1. 

Viasat Broadcasting UK Ltd (ďalej len „Viasat“) sa svojim odvolaním domáha, aby Súdny dvor zrušil rozsudok z 24. septembra 2015 vo veci T‑125/12 ( 2 ), ktorým Všeobecný súd zamietol jej žalobu na zrušenie rozhodnutia 2011/839/EÚ ( 3 ) v rozsahu, v akom Komisia v uvedenom rozhodnutí vyhlásila niektoré opatrenia prijaté Dánskym kráľovstvom v prospech spoločnosti TV2/Danmark za zlučiteľné s vnútorným trhom podľa článku 106 ods. 2 ZFEÚ. ( 4 )

2. 

Z pohľadu pravidiel v oblasti štátnej pomoci vzniká v rámci predmetného odvolania dôležitá otázka týkajúca sa financovania záväzkov služby vo verejnom záujme. Viasat v podstate spochybňuje vzťah medzi podmienkami stanovenými v prelomovom rozsudku Altmark ( 5 ) a podmienkami, ktoré vyplývajú z článku 106 ods. 2 ZFEÚ. ( 6 ) V odvolaní Viasat v podstate tvrdí, že Európska komisia mala pri posudzovaní, či pomoc môže byť vyhlásená za zlučiteľnú podľa článku 106 ods. 2 ZFEÚ, uplatniť podmienky Altmark. Všeobecný súd tento návrh opakovane ( 7 ) zamietal a Súdny dvor je teraz po prvý krát od vyhlásenia rozsudku Altmark požiadaný, aby sa touto otázkou zaoberal.

3. 

Z dôvodov, ktoré uvediem nižšie zastávam názor, že Všeobecný súd rozhodol správne, keď tento návrh zamietol. Navrhujem teda, aby bolo toto odvolanie zamietnuté.

4.

Na základe sťažnosti podanej 5. apríla 2000 Komisia v rozhodnutí z 19. mája 2004 nariadila Dánskemu kráľovstvu, aby od nezávislého štátneho podniku TV2/Danmark získalo späť 628,2 milióna dánskych korún (DKK), spolu s úrokmi. ( 8 ) V októbri 2008 Súd prvého stupňa toto rozhodnutie zrušil. ( 9 )

5.

Medzičasom, vzhľadom na to, že toto rozhodnutie viedlo k platobnej neschopnosti právnej nástupkyne spoločnosti TV2/Danmark (akciovej spoločnosti TV2/Danmark A/S ( 10 )), Dánske kráľovstvo oznámilo Komisii listom z 23. júla 2004 návrh na zvýšenie základného imania tejto spoločnosti. Komisia 6. októbra 2004 rozhodla, že každá časť štátnej pomoci, ktorá by mohla byť spojená s plánovaným navýšením základného imania spoločnosti TV2, je zlučiteľná s vnútorným trhom podľa súčasného článku 106 ods. 2 ZFEÚ. ( 11 ) V septembri 2009 Súd prvého stupňa rozhodol, že o niektorých žalobách podaných proti tomuto rozhodnutiu sa konanie zastavuje. ( 12 )

6.

Komisia po zrušení rozhodnutia uvedeného vyššie v bode 4 prijala v apríli 2011 sporné rozhodnutie po tom, ako opätovne preskúmala dotknuté opatrenia a po konzultáciách s účastníkmi konania. Sporné rozhodnutie sa týka opatrení prijatých v prospech spoločnosti TV2 v rokoch 1995 až 2002. Komisia však v rámci svojej analýzy zohľadnila tiež rekapitalizačné opatrenia, ktoré boli prijaté v roku 2004 a ktoré sú uvedené vyššie v bode 5 (ďalej spoločne len „dotknuté opatrenia“).

7.

Komisia v spornom rozhodnutí kvalifikovala dotknuté opatrenia ako štátnu pomoc v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ poskytnutú spoločnosti TV2. Následne dospela k záveru, že suma 628,2 milióna DKK predstavovala primeranú kapitálovú rezervu pre spoločnosť TV2. Článok 1 napadnutého rozhodnutia stanovuje:

„Opatrenia, ktoré vykonalo Dánsk[e kráľovstvo] v prospech [TV2] medzi rokmi 1995 a 2002 formou prostriedkov z koncesionárskych poplatkov a iných opatrení, o ktorých sa hovorí v tomto rozhodnutí, sú zlučiteľné s vnútorným trhom v zmysle článku 106 ods. 2 [ZFEÚ].“

8.

Návrhom podaným 14. marca 2012 podala Viasat žalobu, ktorou sa domáha zrušenia sporného rozhodnutia.

9.

Na podporu svojej žaloby spoločnosť Viasat predložila dva dôvody pre zrušenie, pričom prvým dôvodom je skutočnosť, že sa Komisia dopustila nesprávneho právneho posúdenia, keď posudzovala zlučiteľnosť dotknutých opatrení s vnútorným trhom na základe článku 106 ods. 2 ZFEÚ a nezohľadnila druhú a štvrtú podmienku Altmark, a po druhé, že Komisia porušila článok 296 ZFEÚ, keď v spornom rozhodnutí nevysvetlila, prečo v uvedenej veci uplatnila článok 106 ods. 2 ZFEÚ aj napriek tomu, že druhá a štvrtá podmienka Altmark neboli splnené.

10.

Po verejnom pojednávaní, ktoré sa konalo 15. januára 2015 Všeobecný súd v napadnutom rozsudku dospel k záveru, že sa konanie o žalobe zastavuje v rozsahu, v akom sa ňou navrhuje zrušenie časti sporného rozhodnutia, v ktorej Komisia konštatovala, že príjmy z reklamy za roky 1995 a 1996 vyplatené spoločnosti TV2 takzvaným fondom TV2 predstavovali štátnu pomoc (z dôvodov uvedených nižšie v bode 18) a v zostávajúcej časti žalobu zamietol. Tiež rozhodol, že Viasat znáša vlastné trovy konania a je povinná nahradiť trovy konania Komisie, a zaviazal Dánske kráľovstvo a TV2 znášať vlastné trovy konania.

11.

Odvolaním podaným Súdnemu dvoru 8. decembra 2015 Viasat navrhuje, aby Súdny dvor:

subsidiárne:

12.

Komisia vo svojej odpovedi z 11. februára 2016 navrhuje, aby Súdny dvor odvolanie zamietol ako neprípustné, neopodstatnené a irelevantné a spoločnosť Viasat zaviazal na náhradu trov konania v obidvoch stupňoch.

13.

TV2 vo svojej odpovedi z 19. februára 2016 navrhuje, aby Súdny dvor odvolanie zamietol. Subsidiárne, v prípade, že by Súdny dvor odvolaniu vyhovel, TV2 navrhuje, aby Súdny dvor zachoval účinky napadnutého rozsudku a sporného rozhodnutia v súlade s článkom 264 ods. 2 ZFEÚ. Nakoniec, TV2 navrhuje, aby Súdny dvor zaviazal spoločnosť Viasat na náhradu trov konania, ktoré vznikli spoločnosti TV2.

14.

Dánske kráľovstvo vo svojej odpovedi z 22. februára 2016 navrhuje, aby Súdny dvor odvolanie zamietol.

15.

Pojednávanie sa v zmysle článku 76 ods. 2 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora neuskutočnilo.

16.

Otázka kompenzácie poskytnutej za plnenie úloh vo verejnom záujme uložených spoločnosti TV2 bola intenzívne prejednávaná pred Všeobecným súdom. ( 13 ) Toto je však po prvý krát, kedy sa má týmto dlhodobým sporom zaoberať Súdny dvor.

17.

Okrem prejednávanej veci sa Súdny dvor v súčasnosti zaoberá tromi odvolaniami podaným spoločnosťami Viasat a TV2 a Komisiou. Všetky tieto odvolania sa týkajú rozsudku vyhláseného v rovnaký deň ako napadnutý rozsudok, v ktorom Všeobecný súd čiastočne vyhovel žalobe, ktorou sa TV2 domáhala zrušenia sporného rozhodnutia v rozsahu, v akom bolo v danom rozhodnutí uvedené, že dotknuté opatrenia predstavujú štátnu pomoc. ( 14 )

18.

V druhom napadnutom rozsudku Všeobecný súd v súlade s tvrdením spoločnosti TV2 po prvé, zrušil sporné rozhodnutie v rozsahu, v akom Komisia za štátnu pomoc považovala príjmy z reklamy za roky 1995 a 1996, ktoré boli spoločnosti TV2 vyplatené prostredníctvom fondu TV2, pretože zastával názor, že nebola splnená požiadavka týkajúca sa „štátnych prostriedkov“ (pozri body 211 až 220 druhého napadnutého rozsudku). ( 15 ) Po druhé, pokiaľ ide o druhú podmienku Altmark, Všeobecný súd rozhodol, že sa Komisia dopustila nesprávneho právneho posúdenia, keď požadovala, aby kompenzácia priznaná TV2 bola stanovená takým spôsobom, aby sa zabezpečilo efektívne splnenie povinnosti verejnej služby (pozri bod 106 druhého napadnutého rozsudku). Uvedené zistenia sú spoločným bodom súbežných odvolaní, ktoré sú prejednávané pred Súdnym dvorom.

19.

Ak by sa vyhovelo odvolaniu podanému spoločnosťou TV2 vo veci C‑649/15 P, podľa ktorého Všeobecný súd nesprávne rozhodol, že len časť sporných opatrení nepredstavuje štátnu pomoc, potom by sa prejednávané odvolanie, ktoré je založené na predpoklade, že dotknuté opatrenia predstavujú pomoc v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ, mohlo stať bezpredmetným.

20.

Za týchto podmienok však vzniká v prejednávanej veci zásadná právna otázka, o ktorej Súdny dvor doposiaľ nerozhodoval a ktorej je potrebné venovať pozornosť. Bez ohľadu na výsledok ostatných odvolacích konaní sa budem zaoberať prejednávaným odvolaním v existujúcej podobe.

21.

Viasat predkladá tri odvolacie dôvody. Po prvé tvrdí, že sa Všeobecný súd dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď odmietol jej tvrdenie, že Komisia v spornom rozhodnutí nesplnila povinnosť odôvodnenia podľa článku 296 ZFEÚ. Po druhé, Viasat tvrdí, že sa Všeobecný súd dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď určil, že Komisia pri posudzovaní podľa článku 106 ods. 2 ZFEÚ nebola povinná zohľadniť skutočnosť, že sa pomoc poskytla spoločnosti TV2 bez zachovania základných zásad transparentnosti a účelnosti nákladov. Nakoniec tvrdí, že Všeobecný súd pochybil, keď návrhy spoločnosti Viasat riadne nepreskúmal a neprejednal.

22.

Považujem za vhodné začať moje posúdenie druhým odvolacím dôvodom.

23.

Viasat tvrdí, že na to, aby bola pomoc vyhlásená za zlučiteľnú podľa článku 106 ods. 2 ZFEÚ musia byť splnené určité podmienky. Po prvé, služba všeobecného hospodárskeho záujmu musí byť členským štátom vymedzená (ďalej len „požiadavka vymedzenia“), po druhé, poskytovaním uvedenej služby musí tento členský štát poveriť daný podnik (ďalej len „požiadavka poverenia“) a po tretie i) uplatňovaniu pravidiel obsiahnutých v Zmluvách, vrátane pravidiel v oblasti štátnej pomoci, musí brániť plnenie osobitných úloh, ktoré boli tomuto poskytovateľovi zverené (ďalej len „kritérium zamedzenia“), a ii) výnimkou z uvedených pravidiel nesmie byť dotknutý rozvoj obchodu v rozsahu, ktorý by bol v rozpore so záujmami Únie (ďalej len „kritérium vyváženosti“).

24.

Podľa spoločnosti Viasat musí kritérium zamedzenia vždy odrážať pravidlá obsiahnuté v Zmluve, z ktorých sa vyžaduje výnimka. V tomto zmysle tvrdí, že požiadavky vymedzenia a poverenia a zákaz nadmernej kompenzácie vyplývajúci z kritéria vyváženosti, ktoré musia byť podľa článku 106 ods. 2 ZFEÚ všetky splnené, zodpovedajú podľa jej názoru prvej a tretej podmienke Altmark. Viasat na základe toho tvrdí, že v nadväznosti na rozsudok vo veci Altmark kritérium zamedzenia vyžaduje analýzu, či by plneniu služby všeobecného hospodárskeho záujmu bránila požiadavka, že a) parametre pre výpočet kompenzácie musia byť stanovené vopred objektívnym a transparentným spôsobom (v súlade s druhou podmienkou Altmark), a b) dotknutá služba musí byť zadaná na základe verejnej súťaže alebo kompenzácia musí byť obmedzená na to, čo je nevyhnutné pre pokrytie nákladov na nákladovo účelný, riadne spravovaný podnik (v súlade so štvrtou podmienkou Altmark). Viasat tvrdí, že Komisia takúto analýzu v spornom rozhodnutí nevykonala, čo Všeobecný súd v napadnutom rozsudku nesankcionoval.

25.

Navyše, Viasat osobitne uvádza, že sa Všeobecný súd dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď a) na účely zamietnutia jej žaloby vychádzal z rozsudku vo veci M6 ( 16 ) a ďalších svojich rozsudkov, ii) konštatoval, že logika jej tvrdenia vedie do slepej uličky, pretože článok 106 ods. 2 ZFEÚ by sa okrem iného stal „mŕtvou literou“, iii) odmietol význam niektorých oznámení a rozhodnutí Komisie z rokov 2005 a 2011 uvedených v bode 67 napadnutého rozsudku a iv) rozhodol, že oznámenie o vysielaní z roku 2001 ( 17 ) bránilo Komisii, aby použila metodiku, ktorá podľa názoru spoločnosti Viasat vyplýva z článku 106 ods. 2 ZFEÚ.

26.

Komisia podporovaná spoločnosťou TV2 a Dánskym kráľovstvom tieto výhrady spoločnosti Viasat spochybňuje. Osobitne uvádza, že v rozsahu, v akom Viasat tvrdí, že je oznámenie o vysielaní z roku 2001 neplatné, je tento argument oneskorený, a preto neprípustný. Dánske kráľovstvo okrem iného uvádza, že tvrdenie spoločnosti Viasat nebolo v rozsahu, v akom Všeobecnému súdu vytýka, že neoveril, či sa Komisia pri posudzovaní zlučiteľnosti opatrení pomoci v spornom rozhodnutí presvedčila, že povinnosti verejnej služby zverené spoločnosti TV2 boli pre súťaž stanovené v súlade so zásadou transparentnosti vyplývajúcej z pravidiel o voľnom pohybe obsiahnutých v ZFEÚ, predložené Všeobecnému súdu v prvostupňovom konaní, a je teda neprípustné.

27.

Považujem za vhodné zaoberať sa námietkami neprípustnosti predloženými Komisiou a Dánskym kráľovstvom v spojení s tvrdeniami, ktorých sa týkajú. Z tohto dôvodu je vhodné zaoberať sa na úvod podstatou odvolacieho dôvodu spoločnosti Viasat.

28.

Pre upresnenie, vzťah medzi článkom 106 ods. 2 a článkom 107 ods. 1 ZFEÚ je už niekoľko rokov nejasný. Túto nejasnosť je možné najviac badať v oblasti financovania služieb všeobecného hospodárskeho záujmu. Súdny dvor rozhodujúci v pléne však v rozsudku Altmark zaujal nový prístup, ktorý sa niekedy nazýva „prístup podmienečnej kompenzácie“. ( 18 )

29.

Štyri podmienky stanovené Súdnym dvorom v rozsudku Altmark sa týkajú otázky, či podniku bolo poskytnuté zvýhodnenie. Týkajú sa teda základného znaku pojmu „pomoc“ v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ. ( 19 ) V právnej teórii sa uvádza, že tieto podmienky neboli z dôvodu ich prísnosti v niektorých prípadoch splnené. ( 20 ) Priamym dôsledkom toho je, že hlavné ustanovenia, na základe ktorých môže byť schválená štátna pomoc, teda článok 106 ods. 2 a článok 107 ods. 2 a 3 ZFEÚ, zohrávajú aj naďalej kľúčovú úlohu.

30.

Zdá sa, že tieto úvahy boli implicitne uznané v napadnutom rozsudku. V jeho bode 63 Všeobecný súd konštatoval, že hoci obidve skupiny podmienok, ktoré vyplývajú z rozsudku Altmark a z článku 106 ods. 2 ZFEÚ, sú si v určitom zmysle podobné, reagujú na podstatne odlišné otázky. Uviedol, že posúdeniu podmienok rozsudku Altmark musí predchádzať posúdenie podmienok podľa článku 106 ods. 2 ZFEÚ, ktoré sa týkajú zlučiteľnosti. Tento hlavný záver viedol Všeobecný súd v bodoch 75 až 99 napadnutého rozsudku k tomu, že posúdil a odmietol rôzne tvrdenia, ktoré odvolateľka predložila na podporu svojej teórie. Odvolateľka teraz Súdny dvor žiada, aby túto teóriu potvrdil a rozhodol, že sa Všeobecný súd dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď jej tvrdenia odmietol.

31.

Všeobecný súd sa však takéhoto pochybenia nedopustil.

32.

V úvode je potrebné uviesť dôležitý rozdiel medzi rozsudkom Altmark a v ňom obsiahnutými podmienkami na strane jednej a článkom 106 ods. 2 ZFEÚ a v ňom stanovenými požiadavkami na strane druhej. Ako už bolo spomenuté, podmienky Altmark slúžia na určenie, či bola poskytnutá výhoda, a vo všeobecnosti sa týkajú pojmu „pomoc“ v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ. To predchádza posúdeniu podľa článku 106 ods. 2 ZFEÚ, ktorý sa zaoberá otázkou, či opatrenie pomoci môže byť vyhlásené za zlučiteľné. Ak sú splnené podmienky Altmark, potom nejde o pomoc v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ, a teda nie je dôvod uvažovať o uplatnení článku 106 ods. 2 ZFEÚ. Toto rozlíšenie má aj rôzne praktické dôsledky.

33.

Po prvé, konštatovanie existencie štátnej pomoci podľa článku 107 ods. 1 ZFEÚ má podľa článku 108 ods. 3 ZFEÚ ( 21 ) pre členské štáty určité právne dôsledky, ako je napríklad povinnosť predchádzajúceho oznámenia a zákaz vykonania zamýšľaných opatrení. To vysvetľuje, prečo je rozhodnutie založené na článku 107 ods. 1 a 3 ZFEÚ, ktoré kvalifikuje dotknuté opatrenie ako štátnu pomoc a súčasne ho vyhlasuje za zlučiteľné s vnútorným trhom, považované za napadnuteľný akt v zmysle článku 263 ZFEÚ. ( 22 ) Navyše, vnútroštátne súdy musia chrániť práva jednotlivcov pred porušením článku 108 ods. 3 ZFEÚ. ( 23 )

34.

Na druhej strane, posúdenie zlučiteľnosti opatrení pomoci s vnútorným trhom patrí do výlučnej právomoci Komisie. ( 24 ) Táto výlučná právomoc pre schvaľovanie štátnej pomoci sa vzťahuje aj na článok 106 ods. 2 ZFEÚ. ( 25 ) To znamená, že článok 106 ods. 2 ZFEÚ nie je priamo uplatniteľný na účely schvaľovania štátnej pomoci. ( 26 ) V opačnom prípade by bol zmarený cieľ systému predchádzajúcej kontroly štátnej pomoci, ktorý vyžaduje, aby bolo vykonanie plánovanej pomoci odložené dovtedy, kým sa konečným rozhodnutím Komisie neodstránia pochybnosti o jej zlučiteľnosti. ( 27 )

35.

Z vyššie uvedeného vyplýva, že článok 106 ods. 2 ZFEÚ by stratil zmysel, ak by opatrenie pomoci podľa tohto ustanovenia mohla Komisia schváliť len v prípade splnenia podmienok Altmark.

36.

Viasat súhlasí s názorom, že článok 106 ods. 2 a článok 107 ods. 1 ZFEÚ upravujú rozdielne otázky, tvrdí však, že tým neboli vyriešené argumenty, ktoré predložila v prvostupňovom konaní. Toto tvrdenie je však nesprávne, pretože odmieta uznať dôsledky vyplývajúce z tejto rozdielnosti.

37.

Po prvé, chcel by som pripomenúť, že rozsudok Altmark má uľahčiť orgánom členských štátov a Komisii posúdenie, či kompenzácia poskytnutá podniku za plnenie záväzkov služby vo verejnom záujme predstavuje „zvýhodnenie“ v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ. V tomto zmysle sú tieto podmienky pokusom o odpoveď na hypotetickú a subsidiárnu otázku, či by dotknutý podnik získal predmetné kompenzácie za obvyklých podmienok na trhu, teda za podmienok, ktoré sa vzťahujú na daný trh bez zásahu členského štátu. ( 28 ) Naopak, článok 106 ods. 2 ZFEÚ je založený na predpoklade, že poverenie podniku poskytovaním služieb všeobecného hospodárskeho záujmu predstavuje zásah členského štátu v prospech podniku.

38.

Po druhé, je pravdou, že Súdny dvor v rozsudku Ferring konštatoval, že kompenzácie poskytnuté prevádzkovateľovi služieb vo verejnom záujme predstavujú štátnu pomoc podľa (súčasného) článku 107 ods. 1 ZFEÚ v rozsahu, v akom dotknuté zvýhodnenie presahuje dodatočné náklady, ktoré vznikli v súvislosti s plnením uložených povinností vo verejnom záujme a to v prípade, že toto zvýhodnenie nie je možné v žiadnom prípade považovať za nevyhnutné pre plnenie osobitných úloh, ktoré boli poskytovateľovi zverené, a teda sa naň nemôže vzťahovať (súčasný) článok 106 ods. 2 ZFEÚ. ( 29 ) Súdny dvor v rozsudku Altmark odkazoval na rozsudok Ferring a súčasne ďalej rozvinul pojem „zvýhodnenie“ v prípade takejto kompenzácie podľa (súčasného) článku 107 ods. 1 ZFEÚ do existujúcej podoby. Na rozdiel od veci Ferring však nebol Súdny dvor vo veci Altmark požiadaný o výklad súčasného článku 106 ods. 2 ZFEÚ, čo môže vysvetľovať, prečo sa Súdny dvor ku vzájomnému vzťahu medzi týmito dvomi ustanoveniami nevyjadril. ( 30 ) Na základe toho však nie je možné dospieť k záveru, že podľa Súdneho dvora je potrebné zohľadňovať podmienky Altmark pri uplatnení článku 106 ods. 2 ZFEÚ, pretože by článok 106 ods. 2 ZFEÚ bol týmto zbavený svojho účelu. ( 31 ) Naopak, po vyhlásení rozsudku vo veci Altmark Súdny dvor aj naďalej vykladá článok 106 ods. 2 ZFEÚ rovnakým spôsobom ako predtým. ( 32 )

39.

Po tretie, výklad článku 106 ods. 2 ZFEÚ, podľa ktorého je nevyhnutné posúdenie, či by požiadavka na splnenie druhej a štvrtej podmienky Altmark bránila plneniu služby všeobecného hospodárskeho záujmu, nemá oporu v znení tohto ustanovenia ani v judikatúre Súdneho dvora.

40.

Cieľom článku 106 ods. 2 ZFEÚ je zosúladenie záujmov členských štátov používať určité podniky, predovšetkým z verejného sektora, ako nástroje hospodárskej alebo daňovej politiky (alebo politík s hospodárskym alebo daňovým dopadom), so záujmom Únie dodržiavať pravidlá hospodárskej súťaže a zachovať jednotu vnútorného trhu. Na to, aby podnik poverený poskytovaním služieb všeobecného hospodárskeho záujmu podľa článku 106 ods. 2 ZFEÚ potenciálne nepodliehal pravidlám obsiahnutým v Zmluvách stačí, aby uplatnenie týchto pravidiel bránilo právne alebo v skutočnosti plneniu osobitných povinností, ktoré boli uložené danému podniku. ( 33 )

41.

V tomto zmysle nie je podmienkou uplatnenia článku 106 ods. 2 ZFEÚ ohrozenie existencie samotného podniku. Stačí, aby v prípade neexistencie sporných práv alebo opatrení pomoci podnik nemohol plniť zvláštne úlohy, ktoré mu boli zverené tak, ako sú upresnené s odkazom na jeho povinnosti služby vo verejnom záujme. Podmienky uplatnenia článku 106 ods. 2 ZFEÚ sú splnené, ak je zachovanie dotknutých práv alebo opatrení pomoci nevyhnutné na to, aby ich nositeľ alebo príjemca mohol plniť úlohy všeobecného hospodárskeho záujmu, ktoré mu boli zverené, za „hospodársky prijateľných podmienok“. ( 34 )

42.

Naopak, z tvrdenia spoločnosti Viasat vyplýva, že systém kompenzácie pre poskytovateľa služby vo verejnom záujme, ktorý nespĺňa kumulatívne podmienky Altmark a obsahuje prvky pomoci, musí na účely schválenia splniť úplne rovnaké požiadavky na objektivitu, transparentnosť a účelnosť nákladov. Viedlo by to k príliš reštriktívnemu výkladu pojmu „hospodárky prijateľné podmienky“. Hoci je článok 106 ods. 2 ZFEÚ ustanovením, ktoré, ako tvrdí Viasat, povoľuje výnimku z pravidiel obsiahnutých v Zmluvách, a musí sa teda vykladať reštriktívne, exitujú medze, ktoré určujú, ako reštriktívny môže jeho výklad byť, aby nebola zmarená jeho účinnosť. ( 35 )

43.

Výklad článku 106 ods. 2 ZFEÚ navrhovaný spoločnosťou Viasat sa javí ako osobitne nepresvedčivý, pokiaľ ide o oblasť verejného vysielania. Protokol o systéme verejného vysielania v členských štátoch pripojený k Zmluve o založení Európskeho spoločenstva ( 36 ) stanovuje, že ustanovenia súčasnej ZFEÚ „nemajú vplyv na právomoc členských štátov pri poskytovaní financovania verejnoprávneho vysielania, pokiaľ je takéto financovanie poskytované vysielacím organizáciám na splnenie verejnoprávneho poslania tak, ako je mu zverené, vymedzené a organizované v každom členskom štáte, a pokiaľ takéto financovanie neovplyvňuje obchodné podmienky a hospodársku súťaž v [Únii] v takom rozsahu, ktorý by bol v rozpore so spoločným záujmom, pričom sa berie do úvahy uskutočnenie náhrad za verejnoprávnu službu.“ Tento protokol síce odkazuje na kritérium vyváženosti, nie však na kritérium zamedzenia, a vonkoncom nie spôsobom, ktorý obhajuje Viasat.

44.

Z vyššie uvedeného vyplýva, že správne uplatnenie článku 106 ods. 2 ZFEÚ nevyžaduje zohľadnenie druhej a štvrtej podmienky Altmark.

45.

Žiadne z tvrdení, ktoré Viasat predložila na podporu svojho odvolania, nemôže tento záver spochybniť.

46.

Po prvé, pokiaľ ide o rozsudky Všeobecného súdu kritizované spoločnosťou Viasat, ( 37 ) Súdny dvor nie je touto judikatúrou viazaný, a v prípade, že mu nie je predložené odvolanie, ani nemôže overiť správnosť týchto rozsudkov. Tvrdenie založené na údajne nesprávnej judikatúre Všeobecného súdu v súvislosti s rozhodovaním v predchádzajúcich veciach týkajúcich sa článku 106 ods. 2 ZFEÚ je preto irelevantné. To isté platí aj pre návrhy generálnych advokátov, ( 38 ) ktoré Viasat spochybňuje, keďže ani týmito nie je Súdny dvor viazaný. ( 39 )

47.

Po druhé, pokiaľ ide o tvrdenie spoločnosti Viasat, že na rozdiel od toho, čo Všeobecný súd uviedol v bode 91 napadnutého rozsudku, logika jej argumentácie nevedie do slepej uličky, stačí uviesť, že uvedený bod začína výrazom „okrem toho“, naznačujúc extenzívnu povahu tohto dôvodu. Tento argument je teda irelevantný. V každom prípade si Viasat protirečí, keď tvrdí, že podľa jej výkladu sa článok 106 ods. 2 ZFEÚ nestane „mŕtvou literou“: Viasat nemôže tvrdiť, že Komisia môže pri posudzovaní zlučiteľnosti v jednotlivých prípadoch upustiť od splnenia niektorej z podmienok Altmark, a zároveň tvrdiť, že kritérium zamedzenia podľa článku 106 ods. 2 ZFEÚ si vyžaduje, ako zrkadlo článku 107 ods. 1 ZFEÚ, uplatňovanie podmienok Altmark, pretože podľa článku 107 ods. 1 ZFEÚ ide o kumulatívne podmienky.

48.

Po tretie, pokiaľ ide o oznámenia a rozhodnutia Komisie z rokov 2005 a 2011 uvedené v bode 67 napadnutého rozsudku, Viasat pripúšťa, že tieto oznámenia a rozhodnutia nie sú uplatniteľné, ako to v bode 93 napadnutého rozsudku konštatoval Všeobecný súd. Z toho vyplýva, že nie sú relevantné v prejednávanej veci, ktorej podstatou je otázka, či Všeobecný súd správne rozhodol, že Komisia nie je pri posudzovaní zlučiteľnosti opatrení pomoci podľa článku 106 ods. 2 ZFEÚ povinná preskúmavať druhú a štvrtú podmienku Altmark.

49.

Po štvrté, pokiaľ ide o tvrdenie, že Všeobecný súd v bodoch 97 až 99 napadnutého rozsudku neprihliadal na význam oznámenia o vysielaní z roku 2001, na rozdiel od toho, čo naznačuje Komisia sa nezdá, že Viasat spochybňuje platnosť tohto oznámenia. Pokiaľ ide o opodstatnenosť tohto tvrdenia, skutočnosť, že bolo možné, že Komisia v zmysle nedávnych oznámení a pokynov prijala výklad, ktorý by viac zodpovedal názoru odvolateľky, nedokazuje, že Všeobecný súd pochybil, keď rozhodol, že Komisia nebola povinná tak urobiť.

50.

Nakoniec, pokiaľ ide o tvrdenie spoločnosti Viasat, že článok 106 ods. 2 ZFEÚ vyžaduje, aby pri zadaní služieb všeobecného hospodárskeho záujmu bola splnená podmienka súťaže medzi uchádzačmi, musí byť námietka neprípustnosti vznesená Dánskym kráľovstvom a uvedená vyššie v bode 26 zamietnutá, pretože je zjavné, že Viasat predložila v podstate rovnaký argument v prvostupňovom konaní. Konkrétne tvrdenie spoločnosti Viasat, že zmluva na verejné vysielanie dotknutá v spornom rozhodnutí má cezhraničný význam, však nie je v napadnutom rozsudku uvedené a Viasat toto tvrdenie zrejme v prvostupňovom konaní neuviedla. Navyše, toto posúdenie vyžaduje posúdenie skutkového stavu, na ktoré nie je Súdny dvor v rámci odvolania príslušný. V dôsledku toho je toto konkrétne tvrdenie neprípustné.

51.

Pokiaľ ide o právnu otázku položenú v rámci tohto argumentu, Všeobecný súd sa nedopustil pochybenia, keď v bode 99 napadnutého rozsudku uviedol, že článok 106 ods. 2 ZFEÚ nevyžaduje, aby pri zadaní služieb všeobecného hospodárskeho záujmu musela byť dodržaná podmienka súťaže. Ako uviedla Komisia, článok 106 ods. 2 ZFEÚ umožňuje odchýlenie sa od „pravidiel zmlúv“, medzi ktoré patria pravidlá o voľnom pohybe a z nich vyplývajúce všeobecné zásady, v rozsahu, v akom je táto inštitúcia presvedčená, že kritériá zamedzenia a vyvažovania sú rešpektované a sú predmetom preskúmania súdmi Únie. V tomto zmysle nie je možné Amsterdamský protokol vykladať iným spôsobom, než tak, že potvrdzuje zásadu, že členské štáty môžu vo verejnom záujme priamo udeliť osobitné alebo výlučné práva podniku vo forme koncesie na verejné vysielanie.

52.

Z toho vyplýva, že druhý odvolací dôvod musí byť zamietnutý.

53.

V rámci svojho prvého odvolacieho dôvodu Viasat tvrdí, že Všeobecný súd pochybil, keď zamietol dôvod neplatnosti, v rámci ktorého tvrdila, že Komisia v spornom rozhodnutí porušila povinnosť odôvodnenia podľa článku 296 ZFEÚ.

54.

V bode 103 napadnutého rozsudku Všeobecný súd tento dôvod neplatnosti zamietol a uviedol, že „skutočnosť, že v napadnutom rozhodnutí sa nespomína úloha druhej a štvrtej podmienky Altmark pri posudzovaní zlučiteľnosti predmetných opatrení s vnútorným trhom, nie je spôsobená nesprávnymi úvahami Komisie alebo nedostatočným odôvodnením napadnutého rozhodnutia, ale tým, že v tomto rozhodnutí bol použitý iný analytický rámec než ten, ktorý uprednostňuje [Viasat]“.

55.

Viasat uznáva, že by sporné rozhodnutie bolo nedostatočne odôvodnené len vtedy, ak by Komisia mala povinnosť uplatniť analytický rámec, ktorý podľa spoločnosti Viasat vyplýva z článku 106 ods. 2 ZFEÚ.

56.

Všeobecný súd sa však nedopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď rozhodol, že Komisia žiadnu takúto povinnosť nemala, a teda nepochybil, ani keď tvrdil, že sporné rozhodnutie bolo dostatočne odôvodnené. Tento odvolací dôvod musí byť preto zamietnutý.

57.

V záverečnej časti odvolania Viasat len okrajovo tvrdí, že „Všeobecný súd pochybil, keď nepreskúmal žalobné návrhy spoločnosti Viasat [dostatočným] spôsobom“ a že „Všeobecný súd v prejednávanej veci neskúmal žalobné návrhy spoločnosti Viasat v súlade s požiadavkami stanovenými… judikatúrou.“

58.

Na účely argumentácie predpokladám, že sa tento odvolací dôvod týka všetkých bodov napadnutého rozsudku, a súhlasím s Komisiou, že v každom prípade nie je dostatočne rozvinutý na to, aby sa k nemu mohli ostatní účastníci konania vyjadriť alebo aby o ňom mohol Súdny dvor rozhodnúť. V dôsledku toho je neprípustný. ( 40 )

59.

Zastávam názor, že z vyššie uvedeného vyplýva, že Viasat neuspela so žiadnym zo svojich odvolacích dôvodov. Odvolanie je teda potrebné zamietnuť v celom jeho rozsahu.

60.

Podľa článku 184 ods. 2 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora, ak odvolanie nie je dôvodné, Súdny dvor rozhodne o trovách konania. Článok 138 tohto poriadku uplatniteľný na konanie o odvolaní na základe jeho článku 184 ods. 1 vo svojom odseku 1 stanovuje, že účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Keďže Komisia a TV2 požadovali náhradu trov konania a odvolateľka nemala vo veci úspech, je potrebné rozhodnúť, že Viasat znáša svoje vlastné trovy konania a je potrebné zaviazať ju na náhradu trov konania Komisie a spoločnosti TV2. Navyše, z článku 140 ods. 1 uvedeného rokovacieho poriadku, ktorý je tiež uplatniteľný na konanie o odvolaní podľa článku 184 ods. 1 vyplýva, že je dôvodné rozhodnúť, že Dánske kráľovstvo znáša svoje vlastné trovy konania.

61.

Z vyššie uvedených dôvodov navrhujem, aby Súdny dvor: