1

Svojím odvolaním vo veci C‑588/15 P LG Electronics Inc. (ďalej len „LGE“) žiada zrušenie rozsudku Všeobecného súdu Európskej únie z 9. septembra 2015, LG Electronics/Komisia (T‑91/13, neuverejnený, ďalej len „napadnutý rozsudok I, EU:T:2015:609), ktorým Všeobecný súd zamietol jej žalobu smerujúcu k zrušeniu rozhodnutia Komisie C(2012) 8839 final z 5. decembra 2012 týkajúceho sa konania podľa článku 101 Zmluvy o fungovaní Európskej únie a článku 53 Dohody EHP (vec COMP/39.437 – Katódové trubice pre televízory a počítačové obrazovky) (ďalej len „sporné rozhodnutie“), v rozsahu, v akom sa jej týka, a subsidiárne zníženie pokuty, ktorá jej bola uložená týmto rozhodnutím.

2

Svojím odvolaním vo veci C‑622/15 P, Koninklijke Philips Electronics NV (ďalej len „Philips“) žiada zrušenie rozsudku Všeobecného súdu z 9. septembra 2015, Philips/Komisia (T‑92/13, neuverejnený, ďalej len „napadnutý rozsudok II, EU:T:2015:605), ktorým Všeobecný súd zamietol jej žalobu smerujúcu k zrušeniu sporného rozhodnutia v rozsahu, v akom sa jej týka, a subsidiárne zníženie pokuty, ktorá jej bola uložená týmto rozhodnutím.

3

Z bodu 9 napadnutého rozsudku I a z bodu 10 napadnutého rozsudku II (ďalej spolu len „napadnuté rozsudky“) vyplýva, že sporným rozhodnutím Európska komisia konštatovala, že hlavní svetoví výrobcovia katódových trubíc („cathod ray tubes“, ďalej len „CRT“) porušili článok 101 ZFEÚ a článok 53 dohody o Európskom hospodárskom priestore z 2. mája 1992 (Ú. v. ES L 1, 1994, s. 3, ďalej len „dohoda o EHP“) účasťou na dvoch oddelených porušeniach, z ktorých každé predstavuje jediné a nepretržité porušenie. Tieto porušenia sa týkali na jednej strane trhu farebných katódových trubíc pre počítačové obrazovky („colour display tubes“, ďalej len „CDT“) a na druhej strane trhu farebných katódových trubíc pre televízory („colour picture tubes“, ďalej len „CPT“).

4

Ako to uviedol Všeobecný súd v bode 2 napadnutého rozsudku I, ako aj napadnutého rozsudku II, CRT sú vákuové sklenené obaly obsahujúce elektrónovú trysku a fluorescenčnú obrazovku, ktoré sú zvyčajne vybavené interným alebo externým zariadením slúžiacim na urýchľovanie a vychyľovanie elektrónov. Pri dotyku elektrónov vychádzajúcich z elektrónovej trysky s fluorescenčnou obrazovkou sa vytvára svetlo a na obrazovke vzniká obraz. CDT a CPT boli jediné dva typy CRT existujúce v čase vzniku skutkových okolností dotknutých sporným rozhodnutím.

5

Z bodu 1 napadnutého rozsudku I vyplýva, že LGE je dodávateľom elektronických zariadení širokej verejnosti, dodávateľom prístrojov pre mobilnú komunikáciu a domácich spotrebičov. LGE a jej dcérska spoločnosť, ktorú LGE vlastní v celom rozsahu, LG Electronics Wales Ltd (Spojené kráľovstvo), vyrábali a predávali CRT až do 1. júla 2001.

6

Okrem toho z bodu 1 napadnutého rozsudku I vyplýva, že Philips je materskou spoločnosťou skupiny Philips špecializujúcej sa na elektronické výrobky a najmä na lekárske prístroje, systémy osvetlenia a elektroniku pre širokú verejnosť. Až do 1. júla 2001 táto skupina vyrábala najmä CRT.

7

V bode 3 napadnutých rozsudkov Všeobecný súd uviedol, že od 1. júla 2001 LGE a Philips zlúčili svoje celosvetové činnosti v oblasti CRT v rámci spoločného podniku, skupiny LPD, na čele ktorej stál LG Philips Displays Holding BV. LGE a Philips previedli všetky svoje činnosti v oblasti CRT do spoločného podniku.

8

Z bodu 15 napadnutého rozsudku I a bodu 16 napadnutého rozsudku II vyplýva, že v spornom rozhodnutí sa Komisia domnievala, že LGE, ako aj jej dcérske spoločnosti na strane jednej a dcérske spoločnosti Philips na druhej strane, sa zúčastnili na karteloch týkajúcich sa CDT a CPT až do prevodu činností CRT na skupinu LPD 1. júla 2001. V dôsledku toho boli LGE a Philips považované za zodpovedné za porušenie, ku ktorému došlo v súvislosti s CDT od 24. októbra 1996 v prípade LGE a od 29. júna 1997 v prípade Philips, do 30. júna 2001 v oboch prípadoch, ako aj za porušenie, ku ktorému došlo v súvislosti s CPT od 3. decembra 1997 v prípade LGE a od 29. januára 1997 v prípade Philips, do 30. júna 2001 v oboch prípadoch. Okrem toho sa Komisia domnievala, že odvolateľky ako materské spoločnosti by mali byť tiež považované za spoločne a nerozdielne zodpovedné za účasť skupiny LPD na karteloch týkajúcich sa CDT a CPT počas obdobia od 1. júla 2001 do 30. januára 2006.

9

Komisia v článku 1 ods. 1 písm. c) a d) sporného rozhodnutia konštatovala, že pokiaľ ide o kartel týkajúci sa CDT, Philips sa na ňom zúčastnila od 28. januára 1997 do 30. januára 2006 a LGE od 24. októbra 1996 do 30. januára 2006. Komisia v článku 1 ods. 2 písm. f) a g) tohto rozhodnutia tiež konštatovala, že pokiaľ ide o kartel týkajúci sa CPT, Philips sa na ňom zúčastnila od 21. septembra 1999 do 30. januára 2006 a LGE od 3. decembra 1997 do 30. januára 2006.

10

Pokiaľ ide o porušenie týkajúce sa CDT, Komisia v článku 2 ods. 1 písm. c) až e) sporného rozhodnutia uložila spoločnosti Philips pokutu vo výške 73185000 eur, spoločnosti LGE pokutu vo výške 116536000 eur a pokutu vo výške 69048000 eur obom týmto spoločnostiam, zodpovedným spoločne a nerozdielne. Pokiaľ ide o porušenie týkajúce sa CPT, Komisia v článku 2 ods. 2 písm. c) až e) tohto rozhodnutia uložila Philips pokutu vo výške 240171000 eur, LGE vo výške 179061000 eur a pokutu vo výške 322892000 eur obom týmto spoločnostiam, zodpovedným spoločne a nerozdielne.

11

Žalobou doručenou do kancelárie Všeobecného súdu 14. a 15. februára 2013 LGE a Philips podali návrh na zrušenie sporného rozhodnutia v rozsahu, v akom sa týka každej z nich, a subsidiárne na zníženie výšky pokút, ktoré im boli uložené týmto rozhodnutím.

12

Na podporu svojich návrhov na zrušenie sporného rozhodnutia LGE pred Všeobecným súdom uvádzala sedem žalobných dôvodov, medzi nimi najmä:

13

V bodoch 67 až 91 napadnutého rozsudku I Všeobecný súd analyzoval prvý žalobný dôvod a zamietol ho ako neúčinný a v každom prípade ako nedôvodný. Dve časti piateho žalobného dôvodu boli analyzované v bodoch 166 až 171 a 172 až 181 toho istého rozsudku a tiež boli zamietnuté. Nakoniec tri časti šiesteho žalobného dôvodu boli analyzované v uvedenom poradí v bodoch 183 až 188, 189 a 190, ako aj v bodoch 191 až 193 napadnutého rozsudku I a všetky boli zamietnuté.

14

Keďže Všeobecný súd zamietol tiež všetky ostatné žalobné dôvody, ktoré uvádzala LGE na podporu svojich návrhov na zrušenie sporného rozhodnutia, ako aj jej návrhy na zníženie pokuty, ktorá jej bola uložená, zamietol žalobu LGE v celom jej rozsahu.

15

Philips pred Všeobecným súdom uvádzala na podporu svojich návrhov na zrušenie sporného rozhodnutia osem žalobných dôvodov, medzi nimi najmä:

16

Všeobecný súd analyzoval prvú časť druhého žalobného dôvodu v bodoch 74 až 89 napadnutého rozsudku II a zamietol ho. Druhá časť toho istého žalobného dôvodu bola analyzovaná v bodoch 90 až 99 toho istého rozsudku a tiež bola zamietnutá.

17

Tri časti piateho žalobného dôvodu boli analyzované v uvedenom poradí v bodoch 144 a 145, 146 až 180, ako aj v bodoch 181 až 188 napadnutého rozsudku II a všetky boli zamietnuté.

18

Nakoniec Všeobecný súd preskúmal štyri časti ôsmeho žalobného dôvodu v uvedenom poradí v bodoch 224 až 226, 227 až 234, 235 až 238 a 239 až 252 napadnutého rozsudku II a všetky zamietol.

19

Keďže Všeobecný súd zamietol tiež všetky ostatné žalobné dôvody, ktoré uvádzala Philips na podporu svojich návrhov na zrušenie sporného rozhodnutia, ako aj jej návrhy na zníženie pokuty, ktorá jej bola uložená, zamietol žalobu Philips v celom jej rozsahu.

20

Rozhodnutím predsedu Súdneho dvora zo 7. februára 2017 boli veci C‑588/15 P až C‑622/15 P spojené na účely ústnej časti konania a vyhlásenia rozsudku.

21

LGE navrhuje, aby Súdny dvor:

22

Philips navrhuje, aby Súdny dvor:

23

Komisia navrhuje, aby Súdny dvor:

24

Na podporu svojho odvolania LGE uvádza štyri odvolacie dôvody, z ktorých prvý je založený na porušení jej práva na obhajobu, druhý na nesprávnom právnom posúdení, ktorého sa dopustil Všeobecný súd, keďže ten mylne zohľadnil priame predaje EHP prostredníctvom spracovaných výrobkov, ktoré dosiahli nezávisle LGE a Philips, hoci išlo o nezávislé podniky skupiny LPD, tretí na nesprávnom právnom posúdení, ktorého sa dopustil Všeobecný súd tým, že zohľadnil priame predaje EHP prostredníctvom spracovaných výrobkov, ktoré dosiahla Philips, hoci tento podnik je nezávislý od LGE, a štvrtý, založený na porušení zásady rovnosti zaobchádzania.

25

Philips na podporu svojho odvolania uvádza tri odvolacie dôvody. Prvý je založený na nesprávnom právnom posúdení, pokiaľ ide o zohľadnenie priamych predajov EHP prostredníctvom spracovaných výrobkov pre výpočet základnej sumy pokuty, ktorá jej bola uložená. Tento dôvod zodpovedá druhému a tretiemu odvolaciemu dôvodu LGE. Druhý odvolací dôvod Philips je v podstate založený na porušení jej práva na obhajobu a zodpovedá prvému odvolaciemu dôvodu LGE. Nakoniec tretí odvolací dôvod Philips je založený na nesprávnom právnom posúdení a porušení povinnosti odôvodnenia, keďže Všeobecný súd potvrdil rozhodnutie Komisie nezohľadniť na účely výpočtu základnej sumy pokuty uloženej Samsung priame predaje EHP prostredníctvom spracovaných výrobkov, ktoré dosiahla SEC za sprostredkovania Samsung, a na opomenutí rozhodnúť. Tento odvolací dôvod v podstate zodpovedá štvrtému odvolaciemu dôvodu LGE.

26

LGE a Philips tvrdia, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď konštatoval, že Komisia neporušila ich právo na obhajobu a nedopustila sa žiadnej procesnej chyby, keď rozhodla nezaslať oznámenie o výhradách skupine LPD.

27

LGE po prvé napáda zamietnutie v bode 83 napadnutého rozsudku I, prvého žalobného dôvodu ako neúčinného. Tvrdí, že dôvody uvedené v bodoch 73 až 82 tohto rozsudku sa zaoberajú odlišnou otázkou, ktorá nebola vznesená pred Všeobecným súdom, a tou je, či sa Komisia dopustila pochybenia tým, že považovala LGE za zodpovednú za porušenie. Podľa nej záver, podľa ktorého Komisia mohla pripísať zodpovednosť spoločnosti LGE, nespôsobuje neúčinnosť jej žalobného dôvodu založeného na porušení práva na obhajobu.

28

LGE vytýka Všeobecnému súdu, že priznal Komisii absolútnu diskrečnú právomoc pri rozhodovaní, či oznámenie o výhradách malo byť zaslané materskej spoločnosti alebo dcérskej spoločnosti, hoci za určitých okolností, ako sú okolnosti prejednávanej veci, je výkon tejto právomoci posúdenia obmedzený dodržiavaním práva na obhajobu. Z rozsudku z 22. januára 2013, Komisia/Tomkins (C‑286/11 P, EU:C:2013:29, bod 39) vyplýva, že ak dcérska spoločnosť predloží dôkazy svedčiace v jej prospech z jej zdrojov alebo rozhovorov so zamestnancami, materská spoločnosť má automaticky prospech z týchto dôkazov. Preto schopnosť materskej spoločnosti vykonávať svoje právo na obhajobu závisí od zahrnutia jej dcérskej spoločnosti do konania.

29

LGE s poukázaním na rozsudok z 25. októbra 2011, Solvay/Komisia (C‑109/10 P, EU:C:2011:686, bod 62) uvádza, že nemožno vylúčiť, že ak by Komisia zaslala oznámenie o výhradách skupine LPD, táto by mohla poskytnúť dôkazy svedčiace v jej prospech.

30

Prax spočívajúca v obracaní sa tak na dcérsku spoločnosť, ako aj na materskú spoločnosť, vyplýva okrem toho z príručky postupov Komisie v oblasti uplatnenia článkov 101 a 102 ZFEÚ. Skutočnosť, že Komisia zaslala dotazníky skupine LPD, nie je relevantná, lebo dotazníky ako zdroj dôkazov svedčiacich v jej prospech nie sú rovnocenné oznámeniu o výhradách. Žalovaný musí poznať výhrady, aby mohol plne vykonávať svoje právo na obhajobu.

31

Po druhé LGE kritizuje dôvody napadnutého rozsudku I, ktoré viedli Všeobecný súd k subsidiárnemu zamietnutiu prvého žalobného dôvodu ako nedôvodného.

32

Podľa spoločnosti LGE skutočnosť, že mohla predložiť pripomienky k dôkazom zohľadneným Komisiou, a skutočnosť, že Komisia získala informácie od skupiny LPD, neboli dostatočné na zabezpečenie dodržania práva na obhajobu. Okrem toho LGE kritizuje konštatovanie Všeobecného súdu v bode 86 napadnutého rozsudku I, podľa ktorého bola povinná dbať na riadne uchovávanie dokumentov, ktoré by umožňovali spätne vyhľadať informácie o činnosti spoločného podniku v jej účtovných záznamoch a archívoch. LGE zastáva názor, že táto povinnosť sa týka len prípadov, keď materská spoločnosť prevedie dcérsku spoločnosť na tretiu osobu a môže takto účinne zabezpečiť kontinuitu prístupu k dokumentom na základe zmluvného vzťahu. LGE vysvetľuje, že v danom prípade stratila kontrolu nad svojou dcérskou spoločnosťou z dôvodu jej konkurzu, pričom konkurzný správca jej nebol povinný poskytnúť nepretržitý prístup k dokumentom.

33

Philips nespochybňuje spôsobilosť Komisie pripísať zodpovednosť za porušenie materskej spoločnosti, ktorá vykonáva rozhodujúci vplyv na správanie dcérskej spoločnosti. Tvrdí však, že jej zodpovednosť je „výlučne odvodená“ od zodpovednosti jej dcérskej spoločnosti a v prípade neexistencie priameho pripísania skupiny LPD jej zodpovednosť ako materskej spoločnosti „presahuje“ zodpovednosť dotknutej dcérskej spoločnosti. V rozsudku zo 17. septembra 2015, Total/Komisia (C‑597/13 P, EU:C:2015:613, body 35 a 38), Súdny dvor rozhodol, že v situácii, keď je zodpovednosť materskej spoločnosti úplne odvodená od zodpovednosti jej dcérskej spoločnosti a nijaký iný faktor individuálne necharakterizuje správanie vytýkané materskej spoločnosti, zodpovednosť tejto materskej spoločnosti nemôže ísť nad rámec zodpovednosti jej dcérskej spoločnosti.

34

Rovnako ako LGE, Philips uvádza, že jej dcérska spoločnosť už nebola počas správneho konania viac súčasťou toho istého podniku, keďže od 30. januára 2006 bola podriadená kontrole správcu konkurznej podstaty. Philips tvrdí, že z dôvodu, že jej dcérska spoločnosť nebola zahrnutá do správneho konania a predovšetkým nedostala oznámenie o výhradách, nemala ani príležitosť, ani povinnosť brániť sa tvrdeniam Komisie. Okrem toho Philips vzhľadom na konkurz jej dcérskej spoločnosti uvádza, že bolo nemožné zabezpečiť prístup k tejto dokumentácii na účely disponovania s dôkazmi potrebnými pre svoju obhajobu. Len správca konkurznej podstaty skupiny LPD mal v držbe dokumentáciu týkajúcu sa činnosti tejto skupiny a mal prístup k relevantným zamestnancom.

35

Podľa spoločnosti Philips mala Komisia zohľadniť skutočnosť, že stratila kontrolu nad svojou dcérskou spoločnosťou a nemala viac prístup k dokumentácii skupiny LPD. Philips tvrdí, že ak by Komisia zahrnula skupinu LPD do správneho konania, bola by LPD schopná brániť sa a Philips by tiež bola schopná lepšie zabezpečiť svoju obhajobu. Rozhodnutie Komisie vylúčiť skupinu LPD zo správneho konania teda zbavilo spoločnosť Philips plnej účinnosti jej práva na obhajobu.

36

Komisia najmä zastáva názor, že prvý odvolací dôvod LGE, ako aj druhý odvolací dôvod Philips sú neprípustné, keďže týmito odvolacími dôvodmi odvolateľky v skutočnosti spochybňujú posúdenie skutkového stavu Všeobecným súdom, tak ako je uvedené v bodoch 83 až 91 napadnutého rozsudku I, ako aj v bodoch 86, 97 a 98 napadnutého rozsudku II. V každom prípade Komisia zastáva názor, že vyššie uvedené odvolacie dôvody odvolateliek nie sú dôvodné.

37

Podľa Komisie, keďže to boli samotné odvolateľky, kto uvádzal, že ich zodpovednosť za sporné porušenie bola „odvodená“, Všeobecnému súdu nemožno vytýkať, že odpovedal na toto tvrdenie. Judikatúra, ktorej sa dovolávajú odvolateľky, je irelevantná. Okolnosti prejednávanej veci sú veľmi odlišné od okolností veci, ktorej sa týkal rozsudok z 25. októbra 2011, Solvay/Komisia (C‑109/10 P, EU:C:2011:686).

38

Pokiaľ ide o rozsudok z 22. januára 2013, Komisia/Tomkins (C‑286/11 P, EU:C:2013:29), Komisia sa domnieva, že Všeobecný súd ho správne vyložil. V tejto súvislosti uvádza, že v súlade s judikatúrou Súdneho dvora (rozsudok z 11. júla 2013, Team Relocations a i./Komisia, C‑444/11 P, neuverejnený, EU:C:2013:464, bod 159, ako aj citovaná judikatúra), s cieľom pripísať subjektu v rámci podniku zodpovednosť za porušenie, ktorého sa dopustil tento podnik, Komisia nie je povinná považovať za zodpovedných za toto porušenie ostatné subjekty toho istého podniku, ani obrátiť sa na tieto subjekty.

39

Pokiaľ ide o príručku postupov Komisie v oblasti kartelov, Komisia spresňuje, že táto nepredstavuje rozhodnutie, neobsahuje záväzné pokyny pre personál Komisie a postupy, ktoré sú tam stanovené, môžu byť prispôsobené okolnostiam každého prípadu. V dôsledku toho prípadná odchýlka od postupov, ktorými sa postupuje v konkrétnom konaní s týmto dokumentom, nepostačuje na preukázanie existencie nesprávneho právneho posúdenia.

40

Z napadnutých rozsudkov vyplýva, že skupina LPD, spoločná dcérska spoločnosť odvolateliek, na čele ktorej bol podnik LG Philips Displays Holding BV, sa zúčastňovala na karteloch, ktoré sa týkali CDT a CPT od 1. júla 2001 do 30. januára 2006. K tomuto dátumu bol na LG Philips Displays Holding BV vyhlásený konkurz. Rovnako z napadnutých rozsudkov vyplýva, že Komisia neadresovala skupine LPD ani oznámenie o výhradách, ani napadnuté rozhodnutia, a preto jej nepripísala zodpovednosť za jej konanie, pričom dôvod založila na tom, že uvedená skupina bola zapojená do konkurzného konania.

41

Svojím prvým a druhým odvolacím dôvodom LGE a Philips v uvedenom poradí uvádzajú, že s cieľom rešpektovať ich právo na obhajobu Komisia bola za okolností prejednávanej veci povinná adresovať oznámenie o výhradách tiež skupine LPD, ich spoločnej dcérskej spoločnosti, keďže tá bola tiež zapojená do kartelov týkajúcich sa CDT a CPT.

42

V tejto súvislosti treba na úvod poznamenať, že svojimi dvomi odvolacími dôvodmi odvolateľky vyčítajú Všeobecnému súdu nesprávne právne posúdenie a nespochybňujú posúdenie skutkového stavu, ktoré Všeobecný súd vykonal. Preto v rozpore s tým, čo uvádza Komisia, tieto dva odvolacie dôvody nemožno bez ďalšieho zamietnuť ako neprípustné.

43

Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora rešpektovanie práva na obhajobu v konaní pred Komisiou, ktorého predmetom je uloženie pokuty podniku za porušenie pravidiel hospodárskej súťaže, vyžaduje, aby mal dotknutý podnik možnosť účinne vyjadriť svoje stanovisko k pravdivosti a relevantnosti jednak skutkových okolností a okolností, ktorých sa dovoláva, ako aj dokumentov, o ktoré Komisia oprela svoje zistenie existencie porušenia. Toto právo je upravené v článku 41 ods. 2 písm. a) a b) Charty základných práv Európskej únie (rozsudok z 25. októbra 2011, Solvay/Komisia, C‑110/10 P, EU:C:2011:687, bod 48 a citovaná judikatúra).

44

Článok 27 ods. 1 nariadenia č. 1/2003 tak uvádza, že pred prijatím rozhodnutia, ktorým sa konštatuje porušenie pravidiel hospodárskej súťaže a ukladá pokuta, Komisia poskytne osobám, ktorých sa konanie týka, možnosť vyjadriť sa k výhradám, ktoré formulovala, a svoje rozhodnutia založí len na výhradách, ku ktorým sa príslušné strany mohli vyjadriť.

45

Z toho vyplýva, ako to poznamenal generálny advokát v bode 57 svojich návrhov, že oznámenie o výhradách má za cieľ umožniť uplatniť právo na obhajobu zo strany každej právnickej osoby, ktorej sa týka správne konanie vo veci hospodárskej súťaže.

46

Naopak, ak Komisia nemá úmysel konštatovať voči určitej spoločnosti porušenie, právo na obhajobu neukladá zaslať tejto spoločnosti oznámenie o výhradách. Zaslanie oznámenia o výhradách určitej spoločnosti má za cieľ zabezpečiť dodržiavanie práv obhajoby tej istej spoločnosti, a nie tretej osoby, hoci by táto tretia osoba bola dotknutá tým istým správnym konaním.

47

V prejednávanej veci sa Komisia rozhodla konať len proti odvolateľkám, materským spoločnostiam skupiny LPD, a nie voči LPD, ktorá bola ich spoločnou dcérskou spoločnosťou.

48

Judikatúra, na ktorú poukazujú odvolateľky, nemôže viesť k inému záveru.

49

Na jednej strane nemožno stanoviť žiadnu paralelu medzi okolnosťami prejednávanej veci a okolnosťami veci, ktorej sa týkal rozsudok z 25. októbra 2011, Solvay/Komisia (C‑109/10 P, EU:C:2011:686).

50

Ako to poznamenal generálny advokát v bode 66 svojich návrhov, táto judikatúra sa týka prístupu k dôkazom na obhajobu, ktoré sa nachádzajú v spise Komisie. V prejednávaných veciach odvolateľky nespochybňovali, že majú prístup k celému spisu Komisie, vrátane dôkazov, ktoré Komisia získala od skupiny LPD v nadväznosti na žiadosti o informácie a inšpekciu v jej priestoroch.

51

Na druhej strane konštatovania, ktoré uviedol Súdny dvor v bode 39 rozsudku z 22. januára 2013, Komisia/Tomkins (C‑286/11 P, EU:C:2013:29), nemôžu viesť k odlišnému záveru. Tento rozsudok sa týka prípadu, keď Komisia viedla konanie zároveň voči materskej spoločnosti a jej dcérskej spoločnosti za porušenie pravidiel hospodárskej súťaže a keď obe dotknuté spoločnosti napádali rozhodnutie Komisie.

52

Vyššie uvedené úvahy postačujú na to, aby sa odpovedalo tiež na argument spoločnosti Philips zhrnutý v bode 33 tohto rozsudku a založený na rozsudku zo 17. septembra 2015, Total/Komisia (C‑597/13 P, EU:C:2015:613), keďže sa tiež týka prípadu, keď tak materská spoločnosť, ako aj jej dcérska spoločnosť boli predmetom konania za ich účasť na porušení pravidiel hospodárskej súťaže.

53

Za týchto okolností dodatočné tvrdenia odvolateliek, ktoré smerujú k spochybneniu dôvodov uvádzaných Všeobecným súdom v napadnutých rozsudkoch pre odôvodnenie tohto zamietnutia a na preukázanie údajnej nedostatočnosti uvedených dôvodov, treba vyhlásiť za neúčinné, keďže ako to v podstate uviedol generálny advokát v bode 70 svojich návrhov, tieto tvrdenia, za predpokladu, že sú dôvodné, nemôžu viesť k zrušeniu napadnutých rozsudkov.

54

Preto treba zamietnuť prvý odvolací dôvod LGE a druhý odvolací dôvod Philips.

55

Druhým odvolacím dôvodom LGE a prvým odvolacím dôvodom Philips tieto spoločnosti uvádzajú, že Všeobecný súd v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia prijal záver, že priame predaje EHP prostredníctvom spracovaných výrobkov, ktoré nezávisle dosiahli LGE a Philips, možno pripísať skupine LPD z jediného dôvodu, že táto patrila k tej istej hospodárskej jednotke ako jej materské spoločnosti.

56

Odvolateľky vytýkajú Všeobecnému súdu, že ignoroval formulácie rozsudku z 26. septembra 2013, EI du Pont de Nemours/Komisia (C‑172/12 P, neuverejnený, EU:C:2013:601, bod 47). Z tejto judikatúry vyvodzujú, že záver, podľa ktorého spoločný podnik a akcionári, ktorí ho kontrolujú, vytvárajú jediný podnik, má za jediný cieľ pripísať uvedeným akcionárom solidárnu zodpovednosť za porušujúce správanie spoločného podniku. V dôsledku toho podľa nich s LGE, Philips a skupinou LPD bolo potrebné na iné účely než zodpovednosť materských spoločností zaobchádzať ako s nezávislým podnikom. Takýto prístup je navyše v súlade s rozsudkom z 9. júla 2015, InnoLux/Komisia (C‑231/14 P, EU:C:2015:451, body 56 a 57). Analýza na základe tejto judikatúry mala Všeobecný súd doviesť k záveru, že LGE, Philips a skupina LPD nepredstavujú podnik integrovaný vertikálne, takže predaje medzi nimi sa nemali považovať za vykonané v rámci tej istej skupiny.

57

Philips v tejto súvislosti zdôrazňuje, že keďže spoločný podnik trvalo vykonával všetky funkcie samostatnej hospodárskej jednotky, skupinu LPD treba považovať za samostatnú hospodársku jednotku na trhu a v dôsledku toho za podnik odlišný od jej materských spoločností. Ak by sa takýto spoločný podnik považoval za súčasť toho istého podniku ako jeho dve materské spoločnosti, článok 101 ZFEÚ by na dohody medzi ním a jeho materskými spoločnosťami nebol uplatniteľný, čo by odporovalo nariadeniu Rady (ES) č. 139/2004 z 20. januára 2004 o kontrole koncentrácií medzi podnikmi („nariadenie ES o fúziách“) (Ú. v. EÚ L 24, 2004, s. 1; Mim. vyd. 08/003, s. 40), ako aj oznámeniu Komisie o obmedzeniach, ktoré s koncentráciami priamo súvisia a sú nevyhnutné (Ú. v. EÚ C 56, 2005, s. 24).

58

Philips z vyššie uvedeného vyvodzuje, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď potvrdil kvalifikáciu predajov CRT spadajúcich do kartelu, ktoré realizovala skupina LPD pre Philips alebo pre LGE ako „predaje v rámci skupiny“. Pre výpočet výšky pokuty Komisia zohľadnila iba prvé predaje spracovaných výrobkov v EHP, pokiaľ ide o predaje CRT v EHP vykonané prostredníctvom spracovaných výrobkov, ktoré zodpovedali CRT zamontovaným v rámci tej istej skupiny do konečného výrobku.

59

LGE vytýka Všeobecnému súdu, že opomenul zohľadniť skutočnosť, že priame predaje EHP prostredníctvom spracovaných výrobkov neboli predaje CRT spadajúcich do kartelu, ale predaje spracovaných výrobkov, teda predaje televízorov a počítačových obrazoviek. Podľa LGE Všeobecný súd v bode 167 napadnutého rozsudku I mylne odkázal na „CRT predané skupinou LPD každej z materských spoločností“. LGE uvádza, že priame predaje EHP prostredníctvom spracovaných výrobkov sú predajmi spracovaných výrobkov na výstupe, ktoré vykonali LGE a Philips, a nemožno ich pripisovať skupine LPD. Zastáva názor, že hoci by sa mohla považovať za zodpovednú za porušenie, ktorého sa dopustila skupina LPD, s LPD treba zaobchádzať ako s odlišným podnikom.

60

Svojím tretím odvolacím dôvodom LGE uvádza, že Všeobecný súd porušil zásadu individualizácie trestov a sankcií, keď v bode 171 napadnutého rozsudku I potvrdil rozhodnutie Komisie zahrnúť pod spoločnú a nerozdielnu zodpovednosť LGE priame predaje EHP prostredníctvom spracovaných výrobkov, dosiahnuté skupinou LPD, hoci tieto predaje boli vykonané prostredníctvom Philips. LGE v tomto kontexte uvádza, že ak by sa aj pripustilo, že predaje medzi skupinou LPD a Philips predstavujú predaje v rámci skupiny, majú túto povahu len medzi skupinou LPD a Philips. Dokonca za predpokladu, že by existovala vertikálna integrácia medzi skupinou LPD a Philips, LGE nebola súčasťou tohto vertikálne integrovaného podniku. V dôsledku toho mal podľa LGE Všeobecný súd zrušiť sporné rozhodnutie prinajmenšom v rozsahu, v akom ju určilo za zodpovednú za pokutu, keďže táto bola vypočítaná na základe priamych predajov EHP prostredníctvom spracovaných výrobkov skupiny LPD, vykonaných prostredníctvom Philips.

61

V tejto súvislosti LGE opakuje argumentáciu uvádzanú na podporu svojho druhého odvolacieho dôvodu a dodáva, že podľa nej Všeobecný súd porušil zásadu individualizácie trestov a sankcií, ktorú Súdny dvor uznal vo svojom rozsudku z 10. apríla 2014, Komisia a i./Siemens Österreich a i. (C‑231/11 P až C‑233/11 P, EU:C:2014:256, bod 91). Priame predaje EHP prostredníctvom spracovaných výrobkov boli zohľadnené s cieľom premietnutia celkovej závažnosti porušenia. LGE nebola zodpovedná za závažnosť, ktorá sa premietla takýmito predajmi, ktoré vykonal Philips. LGE teda bola uložená pokuta, ktorá neodráža správne závažnosť porušenia, ktoré je jej vytýkané. V tomto kontexte LGE predkladá číselné údaje o objeme priamych predajov EHP prostredníctvom spracovaných výrobkov, ktoré vykonala skupina LPD prostredníctvom jej samej a prostredníctvom Philips, aby preukázala, že objem predajov dosiahnutý prostredníctvom Philips bol 26‑krát významnejší.

62

Komisia odpovedá, že druhý a tretí odvolací dôvod LGE, ako aj prvý odvolací dôvod Philips sú založené na mylnom predpoklade, podľa ktorého existencia hospodárskej jednotky medzi skupinou LPD a jej materskými spoločnosťami je relevantná len na pripísanie zodpovednosti za porušenie, ktorého sa dopustila skupina LPD, uvedeným materským spoločnostiam. Touto argumentáciou chcú odvolateľky spochybniť posúdenie skutkového stavu Všeobecným súdom bez toho, aby sa akokoľvek dovolávali skreslenia dôkazov. V dôsledku toho sú podľa Komisie tieto odvolacie dôvody neprípustné.

63

V každom prípade Komisia zastáva názor, že uvedené odvolacie dôvody sa musia zamietnuť ako nedôvodné, pretože sú založené na nesprávnom výklade bodu 47 rozsudku z 26. septembra 2013, EI du Pont de Nemours/Komisia (C‑172/12 P, neuverejnený, EU:C:2013:601). Okrem toho metóda výpočtu pokuty, ktorá sa použila v spornom rozhodnutí, je v súlade s doktrínou judikatúry Súdneho dvora v tejto oblasti.

64

Pokiaľ ide konkrétne o tretí odvolací dôvod LGE, Komisia poznamenáva, že pripísanie zodpovednosti za porušenie, ktorého sa dopustila dcérska spoločnosť jej materskej spoločnosti, neporušuje zásadu individualizácie trestov a sankcií, keďže materská spoločnosť a dcérska spoločnosť sú súčasťou tej istej hospodárskej jednotky a tvoria jediný podnik. Posúdenie závažnosti porušenia na základe hodnoty predajov dosiahnutých v priamej alebo nepriamej súvislosti s porušením zohľadňuje predaje celého dotknutého podniku, ktorý sa v danom prípade skladá tak z materských spoločností, a to LGE a Philips, ako aj z dcérskej spoločnosti, a to skupiny LPD.

65

Druhý a tretí odvolací dôvod LGE, ako aj prvý odvolací dôvod Philips treba skúmať spoločne, keďže sa v podstate týkajú tej istej otázky súvisiacej so zohľadnením priamych predajov EHP prostredníctvom spracovaných výrobkov vykonaných skupinou LPD na účely výpočtu pokuty.

66

V tejto súvislosti treba na úvod poznamenať, že ako to odvolateľky spresnili v ich replikách, svojimi odvolacími dôvodmi Všeobecnému súdu v podstate vytýkajú, že sa dopustil nesprávnych právnych posúdení pri analýze zákonnosti zohľadnenia vyššie uvedených predajov na účely výpočtu sumy pokuty. Uvedené odvolacie dôvody teda nemajú za účel spochybniť posúdenie skutkového stavu Všeobecným súdom, a sú preto prípustné.

67

Z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že hoci článok 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003 ponecháva Komisii mieru voľnej úvahy, pokiaľ ide o určenie výšky pokuty, obmedzuje jej výkon tým, že zavádza objektívne kritériá, ktoré Komisia musí dodržiavať. Pokuta, ktorá môže byť podniku uložená, tak má na jednej strane vyčísliteľnú a absolútnu hornú hranicu, takže maximálna výška pokuty, ktorú možno danému podniku uložiť, je vopred určiteľná. Na druhej strane výkon tejto právomoci voľnej úvahy je obmedzený aj pravidlami, ktoré si Komisia sama vytýčila najmä v usmerneniach k metóde stanovovania pokút (rozsudok z 9. júla 2015, InnoLux/Komisia, C‑231/14 P, EU:C:2015:451, bod 48 a citovaná judikatúra).

68

V spornom rozhodnutí Komisia uplatnila usmernenia k metóde stanovovania pokút. V zmysle bodu 13 uvedených usmernení „pri stanovení základnej výšky uloženej pokuty bude Komisia vychádzať z hodnoty predaja tovaru alebo služieb podniku, s ktorými porušenie priamo alebo nepriamo súvisí v príslušnej geografickej oblasti v rámci EHP“. V bode 6 týchto usmernení sa spresňuje, že „kombinácia hodnoty predaja v súvislosti s porušením a trvaním [porušenia] sa považuje za vhodnú hodnotu na vyhodnotenie ekonomického významu porušenia, ako aj relatívneho podielu každého podniku na porušení“.

69

Hoci pojem „hodnota predaja“ uvedený v bode 13 usmernení k metóde stanovovania výšky pokút nemožno rozšíriť tak, aby zahŕňal aj predaj uskutočnený predmetným podnikom, ktorý nepatrí do rozsahu pôsobnosti vytýkaného kartelu, bolo by v rozpore s cieľom sledovaným článkom 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003, keby vertikálne integrovaní účastníci kartelu mohli iba z dôvodu, že zabudovali výrobky, ktoré sú predmetom porušenia, do hotových výrobkov mimo územia EHP, z vypočítania pokuty vylúčiť časť hodnoty predaja týchto hotových výrobkov uskutočneného v EHP, ktorá môže zodpovedať hodnote výrobkov, ktoré sú predmetom porušenia (rozsudok z 9. júla 2015, InnoLux/Komisia, C‑231/14 P, EU:C:2015:451, bod 55 a citovaná judikatúra).

70

Vertikálne integrované podniky môžu totiž mať prospech z dohody o horizontálnom stanovení cien za porušenia článku 101 ZFEÚ nielen pri predaji tretím nezávislým osobám na trhu výrobku, ktorý je predmetom porušenia, ale aj na trhu na výstupe pri spracovaných výrobkoch, do zloženia ktorých vstupujú tieto výrobky, a to dvoma rôznymi spôsobmi. Buď tieto podniky prenesú zvýšenie ceny výrobných vstupov, ktoré vyplýva z predmetu porušenia, na cenu spracovaných výrobkov, alebo ich neprenesú, ale znamená to pre nich výhodu vo vzťahu k nákladom oproti ich konkurentom, ktorí si zabezpečujú tie isté výrobné vstupy na trhu výrobkov, ktorý bol predmetom porušenia (rozsudok z 9. júla 2015, InnoLux/Komisia, C‑231/14 P, EU:C:2015:451, bod 56 a citovaná judikatúra).

71

V napadnutých rozsudkoch Všeobecný súd zakotvil záver Komisie, podľa ktorého odvolateľky spoločne vykonávali rozhodujúci vplyv na správanie skupiny LPD. Z tohto záveru, ktorý odvolateľky vo svojich odvolaniach nespochybňovali, vyplýva, že počas vyššie uvedeného obdobia odvolateľky a ich spoločná dcérska spoločnosť boli súčasťou toho istého podniku a preto vytvárali hospodársku jednotku.

72

Keďže skupina LPD pôsobila na trhu výrobku, ktorý je predmetom porušenia, zatiaľ čo LGE a Philips boli aktívne na trhu spracovaných výrobkov, do zloženia ktorých vstupujú tieto výrobky, treba konštatovať, že v rozpore s tým, čo uvádza Philips, skupina LPD a jej materské spoločnosti vytvárali vertikálne integrovaný podnik v zmysle rozsudku z 9. júla 2015, InnoLux/Komisia (C‑231/14 P, EU:C:2015:451, body 56 a 57).

73

Za týchto okolností Všeobecný súd mohol v bode 170 napadnutého rozsudku I a v bode 164 napadnutého rozsudku II bez toho, aby sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, konštatovať, že Komisia bola oprávnená zahrnúť do výpočtu základnej výšky pokuty uloženej odvolateľkám priame predaje EHP prostredníctvom spracovaných výrobkov realizované hospodárskou jednotkou, ktorú tvorila skupina LPD a jej materské spoločnosti.

74

Tento záver nemôže spochybniť tvrdenie odvolateliek založené na rozsudku z 26. septembra 2013, EI du Pont de Nemours/Komisia (C‑172/12 P, neuverejnený, EU:C:2013:601, bod 47), podľa ktorého v prípade, ak dve materské spoločnosti vlastnia každá 50 % spoločného podniku, ktorý sa dopustil porušenia pravidiel práva hospodárskej súťaže, je to len na účely konštatovania zodpovednosti za účasť na porušení tohto práva, a iba pokiaľ Komisia preukázala na základe všetkých skutkových dôkazov skutočný výkon rozhodujúceho vplyvu dvoch materských spoločností na spoločný podnik, keď tieto tri subjekty možno považovať za súčasť tej istej hospodárskej jednotky, čím vytvárajú jediný podnik.

75

Treba konštatovať, že odvolateľky uvádzajú mylný a z kontextu vytrhnutý výklad bodu 47 rozsudku z 26. septembra 2013, EI du Pont de Nemours/Komisia (C‑172/12 P, neuverejnený, EU:C:2013:601), pri príležitosti ktorého Súdny dvor potvrdil, že len na účely konštatovania zodpovednosti za účasť na porušení práva hospodárskej súťaže Komisia môže zo skutočného výkonu rozhodujúceho vplyvu dvoch materských spoločností na spoločný podnik vyvodiť existenciu jedinej a tej istej jednotky.

76

Súdny dvor totiž formuloval toto tvrdenie s cieľom odpovedať na argument, ktorý je odlišný od argumentu v danom prípade, zhrnutý v bode 36 toho istého rozsudku, podľa ktorého okolnosť, že dve spoločnosti nezávislé jedna od druhej vykonávajú obe rozhodujúci vplyv na spoločný podnik, so sebou neprináša, že v zmysle práva hospodárskej súťaže predstavujú jediný podnik. Takto vsadené do svojho kontextu sa zdá, že uvedené tvrdenie má za cieľ len zdôrazniť, že konštatovanie existencie spoločného podniku, ktoré Komisia môže byť vedená urobiť v tomto rámci, platí len vo vzťahu k právu hospodárskej súťaže a trhu dotknutému porušením.

77

Uspieť tiež nemôže ani tvrdenie LGE, podľa ktorého priame predaje EHP prostredníctvom spracovaných výrobkov nemali byť zohľadnené, keďže nešlo o predaje CRT, ktorých sa týkal kartel, ale o predaje televízorov a počítačových obrazoviek. Keďže skupina LPD, ako aj jej materské spoločnosti, a to LGE a Philips, predstavujú hospodársku jednotku, a teda majú sa považovať za súčasť toho istého podniku na trhoch dotknutých porušením, výška pokuty sa mala vypočítať podľa bodu 13 usmernení k metóde stanovovania pokút na základe hodnoty predajov tovarov dotknutých kartelom, ktoré dosiahol tento podnik na uvedených trhoch. Ako to uviedol Všeobecný súd v bode 135 napadnutého rozsudku I a v bode 148 napadnutého rozsudku II, predmetné televízory a počítačové obrazovky zahŕňali CRT dodané skupinou LPD jej dvom materským spoločnostiam. Okrem toho z bodu 137 napadnutého rozsudku I a bodu 157 napadnutého rozsudku II vyplýva, že tieto predaje boli zohľadnené len do výšky zlomku ich hodnoty, ktorá mohla zodpovedať hodnote CRT dotknutých kartelom, integrovaných do televízorov a počítačových obrazoviek.

78

Odmietnuť tiež treba tvrdenie Philips zhrnuté v bode 57 tohto rozsudku, podľa ktorého, v podstate, by považovanie spoločného podniku za súčasť toho istého podniku, ako sú jeho dve materské spoločnosti, viedlo k vylúčeniu uplatniteľnosti článku 101 ZFEÚ na dohody medzi týmto podnikom a jeho materskými spoločnosťami, čo by odporovalo nariadeniu č. 139/2004. V tejto súvislosti treba pripomenúť, že z článku 2 ods. 4 tohto nariadenia vyplýva, že v rozsahu, v ktorom je cieľom alebo účinkom vytvorenia spoločného podniku predstavujúceho koncentráciu podľa článku 3, koordinácia súťažného správania podnikov, ktoré zostávajú nezávislé, sa táto koordinácia hodnotí v súlade s kritériami uvedenými v článku 101 ods. 1 a 3 ZFEÚ s cieľom stanoviť, či je, alebo nie je koncentrácia zlučiteľná s vnútorným trhom.

79

Skutočnosť, že spoločný podnik a jeho materské spoločnosti sa na účely konštatovania porušenia na určitom trhu považujú za súčasť jedného a toho istého podniku, nebráni tomu, aby na všetkých ostatných trhoch dve materské spoločnosti ostali nezávislými v zmysle článku 2 ods. 4 nariadenia č. 139/2004.

80

Z vyššie uvedených úvah vyplýva, že tretí odvolací dôvod LGE založený na údajnom nesprávnom právnom posúdení Všeobecného súdu v tom, že potvrdil rozhodnutie Komisie zohľadniť na účely výpočtu sumy pokuty uloženej LGE tiež hodnotu priamych predajov EHP prostredníctvom spracovaných výrobkov, ktoré dosiahla Philips, tiež nemôže uspieť.

81

V dôsledku toho treba zamietnuť druhý a tretí odvolací dôvod LGE, ako aj prvý odvolací dôvod Philips.

82

Štvrtým odvolacím dôvodom LGE a tretím odvolacím dôvodom Philips vytýkajú Všeobecnému súdu v podstate to, že po neúplnej a nedostatočne odôvodnenej analýze zamietol šiesty žalobný dôvod LGE a tri prvé časti ôsmeho žalobného dôvodu Philips a rozhodol tak v rozpore s tvrdeniami týchto dvoch odvolateliek, že Komisia nebola povinná považovať predaje realizované medzi SEC a Samsung za predaje v rámci skupiny a zahrnúť ich sumu do výpočtu výšky pokuty uloženej Samsung z dôvodu priamych predajov EHP prostredníctvom spracovaných výrobkov dosiahnutých za sprostredkovania SEC.

83

LGE a Philips vytýkajú Všeobecnému súdu najmä to, že sa s cieľom vylúčiť možnosť, že SEC a Samsung by mohli tvoriť jediný podnik, obmedzil na skúmanie, či SEC mohla vykonávať rozhodujúci vplyv na Samsung bez toho, aby preskúmala, či existenciu takého jediného podniku nebolo možné vyvodiť z toho, že tieto dve spoločnosti boli v konečnom dôsledku pod kontrolou tých istých fyzických osôb, čo vyplývalo z dôkazov, na ktoré LGE a Philips poukazovali pred Všeobecným súdom. V tejto súvislosti zdôrazňujú, že nežiadajú o nové posúdenie uvedených dôkazov Súdnym dvorom, ale vytýkajú Všeobecnému súdu ich neúplné a nedostatočne odôvodnené preskúmanie.

84

Toto pochybenie, ktorého sa dopustila Komisia, ju viedlo k tomu, že na uložené pokuty uplatnila na jednej strane na odvolateľky a na druhej strane na Samsung dve odlišné metódy prihliadajúc na priame predaje EHP prostredníctvom spracovaných výrobkov v prípade odvolateliek, ale nie v prípade Samsung. Všeobecný súd opomenul sankcionovať toto diskriminačné správanie a tým sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia a porušenia zásady rovnosti zaobchádzania.

85

Philips dodáva, že v rozpore s tým, čo bolo uvedené v bode 233 napadnutého rozsudku II, judikatúra, podľa ktorej, ak jeden podnik svojím správaním porušil článok 101 ZFEÚ, sa nemôže vyhnúť akejkoľvek sankcii z dôvodu, že inému hospodárskemu subjektu nebola uložená pokuta, hoci súdu Únie nie je predložená situácia tohto posledného uvedeného subjektu, nie je na prejednávaný prípad uplatniteľná, keďže Samsung sa nevyhol akejkoľvek sankcii, len sa s ním zaobchádzalo priaznivejšie.

86

Komisia predovšetkým tvrdí, že štvrtý odvolací dôvod LGE a tretí odvolací dôvod Philips sú neprípustné a neúčinné, keďže na jednej strane smerujú k novému posúdeniu dôkazov Súdnym dvorom a na druhej strane vychádzajú z údajnej protiprávnosti, ku ktorej došlo v prospech inej osoby, ktorá v žiadnom prípade nemôže byť na prospech odvolateliek.

87

Subsidiárne Komisia spresňuje, že v spornom rozhodnutí považovala za predaje v rámci skupiny len predaje medzi subjektmi, z ktorých jeden vykonával rozhodujúci vplyv na druhý. Keďže odvolateľky sa neodvolávali na rozhodujúci vplyv Samsung na SEC alebo naopak, nemôžu jej vytýkať porušenie zásady rovnosti zaobchádzania. Komisia dodáva, že sa môže rozhodnúť pripísať zodpovednosť jednej alebo viacerých dcérskych spoločností ich materskej spoločnosti a nariadenie č. 1/2003, ani judikatúra neurčujú, ktorá je právnická alebo fyzická osoba v rámci podniku, ktorú má Komisia považovať za zodpovednú za porušenie a sankcionovať uložením pokuty.

88

Na úvod treba poznamenať, že keďže štvrtý odvolací dôvod LGE a tretí odvolací dôvod Philips vytýkajú Všeobecnému súdu nesprávne právne posúdenie, porušenie zásady rovnosti zaobchádzania, ako aj opomenutie rozhodnúť, tieto odvolacie dôvody nemožno zamietnuť ako neprípustné v rozpore s tým, čo uvádza Komisia.

89

V nadväznosti na to treba konštatovať, že uvedené odvolacie dôvody sú založené na predpoklade, podľa ktorého, ak by sa odvolateľkám podarilo pred Všeobecným súdom preukázať, že Samsung a SEC boli súčasťou tej istej hospodárskej jednotky a že v dôsledku toho sa Komisia dopustila nezákonnosti, Všeobecný súd mal znížiť sumu pokút, ktoré im boli uložené za ich účasť na sporných porušeniach, aby tak napravil nerovnosť zaobchádzania vyplývajúcu z opomenutia Komisie prihliadnuť pri stanovení výšky pokuty uloženej Samsung na rovnakých porušeniach, ako sú porušenia vytýkané LGE a Philips, priame predaje EHP prostredníctvom spracovaných výrobkov, ktoré dosiahla prostredníctvom SEC.

90

Treba konštatovať, že tento predpoklad je mylný.

91

Zásada rovnosti zaobchádzania, ktorej sa dovolávajú odvolateľky, musí byť v súlade so zásadou zákonnosti, podľa ktorej sa nikto nemôže vo svoj prospech dovolávať nezákonnosti, ku ktorej došlo v prospech inej osoby (rozsudok zo 16. júna 2016, Evonik Degussa a AlzChem/Komisia, C‑155/14 P, EU:C:2016:446, bod 58).

92

Preto, keďže odvolateľky sa vo svoj prospech dovolávali údajných nezákonností, ktorých sa dopustila Komisia pri určení výšky pokuty uloženej Samsung, nemôžu sa v žiadnom prípade dovolávať zásady rovnosti zaobchádzania, aby tak pred Všeobecným súdom spochybňovali výšku pokút, ktoré im Komisia uložila.

93

Je pravda, že podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora, pokiaľ ide o určenie výšky pokuty, uplatnenie rôznych metód výpočtu nemôže viesť k diskriminácii medzi podnikmi, ktoré sa zúčastnili na tom istom porušení článku 101 ZFEÚ (pozri rozsudok z 12. novembra 2014, Guardian Industries a Guardian Europe/Komisia, C‑580/12 P, EU:C:2014:2363, bod 62, ako aj citovanú judikatúru).

94

Ako však vyplýva v prejednávanej veci z bodov 135 a 159 napadnutého rozsudku I, ako aj z bodov 148 a 187 napadnutého rozsudku II, Komisia uplatnila rovnakú metódu na všetky podniky, pričom pri každom z nich zobrala do úvahy „prvý skutočný predaj“ a rozlíšila pri tom istom kritériu tri kategórie, a to „priame predaje EHP“, zodpovedajúce CRT priamo predaným klientom v EHP jedným z adresátov sporného rozhodnutia, priame predaje EHP prostredníctvom spracovaných výrobkov a „nepriame predaje“ zodpovedajúce CRT predaným jedným z adresátov sporného rozhodnutia zákazníkom mimo EHP, ktorí zamontovali CRT do konečných výrobkov, televízorov alebo počítačových obrazoviek a následne ich predávali v EHP. Len priame predaje EHP a priame predaje EHP prostredníctvom spracovaných výrobkov boli zohľadnené pri výpočte výšky pokuty. Za týchto podmienok skutočnosť, že kategória priamych predajov EHP prostredníctvom spracovaných výrobkov bola uplatnená len vo vzťahu k určitým účastníkom kartelu, a to účastníkom, pri ktorých Komisia dospela k preukázaniu, že patrili k vertikálne integrovanému podniku, nepredstavuje diskrimináciu, keďže Komisia posúdila uplatniteľnosť tejto kategórie na každého z účastníkov na základe tých istých objektívnych kritérií.

95

Tieto veci sa teda odlišujú od veci, ktorej sa týkal rozsudok z 12. novembra 2014, Guardian Industries a Guardian Europe/Komisia (C‑580/12 P, EU:C:2014:2363). Týmto rozsudkom totiž Súdny dvor znížil pokutu uloženú účastníkovi porušenia s prihliadnutím na skutočnosť, že nesprávnym uplatnením metódy, ktorú si Komisia zvolila na určenie výšky pokuty, uložila inému účastníkovi toho istého kartelu pokutu, ktorá znižovala relatívnu váhu týkajúcu sa porušenia tohto druhého účastníka (rozsudok z 12. novembra 2014, Guardian Industries a Guardian Europe/Komisia, C‑580/12 P, EU:C:2014:2363, body 70 až 80).

96

Naopak, to, čo odvolateľky vytýkali Komisii svojimi žalobnými dôvodmi uvádzanými pred Všeobecným súdom, nie je to, že na nich uplatnila odlišné právne kritérium na určenie sumy pokuty, ale že mylne zastávala názor, že na trhoch dotknutých sporným porušením Samsung so svojimi vlastnými dcérskymi spoločnosťami predstavoval nezávislý podnik a neidentifikovala širšiu hospodársku jednotku, ktorá by zahŕňala nielen Samsung a jeho dcérske spoločnosti, ale tiež SEC a bola by hospodárskou jednotkou, ktorá sa zúčastnila na spornom porušení.

97

Z vyššie uvedených úvah vyplýva, že Všeobecnému súdu nemožno vytýkať ani nesprávne právne posúdenie, ani porušenie zásady rovnosti zaobchádzania z dôvodu, že neznížil pokuty uložené odvolateľkám, aby tak kompenzoval údajné priaznivejšie zaobchádzanie, z ktorého mala prospech spoločnosť Samsung.

98

Pokiaľ ide o argument Philips, podľa ktorého Všeobecný súd v podstate opomenul preskúmať časť tvrdení, ktoré mu boli predložené, a to tvrdenia ktorými uvádzala, že nezohľadnením predajov v rámci skupiny realizovaných zo strany Samsung pri výpočte sumy pokuty Komisia porušila zásadu rovnosti zaobchádzania, takže s cieľom znovu nastoliť rovnosť zaobchádzania mal Všeobecný súd tiež vylúčiť priame predaje EHP prostredníctvom spracovaných výrobkov, tento argument je neúčinný, keďže z vyššie uvedených úvah vyplýva, že tieto tvrdenia boli založené na mylnom predpoklade, a preto ani neboli predmetom zamietnutia.

99

Treba preto zamietnuť štvrtý odvolací dôvod LGE a tretí odvolací dôvod Philips, a v dôsledku toho odvolanie v celom jeho rozsahu.

100

Podľa článku 184 ods. 2 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora, ak odvolanie nie je dôvodné, Súdny dvor rozhodne o trovách konania. Podľa článku 138 ods. 1 tohto rokovacieho poriadku uplatniteľného na konanie o odvolaní na základe článku 184 ods. 1 toho istého rokovacieho poriadku Súdny dvor uloží účastníkovi konania, ktorý vo veci nemal úspech, povinnosť nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté.

101

Keďže Komisia navrhla zaviazať odvolateľky na náhradu trov konania a tie nemali úspech vo svojich dôvodoch, je opodstatnené zaviazať ich na náhradu trov konania.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (ôsma komora) rozhodol a vyhlásil: