1. 

Týmto odvolaním Toshiba Corp. (ďalej len „Toshiba“) navrhuje, aby Súdny dvor zrušil rozsudok Všeobecného súdu ( 2 ), ktorým tento súd zamietol jej návrh na zrušenie rozhodnutia Komisie prijatého 27. júna 2012 ( 3 ) (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“) podľa článku 23 ods. 2 nariadenia Rady (ES) č. 1/2003. ( 4 ) Napadnuté rozhodnutie zmenilo predchádzajúce rozhodnutie Komisie prijaté 24. januára 2007 ( 5 ) (ďalej len „rozhodnutie z roku 2007“), ktorým sa uložila pokuta niektorým európskym a japonským podnikom, vrátane spoločnosti Toshiba, z dôvodu účasti na medzinárodnom karteli na trhu projektov týkajúcich sa zariadení rozvádzačov izolovaných plynom (ďalej len „RIP“).

2. 

Všeobecný súd zrušil rozhodnutie z roku 2007, ktoré ukladalo spoločnosti Toshiba pokutu, z dôvodu, že Komisia porušila zásadu rovnosti zaobchádzania pri stanovení výšky pokuty. ( 6 ) Konštatovanie Komisie o porušení článku 81 ES však zostalo platné. Komisia na účely nápravy tejto situácie prijala napadnuté rozhodnutie, ktorým uložila spoločnosti Toshiba novú pokutu. Táto pokuta bola vypočítaná uplatnením metódy navrhnutej Všeobecným súdom.

3. 

Toto odvolanie vyvoláva procesné ťažkosti, ktoré spočívajú v otázke, či má Komisia povinnosť pred opätovným prijatím rozhodnutia, ktoré bolo zrušené Všeobecným súdom, prijať nové oznámenie o výhradách. Vyvoláva aj otázky týkajúce sa výpočtu pokuty z hľadiska zásady rovnosti zaobchádzania.

4.

Článok 7 ods. 1 nariadenia č. 1/2003 („Zistenie a ukončenie porušovania“) stanovuje:

„Ak Komisia konajúc na základe sťažnosti alebo z vlastného podnetu zistí porušovanie článkov [101] a [102] Zmluvy, môže rozhodnutím od príslušných podnikov a združení podnikov požiadať o ukončenie takého porušovania. …“

5.

Článok 23 nariadenia č. 1/2003 („Pokuty“) stanovuje:

„…

2.   Komisia môže rozhodnutím uložiť podnikom alebo združeniam podnikov pokuty, keď úmyselne alebo z nedbalosti:

…

3.   Pri stanovení čiastky pokuty sa zohľadní závažnosť a doba trvania porušovania.

…“

6.

Článok 27 ods. 1 nariadenia č. 1/2003 („Vypočutia strán, sťažovateľov a ostatných“) stanovuje:

„Pred prijatím rozhodnutí podľa článkov 7, 8, 23 a 24 ods. 2 poskytne Komisia podnikom alebo združeniam podnikov, proti ktorým smeruje konanie Komisie, možnosť byť vypočutí v záležitostiach, voči ktorým má Komisia námietky. Komisia svoje rozhodnutia založí len na námietkach, ku ktorým sa príslušné strany mohli vyjadriť. …“

7.

Článok 10 nariadenia Komisie (ES) č. 773/2004 ( 7 ) („Oznámenie námietok a odpoveď“) stanovuje:

„1.   Komisia informuje dotknuté strany písomne o námietkach vznesených voči nim. Oznámenie o námietkach bude oznámené každej z nich.

2.   Komisia stanoví pri oznamovaní námietok dotknutým stranám lehotu, v ktorej ju tieto strany môžu písomne informovať o svojich stanoviskách. …“

8.

Článok 11 nariadenia č. 773/2004 stanovuje:

„1.   Komisia poskytne stranám, ktorým adresuje vyhlásenie o námietkach, príležitosť byť vypočuté ešte pred konzultáciou s poradným výborom uvedeným v článku 14 ods. 1 nariadenia… č. 1/2003.

2.   Komisia pojednáva vo svojich rozhodnutiach iba o námietkach, ku ktorým strany uvedené v odseku 1 predložili pripomienky.“

9.

Prvý, druhý a tretí odsek bodu 1 A usmernení Komisie z roku 1998 k metóde stanovovania pokút ( 8 ) stanovujú:

„Pri posudzovaní závažnosti porušenia pravidiel sa musí brať do úvahy ich povaha, skutočný dosah na trh, tam, kde je ho možné merať a veľkosť relevantného zemepisného trhu.

Preto sa porušovania pravidiel budú zadeľovať do jednej z troch kategórií: mierne priestupky, závažné priestupky a veľmi závažné priestupky.

…

V rámci každej z týchto kategórií, predovšetkým však pri vážnych a veľmi vážnych porušeniach, bude navrhované rozpätie pokút umožňovať uplatnenie diferencovaného prístupu k podnikom, podľa povahy nimi spáchaného priestupku.“

10.

Podľa šiesteho pododseku bodu 1 A usmernení z roku 1998:

„Keď sa priestupok týka viacerých podnikov (napr. kartelov), možno bude nutné v niektorých prípadoch uplatniť zváženie výšky pokút stanovených v rámci každej z troch kategórií, aby bola zohľadnená špecifická záťaž a teda aj reálny dosah porušovania pravidiel každého podniku v hospodárskej súťaži, predovšetkým tam, kde je značná disparita medzi veľkosťou podnikov, ktoré sa dopúšťajú tých istých priestupkov.“

11.

Konanie bolo začaté v rámci žiadosti o oslobodenie od pokuty. Komisia prijala 20. apríla 2006 v nadväznosti na neoznámené kontroly v priestoroch viacerých výrobcov RIP oznámenie o výhradách. K oznámeniu o výhradách bol 21. júna 2006 prijatý dodatok (spolu ďalej len „oznámenie o výhradách z roku 2006“). Ústne pojednávanie sa konalo 18. a 19. júla 2006.

12.

V rozhodnutí z roku 2007 Komisia konštatovala, že hlavní japonskí a európski dodávatelia RIP, vrátane spoločností Mitsubishi Electric Corporation (ďalej len „Melco“) a Toshiba, porušili článok 81 ES a článok 53 Dohody o Európskom hospodárskom priestore („Dohoda o EHP“) tým, že riadili rozdeľovanie projektov RIP na celosvetovej úrovni na základe kvót odzrkadľujúcich do veľkej miery historické podiely na trhu.

13.

Porušenie, ktorého sa týka rozhodnutie z roku 2007, zahŕňa tri hlavné prvky:

14.

Po prvé projekty RIP boli na celosvetovej úrovni rozdeľované podľa pravidiel uvedených v dohode podpísanej vo Viedni 15. apríla 1988 (ďalej len „dohoda GQ“). Dohoda GQ, ktorá sa uplatňovala celosvetovo s výnimkou Spojených štátov, Kanady, Japonska a krajín európskych členov kartelu, spočívala v prideľovaní „spoločnej japonskej kvóty“ japonským výrobcom a „spoločnej európskej kvóty“ európskym výrobcom.

15.

Po druhé existovala „spoločná dohoda“, podľa ktorej projekty RIP v Japonsku boli vyhradené japonským výrobcom, kým projekty RIP boli na domácich trhoch európskych členov kartelu vyhradené týmto európskym výrobcom. Navyše podľa „spoločnej dohody“ boli projekty RIP v iných európskych krajinách tiež vyhradené európskym členom kartelu, keďže japonskí členovia sa zaviazali, že nebudú prekladať ponuky v Európe.

16.

Po tretie iná dohoda, tiež podpísaná vo Viedni 15. apríla 1988 (ďalej len „dohoda EQ“), vymedzila, ako mala byť spoločná európska kvóta rozdelená medzi európskych výrobcov.

17.

Komisia považovala tento okruh opatrení za jediné a pokračujúce porušenie, ktorého cieľom bolo obmedzenie hospodárskej súťaže v zmysle článku 81 ES a článku 53 Dohody o EHP.

18.

Komisia v článku 1 rozhodnutia z roku 2007 konštatovala, že spoločnosť Toshiba sa zúčastnila na porušení najmenej v období od 15. apríla 1988 (dátum, ku ktorému boli dohoda GQ a dohoda EQ podpísané) do 11. mája 2004 (dátum, ku ktorému Komisia vykonala neohlásené kontroly v priestoroch hlavných dodávateľov RIP. ( 9 )

19.

Od 1. októbra 2002 do 11. mája 2004 sa však Toshiba zúčastnila na porušení prostredníctvom svojho spoločného podniku TM T&D Corporation (ďalej len „TM T&D“), ktorý vlastnila v rovnakom podiele so spoločnosťou Melco. Obe materské spoločnosti mali rozhodujúci vplyv na správanie spoločnosti TM T&D. Toshiba bola preto výlučne zodpovedná za svoju účasť na porušení od 15. apríla 1988 do 1. októbra 2002 a spoločne a nerozdielne zodpovedná so spoločnosťou Melco za porušenie, ktorého sa dopustila spoločnosť TM T&D od 1. októbra 2002 do 11. mája 2004. ( 10 )

20.

V dôsledku toho bola v článku 2 písm. h) a písm. i) rozhodnutia z roku 2007 spoločnosti Toshiba uložená pokuta vo výške 86250000 eur, zatiaľ čo spoločnostiam Toshiba a Melco bola uložená spoločne a nerozdielne pokuta vo výške 4650000 eur.

21.

Všeobecný súd rozsudkom z roku 2011 zamietol návrh na zrušenie článku 1 rozhodnutia z roku 2007. Zrušil však článok 2 písm. h) a písm. i) rozhodnutia z roku 2007 v rozsahu, v akom sa týkal spoločnosti Toshiba, ( 11 ) z dôvodu, že Komisia použitím odlišných referenčných rokov pre japonských výrobcov (rok 2001) a európskych výrobcov (rok 2003) na účely výpočtu východiskových súm pokút porušila zásadu rovnosti zaobchádzania. ( 12 )

22.

Cieľom Komisie bolo zohľadniť nerovné súťažné postavenie medzi spoločnosťami Toshiba a Melco odkazom na posledný rok účasti týchto spoločností na karteli ako samostatných podnikov, t. j. rok 2001. Všeobecný súd zastával názor, že takýto cieľ bol legitímny, ale mohol byť dosiahnutý bez toho, aby sa s japonskými a európskymi výrobcami zaobchádzalo rozdielne. Komisia mohla napríklad na účel určenia východiskových súm pokút spoločností Toshiba a Melco vypočítať východiskovú sumu spoločnosti TM T&D z obratu tejto spoločnosti za rok 2003, následne rozdeliť uvedenú sumu medzi spoločnosti Toshiba a Melco podľa pomeru predajov RIP, ktoré dosiahli v roku 2001. Komisia by tak použila rok 2003 ako referenčný rok aj pre japonských výrobcov.

23.

Súdny dvor rozsudkom z roku 2013 zamietol odvolanie podané proti rozsudku z roku 2011.

24.

Dňa 15. februára 2012 Komisia zaslala spoločnosti Toshiba list s opisom skutočností, z ktorého vyplývalo, že má v úmysle prijať nové rozhodnutie, ktorým jej uloží pokutu a uvádzalo skutočnosti, ktoré boli podľa nej relevantné na účely výpočtu uvedenej pokuty („list s opisom skutočností z roku 2012“).

25.

V dňoch 7. a 23. marca 2012 predložila Toshiba svoje pripomienky k listu s opisom skutočností.

26.

Dňa 12. júna 2012 sa uskutočnilo stretnutie medzi zástupcami spoločnosti Toshiba a tímom Komisie, ktorý bol poverený vecou.

27.

Komisia prijala 27. júna 2012 napadnuté rozhodnutie. Týmto rozhodnutím bol zmenený najmä článok 2 písm. h) a písm. i) rozhodnutia z roku 2007. Podľa tohto rozhodnutia bola spoločnosť Toshiba výlučne zodpovedná za sumu vo výške 56793000 eur a spoločnosti Toshiba a Melco boli spoločne a nerozdielne zodpovedné za sumu vo výške 4650000 eur. ( 13 ) Tieto sumy boli vypočítané použitím roku 2003 ako referenčného roku a uplatnením metódy výpočtu navrhnutej Všeobecným súdom v rozsudku z roku 2011. ( 14 )

28.

Dňa 12. septembra 2012 podala Toshiba návrh na zrušenie napadnutého rozhodnutia.

29.

Všeobecný súd rozsudkom z 19. januára 2016 zamietol návrh na zrušenie napadnutého rozhodnutia.

30.

Všeobecný súd po prvé konštatoval, že Komisia tým, že pred prijatím napadnutého rozhodnutia nezaslala spoločnosti Toshiba nové oznámenie o výhradách, ale list s opisom skutočností, neporušila právo spoločnosti Toshiba na obhajobu. Oznámenie o výhradách z roku 2006 poskytlo spoločnosti Toshiba potrebné informácie, aby mohla úspešne uplatňovať svoju obhajobu, keďže uvádzalo podstatné skutočnosti na stanovenie výšky pokuty. Pravdivosť, relevantnosť a dôvodnosť týchto skutočností nebola spochybnená v rozsudku z roku 2011. Komisia v napadnutom rozhodnutí vychádzala len zo skutočností uvedených v oznámení o výhradách z roku 2006.

31.

Po druhé Všeobecný súd konštatoval, že Komisia splnila svoju povinnosť odôvodnenia, pokiaľ ide o stanovenie východiskovej sumy pokuty spoločnosti TM T&D na 31000000 eur.

32.

Po tretie Všeobecný súd konštatoval, že Komisia tým, že vypočítala pokutu uloženú spoločnosti Toshiba na základe hypotetickej východiskovej sumy spoločného podniku, nie na základe obratu tejto spoločnosti, neporušila zásadu rovnosti zaobchádzania. Keďže Toshiba neuskutočnila žiadne predaje RIP v roku 2003 (previedla svoje činnosti RIP na spoločnosť TM T&D), jej pokuta nemohla byť vypočítaná presne rovnakým spôsobom ako pokuta európskych výrobcov.

33.

Po štvrté Všeobecný súd konštatoval, že Komisia neporušila zásadu rovnosti zaobchádzania tým, že stanovila východiskové sumy bez toho, aby zohľadnila skutočnosť, že Toshiba sa nezúčastnila na kartelových opatreniach v EHP, zatiaľ čo európski výrobcovia sa na týchto opatreniach zúčastnili.

34.

Odvolaním podaným 29. marca 2016 Toshiba navrhuje Súdnemu dvoru, aby zrušil rozsudok Všeobecného súdu a buď zrušil napadnuté rozhodnutie, znížil výšku pokuty uloženej podľa článku 261 ZFEÚ, alebo vrátil vec Všeobecnému súdu. Toshiba tiež navrhuje Súdnemu dvoru, aby uložil Komisii povinnosť zaplatiť trovy odvolacieho a prvostupňového konania.

35.

Komisia navrhuje, aby Súdny dvor zamietol odvolanie a zaviazal spoločnosť Toshiba na náhradu trov odvolacieho konania.

36.

Toshiba prekladá tri odvolacie dôvody. Po prvé tvrdí, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď rozhodol, že Komisia neporušila jej právo na obhajobu. Po druhé tvrdí, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď rozhodol, že metóda uplatnená Komisiou na výpočet jej pokuty neporušila zásadu rovnosti zaobchádzania. Po tretie vytýka Všeobecnému súdu, že sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď dospel k záveru, že tým, že Komisia neznížila jej pokutu, aby sa zohľadnila jej účasť na porušení, neporušila zásadu rovnosti zaobchádzania.

37.

Vo svojom prvom odvolacom dôvode Toshiba tvrdí, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď rozhodol, že Komisia tým, že pred prijatím napadnutého rozhodnutia vydala list s opisom skutočností namiesto oznámenia o výhradách, neporušila jej právo na obhajobu. Toshiba sa domnieva, že Komisia mala povinnosť vydať oznámenie o výhradách.

38.

Toshiba po prvé tvrdí, že na rozdiel od konštatovania Všeobecného súdu v bode 42 napadnutého rozsudku, konanie, ktoré viedlo k napadnutému rozhodnutiu, nie je „rozšírením“ konania, ktoré viedlo k rozhodnutiu z roku 2007.

39.

Toshiba po druhé tvrdí, že zatiaľ čo Všeobecný súd správne rozhodol v bode 74 napadnutého rozsudku, že Komisia mala povinnosť poskytnúť dodatočné informácie, pokiaľ ide o spôsoby uplatnenia jej úmyslu zabezpečiť odstrašujúci účinok pokuty, protirečil si v tom istom bode, keď uviedol, že tieto informácie mohli byť poskytnuté „po zaslaní oznámenia o výhradách“, namiesto toho, aby boli uvedené v oznámení o výhradách. Všeobecný súd v bode 74 napadnutého rozsudku uznal, že Toshiba mala právo byť vypočutá nielen o dodatočnej výške pokuty uloženej z dôvodu odstrašujúceho účinku, ale aj o metóde stanovenia pokuty vo všeobecnosti. Právo spoločnosti Toshiba na obhajobu je chránené, iba ak sú dodatočné informácie o odstrašujúcom účinku pokuty, na ktoré odkazuje bod 74, poskytnuté v oznámení o výhradách, keďže prijatie oznámenia o výhradách je, na rozdiel od listu s opisom skutočností, stanovené v nariadení č. 1/2003 a nariadení č. 773/2004 a v dôsledku neho vznikajú ďalšie procesné práva, konkrétne vydanie rozhodnutia kolégiom komisárov a ústne pojednávanie.

40.

Komisia tvrdí, že v prípade, ak má byť prvý odvolací dôvod chápaný v tom zmysle, že pokuta môže byť uložená iba v novom konaní, je neprijateľný, keďže nebol vznesený v prvostupňovom konaní.

41.

Pokiaľ ide o podstatu veci, Komisia tvrdí, že ak má byť prvý odvolací dôvod chápaný v tom zmysle, že pred prijatím napadnutého rozhodnutia malo byť vydané oznámenie o výhradách, musí byť tento odvolací dôvod zamietnutý.

42.

Po prvé Komisia zdôrazňuje, že Všeobecný súd správne rozhodol v bode 42 napadnutého rozsudku, že konanie, ktoré viedlo k napadnutému rozhodnutiu, je „rozšírením“ konania, ktoré viedlo k rozhodnutiu z roku 2007. Podľa ustálenej judikatúry totiž konanie, ktoré je vedené na účely nahradenia zrušeného opatrenia Všeobecným súdom, musí znovu začať presne v bode, v ktorom došlo k protiprávnosti.

43.

Po druhé Komisia tvrdí, že napriek tomu, že pred prijatím napadnutého rozhodnutia vydala list s opisom skutočností, nemala povinnosť tak konať, keďže všetky potrebné informácie v súvislosti s výpočtom pokuty už boli poskytnuté v oznámení o výhradách z roku 2006. Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď v bode 74 napadnutého rozsudku rozhodol, že Komisia mala povinnosť poskytnúť dodatočné informácie, pokiaľ ide o spôsoby uplatnenia jej úmyslu zabezpečiť odstrašujúci účinok pokuty, keďže judikatúra, z ktorej vychádzal Všeobecný súd v tomto bode, neuplatňuje výpočet pokuty, ale konštatovanie porušenia.

44.

Komisia tvrdí, že prvý odvolací dôvod je neprípustný, keďže ide o nový odvolací dôvod. Podľa Komisie Toshiba nepredložila Všeobecnému súdu tvrdenie, podľa ktorého Komisia nemohla prijať napadnuté rozhodnutie bez toho, aby viedla nové konanie.

45.

Je pravda, že Toshiba netvrdila pred Všeobecným súdom, že Komisia nemohla prijať napadnuté rozhodnutie bez toho, aby opätovne viedla celé konanie. Tento dôvod však tiež neuviedla pred Súdnym dvorom. Toshiba tým, že uviedla, že konanie, ktoré viedlo k napadnutému rozhodnutiu, nie je „rozšírením“ konania, ktoré viedlo k vydaniu rozhodnutia z roku 2007, len tvrdí, že je potrebné nové oznámenie o výhradách, keďže oznámenie o výhradách z roku 2006 nie je platným prípravným krokom k vydaniu napadnutého rozhodnutia. Toshiba vo svojej replike spresňuje, že prvým odvolacím dôvodom len vytýka Všeobecnému súdu, že zamietol jej tvrdenie, podľa ktorého je potrebné nové oznámenie o výhradách.

46.

Domnievam sa preto, že prvý odvolací dôvod je neprípustný.

47.

Komisia podľa môjho názoru nemala povinnosť pred prijatím napadnutého rozhodnutia vydať nové oznámenie o výhradách. Po prvé zrušenie rozhodnutia z roku 2007 nemalo nijaký vplyv na platnosť oznámenia o výhradách z roku 2006. Po druhé Komisia nemala žiadnu povinnosť poskytnúť informácie, pokiaľ ide o spôsoby uplatnenia jej úmyslu zabezpečiť odstrašujúci účinok pokuty v napadnutom rozhodnutí.

48.

Podľa ustálenej judikatúry nemá zrušenie opatrenia Únie nevyhnutne vplyv na prípravné akty, lebo konanie, ktorého cieľom je také opatrenie nahradiť, môže v zásade pokračovať presne od toho bodu, v ktorom došlo k porušeniu zákona. ( 15 )

49.

Otázka, či zrušenie rozhodnutia z roku 2007 malo vplyv na platnosť oznámenia o výhradách z roku 2006, musí byť zodpovedaná odkazom na účel rozsudku z roku 2011. Na to, aby sa určil účel tohto rozsudku, je potrebné vychádzať z jeho odôvodnenia. Toto odôvodnenie po prvé identifikuje konkrétne ustanovenie považované za protiprávne a po druhé uvádza konkrétne dôvody protiprávnosti konštatovanej vo výroku. ( 16 )

50.

Odôvodnenie rozsudku z roku 2011 uvádza, že rozhodnutie z roku 2007 bolo zrušené z dôvodu porušenia zásady rovnosti zaobchádzania pri výpočte pokuty. Komisia použila na účely výpočtu východiskových súm pokút rok 2001 ako referenčný rok pre japonských výrobcov a rok 2003 pre európskych výrobcov. Rok 2003 bol posledným celým rokom porušenia. Komisia mala v úmysle použitím roku 2001 ako referenčného roku pre japonských výrobcov zohľadniť nerovné postavenie dvoch akcionárov spoločnosti TM T&D na trhu (Melco mala podstatne väčší podiel na celosvetovom trhu s RIP ako spoločnosť Toshiba). Rok 2001 bol posledným rokom priamej účasti spoločností Toshiba a Melco na porušení pred vznikom spoločnosti TM T&D. Vzhľadom na nerovné postavenie spoločností Toshiba a Melco by bolo nemožné, aby Komisia rozdelila obrat spoločnosti TM T&D za rok 2003 medzi spoločnosti Toshiba a Melco v závislosti od ich jednotlivých podielov na spoločnom podniku (čo predstavovalo rovnaký podiel). Všeobecný súd zastával názor, že napriek tomu, že cieľ Komisie bol legitímny, mohol byť dosiahnutý bez toho, aby sa s japonskými a európskymi výrobcami zaobchádzalo rozdielne. Komisia mohla na výpočet východiskovej sumy spoločnosti TM T&D použiť napríklad obrat spoločnosti TM T&D za rok 2003 a následne ho rozdeliť medzi spoločnosti Toshiba a Melco podľa podielu predajov RIP, ktoré uskutočnili v roku 2001. ( 17 ) Protiprávnosť preto spočívala vo výbere referenčného roka použitého na výpočet východiskových súm pokút.

51.

Je nesporné, že v oznámení o výhradách z roku 2006 nie je uvedené, že na účely výpočtu východiskovej sumy môžu byť použité odlišné roky pre japonských a európskych výrobcov. Konštatovanie v rozsudku z roku 2011, že výber roku 2001 ako referenčného roku pre japonských výrobcov je protiprávny, nemôže preto ovplyvniť platnosť oznámenia o výhradách z roku 2006.

52.

V dôsledku toho Všeobecný súd správne rozhodol v bode 42 napadnutého rozsudku, že obsah oznámenia o výhradách z roku 2006 „nebol spochybnený v rozsudku [z roku 2011]“.

53.

Tento záver neovplyvňujú rozsudky ThyssenKrupp Stainless ( 18 ) a Bolloré ( 19 ), v ktorých sa považovalo za potrebné nové stanovisko o výhradách pred opätovným prijatím rozhodnutia zrušeného Všeobecným súdom.

54.

V týchto dvoch veciach boli pôvodné rozhodnutia Komisie zrušené z dôvodu, že vychádzali zo skutočností, ktoré neboli uvedené v oznámení o výhradách a ku ktorým sa účastníci konania nemali možnosť vyjadriť. ( 20 )

55.

Naopak, v tejto veci rozhodnutie z roku 2007 bolo zrušené z dôvodu, že Komisia tým, že použila odlišné referenčné roky pre japonských a európskych výrobcov, nimi zaobchádzala rozdielne. Rozhodnutie z roku 2007 nebolo zrušené z dôvodu, že úmysel Komisie použiť rok 2001 ako referenčný rok pre japonských výrobcov nebol uvedený v oznámení o výhradách z roku 2006.

56.

Ani záver v bode 52 vyššie nie je ovplyvnený tvrdením spoločnosti Toshiba, podľa ktorého sa rozsudok PVC II neuplatňuje v tejto veci. Súdny dvor v uvedenom rozsudku rozhodol, že nové o oznámenie o výhradách nebolo potrebné. ( 21 ) Podľa spoločnosti Toshiba bolo vo veci PVC II rozhodnutie zrušené z dôvodu procesnej vady, kým v tomto prípade bolo rozhodnutie z roku 2007 zrušené z dôvodu protiprávnosti metódy stanovenia pokuty.

57.

Podľa môjho názoru dôvodom, pre ktorý nové oznámenie o výhradách nebolo považované za potrebné vo veci PVC II, nie je skutočnosť, že vada ovplyvnila konanie, a nie podstatu rozhodnutia alebo výpočet pokuty. Vada spočívala v nesprávnom overení rozhodnutia kolégiom komisárov. Vzhľadom na to, že len rozhodnutie, v ktorom sa konštatuje porušenie článku 101 alebo 102 ZFEÚ (nie oznámenie o výhradách) vyžaduje overenie, táto chyba nemohla ovplyvniť platnosť oznámenia o výhradách. ( 22 ) To isté platí aj o rozsudku vo veci ICI II. ( 23 )

58.

Dodávam, že situácia v tejto veci sa odlišuje od situácie, ktorú posudzoval generálny advokát Wahl v návrhoch, ktoré nedávno predniesol vo veci Feralpi. ( 24 )

59.

Rozhodnutie Komisie bolo zrušené z dôvodu, že jeho právnym základom bol článok 65 ods. 4 a 5 ESUO a že Komisia už nemala právomoc konštatovať porušenie článku 65 ods. 1 ESUO po uplynutí platnosti Zmluvy o ESUO. ( 25 ) Komisia následne prijala nové rozhodnutie na základe článku 7 ods. 1 a článku 23 ods. 2 naradenia č. 1/2003. Všeobecný súd vo veci Feralpi konštatoval, že Komisia nemala povinnosť vydať pred prijatím nového rozhodnutia nové oznámenie o výhradách, keďže po prvé protiprávnosť nastala v štádiu prijímania rozhodnutia a po druhé v oboch rozhodnutiach boli rovnaké skutkové okolnosti a výhrady. ( 26 )

60.

Podľa návrhov, ktoré predniesol generálny advokát Wahl, rozsudok Všeobecného súdu musel byť zamietnutý a nové rozhodnutie muselo byť zamietnuté. Po prvé neboli podniknuté žiadne kroky v súlade s postupom stanoveným v nariadeniach č. 1/2003 alebo 17/62, ( 27 ) buď po zrušení rozhodnutia zrušenia rozhodnutia ( 28 ), alebo pred ( 29 )týmto zrušením. Po druhé procesné kroky, ktoré boli podniknuté podľa ustanovení Zmluvy o ESUO, nemohli byť považované za platné prípravné akty pre nové rozhodnutie. Právomoci zverené Komisii nariadením č. 1/2003 sa totiž odlišovali od právomocí, ktoré jej boli zverené Zmluvou o ESUO, ( 30 ) a „neuskutočnil sa postup – podľa ustanovení nariadení č. 17/62 a 2842/98 ( 31 ), ktoré zodpovedajú terajším ustanoveniam nariadení č. 1/2003 a 773/2004 –, v ktorom by Komisia mohla pokračovať tak, aby okamžite pristúpila k prijatiu nového rozhodnutia“. ( 32 ) Komisia preto nemohla vydať nové rozhodnutie bez toho, aby bolo vedené aspoň ústne pojednávanie tak, aby účastníci konania mohli predniesť svoje tvrdenia za účasti zástupcov orgánov pre hospodársku súťaž členských štátov, ktorí sú prizvaní na ústne vypočutie a s ktorými sa treba ako členmi poradného výboru poradiť pred prijatím rozhodnutia. Bolo o to viac potrebné zapojiť predovšetkým talianske orgány pre hospodársku súťaž, keďže tvrdené porušenie sa týkalo územia len jedného členského štátu, konkrétne Talianska. ( 33 )

61.

Ako bolo uvedené vyššie, domnievam sa, že situácia v tejto veci sa odlišuje od situácie vo veci Feralpi a riešenie, ktoré navrhuje generálny advokát Wahl, nemožno uplatniť v tejto veci. Vo veci Feralpi bolo podľa generálneho advokáta Wahla dôvodom, pre ktorý Komisia nemohla pokračovať tak, aby okamžite pristúpila k prijatiu nového rozhodnutia, to, že správne konanie bolo pred zrušením rozhodnutia (prevažne) vedené podľa procesných pravidiel, ktoré už nie sú uplatniteľné a nové procesné pravidlá nemohli byť považované za rovnocenné. ( 34 ) Naopak, v tejto veci boli uplatniteľné rovnaké procesné pravidlá (nariadenia č. 1/2003 a 773/2004) počas celého konania. Tieto pravidlá boli uplatniteľné pri vydaní oznámenia o výhradách 20. apríla 2006 a pri prijatí napadnutého rozhodnutia. ( 35 ) Je preto nesporné, že Komisia mohla pokračovať tak, aby okamžite pristúpila k prijatiu napadnutého rozhodnutia po zrušení rozhodnutia z roku 2007.

62.

Z vyššie uvedených dôvodov sa domnievam, že platnosť oznámenia o výhradách z roku 2006 nebola ovplyvnená zrušením rozhodnutia z roku 2007. Všeobecný súd preto správne konštatoval v bode 42 napadnutého rozsudku, že na to, aby sa určilo, či boli dodržané práva spoločnosti Toshiba na obhajobu v konaní, ktoré viedlo k prijatiu napadnutého rozhodnutia, museli byť zohľadnené informácie poskytnuté v oznámení o výhradách z roku 2006.

63.

Teraz preskúmam, či Všeobecný súd správne konštatoval v bode 74 napadnutého rozsudku, že „Komisia mala… po zaslaní oznámenia o výhradách [z roku 2006] povinnosť poskytnúť [spoločnosti Toshiba] dodatočné informácie, pokiaľ ide o spôsoby uplatnenia jej úmyslu zabezpečiť odstrašujúci účinok pokuty“.

64.

V tejto súvislosti Toshiba tvrdí, že Všeobecný súd si protirečil v bode 74 svojho rozsudku, keď po prvé konštatoval, že Komisia mala povinnosť poskytnúť spoločnosti Toshiba informácie o dodatočnej sume 4650000 eur, ktorú jej mala v úmysle uložiť na odstrašujúce účely („dodatočná suma“) ( 36 ), a po druhé, že tieto informácie nemuseli byť uvedené v oznámení o výhradách a mohli byť poskytnuté v neskorších štádiách správneho konania. Toshiba vo svojej replike okrem iného tvrdí, že konštatovanie Všeobecného súdu v bode 74, podľa ktorého mala byť vypočutá v súvislosti s dodatočnou sumou, sa vo všeobecnosti uplatňuje na metódu stanovenia pokuty.

65.

Komisia tvrdí, že Všeobecný súd sa dopustil konštatovaním v bode 74 napadnutého rozsudku, že Komisia mala povinnosť poskytnúť informácie, pokiaľ ide o odstrašujúci účinok pokuty, nesprávneho právneho posúdenia.

66.

V tejto súvislosti pripomínam, že pokiaľ ide o výpočet pokút, podľa ustálenej judikatúry Komisia splnila svoju povinnosť dodržať právo podnikov byť vypočutý, keď v oznámení o výhradách výslovne uvádza, že posúdi, či je primerané uložiť pokuty podnikom a tiež uvádza hlavné skutkové a právne okolnosti, ktoré môžu viesť k uloženiu pokuty, ako sú závažnosť a trvanie údajného porušenia a skutočnosť, že k spáchaniu porušenia došlo „úmyselne alebo z nedbanlivosti“. Naopak, Komisia nemala povinnosti pri uvedení právnych a faktických okolností, z ktorých bude vychádzať pri výpočte pokút, spresniť spôsob, akým bude hodnotiť každú z týchto okolností pri určovaní výšky pokuty. Uvedenie údajov týkajúcich sa výšky plánovaných pokút, predtým ako bolo podnikom umožnené uplatniť svoje pripomienky k výhradám uvádzaným na ich adresu, by viedlo k predvídaniu rozhodnutia Komisie neprimeraným spôsobom. ( 37 )

67.

Domnievam sa, že Komisia nemá povinnosť vysvetľovať v oznámení o výhradách spôsob uplatnenia jej úmyslu zabezpečiť odstrašujúci účinok pokuty.

68.

Odstrašujúci účinok je jedným prvkom posúdenia závažnosti podľa bodu 1 A usmernení z roku 1998. Podľa judikatúry musí Komisia pri posúdení závažnosti porušenia účelu uloženia pokuty zabezpečiť, aby jej konanie malo nevyhnutne odstrašujúci účinok a môže tak upraviť výšku pokuty, aby vzala do úvahy požadovaný vplyv na podnik, ktorému sa ukladá. ( 38 ) Odstrašujúci účinok pokuty sa posudzuje vo vzťahu k veľkosti a hospodárskej sile dotknutého podniku. ( 39 ) Zdá sa mi preto, že potreba zabezpečiť odstrašujúci účinok môže byť považovaná za právnu okolnosť v zmysle judikatúry citovanej v bode 66 vyššie. V dôsledku toho by úmysel Komisie zabezpečiť odstrašujúci účinok pokuty mal byť spomenutý v oznámení o výhradách. ( 40 ) Podľa môjho názoru však Komisia nemá povinnosť uviesť v oznámení spôsob uplatnenia jej úmyslu zabezpečiť odstrašujúci účinok pokuty. To by znamenalo „vysvetliť, ako použije“ túto okolnosť pri určení výšky pokuty. Podľa judikatúry citovanej v bode 66 Komisia nemá povinnosť vysvetliť, ako zamýšľa kombinovať hlavné právne a skutkové okolnosti.

69.

Pripomínam, že Všeobecný súd v napadnutom rozsudku nezastával názor, že by Komisia mala povinnosť poskytnúť informácie v oznámení o výhradách, pokiaľ ide o spôsoby uplatnenia jej úmyslu zabezpečiť odstrašujúci účinok. Práve naopak v bodoch 43 a 73 konštatoval, že informácie poskytnuté v oznámení o výhradách z roku 2006 týkajúce sa odstrašujúceho účinku a dodatočnej sumy spĺňali požiadavky judikatúry. Uviedol však v bode 74 napadnutého rozsudku, že Komisia mala povinnosť poskytnúť informácie, pokiaľ ide o spôsoby uplatnenia jej úmyslu zabezpečiť odstrašujúci účinok, „po zaslaní oznámenia o výhradách [z roku 2006]“.

70.

Nevidím dôvod, prečo by sa judikatúra citovaná v bode 66 vyššie a závery, ku ktorým sa dospelo v bodoch 67 a 68, nemali uplatňovať v procesných štádiách, ktoré nasledujú po prijatí oznámenia o výhradách. Ak podniky nemajú právo na poskytnutie určitých informácií, Komisia nemá povinnosť poskytnúť im takéto informácie v oznámení o výhradách ani v neskoršom štádiu.

71.

Samozrejme, to nemá vplyv na možnosť Komisie poskytnúť podnikom takúto informácie. Pripomínam, že oznámenie Komisie o osvedčených postupoch ( 41 ) uvádza, že Komisia môže zahrnúť v oznámení o výhradách popri hlavných skutkových a právnych okolnostiach uvedených v bode 66 vyššie aj „ďalšie skutočnosti“, ako sú údaje o predaji a roky, ktoré budú zohľadnené pri tomto predaji. Oznámenie Komisie o osvedčených postupoch však výslovne uvádza, že Komisia „v tomto smere nemá žiadnu… povinnosť“. ( 42 )

72.

Uvedené nemá vplyv ani na povinnosť Komisie, ak by po prijatí oznámenia o výhradách zistila nové informácie, poskytnúť účastníkom konania takéto informácie buď prostredníctvom dodatočného oznámenia o výhradách (ak boli vznesené nové výhrady), alebo prostredníctvom listu s opisom skutočností (ak sú výhrady, ktoré už boli vznesené, podporené novými dôkazmi). ( 43 ) V tejto veci sú však informácie, ktoré boli takto poskytnuté po prijatí (pôvodného) oznámenia o výhradách, informáciami, na ktoré sa odkazuje v bode 66 vyššie.

73.

V tejto veci je nesporné, že skutočnosti použité na výpočet pokuty v napadnutom rozhodnutí sú rovnaké ako skutočnosti použité v rozhodnutí z roku 2007. Bola zmenená len metóda výpočtu, aby sa zohľadnilo konštatovanie Všeobecného súdu v rozsudku z toku 2011, podľa ktorého Komisia nemohla použiť odlišné referenčné roky pre japonských a európskych výrobcov. V napadnutom rozhodnutí bola použitá metóda výpočtu navrhnutá Všeobecným súdom v bode 291 uvedeného rozsudku.

74.

Domnievam sa preto, ako tvrdí Komisia, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď v bode 74 napadnutého rozsudku konštatoval, že Komisia mala po prijatí oznámenia o výhradách z roku 2006 povinnosť poskytnúť spoločnosti Toshiba dodatočné informácie, pokiaľ ide o spôsoby uplatnenia jej úmyslu zabezpečiť odstrašujúci účinok pokuty.

75.

Napriek tomu, že sa Všeobecný súd dopustil v bode 74 nesprávneho právneho posúdenia, z ustálenej judikatúry vyplýva, že ak odôvodnenie rozsudku Všeobecného súdu vykazuje porušenie práva Európskej únie, ale jeho výroková časť je dôvodná z iných právnych dôvodov, musí byť odvolanie zamietnuté. ( 44 )

76.

Hoci v tejto veci Všeobecný súd nesprávne konštatoval, že po prijatí oznámenia o výhradách z roku 2006 mala Komisia povinnosť poskytnúť dodatočné informácie, pokiaľ ide o spôsoby uplatnenia jej úmyslu zabezpečiť odstrašujúci účinok pokuty, správne dospel k záveru, že nebolo porušené právo spoločnosti Toshiba na obhajobu.

77.

Z vyššie uvedených dôvodov sa domnievam, že prvý odvolací dôvod by mal byť zamietnutý.

78.

Z dôvodu prehľadnosti stručne vysvetlím metódu výpočtu, ktorú Komisia použila v napadnutom rozhodnutí, predtým, než uvediem tvrdenia účastníkov konania, vrátane náhradnej metódy výpočtu navrhnutej spoločnosťou Toshiba, po čom bude nasledovať moja analýza.

79.

Komisia použila v napadnutom rozhodnutí na účely výpočtu východiskovej sumy spoločnosti Toshiba nasledujúcu metódu.

80.

Komisia tým, že kvalifikovala porušenie ako „veľmi závažné“, rozdelila zúčastnené podniky do rôznych skupín. Skupiny v napadnutom rozhodnutí sú tie isté ako skupiny v rozhodnutí z roku 2007. Tieto skupiny boli vytvorené na základe ich celosvetového predaja výrobkov RIP. Komisia v záujme dosiahnutia súladu s rozhodnutím z roku 2011 použila rok 2003 ako referenčný rok pre spoločnosti Toshiba a Melco, zatiaľ čo v rozhodnutí z roku 2007 použila rok 2001 ako referenčný rok pre všetkých japonských výrobcov. Komisia však nemohla vypočítať východiskové sumy spoločností Toshiba a Melco odkazom na ich celosvetový predaj v roku 2003, keďže v roku 2003 neuskutočnili žiadny predaj (od 1. októbra 2002 previedli svoje jednotlivé činnosti v odvetví RIP na svoj spoločný podnik TM T&D). Komisia preto použila na účely výpočtu najmä východiskovej sumy spoločnosti Toshiba východiskovú sumu spoločnosti TM T&D stanovenú v rozhodnutí z roku 2007, t. j. 31000000 eur („hypotetická východisková suma spoločného podniku“), z ktorej odpočítala podiel zodpovedajúci podielu spoločnosti Toshiba na predajoch, ktoré uskutočnila táto spoločnosť a spoločnosť Melco v roku predchádzajúcom vzniku spoločnosti TM T&D, t. j. v roku 2001. Výsledný údaj bol východiskovou sumou spoločnosti Toshiba. ( 45 )

81.

Toshiba tvrdí, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia v bode 115 napadnutého rozsudku, keď rozhodol, že Komisia neporušila zásadu rovnosti zaobchádzania, tým, že vypočítala východiskovú sumu spoločnosti Toshiba z východiskovej sumy spoločnosti TM T&D a nie z obratu spoločnosti TM T&D.

82.

Toshiba navrhla počas správneho konania, ktoré viedlo k prijatiu napadnutého rozhodnutia, náhradnú metódu výpočtu svojej východiskovej sumy. Po prvé Komisia mala použiť namiesto východiskovej sumy spoločnosti TM T&D obrat spoločnosti TM T&D za rok 2003, z ktorého by odpočítala rovnaký podiel ako bolo uvedené vyššie, ( 46 ) t. j. podiel zodpovedajúci podielu spoločnosti Toshiba na predajoch, ktoré uskutočnila táto spoločnosť a spoločnosť Melco v roku 2001. Po druhé Komisia na základe tohto údaja mala vypočítať podiel spoločnosti Toshiba na trhu v roku 2003. Po tretie Komisia mala na základe podielu na trhu umiestniť spoločnosť Toshiba do príslušnej skupiny, ako bolo stanovené v rozhodnutí z roku 2007, t. j. do štvrtej skupiny. Východisková suma spoločnosti Toshiba (9000000 eur, údaj zodpovedajúci štvrtej skupine) by tak bola nižšia ako v napadnutom rozhodnutí.

83.

V tejto súvislosti Toshiba pripúšťa, že ako rozhodol Všeobecný súd v bode 114 napadnutého rozsudku, jej pokuta nemohla byť vypočítaná „presne rovnakým spôsobom“ ako pokuta európskych výrobcov, keďže neuskutočnila nijaké predaje v roku 2003. Komisia však musí použiť čo najpodobnejšie údaje a metodológie. Všeobecný súd v tejto veci nevysvetlil, prečo bola metóda výpočtu navrhnutá spoločnosťou Toshiba menej vhodná alebo menej prirodzená než metóda, ktorú použila Komisia v napadnutom rozhodnutí.

84.

Navyše Toshiba tvrdí, že použitie východiskovej sumy spoločnosti TM T&D Komisiou namiesto jej obratu odráža účasť spoločnosti TM T&D na porušení. Metóda výpočtu však mala odrážať účasť spoločnosti Toshiba na porušení v období pred vznikom spoločnosti TM T&D. Naopak, ako navrhla Toshiba, použitie časti obratu spoločnosti TM T&D na účely výpočtu východiskovej sumy spoločnosti Toshiba by odrážalo účasť spoločnosti Toshiba na porušení v období pred vznikom spoločnosti TM T&D.

85.

Na záver podľa názoru spoločnosti Toshiba, keby Komisia použila metodológiu spoločnosti Toshiba, bola by umiestnená do štvrtej skupiny a bola by jej tak pridelená východisková suma 9000000 eur. V napadnutom rozhodnutí však východisková suma spoločnosti Toshiba nezodpovedala žiadnej zo skupín stanovených v rozhodnutí z roku 2007. V dôsledku toho bola spoločnosti Toshiba pridelená vyššia východisková suma ako podnikom porovnateľnej veľkosti, ktoré boli umiestnené v štvrtej skupine.

86.

Toshiba preto žiada Súdny dvor, aby zrušil napadnuté rozhodnutie v rozsahu, v akom jej uložil pokutu a znížil výšku tejto pokuty podľa článku 261 ZFEÚ.

87.

Komisia tvrdí, že Všeobecný súd sa nedopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď rozhodol, že Komisia neporušila zásadu rovnosti zaobchádzania.

88.

Komisia tvrdí, že vzhľadom na to, že použila rok 2003 ako referenčný rok na účely výpočtu pokuty spoločnosti Toshiba, mohla použiť iba údaje spoločnosti TM T&D. Nemohla použiť obrat spoločnosti Toshiba, keďže v roku 2003 neuskutočnila žiadne predaje.

89.

Komisia okrem iného tvrdí, že metodológia spoločnosti Toshiba by bola viac neprirodzená ako metodológia Komisie. Dôvodom toho bolo, že podľa metodológie spoločnosti Toshiba by jej bol pridelený obrat za rok 2003, aj keď neuskutočnila žiadne predaje za rok 2003.

90.

Komisia sa domnieva, že ak by mala vypočítať východiskovú sumu spoločnosti Toshiba z obratu spoločnosti TM T&D, musela by pripísať spoločnosti Toshiba 50 % podiel na obrate spoločnosti TM T&D za rok 2003, keďže Toshiba má 50 % podiel v spoločnosti TM T&D. Východisková suma spoločnosti Toshiba by tak bola vyššia ako v napadnutom rozhodnutí.

91.

Nakoniec Komisia zdôrazňuje, že ak by Súdny dvor považoval metodológiu spoločnosti Toshiba za vhodnejšiu ako metodológiu Komisie, Všeobecný súd by sa nebol dopustil nesprávneho právneho posúdenia zamietnutím dôvodu, podľa ktorého došlo k porušeniu zásady rovnosti zaobchádzania. Úlohou Súdneho dvora nie je určiť, či Komisia použila najlepšiu metódu, ale skôr určiť, či bola použitá metóda oprávnená.

92.

Pripomínam, že zásada rovnosti zaobchádzania predstavuje základnú zásadu práva EÚ zakotvenú v článkoch 20 a 21 Charty. Podľa ustálenej judikatúry táto zásada zakazuje, aby sa s podobnými situáciami zaobchádzalo rozdielne alebo s rozdielnymi situáciami rovnako, ak takéto zaobchádzanie nie je objektívne odôvodnené. ( 47 )

93.

Pokiaľ ide o pokuty, zásada rovnosti zaobchádzania sa uplatňuje nielen na konečnú sumu, ale aj na medzikroky, ako je rozdelenie podnikov do kategórií na účely rozdielneho zaobchádzania. ( 48 )

94.

Ďalej z ustálenej judikatúry vyplýva, že keď je určená suma pokuty, následkom použitia inej metódy výpočtu nemôže byť diskriminácia podnikov, ktoré mali účasť na tom istom porušení článku 101 ZFEÚ. ( 49 ) Napríklad vo veci Guardian ( 50 ) bolo rozhodnuté, že Komisia porušila zásadu rovnosti zaobchádzania, keď vylúčila interné predaje z obratu použitého na výpočet východiskových súm pokút. Keďže vertikálne integrovaní a nevertikálne integrovaní členovia kartelu boli v porovnateľnej situácii, muselo sa s nimi zaobchádzať rovnako, to znamená interné predaje museli byť zahrnuté v príslušnom obrate. Vylúčenie interných predajov z príslušného obratu totiž zvýhodňovalo vertikálne integrované podniky tým, že znížilo ich účasť na porušení v neprospech nevertikálne integrovaných podnikov.

95.

V tejto veci zastávam názor, že v rozpore s tvrdením spoločnosti Toshiba Všeobecný súd neporušil zásadu rovnosti zaobchádzania, keď rozhodol, že východisková suma spoločnosti Toshiba mohla byť vypočítaná z východiskovej sumy spoločnosti TM T&D.

96.

V tejto súvislosti Toshiba tvrdí, že vzhľadom na to, že východiskové sumy európskych výrobcov boli vypočítané z ich obratov, jej východisková suma mala byť vypočítaná z obratu spoločnosti TM T&D a nie z východiskovej sumy tejto spoločnosti.

97.

Je pravda, že Komisia v napadnutom rozhodnutí použila rôzne metódy na účely výpočtu východiskových súm európskych výrobcov a spoločnosti Toshiba. Východiskové sumy európskych výrobcov boli po prvé stanovené výpočtom ich podielov na trhoch na základe ich predajov RIP v roku 2003 a po druhé umiestnením každého podniku do príslušnej skupiny a pripísaním príslušnej východiskovej sumy každému podniku. Táto metóda je v súlade s bodom 1 A usmernení z roku 1998. Naopak, východisková suma spoločnosti Toshiba bola po prvé vypočítaná z východiskovej sumy spoločnosti TM T&D v roku 2003 a po druhé odpočítaním podielu z východiskovej sumy tejto spoločnosti za rok 2003 zodpovedajúcemu podielu spoločnosti Toshiba na predajoch, ktoré uskutočnila táto spoločnosť a spoločnosť Melco v roku 2001.

98.

Zdôrazňujem však, že európski výrobcovia a Toshiba nie sú v rovnakom postavení, keďže európski výrobcovia uskutočnili predaje RIP v roku 2003 a Toshiba nie. V dôsledku toho Všeobecný súd správne konštatoval v bode 114 napadnutého rozsudku, že pokuta spoločnosti Toshiba nemohla byť vypočítaná „presne rovnakým spôsobom“ ako pokuta európskych výrobcov. Toto uznala aj Toshiba.

99.

Navyše podľa môjho názoru je zrejmé, že metóda použitá v napadnutom rozhodnutí neviedla k veľmi skreslenému obrazu postavenia spoločnosti Toshiba na trhu s RIP. ( 51 ) V tejto súvislosti uvádzam, že Komisia odpočítala podiel z východiskovej sumy spoločnosti TM T&D zodpovedajúci podielu spoločnosti Toshiba na predajoch, ktoré uskutočnila táto spoločnosť a spoločnosť Melco v roku predchádzajúcom vzniku spoločnosti TM T&D, namiesto toho, aby odpočítala východiskovú sumu spoločnosti TM T&D zodpovedajúcu podielu spoločnosti Toshiba na spoločnom podniku (t. j. 50 %).

100.

Napokon sa mi zdá, že je menej rozdielov na jednej strane medzi metódou použitou v napadnutom rozhodnutí na výpočet východiskových súm európskych výrobcov a metódou použitou na výpočet východiskovej sumy spoločnosti Toshiba, ako na druhej strane medzi metódou použitou v napadnutom rozhodnutí na výpočet východiskových súm európskych výrobcov a metódou navrhnutou spoločnosťou Toshiba na výpočet svojej vlastnej východiskovej sumy. ( 52 )

101.

Komisia v napadnutom rozhodnutí vypočítala východiskovú sumu spoločnosti Toshiba z východiskovej sumy spoločnosti TM T&D, ako bolo stanovené v rozhodnutí z roku 2007. Samotná východisková suma spoločnosti TM T&D však bola vypočítaná z obratu spoločnosti TM T&D v roku 2003. Metóda uplatnená v napadnutom rozhodnutí na výpočet východiskovej sumy spoločnosti Toshiba preto používa, hoci nepriamo, obrat spoločnosti TM T&D.

102.

Náhradná metóda navrhnutá spoločnosťou podľa môjho názoru nestanovuje priamejšie použitie obratu spoločnosti TM T&D. Zatiaľ čo metóda Komisie spočíva v odpočítaní podielu z východiskovej sumy spoločnosti TM T&D, metóda spoločnosti Toshiba požaduje výpočet jej teoretického obratu za rok 2003 a na základe toho jej teoretického podielu na trhu za ten istý rok. Pochybujem, že tieto dodatočné kroky uvedené v metóde spoločnosti Toshiba umožňujú priamejšie použitie obratu spoločnosti TM T&D za rok 2003 alebo presnejší obraz postavenia spoločnosti Toshiba na trhu v tom istom roku.

103.

Všeobecný súd v rozpore s tvrdením spoločnosti Toshiba vysvetlil, prečo bola náhradná metóda, ktorú spoločnosť Toshiba navrhla, podľa vlastných slov „menej vhodná“ ako metóda Komisie. Všeobecný súd v bode 128 napadnutého rozsudku uviedol, že „podľa názoru Komisie by mala metóda navrhovaná žalobkyňou za následok umelé rozdelenie obratu spoločnosti TM T&D, napriek jej postaveniu ako subjektu líšiaceho sa od jej akcionárov, na účely určenia teoretických obratov týchto posledných uvedených spoločností. Ako bolo vysvetlené vyššie, použitie metódy navrhnutej spoločnosťou Toshiba by malo za následok výpočet jej teoretického obratu za rok 2003, to znamená „umelé rozdelenie“ skutočného obratu spoločnosti TM T&D za uvedený rok.

104.

Konštatujem, že Všeobecný súd neporušil zásadu rovnosti zaobchádzania, keď rozhodol, že východisková suma spoločnosti Toshiba mohla byť vypočítaná z východiskovej sumy spoločnosti TM T&D.

105.

Tento záver neovplyvňuje tvrdenie spoločnosti Toshiba, podľa ktorého metóda výpočtu použitá v napadnutom rozhodnutí viedla k tomu, že jej bola pripísaná vyššia východisková suma ako podnikom s porovnateľnou veľkosťou.

106.

Podľa ustálenej judikatúry pri overení toho, či je rozdelenie členov kartelu do kategórií v súlade so zásadami rovnosti zaobchádzania a proporcionality, sa však Všeobecný súd v rámci svojho preskúmania zákonnosti výkonu diskrečnej právomoci, ktorou Komisia disponuje v tejto oblasti, musí obmedziť na preskúmanie toho, či je toto rozdelenie koherentné a objektívne odôvodnené. ( 53 )

107.

V prejednávanej veci je pravda, že východisková suma pripísaná spoločnosti Toshiba v napadnutom rozhodnutí (10863199 eur) nezodpovedá žiadnej z východiskových súm zodpovedajúcim skupinám stanoveným v rozhodnutí z roku 2007 (17000000 eur pre tretiu skupinu, do ktorej bola spoločnosť Toshiba zaradená v rozhodnutí z roku 2007 a 9000 0000 eur pre štvrtú skupinu, do ktorej spoločnosť Toshiba tvrdí, že mala byť zaradená). ( 54 )

108.

Keďže v napadnutom rozhodnutí bola východisková suma skupiny Toshiba vypočítaná odpočítaním podielu z východiskovej sumy spoločnosti TM T&D, uvedená suma nemohla zodpovedať žiadnej z východiskových súm v rozhodnutí z roku 2007. Navyše Toshiba netvrdí, že zaradením spoločnosti TM T&D do druhej skupiny a teda tým, že sa jej pripísala východisková suma 31000000 eur, by Komisia porušila zásadu rovnosti zaobchádzania. ( 55 )

109.

Z vyššie uvedených dôvodov sa domnievam, že druhý odvolací dôvod treba zamietnuť.

110.

Toshiba tvrdí, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď dospel k záveru, že tým, že Komisia neznížila pokutu, ktorá jej bola uložená, aby sa zohľadnila jej účasť na porušení, neporušila zásadu rovnosti zaobchádzania.

111.

Toshiba tvrdí, že zatiaľ čo sa európski výrobcovia zúčastnili na spoločnej dohode, ako aj na zosúladenej činnosti v EHP, japonskí výrobcovia sa zúčastnili len na spoločnej dohode. Účasť japonských výrobcov na porušení bola preto menej závažná ako účasť európskych podnikov. Táto skutočnosť mala byť zohľadnená pri stanovení východiskovej sumy spoločnosti Toshiba. V dôsledku toho sa Všeobecný súd dopustil nesprávneho právneho posúdenia v bode 142 napadnutého rozsudku, keď rozhodol, že účasť spoločnosti Toshiba na porušení bola „porovnateľná s účasťou európskych podnikov“ a že Komisia tým, že zaobchádzala s európskymi a japonskými výrobcami rovnako, neporušila zásadu rovnosti zaobchádzania.

112.

Komisia tvrdí, že tretí odvolací dôvod je neprípustný, pretože nebol uplatnený pred Všeobecným súdom.

113.

Komisia pripúšťa, že piaty žalobný dôvod predložený spoločnosťou Toshiba Všeobecnému súdu bol založený na porušení zásady rovnosti zaobchádzania, pokiaľ ide o určenie jej úrovne zodpovednosti. Komisia však zdôrazňuje že Toshiba uviedla vo svojej replike, že jej piaty žalobný dôvod sa netýkal závažnosti jej konania. Piaty žalobný dôvod spoločnosti Toshiba bol preto zbavený obsahu a Toshiba v skutočnosti vzala späť tento žalobný dôvod. V dôsledku toho je podľa Komisie tretí odvolací dôvod novým odvolacím dôvodom a je z toho dôvodu neprípustný.

114.

Komisia subsidiárne tvrdí, že tretí odvolací dôvod je neprípustný, pretože spochybňuje otázku, ktorá je res judicata.

115.

Komisia uvádza, že Všeobecný súd v rozsudku z roku 2011 po prvé konštatoval, že japonskí výrobcovia sa zúčastnili na spoločnej dohode a došlo len k jedinému a komplexnému porušeniu a po druhé, že závažnosť konania japonských výrobcov je porovnateľná s konaním európskych výrobcov. Otázka, či je konanie spoločnosti Toshiba menej závažné ako konanie európskych výrobcov, ktorá je vznesená v rámci tretieho odvolacieho dôvodu, je preto res judicata.

116.

Komisia sa v prípade, že Súdny dvor rozhodne o prípustnosti tretieho odvolacieho dôvodu, domáha, aby bol tento odvolací dôvod zamietnutý.

117.

Komisia v tejto súvislosti tvrdí, že ak si je podnik, ktorý sa zúčastňuje len na nejakých zložkách kartelu, vedomý celého plánu, ktorý zahŕňa všetky zložky kartelu, je zodpovedný za celé porušenie.

118.

Toshiba tvrdí, že tretí odvolací dôvod je prípustný. Po prvé tento odvolací dôvod nie je novým odvolacím dôvodom, keďže Toshiba nevzala späť piaty žalobný dôvod, ktorý predložila Všeobecnému súdu a Všeobecný súd rozhodol o tomto žalobnom dôvode v napadnutom rozsudku. Po druhé tretí odvolací dôvod sa nezaoberá otázkou, ktorá je res judicata, pretože Toshiba týmto odvolacím dôvodom spochybnila výšku pokuty, ktorá jej bola uložená a nie existenciu jediného a komplexného porušenia, ktorá je res judicata.

119.

Podľa môjho názoru by mal byť tretí odvolací dôvod vyhlásený za neprípustný, keďže uvádza, že výška pokuty uložená spoločnosti Toshiba by mala byť znížená z dôvodu jej obmedzenej účasti na porušení a táto otázka je res judicata.

120.

Podľa ustálenej judikatúry je dôležité, aby sa už nemohli spochybniť právne otázky, ktoré sa stali konečnými po vyčerpaní dostupných opravných prostriedkov alebo po uplynutí lehôt stanovených na podanie týchto opravných prostriedkov. Právna sila rozhodnutej veci, ktorá sa viaže k rozsudku, môže brániť prípustnosti žalôb, pokiaľ sa žaloba, na ktorej základe bol vyhlásený dotknutý rozsudok, týkala tých istých účastníkov konania a toho istého predmetu a bola založená na tých istých dôvodoch. Zásada právnej sily rozhodnutej veci sa vzťahuje iba na skutkové a právne okolnosti, ktoré boli skutočne alebo nevyhnutne vyriešené dotknutým súdnym rozhodnutím. ( 56 )

121.

Uvádzam, že Komisia v napadnutom rozhodnutí konštatovala, že porušenie obsahuje tri prvky: po prvé „spoločná dohoda“ medzi japonskými a európskymi výrobcami, ktorou sa japonskí výrobcovia zaviazali, že sa zdržia vstupu na domáce trhy európskych výrobcov a európski výrobcovia vstupu na japonský trh; po druhé dohoda GQ, ktorá stanovila pravidlá umožňujúce rozdelenie projektov RIP medzi japonských a európskych výrobcov v iných krajinách, ako sú (najmä) Japonsko a domáce trhy európskych výrobcov; a po tretie dohoda EQ, ktorou boli projekty RIP pridelené európskym výrobcom rozdelené medzi nich. Rozhodlo sa, že tieto dohody predstavujú jediné a komplexné porušenie a nie viaceré porušenia. ( 57 )

122.

V rozsudku z roku 2011 Všeobecný súd potvrdil, že tieto dohody predstavovali jediné a komplexné porušenie. ( 58 ) V tejto súvislosti bolo irelevantné, že sa japonskí výrobcovia nezúčastnili na kartelových opatreniach v EHP (keďže nepodpísali dohodu EQ). Pasívna úloha japonských výrobcov v súvislosti s pridelením projektov RIP na trhu EHP bola totiž „nevyhnutnou podmienkou“ na zabezpečenie toho, aby projekty RIP v EHP mohli byť rozdelené len medzi európskych výrobcov. ( 59 ) Súdny dvor v rámci odvolania potvrdil konštatovania Všeobecného súdu. ( 60 )

123.

Toshiba v treťom odvolacom dôvode tvrdí, že „Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď dospel k záveru, že tým, že Komisia neznížila pokutu, ktorá jej bola uložená, aby sa zohľadnila jej účasť na porušení, neporušila zásadu rovnosti zaobchádzania“.

124.

Po prvé sa domnievam, že spoločnosť Toshiba vo svojom treťom odvolacom dôvode nespochybňuje existenciu jediného a komplexného porušenia. Toshiba vo svojej replike výslovne uvádza, že nespochybňuje konštatovanie Všeobecného súdu v bode 141 napadnutého rozsudku, podľa ktorého záväzok japonských výrobcov nevstúpiť na trh EHP (pozri rozsudok 2011) bol „nevyhnutnou podmienkou“ na zabezpečenie toho, aby mohli byť projekty RIP rozdelené medzi európskych výrobcov podľa pravidiel stanovených v dohode EQ. Tým, že sa uznalo, aby bol záväzok japonských výrobcov nevstúpiť na trh EHP nevyhnutnou podmienkou kartelových opatrení v EHP, znamená pripustenie toho, že dva súbory dohôd tvoria celok a majú sa považovať za jediné porušenie.

125.

V druhom rade uvádzam, že Toshiba vo svojom treťom odvolacom dôvode tvrdí, že výška pokuty, ktorá jej bola uložená, má byť znížená, keďže sa nezúčastnila na kartelových opatreniach v EHP. Inými slovami Toshiba tvrdí, že napriek tomu, že kartelové opatrenia v EHP nepredstavujú samostatné porušenie, sú samostatným aspektom uvedeného porušenia. V dôsledku toho sa Toshiba domnieva, že jej porušenie je menej závažné ako porušenie európskych výrobcov, čo by sa malo odrážať na výške jej pokuty.

126.

Všeobecný súd v rozsudku z roku 2011 konštatoval, že účasť japonských výrobcov na dohodách v EHP „nebola rovnaká“ ako účasť európskych výrobcov (keďže účasť japonských výrobcov spočívala v nečinnosti na trhu EHP na rozdiel od aktívnej účasti európskych výrobcov). Neexistoval však „žiadny podstatný rozdiel“, pokiaľ ide o závažnosť týchto dvoch druhov konaní, keďže najmä záväzok japonských výrobcov nevstúpiť na trh EHP bol podmienkou na zabezpečenie toho, aby dohody v EHP mohli byť uskutočnené medzi európskymi výrobcami. ( 61 ) Zdôrazňujem, že k týmto konštatovaniam Všeobecného súdu došlo v odpovedi na žalobný dôvod, ktorým sa domáhalo zrušenia podstatného zníženia pokuty uloženej spoločnosti Toshiba.

127.

Otázka, či je konanie spoločnosti Toshiba menej závažné ako konanie európskych výrobcov z dôvodu ich neúčasti na kartelových dohodách v EHP, bola preto skúmaná v rozsudku z roku 2011. ( 62 )

128.

Vzhľadom na judikatúru citovanú v bode 120 vyššie uvádzam, že účastníci konania, ktoré viedlo k rozsudku z roku 2011, boli tí istí ako účastníci tohto konania (t. j. Toshiba a Komisia). Tieto dve konania majú rovnaký právny základ, konkrétne článok 263 ZFEÚ. Pokiaľ ide o účel uvedených konaní, uvádzam, že rozhodnutie, ktorého zrušenia sa v týchto konaniach domáha, nie je rozhodnutím, ktoré bolo rozsudkom z roku 2011 čiastočne zrušené. S výnimkou metódy týkajúcej sa výpočtu pokuty, ktorá bola upravená, aby bola v súlade s rozsudkom z roku 2011, je však obsah napadnutého rozhodnutia rovnaký ako obsah rozhodnutia z roku 2007. ( 63 )

129.

Zastávam názor, že otázka, či je konanie spoločnosti Toshiba menej závažné ako konanie európskych výrobcov z dôvodu ich neúčasti na kartelových dohodách v EHP, je res judicata.

130.

Dodávam, že na rozdiel od tvrdení Komisie bola v týchto konaniach uvedená otázka predložená spoločnosťou Toshiba Všeobecnému súdu. Vo svojom piatom žalobnom dôvode Toshiba tvrdila, že Komisia porušila zásadu rovnosti zaobchádzania stanovením pokút bez toho, aby zohľadnila skutočnosť, že Toshiba sa nezúčastnila na dohodách týkajúcich sa trhu EHP a jej konanie tak bolo menej závažné ako konanie európskych výrobcov. ( 64 ) Toshiba vo svojej replike pred Všeobecným súdom vzala späť tento žalobný dôvod. V uvedenej replike uviedla, že „tvrdila, že Komisia pri stanovení pokuty nezohľadnila údajnú účasť na karteli“. Tvrdenie Komisie, že tretí odvolací dôvod je novým odvolacím dôvodom, je preto nesprávne.

131.

Dospel som k záveru, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď zamietol piaty žalobný dôvod, ktorý mu predložila spoločnosť Toshiba, ako nedôvodný. Zastávam názor, že Všeobecný súd mal tento žalobný dôvod zamietnuť ako neprípustný. Výroková časť napadnutého rozsudku však zostáva dôvodná. ( 65 )

132.

Pre úplnosť však v krátkosti preskúmam, či Všeobecný súd správne konštatoval, že Komisia neporušila zásadu rovnosti zaobchádzania, keď stanovila výšku pokuty spoločnosti Toshiba bez toho, aby zohľadnila skutočnosť, že sa nezúčastnila na kartelových opatreniach v EHP.

133.

Podľa ustálenej judikatúry skutočnosť, že sa určitý podnik nezúčastnil na všetkých aspektoch tvoriacich kartel alebo že zohrával menšiu úlohu v rámci aspektov, na ktorých sa zúčastňoval, sa musí zohľadniť pri posudzovaní závažnosti porušenia a pri stanovení výšky pokuty. ( 66 )

134.

V tejto veci sa však japonskí výrobcovia, vrátanie spoločnosti Toshiba, nezúčastnili na rozdelení projektov RIP v EHP, pretože sa zaviazali, že nevstúpia na trh EHP. Skutočnosť, že sa Toshiba nezúčastnila na tomto aspekte porušenia, tak neznamená, že jej konanie bolo menej závažné ako konanie európskych výrobcov. Táto skutočnosť je len dôsledkom jej účasti na „spoločnej dohode“, v ktorej sa japonskí výrobcovia dohodli, že nevstúpenia na trh EHP.

135.

Zastávam názor, že v prípade, ak Súdny dvor rozhodne, že tretí odvolací dôvod je prípustný, mal by tento odvolací dôvod zamietnuť ako nedôvodný.

136.

Článok 138 rokovacieho poriadku v spojení s jeho článkom 184 stanovuje, že pokiaľ je odvolanie nedôvodné, Súdny dvor rozhodne o trovách konania. Podľa článku 138 ods. 1 rokovacieho poriadku účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Domnievam sa, že odvolanie treba zamietnuť, a Komisia požiadala o náhradu svojich trov konania. Spoločnosti Toshiba preto treba uložiť povinnosť nahradiť trovy konania Komisie.

137.

Navrhujem preto, aby Súdny dvor: