1

Žalobkyňa European Association of Euro‑Pharmaceutical Companies (EAEPC) je združenie so sídlom v Bruseli (Belgicko), ktoré zastupuje záujmy nezávislých spoločností vykonávajúcich činnosť v oblasti dovozu alebo vývozu a opätovného balenia hotových farmaceutických výrobkov v rámci Európskeho hospodárskeho priestoru (EHP).

2

GlaxoSmithKline SA, predtým Glaxo Wellcome, SA, je spoločnosť založená podľa španielskeho práva so sídlom v Madride (Španielsko), ktorej hlavnou činnosťou je vývoj, výroba a uvádzanie liekov na španielsky trh. GlaxoSmithKline plc, materská spoločnosť spoločnosti GlaxoSmithKline SA (ďalej spolu len „GSK“ alebo „vedľajší účastníci konania“), je spoločnosť so sídlom v Brentforde (Spojené kráľovstvo), ktorá je jedným z hlavných svetových výrobcov farmaceutických výrobkov.

3

Dňa 6. marca 1998 Glaxo Wellcome SA oznámila Komisii Európskych spoločenstiev svoje nové všeobecné podmienky predaja oprávneným veľkoobchodom v Španielsku (ďalej len „dohoda“) s cieľom získať negatívny atest podľa článku 2 nariadenia Rady č. 17 zo 6. februára 1962, prvé nariadenie implementujúce články [85 a 86 Zmluvy o ES, neskôr články 81 a 82 ES, teraz články 101 a 102 ZFEÚ] (Ú. v. ES 1962, 13, s. 204; Mim. vyd. 08/001, s. 3), alebo prípadne individuálnu výnimku podľa článku 4 toho istého nariadenia, ktoré je v súčasnosti zrušené nariadením Rady (ES) č. 1/2003 zo 16. decembra 2002 o vykonávaní pravidiel hospodárskej súťaže stanovených v článkoch 81 a 82 Zmluvy o ES (teraz články 101 a 102 ZFEÚ) (Ú. v. ES L 1, 2003, s. 1; Mim. vyd. 08/002, s. 205). Listom z 28. júla 1998 Glaxo Wellcome plc, materská spoločnosť spoločnosti Glaxo Wellcome SA, zaslala Komisii dodatočné oznámenie, pričom upriamila jej pozornosť na určité faktory, ktoré ovplyvnili jej činnosť a činnosť jej dcérskych spoločností na celom území Európskej únie, pričom tieto faktory neboli špecifické pre spoločnosť Glaxo Welcome.

4

Dohoda sa vzťahovala na 82 liekov určených na predaj španielskym veľkoobchodným predajcom, s ktorými mala GSK obchodné vzťahy. Títo veľkoobchodní predajcovia mohli mať v úmysle ich ďalej predať nemocniciam alebo lekárňam v Španielsku alebo v iných členských štátoch. Článok 4 dohody však rozlišoval medzi cenami účtovanými veľkoobchodným predajcom za lieky určené na opätovný predaj na domácom trhu a cenami účtovanými za lieky určené na vývoz. Dohoda, ktorú podpísali GSK a 75 veľkoobchodných predajcov, nadobudla účinnosť 9. marca 1998, pričom 16. októbra 1998 bola pozastavená zo strany Tribunal de Defensa de la Competencia (Súd pre hospodársku súťaž, Španielsko).

5

Dňa 19. januára 1999 žalobkyňa podala Komisii sťažnosť podľa článku 3 ods. 2 nariadenia č. 17 (ďalej len „sťažnosť z roku 1999“), v ktorej požiadala Komisiu, aby odmietla udeliť negatívny atest alebo výnimku a aby GSK uložila povinnosť ukončiť cenovú politiku stanovenú v dohode. Žalobkyňa dospela k záveru, že režim dvojakého určovania cien stanovený v dohode zahŕňa nepriamy zákaz vývozu a nástroj na uzavretie trhu v rozpore s článkom 101 ods. 1 ZFEÚ, pri ktorom nemožno použiť žiadnu výnimku podľa článku 101 ods. 3 ZFEÚ.

6

Dňa 8. mája 2001 Komisia prijala rozhodnutie 2001/791/ES týkajúce sa konania o uplatnení článku 81 Zmluvy ES [veci: IV/36.957/F3 Glaxo Wellcome (oznámenie), IV/36.997/F3 Aseprofar a Fedifar (sťažnosť), IV/37.121/F3 Spain Pharma (sťažnosť), IV/37.138/F3 BAI (sťažnosť) a IV/37.380/F3 EAEPC (sťažnosť)] [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES L 302, 2001, s. 1, ďalej len „rozhodnutie z roku 2001“), podľa ktorého oznámená dohoda mala za cieľ a účinok obmedzenie hospodárskej súťaže v zmysle článku 101 ods. 1 ZFEÚ. Článok 1 tohto rozhodnutia stanovuje, že Glaxo Wellcome „porušila článok [101] ods. 1 [ZFEÚ] tým, že uzatvorila so španielskymi veľkoobchodníkmi dohodu, v ktorej sa rozlišuje medzi cenami fakturovanými veľkoobchodníkom v prípade ďalšieho predaja preplácaných liekov lekárňam alebo nemocniciam na vnútroštátnom území a vyššími cenami fakturovanými v prípade vývozu liekov do akéhokoľvek iného členského štátu“ [neoficiálny preklad]. Článok 2 rozhodnutia z roku 2001 stanovuje, že oznámené podmienky predaja nespĺňajú podmienky na výnimku podľa článku 101 ods. 3 ZFEÚ. Napokon, články 3 a 4 rozhodnutia z roku 2001 uložili spoločnosti Glaxo Wellcome povinnosť „bez zbytočného odkladu ukončiť porušenie uvedené v prvom článku“ [neoficiálny preklad] a informovať Komisiu o krokoch prijatých v tomto zmysle.

7

Dňa 23. júla 2001 spoločnosť GlaxoSmithKline Services Unlimited, predtým Glaxo Wellcome plc, podala žalobu o neplatnosť rozhodnutia z roku 2001. Žalobkyňa vstúpila do konania ako vedľajší účastník konania na podporu návrhov Komisie.

8

Rozsudkom z 27. septembra 2006, GlaxoSmithKline Services/Komisia (T‑168/01, ďalej len „rozsudok T‑168/01“, EU:T:2006:265), Všeobecný súd zamietol žalobu v časti, ktorá sa týkala článku 1 rozhodnutia z roku 2001. V tejto súvislosti dospel k záveru, že hoci hlavný záver Komisie, podľa ktorého cieľom článku 4 dohody bolo obmedziť hospodársku súťaž, je nesprávny, GlaxoSmithKline Services nepodarilo spochybniť subsidiárny záver Komisie, podľa ktorého toto ustanovenie malo za následok obmedzenie hospodárskej súťaže, a preto bolo v rozpore s článkom 101 ods. 1 ZFEÚ (rozsudok vo veci T‑168/01, body 147 a 194). Naopak, Všeobecný súd vyhovel žalobe, pokiaľ ide o články 2 až 4 rozhodnutia z roku 2001, a zrušil tieto články z dôvodu, že Komisia nevykonala primerané preskúmanie otázky, či požiadavky stanovené v článku 101 ods. 3 ZFEÚ boli splnené (rozsudok vo veci T‑168/01, body 308 a 316 až 318).

9

Svojimi odvolaniami sa GlaxoSmithKline Services, Komisia a žalobkyňa domáhali toho, aby Súdny dvor čiastočne zrušil rozsudok vo veci T‑168/01.

10

Rozsudkom zo 6. októbra 2009, GlaxoSmithKline Services a i./Komisia a i. (C‑501/06 P, C‑513/06 P, C‑515/06 P a C‑519/06 P, ďalej len „rozsudok v spojených veciach C‑501/06 P, C‑513/06 P, C‑515/06 P a C‑519/06 P“, EU:C:2009:610), Súdny dvor po prvé konštatoval, že odôvodnenie Všeobecného súdu je nesprávne, pričom potvrdil záver Komisie v rozhodnutí z roku 2001, podľa ktorého dohoda má za cieľ obmedziť hospodársku súťaž v rozpore s článkom 101 ods. 1 ZFEÚ. Súdny dvor sa však domnieval, že nesprávne právne posúdenie Všeobecného súdu nepredstavuje dôvod na zrušenie jeho rozsudku, keďže v uvedenom rozsudku bolo konštatované, že dohoda je v rozpore s článkom 101 ods. 1 ZFEÚ (rozsudok v spojených veciach C‑501/06 P, C‑513/06 P, C‑515/06 P a C‑519/06 P, body 64 až 67). Po druhé Súdny dvor potvrdil záver Všeobecného súdu, podľa ktorého Komisia nevykonala úplné preskúmanie tvrdení spoločnosti GlaxoSmithKline Services týkajúcich sa výnimky podľa článku 101 ods. 3 ZFEÚ (rozsudok v spojených veciach C‑501/06 P, C‑513/06 P, C‑515/06 P a C‑519/06 P, body 68 až 168). Preto Súdny dvor zamietol podané odvolania.

11

Dňa 26. januára 2010 GSK formálne stiahla svoju žiadosť o negatívny atest alebo individuálnu výnimku zo 6. marca 1998 z dôvodov hospodárnosti konania a s cieľom vyhnúť sa zbytočným výdavkom na čas a zdroje, pričom zdôraznila, že oznámenie dohody bolo predložené v roku 1998, že v danom čase už v Španielsku viac neuplatňuje tarifný systém a že trhové podmienky sa podstatne zmenili.

12

V nadväznosti na vynesenie rozsudku v spojených veciach C‑501/06 P, C‑513/06 P, C‑515/06 P a C‑519/06 P Komisia zorganizovala niekoľko stretnutí so žalobkyňou a ostatnými zainteresovanými stranami, kontaktovala španielske orgány, preskúmala nové pripomienky žalobkyne a 24. januára 2012 začala vyšetrovanie týkajúce sa údajných postupov uplatňovania dvojitých cien v Španielsku inými podnikmi ako GSK (vec AT.39973 – Cenové režimy distribúcie liekov v Španielsku).

13

Listom z 9. apríla 2013 žalobkyňa požiadala Komisiu, aby v súlade s článkom 265 ZFEÚ „prijala rozhodnutie týkajúce sa [sťažnosti z roku 1999] a splnila svoju povinnosť opätovne preskúmať vec Glaxo, ako nariadili európske súdy“.

14

Listom zo 6. júna 2013 založeným na článku 7 nariadenia Komisie (ES) č. 773/2004 zo 7. apríla 2004, ktoré sa týka vedenia konania Komisiou podľa článkov [101 a 102 ZFEÚ] (Ú. v. ES L 123, 2004, s. 18; Mim. vyd. 08/003, s. 81), Komisia oznámila žalobkyni svoj zámer zamietnuť sťažnosť z roku 1999. V nadväznosti na žiadosť žalobkyne z 19. júna 2013 jej Komisia 5. júla 2013 podľa článku 8 ods. 1 nariadenia č. 773/2004 poskytla prístup k dokumentom, ktoré slúžili ako základ pre jej provizórne posúdenie.

15

Listom z 18. júla 2013 žalobkyňa oznámila svoje pripomienky v odpovedi na list Komisie zo 6. júna 2013 a uviedla, že Komisia by mala pokračovať vo vyšetrovaní.

16

Dňa 11. septembra a 3. októbra 2013 sa Komisia stretla so zástupcami žalobkyne na prediskutovanie jej stanoviska a jej tvrdení, ktoré boli uvedené v liste zo 6. júna 2013.

17

Rozhodnutím C(2014) 3654 final z 27. mája 2014 (vec COMP/AT.36957 – Glaxo Wellcome) (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“) Komisia zamietla sťažnosť z roku 1999 podľa článku 7 ods. 2 nariadenia č. 773/2004 z dôvodu neexistencie dostatočného záujmu Únie na pokračovaní vyšetrovania uvádzaných porušení. Po tom, čo v odôvodneniach 19 až 22 napadnutého rozhodnutia pripomenula, že v rámci riešenia sťažností má diskrečnú právomoc, ktorá jej okrem iného umožňuje zamietnuť sťažnosť pre nedostatok dostatočného záujmu Únie na pokračovaní preskúmania veci, Komisia dospela k záveru, že treba zamietnuť sťažnosť z roku 1999 vzhľadom na nasledujúce úvahy.

18

Po prvé v odôvodneniach 24 a 25 napadnutého rozhodnutia Komisia konštatovala, že k predmetnému správaniu už od 16. októbra 1998 nedochádzalo a nič v spise a ani nijaké skutočnosti a tvrdenia uvedené v oznámeniach žalobkyne nenaznačujú, že GSK opätovne zaviedla alebo plánuje opätovne zaviesť systém dvojitých cien v Španielsku.

19

Po druhé v odôvodnení 26 napadnutého rozhodnutia Komisia poznamenala absenciu pretrvávajúcich účinkov domnelých porušení. Komisia najmä potvrdila, že neexistoval žiadny dôkaz naznačujúci, že možnosť španielskych veľkoobchodníkov vyvážať 82 predmetných liekov, ktorých sa dotýkala dohoda, bola obmedzená od pozastavenia účinnosti dohody zo 16. októbra 1998. Okrem toho sa Komisia domnievala, že pretrvávajúce účinky boli málo pravdepodobné, aj vzhľadom na skutočnosť, že takáto prax trvala iba sedem mesiacov, teda od 9. marca do 16. októbra 1998. Komisia tiež poznamenala, v odôvodnení 27 napadnutého rozhodnutia, že neexistuje žiadna príčinná súvislosť medzi praxou dotknutou v tejto veci a prijatím iných cenových praktík inými výrobcami v Španielsku.

20

Po tretie Komisia v odôvodneniach 39 až 41 napadnutého rozhodnutia uviedla, že vec mohla byť predložená vnútroštátnym orgánom, pričom poznamenala, že nebolo preukázané, že by práva žalobkyne boli orgánmi hospodárskej súťaže a vnútroštátnymi súdmi chránené nedostatočne.

21

V štvrtom a poslednom rade v odôvodneniach 42 až 47 napadnutého rozhodnutia v reakcii na tvrdenia uvádzané žalobkyňou sa Komisia domnievala, že nebola povinná prijať nové rozhodnutie s ohľadom na rozsudky vo veci T‑168/01 a vo veci C‑501/06 P, C‑513/06 P, C‑515/06 P a C‑519/06 P a podľa článku 266 ZFEÚ, skúmajúc, či dohoda spĺňala podmienky stanovené v článku 101 ods. 3 ZFEÚ. Komisia zdôraznila po prvé, že nečinnosť v zmysle článkov 265 a 266 ZFEÚ, ktorá spočíva v zdržaní sa prijatia aktu alebo zaujatia stanoviska, a nie v prijatí iného aktu než požadovali dotknuté osoby, po druhé, že nemohla rozhodnúť o žiadosti o výnimku, ktorá bola vzatá späť, po tretie, že nebola povinná konať na základe sťažnosti z roku 1999 v dôsledku zrušenia rozhodnutia z roku 2001 Súdnym dvorom, a po štvrté, že sťažovateľ podľa článku 7 nariadenia č. 1/2003 nemá právo vyžadovať od Komisie rozhodnutie o existencii porušenia.

22

Žalobou podanou do kancelárie Všeobecného súdu 1. augusta 2014 podala žalobkyňa návrh na začatie tohto konania.

23

Komisia podala svoje vyjadrenie k žalobe 16. októbra 2014.

24

Rozhodnutím predsedu Všeobecného súdu z 28. októbra 2014 bola táto vec pridelená sudcovi spravodajcovi zasadajúcemu v šiestej komore.

25

Žalobkyňa predložila repliku 19. decembra 2014.

26

Podaním doručeným do kancelárie Všeobecného súdu zo 7. januára 2015 GSK podala v súlade s článkom 115 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu z 2. mája 1991 návrh na vstup vedľajšieho účastníka do konania na podporu návrhov Komisie.

27

Komisia predložila dupliku 25. februára 2015.

28

Podaním doručeným do kancelárie Všeobecného súdu 10. marca 2015 žalobkyňa požiadala, aby dôverné zaobchádzanie vo vzťahu k spoločnosti GSK bolo obmedzené na určité údaje žaloby, vyjadrenia k žalobe a repliky vrátane príloh.

29

Uznesením zo 6. mája 2015 predseda šiestej komory Všeobecného súdu vyhovel návrhu spoločnosti GSK na vstup do konania ako vedľajší účastník. Spoločnosť GSK predložila svoje vyjadrenie vedľajšieho účastníka konania 8. júla 2015 a Komisia a žalobkyňa predložili svoje pripomienky k uvedenému vyjadreniu 8. a 9. septembra 2015.

30

Predseda šiestej komory Všeobecného súdu uznesením z 9. novembra 2015, EAEPC/Komisia (T‑574/14, neuverejnené, EU:T:2015:872), čiastočne vyhovel žiadosti o dôverné zaobchádzanie vo vzťahu ku GSK.

31

Dňa 18. apríla 2016 bola táto vec pridelená novému sudcovi spravodajcovi, ktorý bol pôvodne pridelený k tretej komore, a následne v dôsledku nového zloženia komôr Všeobecného súdu k štvrtej komore, ktorej bola z tohto dôvodu predmetná vec pridelená.

32

Na základe návrhu sudcu spravodajcu Všeobecný súd (štvrtá komora) rozhodol o otvorení ústnej časti konania.

33

Prednesy účastníkov konania a ich odpovede na otázky, ktoré im Všeobecný súd položil, boli vypočuté na pojednávaní uskutočnenom 4. apríla 2017.

34

Žalobkyňa navrhuje, aby Všeobecný súd:

35

Komisia navrhuje, aby Všeobecný súd:

36

Vedľajší účastníci konania navrhujú, aby Všeobecný súd:

37

Na podporu svojej žaloby žalobkyňa uvádza tri žalobné dôvody. Prvý žalobný dôvod je založený na zjavne nesprávnom posúdení pri uplatňovaní článkov 266, 101 a 105 ZFEÚ a článku 7 nariadenia č. 1/2003, pokiaľ ide o výklad rozsudkov vo veci T‑168/01 a v spojených veciach C‑501/06 P, C‑513/06 P, C‑515/06 P a C‑519/06 P, ako aj na porušení povinnosti odôvodnenia a práva byť vypočutý. Druhý žalobný dôvod, uvádzaný subsidiárne, je založený na zjavne nesprávnom posúdení a porušení povinnosti odôvodnenia, pokiaľ ide o záujem Únie na pokračovaní konania, ako aj na porušení práva byť vypočutý. Tretí žalobný dôvod je v podstate založený na nedostatku odôvodnenia v rozsahu, v akom napadnuté rozhodnutie neobsahuje analýzu určitých skutkových a právnych okolností predložených žalobkyňou Komisii po vyhlásení rozsudku v spojených veciach C‑501/06 P, C‑513/06 P, C‑515/06 P a C‑519/06 P.

38

Komisia a GSK spochybňujú všetky tvrdenia žalobkyne.

39

Svojím prvým žalobným dôvodom žalobkyňa uvádza, že zamietnutím sťažnosti z roku 1999 Komisia prikročila k zjavne nesprávnemu uplatňovaniu článkov 266, 101 a 105 ZFEÚ a článku 7 nariadenia č. 1/2003. Napadnuté rozhodnutie bolo založené na nesprávnom predpoklade, že rozsudky vo veci T‑168/01 a v spojených veciach C‑501/06 P, C‑513/06 P, C‑515/06 P a C‑519/06 P vyhlasujú rozhodnutie z roku 2001 za „neplatné“, hoci toto rozhodnutie zostáva čiastočne platné v rozsahu, v akom uvádza, že dohoda je v rozpore s článkom 101 ods. 1 ZFEÚ. Komisia teda mala vykonať tieto rozsudky nie „vykon[aním] nového dôkladného vyšetrovania na základe sťažnosti [z roku 1999]“, ako uvádza Komisia, ale pokračovaním v správnom konaní v bode, keď došlo k nezákonnosti, a preskúmaním, či sa na dohodu mohla vzťahovať výnimka na základe článku 101 ods. 3 ZFEÚ. Navyše žalobkyňa uvádza, že Komisia na jednej strane porušila svoju povinnosť odôvodnenia v zmysle článku 296 ZFEÚ tým, že opomenula vysvetliť, prečo považuje rozhodnutie z roku 2001 za „neplatné“, a na druhej strane porušila jej právo byť vypočutá k účinkom, aké treba dať rozsudkom vo veci T‑168/01 a v spojených veciach C‑501/06 P, C‑513/06 P, C‑515/06 P a C‑519/06 P.

40

Podľa Komisie a vedľajších účastníkov, tento žalobný dôvod je neúčinný a v každom prípade nedôvodný.

41

Komisia a vedľajší účastníci konania zastávajú názor, že prvý žalobný dôvod sa musí zamietnuť ako neúčinný, keďže prípadný nesprávny výklad rozsudkov vo veci T‑168/01 a v spojených veciach C‑501/06 P, C‑513/06 P, C‑515/06 P a C‑519/06 P nemôže spochybniť zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Konkrétnejšie, zamietnutie sťažnosti z roku 1999 je založené len na právomoci posúdenia, ktorú má Komisia pri vybavovaní sťažností, a tvrdenie žalobkyne teda nemôže viesť k jeho zrušeniu. Žalobkyňa totiž nesmeruje k spochybneniu hlavného posúdenia Komisie, z ktorého vychádza napadnuté rozhodnutie, teda neexistencie záujmu Únie na pokračovaní vyšetrovania.

42

Na úvod treba pripomenúť, že v rámci žaloby o neplatnosť neúčinnosť uvádzaného žalobného dôvodu odkazuje na jeho schopnosť mať za následok zrušenie, ktoré žalobca sleduje, za predpokladu, že by bol dôvodný (rozsudky z 21. septembra 2000, EFMA/Rada, C‑46/98 P, EU:C:2000:474, bod 38, a z 12. septembra 2007, Prym a Prym Consumer/Komisia, T‑30/05, neuverejnený, EU:T:2007:267, bod 127).

43

V prejednávanej veci svojím prvým žalobným dôvodom žalobkyňa zdôrazňuje povinnosť Komisie rešpektovať výrok rozsudkov vo veci T‑168/01 a v spojených veciach C‑501/06 P, C‑513/06 P, C‑515/06 P a C‑519/06 P, aby konštatovala, že vzhľadom na ustanovenia článkov 266, 101 a 105 ZFEÚ a článku 7 nariadenia č. 1/2003 Komisia bola povinná vyriešiť otázku, či podmienky výnimky podľa článku 101 ods. 3 ZFEÚ boli splnené, a teda o to viac konať vo veci sťažnosti. Inými slovami, žalobkyňa zastáva názor, že Komisia nemôže bez toho, aby konala v rozpore s týmito rozsudkami, konštatovať, že nie je potrebné pokračovať vo vyšetrovaní. Komisia je na jednej strane povinná napraviť nezákonnosti, ku ktorým došlo v rozhodnutí z roku 2001 a sú konštatované v týchto rozsudkoch, a na druhej strane nemala právo uzavrieť vyšetrovanie pre nedostatok postačujúceho záujmu Únie.

44

Z toho vyplýva, že keďže napadnuté rozhodnutie je založené práve na nedostatku záujmu Únie na pokračovaní v skúmaní sťažnosti, za predpokladu, že by bol dôvodný, tento prvý žalobný dôvod by mohol viesť k zrušeniu, o ktoré sa usiluje žalobkyňa.

45

Z vyššie uvedeného vyplýva, že tento žalobný dôvod nemôže byť bez ďalšieho zamietnutý ako neúčinný. Je teda potrebné preskúmať jeho dôvodnosť.

46

Prvý žalobný dôvod je rozdelený v podstate na tri časti, z ktorých prvá je založená na porušení článku 266 ZFEÚ, druhá na porušení článkov 101 a 105 ZFEÚ v spojení s článkom 7 nariadenia č. 1/2003 a tretia je založená na absencii odôvodnenia a porušení práva byť vypočutý.

47

Žalobkyňa tvrdí, že Komisia porušila svoju povinnosť prijať všetky opatrenia potrebné na dosiahnutie súladu s rozsudkami vo veci T‑168/01 a v spojených veciach C‑501/06 P, C‑513/06 P, C‑515/06 P a C‑519/06 P, čím porušila článok 266 ZFEÚ. Komisia vyložila uvedené rozsudky nesprávne, keď po prvé uviedla, že rozhodnutie z roku 2001 bolo v podstate „neplatné“, po druhé, že „nebola povinná konať ďalej o sťažnosti z dôvodu zrušenia rozhodnutia Súdnym dvorom“, a po tretie, že je potrebné „uskutočniť nové dôkladné vyšetrovanie na základe sťažnosti [z roku 1999]“. Žalobkyňa v skutočnosti uvádza, že v dôsledku týchto rozsudkov bolo rozhodnutie z roku 2001 zrušené len čiastočne, pretože článok 1 uvedeného rozhodnutia konštatujúci porušenie článku 101 ods. 1 ZFEÚ nebol zrušený, a na druhej strane, že Komisia bola povinná posúdiť na základe dôkazov, ktoré jej už GSK poskytla, iba to, či sa na konštatované porušenie z hľadiska predmetu môže vzťahovať výnimka podľa článku 101 ods. 3 ZFEÚ.

48

Na úvod treba pripomenúť, že podľa článku 266 prvého odseku ZFEÚ inštitúcia, ktorej akt bol zrušený, je povinná prijať opatrenia na vykonanie rozsudku v spojených veciach C‑501/06 P, C‑513/06 P, C‑515/06 P a C‑519/06 P. Tieto ustanovenia upravujú rozdelenie právomocí medzi súdny orgán a správny orgán, podľa ktorého prináleží inštitúcii, ktorá vydala zrušený akt, aby určila, aké sú požadované opatrenia na vykonanie rozsudku o zrušení (pozri rozsudok z 5. septembra 2014, Éditions Odile Jacob/Komisia, T‑471/11, EU:T:2014:739, bod 55 a citovanú judikatúru).

49

Podľa ustálenej judikatúry zrušujúce rozsudky vyhlásené súdmi Únie majú od nadobudnutia právoplatnosti absolútnu právnu silu rozhodnutej veci. Tá sa týka nielen výroku zrušujúceho rozsudku, ale takisto odôvodnenia, ktoré tvorí potrebnú oporu pre výrok, a je od neho preto neoddeliteľné (pozri rozsudok z 5. septembra 2014, Éditions Odile Jacob/Komisia, T‑471/11, EU:T:2014:739, bod 56 a citovanú judikatúru).

50

Právna sila rozhodnutej veci sa v prípade rozsudku týka len skutkových a právnych okolností, o ktorých sa účinne alebo nevyhnutne rozhodlo (rozsudok z 19. februára 1991, Taliansko/Komisia, C‑281/89, EU:C:1991:59, bod 14). Článok 266 ZFEÚ teda ukladá inštitúcii, ktorá vydala zrušený akt, povinnosť len v hraniciach toho, čo je nevyhnutné na zabezpečenie vykonania zrušujúceho rozsudku (rozsudok zo 6. marca 2003, Interporc/Komisia, C‑41/00 P, EU:C:2003:125, bod 30).

51

Čiastočné zrušenie právneho aktu Únie je však možné len vtedy, ak časti, ktorých zrušenie sa navrhuje, sú oddeliteľné od ostatných častí aktu. Táto požiadavka by nebola splnená, ak by čiastočné zrušenie aktu spôsobilo zmenu jeho podstaty, čo musí byť posudzované na základe objektívneho kritéria a nie subjektívneho kritéria spojeného s politickou vôľou orgánu, ktorý prijal dotknutý akt (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 6. decembra 2012, Komisia/Verhuizingen Coppens, C‑441/11 P, EU:C:2012:778, bod 38 a citovanú judikatúru).

52

Postup, ktorým sa má nahradiť zrušený akt, sa musí znovu začať presne v bode, kde došlo k protiprávnosti (pozri v tomto zmysle rozsudok z 3. júla 1986, Rada/Parlament, 34/86, EU:C:1986:291, bod 47), lebo zrušenie aktu nemá nevyhnutne vplyv na prípravné akty (pozri v tomto zmysle rozsudok z 13. novembra 1990, Fédesa a i., C‑331/88, EU:C:1990:391, bod 34). Zrušenie aktu, ktorým sa končí správne konanie obsahujúce viaceré štádiá, nespôsobuje nevyhnutne zrušenie celého postupu predchádzajúceho prijatiu napadnutého aktu nezávisle od dôvodov zrušujúceho rozsudku, či už vecných, alebo procesných (pozri rozsudok z 15. októbra 1998, Industrie des poudres sphériques/Rada, T‑2/95, EU:T:1998:242, bod 91 a citovanú judikatúru). Autor aktu sa teda musí postaviť do situácie ku dňu, keď prijal zrušený akt, a takto prijať náhradný akt [pozri v tomto zmysle rozsudok z 2. mája 2006, O2 (Germany)/Komisia, T‑328/03, EU:T:2006:116, body 47 a 48]. Môže sa však vo svojom novom rozhodnutí odvolávať na iné dôvody, ako sú tie, na ktorých založil svoje prvé rozhodnutie (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 6. marca 2003, Interporc/Komisia, C‑41/00 P, EU:C:2003:125, body 30 až 32). Okrem toho nie je povinný vyjadriť sa znovu k aspektom pôvodného rozhodnutia, ktoré neboli spochybnené zrušujúcim rozsudkom (pozri v tomto zmysle rozsudok z 27. novembra 1997, Tremblay a i./Komisia, T‑224/95, EU:T:1997:187, bod 53).

53

Práve v duchu predchádzajúcich úvah treba overiť, či Komisia v prejednávanej veci prijala opatrenia na vykonanie rozsudkov vo veci T‑168/01 a v spojených veciach C‑501/06 P, C‑513/06 P, C‑515/06 P a C‑519/06 P, a v tomto rámci najmä preskúmať, či výrok a odôvodnenie týchto rozsudkov ukladá Komisii povinnosť konať na základe sťažnosti z roku 1999 bez ohľadu na prítomnosť dostatočného záujmu Únie na vybavení tejto sťažnosti.

54

S cieľom lepšie posúdiť opatrenia na vykonanie týchto rozsudkov je na úvod potrebné pripomenúť odôvodnenia a výroky rozsudkov vo veci T‑168/01 a v spojených veciach C‑501/06 P, C‑513/06 P, C‑515/06 P a C‑519/06 P.

55

Na jednej strane, pokiaľ ide o porušenie článku 101 ods. 1 ZFEÚ, treba pripomenúť, že rozsudkom vo veci T‑168/01 Všeobecný súd rozhodol, že obmedzenie hospodárskej súťaže v zmysle článku 101 ods. 1 ZFEÚ nebolo „predmetom“ dohody, ale jej „účinkom“ (pozri bod 8 vyššie). Súdny dvor naopak poznamenal, že obmedzenie hospodárskej súťaže bolo „predmetom“ dohody, a že Všeobecný súd sa teda dopustil nesprávneho právneho posúdenia v odôvodnení rozsudku. Toto nesprávne právne posúdenie však podľa Súdneho dvora nemohlo viesť k zrušeniu rozsudku vo veci T‑168/01, keďže výrok tohto rozsudku v tomto bode sa zdal byť dôvodný v rozsahu, v akom v podstate potvrdzoval, že dohoda porušovala článok 101 ods. 1 ZFEÚ (pozri bod 9 vyššie). Z toho vyplýva, že článok 1 rozhodnutia z roku 2001, citovaný v bode 6 vyššie, ktorý konštatuje porušenie článku 101 ods. 1 ZFEÚ, nebol v skutočnosti nikdy zrušený.

56

Na druhej strane, pokiaľ ide o porušenie článku 101 ods. 3 ZFEÚ, je potrebné pripomenúť, že Všeobecný súd usúdil, že Komisia nesprávne posúdila žiadosť o výnimku pre dohodu podľa článku 101 ods. 3 ZFEÚ, zrušil články 2 až 4 rozhodnutia z roku 2001, keď dospel v bodoch 319 a 320 rozsudku vo veci T‑168/01 k záveru, že „v súlade s článkom [266 prvým odsekom ZFEÚ] Komisia [bola] povinná prijať opatrenia na vykonanie tohto rozsudku“ a že „na tento účel, aj keď postup oznámenia stanovený nariadením č. 17 už viac za pôsobnosti [nariadenia č. 1/2003] neexistoval, vzhľadom na čiastočné zrušenie [napadnutého rozsudku] a retroaktívny účinok, ktorý sa s ním spája, jej prislúchalo rozhodnúť o žiadosti o výnimku, ktorú podala GSK postaviac sa do situácie ku dňu jej podania…, kým o nej naďalej koná“. Súdny dvor potvrdil analýzu Všeobecného súdu v tejto súvislosti, keď konštatoval, že „Všeobecnému súdu neprináleží, aby hospodárske posúdenie autora rozhodnutia, ktorého zákonnosť má preskúmať, nahrádzal vlastným posúdením“ (rozsudok v spojených veciach C‑501/06 P, C‑513/06 P, C‑515/06 P a C‑519/06 P, bod 163). Z toho vyplýva, ako je to zrejmé z výroku rozsudku vo veci T‑168/01, že články 2 až 4 rozhodnutia z roku 2001, citované v bode 6 vyššie, boli zrušené.

57

Z vyššie uvedeného vyplýva, že na vykonanie rozsudkov vo veci T‑168/01 a v spojených veciach C‑501/06 P, C‑513/06 P, C‑515/06 P a C‑519/06 P sa Komisia z dôvodu retroaktívneho účinku čiastočného zrušenia rozhodnutia z roku 2001 mala vyjadriť iba o žiadosti o výnimku podanú GSK, postaviac sa do situácie k dátumu oznámenia dohody a vykonajúc v dôsledku toho svoje preskúmanie v rámci nariadenia č. 17. V skutočnosti v rámci predchádzajúceho systému správneho povolenia nariadenia č. 17 len Komisia mohla prijať rozhodnutie v nadväznosti na žiadosť o individuálnu výnimku podľa článku 101 ods. 3 ZFEÚ, keďže táto inštitúcia nemá diskrečnú právomoc pri rozhodovaní o tom, či sa preskúmanie žiadosti o udelenie výnimky vykoná, alebo nie. Okrem toho v súlade s judikatúrou skutočnosť, že nariadenie č. 1/2003, ktoré od 1. mája 2004 upravuje vykonávanie pravidiel hospodárskej súťaže stanovených v článkoch 101 a 102 ZFEÚ, zrušilo predtým existujúci systém oznamovania, teda nijako neovplyvní vykonanie rozsudku vyhovujúceho návrhu na zrušenie [pozri v tomto zmysle rozsudok z 2. mája 2006, O2 (Germany)/Komisia, T‑328/03, EU:T:2006:116, bod 48].

58

Ako však vyplýva z bodu 320 rozsudku vo veci T‑168/01, Komisia bola povinná rozhodnúť o žiadosti o výnimku, iba „kým o nej naďalej koná“. Inými slovami, Komisia bola zbavená tejto povinnosti, iba ak sa žiadateľ rozhodol zobrať svoju žiadosť späť. To bol práve prípad v prejednávanej veci, keďže 26. januára 2010, niekoľko mesiacov po vyhlásení rozsudku v spojených veciach C‑501/06 P, C‑513/06 P, C‑515/06 P a C‑519/06 P, GSK zobrala späť žiadosť o negatívny atest alebo individuálnu výnimku zo 6. marca 1998 podľa článku 101 ods. 3 ZFEÚ. Preto už Komisia nebola v skutočnosti viac povinná rozhodnúť o žiadosti o výnimku, ktorá jej už viac nebola predložená.

59

Pokiaľ ide o údajnú povinnosť Komisie konať o sťažnosti z roku 1999 z jediného dôvodu, že žiadosť o preskúmanie predložená žalobkyňou sa týkala rozhodnutia z roku 2001, ktoré bolo zrušené len čiastočne, treba konštatovať, že článok 266 ZFEÚ ukladá inštitúcii, ktorá vydala zrušený akt, povinnosť len v hraniciach toho, čo je nevyhnutné na zabezpečenie vykonania zrušujúceho rozsudku (pozri bod 50 vyššie). Ako to správne poznamenali vedľajší účastníci konania, Všeobecný súd v bode 320 rozsudku vo veci T‑168/01 výslovne žiadal o to, aby Komisia rozhodla o žiadosti o výnimku a nie o sťažnostiach, ktoré predložila GSK.

60

Keďže Komisia už nekonala o žiadosti o negatívny atest alebo výnimku, ktorú podala GSK, rešpektovala odôvodnenie a výrok rozsudku vo veci T‑168/01 v zmysle článku 266 ZFEÚ, pretože z tohto rozsudku nevyplýva, že Komisia bola povinná viesť nové prešetrovanie o sťažnostiach spojených s rozhodnutím z roku 2001, ale že bola povinná konať len o žiadosti o výnimku.

61

Tento záver nemožno spochybniť tvrdeniami žalobkyne, ktorými namieta zjavne nesprávne posúdenie účinkov rozsudkov vo veci T‑168/01 a v spojených veciach C‑501/06 P, C‑513/06 P, C‑515/06 P a C‑519/06 P v odôvodneniach 9, 18 a 46 napadnutého rozhodnutia.

62

Pokiaľ ide o charakterizáciu údajne nesprávneho rozhodnutia z roku 2001 za v podstate „neplatné“, je potrebné konštatovať, ako vyplýva z bodov 55 a 56 vyššie, že účinkom rozsudkov vo veci T‑168/01 a v spojených veciach C‑501/06 P, C‑513/06 P, C‑515/06 P a C‑519/06 P bolo jasne čiastočné zrušenie rozhodnutia z roku 2001, pričom článok 1 rozhodnutia z roku 2001 nebol nikdy zrušený a články 2 až 4 toho istého rozhodnutia zrušené boli.

63

Z toho vyplýva, že posúdenie Komisie v odôvodneniach 9 a 46 napadnutého rozhodnutia, podľa ktorých „rozsudok Súdneho dvora mal za účinok neplatnosť rozhodnutia z roku 2001, ktoré sa malo považovať za Komisiou nikdy neprijaté“, a „vzhľadom na to, že v prejednávanej veci z rozsudku Súdneho dvora vyplýva, že rozhodnutie [z roku 2001] sa považuje za neplatné a bezpredmetné a malo by sa považovať za nikdy neprijaté, Komisia nie je povinná konať o sťažnosti z dôvodu zrušenia rozhodnutia [z roku 2001] Súdnym dvorom“, je nesprávne, pretože článok 1 rozhodnutia z roku 2001 v skutočnosti nikdy nebol zrušený.

64

To isté platí, pokiaľ ide o prinajmenšom nejednoznačnú formuláciu odôvodnenia 18 napadnutého rozhodnutia, podľa ktorej Komisia mala „viesť nové dôkladné prešetrovanie na základe sťažnosti [1999]“, ak by sa táto veta mala chápať ako odkaz na nové vyšetrovanie všetkých aspektov článku 101 ZFEÚ vrátane samotnej existencie porušenia článku 101 ods. 1 ZFEÚ, ako to tvrdí žalobkyňa.

65

Navyše tieto závery nemôže vyvrátiť tvrdenie Komisie, podľa ktorého na jednej strane právne účinky rozhodnutia z roku 2001 vyplývajú len z článkov 2 až 4 tohto rozhodnutia, ktoré boli zrušené, a nie z jeho článku 1, a na druhej strane v rámci predchádzajúceho systému nariadenia č. 17 by GSK neporušila článok 101 ZFEÚ v celom jeho rozsahu, keďže situácia by bola taká, ako keby nebolo prijaté žiadne rozhodnutie o žiadosti o výnimku.

66

Napriek tomu, hoci Komisia opomenula konštatovať, že článok 1 rozhodnutia z roku 2001 bol stále platný, je potrebné uviesť, že ako bolo uvedené v bodeoch 57 a 58 vyššie, podľa nariadenia č. 17, Komisia už nemá povinnosť prijať vykonávacie opatrenia vzhľadom na to, že GSK stiahla svoju žiadosť o negatívny atest alebo o výnimku. Preto konajúc o návrhu na preskúmanie sťažnosti z roku 1999 9. apríla 2013, viac ako tri roky po späťvzatí žiadosti o negatívny atest alebo o výnimku zo strany GSK z 26. januára 2010, Komisia dôvodne mohla sťažnosť z roku 1999 posúdiť vo svetle nových okolností vrátane skutočnosti, že žiadosť o negatívny atest alebo výnimku bola medzičasom stiahnutá. V rámci tejto veľmi osobitnej konfigurácie skutkových okolností bola teda Komisia oprávnená posúdiť záujem Únie k dátumu prijatia napadnutého rozhodnutia napriek čiastočnému zachovaniu rozhodnutia z roku 2001.

67

Vzhľadom na vyššie uvedené treba zamietnuť časť žalobného dôvodu založenú na porušení článku 266 ZFEÚ.

68

Po prvé žalobkyňa uvádza, že rozhodnutím „zastaviť konanie vo veci“ z dôvodu, že GSK vzala svoju žiadosť o výnimku späť, Komisia porušila svoju povinnosť podľa článku 105 ZFEÚ dozerať na uplatňovanie článku 101 ZFEÚ. Podľa žalobkyne tak za pôsobnosti nariadenia č. 17, ako aj za pôsobnosti nariadenia č. 1/2003, keďže porušenie článku 101 ods. 1 ZFEÚ „podľa predmetu“ Komisia identifikovala a GSK odmietala preukázať, že podmienky článku 101 ods. 3 ZFEÚ mohli byť splnené, Komisia mala iba jedinú alternatívu ako neporušiť článok 105 ZFEÚ: viesť analýzu vyžadovanú článkom 101 ods. 3 ZFEÚ sama „svojimi vlastnými prostriedkami“, alebo ak sa táto možnosť ukazovala ako nemožná, zakázať dohodu a zabrániť tomu, aby sa správanie opakovalo. V prejednávanej veci Komisia mala konštatovať, že späťvzatím svojej žiadosti o výnimku sa GSK vzdala obrany poukazujúc na článok 101 ods. 3 ZFEÚ.

69

Po druhé žalobkyňa tvrdí, že Komisia mala prinajmenšom nahradiť články 3 a 4 rozhodnutia z roku 2001, zrušené rozsudkami vo veci T‑168/01 a v spojených veciach C‑501/06 P, C‑513/06 P, C‑515/06 P a C‑519/06 P, novým rozhodnutím, ktorým sa stanovujú následky zisteného porušenia, jednak v súlade s článkom 7 nariadenia č. 1/2003, ktorý stanovuje, že jej prislúcha „efektívne ukonč[iť] porušovania“, a jednak s ohľadom na zásadu právnej istoty, keďže Komisia je povinná informovať podniky jasným a presným spôsobom o dôsledkoch porušenia článku 101 ods. 1 ZFEÚ.

70

Po tretie žalobkyňa pripomína, že Komisia je stále oprávnená prijímať individuálne rozhodnutia podľa článku 101 ZFEÚ a podľa článku 11 ods. 6 nariadenia č. 1/2003, aj keď orgán hospodárskej súťaže členského štátu už koná vo veci. Vo svojej replike totiž žalobkyňa zdôraznila, že Komisia na účely pokračovania v konaní vo veci týkajúcej sa systému dvojitých cien GSK zbavila španielsky orgán jeho právomoci (pozri rozhodnutie R 515/02 španielskeho orgánu hospodárskej súťaže z 30. júna 2003). Komisia preto bola povinná pokračovať vo vyšetrovaní vzhľadom na znenie a zmysel článku 105 ZFEÚ a články 7 a 11 nariadenia č. 1/2003.

71

Na úvod treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry článok 7 nariadenia č. 1/2003 nepriznáva sťažovateľovi právo vyžadovať od Komisie konečné rozhodnutie, pokiaľ ide o existenciu alebo neexistenciu údajného porušenia, a neukladá Komisii povinnosť pokračovať v každom prípade v konaní až do štádia konečného rozhodnutia [pozri v tomto zmysle rozsudky z 19. septembra 2013,EFIM/Komisia, C‑56/12 P, neuverejnený, EU:C:2013:575, body 57 a 82, a z 11. januára 2017, Topps Europe/Komisia, T‑699/14, neuverejnený, EU:T:2017:2, bod 61; pozri tiež bod 41 návrhu oznámenia Komisie o vybavovaní sťažností Komisiou podľa článkov [101 a 102 ZFEÚ] (Ú. v. EÚ C 101, 2004, s. 65, ďalej len „oznámenie o vybavovaní sťažností“)].

72

Komisia, ktorej bola článkom 105 ods. 1 ZFEÚ zverená úloha dozerať na uplatňovanie článkov 101 a 102 ZFEÚ, má totiž definovať a vykonávať politiku hospodárskej súťaže Únie. Komisia však disponuje len obmedzenými zdrojmi, ktoré musí využiť na konanie voči potenciálne vysokému počtu druhov správania odporujúceho právu hospodárskej súťaže. Aby mohla náležite plniť túto úlohu, má právo priznať odlišné stupne priority sťažnostiam, ktoré jej boli podané, a na tento účel má diskrečnú právomoc (pozri v tomto zmysle rozsudok z 11. januára 2017, Topps Europe/Komisia, T‑699/14, neuverejnený, EU:T:2017:2, bod 62 a citovanú judikatúru).

73

Pri posudzovaní záujmu Únie na pokračovaní preskúmania prípadu musí Komisia prihliadať na okolnosti prípadu a hlavne na vecné a právne okolnosti uvedené v sťažnosti, ktorá jej bola predložená (pozri rozsudok zo 17. mája 2001, IECC/Komisia, C‑450/98 P, EU:C:2001:276, bod 57 a citovanú judikatúru). Po posúdení skutkových a právnych okolností, ktoré jej predložil sťažovateľ, s náležitou pozornosťou jej predovšetkým prináleží zvážiť význam namietaného porušenia pre fungovanie spoločného trhu, pravdepodobnosť možnosti zistiť jeho existenciu a rozsah potrebných vyšetrovacích opatrení, aby si za čo najlepších podmienok splnila poslanie dohliadať na dodržiavanie článkov 101 a 102 ZFEÚ (rozsudky z 18. septembra 1992, Automec/Komisia, T‑24/90, EU:T:1992:97, bod 86, a z 12. septembra 2007, UFEX a i./Komisia, T‑60/05, EU:T:2007:269, bod 178).

74

Keďže hodnotenie záujmu Únie uvedeného v sťažnosti závisí od okolností každej veci, nie je potrebné ani obmedziť počet kritérií posúdenia, z ktorých môže Komisia vychádzať, ani jej naopak uložiť, aby vychádzala výlučne z určitých kritérií. Vzhľadom na skutočnosť, že v oblasti, akou je právo hospodárskej súťaže, sa skutkový a právny kontext môže značne líšiť od prípadu k prípadu, je možné na jednej strane uplatniť kritériá, ktoré sa môžu výrazne líšiť, a nie vopred určené kritériá, ktoré by boli záväzné, alebo na druhej strane uplatňovať kritériá, o ktorých sa predtým neuvažovalo, alebo uprednostniť jediné kritérium na zhodnotenie záujmu Únie (pozri v tomto zmysle rozsudky z 19. septembra 2013, EFIM/Komisia, C‑56/12 P, neuverejnený, EU:C:2013:575, bod 85 a citovanú judikatúru, a z 11. januára 2017, Topps Europe/Komisia, T‑699/14, neuverejnený, EU:T:2017:2, bod 65 a citovanú judikatúru; pozri tiež bod 43 oznámenia o vybavovaní sťažností).

75

Okrem toho je potrebné pripomenúť judikatúru, podľa ktorej Komisia môže prijať rozhodnutie o odložení sťažnosti z dôvodu nedostatku záujmu Únie nielen predtým, ako začne vyšetrovanie vo veci, ale aj po skončení dokazovania, ak dospeje k tomuto konštatovaniu v tomto štádiu konania (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 17. mája 2001, IECC/Komisia, C‑449/98 P, EU:C:2001:275, bod 37, a z 24. januára 1995, BENIM/Komisia, T‑114/92, EU:T:1995:11, bod 81; pozri tiež bod 45 oznámenia o vybavovaní sťažností).

76

Diskrečná právomoc Komisie však nie je neobmedzená. Na jednej strane pri posudzovaní záujmu Únie na pokračovaní v preskúmaní veci musí Komisia zohľadniť všetky relevantné právne a skutkové okolnosti s cieľom rozhodnúť o ďalších krokoch v nadväznosti na sťažnosť. Konkrétne musí pozorne preskúmať všetky skutkové a právne okolnosti, o ktorých ju upovedomí sťažovateľ (pozri rozsudky zo 17. mája 2001, IECC/Komisia, C‑450/98 P, EU:C:2001:276, bod 57 a citovanú judikatúru, a z 11. júla 2013, BVGD/Komisia, T‑104/07 a T‑339/08, neuverejnený, EU:T:2013:366, bod 157 a citovanú judikatúru; pozri tiež bod 42 oznámenia o vybavovaní sťažností). V tejto súvislosti z ustálenej judikatúry vyplýva, že v prípadoch, keď inštitúcie disponujú širokou mierou voľnej úvahy, má dodržiavanie záruk priznaných právnym poriadkom Únie v správnych konaniach o to väčší význam, a že medzi tieto záruky patrí najmä povinnosť príslušnej inštitúcie starostlivo a nestranne preskúmať všetky relevantné okolnosti prejednávanej veci (pozri rozsudok z 21. januára 2015, easyJet Airline/Komisia, T‑355/13, EU:T:2015:36, bod 19 a citovanú judikatúru).

77

Na druhej strane Komisia má v tejto súvislosti povinnosť odôvodnenia v prípade, že odmietne pokračovať v skúmaní sťažnosti. Keďže odôvodnenie musí byť dostatočne presné a podrobné, aby Všeobecný súd mohol vykonať účinné preskúmanie diskrečnej právomoci Komisie stanoviť poradie dôležitosti, táto inštitúcia má povinnosť uviesť skutkové okolnosti, na ktorých spočíva odôvodnenie rozhodnutia, a právne dôvody, ktoré ju viedli k prijatiu tohto rozhodnutia (rozsudok zo 4. marca 1999, Ufex a i./Komisia, C‑119/97 P, EU:C:1999:116, body 90 a 91, a uznesenie z 31. marca 2011, EMC Development/Komisia, C‑367/10 P, neuverejnené, EU:C:2011:203, bod 75).

78

Nakoniec treba poznamenať, že pri preskúmaní výkonu diskrečnej právomoci Komisie, ktorá jej prislúcha pri vybavovaní sťažností, súd Únie nesmie nahradiť posúdenie záujmu Únie, ktoré vykonala Komisia, svojím vlastným posúdením, ale má preveriť, či sa sporné rozhodnutie nezakladá na nesprávnom právnom posúdení a či nie je poznačené zjavne nesprávnym posúdením, alebo či nedošlo k zneužitiu právomoci (pozri rozsudok z 15. decembra 2010, CEAHR/Komisia, T‑427/08, EU:T:2010:517, bod 65 a citovanú judikatúru). Všeobecnému súdu totiž neprináleží nahradiť posúdenie záujmu Únie Komisiou svojím posúdením tým, že overí, či by iné kritériá ako tie, ktoré uviedla Komisia v napadnutom rozhodnutí, viedli Komisiu k potvrdeniu existencie záujmu Únie na pokračovaní preskúmania veci [pozri rozsudky zo 17. decembra 2014, Si.mobil/Komisia, T‑201/11, EU:T:2014:1096, bod 89 (neuverejnený), a z 30. septembra 2016, Trajektna luka Split/Komisia, T‑70/15, EU:T:2016:592, bod 76 (neuverejnený)]. Rovnako podľa ustálenej judikatúry v oblasti zamietnutia sťažností, posúdenia Komisie týkajúce sa údajných porušení článku 101 ZFEÚ alebo článku 102 ZFEÚ zahŕňajú komplexné ekonomické posúdenia, a to tým viac, ak Komisia vykonáva výhľadové analýzy, ktorých preskúmanie súdom Únie sa obmedzuje na overenie dodržiavania procesných pravidiel a pravidiel odôvodnenia, vecnej správnosti skutkových zistení, ako aj absencie zjavne nesprávneho posúdenia a zneužitia právomoci (pozri rozsudky z 27. septembra 2006, Haladjian Frères/Komisia, T‑204/03, EU:T:2006:273, bod 30 a citovanú judikatúru, a z 11. júla 2013, Spira/Komisia, T‑108/07 a T‑354/08, neuverejnený, EU:T:2013:367, bod 185).

79

Práve vzhľadom na tieto zásady týkajúce sa rozhodnutí o zamietnutí sťažností Komisiou je potrebné preskúmať výhrady žalobkyne.

80

V prejednávanej veci žalobkyňa v podstate tvrdí, že Komisia mala podľa článku 105 ZFEÚ v spojení s článkom 7 nariadenia č. 1/2003 vykonať rozsudky vo veci T‑168/01 a v spojených veciach C‑501/06 P, C‑513/06 P, C‑515/06 P a C‑519/06 P buď preskúmaním, či na protisúťažné správanie podľa predmetu možno uplatniť výnimku podľa článku 101 ods. 3 ZFEÚ, alebo tým, že by dohodu zakázala a zabránila tomu, aby sa správanie opakovalo. Inými slovami, žalobkyňa tvrdí, že Komisia mala prijať konečné rozhodnutie o existencii alebo neexistencii porušenia namietaného v sťažnosti z roku 1999.

81

V prvom rade treba na jednej strane pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry citovanej v bodoch 71 až 79 vyššie Komisia pri prešetrovaní vecí, ktorých základom je sťažnosť, disponuje mierou voľnej úvahy a nie je povinná prijať konečné rozhodnutie o existencii alebo neexistencii porušenia namietaného v sťažnosti. Povinnosť Komisie zobrať do úvahy relevantné skutkové a právne okolnosti s cieľom rozhodnúť o ďalších krokoch v nadväznosti na sťažnosť sa, pokiaľ ide o sťažnosť zamietnutú z dôvodu neexistencie záujmu Únie, týka nie skutočností tvoriacich porušenie článku 101 ZFEÚ alebo článku 102 ZFEÚ, ale skutočností relevantných z hľadiska kritéria použitého na vyvodenie záveru, že taký dostatočný záujem Únie absentuje (rozsudok z 11. júla 2013, Spira/Komisia, T‑108/07 a T‑354/08, neuverejnený, EU:T:2013:367, bod 155).

82

Z toho vyplýva, že keďže z právneho hľadiska nie je Komisia povinná prijať konečné rozhodnutie o existencii alebo neexistencii porušenia namietaného v sťažnosti, je potrebné rozhodnúť, že nezávisle od opodstatnenosti tvrdenia založeného na nesprávnom výklade účinkov rozsudku v spojených veciach C‑501/06 P, C‑513/06 P, C‑515/06 P a C‑519/06 P žalobkyňa nemôže tvrdiť, že Komisii prináležalo rozhodnúť s konečnou platnosťou o existencii alebo neexistencii porušenia ustanovení článku 101 ZFEÚ, a konkrétnejšie, rozhodnúť o otázke, či správanie, ktoré porušuje článok 101 ods. 1 ZFEÚ, napriek tomu spĺňa štyri podmienky na získanie individuálnej výnimky v zmysle článku 101 ods. 3 ZFEÚ.

83

Na druhej strane a navyše treba pripomenúť, že existencia diskrečnej právomoci priznanej Komisii v rámci preskúmavania sťažností nezávisí od pokročilosti štádia prešetrovania vo veci. Podľa judikatúry citovanej v bode 75 vyššie Komisia môže prijať rozhodnutie o odložení sťažnosti z dôvodu nedostatku záujmu Únie nielen predtým, ako začne vyšetrovanie vo veci, ale aj po skončení dokazovania, ak dospeje k tomuto konštatovaniu v tomto štádiu konania. V dôsledku toho sa voľná úvaha Komisie uplatňuje bez ohľadu na štádium konania nezávisle od toho, či sa požadované prešetrovanie vzťahuje na novú sťažnosť, alebo ako v prejednávanej veci na sťažnosť, o ktorej Komisia koná v nadväznosti na konanie pred súdmi Únie.

84

Po druhé, pokiaľ ide konkrétne o údajné porušenie článku 101 ZFEÚ v spojení s článkom 105 ZFEÚ, je pravda, že úlohou Komisie je dbať na uplatňovanie zásad stanovených v článku 101 ZFEÚ prešetrovaním každého prípadu podozrenia z porušenia a „navrhn[úť] vhodné opatrenia na jeho odstránenie“. V prejednávanej veci však nielenže bolo pozastavené uplatňovanie dohody od októbra 1998 zo strany Tribunal de Defensa de la Competencia (súd pre hospodársku súťaž), ale Komisia overila, že už nepretrvávali účinky správania GSK v roku 1998 na trhu a že neexistovalo nijaké nebezpečenstvo, že by sa porušenie opakovalo (pozri body 18 až 20 vyššie).

85

V treťom rade, pokiaľ ide o údajné porušenie článku 7 nariadenia č. 1/2003, ako aj dodržiavanie zásady právnej istoty pri opomenutí nahradenia článkov 3 a 4 rozhodnutia z roku 2001, ako to uvádza Komisia, článok 7 uvedeného nariadenia stanovuje, že Komisia „ môže rozhodnutím od príslušných podnikov a združení podnikov požiadať o ukončenie takého porušovania“, čím je jej ponechaný výber spôsobu, ako sa má vynucovať dodržiavanie práva hospodárskej súťaže. Komisia zastávala názor, že za neexistencie záujmu Únie na pokračovaní preskúmania dohody, ktorá už dávno zanikla a ktorá už nemala pretrvávajúce účinky, nebolo potrebné prijať rozhodnutie v zmysle článku 7 nariadenia č. 1/2003. V tejto súvislosti bude zákonnosť napadnutého rozhodnutia vzhľadom na nedostatok záujmu Únie na pokračovaní prešetrovania sťažnosti skúmaná v rámci druhého žalobného dôvodu (pozri body 97 až 138 ďalej).

86

Po štvrté, pokiaľ ide o odkaz žalobkyne na článok 11 ods. 6 nariadenia č. 1/2003, je potrebné uviesť, že je pravda, že rozhodnutie Komisie o začatí konania s cieľom prijať rozhodnutie malo za účinok to, že španielskym orgánom na ochranu hospodárskej súťaže sa odňali ich právomoci na uplatňovanie článku 101 ZFEÚ v tejto veci. Napriek tomu v rozpore s tým, čo uvádza žalobkyňa, samotný dôvod, že sa začalo konanie a že španielsky orgán na ochranu hospodárskej súťaže bol zbavený právomoci, nemôže znamenať, že Komisia bola povinná prijať rozhodnutie v zmysle článku 7 nariadenia č. 1/2003. Ako bolo uvedené v bode 83 vyššie, Komisia môže prijať rozhodnutie o odložení sťažnosti z dôvodu nedostatku záujmu Únie aj po skončení dokazovania, ak dospeje k tomuto konštatovaniu v tomto štádiu konania. Nič nebráni tomu, aby španielsky orgán hospodárskej súťaže opäť získal svoje právomoci na uplatnenie článku 101 ZFEÚ v nadväznosti na zamietnutie sťažnosti z roku 1999. Z judikatúry totiž vyplýva, že článok 11 ods. 6 nariadenia č. 1/2003 zbavuje vnútroštátne orgány hospodárskej súťaže právomocí nie natrvalo, ale len počas trvania konania pred Komisiou (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 14. februára 2012, Toshiba Corporation a i., C‑17/10, EU:C:2012:72, body 68 až 92).

87

Po piate a na doplnenie je potrebné poznamenať, že ako uvádza Komisia vo svojich pripomienkach v nadväznosti na rozsudok v spojených veciach C‑501/06 P, C‑513/06 P, C‑515/06 P a C‑519/06 P, vec preskúmala a začala sériu opatrení, ktoré viedli najmä k začatiu osobitného vyšetrovania týkajúceho sa prebiehajúcich postupov v oblasti cien spojených so súbežným obchodovaním s liekmi v Španielsku (vec AT.39973 – Cenové režimy distribúcie liekov v Španielsku). Je preto nepresné vyhlásiť, že Komisia rozhodla o „zastavení“ veci, ako to uvádza žalobkyňa.

88

Druhú časť prvého žalobného dôvodu preto treba zamietnuť ako nedôvodnú.

89

Na jednej strane žalobkyňa uvádza, že Komisia porušila svoju povinnosť odôvodnenia v zmysle článku 296 ZFEÚ najmä tým, že opomenula v napadnutom rozhodnutí uviesť dôvody, pre ktoré zastávala názor, že článok 1 rozhodnutia z roku 2001 bol rozsudkami vo veci T‑168/01 a v spojených veciach C‑501/06 P, C‑513/06 P, C‑515/06 P a C‑519/06 P tiež zrušený.

90

Na druhej strane sa žalobkyňa domnieva, že pri neexistencii akejkoľvek zmienky o účinkoch rozsudkov vo veci T‑168/01 a v spojených veciach C‑501/06 P, C‑513/06 P, C‑515/06 P a C‑519/06 P v liste zo 6. júna 2013, ktorým jej Komisia oznámila svoj zámer zamietnuť sťažnosť z roku 1999, nikdy nemala možnosť predložiť podľa článku 27 nariadenia č. 1/2003 a článku 11 nariadenia č. 773/2004 svoje písomné pripomienky k výkladu účinkov, ktoré treba priznať uvedeným rozsudkom, čím bolo porušené právo byť vypočutý.

91

Po prvé, pokiaľ ide o výhradu založenú na absencii odôvodnenia, treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry odôvodnenie aktu musí byť prispôsobené jeho povahe a musí z neho jasne a jednoznačne vyplývať odôvodnenie inštitúcie, ktorá akt vydala, tak aby sa dotknuté osoby mohli zoznámiť s dôvodmi, ktoré viedli k prijatiu opatrenia, a príslušný súd mohol vykonať preskúmanie (rozsudok z 29. septembra 2011, Elf Aquitaine/Komisia, C‑521/09 P, EU:C:2011:620, bod 147 a citovaná judikatúra).

92

V prejednávanej veci z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že Komisia sa domnievala, že dodatočný zásah z jej strany nie je v záujme Únie z dôvodov jasne vysvetlených v uvedenom rozhodnutí (pozri body 18 až 21 vyššie), ako aj v liste zo 6. júna 2013 adresovanom podľa článku 7 ods. 1 nariadenia č. 773/2004. Komisia tak uviedla skutkové okolnosti, na ktorých spočíva odôvodnenie napadnutého rozhodnutia, a právne dôvody, ktoré ju viedli k prijatiu tohto rozhodnutia (pozri v tomto zmysle rozsudok z 9. marca 2012, Comité de défense de la viticulture charentaise/Komisia, T‑192/07, neuverejnený, EU:T:2012:116, bod 69 a citovanú judikatúru). Skutočnosť, že Komisia neanalyzovala správne alebo dostatočne účinky rozsudkov vo veci T‑168/01 a v spojených veciach C‑501/06 P, C‑513/06 P, C‑515/06 P a C‑519/06 P, nemení nič na tomto stanovisku (pozri tiež bod 106 nižšie). Okrem toho v tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že Komisia nie je povinná zaujať stanovisko k všetkým tvrdeniam, ktoré dotknuté osoby predložili na podporu svojej sťažnosti. Stačí, ak uvedie skutkové okolnosti a právne úvahy, ktoré majú v rámci štruktúry rozhodnutia zásadný význam (pozri rozsudok z 12. júla 2007, AEPI/Komisia, T‑229/05, neuverejnený, EU:T:2007:224, bod 61 a citovanú judikatúru; pozri tiež v tomto zmysle rozsudok zo 17. januára 1984, VBVB a VBBB/Komisia, 43/82 a 63/82, EU:C:1984:9, bod 22). Preto žalobkyňa nemôže oprávnene tvrdiť, že napadnuté rozhodnutie je v tejto súvislosti nedostatočne odôvodnené.

93

Po druhé, pokiaľ ide o údajné porušenie práva byť vypočutý, Všeobecný súd pripomína, že z judikatúry vyplýva, že konanie začaté v nadväznosti na sťažnosť nie je kontradiktórne konanie medzi dotknutými podnikmi, ale konanie začaté Komisiou v nadväznosti na žiadosť pri plnení jej poslania dohliadať na dodržiavanie pravidiel hospodárskej súťaže. Z toho vyplýva, že podniky, proti ktorým sa začalo konanie, a podniky, ktoré podali sťažnosť, sa nenachádzajú v rovnakej procesnej situácii a že podniky, ktoré podali sťažnosť, sa nemôžu dovolávať práva na obhajobu. Naopak, sťažovateľom musí byť umožnené chrániť svoje zákonné záujmy v rámci konania začatého Komisiou, a týmto spôsobom byť úzko zapojení do tohto konania, hoci ich procesné práva nie sú také rozsiahle ako právo na obranu podnikov, proti ktorým Komisia vedie svoje vyšetrovanie (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 17. novembra 1987, British American Tobacco a Reynolds Industries/Komisia, 142/84 a 156/84, EU:C:1987:490, body 19 a 20, a z 30. novembra 2000, Industrie des poudres sphériques/Komisia, T‑5/97, EU:T:2000:278, bod 229; pozri tiež odôvodnenie 8 nariadenia č. 773/2004 a bod 59 oznámenia o vybavovaní sťažností). Okrem toho z judikatúry vyplýva, že tretie osoby sa nemôžu domáhať práva na prístup k spisu Komisie za rovnakých podmienok, aké môžu uplatňovať podniky, voči ktorým sa vedie vyšetrovanie (rozsudky z 15. júla 1994, Matra Hachette/Komisia, T‑17/93, EU:T:1994:89, bod 34; z 30. marca 2000, Kish Glass/Komisia, T‑65/96, EU:T:2000:93, bod 34, a z 30. novembra 2000, Industrie des poudres sphériques/Komisia, T‑5/97, EU:T:2000:278, bod 229; pozri tiež bod 59 oznámenia o vybavovaní sťažností). Okrem toho z bodov 7, 8, 30 a 31 oznámenia Komisie o pravidlách prístupu k dokumentácii Komisie v prípadoch podľa článkov [101 a 102 ZFEÚ], článkov 53, 54 a 57 Zmluvy o EHP a nariadenia Rady (ES) č. 139/2004 (Ú. v. EÚ C 325, 2005, s. 7) vyplýva, že právo sťažovateľov na prístup k dokumentom sa obmedzuje na dokumenty, na ktorých Komisia založila svoje predbežné posúdenie, a nemá rovnaký rozsah ako právo na prístup k spisu Komisie priznané osobám, podnikom a združeniam podnikov, ktorým Komisia adresovala oznámenie o výhradách, ktoré sa týka všetkých dokumentov, ktoré boli získané, vypracované alebo zhromaždené Komisiou počas vyšetrovania.

94

V prejednávanej veci listom zo 6. júna 2013, zaslaným na základe článku 7 ods. 1 nariadenia č. 773/2004, Komisia uviedla rozhodujúce skutočnosti, pokiaľ ide o nedostatok záujmu Únie na pokračovaní preskúmania sťažnosti, pričom výklad rozsudkov vo veci T‑168/01 a v spojených veciach C‑501/06 P, C‑513/06 P, C‑515/06 P a C‑519/06 P nepatril medzi tieto rozhodujúce skutočnosti v rámci jej predbežného posúdenia. V tejto súvislosti žalobkyňa nepreukázala, ako jej bola odňatá možnosť predložiť svoje písomné pripomienky k účinkom vyššie uvedených rozsudkov, keďže v liste z 18. júla 2013 na jednej strane sumarizuje list Komisie zo 6. júna 2013 ako „opisujúci opatrenia prijaté Komisiou v nadväznosti na rozsudok Súdneho dvora“ a na druhej strane v bode 4.3 s názvom „Povinnosť Komisie podľa článku 266 ZFEÚ“, predkladá svoj výklad účinkov uvedených rozsudkov, pričom nenapáda absenciu akejkoľvek analýzy uvedených rozsudkov v liste Komisie.

95

Preto z toho vyplýva, že žiadne z údajných porušení, na ktoré sa odvoláva žalobkyňa v rámci tretej časti žalobného dôvodu, nie je preukázané.

96

Z dôvodov uvedených v bodoch 47 až 95 vyššie je potrebné zamietnuť prvý žalobný dôvod v celom rozsahu ako nedôvodný.

97

Svojím druhým žalobným dôvodom uvádzaným subsidiárne žalobkyňa spochybňuje všetky úvahy Komisie, ktoré ju viedli k zamietnutiu sťažnosti z roku 1999 pre nedostatok záujmu Únie. Konkrétnejšie, Komisia porušila články 101 a 105 ZFEÚ v rámci posúdenia záujmu Únie, povinnosť odôvodnenia v zmysle článku 296 ZFEÚ a základné právo byť vypočutý v rámci posúdenia záujmu Únie na pokračovaní vyšetrovania.

98

Po prvé, hoci uznáva, že Komisia disponuje právomocou posúdenia, pokiaľ ide o zamietnutie sťažnosti, žalobkyňa tvrdí, že vec vykazuje „osobitné charakteristiky“, a to najmä skutočnosť, že Komisia prijala rozhodnutie, ktoré bolo predmetom dvoch významných rozsudkov Súdneho dvora Európskej únie, vzhľadom na čo nemožno dospieť k záveru o neexistencii záujmu Únie.

99

V nadväznosti na to s odkazom na rôzne kritériá, ktoré judikatúra považovala za relevantné na posúdenie záujmu Únie, žalobkyňa uvádza záver, že napadnuté rozhodnutie selektívne a nesprávne uvádza iba tri dôvody, na ktorých Komisia zakladá neexistenciu záujmu Únie: po prvé skutočnosť, že porušovanie oznámené v sťažnosti z roku 1999 prestalo už pred mnohými rokmi, po druhé skutočnosť, že predmetné porušenie nevyvolávalo pretrvávajúce účinky, a po tretie skutočnosť, že vo veci konali a stále mohli konať vnútroštátne súdy a orgány.

100

Druhý žalobný dôvod sa v podstate delí na štyri časti.

101

Žalobkyňa tvrdí, že existuje záujem Únie, a to už len z dôvodu osobitnej povahy tejto veci, ktorá ju odlišuje od predchádzajúcich vecí analyzovaných doposiaľ súdmi Únie, týkajúcich sa záujmu Únie na pokračovaní preskúmania sťažnosti, a to konkrétne prijatie Komisiou rozhodnutia, ktoré bolo predmetom dvoch rozsudkov vyhlásených Súdnym dvorom a Všeobecným súdom, v danom prípade rozsudkov vo veci T‑168/01 a v spojených veciach C‑501/06 P, C‑513/06 P, C‑515/06 P a C‑519/06 P, ktoré boli predmetom rozsiahlych diskusií v právnej vede.

102

S cieľom odpovedať na tvrdenia žalobkyne treba v súlade s judikatúrou overiť, či napadnuté rozhodnutie, ktorým sa zamietla sťažnosť z roku 1999 na základe článku 7 ods. 2 nariadenia č. 773/2004, nespočíva na nesprávnom zistení skutkového stavu a či nie je poznačené nesprávnym právny posúdením ani zjavne nesprávnym posúdením, alebo či nedošlo k zneužitiu právomoci (pozri v tomto zmysle rozsudok z 15. decembra 2010, CEAHR/Komisia, T‑427/08, EU:T:2010:517, bod 65 a citovanú judikatúru). Všeobecnému súdu totiž neprináleží nahradiť posúdenie záujmu Únie Komisiou svojím posúdením tým, že overí, či by iné kritériá ako tie, ktoré uviedla Komisia v napadnutom rozhodnutí, viedli Komisiu k potvrdeniu existencie záujmu Únie na pokračovaní preskúmania veci [rozsudok zo 17. decembra 2014, Si.mobil/Komisia, T‑201/11, EU:T:2014:1096, bod 89 (neuverejnený)].

103

Po prvé, v prejednávanej veci skutočnosť, že Komisia nezohľadnila účinky rozsudkov vo veci T‑168/01 a v spojených veciach C‑501/06 P, C‑513/06 P, C‑515/06 P a C‑519/06 P na účely posúdenia existencie záujmu Únie nepredstavuje porušenie zákonnosti. V skutočnosti, ako sa už uviedlo, Komisia na jednej strane disponuje diskrečnou právomocou, pokiaľ ide o výber kritérií, na ktoré môže odkázať pri posúdení existencie takého záujmu (pozri rozsudok z 9. marca 2012, Comité de défense de la viticulture charentaise/Komisia, T‑192/07, neuverejnený, EU:T:2012:116, bod 80), a na druhej strane, ako bolo konštatované v rámci veľmi osobitnej štruktúry skutkových okolností v prejednávanej veci v bode 66 vyššie, Komisia bola oprávnená posúdiť záujem Únie ku dňu prijatia napadnutého rozhodnutia s prihliadnutím na nové okolnosti.

104

Po druhé treba poznamenať, že je pravda, ako to uvádza žalobkyňa, že rozsudky vo veci T‑168/01 a v spojených veciach C‑501/06 P, C‑513/06 P, C‑515/06 P a C‑519/06 P vyvolali záujem o právnu analýzu mechanizmov dvojitých cien vo vzťahu k článku 101 ZFEÚ. Toto konštatovanie však samo osebe nemôže odôvodňovať pokračovanie v konaní o sťažnosti žalobkyne. V skutočnosti sa napadnuté rozhodnutie netýka existencie abstraktného a akademického záujmu vychádzajúceho z vykonania týchto dvoch rozsudkov, ale existencie konkrétneho a skutočného záujmu odôvodňujúceho sprístupnenie zdrojov Komisie s cieľom pokračovať v konaní o sťažnosti z roku 1999, s prihliadnutím na všetky relevantné okolnosti.

105

Vzhľadom na vyššie uvedené Všeobecný súd nemôže nahradiť posúdenie záujmu Únie Komisiou svojím posúdením s prihliadnutím na iné kritérium, konkrétne skutočnosť, že Súdny dvor vydal rozsudok, ktorý mal rovnaký predmet ako sťažnosť z roku 1999, a to bez ohľadu na nepochybný význam tohto rozsudku pre vecné skúmanie sťažnosti z roku 1999. Inými slovami, toto dodatočné kritérium, na ktoré sa žalobkyňa odvoláva, nemôže samo osebe brániť Komisii dospieť k záveru o nedostatku záujmu Únie na základe iných okolností, a najmä troch úvah uvedených v bode 99 vyššie a skúmaných nižšie.

106

Nakoniec aj za predpokladu, že argumentáciu žalobkyne treba chápať ako týkajúcu sa tiež, vzhľadom na existenciu záujmu Únie, nesprávneho výkladu dosahu rozsudkov vo veci T‑168/01 a v spojených veciach C‑501/06 P, C‑513/06 P, C‑515/06 P a C‑519/06 P zo strany Komisie v rozsahu, v akom ponechávajú rozhodnutie z roku 2001 čiastočne platné, je potrebné pripomenúť chybu v napadnutom rozhodnutí konštatovanú v bodoch 62 až 64 vyššie. Zostáva posúdiť, či táto chyba môže mať za okolností veci rozhodujúci vplyv na posúdenie Komisie, pokiaľ ide o dostatočný záujem Únie na pokračovaní v prešetrovaní sťažnosti (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 14. mája 2002, Graphischer Maschinenbau/Komisia, T‑126/99, EU:T:2002:116, body 48 a 49, a z 12. septembra 2007, UFEX a i./Komisia, T‑60/05, EU:T:2007:269, body 77 a 78). V prejednávanej veci z odôvodnenia 23 napadnutého rozhodnutia vyplýva, že Komisia sa pri prijatí záveru o nedostatku záujmu Únie opiera o tri kritériá, ktoré spočívajú v ukončení predmetného správania v októbri 1998, absencii vzniku pretrvávajúcich účinkov, ako aj skutočnosti, že vnútroštátne súdy a orgány mohli riešiť vzniknuté problémy. Komisia bola v tejto súvislosti oprávnená obmedziť počet kritérií, na ktoré zamýšľala odkázať, na tri predmetné kritériá (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 17. mája 2001, IECC/Komisia, C‑449/98 P, EU:C:2001:275, body 45 až 47, a z 24. novembra 2011, EFIM/Komisia, T‑296/09, neuverejnený, EU:T:2011:693, bod 105). Z toho vyplýva, že treba skúmať vplyv, ktorý mohlo mať nesprávne posúdenie Komisie vo vzťahu k rozsahu pôsobnosti rozsudkov vo veci T‑168/01 a v spojených veciach C‑501/06 P, C‑513/06 P, C‑515/06 P a C‑519/06 P, a v dôsledku toho aj posúdenie rozhodnutia z roku 2001 vzhľadom na tri kritériá uvedené v rozhodnutí. Žiadne z týchto kritérií však nemôže byť významným spôsobom ovplyvnené čiastočným zachovaním rozhodnutia z roku 2001. Existencia rozhodnutia z roku 2001, ktorá je právnou skutočnosťou, totiž nemá účinok na trvanie predmetného správania alebo na jeho účinky, čo sú skutkové okolnosti. Je to tak rovnako, pokiaľ ide o zásah vnútroštátnych orgánov a súdov, ktorý zostáva možný, ako bolo poznamenané v bode 86 vyššie, a to aj po tom, ako samotná Komisia prijala rozhodnutie o predmetnom správaní (rozsudok zo 14. februára 2012, Toshiba Corporation a i., C‑17/10, EU:C:2012:72, body 68 až 92). Navyše aj z odôvodnení 39 až 41 napadnutého rozhodnutia vyplýva, že Komisia preskúmala toto kritérium iba z hľadiska prípadného uplatňovania článku 101 ods. 3 ZFEÚ vnútroštátnymi orgánmi, pričom je nesporné, že sa na rozhodnutie z roku 2001 po jeho čiastočnom zrušení neuplatní.

107

Prvá časť druhého žalobného dôvodu teda musí byť zamietnutá ako nedôvodná.

108

Po prvé žalobkyňa vytýka Komisii, že neskúmala a riadne neodôvodnila svoje závery, najmä v odôvodneniach 24 a 25 napadnutého rozhodnutia, podľa ktorých sa porušenie skončilo už v roku 1998 a trvalo iba sedem mesiacov (od 9. marca do 16. októbra 1998), zatiaľ čo Komisia sa oprela o toto obmedzené obdobie a o zánik nebezpečenstva jeho opakovania zo strany GSK na účely odôvodnenia nedostatku záujmu Únie. Po druhé žalobkyňa konštatuje rozpor medzi skutočnosťou, že správanie sa skončilo v októbri 1998, a rozhodnutím Komisie pokračovať v prešetrovaní po tomto dátume v rokoch 1998 až 2009 prijatím rozhodnutia z roku 2001 a jeho obranou pred súdmi Únie.

109

Podľa judikatúry Komisia môže rozhodnúť, že nie je potrebné vyšetrovať sťažnosť, ktorou boli oznámené postupy, ktoré sa neskôr prestali uplatňovať. Komisia sa môže domnievať, že už neexistuje dostatočný záujem Únie, keď príslušné podniky súhlasia so zmenou svojho správania v prospech všeobecného záujmu (rozsudok zo 17. mája 2001, IECC/Komisia, C‑449/98 P, EU:C:2001:275, body 48 a 49; pozri tiež bod 44, šiestu zarážku oznámenia o vybavovaní sťažností).

110

V prejednávanej veci nemôže uspieť výhrada žalobkyne založená na zjavne nesprávnom posúdení a nedostatočnom odôvodnení týkajúcom sa ukončenia správania v roku 1998. Po prvé žalobkyňa totiž priamo nespochybňuje, že správanie GSK sa skutočne skončilo v októbri 1998, a žalobkyňa nepredkladá nijaký konkrétny dôkaz umožňujúci preukázať opak. Po druhé odôvodnenie napadnutého rozhodnutia je v tejto súvislosti dostatočné, keďže v odôvodnení 7 napadnutého rozhodnutia sa jasne uvádza, že uplatňovanie sporných ustanovení dohody bolo pozastavené zo strany Tribunal de Defensa de la Competencia (súd pre hospodársku súťaž) 16. októbra 1998 a že GSK sa zdržala ich uplatňovať od dátumu pozastavenia až do dátumu rozhodnutia z roku 2001. Po tretie v odôvodnení 24 napadnutého rozhodnutia Komisia uvádza, že nič v spise nenasvedčuje tomu, že GSK uvažovala o opätovnom uplatňovaní týchto opatrení v Španielsku.

111

Na druhej strane treba konštatovať, že dátum ukončenia správania nemožno spochybniť rozhodnutím Komisie obhajovať rozhodnutie z roku 2001 až do vyhlásenia rozsudku v spojených veciach C‑501/06 P, C‑513/06 P, C‑515/06 P a C‑519/06 P v roku 2009. Tento údajný rozpor totiž nijako nepreukazuje, že správanie GSK sa neskončilo, a Komisia preto nesprávne prijala záver, že od tohto dátumu už správanie neexistovalo.

112

Za týchto okolností, keďže žalobkyňa nepredložila konkrétne indície o tom, že správanie pretrvávalo po 16. októbri 1998 alebo že GSK mala v úmysle uplatniť tieto opatrenia v Španielsku znova, Komisia sa v napadnutom rozhodnutí nedopustila zjavne nesprávneho posúdenia, keď sa domnievala, že správanie spoločnosti GSK sa skutočne skončilo v roku 1998.

113

Druhú časť druhého žalobného dôvodu teda treba zamietnuť.

114

Žalobkyňa v podstate uvádza, že protisúťažné účinky porušenia pretrvávajú na španielskom trhu vo veľkej miere z dôvodu početných systémov dvojitých cien uplatňovaných v súčasnosti väčšinou výrobcov farmaceutických výrobkov. Podľa žalobkyne úvahy Komisie v odôvodneniach 27 až 37 napadnutého rozhodnutia obsahujú natoľko závažné a zjavne nesprávne posúdenia, že Komisia nemohla platne dospieť k záveru o nedostatku záujmu Únie na veci. Konkrétne žalobkyňa spochybňuje závery, podľa ktorých neexistuje žiadna príčinná súvislosť medzi postupmi GSK a následným zavedením dvojitých cien inými výrobcami (odôvodnenia 27 a 28 napadnutého rozhodnutia).

115

Podľa ustálenej judikatúry sa Komisia nemôže oprieť iba o skutočnosť, že údajné postupy v rozpore so Zmluvou o FEÚ sa skončili, keď rozhoduje o odložení sťažnosti oznamujúcej tieto postupy pre nedostatok záujmu Únie, bez toho, aby overila, či účinky obmedzujúce hospodársku súťaž nepretrvávajú, a prípadne, či pre závažnosť údajného narušenia hospodárskej súťaže a jeho účinky nemôže vzniknúť záujem Únie na sťažnosti (rozsudky zo 4. marca 1999, Ufex a i./Komisia, C‑119/97 P, EU:C:1999:116, bod 95, a zo 14. februára 2001, SEP/Komisia, T‑115/99, EU:T:2001:54, bod 33; pozri tiež bod 44, piatu zarážku oznámenia o vybavovaní sťažností). Táto judikatúra sa uplatňuje len v prípade, keď sa Komisia s cieľom prijať svoje rozhodnutie opiera o ukončenie údajne protisúťažných praktík (rozsudky z 12. septembra 2007, UFEX a i./Komisia, T‑60/05, EU:T:2007:269, bod 74, a z 11. júla 2013, Spira/Komisia, T‑108/07 a T‑354/08, neuverejnený, EU:T:2013:367, bod 178).

116

Po prvé z vyššie uvedeného vyplýva, že Komisia sa správne neobmedzila v napadnutom rozhodnutí len na to, že konštatovala ukončenie dohody v roku 1998, ale tiež overila, či protisúťažné účinky nepretrvávajú.

117

Po druhé treba konštatovať, že žalobkyňa nepredložila žiadny konkrétny dôkaz, že kapacita španielskych veľkoobchodníkov vyviezť lieky, ktoré boli priamo dotknuté ustanovením o dvojitých cenách uplatňovaným spoločnosťou GSK v roku 1998, bola obmedzená alebo že rozsah tohto obmedzenia v roku 1998 bol taký, že protisúťažné účinky na španielskom trhu pretrvávali. Komisia teda bez toho, aby sa dopustila zjavne nesprávneho posúdenia, dospela v odôvodnení 26 napadnutého rozhodnutia k záveru, že „v súčasnosti čelia španielski veľkoobchodníci vývozným cenám a objemom predaja týchto 82 liekov, ktoré sú určené aktuálnym vývojom trhu a nie správaním spoločnosti GSK v roku 1998“.

118

Po tretie treba zdôrazniť, že judikatúra citovaná v bode 115 vyššie sa zameriava najmä na protisúťažné účinky priamo spojené s údajnými protisúťažnými postupmi, ktoré skončili a boli predmetom sťažnosti z roku 1999. Protisúťažné účinky teda v zásade nemôžu byť stanovené odkazom na postupy tretích osôb. Napriek tomu nie je vylúčené, aby protisúťažné účinky boli preskúmané s ohľadom na postupy vykonané tretími stranami, ak príčinná súvislosť medzi týmito postupmi a postupom, ktorý je predmetom sťažnosti, je jasne stanovená. V prejednávanej veci však žalobkyňa neuvádza nijaký dôkaz, ktorý by mohol preukázať príčinnú súvislosť medzi postupmi GSK zavedenými v roku 1998 a následným zavedením dvojitých cien inými výrobcami. Okrem toho skutočnosť, že tieto postupy ostatných podnikov, ktoré potenciálne vzbudzujú tie isté problémy ako vo veci, ktorá je predmetom sťažnosti z roku 1999, je sama osebe irelevantná, pretože skutočnosť, že správanie je porovnateľné v oboch veciach, neznamená, že jedna spustila alebo ovplyvnila druhú.

119

Po štvrté treba tiež zamietnuť tvrdenie, že takáto príčinná súvislosť medzi týmito postupmi by mohla byť preukázaná skutočnosťou, že údajná nečinnosť Komisie vo veci, ktorá bola predmetom sťažnosti z roku 1999, dala „de facto zelenú“ na zavedenie obmedzení na vývoz v Španielsku. Na jednej strane, ako to správne poznamenáva Komisia, skutočnosť, že neprijme rozhodnutie týkajúce sa porušenia, sama osebe nemôže byť rozhodujúcim faktorom na samohodnotenie uskutočnené podnikom v zmysle článku 101 ods. 3 ZFEÚ, pretože to sa musí uskutočniť na základe súčasnej situácie na trhu, a nie na základe rozhodnutia, ktorým sa zamieta sťažnosť z dôvodu neexistencie záujmu Únie, pokiaľ ide o porušenie, ktoré prestalo vyvolávať účinky od roku 1998. Na druhej strane konanie Komisie v nadväznosti na vyhlásenie rozsudku v spojených veciach C‑501/06 P, C‑513/06 P, C‑515/06 P a C‑519/06 P (pozri bod 14 vyššie), ako aj začatie nového vyšetrovania týkajúceho sa údajných postupov dvojitých cien v Španielsku zo strany iných podnikov ako GSK (vec AT.39973 – Cenové režimy distribúcie liekov v Španielsku) nemôžu byť inými podnikmi vnímané ako „nečinnosť“, ktorá by im dávala zelenú na zavedenie režimov dvojitých cien v Španielsku.

120

Po piate je nutné konštatovať, že nie je možné zistiť rozpor medzi na jednej strane odôvodnením 28 napadnutého rozhodnutia, podľa ktorého údajné rozšírené využívanie systémov dvojitých cien zo strany výrobcov v Španielsku bolo okrem iných faktorov spojené s legislatívnymi opatreniami zavedenými počas vyšetrovania veci GSK, najmä s Ley 29/2006 de garantías y uso racional de los medicamentos y productos sanitarios (zákon č. 29/2006 o zárukách a účelnom používaní liekov) z 26. júla 2006 (BOE č. 178 z 27. júla 2006, s. 28122), a na druhej strane zamietnutím sťažnosti žalobkyne týkajúcej sa týchto nových legislatívnych zmien zavedených zákonom 29/2006, listom Komisie s dátumom 4. novembra 2008. Na jednej strane zo znenia odôvodnenia 28 napadnutého rozhodnutia vyplýva, že tieto legislatívne opatrenia sú jedným z faktorov, nie však jediným faktorom, údajného využívania mechanizmov dvojitých cien, a na druhej strane sa tento rozpor spája s úvahami, ktoré prekračujú rozsah sťažnosti z roku 1999 a ktoré v každom prípade nemôžu preukázať pretrvávajúce účinky sporného postupu v prejednávanej veci.

121

Vzhľadom na vyššie uvedené téza žalobkyne, podľa ktorej správanie GSK naďalej vytvára protisúťažné účinky, nie je dôvodné, keďže žalobkyňa nepreukázala existenciu príčinnej súvislosti medzi systémom zavedeným spoločnosťou GSK v roku 1998 na krátky čas a údajnými „protisúťažnými účinkami“, ktoré by mohli vyplývať z postupov aktuálne zavádzaných inými výrobcami liečiv.

122

Preto treba prijať záver, že nie je preukázané, že sa Komisia dopustila zjavne nesprávneho posúdenia týkajúceho sa absencie pretrvávajúcich účinkov vyplývajúcich z dohody na španielskom trhu.

123

Žalobkyňa zastáva názor, že v rozpore s tým, čo uvádza Komisia, vec, ktorá bola predmetom sťažnosti z roku 1999, nemohla byť platne predložená vnútroštátnym orgánom, keďže uvedené orgány nie sú kompetentné na posudzovanie veci takej povahy. Podľa žalobkyne je Komisia vo všeobecnosti viac kompetentná než vnútroštátne orgány. Po prvé Komisia disponuje relevantnými dôkazmi založenými do spisu. Po druhé súbežné predaje z dôvodu ich osobitnej povahy zo svojej podstaty vytvárajú účinky vo viacerých členských štátoch. Po tretie je nesporné, že španielske orgány a súdy nemajú prostriedky, znalosti a ani skúsenosti potrebné na získanie a analyzovanie komplexných hospodárskych údajov, ktoré sú nevyhnutné v rámci analýzy podľa článku 101 ods. 3 ZFEÚ. Po štvrté žalobkyňa uvádza, že Komisia sa dopustila zjavne nesprávneho výkladu článkov 5 a 10 nariadenia č. 1/2003, keď tvrdila, že španielsky orgán na ochranu hospodárskej súťaže môže „prijať platné rozhodnutie podľa článku 101 ods. 3 ZFEÚ vo veci GSK“. Podľa žalobkyne v zmysle znenia článku 5 nariadenia č. 1/2003 vnútroštátne orgány nemôžu prijať individuálne rozhodnutia potvrdzujúc, že podmienky článku 101 ods. 3 ZFEÚ sú splnené, a podľa znenia článku 10 nariadenia č. 1/2003 iba Komisia môže prostredníctvom rozhodnutia konštatovať, že štyri podmienky stanovené v článku 101 ods. 3 ZFEÚ sa uplatňujú. Po piate Komisia bola tiež viac kompetentná na preskúmanie a prijatie rozhodnutia o článku 101 ods. 3 ZFEÚ s cieľom zabezpečiť na jednej strane administratívnu efektívnosť, keďže Komisia už venovala tejto veci veľa úsilia, a na druhej strane právnu istotu vo vzťahu k vnútroštátnym orgánom hospodárskej súťaže, ktoré budú riešiť podobné prípady v budúcnosti.

124

Treba však pripomenúť, že podľa článkov 4 a 5 nariadenia č. 1/2003 Komisia a orgány hospodárskej súťaže členských štátov majú paralelné právomoci na účely uplatňovania článkov 101 a 102 ZFEÚ a že štruktúra nariadenia č. 1/2003 spočíva v úzkej spolupráci medzi nimi (rozsudok zo 16. októbra 2013, Vivendi/Komisia, T‑432/10, neuverejnený, EU:T:2013:538, bod 26). V dôsledku toho môže Komisia v rámci jej posudzovania zohľadniť tiež opatrenia prijaté uvedenými vnútroštátnymi orgánmi (pozri rozsudok z 3. júla 2007, Au Lys de France/Komisia, T‑458/04, neuverejnený, EU:T:2007:195, bod 72 a citovanú judikatúru). Komisia je oprávnená zamietnuť sťažnosť na základe toho, že sťažovateľ môže začať konanie na presadenie svojich práv pred vnútroštátnymi orgánmi a súdmi (pozri v tomto zmysle rozsudky z 18. septembra 1992, Automec/Komisia, T‑24/90, EU:T:1992:97, body 88 až 96; z 24. januára 1995, Tremblay a i./Komisia, T‑5/93, EU:T:1995:12, body 65 až 74, a z 9. januára 1996, Koelman/Komisia, T‑575/93, EU:T:1996:1, body 78 a 79; pozri tiež oznámenie o vybavovaní sťažností, bod 44, prvú zarážku a kapitolu II). Naopak, ani nariadenie č. 1/2003, ani oznámenie Komisie o spolupráci medzi orgánmi hospodárskej súťaže (Ú. v. EÚ C 101, 2004, s. 43) nestanovujú pravidlo rozdelenia právomocí medzi Komisiu a orgány hospodárskej súťaže členských štátov a nezakladajú práva ani nevytvárajú pre podnik očakávania, že jeho vec bude preskúmaná daným orgánom hospodárskej súťaže (rozsudky z 13. júla 2011, ThyssenKrupp Liften Ascenseurs/Komisia, T‑144/07, T‑147/07 až T‑150/07 a T‑154/07, EU:T:2011:364, bod 78, a zo 17. decembra 2014, Si.mobil/Komisia, T‑201/11, EU:T:2014:1096, body 38 a 39).

125

Preto aj za predpokladu, ako to uvádza žalobkyňa, že by Komisia bola osobitne kompetentná konať vo veci a že vnútroštátne orgány by na to kompetentné neboli, sťažovatelia, ako je žalobkyňa, nedisponujú nijakým právom na preskúmanie ich veci Komisiou [pozri v tomto zmysle rozsudky zo 17. decembra 2014, Si.mobil/Komisia, T‑201/11, EU:T:2014:1096, bod 40, a z 30. septembra 2016, Trajektna luka Split/Komisia, T‑70/15, EU:T:2016:592, bod 43 (neuverejnený)].

126

Po druhé treba pripomenúť, že z dôvodov nariadenia č. 1/2003 a predovšetkým z jeho odôvodnení 1, 6, 8 a 35 vyplýva, že cieľom užšej účasti orgánov hospodárskej súťaže členských štátov na uplatňovaní článkov 101 a 102 ZFEÚ a povinnosti týchto orgánov uplatňovať tieto ustanovenia v prípade, že by mohlo dôjsť k narušeniu obchodu medzi členskými štátmi, je práve zabezpečiť cieľ sledovaný uvedeným nariadením, ktorý spočíva v efektívnosti. Aby teda nedošlo k spochybneniu pôsobnosti článku 13 nariadenia č. 1/2003, požiadavka efektívnosti, na základe ktorej Komisia môže odmietnuť sťažnosť z dôvodu, že ju vybavuje orgán hospodárskej súťaže členského štátu, nemôže viesť k uloženiu povinnosti Komisii, aby v rámci uplatnenia tohto osobitného ustanovenia skúmala, či dotknutý orgán hospodárskej súťaže disponuje inštitucionálnymi, finančnými a technickými prostriedkami na to, aby si splnil úlohu, ktorú mu zveruje nariadenie č. 1/2003 (rozsudok zo 17. decembra 2014, Si.mobil/Komisia, T‑201/11, EU:T:2014:1096, body 56 a 57).

127

Z tohto dôvodu a so zreteľom na systém spolupráce zavedený nariadením č. 1/2003 medzi Komisiou a vnútroštátnymi orgánmi hospodárskej súťaže členských štátov treba konštatovať, že Komisia sa mohla bez toho, aby sa dopustila nesprávneho posúdenia, domnievať, že vnútroštátne orgány boli schopné účinne vykonať pravidlá, normy a politiky, ktoré tvoria súbor právnych predpisov Únie (pozri v tomto zmysle rozsudok z 30. septembra 2016, Trajektna luka Split/Komisia, T‑70/15, EU:T:2016:592, bod 53), a najmä prijať záver, že španielske vnútroštátne orgány boli schopné vybaviť vec, ktorá bola predmetom sťažnosti z roku 1999 na vnútroštátnej úrovni tým, že získali všetky potrebné dôkazy, a to aj s využitím mechanizmov spolupráce uvedených v článkoch 12 a 15 nariadenia č. 1/2003. Okrem toho a v každom prípade dôkazy, ktoré žalobkyňa predložila Komisii, a najmä tie, ktoré sa týkajú údajnej nedostatočnej skúsenosti potrebnej na vykonanie hospodárskej analýzy alebo ťažkostí získať nevyhnutné informácie, dostatočne nepreukazujú existenciu inštitucionálnych nedostatkov v rámci španielskeho orgánu hospodárskej súťaže, ktoré by mu bránili v plnení tejto úlohy.

128

Rovnako nebolo preukázané, že španielske súdy neboli schopné overiť zákonnosť rozhodnutí španielskeho orgánu na ochranu hospodárskej súťaže. Ako to správne poznamenáva Komisia, žiadne z prebiehajúcich konaní o údajných postupoch dvojitých cien v Španielsku, na ktoré sa žalobkyňa odvoláva, nemôže preukázať údajnú neschopnosť španielskych súdov správne uplatňovať článok 101 ods. 3 ZFEÚ. Na jednej strane žiadne z týchto súdnych konaní sa netýka dohody a na druhej strane, pokiaľ ide o konania, ktoré sa týkajú postupov, ktorých sa údajne dopustili iné podniky, z dôkazov, ktoré predložila žalobkyňa, nevyplýva, že by vnútroštátne súdy vyložili rozsudky vo veci T‑168/01 a v spojených veciach C‑501/06 P, C‑513/06 P, C‑515/06 P a C‑519/06 P nesprávne. Na ilustráciu, rozsudok Tribunal Supremo (Najvyšší súd, Španielsko) z 3. decembra 2014 vo veci č. 4792/2011, Pharma/Pfizer SLU, ktorý okrem iného odráža vyššie uvedené rozsudky vo veci T‑168/01 a v spojených veciach C‑501/06 P, C‑513/06 P, C‑515/06 P a C‑519/06 P, aj keď sa týka najmä výkladu článku 101 ods. 1 ZFEÚ, ukazuje, že tento súd má všetky prostriedky na to, aby bolo možné vykonať analýzu v súlade s judikatúrou vyplývajúcou z týchto rozsudkov, prípadne tiež vo vzťahu k článku 101 ods. 3 ZFEÚ.

129

Po tretie je dôležité poznamenať, že hoci sporné postupy mali účinky na území viacerých členských štátov z dôvodu osobitnej povahy súbežných obchodov, táto okolnosť nemôže byť sama osebe dostatočná na prijatie záveru, že na sťažnosti z roku 1999 mala Únia dostatočný záujem. Ak by to bolo inak, Komisia by bola povinná konať vo veci každej sťažnosti týkajúcej sa údajného porušenia, ktoré by pokrývalo viacero členských štátov, a to bez ohľadu na posúdenie ostatných kritérií hodnotenia záujmu Únie a opodstatnenosti alebo neopodstatnenosti sťažnosti (pozri v tomto zmysle rozsudky z 12. septembra 2007, UFEX a i./Komisia, T‑60/05, EU:T:2007:269, bod 158, a z 13. septembra 2012, Protégé International/Komisia, T‑119/09, neuverejnený, EU:T:2012:421, bod 77). Z toho vyplýva, že nadnárodný dosah predmetného správania sám osebe nestačí na to, aby zakladal záujem Únie.

130

Po štvrté, pokiaľ ide o uplatnenie článku 5 nariadenia č. 1/2003, zo znenia tohto článku vyplýva, že „orgány hospodárskej súťaže členských štátov majú právomoc na uplatňovanie článkov [101 a 102 ZFEÚ] v jednotlivých prípadoch“ a že „na tento účel, konajúc zo svojho vlastného podnetu alebo na základe sťažnosti, môžu prijímať tieto rozhodnutia:… nariadiť skončenie porušovania,… nariadiť dočasné opatrenia,… prijímať záväzky [a] ukladať pokuty, pravidelné penále alebo iné sankcie podľa vnútroštátneho práva“. Podľa článku 5 druhého odseku nariadenia č. 1/2003 vnútroštátne orgány hospodárskej súťaže „môžu tiež rozhodnúť, že nie sú žiadne dôvody na zásah z ich strany“. Okrem toho treba pripomenúť, že nariadenie č. 1/2003 ukončilo pôsobnosť centralizovaného systému nariadenia č. 17, ktorý bol založený na systéme oznamovania prostredníctvom žiadosti o negatívny atest alebo prípadne individuálnu výnimku, a nahradilo ho systémom zákonnej výnimky, v ktorom orgány hospodárskej súťaže a súdy členských štátov majú priznanú právomoc uplatňovať nielen článok 101 ods. 1 a článok 102 ZFEÚ, ale aj článok 101 ods. 3 ZFEÚ (pozri odôvodnenia 3 a 4 nariadenia č. 1/2003). Preto na rozdiel od toho, čo tvrdí žalobkyňa, vnútroštátne orgány hospodárskej súťaže môžu jasne posúdiť, či podmienky stanovené v článku 101 ods. 3 ZFEÚ sú splnené.

131

Tento záver nemôže byť spochybnený tvrdením žalobkyne, podľa ktorého na základe článku 10 nariadenia č. 1/2003 a v súlade s rozsudkom z 3. mája 2011, Tele2 Polska (C‑375/09, EU:C:2011:270), len Komisia môže rozhodnutím konštatovať, že štyri podmienky uvedené v článku 101 ods. 3 ZFEÚ sú uplatniteľné.

132

Treba poznamenať, že článok 10 nariadenia č. 1/2003 v skutočnosti stanovuje, že Komisia „môže rozhodnutím stanoviť, že článok [101 ZFEÚ] nie je uplatniteľný na dohodu… buď preto, že nie sú splnené podmienky článku [101 ods. 1 ZFEÚ], alebo že sú splnené podmienky článku [101 ods. 3 ZFEÚ]“. V súlade s prvou vetou toho istého článku takéto rozhodnutie, ktoré nemá konštitutívnu, ale len deklaratórnu povahu, môže Komisia prijať len „konajúc na vlastný podnet“, a „keď si to verejný záujem [Únie] týkajúci sa uplatňovania článkov [101 a 102 ZFEÚ] vyžaduje“ (pozri tiež odôvodnenie 14 nariadenia č. 1/2003). Keďže napadnuté rozhodnutie neuvádza záver, že vnútroštátne orgány môžu prijať rozhodnutie v zmysle článku 10 nariadenia č. 1/2003, táto výhrada musí byť tiež zamietnutá.

133

Ďalej, pokiaľ ide o rozsudok z 3. mája 2011, Tele2 Polska (C‑375/09, EU:C:2011:270), je pravda, že Súdny dvor v bode 32 tohto rozsudku uviedol, že „vnútroštátny orgán pre hospodársku súťaž [nemohol] prijať rozhodnutie, že nedošlo k porušeniu článku 102 ZFEÚ“. Táto judikatúra sa analogicky uplatňuje tiež na článok 101 ZFEÚ, keďže Súdny dvor rozhodol, že „takéto ‚negatívne‘ rozhodnutie vo veci samej by mohlo porušovať jednotné uplatňovanie článkov 101 a 102 ZFEÚ“ (rozsudok z 3. mája 2011, Tele2 Polska, C‑375/09, EU:C:2011:270, bod 28; pozri tiež v tomto zmysle rozsudok z 21. januára 2015, easyJet Airline/Komisia, T‑355/13, EU:T:2015:36, bod 32).

134

Skutočnosť, že vnútroštátny orgán nemôže prijímať rozhodnutia konštatujúce neexistenciu porušenia článku 101 ZFEÚ, sa však nemôže prirovnávať k neschopnosti vnútroštátneho orgánu hospodárskej súťaže uplatňovať článok 101 ods. 3 ZFEÚ. Konkrétnejšie, podľa článku 5 druhého odseku nariadenia č. 1/2003 môže vnútroštátny orgán hospodárskej súťaže, ak sa domnieva, že na základe informácií, ktoré má k dispozícii, nie sú splnené podmienky na zákaz podľa článku 101 ZFEÚ, rozhodnúť, že nie sú žiadne dôvody na zásah z jeho strany. V dôsledku toho môže vnútroštátny orgán hospodárskej súťaže posúdiť, či podmienky stanovené v článku 101 ods. 3 ZFEÚ sú splnené, a ak áno, rozhodnúť, že neexistuje dôvod, aby zasiahol.

135

Navyše je potrebné zdôrazniť, že na účely posúdenia, či vec možno platne predložiť vnútroštátnemu orgánu, nie je dôležité, aký je výsledok preskúmania sťažnosti uvedeným orgánom hospodárskej súťaže, ale to, či existuje možnosť, aby bola preskúmaná týmto orgánom (pozri analogicky rozsudok z 21. januára 2015, easyJet Airline/Komisia, T‑355/13, EU:T:2015:36, bod 27). čo je nepochybne prípad prejednávanej veci.

136

Po piate a na záver, pokiaľ ide o tvrdenie žalobkyne, podľa ktorého bola Komisia tiež povinná konať vo veci sťažnosti, pretože zbavila španielsky orgán hospodárskej súťaže jeho právomoci na pokračovanie vo vybavovaní veci, na jednej strane je potrebné poznamenať, že podľa judikatúry Súdneho dvora nariadenie č. 1/2003 neuvádza, že začatie konania Komisiou natrvalo a s konečnou platnosťou pozbavuje vnútroštátne orgány hospodárskej súťaže ich právomoci uplatňovať vnútroštátnu právnu úpravu v oblasti hospodárskej súťaže. Právomoc vnútroštátnych orgánov hospodárskej súťaže je obnovená, len čo sa skončí konanie začaté Komisiou (rozsudok zo 14. februára 2012, Toshiba Corporation a i., C‑17/10, EU:C:2012:72, body 78 až 80). Na druhej strane a v každom prípade podľa odôvodnenia 18 nariadenia č. 1/2003 prípadné pozastavenie alebo uzavretie prípadu orgánom hospodárskej súťaže z dôvodu, že iný orgán rieši alebo riešil ten istý prípad, „by nemalo brániť Komisii, aby odmietla sťažnosť pre nedostatok záujmu [Únie], pretože precedentné právo súdneho dvora potvrdilo, že to môže urobiť, aj keď žiadny iný príslušný orgán neoznámil svoj úmysel zaoberať sa prípadom [by nemalo brániť možnosti priznanej Komisii judikatúrou Súdneho dvora zamietnuť sťažnosť pre nedostatok záujmu Únie, aj keď žiadny iný orgán hospodárskej súťaže neoznámil svoj úmysel zaoberať sa prípadom – neoficiálny preklad]“.

137

Z vyššie uvedeného vyplýva, že je potrebné prijať záver, že nie je preukázané, že Komisia sa dopustila zjavne nesprávneho posúdenia, keď uviedla, že vec bolo možné predložiť vnútroštátnym orgánom. Z toho vyplýva, že túto časť druhého žalobného dôvodu je potrebné zamietnuť.

138

Z vyššie uvedeného vyplýva, že druhý žalobný dôvod je potrebné zamietnuť v celom jeho rozsahu ako nedôvodný.

139

Žalobkyňa uvádza, že Komisia nepreskúmala všetky skutkové a právne okolnosti, ktoré jej boli oznámené po vyhlásení rozsudkov vo veci T‑168/01 a v spojených veciach C‑501/06 P, C‑513/06 P, C‑515/06 P a C‑519/06 P, a to tie, ktoré sú uvedené v príslušných vyhláseniach, ktoré žalobkyňa predložila 4. marca 2010 a 8. októbra 2011, a že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia nepoukazuje na žiadnu analýzu, ktorú by Komisia v súvislosti týmito informáciami vykonala.

140

Po prvé, pokiaľ ide o údajné nevykonanie preskúmania Komisiou, z judikatúry vyplýva, že pri posudzovaní záujmu Únie na pokračovaní v preskúmaní veci musí Komisia zohľadniť všetky relevantné právne a skutkové okolnosti s cieľom rozhodnúť o ďalších krokoch v nadväznosti na sťažnosť. Konkrétne musí pozorne preskúmať všetky skutkové a právne okolnosti, o ktorých ju upovedomí sťažovateľ (pozri bod 76 vyššie).

141

V prejednávanej veci treba pripomenúť, že z napadnutého rozhodnutia vyplýva, že Komisia uplatnila postup stanovený v článku 7 nariadenia č. 773/2004. Vo svojom liste zo 6. júna 2013 tak Komisia upovedomila žalobkyňu o svojej analýze sťažnosti z roku 1999 a umožnila jej, aby uviedla svoje tvrdenia. Žalobkyňa v skutočnosti predložila pripomienky 18. júla 2013, čo Komisia zohľadnila v napadnutom rozhodnutí. Pokiaľ ide o vyhlásenia, ktoré žalobkyňa predložila 4. marca 2010 a 8. októbra 2011, ktoré sú predmetom tohto žalobného dôvodu, z odôvodnenia 11 napadnutého rozhodnutia vyplýva, že Komisia ich „pozorne preskúmala“. V tejto súvislosti treba konštatovať, že tieto dve vyhlásenia sa týkali po prvé analýzy systému dvojitých cien GSK na základe rozsudku v spojených veciach C‑501/06 P, C‑513/06 P, C‑515/06 P a C‑519/06 P, vyvodzujúc v podstate záver, že na dohodu sa nemôže vzťahovať výnimka podľa článku 101 ods. 3 ZFEÚ, a po druhé potreby naliehavého zákroku zo strany Komisie s návrhmi možných postupov. Hoci na základe obsahu napadnutého rozhodnutia nebolo možné potvrdiť, že tieto vyhlásenia boli Komisiou skutočne preskúmané, z ich obsahu vyplýva, že neuvádzajú skutočnosti, ktoré by neboli uvádzané v správnom konaní, a to aj v konaní po vyhlásení rozsudku v spojených veciach C‑501/06 P, C‑513/06 P, C‑515/06 P a C‑519/06 P. Preto ich zohľadnenie výslovným odkazom na ich obsah v napadnutom rozhodnutí nebolo skutočne nevyhnutné. Výhrada založená na tom, že tieto vyhlásenia neboli zohľadnené, sa preto musí zamietnuť.

142

Po druhé, pokiaľ ide o výhradu založenú na absencii odôvodnenia, podľa ustálenej judikatúry odôvodnenie aktu musí byť prispôsobené jeho povahe a musia z neho jasne a jednoznačne vyplývať úvahy inštitúcie, ktorá akt prijala, tak aby sa dotknuté osoby mohli oboznámiť s dôvodmi prijatia opatrenia a príslušný súd mohol vykonať svoje posúdenie (rozsudok z 29. septembra 2011, Elf Aquitaine/Komisia, C‑521/09 P, EU:C:2011:620, bod 147 a citovaná judikatúra). Komisia má v tejto súvislosti povinnosť odôvodnenia v prípade, že odmietne pokračovať v skúmaní sťažnosti. Keďže odôvodnenie musí byť dostatočne presné a podrobné, aby Všeobecný súd mohol vykonať účinné preskúmanie diskrečnej právomoci Komisie stanoviť poradie dôležitosti (rozsudok z 21. januára 2015,easyJet Airline/Komisia, T‑355/13, EU:T:2015:36, bod 70), táto inštitúcia má povinnosť uviesť skutkové okolnosti, na ktorých spočíva odôvodnenie rozhodnutia, a právne dôvody, ktoré ju viedli k prijatiu tohto rozhodnutia (pozri rozsudok z 9. marca 2012, Comité de défense de la viticulture charentaise/Komisia, T‑192/07, neuverejnený, EU:T:2012:116, bod 69 a citovanú judikatúru). Nakoniec Komisia nie je povinná zaujať stanovisko k všetkým tvrdeniam, ktoré dotknuté osoby predložili na podporu svojej sťažnosti. Stačí, ak uvedie skutkové okolnosti a právne úvahy, ktoré majú v rámci štruktúry rozhodnutia zásadný význam (rozsudok zo 17. januára 1984, VBVB a VBBB/Komisia, 43/82 a 63/82, EU:C:1984:9, bod 22; pozri tiež v tomto zmysle rozsudok z 12. júla 2007, AEPI/Komisia, T‑229/05, neuverejnený, EU:T:2007:224, bod 61 a citovanú judikatúru).

143

V prejednávanej veci, pokiaľ ide o údajné porušenie povinnosti odôvodnenia, ktorú má Komisia, aj keď Komisia neodpovedala na všetky tvrdenia žalobkyne predložené v dvoch vyhláseniach uvedených v bode 142 vyššie, napriek tomu však jasne vysvetlila úvahy, ktorými sa riadila, a najmä tri kritériá uvedené v odôvodnení 23 napadnutého rozhodnutia, ktoré ju viedli k záveru o neexistencii záujmu Únie, čím žalobkyni umožnila pochopiť dôvody zamietnutia jej sťažnosti. Ako sa uvádza v bode 141 vyššie, Komisia nie je povinná zaujať explicitné stanovisko k všetkým tvrdeniam, ktoré dotknuté osoby predložili na podporu svojej sťažnosti. Stačí, ak uvedie skutkové okolnosti a právne úvahy, ktoré majú v rámci štruktúry rozhodnutia zásadný význam.

144

Z týchto úvah vyplýva, že Komisia si splnila svoju povinnosť preskúmania a svoju povinnosť odôvodnenia, keď jasne a jednoznačne uviedla skutkové okolnosti a právne dôvody, ktoré ju viedli k zamietnutiu sťažnosti z roku 1999. Vzhľadom na to, že tieto spresnenia umožňujú Všeobecnému súdu vykonať skutočné preskúmanie výkonu diskrečnej právomoci Komisiou pri prijímaní napadnutého rozhodnutia, treba prijať záver, že napadnuté rozhodnutie je v tejto súvislosti dostatočne odôvodnené, a to aj bez zaujatia stanoviska Komisie k tvrdeniam uvádzaným v rámci vyhlásení žalobkyne zo 4. marca 2010 a z 8. októbra 2011.

145

Tretí žalobný dôvod treba preto zamietnuť ako nedôvodný, v dôsledku čoho treba žalobu zamietnuť v celom rozsahu.

146

Podľa článku 134 ods. 1 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu je účastník konania, ktorý nemal vo veci úspech, povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Na základe článku 135 ods. 1 toho istého poriadku však Všeobecný súd môže rozhodnúť, ak si to vyžaduje spravodlivé zaobchádzanie, že účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, znáša vlastné trovy konania a je povinný nahradiť iba časť trov konania druhého účastníka, resp. vôbec mu nemusí uložiť povinnosť nahradiť trovy konania.

147

Žalobkyňa nemala v danej veci úspech. V rámci preskúmania tejto žaloby sa však ukázalo, že Komisia na jednej strane nesprávne charakterizovala rozhodnutie z roku 2001 v odôvodneniach 9 a 46 napadnutého rozhodnutia (pozri body 62 a 63 vyššie) a na druhej strane v odôvodnení 18 napadnutého rozhodnutia (pozri bod 64 vyššie) použila prinajmenšom nejednoznačnú formuláciu, pokiaľ ide o vyšetrovanie, ktoré mala viesť na základe sťažnosti z roku 1999.

148

Za týchto okolností sa Všeobecný súd domnieva, že je spravodlivé, aby každý z účastníkov konania vrátane vedľajších účastníkov konania znášal svoje vlastné trovy konania.

Z týchto dôvodov

VŠEOBECNÝ SÚD (štvrtá komora)

rozhodol takto:

Okolnosti predchádzajúce sporu

Pôvodné administratívne konanie

Konanie pred Všeobecným súdom a Súdnym dvorom

Konanie pred Komisiou v nadväznosti na rozsudok vo veci C‑501/06 P, C‑513/06 P, C‑515/06 P a C‑519/06 P

Napadnuté rozhodnutie

Konanie a návrhy účastníkov konania

Právny rámec

O prvom žalobnom dôvode založenom na zjavne nesprávnom posúdení pri uplatňovaní článkov 266, 101 a 105 ZFEÚ a článku 7 nariadenia č. 1/2003, pokiaľ ide o výklad rozsudkov vo veci T‑168/01 a v spojených veciach C‑501/06 P, C‑513/06 P, C‑515/06 P a C‑519/06 P, ako aj na porušení povinnosti odôvodnenia a práva byť vypočutý

O účinnosti prvého žalobného dôvodu

O dôvodnosti prvého žalobného dôvodu

– O prvej časti prvého žalobného dôvodu založenej na porušení článku 266 ZFEÚ

– O druhej časti prvého žalobného dôvodu založenej na porušení článkov 101 a 105 ZFEÚ v spojení s článkom 7 nariadenia č. 1/2003

– O tretej časti prvého žalobného dôvodu založenej na absencii dostatočného odôvodnenia a porušení práva byť vypočutý

O druhom žalobnom dôvode založenom na zjavne nesprávnom posúdení pri uplatnení článkov 101 a 105 ZFEÚ, nedostatku odôvodnenia v rozpore s článkom 296 ZFEÚ pri posúdení existencie záujmu Únie, ako aj porušení práva žalobkyne byť vypočutá

O prvej časti druhého žalobného dôvodu založenej na existencii záujmu Únie len kvôli rozsudkom vo veci T‑168/01 a v spojených veciach C‑501/06 P, C‑513/06 P, C‑515/06 P a C‑519/06 P

O druhej časti druhého žalobného dôvodu založenej na zjavne nesprávnom posúdení a nedostatočnom odôvodnení Komisie týkajúcom sa ukončenia správania GSK v roku 1998 ako kritéria na posúdenie existencie záujmu Únie

O tretej časti druhého žalobného dôvodu založenej na zjavne nesprávnom posúdení Komisie týkajúcom sa absencie pretrvávajúcich účinkov vyplývajúcich z dohody na španielskom trhu

O štvrtej časti druhého žalobného dôvodu založenej na zjavne nesprávnom posúdení Komisie týkajúcom sa skutočnosti, že vec, ktorá je predmetom sťažnosti z roku 1999, môže byť platne predložená vnútroštátnym orgánom

O treťom žalobnom dôvode založenom na nepreskúmaní a nedostatočnom odôvodnení v súvislosti s určitými skutkovými a právnymi okolnosťami oznámenými žalobkyňou Komisii po vyhlásení rozsudku v spojených veciach C‑501/06 P, C‑513/06 P, C‑515/06 P a C‑519/06 P

O trovách