1

Skupina Servier, ktorú tvorí najmä spoločnosť Servier SAS, materská spoločnosť skupiny so sídlom vo Francúzsku, spoločnosť Laboratoires Servier SAS a spoločnosť Servier Laboratories Ltd (ďalej jednotlivo alebo spoločne len „Servier“ alebo „žalobkyne“), združuje farmaceutické spoločnosti na celosvetovej úrovni. Výhradnú kontrolu nad riadením materskej spoločnosti skupiny zabezpečuje Stichting FIRS, nezisková nadácia založená podľa holandského práva.

2

Servier vyvinula perindopril, liek podávaný v rámci kardiovaskulárnej medicíny, ktorý je určený predovšetkým na boj proti vysokému krvnému tlaku a srdcovému zlyhaniu prostredníctvom mechanizmu inhibície angiotenzín konvertujúceho enzýmu (ďalej len „ACE“).

3

Účinná farmaceutická látka (ďalej len „ÚFL“) perindoprilu, teda biologicky aktívna chemická látka, ktorá vyvoláva uvedené terapeutické účinky, má formu soli. Pôvodne používaná soľ bol erbumín (alebo terc‑butylamín), ktorý má kryštalickú formu z dôvodu postupu využívaného skupinou Servier na jeho syntézu.

4

Patentová prihláška týkajúca sa molekuly perindoprilu (patent EP0049658, ďalej len „patent 658“) bola podaná na Európsky patentový úrad (EPÚ) 29. septembra 1981. Platnosť patentu 658 mala uplynúť 29. septembra 2001, ale jeho ochrana bola predĺžená vo viacerých členských štátoch vrátane Spojeného kráľovstva do 22. júna 2003, ako to umožňovalo nariadenie Rady (ES) č. 1768/92 z 18. júna 1992 o vytvorení dodatkového ochranného osvedčenia na liečivá (Ú. v. ES L 182, 1992, s. 1; Mim. vyd. 13/011, s. 200). Vo Francúzsku bola ochrana patentu 658 predĺžená do 22. marca 2005 a v Taliansku do 13. februára 2009.

5

V roku 1988 skupina Servier okrem iného podala na EPÚ prihlášky niekoľkých patentov na postupy výroby molekuly perindoprilu, ktorých platnosť uplynula 16. septembra 2008: patenty EP0308339, EP0308340, EP0308341 a EP0309324 (ďalej v uvedenom poradí len „patent 339“, „patent 340“, „patent 341“ a „patent 324“).

6

V roku 2001 podala Servier na EPÚ nové patentové prihlášky týkajúce sa erbumínu a postupov jeho výroby, a to vrátane patentu EP1294689 (takzvaný „patent beta“, ďalej len „patent 689“), patentu EP1296948 (takzvaný „patent gama“, ďalej len „patent 948“) a patentu EP1296947 (takzvaný „patent alfa“, ďalej len „patent 947“).

7

Prihláška patentu 947 týkajúca sa kryštalickej alfa formy erbumínu a postupu jej prípravy bola podaná 6. júla 2001 a EPÚ udelil patent 4. februára 2004.

8

Servier podala aj národné patentové prihlášky vo viacerých členských štátoch Únie pred tým, ako sa tieto štáty stali zmluvnými stranami Dohovoru o udeľovaní európskych patentov, podpísaného v Mníchove 5. októbra 1973, ktorý nadobudol platnosť 7. októbra 1977 (ďalej len „EPD“). Servier napríklad podala prihlášky patentov zodpovedajúcich patentu 947 v Bulharsku (BG 107532), v Českej republike (PV2003‑357), v Estónsku (P200300001), v Maďarsku (HU225340), v Poľsku (P348492) a na Slovensku (PP0149‑2003). Všetky tieto patentové prihlášky mali rovnaký dátum podania: 6. júl 2001. Patenty boli udelené 16. mája 2006 v Bulharsku, 17. augusta 2006 v Maďarsku, 23. januára 2007 v Českej republike, 23. apríla 2007 na Slovensku a 24. marca 2010 v Poľsku.

9

Od roku 2002 skupina Servier začala vyvíjať perindopril druhej generácie vyrábaný z inej soli ako erbumín, a síce arginín. Tento perindopril arginín sa mal vyznačovať zlepšeniami, pokiaľ ide o dobu trvanlivosti, ktorá sa z dvoch zmenila na tri roky, o stabilitu, umožňujúcu jeden druh balenia pre všetky klimatické pásma, a o skladovanie, nevyžadujúce žiadne špeciálne podmienky.

10

Servier podala európsku patentovú prihlášku na perindopril arginín (patent EP1354873B, ďalej len „patent 873“) 17. februára 2003. Patent 873 bol udelený 17. júla 2004 s dátumom uplynutia platnosti stanoveným na 17. februára 2023. Perindopril arginín sa začal uvádzať na trh Únie v roku 2006.

11

Desať spoločností vykonávajúcich činnosť v oblasti generických liekov vrátane spoločnosti Niche Generics Ltd (ďalej len „Niche“), spoločnosti Krka Tovarna Zdravil d.d. (ďalej len „Krka“), spoločnosti Lupin Ltd a spoločnosti Norton Healthcare Ltd, dcérskej spoločnosti spoločnosti Ivax Europe (ďalej len „Ivax“), ktorá sa neskôr zlúčila so spoločnosťou Teva Pharmaceuticals Ltd (ďalej jednotlivo alebo s inými spoločnosťami skupiny Teva len „Teva“), podalo v roku 2004 námietku proti patentu 947 na EPÚ s cieľom dosiahnuť jeho zrušenie v celom rozsahu, pričom uvádzali dôvody založené na neexistencii novosti a vynálezcovskej činnosti, ako aj na nedostatočnom objasnení vynálezu.

12

Dňa 27. júla 2006 námietkové oddelenie EPÚ potvrdilo platnosť patentu 947 v nadväznosti na drobné zmeny pôvodných patentových nárokov skupiny Servier (ďalej len „rozhodnutie EPÚ z 27. júla 2006“). Sedem spoločností podalo proti tomuto rozhodnutiu sťažnosť. Niche z námietkového konania vystúpila 9. februára 2005, Krka 11. januára 2007 a Lupin 5. februára 2007. Rozhodnutím zo 6. mája 2009 technický odvolací senát EPÚ zrušil rozhodnutie EPÚ z 27. júla 2006 a zrušil patent 947. Žiadosť o preskúmanie, ktorú podala skupina Servier proti tomuto rozhodnutiu, bola zamietnutá 19. marca 2010.

13

Niche podala 11. augusta 2004 na EPÚ námietku aj proti patentu 948, ale z konania 14. februára 2005 vystúpila.

14

Teva začala 13. apríla 2005 námietkové konanie proti patentu 873. Námietkové oddelenie zamietlo jej námietku z dôvodu, že pri tomto patente nepreukázala nedostatočnú vynálezcovskú činnosť. Teva podala 22. decembra 2008 proti tomuto rozhodnutiu sťažnosť, ktorú vzala späť 8. mája 2012.

15

Platnosť patentu 947 okrem toho spochybnili spoločnosti vykonávajúce činnosť v oblasti generických liekov na súdoch niektorých členských štátov, najmä Holandska a Spojeného kráľovstva.

16

V Spojenom kráľovstve Servier podala 25. júna 2004 žalobu pre porušenie práv na High Court of Justice (England & Wales), Chancery Division (patents court) [Vrchný súd (Anglicko a Wales), oddelenie pre majetkové spory (patentový súd), Spojené kráľovstvo] proti spoločnosti Niche, pričom sa dovolávala svojich patentov 339, 340 a 341, keďže Niche podala v Spojenom kráľovstve žiadosti o povolenie na uvádzanie na trh (PUT) týkajúce sa generickej verzie perindoprilu, ktorá bola vyvinutá v spolupráci so spoločnosťou Matrix Laboratories Ltd (ďalej len „Matrix“) podľa dohody uzavretej 26. marca 2001 (ďalej len „dohoda Niche‑Matrix“). Dňa 9. júla 2004 spoločnosť Niche doručila skupine Servier protinávrh na zrušenie patentu 947.

17

Pojednávanie na High Court of Justice (England & Wales), Chancery Division (patents court) [Vrchný súd (Anglicko a Wales), oddelenie pre majetkové spory (patentový súd)], týkajúce sa dôvodnosti údajného porušenia, bolo napokon vytýčené na 7. a 8. februára 2005, ale trvalo len pol dňa z dôvodu urovnania uzatvoreného medzi skupinou Servier a spoločnosťou Niche 8. februára 2005, ktorým bol ukončený spor medzi týmito dvoma účastníkmi konania.

18

Matrix bola informovaná spoločnosťou Niche o priebehu tohto sporového konania a zúčastnila sa na ňom tak, že na High Court of Justice (England & Wales), Chancery Division (patents court) [Vrchný súd (Anglicko a Wales), oddelenie pre majetkové spory (patentový súd)] robila podania v mene spoločnosti Niche. Servier okrem toho poslala spoločnosti Matrix 7. februára 2005 formálne upozornenie, v ktorom jej vytýkala porušovanie patentov 339, 340 a 341 a pohrozila jej podaním žaloby pre porušenie práv.

19

Na jeseň 2004 Servier začala okrem iného zvažovať nadobudnutie spoločnosti Niche. Servier si na tento účel nechala vypracovať predbežný audit, ktorého prvá fáza bola ukončená 10. januára 2005, teda v deň, keď predložila predbežnú nezáväznú ponuku na nadobudnutie základného imania spoločnosti Niche za sumu vo výške od 15 do 45 miliónov libier šterlingov (GBP). V nadväznosti na druhú fázu predbežného auditu, ktorá prebehla 21. januára 2005, Servier 31. januára 2005 ústne informovala spoločnosť Niche, že už nemá záujem o jej nadobudnutie.

20

V Spojenom kráľovstve spoločnosť Ivax navrhla 9. augusta 2005 zrušenie patentu 947 na High Court of Justice (England & Wales), Chancery Division (patents court) [Vrchný súd (Anglicko a Wales), oddelenie pre majetkové spory (patentový súd)]. Servier a Ivax sa však v októbri 2005 rozhodli prerušiť konanie až do právoplatného rozhodnutia v námietkovom konaní pred EPÚ. Ako protihodnotu sa Servier zaviazala voči spoločnosti Ivax, jej nadobúdateľom licencie a jej zákazníkom, že počas prerušenia konania v Spojenom kráľovstve nezačne súdne konanie, nebude požadovať vrátenie ziskov alebo inú finančnú náhradu než primeraný poplatok za každé porušenie patentu 947 a nebude sa usilovať dosiahnuť nápravu prostredníctvom predbežného zákazu, ani zhabanie výrobkov. Servier sa ďalej zaviazala, že bude postupovať v konaní pred EPÚ s náležitou starostlivosťou a po ukončení konania pred EPÚ sa nebude usilovať získať predbežný zákaz v konaní o žalobe pre porušenie práv.

21

Spoločnosť Pharmachemie BV, dcérska spoločnosť spoločnosti Teva, podala 15. augusta 2007 na Rechtbank Den Haag (súd v Haagu, Holandsko) v Holandsku návrh na zrušenie patentu 947 tak, ako platil v Holandsku, z dôvodu, že predmet tohto patentu nie je nový a nezahŕňa vynálezcovskú činnosť a z dôvodu jeho priemyselnej nevyužiteľnosti. Rechtbank Den Haag (súd v Haagu) vyhovel tomuto návrhu 11. júna 2008. Servier podala odvolanie proti tomuto rozsudku 7. októbra 2008, ale následne nepredložila žiadne odôvodnenie.

22

Servier podala 30. mája 2006 v Maďarsku návrh na nariadenie predbežného zákazu, ktorým sa malo zakázať obchodovanie s generickou verziou perindoprilu uvádzanou na trh spoločnosťou Krka z dôvodu porušenia patentu 947. Tento návrh bol zamietnutý v septembri 2006.

23

V Spojenom kráľovstve Servier podala 28. júla 2006 na High Court of Justice (England & Wales), Chancery Division (patents court) [Vrchný súd (Anglicko a Wales), oddelenie pre majetkové spory (patentový súd)], žalobu pre porušenie práv k patentu 340 proti spoločnosti Krka. Dňa 2. augusta 2006 podala proti spoločnosti Krka aj žalobu pre porušenie práv k patentu 947, ako aj návrh na nariadenie predbežného zákazu. Spoločnosť Krka podala 1. septembra 2006 protinávrh na zrušenie patentu 947 a 8. septembra 2006 ďalší protinávrh na zrušenie patentu 340. Dňa 3. októbra 2006 High Court of Justice (England & Wales), Chancery Division (patents court) [Vrchný súd (Anglicko a Wales), oddelenie pre majetkové spory (patentový súd)], vyhovel návrhu na nariadenie predbežného zákazu, ktorý podala Servier, a zamietol návrh na rozhodnutie v skrátenom konaní (motion of summary judgment) podaný spoločnosťou Krka 1. septembra 2006 na určenie neplatnosti patentu 947. Súdne konanie sa 1. decembra 2006 v nadväznosti na urovnanie uzavreté medzi účastníkmi konania skončilo a predbežný zákaz bol zrušený.

24

Spoločnosť Lupin podala 18. októbra 2006 na High Court of Justice (England & Wales), Chancery Division (patents court) [Vrchný súd (Anglicko a Wales), oddelenie pre majetkové spory (patentový súd)], žalobu na určenie neplatnosti patentu 947 tak, ako platil v Spojenom kráľovstve, a na určenie, že generická verzia perindoprilu, ktorú chcela uviesť na trh v tejto krajine, neporušovala práva k uvedenému patentu.

25

V Spojenom kráľovstve Servier podala 1. augusta 2006 na High Court of Justice (England & Wales), Chancery Division (patents court) [Vrchný súd (Anglicko a Wales), oddelenie pre majetkové spory (patentový súd)], žalobu pre porušenie práv proti spoločnosti Apotex Inc., pričom tvrdila porušenie patentu 947, keďže uvedená spoločnosť 28. júla 2006 uviedla na trh generickú verziu perindoprilu. Spoločnosť Apotex podala protinávrh na zrušenie tohto patentu. Dňa 8. augusta 2006 bol nariadený predbežný zákaz zakazujúci spoločnosti Apotex dovážať, ponúkať za účelom predaja alebo predávať perindopril. Dňa 6. júla 2007 High Court of Justice (England & Wales), Chancery Division (patents court) [Vrchný súd (Anglicko a Wales), oddelenie pre majetkové spory (patentový súd)], rozhodol, že patent 947 je neplatný z dôvodu, že predmet tohto patentu v porovnaní s patentom 341 nie je nový a nezahŕňa vynálezcovskú činnosť. Predbežný zákaz bol v dôsledku toho okamžite zrušený a spoločnosť Apotex mohla opäť začať s predajom svojej generickej verzie perindoprilu na trhu Spojeného kráľovstva. Dňa 9. mája 2008 Court of Appeal (England & Wales) (Civil division) [Odvolací súd (Anglicko a Wales) (občianskoprávne oddelenie), Spojené kráľovstvo] zamietol odvolanie podané skupinou Servier proti rozsudku, ktorý vyhlásil High Court of Justice (England & Wales), Chancery Division (patents court) [Vrchný súd (Anglicko a Wales), oddelenie pre majetkové spory (patentový súd)].

26

Dňa 9. októbra 2008 High Court of Justice (England & Wales), Chancery Division (patents court) [Vrchný súd (Anglicko a Wales), oddelenie pre majetkové spory (patentový súd)], priznal spoločnosti Apotex náhradu škody vo výške 17,5 milióna GBP z dôvodu straty obratu urpenej počas vykonávania predbežného zákazu. Dňa 29. marca 2011 však High Court of Justice (England & Wales), Chancery Division (patents court) [Vrchný súd (Anglicko a Wales), oddelenie pre majetkové spory (patentový súd)], požiadal spoločnosť Apotex, aby túto sumu vrátila skupine Servier na základe zásady ex turpi causa, keďže platný kanadský patent chránil molekulu perindoprilu až do roku 2018 a spoločnosť Apotex vyrába a predáva svoj liek v Kanade. Court of Appeal (England & Wales) (Civil division) [Odvolací súd (Anglicko a Wales) (občianskoprávne oddelenie)] však zrušil toto rozhodnutie rozsudkom z 3. mája 2012. Dňa 29. októbra 2014 Supreme Court of the United Kingdom (Najvyšší súd Spojeného kráľovstva) zamietol opravný prostriedok podaný skupinou Servier proti rozsudku, ktorý vyhlásil Court of Appeal (England & Wales) (Civil division) [Odvolací súd (Anglicko a Wales) (občianskoprávne oddelenie)].

27

V Holandsku spoločnosť Katwijk Farma BV, dcérska spoločnosť spoločnosti Apotex, podala 13. novembra 2007 na Rechtbank Den Haag (súd v Haagu) návrh na zrušenie patentu 947 tak, ako platil v Holandsku. Servier podala 7. decembra 2007 proti spoločnosti Katwijk Farma návrh na nariadenie predbežného zákazu, ktorý Rechtbank Den Haag (súd v Haagu) zamietol 30. januára 2008. Po zrušení patentu 947 v Holandsku, o ktorom 11. júna 2008 rozhodol Rechtbank Den Haag (súd v Haagu) v konaní o žalobe podanej spoločnosťou Pharmachemie, Servier a spoločnosť Katwijk Farma vzali späť svoje návrhy v prebiehajúcich konaniach.

28

Servier uzavrela rad dohôd o urovnaní patentových sporov s viacerými spoločnosťami vykonávajúcimi činnosť v oblasti generických liekov, s ktorými viedla spory týkajúce sa patentov. Urovnanie však neuzavrela so spoločnosťou Apotex.

29

Servier uzavrela 8. februára 2005 dve dohody o urovnaní, jednu so spoločnosťou Niche a jej materskou spoločnosťou, Unichem Laboratories Ltd (ďalej len „Unichem“), a druhú so spoločnosťou Matrix. V ten istý deň spoločnosť Niche uzavrela zmluvu o poskytnutí licencie a dodaní tovaru so spoločnosťou Biogaran, 100 % dcérskou spoločnosťou spoločnosti Laboratoires Servier.

30

Dohoda, ktorú Servier uzavrela so spoločnosťami Niche a Unichem (ďalej len „dohoda Niche“), sa vzťahovala na všetky krajiny, v ktorých existovali patenty 339, 340, 341 a 947 (článok 3).

31

V dohode Niche sa spoločnosti Niche a Unichem zaviazali, že nebudú vyrábať, nenechajú si vyrobiť, nebudú mať v držbe, nebudú dovážať, dodávať, ponúkať dodanie alebo nakladať s generickým perindoprilom vyrábaným podľa postupu vyvinutého spoločnosťou Niche, ktorý Servier považovala za porušenie patentov 339, 340 a 341 platných v Spojenom kráľovstve, podľa postupu, ktorý je v podstate podobný, alebo podľa akéhokoľvek iného postupu, ktorý môže porušovať patenty 339, 340 a 341 (ďalej len „sporný postup“), a to až do lokálneho uplynutia platnosti týchto patentov (článok 3). Naproti tomu bolo v dohode Niche uvedené, že na trh môžu uvádzať perindopril vyrábaný podľa sporného postupu bez porušenia týchto patentov po uplynutí ich platnosti (články 4 a 6). Niche bola navyše povinná zrušiť, vypovedať alebo pozastaviť až do dátumu uplynutia platnosti patentov všetky svoje už uzavreté zmluvy, ktoré sa týkali perindoprilu vyrábaného podľa sporného postupu, ako aj žiadosti o PUT pre tento perindopril (článok 11). Niche a Unichem sa okrem toho zaviazali nepredložiť žiadnu žiadosť o PUT pre perindopril vyrábaný podľa sporného postupu a nepomáhať žiadnej tretej osobe pri získaní takého PUT (článok 10). Napokon sa mali zdržať podania akejkoľvek žaloby o neplatnosť alebo o určenie, že neboli porušené práva z patentu, pokiaľ ide o patenty 339, 340, 341, 947, 689 a 948, až do uplynutia ich platnosti, okrem prípadu obrany v konaní o žalobe pre porušenie práv z patentu (článok 8). Niche navyše súhlasila, že vezme späť svoje námietky proti patentom 947 a 948 v konaní pred EPÚ (článok 7).

32

Ako protihodnotu sa Servier zaviazala jednak, že nepodá proti spoločnosti Niche alebo jej zákazníkom a spoločnosti Unichem žalobu pre porušenie práv založenú na patentoch 339, 340, 341 a 947 v súvislosti s akýmkoľvek údajným porušením, ku ktorému došlo pred uzavretím dohody Niche (článok 5), a jednak, že spoločnostiam Niche a Unichem zaplatí sumu 11,8 milióna GBP v dvoch splátkach (článok 13). Táto suma predstavovala protihodnotu za záväzky spoločností Niche a Unichem a „značné náklady a potenciálne povinnosti, ktoré spoločnosti Niche a Unichem môžu mať v dôsledku ukončenia svojho programu vývoja perindoprilu vyrábaného podľa [sporného] postupu“.

33

Navyše 8. februára 2005 uzavrela spoločnosť Niche zmluvu o poskytnutí licencie a dodaní tovaru so spoločnosťou Biogaran (ďalej len „dohoda Biogaran“) upravujúcu jednak prevod všetkých informácií a údajov, ktoré mala Niche o troch liekoch a ktoré boli nevyhnutné na získanie PUT a jednak prevod jej francúzskeho PUT pre jeden z týchto liekov. Ako protihodnotu mala Biogaran zaplatiť spoločnosti Niche sumu 2,5 milióna GBP, ktorá bola nevratná dokonca aj v prípade, ak by spoločnosť Biogaran nezískala PUT. Biogaran mala navyše po získaní svojich PUT objednávať dotknuté výrobky od spoločnosti Niche. V prípade, ak by PUT neboli získané v lehote 18 mesiacov od nadobudnutia účinnosti dohody, mala byť táto dohoda automaticky zrušená (článok 14.4) bez práva jej strán na náhradu škody (článok 14.5).

34

Dohoda, ktorú uzavrela Servier so spoločnosťou Matrix (ďalej len „dohoda Matrix“) sa vzťahovala na všetky krajiny, v ktorých existovali patenty 339, 340, 341 a 947, s výnimkou jedného štátu, ktorý nebol členom Európskeho hospodárskeho priestoru (EHP) [oddiel 1 ods. 1 bod xiii) dohody Matrix].

35

V dohode Matrix sa spoločnosť Matrix zaviazala, že nebude vyrábať, nenechá si vyrobiť, nebude mať v držbe, nebude dovážať, dodávať, ponúkať dodanie alebo nakladať s perindoprilom vyrábaným podľa sporného postupu až do lokálneho uplynutia platnosti týchto patentov (články 1 a 2). Naproti tomu bolo v dohode Matrix uvedené, že Matrix môže uvádzať na trh perindopril vyrábaný podľa sporného postupu bez porušenia týchto patentov po uplynutí ich platnosti (článok 4). Matrix bola navyše povinná zrušiť, vypovedať alebo pozastaviť až do dátumu uplynutia platnosti patentov všetky svoje už uzavreté zmluvy, ktoré sa týkali perindoprilu vyrábaného podľa sporného postupu, ako aj žiadosti o PUT pre tento perindopril, a to najneskôr do 30. júna 2005 (články 7 a 8). Okrem toho sa zaviazala nepredložiť žiadnu žiadosť o PUT pre perindopril vyrábaný podľa sporného postupu a nepomáhať žiadnej tretej osobe pri získaní takého PUT (článok 6). Matrix sa napokon mala zdržať podania akejkoľvek žaloby o neplatnosť alebo o určenie, že neboli porušené práva z patentu, pokiaľ ide o patenty 339, 340, 341, 947, 689 a 948, až do uplynutia ich platnosti, okrem prípadu obrany v konaní o žalobe pre porušenie práv z patentu (článok 5).

36

Ako protihodnotu sa Servier zaviazala jednak, že nepodá proti spoločnosti Matrix žalobu pre porušenie práv založenú na patentoch 339, 340, 341 a 947 v súvislosti s akýmkoľvek údajným porušením, ku ktorému došlo pred uzavretím dohody Matrix (článok 3), a jednak, že spoločnosti Matrix zaplatí sumu 11,8 milióna GBP v dvoch splátkach (článok 9). Táto suma predstavovala protihodnotu za záväzky spoločnosti Matrix a „značné náklady a potenciálne povinnosti, ktoré spoločnosť Matrix môže mať v dôsledku ukončenia svojho programu vývoja perindoprilu vyrábaného podľa [sporného] postupu“.

37

Dňa 13. júna 2006 uzavrela Servier so spoločnosťou Teva dohodu o urovnaní a o výhradnom nákupe (ďalej len „dohoda Teva“). Perindopril, na ktorý sa vzťahovala dohoda Teva, bol perindopril erbumín (článok 1.12).

38

Podľa dojednaní o urovnaní sa Teva zaviazala zničiť všetok perindopril určený na predaj v Spojenom kráľovstve, ktorý vlastnila alebo kontrolovala (článok 2.2). Teva sa navyše zaviazala, že v Spojenom kráľovstve nebude vyrábať, nenechá si vyrobiť, nebude mať v držbe, nebude dovážať, dodávať, ponúkať dodanie alebo nakladať s generickým perindoprilom, ktorý bol buď vyrobený podľa ňou vyvinutého postupu, ktorý Servier považovala za porušenie patentov 947 a 339 až 341 platných v Spojenom kráľovstve alebo ktorý porušoval tieto patenty až do výpovede dohody Teva alebo uplynutia doby, na ktorú bola uzavretá, alebo do uplynutia platnosti týchto patentov (článok 2.3). Okrem toho sa Teva zaviazala, že počas trvania dohody Teva nenapadne vyššie uvedené patenty v Spojenom kráľovstve, pričom bolo spresnené, že jej nebolo zakázané pokračovať v námietkovom konaní proti sporným patentom pred EPÚ (článok 2.4).

39

Ako protihodnotu za záväzky spoločnosti Teva sa Servier zaviazala vzdať sa všetkých nárokov voči tejto spoločnosti vyplývajúcich z prípadného porušenia sporných patentov v Spojenom kráľovstve pred nadobudnutím účinnosti dohody Teva (článok 2.1).

40

Podľa dojednaní týkajúcich sa povinnosti výhradného nákupu sa Teva zaviazala, že sa počas trvania dohody Teva bude pre všetky svoje potreby generického perindoprilu určeného na distribúciu v Spojenom kráľovstve zásobovať výhradne u skupiny Servier (články 3.1 a 1.14). V prípade nedodania zo strany Servier spoločnosť Teva nemala žiadne právo na nápravu alebo na výpoveď dohody, ale mala právo na zaplatenie paušálnej náhrady škody vo výške 500000 GBP mesačne (články 1.8 a 3.8.3).

41

Podľa všeobecných ustanovení dohody Teva bola táto dohoda uzavretá na dobu troch rokov s možnosťou obnovenia na ďalšiu dobu dvoch rokov (články 8.1 a 8.2). Okrem toho bola Servier povinná zaplatiť spoločnosti Teva pri podpise dohody Teva a po predložení „príslušnej faktúry“ sumu 5 miliónov GBP ako „príspevok na náklady, ktoré vynaložila Teva pri príprave na uzavretie tejto dohody, vrátane, ale nielen, nákladov spojených s výpoveďou jej existujúcich dodávateľských zmlúv pre Spojené kráľovstvo“ (článok 10).

42

Dňa 23. februára 2007 uzavreli Servier a Teva dodatok k dohode Teva (ďalej len „dodatok k dohode Teva“), ktorý potvrdzoval skutočné plnenie povinnosti výhradného nákupu, pričom upravoval dátum, od ktorého môže Teva začať s distribúciou generického perindoprilu dodávaného skupinou Servier. Tento dátum mala buď jednostranne určiť Servier alebo sa mal zhodovať s dátumom zrušenia alebo uplynutia platnosti patentu 947, alebo s dátumom, od ktorého spoločnosť Apotex začne s distribúciou generického perindoprilu v Spojenom kráľovstve po vyriešení sporu, ktorý viedla so skupinou Servier.

43

Dňa 27. októbra 2006 uzavrela Servier so spoločnosťou Krka dohodu o urovnaní a licenčnú dohodu, doplnenú dodatkom uzavretým 2. novembra 2006.

44

V dohode o urovnaní uzavretej so spoločnosťou Krka je stanovené, že patent 947 sa vzťahuje aj na zodpovedajúce národné patenty (príloha B).

45

Podľa dohody o urovnaní uzavretej so spoločnosťou Krka, účinnej až do uplynutia platnosti alebo zrušenia patentov 947 alebo 340, sa Krka zaviazala vzdať sa všetkých nárokov existujúcich proti patentu 947 na celom svete a proti patentu 340 v Spojenom kráľovstve a v budúcnosti nenapadnúť žiaden z týchto dvoch patentov na celom svete [článok I bod ii)]. Navyše Krka a jej dcérske spoločnosti neboli bez výslovného povolenia skupiny Servier oprávnené uviesť na trh alebo predávať generickú verziu perindoprilu porušujúcu patent 947 počas trvania jeho platnosti v tej krajine, v ktorej ešte platil (článok V). Krka ďalej nemohla bez výslovného povolenia skupiny Servier dodávať žiadnej tretej osobe generickú verziu perindoprilu porušujúcu patent 947 (článok V ods. 2). Ako protihodnotu bola Servier povinná vziať späť svoje návrhy v konaniach prebiehajúcich na celom svete proti spoločnosti Krka založené na porušení práv z patentov 947 a 340, vrátane svojich návrhov na nariadenie predbežných zákazov [článok I bod i)].

46

Podľa licenčnej dohody uzavretej so spoločnosťou Krka na dobu zodpovedajúcu dobe platnosti patentu 947 (článok 5), Servier poskytla spoločnosti Krka „výhradnú“ a neodvolateľnú licenciu k patentu 947 na účely používania, výroby, predaja, ponúkania na predaj, propagácie a dovozu jej vlastných výrobkov obsahujúcich kryštalickú alfa formu erbumínu (článok 2) v Českej republike, Lotyšsku, Litve, Maďarsku, Poľsku, Slovinsku a na Slovensku (článok 1). Ako protihodnotu bola Krka povinná platiť skupine Servier poplatok vo výške 3 % čistej sumy jej predajov na všetkých týchto územiach (článok 3). Servier bola v tých istých štátoch oprávnená využívať priamo alebo nepriamo (t. j. pre jednu zo svojich dcérskych spoločností alebo pre jedinú tretiu osobu v každej krajine) patent 947 (článok 2).

47

Dňa 5. januára 2007 Servier navyše uzavrela so spoločnosťou Krka dohodu o prevode a o poskytnutí licencie.

48

Podľa dohody o prevode a o poskytnutí licencie spoločnosť Krka previedla na skupinu Servier dve patentové prihlášky, z ktorých jedna sa týkala postupu syntézy perindoprilu (WO 2005 113500) a druhá prípravy formulácií perindoprilu (WO 2005 094793) (článok 1). Technológia chránená týmito patentovými prihláškami bola používaná na výrobu perindoprilu spoločnosti Krka.

49

Krka sa zaviazala, že nenapadne platnosť patentov, ktoré budú udelené na základe uvedených prihlášok (článok 3).

50

Ako protihodnotu za tento prevod Servier zaplatila spoločnosti Krka sumu 15 miliónov eur za každú z uvedených prihlášok (článok 2).

51

Servier okrem toho poskytla spoločnosti Krka nevýhradnú, neodvolateľnú, neprevoditeľnú a bezodplatnú licenciu bez práva poskytnúť sublicencie (s výnimkou poskytnutia sublicencie jej dcérskym spoločnostiam) k prihláškam alebo z nich vyplývajúcim patentom, pričom táto licencia je neobmedzená, pokiaľ ide o čas, územie alebo použitia (článok 4).

52

Dňa 30. januára 2007 uzavrela Servier dohodu o urovnaní so spoločnosťou Lupin (ďalej len „dohoda Lupin“).

53

Obe strany sa tak rozhodli ukončiť spory týkajúce sa perindoprilu, ktoré medzi sebou viedli (články 1.1, 1.2 a 1.4).

54

Spoločnosť Lupin sa okrem toho zaviazala, že sa nebude pokúšať, priamo alebo nepriamo, dosiahnuť zrušenie, neplatnosť alebo napadnutie patentu 947 alebo akéhokoľvek patentu chrániaceho perindopril, ktorého majiteľom je Servier alebo jej dcérske spoločnosti, vo všetkých krajinách s výnimkou jedného štátu, ktorý nie je členom EHP, ani na tento účel neposkytne pomoc alebo poverenie tretej osobe (článok 1.3). Lupin a jej dcérske spoločnosti sa navyše mali zdržať konania spočívajúceho v predaji alebo v ponúkaní na predaj akéhokoľvek farmaceutického výrobku obsahujúceho ako ÚFL „perindopril[‑]erbumín… a všetky jeho soli“ vo všetkých krajinách s výnimkou jedného štátu, ktorý nie je členom EHP (článok 1.6). Spoločnosť Lupin však bola oprávnená predávať výrobky dodávané skupinou Servier alebo jej vlastný perindopril v krajinách, v ktorých bola na trhu generická verzia perindoprilu povolená skupinou Servier alebo v prípade uplynutia platnosti všetkých relevantných patentov skupiny Servier alebo v krajinách, v ktorých tretia osoba uviedla na trh generickú verziu perindoprilu a v ktorých Servier nepodala žiaden návrh na nariadenie predbežného zákazu jej predaja (články 1.6 a 4.1).

55

Servier a Lupin okrem toho v rámci dohody Lupin uzavreli dohodu o prevode práv vyplývajúcich z duševného vlastníctva a licenčnú dohodu.

56

Servier totiž nadobudla tri patentové prihlášky na postup týkajúci sa perindoprilu podané spoločnosťou Lupin:

57

Servier ďalej poskytla spoločnosti Lupin k týmto trom patentovým prihláškam nevýhradnú, neprevoditeľnú licenciu bez práva udeliť sublicenciu, ktorá bola bezodplatná, trvalá a neodvolateľná, na účely výroby perindoprilu v krajinách, na ktoré sa vzťahovali uvedené prihlášky (článok 3.1).

58

Dohoda Lupin napokon upravovala uzavretie dodávateľskej zmluvy medzi jej stranami v lehote štyroch týždňov, ktorá však nebola uzavretá.

59

Dňa 3. septembra 2001 uzavreli žalobkyne so spoločnosťou Rolabo, SL dohodu o predaji patentovej prihlášky, ktorú táto spoločnosť podala 24. júla 2001 pre ÚFL perindoprilu a chemického spisu pre ÚFL perindoprilu za sumu 10 milónov amerických dolárov (USD).

60

Dňa 9. novembra 2004 uzavreli žalobkyne so spoločnosťou Azad Pharmaceutical Ingredients AG (ďalej len „Azad“) dohodu o prevode patentovej prihlášky, ktorú táto spoločnosť podala pre dve nové polymorfné formy perindoprilu, delta a epsilon, a o prevode príslušného know‑how pre územie celého sveta za sumu 13374243 eur.

61

Dňa 15. októbra 2007 uzavreli žalobkyne so spoločnosťou Sandoz AG memorandum o porozumení, v ktorom sa dohodlo, že žalobkyne prikročia k nadobudnutiu technológie ÚFL perindoprilu vyvinutej spoločnosťou Sandoz, ak sa ukáže, že táto technológia nie je chránená patentami a je zdrojom udržateľnej hospodárskej súťaže na priemyselnej úrovni za sumu, ktorá môže presiahnuť 50 miliónov USD. Rokovania pokračovali až do júla 2008, ale napokon nebola uzavretá žiadna dohoda.

62

Dňa 15. januára 2008 Komisia Európskych spoločenstiev rozhodla o začatí vyšetrovania vo farmaceutickom sektore na základe ustanovení článku 17 nariadenia Rady (ES) č. 1/2003 zo 16. decembra 2002 o vykonávaní pravidiel hospodárskej súťaže stanovených v článkoch [101] a [102 ZFEÚ] (Ú. v. ES L 1, 2003, s. 1; Mim. vyd. 08/002, s. 205) s cieľom identifikovať v uvedenom sektore jednak príčiny poklesu inovácie meranej počtom nových liekov vstupujúcich na trh a jednak dôvody oneskoreného vstupu niektorých generických liekov na trh.

63

Komisia uverejnila 28. novembra 2008 predbežnú správu o výsledkoch svojho vyšetrovania, po ktorej nasledovala verejná konzultácia. Dňa 8. júla 2009 prijala Komisia oznámenie, ktorého predmetom bolo zhrnutie jej správy o vyšetrovaní vo farmaceutickom sektore. Komisia v tomto oznámení najmä uviedla, že je potrebné naďalej vykonávať dohľad nad urovnaniami patentových sporov, ktoré uzatvárajú spoločnosti vykonávajúce činnosť v oblasti originálnych liekov a spoločnosti vykonávajúce činnosť v oblasti generických liekov, s cieľom lepšie pochopiť používanie týchto dohôd a identifikovať dohody, ktoré odďaľujú vstup generických liekov na trh na úkor spotrebiteľov v Únii a ktoré môžu zakladať porušenia pravidiel hospodárskej súťaže. Komisia následne vydala šesť výročných správ o monitorovaní dohôd o urovnaní týkajúcich sa patentov.

64

Komisia vykonala 24. novembra 2008 neohlásené inšpekcie najmä v priestoroch skupiny Servier. V januári 2009 Komisia zaslala viacerým spoločnostiam, vrátane Servier, žiadosti o informácie. Dňa 2. júla 2009 Komisia prijala rozhodnutie o začatí konania.

65

V auguste 2009 a potom od decembra 2009 do mája 2012 Komisia zaslala skupine Servier nové žiadosti o informácie. Keďže Servier odmietla odpovedať na niektoré časti žiadostí o informácie zo 7. februára a z 11. apríla 2011 týkajúce sa dohody Biogaran, Komisia prijala rozhodnutie založené na ustanovení článku 18 ods. 3 nariadenia č. 1/2003. Servier poskytla požadované informácie 7. novembra 2011.

66

V rokoch 2009 až 2012 bola Servier pozvaná, aby sa zúčastnila viacerých bilančných stretnutí.

67

Dňa 27. júla 2012 Komisia prijala oznámenie o výhradách adresované viacerým spoločnostiam vrátane Servier, ktorá na toto oznámenie odpovedala 14. januára 2013.

68

Po vypočutí dotknutých spoločností v dňoch 15., 16., 17. a 18. apríla 2013 boli zorganizované nové bilančné stretnutia a skupine Servier boli zaslané nové žiadosti o informácie.

69

Dňa 18. decembra 2013 Komisia udelila skupine Servier prístup k dôkazom zhromaždeným alebo zverejneným z väčšej časti po oznámení o výhradách a zaslala opis skutkových okolností, na ktorý Servier odpovedala 31. januára 2014. Úradník poverený vypočutím predložil svoju záverečnú správu 7. júla 2014.

70

Dňa 9. júla 2014 Komisia prijala rozhodnutie C(2014) 4955 final týkajúce sa konania podľa článkov 101 a 102 ZFEÚ [vec AT.39612 – Perindopril (Servier)] (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“), ktoré bolo žalobkyniam oznámené 11. júla 2014.

71

Komisia sa domnievala, že žalobkyne porušili jednak článok 101 ZFEÚ tým, že sa zúčastnili na piatich dohodách o urovnaní v oblasti patentov za reverznú platbu (články 1 až 5 napadnutého rozhodnutia), a jednak článok 102 ZFEÚ tým, že prostredníctvom nadobudnutia technológie a týchto piatich dohôd o urovnaní vypracovali a uplatňovali vylučovaciu stratégiu vzťahujúcu sa na trh s formuláciami perindoprilu vo Francúzsku, Holandsku, Poľsku a Spojenom kráľovstve a na trh s technológiou ÚFL perindoprilu (článok 6 napadnutého rozhodnutia).

72

Za porušenia článku 101 ZFEÚ Komisia uložila žalobkyniam nižšie uvedené pokuty v celkovej výške 289727200 eur (článok 7 ods. 1 až 5 napadnutého rozhodnutia):

73

Za porušenie článku 102 ZFEÚ Komisia uložila žalobkyniam pokutu vo výške 41270000 eur (článok 7 ods. 6 napadnutého rozhodnutia).

74

Žalobkyne návrhom podaným do kancelárie Všeobecného súdu 21. septembra 2014 podali žalobu, na základe ktorej sa začalo toto konanie.

75

Žalobkyne navrhujú, aby Všeobecný súd:

76

Komisia navrhuje, aby Všeobecný súd:

77

Podaním podaným 2. februára 2015 podal European Federation of Pharmaceutical Industries and Associations (EFPIA) (ďalej len „EFPIA“ alebo „vedľaší účastník konania“) návrh na vstup vedľajšieho účastníka do konania na podporu návrhov žalobkýň.

78

Žalobkyne a Komisia požiadali vo vzťahu k EFPIA o dôverné zaobchádzanie s niektorými informáciami obsiahnutými v žalobe, vyjadrení k žalobe, replike, duplike, odpovedi na niektoré opatrenia na zabezpečenie priebehu konania, pripomienkach k týmto odpovediam a v pripomienkach žalobkýň k vyjadreniu vedľajšieho účastníka konania.

79

Uznesením predsedu druhej komory Všeobecného súdu zo 14. októbra 2015 bolo EFPIA povolené vstúpiť do tohto konania na podporu návrhov žalobkýň. Keďže EFPIA nenapadol žiadosti o dôverné zaobchádzanie, Všeobecný súd nerozhodoval o ich dôvodnosti.

80

Vedľajší účastník konania navrhuje, aby Všeobecný súd:

81

V rámci opatrení na zabezpečenie priebehu konania upravených v článku 89 ods. 3 písm. a) a d) Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu bola Komisia vyzvaná, aby písomne odpovedala na otázky a predložila dokumenty týkajúce sa predovšetkým konzultácie s Poradným výborom pre obmedzujúce postupy a dominantné postavenie, výpočtu výšky pokuty a údajov o dohodách uzavretých so spoločnosťou Krka, ktoré boli v napadnutom rozhodnutí utajené ako dôverné. Komisia odovzdala svoje odpovede v stanovených lehotách.

82

Keďže zloženie komôr Všeobecného súdu bolo zmenené, sudca spravodajca bol pridelený k deviatej komore, ktorej bola v dôsledku toho táto vec pridelená.

83

Na základe návrhu deviatej komory Všeobecný súd podľa článku 28 rokovacieho poriadku rozhodol o postúpení veci rozšírenému rozhodovaciemu zloženiu.

84

Na základe návrhu sudcu spravodajcu Všeobecný súd rozhodol o začatí ústnej časti konania a v rámci opatrení na zabezpečenie priebehu konania upravených v článku 89 ods. 3 písm. a) rokovacieho poriadku položil účastníkom konania písomné otázky a vyzval ich, aby na ne odpovedali na pojednávaní.

85

Dňa 24. februára 2017 Všeobecný súd pozval účastníkov konania, aby sa podľa článku 89 ods. 3 písm. e) rokovacieho poriadku zúčastnili na neformálnom zasadnutí pred predsedom deviatej rozšírenej komory Všeobecného súdu a sudcom spravodajcom s cieľom pripomenúť podmienky priebehu pojednávania, ako aj dôverné zaobchádzanie s určitými údajmi. Žalobkyne a Komisia sa zúčastnili na tomto zasadnutí, ktoré sa konalo na Všeobecnom súde 3. mája 2017.

86

Prednesy účastníkov konania a ich odpovede na písomné a ústne otázky položené Všeobecným súdom boli vypočuté na pojednávaní, ktoré sa konalo od 6. do 9. júna 2017.

89

Podľa ustálenej judikatúry sa podmienky prípustnosti žaloby vzťahujú na prekážky konania z dôvodu verejného záujmu, ktoré súd Únie môže a prípadne musí uplatniť z úradnej povinnosti (rozsudky z 21. marca 2002, Joynson/Komisia, T‑231/99, EU:T:2002:84, bod 154, a zo 14. decembra 2005, Honeywell/Komisia, T‑209/01, EU:T:2005:455, bod 53). Hoci teda Komisia nenapadla prípustnosť tretieho žalobného návrhu žalobkýň vo svojich písomných podaniach, ale iba na pojednávaní v odpovedi na otázku Všeobecného súdu, prináleží Všeobecnému súdu, aby jeho prípustnosť preskúmal z úradnej povinnosti.

90

Podľa článku 21 prvého odseku Štatútu Súdneho dvora Európskej únie, uplatniteľného v konaní na Všeobecnom súde podľa článku 53 prvého odseku toho istého štatútu a článku 44 ods. 1 písm. c) a d) Rokovacieho poriadku Súdu prvého stupňa z 2. mája 1991, uplatniteľného v čase podania žaloby, musí každá žaloba uvádzať predmet konania, návrhy a stručné zhrnutie uvádzaných dôvodov. Cieľom tejto požiadavky je získať dostatočne jasné a presné údaje, aby sa mohol žalovaný účinne brániť a aby mohol súd Únie vykonať svoje súdne preskúmanie prípadne bez ďalších podporných informácií (rozsudky z 29. júna 1995, ICI/Komisia, T‑37/91, EU:T:1995:119, bod 42; z 24. februára 2000, ADT Projekt/Komisia, T‑145/98, EU:T:2000:54, bod 66, a zo 16. marca 2004, Danske Busvognmænd/Komisia, T‑157/01, EU:T:2004:76, bod 45). Ako to teda Komisia tvrdila na pojednávaní, všeobecný odkaz v žalobe na žalobné dôvody a tvrdenia uvádzané na podporu žaloby podanej v spojenej veci nespĺňa túto požiadavku (rozsudok z 24. marca 2011, Legris Industries/Komisia, T‑376/06, neuverejnený, EU:T:2011:107, bod 32).

91

Treba však uviesť, že súd Únie mohol uznať, že žalobné dôvody, ktoré neboli výslovne uvedené v žalobe, možno považovať za náležite uplatnené na základe odkazu na žalobné dôvody v inej veci v prípade, keď žalobca odkázal na svoje vlastné písomné podania v inej veci (pozri rozsudok zo 14. decembra 2005, Honeywell/Komisia, T‑209/01, EU:T:2005:455, body 61 a 62 a citovanú judikatúru). Tieto prípady zodpovedali situáciám, v ktorých išlo o tých istých účastníkov konania, ako aj splnomocnených zástupcov a advokátov, ktorí ich zastupovali. Naopak Všeobecný súd sa domnieva, že uznať prípustnosť žalobných dôvodov výslovne neuvedených v žalobe z dôvodu, že boli uplatnené treťou osobou v inej veci, na ktorú sa odkazuje v žalobe, by umožňovalo obchádzať záväzné požiadavky článku 21 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie a článku 44 ods. 1 Rokovacieho poriadku Súdu prvého stupňa z 2. mája 1991 (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 14. decembra 2005, Honeywell/Komisia, T‑209/01, EU:T:2005:455, body 63 a 64; z 27. septembra 2012, Dura Vermeer Infra/Komisia, T‑352/06, neuverejnený, EU:T:2012:483, body 25 a 26; z 27. septembra 2012, Koninklijke BAM Groep/Komisia, T‑355/06, neuverejnený, EU:T:2012:486, body 26 a 27, a z 27. septembra 2012, Heijmans/Komisia, T‑360/06, neuverejnený, EU:T:2012:490, body 25 a 26). Napokon treba pripomenúť, že každý účastník konania sám zodpovedá za obsah svojich podaní, čo je zásada zakotvená najmä v článku 43 ods. 1 rokovacieho poriadku z 2. mája 1991 (pozri v tomto zmysle rozsudky z 29. júna 1995, ICI/Komisia, T‑37/91, EU:T:1995:119, bod 46, a zo 14. decembra 2005, Honeywell/Komisia, T‑209/01, EU:T:2005:455, bod 66). V prejednávanej veci však nie je sporné, že žalobkyne sa chcú dovolávať prípadného zrušenia dosiahnutého tretími osobami a že v dôsledku toho nejde ani o zhodnosť účastníkov konania, ani ich zástupcov.

92

Okrem toho treba pripomenúť, že rozhodnutie prijaté v oblasti hospodárskej súťaže vo vzťahu k viacerým podnikom, hoci bolo vypracované a uverejnené vo forme jedného rozhodnutia, treba analyzovať ako súhrn individuálnych rozhodnutí, ktoré vo vzťahu ku každému z podnikov, ktoré sú jeho adresátmi, konštatujú porušenie alebo porušenia, z ktorých je obvinený a prípadne mu ukladajú pokutu (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 14. septembra 1999, Komisia/AssiDomän Kraft Products a i., C‑310/97 P, EU:C:1999:407, bod 49, a z 15. októbra 2002, Limburgse Vinyl Maatschappij a i./Komisia, C‑238/99 P, C‑244/99 P, C‑245/99 P, C‑247/99 P, C‑250/99 P až C‑252/99 P a C‑254/99 P, EU:C:2002:582, bod 100). Súdny dvor rozhodol, že ak sa adresát rozhodnutia rozhodne podať žalobu o neplatnosť, rozhoduje súd Únie len o tých častiach rozhodnutia, ktorého sa ho týkajú, zatiaľ čo časti rozhodnutia, ktoré sa týkajú iných adresátov, nie sú predmetom sporu, v ktorom má súd Únie rozhodnúť (rozsudky zo 14. septembra 1999, Komisia/AssiDomän Kraft Products a i., C‑310/97 P, EU:C:1999:407, bod 53; z 29. marca 2011, ArcelorMittal Luxembourg/Komisia a Komisia/ArcelorMittal Luxembourg a i., C‑201/09 P a C‑216/09 P, EU:C:2011:190, bod 142, a z 11. júla 2013, Team Relocations a i./Komisia, C‑444/11 P, neuverejnený, EU:C:2013:464, bod 66). Súdny dvor sa teda domnieva, že v zásade sa záväznosť odôvodnenia zrušujúceho rozsudku nemôže vzťahovať na postavenie osôb, ktoré neboli účastníkmi konania a vo vzťahu ku ktorým teda rozsudok nemôže obsahovať žiadne rozhodnutie (rozsudok zo 14. septembra 1999, Komisia/AssiDomän Kraft Products a i., C‑310/97 P, EU:C:1999:407, bod 55). Zrušenie individuálneho rozhodnutia má preto účinok erga omnes a je záväzné pre všetkých, ale prospech z neho nemajú všetci na rozdiel od zrušenia všeobecne záväzného aktu (pozri rozsudok z 15. júla 2015, Emesa‑Trefilería a Industrias Galycas/Komisia, T‑406/10, EU:T:2015:499, bod 126 a citovanú judikatúru).

93

Súdny dvor však zmiernil túto zásadu v rozsudku z 22. januára 2013, Komisia/Tomkins (C‑286/11 P, EU:C:2013:29, body 43 až 49), v ktorom sa domnieval, že keďže zodpovednosť materskej spoločnosti bola úplne odvodená od zodpovednosti jej dcérskej spoločnosti, a keďže materská spoločnosť a jej dcérska spoločnosť súbežne podali žaloby s rovnakým predmetom, Všeobecný súd nerozhodol ultra petitum, keď zohľadnil výsledok konania o žalobe podanej dcérskou spoločnosťou a zrušil sporné rozhodnutie pre dané obdobie aj voči materskej spoločnosti, hoci táto spoločnosť nespochybnila existenciu porušenia počas celého obdobia, ktoré spochybnila jej dcérska spoločnosť. Na možnosť uplatniť toto riešenie na pokutu uloženú materskej spoločnosti, ktorej zodpovednosť je úplne odvodená od zodpovednosti jej dcérskej spoločnosti, však Súdny dvor považoval za nevyhnutné, aby existovali osobitné okolnosti, a najmä aby obe spoločnosti uplatnili žalobné dôvody „s rovnakým predmetom“ a aby žalujúca materská spoločnosť takéto osobitné okolnosti uplatnila (pozri v tomto zmysle rozsudok z 11. júla 2013, Team Relocation/Komisia, C‑444/11 P, neuverejnený, EU:C:2013:464, bod 66).

94

Súdny dvor však nedefinoval tento pojem „rovnakého predmetu“ a rozpracoval svoje stanovisko k otázke, či sa také osobitné okolnosti, o aké išlo v rozsudku z 22. januára 2013, Komisia/Tomkins (C‑286/11 P, EU:C:2013:29), týkali verejného poriadku a súd mal na ne prihliadať z úradnej povinnosti. Súdny dvor tak predovšetkým uplatnil toto riešenie v prípade, keď obe spoločnosti spochybnili dĺžku trvania porušenia a keď aspoň časť tohto obdobia bola totožná (rozsudok z 22. januára 2013, Komisia/Tomkins, C‑286/11 P, EU:C:2013:29, body 43 a 44). Súdny dvor však potvrdil aj rozsudok Všeobecného súdu, ktorý takto postupoval v prípade, keď dcérska spoločnosť dosiahla zníženie pokuty, ktorá jej bola uložená na základe nesprávneho zohľadnenia jej spolupráce podľa oznámenia o zhovievavosti, pričom sa domnieval, že v danej veci materská spoločnosť subsidiárne navrhla zníženie pokuty, ktorá bola uložená jej dcérskej spoločnosti a spoločne a nerozdielne aj jej samotnej, a že niektoré z jej žalobných dôvodov „mali okrem iného odôvodniť priznanie takéhoto zníženia“ (rozsudok z 26. septembra 2013, Alliance One International/Komisia, C‑679/11 P, neuverejnený, EU:C:2013:606, body 103 až 107). Napokon v rozsudku zo 17. septembra 2015, Total/Komisia (C‑597/13 P, EU:C:2015:613, body 31 až 42), Súdny dvor zmenil rozsudok Všeobecného súdu, ktorý v rozsudku týkajúcom sa materskej spoločnosti nezohľadnil zníženie pokuty, ktoré bolo priznané jej dcérskej spoločnosti v inom rozsudku vyhlásenom v tej istý deň z dôvodu metódy použitej Komisiou pri výpočte výšky pokuty na definovanie násobiteľa zodpovedajúceho dĺžke trvania porušenia. Materská spoločnosť však ani neuplatnila takýto žalobný dôvod (naopak napadla dĺžku trvania porušenia), ani nenavrhla Všeobecnému súdu, aby jej bolo priznané zníženie uloženej pokuty v prípade, ak by také zníženie dosiahla jej dcérska spoločnosť.

95

V prejednávanej veci Biogaran, dcérska spoločnosť skupiny Servier, tiež podala žalobu [vec, v ktorej bol vyhlásený rozsudok z dnešného dňa, Biogaran/Komisia (T‑677/14)] proti článkom 1, 7 a 8 napadnutého rozhodnutia. Ako však Komisia pripomenula na pojednávaní, okolnosti v tomto prípade sa odlišujú od okolností, ktoré existovali vo veci, v ktorej bol vyhlásený rozsudok z 22. januára 2013, Komisia/Tomkins (C‑286/11 P, EU:C:2013:29), a v neskoršej judikatúre najmä v tom, že zodpovednosť žalobkýň nie je úplne odvodená od zodpovednosti ich dcérskej spoločnosti Biogaran (odôvodnenia 3006 až 3013 napadnutého rozhodnutia). Navyše v každom prípade, keďže žaloba, ktorú podala Biogaran vo veci, v ktorej bol vyhlásený rozsudok z dnešného dňa, Biogaran/Komisia (T‑677/14), bola týmto rozsudkom zamietnutá, návrhu žalobkýň, aby bolo v ich prospech zohľadnené zrušenie vyhlásené v prospech spoločnosti Biogaran, nemožno vyhovieť.

96

Žalobkyne ďalej tvrdia, že by v ich prospech malo byť zohľadnené prípadné zrušenie dosiahnuté iným adresátom napadnutého rozhodnutia, „aby sa zabránilo odlišnému zaobchádzaniu s právne a skutkovo zhodnými situáciami“. Podľa ich názoru tak zásada rovnosti zaobchádzania, ako aj „všeobecná povinnosť koherencie“ vyžadujú uplatnenie tohto prístupu.

97

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že zásada rovnosti je všeobecnou zásadou práva Únie, zakotvenou v článkoch 20 a 21 Charty základných práv Európskej únie, ktorá vyžaduje, aby sa s porovnateľnými situáciami nezaobchádzalo odlišne a s odlišnými situáciami rovnako, pokiaľ takéto zaobchádzanie nie je objektívne odôvodnené (pozri rozsudok zo 14. septembra 2010, Akzo Nobel Chemicals a Akcros Chemicals/Komisia a i., C‑550/07 P, EU:C:2010:512, body 54 a 55 a citovanú judikatúru). Rozhodnutie prijaté v oblasti hospodárskej súťaže vo vzťahu k viacerým podnikom, hoci bolo vypracované a uverejnené vo forme jedného rozhodnutia, však treba analyzovať ako súhrn individuálnych rozhodnutí, ktoré vo vzťahu ku každému z podnikov, ktoré sú jeho adresátmi, konštatujú porušenie alebo porušenia, z ktorých je obvinený a prípadne mu ukladajú pokutu (pozri bod 92 vyššie). Tieto podniky sa teda a priori a bez výnimky nachádzajú v odlišných situáciách. V dôsledku toho zásada rovnosti neumožňuje súdu Únie odchýliť sa od procesných pravidiel upravujúcich prípustnosť návrhov tým, že by v prospech podniku, ktorý je adresátom rozhodnutia v oblasti práva hospodárskej súťaže, zohľadnil zrušenie uvedeného rozhodnutia, ktoré dosiahol iný jeho adresát na základe výlučne ním uplatnených žalobných dôvodov.

98

Okrem toho povinnosť Všeobecného súdu odôvodniť jeho rozsudky nemožno rozšíriť na povinnosť odôvodniť riešenie prijaté v jednej veci vo vzťahu k riešeniu prijatému v inej veci, v ktorej rozhodoval, aj keď sa táto vec týkala toho istého rozhodnutia (pozri v tomto zmysle rozsudok z 11. júla 2013, Team Relocation/Komisia, C‑444/11 P, neuverejnený, EU:C:2013:464, bod 66).

99

Z uvedeného vyplýva, že tretí žalobný návrh žalobkýň, aby bolo v ich prospech zohľadnené prípadné zrušenie dosiahnuté inými adresátmi napadnutého rozhodnutia na základe nimi uplatnených žalobných dôvodov, je neprípustný. Navyše, aj keby bol tento žalobný návrh prípustný, musí byť zamietnutý ako nedôvodný, keďže, ako vyplýva z bodov 92 až 98 vyššie, žalobkyne sa nemôžu vo svoj prospech s úspechom dovolávať riešenia prijatého v prospech iných adresátov napadnutého rozhodnutia.

102

Komisia v prvom rade tvrdí, že prílohy A 2 a A 3 žaloby sú neprípustné na základe zásady iura novit curia. Prílohy, ktoré majú iba dôkaznú a pomocnú úlohu, nemožno totiž použiť na uplatnenie alebo vysvetlenie otázky práva Únie, ktorej odborné posúdenie patrí výlučne Všeobecnému súdu. Komisia sa odvoláva na rozsudky z 5. júla 2011, Edwin/ÚHVT (C‑263/09 P, EU:C:2011:452, bod 53), a z 20. marca 2013, El Corte Inglés/ÚHVT – Chez Georard (CLUB GOURMET) (T‑571/11, EU:T:2013:145, bod 35), podľa ktorých sa zásada iura novit curia uplatňuje iba na právo Únie a nie na vnútroštátne právo. Treba pripomenúť, že táto zásada znamená, že určenie zmyslu právneho predpisu patrí iba súdu a nie účastníkom konania. V judikatúre bola táto zásada uplatnená s cieľom zdôrazniť, že hoci súd musí rozhodovať iba o návrhu účastníkov konania, ktorým prináleží vymedziť rámec sporu, zároveň nemôže byť viazaný iba tvrdeniami, ktoré účastníci konania uvádzajú na podporu svojich nárokov, pretože inak by prípadne mohol byť nútený založiť svoje rozhodnutie na nesprávnych právnych úvahách (uznesenia z 27. septembra 2004, UER/M6 a i., C‑470/02 P, neuverejnené, EU:C:2004:565, bod 69; z 13. júna 2006, Mancini/Komisia, C‑172/05 P, EU:C:2006:393, bod 41; rozsudky z 21. septembra 2010, Švédsko a i./API a Komisia, C‑514/07 P, C‑528/07 P a C‑532/07 P, EU:C:2010:541, bod 65, a z 8. júla 2010, Komisia/Putterie‑De‑Beukelaer, T‑160/08 P, EU:T:2010:294, bod 65). Rovnako podľa tejto zásady sa pôsobnosť dispozičnej zásady nevzťahuje na určenie zmyslu právneho predpisu, a teda súd Únie nie je povinný oznámiť účastníkom konania výklad, ktorý plánuje uplatniť, aby sa k nemu mohli vyjadriť (pozri rozsudok z 5. októbra 2009, Komisia/Roodhuijzen, T‑58/08 P, EU:T:2009:385, bod 36 a citovanú judikatúru), pod podmienkou, že súd dodrží povinnosť umožniť účastníkom konania, aby sa oboznámili a kontradiktórne vyjadrili tak ku skutkovým okolnostiam, ako aj k právnym okolnostiam, ktoré sú rozhodujúce pre výsledok konania (rozsudok z 2. decembra 2009, Komisia/Írsko a i., C‑89/08 P, EU:C:2009:742, bod 56). Táto zásada však nemôže znamenať, že prílohy žaloby týkajúce sa výkladu práva Únie sú neprípustné.

103

Navyše sa zdá, že neprípustnosť namietaná Komisiou je odôvodnená tým, že obe dotknuté prílohy obsahujú stanoviská, ktoré v prospech žalobkýň vypracovali Sir Jacobs a pani Macken ako advokáti, ktorých postavenie bývalých členov Súdneho dvora Európskej únie je však všeobecne známe a tým, že žalobkyne sa odvolávajú na toto ich postavenie. Komisia na otázku položenú na pojednávaní, či prostredníctvom napadnutia prípustnosti takto poskytnutých právnych stanovísk chce uviesť, že títo bývalí členovia Súdneho dvora nerešpektovali povinnosti, ktoré im vyplývajú z Kódexu správania členov Súdneho dvora Európskej únie (Ú. v. EÚ C 223, 2007. s. 1), najmä z článku 6 tohto kódexu správania týkajúceho sa povinností členov po skončení výkonu funkcie, odpovedala, že to nemala v úmysle. Všeobecný súd to zaznamenal do zápisnice z pojednávania.

104

Komisia subsidiárne tvrdí, že podľa judikatúry je právne stanovisko priložené k žalobe prípustné iba na podporu a doplnenie podstatných náležitostí, ktoré sa musia nachádzať v žalobe pod podmienkou, že žaloba identifikuje a odkazuje na príslušné časti priložených dokumentov. V prejednávanej veci však v prípade niektorých žalobných dôvodov texty a tvrdenia uvedené v prílohách A 2 a A 3 žaloby obsahujú podstatu argumentácie, alebo dokonca celú argumentáciu žalobkýň.

105

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že podľa judikatúry uvedenej v bode 90 vyššie, podľa článku 21 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie a článku 44 ods. 1 písm. c) Rokovacieho poriadku Súdu prvého stupňa z 2. mája 1991, uplatniteľného v čase podania žaloby, musí každá žaloba uvádzať predmet konania a stručné zhrnutie uvádzaných dôvodov a že na prípustnosť žaloby treba, aby podstatné skutkové a právne okolnosti, na ktorých sa zakladá, vyplývali prinajmenšom stručne, ale koherentným a zrozumiteľným spôsobom, z textu samotnej žaloby.

106

Aj keď text žaloby môže byť v konkrétnych bodoch podložený a doplnený odkazmi na určité časti priložených dokumentov, všeobecný odkaz na iné písomnosti, aj keď tvoria jej prílohu, nemôže nahradiť nedostatok podstatných častí právnej argumentácie, ktoré podľa vyššie pripomenutých ustanovení musia byť obsiahnuté v žalobe. Okrem toho nie je povinnosťou Všeobecného súdu, aby v prílohách hľadal a identifikoval žalobné dôvody a tvrdenia, ktoré by mohol považovať za základ žaloby, keďže funkcia príloh je čisto dôkazná a pomocná (pozri rozsudok zo 17. septembra 2007, Microsoft/Komisia, T‑201/04, EU:T:2007:289, bod 94 a citovanú judikatúru). V dôsledku toho môže v prejednávanej veci Všeobecný súd zohľadniť prílohy A 2 a A 3 žaloby iba v rozsahu, v akom podopierajú alebo dopĺňajú žalobné dôvody alebo tvrdenia, ktoré žalobkyne výslovne uviedli v texte žaloby, a v rozsahu, v akom Všeobecný súd môže s presnosťou určiť v nich obsiahnuté skutočnosti, ktoré podopierajú alebo dopĺňajú uvedené dôvody alebo tvrdenia (rozsudok zo 17. septembra 2007, Microsoft/Komisia, T‑201/04, EU:T:2007:289, bod 99).

107

Pokiaľ ide konkrétnejšie o prílohu A 2 žaloby, treba uviesť, na rozdiel od toho, čo tvrdí Komisia, že podstata argumentácie žalobkýň sa skutočne nachádza v texte žaloby a že skutočnosti uvedené v tejto prílohe iba v konkrétnych bodoch podopierajú a dopĺňajú žalobné dôvody a tvrdenia nachádzajúce sa v texte žaloby a že pre Všeobecný súd je ľahké ich identifikovať.

108

Pokiaľ ide o bod 103 žaloby, žalobkyne v ňom uviedli, že napadnuté rozhodnutie uznalo, že dohody o urovnaní patentových sporov medzi konkurentami mali vo všeobecnosti legitímny cieľ a že niektoré členské štáty podporovali možnosť urovnaní. V bode 24 prílohy A 2 žaloby, na ktorý odkazuje bod 103 žaloby, sa rovnako uvádza, že urovnanie sporov je v dôležitom verejnom záujme, že mnoho vnútroštátnych právnych systémov podporuje, ba dokonca vyžaduje pokus o urovnanie pred podaním žaloby na súd a že z dôvodu, že napadnuté rozhodnutie predstavuje obmedzenie práva urovnať spor, je v rozpore s touto politikou a má zá následok vznik zbytočných nákladov pre účastníkov konania a súdy. Keďže teda žalobkyne v bode 24 prílohy A 2 žaloby uviedli tvrdenia, ktoré iba podopierajú a dopĺňajú skutočnosti výslovne uvedené v texte žaloby, sú tieto tvrdenia prípustné.

109

Pokiaľ ide o body 29 a 818 žaloby, o ktorých Komisia tvrdí, že žalobkyne v nich iba odkazujú na stanovisko, ktoré poskytol Sir Jacobs, treba uviesť, že žalobkyne v bodoch 816 až 822 žaloby podrobne vysvetlili dôvody, pre ktoré im Komisia nemohla podľa ich názoru uložiť pokutu z dôvodu novosti a nepredvídateľnosti jej stanoviska a že body 70 a 76 prílohy A 2 žaloby neobsahujú v tejto súvislosti žiadne nové tvrdenia alebo vysvetlenia.

110

Pokiaľ ide o bod 147 žaloby, v ktorom žalobkyne uvádzajú, že prístup, ktorý navrhujú uplatniť na účely identifikácie dohôd o urovnaní, ktoré sú v rozpore s ustanoveniami článku 101 ZFEÚ, je v súlade so stanoviskom zaujatým v rozsudku Supreme Court of the United States zo 17. júna 2013, Federal Trade Commission v. Actavis [570 U. S. (2013), ďalej len „rozsudok Actavis“], treba uviesť, že bod 147 žaloby prostredníctvom poznámky pod čiarou 153 odkazuje na body 32 a 33 prílohy A 2. V bode 32 tejto prílohy však žalobkyne iba podopierajú toto tvrdenie a v bode 33 tejto prílohy iba tvrdia, že význam rozsudku Actavis nemožno obmedzovať na vnútroštátny kontext, ktorý nemá nič spoločné s právom Únie a že stanovisko, ktoré zaujal Supreme Court of the United States (Najvyšší súd Spojených štátov, Spojené štáty americké), si zaslúži osobitný zreteľ s prihliadnutím na jeho dobrú povesť a skúsenosti v oblasti práva hospodárskej súťaže. Tieto tvrdenia sú preto prípustné.

111

Pokiaľ ide o prílohu A 3 žaloby, treba uviesť, ako tvrdí Komisia, že hoci v bode 11 žaloby žalobkyne tvrdia, že postoj Komisie nie je neutrálny vo vzťahu k právam vyplývajúcim z duševného vlastníctva, uspokojujú sa s tým, že odkazujú na body 8, 15, 31, 34 a 41 prílohy A 3 žaloby, v ktorých pani Macken vysvetľuje tvrdenia o nevyhnutnosti rozlišovať medzi rôznymi oblasťami duševného vlastníctva z dôvodu, že priznanie monopolu k patentom predstavuje protihodnotu za zverejnenie vynálezu, o nesprávnom používaní pojmu „výhradného práva na trh“ Komisiou v napadnutom rozhodnutí a o nesprávnom výklade EPD Komisiou. Tieto tvrdenia preto nie sú prípustné s výnimkou tvrdenia, že priznanie monopolu k patentom predstavuje protihodnotu za zverejnenie vynálezu. V bode 67 žaloby totiž žalobkyne narážali na to, že Komisia „úplne ignorovala túto podstatnú stránku patentov, ktorou je ich zverejnenie na účely rozšírenia vynálezov“.

112

Rovnako v bode 68 žaloby žalobkyne tvrdia, že Komisia predpojatým spôsobom citovala vyhlásenia sudcu Court of Appeal (England & Wales) (Civil division) [Odvolací súd (Anglicko a Wales) (občianskoprávne oddelenie)] nachádzajúce sa v rozsudku z 9. mája 2008, ktorým bolo zamietnuté odvolanie, ktoré Servier podala proti rozsudku High Court of Justice (England & Wales), Chancery Division (patents court) [Vrchný súd (Anglicko a Wales), oddelenie pre majetkové spory (patentový súd)], a vytýkajú Komisii, že v tejto súvislosti nezohľadnila správu profesora S. priloženú k ich odpovedi na oznámenie o výhradách. Žalobkyne navyše odkazujú na body 113 až 117 prílohy A 3 žaloby. V týchto bodoch sa však pani Macken neobmedzuje na doplnenie alebo vysvetlenie týchto tvrdení, ale uvádza tvrdenia týkajúce sa toho, že Komisia nesprávne použila dôkazné prostriedky, ktoré jej umožnili dospieť k záveru o neplatnosti patentu 947. Pani Macken tak vysvetľuje tvrdenia, ktoré majú spochybniť výklad Komisie týkajúci sa vyhlásenia patentovej riaditeľky žalobkyne uvedeného v odôvodneniach 127 a 185 napadnutého rozhodnutia, vyhlásenia právneho poradcu spoločnosti Krka uvedeného v odôvodnení 883 tohto rozhodnutia a vyhlásenia riaditeľa spoločnosti Krka pre predaje do západnej Európy spomenutého v bode 895 toho istého rozhodnutia. Tieto tvrdenia preto nie sú prípustné.

113

Pokiaľ ide o bod 76 žaloby, treba rovnako uviesť, ako zdôrazňuje Komisia, že hoci žalobkyne spomenuli v poznámke pod čiarou 79 v žalobe, že zaslanie výziev bolo legitímne, napriek tomu na vysvetlenie dôvodov umožňujúcich toto konštatovanie iba odkázali na body 58 až 67 prílohy A 3 žaloby. Tvrdenia vysvetlené v tejto súvislosti v prílohe A 3 žaloby nie sú preto prípustné.

114

V bode 103 žaloby žalobkyne iba uviedli, že napadnuté rozhodnutie uznalo, že dohody o urovnaní patentových sporov medzi konkurentami mali vo všeobecnosti legitímny cieľ a že niektoré členské štáty podporovali možnosť urovnaní. Naopak v bodoch 50 až 54 prílohy A 3 žaloby, na ktoré odkazuje bod 103 žaloby (poznámka pod čiarou 113), sa Komisii vytýka, že nedostatočne posúdila postupy urovnania používané vo svete, ktoré sú podrobne vysvetlené.

115

Pokiaľ ide o bod 46 repliky, žalobkyne tvrdia, že myšlienka, že je lepšie, aby bol každý spor ukončený rozsudkom, je „v rozpore so súčasnými úvahami o súdnom konaní“, pričom odkazujú na bod 112 prílohy A 3 žaloby, v ktorom sa uvádza, že prístup Komisie je v rozpore so smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2008/52/ES z 21. mája 2008 o určitých aspektoch mediácie v občianskych a obchodných veciach (Ú. v. EÚ L 136, 2008, s. 3). Keďže tieto tvrdenia sa neobmedzujú na podloženie alebo doplnenie skutočností výslovne uvedených v texte žaloby, sú neprípustné.

116

Napokon v bode 262 žaloby žalobkyne uviedli, že pre spoločnosť Teva bolo prvoradé, aby bola medzi prvými spoločnosťami vykonávajúcimi činnosť v oblasti generických liekov, ktoré vstúpia na trh v Spojenom kráľovstve, pričom odkazujú na bod 90 prílohy A 3 žaloby. Na rozdiel od toho, čo tvrdí Komisia, však v tomto bode prílohy A 3 žaloby žalobkyne iba podložili a doplnili toto tvrdenie tým, že uviedli dôvody, pre ktoré má spoločnosť vykonávajúca činnosť v oblasti generických liekov záujem vstúpiť na trh iba vtedy, ak patrí medzi prvé vstupujúce spoločnosti. Tvrdenia vysvetlené v tejto súvislosti v prílohe A 3 žaloby sú preto prípustné.

119

Na úvod treba poznamenať, že medzi záruky poskytované právom Únie v správnych konaniach patrí najmä zásada riadnej správy vecí verejných, zakotvená v článku 41 Charty základných práv, s ktorou súvisí povinnosť príslušnej inštitúcie starostlivo a nestranne preskúmať všetky relevantné skutočnosti dotknutého prípadu (rozsudky z 30. septembra 2003, Atlantic Container Line a i./Komisia, T‑191/98 a T‑212/98 až T‑214/98, EU:T:2003:245, bod 404, a z 27. septembra 2012, Shell Petroleum a i./Komisia, T‑343/06, EU:T:2012:478, bod 170). Táto požiadavka nestrannosti zahŕňa jednak subjektívnu nestrannosť v tom zmysle, že žiadny z členov inštitúcie, ktorá rozhoduje o veci, nesmie prejavovať osobnú zaujatosť, a jednak objektívnu nestrannosť v tom zmysle, že inštitúcia musí poskytnúť dostatočné záruky na vylúčenie akýchkoľvek oprávnených pochybností v tomto ohľade (pozri rozsudok z 11. júla 2013, Ziegler/Komisia, C‑439/11 P, EU:C:2013:513, bod 155 a citovanú judikatúru). Treba tiež pripomenúť, že Komisiu nemožno považovať za „súd“ v zmysle článku 6 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd podpísaného v Ríme 4. novembra 1950 (ďalej len „EDĽP“) a že preto správne konanie pred Komisiou v oblasti kartelov upravuje článok 41 Charty základných práv, a nie jej článok 47 (pozri rozsudok z 11. júla 2013, Ziegler/Komisia, C‑439/11 P, EU:C:2013:513, bod 154 a citovanú judikatúru).

120

Žalobkyne sa odvolávajú na dva rozsudky Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“). V prvom rade sa žalobkyne odvolávajú na rozsudok ESĽP z 25. marca 2008, Vitan v. Rumunsko (CE:ECHR:2008:0325JUD 004208402), týkajúci sa prezumpcie neviny zakotvenej v článku 6 ods. 2 EDĽP, v ktorom ESĽP konštatoval porušenie tohto ustanovenia, keďže prokurátor poverený trestným vyšetrovaním proti žalobcovi na tlačovej konferencii tvrdil, že žalobca bol vinný z trestného činu nepriameho úplatkárstva, hoci jeho vina ešte nebola zistená zákonným spôsobom, a „svoje slová nijako nezmiernil ani neuviedol do kontextu konania prebiehajúceho proti žalobcovi“ (body 70 a 71). V tejto súvislosti treba pripomenúť, že podľa judikatúry ESĽP sa porušenia prezumpcie neviny môže dopustiť nielen sudca alebo súd, ale aj iné verejné orgány, že treba zdôrazniť význam, ktorý má výber výrazov použitých štátnymi zamestnancami vo vyhláseniach, ktoré podávajú pred tým, ako bola osoba odsúdená a uznaná vinnou z trestného činu a že na účely uplatnenia článku 6 ods. 2 EDĽP je dôležitý skutočný zmysel daných vyhlásení a nie ich doslovná forma (pozri ESĽP, 15. marca 2011, Begu v. Rumunsko, CE:ECHR:2011:0315JUD 002044802, bod 126 a citovanú judikatúru). ESĽP však uznáva, že článok 6 ods. 2 EDĽP nemôže so zreteľom na jeho článok 10, ktorý chráni slobodu prejavu, brániť orgánom, aby informovali verejnosť o prebiehajúcich trestných vyšetrovaniach, ale vyžaduje, aby tak robili tak taktne a zdržanlivo, ako to vyžaduje dodržanie prezumpcie neviny (ESĽP, 10. februára 1995, Allenet de Ribemont v. Francúzsko, CE:ECHR:1995:0210JUD 001517589, bod 38).

121

V druhom rade sa žalobkyne odvolávajú na rozsudok ESĽP zo 16. septembra 1999, Buscemi v. Taliansko (CE:ECHR:1999:0916JUD 002956995), v ktorom ESĽP konštatoval porušenie článku 6 ods. 1 EDĽP a práva každého na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo prejednaná nezávislým a nestranným súdom, keďže predseda súdu verejne použil výrazy, ktoré naznačovali negatívne posúdenie veci žalobcu pred tým, ako predsedal súdnemu orgánu, ktorý mal rozhodovať v jeho veci (body 68 a 69). V tomto rozsudku ESĽP okrem toho pripomenul, že najväčšia zdržanlivosť sa vyžadovala od súdnych orgánov vo veciach, v ktorých mali rozhodovať, aby bol zachovaný ich obraz nestranných sudcov a že táto zdržanlivosť ich mala viesť k tomu, aby nevyužívali tlač, dokonca ani na to, aby reagovali na provokácie (bod 67). Treba však pripomenúť, že v judikatúre Únie Komisiu nemožno považovať za „súd“ v zmysle článku 6 EDĽP (pozri bod 119 vyššie).

122

Žalobkyne sa okrem toho odvolávajú na rozsudok z 8. júla 2008, Franchet a Byk/Komisia (T‑48/05, EU:T:2008:257, body 210 až 219), v ktorom Súd prvého stupňa v konaní o náhradu škody konštatoval, že Európsky úrad pre boj proti podvodom (OLAF) porušil zásady prezumpcie neviny a riadnej správy vecí verejných a svoju povinnosť zachovávať dôvernosť, pretože spôsobil prezradenie citlivých informácií z prebiehajúceho vyšetrovania v tlači a uviedol, že žalobcovia sa mohli dopustiť „rozsiahleho rozkrádania zdrojov [Únie]“ (bod 216).

123

Všeobecný súd okrem toho už poskytol spresnenia týkajúce sa povinnosti nestrannosti a rešpektovania zásady riadnej správy vecí verejných, ktorú má Komisia vo veciach týkajúcich sa práva hospodárskej súťaže. V rozsudku z 20. marca 2002, ABB Asea Brown Boveri/Komisia (T‑31/99, EU:T:2002:77, body 99 až 107), tak Súd prvého stupňa zamietol žalobný dôvod založený na porušení zásady riadnej správy vecí verejných v prípade, keď bola žalobkyni počas jej vypočutia na Komisii adresovaná hanlivá poznámka týkajúca sa jej povesti a rad tendenčných otázok ku skutočnostiam, ktoré už nepopierala, zo strany úradníka Komisie povereného vecou, v ktorej bolo vydané napadnuté rozhodnutie a keď sa ten istý úradník na konferencii o otázkach práva hospodárskej súťaže, ktorá sa konala pred prijatím rozhodnutia Komisie, vyjadril použitím citácie znevažujúcej činnosti žalobkyne. Hoci totiž Súd prvého stupňa uznal, že tieto poznámky svedčia o nevhodnom správaní a vyjadrovaní člena kolektívu povereného vecou a pripomenul, že generálny riaditeľ generálneho riaditeľstva (GR) pre hospodársku súťaž na Komisii sa po poznámke urobenej na konferencii žalobkyni ospravedlnil, domnieval sa, že tieto poznámky nemohli vzbudzovať pochybnosti o miere starostlivosti a nestrannosti, s akou Komisia viedla svoje vyšetrovanie daného porušenia a že poľutovaniahodné správanie člena kolektívu povereného vecou samo osebe nenarušilo zákonnosť rozhodnutia prijatého kolégiom členov Komisie.

124

Pokiaľ ide o kumuláciu funkcií vyšetrovania a sankcionovania porušení pravidiel hospodárskej súťaže v rukách Komisie, Súdny dvor rozhodol, že táto kumulácia sama osobe nie je v rozpore s článkom 6 EDĽP tak, ako ho vykladá ESĽP (pozri v tomto zmysle rozsudok z 18. júla 2013, Schindler Holding a i./Komisia, C‑501/11 P, EU:C:2013:522, body 33 a 34) a Všeobecný súd sa domnieval, že nepredstavuje porušenie požiadavky nestrannosti (pozri v tomto zmysle rozsudok z 27. júna 2012, Bolloré/Komisia, T‑372/10, EU:T:2012:325, body 65 až 67). Skutočnosť, že vyšetrovacie funkcie nie sú v rámci služieb Komisie oddelené od sankčných funkcií však so sebou prináša osobitnú zodpovednosť členov tejto inštitúcie, najmä člena Komisie zodpovedného za hospodársku súťaž, a to zdržať sa akejkoľvek predpojatosti počas vyšetrovania a vedenia konaní o porušení, keďže na záver týchto konaní majú právomoc uložiť dotknutých podnikom sankciu.

125

Všeobecný súd sa okrem toho domnieval, že konštatovanie odhodlania Komisie dosiahnuť, aby sa členovia protisúťažných kartelov pre procesné dôvody nevyhli sankciám podľa práva Únie, nepredstavovalo porušenie zásady nestrannosti, ale len konštatovanie jednoznačnej vôle, ktorá je v úplnom súlade s úlohou zverenou Komisii, v každom jednotlivom prípade napraviť zistené procesné nedostatky s cieľom neoslabiť účinnosť práva Únie v oblasti hospodárskej súťaže (rozsudok z 27. júna 2012, Bolloré/Komisia, T‑372/10, EU:T:2012:325, body 73 a 74).

126

Navyše treba pripomenúť, že pri zamietnutí žalobného dôvodu založeného na porušení práva na spravodlivý proces alebo zásady riadnej správy vecí verejných, ku ktorému malo dôjsť verejnými stanoviskami Komisie alebo niektorého z jej zamestnancov počas správneho konania, už súd Únie vychádzal z toho, že nič v spise neumožňovalo domnievať sa, že bez sporných vyjadrení by napadnuté rozhodnutie nebolo prijaté alebo by malo iný obsah (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 16. decembra 1975, Suiker Unie a i./Komisia, 40/73 až 48/73, 50/73, 54/73 až 56/73, 111/73, 113/73 a 114/73, EU:C:1975:174, bod 91, a zo 7. júla 1994, Dunlop Slazenger/Komisia, T‑43/92, EU:T:1994:79, bod 29). V súlade s judikatúrou teda prináleží žalobcovi, aby predložil aspoň nepriame dôkazy na podloženie takéhoto záveru (rozsudok z 15. marca 2006, BASF/Komisia, T‑15/02, EU:T:2006:74, bod 606).

127

Treba tiež pripomenúť, že fungovanie Komisie sa riadi zásadou kolegiality vyplývajúcou z článku 250 ZFEÚ, ktorá sa zakladá na rovnosti členov Komisie pri účasti na prijatí rozhodnutia a znamená najmä jednak to, že rozhodnutia sú prejednávané spoločne a jednak to, že všetci členovia kolégia sú z politického hľadiska spoločne zodpovední za všetky prijaté rozhodnutia. Platí to predovšetkým pre akty výslovne označené ako rozhodnutia, ktoré má Komisia prijať voči podnikom za účelom dodržiavania pravidiel hospodárskej súťaže, ktorých predmetom je konštatovať porušenie týchto pravidiel, vydať príkazy týmto podnikom a uložiť im peňažné sankcie. Keďže výrok a odôvodnenie rozhodnutia predstavujú nedeliteľný celok, prináleží podľa zásady kolegiality iba kolégiu, aby ich prijalo oba zároveň (rozsudok z 27. septembra 2012, Heijmans Infrastructuur/Komisia, T‑359/06, neuverejnený, EU:T:2012:489, body 126 a 127). Súd prvého stupňa okrem toho v oblasti štátnej pomoci rozhodol, že pokiaľ je názor člena Komisie zodpovedného za otázky hospodárskej súťaže prejavený na prebiehajúce konanie prísne osobný a zdržanlivý, možno ho pripísať iba tomuto členovi a neprejudikuje stanovisko, ktoré prijme kolégium členov na konci konania (rozsudok z 8. júla 1999, Vlaamse Televisie Maatschappij/Komisia, T‑266/97, EU:T:1999:144, body 49 a 54). Navyše sa nemožno domnievať, že členovia Komisie by boli vo svojej voľnej úvahe ovplyvnení nemiestnym pocitom solidarity s ich kolegom zodpovedným za veci hospodárskej súťaže (rozsudok z 15. marca 2006, BASF/Komisia, T‑15/02, EU:T:2006:74, bod 610).

128

Pokiaľ ide o objektívnu nestrannosť, ktorá sa vzťahuje na to, že inštitúcia musí ponúkať dostatočné záruky na vylúčenie akejkoľvek oprávnenej pochybnosti, treba uviesť, že Komisia, ako to spresnila na pojednávaní na otázku Všeobecného súdu, prijala niekoľko interných predpisov, ktoré jej ukladajú povinnosť dodržiavať vo verejnej komunikácii určité pravidlá. Predovšetkým Kódex správania komisárov [C(2011) 2904], prijatý v roku 2011, upravuje vo svojom článku 1.7, že na základe zásady kolegiality sa členovia Komisie zdržia každého vyjadrenia, ktoré by spochybňovalo rozhodnutie prijaté Komisiou a rovnako sa zdržia aj prezradenia obsahu rokovaní Komisie. Navyše príloha rozhodnutia Komisie 2000/633/ES, ESUO, Euratom zo 17. októbra 2000, ktorým sa mení jej rokovací poriadok [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES L 267, 2000, s. 63), nazvaná „Kódex správneho úradného postupu pre zamestnancov Komisie vo vzťahoch s verejnosťou“ [neoficiálny preklad] vo svojich ustanoveniach uvádza, že „kvalitná služba vyžaduje, aby Komisia a jej zamestnanci postupovali slušne, objektívne a nestranne“ [neoficiálny preklad] a vo svojom bode 2 týkajúcom sa objektívnosti a nestrannosti, že „zamestnanci konajú za každých okolností objektívne a nestranne, v záujme [Únie] a verejného blaha“ [neoficiálny preklad] a že „vykonávajú činnosť úplne nezávisle v rámci politiky určenej Komisiou a ich správanie v žiadnom prípade nie je riadené osobnými alebo národnými záujmami, ani politickými tlakmi“ [neoficiálny preklad]. Rovnako Kódex správania a bezúhonnosti GR pre hospodársku súťaž, prijatý 28. júna 2010, odporúča svojim zamestnancom, pokiaľ ide o slobodu prejavu, aby sa vyhli akejkoľvek diskusii o veci, v ktorej ešte Komisia nevydala oficiálne stanovisko a pokiaľ ide o kontakt s médiami, aby sa nevyjadrovali k veci, ktorá je stále predmetom vyšetrovania a v ktorej Komisia nevydala oficiálne stanovisko.

129

Žalobkyne tvrdia, že ombudsman už skonštatoval nesprávny úradný postup v prípade toho istého člena Komisie zodpovedného za hospodársku súťaž, ktorý bol vo funkcii počas prijatia napadnutého rozhodnutia, pretože tak, ako v prejednávanej veci, verejne naznačoval, že dospel k záveru ešte pred ukončením vyšetrovania.

130

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že závery ombudsmana konštatujúce existenciu „nesprávneho úradného postupu“ nezaväzujú súd Únie a môžu predstavovať len nepriamy dôkaz toho, že daná inštitúcia porušila zásadu riadnej správy vecí verejných. Konanie pred ombudsmanom, ktorý nemá právomoc prijímať záväzné rozhodnutia, je totiž mimosúdnou alternatívnou možnosťou občanov Únie k možnosti obrátiť sa na súd Únie, ktorá zodpovedá osobitným kritériám a nemá nevyhnutne taký istý cieľ, akým je cieľ žaloby (rozsudok z 25. októbra 2007, Komninou a i./Komisia, C‑167/06 P, neuverejnený, EU:C:2007:633, bod 44). Tým skôr platí, že výklad práva Únie podaný ombudsmanom nemôže zaväzovať súd Únie.

131

Pokiaľ ide v prejednávanej veci o subjektívnu nestrannosť, ktorá sa vzťahuje na to, že žiadny člen danej inštitúcie, ktorý je poverený vecou, nesmie prejavovať osobnú zaujatosť, žalobkyne vytýkajú dvom členom Komisie postupne zodpovedným za hospodársku súťaž, ktorými sú pani N. Kroes a pán J. Almunia, že sa počas správneho konania trikrát verejne vyjadrili k výsledku vyšetrovania proti nim. Ako žalobkyne zdôraznili na pojednávaní, títo dvaja členovia Komisie boli počas prijatia napadnutého rozhodnutia ešte stále vo funkcii na Komisii, zúčastnili sa tohto prijatia a boli priamo poverení vyšetrovaním veci v rôznych obdobiach. Pán Almunia okrem toho podpísal napadnuté rozhodnutie.

132

V prvom rade zo spisu vyplýva, že pani Kroes na tlačovej konferencii k predloženiu záverov správy z vyšetrovania vo farmaceutickom sektore uviedla, že „nanešťastie, správa potvrdzuje, že vo farmaceutickom sektore existujú problémy v hospodárskej súťaži“, že „postupy podnikov sú v tejto súvislosti významným faktorom“ a že „správa predovšetkým dochádza k záveru, že výrobcovia originálnych liekov sa aktívne pokúšajú spomaliť vstup generických liekov na ich trhy“ (prejav uverejnený na stránke GR pre hospodársku súťaž). Podľa žalobkýň pani Kroes navyše dodala, že „celkovo možno dospieť k záveru, že v tomto kráľovstve je niečo zhnité“ (výňatok z online časopisu EU Observer). Komisia v duplike tvrdí, že tieto slová vyslovil iba novinár a že článok potvrdzuje, že výraz „zhnitý“ sa vzťahoval na vyšetrovanie v sektore a nie na žalobkyne. Na tej istej tlačovej konferencii ten istý člen Komisie zodpovedný za hospodársku súťaž v samostatnej časti nazvanej „Veci hospodárskej súťaže a ovládania“ pripomenul začatie konania proti žalobkyniam a niektorým spoločnostiam vykonávajúcim činnosť v oblasti generických liekov, pričom spresnil, že „ide o údajné porušenia pravidiel Zmluvy [o FEÚ] týkajúcich sa obmedzujúcich obchodných praktík ([101 ZFEÚ]) a zároveň zneužitia dominantného postavenia na trhu (článok [102 ZFEÚ])“, že „v tejto veci budú preskúmané dohody uzavreté medzi skupinou Servier a niekoľkými spoločnosťami vykonávajúcimi činnosť v oblasti generických liekov“ a že „tieto dohody ovplyvnili vstup konkurenčných generík perindoprilu, vedúceho lieku v boji proti srdcovým ochoreniam a vysokému krvnému tlaku“. Člen Komisie zodpovedný za hospodársku súťaž teda skutočne odlíšil výsledky vyšetrovania v sektore od rozhodnutia o začatí konania proti žalobkyniam. Pokiaľ ide o toto začatie konania, člen Komisie zodpovedný za hospodársku súťaž spresnil, že išlo o potenciálne porušenia pravidiel hospodárskej súťaže. Samotná okolnosť, ktorú spomenul v nasledujúcej vete, a to že dané dohody ovplyvnili vstup generických liekov na trh, nemôže vzhľadom na kontext pripomenutý v predchádzajúcej vete sama osebe naznačovať, že sa domnieval, že došlo k porušeniu pravidiel hospodárskej súťaže. Člen Komisie zodpovedný za hospodársku súťaž sa teda na tejto tlačovej konferencii obmedzil na informovanie verejnosti o prebiehajúcom vyšetrovaní a to tak taktne a zdržanlivo, ako to vyžaduje dodržanie prezumpcie neviny.

133

V druhom rade, 8. októbra 2012, počas prejavu pri predložení programu činnosti Komisie v oblasti hospodárskej súťaže na obdobie rokov 2013‑2014 Európskemu parlamentu, pán Almunia okrem iného spomenul konanie týkajúce sa sporných dohôd, pričom uviedol, že „vo farmaceutickom sektore boli… a skupine Servier oznámené výhrady [Komisie] pred letom“, že sa „obáva[l]…, že tieto spoločnosti zneužili svoje patenty na to, aby zabránili lacnejším generickým liekom vstúpiť na trh“, a že „dúfa[l], že rozhodnutia, ktoré budú prijaté, ideálne v roku 2013, zmenia súčasné postupy niektorých aktérov v sektore, ktoré nie sú veľmi uspokojivé“ (prejav uverejnený na stránke GR pre hospodársku súťaž). Člen Komisie však tým, že uviedol, že Komisia zaslala oznámenie o výhradách žalobkyniam, ako aj iným podnikom v prejednávanej veci a v jednej ďalšej veci a že rozhodnutia budú prijaté v roku 2013, neporušil svoju povinnosť nestrannosti a obmedzil sa na informovanie Parlamentu o prebiehajúcom vyšetrovaní tak taktne a zdržanlivo, ako to vyžaduje dodržanie prezumpcie neviny. Treba totiž pripomenúť predbežnú povahu oznámenia o výhradách, keďže úloha tohto dokumentu, ako ju definujú nariadenia Únie, spočíva v poskytnutí všetkých nevyhnutných informácií podnikom, aby mohli predtým, ako Komisia prijme konečné rozhodnutie, účinne uplatniť svoju obranu (pozri rozsudok z 27. septembra 2012, Koninklijke Wegenbouw Stevin/Komisia, T‑357/06, EU:T:2012:488, bod 43 a citovanú judikatúru). Hoci teda Komisia musí v súlade s článkom 27 ods. 1 nariadenia č. 1/2003 založiť konečné rozhodnutie len na výhradách, ku ktorým účastníci konania mohli predložiť svoje pripomienky, nie je povinná zopakovať všetky skutočnosti uvedené v oznámení o výhradách, najmä ak sa tieto skutočnosti ukázali nedostatočné. Pre oznámenie o výhradách je teda charakteristické, že je predbežné a môže podliehať zmenám, ktoré Komisia uskutoční vo svojom neskoršom posúdení na základe pripomienok, ktoré jej v odpovedi predložili účastníci konania, a na základe ostatných skutkových zistení (rozsudok z 10. júla 2008, Bertelsmann a Sony Corporation of America/Impala, C‑413/06 P, EU:C:2008:392, bod 63). Navyše po oznámení o výhradách, v ktorom sa Komisia na základe prvej analýzy domnieva, že bolo spáchané porušenie, už povinnosť zdržanlivosti člena Komisie zodpovedného za hospodársku súťaž nemusí byť nevyhnutne rovnako široká, keďže tento člen môže vo verejných vyhláseniach so všetkou obozretnosťou požadovanou v prípade predbežného posúdenia uviesť, čo je vytýkané podniku v tomto štádiu konania.

134

Napokon v treťom rade zo spisu vyplýva, že 12. apríla 2013 pán Almunia v prejave prednesenom pred americkou komorou vo Washingtone a prevzatom do tlače uviedol, že „… Komisia v najbližších mesiacoch rozhodne o zákonnosti dohôd uzavretých medzi farmaceutickými spoločnosťami s cieľom spomaliť vstup lacnejších generických liekov na trh“ a že „výsledky vyšetrovania v sektore sa pretavia do rozhodnutí vo veciach… a skupiny Servier“ (výňatok z internetovej stránky MLex). Treba zdôrazniť, že tento článok preberá slová člena Komisie iba nepriamo. Navyše, aj keby člen Komisie zodpovedný za hospodársku súťaž skutočne použil tieto slová, možno ich vykladať iba tak, že znamenajú, že existovala možnosť prijatia rozhodnutia v danej veci (pozri v tomto zmysle a analogicky rozsudok z 8. júla 1999, Vlaamse Televisie Maatschappij/Komisia, T‑266/97, EU:T:1999:144, bod 53). Člen Komisie zodpovedný za hospodársku súťaž sa teda obmedzil na informovanie verejnosti o prebiehajúcom vyšetrovaní tak taktne a zdržanlivo, ako to vyžaduje dodržanie prezumpcie neviny. V každom prípade treba pripomenúť, že tieto slová vyjadrovali iba názor člena Komisie zodpovedného za hospodársku súťaž na prebiehajúce konanie, ktorý bolo možné pripísať iba tomuto členovi a ktorý neprejudikoval stanovisko, ktoré kolégium členov Komisie prijalo na konci konania (pozri bod 127 vyššie).

135

V dôsledku toho netreba preskúmať tvrdenie žalobkýň, že napadnuté rozhodnutie by bolo bez týchto vyhlásení členov Komisie odlišné.

136

Na podporu tohto žalobného dôvodu žalobkyne okrem toho vytýkajú členovi Komisie zodpovednému za hospodársku súťaž a členom jeho kancelárie, že neboli prítomní na väčšej časti vypočutia. Skutočnosť, ktorú žalobkyne zdôraznili na pojednávaní, že pán Alumnia sa nezúčastnil na ich vypočutí na Komisii a nechal sa zastupovať členom svojej kancelárie, však nemôže preukazovať, že rozhodnutie o uložení sankcie už bolo vo svojej podstate prijaté pred týmto vypočutím. Navyše, žiadne ustanovenie neupravuje, že účasť člena Komisie alebo člena jeho kancelárie na vypočutí je povinná. Súd Únie sa teda domnieva, že zásada riadnej správy vecí verejných nemôže zmeniť na povinnosť to, čo za povinnosť nepovažoval normotvorca (pozri v tomto zmysle rozsudok z 27. septembra 2012, Koninklijke Wegenbouw Stevin/Komisia, T‑357/06, EU:T:2012:488, bod 242).

137

Žalobkyne okrem toho vytýkajú Komisii, že nerešpektovala uplatniteľné pravidlá a štandardy dokazovania, pričom odkazujú na niekoľko odôvodnení napadnutého rozhodnutia, ktoré napádajú v iných žalobných dôvodoch svojej žaloby (skreslenie skutkového stavu, pochybenie pri právnom kritériu uplatnenom pri kvalifikácii porušenia z hľadiska cieľa, extenzívny výklad pojmu potenciálnej hospodárskej súťaže, atď.). V replike žalobkyne tvrdia, že tieto príklady majú preukázať zaujatosť vyšetrovania. Ako však tvrdí Komisia, táto argumentácia žalobkýň sa prekrýva s otázkou, či sú skutkové zistenia vykonané v napadnutom rozhodnutí náležite podložené dôkaznými prostriedkami, ktoré inštitúcia predložila a či sa Komisia vo svojej analýze dopustila nesprávneho právneho posúdenia (pozri v tomto zmysle rozsudok z 24. októbra 1991, Atochem/Komisia, T‑3/89, EU:T:1991:58, bod 39). Táto argumentácia bude v dôsledku toho preskúmaná neskôr v rámci žalobných dôvodov týkajúcich sa veci samej. V každom prípade treba uviesť, že táto argumentácia sa zakladá iba na tvrdeniach a nemôže preukazovať, že Komisia skutočne predpojato prejudikovala výsledok správneho konania alebo vyšetrovania (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 6. júla 2000, Volkswagen/Komisia, T‑62/98, EU:T:2000:180, bod 272).

138

Žalobkyne napokon tvrdia, že skutočnosť, že interný panel na GR pre hospodársku súťaž nevykonal kontrolné preskúmanie veci preukazuje zaujatosť napadnutého rozhodnutia a odôvodňuje jeho zrušenie pre porušenie zásady prezumpcie neviny a článku 41 Charty základných práv. Treba však uviesť, že žiadne ustanovenie právneho predpisu, ani žiadne interné pravidlo Komisie neukladá Komisii, aby zabezpečila kontrolné preskúmanie všetkých vecí interným panelom a pripomenúť, že zásada riadnej správy vecí verejných nemôže zmeniť na povinnosť to, čo za povinnosť nepovažoval normotvorca (pozri bod 136 vyššie). Je pravda, že na GR pre hospodársku súťaž bol v roku 2004 zavedený systém odbornej kontroly. Z dokumentu uverejneného Komisiou v septembri 2011 s názvom „Postup pri uplatňovaní článkov 101 a 102 ZFEÚ: kľúčoví aktéri a rovnováha právomocí“ však vyplýva, že generálny riaditeľ GR pre hospodársku súťaž rozhoduje po dohode s členom Komisie zodpovedným za hospodársku súťaž o tom, v ktorých veciach sa zriadi tento interný panel, že rozhodnutie zriadiť tento panel a jeho zloženie sa nezverejňujú a že na preskúmaní veci odborníkmi sa v žiadnom prípade nezúčastňujú účastníci konania ani akákoľvek tretia osoba. Zabezpečenie takéhoto kontrolného preskúmania zo strany GR pre hospodársku súťaž sa teda nevyžaduje vo všetkých veciach, takže Komisii nemožno vytýkať, že takéto kontrolné preskúmanie nezabezpečila v prejednávanej veci.

139

Žalobný dôvod treba preto zamietnuť.

142

Článok 14 nariadenia č. 1/2003, ktorý sa nachádza v kapitole IV týkajúcej sa spolupráce medzi Komisiou na jednej strane a orgánmi hospodárskej súťaže a súdmi členských štátov na druhej strane vo svojom odseku 1 stanovuje, že „Komisia vopred konzultuje s Poradným výborom pre obmedzujúce postupy a dominantné postavenie prijatie každého rozhodnutia podľa článkov 7, 8, 9, 10, 23, článku 24 ods. 2 a článku 29 ods. 1“ toho istého nariadenia. Článok 14 ods. 2 nariadenia č. 1/2003 stanovuje, že „na prerokovanie jednotlivých prípadov sa výbor skladá zo zástupcov orgánov hospodárskej súťaže členských štátov“. Článok 14 ods. 3 nariadenia č. 1/2003 spresňuje, že poradný výbor predloží písomné stanovisko k predbežnému návrhu rozhodnutia Komisie a článok 14 ods. 5 toho istého nariadenia, že „Komisia v najvyššej možnej miere zohľadní stanovisko predložené poradným výborom“, pričom „informuje výbor o spôsobe, akým bolo jeho stanovisko zohľadnené“. Navyše „na žiadosť jedného alebo niekoľkých členov sa postoje v stanovisku zdôvodnia“ (článok 14 ods. 3 nariadenia č. 1/2003). Bod 58 Oznámenia Komisie o spolupráci v rámci siete orgánov hospodárskej súťaže [neoficiálny preklad] (Ú. v. EÚ C 101, 2004, s. 43, ďalej len „oznámenie o spolupráci v rámci siete orgánov hospodárskej súťaže“) navyše stanovuje, že „poradný výbor je fórom, na ktorom odborníci z rôznych orgánov hospodárskej súťaže skúmajú jednotlivé veci, ako aj všeobecné otázky súťažného práva [Únie]“ [neoficiálny preklad].

143

Z procesného hľadiska článok 14 ods. 3 nariadenia č. 1/2003 stanovuje, že konzultácie s poradným výborom „sa môžu uskutočniť na zasadaní zvolanom Komisiou, ktorá mu predsedá a ktoré sa nekoná skôr ako 14 dní po doručení [zaslaní – neoficiálny preklad] oznámenia o jeho zvolaní spolu so súhrnným popisom prípadu, označením najdôležitejších dokumentov a predbežným návrhom rozhodnutia“. Napriek tomu, „keď Komisia dostane [zašle – neoficiálny preklad] oznámenie zvolávajúce zasadanie a príslušný čas je kratší ako obdobie uvedené vyššie, zasadanie sa môže uskutočniť v navrhovanom termíne, ak žiadny členský štát proti tomu nevznesie námietky“. Bod 66 oznámenia o spolupráci v rámci siete orgánov hospodárskej súťaže dokonca spresňuje, že „nariadenie Rady upraví možnosť členských štátov vysloviť súhlas so stanovením kratšej lehoty medzi zaslaním oznámenia o zvolaní zasadania a zasadaním“ [neoficiálny preklad]. Článok 14 ods. 3 nariadenia č. 1/2003 navyše stanovuje, že poradný výbor „môže predložiť [vydať – neoficiálny preklad] svoje stanovisko aj vtedy, keď niektorí členovia nie sú prítomní alebo sa neprezentujú [alebo nie sú zastúpení – neoficiálny preklad]“. Článok 14 ods. 4 nariadenia č. 1/2003 napokon stanovuje, že „konzultácia sa môže uskutočniť aj písomne“, ale že „ak… ktorýkoľvek členský štát o to požiada, musí Komisia zvolať zasadanie“. Podľa tohto ustanovenia „v prípade písomného postupu stanoví Komisia lehotu minimálne 14 dní, v priebehu ktorej členské štáty majú predložiť svoje pripomienky, ktoré sú ďalej odovzdané všetkým ostatným členským štátom“.

144

Dokument s názvom „Ustanovenia o metódach práce poradného výboru“ z 19. decembra 2008, predložený Komisiou 6. novembra 2015 v nadväznosti na opatrenie na zabezpečenie priebehu konania, presne vymedzuje rôzne etapy predchádzajúce konzultácii s poradným výborom a predovšetkým etapy umožňujúce vnútroštátnym orgánom hospodárskej súťaže oboznámiť sa so spisom v priebehu vyšetrovania veci.

145

V prvom rade treba v tejto súvislosti pripomenúť, že podľa ustanovení článku 11 ods. 2 nariadenia č. 1/2003 „Komisia odovzdá orgánom hospodárskej súťaže členských štátov kópie najdôležitejších dokumentov, ktoré zhromaždila z hľadiska uplatňovania článkov 7, 8, 9, 10 a 29 ods. 1“ uvedeného nariadenia a že „na žiadosť orgánu hospodárskej súťaže členského štátu mu Komisia poskytne kópiu iných existujúcich dokumentov potrebných na posúdenie prípadu“. Článok 11 ods. 6 nariadenia č. 1/2003 navyše stanovuje, že „ak Komisia začne konanie týkajúce sa prijatia rozhodnutia podľa kapitoly III, zbavuje tým orgány hospodárskej súťaže členských štátov ich práva na uplatňovanie článkov [101 a 102 ZFEÚ]“ a že „ak orgány hospodárskej súťaže členských štátov už konajú v prípade, Komisia začne konanie len po konzultácii s týmito vnútroštátnymi orgánmi hospodárskej súťaže“. Podľa týchto ustanovení Komisia odovzdá vnútroštátnym orgánom hospodárskej súťaže pôvodné rozhodnutie o začatí konania, oznámenie o výhradách adresované podniku, odpoveď tohto podniku na tento dokument a ostatné najdôležitejšie dokumenty vo veci, a to okamžite po ich oznámení dotknutému podniku alebo ich prijatí (pozri body 6 a 7 ustanovení o metódach práce poradného výboru).

146

V druhom rade ustanovenia o metódach práce poradného výboru v bodoch 33 až 36 stanovujú, že v každej veci, v ktorej Komisia zaslala podniku oznámenie o výhradách, Komisia vymenuje v lehote 45 dní od odoslania oznámenia o výhradách dotknutým stranám jeden z vnútroštátnych orgánov hospodárskej súťaže za spravodajcu vo veci (ďalej len „VOHS spravodajca“) na základe rotácie zodpovedajúcej rotujúcemu predsedníctvu Rady Európskej únie, okrem prípadu, ak je v záujme objektivity nevyhnutné vybrať iný vnútroštátny orgán hospodárskej súťaže, kedy môže Komisia so súhlasom prvého vnútroštátneho orgánu hospodárskej súťaže vybrať orgán, ktorý nasleduje na tomto zozname rotujúcich predsedníctiev (body 28, 33 a 34). VOHS spravodajca, ktorý je poverený tým, aby prispel k pochopeniu veci ostatnými vnútroštátnymi orgánmi hospodárskej súťaže a informoval ich o hlavných etapách vyšetrovania veci, pracuje na tento účel v úzkej spolupráci s Komisiou (body 40 a 42). Ustanovenia o metódach práce poradného výboru tiež odporúčajú VOHS spravodajcovi, aby rozposlal zoznam hlavných otázok vo veci najmenej päť dní pred zasadaním poradného výboru [bod 44 písm. i)], a aby predstavil vec a jej problémové miesta na začiatku zasadania poradného výboru [bod 44 písm. ii)].

147

V treťom rade podľa článku 11 ods. 1 nariadenia Komisie (ES) č. 773/2004 zo 7. apríla 2004, ktoré sa týka vedenia konania Komisiou podľa článkov [101 a 102 ZFEÚ] (Ú. v. EÚ L 123, 2004, s. 18; Mim. vyd. 08/003, s. 81), „Komisia poskytne stranám, ktorým adresovala oznámenie o námietkach, príležitosť byť vypočuté ešte pred konzultáciou s poradným výborom uvedeným v článku 14. ods. 1 nariadenia… č. 1/2003“. Článok 14 ods. 3 nariadenia č. 773/2004 navyše stanovuje, že „Komisia vyzve úrady pre hospodársku súťaž členských štátov s cieľom zúčastniť sa na ústnom vypočutí“ a že „podobne môže vyzvať úradníkov a štátnych zamestnancov iných úradov členských štátov“. Bod 12 ustanovení o metódach práce poradného výboru spresňuje, že účasť vnútroštánych orgánov hospodárskej súťaže na vypočutí je užitočná pre efektívne fungovanie poradného výboru. Naproti tomu žiadne ustanovenie nestanovuje, že VOHS spravodajca zohráva počas vypočutia osobitnú úlohu.

148

Podľa judikatúry k zodpovedajúcim ustanoveniam nariadenia Rady č. 17 zo 6. februára 1962, prvého nariadenia implementujúceho články [101] a [102 ZFEÚ] (Ú. v. ES 13, 1962, s. 204; Mim. vyd. 08/001, s. 3), ktoré nariadenie č. 1/2003 nahradilo, je konzultácia s poradným výborom podstatnou formálnou náležitosťou, ktorej porušenie ovplyvňuje zákonnosť konečného rozhodnutia Komisie, ak sa preukáže, že nedodržanie pravidiel o konzultácii zabránilo poradnému výboru vydať svoje stanovisko s plnou znalosťou veci. Obsah povinností vyplývajúcich z ustanovení upravujúcich konzultáciu s poradným výborom a otázka, či majú tieto povinnosti podstatnú povahu, sa tak musia v každej veci posúdiť v závislosti od tohto účelu, ktorým je umožniť výboru, aby svoju konzultačnú úlohu vykonával s plnou znalosťou veci (pozri v tomto zmysle rozsudky z 10. júla 1991, RTE/Komisia, T‑69/89, EU:T:1991:39, body 21 a 23, a z 15. marca 2000, Cimenteries CBR a i./Komisia, T‑25/95, T‑26/95, T‑30/95 až T‑32/95, T‑34/95 ažT‑39/95, T‑42/95 až T‑46/95, T‑48/95, T‑50/95 až T‑65/95, T‑68/95 až T‑71/95, T‑87/95, T‑88/95, T‑103/95 a T‑104/95, EU:T:2000:77, bod 742).

149

V tejto súvislosti sa s ohľadom na dokumenty, ktoré musia byť odovzdané poradnému výboru, konštatovalo, že hoci konzultácia patrí do rámca spolupráce medzi Komisiou a členskými štátmi a nemá za cieľ pripraviť sporové konanie voči dotknutým podnikom, poradný výbor musí byť predovšetkým úplne objektívne informovaný o stanovisku a podstatných tvrdeniach, ktoré dotknuté podniky formulovali vo svojich pripomienkach ku všetkým výhradám vzneseným voči nim Komisiou na záver vyšetrovania. Súčasťou najdôležitejších dokumentov v zmysle článku 10 ods. 5 nariadenia č. 17 je tak v zásade najmä zápisnica z vypočutia, ktorá musí byť odovzdaná poradnému výboru počas jeho zvolania. Odovzdanie zápisnice z vypočutia však predstavuje podstatnú formálnu náležitosť iba vtedy, ak sa táto zápisnica ukáže v danej veci nevyhnutná na to, aby umožnila poradnému výboru vydať jeho stanovisko s plnou znalosťou veci, teda bez toho, aby bol nepresnosťami alebo opomenutiami uvedený do omylu o podstatnej otázke. Neplatí to v prípade, keď zápisnica z vypočutia neobsahuje okolnosti dôležité pre posúdenie, ktoré sú nové v porovnaní s písomnými odpoveďami dotknutého podniku na oznámenie o výhradách priloženými k oznámeniu o zvolaní poradného výboru. V tomto prípade totiž neodovzdanie zápisnice z vypočutia poradnému výboru Komisiou počas jeho zvolania neporušuje právo dotknutého podniku na obhajobu a nemá žiaden vplyv na výsledok konzultácie. Takéto opomenutie preto nemôže mať za následok vadu správneho konania ako celku a tak spochybniť zákonnosť konečného rozhodnutia (rozsudok z 10. júla 1991, RTE/Komisia, T‑69/89, EU:T:1991:39, body 21 až 23).

150

Navyše bolo rozhodnuté, že skutočnosť, že Komisia neoznámila poradnému výboru presnú výšku navrhovanej pokuty nepredstavuje porušenie podstatnej formálnej náležitosti, ktorou je konzultácia s poradným výborom, pokiaľ boli výboru predložené všetky podstatné informácie nevyhnutné na vypracovanie stanoviska k pokutám. Poradný výbor musí byť informovaný iba o kritériách zvažovaných pri uložení pokuty (pozri v tomto zmysle rozsudok z 15. marca 2000, Cimenteries CBR a i./Komisia, T‑25/95, T‑26/95, T‑30/95 až T‑32/95, T‑34/95 až T‑39/95, T‑42/95 až T‑46/95, T‑48/95, T‑50/95 až T‑65/95, T‑68/95 až T‑71/95, T‑87/95, T‑88/95, T‑103/95 a T‑104/95, EU:T:2000:77, body 747 a 748). Bod 23 ustanovení o metódach práce poradného výboru tak pripomína nevyhnutnosť zabezpečiť dôvernosť rozhovorov vo výbore, najmä pokiaľ ide o výšku pokuty. Bod 24 tých istých ustanovení stanovuje, že v prípade určovania výšky pokuty Komisia rozdá na zasadaní poradného výboru dokument, v ktorom je vysvetelná použitá metóda výpočtu s konkrétnym odkazom na usmernenia k metóde stanovenia pokút uložených podľa článku 23 ods. 2 písm. a) nariadenia (ES) č. 1/2003 (Ú. v. EÚ C 210, 2006, s. 2, ďalej len „usmernenia k výpočtu pokút“), že členovia poradného výboru si môžu vyžiadať dodatočný čas na preskúmanie tohto dokumentu a že na záver zasadania je tento dokument vrátený Komisii.

151

V prejednávanej veci žalobkyne v prvom rade tvrdia, že Komisia neuskutočnila skutočnú konzultáciu s poradným výborom z dôvodu, že neodovzdala časť predbežného návrhu rozhodnutia o pokutách a odpovede podnikov na oznámenie o výhradách, z dôvodu krátkej lehoty, v ktorej bol predbežný návrh rozhodnutia odovzdaný členom výboru, z dôvodu opomenutí, ktoré obsahuje zhrnutie predbežného návrhu rozhodnutia odovzdané vnútroštátnym orgánom hospodárskej súťaže a z dôvodu nedostatočnosti odôvodnenia stanoviska poradného výboru. Tieto rôzne tvrdenia treba preskúmať s prihliadnutím na dokumenty nachádzajúce sa v spise a najmä skutkové spresnenia, ktoré Komisia poskytla 6. novembra 2015 v odpovedi na vyššie uvedené opatrenie na zabezpečenie priebehu konania a na pojednávaní.

152

Svoje tvrdenie o neodovzdaní časti predbežného návrhu rozhodnutia o pokutách vzali žalobkyne na pojednávaní späť, čo bolo zaznamenané v zápisnici z pojednávania. Hoci však na pojednávaní žalobkyne tvrdili, že vnútroštátne orgány hospodárskej súťaže nedostali oznámenie o metóde výpočtu výšky pokuty na zasadaniach poradného výboru, táto výhrada nie je skutkovo opodstatnená, keďže zo spisu vyplýva, že Komisia 3. júla 2014 zaslala vnútroštátnym orgánom hospodárskej súťaže kapitolu 10 o pokutách obsahujúcu vysvetlenie hlavných prvkov tejto metódy spolu s pripomenutím, že bolo zvolané druhé zasadanie poradného výboru na 7. júla 2014. V tomto ohľade treba zdôrazniť, že vnútroštátne orgány hospodárskej súťaže už predtým dostali odpovede podnikov na oznámenie o výhradách, a to 23. júla 2013, ako aj opis skutkových okolností 19. decembra 2013 a odpovede podnikov na tento opis 13. februára 2014. Napokon 20. mája 2014 im Komisia odovzdala opis skutkových okolností týkajúci sa pripísania zodpovednosti za porušenia, ako aj odpovede spoločností Mylan, Niche a Unichem na tento opis.

153

Pokiaľ ide o lehotu odovzdania predbežného návrhu rozhodnutia, zo spisu vyplýva, že Komisia tento predbežný návrh zaslala vnútroštátnym orgánom hospodárskej súťaže v členských štátoch v troch etapách: kapitoly 1 až 4 im boli zaslané 12. júna 2014 spolu s oznámením o zvolaní prvého zasadania poradného výboru na 30. júna 2014, kapitoly 5 až 9 im boli zaslané 20. júna 2014 spolu so zhrnutím predbežného návrhu rozhodnutia a kapitola 10 o pokutách (s výnimkou presnej výšky pokút) im bola zaslaná 3. júla 2014 spolu s pripomenutím, že oznámením zaslaným 30. júna 2014 bolo zvolané druhé zasadanie poradného výboru na 7. júla 2014, ktoré sa malo vzťahovať na celý predbežný návrh rozhodnutia. V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že hoci, ako to tvrdia žalobkyne, ustanovenia procesnej príručky v oblasti politiky hospodárskej súťaže GR pre hospodársku súťaž v bode 10 na strane 109 uvádzajú, že vo všeobecnosti sa konajú dve zasadania tohto výboru, a to jedno k meritu veci a druhé k výške pokút, tieto ustanovenia napriek tomu nevyžadujú systematické dodržiavanie tejto organizačnej schémy. Navyše zo spisu vyplýva, že v prejednávanej veci Komisia v oznámení o zvolaní druhého zasadania, zaslanom 30. júna 2014, ako aj v emaile z 3. júla 2014 výslovne uviedla, že program zasadania 7. júla 2014 sa týkal prejednania veci v celom rozsahu.

154

Je pravda, že takéto časovo rozvrhnuté zasielanie dokumentov, v niektorých prípadoch porušujúce štrnásťdňovú lehotu, odhaľovalo istú unáhlenosť pravdepodobne súvisiacu s tým, že Komisia po odoslaní oznámenia o zvolaní zasadania z 30. júna 2014 oznámila vnútroštátnym orgánom hospodárskej súťaže, že má v úmysle prijať svoje rozhodnutie 9. júla 2014, a že to nevytvorilo pre členov výboru najlepšie podmienky na prijatie stanoviska. Treba však uviesť, že žiadny vnútroštátny orgán hospodárskej súťaže nenamietal voči dátumom týchto zasadaní, hoci podľa článku 14 ods. 3 nariadenia č. 1/2003 by takéto námietky zabránili ich konaniu. Navyše zo spisu vyplýva, že Komisia odovzdala vnútroštátnym orgánom hospodárskej súťaže 6. júla 2009 pôvodné rozhodnutie o začatí konania, 31. júla 2012 oznámenie o výhradách adresované dotknutým podnikom, 23. júla 2013 odpovede podnikov na oznámenie o výhradách, 19. decembra 2013 opis skutkových okolností, 13. februára 2014 odpovede podnikov na tento opis a 20. mája 2015 opis skutkových okolností týkajúci sa pripísania zodpovednosti za porušenia, ako aj odpovede spoločností Mylan, Niche a Unichem na tento opis. Navyše 25. júna 2014 im Komisia zaslala predbežný návrh zápisnice z vypočutia vypracovaný úradníkom povereným vypočutím.

155

Aj keď teda možno považovať za poľutovaniahodné predovšetkým to, že kapitoly 5 až 9 predbežného návrhu rozhodnutia, vzhľadom na ich dĺžku (takmer 600 strán) a zložitosť, zaslala Komisia vnútroštátnym orgánom hospodárskej súťaže členských štátov iba desať dní pred konaním prvého zasadania poradného výboru, treba vzhľadom na všetky skutočnosti uvedené v bodoch 153 a 154 vyššie uviesť, že členovia poradného výboru boli dostatočne informovaní o podstate veci a o obsahu predbežného návrhu rozhodnutia a že v dôsledku toho mohol výbor vydať svoje stanovisko s plnou znalosťou veci.

156

Navyše treba spresniť, že na rozdiel od toho, čo tvrdia žalobkyne, ani ustanovenia článku 14 ods. 3 nariadenia č. 1/2003, ani ustanovenia bodu 66 oznámenia o spolupráci v rámci siete orgánov hospodárskej súťaže neukladajú Komisii povinnosť získať výslovný predchádzajúci súhlas orgánov hospodárskej súťaže členských štátov na to, aby sa mohla odchýliť od lehoty štrnástich dní stanovenej medzi odoslaním oznámenia o zvolaní zasadania členom poradného výboru a jeho zasadaním. Z článku 14 ods. 3 nariadenia č. 1/2003 totiž vyplýva, že ak Komisia zašle oznámenie o zvolaní zasadania v lehote kratšej ako je uvedená vyššie, prináleží členským štátom, aby v tejto súvislosti vzniesli prípadnú námietku, v opačnom prípade sa zasadanie koná v deň stanovený Komisiou. Navyše, pokiaľ ide o údajné nerešpektovanie zásady riadnej správy vecí verejných, treba pripomenúť, že táto zásada nemôže zmeniť na povinnosť to, čo za povinnosť nepovažoval normotvorca (pozri bod 136 vyššie).

157

Pokiaľ ide o stanovisko vydané poradným výborom, treba pripomenúť na jednej strane, že podľa článku 14 ods. 6 nariadenia č. 1/2003 sa toto stanovisko systematicky neuverejňuje, pričom podľa judikatúry dokonca ani jeho neodovzdanie dotknutým podnikom nie je v rozpore so zásadou rešpektovania práva na obhajobu (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 7. júna 1983, Musique Diffusion française a i./Komisia, 100/80 až 103/80, EU:C:1983:158, body 35 a 36), a na druhej strane, že ustanovenia článku 14 ods. 3 nariadenia č. 1/2003 stanovujú, že postoje vyjadrené v tomto stanovisku sa zdôvodnia iba na žiadosť aspoň jedného z členov tohto výboru, k čomu v prejednávanej veci nedošlo. Navyše článok 27 ods. 2 nariadenia č. 1/2003 stanovuje, že účastníci konania, proti ktorým sa vedie konanie Komisie podľa článku 101 ZFEÚ, nemajú prístup ku korešpondencii medzi Komisiou a orgánmi hospodárskej súťaže členských štátov alebo ku vzájomnej korešpondencii medzi týmito orgánmi, vrátane dokumentov zhotovených podľa článkov 11 a 14 tohto nariadenia. Okrem toho podľa článku 28 ods. 2 nariadenia č. 1/2003 sú úradníci a zamestnanci Komisie a orgánov hospodárskej súťaže členských štátov povinní nezverejniť informácie získané alebo medzi nimi vymenené podľa tohto nariadenia, ktoré na základe svojej povahy podliehajú služobnému tajomstvu a táto povinnosť sa vzťahuje aj na všetkých zástupcov a odborníkov členských štátov, ktorí sa zúčastňujú zasadaní poradného výboru podľa článku 14 nariadenia č. 1/2003. Žalobkyne teda nemôžu s úspechom tvrdiť, že stanovisko poradného výboru bolo nedostatočne odôvodnené. Navyše, vzhľadom na uplatniteľné ustanovenia, okolnosť, že stanovisko je stručné a málo podrobné nemôže znamenať, že poradný výbor nemal k dispozícii všetky informácie, ktoré mu umožňovali rozhodnúť so znalosťou veci a neznamená ani to, že uvedený výbor nerozhodol s plnou znalosťou veci a to napriek tomu, že rozhodol stručne.

158

Žalobkyne napokon tvrdia, že keďže zhrnutie predbežného návrhu rozhodnutia zaslané Komisiou členom poradného výboru bolo predpojaté a neúplné, výbor nemohol rozhodnúť s plnou znalosťou veci. Treba však pripomenúť, ako to tvrdí Komisia, že cieľom tohto zhrnutia nie je spísať tvrdenia, na ktorých sa zakladá obhajoba dotknutého podniku, ale uľahčiť diskusiu k textu predbežného návrhu rozhodnutia v poradnom výbore. V každom prípade v prejednávanej veci z odpovede Komisie na opatrenie na zabezpečenie priebehu konania vyplýva, že Komisia vo svojom zhrnutí priloženom k predbežnému návrhu rozhodnutia uviedla jeho hlavné body, pričom zdôraznila najcitlivejšie aspekty svojej analýzy (kritéria umožňujúce identifikovať existenciu obmedzenia hospodárskej súťaže z hľadiska cieľa, definícia trhu, uplatnenie článku 102 ZFEÚ). Samotná okolnosť, že Komisia v tomto zhrnutí nespomenula stav všetkých sporov týkajúcich sa patentu 947, výklad pôsobnosti niektorých ustanovení dohôd o urovnaní, skutočnosti, ku ktorým došlo po určení neplatnosti patentu 947 zo strany EPÚ alebo rozdiely medzi nadobudnutím technológie spoločnosti Rolabo a technológie inej spoločnosti, nemôže viesť k záveru, že poradný výbor, ktorý mal okrem toho k dispozícii značný počet dokumentov týkajúcich sa veci, a najmä tvrdenia uvedené žalobkyňami v ich pripomienkach k oznámeniu o výhradách a k opisu skutkových okolností (pozri body 152 a 154 vyššie), nemohol vydať svoje stanovisko s plnou znalosťou veci.

159

V druhom rade žalobkyne tvrdia, že konzultácia s poradným výborom sa neuskutočnila v súlade s predpismi, pretože na jeho zasadaniach bol prítomný iba nízky počet jeho členov a pretože VOHS spravodajca vo veci, ktorý bol vymenovaný neskoro, nebol prítomný na vypočutí účastníkov konania a na druhom zasadaní poradného výboru.

160

Žalobkyne vytýkajú Komisii, že nevymenovala VOHS spravodajcu v lehote 45 dní po zaslaní oznámenia o výhradách a že úmyselne vybrala vnútroštátny orgán hospodárskej súťaže, ktorý nebol prítomný na vypočutí.

161

Nie je sporné, že ustanovenia o metódach práce poradného výboru stanovujú, že VOHS spravodajca je v zásade vymenovaný v lehote 45 dní od odoslania oznámenia o výhradách podnikom a na základe objektívneho kritéria, teda v zásade v poradí zodpovedajúcom rotujúcemu predsedníctvu Rady (pozri bod 146 vyššie). V prejednávanej veci zo spisu vyplýva, že postup určenia VOHS spravodajcu začal 7. mája 2014 a že Bundeswettbewerbsbehörde (Spolkový úrad hospodárskej súťaže, Rakúsko, ďalej len „BWB“) bol za VOHS spravodajcu vymenovaný 3. júna 2014, teda síce po vypočutí, ale dosť dlho pred zasadaniami poradného výboru, a že toto vymenovanie bolo vykonané na základe objektívneho kritéria, teda na základe poradia rotujúcich predsedníctiev Rady. V prejednávanej veci sa však nemožno domnievať, že iba to, že nebola rešpektovaná lehota 45 dní na vymenovanie VOHS spravodajcu, čo Komisia na pojednávaní uznala, bránilo poradnému výboru, aby svoju úlohu vykonával so znalosťou veci. Úloha VOHS spravodajcu pri pochopení veci vnútroštátnymi orgánmi hospodárskej súťaže a ich informovaní je totiž zvlášť významná iba v štádiu prípravy zasadaní poradného výboru (pozri bod 164 nižšie) a v prejednávanej veci bol v tejto etape konania už VOHS spravodajca určený. Okrem toho, pokiaľ ide o vymenovanie BWB za VOHS spravodajcu, treba zdôrazniť, že žalobkyne nepredložili žiaden dôkaz umožňujúci preukázať, že jeho vymenovanie súviselo s neprítomnosťou tohto vnútroštátneho orgánu hospodárskej súťaže na vypočutí v dňoch 15., 16., 17. a 18. apríla 2013 a že v každom prípade bolo toto vymenovanie vykonané na základe čisto objektívneho kritéria, teda poradia rotujúcich predsedníctiev Rady.

162

Žalobkyne tiež tvrdia, že poradný výbor nemohol rozhodnúť s plnou znalosťou veci, pretože VOHS spravodajca sa nezúčastnil ani vypočutia účastníkov konania v dňoch 15., 16., 17. a 18. apríla 2013, ani zasadania poradného výboru 7. júla 2014. Komisia tvrdí, že žiadne ustanovenie neupravuje povinnú účasť VOHS spravodajcu na vypočutí a pripomína, že na vypočutí bolo prítomných osem členských štátov.

163

Treba uviesť, že hoci bod 12 ustanovení o metódach práce poradného výboru spresňuje, že účasť vnútroštátnych orgánov hospodárskej súťaže na vypočutí je užitočná pre efektívne fungovanie poradného výboru, žiadne ustanovenie napriek tomu neukladá VOHS spravodajcovi povinnosť zúčastniť sa na vypočutí, keďže článok 14 ods. 3 nariadenia č. 773/2004 stanovuje iba to, že orgány hospodárskej súťaže členských štátov sú vyzvané, aby sa zúčastnili na vypočutí, a to tým skôr, že všetky vnútroštátne orgány hospodárskej súťaže dostanú kópiu zápisnice z vypočutia. Okrem toho možno uviesť, ako to tvrdí Komisia, že vnútroštátne orgány hospodárskej súťaže boli náležite vyzvané, aby sa zúčastnili na vypočutí a že osem z nich na ňom skutočne bolo zastúpených (k prípadu nezvolania vnútroštátnych orgánov hospodárskej súťaže na vypočutie pozri rozsudok z 21. septembra 2017, Feralpi/Komisia, C‑85/15 P, EU:C:2017:709, body 38 až 44). Navyše treba pripomenúť, že úloha VOHS spravodajcu pri pochopení veci vnútroštátnymi orgánmi hospodárskej súťaže a ich informovaní je zvlášť významná pred poradným výborom a nie v štádiu vypočutia. Ustanovenia o metódach práce poradného výboru tak odporúčajú VOHS spravodajcovi, aby rozposlal najmenej päť dní pred prvým zasadaním poradného výboru zoznam hlavných otázok vo veci, ktorý má najmä zistiť, či vnútroštátne orgány hospodárskej súťaže môžu celkovo súhlasiť s predbežným návrhom rozhodnutia, či majú pripomienky k určitým aspektom a či chcú, aby stanovisko bolo uverejnené [bod 44 písm. i)], a aby predstavil vec a jej problémové miesta na začiatku prvého zasadania poradného výboru [bod 44 písm. ii)]. Zo spisu však vyplýva, že BWB skutočne komunikoval s Komisiou pri zostavení zoznamu otázok zaslaného Komisiou na preskúmanie členom poradného výboru a že sa zúčastnil na prvom zasadaní poradného výboru, na ktorom predložil svoju správu, a žalobkyne nepopierajú, že pri tejto príležitosti plne zohrával svoju úlohu VOHS spravodajcu. Okrem toho samotná okolnosť, že Komisia odovzdala ostatným vnútroštátnym orgánom hospodárskej súťaže zoznam hlavných otázok vo veci 26. júna 2014 ráno, teda štyri dni pred prvým zasadaním poradného výrobu, hoci ustanovenia o metódach práce poradného výboru odporúčajú, aby táto lehota bola päť dní, nemôže postačovať pre záver, že poradný výbor nebol schopný rozhodnúť s plnou znalosťou veci. Na rozdiel od toho, čo tvrdia žalobkyne, Komisia navyše nebola povinná vymenovať iný vnútroštátny orgán hospodárskej súťaže za spravodajcu, keďže bod 38 ustanovení o metódach práce poradného výboru upravuje iba možnosť v prípade potreby nahradiť fyzickú osobu zastupujúcu vnútroštátny orgán hospodárskej súťaže inou fyzickou osobou z tohto istého orgánu. Skutočnosť, že v prejednávanej veci sa BWB nezúčastnil na vypočutí účastníkov konania v dňoch 15., 16., 17. a 18. apríla 2013, ako ani na druhom zasadaní poradného výboru 7. júla 2015, čo je poľutovaniahodné, teda nebránila poradnému výboru, aby rozhodol s plnou znalosťou veci.

164

Pokiaľ ide o výhradu založenú na tom, že na zasadaniach poradného výboru sa zúčastnil obmedzený počet členských štátov, zo spisu vyplýva, že na zasadaní 30. júna 2014 bolo zastúpených iba päť vnútroštátnych orgánov hospodárskej súťaže (a to orgány Španielskeho kráľovstva, Talianskej republiky, Rakúskej republiky, Fínskej republiky a Švédskeho kráľovstva) a že na zasadaní 7. júla 2014 to boli iba dva vnútroštátne orgány hospodárskej súťaže (orgány Spolkovej republiky Nemecko a Fínskej republiky). Z toho skutočne vyplýva, že na stanovisku poradného výboru v prejednávanej veci sa podieľal obmedzený počet zástupcov členských štátov, keďže podľa bodov 20 a 21 ustanovení o metódach práce poradného výboru sa v stanovisku vydanom poradným výborom zohľadnia iba vyjadrenia a pripomienky členov prítomných na zasadaní. Na otázku na pojednávaní, aké boli dôvody tak slabej účasti a či nebol prípadne možný odklad zasadaní poradného výboru, Komisia vysvetlila, že vedela o štrajku železníc a kontaktovala členov výboru, aby zistila, či mali konkrétne vyjadrenia, ale že neuvažovala o odklade zasadaní.

165

Hoci je pravda, že za takýchto okolností bolo vhodné, aby Komisia odložila zasadania poradného výboru, z nízkeho počtu zástupcov členských štátov na zasadaniach však napriek tomu nemožno vyvodiť, že Komisia v prejednávanej veci nerešpektovala podstatnú formálnu náležitosť, ktorou je konzultácia s poradným výborom.

166

Treba totiž predovšetkým uviesť, že hoci sa to môže zdať nezvyčajné a malo zlučiteľné s určitou predstavou riadnej správy vecí verejných, žiadne ustanovenie neupravuje pravidlo uznášaniaschopnosti pre prijatie stanoviska poradného výboru. Navyše článok 14 ods. 3 nariadenia č. 1/2003 výslovne stanovuje, že poradný výbor „môže predložiť [vydať – neoficiálny preklad] svoje stanovisko aj vtedy, keď niektorí členovia nie sú prítomní alebo sa neprezentujú [alebo nie sú zastúpení – neoficiálny preklad].“ Ďalej treba pripomenúť, že Komisia je povinná umožniť orgánom hospodárskej súťaže členských štátov, aby sa zúčastnili na poradnom výbore a že v prejednávanej veci uskutočnila všetky kroky nevyhnutné na tento účel, keďže im zaslala oznámenia o zvolaní zasadaní poradného výboru, ktoré sa konali 30. júna a 7. júla 2014, ako aj všetky potrebné dokumenty od začatia konania (pozri body 153 a 154 vyššie) a keďže voči dátumu týchto zasadaní nebola vznesená žiadna námietka (pozri bod 154 vyššie). Napokon treba zdôrazniť, že poradný výbor môže predstavovať fórum, ktoré prispieva k jednotnému uplatňovaniu pravidiel hospodárskej súťaže obsiahnutých v práve Únie, ako to stanovuje odôvodnenie 19 nariadenia č. 1/2003 iba pod podmienkou, že orgány hospodárskej súťaže členských štátov sú ochotné v ňom efektívne spolupracovať, pričom Komisia nemá v tejto súvislosti žiadnu donucovaciu právomoc.

167

Žalobný dôvod treba teda zamietnuť.

170

Treba pripomenúť, že zásada účinnej súdnej ochrany predstavuje všeobecnú zásadu práva Únie, ktorá je dnes vyjadrená v článku 47 Charty základných práv (rozsudok z 8. decembra 2011, Chalkor/Komisia, C‑386/10 P, EU:C:2011:815, bod 52). Táto zásada sa skladá z viacerých zložiek, ktoré zahŕňajú najmä právo na obhajobu, zásadu rovnosti zbraní, právo na prístup k súdu, ako aj právo poradiť sa, obhajovať sa a nechať sa zastupovať (rozsudok zo 6. novembra 2012, Otis a i., C‑199/11, EU:C:2012:684, bod 48). Zásada rovnosti zbraní, ktorá úzko súvisí so samotným pojmom spravodlivého procesu, zahŕňa povinnosť poskytnúť každému účastníkovi konania primeranú možnosť uviesť svoje tvrdenia vrátane dôkazov za podmienok, ktoré ho zjavne neznevýhodňujú vo vzťahu k protistrane (rozsudky zo 6. novembra 2012, Otis a i., C‑199/11, EU:C:2012:684, bod 71, a z 12. novembra 2014, Guardian Industries a Guardian Europe/Komisia, C‑580/12 P, EU:C:2014:2363, bod 31).

171

Žalobkyne tvrdia, že obmedzenia, ktoré sa na ne vzťahovali pri podaní žaloby, ich zjavne znevýhodňovali vo vzťahu ku Komisii, ktorá pri vypracovaní napadnutého rozhodnutia nebola nijako obmedzovaná, pokiaľ ide o čas alebo dĺžku. Treba však pripomenúť, že z judikatúry ESĽP k výkladu článku 6 ods. 1 EDĽP, na ktorú treba odkázať v súlade s článkom 52 ods. 3 Charty základných práv, vyplýva, že právo na prístup k súdu nie je absolútne. Výkon tohto práva je možné obmedziť, najmä pokiaľ ide o podmienky prípustnosti žaloby (rozsudok z 28. februára 2013, Réexamen Arango Jaramillo a i./EIB, C‑334/12 RX‑II, EU:C:2013:134, bod 43). Hoci dotknuté osoby musia očakávať, že sa uplatnia pravidlá prípustnosti, ich uplatnenie však nesmie osobám podliehajúcim súdnej právomoci zamedziť, aby využili dostupný prostriedok nápravy (rozsudok z 28. februára 2013, Réexamen Arango Jaramillo a i./EIB, C‑334/12 RX‑II, EU:C:2013:134, bod 43). ESĽP sa teda domnieva, že tieto obmedzenia nemôžu obmedziť prístup osoby podliehajúcej súdnej právomoci takým spôsobom alebo do takej miery, že je porušená samotná podstata jej práva na prístup k súdu a že tieto obmedzenia sú v súlade s článkom 6 ods. 1 EDĽP iba vtedy, ak sledujú legitímny cieľ a ak existuje primeraný vzťah proporcionality medzi použitými prostriedkami a sledovaným cieľom (pozri ESĽP, 6. decembra 2011, Anastasakis v. Grécko, CE:ECHR:2011:1206JUD 004195908, bod 24 a citovanú judikatúru).

172

Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora zodpovedá dôsledné uplatňovanie právnej úpravy Únie týkajúcej sa procesných lehôt požiadavke právnej istoty a potrebe zabrániť akejkoľvek diskriminácii alebo akémukoľvek svojvoľnému zaobchádzaniu pri výkone spravodlivosti (pozri rozsudok z 15. januára 1987, Misset/Rada, 152/85, EU:C:1987:10, bod 11 a citovanú judikatúru, a uznesenie z 8. novembra 2007, Belgicko/Komisia, C‑242/07 P, EU:C:2007:672, bod 16 a citovanú judikatúru) a nijako sa nedotýka práva na účinnú súdnu ochranu (pozri v tomto zmysle uznesenie zo 17. mája 2002, Nemecko/Parlament a Rada, C‑406/01, EU:C:2002:304, bod 20). Ako tvrdí Komisia, zásada rovnosti zbraní nevyžaduje, aby dĺžka správneho konania a dĺžka lehoty na podanie žaloby o neplatnosť bola rovnaká. Cieľom správneho konania je totiž umožniť Komisii vyšetrovanie, aby určila, či treba prijať rozhodnutie konštatujúce porušenie článkov 101 a 102 ZFEÚ a umožniť podnikom, aby zabezpečili svoju obhajobu. V tejto súvislosti treba pripomenúť, že rešpektovanie práva na obhajobu vyžaduje, aby dotknutý podnik mal možnosť v rámci správneho konania účinne vyjadriť svoje stanovisko k existencii a relevantnosti uvádzaných skutočností a okolností, ako aj k dokumentom, o ktoré Komisia oprela svoje zistenie existencie porušenia Zmluvy (rozsudky zo 7. júna 1983, Musique Diffusion française a i./Komisia, 100/80 až 103/80, EU:C:1983:158, bod 10, a zo 7. januára 2004, Aalborg Portland a i./Komisia, C‑204/00 P, C‑205/00 P, C‑211/00 P, C‑213/00 P, C‑217/00 P a C‑219/00 P, EU:C:2004:6, bod 66). V tomto zmysle nariadenie č. 1/2003 upravuje, že účastníkom konania sa zasiela oznámenie o výhradách, v ktorom musia byť jasne uvedené všetky podstatné okolnosti, z ktorých Komisia vychádza v tomto štádiu konania. Tieto okolnosti však môžu byť uvedené stručne a rozhodnutie nemusí byť nevyhnutne kópiou oznámenia o výhradách, keďže toto oznámenie predstavuje prípravný dokument, ktorý obsahuje skutkové a právne posúdenia výlučne predbežnej povahy. Z tohto dôvodu Komisia môže, a dokonca musí, zohľadniť okolnosti vyplývajúce zo správneho konania na to, aby najmä upustila od výhrad, ktoré sa ukázali ako neopodstatnené (rozsudok zo 7. januára 2004, Aalborg Portland a i./Komisia, C‑204/00 P, C‑205/00 P, C‑211/00 P, C‑213/00 P, C‑217/00 P a C‑219/00 P, EU:C:2004:6, bod 67).

173

V prejednávanej veci treba uviesť, že hoci v súlade s ustanoveniami článku 263 šiesteho odseku ZFEÚ a článku 102 ods. 2 rokovacieho poriadku z 2. mája 1991 mali žalobkyne na podanie žaloby proti napadnutému rozhodnutiu lehotu dvoch mesiacov a desiatich dní odo dňa jeho oznámenia, a hoci táto lehota zvlášť sťažovala vypracovanie žaloby vzhľadom na mimoriadnu dĺžku napadnutého rozhodnutia, ktoré bolo navyše oznámené počas letného obdobia, napriek tomu mali v priebehu správneho konania príležitosť na množstvo výmen názorov o veci s Komisiou. Komisia tak zaslala žalobkyniam žiadosti o informácie v januári 2009, v auguste 2009, a potom od decembra 2009 do mája 2012. Žalobkyne boli navyše vyzvané, aby sa v rokoch 2009 až 2012 zúčastnili na viacerých bilančných stretnutiach. Komisia prijala 27. júla 2012 oznámenie o výhradách, na ktoré žalobkyne odpovedali 14. januára 2013. Žalobkyne boli následne vypočuté v dňoch 15., 16., 17. a 18. apríla 2013, konali sa nové bilančné stretnutia a žalobkyniam boli zaslané nové žiadosti o informácie. Komisia poskytla 18. decembra 2013 žalobkyniam prístup k dôkazným prostriedkom zhromaždeným alebo zverejneným z väčšej časti po oznámení o výhradách a zaslala im opis skutkových okolností, na ktorý žalobkyne odpovedali 31. januára 2014. Navyše treba pripomenúť, že žalobkyne mohli počas písomnej časti konania na Všeobecnom súde dosiahnuť každé predĺženie lehôt, o ktoré požiadali a že napriek osobitým obmedzeniam pri podaní žaloby neboli v tomto konaní celkovo zjavne znevýhodnené vo vzťahu ku Komisii.

174

Pokiaľ ide o dĺžku žaloby, treba pripomenúť, že podľa judikatúry ESĽP má právna úprava formálnych náležitostí, ktoré treba dodržať pri podaní žaloby, zabezpečiť riadny výkon spravodlivosti a že dotknuté osoby musia očakávať, že tieto pravidlá sa uplatnia (ESĽP, 6. decembra 2011, Anastasakis v. Grécko, CE:ECHR:2011:1206JUD 004195908, bod 24). Pokiaľ ide o konanie na Všeobecnom súde, treba uviesť, že podľa bodu 15 Praktických pokynov pre účastníkov konania pred Všeobecným súdom z 24. januára 2012 (Ú. v. EÚ L 68, 2012, s. 23), účinných v čase podania žaloby, je maximálna dĺžka žaloby v zásade obmedzená na 50 strán, ale vždy je určená v závislosti od právnej alebo skutkovej zložitosti danej veci (pozri v tomto zmysle uznesenie z 10. apríla 2014, Langguth Erben/ÚHVT, C‑412/13 P, neuverejnené, EU:C:2014:269, bod 63). V prejednávanej veci sa však žalobkyne odvolali na právnu zložitosť veci a Všeobecný súd im povolil podať žalobu s rozsahom 186 strán s úzkym riadkovaním a 10158 stranami príloh. Hoci je pravda, že napadnuté rozhodnutie je zvlášť dlhé a v určitých aspektoch sa opakuje, to však možno vysvetliť, ako tvrdí Komisia, množstvom porušení vytýkaných žalobkyniam, ktoré majú určité spoločné črty a dôkaznými štandardami vyžadovanými judikatúrou Únie v oblasti porušení článkov 101 a 102 ZFEÚ. Navyše, ako pripomína Komisia, žalobkyne mali príležitosť odpovedať na oznámenie o výhradách, ktoré malo 755 strán, predložením dokumentu, ktorý mal viac ako 600 strán. Dĺžka žaloby a počet uplatnených žalobných dôvodov napokon preukazujú, že žalobkyne mali čas pripraviť svoju argumentáciu, hoci je pravda, že za cenu bezpochyby značného úsilia. V dôsledku toho nemôžu tvrdiť, že mali neprekonateľné ťažkosti pri prístupe k Všeobecnému súdu a že boli zjavne znevýhodnené vo vzťahu ku Komisii.

175

Pokiaľ ide o tvrdenie týkajúce sa opakovaní a odkazov, ku ktorým Komisia pristúpila v napadnutom rozhodnutí, treba pripomenúť, že v súlade s ustanoveniami článku 296 ZFEÚ prináleží Komisii jasne a jednoznačne vysvetliť svoju úvahu tak, aby dotknuté osoby mohli poznať odôvodnenie prijatého opatrenia a aby ho príslušný súd mohol preskúmať. Táto požiadavka odôvodnenia sa musí posudzovať v závislosti od okolností prípadu, najmä v závislosti od obsahu aktu, povahy uvádzaných dôvodov a záujmu, ktorý môžu mať na získaní takýchto vysvetlení osoby, ktorým je akt určený, alebo ďalšie osoby priamo a osobne dotknuté takýmto aktom. Nevyžaduje sa, aby odôvodnenie presne uvádzalo všetky relevantné skutkové a právne okolnosti, keďže otázka, či odôvodnenie aktu spĺňa požiadavky článku 296 ZFEÚ, sa má posudzovať nielen s ohľadom na jeho znenie, ale aj na jeho kontext a na všetky právne predpisy upravujúce dotknutú oblasť (pozri rozsudok z 27. septembra 2012, Heijmans Infrastructuur/Komisia, T‑359/06, neuverejnený, EU:T:2012:489, bod 133 a citovanú judikatúru). Na rozdiel od toho, čo tvrdia žalobkyne, samotná okolnosť, že Komisia v napadnutom rozhodnutí opakovane spomenula tie isté interné dokumenty a že veľakrát odkázala na iné časti napadnutého rozhodnutia nemôže stačiť na to, aby preukázala, že napadnuté rozhodnutie im neumožňovalo poznať odôvodnenie prijatého opatrenia alebo bránilo Všeobecnému súdu vykonať jeho preskúmanie.

176

Pokiaľ ide o tvrdenie založené na neexistencii jasného právneho kritéria, žalobkyne uviedli, že toto tvrdenie sa prekrývalo s ostatnými žalobnými dôvodmi ich žaloby. V dôsledku toho bude toto tvrdenie preskúmané v rámci zodpovedajúcich žalobných dôvodov.

177

Napokon nemožno vyhovieť ani tvrdeniam, ktoré žalobkyne vyvodzujú z rozsudkov ESĽP z 27. októbra 1993, Dombo Beheer B. V. v. Holandsko (CE:ECHR:1993:1027JUD 001444888), z 15. júla 2003, Ernst a i. v. Belgicko (CE:ECHR:2003:0715JUD 003340096), a z 18. apríla 2006, Vezon v. Francúzsko (CE:ECHR:2006:0418JUD 006601801). Skutkové a právne okolnosti týchto vecí sa totiž veľmi líšili od prejednávanej veci. Vo veci, v ktorej bol vyhlásený rozsudok ESĽP z 27. októbra 1993, Dombo Beheer B. V. v. Holandsko (CE:ECHR:1993:1027JUD 001444888), v ktorom ESĽP konštatoval porušenie článku 6 EDĽP, išlo o spor medzi dvomi súkromnými osobami, v ktorom bol jeden z účastníkov konania zjavne znevýhodnený vo vzťahu k druhému, ktorý ako jediný mohol využiť svedeckú výpoveď. Vo veci, v ktorej bol vyhlásený rozsudok ESĽP z 15. júla 2003, Ernst a i. v. Belgicko (CE:ECHR:2003:0715JUD 003340096), v ktorom sa ESĽP domnieval, že nedošlo k porušeniu článku 6 EDĽP, išlo o to, či štát mohol ponúknuť žalobcovi prístup k súdu obmedzený na úvodnú otázku prípustnosti z dôvodu, že jeho žaloba bola podaná proti úradníkovi, pre ktorého platia osobitné pravidlá určovania súdnej príslušnosti. Napokon vo veci, v ktorej bol vyhlásený rozsudok ESĽP z 18. apríla 2006, Vezon v. Francúzsko (CE:ECHR:2006:0418JUD 006601801), išlo o porušenie práva na spravodlivý proces v dôsledku legislatívneho zásahu, ktorý definitívne a retroaktívne upravoval meritum sporov prebiehajúcich na vnútroštátnych súdoch bez toho, aby to bolo odôvodnené dostatočným dôvodom všeobecného záujmu.

178

Z uvedeného vyplýva, že aj keby bol tento žalobný dôvod účinný na podporu výhrady voči zákonnosti napadnutého rozhodnutia, v každom prípade nie je dôvodný.

184

Komisia napáda prípustnosť tohto žalobného dôvodu na základe ustanovení článku 44 ods. 1 písm. c) rokovacieho poriadku z 2. mája 1991, uplatniteľného v prejednávanej veci, podľa ktorých musí žaloba obsahovať predmet konania a stručné zhrnutie uvádzaných dôvodov. Tieto náležitosti musia byť dostatočne jasné a presné, aby mohol žalovaný pripraviť svoju obhajobu a Všeobecný súd rozhodnúť o žalobe prípadne bez ďalších informácií. Na zabezpečenie právnej istoty a riadneho výkonu spravodlivosti je na prípustnosť žaloby so zreteľom na vyššie pripomenuté ustanovenia nevyhnutné, aby podstatné skutkové a právne okolnosti, na ktorých sa žaloba zakladá, vyplývali prinajmenšom stručne, ale koherentným a zrozumiteľným spôsobom, zo samotnej žaloby (uznesenie z 28. apríla 1993, De Hoe/Komisia, T‑85/92, EU:T:1993:39, bod 20). Konkrétnejšie Súdny dvor rozhodol, že ak treba uznať, že formulácia žalobných dôvodov nie je viazaná na terminológiu a výpočet uvedené v článku 263 druhom odseku ZFEÚ, môže stačiť skôr uvedenie obsahu týchto dôvodov ako ich právnej kvalifikácie pod podmienkou, že zo žaloby dostatočne vyplýva, ktorý z dôvodov uvedených v Zmluve je uplatnený (rozsudok z 15. decembra 1961, Fives Lille Cail a i./Vysoký úrad, 19/60, 21/60, 2/61 a 3/61, EU:C:1961:30, s. 588).

185

V prejednávanej veci žalobkyne Komisii v podstate vytýkajú, že niektoré skutočnosti nepodala objektívne a že pri konštatovaní existencie porušenia kládla dôraz na skutočnosti, ktoré neboli relevantné. Hoci však žalobkyne kvalifikujú tento žalobný dôvod ako „skreslenie skutkového kontextu v pozadí postupov, ktoré sú predmetom rozhodnutia“, nešpecifikovali právne pravidlo, ktorého porušenie Komisiou môže odôvodňovať žalobu a údaje, ktoré uviedli vo svojej žalobe, nie sú dostatočne jasné a presné, aby umožnili Komisii vyjadriť sa k uvádzaným tvrdeniam a Všeobecnému súdu vykonať jeho súdne preskúmanie. Tvrdenia, ktoré žalobkyne vysvetľujú, môžu totiž patriť pod žalobný dôvod založený na nesprávnom posúdení skutkového stavu, nesprávnej právnej kvalifikácii skutkového stavu, porušení zásady nestrannosti alebo povinnosti starostlivosti, zneužití právomoci alebo aj poškodení dobrej povesti, ktoré môže odôvodňovať podanie žaloby o náhradu škody.

186

Tento žalobný dôvod musí byť preto z tohto dôvodu vyhlásený za neprípustný.

187

Subsidiárne Komisia tvrdí, že tento žalobný dôvod je neprípustný aj preto, že súdnou žalobou možno napadnúť iba správania žalobkýň, ktoré boli považované za porušenia článkov 101 a 102 ZFEÚ vo výroku napadnutého rozhodnutia spôsobujúceho im ujmu.

188

Podľa judikatúry môže iba výrok rozhodnutia vyvolať právne účinky a spôsobiť ujmu a posúdenia formulované v odôvodnení nemôžu byť ako také predmetom žaloby o neplatnosť. Tieto posúdenia môžu byť predložené súdu Únie na preskúmanie zákonnosti iba pokiaľ ako odôvodnenie aktu spôsobujúceho ujmu predstavujú nevyhnutný podklad jeho výroku (uznesenie z 28. januára 2004, Holandsko/Komisia, C‑164/02, EU:C:2004:54, bod 21, a rozsudok zo 17. septembra 1992, NBV a NVB/Komisia, T‑138/89, EU:T:1992:95, bod 31) a konkrétnejšie, ak toto odôvodnenie môže zmeniť podstatu toho, o čom bolo rozhodnuté vo výroku sporného aktu (pozri rozsudok z 12. októbra 2007, Pergan Hilfsstoffe für industrielle Prozesse/Komisia, T‑474/04, EU:T:2007:306, bod 73 a citovanú judikatúru). V tejto súvislosti treba pripomenúť, že obsah odôvodnenia aktu treba zohľadniť pri určení toho, o čom bolo rozhodnuté vo výroku (rozsudky z 15. mája 1997, TWD/Komisia, C‑355/95 P, EU:C:1997:241, bod 21, a z 20. novembra 2002, Lagardère a Canal+/Komisia, T‑251/00, EU:T:2002:278, bod 67).

189

V prejednávanej veci teda treba určiť, či skutočnosti, ktoré žalobkyne napádajú a ktoré sa nachádzajú v bode 4 napadnutého rozhodnutia, predstavujú nevyhnutný podklad jeho výroku a či tieto posúdenia môžu zmeniť podstatu toho, o čom v ňom bolo rozhodnuté.

190

Treba zdôrazniť, že Komisia v odôvodneniach 85 a 110 napadnutého rozhodnutia týkajúcich sa opisu rôznych základných prvkov stratégie žalobkýň zameranej proti generickým liekom (najmä vytvorenie „patentových klastrov“ s patentami „na papieri“ a postupný prechod k soli arginínu) uviedla, že opisom postupov, ktoré nie sú preskúmané v bodoch 5 (preskúmanie urovnaní z pohľadu článku 101 ZFEÚ) a 8 (preskúmanie nadobudnutia technológie a urovnaní z pohľadu článku 102 ZFEÚ) napadnutého rozhodnutia, nie je dotknutá ich zákonnosť z pohľadu práva hospodárskej súťaže. Rovnako v odôvodnení 2764 napadnutého rozhodnutia Komisia spresnila, že žiaden z prvkov celkovej stratégie žalobkýň „nemožno v jeho podstate kvalifikovať ako problematický z pohľadu práva hospodárskej súťaže Únie“. Navyše v odôvodneniach 2917 a 2960 Komisia pripomenula, že „pokiaľ ide o zneužitie dominantného postavenia, predmetom tohto rozhodnutia je celkové porušovanie článku 102 ZFEÚ spočívajúce v postupnej kombinácii dohôd o urovnaní v oblasti patentov a nadobudnutia technológie spoločnosti Azad“. Okrem toho samotné žalobkyne požiadali Všeobecný súd o zachovanie dôvernosti mnohých častí napadnutého rozhodnutia týkajúcich sa ich stratégie zameranej proti generickým liekom voči vedľajšiemu účastníkovi konania z dôvodu, že na tieto skutkové okolností a ich výklad sa nevzťahovali výhrady Komisie voči nim a že ak by boli zverejnené, ťažko by ich poškodili porušením prezumpcie neviny a ich dobrej povesti. Základné prvky stratégie žalobkýň, ktoré Komisia neposúdila ako porušenie, neboli v dôsledku toho zohľadnené na účely zistenia a sankcionovania porušení uvedených vo výroku napadnutého rozhodnutia.

191

Žalobkyne však tvrdia, že v odôvodnení 2766 napadnutého rozhodnutia, ktoré sa nachádza v jeho bode 8, Komisia uviedla, že preskúmanie postupov sankcionovaných podľa článku 102 ZFEÚ „zohľadní úplný skutkový rámec, vrátane ostatných postupov vyplývajúcich z tejto stratégie, pre ktoré v tomto rozhodnutí nie je preukázané, že prispeli k účinku vylúčenia“. Navyše v odôvodnení 2772 napadnutého rozhodnutia Komisia uviedla, že stratégia žalobkýň zameraná proti generickým liekom, opísaná v bode 4 uvedeného rozhodnutia, a najmä vytvorenie patentových klastrov, predstavovali „dôležité skutkové okolnosti umožňujúce vysvetliť, napríklad pri preskúmaní protisúťažných účinkov vylúčenia, ktoré malo správanie skupiny Servier, prečo bol stupeň (potenciálnej) hospodárskej súťaže pri zásobovaní generickým perindoprilom zvlášť obmedzený“.

192

Vo svojom vyjadrení k žalobe Komisia tvrdí, že bola povinná v napadnutom rozhodnutí uviesť postupy, ktoré boli súčasťou stratégie žalobkýň zameranej proti generickým liekom, avšak neboli kvalifikované ako porušenia článkov 101 a 102 ZFEÚ, aby mohla preskúmať porušenia v ich právnom, hospodárskom a skutkovom kontexte. Na pojednávaní Komisia trvala na význame tohto bodu 4 napadnutého rozhodnutia pre pochopenie celkovej stratégie skupiny Servier voči spoločnostiam vykonávajúcim činnosť v oblasti generických liekov a rozsahu jej postupov na trhu, pričom rozlišovala skutkový kontext týchto postupov, vysvetlený najmä v uvedenom bode 4, a ich protiprávnu povahu. Toto rozlišovanie bolo jasne urobené v odôvodnení 2766 napadnutého rozhodnutia.

193

Je pravda, že podľa ustálenej judikatúry sa na účely posúdenia, či má dohoda medzi podnikmi dostatočný stupeň škodlivosti na to, aby ju bolo možné považovať za obmedzenie hospodárskej súťaže z hľadiska cieľa v zmysle článku 101 ods. 1 ZFEÚ, treba zamerať najmä na hospodársky a právny kontext, v ktorom sa nachádza (pozri rozsudok zo 16. júla 2015, ING Pensii, C‑172/14, EU:C:2015:484, bod 33 a citovanú judikatúru). Pri posúdení danej dohody je dôležité uviesť ju do hospodárskeho a právneho kontextu, s prihliadnutím na ktorý ju jej strany uzavreli, bez toho, aby sa to mohlo považovať za zasahovanie do právnych úkonov alebo situácií, ktoré nie sú predmetom konania pred Komisiou (rozsudok z 13. júla 1966, Consten a Grundig/Komisia, 56/64 a 58/64, EU:C:1966:41, s. 497). V rámci tohto posúdenia právneho a hospodárskeho kontextu treba zohľadniť povahu dotknutých tovarov alebo služieb, ako aj skutočné podmienky fungovania a štruktúru daného trhu alebo trhov (pozri rozsudky z 11. septembra 2014, CB/Komisia, C‑67/13 P, EU:C:2014:2204, bod 53 a citovanú judikatúru, a z 19. marca 2015, Dole Food a Dole Fresh Fruit Europe/Komisia, C‑286/13 P, EU:C:2015:184, bod 117 a citovanú judikatúru).

194

Obdobne pri svojom preskúmaní správania podniku, ktorý má dominantné postavenie, a na účely zistenia prípadného zneužitia tohto postavenia, je Komisia povinná posúdiť všetky relevantné skutkové okolnosti sprevádzajúce toto správanie (pozri v tomto zmysle rozsudky z 15. marca 2007, British Airways/Komisia, C‑95/04 P, EU:C:2007:166, bod 67, a z 27. marca 2012, Post Danmark, C‑209/10, EU:C:2012:172, bod 26). Okrem toho treba v tejto súvislosti poznamenať, že keď Komisia posudzuje správanie podniku, ktorý má dominantné postavenie, pričom toto preskúmanie je nevyhnutné pre záver o existencii zneužitia takéhoto postavenia, nevyhnutne musí posúdiť obchodnú stratégiu tohto podniku. V rámci toho je bežné, že Komisia uvádza faktory subjektívnej povahy, ako napríklad pohnútky, ktoré stoja za dotknutou obchodnou stratégiou (rozsudok z 19. apríla 2012, Tomra Systems a i./Komisia, C‑549/10 P, EU:C:2012:221, bod 19).

195

Z bodov 193 a 194 vyššie vyplýva, že hoci je Komisia povinná zohľadniť kontext, ktorého súčasťou je správanie podniku, aby preskúmala jeho zlučiteľnosť s článkami 101 a 102 ZFEÚ, toto zohľadnenie ju nemôže viesť k tomu, aby vyvodila alebo potvrdila záver o porušení na základe samostatného správania považovaného za správanie, ktoré je v rozpore alebo málo zlučiteľné s právom hospodárskej súťaže bez toho, aby samotné toto správanie kvalifikovala ako porušenie.

196

V prejednávanej veci z napadnutého rozhodnutia (pozri bod 190 vyššie) vyplýva, že základné prvky stratégie žalobkýň zameranej proti generickým liekom, ktoré sú uvedené v bode 4 napadnutého rozhodnutia a stavajú konanie skupiny Servier do negatívneho svetla, neboli Komisiou kvalifikované ako porušenie a neboli zohľadnené pri kvalifikácii postupov, za ktoré uložila pokutu, ako porušení. Ak by ich Komisia v skutočnosti zohľadnila, aby kvalifikovala postupy, za ktoré uložila sankciu ako porušenie, riskovala by, že bude obvinená z toho, že konštatovala porušenia čiastočne na základe podozrení alebo tvrdení vyvolaných inými správaniami než tými, za ktoré sa rozhodla uložiť sankciu. Takýto prístup by mohol viesť k tomu, že údajná zlá povesť podniku, vyvodená z púhych tvrdení alebo skutočností, ktoré nie sú jasne preukázané, by sa posudzovala ako parameter pri preskúmaní protisúťažných postupov, ktoré sú mu vytýkané. Nestrannosť a objektivita, ktorými sa musí riadiť činnosť Komisie pri kvalifikácii porušení a ich potrestaní, rovnako ako aj právo na rešpektovanie prezumpcie neviny, však v zásade vylučujú tento typ predpokladov. Nejednoznačnosť Komisie týkajúca sa významu týchto veľmi kritických prvkov správania skupiny Servier, uvedených v bode 4 napadnutého rozhodnutia, o ktorých Komisia tvrdí, že sú dôležité v jej analýze a zároveň, že ich nemožno napadnúť na súde, odhaľuje pochybnosti, ktoré môžu vyvolať tieto časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia.

197

Napokon treba spresniť, že aj za predpokladu, že rôzne aspekty celkovej stratégie žalobkýň zameranej proti generickým liekom patria k základným prvkom kontextu porušení zistených v napadnutom rozhodnutí, napriek tomu sa nezdá, že tieto posúdenia by mohli zmeniť podstatu výroku napadnutého rozhodnutia. Treba totiž pripomenúť, že zohľadnenie kontextu pri identifikácii protisúťažného cieľa nemôže napraviť to, že v skutočnosti nedošlo k identifikácii protisúťažného cieľa (návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Wahl vo veci CB/Komisia, C‑67/13 P, EU:C:2014:1958, bod 44). Rovnako, pokiaľ ide o článok 102 ZFEÚ, hoci je Komisia povinná zvážiť všetky relevantné skutkové okolnosti sprevádzajúce dané správanie na účely identifikácie prípadného zneužitia dominantného postavenia, existencia prípadného protisúťažného úmyslu predstavuje napriek tomu iba jednu zo skutkových okolností, na ktoré možno prihliadnuť na účely určenia, či došlo k zneužitiu takéhoto postavenia (pozri v tomto zmysle rozsudok z 19. apríla 2012, Tomra Systems a i./Komisia, C‑549/10 P, EU:C:2012:221, body 18 až 20).

198

Tento žalobný dôvod musí byť v dôsledku toho v každom prípade zamietnutý ako neúčinný, keďže smeruje proti častiam odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, ktoré sa netýkajú správaní a postupov žalobkýň predstavujúcich porušenia práva hospodárskej súťaže, za ktoré bola v uvedenom rozhodnutí uložená sankcia. Treba však uviesť, že mnoho skutkových okolností napádaných žalobkyňami v rámci tohto žalobného dôvodu (najmä nadobudnutie alternatívnych technológií a urovnania patentových sporov), priamo súvisí s postupmi, ktoré Komisia kvalifikovala ako porušenie a opakuje sa aj v rámci iných žalobných dôvodov, ako to tvrdí Komisia vo svojom vyjadrení k žalobe. Tieto okolností, ktoré takto môžu byť relevantné, budú preskúmané pri analýze týchto iných žalobných dôvodov.

211

Prostredníctvom tohto žalobného dôvodu žalobkyne a vedľajší účastník konania tvrdia, že Komisia sa dopustila nesprávnych právnych posúdení, keď kvalifikovala dohody o urovnaní patentových sporov ako obmedzenia hospodárskej súťaže z hľadiska cieľa a že nerešpektovala rozsah práv vyplývajúcich z duševného vlastníctva, ktoré poskytujú patenty. V dôsledku toho prináleží Všeobecnému súdu, aby určil, či také dohody o urovnaní môžu predstavovať obmedzenie hospodárskej súťaže z hľadiska cieľa a za akých podmienok, pričom vo svojej analýze preskúma, či Komisia nerešpektovala rozsah patentov.

212

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že v napadnutom rozhodnutí Komisia analyzovala spôsob, akým treba podľa jej názoru posudzovať dohody o urovnaní patentových sporov z pohľadu ustanovení článku 101 ods. 1 ZFEÚ a predovšetkým možnosť kvalifikovať také dohody ako obmedzenia z hľadiska cieľa (odôvodnenia 1102 až 1155 napadnutého rozhodnutia).

213

Hoci Komisia v podstate vo všeobecnosti uznala právo podnikov urovnať spor zmierom, a to aj keď sa týka patentov (odôvodnenie 1118 napadnutého rozhodnutia), zároveň sa domnievala, že dohody o urovnaní v oblasti patentov musia rešpektovať právo hospodárskej súťaže Únie a konkrétnejšie ustanovenia článku 101 ods. 1 ZFEÚ (pozri najmä odôvodnenia 1119, 1122 a 1123 napadnutého rozhodnutia).

214

Komisia rovnako zohľadnila osobitný kontext, v ktorom vo farmaceutickom sektore prebieha hospodárska súťaž medzi spoločnosťami, ktoré vykonávajú činnosť v oblasti originálnych liekov a spoločnosťami, ktoré vykonávajú činnosť v oblasti generických liekov. Zdôraznila predovšetkým význam napadnutia patentov v tomto sektore (odôvodnenia 1125 až 1132 napadnutého rozhodnutia).

215

Vzhľadom na tieto okolnosti sa Komisia domnievala, že v zásade mohlo byť pre strany dôvodné, aby uzavreli dohodu o urovnaní ukončujúcu spor a dokonca do tejto dohody zahrnuli ustanovenia o neuvádzaní výrobkov na trh a o zákaze napadnutia patentov (odôvodnenia 1133 a 1136 napadnutého rozhodnutia).

216

Komisia sa však domnievala, že v závislosti od osobitných okolností veci dohoda o urovnaní v oblasti patentov, v ktorej spoločnosť vykonávajúca činnosť v oblasti generických liekov súhlasí s obmedzením svojej schopnosti a motivácie súťažiť so svojimi konkurentmi výmenou za prevod hodnoty vo forme výplaty významnej sumy peňazí alebo vo forme iného významného stimulu, môže predstavovať obmedzenie hospodárskej súťaže z hľadiska cieľa, ktoré je v rozpore s článkom 101 ZFEÚ (odôvodnenie 1134 napadnutého rozhodnutia). V takom prípade totiž to, že sa spoločnosť vykonávajúca činnosť v oblasti generických liekov vzdá svojich nezávislých snáh o vstup na trh nevyplýva z posúdenia opodstatnenosti patentu stranami dohody, ale z prevodu hodnoty zo spoločnosti vykonávajúcej činnosť v oblasti originálnych liekov na spoločnosť, ktorá vykonáva činnosť v oblasti generických liekov (odôvodnenie 1137 napadnutého rozhodnutia) a teda z vylučovacej platby predstavujúcej vykúpenie konkurencie (odôvodnenie 1140 napadnutého rozhodnutia).

217

V dôsledku toho Komisia oznámila, že pri posúdení, či dotknuté dohody o urovnaní predstavujú obmedzenia hospodárskej súťaže z hľadiska cieľa, bude jednotlivo analyzovať skutočnosti týkajúce sa každej z týchto dohôd. Na tento účel spresnila, že sa konkrétne zameria na určenie, po prvé, či „spoločnosť vykonávajúca činnosť v oblasti generických liekov a spoločnosť vykonávajúca činnosť v oblasti originálnych liekov boli aspoň potenciálnymi konkurentmi“, po druhé, či „sa spoločnosť vykonávajúca činnosť v oblasti generických liekov zaviazala v dohode obmedziť po dobu jej trvania svoje nezávislé snahy vstúpiť s generickým liekom na jeden alebo viacero trhov [Únie]“ a po tretie, či „dohoda bola spojená s prevodom hodnoty zo spoločnosti vykonávajúcej činnosť v oblasti originálnych liekov, ktorá predstavovala významný stimul citeľne znižujúci motiváciu spoločnosti vykonávajúcej činnosť v oblasti generických liekov zachovať svoje nezávislé snahy vstúpiť s generickým liekom na jeden alebo viacero trhov [Únie]“ (odôvodnenie 1154 napadnutého rozhodnutia).

218

Komisia následne uplatnila tri kritériá vymenované v bode 217 vyššie na každú z dohôd o urovnaní a v prípade každej z týchto dohôd dospela k záveru, že tieto tri kritéria boli splnené a že v dôsledku toho sa uvedené dohody mali kvalifikovať okrem iného ako obmedzenia hospodárskej súťaže z hľadiska cieľa.

219

Článok 101 ods. 1 ZFEÚ stanovuje, že všetky dohody medzi podnikmi, rozhodnutia združení podnikateľov a zosúladené postupy, ktoré majú „za cieľ alebo následok“ vylučovanie, obmedzovanie alebo skresľovanie hospodárskej súťaže v rámci vnútorného trhu, sa zakazujú ako nezlučiteľné s vnútorným trhom. Podľa judikatúry ustálenej od vyhlásenia rozsudku z 30. júna 1966, LTM (56/65, EU:C:1966:38, s. 359), alternatívna povaha týchto podmienok označená spojkou „alebo“ vedie k nevyhnutnosti najskôr preskúmať samotný cieľ dohody s ohľadom na hospodársky kontext, v ktorom sa má uplatňovať. V prípade, že analýza obsahu dohody neodhalí dostatočný stupeň škodlivosti vo vzťahu k hospodárskej súťaži, však bude potrebné skúmať jej následky, a aby sa mohla zakázať, bude potrebné požadovať zhromaždenie dôkazov preukazujúcich, že hospodárska súťaž bola skutočne citeľným spôsobom vylúčená, obmedzená alebo skreslená (pozri rozsudky z 19. marca 2015, Dole Food a Dole Fresh Fruit Europe/Komisia, C‑286/13 P, EU:C:2015:184, bod 116 a citovanú judikatúru, a zo 16. júla 2015, ING Pensii, C‑172/14, EU:C:2015:484, bod 30 a citovanú judikatúru). Naproti tomu nie je nevyhnutné preskúmať následky dohody na hospodársku súťaž, pokiaľ je preukázaný jej protisúťažný cieľ (pozri rozsudok z 20. januára 2016, Toshiba Corporation/Komisia, C‑373/14 P, EU:C:2016:26, bod 25 a citovanú judikatúru). V napadnutom rozhodnutí tak Komisia správne pripomenula na jednej strane, že protisúťažný cieľ a následok dohody boli alternatívnymi a nie kumulatívnymi podmienkami na účely posúdenia, či sa na dohodu vzťahoval zákaz uvedený v článku 101 ods. 1 ZFEÚ (odôvodnenie 1109) a na druhej strane, že nebolo nevyhnutné preukázať konkrétne protisúťažné následky správania, pokiaľ bol preukázaný jeho protisúťažný cieľ (odôvodnenie 1112).

220

Pojem obmedzenia hospodárskej súťaže z hľadiska cieľa možno uplatniť len na určité druhy koordinácie medzi podnikmi, ktoré majú vzhľadom na samotnú svoju povahu dostatočný stupeň škodlivosti pre riadne fungovanie hospodárskej súťaže na to, aby bolo možné dospieť k záveru, že preskúmanie ich následkov nie je nevyhnutné (pozri v tomto zmysle rozsudky z 30. júna 1966, LTM, 56/65, EU:C:1966:38, s. 359; z 11. septembra 2014, CB/Komisia, C‑67/13 P, EU:C:2014:2204, body 49, 50 a 58 a citovanú judikatúru; zo 16. júla 2015, ING Pensii, C‑172/14, EU:C:2015:484, bod 31, a z 26. novembra 2015, Maxima Latvija, C‑345/14, EU:C:2015:784, bod 20).

221

Podľa judikatúry Súdneho dvora je na účely posúdenia, či určitá dohoda medzi podnikmi má dostatočný stupeň škodlivosti na to, aby ju bolo možné považovať za obmedzenie hospodárskej súťaže z hľadiska cieľa v zmysle článku 101 ods. 1 ZFEÚ, potrebné zamerať sa na obsah jej ustanovení, ciele, ktoré sleduje, ako aj hospodársky a právny kontext, v ktorom sa nachádza (pozri rozsudok zo 16. júla 2015, ING Pensii, C‑172/14, EU:C:2015:484, bod 33 a citovanú judikatúru). V rámci posúdenia právneho a hospodárskeho kontextu treba zohľadniť aj povahu dotknutých tovarov alebo služieb, ako aj skutočné podmienky fungovania a štruktúru daného trhu alebo trhov (pozri rozsudok z 19. marca 2015, Dole Food a Dole Fresh Fruit Europe/Komisia, C‑286/13 P, EU:C:2015:184, bod 117 a citovanú judikatúru). Napriek tomu treba pripomenúť, že preskúmanie skutočných podmienok fungovania a štruktúry daného trhu nemôže viesť Všeobecný súd k posúdeniu následkov danej koordinácie (pozri v tomto zmysle rozsudok z 11. septembra 2014, CB/Komisia, C‑67/13 P, EU:C:2014:2204, body 72 až 82), inak by sa stratil potrebný účinok rozlišovania upraveného ustanoveniami článku 101 ods. 1 ZFEÚ.

222

Navyše, hoci úmysel strán nie je faktorom nevyhnutným na určenie obmedzujúcej povahy daného druhu koordinácie medzi podnikmi, orgánom pre hospodársku súťaž ani vnútroštátnym súdom a súdom Únie nič nebráni v tom, aby tento úmysel zohľadnili (pozri rozsudok z 19. marca 2015, Dole Food a Dole Fresh Fruit Europe/Komisia, C‑286/13 P, EU:C:2015:184, bod 118 a citovanú judikatúru). Samotná okolnosť, že dohoda sleduje aj legitímne ciele však nemôže stačiť na to, aby bránila jej kvalifikácii ako obmedzenia hospodárskej súťaže z hľadiska cieľa (rozsudok z 20. novembra 2008, Beef Industry Development Society a Barry Brothers, C‑209/07, EU:C:2008:643, bod 21; pozri rovnako v tomto zmysle rozsudky z 8. novembra 1983, IAZ International Belgium a i./Komisia, 96/82 až 102/82, 104/82, 105/82, 108/82 a 110/82, EU:C:1983:310, bod 25, a zo 6. apríla 2006, General Motors/Komisia, C‑551/03 P, EU:C:2006:229, bod 64).

223

Žalobkyne vytýkajú Komisii, že sa dopustila nesprávneho právneho posúdenia, keď sa domnievala, že samotná skutočnosť, že dohoda môže mať negatívny vplyv na hospodársku súťaž bola dostatočná na jej kvalifikáciu ako obmedzenia hospodárskej súťaže z hľadiska cieľa. Je pravda, že v odôvodnení 1111 napadnutého rozhodnutia Komisia citujúc judikatúru Súdneho dvora (rozsudky zo 4. júna 2009, T‑Mobile Netherlands a i., C‑8/08, EU:C:2009:343, bod 31, a zo 14. marca 2013, Allianz Hungária Biztosító a i., C‑32/11, EU:C:2013:160, body 35 až 38) uviedla, že „na to, aby mala dohoda protisúťažný cieľ stačí, aby mohla mať negatívny vplyv na hospodársku súťaž“ a že „inými slovami, dohoda musí byť jednoducho schopná v konkrétnom prípade a so zreteľom na právny a hospodársky kontext, v ktorom sa nachádza, vylúčiť, obmedziť alebo skresliť hospodársku súťaž na vnútornom trhu“.

224

V tejto súvislosti treba najprv uviesť, že Komisia v napadnutom rozhodnutí správne pripomenula judikatúru k definícii obmedzení hospodárskej súťaže z hľadiska cieľa, ktorá je uvedená v bodoch 219 až 222 vyššie. Z odôvodnení 1109 a 1110, 1112 až 1117 a 1211 napadnutého rozhodnutia totiž vyplýva, že Komisia pripomenula túto judikatúru bez toho, aby sa dopustila nesprávneho právneho posúdenia a že ju uplatnila pri analýze každej dohody (pozri najmä odôvodnenia 1369 až 1375, 1475 až 1481, 1622 až 1627, 1763, 1804 až 1810 a 1994 až 2000 napadnutého rozhodnutia). Nie je dôležité, že Komisia nepoužila v napadnutom rozhodnutí výraz „dostatočný stupeň škodlivosti“, keďže z uvedeného rozhodnutia vyplýva, že správne pochopila pojem obmedzenia hospodárskej súťaže z hľadiska cieľa. Predovšetkým v odôvodneniach 1110 a 1113 uvedeného rozhodnutia uviedla, že týmito obmedzeniami boli obmedzenia, ktoré „vzhľadom na samotnú svoju povahu možu byť škodlivé pre riadne fungovanie normálnej hospodárskej súťaže“, že „pri posúdení, či dohoda predstavuje obmedzenie hospodárskej súťaže z hľadiska cieľa, sa treba zamerať okrem iného na obsah jej ustanovení, na ciele, ktoré sleduje, ako aj na hospodársky a právny kontext, v ktorom sa nachádza“, a že „pri určení tohto kontextu je vhodné zohľadniť aj povahu dotknutých tovarov alebo služieb, ako aj skutočné podmienky fungovania a štruktúru daného trhu alebo trhov“. Komisia tiež správne pripomenula, že „hoci úmysel strán nie je faktorom nevyhnutným na určenie, či dohoda má z hľadiska cieľa povahu obmedzenia hospodárskej súťaže, ani Komisii, ani súdom Únie nič nebráni v tom, aby tento úmysel zohľadnili“ (odôvodnenie 1113 napadnutého rozhodnutia).

225

Ďalej treba zdôrazniť, že v bode 31 rozsudku zo 4. júna 2009, T‑Mobile Netherlands a i. (C‑8/08, EU:C:2009:343), ktorý bol prevzatý do bodu 38 rozsudku zo 14. marca 2013, Allianz Hungária Biztosító a i. (C‑32/11, EU:C:2013:160), Súdny dvor nechcel tvrdiť, že dohoda s nízkym stupňom škodlivosti, ktorá preto prípadne môže mať negatívny vplyv na hospodársku súťaž, môže predstavovať obmedzenie hospodárskej súťaže z hľadiska cieľa, ale iba to, na jednej strane, že identifikácia konkrétnych následkov dohody na hospodársku súťaž nebola relevantná pri analýze obmedzenia hospodárskej súťaže z hľadiska cieľa a že na druhej strane, samotná okolnosť, že dohoda nebola zrealizovaná, nemôže brániť jej kvalifikácii ako obmedzenia hospodárskej súťaže z hľadiska cieľa. Výklad bodu 31 rozsudku zo 4. júna 2009, T‑Mobile Netherlands a i. (C‑8/08, EU:C:2009:343), urobený najmä s prihliadnutím na jeho body 29 a 30 a bod 46 návrhov, ktoré predniesla generálna advokátka Kokott v tejto veci, na ktorý rozsudok výslovne odkazuje, ako aj bod 47 týchto návrhov, totiž umožňuje nazerať na tento bod v kontexte rozlišovania medzi obmedzeniami hospodárskej súťaže z hľadiska následku a obmedzeniami hospodárskej súťaže z hľadiska cieľa.

226

V dôsledku toho treba zamietnuť tvrdenia žalobkýň, že Komisia sa v odôvodnení 1111 napadnutého rozhodnutia dopustila nesprávneho právneho posúdenia.

227

Žalobkyne a vedľajší účastník konania navyše tvrdia, že pojem porušenia z hľadiska cieľa treba na rozdiel od prístupu, ktorý uplatnila Komisia v napadnutom rozhodnutí, vykladať reštriktívne, pričom sa odvolávajú na rozsudok z 11. septembra 2014, CB/Komisia (C‑67/13 P, EU:C:2014:2204).

228

V tejto súvislosti treba najprv pripomenúť, že v rozsudku z 11. septembra 2014, CB/Komisia (C‑67/13 P, EU:C:2014:2204, bod 58), Súdny dvor potvrdil, že pojem obmedzenia hospodárskej súťaže z hľadiska cieľa možno uplatniť len na určité druhy koordinácie medzi podnikmi, ktoré majú dostatočný stupeň škodlivosti na hospodársku súťaž na to, aby sa bolo možné domnievať, že preskúmanie ich následkov nie je nevyhnutné a nie na dohody, o ktorých nie je nijako preukázané, že vzhľadom na samotnú svoju povahu sú škodlivé pre riadne fugnovanie normálnej hospodárskej súťaže. Súdny dvor v dôsledku toho odmietol, pre nesprávne právne posúdenie, tvrdenie Všeobecného súdu, že pojem porušenia z hľadiska cieľa nebolo potrebné vykladať reštriktívne. Súdny dvor však nespochybnil judikatúru, podľa ktorej druhy dohôd uvedené v článku 101 ods. 1 písm. a) až e) ZFEÚ nie sú taxatívnym výpočtom zakázaných dohôd (rozsudky z 20. novembra 2008, Beef Industry Development Society a Barry Brothers, C‑209/07, EU:C:2008:643, bod 23; pozri rovnako v tomto zmysle rozsudok z 11. septembra 2014, CB/Komisia, C‑67/13 P, EU:C:2014:2204, bod 58), čo vyplýva z použitia výrazu „najmä“ v článku 101 ods. 1 ZFEÚ (návrhy, ktoré predniesla generálna advokátka Trstenjak vo veci Beef Industry Development Society a Barry Brothers, C‑209/07, EU:C:2008:467, bod 46).

229

Ďalej treba uviesť, že Komisia v prejednávanej veci uplatnila prístup, ktorý je v súlade s rozsudkom z 11. septembra 2014, CB/Komisia (C‑67/13 P, EU:C:2014:2204), keď analyzovala sporné dohody s prihliadnutím na kritéria pripomenuté v bodoch 219 až 222 vyššie (pozri bod 224 vyššie), ktoré sú ako také reštriktívne, keďže predpokladajú identifikáciu dostatočného stupňa škodlivosti. Na rozdiel od toho, čo tvrdia žalobkyne a vedľajší účastník konania, sa analýza Komisie nemala a priori riadiť reštiktívnejším prístupom než vyplýva z kritérií pojmu obmedzenia hospodárskej súťaže z hľadiska cieľa, ale predpokladala identifikáciu obmedzenia hospodárskej súťaže s dostatočným stupňom škodlivosti alebo bez tejto identifikácie analýzu konkrétnych protisúťažných následkov sporných dohôd.

230

Žalobkyne okrem toho uvádzajú, že neexistencia precedensu bráni kvalifikácii obmedzenia z hľadiska cieľa a tvrdia, že bývalý vedúci oddelenia povereného vecou verejne uznal jej novosť, čo pripustila samotná Komisia v napadnutom rozhodnutí. Treba však pripomenúť, že postupy uvedené v článku 101 ods. 1 písm. a) až e) ZFEÚ nie sú taxatívnym zoznam zakázaných dohôd (rozsudok z 20. novembra 2008, Beef Industry Development Society a Barry Brothers, C‑209/07, EU:C:2008:643, bod 23) a že hoci nadobudnuté skúsenosti môžu nepopierateľne potvrdzovať vnútornú škodlivosť určitých druhov spolupráce pre hospodársku súťaž (rozsudok z 11. septembra 2014, CB/Komisia, C‑67/13 P, EU:C:2014:2204, bod 51), skutočnosť, že Komisia v minulosti nepovažovala daný druh dohody za obmedzenie hospodárskej súťaže z hľadiska jej samotného cieľa, jej nemôže brániť, aby tak urobila v budúcnosti na základe individuálneho a podrobného preskúmania sporných opatrení (pozri rozsudok z 8. septembra 2016, Lundbeck/Komisia, T‑472/13, vec v odvolacom konaní, EU:T:2016:449, bod 438 a citovanú judikatúru).

231

Obdobne na rozdiel od toho, čo tvrdia žalobkyne, samotná okolnosť, že na identifikáciu obmedzenia hospodárskej súťaže z hľadiska cieľa je nevyhnutný indvididuálny prístup, nebráni takejto kvalifikácii. Judikatúra totiž na kvalifikáciu dohody ako obmedzenia hospodárskej súťaže z hľadiska cieľa v zmysle článku 101 ods. 1 ZFEÚ nevyžaduje, aby dohoda musela byť dostatočne škodlivá pre hospodársku súťaž na prvý pohľad alebo bez akejkoľvek pochybnosti a bez toho, aby Komisia alebo súd Únie vykonali individuálne a konkrétne preskúmanie jej obsahu, účelu a hospodárskeho a právneho kontextu (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 14. marca 2013, Allianz Hungária Biztosító a i., C‑32/11, EU:C:2013:160, bod 51, a z 8. septembra 2016, Lundbeck/Komisia, T‑472/13, vec v odvolacom konaní, EU:T:2016:449, bod 775).

232

Žalobkyne a vedľajší účastník konania okrem toho vytýkajú napadnutému rozhodnutiu, že jeho odôvodnenie je vnútorne protirečivé, keďže v odôvodnení 2764 sa uvádza, že urovnania v oblasti patentov nie sú samy osebe protisúťažné z pohľadu článku 102 ZFEÚ. Zo spornej vety v odôvodnení 2764 napadnutého rozhodnutia však jasne vyplýva, že Komisia odkázala iba na postupy opísané v napadnutom rozhodnutí ako súčasť všeobecnej stratégie žalobkýň zameranej proti generickým liekom, ktoré však neboli v napadnutom rozhodnutí kvalifikované ako porušenia práva hospodárskej súťaže. V dôsledku toho sa táto veta nevzťahovala na urovnania uzavreté žalobkyňami. Okrem toho z napadnutého rozhodnutia, a najmä z jeho bodu 8.3 vyplýva, že Komisia sa domnievala, že urovnania uzavreté žalobkyňami predstavovali zneužívajúce správanie, ktoré prispelo k jedinej a pokračujúcej celkovej vylučovacej stratégii predstavujúcej porušenie ustanovení článku 102 ZFEÚ. V napadnutom rozhodnutí teda nedošlo k uvádzanému protirečivému odôvodneniu.

233

Po tomto pripomenutí podmienok uplatňovania pojmu obmedzenia hospodárskej súťaže z hľadiska cieľa a preskúmaní výhrad žalobkýň voči jeho výkladu, treba uviesť, že v prejednávanej veci mali sporné dohody podľa žalobkýň urovnať spory medzi stranami dohody a boli uzavreté v osobitnom kontexte patentového práva, keďže dotknuté spory sa vzťahovali na patenty žalobkýň. Keďže však určenie existencie obmedzenia z hľadiska cieľa predpokladá preskúmanie obsahu danej dohody, jej cieľov a hospodárskeho a právneho kontextu, v ktorom sa nachádza (pozri bod 221 vyššie), treba v prejednávanej veci analyzovať ustanovenia o nenapadnutí patentov a ustanovenia o neuvádzaní výrobkov porušujúcich tieto patenty na trh, ktoré obsahujú urovnania vo všeobecnosti a sporné dohody zvlášť, s prihliadnutím na ich cieľ urovnať patentové spory a osobitný kontext predstavovaný patentami, a tak overiť, či Komisia správne a podľa právne náležitých kritérií kvalifikovala tieto dohody ako obmedzenia hospodárskej súťaže z hľadiska cieľa.

234

Osobitným cieľom udelenia patentu je zabezpečiť jeho majiteľovi výhradné právo používať vynález na účely výroby a prvého uvedenia priemyselných výrobkov na trh, či už priamo alebo prostredníctvom poskytnutia licencií tretím osobám, ako aj právo namietať proti každému porušeniu, a to s cieľom odmeniť tvorivé úsilie vynálezcu (rozsudok z 31. októbra 1974, Centrafarm a de Peijper, 15/74, EU:C:1974:114, bod 9). Keď je patent udelený orgánom verejnej moci, bežne sa predpokladá, že je platný a že jeho držba podnikom je oprávnená. Samotná držba takéhoto výhradného práva podnikom má obvykle za následok, že konkurenti zostávajú stranou, keďže v súlade s verejnoprávnou úpravou musia toto výhradné právo rešpektovať (rozsudok z 1. júla 2010, AstraZeneca/Komisia, T‑321/05, EU:T:2010:266, bod 362).

235

Výkon práv vyplývajúcich z patentu udeleného v súlade s právnou úpravou členského štátu však sám osebe nepredstavuje porušenie pravidiel hospodárskej súťaže stanovených Zmluvou (rozsudok z 29. februára 1968, Parke, Davis and Co., 24/67, EU:C:1968:11, s. 109). Pravidlá v oblasti duševného vlastníctva sú dokonca podstatné pre zachovanie neskreslenej hospodárskej súťaže na vnútornom trhu (rozsudok zo 16. apríla 2013, Španielsko a Taliansko/Rada, C‑274/11 a C‑295/11, EU:C:2013:240, bod 22). Na jednej strane totiž právo vyplývajúce z patentov tým, že odmeňuje tvorivé úsilie vynálezcu prispieva k podpore prostredia priaznivého pre inováciu a investície a na druhej strane je jeho cieľom zverejniť spôsob fungovania vynálezov a tak umožniť ďalší pokrok. Bod 7 usmernení z roku 2004 o dohodách o transfere technológií, ktorého ustanovenia sú v celom rozsahu prevzaté do bodu 7 usmernení z roku 2014 o dohodách o transfere technológií, tak uznáva, že:

„neexistuje vnútorný konflikt medzi právami vyplývajúcimi z duševného vlastníctva a pravidlami hospodárskej súťaže Spoločenstva. Podľa týchto ustanovení majú totiž tieto dva legislatívne celky rovnaký základný cieľ, ktorým je podporiť blaho spotrebiteľov, ako aj efektívne rozdelenie zdrojov. Inovácia je podstatnou a dynamickou zložkou otvorenej a konkurenčnej trhovej ekonomiky. Práva vyplývajúce z duševného vlastníctva podporujú dynamickú hospodársku súťaž tým, že podnecujú podniky, aby investovali do vývoja nových alebo vylepšených výrobkov a procesov. Rovnako pôsobí hospodárska súťaž tým, že núti podniky inovovať. Z tohto dôvodu sú tak práva vyplývajúce z duševného vlastníctva, ako aj hospodárska súťaž nevyhnutné na podporu inovácie a zabezpečenie jej využitia v konkurenčných podmienkach.“

236

Podľa ustálenej judikatúry je právo vlastniť majetok, ktorého súčasťou sú práva vyplývajúce z duševného vlastníctva, všeobecnou zásadou práva Únie (rozsudok z 29. januára 2008, Promusicae, C‑275/06, EU:C:2008:54, bod 62; pozri rovnako v tomto zmysle rozsudok z 12. júla 2005, Alliance for Natural Health a i., C‑154/04 a C‑155/04, EU:C:2005:449, bod 126 a citovanú judikatúru).

237

Právo vyplývajúce z duševného vlastníctva, a najmä právo vyplývajúce z patentov, však nie je absolútnym oprávnením, ale treba ho posudzovať vzhľadom na jeho spoločenskú úlohu a zosúladiť s ostatnými základnými právami, pričom na dosiahnutie cieľov všeobecného záujmu sledovaných Úniou ho možno obmedziť, pokiaľ však tieto obmedzenia nie sú so zreteľom na sledovaný cieľ neprimeraným a neúnosným zásahom poškodzujúcim samotnú podstatu zaručeného práva (pozri rozsudok z 12. júla 2005, Alliance for Natural Health a i., C‑154/04 a C‑155/04, EU:C:2005:449, bod 126 a citovanú judikatúru). Súdny dvor sa napríklad v sporoch týkajúcich sa výkladu nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 469/2009 zo 6. mája 2009 o dodatkovom ochrannom osvedčení pre liečivá (Ú. v. EÚ L 152, 2009, s. 1), domnieval, že bolo potrebné nájsť rovnováhu medzi záujmami farmaceutického priemyslu, ktorý je majiteľom patentov a záujmami verejného zdravia (pozri v tomto zmysle rozsudok z 12. marca 2015, Actavis Group PTC a Actavis UK, C‑577/13, EU:C:2015:165, bod 36 a citovanú judikatúru).

238

Treba tiež pripomenúť, že článok 3 ods. 3 ZEÚ stanovuje, že Únia vytvára vnútorný trh obsahujúci podľa protokolu č. 27 o vnútornom trhu a hospodárskej súťaži, pripojeného k Lisabonskej zmluve (Ú. v. EÚ C 83, 2010, s. 309), ktorý má podľa článku 51 ZEÚ rovnakú právnu silu ako Zmluvy, systém zabezpečujúci, že hospodárska súťaž nebude narušená. Články 101 a 102 ZFEÚ však patria medzi pravidlá hospodárskej súťaže, ktoré sú tak, ako je uvedené v článku 3 ods. 1 písm. b) ZFEÚ, potrebné na fungovanie tohto vnútorného trhu. Cieľom týchto pravidiel je totiž práve zabrániť tomu, aby bola hospodárska súťaž narušovaná na úkor všeobecného záujmu, záujmu individuálnych podnikov a záujmu spotrebiteľov, a tým prispieť k zabezpečeniu blahobytu v Únii (rozsudok zo 17. februára 2011, TeliaSonera Sverige, C‑52/09, EU:C:2011:83, body 20 až 22).

239

Hoci Zmluvy nikdy výslovne neupravili zosúladenie práv vyplývajúcich z duševného vlastníctva s právom hospodárskej súťaže, článok 36 Zmluvy ES, ktorého ustanovenia boli prevzaté do článku 36 ZFEÚ, napriek tomu upravil zosúladenie práv vyplývajúcich z duševného vlastníctva so zásadou voľného pohybu tovaru, keď uviedol, že ustanovenia Zmluvy o zákaze množstevných obmedzení medzi členskými štátmi nevylučujú obmedzenia dovozu, vývozu alebo tranzitu tovaru odôvodnené najmä ochranou priemyselného a obchodného vlastníctva, pričom spresnil, že tieto obmedzenia nesmú byť prostriedkami svojvoľnej diskriminácie alebo skrytého obmedzovania obchodu medzi členskými štátmi. Súdny dvor sa domnieva, že článok 36 Zmluvy ES tak mal zaviesť rozdiel medzi existenciou práva priznaného právnou úpravou členského štátu v oblasti ochrany umeleckého a duševného vlastníctva, ktoré nemôže byť dotknuté ustanoveniami Zmluvy a jeho výkonom, ktorý môže predstavovať skryté obmedzenie obchodu medzi členskými štátmi (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 6. októbra 1982, Coditel a i., 262/81, EU:C:1982:334, bod 13).

240

Normotvorca Únie mal okrem toho príležitosť pripomenúť nevyhnutnosť takéhoto zosúladenia. Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2004/48/ES z 29. apríla 2004 o vymožiteľnosti práv duševného vlastníctva (Ú. v. EÚ L 157, 2004, s. 45), ktorá má za cieľ priblížiť vnútroštátne právne poriadky tak, aby zabezpečovali vysokú, rovnocennú a jednotnú úroveň ochrany duševného vlastníctva na vnútornom trhu (odôvodnenie 10) a „usiluje o úplné rešpektovanie duševného vlastníctva v súlade s článkom 17 ods. 2 [Charty základných práv]“ (odôvodnenie 32), tak spresňuje, že ňou „nie je dotknuté uplatňovanie pravidiel hospodárskej súťaže a najmä články [101] a [102 ZFEÚ]“ a že „opatrenia stanovené v tejto smernici by sa nemali používať na nenáležité obmedzovanie hospodárskej súťaže spôsobom, ktorý je v rozpore so zmluvou“ (odôvodnenie 12).

241

Súdny dvor vypracoval judikatúru týkajúcu sa rôznych druhov práv vyplývajúcich z duševného vlastníctva, ktorá má zosúladiť pravidlá hospodárskej súťaže s výkonom týchto práv bez poškodenia ich podstaty, pričom uplatnil tú istú úvahu, ktorá mu umožnila zosúladiť tieto práva s voľným pohybom tovaru. Pre Súdny dvor tak ide o potrestanie neobvyklého využívania práv vyplývajúcich z duševného vlastníctva a nie ich oprávneného výkonu, ktorý definuje na základe ich špecifického predmetu, teda pojmu používaného v judikatúre Súdneho dvora ako synonymum pojmov samotnej podstaty týchto práv a podstatných oprávnení majiteľa týchto práv. Podľa Súdneho dvora tak výkon oprávnení, ktoré sú súčasťou špecifického predmetu práva vyplývajúceho z duševného vlastníctva, súvisí s existenciou tohto práva (pozri v tomto zmysle návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Gulmann vo veci RTE a ITP/Komisia, C‑241/91 P, EU:C:1994:210, body 31 a 32 a citovanú judikatúru). Súdny dvor sa však napriek tomu domnieva, že výkon výhradného práva jeho majiteľom môže za mimoriadnych okolností viesť aj k správaniu, ktoré je v rozpore s pravidlami hospodárskej súťaže (rozsudok zo 6. apríla 1995, RTE a ITP/Komisia, C‑241/91 P a C‑242/91 P, EU:C:1995:98, bod 50; pozri rovnako v tomto zmysle rozsudok zo 17. septembra 2007, Microsoft/Komisia, T‑201/04, EU:T:2007:289, bod 691).

242

V prípade patentov Súdny dvor rozhodol, že nie je vylúčené, že ustanovenia článku 101 ZFEÚ sa môžu uplatniť na právo vyplývajúce z duševného vlastníctva, ak využívanie jedného alebo viacerých patentov, dohodnuté medzi podnikmi, malo viesť k vytvoreniu situácie, na ktorú sa môžu vzťahovať pojmy dohôd medzi podnikmi, rozhodnutí združení podnikateľov alebo zosúladených postupov v zmysle článku 101 ods. 1 ZFEÚ (rozsudok z 29. februára 1968, Parke, Davis and Co., 24/67, EU:C:1968:11, s. 110). V roku 1974 sa Súdny dvor znovu domnieval, že hoci existencia práv priznaných právnou úpravou členského štátu v oblasti priemyselného vlastníctva nie je dotknutá článkom 101 ZFEÚ, na podmienky ich výkonu sa napriek tomu môžu vzťahovať zákazy stanovené týmto článkom a že to tak môže byť vždy, keď sa zdá, že výkon takého práva je cieľom, prostriedkom alebo následkom kartelu (rozsudok z 31. októbra 1974, Centrafarm a de Peijper, 15/74, EU:C:1974:114, body 39 a 40).

243

Treba pripomenúť, že bez harmonizácie patentového práva uplatiteľného v prejednávanej veci na úrovni Únie možno rozsah ochrany priznanej patentom udeleným vnútroštátnym patentovým úradom alebo EPÚ určiť iba so zreteľom na pravidlá, ktoré nie sú súčasťou práva Únie, ale vnútroštátneho práva alebo EPD (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 16. septembra 1999, Farmitalia, C‑392/97, EU:C:1999:416, bod 26, a z 24. novembra 2011, Medeva, C‑322/10, EU:C:2011:773, body 22 a 23). Keď má preto súd Únie v konaní o žalobe o neplatnosť podanej proti rozhodnutiu Komisie preskúmať dohodu o urovnaní patentového sporu, ktorá sa riadi inými pravidlami než pravidlami práva Únie, neprináleží mu, aby definoval rozsah tohto patentu alebo rozhodoval o jeho platnosti. Okrem toho treba uviesť, že hoci v prejednávanej veci Komisia v napadnutom rozhodnutí v odôvodneniach 113 až 123 spomenula stratégiu žalobkýň spočívajúcu vo vytvorení „patentových klastrov“ a „patentov na papieri“, napriek tomu nerozhodovala o platnosti sporných patentov v čase uzavretia dohôd.

244

Hoci Komisii, ani Všeobecnému súdu neprináleží, aby rozhodovali o platnosti patentu, jeho existenciu napriek tomu treba zohľadniť v analýze urobenej v rámci pravidiel hospodárskej súťaže Únie. Súdny dvor už totiž uviedol, že hoci nie je úlohou Komisie, aby definovala rozsah patentu, zároveň platí, že táto inštitúcia sa nemôže zdržať konania v prípade, keď je rozsah patentu relevantný pre posúdenie, či došlo k porušeniu článkov 101 a 102 ZFEÚ, keďže dokonca aj vtedy, keď je skutočný rozsah patentu predmetom sporu na vnútroštátnych súdoch, musí byť Komisia schopná vykonať svoje právomoci v súlade s ustanoveniami nariadenia č. 1/2003, keďže zistenia, ktoré môže urobiť Komisia, nijako neprejudikujú posúdenia vnútroštátnych súdov v sporoch týkajúcich sa patentových práv, ktoré prejednávajú a keďže rozhodnutie Komisie podlieha preskúmaniu súdu Únie (rozsudok z 25. februára 1986, Windsurfing International/Komisia, 193/83, EU:C:1986:75, body 26 a 27).

245

Napokon treba zdôrazniť, že práva vyplývajúce z duševného vlastníctva sú chránené Chartou základných práv. Podľa článku 17 ods. 1 Charty základných práv, ktorej Lisabonská zmluva priznala rovnakú právnu silu ako majú Zmluvy (článok 6 ods. 1 ZEÚ), „každý má právo vlastniť svoj oprávnene nadobudnutý majetok, užívať ho, nakladať s ním a odkázať ho“, „nikoho nemožno zbaviť jeho majetku, s výnimkou verejného záujmu, v prípadoch a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon, pričom musí byť včas vyplatená spravodlivá náhrada“ a „užívanie majetku môže byť upravené zákonom v nevyhnutnej miere v súlade so všeobecným záujmom“. Článok 17 ods. 2 Charty základných práv navyše spresňuje, že „duševné vlastníctvo je chránené“. V dôsledku toho sa záruky upravené v článku 17 ods. 1 Charty základných práv uplatňujú aj na duševné vlastníctvo. Súdny dvor sa teda domnieva, že uznanie práv vyplývajúcich z duševného vlastníctva v Charte základných práv znamená požiadavku ich vysokej ochrany a že treba nájsť rovnováhu medzi na jednej strane ochranou slobodnej hospodárskej súťaže, v prípade ktorej primárne právo a najmä články 101 a 102 ZFEÚ zakazujú kartely a zneužitie dominantného postavenia a na druhej strane nevyhnutnou zárukou práv vyplývajúcich z duševného vlastníctva, ktorá vyplýva z článku 17 ods. 2 Charty základných práv (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 16. júla 2015, Huawei Technologies, C‑170/13, EU:C:2015:477, body 42 a 58).

246

Na úvod treba spresniť, že nasledujúce úvahy sa netýkajú patentov získaných podvodne, „fiktívnych“ sporov alebo nezhôd, ktoré sa nedostali do štádia súdneho konania. Komisia totiž v odôvodnení 1170 napadnutého rozhodnutia uznala, že v čase uzavretia dohôd o urovnaní boli všetky žalobkyne a spoločnosti vykonávajúce činnosť v oblasti generických liekov účastníkmi konania alebo osobami zúčastnenými na spore pred vnútroštátnym súdom alebo EPÚ, ktorý sa týkal platnosti niektorých patentov žalobkýň alebo určenia, či výrobok vyvinutý spoločnosťou vykonávajúcou činnosť v oblasti generických liekov porušuje patent.

247

Najprv treba zdôrazniť, že je a priori legitímne, aby účastníci patentového sporu uzavreli radšej dohodu o urovnaní ako pokračovali v súdnom spore. Ako to Komisia správne uviedla v odôvodnení 1102 napadnutého rozhodnutia, podniky sú vo všeobecnosti oprávnené urovnať spory, vrátane patentových sporov, pričom tieto urovnania sú často v prospech oboch účastníkov sporu a umožňujú efektívnejšie rozvrhnutie zdrojov ako v prípade, ak by spor pokračoval až do vyhlásenia rozsudku. Žalobca totiž nie je povinný pokračovať v spore, ktorý na základe slobodného rozhodnutia začal. Treba dodať, že súdne riešenie sporov okrem toho, že spôsobuje náklady pre spoločnosť, nemožno považovať za uprednostňovaný a ideálny spôsob riešenia konfliktov. Nárast sporov na súdoch môže byť odrazom zlyhaní alebo nedostatkov, ktoré možno napraviť inou formou alebo vyriešiť vhodnou preventívnou činnosťou. Aj keby v národných systémoch udeľovania patentov alebo v systéme EPÚ nastali také problémy, napríklad v dôsledku príliš benevolentného udeľovania ochrany postupom, ktoré nezahŕňajú vynálezcovskú činnosť, tieto problémy by nemohli odôvodniť povinnosť alebo dokonca podporu podnikov, aby pokračovali v patentových sporoch až do súdneho vyriešenia.

248

Rovnako body 204 a 209 usmernení z roku 2004 o dohodách o transfere technológií, ktoré sa uplatňovali minimálne na dohody o poskytnutí licencií k technológii, uznávajú možnosť uzavrieť dohody o urovnaní a o neuplatňovaní práva obsahujúce poskytnutie licencií a uvádzajúce, že v rámci takej dohody sa ustanovenia o nenapadnutí vo všeobecnosti považujú za vylúčené z pôsobnosti článku 101 ods. 1 ZFEÚ. Bod 235 usmernení z roku 2014 o dohodách o transfere technológií, ktoré nahradili usmernenia z roku 2004, rovnako uvádza, že „dohody o urovnaní technologických sporov predstavujú v zásade rovnako, ako v mnohých ďalších oblastiach obchodných sporov, legitímny prostriedok pre nájdenie vzájomne prijateľného kompromisu v právom spore začatom v dobrej viere“. Tento bod navyše spresňuje, že „účastníci môžu uprednostniť ukončenie sporu, pretože sa ukazuje príliš nákladný na zdroje alebo čas a/alebo preto, že jeho výsledok je neistý“ a že „urovnanie môže tiež ušetriť príslušné súdy a/alebo správne orgány od toho, aby museli rozhodovať v spore a môže teda priniesť výhody, ktoré zvyšujú všeobecné blaho“.

249

Komisia napokon sama využíva v oblasti kartelov správne konanie, ktoré sa v určitých ohľadoch podobá na urovnanie. Konanie o urovnaní, ktoré bolo zavedené nariadením Komisie (ES) č. 622/2008 z 30. júna 2008, ktorým sa mení a dopĺňa nariadenie (ES) č. 773/2004, pokiaľ ide o vedenie konania o urovnaní v prípadoch kartelov (Ú. v. EÚ L 171, 2008, s. 3), má totiž za cieľ zjednodušiť a zrýchliť správne konania, ako aj znížiť počet žalôb podaných na súd Únie, aby sa tak Komisii umožnilo riešiť viac vecí s rovnakými zdrojmi (rozsudok z 20. mája 2015, Timab Industries a CFPR/Komisia, T‑456/10, EU:T:2015:296, body 59 a 60).

250

Navyše podľa judikatúry je možnosť uplatňovať svoje práva súdnou cestou a súdne preskúmanie, ktoré to so sebou prináša, výrazom všeobecnej právnej zásady, ktorá je základom ústavných tradícií spoločných členským štátom a bola zakotvená v článkoch 6 a 13 EDĽP. Keďže prístup k súdu je základným právom a všeobecnou zásadou garantujúcou rešpektovanie práva, iba za úplne výnimočných okolností môže podanie žaloby na súd predstavovať porušenie práva hospodárskej súťaže (rozsudok zo 17. júla 1998, ITT Promedia/Komisia, T‑111/96, EU:T:1998:183, bod 60). Ako pripomenul Súdny dvor, požiadavka vysokej ochrany práv vyplývajúcich z duševného vlastníctva znamená, že ich nositeľovi nemôže byť v zásade odňatá možnosť využiť súdne žaloby, ktoré mu môžu zabezpečiť skutočné rešpektovanie jeho výhradných práv (rozsudok zo 16. júla 2015, Huawei Technologies, C‑170/13, EU:C:2015:477, bod 58). Podobne skutočnosť, že sa podnik rozhodne upustiť od súdneho konania a uprednostní mimosúdne vyriešenie sporu je iba výrazom tej istej slobody pri výbere prostriedkov na zabezpečenie obrany jeho práv a v zásade nemôže predstavovať porušenie práva hospodárskej súťaže.

251

Hoci je prístup k súdu základným právom, napriek tomu ho nemožno považovať za povinnosť, aj keby prispieval k oživeniu hospodárskej súťaže medzi hospodárskymi subjektmi. Na jednej strane totiž treba pripomenúť, že napriek rozmanitosti konaní a systémov udeľovania patentov, ktorá existovala v rôznych členských štátoch Únie a pred EPÚ v čase rozhodnom vo veci samej, sa bežne predpokladá, že právo vyplývajúce z duševného vlastníctva udelené orgánom verejnej moci je platné a že jeho držba podnikom je oprávnená (rozsudok z 1. júla 2010, AstraZeneca/Komisia, T‑321/05, EU:T:2010:266, bod 362). Na druhej strane, hoci je samozrejme vo verejnom záujme odstrániť každú prekážku hospodárskej činnosti, ktorá by mohla vyplynúť z nesprávne udeleného patentu (pozri v tomto zmysle rozsudok z 25. februára 1986, Windsurfing International/Komisia, 193/83, EU:C:1986:75, body 92 a 93) a hoci sa všeobecne uznáva, že verejné rozpočty, vrátane rozpočtov určených na úhradu výdavkov na zdravotnú starostlivosť, podliehajú významným obmedzeniam a že hospodárska súťaž, predovšetkým súťaž predstavovaná generickými liekmi vyvíjanými spoločnosťami vykonávajúcimi činnosť v oblasti generických liekov, môže efektívne prispieť ku kontrole týchto rozpočtov, rovnako treba pripomenúť, ako to Komisia správne uviedla v odôvodnení 1201 napadnutého rozhodnutia, že každý podnik sa môže slobodne rozhodnúť, či podá alebo nepodá žalobu proti patentom k originálnym liekom, ktorých držiteľom sú spoločnosti vyrábajúce tieto lieky. Navyše takéto rozhodnutie podať alebo nepodať žalobu alebo ukončiť spor urovnaním v zásade nebráni iným podnikom v rozhodnutí napadnúť uvedené patenty.

252

Zo všetkého, čo bolo uvedené vyplýva, že na účely zosúladenia patentového práva s právom hospodárskej súťaže v osobitnom rámci uzatvárania urovnaní medzi účastníkmi patentového sporu, treba nájsť rovnováhu medzi nevyhnutnosťou umožniť podnikom uzatvárať urovnania, ktorých nárast je v prospech spoločnosti na jednej strane a nevyhnutnosťou zabrániť riziku zneužitia dohôd o urovnaní v rozpore s právom hospodárskej súťaže vedúcemu k zachovaniu neplatných patentov a predovšetkým v sektore liekov k neopodstatnenej finančnej záťaži pre verejné rozpočty.

253

Treba pripomenúť, že využitie urovnania patentového sporu nevyníma účastníkov z uplatňovania práva hospodárskej súťaže (pozri v tomto zmysle rozsudky z 27. septembra 1988, Bayer a Maschinenfabrik Hennecke, 65/86, EU:C:1988:448, bod 15, a z 8. septembra 2016, Lundbeck/Komisia, T‑472/13, vec v odvolacom konaní, EU:T:2016:449, bod 118; pozri analogicky rozsudok z 30. januára 1985, BAT Cigaretten‑Fabriken/Komisia, 35/83, EU:C:1985:32, bod 33; pozri rovnako bod 204 usmernení z roku 2004 o dohodách o transfere technológií, ako aj bod 237 usmernení z roku 2014 o dohodách o transfere technológií).

254

Súdny dvor tak predovšetkým rozhodol, že ustanovenie o nenapadnutí patentu, vrátane takého ustanovenia, ktoré bolo vložené do dohody, ktorá mala ukončiť spor prebiehajúci na súde, mohlo mať vzhľadom na právny a hospodársky kontext povahu obmedzenia hospodárskej súťaže v zmysle článku 101 ods. 1 ZFEÚ (rozsudok z 27. septembra 1988, Bayer a Maschinenfabrik Hennecke, 65/86, EU:C:1988:448, body 14 až 16).

255

Treba preto identifikovať relevantné okolnosti, ktoré umožňujú dospieť k záveru, že ustanovenie o nenapadnutí patentu, a všeobecnejšie dohoda o urovnaní v oblasti patentov, má povahu obmedzenia hospodárskej súťaže z hľadiska cieľa, pričom treba pripomenúť, že určenie existencie obmedzenia z hľadiska cieľa predpokladá preskúmanie obsahu danej dohody, cieľov, ktoré sleduje a hospodárskeho a právneho kontextu, v ktorom sa nachádza (pozri bod 221 vyššie).

256

Na úvod je potrebné zdôrazniť, že je možné, že dohoda o urovnaní patentového sporu nemá žiadny negatívny vplyv na hospodársku súťaž. Tak je to napríklad v prípade, ak sa strany dohodnú na tom, že sporný patent je neplatný, a z tohto dôvodu upravia okamžitý vstup spoločnosti vykonávajúcej činnosť v oblasti generických liekov na trh.

257

Dohody, o ktoré ide v prejednávanej veci, nepatria do tejto kategórie, keďže obsahujú ustanovenia o nenapadnutí patentov a neuvádzaní výrobkov na trh, ktoré samy osebe majú povahu obmedzujúcu hospodársku súťaž. Ustanovenie o nenapadnutí patentov totiž poškodzuje verejný záujem na odstránení každej prekážky hospodárskej činnosti, ktorá by mohla vyplynúť z nesprávne udeleného patentu (pozri v tomto zmysle rozsudok z 25. februára 1986, Windsurfing International/Komisia, 193/83, EU:C:1986:75, bod 92) a ustanovenie o neuvádzaní výrobkov na trh má za následok vylúčenie konkurentov majiteľa patentu z trhu.

258

Vloženie takýchto ustanovení však môže byť legitímne, ale len v rozsahu, v akom vychádza z uznania platnosti daného patentu stranami dohody (a súčasne uznania toho, že dotknuté generické výrobky porušujú patent).

259

Na jednej strane sú totiž ustanovenia o neuvádzaní výrobkov na trh a o nenapadnutí patentov nevyhnutné na urovnanie niektorých patentových sporov. Ak by účastníkom sporu bolo znemožnené využiť také ustanovenia, urovnanie sporu by stratilo akýkoľvek význam pre spory, v ktorých sa obaja účastníci zhodujú na platnosti patentu. Navyše treba v tejto súvislosti pripomenúť, že Komisia v bode 209 usmernení z roku 2004 o dohodách o o transfere technológií uviedla, že „[dohodám o urovnaní] je vlastné, že ich strany sa dohodnú, že neskôr nenapadnú práva vyplývajúce z duševného vlastníctva, na ktoré sa tieto dohody vzťahujú, [pretože] skutočným cieľom dohody je vyriešiť existujúce spory a/alebo zabrániť budúcim sporom“. Na dosiahnutie tohto cieľa je však rovnako nevyhnutné, aby sa strany dohodli na tom, že žiadny výrobok porušujúci patent nemôže byť uvedený na trh.

260

Na druhej strane vloženie ustanovení o neuvádzaní výrobkov na trh čiastočne iba posilňuje už existujúce právne účinky patentu, ktorého platnosť strany výslovne alebo nepriamo uznávajú. Obvyklým dôsledkom patentu totiž je, že v prospech jeho majiteľa bráni jeho konkurentom, aby uvádzali na trh výrobok, ktorý je chránený patentom alebo je získaný postupom chráneným patentom (pozri bod 234 vyššie). Spoločnosť vykonávajúca činnosť v oblasti generických liekov sa teda tým, že pristúpi na ustanovenie o neuvádzaní výrobkov na trh, zaväzuje, že nebude predávať výrobky, ktoré by mohli porušovať daný patent. Ak sa teda toto ustanovenie obmedzuje na pôsobnosť sporného patentu, možno sa domnievať, že v podstate iba opakuje účinky tohto patentu, keďže sa zakladá na uznaní jeho platnosti. Pokiaľ ide o ustanovenia o nenapadnutí patentov, patent nemožno vykladať tak, že zaručuje ochranu proti žalobám napádajúcim jeho platnosť (rozsudok z 25. februára 1986, Windsurfing International/Komisia, 193/83, EU:C:1986:75, bod 92). Účinky týchto ustanovení sa teda neprekrývajú s účinkami patentu. Napriek tomu, keď je ustanovenie o nenapadnutí patentu prijaté v rámci urovnania skutočného sporu, v ktorom už konkurent mal možnosť napadnúť platnosť tohto patentu a napokon jeho platnosť uznal, nemožno toto ustanovenie v takomto kontexte považovať za poškodzujúce verejný záujem na odstránení každej prekážky hospodárskej činnosti, ktorá by mohla vyplynúť z nesprávne udeleného patentu (pozri bod 257 vyššie).

261

Komisia sama v napadnutom rozhodnutí uviedla, že ustanovenia o nenapadnutí patentov a o neuvádzaní výrobkov na trh boli vo všeobecnosti vlastné každému urovnaniu. Domnievala sa tak, že je „málo pravdepodobné, že urovnanie uzavreté v rámci patentového sporu alebo konania na základe toho, ako každá jeho strana posúdi spor, s ktorým je konfrontovaná, porušuje právo hospodárskej súťaže, dokonca aj keď dohoda obsahuje povinnosť spoločnosti vykonávajúcej činnosť v oblasti generických liekov zdržať sa používania vynálezu chráneného patentom počas doby jeho ochrany (napríklad prostredníctvom ustanovenia o neuvádzaní výrobkov na trh) a/alebo povinnosť nenapadnúť daný patent na súdoch (napríklad prostredníctvom ustanovenia o nenapadnutí patentov)“ (odôvodnenie 1136 napadnutého rozhodnutia).

262

Samotná existencia ustanovení o neuvádzaní výrobkov na trh a o nenapadnutí patentov, ktorých pôsobnosť sa obmedzuje na pôsobnosť daného patentu, v dohodách o urovnaní, tak napriek tomu, že tieto ustanovenia majú samy osebe povahu obmedzenia (pozri bod 257 vyššie), neumožňuje dospieť k záveru, že ide o obmedzenie hospodárskej súťaže s dostatočným stupňom škodlivosti na to, aby sa považovalo za obmedzenie z hľadiska cieľa, keď sa tieto dohody zakladajú na uznaní platnosti patentu ich stranami (a súčasne uznaní toho, že dotknuté generické výrobky porušujú patent).

263

Existencia ustanovení o neuvádzaní výrobkov na trh a o nenapadnutí patentov, ktorých pôsobnosť sa obmedzuje na pôsobnosť daného patentu, je naopak problematická vtedy, keď sa zdá, že súhlas spoločnosti vykonávajúcej činnosť v oblasti generických liekov s týmito ustanoveniami sa nezakladá na jej uznaní platnosti patentu. Ako to správne uvádza Komisia, „aj keď obmedzenia obchodnej autonómie spoločnosti vykonávajúcej činnosť v oblasti generických liekov obsiahnuté v dohode neprekračujú rozsah vecnej pôsobnosti patentu, predstavujú porušenie článku 101 [ZFEÚ] vtedy, keď tieto obmedzenia nemožno odôvodniť a keď nevyplývajú z posúdenia opodstatnenosti samotného výhradného práva stranami dohody“ (odôvodnenie 1137 napadnutého rozhodnutia).

264

V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že dvojnásobne podozrivá v dohode o urovnaní je existencia „reverznej platby“, teda platby spoločnosti vykonávajúcej činnosť v oblasti originálnych liekov v prospech spoločnosti vykonávajúcej činnosť v oblasti generických liekov. Po prvé totiž treba pripomenúť, že patent má odmeňovať tvorivé úsilie vynálezcu tým, že mu umožní získať spravodlivý zisk z jeho investície (pozri bod 234 vyššie), a teda že platný patent musí v zásade umožňovať prevod hodnoty na svojho majiteľa – napríklad prostredníctvom licenčnej dohody – a nie naopak. Po druhé na základe existencie reverznej platby vzniká podozrenie, či sa urovnanie zakladá na tom, že strany dohody uznali platnosť daného patentu.

265

Samotná existencia reverznej platby však neumožňuje dospieť k záveru o existencii obmedzenia z hľadiska cieľa. Nie je totiž vylúčené, aby boli niektoré reverzné platby odôvodnené (pozri body 277 až 280 nižšie), pokiaľ sú vnútorne spojené s urovnaním predmetného sporu. Naproti tomu v prípade, ak pri urovnaní dôjde k neopodstatnenej reverznej platbe, na spoločnosť vykonávajúcu činnosť v oblasti generických liekov je potom potrebné hľadieť tak, že touto platbou bola motivovaná k tomu, aby súhlasila s ustanoveniami o neuvádzaní výrobkov na trh a o nenapadnutí patentov, a je potrebné konštatovať existenciu obmedzenia z hľadiska cieľa. V tomto prípade už obmedzenia hospodárskej súťaže zavedené ustanoveniami o neuvádzaní výrobkov na trh a o nenapadnutí patentov nesúvisia s patentom a urovnaním, ale možno ich vysvetliť vyplatením výhody, ktorá stimuluje spoločnosť vykonávajúcu činnosť v oblasti generických liekov, aby sa vzdala svojho úsilia o vytváranie konkurencie.

266

Je potrebné zdôrazniť, že aj keď ani Komisia ani súd Únie nemajú právomoc rozhodovať o platnosti patentu (pozri body 243 a 244 vyššie), nič to nemení na skutočnosti, že tieto inštitúcie môžu v rámci svojich príslušných právomocí a bez toho, aby rozhodli o vlastnej platnosti patentu, konštatovať existenciu jeho zneužívania, ktoré nesúvisí s jeho špecifickým predmetom (pozri v tomto zmysle rozsudky z 29. februára 1968, Parke, Davis and Co., 24/67, EU:C:1968:11, s. 109 a 110, a z 31. októbra 1974, Centrafarm a de Peijper, 15/74, EU:C:1974:114, body 7 a 8; pozri tiež analogicky rozsudky zo 6. apríla 1995, RTE a ITP/Komisia, C‑241/91 P a C‑242/91 P, EU:C:1995:98, bod 50, a zo 4. októbra 2011, Football Association Premier League a i., C‑403/08 a C‑429/08, EU:C:2011:631, body 104 až 106).

267

Stimulovanie konkurenta, aby akceptoval ustanovenia o neuvádzaní výrobkov na trh a o nenapadnutí patentov v zmysle opísanom v bode 265 vyššie alebo jeho následok, a to podrobenie sa takýmto ustanoveniam z dôvodu stimulu, však predstavujú zneužívanie patentu.

268

Ako to správne uviedla Komisia v odôvodnení 1137 napadnutého rozhodnutia, „patentové právo neupravuje právo zaplatiť svojim skutočným alebo potenciálnym konkurentom za to, aby zostali mimo trhu alebo aby sa zdržali napadnutia patentu pred vstupom na trh“. Komisia sa tiež domnieva, že „majitelia patentov nie sú oprávnení platiť spoločnostiam vykonávajúcim činnosť v oblasti generických liekov, aby ich udržali mimo trhu a znížili riziká vyplývajúce z hospodárskej súťaže, a to či už v rámci dohody o urovnaní v oblasti patentov alebo iným spôsobom“ (odôvodnenie 1141 napadnutého rozhodnutia). Napokon Komisia správne dodala, že „zaplatiť alebo inak stimulovať potenciálnych konkurentov, aby zostali mimo trhu, nie je súčasťou žiadneho práva spojeného s patentmi a nezodpovedá žiadnym prostriedkom na zabezpečenie dodržiavania patentov stanoveným v patentovom práve“ (odôvodnenie 1194 napadnutého rozhodnutia).

269

Ak sa zistí existencia stimulovania, strany sa už nemôžu dovolávať toho, že v rámci urovnania uznali platnosť patentu. Potvrdenie platnosti patentu súdnym alebo správnym orgánom je v tomto ohľade irelevantné.

270

Za skutočnú príčinu obmedzení hospodárskej súťaže zavedených ustanoveniami o neuvádzaní výrobkov na trh a o nenapadnutí patentov je teda potrebné považovať stimulovanie, a nie uznanie platnosti patentu stranami urovnania (pozri bod 257 vyššie), pričom uvedené ustanovenia sa vzhľadom na to, že im v tomto prípade chýba akákoľvek legitimita, vyznačujú takým stupňom škodlivosti pre riadne fungovanie normálnej hospodárskej súťaže, ktorý je dostatočný na to, aby bolo možné konštatovať existenciu obmedzenia z hľadiska cieľa.

271

V prípade existencie stimulu je teda potrebné dané dohody považovať za dohody o vylúčení z trhu, ktorými zostávajúce subjekty odškodňujú odchádzajúce subjekty. Takéto dohody teda v skutočnosti spočívajú vo vykúpení konkurencie, a v dôsledku toho ich je potrebné kvalifikovať ako obmedzenie hospodárskej súťaže z hľadiska cieľa, ako to vyplýva z rozsudku z 20. novembra 2008, Beef Industry Development Society a Barry Brothers (C‑209/07, EU:C:2008:643, body 8 a 31 až 34), a návrhov generálnej advokátky Trstenjak vo veci Beef Industry Development Society a Barry Brothers (C‑209/07, EU:C:2008:467, bod 75), ktoré boli citované najmä v odôvodneniach 1139 a 1140 napadnutého rozhodnutia. Navyše vylúčenie konkurentov z trhu je extrémna forma rozdelenia trhu a obmedzenia výroby (rozsudok z 8. septembra 2016, Lundbeck/Komisia, T‑472/13, vec v odvolacom konaní, EU:T:2016:449, bod 435), ktoré sa v takom kontexte, o aký ide v prípade sporných dohôd, vyznačuje stupňom škodlivosti, ktorý je o to vyšší, že vylúčenými spoločnosťami sú spoločnosti vykonávajúce činnosť v oblasti generických liekov, ktorých vstup na trh v zásade podporuje hospodársku súťaž a navyše prispieva k všeobecnému záujmu spočívajúcemu v zabezpečovaní zdravotnej starostlivosti za nižšiu cenu. Napokon toto vylúčenie je v sporných dohodách posilnené nemožnosťou spoločnosti vykonávajúcej činnosť v oblasti generických liekov napadnúť sporný patent.

272

Z vyššie uvedeného vyplýva, že v kontexte dohôd o urovnaní patentových sporov kvalifikácia obmedzenia hospodárskej súťaže z hľadiska cieľa predpokladá, že v rámci dohody o urovnaní existuje výhoda stimulujúca spoločnosť vykonávajúcu činnosť v oblasti generických liekov a zároveň zodpovedajúce obmedzenie jej snáh konkurovať spoločnosti vykonávajúcej činnosť v oblasti originálnych liekov. Ak sú tieto dve podmienky splnené, je potrebné konštatovať obmedzenie hospodárskej súťaže z hľadiska cieľa vzhľadom na stupeň škodlivosti takto uzatvorenej dohody pre riadne fungovanie normálnej hospodárskej súťaže.

273

V prípade dohody o urovnaní v oblasti patentov obsahujúcej ustanovenia o neuvádzaní výrobkov na trh a o nenapadnutí patentov, ktorých vnútorne obmedzujúca povaha (pozri bod 257 vyššie) nebola úspešne spochybnená, teda existencia stimulu pre spoločnosť vykonávajúcu činnosť v oblasti generických liekov, aby súhlasila s týmito ustanoveniami, umožňuje odôvodniť zistenie, že existuje obmedzenie z hľadiska cieľa a to aj v prípade, že ide o skutočný spor, že dohoda o urovnaní obsahuje ustanovenia o neuvádzaní výrobkov na trh a o nenapadnutí patentov, ktorých rozsah nepresahuje rozsah sporného patentu a že tento patent môže byť predovšetkým s prihliadnutím na rozhodnutia prijaté príslušnými správnymi alebo súdnymi orgánmi oprávnene považovaný za platný stranami dohody v čase jej uzavretia.

274

V napadnutom rozhodnutí teda Komisia správne preskúmala, či dané dohody zahŕňali prevod hodnoty zo spoločnosti vykonávajúcej činnosť v oblasti originálnych liekov v prospech spoločnosti vykonávajúcej činnosť v oblasti generických liekov, ktorá predstavovala „významná“ stimul, teda taký, ktorý môže viesť túto druhú spoločnosť k tomu, aby súhlasila s ustanoveniami o neuvádzaní výrobkov na trh a o nenapadnutí patentov, aby potom z toho v prípade existencie takého stimulu vyvodila, že existuje obmedzenie hospodárskej súťaže z hľadiska cieľa.

275

Keď teda Komisia na odlíšenie dohôd o urovnaní predstavujúcich obmedzenia z hľadiska cieľa od tých, ktoré takéto obmedzenia nepredstavujú, zohľadnila kritérium stimulu, ktoré bude ďalej označované ako kritérium „stimulu“ alebo „stimulujúcej výhody“, nedopustila sa vzhľadom na predchádzajúce úvahy vo svojom rozhodnutí nesprávneho právneho posúdenia.

276

Takéto nesprávne právne posúdenie nemožno vyvodiť ani z údajného nezohľadnenia kontextu, v ktorom sa sporné dohody nachádzajú (k pojmu kontextu pozri rozsudok z 11. septembra 2014, CB/Komisia, C‑67/13 P, EU:C:2014:2204, bod 53), keďže z predchádzajúcej úvahy rovnako vyplýva, že kritérium stimulu sa zakladá na analýze obsahu sporných dohôd nielen s prihliadnutím na ich deklarovaný cieľ, ktorým je urovnať patentové spory, ale aj ich špecifický kontext, ktorý sa vo farmaceutickom sektore vyznačuje existenciou patentov priznávajúcich výhradné práva, o ktorých sa predpokladá, že sú platné a ktorých držba má obvykle za následok, že konkurenti zostávajú stranou (pozri bod 234 vyššie). Kontext, v ktorom boli uzavreté sporné dohody, bol v prejednávanej veci zohľadnený o to viac, že Komisia sa v prípade každej z týchto dohôd snažila preukázať, že daná spoločnosť vykonávajúca činnosť v oblasti generických liekov bola potenciálnym konkurentom skupiny Servier, teda že mala skutočné a konkrétne možnosti vstúpiť na trh (pozri bod 317 a nasl. nižšie). S cieľom doplniť odpoveď na žalobný dôvod založený na nesprávnom právnom posúdení, ktorého sa mala Komisia dopustiť tým, že konštatovala existenciu obmedzenia z hľadiska cieľa a následne umožniť preskúmanie, či sa v prípade každej dohody Komisia dopustila nesprávneho posúdenia, treba ešte spresniť, za akých podmienok možno konštatovať existenciu stimulu.

277

Na to, aby sa zistilo, či reverzná platba, teda prevod hodnoty zo spoločnosti vykonávajúcej činnosť v oblasti originálnych liekov v prospech spoločnosti vykonávajúcej činnosť v oblasti generických liekov, predstavuje stimul na akceptovanie ustanovení o nenapadnutí patentov a o neuvádzaní výrobkov na trh, treba vzhľadom na jej povahu a odôvodnenie preskúmať, či nahrádza náklady vnútorne spojené s urovnaním sporu. V napadnutom rozhodnutí tak Komisia správne preskúmala, či prevod hodnoty zodpovedal špecifickým nákladom urovnania, ktoré vynaložila spoločnosť vykonávajúca činnosť v oblasti generických liekov (odôvodnenia 1333 a nasl., 1461 a nasl., 1592 a nasl. a 1969 a nasl. napadnutého rozhodnutia).

278

Ak má reverzná platba upravená v dohode o urovnaní obsahujúcej ustanovenia obmedzujúce hospodársku súťaž nahradiť náklady vnútorne spojené s urovnaním, ktoré vynaložila spoločnosť vykonávajúca činnosť v oblasti generických liekov, nemožno túto platbu v zásade považovať za stimulujúcu. To, že tieto náklady sú vnútorne spojené s urovnaním, totiž znamená, že sa ako také zakladajú na uznaní platnosti sporných patentov, ktorú má toto urovnanie potvrdiť tým, že ukončí jej popieranie a potenciálne porušovanie uvedených patentov. Nemožno sa preto domnievať, že na základe takej reverznej platby vzniká podozrenie, či sa urovnanie zakladá na uznaní platnosti daného patentu stranami dohody (pozri body 264 a 265 vyššie). Zistenie existencie stimulu a obmedzenia hospodárskej súťaže z hľadiska cieľa však napriek tomu nie je v tomto prípade vylúčené. Predpokladá však, že Komisia preukáže, že sumy zodpovedajúce týmto nákladom vnútorne spojeným s urovnaním sú napriek tomu, že sú preukázané a presne vyčíslené stranami dohody, neprimerane vysoké (pozri v tomto zmysle odôvodnenia 1338, 1465, 1600 a 1973 napadnutého rozhodnutia). Takýto nepomer totiž narušuje vzťah vnútornej súvislosti medzi dotknutými nákladmi a urovnaním a teda bráni vyvodiť z náhrady týchto nákladov, že daná dohoda o urovnaní sa zakladá na uznaní platnosti sporných patentov.

279

Možno sa domnievať, ako to žalobkyne a Komisia uznali na pojednávaní, že náklady vnútorné spojené s urovnaním zodpovedajú najmä právnym výdavkom, ktoré vynaložila spoločnosť vykonávajúca činnosť v oblasti generických liekov v spore vedenom proti spoločnosti vykonávajúcej činnosť v oblasti originálnych liekov. Tieto výdavky boli totiž vynaložené iba na účely sporov týkajúcich sa platnosti alebo porušovania daných patentov, ktoré má práve urovnanie ukončiť na základe dohody uznávajúcej platnosť patentov. Ich úhrada je teda v priamej súvislosti s takým urovnaním. Keď teda strany urovnania preukážu výšku právnych výdavkov spoločnosti vykonávajúcej činnosť v oblasti generických liekov, môže Komisia konštatovať ich stimulujúcu povahu iba vtedy, keď preukáže, že tieto výdavky sú neprimerané. V tejto súvislosti treba považovať za neprimerané sumy, ktoré zodpovedajú súdnym výdavkom, ktorých objektívna nevyhnutnosť pre vedenie sporového konania, najmä vzhľadom na právnu a faktickú zložitosť posudzovaných otázok, ako aj hospodársky záujem, ktorý má spor pre spoločnosť vykonávajúcu činnosť v oblasti generických liekov, nie je preukázaná na základe konkrétnych a podrobných dokumentov.

280

Naopak niektoré výdavky spoločnosti vykonávajúcej činnosť v oblasti generických liekov sú a priori príliš nesúvisiace so sporom a jeho urovnaním na to, aby ich bolo možné považovať za vnútorne spojené s urovnaním patentového sporu. Ide napríklad o náklady na výrobu výrobkov porušujúcich patent zodpovedajúce hodnote zásob týchto výrobkov, ako aj výdavky na výskum a vývoj vynaložené na vývoj týchto výrobkov. Tieto náklady a výdavky sú totiž a priori vynaložené nezávisle od existencie sporov a ich urovnania a na základe urovnania sa neprejavia ako strata, čo preukazuje predovšetkým skutočnosť, že dané výrobky sú často napriek zákazu ich uvádzania na trh, obsiahnutému v dohode o urovnaní, predávané na trhoch, na ktoré sa táto dohoda nevzťahuje a že príslušný výskum možno využiť na účely vývoja iných výrobkov. To isté platí pre sumy, ktoré musí spoločnosť vykonávajúca činnosť v oblasti generických liekov zaplatiť tretím osobám z dôvodu zmluvných záväzkov prevzatých mimo sporu (napríklad dodávateľské zmluvy). Takéto výdavky na ukončenie zmlúv uzavretých s tretími osobami alebo na odškodnenie týchto tretích osôb sú totiž vo všeobecnosti vyžadované týmito zmluvami alebo v priamej súvislosti s týmito zmluvami, ktoré navyše dotknutá spoločnosť vykonávajúca činnosť v oblasti generických liekov uzavrela nezávisle od akéhokoľvek sporu so spoločnosťou vykonávajúcou činnosť v oblasti originálnych liekov alebo jeho urovnania. Ak teda strany dohody chcú, aby sa platba týchto výdavkov nepovažovala za stimul a nepriamy dôkaz existencie obmedzenia hospodárskej súťaže z hľadiska cieľa, prináleží im, aby preukázali, že tieto výdavky sú vnútorne spojené so sporom alebo jeho urovnaním a následne aby odôvodnili ich výšku. Na tento účel môžu vychádzať aj z toho, že výška náhrady týchto výdavkov, ktoré a priori nie sú vnútorne spojené s urovnaním sporu, je bezvýznamná a teda nedostatočná na to, aby predstavovala významný stimul na akceptovanie ustanovení obmedzujúcich hospodársku súťaž upravených dohodou o urovnaní (pozri v tomto zmysle rozsudok z 8. septembra 2016, Lundbeck/Komisia, T‑472/13, vec v odvolacom konaní, EU:T:2016:449, bod 360).

281

Na ukončenie analýzy nesprávneho právneho posúdenia, ktorého sa mala dopustiť Komisia tým, že konštatovala existenciu obmedzenia hospodárskej súťaže z hľadiska cieľa, treba ešte preskúmať tri vedľajšie tvrdenia uvádzané žalobkyňami a vedľajším účastníkom konania, ktoré sa zakladajú na uplatniteľnosti teórie pridružených obmedzení na dané dohody, na dôsledkoch, ktoré má americké právo na riešenie sporu a na nejednoznačných účinkoch, ktoré vyvolávajú dohody o urovnaní v oblasti patentov.

282

Žalobkyne a vedľajší účastník konania tvrdia, že z dôvodu legitímneho cieľa dohôd o urovnaní patentových sporov mala Komisia uplatniť test objektívnej nevyhnutnosti, ktorý umožňuje, aby sa na dohodu nevzťahoval článok 101 ods. 1 ZFEÚ, keď má legitímny cieľ a keď sú obmedzenia hospodárskej súťaže, ktoré ukladá, objektívne nevyhnutné a primerané.

283

Na úvod treba uviesť, že žalobkyne sa neodvolávali na teóriu pridružených obmedzení počas správneho konania a že ju nespomína ani napadnuté rozhodnutie.

284

Z judikatúry vyplýva, že ak operácia alebo určitá činnosť nespadá do zásady zákazu stanovenej v článku 101 ods. 1 ZFEÚ, lebo neovplyvňuje hospodársku súťaž alebo má na ňu pozitívny účinok, obmedzenie obchodnej autonómie jedného alebo viacerých subjektov zúčastnených na tejto operácii alebo činnosti tiež nespadá do uvedenej zásady zákazu, ak je toto obmedzenie objektívne nevyhnutné na vykonanie uvedenej operácie alebo činnosti a je primerané cieľom, ktoré táto operácia alebo činnosť sleduje (pozri rozsudok z 11. septembra 2014, MasterCard a i./Komisia, C‑382/12 P, EU:C:2014:2201, bod 89 a citovanú judikatúru). Ak nie je totiž možné oddeliť takéto obmedzenie, kvalifikované ako pridružené obmedzenie, od operácie alebo hlavnej činnosti bez toho, aby došlo k ohrozeniu jej existencie alebo cieľov, je potrebné preskúmať zlučiteľnosť tohto obmedzenia s článkom 101 ZFEÚ spoločne so zlučiteľnosťou operácie alebo hlavnej činnosti, ku ktorej je pridružené, a to aj ak sa na prvý pohľad môže zdať, že na toto obmedzenie, zohľadňované samostatne, sa vzťahuje zásada zákazu podľa článku 101 ods. 1 ZFEÚ (rozsudok z 11. septembra 2014, MasterCard a i./Komisia, C‑382/12 P, EU:C:2014:2201, bod 90).

285

Komisia tvrdí, že predbežná podmienka pre uplatnenie testu objektívnej nevyhnutnosti nie je splnená, keďže urovnanie patentového sporu nemožno v zásade kvalifikovať ako operáciu, ktorá nemá protisúťažnú povahu z dôvodu, že neovplyvňuje hospodársku súťaž alebo má na ňu pozitívny účinok. Je pravda, že z ustálenej judikatúry vyplýva, že urovnanie sporu nevyníma strany z uplatňovania pravidiel hospodárskej súťaže, keďže článok 101 ods. 1 ZFEÚ nerobí žiaden rozdiel medzi dohodami, ktoré majú za cieľ ukončiť spor a dohodami, ktoré sledujú iné ciele (pozri bod 253 vyššie). Ako však správne tvrdia žalobkyne a vedľajší účastník konania, judikatúra nevylučuje, aby sa na dohodu o urovnaní sporu nevzťahovala zásada zákazu stanovená v článku 101 ods. 1 ZFEÚ, lebo neovplyvňuje hospodársku súťaž alebo má na ňu pozitívny účinok. Uplatnenie testu objektívnej nevyhnutnosti v prejednávanej veci totiž predpokladá, že operácia alebo hlavná činnosť nemá protisúťažnú povahu z dôvodu, že neovplyvňuje hospodársku súťaž alebo má na ňu pozitívny účinok, ale nevyžaduje, aby túto protisúťažnú povahu nemala na základe samotnej svojej povahy a nezávisle od okolností každej veci. Judikatúra okrem toho pripomenula, že preskúmanie operácie alebo hlavnej činnosti nemožno vykonať abstraktne, ale je závislé od ustanovení alebo pridružených obmedzení vlastných každej veci (pozri v tomto zmysle rozsudky z 28. januára 1986, Pronuptia de Paris, 161/84, EU:C:1986:41, bod 14; z 15. decembra 1994, DLG, C‑250/92, EU:C:1994:413, bod 31, a z 12. decembra 1995, Oude Luttikhuis a i., C‑399/93, EU:C:1995:434, body 12 až 14). Treba navyše pripomenúť, že mnoho ustanovení práva Únie podporuje urovnanie sporov (pozri body 247 až 250 vyššie).

286

Komisia sa okrem toho nemôže odvolávať na rozsudok z 27. septembra 1988, Bayer a Maschinenfabrik Hennecke (65/86, EU:C:1988:448), aby vylúčila v zásade každú možnosť uplatnenia teórie pridružených obmedzení na urovnanie sporov. Hoci totiž z tohto rozsudku vyplýva, že Súdny dvor odmietol súhlasiť s úvahou Komisie, ktorá považovala ustanovenie o nenapadnutí patentu vložené do licenčnej dohody pri splnení určitých podmienok za zlučiteľné s článkom 101 ods. 1 ZFEÚ, pričom spresnil, že článok 101 ods. 1 ZFEÚ nerobil žiaden rozdiel medzi dohodami, ktoré majú za cieľ ukončiť spor a dohodami, ktoré sledujú iné ciele, napriek tomu nevylúčil, že dohoda o urovnaní sporu obsahujúca ustanovenia o nenapadnutí patentov a o neuvádzaní výrobkov na trh môže v závislosti od právneho a hospodárskeho kontextu nemať povahu obmedzujúcu hospodársku súťaž (rozsudok z 27. septembra 1988, Bayer a Maschinenfabrik Hennecke, 65/86, EU:C:1988:448, bod 21). Navyše tento rozsudok nebol vyhlásený v kontexte urovnania sporu, ale v kontexte licenčnej dohody.

287

Hoci dohodu o urovnaní patentového sporu, ktorá neovplyvňuje hospodársku súťaž alebo má na ňu pozitívny účinok, nemožno v zásade vylúčiť z oblasti uplatnenia teórie pridružených obmedzení, treba napriek tomu preskúmať rozsah pridruženého obmedzenia hospodárskej súťaže, čo znamená dvojaké preskúmanie. Na jednej strane je totiž potrebné preskúmať, či je obmedzenie objektívne nevyhnutné na uskutočnenie hlavnej operácie alebo činnosti, a na druhej strane, či je vo vzťahu k nej primerané (rozsudky z 18. septembra 2001, M6 a i./Komisia, T‑112/99, EU:T:2001:215, bod 106, a z 29. júna 2012, E.ON Ruhrgas a E.ON/Komisia, T‑360/09, EU:T:2012:332, bod 64).

288

Pokiaľ ide o prvú podmienku, podľa judikatúry treba preskúmať, či by uskutočnenie tejto operácie alebo činnosti bolo bez predmetného obmedzenia nemožné. Skutočnosť, že uvedenú operáciu alebo činnosť by v prípade neexistencie predmetného obmedzenia bolo iba zložitejšie vykonať alebo by bola menej zisková, tak nemožno považovať za skutočnosť, ktorá tomuto obmedzeniu priznáva objektívne nevyhnutnú povahu, ktorá je nutná na to, aby mohlo mať pridružený charakter. Takýto výklad by totiž viedol k tomu, že tento pojem by bol rozšírený na obmedzenia, ktoré nie sú nutne nevyhnutné na uskutočnenie hlavnej operácie alebo činnosti. Takýto výsledok by škodil potrebnému účinku zákazu stanoveného v článku 101 ods. 1 ZFEÚ (pozri v tomto zmysle rozsudok z 11. septembra 2014, MasterCard a i./Komisia, C‑382/12 P, EU:C:2014:2201, bod 91).

289

Ustanovenia o nenapadnutí patentov a o neuvádzaní výrobkov na trh sú vnútorne spojené iba s niektorými urovnaniami, a to tými, ktoré sa zakladajú na uznaní platnosti daného patentu alebo patentov (pozri bod 259 vyššie). Pokiaľ sú tieto ustanovenia výrazom uznania platnosti patentu každou zo strán dohody a ich rozsah sa obmedzuje na rozsah daného patentu, treba ich považovať za ustanovenia, ktoré môžu spĺňať prvú podmienku výnimky stanovenej teóriou pridružených obmedzení.

290

Pokiaľ ide o druhú podmienku, treba pripomenúť, že ak je obmedzenie objektívne nevyhnutné na uskutočnenie hlavnej operácie alebo činnosti, treba ešte overiť, či jeho trvanie a jeho vecná, časová a územná pôsobnosť nejdú nad rámec toho, čo je nevyhnutné na uskutočnenie hlavnej operácie alebo činnosti. Ak pôsobnosť obmedzenia prekračuje rámec toho, čo je nevyhnutné na uskutočnenie hlavnej operácie alebo činnosti, musí byť toto obmedzenie predmetom samostatného preskúmania podľa článku 101 ods. 3 ZFEÚ (rozsudok z 18. septembra 2001, M6 a i./Komisia, T‑112/99, EU:T:2001:215, bod 113). Na dohodu o urovnaní, ktorej ustanovenia o nenapadnutí patentov a o neuvádzaní výrobkov na trh neprekračujú trvanie a pôsobnosť patentu, ktorého platnosť je v dohode uznaná, teda možno uplatniť teóriu pridružených obmedzení.

291

V prejednávanej veci však bola Komisia oprávnená nepreskúmať, či bolo potrebné uplatniť teóriu pridružených obmedzení, keďže sa domnievala, že ustanovenia o nenapadnutí patentov a o neuvádzaní výrobkov na trh sa nezakladali na uznaní platnosti patentu, ale na prevode hodnoty z laboratória vykonávajúceho činnosť v oblasti originálnych liekov na spoločnosť vykonávajúcu činnosť v oblasti generických liekov, ktorá pre túto spoločnosť predstavovala stimul na to, aby upustila od vyvíjania konkurenčného tlaku na spoločnosť, ktorá je majiteľom patentu. V takomto prípade totiž dohoda o urovnaní predstavuje obmedzenie hospodárskej súťaže z hľadiska cieľa, ktoré nemožno kvalifikovať ako operáciu, ktorá nemá protisúťažnú povahu z dôvodu, že neovplyvňuje hospodársku súťaž alebo má na ňu pozitívny účinok. Okrem toho ustanovenia o nenapadnutí patentov a o neuvádzaní výrobkov na trh môžu byť nevyhnutne pridružené iba k dohode o urovnaní založenej na uznaní platnosti daného patentu stranami tejto dohody (pozri bod 289 vyššie). Ak však existuje stimul, urovnanie sa na takomto uznaní nezakladá. Ustanovenia o nenapadnutí patentov a o neuvádzaní výrobkov na trh preto nemožno považovať za nevyhnutné pre takéto urovnanie.

292

Žalobkyne sa odvolávajú na rozsudok Actavis, pričom tvrdia, že Supreme Court of the United States (Najvyšší súd Spojených štátov) odmietol prístup zohľadnený Komisiou v prejednávanej veci. Komisia, ktorá spomenula tento rozsudok v napadnutom rozhodnutí (odôvodnenie 1199), však napriek tomu tvrdí, že uplatnila rovnaký prístup ako Supreme Court of the United States (Najvyšší súd Spojených štátov), keď sa domnievala, že neexistuje domnienka nezákonnosti dohôd o urovnaní, ktoré obsahujú prevod hodnoty z laboratória vykonávajúceho činnosť v oblasti originálnych liekov na spoločnosť vykonávajúcu činnosť v oblasti generických liekov.

293

Rozsudok Actavis sa týka dohôd o urovnaní uzavretých vo farmaceutickom sektore, v ktorých sa spoločnosti vykonávajúce činnosť v oblasti generických liekov zaviazali, že nevstúpia na trh až do určitého dňa predchádzajúceho dňu uplynutia platnosti patentu spoločnosti vykonávajúcej činnosť v oblasti originálnych liekov (65 mesiacov predo dňom uplynutia platnosti patentu pre Actavis) a že budú propagovať daný liek u lekárov za úhradu značných súm (pre Actavis ročné úhrady od 19 do 30 miliónov USD počas deviatich rokov).

294

Treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry platí, že aj keď sú vnútroštátne postupy spoločné všetkým členským štátom, nemôžu sa vyžadovať pri uplatňovaní pravidiel hospodárskej súťaže obsiahnutých v Zmluve (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 17. januára 1984, VBVB a VBBB/Komisia, 43/82 a 63/82, EU:C:1984:9, bod 40), a že to platí o to viac, keď ide o vnútroštátne postupy tretích krajín (pozri v tomto zmysle rozsudok z 28. februára 2002, Compagnie générale maritime a i./Komisia, T‑86/95, EU:T:2002:50, bod 341 a citovanú judikatúru). Prístup uplatňovaný právom Únie v oblasti hospodárskej súťaže spočívajúci v rozlišovaní medzi obmedzeniami hospodárskej súťaže z hľadiska cieľa a z hľadiska následku, sa totiž líši od amerického antitrustového práva, ktoré rozlišuje medzi obmedzeniami hospodárskej súťaže per se, teda prípadmi, v ktorých sú protisúťažné následky natoľko zjavné, že vyžadujú iba rýchly pohľad (quick look approach) bez zohľadnenia kontextu a ktoré sú nevyhnutne a nenapraviteľne zakázané, a porušeniami, ktoré treba preukázať podľa pravidla rozumu („rule of reason“), teda po preskúmaní vyvažujúcom následky dohody, ktoré sú v prospech hospodárskej súťaže s jej protisúťažnými následkami. Na jednej strane však právo Únie nepovažuje žiadne obmedzenie hospodárskej súťaže za nevyhnutne a nenapraviteľne protiprávne, keďže na obmedzenie hospodárskej súťaže z hľadiska cieľa sa v zásade môžu vzťahovať výnimky upravené článkom 101 ods. 3 ZFEÚ. Na druhej strane, ako to pripomenula judikatúra, v práve Únie v oblasti hospodárskej súťaže nemožno uznať existenciu pravidla rozumu (rozsudok z 29. júna 2012, E.ON Ruhrgas a E.ON/Komisia, T‑360/09, EU:T:2012:332, bod 65; pozri rovnako v tomto zmysle rozsudok z 23. októbra 2003, Van den Bergh Foods/Komisia, T‑65/98, EU:T:2003:281, bod 106). Navyše rozdiely medzi právnym rámcom v Spojených štátoch a v Únii, ktoré sa týkajú predovšetkým patentov vo farmaceutickej oblasti, ešte viac sťažujú analogické použitie rozsudku Actavis v prejednávanom spore (pozri v tomto zmysle rozsudok z 8. septembra 2016, Lundbeck/Komisia, T‑472/13, vec v odvolacom konaní, EU:T:2016:449, bod 513).

295

V dôsledku toho treba zamietnuť tvrdenie žalobkýň založené na nerešpektovaní stanoviska Supreme Court of the United States (Najvyšší súd Spojených štátov) ako neúčinné.

296

Žalobkyne sa domnievajú, že účinky dohôd o urovnaní sú svojou povahou nejednoznačné, a že v dôsledku toho ich nemožno kvalifikovať ako obmedzenie hospodárskej súťaže z hľadiska cieľa.

297

V prvom rade tvrdia, že takéto dohody majú potenciálne nejednoznačné účinky na napadnutie patentov, pokiaľ existujú paralelné spory a že v konaniach pred EPÚ späťvzatie námietky jednou stranou nebráni pokračovaniu konania, pretože jej tvrdenia môže z úradnej povinnosti uplatniť námietkové oddelenie alebo odvolací senát EPÚ. Navyše v napadnutom rozhodnutí nebola zohľadnená skutočnosť, že dohody o urovnaní majú iba nejednoznačné účinky na budúce spory, keďže spoločnosti vykonávajúce činnosť v oblasti generických liekov sa môžu slobodne rozhodnúť, či začnú nákladné súdne konania, ktoré sa môžu v každom prípade ukázať v niektorých členských štátoch zbytočné, keď prebieha konanie pred EPÚ.

298

V druhom rade sa žalobkyne domnievajú, že potenciálne účinky týchto dohôd na vstup generických liekov na trh sú rovnako nejednoznačné a závislé od znenia dohôd a kontextu, v ktorom sa nachádzajú. Treba teda zohľadniť existenciu sporu a šance strán na úspech, existenciu iných sporov a možnosť vývoja iných alternatívnych foriem výrobku. Navyše tieto dohody môžu umožniť rýchlejší vstup generických liekov na trh. Napokon Komisia musí zohľadniť schopnosť a úmysel spoločností vykonávajúcich činnosť v oblasti generických liekov vstúpiť na trh s rizikom.

299

V treťom rade sa žalobkyne domnievajú, rovnako ako Supreme Court of the United States (Najvyšší súd Spojených štátov) v rozsudku Actavis, že Komisia nemôže postihovať dohody o urovnaní patentových sporov bez posúdenia ich konkrétnych účinkov na trh.

300

Komisia uvádza, že toto tvrdenie je neúčinné, keďže pri určení, či dohoda predstavuje obmedzenie hospodárskej súťaže z hľadiska cieľa, netreba zohľadniť jej účinky a keďže obmedzenie hospodárskej súťaže z hľadiska cieľa môže dokonca v určitých prípadoch nevyvolať žiadny následok pre okolnosti, ktoré nastali neskôr. Analýza obmedzenia z hľadiska cieľa tak nevyžaduje preukázanie toho, aké hypotetické situácie by mohli nastať bez dohôd.

301

Pokiaľ ide o účinky dohôd o urovnaní na napadnutie patentov, Komisia subsidiárne pripomína, že v prejednávanej veci sa žalobkyne pokúsili uzavrieť dohody so všetkými svojimi potenciálnymi konkurentmi a že iba dve z piatich dohôd, ktoré uzavreli, obsahovali ustanovenie umožňujúce vstup spoločností vykonávajúcich činnosť v oblasti generických liekov na trh v prípade zrušenia sporného patentu.

302

Komisia sa navyše domnieva, že v napadnutom rozhodnutí preskúmala schopnosť a úmysel každej spoločnosti vykonávajúcej činnosť v oblasti generických liekov vstúpiť na trh s rizikom.

303

Komisia sa napokon domnieva, že napadnuté rozhodnutie nie je v rozpore s prístupom, ktorý uplatnil Supreme Court of the United States (Najvyšší súd Spojených štátov) v rozsudku Actavis, vzhľadom na rozdiely existujúce medzi európskym pojmom obmedzenia z hľadiska cieľa a americkým pojmom obmedzenia per se. Komisia rovnako pripomína, že judikatúra Únie odmieta existenciu pravidla rozumu, pričom výhody dohody pre hospodársku súťaž musia byť preskúmané podľa článku 101 ods. 3 ZFEÚ.

304

Podľa žalobkýň sa treba domnievať, že Komisia a súd nemôžu pri preskúmaní obmedzujúceho cieľa dohody a predovšetkým v rámci zohľadnenia jej hospodárskeho a právneho kontextu úplne ignorovať jej potenciálne účinky (návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Wahl vo veci ING Pensii, C‑172/14, EU:C:2015:272, bod 84). Treba totiž pripomenúť, že dohody obmedzujúce hospodársku súťaž z hľadiska cieľa sú tie, ktoré majú dostatočný stupeň škodlivosti, takže sú natoľko spôsobilé vyvolať protisúťažné účinky, že možno považovať za zbytočné preukazovať ich konkrétne účinky na trhu (pozri v tomto zmysle rozsudok z 11. septembra 2014, CB/Komisia, C‑67/13 P, EU:C:2014:2204, body 49 a 51 a citovanú judikatúru). Z toho vyplýva, že za obmedzenia hospodárskej súťaže z hľadiska cieľa nemožno považovať dohody, ktoré s prihliadnutím na kontext, v ktorom sa nachádzajú, majú potenciálne nejednoznačné účinky na trhu (návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Wahl vo veci CB/Komisia, C‑67/13 P, EU:C:2014:1958, bod 56).

305

Keďže však žalobkyne v prejednávanej veci uvádzajú na podporu svojich tvrdení o potenciálnych nejednoznačných účinkoch sporných dohôd predovšetkým tvrdenia založené na každej z týchto dohôd a na ich kontexte, treba na tieto tvrdenia odpovedať v rámci odpovede na výhrady proti kvalifikácii každej dohody ako obmedzenia z hľadiska cieľa, a to tým skôr, že, ako to správne zdôrazňuje Komisia, posúdenie existencie obmedzenia z hľadiska cieľa treba vykonať pre každú dohodu ako celok bez oddelenia analýzy obmedzujúcej povahy ustanovení o nenapadnutí patentov od analýzy ustanovení o neuvádzaní výrobkov na trh.

306

Počas odpovede na žalobné dôvody obsahujúce výhrady proti posúdeniu každej zo sporných dohôd tak bude preskúmaná otázka, či Komisia oprávnene konštatovala existenciu takého obmedzenia napriek uvádzaným potenciálnym účinkom v prospech hospodárskej súťaže, ktoré vyplývajú predovšetkým z kontextu uzavretia uvedených dohôd, pričom budú zohľadnené iba tie účinky, ktoré patria do rámca analýzy obmedzení hospodárskej súťaže z hľadiska cieľa (pozri body 525, 644 a 989 nižšie).

307

Navyše, ako to vyplýva z bodov 293 až 295 vyššie, žalobkyne sa nemôžu s úspechom odvolávať na rozsudok Actavis.

308

Práve s prihliadnutím na predchádzajúce úvahy treba preskúmať tvrdenia žalobkýň, ktoré sa konkrétne vzťahujú na každé z troch hlavných kritérií zohľadnených Komisiou pri kvalifikácii dotknutých dohôd o urovnaní ako obmedzení hospodárskej súťaže z hľadiska cieľa, ktorými sú po prvé, postavenie spoločností vykonávajúcich činnosť v oblasti generických liekov ako potenciálnych konkurentov, po druhé, záväzok týchto spoločností obmedziť svoje snahy vstúpiť na trh s generickým výrobkom a po tretie, prevod hodnoty zo spoločnosti vykonávajúcej činnosť v oblasti originálnych liekov na spoločnosť vykonávajúcu činnosť v oblasti generických liekov, ktorá pre túto spoločnosť predstavuje významný stimul na obmedzenie jej snáh o vstup (odôvodnenie 1154 napadnutého rozhodnutia).

316

Žalobkyne v podstate vytýkajú Komisii, že sa dopustila nesprávneho právneho posúdenia tým, že zohľadnila nesprávne kritéria pri kvalifikácii spoločností vykonávajúcich činnosť v oblasti generických liekov, s ktorými uzavreli sporné dohody, ako potenciálnych konkurentov. Žalobkyne tiež majú výhrady proti posúdeniu Komisie týkajúcemu sa prekážok existencie takejto potenciálnej hospodárskej súťaže, ktoré majú vyplývať z ich patentov.

317

Žalobkyne vytýkajú Komisii, že sa na účely konštatovania existencie potenciálnej hospodárskej súťaže medzi stranami sporných dohôd obmedzila na to, že overila, že neexistujú neprekonateľné prekážky vstupu spoločností vykonávajúcich činnosť v oblasti generických liekov na trh a že nepreskúmala, či tieto spoločnosti mali skutočné a konkrétne možnosti na tento trh vstúpiť (pozri bod 309 vyššie).

318

Z judikatúry citovanej žalobkyňami skutočne vyplýva, že podnik je potenciálnym konkurentom, ak existujú skutočné a konkrétne možnosti, aby sa začlenil do daného trhu a súťažil s podnikmi, ktoré sa tam už presadili. Takéto preukázanie nesmie spočívať iba na domnienke, ale musí byť podložené skutkovými okolnosťami alebo analýzou štruktúr relevantného trhu. Podnik teda nemožno kvalifikovať ako potenciálneho konkurenta, ak jeho vstup na trh nezodpovedá realizovateľnej ekonomickej stratégii (rozsudok z 29. júna 2012, E.ON Ruhrgas a E.ON/Komisia, T‑360/09, EU:T:2012:332, bod 86; pozri rovnako v tomto zmysle rozsudok zo 14. apríla 2011, Visa Europe a Visa International Service/Komisia, T‑461/07, EU:T:2011:181, body 166 a 167 a citovanú judikatúru). Z toho zákonite vyplýva, že hoci úmysel podniku začleniť sa do trhu je prípadne relevantný na účely overenia, či ho možno považovať za potenciálneho konkurenta na uvedenom trhu, podstatnou okolnosťou, na ktorej sa musí zakladať takáto kvalifikácia, je napriek tomu jeho schopnosť začleniť sa do tohto trhu (rozsudok zo 14. apríla 2011, Visa Europe a Visa International Service/Komisia, T‑461/07, EU:T:2011:181, bod 168, a z 29. júna 2012, E.ON Ruhrgas a E.ON/Komisia, T‑360/09, EU:T:2012:332, bod 87).

319

V iných kontextoch tiež bolo rozhodnuté, že podnik je potenciálnym konkurentom, ak neexistujú neprekonateľné prekážky jeho vstupu na trh (pozri v tomto zmysle rozsudky z 21. mája 2014, Toshiba/Komisia, T‑519/09, neuverejnený, EU:T:2014:263, bod 230, potvrdený rozsudkom z 20. januára 2016, Toshiba Corporation/Komisia, C‑373/14 P, EU:C:2016:26, body 28, 29, 32 a 34, a z 28. júna 2016, Portugal Telecom/Komisia, T‑208/13, EU:T:2016:368, bod 181).

320

Z judikatúry tak vyplýva, že v závislosti od kontextu a daného protiprávneho správania sa hranica, od ktorej je uznaná existencia potenciálnej hospodárskej súťaže, môže líšiť. Preskúmanie iba neprekonateľných prekážok vstupu totiž znamená, že každá možnosť vstúpiť na trh, dokonca aj teoretická, stačí na preukázanie existencie potenciálnej hospodárskej súťaže, zatiaľ čo analýza skutočných a konkrétnych možností vstupu vedie k tomu, že existencia potenciálnej hospodárskej súťaže je uznaná iba v prípade realistických možností vstupu, ktoré sa mohli bez obmedzujúceho konania naplniť.

321

Zároveň však platí, že overenie neprekonateľnej povahy určitých prekážok vstupu na trh, tvorených v prejednávanej veci hlavne patentami a povinnosťou získať PUT, nespochybňuje preskúmanie skutočných a konkrétnych možností spoločností vykonávajúcich činnosť v oblasti generických liekov vstúpiť na trh, založené na preskúmaní ich schopnosti a ich úmyslu vstúpiť na trh, ani nie je v rozpore s týmto preskúmaním. Ako to správne zdôraznila Komisia v napadnutom rozhodnutí (poznámka pod čiarou 1666) a na pojednávaní, toto overenie neexistencie neprekonateľných prekážok „slúžilo na overenie, či napriek všeobecnej schopnosti spoločností vykonávajúcich činnosť v oblasti generických liekov a ich preukázanému úmyslu vstúpiť na trh, existovali objektívne dôvody, ktoré vstup generických liekov znemožňovali“ a teda na doplnenie analýzy založenej na kritériu skutočných a konkrétnych možností. Ak totiž existujú neprekonateľné prekážky vstupu na trh, nemožno sa domnievať, že hospodársky subjekt má skutočné a konkrétne možnosti na tento trh vstúpiť. Keď sa teda trh vyznačuje prekážkami vstupu, objektívne preskúmanie ich neprekonateľnej povahy vhodne dopĺňa preskúmanie skutočných a konkrétnych možností založené na individuálnych kritériách schopnosti a úmyslu danej spoločnosti vstúpiť na trh.

322

Z odkazu na kritérium neprekonateľných prekážok na viacerých miestach napadnutého rozhodnutia (pozri najmä odôvodnenia 1125 a 1181) teda nemožno vyvodiť, že Komisia zohľadnila definíciu potenciálnej hospodárskej súťaže založenú iba na tomto kritériu, ako to tvrdia žalobkyne.

323

To platí tým skôr, že Komisia popri rozsudku z 21. mája 2014, Toshiba/Komisia (T‑519/09, neuverejnený, EU:T:2014:263), v ktorom bolo uplatnené kritérium neprekonateľných prekážok (pozri bod 319 vyššie), citovala aj rozsudky z 15. septembra 1998, European Night Services a i./Komisia (T‑374/94, T‑375/94, T‑384/94 a T‑388/94, EU:T:1998:198), a zo 14. apríla 2011, Visa Europe a Visa International Service/Komisia (T‑461/07, EU:T:2011:181), v ktorých bolo zohľadnené kritérium skutočných a konkrétnych možností, pričom tieto rozsudky navyše spomenula aj v úvode svojho opisu pravidiel pre určenie potenciálnych konkurentov (odôvodnenia 1156 a 1157 napadnutého rozhodnutia), ako aj viaceré ďalšie rozsudky, v ktorých súd pripomenul a uplatnil túto definíciu potenciálnej hospodárskej súťaže, vrátane rozsudku z 29. júna 2012, E.ON Ruhrgas a E.ON/Komisia (T‑360/09, EU:T:2012:332) (pozri bod 318 vyššie). Komisia okrem toho jasne uviedla, že schopnosť vstúpiť na trh, ktorá je znakom kritéria skutočných a konkrétnych možností (pozri bod 318 vyššie), „zostáva kľúčovým hľadiskom na preukázanie potenciálnej hospodárskej súťaže“ (odôvodnenie 1163 napadnutého rozhodnutia). Komisia v neposlednom rade vo svojej analýze postavenia každej z dotknutých spoločností vykonávajúcich činnosť v oblasti generických liekov ako potenciálneho konkurenta vyvodila z viacerých konkrétnych údajov špecifických pre každú z nich, ktoré sa týkali najmä ich výrobných kapacít a zásob, obchodných zmlúv, krokov, ktoré podnikli na získanie PUT a sporových žalôb proti skupine Servier, že všetky mali skutočné a konkrétne možnosti vstúpiť na trh (pozri body 432 až 438, 579 až 585 a 718 až 722 nižšie). Takáto podrobná analýza vychádzajúca z údajov špecifických pre každého údajného potenciálneho konkurenta, je však charakteristická pre preskúmanie jeho skutočných a konkrétnych možností vstúpiť na trh a odlišuje sa od overenia iba neprekonateľných prekážok vstupu na daný trh, ktoré môže viesť k zisteniu, že potenciálna hospodárska súťaž existuje iba preto, že na daný trh vstúpil akýkoľvek hospodársky subjekt.

324

Tieto zistenia nie sú spochybnené tvrdeniami žalobkýň, že Komisia vychádzala hlavne z úmyslu spoločností vykonávajúcich činnosť v oblasti generických liekov vstúpiť na trh a zo súhrnu nerealistických predpokladov (pozri bod 309 vyššie), keďže zo znenia repliky vyplýva, že žalobkyne prostredníctvom týchto tvrdení nenapádajú zohľadnené kritérium, ale uplatnenie kritéria skutočných a konkrétnych možností v prejednávanej veci, ktoré bude preskúmané nižšie v rámci odpovede na výhrady proti posúdeniu každej zo sporných dohôd.

325

Z toho vyplýva, že na rozdiel od toho, čo tvrdili žalobkyne, Komisia posúdila potenciálnu hospodársku súťaž na danom trhu na základe kritéria skutočných a konkrétnych možností.

326

Možno okrem toho uviesť, že na rozdiel od toho, čo tvrdila Komisia v duplike s odkazom na rozsudok z 20. januára 2016, Toshiba Corporation/Komisia (C‑373/14 P, EU:C:2016:26) (pozri bod 312 vyššie), sa Komisia v prejednávanej veci nemohla obmedziť na overenie neexistencie neprekonateľných prekážok vstupu na trh, aby z toho vyvodila existenciu potenciálnej hospodárskej súťaže na tomto trhu (pozri v tomto zmysle rozsudok z 8. septembra 2016, Lundbeck/Komisia, T‑472/13, vec v odvolacom konaní, EU:T:2016:449, body 99 až 101).

327

Je pravda, že z bodov 28, 29, 32 a 34 rozsudku z 20. januára 2016, Toshiba Corporation/Komisia (C‑373/14 P, EU:C:2016:26), vyplýva, že v prípade dohôd o rozdelení trhov sa analýza hospodárskeho a právneho kontextu, v ktorom sa daný postup nachádza, môže obmedziť na to, čo sa zdá ako nevyhnutné minimum na účely záveru o existencii obmedzenia hospodárskej súťaže z hľadiska cieľa a predovšetkým na overenie, že prekážky vstupu na daný trh nebolo možné označiť za neprekonateľné (pozri rovnako v tomto zmysle rozsudok z 28. júna 2016, Portugal Telecom/Komisia, T‑208/13, EU:T:2016:368, body 177 a 181).

328

Treba sa však v prvom rade domnievať, že z rozsudku z 20. januára 2016, Toshiba Corporation/Komisia (C‑373/14 P, EU:C:2016:26), vykladaného s prihliadnutím na návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Wathelet vo veci Toshiba Corporation/Komisia (C‑373/14 P, EU:C:2015:427, body 69, 70, 89 a 90), vyplýva, že obmedzenie analýzy hospodárskeho a právneho kontextu, ktoré tento rozsudok zavádza, vyplýva zo zvlášť zjavnej povahy určitých obmedzení z hľadiska cieľa, ktoré najmä preto, že dané dohody nie sú ani atypické ani zložité, nevyžadujú dôkladnú analýzu hospodárskeho a právneho kontextu na preukázanie, že sú vzhľadom na svoju povahu dostatočne škodlivé.

329

V prejednávanej veci však z dôvodu, že sporné dohody boli uzavreté vo forme urovnaní týkajúcich sa patentov, sa ich protiprávna povaha, a predovšetkým ich povaha ako obmedzení hospodárskej súťaže z hľadiska cieľa, nemusela javiť evidentná pre vonkajšieho pozorovateľa. V tejto súvislosti tomu nasvedčuje skutočnosť, že Komisia posúdila ich protisúťažný cieľ a zároveň protisúťažný následok. Potvrdzuje to aj kvalifikácia sporných dohôd Komisiou ako obmedzení z hľadiska cieľa v zmysle rozsudku z 20. novembra 2008, Beef Industry Development Society a Barry Brothers (C‑209/07, EU:C:2008:643), bez toho, aby bolo v tomto štádiu potrebné vyjadriť sa k tejto kvalifikácii. Hoci totiž z bodu 34 tohto rozsudku vyplýva, že dohody o vylúčení z trhu „zjavným spôsobom“ narážajú na koncepciu vlastnú ustanoveniam Zmluvy o hospodárskej súťaži, Súdny dvor nerozhodol, že dohody, o ktoré išlo v tejto veci, boli pre vonkajšieho pozorovateľa zjavným alebo evidentným spôsobom dohodami o vylúčení a teda obmedzeniami z hľadiska cieľa nevyžadujúcimi podrobnú analýzu ich hospodárskeho a právneho kontextu. Naopak Súdny dvor urobil takúto analýzu tohto kontextu, ako aj analýzu ustanovení a cieľov daných dohôd, aby z toho vyvodil, že boli dohodami o vylúčení a teda „zjavným spôsobom“ dohodami obmedzujúcimi hospodársku súťaž z hľadiska cieľa (rozsudok z 20. novembra 2008, Beef Industry Development Society a Barry Brothers, C‑209/07, EU:C:2008:643, body 31 až 40).

330

Ďalej treba zdôrazniť, že vo veci, v ktorej bol vyhlásený rozsudok z 20. januára 2016, Toshiba Corporation/Komisia (C‑373/14 P, EU:C:2016:26), neboli popreté výrobné a predajné kapacity výrobcov, ktorí sa zúčastnili na sporných postupoch a relevantný trh nebol predmetom žiadneho monopolu. V prejednávanej veci je však sporná práve schopnosť spoločností vykonávajúcich činnosť v oblasti generických liekov vyrábať a predávať sporný výrobok, najmä vzhľadom na výhradné práva priznané patentami žalobkýň (pozri bod 234 vyššie a bod 357 nižšie). Z tohto rozsudku teda nemožno vyvodiť, že určenie, že dohoda má povahu obmedzujúcu hospodársku súťaž z hľadiska cieľa, nevyžaduje vo všeobecnosti a zvlášť za takých okolností, aké existovali v prejednávanej veci, overenie skutočných a konkrétnych možností strán dohody vstúpiť na daný trh.

331

Zo všetkého, čo bolo uvedené vyplýva, že výhradu založenú na uplatnení nesprávnej definície potenciálnej hospodárskej súťaže, treba zamietnuť.

O kritériu dostatočne rýchleho vstupu

332

V napadnutom rozhodnutí sa Komisia na základe rozsudkov z 3. apríla 2003, BaByliss/Komisia (T‑114/02, EU:T:2003:100), a zo 14. apríla 2011, Visa Europe a Visa International Service/Komisia (T‑461/07, EU:T:2011:181), domnievala, že podstatnou okolnosťou na kvalifikáciu podniku ako potenciálneho konkurenta bolo, že tento podnik môže vstúpiť na trh dostatočne rýchlo, aby pôsobil na účastníkov na tomto trhu. Komisia zdôraznila, že hoci zdržania môžu odrážať ťažkosti so vstupom z hľadiska nákladov a času a hoci vstup na trh môže byť pre tieto zdržania obchodne menej atraktívny, tieto zdržania samy osebe nespochybňujú schopnosť vstúpiť na trh alebo tlak vyvíjaný na skupinu Servier alebo iné spoločnosti vykonávajúce činnosť v oblasti generických liekov. S odkazom na časové údaje poskytnuté v nariadeniach o skupinových výnimkách a vo svojich usmerneniach, najmä v usmerneniach o uplatňovaní článku 101 [ZFEÚ] na dohody o horizontálnej spolupráci (Ú. v. EÚ C 11, 2011, s. 1, ďalej len „usmernenia k dohodám o horizontálnej spolupráci z roku 2011“), ktoré upravujú obdobie nepresahujúce tri roky, ako aj s odkazom na predpokladané a skutočné trvanie súdnych konaní, trvanie vydania PUT a vývoja ÚFL, z toho Komisia v prejednávanej veci vyvodila, že zdržania uvádzané žalobkyňami a spoločnosťami vykonávajúcimi činnosť v oblasti generických liekov sa nejavili dostatočne dlhé na to, aby generický vyzývateľ nevyvíjal konkurenčný tlak (odôvodnenia 1158, 1159, 1182 a poznámka pod čiarou 1669 napadnutého rozhodnutia; pozri rovnako odôvodnenia 1125, 1126 a 1296 toho istého rozhodnutia).

333

Na rozdiel od toho, čo tvrdia žalobkyne, je táto analýza potenciálnej hospodárskej súťaže z časového hľadiska vykonaná Komisiou v súlade s uplatniteľnými zásadami.

334

Podľa ustálenej judikatúry totiž na to, aby sa hospodársky subjekt mohol považovať za potenciálneho konkurenta, musí byť jeho potenciálny vstup na trh možné uskutočniť dostatočne rýchlo, aby pôsobil na účastníkov na trhu a tak na nich vykonával konkurenčný tlak (rozsudok zo 14. apríla 2011, Visa Europe a Visa International Service/Komisia, T‑461/07, EU:T:2011:181, bod 189; pozri rovnako v tomto zmysle rozsudok z 29. júna 2012, E.ON Ruhrgas a E.ON/Komisia, T‑360/09, EU:T:2012:332, bod 114).

335

Táto judikatúra zohľadnila usmernenia o uplatňovaní článku [101 ZFEÚ] na dohody o horizontálnej spolupráci (Ú. v. ES C 3, 2001, s. 2; Mim. vyd. 08/002, s. 25, ďalej len „usmernenia k dohodám o horizontálnej spolupráci z roku 2001“) (pozri rovnako usmernenia k dohodám o horizontálnej spolupráci z roku 2011), ktoré nielen potvrdzujú požiadavku dostatočne rýchleho vstupu, ale na základe iných usmernení a nariadení o skupinových výnimkách uvádzajú aj približné doby toho, čo môže byť dostatočne rýchlym vstupom, ktoré v závislosti od prípadu neprekračujú jeden alebo tri roky.

336

Ako však spresňujú tak tieto usmernenia (poznámka pod čiarou 9 usmernení k dohodám o horizontálnej spolupráci z roku 2001 a poznámka pod čiarou 3 usmernení k dohodám o horizontálnej spolupráci z roku 2011), ako aj judikatúra (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 14. apríla 2011, Visa Europe a Visa International Service/Komisia, T‑461/07, EU:T:2011:181, body 171 a 189), tieto doby sú iba približné a pojem „dostatočne rýchleho“ vstupu závisí od skutkového stavu posudzovanej veci, ako aj od jej právneho a hospodárskeho kontextu, ktoré musia byť zohľadnené pri určení, či podnik nenachádzajúci sa na trhu vyvíja konkurenčný tlak na podniky v danom čase aktívne na tomto trhu (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 14. apríla 2011, Visa Europe a Visa International Service/Komisia, T‑461/07, EU:T:2011:181, bod 169).

337

V prejednávanej veci však na jednej strane Komisia zohľadnila osobitosti hospodárskeho a právneho kontextu veci, keď posúdila dĺžku každej z etáp vyžadovaných na vstup na trh. Treba zdôrazniť, že práve pre osobitosti farmaceutického sektora a najmä rôzne etapy, ktoré treba absolvovať, ako aj pre existenciu patentov, začínajú spoločnosti vykonávajúce činnosť v oblasti generických liekov často podnikať kroky smerujúce k vstupu na trh dlho pred uplynutím platnosti patentov tak, aby najneskôr v čase tohto uplynutia absolvovali vyžadované etapy. Tieto kroky tak môžu vyvíjať konkurenčný tlak na spoločnosť vykonávajúcu činnosť v oblasti originálnych liekov už pred, ba dokonca dlho pred uplynutím platnosti patentov a skutočným vstupom spoločností vykonávajúcich činnosť v oblasti generických liekov na trh [pozri bod 356 nižšie; pozri rovnako v tomto zmysle rozsudky zo 6. decembra 2012, AstraZeneca/Komisia, C‑457/10 P, EU:C:2012:770, bod 108, z 8. septembra 2016, Lundbeck/Komisia, T‑472/13, vec v odvolacom konaní, EU:T:2016:449, bod 163, a z 8. septembra 2016, Sun Pharmaceutical Industries a Ranbaxy (UK)/Komisia, T‑460/13, neuverejnený, vec v odvolacom konaní, EU:T:2016:453, body 77 až 79].

338

Z toho však nemožno vyvodiť, ako to správne tvrdia žalobkyne (pozri bod 311 vyššie), že spoločnosť vykonávajúcu činnosť v oblasti generických liekov možno považovať za jedného z ich potenciálnych konkurentov už od okamihu, keď začne vyvíjať generickú verziu perindoprilu a iba z tohto dôvodu. Je pravda, že Komisia v odôvodnení 1125 napadnutého rozhodnutia tvrdila, že potenciálna súťaž zo strany spoločností vykonávajúcich činnosť v oblasti generických liekov začína vtedy, keď sa tie z nich, ktoré chcú uviesť na trh generický výrobok, pustia do vývoja obchodne realizovateľných technológií na výrobu ÚFL a hotového výrobku. Z ďalších údajov v tomto odôvodnení, ktoré odkazujú na neskoršiu analýzu postavenia každej z dotknutých spoločností vykonávajúcich činnosť v oblasti generických liekov ako potenciálneho konkurenta, a najmä z tejto analýzy a všeobecných úvah týkajúcich sa kritéria dostatočne rýchleho vstupu (pozri bod 332 vyššie) obsiahnutých v napadnutom rozhodnutí však vyplýva, že Komisia nemala v úmysle stanoviť začiatok konkurenčného tlaku na deň začatia vývoja generického výrobku, ale že chcela zdôrazniť možnosť, že konkurenčný tlak je vyvíjaný už od tohto začatia v prípade, keď sú splnené podmienky vyvíjania takého tlaku. V každom prípade, aj keby sa odôvodnenie 1125 malo vykladať tak, že stanovuje začiatok potenciálnej hospodárskej súťaže na deň začatia vývoja generického výrobku, treba výhradu proti tomuto posúdeniu zamietnuť ako neúčinnú, pretože Komisia nevychádzala z tohto odôvodnenia, aby dospela k záveru, že dotknuté spoločnosti vykonávajúce činnosť v oblasti generických liekov majú postavenie potenciálnych konkurentov. Ako to totiž správne zdôrazňuje Komisia, ku dňu, ku ktorému posudzovala postavenie spoločností vykonávajúcich činnosť v oblasti generických liekov ako potenciálnych konkurentov, teda k okamihu uzavretia sporných dohôd, sa domnievala, že všetky tieto spoločnosti dosiahli pokročilé štádium vývoja ich perindoprilu a nevyjadrovala sa k ich predchádzajúcemu postaveniu potenciálneho konkurenta v čase, keď s týmto vývojom začali (pozri bod 315 vyššie).

339

Rovnako je pravda, že Komisia v poznámke pod čiarou 1840 k odôvodneniu 1296 napadnutého rozhodnutia pripomenula lehotu troch rokov uvedenú v usmerneniach k dohodám o horizontálnej spolupráci z roku 2011, ale nevyvodila z nej v prejednávanej veci žiadny rozhodujúci dôsledok, takže výhrady, v ktorých jej je vytýkané, že zohľadnila túto lehotu najmä s prihliadnutím na čas vyžadovaný na vývoj perindoprilu (odôvodnenie 3137 napadnutého rozhodnutia), treba zamietnuť ako neúčinné.

340

Na druhej strane Komisia vychádzala z myšlienky konkurenčného tlaku, ktorý je vlastný potenciálnej hospodárskej súťaži, aby sa domnievala, že zdržania v procese vstupu na trh, ktoré prípadne postihli spoločnosti vykonávajúce činnosť v oblasti generických liekov, samy osebe nepostačovali na vylúčenie ich postavenia ako potenciálneho konkurenta, keď tieto spoločnosti vyvíjajú takýto tlak na základe svojej schopnosti vstúpiť na trh a v tomto zmysle citovala rozsudok z 3. apríla 2003, BaByliss/Komisia (T‑114/02, EU:T:2003:100). Na rozdiel od toho, čo tvrdia žalobkyne, Komisia správne vychádzala z vyššie uvedeného rozsudku, keďže aj keď Súd prvého stupňa v tomto rozsudku rozhodoval v kontexte veľmi odlišnom od kontextu v prejednávanej veci, napriek tomu zaujal stanovisko k vplyvu, aký malo na postavenie spoločnosti BaByliss ako potenciálneho konkurenta viacero odkladov jej vstupu na trh, čo je práve vplyv analyzovaný v napadnutom rozhodnutí. Súd prvého stupňa v tejto súvislosti rozhodol, navyše bez toho, aby to žalobcovia popreli, že odklady vstupu nespochybňovali postavenie spoločnosti BaByliss ako potenciálneho konkurenta, pričom to odôvodnil viacerými okolnosťami preukazujúcimi konkurenčný tlak vyplývajúci z jej schopnosti vstúpiť na trh (rozsudok z 3. apríla 2003, BaByliss/Komisia, T‑114/02, EU:T:2003:100, body 102 až 106). Z toho teda tiež vyplýva, že keďže záujem spoločností vykonávajúcich činnosť v oblasti generických liekov byť prvými na trhu môže vzhľadom na výšku očakávaných príjmov ovplyvniť nanajvýš ich úmysel na tento trh vstúpiť, ale ako taký nie ich schopnosť vstupu, Komisia na rozdiel od toho, čo tvrdia žalobkyne, v odôvodnení 1182 napadnutého rozhodnutia správne vylúčila relevanciu tohto záujmu na účely svojho posúdenia údajných zdržaní. Schopnosť vstúpiť na trh totiž treba preskúmať s prihliadnutím na kritérium realizovateľnej ekonomickej stratégie (pozri bod 318 vyššie), teda zodpovedá jednoducho rentabilnému vstupu a nie najrentabilnejšiemu vstupu spomedzi možných vstupov na trh, pri ktorom by dotknutá spoločnosť vykonávajúca činnosť v oblasti generických liekov bola prvou, ktorá na tento trh vstúpi a tak jedinou, ktorá by na ňom počas určitého obdobia konkurovala spoločnosti vykonávajúcej činnosť v oblasti originálnych liekov (pozri v tomto zmysle rozsudok z 8. septembra 2016, Xellia Pharmaceuticals a Alpharma/Komisia, T‑471/13, neuverejnený, vec v odvolacom konaní, EU:T:2016:460, bod 124).

341

Z toho vyplýva, že všetky výhrady proti posúdeniu potenciálnej hospodárskej súťaže z hľadiska času, ktoré vykonala Komisia, treba zamietnuť.

O kritériu vnímania hospodárskymi subjektmi na trhu

342

V napadnutom rozhodnutí sa Komisia na základe rozsudkov z 12. júla 2011, Hitachi a i./Komisia (T‑112/07, EU:T:2011:342), a z 21. mája 2014, Toshiba/Komisia (T‑519/09, neuverejnený, EU:T:2014:263), domnievala, že vnímanie hospodárskeho subjektu už prítomného na trhu zohrávalo úlohu pri hodnotení potenciálnej hospodárskej súťaže. Podľa Komisie totiž, ak takýto hospodársky subjekt, ktorý má skúsenosti, vníma konkurenčnú hrozbu zo strany spoločností vykonávajúcich činnosť v oblasti generických liekov, potom táto hrozba môže vyvíjať konkurenčný tlak na jeho správanie na trhu a je relevantná pri posúdení potenciálnej hospodárskej súťaže. Komisia s odkazom na rozsudok zo 14. apríla 2011, Visa Europe a Visa International Service/Komisia (T‑461/07, EU:T:2011:181), spresnila, že potenciálnu hospodársku súťaž mohla vytvoriť iba existencia podniku nachádzajúceho sa mimo trhu a že samotná táto existencia mohla zapríčiniť konkurenčný tlak predstavovaný pravdepodobnosťou vstupu (odôvodnenia 1160 až 1162). Komisia z toho vyvodila, že pri odpovedi na otázku, či spoločnosti vykonávajúce činnosť v oblasti generických liekov vyvíjali konkurenčný tlak na skupinu Servier, sa zohľadňuje tiež vnímanie hospodárskeho subjektu na trhu, teda skupiny Servier, a vnímanie iných konkurenčných spoločností vykonávajúcich činnosť v oblasti generických liekov (odôvodnenie 1163).V prejednávanej veci sa Komisia domnievala, že spoločnosti vykonávajúce činnosť v oblasti generických liekov boli vnímané ako potenciálni konkurenti tak skupinou Servier, ako aj ich vlastnými konkurentami vykonávajúcimi činnosť v oblasti generických liekov (odôvodnenie 1183).

343

Na úvod možno uviesť, že v napadnutom rozhodnutí Komisia použila kritérium vnímania hospodárskeho subjektu na trhu ako jedno kritérium medzi inými na účely určenia postavenia spoločností vykonávajúcich činnosť v oblasti generických liekov ako potenciálneho konkurenta, čo potvrdzuje častica „tiež“ pripomenutá v bode 342 vyššie, ako aj preskúmanie iných kritérií posúdenia potenciálnej hospodárskej súťaže pre každú z uvedených spoločností (pozri body 432 až 438, 579 až 585 a 718 až 722 nižšie).

344

Na rozdiel od toho, čo tvrdia žalobkyne, je však použitie kritéria vnímania hospodárskeho subjektu na trhu ako jedného kritéria posúdenia potenciálnej hospodárskej súťaže medzi inými v súlade s judikatúrou uplatniteľnou v prejednávanej veci, na ktorú sa odvolávajú žalobkyne.

345

Na rozdiel od toho, čo tvrdia žalobkyne, totiž Všeobecný súd jasne zohľadnil kritérium vnímania hospodárskeho subjektu na trhu v rozsudku z 12. júla 2011, Hitachi a i./Komisia (T‑112/07, EU:T:2011:342), na účely preukázania existencie potenciálnej hospodárskej súťaže. Z bodov 90, 226 a 319 tohto rozsudku, pripomenutých v odôvodnení 1160 napadnutého rozhodnutia, tak vyplýva, že dotknuté dohody uzavreté medzi európskymi a japonskými výrobcami nielen predstavovali vážne nepriame dôkazy toho, že európski výrobcovia vnímali japonských výrobcov ako vierohodných potenciálnych konkurentov, ale odhaľovali tiež existenciu možností japonských výrobcov preniknúť na európsky trh (pozri rovnako v tomto zmysle rozsudok z 21. mája 2014, Toshiba/Komisia, T‑519/09, neuverejnený, EU:T:2014:263, bod 231). Je pravda, že Všeobecný súd urobil aj objektívnu analýzu potenciálnej hospodárskej súťaže, keď preskúmal najmä schopnosť japonských výrobcov vstúpiť na európsky trh (rozsudok z 12. júla 2011, Hitachi a i./Komisia, T‑112/07, EU:T:2011:342, body 157 a 160), ako to okrem iného zdôraznila Komisia v odôvodnení 1160 napadnutého rozhodnutia. Táto objektívna analýza však iba preukazuje, že subjektívne kritérium vnímania hospodárskeho subjektu na trhu je iba jedným kritériom na posúdenie existencie potenciálnej hospodárskej súťaže medzi inými.

346

V rozsudku z 29. júna 2012, E.ON Ruhrgas a E.ON/Komisia (T‑360/09, EU:T:2012:332, bod 115), na ktorý sa odvolávajú žalobkyne, Všeobecný súd rozhodol, že existencia dohody, a teda vnímanie tejto dohody jej stranami, nemohla sama osebe postačovať na preukázanie existencie potenciálnej hospodárskej súťaže ku dňu podpisu dohody, ani túto existenciu nevyhnutne neznamenala. Na rozdiel od toho, čo tvrdia žalobkyne, tak tento rozsudok nedospel k záveru, že kritérium vnímania hospodárskeho subjektu na trhu je irelevantné, ale iba k záveru, že samotné vnímanie tohto subjektu je nedostatočné na preukázanie existencie potenciálnej hospodárskej súťaže bez akéhokoľvek ďalšieho dôkazu umožňujúceho takéto preukázanie.

347

Z toho vyplýva, že podľa judikatúry je kritérium vnímania hospodárskeho subjektu na trhu relevantným, ale nie dostatočným kritériom na posúdenie existencie potenciálnej hospodárskej súťaže. Ako totiž správne zdôrazňujú žalobkyne, vzhľadom na jeho subjektívnu a teda premenlivú povahu v závislosti od daných subjektov, ich znalosti trhu a ich vzťahov s ich hypotetickými konkurentmi, vnímanie týchto subjektov, dokonca ani keď sú skúsení, nemôže samo osebe umožňovať domnievať sa, že určitý hospodársky subjekt je jedným z ich potenciálnych konkurentov. Naproti tomu toto vnímanie môže posilniť schopnosť hospodárskeho subjektu vstúpiť na trh a tak prispieť k jeho kvalifikácii ako potenciálneho konkurenta [pozri v tomto zmysle rozsudky z 8. septembra 2016, Lundbeck/Komisia, T‑472/13, vec v odvolacom konaní, EU:T:2016:449, body 103 a 104, a z 8. septembra 2016, Sun Pharmaceutical Industries a Ranbaxy (UK)/Komisia, T‑460/13, neuverejnený, vec v odvolacom konaní, EU:T:2016:453, bod 88].

348

Tvrdenia žalobkýň smerujúce proti tomu, že Komisia zohľadnila vnímanie hospodárskych subjektov na trhu na účely preukázania existencie potenciálnej hospodárskej súťaže, treba v dôsledku toho zamietnuť.

349

Žalobkyne a vedľajší účastník konania vytýkajú Komisii, že kvalifikovala spoločnosti vykonávajúce činnosť v oblasti generických liekov ako potenciálnych konkurentov skupiny Servier napriek prekážkam ich vstupu na trh tvorených patentami, ktorých majiteľom bola skupina Servier.

350

V napadnutom rozhodnutí sa Komisia domnievala, že strany nesprávne tvrdili, najmä na základe rozsudku z 1. júla 2010, AstraZeneca/Komisia (T‑321/05, EU:T:2010:266, bod 362), že vstup na trh bol nemožný z dôvodu, že existencia patentu vylučovala akúkoľvek možnosť hospodárskej súťaže a z toho nesprávne vyvodili, že patenty skupiny Servier vytvárali „jednosmerné blokovanie“ v zmysle usmernení k dohodám o transfere technológií z roku 2004, ktoré sa navyše v prejednávanej veci neuplatňujú (odôvodnenia 1167 a 1168, ako aj poznámka pod čiarou 1638).

351

Komisia dodala, že spoločnosti vykonávajúce činnosť v oblasti generických liekov mali v každom prípade v prvom rade možnosť napadnúť platnosť patentov skupiny Servier. V tejto súvislosti Komisia pripomenula rozsudok z 25. februára 1986, Windsurfing International/Komisia (193/83, EU:C:1986:75, bod 92), podľa ktorého je vo verejnom záujme odstrániť, najmä prostredníctvom žalôb napádajúcich platnosť patentov, každú prekážku hospodárskej činnosti, ktorá by mohla vyplývať z nesprávne udeleného patentu, ako aj rozsudok zo 6. decembra 2012, AstraZeneca/Komisia (C‑457/10 P, EU:C:2012:770, bod 108), ktorý potvrdil, že potenciálna hospodárska súťaž môže existovať aj pred uplynutím platnosti patentu na molekulu (odôvodnenia 1132, 1165 a 1169, ako aj poznámka pod čiarou 1640 napadnutého rozhodnutia). Komisia dodala, že skutočnosť, že Servier sa odvolala alebo mala v úmysle odvolať na porušenie svojich patentov bola irelevantná pri určení, či tieto patenty mohli blokovať vstup generických liekov, pričom zdôraznila neexistenciu domnienky porušenia a neexistenciu súdneho rozhodnutia, ktoré by počas relevantného obdobia konštatovalo také porušenie (odôvodnenia 1169 až 1171 napadnutého rozhodnutia). Komisia spresnila, že pokiaľ ide o vnímanú možnosť neplatnosti alebo porušovania patentov skupiny Servier, bude vychádzať z posúdení vykonaných samotnými stranami, ako aj tretími osobami, ktoré sú vysvetlené v dokumentoch pochádzajúcich z obdobia pred uzavretím sporných dohôd alebo z obdobia, keď boli tieto dohody uzavreté (odôvodnenie 1172 napadnutého rozhodnutia).

352

Komisia sa domnievala, že spoločnosti vykonávajúce činnosť v oblasti generických liekov mali v druhom rade tiež možnosť využiť alternatívne spôsoby vstupu na trhy, na ktorých prebiehali spory (odôvodnenie 1175). Na jednej strane sa môžu spoločnosti vykonávajúce činnosť v oblasti generických liekov slobodne rozhodnúť, že uvedú perindopril na trh s rizikom, to znamená s rizikom, že spoločnosť vykonávajúca činnosť v oblasti originálnych liekov podá žalobu pre porušovanie práv. Komisia v tejto súvislosti zdôraznila, že vzhľadom na prax spočívajúcu v podávaní patentových prihlášok na postup po uplynutí platnosti patentu na molekulu, boli takmer všetky predaje po tomto uplynutí platnosti predajmi s rizikom a že vstup Apotexu na trh s rizikom v roku 2006 sa skončil rozsudkom určujúcim neplatnosť patentu 947 a poskytnutím náhrady škody skupinou Servier (odôvodnenia 1176 a 1177 napadnutého rozhodnutia). Na druhej strane spoločnosti vykonávajúce činnosť v oblasti generických liekov mohli upraviť svoje postupy, či už priamo alebo zmenou dodávateľa ÚFL, aby sa tak vyhli obvineniam z porušovania práv. Hoci tieto zmeny mohli prípadne spôsobovať regulačné zdržania, napriek tomu predstavovali podľa Komisie realizovateľný alternatívny spôsob vstupu na trh (odôvodnenie 1178 napadnutého rozhodnutia).

353

Komisia dospela v odôvodnení 1179 napadnutého rozhodnutia k tomuto záveru:

„… urovnania boli uzavreté v situácii, keď platnosť patentu na molekulu uplynula a keď všetky strany vykonávajúce činnosť v oblasti generických liekov boli priamo alebo nepriamo spojené so súdnymi žalobami alebo spormi týkajúcimi sa jedného alebo viacerých zostávajúcich patentov skupiny Servier, či už vo forme obrany proti žalobám podaným pre porušovanie práv alebo vo forme žalôb alebo protinávrhov na určenie neplatnosti týchto patentov. Spoločnosti vykonávajúce činnosť v oblasti generických liekov si tiež mohli vybrať aj iné opatrenia súvisiace s patentami ako potenciálne cesty pre vstup na trh. Komisia podrobne preskúma, či spoločnosti vykonávajúce činnosť v oblasti generických liekov snažiace sa prekonať prekážky v oblasti patentov a uviesť na trh svoj generický perindopril boli zdrojom konkurenčného tlaku na skupinu Servier napriek jej patentom. V tejto súvislosti treba pripomenúť, že všetky dohody, na ktoré sa vzťahuje toto rozhodnutie, boli uzavreté v okamihu, keď bolo neisté, či bol akýkoľvek z patentov porušený a predovšetkým či patent 947 mohol byť vyhlásený za neplatný. Samotná existencia a odvolanie sa na patenty skupiny Servier teda nebránili žiadnej možnosti potenciálnej alebo reálnej hospodárskej súťaže.“

354

Žalobkyne a vedľajší účastník konania v podstate tvrdia, že táto analýza Komisie neberie do úvahy účinky spojené s patentom, ktorý je vyhlásený za platný alebo o ktorom sa predpokladá, že je platný, tak ako sú upravené v právnych predpisoch alebo uznané judikatúrou. Okrem toho vytýkajú Komisii, že nerešpektovala usmernenia k dohodám o transfere technológií z roku 2004 a rovnaké usmernenia z roku 2014, ako aj niektoré úvahy, ktoré vyslovila pri svojom posúdení zneužitia dominantného postavenia skupiny Servier v napadnutom rozhodnutí a v iných rozhodnutiach.

O nerešpektovaní účinkov patentov skupiny Servier, ktoré boli vyhlásené za platné alebo o ktorých sa predpokladá, že sú platné

355

Podľa žalobkýň a vedľajšieho účastníka konania predstavuje patent, o ktorom sa predpokladá, že je platný, prinajmenšom od vyhlásenia jeho platnosti až do uplynutia jeho platnosti, zákonný zákaz vstupu na trh brániaci akejkoľvek potenciálnej hospodárskej súťaži.

356

Z bodu 108 rozsudku zo 6. decembra 2012, AstraZeneca/Komisia (C‑457/10 P, EU:C:2012:770), citovaného Komisiou v napadnutom rozhodnutí (pozri bod 351 vyššie), však vyplýva, že potenciálna hospodárska súťaž môže existovať na trhu dokonca aj pred uplynutím platnosti patentu. Konkrétnejšie Súdny dvor rozhodol, že dodatkové ochranné osvedčenia, ktoré majú predĺžiť účinky patentu, spôsobovali závažný účinok vylúčenia po uplynutí platnosti patentov, ale mohli tiež zmeniť štruktúru trhu poškodením potenciálnej hospodárskej súťaže aj pred týmto uplynutím, pričom toto konštatovanie o potenciálnej hospodárskej súťaži pred uplynutím platnosti patentov nezávisí od toho, že dodatkové ochranné osvedčenia, o ktoré išlo, boli získané podvodom alebo nelegálne (rozsudok z 8. septembra 2016, Lundbeck/Komisia, T‑472/13, vec v odvolacom konaní, EU:T:2016:449, bod 164). Výhradné právo, ktoré priznáva patent, tak ako také nebráni rozvoju potenciálnej hospodárskej súťaže počas daného obdobia výhradnosti.

357

Hoci totiž, ako to zdôrazňujú žalobkyne a vedľajší účastník konania, má takéto výhradné právo obvykle za následok, že konkurenti zostávajú stranou, keďže v súlade s verejnoprávnou úpravou musia toto výhradné právo rešpektovať (rozsudok z 1. júla 2010, AstraZeneca/Komisia, T‑321/05, EU:T:2010:266, bod 362; pozri rovnako bod 234 vyššie), tento účinok vylúčenia hospodárskej súťaže sa vzťahuje na skutočných konkurentov predávajúcich výrobky porušujúce patent. Patent priznáva jeho majiteľovi výhradné právo používať vynález na účely výroby a prvého uvedenia priemyselných výrobkov na trh, ako aj právo namietať proti každému porušeniu (rozsudky z 31. októbra 1974, Centrafarm a de Peijper, 15/74, EU:C:1974:114, bod 9, a zo 16. júla 2015, Huawei Technologies, C‑170/13, EU:C:2015:477, bod 46; pozri rovnako bod 234 vyššie), ale sám osebe nebráni tomu, aby hospodárske subjekty začali podnikať kroky vyžadované na to, aby boli schopné vstúpiť na daný trh po uplynutí platnosti patentu, a tak vyvíjali konkurenčný tlak na majiteľa patentu, ktorý je typický pre existenciu potenciálnej hospodárskej súťaže pred týmto uplynutím. Tento patent nebráni ani tomu, aby hospodárske subjekty vykonávali činnosti nevyhnutné na výrobu a predaj výrobku, ktorý neporušuje patent, čo im umožňuje, aby boli považovaní za skutočných konkurentov majiteľa patentu od ich vstupu na trh a prípadne za potenciálnych konkurentov až do tohto vstupu (pozri v tomto zmysle rozsudok z 8. septembra 2016, Lundbeck/Komisia, T‑472/13, vec v odvolacom konaní, EU:T:2016:449, bod 164).

358

To platí tým skôr vo farmaceutickom sektore, v ktorom právna úprava týkajúca sa vydávania PUT, ktoré sú vyžadované na to, aby bolo možné liek uviesť na trh, umožňuje príslušným orgánom vydať PUT pre generický výrobok, hoci referenčný výrobok je chránený patentom. Zo smernice 2001/83/ES Európskeho parlamentu a Rady zo 6. novembra 2001, ktor[ou] sa ustanovuje zákonník spoločenstva o humánnych liekoch (Ú. v. ES L 311, 2001, s. 67; Mim. vyd. 13/027, s. 69) v znení zmien totiž vyplýva, že o žiadostiach o PUT pre generické výrobky možno rozhodnúť v skrátenom konaní na základe výsledkov testov a skúšok oznámených v žiadosti o PUT pre originálny výrobok a že údaje týkajúce sa týchto výsledkov možno použiť a teda umožňujú vydanie PUT pred uplynutím platnosti patentu k originálnemu výrobku (článok 10 smernice 2001/83; pozri rovnako odôvodnenia 74 a 75 napadnutého rozhodnutia). Samotná právna úprava uvádzania farmaceutických výrobkov na trh tak predpokladá, že spoločnosť vykonávajúca činnosť v oblasti generických liekov môže vstúpiť na trh vďaka zákonne vydanému PUT alebo prinajmenšom začať konanie o vydanie PUT počas doby ochrany patentu, ktorého majiteľom je spoločnosť vykonávajúca činnosť v oblasti originálnych liekov. Na rozdiel od toho, čo tvrdia žalobkyne, to platí rovnako vo vnútroštátnych právnych úpravách preberajúcich smernicu 2001/83, keďže zo záverečnej správy Komisie z vyšetrovania vo farmaceutickom sektore z 8. júla 2009, z ktorej žalobkyne vychádzajú, vyplýva, že slovenské orgány zmenili svoju právnu úpravu v tomto zmysle, a že maďarské orgány vyžadujú iba „patentové vyhlásenie“, v ktorom sa spoločnosť vykonávajúca činnosť v oblasti generických liekov zaviaže, že pred uplynutím platnosti daného patentu neuvedenie na trh výrobok porušujúci patent. Skutočnosť zdôraznená žalobkyňami, že interný e‑mail skupiny Servier uvádza, že sa „zdá…, že [slovenský regulačný orgán] blokuje veci týkajúce sa perindoprilu [niektorých spoločností vykonávajúcich činnosť v oblasti generických liekov], pokiaľ je patent 947 v platnosti“, nemôže spochybniť toto konštatovanie.

359

Navyše systém ochrany patentov je koncipovaný tak, že hoci sa o patentoch predpokladá, že sú platné od ich zápisu (rozsudok z 1. júla 2010, AstraZeneca/Komisia, T‑321/05, EU:T:2010:266, bod 362), táto domnienka platnosti ipso facto neznamená, že všetky výrobky vstupujúce na trh porušujú tento patent (pozri v tomto zmysle rozsudok z 8. septembra 2016, Lundbeck/Komisia, T‑472/13, vec v odvolacom konaní, EU:T:2016:449, body 121 a 122). Ako to správne zdôrazňuje Komisia v napadnutom rozhodnutí (pozri bod 351 vyššie) bez toho, aby to žalobkyne konkrétne popreli, neexistuje domnienka porušenia, keďže takéto porušenie musí konštatovať súd. Ako totiž vyplýva z rozsudku z 25. februára 1986, Windsurfing International/Komisia (193/83, EU:C:1986:75, bod 52), ak by súkromný majiteľ patentu mohol nahradiť svojim vlastným posúdením existencie porušenia jeho práva vyplývajúceho z patentu posúdenie príslušného orgánu, mohol byť toto posúdenie na účely využiť rozšírenia oblasti ochrany svojho patentu (pozri rovnako odôvodnenie 1171 a poznámku pod čiarou 1642 napadnutého rozhodnutia). V dôsledku toho je možné, aby hospodársky subjekt zariskoval a vstúpil na trh s výrobkom, ktorý potenciálne porušuje platný patent, pričom tento vstup alebo uvedenie výrobku na trh s rizikom (pozri najmä odôvodnenia 75 a 1176 napadnutého rozhodnutia) môžu byť úspešné, ak majiteľ patentu nepodá žalobu pre porušenie práv alebo ak je táto žaloba v prípade, že bola podaná, zamietnutá (pozri v tomto zmysle rozsudok z 8. septembra 2016, Lundbeck/Komisia, T‑472/13, vec v odvolacom konaní, EU:T:2016:449, body 128 a 165). V tejto súvislosti treba spresniť, že možnosť vstúpiť na trh s rizikom prispieva k preukázaniu, že patenty nepredstavujú neprekonateľné prekážky vstupu spoločností vykonávajúcich činnosť v oblasti generických liekov na trh, ale sama osobe neznamená, že tieto spoločnosti majú aj skutočné a konkrétne možnosti na tento trh vstúpiť, ktoré závisia od ich schopnosti a ich úmyslu uskutočniť takýto vstup s rizikom.

360

Na rozdiel od toho, čo tvrdí vedľajší účastník konania, tento prístup Komisie nevyvracia domnienku platnosti spojenú s patentami tým, že uznáva existenciu potenciálnej hospodárskej súťaže okrem prípadu, ak súd potvrdil platnosť patentu a konštatoval porušenie platného patentu. Vedľajší účastník konania totiž vychádza z nesprávneho výkladu napadnutého rozhodnutia, keďže Komisia sa v tomto rozhodnutí v podstate domnievala, a to správne (pozri body 357 až 359 vyššie), nie že sa o patente predpokladalo, že je neplatný až do súdneho rozhodnutia o jeho platnosti a o existencii porušenia, ale že až do prijatia takého rozhodnutia domnienka platnosti patentu nebránila vstupu na trh s rizikom (odôvodnenia 1171 a 1176 napadnutého rozhodnutia).

361

Treba zdôrazniť, že domnienka porušenia rovnako neexistuje ani v prípade určenia platnosti daného patentu príslušným orgánom. Keďže totiž patent ako taký nebráni skutočnému alebo potenciálnemu vstupu konkurentov na trh, ani určenie platnosti tohto patentu, pokiaľ nie je spojené s určením, že došlo k porušeniu, nevylučuje takú hospodársku súťaž. Na rozdiel od toho, čo tvrdia žalobkyne, teda skutočnosť, že rozhodnutie EPÚ z 27. júla 2006 určilo, že patent 947 je platný, sama osebe nestačí na to, aby zabránila rozvoju potenciálnej hospodárskej súťaže.

362

Tieto úvahy nespochybňuje judikatúra citovaná vedľajším účastníkom konania.

363

Na jednej strane sa totiž rozsudky z 15. septembra 1998, European Night Services a i./Komisia (T‑374/94, T‑375/94, T‑384/94 a T‑388/94, EU:T:1998:198), a z 29. júna 2012, E.ON Ruhrgas a E.ON/Komisia (T‑360/09, EU:T:2012:332), nevzťahovali na práva vyplývajúce z duševného vlastníctva, ale týkali sa výhradných práv zabraňujúcich právne alebo fakticky poskytovaniu služieb, ako aj prístupu k infraštruktúre. Navyše aj keby sa bolo treba domnievať, že „faktické územné monopoly“ spomenuté v rozsudku z 29. júna 2012, E.ON Ruhrgas a E.ON/Komisia (T‑360/09, EU:T:2012:332, bod 102), pripomínajú výhradné práva priznané patentami (pozri bod 234 vyššie), z tohto rozsudku vyplýva, že Všeobecný súd nevyvodil záver, že neexistuje potenciálna hospodárska súťaž zo samotnej existencie týchto monopolov, ale z toho, že Komisia z právneho hľadiska dostatočne nepreukázala, že iný dodávateľ plynu mal skutočné a konkrétne možnosti vstúpiť napriek týmto monopolom na nemecký trh s plynom, čím uznala, že takéto monopoly samy osebe nepostačovali pre vylúčenie existencie potenciálnej hospodárskej súťaže (pozri v tomto zmysle rozsudok z 29. júna 2012, E.ON Ruhrgas a E.ON/Komisia, T‑360/09, EU:T:2012:332, body 103 až 107).

364

Na druhej strane hoci rozsudky z 31. mája 1979, Hugin Kassaregister a Hugin Cash Registers/Komisia (22/78, EU:C:1979:138), a zo 6. októbra 1994, Tetra Pak/Komisia (T‑83/91, EU:T:1994:246), sa vzťahujú na práva vyplývajúce z duševného vlastníctva a predovšetkým druhý z nich na patenty, napriek tomu z nich nemožno vyvodiť, že patenty a iné práva vyplývajúce z duševného vlastníctva by predstavovali neprekonateľné prekážky vstupu na trh vylučujúce existenciu potenciálnej hospodárskej súťaže. V rozsudku z 31. mája 1979, Hugin Kassaregister a Hugin Cash Registers/Komisia (22/78, EU:C:1979:138, bod 9), totiž Súdny dvor vyvodil existenciu monopolu, navyše uznaného žalobcom, a teda neexistenciu skutočnej súťaže na trhu náhradných dielov pre registračné pokladnice vyrábaných týmto žalobcom, zo súhrnu „dôvodov obchodnej povahy“, medzi ktorými sa nachádzala aj právna úprava Spojeného kráľovstva o dizajnoch a o autorskom práve, ktorá ale nebola jediným dôvodom, ako to navyše výslovne vyplýva zo správy z pojednávania v tejto veci (s. 1885). Rovnako je pravda, že v rozsudku zo 6. októbra 1994, Tetra Pak/Komisia (T‑83/91, EU:T:1994:246, bod 110), sa Súd prvého stupňa domnieval, že množstvo patentov, o ktoré išlo, bránilo vstupu nových konkurentov na trh aseptických strojov. Nemožno však z toho vyvodiť, že patenty boli považované ako také za neprekonateľné prekážky vstupu na dotknutý trh, a to vzhľadom na väčší počet patentov zdôraznený Súdom prvého stupňa, existenciu technologických bariér, ktoré boli tiež zohľadnené pri závere o existencii prekážok a najmä vzhľadom na prítomnosť konkurenta s 10 % podielom na danom trhu.

365

Vyššie uvedené úvahy nie sú spochybnené ani článkom 9 ods. 1 smernice 2004/48 uvádzaným vedľajším účastníkom konania, ktorý stanovuje, že členské štáty zabezpečia, aby súdne orgány mohli vydať proti údajnému porušovateľovi predbežné opatrenie s cieľom zabrániť akémukoľvek bezprostrednému porušeniu práva duševného vlastníctva, alebo predbežne zakázať, aby údajné porušenia tohto práva pokračovali.

366

Je pravda, že takéto uznesenia o nariadení predbežného opatrenia alebo predbežné zákazy bránia vstupu údajného porušovateľa na trh a tak skutočnej hospodárskej súťaži na tomto trhu počas doby určenej v uvedených uzneseniach. Vzhľadom na túto predbežnú povahu sú však tieto uznesenia o nariadení predbežného opatrenia alebo zákazy bez právoplatného rozhodnutia o existencii porušenia, ktorým sa zistilo porušenie a prijali vyžadované nápravné opatrenia, iba dočasnými, a nie neprekonateľnými prekážkami brániacimi uskutočneniu krokov na uvedenie výrobku, ktorý údajne porušuje patent na trh a tak rozvoju potenciálnej hospodárskej súťaže.

367

Vzhľadom na obmedzený čas na analýzu, ktorý má k dispozícii príslušný orgán na vydanie svojho rozhodnutia a podmienky vyžadované článkom 9 ods. 3 smernice 2004/48 na nariadenie predbežného opatrenia, predovšetkým dostatočné presvedčenie, že došlo k porušeniu práva vyplývajúceho z duševného vlastníctva, sa totiž prijatie takýchto predbežných rozhodnutí zakladá iba na posúdení údajného porušenia prima facie, ktoré je zákonite stručné a ktoré bude musieť byť potvrdené alebo prípadne vyvrátené na základe podrobnejšieho posúdenia podmienok vyžadovaných na konštatovanie existencie porušenia. Okrem toho dotknuté spoločnosti vykonávajúce činnosť v oblasti generických výrobkov majú možnosť zabrániť prijatiu nepriaznivého rozhodnutia nielen uvádzaním opačných tvrdení v konaní vo veci samej, ale aj súčasným napadnutím platnosti daného patentu protinávrhom na určenie jeho neplatnosti. Prijatie uznesenia alebo predbežného zákazu, a tým skôr iba možnosť, že takéto uznesenie alebo zákaz budú prijaté najmä vzhľadom na prijatie takýchto predbežných rozhodnutí voči iným spoločnostiam vykonávajúcim činnosť v oblasti generických výrobkov, teda nemôže ako také umožňovať vylúčiť postavenie spoločnosti vykonávajúcej činnosť v oblasti generických výrobkov ako potenciálneho konkurenta, na ktorého sa skutočne alebo potenciálne vzťahuje tento typ rozhodnutia.

368

Navyše rozsudok vo veci samej, v ktorom sa konštatuje existencia porušenia, má sám osebe predbežnú povahu až do vyčerpania možných opravných prostriedkov. Na rozdiel od toho, čo tvrdí vedľajší účastník konania, sa totiž Komisia v odôvodneniach 1132 a 1169 napadnutého rozhodnutia správne domnievala, že napadnutie patentov a rozhodnutia týkajúce sa týchto patentov predstavujú „výraz… hospodárskej súťaže“ v oblasti patentov. Vzhľadom na riziko porušovania, ktorému je vystavená každá spoločnosť vykonávajúca činnosť v oblasti generických liekov a neschopnosť súkromných hospodárskych subjektov určiť skutočnú existenciu porušenia, ktoré boli zdôraznené vyššie (pozri bod 359 vyššie), totiž sporová žaloba predstavuje jeden z prostriedkov, ktoré má spoločnosť vykonávajúca činnosť v oblasti generických liekov k dispozícii, aby znížila toto riziko a vstúpila na trh, a to tak, že buď získa určujúce rozhodnutie, že nedošlo k porušeniu patentu alebo určenie neplatnosti potenciálne porušovaného patentu (pozri v tomto zmysle rozsudok z 8. septembra 2016, Lundbeck/Komisia, T‑472/13, vec v odvolacom konaní, EU:T:2016:449, bod 122). Z toho tiež vyplýva, že pokiaľ má spoločnosť vykonávajúca činnosť v oblasti generických liekov k dispozícii sporové prostriedky na napadnutie dotknutých patentov a ich porušovania a tak na umožnenie jej vstupu na trh, možno sa domnievať, že uvedené patenty v zásade nepredstavujú neprekonateľné prekážky tohto vstupu.

O nerešpektovaní usmernení k dohodám o transfere technológií z roku 2004 a z roku 2014

369

Aj keby sa usmernenia k dohodám o transfere technológií z roku 2004 a z roku 2014 uplatňovali v prejednávanej veci, nemožno sa domnievať, že Komisia ich v napadnutom rozhodnutí nerešpektovala.

370

Po prvé, na rozdiel od toho, čo tvrdia žalobkyne a vedľajší účastník konania, rozhodnutia konštatujúce platnosť dotknutých patentov, a predovšetkým rozhodnutie EPÚ z 27. júla 2006, nepotvrdzujú „blokovanie“ vyplývajúce z patentov, ktoré usmernenia k dohodám o transfere technológií z roku 2004 a z roku 2014 považujú za prekážku rozvoja potenciálnej hospodárskej súťaže. V usmerneniach k dohodám o transfere technológií z roku 2004 (bod 32) a z roku 2014 (bod 32) je totiž blokovanie definované ako situácia, v ktorej hospodársky subjekt nemôže vstúpiť na trh bez toho, aby porušil práva iného hospodárskeho subjektu vyplývajúce z duševného vlastníctva. Treba však pripomenúť, že rozhodnutia konštatujúce platnosť patentu samy osebe nebránia vstupu na trh s rizikom a že tomuto vstupu by mohlo brániť iba rozhodnutie konštatujúce porušenie dotknutého práva vyplývajúceho z duševného vlastníctva, teda porušenie daného patentu (pozri body 359 a 361 vyššie). „Rozhodnutia súdov“ uvedené v usmerneniach k dohodám o transfere technológií z roku 2004 (bod 32) a „konečné rozhodnutia súdov“ spomínané v usmerneniach z roku 2014 (bod 33) ako určitým spôsobom preukazujúce existenciu blokovania, tak neodkazujú na rozhodnutia konštatujúce platnosť patentu, ale na rozhodnutia konštatujúce jeho porušenie.

371

Po druhé, na rozdiel od toho, čo tvrdia žalobkyne, Komisia neporušila ani odporúčania týkajúce sa analýzy potenciálnej hospodárskej súťaže v prípade neexistencie blokovania zisteného súdnym rozhodnutím, obsiahnuté v usmerneniach k dohodám o transfere technológií z roku 2014. V tejto súvislosti treba pripomenúť, že podľa bodu 31 usmernení k dohodám o transfere technológií z roku 2014 hospodársky subjekt „možno považovať za potenciálneho konkurenta na trhu produktov, ak je pravdepodobné, že pri neexistencii dohody by realizoval nevyhnutné dodatočné investície pre vstup na relevantný trh v reakcii na malé, ale trvalé zvýšenie cien produktov“ a „pravdepodobný vstup by sa mal posudzovať realisticky, t. j. na základe skutočností týkajúcich sa konkrétneho prípadu“. Okrem toho podľa bodu 33 tých istých usmernení:

„Pri absencii istoty napríklad vo forme konečného rozhodnutia súdu, o existencii blokovania, strany na otázku, či sú potenciálnymi konkurentmi, musia vychádzať z dostupných dôkazov v danom čase vrátane možnosti, že sú porušované práva duševného vlastníctva, a či sú účinné možnosti obísť existujúce práva duševného vlastníctva. Uskutočnené značné investície alebo pokročilé plány vstúpiť na konkrétny trh môžu podporiť názor, že strany sú aspoň potenciálnymi konkurentmi, hoci blokovanie nemožno vylúčiť…“

372

Ako však vyplýva z bodov 323 a 325 vyššie, Komisia uplatnila v prejednávanej veci kritérium skutočných a konkrétnych možností, aby preukázala postavenie dotknutých spoločností vykonávajúcich činnosť v oblasti generických liekov ako potenciálnych konkurentov a teda v súlade s vyššie uvedenými bodmi usmernení k dohodám o transfere technológií z roku 2014 nevychádzala z neexistencie nemožnosti vstupu, ale z pravdepodobnosti vstupu posúdenej realisticky a na základe dostupných údajov týkajúcich sa najmä sporovej situácie strán, stavu vývoja ich výrobkov a krokov, ktoré podnikli na získanie PUT (pozri rovnako body 432 až 438, 579 až 585 a 718 až 722 nižšie). Okrem toho, pokiaľ by sa tvrdenia žalobkýň mali vykladať tak, že majú spochybniť konštatovanie Komisie o pravdepodobnosti vstupu spoločností vykonávajúcich činnosť v oblasti generických liekov na trh, budú preskúmané nižšie v rámci analýzy výhrad napádajúcich postavenie každej z týchto spoločností ako potenciálneho konkurenta.

373

Treba tiež dodať, že na rozdiel od toho, čo tvrdí vedľajší účastník konania, vyplýva práve z tejto analýzy pravdepodobnosti vstupu spoločností vykonávajúcich činnosť v oblasti generických liekov na trh, ktorú vyžadujú usmernenia k dohodám o transfere technológií z roku 2004 a z roku 2014, a ktorú Komisia vykonala, že existencia potenciálnej hospodárskej súťaže sa nevyvodzuje ipso facto z neexistencie preukázaného blokovania, ale že na preukázanie vyžaduje skutočnú analýzu, ktorá môže viesť k tomu, že spoločnosti nebude priznané postavenie potenciálneho konkurenta napriek neexistencii blokovania vyplývajúceho z patentov.

O vnútornom rozpore v napadnutom rozhodnutí

374

Podľa žalobkýň je stanovisko Komisie v rozpore s jej posúdeniami v napadnutom rozhodnutí týkajúcimi sa zneužitia dominantného postavenia skupiny Servier. Žalobkyne Komisii vytýkajú predovšetkým to, že protirečivo uznala vylučovaciu schopnosť patentov skupiny Servier v časti napadnutého rozhodnutia venovanej zneužitiu dominantného postavenia skupiny Servier (odôvodnenia 2572, 2857 a 2972) a nepripustila riziko vylúčenia spoločností vykonávajúcich činnosť v oblasti generických liekov z trhu v dôsledku týchto patentov v časti napadnutého rozhodnutia týkajúcej sa článku 101 ZFEÚ.

375

Toto tvrdenie o vnútornom rozpore možno vylúčiť už v tejto fáze, bez toho, aby bolo potrebné vyjadriť sa k definícii relevantných trhov použitej Komisiou v jej analýze obmedzujúcich účinkov sporných dohôd na hospodársku súťaž a zneužitia dominantného postavenia skupiny Servier.

376

Treba totiž po prvé uviesť, že hoci Komisia v napadnutom rozhodnutí (odôvodnenia 2857 a 2972) skutočne dospela k záveru, že na trhu neexistuje naozaj realizovateľný zdroj hospodárskej súťaže, pojem realizovateľnosti použitý v týchto odôvodneniach na definovanie relevantného trhu, teda dodávateľského trhu s technológiou na výrobu ÚFL perindoprilu a na určenie existencie dominantného postavenia na tomto trhu na účely uplatnenia článku 102 ZFEÚ, sa líši od pojmu používaného na účely určenia ekonomicky realizovateľnej povahy vstupu na trh v rámci uplatnenia článku 101 ZFEÚ. Chápe sa totiž širšie tak, že sa týka „ekonomickej a regulačnej realizovateľnosti“ a táto regulačná realizovateľnosť sa dôsledne chápe ako vylúčená, pokiaľ na trhu existuje patent, pretože tento patent bráni domnievať sa, že danou technológiou možno nahradiť technológiu chránenú patentom (poznámka pod čiarou 3386 napadnutého rozhodnutia; pozri rovnako odôvodnenia 2748 a 2754 napadnutého rozhodnutia). Na účely vylúčenia relevancie posúdení vykonaných Komisiou v odôvodneniach 2857 a 2972 napadnutého rozhodnutia v prejednávanej veci ešte možno uviesť, že tieto posúdenia sa týkajú existencie skutočnej a efektívnej hospodárskej súťaže na relevantnom trhu, a nie vyhliadok vstupu potenciálnych konkurentov na trh.

377

Okrem toho treba po druhé uviesť, že v iných častiach napadnutého rozhodnutia citovaných žalobkyňami a vedľajším účastníkom konania (odôvodnenia 2571 a 2572), ktoré sa venujú definícii trhu konečného výrobku a určeniu existencie dominantného postavenia na tomto trhu, sa Komisia v podstate domnievala, v súlade so svojim posúdením potenciálnej hospodárskej súťaže na tomto trhu, že patenty skupiny Servier boli významnými, ale nie absolútnymi prekážkami vstupu na trh.

O vnútornom rozpore medzi napadnutým rozhodnutím a inými rozhodnutiami Komisie

378

Podľa žalobkýň a vedľajšieho účastníka konania je stanovisko Komisie v rozpore s niektorými jej skoršími rozhodnutiami [rozhodnutie Komisie 94/770/ES zo 6. októbra 1994 týkajúce sa konania podľa článku [101 ZFEÚ] a článku 53 ods. 1 Dohody o EHP (vec IV/34.776 – Pasteur Merieux/Merck) a rozhodnutie Komisie C(2013) 8535 v konečnom znení z 26. novembra 2013 týkajúce sa konania podľa článku 6 nariadenia č. 139/2004 (vec COMP/M.6944 – Thermo Fisher Scientific/Life Technologies)]. Zatiaľ čo v týchto iných rozhodnutiach Komisia vyvodila z existencie patentov alebo patentových sporov, že neexistuje silný konkurenčný tlak spoločností vykonávajúcich činnosť v oblasti generických liekov, v napadnutom rozhodnutí sa napriek existencii rovnakých sporov, ktoré môžu viesť k vylúčeniu spoločností vykonávajúcich činnosť v oblasti generických liekov z trhu domnievala, že tieto spoločnosti boli potenciálnymi konkurentami skupiny Servier schopnými vyvíjať silný konkurenčný tlak na perindopril tejto skupiny.

379

V tejto súvislosti sa treba domnievať, že napadnuté rozhodnutie nie je v žiadnom prípade v rozpore s rozhodnutiami Komisie uvádzanými žalobkyňami a vedľajším účastníkom konania. Treba totiž predovšetkým pripomenúť, že keďže patenty v zásade nepredstavujú neprekonateľné prekážky vstupu konkurenta na trh, ale môžu vytvárať také prekážky v závislosti od výsledku patentového sporu a mať vplyv na skutočné a konkrétne možnosti vstupu na trh (pozri body 359 až 368 vyššie a 442 až 453, 589 až 597 a 726 až 735 nižšie), nie je vylúčené, že Komisia mohla v niektorých svojich rozhodnutiach, vrátane okrem iného dvoch vyššie uvedených rozhodnutí, vychádzať z existencie patentov, aby z toho vyvodila neexistenciu potenciálnej hospodárskej súťaže. Treba ďalej uviesť, že v týchto dvoch rozhodnutiach Komisia konštatovala existenciu prekážok vstupu na trh alebo neexistenciu potenciálnej hospodárskej súťaže nielen na základe patentov alebo patentových sporov, ale aj na základe iných faktorov, ako je napríklad problém získať PUT, výška vyžadovaných investícií alebo existujúce obchodné vzťahy, takže nemožno vyvodiť, že existencia patentov alebo patentových sporov ako taká bráni rozvoju potenciálnej hospodárskej súťaže.

380

Zo všetkého, čo bolo uvedené vyplýva, že Komisia sa bez toho, aby sa dopustila pochybenia domnievala, že patenty skupiny Servier nepredstavovali v prejednávanej veci neprekonateľné prekážky vstupu spoločností vykonávajúcich činnosť v oblasti generických liekov na trh. Ku dňu uzavretia sporných dohôd totiž žiadne právoplatné rozhodnutie o žalobe pre porušenie práv nekonštatovalo, že výrobky týchto spoločností porušujú patent.

381

Zostáva teda určiť, či sa Komisia rovnako správne domnievala, že spoločnosti vykonávajúce činnosť v oblasti generických liekov mali vzhľadom na charakteristiky vlastné každej z nich skutočné a konkrétne možnosti vstúpiť na daný trh a na tento účel sa vyjadriť k tvrdeniam spochybňujúcim takéto možnosti uvádzaným v rámci konkrétnej argumentácie týkajúcej sa každej zo sporných dohôd. Už v tomto štádiu treba spresniť, že tieto výhrady proti posúdeniu skutočných a konkrétnych možností spoločností vykonávajúcich činnosť v oblasti generických liekov vstúpiť na trh, vykonanému Komisiou, treba preskúmať s prihliadnutím na štyri nižšie uvedené zásady a hľadiská.

382

Po prvé treba pripomenúť, že z judikatúry týkajúcej sa zistenia existencie skutočných a konkrétnych možností vstúpiť na trh (pozri bod 318 vyššie) vyplýva, že podstatnou okolnosťou, na ktorej sa musí zakladať kvalifikácia potenciálneho konkurenta, je schopnosť podniku začleniť sa na uvedený trh a že hoci jeho úmysel začleniť sa na tento trh je relevantný pri overení, či ho možno považovať za potenciálneho konkurenta, je iba doplňujúci. Presnejšie povedané, úmysel vstúpiť na trh nie je ani nevyhnutný na uznanie existencie potenciálnej hospodárskej súťaže na tomto trhu (rozsudok zo 14. apríla 2011, Visa Europe a Visa International Service/Komisia, T‑461/07, EU:T:2011:181, bod 169), ani nemôže takúto existenciu spochybniť, ak je však preukázaný, môže potvrdiť schopnosť vstúpiť na trh a tak prispieť ku kvalifikácii daného hospodárskeho subjektu ako potenciálneho konkurenta.

383

Z toho tiež vyplýva, že kritérium založené na tom, že vstup na trh zodpovedá realizovateľnej ekonomickej stratégii, vyžadované uvedenou judikatúrou, nepredstavuje samostatné kritérium odlišné od hlavného kritéria, ktorým je schopnosť vstúpiť na trh a doplňujúceho kritéria, ktorým je úmysel vstúpiť na trh (pozri v tomto zmysle rozsudok z 8. septembra 2016, Xellia Pharmaceuticals a Alpharma/Komisia, T‑471/13, neuverejnený, vec v odvolacom konaní, EU:T:2016:460, bod 81). Na jednej strane je totiž toto kritérium v dotknutých rozsudkoch uvádzané ako vysvetlenie skutočnej a konkrétnej povahy možností vstupu na trh a predchádza uvedeniu hlavného kritéria spočívajúceho v schopnosti vstúpiť na trh a doplňujúceho kritéria spočívajúceho v úmysle vstúpiť na trh, ktoré sú opísané ako „z toho zákonite vyplýva[júce]“. Na druhej strane v týchto rozsudkoch nie je toto kritérium preskúmané oddelene a nezávisle od overenia schopnosti a úmyslu vstúpiť na trh, keďže z toho, že podnik je vzhľadom na svoje výrobné a obchodné prostriedky, ako aj svoje finančné zdroje, schopný vstúpiť na trh a zároveň má najmä s prihliadnutím na vyhliadky zisku a výnosnosti v úmysle tam vstúpiť, možno odôvodnene vyvodiť, že tento vstup pre dotknutý podnik zodpovedá realizovateľnej ekonomickej stratégii.

384

Po druhé, ako sa správne domnievala Komisia v napadnutom rozhodnutí (odôvodnenie 1172; pozri rovnako bod 351 vyššie), pri určení, či spoločnosti vykonávajúce činnosť v oblasti generických liekov mali skutočné a konkrétne možnosti vstúpiť na trh, možno zohľadniť posúdenie možností neplatnosti alebo porušovania patentov žalobcov vykonané samotnými účastníkmi konania (pozri v tomto zmysle rozsudok z 8. septembra 2016, Lundbeck/Komisia, T‑472/13, vec v odvolacom konaní, EU:T:2016:449, bod 141). Keď totiž neexistuje rozhodnutie verejného orgánu týkajúce sa porušovania a platnosti patentov skupiny Servier, môže posúdenie možností neplatnosti týchto patentov alebo ich porušovania vykonané samotnými účastníkmi konania naznačovať ich úmysly, okrem iného ich úmysel viesť spory. Predovšetkým v prípade, keď sú tieto posúdenia urobené spoločnosťami vykonávajúcimi činnosť v oblasti generických liekov, môžu vzhľadom na ich subjektívne vnímanie dotknutých patentov prispieť k preukázaniu ich úmyslu vstúpiť na trh, ale ako také nie ich schopnosti vstúpiť na trh vzhľadom na výlučnú právomoc vnútroštátnych súdov a EPÚ konštatovať porušenie a platnosť patentov (pozri body 243 a 359 vyššie). Keďže úmysel sa považuje za významné kritérium pri zistení skutočných a konkrétnych možností vstúpiť na trh (pozri bod 382 vyššie), vyplýva z toho, že subjektívne posúdenia účastníkov konania možno oprávnene zohľadniť na účely preukázania takýchto možností. Napriek tomu však treba spresniť, že keďže úmysel začleniť sa na trh, hoci je relevantný pri overení, či spoločnosť možno považovať za potenciálneho konkurenta, je iba doplňujúci, tieto posúdenia budú rovnako iba doplňujúce pri určení postavenia uvedenej spoločnosti ako potenciálneho konkurenta. Tieto posúdenia tak budú musieť byť okrem toho porovnané s inými okolnosťami, ktoré môžu rovnako preukazovať úmysly spoločnosti týkajúce sa jej vstupu na trh.

385

Po tretie, existencia skutočných a konkrétnych možností vstúpiť na trh sa posudzuje ku dňu uzavretia sporných dohôd [pozri v tomto zmysle rozsudky z 8. septembra 2016, Lundbeck/Komisia, T‑472/13, vec v odvolacom konaní, EU:T:2016:449, body 138, 139 a 203, a z 8. septembra 2016, Sun Pharmaceutical Industries a Ranbaxy (UK)/Komisia, T‑460/13, neuverejnený, vec v odvolacom konaní, EU:T:2016:453, body 94 a 95]. Na účely určenia, či také dohody obmedzujú hospodársku súťaž v zmysle článku 101 ZFEÚ, treba totiž určiť, aká bola skutočná alebo potenciálna hospodárska súťaž na danom trhu v čase, keď boli dohody uzavreté. Z toho vyplýva, že nemožno zohľadniť tvrdenia a dokumenty týkajúce sa údajov z obdobia po uzavretí sporných dohôd, keďže tieto údaje odrážajú realizáciu týchto dohôd, a nie stav hospodárskej súťaže na trhu v čase ich uzavretia.

386

Po štvrté, dôkazné bremeno existencie skutočných a konkrétnych možností vstupu konkurenta na trh, a rovnako aj širšie dôkazné bremeno preukázania existencie porušenia (článok 2 nariadenia č. 1/2003), znáša Komisia (pozri v tomto zmysle rozsudok z 8. septembra 2016, Lundbeck/Komisia, T‑472/13, vec v odvolacom konaní, EU:T:2016:449, bod 105). Keďže však podstatná časť údajov umožňujúcich preukázať schopnosť a úmysel spoločností vykonávajúcich činnosť v oblasti generických liekov vstúpiť na trh, ako aj ich skutočné a konkrétne možnosti vstupu, sú internými údajmi týchto spoločností, ktoré sú tak v lepšej situácii na ich zozbieranie, treba sa domnievať, že bez dôkazov opaku týkajúcich sa technických, regulačných, obchodných alebo finančných ťažkosti, Komisia za okolností prejednávanej veci dostatočne preukázala existenciu takýchto možností, ak zhromaždila súbor zhodujúcich sa nepriamych dôkazov aspoň osvedčujúcich kroky smerujúce k výrobe a uvedeniu daného výrobku na trh v dobe dostatočne krátkej na to, aby pôsobila na hospodársky subjekt prítomný na trhu. Z týchto krokov totiž možno vyvodiť, že daná spoločnosť mala nielen schopnosť, ale aj úmysel podstúpiť riziko vstupu na trh (pozri v tomto zmysle bod 33 usmernení k dohodám o prevode technológií z roku 2014; pozri rovnako v tomto zmysle rozsudok z 8. septembra 2016, Arrow Group a Arrow Generics/Komisia, T‑467/13, neuverejnený, vec v odvolacom konaní, EU:T:2016:450, bod 81).

391

Úplne na úvod treba uviesť, že Komisia v napadnutom rozhodnutí nepreskúmala oddelene všeobecnú dovolenosť ustanovení o nenapadnutí patentov a o neuvádzaní výrobkov na trh. Z odôvodnenia 1154 napadnutého rozhodnutia totiž vyplýva, že pri určení, či dané dohody predstavovali obmedzenia hospodárskej súťaže z hľadiska cieľa, sa Komisia neuspokojila s preskúmaním, či obsahovali ustanovenia o nenapadnutí patentov a o neuvádzaní výrobkov na trh, ale že rovnako posudzovala, či strany urovnania boli potenciálnymi konkurentmi a či sa ustanovenia o nenapadnutí patentov a o neuvádzaní výrobkov na trh zakladali na prevode hodnoty z laboratória vykonávajúceho činnosť v oblasti originálnych liekov na spoločnosť vykonávajúcu činnosť v oblasti generických liekov, ktorá pre túto spoločnosť predstavovala stimul upustiť od vyvíjania konkurenčného tlaku na spoločnosť, ktorá je majiteľom patentu. V dôsledku toho žalobkyne a vedľajší účastník konania nemôžu Komisii vytýkať, že sa domnievala, že iba existencia ustanovení o nenapadnutí patentov a o neuvádzaní výrobkov na trh v urovnaní postačuje na preukázanie jeho protisúťažnej povahy.

392

Pokiaľ ide ďalej o tvrdenia žalobkýň a vedľajšieho účastníka konania týkajúce sa toho, že každé urovnanie nevyhnutne obsahuje ustanovenia o nenapadnutí patentov a o neuvádzaní výrobkov na trh, treba odkázať na vysvetlenia nachádzajúce sa v bodoch 258 až 275 vyššie, v ktorých sú vysvetlené podmienky umožňujúce Komisii konštatovať v prípade zahrnutia takýchto ustanovení existenciu obmedzenia z hľadiska cieľa.

393

Tvrdenia žalobkýň a vedľajšieho účastníka konania týkajúce sa uplatnenia teórie pridružených obmedzení v prejednávanej veci treba odmietnuť s odkazom na bod 291 vyššie.

394

Pokiaľ ide o tvrdenie žalobkýň, že Komisia už považovala za bezproblémovú dohodu zaväzujúcu spoločnosť vykonávajúcu činnosť v oblasti generických liekov, aby sa stiahla z trhu až do rozhodnutia paralelného sporu výmenou za odškodnenie v prípade neúspechu v tomto spore, treba pripomenúť, že podľa judikatúry zásada rovnosti zaobchádzania, ktorá predstavuje všeobecnú zásadu práva Únie, vyžaduje, aby sa s porovnateľnými situáciami nezaobchádzalo rozdielne a aby sa s rozdielnymi situáciami nezaobchádzalo rovnako, pokiaľ také zaobchádzanie nie je objektívne odôvodnené (rozsudky z 13. decembra 1984, Sermide, 106/83, EU:C:1984:394, bod 28, a zo 14. mája 1998, BPB de Eendracht/Komisia, T‑311/94, EU:T:1998:93, bod 309).

395

Treba však zdôrazniť, že pokiaľ podnik svojim správaním porušil článok 101 ods. 1 ZFEÚ, nemôže sa vyhnúť sankcii z dôvodu, že inému podniku nebola uložená pokuta. Aj keby sa totiž Komisia dopustila pochybenia, keď sa domnievala, že dohody Lundbeck‑Neolab boli v súlade s článkom 101 ods. 1 ZFEÚ, rešpektovanie zásady rovnosti zaobchádzania treba zosúladiť s rešpektovaním zásady zákonnosti, podľa ktorej sa nikto nemôže vo svoj prospech dovolávať nezákonnosti, ku ktorej došlo v prospech iného (rozsudky z 31. marca 1993, Ahlström Osakeyhtiö a i./Komisia, C‑89/85, C‑104/85, C‑114/85, C‑116/85, C‑117/85 a C‑125/85 až C‑129/85, EU:C:1993:120, bod 197, a zo 14. júla 1994, Parker Pen/Komisia, T‑77/92, EU:T:1994:85, bod 86).

396

V každom prípade existujú významné rozdiely medzi spornými dohodami a dohodami Lundbeck‑Neolab, ktoré Komisia kvalifikovala ako bezproblémové z pohľadu práva hospodárskej súťaže v rozhodnutí C(2013) 3803 v konečnom znení z 19. júna 2013 týkajúcom sa konania podľa článku [101 ZFEÚ] a článku 53 ods. 1 Dohody o EHP (vec AT/39226 – Lundbeck). Z odôvodnenia 164 tohto rozhodnutia totiž vyplýva, že spoločnosť Neolab vstúpila v októbri 2002 na trh s citalopramom v Spojenom kráľovstve, že spoločnosť Lundbeck podala žalobu pre porušovanie jedného z jej patentov v novembri 2002 a že spoločnosť Neolab potom podala protinávrh na určenie neplatnosti sporného patentu. V rámci dobrovoľného zákazu („voluntary injunction“) prijatého počas vnútroštátneho súdneho konania sa spoločnosť Neolab v prvej dohode zaviazala, že nebude uvádzať na trh svoj generický výrobok až do vyhlásenia rozsudku v paralelnej veci týkajúcej sa toho istého patentu vedenej medzi spoločnosťami Lundbeck a Lagap alebo najneskôr do 30. novembra 2003. Ako protihodnotu sa spoločnosť Lundbeck zaviazala zaplatiť spoločnosti Neolab náhradu škody v prípade, že dôjde k určeniu neplatnosti daného patentu. Keďže však spoločnosť Lundbeck uzavrela 13. októbra 2003 so spoločnosťou Lagap urovnanie, záväzky spoločností Lundbeck a Neolab zanikli a spoločnosť Neolab začala 30. októbra 2003 znovu predávať svoj generický výrobok. Dňa 22. decembra 2003 uzavreli spoločnosti Neolab a Lundbeck druhou dohodou urovnanie, v ktorom sa dohodlo, že spoločnosť Lundbeck zaplatí spoločnosti Neolab náhradu škody, ktorá mala kompenzovať nemožnosť predaja generického výrobku počas obdobia, na ktoré sa vzťahoval dobrovoľný zákaz, a že obe strany dohody upustia od pokračovania v spore týkajúcom sa porušovania sporného patentu a jeho neplatnosti až do 31. marca 2004.

397

Pokiaľ ide o prvú dohodu, táto sa odlišovala od dohôd, o ktoré ide v prejednávanej veci z dôvodu, že k nej došlo po prvom vstupe spoločnosti vykonávajúcej činnosť v oblasti generických liekov na trh, že dotknuté obmedzenie zjavne vyplývalo zo zákazu prijatého v rámci súdneho konania, že jej predmetom bol iba záväzok neuvádzať výrobok na trh počas vymedzeného obdobia, teda až do vyriešenia sporu s rovnakým predmetom, a že upravovala náhradu škody spoločnosťou vykonávajúcou činnosť v oblasti originálnych liekov iba v prípade určenia neplatnosti jej patentu.

398

Pokiaľ ide o druhú dohodu, hoci táto naozaj upravovala platbu spoločnosti vykonávajúcej činnosť v oblasti originálnych liekov v prospech spoločnosti vykonávajúcej činnosť v oblasti generických liekov, napriek tomu sa tiež líšila od sporných dohôd, pretože spoločnosť vykonávajúca činnosť v oblasti generických liekov už bola prítomná na trhu v čase jej uzavretia a dohoda túto prítomnosť na trhu nespochybňovala. Navyše platba spoločnosti vykonávajúcej činnosť v oblasti originálnych liekov v prospech spoločnosti vykonávajúcej činnosť v oblasti generických liekov mala nahradiť iba nemožnosť predaja generického výrobku počas obdobia, na ktoré sa vzťahoval dobrovoľný zákaz a tak zabrániť tomu, aby spoločnosť Neolab na tomto základe podala žalobu o náhradu škody.

399

Napokon, pokiaľ ide o tvrdenie žalobkýň, že na to, aby sa prerušenie sporu považovalo za obmedzenie hospodárskej súťaže prináleží Komisii, aby preukázala, že pokračovanie v spore je nevyhnutné a dostatočné na zachovanie hospodárskej súťaže, treba pripomenúť, že definícia obmedzenia hospodárskej súťaže z hľadiska cieľa (pozri bod 220 a nasl. vyššie) nevyžaduje od Komisie ani aby merala stupeň hospodárskej súťaže, ktorá môže byť dotknutá spornou dohodou, ani aby preukázala, že pokračovanie v spore je nevyhnutné na zachovanie hospodárskej súťaže.

406

Na úvod treba uviesť, že Komisia sa v napadnutom rozhodnutí nedomnievala, že iba prevod hodnloty zo spoločnosti vykonávajúcej činnosť v oblasti originálnych liekov na spoločnosť vykonávajúcu činnosť v oblasti generických liekov stačí sám osebe na preukázanie existencie dostatočného stupňa škodlivosti na hospodársku súťaž. Z odôvodnenia 1154 napadnutého rozhodnutia totiž vyplýva, že na účely určenia, či dané dohody predstavovali obmedzenia hospodárskej súťaže z hľadiska cieľa Komisia preskúmala, či boli strany dohôd o urovnaní potenciálnymi konkurentami, či tieto dohody obsahovali ustanovenia o nenapadnutí patentov a o neuvádzaní výrobkov na trh a či spoločnosť vykonávajúca činnosť v oblasti originálnych liekov získala výmenou za prevod hodnoty od spoločnosti vykonávajúcej činnosť v oblasti generických liekov záväzok neuvádzať výrobky na trh a nenapadnúť patenty (pozri rovnako body 265 až 272 vyššie).

407

Navyše z bodov 265 až 273 vyššie vyplýva, že v prípade dohody o urovnaní v oblasti patentov uzavretej medzi dvomi potenciálnymi konkurentmi, ktorá obsahuje ustanovenia o neuvádzaní výrobkov na trh a o nenapadnutí patentov, existencia stimulu spoločnosti vykonávajúcej činnosť v oblasti generických liekov, aby súhlasila s týmto ustanoveniami, sama osebe odôvodňuje zistenie, že existuje obmedzenie hospodárskej súťaže z hľadiska cieľa.

408

Tvrdenia uvádzané žalobkyňami a vedľajším účastníkom konania neumožňujú spochybniť toto zistenie.

409

Po prvé, k tvrdeniu, že výrobcovia originálnych liekov musia urobiť v urovnaniach väčšie ústupky ako spoločnosti vykonávajúce činnosť v oblasti generických liekov pre väčšie riziká sporov, ktorým sú vystavení, treba uviesť, ako to zdôrazňuje Komisia, že žalobkyne nepredložili žiaden dôkaz na podporu tohto tvrdenia, ale iba odkázali na svoju odpoveď na oznámenie o výhradách. Navyše aj keby bola existencia väčšieho rizika pre spoločnosť vykonávajúcu činnosť v oblasti originálnych liekov preukázaná, takéto riziko nemôže odôvodňovať reverzný prevod hodnoty predstavujúci pre spoločnosť vykonávajúcu činnosť v oblasti generických liekov stimul, aby upustila od svojich snáh vstúpiť na trh.

410

Pokiaľ ide o tvrdenia vedľajšieho účastníka konania, že vnútroštátne systémy určovania cien liekov znevýhodňujú výrobcov originálnych liekov a vnútroštátne súdne mechanizmy neumožňujú účinne zabrániť vstupu generík na trh s rizikom, treba pripomenúť, že aj keby boli tieto okolnosti preukázané, nemôžu ospravedlňovať dohodu s protisúťažným cieľom. Podľa ustálenej judikatúry totiž nemožno súhlasiť s tým, aby sa podniky snažili zmierniť účinky právnej úpravy, ktorú považujú za príliš nevýhodnú, uzatváraním kartelových dohôd, ktoré majú za cieľ napraviť tieto nevýhody s odôvodnením, že takáto právna úprava vytvára nerovnováhu v ich neprospech (rozsudok z 27. júla 2005, Brasserie nationale a i./Komisia, T‑49/02 až T‑51/02, EU:T:2005:298, bod 81; pozri rovnako v tomto zmysle rozsudok z 15. októbra 2002, Limburgse Vinyl Maatschappij a i./Komisia, C‑238/99 P, C‑244/99 P, C‑245/99 P, C‑247/99 P, C‑250/99 P až C‑252/99 P a C‑254/99 P, EU:C:2002:582, body 487 a 488).

411

Pokiaľ ide o tvrdenia žalobkýň, že Komisia mala zohľadniť obchodné dôvody a vyhliadky strán urovnania na zisk, aby posúdila, či prevod hodnoty má povahu stimulu, z bodu 277 vyššie vyplýva, že pri určení, či prevod hodnoty zo spoločnosti vykonávajúcej činnosť v oblasti originálnych liekov v prospech spoločnosti vykonávajúcej činnosť v oblasti generických liekov predstavuje stimul na to, aby táto spoločnosť súhlasila s ustanoveniami o nenapadnutí patentov a o neuvádzaní výrobkov do obehu, Komisia správne preskúmala, či prevod hodnoty zodpovedal špecifickým nákladom urovnania, ktoré vynaložila spoločnosť vykonávajúca činnosť v oblasti generických liekov. Relevantné kritérium teda spočíva v identifikácii nákladov vnútorne spojených s urovnaním, ktoré vynaložila spoločnosť vykonávajúca činnosť v oblasti generických liekov, a nie v zohľadnení obchodných dôvodov strán urovnania.

412

Ku všetkým tvrdeniam uvedeným v troch predchádzajúcich bodoch treba dodať, že skutočnosť, že protisúťažné správanie sa môže podniku javiť ako najvýhodnejšie alebo najmenej riskantné riešenie vôbec nevylučuje uplatnenie článku 101 ZFEÚ (pozri v tomto zmysle rozsudky z 8. júla 2004, Corus UK/Komisia, T‑48/00, EU:T:2004:219, bod 73, a z 8. júla 2004, Dalmine/Komisia, T‑50/00, EU:T:2004:220, bod 211), najmä ak ide o platby skutočným alebo potenciálnym konkurentom za to, aby nevstúpili na trh (pozri v tomto zmysle rozsudok z 8. septembra 2016, Lundbeck/Komisia, T‑472/13, vec v odvolacom konaní, EU:T:2016:449, body 379 a 380).

413

Po druhé, žalobkyne nemôžu vytýkať Komisii, že sa odchýlila od troch kritérií pripomenutých v odôvodnení 1154 napadnutého rozhodnutia, keď posúdila dohody o predčasnom vstupe spoločností vykonávajúcich činnosť v oblasti generických liekov na trh ako legálne napriek tomu, že obsahujú významný stimul. Z odôvodnení 1138, 1200 a 1203 napadnutého rozhodnutia totiž vyplýva, že Komisia iba uviedla, že dohoda o urovnaní povoľujúca vstup generického výrobku na trh pred skončením platnosti sporného patentu mohla predstavovať dohodu, ktorá je priaznivá pre hospodársku súťaž a v dôsledku toho legitímna. Hoci sa však v tejto dohode jej strany dohodnú na dátume predčasného vstupu generického výrobku na trh, napriek tomu neupravujú poskytnutie stimulu spoločnosťou vykonávajúcou činnosť v oblasti originálnych liekov v prospech spoločnosti vykonávajúcej činnosť v oblasti generických liekov za to, že táto spoločnosť odloží vstup svojho výrobku na trh.

414

Žalobkyne okrem toho nemôžu Komisii vytýkať, že neprešetrila 57 urovnaní obsahujúcich prevod hodnoty uvedených v jej každoročných monitorovaniach. Na jednej strane totiž treba pripomenúť, že pokiaľ podnik svojim správaním porušil článok 101 ods. 1 ZFEÚ, nemôže sa vyhnúť sankcii z dôvodu, že inému podniku nebola uložená pokuta, keďže rešpektovanie zásady rovnosti zaobchádzania treba zosúladiť s rešpektovaním zásady zákonnosti, podľa ktorej sa nikto nemôže vo svoj prospech dovolávať nezákonnosti, ku ktorej došlo v prospech iného (pozri bod 395 vyššie). Na druhej strane dohodu o urovnaní patentového sporu nemožno považovať za nezákonnú iba preto, že obsahuje prevod hodnoty zo spoločnosti vykonávajúcej činnosť v oblasti originálnych liekov v prospech spoločnosti vykonávajúcej činnosť v oblasti generických liekov, čo je prístup, ktorý neuplatnila Komisia v napadnutom rozhodnutí, v ktorom správne preskúmala, či strany dohôd o urovnaní boli potenciálnymi konkurentmi, či dohody obsahovali ustanovenia o nenapadnutí patentov a o neuvádzaní výrobkov na trh a či spoločnosť vykonávajúca činnosť v oblasti originálnych liekov získala výmenou za prevod hodnoty od spoločnosti vykonávajúcej činnosť v oblasti generických liekov záväzok neuvádzať výroby na trh a nenapadnúť patenty (pozri bod 406 vyššie).

415

Po tretie, žalobkyne vytýkajú Komisii, že uplatnila extenzívnu definíciu prevodu významnej hodnoty tým, že zohľadnila vedľajšie dohody uzavreté za trhových podmienok. Ako však Komisia správne uviedla v odôvodnení 1190 napadnutého rozhodnutia, stimul poskytnutý spoločnosťou vykonávajúcou činnosť v oblasti originálnych liekov na akceptovanie ustanovení o neuvádzaní výrobkov na trh a o nenapadnutí patentov môže mať formu vedľajšej dohody k dohode o urovnaní. Hoci vedľajšie dohody predstavujú bežné obchodné dohody, ktoré môžu existovať samostatne, Komisia v prejednávanej veci správne preskúmala, či niektoré vedľajšie dohody tvoriace neoddeliteľnú súčasť dotknutých dohôd o urovnaní sporov zahŕňali prevod hodnoty z majiteľa patentu v prospech spoločnosti vykonávajúcej činnosť v oblasti generických liekov.

416

Po štvrté, žalobkyne vytýkajú Komisii, že zohľadnila stimuly spoločností vykonávajúcich činnosť v oblasti generických liekov pokračovať v spore iba v rámci analýzy potenciálnej hospodárskej súťaže a nie pri posúdení prevodu hodnoty. Z bodu 277 vyššie však vyplýva, že pri určení, či prevod hodnoty zo spoločnosti vykonávajúcej činnosť v oblasti originálnych liekov v prospech k spoločnosti vykonávajúcej činnosť v oblasti generických liekov predstavoval stimul na to, aby táto spoločnosť súhlasila s ustanoveniami o nenapadnutí patentov a o neuvádzaní výrobkov do obehu, Komisia správne preskúmala, či prevod hodnoty zodpovedal špecifickým nákladom urovnania, ktoré vynaložila spoločnosť vykonávajúca činnosť v oblasti generických liekov. Relevantné kritérium teda spočíva v identifikácii nákladov vnútorne spojených s urovnaním, ktoré vynaložila spoločnosť vykonávajúca činnosť v oblasti generických liekov a nie v prípadnej asymetrii informácií existujúcej medzi stranami dohodami alebo v ich vlastných obchodných záujmoch.

417

Napokon žalobkyne vytýkajú Komisii, že nezohľadnila niektoré zmluvné ustanovenia v dohodách uzavretých so spoločnosťami Teva, Krka a Lupin, ktoré mohli urýchliť vstup výrobcov generických liekov na trh. Toto tvrdenie bude preskúmané v rámci žalobných dôvodov týkajúcich sa daných dohôd.

418

Zo všetkého, čo bolo uvedené, vyplýva, že Komisia správne definovala tri kritériá zohľadnené na účely kvalifikácie dohôd o urovnaní patentových sporov ako obmedzenia z hľadiska cieľa a v dôsledku toho sa pri pojme obmedzenia hospodárskej súťaže z hľadiska cieľa nedopustila nesprávneho právneho posúdenia.

525

Pokiaľ ide o nesprávne právne posúdenie, ktorého sa údajne dopustila Komisia tým, že kvalifikovala dohody Niche a Matrix ako obmedzenia hospodárskej súťaže z hľadiska cieľa, pričom nepreskúmala, či boli tieto dohody „do tej miery schopné“ mať negatívne účinky, napriek tomu, že ich potenciálne účinky sú nejednoznačné (pozri bod 503 vyššie), treba odkázať na body 223 až 226, 304 až 306 a 418 vyššie. K potenciálnym nejednoznačným účinkom, na ktoré sa žalobkyne odvolávajú na základe problémov v oblasti patentov, ako aj technických, regulačných a finančných problémov, ktorým čelili spoločnosti Niche a Matrix, treba dodať, že Komisia sa oprávnene domnievala, že tieto problémy nebránili skutočným a konkrétnym možnostiam spoločností Niche a Matrix konkurovať žalobkyniam (pozri bod 501 vyššie) a tak z nich nemožno vyvodiť, že dohody Niche a Matrix majú potenciálne nejednoznačné účinky.

526

Pokiaľ ide o uvádzané nesprávne posúdenie, treba preskúmať tvrdenia žalobkýň týkajúce sa toho, že dohody Niche a Matrix obsahujú jednak stimulujúcu výhodu pre spoločnosti Niche a Matrix a jednak zodpovedajúce obmedzenie ich snáh konkurovať spoločnosti vyrábajúcej originálny liek, čo sú podmienky, ktoré v prípade splnenia vyžadujú, aby bola konštatovaná existencia obmedzenia hospodárskej súťaže z hľadiska cieľa (pozri bod 272 vyššie). V tejto súvislosti treba spresniť, že žalobkyne nespochybňujú, že dohody Niche a Matrix obsahujú ustanovenia o neuvádzaní výrobkov na trh a o nenapadnutí patentov, ktoré samy osebe majú povahu obmedzenia hospodárskej súťaže (pozri bod 257 vyššie), ale tvrdia, že tieto ustanovenia nemajú v prejednávanej veci dostatočný stupeň škodlivosti a popierajú, že prevody hodnoty upravené dohodami Niche a Matrix možno považovať za stimulujúce prevody hodnoty.

527

Na úvod treba pripomenúť, že samotný prevod hodnoty zo spoločnosti vykonávajúcej činnosť v oblasti originálnych liekov na spoločnosť vykonávajúcu činnosť v oblasti generických liekov neumožňuje dospieť k záveru, že existuje obmedzenie z hľadiska cieľa. Iba v prípade, keď pri uzavretí urovnania dôjde k neoprávnenej reverznej platbe, teda keď je spoločnosť vykonávajúca činnosť v oblasti generických liekov touto platbou motivovaná, aby sa podriadila ustanoveniam o neuvádzaní výrobkov na trh a o nenapadnutí patentov, treba dospieť k záveru, že existuje takéto obmedzenie. V tomto prípade už obmedzenia hospodárskej súťaže zavedené ustanoveniami o neuvádzaní výrobkov na trh a o nenapadnutí patentov, nesúvisia s patentom a urovnaním, ale možno ich vysvetliť existenciou stimulu (pozri bod 265 vyššie).

528

Aby sa zistilo, či reverzná platba, teda prevod hodnoty zo spoločnosti vykonávajúcej činnosť v oblasti originálnych liekov v prospech spoločnosti vykonávajúcej činnosť v oblasti generických liekov, predstavuje stimul na akceptovanie ustanovení o nenapadnutí patentov a o neuvádzaní výrobkov na trh, treba vzhľadom na jej povahu a odôvodnenie preskúmať, či nahrádza náklady vnútorne spojené s urovnaním sporu (pozri bod 277 vyššie). V napadnutom rozhodnutí tak Komisia správne preskúmala, či prevod hodnoty upravený dohodami Niche a Matrix zodpovedal špecifickým nákladom urovnania, ktoré vynaložila spoločnosť vykonávajúca činnosť v oblasti generických liekov (odôvodnenia 1333 až 1337 a 1461 až 1464 napadnutého rozhodnutia).

529

Ak má reverzná platba upravená v dohode o urovnaní obsahujúcej ustanovenia obmedzujúce hospodársku súťaž nahradiť náklady vnútorne spojené s urovnaním, ktoré vynaložila spoločnosť vykonávajúca činnosť v oblasti generických liekov, nemožno túto platbu v zásade považovať za stimulujúcu. Zistenie existencie stimulu a obmedzenia hospodárskej súťaže z hľadiska cieľa však napriek tomu nie je v tomto prípade vylúčené. Predpokladá však, že Komisia preukáže, že sumy zodpovedajúce týmto nákladom vnútorne spojeným s urovnaním sú napriek tomu, že sú preukázané a presne vyčíslené stranami tohto urovnania, neprimerane vysoké (pozri bod 278 vyššie).

530

Náklady vnútorné spojené s urovnaním sporu sú najmä výdavky na spor, ktoré vynaložila spoločnosť vykonávajúca činnosť v oblasti generických liekov v spore vedenom proti spoločnosti vykonávajúcej činnosť v oblasti originálnych liekov. Ich úhrada je totiž v priamej súvislosti s takým urovnaním. Keď teda strany urovnania preukážu výšku výdavkov na spor vynaložených spoločnosťou vykonávajúcou činnosť v oblasti generických liekov, môže Komisia konštatovať ich stimulujúcu povahu iba vtedy, keď preukáže, že tieto výdavky sú neprimerané (pozri bod 279 vyššie).

531

Naopak niektoré výdavky spoločnosti vykonávajúcej činnosť v oblasti generických liekov sú a priori príliš nesúvisiace so sporom a jeho urovnaním na to, aby ich bolo možné považovať za vnútorne spojené s urovnaním patentového sporu. Ide napríklad o náklady na výrobu výrobkov porušujúcich patent zodpovedajúce hodnote zásob týchto výrobkov, ako aj výdavky na výskum a vývoj vynaložené na vývoj týchto výrobkov. To isté platí pre sumy, ktoré má spoločnosť vykonávajúca činnosť v oblasti generických liekov zaplatiť tretím osobám z dôvodu zmluvných záväzkov prevzatých mimo sporu (napríklad dodávateľské zmluvy). Ak teda strany dohody chcú, aby sa platba týchto výdavkov nepovažovala za stimul a nepriamy dôkaz existencie obmedzenia hospodárskej súťaže z hľadiska cieľa, prináleží im, aby preukázali, že tieto výdavky sú vnútorne spojené so sporom alebo jeho urovnaním a následne aby odôvodnili ich výšku. Na tento účel môžu vychádzať aj z toho, že výška náhrady týchto výdavkov, ktoré a priori nie sú vnútorne spojené s urovnaním sporu, je bezvýznamná a teda nedostatočná na to, aby predstavovala významný stimul na akceptovanie ustanovení obmedzujúcich hospodársku súťaž upravených dohodou o urovnaní (pozri bod 280 vyššie).

532

Ako správne uviedla Komisia v odôvodnení 1322 napadnutého rozhodnutia, v prejednávanej veci v prípade dohody Niche existencia stimulu jasne vyplýva zo samotného znenia dohody, ktorá vo svojom článku 13 stanovuje, že „ako protihodnotu za záväzky [upravené dohodou] a značné náklady a potenciálne povinnosti, ktoré spoločnosti Niche a Unichem môžu mať v dôsledku ukončenia svojho programu vývoja perindoprilu vyrábaného podľa [sporného] postupu, Servier zaplatí spoločnostiam Niche a Unichem… sumu 11,8 milióna GBP“. Uvedenými záväzkami sú totiž ustanovenia o nenapadnutí patentov a o neuvádzaní výrobkov na trh, platba za ktoré je tak výslovne upravená v tomto článku.

533

Tento výklad znenia dohody Niche nie je navyše spochybnený tvrdením žalobkýň, že výraz „ako protihodnota“ je štandardnou formuláciou anglického práva, ktorá má vyjadrovať vzájomnosť nevyhnutnú na platnosť každej zmluvy. Aj keby sa totiž z toho malo vyvodiť, že tento výraz predstavuje druh štylistickej formulácie, ktorej netreba pripisovať význam, napriek tomu táto formulácia podľa samotných žalobkýň vyjadruje vzájomnosť a teda skutočnosť, že suma upravená v článku 13 dohody Niche sa poskytuje výmenou za povinnosti, ktoré spoločnosti Niche ukladá uvedená dohoda.

534

Tento výklad dohody Niche nie je vyvrátený ani údajnou asymetriou medzi rizikami, ktoré podstupuje spoločnosť vykonávajúca činnosť v oblasti originálnych liekov a rizikami, ktorým je vystavená spoločnosť vykonávajúca činnosť v oblasti generických liekov, ani údajnými schopnosťami osoby rokujúcej za spoločnosť Niche. Je pravda, že takáto asymetria rizík, rovnako ako aj schopnosti osoby rokujúcej za spoločnosť vykonávajúcu činnosť v oblasti generických liekov, umožňujú sčasti vysvetliť dôvody, ktoré môžu spoločnosť vykonávajúcu činnosť v oblasti originálnych liekov viesť k tomu, že vyplatí spoločnosti vykonávajúcej činnosť v oblasti generických liekov vysoké reverzné platby. Vyplatenie vysokej platby má však práve zabrániť každému, aj minimálnemu riziku, že spoločnosti vykonávajúce činnosť v oblasti generických liekov môžu vstúpiť na trh a teda potvrdzuje, že spoločnosť vykonávajúca činnosť v oblasti originálnych liekov si „kúpila“ odstránenie uvedených spoločností z trhu. Navyše treba pripomenúť, že skutočnosť, že protisúťažné správanie sa môže podniku javiť ako najvýhodnejšie alebo najmenej riskantné riešenie alebo že má napraviť nerovnováhu, ktorá existuje v jeho neprospech, nijako nevylučuje uplatnenie článku 101 ZFEÚ (pozri v tomto zmysle rozsudky z 8. júla 2004, Corus UK/Komisia, T‑48/00, EU:T:2004:219, bod 73; z 8. júla 2004, Dalmine/Komisia, T‑50/00, EU:T:2004:220, bod 211, a z 27. júla 2005, Brasserie nationale a i./Komisia,T‑49/02 až T‑51/02, EU:T:2005:298, bod 81), predovšetkým keď ide o platbu skutočným alebo potenciálnym konkurentom za to, aby nevstúpili na trh (rozsudok z 8. septembra 2016, Lundbeck/Komisia, T‑472/13, vec v odvolacom konaní, EU:T:2016:449, body 379 a 380).

535

V prejednávanej veci je okrem toho bezvýznamné, že vyššie uvedený článok dohody Niche stanovuje, že úhrada sumy 11,8 milióna GBP je protihodnotou nielen za ustanovenia o nenapadnutí patentov a o neuvádzaní výrobkov na trh, ale podľa neurčitého pomeru aj za iné výdavky, keďže táto iná náhrada nespochybňuje konštatovanie, podľa ktorého si žalobkyne „kúpili“ dotknuté obmedzujúce ustanovenia a teda nespochybňuje existenciu stimulu spoločnosti Niche, aby sa týmto ustanoveniam podriadila.

536

Tieto iné výdavky, opísané v dohode Niche ako „značné náklady a potenciálne povinnosti, ktoré spoločnosti Niche a Unichem môžu mať v dôsledku ukončenia svojho programu vývoja perindoprilu vyrábaného podľa [sporného] postupu“, boli totiž opísané spoločnosťou Niche počas správneho konania (odôvodnenie 1326 napadnutého rozhodnutia), ako aj samotnými žalobkyňami v ich písomných podaniach, ako zodpovedajúce nákladom na vývoj perindoprilu spoločnosti Niche a náhrade škody, ktorá sa má vyplatiť zákazníkom spoločnosti Niche za porušenie jej zmluvných povinností voči nim. Takéto výdavky však nie sú a priori vnútorne spojené s urovnaním patentového sporu (pozri bod 531 vyššie) a žalobkyne nepreukazujú, že sú vnútorne spojené s dohodou o urovnaní uzavretou v prejednávanej veci.

537

Predovšetkým, hoci k náhrade škody, ktorá sa má vyplatiť zákazníkom spoločnosti Niche by nedošlo, ak by táto spoločnosť pokračovala v spore vedenom proti žalobkyniam, ako to v podstate tvrdia žalobkyne, táto náhrada škody je v prejednávanej veci príliš nesúvisiaca so sporom a jeho urovnaním na to, aby sa považovala za náklady vnútorne spojené s týmto urovnaním, keďže podľa žalobkýň sa táto náhrada mala vyplatiť v prípade „dobrovoľného ukončenia projektu“ majúceho za následok výpoveď zmlúv s ich zákazníkmi a keďže dohoda Niche ponechávala spoločnosti Niche možnosť neukončiť zmluvné vzťahy s jej zákazníkmi, ale ich jednoducho pozastaviť (článok 11 dohody Niche). Samotné žalobkyne navyše na pojednávaní pripustili, že povinnosť zaplatiť zákazníkom spoločnosti Niche dotknutú náhradu škody mohla vzniknúť nezávisle od dohody Niche. Okrem toho možno uviesť, že dôkazy, ktoré predložili žalobkyne, aby popreli výšku týchto náhrad, ktorú odhadla Komisia v napadnutom rozhodnutí na 1,3 milióna GBP (odôvodnenie 1335), nie sú presvedčivé, keďže uvádzajú buď sumy nižšie ako táto výška alebo nepodložené požiadavky na zaplatenie vyšších súm.

538

Pokiaľ ide o „právne výdavky“ spomenuté v napadnutom rozhodnutí (odôvodnenie 1334), spoločnosť Niche ich počas správneho konania opísala ako výdavky na právne poradenstvo zahrnuté do nákladov na vývoj (odôvodnenie 601 napadnutého rozhodnutia), o ktorých treba pripomenúť, že nie sú vnútorne spojené s urovnaním (pozri bod 531 vyššie), zatiaľ čo žalobkyne ich opisujú ako „výdavky na advokáta a patenty“, ktoré môžu patriť medzi sporové výdavky, ktoré sú vnútorne spojené s urovnaním (pozri bod 530 vyššie). Aj keby však suma 1,1 milióna GBP uvádzaná ako „výdavky na advokáta a patenty“ zodpovedala sporovým výdavkom, ktorých náhradu môže v zásade oprávnene upraviť dohoda o urovnaní, táto suma nemôže patriť medzi výdavky vnútorne spojené s dohodou o urovnaní uzavretou v prejednávanej veci. Z argumentácie žalobkýň a z nimi predložených dokumentov totiž vyplýva, že dané výdavky sa vzťahovali na obdobie končiace na konci roku 2003, teda pred vznikom sporov medzi Niche a žalobkyňami (pozri body 11, 13 a 16 vyššie), ktoré ukončila dohoda Niche.

539

Už navyše možno dodať, že aj keby táto suma vo výške 1,1 milióna GBP mala byť pripočítaná k nákladom na vývoj a na odškodnenie zákazníkov spoločnosti Niche, ktoré Komisia v napadnutom rozhodnutí odhadla na 1,2 a 1,3 milióna GBP (odôvodnenie 1336), pričom žalobkyne tieto sumy nepopreli (pozri najmä bod 537 vyššie), získaná celková suma (3,6 milióna GBP) je oveľa nižšia ako 11,8 milióna GBP.

540

Z toho vyplýva, že Komisia v napadnutom rozhodnutí (odôvodnenie 1348) oprávnene konštatovala, že dohoda Niche obsahuje stimul pre spoločnosť Niche, aby sa podriadila ustanoveniam o neuvádzaní výrobkov na trh a o nenapadnutí patentov upraveným tohto dohodou, pričom nemusela okrem toho overiť, ako to tvrdia žalobkyne (pozri bod 513 vyššie), či by tieto ustanovenia mali bez tejto stimulujúcej platby menej obmedzujúcu pôsobnosť. Na konštatovanie existencie stimulu podriadiť sa ustanoveniam o neuvádzaní výrobkov na trh a o nenapadnutí patentov sa totiž vyžaduje iba existencia takýchto ustanovení bez ohľadu na ich viac alebo menej obmedzujúcu pôsobnosť a analýza nákladov, ktoré nahrádza prevod hodnoty (pozri body 528 až 531 vyššie).

541

Z toho tiež vyplýva, že treba zamietnuť ako neúčinnú výhradu založenú na nesprávnom posúdení, ktorého sa mala dopustiť Komisia tým, že tvrdila, že suma zaplatená spoločnosti Niche podľa dohody Niche sa rovnala odhadom viac ako desaťročného predaja a viac ako dvadsaťročného hrubého zisku (pozri bod 514 vyššie). Aj keby sa totiž Komisia dopustila takéhoto pochybenia, nemalo by to vplyv na kvalifikáciu prevodu hodnoty zo žalobkýň na spoločnosť Niche ako stimulu, keďže z bodov 536 až 538 vyššie vyplýva, že tento prevod hodnoty nenahrádzal náklady vnútorne spojené s urovnaním sporu a keďže sa okrem toho netvrdilo, a tým skôr nepreukázalo, že suma tohto prevodu je bezvýznamná a teda nedostatočná na to, aby charakterizovala stimul.

542

Okrem toho, pokiaľ ide o ďalší stimul, ktorý vyplýva zo sumy zaplatenej spoločnosti Niche podľa dohody Biogaran (odôvodnenia 1349 až 1354 napadnutého rozhodnutia), treba sa domnievať, ako bude podrobne uvedené v bodoch 798 až 810 nižšie, že okolnosť, že obchodná dohoda, ktorá obvykle nemá za cieľ urovnanie sporu a prostredníctvom ktorej dochádza k prevodu hodnoty zo spoločnosti vykonávajúcej činnosť v oblasti originálnych liekov na spoločnosť vykonávajúcu činnosť v oblasti generických liekov, je spojená s dohodou o urovnaní sporu obsahujúcou ustanovenia obmedzujúce hospodársku súťaž, predstavuje vážny nepriamy dôkaz o existencii „reverznej platby“, teda o existencii prevodu hodnoty, ktorému nezodpovedá žiadna skutočná protihodnota vyplývajúca z tejto vedľajšej obchodnej dohody (pozri bod 804 nižšie), platby, ktorá teda tiež predstavuje stimulujúcu výhodu, ak jej cieľom nie je nahradiť náklady vnútorne spojené s urovnaním sporu. V prípade, ak Komisia predloží nepriame alebo priame dôkazy, ktoré môžu posilniť takýto závažný nepriamy dôkaz a preukázať tak existenciu reverznej platby, strany dohôd môžu uviesť svoju verziu skutkového stavu a pritom podložiť svoje tvrdenia dôkazmi, ktoré sú schopné predložiť a ktoré umožňujú domnievať sa, že hoci je obchodná dohoda skutočne spojená s dohodou o urovnaní, je odôvodnená inými dôvodmi ako je vylúčenie konkurenta pomocou reverznej platby.

543

V prejednávanej veci Komisia uviedla viacero skutočností preukazujúcich, že existuje súvislosť medzi dohodou Niche a dohodou Biogaran a že prevod hodnoty upravený dohodou Biogaran nezodpovedá povinnostiam uloženým spoločnosti Niche uvedenou dohodou. Na jednej strane zohľadnila skutočnosť, že o dohodách sa rokovalo v tom istom období a že boli uzavreté medzi rovnakými podnikmi v rovnaký deň, ako aj okolnosť, že obe dohody upravovali platbu v dvoch splátkach splatných v rovnakých dňoch. Na druhej strane, hoci žalobkyne tvrdili, že medzi obomi dohodami neexistovala žiadna súvislosť, spoločnosť Niche uviedla, že dohodu Biogaran navrhli žalobkyne, aby jej poskytli „celkovú náhradu dohodnutú výmenou za uzavretie dohody o celkovom urovnaní“. Komisia okrem toho vyložila email zaslaný predstavenstvom spoločnosti Biogaran spoločnosti Niche 4. februára 2005 uvádzajúci, že „vzhľadom na sumu, o ktorú ide, sa nám zdá nevyhnutné, aby sme mali ďalšie práva k iným výrobkom a určitú voľnosť v oblasti ponuky výrobkov“ tak, že znamená, že suma, ktorá mala byť prevedená spoločnosti Niche bola stanovená skôr, ako sa strany dohodli na rozsahu výrobkov dotknutých dohodou Biogaran. Komisia sa tiež domnievala, že zmluvné ustanovenia dohody Biogaran, a najmä jej články 14.4 a 14.5, upravovali jej automatickú výpoveď v prípade nezískania PUT v lehote 18 mesiacov bez toho, aby spoločnosť Biogaran mohla od spoločnosti Niche požadovať akúkoľvek náhradu škody, na rozdiel od ustanovení obsiahnutých v iných dohodách uzavretých spoločnosťou Biogaran týkajúcich sa nadobudnutia dokumentácie výrobkov. Komisia napokon uviedla, že s výnimkou jedného výrobku spoločnosť Biogaran nezískala PUT na základe dokumentácie prenechanej spoločnosťou Niche a že jej obrat spojený s dohodou Biogaran dosahoval sumu medzi 100000 a 200000 eur.

544

Žalobkyne neuvádzajú žiadne tvrdenie spochybňujúce túto analýzu s výnimkou výhrady založenej na nezohľadnení záujmu spoločnosti Biogaran na uzavretí dohody Biogaran. Okrem toho, že tento záujem nemožno považovať za dostatočný na odôvodnenie sumy prevodu hodnoty upraveného dohodou Biogaran, možno uviesť, že z odôvodnenia 1351 napadnutého rozhodnutia vyplývajú viaceré zistenia spochybňujúce existenciu takého záujmu spoločnosti Biogaran. Podľa týchto zistení, ktoré žalobkyne nepopreli, totiž suma, ktorú mala spoločnosť Biogaran previesť na spoločnosť Niche bola dohodnutá skôr, ako sa spoločnosti Niche a Biogaran dohodli na výrobkoch dotknutých dohodou Biogaran, túto dohodu mohli jej strany vypovedať v lehote 18 mesiacov bez toho, aby ktorákoľvek z nich mala právo na náhradu škody a pre prípad nezískania PUT v určitej lehote nebola dohodnutá žiadna náhrada v prospech spoločnosti Biogaran. Komisia sa preto oprávnene mohla domnievať, že dohoda Biogaran predstavovala pre spoločnosť Niche ďalší stimul, aby súhlasila s obmedzujúcimi ustanoveniami obsiahnutými v dohode Niche.

545

Navyše, pokiaľ ide o návrhy žalobkýň, aby bolo v ich prospech zohľadnené zrušenie napadnutého rozhodnutia alebo zníženie pokuty, ktoré môže spoločnosť Biogaran dosiahnuť vo veci T‑677/14, treba odkázať na body 89 až 99 vyššie.

546

K dohode Matrix treba uviesť, že jej článok 9 je podobný ako článok 13 dohody Niche a že tvrdenia kritizujúce posúdenia Komisie týkajúce sa dohody Matrix rovnakým spôsobom ako posúdenia týkajúce sa dohody Niche musia byť v dôsledku toho z tých istých dôvodov zamietnuté. Pokiaľ ide o tvrdenie konkrétne smerujúce proti analýze dohody Matrix vykonanej Komisiou, podľa ktorého sa aj spoločnosti Matrix týka odškodnenie zákazníkov spoločnosti Niche z dôvodu solidárnej zodpovednosti so spoločnosťou Niche, treba pripomenúť, že tieto výdavky nemožno považovať za náklady vnútorne spojené s urovnaním sporu (pozri bod 531 vyššie) a teda nemôžu odôvodniť prevod hodnoty upravený dohodou Matrix a to tým skôr, že ani žalobkyne, ani spoločnosť Matrix neboli schopné preukázať, že suma 11,8 milióna GBP zodpovedala týmto výdavkom alebo iným nákladom vnútorne spojeným s urovnaním sporu.

547

Z toho vyplýva, že Komisia v napadnutom rozhodnutí (pozri najmä odôvodnenia 1452, 1453, 1463, 1464 a 1467) oprávnene konštatovala, že dohoda Matrix obsahuje pre spoločnosť Matrix stimul, aby sa podriadila ustanoveniam o neuvádzaní výrobkov na trh a o nenapadnutí patentov upraveným uvedenou dohodou.

548

Treba pripomenúť, že žalobkyne nepopierajú existenciu ustanovení o nenapadnutí patentov a o neuvádzaní výrobkov na trh v dohodách Niche a Matrix.

549

Podľa ustanovení o nenapadnutí patentov obsiahnutých v dohodách Niche a Matrix sa tieto dve spoločnosti mali zdržať podania akejkoľvek žaloby o neplatnosť alebo o určenie, že nedochádza k porušovaniu patentov 339, 340, 341, 689, 947 a 948, pričom spoločnosť Niche bola navyše povinná vziať späť svoje námietky podané na EPÚ proti patentom 947 a 948 (články 7 a 8 dohody Niche a článok 5 dohody Matrix). Podľa ustanovení o neuvádzaní výrobkov na trh obsiahnutých v dohodách Niche a Matrix sa tieto dve spoločnosti mali zdržať výroby, držby, dovozu, dodávania, ponúkania na dodanie, disponovania alebo vykonania úkonu spôsobilého porušiť patenty 339 až 341 vo vzťahu k perindoprilu (článok 3 dohody Niche a článok 1 dohody Matrix). Mali sa tiež zdržať podania žiadosti o PUT týkajúce sa perindoprilu (článok 10 dohody Niche a článok 6 dohody Matrix) a boli povinné ukončiť alebo pozastaviť svoje zmluvy týkajúce sa perindoprilu uzavreté s tretími osobami (článok 11 dohody Niche a článok 7 dohody Matrix).

550

Žalobkyne však popierajú, že ustanovenia o nenapadnutí patentov a o neuvádzaní výrobkov na trh obsiahnuté v dohodách Niche a Matrix majú dostatočne škodlivú alebo vnímateľnú povahu.

551

V tejto súvislosti v prvom rade tvrdia, že ustanovenia o nenapadnutí patentov a o neuvádzaní výrobkov na trh sú vlastné dohodám o urovnaní.

552

Hoci ustanovenia o nenapadnutí patentov a o neuvádzaní výrobkov na trh sú skutočne nevyhnutné na urovnanie niektorých patentových sporov (pozri bod 259 vyššie), treba pripomenúť, že takéto ustanovenia strácajú svoju legitimitu a majú dostatočný stupeň škodlivosti pre riadne fungovanie hospodárskej súťaže vtedy, keď je skutočným dôvodom obmedzení hospodárskej súťaže zavedených týmito ustanoveniami taký stimul, aký bol zistený v prejednávanej veci, a nie uznanie platnosti daných patentov stranami (pozri bod 270 vyššie).

553

V odpovedi na tvrdenie žalobkýň, že strata možnosti vyhrať v spore, ktorú so sebou prináša ustanovenie o nenapadnutí patentov, nemôže stačiť na kvalifikáciu dohody, ktorá má ukončiť skutočný spor urovnaním ako obmedzenia z hľadiska cieľa (pozri bod 505 vyššie), treba tiež zdôrazniť, že hoci ustanovenie o nenapadnutí patentov ako také nebráni vstupu na trh, bráni najmä podaniu žalôb, ktoré majú „otvoriť cestu“ uvedeniu výrobku na trh s rizikom, a tak využitiu jedného z prostriedkov, ktoré majú umožniť takýto vstup na trh (pozri rovnako bod 257 vyššie). Rovnako treba pripomenúť, že Komisia v prejednávanej veci kvalifikovala ako obmedzenie hospodárskej súťaže z hľadiska cieľa nielen ustanovenia o nenapadnutí patentov obsiahnuté v dohodách Niche a Matrix, ale tieto dohody ako celok obsahujúci tak ustanovenia o nenapadnutí patentov, ako aj ustanovenia o neuvádzaní výrobkov na trh a stimul podriadiť sa týmto ustanoveniam (odôvodnenia 1375 a 1481 napadnutého rozhodnutia).

554

Žalobkyne v druhom rade tvrdia, že ustanovenia o nenapadnutí patentov a o neuvádzaní výrobkov na trh obsiahnuté v dohodách Niche a Matrix nemajú dostatočný stupeň škodlivosti, pretože ich účinky vyplývajú z existencie daných patentov a nie zo znenia týchto dohôd.

555

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že existencia stimulu pre spoločnosť vykonávajúcu činnosť v oblasti generických liekov, aby sa podrobila ustanoveniam o neuvádzaní výrobkov na trh a o nenapadnutí patentov, umožňuje odôvodniť zistenie, že existuje obmedzenie z hľadiska cieľa a to aj vtedy, keď dohoda o urovnaní obsahuje ustanovenia, ktorých rozsah nepresahuje rozsah sporného patentu (pozri bod 273 vyššie). Aj keby teda ustanovenia o neuvádzaní výrobkov na trh nebránili spoločnostiam Niche a Matrix, aby vstúpili na trh s výrobkom neporušujúcim patent a obmedzovali sa na účinky vyvolané zákazom vydaným pre porušenie daných patentov, alebo im dokonca umožňovali, aby sa aj vďaka sume získanej v rámci prevodu hodnoty so svojimi partnermi pustili do vývoja nového projektu perindoprilu neporušujúceho práva k patentu (pozri bod 506 vyššie), ako to tvrdia žalobkyne, dohody Niche a Matrix by napriek tomu predstavovali obmedzenie hospodárskej súťaže z hľadiska cieľa.

556

Žalobkyne v treťom rade popierajú dostatočne škodlivú povahu ustanovení o nenapadnutí patentov, pričom tvrdia, že tieto ustanovenia sa týkali iba jedného namietateľa spomedzi všetkých, ktorí podali námietku proti patentu 947 na EPÚ a nemali vplyv na iné spoločnosti vykonávajúce činnosť v oblasti generických liekov z dôvodu obmedzenia sporu na spor pre porušenie práv k patentu.

557

Treba sa domnievať, že aj keby tieto tvrdenia založené na tom, že dohody Niche a Matrix majú účinky iba na spoločnosti vykonávajúce činnosť v oblasti generických liekov, ktoré sú ich stranami, boli preukázané, nespochybnili by vylúčenie uvedených spoločností z trhu, ktoré so sebou prinášajú ustanovenia o neuvádzaní výrobkov na trh a o nenapadnutí patentov ako protihodnotu za stimulujúci prevod hodnoty a teda dostatočný stupeň škodlivosti týchto dohôd, v dôsledku čoho je preskúmanie ich konkrétnych účinkov zbytočné.

558

Z toho vyplýva, že Komisia sa nedopustila pochybenia, keď sa domnievala, že dohody Niche a Matrix boli obmedzeniami hospodárskej súťaže z hľadiska cieľa.

559

Tento záver nie je spochybnený údajným nesprávnym posúdením, ktorého sa mala dopustiť Komisia pri opise hospodárskeho a právneho kontextu dohôd Niche a Matrix a pri zohľadnení subjektívnych úmyslov strán.

560

Tvrdenie žalobkýň o neexistencii protisúťažného úmyslu strán dohôd Niche a Matrix a o sledovaní legitímnych cieľov, ktoré okrem iného viedli spoločnosť Niche k tomu, aby iniciatívne kontaktovala žalobkyne, totiž nemôže spochybniť ani existenciu stimulujúcej výhody, ani povahu ustanovení o neuvádzaní výrobkov na trh a o nenapadnutí patentov obsiahnutých v dohodách ako obmedzenia hospodárskej súťaže. Aj keby sa teda tieto tvrdenia zakladali na preukázaných skutočnostiach, v žiadnom prípade nemôžu vyvrátiť kvalifikáciu dohôd Niche a Matrix ako obmedzenia z hľadiska cieľa, ktorú Komisia zohľadnila.

561

Treba tiež dodať, že úmysel strán nie je faktorom nevyhnutným na určenie obmedzujúcej povahy daného druhu koordinácie medzi podnikmi (pozri bod 222 vyššie).

562

Navyše pri existencii ustanovení o neuvádzaní výrobkov na trh a o nenapadnutí patentov, ktorých vnútorne obmedzujúca povaha nebola úspešne spochybnená, bola Komisia oprávnená v dôsledku zistenia existencie stimulu považovať dohody Niche a Matrix za dohody o vylúčení z trhu sledujúce z tohto dôvodu protisúťažný cieľ. Podľa ustálenej judikatúry však samotná okolnosť, že dohoda sleduje aj legitímne ciele, nemôže stačiť na to, aby bránila kvalifikácii ako obmedzenia hospodárskej súťaže z hľadiska cieľa (pozri bod 222 vyššie).

563

Pokiaľ ide o údajné nesprávne posúdenie, ktorého sa mala dopustiť Komisia pri svojom zohľadnení hospodárskeho a právneho kontextu dohôd Niche a Matrix, treba uviesť, že žalobkyne v tejto súvislosti opakujú svoje výhrady voči schopnosti a úmyslu spoločností Niche a Matrix vstúpiť na trh, najmä vzhľadom na patenty žalobkýň a spory týkajúce sa týchto patentov, ako aj finančné a regulačné problémy spoločnosti Niche (pozri body 507 a 519 vyššie). Keďže tieto výhrady boli preskúmané a zamietnuté v rámci žalobného dôvodu popierajúceho postavenie spoločností Niche a Matrix ako potenciálnych konkurentov (pozri body 432 až 501 vyššie), nemôžu spochybniť povahu dohôd Niche a Matrix ako obmedzenia hospodárskej súťaže z hľadiska cieľa.

564

Z uvedeného vyplýva, že žalobný dôvod založený na nesprávnom právnom posúdení a nesprávnom posúdení pri kvalifikácii dohôd Niche a Matrix ako obmedzenia hospodárskej súťaže z hľadiska cieľa, treba zamietnuť v celom rozsahu.

565

Žalobkyne tvrdia, že Komisia sa dopustila rôznych nesprávnych právnych posúdení a nesprávnych posúdení pri kvalifikácii dohôd Niche a Matrix ako obmedzenia hospodárskej súťaže z hľadiska následku.

566

Treba pripomenúť, že ak niektoré z dôvodov rozhodnutia môžu samy osebe z právneho hľadiska dostatočne odôvodniť rozhodnutie, potom vady, ktorými môžu byť poznačené iné dôvody tohto rozhodnutia, v žiadnom prípade nemajú vplyv na jeho výrok. Okrem toho, ak výrok rozhodnutia Komisie spočíva na viacerých pilieroch odôvodnenia, z ktorých každý by bol sám osebe dostatočným základom pre tento výrok, zrušenie tohto rozhodnutia Všeobecným súdom prichádza v zásade do úvahy len vtedy, ak je každý z týchto pilierov protiprávny. Za tohto predpokladu nemôže pochybenie alebo iná protiprávnosť, ktorá má vplyv len na jeden z pilierov odôvodnenia, byť dostatočným dôvodom na zrušenie sporného rozhodnutia, ak toto pochybenie nemohlo mať rozhodujúci vplyv na výrok inštitúcie ako autora tohto rozhodnutia (pozri rozsudok zo 14. decembra 2005, General Electric/Komisia, T‑210/01, EU:T:2005:456, body 42 a 43 a citovanú judikatúru).

567

Ako však bolo uvedené v bode 219 vyššie, pri posúdení, či je dohoda zakázaná článkom 101 ods. 1 ZFEÚ, je zohľadnenie jej konkrétnych následkov nadbytočné, keď je zjavné, že táto dohoda má za cieľ vylúčiť, obmedziť alebo skresliť hospodársku súťaž na vnútornom trhu.

568

Keď teda Komisia založí zistenie porušenia na existencii obmedzenia z hľadiska cieľa a zároveň na existencii obmedzenia z hľadiska následku, pochybenie spôsobujúce protiprávnosť dôvodu založeného na existencii obmedzenia z hľadiska následku nemá v žiadnom prípade rozhodujúci vplyv na výrok Komisie v jej rozhodnutí, pokiaľ nie je protiprávny dôvod založený na existencii obmedzenia z hľadiska cieľa, ktorý môže sám osebe odôvodniť zistenie porušenia.

569

V prejednávanej veci vyplýva z preskúmania žalobného dôvodu založeného na nesprávnom právnom posúdení a nesprávnom posúdení pri kvalifikácii dohôd Niche a Matrix ako obmedzenia hospodárskej súťaže z hľadiska cieľa, že žalobkyne nepreukázali, že Komisia sa dopustila pochybenia, keď v napadnutom rozhodnutí dospela k záveru, že uvedené dohody mali za cieľ vylúčiť, obmedziť alebo skresliť hospodársku súťaž na vnútornom trhu v zmysle článku 101 ods. 1 ZFEÚ.

570

Prejednávaný žalobný dôvod treba preto zamietnuť ako neúčinný.

643

Treba preskúmať tvrdenia žalobkýň týkajúce sa toho, že dohoda Teva obsahuje jednak stimulujúcu výhodu pre spoločnosť Teva a jednak zodpovedajúce obmedzenie jej snáh konkurovať spoločnosti vyrábajúcej originálny liek, čo sú podmienky, ktoré v prípade splnenia vyžadujú, aby bola konštatovaná existencia obmedzenia z hľadiska cieľa (pozri bod 272 vyššie). Keďže v prejednávanej veci zistenie existencie stimulujúcej výhody čiastočne závisí od zistenia obmedzujúcej povahy niektorých ustanovení dohody Teva, budú v prvom rade preskúmané výhrady voči posúdeniu ustanovení dohody a potom výhrady voči posúdeniu prevodu hodnoty upravenému touto dohodou. Nakoniec bude preskúmaná výhrada uplatnená subsidiárne, ktorá sa týka dĺžky trvania porušenia vytýkaného žalobkyniam na základe dohody Teva.

644

Na úvod treba zamietnuť tvrdenia žalobkýň o nesprávnych právnych posúdeniach a nesprávnych posúdeniach, ktorých sa mala Komisia dopustiť tým, že kvalifikovala dohodu Teva ako obmedzenie z hľadiska cieľa, hoci jej potenciálne následky boli v prospech hospodárskej súťaže a jej obmedzujúce následky boli čisto hypotetické (pozri bod 634 vyššie). Treba samozrejme pripomenúť, že Komisia a súd nemôžu pri preskúmaní obmedzujúceho cieľa dohody a predovšetkým pri zohľadnení jej hospodárskeho a právneho kontextu úplne ignorovať jej potenciálne následky (pozri judikatúru citovanú v bode 304 vyššie). Z judikatúry však tiež vyplýva, že preukázanie existencie obmedzenia hospodárskej súťaže z hľadiska cieľa nemôže, najmä pod zámienkou preskúmania hospodárskeho a právneho kontextu danej dohody, viesť k posúdenie jej následkov, inak by stratilo svoj potrebný účinok rozlišovanie medzi obmedzením hospodárskej súťaže z hľadiska cieľa a z hľadiska následku zavedené v článku 101 ods. 1 ZFEÚ (pozri bod 221 vyššie). Na účely overenia osobitnej schopnosti dohody vyvolať následky obmedzujúce hospodársku súťaž, ktoré sú charakteristické pre dohody s protisúťažným cieľom, sa preto analýza potenciálnych následkov dohody musí obmedzovať na následky vyplývajúce z údajov objektívne predvídateľných ku dňu uzavretia tejto dohody (pozri v tomto zmysle návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Wahl vo veci ING Pensii, C‑172/14, EU:C:2015:272, bod 84; pozri rovnako v tomto zmysle rozsudok z 11. septembra 2014, CB/Komisia, C‑67/13 P, EU:C:2014:2204, body 80 až 82). V prejednávanej veci sa však uvádzané potenciálne následky, či už sú to následky, ktoré neobmedzujú hospodársku súťaž alebo sú v jej prospech, zakladajú na hypotetických okolnostiach, ktoré preto neboli predvídateľné ku dňu uzavretia dohody Teva, ako je napríklad rozhodnutie EPÚ týkajúce sa platnosti patentu 947 alebo vstup iných spoločností vykonávajúcich činnosť v oblasti generických liekov na trh Spojeného kráľovstva, ktoré nemožno zohľadniť pri analýze cieľa, ktorým je obmedziť hospodársku súťaž (pozri rovnako body 667 a 668 nižšie).

645

Pokiaľ ide ďalej o tvrdenia, že ustanovenia dohody Teva nemajú vnútorne protisúťažnú povahu, treba v prvom rade pripomenúť, že to, že ustanovenia o nenapadnutí patentov a o neuvádzaní výrobkov na trh sú vlastné urovnaniam, nebráni tomu, aby bolo možné kvalifikovať dohody o urovnaní obsahujúce takéto ustanovenia ako obmedzenia hospodárskej súťaže z hľadiska cieľa (pozri bod 273 vyššie). Možno dodať, že hoci žalobkyne tvrdia, že na dohodu Teva sa uplatňuje teória pridružených obmedzení z dôvodu, že jej ustanovenia o nenapadnutí patentov a o neuvádzaní výrobkov na trh sú nevyhnutné a primerané danému urovnaniu sporu, už bolo uvedené, že tento vzťah nevyhnutnosti a primeranosti môže byť narušený v prípade, ak sa zistí existencia stimulu na podriadenie sa takýmto ustanoveniam (pozri bod 291 vyššie). Táto teória sa preto na dohodu Teva môže uplatniť iba vtedy, ak prevod hodnoty upravený touto dohodou nemá stimulujúcu povahu (pozri body 679 až 699 nižšie).

646

V druhom rade sa treba domnievať, že tvrdenia uvádzané žalobkyňami neumožňujú spochybniť obmedzujúcu povahu ustanovenia o nenapadnutí patentov obsiahnutého v dohode Teva.

647

Podľa tohto ustanovenia sa Teva zaviazala nenapadnúť patenty 947 a 339 až 341 v Spojenom kráľovstve počas trvania platnosti dohody Teva, pričom bolo spresnené, že jej nebolo bránené pokračovať v námietkovom konaní proti týmto patentom na EPÚ (článok 2.4 dohody Teva).

648

Komisia sa v napadnutom rozhodnutí domnievala, že toto ustanovenie o nenapadnutí patentov má dva hlavné dôsledky, z ktorých prvým je zabrániť spoločnosti Teva, aby preukázala, že výrobok, ktorý chce predávať, neporušuje patent a druhým je zabrániť objektívnemu právnemu preskúmaniu platnosti patentov žalobkýň v Spojenom kráľovstve (odôvodnenie 1546).

649

Najprv treba uviesť, že žalobkyne nepopierajú tento prvý dôsledok ustanovenia o nenapadnutí patentov obsiahnutého v dohode Teva, ale tvrdia, že takýto dôsledok je typický pre každé ustanovenie o nenapadnutí patentov nachádzajúce sa v urovnaní (pozri bod 625 vyššie). V tejto súvislosti však treba pripomenúť, že skutočnosť, že takéto ustanovenie je typické pre urovnanie nestačí sama osebe na vylúčenie zistenia protisúťažného cieľa (pozri body 273 a 645 vyššie).

650

Ďalej sa treba domnievať, že v prejednávanej veci je bezvýznamné, že ustanovenie o nenapadnutí patentov sa vzťahuje iba na sporové konania v Spojenom kráľovstve a nezahŕňa konania na EPÚ, keďže územná pôsobnosť dohody Teva je obmedzená na Spojené kráľovstvo, v ktorom je zakázané napadnutie platnosti patentu 947 a patentov k postupu. V tejto súvislosti treba pripomenúť, že dohodu možno kvalifikovať ako obmedzenie z hľadiska cieľa aj vtedy, ak sa jej územná pôsobnosť obmedzuje na jeden členský štát (pozri v tomto zmysle rozsudok z 24. septembra 2009, Erste Group Bank a i./Komisia, C‑125/07 P, C‑133/07 P a C‑137/07 P, EU:C:2009:576, bod 38 a citovanú judikatúru).

651

Navyše, aj keby ustanovenie o nenapadnutí patentov nemohlo mať žiadne následky na konanie o zrušenie patentu 947, ktoré v Spojenom kráľovstve začala dcérska spoločnosť spoločnosti Teva a ktoré bolo prerušené až do právoplatného rozhodnutia v námietkovom konaní na EPÚ, na ktoré sa dohoda Teva nevzťahuje, ako to tvrdia žalobkyne, naďalej platí, že toto ustanovenie bráni prinajmenšom podaniu iných žalôb o neplatnosť tohto patentu počas celého trvania platnosti dohody Teva a že podľa znenia jej článku 2.4 sa tento zákaz týka tak spoločnosti Teva UK Ltd, ako aj jej dcérskych spoločností, a tak priamych žalôb, ako aj pomoci tretej osobe pri dosiahnutí neplatnosti patentov žalobkýň. V prejednávanej veci je teda irelevantná aktívna účasť spoločnosti Teva v námietkovom konaní na EPÚ spočívajúca najmä v oznámení rozhodnutí súdov Spojeného kráľovstva týkajúcich sa platnosti patentu 947, na ktorú sa odvolávajú žalobkyne (pozri bod 635 vyššie).

652

Okrem toho Komisii nemožno vytýkať, že nepreukázala, že existoval relevantný základ na spochybnenie platnosti patentov žalobkýň k postupu (pozri bod 635 vyššie). Takýto dôkaz sa totiž nevyžaduje na preukázanie obmedzujúcej povahy ustanovenia o nenapadnutí patentov, ktorá závisí od vylúčenia skutočných a konkrétnych možností prekonať prekážky súvisiace s patentami, ktorých preukázanie nevyhnutne nepredpokladá dôkaz o pravdepodobnom úspechu žaloby o neplatnosť dotknutých patentov (pozri bod 368 vyššie).

653

Napokon je irelevantné tvrdenie žalobkýň, že ustanovenie o nenapadnutí patentov nijako nebránilo tretím osobám, aby napadli ich patenty (pozri bod 635 vyššie). Takéto tvrdenie založené na tom, že dohoda Teva má potenciálne následky iba na túto spoločnosť vykonávajúcu činnosť v oblasti generických liekov, totiž ako také nespochybňuje obmedzujúcu povahu ustanovenia o nenapadnutí patentov obsiahnutého v dohode Teva (pozri rovnako body 556 a 557 vyššie).

654

V treťom rade sa treba domnievať, že Komisia správne kvalifikovala ustanovenie o výhradnom nákupe ako obmedzenie hospodárskej súťaže.

655

Toto ustanovenie upravené v článku 3 dohody Teva znie takto:

„3. Povinnosť výhradného nákupu

3.1.   Počas trvania tejto Zmluvy je spoločnosť Teva povinná nakupovať všetok Perindopril, ktorý potrebuje ona alebo jej Dcérske spoločnosti na účely jeho dodávania alebo ponúkania v Spojenom kráľovstve, výhradne od Servier alebo jej Dcérskych spoločností.

…

3.3.   Teva nesmie aktívne predávať alebo propagovať Výrobok zákazníkom mimo Spojeného kráľovstva a je povinná zabezpečiť, aby tento záväzok dodržiavali aj jej Dcérske spoločnosti.

3.4.   Ak boli Servier alebo jej Dcérskym spoločnostiam doručené objednávky potvrdené spoločnosťou Teva na množstvá Výrobku uvedené nižšie, ktoré boli predložené najneskôr v Deň Objednávky, sú Servier alebo jej Dcérske spoločnosti povinné dodať spoločnosti Teva nižšie uvedené množstvá Výrobku do nižšie uvedených dátumov:

3.4.1. 150000 (stopäťdesiat tisíc) balení po 30 tabliet s obsahom 2 mg do 1. augusta 2006 a počas ďalších mesiacov 75000 (sedemdesiatpäť tisíc) takýchto balení mesačne;

3.4.2. 240000 (dvestoštyridsať tisíc) balení po 30 tabliet s obsahom 4 mg do 1. augusta 2006 a počas ďalších mesiacov 120000 (stodvadsať tisíc) takýchto balení mesačne;

3.4.3. 80000 (osemdesiat tisíc) balení po 30 tabliet s obsahom 8 mg do 1. januára 2007 (alebo iného dátumu, na ktorom sa strany dohodnú) a počas ďalších mesiacov 40000 (štyridsať tisíc) takýchto balení mesačne.

…

3.8.   Ak v ktoromkoľvek mesiaci počas trvania tejto Zmluvy:

3.8.1. boli Servier doručené od spoločnosti Teva potvrdené objednávky Výrobku na dodanie v Spojenom kráľovstve počas tohto mesiaca, pričom tieto potvrdené objednávky boli predložené najneskôr v príslušný Deň Objednávky; a

3.8.2. Servier a jej Dcérske spoločnosti v lehote desiatich Pracovných Dní od zodpovedajúceho dátumu dodania nedodali spoločnosti Teva v celom rozsahu Výrobok, ktorý objednala v súlade s ustanoveniami bodov 3.4 a 3.8.1 na dodanie počas tohto mesiaca,

3.8.3. bude Servier povinná v súlade s ustanovením bodu 3.9 zaplatiť spoločnosti Teva Paušálnu Náhradu škody za tento mesiac a Teva a jej Dcérske spoločnosti nebudú mať žiadne ďalšie právo alebo prostriedok nápravy (vrátane práva na výpoveď zmluvy) v súvislosti s tým, že Servier nedodala Výrobok spoločnosti Teva.

…“

656

Treba tiež pripomenúť, že podľa ustanovenia o neuvádzaní výrobkov na trh upraveného článkom 2.3 dohody Teva, sa táto spoločnosť zaviazala, že nebude v Spojenom kráľovstve vyrábať, nenechá si vyrobiť, nebude mať v držbe, nebude dovážať, dodávať, ponúkať dodanie alebo nakladať s generickým perindoprilom, ktorý bol buď vyrobený podľa ňou vyvinutého postupu, ktorý Servier považovala za porušenie patentov 947 a 339 až 341 alebo ktorý porušoval tieto patenty až do výpovede dohody Teva alebo uplynutia doby, na ktorú bola uzavretá, alebo do uplynutia platnosti týchto patentov.

657

Komisia sa v odôvodneniach 1552 až 1555 napadnutého rozhodnutia domnievala, že z dôvodu, že ustanovenie o neuvádzaní výrobkov na trh (článok 2.3) a ustanovenie o výhradnom nákupe (článok 3.1) obsiahnuté v dohode Teva ovplyvňovali konkurencieschopnosť spoločnosti Teva alebo jej slobodné rozhodnutie vybrať si úplne nezávisle zdroje perindoprilu určeného na trh Spojeného kráľovstva, posudzujú sa tieto ustanovenia ako jeden a ten istý záväzok nekonkurovať. Komisia spresnila, že nezáležalo na postavení prípadných alternatívnych zdrojov perindoprilu z pohľadu patentu (porušujúce alebo neporušujúce patent), keďže jediné možnosti, ktoré mala Teva na základe ustanovenia o výhradnom nákupe, boli buď predávať výhradne výrobok skupiny Servier alebo prijať finančnú sumu ako náhradu za nedodanie výrobku (paušálna náhrada škody vo výške 500000 GBP mesačne).

658

Treba sa domnievať, že tvrdenia žalobkýň napádajúce toto posúdenie Komisie, sa zakladajú na nesprávnom výklade ustanovenia o výhradnom nákupe obsiahnutého v dohode Teva.

659

Z dohody Teva totiž vyplýva alternatíva medzi dodaním a platbou náhrady škody v prípade nedodania, keďže popri povinnosti dodania, ktorá je ako taká samozrejme uvedená v článku 3.4 dohody Teva, bola výslovne upravená možnosť nedodania, ktorú nebolo možné napadnúť ani na súde, nezakladala právo spoločnosti Teva na výpoveď zmluvy, ani nepodliehala žiadnym iným podmienkam než podmienke zaplatenia náhrady škody, najmä časovému obmedzeniu (články 3.8.2, 3.8.3 a 8.3 dohody Teva).

660

Treba spresniť, že zákaz napadnúť nedodanie a zákaz výpovede zmluvy v prípade nedodania upravený článkom 3.8.3 dohody Teva (ďalej len „ustanovenie o zákaze výpovede“) zohráva rozhodujúcu úlohu pri výklade ustanovenia o výhradnom nákupe, keďže vopred dohodnutou finančnou náhradou nahrádza sankciu za nedodržanie zmluvnej povinnosti vyplývajúcu z rozhodnutia súdu alebo z ukončenia zmluvného vzťahu a tak vytvára alternatívu medzi dodaním a náhradou škody. V tejto súvislosti nie je dôležité, či je táto náhrada dôsledkom nedodržania povinnosti dodania alebo možnosti skupiny Servier nedodať výrobok spoločnosti Teva.

661

Vo všetkých prípadoch z toho totiž vyplýva, ako to Komisia správne usúdila v napadnutom rozhodnutí (odôvodnenie 1559), že existuje možnosť nedodania výrobku úplne ponechaná na voľnú úvahu skupiny Servier, ktorá bráni spoločnosti Teva vstúpiť na trh a bráni aj tomu, aby sa na dotknuté ustanovenia hľadelo ako na ustanovenia, ktoré sú obvykle charakteristické pre dodávateľskú dohodu.

662

Naproti tomu Teva mala povinnosť výhradného nákupu, ktorú Komisia správne označila za „absolútnu“ (odôvodnenie 1588 napadnutého rozhodnutia), keďže Teva sa tejto povinnosti nemohla zbaviť, aby sa prípadne zásobovala u iných dodávateľov perindoprilu, či už porušujúcich alebo neporušujúcich patent, a vstúpila na trh s týmto perindoprilom, a to dokonca ani v prípade nedodania perindoprilu skupinou Servier, pretože výpoveď dohody z tohto dôvodu bola vylúčená podľa ustanovenia o zákaze výpovede. Ako Komisia správne uviedla v odôvodnení 1557 napadnutého rozhodnutia, ustanovenie o zákaze výpovede v spojení s ustanovením o výhradnom nákupe, ukladalo spoločnosti Teva povinnosť zásobovať sa generickým perindoprilom iba u skupiny Servier a tak jej bránilo v tom, aby sa zásobovala u iných dodávateľov vrátane tých, ktorí neporušovali patenty skupiny Servier.

663

Z toho vyplýva, že ustanovenia o výhradnom nákupe a o zákaze výpovede zmluvy sa nielen čiastočne prekrývajú s povinnosťou neuvádzať výrobky na trh upravenou v článku 2.3 dohody Teva v tom, že zakazujú nadobudnutie a teda predaj perindoprilu vyrábaného tretími osobami, ktorý porušuje sporné patenty, ale rozširujú túto povinnosť aj nad rámec sporných patentov v tom, že zakazujú nadobudnutie a predaj perindoprilu vyrábaného tretími osobami, ktorý neporušuje sporné patenty.

664

Z toho vyplýva, že ustanovenia o výhradnom nákupe a o zákaze výpovede dohody Teva sú ako také zvlášť spôsobilé znemožniť zásobovanie spoločnosti Teva a tak vylúčiť jej vstup na trh s výrobkom tretej osoby, keďže tento vstup je navyše tak pre výrobky žalobkýň, ako aj pre výrobky pochádzajúce od tretej osoby, vylúčený už ustanovením o zákaze uvádzania výrobkov na trh obsiahnutým v článku 2.3 dohody, ktorého povahu obmedzujúcu hospodársku súťaž žalobkyne nepopierajú.

665

Treba sa navyše domnievať, že skutočnosť, že ustanovenie o výhradnom nákupe sa rovnako ako aj ustanovenie o zákaze uvádzania výrobkov na trh obmedzuje iba na perindopril erbumín, nemôže spochybniť ich obmedzujúcu povahu (pozri bod 626 vyššie).

666

Žalobkyne totiž zdôrazňujú, že tieto ustanovenia sa vzťahovali iba na perindopril erbumín a nepopierajú, že výrobkom, ktorý chcela spoločnosť Teva uviesť na trh v čase uzavretia dohody Teva, bol perindopril erbumín. Ustanovenia o zákaze uvádzania výrobkov na trh a o výhradnom nákupe tak bránili spoločnosti Teva, aby vstúpila na trh s perindoprilom erbumínom, ktorý chcela uviesť na trh počas trvania dohody Teva. Hoci teda táto spoločnosť mohla počas obdobia, na ktoré sa vzťahovala dohoda Teva, vstúpiť na trh s perindoprilom zloženým z inej soli než erbumín, zároveň platí, že táto dohoda bránila tejto spoločnosti konkurovať žalobkyniam s perindoprilom erbumínom a v tejto súvislosti obmedzovala hospodársku súťaž. Navyše možno uviesť, že dôkazné prostriedky, ktoré žalobkyne predložili na preukázanie vstupu spoločnosti Teva na trh Spojeného kráľovstva s inou soľou než erbumín, sa týkajú údajov pochádzajúcich z obdobia po uplynutí doby, na ktorú bola uzavretá dohoda Teva.

667

V prejednávanej veci sú okrem toho irelevantné tvrdenia žalobkýň o potenciálne nejednoznačných následkoch ustanovenia o výhradnom nákupe (pozri bod 636 vyššie). Treba totiž pripomenúť, že takéto potenciálne následky, založené v prejednávanej veci na okolnostiach, ktoré neboli predvídateľné v čase uzavretia dohody Teva, nemožno zohľadniť pri analýze cieľa obmedzujúceho hospodársku súťaž (pozri bod 644 vyššie). Možno dodať, že na rozdiel od toho, čo tvrdia žalobkyne, sa v žiadnom prípade nemožno domnievať, že údajné potenciálne následky dohody Teva neobmedzovali hospodársku súťaž alebo boli dokonca v jej prospech.

668

Ak by totiž EPÚ určil neplatnosť patentu 947, dohoda Teva by bránila tejto spoločnosti, aby vstúpila na trh so svojim výrobkom alebo výrobkom spoločnosti Krka na základe ustanovenia o neuvádzaní výrobkov na trh, ktoré by zostalo v platnosti, ako to potvrdzuje odkaz na „uplynutie platnosti“ patentov v článku 2.3 dohody Teva, na rozdiel od výrazu „zrušenie“ použitého v článku II dodatku k dohode Teva, a to napriek tomu, že toto určenie neplatnosti patentu by umožňovalo vstup generických výrobkov potenciálne porušujúcich tento patent na trh. Navyše, aj keby žalobkyne v tomto prípade dodávali spoločnosti Teva generický perindopril, ako to tvrdia (pozri bod 616 vyššie), vstup spoločnosti Teva na trh s generickým výrobkom žalobkýň by pre ne nepredstavoval konkurenciu a spoločnosť Teva by navyše nebola jedinou a teda prvou spoločnosťou vstupujúcou na trh vzhľadom na vyššie uvedený vstup iných spoločností vykonávajúcich činnosť v oblasti generických liekov. Obdobne v prípade, ak by EPÚ potvrdil platnosť patentu 947, spoločnosti Teva by bolo stále bránené, aby sa zásobovala generickým perindoprilom u iných podnikov než u žalobkýň, a to vrátane generického perindoprilu neporušujúceho patent, a jej zásobovanie žalobkyňami, ktoré by bolo v tomto prípade ešte viac hypotetické, čo žalobkyne samotné uznávajú (pozri bod 636 vyššie), by rovnako neumožňovalo, aby im konkurovala. V tejto poslednej súvislosti treba dodať, že okolnosť, že Komisia stanovila koniec porušovania článku 101 ZFEÚ na deň, keď spoločnosť Teva vstúpila na trh Spojeného kráľovstva s výrobkom žalobkýň, nemožno vykladať tak, že potvrdzuje, že Komisia uznala, že spoločnosť Teva vstúpila v júli 2007 na trh do konkurencie so žalobkyňami. Samotná Komisia totiž v napadnutom rozhodnutí (odôvodnenia 2125 a 3133) uviedla, že stanovenie konca porušovania na 6. júl 2007 možno vysvetliť opatrnosťou a snahou zohľadniť dátum priaznivý pre strany dohody.

669

Z rovnakých dôvodov sú v prejednávanej veci irelevantné aj tvrdenia žalobkýň o ich úmysle zásobovať spoločnosť Teva v prípade, ak by EPÚ určil neplatnosť patentu 947 a o cieli, aby spoločnosť Teva vstúpila na trh Spojeného kráľovstva predčasne alebo dokonca ako prvá spoločnosť vykonávajúca činnosť v oblasti generických liekov.

670

Komisii napokon nemožno vytýkať (pozri bod 624 vyššie), že na účely podloženia svojej analýzy vychádzala z výkladu dohody Teva, ktorý urobil High Court of Justice (England & Wales), Chancery Division (patents court) [Vrchný súd (Anglicko a Wales), oddelenie pre majetkové spory (patentový súd)], vo svojom rozsudku z 9. októbra 2008 (odôvodnenia 1572 a 1573 napadnutého rozhodnutia).

671

Zo všetkého, čo bolo uvedené vyplýva, že Komisia neposúdila ustanovenia o výhradnom nákupe a o zákaze výpovede dohody Teva nesprávne, keď sa domnievala, že tieto dve ustanovenia v spojení s ustanovením o neuvádzaní výrobkov na trh, obsiahnutým v článku 2.3 dohody Teva, sa mali posudzovať celkovo ako jedna „povinnosť nekonkurovať“ (odôvodnenie 1552 napadnutého rozhodnutia) a teda ako jedna celková povinnosť spoločnosti Teva neuvádzať výrobky na trh.

672

Z toho vyplýva, že na rozdiel od toho, čo v podstate tvrdia žalobkyne, tieto ustanovenia nezodpovedajú ani ustanoveniam obvykle sa nachádzajúcim v dohode o zásobovaní, ani ustanoveniam dohody o výhradnom nákupe (pozri rovnako body 661 a 662 vyššie) a nemožno ich teda posudzovať rovnako ako ustanovenia obsiahnuté vo vedľajšej dohode k urovnaniu, pretože takéto vedľajšie dohody zodpovedajú bežným obchodným dohodám (pozri body 798 až 808 nižšie).

673

Z toho tiež vyplýva, že treba zamietnuť tvrdenia žalobkýň založené na bežných dohodách o zásobovaní alebo o výhradnom nákupe.

674

Predovšetkým skutočnosť uvádzaná žalobkyňami, že takéto dohody sú bežnou praxou vo farmaceutickom sektore, je v prejednávanej veci irelevantná, keďže ustanovenie o výhradnom nákupe obsiahnuté v dohode Teva nezodpovedá bežným ustanoveniam uvádzaným žalobkyňami. Treba dodať, že v každom prípade platí, že aj keď sú postupy súkromných podnikov tolerované alebo dokonca odobrené verejným orgánom členského štátu, nemôžu obstáť pri uplatňovaní pravidiel hospodárskej súťaže obsiahnutých v Zmluve (rozsudok zo 17. januára 1984, VBVB a VBBB/Komisia, 43/82 a 63/82, EU:C:1984:9, bod 40).

675

Nie je relevantné ani nariadenie č. 2790/1999, a to tým skôr, že podľa jeho článku 2 ods. 4 sa neuplatňuje na dohody o výhradnosti uzavreté medzi navzájom si konkurujúcimi podnikmi, akými sú dohody v prejednávanej veci, ktoré oba chcú uviesť perindopril na trh vo svojom vlastnom mene. Bolo totiž konštatované, že spoločnosť Teva bola potenciálnym konkurentom žalobkýň (pozri bod 614 vyššie) a toto postavenie nie je spochybnené uzavretím dohody obvykle uzatváranej medzi podnikmi vykonávajúcimi činnosť na rôznych úrovniach výrobného alebo distribučného reťazca.

676

K posúdeniu dohody Servier‑Generics uzavretej menej ako jeden rok po dohode Teva, ktoré vykonala Komisia, treba uviesť, že Komisia v odôvodnení 745 napadnutého rozhodnutia konštatovala, pričom žalobkyne to nepopreli, že ustanovenie o výhradnom nákupe obsiahnuté v tejto dohode neupravovalo žiadnu platbu alebo náhradu škody v prípade nedodania výrobku žalobkyňami. Okrem toho zo spisu vyplýva, že toto ustanovenie nebolo ani kombinované s ustanovením o zákaze výpovede a ustanovením o neuvádzaní výrobkov na trh, pretože neexistoval konkurujúci perindopril vyvíjaný spoločnosťou Generics, takže posúdenia týkajúce sa tejto dohody nemôžu platiť pre dohodu Teva.

677

Napokon, keďže Komisia v prejednávanej veci jasne poukázala na špecifické a problematické aspekty ustanovenia o výhradnom nákupe obsiahnutého v dohode Teva (pozri najmä odôvodnenia 1553 až 1574 napadnutého rozhodnutia), z napadnutého rozhodnutia nemožno vyvodiť, že Komisia v zásade zakázala každé súčasné uzavretie dohody o výhradnej distribúcii a dohody o urovnaní.

678

Zo všetkého, čo bolo uvedené, vyplýva, že Komisia sa správne domnievala, že dohoda Teva obmedzovala snahy tejto spoločnosti konkurovať žalobkyniam.

679

Komisia sa v napadnutom rozhodnutí domnievala, že východisková suma vo výške 5 miliónov GBP (ďalej len „východisková suma“) a paušálna náhrada škody vo výške 500000 GBP mesačne v celkovej výške 5,5 milióna GBP za jedenásť mesiacov nedodávania výrobku skupinou Servier (ďalej len „konečná paušálna náhrada škody“), predstavovali podstatnú peňažnú sumu vo výške 10,5 milióna GBP, ktorá slúžila pre spoločnosť Teva ako významný stimul k tomu, aby sa zdržala vstupu do konkurencie so žalobkyňami (odôvodnenie 1622).

680

Aby sa zistilo, či reverzná platba, teda prevod hodnoty zo spoločnosti vykonávajúcej činnosť v oblasti originálnych liekov v prospech spoločnosti vykonávajúcej činnosť v oblasti generických liekov, predstavuje stimul na akceptovanie ustanovení o nenapadnutí patentov a o neuvádzaní výrobkov na trh, treba vzhľadom na jej povahu a odôvodnenie preskúmať, či nahrádza náklady vnútorne spojené s urovnaním sporu. V napadnutom rozhodnutí tak Komisia správne preskúmala, či prevod hodnoty zodpovedal špecifickým nákladom urovnania, ktoré vynaložila spoločnosť vykonávajúca činnosť v oblasti generických liekov (odôvodnenia 1592 až 1599 napadnutého rozhodnutia).

681

Ak má reverzná platba upravená v dohode o urovnaní obsahujúcej ustanovenia obmedzujúce hospodársku súťaž nahradiť náklady vnútorne spojené s urovnaním, ktoré vynaložila spoločnosť vykonávajúca činnosť v oblasti generických liekov, nemožno túto platbu v zásade považovať za stimulujúcu. Zistenie existencie stimulu a obmedzenia hospodárskej súťaže z hľadiska cieľa však napriek tomu nie je v tomto prípade vylúčené. Predpokladá však, že Komisia preukáže, že sumy zodpovedajúce týmto nákladom vnútorne spojeným s urovnaním sú napriek tomu, že sú preukázané a presne vyčíslené stranami tohto urovnania, neprimerane vysoké (pozri bod 278 vyššie).

682

Náklady vnútorné spojené s urovnaním zodpovedajú najmä právnym výdavkom, ktoré vynaložila spoločnosť vykonávajúca činnosť v oblasti generických liekov v spore vedenom proti spoločnosti vykonávajúcej činnosť v oblasti originálnych liekov. Úhrada týchto výdavkov je totiž v priamej súvislosti s takým urovnaním. Keď teda strany urovnania preukážu výšku právnych výdavkov spoločnosti vykonávajúcej činnosť v oblasti generických liekov, môže Komisia konštatovať ich stimulujúcu povahu iba vtedy, keď preukáže, že tieto výdavky sú neprimerané (pozri bod 279 vyššie).

683

Naopak niektoré výdavky spoločnosti vykonávajúcej činnosť v oblasti generických liekov sú a priori príliš nesúvisiace so sporom a jeho urovnaním na to, aby ich bolo možné považovať za vnútorne spojené s urovnaním patentového sporu. Ide napríklad o náklady na výrobu výrobkov porušujúcich patent zodpovedajúce hodnote zásob týchto výrobkov, ako aj výdavky na výskum a vývoj vynaložené na vývoj týchto výrobkov. To isté platí pre sumy, ktoré má spoločnosť vykonávajúca činnosť v oblasti generických liekov zaplatiť tretím osobám z dôvodu zmluvných záväzkov prevzatých mimo sporu (napríklad dodávateľské zmluvy). Ak teda strany dohody chcú, aby sa platba týchto výdavkov nepovažovala za stimul a nepriamy dôkaz existencie obmedzenia hospodárskej súťaže z hľadiska cieľa, prináleží im, aby preukázali, že tieto výdavky sú vnútorne spojené so sporom alebo jeho urovnaním a následne aby odôvodnili ich výšku. Na tento účel môžu vychádzať aj z toho, že výška náhrady týchto výdavkov, ktoré a priori nie sú vnútorne spojené s urovnaním sporu, je bezvýznamná a teda nedostatočná na to, aby predstavovali významný stimul na akceptovanie ustanovení obmedzujúcich hospodársku súťaž upravených dohodou o urovnaní (pozri bod 280 vyššie).

684

Na rozdiel od toho, čo tvrdia žalobkyne, sa Komisia správne domnievala, že konečná paušálna náhrada škody predstavovala platbu poskytnutú spoločnosti Teva výmenou za jej záväzok nekonkurovať skupine Servier (odôvodnenie 1588 napadnutého rozhodnutia) a teda stimul k tomu, aby sa podriadila povinnosti neuvádzať výrobky na trh. Keďže sa totiž Komisia správne domnievala, že ustanovenia o výhradnom nákupe a o zákaze výpovede dohody Teva sa rovnali uloženiu povinnosti neuvádzať výrobky na trh, ktorá vylučuje spoločnosť Teva z trhu (pozri bod 671 vyššie) a keďže články 1.8 a 3.8.3 dohody Teva upravujú platbu paušálnej náhrady škody vo výške 500000 GBP mesačne v prípade nedodania výrobku a teda v prípade, keď dôjde k tomuto vylúčeniu z trhu, paušálna náhrada škody predstavuje jasne protihodnotu za to, že spoločnosť Teva nevstúpi na trh.

685

V tejto súvislosti je irelevantné tvrdenie žalobkýň, že paušálna náhrada škody je typickým zmluvným nástrojom anglického práva a odráža to, čo by mohol priznať súd v prípade nedodržania povinnosti zásobovania. Existencia stimulu sa totiž v prejednávanej veci vyvodzuje z toho, že platba sa neposkytuje na náhradu nákladov vnútorne spojených s urovnaním alebo pri plnení bežnej dohody o zásobovaní, ale ako protihodnota za to, že spoločnosť Teva nevstúpi na trh, ako to upravujú vyššie uvedené ustanovenia, a to bez ohľadu na právny nástroj použitý na poskytnutie tejto protihodnoty a skutočnosť, že táto protihodnota sa rovná náhrade škody, ktorú by priznal súd (pozri body 680 a 681 vyššie).

686

Ani porovnanie s posúdením Komisie týkajúcim sa dohody Lundbeck‑Neolab vykonané žalobkyňami, nemôže spochybniť stimulujúcu povahu konečnej paušálnej náhrady škody (pozri body 394 až 398 vyššie).

687

Pokiaľ ide o východiskovú sumu upravenú článkom 10.1 dohody Teva, treba sa domnievať, že tvrdenia uvádzané žalobkyňami neumožňujú spochybniť zistenie existencie stimulu Komisiou.

688

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že článok 10.1 dohody Teva stanovuje:

„Po doručení príslušnej faktúry od spoločnosti Teva bude Servier povinná zaplatiť alebo zabezpečiť, aby niektorá z jej dcérskych spoločností zaplatila spoločnosti Teva sumu 5000000 [GBP] v lehote desiatich pracovných dní od doručenia faktúry spoločnosti Teva. Táto faktúra môže byť predložená pri podpise tejto [dohody] a bude splatná okamžite, pričom Servier bude mať lehotu 10 pracovných dní na vykonanie platby. Táto platba bude príspevkom na náklady, ktoré vynaložila Teva pri príprave uzavretia tejto [dohody], vrátane, ale nielen, nákladov spojených s výpoveďou jej existujúcich dodávateľských zmlúv pre Spojené kráľovstvo.“

689

V napadnutom rozhodnutí Komisia na úvod skonštatovala, že spoločnosť Teva dodatočne neoznámila žiadne presné vyčíslenie jednotlivých nákladov, ktoré mali byť nahradené východiskovou sumou, s výnimkou súdnych výdavkov v súvislosti so žalobou podanou spoločnosťou Ivax proti skupine Servier v Spojenom kráľovstve odhadovaných na menej ako 100000 eur (odôvodnenia 1594 a 1597). Komisia napriek tomu vykonala odhad iných výdavkov, na ktoré sa podľa jej názoru mohol vzťahovať článok 10.1 dohody Teva, vrátane výdavkov zodpovedajúcich hodnote zásob perindoprilu spoločnosti Teva, ktoré mali byť zničené a výdavkov na vývoj perindoprilu, aby z toho vyvodila, že tieto výdavky predstavovali spolu menej ako 40 % východiskovej sumy (odôvodnenia 1596 až 1599 napadnutého rozhodnutia).

690

Z toho vyplýva, že Komisia sa domnievala, že hoci niektoré výdavky, na ktoré sa vzťahoval článok 10.1 dohody Teva, bolo možné považovať za vnútorne spojené s urovnaním sporu medzi žalobkyňami a spoločnosťou Teva, táto spoločnosť ich nevyčíslila, a tým skôr nepreukázala ich výšku, s výnimkou súdnych výdavkov, ktoré boli vyčíslené, ale iba približne a bez preukázania ich výšky. Komisia totiž v napadnutom rozhodnutí pripomína, že spoločnosť Teva iba „uviedla“ (odôvodnenie 797) alebo „oznámila“ (odôvodnenie 1597) sumu „menej ako 100000 eur“ ako výšku týchto právnych výdavkov a na otázku položenú na pojednávaní potvrdila, že spoločnosť Teva nepriložila k svojmu vyčíslenému odhadu žiaden dôkaz.

691

Žalobkyne však neuvádzajú žiadne tvrdenie, a tým skôr nepredkladajú žiadny dôkaz, ako napríklad „príslušnú faktúru“ spomínanú v článku 10.1 dohody, ktoré by mohli spochybniť túto analýzu Komisie.

692

Žalobkyne po prvé iba odkazujú na „zničenie zásob“ a uvádzajú ich hodnotu. Odškodnenie hodnoty zásob, ktoré majú byť zničené, však nemožno a priori považovať za výdavky vnútorne spojené s urovnaním (pozri body 280 a 683 vyššie).

693

V každom prípade žalobkyne nepreukazujú hodnotu týchto zásob. Na jednej strane totiž suma vyjadrená v eurách, ktorú žalobkyne uvádzajú, nezodpovedá sume vyjadrenej v librách šterlingov uvedenej v napadnutom rozhodnutí (odôvodnenie 1596) s prihliadnutím na výmenný kurz použitý Komisiou (pozri najmä poznámku pod čiarou 4109 napadnutého rozhodnutia). Na druhej strane, a to predovšetkým, žalobkyne nepredkladajú na podloženie svojho tvrdenia žiaden iný dôkaz ako ich vlastné vyhlásenia a vyhlásenia spoločnosti Teva v odpovedi na oznámenie o výhradách a dokument spoločnosti Teva, ktorý neobsahuje takýto číselný údaj. Aj keby sa teda bolo treba v prejednávanej veci domnievať, že zaplatenie hodnoty zásob výrobkov spoločnosti Teva, ktoré mali byť zničené, bolo vnútorne spojené s dohodou Teva v dôsledku toho, že toto zničenie upravovala táto dohoda (článok 2.2), nemožno sa bez preukázania výšky tejto platby domnievať, že nebola stimulujúca (pozri bod 683 vyššie).

694

Žalobkyne po druhé uvádzajú sumu 1 milión GBP, o ktorej sa spoločnosť Teva domnievala, že ju bude musieť zaplatiť jednému zo svojich obchodných partnerov z dôvodu prerušenia daného obchodného vzťahu. Okrem toho, že sumy, ktoré musí spoločnosť vykonávajúca činnosť v oblasti generických liekov zaplatiť tretím osobám z dôvodu výpovede platných zmlúv, nie sú a priori výdavkami vnútorne spojenými s urovnaním (pozri bod 683 vyššie), možno uviesť, že uvádzaná suma nijako nevyplýva z dotknutej zmluvy priloženej ako príloha žaloby.

695

Po tretie, hoci žalobkyne tvrdia, že východisková suma zodpovedala náhrade škody, ktorú by museli zaplatiť spoločnosti Teva v prípade neoprávnene vydaného zákazu a ktorej zaplateniu sa vyhli vďaka dohode Teva, treba uviesť, že týmto tvrdením chcú žalobkyne v podstate preukázať odôvodnenosť východiskovej sumy tak, že ju porovnávajú so sumou výdavkov odlišnej povahy, ktoré nie sú upravené článkom 10.1 dohody. Aj keď totiž toto ustanovenie nie je formulované reštriktívne, obmedzuje sa na „náklady, ktoré vynaložila spoločnosť Teva“ a nezahŕňa náklady, ktoré vynaložili alebo ktorým sa vyhli žalobkyne. Vo svojom tvrdení si žalobkyne tiež zamieňajú odôvodnenosť východiskovej sumy s prihliadnutím na urovnanie, o ktorú jedinú ide v tomto prípade, a primeranosť tejto sumy, pri posúdení ktorej môže byť prípadne relevantné navrhované porovnanie. Treba však pripomenúť, že ide o dve odlišné posúdenia, ktoré musí Komisia vykonať postupne. Prináleží tak Komisii, aby pri posudzovaní obmedzujúcej povahy urovnania patentového sporu zahŕňajúceho prevod hodnoty v prvom rade preskúmala, či sú výdavky, na ktoré sa vzťahuje prevod hodnoty, odôvodnené s prihliadnutím na urovnanie a predovšetkým či prevod hodnoty zodpovedá preukázanej sume výdavkov, ktoré možno so zreteľom na ich povahu považovať za vnútorne spojené s urovnaním, a potom, ak považuje tieto výdavky za dôvodné, aby v druhom rade overila, či ich výška nie je neprimeraná najmä vzhľadom na typ dotknutého výdavku (pozri body 681 a 682 vyššie).

696

Ďalej sa treba domnievať, že aj keby uvádzané porovnanie mohlo byť relevantné na účely overenia, či bola východisková suma s prihliadnutím na urovnanie odôvodnená, žalobkyne nepredkladajú žiaden odhad nákladov, ktorým sa údajne vyhli. Spomínajú totiž iba podstatnú náhradu škody v prípade neúspechu v spore vo veci samej v nadväznosti na zákaz vydaný v ich prospech.

697

Napokon, keďže žalobkyne po štvrté tvrdia, že východisková suma mala „zabezpečiť“ ustanovenie o výhradnom nákupe (pozri bod 628 vyššie), treba z tohto vyvodiť, že považujú túto sumu za protihodnotu uvedeného ustanovenia a teda v podstate uznávajú jej stimulujúcu povahu, pretože toto ustanovenie bolo vyložené tak, že ukladá spoločnosti Teva povinnosť neuvádzať výrobky na trh (pozri body 684 a 685 vyššie).

698

Z toho vyplýva, že Komisia v napadnutom rozhodnutí (odôvodnenia 1608 a 1622) oprávnene konštatovala, že dohoda Teva obsahuje stimul pre túto spoločnosť, aby sa podriadila ustanoveniam o neuvádzaní výrobkov na trh a o nenapadnutí patentov upraveným v tejto dohode, bez toho, aby musela navyše overiť, ako to tvrdia žalobkyne (pozri bod 628 vyššie), či by tieto ustanovenia mali bez tejto stimulujúcej platby menej obmedzujúcu pôsobnosť. Na to, aby bolo možné konštatovať existenciu stimulu podriadiť sa ustanoveniam o neuvádzaní výrobkov na trh a o nenapadnutí patentov, sa totiž vyžaduje iba existencia takýchto ustanovení, bez ohľadu na ich viac alebo menej obmedzujúcu pôsobnosť, a analýza nákladov, na ktoré sa vzťahuje daný prevod hodnoty (pozri body 680 a 681 vyššie).

699

Existenciu takéhoto stimulu nemôže spochybniť tvrdenie žalobkýň, že Komisia nesprávne „zlúčila“ východiskovú sumu a konečnú paušálnu náhradu škody, aby z toho vyvodila, že došlo k „prevodu čistej hodnoty vo výške 10,5 milióna GBP“. Je pravda, ako to správne uvádzajú žalobkyne, že na rozdiel od východiskovej sumy upravenej článkom 10.1 dohody Teva, suma konečnej paušálnej náhrady škody vo svojej výške 5,5 milióna GBP vyplýva z vykonávania dohody Teva, predovšetkým z nedodania výrobkov spoločnosti Teva žalobkyňami, a nie z dotknutého ustanovenia dohody, ktoré upravuje iba mesačnú sumu náhrady vo výške 500000 GBP. Aj keď však z toho možno vyvodiť, že suma 10,5 milióna GBP zodpovedá sume prevodu hodnoty, ktorá bola skutočne vyplatená spoločnosti Teva a nie sume, ktorá vyplýva iba z ustanovení dohody Teva, zároveň platí, že tento skutočný prevod predstavuje v celej svojej výške stimul z rovnakých dôvodov, aké viedli k záveru, že stimulom je východisková suma a mesačná náhrada škody vo výške 500000 GBP.

700

Z toho vyplýva, že s prihliadnutím na uvedené (pozri predovšetkým body 265 až 271 vyššie), Komisia správne vyvodila zo zistenia tohto stimulu, ktorého obe zložky boli upravené v dohode Teva, že táto dohoda mala od začiatku za cieľ obmedziť hospodársku súťaž.

701

Tento záver nie je spochybnený údajným skreslením cieľa dohody Teva a úmyslu strán tejto dohody.

702

Tvrdenie žalobkýň o neexistencii protisúťažného úmyslu strán dohody Teva a o sledovaní legitímnych cieľov, vrátane okrem iného toho, aby spoločnosť Teva predčasne, ba dokonca ako prvá spoločnosť vykonávajúca činnosť v oblasti generických liekov, vstúpila na trh Spojeného kráľovstva, totiž nemôže spochybniť ani existenciu stimulujúcej výhody, ani povahu ustanovení o neuvádzaní výrobkov na trh a o nenapadnutí patentov obsiahnutých v dohode Teva ako obmedzení hospodárskej súťaže (pozri rovnako bod 669 vyššie). Aj keby sa teda dotknuté tvrdenia zakladali na preukázaných skutočnostiach, v žiadnom prípade nemôžu vyvrátiť kvalifikáciu dohody Teva ako obmedzenia hospodárskej súťaže z hľadiska cieľa, ktorú vykonala Komisia.

703

Treba tiež dodať, že úmysel strán nie je faktorom nevyhnutným na určenie obmedzujúcej povahy daného druhu koordinácie medzi podnikmi (pozri bod 222 vyššie).

704

Navyše pri existencii ustanovení o neuvádzaní výrobkov na trh a o nenapadnutí patentov, ktorých vnútorne obmedzujúca povaha nebola úspešne spochybnená, bola Komisia oprávnená na základe zistenia existencie stimulu považovať dohodu Teva za dohodu o vylúčení z trhu sledujúcu v dôsledku toho protisúťažný cieľ. Podľa ustálenej judikatúry však samotná okolnosť, že dohoda sleduje aj legitímne ciele nemôže stačiť na to, aby bránila jej kvalifikácii ako obmedzenia hospodárskej súťaže z hľadiska cieľa (pozri bod 222 vyššie).

705

Žalobkyne vytýkajú Komisii, že stanovila začiatok porušenia, ktoré im je vytýkané na základe dohody Teva, na deň uzavretia tejto dohody (13. jún 2006) namiesto dňa, keď Teva získala PUT v Spojenom kráľovstve (12. december 2006) (pozri bod 641 vyššie).

706

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že na jednej strane sa preskúmanie podmienok hospodárskej súťaže a obmedzení tejto hospodárskej súťaže nezakladá len na aktuálnej hospodárskej súťaži medzi podnikmi už prítomnými na trhu, ale aj na potenciálnej hospodárskej súťaži medzi týmito podnikmi a inými podnikmi, ktoré ešte prítomné na trhu nie sú (pozri rozsudok z 29. júna 2012, E.ON Ruhrgas a E.ON/Komisia, T‑360/09, EU:T:2012:332, bod 85 a citovanú judikatúru) a že na druhej strane sa Komisia správne domnievala, že spoločnosť Teva bola ku dňu uzavretia dohody Teva potenciálnym konkurentom žalobkýň (pozri bod 614 vyššie), dokonca aj keď k tomuto dňu nemala PUT (pozri body 478 a 599 vyššie). Z toho vyplýva, že Komisia sa nedopustila pochybenia, keď sa domnievala, že hospodárska súťaž bola obmedzená už od uzavretia dohody Teva, teda od 13. júna 2006, a že porušenie vytýkané žalobkyniam na základe tejto dohody začalo v tento deň.

707

Výhradu proti posúdeniu dĺžky trvania porušenia na základe dohody Teva vykonanému Komisiou treba v dôsledku toho zamietnuť, rovnako ako aj žalobný dôvod založený na nesprávnom právnom posúdení a nesprávnom posúdení pri kvalifikácii dohody Teva ako obmedzenia hospodárskej súťaže z hľadiska cieľa.

708

Žalobkyne tvrdia, že Komisia sa dopustila rôznych nesprávnych právnych posúdení a nesprávnych posúdení pri kvalifikácii dohody Teva ako obmedzenia hospodárskej súťaže z hľadiska následku.

709

Na základe analogického uplatnenia úvah vysvetlených v bodoch 566 až 570 vyššie treba zamietnuť tento žalobný dôvod ako neúčinný.

787

Pokiaľ ide o žalobný dôvod týkajúci sa samotného zistenia porušenia, treba v prvom rade preskúmať tvrdenia žalobkýň, ktoré majú spochybniť dve podmienky umožňujúce viesť k zisteniu obmedzenia z hľadiska cieľa, a to stimulujúcu výhodu v prospech spoločnosti vykonávajúcej činnosť v oblasti generických liekov a zodpovedajúce obmedzenie jej snáh konkurovať spoločnosti vykonávajúcej činnosť v oblasti originálnych liekov. Ďalej bude treba preskúmať, či Komisia mohla oprávnene dospieť k záveru o existencii porušenia. Napokon sa bude treba ubezpečiť, že Komisia sa nedopustila pochybenia pri vecnom vymedzení tohto porušenia.

788

Výhrada týkajúca sa dĺžky trvania porušenia, ktorú žalobkyne uplatnili subsidiárne, bude preskúmaná na záver.

789

Z článku 2 nariadenia č. 1/2003, ako aj z ustálenej judikatúry vyplýva, že v oblasti práva hospodárskej súťaže je Komisia v prípade sporu o existencii porušenia povinná preukázať porušenia, ktoré konštatuje, a zaobstarať dôkazy, ktorými môže z právneho hľadiska dostatočne preukázať existenciu skutočností zakladajúcich porušenie (rozsudky zo 17. decembra 1998, Baustahlgewebe/Komisia, C‑185/95 P, EU:C:1998:608, bod 58, a z 8. júla 1999, Komisia/Anic Partecipazioni, C‑49/92 P, EU:C:1999:356, bod 86; pozri rovnako rozsudok z 12. apríla 2013, CISAC/Komisia, T‑442/08, EU:T:2013:188, bod 91 a citovanú judikatúru).

790

Ak má súd v tejto súvislosti pochybnosti, tieto pochybnosti musia svedčiť v prospech podniku, ktorému je určené rozhodnutie, ktorým sa konštatuje porušenie. Súd preto nemôže dospieť k záveru, že Komisia existenciu daného porušenia z právneho hľadiska dostatočne preukázala, ak má o tejto otázke naďalej pochybnosť, najmä v rámci konania o zrušenie rozhodnutia o uložení pokuty (pozri rozsudok z 12. apríla 2013, CISAC/Komisia, T‑442/08, EU:T:2013:188, bod 92 a citovanú judikatúru).

791

Treba totiž prihliadnuť na prezumpciu neviny, ako vyplýva najmä z článku 48 Charty základných práv. Vzhľadom na povahu daných porušení, ako aj na povahu a stupeň prísnosti sankcií, ktoré s nimi môžu byť spojené, sa totiž prezumpcia neviny uplatňuje najmä na konania týkajúce sa porušenia pravidiel hospodárskej súťaže uplatniteľných na podniky, ktoré môžu viesť k uloženiu pokút alebo penále (pozri rozsudok z 12. apríla 2013, CISAC/Komisia, T‑442/08, EU:T:2013:188, bod 93 a citovanú judikatúru).

792

Okrem toho treba zohľadniť nezanedbateľný zásah do dobrej povesti, ktorý pre fyzickú alebo právnickú osobu predstavuje konštatovanie, že sa zúčastnila na porušení pravidiel hospodárskej súťaže (pozri rozsudok z 12. apríla 2013, CISAC/Komisia, T‑442/08, EU:T:2013:188, bod 95 a citovanú judikatúru).

793

Preto je potrebné, aby Komisia uviedla presné a zhodujúce sa dôkazy na preukázanie existencie porušenia a na odôvodnenie pevného presvedčenia, že údajné porušenia predstavujú obmedzenia hospodárskej súťaže v zmysle článku 101 ods. 1 ZFEÚ (pozri rozsudok z 12. apríla 2013, CISAC/Komisia, T‑442/08, EU:T:2013:188, bod 96 a citovanú judikatúru).

794

Treba zdôrazniť, že každý z dôkazov predložených Komisiou nemusí nutne zodpovedať týmto kritériám s ohľadom na každý prvok porušenia. Súbor nepriamych dôkazov, o ktoré sa inštitúcia opiera, totiž môže zodpovedať tejto požiadavke v celkovom posúdení (pozri rozsudok z 12. apríla 2013, CISAC/Komisia, T‑442/08, EU:T:2013:188, bod 97 a citovanú judikatúru).

795

Existencia protisúťažného postupu alebo dohody sa však niekedy musí vyvodiť dokonca z niekoľkých zhôd okolností a nepriamych dôkazov, ktoré posudzované vo svojom súhrne, môžu v prípade, ak neexistuje iné logické vysvetlenie, predstavovať dôkaz porušenia pravidiel hospodárskej súťaže (rozsudok zo 7. januára 2004, Aalborg Portland a i./Komisia, C‑204/00 P, C‑205/00 P, C‑211/00 P, C‑213/00 P, C‑217/00 P a C‑219/00 P, EU:C:2004:6, bod 57).

796

Napríklad hoci paralelné konanie nemožno samo osebe označiť za zosúladený postup, napriek tomu môže predstavovať závažný nepriamy dôkaz takéhoto postupu, ak vedie k podmienkam hospodárskej súťaže, ktoré nezodpovedajú bežným trhovým podmienkam (rozsudok zo 14. júla 1972, Farbenfabriken Bayer/Komisia, 51/69, EU:C:1972:72, bod 25).

797

Rovnako existencia vedľajšej dohody, podľa výrazu použitého Komisiou v odôvodnení 1190 napadnutého rozhodnutia, môže v prípade urovnania patentovaného sporu predstavovať závažný nepriamy dôkaz existencie stimulovania a v dôsledku toho obmedzenia hospodárskej súťaže z hľadiska cieľa (pozri body 265 až 273 vyššie).

798

V tejto súvislosti je potrebné spresniť, že vedľajšia dohoda je bežná obchodná dohoda, ktorá je „spojená“ s dohodou o urovnaní sporu a ktorá zahŕňa ustanovenia, ktoré majú ako také obmedzujúcu povahu (pozri bod 257 vyššie). Takéto spojenie existuje najmä vtedy, keď sú obe dohody uzavreté v ten istý deň, keď spolu súvisia z právneho hľadiska, pretože záväznosť jednej z dohôd je podmienená uzavretím druhej dohody, alebo aj vtedy, ak vzhľadom na kontext, v ktorom boli uzavreté, je Komisia schopná preukázať, že sú neoddeliteľné. Možno dodať, že čím je interval medzi uzatvorením dohôd kratší, tým je pre Komisiu jednoduchšie preukázať túto neoddeliteľnosť.

799

Treba ešte uviesť, že skutočnosť, že dohoda o urovnaní a vedľajšia dohoda boli uzavreté v rovnaký deň alebo že sú zmluvne prepojené, preukazuje, že tieto dohody patria do jedného zmluvného rámca. Ak by totiž tieto dohody neboli uzavreté v rovnaký deň (a v prípade neexistencie zmluvného prepojenia medzi nimi), jedna z rokujúcich strán by druhej strane poskytla všetko, čo si želá, bez akejkoľvek istoty, že v konečnom dôsledku získa očakávané protiplnenie. Aj toto časové alebo právne prepojenie medzi obomi dohodami je nepriamym dôkazom toho, že boli predmetom spoločného rokovania.

800

Vedľajšia dohoda je teda bežná obchodná dohoda, ktorá by mohla existovať samostatne bez toho, aby existovalo urovnanie sporu. Rovnako si uzavretie dohody o urovnaní nevyžaduje súbežné uzavretie obchodnej dohody. Spojenie týchto dvoch dohôd teda nie je nevyhnutné. Navyše ho nemožno odôvodniť urovnaním sporu, pretože cieľom vedľajšej dohody nie je dosiahnutie takého urovnania, ale realizácia obchodnej transakcie.

801

Okrem toho vedľajšia dohoda upravuje prevody hodnoty finančnej alebo nefinančnej povahy medzi stranami. Môže upravovať najmä prevody hodnoty z majiteľa patentu na spoločnosť vykonávajúcu činnosť v oblasti generických liekov.

802

Existuje tak riziko, že cieľom spojenia obchodnej dohody s dohodou o urovnaní sporu, ktorá obsahuje ustanovenia o neuvádzaní výrobkov na trh a o nenapadnutí patentov, ktoré majú samy osebe povahu obmedzenia hospodárskej súťaže (pozri bod 257 vyššie), je v skutočnosti, pod zámienkou obchodnej transakcie, ktorá má prípadne formu komplexnej zmluvnej štruktúry, stimulovať spoločnosť vykonávajúcu činnosť v oblasti generických liekov, aby sa za prevod hodnoty upravený vedľajšou dohodou podriadila týmto ustanoveniam.

803

V dôsledku toho okolnosť, že obchodná dohoda, ktorá obvykle nemá za cieľ urovnanie sporu (pozri bod 800 vyššie) a prostredníctvom ktorej dochádza k prevodu hodnoty zo spoločnosti vykonávajúcej činnosť v oblasti originálnych liekov na spoločnosť vykonávajúcu činnosť v oblasti generických liekov, je za podmienok uvedených v bode 798 vyššie spojená s dohodou o urovnaní sporu, ktorá obsahuje ustanovenia obmedzujúce hospodársku súťaž, predstavuje závažný nepriamy dôkaz o existencii reverznej platby (pozri bod 264 vyššie).

804

Závažný nepriamy dôkaz uvedený v predchádzajúcom bode však nie je dostatočný a Komisia ho teda musí podporiť predložením iných zhodujúcich sa dôkazov, ktoré umožňujú dospieť k záveru o existencii reverznej platby. Taká platba v osobitnom kontexte vedľajších dohôd zodpovedá časti platby zo strany spoločnosti vykonávajúcej činnosť v oblasti originálnych liekov, ktorá presahuje „bežnú“ hodnotu obchodovaného tovaru (alebo prípadne časti „bežnej“ hodnoty obchodovaného tovaru, ktorá prevyšuje platbu zo strany spoločnosti vykonávajúcej činnosť v oblasti generických liekov).

805

V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že Komisia na základe rôznych nepriamych dôkazov, najmä skutočnosti, že spoločnosť Lupin neposkytla žiadnu záruku, že patent bude udelený, že bude platný alebo že prihlásené výrobky alebo postupy neporušujú existujúci patent [článok 2.2 písm. a) dohody Lupin], v napadnutom rozhodnutí na dvoch miestach uviedla, že nadobudnutie technológie spoločnosti Lupin nebolo vyrokované „za trhových podmienok“ (odôvodnenia 1950 a 1952).

806

Treba uviesť, že pojem „bežné podmienky hospodárskej súťaže“, ku ktorému sa pridružuje pojem „bežné trhové podmienky“, aj keď sa nepoužíva v oblasti kartelov, nie je právu hospodárskej súťaže neznámy, pretože sa samozrejme používa v osobitnej oblasti štátnej pomoci na účely zistenia, či sa štát správal ako súkromný investor (rozsudok z 2. septembra 2010, Komisia/Scott, C‑290/07 P, EU:C:2010:480, bod 68), teda či výhoda poskytnutá podnikom predstavuje bežnú odmenu za protihodnotu získanú štátom. Tento pojem teda môže analogicky predstavovať relevantný referenčný parameter pri určení, či dva podniky, ktoré uzavreli obchodnú transakciu, tak urobili na základe úvah obmedzených na ekonomickú hodnotu obchodovaného tovaru napríklad jej výnosnosť, a teda za bežných trhových podmienok.

807

V prípade, ak Komisia predloží nepriame alebo priame dôkazy, ktoré jej umožňujú domnievať sa, že vedľajšia dohoda nebola uzavretá za bežných trhových podmienok, strany dohôd môžu uviesť svoju verziu skutkového stavu a pritom podložiť svoje tvrdenia dôkazmi, ktoré sú schopné predložiť a ktoré umožňujú domnievať sa, že hoci je obchodná dohoda skutočne spojená s dohodou o urovnaní, je odôvodnená inými dôvodmi ako je vylúčenie konkurenta pomocou reverznej platby. Strany dohôd tak môžu tvrdiť, že vedľajšia dohoda bola uzatvorená za trhových podmienok a predložiť príslušné dôkazy založené napríklad na priemyselných a obchodných zvyklostiach odvetvia alebo osobitných okolnostiach prejednávanej veci.

808

Vzhľadom na všetky informácie, ktoré má k dispozícii, a prípadne na neexistenciu vysvetlenia alebo hodnoverného vysvetlenia poskytnutého stranami dohôd môže byť Komisia oprávnená na záver celkového posúdenia konštatovať, že vedľajšia dohoda nebola uzavretá za bežných trhových podmienok, teda že platba zo strany spoločnosti vykonávajúcej činnosť v oblasti originálnych liekov presahuje hodnotu obchodovaného tovaru (alebo že hodnota tovaru prevedeného na spoločnosť vykonávajúcu činnosť v oblasti generických liekov prevyšuje platbu, ktorú táto spoločnosť vykonala). Komisia tak môže dospieť k záveru, že existuje reverzná platba (pozri bod 804 vyššie).

809

Reverzná platba, pokiaľ nemá za cieľ nahradiť náklady, ktoré sú vnútorne spojené s urovnaním, však predstavuje stimulujúcu výhodu (pozri body 265 a 278 až 280 vyššie). Je to tak v prípade platby vyplývajúcej z vedľajšej dohody, ktorej cieľom nie je urovnanie sporu, ale realizácia obchodnej transakcie (pozri bod 800 vyššie).

810

Strany dohôd sa však môžu ešte dovolávať bezvýznamnosti predmetnej výhody, ktorej výška je nedostatočná na to, aby sa považovala za významný stimul na akceptovanie ustanovení obmedzujúcich hospodársku súťaž, ktoré obsahuje dohoda o urovnaní (pozri bod 280 vyššie).

811

Práve vzhľadom na predchádzajúce úvahy treba preskúmať osobitné okolnosti prejednávanej veci.

812

Treba uviesť, že Servier a Lupin uzavreli v ten istý deň dohodu o urovnaní sporu obsahujúcu ustanovenia o neuvádzaní výrobkov na trh a o nenapadnutí patentov a dohodu o prevode technológie, ktorou Servier kúpila od spoločnosti Lupin tri patentové prihlášky, ktoré podala táto spoločnosť. Navyše tieto dve dohody boli uzavreté vo forme jedinej dohody. Prepojenie medzi obomi dohodami je teda zjavné.

813

Okrem toho prostredníctvom dohody o prevode sa prevádza hodnota zo skupiny Servier na spoločnosť Lupin.

814

Z bodov 812 a 813 vyššie vyplýva, že dohoda o prevode je vedľajšou dohodou, prostredníctvom ktorej dochádza k prevodu hodnoty zo spoločnosti vykonávajúcej činnosť v oblasti originálnych liekov na spoločnosť vykonávajúcu činnosť v oblasti generických liekov. Ide o závažný nepriamy dôkaz toho, že daný prevod hodnoty nie je iba protihodnotou za tovar, ktorý je predmetom obchodovania v rámci vedľajšej dohody, ale zahŕňa aj reverznú platbu (v zmysle tohto výrazu v oblasti vedľajších dohôd).

815

Navyše nie je sporné, že skupina Servier uhradila spoločnosti Lupin na základe dohody o prevode sumu 40 miliónov eur, čo v absolútnom vyjadrení predstavuje významnú sumu, ako to Komisia správne zdôraznila v odôvodneniach 1871 a 1947 napadnutého rozhodnutia.

816

Táto suma však prekračovala zisk, ktorý mohla spoločnosť Lupin očakávať od svojho nezávislého vstupu na trh počas prvých dvoch až troch rokov obchodovania, ako to správne uviedla Komisia v odôvodnení 1974 napadnutého rozhodnutia.

817

Rovnako nie je sporné, že daná suma bola vyššia ako investície vynaložené inou porovnateľnou spoločnosťou vykonávajúcou činnosť v oblasti generických liekov na účely vývoja jej vlastného perindoprilu, čo Komisia zdôraznila v odôvodnení 1962 napadnutého rozhodnutia. Takýto nepriamy dôkaz, zohľadnený Komisiou, je teda na rozdiel od toho, čo tvrdia žalobkyne, zvlášť relevantný.

818

Treba dodať, že spoločnosť Lupin nepreviedla patenty, ale iba patentové prihlášky. Navyše v dohode bolo výslovne stanovené, že spoločnosť Lupin neposkytuje žiadnu záruku, že patent bude udelený, že bude platný alebo že prihlásené výrobky alebo postupy neporušujú existujúci patent [článok 2.2 písm. a) dohody Lupin].

819

Napokon nie je sporné, že hoci vo svojich odpovediach na oznámenie o výhradách Servier aj Lupin obe popreli, že urovnanie záviselo od podmienok prevodu patentových prihlášok, spoločnosť Lupin ešte predtým uviedla, že prevod týchto prihlášok bol neoddeliteľnou súčasťou vyjednávaní týkajúcich sa urovnania sporu. Rovnako táto spoločnosť opísala prijaté platby ako „platby za urovnanie“ alebo „sumy urovnania“ (odôvodnenie 1937 napadnutého rozhodnutia).

820

Naproti tomu žalobkyne nepredkladajú žiaden konkrétny dôkaz umožňujúci preukázať, že nadobudnutie patentových prihlášok spoločnosti Lupin za sumu 40 miliónov eur bolo možné racionálne považovať za výnosnú investíciu (k analógii s pojmom „súkromný investor v trhovom hospodárstve“, naznačenej v bode 806 vyššie, pozri bod 84 rozsudku z 12. decembra 2000, Alitalia/Komisia, T‑296/97, EU:T:2000:289, v ktorom sa uvádza, že správanie súkromného investora v trhovom hospodárstve sa riadi vyhliadkami na výnosnosť) alebo prinajmenšom za spôsobilé zabezpečiť nadobúdateľovi týchto prihlášok príjmy, ktoré môžu kompenzovať vysoké náklady na ich nadobudnutie.

821

Je pravda, že žalobkyne odkazujú, hoci nie veľmi podrobne, na existenciu transakcií, ktoré sú podľa nich porovnateľné s dohodou o prevode uzavretou so spoločnosťou Lupin. Ide však o dohody, ktorých stranami boli žalobkyne a na ktoré teda možno odkazovať iba doplňujúco na účely preukázania, že transakcia bola uskutočnená za bežných trhových podmienok. Navyše niektoré z týchto transakcií Komisia posúdila ako porušenia práva hospodárskej súťaže. Napokon žalobkyne nepreukazujú, že technológia prevedená v rámci týchto iných transakcií bola rovnocenná technológii, o ktorú ide v dohode o prevode.

822

Je pravda, že žalobkyne v tejto súvislosti odkazujú aj na stanovisko osoby, ktorá sa označuje za poradcu v oblasti duševného vlastníctva. Táto osoba však sama spresňuje, že vypracovala svoje stanovisko pre skupinu Servier. To zákonite obmedzuje dôkaznú povahu takéhoto stanoviska. Predovšetkým jeho záver („Domnievam sa preto, že kúpy sú v medziach bežnej praxe spoločnosti“) a okolnosti, na ktorých sa tento záver zakladá, sú príliš všeobecné na to, aby umožňovali preukázať, že daný prevod hodnoty zodpovedal transakcii uskutočnenej za bežných trhových podmienok. Navyše transakcie použité ako referencia sú transakciami, na ktorých sa zúčastnila skupina Servier, z ktorých prinajmenšom niektoré Komisia posúdila ako porušenia práva hospodárskej súťaže.

823

Okrem toho, aj keby bolo preukázané, že patentové a výrobné oddelenie alebo iné oddelenia skupiny Servier považovali technológiu spoločnosti Lupin za „zaujímavú“, ako to tvrdia žalobkyne, napriek tomu by to neumožnilo preukázať, že daný prevod hodnoty zodpovedal transakcii uskutočnenej za bežných trhových podmienok.

824

Rovnako aj keby bolo preukázané, že „o cene sa rokovalo na základe pôvodných požiadaviek až do dosiahnutia úrovne prijateľnej pre obe strany“, neumožnilo by to preukázať, že daný prevod hodnoty zodpovedal transakcii uskutočnenej za bežných trhových podmienok.

825

Dôkazy predložené žalobkyňami tak neumožňujú ani vtedy, ak sú zohľadnené svojom súhrne, dospieť k záveru, že daný prevod hodnoty zodpovedal transakcii uskutočnenej za bežných trhových podmienok.

826

V tejto súvislosti treba uviesť, že Komisia sa najmä na základe judikatúry citovanej v bode 795 vyššie (odôvodnenie 1940 napadnutého rozhodnutia) domnievala, že „ani Servier, ani Lupin nemohli predložiť hodnoverný opis faktorov určujúcich, ako dospeli ku konečnej sume 40 miliónov eur“ (odôvodnenie 1955). Komisia rovnako v odôvodnení 1944 napadnutého rozhodnutia uviedla, že „dôvodne vyvodila určité závery zo situácie, v ktorej potenciálne oslobodzujúce dôkazy mohli pochádzať iba od samotných strán“ a že „strany neboli schopné predložiť takéto dôkazy napriek viacerým žiadostiam o informácie“. Komisia v odôvodnení 1964 napadnutého rozhodnutia dodala, že „Servier nebola schopná predložiť dokumenty z rozhodného obdobia, ktoré by mohli objasniť výšku predpokladaných úspor vyplývajúcich z nadobudnutia technológie spoločnosti Lupin“. Komisia napokon najmä vzhľadom na „neexistenciu dôkazov“ o tom, že Servier mala obchodný záujem na technológii prevedenej spoločnosťou Lupin, dospela k záveru, že prevod hodnoty vyplývajúci z dohody o prevode predstavoval významný stimul (odôvodnenie 1978 napadnutého rozhodnutia).

827

Vzhľadom na všetky dôkazy prejednané na Všeobecnom súde treba dospieť k záveru, že Komisia preukázala existenciu reverznej platby, ktorá nebola vnútorne spojená s urovnaním daného sporu (pozri bod 809 vyššie) a teda existenciu stimulu.

828

Napokon treba vzhľadom na úvahy vysvetlené v bodoch 815 až 827 vyššie uviesť, že nebola preukázaná bezvýznamnosť tejto výhody, ktorej výška by tak bola nedostatočná na to, aby sa považovala za významný stimul na akceptovanie ustanovení obmedzujúcich hospodársku súťaž, ktoré obsahuje dohoda o urovnaní (pozri bod 810 vyššie).

829

V prejednávanej veci dohoda Lupin obsahuje ustanovenia o neuvádzaní výrobkov na trh a o nenapadnutí patentov, ktoré, ako bolo uvedené v bode 257 vyššie, majú samy osebe povahu obmedzujúcu hospodársku súťaž.

830

Žalobkyne však tvrdia, že ustanovenia o neuvádzaní výrobkov na trh a o nenapadnutí patentov zahrnuté v dohode Lupin nemali povahu obmedzujúcu hospodársku súťaž vzhľadom na to, že táto ich povaha bola obmedzená inými ustanoveniami dohody. Treba preskúmať oprávnenosť tohto tvrdenia.

831

Na úvod treba uviesť, že výrobky, na ktoré sa vzťahuje dohoda, sú definované v jej odôvodnení A, v ktorom sa odkazuje na „farmaceutické výrobky, ktoré obsahujú ako účinnú zložku perindopril terc‑butylamín (nazývaný tiež perindopril erbumín) a všetky jeho soli (‚Výrobky’)“.

832

Hoci odôvodnenie A dohody Lupin odkazuje na prebiehajúce spory, ktoré sa na európskej úrovni týkajú iba patentu 947, ako to vyplýva z odôvodnení B a D tejto dohody, zdá sa, že toto ustanovenie sa vzhľadom na svoje znenie netýka iba výrobkov obsahujúcich alfa formu perindoprilu erbumínu, teda výrobkov chránených patentom 947, ale všetkých výrobkov obsahujúcich erbumín bez ohľadu na jeho formu.

833

Navyše výraz „všetky jeho soli“ je vágny. Na jednej strane totiž z gramatického hľadiska výraz „jeho“ odkazuje skôr na perindopril terc‑butylamín, teda erbumín, ako na perindopril celkovo, ktorý ako taký sa nespomína v tejto časti vety. Na druhej strane nie je sporné, že erbumín je soľ, takže výraz „jeho“ by nemal odkazovať na erbumín, ale všeobecnejšie na perindopril celkovo.

834

V dôsledku toho je s prihliadnutím na znenie ustanovení dohody ťažké určiť, či sa výrobky, na ktoré sa táto dohoda vzťahuje, obmedzujú na alfa formu erbumínu alebo zahŕňajú aj iné formy erbumínu alebo dokonca iné soli perindoprilu.

835

Práve v tomto kontexte neistoty sa treba ubezpečiť, že pôsobnosť ustanovení o neuvádzaní výrobkov na trh a o nenapadnutí patentov nie je obmedzená do tej miery, že by tieto ustanovenia stratili svoju obmedzujúcu povahu.

836

V prvom rade obmedzujúca povaha ustanovenia o nenapadnutí patentov je zjavná, keďže článok 1.3 dohody Lupin stanovuje:

„Po dni uzavretia tejto Dohody sa spoločnosť Lupin nesmie priamo ani nepriamo pokúšať dosiahnuť zrušenie alebo neplatnosť Patentov alebo akéhokoľvek patentu chrániaceho Výrobky, ktorého majiteľom je Servier alebo jej dcérske spoločnosti alebo ich akýmkoľvek spôsobom napadnúť vo všetkých krajinách s výnimkou [jedného štátu, ktorý nie je členom EHP], ani na tento účel poskytnúť pomoc alebo poverenie tretej osobe.“

837

Navyše z rôznych pojmov „Patenty“ a „Patenty skupiny Servier“ definovaných v odôvodnení D resp. v článku 1.3 dohody Lupin vyplýva, že tento článok sa neuplatňuje iba na patenty uvedené v odôvodneniach B až D (vrátane patentu 947), ktoré boli predmetom označených sporov medzi spoločnosťou Lupin a skupinou Servier, ale prinajmenšom potenciálne aj na všetky patenty, ktoré nie sú menovite označené a ktoré chránia výrobky, na ktoré sa vzťahuje dohoda.

838

V druhom rade, pokiaľ ide o pôsobnosť ustanovenia o neuvádzaní výrobkov na trh, článok 1.6 dohody Lupin ukladá spoločnosti Lupin zákaz uvádzania na trh, ktorý platí pre výrobky, na ktoré sa vzťahuje dohoda.

839

Z ustanovení článku 1.6 dohody Lupin však vyplýva, že keď sú splnené podmienky stanovené v článku 4.1 tejto dohody, môže spoločnosť Lupin predávať alebo ponúkať na predaj výrobky dodané skupinou Servier alebo svoje vlastné výrobky. Článok 4.1 upravuje podmienky, za ktorých je skupina Servier povinná predať svoje výrobky spoločnosti Lupin. Toto ustanovenie počíta s tromi situáciami.

840

V prvej situácii môže spoločnosť Lupin vstúpiť na jeden z národných trhov, na ktoré sa vzťahuje dohoda, ak na tento trh uviedla niektoré z výrobkov skupiny Servier tretia osoba. V druhej situácii môže spoločnosť Lupin vstúpiť na takýto trh vtedy, ak dôjde k zamietnutiu patentovej prihlášky skupiny Servier, ak uplynie platnosť jej patentu alebo ak je jej patent vyhlásený za neplatný alebo zrušený. Napokon v tretej situácii môže spoločnosť Lupin vstúpiť na taký trh vtedy, ak je na tomto trhu predávaný generický liek, ktorý nevyrába skupina Servier, okrem prípadu, ak Servier podala návrh na nariadenie súdneho zákazu, ktorý nebol zamietnutý, a ak tento generický liek nie je predávaný v rozpore so súdnym zákazom, ktorý platí na tomto trhu.

841

Vstup spoločnosti Lupin na trh, okrem iného aj s jej vlastnými výrobkami (pozri bod 839 vyššie), je tak v podstate možný v dvoch prípadoch.

842

Po prvé, spoločnosť Lupin môže vstúpiť na trh vtedy, keď skupina Servier povolí predaj svojich výrobkov treťou osobou, upustí od podania patentovej prihlášky alebo od podania návrhu na nariadenie súdneho zákazu, teda ak nastanú okolnosti závisiace od voľného uváženia skupiny Servier, na ktoré nemá spoločnosť Lupin žiaden vplyv. V tomto prvom prípade sa nemožno domnievať, že uplatnenie podmienok stanovených v článku 4.1 dohody Lupin spochybňuje samo osebe obmedzujúcu povahu ustanovenia o neuvádzaní výrobkov na trh (pozri bod 257 vyššie) a tým skôr, že podporuje vstup spoločnosti Lupin na trh.

843

Po druhé, spoločnosť Lupin môže vstúpiť na trh vtedy, keď patenty skupiny Servier neumožňujú tejto skupine takémuto vstupu zabrániť. V tomto prípade článok 4.1 dohody Lupin neumožňuje spoločnosti Lupin vstup na trh, ktorý by bol vo vzťahu k účinkom stále platného alebo vynutiteľného patentu predčasný. Tento článok iba vyvodzuje dôsledky z neexistencie platného alebo vynutiteľného patentu a vyhýba sa tak tomu, aby ustanovenie o neuvádzaní výrobkov na trh nemalo žiadnu súvislosť s týmto patentom a teda zjavne vykazovalo stupeň škodlivosti pre riadne fungovanie hospodárskej súťaže dostatočný na to, aby sa jeho vloženie posúdilo ako obmedzenie z hľadiska cieľa (pozri bod 877 nižšie). V tomto druhom prípade sa teda nemožno domnievať, že uplatnenie podmienok stanovených v článku 4.1 dohody Lupin spochybňuje samo osebe obmedzujúcu povahu ustanovenia o neuvádzaní výrobkov na trh (pozri bod 257 vyššie) a tým skôr, že podporuje vstup spoločnosti Lupin na trh.

844

Napriek ustanoveniam článku 4.1 dohody Lupin teda treba konštatovať, že ustanovenie o neuvádzaní výrobkov na trh má obmedzujúcu povahu.

845

Predchádzajúci záver nemôžu spochybniť ani ďalšie tvrdenia uvádzané žalobkyňami.

846

Po prvé, žalobkyne tvrdia, že dohoda umožňovala predčasný vstup spoločnosti Lupin na trh, teda vstup pred predpokladaným dňom skončenia platnosti patentu 947. Takýto predčasný vstup teda zmierňuje, ba dokonca neutralizuje obmedzujúcu povahu ustanovenia o neuvádzaní výrobkov na trh.

847

Treba uviesť, že hoci takýto výklad nie je z dôvodu zložitého znenia článku 1.6 dohody Lupin zjavný, možno uznať, že tento článok v spojení s článkom 4.1 písm. c) tej istej dohody umožňuje spoločnosti Lupin vstúpiť na trh s jej vlastnými výrobkami vtedy, keď generický „výrobok“, ktorý nevyrába skupina Servier, vstúpil na trh bez porušenia súdneho zákazu (a navyše bez toho, aby prebiehalo konanie o návrhu na nariadenie súdneho zákazu podanom skupinou Servier).

848

Výraz „výrobok“ nachádzajúci sa v článku 4.1 písm. c) dohody Lupin treba z dôvodu, že začína veľkou iniciálou chápať v zmysle definície prijatej v odôvodnení A tejto dohody, pretože tam je tento výraz uvedený s veľkou iniciálou (pozri bod 831 vyššie).

849

Vzhľadom na odôvodnenie A dohody Lupin, ktoré zrejme odkazuje na výrobky s obsahom erbumínu bez ohľadu na jeho formu (pozri bod 832 vyššie), teda článok 4.1 písm. c) tejto dohody možno v rozsahu, v akom odkazuje na výrobky, ktoré nie sú predávané v rozpore so súdnym zákazom vykladať tak, že sa týka výrobkov obsahujúcich iné formy erbumínu než alfa formu. Dohodu teda možno vykladať tak, že povoľuje spoločnosti Lupin, aby vstúpila na trh po tom, čo tretia osoba prípadne uvedie na trh generický perindopril obsahujúci inú formu erbumínu než alfa formu.

850

Navyše vágne znenie odôvodnenia A dohody Lupin vytvára neistotu súvisiacu aj s tým, že článok 4.1 písm. c) tejto dohody možno v rozsahu, v akom odkazuje na výrobky, ktoré nie sú predávané v rozpore so súdnym zákazom, vykladať aj tak, že sa týka výrobkov neobsahujúcich erbumín (pozri bod 833 vyššie). To by potom mohlo viesť k záveru, že dohoda povoľovala spoločnosti Lupin, aby vstúpila na trh po tom, čo tretia osoba prípadne uvedie na trh akýkoľvek generický perindopril vo forme soli, vrátane inej soli než erbumín.

851

Bolo by teda možné dospieť k záveru, že dohoda upravila vstup spoločnosti Lupin na trh s jej vlastnými výrobkami, ktorý je vo vzťahu k predpokladanému trvaniu platnosti patentu 947 predčasný, pretože akékoľvek uvedenie výrobkov neobsahujúcich alfa formu erbumínu treťou osobou na trh by z dôvodu, že nemôže porušovať súdny zákaz chrániaci tento patent, umožnilo spoločnosti Lupin, aby vstúpila na trh so svojimi vlastnými výrobkami.

852

Napriek tomu sa spoločnosť Lupin vzhľadom na neistotu týkajúcu sa pôsobnosti článkov 1.6 a 4.1 dohody Lupin, vysvetlenú v bodoch 846 až 850 vyššie, mohla obávať, že ustanovenie o neuvádzaní výrobkov na trh sa naďalej uplatňuje aj po tom, čo tretia osoba uviedla na trh generický perindopril tvorený inou formou erbumínu než alfa formou alebo generický perindopril netvorený erbumínom. Takáto pochybnosť mohla túto spoločnosť odradiť od vstupu na trh. K tomu sa pridáva ďalšia neistota súvisiaca s tým, že aj v prípade, ak by bol zohľadnený extenzívny výklad pojmu „výrobok“ (v zmysle ktorého tento pojem zahŕňa akúkoľvek soľ perindoprilu), by Servier mohla podať návrh na nariadenie súdneho zákazu, a to aj pre výrobok, ktorý zjavne neporušuje žiadny z jej patentov, predovšetkým patent 947, čo by malo za následok, že článok 4.1 písm. c) dohody Lupin by sa až do zamietnutia tohto návrhu nemohol uplatniť.

853

V tejto súvislosti možno navyše uviesť, že pokiaľ ide o francúzsky trh, strany si vymenili niekoľko listov k otázke, či vstup spoločnosti Sandoz na trh umožňoval spoločnosti Lupin, aby tam vstúpila aj ona. V liste zo 17. marca 2009 sa tak spoločnosť Lupin pýtala skupiny Servier, či má námietky voči jej vstupu na francúzsky trh. Servier však v liste z 31. marca 2009 uviedla iba to, že výrobok spoločnosti Sandoz neporušoval žiadny z jej patentov. Po tejto odpovedi sa spoločnosť Lupin považovala za povinnú vyžiadať si listom z 3. apríla 2009 od skupiny Servier ďalšie upresnenia. V liste okrem iného uviedla:

„Spoločnosť Lupin si nemyslí, že skupina Servier má akýkoľvek závažný dôvod brániť tomu, aby Lupin predávala svoj výrobok na báze perindoprilu erbumínu vo Francúzsku svojmu miestnemu partnerovi/svojim miestnym partnerom, alebo aby tento francúzsky partner/títo francúzski partneri predávali tento výrobok ďalej. Vo Vašom liste z 31. marca 2009 sa jasne neuvádza, či skupina Servier nesúhlasí s niektorým z týchto tvrdení. Ak skupina Servier nesúhlasí, poskytnite prosím do 9. apríla 2009 úplné vysvetlenie svojho stanoviska k uzávere činnosti.“

854

Samotná existencia listov spoločnosti Lupin a obsah posledného z nich tak odhaľujú, že táto spoločnosť si nebola istá, či môže vstúpiť na francúzsky trh bez porušenia dohody.

855

V dôsledku toho treba konštatovať, že ustanovenie o neuvádzaní výrobkov na trh má obmedzujúcu povahu bez ohľadu na zohľadnený výklad odôvodnenia A dohody Lupin, a to tým skôr, že neistota vyplývajúca zo zložitosti dohody alebo vágnosti jej znenia nesmie umožňovať jej stranám, aby sa zbavili svojej zodpovednosti z pohľadu práva hospodárskej súťaže.

856

Aj keby bol zohľadnený výklad dohody vysvetlený v bode 851 vyššie, hypotetická povaha udalostí uvedených na záver bodov 849 a 850 vyššie, teda uvedenia generického výrobku na trh treťou osobou, bráni dospieť k záveru o neutralizácii obmedzujúcej povahy ustanovenia o neuvádzaní výrobkov na trh a teda neexistencii porušenia v tejto súvislosti. Treba totiž odlišovať na jednej strane otázku samotnej existencie porušenia, ktorá nemôže byť spochybnená iba možnosťou, že nastanú budúce udalosti, od otázky trvania porušenia na druhej strane, ktorá môže závisieť od toho, či k takým udalostiam skutočne dôjde.

857

Navyše predčasný vstup spoločnosti Lupin závisí v každom prípade od uvedenia generického výrobku na trh treťou osobou, teda od okolnosti, ktorá je nezávislá od strán dohody a zároveň náhodná. Tento vstup teda nevyplýva z jasnej voľby strán dohody, na ktorú by sa mohli odvolávať, aby preukázali, že dohoda, ktorou sú viazané a predovšetkým ustanovenie o neuvádzaní výrobkov na trh, ktoré sa v tejto dohode nachádza, nemajú povahu obmedzenia hospodárskej súťaže.

858

Po druhé, je pravda, že dohoda Lupin upravuje vo svojom článku 4.2 budúce uzavretie dohody o zásobovaní medzi stranami. Realizácia tejto dohody však závisí od splnenia jednej z podmienok stanovených v článku 4.1 dohody Lupin. Keďže vykonávanie tohto článku 4.1 neumožňuje dospieť k záveru, že ustanovenie o neuvádzaní výrobkov na trh nemá obmedzujúcu povahu, ako to práve bolo uvedené, rovnako to platí pre dohodu o zásobovaní spomenutú v článku 4.2.

859

Navyše možno uviesť, že medzi stranami nebola uzavretá žiadna dohoda o zásobovaní. Okrem toho v dohode Lupin nie je stanovené, že by neuzavretie dohody o zásobovaní malo pre strany významné právne dôsledky, ako je napríklad výpoveď dohody Lupin v celosti alebo výpoveď ustanovení o neuvádzaní výrobkov na trh a o nenapadnutí patentov, ktoré obsahuje. Aj keby teda na dohodu o zásobovaní bolo možné hľadieť tak, že môže podporiť vstup spoločnosti vykonávajúcej činnosť v oblasti generických liekov, ktorá je potenciálnym konkurentom spoločnosti vykonávajúcej činnosť v oblasti originálnych liekov, na trh, v prejednávanej veci nemožno na dohodu Lupin, ktorá upravovala iba predpoklad dohody o zásobovaní, ktorý nebol sprevádzaný opatreniami alebo sankciami spôsobilými zabezpečiť jeho naplnenie, hľadieť tak, že podporovala vstup spoločnosti Lupin na trh.

860

Je pravda, že z článku 4.2 dohody Lupin vyplýva, že dohoda o zásobovaní mala umožniť uplatnenie článku 4.1 dohody Lupin, ktorý upravoval „pevný“ záväzok skupiny Servier dodávať „výrobky“ v zmysle dohody spoločnosti Lupin. Úvahy vysvetlené v bode 859 vyššie však relativizujú záväznosť tohto záväzku prevzatého skupinou Servier.

861

Po tretie, hoci žalobkyne tvrdia, že výklad článku 1.3 dohody Lupin, podľa ktorého sa ustanovenie o nenapadnutí patentov uplatňuje aj nad rámec samotného patentu 947, musí podľa článku 1.7 tej istej dohody viesť k záveru, že spoločnosť Lupin mala bezodplatnú licenciu ku všetkým týmto patentom, toto tvrdenie je nesprávne vzhľadom na znenie článku 1.7, ktoré žalobkyne preložili do jazyka konania a podľa ktorého:

„Aby bolo nepochybné, táto dohoda neposkytuje spoločnosti Lupin v žiadnej jurisdikcii žiadne právo ani žiadnu licenciu k Patentom skupiny Servier, pričom ani Servier, ani jej dcérske spoločnosti, nadobúdatelia licencie a/alebo nositelia práv vyplývajúcich z Patentov skupiny Servier, nebudú vykonávať svoje práva k patentom skupiny Servier vzhľadom na výkon práva predávať Výrobky vyrobené spoločnosťou Lupin/Lupin (Europe) Limited poskytnutého podľa článku 1.6. spoločnosťou Lupin.“

862

Znenie tohto ustanovenia nie je totiž jasné z dôvodu prinajmenšom zdanlivého rozporu medzi prvou časťou vety (táto dohoda neposkytuje spoločnosti Lupin v žiadnej jurisdikcii žiadne právo ani žiadnu licenciu k Patentom skupiny Servier) a časťou, ktorá nasleduje [pričom ani Servier, ani jej dcérske spoločnosti, nadobúdatelia licencie a/alebo nositelia práv vyplývajúcich z Patentov skupiny Servier, nebudú vykonávať svoje práva k patentom skupiny Servier vzhľadom na výkon práva predávať Výrobky vyrobené spoločnosťou Lupin/Lupin (Europe) Limited poskytnutého podľa článku 1.6. spoločnosťou Lupin]. Navyše nie je zrejmé, prečo bola nevyhnutná prvá časť vety, keďže žiadne ustanovenie dohody neumožňovalo domnievať sa, že spoločnosť Lupin mala licenciu na iné práva než práva k technológii, ktorú previedla na skupinu Servier. Pochopenie článku okrem toho ešte viac komplikuje v ňom obsiahnutý odkaz na článok 1.6 dohody Lupin, ktorý samotný odkazuje na jej článok 4.1, ktorý upravuje podmienky, za ktorých môže spoločnosť Lupin vstúpiť na trh so svojim vlastným výrobkom. Článok 1.7 tak mohol vzhľadom na svoje znenie vyvolať pochybnosť spôsobilú odradiť spoločnosť Lupin od vstupu na trh.

863

Predovšetkým to, že skupina Servier nevyužije svoje práva v oblasti patentov voči spoločnosti Lupin závisí od splnenia jednej z podmienok stanovených v článku 4.1 dohody Lupin (na ktorý odkazuje článok 1.6 tejto dohody). Keďže, ako bolo uvedené v bodoch 844 a 855 vyššie, vykonávanie článku 4.1 neumožňuje dospieť k záveru, že ustanovenie o neuvádzaní výrobkov na trh nemá obmedzujúcu povahu, platí to aj pre vykonávanie článku 1.7 tejto dohody, a to aj v prípade, keď sa výraz „Patenty skupiny Servier“ chápe extenzívne tak, že zahŕňa patenty vzťahujúce sa nielen na alfa formu erbumínu, ale aj na iné formy erbumínu, ba dokonca iné soli perindoprilu.

864

Z uvedeného vyplýva, že Komisia oprávnene mohla dospieť k záveru, že existovalo obmedzenie snáh spoločnosti Lupin konkurovať skupine Servier.

865

Vzhľadom na úvahy vysvetlené v bodoch 789 až 864 vyššie, možno uviesť, že Komisia oprávnene konštatovala tak existenciu stimulujúcej výhody, ako aj existenciu zodpovedajúceho obmedzenia snáh spoločnosti Lupin konkurovať skupine Servier.

866

Ako bolo uvedené v bode 272 vyššie, v kontexte dohôd o urovnaní patentových sporov kvalifikácia obmedzenia hospodárskej súťaže z hľadiska cieľa predpokladá, že v rámci dohody o urovnaní existuje výhoda stimulujúca spoločnosť vykonávajúcu činnosť v oblasti generických liekov a zároveň zodpovedajúce obmedzenie jej snáh konkurovať spoločnosti vykonávajúcej činnosť v oblasti originálnych liekov. Ak sú tieto dve podmienky splnené, je potrebné konštatovať existenciu stimulu.

867

V prípade dohody o urovnaní v oblasti patentov obsahujúcej ustanovenia o neuvádzaní výrobkov na trh a o nenapadnutí patentov, ktorých vnútorne obmedzujúca povaha nebola úspešne spochybnená, existencia stimulu pre spoločnosť vykonávajúcu činnosť v oblasti generických liekov, aby súhlasila s týmito ustanoveniami, umožňuje odôvodniť zistenie, že existuje obmedzenie z hľadiska cieľa (pozri bod 273 vyššie).

868

V prejednávanej veci zistenie existencie významného stimulu (pozri bod 828 vyššie) umožňovalo Komisii dospieť k záveru o existencii obmedzenia hospodárskej súťaže z hľadiska cieľa.

869

Na rozdiel od toho, čo tvrdia žalobkyne, teda Komisia oprávnene mohla v napadnutom rozhodnutí dospieť k záveru o existencii obmedzenia z hľadiska cieľa.

870

Žalobkyne však na základe pôsobnosti ustanovení o neuvádzaní výrobkov na trh a o nenapadnutí patentov vyslovujú v podstate výhrady proti vecnému vymedzeniu porušenia, ktoré Komisia konštatovala v napadnutom rozhodnutí.

871

Ako bolo uvedené v bode 834 vyššie, vzhľadom na znenie ustanovení dohody Lupin je ťažké určiť, či sa výrobky, na ktoré sa vzťahovala táto dohoda, obmedzovali na alfa formu erbumínu alebo či zahŕňali aj iné formy erbumínu alebo dokonca iné soli perindoprilu.

872

Pôsobnosť ustanovenia o neuvádzaní výrobkov na trh teda závisí od zohľadnenej definície pojmu „výrobky“, pretože tak článok 1.6 dohody Lupin, ako aj jej článok 4.1, na ktorý odkazuje článok 1.6, odkazujú na tento pojem.

873

Navyše, pokiaľ ide o pôsobnosť ustanovenia o nenapadnutí patentov, toto ustanovenie sa neuplatňovalo iba na patenty uvedené v odôvodneniach B až D dohody Lupin (vrátane patentu 947), ale aj na všetky patenty, ktoré neboli menovite označené a ktorých vymedzenie záviselo od pojmu „výrobky“ tak, ako ho upravovala dohoda (pozri bod 836 vyššie).

874

Ako Komisia správne uviedla v napadnutom rozhodnutí (odôvodnenie 1912), znenie dohody vzbudzovalo neistotu týkajúcu sa pôsobnosti ustanovení o neuvádzaní výrobkov na trh a o nenapadnutí patentov.

875

Znenie dohody Lupin teda vyvolávalo pochybnosti o tom, či sa ustanovenie o neuvádzaní výrobkov na trh môže uplatňovať na inú formu erbumínu alebo dokonca iné soli perindoprilu než erbumín, a či sa ustanovenie o nenapadnutí patentov môže uplatňovať na iné patenty než patent 947, najmä patenty chrániace výrobky neobsahujúce erbumín. Takéto pochybnosti mohli odradiť spoločnosť Lupin jednak od toho, aby vstúpila na trh, a to vrátane vstupu s výrobkami s obsahom iných foriem erbumínu než alfa forma, ba dokonca s obsahom iných solí perindoprilu než erbumín a jednak od toho, aby napadla patenty vzťahujúce sa na perindopril s obsahom iných foriem erbumínu než alfa forma, ba dokonca s obsahom iných solí perindoprilu než erbumín.

876

Treba tiež zohľadniť, že dané redakčné nejednoznačnosti sa objavujú v dohode, o ktorej sa Komisia oprávnene domnievala, že predstavuje porušenie práva hospodárskej súťaže, pokiaľ ide o ustanovenie o neuvádzaní výrobkov na trh a ustanovenie o nenapadnutí týkajúce sa patentu 947 a výrobkov chránených týmto patentom (pozri bod 869 vyššie). Napokon nie je sporné, že strany dohody mali dostatočné prostriedky na to, aby využili odborníkov schopných obmedziť výskyt takýchto nejednoznačností, hoci na to mali iba málo času. Vzhľadom na predchádzajúce úvahy mohla Komisia oprávnene dospieť k záveru, že pôsobnosť ustanovenia o neuvádzaní výrobkov na trh sa vzťahovala na výrobky neobsahujúce erbumín a tým skôr na výrobky s obsahom iných foriem erbumínu než jeho alfa forma a že pôsobnosť ustanovenia o nenapadnutí patentov sa okrem patentu 947 vzťahovala na každý patent chrániaci tieto výrobky (odôvodnenia 1912 a 1918 napadnutého rozhodnutia).

877

V tejto súvislosti treba uviesť, že existencia ustanovení o neuvádzaní výrobkov na trh a o nenapadnutí patentov, ktorých pôsobnosť prekračuje pôsobnosť jasne označeného patentu a výrobkov, na ktoré sa tento patent vzťahuje, má zjavne taký stupeň škodlivosti pre riadne fungovanie hospodárskej súťaže, ktorý je dostatočný na to, aby sa vloženie takýchto ustanovení posúdilo ako obmedzenie z hľadiska cieľa dokonca bez toho, aby bolo okrem toho potrebné preukázať existenciu stimulu. Takéto ustanovenia totiž vôbec nemôžu byť legitímne v urovnaní sporu, ktorý sa týka označeného patentu a ich obmedzujúce účinky sa neprekrývajú s účinkami tohto patentu (pozri body 257 až 261 vyššie).

878

Aj keby konštatovanie Komisie, že porušenie sa týkalo iných foriem erbumínu než alfa forma chránená patentom 947, alebo dokonca iných solí než erbumín, bolo nesprávne, takéto pochybenie by vzhľadom na obmedzenú a vedľajšiu úlohu, ktorú zohráva toto konštatovanie v úvahe Komisie, nemohlo spochybniť záver o existencii obmedzenia hospodárskej súťaže z hľadiska cieľa vyplývajúceho z dohody Lupin, ku ktorému Komisia dospela. Úvaha Komisie sa totiž zakladá hlavne na existencii stimulu, ktorý umožňuje dospieť k záveru o zneužití patentu aj vtedy, ak sa rozsah obmedzujúcich ustanovení dohody o urovnaní obmedzuje na pôsobnosť tohto patentu (pozri body 253 až 274 vyššie).

879

Zo všetkého, čo bolo uvedené, vyplýva, že treba zamietnuť žalobný dôvod žalobkýň týkajúci sa tak existencie obmedzenia z hľadiska cieľa, ako aj vymedzenia tohto obmedzenia Komisiou.

880

Predchádzajúci záver nemôže byť spochybnený ďalšími tvrdeniami žalobkýň.

881

V prvom rade, pokiaľ ide o dôkazy, ktoré majú preukázať, že úmysly žalobkýň, ako aj spoločnosti Lupin boli legitímne, treba pripomenúť na jednej strane to, že v kontexte dohôd o urovnaní patentových sporov kvalifikácia obmedzenia hospodárskej súťaže z hľadiska cieľa predpokladá, že v rámci dohody o urovnaní existuje výhoda stimulujúca spoločnosť vykonávajúcu činnosť v oblasti generických liekov a zároveň zodpovedajúce obmedzenie jej snáh konkurovať spoločnosti vykonávajúcej činnosť v oblasti originálnych liekov. Ak sú tieto dve podmienky splnené, je potrebné konštatovať obmedzenie hospodárskej súťaže z hľadiska cieľa (pozri bod 272 vyššie). Na druhej strane samotná okolnosť, že dohoda sleduje aj legitímne ciele, nemôže stačiť na to, aby bránila jej kvalifikácii ako obmedzenia hospodárskej súťaže z hľadiska cieľa (pozri bod 222 vyššie).

882

Z toho vyplýva, že tvrdenia žalobkýň uvádzané v rámci prejednávaného žalobného dôvodu, podľa ktorých boli dôvody, ktoré ich a spoločnosť Lupin viedli k uzavretiu dohody Lupin legitímne, nemôžu vyvrátiť kvalifikáciu tejto dohody ako obmedzenia hospodárskej súťaže z hľadiska cieľa, ktorú Komisia správne konštatovala a ktorá bola potvrdená vyššie (pozri body 869 a 879 vyššie). Tieto tvrdenia treba preto zamietnuť.

883

Platí to najmä po prvé, pre tvrdenie, že spoločnosť Lupin už nemala záujem pokračovať v spore, po druhé, pre tvrdenie založené na tom, že spoločnosť Lupin iniciovala urovnanie a po tretie, pre tvrdenie založené na tom, že skupina Servier nemala záujem chrániť svoje konkurenčné postavenie voči spoločnosti Lupin, ak to nerobila voči spoločnosti Apotex.

884

V druhom rade, hoci žalobkyne tvrdia, že ustanovenie o nenapadnutí patentov nemohlo mať obmedzujúce účinky na hospodársku súťaž najmä z dôvodu, že prebiehali paralelné spory a že spoločnosť Lupin nemala v úmysle začať nové spory, zároveň platí, že keďže dohoda Lupin má dostatočný stupeň škodlivosti na to, aby bola posúdená ako obmedzenie z hľadiska cieľa, preskúmanie konkrétnych následkov tejto dohody, a najmä ustanovenia o nenapadnutí patentov, ktoré obsahuje, nie je nevyhnutné (pozri bod 219 vyššie).

885

Z rovnakých dôvodov treba zamietnuť tvrdenie žalobkýň, že ustanovenie o neuvádzaní výrobkov na trh nemohlo mať ani v prípade, ak by jeho rozsah presahoval rozsah patentu 947, obmedzujúce účinky na hospodársku súťaž najmä z dôvodu, že spoločnosť Lupin nemala skutočné a konkrétne možnosti byť prvou spoločnosťou vstupujúcou na trh s výrobkom neporušujúcim patent.

886

V treťom rade sa možno domnievať, že keď žalobkyne tvrdia, že obmedzujúce účinky ustanovenia o neuvádzaní výrobkov na trh majú hypotetickú povahu, v skutočnosti tým napádajú existenciu potenciálnej hospodárskej súťaže. Ako však bolo uvedené vyššie, spoločnosť Lupin bola potenciálnym konkurentom skupiny Servier.

887

V štvrtom rade treba pripomenúť, že ak sa zistí existencia stimulovania, strany sa už nemôžu dovolávať toho, že v rámci urovnania uznali platnosť patentu. Potvrdenie platnosti patentu súdnym alebo správnym orgánom je v tomto ohľade irelevantné (pozri bod 269 vyššie). Žalobkyne sa teda nemôžu dôvodne odvolávať na situáciu, v ktorej by platnosť patentu 947 potvrdili tak súdy Spojeného kráľovstva, ako aj EPÚ, ktorá je navyše hypotetická.

888

Zo všetkého, čo bolo uvedené, vyplýva, že prejednávaný žalobný dôvod treba zamietnuť.

889

V prvom rade žalobkyne tvrdia, že Komisia nemohla stanoviť, že obdobie porušenia začalo skôr ako spoločnosť Lupin získa svoje PUT.

890

Týmto tvrdením žalobkyne v skutočnosti popierajú existenciu potenciálnej hospodárskej súťaže. V bode 751 vyššie však bolo uvedené, že v čase, keď bola uzavretá dohoda, bola spoločnosť Lupin potenciálnym konkurentom skupiny Servier.

891

V druhom rade žalobkyne tvrdia, že Komisia mala rovnako, ako to urobila v prípade francúzskeho trhu, dospieť k záveru, že porušenie v Belgicku, Českej republike, Írsku a Maďarsku skončilo v okamihu, keď spoločnosť Sandoz vstúpila na trhy týchto členských štátov s generickým perindoprilom neporušujúcim patent 947, teda, v jednotlivých štátoch v tomto poradí, v júni 2008, v júli 2008, v decembri 2008 a v januári 2009.

892

Treba teda určiť, či Komisia nesprávne dospela k záveru, že porušenie v dotknutých členských štátoch pokračovalo aj po uplynutí dátumov uvedených v bode 891 vyššie.

893

Na úvod treba spresniť, že generický výrobok, s ktorým spoločnosť Sandoz vstúpila na trh, je formou perindoprilu erbumínu tvoreného „amorfnou (nekryštalickou) soľou, ktorá teda neobsahuje žiadny z kryštálov alfa chránených patentom 947“ (odôvodnenie 212 napadnutého rozhodnutia).

894

Rovnako treba pripomenúť (pozri bod 847 vyššie), že hoci takýto výklad nie je z dôvodu zložitého znenia článku 1.6 dohody Lupin zjavný, možno uznať, že tento článok v spojení s článkom 4.1 písm. c) tej istej dohody umožňuje spoločnosti Lupin vstúpiť na trh s jej vlastnými výrobkami vtedy, keď generický „výrobok“, ktorý nevyrába skupina Servier, vstúpil na trh bez porušenia súdneho zákazu a bez toho, aby návrh na nariadenie súdneho zákazu podaný skupinou Servier bol už zamietnutý.

895

Výraz „výrobok“, ktorý sa nachádza v článku 4.1 písm. c) dohody Lupin, treba z dôvodu, že začína veľkou iniciálou, chápať v zmysle definície prijatej v odôvodnení A tejto dohody.

896

Určenie výrobkov, na ktoré sa vzťahuje odôvodnenie A dohody Lupin, je však zvlášť problematické (pozri body 832 a 833 vyššie), čo preto sťažuje uplatnenie článku 4.1 písm. c) tejto dohody (pozri body 849 a 850 vyššie).

897

Existovala teda neistota, pokiaľ ide o vymedzenie pôsobnosti článku 4.1 písm. c) dohody Lupin a teda aj pokiaľ ide o možnosť uplatniť ustanovenie o neuvádzaní výrobkov na trh nachádzajúce sa v článku 1.6 tejto dohody (pozri bod 852 vyššie), najmä v prípade, keď na trh vstúpil výrobok obsahujúci inú než alfa formu erbumínu, ako bol výrobok spoločnosti Sandoz.

898

Pre neistotu týkajúcu sa pôsobnosti článkov 1.6 a 4.1 dohody Lupin, vysvetlenej v bodoch 894 až 897 vyššie, sa spoločnosť Lupin mohla obávať, že ustanovenie o neuvádzaní výrobkov na trh sa naďalej uplatňuje aj po tom, čo tretia osoba uviedla na trh generický perindopril tvorený inou formou erbumínu než alfa forma alebo generický perindopril netvorený erbumínom. Táto pochybnosť mohla túto spoločnosť odradiť od vstupu na trh.

899

Táto obava mohla byť posilnená tým, že skupina Servier by mohla v každom prípade podať návrh na nariadenie súdneho zákazu a to aj pre výrobok, o ktorom je zjavné, že neporušuje žiaden z jej patentov, predovšetkým patent 947, čo by bránilo uplatneniu článku 4.1 písm. c) dohody Lupin až do zamietnutia takého návrhu (pozri bod 852 vyššie).

900

V tejto súvislosti listy spoločnosti Lupin odhaľujú, že si nebola istá, či môže vstúpiť na francúzsky trh bez porušenia dohody (pozri bod 853 vyššie) a teda že naďalej uplatňovala na tomto trhu ustanovenie o neuvádzaní výrobkov na trh prinajmenšom až do tejto výmeny korešpondencie, ktorá bola zrejme ukončená najskôr začiatkom apríla 2009, teda iba o niečo viac ako jeden mesiac pred 6. májom 2009, čo je dátum, ktorý zohľadnila Komisia pri konštatovaní ukončenia porušenia v Belgicku, Českej republike, Írsku a Maďarsku. Rovnako ani list skupiny Servier, spomenutý v bode 853 vyššie, neumožňuje dospieť k záveru, že sa jasne a zjavne domnievala, že spoločnosť Lupin mohla vstúpiť na trh.

901

Pokiaľ ide o štyri trhy uvedené v bode 900 vyššie, žalobkyne tým skôr nepredkladajú žiadny dôkaz umožňujúci preukázať, že Servier a Lupin pred 6. májom 2009 zohľadnili postupné vstupy spoločnosti Sandoz na tieto trhy a že sa napriek neistote súvisiacej s vágnosťou dohody domnievali, že ustanovenie o neuvádzaní výrobkov na trh sa už neuplatňovalo.

902

Okolnosť, že ustanovenie o neuvádzaní výrobkov na trh sa pre neistotu súvisiacu s vágnosťou dohody naďalej uplatňovalo, ktorá je prejavom toho, že medzi stranami zostala zachovaná zhodná vôľa, hoci prípadne v rozpore s výkladom podmienok uplatňovania tohto ustanovenia, ktorý by mohol neskôr zohľadniť najmä súd rozhodujúci o dohode, však postačovala na to, aby Komisii umožnila konštatovať, že zhodná vôľa medzi skupinou Servier a spoločnosťou Lupin a teda porušenie pokračovali napriek vstupom spoločnosti Sandoz na trh.

903

V každom prípade, aj keby sa dohoda po vstupoch spoločnosti Sandoz na trh formálne prestala uplatňovať, vzhľadom na predchádzajúce úvahy (pozri body 900 a 901 vyššie) treba dospieť k záveru, že Servier a Lupin aj po postupných vstupoch spoločnosti Sandoz na štyri dotknuté trhy naďalej uplatňovali ustanovenie o neuvádzaní výrobkov na trh.

904

Je pravda, že pokiaľ ide tak, ako v prejednávanej veci, o obmedzenia hospodárskej súťaže z hľadiska cieľa, je zohľadnenie ich konkrétnych následkov na trhu nadbytočné na účely preukázania existencie porušenia (pozri v tomto zmysle rozsudok z 8. júla 1999, Komisia/Anic Partecipazioni, C‑49/92 P, EU:C:1999:356, body 98 a 99) a teda jeho trvania (pozri v tomto zmysle rozsudok z 19. marca 2009, Archer Daniels Midland/Komisia, C‑510/06 P, EU:C:2009:166, body 113, 114 a 140). Rovnako to platí pre zohľadnenie vykonávania dohody (pozri v tomto zmysle rozsudok z 29. júna 2012, E.ON Ruhrgas a E.ON/Komisia, T‑360/09, EU:T:2012:332, bod 252).

905

Pokračovanie porušenia však možno konštatovať aj po uplynutí obdobia, počas ktorého sa dohoda formálne uplatňuje, pokiaľ sa podniky naďalej správajú zakázaným spôsobom (rozsudky zo 16. júna 2011, Solvay Solexis/Komisia, T‑195/06, neuverejnený, EU:T:2011:280, bod 124, a z 29. júna 2012, E.ON Ruhrgas a E.ON/Komisia, T‑360/09, EU:T:2012:332, bod 251).

906

To bol teda prípad v prejednávanej veci (pozri bod 903 vyššie).

907

Z uvedeného vyplýva, že treba zamietnuť prejednávaný žalobný dôvod, ktorý Servier uplatnila subsidiárne.

908

Žalobkyne tvrdia, že Komisia sa dopustila rôznych nesprávnych právnych posúdení a nesprávnych posúdení pri kvalifikácii dohody uzavretej so spoločnosťou Lupin ako obmedzenia hospodárskej súťaže z hľadiska následku.

909

Na základe analogického uplatnenia úvah vysvetlených v bodoch 566 až 570 vyššie treba zamietnuť tento žalobný dôvod ako neúčinný.

910

Žalobkyne napádajú kvalifikáciu po prvé, dohôd o urovnaní a o poskytnutí licencie, a po druhé, dohody o prevode, ako obmedzenia z hľadiska cieľa.

943

Z úvah týkajúcich sa vedľajších dohôd vysvetlených v bodoch 797 až 803 vyššie existuje výnimka, v zmysle ktorej spojenie bežnej obchodnej dohody s dohodou o urovnaní obsahujúcou ustanovenia o neuvádzaní výrobkov na trh a o nenapadnutí patentov nepredstavuje závažný nepriamy dôkaz existencie reverznej platby vtedy, keď je dotknutou obchodnou dohodou dohoda o poskytnutí licencie k patentu, ktorý je predmetom sporu.

944

Takúto výnimku možno vysvetliť tým, že hoci je pravda, že predmetom dohody o poskytnutí licencie k patentu nie je urovnanie sporu, ale poskytnutie oprávnenia na využívanie tohto patentu, napriek tomu môže byť na rozdiel od toho, čo platí pre iné obchodné dohody (pozri bod 800 vyššie), opodstatnené spojiť túto dohodu o poskytnutí licencie s dohodou o urovnaní sporu týkajúceho sa patentu, ktorý je predmetom licencie.

945

Príčinou patentového sporu je totiž v zásade želanie spoločnosti vykonávajúcej činnosť v oblasti generických liekov vstúpiť na trh, ktorému odporuje želanie majiteľa patentu zachovať si práva, ktoré vyvodzuje z tohto patentu. Povolenie takéhoto vstupu na základe licenčnej dohody sa teda zdá byť zvlášť vhodným prostriedkom na ukončenie sporu, keďže umožňuje vyhovieť požiadavkám oboch jeho strán.

946

Okrem toho sa uznáva, že využitie licenčnej dohody je vhodným prostriedkom na ukončenie sporu. Vyplýva to z bodu 204 usmernení k dohodám o prevode technológií z roku 2004, podľa ktorého udelenie licencie „môže slúžiť ako prostriedok riešenia sporov“. Tento bod je prevzatý do bodu 205 usmernení k dohodám o prevode technológií z roku 2014.

947

Spojenie licenčnej dohody s dohodou o urovnaní je opodstatnené o to viac, že existencia ustanovení o neuvádzaní výrobkov na trh a o nenapadnutí patentov v dohode o urovnaní je legitímna iba vtedy, keď sa táto dohoda zakladá na uznaní platnosti patentu stranami (pozri body 258 až 261 vyššie). Uzavretie licenčnej dohody, ktorá má pre každého nadobúdateľa licencie význam iba pod podmienkou, že licencia je skutočne využívaná, sa však rovnako zakladá na uznaní platnosti patentu stranami. Z tohto dôvodu teda licenčná dohoda posilňuje legitimitu dohody o urovnaní, čo plne odôvodňuje, že je s ňou spojená.

948

Keďže spojenie dohody o urovnaní patentového sporu s licenčnou dohodou týkajúcou sa toho istého patentu sa zdá opodstatnené, nepredstavuje na rozdiel od toho, čo platí pre ostatné vedľajšie dohody, závažný nepriamy dôkaz existencie reverznej platby (v zmysle, ktorý má tento výraz v oblasti vedľajších dohôd, pozri bod 804 vyššie).

949

Komisia je teda povinná vychádzať z iných nepriamych dôkazov než iba zo spojenia licenčnej dohody a dohody o urovnaní, aby preukázala, že licenčná dohoda nebola uzavretá za bežných trhových podmienok a že v skutočnosti zakrýva reverznú platbu stimulujúcu spoločnosť vykonávajúcu činnosť v oblasti generických liekov, aby súhlasila s tým, že sa podriadi ustanoveniam o neuvádzaní výrobkov na trh a o nenapadnutí patentov (pozri body 803 až 808 vyššie).

950

Treba uviesť, že zistenie existencie reverznej platby je v prípade licenčnej dohody tým menej zrejmé, že takáto dohoda nemá za následok finančný prevod zo strany spoločnosti vykonávajúcej činnosť v oblasti originálnych liekov v prospech spoločnosti vykonávajúcej činnosť v oblasti generických liekov, ale finančný prevod zo strany spoločnosti vykonávajúcej činnosť v oblasti generických liekov v prospech spoločnosti vykonávajúcej činnosť v oblasti originálnych liekov. V prípade licenčnej dohody tak nadobúdateľ licencie platí poplatok majiteľovi patentu.

951

Napriek tomu však dochádza k prevodu hodnoty zo spoločnosti vykonávajúcej činnosť v oblasti originálnych liekov na spoločnosť vykonávajúcu činnosť v oblasti generických liekov, keďže poplatok platený majiteľovi patentu je protihodnotou za prospech, ktorý spoločnosť vykonávajúca činnosť v oblasti generických liekov vyvodzuje z licenčnej dohody, teda za oprávnenie využívať patent na účely vstupu na trh bez rizika.

952

Je preto úlohou Komisie preukázať, že táto protihodnota je neobvykle nízka, teda nízka do takej miery, že ju nemožno vysvetliť úvahami obmedzenými na ekonomickú hodnotu tovaru, ktorý je predmetom zmluvy (pozri bod 806 vyššie), a že licenčná dohoda teda zahŕňa reverznú platbu v prospech spoločnosti vykonávajúcej činnosť v oblasti generických liekov.

953

Na preukázanie stupňa škodlivosti dostatočného na kvalifikovanie dohody o urovnaní ako obmedzenia hospodárskej súťaže z hľadiska cieľa musí byť skutočnosť, že dotknutá transakcia nebola uzavretá za bežných trhových podmienok o to zjavnejšia, že obmedzujúca povaha ustanovení o neuvádzaní výrobkov na trh a o nenapadnutí patentov, ktoré dohoda o urovnaní obsahuje, je zmiernená licenčnou dohodou.

954

Ustanovenie o neuvádzaní výrobkov na trh je totiž aspoň čiastočne zbavené svojich účinkov. Licenčná dohoda ide dokonca nad rámec iba čiastočnej neutralizácie účinkov tohto ustanovenia, keďže podporuje vstup generického lieku na trh odstránením rizika sporu súvisiaceho s patentom.

955

Aj keď obmedzujúce účinky ustanovenia o nenapadnutí patentov trvajú naďalej, sú obmedzené tým, že licencia umožňuje vstúpiť na trh bez rizika sporu. Hoci je však pre spoločnosť vykonávajúcu činnosť v oblasti generických liekov dôležité, aby mohla napadnúť platnosť patentu, keď vstupuje na trh s rizikom, platí to menej v prípade, keď jej spoločnosť vykonávajúca činnosť v oblasti originálnych liekov povolí vstúpiť na tento trh vďaka licenčnej dohode.

956

V tomto štádiu analýzy treba pripomenúť, že v kontexte dohôd o urovnaní patentových sporov kvalifikácia obmedzenia hospodárskej súťaže z hľadiska cieľa predpokladá, že v rámci dohody o urovnaní existuje výhoda stimulujúca spoločnosť vykonávajúcu činnosť v oblasti generických liekov a zároveň zodpovedajúce obmedzenie jej snáh konkurovať spoločnosti vykonávajúcej činnosť v oblasti originálnych liekov (pozri bod 272 vyššie). Z predchádzajúcich úvah však vyplýva, že v prípade licenčnej dohody sú tieto dve zložky oslabené alebo dokonca chýbajú, takže dostatočný stupeň škodlivosti pre riadne fungovanie hospodárskej súťaže (pozri v tomto zmysle rozsudok z 11. septembra 2014, CB/Komisia, C‑67/13 P, EU:C:2014:2204, body 49 a 50 a citovanú judikatúru) nie je možné ľahko zistiť.

957

Treba dodať, že výnimka uvedená v bode 943 vyššie nie je v rozpore ani s tým, že spojenie licenčnej dohody a ustanovenia o nenapadnutí patrí medzi obmedzenia vylúčené z uplatnenia výnimky upravenej v článku 2 nariadenia Komisie (ES) č. 772/2004 [z 27.] apríla 2004 o uplatňovaní článku [101 ods. 3 ZFEÚ] na kategórie dohôd o transfere technológií (Ú. v EÚ L 123, 2004, s. 11; Mim. vyd. 08/003, s. 74), ani s judikatúrou Súdneho dvora, ktorá začala od rozsudku z 25. februára 1986, Windsurfing International/Komisia (193/83, EU:C:1986:75, body 89 a 92), a bola spresnená v rozsudku z 27. septembra 1988, Bayer a Maschinenfabrik Hennecke (65/86, EU:C:1988:448).

958

Po prvé, podľa článku 5 nariadenia č. 772/2004 totiž patrí spojenie licenčnej dohody a ustanovenia o nenapadnutí k obmedzeniam, ktoré sú vylúčené z uplatnenia výnimky upravenej v článku 2 tohto istého nariadenia. Podľa článkov 2 a 5 tohto nariadenia sa však táto výnimka, rovnako ako aj toto vylúčenie, uplatňujú iba vtedy, ak dané dohody obsahujú obmedzenia hospodárskej súťaže, na ktoré sa vzťahuje článok 101 ods. 1 ZFEÚ. Následne skutočnosť, že spojenie licenčnej dohody a ustanovenia o nenapadnutí patrí k obmedzeniam, ktoré sú vylúčené z uplatnenia výnimky upravenej v článku 2 nariadenia č. 772/2004, neumožňuje dospieť k záveru, že takéto spojenie predstavuje v každom prípade obmedzenie hospodárskej súťaže v zmysle článku 101 ods. 1 ZFEÚ a zvlášť obmedzenie z hľadiska cieľa.

959

V tejto súvislosti Súdny dvor rozhodol, že hoci priznanie výhody vyplývajúcej z článku 101 ods. 3 ZFEÚ určitej dohode predpokladá predchádzajúce uznanie, že na túto dohodu sa vzťahuje zákaz zavedený článkom 101 ods. 1 ZFEÚ, možnosť poskytnutá v odseku 3 priznať tú istú výhodu skupinovo nemôže znamenať, že určitá dohoda patriaca do týchto skupín z tohto dôvodu zákonite spĺňa podmienky odseku 1. Priznanie skupinovej výnimky tak nemôže znamenať ani len implicitné prechádzajúce rozhodnutie vo vzťahu ku žiadnej dohode posudzovanej individuálne (rozsudok z 13. júla 1966, Taliansko/Rada a Komisia, 32/65, EU:C:1966:42, s. 590).

960

Po druhé, je pravda, že Súdny dvor rozhodol, že ustanovenie obsiahnuté v licenčnej dohode ukladajúce povinnosť nenapadnúť patent, bolo nezlučiteľné s článkom 101 ods. 1 ZFEÚ. Súdny dvor dodal, že takéto ustanovenie zjavne nepatrilo do špecifického predmetu patentu, ktorý nemožno vykladať tak, že zaručuje ochranu aj proti žalobám napádajúcim platnosť patentu, keďže je vo verejnom záujme odstrániť každú prekážku hospodárskej činnosti, ktorá by mohla vyplynúť z nesprávne udeleného patentu (rozsudok z 25. februára 1986, Windsurfing International/Komisia, 193/83, EU:C:1986:75, body 89 a 92).

961

V rozsudku vyhlásenom o dva roky neskôr vo veci týkajúcej sa dohody o urovnaní sporu však Súdny dvor zmiernil svoj postoj, ktorý zaujal v rozsudku z 25. februára 1986, Windsurfing International/Komisia (193/83, EU:C:1986:75), keď tentokrát vyslovil iba to, že ustanovenie o nenapadnutí mohlo mať vzhľadom na právny a hospodársky kontext povahu obmedzenia hospodárskej súťaže v zmysle článku 101 ods. 1 ZFEÚ (rozsudok z 27. septembra 1988, Bayer a Maschinenfabrik Hennecke, 65/86, EU:C:1988:448, bod 16). Hoci Súdny dvor okrem toho v tom istom rozsudku zamietol návrh Komisie, podľa ktorého sa na vloženie ustanovenia o nenapadnutí nevzťahoval zákaz upravený v článku 101 ods. 1 ZFEÚ vtedy, keď mala daná dohoda ukončiť spor prebiehajúci na súde, napriek tomu nedospel k záveru, že každá dohoda o urovnaní obsahujúca takéto ustanovenie bola zakázaná podľa článku 101 ods. 1 ZFEÚ.

962

Je pravda, ako to vyplýva z bodu 112 usmernení k dohodám o transfere technológií, že nadobúdatelia licencie „sú zvyčajne v najlepšej pozícii, aby určili, či je právo duševného vlastníctva platné alebo neplatné“ a teda toto právo napadli. Práve z tohto dôvodu je spojenie licenčnej dohody a ustanovenia o nenapadnutí práva v zásade zakázané (návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Darmon vo veci Bayer a Maschinenfabrik Hennecke, 65/86, EU:C:1987:336, bod 8). Keď je však licenčná dohoda uzavretá v kontexte urovnania skutočného sporu medzi dotknutými stranami na súde, nadobúdateľ licencie už mal príležitosť napadnúť platnosť daného patentu a ak napokon súhlasil s tým, že sa podriadi ustanoveniu o nenapadnutí (ako aj ustanoveniu o neuvádzaní výrobkov na trh) bez toho, aby bol k tomu stimulovaný, je to preto, že sa domnieva, že patent je platný. V tomto osobitnom kontexte urovnania, v ktorom sa strany napokon zhodnú na uznaní, že patent je platný, sa už dôvod, pre ktorý je spojenie licenčnej dohody a ustanovenia o nenapadnutí zakázané, nezdá byť relevantný, pod podmienkou, že sa dohoda o urovnaní zakladá na uznaní platnosti daného patentu stranami dohody a nie na stimulovaní nadobúdateľa licencie, aby sa podriadil ustanoveniu o nenapadnutí (ako aj ustanoveniu o neuvádzaní výrobkov na trh).

963

Z uvedeného vyplýva, že keď existuje skutočný spor medzi dotknutými stranami na súde a licenčná dohoda, ktorá má zjavne priamu súvislosť s urovnaním tohto sporu, spojenie tejto dohody s dohodou o urovnaní nepredstavuje závažný nepriamy dôkaz existencie reverznej platby. V takomto prípade môže Komisia na základe iných nepriamych dôkazov preukázať, že licenčná dohoda nepredstavuje transakciu uzavretú za bežných trhových podmienok a zakrýva tak reverznú platbu (v zmysle, ktorý má tento výraz v oblasti vedľajších dohôd, pozri bod 804 vyššie).

964

Práve s prihliadnutím na predchádzajúce úvahy treba určiť, či Komisia mohla v prejednávanej veci správne dospieť k záveru, že dohodu o urovnaní a licenčnú dohodu, ktoré boli uzavreté medzi skupinou Servier a spoločnosťou Krka, bolo možné kvalifikovať ako obmedzenie hospodárskej súťaže z hľadiska cieľa.

965

V prvom rade treba preskúmať, či existovali skutočné spory a či licenčná dohoda mala zjavne dostatočne priamu súvislosť s urovnaním týchto sporov na to, aby bolo opodstatnené jej spojenie s dohodou o urovnaní.

966

V tejto súvislosti treba po prvé uviesť, že v čase podpisu dohody prebiehali medzi skupinou Servier a spoločnosťou Krka skutočné spory a že k ukončeniu týchto sporov došlo v nadväznosti na dohodu o urovnaní, ktorá vo svojom článku I bode i) a ii) stanovuje, že jedna aj druhá strana musia vziať späť svoje návrhy v konaniach prebiehajúcich medzi nimi.