1.

Viasat Broadcasting UK Ltd (ďalej len „Viasat“) sa svojím odvolaním domáha čiastočného zrušenia rozsudku Všeobecného súdu Európskej únie TV2/Danmark/Komisia ( 2 ), ktorým tento súd jednak zrušil rozhodnutie Komisie 2011/839/EÚ ( 3 ) v rozsahu, v akom Európska komisia konštatovala, že príjmy z reklamy za roky 1995 a 1996 vyplatené spoločnosti TV2/Danmark prostredníctvom fondu TV2 predstavovali štátnu pomoc, a jednak v zostávajúcej časti zamietol žalobu spoločnosti TV2/Danmark A/S (ďalej len „TV2 A/S“), ktorou sa táto spoločnosť domáhala čiastočného zrušenia tohto rozhodnutia (TV2 A/S je dánska akciová spoločnosť pôsobiaca v oblasti televízneho vysielania, ktorá bola vytvorená s cieľom nahradiť s účtovnými a daňovými účinkami od 1. januára 2003, nezávislý štátny podnik TV2/Danmark, ďalej len „TV2“). Táto vec súvisí s vecami C‑649/15 P a C‑656/15 P, ktoré sa tiež týkajú odvolaní podaných proti napadnutému rozsudku a v ktorých dnes tiež prednesiem návrhy. Tiež je podobná veci, v ktorej bol nedávno vyhlásený rozsudok z 8. marca 2017, Viasat Broadcasting UK/Komisia (C‑660/15 P, EU:C:2017:178).

2.

Keďže skutkové okolnosti tejto veci sú zhodné so skutkovými okolnosťami veci C‑656/15 P, odkazujem na body 2 až 15 mojich návrhov v uvedenej veci, ktoré prednášam tiež dnes.

3.

Z tých istých dôvodov odkazujem na body 16 až 19 svojich návrhov prednesených vo veci C–656/15 P.

4.

Na podporu svojho odvolania Viasat uvádza dva odvolacie dôvody týkajúce sa nesprávneho právneho posúdenia, ktorého sa dopustil Všeobecný súd na jednej strane, keď rozhodol, že príjmy z reklamy za roky 1995 a 1996 vyplatené spoločnosti TV2 Reklame a TV2 prostredníctvom fondu TV2 nepredstavovali štátnu pomoc a na druhej strane, keď nesprávne vykladal druhú podmienku stanovenú Súdnym dvorom v jeho rozsudku Altmark Trans a Regierungspräsidium Magdeburg (C‑280/00, EU:C:2003:415, a pokiaľ ide o uvedené podmienky vyžadované Súdnym dvorom v tomto rozsudku, „podmienky Altmark“).

5.

Súdny dvor v súlade s článkom 76 ods. 2 svojho rokovacieho poriadku rozhodol, že po skončení písomnej časti konania mal na rozhodnutie dostatok informácií, a preto pojednávanie nebolo potrebné.

6.

Viasat v podstate tvrdí, že v bode 220 napadnutého rozsudku Všeobecný súd tým, že rozhodol, že Komisia nemala v spornom rozhodnutí považovať príjmy z reklamy za roky 1995 a 1996 za „štátnu pomoc“ z dôvodu, že tieto príjmy nepredstavovali „štátne prostriedky“ v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ, dopustil sa nesprávneho právneho posúdenia.

7.

Viasat podporuje Komisia.

8.

TV2 A/S a Dánske kráľovstvo spochybňujú túto argumentáciu. V podstate uvádzajú po prvé, že predmetné príjmy nepredstavovali štátne prostriedky a v dôsledku toho ani štátnu pomoc, pretože nepochádzali od dánskeho štátu, ale z činnosti TV2. Po druhé uvádzajú, že okolnosť, že TV2 Reklame a fond TV2 boli verejnými subjektmi vlastnenými a kontrolovanými dánskym štátom bola v tejto súvislosti irelevantná a po tretie, že tvrdenia Viasat a Komisie týkajúce sa kontroly vykonávanej dánskym štátom nad zdrojmi týchto subjektov vychádzali z nesprávneho chápania dánskeho práva. TV2 A/S tiež uplatňuje, že uvedené príjmy TV2 neposkytovali žiadnu konkurenčnú výhodu.

9.

Prvý odvolací dôvod, ktorý uvádza Viasat, sa podobá na odvolací dôvod uvádzaný Komisiou na podporu jej odvolania vo veci C‑656/15 P, Komisia/TV2/Danmark, keď každý z týchto účastníkov konania spochybňuje výklad pojmu „štátne prostriedky“ v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ a jeho uplatnenie Všeobecným súdom v prejednávanom prípade.

10.

Analýzu predstavenú v mojich návrhoch z dnešného dňa týkajúcu sa jediného odvolacieho dôvodu, ktorý uvádza Komisia vo veci C‑656/15 P, možno prebrať na prvý odvolací dôvod Viasat v tejto veci. Obmedzím sa tu teda na syntézu tohto posúdenia. Pre podrobnejšie predstavenie tejto analýzy odkazujem na body 24 až 97 uvedených návrhov.

11.

Pokiaľ ide v prvom rade o pripísateľnosť opatrenia, v prejednávanom prípade je nesporné, že verejné orgány sa musia považovať za orgány, ktoré sa podieľali na prijatí tohto opatrenia. ( 4 )

12.

Čo sa týka v druhom rade požiadavky, aby sa výhoda priamo alebo nepriamo poskytla zo štátnych prostriedkov, ako vyplýva z ustálenej judikatúry Súdneho dvora, táto požiadavka neznamená, že na to, aby sa výhoda poskytnutá jednému alebo viacerým podnikom mohla považovať za „štátnu pomoc“ v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ, je potrebné vo všetkých prípadoch preukázať, že došlo k prevodu štátnych prostriedkov. ( 5 )

13.

So zreteľom na tieto úvahy preskúmam, či Všeobecný súd tým, že rozhodol, že Komisia sa tým, že v spornom rozhodnutí považovala príjmy z reklamy za roky 1995 a 1996 prevedené zo spoločnosti TV2 Reklame na spoločnosť TV2 prostredníctvom fondu TV2 za „štátne prostriedky“, dopustila nesprávneho právneho posúdenia, správne vyložil tento pojem „štátne prostriedky“ v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ.

14.

Ako to správne pripomína Viasat, Súdny dvor v rozsudku zo 16. mája 2002, Komisia/Francúzsko, nazývanom Stardust Marine (C‑482/99, EU:C:2002:294, bod 37), rozhodol, že „z judikatúry Súdneho dvora už vyplýva, že [článok 107 ods. 1 ZFEÚ] zahŕňa všetky peňažné prostriedky, ktoré môžu orgány verejnej moci skutočne použiť na podporu podnikov, pričom nie je podstatné, či sú tieto prostriedky trvalou súčasťou majetku štátu. Preto aj keď sumy zodpovedajúce predmetnému opatreniu nie sú trvale vo vlastníctve štátnej pokladnice, skutočnosť, že sú nepretržite pod kontrolou štátu, a teda k dispozícii príslušným vnútroštátnym orgánom, stačí na to, aby sa kvalifikovali ako štátne prostriedky“. ( 6 )

15.

Súdny dvor v bode 38 toho istého rozsudku rozhodol, že „Komisia tým, že v spornom rozhodnutí konštatovala, že prostriedky verejnoprávnych podnikov, akými sú prostriedky spoločnosti Crédit Lyonnais a jej dcérskych spoločností, patrili pod kontrolu štátu, a teda štát ich mal k dispozícii, nepodala nesprávny výklad pojmu ‚štátne prostriedky‘ uvedeného v [článku 107 ods. 1 ZFEÚ]. Štát teda môže veľmi dobre prostredníctvom svojho rozhodujúceho vplyvu na takéto podniky orientovať používanie ich prostriedkov na financovanie osobitných výhod v prospech iných podnikov, ak na to nastane príležitosť“.

16.

V prejednávanom prípade je pritom nesporné, že štát (Dánske kráľovstvo) bol jediným akcionárom akciovej spoločnosti TV2 Reklame, keďže základné imanie tejto spoločnosti upísal štát a minister kultúry mal schvaľovať stanovy tejto spoločnosti a ich zmeny. Štát preto v celom rozsahu ovládal spoločnosť TV2 Reklame. ( 7 )

17.

Súhlasím so spoločnosťou Viasat, že prevod predmetných prostriedkov prostredníctvom fondu TV2 nemá žiadny vplyv na ich povahu „štátnych prostriedkov“, pretože fond TV2 je tiež verejným podnikom kontrolovaným dánskym štátom.

18.

Skutočnosť, že – ako vyplýva z judikatúry Súdneho dvora, ktorú som citoval vyššie – prostriedky verejnoprávnej spoločnosti, ktorú v celom rozsahu vlastní a ovláda štát, sú „štátnymi prostriedkami“ v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ, je podľa môjho názoru postačujúcim dôvodom na to, aby som navrhol zrušenie napadnutého rozsudku. Pre úplnosť preskúmam ďalšie dôvody, na základe ktorých dospejem k rovnakému záveru.

19.

V bode 208 napadnutého rozsudku Všeobecný súd potom z judikatúry citovanej v bode 201 toho istého rozsudku, ( 8 ) vykladanej v spojení s rozsudkami zo 16. mája 2000, Ladbroke Racing/Komisia (C‑83/98 P, EU:C:2000:248), a z 12. decembra 1996, Air France/Komisia (T‑358/94, EU:T:1996:194), prekvapivo vyvodil, že prostriedky, ktoré pochádzajú od tretích osôb, môžu predstavovať štátne prostriedky buď pod podmienkou, že ich vlastníci ich dobrovoľne dali k dispozícii štátu (ako to urobili vkladatelia Caisse des dépôts et consignations‑participations v uvedenom rozsudku Air France/Komisia), alebo pod podmienkou, že ich vlastníci sa ich vzdali (ako to bolo v prípade výhier, na ktoré si výhercovia neuplatnili nárok, vo veci, v ktorej bol vyhlásený rozsudok Ladbroke Racing/Komisia), a následne z toho v bodoch 211 a 212 napadnutého rozsudku vyvodil, že príjmy z reklamy, o ktoré ide v prejednávanom prípade, pochádzali od inzerentov, ktorí si kúpili reklamný priestor spoločnosti TV2, a že tieto prostriedky teda nemožno považovať za prostriedky spadajúce pod kontrolu dánskeho štátu, lebo ich vlastníci ich dobrovoľne nedali k dispozícii štátu, ani sa týchto prostriedkov ich vlastníci nevzdali a v skutočnosti ich nespravoval štát.

20.

Nestotožňujem sa s týmto záverom, ku ktorému viedlo odôvodnenie v bodoch 202 až 212 napadnutého rozsudku, a to z dvoch dôvodov.

21.

Na jednej strane v rozpore s tým, čo sa uvádza v napadnutom rozsudku, pôvod konkrétnych prostriedkov a ich pôvodne súkromný charakter (v prejednávanom prípade peňazí, ktoré zaplatili spoločnosti, ktoré mali záujem o odvysielanie reklamy na televíznej stanici TV2) sú nepodstatné, pokiaľ ide o skúmanie právnej otázky, či prevedené prostriedky, ktoré sa nachádzajú v držbe a pod kontrolou subjektu, ktorého výlučným vlastníkom je štát, predstavujú „štátne“ prostriedky. Všeobecný súd sa teda dopustil nesprávneho právneho posúdenia (najmä v bodoch 208, 211 a 212 napadnutého rozsudku) tým, že zdôraznil iné faktory než samotné prostriedky (a osobitne ich pôvod). ( 9 )

22.

Na druhej strane Všeobecný súd sa v bode 208 napadnutého rozsudku nesprávne pokúsil vyvodiť z dvoch predmetných rozsudkov Súdneho dvora záver, že na to, aby sa prostriedky pochádzajúce od tretích osôb považovali za „štátne prostriedky“, musí byť splnená jedna z dvoch „nových“ a dodatočných podmienok (pozri bod 19 týchto návrhov).

23.

Vyššie citovaná judikatúra neobsahuje nijaký dôkaz, ktorý by umožnil dospieť k záveru ‑ ako to naznačuje napadnutý rozsudok ‑, že prostriedky verejnoprávnych podnikov by sa mali považovať za „štátne prostriedky“ v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ len vtedy, ak ich buď ich vlastníci dobrovoľne dali k dispozícii štátu, alebo sa týchto prostriedkov ich vlastníci vzdali a v skutočnosti ich spravuje štát.

24.

V každom prípade to vôbec nevyplýva z judikatúry, ktorá je relevantná za okolností prejednávanej veci, konkrétne z rozsudku zo 16. mája 2002, Francúzsko/Komisia, nazývaného Stardust Marine (C‑482/99, EU:C:2002:294, body 37 a 38), ktorý bol navyše vydaný po dvoch rozsudkoch, z ktorých vychádza napadnutý rozsudok.

25.

Okrem toho, zatiaľ čo druhá z podmienok, ktoré uviedol Všeobecný súd (podmienka vzdania sa prostriedkov), zjavne vôbec nesúvisí s okolnosťami prejednávaného prípadu, prvá (dobrovoľné poskytnutie) je dokonca v rozpore s neskoršou judikatúrou Všeobecného súdu (rozsudok z 27. septembra 2012, Francúzsko/Komisia, T‑139/09, EU:T:2012:496, ktorý nebol predmetom odvolania, body 63 a 64). ( 10 )

26.

V tejto súvislosti sa domnievam, že Všeobecný súd sa v bodoch 212, 214 a 215 napadnutého rozsudku tým, že v rámci posudzovania otázky, či dánsky štát prostredníctvom fondu TV2 vykonával kontrolu nad prostriedkami prevedenými zo spoločnosti TV2 Reklame na spoločnosť TV2, podal príliš reštriktívny výklad pojmu „kontrola“, dopustil nesprávneho právneho posúdenia.

27.

Všeobecný súd v napadnutom rozsudku (bod 182) sám uvádza, že z § 29 ods. 2 zákona z roku 1994 vyplýva, že fond TV2 bol financovaný zo zisku z reklamy spoločnosti TV2. Z toho istého ustanovenia tiež vyplýva, že o tom, aká časť zisku spoločnosti TV2 Reklame sa má previesť do fondu TV2, rozhodoval minister kultúry. Ako Všeobecný súd uviedol v bode 181 napadnutého rozsudku a ako sa uvádza v odôvodnení 81 sporného rozhodnutia, časť celkového zisku spoločnosti TV2 Reklame, ktorá sa nepreviedla do fondu TV2, mohol minister kultúry – so súhlasom výboru Folketing (dánsky parlament) pre financie – použiť na splácanie štátnej záruky vydanej v minulosti alebo na iné kultúrne účely (pozri článok 33 zákona z roku 1994 ( 11 )).

28.

Štát preto disponoval všetkými právami a úplnou kontrolou vo vzťahu k zisku spoločnosti TV2 Reklame a priamo z právnych predpisov vyplývalo, že tieto prostriedky môžu slúžiť na iné ciele, než je ich prevod do fondu TV2.

29.

Keďže minister kultúry mal možnosť rozhodnúť, že prostriedky sa použijú na iný účel, než je prevod do fondu TV2, treba konštatovať, že štát kontroloval tieto prostriedky bez ohľadu na to, ako minister kultúry v skutočnosti rozhodol o použití týchto prostriedkov počas daného roka.

30.

Okrem toho len minister kultúry mohol rozhodovať o sume, ktorá sa má v danom roku previesť z fondu TV2 na spoločnosť TV2, keďže prevod prostriedkov z fondu TV2 na spoločnosť TV2 sa mohol uskutočniť len v súlade s rámcovým rozpočtom spoločnosti TV2, ktorý stanovoval minister kultúry. ( 12 )

31.

Všeobecný súd sa preto dopustil nesprávneho právneho posúdenia jednak tým, že pri skúmaní existencie štátnych prostriedkov nevzal do úvahy skutočnosť, že štát disponoval všetkými právami a úplnou kontrolou vo vzťahu k prostriedkom spoločnosti TV2 Reklame a mohol rozhodnúť, či sa tieto prostriedky majú previesť do fondu TV2 alebo použiť na iné, napríklad kultúrne účely a jednak tým, že nezohľadnil skutočnosť, že štát v celom rozsahu kontroloval prostriedky fondu TV2 a mohol tak jednostranne rozhodnúť o tom, kedy sa majú tieto prostriedky previesť na spoločnosť TV2, ako aj o výške tohto prevodu.

32.

Na odôvodnenie svojej argumentácie, podľa ktorej verejná kontrola vykonávaná dánskymi orgánmi nepostačovala na to, aby sa predmetné prostriedky mohli považovať za „štátne prostriedky“, Všeobecný súd prirovnal prejednávanú vec k veci, v ktorej bol vydaný rozsudok z 13. marca 2001, PreussenElektra (C‑379/98, EU:C:2001:160).

33.

Naopak, ( 13 ) (podobne ako Viasat) si myslím, že tieto dve veci sa tak zo skutkového, ako aj z právneho hľadiska značne odlišujú.

34.

V rozsudku z 13. marca 2001, PreussenElektra (C‑379/98, EU:C:2001:160), Súdny dvor dospel k záveru, že nejde o „štátnu pomoc“, lebo výhody poskytované výrobcom zelenej elektrickej energie boli financované výlučne súkromnými dodávateľmi elektrickej energie prostredníctvom fondov, nad ktorými štát nikdy nemal kontrolu a ktoré teda „v skutočnosti nikdy neopustia súkromný sektor“ (pozri návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Jacobs vo veci PreussenElektra, C‑379/98, EU:C:2000:585, bod 166). V tom istom zmysle sa rozsudok z 5. marca 2009, UTECA (C‑222/07, EU:C:2009:124, ktorý Všeobecný súd tiež citoval v napadnutom rozsudku), tak ako vo veci, v ktorej bol vyhlásený rozsudok z 13. marca 2001, PreussenElektra (C‑379/98, EU:C:2001:160), týkal situácie, v ktorej predmetné prostriedky nikdy neopustili súkromnú sféru.

35.

Dva ďalšie prvky umožňujú zvýrazniť rozdiely medzi touto vecou a vecou, ktorej sa týkal rozsudok z 13. marca 2001, PreussenElektra (C‑379/98, EU:C:2001:160).

36.

Po prvé prejednávaná vec sa týka prevodov prostriedkov z verejného podniku v nadväznosti na rozhodnutie prijaté každý rok ministrom kultúry, zatiaľ čo vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok z 13. marca 2001, PreussenElektra (C‑379/98, EU:C:2001:160), išlo o všeobecne záväzné ustanovenie právneho predpisu týkajúce sa prevodov, ktoré museli uskutočňovať určité podniky v prospech inej kategórie (predovšetkým súkromných) podnikateľov.

37.

Po druhé vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok z 13. marca 2001, PreussenElektra (C‑379/98, EU:C:2001:160), dotknutá spoločnosť (PreussenElektra) nebola poverená správou opatrenia pomoci, keďže nešlo o systém kompenzácie, na základe ktorého by spoločnosti, ktoré znášali dodatočné náklady, dostávali z tohto dôvodu kompenzáciu.

38.

Riešenie použité v uvedenom rozsudku teda nemožno uplatniť v situácii, keď štát vytvoril samostatný právny subjekt, ako je TV2 Reklame, a poveril ho správou opatrenia pomoci. ( 14 )

39.

Naproti tomu skutkové okolnosti prejednávaného prípadu sú veľmi podobné skutkovým okolnostiam veci, v ktorej bol vydaný rozsudok zo 17. júla 2008, Essent Netwerk Noord a i. (C‑206/06, EU:C:2008:413). ( 15 )

40.

Verejnoprávna spoločnosť (SEP) bola poverená výberom súm vyplývajúcich z tarifnému príplatku, ktorý holandský štát zákonom uložil odberateľom elektrickej energie s cieľom pokryť náklady nezodpovedajúce podmienkam trhu. V praxi sa tento príplatok platil prevádzkovateľovi siete, ktorý musel každý rok odviesť príjem z poplatku spoločnosti SEP. Táto spoločnosť si následne ponechala 400 miliónov holandských guldenov (NLG) (181512086,40 eura) na pokrytie nákladov nezodpovedajúcich podmienkam trhu, ktoré vznikli počas roka 2000, a zvyšok odviedla ministrovi.

41.

Súdny dvor v tejto veci v prvom rade rozhodol, že nie je dôležité, že táto určená spoločnosť (SEP) bola centrálou pre výber poplatku, správcom vybraných prostriedkov a príjemcom časti týchto prostriedkov, lebo bolo možné odlíšiť rozdielne úlohy spoločnosti SEP a kontrolovať použitie prostriedkov, v dôsledku čoho podľa Súdneho dvora „až do okamihu, keď si táto určená spoločnosť pridelí sumu 400 miliónov NLG [181512086,40 eura], a po tomto pridelení s ňou voľne nakladá, zostáva uvedená suma pod verejnou kontrol[ou], čiže disponujú ňou vnútroštátne orgány, čo postačuje na považovanie sumy za štátne prostriedky (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 16. mája 2002, Francúzsko/Komisia [nazývaný Stardust Marine]C‑482/99 P, EU:C:2002:294, bod 37)“.

42.

Súdny dvor následne spresnil, že opatrenie posudzované v tejto veci sa odlišovalo od opatrenia, o ktoré išlo v rozsudku z 13. marca 2001, PreussenElektra (C‑379/98, EU:C:2001:160), „v ktorom Súdny dvor v bode 59 rozhodol, že povinnosť súkromných dodávateľov elektrickej energie kupovať za minimálne ceny elektrickú energiu vyrobenú z obnoviteľných zdrojov energie nespôsobuje žiadny priamy alebo nepriamy prevod štátnych zdrojov na podniky vyrábajúce tento typ elektrickej energie. V poslednom uvedenom prípade podniky neboli poverené štátom spravovať štátne prostriedky, ale mali povinnosť výkupu z vlastných finančných prostriedkov“ (rozsudok zo 17. júla 2008, Essent Netwerk Noord a i., C‑206/06, EU:C:2008:413, bod 74).

43.

Rovnako ako vo veci, ktorej sa týkal posledný citovaný rozsudok, TV2 Reklame je autonómnou verejnou inštitúciou vytvorenou s cieľom vyberať zdroje predajom reklamného priestoru na TV2 a štátom poverenou spravovať tieto zdroje.

44.

Tie isté úvahy sa vzťahujú aj na fond TV2, lebo tento fond je verejnoprávnou inštitúciou a minister navyše mohol nakladať s prostriedkami tohto fondu.

45.

Tak ako v rozsudkoch citovaných v poznámke pod čiarou 14 vyššie, zákonodarca stanovil režim, podľa ktorého verejnoprávna spoločnosť (v tomto prípade TV2 Reklame) dostáva kompenzáciu za pomoc, ktorú spravuje, v tomto prípade v podobe práva predávať reklamný priestor spoločnosti TV2.

46.

Okrem toho treba dodať, že TV2 Reklame nemala – na rozdiel od prípadu, o ktorý išlo v rozsudku z 13. marca 2001, PreussenElektra (C‑379/98, EU:C:2001:160) – povinnosť nákupu z vlastných finančných prostriedkov od spoločnosti TV2. Z dánskych právnych predpisov naopak vyplýva, že TV2 musela poskytovať reklamný priestor spoločnosti TV2 Reklame a že TV2 Reklame teda nebola povinná kupovať tento reklamný priestor od spoločnosti TV2 za vopred stanovenú cenu, ako to bolo v prípade uvedeného rozsudku.

47.

Z toho vyplýva, že Všeobecný súd sa tým, že konštatoval, že prejednávaná vec je porovnateľná s vecou, v ktorej bol vydaný rozsudok z 13. marca 2001, PreussenElektra (C‑379/98, EU:C:2001:160), dopustil nesprávneho právneho posúdenia, pričom tento nesprávny výklad mal zásadný význam v odôvodnení, na základe ktorého Všeobecný súd zrušil sporné rozhodnutie.

48.

Ako to uvádza Viasat, z vyššie uvedeného vyplýva, že pre správnu kvalifikáciu zdrojov fondu TV2 je zásadné, aby zdroje TV2 Reklame boli kvalifikované ako „štátne prostriedky“, pretože tieto si ponechávajú povahu štátnych prostriedkov po prevode na fond TV2, rovnako ako príjmy z koncesionárskych poplatkov. V dôsledku toho sú to všetky zdroje TV2, ktoré môžu byť kvalifikované ako „štátne prostriedky“.

49.

Rozlíšenie pôvodu príjmov z reklamy prevedených zo spoločnosti TV2 Reklame na spoločnosť TV2 prostredníctvom fondu TV2 a pôvodu prostriedkov získaných z koncesionárskych poplatkov, ktoré boli prevedené z fondu TV2 na spoločnosť TV2, ktoré uskutočnil Všeobecný súd, nie je v prejednávanom prípade logické ani opodstatnené.

50.

Je zložité zistiť, čím sa prostriedky pochádzajúce z platieb, ktoré musia súkromní užívatelia podľa zákona uhrádzať za prístup k verejnoprávnym televíznym kanálom, odlišujú od platieb uhrádzaných súkromnými inzerentmi s cieľom získať reklamný priestor v týchto médiách. V oboch prípadoch ide o prostriedky pochádzajúce od tretích osôb, ktoré sa vyplácajú verejnému podniku, či už je ním Danmarks Radio alebo TV2 Reklame, za určité protiplnenie.

51.

Nesprávne právne posúdenia, na ktoré som poukázal, svedčia o dôvodoch, pre ktoré Všeobecný súd dospel k záveru, že tieto dva typy prostriedkov sa mali posudzovať odlišne, hoci sa nachádzajú v rovnakej situácii, pokiaľ ide o ich pôvod.

52.

Z toho vyplýva, že prvému žalobnému dôvodu treba vyhovieť.

53.

Viasat uvádza, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď v bode 106 napadnutého rozsudku rozhodol, že sporné rozhodnutie obsahuje nesprávne právne posúdenie týkajúce sa rozsahu druhej podmienky Altmark.

54.

Podľa názoru Viasat, pokiaľ ide o žalobu o neplatnosť, Všeobecný súd sa mal pridŕžať skúmania odôvodnenia tohto rozhodnutia bez toho, aby zakladal svoje posúdenie na jeho výklade, ktorý v priebehu konania predložila Komisia. V tejto súvislosti Viasat tvrdí, že v rozpore s tým, ako Všeobecný súd rozhodol v bodoch 97, 99 a 104 až 106 napadnutého rozsudku, relevantné odôvodnenia uvedeného rozhodnutia vôbec neuvádzajú, že druhá podmienka Altmark „zahŕňa koncept efektívnosti príjemcu náhrady“. Viasat zastáva názor, že táto podmienka, ktorá stanovuje, aby parametre, na základe ktorých sa vypočítava náhrada, boli vopred stanovené objektívne a transparentne, smeruje k tomu, aby sa predišlo akémukoľvek zneužitiu pojmu „verejná služba“. Viasat sa teda domnieva, že zásah dánskeho parlamentu je nedostatočný na splnenie uvedenej podmienky.

55.

Viasat podporuje Komisia.

56.

TV2 A/S a Dánske kráľovstvo spochybňujú prípustnosť druhého odvolacieho dôvodu.

57.

V merite veci TV2 A/S uvádza námietku, že Všeobecný súd založil svoje posúdenie týkajúce sa rozsahu druhej podmienky Altmark iba na výklade sporného rozhodnutia, ktorý predložila Komisia počas písomnej časti konania. Naopak, svoje posúdenie založil zároveň na odôvodnení sporného rozhodnutia a na jeho výklade poskytnutom Komisiou v priebehu konania. V každom prípade TV2 A/S zastáva názor, že podľa druhej podmienky Altmark parametre výpočtu náhrady boli stanovené vopred, objektívne a transparentne.

58.

Súhlasím s TV2 A/S a Dánskym kráľovstvom, že tento odvolací dôvod je neprípustný.

59.

Viasat uvádza, že je individuálne a priamo dotknutá závermi napadnutého rozsudku týkajúcimi sa druhej podmienky Altmark.

60.

Zároveň pripúšťa, že izolovane, táto časť napadnutého rozsudku nemá vplyv na jeho výrok (body 30 a 31 jej odvolania).

61.

Keďže výrokom napadnutého rozsudku sa Viasat vyhovelo a tento výrok neobsahuje žiadny prvok týkajúci sa druhej podmienky Altmark, Viasat nemá potrebný záujem odôvodňujúci, aby Súdny dvor pristúpil k preskúmaniu odôvodnenia napadnutého rozsudku týkajúceho sa tejto druhej podmienky.

62.

Stačí konštatovať, že okrem toho, že nesmeruje k úplnému alebo čiastočnému zrušeniu rozhodnutia Všeobecného súdu tak, ako figuruje v jeho výroku, a mal by teda byť vyhlásený za neprípustný už len z tohto jediného dôvodu, takýto odvolací dôvod by mal zmysel, len ak by sa vyhovelo prvému odvolaciemu dôvodu spoločnosti TV2 A/S vo veci C‑649/15 P, TV2/Danmark/Komisia, týkajúcemu sa uplatnenia štvrtej podmienky Altmark ‑ o čo podľa môjho názoru v uvedenej veci z dnešného dňa nejde ‑ takže ho treba v každom prípade považovať za neúčinný.

63.

Argumentácia Viasat, podľa ktorej uvedený odvolací dôvod môže Súdny dvor meritórne skúmať z dôvodu, že spoločnosť Viasat je priamo a individuálne dotknutá dôvodmi napadnutého rozsudku týkajúcimi sa druhej podmienky Altmark, hoci Všeobecný súd jej vo výroku napadnutého rozsudku vyhovel, nemá vplyv na toto posúdenie.

64.

Tento dôvod teda treba zamietnuť ako neprípustný a v každom prípade neúčinný.

65.

Subsidiárne treba poznamenať, že vo veci C‑660/15 P spoločnosť Viasat tiež vo svojom odvolaní uvádzala, že druhá podmienka Altmark nebola splnená.

66.

Medzičasom bolo uvedené odvolanie Súdnym dvorom zamietnuté v jeho rozsudku z 8. marca 2017, Viasat Broadcasting UK/Komisia (C‑660/15 P, EU:C:2017:178). Podľa Súdneho dvora „Všeobecný súd [sa] nedopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď v napadnutom rozsudku rozhodol, že článok 106 ods. 2 ZFEÚ neukladá Komisii povinnosť prihliadnuť na druhú a štvrtú podmienku Altmark na účely rozhodnutia, či je podľa tohto ustanovenia štátna pomoc zlučiteľná s vnútorným trhom.“

67.

Z toho vyplýva, že druhý žalobný dôvod musí byť zamietnutý.

68.

Keďže svojím štvrtým žalobným dôvodom uvádzaným na podporu tretieho subsidiárneho žalobného návrhu žalobkyňa v prvostupňovom konaní vytýkala Komisii nesprávne právne posúdenie spočívajúce v tom, že Komisia považovala za štátnu pomoc sumy pochádzajúce z príjmov z reklamy za roky 1995 a 1996, ktoré jej boli poskytnuté prostredníctvom fondu TV2, a vzhľadom na moju analýzu k prvému odvolaciemu dôvodu je zrejmé, že Súdny dvor musí sám rozhodnúť a meritórne zamietnuť tretí subsidiárny žalobný návrh uvádzaný žalobkyňou v prvostupňovom konaní.

69.

Podľa článku 138 ods. 3 rokovacieho poriadku Súdneho dvora, ktorý sa uplatní na konanie o odvolaní podľa článku 184 ods. 1 toho istého poriadku, ak účastníci konania mali úspech len v časti predmetu konania, každý z účastníkov konania znáša svoje vlastné trovy konania. Keďže Viasat uspela v rozsahu prvého odvolacieho dôvodu, ale neuspela v časti druhého odvolacieho dôvodu, domnievam sa, že TV2 A/S má byť zaviazaná na znášanie svojich vlastných trov konania, ako aj 50 % trov konania Viasat a v zostávajúcej časti účastníci konania majú znášať svoje vlastné trovy konania.

70.

Článok 140 ods. 1 rokovacieho poriadku, ktorý je tiež uplatniteľný na konanie o odvolaní podľa článku 184 ods. 1 tohto rokovacieho poriadku, stanovuje, že členské štáty a inštitúcie, ktoré vstúpili do konania ako vedľajší účastníci, znášajú vlastné trovy konania. Dánske kráľovstvo ako vedľajší účastník konania pred Všeobecným súdom znáša svoje vlastné trovy konania.

71.

Z týchto dôvodov navrhujem, aby Súdny dvor rozhodol takto: