1. 

Súdny dvor má na základe prejednávaného odvolania, ktoré smeruje proti rozsudku Všeobecného súdu Európskej únie z 15. júla 2015, Akzo Nobel a i./Komisia (T‑47/10, EU:T:2015:506) (ďalej len „napadnutý rozsudok“), poskytnúť určité spresnenia, pokiaľ ide o dôsledky, ktoré treba konkrétne vyvodiť zo zásad, ktoré Súdny dvor stanovil v oblasti pripisovania zodpovednosti za protisúťažné správanie.

2. 

Konkrétne vzniká otázka, či a prípadne do akej miery treba uplynutie premlčacej lehoty týkajúcej sa sankčnej právomoci konštatované vo vzťahu k dcérskej spoločnosti uplatniť aj na jej materskú spoločnosť. Všeobecný súd totiž v napadnutom rozsudku dospel k záveru, že skutočnosť, že Európska komisia z dôvodu premlčania už nemohla uložiť pokutu spoločnosti Akzo Nobel Chemicals GmbH (ďalej len „Akzo GmbH“) a spoločnosti Akzo Chemicals BV (ďalej len „Akzo BV“), dcérskym spoločnostiam spoločnosti Akzo Nobel NV, „nemá za následok spochybnenie zodpovednosti materskej spoločnosti a zabránenie stíhania proti nej“. Konštatoval totiž, že „premlčanie upravené v článku 25 nariadenia [(ES)] č. 1/2003[ ( 2 )] nemá za následok zánik existencie porušenia, ani nebráni Komisii, aby v rozhodnutí konštatovala zodpovednosť za toto porušenie…, ale vedie len k neuplatneniu sankcií v prípade subjektov, vo vzťahu ku ktorým došlo k premlčaniu“.

3. 

Z dôvodov, ktoré uvediem v nasledujúcich úvahách, zastávam názor, že toto posúdenie je nesprávne.

4.

Skutkové okolnosti prejednávaného sporu, ktoré sú nepochybne zložité, sú opísané v bodoch 1 až 50 napadnutého rozsudku.

5.

Na účely pochopenia veci pripomeniem len nasledujúce okolnosti.

6.

Prejednávaná vec súvisí s rozhodnutím Komisie K(2009) 8682 v konečnom znení z 11. novembra 2009 týkajúcim sa konania podľa článku 81 ES a článku 53 Dohody o Európskom hospodárskom priestore (EHP) (vec COMP/38.589 – Tepelné stabilizátory) (ďalej len „sporné rozhodnutie“).

7.

Komisia v spornom rozhodnutí konštatovala, že niektoré podniky, vrátane odvolateliek, porušili článok 81 ES a článok 53 Dohody o EHP tým, že sa na území EHP zúčastnili na dvoch súboroch protisúťažných dohôd a zosúladených postupov týkajúcich sa dvoch kategórií tepelných stabilizátorov, a to jednak sektora cínových stabilizátorov a jednak sektora epoxidovaného sójového oleja a esterov (ďalej len „sektor ESBO/estery“).

8.

V spornom rozhodnutí sa konštatuje existencia dvoch porušení týkajúcich sa dvoch kategórií tepelných stabilizátorov spočívajúcich v určovaní cien, rozdelení trhov prostredníctvom predajných kvót, rozdelení zákazníkov a vo výmene citlivých obchodných informácií.

9.

V tomto rozhodnutí sa uvádza, že dotknuté podniky sa zúčastnili na týchto porušeniach v rôznych obdobiach od 24. februára 1987 do 21. marca 2000 v prípade cínových stabilizátorov a od 11. septembra 1991 do 26. septembra 2000 v prípade sektora ESBO/estery.

10.

Sporné rozhodnutie bolo adresované, pokiaľ ide o každé porušenie, dvadsiatim spoločnostiam, ktoré sa buď priamo zúčastnili na predmetných porušeniach, alebo im bola pripísaná zodpovednosť ako materským spoločnostiam (odôvodnenie 510 sporného rozhodnutia).

11.

Komisia rozdelila účasť odvolateliek na karteloch na tri samostatné obdobia porušovania. Prejednávané odvolanie sa týka len prvého obdobia porušovania.

12.

Pokiaľ ide o prvé obdobie porušovania, ktoré predchádzalo 28. júnu 1993, Komisia sa domnievala, že spoločnosti nepriamo vlastnené spoločnosťou Akzo, teraz spoločnosťou Akzo Nobel, sa priamo zúčastnili na porušeniach, a síce Akzo GmbH na porušení týkajúcom sa cínových stabilizátorov a Akzo BV na porušení týkajúcom sa sektora ESBO/estery. Spoločnosti Akzo Nobel bola pripísaná zodpovednosť za porušenie ako materskej spoločnosti (odôvodnenia 512 až 519 sporného rozhodnutia).

13.

Pokiaľ ide o druhé obdobie porušovania, ktoré trvalo od 28. júna 1993 do 2. októbra 1998, Komisia sa domnievala, že porušení sa dopustilo „partnerstvo Akcros“, ktoré nemalo vlastnú právnu subjektivitu (odôvodnenia 563 a 564 sporného rozhodnutia).

14.

Pokiaľ ide o tretie obdobie porušovania, ktoré trvalo od 2. októbra 1998 do 21. marca 2000 v súvislosti s cínovými stabilizátormi a od 2. októbra 1998 do 22. marca 2000 pre sektor ESBO/estery, Komisia sa domnievala, že porušení sa dopustila Akcros (odôvodnenia 582 až 587 sporného rozhodnutia).

15.

Čo sa týka uloženia pokút, v článku 2 sporného rozhodnutia sa uvádza:

„Za porušenie/porušenia právnych predpisov na trhu s cínovými stabilizátormi… sa ukladajú tieto pokuty:

…

…

…

Za porušenie/porušenia právnych predpisov v [sektore ESBO/estery] sa ukladajú tieto pokuty:

…

…

16.

Komisia rozhodnutím z 30. júna 2011 zmenila sporné rozhodnutie v rozsahu, v akom bolo adresované spoločnostiam Akzo Nobel a Akcros (ďalej len „rozhodnutie o zmene“).

17.

V odôvodnení 1 rozhodnutia o zmene Komisia pripomenula, že v spornom rozhodnutí uložila pokuty spoločnostiam Akzo Nobel a Akcros „spoločne a nerozdielne“ so spoločnosťami Elementis plc, Elementis Holdings Limited a Elementis Services Limited.

18.

V odôvodnení 2 rozhodnutia o zmene Komisia uviedla, že v nadväznosti na rozsudok z 29. marca 2011, ArcelorMittal Luxembourg/Komisia a Komisia/ArcelorMittal Luxembourg a i. (C‑201/09 P a C‑216/09 P, EU:C:2011:190), sa rozhodla zrušiť sporné rozhodnutie v rozsahu, v akom bolo adresované okrem iného spoločnostiam Elementis a Elementis Holdings Limited.

19.

Komisia teda zmenila sporné rozhodnutie v rozsahu, v akom bolo adresované spoločnostiam Akzo Nobel a Akcros, v časti, v ktorej sa rozhodlo, že tieto spoločnosti zodpovedajú za uložené pokuty spoločne a nerozdielne so spoločnosťou Elementis.

20.

Napokon Akzo Nobel a Akcros návrhom podaným do kancelárie Všeobecného súdu 12. septembra 2011 podali žalobu proti rozhodnutiu o zmene, ktoré vydala Komisia. Toto rozhodnutie o zmene bolo zrušené rozsudkom z 15. júla 2015, Akzo Nobel a Akcros Chemicals/Komisia (T‑485/11, EU:T:2015:517). Tento rozsudok nebol napadnutý odvolaním.

21.

Návrhom podaným do kancelárie Všeobecného súdu 27. januára 2010 sa odvolateľky domáhali zrušenia sporného rozhodnutia alebo subsidiárne zníženia pokút, ktoré im boli uložené.

22.

Na podporu svojej žaloby uviedli odvolateľky päť žalobných dôvodov, pričom prvý z nich bol založený na porušení pravidiel premlčania. V rámci prvej časti prvého žalobného dôvodu, ktorá bola založená na porušení článku 25 ods. 1 písm. b) nariadenia č. 1/2003, odvolateľky tvrdili, že Komisii od 28. júna 1998 zanikla právomoc začať konanie proti spoločnostiam Akzo GmbH a Akzo BV a uložiť týmto spoločnostiam solidárnu pokutu so spoločnosťou Akzo Nobel ako ich materskou spoločnosťou.

23.

Ich výhradám sa čiastočne vyhovelo. Všeobecný súd rozhodol, že článok 2 body 4, 6, 21 a 23 sporného rozhodnutia treba zrušiť v rozsahu, v akom boli pokuty uložené spoločnostiam Akzo GmbH a Akzo BV v súvislosti s prvým obdobím porušovania, ale v zostávajúcej časti výhrady odvolateliek zamietol. Dôvody, z ktorých Všeobecný súd v tejto súvislosti vychádzal, sú uvedené predovšetkým v bodoch 118 až 128 napadnutého rozsudku.

24.

Odvolateľky navrhujú, aby Súdny dvor:

25.

Komisia navrhuje zamietnuť odvolanie a uložiť odvolateľkám povinnosť nahradiť trovy konania.

26.

Na podporu svojho odvolania uvádzajú odvolateľky – Akzo Nobel a i. – jediný odvolací dôvod, ktorý je založený v podstate na porušení pravidiel týkajúcich sa zodpovednosti materských spoločností za protiprávne správanie ich dcérskych spoločností.

27.

Poukazujú na to, že Súdny dvor vo svojom rozsudku zo 17. septembra 2015, Total/Komisia (C‑597/13 P, EU:C:2015:613), nedávno potvrdil, že ak je zodpovednosť materskej spoločnosti úplne odvodená od zodpovednosti jej dcérskej spoločnosti, zodpovednosť materskej spoločnosti nemôže ísť nad rámec zodpovednosti jej dcérskej spoločnosti. V takom prípade, keď materská spoločnosť podá žalobu, ktorá má rovnaký predmet ako žaloba podaná dcérskou spoločnosťou, na materskú spoločnosť sa musí uplatniť čiastočné alebo úplné zrušenie pokuty uloženej dcérskej spoločnosti.

28.

V tejto súvislosti odvolateľky tvrdia, že zrušenie pokút uložených spoločnostiam Akzo GmbH a Akzo BV malo viesť k zrušeniu pokuty uloženej spoločnosti Akzo Nobel ako materskej spoločnosti, pokiaľ ide o obdobie porušovania, ktoré predchádzalo „partnerstvu Akcros“, keďže táto pokuta jej bola uložená len na základe priamej účasti jej dcérskych spoločností na porušeniach. Zodpovednosť spoločnosti Akzo Nobel bola teda úplne odvodená, akcesorická a závislá od zodpovednosti jej dcérskych spoločností.

29.

V prejednávanom prípade malo zrušenie pokút uložených spoločnostiam Akzo GmbH a Akzo BV viesť k zrušeniu celého sporného rozhodnutia v rozsahu, v akom sa ich týkalo, pokiaľ ide o prvé obdobie porušovania.

30.

V tejto súvislosti odvolateľky poukazujú na to, že po vydaní rozsudku z 29. marca 2011, ArcelorMittal Luxembourg/Komisia a Komisia/ArcelorMittal Luxembourg a i. (C‑201/09 P a C‑216/09 P, EU:C:2011:190), bola Komisia konfrontovaná so skutočnosťou, že z dôvodu premlčania už nemohla uložiť pokutu spoločnostiam Elementis a Ciba/BASF. Ako vyplynulo z rozhodnutia o zmene, Komisia teda nielen zrušila pokuty, ale tiež zmenila konštatovanie akejkoľvek účasti týchto podnikov na porušeniach.

31.

Podľa odvolateliek mala Komisia na základe zásady rovnosti zaobchádzania s cieľom vyvodiť všetky dôsledky z napadnutého rozsudku v zmysle článku 266 prvého odseku ZFEÚ zaujať rovnaký prístup voči spoločnostiam Akzo GmbH a Akzo BV. Sporné rozhodnutie pritom stále zahŕňa konštatovanie o porušení týkajúce sa týchto spoločností.

32.

Skutočnosť, že Komisia ešte stále mohla uložiť pokutu iným právnym subjektom, ktoré boli súčasťou skupiny Akzo, je irelevantná, keďže podľa judikatúry týkajúcej sa práva na obhajobu a individuálnych procesných záruk je potrebné porovnať situácie jednotlivých právnych subjektov, a nie situáciu zúčastnených podnikov.

33.

Komisia tvrdí, že odvolanie je aspoň sčasti neprípustné. V prvom rade odvolateľky nepoukazujú na nijaké nesprávne právne posúdenie, ale len opakujú tvrdenia, ktoré Všeobecný súd zamietol. V druhom rade odvolací dôvod treba v rozsahu, v akom sa týka porušenia zásady rovnosti zaobchádzania v porovnaní so spoločnosťami Elementis a Ciba/BASF, považovať za nový. V súlade s článkom 170 ods. 1 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora a judikatúrou pritom treba také tvrdenie zamietnuť. Za týchto okolností nemožno prijať tvrdenie založené na údajnej efektívnosti konania.

34.

Komisia v každom prípade tvrdí, že Všeobecný súd správne pripomenul, že premlčanie nebráni konštatovaniu zodpovednosti adresáta, vo vzťahu ku ktorému je pokuta premlčaná. V prejednávanom prípade je zachovanie zodpovednosti dcérskych spoločností relevantné a legitímne ako základ na určenie zodpovednosti materskej spoločnosti, ako aj na účely prípadných žalôb o náhradu škody podaných proti tomuto podniku.

35.

Čo sa týka zrušenia sporného rozhodnutia vo vzťahu k spoločnostiam Elementis a Ciba/BASF, Komisia poukazuje na to, že v prípade všetkých právnych subjektov týchto podnikov, ktoré jednoducho opustili kartel, došlo k premlčaniu. Naproti tomu, v prejednávanom prípade sa Akzo Nobel prostredníctvom rôznych dcérskych spoločností podieľala na dvoch jediných a nepretržitých porušeniach, v prípade ktorých premlčacia lehota neuplynula.

36.

Komisia ďalej poznamenáva, že Všeobecný súd sa v rozsudku z 15. júla 2015, Akzo Nobel a Akcros Chemicals/Komisia (T‑485/11, EU:T:2015:517), obmedzil na konštatovanie procesnej vady týkajúcej sa rozhodnutia o zmene. Napadnutým rozsudkom bolo navyše sporné rozhodnutie výslovne ponechané v platnosti v rozsahu, v akom sa ním konštatovala účasť troch právnych subjektov, ktoré boli členmi skupiny Akzo, na porušeniach počas obdobia, ktoré predchádzalo partnerstvu Akcros. Z týchto rozsudkov teda Komisii vôbec nevyplýva povinnosť zrušiť sporné rozhodnutie.

37.

Pokiaľ ide o pravidlá týkajúce sa odvodenej zodpovednosti materských spoločností, Komisia zastáva názor, že námietky odvolateliek nevyjadrujú správne príslušnú judikatúru. Komisia uvádza, že Súdny dvor vo svojom rozsudku zo 17. septembra 2015, Total/Komisia (C‑597/13 P, EU:C:2015:613), potvrdil – pričom poukázal na faktory, ktoré môžu individuálne charakterizovať správanie vytýkané materskej spoločnosti –, že existujú situácie, v ktorých rozšírenie zníženia pokuty udeleného dcérskej spoločnosti na materskú spoločnosť nie je opodstatnené.

38.

Podľa Komisie je také rozšírenie možné len vtedy, keď sa týchto dvoch subjektov týka ten istý dôvod zodpovednosti alebo uloženia pokuty, a nie vždy, keď dcérska spoločnosť bola čiastočne alebo v celom rozsahu úspešná v súdnom konaní. Komisia zdôrazňuje, že „individuálne faktory“, ktoré odôvodňujú uloženie odlišnej pokuty materskej spoločnosti, nemožno taxatívne vymenovať.

39.

Komisia tvrdí, že analýza zásadných rozhodnutí Všeobecného súdu a Súdneho dvora svedčí o tom, že prístup súdov Únie v tejto oblasti je koherentný. Z týchto rozhodnutí vyplýva, že na materskú spoločnosť a dcérsku spoločnosť sa spravidla uplatní rovnaká pokuta, ak boli počas obdobia porušovania súčasťou toho istého podniku, neskôr neboli rozdelené a pred tým, ako tvorili jeden podnik, sa nezúčastnili na porušení individuálne ani prostredníctvom iných dcérskych spoločností.

40.

Ak zníženie priznané dcérskej spoločnosti priamo súvisí so zodpovednosťou za porušenie, najmä vo vzťahu k dĺžke trvania porušenia, podľa Komisie zo zásady odvodenej zodpovednosti vyplýva, že zníženie zodpovednosti a pokuty uloženej dcérskej spoločnosti má priamy následok pre materskú spoločnosť. Komisia poukazuje na to, že dĺžka trvania účasti materskej spoločnosti a dcérskej spoločnosti však môže byť rôzna, napríklad ak dcérska spoločnosť ukončila svoju účasť, ale iná dcérska spoločnosť tej istej skupiny alebo materská spoločnosť priamo pokračovala vo svojej účasti. V takom prípade by sa premlčanie mohlo prípadne uplatniť na prvú dcérsku spoločnosť, ktorá sa priamo zúčastnila na karteli, ale nie na materskú spoločnosť.

41.

Komisia tiež poznamenáva, že z rozsudku z 29. marca 2011, ArcelorMittal Luxembourg/Komisia a Komisia/ArcelorMittal Luxembourg a i. (C‑201/09 P a C‑216/09 P, EU:C:2011:190), vyplýva, že premlčanie sa uplatňuje individuálne na každý právny subjekt, a nie jednotne na celý podnik, čo znamená, že ide o uznanú situáciu, v ktorej je opodstatnené nerozšíriť zníženie pokuty na materskú spoločnosť.

42.

Napokon podľa Komisie Všeobecný súd v napadnutom rozsudku správne prirovnal uplynutie premlčacej lehoty k individuálnym procesným zárukám, ku ktorým patrí právo na obhajobu, ako aj k povinnosti Komisie zaslať oznámenie o výhradách, ako aj rozhodnutie, ktorým sa ukladajú sankcie, dotknutej právnickej osobe.

43.

Skôr než sa budem zaoberať vecnou stránkou prejednávaného prípadu, považujem za potrebné stručne sa vyjadriť k dôvodom neprípustnosti, ktoré Komisia uviedla vo svojom vyjadrení k odvolaniu.

44.

Ako poznamenala Komisia, zdá sa, že výhrady odvolateliek založené jednak na tom, že Komisia porušila zásadu rovnosti zaobchádzania vo vzťahu k spoločnostiam skupín Ciba/BASF a Elementis, a jednak na neexistencii legitímneho záujmu v zmysle článku 7 ods. 1 poslednej vety nariadenia č. 1/2003, ktorý by mohol odôvodniť konštatovanie, že Akzo GmbH a Akzo BV sa skutočne zúčastnili na karteloch, sú novými tvrdeniami v tom zmysle, že neboli prejednané v prvostupňovom konaní.

45.

Odvolateľky sa totiž v konaní na Všeobecnom súde obmedzili na tvrdenie, že voči spoločnostiam Akzo GmbH a Akzo BV vzhľadom na uplynutie premlčacej lehoty nemožno vyvodiť nijakú zodpovednosť, a teda sporné rozhodnutie treba v tejto časti zrušiť.

46.

Navyše poznamenávam, že tieto nové výhrady vôbec nie sú založené na skutočnostiach, ktoré vyšli najavo počas konania. V tejto súvislosti treba uviesť, že odvolateľky vo svojich pripomienkach predložených v konaní na Všeobecnom súde 16. septembra 2011, ktoré sa týkali najmä dôsledkov, ktoré treba podľa ich názoru vyvodiť z rozsudku z 29. marca 2011, ArcelorMittal Luxembourg/Komisia a Komisia/ArcelorMittal Luxembourg a i. (C‑201/09 P a C‑216/09 P, EU:C:2011:190), neuviedli nijaké tvrdenie týkajúce sa porušenia zásady rovnosti zaobchádzania. Vtedy však už vedeli o zrušení sporného rozhodnutia vo vzťahu k spoločnostiam skupín Ciba/BASF a Elementis.

47.

Tiež sa domnievam, že Súdny dvor nemá právomoc preskúmať uvedené výhrady v tomto odvolacom konaní. ( 3 )

48.

Pokiaľ ide o zostávajúcu časť odvolania, zastávam názor, že ho treba vyhlásiť za prípustné. Zdá sa totiž, že odvolateľky v podstate napádajú právne úvahy, na základe ktorých Všeobecný súd dospel k záveru, že uplynutie premlčacej lehoty vo vzťahu k dcérskym spoločnostiam nemalo za následok spochybnenie zodpovednosti ich materskej spoločnosti.

49.

Ako som uviedol v úvode týchto návrhov, prejednávaná vec, ktorá sa týka dvoch kartelov v sektore tepelných stabilizátorov, poskytuje Súdnemu dvoru príležitosť do určitej miery objasniť svoju judikatúru týkajúcu sa zodpovednosti materských spoločností v prípade porušenia práva hospodárskej súťaže, ktorého sa dopustili ich dcérske spoločnosti. Konkrétne vzniká otázka, či premlčanie sankčnej právomoci Komisie vo vzťahu k niektorým dcérskym spoločnostiam nemá vplyv na zodpovednosť materskej spoločnosti, ako to Všeobecný súd konštatoval v prejednávanom prípade.

50.

Domnievam sa, že odpoveď na túto otázku závisí do veľkej miery od toho, či sa má zodpovednosť materskej spoločnosti v prípade, keď nie je – tak ako v prejednávanej veci – preukázané, že materská spoločnosť sa sama priamo zúčastňovala na predmetnom porušení, považovať za „osobnú“ alebo „odvodenú“. Najprv sa budem zaoberať touto otázkou z hľadiska záverov, ktoré podľa mojho názoru treba vyvodiť z judikatúry Súdneho dvora.

51.

Potom uvediem, prečo záver, ku ktorému dospel Všeobecný súd, pokiaľ ide o pravidlá týkajúce sa premlčania, podľa môjho názoru odporuje zásadám v oblasti pripísania protisúťažného správania dcérskych spoločností ich materským spoločnostiam, ktoré stanovila judikatúra. V tejto súvislosti vysvetlím, prečo z povahy zodpovednosti materskej spoločnosti nevyhnutne vyplýva, že sa na ňu má vzťahovať uplynutie premlčacej lehoty konštatované vo vzťahu k jej dcérskej spoločnosti.

52.

Problematika pripísania zodpovednosti za porušovanie práva hospodárskej súťaže v rámci skupín spoločností je v judikatúre dlhodobo známa ( 4 ) a úvahy, z ktorých Súdny dvor v tejto súvislosti vychádza, zostali takmer nezmenené. Tieto úvahy sú zhrnuté nasledujúcim spôsobom.

53.

Keď sa podnik dopustil porušenia pravidiel Únie v oblasti hospodárskej súťaže, musí zaň zodpovedať.

54.

V prípade, ak sa sporného konania dopustila dcérska spoločnosť skupiny, zodpovednosť za predmetné porušenie treba v súlade so zásadou osobnej zodpovednosti, ktorá sa uplatní v prípade porušení pravidiel Únie v oblasti hospodárskej súťaže, pripísať v zásade tejto dcérskej spoločnosti. ( 5 )

55.

Odchylne od tohto pravidla sa Súdny dvor domnieva, že existujú okolnosti, za ktorých právnemu subjektu, ktorý nie je priamym páchateľom porušenia, možno napriek tomu pripísať zodpovednosť za predmetné správanie, a teda môže byť zaň sankcionovaný. Je to tak najmä vtedy, keď dotknutá spoločnosť neurčuje svoje správanie nezávisle, ale v podstate uplatňuje pokyny, ktoré jej dala materská spoločnosť, berúc do úvahy najmä hospodárske, organizačné a právne väzby medzi týmito dvoma právnymi subjektmi. ( 6 ) Tento prístup vychádza z názoru, že aj keď sa z právneho hľadiska skupina skladá z viacerých samostatných právnických osôb, môže byť považovaná za jeden „podnik“ v zmysle práva hospodárskej súťaže. S touto právomocou Komisie využiť funkčný pojem podnik na pripísanie zodpovednosti za protisúťažné správanie spoločnostiam, ktoré sa priamo nezúčastnili na predmetných postupoch, je spojená najmä možnosť, aby Komisia adresovala rozhodnutie, ktorým sa ukladajú pokuty, materskej spoločnosti bez toho, aby bolo potrebné preukázať jej osobnú účasť na porušení. ( 7 )

56.

Podmienky, za ktorých možno určiť, že materská spoločnosť je zodpovedná za protisúťažné správanie svojej dcérskej spoločnosti, sú v súčasnosti jasne vymedzené v judikatúre: po prvé je potrebné, aby materská spoločnosť bola schopná vykonávať rozhodujúci vplyv na správanie svojej dcérskej spoločnosti, a po druhé sa vyžaduje, aby materská spoločnosť skutočne vykonávala taký vplyv. ( 8 )

57.

Na účely preukázania existencie týchto podmienok musí orgán zodpovedný za stíhanie a sankcionovanie protisúťažného správania v zásade v každom prípade predložiť vecný dôkaz o existencii a skutočnom vykonávaní rozhodujúceho vplyvu materskej spoločnosti na jej dcérsku spoločnosť. ( 9 ) Súdny dvor sa však od vydania rozsudku AEG‑Telefunken/Komisia ( 10 ) a jednoznačne od vydania rozsudku Akzo Nobel a i./Komisia ( 11 ) domnieva, že v prípade, ak materská spoločnosť vlastní celé základné imanie svojej dcérskej spoločnosti, možno predpokladať, že skutočne uplatňuje taký vplyv na správanie svojej dcérskej spoločnosti. Táto domnienka týkajúca sa základného imania, ktorá bola následne rozšírená na prípad, keď materská spoločnosť vlastní takmer celé základné imanie svojej dcérskej spoločnosti ( 12 ), je podľa Súdneho dvora „vyvrátiteľnou domnienkou“, ktorú môže materská spoločnosť vyvrátiť, ak je schopná preukázať, že jej dcérska spoločnosť sa správa na trhu nezávisle.

58.

Napriek tomu, čo bolo uvedené vyššie, môžu existovať špecifické okolnosti týkajúce sa dcérskej spoločnosti alebo materskej spoločnosti, ktoré sú spôsobilé odôvodniť uloženie pokút v rôznej výške.

59.

Ako Komisia podľa môjho názoru veľmi správne poznamenala, môžu existovať viaceré situácie, ktoré odôvodňujú uloženie inej pokuty, než je pokuta uložená dcérskej spoločnosti, a to aj v prípade týkajúcom sa odvodenej zodpovednosti. Musí však byť preukázané, že toto rozlišovanie spočíva na individuálnych faktoroch, ktoré sú špecifické pre materskú spoločnosť, týkajúcich sa tak vecných okolností (ako napríklad obdobia jej priamej účasti na karteli), ako aj kritérií, ktoré boli zohľadnené pri výpočte pokuty (ako napríklad zníženie pokuty z dôvodu spolupráce, ktorú poskytol jeden z právnych subjektov tvoriacich dotknutý „podnik“, alebo zvýšenie pokuty z dôvodu konštatovania, že materská spoločnosť sa dopustila opakovaného porušenia). V tejto súvislosti Súdny dvor vo veci Total/Komisia ( 13 ) rozhodol, že len v situácii, keď „nijaký iný faktor individuálne necharakterizuje správanie vytýkané materskej spoločnosti“ ( 14 ), nie je opodstatnené uložiť materskej spoločnosti pokutu v inej výške, než je pokuta uložená jej dcérskej spoločnosti.

60.

Aká je však presná povaha zodpovednosti materskej spoločnosti, v prípade ktorej je preukázané, že sa priamo nepodieľala na sporných protisúťažných postupoch? Má sa táto zodpovednosť posudzovať ako zodpovednosť priameho páchateľa porušenia (vzhľadom na úzke väzby tejto spoločnosti s jednou alebo viacerými priamo dotknutými spoločnosťami), alebo treba skôr vychádzať z toho, že uvedená spoločnosť nesie len zodpovednosť za konanie, ktorého sa vôbec nedopustila?

61.

Musím totiž poukázať na to, že existujú nejasnosti, pokiaľ ide o otázku, či je zodpovednosť materských spoločností v prípade, ak sa preukáže, že sa priamo nezúčastňovali na predmetnom porušení, „odvodená“ alebo „osobná“.

62.

V tejto súvislosti poznamenávam, že tak terminológia, ktorú používa Súdny dvor, ako aj dôsledky, ktoré z nej Súdny dvor vyvodil, sú v tejto oblasti veľmi premenlivé.

63.

Z terminologického hľadiska judikatúra často odkazuje na pojem pripísanie zodpovednosti ( 15 ) a nie protiprávneho správania. Niektoré rozsudky naopak vychádzajú zo „spoluzavinenia“ v tom zmysle, že materská spoločnosť je sama považovaná za páchateľa porušenia, pričom vôbec nebola jasne odlíšená situácia, keď je preukázané, že táto spoločnosť sa priamo podieľala na predmetnom porušení ako páchateľ tohto porušenia, od situácie, keď sa zodpovednosť za toto porušenie pripisuje materskej spoločnosti len nepriamo. Podľa tejto vetvy judikatúry, ktorú podľa môjho názoru možno len ťažko zosúladiť s prvou, je materská spoločnosť, ktorá má rozhodujúci vplyv na dcérsku spoločnosť, ktorá sa zúčastní na porušení článku 101 ZFEÚ, z tohto dôvodu považovaná za subjekt, ktorý sa osobne dopustil porušenia pravidiel práva Únie v oblasti hospodárskej súťaže. ( 16 )

64.

Z vecného hľadiska tento terminologický rozdiel často vyvoláva rozdielne, či dokonca nekoherentné následky. ( 17 )

65.

Na jednej strane z judikatúry vyplýva, že vzťah solidarity, ktorý existuje medzi materskou spoločnosťou a jej dcérskou spoločnosťou, nemožno redukovať na určitú záruku poskytnutú materskou spoločnosťou za zaplatenie pokuty uloženej dcérskej spoločnosti, pričom materskej spoločnosti možno uložiť pokutu vo vyššej sume, než je suma pokuty uloženej jej dcérskej spoločnosti. ( 18 ) Z toho vyplýva predpoklad, že zodpovednosť materskej spoločnosti sa považuje za osobnú.

66.

Na druhej strane Súdny dvor ešte nedávno – v nadväznosti na závery vyplývajúce z rozsudku veľkej komory z 22. januára 2013, Komisia/Tomkins (C‑286/11 P, EU:C:2013:29) – konštatoval, že materská spoločnosť, ktorej zodpovednosť je úplne odvodená od zodpovednosti jej dcérskej spoločnosti, má mať v zásade prospech z prípadného zníženia zodpovednosti dcérskej spoločnosti, ktorá jej bola pripísaná. ( 19 ) V tejto súvislosti Súdny dvor spresnil, že v prípade, ak nijaký iný faktor individuálne necharakterizuje správanie vytýkané materskej spoločnosti, zodpovednosť tejto materskej spoločnosti nemôže ísť nad rámec zodpovednosti jej dcérskej spoločnosti, ( 20 ) pričom keď sú splnené potrebné procesné podmienky, materská spoločnosť má mať v zásade prospech z prípadného zníženia zodpovednosti dcérskej spoločnosti, ktorá jej bola pripísaná. ( 21 )

67.

Domnievam sa, že vzhľadom na to, že stanovisko Súdneho dvora spočíva na jednotnom prístupe k pripísaniu zodpovednosti za protiprávne správanie, je potrebné z neho vyvodiť všetky dôsledky, ( 22 ) a to najmä z hľadiska sankčnej právomoci Komisie voči dotknutým spoločnostiam. Koherentnosť takto uplatňovaného prístupu by poskytovala právnu istotu.

68.

Keď teda Súdny dvor pri mnohých príležitostiach uviedol, že za takýchto okolností materská spoločnosť nesie tzv. osobnú zodpovednosť, podľa môjho názoru tým chcel len poukázať na to, že materská spoločnosť musí niesť zodpovednosť za protisúťažné konanie svojej dcérskej spoločnosti bez ohľadu na svoju konkrétnu účasť na predmetných postupoch, a to v dôsledku kapitálových a organizačných väzieb medzi ňou a jej dcérskou spoločnosťou, ako aj na to, že tvoria jeden hospodársky subjekt. ( 23 ) Inak povedané, zásada osobnej zodpovednosti nebráni tomu, aby Komisia najprv rozhodla uložiť sankcie spoločnosti, ktorá sa dopustila porušenia pravidiel hospodárskej súťaže, ešte skôr, ako zistí, či by bolo možné porušenie pripísať jej materskej spoločnosti. ( 24 )

69.

Okrem toho, pokiaľ Komisia môže adresovať rozhodnutie, ktorým sa ukladá pokuta, materskej spoločnosti bez toho, aby bolo potrebné preukázať jej konkrétnu – a teda priamu – účasť na porušení, nevyhnutným dôsledkom využitia tejto možnosti podľa môjho názoru je, že z akékoľvek nesprávneho zistenia týkajúceho sa konkrétnej účasti dcérskej spoločnosti na porušení – a následne nesprávneho stanovenia prípadnej pokuty uloženej za porušenie – by mala mať prospech aj materská spoločnosť. ( 25 ) Ide teda len o vyvodenie dôsledkov z rozhodnutí, ktoré prijala Komisia v oblasti pripísania zodpovednosti za protiprávne správanie.

70.

K dôvodnosti záveru, ku ktorému dospel Všeobecný súd v bode 128 napadnutého rozsudku, sa treba vyjadriť so zreteľom na tieto úvahy.

71.

V zmysle článku 25 ods. 1 písm. b) nariadenia č. 1/2003 pre výkon právomoci Komisie v oblasti ukladania sankcií platí päťročná premlčacia lehota. ( 26 ) Podľa článku 25 ods. 2 nariadenia č. 1/2003 premlčacia lehota začína plynúť dňom, keď došlo k porušeniu, okrem pokračujúcich alebo opakovaných porušení, v prípade ktorých premlčacia lehota začína plynúť až dňom ukončenia porušenia.

72.

Ako je to v prípade, keď premlčanie bolo konštatované vo vzťahu k dcérskej spoločnosti, ktorej materská spoločnosť bola len preto, že je materskou spoločnosťou, tiež uznaná za zodpovednú za porušenie pravidiel hospodárskej súťaže? Má sa na túto materskú spoločnosť v prípade úplne odvodenej zodpovednosti tiež vzťahovať konštatovanie o premlčaní uskutočnené vo vzťahu k jej dcérskej spoločnosti? Treba sa pridržiavať vyššie opísaného jednotného prístupu, alebo rozdeliť posúdenie premlčania podľa jednotlivých subjektov?

73.

V prejednávanom prípade treba zdôrazniť, že Komisia vyvodila zodpovednosť spoločnosti Akzo Nobel podľa článku 81 ES (teraz článok 101 ZFEÚ) ako hlavnej materskej spoločnosti skupiny Akzo za celú dĺžku trvania porušení, teda od 24. februára 1987 do 22. marca 2000, na základe správania jej dcérskych spoločností a „partnerstva Akcros“.

74.

Počas správneho konania Akzo GmbH a Akzo BV tvrdili, že ukončili svoju účasť na karteloch 28. júna 1993, teda viac ako päť rokov pred začatím vyšetrovania (2003). Vzhľadom na príslušné pravidlá premlčania teda Komisia už nemôže konať proti nim. Akzo Nobel tvrdila, že ju možno uznať za zodpovednú ako materskú spoločnosť len v rozsahu, v akom možno uznať za zodpovedné jej dcérske spoločnosti.

75.

Komisia v spornom rozhodnutí odmietla túto argumentáciu najmä z dôvodu, že „nemožno akceptovať, aby sa premlčanie uplatnilo len z dôvodu reorganizácie v rámci skupiny Akzo. Porušenia uvedené v článku 81 ods. 1 [ES] totiž páchajú ‚podniky‘. Pravidlá premlčania uvedené v článku 25 [nariadenia č. 1/2003] sa tiež uplatňujú na ‚podniky‘“ ( 27 ).

76.

V konaní na Všeobecnom súde odvolateľky a Komisia v podstate potvrdili svoje stanoviská.

77.

Všeobecný súd síce odmietol názor Komisie, že Akzo GmbH a Akzo BV ako členovia skupiny Akzo sa nemohli oprávnene odvolať na to, že vo vzťahu k nim uplynula premlčacia lehota, no konštatoval, že v prejednávanom prípade treba odlíšiť pojmy zodpovednosť a premlčanie. Rozhodol, že premlčanie právomoci Komisie uložiť dcérskym spoločnostiam sankcie nemá vplyv na zodpovednosť materskej spoločnosti.

78.

Všeobecný súd totiž v bodoch 125 a 126 napadnutého rozsudku poznamenal:

„125 … treba pripomenúť, že premlčanie upravené v článku 25 nariadenia č. 1/2003 nemá za následok zánik existencie porušenia, ani nebráni Komisii, aby v rozhodnutí konštatovala zodpovednosť za toto porušenie (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 6. októbra 2005, Sumitomo Chemical a Sumika Fine Chemicals/Komisia, T‑22/02 a T‑23/02, Zb., EU:T:2005:349, body 60 až 63[ ( 28 )]), ale vedie len k neuplatneniu sankcií v prípade subjektov, vo vzťahu ku ktorým došlo k premlčaniu (pozri v tomto zmysle rozsudok z 27. júna 2012, Bolloré/Komisia, T‑372/10, Zb., EU:T:2012:325, bod 194[ ( 29 )]).

126 Navyše z doslovného, teleologického a systematického výkladu článku 25 nariadenia č. 1/2003 vyplýva, že podobne ako individuálne procesné záruky, akými sú právo na obhajobu a povinnosť Komisie zaslať oznámenie o výhradách, ako aj rozhodnutie, ktorým sa ukladajú sankcie dotknutej právnickej osobe…, sa výhoda premlčania podľa odseku 1 vzťahuje a môže byť uplatnená nezávisle každou právnickou osobou, voči ktorej Komisia vedie konanie. Judikatúra už uznala, že len samotná skutočnosť, že vo vzťahu k dcérskej spoločnosti, patriacej do skupiny spoločností v zmysle hospodárskej jednotky, uplynula premlčacia lehota, nemá za následok spochybnenie zodpovednosti materskej spoločnosti a zabránenie stíhania proti nej (pozri v tomto zmysle rozsudok Bolloré/Komisia, už citovaný v bode 125 vyššie, EU:T:2012:325, body 193 až 196…).“

79.

Vzhľadom na všetky tieto úvahy Všeobecný súd dospel k záveru, že na uplynutie päťročnej premlčacej lehoty stanovenej v článku 25 ods. 1 písm. b) nariadenia č. 1/2003 sa mohli oprávnene odvolávať len dcérske spoločnosti Akzo GmbH a Akzo BV.

80.

Domnievam sa, že tento záver možno spochybniť z viacerých hľadísk.

81.

V prvom rade Všeobecný súd tým, že odmietol názor, ktorý zastávala Komisia, podľa ktorého „nemožno akceptovať, aby sa premlčanie uplatnilo len z dôvodu reorganizácie v rámci skupiny Akzo“ (pozri odôvodnenie 527 sporného rozhodnutia), a odlíšil jednotlivé dotknuté právne subjekty, nevyvodil všetky dôsledky zo skutočnosti, že v prejednávanom prípade bola materskej spoločnosti pripísaná odvodená zodpovednosť. Všeobecný súd nevzal do úvahy skutočnosť, že sankčná právomoc, ktorú má Komisia na základe článku 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003, sa týka podniku ako takého, a nie fyzických a právnických osôb, ktoré ho tvoria ( 30 ), hoci Komisia v štádiu ukladania a pripisovania pokút vzala do úvahy práve to, že predmetné spoločnosti tvorili hospodársku jednotku. Zdá sa mi, že v tejto súvislosti existuje v prejednávanom prípade rozpor medzi uvedeným záverom Všeobecného súdu a objektívnym konštatovaním, že prvé úkony Komisie vykonané s cieľom vyšetrovania a postupu súvisiaceho s „porušeniami“ ako celkom boli uskutočnené po uplynutí lehoty stanovenej v článku 25 ods. 1 nariadenia č. 1/2003.

82.

V druhom rade zastávam názor, že vzhľadom na to, že zodpovednosť materskej spoločnosti je odvodená, uplynutie premlčacej lehoty sa malo vzťahovať aj na ňu. V tejto súvislosti treba konštatovať, že – čo sa týka problematiky posudzovanej v prejednávanej veci, teda konštatovania, že premlčacia lehota týkajúca sa sankčnej právomoci v prípade prvého obdobia porušovania už uplynula – v prejednávanom prípade postavenie dcérskych spoločností Akzo GmbH a Akzo BV na jednej strane a postavenie hlavnej materskej spoločnosti Akzo Nobel na druhej strane necharakterizoval nijaký individuálny faktor. Keďže zodpovednosť spoločnosti Akzo Nobel je teda len odvodená od zodpovednosti jej dcérskych spoločností, domnievam sa, že uplynutie premlčacej lehoty sa malo vzťahovať aj na ňu, ibaže by sa konštatovalo, že sa priamo podieľala na sporných karteloch.

83.

Skutočnosť, ktorú uvádza Komisia, že išlo o jediné a nepretržité porušenie, ktoré sa prejavovalo aj po skočení obdobia porušovania, ktorého sa konkrétne týka prejednávané odvolanie, nepovažujem za relevantnú v tomto kontexte, keď – vzhľadom na neexistenciu osobnej účasti materskej spoločnosti, a teda s prihliadnutím na to, že jej zodpovednosť je odvodená (pozri bod 82 týchto návrhov) – nie je preukázané, že predmetné konanie sa vyznačuje pretrvávajúcou existenciou úmyslu páchateľa tohto konania.

84.

V treťom a poslednom rade poznamenávam, že – na rozdiel od stanoviska, ktoré obhajuje Komisia – zastávam názor, že uvedený záver Všeobecného súdu vôbec nemá pevnú oporu vo vetve judikatúry vymedzenej v rozsudku z 29. marca 2011, ArcelorMittal Luxembourg/Komisia a Komisia/ArcelorMittal Luxembourg a i. (C‑201/09 P a C‑216/09 P, EU:C:2011:190), pričom Všeobecný súd navyše nepovažoval za vhodné odkázať na tento rozsudok, aj keď počas konania bola pozornosť upriamená práve naň (pozri bod 46 týchto návrhov).

85.

Súdny dvor vo svojom rozsudku, ktorý vydala veľká komora, rozhodol – pričom v tomto smere sa odklonil od stanoviska, ktoré zaujal generálny advokát ( 31 ) –, že v prípade, ak len materská spoločnosť podala žalobu proti konečnému rozhodnutiu Komisie, ktorým bola uložená pokuta, pozastavenie premlčania v oblasti ukladania sankcií stanovené v článku 25 ods. 6 nariadenia č. 1/2003 sa uplatní len voči materskej spoločnosti, pričom vo vzťahu k dcérskej spoločnosti ďalej plynie premlčacia lehota. ( 32 )

86.

Z tohto posledného uvedeného rozsudku vyplýva, že zavádza obmedzenie – ktoré je celkom určite odôvodnené požiadavkou právnej istoty a povinnosťou rešpektovať právo dotknutých právnych subjektov na obhajobu ( 33 ) – použitia pojmu hospodársky subjekt, ak ide o rozšírenie „pozastavenia“ premlčania konštatovaného vo vzťahu k jednej spoločnosti na inú spoločnosť, pokiaľ tieto dve spoločnosti tvorili ku dňu konštatovania porušenia tú istú hospodársku jednotku.

87.

Faktom zostáva, že – pokiaľ ide naopak o odlišnú otázku „prerušenia“ premlčania – Súdny dvor potvrdil záver Súdu prvého stupňa, že prerušenie sa uplatňuje na všetky podniky, ktoré sa podieľali na predmetnom porušení, aj keď ku dňu prerušujúceho aktu ešte nemuseli byť známe, pričom rozhodol, že akty prerušujúce premlčanie boli z dôvodu pripísateľnosti protiprávneho správania spoločnosti TradeARBED spoločnosti ARBED a existencie hospodárskej jednoty medzi týmito dvoma spoločnosťami namietateľné voči spoločnosti ARBED. ( 34 )

88.

Podľa môjho názoru treba dospieť k rovnakému záveru aj vtedy, keď bolo – tak ako v prejednávanom prípade – na základe článku 25 nariadenia č. 1/2003 konštatované uplynutie premlčacej lehoty vo vzťahu k dcérskej spoločnosti. Uplynutie premlčacej lehoty nemôže mať – pokiaľ ide o to isté posudzované konanie – účinok obmedzujúci sa na subjekt, ktorý je priamym páchateľom uvedeného konania, ale musí sa uplatniť aj na subjekty, ktorým bola pripísaná zodpovednosť za to isté konanie. Ak možnosť Komisie sankcionovať určitý podnik za konkrétne konanie zanikne na základe samotného premlčania, tento zánik sa musí vzťahovať na všetky právne subjekty, ktorým vznikla zodpovednosť za uvedené konanie.

89.

V konečnom dôsledku sa domnievam, že hoci je nesporné, že Komisia môže vo fáze pripísania zodpovednosti za protisúťažné správanie legitímne zaujať jednotný prístup, založený na funkčnom pojme „podnik“, vo fáze ukladania sankcií za uvedené správanie musí zohľadniť všetky dôsledky tohto prístupu, a to aj vtedy, keď ide o problematiku premlčania sankčnej právomoci Komisie.

90.

Zo všetkých týchto dôvodov zastávam názor, že jediný odvolací dôvod odvolateliek je dôvodný. Z toho vyplýva, že napadnutý rozsudok treba zrušiť v rozsahu, v akom Všeobecný súd nezosúladil výšku pokuty uloženej materskej spoločnosti Akzo Nobel a jej dcérskym spoločnostiam, pokiaľ ide o prvé obdobie porušovania.

91.

Podľa článku 61 prvého odseku druhej vety Štatútu Súdneho dvora Európskej únie, ak je odvolanie dôvodné, Súdny dvor môže v prípade, ak zruší rozhodnutie Všeobecného súdu, v danej veci vydať konečný rozsudok sám, ak to stav konania dovoľuje. Domnievam sa, že v prejednávanej veci ide o taký prípad.

92.

Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov navrhujem, aby Súdny dvor rozhodol takto: