1

Rozhodnutím zo 16. októbra 2002 (Ú. v. ES C 280, 2002, s. 8, ďalej len „rozhodnutie o začatí konania“) začala Komisia Európskych spoločenstiev konanie vo veci formálneho zisťovania podľa článku 108 ods. 2 ZFEÚ, týkajúce sa výhody, ktorá bola dôsledkom nezaplatenia dane z príjmov právnických osôb, dlžnej žalobkyňou, Électricité de France (EDF), v rámci reštrukturalizácie jej súvahy v roku 1997, z časti účtovných rezerv vytvorených vytvorených v rámci oslobodenia od dane, určených na obnovu hlavnej prenosovej siete (réseau d’alimentation général, ďalej len „RAG“), a preradených na kapitálové dotácie.

2

Rozhodnutím zo 16. decembra 2003 (Ú. v. EÚ L 49, 2005, s. 9, ďalej len „pôvodné rozhodnutie“) vyhlásila Komisia opatrenie pomoci, ktorej príjemcom bola EDF, za nezlučiteľné s vnútorným trhom a požadovala vrátenie tejto pomoci spolu s úrokmi. Suma pomoci bola Francúzskej republike vrátená vo februári 2004.

3

Rozsudkom z 15. decembra 2009, EDF/Komisia (T‑156/04, ďalej len „rozsudok vo veci T‑156/04“, EU:T:2009:505), Všeobecný súd zrušil články 3 a 4 pôvodného rozhodnutia. V nadväznosti na vydanie tohto rozsudku Francúzska republika znovu vyplatila spoločnosti EDF sumu, ktorú jej táto spoločnosť predtým vrátila.

4

Rozsudkom z 5. júna 2012, Komisia/EDF (C‑124/10 P, ďalej len „rozsudok vo veci C‑124/10 P“, EU:C:2012:318), Súdny dvor zamietol odvolanie, ktoré podala Komisia proti rozsudku vo veci T‑156/04.

5

Rozhodnutím z 2. mája 2013 (Ú. v. EÚ C 187, 2013, s. 73) Komisia konanie vo veci formálneho zisťovania rozšírila, pričom vyzvala na podanie pripomienok na základe článku 108 ods. 2 ZFEÚ (ďalej len „rozhodnutie o rozšírení“).

6

Komisia svojím rozhodnutím (EÚ) 2016/154 z 22. júla 2015 o štátnej pomoci SA.13869 (C 68/2002) (ex NN 80/2002) – Preradenie účtovných rezerv oslobodených od dane určených na obnovu RAG na kapitál poskytnutej Francúzskom v prospech EDF (Ú. v. L 34, 2016, s. 152, ďalej len „napadnuté rozhodnutie“) opätovne vyhlásila opatrenie pomoci, ktorej príjemcom bola EDF, za nezlučiteľné s vnútorným trhom a požadovala vrátenie tejto pomoci spolu s úrokmi. Suma pomoci bola Francúzskej republike vrátená 13. októbra 2015.

7

Žalobkyňa návrhom podaným do kancelárie 22. decembra 2015 podala žalobu, na základe ktorej sa začalo toto konanie.

8

Spoločnosť EDF vznikla zákonom č. 46‑628 z 8. apríla 1946 o znárodnení elektrickej energie a plynu (JORF z 9. apríla 1946, s. 2651), ktorým sa podľa jeho článku 1 znárodnila výroba, prenos, distribúcia, dovoz a vývoz elektrickej energie vo Francúzsku. Týmto zákonom sa správa znárodnených elektrárenských spoločností previedla na vnútroštátnu verejnú inštitúciu priemyselnej a obchodnej povahy s názvom „Electricité de France (EDF), Service National“.

9

Podľa článku 16 zákona č. 46‑628 čistý zostatok majetku, práv a záväzkov prevedených na EDF predstavuje jej kapitál, patrí národu, je neodňateľný a v prípade prevádzkových strát sa musí obnoviť z výsledkov budúcich rokov. Podľa článku 1 dekrétu č. 56‑493 zo 14. mája 1956 o kapitálových dotáciách do spoločnosti EDF (JORF z 19. mája 1956, s. 4613) tieto dotácie podliehajú pravidlám stanoveným v článku 16 uvedeného zákona. Podľa článku 2 toho istého dekrétu z uvedených dotácií plynú štátu úroky a dividendy.

10

Podľa zákona č. 46‑628 bola spoločnosť EDF od svojho založenia a ešte stále aj v roku 1997 vnútroštátna verejná inštitúcia priemyselnej a obchodnej povahy, ktorá sa neriadila ustanoveniami platnými pre akciové spoločnosti. Zákonom č. 2004‑803 z 9. augusta 2004 o verejnej službe elektrickej energie a plynu a o elektrárenských a plynárenských spoločnostiach (JORF z 11. augusta 2004, s. 14256) došlo k zmene tohto štatútu, keď sa v jeho článku 24 stanovilo, že EDF, v ktorej mal štát vlastniť viac ako 70 % kapitálu, sa bude spravovať právnymi predpismi vzťahujúcimi sa na akciové spoločnosti, pokiaľ právne predpisy neustanovujú inak. Článok 47 tohto zákona tiež upravuje neskoršiu transformáciu verejnej inštitúcie EDF na akciovú spoločnosť pod podmienkou uverejnenia dekrétu o jej novom štatúte. V článku 46 toho istého zákona sa uvádza, že súvaha spoločnosti EDF k 31. decembru 2004 sa vypracuje na základe súvahy k 31. decembru 2003 a výkazu ziskov a strát verejnej inštitúcie EDF za rok 2004.

11

Transformácia spoločnosti EDF na akciovú spoločnosť sa stala účinnou na základe dekrétu č. 2004‑1224 zo 17. novembra 2004 o stanovách akciovej spoločnosti EDF (JORF z 19. novembra 2004, s. 19505). V stanovách pripojených k dekrétu sa uvádzalo, že EDF bude akciovou spoločnosťou, ktorá sa bude riadiť zákonmi a predpismi platnými pre obchodné spoločnosti, najmä obchodným zákonníkom, pokiaľ sa v osobitných ustanoveniach vrátane samotných stanov nestanovuje inak.

12

V článku 6 stanov EDF sa uvádza, že základné imanie spoločnosti, pôvodne v plnom rozsahu vo vlastníctve štátu, sa stanovuje na sumu 8,129 miliardy eur a je rozdelené na 1625800000 akcií v cene 5 eur za akciu. Základné imanie novej akciovej spoločnosti EDF bolo stanovené v novembri 2004 v rovnakej výške ako kapitál a kapitálové dotácie verejnej inštitúcie priemyselnej a obchodnej povahy spoločnosti EDF, ktoré boli dovtedy nakumulované, t. j. vo výške 8,1 miliardy eur. Táto výška kapitálu a kapitálových dotácií sa dosiahla na základe zákona č. 97‑1026 z 10. novembra 1997 o rôznych opatreniach hospodárskej a obchodnej povahy (JORF z 11. novembra 1997, s. 16387) a od roku 1997 do času prijatia napadnutého rozhodnutia ostala nezmenená.

13

Zákon č. 2004‑803 a stanovy spoločnosti EDF ďalej stanovovali, že štát musí v každom čase vlastniť viac ako 70 % kapitálu spoločnosti. V novembri 2005 sa nové akcie EDF prijaté na kótovanie na burze Euronext ponúkali za otváracie ceny (ďalej len „OC“), čím sa kapitál EDF skutočne otvoril iným akcionárom, než je štát.

14

Podľa článku 36 zákona č. 46‑628 boli všetky znárodnené koncesie na elektrickú energiu prevedené na EDF. Podľa článku 37 tohto zákona je pri týchto koncesiách koncesionár povinný dodržiavať štandardné zmluvné podmienky. Jednotlivé koncesie na prenos elektrickej energie, ktoré takto štát previedol na EDF, boli v roku 1958 zjednotené do jedinej koncesie s názvom RAG.

15

Keďže neexistovali osobitné účtovné pravidlá pre koncesie, EDF považovala od roku 1946 majetok, ktorý bol súčasťou RAG, za vlastný majetok a zaznamenala ho na stranu aktív svojej súvahy.

16

Na základe článku 8 zmluvných podmienok schválených dekrétom č. 56‑1225 z 28. novembra 1956 je EDF povinná vykonávať na svoje náklady akúkoľvek údržbu a obnovovacie práce nevyhnutné na zachovanie objektov užívaných v rámci koncesie v dobrom funkčnom stave.

17

Po tom, čo v roku 1982 došlo k zmene všeobecného účtového plánu, ktorým sa stanovujú osobitné pravidlá pre majetok, ktorý sa po skončení koncesie musí vrátiť do vlastníctva štátu, EDF v roku 1987 zmenila účtovný postup pre aktíva RAG, dovtedy považované za vlastný majetok, a zaradila tieto aktíva pod položku súvahy „Majetok užívaný v rámci koncesie“. EDF použila na tieto aktíva osobitné účtovné pravidlá platné vo Francúzsku pre koncesovaný majetok, ktorý musí byť vrátený štátu po ukončení koncesie, a vytvorila rezervy oslobodené od dane na obnovu RAG.

18

Francúzsky dvor audítorov v správe z roku 1994 uviedol, že v prípade jediného a trvalého koncesionára štátu, ktorý bol určený zákonom a akým je EDF, je ťažké považovať majetok predstavujúci RAG za majetok, ktorý sa má po skončení koncesie vrátiť do vlastníctva štátu, a nie za vlastný majetok RAG patriaci spoločnosti EDF. Inými slovami, účtovná zmena, ktorú EDF zaviedla v roku 1987 a ktorá viedla k vytvoreniu rezerv oslobodených od dane, sa podľa francúzskeho dvora audítorov javila ako neodôvodnená. EDF a orgány pre dohľad preto začali pracovať na náprave situácie EDF.

19

V roku 1997 sa v účtoch spoločnosti EDF nachádzali dva druhy rezerv oslobodených od dane na obnovu RAG: ešte nevyužité rezervy vo výške 38,5 miliardy francúzskych frankov (FRF) a práva zadávateľa koncesie [predstavujúce záväzky z koncesie], zodpovedajúce už uskutočneným transakciám vo výške 18,345 miliardy FRF.

20

Zákonom č. 97‑1026 sa objasnil štatút majetku predstavujúceho RAG. Článok 4 tohto zákona stanovuje:

21

Je nesporné, že zákon sa vzťahoval na každú operáciu týkajúcu sa kapitálu spoločnosti EDF, keďže v článku 16 zákona č. 46‑628, v znení platnom v roku 1997, sa totiž uvádzalo, že kapitál EDF je neodňateľný a patrí národu. Napríklad kapitálové dotácie spoločnosti EDF, ktoré sú výsledkom preradenia rezerv určených na obnovu RAG, podľa francúzskeho práva patrili do pôsobnosti daného zákona.

22

Zákonom č. 97‑1026 sa ustanovuje vlastníctvo aktív RAG. Týmto zákonom bola reorganizovaná súvaha spoločnosti EDF. Použité alebo nepoužité rezervy vytvorené v rokoch 1987 – 1996 spoločnosťou EDF na obnovu RAG s výhľadom navrátenia týchto aktív štátu sa stali bezpredmetnými, keďže sa predpokladalo, že majetok patriaci do RAG je vo vlastníctve spoločnosti EDF.

23

V liste ministra hospodárstva, financií a priemyslu, štátneho tajomníka pre rozpočet a štátneho tajomníka pre priemysel, adresovanom spoločnosti EDF 22. decembra 1997 (ďalej len „list z 22. decembra 1997“), je v prílohe 1 vysvetlená reštrukturalizácia súvahy spoločnosti EDF na základe článku 4 zákona č. 97‑1026:

„Preradenie ‚práv zadávateľa koncesie‘ (18345563605 FRF):

24

V rámci reorganizácie súvahy spoločnosti EDF sa francúzske orgány riadili stanoviskom Conseil national de la comptabilité (CNC) č. 97‑06 z 18. júna 1997, ktoré sa týka zmien účtovných metód, zmien oceňovania, zmien daňových možností a opráv chýb (ďalej len „stanovisko Conseil national de la comptabilité“), v ktorom sa okrem iného stanovuje, že opravy účtovných chýb, ktoré sa zo svojej podstaty týkajú účtovania predošlých transakcií, „sú účtované vo výsledku účtovného roka, počas ktorého sa zistili“.

25

V súlade so zákonom č. 97‑1026 a s listom z 22. decembra 1997 boli odchýlky vyplývajúce z ocenenia zaradené pod položku „vlastný kapitál“ bez daňových dôsledkov, lebo zodpovedali nadhodnotám vyplývajúcim z ocenenia uskutočneného v rámci oslobodenia od dane alebo v rámci režimu daňovej neutrality na základe zákonov o precenení z rokov 1959 a 1976.

26

V prílohe 3 k listu z 22. decembra 1997 sa tiež určujú daňové dôsledky reorganizácie súvahy spoločnosti EDF. Zistená odchýlka čistých aktív po preradení nepoužitých rezerv na obnovu vo výške 38,5 miliardy FRF do položky prenesený výsledok hospodárenia minulých rokov podlieha dani z príjmov právnických osôb so sadzbou 41,66 % platnou v roku 1997. Nevyužité rezervy vo výške 38,5 miliardy FRF teda francúzske orgány zdanili. Zo znenia tejto prílohy sa naopak javí, že časť rezerv použitých na obnovu RAG, ktorá zodpovedá právam zadávateľa koncesie a ktorá bola vytvorená tak, že bola oslobodené od dane a konsolidovaná ako kapitálová dotácia, zdanená nebola.

27

V správe Direction générale des impôts (daňové riaditeľstvo) z 9. apríla 2002 (ďalej len „správa z 9. apríla 2002“), ktorú francúzske orgány adresovali Komisii, sa uvádza, že „práva zadávateľa koncesie vzťahujúce sa na RAG predstavujú neuhradený záväzok, ktorý bol v dôsledku inkorporácie do základného imania neoprávnene oslobodený od dane“ a že „tento rezervný fond mal byť pred svojou inkorporáciou do základného imania prevedený z pasív spoločnosti, kde sa neoprávnene nachádzal, na účet čistého obchodného imania, zakladajúc tak kladnú odchýlku čistých aktív zdaniteľnú na základe článku 38‑2“ code général des impôts (Všeobecný daňový zákonník). Francúzske orgány skonštatovali, že „takto získaná daňová výhoda [spoločnosťou EDF v roku 1997] sa môže odhadovať na 5,88 miliardy FRF (14,119 × 41,66 %)“.

28

Rozhodnutím o začatí konania začala Komisia konanie podľa článku 108 ods. 2 ZFEÚ týkajúce sa výhody vyplývajúcej z toho, že EDF nezaplatila daň z príjmov právnických osôb, dlžnú v rámci reštrukturalizácie jej súvahy v roku 1997, z časti rezerv zodpovedajúcich právam zadávateľa koncesie.

29

Treba uviesť, že v odôvodnení 52 napadnutého rozhodnutia Komisia uviedla, že vzhľadom na to, že ani Súdny dvor, ani Všeobecný súd nedospeli k záveru, že rozhodnutie o začatí konania je nezákonné, toto rozhodnutie môže byť základom nového konečného rozhodnutia, t. j. napadnutého rozhodnutia.

30

Komisia v pôvodnom rozhodnutí vyhlásila opatrenie pomoci, ktorej príjemcom bola EDF, za nezlučiteľné s vnútorným trhom a požadovala vrátenie tejto pomoci spolu s úrokmi.

31

Spomedzi dôvodov uvádzaných Komisiou na podporu pôvodného rozhodnutia treba osobitne zdôrazniť toto:

32

EDF, podporovaná Francúzskou republikou, podala proti rozhodnutiu Komisie zo 16. decembra 2003 žalobu o neplatnosť.

33

Rozsudkom vo veci T‑156/04 Všeobecný súd zrušil články 3 a 4 pôvodného rozhodnutia.

34

V bodoch 233 až 237 rozsudku vo veci T‑156/04 sa Všeobecný súd domnieval, že na účely určenia, či prináleží Komisii preskúmať zásah Francúzskej republiky do základného imania spoločnosti EDF z hľadiska kritéria súkromného investora, je potrebné preukázať, či uvedený zásah vzhľadom na svoju povahu a účel a s prihliadnutím na sledovaný cieľ predstavuje investíciu realizovateľnú súkromným investorom, a bol teda vykonaný týmto štátom ako hospodárskym subjektom konajúcim z rovnakého dôvodu, aký by mal súkromný investor, alebo či predstavuje zásah štátu ako orgánu verejnej moci, vylučujúc tak uplatnenie uvedeného kritéria. Všeobecný súd osobitne usúdil, že nie je vhodné skúmať predmetné opatrenie len v závislosti od jeho formy, keďže použitie formy zákona nepostačuje samo osebe na vylúčenie toho, že by štát svojím zásahom do základného imania podniku sledoval hospodársky cieľ, ktorý by mohol sledovať aj súkromný investor.

35

V bodoch 240 až 242 rozsudku vo veci T‑156/04 Všeobecný súd pripomenul, že „práva zadávateľa koncesie“ boli priamo pričlenené do položky kapitálové dotácie vo výške 14,119 miliardy FRF bez toho, aby sa objavili vo výkaze ziskov a strát. Zdôraznil, že Komisia sa domnievala, že len nezdanenie uvedených práv pred kapitálovou dotáciou predstavovalo štátnu pomoc, pričom všetci účastníci konania sa zhodli na tom, že sa treba domnievať, že táto suma podliehala dani predtým, ako bola zapísaná do položky s názvom „Kapitálová dotácia“.

36

V bodoch 243 až 245 rozsudku vo veci T‑156/04 Všeobecný súd dospel k záveru, že článok 4 zákona č. 97‑1026, ktorého predmetom bolo reštrukturalizovať súvahu spoločnosti EDF a zvýšiť jej vlastné zdroje, nie je ustanovenie daňovej povahy ako takej, ale ustanovením účtovnej povahy s daňovými dôsledkami. Konštatoval však, že Komisia skúmala len daňové dôsledky uvedeného opatrenia a že uviedla, že z dôvodu daňovej povahy výhody, ktorú identifikovala, jej neprináleží prihliadať ani na uskutočnené zvýšenie základného imania, ani na kritérium súkromného investora, keďže vzdanie sa daňovej pohľadávky, o aké ide v predmetnom prípade, vyplýva z výkonu výsad verejnej moci.

37

V bodoch 247 až 250 rozsudku vo veci T‑156/04 Všeobecný súd dospel k záveru, že vzhľadom na cieľ rekapitalizácie spoločnosti EDF, sledovaný predmetným opatrením, len samotná daňová povaha spornej pohľadávky neumožňuje Komisii odmietnuť uplatnenie kritéria súkromného investora. Podľa názoru Všeobecného súdu mala Komisia povinnosť preveriť ekonomickú racionálnosť predmetnej investície, pričom mala posúdiť, či by súkromný investor vykonal porovnateľnú investíciu v danej sume v prospech spoločnosti EDF za rovnakých okolností. Takúto povinnosť má totiž Komisia bez ohľadu na formu, v akej štát vložil kapitál.

38

V bodoch 251 a 252 rozsudku vo veci T‑156/04 Všeobecný súd spresnil, že nemožno vylúčiť, že zvolená forma predmetnej investície spôsobí rozdiely v nákladoch na uvoľnenie kapitálu a v jeho návratnosti, ktoré môžu viesť k záveru, že súkromný investor by takúto investíciu neuskutočnil. To by pritom predpokladalo vykonanie ekonomickej analýzy v rámci uplatnenia kritéria súkromného investora. Podľa Všeobecného súdu totiž bola takáto analýza dôvodná, keďže jednak k zvýšeniu základného imania mohlo dôjsť v dôsledku inkorporácie pohľadávky súkromného akcionára voči určitej spoločnosti, a jednak použitie formy zákona na tento účel možno považovať za nevyhnutný dôsledok skutočnosti, že aj samotné pravidlá týkajúce sa základného imania EDF sú stanovené zákonom.

39

V bode 253 rozsudku vo veci T‑156/04 teda Všeobecný súd dospel k záveru, že vzhľadom na potrebu posúdiť sporné opatrenie v jeho kontexte sa Komisia nemala obmedziť na preskúmanie jeho daňových dôsledkov, ale mala súčasne preskúmať opodstatnenosť argumentácie, podľa ktorej vzdanie sa daňovej pohľadávky v rámci reštrukturalizácie súvahy a zvýšenia základného imania spoločnosti EDF môže spĺňať kritérium súkromného investora.

40

Všeobecný súd následne v bodoch 254 až 259 rozsudku vo veci T‑156/04 zamietol tvrdenie Komisie, podľa ktorého kritérium súkromného investora nemožno uplatniť, keďže Francúzska republika v predmetnom prípade uplatnila svoje výsady orgánu verejnej moci, keď na účely vzdania sa daňovej pohľadávky použila formu zákona. V tejto súvislosti Všeobecný súd uviedol, že v predmetnom prípade neexistuje povinnosť, ktorá by prináležala štátu ako orgánu verejnej moci, a že nejde o posúdenie určitých nákladov vyplývajúcich pre štát z jeho povinností orgánu verejnej moci.

41

V bodoch 260 až 263 rozsudku vo veci T‑156/04 Všeobecný súd odmietol tvrdenie Komisie spočívajúce v tom, že kritérium súkromného investora sa na premenu daňovej pohľadávky na kapitál nemôže uplatniť, pretože súkromný investor by nikdy nemohol mať voči podniku takúto pohľadávku, ale iba pohľadávku občianskoprávnej alebo obchodnej povahy. Podľa Všeobecného súdu je pritom cieľom kritéria súkromného investora preveriť, či by súkromný investor napriek tomu, že nedisponuje prostriedkami, ktorými disponuje štát, prijal za rovnakých podmienok porovnateľné investičné rozhodnutie. Preto je irelevantné, akú povahu má pohľadávka, a aj to, že súkromný investor nemôže mať daňovú pohľadávku.

42

V bodoch 264 až 277 rozsudku vo veci T‑156/04 Všeobecný súd zamietol tvrdenie Komisie, podľa ktorého by samotný súkromný investor v porovnateľnej situácii daň musel zaplatiť, čo by pre neho znamenalo vyššie náklady, pretože na poskytnutie 100 eur by takýto investor musel v skutočnosti uvoľniť 141,66 eura.

43

V tejto súvislosti Všeobecný súd po prvé uviedol, že EDF a Francúzska republika tvrdili, že samotná Komisia v odseku 51 rozhodnutia o začatí konania usúdila, že podľa francúzskeho daňového práva sa odchýlka čistých aktív vyvolaná zvýšením základného imania inkorporáciou pohľadávky, ktorú má voči určitej spoločnosti jeho akcionár, nesmie zohľadniť pri výpočte dane z príjmov právnických osôb, a preto konverzia pohľadávky na základné imanie nezakladá povinnosť zaplatiť daň, ktorej základom by bola suma tejto pohľadávky.

44

Po druhé sa Všeobecný súd domnieval, že tvrdenie Komisie, podľa ktorého by súkromný investor v porovnateľnej situácii daň musel zaplatiť, je v rozpore s výhodou, ktorú Komisia identifikovala v pôvodnom rozhodnutí, keďže toto tvrdenie vedie k preskúmaniu celkových nákladov, pričom však preradenie práv zadávateľa koncesie v tejto sume Komisia nepovažovala za skutočnosť predstavujúcu pomoc.

45

Po tretie Všeobecný súd usúdil, že tvrdenie Komisie, podľa ktorého by súkromný investor v porovnateľnej situácii daň musel zaplatiť, je nekoherentné, keďže Komisia pripustila, že by dodatočnú kapitálovú dotáciu v sume niekoľkých miliárd FRF preskúmala, ak by EDF odviedla zo sumy tejto dotácie daň, a následne by jej Francúzska republika túto istú sumu previedla späť, a to z toho dôvodu, že náklady, ktoré tento štát znášal, by sa len a len vtedy dali porovnať s nákladmi súkromného investora. Všeobecný súd však dospel k záveru, že v takomto prípade by náklady pre uvedený štát boli také isté a suma vyplatená spoločnosti EDF by bola rovnaká ako suma, ktorá bola tejto spoločnosti vyplatená prostredníctvom sporného opatrenia.

46

Po štvrté sa Všeobecný súd domnieval, že za predpokladu, že by súkromný investor bol skutočne povinný zaplatiť daň, náklady na kapitálovú dotáciu inkorporáciou pohľadávky by pre neho boli vo výške 5,88 miliardy FRF, a teda by boli zhodné s nákladmi, ktoré v predmetnom prípade znášala Francúzska republika. Okrem toho jedine uplatnenie kritéria súkromného investora by umožnilo preveriť existenciu prípadného rozdielu v nákladoch.

47

Po piate Všeobecný súd usúdil, že aj keby náklady na rekapitalizáciu vo výške 14,119 miliardy FRF boli pre štát nulové a pre súkromného investora by tieto náklady boli vo výške 5,88 miliardy FRF, tento rozdiel v nákladoch by nebránil uplatneniu kritéria súkromného investora.

48

V bode 283 rozsudku vo veci T‑156/04 Všeobecný súd zamietol tvrdenie Komisie, podľa ktorého ak by sa pripustilo uplatnenie kritéria súkromného investora, mohlo by to viesť k validovaniu akejkoľvek formy oslobodenia od dane zo strany členských štátov. V tejto súvislosti Všeobecný súd jednak pripomenul, že v predmetnom prípade podľa jeho názoru nejde o jednoduché oslobodenie od dane priznané podniku, ale o vzdanie sa daňovej pohľadávky v rámci zvýšenia základného imania podniku, ktorého jediným akcionárom je štát, a jednak dospel k záveru, že nemožno prejudikovať výsledok uplatnenia tohto kritéria, lebo inak by bol tento výsledok zbytočný.

49

Komisia podala 26. februára 2010 odvolanie proti rozsudku vo veci T‑156/04.

50

Rozsudkom vo veci C‑124/10 P Súdny dvor toto odvolanie zamietol z týchto dôvodov:

…

…

…

…

51

V nadväznosti na vydanie rozsudku vo veci C‑124/10 P vydala Komisia rozhodnutie o rozšírení.

52

Je potrebné vziať osobitne na zreteľ články 58 až 73 rozhodnutia o rozšírení, v ktorých Komisia preskúmava jednak uplatniteľnosť kritéria súkromného investora, a jednak subsidiárne uplatnenie tohto kritéria na predmetné opatrenie.

53

Pokiaľ ide o uplatniteľnosť daného kritéria, Komisia uvádza:

54

Pokiaľ ide o uplatnenie daného kritéria, Komisia uvádza:

55

Napadnutým rozhodnutím Komisia vyhlásila opatrenie pomoci, ktorej príjemcom bola EDF, za nezlučiteľné s vnútorným trhom a požadovala vrátenie tejto pomoci spolu s úrokmi.

56

Dôvody, ktoré Komisia v tejto súvislosti uvádza v napadnutom rozhodnutí, sú tieto.

57

Po prvé Komisia v odôvodneniach 62 až 108 napadnutého rozhodnutia predstavuje tvrdenia uvádzané Francúzskou republikou a spoločnosťou EDF v priebehu konania o formálnom zisťovaní, rozšíreného v dôsledku rozhodnutia o rozšírení.

58

Po druhé potom, ako v odôvodneniach 113 až 123 napadnutého rozhodnutia pripomenula obsah sporného opatrenia, Komisia usudzuje, že vzdanie sa výberu dane pri preradení práv zadávateľa koncesie na kapitál predstavuje na prvý pohľad selektívnu výhodu v prospech spoločnosti EDF.

59

Po tretie Komisia v odôvodnení 124 napadnutého rozhodnutia pripomína argumentáciu Francúzskej republiky, ktorú táto uvádza vo svojich pripomienkach z 11. decembra 2002 a podľa ktorej vzdanie sa výberu dane predstavuje dodatočnú kapitálovú dotáciu v sume totožnej so sumou dlžnej dane.

60

Po štvrté Komisia pripomína, že Súdny dvor v bode 99 rozsudku vo veci C‑124/10 P usúdil, že Všeobecný súd neprejudikoval ani to, či sa má v predmetnom prípade uplatniť kritérium obozretného súkromného investora v trhovom hospodárstve, ani výsledok prípadného uplatnenia tohto kritéria na sporné opatrenie.

61

Po piate Komisia následne v odôvodneniach 126 až 153 napadnutého rozhodnutia skúma uplatniteľnosť kritéria súkromného investora z hľadiska spresnení, ktoré v tejto súvislosti uviedol Súdny dvor v rozsudku vo veci C‑124/10 P. Na tento účel analyzuje skutočnosti súvisiace s údajným investičným rozhodnutím, hospodárske posudzovanie, ktoré bolo údajne uskutočnené s cieľom posúdiť návratnosť uvedenej investície, povahu a predmet sporného opatrenia, ako aj kontext, do ktorého toto rozhodnutie patrí, a pravidlá, ktorým podlieha.

62

Komisia po uskutočnení tejto analýzy dospela k tomuto záveru:

63

Komisia následne subsidiárne v odôvodneniach 155 až 193 napadnutého rozhodnutia skúma, či za predpokladu, že sa kritérium súkromného investora uplatňuje, je toto kritérium v danom prípade splnené.

64

Komisia po uskutočnení tejto analýzy dospela k tomuto záveru:

65

Po tom, čo Komisia dospela k záveru o použití štátnych prostriedkov (odôvodnenia 194 a 195 napadnutého rozhodnutia), o existencii skreslenia hospodárskej súťaže a ovplyvnení obchodu medzi členskými štátmi (odôvodnenia 196 až 206 uvedeného rozhodnutia) a nezlučiteľnosti pomoci s vnútorným trhom (odôvodnenia 207 až 215 tohto rozhodnutia), Komisia vyhlasuje, že sporné opatrenie predstavuje pomoc nezlučiteľnú s vnútorným trhom a nariaďuje jej vrátenie.

66

EDF návrhom podaným do kancelárie Všeobecného súdu 22. decembra 2015 podala žalobu, na základe ktorej sa začalo toto konanie.

67

Podaním doručeným do kancelárie Všeobecného súdu 20. apríla 2016 Francúzska republika podala návrh na vstup vedľajšieho účastníka do prejednávaného konania na podporu návrhov spoločnosti EDF. Rozhodnutím z 24. mája 2016 predseda tretej komory Všeobecného súdu tomuto návrhu vyhovel. Vedľajší účastník konania predložil svoje vyjadrenie a hlavní účastníci konania k nemu predložili svoje pripomienky v stanovených lehotách.

68

Po zmene zloženia komôr Všeobecného súdu v súlade s článkom 27 ods. 5 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu bol sudca spravodajca pridelený do tretej komory, ktorej bola v dôsledku toho táto vec pridelená.

69

Ukončenie písomnej časti konania bolo účastníkom konania oznámené 26. septembra 2016. Žiadna žiadosť o nariadenie pojednávania nebola účastníkmi konania predložená v lehote troch týždňov od tohto oznámenia, tak ako to predpisuje článok 106 ods. 2 rokovacieho poriadku.

70

Rozhodnutím oznámeným účastníkom konania 19. mája 2017 Všeobecný súd, ktorý sa domnieval, že má na základe písomností v spise dostatok informácií, rozhodol, že vzhľadom na to, že účastníci konania na tento účel nepodali žiadosť, sa v súlade s článkom 106 ods. 3 rokovacieho poriadku o žalobe rozhodne bez ústnej časti konania.

71

Podaním zaslaným do kancelárie Všeobecného súdu 19. mája 2017 žalobkyňa požiadala o uskutočnenie pojednávania z dôvodu významu, ktorý má pre ňu táto vec, konkrétne pokiaľ ide o jej finančné dôsledky.

72

Aktom oznámeným 22. mája 2017 sa konštatovalo, že lehota na podanie žiadosti o nariadenie pojednávania uplynula 31. októbra 2016, a že teda táto žiadosť bola podaná po uplynutí lehoty stanovenej článkom 106 rokovacieho poriadku, pričom žalobkyňa neuviedla okolnosti, ktorých cieľom by bolo konštatovanie existencie náhody alebo vyššej moci, podľa článku 45 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie, ktorý sa vzťahuje na zákonné lehoty, akým je predmetná lehota.

73

Dňa 20. septembra 2017 Súdny dvor vyhlásil rozsudok Komisia/Frucona Košice (C‑300/16 P, EU:C:2017:706, ďalej len „rozsudok Frucona Košice“), ktorým zamietol odvolanie podané proti rozsudku zo 16. marca 2016, Frucona Košice/Komisia (T‑103/14, EU:T:2016:152).

74

Podaním doručeným do kancelárie Všeobecného súdu 3. októbra 2017 žalobkyňa požiadala o to, aby sa mohla uskutočniť ústna alebo písomná výmena názorov medzi účastníkmi konania, týkajúca sa dôsledkov rozsudku Frucona Košice na prejednávanú vec.

75

Rozhodnutím z 12. októbra 2017 Všeobecný súd rozhodol o opätovnom otvorení písomnej časti konania a o vložení žiadosti žalobkyne do spisu a vyzval účastníkov konania, aby predložili svoje písomné pripomienky k dôsledkom, aké by sa podľa ich názoru mali vyvodiť z rozsudku Frucona Košice na prejednávanú vec.

76

Účastníci konania vyhoveli tejto výzve v stanovených lehotách.

77

Dňa 9. novembra 2017 predseda tretej komory rozhodol o ukončení písomnej časti konania. Toto rozhodnutie bolo účastníkom konania oznámené so spresnením, že týmto oznámením nezačína plynúť lehota na podanie žiadosti o nariadenie pojednávania, upravená v článku 106 rokovacieho poriadku.

78

EDF, podporovaná Francúzskou republikou, navrhuje, aby Všeobecný súd:

79

Komisia navrhuje, aby Všeobecný súd:

80

EDF uvádza na podporu žaloby štyri hlavné žalobné dôvody a subsidiárne dva žalobné dôvody.

81

Prvý hlavný žalobný dôvod je založený na porušení článku 266 ZFEÚ, tým, že Komisia nerešpektovala tak výrok rozsudku vo veci T‑156/04, ako aj dôvody, na ktorom je tento rozsudok založený.

82

Druhý hlavný žalobný dôvod je založený na porušení článku 107 ZFEÚ, tým, že Komisia sa dopustila tak právneho, ako aj skutkového omylu pri preskúmaní uplatniteľnosti kritéria súkromného investora.

83

Tretí hlavný žalobný dôvod je založený na porušení článku 107 ZFEÚ, tým, že sa Komisia dopustila tak právneho, ako aj skutkového omylu pri preskúmaní uplatnenia kritéria súkromného investora.

84

Štvrtý hlavný žalobný dôvod je založený na nedostatku odôvodnenia napadnutého rozhodnutia.

85

Prvý žalobný dôvod uvádzaný subsidiárne je založený jednak na tom, že predmetné opatrenia treba za predpokladu, že ich možno kvalifikovať ako pomoc, z väčšej časti považovať za existujúcu pomoc na základe článku 1 písm. b) bodu v) nariadenia Rady (ES) č. 659/1999 z 22. marca 1999 ustanovujúceho podrobné pravidlá na uplatňovanie článku [88 ES] (Ú. v. ES L 83, 1999, s. 1; Mim. vyd. 08/001, s. 339), keďže bola realizovaná pred skutočnou liberalizáciou odvetvia elektrickej energie, a jednak na tom, že pokiaľ ide o väčšiu časť tejto pomoci, treba ju považovať za premlčanú v zmysle článku 15 ods. 1 uvedeného nariadenia.

86

Druhým žalobným dôvodom uvádzaným subsidiárne EDF tvrdí, že napadnuté rozhodnutie v každom prípade obsahuje viaceré chyby vo výpočte, ktoré zakladajú jeho neplatnosť.

87

Francúzska republika sa domnieva, že žalobné dôvody spoločnosti EDF sú dôvodné, no pripomienky predložila len k prvým trom hlavným žalobným dôvodom.

88

EDF, ktorú podporuje Francúzska republika, uvádza, že Komisia porušila článok 266 ZFEÚ, keď nerešpektovala rozsudok vo veci T‑156/04, keďže jednak Komisia v napadnutom rozhodnutí usudzuje, že rozhodnutie o začatí konania neobsahuje vady, a že teda toto rozhodnutie môže byť základom nového rozhodnutia, zatiaľ čo podľa spoločnosti EDF je rozhodnutie o začatí konania založené na nesprávnom opise skutočností, ktoré viedli Všeobecný súd k zrušeniu konečného rozhodnutia, ktoré bolo na tomto chybnom opise skutočností založené. Napadnuté rozhodnutie tak obsahuje rovnaké hmotnoprávne vady a nesprávnosti ako tie, ktoré odôvodnili zrušenie konečného rozhodnutia.

89

Po druhé podľa názoru spoločnosti EDF Komisia v napadnutom rozhodnutí naďalej tvrdí, že svoju analýzu zakladá na opatrení, ktorým je daňový darček vyplývajúci z neoprávnenej daňovej úľavy, z ktorej mala EDF údajne prospech, zatiaľ čo tento opis skutkových okolností Všeobecný súd výslovne odmietol vo svojom rozsudku vo veci T‑156/04.

90

Podľa spoločnosti EDF totiž Komisia aj vo svojom vyjadrení k žalobe naďalej rozlišuje medzi opatrením, ktoré bolo skutočne realizované, t. j. zvýšením jej základného imania vyplývajúcim zo zápisu rezerv na obnovu do položky „Kapitálové dotácie“, a jedným z jeho daňových dôsledkov, konkrétne nezdanením „práv zadávateľa koncesie“, zatiaľ čo Všeobecný súd tento prístup odmietol, keď list z 22. decembra 1997 považoval za dokument, ktorým sa vysvetľuje realizované opatrenie, ktoré bolo podľa jeho názoru rekapitalizáciou spoločnosti uskutočnenou zákonom č. 97‑1026. EDF sa totiž domnieva, že Všeobecný súd v rámci opatrenia rekapitalizácie nikdy nerozlišoval medzi povahou a režimom vzťahujúcim sa na jednotlivé zložky rezerv na obnovu.

91

EDF usudzuje, že odôvodnenie Komisie je tak založené na zamieňaní si kvalifikácie sporného opatrenia, t. j. toho, či štátna pomoc existovala, alebo nie, a identifikovaním tejto pomoci. Podľa názoru spoločnosti EDF sa totiž Všeobecný súd nevyjadril ku kvalifikácii sporného opatrenia z hľadiska uplatniteľnosti alebo uplatnenia kritéria súkromného investora, ale na druhej strane uvedené opatrenie presne identifikoval. Takéto skutkové zistenie je pritom nielen nevyhnutným predpokladom akejkoľvek neskoršej právnej analýzy, ale predovšetkým výsadou Všeobecného súdu, ktorý je zvrchovaným orgánom posudzujúcim skutkový stav. V dôsledku uvedeného je argumentácia Komisie, podľa ktorej Všeobecný súd s konečnou platnosťou nekvalifikoval skutkový stav, nedôvodná.

92

EDF spresňuje, že v tejto súvislosti treba preskúmať, do akej miery sa opis skutkových okolností, ktorý je uvedený v napadnutom rozhodnutí, odlišuje od opisu skutkových okolností uvádzaného Všeobecným súdom, a potom či skutkové zistenia, ku ktorým tento súd dospel, sú dôvodom predstavujúcim nevyhnutnú podporu zrušenia pôvodného rozhodnutia, ktoré tento súd vydal v roku 2009.

93

Podľa názoru spoločnosti EDF Všeobecný súd identifikoval predmetné opatrenie ako opatrenie predstavujúce jej rekapitalizáciu, uskutočnenú zákonom č. 97‑1026, pričom nerozlišoval rezervy, ktoré boli preradené na kapitálové dotácie, zatiaľ čo Komisia zotrváva na tom, že berie do úvahy iba nezdanenie časti uvedených rezerv. EDF z toho vyvodzuje záver, že hoci je pravda, že Komisia „zohľadnila“ rekapitalizáciu uskutočnenú uvedeným zákonom, zohľadnila ju len ako skutočnosť patriacu do kontextu, a nie ako skutočnosť, ktorá by sama osebe predstavovala predmetné opatrenie.

94

Kritika čiastočnej identifikácie predmetného opatrenia zo strany Komisie pritom predstavuje práve východisko a podmienku odôvodnenia Všeobecného súdu, ktoré viedlo k zrušeniu pôvodného rozhodnutia. V dôsledku uvedeného identifikácia daného opatrenia predstavuje právnu otázku, ktorá bola Všeobecným súdom skutočne a nevyhnutne vyriešená, a teda zároveň aj dôvod predstavujúci nevyhnutnú podporu výroku rozsudku vo veci T‑156/04.

95

Komisia túto argumentáciu odmieta.

96

Pokiaľ ide o právnu silu rozhodnutej veci, treba pripomenúť, že Súdny dvor rozhodol, že na to, aby sa zabezpečila tak stabilita práva a právnych vzťahov, ako aj riadny výkon spravodlivosti, je dôležité, aby súdne rozhodnutia, ktoré sa stali konečnými po vyčerpaní dostupných opravných prostriedkov alebo po uplynutí lehôt stanovených na podanie týchto opravných prostriedkov, nebolo možné napadnúť (rozsudok z 19. apríla 2012, Artegodan/Komisia, C‑221/10 P, EU:C:2012:216, bod 86).

97

Navyše sa jednak právna sila rozhodnutej veci týka len skutkových a právnych okolností, o ktorých bolo skutočne alebo nevyhnutne rozhodnuté dotknutým súdnym rozhodnutím. Po druhé táto právna sila sa neviaže len na výrok tohto rozhodnutia, ale aj na jeho dôvody, ktoré sú nevyhnutnou podporou samotného výroku, a preto sú od neho neoddeliteľné (rozsudok z 19. apríla 2012, Artegodan/Komisia, C‑221/10 P, EU:C:2012:216, bod 87).

98

Rozsah právnej sily rozhodnutej veci, ktorú predstavuje rozsudok vo veci T‑156/04, tak musí byť určený s ohľadom na rozsudok vo veci C‑124/10 P, vyhlásený na základe odvolania podaného Komisiou proti rozsudku vo veci T‑156/04 (pozri v tomto zmysle rozsudok z 19. apríla 2012, Artegodan/Komisia, C‑221/10 P, EU:C:2012:216, bod 88).

99

V prejednávanej vec treba po prvé pripomenúť, že v odôvodneniach 50 a 51 rozhodnutia o začatí konania Komisia usúdila toto:

100

Po druhé v odôvodneniach 91 a 99 pôvodného rozhodnutia sa Komisia domnievala, že „…záväzky z koncesie [práva zadávateľa koncesie – neoficiálny preklad] sa mali zdaniť v rovnakom čase a rovnakou sadzbou ako ostatné rezervy oslobodené od dane“, že „to znamená, že 14,119 miliardy FRF záväzkov z koncesie [zodpovedajúcich právam zadávateľa koncesie – neoficiálny preklad] sa malo pripočítať k 38,5 miliardy FRF nevyužitých rezerv a celok mal byť zdanený sadzbou 41,66 %, uplatnenou na reštrukturalizáciu súvahy spoločnosti EDF francúzskymi orgánmi“, že „tým, že nezaplatila celú daň z činnosti obchodných spoločností, vymáhateľnú počas reštrukturalizácie súvahy spoločnosti, EDF ušetrila 888,89 milióna eur [EDF tým, že nezaplatila v celom rozsahu daň z príjmov právnických osôb dlžnú pri reštrukturalizácii svojej súvahy, ušetrila 888,89 milióna eur – neoficiálny preklad]“, a že „nezaplatenie dane vo výške 888,89 milióna eur spoločnosťou EDF v roku 1997 teda pre skupinu predstavuje výhodu.“

101

Komisia po uskutočnení svojho preskúmania dospela k záveru, že „nezaplatenie dane v roku 1997 z činnosti obchodných spoločností [z príjmov právnických osôb spoločnosťou EDF v roku 1997 – neoficiálny preklad] z časti rezerv oslobodených od dane, vytvorených spoločnosťou EDF pre obnovu RAG, ktoré dosahujú úroveň 14,119 miliardy francúzskych frankov záväzkov z koncesie začlenených medzi dlhodobý hmotný majetok [zodpovedajúcich právam zadávateľa koncesie vo výške 14,119 miliardy FRF, preradeným na kapitálové dotácie – neoficiálny preklad], predstavuje štátnu pomoc nezlučiteľnú so spoločným trhom“ (článok 3 pôvodného rozhodnutia).

102

Po tretie v rozsudku vo veci T‑156/04 Všeobecný súd uviedol, že:

103

V rozsudku vo veci T‑156/04 Všeobecný súd následne rozhodol:

104

Treba konštatovať, že sporné opatrenie, tak ako ho posúdil Všeobecný súd, sa týka „daňové[ho] spracovani[a] práv zadávateľa koncesie v priebehu reštrukturalizácie súvahy EDF“ a že Všeobecný súd Komisiu sankcionoval za to, že odmietla akékoľvek preskúmanie kritéria súkromného investora len z dôvodu daňovej povahy tohto opatrenia, ktoré bolo podľa jej názoru prijaté Francúzskou republikou ako orgánom verejnej moci, a za to, že toto opatrenie nepreskúmala v kontexte, do ktorého patrí a ktorým je konkrétne rekapitalizácia spoločnosti EDF, s cieľom posúdiť, či bolo kritérium súkromného investora uplatniteľné v prejednávanej veci, pričom daňový charakter opatrenia v zásade nebráni tomu, aby sa na toto kritérium mohol odvolávať štát.

105

Po štvrté treba jednak vziať na zreteľ body 16, 19, 21 a 35 rozsudku vo veci C‑124/10 P (pozri bod 50 vyššie), v ktorých sa pripomína obsah výhody, tak ako ho identifikovali Komisia a Všeobecný súd, a jednak pripomenúť, že Súdny dvor v bode 99 uvedeného rozsudku rozhodol, že rozsudkom vo veci T‑156/04 Všeobecný súd v predmetnom prípade neprejudikoval ani to, či sa kritérium súkromného investora má uplatniť, ani výsledok prípadného uplatnenia uvedeného kritéria.

106

V rozpore s tým, čo tvrdí EDF, z rozsudku vo veci T‑156/04, vykladaného najmä s ohľadom na body 87, 92, 93, 98 až 100 a 108 rozsudku vo veci C‑124/10 P (pripomenuté v bode 50 vyššie) nemožno vyvodiť, že opatrením, ktoré bolo potrebné preskúmať, nie je v skutočnosti vzdanie sa výberu dane z práv zadávateľa koncesie, ale „rekapitalizácia spoločnosti EDF uskutočnená zákonom č. 97‑1026 bez rozlišovania medzi rezervami, ktoré boli preradené na kapitálové dotácie“ (bod 9 žaloby a body 7 a 17 repliky) alebo „… opatrenie rekapitalizácie spoločnosti, ktorej je štát akcionárom“, ktoré „na základe jeho povahy [Všeobecný súd považoval za opatrenie, ktorým sa má] preukázať, že ,štát sledoval investičný cieľ, ktorý je možné prirovnať k investičnému cieľu súkromného investora‘“ (bod 86 žaloby).

107

V dôsledku uvedeného sa Komisia nedopustila pochybenia, ani neporušila právnu silu rozhodnutej veci, ktorú predstavuje rozsudok vo veci T‑156/04, keď potom, ako znova začala konať v správnom konaní, v napadnutom rozhodnutí preskúmala uplatniteľnosť kritéria súkromného investora na opatrenie, ktorým sa Francúzska republika vzdala výberu dane pri preradení práv zadávateľa koncesie na kapitálovú dotáciu (body 117 a 188 a článok 1 napadnutého rozhodnutia), t. j. opatrenie, ktoré, ako pripomína Komisia, bolo navyše Francúzskou republikou jasne a nepochybne identifikované ako sporné opatrenie v správe z 9. apríla 2002, ktorú zaslala Komisia (pozri bod 27 vyššie).

108

Preto je potrebné tento žalobný dôvod zamietnuť.

109

Druhý hlavný žalobný dôvod uvádzaný spoločnosťou EDF, ktorým táto spoločnosť v podstate tvrdí, že Komisia nesprávne usúdila, že kritérium súkromného investora sa v prejednávanej veci neuplatňuje, sa delí na päť častí.

110

Na podporu prvej časti EDF uvádza, že Komisia pri posudzovaní uplatniteľnosti kritéria súkromného investora bezdôvodne nezohľadnila mnohé dokumenty a písomnosti, ktoré jej boli doručené.

111

Druhá časť je založená na tom, že Komisia si v rozpore s rozsudkom vo veci C‑124/10 P systematicky zamieňala skutočnosti spadajúce pod uplatniteľnosť kritéria súkromného investora a skutočnosti spadajúce pod uplatnenie tohto kritéria.

112

Treťou časťou EDF tvrdí, že Komisia nesprávne vylúčila uplatniteľnosť kritéria súkromného investora z dôvodu, že Francúzska republika zohľadnila najmä úvahy prináležiace jeho postaveniu ako verejného orgánu popri úvahách prináležiacich jeho postaveniu akcionára.

113

Na podporu štvrtej časti EDF uvádza, že Komisia nesprávne usúdila, že na účely odôvodnenia uplatniteľnosti kritéria súkromného investora existuje povinnosť mať formálny obchodný plán.

114

Napokon na podporu piatej časti EDF tvrdí, že ak by sa Komisia nedopustila týchto rozličných prípadov nesprávneho právneho a skutkového posúdenia, nemohla by inak, než dospieť k záveru o uplatniteľnosti kritéria súkromného investora, vzhľadom na povahu a predmet tohto opatrenia, kontext, do ktorého patrilo, ako aj sledovaný cieľ a pravidlá, ktorým uvedené opatrenie podliehalo.

115

Komisia po tom, čo v odôvodneniach 113 až 123 napadnutého rozhodnutia pripomenula obsah sporného opatrenia, v odôvodneniach 126 až 154 tohto rozhodnutia preskúmala uplatniteľnosť kritéria súkromného investora na toto opatrenie takto:

116

Treba pripomenúť, že Komisia sa nedopustila pochybenia, keď v odôvodnení 113 a nasl. napadnutého rozhodnutia v podstate usúdila, že jej prináleží preskúmať, či sa kritérium súkromného investora uplatňuje na sporné opatrenie, ktoré bolo Francúzskou republikou jasne identifikované ako vzdanie sa dane z práv zadávateľa koncesie, tak ako bolo opísané v správe z 9. apríla 2002 (pozri bod 107 vyššie).

117

Je teda potrebné bez ďalšieho preskúmania odmietnuť rozličné tvrdenia, ktoré EDF opakuje na podporu svojho druhého žalobného dôvodu a podľa ktorých nemala Komisia preskúmať toto vzdanie sa výberu dane, ale opatrenie rekapitalizácie EDF bez rozlišovania medzi rezervami, ktoré boli preradené na kapitálovú dotáciu.

118

Na podporu prvej časti druhého hlavného žalobného dôvodu EDF v podstate uvádza, že Komisia sa v rozpore so svojou povinnosťou vziať pri svojej analýze do úvahy všetky relevantné skutkové a právne okolnosti, a to tak v štádiu posúdenia uplatniteľnosti kritéria, ako aj v štádiu posúdenia jeho uplatnenia, obmedzila len na to, že sa oprela o informácie a skutočnosti predložené Francúzskou republikou a nezohľadnila tie, ktoré jej doručila samotná táto spoločnosť, čo Komisia odôvodnila údajnými rozpormi medzi dokumentmi poskytnutými Francúzskou republikou a dokumentmi, ktoré predložila EDF.

119

EDF však uznáva, že „Komisia… okrajovo spomenula dôkazy, ktoré jej oznámila EDF“ a v tejto súvislosti odkazuje na odôvodnenie 66 napadnutého rozhodnutia, ktoré spomína „[približne štyridsať] dobových dokumentov, ktoré EDF pripojila k [svojim] záznamom“.

120

EDF však uvádza, že približne štyridsať dobových dokumentov z celkového počtu 53, ktoré oznámila Komisii, nie je v napadnutom rozhodnutí spomenutých, a preto nebolo zanalyzovaných, pričom Komisia nevysvetlila, prečo by medzi nimi a dokumentmi predloženými Francúzskou republikou mal byť rozpor alebo prečo by tieto prvé dokumenty nemali byť relevantné.

121

Za týchto okolností je nepochybné, že jedinými skutočnosťami, ktoré boli v predmetnej veci Komisiou preskúmané, sú tie, ktoré boli predložené Francúzskou republikou, čo preukazuje, že Komisia v rozpore so svojou povinnosťou náležitej starostlivosti zámerne odmietla preskúmať dokumenty doručené spoločnosťou EDF.

122

EDF tiež tvrdí, že určité skutočnosti uvádzané v niektorých dokumentoch, ktoré doručila Komisii, svedčia o tom, že ak by boli zohľadnené, priviedlo by to Komisiu k odlišným záverom, než sú tie, ktoré uviedla v napadnutom rozhodnutí. EDF v tejto súvislosti spomína skutočnosti obsiahnuté v dokumente č. 18 (list spoločnosti EDF ministrovi hospodárstva, týkajúci sa účtovného a daňového režimu spoločnosti EDF), dokument č. 20 (resumé zo stretnutia z 27. októbra 1995 pre ministerstvo financií), dokument č. 22 (list zaslaný spoločnosťou EDF ministerstvu hospodárstva, financií a plánovania, obsahujúci prílohu s názvom „Úprava súvahy spoločnosti EDF k 31. 12. 1994“), dokument č. 23 (list spoločnosti EDF zaslaný ministerstvu pre rozpočet, ktorým bola predložená príloha s názvom „Návrh reštrukturalizácie súvahy spoločnosti EDF“), dokument č. 32 (list ministra hospodárstva a financií a ministra priemyslu, pošty a telekomunikácií), pričom sa v ňom zároveň uvádzalo, že tento dokument bol v uvedenom rozhodnutí zohľadnený, dokumenty č. 50 až 56 (stanovisko súdobých ratingových agentúr, zohľadnené v štúdii Oxera z roku 2013) a dokument č. 57 (štúdia s názvom „Pan‑European utilities“), pričom tieto dokumenty boli zaznamenané v tabuľke uvedenej v bode 77 žaloby.

123

EDF dodáva, že tvrdenia Komisie, podľa ktorých tieto dokumenty vzala do úvahy, sú nepravdivé a že len dva dokumenty citované v napadnutom rozhodnutí, prezentované ako dokumenty, ktoré jej doručila, sú v skutočnosti dokumentmi, ktoré predložila aj Francúzska republika.

124

EDF usudzuje, že Komisia nemôže tvrdiť, že už len samotné rozhodnutie odmietnuť dokumenty, ktoré jej doručila, je dôkazom hĺbkovej analýzy.

125

EDF sa domnieva, že rozsudky zo 16. marca 2016, Frucona Košice/Komisia (T‑103/14, EU:T:2016:152), a z 26. mája 2016, Francúzsko a IFP Énergies nouvelles/Komisia (T‑479/11 a T‑157/12, vec v odvolacom konaní, EU:T:2016:320), potvrdzujú jej tvrdenia, podľa ktorých v podstate Komisii prináleží vziať do úvahy všetky relevantné skutočnosti, a to aj keď neboli oznámené autorovi opatrenia, to znamená dotknutému členskému štátu.

126

Okrem toho EDF uvádza, že objektívny a nestranný výklad dokumentov uvedených v bode 80 žaloby jednoznačne preukazuje, že predmetné opatrenie je rozhodnutím o jej rekapitalizácii, ktoré je podľa jej názoru identifikované napríklad dokumentom č. 20, ktorý doručila Komisii.

127

Napokon v rámci pripomienok, ktoré predložila v nadväznosti na vydanie rozsudku Frucona Košice, žalobkyňa, podporovaná Francúzskou republikou, tvrdí, že keďže podľa tohto rozsudku je Komisia povinná vziať do úvahy všetky relevantné skutočnosti, aj keby mala ísť nad rámec skutočností poskytnutých štátom, a nezohľadniť subjektívny názor štátu, v dôsledku uvedeného nemôže nezohľadniť skutočnosti, ktoré jej oznámil štát a EDF.

128

Francúzska republika na podporu argumentácie spoločnosti EDF uvádza, že odôvodnenia 87 až 108 napadnutého rozhodnutia len opisujú deväť dokumentov, ktoré boli priložené k pripomienkam francúzskych orgánov, zaslaných Komisii 1. júla 2013, no nevysvetľujú, z akých dôvodov ju tieto dokumenty privádzajú k záveru, že kritérium súkromného investora v predmetnom prípade nebolo splnené.

129

Francúzska republika predkladá tabuľku (príloha 10 k vyjadreniu vedľajšieho účastníka konania), v ktorej uvádza komentovaný prehľad dokumentov predložených ňou a spoločnosťou EDF, ktoré Komisia nevzala do úvahy, pričom však podľa názoru Francúzskej republiky tieto dokumenty obsahovali rozhodujúce skutočnosti pre posúdenie uplatniteľnosti daného kritéria v prejednávanej veci.

130

Francúzska republika v tejto súvislosti uvádza tri príklady.

131

Po prvé Francúzska republika cituje list z 19. februára 1997, adresovaný finančným riaditeľom spoločnosti EDF vedúcemu útvaru financovania a podielov, ide pritom o útvar závislý od jej ministerstva financií, ktorý Komisia len spomína v odôvodneniach 88 a 91 napadnutého rozhodnutia bez toho, aby ho zohľadnila vo svojom odôvodnení, pričom však tento list preukazuje, že v rámci prípravy dodávateľskej zmluvy pre roky 1997 – 2000, uzavretej medzi Francúzskou republikou a spoločnosťou EDF 8. apríla 1997 (ďalej len „dodávateľská zmluva“), Francúzska republika preskúmala odmenu, ktorá jej mala byť vyplácaná ako akcionárovi v období rokov 1997 – 2000, pričom sa oprela najmä o ekonomicko‑finančné hľadiská. V tomto liste sa totiž vysvetľujú plány, ktoré spočívajú na predpokladoch uvedenej dodávateľskej zmluvy (vývoj taríf, spôsob odmeňovania štátu ako akcionára, investičné ciele a ciele oddlženia).

132

Po druhé Francúzska republika spomína analytickú správu spoločnosti EDF z 27. júla 1996, predloženú francúzskemu senátu na jeho žiadosť 15. septembra 1997, ktorú Komisia len spomína v odôvodnení 88 napadnutého rozhodnutia, pričom však táto správa preukazuje, že pri prijímaní predmetného opatrenia sa Francúzska republika riadila úvahami verejnoprávneho akcionára. Táto správa rozoberala predovšetkým perspektívy odmeňovania verejnoprávneho akcionára s ohľadom na súvahu európskych podnikov v danom odvetví.

133

Po tretie Francúzska republika cituje list zaslaný 26. decembra 1995 spoločnosťou EDF jej ministerstvu hospodárstva, financií a plánovania, obsahujúci prílohu s názvom „Úprava súvah spoločnosti EDF k 31. 12. 1994“, ktorý nebol Komisiou v napadnutom rozhodnutí zohľadnený a ktorý obsahuje účtovné analýzy preukazujúce, že reštrukturalizácia súvahy spoločnosti EDF a jej dôsledky boli podrobne preskúmané Francúzskou republikou už v roku 1995.

134

Komisia túto argumentáciu odmieta.

135

EDF v podstate uvádza, že Komisia v rámci svojho posúdenia uplatniteľnosti kritéria súkromného investora na sporné opatrenie v rozpore so svojou povinnosťou náležitej starostlivosti nevzala do úvahy početné dokumenty, ktoré jej doručila, a bez ďalšieho vysvetlenia sa obmedzila na preskúmanie tých dokumentov, ktoré jej predložila Francúzska republika, pričom však skutočnosti, o ktorých tieto dokumenty informovali, ju mali priviesť k záveru, že uvedené kritérium je uplatniteľné.

136

Po prvé treba pripomenúť, že ak sa členský štát odvoláva na kritérium súkromného investora v priebehu správneho konania, v prípade pochybností mu prináleží jednoznačným spôsobom a na základe objektívnych, overiteľných a aktuálnych skutočností preukázať, že realizované opatrenie vychádza z jeho postavenia akcionára a že sa oprel o predchádzajúce ekonomické hodnotenia, tak ako sa vyžadujú (pozri v tomto zmysle rozsudok vo veci C‑124/10 P, body 82, 85 a 104).

137

Po druhé treba pripomenúť, že povinnosť náležitej starostlivosti, ktorá je neoddeliteľnou súčasťou zásady riadnej správy vecí verejných a vo všeobecnosti sa uplatňuje na činnosť správneho orgánu Únie vo vzťahoch s verejnosťou, vyžaduje, že správny orgán Únie musí konať starostlivo a opatrne (rozsudok zo 4. apríla 2017, Európsky ombudsman/Staelen, C‑337/15 P, EU:C:2017:256, bod 34).

138

V prípadoch, keď inštitúcie Únie disponujú voľnou úvahou, má dodržiavanie záruk priznaných právnym poriadkom Únie v správnych konaniach o to väčší význam. Medzi tieto záruky patrí najmä povinnosť príslušnej inštitúcie starostlivo a nestranne preskúmať všetky relevantné skutočnosti prejednávaného prípadu, právo dotknutej osoby vyjadriť svoje stanovisko, ako aj právo na rozhodnutie, ktoré je dostatočne odôvodnené. Len tak môže Súdny dvor a Všeobecný súd preveriť, či boli naplnené skutkové a právne okolnosti, od ktorých závisí výkon diskrečnej právomoci (rozsudok z 21. novembra 1991, Technische Universität München, C‑269/90, EU:C:1991:438, bod 14).

139

Okrem toho podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora týkajúcej sa zásad v oblasti vykonávania dôkazov v odvetví štátnej pomoci je Komisia povinná uskutočniť konanie o preskúmaní inkriminovaných opatrení nestranne a s náležitou starostlivosťou, aby pri prijímaní konečného rozhodnutia, ktorým sa potvrdzuje existencia, a prípadne nezlučiteľnosť alebo protiprávnosť pomoci, mala na tento účel k dispozícii čo najúplnejšie a najspoľahlivejšie informácie (pozri rozsudok z 3. apríla 2014, Francúzsko/Komisia, C‑559/12 P, EU:C:2014:217, bod 63 a citovanú judikatúru).

140

Po tretie je tiež namieste pripomenúť, že zákonnosť rozhodnutia v oblasti štátnej pomoci musí súd Únie posudzovať z hľadiska informácií, ktoré mohla mať Komisia k dispozícii v okamihu, keď toto rozhodnutie prijala (rozsudky z 15. apríla 2008, Nuova Agricast, C‑390/06, EU:C:2008:224, bod 54, a z 2. septembra 2010, Komisia/Scott, C‑290/07 P, EU:C:2010:480, bod 91).

141

Napokon po štvrté, ak v rámci kontroly štátnej pomoci musí členský štát v zmysle povinnosti lojálnej spolupráce upravenej v článku 4 ods. 3 ZEÚ poskytnúť Komisii dôkazy, ktoré jej umožnia vyjadriť sa k povahe dotknutého opatrenia ako štátnej pomoci, Komisia je v zmysle svojej povinnosti nestranného a náležite starostlivého skúmania povinná starostlivo preskúmať dôkazy, ktoré jej členský štát poskytne. V súlade s duchom konania vo veci formálneho zisťovania, ktorý dotknutým osobám priznáva úlohu zdroja informácií Komisie, je takáto povinnosť uložená tiež Komisii, pokiaľ ide o informácie, ktoré jej boli oznámené dotknutými osobami (pozri rozsudok z 25. júna 2015, SACE a Sace BT/Komisia, T‑305/13, EU:T:2015:435, bod 112 a citovanú judikatúru).

142

V prejednávanej veci je nesporné, že Francúzska republika sa odvolávala na kritérium súkromného investora už v správnom konaní (pozri odôvodnenie 95 pôvodného rozhodnutia, bod 31 vyššie). Bolo preto jej úlohou preukázať jednoznačným spôsobom a na základe objektívnych, overiteľných a aktuálnych skutočností, že vykonané opatrenie vyplýva z jej postavenia ako akcionára a že sa oprela o predchádzajúce ekonomické hodnotenia, ktoré sa vyžadujú (pozri v tomto zmysle rozsudok vo veci C‑124/10 P, body 82, 85 a 104).

143

Žalobkyňa, ktorú podporuje Francúzska republika, v rámci tejto prvej časti Komisii vytýka, že nevzala do úvahy všetky dôkazy, ktoré v tejto súvislosti predložila EDF, a že sa obmedzila iba na to, že preskúmala len dôkazy, resp. časť dôkazov, ktoré predložila Francúzska republika.

144

Bez ďalšieho posudzovania treba uviesť, že tvrdenia spoločnosti EDF majú extrémne všeobecný charakter a sú mimoriadne vágne, čo sa týka identifikácie údajne dôležitých skutočností, v dokumentoch, ktoré predložila Komisii, ktoré táto údajne nezohľadnila.

145

EDF sa totiž obmedzuje na to, že v bode 77 žaloby predkladá tabuľku, v ktorej vyhotovila zoznam 50 dokumentov (a nie 53, ako uvádza v bode 78 žaloby), ktoré zaslala Komisii. Vo vzťahu k desiatim z nich uvádza, že napadnuté rozhodnutie na ne odkazuje, a pokiaľ ide o ostatné, obmedzuje sa na tvrdenie, že nie sú spomenuté a že, a fortiori, ich Komisia neanalyzovala. V dôsledku toho boli bezdôvodne odmietnuté, pričom je však úlohou Komisie vziať do úvahy všetky relevantné právne a skutkové okolnosti.

146

V bode 80 žaloby EDF ďalej spomína „určité dôkazy odmietnuté bez odôvodnenia“, ktoré boli uvedené v dokumentoch predložených v prílohe A‑7 k žalobe a ktoré mali podľa jej názoru priviesť Komisiu k záveru, že kritérium súkromného investora je uplatniteľný na sporné opatrenie:

147

EDF z toho vyvodzuje záver, že Komisia vedome odmietla dokumenty, ktoré by vyvracali jej tézu, a to bez odôvodnenia.

148

V prvom rade Komisia na základe svojej povinnosti náležitej starostlivosti, tak ako je pripomenuté v bode 138 vyššie, nemôže mať povinnosť v napadnutom rozhodnutí spomenúť, alebo vyjadriť stanovisko ku každému z dokumentov, ktoré jej doručila EDF, pričom táto spoločnosť nie je stále schopná preukázať relevantnosť, pokiaľ ide o preskúmanie, ktoré je podľa nej úlohou Komisie vykonať.

149

Komisii teda nemožno vytýkať, že v tejto súvislosti porušila svoju povinnosť náležitej starostlivosti.

150

Navyše, a pokiaľ EDF tiež tvrdí, že Komisia porušila svoju povinnosť odôvodnenia, treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry rozsah povinnosti odôvodnenia závisí od povahy predmetného aktu a od kontextu, v akom bol prijatý. Z odôvodnenia musia jasne a nepochybne vyplývať úvahy inštitúcie, ktorá je jeho autorom, a to tak, aby jednak súd Únie mohol vykonať svoje preskúmanie zákonnosti, a jednak aby sa dotknuté osoby mohli oboznámiť s dôvodmi prijatého opatrenia s cieľom brániť svoje práva a preveriť, či rozhodnutie je alebo nie je dôvodné. Nevyžaduje sa, aby odôvodnenie špecifikovalo všetky relevantné skutkové a právne okolnosti, keďže otázka, či odôvodnenie aktu spĺňa požiadavky článku 296 druhého odseku ZFEÚ, sa musí posudzovať nielen s ohľadom na jeho znenie, ale aj s ohľadom na jeho kontext, ako aj všetky právne predpisy upravujúce predmetnú oblasť. Komisia predovšetkým nie je povinná sa vyjadriť ku všetkým tvrdeniam, ktoré pred ňou uvádzajú dotknuté osoby, ale stačí, že vysvetlí právne skutočnosti a úvahy, ktoré majú zásadný význam v rámci štruktúry rozhodnutia (pozri rozsudok zo 6. marca 2003, Westdeutsche Landesbank Girozentrale a Land Nordrhein‑Westfalen/Komisia, T‑228/99 a T‑233/99, EU:T:2003:57 body 278 až 280).

151

Z uvedeného vyplýva, že nie je ani úlohou Komisie, aby sa na základe svojej povinnosti odôvodnenia v napadnutom rozhodnutí vyjadrila ku každému z dokumentov, ktoré jej doručila EDF.

152

Preto ani argumentáciu spoločnosti EDF v rozsahu, v akom sa týka prípadného nedostatku odôvodnenia, nemožno akceptovať.

153

V druhom rade, pokiaľ ide o dokumenty uvádzané spoločnosťou EDF v bode 80 žaloby, vo vzťahu ku ktorým táto spoločnosť uvádza „skutočnosti“, ktoré Komisia nezohľadnila alebo zanedbala, treba konštatovať jednak to, že citácie, na ktoré poukazuje EDF a ktoré sú prinajmenšom lakonické, neodkazujú na sporné opatrenie preskúmané Komisiou, ale na opatrenie tak, ako ho nesprávne vykladá EDF, to znamená ako rekapitalizáciu spoločnosti EDF. Ďalej, žiadny zo spomínaných dokumentov, ani keď sa vnímajú ako celok, nespomína sporné rozhodnutie, a to ani mimochodom. Argumentácia tejto spoločnosti je tak nepodložená.

154

Okrem toho treba konštatovať, že EDF neuvádza čo i len najmenšie vysvetlenie umožňujúce pochopiť, ako by „skutočnosti“, ktoré uvádza v bode 80 žaloby, mohli, tak ako to tvrdí, radikálnym spôsobom vyvrátiť, ba až zmeniť závery analýzy uplatniteľnosti kritéria súkromného investora, ktorú vykonala Komisia.

155

V treťom rade treba uviesť, že tak ako tvrdí Komisia, aj keď výslovne neodkazuje na všetky dokumenty citované spoločnosťou EDF, nič to nemení na skutočnosti, že skutočnosti uvádzané touto spoločnosťou, ktoré boli údajne nezohľadnené, boli vzaté do úvahy v napadnutom rozhodnutí.

156

Objasnenie medzi jednotlivými rolami Francúzskej republiky, t. j. rolami akcionára, zadávateľa koncesie a regulátora (príloha A‑7‑18 k žalobe) a „ambiciózny“ cieľ odmeny pre štát (príloha A‑7‑32 k žalobe) sa spomínajú v odôvodnení 89 a v odôvodnení 95 tretej zarážke napadnutého rozhodnutia.

157

Operácia rekapitalizácie spoločnosti EDF, spájajúca základ odmeny pre štát ako akcionára (príloha A‑7‑20 k žalobe), návrhy vývoja súvahy (príloha A‑7‑22 k žalobe), ako aj reštrukturalizáciu vlastného kapitálu spoločnosti EDF (príloha A‑7‑23 k žalobe), sú totiž opísané v podmienkach uskutočnenia operácie, prijatých Francúzskou republikou, v odôvodneniach 25 až 30 a 100 až 103 napadnutého rozhodnutia.

158

Vykonané práce a uskutočnené stretnutia od roku 1995 medzi spoločnosťou EDF a jej dozornými orgánmi, z ktorých pochádzajú dokumenty zmieňované spoločnosťou EDF v bode 80 žaloby, sú spomenuté v odôvodneniach 28, 89 a 90 napadnutého rozhodnutia, v ktorých sa Komisia zamerala skôr na ich závery, než na ich priebeh, čo nemožno kritizovať.

159

Navyše, pokiaľ ide o správy ratingovej agentúry, ktoré boli vzaté do úvahy pri vyhotovovaní štúdie Oxera (príloha A‑7‑50 až A‑7‑56 žaloby), pričom ide o správy nepochybne súdobé, na rozdiel od štúdie Oxera, ktorá samotná pochádza z roku 2013, treba uviesť, že sa netýkajú osobitne spoločnosti EDF, a už vôbec nie sporného opatrenia.

160

Prvá správa vyhotovená ratingovou agentúrou má názov „Rating methodology – European electric utilities“ a týka sa všeobecnej analýzy daného odvetvia, ktoré v roku 1999 prechádzalo zmenami. Táto správa neobsahuje žiadnu analýzu týkajúcu sa osobitne účtovnej a daňovej situácie spoločnosti EDF, vyplývajúcej zo štruktúry jej súvahy a rezerv na obnovu. Dokonca sa vôbec nevenuje ani rekapitalizácii spoločnosti, ani reštrukturalizácie jej súvahy. Iba jedna strana, s číslom 875 príloh k žalobe, schematicky prezentuje zopár všeobecných informácii o ratingu danej spoločnosti.

161

Prílohy A‑7‑51 až A‑7‑55 k žalobe pozostávajú z piatich analýz uskutočnených ratingovou agentúrou týkajúcich sa iných spoločností, a nie spoločnosti EDF.

162

Tieto jednotlivé správy tak nemajú žiadny význam pre vysvetlenie dôvodov, či dokonca pre pochopenie konkrétneho sporného opatrenia a sú skutočnosťami vyplývajúcimi z kontextu, na ktorých je založená štúdia Oxera.

163

Pokiaľ ide konkrétne o štúdiu Oxera, vyhotovenú v roku 2013, táto je spoločne so svojím posúdením predstavená v odôvodnení 144, tretej zarážke napadnutého rozhodnutia, a teda ju Komisia vzala do úvahy.

164

Napokon pokiaľ ide o správu banky, ktorá sa týka celého európskeho energetického sektora, a nie osobitne spoločnosti EDF (príloha A‑7‑57 k žalobe), treba uviesť, že v odôvodnení 144 tretej zarážke napadnutého rozhodnutia Komisia vysvetľuje dôvody, na základe ktorých usúdila, že dividendy vyplatené inými spoločnosťami než spoločnosťou EDF, neslúžia ako referenčné hodnoty pre odmenu vyplácanú Francúzskej republike z titulu kapitálových dotácií do spoločnosti EDF, pričom totiž aj podľa samotnej Francúzskej republiky boli preskúmané ďalšie úvahy a tieto úvahy odôvodnili jej rozhodnutie (a v tejto súvislosti odkazuje na odôvodnenie 87, odôvodnenie 102 tretiu zarážku, odôvodnenie 107 ôsmu zarážku a odôvodnenie 161 uvedeného rozhodnutia).

165

Treba tiež konštatovať, že aj tri dokumenty spomenuté Francúzskou republikou vo vyjadrení vedľajšieho účastníka konania Komisia vzala do úvahy.

166

Treba totiž konštatovať, že po prvé obsah listu finančného riaditeľa spoločnosti EDF z 19. februára 1997, ktorý sa týka „hlavných predpokladov pre finančný scenár k dodávateľskej zmluve“, je vysvetlený v odôvodneniach 90 a 91 napadnutého rozhodnutia. Tento list v žiadnej svojej časti nezmieňuje sporné opatrenie a informácie, ktoré list obsahuje, neumožňujú dospieť k záveru o uplatniteľnosti kritéria súkromného investora, čo Komisia napokon vysvetľuje v odôvodnení 132 a nasl. uvedeného rozhodnutia.

167

Po druhé analytická správa spoločnosti EDF z 27. júla 1996 obsahuje iba veľmi všeobecné úvahy týkajúce sa správania regulátorov a odmeňovania akcionárov v energetickom sektore v zahraničí, bez operatívnych záverov, pokiaľ ide o EDF.

168

Napokon po tretie, pokiaľ ide o list spoločnosti EDF z 26. decembra 1995, konkrétne jeho prílohu s názvom „Prepracovanie súvahy spoločnosti EDF k 31. 12. 1994“, treba uviesť toto.

169

K listu spoločnosti EDF z 26. decembra 1995 sú pripojené viaceré dokumenty. V prvom rade viaceré diagramy znázorňujú položky v súvahe, pred a po preradení, „koncesie na účely verejnej distribúcie“ (nazývané tiež koncesie miestnych samospráv), ktoré sa odlišujú od koncesie RAG, ako o tom svedčia prílohy A‑7‑23 a A‑7‑24 žaloby, ktoré jasne preukazujú odlišný režim týchto dvoch druhov koncesií, ktorý bol tiež stručne spomenutý v správe hlavného spravodajcu Migauda v mene finančnej komisie, č. 204 po oprave (ďalej len „Migaudova správa“) (príloha I‑8 vyjadrenia vedľajšieho účastníka konania). V druhom rade, pokiaľ ide o rovnaké koncesie, uvádza sa tu „porovnanie súdobého účtovného systému a nového plánovaného systému“. V treťom rade sa rozoberá „financovanie zadávateľa koncesie a koncesionára, ktoré slúžilo ako základ pre kalkuláciu rozsahu neplatnosti a pre určenie príslušnej časti odpisov, ktoré znášajú obidve strany“, tiež vo vzťahu k uvedeným koncesiám. Vo štvrtom rade je tu predstavená príloha s názvom „Prepracovanie súvahy k 31. 12. 1994“. Táto príloha sa člení na ďalšie tri časti: po prvé „podrobná súvaha prepracovaná v súlade s poslednými návrhmi spoločnosti EDF v oblasti koncesie a reštrukturalizácie súvahy“, kde sa odlišujú koncesie „F. H.“ a koncesie na účely verejnej distribúcie (pokiaľ ide o tabuľku ilustrujúcu túto prvú ďalšiu časť, samozrejme sú tu uvedené plánované zmeny v pasívach súvahy v dôsledku zmeny štatútu RAG, ktoré sú podobné ako tie, ku ktorým došlo v roku 1997, no finančné dôsledky preradenia použitých rezerv naopak nie sú uvedené); po druhé „rovnaká súvaha, ale prezentovaná tak, aby z nej boli jasné prípady opätovného spracovania, pokiaľ ide o koncesie [na účely verejnej distribúcie]“; po tretie „tretia tabuľka, v ktorej sú osobitne uvedené tie položky v súvahe, ktoré sa týkajú koncesií [na účely verejnej distribúcie] (ide o údaje, ktoré sú znázornené v sivých políčkach v predchádzajúcej tabuľke), aby z nej bola jasná logika prípadov opätovného spracovania, týkajúcich sa koncesií [na účely verejnej distribúcie]“. V piatom rade sa tu predstavuje „dlhodobý vývoj účtov koncesie [na účely verejnej distribúcie] v súvahe spoločnosti EDF“, s určitými súhrnnými prognózami až do roku 2015.

170

Jednak treba konštatovať, že sporné opatrenie sa v liste spoločnosti EDF z 26. decembra 1995 a v prílohách k nemu vôbec nespomína.

171

Po druhé treba konštatovať, že Komisia prebrala tých zopár relevantných údajov, ktoré sú uvedené v liste spoločnosti EDF z 26. decembra 1995, do odôvodnení 25 až 30 a 100 až 103 napadnutého rozhodnutia, ktoré okrem toho vo svojich odôvodneniach 26, 89 a 90 spomína existenciu prác a stretnutí medzi Francúzskou republikou a spoločnosťou EDF od roku 1995. V týchto odôvodneniach sú podrobne vysvetlené účtovné a daňové aspekty sporného opatrenia, o ktorých sa napokon dokonca ani netvrdí, že by boli nesprávne.

172

Napokon Komisii nemožno vytýkať, že sa v napadnutom rozhodnutí zamerala skôr na závery jednotlivých prípravných prác na zákone č. 97‑1026, ku ktorým došlo medzi spoločnosťou EDF a Francúzskou republikou, než na ich priebeh, a to najmä preto, že nevypovedá o akomkoľvek zohľadnení sporného opatrenia a jeho údajných dôsledkov s ohľadom na investovanie.

173

Navyše, pokiaľ ide o tabuľku uvedenú v prílohe 10 vyjadrenia vedľajšieho účastníka konania, v ktorej sa uvádzajú komentované výňatky z dokumentov, ktoré údajne neboli zohľadnené, bez toho, aby bolo potrebné sa vyjadriť k prípustnosti takéhoto odkazu na tabuľku obsiahnutú v prílohe k návrhu vedľajšieho účastníka konania, treba konštatovať, že žiadna z citovaných častí alebo komentárov neodkazuje na sporné opatrenie.

174

Výňatky uvedené v bode 173 vyššie sa vzťahujú na kontext, v akom bolo toto opatrenie prijaté, pričom o tomto kontexte sa netvrdí, že by ho Komisia nevzala do úvahy.

175

Na záver treba konštatovať, že spoločnosti EDF sa nepodarilo preukázať, že Komisia porušila svoju povinnosť náležitej starostlivosti tým, že nepreskúmala alebo nevzala do úvahy dokumenty, ktoré jej táto spoločnosť doručila, a rovnako ani nepreukázala, že Komisia porušila svoju povinnosť odôvodnenia.

176

V dôsledku uvedeného je potrebné zamietnuť prvú časť druhého hlavného žalobného dôvodu ako čiastočne nepodloženú a navyše z dôvodu, že je zjavne bez základu.

177

Na podporu druhej časti svojho druhého žalobného dôvodu založeného na zamieňaní si skutočností spadajúcich pod uplatniteľnosť kritéria súkromného investora a relevantných skutočností na jeho uplatnenie EDF pripomína, že Komisia usúdila, že kritérium súkromného investora v predmetnom prípade nie je uplatniteľné, keďže Francúzska republika „pred poskytnutím hospodárskej výhody vyplývajúcej z nezaplatenia dane z príjmov právnických osôb alebo súbežne s ním neprijala rozhodnutie vykonať investíciu do EDF prostredníctvom oslobodenia od dane“.

178

Podľa spoločnosti EDF je pritom argumentácia Komisie založená na rozličných nepresnostiach v analýze relevantných skutkových a právnych okolností a je v rozpore so závermi uvedenými v rozsudkoch vo veciach T‑156/04 a C‑124/10 P.

179

Podľa názoru spoločnosti EDF Súdny dvor rozhodol, že otázka uplatniteľnosti kritéria súkromného investora závisí od toho, v akom postavení štát konal, to znamená či v postavení akcionára alebo orgánu verejnej moci.

180

Navyše vzhľadom na to, že predmetné opatrenie je opatrením rekapitalizácie spoločnosti, ktorej je štát akcionárom, Všeobecný súd sa domnieval, že toto opatrenie svojou povahou naznačuje, že štát sledoval investičný cieľ, ktorý možno porovnať s investičným cieľom súkromného investora.

181

Napadnuté rozhodnutie je tak v rozpore so závermi uvedenými v rozsudku vo veci T‑156/04, pokiaľ ide o tézu „daňového darčeka“, a navyše si kvázi systematicky zamieňa podmienky spadajúce pod uplatniteľnosť daného kritéria a podmienky týkajúce sa jeho uplatnenia.

182

V tejto súvislosti EDF tvrdí, že odôvodnenia 132 až 135 napadnutého rozhodnutia, týkajúce sa zvýšenia odmeny pre štát, spadajú pod uplatnenie daného kritéria, a nie pod jeho uplatniteľnosť, a rovnako to platí o odôvodneniach 140 až 144 uvedeného rozhodnutia, kde sa rozoberá otázka návratnosti predmetnej investície.

183

EDF napokon dodáva, že jednak body 82 a 84 rozsudku vo veci C‑124/10 P nemajú rozsah, ktorý im pripisuje Komisia, a vyplýva z nich povinnosť naviazať uplatniteľnosť daného kritéria na postavenie, v ktorom štát konal, a jednak že návratnosť investičného rozhodnutia nezávisí od postavenia, v ktorom štát konal, a spadá pod uplatnenie daného testu. Komisia teda tým, že tvrdí opak, porušuje rozsudok vo veci C‑124/10 P.

184

Francúzska republika zase usudzuje, že Komisia mala najskôr autonómne posúdiť, či rozhodnutie rekapitalizovať EDF bolo rozhodnutím prijatým štátom ako verejnoprávny akcionár alebo ako orgán verejnej moci, a následne mala preskúmať otázku návratnosti, ktorá podľa jej názoru spadá do samotného uplatnenia daného kritéria.

185

Komisia usudzuje, že táto argumentácia je nedôvodná.

186

EDF, ktorú podporuje Francúzska republika, v podstate tvrdí, že Komisia si systematicky zamieňala analýzu potrebnú vo vzťahu k uplatniteľnosti kritéria súkromného investora a analýzu týkajúcu sa uplatnenia uvedeného kritéria.

187

EDF v tejto súvislosti tvrdí toto.

188

EDF na jednej strane uvádza, že Súdny dvor rozhodol, že otázka uplatniteľnosti kritéria súkromného investora závisí od toho, či štát konal v postavení akcionára alebo orgánu verejnej moci. Podľa jej názoru vzhľadom na to, že sporné opatrenie bolo opatrením rekapitalizácie spoločnosti, ktorej je štát akcionárom, Všeobecný súd v bode 259 rozsudku vo veci T‑156/04 rozhodol, že toto opatrenie zo svojej povahy naznačuje, že štát sledoval investičný cieľ, ktorý možno porovnať s investičným cieľom súkromného investora.

189

Túto argumentáciu nemožno akceptovať.

190

Sporné opatrenie totiž v rozpore s tým, čo tvrdí EDF, nie je opatrením rekapitalizácie tejto spoločnosti, ale vzdaním sa výberu dane z práv zadávateľa koncesie (pozri body 106 a 107 vyššie). Predmetná argumentácia tak vychádza z nesprávneho výkladu rozsudkov vo veciach T‑156/04 a C‑124/10 P.

191

Okrem toho treba konštatovať, že predmetná argumentácia by v skutočnosti znamenala chcieť, aby sa uznalo, že z rozsudkov vo veciach T‑156/04 a C‑124/10 P vyplýva, že vzhľadom na to, že je dané opatrenie opatrením rekapitalizácie, v dôsledku toho štát konal vo svojom postavení akcionára, čím tak sledoval investičný cieľ, ktorý je svojou povahou porovnateľný s investičným cieľom súkromného investora, čo malo Komisiu priviesť k tomu, aby vyhlásila dané kritérium za uplatniteľné.

192

Treba pritom pripomenúť, že rozsudky vo veciach T‑156/04 a C‑124/10 P neprejudikovali uplatniteľnosť kritéria súkromného investora.

193

Naopak, Súdny dvor vo svojom rozsudku vo veci C‑124/10 P uviedol, že:

194

Inými slovami, nestačí, ak štát tvrdí, že prijal rozhodnutie uskutočniť investíciu a že dané opatrenie vychádza z jeho postavenia akcionára, ale je jeho úlohou to jednoznačne a na základe objektívnych, overiteľných a aktuálnych skutočností preukázať.

195

Predmetná argumentácia preto vychádza z nesprávneho výkladu rozsudkov vo veciach T‑156/04 a C‑124/10 P.

196

Na druhej strane EDF, ktorú podporuje Francúzska republika, v podstate uvádza, že Komisia z titulu preskúmania uplatniteľnosti daného kritéria nesprávne uskutočnila posúdenie zvýšenia odmeny pre Francúzsku republiku, ako aj návratnosti opatrenia (nesprávne považovaného spoločnosťou EDF za „investíciu“), keďže tieto opatrenia podľa jej názoru spadajú pod uplatnenie daného kritéria.

197

Súdny dvor pritom vo svojom rozsudku vo veci C‑124/10 P rozhodol, že:

198

Komisii teda nemožno vytýkať, že už v štádiu posudzovania uplatniteľnosti daného kritéria pripisovala veľký význam návratnosti údajnej investície.

199

V dôsledku uvedeného je opodstatnené druhú časť druhého hlavného žalobného dôvodu zamietnuť v celom rozsahu.

200

EDF, ktorú podporuje Francúzska republika, na podporu tretej časti druhého hlavného žalobného dôvodu tvrdí, že Komisia postupovala nesprávne, keď vylúčila, že by v predmetnom prípade bolo kritérium súkromného investora uplatniteľné, z dôvodu, že si Francúzska republika zamieňala svoje postavenie orgánu verejnej moci a investora, to znamená, že opatrenie prijala na základe úvah vychádzajúcich z jeho postavenia akcionára, a zároveň úvah patriacich do sféry orgánu verejnej moci, čo podľa názoru Komisie preukazuje neprehľadné prelínanie sa úvah týkajúcich sa odmeňovania štátu a ďalších úvah týkajúcich sa výšky dane dlžnej v dôsledku reštrukturalizácie súvahy spoločnosti EDF v dokumentoch oznámených francúzskymi orgánmi.

201

EDF sa domnieva, že toto tvrdenie je založené na vecných pochybeniach vyplývajúcich zo selektívneho a predpojatého výkladu dokumentov, a zároveň na nesprávnom právnom posúdení týkajúcom sa samotnej povahy kritéria súkromného investora.

202

Pokiaľ ide o vecné pochybenia, EDF usudzuje, že mnohé dokumenty, a poukazuje konkrétne na dokumenty č. 23 až 25, ktoré priložila ku svojim pripomienkach doručeným Komisii v júli 2013 (prílohy A‑7‑23 až A‑7‑25 k žalobe), preukazujú, že dopady plánovanej reštrukturalizácie jej súvahy na ňou dlžnú daň boli preskúmané paralelne, no osobitne od dôsledkov na odmeňovanie štátu ako akcionára, a nepotvrdzuje žiadne prelínanie sa úvah, ktorými sa štát riadil, pokiaľ ide o daňové hľadisko a investičné hľadisko.

203

Pokiaľ ide o nesprávne právne posúdenie, EDF tvrdí, že v odôvodneniach 137 až 139 napadnutého rozhodnutia sa Francúzskej republike v skutočnosti vytýka to, že preskúmala dôsledky reštrukturalizácie jej súvahy na situáciu podniku v daňovej oblasti, a teda na budúci výber daní, tak ako ich v danom čase bolo možné predpokladať, napriek skutočnosti, že toto preskúmanie síce uskutočnila, no urobila tak paralelne a osobitne od preskúmania dôsledkov týkajúcich sa odmeňovania štátu ako akcionára. Francúzska republika dodáva, že takýto prístup je v súlade s judikatúrou Všeobecného súdu (rozsudok z 24. septembra 2008, Kahla/Thüringen Porzellan/Komisia, T‑20/03, EU:T:2008:395).

204

Argumentácia Komisie tak podľa spoločnosti EDF svedčí o nesprávnom pochopení povahy kritéria súkromného investora a výsledkom je porušenie rovnosti zaobchádzania medzi štátom a takýmto investorom. Zmyslom daného kritéria je totiž umožniť rozlíšenie medzi rozhodnutiami, ktoré štát môže prijať ako investor, a rozhodnutiami, ktoré môže prijať ako orgán verejnej moci, ale uplatniteľnosť tohto kritéria nemožno uprieť z dôvodu, že prvé uvedené rozhodnutia môžu existovať popri druhých uvedených rozhodnutiach. Takéto odôvodnenie Komisie znova svedčí o prílišnom formalizme, za ktorý ju Všeobecný súd už sankcionoval.

205

Kritérium súkromného investora možno vylúčiť len v prípade, že štát konal iba v postavení orgánu verejnej moci, no pokiaľ vo svojom investičnom rozhodnutí zohľadnil viaceré faktory, toto kritérium je nielen uplatniteľné, ale je nevyhnutné na to, aby sa rozlíšilo medzi faktormi ekonomickej povahy, ktoré sú relevantné z hľadiska pravidiel v oblasti štátnej pomoci, a ostatnými faktormi, čo je názorne uvedené v oznámení Komisie o pojme štátna pomoc uvedenom v článku 107 ods. 1 [ZFEÚ] (Ú. v. EÚ C 262, 2016, s. 1).

206

Podľa názoru spoločnosti EDF jedinou otázkou, ktorú mala Komisia preskúmať, je otázka, či by súkromný investor, postavený do situácie čo možno najbližšej k situácii štátu, uskutočnil predmetnú investíciu na základe jeho očakávanej návratnosti, bez toho, aby zohľadnil úvahy týkajúce sa daňového hľadiska, ktoré štát mohol preskúmať osobitne, alebo inými slovami, otázka, či ak sa zohľadnia len okolnosti súvisiace s definíciou opatrenia a postavením jeho autora (rekapitalizácia, o ktorej rozhodol štát v postavení akcionára) a s jeho návratnosťou, bolo dané kritérium uplatniteľné a či bolo uplatnené správne.

207

EDF dodáva, že to, že takéto úvahy orgánu verejnej moci a úvahy investora existovali popri sebe, nebránilo Komisii v tom, aby kritérium súkromného investora uplatnila vo svojom rozhodnutí C(2015) 4569 final zo 7. júla 2015, týkajúcom sa predpokladanej pomoci v prospech spoločnosti Altrad, v ktorom Komisia zo zásady neodmietla uplatniteľnosť tohto kritéria, ale overila jeho správne uplatnenie. Podľa názoru spoločnosti EDF totiž z judikatúry vyplýva, že uplatniteľnosť uvedeného kritéria závisí od postavenia, v ktorom štát opatrenie prijal, no táto judikatúra štátu nezakazuje, aby paralelne a na základe osobitnej analýzy uskutočnil preskúmanie všetkých dôsledkov, ktoré z neho vyplývajú.

208

Podľa názoru spoločnosti EDF, vzhľadom na bod 52 rozsudku z 24. októbra 2013, Land Burgenland a i./Komisia (C‑214/12 P, C‑215/12 P a C‑223/12 P, EU:C:2013:682), sa pri uplatnení kritéria súkromného investora nemajú zohľadniť úvahy súvisiace s postavením štátu ako orgánu verejnej moci, ale bolo by v rozpore so zásadou rovnosti zaobchádzania z toho vyvodiť záver, že uvedené kritérium nie je uplatniteľné len na základe tej skutočnosti, že takéto úvahy paralelne existujú popri ekonomických úvahách. Z nezohľadnenia týchto úvah v štádiu uplatnenia tohto kritéria tak nemá za dôsledok popretie ich existencie v štádiu uplatniteľnosti tohto kritéria.

209

EDF sa navyše domnieva, že tvrdenie Komisie, podľa ktorého sa iné než ekonomické úvahy nedajú oddeliť od opatrenia prijatého zákonom č. 97‑1026, závisí len od petitio principii a je v rozpore so skutkovými okolnosťami, pretože rekapitalizácia bola realizovaná uvedeným zákonom, zatiaľ čo ostatné úvahy (zníženie taríf, podpora zamestnávania) sú uvedené v dodávateľskej zmluve.

210

Napokon v rámci pripomienok predložených v nadväznosti na vydanie rozsudku Frucona Košice EDF, podporovaná Francúzskou republikou, tvrdí, že Súdny dvor znovu potvrdil objektívny charakter pojmu štátna pomoc a usúdil, že to, ako môže štát subjektívne vnímať ním realizované opatrenie, je irelevantné. Z toho podľa názoru žalobkyne vyplýva, že aj za predpokladu, že by Francúzska republika jasne nerozlišovala medzi úvahami týkajúcimi sa daňového hľadiska a úvahami týkajúcimi sa investičného hľadiska, čo tak nie je, táto okolnosť je v každom prípade irelevantná na účely analýzy, ktorú bolo potrebné vykonať v predmetnom prípade.

211

Okrem toho, pokiaľ ide o Francúzsku republiku, táto sa domnieva, že rozličné dokumenty, ktoré doručila Komisii, preukazujú, že pri prijatí predmetného opatrenia sa predovšetkým oprela o úvahy, ktoré mala ako akcionár.

212

Francúzska republika poukazuje po prvé na dodávateľskú zmluvu, ktorá v časti s názvom „Spravodlivo financovať úlohy vo verejnom záujme“ rozlišuje podmienky financovania týchto úloh, čo podľa jej názoru preukazuje zámer Francúzskej republiky oddeľovať jej úvahy ako orgánu verejnej moci od úvah v jej postavení akcionára.

213

Po druhé Francúzska republika spomína „Migaudovu správu“, predstavenú poslancom Migaudom 12. septembra 1997, týkajúcu sa návrhu zákona č. 201, v ktorej sa tento samostatne venuje úvahám orgánu verejnej moci a úvahám akcionára. Podľa jej názoru táto správa prezentuje dôsledok reštrukturalizácie súvahy spoločnosti EDF na pomery hrubý dlh/vlastný kapitál a čistý dlh/vlastný kapitál, a ďalej porovnáva tieto pomery, s uskutočnením reštrukturalizácie a bez jej uskutočnenia, s pomermi hlavných európskych konkurentov spoločnosti EDF, pričom z nej vyplýva neprimeraná úroveň zadlženia spoločnosti EDF, pokiaľ ide o úroveň jej vlastného kapitálu, v porovnaní s úrovňou zadlženia jej európskych konkurentov. Táto správa tak svedčí o tom, že Francúzska republika sa predovšetkým oprela o úvahy, ktoré mala ako akcionár.

214

Francúzska republika následne cituje list, ktorý 4. apríla 1995 zaslali spoločnosti EDF riaditelia kancelárie ministrov hospodárstva, priemyslu, pošty a telekomunikácií a zahraničného obchodu a rozpočtu, týkajúci sa programu práce na koncesiách (príloha A‑7‑17 k žalobe, ďalej len „list zo 4. apríla 1995“), ktorý Komisia údajne nezohľadnila a ktorý údajne preukazuje, že jednou z hlavných starostí Francúzskej republiky pri prijatí predmetného opatrenia bolo to, či je toto opatrenie v súlade so záujmami štátu ako akcionára. Podľa názoru Francúzskej republiky totiž išlo najmä o to, aby sa „prípadne [identifikovali] zmeny, ktoré by bolo vhodné vykonať v existujúcich ustanoveniach na to, aby boli čo najlepšie chránené záujmy štátu ako akcionára s prípadnou perspektívou otvorenia monopolov“. Francúzska republika uvádza, že s touto perspektívou požiadala EDF o to, aby jej poskytla ekonomické analýzy.

215

Napokon Francúzska republika poukazuje na list spoločnosti EDF z 31. októbra 1995 (príloha A‑7‑23 k žalobe, ďalej len „list z 31. októbra 1995“), zaslaný ministrovi rozpočtu, ktorým bola predložená okrem iného príloha s názvom „Návrh reštrukturalizácie súvahy spoločnosti EDF“, ktorý podľa jej názoru preukazuje, že Francúzskej republike išlo predovšetkým o skutočnú návratnosť spoločnosti EDF a zlepšenie finančného obrazu tejto spoločnosti.

216

Komisia tieto tvrdenia odmieta.

217

EDF v podstate tvrdí, že Komisia tým, že vylúčila uplatniteľnosť kritéria súkromného investora z dôvodu, že Francúzska republika prijala dané opatrenie na základe úvah vychádzajúcich z jej postavenia ako akcionára, a súčasne úvah vychádzajúcich z jej postavenia ako orgánu verejnej moci, sa dopustila nesprávneho právneho posúdenia a zároveň nezohľadnila skutkové okolnosti a rozličné dokumenty, ktoré jej boli predložené.

218

EDF jednak tvrdí, že je pravda, že Francúzska republika preskúmala dôsledky reštrukturalizácie súvahy spoločnosti na budúci výber daní, no toto preskúmanie uskutočnila paralelne a osobitne od preskúmania dôsledkov tejto operácie týkajúcich sa odmeňovania Francúzskej republiky. Ďalej sa domnieva, že Komisia sa mala obmedziť na preskúmanie toho, či by súkromný investor uskutočnil porovnateľnú investíciu s ohľadom na jej návratnosť bez toho, aby zohľadnil úvahy týkajúce sa daňového hľadiska, ktoré mohla Francúzska republika preskúmať osobitne, ak by zohľadnil len okolnosti súvisiace s definíciou opatrenia a postavením jeho autora, to znamená v predmetnom prípade rekapitalizáciu, o ktorej rozhodol štát v postavení akcionára. Dané kritérium totiž existuje na to, aby umožnilo rozlíšiť medzi rozhodnutiami, ktoré štát môže prijať ako investor, a rozhodnutiami, ktoré môže prijať ako orgán verejnej moci, pričom prípadná existencia obidvoch druhov úvah popri sebe nemôže viesť k popretiu jeho uplatniteľnosti. Okrem toho podľa názoru spoločnosti EDF z judikatúry vyplýva, že to, ako môže štát subjektívne vnímať ním realizované opatrenie, je irelevantné, a že z toho vyplýva, že aj za predpokladu, že by Francúzska republika jasne nerozlišovala medzi úvahami týkajúcimi sa daňového hľadiska a úvahami týkajúcimi sa investičného hľadiska, čo tak nie je, táto okolnosť je v každom prípade irelevantná na účely analýzy, ktorú bolo potrebné vykonať v predmetnom prípade.

219

Predovšetkým treba pripomenúť, že sporné opatrenie tvorí vzdanie sa zo strany Francúzskej republiky zdanenia práv zadávateľa koncesie, to znamená rezerv na obnovu používaných spoločnosťou EDF, pri ich preradení na kapitál.

220

Francúzska republika v priebehu správneho konania tvrdila, že daň, ktorej sa vzdala, predstavuje dodatočnú kapitálovú dotáciu, že tak konala v postavení akcionára spoločnosti EDF a že preto bolo opodstatnené uplatniť kritérium súkromného investora.

221

Po prvé so zreteľom na body 80 a 81 rozsudku vo veci C‑124/10 P, pripomenuté v bode 50 vyššie, treba rozlišovať štát ako akcionára a štát ako orgán verejnej moci, pričom uplatniteľnosť kritéria súkromného investora závisí od toho, že k poskytnutiu výhody spoločnosti došlo zo strany štátu v jeho postavení akcionára, a nie v jeho postavení orgánu verejnej moci.

222

Vzhľadom na uvedené v súlade s bodmi 82 a 83 rozsudku vo veci C‑124/10 P, keďže Francúzska republika sa v priebehu správneho konania odvolávala na kritérium súkromného investora, bolo jej úlohou jednoznačne a na základe objektívnych a overiteľných skutočností preukázať, že realizované opatrenie vychádzalo z postavenia akcionára, pričom z týchto skutočností musí jasne vyplývať, že predtým alebo súbežne s poskytnutím výhody, to v prejednávanej veci znamená vzdaním sa výberu dane pri preradení práv zadávateľa koncesie na kapitálovú dotáciu, prijala rozhodnutie uskutočniť prostredníctvom tohto opatrenia investíciu v spoločnosti EDF.

223

Navyše v súlade s bodom 84 rozsudku vo veci C‑124/10 P, Francúzska republika s cieľom preukázať ekonomickú povahu svojho úkonu mohla Komisii predložiť dokumenty, z ktorých by vyplývalo, že toto rozhodnutie bolo založené na ekonomickom posúdení porovnateľnom s tým, ktoré by vykonal za okolností daného prípadu racionálny súkromný investor nachádzajúci sa v situácii, ktorá je čo najbližšia situácii Francúzskej republiky, predtým, ako by pristúpil k uvedenej investícii, na účely určenia budúcej návratnosti takejto investície.

224

Tieto dokumenty musia byť datované pred prijatím sporného opatrenia. Podľa bodu 85 rozsudku vo veci C‑124/10 P totiž ekonomické posúdenia vykonané po poskytnutí uvedenej výhody retrospektívne konštatovanie efektívnej rentability investície vykonanej dotknutým členským štátom alebo neskoršie odôvodnenia výberu naozaj prijatého postupu nemôžu postačovať na preukázanie, že tento členský štát prijal predtým alebo súbežne s poskytnutím ekonomickej výhody takéto rozhodnutie ako akcionár.

225

Okrem toho podľa bodu 86 rozsudku vo veci C‑124/10 P ak dotknutý členský štát predloží Komisii prvky požadovanej povahy, prináleží jej vykonať celkové posúdenie, zohľadniac okrem prvkov poskytnutých týmto členským štátom aj akýkoľvek iný prvok relevantný v predmetnom prípade, ktorý jej umožní určiť, či predmetné opatrenie vyplýva z postavenia akcionára, alebo z postavenia orgánu verejnej moci uvedeného členského štátu. Konkrétne môže byť v tejto súvislosti relevantná povaha a predmet tohto opatrenia, kontext, do ktorého patrí, ako aj sledovaný cieľ a pravidlá, ktorým uvedené opatrenie podlieha.

226

V prejednávanej veci Francúzska republika a EDF doručili Komisii rozličné dokumenty s cieľom preukázať, že realizované opatrenie vychádzalo z postavenia Francúzskej republiky ako akcionára.

227

Komisia v podstate usudzovala, že dokumenty, ktoré jej doručili Francúzska republika a EDF, jednoznačne nepreukázali, že Francúzska republika tým, že sa vzdala výberu dane pri preradení práv zadávateľa koncesie na kapitálovú dotáciu, prijala rozhodnutie uskutočniť investíciu (pozri najmä odôvodnenia 128 až 131, 138 a 139 napadnutého rozhodnutia).

228

Komisia totiž vykonala posúdenie všetkých dokumentov, ktoré jej boli poskytnuté, pričom okrem dokumentov predložených Francúzskou republikou zohľadnila aj relevantné dokumenty doručené spoločnosťou EDF, s cieľom stanoviť, či sporné opatrenie vychádzalo z postavenia akcionára alebo z postavenia Francúzskej republiky ako orgánu verejnej moci, a predovšetkým preskúmala povahu a predmet tohto opatrenia, kontext, do ktorého patrí, ako aj sledovaný cieľ a pravidlá, ktorým uvedené opatrenie podlieha (pozri odôvodnenie 145 a nasl. napadnutého rozhodnutia), a to následne na to, ako predbežne preskúmala ďalšie dokumenty, ktoré jej boli doručené.

229

Komisia sa teda nedopustila žiadneho nesprávneho právneho posúdenia v spôsobe, akým uplatnila podmienky upravujúce uplatniteľnosť kritéria súkromného investora.

230

Tvrdenie, ktoré zastáva EDF a Francúzska republika, podľa ktorého sa Komisia mala obmedziť na preskúmanie toho, či by súkromný investor uskutočnil porovnateľnú investíciu s ohľadom na jej návratnosť bez toho, aby zohľadnil úvahy týkajúce sa daňového hľadiska, ktoré údajne mohol štát preskúmať „osobitne“, ak by zohľadnil len okolnosti súvisiace s definíciou opatrenia a postavením jeho autora, to znamená v predmetnom prípade rekapitalizáciu, o ktorej rozhodol štát vo svojom postavení ako akcionár, totiž vychádza z nesprávneho výkladu bodov 80 až 86 rozsudku vo veci C‑124/10 P.

231

Komisia totiž nemôže neprihliadnuť na skutočnosti, z ktorých by bola zrejmá existencia úvah orgánu verejnej moci, a preskúmať iba tie skutočnosti, ktoré by podporovali tézu prípadnej investície. Takýto prístup by znamenal nerešpektovanie potreby posúdiť všetky relevantné skutočnosti s cieľom posúdiť, či predmetné opatrenie vychádza z postavenia akcionára alebo postavenia členského štátu ako orgánu verejnej moci, medzi ktoré patria najmä kontext a povaha sporného opatrenia.

232

Samozrejme nie je vylúčené, aby úvahy orgánu verejnej moci mohli prípadne existovať popri úvahách akcionára, no tieto úvahy v každom prípade nemôžu mať vplyv na posúdenie otázky, či by rovnaké opatrenie prijal za bežných trhových podmienok súkromný investor nachádzajúci sa v situácii čo možno najbližšej situácii štátu. Zohľadnia sa totiž len výhody a povinnosti spojené so situáciou štátu v postavení akcionára, pričom sú vylúčené tie výhody a povinnosti, ktoré sú spojené s jeho postavením ako orgánu verejnej moci (rozsudok vo veci C‑124/10 P, bod 79).

233

V prejednávanej veci ani Francúzska republika, ani EDF nepreukázali, že pred poskytnutím sumy zodpovedajúcej sume dane, ku ktorej vzdaniu sa došlo pri preradení práv zadávateľa koncesie na kapitálovú dotáciu, alebo súbežne s poskytnutím tejto sumy Francúzska republika prijala rozhodnutie vykonať prostredníctvom skutočne realizovaného opatrenia investíciu, ani že takéto rozhodnutie bolo prijaté na základe predchádzajúcich ekonomických posúdení, porovnateľných s tými, ktoré by vykonal za okolností daného prípadu racionálny súkromný investor nachádzajúci sa v situácii, ktorá je čo najbližšia situácii uvedeného členského štátu, predtým, ako by pristúpil k uvedenej investícii, na účely určenia budúcej návratnosti takejto investície (pozri v tomto zmysle rozsudok vo veci C‑124/10 P, body 83, 84 a 104).

234

Ak je zrejmé, že takéto úvahy akcionára neexistujú, Komisia musí odmietnuť uplatniteľnosť kritéria súkromného investora.

235

Tento záver nie je spochybnený argumentáciou uvádzanou spoločnosťou EDF, týkajúcou sa rozsudku z 24. októbra 2013, Land Burgenland a i./Komisia (C‑214/12 P, C‑215/12 P a C‑223/12 P, EU:C:2013:682), ktorá sa totiž ukazuje ako irelevantná, keďže úvahy, ktoré Súdny dvor rozvíja v bode 52 tohto rozsudku, sa týkajú konkrétne uplatnenia, a nie uplatniteľnosti kritéria súkromného investora, a nemôžu teda odôvodňovať, aby sa na účely analýzy uplatniteľnosti daného kritéria vzali do úvahy len úvahy akcionára.

236

Tento záver nie je spochybnený ani tvrdeniami spoločnosti EDF, ktoré táto zakladá na rozhodnutí Komisie C(2015) 4569 final zo 7. júla 2015, týkajúcom sa predpokladanej pomoci v prospech spoločnosti Altrad.

237

Jednak totiž predmetné opatrenie vo veci, v ktorej bolo vydané predmetné rozhodnutie, bolo priamym upísaním základného imania spoločnosti Altrad prostredníctvom strategického investičného fondu, spojené s opciou na dodatočnú sumu a to, že táto operácia predstavovala investíciu, Komisia nespochybnila.

238

Po druhé, aj za predpokladu, že by dané operácie boli porovnateľné, nič to nemení na skutočnosti, že pojem štátna pomoc je objektívnym pojmom, ktorý predpokladá, aby na to, aby opatrenie bolo možné považovať za pomoc, musí byť toto opatrenie spôsobilé ovplyvňovať obchod medzi členskými štátmi a skresľovať alebo hroziť skreslením hospodárskej súťaže, čo sa posudzuje ku dňu, ku ktorému Komisia prijme svoje rozhodnutie, a čo závisí iba od otázky, či opatrenie štátu zveruje výhodu jednému alebo určitým podnikom alebo nie. Rozhodovacia prax Komisie v danej oblasti, v prípade ktorej sa účastníci konania nezhodujú, sa teda nemôže považovať za rozhodujúcu (pozri rozsudok zo 4. marca 2009, Associazione italiana del risparmio gestito et Fineco Asset Management/Komisia, T‑445/05, EU:T:2009:50, bod 145 a citovanú judikatúru; pozri tiež v tomto zmysle rozsudok z 20. mája 2010, Todaro Nunziatina & C., C‑138/09, EU:C:2010:291, bod 21).

239

Tento záver nie je spochybnený ani tvrdeniami, ktoré EDF uvádza v nadväznosti na vydanie rozsudku Frucona Košice a podľa ktorých je „subjektívne vnímanie“ daného opatrenia zo strany Francúzskej republiky irelevantné, čo vedie k tomu, že prípadná neexistencia jasného rozlišovania medzi úvahami akcionára a úvahami orgánu verejnej moci pri prijatí sporného opatrenia nemá nijaké dôsledky.

240

Pokiaľ totiž ide o dopad rozsudku Frucona Košice, treba pripomenúť, že podľa tohto rozsudku kritérium veriteľa alebo súkromného investora nepredstavuje výnimku, ktorá by sa uplatňovala len na žiadosť členského štátu, keď sú splnené prvky tvoriace pojem štátna pomoc nezlučiteľná so spoločným trhom, uvedený v článku 107 ods. 1 ZFEÚ. Toto kritérium totiž za predpokladu, že je uplatniteľné, sa nachádza medzi prvkami, ktoré je Komisia povinná zohľadniť na preukázanie existencie takej pomoci (rozsudok Frucona Košice, bod 23, a rozsudok vo veci C‑124/10 P, bod 103).

241

Preto keď sa zdá, že kritérium súkromného veriteľa by mohlo byť uplatniteľné, Komisii prislúcha preskúmať tento predpoklad nezávisle od akejkoľvek žiadosti v tomto zmysle zo strany dotknutého členského štátu, a teda nič nebráni tomu, aby sa príjemca pomoci mohol odvolávať na uplatniteľnosť tohto kritéria (pozri v tomto zmysle rozsudok Frucona Košice, body 25 a 26).

242

Súdny dvor napokon spresnil, že v týchto dvoch spomínaných prípadoch, v ktorých sa členský štát na kritérium súkromného investora neodvoláva, východiskom, na základe ktorého sa určí, či sa má uplatniť toto kritérium, musí byť hospodárska povaha konania členského štátu, a nie to, ako si tento štát subjektívne myslel, že koná, alebo aké alternatívne postupy tento štát zvážil pred prijatím predmetného opatrenia (pozri v tomto zmysle rozsudok Frucona Košice, body 12 a 27).

243

Súdny dvor naopak rozhodol, že ak sa členský štát v priebehu správneho konania na kritérium súkromného investora odvoláva, prináleží mu v prípade pochybností preukázať jednoznačným spôsobom a na základe objektívnych a overiteľných skutočností, že vykonané opatrenie vyplýva z jeho postavenia ako akcionára, pričom z týchto skutočností musí jasne vyplývať, že dotknutý členský štát prijal predtým alebo súbežne s poskytnutím ekonomickej výhody rozhodnutie uskutočniť prostredníctvom naozaj vykonaného opatrenia investíciu do ovládaného verejného podniku (pozri v tomto zmysle rozsudok vo veci C‑124/10 P, body 82 a 83).

244

Na druhej strane ekonomické posúdenia vykonané po poskytnutí uvedenej výhody, retrospektívne konštatovanie efektívnej rentability investície vykonanej dotknutým členským štátom alebo neskoršie odôvodnenia výberu naozaj prijatého postupu nemôžu postačovať na preukázanie, že tento členský štát prijal predtým alebo súbežne s poskytnutím ekonomickej výhody takéto rozhodnutie ako akcionár (pozri v tomto zmysle rozsudok vo veci C‑124/10 P, body 85 a 104).

245

Okrem toho, ako bolo pripomenuté v bode 232 vyššie, na účely posúdenia otázky, či by to isté opatrenie bolo prijaté za bežných trhových podmienok súkromným investorom nachádzajúcim sa v situácii čo najbližšej situácii štátu, sa zohľadnia len výhody a povinnosti spojené so situáciou štátu v postavení akcionára, pričom sú vylúčené tie výhody a povinnosti, ktoré sú spojené s jeho postavením ako orgánu verejnej moci (rozsudok vo veci C‑124/10 P, bod 79).

246

S cieľom posúdiť, či bolo kritérium súkromného investora v predmetnom prípade skutočne uplatniteľné, je teda úlohou Komisie preskúmať, či Francúzska republika jednoznačne a na základe objektívnych, overiteľných a aktuálnych skutočností preukázala, že realizované opatrenie vychádzalo z jej postavenia akcionára a či Francúzska republika na tento účel uviedla skutočnosti, z ktorých jasne vyplýva, že predtým alebo súbežne s poskytnutím výhody a na základe vyžadovaného ekonomického posúdenia návratnosti, prijala rozhodnutie uskutočniť prostredníctvom naozaj vykonaného opatrenia investíciu do spoločnosti EDF.

247

Treba konštatovať, že práve to je preskúmanie, ktoré Komisia vykonala v bodoch 126 až 154 napadnutého rozhodnutia.

248

Argumentáciu spoločnosti EDF, ktorú podporuje Francúzska republika, teda nemožno akceptovať.

249

Napokon, ako nepodložené treba odmietnuť aj tvrdenie spoločnosti EDF, podľa ktorého sa Komisia oprela len o „prelínanie sa“ úvah akcionára a orgánu verejnej moci, keď vyhlásila, že kritérium súkromného investora nie je uplatniteľné.

250

Práve v dôsledku celkového posúdenia a po preskúmaní každého z dokumentov, ktoré by mohli byť relevantné, totiž Komisia dospela k záveru, že dané opatrenie nepredstavovalo investíciu zo strany Francúzskej republiky, vzhľadom na neexistenciu úvah akcionára zistenej na základe objektívnych, overiteľných a aktuálnych skutočností, tak ako ich vyžaduje Súdny dvor v bodoch 82 až 85 rozsudku vo veci C‑124/10 P.

251

Argumentácia spoločnosti EDF a Francúzskej republiky založená na nesprávnom právnom posúdení, ktorého sa dopustila Komisia, sa preto musí odmietnuť.

252

EDF tvrdí, že mnohé dokumenty, konkrétne dokumenty č. 23 až 25 (príloha A‑7‑23 až A‑7‑25), ktoré priložila k svojim pripomienkam doručeným Komisii v júli 2013, preukazujú, že dopady plánovanej reštrukturalizácie jej súvahy na ňou dlžnú daň boli preskúmané paralelne, no osobitne od dôsledkov na odmeňovanie štátu ako akcionára, a že tieto dokumenty nepotvrdzujú žiadne prelínanie sa úvah, ktorými sa Francúzska republika riadila, pokiaľ ide o daňové hľadisko a investičné hľadisko. Francúzska republika tiež uvádza, že rozličné dokumenty, ktoré doručila Komisii, preukazujú, že sa pri prijatí predmetného opatrenia opierala predovšetkým o úvahy akcionára.

253

Treba predovšetkým zdôrazniť, že spomedzi dokumentov uvádzaných spoločnosťou EDF a Francúzskou republikou sa v žiadnom z dokumentov predchádzajúcich odpovedi Francúzskej republiky Komisii v roku 2002 nespomína, že z práv zadávateľa koncesie, to znamená z rezerv, ktoré boli použité spoločnosťou EDF, sa má pri ich preradení na kapitálovú dotáciu zaplatiť daň a a fortiori ani to, že vzdanie sa výberu dane by sa malo považovať za dodatočnú investíciu do kapitálu spoločnosti EDF, ako to Komisia uvádza v odôvodneniach 128 a 129 napadnutého rozhodnutia.

254

Pokiaľ ide o dokumenty spomenuté spoločnosťou EDF, ktoré údajne preukazujú neexistenciu prelínania sa úvah súvisiacich s daňou s úvahami súvisiacimi s odmenou pre štát, treba uviesť toto.

255

Prílohu A‑7‑23 žaloby tvorí list z 31. októbra 1995, ktorý bol zaslaný o niečo skôr než dva roky pred prijatím zákona č. 97‑1026 ministerstvu rozpočtu a ktorý obsahuje dve prílohy, konkrétne trojstranový dokument s názvom „Návrhy reštrukturalizácie súvahy spoločnosti EDF“ a tabuľku s názvom „Návrh vývoja súvahy spoločnosti EDF“.

256

Uvedený trojstranový dokument priložený k listu z 31. októbra 1995 obsahuje tri body, ktoré vo všeobecnosti rozoberajú „reštrukturalizáciu vlastného kapitálu v pasívach súvahy“, a konkrétne preradenie práv zadávateľa koncesie na kapitál, „prispôsobenie záväzkov z koncesií pre ,miestne samosprávy‘, pokiaľ ide o koncesie [na účely verejnej distribúcie]“ a napokon „vyrovnanie záporného stavu účtovnej položky prenesený výsledok hospodárenia minulých rokov“.

257

Bod 1.1 predmetného dokumentu sa týka „preradenia práv zadávateľa koncesie, kde zadávateľom koncesie je štát, a s tým spojených rezerv na obnovu na kapitál“. Zmieňuje sa v ňom návrh „kapitalizovať spoločnosť EDF… transformáciou práv zadávateľa koncesie RAG a príslušnej rezervy na obnovu na kapitál“, pričom táto „operácia vedie k návratu k účtovnej analýze spred roka 1987“.

258

Bod 1.2 predmetného dokumentu, s názvom „Konsolidácia kapitálových dotácií na kapitál spoločnosti EDF“ uvádza, že „[konsolidácia kapitálových dotácií] by posilňovala povahu ,vkladu akcionára‘, ktorú majú tieto v sebe obsiahnutú“, pokiaľ by mali „charakter zvýšenia základného imania“, hoci ich výnos z roku 1956 prirovnáva skôr k pôžičke, z ktorej plynie úrok“.

259

Bod 1.3 predmetného dokumentu sa týka „dôsledkov týchto dvoch opatrení“ a uvádza, že predstavujú „tieto dve výhody“:

260

Jednak treba uviesť, že otázka „vkladu do imania“, ktorá bola zmienená práve v liste z 31. októbra 1995, sa v každom prípade netýka vzdania sa splatnej dane z práv zadávateľa koncesie, ktorá sa v ňom vôbec nerozoberá.

261

Ďalej treba uviesť, že úvahy z účtovného a daňového hľadiska a z hľadiska akcionára popri sebe s úzkymi väzbami existujú v trojstranovom dokumente priloženom k listu z 31. októbra 1995, ktorý navyše neobsahuje žiadne hodnotenie, ba ani posúdenie rentability preradenia práv zadávateľa koncesie na kapitál.

262

Príloha A‑7‑24 žaloby je dvojstranovou internou správou spoločnosti EDF zo 7. decembra 1995 s názvom „Pôvod, obsah a dôsledky návrhov reštrukturalizácie súvahy spoločnosti EDF“ (ďalej len „interná správa zo 7. decembra 1995“).

263

Po tom, čo sa v prvej časti internej správy zo 7. decembra 1995 pripomenuli kontroly francúzskeho Dvora audítorov a ich dopad na rezervy na obnovu a preverenie vykonané daňovým úradom v roku 1994, a následne sa v druhej časti v troch zarážkach pripomenuli ciele návrhov reštrukturalizácie pasív súvahy spoločnosti EDF, predložených ministerstvu, sa v uvedenej správe spomína „dvojfázový postup“ navrhovaný spoločnosťou EDF: jednak reštrukturalizácia jej súvahy, čo znamená najmä ozdravenie „finančných vzťahov medzi spoločnosťou EDF a [Francúzskou republikou]. Cieľom Francúzskej republiky by potom mohla byť skutočná rentabilita spoločnosti EDF v podobe dividendy nachádzajúcej svoje opodstatnenie v kapitále danej spoločnosti“. Ďalej by išlo o „vyjasnenie účtovnej prezentácie koncesií na účely verejnej distribúcie“.

264

Znova treba konštatovať, že rentabilita preradenia práv zadávateľa koncesie na kapitál je spomenutá v internej správe zo 7. decembra 1995o bez akéhokoľvek posúdenia, a že v žiadnom prípade sa v nej nespomína vzdanie sa výberu dane z uvedených práv zadávateľa koncesie.

265

Aj za predpokladu, že by sa interná správa zo 7. decembra 1995 mohla považovať za osobitnú a „paralelnú“ analýzu dopadov rekapitalizácie spoločnosti EDF, táto správa nemá nijaký význam, pokiaľ ide o preskúmanie sporného opatrenia, a predstavuje indíciu týkajúcu sa kontextu, v ktorom bolo toto opatrenie prijaté.

266

Navyše treba konštatovať, že interná správa zo 7. decembra 1995, ktorej obsah je v konečnom dôsledku podobný obsahu listu z 31. októbra 1995, nesvedčí o nič viac než tento list o podrobnej analýze úvah akcionára o odmene alebo rentabilite, ktorá by bola uskutočnená štátom alebo pre štát s perspektívou rekapitalizácie spoločnosti EDF.

267

Napokon prílohou A‑7‑25 žaloby je list z 10. apríla 1997 zaslaný spoločnosťou EDF vedúcemu kancelárie na ministerstve financií (ďalej len „list z 10. apríla 1997“), ktorý obsahuje jednostranovú prílohu, predstavenú v schematickej podobe, s názvom „Prognostické hypotézy vyplácania odmeny pre štát na roky 1997 a 1998“.

268

Hoci list z 10. apríla 1997 môže predstavovať ukazovateľ minimalistického predstavenia odmeny, ktorá môže byť vyplácaná Francúzskej republike, aj tak treba konštatovať, že toto predstavenie je súčasne a v plnom rozsahu založené na daňových ukazovateľoch, ktoré by vyplývali z platieb, ktoré by boli uskutočnené v prospech Francúzskej republiky.

269

Preto ak by sa zohľadnil iba jeden riadok z dvoch, platí, že list z 10. apríla 1997 nemožno vnímať ako osobitnú a „paralelnú“ analýzu odmeňovania štátu ako akcionára, tak ako to tvrdí EDF.

270

Dokumenty uvádzané spoločnosťou EDF preto nesvedčia o osobitnej a autonómnej analýze úvah Francúzskej republiky v jej postavení akcionára, týkajúcich sa sporného opatrenia, a rovnako ani v rozpore s tým, čo tvrdí EDF, nepreukazujú neexistenciu prelínania sa úvah súvisiacich s daňou a úvah súvisiacich s odmenou pre Francúzsku republiku.

271

Pokiaľ ide ďalej o skutočnosti uvádzané Francúzskou republikou, treba poznamenať, že táto poukazuje jednak na tabuľku uvedenú v prílohe 11 k vyjadreniu vedľajšieho účastníka konania, predstavujúcu takmer identickú reprodukciu citácií a komentárov, ktoré možno čítať v tabuľke uvedenej v prílohe 10 k uvedenému vyjadreniu, predloženej na podporu tvrdení uvádzaných v rámci prvej časti druhého hlavného žalobného dôvodu, pričom ide o tabuľku, v ktorej sú citované výňatky z rozličných dokumentov, a ďalej na viaceré z týchto dokumentov uvedených v tomto vyjadrení, spomenutých „ako príklady“.

272

Medzi tieto dokumenty, ktoré sú uvádzané ako príklad, patrí v prvom rade dodávateľská zmluva.

273

Treba konštatovať, že v dodávateľskej zmluve úvahy orgánu verejnej moci nielenže existujú popri úvahách akcionára a v úzkom vzťahu s nimi, ale predovšetkým a zjavne v nej dominujú.

274

Úvahy orgánu verejnej moci, ktoré sú prítomné v dodávateľskej zmluve, sa okrem iného týkajú realizácie energetickej politiky štátu, potreby zabezpečiť bezpečnosť zásobovania pri rešpektovaní životného prostredia a s najnižšími nákladmi, ako aj kvalitné dodávanie spotrebiteľovi bez ohľadu na to, kde je usadený, podpory zamestnávania a ekonomickej činnosti, solidárnych služieb pre tých najchudobnejších, pozemkových úprav, sú vyjadrené v hlave I uvedenej zmluvy s názvom „Znovu potvrdiť základné úlohy verejného podniku“, ktorej tri sekcie nesú názvy „Päť úloh služby vo verejnom záujme, obnovených a posilnených“, „Zúčastňovať sa na pozemkových úpravách a na solidarite“ a „K novej právnej úprave energetického sektora“.

275

V hlave II dodávateľskej zmluvy je vyjadrený cieľ, ktorým je „pripraviť dnes budúcnosť spoločnosti“, tým, že sa zabezpečení jej rozvoj vo Francúzsku (prostredníctvom zlepšenia výkonov a prednostného prideľovania ziskov z produktivity na zníženie cien, prostredníctvom zníženia taríf, za predpokladu prispôsobenia štruktúry týchto taríf, vzťahu spoločnosti EDF s nezávislými výrobcami a prostredníctvom vývoja služieb prejavujúcim sa najmä vo vernostných programoch pre zákazníkov, lepšieho postavenia na trhoch s elektrickou energiou a na súvisiacich trhoch, a to s primeranými obchodnými prostriedkami, to znamená „obchodnou pomocou“ vo výške 2,8 miliardy FRF), získavanie nových trhov v zahraničí (vo vzťahu ku ktorým sa uvádza iba potreba zohľadniť „návratnosť investovaného vlastného kapitálu“, pričom sa v tejto súvislosti neuvádzajú žiadne ďalšie podrobnosti), prispenie na technologické inovácie a pokrok (výskum a vývoj, partnerstvo s francúzskymi podnikmi), ako aj „zapojenie celého podniku do rozvoja“ (sekcia, v ktorej sa rozoberajú otázky týkajúce sa ľudských zdrojov: riadenie ľudských zdrojov, vzdelávanie, zlepšenie organizácie práce, jej bezpečnosti, politika odmeňovania pracovníkov, sociálna kohézia, atď.).

276

Úvahy orgánu verejnej moci, ktoré sú prítomné v hlave II dodávateľskej zmluvy, tak existujú popri dosť všeobecných úvahách, ktoré sú s nimi úzko spojené a ktoré sa týkajú budúceho vývoja podniku, no ktoré nemožno považovať za úvahy akcionára, ktorých cieľom je posúdiť návratnosť investície, a už vôbec nie za investíciu uskutočnenú prostredníctvom realizácie sporného opatrenia.

277

Napokon v hlave III dodávateľskej zmluvy s názvom „Zasadiť podnik do nového finančného a inštitucionálneho rámca“ sú postupne na troch stranách rozobraté tieto ciele: „stabilizovať vzťah so štátom ako akcionárom“, „spravodlivo financovať úlohy vo všeobecnom záujme“, „pripraviť potrebné nástroje na vývoj právnej úpravy“, „vytvoriť zdroje na prípravu budúcnosti“ a „postup kontroly cieľov a záväzkov“.

278

Na predmetných troch stranách sa iba dva odseky týkajú reštrukturalizácie súvahy spoločnosti EDF, pričom iba v jednom z nich sa uvádza odmena pre Francúzsku republiku, a to prinajmenšom tajomne.

279

Prvý odsek, z ktorého sa nedá vyvodiť žiaden relevantný záver, je uvedený v úvodnej časti hlavy III dodávateľskej zmluvy a znie takto:

„Súvaha spoločnosti EDF bude reštrukturalizovaná s dvojakým cieľom, ktorým je posilniť čistú hodnotu podniku a stabilizovať finančný vzťah medzi štátom a podnikom na blízkych základoch všeobecného práva.“

280

Druhý odsek, ktorý je uvedený v časti nazvanej „Stabilizovať vzťah so štátom ako akcionárom“, patriacej do hlavy III dodávateľskej zmluvy, znie:

„Odmena pre štát sa bude skladať z dvoch častí:

281

Treba uviesť, že v rámci tejto obmedzenej informácie o odmene pre Francúzsku republiku nie je v predmetných odsekoch žiadna zmienka o dodatočnej investícii vo výške sumy daňovej pohľadávky Francúzskej republiky, a rovnako ani o jej návratnosti.

282

Dodávateľská zmluva sa teda zdá byť absolútne irelevantná na účely preukázania toho, že odmena pre Francúzsku republiku a úvahy akcionára, nehovoriac ani o úvahách týkajúcich sa sporného opatrenia, boli analyzované autonómne a osobitne od úvah orgánu verejnej moci.

283

Druhým dokumentom, na ktorý poukazuje Francúzska republika, je výňatok z „Migaudovej správy“ Národnému zhromaždeniu, prezentovanej s cieľom prijať zákon č. 97‑1026.

284

Prvá časť „Migaudovej správy“ opisuje historické okolnosti obkolesujúce majetkový štatút majetku užívaného v rámci koncesie (zaradenie majetku pod koncesiu, účtovné dôsledky a postavenie Dvora audítorov), ktoré viedli k predstaveniu návrhu zákona.

285

Druhá časť „Migaudovej správy“ prezentuje „opätovné účtovné spracovanie“, povinnosť ktorého ukladá stanovisko francúzskeho Dvora audítorov, pričom toto spracovanie si vyžaduje „zmeny vo finančných vzťahoch medzi štátom a spoločnosťou EDF“.

286

V prvej podčasti „Migaudovej správy“ sa vysvetľujú účtovné dôsledky, ktoré je potrebné vyvodiť z uznania vlastníctva RAG, ako aj zmena štruktúry vlastného kapitálu spoločnosti EDF, ktoré sú jeho dôsledkom: „protihodnota nepeňažného majetku užívaného v rámci koncesie, týkajúceho sa RAG, ktorá je zapísaná medzi vlastným kapitálom v kategórii ,Ďalší vlastný kapitál‘, sa presúva do kategórie ,Vlastný kapitál‘, tak aby sa zohľadnil majetkový štatút objektov“.

287

V „Migaudovej správe“ sú ďalej opísané samotné účtovné pohyby, povinnosť ktorých ukladá sporné opatrenie (ktoré sú uvedené v odôvodnení 28 a nasl. napadnutého rozhodnutia).

288

Pri tejto príležitosti sa však vôbec nespomína vzdanie sa výberu dane z práv zadávateľa koncesie.

289

Druhá podčasť „Migaudovej správy“ sa zaoberá zmenami vo finančných vzťahoch medzi Francúzskou republikou a spoločnosťou EDF a uvádzajú sa v nej spôsoby odmeňovania Francúzskej republiky v nadväznosti na účtovné zmeny, ku ktorým malo dôjsť:

„Táto odmena sa skladá z dvoch častí.

Jednak je ňou odmena za kapitálové dotácie v úrokovej sadzbe stanovenej každoročne medzirezortným výnosom. Tento výnos stanovuje hornú hranicu na 8 %. Od roku 1989 je stanovená na 5 %.

Po druhé je to dodatočná odmena (,dividenda‘), ktorá sa vypláca z výsledku po zdanení a fixnom úroku zariadenia.

Jej sadzba je stanovená výnosom na základe výsledku predbežných odhadov.

…

Keďže kapitálové dotácie predstavujú základ pre fixný úrok, ich zvýšenie, ku ktorému došlo na základe tohto článku, by mohlo zvýšiť sumu, ktorú má EDF vyplácať. V dodávateľskej zmluve na roky 1997 – 2000, podpísanej 8. apríla 1997, je tak upravená zmena ich podmienok odmeňovania.

Fixná úroková sadzba je stiahnutá na 3 % s cieľom kompenzovať dôsledky úrokového základu. Ročná suma fixného úroku sa tak stiahne z 1816 miliónov [FRF] na 1522 miliónov [FRF].

Dodatočná odmena pre štát je stanovená na 40 % čistého účtovného výsledku spoločnosti.

Napokon sa spresňuje, že celková suma týchto dvoch zložiek nemôže byť vyššia než 6 % kapitálových dotácií (to znamená strop vo výške 3044 miliónov [FRF] s ohľadom na dotácie tak, ako vyplynú z tohto článku).“

290

V „Migaudovej správe“ sú ďalej opísané daňové dôsledky uskutočnených zmien.

291

V „Migaudovej správe“ sa okrem iného uvádza:

„Zvýšenie rezerv súvisiacich s koncesiou RAG v položke prenesený výsledok hospodárenia minulých rokov by umožnilo naraz vyrovnať schodkový účtovný a daňový výsledok hospodárenia z minulých rokov..

Jednak priame presunutie 38,5 miliardy [FRF] vedie ku kladnému stavu účtovnej položky prenesený výsledok hospodárenia minulých rokov, a to vo výške 18,3 miliardy [FRF], čím dochádza k zvýšeniu hodnoty čistých aktív, ktoré sú samy osebe zdaniteľné daňou [z príjmov právnických osôb]. Článok 38‑2 [Všeobecného daňového zákonníka] totiž stanovuje, že čistý zisk tvorí rozdiel medzi hodnotami čistých aktív ku dňu ukončenia a ku dňu začiatku účtovného obdobia. Vzhľadom na to, že ,čisté aktíva znamenajú to, čo prevyšuje hodnoty aktív z celkovej hodnoty, ktorá je v pasívach tvorená pohľadávkami tretích osôb, odpismi a oprávnenými rezervami‘, presunutie rezerv mechanicky spôsobuje zvýšenie čistého zisku.

Ďalej s cieľom zohľadniť poznámky Dvora audítorov o koncesiách ,týkajúcich sa hydraulických trojfázových elektrických prúdov…‘ a koncesiách ,na účely verejnej distribúcie‘ uskutoční EDF účtovné úpravy, v dôsledku ktorých dôjde k zníženiu hodnoty jej daňovej položky prenesený výsledok hospodárenia minulých rokov o 14 miliárd [FRF].

V celkovom zúčtovaní by tak položka prenesený výsledok hospodárenia minulých rokov mala mať kladný stav, a to vo výške 3,4 miliárd [FRF].

Podľa informácií poskytnutých ministerstvom hospodárstva, financií a priemyslu vášmu hlavnému spravodajcovi, daň z príjmov právnických osôb, ktorú bude musieť zaplatiť verejnoprávne zariadenie [v dôsledku] týchto reforiem, je vo výške 3 miliárd [FRF] v roku 1997 a 2,5 miliárd [FRF] v roku 1998.“

292

Treba konštatovať, že rovnako ako v súvislosti s účtovnými úpravami, ani v súvislosti s daňovými dôsledkami sa v „Migaudovej správe“ nespomína vzdanie sa výberu dane z práv zadávateľa koncesie pri ich preradení na kapitálovú dotáciu, pričom však podľa odpovede zaslanej Francúzskou republikou Komisii v správe z 9. apríla 2002 aj táto pohľadávka vyplýva zo zmeny v čistých aktívach.

293

Okrem toho je pravda, že „Migaudova správa“ obsahuje niekoľko údajov o odmene, ktorú štát očakával z rekapitalizácie spoločnosti EDF, pričom ide o odmenu nominálne zníženú v dôsledku operácie rekapitalizácie. Z tohto dokumentu však zjavne vyplýva, že týchto niekoľko údajov predstavuje iba menšiu časť úvah, ktoré viedli k prijatiu zákona č. 97‑1026, pričom sú to hlavne úvahy verejného orgánu.

294

Napokon, nedá sa inak, než poznamenať, že obsah „Migaudovej správy“ predstavuje základ odôvodnenia 23 a nasl. napadnutého rozhodnutia a že tieto faktory posúdenia tak Komisiou boli zohľadnené.

295

Tretím dokumentom uvádzaným Francúzskou republikou je list zo 4. apríla 1995. Ide o štvorstranový dokument, vrátane dokumentu, ktorý je k nemu priložený, zaslaný spoločnosti EDF vedúcimi kancelárie ministrov hospodárstva, priemyslu, pošty a telekomunikácií a zahraničného obchodu a rozpočtu, cieľom ktorého je zaviesť „pracovný program“ na účely predstavenia a prijatia opatrení, ktoré ukladá francúzsky Dvor audítorov, pokiaľ ide o koncesie spoločnosti EDF.

296

Štát ako akcionár je v liste zo 4. apríla 1995 spomenutý len dvakrát a nezvyčajne stručne:

297

Ďalšie obavy rozobraté v liste zo 4. apríla 1995 (ktorý sa napokon týka len pracovného programu, a nie jeho záverov) patria v skutočnosti hlavne do úvah orgánu verejnej moci a treba konštatovať, že uvedený list nesvedčí o osobitnej a autonómnej analýze úvah akcionára.

298

Napokon posledný dokument, na ktorý poukazuje Francúzska republika, je list z 31. októbra 1995 a na účely analýzy tohto dokumentu sa odkazuje na bod 168 a nasl. vyššie.

299

Okrem toho a bez toho, aby bolo potrebné sa vyjadriť k prípustnosti jednoduchého odkazu na tabuľku uvedenú v prílohe k vyjadreniu vedľajšieho účastníka konania, kde sú uvedené výňatky z dokumentov, z ktorých niektoré sú komentované, no ktoré sa v uvedenom vyjadrení nespomínajú, treba konštatovať, že žiadna z citovaných častí ani žiaden z týchto komentárov neodkazuje na sporné opatrenie.

300

Výňatky z dokumentov, uvedené v bode 299 vyššie, sa vzťahujú na kontext, v ktorom bolo sporné opatrenie prijaté, t. j. kontext, o ktorom sa ani netvrdí, že by ho Komisia nevzala do úvahy, pričom Komisia sa pri jeho opise oprela najmä o uvedené dokumenty.

301

Navyše po prečítaní výňatkov z dokumentov uvedených v bode 299 vyššie, ktoré figurujú v predmetnej tabuľke, treba rovnako ako Komisia konštatovať, že úvahy akcionára sú veľmi sekundárne vo vzťahu k úvahám orgánu verejnej moci.

302

Napokon tieto výňatky neobsahujú ani najmenšie podrobné rozvedenie myšlienky, pokiaľ ide o úvahy akcionára, ktorých cieľom by bolo posúdenie návratnosti investície, a už vôbec nie investície uskutočnenej prostredníctvom realizácie sporného opatrenia.

303

Dokumenty uvádzané Francúzskou republikou tak o nič viacej než dokumenty, na ktoré poukazuje EDF, nesvedčia o „osobitnej a autonómnej“ analýze úvah štátu v jeho postavení akcionára, a ani vôbec nepreukazujú neexistenciu prelínania sa úvah súvisiacich s daňou s úvahami súvisiacimi s odmenou pre štát.

304

Na záver treba konštatovať, že tretiu časť druhého hlavného žalobného dôvodu treba zamietnuť.

305

EDF, podporovaná Francúzskou republikou, uvádza, že Komisia sa mýli, keď usúdila, že investičné rozhodnutie nebolo predmetom štúdií, odkazov, konkrétnych analýz alebo obchodného plánu, týkajúcich sa ziskovosti investície, pokiaľ ide o sumu oslobodenia od dane, v dôsledku čoho je ťažké identifikovať účinky danej investície v informáciách poskytnutých Francúzskom alebo spoločnosťou EDF (odôvodnenie 130 napadnutého rozhodnutia).

306

Podľa spoločnosti EDF je analýza Komisie založená na postuláte, podľa ktorého je predmetné opatrenie jedine oslobodením od dane, ktoré ako uviedla v rámci prvého žalobného dôvodu, nie je opatrením, ktoré treba preskúmať.

307

Okrem toho úvaha Komisie, ktorá sa v podstate týka neexistencie formálneho obchodného plánu, zároveň nemá právny základ, keďže jednak takýto plán nevyžaduje judikatúra Súdneho dvora alebo Všeobecného súdu a ďalej takýto plán v každom prípade nie je potrebný vzhľadom na to, že Francúzska republika bola akcionárom so 100 % účasťou a podnik dokonale poznala, a že v takejto situácii by ho nevyhotovoval ani súkromný investor.

308

Navyše úvaha Komisie, ktorá sa v podstate týka neexistencie formálneho obchodného plánu, je v rozpore so skutkovými okolnosťami, pretože rozličné dokumenty vyhotovené in tempore non suspecto a poskytnuté v rámci pripomienok doručených Komisii v roku 2013 predstavujú podstatu takéhoto plánovaného uvažovania. Jednoznačne sa v nich totiž uvádza, že Francúzska republika mala za cieľ uskutočniť investíciu do spoločnosti a že vykonala početné analýzy a prognostické posúdenia.

309

Pokiaľ ide o Francúzsku republiku, táto v danej súvislosti poukazuje na tabuľku 3, ktorá je uvedená v prílohe 12 vyjadrenia vedľajšieho účastníka konania a ktorá obsahuje rozličné citácie z dokumentov, pričom k niektorým z nich sú pripojené komentáre, a zastavuje sa „ako pri príkladoch“ pri troch z týchto dokumentov v uvedenom vyjadrení.

310

Francúzska republika v prvom rade poukazuje na list z 10. apríla 1997, ako aj na správu, ktorá je k nemu priložená, s názvom „Prognostické hypotézy vyplácania odmeny pre štát na roky 1997 a 1998“. Tento dokument preukazuje, že Francúzska republika požadovala od spoločnosti EDF analýzu vývoja odmeny pre štát a že boli rozanalyzované a spresnené ekonomické posúdenia plánovanej reštrukturalizácie s perspektívou prijatia predmetného opatrenia.

311

V druhom rade Francúzska republika spomína list riaditeľa finančného a právneho oddelenia spoločnosti EDF z 9. februára 1996, zaslaný správnej rade spoločnosti EDF a obsahujúci prílohu s názvom „Reštrukturalizácia súvahy spoločnosti EDF“ (príloha A‑7‑30 k žalobe, ďalej len „list z 9. februára 1996“), ktorý obsahuje ekonomické posúdenie reštrukturalizácie súvahy spoločnosti EDF.

312

Napokon v treťom rade Francúzska republika cituje strategický plán na roky 1996 – 1998 (príloha A‑7‑34 k žalobe, ďalej len „strategický plán“), ktorý štát údajne zohľadnil pri prijatí predmetného opatrenia, pričom ide o taký druh plánu, ktorý sa vo všeobecnosti berie do úvahy pri uplatnení kritéria súkromného investora.

313

Komisia tieto tvrdenia odmieta.

314

EDF, podporovaná Francúzskou republikou, v podstate tvrdí, že po prvé analýza Komisie, uvedená v odôvodnení 130 napadnutého rozhodnutia, je založená na nesprávnom predpoklade, keďže sporné opatrenie nie je iba vzdaním sa výberu dane z rezerv na obnovu, ktoré EDF použila, po druhé, že Komisia v predmetnom prípade nesprávne uviedla, že je nutná existencia formálneho obchodného plánu, a po tretie, že úvaha Komisie týkajúca sa neexistencie takéhoto formálneho obchodného plánu je v rozpore so skutkovými okolnosťami, pretože rozličné súdobé dokumenty predstavujú podstatu uvedeného formálneho obchodného plánu. Francúzska republika v tejto súvislosti uvádza štyri dokumenty, ktoré podľa jej názoru preukazujú existenciu analýz a posúdení s cieľom uskutočniť investíciu.

315

Bez ďalšieho posudzovania treba odmietnuť prvé tvrdenie uvádzané spoločnosťou EDF, keďže sporné opatrenie je vzdaním sa výberu dane pri preradení práv zadávateľa koncesie na kapitálovú dotáciu.

316

Rovnako treba odmietnuť argumentáciu spoločnosti EDF založenú na tom, že Komisia v predmetnom prípade nesprávne uviedla, že je nutný formálny obchodný plán, keďže táto vychádza z nesprávneho výkladu napadnutého rozhodnutia.

317

Komisia totiž v napadnutom rozhodnutí v podstate konštatuje, že neexistuje čo i len najmenší súdobý dokument prezentujúci akékoľvek posúdenie návratnosti údajnej investície, ktorú predstavuje vzdanie sa výberu dane z práv zadávateľa koncesie.

318

Je pravda, že existujú dokumenty, ktoré posudzujú, a to dosť stručne, odmenu pre Francúzsku republiku, tak ako vyplynie z rekapitalizácie spoločnosti EDF, a teda rentabilitu tejto operácie, ale nič viac.

319

Hoci pritom rekapitalizácia spoločnosti EDF zaručene predstavuje kontext, do ktorého musí patriť posúdenie sporného opatrenia, nič to nemení na skutočnosti, že podľa rozsudku vo veci C‑124/10 P bolo úlohou Francúzskej republiky uviesť najmä „prvky, z ktorých vyplýva, že toto rozhodnutie je založené na ekonomickom posúdení porovnateľnom s tým, ktoré by vykonal za okolností daného prípadu racionálny súkromný investor nachádzajúci sa v situácii, ktorá je čo najbližšia situácii uvedeného členského štátu, predtým, ako by pristúpil k uvedenej investícii, na účely určenia budúcej rentability takejto investície“, no „ekonomické posúdenia vykonané po poskytnutí uvedenej výhody, retrospektívne konštatovanie efektívnej rentability investície vykonanej dotknutým členským štátom alebo neskoršie odôvodnenia výberu naozaj prijatého postupu nemôžu postačovať na preukázanie, že tento členský štát prijal predtým alebo súbežne s poskytnutím ekonomickej výhody takéto rozhodnutie ako akcionár“ (body 84 a 85 tohto rozsudku).

320

Komisia sa tak nedopustila nesprávneho právneho posúdenia, keď v odôvodnení 130 napadnutého rozhodnutia konštatovala, že „je pre chýbajúce štúdie, odkazy alebo konkrétne analýzy ziskovosti investície v prípade sumy neodvedenej dane ťažké identifikovať účinky uvádzanej investície v informáciách poskytnutých [Francúzskou republikou] alebo spoločnosťou EDF“.

321

V zostávajúcej časti treba odmietnuť argumentáciu uvádzanú spoločnosťou EDF založenú na paralele, ktorú sa táto spoločnosť snaží načrtnúť medzi prejednávanou vecou a rozsudkom z 25. júna 2015, SACE a Sace BT/Komisia (T‑305/13, EU:T:2015:435), a to vzhľadom na to, že v tejto veci neexistencia podrobného plánu podniku zapadala do kontextu hospodárskej krízy. Je pravda, že Všeobecný súd usúdil, že v tejto situácii bolo potrebné zohľadniť nemožnosť spoľahlivo a podrobne predvídať vývoj hospodárskej situácie a výsledky rôznych subjektov, ale aj tak rozhodol, že „nemožnosť vykonať podrobné a úplné predpovede nemôže oslobodiť verejného investora od toho, aby vykonal primerané predchádzajúce hodnotenie rentability svojej investície porovnateľné s tým, ktoré by vykonal súkromný investor nachádzajúci sa v podobnej situácii v závislosti od dostupných a predvídateľných okolností“.

322

Následne treba preskúmať dokumenty, o ktorých Francúzska republika tvrdí, že predstavujú alebo obsahujú ekonomické posúdenia podobné tým, ktoré by si dal vyhotoviť súkromný investor predtým, ako by pristúpil k realizácii sporného opatrenia s cieľom posúdiť jeho budúcu rentabilitu.

323

Po prvé Francúzska republika spomína list z 10. apríla 1997, ako aj správu, ktorá je k nemu priložená a ktorá má názov „Prognostické hypotézy vyplácania odmeny pre štát na roky 1997 a 1998“ (príloha A‑7‑25 k žalobe).

324

List z 10. apríla 1997, ktorý pozostáva z troch riadkov, sa obmedzuje len na zaslanie prílohy vedúcemu kancelárie ministerstva financií. Pokiaľ ide o túto prílohu, táto na jednej strane schematicky predstavuje hypotézy vyplácania odmeny pre Francúzsku republiku, a to v piatich riadkoch, na konci ktorých je vždy uvedené číslo pre každý daný rok: účtovný výsledok pred zdanením a dodatočná odmena, daňový výsledok, odmena z kapitálových dotácií, daň z príjmov právnických osôb a dodatočné odmeny.

325

V liste z 10. apríla 1997 sa bližšie neuvádza nič, pokiaľ ide o odmenu súvisiacu s právami zadávateľa koncesie ani s daňou teoreticky transformovanou na investíciu, ktorej sa Francúzska republika údajne vzdala.

326

Je teda potrebné konštatovať, že list z 10. apríla 1997 je absolútne irelevantný, nepredstavuje a neobsahuje ekonomické posúdenia podobné tým, ktoré by si dal vyhotoviť súkromný investor predtým, ako by pristúpil k realizácii sporného opatrenia s cieľom posúdiť jeho budúcu rentabilitu.

327

Francúzska republika ďalej spomína list z 9. februára 1996, ktorý zahŕňa prílohu s názvom „Reštrukturalizácia súvahy spoločnosti EDF“ (príloha A‑7‑30 k žalobe), ktorá obsahuje ekonomické posúdenie reštrukturalizácie súvahy spoločnosti EDF.

328

List z 9. februára 1996, ktorého autorom je riaditeľ finančného a právneho oddelenia spoločnosti EDF, sa obmedzuje na to, že predsedovi správnej rady spoločnosti EDF predkladá jednostranový „dokument obsahujúci súhrnné informácie“, v ktorom sú zaznamenané informácie o „vyjednávaní so štátom“.

329

V „dokumente obsahujúcom súhrnné informácie“, zaslanom listom z 9. februára 1996, sa pod hlavičkou „Posilniť súvahu spoločnosti EDF“ uvádza:

„Prebiehajúca reštrukturalizácia pozostáva z troch častí:

Tieto opatrenia by mali umožniť posilniť finančnú situáciu spoločnosti tým, že sa kapitál zvýši z 2,6 na 85 miliárd [FRF] a čistý stav z 20 na 90 miliárd [FRF], čo je viac v pomere s jej aktívami, a prezentovať tak obraz porovnateľný s obrazom ostatných európskych výrobcov elektrickej energie.

…

Tým, že už EDF vykazuje vlastný kapitál vo výške stovky miliárd [FRF] a že vyjasnila opis svojich koncesií, tak táto spoločnosť má súvahu lepšie odrážajúcu finančný stav spoločnosti.“

330

Práva zadávateľa koncesie, rovnako ako ani vzdanie sa výberu dane pri ich zaradení do kapitálu sa v liste z 9. februára 1996 nespomínajú.

331

Treba teda konštatovať, že list z 9. februára 1996 je absolútne irelevantný, nepredstavuje a neobsahuje ekonomické posúdenia podobné tým, ktoré by si dal vyhotoviť súkromný investor predtým, ako by pristúpil k realizácii sporného opatrenia s cieľom posúdiť jeho budúcu rentabilitu.

332

Napokon Francúzska republika uvádza strategický plán, ktorý podľa jej tvrdenia zohľadnila pri prijatí predmetného opatrenia. Podľa jej názoru sa takýto druh plánu vo všeobecnosti berie do úvahy pri uplatnení kritéria súkromného investora.

333

Strategický plán je 36‑stranovým dokumentom, ktorý predstavuje smerovanie spoločnosti a úkony, ktoré sa majú uskutočniť až do roku 1998, pričom ide o zrejme o dokument určený zamestnancom spoločnosti.

334

Strategický plán neobsahuje žiadnu zmienku ani o vzdaní sa výberu dane z práv zadávateľa koncesie zo strany Francúzskej republiky, ani o právach zadávateľa koncesie, ani o rezervách súvisiacich s koncesiou RAG, ani o majetkovom, účtovnom a daňovom štatúte RAG, ba dokonca ani o rekapitalizácii spoločnosti EDF, ktorá je predmetom zákona č. 97‑1026.

335

Zdá sa teda, že strategický plán je absolútne irelevantný, nepredstavuje a neobsahuje ekonomické posúdenia podobné tým, ktoré by si dal vyhotoviť súkromný investor predtým, ako by pristúpil k realizácii sporného opatrenia s cieľom posúdiť jeho budúcu rentabilitu.

336

Napokon, a bez toho, aby bolo potrebné sa vyjadriť k prípustnosti jednoduchého odkazu na tabuľku uvedenú v prílohe k vyjadreniu vedľajšieho účastníka konania, kde sa uvádzajú výňatky z dokumentov, z ktorých niektoré sú komentované, no ktoré sa v uvedenom vyjadrení nespomínajú, treba konštatovať, že žiadna z citovaných častí alebo komentárov uvedených v tabuľke prezentovanej v prílohe 12 tohto vyjadrenia neodkazuje na sporné opatrenie.

337

V dôsledku uvedeného treba štvrtú časť druhého hlavného žalobného dôvodu zamietnuť v celom rozsahu.

338

EDF, podporovaná Francúzskou republikou, v podstate tvrdí, pričom ide o posledné tvrdenie v rámci daného žalobného dôvodu, že ako preukázali tvrdenia, ktoré uviedla na podporu svojich prvých dvoch hlavných žalobných dôvodov, Komisia postupovala nesprávne, keď v predmetnom prípade odmietla uplatniteľnosť kritéria súkromného investora. Objektívna a nestranná analýza povahy a predmetu opatrenia, kontextu, do ktorého toto opatrenie patrí, ako aj sledovaného cieľa a pravidiel, ktorým toto opatrenie podlieha, ju totiž mala priviesť k záveru, že dané kritérium je na predmetné opatrenie uplatniteľné.

339

Pokiaľ ide o povahu a predmet predmetného opatrenia, ide o opatrenie rekapitalizácie spoločnosti EDF zo strany Francúzskej republiky, ktorá bola jediným akcionárom.

340

Pokiaľ ide o kontext, v akom bolo dané opatrenie prijaté, tento bol jasne opísaný v bodoch 9 až 36 rozsudku vo veci T‑156/04 a v roku 1997 sa vyznačoval perspektívou budúceho otvorenia európskeho trhu s elektrickou energiou hospodárskej súťaži. V tejto súvislosti bola pritom schopnosť spoločnosti EDF reagovať na túto liberalizáciu a využiť medzinárodné investičné príležitosti obmedzená stavom jej súvahy.

341

Pokiaľ ide o sledovaný cieľ, podľa rozsudku vo veci T‑156/04 (body 243 a 247), „cieľom… zákona č. 97‑1026 je reštrukturalizovať súvahu EDF a zvýšiť jej vlastné zdroje“ a tento zákon sledoval „cieľ, ktorým je rekapitalizácia spoločnosti EDF“.

342

Napokon, pokiaľ ide o pravidlá, ktorým dané opatrenie podlieha, vzhľadom na to, že toto opatrenie bolo rekapitalizáciou spoločnosti EDF, ktorej kapitál bol vymedzený zákonom, mohlo byť realizované jedine zákonom, čo Všeobecný súd uznal v bode 252 svojho rozsudku vo veci T‑156/04.

343

EDF prezentuje záver, že Francúzska republika tým, že prijala zákon č. 97‑1026, ktorého cieľom bola jej rekapitalizácia, Francúzska republika sa správala tak, ako by sa správal akcionár, čo preukazujú súdobé dokumenty, ktoré boli doručené Komisii, a Komisia mala uznať uplatniteľnosť kritéria súkromného investora.

344

Komisia túto argumentáciu odmieta.

345

EDF, podporovaná Francúzskou republikou, v podstate tvrdí, pričom ide o posledné tvrdenie v rámci daného žalobného dôvodu, že ako preukázali tvrdenia, ktoré uviedla na podporu svojho prvého hlavného žalobného dôvodu a prvých štyroch častí druhého hlavného žalobného dôvodu, Komisia postupovala nesprávne, keď v predmetnom prípade odmietla uplatniteľnosť kritéria súkromného investora. Objektívna a nestranná analýza povahy a predmetu opatrenia, kontextu, do ktorého toto opatrenie patrí, ako aj sledovaného cieľa a pravidiel, ktorým toto opatrenie podlieha, ju totiž mala priviesť k záveru, že dané kritérium je na predmetné opatrenie uplatniteľné.

346

Cieľom argumentácie uvádzanej spoločnosťou EDF a Francúzskou republikou je v skutočnosti dosiahnuť konštatovanie, že kritérium súkromného investora je uplatniteľné, a to len na základe skutočností týkajúcich sa povahy a predmetu daného opatrenia, kontextu, do ktorého toto opatrenie patrí, ako aj sledovaného cieľa a pravidiel, ktorým uvedené opatrenie podlieha.

347

Z dôvodov vyjadrených v rámci prvých štyroch častí druhého hlavného žalobného dôvodu však tieto skutočnosti na preukázanie uplatniteľnosti kritéria súkromného investora nestačia. EDF a Francúzska republika totiž neuviedli skutočnosti, ktorými by sa dalo jednoznačne preukázať, že Francúzska republika predtým alebo súbežne s poskytnutím výhody, to v prejednávanej veci znamená vzdaním sa výberu dane pri preradení práv zadávateľa koncesie na kapitálovú dotáciu, prijala rozhodnutie uskutočniť prostredníctvom tohto opatrenia investíciu v spoločnosti EDF a že v čase prijatia tohto rozhodnutia Francúzska republika tak, ako by to urobil súkromný investor, posúdila návratnosť investície, ktorú predstavovalo poskytnutie takejto výhody spoločnosti EDF.

348

Piatu časť druhého hlavného žalobného dôvodu preto treba tiež zamietnuť.

349

V dôsledku uvedeného treba tento žalobný dôvod zamietnuť v celom rozsahu.

350

Tretí hlavný žalobný dôvod je založený na porušení článku 107 ZFEÚ z dôvodu rôznych pochybení, ktorých sa Komisia dopustila pri preskúmaní podmienok uplatnenia kritéria súkromného investora.

351

Treba však pripomenúť, že Komisia v napadnutom rozhodnutí usúdila, že kritérium súkromného investora nie je v predmetnom prípade uplatniteľné a že podmienky uplatnenia uvedeného kritéria analyzovala len subsidiárne.

352

Keďže EDF nepreukázala, že Komisia postupovala nesprávne, keď vylúčila uplatniteľnosť kritéria súkromného investora, a že vzhľadom na to je potrebné zamietnuť druhý žalobný dôvod, tretí žalobný dôvod treba zamietnuť ako neúčinný.

353

EDF tvrdí, že Komisia tým, že porušila svoju povinnosť zohľadniť všetky relevantné skutočnosti na účely analýzy danej výhody, čo EDF preukázala v prvých troch hlavných žalobných dôvodoch, porušila tiež svoju povinnosť odôvodnenia. V tejto súvislosti Komisii vytýka, že bez vysvetlenia odmietla jednak dokumenty preukazujúce to, že predmetné opatrenie nebolo údajným rozhodnutím nezdaniť práva zadávateľa koncesie, a jednak dokumenty objasňujúce metodológiu, ktorú bolo potrebné použiť pri uplatnení kritéria súkromného investora.

354

Komisia túto argumentáciu odmieta.

355

Treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry závisí rozsah povinnosti odôvodnenia od povahy sporného aktu a od kontextu, v ktorom bol prijatý. Z odôvodnenia musí jasne a jednoznačne vyplývať úvaha inštitúcie tak, aby sa na jednej strane umožnilo súdu Únie vykonať jeho preskúmanie zákonnosti a na druhej strane, aby sa umožnilo dotknutým osobám zistiť dôvody prijatého opatrenia, aby tak mohli brániť svoje práva a overiť, či rozhodnutie je alebo nie je dôvodné. Nevyžaduje sa, aby v odôvodnení boli presne uvedené všetky relevantné skutkové a právne okolnosti, keďže otázka, či odôvodnenie aktu spĺňa požiadavky článku 296 druhého odseku ZFEÚ, sa má posudzovať nielen s ohľadom na jeho znenie, ale tiež s ohľadom na jeho kontext a všetky právne predpisy upravujúce dotknutú oblasť. Komisia najmä nie je povinná zaujať stanovisko ku všetkým tvrdeniam, ktoré pred ňou uvádzajú dotknuté osoby, ale stačí, aby uviedla skutkový stav a právne úvahy, ktoré majú podstatný význam v štruktúre rozhodnutia (pozri rozsudok zo 6. marca 2003, Westdeutsche Landesbank Girozentrale a Land Nordrhein‑Westfalen/Komisia, T‑228/99 a T‑233/99, EU:T:2003:57, body 278 až 280).

356

EDF Komisii vytýka, že v rozpore so svojou povinnosťou odôvodnenia odmietla dokumenty, ktoré preukazovali, že sporné opatrenie nebolo rozhodnutím nezdaniť práva zadávateľa koncesie.

357

Treba však konštatovať, že Komisia v bodoch 23 až 35, 74 a 112 až 123 napadnutého rozhodnutia vysvetlila, z akých dôvodov na základe skutočností, ktoré jej oznámila Francúzska republika, a osobitne správy z 9. apríla 2002 (pozri odôvodnenie 35 uvedeného rozhodnutia), usúdil, že vzdanie sa výberu dane z práv zadávateľa koncesie pri ich preradení na kapitálovú dotáciu predstavovalo výhodu v prospech spoločnosti EDF. Toto rozhodnutie tak v tejto súvislosti nemá žiadnu vadu spočívajúcu v porušení povinnosti odôvodnenia.

358

EDF okrem toho Komisii vytýka, že v rozpore so svojou povinnosťou odôvodnenia odmietla dokumenty, ktoré objasňujú metodológiu, ktorú bolo potrebné zvoliť pri uplatnení kritéria súkromného investora.

359

Vzhľadom na to, že preskúmanie podmienok uplatnenia kritéria investora bolo uskutočnené iba subsidiárne a že Komisia sa v rámci toho, ako usúdila, že uvedené kritérium v predmetnom prípade nie je uplatniteľné, nedopustila pochybenia, argumentáciu spoločnosti EDF je v tejto súvislosti potrebné vyhlásiť za neúčinnú.

360

V dôsledku uvedeného je štvrtý hlavný žalobný dôvod potrebné zamietnuť ako čiastočne nedôvodný a čiastočne neúčinný.

361

Prvý žalobný dôvod uvádzaný subsidiárne je založený jednak na tom, že určitá pomoc sa mala považovať za existujúcu pomoc, a jednak na porušení článku 1 písm. b) bodu v) a článku 15 ods. 1 nariadenia č. 659/1999.

362

EDF usudzuje, že za predpokladu, že sa preukáže kvalifikácia sporného opatrenia ako pomoci, toto opatrenie malo byť v každom prípade kvalifikované ako existujúca pomoc.

363

EDF tvrdí, že podľa článku 1 písm. b) bodu v) nariadenia č. 659/1999 pomoc realizovaná v sektore, ktorý bol pôvodne uzavretý pre hospodársku súťaž, predstavuje existujúcu pomoc, pričom túto kvalifikáciu stráca až v deň stanovený pre liberalizáciu daného sektora.

364

EDF usudzuje, že riešenie, ktoré zvolil Všeobecný súd v bode 143 svojho rozsudku z 15. júna 2000, Alzetta a i./Komisia (T‑298/97, T‑312/97, T‑313/97, T‑315/97, T‑600/97 až T‑607/97, T‑1/98, T‑3/98 až T‑6/98 a T‑23/98, EU:T:2000:151), sa dá použiť v prejednávanej veci. Sektor elektrickej energie bol totiž liberalizovaný smernicou Európskeho parlamentu a Rady 96/92/ES z 19. decembra 1996 o spoločnej právnej úprave vnútorného trhu s elektrickou energiou (Ú. v. ES L 27, 1997, s. 20; Mim. vyd. 12/002, s. 3), ktorá nadobudla účinnosť 19. februára 1997 a stanovovala lehotu na prebratie do 19. februára 1999. Túto smernicu však Francúzska republika prebrala až 10. februára 2000.

365

EDF tvrdí, že v dôsledku uvedeného každé opatrenie prijaté alebo realizované pred týmto dátumom za predpokladu, že bola preukázaná jeho kvalifikácia ako štátnej pomoci, sa nutne musí považovať za existujúcu pomoc, a tak nemôže byť predmetom príkazu na vrátenie. Podľa jej názoru je to tak v prípade zákona č. 97‑1026, ktorý bol prijatý pätnásť mesiacov pred uplynutím lehoty na prebratie, stanovenej v smernici, pričom pred uvedeným zákonom neexistovalo skoršie vnútroštátne opatrenie na prebratie.

366

Komisia túto argumentáciu odmieta.

367

Treba pripomenúť, že podľa odôvodnenia 4 nariadenia č. 659/1999 „s cieľom zabezpečenia právnej istoty, je náležité definovať podmienky, podľa ktorých pomoc sa bude považovať za existujúcu pomoc; … ukončenie a rozšírenie vnútorného trhu je postupným procesom, ktorý sa odráža v trvalom vývoji politiky štátnej pomoci; … so zreteľom na tento vývoj sa niektoré opatrenia, ktoré nepredstavovali štátnu pomoc v momente, keď nadobudli účinnosť, mohli následne stať pomocou“.

368

Podľa článku 1 písm. b) bodu v) nariadenia č. 659/1999 je existujúcou pomocou pomoc, ktorá sa považuje za existujúcu pomoc, pretože možno stanoviť, že v čase, keď nadobudla účinnosť, nepredstavovala pomoc, a následne sa stala pomocou v dôsledku vývoja spoločného trhu a bez toho, aby ju členský štát upravoval. Pokiaľ sa určité opatrenia stanú pomocou po liberalizácii činnosti podľa práva spoločenstva, tieto opatrenia sa nebudú považovať za existujúcu pomoc po dátume stanovenom pre liberalizáciu.

369

V súlade s článkom 1 písm. b) bodom v) nariadenia č. 659/1999 dátum liberalizácie činnosti podľa práva Spoločenstva preto treba zohľadniť len na účely vylúčenia toho, aby po tomto dátume opatrenie, ktoré nepredstavovalo pomoc pred liberalizáciou podľa práva Spoločenstva, bolo následne kvalifikované ako existujúca pomoc. Na druhej strane existencia dátumu liberalizácie vyplývajúceho zo smernice, akou je smernica, o akú ide v prejednávanej veci, nepostačuje na to, aby sa vylúčilo, že opatrenie môže byť kvalifikované ako nová pomoc, pokiaľ sa na základe kritéria vývoja trhu dá preukázať, že opatrenie bolo prijaté na trhu, ktorý už bol či už v plnom rozsahu alebo čiastočne otvorený hospodárskej súťaži pred dátumom liberalizácie činnosti, na ktorú sa vzťahuje právo Spoločenstva (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 4. apríla 2001, Regione Autonoma Friuli‑Venezia Giulia/Komisia, T‑288/97, EU:T:2001:115, bod 95).

370

Komisia v odôvodneniach 196 až 204 napadnutého rozhodnutia uviedla, pričom toto nebolo spochybnené spoločnosťou EDF, ktorá v tejto súvislosti uplatnila žalobný dôvod v rámci žaloby, ktorá viedla k vydaniu rozsudku vo veci T‑156/04, s tým, že tento žalobný dôvod bol Všeobecným súdom zamietnutý v bodoch 134 až 155 uvedeného rozsudku, že pomoc bola poskytnutá v rámci sektora, ktorý sa postupne otváral hospodárskej súťaži a v ktorom EDF už pred rokom 1997 vyvážala elektrickú energiu do ostatných členských štátov, prostredníctvom dcérskych spoločností pôsobila na trhoch služieb otvorených hospodárskej súťaži, bola skutočným alebo potenciálnym konkurentom ostatných subjektov na trhu s elektrickou energiou v Európskej únii v ostatných členských štátoch, a že vo Francúzsku bola konkurentom dodávateľov iných energií, ako napríklad plynu.

371

Za týchto okolností sporné opatrenie nemožno považovať za už existujúce opatrenie, ktoré v čase nadobudnutia svojej účinnosti nepredstavovalo pomoc a ktoré sa stalo pomocou v dôsledku vývoja trhu po skončení lehoty na prebratie smernice 92/96.

372

V dôsledku uvedeného treba prvú časť prvého žalobného dôvodu uvádzaného subsidiárne zamietnuť ako nepodloženú.

373

EDF predovšetkým pripomína, že zložitosť a nejasnosti, ktoré panovali v súvislosti s majetkovým štatútom RAG, boli vyriešené článkom 4 ods. 1 zákona č. 97‑1026, v ktorom sa uvádza, že RAG sa má považovať za vlastníctvo spoločnosti EDF od momentu, kedy jej bola udelená koncesia na túto sieť.

374

EDF tvrdí, že na základe toho by sa teda malo dospieť k záveru, tak ako to urobila Komisia v rozhodnutí o začatí konania (odseky 45, 49 a 52), že prostredníctvom vytvorenia rezerv na obnovu v rokoch 1987 až 1996 jej v skutočnosti bola poskytnutá neoprávnená daňová výhoda každý rok od roku 1987 do roku 1996, pričom ide o výhodu, ktorá bola len čiastočne zrušená úpravami a účtovnými preradeniami uskutočnenými v roku 1997.

375

Preto vzhľadom na to, že Komisia uskutočnila prvý vyšetrovací úkon 10. júla 2001, žiadnu rezervu vytvorenú pred 10. júlom 1991 nemožno vziať do úvahy pri kalkulácii opatrenia, z ktorého mala EDF prospech, a to vzhľadom na premlčanie stanovené v článku 15 ods. 1 nariadenia č. 659/1999.

376

Výška práv zadávateľa koncesie vytvorených po 10. júli 1991, ktorá by mohla byť kvalifikovaná ako nová pomoc, v tomto prípade predstavuje len sumu 7,976 miliardy FRF z celkovej sumy 14,119 miliardy FRF.

377

EDF okrem toho uvádza, že Komisia zmenila svoju analýzu sporného opatrenia medzi rozhodnutím o začatí konania a napadnutým rozhodnutím, aby sa tak vyhla premlčaniu. Podľa názoru spoločnosti EDF z rozhodnutia o začatí konania vyplýva, že pomoc bola vytvorená každý rok od roku 1987. V napadnutom rozhodnutí Komisia používa pojem konsolidácia pomoci, pričom usudzuje, že nezdanenie predtým vytvorených rezerv predstavovalo pomoc v deň tohto nezdanenia, to znamená v roku 1997.

378

EDF tvrdí, že rozhodnutie o začatí konania, ktoré predstavuje základ napadnutého rozhodnutia (odôvodnenie 52 napadnutého rozhodnutia), v skutočnosti preberá tézu selektívnej výhody, ktorá jej údajne bola poskytnutá v období rokov 1987 – 1996, a uvádza sa v ňom, že suma tejto výhody zodpovedá „rozdielu medzi kapitalizovanou hodnotou nezaplatenej dane z príjmov právnických osôb z rezerv počas rovnakého obdobia a sumou dane z príjmov právnických osôb, ktorá bola [spoločnosťou EDF] zaplatená v roku 1997 v nadväznosti na nadobudnutie účinnosti článku 4 zákona č. 97‑1026“.

379

Spôsob výpočtu, ktorý bol napokon zvolený v napadnutom rozhodnutí, však nie je založený na rozdiele medzi kapitalizovanou hodnotou nezaplatenej dane z príjmov právnických osôb z rezerv počas rovnakého obdobia a sumou dane z príjmov právnických osôb, ktorú EDF zaplatila v roku 1997. V odôvodnení 220 uvedeného rozhodnutia totiž Komisia uvádza sumu „vyplatenú formou oslobodenia od dane z príjmov právnických osôb vo výške 5882849762 FRF súvisiaceho s preradením časti rezerv vo výške 14119065335 FRF na kapitál“.

380

Komisia takto navyše nesprávne vníma pojem existujúca pomoc, keď ako novú pomoc kvalifikuje opatrenie, ktorým boli len čiastočne zrušené predtým odsúhlasené výhody (odsek 49 rozhodnutia o začatí konania).

381

Napokon EDF v podstate tvrdí, že Komisia nemôže namietať proti uplatňovaniu vnútroštátnej účtovnej normy s cieľom odmietnuť jej argumentáciu týkajúcu sa existencie novej pomoci.

382

Komisia tieto tvrdenia odmieta.

383

EDF v podstate tvrdí, že veľká časť pomoci je premlčaná vzhľadom na to, že v rozhodnutí o začatí konania (odseky 45, 49 a 52) Komisia usúdila, že prostredníctvom vytvorenia rezerv na obnovu v rokoch 1987 až 1996 jej v skutočnosti bola poskytnutá neoprávnená daňová výhoda každý rok od roku 1987 do roku 1996, pričom ide o výhodu, ktorá bola len čiastočne zrušená úpravami a účtovnými preradeniami uskutočnenými v roku 1997, zatiaľ čo v napadnutom rozhodnutí uvedená inštitúcia zámerne zmenila svoju analýzu, keď usúdila, že výhoda bola konsolidovaná zákonom č. 97‑1026.

384

Po prvé treba pripomenúť, že v rámci reorganizácie súvahy spoločnosti EDF sa francúzske orgány riadili stanoviskom Conseil national de la comptabilité, v ktorom sa okrem iného stanovuje, že opravy účtovných chýb, ktoré sa zo svojej podstaty týkajú účtovania predošlých transakcií, „sú účtované vo výsledku účtovného roka, počas ktorého sa zistili“. Francúzska republika túto skutočnosť nespochybňuje.

385

Treba tiež poznamenať, že z listu z 22. decembra 1997 (pozri bod 23 vyššie) vyplýva, že pokiaľ ide o „rezerv[y] na obnovu, ktoré sa stali neodôvodnené (38520943408 FRF) [, to znamená nepoužité rezervy, tieto sú preradené] do položky prenesený výsledok hospodárenia minulých rokov uplatnením stanoviska Conseil national de la comptabilité“.

386

Napokon treba pripomenúť, že v správe z 9. apríla 2002 (príloha D.2 dupliky) Francúzska republika uviedla, že „práva zadávateľa koncesie [zodpovedajúce použitým rezervám na obnovu] vzťahujúce sa na RAG predstavujú neuhradený záväzok [spoločnosti EDF voči štátu, tak ako je zrejmý zo súvahy], ktorý bol v dôsledku inkorporácie do základného imania neoprávnene oslobodený od dane“. Francúzska republika v tejto istej správe uviedla, že „keďže RAG je vytvorená z vlastného majetku, EDF nemala voči štátu žiaden záväzok vrátiť tento majetok, takže zodpovedajúce sumy uvedené v položke ‚práva zadávateľa koncesie‘ nepredstavujú skutočné pasívum, ale rezervný fond, ktorý nie je oslobodený od dane“, a že „za týchto okolností mal byť tento rezervný fond pred svojou inkorporáciou do základného imania prevedený z pasív spoločnosti, kde sa neoprávnene nachádzal, na účet čistého obchodného imania, zakladajúc tak [zdaniteľnú] kladnú odchýlku čistých aktív [, pričom] takto získaná daňová výhoda sa môže odhadovať na 5,88 miliardy FRF (14,119 × 41,66 %)“. V súvislosti s týmito číslami uvádza poznámka pod čiarou toto spresnenie: „Bežná sadzba dane z príjmov právnických osôb (31,1/3 %), zvýšená o dodatočné príspevky, platná pre účtovné roky skončené medzi 1. januárom 1997 a 1. januárom 1999“.

387

V dôsledku uvedeného je nepochybné, že preradenie práv zadávateľa koncesie na kapitálovú dotáciu, ku ktorému došlo 1. januára 1997, predstavovalo zdaniteľnú udalosť.

388

Za týchto okolností k premlčaniu nedošlo, pretože prvý vyšetrovací úkon bol Komisiou uskutočnený 10. júla 2001.

389

Po druhé a nad rámec nevyhnutne potrebného treba pripomenúť, že podľa článku 4 nariadenia č. 659/1999 Komisia musí začať konanie vo veci formálneho zisťovania a informovať dotknuté strany, ak má ku koncu predbežného preskúmania vážne pochybnosti o zlučiteľnosti predmetného finančného opatrenia so spoločným trhom. Z toho vyplýva, že Komisia nemôže mať povinnosť predložiť úplnú analýzu dotknutej pomoci vo svojom oznámení o začatí tohto konania, ale stačí, ak definuje dostatočným spôsobom rozsah svojho preskúmania, aby tak nezbavila právo dotknutých strán predložiť pripomienky svojho významu (pozri rozsudok vo veci T‑156/04, bod 108 a citovanú judikatúru).

390

Navyše je potrebné pripomenúť, že podľa článku 6 nariadenia č. 659/1999, ak Komisia rozhodne o začatí konania vo veci formálneho zisťovania, rozhodnutie o začatí konania sa môže obmedziť na zhrnutie relevantných skutkových a právnych okolností, uvedenie predbežného ohodnotenia dotknutého štátneho opatrenia s cieľom určiť, či má povahu pomoci, a vyjadrenie dôvodov, ktoré vedú k pochybnostiam o jeho zlučiteľnosti so spoločným trhom (pozri rozsudok vo veci T‑156/04, bod 109 a citovanú judikatúru).

391

Rozhodnutie o začatí konania musí teda umožniť dotknutým osobám efektívne sa zúčastniť na konaní vo veci formálneho zisťovania, v rámci ktorého budú mať možnosť uplatniť svoje tvrdenia. Na tento účel stačí, ak sa dotknuté osoby môžu zoznámiť s úvahami, ktoré viedli Komisiu k predbežnej domnienke, že dotknuté opatrenie by mohlo byť novou pomocou nezlučiteľnou so spoločným trhom (pozri rozsudok vo veci T‑156/04, bod 110 a citovanú judikatúru).

392

Z uvedeného vyplýva, že analýza daného opatrenia, ktorá je uvedená v rozhodnutí o začatí konania, je provizórnou analýzou, ktorú tak Komisia môže vylepšiť alebo opraviť v rámci konečného rozhodnutia.

393

Analýza sporného opatrenia, ktorá je v predmetnom prípade uvedená v rozhodnutí o začatí konania, tak nebola definitívna a Komisia bola oprávnená spresniť alebo opraviť túto analýzu v napadnutom rozhodnutí.

394

Okrem toho treba uviesť, že v odseku 71 rozhodnutia o začatí konania už Komisia v každom prípade usúdila, že „preradenia a účtovné úpravy, ktoré konsolidovali časť výhody, ktorú si EDF zabezpečila protizákonným vytvorením rezervy na obnovu vysokonapäťovej RAG boli zaznamenané v roku 1997, v nadväznosti na prijatie článku 4 zákona č. 97‑1026 z 10. novembra 1997 francúzskym parlamentom“, že „zložka pomoci, pozostávajúca z kapitalizovanej hodnoty výhody, ktorá uvedenými preradeniami a úpravami nebola zrušená, tak bola konsolidovaná so súhlasom francúzskych orgánov v priebehu plynutia 10‑ročnej premlčacej lehoty podľa článku 15 ods. 3 nariadenia č. 659/1999 a v rozpore s článkom 88 ods. 3 Zmluvy“, a že „táto zložka pomoci tak predstavovala novú pomoc“.

395

Napokon po tretie argumentácia týkajúca sa charakteru novej pomoci, uvádzaná na podporu tejto časti, navyše splýva s argumentáciou, ktorú EDF uvádza na podporu prvej časti tohto žalobného dôvodu, a preto sa musí rovnako zamietnuť vzhľadom na dôvody vyjadrené v bodoch 367 až 372 vyššie.

396

V dôsledku uvedeného treba druhú časť prvého žalobného dôvodu uvádzaného subsidiárne zamietnuť.

397

EDF na podporu prvej časti tvrdí jednak to, že Komisia ustálila sumu 56886 miliónov FRF tak, že sčítala celkovú sumu nepoužitých rezerv na obnovu v súvahe k 31. decembru 1996 (38520 miliónov FRF) a sumy preradené na vlastný kapitál (18345 miliónov FRF). Podľa jej názoru je však celková suma rezerv na obnovu vytvorených v priebehu obdobia rokov 1987 – 1996 vo výške 47943 miliónov FRF, ktorých začlenenie bolo takéto: 9423 miliónov FRF na práva zadávateľa koncesie pri príležitosti operácií obnovy objektov RAG, ktoré realizovala medzi rokmi 1987 a 1996; zvyšok, t. j. 38520 miliónov FRF, na účet rezerv, bez toho, aby sa objavili vo výkaze ziskov a strát pri reštrukturalizácii súvahy.

398

EDF spresňuje, že rozdiel medzi celkovou výškou súm preradených na vlastný kapitál (18345 miliónov FRF) a použitím rezervy na obnovu, ktorá bola začlenená na práva zadávateľa koncesie (9423 miliónov FRF), je vytvorený z odchýlok vyplývajúcich z ocenenia (4226 miliónov FRF) a financovaní určitých objektov RAG zo strany zadávateľa koncesie (4696 miliónov FRF) v období od roku 1987 do roku 1996.

399

Ďalej na podporu druhej časti EDF uvádza, že sadzbou dane z príjmov právnických osôb, ktorá sa mala použiť na účely výpočtu sumy, ktorá sa má vrátiť, je sadzba z roku 1996, a nie z roku 1997. Podľa jej názoru článok 1 zákona č. 97‑1026 zaviedol nový dodatočný príspevok k dani z príjmov právnických osôb, rovnajúci sa 15 % tejto dane pre účtovné roky ukončené medzi 1. januárom 1997 a 31. decembrom 1998, ktorý tak predtým neexistoval. Uplatňoval sa iba dodatočný príspevok vo výške 10 % k dani z príjmov právnických osôb.

400

EDF tvrdí, že regularizácie, ku ktorým došlo pri príležitosti reštrukturalizácie jej súvahy, boli zdanené sadzbou dane z príjmov právnických osôb z roku 1997, t. j. vo výške 33,33 %, zvýšenej o dva dodatočné príspevky vo výške 10 %, resp. 15 % (články 235b ZA a 235b ZB Všeobecného daňového zákonníka), to znamená celkovou sadzbou vo výške 41,67 %.

401

Regularizácia sa však mala uskutočniť na základe účtovného roka 1996 v celkovej sadzbe 36,67 %. V článku 4 zákona č. 97‑1026 sa totiž výslovne uvádza, že objekty RAG, pokiaľ ide o elektrickú energiu, sa považujú za objekty, ktoré tvoria majetok spoločnosti EDF od momentu, kedy jej bola poskytnutá koncesia na túto sieť.

402

Podľa názoru spoločnosti EDF by sa teda malo uvažovať tak, ako keby mala RAG vo vlastníctve odvždy, to znamená ako keby nikdy nevytvorila rezervy na obnovu tohto majetku. Za týchto podmienok, ak by nevytvorila tieto rezervy, vznikla by jej povinnosť zaplatiť daň na základe účtovného roka 1996, keďže jej daňový výsledok po započítaní prenosov z predchádzajúcich rokov sa k 31. decembru 1996 stal kladným, pri zohľadnení mimo iného ďalších opráv súvisiacich s jej účtovnou reformou. Podľa jej názoru tak bolo potrebné na účtovný rok, v ktorom došlo k regularizácii, a a fortiori na účely globálneho posúdenia prípadného nedostatočného zdanenia uplatniť práve sadzbu platnú pre účtovný rok 1996

403

Napokon podľa jej názoru treba konštatovať, že súvahou, ktorá bola základom pre reštrukturalizáciu, je súvaha k 31. decembru 1996, že daň zaplatená v roku 1997 z dôvodu tejto reštrukturalizácie bola vypočítaná bez zohľadnenia výsledku z účtovného roka 1997 a že daňové úľavy dostupné k 31. decembru 1996 boli na túto daň započítané.

404

Na záver treba konštatovať, že EDF usudzuje, že suma práv zadávateľa koncesie, ktorú je možné kvalifikovať ako novú pomoc, pokiaľ sa dá stotožniť s touto úvahou, je vo výške 7655 miliónov FRF, na ktorú treba uplatniť sadzbu dane z príjmov z roku 1996, t. j. vo výške 36,67 %. Z tejto sumy treba odpočítať sumu nadmerného zdanenia vo výške 38520 miliónov FRF z dôvodu zdanenia sadzbou 41,67 % namiesto 36,67 %, t. j. 1926 miliónov FRF. Za týchto podmienok je suma pomoci vo výške: [7976 x 36,67 %] ‑ [38520 x (41,67 ‑ 36,67)] = 998,80 milióna FRF, t. j. 151 miliónov eur.

405

Komisia túto argumentáciu odmieta.

406

Na podporu prvej časti druhého žalobného dôvodu uvádzaného subsidiárne EDF tvrdí, že pri určovaní výšky rezerv na obnovu došlo k chybám vo výpočte.

407

EDF okrem toho na podporu druhej časti v podstate uvádza, že sa postupovalo nesprávne, keď sa na výpočet daňovej výhody, z ktorej mala prospech, zvolila daňová sadzba z roku 1997 a že sa mala zvoliť sadzba uplatniteľná v roku 1996, ktorá by pre ňu bola výhodnejšia.

408

Po prvé treba pripomenúť, že v liste z 22. decembra 1997 (pozri bod 23 vyššie) sa pokiaľ ide o práva zadávateľa koncesie, uvádza: „konsolidácia protihodnoty koncesovaného nepeňažného majetku RAG v hodnote 14119065335 FRF kapitálovými dotáciami“.

409

Po druhé v správe z 9. apríla 2002 (príloha D.2 dupliky) Francúzska republika uviedla:

„… treba odlíšiť opätovné spracovanie použitých rezerv na obnovu, ktoré boli podľa informácií poskytnutých EDF uvedené v položke ‚Práva zadávateľa koncesie‘ vo výške 14,119 [miliardy FRF] a nie 18,345 [miliardy FRF], od opätovného spracovania ešte nepoužitých rezerv vo výške 38,5 [miliardy FRF].

Práva zadávateľa koncesie [,zodpovedajúce použitým rezervám na obnovu,] vzťahujúce sa na RAG predstavujú nesplatný záväzok [spoločnosti EDF voči Francúzskej republike, tak ako je zrejmý zo súvahy], ktorý bol v dôsledku inkorporácie do základného imania neoprávnene oslobodený od dane.

… Keďže RAG je vytvorená z vlastného majetku, EDF nemala voči štátu žiaden záväzok vrátiť tento majetok, takže zodpovedajúce sumy uvedené v položke ‚Práva zadávateľa koncesie ‘ nepredstavujú skutočné pasívum, ale rezervný fond, ktorý nie je oslobodený od dane. Za týchto okolností mal byť tento rezervný fond pred svojou inkorporáciou do základného imania prevedený z pasív spoločnosti, kde sa neoprávnene nachádzal, na účet čistého obchodného imania, zakladajúc tak [zdaniteľnú] kladnú odchýlku čistých aktív [, pričom] takto získaná daňová výhoda sa môže odhadovať na 5,88 miliardy FRF (14,119 × 41,66 %).“

410

V súvislosti s týmito číslami prináša poznámka pod čiarou v správe z 9. apríla 2002 toto spresnenie: „Bežná sadzba dane z príjmov právnických osôb (31,1/3 %), zvýšená o dodatočné odvody, platná pre účtovné roky skončené medzi 1. januárom 1997 a 1. januárom 1999“.

411

Po tretie treba pripomenúť, že v rámci reorganizácie súvahy spoločnosti EDF sa francúzske orgány riadili stanoviskom Conseil national de la comptabilité, v ktorom sa stanovuje, že opravy účtovných chýb, ktoré sa zo svojej podstaty týkajú účtovania predošlých transakcií, „sú účtované vo výsledku účtovného roka, počas ktorého sa zistili“ (pozri prílohu I‑8 vyjadrenia vedľajšieho účastníka konania).

412

V liste z 22. decembra 1997 (pozri bod 23 vyššie) sa v tejto súvislosti uvádza, že „preradenie „rezerv[y] na obnovu, ktoré sa stali neodôvodnené (38520943408 FRF) [sú preradené] do položky prenesený výsledok hospodárenia minulých rokov uplatnením [stanoviska Conseil national de la comptabilité]“. Okrem toho z prílohy 3 k tomuto listu vyplýva, že v dôsledku tohto preradenia nepoužitých rezerv došlo k odchýlke čistých aktív, ktorá bola zdanená daňou z príjmov právnických osôb so sadzbou 41,66 %, ktorá ako účastníci konania pripúšťajú, bola sadzbou dane platnou v roku 1997.

413

Komisii preto nemožno vytýkať, že sa na účely posúdenia sumy predmetnej pomoci oprela o tie informácie týkajúce sa okrem iného sumy rezerv na obnovu alebo platnej sadzby dane, ktoré jej poskytla Francúzska republika v priebehu správneho konania (pozri v tomto zmysle rozsudok z 30. novembra 2009, Francúzsko a France Télécom/Komisia, T‑427/04 a T‑17/05, EU:T:2009:474, body 302 a 303, ktorý bol v odvolaní potvrdení rozsudkom z 8. decembra 2011, France Télécom/Komisia, C‑81/10 P, EU:C:2011:811, body 102 až 104).

414

Preto treba zamietnuť obidve časti druhého žalobného dôvodu uvádzaného subsidiárne a v dôsledku toho zamietnuť tento žalobný dôvod v celom rozsahu.

415

Podľa článku 134 ods. 1 rokovacieho poriadku účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Okrem toho podľa článku 134 ods. 2 rokovacieho poriadku v prípade, že je viac účastníkov konania, ktorí vo veci nemali úspech, Všeobecný súd rozdelí náhradu trov konania medzi nich. Článok 138 ods. 1 tohto rokovacieho poriadku navyše stanovuje, že členské štáty a inštitúcie, ktoré vstúpili do konania ako vedľajší účastníci konania, znášajú svoje vlastné trovy konania.

416

Keďže v prejednávanej veci EDF a Francúzska republika nemali vo veci úspech, je opodstatnené, aby znášali svoje vlastné trovy konania a bola im uložená povinnosť nahradiť trovy konania vynaložené Komisiou v súlade s jej návrhmi.

Z týchto dôvodov

VŠEOBECNÝ SÚD (tretia komora)

rozhodol takto:

I. Okolnosti predchádzajúce sporu

A. Úvod

B. O príjemcovi pomoci

C. O vytvorení účtovných rezerv na obnovu RAG

D. O preradení účtovných rezerv

E. O daňových dôsledkoch preradenia účtovných rezerv

F. O rozhodnutí o začatí konania

G. O pôvodnom rozhodnutí Komisie

H. O rozsudku vo veci T‑156/04

I. O rozsudku vo veci C‑124/10 P

J. O rozhodnutí o rozšírení

K. O napadnutom rozhodnutí

II. Konanie a návrhy účastníkov konania

III. Právny stav

A. O prvom hlavnom žalobnom dôvode

1. Tvrdenia účastníkov konania

2. Posúdenie Všeobecným súdom

B. O druhom hlavnom žalobnom dôvode

1. Pripomenutie napadnutého rozhodnutia

2. Úvodné poznámky

3. O prvej časti

a) Tvrdenia účastníkov konania

b) Posúdenie Všeobecným súdom

4. O druhej časti

a) Tvrdenia účastníkov konania

b) Posúdenie Všeobecným súdom

5. O tretej časti

a) Tvrdenia účastníkov konania

b) Posúdenie Všeobecným súdom

1) O údajnom nesprávnom právnom posúdení

2) O údajných skutkových pochybeniach

6. O štvrtej časti

a) Tvrdenia účastníkov konania

b) Posúdenie Všeobecným súdom

7. O piatej časti

a) Tvrdenia účastníkov konania

b) Posúdenie Všeobecným súdom

8. Záver k druhému hlavnému žalobnému dôvodu

C. O treťom žalobnom dôvode uvádzanom primárne

D. O štvrtom hlavnom žalobnom dôvode

1. Tvrdenia účastníkov konania

2. Posúdenie Všeobecným súdom

E. O prvom žalobnom dôvode uvádzanom subsidiárne

1. Pripomenutie napadnutého rozhodnutia

2. O prvej časti založenej na porušení článku 1 písm. b) bodu v) nariadenia č. 659/1999

a) Tvrdenia účastníkov konania

b) Posúdenie Všeobecným súdom

3. O druhej časti založenej na porušení článku 15 ods. 1 nariadenia č. 659/1999

a) Tvrdenia účastníkov konania

b) Posúdenie Všeobecným súdom

F. O druhom žalobnom dôvode uvádzanom subsidiárne

1. Tvrdenia účastníkov konania

2. Posúdenie Všeobecným súdom

O trovách