1

Žalobcovia Automobile club des avocats (ACDA), Organisation des transporteurs routiers européens (OTRE), Fédération française des motards en colère (FFMC), Fédération française de motocyclisme a Union nationale des automobile clubs sú združenia na ochranu účastníkov cestnej premávky.

2

Francúzske orgány 16. mája 2014 oznámili Európskej komisii Plán rozvoja diaľnic, ktorého cieľom bolo predĺženie doby platnosti niektorých koncesií na výstavbu diaľnic ako kompenzácie zato, že dotknuté spoločnosti financovali práce, ktoré mali vykonať v rámci svojej koncesie.

3

Komisia 28. októbra 2014 prijala rozhodnutie C(2014) 7850 final týkajúce sa štátnej pomoci SA.2014/N 38271 – Francúzsko – Plán rozvoja diaľnic (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“).

4

Komisia v napadnutom rozhodnutí usúdila, že dotknuté opatrenie predstavuje štátnu pomoc v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ, ale že túto pomoc možno vyhlásiť za zlučiteľnú s vnútorným trhom v zmysle článku 106 ods. 2 ZFEÚ. Vzhľadom na to sa rozhodla nevzniesť námietky voči uvedenému opatreniu. Toto rozhodnutie prijala najmä so zreteľom na záväzky prijaté francúzskymi orgánmi.

5

Návrhom doručeným do kancelárie Všeobecného súdu 18. mája 2015 podali žalobcovia žalobu, ktorou sa začalo toto konanie.

6

Samostatným podaním doručeným do kancelárie Všeobecného súdu 3. augusta 2015 Komisia vzniesla námietku neprípustnosti na základe článku 130 ods. 1 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu.

7

Francúzska republika 7. septembra 2015 podala návrh na vstup vedľajšieho účastníka do konania na podporu návrhov Komisie.

8

Žalobcovia nepredložili pripomienky k námietke neprípustnosti.

9

Žalobcovia navrhujú, aby Všeobecný súd zrušil napadnuté rozhodnutie.

10

Komisia navrhuje, aby Všeobecný súd:

11

Na podporu námietky neprípustnosti Komisia v prvom rade tvrdí, že advokáta zastupujúceho žalobcov nemožno na účely tohto konania považovať za nezávislú tretiu osobu vo vzťahu k jednému zo žalobcov, pretože je podpredsedom predstavenstva združenia ACDA. Okrem toho žaloba nebola podaná v súlade s tretím a štvrtým odsekom článku 19 a prvým odsekom článku 21 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie, ani s článkom 73 ods. 1 rokovacieho poriadku.

12

Subsidiárne Komisia tvrdí, že žalobcovia a ich členovia nemajú aktívnu legitimáciu na podanie žaloby v zmysle článku 263 štvrtého odseku ZFEÚ z dôvodu, že po prvé nie sú osobne dotknutí napadnutým rozhodnutím, a po druhé toto rozhodnutie nie je regulačným aktom, ktorý nevyžaduje vykonávacie opatrenia.

13

Podľa článku 130 ods. 1 a 7 rokovacieho poriadku môže Všeobecný súd rozhodnúť o neprípustnosti alebo nepríslušnosti pred prejednaním veci samej v prípade, ak o to žalovaný požiada.

14

V prejednávanej veci sa Všeobecný súd považuje za dostatočne oboznámený so spisovým materiálom a rozhodol, že nie je potrebné pokračovať v konaní.

15

Všeobecný súd sa domnieva, že keďže hlavné tvrdenie Komisie, pokiaľ by sa uznalo, by mohlo mať za následok neprípustnosť žaloby iba vo vzťahu k jednému zo žalobcov, je vhodné preskúmať najprv námietku neprípustnosti, ktorú Komisia vzniesla subsidiárne.

16

Podľa článku 263 štvrtého odseku ZFEÚ „akákoľvek fyzická alebo právnická osoba môže za podmienok ustanovených v prvom a druhom odseku podať žalobu proti aktom, ktoré sú jej určené alebo ktoré sa jej priamo a osobne týkajú, ako aj voči regulačným aktom, ktoré sa jej priamo týkajú a nevyžadujú vykonávacie opatrenia“.

17

Článok 263 štvrtý odsek ZFEÚ tak rozlišuje tri prípady, v ktorých je možné vyhlásiť žalobu o neplatnosť podanú fyzickou alebo právnickou osobou za prípustnú, takže treba preskúmať, či v prejednávanej veci nastal niektorý z týchto prípadov a vyjadriť sa k námietke Komisie.

18

Keďže je zjavné, že napadnuté rozhodnutie bolo určené francúzskym orgánom a nie žalobcom, prejednávanú žalobu nemožno považovať za prípustnú vzhľadom na prvý prípad upravený článkom 263 štvrtým odsekom ZFEÚ. Prípustnosť uvedenej žaloby je preto potrebné ďalej postupne preskúmať vzhľadom na dva ďalšie prípady upravené štvrtým odsekom tohto článku.

19

Za týchto okolností je prejednávaná žaloba vzhľadom na druhý a tretí prípad uvedený v článku 263 štvrtom odseku ZFEÚ prípustná len vtedy, keď sú žalobcovia priamo a osobne dotknutí napadnutým rozhodnutím alebo keď sú priamo dotknutí napadnutým rozhodnutím a toto rozhodnutie predstavuje regulačný akt a nevyžaduje vykonávacie opatrenia.

20

Podľa článku 263 štvrtého odseku ZFEÚ môžu fyzické alebo právnické osoby podať žalobu o neplatnosť najmä proti aktu Európskej únie, ktorý im nie je určený, pokiaľ sa ich priamo a osobne týka.

21

Podľa judikatúry subjekty, ktorým rozhodnutie nie je určené, môžu tvrdiť, že sa ich osobne týka, iba ak má toto rozhodnutie pre nich účinky z dôvodu určitých ich osobitných vlastností alebo skutkových okolností, ktoré ich odlišujú od všetkých ostatných osôb, a tým ich individualizuje obdobným spôsobom ako subjekt, ktorému je rozhodnutie určené (rozsudok z 15. júla 1963, Plaumann/Komisia, 25/62, EU:C:1963:17, s. 223).

22

Pokiaľ ide o osobnú dotknutosť, už v minulosti sa rozhodlo, že združenie poverené ochranou kolektívnych záujmov svojich členov možno považovať za osobne dotknuté konečným rozhodnutím Komisie v oblasti štátnej pomoci v dvoch prípadoch, a to po prvé, ak toto združenie môže uplatňovať vlastný záujem na podaní žaloby najmä preto, lebo jeho postavenie vyjednávača bolo ovplyvnené aktom, ktorého neplatnosť sa navrhuje, a po druhé, ak sú členovia združenia alebo niektorí z nich oprávnení samostatne konať (pozri uznesenie z 29. marca 2012, Asociación Española de Banca/Komisia, T‑236/10, EU:T:2012:176, bod 19 a citovanú judikatúru).

23

V prejednávanej veci žalobcovia vystupujú ako združenia účastníkov cestnej premávky, ktorých záujmy si dali za úlohu chrániť:

24

Žalobcovia okrem iného uviedli, že konajú vo svojom mene a v záujme svojich členov.

25

Na druhej strane však žalobcovia neposkytli žiadny dôkaz o tom, že by bol dotknutý ich vlastný záujem. Zo spisu predovšetkým nevyplýva, že by boli vedľajšími účastníkmi konania, v ktorom bolo prijaté napadnuté rozhodnutie. Celkovo nemá Všeobecný súd žiadny dôkaz, na základe ktorého by mohol dospieť k záveru, že postavenie žalobcov bolo pri akomkoľvek vyjednávaní ovplyvnené uvedeným rozhodnutím.

26

Existencia osobnej dotknutosti teda závisí od toho, či je prípustné, aby členovia žalobcov podali žalobu o neplatnosť napadnutého rozhodnutia.

27

V tejto súvislosti treba konštatovať, že v prejednávanom prípade žalobcovia nepredložili žiadny dôkaz o tom, že ich členovia sú osobne dotknutí napadnutým rozhodnutím podobným spôsobom ako subjekt, ktorému je určené.

28

Na druhej strane zo spisu vyplýva, že členovia žalobcov sú údajne dotknutí napadnutým rozhodnutím všeobecne ako účastníci cestnej a diaľničnej premávky.

29

Vo svojej žalobe žalobcovia v podstate uvádzajú, že sadzby uplatňované koncesionárskymi diaľničnými spoločnosťami sú vo Francúzsku príliš vysoké a že majú nepriaznivý vplyv na ich členov ako účastníkov tejto cestnej a diaľničnej premávky.

30

Žalobcovia predovšetkým tvrdia, že vo Francúzsku si koncesionárske diaľničné spoločnosti kompenzujú akékoľvek zvýšenie daní, poplatku za užívanie verejného majetku alebo iných poplatkov vyberaných od týchto spoločností vyšším mýtnym a všeobecne si volia zvýšenie sadzieb, ktoré je pre účastníkov nadmerné a vzhľadom na poskytovanú službu aj neprimerané.

31

Žalobcovia ďalej tvrdia, že vo Francúzsku nadmerné zisky plynúce z mýtneho, ktoré vyberajú koncesionárske diaľničné spoločnosti výmenou za ich záväzok vybudovať, financovať a prevádzkovať diaľničnú sieť, na základe ktorého im bola poskytnutá koncesia, vedú k vytvoreniu mechanizmov nadmernej kompenzácie.

32

Žalobcovia poukazujú na to, že vzhľadom na predĺženie doby platnosti koncesných zmlúv povolené Komisiou v napadnutom rozhodnutí bude táto situácia pretrvávať.

33

V tejto súvislosti treba uviesť, že dotknutosť, na ktorú sa odvolávajú žalobcovia, teda dotknutosť ich členov, sa nelíši od dotknutosti, na ktorú by sa mohli odvolávať všetci dotknutí účastníci diaľničnej premávky, keďže sadzby mýtneho uplatňované vo Francúzsku koncesionárskymi diaľničnými spoločnosťami sú neprimerane vysoké a počas obdobia, o ktoré bola predĺžená doba platnosti koncesných zmlúv, sa môžu ešte zvýšiť.

34

Z toho vyplýva, že napadnuté rozhodnutie sa nedotýka členov žalobcov z dôvodu ich určitých osobitných vlastností alebo faktických situácií, ktoré by ich individuálne odlišovali podobným spôsobom, akým by bol individualizovaný adresát tohto aktu.

35

Treba dospieť k záveru, že napadnuté rozhodnutie sa netýka osobne žalobcov, takže žalobcovia nespĺňajú požiadavku podmieňujúcu prípustnosť žaloby v druhom prípade ustanovenom v článku 263 štvrtom odseku ZFEÚ.

36

Nie je preto potrebné určiť, či sú žalobcovia, okrem iného, priamo dotknutí napadnutým rozhodnutím.

37

Podľa poslednej časti vety v článku 263 štvrtom odseku ZFEÚ akákoľvek fyzická alebo právnická osoba môže podať žalobu o neplatnosť voči regulačným aktom, ktoré sa jej priamo týkajú a nevyžadujú vykonávacie opatrenia.

38

Slovné spojenie „regulačné akty…, ktoré nevyžadujú vykonávacie opatrenia“ v zmysle článku 263 štvrtého odseku ZFEÚ, sa má vykladať vzhľadom na cieľ tohto ustanovenia, čiže tak, aby sa zabezpečilo, že jednotlivec sa bude môcť obrátiť na súd bez toho, aby bol pritom nútený porušiť právo. Ak teda právny akt má priame účinky na právnu situáciu fyzickej alebo právnickej osoby bez toho, aby si to vyžadovalo vykonávacie opatrenia, táto osoba by mohla byť zbavená účinnej súdnej ochrany, keby nemala k dispozícii možnosť priamo sa obrátiť na súd Únie s cieľom napadnúť platnosť tohto regulačného aktu. V prípade neexistencie vykonávacích opatrení totiž fyzická alebo právnická osoba, hoci priamo dotknutá predmetným aktom, by sa mohla domôcť súdneho preskúmania tohto aktu len po tom, ako porušila ustanovenia uvedeného aktu tak, že by sa odvolávala na protiprávnosť týchto ustanovení v rámci druhov súdnych konaní, ktoré môže využiť na vnútroštátnych súdoch (rozsudok z 19. decembra 2013, Telefónica/Komisia, C‑274/12 P, EU:C:2013:852, bod 27).

39

Naopak, keď regulačný akt vyžaduje vykonávacie opatrenia, je zabezpečené súdne preskúmanie (pozri v tomto zmysle rozsudky z 23. apríla 1986, Les Verts/Parlement, C‑294/83, EU:C:1986:166, bod 23; z 3. októbra 2013, Inuit Tapiriit Kanatami a i./Parlament a Rada, C‑583/11 P, EU:C:2013:625, bod 93, a z 19. decembra 2013, Telefónica/Komisia, C‑274/12 P, EU:C:2013:852, bod 28).

40

Ak vykonanie regulačného aktu prináleží inštitúciám, orgánom alebo organizáciám Únie, fyzické alebo právnické osoby môžu podať priamu žalobu na súde Únie voči vykonávacím aktom za podmienok uvedených v článku 263 štvrtom odseku ZFEÚ a na podporu tejto žaloby sa odvolať na neplatnosť predmetného základného aktu na základe článku 277 ZFEÚ (rozsudky z 23. apríla 1986, Les Verts/Parlament, C‑294/83, EU:C:1986:166, bod 23; z 3. októbra 2013, Inuit Tapiriit Kanatami a i./Parlament a Rada, C‑583/11 P, EU:C:2013:625, bod 93, a z 19. decembra 2013, Telefónica/Komisia, C‑274/12 P, EU:C:2013:852, bod 29).

41

V prípade, ak vykonanie regulačného aktu prináleží členským štátom, môžu fyzické alebo právnické osoby spochybniť platnosť vnútroštátneho vykonávacieho opatrenia pred vnútroštátnym súdom a v rámci tohto konania sa odvolať na neplatnosť základného aktu, pričom vnútroštátny súd sa v zmysle článku 267 ZFEÚ obráti v prípade potreby na Súdny dvor prostredníctvom prejudiciálnej otázky (rozsudky z 23. apríla 1986, Les Verts/Parlament, C‑294/83, EU:C:1986:166, bod 23; z 3. októbra 2013, Inuit Tapiriit Kanatami a i./Parlament a Rada, C‑583/11 P, EU:C:2013:625, bod 93, a z 19. décembra 2013, Telefónica/Komisia, C‑274/12 P, EU:C:2013:852, bod 29).

42

V prejednávanom prípade treba uviesť, že Komisia vo výrokovej časti napadnutého rozhodnutia neurčuje osobitné a konkrétne dôsledky vyhlásenia zlučiteľnosti predmetnej pomoci s vnútorným trhom ani pre príjemcov, ani pre žiadnu inú osobu, ktorá by mohla byť akokoľvek dotknutá predmetným opatrením.

43

Z napadnutého rozhodnutia však vyplýva, že koncesné zmluvy uzavreté medzi členským štátom a dotknutými koncesionárskymi diaľničnými spoločnosťami musia byť predmetom dodatkov schválených dekrétom, ktorými sa do zmlúv zahrnú podmienky plánu rozvoja, a to najmä práce, ktoré sa majú uskutočniť a predĺženie doby platnosti koncesií, opatrenia na zabezpečenie monitorovania prác a na zabránenie nadmernej kompenzácii, ako aj záväzky prijaté francúzskymi orgánmi voči Komisii v rámci postupu, ktorým bolo predmetné opatrenie preskúmané.

44

Osobitné a konkrétne dôsledky napadnutého rozhodnutia voči žalobcom a ich členom sa musia skonkretizovať vo vnútroštátnych aktoch, ktoré tak budú mať povahu vykonávacích opatrení uvedeného rozhodnutia v zmysle poslednej časti vety v článku 263 štvrtom odseku ZFEÚ (pozri v tomto zmysle uznesenie z 21. apríla 2016, Royal Scandinavian Casino Århus/Komisia, C‑541/14 P, neuverejnené, EU:C:2016:302, bod 47).

45

Podľa judikatúry musia členské štáty zaručiť fyzickým a právnickým osobám možnosť napadnúť vnútroštátne vykonávacie opatrenia k aktu Únie pred vnútroštátnymi súdmi. Súdny dvor v dôsledku toho pripomenul, že je teda na členských štátoch, aby vytvorili systém, ktorým môže byť zabezpečené základné právo na účinnú súdnu ochranu (rozsudok z 3. októbra 2013, Inuit Tapiriit Kanatami a i./Parlament a Rada, C‑583/11 P, EU:C:2013:625, bod 100, a uznesenie z 21. apríla 2016, Royal Scandinavian Casino Århus/Komisia, C‑541/14 P, neuverejnené, EU:C:2016:302, bod 51).

46

Podľa článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ totiž členské štáty ustanovia v oblastiach, na ktoré sa vzťahuje právo Únie, prostriedky nápravy potrebné na zabezpečenie účinnej právnej ochrany (pozri v tomto zmysle rozsudok z 3. októbra 2013, Inuit Tapiriit Kanatami a i./Parlament a Rada (C‑583/11 P, EU:C:2013:625, bod 101).

47

Okrem toho v prípade neexistencie právnej úpravy Únie v danej oblasti je vecou vnútroštátneho právneho poriadku každého členského štátu určiť pri dodržiavaní požiadaviek vyplývajúcich z práva Únie príslušné súdy a upraviť procesné podmienky žalôb určených na zabezpečenie ochrany práv, ktoré osobám podliehajúcim súdnej právomoci vyplývajú z práva Únie (rozsudok z 3. októbra 2013, Inuit Tapiriit Kanatami a i./Parlament a Rada, C‑583/11 P, EU:C:2013:625, bod 102).

48

Bez ohľadu na to, či napadnuté rozhodnutie je regulačným aktom v zmysle článku 263 štvrtého odseku ZFEÚ, treba teda dospieť k záveru, že prejednávaná žaloba nespĺňa požiadavku týkajúcu sa neexistencie vykonávacích opatrení, ktorej podlieha prípustnosť žaloby z hľadiska tretieho prípadu upraveného týmto ustanovením.

49

Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy musí teda byť táto žaloba v celom rozsahu zamietnuť ako neprípustná, pričom nie je potrebné vyjadriť sa k argumentácii Komisie založenej na neexistencii zastúpenia advokátom v postavení tretej osoby nezávislej od žalobcov.

50

Podľa článku 142 ods. 2 rokovacieho poriadku netreba rozhodnúť o návrhu na vstup vedľajšieho účastníka do konania, ktorý podala Francúzska republika.

51

Podľa článku 134 ods. 1 rokovacieho poriadku účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté.

52

Keďže žalobcovia nemali vo veci úspech, je opodstatnené rozhodnúť tak, že znášajú svoje vlastné trovy konania a sú povinní nahradiť trovy konania, ktoré vznikli Komisii, v súlade s jej návrhom.

53

Ďalej Francúzska republika podľa článku 144 ods. 10 rokovacieho poriadku znáša vlastné trovy konania spojené s návrhom na vstup vedľajšieho účastníka do konania.

Z týchto dôvodov

VŠEOBECNÝ SÚD (prvá komora)

nariadil: