1

Spoločnosti SKW Stahl‑Metallurgie GmbH (ďalej len „SKW“) a SKW Stahl‑Metallurgie Holding AG (ďalej len „SKW Holding“) sa svojím odvolaním domáhajú zrušenia rozsudku Všeobecného súdu Európskej únie z 23. januára 2014, SKW Stahl‑Metallurgie Holding a SKW Stahl‑Metallurgie/Komisia (T‑384/09, neuverejnený, ďalej len „napadnutý rozsudok, EU:T:2014:27), ktorým Všeobecný súd zamietol ich žalobu smerujúcu k zrušeniu rozhodnutia Komisie K(2009) 5791 v konečnom znení z 22. júla 2009 týkajúceho sa konania podľa článku 81 Zmluvy o ES a článku 53 Dohody o EHP (vec COMP/39.396 – Reagenty na báze acetylidu vápenatého a horčíka pre oceliarsky a plynárenský priemysel) (ďalej len „sporné rozhodnutie“) v rozsahu, v akom sa ich toto rozhodnutie týka, ako aj subsidiárne k zrušeniu alebo zníženiu výšky pokuty, ktorá im bola uvedeným rozhodnutím uložená.

2

Článok 23 ods. 2 nariadenia Rady (ES) č. 1/2003 zo 16. decembra 2002 o vykonávaní pravidiel hospodárskej súťaže stanovených v článkoch 81 a 82 Zmluvy (Ú. v. ES L 1, 2003, s. 1; Mim. vyd. 08/002, s. 205) znie takto:

„Komisia môže rozhodnutím uložiť podnikom alebo združeniam podnikov pokuty, keď úmyselne alebo z nedbalosti:

Pokuta uložená každému podniku alebo združeniu podnikov nepresiahne 10 % jeho celkového obratu v predchádzajúcom obchodnom roku.

Keď sa porušenie združenia podnikov vzťahuje k aktivitám jeho členov, pokuta nepresiahne 10 % sumy celkového obratu každého člena pôsobiaceho na trhu dotknutom porušením združenia.“

3

Článok 12 ods. 1 nariadenia Komisie (ES) č. 773/2004 zo 7. apríla 2004, ktoré sa týka vedenia konania Komisiou podľa článkov 81 a 82 Zmluvy o založení ES (Ú. v. EÚ L 123, 2004, s. 18; Mim. vyd. 08/003, s. 81), zmeneného a doplneného nariadením Komisie (ES) č. 622/2008 z 30. júna 2008 (Ú. v. EÚ L 171, 2008, s. 3) (ďalej len „nariadenie č. 773/2004“), znie:

„Komisia poskytne stranám, ktorým adresuje vyhlásenie o námietkach [oznámenie o výhradách – neoficiálny preklad], príležitosť rozviesť svoje argumenty v rámci ústneho vypočutia, pokiaľ o to strany vo svojich písomných podaniach požiadajú.“

4

Článok 14 ods. 6 až 8 tohto nariadenia stanovujú:

„6.   Ústne vypočúvania nie sú verejné. Každá osoba môže byť vypočúvaná samostatne alebo v prítomnosti iných osôb vyzvaných zúčastniť sa, so zreteľom na legitímny záujem podnikov na ochrane ich obchodných tajomstiev a iných dôverných informácií.

7.   Vypočúvajúci úradník môže povoliť stranám, ktorým bolo oznámenie o námietkach [oznámenie o výhradách – neoficiálny preklad] adresované, sťažovateľom, ostatným osobám predvolaným na vypočúvanie, službám Komisie a úradom členských štátov, klásť počas vypočúvania otázky.

8.   Vyhlásenia učinené každou vypočúvanou osobou sa zaznamenávajú. Na požiadanie bude záznam z vypočutia sprístupnený osobám, ktoré sa na vypočúvaní zúčastnili. Musí sa brať ohľad na legitímny záujem strán na ochranu ich obchodných tajomstiev a iných dôverných informácií.“

5

V znení uplatniteľnom na žalobu o neplatnosť podanú odvolateľkami článok 48 ods. 2 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu uvádza:

„Uvádzanie nových dôvodov je prípustné počas konania len vtedy, ak sú tieto dôvody založené na nových právnych a skutkových okolnostiach, ktoré vyšli najavo v priebehu konania.

Ak v priebehu konania niektorý z účastníkov uvedie nové dôvody podľa predchádzajúceho pododseku, môže predseda po uplynutí obvyklých procesných lehôt a na základe správy sudcu spravodajcu a po vypočutí generálneho advokáta určiť druhému účastníkovi lehotu na vyjadrenie k takémuto dôvodu.

O prípustnosti tohto dôvodu rozhodne Všeobecný súd v konečnom rozsudku.“

6

Okolnosti predchádzajúce sporu boli opísané v bodoch 2 až 4, 24 až 33, 43 a 63 napadnutého rozsudku a možno ich zhrnúť takto.

7

Konanie, ktoré viedlo k prijatiu sporného rozhodnutia, sa začalo na základe žiadosti o oslobodenie od pokuty v zmysle oznámenia Komisie o oslobodení od pokút a znížení pokút v prípadoch kartelov (Ú. v. ES C 45, 2002, s. 3; Mim. vyd. 08/002, s. 155), ktorú 20. novembra 2006 podala spoločnosť Akzo Nobel NV.

8

Na základe inšpekcií uskutočnených 16. januára 2007, ako aj žiadostí o informácie zaslaných zúčastneným spoločnostiam v konaní od 11. júla 2007 Komisia zaslala 24. júna 2008 týmto spoločnostiam oznámenie o výhradách. Komisia v ňom spoločnosti SKW osobitne vytýkala, že sa zúčastnila cenového kartelu v rozpore s článkom 81 ES na trhu s acetylidom vápenatým a horčíkom pre oceliarsky a plynárenský priemysel v Európskom hospodárskom priestore (EHS) s výnimkou Írska, Španielska, Portugalska a Spojeného kráľovstva v období od 22. apríla 2004 do 16. januára 2007. Okrem toho z dôvodu, že spoločnosti Evonik Degussa GmbH (ďalej len „Degussa“) a SKW Holding boli postupne majiteľmi, priamo alebo nepriamo, 100 % základného imania spoločnosti SKW, Komisia v tomto oznámení uviedla, že plánuje brať za zodpovednosť za konanie spoločnosti SKW na jednej strane spoločnosť Degussa v období od 22. apríla 2004 do 30. augusta 2004, dátum, kedy bola SKW prevedená na SKW Holding, a na druhej strane SKW Holding za obdobie od 30. augusta 2004 do 16. januára 2007.

9

Odvolateľky vo svojich písomných pripomienkach zo 6. októbra 2008 adresovaných Komisii, ktoré boli odpoveďou na oznámenie o výhradách, požiadali o príležitosť v rámci ústneho vypočutia rozviesť svoje argumenty najmä o neexistencii skutočného uplatňovania rozhodujúceho vplyvu spoločnosti SKW Holding na SKW počas obdobia porušovania, vzhľadom na pokračovanie uplatňovania rozhodujúceho vplyvu spoločnosti Degussa na SKW, a to aj po odkúpení spoločnosti SKW spoločnosťou SKW Holding.

10

Odvolateľky listom z 31. októbra 2008 požiadali úradníka povereného vypočutím o možnosť predniesť svoje argumenty týkajúce sa údajného vplyvu vykonávaného spoločnosťou Degussa v spoločnosti SKW bez prítomnosti ostatných strán. Na podporu tejto žiadosti tvrdia, že SKW bola na to, aby ekonomicky prežila, závislá od spoločnosti Degussa, pretože jej táto spoločnosť dodávala skoro všetok acetylid vápenatý, s ktorým obchodovala, a že tieto dve spoločnosti rokovali o novej zmluve o dodávkach. Odvolateľky dodali, že predloženie tejto argumentácie za účasti spoločnosti Degussa by vážne ohrozilo existujúce obchodné vzťahy medzi touto spoločnosťou a spoločnosťou SKW, a mohlo by viesť k odvetným opatreniam zo strany spoločnosti Degussa.

11

Odvolateľky adresovali Komisii 5. novembra 2008 nový list, v ktorom navrhli, že „praktickým riešením“ by mohlo byť to, aby mala Degussa prístup k ich vypočutiu bez prítomnosti ostatných strán po konci roku 2008 alebo po uzatvorení zmluvy o dodávkach medzi týmito dvoma spoločnosťami. Odvolateľky 6. novembra 2008 predložili spresnenia dôvodov, ktoré odôvodňujú ich žiadosť o možnosť predložiť časť ich argumentácie počas vypočúvania bez prítomnosti ostatných strán, ako aj o obsahu tejto argumentácie, a znova zopakovali svoj návrh alternatívneho riešenia.

12

Listom zo 6. novembra 2008 úradník poverený vypočutím ich žiadosť zamietol. Na úvod tento úradník uviedol, že táto žiadosť nebola stricto sensu založená na legitímnom záujme ochrany obchodných tajomstiev a iných dôverných informácií. Uviedol, že preskúmal túto žiadosť z hľadiska ich práva byť vypočutý. V tejto súvislosti uviedol, že dotknutá argumentácia odvolateliek sa týka správania spoločnosti Degussa, a na to, aby ho mohla Komisia zohľadniť ako poľahčujúcu okolnosť, sa musí jej dôkazná hodnota overiť porovnaním s vyhlásením, ktoré získa od spoločnosti Degussa. Okrem toho vypočutie bez prítomnosti ostatných strán by zbavilo spoločnosť Degussa jej práva ústne reagovať na obvinenia odvolateliek, ktoré ju minimálne nepriamo zahŕňajú do porušenia. Pokiaľ ide o alternatívne riešenie navrhované odvolateľkami, dodal, že nebolo realizovateľné, keďže ani čas, kedy sa vyjednávania medzi odvolateľkami a spoločnosťou Degussa ukončia, ani ich výsledok, neboli isté.

13

Vypočutie sa konalo 10. a 11. novembra 2008.

14

Listom z 28. januára 2009 odvolateľky po tom, ako pripomenuli svoju žiadosť zamietnutú listom úradníka povereného vypočutím uvedenú v bode 12 tohto rozsudku, uviedli, že medzičasom viedli rokovania medzi spoločnosťami SKW a Degussa k uzatvoreniu novej zmluvy o dodávkach, takže už im nič neprekáža v tom, aby za účasti spoločnosti Degussa ústne predložili časť ich argumentácie týkajúcej sa úlohy spoločnosti Degussa. Požiadali preto úradníka povereného vypočutím o zorganizovanie nového vypočutia na účely vytvorenia možnosti ústne predložiť túto časť svojej argumentácie, ktorú počas vypočutia 10. a 11. novembra 2008 neuviedli.

15

Úradník povedený vypočutím listom z 3. februára 2009 zamietol žiadosť s odôvodnením, že právo byť vypočutý súvisí s oznámením o výhradách a možno si ho uplatniť len raz. Úradník povedený vypočutím však odvolateľkám povolil v stanovenej lehote písomne doplniť ich argumentáciu o úlohe spoločnosti Degussa.

16

Komisia v článku 1 písm. f) sporného rozhodnutia konštatovala, že SKW Holding sa zúčastnila na porušení v období od 30. augusta 2004 do 16. januára 2007 a SKW sa na porušení zúčastnila od 22. apríla 2004 do 16. januára 2007. Pokiaľ ide o SKW, z odôvodnenia 226 tohto rozhodnutia vyplýva, že Komisia zastáva názor, že zamestnanci tejto spoločnosti boli počas tohto obdobia priamo zapojení do kartelových dohôd a/alebo zosúladených postupov sporného kartelu. Pokiaľ ide o SKW Holding, z odôvodnenia 245 uvedeného rozhodnutia vyplýva, že od 30. augusta 2004 do 16. januára 2007 SKW Holding priamo vlastnila 100 % základného imania spoločnosti SKW a z dôvodov uvedených v odôvodneniach 245 až 250 Komisia zastávala názor, že spolu so spoločnosťou SKW boli súčasťou jednej hospodárskej jednotky, v dôsledku čoho jej možno pripísať zodpovednosť za porušenie pravidiel hospodárskej súťaže, ktorého sa dopustila SKW.

17

Komisia uložila v článku 2 písm. f) sporného rozhodnutia odvolateľkám, ako aj spoločnosti Arques Industries AG, teraz Gigaset AG, z dôvodu ich účasti na spornom porušení pokutu za obdobie od 30. augusta 2004 do 16. januára 2007 vo výške 13,3 milióna eur, za ktorej zaplatenie boli spoločne a nerozdielne zodpovedné. Okrem toho v článku 2 písm. g) tohto rozhodnutia Komisia uložila spoločnostiam Degussa, AlzChem Hart GmbH a SKW pokutu za obdobie od 22. apríla 2004 do 30. augusta 2004 vo výške 1,04 milióna eur, za ktorej zaplatenie boli spoločne a nerozdielne zodpovedné.

18

Návrhom podaným do kancelárie Všeobecného súdu 1. októbra 2009 SKW Holding a SKW podali žalobu, ktorou sa domáhali zrušenia sporného rozhodnutia v rozsahu, v akom sa ich týka, alebo subsidiárne zrušenia alebo zníženia výšky pokuty uloženej v tomto rozhodnutí.

19

Odvolateľky na podporu svojej žaloby predložili šesť žalobných dôvodov založených po prvé na porušení ich práva byť vypočutý, po druhé na nesprávnom uplatnení článku 81 ES, po tretie na porušení povinnosti odôvodnenia, po štvrté na porušení zásady rovnosti zaobchádzania, po piate na porušení článkov 7 a 23 nariadenia č. 1/2003, ako aj zásady proporcionality a zásady zákonnosti trestov, a po šieste na porušení článku 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003.

20

Všeobecný súd zamietol žalobu v celom jej rozsahu.

21

SKW a SKW Holding navrhujú, aby Súdny dvor:

22

Komisia navrhuje, aby Súdny dvor:

23

Na podporu svojho odvolania odvolateľky uvádzajú štyri odvolacie dôvody.

24

Prvý odvolací dôvod sa týka porušenia práva byť vypočutý, ako aj zásad proporcionality a „zákazu predčasného posúdenia dôkazov“. Druhý odvolací dôvod je založený na porušení článkov 101 a 296 ZFEÚ. Tretí odvolací dôvod je založený na tom, že Komisia nerozdelila podiely pokuty medzi solidárnych dlžníkov. Štvrtý odvolací dôvod je v podstate založený na porušení článku 48 ods. 2 prvého pododseku Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu.

25

V prvej časti svojho druhého odvolacieho dôvodu, ktorý treba preskúmať ako prvý, vytýkajú odvolateľky Všeobecnému súdu, že porušil článok 101 ZFEÚ tým, že si nesplnil svoju povinnosť vyplývajúcu z bodu 74 rozsudku z 10. septembra 2009, Akzo Nobel a i/Komisia (C‑97/08 P, EU:C:2009:536), zohľadniť všetky relevantné okolnosti súvisiace s ekonomickými, organizačnými a právnymi väzbami medzi spoločnosťami SKW Holding a SKW predtým, ako uložil spoločnosti SKW Holding zodpovednosť za konanie spoločnosti SKW.

26

Všeobecnému súdu najmä vytýka, že nedostatočne zohľadnil podstatné ekonomické okolnosti veci, a to žiadny ekonomický záujem spoločnosti SKW Holding na karteli, povahu vzťahov medzi odvolateľkami a spoločnosťou Degussa, alebo tiež skutočnosť, že aj po tom, čo bola SKW predaná spoločnosti SKW Holding, mala Degussa naďalej ekonomické záujmy a kontrolné prostriedky v spoločnosti SKW, čo predstavuje ústredný dôkaz toho, že Degussa mohla vykonávať v spoločnosti SKW rozhodujúci vplyv.

27

V druhej časti druhého odvolacieho dôvodu odvolateľky tvrdia, že Všeobecný súd porušil článok 296 ZFEÚ, keď najmä v bodoch 117 až 119 a 140 napadnutého rozsudku konštatoval, že Komisia pochybila, keď neodpovedala na argumentáciu predloženú odvolateľkami s cieľom spochybniť zodpovednosť spoločnosti SKW Holding za konanie spoločnosti SKW, avšak nezrušil sporné rozhodnutie z dôvodu, že dotknuté odôvodnenie sporného rozhodnutia bolo nadbytočné.

28

Podľa odvolateliek sa toto odôvodnenie nemalo považovať za nadbytočné, keďže dávalo dôraz na podstatnú okolnosť s cieľom celkového posúdenia vplyvu vykonávaného materskou spoločnosťou na jej dcérsku spoločnosť.

29

Spôsob zaobchádzania s uvedenou argumentáciou navyše poukazuje na skutočnosť, že Všeobecný súd neprikladá dostatočný dôraz na základné právo podnikov na to, aby Komisia venovala dostatočnú pozornosť dôkazom v ich prospech, ktoré predkladajú na vyvrátenie údajného rozhodujúceho vplyvu. Bolo totiž podstatné, aby všetky tieto okolnosti v ich prospech boli predmetom vyčerpávajúceho posúdenia Komisie, ako to Súdny dvor pripomenul v rozsudku z 20. januára 2011, General Química a i./Komisia (C‑90/09 P, EU:C:2011:21).

30

V prejednávanej veci tak mal Všeobecný súd konštatovať, že Komisia tým, že v zhrnutí potvrdila, že SKW Holding vykonávala rozhodujúci vplyv na SKW počas obdobia od 30. augusta 2004 do 16. januára 2007, nezohľadnila a vyčerpávajúco nezhodnotila všetky relevantné skutočnosti súvisiace s ekonomickými, organizačnými a právnymi väzbami medzi spoločnosťou SKW a jej bývalou materskou spoločnosťou Degussa.

31

Komisia tvrdí, že druhý odvolací dôvod je neprípustný, pretože ním odvolateľky spochybňujú posúdenie Všeobecného súdu týkajúce sa dôkazov, ktoré mu boli predložené. Komisia dodáva, že tento odvolací dôvod je v každom prípade nedôvodný.

32

V prvej časti svojho druhého odvolacieho dôvodu odvolateľky Všeobecnému súdu v podstate vytýkajú, že pri posudzovaní výkonu rozhodujúceho vplyvu spoločnosti SKW Holding na SKW dostatočne nezohľadnil niektoré skutkové okolnosti, a najmä ekonomický záujem, ktorý si Degussa ponechala v riadení svojej bývalej dcérskej spoločnosti SKW.

33

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora len Všeobecný súd má právomoc konštatovať a zisťovať skutkový stav a v zásade skúmať dôkazy, ktoré uznal na preukázanie tohto skutkového stavu. Pokiaľ totiž boli tieto dôkazy riadne získané a boli rešpektované všeobecné právne zásady a procesné pravidlá uplatniteľné v oblasti dôkazného bremena a dokazovania, jedine Všeobecnému súdu prislúcha posúdiť hodnotu, ktorú treba priznať dôkazom, ktoré mu boli predložené. Toto posúdenie teda, s výnimkou prípadu skreslenia týchto dôkazov, nepredstavuje právnu otázku, ktorá by sama osebe podliehala preskúmaniu Súdnym dvorom (rozsudok z 9. júla 2015, InnoLux/Komisia, C‑231/14 P, EU:C:2015:451, bod 59 a citovaná judikatúra).

34

V prejednávanej veci treba konštatovať, že odvolateľky sa obmedzili na spochybnenie posúdenia skutkových okolností vykonaného Všeobecným súdom, pokiaľ ide o výkon rozhodujúceho vplyvu spoločnosti SKW Holding na SKW bez toho, aby mu vytýkali skreslenie týchto okolností.

35

Za týchto podmienok prvá časť druhého odvolacieho dôvodu musí byť zamietnutá ako neprípustná.

36

Vo svojej druhej časti druhého odvolacieho dôvodu odvolateľky Všeobecnému súdu vytýkajú, že porušil článok 296 ZFEÚ tým, že nezrušil sporné rozhodnutie, hoci v ňom Komisia neuviedla dôvody, pre ktoré sa domnievala, že dôkazy predložené odvolateľkami neboli dostatočné na vyvrátenie domnienky výkonu rozhodujúceho vplyvu spoločnosti SKW Holding na SKW.

37

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že otázka, či Všeobecný súd mohol oprávnene vyvodiť, že Komisia si splnila svoju povinnosť odôvodnenia, je právnou otázkou, ktorá podlieha preskúmaniu zo strany Súdneho dvora v odvolacom konaní (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 6. novembra 2008, Holandsko/Komisia, C‑405/07 P, EU:C:2008:613, bod 44; z 3. septembra 2009, Moser Baer India/Rada, C‑535/06 P, EU:C:2009:498, bod 34, ako aj zo 16. februára 2012, Rada a Komisia/Interpipe Niko Tube a Interpipe NTRP, C‑191/09 P a C‑200/09 P, EU:C:2012:78, bod 108).

38

Z tohto dôvodu je táto časť tohto odvolacieho dôvodu prípustná.

39

Treba pripomenúť, že povinnosť odôvodnenia stanovená v článku 296 druhom odseku ZFEÚ tvorí podstatnú formálnu náležitosť, ktorú je nevyhnutné odlíšiť od otázky opodstatnenosti odôvodnenia, spätej so zákonnosťou sporného aktu z meritórnej stránky. Odôvodnenie rozhodnutia je totiž formálnym vyjadrením dôvodov, na ktorých toto rozhodnutie spočíva. Pokiaľ sú tieto dôvody postihnuté vadami, je nimi postihnutá legálnosť rozhodnutia z meritórneho hľadiska, ale nie jeho odôvodnenie, ktoré môže byť dostatočné, aj keď obsahuje chybné dôvody. Z toho vyplýva, že námietky a tvrdenia, ktoré popierajú dôvodnosť aktu, sú irelevantné v rámci odvolacieho dôvodu založeného na porušení článku 296 ZFEÚ (rozsudok z 18. júna 2015, Ipatau/Rada, C‑535/14 P, EU:C:2015:407, bod 37 a citovaná judikatúra).

40

Treba tiež pripomenúť, že aj keď z odôvodnenia aktu Únie požadovaného článkom 296 druhým odsekom ZFEÚ musia jasne a jednoznačne vyplývať úvahy pôvodcu dotknutého aktu spôsobom, ktorý umožní dotknutým osobám oboznámiť sa s dôvodmi prijatého opatrenia a Súdnemu dvoru vykonať preskúmanie, nie je potrebné, aby boli podrobne uvedené všetky relevantné právne alebo skutkové okolnosti. Dodržanie povinnosti odôvodnenia sa okrem iného musí posúdiť nielen vzhľadom na znenie aktu, ale takisto na jeho kontext, ako aj na súhrn právnych noriem upravujúcich dotknutú oblasť (rozsudok zo 16. júna 2015, Gauweiler a i., C‑62/14, EU:C:2015:400, bod 70, ako aj citovaná judikatúra).

41

V prejednávanej veci treba uviesť, že Všeobecný súd tým, že v bodoch 139 až 144 napadnutého rozsudku konštatoval, že Komisia si splnila svoju povinnosť odôvodnenia, ktorej podliehala, správne uplatnil zásady pripomenuté v bodoch 39 a 40 tohto rozsudku.

42

Zo sporného rozhodnutia totiž vyplýva, že Komisia v odôvodnení 245 tohto rozhodnutia založila zodpovednosť spoločnosti SKW Holding na konaní spoločnosti SKW na vlastníctve 100 % základného imania spoločnosti SKW spoločnosťou SKW Holding, s tým, že v odôvodnení 246 toho istého rozhodnutia uviedla, že domnienka, podľa ktorej na základe tohto vlastníctva vykonávala SKW Holding rozhodujúci vplyv v spoločnosti SKW, bola potvrdená viacerými inými skutočnosťami.

43

Komisia následne v odôvodneniach 247 až 250 sporného rozhodnutia vyvrátila každý argument, ktorý odvolateľky s cieľom vyvrátiť domnienku skutočného výkonu rozhodujúceho vplyvu spoločnosti SKW Holding na SKW predložili vo svojich písomných pripomienkach nasledujúcich po oznámení o výhradách. Na tvrdenie založené na tom, že SKW Holding nevedela o porušení, tak Komisia v odôvodnení 247 tohto rozhodnutia odkázala na už uvedené podrobné odôvodnenie v odôvodnení 224 uvedeného rozhodnutia, v ktorom sa odkaz na rozhodujúci vplyv, ktorý SKW Holding údajne vykonávala v spoločnosti SKW, nemá chápať v tom zmysle, že sa jej vytýka, že použila svoj vplyv na podnietenie svojej dcérskej spoločnosti zúčastniť sa na porušení, alebo prinajmenšom že nepoužila tento vplyv na zabránenie takejto účasti. Pokiaľ ide o tvrdenie založené na tom, že SKW Holding nemala žiadny hospodársky záujem na dotknutom kartely z dôvodu, že zabezpečovala úlohu obchodného zástupcu pre spoločnosť Degussa, Komisia v odôvodnení 248 sporného rozhodnutia vyvrátila toto tvrdenie s odvolaním sa na znenie zmluvy o dodávkach a prevádzkovaní uvedené v odôvodneniach 28 a 31 tohto rozhodnutia, podľa ktorého žiadna zo strán nekonala na účet tej druhej. Pokiaľ ide o tvrdenie založené na tom, že úloha spoločnosti SKW Holding v spoločnosti SKW sa obmedzovala iba na finančné investovanie, Komisia v odôvodnení 250 uvedeného rozhodnutia uviedla, že vzhľadom na judikatúru Súdneho dvora uvedenú v tom istom rozhodnutí toto tvrdenie nie je takej povahy, aby vyvrátilo domnienku skutočného výkonu rozhodujúceho vplyvu spoločnosti SKW Holding na SKW.

44

Všeobecný súd sa preto nedopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď v bode 145 napadnutého rozsudku konštatoval, že Komisia si svoju povinnosť odôvodnenia splnila.

45

Takýto záver nemožno spochybniť okolnosťou, ktorú uvádzajú odvolateľky, podľa ktorej Komisia nezohľadnila pri prijímaní sporného rozhodnutia ich pripomienky týkajúce sa listu zamestnanca spoločnosti SKW, na ktorý Komisia odkázala v oznámení o výhradách s cieľom potvrdiť tvrdenie, že zamestnanci spoločnosti SKW Holding vedeli o dotknutom karteli.

46

Takáto okolnosť totiž nepreukazuje porušenie povinnosti odôvodnenia touto inštitúciou, ako to správne v bodoch 118, 119 a 140 napadnutého rozsudku uviedol Všeobecný súd, keďže Komisia sa pri svojom závere, že SKW Holding skutočne vykonávala rozhodujúci vplyv na konanie spoločnosti SKW na trhu, opierala jednak o skutočnosť, že SKW Holding vlastnila 100 % základného imania v spoločnosti SKW, a jednak o skutočnosť, že táto inštitúcia v odôvodnení 246 sporného rozhodnutia uviedla viacero iných okolností, ktoré sa preukázali a sú sami osebe dostatočné na podloženie záveru o výkone rozhodujúceho vplyvu spoločnosti SKW Holding na SKW.

47

Vzhľadom na vyššie uvedené treba druhý odvolací dôvod zamietnuť ako čiastočne neprípustný a čiastočne nedôvodný.

48

Vo svojom treťom odvolacom dôvode odvolateľky tvrdia, že Všeobecný súd porušil zásady jasnosti sankcií, ako aj individualizácie trestov a sankcií, keď nezrušil sporné rozhodnutie bez ohľadu na okolnosť, že Komisia neurčila podiely spoločnej a nerozdielnej pokuty, ktoré mala znášať každá z dotknutých spoločností vo svojich vzťahoch so svojimi solidárnymi spoludlžníkmi, a to v rozpore so zásadami vyplývajúcimi z bodov 153 a 164 rozsudku z 3. marca 2011, Siemens a VA Tech Transmission & Distribution/Komisia (T‑122/07 až T‑124/07, EU:T:2011:70).

49

Vo svojom štvrtom odvolacom dôvode smerujúcom proti bodom 126 až 130 napadnutého rozsudku odvolateľky Všeobecnému súdu vytýkajú, že rozhodol, že argumentácia rozvinutá v tomto štádiu pred Všeobecným súdom bola nová, a preto neprípustná v zmysle článku 48 ods. 2 prvého pododseku Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu v znení platnom pred 1. júlom 2015.

50

V tejto súvislosti pokiaľ ide o tretí odvolací dôvod, Súdny dvor už v odvolaní proti rozsudku z 3. marca 2011, Siemens a VA Tech Transmission & Distribution/Komisia (T‑122/07 až T‑124/07, EU:T:2011:70), na ktoré odkazujú odvolateľky, rozhodol, že právomoc Komisie uložiť sankciu sa nevzťahuje na právomoc určiť jednotlivé podiely pokuty každého solidárneho spoludlžníka v rámci ich vzájomných vzťahov, ale prináleží vnútroštátnym súdom, aby stanovili takéto podiely v súlade s právom Únie na základe vnútroštátneho práva (pozri v tomto zmysle rozsudok z 10. apríla 2014, Komisia a i./Siemens Österreich a i., C‑231/11 P až C‑233/11 P, EU:C:2014:256, body 58 a 67).

51

Všeobecnému súdu preto nemožno vytýkať, že nezrušil sporné rozhodnutie z dôvodu, že Komisia neurčila jednotlivé podiely pokuty každého solidárneho spoludlžníka v rámci ich vzájomných vzťahov.

52

Tretí odvolací dôvod teda treba zamietnuť ako nedôvodný.

53

Vzhľadom na uvedené nemôže štvrtý odvolací dôvod, v ktorom odvolateľky vytýkajú Všeobecnému súdu, že na základe článku 48 ods. 2 prvého pododseku svojho rokovacieho poriadku zamietol ako neprípustnú ich argumentáciu týkajúcu sa neurčenia uvedených podielov v spornom rozhodnutí, viesť v každom prípade k zrušeniu napadnutého rozsudku a treba ho zamietnuť ako neúčinný.

54

Vo svojom prvom odvolacom dôvode, smerujúcom proti bodom 35 až 63 napadnutého rozsudku, odvolateľky vytýkajú Všeobecnému súdu, že sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď rozhodol, že zamietnutie organizácie vypočúvania bez prítomnosti ostatných strán počas správneho konania úradníkom Komisie povereným vypočutím nebolo v rozpore s ich právom byť vypočutý.

55

Odvolateľky tvrdia, že takéto zamietnutie predstavuje porušenie procesného práva uviesť prospešne a vyčerpávajúco svoje stanovisko k okolnostiam tak písomne, ako aj ústne na vypočúvaní, čo je právo, ktoré prevláda v správnom konaní. Bolo totiž na Komisii vyhovieť návrhu na vypočúvanie bez prítomnosti ostatných strán, a to o to viac, keď ako v prejednávanej veci jednak dotknutá spoločnosť chce spochybniť konštatovanie, že vykonávala rozhodujúci vplyv na svoju dcérsku spoločnosť, a jednak by samotná existencia tejto spoločnosti bola ohrozená vypočúvaním v prítomnosti iných, tiež vyšetrovaných, spoločností.

56

Odvolateľky tvrdia, že hoci Všeobecný súd, rovnako ako Komisia, správne zvážil dotknuté záujmy, teda jednak záujmy podnikov, ktorých dôverné informácie nemôžu byť zverejnené, a jednak záujmy iných podnikov na možnosti obhajoby proti prípadným dôkazom v ich neprospech, napriek tomu v prejednávanej veci vykonal úplne neprimerané posúdenie týchto záujmov v ich neprospech.

57

Podľa odvolateliek z dôvodu, že správne konanie mohlo viesť k odlišnému výsledku, ak by mali možnosť uviesť počas vypočúvania bez prítomnosti ostatných strán svoju argumentáciu týkajúcu sa úlohy spoločnosti Degussa, mal Všeobecný súd sporné rozhodnutie zrušiť.

58

Všeobecný súd totiž tým, že v bode 53 napadnutého rozsudku rozhodol, že táto argumentácia nie je takej povahy, aby oslobodila odvolateľky od ich povinnosti, porušil „zásadu zákazu predčasného posúdenia dôkazov“ a oprel sa o chybné dôkazy, ktoré ho viedli k nesprávnemu posúdeniu dôkaznej hodnoty uvedenej argumentácie.

59

Komisia tvrdí, že tento odvolací dôvod treba zamietnuť ako neprípustný v rozsahu, v akom ním odvolateľky zamýšľajú spochybniť skutkové zistenia Všeobecnému súdu, ako aj jeho posúdenie dôkazov, alebo v každom prípade ako nedôvodný, keďže odvolateľky mali dostatok príležitostí počas správneho konania uviesť ich stanovisko týkajúce sa úlohy spoločnosti Degussa v karteli. V tejto súvislosti Komisia tiež tvrdí, že je povinná povoliť všetkým podnikom, ktoré môžu byť na vypočúvaní obvinené, aby sa na ňom jednak mohli zúčastniť a spoznať dôkazy, ktoré môžu viesť Komisiu, aby im vytkla dodatočné výhrady, a jednak sa brániť.

60

Vo svojom prvom odvolacom dôvode odvolateľky vytýkajú Všeobecnému súdu, že v bode 63 napadnutého rozsudku rozhodol, že Komisia a úradník poverený vypočutím dostatočne zohľadnili potrebu dodržať ich právo byť vypočutý, keď odmietli vyhovieť ich žiadosti o organizáciu vypočúvania bez prítomnosti ostatných strán s ohľadom na skutočnosti, že sa na ňom odvolateľky chceli vyjadriť k situácii spoločnosti SKW voči spoločnosti Degussa.

61

Na úvod treba uviesť, a vyplýva to aj z bodu 56 tohto rozsudku, že odvolateľky nespochybňujú, rovnako ako Všeobecný súd uviedol v bode 39 napadnutého rozsudku, že prináleží úradníkovi poverenému vypočutím, aby pri posúdení možnosti zorganizovať vypočúvanie bez prítomnosti ostatných strán zvážil ochranu práv na obhajobu podniku obvineného z údajného porušenia pravidiel hospodárskej súťaže práva Únie a legitímny záujem tretích osôb, jednotlivcov alebo podnikov, ktorí predložili informácie alebo dôkazy v súvislosti s týmto údajným porušením, pri ochrane ich obchodných tajomstiev a iných dôverných informácií.

62

Týmto odvolacím dôvodom sú teda kritizované iba podmienky, na základe ktorých Všeobecný súd uskutočnil toto zváženie dotknutých záujmov.

63

V tejto súvislosti znie bod 62 napadnutého rozsudku takto:

„Na záver treba uviesť, že sa zdá, že žalobkyne nesprávne chápu skutočnosť, že ich argumentácia týkajúca sa úlohy spoločnosti Degussa v kartely po tom, ako previedla celé základné imanie spoločnosti SKW, ako aj ich žiadosť o to, aby sa o tejto argumentácii Degussa nedozvedela, vyžaduje zváženie požiadaviek vyplývajúcich z práva na obhajobu žalobcov a spoločnosti Degussa, ako aj zváženie jednotlivých záujmov týchto podnikov. Skutočnosti vyjadrené v bodoch 24 až 32 [napadnutého rozsudku] preukazujú, že vypočúvajúci úradník uskutočnil toto zváženie až po tom, ako si vypočul vysvetlenia žalobkýň týkajúce sa obsahu tejto argumentácie a jej údajnej dôležitosti pri ich obhajobe. Z úvah vyjadrených vyššie navyše vyplýva, že vypočúvajúci úradník správne dospel k záveru, že nebolo opodstatnené dať prednosť ochrane práv na obhajobu žalobkýň a vyhovieť tak prípadnému porušeniu analogických práv spoločnosti Degussa. …“

64

Z tohto bodu 62 napadnutého rozsudku vyplýva, že pri zvažovaní dotknutých záujmov Všeobecný súd v podstate rozhodol, že práva na obranu odvolateliek nemajú prednosť pred takýmito právami spoločnosti Degussa. V tejto súvislosti v bodoch 58 a 59 napadnutého rozsudku uviedol, že na to, aby boli práva na obhajobu spoločnosti Degussa dodržané, musí byť tejto spoločnosti umožnené počas vypočúvania získať okamžite vedomosť o obvineniach, ktoré sa jej týkajú a ktoré môžu odvolateľky uviesť, a ústne na ne odpovedať.

65

Z bodu 55 napadnutého rozsudku, ako aj z bodov 9 a 10 tohto rozsudku vyplýva, že argumentácia, ktorú chceli odvolateľky uviesť bez prítomnosti ostatných strán, sa týkala úlohy spoločnosti Degussa v období po prevode spoločnosti SKW na SKW Holding. V deň vypočúvania a ani neskôr Komisia spoločnosť Degussa v súvislosti s týmto obdobím nevyšetrovala.

66

V dôsledku toho treba konštatovať, že predtým, ako vypočúvajúci úradník odmietol vyhovieť žiadosti odvolateliek na organizáciu vypočutia bez prítomnosti ostatných strán, zohľadnil práva na obhajobu spoločnosti Degussa, zatiaľ čo sa Degussa nemohla na tieto práva odvolávať z dôvodu, že bola v konaní počas uvedeného obdobia v postavení tretej osoby.

67

V tejto súvislosti skutočnosť, že niektoré dôkazy, ktoré by boli oznámené Komisii, ak by vyhovela žiadosti o vypočutie bez prítomnosti ostatných strán, mohli byť takej povahy, že by neskôr umožnili Komisii brať spoločnosť Degussa na zodpovednosť za dotknuté porušenie za dlhšie obdobie ako pôvodne predpokladané obdobie, nie je relevantná, pretože v každom prípade a ako to uviedol generálny advokát v bode 60 svojich návrhov, Komisia by bola povinná v takom prípade adresovať spoločnosti Degussa dodatočné oznámenia o výhradách, aby jej umožnila predložiť jej pripomienky k týmto dôkazom.

68

Preto sa Všeobecný súd dopustil nesprávneho právneho posúdenia a porušil právo odvolateliek byť vypočutý, keď uviedol, že vypočúvajúci úradník mohol odmietnuť zorganizovať vypočutie bez prítomnosti ostatných strán z dôvodu, že by takéto vypočutie poškodilo práva na obhajobu spoločnosti Degussa.

69

Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora však na to, aby porušenie práv na obhajobu viedlo k zrušeniu napadnutého aktu, treba, aby bez tejto vady mohlo toto konanie dospieť k inému výsledku (pozri v tomto zmysle rozsudok z 3. júla 2014, Kamino International Logistics a Datema Hellmann Worldwide Logistics, C‑129/13 a C‑130/13, EU:C:2014:2041, bod 79, ako aj citovanú judikatúru), čo prináleží preukázať dotknutému podniku (pozri v tomto zmysle rozsudok z 29. júna 2006, SGL Carbon/Komisia, C‑308/04 P, EU:C:2006:433, bod 98).

70

V tejto súvislosti treba uviesť, že v bode 53 napadnutého rozsudku Všeobecný súd konštatoval, že potvrdenia odvolateliek týkajúce sa vplyvu spoločnosti Degussa na konanie spoločnosti SKW, aj keby sa pokladali za preukázané, sú nerelevantné v súvislosti s otázkou ich zodpovednosti voči spornému porušeniu.

71

Odvolateľky spochybňujú toto konštatovanie a tvrdia, že dôkaz o pretrvávajúcej kontrole spoločnosti Degussa nad spoločnosťou SKW po jej prevode spoločnosti SKW Holding bol takej povahy, ktorá spochybňovala skutočný vplyv spoločnosti SKW Holding na SKW, najmä vzhľadom na skutočnosť, že SKW Holding bola iba finančným investorom nepôsobiacim v odvetví, ktoré nadobudlo obchodný podnik špecializovaný v oblasti chémie.

72

Túto argumentáciu nemožno prijať. Ako v podstate vyplýva z bodov 43, 119 a 120 napadnutého rozsudku, Všeobecný súd v rámci svojho posúdenia skutkových okolností konštatoval, že zodpovednosť spoločnosti SKW Holding za sporné porušenie sa mohla založiť v každom prípade na viacerých okolnostiach, ktoré boli podľa Všeobecného súdu samy osebe dostatočné na prijatie záveru, že SKW Holding vykonávala rozhodujúci vplyv na SKW. Vzhľadom na toto konštatovanie mohol Všeobecný súd prísť bez toho, aby sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, v bodoch 48, 49 a 52 napadnutého rozsudku k záveru, že na to, aby SKW Holding mohla spochybniť pripísanie tejto zodpovednosti, by musela preukázať, že nevykonávala tento vplyv ona, takže otázka, či iný subjekt, ako napríklad Degussa, vykonávala rozhodujúci vplyv, nie je relevantná.

73

V rozsahu, v akom odvolateľky vytýkajú Všeobecnému súdu, že porušil ešte „zásadu zákazu predčasného posúdenia dôkazov“, ich argumentácia tiež nemôže uspieť. Tým, že Všeobecný súd konštatoval, že tvrdenia odvolateliek týkajúce sa vplyvu spoločnosti Degussa na konanie spoločnosti SKW, aj keby sa pokladali za preukázané, sú nerelevantné, pokiaľ ide o otázku ich zodpovednosti za sporné porušenie, sa totiž nedopustil predčasného posúdenia dôkazov, ale iba zamietol ich argumentáciu týkajúcu sa vplyvu spoločnosti Degussa na konanie spoločnosti SKW, aj za predpokladu, že by sa v prospech odvolateliek tento vplyv preukázal.

74

Okrem toho treba uviesť, že v bodoch 214 až 228 napadnutého rozsudku, na ktorý odkazuje bod 56 toho istého rozsudku, Všeobecný súd zamietol prijať žalobný dôvod odvolateliek založený na údajne nezákonnom zamietnutí Komisiou uznať v ich prospech poľahčujúce okolnosti, ktoré mali tieto odvolateľky v úmysle uviesť bez prítomnosti ostatných strán, ako to vyplýva z bodu 53 uvedeného rozsudku.

75

V dôsledku toho odvolateľky nepreukázali, že konanie začaté voči nim mohlo, ak by neprišlo k vade konania, dospieť k inému výsledku.

76

Z bodov 31, 33 a 62 napadnutého rozsudku, ktorých obsah bol pripomenutý v bode 15 tohto rozsudku, navyše vyplýva, že po tom, ako bola uzatvorená nová zmluva o dodávkach medzi spoločnosťami SKW a Degussa, teda v čase, keď už nemali odvolateľky ťažkosti predložiť ich argumentáciu týkajúcu sa úlohy spoločnosti Degussa, mohli predložiť Komisii písomné pripomienky.

77

Z toho vyplýva, že prvý odvolací dôvod treba zamietnuť.

78

Zo všetkého, čo bolo uvedené, vyplýva, že odvolanie treba zamietnuť v celom rozsahu.

79

Podľa článku 184 ods. 2 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora ak odvolanie nie je dôvodné, Súdny dvor rozhodne aj o trovách konania.

80

Podľa článku 138 ods. 1 toho istého rokovacieho poriadku, ktorý je uplatniteľný na konanie o odvolaní na základe článku 184 ods. 1 tohto rokovacieho poriadku, účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté.

81

Keďže Komisia navrhla uložiť spoločnostiam SKW a SKW Holding povinnosť nahradiť trovy konania a tieto spoločnosti nemali úspech vo svojich dôvodoch, je opodstatnené uložiť im povinnosť znášať nielen svoje vlastné trovy konania, ale nahradiť aj trovy konania, ktoré vznikli Komisii.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (piata komora) rozhodol a vyhlásil: