1.

Predmetom prejednávanej veci je odvolanie, ktoré podali spoločnosti Timab Industries a Cie financière et de participations Roullier (CFPR) (spoločne ďalej len „Timab a i.“) proti rozsudku z 20. mája 2015, Timab Industries a CFPR/Komisia (T‑456/10, ďalej len „napadnutý rozsudok“) ( 2 ), ktorým Všeobecný súd Európskej únie zamietol ich žalobu o neplatnosť rozhodnutia Európskej komisie K(2010) 5001 v konečnom znení ( 3 ) (ďalej len „sporné rozhodnutie“), ako aj ich subsidiárny návrhu na zníženie pokuty, ktorá im bola uložená týmto rozhodnutím.

2.

Napadnutý rozsudok sa vyznačuje dvomi významnými zvláštnosťami, a to že sa v ňom Všeobecný súd po prvýkrát vyjadril jednak k vedeniu konania o urovnaní v prípadoch kartelov, ktoré bolo zavedené nariadením (ES) č. 622/2008 ( 4 ), a jednak k tzv. „hybridnému“ ( 5 ) prípadu, keď sú dve rozhodnutia Komisie ukladajúce pokutu z dôvodu jediného protiprávneho konania, určené rôznym osobám a boli vydané v rámci dvoch samostatných konaní. Situácia, ktorá je predmetom sporu, je totiž charakterizovaná tým, že Komisia v ten istý deň prijala dve rozhodnutia, ktoré sa týkajú toho istého protiprávneho konania, pričom jedno bolo oznámené podnikom, ktoré sa zúčastnili konania o urovnaní až do jeho skončenia, a druhé bolo oznámené podnikom – a to spoločnosti Timab a i. – ktoré sa z tohto dôvodu rozhodli vystúpiť z tohto konania a zvolili si riadne správne konanie. Táto doposiaľ neznáma dvojaká povaha žaloby podanej na Všeobecný súd, ktorý rozhodoval v rozšírenom kolégiu, ho viedla k tomu, že v tomto rozsudku uviedol dôležité úvodné pripomienky týkajúce sa konania o urovnaní. ( 6 )

3.

V súlade s požiadavkou Súdneho dvora sa tieto návrhy obmedzia na analýzu tretieho a štvrtého odvolacieho dôvodu. Tie sa však v podstate týkajú predovšetkým otázky rozsahu neobmedzenej právomoci priznanej Všeobecnému súdu a otázky dodržiavania zásady ochrany legitímnej dôvery a zásady rovnosti zaobchádzania v osobitnom kontexte hybridnej situácie, keď súbežne prebiehali konanie o urovnaní a riadne konanie. Hneď na začiatku podotýkam, že podľa môjho názoru Všeobecný súd z dôvodov, ktoré uvediem ďalej v texte, neporušil ani uvedený rozsah, ani uvedené zásady, ani pravidlá, ktorými sa riadia uvedené konania, a že by sa teda odvolaniu nemalo na základe týchto dvoch odvolacích dôvodov vyhovieť.

4.

Okolnosti predchádzajúce prejednávanému sporu boli podrobne opísané v napadnutom rozsudku, na ktorý sa týmto odkazuje. ( 7 ) Podstatné skutočnosti nevyhnutné na pochopenie týchto návrhov možno zhrnúť nasledujúcim spôsobom.

5.

Komisia na základe inšpekcií vykonaných v roku 2004 usúdila, že šesť podnikov pôsobiacich v odvetví fosfátov používaných vo výžive zvierat (ďalej len „FVZ“) vrátane spoločnosti Timab a i. sa zúčastnilo kartelu, ktorý mohol predstavovať jediné a pokračujúce protiprávne konanie v rozpore s článkom 101 ZFEÚ a článkom 53 Dohody o EHP. ( 8 )

6.

Listami z 19. februára 2009 Komisia informovala všetkých účastníkov kartelu o začatí správneho konania s cieľom prijať rozhodnutie podľa nariadenia (ES) č. 1/2003 ( 9 ) a požiadala ich, aby jej oznámili, či sú pripravení vstúpiť do konania o urovnaní podľa článku 10a nariadenia č. 773/2004, zmeneného a doplneného nariadením č. 622/2008.

7.

Všetky dotknuté podniky sa zaviazali zúčastniť sa konania o urovnaní. V rámci rokovaní vedených s cieľom dospieť k urovnaniu Komisia informovala Timab a i. ( 10 ), že má v úmysle uložiť im solidárne pokutu vo výške od 41 do 44 miliónov eur za ich účasť na jedinom a pokračujúcom protiprávnom konaní v období od 31. decembra 1978 do 10. februára 2004. Spresnila, že táto suma zahŕňa ( 11 ) okrem 10 % zníženia z dôvodu urovnania ( 12 ) aj 35 % zníženie z dôvodu poľahčujúcich okolností podľa uplatniteľných usmernení ( 13 ) – schválené z dôvodu, že dotknuté strany umožnili Komisii predĺžiť dobu trvania ich účasti na karteli – ako aj 17 % zníženie z dôvodu programu zhovievavosti. ( 14 )

8.

Na rozdiel od ostatných uvedených podnikov sa Timab a i. rozhodli vystúpiť z konania o urovnaní, a tak sa proti nim začalo riadne správne konanie. Po tomto vystúpení z konania, ku ktorému došlo v roku 2009, získali prístup k spisu, 2. februára 2010 odpovedali na oznámenie o výhradách a zúčastnili sa vypočutia, ktoré sa uskutočnilo 24. februára 2010.

9.

Dňa 20. júla 2010 Komisia prijala dve rozhodnutia týkajúce sa tej istej veci, a to jednak rozhodnutie určené účastníkom kartelu, ktorí sa zúčastnili konania o urovnaní až do jeho skončenia ( 15 ), a jednak sporné rozhodnutie oznámené Timab a i. V poslednom uvedenom rozhodnutí Komisia uviedla, že odvolateľky sa zúčastnili dotknutého protiprávneho konania od 16. septembra 1993 do 10. februára 2004, a uložila im solidárne pokutu vo výške 59850000 eur, ktorá zahŕňala iba 5 % zníženie z dôvodu zhovievavosti. ( 16 )

10.

Žalobou podanou 1. októbra 2010 na Všeobecný súd sa Timab a i. domáhali úplného alebo aspoň čiastočného zrušenia sporného rozhodnutia a subsidiárne zníženia výšky pokuty, ktorá im bola týmto rozhodnutím uložená. ( 17 ) Odvolateľky predovšetkým tvrdili, že Komisia tým, že im uložila pokutu vo výške značne presahujúcej maximálne rozpätie, o ktorom uvažovala počas rokovaní o urovnaní, protiprávne sankcionovala ich vystúpenie z konania o urovnaní. ( 18 )

11.

Napadnutým rozsudkom Všeobecný súd zamietol všetky tri skupiny žalobných dôvodov, ( 19 ) ktoré predložili Timab a i. na podporu návrhov na zrušenie a zmenu rozhodnutia a uložil im povinnosť nahradiť trovy konania.

12.

Návrhom doručeným do kancelárie Súdneho dvora 27. júla 2015 Timab a i. podali ďalšie odvolanie, v ktorom navrhujú, aby Súdny dvor zrušil napadnutý rozsudok a vrátil vec Všeobecnému súdu na účely primeraného zníženia výšky spornej pokuty. Incidenčne navrhujú, aby bolo konštatované, že Všeobecný súd porušil ich právo na spravodlivý proces z dôvodu neprimeranej dĺžky súdneho konania. Nakoniec navrhujú uložiť Komisii povinnosť nahradiť všetky trovy konania.

13.

Komisia navrhuje, aby Súdny dvor jednak zamietol odvolanie z dôvodu, že päť hlavných odvolacích dôvodov a jeden incidenčný odvolací dôvod, ktoré uviedli Timab a i., sú ako celok irelevantné, neprípustné alebo nedôvodné, a jednak uložil odvolateľkám povinnosť nahradiť trovy konania.

14.

Vo veci sa nekonalo pojednávanie.

15.

Tretí a štvrtý odvolací dôvod, ktoré sú spoločne predmetom týchto cielených návrhov, sa týkajú skĺbenia konania o urovnaní zavedeného nariadením č. 622/2008 ( 20 ), z ktorého sa Timab a i. rozhodli vystúpiť, a riadneho správneho konania, ktoré sa spravuje všeobecnými ustanoveniami nariadenia č. 773/2004, zmeneného a doplneného uvedeným nariadením, a ktorému z dôvodu uvedenej voľby tieto spoločnosti nakoniec podliehali.

16.

Podľa týchto dvoch odvolacích dôvodov odvolateľky tvrdia, že potvrdením sporného rozhodnutia Všeobecný súd nerešpektoval rozsah svojej neobmedzenej právomoci a jeho rozsudok sa v tejto súvislosti vyznačuje rozpormi v odôvodnení. Okrem toho v štvrtom odvolacom dôvode sa Všeobecnému súdu vytýka, že porušil zásady ochrany legitímnej dôvery a rovnosti zaobchádzania. Nakoniec v tom istom odvolacom dôvode Timab a i. vytýkajú Všeobecnému súdu, že sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia v súvislosti s vedením konania o urovnaní. Uvedené odvolacie dôvody posúdim z týchto troch uhlov pohľadu.

17.

Najprv preskúmam podstatnú kritiku, ktorú Timab a i. vyjadrili v súvislosti s výkonom neobmedzenej právomoci zo strany Všeobecného súdu, a potom stručne rozoberiem rozpory v odôvodnení, na ktoré sa poukazuje, a to aj z hľadiska uvedenej právomoci, tak v treťom, ako aj štvrtom odvolacom dôvode.

18.

Odvolateľky v podstate tvrdia, že Všeobecný súd porušil svoje povinnosti súdneho preskúmania, lebo dostatočne neoveril všetky prvky pokuty, ktorá im bola uložená sporným rozhodnutím, a najmä zníženia pokuty, ktoré chceli získať.

19.

V treťom odvolacom dôvode Timab a i. tvrdia, že Všeobecný súd nevykonal svoju neobmedzenú právomoc vhodným spôsobom, „keď konštatoval, že údajné ‚nové skutočnosti‘ umožnili Komisii uložiť, po vystúpení žalobkýň z konania o urovnaní, podstatne vyššiu pokutu za výrazne kratšie trvajúce protiprávne konanie“, pričom si neoveril vecnú správnosť skutočností uvedených týmto orgánom. ( 21 ) Tvrdia, že po uvedenom vystúpení nebol do spisu založený žiadny nový vecný dôkaz a že jediný nový dôkaz, pokiaľ vôbec existuje, vyplynul z podrobnejšieho preskúmania situácie Komisiou, ktorý ju viedol k uznaniu toho, že žalobkyne sa dotknutého protiprávneho konania nezúčastnili od roku 1978 ( 22 ), hoci k tomuto zisteniu mala dospieť už vo fáze urovnania.

20.

Komisia tvrdí, že tento odvolací dôvod treba zamietnuť ako neúčinný, pretože je založený na irelevantnom porovnaní situácie existujúcej v čase konania o urovnaní so situáciou, ktorá existovala v čase prijímania sporného rozhodnutia, hoci, ako správne vysvetlil Všeobecný súd, po vystúpení z konania o urovnaní sa rozhodnutie prijaté po skončení riadneho konania musí posúdiť výhradne z hľadiska jeho vlastných kritérií. Komisia dodáva, že v opise napadnutého rozsudku odvolateľky skresľujú tvrdenia Všeobecného súdu. ( 23 ) Subsidiárne tvrdí, že predmetný odvolací dôvod je neprípustný z dôvodu, že Všeobecný súd preskúmal zákonnosť sporného rozhodnutia tým, že overil všetky skutočnosti zohľadnené pri výpočte pokuty, a že posúdenie skutkových okolností Všeobecným súdom nemôže byť predmetom odvolania.

21.

Pripomínam, že ako sa uvádza v napadnutom rozsudku, pokiaľ ide o súdne preskúmanie rozhodnutí Komisie ukladajúcich podnikom pokutu za porušenie pravidiel práva Únie v oblasti hospodárskej súťaže, z ustálenej judikatúry vyplýva, že preskúmanie zákonnosti je doplnené neobmedzenou súdnou právomocou, ktorá je priznaná súdu Únie článkom 31 nariadenia č. 1/2003 v spojení s článkom 261 ZFEÚ. Všeobecnému súdu, ktorý rozhoduje v rámci uvedenej právomoci, prináleží preskúmať vhodnosť výšky takejto pokuty a prípadne ju zrušiť, znížiť alebo zvýšiť. ( 24 )

22.

Súdnemu dvoru neprináleží pri rozhodovaní v tejto oblasti v rámci odvolania nahrádzať z dôvodov spravodlivosti svojím posúdením posúdenie Všeobecného súdu, aby preskúmal spôsob, akým Komisia v každom jednotlivom prípade posúdila závažnosť protiprávneho konania. ( 25 ) Len Všeobecný súd má totiž právomoc konštatovať a posúdiť skutkový stav a v zásade skúmať dôkazy, ktoré mu boli predložené, pričom toto posúdenie nepredstavuje, s výhradou prípadu skreslenia uvedených dôkazov, právnu otázku, ktorá by ako taká podliehala preskúmaniu Súdneho dvora. ( 26 ) To je obmedzené na zjavné chyby, ( 27 ) teda iba na prípady, keď sa Súdny dvor domnieva, že výška uloženej sankcie je nielen neprimeraná, ale aj nadmerná, ba dokonca disproporčná, takže treba, aby konštatoval nesprávne právne posúdenie, ktorého sa v tomto ohľade dopustil Všeobecný súd, a zrušil napadnutý rozsudok. ( 28 )

23.

V prejednávanej veci Komisia správne uvádza, že otázka vznesená pred Všeobecným súdom sa netýkala ani tak toho, či bolo odôvodnené uložiť vyššiu pokutu za protiprávne konanie, ktoré trvalo kratší čas, ( 29 ) ako v podstate uvádzajú odvolateľky, ale skôr toho, či táto inštitúcia správne odôvodnila výpočet pokuty uloženej sporným rozhodnutím a či na tento účel zohľadnila všetky skutočnosti, ktoré jej boli v čase prijímania tohto rozhodnutia známe.

24.

Domnievam sa však, že Všeobecný súd vykonal svoju neobmedzenú súdnu právomoc v plnom rozsahu a dôkladne preskúmal tak zákonnosť sporného rozhodnutia, ako aj primeranosť výšky pokuty uloženej v tomto rozhodnutí. ( 30 ) Riadne tak overil opodstatnenosť analýzy uskutočnenej Komisiou so zreteľom na všetky okolnosti existujúce pri prijímaní tohto rozhodnutia, a najmä so zreteľom na rozsah spolupráce spoločnosti Timab a i. po ich vystúpení z konania o urovnaní, teda počas riadneho konania. ( 31 ) Toto faktické posúdenie nemôže byť v rámci prejednávaného odvolania predmetom preskúmania Súdnym dvorom, pokiaľ sa nepreukáže skreslenie skutkového stavu.

25.

Okrem toho sa domnievam, že Všeobecný súd sa nedopustil žiadneho nesprávneho právneho posúdenia, predovšetkým keď správne potvrdil prístup Komisie, podľa ktorého vystúpenie spoločnosti Timab a i. z konania o urovnaní viedlo k opätovnému začatiu riadneho správneho konania voči nim, ako stanovuje odsek 19 oznámenia o urovnaní. ( 32 ) Práve z dôvodu tejto zmeny procesnej situácie mohli odvolateľky získať plný prístup k spisu ( 33 ), dostať úplné oznámenie o výhradách, odpovedať naň a využiť vypočutie ( 34 ), teda fázu odpovede, počas ktorej prvýkrát formálne popreli svoju účasť na vytýkanom protiprávnom konaní v období pred rokom 1993. Timab a i. tak neboli týmto prístupom, spočívajúcim v zohľadnení okolností považovaných za nové, ktoré však už existovali, nijako právne poškodené.

26.

Nakoniec treba konštatovať, že odvolateľky nepreukázali, v čom bola výška pokuty, ktorá im bola uložená, „nadmerná, ba dokonca disproporčná“ v zmysle vyššie uvedenej judikatúry. ( 35 )

27.

Keďže tento tretí odvolací dôvod neoznačil existenciu skreslenia skutkového stavu alebo nesprávneho právneho posúdenia, treba ho podľa môjho názoru zamietnuť ako neprípustný alebo v každom prípade ako nedôvodný.

28.

V druhom diele prvej časti štvrtého odvolacieho dôvodu spoločnosti Timab a i. tvrdia, že Všeobecný súd takisto konal v rozpore so svojou neobmedzenou právomocou, keď nevykonal nápravu chýb, rozporov ( 36 ) alebo nezrovnalostí, ( 37 ) ktoré sa vyskytli v posúdení protiprávneho konania uskutočnenom Komisiou. Timab a i. mu vytýkajú, že takto nesprávne potvrdil takmer úplné zrušenie znížení pokuty udelených na základe programu zhovievavosti alebo znížení, ktoré možno priznať nad rámec tohto programu.

29.

Hneď na začiatku rovnako ako Komisia zdôrazňujem, že Všeobecný súd venoval dlhé časti svojho rozsudku systematickému overeniu skutočností uplatnených Komisiou na výpočet výšky pokuty uloženej v spornom rozhodnutí. ( 38 ) Predovšetkým dôkladne preskúmal spôsob, akým Komisia zohľadnila faktory, ktoré umožňujú alebo neumožňujú uplatniť zníženie tejto pokuty v prospech odvolateliek tak z dôvodu zhovievavosti ( 39 ), ako aj z dôvodu spolupráce „mimo zhovievavosti“. ( 40 ) So zreteľom na rozsiahle úvahy Všeobecného súdu sa domnievam, že vôbec nedošlo k tomu, že by Všeobecný súd v tomto ohľade nerešpektoval rozsah svojej neobmedzenej právomoci.

30.

Domnievam sa, že Timab a i. pod zámienkou údajných nesprávnych právnych posúdení v skutočnosti vytýkajú Všeobecnému súdu, že v plnom rozsahu potvrdil analýzu skutkového stavu uskutočnenú Komisiou a žiadajú Súdny dvor, aby vykonal nové posúdenie skutkových okolností, čo v súlade s vyššie uvedenou judikatúrou ( 41 ) nepatrí do jeho právomoci. Preto zastávam názor, že všetky výhrady vyjadrené na tomto základe v štvrtom odvolacom dôvode treba vyhlásiť za neprípustné.

31.

Pokiaľ ide o vec samú, uvediem len to, že Komisia a Všeobecný súd ( 42 ) oprávnene usúdili, že zásada a miera zníženia pokút, ktoré možno priznať z dôvodu spolupráce v rámci zhovievavosti alebo „mimo zhovievavosti“, nie sú stanovené len v závislosti od dĺžky vytýkaného protiprávneho konania, ale závisia od kvality spolupráce a od pridanej hodnoty informácií poskytnutých dotknutými podnikmi, a že Komisia musí tento prínos posúdiť v čase prijímania konečného rozhodnutia, čiže po skončení riadneho konania týkajúceho sa spoločnosti Timab a i., pod účinným dohľadom Všeobecného súdu. Subsidiárne sa teda domnievam, že uvedené výhrady sú v každom prípade nedôvodné.

32.

Tak podľa odvolania, ako aj podľa repliky Timab a i. tvrdia, že v rámci výkonu svojej neobmedzenej právomoci Všeobecný súd zaťažil rozsudok rôznymi rozpormi v odôvodnení. ( 43 ) Podľa môjho názoru sa však žiadny z nich nepotvrdil.

33.

Po prvé odvolateľky vytýkajú Všeobecnému súdu, že dospel k záveru, že ich vystúpenie z konania o urovnaní viedlo k situácii „tabula rasa“, keď bola vymazaná minulosť, a zároveň vo vzťahu k nim konštatoval, že v rámci svojej odpovede na oznámenie o výhradách podanej v priebehu riadneho konania zmenili svoje stanovisko. ( 44 ) Odvolateľky sa domnievajú, že Všeobecný súd nemal prijať tvrdenie Komisie, podľa ktorého sa „nový prvok“ objavil v štádiu uvedenej odpovede a odôvodňoval preskúmanie výšky pokuty, čím porušil ich základné práva. ( 45 )

34.

Rovnako ako Komisia však zdôrazňujem, že Timab a i. opisujú údajný rozpor medzi dvoma skupinami bodov napadnutého rozsudku, hoci sa tieto body týkajú rozdielnych právnych otázok, pričom jednými sú otázky týkajúce sa konania o urovnaní a druhými sú otázky týkajúce sa prípadných odmien priznaných z dôvodu zhovievavosti. ( 46 ) Pravidlá týkajúce sa urovnania a pravidlá súvisiace so zhovievavosťou totiž nie sú totožné, lebo sledujú značne odlišné ciele, ako pripomenul Všeobecný súd. ( 47 ) Napadnutý rozsudok navyše správne oddelil priebeh konania o urovnaní, ktoré v danom prípade nebolo ukončené, a priebeh riadneho správneho konania, ktoré viedlo k vydaniu sporného rozhodnutia. Táto prvá výhrada je teda nedôvodná.

35.

Po druhé Timab a i. tvrdia, že bod 96 napadnutého rozsudku, v ktorom Všeobecný súd dospel k záveru – podľa môjho názoru úplne správne – že „Komisia nie je viazaná rozsahom oznámeným pri rozhovoroch v rámci konania o urovnaní“, je v rozpore s bodom 91 tohto rozsudku, v ktorom sa Všeobecný súd zmieňuje len o „úprave spôsobu výpočtu pokuty“, podľa odvolateliek na základe toho istého rozsahu.

36.

V prvom rade sa domnievam, že táto výhrada je neprípustná, pretože nespĺňa požiadavky, ktoré musí odvolanie spĺňať, ako vyplývajú najmä z článku 168 ods. 1 písm. d) Rokovacieho poriadku Súdneho dvora a judikatúry v tejto oblasti. ( 48 ) Timab a i. totiž iba citujú vyššie uvedené časti napadnutého rozsudku bez toho, aby predložili aspoň nejaké právne tvrdenia na podporu údajných rozporov v odôvodnení.

37.

Subsidiárne, pokiaľ ide o prípadné meritórne preskúmanie uvedenej výhrady, súhlasím s analýzou Komisie, podľa ktorej odvolateľky vykladajú vyhlásenia Všeobecného súdu skresľujúcim spôsobom, pričom nesprávne izolujú výraz „úprava spôsobu výpočtu pokuty“, uvedený v bode 91 napadnutého rozsudku, z jeho kontextu. Celkový výklad tohto bodu a predchádzajúcich a nasledujúcich bodov odhaľuje, že Všeobecný súd uviedol, že Komisia tým, že zohľadnila zmenu stanoviska odvolateliek týkajúceho sa dĺžky trvania ich účasti na protiprávnom konaní, pristúpila k „opätovnému preskúmaniu“ výšky pokuty stanovenej na základe pravidiel obsiahnutých v oznámení o zhovievavosti a v usmerneniach z roku 2006, ale podľa tej istej metodiky, ktorá sa použila pre rozsah pokút oznámený spoločnosti Timab a i.

38.

Odvolateľky napokon prvýkrát vo svojej replike uviedli ďalší údajný rozpor v odôvodnení, ktorý pripojili k svojmu tretiemu odvolaciemu dôvodu bez toho, aby aspoň spresnili, na ktoré časti napnutého rozsudku odkazujú ( 49 ), na rozdiel od toho, čo vyžaduje článok 169 ods. 2 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora ( 50 ). Toto tvrdenie je zjavne neprípustné, pretože je nové ( 51 ) a súčasne neúplné a takisto nemá oporu v práve.

39.

Všetky vyššie preskúmané výhrady, ktoré sú obsiahnuté v treťom odvolacom dôvode a druhom diele prvej časti štvrtého odvolacieho dôvodu, teda treba zamietnuť.

40.

Na úplnom začiatku štvrtého odvolacieho dôvodu odvolateľky tvrdia, že Všeobecný súd „tým, že podporil takmer celkové zrušenie zníženia za spoluprácu, ktoré bolo priznané v konaní o urovnaní, čo [ony samy] nemohli v takomto rozsahu rozumne predvídať“, súčasne porušil zásadu ochrany legitímnej dôvery a zásadu rovnosti zaobchádzania. V tomto ohľade by som chcel v tomto štádiu uviesť, že podľa môjho názoru účastníci kartelu, ktorí sa rozhodnú vystúpiť z konania o urovnaní, z tohto dôvodu strácajú výhodu pozitívnych účinkov, ktoré možno priznať účastníkom, ktorí sa rozhodnú zúčastniť sa konania až do jeho konca, z čoho vyplýva, že samotné odvolávanie sa na tieto dve zásady je podľa mňa irelevantné. ( 52 )

41.

Timab a i. poukazujú na porušenie zásady ochrany legitímnej dôvery pri stanovení pokuty, ktorá im bola uložená, z dôvodov, že na rozdiel od toho, čo uvádza Všeobecný súd, nemohli „dôvodne predvídať“ ( 53 ), že keď vystúpia z konania o urovnaní, zníženie pokuty z dôvodu spolupráce sa zmení z 52 % v rámci konania o urovnaní na 5 % v spornom rozhodnutí. Komisia podľa nich vykonala „náhlu zmenu“, ktorá mala „paradoxný“ účinok spočívajúci vo výraznom zvýšení výšky pokuty, zatiaľ čo dĺžka trvania protiprávneho konania bola súčasne výrazne skrátená.

42.

Odvolateľky tvrdia, že takéto rozhodnutie nebolo odôvodnené, lebo jednak sa mali tak v riadnom konaní, ako aj v konaní o urovnaní, použiť rovnaký dôkazný štandard ( 54 ) a rovnaká „všeobecná metodika“ ( 55 ) výpočtu pokuty, a jednak po ich vystúpení z konania o urovnaní nebol do spisu založený žiadny nový dôkaz, a napokon účinky ostatných mechanizmov, ako sú účinky postupu pri zhovievavosti, mali trvať bez ohľadu na toto vystúpenie. Za týchto okolností sa domnievajú, že „na základe získaných informácií“ ( 56 ) neboli schopné rozhodnúť sa, či s urovnaním súhlasiť alebo nie.

43.

Komisia tvrdí, že tvrdenia spoločnosti Timab a i. sú neúčinné. Namieta, že skutočnosťou rozhodujúcou pre novú výšku pokuty, ktorá bola prijatá v spornom rozhodnutí, nie je ich vystúpenie z konania o urovnaní, pre ktoré sa odvolateľky rozhodli, ale výhradne obrana, ktorú použili vo svojej odpovedi na oznámenie o výhradách a ktorá spočívala v popretí ich účasti na karteli pred rokom 1993. Komisia dodáva, že prehodnotenie tejto pokuty mohli Timab a i. predvídať, lebo uložená suma vyplýva z presného uplatnenia relevantných pravidiel výpočtu so zreteľom na okolnosti, ktoré existovali v čase prijatia uvedeného rozhodnutia. Tvrdí, že ak by dotknuté strany nesprávne zhodnotili dôsledky svojich stanovísk, mohli by pripísať chybu len samy sebe, a nie nedostatku informácií.

44.

Podľa môjho názoru predmetnú výhradu spoločnosti Timab a i. nemožno prijať, pretože sa mi javí prinajmenšom ako nedôvodná, či dokonca neprípustná, a to z nasledujúcich dôvodov.

45.

Komisia správne zdôrazňuje, že odvolateľky nemôžu Všeobecnému súdu platne vytýkať, že neoveril, či z konania o urovnaní mohli vystúpiť „na základe získaných informácií“, lebo z napadnutého rozsudku vyplýva, že tento súd takéto overenie skutočne vykonal. ( 57 ) Vzhľadom na to, že Všeobecný súd v prejednávanej veci sám uskutočnil dôkladné preskúmanie dodržania zásady ochrany legitímnej dôvery, ( 58 ) táto výhrada v skutočnosti smeruje k požiadavke, aby Súdny dvor preskúmal posúdenie skutkových okolnosti uskutočnené týmto súdom bez toho, aby sa potvrdilo nesprávne právne posúdenie alebo skreslenie, s cieľom dosiahnuť úpravu spornej pokuty, čo nepatrí do právomoci Súdneho dvora v rámci odvolania. ( 59 ) Toto tvrdenie preto treba podľa môjho názoru vyhlásiť za neprípustné.

46.

S cieľom úplného posúdenia veci samej pripomínam, že v súlade s ustálenou judikatúrou patrí zásada ochrany legitímnej dôvery k základným zásadám Únie a že možnosť domáhať sa jej majú všetky hospodárske subjekty, u ktorých príslušný orgán vyvolá dôvodné očakávania tým, že im poskytne konkrétne, nepodmienené a zhodujúce sa ubezpečenia. ( 60 )

47.

Súdny dvor však v oblasti kartelov odporujúcich právu Únie už rozhodol, že Komisia nemôže poskytnúť žiadne presné ubezpečenie, pokiaľ ide o akékoľvek zníženie alebo oslobodenie od pokuty vo fáze konania pred prijatím konečného rozhodnutia, a že účastníci takéhoto kartelu tak v tomto ohľade nemôžu mať žiadnu legitímnu dôveru. ( 61 ) Hospodársky subjekt totiž nemôže argumentovať takouto legitímnou dôverou, keď sa domáha určitej výšky pokuty, ktorá sa musí vypočítať v okamihu, keď sa dotknutá strana rozhodne konkretizovať svoj zámer spolupracovať s Komisiou, ( 62 ) so zreteľom na súbor skutkových a právnych okolností existujúcich v prejednávanej veci v tomto okamihu. ( 63 )

48.

V prejednávanej veci sa Timab a i. nemohli dovolávať žiadnej „legitímnej dôvery“ v rámci odhadov, ktoré im Komisia oznámila počas konania o urovnaní v podobe „rozsahu pravdepodobných pokút“, ktorý bol stanovený v závislosti od „aspektov, ktoré sa dovtedy zohľadnili“ ( 64 ), čiže za obdobie vtedy predpokladanej účasti na protiprávnom konaní od roku 1978 do roku 2004. ( 65 )

49.

Dokonca ak by aj odvolateľky doviedli urovnanie až do konca, uvedený rozsah by mohol byť predmetom úpravy v konečnom rozhodnutí s cieľom zohľadniť okolnosti, o ktorých sa Komisia dozvedela až po uskutočnení svojich odhadov, pretože takýto rozsah má len orientačnú a nie záväznú hodnotu, ako podľa môjho názoru jasne vyplýva z ustanovení uplatniteľných v tejto oblasti. ( 66 ) Táto neexistencia „dôvodných očakávaní“ je o to dôležitejšia, že zúčastnené strany po vystúpení z konania o urovnaní uviedli, prvýkrát v rámci riadneho konania, okolnosti smerujúce k zníženiu dĺžky trvania ich účasti na vytýkanom protiprávnom konaní, čo bola nová situácia, ktorá túto inštitúciu viedla k revízii celej jej počiatočnej analýzy. ( 67 )

50.

Okrem toho rovnako ako Komisia podotýkam, že keď odvolateľky odstúpili od urovnania, mali k dispozícii všetky informácie, ktoré im umožnili predpokladať, že spochybnenie ich účasti na karteli v období pred rokom 1993 bude mať nevyhnutne vplyv na zníženia, ktoré im mohli byť priznané tak v rámci „zhovievavosti“, ako aj „mimo zhovievavosti“ ( 68 ), lebo vedeli, že ich spolupráca, ktorá mohla byť odmenená, sa týkala predovšetkým tohto obdobia. ( 69 ) Odvolateľky teda vôbec nemôžu Všeobecnému súdu vytýkať, že porušil zásadu ochrany legitímnej dôvery.

51.

Nakoniec zdôrazňujem, že ak by Súdny dvor prijal názor, ktorý zastávajú Timab a i., malo by to za praktický následok podnietenie stíhaných podnikov v tom, aby si najprv zvolili konanie o urovnaní, ktoré predpokladá najmä uznanie ich zodpovednosti za protiprávne konanie ( 70 ) len na účely získania informácií o tom, čo sa im vytýkalo, a záruky maximálnej výšky pokuty prostredníctvom uvedeného rozsahu, a potom vystúpili z konania, aby využili úplný prístup k dôkazom zhromaždeným Komisiou a právo na vypočutie, ktoré im umožní napadnúť protiprávne konanie, ( 71 ) v rámci riadneho konania bez toho, aby riskovali vyššiu pokutu, dokonca aj pri existencii nových okolností.

52.

Odvolateľky sa tak domáhajú možnosti kumulovať výhody poskytované týmito dvoma typmi konania bez toho, aby prijali nevýhody, ktoré sú ich protiváhou, čo je podľa mňa v rozpore s cieľmi nariadenia č. 773/2004, zmeneného a doplneného nariadením č. 622/2008, najmä pokiaľ ide o zjednodušenie a účinnosť stíhania. ( 72 ) Ak sa totiž niektoré podniky, ktoré sa zúčastnili na karteli, rozhodnú na rozdiel od ostatných účastníkov, že nedokončia konanie o urovnaní, úloha Komisie sa tým skomplikuje, pretože v takom hybridnom prípade bude musieť viesť dve konania súbežne a vydať dve rôzne rozhodnutia pre jedno a to isté protiprávne konanie. ( 73 )

53.

Vo svojom podaní Timab a i. tvrdia, že Všeobecný súd porušil zásadu rovnosti zaobchádzania, pričom uvádzajú len to, že „keďže nemohli vystúpiť z konania o urovnaní ‚na základe získaných informácií‘ a boli konfrontované s prinajmenšom ‚paradoxným‘ výsledkom, zaobchádzalo sa s nimi menej priaznivo než s ostatnými účastníkmi, ktorí keďže boli schopní predvídať výšku pokuty, ktorá by sa im uložila, súhlasili s tým, že podajú návrh urovnanie“.

54.

Komisia naopak tvrdí, že z informácií poskytnutých v spornom rozhodnutí vyplýva, že medzi odvolateľkami a ostatnými účastníkmi kartelu nedošlo k žiadnej diskriminácii, pretože sa na stanovenie všetkých pokút použili rovnaké parametre a jediný rozdiel spočíva v 10 % znížení priznanom podnikom, ktoré dospeli k urovnaniu. ( 74 )

55.

Pripomínam, že z ustálenej judikatúry vyplýva, že zásada rovnosti zaobchádzania je všeobecnou zásadou práva Únie, zakotvenou v článkoch 20 a 21 Charty základných práv Európskej únie, ktorej dodržiavanie zabezpečujú Súdny dvor a Všeobecný súd okrem iného aj v oblasti pokút za protisúťažné konanie. ( 75 ) Tato zásada vyžaduje, aby sa s porovnateľnými situáciami nezaobchádzalo rozdielne a s rozdielnymi situáciami rovnako, pokiaľ také zaobchádzanie nie je objektívne odôvodnené. ( 76 )

56.

Odvolateľky však na podporu svojej výhrady založenej na porušení uvedenej zásady nepreukázali, že by vyššie pripomenuté podmienky uplatnenia boli v prejednávanej veci splnené. Predovšetkým pred Súdnym dvorom nepreukázali ani to, že sa nachádzajú v situácii porovnateľnej so situáciou ďalších účastníkov kartelu, ktorí súhlasili s dokončením urovnania, ani že sa s nimi zaobchádzalo menej priaznivo než s uvedenými účastníkmi, ( 77 ) a to bez toho, aby táto údajná diskriminácia bola odôvodnená objektívnymi skutočnosťami. Podľa môjho názoru by sa teda toto tvrdenie malo v súlade s vyššie uvedenou judikatúrou Súdneho dvora ( 78 ) považovať za neprípustné.

57.

Subsidiárne vo veci samej zdôrazňujem, že v napadnutom rozsudku Všeobecný súd dbal na to, aby spresnil, že aj v hybridnom prípade, o aký ide v prejednávanej veci, keď sa po dvoch rozdielnych konaniach prijali dve rozhodnutia určené rôznym príjemcom – jedno o urovnaní a druhé riadne rozhodnutie –, je zásada rovnosti zaobchádzania uplatniteľná, pretože ide o účastníkov jedného a toho istého kartelu. Z toho správne vyvodil, že usmernenia z roku 2006 sa v tomto kontexte plne uplatňujú a že sa musia uplatniť rovnaké kritéria a metódy výpočtu pokuty, bez diskriminácie medzi účastníkmi kartelu, ( 79 ) s výnimkou zvláštnych pravidiel vlastných konaniu o urovnaní, akým je právo na 10 % zníženie pre účastníkov, ktorí uzatvorili urovnanie. ( 80 ) Podľa týchto zásad Všeobecný súd riadne vykonal preskúmanie skutočnosti, že Komisia v spornom rozhodnutí uvedenú zásadu dodržala, a to na základe viacerých dôvodov, v súlade s požiadavkami spoločnosti Timab a i., predloženými pred týmto súdom. ( 81 )

58.

V závere zastávam názor, že výhrady vyjadrené v prvom diele prvej časti štvrtého odvolacieho dôvodu musia byť vyhlásené za neprípustné alebo v každom prípade za nedôvodné.

59.

Po prvé Timab a i. tvrdia, že Všeobecný súd sa na základe nesprávneho právneho posúdenia domnieval, že ich Komisia informovala o tom, aký vplyv bude mať ich vystúpenie z konania o urovnaní. Všeobecný súd podľa ich názoru v bode 125 napadnutého rozsudku ( 82 ) vysvetlil obsah komunikácie uskutočnenej počas vypočutia z 24. februára 2010, v rámci ktorého Komisia uviedla, že pri výpočte pokuty zohľadní stanovisko spoločnosti Timab a i. spočívajúce vo vyhlásení, že sa ku kartelu pripojili až v roku 1993. Odvolateľky tvrdia, že na rozdiel od toho, čo by mohol znamenať všeobecný pojem „spolupráca“ ( 83 ) použitý v tejto časti rozsudku, Komisia počas riadneho konania nikdy výslovne nespomenula zrušenie 35 % zníženia za spoluprácu „mimo zhovievavosti“ a že pojem „zhovievavosť“ uvedený pri uvedenom vypočutí odkazoval len na 17 % zníženie predvídané počas konania o urovnaní. ( 84 )

60.

Komisia sa domnieva, že prvý odvolací dôvod je neúčinný. Podľa môjho názoru správne uvádza, že tento dôvod vedie k neodôvodnenej zámene medzi dopadmi odstúpenia od urovnania, o ktorom rozhodli Timab a i., a možnými dôsledkami zmeny stanoviska, pokiaľ ide o dĺžku trvania ich účasti na protiprávnom konaní, ktorú zúčastnené strany urobili vo svojej odpovedi z 2. februára 2010 po oznámení o výhradách. Domnievam sa však, že časť napadnutého rozsudku, na ktorú poukazujú odvolateľky, obsahuje iba varovanie, ktoré im adresovala Komisia počas vypočutia z 24. februára 2010 pre uvedenej zmene stanoviska, a nie z dôvodu, že vystúpili z konania o urovnaní, ako tvrdia odvolateľky. ( 85 ) Treba teda konštatovať, že táto výhrada, ktorá spočíva na nepresnom predpoklade, je nedôvodná.

61.

Po druhé odvolateľky tvrdia, že Komisia mala od fázy urovnania oznámiť, čo kvalifikuje ako „nové okolnosti“, t. j. nemožnosť preukázať jediné a pokračujúce protiprávne konanie od roku 1978. Odvolateľky tvrdia, že Všeobecný súd nerešpektoval svoju neobmedzenú právomoc, keď neuviedol chyby, ktorých sa podľa nich dopustila Komisia pri posudzovaní protiprávneho konania v štádiu konania o urovnaní, a potvrdil tak takmer úplné zrušenie zníženia pokuty.

62.

Ako namieta Komisia, v danom prípade ide o jednoduché preformulovanie výhrady, ktorá už bola vznesená v rámci tretieho odvolacieho dôvodu. Treba ju teda zamietnuť z rovnakých dôvodov, ( 86 ) keďže pod zámienkou tvrdení o nesprávnom právnom posúdení, ktorého sa údajne dopustil Všeobecný súd, sa odvolateľky v skutočnosti snažia spochybniť posúdenie skutkových okolností vykonané Komisiou a následne týmto súdom, teda posúdenie, ktoré spadá mimo právomoc preskúmania Súdneho dvora. ( 87 ) Táto výhrada je preto neprípustná.

63.

Keďže prvky napadnutého rozsudku, ktorých sa týka druhá časť štvrtého odvolacieho dôvodu, sa nevyznačujú žiadnym nesprávnym právnym posúdením, podľa môjho názoru nemožno uvedenému dôvodu vyhovieť.

64.

V dôsledku toho sa domnievam, že všetky výhrady obsiahnuté v treťom a štvrtom odvolacom dôvode treba sčasti vyhlásiť za neprípustné, a ak nie v celom rozsahu, tak prinajmenšom sčasti zamietnuť vo veci samej.

65.

Vzhľadom na predchádzajúce úvahy a bez toho, aby tým bola dotknutá dôvodnosť ostatných odvolacích dôvodov, navrhujem, aby Súdny dvor zamietol tretí odvolací dôvod ako neprípustný alebo subsidiárne nedôvodný, ako aj štvrtý odvolací dôvod ako čiastočne neprípustný a čiastočne nedôvodný alebo subsidiárne ako nedôvodný v celom rozsahu. O trovách konania sa rozhodne neskôr.