1. 

Týmto odvolaním sa Mory SA, Mory Team a Superga Invest (ďalej spoločne len „odvolatelia“) domáhajú zrušenia uznesenia Všeobecného súdu Európskej únie Mory a i./Komisia ( 2 ) (ďalej len „napadnuté uznesenie“), ktorým uvedený súd zamietol ako neprípustné z dôvodu nedostatku záujmu na konaní ich žaloby, ktorými navrhovali zrušenie rozhodnutia Európskej komisie zo 4. apríla 2012, týkajúceho sa prevzatia aktív skupiny Sernam v rámci konkurzného konania, ktoré voči nej prebieha ( 3 ) (ďalej len „sporné rozhodnutie“).

2. 

Táto vec sa zaraďuje do rámca pokusu o reštrukturalizáciu skupiny Sernam, ktorá podniká na trhu rýchlej dopravy balíkov a paliet a v prípade ktorej bolo vydaných viacero rozhodnutí Komisie týkajúcich sa štátnej pomoci poskytnutej tejto skupine. Sporné rozhodnutie je štvrtým a zároveň posledným z týchto rozhodnutí. V tomto rozhodnutí, kvalifikovanom Komisiou ako „sui generis“, táto inštitúcia na základe žiadosti francúzskej vlády konštatovala neexistenciu hospodárskej kontinuity medzi skupinou Sernam a nadobúdateľmi jej aktív a informovala uvedenú vládu, že nie je dôvodné rozšíriť na posledné uvedené subjekty vymáhanie protiprávnej a nezlučiteľnej pomoci poskytnutej skupine Sernam. Odvolatelia, ktorí sa predstavili ako priami konkurenti tejto skupiny, napadli toto rozhodnutie na Všeobecnom súde. Medzitým však aj na nich, takisto ako na skupinu Sernam, bola vyhlásená likvidácia, z čoho vyplynula otázka ich záujmu na konaní na Všeobecnom súde.

3. 

V krátkosti v tejto veci vzniklo viacero dôležitých otázok týkajúcich sa jednak záujmu na konaní, a to najmä jeho vzťahu s aktívnou legitimáciou, a podmienok nevyhnutných na existenciu takéhoto záujmu v súvislosti s tým, že na vnútroštátnych súdoch boli podané žaloby a jednak podmienok prípustnosti na účely napadnutia rozhodnutí prijatých Komisiou, týkajúcich sa hospodárskej kontinuity medzi príjemcom pomoci a nadobúdateľom niektorých z jeho aktív.

4.

Rozhodnutím prijatým 23. mája 2001 ( 4 ) (ďalej len „rozhodnutie Sernam 1“) Komisia schválila za určitých podmienok pomoc na reštrukturalizáciu v prospech skupiny Sernam, a to v celkovej výške 503 miliónov eur.

5.

Druhým rozhodnutím prijatým v roku 2004 ( 5 ) (ďalej len „rozhodnutie Sernam 2“) Komisia konštatovala, že niektoré z podmienok, ktoré boli uložené rozhodnutím Sernam 1, neboli dodržané, čo viedlo k zneužívajúcemu uplatneniu schválenej pomoci. V tomto kontexte jednak vyhlásila, že ak sa dodržia nové podmienky, pomoc vo výške 503 miliónov eur schválená rozhodnutím Sernam 1 bude zlučiteľná s vnútorným trhom, a jednak konštatovala existenciu dodatočnej pomoci vo výške 41 miliónov eur, nezlučiteľnej so spoločným trhom, ktorá sa musí teda vymáhať od francúzskych orgánov.

6.

Potom, ako konkurenti, medzi ktorých patrí jedna spoločnosť zo skupiny Mory, podali sťažnosti, v ktorých uviedli, že rozhodnutie Sernam 2 bola uplatnené zneužívajúcim spôsobom, Komisia listom zo 16. júla 2008 ( 6 ) informovala Francúzsku republiku o svojom rozhodnutí začať konanie upravené v článku 108 ods. 2 ZFEÚ vo veci uplatnenia rozhodnutia Sernam 2 Francúzskou republikou.

7.

Dňa 27. júna 2011 bol na spoločnosti Mory SA a Mory Team (ďalej len „spoločnosti Mory“) zo strany tribunal de commerce de Bobigny (obchodný súd v Bobigny) vyhlásený konkurz. V januári a februári 2012 bol takisto na spoločnosti tvoriace skupinu Sernam vyhlásený konkurz.

8.

Dňa 9. marca 2012 Komisia prijala tretie rozhodnutie ( 7 ) (ďalej len „rozhodnutie Sernam 3“). V tomto rozhodnutí Komisia konštatovala, že štátna pomoc vo výške 503 miliónov eur, schválená rozhodnutím Sernam 2, bola uplatnená zneužívajúcim spôsobom, že skupina Sernam mala prospech z tejto pomoci, ako aj zo štátnej pomoci vo výške 41 miliónov eur a z inej štátnej pomoci, ktoré boli nezlučiteľné so spoločným trhom. Podľa článku 2 výroku tohto rozhodnutia bola Francúzska republika povinná vymáhať všetku túto pomoc od skupiny Sernam.

9.

V ten istý deň boli konkurznému správcovi skupiny Sernam odovzdané dve ponuky na prevzatie spoločnosti, pričom prvú predložila Geodis Calberson (ďalej len „spoločnosť Calberson“), dcérska spoločnosť skupiny Geodis (ďalej len „spoločnosť Geodis“), podnikajúca v odvetví dopravy balíkov, a druhú predložila spoločnosť BMV. Ponuka na prevzatie od spoločnosti Calberson bola podriadená podmienke, že „žiadna povinnosť vrátenia celej protiprávnej štátnej pomoci poskytnutej Sernam alebo jej časti nemôže byť prevedená s aktívami, ktoré sú predmetom prevzatia alebo z dôvodu prevzatia, alebo inak pripísaná na ťarchu nadobúdateľa“. Ponuka predložená spoločnosťou BMV neobsahovala takúto podmienku, ale bola predložená ako neoddeliteľná od ponuky predloženej spoločnosťou Calberson a mala stratiť platnosť, keby bola odmietnutá ponuka spoločnosti Calberson.

10.

Dňa 23. marca 2012 francúzske orgány požiadali Komisiu o potvrdenie, že povinnosť vrátenia štátnej pomoci, uložená skupine Sernam rozhodnutím Sernam 3, sa nebude vzťahovať aj na spoločnosti Geodis a BMV v prípade, že by tieto spoločnosti prevzali časť aktív skupiny Sernam v rámci konkurzného konania, ktoré v jej prípade prebiehalo.

11.

Dňa 4. apríla 2012 prijala Komisia sporné rozhodnutie. Kvalifikovala ho ako rozhodnutie sui generis vydané na základe právomoci zverenej Komisii kontrolovať štátnu pomoc, upravenej v článku 108 ZFEÚ, ako aj na základe povinnosti lojálnej spolupráce s členskými štátmi, stanovenej v článku 4 ods. 3 ZEÚ. ( 8 ) Spresnila, že toto rozhodnutie sa týka len predmetu doručeného oznámenia a nie toho, či investícia týkajúca sa prevzatia určitých aktív skupiny Sernam bola oznámená, alebo nie, a že nie je možné predvídať výsledok posúdenia týchto investícií vzhľadom na článok 107 ZFEÚ. ( 9 ) Po analýze rôznych faktorov Komisia konštatovala, že neexistuje hospodárska kontinuita medzi skupinou Sernam a subjektmi, ktoré prevzali časť jej aktív, teda spoločnosťami Geodis a BMV. Informovala teda Francúzsku republiku, že vzhľadom na uvedenú analýzu a zohľadňujúc jej záväzky, nie je potrebné rozšíriť na spoločnosti Geodis a BMV povinnosť vymáhať štátnu pomoc vyhlásenú za protiprávnu a nezlučiteľnú v rozhodnutí Sernam 3, ktorá bola poskytnutá skupine Sernam. ( 10 )

12.

Dňa 13. apríla 2012 vybral tribunal de commerce de Nanterre (obchodný súd v Nanterre) ponuky na prevzatie predložené spoločnosťami Calberson a BMV a nariadil prevod určitých aktív skupiny Sernam na nich, s účinnosťou od 7. mája 2012.

13.

Dňa 10. júla 2012 vyhlásil tribunal de commerce de Bobigny (obchodný súd v Bobigny) na spoločnosti Mory likvidáciu.

14.

Návrhom podaným do kancelárie Všeobecného súdu 17. decembra 2012 podali odvolatelia žalobu na zrušenie sporného rozhodnutia.

15.

Všeobecný súd napadnutým uznesením odmietol žalobu ako neprípustnú z dôvodu nedostatku záujmu odvolateľov na konaní.

16.

Všeobecný súd potom, ako pripomenul, že podľa judikatúry prináleží žalobcovi predložiť dôkaz o jeho záujme na konaní, dospel k záveru, že žiadne zo štyroch tvrdení uvádzaných odvolateľmi nebolo takej povahy, že by preukázalo v ich prípade existenciu záujmu na konaní. ( 11 ) Všeobecný súd v prvom rade zamietol tvrdenie odvolateľov, podľa ktorého postavenie dotknutej osoby, ktoré mal jeden z nich v správnom konaní, ktoré viedlo k vydaniu rozhodnutia Sernam 3, a jeho osobná účasť na tomto konaní údajne odôvodňovali ich záujem na konaní proti spornému rozhodnutiu. ( 12 ) V druhom rade Všeobecný súd zamietol tvrdenie, podľa ktorého záujem odvolateľov na konaní je odôvodnený vzhľadom na dve žaloby, ktoré títo odvolatelia podali na francúzske súdy, pričom jedna sa týkala vymáhania štátnej pomoci poskytnutej skupine Sernam a druhá náhrady škody. ( 13 ) V treťom rade Všeobecný súd zamietol tvrdenie založené na tom, že záujem odvolateľov na konaní je odôvodnený okolnosťou, že spoločnosť Superga Invest, ako hlavný akcionár Mory, znášala priamo dôsledky problémov týkajúcich sa hospodárskej súťaže, ktoré vznikli spoločnosti Mory. ( 14 ) Nakoniec v štvrtom rade Všeobecný súd zamietol tvrdenie založené na tom, že sporným rozhodnutím Komisia implicitne odmietla prípadné začatie konania vo veci formálneho zisťovania, čím zbavila odvolateľov možnosti využitia procesných práv, ktoré inak možno uplatniť na predloženie svojich pripomienok. ( 15 )

17.

V dôsledku toho Všeobecný súd dospel k záveru, že odvolatelia neodôvodnili svoj záujem na konaní proti spornému rozhodnutiu a ich žaloba sa musí považovať za neprípustnú.

18.

Vo svojom odvolaní odvolatelia navrhujú, aby Súdny dvor:

19.

Komisia navrhuje odvolanie zamietnuť a zaviazať odvolateľov na náhradu trov konania.

20.

Podaním podaným do kancelárie Súdneho dvora 19. mája 2014 spoločnosť Calberson SAS požiadala na základe článku 40 druhého odseku Štatútu Súdneho dvora o vstup do tohto konania ako vedľajší účastník na podporu návrhov Komisie. Uznesením predsedu Súdneho dvora z 27. februára 2015 bola táto žiadosť zamietnutá.

21.

Na podporu svojho odvolania uvádzajú odvolatelia dva odvolacie dôvody: prvý, ktorý je založený na existencii nesprávnych právnych posúdení, ktorých sa dopustil Všeobecný súd pri skúmaní ich záujmu na konaní o neplatnosť proti spornému rozhodnutiu; druhý, založený na porušení článku 263 štvrtého odseku ZFEÚ, keďže Všeobecný súd opomenul konštatovať, že boli priamo a osobne dotknuté týmto rozhodnutím.

22.

Pred preskúmaním dvoch dôvodov uvádzaných odvolateľmi treba posúdiť argumentáciu, ktorú uviedli ako úplne prvú právnu otázku, podľa ktorej neexistuje deliaca čiara medzi jednak pojmom záujem na konaní a jednak pojmom priamej a osobnej dotknutosti (teda aktívnou legitimáciou), pričom podľa nich sa tieto pojmy dokonca úplne zhodujú. Podľa odvolateľov sa Všeobecný súd tým, že dospel k záveru, že tieto pojmy sú odlišné, dopustil porušenia článku 263 štvrtého odseku ZFEÚ. Dôkaz, že osoba je priamo a osobne dotknutá, postačuje údajne sám osebe na preukázanie prípustnosti jej žaloby.

23.

Túto argumentáciu nemožno uznať. Je v zjavnom rozpore tak s účelom týchto pojmov, ako aj s ustálenou judikatúrou, z ktorej jasne vyplýva, že aktívna legitimácia a záujem na konaní predstavujú dve rozličné podmienky prípustnosti, ktoré súdy Únie samostatne posudzujú. ( 16 )

24.

Teda aktívna legitimácia je podmienkou prípustnosti, ktorá umožňuje identifikovať spomedzi všetkých fyzických alebo právnických osôb tie, ktoré sú oprávnené podať žalobu o neplatnosť proti aktu Únie. Možnosť napadnúť na súde akt Únie totiž nie je prístupná bez rozdielov všetkým. Je prístupná výlučne tým, ktorí môžu tvrdiť, že sa nachádzajú v osobitnej situácii vo vzťahu k aktu Únie, ktorého zákonnosť chcú napadnúť. Práve táto osobitná situácia ich oprávňuje žiadať od súdu Únie účinnú súdnu ochranu vo vzťahu k tomuto aktu.

25.

Článok 263 štvrtý odsek ZFEÚ stanovuje, za akých podmienok môže fyzická alebo právnická osoba podať žalobu o neplatnosť proti aktu Únie. Podľa znenia tohto ustanovenia sa nachádzajú v osobitnej situácii, z ktorej vyplýva právo podať takúto žalobu, tieto osoby: po prvé fyzické alebo právnické osoby, ktorým je predmetný akt určený; po druhé osoby, ktoré sú priamo a osobne dotknuté týmto aktom; po tretie osoby, ktoré sú priamo dotknuté regulačným aktom neobsahujúcim vykonávacie opatrenia. ( 17 )

26.

Záujem na konaní na druhej strane, hoci je tiež podmienkou prípustnosti týkajúcou sa žalobcu, súvisí s odlišnou požiadavkou.

27.

Na rozdiel od toho, čo tvrdia odvolatelia, aj keď osoba, ktorá napadla zákonnosť aktu Únie na súdoch Únie, má aktívnu legitimáciu, táto okolnosť totiž nie je nevyhnutne dostatočná na zabezpečenie prípustnosti jej žaloby. Nato, aby sa žalobca mohol obrátiť na súdy Únie so žalobou o neplatnosť je takisto potrebné, aby žalobca mal záujem na konaní, teda záujem na vyhlásení neplatnosti napadnutého aktu.

28.

Podľa judikatúry je predpokladom takéhoto záujmu, že zrušenie napadnutého aktu musí byť spôsobilé samo osebe vyvolať právne následky, a teda žaloba musí byť spôsobilá svojím výsledkom priniesť prospech pre toho účastníka konania, ktorý ju podal. ( 18 ) Z toho vyplýva, že nato, aby sa žaloba podaná žalobcom mohla považovať za prípustnú, sa musí nielen žalobca nachádzať v osobitnej situácii vo vzťahu k aktu, ktorého zákonnosť chce napadnúť, ale ešte zrušenie tohto aktu musí mať kladný účinok na jeho právne postavenie. Záujem, ktorý musí mať žalobca, nemusí mať nevyhnutne povahu hospodárskeho záujmu alebo prospechu. Môže takisto vyplývať z požiadavky alebo potreby právnej ochrany. ( 19 ) Je to práve táto požiadavka alebo potreba, ktoré odôvodňujú možnosť obrátiť sa na súd Únie. Ak žalobca nemôže mať žiadny prospech z toho, že sa jeho žalobe prípadne vyhovie, podanie žaloby na súd sa nemôže považovať za odôvodnené. Je to teda s cieľom zabezpečenia riadneho výkonu spravodlivosti, predchádzajúc tomu, aby súd Únie riešil čisto teoretické otázky, ktorých riešenie nemôže mať právne následky alebo priniesť prospech žalobcovi, že každá osoba podávajúca žalobu na súd musí nezávisle od zvoleného prostriedku nápravy mať záujem na konaní. ( 20 )

29.

Záujem na konaní, považovaný v judikatúre za podstatnú a prvú podmienku akejkoľvek žaloby ( 21 ), musí vzhľadom na predmet žaloby existovať v čase jej podania, inak je neprípustná ( 22 ) a musí k tomuto dátumu skutočne existovať. ( 23 ) Z toho vyplýva, že nemôže byť posúdený v závislosti od budúcej a hypotetickej udalosti. ( 24 ) Okrem toho musí pretrvávať až do vyhlásenia rozhodnutia súdu, inak by muselo byť konanie zastavené. ( 25 ) Nakoniec, ako správne uviedol Všeobecný súd v bode 27 napadnutého uznesenia, práve žalobcovi prináleží predložiť dôkaz o svojom záujme na konaní.

30.

Z vyššie uvedených úvah vyplýva, že na rozdiel od toho, čo tvrdia odvolatelia, v práve Únie sú aktívna legitimácia a záujem na konaní dve rozličné podmienky prípustnosti. ( 26 ) Toto konštatovanie potvrdzuje aj okolnosť, že v niektorých veciach súd Únie uznal existenciu aktívnej legitimácie žalobcu, ale neuznal existenciu záujmu na konaní. ( 27 )

31.

Odvolatelia vo svojom prvom odvolacom dôvode vytýkajú Všeobecnému súdu, že sa dopustil nesprávneho posúdenia, keď nekonštatoval, že majú mať záujem na konaní proti spornému rozhodnutiu. Tento dôvod je rozdelený do štyroch častí, pričom každá z nich sa týka jedného zo štyroch tvrdení – uvedených v bode 16 vyššie –, ktoré odvolatelia uplatňovali na Všeobecnom súde na podporu existencie ich záujmu na konaní a ktoré Všeobecný súd v napadnutom uznesení zamietol.

32.

Aj keď v rámci prvej a štvrtej časti odvolatelia pomiešali tvrdenia týkajúce sa aktívnej legitimácie a záujmu na konaní a aj keď tretia časť je subsidiárnej povahy oproti ostatným častiam, práve v rámci druhej časti, týkajúcej sa prípadného odôvodnenia záujmu na konaní vo vzťahu k dvom žalobám, ktoré podali na vnútroštátnych súdoch, sa argumentácia odvolateľov týka výlučne ich záujmu na konaní. Považujem teda za vhodné posúdiť najprv druhú časť prvého odvolacieho dôvodu.

33.

Odvolatelia sa v druhej časti svojho prvého odvolacieho dôvodu zamerali na body 36 až 51 napadnutého uznesenia a tvrdia, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia a nesprávneho posúdenia, keď dospel k záveru, že dve žaloby podané na francúzskych súdoch z ich vlastného podnetu neumožňujú preukázať ich záujem na konaní. Prvá z týchto žalôb bola podaná odvolateľmi na tribunal administratif de Paris (správny súd v Paríži) 25. apríla 2007 a vo svojom petite požaduje zaviazať Francúzsku republiku vymáhať pomoc poskytnutú skupine Sernam. Druhá žaloba bola podaná na tribunal de commerce de Paris (obchodný súd v Paríži) 7. mája 2013, teda po podaní žaloby o neplatnosť na Všeobecný súd proti spornému rozhodnutiu, pričom požaduje zaviazať skupinu Sernam a spoločnosť Geodis na náhradu škody, ktorú im tieto spoločnosti spôsobili v dôsledku konkurenčných výhod, ktoré mali na základe poskytnutia protiprávnej pomoci.

34.

Odvolatelia spochybňujú body 39 až 41 napadnutého uznesenia, v ktorých Všeobecný súd vylúčil, že by sa ich záujem na konaní mohol zakladať na žalobe, ktorú podali na tribunal administratif de Paris v roku 2007 s cieľom, aby bola Francúzska republika zaviazaná vymáhať štátnu pomoc poskytnutú skupine Sernam. Všeobecný súd odôvodnil tento záver tým, že uviedol, že jednak predmetom tejto žaloby nebola náhrada vzniknutej škody, ale vrátenie pomoci poskytnutej skupine Sernam a jednak, že odvolatelia nepodnikli žiadne kroky počas mnohých rokov s cieľom priznania náhrady údajnej škody vyplývajúcej zo skreslenia hospodárskej súťaže vzniknutého uvedenou pomocou.

35.

Odvolatelia uvádzajú, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho posúdenia, keď odmietol možnosť, aby založili svoj záujem na konaní na žalobe o vrátenie štátnej pomoci, ktorú podali na tribunal administratif de Paris. Na rozdiel od toho, čo uviedol Všeobecný súd, zo žiadneho právneho predpisu nevyplýva, že by záujem na konaní proti aktu Únie mohol byť odôvodnený výlučne podaním žaloby o náhradu na vnútroštátnych súdoch. Iné oprávnene začaté konania na vnútroštátnom súde môžu rovnako odôvodniť takýto záujem, ako napríklad žaloba, ktorú podali na tribunal administratif de Paris. Cieľom tejto žaloby bolo dosiahnuť vymáhanie nezlučiteľnej pomoci Francúzskou republikou od všetkých následných príjemcov tejto pomoci, vrátane spoločnosti Geodis. Okrem toho napadli v rámci tejto žaloby výslovne spoločnosť Geodis, čo vyplýva z určitých dokumentov predložených Súdnemu dvoru. Rozhodnutie tribunal administratif o tejto žalobe o vrátenie pomoci je podmienené prípadným zrušením sporného rozhodnutia, keďže takéto zrušenie by umožnilo odvolateľom rozšíriť ich žiadosť o vrátenie štátnej pomoci aj na spoločnosť Geodis. Za týchto podmienok mal Všeobecný súd uznať, že prípadné zrušenie sporného rozhodnutia by malo právne dôsledky na žalobu o vrátenie pomoci a prinieslo by teda prospech odvolateľom, čo by odôvodnilo ich záujem na konaní. Odvolatelia takisto tvrdia, že rozhodnutie tribunal administratif de Paris zaväzujúce Francúzsku republiku na vymáhanie protiprávnej pomoci od spoločnosti Geodis by zvýšilo šancu na úspech žaloby o náhradu podanej na tribunal de commerce de Paris.

36.

Komisia na druhej strane poznamenáva, že spoločnosti Mory naďalej existujú len preto, aby sa dokončila ich likvidácia. Je teda vylúčené, že by mohli mať záujem na konaní s cieľom prinavrátenia ich postavenia v rámci hospodárskej súťaže vďaka vráteniu protiprávnej a nezlučiteľnej pomoci poskytnutej skupine Sernam. Navyše odvolatelia, s cieľom pokúsiť sa odôvodniť záujem na konaní, v žalobe na Všeobecnom súde uviedli len možnosť podať žalobu o náhradu. Okrem toho tvrdenie založené na rozšírení návrhu na vymáhanie pomoci aj na spoločnosť Geodis je neprípustné, pretože toto rozšírenie by ex post ovplyvnilo napadnuté uznesenie a nemohlo by sa teda vziať do úvahy na účely posúdenia zákonnosti uvedeného uznesenia. Ďalej žaloba, na základe ktorej začalo toto konanie na Všeobecnom súde, neuvádzala toto tvrdenie, pretože v danom okamihu spoločnosť Geodis ešte nezískala aktíva skupiny Sernam. Rozšírenie žaloby na spoločnosť Geodis by teda nebolo automatické. Subsidiárne Komisia tvrdí, že v každom prípade nie je vôbec preukázané, že by uvedené tvrdenie malo dôvodnosť alebo čo i len najmenšiu šancu na úspech vo vnútroštátnom práve.

37.

Navyše sa podľa Komisie zdá, že tribunal administratif de Paris si zvolil možnosť vydania uznesenia o zastavení konania. Potom ako totiž Komisia rozhodla a vyhlásila predmetnú pomoc za nezlučiteľnú a nariadila jej vymáhanie, tak ako v predmetnom prípade, konanie začaté skôr na vnútroštátnom súde sa stalo bezpredmetným. Nakoniec tvrdenie, podľa ktorého rozhodnutie tribunal administratif de Paris v prospech odvolateľov by zvýšilo šancu na úspech ich žaloby o náhradu, je novým tvrdením, a teda neprípustným, a v každom prípade nedôvodným.

38.

Na úvod treba uviesť, že znenie žaloby, na základe ktorej začalo toto konanie, ako aj pripomienok týkajúcich sa námietky neprípustnosti predložených odvolateľmi na Všeobecnom súde, preukazuje nepochybne, že sa odvolávali viackrát na žalobu o vrátenie pomoci, ktorú podali na tribunal administratif de Paris a opierali sa o túto žalobu na odôvodnenie svojho záujmu na konaní. Z toho vyplýva, že tvrdenie založené na tejto žalobe nepredstavuje ako také nový prvok v rámci odvolania a musí sa teda považovať za prípustné.

39.

Ďalej tvrdenie použité Všeobecným súdom v bode 40 napadnutého uznesenia na účely popretia existencie záujmu na konaní v prípade odvolateľov, založeného na žalobe o vrátenie pomoci podanej na tribunal administratif de Paris – teda, že cieľom tejto žaloby nebola náhrada ich prípadnej škody –, ako aj s tým súvisiaca argumentácia odvolateľov vedú k otázke všeobecnej povahy, a to ktorý typ žaloby podanej žalobcom na vnútroštátnom súde môže odôvodniť záujem na konaní na súdoch Únie. Môže azda len žaloba o náhradu odôvodniť takýto záujem, ako vyplýva z odôvodnenia Všeobecného súdu, alebo, ako tvrdia odvolatelia, môže založiť takýto záujem akákoľvek žaloba, ktorej predmetom je odstránenie problému v oblasti hospodárskej súťaže spôsobeného nezlučiteľnou štátnou pomocou?

40.

Odpoveď na túto otázku sa podľa mňa nachádza v definícii záujmu na konaní, tak ako bola vyvinutá v judikatúre ( 28 ), podľa ktorej záujem na konaní predpokladá, že zrušenie napadnutého aktu by mohlo zabezpečiť prospech žalobcovi. Vzhľadom na túto definíciu sa treba domnievať, že môže vzniknúť záujem na konaní na súde Únie na základe akejkoľvek žaloby podanej žalobcom na vnútroštátnom súde, v rámci ktorej prípadné zrušenie aktu napadnutého na súde Únie môže zabezpečiť výhodu pre žalobcu, a to najmä výhodu súvisiacu s touto žalobou. Tento výklad záujmu na konaní potvrdzuje okolnosť, že Súdny dvor uznal existenciu záujmu na konaní z dôvodu iných žalôb na súde, teda iných ako žaloba o náhrady škody. ( 29 )

41.

Z toho podľa mňa vyplýva, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď dospel v bode 40 napadnutého uznesenia k záveru, že žaloba podaná odvolateľmi na tribunal administratif de Paris nemohla odôvodniť ich záujem na konaní na Všeobecnom súde iba preto, že uvedená žaloba sa netýkala náhrady škody prípadne vzniknutej odvolateľom. Všeobecný súd mal totiž overiť, či odvolatelia v rámci svojej žaloby podanej na uvedenom vnútroštátnom súde mohli získať prospech zo zrušenia sporného rozhodnutia.

42.

Vzniká teda otázka, či odvolatelia mohli naozaj mať prospech zo zrušenia sporného rozhodnutia v rámci svojej žaloby na tribunal administratif de Paris.

43.

V tejto súvislosti treba najprv zamietnuť tvrdenie Komisie, podľa ktorého sa táto žaloba stala bezpredmetnou po vydaní rozhodnutia Sernam 3. Hoci totiž z listu, ktorý zaslal tribunal administratif odvolateľom a ktorý títo odvolatelia predložili Súdnemu dvoru, môže vyplývať, že tribunal administratif mal pochybnosti týkajúce sa ich vôle trvať na žalobe ( 30 ), treba konštatovať, že žiadny prvok v spise nepotvrdzuje tvrdenie Komisie a že v každom prípade neprináleží súdom Únie, aby vyhlásili v rámci odvolania, že žaloba podaná na vnútroštátnom súde sa stala bezpredmetnou.

44.

Odvolatelia v podstate tvrdia, že mohli mať dva typy prospechu v súvislosti so žalobou, ktorú podali na tribunal administratif de Paris, pričom tieto dva typy odôvodnili ich záujem na konaní. Jednak by im zrušenie sporného rozhodnutia umožnilo rozšíriť žiadosť o vymáhanie štátnej pomoci od spoločnosti Geodis v rámci tejto žaloby. Jednak priaznivé rozhodnutie tribunal administratif de Paris by zvýšilo šancu na úspech ich žaloby o náhradu podanej na tribunal de commerce.

45.

Pokiaľ ide v prvom rade o prípadné rozšírenie okruhu osôb, od ktorých má štát vymáhať nezlučiteľnú pomoc, o spoločnosť Geodis, Komisia tvrdí, že toto tvrdenie je neprípustné, pretože nebolo uvedené v žalobe, na základe ktorej začalo toto konanie a rozšírenie žiadosti o vymáhanie štátnej pomoci aj na spoločnosť Geodis je okolnosť, ktorá nastala po vydaní napadnutého uznesenia a ktorú teda nemožno vziať do úvahy na účely posúdenia jej zákonnosti. Je nesporné, že v čase, keď Všeobecný súd vydal napadnuté uznesenie, žalobcovia ešte nemali platne podanú žiadnu žalobu proti spoločnosti Geodis na tribunal administratif de Paris.

46.

V tejto súvislosti však treba konštatovať, že ako som už uviedol v bode 38 vyššie, odvolatelia vo svojej žalobe v konaní na prvom stupni a vo svojich pripomienkach k námietke prípustnosti podanej na Všeobecný súd riadne uviedli, že podali žalobu o vrátenie štátnej pomoci na tribunal administratif de Paris. V tomto kontexte uviedli jednak, že cieľom tejto žaloby bolo prinútiť francúzske ministerstvo hospodárstva vymáhať protiprávnu pomoc od všetkých prípadných príjemcov a osôb majúcich prospech z tejto pomoci, čo Komisia uznala, a jednak, že existovala priama súvislosť medzi touto žalobou a konaním na Všeobecnom súde, keďže keby sa považovala spoločnosť Geodis za subjekt, ktorý mal prospech z prevodu protiprávnej pomoci, predtým poskytnutej skupine Sernam, mala by táto spoločnosť povinnosť vrátiť ju štátu.

47.

Za týchto podmienok Komisia nemôže tvrdiť, že predmetné tvrdenie je novým a teda neprípustným tvrdením. Iná otázka, ku ktorej sa hneď vrátim, je otázka, či okolnosť, že v čase, keď Všeobecný súd vydal napadnuté uznesenie, žaloba o vrátenie pomoci nebola ešte rozšírená na spoločnosť Geodis, má vplyv na skutočnú existenciu prípadného záujmu odvolateľov na konaní.

48.

Keď sa raz uzná prípustnosť tohto tvrdenia, treba preveriť jeho samotnú podstatu. V tejto súvislosti treba najprv pripomenúť, že ako som už uviedol v bode 11 vyššie, Komisia sporným rozhodnutím konštatovala, že neexistovala hospodárska kontinuita medzi jednak skupinou Sernam a jednak spoločnosťami Geodis a BMV a že z tohto dôvodu nebol dôvod, aby francúzske orgány rozšírili na tieto dve posledné uvedené spoločnosti vymáhanie štátnej pomoci poskytnutej skupine Sernam. Keďže však žaloba, vo veci ktorej koná tribunal administratif de Paris, sa týka vymáhania tej istej pomoci od všetkých jej príjemcov, existencia priameho spojenia medzi sporným rozhodnutím a vnútroštátnym konaním sa mi zdá byť ťažko popierateľná. Sporné rozhodnutie tým, že vylúčilo povinnosť vymáhania predmetnej pomoci od spoločností Geodis a BMV, môže mať dosah na konanie prebiehajúce na tribunal administratif de Paris, keďže tento súd nebude prípadne môcť nariadiť vymáhanie štátnej pomoci od týchto osôb. Z toho vyplýva, že zrušenie sporného rozhodnutia by v zásade, keďže by sa tým odstránila prekážka možného rozšírenia okruhu osôb, od ktorých možno vymáhať pomoc, prinieslo prospech odvolateľom v súvislosti so žalobou, vo veci ktorej koná uvedený vnútroštátny súd. V tejto súvislosti sa však zdajú byť relevantné tri úvahy.

49.

Po prvé existencia skutočného prospechu pre odvolateľov v súvislosti so žalobou, vo veci ktorej koná tribunal administratif de Paris, v prípade zrušenia sporného rozhodnutia, pričom takýto prospech by odôvodnil záujem na konaní, závisí od účinku, aký má uvedené rozhodnutie na vnútroštátne konanie. Inak povedané, treba overiť, či je vnútroštátny súd viazaný sporným rozhodnutím.

50.

V tejto súvislosti treba uviesť, že podľa článku 288 štvrtého odseku ZFEÚ sú rozhodnutia pre tie osoby, ktorým sú určené, záväzné v celom rozsahu. V dôsledku toho členský štát, ktorému je určené rozhodnutie Komisie o vymáhaní protiprávnej pomoci nezlučiteľnej so spoločným trhom, je povinný podľa tohto článku prijať všetky vhodné opatrenia na zabezpečenia vykonania uvedeného rozhodnutia. Táto záväznosť platí pre všetky orgány členského štátu, ktorému je rozhodnutie určené, vrátane jeho súdov. ( 31 )

51.

V predmetnom prípade má sporné rozhodnutie formu rozhodnutia podľa článku 288 štvrtého odseku ZFEÚ, ktoré je určené Francúzskej republike. Vzhľadom na judikatúru uvedenú v predchádzajúcom bode je toto rozhodnutie z hľadiska svojho obsahu záväzné pre členský štát, ktorému je určené, vrátane jeho súdov. Z toho podľa mňa vyplýva, že tribunal administratif de Paris je viazaný takýmto rozhodnutím a že s výnimkou prípadu zrušenia mu nebude môcť odporovať tak, že by nariadil vymáhanie štátnej pomoci poskytnutej skupine Sernam od spoločností Geodis a BMV. ( 32 )

52.

Po druhé treba overiť, či okolnosť, že v čase, keď Všeobecný súd vydal napadnuté uznesenie, nebola ešte žaloba o vrátenie rozšírená aj na spoločnosť Geodis, bráni uznaniu skutočne existujúceho záujmu odvolateľov na konaní. V tejto súvislosti je pravda, ako vyplýva z dokumentov pripojených k spisu, že ku konkrétnemu rozšíreniu žaloby o vrátenie na spoločnosť Geodis došlo až v čase po vydaní napadnutého uznesenia. Je však potrebné konštatovať, že keď bola podaná žaloba na Všeobecný súd, bola uvedená žaloba už podaná a v danej veci súd konal v čase, keď bolo prijaté napadnuté uznesenie. Táto žaloba sa týkala všetkých príjemcov a prípadne osôb majúcich prospech z predmetnej štátnej pomoci, teda vrátane spoločnosti Geodis, keby, na rozdiel od toho, čo bolo konštatované v spornom rozhodnutí, bola táto spoločnosť uznaná za následného príjemcu tejto pomoci. Okrem toho odvolatelia vo svojich pripomienkach k námietke prípustnosti podanej na Všeobecný súd poukázali na svoj záujem rozšíriť vymáhanie štátnej pomoci na spoločnosť Geodis a na priamu súvislosť medzi sporným rozhodnutím a výsledkom konania prebiehajúceho na vnútroštátnom súde. Za týchto okolností si nemyslím, že by bolo možné považovať rozšírenie žaloby o vrátenie na spoločnosť Geodis za čisto hypotetickú udalosť, ktorá by nemohla odôvodniť skutočne existujúci záujem na konaní na Všeobecnom súde.

53.

Po tretie treba posúdiť tvrdenie Komisie, podľa ktorého, keďže spoločnosti Mory boli v likvidácii a neboli už viac aktívne na trhu, už nemali záujem na obnovení ich pôvodného postavenia v rámci hospodárskej súťaže tým, že sa vráti štátna pomoc, a tak nemali ani záujem na konaní proti spornému rozhodnutiu.

54.

Týmto tvrdením si však Komisia podľa mňa zamieňa záujem na konaní v konaní na vnútroštátnom súde so záujmom na konaní, ktorý je potrebný na súdoch Únie. Ako som už totiž viackrát pripomenul, podľa judikatúry súdov Únie je predpokladom záujmu na konaní, že zrušenie napadnutého aktu môže priniesť prospech žalobcovi. Konštatoval som, že prípadné zrušenie sporného rozhodnutia by odstránilo prekážku brániacu rozšíreniu žaloby o vrátenie, vo veci ktorej koná vnútroštátny súd, na iné prípadné osoby, ktoré mohli mať prospech zo štátnej pomoci vyhlásenej za nezlučiteľnú. V tom spočíva prospech pre odvolateľov, ktorý odôvodňuje ich záujem na konaní proti spornému rozhodnutiu.

55.

Na druhej strane je to na tribunal administratif de Paris a nie na súde Únie, kde bola podaná žaloba o vrátenie štátnej pomoci. Tvrdiť, že odvolatelia už nemajú záujem na vymáhaní uvedenej štátnej pomoci by totiž znamenalo vyhlásiť, že už nemajú záujem pokračovať vo vnútroštátnom konaní, čo však neprináleží urobiť súdu Únie. Z toho vyplýva, že na rozdiel od toho, čo Komisia tvrdila na pojednávaní, je to samotná Komisia, v prípade ktorej hrozilo, že prostredníctvom svojho tvrdenia zaradí do konania na súdoch Únie podmienku prípustnosti žaloby podanej na vnútroštátnom súde. Toto tvrdenie musí byť teda zamietnuté.

56.

Pokiaľ ide v druhom rade o tvrdenie odvolateľov, podľa ktorého je ich záujem na konaní odôvodnený skutočnosťou, že kladné rozhodnutie tribunal administratif de Paris by posilnilo šancu na úspech ich žaloby o náhradu podanej na tribunal de commerce, uvádzam, že nezávisle od otázky prípustnosti tejto žaloby, odvolatelia nevysvetlili, aká je súvislosť medzi dvoma žalobami, ktorá by odôvodnila údajné zvýšenie šance na úspech v prípade žaloby o náhradu. Za týchto podmienok nemožno toto tvrdenie uznať.

57.

Ak sa má toto tvrdenie chápať v tom zmysle, že keby tribunal administratif de Paris uznal povinnosť vymáhať pomoc od spoločnosti Geodis ako príjemcu pomoci, tak spoločnosť Geodis by mohla byť prípadne uznaná za zodpovednú za škodu vzniknutú spoločnostiam Mory, prelína sa s argumentáciou týkajúcou sa žaloby o náhradu a bude analyzovaná v príslušnej časti.

58.

Zo všetkého vyššie uvedeného vyplýva, že Všeobecný súd sa tým, že nekonštatoval, že odvolatelia v rámci svojej žaloby podanej na tribunal administratif de Paris mohli mať prospech zo zrušenia sporného rozhodnutia, podľa mňa dopustil nesprávneho právneho posúdenia. Navrhujem teda zrušiť napadnuté uznesenie.

59.

Odvolatelia ďalej spochybňujú body 42 až 50 napadnutého uznesenia, v ktorých Všeobecný súd konštatoval, že nepreukázali, že zrušenie sporného rozhodnutia by zvýšilo šancu na úspech žaloby o náhradu škody, ktorú podali na tribunal de commerce de Paris a ktorou sa domáhali, aby boli skupina Sernam a spoločnosť Geodis solidárne zaviazané na náhradu škody, ktorú im tieto spoločnosti spôsobili tým, že čerpali protiprávnu štátnu pomoc. V tejto súvislosti Všeobecný súd konštatoval jednak, že zrušenie sporného rozhodnutia by neprinieslo žiadny úžitok odvolateľom v rozsahu, v akom sa žaloba týkala skupiny Sernam, keďže rozhodnutie Sernam 2 už konštatovalo, že pomoc, ktorú čerpala skupina Sernam bola protiprávna a nezlučiteľná. Odvolatelia tak teda mohli podať žalobu o náhradu škody už odo dňa prijatia tohto rozhodnutia.

60.

Na druhej strane, pokiaľ ide o spoločnosť Geodis, Všeobecný súd dospel k záveru, že keďže spoločnosť Geodis prevzala činnosti skupiny Sernam k dátumu, ktorý je neskorší, ako bol dátum vydania sporného rozhodnutia, spoločnosť Geodis nemôže byť zodpovedná za zlú finančnú situáciu odvolateľov. Odvolatelia ani nepreukázali, že by spoločnosť Geodis mohla byť považovaná za zodpovednú za údajnú škodu spôsobenú skupinou Sernam podľa vnútroštátneho práva už len na základe toho, že prevzala niektoré aktíva tejto skupiny. Okrem toho Všeobecný súd dospel k záveru, že keďže spoločnosti Mory skončili všetky svoje hospodárske činnosti odvtedy, ako nastala ich likvidácia, nemohla im vzniknúť žiadna neskoršia škoda, ktorá by bola spôsobená prevzatím aktív skupiny Sernam spoločnosťou Geodis.

61.

Odvolatelia tvrdia, že Všeobecný súd nesprávne dospel k záveru, že žaloba o náhradu podaná na tribunal de commerce de Paris nemôže odôvodniť ich záujem na konaní. V prvom rade táto žaloba nebola podaná oneskorene. Bolo ju totiž možné podať len po prijatí rozhodnutia Sernam 3 vyhlasujúceho pomoc za nezlučiteľnú, keďže rozhodnutia Sernam 1 a 2 boli rozhodnutia, ktorých predmetom bolo podmienečné povolenie. Ďalej skutočnosť, že žaloba o náhradu nebola ešte podaná, keď bola na Všeobecný súd podaná žaloba o neplatnosť, neumožňuje dospieť k záveru o nedostatku záujmu na konaní. Jednak totiž táto žaloba bola výslovne spomenutá v žalobe podanej na Všeobecný súd a jednak bola podaná pred prijatím napadnutého uznesenia. Okrem toho Všeobecný súd nemôže – na účely zistenia existencie záujmu na konaní prebiehajúcom na ňom – nahradiť svojím posúdením dôvodnosti žaloby o náhradu proti spoločnosti Geodis posúdenie vnútroštátneho súdu a dospieť k záveru, že táto žaloba je odsúdená na neúspech. Žaloba proti spoločnosti Geodis je v každom prípade legitímna, keďže táto spoločnosť bola jednak zodpovedná za nevykonanie rozhodnutia Sernam 1 a jednak sa mala považovať za skutočného príjemcu nezlučiteľnej pomoci, a preto aj za osobu povinnú napraviť jej dôsledky, ktoré poškodili spoločnosti Mory, solidárne s následnými príjemcami uvedenej pomoci a jej poskytovateľom. Nakoniec keby sa sporné rozhodnutie zrušilo, odvolatelia sa mohli odvolávať proti spoločnosti Geodis na teóriu bezdôvodného obohatenia. Pokiaľ ide o tvrdenie na podporu všeobecnejšieho dôvodu, už predloženého Všeobecnému súdu, toto tvrdenie je prípustné v rámci odvolania.

62.

Podľa Komisie nie je na účely odôvodnenia záujmu na konaní dostatočné odvolávať sa na akúkoľvek žalobu o náhradu škody, budúcu alebo už podanú na vnútroštátny súd, nezohľadňujúc možnosť, či sa žalobe vyhovie. Podľa judikatúry má žalobca preukázať skutočný a vážny záujem na navrhovanom zrušení v rámci žaloby o náhradu škody (aj čo i len prípadnej) na vnútroštátnych súdoch, ktorá však nemôže byť čisto hypotetická. V ostatných prípadoch sa právo žalobcu uplatní, ak sú splnené podmienky, formou námietky nezákonnosti na vnútroštátnych súdoch, čo umožňuje predísť tomu, aby prebiehali na súdoch Únie bezúčelné spory. V predmetnom prípade zjavne nedošlo k preukázaniu skutočného záujmu na navrhovanom zrušení v konaní na prvom stupni. Odvolatelia podali žalobu o náhradu škody len ako odpoveď na námietku prípustnosti Komisie, a to viac ako jeden rok po rozhodnutí Sernam 3. Tvrdenie, podľa ktorého spoločnosť Geodis môže byť považovaná za zodpovednú za neuplatnenie rozhodnutia Sernam 1, je novým tvrdením, neprípustným v rámci odvolania. Okrem toho je zjavne nedôvodné, pretože toto rozhodnutie ukladalo povinnosť nie spoločnosti Geodis, ale Francúzskej republike. Nakoniec tvrdenie založené na bezdôvodnom obohatení je takisto zjavne neprípustné, pretože bolo po prvýkrát uplatnené v rámci odvolania. V každom prípade nebol na podporu tejto teórie uvedený žiadny vážny argument.

63.

Je nevyhnutné na to, aby mohol mať žalobca skutočne existujúci záujem na konaní na súde Únie, založený na žalobe, konkrétne na žalobe o náhradu škody, podanej na vnútroštátnom súde, aby táto žaloba už bola podaná v čase podania žaloby na súd Únie? Musí tento žalobca preukázať – a ak áno, aký je dôkazný štandard –, že žaloba, ktorú podal na vnútroštátnom súde, má šancu na úspech? A v akom rozsahu súd Únie musí – alebo či vôbec môže – posúdiť šancu na úspech žaloby podanej na vnútroštátnom súde, aby dospel k záveru, že táto žaloba môže odôvodniť skutočne existujúci záujem na konaní na ňom?

64.

To sú niektoré z otázok vzniknutých v tejto časti odvolania podaného odvolateľmi.

65.

Na účely odpovede na tieto otázky treba podľa mňa jednak pripomenúť, že judikatúra charakterizuje záujem na konaní ako skutočne existujúci záujem, ktorý nemožno posúdiť v závislosti od budúceho a hypotetického vývoja. ( 33 ) Na druhej strane považujem za užitočné vykonať analýzu judikatúry a najmä vecí, v ktorých bol záujem na konaní na súde Únie skúmaný vzhľadom na súvislosti medzi žalobou o neplatnosť a inou žalobou podanou na súd. Takáto analýza totiž poskytuje užitočné informácie.

66.

Analýza relevantnej judikatúry umožňuje identifikovať tri typy vecí.

67.

Prvá séria vecí sa týka prípadov, v ktorých existencia záujmu na konaní bola skúmaná vo vzťahu k podaniu žaloby o náhradu škody proti Únii na súdoch Únie. V tomto type vecí má podľa ustálenej judikatúry žalobca záujem na zrušení aktu, ktorý sa ho priamo týka, aby dosiahol zo strany súdu Únie konštatovanie o nezákonnosti, ktorá mu bola spôsobená, pričom takéto konštatovanie môže slúžiť ako základ prípadnej žaloby o náhradu škody podanej s cieľom získať primeranú náhradu škody spôsobenej napadnutým aktom. ( 34 ) V tomto kontexte Súdny dvor spresnil, že pretrvávanie (a teda a fortiori existencia) záujmu žalobcu na konaní sa musí posudzovať in concreto, zohľadňujúc najmä dôsledky údajnej protiprávnosti a povahu údajne vzniknutej škody. ( 35 )

68.

Je teda treba konštatovať, že podľa judikatúry v tejto prvej sérii vecí samotná možnosť podania žaloby o náhradu škody je dostatočná nato, aby odôvodnila skutočne existujúci záujem na konaní. Nie je však na tieto účely vôbec potrebné, aby žaloba o náhradu škody už bola podaná v čase podania žaloby o neplatnosť.

69.

V tejto súvislosti treba ešte uviesť jednak, že v tomto prípade konštatovanie protiprávnosti zo strany Únie predstavuje nevyhnutný predpoklad pre podanie žaloby o náhradu škody proti samotnej Únii a jednak, že v súlade s judikatúrou uvedenou v bodoch 29 a 65 vyššie, podanie takejto žaloby o náhradu škody nesmie byť v každom prípade čisto hypotetické. Takto teda vo veci Socratec/Komisia ( 36 ) Všeobecný súd konštatoval na základe súboru okolností, že žaloba o náhradu škody proti Únii, na ktorú sa v predmetnom prípade odvolávala žalobkyňa na odôvodnenie svojho záujmu na konaní, bola čisto hypotetickej povahy. Všeobecný súd tak dospel k záveru, že v prípade žalobkyne chýba záujem na konaní a v dôsledku toho, že jej žaloba je neprípustná. ( 37 )

70.

Druhá séria vecí, pričom o všetkých z nich rozhodoval Všeobecný súd a medzi ktoré patria veci Sniace/Komisia ( 38 ) a Salvat père & fils a i./Komisia ( 39 ), na ktoré odkazuje Komisia vo svojich písomnostiach, sa týka odlišnej situácie. ( 40 ) V týchto veciach totiž žalobcovia chceli založiť svoj záujem na konaní na riziku, že tretie osoby môžu podať proti nim žaloby na vnútroštátnych súdoch. Všeobecný súd prijal prístup, podľa ktorého záujem na konaní možno vyvodiť buď z existencie preukázaného rizika, že právne postavenie žalobcov bude ovplyvnené žalobami podanými na súd, alebo z existencie skutočne existujúceho rizika, že budú podané žaloby na súd. ( 41 )

71.

Kým vo veciach Sniace/Komisia a Salvat père & fils a i./Komisia citovaných Komisiou Všeobecný súd dospel k záveru, že neexistuje preukázané riziko, vo veci TV2/Danmark a i./Komisia dospel k záveru, že takéto riziko existuje. Nato, aby Všeobecný súd dospel k takémuto záveru, zohľadnil najmä skutočnosť, že po podaní žaloby o neplatnosť na ňom bola naozaj podaná žaloba o náhradu škody treťou osobou proti žalobkyni s cieľom priznať náhradu údajnej škody vzniknutej využívaním predmetnej protiprávnej štátnej pomoci. Podľa Všeobecného súdu podanie tejto žaloby predstavovalo realizáciu toho, že existuje preukázané riziko podania takejto žaloby. ( 42 )

72.

Treba teda konštatovať, že rovnako v tejto druhej sérii vecí, tak ako v tej prvej, podľa judikatúry existencia rizika podania žalôb na súd, k dátumu podania žaloby o neplatnosť na súd Únie, ktoré by mohli ovplyvniť právne postavenie žalobcu vo vzťahu k napadnutému aktu, ak je toto riziko preukázané, postačuje na preukázanie záujmu na konaní, pričom netreba vyžadovať, aby žaloba už bola podaná.

73.

V tretej sérii vecí súd Únie analyzoval záujem na konaní žalobcu vzhľadom na prípadné žaloby, ktoré by mohol podať on sám na vnútroštátne súdy. Takto teda vo veci Lech‑Stahlwerke/Komisia ( 43 ) Súdny dvor uznal existenciu záujmu na konaní v prípade žalobkyne, založeného na žalobe, ktorú mohla prípadne podať na vnútroštátny súd. ( 44 ) V uznesení First Data a i./Komisia ( 45 ), ktoré sa týkalo článku 101 ZFEÚ, Všeobecný súd však poprel existenciu záujmu na konaní žalobcov, keď dospel k záveru, že zrušenie sporného rozhodnutia nebolo potrebné na odôvodnenie ich prípadnej žaloby o náhradu škody proti osobe, v prospech ktorej bolo vydané rozhodnutie o negatívnom ateste ( 46 ).

74.

Analýza judikatúry, ktorú som práve vykonal, umožňuje podľa mňa vyvodiť určité informácie týkajúce sa možnosti odvolávať sa na iné žaloby podané na súd na odôvodnenie existencie záujmu na konaní v rámci žaloby o neplatnosť na súde Únie.

75.

V prvom rade nato, aby žaloba podaná na súd, najmä žaloba o náhradu škody, mohla odôvodniť záujem žalobcu na konaní, nie je vôbec potrebné, aby táto žaloba už bola podaná v čase podania žaloby o neplatnosť na súde Únie. Je však potrebné, aby v tomto okamihu podanie takejto žaloby nebolo čisto hypotetické, ale existovala preukázaná možnosť, že takáto žaloba bude podaná. Okolnosť, že táto žaloba bude podaná v priebehu konania sa považovala za realizáciu takejto preukázanej pravdepodobnosti.

76.

V druhom rade treba, aby existovala priama súvislosť medzi prípadným zrušením napadnutého aktu Únie a žalobou (najmä žalobou o náhradu škody) na ktorú sa žalobca odvoláva na potvrdenie existencie záujmu na konaní, aby dosiahol zrušenie tohto aktu. Táto priama súvislosť predpokladá, že zrušenie napadnutého aktu je potrebné, aby právne postavenie žalobcu bolo ovplyvnené v rámci žaloby podanej na súd, na ktorú sa odvoláva. Ako som už uviedol v bode 29 vyššie, prináleží žalobcovi preukázať existenciu tejto existujúcej priamej súvislosti medzi prípadným zrušením aktu Únie a ovplyvnením jeho právneho postavenia.

77.

V treťom rade treba konštatovať, že v žiadnej zo skúmaných vecí nevykonal súd Únie analýzu (a už vôbec nie podrobnú analýzu) šance na úspech žaloby, na ktorú sa žalobca odvoláva na účely priznania záujmu na konaní, a to nezávisle od okolnosti, či táto žaloba bola (prípadne) podaná na samotný súd Únie alebo na vnútroštátny súd. V žiadnej z týchto vecí súdy Únie nepopreli existenciu záujmu na konaní na základe vecnoprávnej analýzy šance na úspech žaloby podanej na súd, na ktorú sa žalobca odvolával.

78.

Otázka stupňa pravdepodobnosti úspechu žaloby podanej na vnútroštátny súd, ktorú by mal žalobca dokázať, aby preukázal svoj záujem na konaní, a súvisiaca otázka, teda otázka posúdenia, ktoré by mal v danej veci vykonať súd Únie, sú citlivými otázkami. Predpokladajú totiž vyváženie rôznych požiadaviek: na jednej strane požiadavky, aby súd Únie neprejednával čisto teoretické otázky, ktorých riešenie nemôže mať právne účinky a na druhej strane požiadavky rešpektovať príslušné oblasti právomocí súdu Únie a vnútroštátnych súdov.

79.

Z tohto hľadiska, hoci súd Únie musí istotne overiť, či žalobca preukázal existenciu skutočného záujmu na zrušení, ktorého sa domáha v rámci žaloby, a to aj prípadnej, na vnútroštátnom súde, na druhej strane nesmie – ani nemôže – nahradiť vnútroštátny súd na účely rozhodnutia o dôvodnosti tejto žaloby, ako to správne uviedla samotná Komisia.

80.

Za týchto okolností vzhľadom na analýzu judikatúry vykonanú v bodoch 67 až 73 vyššie sa domnievam, že keď v rámci uvedenej žaloby žalobca preukázal nehypotetickú povahu žaloby, na ktorú sa odvoláva na podporu svojho záujmu na konaní, ako aj existenciu priamej súvislosti medzi prípadným zrušením napadnutého aktu Únie a ovplyvnením jeho právneho postavenia, malo by to stačiť na preukázanie jeho záujmu na konaní, okrem prípadov, keby táto žaloba bola umelo vykonštruovaná, fiktívna alebo zjavne nerealistická. Posúdenie šance na úspech žaloby podanej na vnútroštátny súd, hoci aj len približným odhadom, zahŕňa nevyhnutne skúmanie tejto žaloby z hľadiska veci samej na základe vnútroštátneho práva. Takáto analýza však neprináleží podľa mňa súdu Únie.

81.

V tejto súvislosti treba ešte uviesť, že je pravda, ako tvrdí Komisia, že prípadné zamietnutie žaloby o neplatnosť z dôvodu nedostatku záujmu na konaní nemá vplyv na možnosť, aby žalobca spochybnil platnosť aktu Únie, ktorý bol predmetom uvedenej žaloby, v rámci prejudiciálneho konania, ak sa neskôr ukáže, že zákonnosť tohto aktu môže vnútroštátny súd považovať za rozhodujúcu na rozhodnutie o žalobe, vo veci ktorej koná. Táto okolnosť bola okrem toho spomenutá v judikatúre. ( 47 ) Táto možnosť však neuberá nič na skutočnosti, že žalobca, ktorý má skutočne existujúci záujem na konaní, tak ako je definovaný v judikatúre, ( 48 ) ako aj aktívnu legitimáciu, musí mať možnosť napadnúť akt na súdoch Únie.

82.

Práve vzhľadom na tieto zásady treba posúdiť výhrady uvádzané odvolateľmi proti napadnutému uzneseniu. Treba teda overiť, či, ako konštatoval Všeobecný súd, zrušenie sporného rozhodnutia by neprinieslo odvolateľom žiadny prospech v rámci žaloby o náhradu podanej na tribunal de commerce de Paris a že nemali teda záujem na konaní proti tomuto rozhodnutiu.

83.

V tejto súvislosti treba v prvom rade odmietnuť tvrdenie predložené Komisiou (a uvedené v bode 41 napadnutého uznesenia), podľa ktorého bola takáto žaloba podaná oneskorene. Hoci totiž žaloba o náhradu škody proti skupine Sernam a spoločnosti Geodis nebola ešte podaná v čase podania žaloby o neplatnosť na Všeobecný súd, ako som už uviedol vyššie, táto okolnosť nie je podľa judikatúry rozhodujúca. V predmetnom prípade však treba konštatovať, že odvolatelia riadne uviedli v žalobe, ktorú podali na Všeobecný súd, takúto žalobu. Táto žaloba bola naozaj naformulovaná v priebehu konania, a podaná ako žaloba o náhradu škody na tribunal de commerce de Paris. Za týchto okolností sa domnievam, že nemožno dospieť k záveru, že v čase podania žaloby na Všeobecný súd mala táto žaloba čisto hypotetickú povahu. ( 49 ) Ďalej, hoci je pravda, že žaloba o náhradu škody proti skupine Sernam mohla byť podaná skôr, žaloba o náhradu škody proti spoločnosti Geodis nemohla byť podaná predtým, ako spoločnosť Geodis nadobudla aktíva skupiny Sernam, a mohlo k tomu isto dôjsť po vydaní sporného rozhodnutia, ako uviedol sám Všeobecný súd v bode 44 napadnutého uznesenia.

84.

Ďalej, keďže sa žaloba o náhradu škody podaná na tribunal de commerce de Paris týkala solidárne skupiny Sernam a spoločnosti Geodis, Všeobecný súd vykonal rozlíšenie medzi škodou údajne spôsobenou odvolateľom skupinou Sernam a škodou údajne spôsobenou spoločnosťou Geodis.

85.

Pokiaľ ide v prvom rade o náhradu škody údajne spôsobenej odvolateľom skupinou Sernam z dôvodu výhod vyplývajúcich z poskytnutia štátnej pomoci, zdieľam posúdenie Všeobecného súdu uvedené v bode 43 napadnutého uznesenia, podľa ktorého zrušenie sporného rozhodnutia nemôže v tejto súvislosti poskytnúť žiadnu výhodu odvolateľom. Rozhodnutia Sernam 2 a Sernam 3 už totiž konštatovali, že skupina Sernam mala prospech z protiprávnej a nezlučiteľnej pomoci a mohli už teda predstavovať základ pre žalobu o náhradu škody proti skupine Sernam. Sporné rozhodnutie sa navyše týka výlučne otázky existencie hospodárskej kontinuity medzi skupinou Sernam a spoločnosťou Geodis. Za týchto okolností treba konštatovať, že sa na naň nemožno odvolávať na podporu vyvodenia prípadnej zodpovednosti skupiny Sernam. Jeho zrušenie by nemalo v tejto súvislosti žiadne následky. Inými slovami neexistuje priama súvislosť medzi zrušením sporného rozhodnutia a žalobou o náhradu škody proti skupine Sernam. ( 50 )

86.

Pokiaľ ide v druhom rade o náhradu škody údajne spôsobenú odvolateľom spoločnosťou Geodis, Všeobecný súd vylúčil, že spoločnosť Geodis by mohla byť zodpovedná za zlú finančnú situáciu odvolateľov a ich likvidáciu. ( 51 ) Ďalej rozhodol, že odvolatelia nepreukázali, že vo vnútroštátnom práve by mohla byť spoločnosť Geodis teoreticky považovaná za zodpovednú za údajnú škodu spôsobenú odvolateľom skupinou Sernam iba preto, že prevzala niektoré z jej aktív. ( 52 ) Nakoniec dospel k záveru, že keďže spoločnosti Mory ukončili akúkoľvek hospodársku činnosť odvtedy, ako nastala ich likvidácia, nemohli utrpieť žiadnu škodu, ktorú by spôsobila spoločnosť Geodis.

87.

Takéto konštatovanie zo strany Všeobecného súdu sa blíži posúdeniu – ba dokonca prinajmenšom sčasti predstavuje posúdenie – žaloby podanej na vnútroštátny súd z hľadiska veci samej, čo neprináleží súdu Únie vykonávať, ako som už uviedol v bode 80 vyššie. Základnou otázkou s cieľom zistiť, či odvolatelia majú alebo nemajú záujem na konaní, nie je otázka určenia, či spoločnosť Geodis je alebo nie je zodpovedná za údajnú škodu vzniknutú odvolateľom, to prináleží určiť vnútroštátnemu súdu.

88.

Ak sa zistí, že žaloba nie je zjavne nerealistická ( 53 ), relevantnou otázkou je skôr posúdiť, či odvolatelia preukázali z právneho hľadiska dostatočne existenciu priamej súvislosti medzi prípadným zrušením sporného rozhodnutia a žalobou o náhradu škody podanou proti spoločnosti Geodis, na ktorú sa odvolatelia odvolávajú na podporu ich záujmu na konaní, a teda či zrušenie tohto rozhodnutia môže poskytnúť výhodu odvolateľom v rámci konania o uvedenej žalobe. V tejto súvislosti uvádzajú odvolatelia dve tvrdenia.

89.

Pokiaľ ide v prvom rade o tvrdenie, podľa ktorého žaloba proti spoločnosti Geodis je legitímna, pretože spoločnosť Geodis je zodpovedná za nevykonanie rozhodnutia Sernam 1, nezávisle od otázky prípustnosti tohto tvrdenia, treba konštatovať, že sa týka skutočnosti konštatovanej v rozhodnutí Sernam 2 a sporné rozhodnutie sa tomu nevenuje. Nemôže teda vzniknúť žiadna súvislosť medzi prípadným zrušením sporného rozhodnutia a žalobou o náhradu škody. Toto tvrdenie nie je preto relevantné.

90.

Ďalej odvolatelia tvrdia, že keby bola spoločnosť Geodis uznaná za skutočného príjemcu nezlučiteľnej pomoci, mala by preto byť považovaná za osobu, ktorá má povinnosť napraviť následky vyplývajúce z tejto pomoci, spôsobujúce škodu spoločnostiam Mory, solidárne s ostatnými príjemcami a poskytovateľmi tejto pomoci. Táto teória predstavuje samotné jadro žaloby podanej na tribunal de commerce de Paris, v ktorej sa odvolatelia domáhajú, aby vnútroštátny súd rozhodol, že spoločnosť Geodis (a týka sa to aj ostatných skorších príjemcov a poskytovateľa pomoci) tým, že jej bola poskytnutá nezlučiteľná štátna pomoc, sa dopustila chyby a musí byť považovaná za zodpovednú za následky tejto chyby spôsobujúce škodu.

91.

V tejto súvislosti už bolo viackrát uvedené, že v spornom rozhodnutí Komisia tým, že vylúčila existenciu hospodárskej kontinuity medzi skupinou Sernam a spoločnosťou Geodis, konštatovala, že spoločnosť Geodis iba na základe toho, že prebrala aktíva skupiny Sernam, nemôže byť považovaná za subjekt, ktorý čerpal pomoc poskytnutú tejto skupine. Bez toho, aby bolo treba analyzovať odôvodnenosť tejto žaloby vo vnútroštátnom práve, sa domnievam, že tento záver obsiahnutý v spornom rozhodnutí môže spochybniť žalobu podanú odvolateľmi proti spoločnosti Geodis, pretože vyvracia domnienku, na ktorej je založená táto žaloba, teda, že by spoločnosť Geodis mohla byť považovaná za príjemcu štátnej pomoci poskytnutej skupine Sernam. Okrem toho, ako som uviedol v bodoch 49 až 51 vyššie, toto rozhodnutie je pre vnútroštátny súd záväzné.

92.

Z toho vyplýva, že zrušenie sporného rozhodnutia môže mať účinky v rámci konania o žalobe o náhradu škody podanej na tribunal de commerce de Paris. Existencia tejto žaloby môže teda podľa mňa odôvodniť záujem odvolateľov na konaní proti spornému rozhodnutiu. Preto sa Všeobecný súd, keď poprel existenciu takéhoto záujmu založeného na uvedenej žalobe, dopustil nesprávneho právneho posúdenia.

93.

Nakoniec odvolatelia tvrdia, že ich záujem na konaní je takisto odôvodnený okolnosťou, že keby bolo rozhodnutie zrušené, mohli by na tribunal de commerce de Paris uplatniť ďalšie tvrdenie, založené na teórii bezdôvodného obohatenia. ( 54 ) Komisia sa domnieva, že ide o nové tvrdenie, uvedené po prvýkrát až teraz, a teda neprípustné v rámci odvolania.

94.

Bez toho, aby som prehlboval otázku, ktorú som už mal príležitosť definovať ako „citlivú“ ( 55 ), týkajúcu sa rozlišovania medzi novým (prípustným) tvrdením a novým (neprípustným) dôvodom, stačí tu pripomenúť, že podľa judikatúry účastník konania nemôže v zásade uviesť po prvýkrát na Súdnom dvore dôvod, na ktorý sa neodvolával v konaní na Všeobecnom súde. Nové tvrdenie, ktoré predstavuje len objasnenie alebo posilnenie argumentácie uplatnenej na Všeobecnom súde, nepredstavuje nový dôvod, ale musí sa považovať za dovolené rozvinutie dôvodu, ktorý už bol uvedený v skoršom štádiu konania, a je teda prípustné. ( 56 )

95.

V predmetnom prípade odvolatelia v odpovedi na námietku prípustnosti vznesenú Komisiou v konaní na Všeobecnom súde uviedli, že majú záujem na konaní proti spornému rozhodnutiu z dôvodu priameho dosahu, ktorý má toto rozhodnutie na žalobu o náhradu škody, ktorú podali na tribunal de commerce de Paris. Je nesporné, že v konaní na prvom stupni nikdy neuviedli teóriu bezdôvodného obohatenia.

96.

Bez toho, aby bolo treba preveriť, či by vnútroštátny súd považoval za prípustné podanie takejto žaloby v rámci prebiehajúceho konania, poznamenávam, že žaloba založená na bezdôvodnom obohatení spočíva na odlišnom právnom základe ako žaloba o náhradu škody.

97.

Podľa mňa argumentácia uvedená odvolateľmi, podľa ktorej by sa ich záujem dosiahnuť zrušenie sporného rozhodnutia mohol zakladať na žalobe, ktorá je odlišná od žaloby, na ktorú sa odvolávali v konaní na prvom stupni, nemôže byť považovaná za zahrnutú v dôvode už uplatňovanom na Všeobecnom súde. Z toho vyplýva, že takáto argumentácia predstavuje nový dôvod, na základe ktorého nie je možné posúdiť zákonnosť posúdenia vykonaného Všeobecným súdom. Táto argumentácia je teda v rámci odvolania neprípustná.

98.

Vzhľadom na všetky vyššie uvedené okolnosti sa domnievam, že druhej časti odvolania treba vyhovieť a v dôsledku toho musí byť napadnuté uznesenie zrušené.

99.

Prvá a štvrtá časť prvého odvolacieho dôvodu sa musia podľa mňa skúmať spoločne, keďže niektoré časti argumentácie uvádzanej odvolateľmi v týchto častiach sa prelínajú, najmä pokiaľ ide o otázku kvalifikácie sporného rozhodnutia. V týchto dvoch častiach sa odvolatelia venovali bodom 29 až 35 a 55 až 58 napadnutého uznesenia a tvrdia, že Všeobecný súd sa dopustil viacerých nesprávnych právnych posúdení a porušení ich práv.

100.

V bodoch 29 až 35 napadnutého uznesenia Všeobecný súd zamietol tvrdenie odvolateľov, podľa ktorého účasť jedného z nich na správnom konaní, ktoré viedlo k vydaniu rozhodnutia Sernam 3, je pre ne základom pre záujem na konaní proti spornému rozhodnutiu. Všeobecný súd najprv uviedol, že toto tvrdenie, zdá sa, chce preukázať skôr aktívnu legitimáciu ako záujem na konaní. Ďalej dospel k záveru, že podľa judikatúry odvolatelia na účely preukázania ich aktívnej legitimácie mali dokázať, že sporné rozhodnutie mohlo podstatne ovplyvniť ich postavenie na trhu, čo však nebolo možné, keďže spoločnosti Mory už nevykonávajú odvtedy, ako na ne bola vyhlásená likvidácia, žiadnu činnosť. Nakoniec Všeobecný súd odkázal na všeobecný systém postupu kontroly štátnej pomoci a konkrétne na článok 14 nariadenia (ES) č. 659/1999 ( 57 ) a kvalifikoval sporné rozhodnutie ako rozhodnutie upravujúce spôsoby vymáhania protiprávnej a nezlučiteľnej pomoci, čo je otázka, ktorá sa týka výlučne Komisie a dotknutého členského štátu.

101.

V bodoch 55 až 58 napadnutého uznesenia Všeobecný súd zamietol tvrdenie, podľa ktorého Komisia sporným rozhodnutím implicitne odmietla možnosť začatia konania vo veci formálneho zisťovania, čím zbavila odvolateľov procesného práva vstúpiť do konania s cieľom predloženia svojich pripomienok. Na jednej strane Všeobecný súd v tejto súvislosti rozhodol, že keď si odvolatelia želali, aby Komisia začala konanie vo veci formálneho zisťovania, prináležalo im obrátiť sa na ňu a nie napadnúť rozhodnutie, ktorého predmetom boli spôsoby podmienky vymáhania protiprávnej a nezlučiteľnej pomoci a týkalo sa len vzťahov medzi Komisiou a dotknutým členským štátom. Na druhej strane sa podľa Všeobecného súdu Komisia sporným rozhodnutím nevyjadrila k existencii a zlučiteľnosti prípadnej pomoci na základe článku 108 ZFEÚ, ale len odpovedala na otázku položenú francúzskymi orgánmi, či sa nemá povinnosť vrátenia pomoci, ktorá bola uložená skupine Sernam rozhodnutím Sernam 2, rozšíriť aj na subjekty, ktoré ju prípadne prevezmú, teda spoločnosti Geodis a BMV.

102.

V prvej časti prvého odvolacieho dôvodu, ktorý sa týka bodov 29 až 35 napadnutého uznesenia, odvolatelia po prvé tvrdia, že Všeobecný súd si protirečí, keď vychádzal z judikatúry podľa ktorej žalobca musí vždy preukázať, že rozhodnutie o zlučiteľnosti štátnej pomoci môže ovplyvniť jeho postavenie na trhu na účely konštatovania existencie záujmu na konaní, a následne dospel k záveru, že Komisia sa nevyjadrila sporným rozhodnutím k existencii a zlučiteľnosti prípadnej pomoci s článkom 108 ZFEÚ.

103.

V druhom rade prístup Všeobecného súdu, ktorý vyvodil z článku 14 nariadenia č. 659/1999, že otázka spôsobov vymáhania nezlučiteľnej pomoci sa týka výlučne Komisie a členského štátu dotknutého vymáhaním, viedol k tomu, že bolo zo zásady vylúčené, aby určitý subjekt, iný ako tento členský štát, mal záujem na konaní proti rozhodnutiu týkajúcemu sa spôsobov vymáhania pomoci. Takýto prístup je však v rozpore s ustanoveniami článku 263 štvrtého odseku ZFEÚ, podľa ktorých môže žalobu proti rozhodnutiu podať ktorákoľvek osoba, ktorá je priamo a osobne dotknutá týmto rozhodnutím.

104.

V treťom rade Všeobecný súd ponechal nejasnosti v súvislosti s kvalifikáciou sporného rozhodnutia, aby sa tak nedala jasne zistiť rozdielnosť prístupu oproti prístupu v rozsudku Ryanair/Komisia ( 58 ), ktorý sa týkal situácie, ktorá bola identická so situáciou riešenou v spornom rozhodnutí.

105.

Odvolatelia v štvrtej časti svojho prvého odvolacieho dôvodu, ktorý sa týka bodov 55 až 58 napadnutého uznesenia, najprv zdôraznili, že na rozdiel od toho, čo uviedol Všeobecný súd, zo spisu vyplýva, že sa obrátili riadne na Komisiu, aby ju upozornili na riziko, že prevzatie aktív skupiny Sernam spoločnosťou Geodis predstavuje nový prevod protiprávnej pomoci, a teda riziko obchádzania rozhodnutia Sernam 3. Komisia prijatím sporného rozhodnutia odmietla začať konanie vo veci podrobného preskúmania zneužívajúceho uplatnenia rozhodnutia Sernam 3 a zasiahla tak do procesných práv odvolateľov, keď ich zbavila ich práva predložiť pripomienky k podmienkam prevodu aktív, na ktoré bola poskytnutá protiprávna štátna pomoc, na spoločnosť Geodis. Podľa odvolateľov zodpovedá táto situácia v plnom rozsahu situácii analyzovanej vo veci Ryanair/Komisia. ( 59 ) Ako v tejto veci boli totiž odvolatelia zbavení sporným rozhodnutím možnosti dosiahnuť podrobné preskúmanie, aj keby sa v tejto veci takéto preskúmanie týkalo nie novej pomoci, ale zneužívajúceho uplatnenia rozhodnutia Sernam 3.

106.

Ďalej odvolatelia spochybňujú to, že Komisia kvalifikovala sporné rozhodnutie ako rozhodnutie sui generis a vytýkajú Všeobecnému súdu, že sa nevyjadril k ich osobnej dotknutosti, aby sa tak vyhol otázke tejto kvalifikácie. Spochybňujú takisto kvalifikáciu sporného rozhodnutia ‐ v bode 33 napadnutého uznesenia ‐ za rozhodnutie, ktorého predmetom sú spôsoby vymáhania štátnej pomoci. Otázka vzniknutá v spornom rozhodnutí nie je tá, či bola spoločnosti Geodis poskytnutá nová pomoc, ale či podmienky, za ktorých sa malo vykonať prevzatie aktív Sernam spoločnosťou Geodis, predstavujú správne uplatnenie rozhodnutia Sernam 3 (neexistencia hospodárskej kontinuity znamenajúca nepokračovanie v čerpaní prospechu zo štátnej pomoci) alebo naopak zneužívajúce uplatnenie tohto rozhodnutia (teda obchádzanie zo strany francúzskych orgánov). Je možné skombinovať články 14 a 16 nariadenia č. 659/1999 a kvalifikovať spôsob vymáhania nezlučiteľnej pomoci ako obchádzanie povinnosti vymáhania, a teda ako zneužívajúce uplatnenie v zmysle článku 16 uvedeného nariadenia.

107.

Nakoniec podľa odvolateľov dôvody uznané Všeobecným súdom, keď im povolil, hoci sú v likvidácii, vstúpiť do konania ako vedľajší účastník na podporu návrhov Komisie v rámci žaloby, ktorú podala SNCF proti rozhodnutiu Sernam 3, ( 60 ) potvrdzujú ich záujem na konaní v rámci tohto konania týkajúceho sa rozhodnutia, ktoré predstavuje rozvinutie rozhodnutia Sernam 3.

108.

Pokiaľ ide o prvý a štvrtý dôvod, Komisia najprv tvrdí, že tvrdenia odvolateľov sa týkajú ich aktívnej legitimácie a nie záujmu na konaní. Tieto tvrdenia teda nemôžu preukázať, že majú záujem na konaní proti spornému rozhodnutiu. To platí o to viac, pokiaľ ide o prvú časť, keďže postavenie dotknutej osoby v prípade prvých rozhodnutí neznamená nevyhnutne, že táto osoba má postavenie dotknutej osoby v prípade neskoršieho rozhodnutia, pričom sa okrem toho môže situácia hospodárskeho subjektu v priebehu času meniť. Pokiaľ ide o štvrtú časť, abstrahuje od skutočnosti, že spoločnosti Mory vstúpili do likvidácie pred podaním žaloby o neplatnosť. Tieto spoločnosti už teda nie sú konkurentmi skupiny Sernam a keďže nie sú ani konkurentmi spoločnosti Geodis, je podľa Komisie ťažko pochopiteľné, aký úžitok môže priniesť odvolateľom prípadný rozsudok zrušujúci sporné rozhodnutie.

109.

Ďalej postavenie dotknutej osoby by bolo relevantné, len keby sa odvolatelia domáhali zrušenia rozhodnutia prijatého na konci fázy predbežného preskúmania, ktorým by sa Komisia rozhodla nevzniesť námietky proti oznámenému opatreniu. Sporné rozhodnutie však nepredstavuje takéto rozhodnutie. Komisia totiž prijala konečné rozhodnutie, rozhodnutie Sernam 3, a vyjadrila sa v ňom k existencii pomoci poskytnutej skupine Sernam, jej nezlučiteľnosti a jej vymáhaniu. Sporné rozhodnutie v skutočnosti patrí do rámca lojálnej spolupráce medzi členským štátom a Komisiou, pokiaľ ide o spôsoby vymáhania. Vo všeobecnosti sa otázky analogické s otázkou položenou francúzskymi orgánmi riešia jednoduchou korešpondenciou medzi službami Komisie a vnútroštátnymi orgánmi.

110.

Nakoniec keby platilo, že sporné rozhodnutie nie je jednoduchým vyjadrením postupu lojálnej spolupráce, muselo by sa považovať len za konečné rozhodnutie. V predmetnom prípade je však sporné rozhodnutie nevyhnutne naviazané na rozhodnutie Sernam 3, ktoré je konečným rozhodnutím a sporné rozhodnutie k nemu prináleží a je jeho priamym doplnením. Odvolatelia mali preto preukázať, že ich postavenie z hľadiska hospodárskej súťaže bolo závažne ovplyvnené sporným rozhodnutím a nielen že ich procesné práva boli porušené.

111.

V tejto súvislosti sa táto vec odlišuje od veci Ryanair/Komisia. ( 61 ) Na rozdiel od tejto veci v predmetnom prípade Komisia nebola vyzvaná, aby sa vyjadrila k tomu, či má plánovaný prevod povahu pomoci, teda prevod aktív patriacich súkromnej osobe, ktorej akcionárom už nie je štát, a Komisia sa nevyjadrila ku skutočnosti, že nadobúdateľ sa správal alebo nesprával ako súkromný podnikateľ v trhovom hospodárstve. Ďalej, sporné rozhodnutie nemožno považovať ani za rozhodnutie prijaté na základe článku 16 nariadenia č. 659/1999.

112.

Tak napadnuté uznesenie, ako aj argumentácia odvolateľov týkajúca sa dvoch predmetných častí, si pletú tvrdenia týkajúce sa aktívnej legitimácie a otázky preukázania existencie záujmu na konaní. Už som uviedol, že ide o odlišné podmienky prípustnosti. ( 62 )

113.

Za týchto okolností treba pripomenúť, že Všeobecný súd vyhlásil za neprípustnú žalobu z dôvodu nedostatku záujmu odvolateľov na konaní ( 63 ) a že prvý dôvod tejto žaloby je založený na nesprávnych právnych posúdeniach, pokiaľ ide o konštatovanie nedostatku záujmu na konaní. Treba teda posúdiť výhrady uvádzané v dvoch častiach, ktorú tu sú analyzované, v perspektíve záujmu na konaní.

114.

V prvej časti prvého odvolacieho dôvodu odvolatelia spochybňujú záver Všeobecného súdu, podľa ktorého postavenie dotknutej osoby, ktoré mala jedna spomedzi nich v priebehu správneho konania vedúceho k vydaniu rozhodnutia Sernam 3, neodôvodňuje ich záujem na konaní proti spornému rozhodnutiu.

115.

Nezávisle od odôvodnenia Všeobecného súdu uvedeného v bodoch 31 až 33 napadnutého uznesenia na potvrdenie tohto záveru, teda odôvodnenia, ktoré sa jednak týkalo aktívnej legitimácie a jednak obsahovalo podľa mňa mylné konštatovania, ku ktorým sa neskôr vrátim, sa domnievam, že záver, ku ktorému dospel Všeobecný súd, nie je ako taký nesprávny.

116.

Hoci totiž v oblasti štátnej pomoci postavenie dotknutej osoby v konaní, ktoré viedlo k prijatiu rozhodnutia, môže byť relevantnou okolnosťou na preukázanie aktívnej legitimácie, ( 64 ) toto postavenie nezahŕňa nevyhnutne ako také záujem na zrušení rozhodnutia prijatého na konci uvedeného konania, a to menej záujem na zrušení rozhodnutia, ktoré, hoci je spojené s prvým uvedeným rozhodnutím, predstavuje odlišné rozhodnutie. Ako som uviedol v bode 28 vyššie, na účely preukázania záujmu na konaní treba preukázať, že zrušenie napadnutého aktu môže poskytnúť samo osebe prospech žalobcovi. Samotná okolnosť, že určitý subjekt mal postavenie dotknutej osoby v správnom konaní, neimplikuje ako taká, že zrušenie zabezpečí takúto výhodu.

117.

V tejto perspektíve tvrdenie odvolateľov uvedené v bode 102 vyššie, založené na údajnej rozporuplnosti v odôvodnení Všeobecného súdu, je podľa mňa neúčinné, keďže judikatúra uvedená Všeobecným súdom v bode 31 napadnutého uznesenia sa týka aktívnej legitimácie a nie záujmu na konaní. Teda, aj keby platilo, že existuje rozpor v odôvodnení Všeobecného súdu, nemalo by to žiadny dosah na správny záver, ku ktorému Všeobecný súd dospel. Takisto tvrdenia, ktoré odvolatelia vyvodzujú z rozsudku Ryanair/Komisia ( 65 ) sa mi zdajú byť neúčinné v kontexte prvej časti. Úvahy venované v tomto rozsudku prípustnosti návrhu na zrušenie sa týkajú aktívnej legitimácie a nie záujmu na konaní. Tak Všeobecný súd, ako aj Súdny dvor však uznali prípustnosť žaloby spoločnosti Ryanair a implicitne tak uznali existenciu záujmu spoločnosti Ryanair na konaní, takže prípadná podobnosť medzi týmito vecami môže byť relevantná. Vrátim sa k tejto otázke nižšie, v rámci posúdenia štvrtej časti, v ktorej sa budem venovať takisto tvrdeniu uvedenému v bode 103 vyššie, na odpoveď na ktoré treba vyriešiť otázku kvalifikácie sporného rozhodnutia. ( 66 )

118.

Z vyššie uvedených úvah vyplýva, že prvá časť prvého odvolacieho dôvodu sa musí zamietnuť.

119.

V rámci štvrtej časti prvého odvolacieho dôvodu odvolatelia spochybňujú posúdenie Všeobecného súdu, ktorým Všeobecný súd neuznal ich záujem na konaní proti spornému rozhodnutiu, keď zamietol ich tvrdenie založené na tom, že Komisia týmto rozhodnutím implicitne odmietla možnosť začatia konania vo veci formálneho zisťovania, čím ich zbavila možnosti využiť ich procesné právo vstúpiť do konania a predložiť svoje pripomienky. Spochybňujú takisto kvalifikáciu sporného rozhodnutia ako rozhodnutia „sui generis“ zo strany Komisie, ( 67 ) ako aj kvalifikáciu vykonanú Všeobecným súdom, pokiaľ ide o rozhodnutie upravujúce spôsoby vymáhania štátnej pomoci, týkajúce sa výlučne Komisie a dotknutého členského štátu. ( 68 )

120.

Keby sa malo sporné rozhodnutie naozaj považovať za rozhodnutie odmietajúce začatie konania vo veci formálneho zisťovania, ako to tvrdia odvolatelia, jeho zrušenie by mohlo poskytnúť odvolateľom možnosť – pod podmienkou, že by nato mali právo ako dotknuté osoby, čo je odlišná otázka – zúčastniť sa na prípadnom konaní vo veci formálneho zisťovania. V takom prípade by zrušenie sporného rozhodnutia mohlo prinajmenšom potenciálne priniesť úžitok odvolateľom, a to znovunadobudnutie ich procesných práv. V takomto prípade nemožno teda vylúčiť, že by mohli mať záujem na konaní proti spornému rozhodnutiu.

121.

Vzniká teda otázka právnej kvalifikácie sporného rozhodnutia.

122.

Rozhodnutie takého typu ako sporné rozhodnutie, týkajúce sa výlučne otázky existencie hospodárskej kontinuity, ešte nebolo, ak sa nemýlim, v judikatúre analyzované. Existuje však viacero prípadov, v ktorých Komisia skúmala túto otázku. ( 69 )

123.

Vo veci Seleco, v ktorej bol vydaný rozsudok Taliansko a SIM 2 Multimedia/Komisia ( 70 ), Komisia konštatovala existenciu hospodárskej kontinuity medzi príjemcom nezlučiteľnej štátnej pomoci (v predmetnom prípade, Seleco SpA) a nadobúdateľom aktív tejto spoločnosti (Multimedia). K tomuto konštatovaniu došlo v rámci rozhodnutia ( 71 ) konštatujúceho existenciu nezlučiteľnej štátnej pomoci, prijatého po začatí konania vo veci formálneho zisťovania podľa článku 108 ods. 2 ZFEÚ ( 72 ).

124.

Rovnako vo veci Olympic Airlines ( 73 ) Komisia konštatovala existenciu hospodárskej kontinuity medzi príjemcom pomoci vyhlásenej za protiprávnu a nezlučiteľnú v skoršom rozhodnutí (z roku 2002) ( 74 ) a nadobúdateľom jeho aktív. Tak ako vo veci Seleco, k tomuto konštatovaniu došlo v rámci rozhodnutia prijatého po začatí konania vo veci formálneho zisťovania. ( 75 ) V tom istom rozhodnutí však Komisia okrem iného konštatovala poskytnutie novej štátnej pomoci v prospech nadobúdateľa aktív. ( 76 ) Práve v rámci posudzovania existencie tejto novej štátnej pomoci v prospech nadobúdateľa aktív došlo ku konštatovaniu existencie hospodárskej kontinuity. V tom istom kontexte Komisia dospela k záveru, že bol vytvorený nový, odlišný právny subjekt, ktorý prebral aktíva bývalého príjemcu, by sa tak obišla povinnosť vymáhania a nedošlo k vráteniu pomoci vyhlásenej za protiprávnu a nezlučiteľnú v rozhodnutí z roku 2002. ( 77 )

125.

Treba ešte uviesť, že v tejto veci otázka možného obchádzania povinnosti vymáhania pomoci prostredníctvom vytvárania právnych štruktúr bola riešená v rozhodnutí o začatí konania ( 78 ) v rámci analýzy iných opatrení, ktoré by mohli predstavovať štátnu pomoc. V tomto rozhodnutí Komisia dospela k záveru, že má závažné pochybnosti vzhľadom na možnosť, či založenie spoločnosti, ktorá prevzala aktíva, nepredstavovalo samo osebe štátnu pomoc. ( 79 )

126.

Ďalej otázka existencie hospodárskej kontinuity vznikla v prípade spoločnosti Alitalia, čo viedlo k vydaniu rozsudkov Všeobecného súdu a Súdneho dvora vo veci Ryanair/Komisia ( 80 ), na ktoré sa viackrát odvolatelia odvolávajú.

127.

V tejto veci v prvom rozhodnutí ( 81 ), prijatom na konci konania vo veci formálneho zisťovania, Komisia konštatovala nezlučiteľnú pomoc poskytnutú v prospech spoločnosti Alitalia a vyžadovala, aby bola od nej vymáhaná. Ďalej v druhom rozhodnutí ( 82 ), prijatom v ten istý deň ako prvé rozhodnutie, Komisia po oznámení zo strany talianskych orgánov preskúmala opatrenie týkajúce sa predaja aktív spoločnosti Alitalia. V tomto kontexte konštatovala jednak, že použitý postup prevodu týchto aktív nepredstavuje poskytnutie pomoci v prospech nadobúdateľov ( 83 ) a jednak, že prevod uvedených aktív podľa tohto postupu neimplikoval hospodársku kontinuitu medzi spoločnosťou Alitalia a nadobúdateľmi týchto aktív. ( 84 ) Komisia z toho vyvodila, že oznámené opatrenie, zmenené a doplnené záväzkami, ktoré prijali talianske orgány, nepredstavuje štátnu pomoc, ak budú tieto záväzky v plnej miere dodržané.

128.

Všeobecný súd, ktorý riešil otázku prípustnosti žaloby podanej spoločnosťou Ryanair, konkurentom spoločnosti Alitalia, proti tak prvému, ako aj druhému rozhodnutiu, dospel k záveru, že druhé napadnuté rozhodnutie bolo rozhodnutím prijatým na konci fázy predbežného preskúmania na základe článku 4 ods. 2 nariadenia č. 659/1999, ktorým Komisia vyhlásila, že oznámené opatrenie nepredstavovalo pomoc a že týmto rozhodnutím Komisia odmietla implicitne začať konanie vo veci formálneho zisťovania. ( 85 ) Toto posúdenie bolo (implicitne) potvrdené v odvolacom konaní na Súdnom dvore. ( 86 )

129.

Vec Larko ( 87 ) sa týkala privatizácie spoločnosti Larko ovládanej Helénskou republikou ako štátom. Po oznámení zo strany gréckych orgánov Komisia konštatovala, že spôsob tejto privatizácie, tak ako bol definovaný gréckymi orgánmi, a najmä štruktúra predaja niektorých aktív tejto spoločnosti, nepredstavoval štátnu pomoc. V tom istom rozhodnutí Komisia takisto konštatovala, že predaj aktív vykonaný týmto spôsobom nezakladá hospodársku kontinuitu s budúcim nadobúdateľom týchto aktív, takže v prípade prijatia záporného rozhodnutia v konaní začatom Komisiou, týkajúceho sa niektorých opatrení prijatých v prospech spoločnosti Larko, by sa prípadná povinnosť vrátenia nevzťahovala na nadobúdateľa. V tomto rozhodnutí Komisia výslovne kvalifikovala časť týkajúcu sa hospodárskej kontinuity za rozhodnutie „sui generis“, presne tak ako to urobila v spornom rozhodnutí. ( 88 )

130.

V rozhodnutí Airport Handling ( 89 ) Komisia zase preskúmala otázku existencie hospodárskej kontinuity v rámci rozhodnutia o začatí konania vo veci formálneho zisťovania na základe článku 108 ods. 2 ZFEÚ. ( 90 ) Toto rozhodnutie nasledovalo po rozhodnutí, ktorým bolo konštatované poskytnutie nezlučiteľnej pomoci spoločnosti Sea Handling. ( 91 ) Talianske orgány požiadali Komisiu o potvrdenie toho, že postup použitý na predaj aktív spoločnosti Sea Handling a založenie novej spoločnosti (Airport Handling), ktorá nadobudla tieto aktíva, neznamená, že by išlo o hospodársku kontinuitu, ktorej dôsledkom by bol prechod povinnosti vymáhať nezlučiteľnú pomoc od spoločnosti Airport Handling. Ďalej talianske orgány požiadali Komisiu o potvrdenie toho, že poskytnutie kapitálu spoločnosti Airport Handling (investíciou 25 miliónov eur) nepredstavovalo štátnu pomoc. Komisia, ktorá mala pochybnosti, či predmetné opatrenia predstavovali štátnu pomoc, začala konanie vo veci formálneho zisťovania.

131.

Tento prehľad rozhodnutí týkajúcich sa hospodárskej kontinuity medzi príjemcom štátnej pomoci a nadobúdateľom jeho aktív umožňuje vyvodiť určité závery.

132.

Na jednej strane konštatovanie existencie alebo neexistencie hospodárskej kontinuity môže nastať v rôznych kontextoch. Teda, tak ako vo veci Seleco, môže k nemu dôjsť v rámci ustanovení týkajúcich sa vymáhania štátnej pomoci vyhlásenej za nezlučiteľnú v konečnom rozhodnutí prijatom na konci konania vo veci formálneho zisťovania. Môže však, tak ako v prípade Olympic Airlines, k nemu dôjsť v rámci analýzy existencie štátnej pomoci, keď transakcia do rámca ktorej sa zaraďuje predaj aktív, môže predstavovať sama osebe štátnu pomoc. ( 92 ) Nakoniec, tak ako vo veci Ryanair/Komisia, môže súvisieť s analýzou existencie novej pomoci, ale zároveň byť vo vzťahu k nej samostatným posúdením. ( 93 ) Z toho vyplýva, že posúdenie právnej povahy rozhodnutia o konštatovaní existencie alebo neexistencie hospodárskej kontinuity sa dá vykonať len v závislosti od jednotlivých prípadov, zohľadňujúc rámec, v ktorom sa vykonala táto analýza.

133.

Na druhej strane konštatovanie existencie alebo neexistencie hospodárskej kontinuity medzi príjemcom štátnej pomoci a nadobúdateľom jeho aktív vždy každopádne predpokladá možnosť, že dôjde k vydaniu rozhodnutia konštatujúceho nezlučiteľnosť uvedenej pomoci, ktorá sa musí vymáhať od príjemcu. ( 94 ) Cieľom konštatovania existencie alebo neexistencie hospodárskej kontinuity je overiť, či si prevzaté aktíva zachovali výhody vyplývajúce z pomoci, ktorá bola vyhlásená za protiprávnu a bola poskytnutá postupcovi, ktorý ju využil. Takéto konštatovanie teda nevyhnutne súvisí s vyhlásením o nezlučiteľnosti opatrenia predstavujúceho štátnu pomoc a je s ním striktne spojené.

134.

V predmetnom prípade bolo sporné rozhodnutie prijaté Komisiou na základe podnetu francúzskych orgánov, ktoré požiadali túto inštitúciu, aby potvrdila, že za určitých podmienok sa povinnosť vrátenia štátnej pomoci uložená skupine Sernam rozhodnutím Sernam 3 nevzťahuje na spoločnosti skupiny Geodis a skupiny BMV v prípade, že prevezmú svoje podiely na aktívach skupiny Sernam.

135.

V uvedenom rozhodnutí Komisia, potom ako opísala kontext, v ktorom konala, najprv podrobne opísala dve ponuky, ako aj záväzky prijaté Francúzskou republikou. ( 95 ) Ďalej, potom ako kvalifikovala uvedené rozhodnutie za rozhodnutie „sui generis“ založené na povinnosti lojálnej spolupráce medzi Komisiou a členskými štátmi, spresnila, že toto rozhodnutie sa týka výlučne otázky hospodárskej kontinuity a že sa netýka posúdenia nadobudnutia vzhľadom na článok 107 ods. 1 ZFEÚ, ani nie je predpojaté vo vzťahu k nemu. ( 96 ) Komisia nakoniec pristúpila k posúdeniu, ktorého cieľom bolo určiť, či prevod predmetných aktív umožňuje konštatovať hospodársku kontinuitu medzi skupinou Sernam a potenciálnymi nadobúdateľmi. ( 97 ) Na tieto účely skúmala predmet predaja, kúpnu cenu, nezávislosť nových majiteľov a akcionárov, okamih, kedy došlo k prevodu, ako aj hospodársku logiku transakcie a dospela k záveru o neexistencii hospodárskej kontinuity, a teda neexistencii povinnosti vymáhania štátnej pomoci od nadobúdateľov aktív. ( 98 )

136.

Je teda potrebné konštatovať, že sporné rozhodnutie sa týka výlučne otázky existencie alebo neexistencie hospodárskej kontinuity medzi skupinou Sernam na jednej strane a spoločnosťami Geodis a BMV na druhej strane. Ide teda o osobitné rozhodnutie, ktoré nie je možné priamo priradiť k žiadnemu z typov rozhodnutí analyzovaných v bodoch 123 až 130 vyššie. V tejto súvislosti účastníci konania uvádzajú rôzne teórie týkajúce sa právnej povahy tohto rozhodnutia.

137.

V prvom rade nie som presvedčený prístupom prijatým Komisiou, a prebratým Všeobecným súdom, podľa ktorého sa napadnuté rozhodnutie týkalo výlučne spôsobov vymáhania pomoci vyhlásenej za nezlučiteľnú a patrilo teda výlučne do rámca lojálnej spolupráce medzi dotknutým členským štátom a Komisiou.

138.

Totižto, keď bola Komisii položená na pojednávaní otázka týkajúca sa tohto aspektu, sama Komisia uznala, že rozhodnutie týkajúce sa hospodárskej kontinuity sa netýkalo výlučne spôsobov vymáhania nezlučiteľnej pomoci, ale takisto prechodu výhody vyplývajúcej z poskytnutia tejto pomoci. Takéto rozhodnutie sa týka teda príjemcu individuálnej pomoci vyhlásenej za nezlučiteľnú, teda podniku, ktorý má prospech z tejto pomoci (alebo nemá, podľa toho, či ide o prípad hospodárskej kontinuity alebo nie). Z toho vyplýva, že ide o rozhodnutie týkajúce sa individuálnej pomoci ako takej, v jej „subjektívnom rozmere“, a nielen spôsobu jej vymáhania. Inak povedané cieľom takéhoto rozhodnutia je overiť, po preskúmaní viacerých prvkov, či sa nadobúdateľ aktív musí alebo nemusí považovať za príjemcu pomoci, ktorá už bola vyhlásená za nezlučiteľnú.

139.

Ešte menej presvedčivé je podľa mňa následne stanovisko, ktoré sa dá vyvodiť zo znenia bodov 33 a 56 napadnutého uznesenia a ktoré navrhla samotná Komisia na pojednávaní, podľa ktorého, keďže sa toto rozhodnutie týka výlučne otázky vymáhania štátnej pomoci – čo je otázka týkajúca sa výlučne Komisie a dotknutého členského štátu –, tretie osoby, akými sú konkurenti, ho nemôžu napadnúť. V tejto súvislosti zdieľam stanovisko odvolateľov, podľa ktorého je takýto prístup zjavne v rozpore s článkom 263 štvrtým odsekom ZFEÚ. Keďže takéto rozhodnutie predstavuje napadnuteľný akt ( 99 ) a tretie osoby majú záujem na konaní a aktívnu legitimáciu, musia mať možnosť napadnúť takéto rozhodnutie na súde Únie.

140.

V druhom rade tvrdenie uvádzané odvolateľmi a vychádzajúce z článku 16 nariadenia č. 659/1999 sa mi nezdá byť relevantné. Toto ustanovenie sa totiž týka zneužívajúceho uplatnenia štátnej pomoci, teda, ako vyplýva z článku 1 písm. g) nariadenia č. 659/1999, situácie, v ktorej pomoc využil príjemca v rozpore s rozhodnutím o nevznesení námietok, či už kladným alebo podmienečným rozhodnutím. ( 100 ) Treba však konštatovať, že rozhodnutie Sernam 3 nepatrí do žiadnej z týchto troch kategórií rozhodnutí, ale je samo osebe rozhodnutím týkajúcim sa zneužívajúceho uplatnenia štátnej pomoci, teda rozhodnutím, ktoré vyhlasuje sa protiprávnu a nezlučiteľnú štátnu pomoc poskytnutú skupine Sernam. Odvolatelia sa teda nemôžu odvolávať na uvedené ustanovenie na účely tvrdenia, že došlo k zneužívajúcemu uplatneniu štátnej pomoci, ktorá bola vyhlásená za nezlučiteľnú.

141.

V treťom rade treba analyzovať teóriu uvádzanú odvolateľmi, podľa ktorej sporné rozhodnutie predstavuje rozhodnutie, ktoré možno považovať za implicitné rozhodnutie nezačať fázu podrobného preskúmania.

142.

V tejto súvislosti musím uznať, že niektoré tvrdenia by mohli nasvedčovať v prospech takéhoto prístupu. Možno sa tak domnievať, že zmena príjemcu individuálnej pomoci predstavuje takú podstatnú zmenu, že predstavuje novú pomoc, ( 101 ) ktorá musí byť predmetom nového preskúmania zlučiteľnosti. V tomto prípade by procesná analógia mohla byť prípadne založená na skutočnosti, že sporné rozhodnutie bolo prijaté ako rozhodnutie o nevznesení námietok po oznámení zo strany francúzskych orgánov.

143.

Ako som však uviedol v bode 133 vyššie, také rozhodnutie o hospodárskej kontinuite, akým je sporné rozhodnutie, predpokladá existenciu, prinajmenšom potenciálnu, ( 102 ) záporného rozhodnutia podľa článku 7 ods. 5 nariadenia č. 659/1999 alebo, ako v predmetnom prípade, rozhodnutia konštatujúceho zneužívajúce uplatnenie pomoci, z ktorého vyplýva povinnosť vymáhania nezlučiteľnej pomoci. Toto rozhodnutie sa týka totiž prípadného prevodu pomoci, ktorá už bola vyhlásená za nezlučiteľnú, na nového príjemcu, a to po predaji predmetných aktív. Keďže pomoc sa už má vymáhať, vzhľadom nato, že už bola vyhlásená za nezlučiteľnú, vylučuje to podľa mňa, aby bola vykonaná nová analýza týkajúca sa zlučiteľnosti tej istej pomoci, ktorá by mohla viesť k rozhodnutiu o jej zlučiteľnosti. Inak povedané rozhodnutie o hospodárskej kontinuite nemôže v žiadnom prípade spochybniť rozhodnutie vyhlasujúce nezlučiteľnosť predmetnej pomoci a nariaďujúce jej vymáhanie.

144.

Inou otázkou je to, či transakciou nadobudnutia aktív dochádza k tomu, že nadobúdatelia majú prospech z novej štátnej pomoci. Táto otázka, ktorá bola predmetom posúdenia v prvej časti druhého rozhodnutia vo veci Ryanair/Komisia, ( 103 ) je však výslovne vylúčená v spornom rozhodnutí, v ktorom Komisia v bode 54 výslovne uviedla, že toto rozhodnutie nemá dosah na posúdenie týchto investícií vzhľadom na článok 107 ZFEÚ. V tom práve spočíva podstatný rozdiel medzi napadnutým rozhodnutím vo veci Ryanair/Komisia, ktoré považoval Všeobecný súd za rozhodnutie o nevznesení námietok, a sporným rozhodnutím. Druhé rozhodnutie prijaté vo veci vo veci Ryanair/Komisia totiž zahŕňalo posúdenie opatrenia, ktoré bolo oznámené talianskymi orgánmi s cieľom určiť, či toto opatrenie predstavuje novú štátnu pomoc. ( 104 )

145.

Sporné rozhodnutie sa odlišuje okrem toho od rozhodnutí prijatých vo veci Olympic Airlines, keďže v spornom rozhodnutí je posúdenie hospodárskej kontinuity úplne nezávislé a neprelína sa žiadnym spôsobom, tak ako v uvedených rozhodnutiach, s analýzou existencie novej pomoci poskytnutej nadobúdateľom aktív skupiny Sernam.

146.

Za týchto okolností, keďže v spornom rozhodnutí chýba posúdenie existencie novej pomoci poskytnutej nadobúdateľom aktív, ma to láka prikloniť sa k riešeniu, podľa ktorého je toto rozhodnutie blízke viac takej situácii, o akú išlo v rozhodnutí prijatom v prípade Seleco. V tejto veci bola otázka hospodárskej kontinuity riešená v rámci konečného rozhodnutia konštatujúceho nezlučiteľnosť štátnej pomoci ako otázka týkajúca sa následného príjemcu pomoci vyhlásenej za nezlučiteľnú, od ktorého by sa mala táto štátna pomoc vymáhať. V tejto súvislosti treba uviesť, že samotná Komisia tvrdila vo svojich písomných podaniach, že keby bola vedela o možnosti a spôsobe prevzatia aktív posudzovaných v spornom rozhodnutí, mohla rozhodnúť o tejto otázke v rozhodnutí Sernam 3.

147.

Vzhľadom na toto posúdenie sa domnievam, že sporné rozhodnutie predstavuje rozhodnutie týkajúce sa možného prevodu štátnej pomoci, už vyhlásenej Komisiou za nezlučiteľnú v rozhodnutí Sernam 3, na nového príjemcu, od ktorého by sa mala prípadne táto pomoc vymáhať. Predstavuje teda rozhodnutie, ktoré je prepojené s rozhodnutím Sernam 3 a je jeho dodatkom, ktorého cieľom je doplniť jeho obsah ( 105 ) vzhľadom na nové skutočnosti, ktoré nastali po prijatí rozhodnutia Sernam 3. ( 106 )

148.

Z toho vyplýva, že výhrada odvolateľov založená na nesprávnom právnom posúdení Všeobecného súdu, pokiaľ ide o to, že zamietol priznať záujem na konaní, keď nekvalifikoval sporné rozhodnutie za rozhodnutie odmietajúce začatie konania vo veci podrobného preskúmania, sa musí zamietnuť.

149.

Na základe uvedených úvah treba podľa môjho názoru zamietnuť prvú a štvrtú časť prvého odvolacieho dôvodu.

150.

V tretej časti prvého odvolacieho dôvodu odvolatelia vytýkajú Všeobecnému súdu, že v bodoch 52 a 53 napadnutého uznesenia poprel záujem spoločnosti Superga Invest na konaní, keď neuznal, že tento záujem na konaní vyplýva zo záujmu spoločností Mory, ktorých je hlavným akcionárom, na konaní. Jednak spoločnosť Superga Invest musela znášať rovnako ako spoločnosti Mory dôsledky, ktoré vznikli zo škody spôsobenej desiatimi rokmi vyplácania nezlučiteľnej štátnej pomoci skupine Sernam, a mala teda ako spoločnosti Mory záujem na konaní, aby jej bola priznaná náhrada škody. Jednak táto spoločnosť mala takisto záujem na konaní v prípade všetkých žalôb o určenie toho, že spoločnosť Geodis sa stala nadobúdateľom a skutočným príjemcom nezlučiteľnej pomoci, ktorá bola predmetom rozhodnutia Sernam 3 a toho, že spoločnosť Geodis má solidárne zodpovedať spolu so svojimi predchodcami, ktorí boli príjemcami pomoci, a spoločnosťou SNCF, za škodu spôsobenú touto pomocou.

151.

Komisia tvrdí, že táto časť je neúčinná, keďže spoločnosti Mory nemajú samotné záujem na konaní o neplatnosť sporného rozhodnutia.

152.

V tejto súvislosti treba uviesť, že je nesporné, že spoločnosť Superga Invest je hlavným akcionárom spoločností Mory a že podala spolu s nimi žalobu o náhradu škody na tribunal de commerce de Paris, ktorou sa domáhala toho, aby im skupina Sernam a spoločnosť Geodis nahradili škodu, ktorú im tieto spoločnosti spôsobili v dôsledku konkurenčných výhod, ktoré mali na základe poskytnutia nezlučiteľnej pomoci.

153.

V bode 92 vyššie som dospel k záveru, že zrušenie sporného rozhodnutia by mohlo mať účinky v rámci konania o tejto žalobe na vnútroštátnom súde a že teda existencia tejto žaloby môže odôvodniť záujem na konaní proti spornému rozhodnutiu. Tento záver je uplatniteľný takisto na spoločnosť Superga Invest, ktorá teda má záujem na konaní proti uvedenému rozhodnutiu.

154.

Z toho vyplýva, že Všeobecný súd sa tým, že dospel k záveru, že spoločnosť Superga Invest nemá záujem na konaní, dopustil nesprávneho právneho posúdenia a tretej časti prvého odvolacieho dôvodu sa musí takisto vyhovieť.

155.

Keďže druhej a tretej časti prvého odvolacieho dôvodu treba vyhovieť, vyplýva z toho, že napadnuté uznesenie musí byť zrušené v časti, v ktorej vyhlásilo, že odvolatelia nemajú záujem na konaní proti spornému rozhodnutiu.

156.

V druhom odvolacom dôvode odvolatelia tvrdia, že Všeobecný súd tým, že odmietol konštatovať, že boli priamo a osobne dotknutí sporným rozhodnutím, porušil článok 263 štvrtý odsek ZFEÚ. Napadnuté uznesenie sa venovalo totiž, z hľadiska záujmu na konaní, otázkam, ktoré patria do oblasti osobnej dotknutosti. Vzhľadom na rozsudok Ryanair/Komisia ( 107 ) neexistujú žiadne pochybnosti, že odvolatelia sú osobne dotknutí sporným rozhodnutím. Bolo by zjavným protirečením uznať osobnú dotknutosť odvolateľov a spochybniť ich záujem na konaní, keďže osobná dotknutosť postačuje sama osebe na odôvodnenie záujmu na konaní.

157.

Komisia tvrdí, že Všeobecný súd neskúmal otázku aktívnej legitimácie, pretože toto skúmanie nebolo potrebné na konštatovanie neprípustnosti žaloby, keďže neexistoval záujem na konaní. Ďalej, keď Všeobecný súd napriek všetkému odpovedal podrobným spôsobom na tvrdenia, ktoré sa týkali skôr aktívnej legitimácie ako záujmu odvolateľov na konaní, urobil tak opatrne, dalo by sa povedať, že subsidiárne, potom ako uviedol, že odvolatelia si tieto dva pojmy zamieňajú.

158.

Druhý odvolací dôvod vychádza z domnienky, podľa ktorej, keď má žalobca aktívnu legitimáciu, aby sa domáhal zrušenia aktu Únie, má automaticky záujem na konaní. V bodoch 23 až 30 vyššie som však už uviedol, že aktívna legitimácia a záujem na konaní sú dve rôzne podmienky prípustnosti. Domnienka, na ktorej sa zakladá druhý odvolací dôvod, je teda nesprávna.

159.

Hoci je pravda, ako som už uviedol vyššie, že Všeobecný súd v niektorých bodoch napadnutého uznesenia pozamieňal, s cieľom odpovedať na tvrdenia odvolateľov, tvrdenia týkajúce sa záujmu na konaní a aktívnu legitimáciu, je zjavné, že v uvedenom uznesení Všeobecný súd neriešil priamo otázku aktívnej legitimácie odvolateľov. To ani nebolo potrebné z hľadiska, ako vec vnímal Všeobecný súd, keďže Všeobecný súd dospel k záveru, že žaloba bola v každom prípade neprípustná z dôvodu neexistencie záujmu na konaní. ( 108 )

160.

Keďže je však záver Všeobecného súdu založený na neexistencii záujmu odvolateľov na konaní podľa mňa nesprávny – ako som už uviedol v rámci posúdenia druhej a tretej časti prvého odvolacieho dôvodu ‐, vyplýva z toho, že Všeobecný súd mal posúdiť aktívnu legitimáciu odvolateľov. V dôsledku toho sa tým, že tak neurobil, dopustil nesprávneho právneho posúdenia. Za týchto okolností treba druhému odvolaciemu dôvodu takisto vyhovieť.

161.

Vzhľadom na vyššie vykonané posúdenie navrhujem Súdnemu dvoru, aby vyhovel odvolaniu a zrušil napadnuté uznesenie.

162.

Z článku 61 prvého odseku Štatútu Súdneho dvora vyplýva, že ak je odvolanie dôvodné, môže Súdny dvor vydať konečný rozsudok sám, ak to stav konania dovoľuje, alebo môže vec vrátiť na rozhodnutie Všeobecného súdu.

163.

V predmetnom prípade sa domnievam, že hoci Súdny dvor nie je schopný v tomto štádiu konania vecne rozhodnúť o žalobe podanej na Všeobecný súd, má k dispozícii nevyhnutné dôkazy, aby s konečnou platnosťou rozhodol o prípustnosti uvedenej žaloby proti spornému rozhodnutiu.

164.

Ak si totiž Súdny dvor osvojí môj návrh, záujem odvolateľov na konaní sa musí považovať za preukázaný.

165.

Ďalej po diskusii medzi účastníkmi konania na Všeobecnom súde, ako aj na Súdnom dvore v rámci odvolania – keďže jeden z dôvodov uplatňovaných na Súdnom dvore sa týkal aktívnej legitimácie – sa domnievam, že Súdny dvor má všetky nevyhnutné dôkazy, aby s konečnou platnosťou rozhodol o otázke aktívnej legitimácie odvolateľov. ( 109 )

166.

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že článok 263 štvrtý odsek ZFEÚ upravuje dva prípady, keď sa fyzickej alebo právnickej osobe priznáva aktívna legitimácia na podanie žaloby proti aktu Únie, ktorý jej nie je určený. Takáto žaloba môže byť podaná pod podmienkou, že takýto akt sa tejto osoby priamo a osobne týka. Ďalej takáto osoba môže podať žalobu proti právnemu aktu, ktorý sa jej priamo týka a nevyžaduje vykonávacie opatrenia. ( 110 ) Napadnuté rozhodnutie bolo určené Francúzskej republike a treba teda preskúmať, či odvolatelia patria do jedného z týchto dvoch prípadov.

167.

V prvom rade treba hneď vylúčiť, že by mohli mať aktívnu legitimáciu založenú na druhom uvedenom prípade, lebo sporné rozhodnutie nepredstavuje právny akt podľa článku 263 štvrtého odseku ZFEÚ, keďže nie je všeobecne záväzným právnym aktom. ( 111 )

168.

Preto treba preskúmať, či sú odvolatelia priamo a osobne dotknutí sporným rozhodnutím.

169.

V tejto súvislosti, keďže, ako som už uviedol v bode 147 vyššie, sporné rozhodnutie bolo pridané k rozhodnutiu Sernam 3 ako rozhodnutie, ktoré je s ním prepojené a je jeho dodatkom, ktorého cieľom je doplniť jeho obsah vzhľadom na nové skutočnosti, ktoré nastali po prijatí rozhodnutia Sernam 3, treba sa domnievať, že má rovnakú právnu povahu a teda takisto tie isté podmienky prípustnosti. Konkrétne som v bodoch 138 a 147 vyššie uviedol, že sporné rozhodnutie predstavuje rozhodnutie, ktoré sa týka posúdenia „subjektívneho rozmeru“ pomoci, ktorá už bola vyhlásená za nezlučiteľnú v skoršom rozhodnutí a v rámci ktorého Komisia posudzovala možnosť, že by bola táto pomoc prevedená na nového príjemcu, od ktorého by sa potom prípadne musela vymáhať.

170.

V predmetnom prípade odvolatelia v rámci žaloby podanej na Všeobecný súd nielen namietali proti nedostatku právomoci Komisie a neexistencii právneho základu pre toto rozhodnutie, ale takisto spochybnili dôvodnosť posúdenia vykonaného Komisiou, ktorého cieľom bolo určiť, či sa nadobúdatelia aktív skupiny Sernam mali považovať za príjemcov pomoci, ktorá už bola vyhlásená za nezlučiteľnú v rozhodnutí Sernam 3.

171.

Za týchto okolností treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora subjekty, ktorým rozhodnutie nie je určené, môžu tvrdiť, že sa ich osobne dotýka, iba ak sa ich toto rozhodnutie dotýka z dôvodu určitých ich osobitných vlastností alebo skutkových okolností, ktoré ich odlišujú od všetkých ostatných osôb, a tým ich individualizuje obdobným spôsobom ako subjekt, ktorému je rozhodnutie určené. ( 112 )

172.

Pokiaľ ide konkrétnejšie o oblasť štátnej pomoci, odvolatelia, ktorí spochybňujú dôvodnosť rozhodnutia posudzujúceho pomoc prijatého na základe článku 108 ods. 3 ZFEÚ alebo na konci konania vo veci formálneho zisťovania, sa považujú za osobne dotknutých uvedeným rozhodnutím, ak je ich postavenie na trhu závažne ovplyvnené pomocou, ktorá je predmetom daného rozhodnutia. V tejto súvislosti boli za osobne dotknuté rozhodnutím Komisie, ktorým skončilo konanie vo veci formálneho zisťovania, okrem podniku, ktorý bol príjemcom, uznané konkurenčné podniky posledného uvedeného podniku, ktoré mali aktívnu úlohu v rámci tohto konania, pokiaľ bolo ich postavenie na trhu závažne ovplyvnené opatrením pomoci, ktoré bolo predmetom sporného rozhodnutia. ( 113 )

173.

Vzhľadom na úvahy uvedené v bodoch 169 a 170 vyššie sa domnievam, že táto judikatúra je uplatniteľná na prípustnosť žaloby o neplatnosť proti takému rozhodnutiu, akým je sporné rozhodnutie.

174.

Treba konštatovať, že v čase podania žaloby na Všeobecný súd, teda 17. decembra 2012, spoločnosti Mory boli už v likvidácii, a to od 10. júla 2012. Z tohto základu vychádzal Všeobecný súd pri konštatovaní v bode 32 napadnutého uznesenia, že spoločnosti Mory už viac nevykonávajú činnosť na trhu odvtedy, ako vstúpili do likvidácie a preto nemôže byť ich postavenie na trhu závažne ovplyvnené prípadným prevodom nezlučiteľnej pomoci, ktorá je predmetom sporného rozhodnutia, na nového príjemcu. Tento záver, ktorý nebol nikdy odvolateľmi spochybnený, hoci ho viackrát uviedla Komisia v rámci svojho vyjadrenia k odvolaniu, patrí do posúdenia skutkových okolností, prináležiaceho výlučne Všeobecnému súdu. ( 114 ) Pokiaľ ide o spoločnosť Superga Invest, odvolatelia nespochybnili konštatovanie Všeobecného súdu, ktoré sa nachádza v bode 52 napadnutého uznesenia, podľa ktorého nie je táto spoločnosť aktívna v oblasti dopravy balíkov a nemožno ju teda považovať za konkurenta.

175.

Za týchto okolností žiadny z odvolateľov nemôže tvrdiť, že jeho postavenie na trhu bolo závažne ovplyvnené pomocou, ktorá bola predtým vyhlásená za protiprávnu v rozhodnutí Sernam 3, a ktorej prípadný prevod na nového príjemcu je predmetom sporného rozhodnutia. Z toho vyplýva, že podmienka osobnej dotknutosti v ich prípade nie je splnená a že preto ich žaloba musí podľa mňa byť vyhlásená za neprípustnú.

176.

Podľa článku 184 ods. 2 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora, ak je odvolanie dôvodné a Súdny dvor sám rozhodne s konečnou platnosťou vo veci samej, potom rozhodne aj o trovách konania.

177.

Podľa článku 138 ods. 1 tohto rokovacieho poriadku uplatniteľného na základe článku 184 ods. 1 toho istého rokovacieho poriadku na konanie o odvolaní, účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté.

178.

V predmetnom prípade treba uviesť, že odvolatelia mali úspech v rámci konania o odvolaní, ale ich žaloba v konaní na prvom stupni bola vyhlásená za neprípustnú. V rámci odvolania však odvolatelia nenavrhli, aby bol druhý účastník konania zaviazaný na náhradu trov konania. Za týchto okolností sa domnievam, že treba rozhodnúť tak, že každý účastník konania znáša svoje vlastné trovy konania v rámci tohto konania o odvolaní. Pokiaľ ide o trovy konania v konaní na prvom stupni, sú odvolatelia povinní ich nahradiť.

179.

Vzhľadom na predchádzajúce úvahy navrhujem, aby Súdny dvor rozhodol takto: