Účastníci konania
Odôvodnenie
Výrok

Účastníci konania

Vo veci T‑826/14 R,

Španielske kráľovstvo, v zastúpení: M. Sampol Pucurull, splnomocnený zástupca,

žalobca,

proti

Európskej komisii, v zastúpení: B. Stromsky, C. Urraca Caviedes a P. Nĕmečková, splnomocnení zástupcovia,

žalovanej,

ktorej predmetom je návrh na odklad výkonu rozhodnutia Komisie C(2014) 7280 final z 15. októbra 2014 o štátnej pomoci SA.35550 (2013/C) (ex 2013/NN) poskytnutej Španielskom, ktorá sa vzťahuje na schému daňových odpisov finančného goodwillu pri nadobúdaní podielu v zahraničných podnikoch,

PREDSEDA VŠEOBECNÉHO SÚDU

vydal toto

Odôvodnenie

Uznesenie

Okolnosti predchádzajúce sporu

1. Komisia Európskych spoločenstiev začala v roku 2007 konanie vo veci formálneho zisťovania podľa článku 88 ods. 2 ES a nariadenia Rady (ES) č. 659/1999 z 22. marca 1999 ustanovujúceho podrobné pravidlá na uplatňovanie článku [88 ES] (Ú. v. ES L 83, s. 1; Mim. vyd. 08/001, s. 339) s cieľom preskúmať španielsky daňový režim v rozsahu, v akom umožňuje podnikom zdaňovaným v Španielsku, ktoré nadobudli podiel v spoločnosti usadenej v zahraničí, odpočítať vo forme odpisu zo základu dane z príjmov právnických osôb, ktorej podliehali, goodwill vzniknutý týmto nadobudnutím podielu, zapísaný v účtovníctve podniku ako samostatný nehmotný majetok. Komisia sa domnievala, že toto daňové opatrenie smeruje k zvýhodneniu vývozu kapitálu zo Španielska s cieľom posilniť postavenie španielskych podnikov v zahraničí a tým zlepšiť ich konkurencieschopnosť.

2. Komisia ukončila konanie vo veci formálneho zisťovania, pokiaľ ide o nadobudnutia podielov v rámci Európskej únie, svojím rozhodnutím 2011/5/ES z 28. októbra 2009 o odpisovaní finančného goodwillu na daňové účely pri nadobúdaní podielu v zahraničných subjektoch C 45/07 (ex NN 51/07, ex CP 9/07) vykonávanom Španielskom (Ú. v. EÚ L 7, 2011, s. 48, ďalej len „prvé rozhodnutie“), v ktorom vyhlásila predmetné opatrenie za nezlučiteľné so spoločným trhom a nariadila, aby španielske orgány vymohli poskytnutú pomoc.

3. Pokiaľ ide o nadobudnutie podielov v podnikoch usadených mimo Únie, konanie vo veci formálneho zisťovania, ktoré ostalo otvorené, bolo ukončené rozhodnutím Komisie 2011/282/EÚ z 12. januára 2011 o odpisovaní finančného goodwillu na daňové účely pri nadobúdaní podielu v zahraničných subjektoch C 45/07 (ex NN 51/07, ex CP 9/07) vykonávanom Španielskom (Ú. v. EÚ L 135, s. 1, ďalej len „druhé rozhodnutie“). Komisia v druhom rozhodnutí podobným spôsobom ako v prvom vyhlásila predmetné opatrenie za nezlučiteľné s vnútorným trhom v rozsahu, v akom sa uplatňuje na nadobudnutia podielov mimo Únie, a nariadila, aby španielske orgány vymohli poskytnutú pomoc.

4. Dňa 17. júla 2013 Komisia začala nové konanie vo veci formálneho zisťovania na základe článku 108 ods. 2 ZFEÚ, ktoré sa týkalo nového administratívneho výkladu prijatého Španielskym kráľovstvom, ktorý rozšíril pôvodnú pôsobnosť vyššie uvedeného španielskeho daňového režimu na nepriame nadobudnutia podielov (Ú. v. EÚ C 258, s. 8, ďalej len „nové daňové opatrenie“). Toto konanie – v rámci ktorého Komisia v zmysle článku 11 ods. 1 nariadenia č. 659/1999 nariadila španielskym orgánom, aby pozastavili akúkoľvek protiprávnu pomoc vyplývajúcu z uplatnenia nového daňového opatrenia, – sa skončilo prijatím rozhodnutia Komisie C(2014) 7280 final z 15. októbra 2014 o štátnej pomoci SA.35550 (2013/C) (ex 2013/NN) poskytnutej Španielskom, ktorá sa vzťahuje na schému daňových odpisov finančného goodwillu pri nadobúdaní podielu v zahraničných podnikoch (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“).

5. Komisia v napadnutom rozhodnutí dospela k záveru, že nové daňové opatrenie, zahŕňajúce nepriame nadobudnutia podielov v spoločnostiach nerezidentoch prostredníctvom nadobudnutia podielov v holdingových spoločnostiach nerezidentoch, tiež predstavuje štátnu pomoc nezlučiteľnú so spoločným trhom, ktorá bola navyše poskytnutá v rozpore s článkom 108 ods. 3 ZFEÚ. Na základe toho nariadila, aby španielske orgány vymohli poskytnutú pomoc.

6. Všeobecný súd dvoma rozsudkami zo 7. novembra 2014, Autogrill España/Komisia (T‑219/10, Zb., EU:T:2014:939) a Banco Santander a Santusa/Komisia (T‑399/11, Zb., EU:T:2014:938), zrušil prvé a druhé rozhodnutie (pozri body 2 a 3 vyššie) z rovnakého dôvodu v oboch rozsudkoch, že vyššie uvedený španielsky daňový režim nespĺňal všetky kumulatívne podmienky stanovené v článku 87 ods. 1 ES, keďže nezvýhodňoval „určitých podnikateľov alebo výrobu určitých druhov tovaru“. Tento daňový režim bol totiž prístupný každému španielskemu podniku, ktorý nadobudol aspoň 5 % podiel v zahraničnej spoločnosti a bol vlastníkom tohto podielu nepretržite počas najmenej jedného roka. Netýkal sa teda žiadnej osobitnej kategórie podnikateľov alebo druhov výroby, ale uplatňoval sa na kategóriu hospodárskych transakcií. Tento režim bol najmä nezávislý od povahy činností nadobúdajúceho podniku a zo svojho využitia nevylučoval de iure ani de facto žiadnu kategóriu podnikov.

Konanie a návrhy účastníkov konania

7. Návrhom podaným do kancelárie Všeobecného súdu 23. decembra 2014 sa Španielske kráľovstvo domáhalo zrušenia napadnutého rozhodnutia. Na podporu svojej žaloby zapísanej pod číslom veci T‑826/14 uvádza najmä neoddeliteľnú spojitosť, ktorá existuje medzi na jednej strane napadnutým rozhodnutím a na druhej strane prvým a druhým rozhodnutím, ktoré boli zrušené vyššie uvedenými rozsudkami Všeobecného súdu, a vyvodzuje z toho, že podobne ako pôvodný španielsky daňový režim, ktorého sa týkalo prvé a druhé rozhodnutie, nové daňové opatrenie, ktoré je predmetom napadnutého rozhodnutia, nemá selektívnu povahu.

8. Samostatným podaním doručeným do kancelárie Všeobecného súdu v ten istý deň Španielske kráľovstvo podalo tento návrh na nariadenie predbežného opatrenia, v ktorom v podstate navrhlo, aby predseda Všeobecného súdu:

– odložil výkon napadnutého rozhodnutia,

– uložil Komisii povinnosť nahradiť trovy konania.

9. Uznesením z 8. januára 2015 predseda Všeobecného súdu na základe článku 105 ods. 2 druhého pododseku Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu odložil výkon napadnutého rozhodnutia až do vydania uznesenia, ktorým sa skončí predmetné konanie o predbežnom opatrení.

10. Komisia v pripomienkach k návrhu na nariadenie predbežného opatrenia, podaných do kancelárie Všeobecného súdu 14. januára 2015, navrhla, aby predseda Všeobecného súdu:

– zamietol návrh na nariadenie predbežného opatrenia,

– uložil Španielskemu kráľovstvu povinnosť nahradiť trovy konania.

11. Španielske kráľovstvo odpovedalo na pripomienky Komisie vyjadrením z 21. januára 2015. Komisia k nemu prijala konečné stanovisko vo vyjadrení z 29. januára 2015.

Právny stav

12. Zo znenia článkov 278 ZFEÚ a 279 ZFEÚ v spojení s článkom 256 ods. 1 ZFEÚ vyplýva, že sudca rozhodujúci o nariadení predbežných opatrení môže, ak si myslí, že to vyžadujú okolnosti, nariadiť odklad výkonu napadnutého aktu na Všeobecnom súde alebo určiť potrebné dočasné opatrenia. Článok 278 ZFEÚ zakotvuje zásadu, že žaloby nemajú odkladný účinok vzhľadom na to, že pre akty prijaté inštitúciami Únie platí domnienka zákonnosti. Sudca rozhodujúci o nariadení predbežných opatrení teda môže len výnimočne nariadiť odklad výkonu aktu napadnutého na Všeobecnom súde alebo určiť dočasné opatrenia (pozri uznesenie zo 17. januára 2013, Slovinsko/Komisia, T‑507/12 R, EU:T:2013:25, bod 6 a citovanú judikatúru).

13. Okrem toho článok 104 ods. 2 rokovacieho poriadku stanovuje, že návrh na nariadenie predbežného opatrenia musí uvádzať predmet konania, okolnosti preukazujúce naliehavosť, ako aj skutkové a právne dôvody, ktoré na prvý pohľad odôvodňujú nariadenie navrhovaného predbežného opatrenia. Odklad výkonu rozhodnutia a ostatné predbežné opatrenia môže sudca rozhodujúci o nariadení predbežných opatrení povoliť, ak sa preukáže, že ich nariadenie je z právneho a faktického hľadiska na prvý pohľad dôvodné ( fumus boni iuris ) a že sú naliehavé v tom zmysle, že sú potrebné na to, aby sa predišlo vážnej a nenapraviteľnej ujme na záujmoch účastníka konania, ktorý ich navrhol, a mali účinky už pred rozhodnutím vo veci samej. Tieto podmienky sú kumulatívne, preto musia byť návrhy na nariadenie predbežných opatrení zamietnuté, pokiaľ niektorá z nich nie je splnená [uznesenie zo 14. októbra 1996, SCK a FNK/Komisia, C‑268/96 P(R), Zb., EU:C:1996:381, bod 30].

14. V rámci takéhoto celkového preskúmania sudca rozhodujúci o nariadení predbežných opatrení disponuje širokou mierou voľnej úvahy a môže slobodne rozhodnúť s ohľadom na osobitosti prejednávanej veci o spôsobe, akým musia byť tieto rôzne podmienky preskúmané, ako aj o poradí tohto skúmania, keďže žiadne pravidlo práva mu neukladá vopred stanovenú analytickú schému na účely posúdenia nevyhnutnosti rozhodnúť o nariadení predbežných opatrení [uznesenia z 19. júla 1995, Komisia/Atlantic Container Line a i., C‑149/95 P(R), Zb., EU:C:1995:257, bod 23, a z 3. apríla 2007, Vischim/Komisia, C‑459/06 P(R), Zb., EU:C:2007:209, bod 25]. Sudca rozhodujúci o nariadení predbežných opatrení zváži v prípade potreby takisto záujmy, o ktoré ide (uznesenie z 23. februára 2001, Rakúsko/Rada, C‑445/00 R, Zb., EU:C:2001:123, bod 73).

15. Vzhľadom na údaje uvedené v spise sa sudca rozhodujúci o nariadení predbežných opatrení domnieva, že má k dispozícii všetky skutočnosti potrebné na rozhodnutie o tomto návrhu na nariadenie predbežného opatrenia bez toho, aby bolo predtým potrebné vypočuť ústne vysvetlenia účastníkov konania.

O fumus boni iuris

16. Je potrebné pripomenúť, že v judikatúre sa v závislosti od okolností predmetnej veci využíva viacero formulácií na definovanie podmienky týkajúcej sa fumus boni iuris (pozri v tomto zmysle uznesenie Komisia/Atlantic Container Line a i., už citované v bode 14 vyššie, EU:C:1995:257, bod 26).

17. Táto podmienka je splnená, keď sa aspoň jeden z dôvodov uvádzaných účastníkom konania, ktorý navrhuje nariadenie predbežných opatrení na podporu svojej žaloby vo veci samej, zdá na prvý pohľad opodstatnený. O taký prípade ide najmä vtedy, keď diskusia medzi účastníkmi konania odhalí existenciu dôležitého právneho rozporu, ktorého riešenie nie je hneď jasné [pozri v tomto zmysle uznesenie z 10. septembra 2013, Komisia/Pilkington Group, C‑278/13 P(R), Zb., EU:C:2013:558, bod 67 a citovanú judikatúru]. Keďže účelom konania o nariadení predbežných opatrení je zaručiť úplnú účinnosť budúceho konečného rozhodnutia, aby bolo zabránené medzere v právnej ochrane zabezpečenej súdom Únie, musí sa sudca rozhodujúci o nariadení predbežných opatrení obmedziť na to, že „na prvý pohľad“ posúdi opodstatnenosť dôvodov uvedených v rámci sporu vo veci samej na účely preukázania, či existuje dostatočne vysoká pravdepodobnosť úspechu žaloby [uznesenia z 19. decembra 2013, Komisia/Nemecko, C‑426/13 P(R), Zb., EU:C:2013:848, bod 41, a z 8. apríla 2014, Komisia/ANKO, C‑78/14 P‑R, Zb., EU:C:2014:239, bod 15].

18. V prejednávanej veci stačí uviesť, že existuje úzka väzba medzi na jednej strane napadnutým rozhodnutím a na druhej strane prvým a druhým rozhodnutím, ktoré sú spomenuté v bodoch 2 a 3 vyššie. Komisia totiž v bodoch 44, 99, 116, 141, 179 a 201 napadnutého rozhodnutia demonštratívne uvádza, že nové daňové opatrenie rozšírilo pôsobnosť režimu, ktorý ona už v prvom a druhom rozhodnutí označila za protiprávnu pomoc nezlučiteľnú so spoločným trhom. Dodáva, že toto opatrenie nemôže byť odôvodnené jeho účelom, teda podporou internacionalizácie španielskych podnikov, keďže tento účel bol sledovaný už pôvodným daňovým režimom, ktorý ona napriek tomu vyhlásila za protiprávny a nezlučiteľný. Komisia v bodoch 92 a 151 napadnutého rozhodnutia osobitne pripomína selektívnu povahu pôvodného daňového režimu, ktorý bol predmetom prvého a druhého rozhodnutia, a v tomto smere odkazuje na úvahy uvedené v týchto rozhodnutiach, tvrdiac, že na účely preskúmania selektívnosti pomoci je irelevantné rozlišovať medzi priamym a nepriamym nadobudnutím podielov.

19. Okrem toho samotná Komisia vo svojich pripomienkach zo 14. januára 2015 uznala, že napadnuté rozhodnutie úzko súviselo s prvým a druhým rozhodnutím, ktoré boli zrušené Všeobecným súdom.

20. Na prvý pohľad treba vyvodiť záver, že napadnuté rozhodnutie sa zakladá na predpoklade, podľa ktorého má nové daňové opatrenie selektívnu povahu, z rovnakých dôvodov, ktoré Komisia uviedla v prvom a druhom rozhodnutí na účely označenia pôvodného španielskeho daňového režimu za protiprávnu pomoc, ktorá je nezlučiteľná s vnútorným trhom. V rozsudkoch Autogrill España/Komisia, už citovanom v bode 6 vyššie (EU:T:2014:939, bod 83), a Banco Santander a Santusa/Komisia, už citovanom v bode 6 vyššie (EU:T:2014:938, bod 87), však Všeobecný súd zrušil tieto rozhodnutia, pretože Komisia nepreukázala, že daný režim bol selektívny, a to po podrobnom preskúmaní tak skutkovej, ako aj právnej stránky štyroch dôvodov, ktoré Komisia uviedla, aby naopak preukázala selektívnosť.

21. V tomto štádiu predmetného konania teda všetko naznačuje, že Všeobecný súd v rozsudku, ktorým sa skončí konanie vo veci T‑826/14, zruší napadnuté rozhodnutie z rovnakých dôvodov, ako boli dôvody, ktoré ho priviedli k zrušeniu prvého a druhého rozhodnutia. Vyplýva z toho, že pravdepodobnosť úspešnosti žaloby, s ktorou sa spája predmetný návrh na nariadenie predbežného opatrenia, treba považovať za veľmi vysokú, takže fumus boni iuris sa zdá na prvý pohľad mimoriadne závažný (pozri v tomto zmysle a analogicky uznesenie z 3. decembra 2014, Grécko/Komisia, C‑431/14 P‑R, Zb., EU:C:2014:2418, bod 24 a citovanú judikatúru).

22. Za týchto podmienok sa zdá, že dôvody a tvrdenia uvádzané Španielskym kráľovstvom v spore vo veci samej vyvolávajú vážne pochybnosti o zákonnosti napadnutého rozhodnutia, ktoré v rámci predmetného konania o nariadení predbežných opatrení nemohli byť odstránené pripomienkami druhej účastníčky konania, ktorá sa vo svojich pripomienkach zo 14. januára 2015 nevyjadrila k podmienke týkajúcej sa fumus boni iuris a uspokojila sa s vyhlásením, že sa odvolá proti rozsudkom Autogrill España/Komisia, už citovanému v bode 6 vyššie (EU:T:2014:939), a Banco Santander a Santusa/Komisia, už citovanému v bode 6 vyššie (EU:T:2014:938). V miere, v akej sú podmienky, vyžadované pre nariadenie predbežného opatrenia, vzájomne závislé [uznesenie zo 4. decembra 2014, Vanbreda Risk & Benefits/Komisia, T‑199/14, Zb. (Výňatky), EU:T:2014:1024, bod 194], viac alebo menej závažná povaha fumus boni iuris má vplyv na posúdenie naliehavosti. Naliehavosť, ktorej sa môže dovolávať žalobca, musí byť o to viac zohľadnená sudcom rozhodujúcim o nariadení predbežných opatrení, čím viac sa fumus boni iuris zdá byť závažnejší (pozri v tomto zmysle uznesenie z 12. júna 2014, Komisia/Rusal Armenal, C‑21/14 P‑R, Zb., EU:C:2014:1749, bod 40 a citovanú judikatúru).

23. Skutočnosťou zostáva, že v súlade s ustanovením článku 104 ods. 2 rokovacieho poriadku sú podmienky týkajúce sa fumus boni iuris a naliehavosti odlišné a kumulatívne, takže Španielske kráľovstvo zostáva povinné preukázať naliehavosť vážnej a nenapraviteľnej ujmy (pozri v tomto zmysle uznesenie Komisia/Rusal Armenal, už cito vané v bode 22 vyššie, EU:C:2014:1749, bod 41 a citovanú judikatúru). Z toho vyplýva, že s výnimkou osobitných sporov z oblasti zadávania verejných zákaziek (uznesenie Vanbreda Risk & Benefits/Komisia, už citované v bode 22 vyššie, EU:T:2014:1024, bod 162) fumus boni iuris nemôže bez ohľadu na jeho silu nahradiť neexistenciu naliehavosti (pozri uznesenie z 26. novembra 2010, Gas Natural Fenosa SDG/Komisia, T‑484/10 R, EU:T:2010:486, bod 93 a citovanú judikatúru).

O naliehavosti

24. Podľa ustálenej judikatúry naliehavosť návrhu na nariadenie predbežného opatrenia sa musí posudzovať vo vzťahu k nevyhnutnosti vydania predbežného rozhodnutia s cieľom zabrániť, aby vznikla vážna a nenapraviteľná ujma účastníkovi konania, ktorý požaduje predbežné opatrenia. Tomuto účastníkovi prislúcha predložiť dostatočný dôkaz o tom, že nemôže čakať na výsledok konania vo veci samej bez toho, aby osobne utrpel ujmu takejto povahy (pozri uznesenie z 19. septembra 2012, Grécko/Komisia, T‑52/12 R, Zb., EU:T:2012:447, bod 36 a citovanú judikatúru).

25. Keďže tento návrh na nariadenie predbežného opatrenia podalo Španielske kráľovstvo, je potrebné pripomenúť, že členské štáty zodpovedajú za záujmy, ktoré sú považované za všeobecné z vnútroštátneho hľadiska. Na základe toho môžu zabezpečiť ich ochranu v rámci konania o predbežnom opatrení, navrhovať nariadenie predbežných opatrení a tvrdiť, že napadnuté opatrenie môže vážne ohroziť plnenie ich štátnych úloh a verejný poriadok (pozri v tomto zmysle uznesenie Grécko/Komisia, už citované v bode 24 vyššie, EU:T:2012:447, bod 37 a citovanú judikatúru). Členské štáty môžu okrem toho uviesť ujmu ovplyvňujúcu určité odvetvie ich hospodárstva, najmä ak sporné opatrenie môže mať nepriaznivý vplyv na mieru zamestnanosti a životné náklady. Naopak nestačí, ak uvedú ujmu, ktorú by utrpel obmedzený počet podnikov, pokiaľ tieto podniky posudzované samostatne nepredstavujú celé odvetvie národného hospodárstva (pozri v tomto zmysle uznesenie z 29. augusta 2013, Francúzsko/Komisia, T‑366/13 R, EU:T:2013:396, bod 25 a citovanú judikatúru).

26. Treba preto preskúmať, či Španielske kráľovstvo preukázalo, že by mu okamžitý výkon napadnutého rozhodnutia mohol spôsobiť vážnu a nenapraviteľnú ujmu predovšetkým z dôvodu, že by vážne ohrozil plnenie jeho štátnych úloh, ako aj španielsky verejný poriadok alebo fungovanie celého odvetvia národného hospodárstva.

27. Španielske kráľovstvo v tomto kontexte uvádza, že každé vymáhanie údajnej pomoci by španielske daňové orgány nútilo mobilizovať veľký počet zamestnancov s uplatnením najkvalifikovanejších odborníkov, ktorí namiesto toho, aby sa sústredili na svoje zvyčajné úlohy, najmä na boj proti daňovým podvodom, by museli „plytvať“ viac než 3 300 hodinami svojho pracovného času na úkon, ktorý zjavne odporuje právnym predpisom o štátnej pomoci. Ujma spôsobená takouto povinnosťou vymáhania by bola o to závažnejšia, že počet španielskych úradníkov správnych orgánov sa znížil v nadväznosti na úsporné opatrenia prijaté koncom roka 2013.

28. Španielske kráľovstvo okrem toho uvádza svoj záujem na tom, aby mohlo hospodárskym subjektom poskytnúť z právneho a daňového hľadiska isté prostredie. Napadnuté rozhodnutie by však z dôvodu jeho vykonateľného charakteru uložilo všetkým verejným orgánom, tak daňovým, ako aj súdnym, povinnosť konať v smere, ktorý stanovuje, hoci sa v podstate zakladá na aspekte, ktorý bol rozsudkami Autogrill España/Komisia, už citovanom v bode 6 vyššie (EU:T:2014:939), a Banco Santander a Santusa/Komisia, už citovanom v bode 6 vyššie (EU:T:2014:938), vyhlásený za neplatný. Právna neistota vyvolaná napadnutým rozhodnutím by ovplyvnila aj spisy týkajúce sa veľkých súm, ktoré majú byť zaplatené do štátnej pokladnice, a vzťahovali by sa na stovky podnikov ako možných príjemcov údajnej pomoci. Ak by sa vyžadovalo vymáhanie určitých súm spätých so spornými odpismi, španielske správne orgány by ich v prípade zrušenia napadnutého rozhodnutia museli po niekoľkých rokoch preplatiť, a to s príslušnými úrokmi. Ujma, ktorá by z toho vyplynula pre Španielske kráľovstvo, pokiaľ ide o rozdiel medzi uplatniteľnými úrokmi (pri vymáhaní od dotknutých príjemcov pomoci, z omeškania v prípade neskoršieho vrátenia daňovými orgánmi), by bola zrejmá.

29. Španielske kráľovstvo napokon poukazuje na dodatočnú ujmu spojenú s možnosťou Komisie pokračovať v požadovaní výkonu napadnutého rozhodnutia, opierajúc sa o predpoklad platnosti, ktorý sa vzťahuje na akty prijaté inštitúciami Únie. Po uplynutí štvormesačnej lehoty stanovenej v napadnutom rozhodnutí by tak Komisia mohla podať proti Španielskemu kráľovstvu žalobu o nesplnenie povinnosti a prípadne sa obrátiť na Súdny dvor s návrhom na zaplatenie pokuty. Rovnako nevykonanie napadnutého rozhodnutia by mohlo byť predmetom štatistík, ktoré každoročne uverejňuje generálne riaditeľstvo Komisie (GR) pre hospodársku súťaž vo svojej správe o štátnej pomoci, čo by mohlo „podať skreslený obraz o skutočnosti, ktorá stojí v pozadí tejto veci“.

30. Podľa názoru Komisie Španielske kráľovstvo naopak nepreukázalo naliehavosť.

31. V tomto smere treba na úvod konštatovať, že Španielske kráľovstvo sa nemôže s úspechom odvolávať na ujmu, ktorú by utrpelo celé odvetvie národného hospodárstva. Návrh na nariadenie predbežného opatrenia totiž uvádza iba 94 podnikov, ktoré by ako potenciálni užívatelia nového daňového opatrenia, ktoré je predmetom tohto rozhodnutia, boli ovplyvnené napadnutým rozhodnutím. Španielske kráľovstvo netvrdí ani a fortiori nepreukazuje, že týchto 94 podnikov predstavuje zástupcov určitého odvetvia španielskeho hospodárstva a že ich ohrozenie môže mať negatívny dosah na úroveň zamestnanosti a životné náklady v určitom odvetví hospodárstva alebo v určitom španielskom regióne. Navyše k tomu nemôže dôjsť, keďže z rozsudkov Autogrill España/Komisia, už citovaného v bode 6 vyššie (EU:T:2014:939), a Banco Santander a Santusa/Komisia, už citovaného v bode 6 vyššie (EU:T:2014:938), vyplýva, že španielsky daňový režim, ktorého súčasťou je nové daňové opatrenie, je dostupný pre každý španielsky podnik a netýka sa teda žiadnej osobitnej kategórie podnikateľov alebo druhov výroby (pozri body 6 a 18 vyššie).

32. Ostáva preskúmať, či Španielske kráľovstvo dostatočne z právneho hľadiska preukázalo, že okamžitý výkon napadnutého rozhodnutia by mohol vážne ohroziť plnenie jeho štátnych úloh a španielsky verejný poriadok.

33. V tomto smere treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry ide o naliehavosť iba vtedy, ak je hrozba vážnej a nenapraviteľnej ujmy, ktorú očakáva účastník konania požadujúci predbežné opatrenie, tak bezprostredná, že jej vznik je predvídateľný s dostatočnou mierou pravdepodobnosti. Tento účastník zostáva v každom prípade povinný preukázať skutočnosti, ktoré majú odôvodniť očakávanie tejto ujmy, pričom výlučne hypotetická ujma nemôže v rozsahu, v akom je založená na vzniku budúcich a neistých udalostí, odôvodniť nariadenie predbežných opatrení (pozri v tomto zmysle uznesenia Grécko/Komisia, už citované v bode 24 vyššie, EU:T:2012:447, bod 36, a z 11. marca 2013, Elan/Komisia, T‑27/13 R, EU:T:2013:122, bod 13).

34. Po prvé, pokiaľ ide o prejednávanú vec, Komisia v prílohe k svojim pripomienkam uviedla list z 9. januára 2015, ktorý generálny riaditeľ GR pre hospodársku súťaž zaslal Španielskemu kráľovstvu a v ktorom vyjadril svoj súhlas so španielskymi orgánmi v súvislosti s tým, že napadnuté rozhodnutie úzko súvisí s prvým a druhým rozhodnutím, ktoré boli zrušené Všeobecným súdom. Tento list pokračuje takto:

„Na základe toho, so zreteľom na túto úzku súvislosť mám česť Vám oznámiť, že voči Španielsku nebudeme aktívne pokračovať vo vymáhaní pomoci, ktorá je predmetom [napadnutého] rozhodnutia, kým Súdny dvor nerozhodne o [odvolaniach], ktoré sa Komisia rozhodla podať proti vyššie uvedeným rozsudkom Všeobecného súdu.“

35. Po druhé v pripomienkach predložených počas tohto konania Komisia tento list z 9. januára 2015 chápala de facto ako predĺženie lehoty na výkon povinnosti vymáhania stanovenej napadnutým rozhodnutím, kým Súdny dvor nerozhodne o odvolaniach podaných proti dvom zrušujúcim rozsudkom. Podľa Komisie „španielske orgány preto môžu prerušiť vymáhanie bez toho, aby došlo k porušeniu práva Únie zo strany Španielskeho kráľovstva“.

36. Po tretie Komisia 19. januára 2015 skutočne podala na Súdny dvor odvolania proti rozsudkom Autogrill España/Komisia, už citovanému v bode 6 vyššie (EU:T:2014:939), a Banco Santander a Santusa/Komisia, už citovanému v bode 6 vyššie (EU:T:2014:938).

37. Z troch predchádzajúcich tvrdení treba vyvodiť záver, že ujma, ktorá by mohla byť spôsobená Španielskemu kráľovstvu vymáhaním údajnej štátnej pomoci – to znamená najmä zbytočnou mobilizáciou veľkého počtu daňových úradníkov, finančnými stratami z hľadiska rozdielu medzi úrokovými sadzbami uplatniteľnými v prípade zrušenia napadnutého rozhodnutia a následného vrátenia získaných súm, ako aj hrozba konania o nesplnenie povinnosti začatého Komisiou s následným uložením pokuty –, nemôže byť v tomto štádiu považovaná za dostatočne bezprostrednú na to, aby odôvodnila žiadaný odklad výkonu. Komisia totiž výslovne prehlásila, že zbavuje španielske orgány ich povinnosti vymáhať pomoc až do rozhodnutia Súdneho dvora o odvolaniach podaných proti vyššie uvedeným rozsudkom a že tento odklad vymáhania neporušuje právo Únie. Sudca rozhodujúci o nariadení predbežného opatrenia však pri svojom posudzovaní naliehavosti musí vziať na vedomie a zohľadniť tento zhovievavý prístup Komisie voči Španielskemu kráľovstvu, ktorý vylučuje naliehavosť.

38. Žiadne z tvrdení uvádzaných Španielskym kráľovstvom v opačnom zmysle nemožno prijať.

39. Španielske kráľovstvo najprv tvrdí, že list z 9. januára 2015, napísaný útvarom Komisie, a nie kolégiom členov Komisie, nemá hodnotu rozhodnutia v zmysle článku 288 štvrtého odseku ZFEÚ, ani aktu, ktorý môže byť prijatý na základe nariadenia č. 659/1999. Tento list predstavuje bežné zaujatie stanoviska bez právne záväznej povahy, ktoré nedopĺňa ani nemení napadnuté rozhodnutie, ktorého zrušenie je navrhované. Podľa Španielskeho kráľovstva to znamená, že napadnuté rozhodnutie naďalej vyvoláva svoje účinky a musí byť podľa článku 14 ods. 3 nariadenia č. 659/1999 vykonané každým verejným orgánom. Preto kým Všeobecný súd nenariadi skutočný odklad výkonu napadnutého rozhodnutia, musia všetky španielske správne a súdne orgány zabezpečiť dodržiavanie povinností stanovených týmto rozhodnutím, najmä povinnosti vymáhať poskytnutú pomoc.

40. V tomto smere treba uviesť, že posúdenie otázky, či je pre sudcu rozhodujúceho o nariadení predbežných opatrení naliehavé prijať predbežné opatrenie, závisí od faktickej situácie, v ktorej sa nachádza účastník konania žiadajúci tieto opatrenia. Inými slovami, tvrdená naliehavosť je preukázaná iba vtedy, ak je tento účastník konania skutočne vystavený bezprostrednej a reálnej hrozbe, že utrpí vážnu a nenapraviteľnú ujmu, pričom čisto teoretická a hypotetická hrozba na tento účel nestačí. Samotná existencia právnej povinnosti tak v zásade nemôže vytvoriť naliehavú situáciu pre osobu podliehajúcu súdnej právomoci, ktorá sa domáha nariadenia predbežného opatrenia dovtedy, kým nebolo prijaté záväzné vykonávacie opatrenie na účely dodržiavania tejto povinnosti.

41. Z ustálenej judikatúry napríklad vyplýva, že v rámci konania o nariadení predbežného opatrenia, ktoré sa týka rozhodnutia Komisie ukladajúceho vymáhanie štátnej pomoci, prináleží príjemcovi tejto pomoci, aby pred súdom Únie rozhodujúcim o nariadení predbežného opatrenia preukázal, že vnútroštátne opravné prostriedky, ktoré mu ponúka uplatniteľné vnútroštátne právo proti okamžitému vráteniu pomoci na vnútroštátnej úrovni, mu s odvolaním sa najmä na jeho finančnú situáciu neumožňujú vyhnúť sa tomu, aby utrpel vážnu a nenapraviteľnú ujmu. Ak to nepreukáže, teda ak uvedený príjemca môže v skutočnosti dosiahnuť ochranu zo strany vnútroštátneho súdu, sudca Únie rozhodujúci o nariadení predbežného opatrenia dospeje k záveru o neexistencii naliehavosti v konaní, v ktorom rozhoduje (pozri v tomto zmysle uznesenie Elan/Komisia, už citované v bode 33 vyššie, EU:T:2013:122, bod 23 a citovanú judikatúru), a to napriek skutočnosti, že rozhodnutie Komisie bude naďalej vyvolávať svoje právne účinky a nezávisle od toho, či je ochrana priznaná na vnútroštátnej úrovni v súlade s právom Únie. Navyše dovtedy, kým sa vnútroštátne orgány, ktoré sú v zmysle rozhodnutia Komisie povinné vymáhať štátnu pomoc, de facto zdržia imperatívne nariadiť jej vrátenie, riziko pre príjemcu, že ju bude musieť vrátiť, nie je dostatočne bezprostredné na to, aby odôvodnilo odklad výkonu tohto rozhodnutia (pozri v tomto zmysle uznesenie Francúzsko/Komisia, už citované v bode 25 vyššie, EU:T:2013:396, bod 29 a citovanú judikatúru).

42. V tomto kontexte treba najmä vylúčiť relevantnosť názoru, pokiaľ ide o konanie týkajúce sa nariadenia predbežného opatrenia, zastávaného Španielskym kráľovstvom, podľa ktorého treba rozlišovať medzi právne záväzným napadnutým rozhodnutím, ktoré prijalo kolégium členov Komisie, a bežnými stanoviskami útvaru Komisie, ako sú tie, ktoré sú vyjadrené v liste z 9. januára 2015 generálneho riaditeľa GR pre hospodársku súťaž a v pripomienkach predložených pracovníkmi právneho oddelenia Komisie počas predmetného konania o nariadení predbežného opatrenia.

43. Na jednej strane je totiž zrejmé, že Komisia má v každom štádiu súdneho konania, ktoré sa týka rozhodnutia prijatého kolégiom členov Komisie, možnosť upustiť od výkonu tohto rozhodnutia (pozri v tomto zmysle uznesenie Francúzsko/Komisia, už citované v bode 25 vyššie, EU:T:2013:396, bod 40), pričom toto upustenie od výkonu môže byť vyhlásené pracovníkmi právneho oddelenia Komisie, ktorí sú oprávnení zastupovať ju v predmetnom spore. Španielske kráľovstvo však netvrdilo, že pracovníci Komisie prekročili hranice ich oprávnenia na zastupovanie, keď v tomto konaní uviedli, že list z 9. januára 2015 predstavoval de facto predĺženie lehoty na výkon povinnosti vymáhania uloženej napadnutým rozhodnutím, až do rozhodnutia Súdneho dvora o vyššie uvedených odvolaniach a že španielske orgány teda mohli prerušiť toto vymáhanie bez toho, aby porušili právo Únie (pozri bod 35 vyššie).

44. Na druhej strane je zrejmé, že je to príslušný útvar Komisie a nie kolégium členov Komisie konajúce ex offo , ktorý v prípade potreby navrhuje prijať opatrenia nevyhnutné na začatie konania smerujúceho k prinúteniu vnútroštátnych orgánov vykonať rozhodnutie, vyzvať ich alebo sankcionovať ich nesplnenie povinnosti. Za týchto okolností sa Španielske kráľovstvo v súčasnosti nemusí zo strany Komisie ničoho obávať, keďže jej príslušný útvar, teda GR pre hospodársku súťaž, ho uistil, že prerušenie opatrení týkajúcich sa vymáhania nebude viesť k začatiu konania o nesplnení povinnosti štátom, ktoré by mohlo viesť k uloženiu pokuty. Pokiaľ ide o prísľub daný týmto útvarom, zdá sa tiež veľmi nepravdepodobné, že by vo svojej správe o štátnej pomoci „podal skreslený obraz o skutočnosti, ktorá stojí v pozadí tejto veci“ (pozri bod 29 vyššie), ak by toto zverejnenie mohlo Španielskemu kráľovstvu spôsobiť vážnu a nenapraviteľnú ujmu.

45. Vyplýva z toho, že Španielske kráľovstvo nepreukázalo, že podmienka týkajúca sa naliehavosti bola splnená z dôvodu nepriaznivých dôsledkov vymáhania údajnej pomoci na fungovanie vnútroštátnych správnych orgánov, najmä daňových.

46. V každom prípade, ak by Komisia upustila od svojho zhovievavého prístupu voči španielskym orgánom a požadovala od nich, aby v určitom okamihu bez meškania pristúpili k vymáhaniu uloženému napadnutým rozhodnutím, Španielske kráľovstvo by sa na túto novú skutočnosť mohlo odvolať pri podaní nového návrhu na nariadenie predbežného opatrenia v zmysle článku 109 rokovacieho poriadku.

47. Španielske kráľovstvo však tvrdí, že španielske súdy musia v každom prípade zabezpečiť osobám podliehajúcim súdnej právomoci, že z porušenia článku 108 ods. 3 poslednej vety ZFEÚ budú vyvodené všetky dôsledky, pokiaľ ide o vrátenie pomoci poskytnutej v rozpore s týmto ustanovením. Tieto súdy by teda mali prijať všetky potrebné opatrenia, aby sa zabezpečilo dodržiavanie napadnutého rozhodnutia, ak Všeobecný súd nerozhodol o odklade jeho výkonu, pokiaľ ide o povinnosť vymáhania protiprávnej a nezlučiteľnej pomoci. Čo sa týka listu z 9. januára 2015 (pozri bod 34 vyššie) a vyhlásení urobených počas tohto konania (pozri bod 35 vyššie), ide o bežné zaujatie stanoviska zo strany Komisie, ktoré nemožno považovať za záväzné pre vnútroštátny súd (pozri v tomto zmysle rozsudok z 13. februára 2014, Mediaset, C‑69/13, Zb., EU:C:2014:71, bod 28).

48. Toto tvrdenie však nemožno prijať. Stačí totiž pripomenúť, že Španielske kráľovstvo musí v prejednávanej veci preukázať, že okamžitý výkon napadnutého rozhodnutia by mohol vážne ohroziť plnenie jeho štátnych úloh a verejný poriadok (pozri bod 25 vyššie). Španielske kráľovstvo netvrdí, ani a fortiori nepreukazuje, že španielske súdy už sú zahltené, alebo hrozí, že budú zahltené žalobami sledujúcimi zabezpečenie dodržiavania povinnosti vymáhať pomoc stanovenú napadnutým rozhodnutím v takom rozsahu, že fungovanie španielskeho súdneho systému by tým mohlo byť vážne ohrozené. Neuvádza ani podanie žalôb o vrátenie na španielske súdy, ktoré by z dôvodu ich povahy a dosahu mohli mať závažný a znepokojujúci vplyv na verejný poriadok.

49. V každom prípade samotné Španielske kráľovstvo uvádza iba 94 podnikov, ktoré by mohli byť ovplyvnené napadnutým rozhodnutím, podliehajúc režimu, ktorý sleduje vymáhanie protiprávne poskytnutej pomoci (pozri bod 31 vyššie). Prejednávanie takého počtu návrhov by vôbec nemalo ovplyvniť riadne fungovanie španielskeho súdneho systému. Navyše v rámci týchto sporov musí vnútroštátny súd so zreteľom na zásadu lojálnej spolupráce a bez toho, aby bol právne viazaný vyššie uvedenými stanoviskami Komisie, tieto stanoviská zohľadniť ako posudzované skutočnosti, pokiaľ údaje obsiahnuté v uvedených stanoviskách majú vnútroštátnym orgánom uľahčiť splnenie úlohy v rámci vykonania rozhodnutia o vymáhaní (pozri v tomto zmysle rozsudok Mediaset, už citovaný v bode 47 vyššie, EU:C:2014:71, bod 31).

50. Španielske kráľovstvo napokon uvádza svoj záujem poskytnúť hospodárskym subjektom z právneho a daňového hľadiska isté prostredie. Domnieva sa, že vzhľadom na právnu neistotu spôsobenú Komisiou, zachovanie účinkov napadnutého rozhodnutia neumožňuje jasnú orientáciu pre daňové orgány, vnútroštátne súdy ani podniky, ktoré sú povinné pristúpiť k preneseniu daňovej povinnosti pri každoročnom výpočte sumy dane z príjmu právnických osôb, ktorú musia zaplatiť.

51. V tomto ohľade treba konštatovať, že právna neistota uvádzaná Španielskym kráľovstvom nevznikla v dôsledku napadnutého rozhodnutia a na základe toho nemôže byť odstránená odložením výkonu tohto rozhodnutia. Komisia totiž už v roku 2013 pri začatí konania vo veci formálneho zisťovania týkajúceho sa nového daňového opatrenia vzniesla pochybnosti o zákonnosti tohto opatrenia a jeho zlučiteľnosti s vnútorným trhom a uložila španielskym orgánom povinnosť pozastaviť každú protiprávnu pomoc vyplývajúcu z uplatnenia tohto opatrenia (pozri bod 4 vyššie). Táto neistota však potrvá minimálne dovtedy, kým Súdny dvor nerozhodne o odvolaniach, ktoré Komisia podala proti rozsudkom Autogrill España/Komisia, už citovanému v bode 6 vyššie (EU:T:2014:939), a Banco Santander a Santusa/Komisia, už citovanému v bode 6 vyššie (EU:T:2014:938), (pozri bod 36 vyššie). Okrem toho sa nezdá, že táto neistota spôsobuje neprekonateľné prekážky pre podniky, vnútroštátne súdy a daňové orgány. Podniky by totiž mali môcť dočasne uplatniť, v rámci prenesenia daňovej povinnosti, nové daňové opatrenie s výslovnou výhradou budúceho rozhodnutia Súdneho dvora, zatiaľ čo vnútroštátne daňové a súdne orgány by mohli buď prijať dočasné rozhodnutia s tou istou výhradou, alebo prerušiť konania prebiehajúce pred nimi až do rozhodnutia Súdneho dvora.

52. Vzhľadom na vyššie uvedené sudca rozhodujúci o nariadení predbežného opatrenia môže iba konštatovať, že Španielske kráľovstvo nepreukázalo, že v prípade, že by nedošlo k nariadeniu odkladu výkonu napadnutého rozhodnutia, utrpelo by bezprostredne vážnu a nenapraviteľnú ujmu. Podmienka týkajúca sa naliehavosti teda nie je splnená.

53. Na základe toho návrh na nariadenie predbežného opatrenia musí byť zamietnutý z dôvodu neexistencie naliehavosti bez toho, aby bolo potrebné pristúpiť ku zváženiu dotknutých záujmov [pozri v tomto zmysle uznesenie zo 14. decembra 1999, DSR‑Senator Lines/Komisia, C‑364/99 P(R), Zb., EU:C:1999:609, bod 61].

54. Za týchto okolností treba zrušiť uznesenie z 8. januára 2015 (pozri bod 9 vyššie).

Výrok

Z týchto dôvodov

PREDSEDA VŠEOBECNÉHO SÚDU

nariadil:

1. Návrh na nariadenie predbežného opatrenia sa zamieta.

2. Uznesenie z 8. januára 2015 vydané vo veci T‑826/14 R sa zrušuje.

3. O trovách konania sa rozhodne neskôr.

V Luxemburgu 27. februára 2015