa uvádza:

„Nariadenie (ES) č. 994/98 splnomocňuje Komisiu stanovovať v nariadení prah, pod ktorým sa opatrenia pomoci považujú za nespĺňajúce všetky kritériá článku [107 ods. 1 ZFEÚ], a teda nepodliehajú oznamovaciemu konaniu stanovenému v článku [108 ods. 3 ZFEÚ].“

10.

Odôvodnenie 6 nariadenia č. 1998/2006 znie:

„Toto nariadenie by sa nemalo vzťahovať na pomoc de minimis pri vývoze alebo na pomoc de minimis uprednostňujúcu domáce produkty pred dovážanými. Najmä by sa nemala [nemalo – neoficiálny preklad] vzťahovať na pomoc súvisiacu s vybudovaním a prevádzkou distribučnej siete v iných členských štátoch Spoločenstva [v iných krajinách – neoficiálny preklad]. Pomoc na náklady spojená s účasťou na obchodných veľtrhoch alebo na štúdie alebo služby konzultantov potrebné na uvedenie nového alebo existujúceho produktu na nový trh zvyčajne netvoria pomoc pri vývoze.“

11.

V odôvodnení 8 nariadenia č. 1998/2006 sa uvádza:

„Vzhľadom na skúsenosti Komisie možno konštatovať, že pomoc nepresahujúca strop 200000 eur v priebehu troch rokov nemá vplyv na obchod medzi členskými štátmi a/alebo nepoškodzuje ani nehrozí, že bude poškodzovať hospodársku súťaž, a preto nespadá pod článok [107 ods. 1 ZFEÚ]. …“

12.

Článok 1 nariadenia č. 1998/2006, nazvaný „Rozsah pôsobnosti“, stanovuje:

„Toto nariadenie sa vzťahuje na pomoc poskytnutú podnikom vo všetkých sektoroch okrem:

…

…“

13.

Článok 2 nariadenia č. 1998/2006, nazvaný „Pomoc de minimis“, stanovuje:

„1.   Za opatrenia pomoci, ktoré nespĺňajú všetky kritéria článku [107 ods. 1 ZFEÚ], a teda sú oslobodené od oznamovacej povinnosti ustanovenej v článku [108 ods. 3 ZFEÚ], sa považujú opatrenia, ktoré spĺňajú podmienky ustanovené v odsekoch 2 až 5 tohto článku.

2.   Celková pomoc de minimis poskytnutá akémukoľvek podniku nesmie presiahnuť 200000 eur v priebehu akéhokoľvek obdobia troch fiškálnych rokov. … Tieto stropy by sa mali uplatňovať bez ohľadu na formu alebo vytýčený cieľ pomoci de minimis…“

14.

V odôvodnení 4 nariadenia č. 69/2001 bolo uvedené: „Vo svetle Dohody Svetovej obchodnej organizácie (WTO) o dotáciách a vyrovnávajúcich opatreniach [subvenciách a vyrovnávacích opatreniach – neoficiálny preklad]… by toto nariadenie nemalo vynímať pomoc pri vývoze ani pomoc uprednostňujúcu domáce výrobky pred dovážanými. …“

15.

V článku 3 ods. 1 písm. a) Dohody o subvenciách a vyrovnávacích opatreniach pripojenej k Dohode o založení WTO sa uvádza, že „… sú… zakázané tieto subvencie: a) subvencie závislé právne alebo fakticky…, či už samotné [výlučne – neoficiálny preklad], alebo ako jedna z niekoľkých ďalších podmienok, od výsledkov vývozu…“.

16.

V prílohe I k Dohode o subvenciách a vyrovnávacích opatreniach pripojenej k Dohode o založení WTO sa nachádza zoznam príkladov vývozných subvencií.

17.

Zákon o dani z príjmov právnických osôb ( 7 ) (ďalej len „daňový zákon“) v znení účinnom od 1. januára 2007 stanovuje:

„§ 182…

(2)   …Daňová úľava, ktorá predstavuje pomoc de minimis, sa neuplatní:

…

§ 184… Daňové subjekty majú nárok na úplné odpustenie dane z príjmov právnických osôb pripadajúcej na zdaniteľný výnos vyplývajúci z vykonávanej výrobnej činnosti, vrátane výroby na zákazku, ak sú splnené tieto kumulatívne podmienky:

§ 188…

1.   …Daňová úľava predstavuje pomoc de minimis, ak výška pomoci de minimis prijatej daňovým subjektom počas troch posledných rokov, vrátane prebiehajúceho roka, bez ohľadu na jej formu a zdroj, neprekročí ekvivalent sumy [v bulharských leva (BGN)] 200000 eur …

2.   Prostriedky zodpovedajúce odpustenej dani v zmysle § 184 sa musia investovať do dlhodobého hmotného alebo nehmotného majetku v súlade s účtovnými právnymi predpismi v štvorročnej lehote, ktorá sa počíta od začiatku roka, za ktorý sa daň odpúšťa. …“

18.

Hlavným predmetom činnosti žalobkyne, ktorá je spoločnosťou zaregistrovanou v Bulharsku, je výroba rúr, dutých profilov a tvaroviek z ocele. Žalobkyňa vykonáva vo svojich výrobných zariadeniach tri samostatné a technicky nezávislé výrobné činnosti, ktorými sú výroba rúr, profilov a oceľových ochranných zariadení na cesty (ochranné zvodidlá), žiarové pozinkovanie súčiastok ponorom, elektrolytové (galvanické) pozinkovanie súčiastok alebo ich zinkovanie za studena.

19.

Vo svojom daňovom priznaní za rok 2008 žalobkyňa uviedla, že žiada o odpustenie dane z príjmov právnických osôb stanovené v § 184 daňového zákona vo výške 140677,51 BGN (približne 72000 eur).

20.

Daňovým výmerom z 5. marca 2010 bola táto žiadosť o odpustenie dane zamietnutá s odôvodnením, že žalobkyňa nesplnila požiadavku stanovenú v § 182 ods. 2 bode 7 daňového zákona, keďže počas obdobia, ktoré sa skončilo v roku 2012, uskutočnila investície vo svojich výrobných zariadeniach, v ktorých sa vyrábali výrobky určené na vývoz.

21.

Podľa vnútroštátneho súdu „daňový orgán konštatoval, že § 182 ods. 2 bod 7 [daňového zákona] je kategorický a že [žalobkyňa] sa v žiadnom prípade nemôže domáhať čiastočného odpustenia dane z príjmov právnických osôb. Daňová úľava sa týka uskutočnenej výrobnej činnosti, vrátane výroby na zákazku, a obmedzujúca podmienka je spojená s následným predajom výrobkov a s ochranou hospodárskej súťaže v Únii. Vzhľadom na to, že [žalobkyňa] vyrobila počas roka 2008 výrobky predané v Bulharsku, v členských štátoch Únie a v tretích štátoch, vzťahuje sa na ňu obmedzujúca podmienka stanovená v § 182 ods. 2 bode 7 [daňového zákona], a preto sa nemôže domáhať odpustenia dane za rok 2008. Daňový orgán konštatoval dlh na dani z príjmov právnických osôb za rok 2008 vo výške 140677,51 BGN [(približne 72000 eur)] a na úrokoch vo výške 21454,22 BGN [(približne 11000 eur)]“.

22.

Dňa 21. mája 2010 podala žalobkyňa na Administrativen săd – grad Burgas (Správny súd mesta Burgas, Bulharsko) žalobu proti rozhodnutiu správneho orgánu.

23.

Administrativen săd – grad Burgas (Správny súd mesta Burgas) rozhodnutím z 12. januára 2011 zrušil daňový výmer, pričom konštatoval, že zamietnutie žiadosti o odpustenie dane nie je odôvodnené, lebo samostatná činnosť spočívajúca v zinkovaní súčiastok za studena, v rámci ktorej chcela žalobkyňa podľa svojich tvrdení uskutočniť požadované investície, neviedla k nijakému vývozu, a že štvorročná lehota, počas ktorej žalobkyňa mohla investovať sumy zodpovedajúce odpustenej dani, ešte neuplynula.

24.

Vărchoven administrativen săd (Najvyšší správny súd) rozsudkom z 27. decembra 2011, ktorý bol vydaný v konaní o kasačnom opravnom prostriedku a ktorý nadobudol právoplatnosť, zrušil rozsudok Administrativen săd – grad Burgas (Správny súd mesta Burgas) a zamietol žalobu, ktorú žalobkyňa podala proti daňovému výmeru. Vărchoven administrativen săd (Najvyšší správny súd) po tom, čo konštatoval, že sa uskutočnili investície do výrobného zariadenia „žiarové pozinkovanie ponorom“, v ktorom sa vyrábali výrobky určené na vývoz, rozhodol, že nebola splnená podmienka týkajúca sa investovania do majetku, ktorý nesúvisí s vývozom do tretích krajín alebo do členských štátov, stanovená v § 182 ods. 2 bode 7 daňového zákona a že za týchto podmienok treba odpustenie dane považovať za štátnu pomoc, ktorej následkom je narušenie hospodárskej súťaže na spoločnom trhu Únie.

25.

Žalobkyňa podala na Sofijski gradski săd (Mestský súd Sofia) žalobu, ktorou sa domáhala, aby tento súd uložil žalovaným ako solidárnym dlžníkom povinnosť zaplatiť jej náhradu škody, ktorá jej vznikla v dôsledku údajných porušení práva Únie, ktorých sa dopustili žalovaní, najmä porušenia nariadenia č. 1998/2006. Tvrdí, že má nárok na odškodnenie vo výške dane, o odpustenie ktorej žiadala, pričom jej žiadosť bola zamietnutá, spolu s úrokmi.

26.

Za týchto podmienok Sofijski gradski săd (Mestský súd Sofia) rozhodol o prerušení konania a položil Súdnemu dvoru nasledujúce prejudiciálne otázky:

27.

Žalobkyňa, každý zo žalovaných, Bulharská republika, Helénska republika, Talianska republika a Európska komisia predložili písomné pripomienky.

28.

Vzhľadom na nejasnosť tretej vety tretej otázky položenej vnútroštátnym súdom Súdny dvor prijal dve opatrenia.

29.

V prvom rade položil vnútroštátnemu súdu nasledujúcu otázku:

„Mohol by vnútroštátny súd spresniť, na ktoré ustanovenie sa odvoláva v tretej vete tretej otázky, keď sa pýta Súdneho dvora na vzťah medzi ‚týmto ustanovením‘ a článkom 35 ZFEÚ?

Pýta sa tento súd, či sa má článok 35 ZFEÚ vykladať v tom zmysle, že bráni ustanoveniu vnútroštátneho práva, aké sa nachádza v § 182 ods. 2 bode 7 [daňového] zákona, alebo sa pýta Súdneho dvora na platnosť článku 1 ods. 1 písm. d) nariadenia č. 1998/2006… z hľadiska článku 35 ZFEÚ?“

30.

Vnútroštátny súd vo svojej odpovedi zo 7. júla 2017 uviedol:

„Cieľom otázky je zistiť, či členské štáty môžu vo vnútroštátnom práve stanoviť pravidlá, ktoré obsahujú doplňujúce obmedzenia pre vývozcov výrobkov vyrobených s využitím majetku, ktorý je výsledkom investície daňovej úľavy. V prvej hypotéze, podľa ktorej výroba výrobkov určených na vývoz nepredstavuje činnosť, ktorá v zmysle nariadenia č. 1998/2006 priamo súvisí s vyvážanými množstvami, vzniká otázka, či v prípadoch podobných tým, ktoré sú uvedené v § 182 ods. 2 bode 7 [daňového zákona], možno vo vnútroštátnom práve stanoviť obmedzenia.

V prípade kladnej odpovede, teda ak výroba výrobkov určených na vývoz s využitím majetku nadobudnutého pomocou prostriedkov štátnej pomoci predstavuje činnosť, ktorá v zmysle nariadenia č. 1998/2006 priamo súvisí s vyvážanými množstvami, vzniká otázka, aký je vzťah medzi obmedzením stanoveným v článku 1 [ods. 1] písm. d) nariadenia [č. 1998/2006] na jednej strane a na druhej strane zákazom množstevných obmedzení vývozu medzi členskými štátmi a iných opatrení s rovnakým účinkom.“

31.

Následne Súdny dvor 13. septembra 2017 na základe článku 61 ods. 1 rokovacieho poriadku vyzval účastníkov konania a oprávnené subjekty v zmysle článku 23 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie, aby na pojednávaní, ktoré sa konalo 18. októbra 2017, odpovedali na nasledujúcu otázku:

„Odporuje článok 1 ods. 1 písm. d) nariadenia č. 1998/2006… článku 35 ZFEÚ?“

32.

Žalobkyňa, Vărchoven administrativen săd (Najvyšší správny súd), bulharská vláda a Komisia predniesli na pojednávaní 18. októbra 2017 ústne pripomienky.

33.

V súvislosti s otázkou obsiahnutou v tretej vete tretej otázky položenej vnútroštátnym súdom, ktorá sa týka súladu článku 1 ods. 1 písm. d) nariadenia č. 1998/2006 s článkom 35 ZFEÚ, ( 8 ) treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora sa zákaz množstevných obmedzení, ako aj opatrení s rovnakým účinkom, stanovený v článkoch 34 a 35 ZFEÚ, vzťahuje nielen na vnútroštátne opatrenia, ale aj na opatrenia orgánov Únie. ( 9 )

34.

Z ustálenej judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že ustanovenia týkajúce sa voľného pohybu tovaru a ustanovenia týkajúce sa štátnej pomoci sledujú spoločný cieľ, ktorým je zaručiť voľný pohyb tovaru medzi členskými štátmi za normálnych podmienok hospodárskej súťaže, ( 10 ) pričom články 107 a 108 ZFEÚ a nariadenie č. 1998/2006 nemôžu v nijakom prípade brániť uplatneniu pravidiel Zmluvy o FEÚ týkajúcich sa voľného pohybu tovaru. ( 11 )

35.

Preto sa domnievam, že Zmluva o FEÚ nezavádza hierarchiu medzi pravidlami o zákaze množstevných obmedzení ( 12 ) a o pomoci poskytovanej štátmi, ( 13 ) ktoré sú v nej obsiahnuté. Z toho vyplýva, že vnútroštátna právna úprava alebo predpisy prijaté orgánmi Únie musia rešpektovať tak pravidlá Zmluvy o FEÚ o zákaze množstevných obmedzení, ako aj pravidlá o pomoci poskytovanej štátmi. ( 14 )

36.

Je zrejmé, že článok 1 ods. 1 písm. d) nariadenia č. 1998/2006 priamo nezavádza množstevné obmedzenia vývozu. Je teda potrebné preskúmať, či toto ustanovenie zavádza opatrenia s rovnakým účinkom ako také obmedzenia.

37.

Podmienky stanovené judikatúrou Súdneho dvora týkajúcou sa článku 35 ZFEÚ zodpovedajú podmienkam, ktoré stanovuje článok 34 ZFEÚ. Preto každý vnútroštátny predpis alebo predpis prijatý orgánmi Únie, ktorý môže priamo alebo nepriamo, skutočne alebo potenciálne, brániť obchodu v rámci Únie, sa má považovať za opatrenie s rovnakým účinkom ako množstevné obmedzenie v zmysle článkov 34 ( 15 ) a 35 ZFEÚ.

38.

Súdny dvor totiž vo svojom rozsudku z 21. júna 2016, New Valmar (C‑15/15, EU:C:2016:464, body 36, 40 a 43), rozhodol, že na vnútroštátne opatrenie uplatniteľné na všetky subjekty pôsobiace v tuzemsku, ktoré môže v skutočnosti postihovať výstup výrobkov z trhu členského štátu vývozu viac ako uvádzanie výrobkov na vnútroštátny trh uvedeného členského štátu, sa vzťahuje zákaz stanovený článkom 35 ZFEÚ.

39.

Treba poznamenať, že Súdny dvor v rozsudku z 21. júna 2016, New Valmar (C‑15/15, EU:C:2016:464), necitoval svoj rozsudok z 8. novembra 1979, Groenveld (15/79, EU:C:1979:253) (ďalej len „judikatúra Groenveld“), v ktorom rozhodol, že článok 35 ZFEÚ „sa vzťahuje na vnútroštátne opatrenia, ktoré majú za cieľ alebo následok špecifické obmedzenie vývozných tokov, a teda zavedenie rozdielneho zaobchádzania s vnútorným obchodom členského štátu a jeho zahraničným obchodom, čím sú vnútroštátna výroba alebo domáci trh príslušného štátu osobitne zvýhodnené na úkor výroby alebo obchodu iných členských štátov“ ( 16 ).

40.

Podľa môjho názoru ( 17 ) Súdny dvor v rozsudku z 21. júna 2016, New Valmar (C‑15/15, EU:C:2016:464), upustil od užšie formulovaných alebo prísnejších podmienok stanovených v jeho judikatúre Groenveld, ktoré boli založené najmä na existencii rozdielneho zaobchádzania alebo diskriminácie medzi vnútorným obchodom členského štátu a jeho zahraničným obchodom, a nahradil ich „voľnejšími“ ( 18 ) podmienkami založenými na existencii obmedzenia alebo prekážky obchodu medzi členskými štátmi. ( 19 )

41.

V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že podľa Súdneho dvora akákoľvek prekážka niektorej zo základných slobôd stanovených Zmluvou o FEÚ, čo i malého významu, sa touto Zmluvou zakazuje. ( 20 ) Z toho vyplýva, že – na rozdiel od pravidiel vzťahujúcich sa na štátnu pomoc podľa nariadenia č. 1998/2006 ( 21 ) – neexistuje prah, pod ktorým sa vnútroštátna právna úprava alebo právna úprava prijatá orgánmi Únie považujú za nespĺňajúce kritériá stanovené v článkoch 34 a 35 ZFEÚ. Naopak nemožno konštatovať, že vnútroštátna právna úprava alebo právna úprava prijatá orgánmi Únie môže brániť obchodu medzi členskými štátmi, ak sú reštriktívne účinky, ktoré uvedená právna úprava vyvoláva, príliš neisté a nepriame. ( 22 )

42.

Je potrebné poznamenať, že článok 1 ods. 1 písm. d) nariadenia č. 1998/2006 sa týka vývozu do tretích krajín alebo členských štátov. Článok 35 ZFEÚ, ktorý zakazuje množstevné obmedzenia vývozu a opatrenia s rovnakým účinkom, sa pritom uplatňuje len na pohyb tovaru medzi členskými štátmi. ( 23 ) Z toho vyplýva, že obchod s tretími krajinami v zásade nepatrí do pôsobnosti článku 35 ZFEÚ z hľadiska ratione loci. Preto obmedzím svoju analýzu v týchto návrhoch na vnútorný rozmer článku 1 ods. 1 písm. d) nariadenia č. 1998/2006, teda na obchod medzi členskými štátmi.

43.

Podľa článku 2 nariadenia č. 1998/2006, vykladaného so zreteľom na odôvodnenie 8 tohto nariadenia, sa pomoc neprekračujúca strop 200000 eur za obdobie troch rokov považuje za pomoc, ktorá neovplyvňuje obchod medzi členskými štátmi a neskresľuje, ani nehrozí skresľovaním hospodárskej súťaže, takže také opatrenia sú vylúčené z pojmu štátna pomoc. ( 24 ) Nepodliehajú teda oznamovaciemu konaniu stanovenému v článku 108 ods. 3 ZFEÚ. ( 25 )

44.

Súdny dvor vo svojom rozsudku zo 7. marca 2002, Taliansko/Komisia (C‑310/99, EU:C:2002:143, bod 94), rozhodol, že „pravidlo de minimis zodpovedá požiadavkám administratívneho zjednodušenia tak pre členské štáty, ako aj pre útvary Komisie, ktorá musí mať možnosť sústrediť svoje zdroje na prípady, ktoré majú skutočný význam na úrovni Spoločenstva“ ( 26 ).

45.

Podľa článku 1 ods. 1 písm. d) nariadenia č. 1998/2006 je však pomoc priamo súvisiaca s vyvážanými množstvami, so zriadením a prevádzkovaním distribučnej siete alebo inými bežnými výdavkami súvisiacimi s vývoznou činnosťou vylúčená z pôsobnosti nariadenia č. 1998/2006, a teda sa na ňu nemôže vzťahovať výnimka de minimis. ( 27 )

46.

Z toho vyplýva, že aj v prípade, ak táto pomoc neprekračuje strop stanovený v článku 2 nariadenia č. 1998/2006, nepovažuje sa za nespĺňajúcu všetky kritériá článku 107 ods. 1 ZFEÚ, a preto sa na ňu nevzťahuje výnimka de minimis stanovená nariadením č. 1998/2006 a musí sa oznámiť Komisii v súlade s postupom stanoveným v článku 108 ods. 3 ZFEÚ.

47.

Vzhľadom na vyššie uvedené sa domnievam, že článok 1 ods. 1 písm. d) nariadenia č. 1998/2006 postihuje výstup výrobkov z trhu členského štátu vývozu viac ako uvádzanie výrobkov na vnútroštátny trh uvedeného členského štátu. ( 28 ) Hoci je pravda, že článok 1 ods. 1 písm. d) nariadenia č. 1998/2006 sa vzťahuje len na určitú štátnu pomoc súvisiacu s vývozom, domnievam sa, že účinky tohto ustanovenia nemožno označiť za neisté a nepriame, keďže toto ustanovenie vylučuje uplatnenie výnimky de minimis na predmetnú pomoc. Toto ustanovenie teda zavádza diskrimináciu týkajúcu sa ekonomických činností podľa toho, či sú alebo nie sú zamerané na vývoz. ( 29 )

48.

Články 34 a 35 ZFEÚ však nebránia diskriminačným opatreniam alebo obmedzeniam odôvodneným dôvodmi všeobecného záujmu vymenovanými v článku 36 ZFEÚ alebo naliehavými požiadavkami. ( 30 )

49.

Podľa ustálenej judikatúry vnútroštátny predpis alebo predpis prijatý orgánom Únie, ktorý obmedzuje výkon zaručených základných slobôd, možno pripustiť len vtedy, ak sleduje cieľ všeobecného záujmu, ( 31 ) je vhodný na zabezpečenie jeho dosiahnutia a nejde nad rámec toho, čo je na dosiahnutie tohto cieľa nevyhnutné. ( 32 )

50.

Zastávam názor, že článok 1 ods. 1 písm. d) nariadenia č. 1998/2006 je de iure diskriminačný v rozsahu, v akom sa konkrétne týka určitého vývozu. Toto diskriminačné zaobchádzanie s vývozom preto musí byť odôvodnené jedným z dôvodov všeobecného záujmu vymenovaných v článku 36 ZFEÚ ( 33 ), ktorými sú princípy verejnej morálky, verejný poriadok, verejná bezpečnosť, ochrana zdravia a života ľudí a zvierat, ochrana rastlín, ochrana národného kultúrneho bohatstva, ktoré má umeleckú, historickú alebo archeologickú hodnotu, alebo ochrana priemyselného a obchodného vlastníctva.

51.

Podľa Komisie „vylúčenie vývoznej pomoci z pôsobnosti nariadenia [1998/2006] vyplýva jednak zo záväzkov, ktoré Únia prijala vo vzťahu k [WTO], a jednak zo skutočnosti, že vývozná pomoc, ktorá uľahčuje vstup na trh na obchodné účely, zjavne ovplyvňuje obchod medzi členskými štátmi. ( 34 ) Z toho vyplýva, že logika nariadenia (podľa ktorej možno konštatovať, že kritériá existencie štátnej pomoci neboli splnené), sa neuplatní“ ( 35 ).

52.

Pokiaľ ide o prvý cieľ článku 1 ods. 1 písm. d) nariadenia č. 1998/2006, ktorý uvádza Komisia, teda vylúčenie pomoci na vývoz do tretích krajín z výnimky de minimis s cieľom dodržať záväzky, ktoré Únia prijala vo vzťahu k WTO, domnievam sa, že tento cieľ v prejednávanom prípade nie je relevantný, lebo článok 35 ZFEÚ sa z hľadiska ratione loci neuplatní na tento vývoz. ( 36 ) Toto vylúčenie pomoci na vývoz do tretích krajín stanovené v článku 1 ods. 1 písm. d) nariadenia č. 1998/2006 teda nemožno spochybniť vzhľadom na článok 35 ZFEÚ.

53.

Čo sa týka druhého cieľa článku 1 ods. 1 písm. d) nariadenia č. 1998/2006, ( 37 ) na ktorý sa odvoláva Komisia, domnievam sa, že aj keby tento cieľ prípadne bol legitímny, nevzťahuje sa naň žiadny z dôvodov všeobecného záujmu vymenovaných v článku 36 ZFEÚ. Preto tento cieľ nemôže odôvodniť diskrimináciu, ktorú článok 35 ZFEÚ zakazuje. Navyše sa domnievam, že žiadny z týchto dôvodov by nemohol odôvodniť predmetné rozdielne zaobchádzanie.

54.

Vzhľadom na vyššie uvedené zastávam názor, že článok 1 ods. 1 písm. d) nariadenia č. 1998/2006, ktorý postihuje výstup výrobkov z trhu členského štátu vývozu viac ako uvádzanie výrobkov na vnútroštátny trh uvedeného členského štátu, nie je odôvodnený žiadnym z dôvodov všeobecného záujmu vymenovaných v článku 36 ZFEÚ.

55.

Preto je potrebné odpovedať na tretiu vetu tretej otázky položenej vnútroštátnym súdom tak, že článok 1 ods. 1 písm. d) nariadenia č. 1998/2006 je neplatný v rozsahu, v akom v rámci systému de minimis zavádza rozdielne zaobchádzanie s čisto vnútroštátnymi ekonomickými činnosťami a činnosťami zameranými na vývoz do členských štátov.

56.

Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na tretiu vetu tretej otázky, ktorú mu položil Sofijski gradski săd (Mestský súd Sofia, Bulharsko), takto:

Článok 1 ods. 1 písm. d) nariadenia Komisie (ES) č. 1998/2006 z 15. decembra 2006 o uplatňovaní článkov 87 a 88 zmluvy na pomoc de minimis je neplatný v rozsahu, v akom v rámci systému de minimis zavádza rozdielne zaobchádzanie s čisto vnútroštátnymi ekonomickými činnosťami a činnosťami zameranými na vývoz do členských štátov.