1. 

V prejednávanej veci je Súdny dvor znovu vyzvaný, aby sa zaoberal citlivou otázkou vymedzenia právomoci členských štátov zasiahnuť do určenia ceny za dodávku zemného plynu. Jedná sa o citlivú otázku, lebo zahŕňa zosúladenie dvoch požiadaviek, medzi ktorými existuje určitý rozpor: na strane jednej výslovný cieľ smernice 2009/73 ( *2 ) otvoriť vnútroštátne trhy na účely dosiahnutia úplne otvoreného vnútorného trhu so zemným plynom v Európskej únii a na strane druhej požiadavky na službu vo všeobecnom hospodárskom záujme, vzhľadom na ktoré si členské štáty naďalej zachovávajú širokú mieru voľnej úvahy.

2. 

Otázky, ktoré vzniesol francúzsky Conseil d’État (Štátna rada, Francúzsko) v prejednávanom návrhu na začatie prejudiciálneho konania spadajú do rámca sporu týkajúceho sa platnosti francúzskej právnej úpravy o regulovaných tarifách za predaj zemného plynu. Táto právna úprava ukladá niektorých dodávateľom, medzi ktorými je predovšetkým etablovaný dodávateľ, ponúkať určitým kategóriám koncových odberateľov dodávku zemného plynu za regulované tarify. Tarify konkurujúce týmto regulovaným tarifám však môžu byť voľne ponúkané ostatnými dodávateľmi, vrátane tých, ktorých sa týkajú regulované tarify. Odberatelia, ktorí majú právo na dodávku za regulované ceny, majú teda na výber medzi dvomi druhmi ponúk, a to ponukou za regulované tarify predloženou výlučne niektorými dodávateľmi a ponukami za trhové ceny predloženými ostatnými hráčmi na trhu.

3. 

Otázky, ktoré položil Conseil d’État (Štátna rada), sa v podstate týkajú toho, či právna úprava tohto druhu je svojou povahou prekážkou dosiahnutia otvoreného a konkurenčného trhu so zemným plynom, ako to stanovuje smernica 2009/73 a v prípade kladnej odpovede, či sledovanie cieľov bezpečnosti dodávok a územnej súdržnosti môže prípadne odôvodniť zasahovanie tohto druhu. Conseil d’État (Štátna rada) sa tiež pýta, pokiaľ ide o základ takéhoto zásahu štátu, na zásadu pokrytia celkových nákladov etablovaného dodávateľa. Súdny dvor musí na účely odpovede na tieto otázky v rámci svojej predchádzajúcej judikatúry, predovšetkým vo veci, ktorá viedla k vydaniu jeho významného rozsudku Federutility (C‑265/08, EU:C:2010:205), nájsť spravodlivú rovnováhu medzi všetkými záujmami v predmetnej veci.

4.

Smernica 2009/73 je súčasťou „tretieho energetického balíčku“ ( *3 ). Usiluje sa o zavedenie v Únii úplne otvoreného trhu, ktorý umožňuje všetkým odberateľom slobodne si vybrať ich dodávateľov a všetkým dodávateľom dodávať slobodne svoje produkty svojim klientom. ( *4 ) V tomto kontexte však uznáva významnú povahu dodržiavania záväzku služby vo verejnom záujme. ( *5 ) Usiluje sa tiež v tejto súvislosti o stanovenie minimálnych spoločných pravidiel, ktoré musia byť dodržiavané všetkými členskými štátmi so zreteľom na ciele ochrany spotrebiteľov a bezpečnosti dodávok, ochrany životného prostredia a rovnej úrovne hospodárskej súťaže vo všetkých členských štátoch. Uznáva tiež dôležitosť toho, že požiadavky týkajúce sa služby vo verejnom záujme, ktoré musia byť definované na vnútroštátnej úrovni, môžu byť so zreteľom na vnútroštátne podmienky a pri dodržaní práva Únie vykladané na vnútroštátnom základe. ( *6 )

5.

V súlade s týmto prístupom článok 3 ods. 1 smernice 2009/73 stanovuje, že „členské štáty na základe svojej inštitucionálnej organizácie a s náležitým zreteľom na zásadu subsidiarity zabezpečujú, aby bez toho, aby bol dotknutý odsek 2, plynárenské podniky fungovali v súlade so zásadami tejto smernice s cieľom dosiahnuť konkurencieschopný [konkurenčný – neoficiálny preklad], bezpečný a vzhľadom na životné prostredie udržateľný trh so zemným plynom, a aby tieto podniky neboli diskriminované z hľadiska ich práv alebo povinností“.

6.

Ďalej podľa článku 3 ods. 2 tejto smernice „so zreteľom na príslušné ustanovenia zmluvy, najmä na jej [článok 106 ZFEÚ], členské štáty môžu podnikom fungujúcim v plynárenskom odvetví z hľadiska všeobecného hospodárskeho záujmu uložiť povinnosti služby vo verejnom záujme, ktoré sa môžu vzťahovať na bezpečnosť vrátane bezpečnosti dodávky, pravidelnosti, kvality a ceny dodávok, a ochranu životného prostredia vrátane energetickej efektívnosti, energie z obnoviteľných zdrojov a ochrany klímy. Tieto povinnosti musia byť jasne definované, transparentné, nediskriminačné, overiteľné a plynárenským podnikom [Únie] musia zaručovať rovnosť prístupu k spotrebiteľom v jednotlivých štátoch. Vo vzťahu k bezpečnosti dodávky, riadeniu energetickej efektívnosti/riadeniu na strane dopytu a v záujme plnenia cieľov v oblasti životného prostredia a cieľa energie z obnoviteľných zdrojov uvedených v tomto odseku môžu členské štáty zavádzať dlhodobé plánovanie, pričom vezmú do úvahy, že o prístup do siete sa možno budú usilovať tretie strany“.

7.

Energetický zákonník definuje vo Francúzsku ciele energetickej politiky. Tento má za cieľ zaručiť národnú strategickú nezávislosť a podporiť jej hospodársku konkurencieschopnosť, a najmä zabezpečiť bezpečnosť dodávok, zachovať konkurencieschopnú cenu energie a zabezpečiť sociálnu a územnú súdržnosť zabezpečením prístupu všetkých k energii. ( *7 ) Ten istý zákonník stanovuje, že povinnosti služby vo verejnom záujme sú zverené dodávateľom zemného plynu a týkajú sa najmä bezpečnosti dodávok, kvality a ceny dodávaných výrobkov. ( *8 )

8.

Článok L. 410‑2 Obchodného zákonníka vyjadruje zásadu, že pokiaľ zákon neustanovuje inak, ceny tovarov, výrobkov a služieb sa určujú slobodne hospodárskou súťažou. Druhý odsek tohto článku však umožňuje upravovať ceny dekrétom Conseil d’État (Štátna rada) po konzultácii s Autorité française de concurrence (Francúzsky úrad pre hospodársku súťaž) „v odvetviach alebo oblastiach, v ktorých je hospodárska súťaž prostredníctvom cien obmedzená buď z dôvodu monopolu alebo trvalých ťažkostí s dodávkami, alebo z dôvodu zákonov alebo iných právnych predpisov“. Tretí odsek toho istého ustanovenia stanovuje, že „ustanovenia prvých dvoch odsekov nebránia tomu, aby vláda prijala formou dekrétu Conseil d’État (Štátna rada) dočasné opatrenia proti neprimeranému zvyšovaniu alebo znižovaniu cien, odôvodnené krízovou situáciou, výnimočnými okolnosťami, verejnou kalamitou alebo zjavne neprirodzenou situáciou na trhu v danom odvetví. Dekrét sa prijíma po konzultácii s Conseil national de la consommation (Národná spotrebiteľská rada). Uvádza presnú informáciu o dobe svojej platnosti, ktorá nemôže presiahnuť šesť mesiacov“.

9.

Na základe druhého odseku článku L. 410‑2 ( *9 ) články L. 445‑1 až L. 445‑4 energetického zákonníka stanovujú regulované tarify za predaj zemného plynu. Pravidlá pre určenie týchto taríf sú stanovené dekrétom č. 2009‑1603 z 18. decembra 2009 (ďalej len „dekrét č. 2009‑1603“), zmeneným a doplneným dekrétom 2013‑400 zo 16. mája 2013 (ďalej len „dekrét č. 2013‑400“) ( *10 ). Posledný uvedený dekrét je aktom, ktorého neplatnosti sa dovoláva vo vnútroštátnom konaní.

10.

Systém regulovaných taríf na predaj zemného plynu, ako vyplýva z vnútroštátneho rozhodnutia, má nasledujúce charakteristiky.

11.

Pokiaľ ide v prvom rade o podniky dotknuté regulovanými tarifami na predaj zemného plynu, je ich len obmedzený počet. Tieto tarify musia byť využívané výlučne etablovaným dodávateľom, teda GDF Suez (po novom nazvaný Engie), 22 miestnymi distribučnými podnikmi a spoločnosťou Total Energie Gaz. ( *11 )

12.

Pokiaľ ide po druhé o osobnú pôsobnosť týchto taríf, a presnejšie o klientov, ktorí ich môžu využívať, po zmene právnej úpravy, ktorá nastala v roku 2014 ( *12 ), teda od 1. januára 2016, len domácnosti (vrátane združení vlastníkov bytov v nehnuteľnostiach s viacerými bytmi, ktorých spotreba je menšia ako 30000 kWh/rok) a koncoví odberatelia mimo domácnosti so spotrebou menšou ako 30000 kWh/rok sú oprávnení odoberať zemný plyn za regulované tarify.

13.

Pokiaľ ide po tretie o kritériá na určenie regulovaných taríf, toto určenie sa zakladá na zásade pokrytia nákladov. Tieto tarify sú definované na základe vnútorných charakteristík dodávok a nákladov spojených s týmito dodávkami a pokrývajú všetky tieto náklady s výnimkou akejkoľvek podpory v prospech klientov, ktorí využili právo zvoliť si ponuku za trhovú cenu. ( *13 ) Tieto tarify sú vypočítané so zohľadnením nákladov na bezpečnosť a náklady dodávateľov predmetného plynu s výnimkou bezpečnosti. ( *14 ) Zahŕňajú variabilnú časť spojenú so skutočnou spotrebou a paušálnu časť vypočítanú na základe fixných nákladov za dodávky zemného plynu, ktorá tiež môže zohľadniť spotrebované množstvo, dohodnuté alebo rezervované klientom a podmienky použitia, najmä rozloženie požadovaného množstva počas roka. ( *15 )

14.

Pokiaľ ide po štvrté o konanie o určení regulovaných taríf, z článku L. 445‑2 energetického zákonníka vyplýva, že rozhodnutia týkajúce sa regulovaných taríf za predaj zemného plynu sú prijaté spoločne ministrami hospodárstva a energetiky na základe stanoviska Commission de régulation de l’énergie (Regulačná komisia pre energetiku) (ďalej len „CRE“).

15.

Presnejšie, z článku 4 dekrétu č. 2009‑1603, zmeneného a doplneného dekrétom č. 2013‑400, vyplýva, že dve ministerské nariadenia definujú na základe stanoviska CRE jednak pre každého dodávateľa tarifný vzorec, ktorý vypočítava všetky náklady na dodávky zemného plynu a metodiku ocenenia nákladov mimo dodávok. Tarifný vzorec a náklady mimo dodávok umožňujú určiť priemerné náklady na dodávky zemného plynu, na základe ktorých sú určené regulované tarify za jeho predaj v závislosti od spôsobov dodania dotknutým klientom. CRE uskutočňuje každoročne detailnú analýzu všetkých nákladov na dodávky zemného plynu a nákladov mimo dodávok.

16.

Nariadenie ministrov hospodárstva a energetiky prijaté na základe stanoviska CRE po ňou vydanej detailnej analýze stanovuje pre každého dodávateľa sadzobníky regulovaných taríf prípadne vychádzajúce z návrhov dodávateľa. ( *16 ) Tieto sadzobníky sú opätovne preskúmané, ak je to vhodné, po stanovisku CRE a vychádzajú prípadne z návrhov dodávateľa na základe vývoja tarifného vzorca, ako aj z vývoja nákladov mimo dodávok. ( *17 )

17.

Nakoniec dotknutý dodávateľ mení podľa frekvencie stanovenej v ministerskom nariadení a maximálne raz mesačne sadzobníky svojich regulovaných taríf, pričom do nich prenáša zmeny nákladov na dodávky zemného plynu ako vyplývajú z uplatnenia tarifného vzorca za predpokladu, že premiér nemá námietky v prípadoch výnimočného zvýšenia cien za ropné výrobky alebo trhových cien zemného plynu za posledný mesiac alebo za kumulované obdobie troch mesiacov. ( *18 )

18.

Návrhom zo 17. júla 2013 podala Association nationale des opérateurs détaillants en énergie (Národná asociácia maloobchodných predajcov v oblasti energií) (ANODE) žalobu na Conseil d’État (Štátna rada), ktorou požadovala zrušenie dekrétu č. 2013‑400 pre prekročenie právomoci. Vo svojej žalobe ANODE medzi iným tvrdí, že články L. 445‑1 až L. 445‑4 energetického zákonníka, zavedené dekrétom, ktorého zrušenie navrhuje, sú v rozpore s cieľmi smernice 2009/73.

19.

V rámci tohto sporu sa Conseil d’État (Štátna rada) pýta po prvé, či zásah štátu do cien, akým je zásah stanovený francúzskou právnou úpravou, sa má považovať za zásah vedúci k stanoveniu úrovne ceny dodávky zemného plynu koncovému odberateľovi, ktoré je nezávislé na voľnom trhu a predstavuje takto svojou povahou prekážku dosiahnutia konkurenčného trhu so zemným plynom, v rozpore s článkom 3 ods. 1 smernice 2009/73.

20.

Ak je to tak, Conseil d’État (Štátna rada) sa po druhé pýta na kritériá, podľa ktorých musí byť posúdená zlučiteľnosť takejto právnej úpravy a obzvlášť či článok 106 ods. 2 ZFEÚ, v spojení s článkom 3 ods. 2 smernice 2009/73 umožňuje členským štátom sledovať prostredníctvom zavedenia regulovaných cien ciele, akými sú bezpečnosť dodávok a územná súdržnosť. Conseil d’État (Štátna rada) sa tiež pýta na možnosť zásahu štátu do stanovenia ceny založenej na zásade pokrytia celkových nákladov etablovaného dodávateľa a na zložky nákladov, ktoré môžu prípadne byť zohľadnené pri určení regulovaných taríf.

21.

Za týchto podmienok Conseil d’État (Štátna rada) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru nasledujúce prejudiciálne otázky:

22.

Vnútroštátne rozhodnutie bolo doručené Súdnemu dvoru 18. decembra 2014. ANODE, Engie, francúzska, maďarská a poľská vláda, ako aj Európska komisia predložili svoje pripomienky.

23.

Dve prejudiciálne otázky v podstate vznášajú otázku zlučiteľnosti systému týkajúceho sa regulovaných taríf na predaj zemného plynu, aký existuje vo Francúzsku a ako je popísaný v bodoch 7 až 17 týchto návrhov, so smernicou 2009/73 a s článkom 106 ods. 2 ZFEÚ.

24.

Súdny dvor vo svojej judikatúre a predovšetkým vo svojom rozsudku Federutility a i. (C‑265/08, EU:C:2010:205) už vytýčil rámec analýzy týkajúcej sa posúdenia zlučiteľnosti zásahu štátu do cien, špecificky v odvetví zemného plynu, s právom Únie. V tomto rozsudku a v následnej judikatúre ( *19 ) Súdny dvor dodal viaceré informácie týkajúce sa kritérií, o ktoré sa musí opierať takéto posúdenie. Teda v tejto línii judikatúry je vhodné analyzovať otázky, ktoré vzniesol Conseil d’État (Štátna rada).

25.

Vnútroštátny súd najprv kladie otázku, či zásah štátu do cien zemného plynu, ako je stanovený v prejednávanej francúzskej právnej úprave, predstavuje svojou povahou prekážku dosiahnutia konkurenčného trhu so zemným plynom stanovenú v článku 3 ods. 1 smernice 2009/73.

26.

Vnútroštátny súd predovšetkým uvádza, že francúzska právna úprava je po prvé charakterizovaná skutočnosťou, že regulované ceny nie sú uložené všetkým dodávateľom plynu, ale len niektorým z nich a najmä dodávateľom, ktorí sú nazývaní ako etablovaní, po druhé skutočnosťou, že táto právna úprava nebráni ani dodávateľom dotknutým regulovanými tarifami, ani ostatným dodávateľom predkladať všetkým odberateľom ponuky za ceny nižšie, ako sú regulované tarify a po tretie skutočnosťou, že táto právna úprava je založená na zásade pokrytia nákladov. Podľa tvrdení vnútroštátneho súdu posledná uvedená charakteristika by mohla brániť tomu, aby etablovaný dodávateľ účtoval neprimerane nízke ceny.

27.

V tejto súvislosti je vhodné uviesť, že z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že aj keď z nijakého ustanovenia smernice 2009/73 ( *20 ) nevyplýva, že cena za dodávku zemného plynu musí byť stanovená len na základe ponuky a dopytu, táto požiadavka vyplýva zo samotného cieľa a všeobecnej štruktúry tejto smernice, ktorej cieľom je, ako to vyplýva z viacerých jej odôvodnení ( *21 ) a z viacerých jej ustanovení, ( *22 ) snaha o dosiahnutie úplne a skutočne otvoreného a konkurenčného vnútorného trhu so zemným plynom, v ktorom si všetci odberatelia môžu slobodne zvoliť svojich dodávateľov a v ktorom všetci dodávatelia môžu slobodne dodávať svoje produkty svojim klientom. ( *23 )

28.

Je okrem toho vhodné uviesť, že v rozsudku Federutility a i. (C‑265/08, EU:C:2010:205) Súdny dvor kvalifikoval verejnoprávny zásah do ceny za predaj zemného plynu ako opatrenie, ktoré „svojou povahou predstavuje prekážku funkčnosti vnútorného trhu“. ( *24 )

29.

V prejednávanom prípade francúzska právna úprava stanovuje zásah štátu spočívajúci v podstate v uložení niektorým podnikom povinnosti ponúkať na trhu určitým kategóriám klientov predaj zemného plynu za ceny, ktoré sú výsledkom výpočtu uskutočneného podľa kritérií a pri použití sadzobníkov určených verejnoprávnymi orgánmi.

30.

Ako to správne tiež uviedla Komisia, tarify stanovené na základe tejto právnej úpravy predstavujú regulované ceny, ktoré nie sú vôbec výsledkom voľného určenia vyplývajúceho z ponuky a dopytu na trhu. Práve naopak, tieto tarify vyplývajú z určenia uskutočneného na základe kritérií uložených verejnoprávnymi orgánmi, a ktoré sa teda nachádza mimo dynamiky trhových síl.

31.

Opatrenie, ktoré ukladá ponúkať tovar alebo službu na trhu za určenú cenu, nevyhnutne ovplyvňuje slobodu dotknutých podnikov konať na predmetnom trhu a tiež konkurenčný proces, ktorý sa odohráva na tomto trhu. Aj keď úroveň vplyvu takéhoto opatrenia na trh závisí od jeho subjektívneho a objektívneho významu, nič to nemení na konštatovaní, že takéto opatrenie tým, že zasahuje do uvedeného konkurenčného procesu, je svojou povahou v rozpore s cieľom dosiahnutia otvoreného a konkurenčného trhu, pričom takéto konštatovanie je evidentne nezávislé od okolnosti, že opatrenie by mohlo prípadne nájsť svoje odôvodnenie v platnom právnom rámci.

32.

V prejednávanom prípade je pravda, ako to tiež uvádza vnútroštátny súd, ako aj Francúzska republika, že viaceré skutočnosti odlišujú francúzsku právnu úpravu v prejednávanej veci od talianskej právnej úpravy, ktorá viedla k vydaniu rozsudku vo veci Federutility (C‑265/08, EU:C:2010:205) a ktorá stanovila definíciu referenčnej ceny, ktorú všetci dodávatelia zemného plynu museli zahrnúť do svojich obchodných ponúk.

33.

Žiadna z charakteristík právnej úpravy v prejednávanej veci uvedených vnútroštátnym súdom a zmienených v bode 26 týchto návrhov však neumožňuje vyvrátiť konštatovanie, že určenie taríf vyplývajúcich zo zásahu verejnoprávnych orgánov narušuje nevyhnutne hospodársku súťaž, a teda právna úprava, akou je úprava vo veci samej, je nezlučiteľná s cieľom dosiahnutia otvoreného a konkurenčného trhu so zemným plynom stanoveným v článku 3 ods. 1 smernice 2009/73.

34.

Po prvé okolnosť, že francúzsky systém regulovaných taríf ukladá niektorým dodávateľom povinnosť ponúkať zemný plyn na trhu výlučne za určenú cenu, nemení nič na konštatovaní, že v rozsahu, v akom obmedzuje slobodu činnosti týchto podnikov na trhu, zasahuje do procesu hospodárskej súťaže, ktorý tam prebieha. Takáto právna úprava vedie k narušeniu rovnosti dodávateľov na trhu a je zjavne v rozpore s požiadavkou uvedenou v odôvodnení 3 smernice 2009/73 a s judikatúrou uvedenou v bode 27 týchto návrhov, že všetci dodávatelia môžu slobodne dodávať svoje výrobky svojim klientom.

35.

Po druhé, z rovnakej perspektívy, skutočnosť, že podniky dotknuté regulovanými tarifami môžu tiež slobodne určiť svoje ponuky na trhu, nie je vôbec spôsobilá spochybniť konštatovanie, že predmetný zásah štátu narušuje hospodársku súťaž na trhu. Napriek tejto možnosti, po zásahu štátu existujú na trhu nevyhnutne dva segmenty, a to segment „regulovaný“ – ktorý má okrem toho v odvetví zemného plynu vo Francúzsku veľmi významný rozmer ( *25 ) –, v ktorom ceny za výrobok alebo službu sú stanovené mimo hospodárskej súťaže a voľný segment. Takéto rozdelenie trhu je samo osebe nezlučiteľné s myšlienkou úplne a skutočne otvoreného a konkurenčného vnútorného trhu so zemným plynom. V tejto súvislosti tvrdenie francúzskej vlády, prevzaté vnútroštátnym súdom, podľa ktorého regulované tarify hrajú v praxi rolu referenčného stropu na určenie cien ponúk predkladaných ostatnými dodávateľmi, preukazuje, že tieto tarify majú konkrétny dopad na trh.

36.

Po tretie, skutočnosť, že určenie regulovaných taríf je založené na zásade pokrytia nákladov, nie je ani spôsobilé zmeniť konštatovanie, podľa ktorého regulované tarify narušujú hospodársku súťaž. Zdá sa mi, že táto charakteristika, ktorá má totiž ďaleko od toho, aby mala účinok v prospech hospodárskej súťaže, skôr dáva dotknutým dodávateľom druh garancie, že prostredníctvom regulovaných taríf budú schopní získať naspäť celé svoje náklady, aspoň od časti ich klientely, ktorá bude využívať ich tarify. Je nutné konštatovať, že ostatní dodávatelia nemajú obdobnú garanciu, čo nepochybne predstavuje konkurenčnú nevýhodu, ktorá je vyvolaná existenciou tejto právnej úpravy.

37.

Pokiaľ ide nakoniec o úvahu vnútroštátneho súdu, podľa ktorej regulované tarify bránia tomu, aby dominantný dodávateľ uplatňoval neprimerane nízke ceny, nezdá sa mi byť relevantná pre posúdenie konkurenčného dopadu týchto taríf, keďže takáto praktika je už zakázaná právnou úpravou v oblasti zneužívania dominantného postavenia a špecificky článkom 102 ZFEÚ.

38.

Záverom sa domnievam, že zásah členského štátu spočívajúci v uložení niektorým dodávateľom, medzi ktorými sú aj etablovaní dodávatelia, povinnosti ponúkať koncovým odberateľom dodávky zemného plynu za regulované tarify, ktorá ale nebráni tomu, aby boli predkladané konkurenčné ponuky od všetkých dodávateľov na trhu za ceny nižšie ako tieto tarify, predstavuje svojou povahou prekážku dosiahnutia konkurenčného trhu so zemným plynom uvedeného v článku 3 ods. 1 smernice 2009/73.

39.

Z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že aj keď zásah štátu do určenia ceny za dodávky zemného plynu koncovým odberateľom predstavuje prekážku dosiahnutia konkurenčného trhu so zemným plynom, tento zásah môže byť prípustný v rámci smernice 2009/73 v prípade, že sú splnené podmienky, ktoré uvádza. ( *26 )

40.

Ako to spresňujú odôvodnenia 43 a 44, okrem cieľa vytvorenia otvoreného a konkurenčného vnútorného trhu so zemným plynom, cieľom smernice 2009/73 je tiež zaručiť, že služba vo verejnom záujme bude zachovaná na „vysokej úrovni“, chrániť koncového odberateľa a zabezpečiť bezpečnosť dodávok. Práve ako odpoveď na posledné uvedené ciele článok 3 ods. 1 smernice 2009/73 spresňuje, že sa uplatňuje „bez toho, aby bol dotknutý“ odsek 2 toho istého článku.

41.

Z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že vo svetle posledného uvedeného ustanovenia, ( *27 ) ako aj článku 106 ZFEÚ, ktorý je v ňom zmienený, ( *28 ) zásah členského štátu do určenia ceny dodávky zemného plynu je prípustný len v prípade dodržania troch podmienok. Po prvé zásah musí sledovať všeobecný hospodársky záujem, po druhé musí dodržiavať zásadu proporcionality a po tretie musí stanovovať povinnosti služby vo verejnom záujme jasne definované, transparentné, nediskriminačné a kontrolovateľné a musí zaručiť rovný prístup podnikov v plynárenstve v Únii k odberateľom. Vnútroštátny súd vyslovuje pochybnosti v rámci svojej druhej prejudiciálnej otázky, pokiaľ ide o rozsah týchto podmienok a ich uplatnenia v rámci prejednávaného prípadu.

42.

Pokiaľ ide o prvú podmienku, a teda že zásah štátu do určenia ceny za dodávku zemného plynu je odôvodnený sledovaním všeobecného hospodárskeho záujmu, vnútroštátny súd sa v rámci svojej druhej prejudiciálnej otázky v písmene a) pýta, v akom rozsahu a za akých podmienok môže členský štát sledovať ciele všeobecného hospodárskeho záujmu, odlišné od zachovania ceny za dodávku na primeranej úrovni, uznaného Súdnym dvorom v rozsudku Federutility (C‑265/08, EU:C:2010:205). Vnútroštátny súd špecificky odkazuje na ciele bezpečnosti dodávok a územnú súdržnosť, uvedené v článku L.100‑1 energetického zákonníka, ktoré boli uvedené francúzskou vládou v rámci konania vo veci samej ako ciele sledované systémom týkajúcim sa regulovaných taríf.

43.

V tejto súvislosti úvodom uvádzam, že aj keď smernica 2009/73 neuvádza definíciu „všeobecného hospodárskeho záujmu“ ( *29 ), z judikatúry vyplýva, že odkaz v článku 3 ods. 2 tejto smernice na tento pojem, ako aj na článok 106 ZFEÚ, ktorý sa týka podnikov poverených poskytovaním služieb všeobecného hospodárskeho záujmu, znamená, že uvedený pojem sa má vykladať v súlade s uvedeným ustanovením Zmluvy. ( *30 )

44.

Všeobecnejšie, myslím si, podľa systematického a koherentného prístupu v práve Únie, že podmienka stanovená v smernici 2009/73, podľa ktorej majú byť povinnosti služby vo verejnom záujme v plynárenskom odvetví ukladané „vo všeobecnom hospodárskom záujme“, musí byť vykladaná podľa ostatných relevantných ustanovení práva Únie, predovšetkým primárneho práva. V tejto perspektíve je nutné takýto výklad zahrnúť do nového kontextu vyplývajúceho z nadobudnutia účinnosti Lisabonskej zmluvy, ktorá zahŕňa okrem článku 106 ZFEÚ i článok 14 ZFEÚ, nový protokol č. 26 o službách vo verejnom záujme (ďalej len „Protokol č. 26“) a článok 36 Charty základných práva Európskej únie týkajúci sa prístupu ku službám všeobecného hospodárskeho záujmu, ktorý získal rovnakú právnu silu ako zmluvy.

45.

V tomto novom kontexte analýza relevantných ustanovení, ako aj judikatúry Súdneho dvora ma vedie k nasledujúcim úvahám.

46.

Prvá úvaha sa týka roly, ktorá musí byť priznaná členským štátom pri definícii cieľov všeobecného hospodárskeho záujmu, ktoré môžu odôvodniť uloženie povinností služby vo verejnom záujme. V tejto súvislosti uvádzam, že Protokol č. 26 priznáva vo všeobecnosti explicitne podstatnú rolu a širokú mieru voľnej úvahy orgánom členských štátov pri poskytovaní, vykonávaní a organizovaní služieb vo všeobecnom hospodárskom záujme. ( *31 ) Pokiaľ ide špecificky o odvetvie zemného plynu, z druhej vety odôvodnenia 47 smernice 2009/73 vyplýva, že „požiadavky služby vo verejnom záujme by sa mali vymedziť na vnútroštátnej úrovni s prihliadnutím na vnútroštátne okolnosti; členské štáty by však mali rešpektovať právo [Únie]“. ( *32 )

47.

Tento prístup vedúci k poskytnutiu širokej miery voľnej úvahy členským štátom ( *33 ) sa odráža v judikatúre týkajúcej sa povinností služby vo verejnom záujme v odvetví energetiky, kde Súdny dvor s odkazom na samotný účel článku 106 ZFEÚ a k nemu prislúchajúcej judikatúre ( *34 ) uviedol, že členské štáty sú oprávnené pri dodržaní práva Únie definovať rozsah a organizáciu ich služieb vo všeobecnom hospodárskom záujme. ( *35 )

48.

Druhá úvaha, určitým spôsobom spojená s prvou, sa týka možnosti pre členské štáty zohľadniť pri definovaní cieľov všeobecného hospodárskeho záujmu svoju situáciu a svoje vnútroštátne politiky. Vo všeobecnosti Protokol č. 26 uznáva výslovne požiadavku na zohľadnenie rôznosti služieb vo všeobecnom hospodárskom záujme a rozdielností, ktoré môžu existovať na úrovni potrieb a preferencií užívateľov v rozdielnych zemepisných, sociálnych alebo kultúrnych situáciách. ( *36 ) Tá istá požiadavka má svoje vyjadrenie, pokiaľ ide o odvetvie zemného plynu, v odôvodnení 44 smernice 2009/73, ( *37 ) ako aj v judikatúre Súdneho dvora, podľa ktorých keď členské štáty definujú rozsah a organizáciu ich služieb vo všeobecnom hospodárskou záujme, môžu zohľadniť ciele vlastné ich vnútroštátnej politike. ( *38 )

49.

Z týchto úvah v zásade vyplýva, že členským štátom prislúcha, aby pri zohľadnení svojich vnútroštátnych situácií a politík definovali ciele všeobecného hospodárskeho záujmu, ktoré chcú sledovať uložením povinností služieb vo verejnom záujme v plynárenskom odvetví. Táto možnosť definície cieľov všeobecného hospodárskeho záujmu však nie je vyjadrením absolútnej slobody členských štátov, ( *39 ) ale musí sa uskutočňovať pri dodržaní práva Únie.

50.

Vyvstáva teda otázka pochopiť in concreto, ako sa má zosúladiť široká miera voľnej úvahy priznaná členským štátom vzhľadom na ciele všeobecného hospodárskeho záujmu, ktoré chcú sledovať uložením povinností vo verejnom záujme s požiadavkou na dodržiavanie práva Únie.

51.

V tejto súvislosti je vhodné najprv preskúmať otázku, ktorá bola predmetom určitej debaty týkajúcej sa výkladu výpočtu zahrnutého do článku 3 ods. 2 smernice 2009/73 uvedeného v bode 6 týchto návrhov. Uvádza sa, že toto ustanovenie obsahuje taxatívny výpočet prípadov všeobecného hospodárskeho záujmu, ktoré by mohli legitimizovať zásah štátu. ( *40 ) Súdny dvor ešte neprijal stanovisko k tejto otázke, ktorá však nie je bezvýznamná, lebo ak by sa sledoval takýto reštriktívny výklad, malo by to za následok, že zásah štátu sledujúci cieľ všeobecného hospodárskeho záujmu, akým je sociálna súdržnosť, ktorá nie je uvedená v tomto zozname, by nebol odôvodnený.

52.

V tejto súvislosti však plne súhlasím s prístupom navrhovaným generálnym advokátom Ruiz‑Jarabo Colomer, podľa ktorého tento zoznam sa netýka prípadov vo verejnom záujme, ale vymenováva skôr „typy činností“, ktoré by mohli byť predmetom záväzku služby vo verejnom záujme. ( *41 ) Takýto výklad je podľa môjho názoru v súlade s doslovným znením predmetného ustanovenia, ktoré uvádza, že služby vo verejnom záujme „sa môžu vzťahovať“ na bezpečnosť, pravidelnosť, kvalitu a cenu dodávok a na ďalšie skutočnosti tam vymenované. Podľa tohto ustanovenia môžu členské štáty uložiť podnikom záväzky služby vo verejnom záujme vzťahujúce sa na – teda ktorých predmetom je – medzi iným bezpečnosť, pravidelnosť, kvalita a cena dodávok. Tieto povinnosti musia však vždy mať za cieľ dosiahnutie jedného alebo viacerých cieľov všeobecného hospodárskeho záujmu. ( *42 ) Z týchto úvah vyplýva, že výpočet uvedený v článku 3 ods. 2 smernice 2009/73 nepredstavuje vôbec taxatívny výpočet cieľov všeobecného hospodárskeho záujmu, ktoré členské štáty môžu sledovať v rámci tejto smernice.

53.

Po vyjasnení tejto otázky, aj keď si členské štáty môžu voľne definovať ciele všeobecného hospodárskeho záujmu, ktoré chcú sledovať uložením záväzku služieb vo verejnom záujme, nie je možné opomenúť skutočnosť, že odvetvie zemného plynu je oblasťou, v ktorej zákonodarca Únie vydával právne predpisy pri sledovaní výslovne niektorých špecifických cieľov.

54.

V tejto súvislosti Súdny dvor uviedol, že v rámci posúdenia, či členské štáty musia postupovať podľa smernice 2009/73, ak vo všeobecnom hospodárskom záujme je vhodné uložiť podnikom v plynárenskom odvetví záväzky služby vo verejnom záujme, prislúcha členským štátom zosúladiť cieľ liberalizácie a ostatné ciele sledované smernicou 2009/73. ( *43 )

55.

Táto požiadavka na vyváženie, ktorú Súdny dvor vyslovil, pokiaľ ide o ciele, ktoré zákonodarca Únie výslovne uviedol v smernici 2009/73, je podľa môjho názoru vyjadrením špeciálnej dôležitosti týchto cieľov. Ide totiž o ciele, ktoré zákonodarca Únie výslovne považoval za nevyhnutné sledovať. Z toho vyplýva, že sledovanie týchto cieľov je spôsobilé hrať významnejšiu rolu pri analýze proporcionality opatrenia ukladajúceho záväzok služby vo verejnom záujme, ktoré by mohlo postihnúť všeobecnejší cieľ tiež sledovaný smernicou 2009/73 týkajúci sa otvorenia trhov s úmyslom vytvorenia jednotného trhu so zemným plynom.

56.

Z predchádzajúcich úvah v prejednávanom prípade vyplýva, že bezpečnosť energetických dodávok predstavuje nepochybne cieľ všeobecného hospodárskeho záujmu, ktorý môže pri dodržaní ostatných podmienok odôvodniť zásah štátu týkajúci sa ceny za dodávky zemného plynu. Už na úrovni primárneho práva článok 194 ods. 1 písm. b) ZFEÚ identifikuje bezpečnosť energetických dodávok v Únii ako jeden zo základných cieľov politiky Únie v oblasti energetiky. Ďalej, pokiaľ ide špecificky o oblasť zemného plynu, z viacerých odôvodnení a článkov smernice 2009/73 vyplýva, že táto smernica stanovuje výslovne bezpečnosť energetických dodávok ako jeden zo svojich základných cieľov. ( *44 ) Špecifickejšie, smernica 2009/73 považuje skôr explicitne bezpečnosť dodávok za jeden z cieľov, ktorý musí byť zohľadnený pri prípadnom uložení záväzku služby vo verejnom záujme v odvetví zemného plynu. ( *45 )

57.

Naproti tomu územná súdržnosť nie je špecificky uvedená v smernici 2009/73 ako cieľ všeobecného hospodárskeho záujmu, ktorý by mohol odôvodniť uloženie záväzku služby vo verejnom záujme v oblasti zemného plynu. V tejto súvislosti je však nutné uviesť, že článok 14 ZFEÚ uznáva explicitne rolu služieb vo všeobecnom hospodárskom záujme pri podpore územnej súdržnosti Únie a článok 36 Charty základných práv Európskej únie explicitne uvádza územnú súdržnosť v rámci práva na prístup k službám vo verejnom hospodárskom záujme. Navyše v rozsahu, v akom je cieľom zásahu štátu územná súdržnosť v zmysle, že smeruje k umožneniu všeobecného a rovného prístupu k zemnému plynu na území celého členského štátu, pričom cieľom je vyhnúť sa situácii, v ktorej určité regióny krajiny, napríklad z dôvodu ich zemepisnej situácie alebo ich prírodných podmienok, sú zbavené tohto prístupu, musí byť sledovanie takéhoto cieľa nepochybne považované za zlučiteľné so smernicou 2009/73 a najmä jej článkom 3 ods. 3, ktorý stanovuje, že „[členské štáty] prijmú najmä vhodné opatrenia na ochranu koncových odberateľov v odľahlých oblastiach, ktorí sú pripojení na plynárenskú sieť“. Za týchto podmienok je vhodné domnievať sa, že na základe takéhoto výkladu tvorí cieľ územnej súdržnosti integrálnu súčasť cieľov sledovaných smernicou 2009/73.

58.

Záverom z predchádzajúcich úvah vyplýva, že smernica 2009/73 a najmä jej článok 3 ods. 2 vykladaný s článkami 14 a 106 ZFEÚ, ako aj s Protokolom č. 26 umožňuje členským štátom posúdiť, či vo všeobecnom hospodárskom záujme je vhodné uložiť podnikom v plynárenskom odvetví záväzky služby vo verejnom záujme týkajúce sa ceny dodávky zemného plynu na účely najmä zabezpečenia bezpečnosti dodávok a územnej súdržnosti, ak sú splnené všetky ostatné podmienky, ktoré stanovuje.

59.

Druhá podmienka, ktorá musí byť splnená, aby bol prípustný zásah členského štátu do určenia ceny za dodávky zemného plynu, je, že záväzky služby vo verejnom záujme uložené podnikom musia byť v súlade so zásadou proporcionality. Súdny dvor zdôraznil požiadavku striktnej kontroly dodržiavania tejto zásady a spresnil, že tieto záväzky služby vo verejnom záujme môžu zasahovať do slobodného určenia ceny za dodávky zemného plynu len v nevyhnutnom rozsahu na účely dosiahnutia cieľa všeobecného hospodárskeho záujmu, ktorý sledujú. ( *46 )

60.

Dodržiavanie zásady proporcionality vyžaduje po prvé vhodnosť opatrenia na dosiahnutie cieľa všeobecného hospodárskeho záujmu, ktorý sleduje. ( *47 ) Po druhé, pokiaľ ide o dĺžku trvania zásahu štátu do určenia cien, Súdny dvor rozhodol, že musí byť obmedzený na to, čo je striktne nevyhnutné na dosiahnutie sledovaného cieľa, pričom najmä opatrenie, ktoré svojou povahou predstavuje prekážku dosiahnutia vnútorného trhu s plynom, nemá mať trvalú povahu. ( *48 ) Po tretie Súdny dvor uviedol, že spôsob vykonaného zásahu nemôže ísť nad rámec toho, čo je nevyhnutné na dosiahnutie cieľa všeobecného hospodárskeho záujmu, ktorý sleduje. ( *49 ) Po štvrté proporcionalita opatrenia musí byť tiež posúdená vzhľadom na jeho osobnú pôsobnosť. ( *50 )

61.

Vnútroštátnemu súdu prislúcha v rámci sporu vo veci samej posúdiť, či uloženie niektorým dodávateľom povinnosti ponúkať určitým kategóriám klientov dodávky zemného plynu za regulované tarify spĺňa požiadavky proporcionality. Súdny dvor mu však môže dať v čo najväčšej možnej miere a na základe informácií, ktoré sú k dispozícii, indikácie nevyhnutné na tento účel so zreteľom na právo Únie. ( *51 )

62.

Po prvé vnútroštátny súd je vyzvaný, aby posúdil, či predmetné opatrenie tak, ako je nastavené, je spôsobilé dosiahnuť uvádzané ciele, teda cieľ bezpečnosti dodávok a cieľ územnej súdržnosti. Vhodnosť opatrenia predpokladá existenciu priamej spojitosti medzi uloženou povinnosťou a sledovaným cieľom. V tejto súvislosti treba rozlišovať medzi dvomi cieľmi.

63.

Pokiaľ ide o bezpečnosť dodávok, vnútroštátny súd odkazuje na tvrdenie uvedené francúzskou vládou, podľa ktorého výber dodávok od etablovaného dodávateľa a vytvorenie jeho portfólia dodávok hlavne na základe dlhotrvajúcich zmlúv indexovaných na cenu ropy zabezpečuje vyššiu bezpečnosť dodávok. Okrem toho francúzska vláda vo svojich pripomienkach doplňuje, že nestabilita veľkoobchodného trhu so zemným plynom môže spôsobiť volatilitu ceny plynu, ktorá sa odrazí v cene dodávky plynu koncovým klientom. Regulované tarify, ako aj ich spôsoby výpočtu zahŕňajú mechanizmus úpravy ceny plynu, ktorý má mať za následok zmiernenie dopadu na koncového odberateľa v prípade nečakaných vývojov z dôvodu volatility kurzu ropy a plynu.

64.

V tejto súvislosti musím po prvé uviesť, že neexistuje nijaký údaj v spise, pokiaľ ide o existenciu povinnosti dodávateľov dotknutých regulovanými tarifami (ani ostatných dodávateľov) uzavrieť dlhotrvajúce zmluvy o dodávkach, ktorých cieľom je zabezpečiť bezpečnosť dodávok za primerané ceny (teda za regulované tarify) v prípade energetickej krízy alebo významnej volatility cien. ( *52 ) Vnútroštátne rozhodnutie okrem toho odkazuje na „voľbu“ dodávok od etablovaného dodávateľa, čo naznačuje, že uzavretie dlhotrvajúcich zmlúv je skôr obchodným rozhodnutím tohto dodávateľa ako jeho právny záväzok. V prípade neexistencie spojitosti medzi uzavretím dlhotrvajúcich zmlúv o dodávkach a regulovanými tarifami nie je na základe informácii v spise jasné, ako by mohlo byť uloženie týchto taríf odôvodnené existenciou týchto zmlúv.

65.

Po druhé, hoci nie je vylúčené, že v prípade energetickej krízy, ktorá vedie k veľmi významnému zvyšovaniu cien, opatrenie zahŕňajúce povinnosť ponúknuť a dodávať zemný plyn za určené ceny môže byť prípadne považované za spôsobilé zabezpečiť bezpečnosť dodávok, je nutné konštatovať, že takáto možnosť zásahu, ktorý má výnimočnú povahu, je upravená pri dodržaní striktných podmienok v článku L. 410‑2 treťom odseku obchodného zákonníka. Vnútroštátnemu súdu prislúcha posúdiť, či existuje nečakaný vývoj ceny zemného plynu z dôvodu volatility kurzov samotného plynu alebo ropy, ktorý by odôvodňoval prijatie opatrenia, ktoré predstavuje v zásade zásah štátu trvalej povahy do ceny. Pri posúdení proporcionality predmetného opatrenia vzhľadom na cieľ bezpečnosti dodávok musí tiež vnútroštátny súd zohľadniť opatrenia prijaté v rámci nariadenia č. 994/2010 ( *53 ).

66.

Pokiaľ ide o územnú súdržnosť, vnútroštátne rozhodnutie uvádza tvrdenie francúzskej vlády, podľa ktorého regulované tarify týkajúce sa predaja plynu umožňujú harmonizáciu cien na celom území štátu. Francúzska republika vo svojich pripomienkach tvrdí, že náklady na dodanie v prepravnej sieti fakturované dodávateľovi plynu prepravcom sa môžu výrazne meniť podľa vzdialenosti klienta od hlavných prepravných infraštruktúr a že za týchto podmienok regulovanie taríf umožňuje zmierniť rozdiely v nákladoch u klientov zavedením čiastočného vyrovnania.

67.

Nezdá sa mi vylúčené, že by cieľ územnej súdržnosti, ako je definovaný v bode 57 týchto návrhov, mohol byť zabezpečený uložením záväzku dodávať plyn za určenú cenu. Prislúcha však vnútroštátnemu súdu posúdiť v rámci analýzy nevyhnutnej povahy opatrenia, či neexistujú opatrenia tiež spôsobilé zabezpečiť tento cieľ, ale menej brániace dosiahnutiu otvoreného trhu so zemným plynom ako všeobecné uloženie ceny uplatniteľnej nielen na niektoré kategórie klientov nachádzajúcich sa vo vzdialených oblastiach a identifikovaných podľa objektívnych zemepisných kritérií, ale na všetky určité kategórie klientov identifikovaných na základe ich spotreby plynu.

68.

Po druhé, pokiaľ ide o dĺžku trvania opatrenia, je vhodné uviesť, že na základe informácií, ktoré má k dispozícii Súdny dvor, sa zdá, že predmetná francúzska právna úprava nestanovuje nijaké obmedzenie dĺžky trvania záväzku ponúkať koncovému odberateľovi dodávku zemného plynu za regulované tarify, čo dáva tomuto záväzku trvalú povahu. Je pravda, ako to zdôrazňuje francúzska vláda vo svojich pripomienkach, že francúzska právna úprava stanovuje povinnosť opätovného pravidelného preskúmania regulovaných taríf. ( *54 ) Zdá sa, že táto povinnosť pravidelnej revízie sa týka určenia úrovne týchto taríf a nie nevyhnutnosti a spôsobov zásahu štátu do cien na základe vývoja odvetvia plynu. Nezdá sa mi teda byť spôsobilé vyvrátiť konštatovanie o trvalej povahe tohto zásahu. ( *55 )

69.

Vnútroštátnemu súdu prislúcha posúdiť, či nastavené uloženie záväzku dodávať zemný plyn za určitú cenu, ktoré má v podstate trvalú povahu, môže byť považované za obmedzené len na to, čo je striktne nevyhnutné na dosiahnutie dvoch uvedených cieľov.

70.

Po tretie prislúcha tiež vnútroštátnemu súdu posúdiť nevyhnutnú povahu predmetnej právnej úpravy. Prislúcha mu ohodnotiť, či metóda zásahu štátu do cien zavedená predmetnou právnou úpravou, ako je nastavená, nejde nad rámec toho, čo je nevyhnutné na dosiahnutie sledovaných cieľov všeobecného hospodárskeho záujmu a či neexistujú menej obmedzujúce opatrenia.

71.

V tejto súvislosti v rozsudku Federutility (C‑265/08, EU:C:2010:205) Súdny dvor uviedol, že ak sa ukáže, že zásah štátu do cien za dodávky zemného plynu by mohol byť odôvodnený, požiadavka na proporcionalitu znamená najmä to, že sa v zásade obmedzí na zložku ceny priamo ovplyvnenej smerom nahor špecifickými okolnosťami, ktorých dopad chcel obmedziť zásah štátu. ( *56 )

72.

V tomto kontexte v rámci svojej druhej prejudiciálnej otázky v písmene b) sa vnútroštátny súd pýta na otázku, či vzhľadom najmä na dva uvedené ciele sa môže zásah štátu do ceny za zemný plyn oprieť o zásadu pokrytia celkových nákladov etablovaného dodávateľa. Okrem toho sa v zásade pýta, aké zložky nákladov môžu byť pokryté regulovanými tarifami.

73.

Pokiaľ ide o najprv o prijateľnosť v zmysle smernice 2009/73 určenia regulovaných taríf založeného na zásade pokrytia nákladov, je vhodné uviesť, že táto smernica neposkytuje žiadnu indikáciu, pokiaľ ide o spôsoby výpočtu takýchto taríf, ani pokiaľ ide o náklady, ktoré môžu byť prípadne pokryté. Ako to správne uvádza Komisia, táto smernica sa zakladá na myšlienke, že v zásade cena dodávky zemného plynu musí vyplývať z konkurenčného boja. Za týchto podmienok a v prípade, že všetky podmienky pre zásah štátu do ceny sú splnené, nič nebráni v zásade uplatneniu metódy určenia regulovaných taríf založených na zohľadnení nákladov. Vyvstáva však otázka, aké náklady môžu byť vzhľadom na zásadu proporcionality zohľadnené pri takomto určení.

74.

V tejto súvislosti, pokiaľ ide o odkaz na „celkové“ náklady, uvádza najprv, že požiadavka, vyslovená Súdnym dvorom v bodoch 36 a 38 rozsudku Federutility (C‑265/08, EU:C:2010:205), podľa ktorej zásah štátu do ceny musí byť obmedzený na to, čo je nevyhnutné na dosiahnutie sledovaného cieľa, zdá sa, zahŕňa potrebu identifikovať v nevyhnutnom rozsahu zložku ceny, do ktorej je nevyhnutné zasiahnuť, na účely dosiahnutia sledovaného cieľa zvažovaným zásahom.

75.

Ak sa v prejednávanom prípade preukáže, že je skutočne nevyhnutné stanoviť regulované tarify na účely zabezpečenia cieľa bezpečnosti dodávok a cieľa územnej súdržnosti, ako je definovaná v bode 57 týchto návrhov, dodržanie zásady proporcionality vyžaduje, aby zásah bol v zásade obmedzený na zložky ceny, ktoré sú spôsobilé byť ovplyvnené sledovaním týchto cieľov smerom nahor.

76.

Ako to bolo uvedené v bodoch 42 až 58 týchto návrhov, členské štáty disponujú širokou mierou voľnej úvahy pri definovaní, pri vykonávaní, ako aj pri organizácii záväzkov služby vo verejnom záujme, ktoré chcú uložiť podnikom v oblasti zemného plynu vo všeobecnom hospodárskom záujme, takže im musí byť vzhľadom na definíciu in concreto operatívnych spôsobov týchto záväzkov priznaná organizačná autonómia. Aj keď im takáto autonómia musí umožniť organizovať tieto povinnosti služieb vo verejnom záujme tak, aby zabezpečili ich fungovanie, zdá sa mi však, že metóda určenia regulovaných taríf založená na pokrytí celkových nákladov nevyhnutne vyžaduje zohľadnenie nákladov – ktoré na základe tejto metódy predstavujú zložky taríf ( *57 ) –, ktoré nemôžu byť ovplyvnené smerom nahor sledovaním uvádzaného cieľa všeobecného hospodárskeho záujmu. Za týchto podmienok pochybujem o zlučiteľnosti metódy určenia regulovaných taríf založenej na pokrytí celkových nákladov s vyššie uvedenou požiadavkou vyjadrenou Súdnym dvorom v rozsudku Federutility (C‑265/08, EU:C:2010:205), podľa ktorej zásah štátu nemôže ísť nad rámec toho, čo je nevyhnutné na dosiahnutie cieľa všeobecného hospodárskeho záujmu, ktorý sleduje.

77.

Pokiaľ ide ďalej o odkaz na pokrytie nákladov „etablovaného dodávateľa“, je vhodné pripomenúť, že článok 3 ods. 2 smernice 2009/73 vyžaduje, aby záväzky služby vo verejnom záujme boli nediskriminačné. K tomuto aspektu odkazujem však na body 81 až 83 týchto návrhov.

78.

Po štvrté požiadavka proporcionality musí byť tiež posúdená vzhľadom na osobnú pôsobnosť opatrenia a presnejšie jeho príjemcov. V rozsudku Federutility (C‑265/08, EU:C:2010:205) Súdny dvor posúdil tento aspekt proporcionality dotknutého opatrenia vzhľadom na uvádzaný cieľ, teda zachovanie ceny za dodávky zemného plynu na primeranej úrovni na účely ochrany koncového odberateľa. Rozhodol, že požiadavka proporcionality nie je v zásade dodržaná, ak právna úprava prináša identicky prospech jednotlivcom a podnikom ako koncovým odberateľom plynu. ( *58 )

79.

V prejednávanom prípade predmetná právna úprava stanovuje, že od 1. januára 2016 príjemcami dodávok plynu za regulované ceny sú domácnosti a podniky, ktoré spotrebúvajú menej ako 30000 kWh/rok. Prislúcha vnútroštátnemu súdu overiť, či takýto systém, ktorý, zdá sa, prináša prospech identicky domácnostiam a malým a stredným podnikom, dodržiava požiadavku proporcionality, pokiaľ ide o osobnú pôsobnosť opatrenia vzhľadom na ciele bezpečnosti dodávok a územnej súdržnosti.

80.

Predmetné opatrenie musí nakoniec splniť ostatné požiadavky uvedené v článku 3 ods. 2 smernice 2009/73 týkajúce sa jasne definovanej, transparentnej, nediskriminačnej a kontrolovateľnej povahy záväzkov služieb vo verejnom záujme, ako aj nevyhnutnosti rovného prístupu plynárenských podnikov v Únii k odberateľom. Je úlohou vnútroštátneho súdu overiť, či je to tak v prejednávanej veci.

81.

Pokiaľ ide obzvlášť o nediskriminačnú povahu, vyvstávajú nasledujúce úvahy.

82.

Najprv uvádzam, že článok 3 ods. 2 smernice 2009/73 stanovuje možnosť uložiť záväzky služby vo verejnom záujme „podnikom v plynárenskom odvetví“ vo všeobecnosti a nielen určitým podnikom. Okrem toho z článku 3 ods. 1 tejto smernice vyplýva, že členské štáty „zabezpečujú, aby neboli diskriminované z hľadiska ich práv alebo povinností“ podniky v odvetví zemného plynu. Cieľom podmienky založenej na neexistencii diskriminačnej povahy je, že predmetné povinnosti zaväzujú v tom istom opatrení všetkých dodávateľov v odvetví, aby nenarušili hospodársku súťaž. ( *59 ) Za týchto podmienok mechanizmus určenia podnikov poverených záväzkami služby vo verejnom záujme nesmie a priori vylúčiť nijaký podnik v plynárenskom odvetví. ( *60 )

83.

V prejednávanom prípade je nutné konštatovať, že predmetný režim regulovaných taríf sa uplatní výlučne na určité podniky v plynárenskom odvetví a v spise nie je indikácia svedčiaca o tom, že jeho uplatnenie nie je obmedzené na určitých dodávateľov, ktorí by počas stanoveného obdobia boli považovaní za oprávnených bez rozdielu výlučne na základe vopred definovaných objektívnych kritérií. ( *61 )

84.

Vzhľadom na uvedené úvahy navrhujem, aby Súdny dvor na prejudiciálne otázky, ktoré položil Conseil d’État (Štátna rada), odpovedal takto:

Zásah členského štátu spočívajúci v uložení, určitým dodávateľom, medzi ktorými je etablovaný dodávateľ, povinnosti ponúkať koncovému odberateľovi dodávky zemného plynu za regulované tarify, ale ktorá nebráni tomu, aby boli predkladané konkurenčné ponuky za ceny nižšie, ako sú tieto tarify, všetkými dodávateľmi na trhu, predstavuje svojou povahou prekážku dosiahnutia konkurenčného trhu so zemným plynom uvedeného v článku 3 ods. 1 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2009/73/ES z 13. júla 2009 o spoločných pravidlách pre vnútorný trh so zemným plynom, ktorou sa zrušuje smernica 2003/55/ES.

Smernica 2009/73, najmä jej článok 3 ods. 2 vykladaná v spojení s článkami 14 a 106 ZFEÚ, ako aj Protokolom č. 26 o službách vo verejnom záujme, umožňuje členským štátom posúdiť, či vo všeobecnom hospodárskom záujme je vhodné uložiť podnikom v plynárenskom odvetví záväzky služieb vo verejnom záujme týkajúce sa ceny za dodávky zemného plynu na účely najmä zabezpečenia bezpečnosti dodávok a územnej súdržnosti, za predpokladu, že jednak sú splnené všetky podmienky, ktoré článok 3 ods. 2 tejto smernice uvádza a špecificky nediskriminačná povaha takýchto záväzkov a jednak predmetné opatrenie dodržiava zásadu proporcionality.

V rovnakom prípade článok 3 ods. 2 smernice 2009/73 nebráni v zásade metóde určenia ceny, ktorá sa opiera o zohľadnenie nákladov za podmienky, že uplatnenie takejto metódy nemá za následok to, že zásah štátu ide nad rámec toho, čo je nevyhnutné na dosiahnutie cieľov vo všeobecnom hospodárskom záujme, ktoré sleduje.