1

Európska komisia sa svojím odvolaním domáha zrušenia rozsudku Všeobecného súdu Európskej únie z 24. júna 2015, Taliansko/Komisia (T‑527/13, ďalej len „napadnutý rozsudok“, EU:T:2015:429), ktorým Všeobecný súd jednak čiastočne zrušil rozhodnutie Komisie 2013/665/EÚ zo 17. júla 2013 o štátnej pomoci SA.33726 (11/C) [ex SA.33726 (11/NN)] – poskytnutej Talianskom (odloženie úhrady odvodu za mlieko v Taliansku) (Ú. v. EÚ L 309, 2013, s. 40, ďalej len „sporné rozhodnutie“) a jednak v zostávajúcej časti žalobu zamietol.

2

Článok 1 písm. b) bod ii) nariadenia Rady (ES) č. 659/1999 z 22. marca 1999, ustanovujúceho podrobné pravidlá na uplatňovanie článku [108 ZFEÚ] (Ú. v. ES L 83, 1999, s. 1; Mim. vyd. 08/001, s. 339), vymedzuje „existujúcu pomoc“ ako „autorizovanú pomoc, to znamená schémy pomoci a individuálnu pomoc, ktoré boli schválené Komisiou alebo Radou“.

3

V zmysle článku 1 písm. c) tohto nariadenia znamená „nová pomoc“„všetku pomoc, to znamená schémy pomoci a individuálnu pomoc, ktorá nie je existujúcou pomocou vrátane úprav existujúcej pomoci“.

4

Článok 4 ods. 1 nariadenia Komisie (ES) č. 794/2004 z 21. apríla 2004, ktorým sa vykonáva nariadenie č. 659/1999 (Ú. v. EÚ L 140, 2004, s. 1; Mim. vyd. 08/004, s. 3), stanovuje:

„Na účely článku 1 písm. c) nariadenia [č. 659/1999] zmena existujúcej pomoci bude znamenať každú zmenu, okrem zmien čisto formálneho alebo administratívneho charakteru, ktoré nemôžu ovplyvniť posúdenie zlučiteľnosti opatrenia pomoci so spoločným trhom. Zvýšenie pôvodného rozpočtu existujúcej schémy pomoci najviac o 20 % nebude považované za zmenu existujúcej pomoci.“

5

Všeobecný súd zhrnul okolnosti predchádzajúce sporu v bodoch 1 až 8 napadnutého rozsudku takto:

6

Návrhom podaným do kancelárie Všeobecného súdu 30. septembra 2013 podala Talianska republika žalobu o zrušenie sporného rozhodnutia v celom rozsahu. Subsidiárne navrhovala čiastočné zrušenie tohto rozhodnutia v rozsahu, v akom jej Komisia ukladá povinnosť vymáhať pomoc individuálne poskytnutú, na základe schémy pomoci vopred schválenej rozhodnutím Rady, talianskym výrobcom mlieka, ktorým bol priznaný odklad úhrady.

7

Talianska republika na podporu svojej žaloby predložila dva žalobné dôvody, z ktorých prvý bol založený na porušení článku 3 ods. 7 nariadenia č. 1535/2007 a druhý na porušení článku 3 ods. 2 tohto nariadenia, článku 1 písm. c) nariadenia č. 659/1999, článku 4 ods. 1 nariadenia č. 794/2004 a na nedostatku odôvodnenia.

8

Všeobecný súd vyhovel druhému žalobnému dôvodu Talianskej republiky a zrušil článok 1 ods. 2 sporného rozhodnutia, ako aj články 2 až 4 tohto rozhodnutia v rozsahu, v akom sa tieto posledné uvedené články týkali jednak schémy pomoci stanovenej v uvedenom článku 1 ods. 2 a jednak individuálnej pomoci poskytnutej na základe tohto článku a v zostávajúcej časti žalobu zamietol.

9

Komisia navrhuje, aby Súdny dvor:

10

Talianska republika navrhuje, aby Súdny dvor:

11

Komisia na podporu svojho odvolania uvádza tri odvolacie dôvody. Prvý odvolací dôvod je založený na porušení zákazu, aby Všeobecný súd uplatnil ex offo dôvod založený na vnútornej zákonnosti sporného rozhodnutia. Druhý odvolací dôvod je založený na porušení článku 108 ZFEÚ a článku 1 nariadenia č. 659/1999, pokiaľ ide o pojmy „nová pomoc“ a „existujúca pomoc“. Napokon tretím odvolacím dôvodom Komisia uvádza porušenie článku 108 ZFEÚ, ako aj článkov 4, 6, 7, 14 a 16 nariadenia č. 659/1999, pokiaľ ide o konania uplatniteľné na novú pomoc a na zneužitú pomoc.

12

Komisia vo svojom prvom odvolacom dôvodom tvrdí, že Všeobecný súd rozhodol ultra petita a porušil dispozičnú zásadu, článok 21 Protokolu o Štatúte Súdneho dvora Európskej únie, ako aj článok 44 ods. 1 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu tým, že ex offo uplatnil dôvod založený na zákonnosti sporného rozhodnutia z hmotnoprávneho hľadiska. Domnieva sa totiž, že v bodoch 39 až 44 napadnutého rozsudku Všeobecný súd tým, že spresnil rozsah druhého žalobného dôvodu, ktorý mu bol predložený, prekvalifikoval tento žalobný dôvod. Všeobecný súd tak skúmal ex offo otázku, či mal byť systém platieb na splátky kvalifikovaný ako existujúca pomoc a nie nová pomoc z dôvodu údajne nepodstatnej povahy zmeny, ktorú v tomto systéme zaviedli talianske orgány, čo ho viedlo k čiastočnému zrušeniu sporného rozhodnutia. V návrhu na začatie konania bola totiž táto otázka položená týmto členským štátom, len pokiaľ ide o údajné porušenie článku 4 ods. 1 nariadenia č. 794/2004.

13

Talianska republika tvrdí, že tento odvolací dôvod je potrebné zamietnuť ako nedôvodný.

14

Z pravidiel upravujúcich konanie na súdoch Únie, najmä z článku 21 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie uplatniteľného na Všeobecný súd podľa článku 53 prvého odseku tohto štatútu a z článku 44 ods. 1 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu v znení uplatniteľnom v čase podania návrhu na začatie konania však vyplýva, že spor je v zásade určený a vymedzený účastníkmi konania a že súd Únie nemôže rozhodovať ultra petita (pozri v tomto zmysle rozsudok z 10. decembra 2013, Komisia/Írsko a i., C‑272/12 P, EU:C:2013:812, bod 27).

15

Hoci niektoré žalobné dôvody, akými sú neexistencia alebo nedostatok odôvodnenia predmetného rozhodnutia, patriace medzi podstatné formálne náležitosti, môžu či dokonca musia byť vzaté do úvahy ex offo, naproti tomu žalobný dôvod týkajúci sa materiálnej zákonnosti uvedeného rozhodnutia, patriaci medzi porušenia Zmlúv alebo každého právneho predpisu týkajúceho sa ich vykonania v zmysle článku 263 ZFEÚ, môže súd Únie preskúmať len vtedy, ak ho uvádza žalobca (rozsudok z 10. decembra 2013, Komisia/Írsko a i., C‑272/12 P, EU:C:2013:812, bod 28, ako aj citovaná judikatúra).

16

V prejednávanej veci treba konštatovať, že zo samotného znenia druhého žalobného dôvodu predloženého Talianskou republikou Všeobecnému súdu vyplýva, že sa týka porušenia článku 1 písm. c) nariadenia č. 659/1999, ktorý definuje pojem „nová pomoc“. Navyše výhrada týkajúca sa porušenia tohto ustanovenia je formulovaná odlišným spôsobom ako výhrada týkajúca sa porušenia článku 4 ods. 1 nariadenia č. 794/2004 a nedostatku odôvodnenia.

17

Okrem toho Talianska republika v bodoch 54 až 56 návrhu na začatie konania tvrdila, že zrušenie pomoci vyplývajúcej z odkladu úhrady zodpovedalo samo osebe dôsledku stanovenému Zmluvou o FEÚ v prípade konštatovania protiprávnosti tejto pomoci, a preto by nemalo zahŕňať aj zrušenie pomoci, ktorá bola predtým zákonne poskytnutá na základe systému platieb na splátky. Talianska republika v bode 56 svojej žaloby v tejto súvislosti uviedla, že „neexistujú prvky, ktoré by mohli viesť k tomu, že príjemcovia existujúcej pomoci, ktorí využili napadnuté opatrenie, by boli povinní vrátiť nielen sumu zodpovedajúcu napadnutému opatreniu, ale takisto sumu prijatú ako existujúcu pomoc (a teda, na základe rozhodnutia o povolení, nezaplatené úroky v rámci prvého splátkového kalendára)“.

18

Navyše Talianska republika sa v bode 57 tejto žaloby domnievala, že „nemožno ani usúdiť, že rozšírenie rozhodnutia o vymáhaní pomoci na existujúcu pomoc môže legitímne vyplývať z existencie podstatnej zmeny tejto pomoci, vzhľadom na čo možno hľadieť na obe opatrenia ako na jedinú novú pomoc neoznámenú Komisii, a teda protiprávnu“. Takýto záver by bol podľa nej „zjavne výsledkom skreslenia pojmu ‚zmena existujúcej pomoci‘, relevantného na uplatnenie článku 1 písm. c) nariadenia č. 659/1999“, ako vyplýva z prvej vety bodu 58 uvedenej žaloby.

19

V rozpore s tým, čo uvádza Komisia, Talianska republika preto vo svojom návrhu na začatie konania tvrdila, že Komisia porušila článok 1 písm. c) nariadenia č. 659/1999, keďže v spornom rozhodnutí kvalifikovala platbu na splátky ako novú a protiprávnu pomoc a nesprávne požadovala od tohto členského štátu vymáhanie tejto pomoci.

20

Okrem toho, ako tvrdí generálny advokát v bode 38 svojich návrhov, z bodov 22 a 32 až 36 vyjadrenia k žalobe, ktorú predložila Komisia Všeobecnému súdu, vyplýva, že Komisia správne porozumela tejto výhrade, ktorú zhrnula a spochybnila v tomto vyjadrení.

21

Z toho vyplýva, že Všeobecný súd v rozpore s tvrdením Komisie neuplatnil ex offo dôvod založený na zákonnosti sporného rozhodnutia z hmotnoprávneho hľadiska, keď rozhodol o druhom žalobnom dôvode, ktorý mu bol predložený.

22

Vzhľadom na predchádzajúce úvahy musí byť prvý odvolací dôvod zamietnutý ako nedôvodný.

23

Druhý odvolací dôvod v podstate pozostáva z dvoch častí. Prvá časť tohto odvolacieho dôvodu sa týka skutočnosti, že Všeobecný súd nesprávne posúdil pomoc poskytnutú v rozpore z podmienkami povolenia ako existujúcu pomoc a nie novú pomoc. V druhej časti uvedeného odvolacieho dôvodu Komisia tvrdí, že Všeobecný súd týmto rozhodnutím nezohľadnil inštitucionálnu rovnováhu medzi Radou a Komisiou.

24

Je potrebné začať skúmanie prvou časťou uvedeného odvolacieho dôvodu.

25

Komisia v prvej časti svojho druhého odvolacieho dôvodu tvrdí, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia pri výklade pojmov „nová pomoc“ a „existujúca pomoc“. Komisia v podstate namieta posúdenie Všeobecného súdu uvedené v bodoch 74 až 91 napadnutého rozsudku, podľa ktorého systém platieb na splátky, ktorý predstavuje existujúcu schému pomoci využívajúcu podmienečné povolenie zo strany Rady, ktorá bola neskôr zmenená pri porušení podmienok povolenia tejto schémy, musí byť považovaný za existujúcu schému pomoci a nie za schému novej pomoci z dôvodu, že Komisia nepreukázala, že táto zmena ovplyvňuje samotnú podstatu už existujúceho opatrenia.

26

Talianska republika tvrdí, že Všeobecný súd na účely rekvalifikovania existujúcej pomoci na novú pomoc správne požadoval od Komisie, aby predložila dôkaz, že porušenie podmienok povolenia existujúcej schémy pomoci predstavuje podstatnú zmenu uvedenej schémy, čo podľa tohto členského štátu musí byť posúdené z hľadiska článku 4 ods. 1 nariadenia č. 794/2004. Z judikatúry totiž vyplýva, že len za predpokladu, že zmena existujúcej pomoci by nebola jasne oddeliteľná od schémy pôvodnej pomoci a že táto zmena by okrem iného ovplyvnila samotnú podstatu tejto pôvodnej schémy, by sa táto pôvodná schéma zmenila na schému novej pomoci (rozsudok Súdneho dvora z 9. októbra 1984, Heineken Brouwerijen, 91/83 a 127/83, EU:C:1984:307, body 21 a 22, ako aj rozsudok Všeobecného súdu z 30. apríla 2002, Government of Gibraltar/Komisia, T‑195/01 a T‑207/01, EU:T:2002:111). Okrem toho z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že uvedené kritériá stanovené judikatúrou sa taktiež uplatnia v prípade, ak zmena spočíva v porušení podmienok povolenia existujúcej schémy pomoci (rozsudok z 13. júna 2013, HGA a i./Komisia, C‑630/11 P až C‑633/11 P, EU:C:2013:387, body 91, 94, ako aj 95).

27

V tomto ohľade Talianska republika tvrdí, že aj keby existujúca pomoc mohla byť po zmenách rekvalifikovaná na novú pomoc, napriek tomu, že tieto zmeny neovplyvnili samotnú podstatu existujúcej pomoci, viedlo by to k zmene povahy konania o preskúmaní štátnej pomoci, ktoré by v dôsledku toho malo znaky sankcie.

28

Talianska republika dodáva, že Komisia má v každom prípade možnosť uplatniť v rámci preskúmania štátnej pomoci iné procesné prostriedky.

29

Ak zmena existujúcej pomoci predstavuje sama osebe novú pomoc a v dôsledku toho protiprávnu pomoc, Komisia tak môže prijať rozhodnutie zakazujúce vykonanie opatrenia, ktoré zavádza túto novú pomoc, alebo v prípade, že toto opatrenie sa už začalo vykonávať, nariadiť vymáhanie novej pomoci, čím sa nastolia podmienky, za ktorých bola existujúca pomoc povolená. V napadnutom rozsudku bolo zvolené toto riešenie.

30

Komisia v prvej časti tohto odvolacieho dôvodu namieta výklad pojmov „nová pomoc“ a „existujúca pomoc“ v zmysle článku 1 písm. b) a c) nariadenia č. 659/1999, na ktorom sa zakladá odôvodnenie Všeobecného súdu uvedené v bodoch 74 až 91 napadnutého rozsudku.

31

Na úvod treba uviesť, že Všeobecný súd v bodoch 69 až 76 tohto rozsudku uviedol medzi viacerými procesnými prostriedkami – ktoré Komisia mohla uplatniť v prípade, ak členský štát nevyhovel rozhodnutiu, ktorým bola vyhlásená pomoc alebo schéma pomoci za splnenia určitých podmienok za zlučiteľnú s vnútorným trhom – konanie týkajúce sa protiprávnej pomoci stanovené v kapitole III nariadenia č. 659/1999.

32

Všeobecný súd v tejto súvislosti v bodoch 69 a 70 uvedeného rozsudku uviedol, že „keďže porušenie vytýkané Talianskej republike spočívalo v poskytnutí opatrenia, ktoré mohlo byť posúdené ako nová pomoc, Komisia mala právo použiť na skúmanie tohto opatrenia [toto] konanie…, čo sa v tomto prípade aj rozhodla urobiť“, ale „musela dodržiavať hmotnoprávne podmienky, ktoré jej umožňovali posúdiť nielen odklad úhrady posudzovaný samostatne, ale aj celok už existujúceho systému platieb na splátky a novej protiprávnej pomoci alebo schémy pomoci“.

33

Všeobecný súd dospel v bode 76 toho istého rozsudku k záveru, že „možnosť Komisie posúdiť zmenu nielen existujúcu pomoci, ale aj celú existujúcu pomoc, ktorej sa táto zmena týka, ako novú a prípadne protiprávnu pomoc, podlieha z hmotnoprávneho hľadiska podmienke, že táto inštitúcia preukáže, že uvedená zmena ovplyvňuje samotnú podstatu už existujúceho opatrenia“. Dodal, že „v prípade, že dotknutý členský štát počas správneho konania tvrdí, že buď možno túto zmenu jasne oddeliť od už existujúceho opatrenia, alebo má čisto formálnu alebo administratívnu povahu a nie je spôsobilá ovplyvniť posúdenie zlučiteľnosti tohto opatrenia s vnútorným trhom, musí Komisia odôvodniť dôvody, pre ktoré sa jej tvrdenia [tohto členského štátu] nezdajú dôvodné“.

34

V bodoch 78 až 80 napadnutého rozsudku Všeobecný súd rozhodol, že Komisia v spornom rozhodnutí nepreukázala, že by odklad úhrady ovplyvnil samotnú podstatu systému platieb na splátky, keďže to bola otázka, ktorú považovala za irelevantnú.

35

Všeobecný súd tak v bodoch 81 a 82 tohto rozsudku rozhodol, že Komisia nielen „nesprávne uplatnila pojem ‚nová pomoc‘ rekvalifikovaním existujúcej schémy pomoci na novú protiprávnu pomoc, a to bez dodržania hmotnoprávnych podmienok stanovených nariadením č. 659/1999“, ale taktiež neoprávnene nariadila, aby sa vymáhala pomoc poskytnutá na základe existujúcej schémy pomoci. Všeobecný súd tým v bodoch 83 až 91 uvedeného rozsudku zamietol tvrdenia Komisie predložené na preukázanie toho, že tým, že talianske orgány nedodržali jednu z podmienok uvedených vo vyhlásení o zlučiteľnosti, ktorý vydala Rada, v podstate spôsobili „rekvalifikáciu“ existujúcej schémy pomoci na novú a protiprávnu pomoc.

36

Je teda potrebné overiť, ako tvrdí Komisia, či sa toto odôvodnenie Všeobecného súdu vyznačuje nesprávnym právnym posúdením.

37

Rozhodnutím Rady sa Talianskej republike v roku 2003, ako vyplýva z článku 1 tohto rozhodnutia, povolilo poskytnúť pomoc výrobcom mlieka tým, že za nich zaplatí Únii sumu, ktorú jej výrobcovia mlieka dlhovali v dôsledku dodatočných odvodov za mlieko a mliečne výrobky za obdobie rokov 1995/1996 až 2001/2002 a umožnilo sa týmto výrobcom zaplatiť svoj dlh voči Talianskej republike prostredníctvom bezúročných odkladov úhrad počas niekoľkých rokov. Schéma pomoci, ktorú povoľuje uvedené rozhodnutie, tak v podstate spočíva v poskytnutí bezúročných pôžičiek talianskym výrobcom mlieka, ktorých vrátenie bolo rozdelené na splátky počas niekoľkých rokov.

38

Z článku 1 rozhodnutia Rady vyplýva, že Rada „výnimočne“ [neoficiálny preklad] považovala systém platieb na splátky za zlučiteľný s vnútorným trhom a podmienila túto zlučiteľnosť jednak „splatením celej sumy prostredníctvom ročných splátok v rovnakej výške“ [neoficiálny preklad] a jednak tým, že „lehota splatnosti nepresiahne štrnásť rokov od 1. januára 2004“ [neoficiálny preklad].

39

Odôvodnenie 8 tohto rozhodnutia týkajúce sa jedného z dôvodov, z ktorých vychádzalo uvedené rozhodnutie, uvádza, že Rada sa domnievala, že „na účely zabránenia tomu, aby dotknutým talianskym výrobcom mlieka vznikli neprekonateľné finančné problémy, ktoré by pravdepodobne spôsobilo bezodkladné celkové vrátenie všetkých súm dlžných [Spoločenstvu v dôsledku dodatočných odvodov za mlieko a mliečne výrobky z dôvodu prekročenia referenčných množstiev týmito výrobcami za obdobie rokov 1995/1996 až 2001/2002], a teda na účely zmiernenia existujúceho sociálneho napätia“ [neoficiálny preklad], „výnimočné okolnosti… odôvodňovali, aby pomoc Talianskej republiky, ktorú mala v úmysle poskytnúť týmto výrobcom mlieka vo forme zálohy a odkladu platby, bola považovaná za zlučiteľnú s [vnútorným] trhom odchylne od článku [107 ZFEÚ], pokiaľ sú splnené podmienky stanovené v tomto rozhodnutí“ [neoficiálny preklad].

40

Zo znenia článku 1 rozhodnutia Rady tak z hľadiska jeho odôvodnenia 8 vyplýva, že Rada výslovne podmienila priznanie tejto výnimočnej pomoci dodržaniu dvoch podmienok výrobcami mlieka, konkrétne na jednej strane povinnosťou týchto výrobcov splatiť celú poskytnutú pomoc prostredníctvom ročných splátok v rovnakej výške a na strane druhej, aby sa lehota splatnosti uskutočnila v rámci splátkového kalendára, ktorý začne plynúť 1. januára 2004 a nepresiahne štrnásť rokov.

41

Z uvedeného rozhodnutia tak vyplýva, že podľa Rady sú zlučiteľnosť uvedenej schémy s vnútorným trhom a v konečnom dôsledku jej povolenie podmienené dodržaním podmienok stanovených v článku 1 toho istého rozhodnutia.

42

Na základe legge n. 10, Conversione in legge, con modificazioni, del decreto‑legge 29 dicembre 2010, n. 225, recante proroga di termini previsti da disposizioni legislative e di interventi urgenti in materia tributaria e di sostegno alle imprese e alle famiglie (zákon č. 10 o premene zákonného dekrétu č. 225 z 29. decembra 2010 o predĺžení lehôt upravených legislatívnymi ustanoveniami a naliehavými opatreniami v daňovej oblasti a oblasti podpory podnikov a rodín) z 26. februára 2011 (GURI č. 47 z 26. februára 2011, riadna príloha č. 53), ktorý nadobudol účinnosť 27. februára 2011, tak Talianska republika odložila úhradu ročnej splátky, ktorej lehota splatnosti uplynula 31. decembra 2010 na 30. jún 2011.

43

Týmto odložením úhrady došlo k porušeniu podmienky uvedenej v článku 1 rozhodnutia Rady, podľa ktorej sa bezúročné pôžičky poskytnuté Talianskou republikou splatia vo forme ročných splátok v rovnakej výške, t. j. podmienky, ktorej dodržanie považuje Rada za zabezpečenie zlučiteľnosti pomoci s vnútorným trhom.

44

V dôsledku toho treba konštatovať, že legislatívna zmena uvedená v bode 42 tohto rozsudku mala za následok zmenu schémy pomoci povolenej rozhodnutím Rady na novú a protiprávnu pomoc.

45

Toto konštatovanie vyplýva zo skúmania znenia, kontextu a cieľa článku 1 písm. c) nariadenia č. 659/1999.

46

Podľa tohto článku 1 písm. c) tak „novú pomoc“ predstavuje „všetka pomoc, to znamená schémy pomoci a individuálnu pomoc, ktorá nie je existujúcou pomocou vrátane úprav existujúcej pomoci“. Keďže toto ustanovenie je vymedzené široko, môže zahŕňať nielen samotnú zmenu, ale taktiež pomoc dotknutú touto zmenou.

47

Okrem toho treba pripomenúť, že podľa článku 1 písm. b) bodu ii) uvedeného nariadenia možno „existujúc[u] pomoc“ považovať najmä za „autorizovanú pomoc, to znamená schémy pomoci a individuálnu pomoc, ktoré boli schválené Komisiou alebo Radou“. Pomoc, ktorá bola predmetom rozhodnutia o povolení, na ktorú sa po zmene spôsobujúcej porušenie podmienky stanovenej v tomto rozhodnutí na účely zabezpečenia zlučiteľnosti tejto pomoci s vnútorným trhom, tak už nevzťahuje rozhodnutie, ktoré ju povolilo, môže predstavovať novú pomoc.

48

Odklad platby teda nepredstavuje zmenu čisto formálnej alebo administratívnej povahy a nemožno ju ani kvalifikovať ako zvýšenie pôvodného rozpočtu schémy pomoci v zmysle článku 4 ods. 1 nariadenia č. 794/2004. Toto opatrenie bolo totiž prijaté pri porušení podmienky povolenia upravujúcej vrátenie pomoci, ktorá bola výnimočne povolená Radou podľa článku 108 ods. 2 tretieho pododseku ZFEÚ, t. j. podmienky, o ktorej Rada rozhodla ako o podmienke zabezpečujúcej zlučiteľnosť predmetnej schémy pomoci s vnútorným trhom. V rozpore s tvrdením Talianskej republiky tak Komisia správne dospela k záveru, že vznikla nová pomoc tým, že vychádzala len z porušenia uvedenej podmienky.

49

Treba dodať, že dostatočne širokým výkladom pojmu „nová pomoc“ v zmysle článku 1 písm. c) nariadenia č. 659/1999, ktorý umožňuje nielen zahrnutie zmeny existujúcej schémy pomoci dotknutým členským štátom pri porušení podmienok jej povolenia, ale aj celkovej schémy pomoci, ako bola upravená, je taký výklad, ktorý umožňuje účinnosť systému preskúmania štátnej pomoci v Únii, podporovaním dodržiavania podmienok povolenia schémy pomoci dotknutým členským štátom. V prípade zmeny existujúcej schémy pomoci členským štátom pri porušení podmienky jej povolenia tak tento členský štát nebude mať žiadnu záruku, že schéma povolenej pomoci nebude ovplyvnená uvedenou zmenou a že mu ostanú výhody poskytnuté na jej základe.

50

Judikatúra Súdneho dvora, ktorú uvádza Talianska republika na podporu svojho tvrdenia uvedeného v bode 26 tohto rozsudku, nie je v tejto veci relevantná.

51

Z bodu 21 rozsudku z 9. októbra 1984, Heineken Brouwerijen (91/83 a 127/83, EU:C:1984:307), na jednej strane vyplýva, že ak pôvodne oznámený projekt medzičasom podliehal zmene, o ktorej Komisia nebola informovaná, uplatňuje sa na takto zmenený projekt v celom rozsahu zákaz vykonania uvedený v článku 108 ods. 3 ZFEÚ. Inak je to len v prípade, ak táto zmena v skutočnosti predstavuje odlišné opatrenie pomoci, ktoré by malo byť predmetom samostatného posúdenia a ktoré by nemohlo ovplyvniť posúdenie, ktoré už Komisia vykonala vo vzťahu k pôvodnému projektu pomoci, v prípade čoho sa tento zákaz uplatňuje len na opatrenie zavedené uvedenou zmenou. Vzhľadom na konštatovanie uvedené v bode 43 tohto rozsudku sa tak tento posledný prípad netýka predmetnej zmeny, keďže sa týka podmienky spojenej s vyhlásením zlučiteľnosti pôvodného projektu pomoci.

52

Na druhej strane v bodoch 89 až 95 rozsudku z 13. júna 2013, HGA a i./Komisia (C‑630/11 P až C‑633/11 P, EU:C:2013:387), Súdny dvor zameral svoje skúmanie na otázku, či zmena pôvodnej schémy pomoci pri porušení podmienok schválenia uvedenej schémy pomoci predstavovala zmenu existujúcej pomoci v zmysle článku 1 písm. c) nariadenia č. 659/1999, ktorá tak viedla k novej a protiprávnej pomoci. Naopak, nepreskúmal účinky tejto zmeny na pôvodnú schému pomoci.

53

Všeobecný súd v bode 76 napadnutého rozsudku požadoval od Komisie, aby určila, že zmena existujúcej pomoci ovplyvňuje samotnú podstatu už existujúceho opatrenia, aby tak kvalifikovala ako novú pomoc a prípadne protiprávnu pomoc nielen uvedenú zmenu, ale taktiež celkovú existujúcu pomoc, ktorej sa táto zmena týka.

54

Všeobecný súd tým nesprávne uplatnil pojem „nová pomoc“ v zmysle článku 1 písm. c) nariadenia č. 659/1999 a v dôsledku toho sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia. Ako vyplýva z bodov 46 až 52 tohto rozsudku a ako v podstate uviedol generálny advokát v bode 76 svojich návrhov, existujúca pomoc, ktorá bola zmenená pri porušení podmienok zlučiteľnosti uložených Komisiou alebo Radou už totiž nemôže byť považovaná za povolenú a stráca z tohto dôvodu v celom rozsahu svoju povahu existujúcej pomoci.

55

Všeobecný súd sa teda tým, že v bodoch 81 a 82 napadnutého rozsudku, po tom, ako preskúmal dôvody sporného rozhodnutia v bodoch 77 až 80 tohto rozsudku, rozhodol, že „Komisia nielen nesprávne uplatnila pojem ‚nová pomoc‘ rekvalifikovaním existujúcej schémy pomoci na novú protiprávnu pomoc, a to bez dodržania hmotnoprávnych podmienok stanovených nariadením č. 659/1999 a judikatúrou vydanou v tejto súvislosti“, ale „zároveň v dôsledku toho neoprávnene nariadila, aby sa od výrobcov mlieka, ktorým bol poskytnutý odklad úhrady, vymáhala… individuálna pomoc, ktorá bola… priznaná na základe uvedenej existujúcej schémy pomoci“, dopustil nového nesprávneho právneho posúdenia.

56

Vzhľadom na predchádzajúce úvahy je potrebné vyhovieť druhému odvolaciemu dôvodu a zrušiť body 1 a 2 výroku napadnutého rozsudku bez toho, aby bolo potrebné preskúmať druhú časť druhého odvolacieho dôvodu alebo tretí odvolací dôvod.

57

Pokiaľ ide o čiastočné zrušenie napadnutého rozsudku, rozhodnutie Všeobecného súdu o trovách konania a v dôsledku toho bod 4 výroku napadnutého rozsudku musia byť taktiež zrušené.

58

Podľa článku 61 prvého odseku Štatútu Súdneho dvora Európskej únie môže Súdny dvor v prípade zrušenia rozhodnutia Všeobecného súdu sám vydať konečné rozhodnutie vo veci, ak to stav konania dovoľuje. O taký prípad ide aj v prejednávanej veci.

59

Z bodov 30 až 52 tohto rozsudku totiž vyplýva, že výhrady Talianskej republiky v rámci druhého žalobného dôvodu jej žaloby podanej na Všeobecný súd týkajúce sa dôvodnosti sporného rozhodnutia musia byť zamietnuté ako nedôvodné. Keďže prvý žalobný dôvod, ako aj ostatné výhrady predložené v rámci druhého žalobného dôvodu boli Všeobecným súdom zamietnuté, treba žalobu zamietnuť v celom rozsahu.

60

Podľa článku 184 ods. 2 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora, ak je odvolanie dôvodné a Súdny dvor sám rozhodne s konečnou platnosťou o veci, rozhodne aj o trovách konania.

61

Podľa článku 138 ods. 1 tohto rokovacieho poriadku uplatniteľného na základe článku 184 ods. 1 toho istého rokovacieho poriadku na konanie o odvolaní účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté.

62

Keďže Komisia navrhla zaviazať Taliansku republiku na náhradu trov konania a Talianska republika nemala úspech vo svojich dôvodoch, je opodstatnené uložiť jej povinnosť znášať svoje vlastné trovy konania a nahradiť trovy konania vynaložené Komisiou v odvolacom konaní. Navyše, keďže žaloba Talianskej republiky pred Všeobecným súdom bola v celom rozsahu zamietnutá, treba jej uložiť povinnosť, aby znášala svoje vlastné trovy konania a nahradila trovy konania Komisie v súvislosti s prvostupňovým konaním.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (štvrtá komora) rozhodol a vyhlásil: