1.

Svojím odvolaním sa Dimosia Epicheirisi Ilektrismou AE (DEI) domáha zrušenia uznesenia Všeobecného súdu Európskej únie z 9. februára 2016, DEI/Komisia (T‑639/14, neuverejnené, EU:T:2016:77, ďalej len „napadnuté uznesenie“), ktorým Všeobecný súd rozhodol, že konanie o jej žalobe, ktorou sa domáhala zrušenia listu Európskej komisie COMP/E3/ΟΝ/AB/ark *2014/61460 z 12. júna 2014 (ďalej len „sporný list“), v ktorom Komisia zamietla sťažnosti DEI týkajúce sa štátnej pomoci, sa zastavuje.

2.

DEI vo svojich odvolacích dôvodoch tvrdí, že Všeobecný súd sa tým, že rozhodol, že konanie o jej žalobe sa zastavuje, dopustil viacerých právnych pochybení, porušil jej právo byť vypočutý a dopustil sa zjavne nesprávneho posúdenia a skreslenia skutkových okolností, ako aj jej tvrdení. Tieto odvolacie dôvody nenastoľujú žiadnu novú právnu otázku s výnimkou druhého dôvodu, podľa ktorého Všeobecný súd porušil zásady riadnej správy vecí verejných, právnej istoty a účinnej súdnej ochrany.

3.

Preto sa v súlade so žiadosťou Súdneho dvora tieto návrhy zamerajú na druhý odvolací dôvod, ktorý nastoľuje otázky výkladu zásad vyjadrených v bode 70 rozsudku zo 16. decembra 2010, Athinaïki Techniki/Komisia (C‑362/09 P, EU:C:2010:783), v ktorom Súdny dvor rozhodol, že „vzhľadom na požiadavky riadnej správy vecí verejných a právnej istoty, ako aj na zásadu účinnej súdnej ochrany treba… vychádzať z toho, že Komisia môže zrušiť rozhodnutie o odložení sťažnosti týkajúcej sa údajnej protiprávnej pomoci len aby odstránila protiprávnosť uvedeného rozhodnutia, a ďalej, že po takom zrušení nemôže v konaní pokračovať v štádiu, ktoré časovo predchádza konkrétnemu okamihu, v ktorom konštatovaná protiprávnosť nastala“.

4.

DEI je grécka spoločnosť, ktorej väčšinovým akcionárom je Grécka republika. Jej hlavnou činnosťou je výroba elektrickej energie. Medzi jej klientov patrí okrem iných spoločnosť Alouminion SA. V dôsledku sporu medzi týmito dvomi podnikmi, týkajúceho sa sadzby elektrickej energie, stanovil grécky orgán pre reguláciu energie (ďalej len „RAE“) dočasnú sadzbu. DEI v sťažnosti zaslanej Komisii 15. júna 2012 (ďalej len „sťažnosť z roku 2012“) tvrdila, že táto sadzba ju zaväzuje poskytovať elektrickú energiu spoločnosti Alouminion za cenu nižšiu, než je trhová cena, a že na základe tejto skutočnosti RAE poskytol tejto spoločnosti protiprávnu štátnu pomoc.

5.

Rozhodcovský súd zriadený spoločnosťami DEI a Alouminion stanovil 31. októbra 2013 s retroaktívnym účinkom sadzbu elektrickej energie poskytovanej spoločnosťou DEI na ešte nižšej úrovni, než bola úroveň, ktorú dočasne stanovil RAE.

6.

Dňa 23. decembra 2013 predložila DEI Komisii druhú sťažnosť (ďalej len „sťažnosť z roku 2013“), pričom tvrdila, že rozhodcovské rozhodnutie predstavuje štátnu pomoc.

7.

Komisia oznámila 6. mája 2014 spoločnosti DEI svoje predbežné posúdenie, podľa ktorého sa konanie o preskúmaní sťažnosti z roku 2013 zastavuje, keďže rozhodcovské rozhodnutie nepredstavuje štátnu pomoc. DEI v rámci svojej odpovede Komisii zaslala listom zo 6. júna 2014 doplňujúce pripomienky.

8.

Komisia prostredníctvom sporného listu informovala spoločnosť DEI, že informácie obsiahnuté v jej liste zo 6. júna 2014 nespochybňujú predbežné posúdenie obsiahnuté v jej liste zo 6. mája 2014. Podľa Komisie rozhodcovské rozhodnutie nepredstavuje opatrenie pripísateľné štátu, pretože tento štát nemohol nariadiť, ako má rozhodcovský súd rozhodnúť ( 2 ), ani neposkytol spoločnosti Alouminion selektívnu výhodu. „Útvary GR ‚pre hospodársku súťaž‘ preto dospeli k záveru, že [informácie obsiahnuté v liste zo 6. júna 2014] nie sú dostatočné na odôvodnenie nového prešetrenia sťažnosti“.

9.

Žalobou doručenou do kancelárie Všeobecného súdu 22. augusta 2014 sa DEI domáhala zrušenia rozhodnutia Komisie obsiahnutého v spornom liste.

10.

Listom zo 7. októbra 2014 zaslanom kancelárii Všeobecného súdu, požiadali DEI a Komisia spoločne o prerušenie konania prebiehajúceho na Všeobecnom súde na obdobie šiestich mesiacov, t. j. do 7. apríla 2015, aby Komisia mohla opätovne preskúmať otázky vznesené v žalobe. Tejto žiadosti sa vyhovelo uznesením predsedu štvrtej komory Všeobecného súdu z 24. októbra 2014.

11.

Dňa 25. marca 2015 v nadväznosti na rozhodcovské rozhodnutie prijala Komisia rozhodnutie C (2015) 1942 final, týkajúce sa údajnej štátnej pomoci SA.38101 (2015/NN) (ex 2013/CP) poskytnutej spoločnosti Alouminion SA v podobe nižších sadzieb elektrickej energie, než sú náklady (ďalej len „formálne rozhodnutie“). V bode 12 svojho rozhodnutia Komisia uviedla, že „v sťažnosti v tejto veci [DEI] odkazuje aj na [sťažnosť z roku 2012]. V tejto sťažnosti sa uvádza, že rozhodnutím [RAE] č. 346/2012, ktorým sa stanovila dočasná sadzba elektrickej energie dodávanej spoločnosti Alouminion až do vyriešenia sporu medzi týmito dvomi stranami, týkajúceho sa uvedenej sadzby, sa spoločnosti DEI uložila povinnosť poskytovať elektrickú energiu spoločnosti Alouminion za cenu nižšiu, než je trhová cena, a v dôsledku toho došlo k poskytnutiu štátnej pomoci spoločnosti Alouminion. Komisia však usudzuje, že keďže rozhodcovské rozhodnutie v celom rozsahu retroaktívne nahradilo dočasnú sadzbu, ktorú stanovila [RAE], sťažnosť [z roku 2012] sa stala bezpredmetnou.“

12.

Listami z 27. apríla 2015 a 19. júna 2015, ktoré boli zaslané do kancelárie Všeobecného súdu, Komisia navrhla, aby Všeobecný súd konštatoval, že v dôsledku formálneho rozhodnutia sa žaloba proti spornému listu stala bezpredmetnou a že v tejto veci zastavuje konanie. Spoločnosť DEI predložila Všeobecnému súdu svoje pripomienky k tomuto návrhu listom z 3. júla 2015.

13.

Žalobou podanou do kancelárie Všeobecného súdu 29. júna 2015 DEI navrhla zrušenie rozhodnutia z 25. marca 2015 [vec DEI/Komisia (T‑352/15) v konaní na Všeobecnom súde].

14.

Všeobecný súd napadnutým uznesením zastavil konanie o žalobe proti spornému listu, keďže formálne rozhodnutie ho zrušilo a formálne nahradilo, takže už nie je súčasťou právneho poriadku Únie.

15.

Podľa Všeobecného súdu tvrdenia spoločnosti DEI tento záver nemôžu spochybniť.

16.

Po prvé, Všeobecný súd rozhodol, že mu v tomto uznesení neprináleží rozhodnúť o zákonnosti formálneho rozhodnutia, na ktoré sa vzťahuje prezumpcia zákonnosti aktov inštitúcií, pokiaľ toto rozhodnutie nebolo zrušené v rámci autoremedúry alebo zrušené iným orgánom, alebo vyhlásené za neplatné. Odmietol tak tvrdenie, že je toto rozhodnutie protiprávne, pričom žaloba vo veci T‑639/14 si zachováva svoj predmet.

17.

Po druhé, Všeobecný súd odmietol tvrdenie spoločnosti DEI, podľa ktorého má naďalej záujem na zrušení sporného listu s cieľom zabrániť tomu, aby sa namietaná protiprávnosť týkajúca sa pripísateľnosti rozhodcovského rozhodnutia Gréckej republike zopakovala v budúcnosti. Podľa Všeobecného súdu táto údajná protiprávnosť v spornom liste nie je prítomná a v každom prípade otázka, či DEI preukázala existenciu porušenia pravidiel v oblasti štátnej pomoci, je predmetom žaloby proti formálnemu rozhodnutiu.

18.

Napokon po tretie, Všeobecný súd zastavil konanie aj v časti žaloby týkajúcej sa sťažnosti z roku 2012, pretože Komisia svojím rozhodnutím z 25. marca 2015 túto sťažnosť z roku 2012 implicitne zamietla.

19.

Spoločnosť DEI svojím odvolaním navrhuje, aby Súdny dvor:

20.

Komisia navrhuje, aby Súdny dvor odvolanie zamietol a zaviazal DEI na náhradu trov konania.

21.

Spoločnosť DEI tvrdí, že Komisia prijatím formálneho rozhodnutia zrušila sporný list takým spôsobom, že nedodržala požiadavky vyplývajúce z rozsudku zo 16. decembra 2010, Athinaïki Techniki/Komisia (C‑362/09 P, EU:C:2010:783). Z bodov 70 a 71 tohto rozsudku podľa nej vyplýva, že zrušenie aktu s cieľom odstrániť protiprávnosť je možné pod podmienkou, že v akte, ktorým došlo k zrušeniu alebo nahradeniu, sa uvádza protiprávna povaha zrušeného aktu. Keďže tomu tak v prípade formálneho rozhodnutia nebolo, Všeobecný súd v bodoch 39 až 41 napadnutého uznesenia nedodržal túto požiadavku, a preto porušil zásady riadnej správy vecí verejných, právnej istoty a účinnej súdnej ochrany.

22.

Komisia sa domnieva, že body 38 až 51 napadnutého uznesenia obsahujú iba subsidiárne dôvody. Preto je druhý odvolací dôvod, smerujúci proti jednému z týchto dôvodov, zjavne neúčinný.

23.

V každom prípade by sa podľa nej tieto tvrdenia mali zamietnuť ako nedôvodné, pretože formálne rozhodnutie je plne v súlade s požiadavkami, ktoré vyplývajú z bodu 70 rozsudku zo 16. decembra 2010, Athinaïki Techniki/Komisia (C‑362/09 P, EU:C:2010:783).

24.

Komisia totiž zrušila sporný list s retroaktívnym účinkom, pretože tento list obsahoval formálnu vadu. V oblasti štátnej pomoci je Komisia v prípade, že po predbežnom preskúmaní konštatuje, že oznámené opatrenie nepredstavuje štátnu pomoc, povinná prijať formálne rozhodnutie na základe článku 4 nariadenia Rady (ES) č. 659/1999 z 22. marca 1999 ustanovujúceho podrobné pravidlá na uplatňovanie článku 93 Zmluvy o ES (Ú. v. ES L 83, 1999, s. 1; Mim. vyd. 08/001, s. 339) ( 3 ).

25.

Navyše Komisia po zrušení sporného listu nepokračovala v konaní v štádiu, ktoré časovo predchádza štádiu, v ktorom protiprávnosť nastala. Keďže cieľom tohto listu bolo ukončenie predbežného štádia preskúmania, Komisia správne prijala formálne rozhodnutie na tento účel na základe článku 4 nariadenia č. 659/1999. Inak by tomu bolo v prípade, že by Komisia jednoducho iba zrušila sporný list bez toho, aby ukončila predbežné štádium preskúmania.

26.

Napokon, pokiaľ ide o zásadu účinnej súdnej ochrany, tá podľa názoru Komisie nebola porušená, pretože v rámci veci T‑352/15 bude mať DEI možnosť spochybniť formálne rozhodnutie a tvrdiť, že Komisia mala o sťažnostiach z rokov 2012 a 2013 rozhodnúť inak.

27.

Podľa môjho názoru body 39 až 41 napadnutého uznesenia, ktorého sa týka odvolanie spoločnosti DEI, neobsahujú nadbytočné dôvody, pretože ak by mala DEI pravdu, pokiaľ ide o to, ako sa má vykladať bod 70 rozsudku zo 16. decembra 2010, Athinaïki Techniki/Komisia (C‑362/09 P, EU:C:2010:783), Všeobecný súd by nemohol rozhodnúť o zastavení konania. V tomto smere sa druhý odvolací dôvod spoločnosti DEI nemôže zamietnuť ako neúčinný.

28.

Domnievam sa však, že tento odvolací dôvod je nedôvodný a musí sa zamietnuť z nasledujúcich dôvodov.

29.

V rámci rozhodovania o práve inštitúcií Európskej únie zrušiť svoje akty treba zohľadniť jednak zásadu zákonnosti a ochrany legitímnej dôvery a jednak skutočnosť, či je predmetný akt priaznivý pre osobu, ktorej sa týka. ( 4 )

30.

Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora ( 5 ) akt inštitúcie Únie priznávajúci subjektívne práva v zásade nemožno zrušiť, pokiaľ ide o zákonný akt, pretože keďže došlo k nadobudnutiu subjektívneho práva, potreba zachovať dôveru v stabilitu takto vytvorenej situácie prevažuje nad záujmom inštitúcie, ktorá by chcela svoje rozhodnutie prehodnotiť. V tejto judikatúre sa neuvádzajú výnimočné podmienky, za ktorých by takýto právny akt mohol byť zrušený.

31.

Na druhej strane inštitúcia, ktorá zistí, že jeden z jej aktov priznávajúcich subjektívne práva je protiprávny, môže tento akt v primeranej lehote zrušiť s retroaktívnym účinkom, no musí pritom dodržať obmedzenia stanovené zásadou ochrany legitímnej dôvery osoby, ktorá je adresátom aktu a ktorá sa mohla spoliehať na zákonnosť tohto aktu. ( 6 )

32.

Ako však už Súdny dvor rozhodol, tieto zásady sa neuplatňujú na akty spôsobujúce ujmu. ( 7 ) Inštitúcie totiž môžu zrušiť takéto akty s retroaktívnym účinkom, a to bez ohľadu na to, či je predmetný akt zákonný. Keďže totiž zrušenie aktu spôsobujúceho ujmu je pre dotknutú osobu priaznivé, toto zrušenie nemôže byť v rozpore so zásadou ochrany legitímnej dôvery. ( 8 )

33.

Podľa môjho názoru platí uvedené aj pri čiastočnom zrušení aktu spôsobujúceho ujmu. Aj napriek tomu, že ujma pretrváva, je totiž čiastočné zrušenie aktu pre dotknutú osobu priaznivé, pretože zmenšuje rozsah sporu alebo ujmy.

34.

Vec, v ktorej bol vydaný tento rozsudok, sa rovnako ako prejednávaná vec týkala štátnej pomoci, konkrétne sťažnosti spoločnosti Athinaïki Techniki AE vzťahujúcej sa na údajnú štátnu pomoc poskytnutú Gréckou republikou konzorciu Hyatt Regency v rámci verejného obstarávania „Casino Mont Parnès“. Komisia v rámci tejto veci pôvodne rozhodla o odložení sťažnosti spoločnosti Athinaïki Techniki, no po vydaní rozsudku zo 17. júla 2008, Athinaïki Techniki/Komisia (C‑521/06 P, EU:C:2008:422) ( 9 ), svoje rozhodnutie o odložení zrušila a opätovne začala vo veci konať, pričom nanovo vyzvala spoločnosť Athinaïki Techniki, aby predložila dôkazy o poskytnutí protiprávnej štátnej pomoci.

35.

Komisia následne pokračovala v konaní o predbežnom preskúmaní sťažnosti spoločnosti Athinaïki Techniki od jeho úplného začiatku namiesto toho, aby v ňom pokračovala v okamihu, v ktorom protiprávnosť konštatovaná rozsudkom zo 17. júla 2008, Athinaïki Techniki/Komisia (C‑521/06 P, EU:C:2008:422), nastala, to znamená v okamihu, keď mala Komisia v súlade s ustanoveniami článku 4 ods. 2 až 4 a článku 20 ods. 2 posledného pododseku nariadenia č. 659/1999 rozhodnúť, že buď konštatuje neexistenciu pomoci, alebo že nevznesie námietky, alebo že začne formálne konanie o preskúmaní.

36.

Ako pritom uviedol generálny advokát Bot v bode 101 svojich návrhov vo veci Athinaïki Techniki/Komisia (C‑362/09 P, EU:C:2010:492), Komisia tým, že nanovo vyzvala spoločnosť Athinaïki Techniki, aby predložila dôkazy o poskytnutí protiprávnej pomoci, núti túto spoločnosť „,[točiť sa] v začarovanom kruhu‘. Pokiaľ by sa pripustilo…, že takéto zrušenie vlastného rozhodnutia je zákonné, mohlo by to následne umožniť Komisii zostať v stave nečinnosti, čo je v rozpore s jej povinnosťami v oblasti štátnej pomoci, [pretože] stačí, aby táto inštitúcia odložila sťažnosť podanú dotknutou osobou, a potom, čo tento účastník konania podá žalobu, znovu začala fázu predbežného preskúmania a zopakovala tieto úkony toľkokrát, koľkokrát to bude nevyhnutné, aby sa vyhla akémukoľvek súdnemu preskúmaniu svojho postupu“.

37.

Súdny dvor túto analýzu, ktorú uvádza generálny advokát Bot, výslovne schválil, keď v bode 68 svojho rozsudku zo 16. decembra 2010, Athinaïki Techniki/Komisia (C‑362/09 P, EU:C:2010:783), rozhodol, že „keby bola Komisia oprávnená zrušiť taký akt, ako je napadnutý akt za daných podmienok, mohla by potom počas fázy predbežného preskúmania zotrvávať v nečinnosti v rozpore s povinnosťami, ktoré jej vyplývajú z článku 13 ods. 1 a článku 20 ods. 2 nariadenia č. 659/1999, a vyhnúť sa akémukoľvek súdnemu preskúmaniu. Ako už uviedol generálny advokát v bode 101 jeho návrhov, stačilo by totiž, aby táto inštitúcia odložila sťažnosť podanú dotknutou osobou, a potom, čo tento účastník konania podá žalobu, zrušila rozhodnutie o odložení sťažnosti, znovu začala fázu predbežného preskúmania a zopakovala tieto úkony toľkokrát, koľkokrát to bude nevyhnutné, aby sa vyhla akémukoľvek súdnemu preskúmaniu svojho postupu“.

38.

Súdny dvor práve preto s cieľom zabrániť takýmto situáciám, ktoré by sa dali kvalifikovať ako zneužitie konania zo strany Komisie, v bode 70 tohto rozsudku rozhodol, že „vzhľadom na požiadavky riadnej správy vecí verejných a právnej istoty, ako aj na zásadu účinnej súdnej ochrany treba… vychádzať z toho, že Komisia môže zrušiť rozhodnutie o odložení sťažnosti týkajúcej sa údajnej protiprávnej pomoci len aby odstránila protiprávnosť uvedeného rozhodnutia, a ďalej, že po takom zrušení nemôže v konaní pokračovať v štádiu, ktoré časovo predchádza konkrétnemu okamihu, v ktorom konštatovaná protiprávnosť nastala“.

39.

Na základe uvedeného Súdny dvor v bode 74 tohto rozsudku rozhodol, že Komisia nemala právo zrušiť napadnutý akt a že Súd prvého stupňa nemohol rozhodnúť o zastavení konania.

40.

Súdny dvor tak v bode 70 uvedeného rozsudku, ktorý je ústrednou témou v rámci preskúmania druhého odvolacieho dôvodu, paratakticky uložil dve kumulatívne podmienky, ktoré musia byť splnené na to, aby bolo zrušenie rozhodnutia o odložení sťažnosti zákonné.

41.

Treba pripustiť, že uplatnenie klasického pravidla v oblasti zrušenia aktov, podľa ktorého je možné akt spôsobujúci ujmu jednoducho zrušiť, sa musí vylúčiť v oblasti štátnej pomoci, pokiaľ ide o rozhodnutia Komisie, v ktorých sa na konci konania o predbežnom preskúmaní sťažnosti konštatuje neexistencia pomoci alebo ktoré nevyvolávajú námietky. Článok 4 nariadenia č. 659/1999 totiž ukladá Komisii povinnosť vydať rozhodnutie na konci tohto konania.

42.

Ďalej z rozsudku zo 16. decembra 2010, Athinaïki Techniki/Komisia (C‑362/09 P, EU:C:2010:783), nevyplýva, že by Súdny dvor chcel zaviesť nové pravidlo v oblasti zrušenia aktov len pre prípad rozhodnutí o odložení sťažností vo veci štátnej pomoci. Z doslovného výkladu bodu 70 tohto rozsudku, podľa ktorého pokiaľ ide o prvú ním stanovenú podmienku, t. j. že k zrušeniu rozhodnutia môže dôjsť, „len aby [sa] odstránila protiprávnosť uvedeného rozhodnutia“ ( 10 ), by potom vyplývalo, že z akéhokoľvek iného dôvodu je zrušenie nemožné.

43.

Takýto výklad, ktorý by zabraňoval akémukoľvek zrušeniu právneho aktu spôsobujúceho ujmu, je podľa môjho názoru príliš rigidný, a to vzhľadom na dôvod, ktorý primäl Súdny dvor k tomu, aby vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok zo 16. decembra 2010, Athinaïki Techniki/Komisia (C‑362/09 P, EU:C:2010:783), rozhodol tak, ako sa uvádza v bode 70 tohto rozsudku.

44.

Ako som totiž uviedol v bodoch 36 a 37 týchto návrhov, Komisia tým, že zrušila svoje rozhodnutie o odložení sťažnosti spoločnosti Athinaïki Techniki, a tým, že túto spoločnosť vyzvala, aby znovu predložila pripomienky, jednak predlžovala stav nečinnosti v súvislosti s jej povinnosťou vyplývajúcou z článku 4 nariadenia č. 659/1999 vydať rozhodnutie, to znamená buď konštatovať neexistenciu pomoci, alebo nevzniesť námietky, alebo začať formálne konanie o preskúmaní. Po druhé, Komisia nútila spoločnosť Athinaïki Techniki „[točiť sa] v začarovanom kruhu“, pretože konanie o predbežnom preskúmaní znovu začalo od úplného počiatku.

45.

Súdny dvor tým, že v bode 70 uvedeného rozsudku rozhodol, že „Komisia môže zrušiť rozhodnutie o odložení sťažnosti týkajúcej sa údajnej protiprávnej pomoci, len aby odstránila protiprávnosť uvedeného rozhodnutia“, mieril na tento stav nečinnosti, v ktorom sa Komisia nachádzala, hoci ju článok 4 nariadenia č. 659/1999 zaväzoval prijať rozhodnutie. Jasne to vyplýva z bodov 64 a 68 uvedeného rozsudku, kde Súdny dvor výslovne poukazuje na riziko „zotrváva[nia] v stave nečinnosti“, a z bodu 101 návrhov, ktoré predniesol generálny advokát Bot vo veci Athinaïki Techniki/Komisia (C‑362/09 P, EU:C:2010:492).

46.

Podľa môjho názoru na základe teleologického a rozumného výkladu bodu 70 uvedeného rozsudku a úvodných poznámok uvedených vyššie v bodoch 29 až 33 týchto návrhov by zákonné rozhodnutie o odložení sťažnosti prijaté na základe článku 4 nariadenia č. 659/1999 mohlo byť zrušené, pokiaľ by toto zrušenie neviedlo k stavu nečinnosti na strane Komisie, čomu tak nie je v prípade, že je takéto rozhodnutie nahradené iným rozhodnutím o odložení sťažnosti alebo rozhodnutím nevzniesť námietky, alebo rozhodnutím začať formálne konanie o preskúmaní.

47.

O takúto situáciu v prejednávanej veci nejde.

48.

V prejednávanej veci totiž Komisia svojím sporným listom informovala spoločnosť DEI o svojom rozhodnutí nepokračovať v konaní o preskúmaní sťažnosti z roku 2013, pretože rozhodcovské rozhodnutie, ktorým sa tarifa elektrickej energie, ktorá bola predmetom sťažnosti z roku 2012, nahradila novou tarifou, nebolo opatrením pripísateľným štátu, neposkytovalo spoločnosti Alouminion selektívnu výhodu, a tak nepredstavovalo štátnu pomoc. Nezaujala taký stav nečinnosti, že by nútila spoločnosť DEI „[točiť sa] v začarovanom kruhu“, a ani znovu nezačala fázu predbežného preskúmania.

49.

Zrušenie sporného listu bolo preto zákonné a zastavenie konania, o ktorom rozhodol Všeobecný súd v napadnutom uznesení, je podľa môjho názoru odôvodnené.

50.

V prípade, že Súdny dvor odmietne teleologický výklad bodu 70 rozsudku zo 16. decembra 2010, Athinaïki Techniki/Komisia (C‑362/09 P, EU:C:2010:783), a bude sa pridŕžať doslovného výkladu, treba preskúmať, či v prejednávanej veci Komisia zrušila sporný list, „aby odstránila protiprávnosť uvedeného [listu], a ďalej, že po takom zrušení nemôže v konaní pokračovať v štádiu, ktoré časovo predchádza konkrétnemu okamihu, v ktorom konštatovaná protiprávnosť nastala“, čo si vyžaduje analýzu formálneho rozhodnutia.

51.

Týmto rozhodnutím Komisia zmenila sporný list vo dvoch aspektoch, pričom však nezmenila ani smerovanie, ani výsledok svojho rozhodnutia.

52.

V prvom rade formálne rozhodnutie zmenilo formu, ktorú mal sporný list. Tento list obsahujúci rozhodnutie, že rozhodcovské rozhodnutie nepredstavuje štátnu pomoc, malo formu listu podpísaného úradníkom Komisie, zatiaľ čo formálne rozhodnutie bolo podpísané členom Komisie, zodpovedným za oblasť štátnej pomoci.

53.

V druhom rade formálne rozhodnutie bez toho, aby sa zmenil výsledok rozhodnutia Komisie, podľa ktorého rozhodcovské rozhodnutie nepredstavuje štátnu pomoc, zmenilo odôvodnenie sporného listu v tom, že Komisia nezotrvala vo svojej argumentácii, podľa ktorej rozhodcovské rozhodnutie nie je opatrením pripísateľným štátu. Komisia sa vo svojom formálnom rozhodnutí obmedzila iba na to, že na základe uplatnenia kritéria súkromného investora preskúmala, či sa rozhodcovským rozhodnutím poskytla spoločnosti Alouminion výhoda.

54.

Pokiaľ ide o zmenu formy rozhodnutia Komisie, podľa ktorého rozhodcovské rozhodnutie nepredstavuje štátnu pomoc, článok 4 ods. 2 nariadenia č. 659/1999 stanovuje, že „keď Komisia po predbežnom preskúmaní zistí, že úradne oznámené opatrenie nepredstavuje pomoc, zaznamená toto zistenie formou rozhodnutia“ ( 11 ). Pokiaľ ide o práva dotknutých osôb, akou je DEI, článok 20 ods. 2 tretia veta tohto nariadenia stanovuje, že „Komisia zašle sťažovateľovi kópiu rozhodnutia vo veci týkajúcej sa predmetu sťažnosti“ ( 12 ).

55.

Komisia v bode 31 svojho vyjadrenia k odvolaniu pripúšťa, že sporný list bol protiprávny, pretože nemal formu vyžadovanú nariadením č. 659/1999 a DEI mala o tejto formálnej vade vedomosť, keďže proti nej pred Všeobecným súdom namietala v rámci prvého žalobného dôvodu, ktorým sa domáhala zrušenia sporného listu.

56.

Bez ohľadu na to, či sa zvolí reštriktívny a doslovný, alebo extenzívny a teleologický výklad bodu 70 rozsudku zo 16. decembra 2010, Athinaïki Techniki/Komisia (C‑362/09 P, EU:C:2010:783), je zrušenie protiprávneho aktu spôsobujúceho ujmu dozaista možné s cieľom odstrániť túto protiprávnosť. Dotknutá osoba nemôže mať žiadnu legitímnu dôveru v to, že bude protiprávny akt ponechaný v platnosti, pretože by to bolo v rozpore so zásadou zákonnosti, ktorú musia inštitúcie Únie dodržiavať.

57.

Navyše je nepochybné, že Komisia nepokračovala v konaní v štádiu, ktoré časovo predchádza štádiu, v ktorom formálna vada nastala. Tak sporným listom, ako aj formálnym rozhodnutím sa končí štádium predbežného preskúmania.

58.

Z vyššie uvedeného vyplýva, že pokiaľ ide o zmenu formy rozhodnutia Komisie, podľa ktorého rozhodcovské rozhodnutie nepredstavuje štátnu pomoc, formálne rozhodnutie Komisie rešpektuje zásady, na ktoré poukazuje Súdny dvor v bode 70 rozsudku zo 16. decembra 2010, Athinaïki Techniki/Komisia (C‑362/09 P, EU:C:2010:783).

59.

Pokiaľ ide o zmenu odôvodnenia rozhodnutia Komisie, Komisia nepripúšťa, že by odôvodnenie sporného listu bolo protiprávne. Tým, že Komisia už neuvádza tvrdenie, že rozhodcovské rozhodnutie nie je pripísateľné štátu, sa jednoducho rozhodla v tomto tvrdení nezotrvať.

60.

Spoločnosť DEI presne z toho istého dôvodu na základe bodu 70 rozsudku zo 16. decembra 2010, Athinaïki Techniki/Komisia (C‑362/09 P, EU:C:2010:783), tvrdí, že zrušenie sporného listu je protiprávne, pretože toto zrušenie je povolené iba s cieľom odstrániť protiprávnosť a pod podmienkou, že v akte, ktorým došlo k zrušeniu alebo nahradeniu, sa uvádza protiprávna povaha zrušeného aktu.

61.

Podľa môjho názoru z dôvodov, ktoré som uviedol v bodoch 40 až 46 týchto návrhov, zásady vyjadrené v bode 70 tohto rozsudku nebránili Komisii v tom, aby zrušila sporný list a nahradila odôvodnenie odloženia sťažnosti spoločnosti DEI takým spôsobom, aký zvolila, pretože toto zrušenie nemalo za dôsledok to, že by Komisia zotrvávala v stave nečinnosti, a tak by nútila spoločnosť DEI „[točiť sa] v začarovanom kruhu“ ( 13 ).

62.

Formálnym rozhodnutím sa nielenže končí konanie o predbežnom preskúmaní v súlade s ustanoveniami článku 20 ods. 2 tretej vety nariadenia č. 659/1999, ale toto rozhodnutie vedie rovnakým smerom ako sporný list a ponúka spoločnosti DEI odôvodnenie, ktoré je zjavne detailnejšie a prepracovanejšie ako odôvodnenie obsiahnuté v spornom liste, pokiaľ ide o neexistenciu výhody. Formálne rozhodnutie tak rešpektuje zásadu riadnej správy vecí verejných, vyjadrenú v článku 41 ods. 1 a článku 41 ods. 2 písm. c) Charty základných práv Európskej únie.

63.

Navyše, ako uvádza Komisia, DEI podala proti formálnemu rozhodnutiu žalobu, ktorá je predmetom sporu vo veci DEI/Komisia (T‑352/15) v konaní na Všeobecnom súde. V tomto konaní bude mať DEI príležitosť tvrdiť, že Komisia mala o jej sťažnostiach rozhodnúť inak. V tomto smere neexistuje žiadne porušenie zásady účinnej súdnej ochrany.

64.

Toto posúdenie nemožno spochybniť tvrdením spoločnosti DEI, podľa ktorého zrušenie sporného listu malo za dôsledok to, že ju zbavilo možnosti spochybniť tvrdenie Komisie uvedené v tomto liste, podľa ktorého rozhodcovské rozhodnutie nie je pripísateľné štátu.

65.

V tejto súvislosti uvádzam, že v skutočnosti vzhľadom na to, že štyri podmienky existencie štátnej pomoci sú kumulatívne ( 14 ), zmena odôvodnenia rozhodnutia Komisie o zastavení konania o sťažnostiach spoločnosti DEI nespôsobuje tejto spoločnosti žiadnu ujmu, pretože Komisia touto zmenou zúžila rozsah skúmania z dvoch kritérií na jedno kritérium, konkrétne kritérium existencie výhody. V tomto smere je čiastočné zrušenie aktu spôsobujúceho ujmu na prospech spoločnosti DEI a nemožno ho považovať za akt, ktorý je v rozpore so zásadou ochrany legitímnej dôvery.

66.

Odpoveď by možno mohla byť odlišná v prípade, keby Komisia po prípadnom zrušení formálneho rozhodnutia prijala nové rozhodnutie, ktoré by bolo vedené rovnakým smerom ako formálne rozhodnutie a bolo by založené na neexistencii pripísateľnosti rozhodcovského rozhodnutia štátu. V prejednávanej veci však (ani) o takýto prípad nejde a nemožno o ňom rozhodnúť v rámci tohto odvolania.

67.

Nad rámec potrebného ešte dodávam, že v každom prípade tvrdenia spoločnosti DEI nemôžu uspieť ani na základe veľmi reštriktívneho a doslovného výkladu bodu 70 rozsudku zo 16. decembra 2010, Athinaïki Techniki/Komisia (C‑362/09 P, EU:C:2010:783). V prvom rade k zrušeniu sporného listu došlo s cieľom odstrániť protiprávnosť, konkrétne opraviť formálnu vadu. V druhom rade, keď Komisia po zrušení sporného listu prijala formálne rozhodnutie, nepokračovala v konaní v štádiu, ktoré časovo predchádza konkrétnemu okamihu, v ktorom formálna vada nastala.

68.

Z vyššie uvedeného vyplýva, že zrušenie rozhodnutia o odložení sťažnosti s cieľom odstrániť protiprávnosť, pričom konanie nepokračuje v štádiu, ktoré časovo predchádza konkrétnemu okamihu, v ktorom protiprávnosť nastala, sa nestáva protiprávnym v prípade, že autor aktu v novom akte zmenil odôvodnenie v takom zmysle, ktorý je pre dotknutú osobu priaznivý.

69. 

Z týchto dôvodov a bez vplyvu na preskúmanie ďalších odvolacích dôvodov navrhujem, aby Súdny dvor druhý odvolací dôvod zamietol.