1. 

Predmetom prejednávanej veci je odvolanie podané spoločnosťami Evonik Degussa GmbH (ďalej len „Degussa“) a AlzChem AG ( 2 ) (ďalej len „AlzChem“) proti rozsudku Všeobecného súdu Európskej únie Evonik Degussa a AlzChem/Komisia ( 3 ) (ďalej len „napadnutý rozsudok“).

2. 

Súdny dvor má v prejednávanej veci opäť príležitosť vyjadriť sa k otázke, či možno protisúťažné správanie dcérskej spoločnosti pripísať jej materskej spoločnosti. Súdny dvor má najmä vo väčšej miere objasniť podmienky, za ktorých možno vyvrátiť domnienku skutočného uplatňovania rozhodujúceho vplyvu (ďalej len „kapitálová domnienka“) rozvinutej v judikatúre v súvislosti s otázkou, či je možné materskej spoločnosti pripísať porušenie pravidiel hospodárskej súťaže zo strany jej dcérskej spoločnosti, v ktorej vlastní celé alebo takmer celé základné imanie.

3. 

Zásadný problém, ktorý treba vyriešiť v prejednávanej veci, je otázka, či je kapitálová domnienka vyvrátená v prípade predloženia dôkazu o tom, že dcérska spoločnosť v 100‑percentnom vlastníctve, ktorej odpredaj bol pripravený, sa zúčastnila na karteli v zjavnom rozpore s výslovnými a presnými pokynmi materských spoločností, aby sa na takom protisúťažnom konaní nezúčastňovala. Okrem spresnenia podmienok na vyvrátenie kapitálovej domnienky v prejednávanej veci môže Súdny dvor objasniť aj metodiku, ktorá sa má použiť pri analýze dôkazov a tvrdení predložených s cieľom vyvrátiť uvedenú domnienku.

4.

V rozhodnutí K(2009) 5791 v konečnom znení z 22. júla 2009 ( 4 ) (ďalej len „sporné rozhodnutie“) Európska komisia konštatovala, že hlavní dodávatelia acetylidu vápenatého a horčíka pre oceliarsky a plynárenský priemysel sa dopustili porušenia článku 81 ods. 1 ES (teraz článok 101 ods. 1 ZFEÚ) a článku 53 Dohody o Európskom hospodárskom priestore z 2. mája 1992 (Ú. v. ES L 1, 1994, s. 3) tým, že sa od 22. apríla 2004 do 16. januára 2007 podieľali na jedinom a nepretržitom porušení. ( 5 ) Komisia začala konanie, ktoré viedlo k prijatiu sporného rozhodnutia, na základe žiadosti o odpustenie pokuty predloženej spoločnosťou Akzo Nobel NV v súlade s oznámením o oslobodení od pokút a znížení pokút v prípadoch kartelov (ďalej len „oznámenie o zhovievavosti“) ( 6 ). Odvolateľky tiež predložili žiadosť o zhovievavosť podľa toho istého oznámenia.

5.

Komisia v spornom rozhodnutí konštatovala, že odvolateľky sa zúčastňovali na porušení počas obdobia štyroch mesiacov od 22. apríla do 30. augusta 2004. ( 7 ) Ich zodpovednosť za porušenie bola konštatovaná výhradne z dôvodu priamej účasti na porušení zo strany zamestnancov spoločnosti SKW Stahl‑Technik GmbH & Co. KG (ďalej len „SKW“), ( 8 ) ktorá bola počas uvedeného obdobia dcérskou spoločnosťou v 100‑percentnom vlastníctve odvolateliek. ( 9 ) Dňa 30. augusta 2004 predali odvolateľky spoločnosť SKW spoločnosti Arques Industrie AG, teraz Gigaset AG (ďalej len „Gigaset“) ( 10 ), so spätným hospodárskym účinkom k 1. januáru 2004.

6.

Komisia odvolateľkám z dôvodu účasti na porušení uložila v článku 2 písm. g) a h) sporného rozhodnutia na jednej strane pokutu vo výške 1,04 milióna EUR, ktorú mali zaplatiť spoločne a nerozdielne so spoločnosťou SKW, a na druhej strane pokutu 3,64 milióna EUR, za zaplatenie ktorej boli spoločne a nerozdielne zodpovedné.

7.

Komisia v uvedenom rozhodnutí ďalej uložila solidárnu pokutu spoločnosti SKW a jej novej materskej spoločnosti Gigaset za ich účasť na porušení počas nasledujúceho obdobia od 1. septembra 2004 do 16. januára 2007.

8.

V žalobe podanej do súdnej kancelárie Súdu prvého stupňa 5. októbra 2009 odvolateľky navrhli v prvom rade zrušenie sporného rozhodnutia v rozsahu, v ktorom sa ich týkalo, a subsidiárne zníženie svojej pokuty a zmenu sporného rozhodnutia.

9.

Všeobecný súd napadnutým rozsudkom žalobe čiastočne vyhovel. V prvom rade konštatoval, že Komisia sa dopustila omylu, keď z dôvodu recidívy zvýšila pokutu uloženú spoločnosti AlzChem. ( 11 ) Ďalej uviedol, že Komisia uplatnením najnižšej miery zníženia pokuty stanovenej v oznámení o zhovievavosti ( 12 ) porušila uvedené oznámenie. ( 13 ) Ďalej konštatoval, že Komisia porušila zásadu proporcionality tým, že pri výpočte pokuty použila koeficient 0,5 zodpovedajúci šesťmesačnej účasti na porušení, zatiaľ čo odvolateľky sa na ňom podieľali len štyri mesiace. ( 14 ) Napokon rozhodol, že Komisia porušila zásadu rovnosti zaobchádzania, keď pri výpočte spoločnej a nerozdielnej zodpovednosti spoločnosti SKW nezohľadnila dovozné clo. ( 15 ) Vo zvyšnej časti Všeobecný súd žalobu zamietol.

10.

Za týchto okolností Všeobecný súd v prvom rade zrušil článok 2 písm. g) a h) sporného rozhodnutia v rozsahu, v ktorom sa týkal odvolateliek.

11.

Následne Všeobecný súd v bodoch 287 až 289 napadnutého rozsudku na základe svojej neobmedzenej právomoci zmenil pokuty uložené odvolateľkám za účasť na porušení a uložil tieto pokuty ( 16 ):

12.

Odvolateľky svojím odvolaním navrhujú, aby Súdny dvor:

13.

Komisia navrhuje, aby Súdny dvor:

14.

Účastníci konania predložili svoje stanoviská písomne a predniesli ich na pojednávaní, ktoré sa konalo 4. júna 2015.

15.

Odvolateľky uvádzajú na podporu svojho odvolania päť odvolacích dôvodov, z ktorých štvrtý a piaty odvolací dôvod sú subsidiárne.

16.

Počas odvolania však odvolateľky v odpovedi na otázku uviedli, že vzhľadom na rozsudok, ktorý Súdny dvor vydal vo veciach Komisia a i./Siemens Österreich a i. ( 17 ) po tom, čo podali odvolanie, upúšťajú od svojho druhého odvolacieho dôvodu. ( 18 )

17.

V prvom odvolacom dôvode, ktorý sa týka bodov 70 až 119 napadnutého rozsudku, odvolateľky tvrdia, že Všeobecný súd porušil článok 81 ES a zásady osobnej zodpovednosti, prezumpcie neviny a zodpovednosti za zavinenie tým, že im nesprávne pripísal protisúťažné správanie ich dcérskej spoločnosti SKW, hoci sa im vo veľmi špecifickom prípade podarilo vyvrátiť kapitálovú domnienku. Všeobecný súd pri zamietnutí ich tvrdení použil nesprávne kritérium na vyvrátenie tejto domnienky a uplatnil príliš prísne požiadavky, keď neuznal jej vyvrátiteľnosť.

18.

Odvolateľky Všeobecnému súdu v prvom rade vytýkajú, že v bodoch 102 až 107 napadnutého rozsudku nesprávne zamietol ich argumentáciu, podľa ktorej skutočnosť, že spoločnosť SKW sa podieľala na spornom karteli v rozpore s ich výslovnými pokynmi, aby sa na takom konaní nezúčastňovala, preukazuje, že nemala na spoločnosť SKW rozhodujúci vplyv. Na jednej strane teda také správanie „darebáckej dcérskej spoločnosti“ („rogue subsidiary“) v zjavnom rozpore s pokynmi materskej spoločnosti, akým je správanie spoločnosti SKW v prejednávanej veci, preukazuje neexistenciu rozhodujúceho vplyvu, čiže jasne vyvracia kapitálovú domnienku.

19.

Na druhej strane úvahy Všeobecného súdu v bodoch 106 a 107 napadnutého rozsudku týkajúce sa prísažných vyhlásení pána S. ( 19 ) a pána N. ( 20 ) – v čase skutkových okolností to boli predseda predstavenstva („Vorstand“) spoločnosti AlzChem a obchodný riaditeľ spoločnosti SKW – nezohľadňujú dosah pripísania zodpovednosti v zmysle článku 81 ES. Všeobecný súd odvolateľkám pripísal správanie porušujúce právne predpisy len na základe hypotetického vplyvu na spoločnosť SKW, zatiaľ čo z ustálenej judikatúry vyplýva, že na také pripísanie nepostačuje len možnosť uplatňovať rozhodujúci vplyv, ale je nevyhnutné skutočné uplatňovanie takého vplyvu. Na preukázanie uplatňovania skutočného vplyvu nepostačuje len to, že materská spoločnosť vydá pokyn, ale je potrebné aj to, aby ho dcérska spoločnosť splnila. Všeobecný súd tak založil pripísanie porušenia na objektívnej zodpovednosti bez zavinenia v rozpore so zásadami osobnej zodpovednosti, prezumpcie neviny a zodpovednosti za zavinenie.

20.

Odvolateľky ďalej spochybňujú analýzu uvedenú v bodoch 101 a 102 napadnutého rozsudku, v ktorej Všeobecný súd na základe zistenia, že väzby, ktoré mali predtým na spoločnosť SKW, sa v roku 2004 nijako nezmenili, konštatuje, že treba zamietnuť ich tvrdenie, podľa ktorého v roku 2004 nemali rozhodujúci vplyv na spoločnosť SKW. Ide o dvojnásobne nesprávne posúdenie. Na jednej strane Všeobecný súd posudzoval vzťahy medzi spoločnosťou SKW a odvolateľkami len z hľadiska rozdelenia kapitálových podielov a vedúcich pracovníkov a nepreskúmal, ako sú tieto vzťahy konkrétne usporiadané. Na druhej strane odvolateľky nemuseli preukázať zmenu svojich väzieb na spoločnosť SKW vzhľadom na to, že na túto dcérsku spoločnosť nemali nikdy rozhodujúci vplyv.

21.

Odvolateľky napokon Všeobecnému súdu vytýkajú, že nesprávne zamietol ich tvrdenie založené na neexistencii ich rozhodujúceho vplyvu na spoločnosť SKW napriek tomu, že uvedená spoločnosť viedla svoju činnosť nezávisle, že jej hospodárska činnosť nikdy nebola súčasťou ich základných prevádzkových činností a že sa od prvého dňa usilovali o jej odpredaj. Najmä v bodoch 84 až 87, 88 a 89, 95 až 97 a 108 až 113 napadnutého rozsudku Všeobecný súd pripísal odvolateľkám porušenie len na základe ich prípadného teoretického vplyvu na spoločnosť SKW, v bodoch 93, 94 a 98 napadnutého rozsudku nesprávne uplatnil dôkazné bremeno a v bodoch 84 až 87 skreslil dôkazy.

22.

Komisia sa domnieva, že skutočnosť, že materská spoločnosť vydala pokyny, potvrdzuje všeobecný vzťah nadradenosti s dcérskou spoločnosťou, a teda existenciu väzby preukazujúcej existenciu hospodárskeho celku. Nedodržanie pokynu nezúčastňovať sa na karteloch, ktoré sú v rozpore s pravidlami hospodárskej súťaže, nepostačuje na vyvrátenie kapitálovej domnienky. Ide len o jednorazové porušenie. Existencia hospodárskeho celku je napokon výsledkom celkového posúdenia. Podľa názoru Komisie Všeobecnému súde nič nebránilo v tom, aby na základe obdobia predchádzajúceho spornému správaniu, v prejednávanej veci obdobia pred 1. januárom 2004, vyvodil závery týkajúce sa obdobia porušenia. Kapitálovú domnienku okrem toho potvrdzuje aj súbor dodatočných nepriamych dôkazov a úvah, ktoré nie sú vôbec špekulatívne.

23.

Podľa ustálenej judikatúry porušenie pravidiel hospodárskej súťaže, ktorého sa dopustila dcérska spoločnosť, môže byť pripísané materskej spoločnosti najmä vtedy, keď dcérska spoločnosť napriek tomu, že má vlastnú právnu subjektivitu, neurčuje svoje správanie na trhu nezávisle, ale v podstate uplatňuje pokyny, ktoré jej dala materská spoločnosť, najmä vzhľadom na hospodárske, organizačné a právne väzby medzi týmito dvoma právnymi subjektmi. V takej situácii sú totiž materská spoločnosť a dcérska spoločnosť súčasťou toho istého hospodárskeho celku a tvoria jeden podnik v zmysle článku 81 ES, čo Komisii umožňuje adresovať rozhodnutie, ktorým sa ukladajú pokuty, materskej spoločnosti bez toho, aby bolo potrebné preukázať jej osobnú účasť na porušení. ( 21 )

24.

V osobitnom prípade, keď materská spoločnosť vlastní všetky alebo takmer všetky podiely na základnom imaní svojej dcérskej spoločnosti, ktorá sa dopustila porušenia, existuje vyvrátiteľná domnienka (kapitálová domnienka), že táto materská spoločnosť skutočne uplatňuje rozhodujúci vplyv na svoju dcérsku spoločnosť. ( 22 )

25.

Na domnienku, že materská spoločnosť uplatňuje rozhodujúci vplyv na obchodnú politiku dcérskej spoločnosti, za týchto podmienok postačuje, ak Komisia preukáže, že materská spoločnosť vlastní celé alebo takmer celé základné imanie dcérskej spoločnosti. V dôsledku toho môže Komisia voči materskej spoločnosti vyvodiť spoločnú a nerozdielnu zodpovednosť za zaplatenie pokuty, ktorá bola uložená dcérskej spoločnosti, ibaže by táto materská spoločnosť, ktorej prináleží vyvrátenie tejto domnienky, predložila dostatočné dôkazy, ktoré preukazujú, že jej dcérska spoločnosť sa na trhu správa nezávisle. ( 23 )

26.

Na vyvrátenie kapitálovej domnienky prináleží materskej spoločnosti predložiť na posúdenie súdu Únie všetky dôkazy o organizačných, hospodárskych a právnych väzbách medzi ňou a dcérskou spoločnosťou, ktorými možno preukázať, že tieto dve spoločnosti netvoria jednu hospodársku jednotku. ( 24 ) Na zistenie, či dcérska spoločnosť určuje svoje správanie na trhu samostatne, treba vziať do úvahy všetky relevantné skutočnosti súvisiace s hospodárskymi, organizačnými a právnymi väzbami, ktoré spájajú dcérsku spoločnosť s materskou spoločnosťou a ktoré môžu byť v každom jednotlivom prípade iné, a preto ich nemožno taxatívne vymedziť ( 25 ).

27.

Keď teda Všeobecný súd skúma dôkazy predložené na vyvrátenie kapitálovej domnienky, má povinnosť posúdiť všetky dôkazy o organizačných, hospodárskych a právnych väzbách medzi materskou spoločnosťou a jej dcérskou spoločnosťou, ktoré môžu preukázať, že dcérska spoločnosť konala nezávisle od svojej materskej spoločnosti a že tieto dve spoločnosti netvoria jeden hospodársky subjekt. ( 26 ) Ak aj niektoré dôkazy posudzované samostatne nemôžu vyvrátiť dotknutú domnienku, na určenie, či sú dôkazy predložené materskou spoločnosťou na vyvrátenie domnienky dostatočné, je potrebné posudzovať ich ako celok. ( 27 ) V tejto súvislosti treba zohľadniť, aké následky majú v hospodárskej realite tieto väzby existujúce medzi materskou spoločnosťou a dcérskou spoločnosťou na skutočné správanie na trhu. ( 28 )

28.

V tejto súvislosti však treba pripomenúť, že Súdnemu dvoru v odvolacom konaní neprináleží nanovo posúdiť dôkazy a nahradiť posúdenie Všeobecného súdu svojím posúdením. Jedine Všeobecný súd má totiž právomoc jednak zistiť skutkové okolnosti okrem prípadu, keď skutková nesprávnosť týchto zistení vyplýva z písomností v spise, ktoré boli predložené, a jednak skutkové okolnosti posúdiť. Pokiaľ však Všeobecný súd zistil alebo posúdil skutkový stav, Súdny dvor má právomoc preskúmať právnu kvalifikáciu tohto skutkového stavu a právnych následkov, ktoré z neho vyvodil Všeobecný súd. ( 29 )

29.

Práve z hľadiska týchto zásad treba analyzovať argumentáciu odvolateliek na podporu prvého odvolacieho dôvodu, ktorej predmetom je výlučne posúdenie, na základe ktorého Všeobecný súd zamietol ich tvrdenia uvedené na vyvrátenie kapitálovej domnienky.

30.

V prvom rade treba preskúmať výhradu uvedenú v bode 20 týchto návrhov, ktorá spochybňuje prístup Všeobecného súdu v bodoch 101 a 102 napadnutého rozsudku. Táto výhrada má totiž predbežnú povahu, lebo spochybňuje metodiku použitú Všeobecným súdom pri uvažovaní smerujúcom k zamietnutiu tvrdení, ktoré odvolateľky uviedli na vyvrátenie kapitálovej domnienky.

31.

Skôr než Všeobecný súd v napadnutom rozsudku podrobne preskúmal jednotlivé tvrdenia odvolateliek týkajúce sa vyvrátenia kapitálovej domnienky, na úvod poukázal na to, že odvolateľky na pojednávaní uviedli, že od nadobudnutia spoločnosti SKW vo februári 2001 na ňu nikdy nemali rozhodujúci vplyv, no ešte viac to platilo v období po 1. januári 2004, počas ktorého sa sústredili na rokovania o predaji spoločnosti SKW. ( 30 )

32.

Všeobecný súd vychádzajúc z tohto predpokladu uskutočnil v dvoch etapách analýzu tvrdení odvolateliek.

33.

Na jednej strane v bodoch 79 až 99 napadnutého rozsudku Všeobecný súd tieto tvrdenia najprv preskúmal vo vzťahu k obdobiu pred 1. januárom 2004. Na základe tohto preskúmania v bode 99 napadnutého rozsudku konštatoval, že v argumentácii odvolateliek alebo v spise nič nesvedčí o tom, že pred 1. januárom 2004 neuplatňovali rozhodujúci vplyv na obchodnú politiku spoločnosti SKW.

34.

Na druhej strane v bode 101 uvedeného rozsudku Všeobecný súd následne konštatoval, že zo spisu nevyplýva – a dokonca ani odvolateľky netvrdia –, že organizačné, hospodárske a právne väzby, ktoré mali predtým s dcérskou spoločnosťou, sa v roku 2004 nejako zmenili.

35.

Za týchto okolností Všeobecný súd použil v bode 102 napadnutého rozsudku metodiku, ktorá by sa dala nazvať „deduktívnou metodikou“, a keďže nedošlo k zmene väzieb spájajúcich spoločnosť SKW s odvolateľkami, uplatnil závery týkajúce sa obdobia pred 1. januára 2004 na obdobie po tomto dátume, ktoré zahŕňa obdobie porušenia zo strany odvolateliek od 22. apríla do 30. augusta 2004, keď bola spoločnosť SKW s konečnou platnosťou odpredaná spoločnosti Gigaset. V tom istom bode 102 tak Všeobecný súd konštatoval, že tvrdenie odvolateliek, podľa ktorého v roku 2004 neuplatňovali rozhodujúci vplyv na spoločnosť SKW, nemožno prijať.

36.

Odvolateľky spochybňujú spôsob uvažovania Všeobecného súdu v bodoch 101 a 102 napadnutého rozsudku a na jednej strane tvrdia, že Všeobecný súd nevzal do úvahy ich skutočné väzby na spoločnosť SKW, a na druhej strane, že na vyvrátenie kapitálovej domnienky nemuseli vôbec preukázať zmenu svojich organizačných, hospodárskych a právnych väzieb na spoločnosť SKW v roku 2004.

37.

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že ako vyplýva z judikatúry uvedenej v bodoch 23 až 25 týchto návrhov, pripísanie porušenia, ktorého sa dopustila dcérska spoločnosť, materskej spoločnosti vychádza z úvahy, že najmä vzhľadom na existujúce organizačné, hospodárske a právne väzby medzi týmito dvoma subjektmi predstavujú v čase, keď došlo k porušeniu, ten istý hospodársky celok, a teda jediný podnik v zmysle článku 81 ES.

38.

Aby teda mohlo byť protiprávne správanie dcérskej spoločnosti pripísané materskej spoločnosti, musia tieto dva subjekty predstavovať jeden hospodársky celok v čase, keď došlo k porušeniu, čiže práve vzhľadom na obdobie porušenia je potrebné preskúmať väzby medzi materskou spoločnosťou a dcérskou spoločnosťou a ich konkrétne fungovanie, aby bolo možné určiť, či materská spoločnosť uplatňovala skutočný rozhodujúci vplyv na dcérsku spoločnosť vtedy, keď došlo k protiprávnemu správaniu.

39.

V tom istom zmysle možno porušenie pripísať materskej spoločnosti na základe kapitálovej domnienky – teda domnienky skutočného uplatňovania rozhodujúceho vplyvu –, pokiaľ vlastní všetky (alebo takmer všetky) podiely na základnom imaní dcérskej spoločnosti počas obdobia porušenia ( 31 ). Z toho vyplýva, že ak chce materská spoločnosť túto domnienku vyvrátiť, musí práve vo vzťahu k obdobiu porušenia, a nie inému obdobiu, predložiť postačujúce dôkazy spôsobilé preukázať, že ona a jej dcérska spoločnosť v tomto čase nepredstavovali jeden hospodársky subjekt.

40.

Zo všetkých predchádzajúcich úvah vyplýva, že analýza skutočného uplatňovania rozhodujúceho vplyvu sa musí týkať obdobia porušenia, a že teda Komisia a Všeobecný súd musia v zásade vzhľadom na toto obdobie preskúmať dôkazy predložené materskou spoločnosťou na vyvrátenie kapitálovej domnienky.

41.

Predchádzajúce úvahy však nebránia tomu, aby Komisia alebo Všeobecný súd použili v rámci posúdenia deduktívny spôsob uvažovania. Nie je totiž vylúčené, že v určitých špecifických prípadoch môžu závery týkajúce sa predchádzajúceho obdobia platiť aj pre nasledujúce obdobie.

42.

Domnievam sa však, že pri použití takej deduktívnej metodiky je potrebná určitá opatrnosť. Pri takom prístupe totiž nemožno zabúdať na skutočnosť, že skutočné uplatňovanie rozhodujúceho vplyvu materskej spoločnosti na dcérsku spoločnosť treba preskúmať vo vzťahu k obdobiu porušenia. Z toho vyplýva, že závery týkajúce sa skutočných organizačných, hospodárskych a právnych väzieb existujúcich medzi týmito dvoma subjektmi v určitom okamihu nemožno automaticky uplatniť na iné obdobie. Naopak, je nevyhnutné posúdiť ich v skutkovom kontexte vlastnom dotknutému obdobiu, t. j. obdobiu porušenia, ktorý nemusí byť rovnaký ako kontext predchádzajúceho obdobia.

43.

Treba však konštatovať, že v prejednávanej veci relevantný skutkový kontext vlastný obdobiu pred 1. januárom 2004 a obdobiu nasledujúcemu po tomto dátume, ktoré zahŕňalo obdobie porušenia, nebol rovnaký. Ako totiž odvolateľky opakovanie uviedli, v období po 1. januári 2004 bolo pre skutkový kontext na rozdiel od skutkového kontextu prevládajúceho v období pred týmto dátumom typické vedenie rokovaní o predaji spoločnosti SKW, ktorým sa odvolateľky naplno venovali.

44.

Za týchto okolností a vzhľadom na úvahy uvedené v bodoch 41 a 42 týchto návrhov sa domnievam, že Všeobecný súd by sa dopustil omylu, keby pomocou deduktívnej metodiky automaticky uplatnil na obdobie porušenia závery, ku ktorým dospel vo vzťahu k väzbám medzi odvolateľkami a spoločnosťou SKW pred 1. januárom 2004, bez posúdenia týchto väzieb vzhľadom na skutkový kontext vlastný uvedenému obdobiu porušenia.

45.

V tejto súvislosti chcem poukázať na to, že znenie prvej vety bodu 102 napadnutého rozsudku by mohlo na prvý pohľad naznačovať, že Všeobecný súd dospel k záveru týkajúcemu sa skutočného uplatňovania rozhodujúceho vplyvu odvolateliek na spoločnosť SKW v období po 1. januári 2004 len na základe záverov, ku ktorým dospel v bode 101 toho istého rozsudku, pomocou „deduktívneho“ spôsobu uvažovania.

46.

Na základe úplného znenia bodu 102 až 107 napadnutého rozsudku však podľa môjho názoru možno konštatovať, že v skutočnosti o taký prípad nešlo a Všeobecný súd posúdil závery, ku ktorým dospel v súvislosti s väzbami medzi odvolateľkami a spoločnosťou SKW v období pred 1. januárom 2004, v rámci osobitného skutkového kontextu, o ktorom odvolateľky tvrdia, že je špecifický pre obdobie porušenia. Z týchto bodov totiž vyplýva, že Všeobecný súd zvážil tvrdenia odvolateliek o skutočných organizačných, hospodárskych a právnych väzbách v situácii, keď bol v plnom prúde proces odpredaja spoločnosti SKW, ktorý podľa argumentácie odvolateliek vytvoril mocenské vákuum, v rámci ktorého došlo k správaniu spoločnosti SKW v zjavnom rozpore s pokynmi materských spoločností.

47.

Nakoniec nemôžem neupozorniť na rozpor v argumentácii odvolateliek, ktoré na jednej strane tvrdia, že nikdy nemali rozhodujúci vplyv na spoločnosť SKW, ale na druhej strane sa odvolávajú na „mocenské vákuum“ vytvorené procesom odpredaja spoločnosti SKW, ktoré umožnilo uvedené správanie spoločnosti SKW.

48.

Z predchádzajúcich úvah podľa môjho názoru vyplýva, že výhradu týkajúcu sa bodov 101 a 102 napadnutého rozsudku, ktorá je uvedená v bode 20 týchto návrhov, treba zamietnuť.

49.

Následne je potrebné preskúmať výhradu odvolateliek založenú na tom, že Všeobecný súd sa dopustil omylu, keď nekonštatoval, že také správanie dcérskej spoločnosti v zjavnom rozpore s výslovným pokynom materskej spoločnosti nezúčastňovať sa na protisúťažnom správaní, akým je správanie spoločnosti SKW v prejednávanej veci, preukazuje neexistenciu rozhodujúceho vplyvu na dcérsku spoločnosť, a teda vyvracia kapitálovú domnienku. Odvolateľky konkrétne poukazujú na analýzu, ktorú vykonal Všeobecný súd v bodoch 106 a 107 napadnutého rozsudku v súvislosti s vyhláseniami pána S. a pána N. uvedenými v bode 19 týchto návrhov, a vytýkajú Všeobecnému súdu, že im pripísal porušenie len na základe hypotetického vplyvu.

50.

V prejednávanej veci je nesporné, že v roku 2002, ako aj v roku 2004 dali odvolateľky spoločnosti SKW presný pokyn nezúčastňovať sa na protisúťažných dohodách na dotknutom trhu. Ďalej je nesporné, že vedenie spoločnosti SKW tento pokyn ignorovalo, a teda že k účasti na karteli, za ktorú boli odvolateľky sankcionované, došlo v rozpore s týmto výslovným a presným pokynom.

51.

Všeobecný súd v bodoch 90 až 92 napadnutého rozsudku na jednej strane uviedol, že skutočnosť, že odvolateľky vydali taký pokyn, predstavuje ďalší nepriamy dôkaz potvrdzujúci uplatňovanie rozhodujúceho vplyvu na dcérsku spoločnosť z ich strany. Na druhej strane Všeobecný súd v bodoch 106 a 107 uvedeného rozsudku preskúmal vyššie uvedené vyhlásenia pána S. a pána N. a konštatoval, že nepreukazujú, že odvolateľky už v roku 2004 neuplatňovali rozhodujúci vplyv na spoločnosť SKW.

52.

V tejto súvislosti musím v prvom rade poukázať na to, že v zásade platí, že pokiaľ materská spoločnosť dáva pokyny dcérskej spoločnosti, môže to vo všeobecnosti predstavovať nepriamy dôkaz, ktorý možno zohľadniť pri analýze zameranej na určenie skutočného uplatňovania rozhodujúceho vplyvu. ( 32 ) Z judikatúry uvedenej v bode 23 a nasl. týchto návrhov však na jednej strane vyplýva, že uplatňovanie rozhodujúceho vplyvu musí byť skutočné, a na druhej strane, že možno vychádzať z toho, že dcérska spoločnosť neurčuje svoje správanie na trhu nezávisle, keď v zásade plní pokyny vydané materskou spoločnosťou. V zásade teda práve plnenie pokynov určuje, či je uplatňovanie rozhodujúceho vplyvu skutočné. Z úvah uvedených v bode 27 in fine týchto návrhov napokon vyplýva, že pri analýze väzieb medzi materskou spoločnosťou a dcérskou spoločnosťou nie je možné odhliadnuť od ich skutočného správania.

53.

Z predchádzajúcich úvah podľa môjho názoru možno vyvodiť, že v situácii, keď je nesporné, že dcérska spoločnosť zjavne nesplnila presný jednorazový pokyn materskej spoločnosti, nemožno samotnú skutočnosť, že bol uvedený pokyn vydaný, považovať za nepriamy dôkaz skutočného uplatňovania rozhodujúceho vplyvu, ktorým sa zaoberá Všeobecný súd v bodoch 90 až 92 napadnutého rozsudku. ( 33 ) Práve naopak, nedodržanie pokynu podľa môjho názoru predstavuje dôkaz v prospech neexistencie skutočného rozhodujúceho vplyvu.

54.

Z výhrady odvolateliek však vyplýva otázka, či pokiaľ dcérska spoločnosť zjavne poruší výslovný a presný pokyn materskej spoločnosti, aby sa nezúčastňovala na protisúťažnom konaní na konkrétnom trhu, môže táto skutočnosť sama osebe vyvrátiť domnienku skutočného uplatňovania rozhodujúceho vplyvu.

55.

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že v rozsudku Schindler Holding a i./Komisia ( 34 ) Súdny dvor rozhodol, že nedodržanie pokynov vydaných materskými spoločnosťami dcérskym spoločnostiam v rámci „programov dodržiavania pravidiel“ („compliance programs“), ktoré zakazovali protisúťažné obchodné praktiky, neznamená, že materským spoločnostiam nemožno pripísať zodpovednosť za porušenie práva v oblasti kartelov, ktorého sa dopustili ich dcérske spoločnosti. ( 35 )

56.

Musím však poukázať na to, že prejednávaná vec sa líši od veci, v ktorej bol vydaný uvedený rozsudok Schindler Holding a i./Komisia. Totiž na rozdiel od usmernení vydaných v rámci programu dodržiavania pravidiel, ktoré boli súčasťou všeobecného plánu určeného na zabránenie porušovaniu práva hospodárskej súťaže v podniku, pokyny, ktoré v prejednávanej veci vydali odvolateľky v roku 2002 a najmä v roku 2004, boli špecifické a presné a týkali sa správania na konkrétnom trhu. ( 36 ) Z toho podľa môjho názoru vyplýva, že túto judikatúru nemožno v prejednávanej veci automaticky uplatniť.

57.

Prejednávaná vec sa podľa môjho názoru líši aj od prípadov, ktoré sa všeobecne nazývajú prípady „darebáckeho zamestnanca“ („rogue employee“) –odvolateľky sa na ne nepriamo odvolávajú, keď označujú spoločnosť SKW za „rogue subsidiary“ –, v ktorých bolo Súdnemu dvoru predložené tvrdenie smerujúce k vyhnutiu sa pripísaniu protiprávneho správania, podľa ktorého možno porušenie pravidiel hospodárskej súťaže pripísať individuálnemu konaniu niekoľkých jednotlivo posudzovaných zamestnancov (darebákov). ( 37 )

58.

Hoci však môže existovať určitá analógia medzi prípadom „darebáckeho zamestnanca“ a „darebáckej dcérskej spoločnosti“, ( 38 ) tieto dve situácie nepovažujem za automaticky porovnateľné. V prípade darebáckeho zamestnanca tak ide o to, aby bolo podniku pripísané konanie, o ktorom hlavní vedúci pracovníci podniku nevedeli, ku ktorému však došlo v rámci sféry zodpovednosti podniku vzhľadom na to, že sa ho dopustili pracovníci oprávnení konať v jeho mene. ( 39 ) V prípade pripísania porušenia, ktorého sa dopustila „darebácka dcérska spoločnosť“, materskej spoločnosti ide o pripísanie protiprávneho konania, ktorého sa dopustil jeden právny subjekt, inému právnemu subjektu. Pre také pripísanie bolo v judikatúre stanovené osobitné kritérium, a to skutočné uplatňovanie rozhodujúceho vplyvu, z ktorého vyplýva existencia jedného hospodárskeho celku. ( 40 ) Iba v prípade splnenia tohto osobitného kritéria možno jedného právnemu subjektu pripísať protiprávne správanie iného právneho subjektu. Prejednávanú vec teda treba posúdiť vzhľadom na toto kritérium.

59.

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že ako som uviedol v bodoch 26 a 27 týchto návrhov, podľa ustálenej judikatúry je predpokladom analýzy smerujúcej k určeniu, či bola kapitálová domnienka vyvrátená, posúdenie všetkých dôkazov predložených materskou spoločnosťou.

60.

Okrem toho z judikatúry uvedenej v bode 23 týchto návrhov jasne vyplýva, že dcérska spoločnosť neurčuje nezávisle svoje správanie na trhu, pokiaľ v podstate uplatňuje pokyny vydané materskou spoločnosťou. ( 41 ) Súdny dvor v tom istom zmysle nedávno potvrdil, že na existenciu rozhodujúceho vplyvu nie je nevyhnutné, aby dcérska spoločnosť uplatnila všetky pokyny svojej materskej spoločnosti, pokiaľ sa nedodržiavanie vydaných pokynov nestalo pravidlom, čo treba posúdiť z hľadiska všetkých dôkazov predložených Všeobecnému súdu. ( 42 )

61.

Záver týkajúci sa existencie hospodárskej jednoty medzi materskou spoločnosťou a dcérskou spoločnosťou, na základe ktorého sa materskej spoločnosti pripisuje zodpovednosť za porušenie, ktorého sa dopustila dcérska spoločnosť, si teda nevyžaduje, aby dcérska spoločnosť bez výnimky plnila všetky pokyny vydané materskou spoločnosťou. Stačí, aby dcérska spoločnosť plnila podstatnú časť uvedených pokynov. ( 43 ) Z toho vyplýva, že nedodržanie konkrétneho jednorazového pokynu, ktorý materská spoločnosť vydá dcérskej spoločnosti, hoci je nesporne významný, nemôže samo osebe preukázať nezávislosť dcérskej spoločnosti na trhu a vyvrátiť kapitálovú domnienku. Kapitálovú domnienku možno považovať za vyvrátenú, len pokiaľ analýza všetkých predložených dôkazov preukáže, že nedodržiavanie pokynov materskej spoločnosti zo strany dcérskej spoločnosti sa stalo pravidlom.

62.

V prejednávanej veci však Všeobecný súd nekonštatoval všeobecné nedodržiavanie pokynov odvolateliek zo strany spoločnosti SKW, ktoré by preukázalo, že dcérska spoločnosť určovala svoje správanie na trhu úplne nezávisle. Nemožno, pravda, poprieť, že nedodržanie pokynov zo strany spoločnosti SKW bolo významné a predstavovalo závažné porušenie usmernení vydaných jej materskými spoločnosťami. Hoci však také porušenie bezpochyby predstavuje závažnú okolnosť, ktorú treba zohľadniť pri posudzovaní všetkých dôkazov predložených na vyvrátenie kapitálovej domnienky, samo osebe na vyvrátenie uvedenej domnienky nepostačuje. ( 44 )

63.

Pokiaľ ide o konkrétne posúdenie vyhlásení uvedených v bode 19 týchto návrhov, uvádzam, že keďže odvolateľky netvrdia, že došlo k skresleniu dôkazov, Súdnemu dvoru neprináleží spochybniť posúdenie týchto dôkazov zo strany Všeobecného súdu ani váhu, ktorú im prisúdil vo svojej analýze. ( 45 ) V tejto súvislosti chcem uviesť len to, že Všeobecný súd konštatoval, že tieto vyhlásenia nepreukazujú, že odvolateľky už nemali na svoju dcérsku spoločnosť rozhodujúci vplyv, a teda nie sú spôsobilé vyvrátiť kapitálovú domnienku, z ktorej vychádza pripísanie zodpovednosti odvolateľkám. Keď teda odvolateľky tvrdia, že úvahy uvedené v bode 106 napadnutého rozsudku, ktoré svedčia nanajvýš o hypotetickom vplyve, nepostačujú na to, aby im bola pripísaná zodpovednosť, pozerajú sa na vec z nesprávneho hľadiska vzhľadom na to, že ako napokon podrobnejšie objasním v bodoch 70 a nasl. týchto návrhov, neberú do úvahy to, že porušenie bolo odvolateľkám pripísané na základe kapitálovej domnienky.

64.

Zo všetkých predchádzajúcich úvah vyplýva, že výhradu založenú na tom, že správanie dcérskej spoločnosti v zjavnom rozpore s výslovnými pokynmi materskej spoločnosti spôsobuje vyvrátenie kapitálovej domnienky, treba tiež zamietnuť.

65.

Odvolateľky Všeobecnému súdu vytýkajú, že použil nesprávne kritérium, keď na vyvrátenie kapitálovej domnienky stanovil príliš prísne požiadavky, v dôsledku čoho sa toto vyvrátenie stalo nemožným v rozpore s článkom 101 ZFEÚ, ako aj s viacerými ďalšími zásadami. Všeobecný súd im najmä pripísal porušenie na základe hypotetického vplyvu, hoci preukázali, že nikdy skutočne neuplatňovali rozhodujúci vplyv na svoju dcérsku spoločnosť. V tejto súvislosti odvolateľky odkazujú na viaceré body napadnutého rozsudku, v ktorých Všeobecný súd nesprávne zamietol ich tvrdenia na základe tohto chybného kritéria.

66.

V tejto súvislosti treba na úvod poukázať na to, že Súdny dvor nie je v rámci konania o odvolaní oprávnený spochybniť posúdenie skutkového stavu s výnimkou jeho skreslenia, ( 46 ) môže však preskúmať právnu kvalifikáciu skutkového stavu zo strany Všeobecného súdu, ktorá podľa ustálenej judikatúry zahŕňa otázku, či Všeobecný súd uplatnil správne právne kritériá v rámci posúdenia skutkových okolností a dôkazov. ( 47 ) Argumentácia odvolateliek je tak prípustná len v rozsahu, v akom tvrdia, že Všeobecný súd použil pri posúdení dôkazov predložených na vyvrátenie kapitálovej domnienky nesprávne právne kritérium. ( 48 )

67.

V prejednávanej veci je nesporné, že počas obdobia porušenia odvolateľky priamo alebo nepriamo vlastnili celé základné imanie spoločnosti SKW, takže Komisia bola oprávnená uplatniť v spornom rozhodnutí kapitálovú domnienku. Komisia v tomto rozhodnutí odkázala na určité skutkové okolnosti potvrdzujúce uvedenú domnienku jednak v súvislosti so spoločnosťou AlzChem ( 49 ) a jednak v súvislosti so spoločnosťou Degussa. ( 50 ) V odôvodneniach 237 až 244 sporného rozhodnutia Komisia následne zamietla tvrdenia odvolateliek zamerané na vyvrátenie kapitálovej domnienky. ( 51 )

68.

Všeobecný súd v bodoch 70 až 119 napadnutého rozsudku preskúmal tvrdenia odvolateliek, nerozlišoval však medzi tvrdeniami spochybňujúcimi dodatočné dôkazy, ktoré podľa Komisie potvrdzujú kapitálovú domnienku, a tvrdeniami priamo zameranými na vyvrátenie tejto domnienky.

69.

Odvolateľky Všeobecnému súdu vytýkajú, že opakovane zamietol ich tvrdenia len na základe teoretickej možnosti rozhodujúceho vplyvu, zatiaľ čo podstatné je to, či bol vplyv skutočne uplatnený. Ich argumentácia je tak konkrétne zameraná na posúdenie, ktoré Všeobecný súd uskutočnil v napadnutom rozsudku v bodoch 84 až 87 napadnutého rozsudku, pokiaľ ide o povinnosť spoločnosti SKW predkladať správy spoločnosti AlzChem, v bodoch 88 a 89, pokiaľ ide o výhradu schválenia viacerých obchodných rozhodnutí spoločnosti SKW zo strany spoločnosti AlzChem, v bodoch 95 až 97, pokiaľ ide o predateľnosť spoločnosti SKW, ako aj v bodoch 108 až 113, pokiaľ ide o relevantnosť obratu spoločnosti SKW. Všeobecný súd vo svojich úvahách týkajúcich sa všetkých týchto tvrdení zamietol tvrdenia odvolateliek na základe ich prípadného teoretického vplyvu na spoločnosť SKW, nepreukázal však skutočné uplatnenie rozhodujúceho vplyvu.

70.

Odvolateľky vo svojej argumentácii podľa môjho názoru opomínajú skutočnosť, že zodpovednosť im bola pripísaná na základe kapitálovej domnienky, ( 52 ) a teda že podľa judikatúry uvedenej v bodoch 26 a 27 týchto návrhov práve im prislúchalo predložiť dostatočné dôkazy spôsobilé preukázať, že počas obdobia porušenia neuplatňovali rozhodujúci vplyv na spoločnosť SKW. Odvolateľky vychádzajú z nepreukázaného predpokladu, že preukázali neexistenciu skutočného uplatňovania rozhodujúceho vplyvu, v dôsledku čoho nestačí, aby Všeobecný súd zamietol ich tvrdenia výlučne na základe teoretického vplyvu.

71.

Hľadisko, z ktorého sa na vec pozerajú odvolateľky, je teda podľa môjho názoru nesprávne. Je to zvlášť jasné, napríklad keď v súvislosti s analýzou týkajúcou sa výhrady schválenia spoločnosťou AlzChem tvrdia, že Všeobecný súd nemohol na základe prípadného teoretického vplyvu zamietnuť tvrdenie, podľa ktorého skutočný vplyv neexistuje, alebo keď s odvolaním sa na tvrdenie týkajúce sa relevantnosti obratu spoločnosti SKW uvádzajú, že Všeobecný súd by mal „vyvrátiť“ tvrdenie, podľa ktorého k skutočnému vplyvu nedochádzalo.

72.

Pri uplatnení kapitálovej domnienky však Všeobecný súd nemusí reagovať na tvrdenia uvedené materskou spoločnosťou tým, že sám preukáže skutočné uplatňovanie rozhodujúceho vplyvu. Naopak, materskej spoločnosti prináleží predložiť dostatočné dôkazy preukazujúce nezávislé správanie dcérskej spoločnosti na trhu. Ako teda vyplýva z judikatúry uvedenej v bodoch 26 a 27 týchto návrhov, Všeobecný súd musí tieto dôkazy posúdiť ako celok, a tým overiť, či preukazujú, že na rozdiel od toho, čo sa predpokladá pri uplatnení kapitálovej domnienky, materská spoločnosť nevykonávala skutočný rozhodujúci vplyv na dcérsku spoločnosť.

73.

Pokiaľ ide konkrétne o analýzu uskutočnenú Všeobecným súdom v bodoch 84 až 87 napadnutého rozsudku v súvislosti s povinnosťou spoločnosti SKW predkladať správy spoločnosti AlzChem, odvolateľky tvrdia, že Všeobecný súd sa dopustil skreslenia dôkazov, keď z obyčajnej povinnosti predkladať správy vyvodil existenciu skutočného vplyvu.

74.

O skreslenie dôkazných prostriedkov ide však vtedy, ak sa bez poukazovania na nové dôkazy posúdenie existujúcich dôkazov javí ako zjavne nesprávne. ( 53 )

75.

V tejto súvislosti musím poukázať na to, že ak aj pripustím, ako tvrdia odvolateľky, že predpoklad uvedený v bode 87 napadnutého rozsudku, podľa ktorého z dôvodu toku informácií existujúceho medzi spoločnosťami AlzChem a SKW prvá uvedená spoločnosť menila rozhodnutia druhej, predstavuje špekulatívny záver, z judikatúry vyplýva, že tok informácií medzi materskou spoločnosťou a jej dcérskou spoločnosťou, a teda o to viac taká povinnosť „predkladať správy“, aká vyplýva z odpovedí spoločností SKW a Degussa citovaných v bodoch 83 a 84 napadnutého rozsudku, predstavuje nepriamy dôkaz vykonávania kontroly nad rozhodnutiami dcérskej spoločnosti. ( 54 ) Podľa môjho názoru z toho vyplýva, že Všeobecný súd sa nedopustil skreslenia dôkazov, keď v bode 87 napadnutého rozsudku potvrdil posúdenie vykonané Komisiou a uvedené v odôvodnení 229 tretej zarážke sporného rozhodnutia, podľa ktorého existencia týchto správ predstavuje dodatočný nepriamy dôkaz potvrdzujúci kapitálovú domnienku.

76.

Pokiaľ ide o úvahy uvedené v bodoch 93, 94 a 98 napadnutého rozsudku, odvolateľky tvrdia, že Všeobecný súd nesprávne uplatnil dôkazné bremeno na vyvrátenie kapitálovej domnienky. Neprináleží im totiž preukázať, že ich rozhodujúci vplyv bol automaticky vylúčený, ale len to, že v konkrétnom prípade skutočne nevykonávali nijaký vplyv. V tejto súvislosti však stačí poukázať na to, že v bodoch rozsudku, na ktoré sa vzťahuje toto tvrdenie, Všeobecný súd neprevrátil dôkazné bremeno, ale len konštatoval, že tvrdenia odvolateliek samy osebe nepostačujú na vyvrátenie kapitálovej domnienky alebo na tento účel nie sú relevantné.

77.

Nakoniec pokiaľ ide o tvrdenie, podľa ktorého sa táto domnienka stala nevyvrátiteľnou v dôsledku svojho uplatnenia zo strany Komisie, ktoré potvrdil Všeobecný súd, stačí pripomenúť, že podľa judikatúry Súdneho dvora skutočnosť, že by mohlo byť ťažké predložiť dôkaz o opaku potrebný na vyvrátenie domnienky, sama osebe neznamená, že by bola táto domnienka nevyvrátiteľná. ( 55 )

78.

Vzhľadom na všetky tieto úvahy treba tiež zamietnuť aj výhradu založenú na tom, že Všeobecný súd použil príliš prísne kritérium, v dôsledku ktorého sa kapitálová domnienka stala nevyvrátiteľnou. Z toho vyplýva, že prvý odvolací dôvod treba zamietnuť v celom rozsahu.

79.

V treťom odvolacom dôvode, ktorý smeruje proti bodom 287 až 289 napadnutého rozsudku, odvolateľky tvrdia, že Všeobecný súd porušil zásadu rovnosti zaobchádzania, ako aj ich právo na vypočutie a svoju povinnosť odôvodnenia.

80.

Na jednej strane Všeobecný súd v bodoch 272 až 275 napadnutého rozsudku konštatoval, že Komisia postupovala nesprávne, keď pri výpočte celkovej spoločnej a nerozdielnej zodpovednosti spoločnosti SKW nezohľadnila dovozné clo, v dôsledku čoho porušila zásadu rovnosti zaobchádzania, ako aj zásady stanovovania solidárnych pokút. Na druhej strane ako vyplýva zo súbežného rozsudku v konaní o žalobe podanej spoločnosťou SKW ( 56 ) a ako odvolateľky uviedli vo svojej replike, Komisia nemala ani znížiť pokutu v prospech spoločnosti SKW v zmysle oznámenia o zhovievavosti, lebo žiadosť o zhovievavosť podaná odvolateľkami sa na spoločnosť SKW nevzťahovala a uvedená spoločnosť nepodala vlastnú žiadosť o zhovievavosť. Keby sa Komisia nedopustila týchto omylov, pokuta uložená spoločnosti SKW za prvú časť porušenia by bola omnoho vyššia.

81.

Za týchto okolností Všeobecný súd porušil zásadu rovnosti zaobchádzania v tom zmysle, že neznížil ich pokutu s cieľom odstrániť protiprávny nepomer medzi pokutami uloženými odvolateľkám a pokutami uloženými spoločnosti SKW, hoci v súbežnom rozsudku Gigaset/Komisia ( 57 ) v podobnej situácii znížil výšku pokuty spoločnosti Gigaset, novej materskej spoločnosti SKW, keď usúdil, že zo zásady rovnosti zaobchádzania vyplýva, že keďže pokuta spoločnosti SKW nie je znížená, treba znížiť pokutu spoločnosti Gigaset. Okrem toho Všeobecný súd tým, že neodpovedal na tvrdenia uvedené v replike, ktoré odvolateľky nemohli predložiť skôr, porušil ich právo na vypočutie a svoju povinnosť odôvodnenia.

82.

Komisia tvrdí, že v prejednávanej veci nedošlo k porušeniu zásady rovnosti zaobchádzania. Uvedený rozsudok Gigaset/Komisia sa týka odlišného prípadu. Tvrdenia o pokute spoločnosti SKW prekračujú predmet prvostupňového konania, ako výslovne vyplýva z bodu 266 napadnutého rozsudku. Tvrdenie, podľa ktorého spoločnosti SKW nemala byť znížená pokuta z dôvodu zhovievavosti, je v rozpore s argumentáciou uvedenou v prvom stupni a okrem toho je oneskorené, a teda neprípustné. Komisia sa v každom prípade domnieva, že prípadné nesprávne zníženie pokuty spoločnosti SKW v súlade s oznámením o zhovievavosti nemôže byť dôvodom na zníženie pokút odvolateliek, v prípade ktorých bolo toto oznámenie správne uplatnené.

83.

Odvolateľky spochybňujú určenie pokuty, ktoré vykonal Všeobecný súd na základe svojej neobmedzenej právomoci. Všeobecný súd porušil zásadu rovnosti zaobchádzania v tom zmysle, že v rozpore s tým, čo urobil v uvedenom rozsudku Gigaset/Komisia, neznížil pokuty odvolateliek s cieľom odstrániť protiprávny nepomer s pokutou uloženou spoločnosti SKW, ktorá mala byť vyššia z dôvodu dvoch chýb, ku ktorým došlo pri jej určení: nezohľadnenie dovozného cla a nenáležité zníženie v zmysle oznámenia o zhovievavosti.

84.

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry výkon neobmedzenej právomoci v rámci určenia výšky pokút nesmie viesť k diskriminácii medzi podnikmi, ktoré uzavreli dohodu v rozpore s článkom 101 ods. 1 ZFEÚ. ( 58 ) Z judikatúry Súdneho dvora ďalej vyplýva, že zásada rovnosti zaobchádzania je porušená len vtedy, keď sa k porovnateľným situáciám pristupuje rozdielne alebo sa k rozdielnym situáciám pristupuje rovnako, pokiaľ také zaobchádzanie nie je objektívne odôvodnené. ( 59 )

85.

V prvom rade treba preskúmať tvrdenie Komisie, podľa ktorého tento odvolací dôvod prekračuje predmet prvostupňového konania, v dôsledku čoho je neprípustný. V tejto súvislosti treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry je v rámci odvolania právomoc Súdneho dvora v zásade obmedzená na preskúmanie toho, ako Všeobecný súd posúdil žalobné dôvody, ktoré boli pred ním prejednané, ( 60 ) z tej istej judikatúry však tiež vyplýva, že je prípustné podať odvolanie na Súdny dvor s uvedením odvolacích dôvodov, ktoré vznikli zo samotného napadnutého rozsudku a ktoré spochybňujú jeho dôvodnosť z právneho hľadiska. ( 61 )

86.

Treba však konštatovať, že v rámci tohto odvolacieho dôvodu odvolateľky tvrdia, že došlo k porušeniu zásady rovnosti zaobchádzania, pokiaľ ide o pokuty určené Všeobecným súdom v napadnutom rozsudku pri výkone jeho neobmedzenej právomoci. Zo samotnej povahy tohto odvolacieho dôvodu teda vyplýva, že nemohol byť uvedený v prvostupňovom konaní. ( 62 ) Z toho vyplýva, že je prípustný.

87.

Treba však poukázať na to, že argumentácia odvolateliek sa netýka ich špecifickej situácie, ale údajnej nezákonnosti spôsobenej pri určení pokuty spoločnosti SKW. Je však nesporné, že zásada rovnosti zaobchádzania musí byť v súlade so zásadou, podľa ktorej sa nikto nemôže vo svoj prospech dovolávať nezákonnosti, ku ktorej došlo v prospech inej osoby, ( 63 ) ktorá je dôsledkom zásady zákonnosti. ( 64 )

88.

Z tohto hľadiska aj za predpokladu, že situácia spoločnosti Gigaset a odvolateliek je porovnateľná, pokiaľ ide o určenie pokuty zo strany Všeobecného súdu v rámci výkonu neobmedzenej právomoci, a, samozrejme, bez možnosti spochybniť v rámci tohto odvolania posúdenie vykonané Všeobecným súdom v rozsudku Gigaset, sa domnievam, že v každom prípade v zmysle zásady, podľa ktorej sa nikto nemôže vo svoj prospech dovolávať nezákonnosti, ku ktorej došlo v prospech inej osoby, sa odvolateľky nemôžu vo svoj prospech najmä na účely dosiahnutia zníženia pokút odvolávať na prípadné nezákonnosti alebo omyly, ku ktorým došlo pri určení pokuty spoločnosti SKW.

89.

Za týchto okolností sú výhrady založené na porušení práva byť vypočutý a povinnosti odôvodnenia podľa môjho názoru neúčinné. Aj keby totiž Všeobecný súd preskúmal tvrdenia uvedené v replike, podľa ktorých spoločnosti SKW nemala byť znížená pokuta z dôvodu zhovievavosti, a za predpokladu, že tieto tvrdenia by boli na rozdiel od toho, čo uvádza Komisia, v konaní pred Všeobecným súdom prípustné, odvolateľky by v každom prípade nemohli vďaka nezákonnosti, ku ktorej došlo v prospech spoločnosti SKW, dosiahnuť zníženie svojich pokút.

90.

Nakoniec v rozsahu, v akom treba tento odvolací dôvod chápať ako tvrdenie porušenia zásady proporcionality pri určení pokuty zo strany Všeobecného súdu, stačí pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry pri rozhodovaní o právnych otázkach v rámci odvolania neprináleží Súdnemu dvoru nahrádzať z dôvodov spravodlivosti svojím posúdením posúdenie Všeobecného súdu, ktorý v rámci svojej neobmedzenej právomoci rozhoduje o výške pokút uložených podnikom za porušenie práva Únie týmito podnikmi. ( 65 ) Nič však nenaznačuje, že výška sankcie uloženej odvolateľkám je nielen neprimeraná, ale aj prehnaná, ba dokonca disproporčná, a že teda treba konštatovať, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia z dôvodu neprimeranej výšky pokuty.

91.

Zo všetkých predchádzajúcich úvah vyplýva, že tretí odvolací dôvod musí byť podľa môjho názoru zamietnutý.

92.

Vo štvrtom odvolacom dôvode, ktorý je subsidiárny a smeruje proti bodu 288 napadnutého rozsudku, ako aj bodu 2 jeho výrokovej časti, odvolateľky tvrdia, že Všeobecný súd porušil zásadu právnej istoty a zásadu nulla poena sine lege certa, ako aj povinnosť odôvodnenia. Odvolateľky Všeobecnému súdu vytýkajú, že v napadnutom rozsudku dostatočne presne neuviedol, že platba zo strany spoločnosti SKW bude mať dvojnásobný účinok zániku, t. j. že jej účinkom bude oslobodenie od dlhu pre samotné odvolateľky, ako aj pre spoločnosť Gigaset, ktorá je tiež spoločne a nerozdielne zodpovedná za zaplatenie pokuty so spoločnosťou SKW. Keby zaplatenie zo strany spoločnosti SKW nemalo dvojnásobný účinok zániku, napadnutý rozsudok by vyvolal úplnú právnu neistotu. Komisii prináleží rozhodnúť na základe svojej voľnej úvahy, v akej miere túto platbu započíta odvolateľkám a spoločnosti Gigaset. Znemožní sa tým tiež prípadné rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktorému by bola predložená žaloba v tomto smere.

93.

Komisia tvrdí, že argumentácia odvolateliek predstavuje nový, a teda neprípustný právny dôvod. V tejto súvislosti je skutočnosť, že spochybnené odôvodnenie vyplýva z výkonu neobmedzenej právomoci Všeobecného súdu, nepodstatná, lebo ide o také porušenie, na ktoré bolo možné odvolávať sa v prvom stupni. Komisia poukazuje na to, že Všeobecný súd sformuloval spochybňovaný bod z vlastnej iniciatívy a že tento bod sa javí ako prospešný pre odvolateľky, v dôsledku čoho vznikajú pochybnosti o ich záujme napadnúť ho.

94.

Štvrtým odvolacím dôvodom odvolateľky spochybňujú spresnenie uvedené Všeobecným súdom v bode 288 in fine napadnutého rozsudku a zopakované v bode 2 prvej zarážke výrokovej časti tohto rozsudku, podľa ktorého „sa bude vychádzať z toho, že spoločnosti [Degussa] a AlzChem túto pokutu uhradili do výšky súm, ktoré zaplatila spoločnosť SKW… ako pokutu uloženú článkom 2 písm. f) a g)… [sporného rozhodnutia]“.

95.

Komisia spochybňuje prípustnosť tohto odvolacieho dôvodu vzhľadom na to, že ide o nový právny dôvod neprípustný v odvolacom konaní. V tejto súvislosti chcem poukázať na to, že ako uvádza samotná Komisia, ide o odvolací dôvod vzniknutý zo samotného napadnutého rozsudku a spochybňujúci bod, ktorý Všeobecný súd sformuloval z vlastnej iniciatívy v rámci výkonu svojej neobmedzenej právomoci. Za týchto okolností sa domnievam, že podľa judikatúry citovanej v bode 85 týchto návrhov ho nemožno považovať za nový právny dôvod a nemožno ho teda považovať z tohto dôvodu za neprípustný. ( 66 )

96.

Ďalej chcem poukázať na to, že ako vyplýva z predchádzajúceho bodu týchto návrhov, tie časti napadnutého rozsudku, ktoré sú napadnuté týmto odvolacím dôvodom, výslovne stanovujú účinok zániku v prospech odvolateliek prostredníctvom súm uhradených spoločnosťou SKW z dôvodu pokuty uloženej sporným rozhodnutím. Odvolateľky však vo svojej argumentácii navrhujú, aby Súdny dvor rozhodol, že Všeobecný súd sa dopustil omylu, keď nekonštatoval, že taká úhrada bude mať dvojnásobný účinok zániku. Keďže platby zo strany spoločnosti SKW už majú oslobodzujúci účinok na odvolateľky, pokiaľ ide o tú časť pokuty, za ktorú nesú spoločnú a nerozdielnu zodpovednosť so spoločnosťou SKW, tento odvolací dôvod tak v podstate znamená, že navrhujú, aby Súdny dvor uznal účinok zániku týchto platieb vo vzťahu k spoločnosti Gigaset.

97.

V tejto súvislosti z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že záujem na konaní existuje, ak odvolanie môže svojím výsledkom priniesť prospech účastníkovi konania, ktorý ho podal. ( 67 )

98.

Keďže je však zo znenia napadnutého rozsudku jasné, že akákoľvek platba, ktorú vykoná spoločnosť SKW na uhradenie predmetnej pokuty, oslobodí odvolateľky od tej časti pokuty, za ktorú sú spoločne a nerozdielne zodpovedné so spoločnosťou SKW, do výšky uhradených súm, odvolateľky by nemali nijaký úžitok z toho, že by sa prípadne vyhovelo tomuto odvolaciemu dôvodu priznávajúcemu platbám spoločnosti SKW účinok zániku pre spoločnosť Gigaset.

99.

Z toho vyplýva, že tento odvolací dôvod treba vyhlásiť za neprípustný.

100.

V piatom odvolacom dôvode, ktorý je subsidiárny a smeruje proti bodu 288 napadnutého rozsudku, odvolateľky tvrdia, že Všeobecný súd sa dopustil porušenia článku 81 ES, článku 23 nariadenia Rady (ES) č. 1/2003 zo 16. decembra 2002 o vykonávaní pravidiel hospodárskej súťaže stanovených v článkoch 81 [ES] a 82 [ES] (Ú. v. ES L 1, 2003, s. 1; Mim. vyd. 08/002, s. 205), zásady rovnosti zaobchádzania, práva byť vypočutý a povinnosti odôvodnenia. Odvolateľky Všeobecnému súdu vytýkajú, že od tej časti pokuty, ktorá sa považuje za uhradenú v prípade platby zo strany spoločnosti SKW, odpočítal zníženie priznané odvolateľkám na základe oznámenia o zhovievavosti. Rovnako ako v rámci tretieho odvolacieho dôvodu odvolateľky tvrdia, že ich žiadosť o zhovievavosť sa netýkala spoločnosti SKW, na čo poukázali v replike pred Všeobecným súdom. Keby nedošlo k tomuto protizákonnému zníženiu pokuty uloženej spoločnosti SKW z dôvodu oznámenia o zhovievavosti, tá časť pokuty, v súvislosti s ktorou má úhrada zo strany spoločnosti SKW oslobodzujúci účinok, by bola vyššia. Mala mať výšku 3,47 milióna eur, a nie 2,49 milióna eur. Navrhujú teda, aby Súdny dvor určil oslobodzujúci účinok platby zo strany spoločnosti SKW pre spoločnosť Degussa v sume 3,47 milióna eur.

101.

Komisia tvrdí, že spoločná a nerozdielna zodpovednosť spoločnosti SKW a odvolateliek nemôže ísť nad rámec solidárneho dlhu. Okrem toho poukazuje na to, že pokuta uložená spoločnosti Degussa podľa bodu 289 napadnutého rozsudku a bodu 2 druhej zarážky jeho výrokovej časti (teda vo výške 1,24 milióna eur) je vlastná tejto spoločnosti a nevzťahuje sa na ňu mechanizmus spoločnej a nerozdielnej zodpovednosti. Napokon uvádza, že celá spoločná a nerozdielna zodpovednosť odvolateliek a spoločnosti SKW vo výške 2,49 milióna eur neznamená, že spoločnosť SKW má prospech zo žiadosti o zhovievavosť podanej odvolateľkami.

102.

V piatom odvolacom dôvode odvolateľky Všeobecnému súdu vytýkajú viacero porušení práva vzhľadom na to, že nezvýšil spoločnú a nerozdielnu zodpovednosť spoločnosti SKW pri novom určení pokuty v rámci výkonu svojej neobmedzenej právomoci. Všeobecný súd totiž pri tomto určení nenapravil nesprávne zohľadnenie žiadosti o zhovievavosť podanej odvolateľkami v prospech spoločnosti SKW, ktorého sa dopustila Komisia, hoci táto žiadosť sa spoločnosti SKW netýkala.

103.

Oslobodzujúci účinok platby zo strany spoločnosti SKW pre odvolateľky tak nemal mať výšku 2,49 milióna eur, ako je stanovené v bode 2 prvej zarážke výrokovej časti napadnutého rozsudku, ale mal dosiahnuť 3,47 milióna eur. Tento oslobodzujúci účinok by teda mal čiastočne pokryť aj pokutu uloženú spoločnosti Degussa v sume 1,24 milióna eur, ktorá je stanovená v bode 2 druhej zarážke výrokovej časti napadnutého rozsudku.

104.

Je zjavné, že takýto odvolací dôvod nemôže uspieť.

105.

Nie je totiž ani potrebné zaoberať sa tým, či Súdny dvor môže v rámci odvolania rozšíriť pôsobnosť spoločnej a nerozdielnej zodpovednosti, a teda zvýšiť sumu pokuty tretej osoby, akou je spoločnosť SKW v prejednávanej veci, ale stačí poukázať na to, že ako zdôrazňuje Komisia, zodpovednosť spoločnosti SKW nemôže ísť nad rámec sumy pokuty, ktorá jej bola za zistené porušenie uložená spoločne a nerozdielne s jej materskými spoločnosťami. Všeobecný súd však túto sumu určil na 2,49 milióna eur.

106.

Spoločnosť SKW teda v nijakom prípade nemôže mať povinnosť čo i len čiastočne uhradiť pokutu 1,24 milióna eur stanovenú v bode 2 druhej zarážke výrokovej časti napadnutého rozsudku. Ako totiž vyplýva z bodov 271 a 289 napadnutého rozsudku, táto pokuta bola uložená výlučne spoločnosti Degussa z dôvodu recidívy. Uvedená pokuta je teda vlastná spoločnosti Degussa a vylúčená zo spoločnej a nerozdielnej zodpovednosti. Za týchto podmienok odvolateľky nemôžu Všeobecnému súdu vytýkať nijaký omyl alebo porušenie práva za to, že nezvýšil spoločnú a nerozdielnu zodpovednosť spoločnosti SKW pri novom určení pokuty v rámci výkonu neobmedzenej právomoci s cieľom pokryť pokutu spoločnosti Degussa.

107.

Piaty odvolací dôvod teda musí byť tiež zamietnutý.

108.

Zo všetkých predchádzajúcich úvah vyplýva, že odvolanie treba podľa môjho názoru zamietnuť v celom rozsahu.

109.

Podľa článku 184 ods. 2 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora ak odvolanie nie je dôvodné, Súdny dvor rozhodne aj o trovách konania.

110.

Podľa článku 138 ods. 1 uvedeného Rokovacieho poriadku uplatniteľného na konanie o odvolaní na základe jeho článku 184 ods. 1 účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté.

111.

Keďže odvolateľky nemali úspech vo svojich dôvodoch a Komisia navrhla zaviazať ich na náhradu trov konania, je opodstatnené uložiť im povinnosť znášať nielen vlastné trovy konania, ale nahradiť aj trovy konania, ktoré vznikli Komisii.

112.

Vzhľadom na predchádzajúce úvahy navrhujem, aby Súdny dvor rozhodol takto: