1

Spoločnosti Evonik Degussa GmbH (ďalej len „Degussa“) a AlzChem AG, predtým AlzChemTrostberg GmbH, sa svojím odvolaním domáhajú zrušenia rozsudku Všeobecného súdu Európskej únie z 23. januára 2014, Evonik Degussa a AlzChem/Komisia (T‑391/09, neuverejnený, ďalej len „napadnutý rozsudok“, EU:T:2014:22), ktorým Všeobecný súd čiastočne zamietol ich žalobu smerujúcu k zrušeniu rozhodnutia Komisie K(2009) 5791 v konečnom znení z 22. júla 2009 týkajúceho sa konania podľa článku 81 Zmluvy o ES a článku 53 Dohody o EHP (vec COMP/39.396 – Reagenty na báze acetylidu vápenatého a horčíka pre oceliarsky a plynárenský priemysel) (ďalej len „sporné rozhodnutie“) v rozsahu, v akom sa ich toto rozhodnutie týka, ako aj subsidiárne návrh na zmenu uvedeného rozhodnutia smerujúci jednak k zrušeniu pokuty uloženej odvolateľkám alebo k zníženiu jej výšky, a jednak k zaviazaniu spoločnosti SKW Stahl‑Metallurgie GmbH (ďalej len „SKW“), aby bola spoločne a nerozdielne s ostatnými odvolateľkami zodpovedná za zaplatenie celej výšky uvedenej pokuty.

2

Článok 23 nariadenia Rady (ES) č. 1/2003 zo 16. decembra 2002 o vykonávaní pravidiel hospodárskej súťaže stanovených v článkoch 81 a 82 Zmluvy (Ú. v. ES L 1, 2003, s. 1; Mim. vyd. 08/002, s. 205) stanovuje režim pokút, ktoré môže Európska komisia uložiť podľa článkov 81 ES a 82 ES.

3

Relevantné okolnosti predchádzajúce sporu sú opísané v bodoch 1 až 4 napadnutého rozsudku takto:

4

Pokiaľ ide o obdobie od 1. septembra 2004 do 16. januára 2007, počas ktorého nebola SKW úplne vo vlastníctve spoločností AlzChem a Degussa, ale vo vlastníctve spoločností SKW Stahl‑Metallurgie Holding (ďalej len „SKW Holding“) a Arques Industrie AG, teraz Gigaset AG (ďalej len „Gigaset“), Komisia konštatovala, že SKW, SKW Holding a Gigaset sa dotknutého porušenia zúčastnili a/alebo sa zaň majú pokladať za zodpovedné. V článku 2 písm. f) sporného rozhodnutia, zmeneného rozsudkom Gigaset/Komisia (T‑395/09, EU:T:2014:23), uložila Komisia spoločnostiam SKW a SKW Holding spoločne a nerozdielne pokutu vo výške 13300000 eur a rozhodla, že za zaplatenie časti tejto pokuty vo výške 12300000 eur je spoločne a nerozdielne zodpovedná aj Gigaset.

5

Návrhom podaným do kancelárie Všeobecného súdu 5. októbra 2009 podali odvolateľky žalobu, ktorou sa domáhali zrušenia sporného rozhodnutia v rozsahu, v akom sa ich týka, subsidiárne jednak zníženia výšky pokuty, ktorá im bola uložená v článku 2 písm. g) a h) tohto rozhodnutia, jednak k zaviazaniu spoločnosti SKW, aby bola spoločne a nerozdielne s ostatnými odvolateľkami zodpovedná za zaplatenie celej výšky uvedených pokút.

6

Na podporu svojej žaloby odvolateľky predložili argumentáciu nerozdelenú do žalobných dôvodov, ktorú Všeobecný súd chápal tak, že sa týka po prvé toho, že odvolateľkám bola pripísania zodpovednosť za porušenie, ktorého sa dopustila ich dcérska spoločnosť SKW, po druhé výšky pokút, ktoré im boli uložené, po tretie spoločnej a nerozdielnej zodpovednosti spoločnosti SKW za platbu týchto pokút a po štvrté rozporu sporného rozhodnutia s rozsudkom z 3. marca 2011, Siemens a VA Tech Transmission & Distribution/Komisia (T‑122/07 až T‑124/07, EU:T:2011:70), pričom táto posledná námietka bola uvedená v rámci návrhu na zabezpečenie priebehu konania, ako aj na pojednávaní.

7

Napadnutým rozsudkom Všeobecný súd tejto žalobe čiastočne vyhovel. Výrok tohto rozsudku tak znie takto:

8

Z tohto rozsudku vyplýva, že spoločnostiam, ktoré boli súčasťou hospodárskej jednotky vo vlastníctve spoločnosti Degussa, ktorá stála na čele, boli z dôvodu účasti spoločnosti SKW na dotknutom porušení za obdobie od 22. apríla 2004 do 30. augusta 2004, uložené tieto pokuty:

9

Degussa a AlzChem navrhujú, aby Súdny dvor:

10

Komisia navrhuje, aby Súdny dvor:

11

Na podporu svojho odvolania odvolateľky uvádzajú päť odvolacích dôvodov.

12

Prvý odvolací dôvod je založený na porušení článku 81 ES, zásady osobnej zodpovednosti, prezumpcie neviny a zásady zodpovednosti za zavinenie. V druhom odvolacom dôvode odvolateľky tvrdia, že Všeobecný súd porušil ich právo byť vypočutý a článok 296 ZFEÚ v rozsahu, v akom zamietol ich argumentáciu týkajúcu sa rozporu sporného rozhodnutia s rozsudkom z 3. marca 2011, Siemens a VA Tech Transmission & Distribution/Komisia (T‑122/07 až T‑124/07, EU:T:2011:70). Tretí odvolací dôvod sa týka nedodržania povinnosti odôvodnenia a zásady rovnosti zaobchádzania Všeobecným súdom. Vo svojom štvrtom odvolacom dôvode, ktorý je predložený ako subsidiárny, odvolateľky tvrdia, že Všeobecný súd nedodržal zásadu právnej istoty, zásadu nulla poena sine lege certa, ako aj svoju povinnosť odôvodnenia. Nakoniec svoj piaty odvolací dôvod, rovnako predložený subsidiárne, založili na porušení článku 81 ES, ich práva byť vypočutý a článku 23 nariadenia č. 1/2003.

13

Počas pojednávania odvolateľky od svojho druhého odvolacieho dôvodu upustili.

14

Svojím prvým odvolacím dôvodom smerujúcim proti bodom 70 až 119 napadnutého rozsudku odvolateľky Všeobecnému súdu vytýkajú, že porušil článok 81 ES, ako aj zásady osobnej zodpovednosti, prezumpcie neviny a zodpovednosti za zavinenie, keď podmienil vyvrátenie domnienky skutočného výkonu rozhodujúceho vplyvu odvolateliek na SKW príliš náročnými požiadavkami, čo ho viedlo k nedodržaniu vyvrátiteľnej povahy tejto domnienky.

15

Odvolateľky na jednej strane spochybňujú zamietnutie Všeobecného súdu v bodoch 102 až 107 napadnutého rozsudku pripustiť vyvrátenie uvedenej domnienky, hoci odvolateľky tvrdili, že SKW sa sporného kartelu zúčastnila v zjavnom rozpore s ich výslovnými pokynmi uvedenými v bodoch 91 a 102 napadnutého rozsudku a nariaďujúcimi jedinému konateľovi spoločnosti SKW neuzatvoriť dohody s konkurentmi týkajúce sa odsírenia liatiny. Podľa odvolateliek takáto situácia preukazuje neexistenciu skutočného uplatňovania rozhodujúceho vplyvu na SKW.

16

Odvolateľky rovnako kritizujú Všeobecný súd za to, že považoval za nerelevantné vyhlásenie obchodného riaditeľa spoločnosti SKW v čase vzniku skutkových okolností, uvedených v bode 107 napadnutého rozsudku, podľa ktorého riaditeľ spoločnosti AlzChem nedisponoval prostriedkami na zabezpečenie dodržiavania týchto pokynov. Takéto vyhlásenie je však dôkazom o neexistencii skutočného uplatňovania rozhodujúceho vplyvu autora uvedeného pokynu na jeho príjemcu.

17

Odvolateľky okrem toho tvrdia, že na účely pripísania zodpovednosti za porušenie článku 81 ES nie je rozhodujúcim prvkom iba možnosť vykonávať rozhodujúci vplyv, ale skutočné uplatňovanie rozhodujúceho vplyvu, čo potvrdil aj bod 62 rozsudku z 12. decembra 2007, Akzo Nobel a i./Komisia (T‑112/05, EU:T:2007:381). Všeobecný súd sa však pri viacerých príležitostiach, a najmä pokiaľ ide o obrat spoločnosti SKW uvedený v bodoch 108 až 113 napadnutého rozsudku, uspokojil s hypotetickým vplyvom založeným na špekuláciách a nepreukázal, že by odvolateľky vykonávali skutočný výkon takéhoto rozhodujúceho vplyvu na SKW.

18

Odvolateľky Všeobecnému súdu vytýkajú aj to, že z posúdenia situácie predchádzajúcej obdobiu porušovania vyvodil záver týkajúci sa tohto obdobia, zatiaľ čo odvolateľky uvádzajú, že rozhodujúci vplyv nikdy nevykonávali. Okrem toho odvolateľky Všeobecnému súdu vytýkajú, že posúdil vzťahy medzi nimi a spoločnosťou SKW iba vzhľadom na rozdelenie kapitálových podielov a vedúcich pracovníkov bez toho, aby konkrétne preskúmal, či skutočne vykonávali rozhodujúci vplyv v ich dcérskej spoločnosti.

19

Na druhej strane odvolateľky Všeobecnému súdu vytýkajú, že odmietol konštatovať neexistenciu skutočného vykonávania rozhodujúceho vplyvu odvolateľkami na SKW, zatiaľ čo SKW viedla svoju činnosť nezávisle, kým odvolateľky boli zaneprázdnené jej predajom, a že dôkazy poukazujú na nedôveru tejto spoločnosti voči materským spoločnostiam, ako to vyplýva aj z vyhlásenia pána N., uvedeného v bode 105 napadnutého rozsudku.

20

Všeobecný súd vykonal nesprávne posúdenie dôkazného bremena najmä pri vyvrátení domnienky skutočného uplatňovania rozhodujúceho vplyvu, keďže vychádzal z prípadného teoretického vplyvu odvolateliek na SKW, a nie z jej konkrétnej situácie. Podľa odvolateliek nemuseli dokázať, že nemohli všeobecným spôsobom vykonávať žiadny rozhodujúci vplyv na SKW, ale iba to, že v konkrétnom prípade skutočne žiadny vplyv takej povahy nevykonávali. Všeobecný súd však v bodoch 82, 83, 88, 89, 93, 94 až 98 a 108 až 113 napadnutého rozsudku vychádzal iba z ich prípadného teoretického vplyvu na SKW.

21

Odvolateľky nakoniec tvrdia, že Všeobecný súd sa dopustil skreslenia dôkazov, keď z povinnosti spoločnosti SKW podávať spoločnosti AlzChem správy odvodil skutočný výkon rozhodujúceho vplyvu.

22

Komisia tvrdí, že tento odvolací dôvod je neprípustný, pretože ním odvolateľky spochybňujú posúdenie Všeobecného súdu týkajúce sa skutkových okolností a dôkazov, ktoré mu boli predložené. V každom prípade treba tento odvolací dôvod podľa Komisie zamietnuť ako nedôvodný.

23

Treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora len Všeobecný súd má právomoc konštatovať a zisťovať skutkový stav a v zásade skúmať dôkazy, ktoré uznal na preukázanie tohto skutkového stavu. Pokiaľ totiž boli tieto dôkazy riadne získané a boli rešpektované všeobecné právne zásady a procesné pravidlá uplatniteľné v oblasti dôkazného bremena a dokazovania, jedine Všeobecnému súdu prislúcha posúdiť hodnotu, ktorú treba priznať dôkazom, ktoré mu boli predložené. Toto posúdenie, s výnimkou prípadu skreslenia týchto dôkazov, teda nepredstavuje právnu otázku, ktorá by sama osebe podliehala preskúmaniu Súdnym dvorom (rozsudok z 20. januára 2016, Toshiba Corporation/Komisia, C‑373/14 P, EU:C:2016:26, bod 40). Okrem toho takéto skreslenie musí zjavne vyplývať z listín založených v spise bez toho, aby bolo potrebné vykonať nové posúdenie skutkového stavu a dôkazov (rozsudok z 28. januára 2016, Éditions Odile Jacob/Komisia, C‑514/14 P, EU:C:2016:55, bod 73 a citovaná judikatúra).

24

V prejednávanej veci, ako to uviedol aj generálny advokát v bode 75 svojich návrhov, Všeobecný súd neskreslil dôkazy, ktoré mu boli predložené, keď v bode 87 napadnutého rozsudku rozhodol, že povinnosť konateľa spoločnosti SKW adresovať pravidelné správy riaditeľovi spoločnosti AlzChem predstavuje nepriamy dôkaz podporujúci názor, že AlzChem rozhodujúcim spôsobom ovplyvňovala rozhodnutia spoločnosti SKW.

25

Preto v rozsahu, v akom odvolateľky spochybňujú posúdenia skutkových okolností vykonané Všeobecným súdom, vrátane posúdení nachádzajúcich sa v bodoch 87 a 107 napadnutého rozsudku, sú ich námietky neprípustné.

26

Naopak v rozsahu, v akom odvolateľky spochybňujú metodiku, ktorú Všeobecný súd použil na posúdenie dôkaznej hodnoty dôkazov predložených odvolateľkami na vyvrátenie domnienky, že vykonávali rozhodujúci vplyv na SKW, v akom kritizujú Všeobecný súd, že konštatoval, že preukázanie konania dcérskej spoločnosti v zjavnom rozpore s pokynmi svojej materskej spoločnosti neumožňuje vyvrátiť takúto domnienku, a v akom Všeobecnému súdu vytýkajú aj to, že uplatnil príliš reštriktívne kritérium, ktorého účinkom bolo, že sa táto domnienka stala nevyvrátiteľnou, sú ich námietky prípustné. Otázka položená v týchto námietkach, či Všeobecný súd v rámci posúdenia skutkových okolností a dôkazov uplatnil správne právne kritérium, je totiž právnou otázkou podliehajúcou preskúmaniu Súdnym dvorom v rámci tohto odvolania (pozri v tomto zmysle rozsudok z 11. júla 2013, Komisia/Stichting Administratiekantoor Portielje, C‑440/11 P, EU:C:2013:514, bod 59 a citovanú judikatúru).

27

Na úvod treba pripomenúť, že z ustálenej judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že zodpovednosť za správanie dcérskej spoločnosti môže byť pripísaná materskej spoločnosti najmä vtedy, keď dcérska spoločnosť napriek tomu, že má vlastnú právnu subjektivitu, neurčuje svoje správanie na trhu nezávisle, ale v podstate vykonáva pokyny, ktoré jej dala materská spoločnosť, a to vzhľadom najmä na ekonomické, organizačné a právne väzby medzi týmito dvoma právnymi subjektmi. V takej situácii sú totiž materská spoločnosť a dcérska spoločnosť súčasťou tej istej hospodárskej jednotky a tvoria jeden podnik v zmysle článku 81 ES, čo Komisii umožňuje adresovať rozhodnutie, ktorým sa ukladajú pokuty, materskej spoločnosti bez toho, aby bolo potrebné preukázať jej osobnú účasť na porušení (pozri v tomto zmysle rozsudok z 5. marca 2015Komisia a i./Versalis a i., C‑93/13 P a C‑123/13 P, EU:C:2015:150, bod 40, ako aj citovanú judikatúru).

28

Z ustálenej judikatúry Súdneho dvora tiež vyplýva, že v osobitnom prípade, keď materská spoločnosť vlastní priamo alebo nepriamo celé alebo takmer celé základné imanie svojej dcérskej spoločnosti, ktorá sa dopustila porušenia pravidiel Európskej únie v oblasti hospodárskej súťaže, existuje vyvrátiteľná domnienka, podľa ktorej táto materská spoločnosť skutočne uplatňuje rozhodujúci vplyv na svoju dcérsku spoločnosť (rozsudky z 29. septembra 2011, Elf Aquitaine/Komisia, C‑521/09 P, EU:C:2011:620, bod 56 a citovaná judikatúra, ako aj z 5. marca 2015, Komisia a i./Versalis a i., C‑93/13 P a C‑123/13 P, EU:C:2015:150, bod 41).

29

Na to, aby sa uvedená domnienka považovala za splnenú v takej situácii, stačí, aby Komisia preukázala, že celé alebo takmer celé základné imanie dcérskej spoločnosti vlastní priamo alebo nepriamo jej materská spoločnosť. V dôsledku toho môže Komisia voči materskej spoločnosti vyvodiť zodpovednosť za konanie svojej dcérskej spoločnosti a spoločnú a nerozdielnu zodpovednosť za zaplatenie pokuty, ktorá jej bola uložená, ibaže by táto materská spoločnosť, ktorej prináleží vyvrátenie tejto domnienky, predložila dostatočné dôkazy, ktoré preukazujú, že jej dcérska spoločnosť sa na trhu správa nezávisle (pozri v tomto zmysle rozsudok z 5. marca 2015, Komisia a i./Versalis a i., C‑93/13 P a C‑123/13 P, EU:C:2015:150, body 42 a 43, ako aj citovanú judikatúru).

30

Pokiaľ je teda táto domnienka uplatnená, čo nebolo v prejednávanej veci odvolateľkami spochybnené, znamená to, že ak nie je vyvrátená, považuje sa skutočné uplatňovanie rozhodujúceho vplyvu materskou spoločnosťou na jej dcérsku spoločnosť za preukázané a oprávňuje Komisiu brať materskú spoločnosť na zodpovednosť za konanie dcérskej spoločnosti bez toho, aby musela predložiť akýkoľvek ďalší dôkaz.

31

V prípade, že sa domnienka skutočného výkonu rozhodujúceho vplyvu uplatní, je totiž iba na materskej spoločnosti, ktorá vlastní celé alebo takmer celé základné imanie svojej dcérskej spoločnosti, aby ju vyvrátila.

32

Na vyvrátenie takejto domnienky prináleží materskej spoločnosti predložiť v rámci žalôb proti rozhodnutiu Komisie na posúdenie súdu Únie všetky dôkazy o organizačných, ekonomických a právnych väzbách medzi ňou a jej dcérskou spoločnosťou, ktorými možno preukázať, že tieto dve spoločnosti netvoria jednu hospodársku jednotku (pozri v tomto zmysle rozsudok z 20. januára 2011, General Química a i./Komisia, C‑90/09 P, EU:C:2011:21, bod 51, ako aj citovanú judikatúru).

33

Na účely posúdenia, či táto dcérska spoločnosť určuje svoje správanie na trhu nezávisle, alebo v podstate vykonáva pokyny, ktoré jej dala jej materská spoločnosť (pozri v tomto zmysle rozsudok z 11. júla 2013, Komisia/Stichting Administratiekantoor Portielje, C‑440/11 P, EU:C:2013:514, bod 38 a citovanú judikatúru), je súd Únie povinný zohľadniť všetky relevantné okolnosti, ktoré môžu byť v každom jednotlivom prípade iné, a preto ich nemožno taxatívne vymedziť (rozsudok z 26. septembra 2013, The Dow Chemical Company/Komisia, C‑179/12 P, neuverejnený, EU:C:2013:605, bod 54).

34

V rámci tohto výkonu prináleží Všeobecnému súdu vykonať posúdenie skutkových okolností, ktoré nastali počas obdobia porušovania, bez toho, aby bola dotknutá možnosť vychádzať z informácií týkajúcich sa predchádzajúceho obdobia, pokiaľ môže Všeobecný súd preukázať relevantnosť týchto okolností na obdobie porušovania, a závery vyplývajúce z posúdenia skorších okolností neuplatňuje na toto obdobie automaticky.

35

V prejednávanej veci zo znenia bodov 100 až 107 napadnutého rozsudku vyplýva, že Všeobecný súd vykonal posúdenie v súlade s týmito požiadavkami.

36

Všeobecný súd po tom, ako v bode 99 napadnutého rozsudku dospel k záveru, že odvolateľky nepreukázali, že pred 1. januárom 2004 skutočne nevykonávali rozhodujúci vplyv na obchodnú politiku spoločnosti SKW, v bode 100 tohto rozsudku uviedol, že treba overiť, či sa uplatní podobný záver aj na obdobie porušovania, a všeobecnejšie, na obdobie po 1. januári 2004. V tomto rámci Všeobecný súd v bodoch 106 a 107 tohto rozsudku zdôraznil, že tvrdenia odvolateliek pripomenuté v bodoch 102 až 105 uvedeného rozsudku, ktoré nie sú v rámci tohto opravného prostriedku spochybnené alebo nie sú spochybnené platne, neumožňujú preukázať, že odvolateľky už skutočne počas roka 2004 takýto vplyv nevykonávali, čo je posúdenie, ktoré patrí, ako bolo pripomenuté v bode 23 tohto rozsudku, do jeho právomoci.

37

Všeobecný súd preto bez toho, aby sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, mohol na účely zamietnutia argumentácie odvolateliek, ktorou tvrdili, že vyvrátili domnienku skutočného uplatňovania ich rozhodujúceho vplyvu na SKW, zohľadniť situáciu, ktorá predchádza 1. januáru 2004.

38

V rozsahu, v akom odvolateľky kritizujú Všeobecný súd, že nesprávne zamietol, najmä v bodoch 84 až 87, 88 a 89, 93 až 98, ako aj 108 až 113, na základe existencie potenciálneho alebo teoretického vplyvu vyvrátenie domnienky skutočného výkonu ich rozhodujúceho vplyvu na SKW, treba konštatovať, že táto námietka je výsledkom nesprávneho pochopenia napadnutého rozsudku a treba ju preto zamietnuť. V rozpore s tým, čo tvrdia odvolateľky, z tohto rozsudku totiž vyplýva, že Všeobecný súd nevychádzal z existencie potenciálneho alebo teoretického vplyvu odvolateliek na SKW, ale iba konštatoval, že ich tvrdenia nepreukazujú neexistenciu skutočného uplatňovania ich rozhodujúceho vplyvu na SKW, a tak nie sú dostatočné na vyvrátenie domnienky vlastníctva základného imania.

39

Pokiaľ ide o námietku založenú na tom, že Všeobecný súd zamietol zohľadniť skutočnosť, že spoločnosť SKW sa zúčastnila dotknutého porušenia v zjavnom rozpore s výslovnými pokynmi odvolateliek, ako sú uvedené v bodoch 106 a 107 napadnutého rozsudku, treba pripomenúť, ako to bolo uvedené aj v bodoch 32 a 33 tohto rozsudku, že súd Únie je pri preskúmaní, či prišlo k vyvráteniu domnienky skutočného uplatňovania rozhodujúceho vplyvu, povinný zohľadniť všetky dôkazy, ktoré mu boli predložené.

40

Hoci v rámci tohto celkového posúdenia môže existencia výslovného pokynu materskej spoločnosti svojej dcérskej spoločnosti nezúčastniť sa na protisúťažnom konaní na danom trhu predstavovať nepriamy dôkaz o skutočnom výkone jej rozhodujúceho vplyvu na dcérsku spoločnosť, Všeobecný súd, ako to aj vykonal v bodoch 90 až 92 napadnutého rozsudku, nemôže skutočnosť, že dcérska spoločnosť tento pokyn neposlúchla, považovať za nepriamy dôkaz o skutočnom výkone takéhoto vplyvu.

41

Skutočnosť, že dcérska spoločnosť neposlúchne pokyn, ktorý jej dala jej materská spoločnosť, však nemôže sama osebe postačovať na preukázanie neexistencie skutočného uplatňovania jej rozhodujúceho vplyvu na dcérsku spoločnosť, pretože Súdny dvor už mal príležitosť spresniť, že na preukázanie existencie rozhodujúceho vplyvu nie je nevyhnutné, aby dcérska spoločnosť splnila všetky pokyny svojej materskej spoločnosti, pokiaľ sa nedodržiavanie vydaných pokynov nestalo pravidlom (pozri v tomto zmysle rozsudok z 24. júna 2015, Fresh Del Monte Produce/Komisia a Komisia/Fresh Del Monte Produce, C‑293/13 P a C‑294/13 P, EU:C:2015:416, body 96 a 97).

42

Všeobecný súd preto mohol bez toho, aby sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, v bodoch 106 a 107 napadnutého rozsudku rozhodnúť, že napriek tomu, že odvolateľky dali spoločnosti SKW pokyny nezúčastniť sa na protisúťažných dohodách na dotknutých trhoch, právne dostatočným spôsobom nepreukázali, že počas obdobia porušovania nevykonávali rozhodujúci vplyv na SKW.

43

Odvolateľky nakoniec Všeobecnému súdu vytýkajú, že uplatnil príliš reštriktívne kritérium, ktorého účinkom bolo, že sa táto domnienka skutočného uplatňovania rozhodujúceho vplyvu stala nevyvrátiteľnou.

44

V tejto súvislosti Súdny dvor už mal príležitosť spresniť, že skutočnosť, že by mohlo byť ťažké predložiť dôkaz preukazujúci opak potrebný na vyvrátenie domnienky skutočného uplatňovania rozhodujúceho vplyvu, totiž sama osebe neznamená, že by bola táto domnienka nevyvrátiteľná, najmä ak práve subjekty, voči ktorým bola domnienka uplatnená, môžu najlepšie zaistiť tento dôkaz v ich vlastnej oblasti činností (rozsudok z 5. marca 2015, Komisia a i./Versalis a i., C‑93/13 P a C‑123/13 P, EU:C:2015:150, bod 46, ako aj citovaná judikatúra).

45

Rovnako skutočnosť, že Všeobecný súd v rámci svojho posúdenia skutkových okolností a dôkazov v prejednávanej veci konštatoval, že odvolateľky nevyvrátili domnienku skutočného uplatňovania rozhodujúceho vplyvu, nemôže viesť k záveru, že sa Všeobecný súd dopustil nesprávneho právneho posúdenia tým, že túto domnienku spravil nevyvrátiteľnú.

46

Túto námietku preto nemožno prijať.

47

Keďže všetky námietky predložené odvolateľkami boli zamietnuté a posúdenie skutkových okolností a dôkazov patrí do právomoci Všeobecného súdu, treba prvý odvolací dôvod zamietnuť ako čiastočne neprípustný a čiastočne nedôvodný.

48

V treťom odvolacom dôvode, ktorý smeruje proti bodom 287 až 289 napadnutého rozsudku, odvolateľky tvrdia, že Všeobecný súd porušil zásadu rovnosti zaobchádzania, ich právo byť vypočutý, ako aj svoju povinnosť odôvodnenia tým, že neznížil pokutu, ktorá im bola uložená.

49

V tejto súvislosti tvrdia, že ich pokuta má byť znížená z dvoch dôvodov. Všeobecný súd mal po prvé vyvodiť dôsledky zo svojho vlastného konštatovania uvedeného v bodoch 272 až 275 napadnutého rozsudku, podľa ktorého Komisia nesprávne v rámci výpočtu celkovej spoločnej a nerozdielnej zodpovednosti spoločnosti SKW nezohľadnila sumu stanovenú v bode 25 usmernení k metóde stanovovania pokút uložených podľa článku 23 ods. 2 písm. a) nariadenia č. 1/2003 (Ú. v. EÚ C 210, 2006, s. 2), nazvanú „dovozné clo“, a tým porušila zásadu rovnosti zaobchádzania, ako aj zásady upravujúce stanovovania solidárnych pokút.

50

Po druhé odvolateľky uvádzajú, že ako to vyplýva z rozsudku z 23. januára 2014, SKW Stahl‑Metallurgie Holding a SKW Stahl‑Metallurgie/Komisia (T‑384/09, neuverejnený, EU:T:2014:27), ktorý sa týkal obdobia porušovania od 1. septembra 2004 do 16. januára 2007, Komisia nemala znížiť pokutu v prospech spoločnosti SKW na základe oznámenia o zhovievavosti, pretože oznámenie o zhovievavosti podané odvolateľkami sa na SKW nevzťahovalo, a SKW takéto oznámenie nepodala vo svojom vlastnom mene a na svoj vlastný účet. Odvolateľky z toho vyvodzujú, že keby sa Komisia nedopustila týchto vád v konaní, pokuta uložená spoločnosti SKW za prvú časť porušenia týkajúceho sa obdobia od 22. apríla do 30. augusta 2004 by bola omnoho vyššia.

51

Všeobecný súd tým, že neznížil pokuty uložené odvolateľkám, aby tak napravil protiprávny nepomer medzi pokutami uloženými odvolateľkám a pokutou uloženou spoločnosti SKW podľa článku 2 písm. g) sporného rozhodnutia, porušil zásadu rovnosti zaobchádzania, hoci v rozsudku z 23. januára 2014, Gigaset/Komisia (T‑395/09, neuverejnený, EU:T:2014:23), týkajúcemu sa žaloby proti článku 2 písm. f) tohto rozhodnutia, Všeobecný súd v podobnej situácii znížil výšku pokuty uloženej spoločnosti Gigaset, ktorá sa stala materskou spoločnosťou spoločnosti SKW po jej predaji odvolateľkami a ktorú Komisia pokladala za zodpovednú za konanie spoločnosti SKW v období od 1. septembra 2004 do 16. januára 2007.

52

V tejto súvislosti odvolateľky pripomínajú, že v bode 192 rozsudku z 23. januára 2014, Gigaset/Komisia (T‑395/09, neuverejnený, EU:T:2014:23), Všeobecný súd po tom, ako uviedol, že „rovnaké zaobchádzanie s rôznymi situáciami spoločností [Gigaset] a SKW malo za následok, že sa im uložila pokuta v rovnakej výške, zatiaľ čo mal byť medzi sumami pokuty uloženej týmto dvom spoločnostiam rozdiel jeden milión eur“, v rámci výkonu svojej neobmedzenej súdnej právomoci rozhodol, že „s cieľom napraviť rozdielne zaobchádzanie konštatované v neprospech [Gigaset] sa výška pokuty uloženej [Gigaset] v [spornom] rozhodnutí znižuje o jeden milión eur“.

53

Okrem toho Všeobecný súd tým, že neodpovedal na tvrdenia založené na porušení zásady rovnosti zaobchádzania, ktoré považoval za oneskorené z dôvodu, že boli predložené po prvý krát v replike, porušil právo odvolateliek byť vypočutý a svoju povinnosť odôvodnenia. Odvolateľky totiž vysvetľujú, že tieto tvrdenia nemohli v skoršej časti konania uplatniť.

54

Komisia považuje tento odvolací dôvod za neprípustný, keďže prekračuje predmet prvostupňového konania, a v každom prípade ho považuje za nedôvodný.

55

Na úvod treba pripomenúť, že odvolateľ má právo podať odvolanie, v rámci ktorého uvedie odvolacie dôvody vyplývajúce z napadnutého rozsudku, ktoré majú z právneho hľadiska spochybniť jeho dôvodnosť (pozri v tomto zmysle rozsudky Komisia a i./Siemens Österreich a i., C‑231/11 P až C‑233/11 P, EU:C:2014:256, bod 102, ako aj z 10. apríla 2014, Areva a i./Komisia, C‑247/11 P a C‑253/11 P, EU:C:2014:257, body 118 a 170, ako aj citovanú judikatúru).

56

Je však nesporné, že odvolateľky tvrdia, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia pri opätovnom posúdení výšky pokút, ktoré im boli uložené, ktoré Všeobecný súd uskutočnil, ako to vyplýva z bodu 269 napadnutého rozsudku, pri výkone svojej neobmedzenej súdnej právomoci v zmysle článku 261 ZFEÚ.

57

Následkom toho je tento odvolací dôvod, na rozdiel od názoru Komisie, prípustný.

58

Z ustálenej judikatúry Súdneho dvora však vyplýva, že zásada rovnosti zaobchádzania, na ktorú sa odvolávajú odvolateľky, musí byť v súlade so zásadou zákonnosti, podľa ktorej sa nikto nemôže vo svoj prospech dovolávať nezákonnosti, ku ktorej došlo v prospech inej osoby (rozsudok z 10. novembra 2011, The Rank Group, C‑259/10 a C‑260/10, EU:C:2011:719, bod 62 a citovaná judikatúra).

59

Preto v rozsahu, v akom odvolateľky uvádzajú vo svoj prospech, ako to vyplýva z bodov 49 a 50 tohto rozsudku, údajné protiprávnosti, ku ktorým prišlo pri určovaní výšky pokuty uloženej spoločnosti SKW, sa v každom prípade nemôžu odvolávať na zásadu rovnosti zaobchádzania a na rozsudok z 23. januára 2014, Gigaset/Komisia (T‑395/09, neuverejnený, EU:T:2014:23), aby spochybnili výšku pokút, ktoré im Všeobecný súd uložil.

60

Nakoniec a s ohľadom na uvedené nemôžu uspieť námietky odvolateliek, aj keby boli opodstatnené, založené na porušení jednak ich práva byť vypočutý a jednak povinnosti odôvodnenia, ktoré vychádzajú z toho, že Všeobecný súd nepreskúmal ich argumentáciu založenú na porušení zásady rovnosti zaobchádzania.

61

Tretí odvolací dôvod treba teda zamietnuť ako čiastočne neúčinný a čiastočne nedôvodný.

62

Vo svojom štvrtom, subsidiárnom, odvolacom dôvode, ktorý smeruje zároveň proti bodu 288 napadnutého rozsudku a rovnako aj proti bodu 2 prvej zarážke poslednej časti vety výroku tohto rozsudku, odvolateľky tvrdia, že sa Všeobecný súd dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď výslovne neuviedol, že platba spoločnosti SKW bude mať dvojitý oslobodzujúci účinok nielen voči nim, ale aj voči spoločnosti Gigaset, a dodávajú, že toto opomenutie môže viesť Komisiu počas vymáhania pokút, ktoré im boli uložené, k tomu, že spochybní, že prípadná platba spoločnosti SKW má pre Gigaset účinok zániku dlhu. V tejto súvislosti odvolateľky tvrdia, že za predpokladu, že Komisia dospeje k záveru, že platba spoločnosti SKW bude mať oslobodzujúci účinok iba voči nim, a nie voči spoločnosti Gigaset, nebudú odvolateľky vedieť určiť výšku sumy, ktorú majú nakoniec zaplatiť, a vnútroštátny súd, ktorý by mal prípadne spor v tejto súvislosti rozhodnúť, nebude môcť o tomto bode rozhodnúť.

63

Všeobecný súd tým porušil nielen zásadu právnej istoty, ktorá sa uplatňuje v oblasti spoločného a nerozdielneho platenia pokút, ale aj zásadu nulla poena sine lege certa, povinnosť odôvodnenia, ktorej podlieha, ako aj článok 296 ZFEÚ.

64

Komisia tvrdí, že tento odvolací dôvod je nový, a teda neprípustný, a v každom prípade je nedôvodný.

65

Na úvod treba uviesť, že odvolateľky v tomto odvolacom dôvode, ktorý smeruje zároveň proti bodu 288 napadnutého rozsudku a rovnako aj proti bodu 2 prvej zarážke poslednej časti vety výroku tohto rozsudku, tvrdia, že sa Všeobecný súd dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď uviedol, že sumy, ktoré SKW prípadne zaplatí ako úhradu pokút, ktoré jej boli uložené v článku 2 písm. f) a g) sporného rozhodnutia, majú oslobodzujúci účinok iba vo vzťahu k odvolateľkám.

66

V súlade s ustálenou judikatúrou Súdneho dvora predstavuje záujem na konaní podmienku prípustnosti, ktorá musí pretrvávať až do okamihu rozhodnutia vo veci samej. Takýto záujem existuje, ak odvolanie môže svojím výsledkom priniesť prospech účastníkovi konania, ktorý ho podal (rozsudok z 24. marca 2011, Ferrero/ÚHVT, C‑552/09 P, EU:C:2011:177, bod 39 a citovaná judikatúra).

67

Takáto podmienka prípustnosti sa vzťahuje tak na odvolanie ako celok, ako aj na každý odvolací dôvod predložený na jeho podporu.

68

Ako to uviedol generálny advokát v bodoch 96 a 98 svojich návrhov, Všeobecný súd v prejednávanej veci výslovne v bode 288 napadnutého rozsudku a v bode 2 prvej zarážke poslednej časti vety výroku tohto rozsudku uviedol, že platby spoločnosti SKW ako úhrada pokút, ktoré jej boli uložené v článku 2 písm. f) a g) sporného rozhodnutia, budú mať účinok zániku dlhu vo vzťahu k pokutám, ktoré boli uložené odvolateľkám. Týmto odvolacím dôvodom sa však v podstate navrhuje, aby Súdny dvor uznal, že takéto platby majú účinok zániku dlhu v prospech tretej osoby, v prejednávanej veci spoločnosti Gigaset, z čoho odvolateľky nemôžu mať žiadny prospech.

69

V dôsledku toho treba štvrtý odvolací dôvod zamietnuť ako neprípustný.

70

V piatom odvolacom dôvode, ktorý je subsidiárny a smeruje zároveň proti bodu 288 napadnutého rozsudku a rovnako aj proti bodu 2 prvej zarážke výroku napadnutého rozsudku, odvolateľky Všeobecnému súdu vytýkajú, že pri opätovnom posúdení výšky pokút uložených odvolateľkám porušil článok 81 ES, článok 23 nariadenia č. 1/2003, ako aj zásadu rovnosti zaobchádzania, právo byť vypočutý a povinnosť odôvodnenia, keď od časti pokuty, ktorá by sa považovala za uhradenú zo strany odvolateliek v prípade platby zo strany spoločnosti SKW, odpočítal zníženie pokuty protiprávne priznané odvolateľkám na základe oznámenie o zhovievavosti, a to bez toho, aby odpovedal na tvrdenia, ktoré v tejto súvislosti predložili odvolateľky.

71

V tomto zmysle odvolateľky tvrdia, že pri neexistencii zníženia pokuty, ktorú získala protiprávne SKW na základe oznámenia o zhovievavosti, ktoré predložili odvolateľky v ich prospech a nie v prospech spoločnosti SKW, pomer pokuty uloženej odvolateľkám v bode 2 prvej zarážke výroku napadnutého rozsudku, čiže 2,49 milióna eur, pre ktorú platby vykonané spoločnosťou SKW majú účinok zániku dlhu, by bol vyšší a dosiahol by výšku 3,47 milióna eur. Vyplýva z toho, že Všeobecný súd tak nepriamo a v neprospech odvolateliek zohľadnil protiprávne zníženie pokuty, ktoré získala SKW.

72

Odvolateľky preto navrhujú, aby Súdny dvor určil pre spoločnosť Degussa oslobodzujúci účinok platby spoločnosti SKW na výšku 3,47 milióna eur.

73

Odvolateľky týmto odvolacím dôvodom kritizujú Všeobecný súd, že v podstate, pokiaľ ide o pokutu vo výške 2,49 milióna eur, ktorú im spoločne a nerozdielne Všeobecný súd uložil v bode 2 prvej zarážke napadnutého rozsudku, stanovil pre spoločnosť Degussa účinok zániku dlhu pri platbe vykonanej spoločnosťou SKW na úhradu pokút, ktoré jej boli uložené v článku 2 písm. f) a g) sporného rozhodnutia, na sumu 2,49 milióna eur a nie na sumu 3,47 milióna eur.

74

V tejto súvislosti treba uviesť, že podľa mechanizmu vzťahujúceho sa na pokutu, ktorú Všeobecný súd uložil spoločne a nerozdielne odvolateľkám v článku 2 prvej zarážke výroku napadnutého rozsudku, SKW už na základe platieb vykonaných na úhradu pokút, ktoré jej boli uložené článkom 2 písm. f) a g) sporného rozhodnutia, môže oslobodiť odvolateľky od povinnosti platiť celú pokutu vo výške 2,49 milióna eur, ktorá im bola spoločne a nerozdielne uložená.

75

SKW teda, ako to konštatuje aj generálny advokát v bode 106 svojich návrhov, nemôže mať povinnosť čo i len čiastočne uhradiť pokutu 1,24 milióna eur stanovenú v bode 2 druhej zarážke výroku napadnutého rozsudku. Ako totiž vyplýva z bodu 289 napadnutého rozsudku a bodu 2 druhej zarážky výroku tohto rozsudku, ktoré nie sú v rámci tohto odvolania spochybnené, táto suma bola uložená výlučne spoločnosti Degussa z dôvodu opakovaného porušovania, a teda nebude ovplyvnená prípadnými platbami vykonanými spoločnosťou SKW na úhradu pokuty, ktorá jej bola uložená.

76

V dôsledku toho treba piaty odvolací dôvod zamietnuť.

77

Z tohto dôvodu je potrebné odvolanie zamietnuť v celom rozsahu.

78

Podľa článku 184 ods. 2 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora, ak odvolanie nie je dôvodné, Súdny dvor rozhodne o trovách konania.

79

Podľa článku 138 ods. 1 tohto rokovacieho poriadku uplatniteľného na konanie o odvolaní na základe článku 184 ods. 1 toho istého rokovacieho poriadku účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté.

80

Keďže Degussa a AlzChem nemali úspech vo svojich dôvodoch a Komisia navrhla zaviazať ich na náhradu trov konania, je opodstatnené uložiť im povinnosť znášať svoje vlastné trovy konania a nahradiť trovy konania, ktoré vznikli Komisii.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (piata komora) rozhodol a vyhlásil: