1.

Ak súd Európskej únie ex offo zohľadní dôvod týkajúci sa verejného poriadku, je jeho zrušovacia právomoc obmedzená zásadou ne ultra petita? Alebo v takom prípade tento súd môže, či dokonca musí urobiť výnimku z tejto zásady a vyvodiť všetky právne dôsledky, ktoré vyplývajú z toho, že vyhovel dôvodu týkajúcemu sa verejného poriadku, a teda prípadne aj prekročiť rámec návrhov účastníkov konania?

2.

To je v podstate základná otázka, ktorá vzniká v prejednávanej veci, ktorej predmetom je odvolanie, ktorým sa British Airways plc (ďalej len „BA“) domáha zrušenia rozsudku Všeobecného súdu Európskej únie zo 16. decembra 2015, British Airways/Komisia ( 2 ) (ďalej len „napadnutý rozsudok“).

3.

Kontext tejto veci je dosť špecifický. BA podala na Všeobecnom súde žalobu, ktorou sa domáhala čiastočného zrušenia rozhodnutia Komisie K(2010) 7694 v konečnom znení z 9. novembra 2010, ktorým bola sankcionovaná jej účasť na protisúťažnom karteli v odvetví nákladnej leteckej dopravy (ďalej len „sporné rozhodnutie“) ( 3 ). Všeobecný súd však nepreskúmal žiadny z dôvodov, ktoré BA uviedla vo svojej žalobe, ale ex offo zohľadnil vadu odôvodnenia, ktorou bolo poznačené celé sporné rozhodnutie. Keďže sa však Všeobecný súd domnieval, že je viazaný zásadou ne ultra petita, zrušil uvedené rozhodnutie vo vzťahu k spoločnosti BA len v medziach jej návrhu na čiastočné zrušenie. BA vo svojom odvolaní spochybňuje tento prístup a tvrdí, že Všeobecný súd mal zrušiť sporné rozhodnutie v celom rozsahu.

4.

Prejednávaná vec poskytuje Súdnemu dvoru príležitosť spresniť rozsah právomoci súdu Únie najmä v prípade, ak tento súd v konaní o zákonnosti ex offo zohľadnil dôvod týkajúci sa verejného poriadku.

5.

Táto vec svedčí o napätí, ktoré existuje medzi základnými, ale niekedy protichodnými požiadavkami, ktoré musí spĺňať každý právny poriadok, a to na jednej strane požiadavkou zákonnosti, na ktorej je založená právomoc/povinnosť súdu Únie ex offo zohľadniť dôvody týkajúce sa verejného poriadku, a na druhej strane požiadavkou stability právnych vzťahov, posudzovanými v konkrétnom rámci prejednávaného prípadu, v súvislosti s vymedzením právomocí súdu vyplývajúcich z dispozičnej zásady, od ktorej je odvodená zásada ne ultra petita.

6.

Na to, aby Súdny dvor zodpovedal základnú otázku, ktorá vzniká v prejednávanej veci a ktorej navyše predchádzajú otázky týkajúce sa prípustnosti odvolania spoločnosti BA, ktoré nie sú zjavné, bude musieť zvážiť jednotlivé zásady, o ktoré ide, a nájsť spravodlivú rovnováhu medzi týmito požiadavkami.

7.

Na základe žiadosti o oslobodenie od pokuty ( 4 ), ktorú v roku 2005 podali spoločnosti patriace do skupiny Deutsche Lufthansa, Európska komisia začala prešetrovanie týkajúce sa existencie protisúťažného správania na trhu nákladnej leteckej dopravy.

8.

Toto prešetrovanie sa skončilo prijatím sporného rozhodnutia z 9. novembra 2010, ktoré Komisia adresovala 21 dopravcom, vrátane spoločnosti BA.

9.

V tomto rozhodnutí Komisia konštatovala, že BA a ďalšie letecké spoločnosti tým, že sa zúčastnili na koordinácii určitých prvkov ceny, ktorá sa účtovala za služby nákladnej leteckej dopravy, ( 5 ) porušili článok 101 ZFEÚ, článok 53 Dohody o Európskom hospodárskom priestore z 2. mája 1992 (Ú. v. ES L 1, 1994, s. 3) a článok 8 Dohody medzi Európskym spoločenstvom a Švajčiarskou konfederáciou o leteckej doprave, podpísanej 21. júna 1999 v Luxemburgu, schválenej v mene Spoločenstva rozhodnutím Rady a Komisie 2002/309/ES, Euratom o dohode o vedeckej a technologickej spolupráci zo 4. apríla 2002 o uzavretí siedmich dohôd so Švajčiarskou konfederáciou (Ú. v. ES L 114, 2002, s. 1; Mim. vyd. 11/041, s. 89). Z tohto dôvodu Komisia uložila spoločnosti BA pokutu 104040000 eur.

10.

Dňa 24. januára 2011 podala BA na Všeobecnom súde žalobu, ktorou sa domáhala čiastočného zrušenia sporného rozhodnutia. ( 6 ) Na podporu svojej žaloby uviedla BA sedem žalobných dôvodov. Všetci adresáti sporného rozhodnutia s výnimkou leteckej spoločnosti Qantas Airways Ltd. tiež napadli sporné rozhodnutie na Všeobecnom súde.

11.

V rámci opatrenia na zabezpečenie priebehu konania Všeobecný súd vyzval účastníkov konania, aby sa vyjadrili k existencii prípadného rozporu medzi odôvodnením sporného rozhodnutia a prvými štyrmi článkami výroku tohto rozhodnutia.

12.

Dňa 16. decembra 2015 vydal Všeobecný súd napadnutý rozsudok. ( 7 )

13.

V tomto rozsudku Všeobecný súd najprv pripomenul, že z ustálenej judikatúry vyplýva, že chýbajúce či nedostatočné odôvodnenie spadá pod porušenie podstatných formálnych náležitostí v zmysle článku 263 ZFEÚ a predstavuje dôvod týkajúci sa verejného poriadku, ktorý súd Únie môže, či dokonca musí zohľadniť ex offo. ( 8 )

14.

Všeobecný súd ďalej bez toho, aby preskúmal niektorý zo siedmich žalobných dôvodov, ktoré uviedla BA, konštatoval jednak existenciu rozporu medzi odôvodnením a výrokom sporného rozhodnutia ( 9 ) a jednak existenciu značných vnútorných rozporov v samotnom odôvodnení uvedeného rozhodnutia ( 10 ).

15.

Všeobecný súd napokon poukázal na to, že vzhľadom na vnútorné rozpory v spornom rozhodnutí bolo porušené právo BA na obhajobu, keďže jej neumožnili pochopiť povahu a rozsah konštatovaného porušenia alebo porušení a zabránili Všeobecnému súdu vo vykonaní jeho preskúmania. ( 11 )

16.

Na základe tejto analýzy Všeobecný súd dospel k záveru, že sporné rozhodnutie je poznačené vadou odôvodnenia.

17.

Všeobecný súd však rozhodol, že vzhľadom na to, že súd Únie nemôže rozhodnúť ultra petita a výrok o zrušení nemôže ísť nad rámec zrušenia navrhovaného žalobcom, záver týkajúci sa existencie vady odôvodnenia v prejednávanom prípade nemôže viesť k úplnému zrušeniu sporného rozhodnutia v časti týkajúcej sa spoločnosti BA. ( 12 )

18.

V bode 90 napadnutého rozsudku Všeobecný súd poznamenal, že BA na pojednávaní síce tvrdila, že tento súd by mohol zrušiť sporné rozhodnutie v celom rozsahu z dôvodu, že výrok neodráža odôvodnenie tohto rozhodnutia. Všeobecný súd však rozhodol, že aj za predpokladu, že by bolo možné domnievať sa, že BA implicitne vyjadrila úmysel zmeniť svoje návrhy a na pojednávaní navrhnúť úplné zrušenie uvedeného rozhodnutia v časti, ktorá sa jej týkala, po prvé pre zmenu návrhov platia najprísnejšie požiadavky, pokiaľ ide o jej jednoznačnosť a obsah, a táto zmena sa musí vykonať formálne a po druhé nedostatok odôvodnenia, ktorým bolo poznačené sporné rozhodnutie, vyplýval zo samotného znenia tohto rozhodnutia a nemohol byť považovaný za právnu alebo skutkovú okolnosť, ktorá vyšla najavo počas písomnej časti konania.

19.

Za týchto podmienok Všeobecný súd zrušil sporné rozhodnutie v medziach určených návrhmi uvedenými v žalobe, ktorú podala BA. ( 13 )

20.

Dňa 17. marca 2017 vydala Komisia nové rozhodnutie týkajúce sa protisúťažného kartelu sankcionovaného v spornom rozhodnutí. Pokiaľ ide o spoločnosť BA, v tomto rozhodnutí sú opäť uvedené aspekty sporného rozhodnutia, ktoré boli vyhlásené za neplatné napadnutým rozsudkom.

21.

BA svojím odvolaním navrhuje, aby Súdny dvor po prvé zrušil napadnutý rozsudok v rozsahu, v akom obmedzuje rozsah zrušenia sporného rozhodnutia na návrhy, ktoré uviedla vo svojej žalobe v prvom stupni, po druhé zrušil bod 1 výroku napadnutého rozsudku, po tretie zrušil sporné rozhodnutie v celom rozsahu a po štvrté zaviazal Komisiu na náhradu trov odvolacieho konania.

22.

Komisia navrhuje, aby Súdny dvor zamietol odvolanie a zaviazal spoločnosť BA na náhradu trov konania.

23.

Na podporu svojho odvolania uvádza BA dva odvolacie dôvody. V rámci svojho prvého odvolacieho dôvodu tvrdí, že Všeobecný súd vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia, keď sa domnieval, že je viazaný zásadou ne ultra petita. Podľa spoločnosti BA Všeobecný súd vzhľadom na to, že ex offo zohľadnil dôvod týkajúci sa verejného poriadku a konštatoval existenciu vady, ktorou bolo poznačené celé sporné rozhodnutie, mal zrušiť toto rozhodnutie v celom rozsahu. Druhý, subsidiárne uvedený odvolací dôvod je založený na porušení práva na účinnú súdnu ochranu stanoveného v článku 47 Charty základných práv Európskej únie.

24.

Komisia na úvod uvádza dve námietky neprípustnosti odvolania, ktoré treba preskúmať ako prvé.

25.

V prvom rade je podľa Komisie odvolanie neprípustné, lebo BA nepripojila k odvolaniu napadnutý rozsudok, čo predstavuje porušenie článku 168 ods. 2 rokovacieho poriadku. ( 14 )

26.

V tejto súvislosti je potrebné poukázať na to, že bývalý rokovací poriadok výslovne stanovoval, že „rozhodnutie Všeobecného súdu, proti ktorému odvolanie smeruje, sa pripojí k odvolaniu“ ( 15 ). V rokovacom poriadku, ktorý nadobudol účinnosť 1. novembra 2012, však taká požiadavka už nie je výslovne stanovená. Tento rokovací poriadok v článku 168 ods. 1 písm. b) len vyžaduje, aby návrh obsahoval „označenie napadnutého rozhodnutia Všeobecného súdu“, aby Súdny dvor mohol jednoznačne identifikovať toto rozhodnutie.

27.

Článok 168 ods. 2 rokovacieho poriadku odkazuje na článok 122 ods. 1 rokovacieho poriadku, ktorý zasa odkazuje na článok 21 druhý odsek Štatútu Súdneho dvora Európskej únie. Z týchto dvoch posledných uvedených ustanovení vyplýva, že k odvolaniu sa musí „v prípade potreby“, resp. „ak je to potrebné“, pripojiť akt, ktorého zrušenie sa navrhuje. Podľa môjho názoru sa má pritom slovné spojenie „v prípade potreby“, resp. „ak je to potrebné“, chápať v tom zmysle, že k odvolaniu netreba pripojiť napadnutý akt, ak si Súdny dvor môže ľahko obstarať tento akt, čo v súčasnosti vzhľadom na technický vývoj vždy platí v prípade rozsudkov a uznesení Všeobecného súdu.

28.

Z toho vyplýva, že článok 168 ods. 2 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora nevyžaduje pripojiť napadnutý rozsudok k odvolaniu, a preto treba prvú námietku neprípustnosti, ktorú vzniesla Komisia, zamietnuť.

29.

V druhom rade je odvolanie podľa Komisie neprípustné, lebo nespĺňa požiadavky stanovené v článku 56 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie a v článkoch 169 a 170 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora. Pred preskúmaním týchto námietok je však potrebné preskúmať námietku Komisie, podľa ktorej je replika, ktorú bola BA oprávnená predložiť s cieľom odpovedať na tieto námietky, v celom rozsahu neprípustná.

30.

Komisia uvádza, že tvrdenia, ktoré BA uviedla vo svojej replike v reakcii na námietky neprípustnosti, ktoré vzniesla Komisia, predstavujú nový dôvod uvedený počas konania, a preto je táto replika v celom rozsahu neprípustná. ( 16 ) Komisia sa totiž domnieva, že zatiaľ čo BA vo svojom odvolaní tvrdí, že Všeobecný súd vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia, keď nevyvodil nevyhnutné právne dôsledky z toho, že vyhovel dôvodu týkajúcemu sa verejného poriadku zohľadnenému ex offo, po prvý raz až v replike napadla zamietnutie svojho návrhu na zrušenie sporného rozhodnutia v celom rozsahu, ktorý uviedla na pojednávaní pred Všeobecným súdom.

31.

V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že Všeobecný súd počas konania v rámci nevyhnutného zabezpečenia kontradiktórnosti konania, pokiaľ ide o dôvod, ktorý zamýšľal zohľadniť ex offo, vyzval účastníkov konania, aby sa k tomuto dôvodu vyjadrili.

32.

Z bodu 90 napadnutého rozsudku vyplýva, že BA na pojednávaní v rámci svojej argumentácie týkajúcej sa tohto dôvodu výslovne uviedla, že Všeobecný súd mohol zrušiť sporné rozhodnutie v celom rozsahu.

33.

V tom istom bode napadnutého rozsudku Všeobecný súd výslovne zamietol tento návrh spoločnosti BA, a teda ho v podstate považoval za „implicitný“ návrh (čo je pojem, ktorý použil Všeobecný súd) na zmenu jej žalobných návrhov. Všeobecný súd následne čiastočne zrušil sporné rozhodnutie v medziach návrhov, ktoré BA uviedla vo svojej žalobe.

34.

BA vo svojom odvolaní tvrdí, že Všeobecný súd vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia, keď sa domnieval, že v prejednávanom prípade je viazaný zásadou ne ultra petita. Podľa názoru spoločnosti BA, ak súd zohľadní ex offo dôvod týkajúci sa verejného poriadku, mal by mať právomoc vyvodiť nevyhnutné právne dôsledky z toho, že vyhovel tomto dôvodu, a teda v prejednávanom prípade v celom rozsahu zrušiť sporné rozhodnutie. Podľa spoločnosti BA súd môže uplatniť takú právomoc bez ohľadu na návrhy účastníkov konania, takže na to, aby Všeobecný súd mohol zrušiť sporné rozhodnutie v celom rozsahu, v prejednávanom prípade nebolo potrebné ani predloženie návrhu na zmenu žalobných návrhov. ( 17 )

35.

Z tohto tvrdenia logicky vyplýva, že z pohľadu spoločnosti BA vzhľadom na to, že ak Všeobecný súd vyhovel dôvodu, ktorý zohľadnil ex offo, mal v každom prípade v celom rozsahu zrušiť sporné rozhodnutie, odôvodnenie uvedené v bode 90 napadnutého rozsudku, v ktorom Všeobecný súd zamietol jej návrh na zrušenie sporného rozhodnutia v celom rozsahu, je nesprávne.

36.

Za týchto podmienok Komisia nemôže oprávnene tvrdiť, že BA tým, že vo svojej replike uviedla, že jej odvolanie smeruje proti zamietnutiu tohto návrhu, uviedla nový dôvod v porovnaní s dôvodom uvedeným v odvolaní, založený na nesprávnom právnom posúdení pri uplatnení zásady ne ultra petita. Námietku neprípustnosti repliky teda treba podľa môjho názoru zamietnuť.

37.

Komisia v prvom rade tvrdí, že odvolanie nie je v súlade s článkom 56 druhým odsekom Štatútu Súdneho dvora Európskej únie, lebo nemožno povedať, že BA nebola úspešná so svojimi podaniami v zmysle tohto ustanovenia. Vzhľadom na to, že Všeobecný súd vyhovel návrhom spoločnosti BA tak, ako boli vymedzené v jej žalobe, totiž táto spoločnosť bola v prvom stupni v celom rozsahu úspešná.

38.

BA v tejto súvislosti uvádza, že nemala úspech so svojimi návrhmi. Na pojednávaní totiž v rámci svojej argumentácie týkajúcej sa dôvodu, ktorý Všeobecný súd zohľadnil ex offo, tvrdila, že bolo potrebné úplne zrušiť sporné rozhodnutie a že Všeobecný súd v napadnutom rozsudku tento návrh zamietol. Výklad procesných predpisov, ktorý presadzuje Komisia, odníma účastníkovi, ktorého sa týka rozsudok vydaný Všeobecným súdom na základe dôvodu zohľadneného ex offo, možnosť dosiahnuť účinnú súdnu ochranu na Súdnom dvore.

39.

Na úvod pripomínam, že podľa článku 56 druhého odseku Štatútu Súdneho dvora Európskej únie „[odvolanie na Súdny dvor] môže podať strana, ktorá so svojimi podaniami nebola úspešná vôbec alebo len čiastočne. …“.

40.

Treba pritom poukázať na to, že existuje jazykový rozdiel medzi znením článku 56 druhého odseku uvedeného štatútu vo francúzskom jazyku a jeho znením v anglickom jazyku, ktorý je jazykom konania v prejednávanej veci. Na to, aby žalobca mohol podať odvolanie, je totiž podľa znenia vo francúzskom jazyku potrebné, aby „nebol úspešný so svojimi návrhmi“ („succombé en ses conclusions“), zatiaľ čo podľa znenia v anglickom jazyku sa vyžaduje, aby žalobca „nebol úspešný… so svojimi podaniami“ („unsuccessful… in its submissions“). V znení vo francúzskom jazyku je použitý pojem „conclusions“ („návrhy“), ktorý zodpovedá pojmu použitému v článku 168 ods. 1 písm. d), v článku 169 ods. 1 a v článku 170 ods. 1 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora, zatiaľ čo v znení v anglickom jazyku je naopak použitý pojmu „submissions“ („podania“), ktorý nezodpovedá výrazu „form of order“ („návrhy“) použitému v uvedených ustanoveniach a ktorý sa môže vzťahovať nielen na žalobné návrhy (petit), ale aj na právne tvrdenia uvedené v konaní pred Všeobecným súdom. Rozdiely sa nachádzajú aj v ďalších jazykových verziách článku 56 druhého odseku Štatútu Súdneho dvora Európskej únie, keďže v niektorých z týchto verzií nie je použitý pojem zodpovedajúci francúzskemu výrazu „conclusions“ („návrhy“), ktorý je použitý v Rokovacom poriadku Súdneho dvora. ( 18 )

41.

Za týchto podmienok sa má článok 56 druhý odsek Štatútu Súdneho dvora Európskej únie vzhľadom na to, že žiadnu z týchto jazykových verzií nemožno uprednostniť, vykladať podľa všeobecnej štruktúry a účelu ustanovení týkajúcich sa odvolania. ( 19 )

42.

Konkrétne je potrebné overiť, či – ako tvrdí Komisia – pojem „nebyť úspešný so svojimi podaniami“ v zmysle tohto ustanovenia možno chápať len tak, že odkazuje na návrhy uvedené v žalobe, ktorou sa začalo konanie, alebo aspoň vo formálnom návrhu na zmenu žalobných návrhov.

43.

V tejto súvislosti je potrebné v prvom rade poznamenať, že z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že návrhy účastníkov konania sa vyznačujú sprísnenou požiadavkou jednoznačnosti ( 20 ) a v zásade svojou nemennosťou ( 21 ). Táto zásadná nemennosť je prísne viazaná na požiadavku dodržiavania lehôt na podanie žaloby. ( 22 )

44.

Nemennosť návrhov však nie je absolútna. Existuje niekoľko výnimiek, ktoré sú však mimoriadne obmedzené.

45.

Súdny dvor v niektorých prípadoch pripustil zmenu žalobných návrhov počas konania, ak táto zmena vychádzala z právnych a skutkových okolností, ktoré vyšli najavo počas písomnej časti konania. ( 23 ) Okrem toho zmena návrhov je v súčasnosti možná podľa článku 86 nového Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu, ktorým bola kodifikovaná dovtedajšia judikatúra, ( 24 ) ak je akt, ktorého zrušenie sa navrhuje, nahradený alebo zmenený iným aktom s rovnakým predmetom. Súdny dvor navyše v niekoľkých osobitných prípadoch pripustil možnosť spresniť návrhy v priebehu konania. ( 25 ) Pre zmenu návrhov však platia veľmi prísne požiadavky, pokiaľ ide o jej jednoznačnosť a obsah, a táto zmena sa musí vykonať formálne, ( 26 ) pričom ju však možno vykonať aj na pojednávaní. ( 27 )

46.

Keď však žalobca podá návrh na zmenu svojich žalobných návrhov a Všeobecný súd vo svojom rozsudku výslovne zamietne tento návrh, tomuto žalobcovi nemožno odňať možnosť napadnúť zákonnosť tohto zamietnutia len preto, lebo mal vo veci úspech so svojimi pôvodnými návrhmi, ktoré boli obsiahnuté v jeho žalobe.

47.

Je totiž zrejmé, že taký žalobca nemal úspech so svojím návrhom na zmenu svojich žalobných návrhov. Ak by Súdny dvor konštatoval, že Všeobecný súd nesprávne zamietol tento návrh, uvedený žalobca by potenciálne mohol dosiahnuť viac, než dosiahol tým, že sa vyhovelo jeho pôvodným návrhom. Takému žalobcovi teda treba umožniť napadnúť zákonnosť zamietnutia jeho návrhu na zmenu žalobných návrhov.

48.

Okrem toho otázka, či Všeobecný súd oprávnene zamietol návrh účastníka konania na zmenu žalobných návrhov, sa týka veci samej, a to bez ohľadu na to, že Všeobecný súd zamietol taký návrh pre porušenie formálnych požiadaviek.

49.

Z vyššie uvedeného podľa môjho názoru – na rozdiel od toho, čo tvrdí Komisia – vyplýva, že pojem „neúspech“ v zmysle článku 56 druhého odseku Štatútu Súdneho dvora Európskej únie nemôže byť prísne obmedzený na návrhy uvedené v žalobe, ktorou sa začalo konanie, alebo na návrhy zmenené v súlade s formálnymi požiadavkami. Naopak, musí zahŕňať neúspech s akýmkoľvek návrhom predloženým v konaní pred Všeobecným súdom, o ktorom Všeobecný súd rozhodol v napadnutom rozsudku.

50.

Taký výklad uvedeného článku 56 druhého odseku je navyše podľa všetkého zlučiteľný s jednotlivými jazykovými verziami tohto ustanovenia, pričom všetky z nich používajú pojem „neúspech“, no neviažu tento pojem nevyhnutne na návrhy formálne uvedené v žalobe, ktorou sa začalo konanie ( 28 ).

51.

Z toho vyplýva, že v prejednávanom prípade vzhľadom na to, že Všeobecný súd v bode 90 napadnutého rozsudku rozhodol o „implicitnom“ návrhu spoločnosti BA na zrušenie sporného rozhodnutia v celom rozsahu, pričom ho zamietol, treba vychádzať z toho, že BA v tejto časti konania nemala úspech v zmysle článku 56 druhého odseku Štatútu Súdneho dvora Európskej únie. Jej odvolanie teda treba považovať z tohto hľadiska za prípustné.

52.

Komisia ďalej tvrdí, že odvolanie nie je v súlade s článkom 169 ods. 1 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora, lebo sa ním nenavrhuje zrušenie výroku napadnutého rozsudku, ale doplnenie tohto výroku tým, že čiastočné zrušenie, ktorého sa BA domáhala v prvom stupni, pričom Všeobecný súd jej vyhovel, sa rozšíri na úplné zrušenie.

53.

Podľa článku 169 ods. 1 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora „v odvolaní možno navrhnúť, aby bolo čiastočne alebo úplne zrušené rozhodnutie Všeobecného súdu, ktoré sa nachádza v jeho výrokovej časti“.

54.

Toto ustanovenie sa týka odvolacích návrhov v odvolaní (zatiaľ čo článok 170 rokovacieho poriadku sa týka návrhov v prípade vyhovenia odvolaniu). Jeho predmetom je najmä základná zásada v oblasti odvolania, podľa ktorej odvolanie musí smerovať proti výroku napadnutého rozhodnutia Všeobecného súdu a nemôže sa týkať len zmeny niektorých dôvodov tohto rozhodnutia. ( 29 )

55.

Ako vyplýva z bodu 21 vyššie, v prejednávanom prípade predložila BA dva odvolacie návrhy: v rámci prvého odvolacieho návrhu sa domáha zrušenia napadnutého rozsudku „v rozsahu, v akom obmedzuje rozsah zrušenia sporného rozhodnutia na návrhy, ktoré uviedla vo svojej žalobe v prvom stupni“, a v rámci druhého odvolacieho návrhu sa domáha zrušenia bodu 1 výroku napadnutého rozsudku.

56.

Svojím prvým odvolacím návrhom sa teda BA domáha zrušenia odôvodnenia napadnutého rozsudku, na ktorom je založený bod 1 výroku, v rozsahu, v akom sa týmto rozsudkom rozhodlo len o čiastočnom zrušení sporného rozhodnutia. Ide konkrétne jednak o konštatovanie Všeobecného súdu, že v prejednávanom prípade bol viazaný zásadou ne ultra petita, a jednak o rozhodnutie zamietnuť„implicitný“ návrh na zmenu žalobných návrhov, ktorý BA podľa jej názoru predložila na pojednávaní. ( 30 ) V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že podľa judikatúry odôvodnenie napadnutého rozsudku, ktoré je nevyhnutnou podporou pre jeho výrok, je od neho neoddeliteľné ( 31 ) a výrok rozsudku treba vykladať so zreteľom na toto odôvodnenie. ( 32 )

57.

Na základe tohto predpokladu sa BA v rámci svojho druhého odvolacieho návrhu následne domáha zrušenia bodu 1 výroku napadnutého rozsudku.

58.

V tejto súvislosti je potrebné tiež poznamenať, že Súdny dvor už rozhodol, že ak má právomoc posúdiť právne riešenie žalobných dôvodov stanovené Všeobecným súdom, musí mať tiež právomoc, pod hrozbou zbavenia odvolacieho konania významnej časti svojho významu, posúdiť právne dôsledky vyvodené Všeobecným súdom z tohto riešenia, ktoré tiež predstavujú právnu otázku. ( 33 )

59.

BA pritom vo svojom odvolaní spochybňuje rozsah zrušenia, o ktorom Všeobecný súd rozhodol v dôsledku toho, že vyhovel dôvodu, ktorý zohľadnil ex offo. BA teda napáda právne dôsledky, ktoré Všeobecný súd vyvodil z vyhovenia tomuto dôvodu.

60.

Z vyššie uvedeného vyplýva, že Komisia v prejednávanom prípade nemôže oprávnene tvrdiť, že BA svojím odvolaním nenavrhuje zrušenie výroku napadnutého rozsudku, ako to vyžaduje článok 169 ods. 1 rokovacieho poriadku.

61.

Komisia napokon tvrdí, že odvolanie nie je v súlade ani s článkom 170 ods. 1 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora. Tento článok nedovoľuje žalobcovi uviesť v odvolaní návrhy, ktoré idú nad rámec návrhov predložených v prvom stupni, a žiadať rozsiahlejšie opatrenie, než aké žiadal v konaní pred Všeobecným súdom. Návrh, ktorý uviedla BA na pojednávaní pred Všeobecným súdom, týkajúci sa rozsahu zrušenia (bod 90 napadnutého rozsudku) údajne nemožno považovať za súčasť predmetu sporu pred Všeobecným súdom.

62.

Článok 170 ods. 1 rokovacieho poriadku stanovuje, že „v odvolaní možno navrhnúť, aby sa v prípade, ak sa rozhodne, že je dôvodné, čiastočne alebo úplne vyhovelo návrhom, ktoré boli predložené v prvostupňovom konaní, s výnimkou akéhokoľvek nového návrhu“, a že „odvolaním nemožno meniť predmet sporu pred Všeobecným súdom“.

63.

Zavedenie osobitného článku, ktorý upravuje návrhy v prípade vyhovenia odvolaniu, je novinkou Rokovacieho poriadku Súdneho dvora, ktorý nadobudol účinnosť 1. novembra 2012. Toto ustanovenie sa týka dôsledkov, ktoré by mal Súdny dvor vyvodiť z prípadného uznania dôvodnosti odvolania. Logicky nasleduje po článku 169 ods. 1 tohto rokovacieho poriadku a jeho cieľom je zabrániť tomu, aby odvolateľ mohol predložiť Súdnemu dvoru návrhy, ktoré nepredložil v konaní pred Všeobecným súdom. ( 34 )

64.

V prejednávanom prípade sú návrhy v prípade vyhovenia odvolaniu spoločnosti BA obsiahnuté v jej treťom odvolacom návrhu, ktorým sa domáha, aby Súdny dvor zrušil sporné rozhodnutie v celom rozsahu.

65.

Je potrebné overiť, či sa má tento návrh považovať za „nový návrh“ a či môže zmeniť predmet sporu v zmysle článku 170 ods. 1 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora.

66.

V tejto súvislosti treba po prvé poukázať na to, že návrh obsiahnutý v treťom odvolacom návrhu sa presne zhoduje s „implicitným“ návrhom na zmenu žalobných návrhov, ktorý Všeobecný súd zamietol v bode 90 napadnutého rozsudku. Navyše sa týka otázky prípadného úplného zrušenia sporného rozhodnutia v dôsledku vyhovenia žalobnému dôvodu zohľadnenému ex offo, ktorá – ako vyplýva z bodu 90 napadnutého rozsudku – bola prejednaná v konaní pred Všeobecným súdom v rámci diskusie týkajúcej sa tohto žalobného dôvodu.

67.

Po druhé, ak – ako vyplýva z úvah uvedených v bodoch 58 a 59 vyššie – je žalobca oprávnený napadnúť v odvolaní právne dôsledky, ktoré Všeobecný súd vyvodil z vyhovenia žalobnému dôvodu (v prejednávanom prípade žalobnému dôvodu zohľadnenému ex offo), taký žalobca musí byť logicky oprávnený domáhať sa, aby Súdny dvor – pokiaľ prípadne vyhovie jeho odvolaniu – sám vyvodil príslušné právne dôsledky, ktoré vyplývajú z vyhovenia tomuto žalobnému dôvodu.

68.

V tejto súvislosti je nepochybné, že ak by Súdny dvor vyhovel odvolaniu spoločnosti BA a konštatoval, že Všeobecný súd vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia, ktoré mu táto spoločnosť vytýka, nevyhnutne by z toho vyplývalo, že sporné rozhodnutie treba zrušiť v celom rozsahu. ( 35 )

69.

Úplné zrušenie sporného rozhodnutia je preto v prejednávanom prípade len nevyhnutným právnym dôsledkom prípadného vyhovenia odvolacím návrhom spoločnosti BA (spomenutým v bodoch 21 a 55 vyššie), a teda aj prípadného zrušenia napadnutého rozsudku.

70.

Za týchto podmienok si v rámci mimoriadne špecifických okolností, ktorými sa vyznačuje prejednávaná vec, nemyslím, že článok 170 ods. 1 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora bráni prípustnosti odvolania.

71.

Z toho vyplýva, že odvolanie spoločnosti BA je podľa môjho názoru prípustné.

72.

V rámci svojho prvého odvolacieho dôvodu BA tvrdí, že Všeobecný súd vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia, keď sa domnieval, že je viazaný zásadou ne ultra petita, keď ex offo konštatoval existenciu podstatných vád týkajúcich sa verejného poriadku, ktorými bolo poznačené celé sporné rozhodnutie.

73.

Podľa spoločnosti BA v prípade, ak súd Únie zohľadní ex offo otázku týkajúcu sa verejného poriadku, obmedzenia inter partes spojené so zásadou ne ultra petita sa prestanú uplatňovať. V takom prípade musí mať uvedený súd právomoc sformulovať výrok rozsudku spôsobom, ktorý považuje za vhodný, a pri výkone tejto právomoci by nemal byť obmedzený návrhmi niektorého z účastníkov konania.

74.

BA sa domnieva, že ak je súd Únie vo veci, ktorej predmetom je otázka týkajúca sa verejného poriadku, oprávnený odkloniť sa od dôvodov uvedených účastníkmi konania, musí byť rovnako oprávnený odkloniť sa aj od ich návrhov. Len tak môže sformulovať primeraný výrok vo svojom rozsudku a účinne napraviť konštatované porušenia verejného poriadku.

75.

Dôsledky zohľadnenia dôvodov týkajúcich sa verejného poriadku ex offo Všeobecným súdom nemôžu byť podmienené individuálnymi záujmami účastníkov konania. Nemôžu závisieť ani od prípadnej zmeny návrhov účastníkov konania v priebehu konania. Také riešenie by tiež znamenalo, že otázky týkajúce sa verejného poriadku by sa zverili do rúk účastníkov konania.

76.

Okrem toho v rámci zohľadnenia neskorších vnútroštátnych konaní o náhradu škody v napadnutom rozsudku Všeobecný súd svojvoľne odlíšil situáciu spoločnosti BA (vo vzťahu ku ktorej bolo sporné rozhodnutie zrušené len čiastočne) od situácie ostatných leteckých spoločností, ktoré tiež napadli uvedené rozhodnutie (vo vzťahu ku ktorým bolo toto rozhodnutie zrušené v celom rozsahu), hoci všetci žalobcovia sa nachádzali v rovnakej situácii, pokiaľ ide o podstatnú vadu odôvodnenia, ktorú ex offo konštatoval Všeobecný súd.

77.

Napokon prístup Všeobecného súdu vyvoláva obavy so zreteľom na výkon spravodlivosti, lebo nabáda žalobcov, aby bez odôvodnenia systematicky formulovali svoje návrhy široko, aby mohli dosiahnuť zrušenie vo väčšom rozsahu v prípade, ak by súd Únie ex offo zohľadnil dôvod týkajúci sa verejného poriadku.

78.

Komisia nesúhlasí s tvrdeniami spoločnosti BA. Konkrétne sa domnieva, že názor spoločnosti BA znamená popretie zásad vyjadrených v judikatúre založenej na rozsudku Komisia/AssiDomän Kraft Products a i. (ďalej len „vec AssiDomän“) ( 36 ). Rozdiel medzi vecou AssiDomän a prejednávanou vecou je len otázkou miery. Zatiaľ čo vo veci AssiDomän niektorí adresáti rozhodnutia Komisie nenapadli toto rozhodnutie, v prejednávanom prípade BA v konaní pred Všeobecným súdom spochybnila len niektoré aspekty sporného rozhodnutia.

79.

Vychádzal Všeobecný súd z nesprávneho právneho posúdenia, keď sa domnieval, že v prejednávanom prípade je viazaný zásadou ne ultra petita? Mohol, či dokonca musel vyvodiť všetky právne dôsledky vyplývajúce z vady odôvodnenia týkajúcej sa verejného poriadku nastolenej ex offo, ktorou bolo poznačené celé sporné rozhodnutie, a v celom rozsahu zrušiť toto rozhodnutie aj napriek návrhom spoločnosti BA, ktoré sa týkali len jeho čiastočného zrušenia?

80.

Ako som poznamenal v bodoch 5 a 6 vyššie, tieto otázky svedčia o napätí medzi rôznymi, niekedy aj protichodnými právnymi požiadavkami. Odpoveď na ne teda závisí od vzájomného vzťahu medzi týmito požiadavkami a od vyváženia zásad, z ktorých tieto požiadavky vychádzajú.

81.

Za týchto podmienok budem vychádzať z analýzy dosahu a dôvodu existencie týchto zásad a požiadaviek a následne navrhnem odpoveď na uvedené otázky.

82.

V prvom rade je potrebné charakterizovať zásadu ne ultra petita, na ktorú sa Všeobecný súd odvolal ako na obmedzenie svojej zrušovacej právomoci v prejednávanom prípade.

83.

Zásada ne ultra petita, ktorá vyplýva z pravidla „ne eat iudex ultra petita partium“, zakazuje súdu prejednávajúcemu žalobu o neplatnosť ísť nad rámec návrhov účastníkov konania. ( 37 ) Podľa ustálenej judikatúry vzhľadom na to, že súd Únie nemôže rozhodnúť ultra petita, výrok o zrušení nemôže ísť nad rámec zrušenia navrhovaného žalobcom. ( 38 )

84.

Zásada ne ultra petita je odvodená od dispozičnej zásady, ktorou sa spravuje konanie o zákonnosti na súdoch Únie. Podľa dispozičnej zásady procesná iniciatíva prináleží účastníkom konania, ktorí určujú predmet konania, a preto súd musí rozhodnúť o všetkých návrhoch, ktoré mu boli predložené, a len o návrhoch, ktoré mu boli predložené (teda ne ultra petita). ( 39 )

85.

Dispozičná zásada a zásada ne ultra petita, ktorá je od nej odvodená, sa vo všeobecnosti považujú za vyjadrenie súkromnej autonómie jednotlivcov. Otázka, či a do akej miery určitý subjekt uplatní svoje právo na súde, totiž v konečnom dôsledku závisí od jeho vlastnej vôle. Také poňatie však platí predovšetkým v rámci občianskeho súdneho konania. ( 40 )

86.

Vo verejnoprávnych konaniach však dispozičná zásada a zásada ne ultra petita – a obmedzenia právomoci súdu, ktoré z nich vyplývajú – majú odlišný dosah. ( 41 ) Tieto zásady treba konkrétne vnímať v súvislosti s rozhodnutím upraviť konanie o zákonnosti v práve Únie ako konanie, ktoré je podmienené podaním žaloby.

87.

Z článku 263 druhého až štvrtého odseku ZFEÚ vyplýva, že súd Únie má právomoc skúmať zákonnosť aktov prijatých orgánmi, úradmi alebo agentúrami Únie len v prípade, ak – a v rozsahu, v akom – má prejednať žalobu podanú jedným zo subjektov oprávnených podať ju v zmysle týchto ustanovení.

88.

Bez takej žaloby súd Únie vôbec nemá právomoc ex offo overiť zákonnosť aktov prijatých orgánmi, úradmi alebo agentúrami Únie. ( 42 )

89.

Inak povedané, právomoc súdu Únie preskúmať zákonnosť činnosti inštitúcií Únie závisí od existencie a od rozsahu žaloby o neplatnosť podanej jedným zo subjektov uvedených v článku 263 ZFEÚ. Ak súdu nie je predložená taká žaloba, nemôže zasiahnuť do pôsobnosti iných orgánov, úradov alebo agentúr Únie a spochybniť zákonnosť aktov, ktoré prijali. ( 43 )

90.

Z tohto hľadiska obmedzenia právomoci súdu vyplývajúce zo zásady ne ultra petita ako vyjadrenia dispozičnej zásady súvisia nielen so súkromnou autonómiou, ale aj so zásadou deľby právomocí, ktorou sa vyznačuje fungovanie každého právneho štátu a ktorá sa na úrovni Únie premieta do zásady inštitucionálnej rovnováhy, z ktorej vyplýva, že každá inštitúcia pri výkone svojich právomocí rešpektuje právomoci ostatných inštitúcií. ( 44 )

91.

Pokiaľ ide zásadu ne ultra petita, je potrebné ešte poznamenať, že – ako vyplýva z jej názvu (ne ultra„petita“) – táto zásada súvisí s petitom, a teda s návrhmi účastníkov konania uvedenými v ich podaniach. Súdny dvor sa však niekedy odvoláva na túto zásadu aj v súvislosti s dôvodmi uvedenými účastníkmi konania na podporu ich návrhov. Konkrétne sa na ňu odvoláva vzhľadom na zákaz, aby súd skúmal dôvody, ktoré účastníci konania neuviedli, práve s výnimkou dôvodov, ktoré súd môže, či dokonca musí vziať do úvahy ex offo. ( 45 )

92.

Z tohto hľadiska zohľadnenie dôvodu týkajúceho sa verejného poriadku ex offo možno považovať za výnimku zo zásady ne ultra petita chápanej v širokom zmysle (teda tak, že sa vzťahuje nielen na petit, ale aj na dôvody uvedené na jeho podporu). Existencia právomoci zohľadniť tieto dôvody ex offo však nevyhnutne neznamená, že v prípade, ak súd Únie uplatní túto právomoc, môže vydať rozhodnutie, ktoré ide nad rámec návrhov účastníkov konania. Sú to totiž dve rôzne otázky. ( 46 )

93.

Možnosť jedného zo subjektov uvedených v článku 263 ZFEÚ podať na súde Únie návrh na preskúmanie zákonnosti aktu Únie podlieha časovému obmedzeniu: žaloba sa musí podať v lehote stanovenej v šiestom odseku uvedeného článku.

94.

V tejto súvislosti z judikatúry vyplýva, že rozhodnutie, ktoré osoba, ktorej je určené, nenapadla v lehote stanovenej v tomto ustanovení, sa voči nej stáva konečným. ( 47 )

95.

Súdny dvor tiež uviedol, že táto lehota a dôsledok jej uplynutia, teda nadobudnutie konečnej platnosti, majú chrániť verejné záujmy a že z toho dôvodu je táto lehota kogentná a ani účastníci konania, ani súd o nej nerozhodujú, pričom jej dodržiavanie musí súd Únie skúmať aj bez návrhu. ( 48 )

96.

Táto judikatúra je založená najmä na úvahe, že cieľom lehôt na podanie žaloby je zabezpečiť právnu istotu a zabrániť časovo neobmedzenému spochybňovaniu aktov Únie, ktoré majú právne účinky, ako aj na požiadavkách riadneho výkonu spravodlivosti a hospodárnosti konania. ( 49 )

97.

Zásady vyjadrené v tejto judikatúre sa pritom neuplatňujú len v prípadoch žaloby, ktorou sa navrhuje úplné zrušenie aktu, ale platia aj v prípade návrhu na čiastočné zrušenie. V prípade podania žaloby, ktorou sa navrhuje čiastočné zrušenie aktu, sa teda oddeliteľné časti ( 50 ) tohto aktu, ktoré neboli napadnuté v lehote na podanie žaloby, stávajú konečnými, a to najmä vo vzťahu k osobe, ktorej je tento akt určený.

98.

Okrem toho, ako som poznamenal v bode 43 vyššie, požiadavky verejného poriadku súvisiace s dodržaním lehoty na podanie žaloby tvoria základ zásadnej nemennosti návrhov účastníkov konania v konaní o neplatnosť. Práve uplynutie tejto lehoty má za následok, že návrhy sú v zásade ustálené, a teda je s konečnou platnosťou vymedzený predmet konania. Ak by sa totiž umožnilo žalobcovi rozšíriť rozsah svojich návrhov po uplynutí lehoty na podanie žaloby, v podstate by to znamenalo umožniť mu obísť túto lehotu a navrhnúť zrušenie iného aktu (alebo inej časti aktu), hoci lehota na spochybnenie zákonnosti tohto aktu (alebo tejto časti aktu) uplynula a tento akt (alebo táto časť aktu) sa stal voči nemu konečným. ( 51 )

99.

Napokon treba ešte poznamenať, že z dôvodu požiadaviek právnej istoty, na ktorých sú založené predpisy týkajúce sa procesných lehôt, Súdny dvor uplatňuje tieto predpisy mimoriadne reštriktívne, pričom výnimky pripúšťa len za celkom mimoriadnych okolností. ( 52 )

100.

Požiadavka ochrany zákonnosti vyžaduje, aby súd Únie pri plnení svojej základnej úlohy, ktorou je zabezpečiť dodržiavanie práva Únie a ktorú mu priznáva článok 19 ZFEÚ, nemusel zohrávať výlučne pasívnu úlohu, pretože inak by mohol byť nútený založiť svoje rozhodnutie na chybných právnych úvahách. Niektoré procesné predpisy a judikatúra mu preto priznali právomoc zohľadniť ex offo právne dôvody označované ako dôvody týkajúce sa verejného poriadku, ktoré mu dovoľujú ísť nad rámec dôvodov a tvrdení uvedených účastníkmi konania. Ide o prípady týkajúce sa tak otázok súvisiacich s konaním vedeným na súde Únie ( 53 ), ako aj o otázky spojené so zákonnosťou napadnutého aktu ( 54 ).

101.

Vo všeobecnosti prináleží súdu Únie prihliadnuť ex offo na porušenie pravidla právneho poriadku Únie, ktoré sa zdá dostatočne dôležité na to, aby sa považovalo za dôvod verejného poriadku a aby odôvodňovalo jeho sankcionovanie ex offo. Ak sa totiž konštatuje porušenie takého pravidla, nie je dôležité, či tento akt rovnako vykazuje nedostatky, ktoré uviedol žalobca na podporu svojho návrhu na zrušenie, lebo ochrana verejného poriadku Únie umožňuje súdu posudzujúcemu otázky zákonnosti, či dokonca ukladá, aby konštatoval, že predmetný akt vykazuje nedostatok, ktorý v každom prípade znamená jeho zrušenie. ( 55 )

102.

Súdny dvor nikdy presne nevymedzil pojem dôvod týkajúci sa verejného poriadku ani abstraktne nestanovil kritériá umožňujúce určiť, či ide o dôvod verejného poriadku. Usmernenia vyplývajúce z judikatúry však umožňujú s určitou mierou presnosti vymedziť tieto kritériá, pokiaľ ide o právny poriadok Únie.

103.

Ako som už viackrát zdôraznil ( 56 ), v tomto smere sa stotožňujem s prístupom, ktorý navrhol generálny advokát Jacobs v návrhoch, ktoré predniesol vo veci Salzgitter/Komisia (C‑210/98 P, EU:C:2000:172) ( 57 ). Podľa môjho názoru o dôvod týkajúci sa verejného poriadku ide vtedy, keď po prvé porušené pravidlo má slúžiť základnému cieľu alebo základnej hodnote právneho poriadku Únie a pri dosiahnutí tohto cieľa alebo tejto hodnoty má zásadnú úlohu a po druhé toto pravidlo bolo stanovené v záujme tretích osôb alebo verejnosti všeobecne, a nie iba v záujme bezprostredne dotknutých osôb.

104.

Ide teda o požiadavku zákonnosti, ktorú by bolo možné vymedziť ako „posilnenú“, lebo súvisí s ochranou „verejného poriadku“, teda s ochranou základných hodnôt právneho poriadku Únie v záujme tretích osôb alebo verejnosti všeobecne, ktorá odôvodňuje právomoc/povinnosť súdu Únie zohľadniť ex offo dôvody týkajúce sa verejného poriadku, a to aj nad rámec dôvodov, ktoré účastníci konania uviedli v konaní pred ním na podporu svojich návrhov.

105.

Odôvodňuje taká „posilnená“ požiadavka zákonnosti, ktorá súvisí s ochranou verejného poriadku, na ktorej je založená právomoc súdu Únie ex offo zohľadniť právny dôvod, tiež rozšírenie jeho zrušovacej právomoci nad rámec návrhov žalobcu? Dovoľuje táto požiadavka súdu spochybniť časti rozhodnutia, ktoré sa vzhľadom na to, že neboli napadnuté žalobou, stali voči žalobcovi konečnými?

106.

Odpoveď na tieto otázky závisí v konečnom dôsledku od výberu tej z vyššie opísaných predmetných požiadaviek, ktorá má mať prednosť.

107.

Pokiaľ ide o tento výber, Súdny dvor má podľa môjho názoru v zásade tri možnosti, pričom z dôvodov, ktoré podrobne opíšem nižšie, považujem za presvedčivú len tretiu možnosť.

108.

Prvá možnosť spočíva v uznaní názoru spoločnosti BA a uprednostnení „posilnenej“ požiadavky zákonnosti, pričom sa súdu prizná právomoc ísť nad rámec návrhov účastníkov konania, ak prihliadne na dôvod týkajúci sa verejného poriadku. Nemožno poprieť, že taký prístup má určitú logiku. Pokiaľ je totiž porušené pravidlo také dôležité, že sa považuje za pravidlo týkajúce sa verejného poriadku a možno naň prihliadnuť ex offo, súd musí byť schopný napraviť protiprávnosť vyplývajúcu z jeho porušenia, a to bez ohľadu na návrhy účastníkov konania. Tento prístup je v súlade s právomocou súdu zohľadniť ex offo dôvody týkajúce sa verejného poriadku, ktorá – ako som poznamenal v bodoch 91 a 92 vyššie – predstavuje výnimku zo zásady ne ultra petita chápanej v širokom zmysle. Hoci má tento prístup určitú oporu v judikatúre, táto judikatúra je implicitná, izolovaná, neaktuálna a podľa všetkého obmedzená na spory týkajúce sa verejnej služby. ( 58 )

109.

Druhou možnosťou je dovoliť účastníkom konania, aby v rámci svojich stanovísk (ktoré sú nevyhnutné na dodržanie kontradiktórnosti ( 59 )) k dôvodu, ktorý súd Únie zamýšľa zohľadniť ex offo, prispôsobili rozsah svojich návrhov vzhľadom na tento dôvod.

110.

Tretia možnosť, ktorú si zvolil Všeobecný súd, ktorú presadzuje Komisia a ku ktorej sa prikláňam aj ja, spočíva v uprednostnení požiadaviek spojených so zásadou ne ultra petita a s právnou istotou (v súvislosti s dodržaním lehoty na podanie žaloby), pričom zrušovacia právomoc súdu sa obmedzí na návrhy účastníkov konania.

111.

V tejto súvislosti považujem za vhodné uviesť nasledujúce úvahy.

112.

Po prvé je potrebné posúdiť vec AssiDomän, o relevantnosti ktorej diskutovali účastníci konania. V rozsudku týkajúcom sa tejto veci, ktorej predmetom bola tiež zákonnosť rozhodnutia v oblasti protisúťažných kartelov, Súdny dvor rozhodol, že zrušenie rozhodnutia vyhlásené rozsudkom voči žalobcovi nemá vplyv na platnosť iného rozhodnutia, ktoré je rovnaké alebo podobné a ktoré trpí tou istou vadou, a je určené inému adresátovi, ktorý ho v lehote na podanie žaloby nenapadol. ( 60 ) Na účely odôvodnenia tohto riešenia Súdny dvor poukázal na zásadu ne ultra petita a na požiadavky právnej istoty, z ktorých vychádza dodržiavanie lehôt na podanie žaloby.

113.

Je pravda, že existujú určité rozdiely medzi prejednávanou vecou a vecou AssiDomän. Po prvé vo veci AssiDomän protiprávnosť, ktorou bolo poznačené rozhodnutie Komisie, nevyplývala – tak ako v prejednávanom prípade – z porušenia pravidla verejného poriadku. ( 61 ) Po druhé vec AssiDomän sa týkala situácie, v ktorej určité spoločnosti nepodali nijakú žalobu proti rozhodnutiu, ktoré im bolo určené a ktorého preskúmania sa domáhali po uplynutí lehoty na podanie žaloby, pričom žiadali, aby sa v ich prospech rozšírilo konštatovanie o protiprávnosti, ku ktorému dospel Súdny dvor v rámci žaloby podanej iným adresátom tohto rozhodnutia. Naproti tomu, v prejednávanej veci BA spochybnila na súde – a to v stanovenej lehote na podanie žaloby ‐ zákonnosť sporného rozhodnutia, resp. presnejšie iba jeho časti.

114.

Napriek týmto rozdielom je však vec AssiDomän podľa môjho názoru relevantná pre posúdenie prejednávanej veci, keďže Súdny dvor v uvedenej veci uskutočnil jednoznačnú voľbu: pri vyvážení požiadavky ochrany zákonnosti s požiadavkou právnej istoty uprednostnil túto druhú požiadavku. ( 62 )

115.

Prejednávaná vec má pritom určité spoločné znaky s vecou AssiDomän. Aj v tomto prípade si odporujú na jednej strane požiadavka ochrany zákonnosti (ktorá je v rámci prejednávanej veci spojená s verejným poriadkom) a na druhej strane požiadavka (ktorá je tiež požiadavkou verejného poriadku) právnej istoty, súvisiaca s nadobudnutím konečnej platnosti častí sporného rozhodnutia voči spoločnosti BA, ktoré táto spoločnosť nenapadla v lehote na podanie žaloby. V prejednávanej veci sa však okrem tejto poslednej uvedenej požiadavky – na rozdiel od veci AssiDomän – uplatní aj požiadavka obmedzenia zrušovacej právomoci súdu, ktorá vyplýva zo zásady ne ultra petita, ktorú som opísal v bodoch 82 až 90 vyššie.

116.

Po druhé Súdny dvor vo svojej judikatúre vymedzil situáciu, v ktorej požiadavky zákonnosti týkajúce sa verejného poriadku musia mať prednosť pred požiadavkami právnej istoty (ako aj pred požiadavkami súvisiacimi so zásadou ne ultra petita).

117.

Ide o prípad, keď je akt poznačený vadou, ktorej závažnosť je taká zjavná, že právny poriadok Únie ju nemôže tolerovať, takže tento akt sa musí považovať za ničotný. Súdny dvor uznal, že súd Únie je v takom prípade oprávnený konštatovať, že tento akt nevyvoláva žiadny právny účinok, aj keď bol napadnutý po uplynutí lehoty na podanie žaloby. ( 63 ) Hoci Súdny dvor ešte nemal príležitosť výslovne to spresniť, je potrebné konštatovať, že v takom výnimočnom prípade je súd oprávnený konštatovať neexistenciu napadnutého aktu, a to aj nad rámec návrhov účastníkov konania na základe výnimky zo zásady ne ultra petita.

118.

Súdny dvor však výslovne uviedol, že závažnosť následkov, ktoré sa spájajú s konštatovaním neexistencie aktu inštitúcií Únie, si z dôvodov právnej istoty vyžaduje, aby k tomuto konštatovaniu dochádzalo iba v skutočne výnimočných prípadoch ( 64 ), v ktorých je predmetný akt poznačený zvlášť závažnými a zjavnými vadami ( 65 ).

119.

Len v takých výnimočných prípadoch teda – v rozpore s prístupom zaujatým vo veci AssiDomän – požiadavka ochrany zákonnosti môže odôvodniť, aby súd Únie bol oprávnený prekročiť hranice vymedzené predpismi, ktoré obmedzujú jeho úlohu týkajúcu sa preskúmavania zákonnosti, vyplývajúce najmä z požiadavky rešpektovania stability právnych vzťahov spomenutej v bodoch 94 až 98 vyššie, ako aj z požiadavky inštitucionálnej rovnováhy uvedenej v bode 90 vyššie.

120.

Konštatovanie vady odôvodnenia, ktorá má vplyv na rozhodnutie určené adresátovi, aj keď táto vada predstavuje závažnú vadu, ktorou môže byť poznačený celý napadnutý akt, pritom podľa môjho názoru nemôže spadať – pokiaľ nie sú splnené podmienky na konštatovanie neexistencie tohto aktu ( 66 ) – pod jeden z výnimočných prípadov, v súvislosti s ktorými Súdny dvor uznal, že môžu odôvodniť prekročenie uvedených hraníc.

121.

Je pravda, že požiadavka zákonnosti, ktorú som označil za „posilnenú“, lebo súvisí s tým, že porušené pravidlo je pravidlom verejného poriadku, odôvodňuje, aby súd konštatoval takú vadu ex offo. Táto požiadavka však podľa môjho názoru neodôvodňuje, aby súd mohol prekročiť hranice svojej právomoci, ktoré sú v danom prípade vymedzené návrhom na súdnu ochranu podaným žalobcom, ktorý je špecifikovaný v jeho žalobných návrhoch, a tým spochybniť konečnú platnosť tých častí rozhodnutia voči žalobcovi, ktoré neboli napadnuté.

122.

V tejto súvislosti je potrebné poukázať na to, že samotný adresát rozhodnutia, proti ktorému smeruje žaloba, tým, že vo svojich návrhoch spresnil rozsah svojej potreby súdnej ochrany, v danom prípade určil hranice rozhodovania súdu.

123.

Z tohto hľadiska skutočnosť, že súd ex offo zohľadnil dôvod týkajúci sa verejného poriadku, podľa môjho názoru tiež nemôže odôvodniť zmenu týchto hraníc v priebehu konania. Po prvé z judikatúry spomenutej v bode 95 vyššie vyplýva, že súd nerozhoduje o lehotách na podanie žaloby. Po druhé dôvod, ktorý mohol uviesť samotný žalobca, nepredstavuje novú okolnosť, ktorá by mohla odôvodniť zmenu návrhov. ( 67 ) Z týchto dôvodov nesúhlasím s druhou možnosťou, ktorú som spomenul v bode 109 vyššie.

124.

V tejto súvislosti je potrebné poukázať na to, že – ako vyplýva z bodu 45 vyššie a z bodu 90 napadnutého rozsudku – pre prípadnú zmenu návrhov v každom prípade platia veľmi prísne formálne požiadavky, ktoré – ako konštatoval Všeobecný súd – BA v prejednávanom prípade nesplnila.

125.

Z toho vyplýva, že Všeobecný súd podľa môjho názoru nevychádzal z nesprávneho právneho posúdenia keď sa pri vyvodení dôsledkov z vady odôvodnenia sporného rozhodnutia, ktorú konštatoval, domnieval, že jeho právomoci sú obmedzené návrhmi, ktoré BA uviedla vo svojej žalobe.

126.

Je pravda, že v prípade, o aký ide v prejednávanej veci, v ktorom si odporujú základné zásady právneho poriadku a je potrebné uprednostniť jednu z nich, žiadne riešenie nebude úplne uspokojivé. Vo veci vec AssiDomän prístup, ktorý zaujal Súdny dvor, viedol k tomu, že rozhodnutie poznačené vadou, ktoré sa však stalo konečným, ďalej vyvolávalo právne účinky. Podobný výsledok nastane v prejednávanej veci: časť sporného rozhodnutia, ktorá nebola napadnutá žalobou, bude ďalej vyvolávať právne účinky, aj keď je protiprávna. Tak ako vo veci AssiDomän však tento výsledok bude len dôsledkom toho, že BA sa rozhodla nenapadnúť túto časť sporného rozhodnutia.

127.

Napokon treba ešte stručne preskúmať ostatné tvrdenia uvedené spoločnosťou BA, ktoré nemôžu spochybniť riešenie, ktoré navrhujem.

128.

V prvom rade si nemyslím, že prístup, ktorý zaujal Všeobecný súd, spôsobil porušenie zásady rovnosti zaobchádzania. Je totiž nepochybné, že BA sa nenachádzala v rovnakej situácii ako ostatní dopravcovia, ktorí napadli sporné rozhodnutie a vo vzťahu ku ktorým Všeobecný súd rozhodol o úplnom zrušení tohto rozhodnutia. Títo dopravcovia – na rozdiel od spoločnosti BA – sa totiž vo svojich návrhoch domáhali úplného zrušenia sporného rozhodnutia.

129.

Pokiaľ ide ďalej o konania o náhradu škody na vnútroštátnych súdoch, ktoré Všeobecný súd spomenul v bodoch 39 až 42 napadnutého rozsudku, nemyslím si, že by mohli nejakým spôsobom odôvodniť, aby súd Únie bol oprávnený rozhodnúť ultra petita. Prípadný vznik občianskoprávnej zodpovednosti za škodu spôsobenú protisúťažným správaním žalobcu totiž v zásade nemôže zohrávať nijakú úlohu pri výkone právomocí, ktoré súdu Únie vyplývajú z článku 263 ZFEÚ.

130.

Napokon tvrdenie spoločnosti BA, spomenuté v bode 77 vyššie, týkajúce sa prípadných obáv so zreteľom na riadny výkon spravodlivosti tiež nemožno uviesť na odôvodnenie výnimky z obmedzenia právomoci súdu rozhodnúť ultra petita. V tejto súvislosti treba po prvé uviesť, že ak účastník konania predloží návrhy, ktoré vôbec nie sú podložené dôvodmi uvedenými v jeho žalobe, tieto návrhy budú jednoducho zamietnuté. Po druhé práve rozsah návrhu (a teda rozsah navrhovaného zrušenia) vymedzuje petit, a to bez ohľadu na to, či sú dôvody uvedené na podporu návrhov opodstatnené. Aj keď teda dôvody uvedené na podporu návrhu na zrušenie nie sú opodstatnené, súd môže bezpochyby zrušiť napadnutý akt v medziach petitu, ak ex offo zohľadní dôvod týkajúci sa verejného poriadku, ktorý má za následok zrušenie predmetného aktu.

131.

Z toho vyplýva, že podľa môjho názoru treba prvý odvolací dôvod spoločnosti BA zamietnuť.

132.

V rámci svojho druhého odvolacieho dôvodu BA tvrdí, že aj keby sa konštatovalo, že Všeobecný súd tým, že sa opieral o zásadu ne ultra petita, nevychádzal z nesprávneho právneho posúdenia, tento súd tým, že obmedzil rozsah zrušenia na návrhy uvedené v žalobe, v každom prípade porušil zásadu účinnej súdnej ochrany stanovenú v článku 47 Charty, ktorá má vyššiu právnu silu.

133.

Podľa spoločnosti BA tak z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva ( 68 ), ako aj z judikatúry Súdneho dvora ( 69 ) vyplýva, že uvedená zásada vyžaduje plné a úplné právne a vecné preskúmanie rozhodnutia Komisie, ktorým sa sankcionuje správanie v rozpore s pravidlami hospodárskej súťaže. Toto preskúmanie musí zahŕňať aj právomoc zrušiť toto rozhodnutie.

134.

BA poznamenáva, že Všeobecný súd v napadnutom rozsudku konštatoval rozpory, ktoré mali vplyv na sporné rozhodnutie, a uznal, že tieto rozpory narušili jej právo na obhajobu a zabránili súdu vo vykonaní jeho preskúmania. Všeobecný súd však vo výroku napadnutého rozsudku nevyvodil z týchto konštatovaní nevyhnutné dôsledky. Tým porušil zásadu účinnej súdnej ochrany. Tieto rozpory vyvolávajú mimoriadne vážne problémy vo vnútroštátnych konaniach o náhradu škody súvisiacich s konštatovaniami uvedenými v spornom rozhodnutí.

135.

Komisia tvrdí, že druhý odvolací dôvod spoločnosti BA nie je opodstatnený.

136.

Súdny dvor rozhodol, že súdne preskúmanie rozhodnutí Komisie, ktorými sa sankcionuje protisúťažné správanie, upravené Zmluvami ‐ ktoré spočíva v preskúmaní zákonnosti podľa článku 263 ZFEÚ, doplnenom neobmedzenou súdnou právomocou, pokiaľ ide o sumu pokuty, stanovenou v článku 31 nariadenia (ES) č. 1/2003 ( 70 ) ‐ nie je v rozpore s požiadavkami zásady účinnej súdnej ochrany podľa článku 47 Charty. ( 71 )

137.

Poukázal však na to, že táto zásada vyžaduje, aby súd Únie vykonal plné a úplné právne a vecné preskúmanie rozhodnutia Komisie a aby mal právomoc najmä zrušiť toto rozhodnutie. ( 72 )

138.

V tom istom kontexte Súdny dvor tiež poznamenal, že konanie pred súdmi Únie je kontradiktórne a že s výnimkou dôvodov verejného poriadku, medzi ktoré patrí neexistencia odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, ktoré je súd povinný preskúmavať ex offo, prináleží žalobcovi, aby uviedol žalobné dôvody proti dotknutému rozhodnutiu a predložil dôkazy na podporu týchto dôvodov. ( 73 )

139.

Súdny dvor navyše rozhodol, že absencia ex offo preskúmania celého napadnutého rozhodnutia neporušuje zásadu účinnej súdnej ochrany. Na účely rešpektovania tejto zásady nie je nevyhnutné, aby súd Únie, ktorý je síce povinný odpovedať na predložené dôvody a vykonať právne aj vecné preskúmanie, bol tiež povinný ex offo opätovne prešetriť celý spis. ( 74 )

140.

Napokon z judikatúry Súdneho dvora tiež vyplýva, že právo na účinnú súdnu ochranu nie je vôbec dotknuté striktným uplatnením právnej úpravy Únie týkajúcej sa procesných lehôt, ktorá zodpovedá požiadavke právnej istoty a potrebe zabrániť akejkoľvek diskriminácii alebo akémukoľvek svojvoľnému zaobchádzaniu pri výkone spravodlivosti. ( 75 ) Uvedené dôvody právnej istoty totiž odôvodňujú, aby lehota na podanie žaloby predstavovala obmedzenie nevyhnutne spojené s právom na prístup k súdu. ( 76 )

141.

Z judikatúry, ktorú som citoval vyššie, pritom vyplýva, že hoci zásada účinnej súdnej ochrany zaručená článkom 47 Charty vyžaduje, aby súd Únie vykonal plné a úplné právne a vecné preskúmanie rozhodnutí Komisie, ktorými sa sankcionuje protisúťažné správanie a ktorých zákonnosť je spochybnená v konaní pred ním, účinnosť tohto súdneho preskúmania nebráni tomu, aby jeho vykonanie bolo obmedzené určitými procesnými predpismi, ktoré zodpovedajú rôznym zásadným požiadavkám.

142.

Na jednej strane z kontradiktórnosti konania pred súdmi Únie a z toho, že na dodržanie práva zaručeného článkom 47 Charty nie je nevyhnutné ex offo preskúmať celé napadnuté rozhodnutie, vyplýva, že s týmto právom je zlučiteľný systém súdneho preskúmania založený na dispozičnej zásade, v ktorom prináleží účastníkom konania určiť predmet sporu, pričom súd nemôže prekročiť hranice vymedzené účastníkmi konania. Nie je teda v rozpore so zásadou účinnej súdnej ochrany, ak je plné a úplné preskúmanie, ktoré musí vykonať súd Únie a ktoré zahŕňa právomoc zrušiť napadnuté rozhodnutie, obmedzené návrhmi účastníkov konania uvedenými v ich žalobných návrhoch.

143.

Na druhej strane vzhľadom na to, že právo na účinnú súdnu ochranu nie je dotknuté striktným uplatňovaním predpisov týkajúcich sa lehoty na podanie žaloby, dodržanie tohto práva vôbec neznamená, že na to, aby bola účastníkom konania zaručená účinná súdna ochrana, musí súd Únie prostredníctvom výnimky z uvedených predpisov ( 77 ) rozšíriť rozsah ich návrhov nad rámec ich žalobných návrhov, a tak rozšíriť rozsah svojho preskúmania nad rámec veci, ktorá mu bola predložená, a to aj v prípadoch, keď tento súd ex offo zohľadní dôvod týkajúci sa verejného poriadku a/alebo konštatuje porušenie práva na obhajobu.

144.

Z toho vyplýva, že v prejednávanom prípade Všeobecný súd na to, aby dodržal zásadu účinnej súdnej ochrany, nebol povinný prekročiť rámec návrhov, ktoré uviedla BA, a teda druhý odvolací dôvod spoločnosti BA treba zamietnuť.

145.

Za týchto podmienok sa domnievam, že odvolanie spoločnosti BA treba v celom rozsahu zamietnuť.

146.

Podľa článku 184 ods. 2 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora, ak odvolanie nie je dôvodné, Súdny dvor rozhodne o trovách konania. V zmysle článku 138 ods. 1 rokovacieho poriadku, uplatniteľného na konanie o odvolaní na základe článku 184 ods. 1 rokovacieho poriadku, Súdny dvor uloží účastníkovi konania, ktorý vo veci nemal úspech, povinnosť nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté.

147.

Ak sa Súdny dvor stotožní s mojimi závermi týkajúcimi sa odvolania spoločnosti BA, táto spoločnosť nebude mať so svojím odvolaním úspech. Keďže Komisia podala návrh v tomto zmysle, navrhujem, aby Súdny dvor uložil spoločnosti BA povinnosť nahradiť trovy odvolacieho konania.

148.

Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy navrhujem, aby Súdny dvor rozhodol takto: