1.

Európska komisia sa týmto odvolaním domáha zrušenia rozsudku Všeobecného súdu Európskej únie z 24. júna 2015, Taliansko/Komisia (T‑527/13, EU:T:2015:429, ďalej len „napadnutý rozsudok“), ktorým Všeobecný súd jednak čiastočne zrušil rozhodnutie Komisie 2013/665/EÚ ( 2 ) a jednak v zostávajúcej časti žalobu zamietol.

2.

Článok 1 písm. c) nariadenia č. 659/1999 ( 3 ) kvalifikuje ako „novú pomoc“„všetku pomoc, to znamená schémy pomoci a individuálnu pomoc, ktorá nie je existujúcou pomocou vrátane úprav existujúcej pomoci“.

3.

Podľa článku 1 písm. g) tohto nariadenia je kvalifikovaná ako „nesprávne uplatnená pomoc [zneužitá pomoc – neoficiálny preklad]“„pomoc uplatnen[á] príjemcom v rozpore s rozhodnutím [o schválení]“.

4.

Článok 4 ods. 1 nariadenia (ES) č. 794/2004 ( 4 ) stanovuje:

„Na účely článku 1 písm. c) nariadenia (ES) č. 659/1999 zmena existujúcej pomoci bude znamenať každú zmenu, okrem zmien čisto formálneho alebo administratívneho charakteru, ktoré nemôžu ovplyvniť posúdenie zlučiteľnosti opatrenia pomoci so spoločným trhom. Zvýšenie pôvodného rozpočtu existujúcej schémy pomoci najviac o 20 % nebude považované za zmenu existujúcej pomoci.“

5.

Všeobecný súd zhrnul okolnosti predchádzajúce sporu v bodoch 1 až 8 napadnutého rozsudku takto:

6.

Návrhom podaným do kancelárie Všeobecného súdu 30. septembra 2013 podala Talianska republika žalobu o úplnú alebo čiastočnú neplatnosť sporného rozhodnutia.

7.

Na podporu svojej žaloby uvádzala Talianska republika dva žalobné dôvody, pričom prvý bol založený na porušení článku 3 ods. 7 nariadenia č. 1535/2007 a druhý na porušení článku 3 ods. 2 toho istého nariadenia.

8.

Všeobecný súd vyhovel druhému žalobnému dôvodu Talianskej republiky a zrušil článok 1 ods. 2 sporného rozhodnutia, ako aj články 2 až 4 tohto rozhodnutia v rozsahu, v akom sa týkali jednak schémy pomoci uvedenej v článku 1 ods. 2 sporného rozhodnutia a jednak individuálnej pomoci poskytnutej na jej základe, pričom v zostávajúcej časti žalobu zamietol.

9.

Na tieto účely Všeobecný súd v prvom rade v bode 39 napadnutého rozsudku spresnil rozsah druhého žalobného dôvodu, pričom uviedol, že hoci rôzne výhrady uvedené Talianskou republikou v rámci tohto žalobného dôvodu sú založené na porušení odlišného ustanovenia, spoločne v podstate spornému rozhodnutiu vytýkajú, že v časti, kde posudzuje systém platieb na splátky ako novú a protiprávnu pomoc, a v časti, kde jej ukladá povinnosť vymáhať túto pomoc, nespočíva na žiadnom platnom právnom základe. V bodoch 40 až 44 napadnutého rozsudku Všeobecný súd dospel k záveru, že táto argumentácia bola predložená už v štádiu žaloby a že argumenty, ktoré Talianska republika predložila v replike, predstavovali prehĺbenie tejto argumentácie v reakcii na vyjadrenie k žalobe.

10.

V druhom rade Všeobecný súd zamietol v bodoch 45 až 47 napadnutého rozsudku výhradu Talianskej republiky týkajúcu sa odôvodnenia sporného rozhodnutia.

11.

V treťom rade Všeobecný súd preskúmal v bodoch 49 až 92 napadnutého rozsudku výhrady Talianskej republiky týkajúce sa dôvodnosti sporného rozhodnutia.

12.

V bode 50 napadnutého rozsudku Všeobecný súd považoval za nesporné, že až kým Komisia nedospeje k záveru, že systém platieb na splátky sa má považovať za novú pomoc, toto opatrenie predstavuje schému existujúcej pomoci.

13.

Všeobecný súd dospel v bodoch 66 a 67 napadnutého rozsudku k záveru, že Komisia oprávnene uplatnila postup stanovený v kapitole IV nariadenia č. 659/1999 pre prípad zneužitia pomoci, a v bode 68 uvedeného rozsudku považoval za nesporné, že Komisia nezaložila svoje rozhodnutie na príslušných ustanoveniach nariadenia č. 659/1999, ale domnievala sa, že systém platieb na splátky sa stal novou pomocou z dôvodu odkladu úhrady v rozsahu, v akom sa uplatňoval na výrobcov mlieka, ktorí využili tento odklad. Všeobecný súd takisto dospel k záveru, že táto kvalifikácia a kvalifikácia zneužitia pomoci sa navzájom vylučovali, pretože iba už existujúca pomoc môže viesť k zneužitiu, ako to pripomína odôvodnenie 15 nariadenia č. 659/1999.

14.

Spomedzi rôznych procesných prostriedkov, ktoré Komisia mala možnosť využiť, sa Všeobecný súd v bodoch 69 až 76 odvolal na konanie v prípade protiprávnej pomoci, upraveného v kapitole III nariadenia č. 659/1999.

15.

V bode 74 napadnutého rozsudku uviedol, že v prípade zmeny existujúcej pomoci to nie je „všetka existujúca zmenená pomoc“, ale len zmena ako taká, ktorá môže byť považovaná za novú pomoc, pričom na skoršie opatrenie, ktoré mohlo byť riadne vykonané, sa musí hľadieť ako na existujúcu pomoc alebo existujúcu schému pomoci.

16.

V bode 75 napadnutého rozsudku Všeobecný súd spomenul výnimku z tohto pravidla, týkajúcu sa prípadu, keď zmena ovplyvňuje samotnú podstatu existujúcej pomoci alebo existujúcej schémy pomoci, čo je prípad, v ktorom sa toto opatrenie premení ako celok na novú pomoc alebo novú schému pomoci. Všeobecný súd spresnil v tom istom bode, že nemožno hovoriť o podstatnej zmene, keď nový prvok možno jasne oddeliť od už existujúceho opatrenia alebo má čisto formálnu alebo administratívnu povahu.

17.

Všeobecný súd dospel v bode 76 napadnutého rozsudku k záveru, že možnosť Komisie kvalifikovať nielen zmenu existujúcej pomoci, ale aj celú existujúcu pomoc, ktorej sa táto zmena týka, ako novú a prípadne protiprávnu pomoc, podlieha z hmotnoprávneho hľadiska podmienke, že táto inštitúcia preukáže, že uvedená zmena ovplyvňuje samotnú podstatu už existujúceho opatrenia. Dodal, že v prípade, že to dotknutý členský štát chce spochybniť a počas správneho konania tvrdí, že buď možno túto zmenu jasne oddeliť od už existujúceho opatrenia, alebo má čisto formálnu alebo administratívnu povahu a nie je spôsobilá ovplyvniť posúdenie zlučiteľnosti tohto opatrenia s vnútorným trhom, musí Komisia odôvodniť dôvody, pre ktoré sa jej tvrdenia tohto členského štátu nezdajú dôvodné.

18.

V bodoch 78 až 80 napadnutého rozsudku Všeobecný súd rozhodol, že Komisia v spornom rozhodnutí nepreukázala, že by odklad úhrady ovplyvnil samotnú podstatu systému platieb na splátky. Všeobecný súd z toho v bodoch 81 a 82 napadnutého rozsudku vyvodil, že Komisia nesprávne uplatnila pojem nová pomoc rekvalifikovaním existujúcej schémy pomoci na novú protiprávnu pomoc, a to bez dodržania hmotnoprávnych podmienok stanovených nariadením č. 659/1999, a neoprávnene nariadila, aby sa vymáhala pomoc poskytnutá na základe existujúcej schémy pomoci.

19.

V bodoch 83 až 91 napadnutého rozsudku Všeobecný súd zamietol argumenty uvádzané Komisiou, ktoré mali preukázať, že to, že talianske orgány nedodržali jednu z podmienok vyhlásenia o zlučiteľnosti vydaného Radou, spôsobilo v podstate rekvalifikovanie existujúcej schémy pomoci na novú a protiprávnu pomoc.

20.

Na tieto účely Všeobecný súd v bode 85 napadnutého rozsudku uviedol, že keď Komisia zistí nedodržanie rozhodnutia, ktorým bola vyhlásená pomoc alebo schéma pomoci za zlučiteľnú s vnútorným trhom s výhradou dodržania určitých podmienok a rozhodne sa využiť svoje právomoci preskúmania, musí sa venovať skúmaniu tohto nedodržania ako novej pomoci, iba žeby preukázala, že táto nová pomoc zmenila samotnú podstatu existujúcej pomoci alebo existujúcej schémy pomoci.

21.

V bode 86 napadnutého rozsudku Všeobecný súd dospel k záveru, že Komisia nemá právo usúdiť, že nedodržanie takejto podmienky spôsobuje ipso facto rekvalifikáciu tohto opatrenia na novú pomoc, a o to menej právo považovať túto pomoc ako protiprávnu ab initio a nariadiť jej vymáhanie, akoby šlo o protiprávne vykonanú pomoc, a nie o vopred schválenú pomoc.

22.

Všeobecný súd v tejto súvislosti v bode 87 napadnutého rozsudku uviedol, že na každú existujúcu pomoc sa vzťahuje rozhodnutie o povolení, ktorého je predmetom, okrem prípadu, že Komisia usúdi, že takáto pomoc bola uplatnená zneužívajúcim spôsobom alebo že jej samotná podstata bola zmenená novou pomocou a musí sa teda považovať s výhradou týchto dvoch prípadov za pomoc v súlade s právom až dovtedy, kým Komisia nerozhodne o jej nezlučiteľnosti s vnútorným trhom.

23.

Okrem toho v bode 88 napadnutého rozsudku Všeobecný súd rozhodol vzhľadom na cieľ sledovaný podmienkami vyhlásenia o zlučiteľnosti, že ich neskoršie nedodržanie môže viesť Komisiu len k spochybneniu uplatňovania vyhlásenia o zlučiteľnosti s vnútorným trhom priznaného predmetnému opatreniu, a to prostredníctvom využitia niektorého z rôznych procesných prostriedkov upravených Zmluvou o FEÚ a nariadením č. 659/1999, ale nie k jeho posúdeniu ako existujúcej pomoci, s výhradou výnimky pripomenutej v bode 85 napadnutého rozsudku.

24.

V bodoch 89 a 90 napadnutého rozsudku Všeobecný súd uviedol, že takéto vyhlásenie o nezlučiteľnosti môže mať účinky len do budúcnosti; keby to tak nebolo, schéma pomoci, ktorá sa v súlade s právom vykonala a individuálna pomoc, ktorá bola v súlade s právom podľa nej poskytnutá, predtým, ako sa dotknutý členský štát dopustil porušenia svojich povinností, by boli retroaktívne považované za protiprávnu pomoc nezlučiteľnú s vnútorným trhom, čo by sa rovnalo späťvzatiu rozhodnutia, ktoré povolilo vykonávanie týchto opatrení.

25.

Okrem toho Všeobecný súd v bode 91 napadnutého rozsudku uviedol, že by pripustenie teórie, ktorú predložila Komisia, znamenalo, že by sa umožnilo obísť procesy zavedené normotvorcom s cieľom zabezpečiť účinnosť preskúmania štátnej pomoci pri dodržiavaní zásady právnej istoty.

26.

Napadnutým rozsudkom Všeobecný súd teda vyhovel druhému žalobnému dôvodu a v zostávajúcej časti žalobu zamietol.

27.

Komisia a Talianska republika boli vypočuté na pojednávaní 10. novembra 2016.

28.

Komisia na podporu svojho odvolania uvádza tri odvolacie dôvody založené na i) zákaze uplatniť ex offo dôvod založený na zákonnosti napadnutého aktu z hmotnoprávneho hľadiska; ii) porušení článku 108 ZFEÚ a článku 1 nariadenia č. 659/1999, pokiaľ ide o pojmy nová pomoc a existujúca pomoc; iii) porušení článku 108 ZFEÚ a článkov 4, 6, 7, 14 a 16 nariadenia č. 659/1999, pokiaľ ide o postupy uplatniteľné na novú pomoc a pomoc uplatnenú zneužívajúcim spôsobom.

29.

Komisia tvrdí, že v bodoch 39 až 44 napadnutého rozsudku Všeobecný súd porušil dispozičnú zásadu, zákaz uplatniť ex offo dôvod založený na zákonnosti napadnutého aktu z hmotnoprávneho hľadiska, článok 21 protokolu o Štatúte Súdneho dvora Európskej únie, ako aj článok 44 ods. 1 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu, čo sú články, z ktorých vyplýva, že spor je v zásade určený a vymedzený účastníkmi konania a že súd Únie nemôže rozhodnúť ultra petita, tým, že ex offo uplatní otázku, či je možné kvalifikovať systém platieb na splátky ako novú pomoc a nie existujúcu pomoc z dôvodu údajne nepodstatnej povahy zmeny, ktorú v tomto systéme zaviedli talianske orgány. Uvádza, že v žalobe na Všeobecnom súde táto otázka bola položená z hmotnoprávneho hľadiska, iba pokiaľ ide o údajné porušenie článku 4 ods. 1 nariadenia č. 794/2004, čo je otázka, ktorá je odlišná od otázky, ktorej sa týkalo odôvodnenie Všeobecného súdu.

30.

Pre prípad, že by Súdny dvor tomuto dôvodu vyhovel, Komisia tvrdí, že Súdny dvor by sa nemal obmedziť na zrušenie napadnutého rozsudku a zamietnuť žalobu podanú na prvom stupni, ale v záujme riadneho výkonu spravodlivosti, aby sa predišlo opakovaniu závažných porušení hmotného práva Únie a objasnili sa postupy, ktoré sa majú použiť pri skúmaní štátnej pomoci poskytnutej v rozpore s podmienkami stanovenými rozhodnutím o zlučiteľnosti, by mal takisto preskúmať a vyhovieť aspoň jednému z ďalších dvoch dôvodov.

31.

Talianska republika tvrdí, že tento odvolací dôvod je nedôvodný.

32.

Na rozdiel od Komisie sa domnievam, že Talianska republika oprávnene uplatnila tento dôvod v žalobe na Všeobecnom súde.

33.

Talianska republika totiž v samotnom znení druhého žalobného dôvodu na Všeobecnom súde odkazovala na výhradu založenú na porušení článku 1 písm. c) nariadenia č. 659/1999 týkajúceho sa pojmu nová pomoc.

34.

V rámci tohto žalobného dôvodu Talianska republika na úvod tvrdila, že „neexistujú prvky, ktoré by mohli viesť k tomu, že príjemcovia existujúcej pomoci, ktorí využili napadnuté opatrenie, by boli povinní vrátiť nielen sumu zodpovedajúcu napadnutému opatreniu, ale takisto sumu prijatú ako existujúcu pomoc (a teda, na základe rozhodnutia o povolení, nezaplatené úroky v rámci prvého splátkového kalendára)“ (bod 56 žaloby na Všeobecnom súde).

35.

Ďalej vytýkala Komisii, stále v rámci tohto istého žalobného dôvodu, skreslenie pojmu „zmena existujúcej pomoci“ uvedeného v článku 1 písm. c) nariadenia č. 659/1999 takýmito slovami: „Nemožno sa ani domnievať, že rozšírenie rozhodnutia o vymáhaní takisto na existujúcu pomoc by mohlo legitímne vyplývať z existencie podstatnej zmeny tejto pomoci, ktorá by mala povahu spôsobujúcu, že sa na dve opatrenia bude hľadieť ako na jednu novú pomoc, neoznámenú Komisii, a teda protiprávnu“ (bod 57 žaloby na Všeobecnom súde).

36.

Okrem toho dodáva, že „takýto záver by bol zjavne výsledkom skreslenia pojmu ‚zmena existujúcej pomoci‘, relevantného na uplatnenie článku 1 písm. c) nariadenia č. 659/1999“ (bod 58 žaloby na Všeobecnom súde).

37.

Z toho vyplýva, že hoci Talianska republika vytýkala Komisii v tomto kontexte takisto nedostatok odôvodnenia, kritizovala Komisiu za to, že kvalifikovala systém platieb na splátky ako novú pomoc bez toho, aby overila, či podmienky takejto kvalifikácie boli splnené.

38.

Vyššie uvedené potvrdzuje skutočnosť, že Komisia správne porozumela výhrade Talianskej republiky, ktorú zhrnula a spochybnila vo vyjadrení k žalobe na Všeobecnom súde (pozri body 22 a 32 až 36 vyjadrenia k žalobe na Všeobecnom súde).

39.

Preto sa prvá výhrada musí zamietnuť ako nedôvodná.

40.

Tento odvolací dôvod má dve časti, pričom tá prvá sa týka toho, že pomoc poskytnutá v rozpore s podmienkami povolenia je novou a neexistujúcou pomocou, a tá druhá toho, že teória rozvinutá Všeobecným súdom nezohľadnila inštitucionálnu rovnováhu medzi Radou a Komisiou.

41.

Komisia v podstate tvrdí, že z judikatúry Súdneho dvora ( 5 ) vyplýva, že jednoduché porušenie podmienok stanovených v predchádzajúcom rozhodnutí o zlučiteľnosti pomoci implikuje existenciu novej pomoci a v prípade neexistencie nových skutočností, ktoré by mohli viesť k odlišnému posúdeniu, odôvodňuje nové rozhodnutie o nezlučiteľnosti.

42.

Podľa Komisie právna istota vyžaduje rozhodnúť s istotou, či sa na vnútroštátne opatrenie vzťahuje rozhodnutie o zlučiteľnosti, čo je istota, ktorú možno získať, iba ak je predmetné opatrenie úplne v súlade s povolením a rešpektuje všetky podmienky. Okrem toho Komisia uvádza, že keď členský štát poruší podmienky povolenia, poskytnutá pomoc nezodpovedá pomoci schválenej Radou a nemôže teda predstavovať existujúcu pomoc.

43.

Okrem toho Komisia tvrdí, že v prípade nedodržania podmienok stanovených v rozhodnutí o povolení môže dotknutý členský štát vždy požiadať o nové rozhodnutie o povolení, pričom takáto žiadosť sa môže zakladať najmä na zmenách, ku ktorým došlo za určitých skutkových okolností.

44.

Komisia v prvom rade vytýka Všeobecnému súdu, že sa nesprávne v bode 50 napadnutého rozsudku domnieval, že systém platieb na splátky predstavuje existujúcu schému pomoci, až kým Komisia nedospeje k záveru, že sa táto schéma má považovať za novú pomoc. Všeobecný súd tým, že takto konal, porušil objektívnu povahu pojmov „existujúca pomoc“ a „nová pomoc“.

45.

V druhom rade sa Komisia domnieva, že v bode 74 napadnutého rozsudku sa Všeobecný súd neoprávnene odvolal na rozsudky z 20. mája 2010, Todaro Nunziatina & C. (C‑138/09, EU:C:2010:291); z 30. apríla 2002, Government of Gibraltar/Komisia (T‑195/01 a T‑207/01, EU:T:2002:111), a zo 16. decembra 2010, Holandsko a NOS/Komisia (T‑231/06 a T‑237/06, EU:T:2010:525), na podporu záveru, podľa ktorého v prípade zmeny existujúcej pomoci nie celá zmenená existujúca pomoc, ale len zmena ako taká môže byť kvalifikovaná ako nová pomoc.

46.

V treťom rade Komisia vytýka Všeobecnému súdu, že jednak v bode 75 napadnutého rozsudku podriadil kvalifikáciu existujúcej pomoci alebo existujúcej schémy pomoci, pri ktorej došlo k zmene, ako novej pomoci tomu, aby Komisia preukázala, že zmena ovplyvnila samotnú podstatu už existujúceho opatrenia, a jednak vyžadoval v bode 76 napadnutého rozsudku, aby v prípade námietok členského štátu Komisia počas správneho konania odôvodnila dôvody, pre ktoré sa jej tvrdenia dotknutého členského štátu, založené na nepodstatnej povahe zmeny, javia ako nedôvodné.

47.

Komisia v štvrtom rade vytýka Všeobecnému súdu, že vyvodil závery týkajúce sa hmotnoprávneho hľadiska údajného nedostatku odôvodnenia sporného rozhodnutia, hoci Všeobecný súd už v bodoch 46 a 47 napadnutého rozsudku zamietol výhradu Talianskej republiky týkajúcu sa odôvodnenia sporného rozhodnutia.

48.

V piatom rade Komisia vytýka Všeobecnému súdu, že klamlivým spôsobom opísal jej stanovisko k otázke, či v systéme platieb na splátky došlo k podstatnej zmene.

49.

V šiestom rade Komisia z už uvedených dôvodov tvrdí, že závery, ku ktorým dospel Všeobecný súd v bodoch 81 a 82 napadnutého rozsudku, sa zakladajú na nesprávnych právnych predpokladoch.

50.

V siedmom rade Komisia vytýka Všeobecnému súdu, že nesprávne dospel v bode 88 napadnutého rozsudku k záveru, že v prípade porušenia podmienok stanovených vo vyhlásení o zlučiteľnosti Komisia mohla spochybniť iba uplatňovanie vyhlásenia o zlučiteľnosti s vnútorným trhom priznaného predmetnému opatreniu a nie jeho kvalifikáciu ako existujúcu pomoc, iba žeby preukázala existenciu podstatnej zmeny predmetného opatrenia.

51.

V ôsmom rade sa Komisia domnieva, že Všeobecný súd v bode 89 napadnutého rozsudku vyložil nesprávnym spôsobom rozsudok z 15. septembra 1998, Ryanair/Komisia (T‑140/95, EU:T:1998:201), týkajúci sa nedodržania rozhodnutia, ktorým bola za určitých podmienok schválená pomoc, ktorá sa mala vyplácať formou po sebe nasledujúcich splátok. Z tohto rozsudku údajne vyplýva, že nedodržanie podmienky stanovenej v povolení spôsobuje nielen to, že na pomoc sa už nevzťahuje pôvodné rozhodnutie, ale aj to, že ďalšie splátky sú už považované za nezlučiteľné, iba žeby sa Komisia rozhodla priznať výnimku.

52.

V deviatom rade Komisia tvrdí, že za späťvzatie skoršieho rozhodnutia nemožno považovať konštatovanie, ktoré vykonal Všeobecný súd v bode 90 napadnutého rozsudku, že niektorá pomoc nezodpovedá tej, ktorá bola povolená. V dôsledku toho na rozdiel od toho, čo uviedol Všeobecný súd v bode 91 napadnutého rozsudku, nedošlo k žiadnemu obchádzaniu nariadenia č. 659/1999 ani k žiadnemu zásahu do zásady právnej istoty.

53.

Talianska republika po prvé odpovedá, že Všeobecný súd nevychádzal z teórie, podľa ktorej existujúca pomoc, tak ako bola povolená Radou, zahŕňala odklad úhrady priznaný v roku 2011, ale z teórie, podľa ktorej odklad úhrady predstavoval novú pomoc, ktorá keďže Komisia nepreukázala, že toto opatrenie podstatne zmenilo existujúcu pomoc, nemohla mať žiadny dosah na existujúcu pomoc.

54.

Po druhé Talianska republika uvádza, že Komisia neprávom vytýka Všeobecnému súdu, že nevyvodil dôsledky zo svojich vlastných úvah, pokiaľ ide o možnosť Komisie obrátiť sa na Súdny dvor na základe článku 108 ods. 2 ZFEÚ, aby konštatoval, že Talianska republika nezabezpečila súlad s podmienkami rozhodnutia o povolení.

55.

Po tretie, pokiaľ ide o výhradu Komisie, ktorou chce Komisia preukázať, že Všeobecný súd neodôvodnil svoje konštatovanie uvedené v bode 76 napadnutého rozsudku, podľa ktorého iba ak Komisia preukáže, že porušenie podmienok stanovených v povolení ovplyvňuje samotnú podstatu schválenej pomoci, môže uplatniť svoje zvyčajné právomoci v oblasti novej pomoci, Talianska republika tvrdí, že Komisia nezohľadnila pravidlo, podľa ktorého vymáhanie existujúcej pomoci možno nariadiť, len ak už ňou nie je, teda keď sa stane v dôsledku zmeny existujúcej pomoci novou pomocou. Na to, aby vznikla táto situácia, treba podľa Talianskej republiky, aby zmena vykonaná v schéme pomoci nebola jasne oddeliteľná od pôvodnej schémy a okrem toho, aby táto zmena ovplyvnila samotnú podstatu pôvodnej schémy.

56.

Po štvrté, pokiaľ ide o výhrady Komisie v súvislosti s kvalifikáciou predmetného opatrenia ako novej pomoci a nie existujúcej pomoci, Talianska republika zdôrazňuje, že Všeobecný súd neuviedol na rozdiel od toho, čo tvrdí Komisia, že v prípade porušenia podmienok povolenia Komisia môže zasiahnuť, len ak preukáže, že členský štát vykonal podstatnú zmenu existujúcej pomoci.

57.

Nech už je to akokoľvek, ak nové opatrenie predstavuje samo osebe protiprávnu pomoc, Komisia môže prijať rozhodnutie zakazujúce vykonanie tohto opatrenia, alebo v prípade, že opatrenie sa už začalo vykonávať, nariadiť vymáhanie pomoci, čím sa nastolia podmienky, za ktorých bola pomoc povolená.

58.

Talianska republika spochybňuje takisto argument Komisie, podľa ktorého nezávisle od toho, či existujúca pomoc bola alebo nebola vykonaná v súlade s právom, porušenie jednej z podmienok povolenia, ktoré sú stanovené v rozhodnutí o povolení, zmení celé už existujúce opatrenie na novú pomoc. Tento členský štát sa odvoláva na rozsudok z 13. júna 2013, HGA a i./Komisia (C‑630/11 P až C‑633/11 P, EU:C:2013:387, body 29 a 30), a tvrdí, že Súdny dvor prijal vo svojej judikatúre odlišné odôvodnenie.

59.

V tejto veci je nesporné, že zmena už existujúceho opatrenia schváleného Radou predstavuje novú a protiprávnu pomoc, keďže o tejto otázke rozhodol Všeobecný súd a nebola spochybnená v konaní na Súdnom dvore. Otázka, ktorá je stredobodom konania na Súdnom dvore, je tá, či táto zmena transformuje celú existujúcu pomoc, takto zmenenú, na novú pomoc a za akých podmienok. Je to automatické, alebo treba, aby zmena bola podstatná a neoddeliteľná od už existujúceho opatrenia ( 6 )?

60.

Inými slovami, dopustil sa Všeobecný súd nesprávneho právneho posúdenia, keď rozhodol, že transformácia existujúcej pomoci na novú pomoc podlieha preukázaniu toho, že zmena ovplyvňuje už existujúce opatrenie podstatným spôsobom a je od neho neoddeliteľná, pričom však takéto preukázanie Komisia v prejednávanej veci nevykonala?

a)

Čo hovorí judikatúra?

61.

Prvý rozsudok, ktorému by som venoval pozornosť, je rozsudok z 9. októbra 1984, Heineken Brouwerijen (91/83 a 127/83, EU:C:1984:307, body 19 až 22), v ktorom sa vnútroštátny súd pýtal Súdneho dvora na zákaz stanovený v článku 93 ods. 3 poslednej vete Zmluvy, vykonať plánované opatrenia predtým, ako postupy stanovené v odsekoch 2 a 3 neviedli ku konečnému rozhodnutiu. Vnútroštátny súd sa pýtal, či sa tento zákaz vykonania uplatňoval na riadne oznámenú plánovanú pomoc v pôvodnej podobe, ale zmenenej neskôr bez informovania Komisie a či sa v tomto prípade zákaz uplatňoval výlučne na časť pomoci predstavujúcu túto zmenu.

62.

Podľa bodu 20 uvedeného rozsudku „ako Súdny dvor už zdôraznil, okrem iného vo svojom uznesení z 20. septembra 1983 (Komisia/Francúzska republika, 171/83 P, Zbierka 1983, s. 2621), posledná veta odseku 3 článku 93 predstavuje zábezpeku mechanizmu kontroly zriadeného týmto článkom, ktorý je zasa podstatný na zaručenie fungovania spoločného trhu. Zákaz vykonania stanovený týmto článkom má za cieľ zaručiť, aby účinky schémy pomoci nenastali predtým, ako Komisia mala primeranú lehotu na podrobné preskúmanie plánu a prípadne začatie postupu stanoveného v odseku 2 toho istého článku“.

63.

A Súdny dvor dospel v bode 21 tohto rozsudku k záveru, že „predmetný zákaz sa týka schémy pomoci ako celku a v konečnej podobe prijatej vnútroštátnymi orgánmi. Ak bol pôvodný plán zmenený, článok 93 ods. 3 posledná veta [Zmluvy] sa teda uplatňuje na takto zmenený plán. V prípade, že bol plán oznámený bez toho, aby mala Komisia námietky proti tomuto plánu, ale dotknutý členský štát v ňom vykonal zmeny, o ktorých nebola Komisia informovaná, uvedené ustanovenie bráni vykonaniu schémy pomoci ako celku. Inak to môže byť len v prípade, že údajná zmena predstavuje v skutočnosti odlišné opatrenie pomoci, ktoré musí byť predmetom samostatného posúdenia a ktoré teda nie je schopné ovplyvniť posúdenie, ktoré Komisia už vykonala pri pôvodnom pláne“ (kurzívou zvýraznil generálny advokát).

64.

Vo veci, ktorá viedla k vydaniu rozsudku z 3. októbra 1991, Taliansko/Komisia (C‑261/89, EU:C:1991:367, body 2 až 4 a 20 až 23), Komisia schválila pomoc plánovanú Talianskou republikou, pričom vyzvala taliansku vládu, aby sa až do konca roka 1988 zdržala poskytovania inej štátnej pomoci v akejkoľvek podobe skupine s účasťou dotknutého štátu v odvetví hliníka, ale 18. septembra 1987 talianske orgány povolili EFIM (Ente partecipazione e finanziamenti industrie manifatturiere), aby vykonala emisiu dlhopisov na účet štátu, ktorej výnos bol venovaný vo výške 100 miliárd talianskych lír (ITL) (okolo 52 miliónom eur) na financovanie investícií do spoločností Alumínia (70 miliárd ITL – okolo 36 miliónov eur) a Compagnia Sarda Alluminio (ďalej len „Comsal“; 30 miliárd ITL – okolo 15,5 miliónov eur).

65.

V bode 20 uvedeného rozsudku Súdny dvor rozhodol, že „pokiaľ ide o tvrdenie, podľa ktorého sa Komisia mala na účely konštatovania porušenia skoršieho rozhodnutia obrátiť na Súdny dvor, treba najprv uviesť, že keď Komisia skúma zlučiteľnosť štátnej pomoci so spoločným trhom, musí zohľadniť všetky relevantné prvky, vrátane prípadne kontextu už posudzovaného v skoršom rozhodnutí, ako aj povinností, ktoré toto skoršie rozhodnutie mohlo uložiť členskému štátu. V predmetnom prípade nemožno vytýkať Komisii, že posudzovala novú pomoc v kontexte celej pomoci odvetviu hliníka, ako to nakoniec urobila aj samotná talianska vláda v pripomienkach v priebehu konania pred podaním žaloby“ (kurzívou zvýraznil generálny advokát).

66.

V bode 21 toho istého rozsudku Súdny dvor rozhodol, že „okrem toho postup skúmania pomoci na základe článku 93 ods. 2 [Zmluvy] umožňuje posúdiť akúkoľvek novú skutkovú okolnosť, ktorá je takej povahy, že môže ovplyvniť posúdenie Komisie, vzhľadom na účel novej pomoci, ako aj všetky hospodárske okolnosti relevantné v čase, keď sa poskytuje pomoc“.

67.

Podľa bodu 22 uvedeného rozsudku „treba konštatovať, že v predmetnom prípade talianska vláda neposkytla v žiadnom okamihu počas konania nové prvky, ktoré by mohli zmeniť posúdenie, ktoré už Komisia vykonala v rozhodnutí zo 17. decembra 1986. Obmedzila sa len na žiadosť, bez predloženia akéhokoľvek argumentu, aby nová pomoc bola posúdená vzhľadom na článok 92 ods. 3 písm. c) Zmluvy EHS“.

68.

Nakoniec podľa bodu 23 tohto rozsudku „z toho vyplýva, že keďže Komisia nedostala pri prijatí sporného rozhodnutia žiadny nový prvok umožňujúci jej posúdiť, či sa na predmetnú pomoc má vzťahovať výnimka stanovená v článku 92 ods. 3 písm. c) Zmluvy, dôvodne založila svoje rozhodnutie na posúdeniach, ktoré už vykonala v predchádzajúcom rozhodnutí a na nedodržaní podmienky, ktorú tam stanovila“ (kurzívou zvýraznil generálny advokát).

69.

Treba ešte uviesť rozsudok z 5. októbra 1994, Taliansko/Komisia (C‑47/91 (EU:C:1994:358, body 24 až 26), ktorého bod 24 uvádza, že „keď je Komisia konfrontovaná s individuálnou pomocou, o ktorej sa tvrdí, že bola poskytnutá na základe predtým schválenej schémy, Komisia ju nemôže hneď skúmať priamo vzhľadom na Zmluvu. Musí sa pred začatím akéhokoľvek konania najprv obmedziť na preskúmanie, či sa na pomoc vzťahuje všeobecná schéma a či zodpovedá podmienkam uloženým v rozhodnutí o jej schválení. Ak by Komisia nepostupovala týmto spôsobom, mohla by sa pri skúmaní akejkoľvek individuálnej pomoci vrátiť k svojmu rozhodnutiu o schválení schémy pomoci, pri ktorom sa už predpokladá preskúmanie vo vzťahu k článku 92 Zmluvy. Zásady legitímnej dôvery a právnej istoty by boli inak ohrozené tak vo vzťahu k členským štátom, ako aj hospodárskym subjektom, pretože individuálna pomoc, ktorá je striktne v súlade s rozhodnutím o schválení schémy pomoci, by mohla byť spochybnená Komisiou“ (kurzívou zvýraznil generálny advokát).

70.

A Súdny dvor ďalej pokračoval v bode 25, že „ak po takto obmedzenom skúmaní Komisia konštatuje, že individuálna pomoc je v súlade s jej rozhodnutím o schválení schémy, musí sa s ňou zaobchádzať ako s povolenou pomocou, teda ako s existujúcou pomocou. V takomto prípade Komisia nemôže nariadiť jej zrušenie, pretože článok 93 ods. 3 Zmluvy jej zveruje túto právomoc len vo vzťahu k novej pomoci“ (kurzívou zvýraznil generálny advokát). ( 7 )

71.

Posledný rozsudok (a zároveň najnovší), na ktorý by som chcel odkázať, je rozsudok z 21. marca 2002, Španielsko/Komisia (C‑36/00, EU:C:2002:196), ktorého bod 24 uvádza, že „keď Komisia konštatuje, že pomoc, o ktorej sa tvrdí, že bola poskytnutá na základe predtým povolenej schémy pomoci, nedodržiava podmienky stanovené v jej rozhodnutí o schválení schémy a nepatrí preto do nej, táto pomoc sa musí považovať za novú pomoc“ ( 8 ).

72.

Súdny dvor v bode 25 toho istého rozsudku dodal, že „ak pri poskytovaní pomoci na základe predtým povolenej schémy členský štát nedodržiava podmienky, ktorým Komisia podriadila rozhodnutie o schválení uvedenej schémy, vzhľadom na to, že poskytnutá pomoc je novou pomocou, Komisia má povinnosť začať osobitné konanie stanovené v článku 88 ods. 2 prvom pododseku ES…“ ( 9 ).

73.

Z judikatúry skúmanej vyššie vyplýva, že Všeobecný súd tým, že citoval v bode 61 napadnutého rozsudku ustálenú judikatúru, ktorá ako je vidno, oprávňuje Komisiu založiť svoje nové rozhodnutie na posúdeniach už vykonaných v skoršom rozhodnutí a na nedodržaní podmienok ním stanovených, opomenul skutočnosť, že podľa Súdneho dvora porušenie týchto podmienok je dostatočné samo osebe na odôvodnenie nového rozhodnutia, tento krát o nezlučiteľnosti, vo vzťahu k predtým povolenej pomoci, a to v rámci skúmania novej pomoci a určite nie existujúcej pomoci.

74.

Z tejto judikatúry vyplýva, že keď Komisia konštatuje, že pomoc poskytnutá na základe skôr povolenej schémy už nespĺňa podmienky stanovené rozhodnutím o schválení tejto schémy a v dôsledku toho už nie je v súlade s týmto rozhodnutím, uvedená pomoc sa musí považovať za novú pomoc. Inými slovami, porušenie podmienok stanovených v predchádzajúcom rozhodnutí o zlučiteľnosti transformuje povolenú pomoc na novú pomoc a v prípade neexistencie nových skutočností, ktoré by mohli viesť k odlišnému posúdeniu, odôvodňuje vydanie nového rozhodnutia o nezlučiteľnosti.

75.

Tento prístup sa mi zdá byť okrem toho v súlade so systémom preventívnej kontroly plánovanej novej pomoci, ktorý bol zavedený Zmluvou. ( 10 ) Pomoc je existujúcou pomocou, len kým sú dodržiavané podmienky zlučiteľnosti.

76.

Zastávam teda názor (ako Komisia), že už z hľadiska definície pomoc vykonaná v rozpore s podmienkami zlučiteľnosti stanovenými Komisiou alebo, tak ako v prejednávanej veci, Radou, je odlišná od opatrenia povoleného príslušnou inštitúciou, a nie je už teda existujúcou pomocou a stráca postavenie povolenej pomoci.

77.

V takej situácii, o akú ide v tejto veci, sa teda netreba pýtať ani na to, či zmeny sú podstatnej povahy, ani či sú oddeliteľné.

78.

Skutkové okolnosti prejednávanej veci a teórie, o ktorých sa diskutovalo na pojednávaní, umožňujú ilustrovať vyššie uvedené zásady.

79.

Pripomínam, že pomoc povolená Radou, teda aby Talianska republika namiesto jej výrobcov mlieka zaplatila Únii sumu, ktorú títo výrobcovia dlhovali z titulu dodatočného odvodu z mlieka a mliečnych výrobkov za obdobia 1995/1996 až 2001/2002, bola podriadená najmä podmienke, aby uvedení výrobcovia mlieka splatili v celom rozsahu dlh Talianskej republike formou stálych ročných splátok, bez úrokov, počas obdobia nepresahujúceho štrnásť rokov od 1. januára 2004.

80.

Po tom, ako Rada vydala povolenie, Taliansko jednostranne poskytlo odklad na 30. jún 2011, pokiaľ ide o lehotu stanovenú na zaplatenie súm, ktoré boli splatné už 31. decembra 2010.

81.

Pripomínam tiež, že podľa článku 1 písm. b) nariadenia č. 659/1999 je päť rôznych kategórií existujúcej pomoci: i) „historická“ pomoc (alebo schéma pomoci), teda pomoc, ktorá sa už uplatňovala v členskom štáte pred jeho pristúpením a naďalej existovala po jeho pristúpení k Únii; ii) individuálna pomoc (alebo schéma pomoci), povolená Komisiou alebo Radou; iii) situácie týkajúce sa dôsledkov nečinnosti Komisie pri skúmaní novej pomoci; iv) pomoc zistená Komisiou po uplynutí premlčacej lehoty na jej vymáhanie (desať rokov na základe článku 15 nariadenia č. 659/1999), a nakoniec v) finančné opatrenia, oslobodenia, daňové výhody a pod. povolené hospodárskym subjektom a/alebo odvetviam, ktoré po liberalizácii obchodu už nie sú zlučiteľné s dodržiavaním pravidiel hospodárskej súťaže a disciplínou v oblasti štátnej pomoci.

82.

Ako uviedla Komisia, v prípade kategórií i), iv) a v) postačuje v zásade zistiť dátum poskytnutia pomoci, pričom Komisia nemusí skúmať jej obsah ako taký. Na druhej strane v prípade pomoci z kategórie ii), akou je tá, o ktorú ide v tejto veci, a kategórie iii) musí Komisia preskúmať obsah, aby sa ubezpečila, že táto pomoc zodpovedá naozaj tej, ktorú povolila Komisia alebo Rada. Ak je to tak, pomoc sa bude považovať za existujúcu pomoc; ak nie, pôjde ipso facto o novú pomoc.

83.

V prejednávanej veci bol odklad úhrady priznaný Talianskou republikou príjemcom pomoci, ktorá bola povolená Radou, a mení pre tých istých príjemcov pomoci tabuľku jednotlivých splátok, ktorá bola jednou z podmienok povolenia pomoci Radou.

84.

Myslím si teda, že sa ipso facto takto zmenené opatrenie stalo novou pomocou, pretože sa už na ňu nevzťahuje definícia existujúcej pomoci stanovená vo vykonávacom nariadení, ktoré ukladá podmienku, aby pomoc zodpovedala naozaj tomu, čo bolo povolené. Ak už nezodpovedá tomu, čo bolo povolené, nemôže už jednoducho ísť o existujúcu pomoc. ( 11 )

85.

Na pojednávaní bola uvedená hypotéza, že hoci predmetná pomoc bola povolená Radou len pre talianskych výrobcov mlieka usadených v Taliansku, Talianska republika by pridala do tej istej schémy aj sicílskych výrobcov mlieka. V tomto prípade by pomoc poskytnutá sicílskym výrobcom predstavovala bez zaváhania novú pomoc, ale bola by mimo predmetu povolenej pomoci a týkala sa iných príjemcov. Povolená pomoc by teda bola existujúcou pomocou, pričom podmienky stanovené Radou by zostali uplatniteľné na všetkých príjemcov povolenej pomoci. Iba rozšírenie na Sicíliu by bolo novou pomocou.

86.

To, čo je uvedené vyššie, je úplne v súlade s filozofiou systému kontroly štátnej pomoci, tak ako je stanovená v Zmluve o FEÚ: je dôležité na riadne fungovanie, jasnosť, transparentnosť a účinnosť tohto systému, aby existujúca pomoc bola len naozaj povolenou pomocou, a nie tou, ktorá bola zmenená.

87.

Z toho vyplýva, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia pri výklade článku 108 ZFEÚ a článku 1 nariadenia č. 659/1999, pokiaľ ide o pojmy „nová pomoc“ a „existujúca pomoc“, keď dospel v podstate k záveru, že pomoc, ktorá je predmetom sporného rozhodnutia, je naďalej existujúcou pomocou, pretože bola pôvodne povolená Radou na žiadosť Talianskej republiky, rozhodnutím 2003/530, a to aj napriek tomu, že Taliansko nedodržalo jednu z dvoch kumulatívnych podmienok, ktorým Rada podriadila toto povolenie a najmä podmienku zabezpečiť, aby príjemcovia splatili v plnej výške svoj dlh voči Talianskej republike formou ročných splátok tej istej sumy, a to počas obdobia nepresahujúceho štrnásť rokov od 1. januára 2004.

88.

Všeobecný súd teda nesprávne rozhodol, že Komisia mohla považovať takto zmenené opatrenie za novú pomoc, a nie za existujúcu pomoc, len keby preukázala, že zmena ovplyvnila pomoc podstatným spôsobom alebo od nej nebola oddeliteľná.

89.

Z toho vyplýva, že treba vyhovieť prvej časti druhého odvolacieho dôvodu.

90.

Komisia v podstate tvrdí, že rozsudok Všeobecného súdu náležite nezohľadnil to, že systém platieb na splátky bol povolený Radou.

91.

Talianska republika odpovedá, že Všeobecný súd vôbec nerozhodol, že na napadnuté opatrenie sa vzťahuje rozhodnutie o povolení, ktorého bolo predmetom. Naopak, Všeobecný súd potvrdil sporné rozhodnutie v rozsahu, v akom vyhlásilo dotknutú pomoc za nezákonnú, a nariadil jej vymáhanie.

92.

Talianska republika okrem toho uvádza, že článok 1 písm. b) bod ii) nariadenia č. 659/1999 vníma ako rovnocenné schému pomoci a individuálnu pomoc povolenú Komisiou a tú, ktorú povolila Rada, a obidve ich považuje za existujúcu pomoc. Všeobecný súd takisto uviedol takéto konštatovanie v napadnutom rozsudku.

93.

Súhlasím s Komisiou, že napadnutý rozsudok náležite nezohľadnil to, že systém platieb na splátky bol povolený Radou na základe mimoriadnych právomocí, ktoré jej boli zverené článkom 108 ods. 2 tretím pododsekom ZFEÚ.

94.

Rozhodnutie prijaté na základe takýchto mimoriadnych právomocí musí byť predmetom reštriktívneho výkladu a nemožno ho vykladať tak, že by sa vzťahovalo na pomoc, ktorá nezodpovedá presne tomu, čo schválila Rada. Preto výklad Všeobecného súdu, podľa ktorého treba považovať za existujúcu pomoc takú pomoc, ktorá bola poskytnutá v rozpore s podmienkami stanovenými Radou, iba žeby sa preukázalo, že nedodržanie týchto podmienok ovplyvnilo samotnú podstatu schválenej pomoci, je nesprávny.

95.

Okrem toho, kým Rada môže využívať svoje mimoriadne právomoci, ktoré jej poskytuje článok 108 ods. 2 tretí pododsek ZFEÚ, Komisia, ktorá nemá tak širokú mieru voľnej úvahy, ako je tá, ktorá bola zverená Rade, môže len overiť dodržanie podmienok povolenia stanovených Radou. Komisia totiž musí predpokladať, že dodržanie týchto podmienok stanovených Radou v rámci jej mimoriadnych právomocí má podstatný význam, bez zmien a výnimiek. Okrem toho nemôže, keď sa povolenie zakladá na mimoriadnej právomoci voľnej úvahy priznanej Rade, vykonať nové posúdenie.

96.

Talianske orgány prípadne mohli požiadať Radu o prijatie nového rozhodnutia a povolenie schémy vyplývajúcej z odkladu, o ktorom sa rozhodlo v roku 2011. Neurobili tak však a Komisia nemohla zaujať postavenie, ktoré prináleží Rade.

97.

V dôsledku toho, aj keby sa pripustilo, že teória Všeobecného súdu má určitú platnosť v prípade pomoci povolenej za určitých podmienok samotnou Komisiou, na tieto úvahy sa nemožno odvolávať, keď bola pomoc povolená Radou.

98.

Preto treba takisto vyhovieť druhej časti druhého odvolacieho dôvodu, a preto aj druhému odvolaciemu dôvodu ako celku, čo spôsobuje, že napadnutý rozsudok musí byť zrušený.

99.

Komisia Všeobecnému súdu vytýka, ktorý najprv pripustil v bode 67 napadnutého rozsudku, že nedodržanie podmienok povolenia členským štátom predstavuje takisto formu zneužívajúceho uplatnenia, že vylúčil v bode 68 uvedeného rozsudku relevantnosť ustanovení týkajúcich sa pomoci uplatnenej zneužívajúcim spôsobom, keď uviedol, že nezaložila svoje rozhodnutie na týchto ustanoveniach, a dospel k záveru, že pojmy nová pomoc a pomoc uplatnená zneužívajúcim spôsobom sa navzájom vylučujú.

100.

Komisia, ktorá vychádzala z odôvodnenia 15 a článku 16 nariadenia č. 659/1999, tvrdí, že nová pomoc a pomoc uplatnená zneužívajúcim spôsobom majú podobné účinky, čo je dôvod, pre ktorý podliehajú podobným postupom, okrem povinnosti vymáhania, ktorá je obmedzená na postup týkajúci sa novej pomoci. Podľa Komisie, keďže v spore na Všeobecnom súde nešlo o uplatnenie povinnosti vymáhania uvedenej v článku 11 ods. 2 tohto nariadenia, chyba, ktorej sa Komisia mohla dopustiť tým, že kvalifikovala pomoc ako novú pomoc, a nie ako pomoc uplatnenú zneužívajúcim spôsobom, je nevinnou chybou, ktorá nemá žiadne právne následky, keďže všetky procesné požiadavky vzťahujúce sa na pomoc uplatnenú zneužívajúcim spôsobom, boli v predmetnom prípade splnené. Preto takáto chyba v kvalifikácii pomoci nemôže viesť k zrušeniu sporného rozhodnutia v rozsahu, v akom sa týka schémy pomoci uvedenej v článku 1 ods. 2 sporného rozhodnutia a individuálnej pomoci poskytnutej na základe tejto pomoci.

101.

Talianska republika odpovedá, že hoci právomoci, ktoré má Komisia, sú podobné v rámci postupu týkajúceho sa novej pomoci a postupu týkajúceho sa pomoci uplatnenej zneužívajúcim spôsobom, výsledok týchto dvoch postupov nie je nevyhnutne ten istý. Tento členský štát zdôrazňuje, že nemožnosť uložiť predbežnú povinnosť vymáhania v rámci postupu preskúmania pomoci uplatnenej zneužívajúcim spôsobom je odôvodnená tým, že ide o pomoc predtým povolenú Komisiou a že práve z tohto dôvodu v rámci postupu týkajúceho sa pomoci uplatnenej zneužívajúcim spôsobom, a o to viac, keď ide o pomoc uplatnenú členským štátom zneužívajúcim spôsobom, zásah Komisie musí viesť hlavne k naviazaniu opatrenia na pôvodné povolenie, teda k stanoveniu zmeny pomoci, a nie k zrušeniu pomoci. Akýkoľvek iný prístup by bol v rozpore so zásadou legitímnej dôvery, a teda s článkom 14 ods. 1 druhou vetou nariadenia č. 659/1999.

102.

V tejto súvislosti stačí konštatovať, že Všeobecný súd nedospel v napadnutom rozsudku k záveru, že by bol systém platieb na splátky uplatnený zneužívajúcim spôsobom, ale len sa obmedzil na konštatovanie, že „keďže pri prijatí odkladu úhrady bolo porušené rozhodnutie Rady, Komisia mala v súlade s článkom 108 ods. 2 prvým pododsekom ZFEÚ právo určiť, či treba usúdiť, že systém platieb na splátky povolený Radou bol z dôvodu takéhoto porušenia uplatnený zneužívajúcim spôsobom“ (bod 66 napadnutého rozsudku, kurzívou zvýraznil generálny advokát).

103.

To, že Všeobecný súd uznal v bode 67 napadnutého rozsudku, že pojem pomoc uplatnená zneužívajúcim spôsobom zahŕňa takisto prípad, keď členský štát nedodrží podmienky stanovené v rozhodnutí o schválení, totiž nič na tomto konštatovaní nemení.

104.

Preto treba výhradu Komisie zamietnuť, keďže Všeobecný súd nekvalifikoval systém platieb na splátky ako pomoc uplatnenú zneužívajúcim spôsobom.

105.

Keďže Všeobecný súd už zamietol ostatné žalobné dôvody uvádzané v konaní na prvom stupni, Súdny dvor môže sám rozhodnúť v spore s konečnou platnosťou tak, že zamietne žalobu podanú v konaní na prvom stupni ako celok v súlade s článkom 61 prvým odsekom Štatútu Súdneho dvora Európskej únie.

106.

Podľa článku 138 ods. 1 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora účastník konania, ktorý nemal vo veci úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Keďže Komisia navrhla, aby bola Talianska republika zaviazaná na náhradu trov konania a Talianska republika v zásade nemala úspech vo svojich dôvodoch, musí byť zaviazaná na náhradu trov na oboch stupňoch konania.

107.

Z týchto dôvodov navrhujem, aby Súdny dvor rozhodol takto: