1. 

Týmto odvolaním sa Európska komisia domáha zrušenia rozsudku Všeobecného súdu Európskej únie MOL/Komisia ( 2 ), ktorým tento súd zrušil rozhodnutie Komisie 2011/88/EÚ z 9. júna 2010 o štátnej pomoci C 1/09 (ex NN 69/08), ktorú Maďarsko poskytlo spoločnosti MOL Nyrt. ( 3 ).

2. 

V prejednávanom prípade má Súdny dvor predovšetkým určiť, či Všeobecný súd správne rozhodol o zrušení sporného rozhodnutia z dôvodu, že Komisia nepreukázala selektívnu povahu sporného opatrenia, ktoré je špecifické tým, že pozostáva z kombinácie dohody o sadzbách uzavretej medzi štátom a určitým podnikom a neskoršej legislatívnej úpravy, ktorou boli sadzby zvýšené, ale ktorá sa na uvedený podnik nevzťahovala. Prejednávaná vec v širšom zmysle ponúka príležitosť poskytnúť určité spresnenia týkajúce sa parametrov, z ktorých treba vychádzať pri skúmaní podmienky selektivity vyplývajúcej z článku 107 ods. 1 ZFEÚ, ktorá tvorí základ pojmu „štátna pomoc“.

3.

Okolnosti predchádzajúce sporu, ako vyplývajú z napadnutého rozsudku, možno zhrnúť takto.

4.

MOL Magyar Olaj‑ és Gázipari Nyrt. (ďalej len „MOL“) je spoločnosťou so sídlom v Budapešti (Maďarsko), ktorej hlavnými činnosťami sú prieskum ložísk a ťažba ropy, zemného plynu a produktov z plynu, preprava, skladovanie a distribúcia ropných produktov veľkoodberateľom a maloodberateľom, preprava zemného plynu, ako aj výroba a predaj alkénov a polyolefínov.

5.

Všetky banské činnosti vrátane činností týkajúcich sa uhľovodíkov sú v Maďarsku upravené zákonom XLVIII z roku 1993 o baníctve ( 4 ). Podľa tohto zákona regulačné funkcie vykonáva minister zodpovedný za baníctvo a banský úrad ako ústredný orgán štátnej správy, ktorý dohliada nad banskými činnosťami.

6.

Banský zákon stanovuje, že banský prieskum a ťažba sa môžu uskutočňovať v dvoch odlišných právnych režimoch. § 8 až 19 banského zákona upravujú pre oblasti, ktoré sú najmä na základe geologických údajov považované za bohaté na nerasty a kvalifikované ako „uzavreté“ (§ 9 ods. 1 banského zákona), režim koncesie, ktorá sa udeľuje po uskutočnení verejného obstarávania pre každú uzavretú oblasť, na základe zmluvy podpísanej medzi ministrom zodpovedným za baníctvo a podnikom, ktorý bol úspešný vo verejnom obstarávaní (§ 10 až 12 banského zákona). Pokiaľ ide o oblasti kvalifikované ako „otvorené“, ktoré sú a priori menej bohaté na nerasty, možno v nich ťažiť na základe povolenia, ktoré vydáva banský úrad, ak žiadateľ spĺňa zákonné podmienky [§ 5 ods. 1 písm. a) a § 5 ods. 4 banského zákona].

7.

§ 20 banského zákona upravuje pravidlá, podľa ktorých sa určujú poplatky za ťažbu uhrádzané štátu. § 20 ods. 11 banského zákona stanovuje, že percentuálna výška poplatku za ťažbu je vymedzená buď zákonom, alebo koncesnou zmluvou, alebo zmluvou uzavretou podľa § 26/A ods. 5 banského zákona. Pokiaľ ide o koncesie, sadzbu poplatku za ťažbu stanoví minister zodpovedný za baníctvo, ktorý zohľadní určité parametre uvedené v § 20 ods. 8 banského zákona. Pri zmluve v zmysle § 26/A ods. 5 banského zákona sa sadzba poplatku určí podľa ustanovení tohto paragrafu. Sadzbu poplatku za ťažbu stanovuje banský zákon, ak k ťažbe dochádza v režime povolenia (§ 20 ods. 2 až 7 banského zákona).

8.

Do roku 2008 bola sadzba poplatku za ťažbu uhľovodíkov, ropy a zemného plynu na základe povolenia stanovená na 12 % z hodnoty vyťaženého množstva pri poliach uvedených do prevádzky od 1. januára 1998 alebo sa vypočítala z matematického vzorca, ktorý bral do úvahy najmä priemernú cenu zemného plynu zakúpeného verejnými plynárenskými službami, s minimálnou sadzbou 12 % pri poliach zemného plynu uvedených do prevádzky pred 1. januárom 1998 [§ 20 ods. 3 písm. b) banského zákona].

9.

§ 26/A ods. 5 banského zákona stanovuje, že ak ťažobná spoločnosť, ktorá vykonáva činnosť na základe povolenia, teda pri poliach nachádzajúcich sa v otvorenej oblasti, nezačala ťažbu do piatich rokov od udelenia povolenia, môže jedenkrát požiadať banský úrad o predĺženie tejto lehoty o maximálne päť rokov. V prípade, ak tento úrad vysloví súhlas, zmluva medzi ministrom zodpovedným za baníctvo a ťažobnou spoločnosťou stanoví pri poliach, ktorých sa predĺženie týka, množstvo nerastov slúžiace ako základ výpočtu poplatku za ťažbu a jeho sadzbu, ktorá musí byť vyššia než sadzba platná ku dňu žiadosti o predĺženie, ale nepresiahne 1,2‑násobok tejto sadzby (ďalej len „poplatok za predĺženie“). Ak sa žiadosť o predĺženie týka viac než dvoch polí, sadzba poplatku za predĺženie sa uplatní na všetky polia ťažobnej spoločnosti v zmluve na minimálne päť rokov (ďalej len „zvýšený poplatok za ťažbu“). Ak sa žiadosť o predĺženie týka viac než piatich polí, možno požadovať výnimočnú platbu, ktorá je nanajvýš 20 % sumy platenej ako zvýšený poplatok za ťažbu.

10.

Dňa 19. septembra 2005 MOL požiadala o predĺženie ťažobných práv k dvanástim uhľovodíkovým poliam, na ktoré boli udelené povolenia, ale ťažba na nich sa do uplynutia päťročnej lehoty odo dňa udelenia uvedených povolení ešte nezačala.

11.

Dňa 22. decembra 2005 minister zodpovedný za baníctvo a MOL podpísali dohodu o predĺžení podľa § 26/A ods. 5 banského zákona týkajúcu sa dvanástich uhľovodíkových polí (ďalej len „dohoda z roku 2005“), ktorej bod 1 predlžuje o päť rokov lehotu na začatie ťažby na týchto dvanástich poliach a stanovuje poplatok za predĺženie, ktorý má MOL uhradiť štátu za každý z piatich rokov (12 % x 1,050 za prvý rok, teda 12,600 %; 12 % x 1,038 za druhý rok, teda 12,456 %; 12 % x 1,025 za tretí rok, teda 12,300 %, a 12 % x 1,020 za štvrtý a piaty rok, teda 12,240 %).

12.

Podľa bodu 4 dohody z roku 2005 sa zvýšený poplatok za ťažbu uplatní na všetky polia spoločnosti MOL, ktoré už boli uvedené do prevádzky na základe povolenia, teda na 44 uhľovodíkových polí, na ktorých sa začala ťažba po 1. januári 1998, a na 93 polí zemného plynu, na ktorých sa začala ťažba pred týmto dátumom, počas pätnástich rokov odo dňa nadobudnutia účinnosti dohody. Sadzba zvýšeného poplatku za ťažbu v piatom roku obdobia predĺženia sa uplatní až do pätnásteho roku. Pokiaľ ide o polia zemného plynu, na ktorých začala ťažba pred 1. januárom 1998, koeficient zvýšenia za každý z piatich rokov predĺženia (pozri bod 11 týchto návrhov) sa uplatní na matematický vzorec stanovený v § 20 ods. 3 písm. b) banského zákona, pričom koeficient zvýšenia v piatom roku sa uplatní až do pätnásteho roku.

13.

Bod 6 dohody z roku 2005 stanovuje úhradu jednorazovej platby 20 miliárd maďarských forintov (HUF).

14.

Bod 9 dohody z roku 2005 stanovuje, že sadzba poplatku za predĺženie, sadzba zvýšeného poplatku za ťažbu, základ výpočtu, percentuálny podiel a všetky faktory, ktoré slúžia na výpočet týchto poplatkov, sa počas celého obdobia platnosti dohody upravujú iba jej ustanoveniami a že sadzby stanovené v dohode z roku 2005 zostanú nezmenené alebo stále počas celého obdobia jej platnosti.

15.

Dohoda z roku 2005 podľa svojho bodu 11 nadobúda účinnosť dňom právoplatnosti rozhodnutia banského úradu. Rovnaké ustanovenie zmluvným stranám zakazuje jednostranne vypovedať dohodu z roku 2005 s výnimkou prípadu, ak by tretia osoba nadobudla podiel na imaní spoločnosti MOL vo výške viac než 25 %.

16.

Dohoda z roku 2005 bola predmetom rozhodnutia banského úradu z 23. decembra 2005, ktoré schválilo predĺženie lehoty na začatie ťažby na dvanástich uhľovodíkových poliach uvedených v bode 10 týchto návrhov, ako aj platby uložené spoločnosti MOL a upravené uvedenou dohodou.

17.

Zákonom CXXXIII z roku 2007 o baníctve, ktorým sa mení a dopĺňa zákon XLVIII z roku 1993 ( 5 ), ktorý nadobudol účinnosť 8. januára 2008, došlo k úprave sadzby poplatku za ťažbu.

18.

Predovšetkým § 20 ods. 3 novelizovaného banského zákona stanovuje sadzbu 30 % z hodnoty vyťaženého množstva pri poliach uvedených do prevádzky medzi 1. januárom 1998 a 31. decembrom 2007, uplatnenie existujúceho matematického vzorca v režime banského zákona pri poliach zemného plynu uvedených do prevádzky pred 1. januárom 1998 s minimálnou sadzbou poplatku 30 % a uplatnenie diferencovanej sadzby poplatku za ťažbu pri poliach, ktoré boli uvedené do prevádzky po 1. januári 2008, podľa množstva vyťaženej ropy alebo zemného plynu, konkrétne sadzby 12 % pri ročnom vyťaženom množstve nepresahujúcom 300 miliónov m3 zemného plynu alebo 50 kiloton (kt) ropy, sadzby 20 % pri vyťažení množstva, ktoré je medzi 300 a 500 miliónmi m3 zemného plynu alebo medzi 50 a 200 kt ropy, a sadzby 30 % pri vyťažení viac než 500 miliónov m3 zemného plynu alebo 200 kt ropy. Nakoniec pri všetkých poliach bez ohľadu na dátum ich uvedenia do prevádzky sa poplatok za ťažbu zvyšuje o 3 %, ak cena ropy typu Brent presiahne 80 amerických dolárov (USD), alebo o 6 %, ak táto cena presiahne 90 USD.

19.

§ 235 zákona LXXXI z roku 2008, ktorým sa menia a dopĺňajú sadzby daní a poplatkov ( 6 ), novelizuje banský zákon tak, že znižuje na 12 % sadzbu poplatku za ťažbu pri poliach uvedených do prevádzky medzi 1. januárom 1998 a 31. decembrom 2007 vrátane a minimálnu sadzbu poplatku za ťažbu pri poliach zemného plynu uvedených do prevádzky pred 1. januárom 1998. Táto novela nadobudla účinnosť 23. januára 2009.

20.

V nadväznosti na sťažnosť doručenú 14. novembra 2007 Komisia listom z 13. januára 2009 oznámila maďarským orgánom svoje rozhodnutie začať konanie vo veci formálneho zisťovania podľa článku 88 ods. 2 ES týkajúce sa dohody z roku 2005, ktorá podľa nej oslobodila spoločnosť MOL od zvýšenia poplatku za ťažbu vyplývajúceho z novelizovaného banského zákona (Ú. v. EÚ C 74, s. 63) (ďalej len „rozhodnutie o začatí konania“). Komisia zastávala názor, že dohoda z roku 2005 a ustanovenia novelizovaného banského zákona sú vzhľadom na spôsob, akým boli vypracované, časťami toho istého opatrenia, a po posúdení ich spoločného vplyvu dospela k záveru, že dohoda z roku 2005 a novelizovaný banský zákon majú spoločne za následok, že spoločnosti MOL bola poskytnutá neoprávnená výhoda. Podľa Komisie opatrenie zodpovedalo kritériám uvedeným v článku 87 ods. 1 ES a predstavovalo štátnu pomoc, pričom nič nenasvedčovalo tomu, že by mohla byť zlučiteľná so spoločným trhom. Rozhodnutie o začatí konania bolo uverejnené spolu s výzvou dotknutým stranám, aby predložili svoje pripomienky.

21.

Listom z 9. apríla 2009 Maďarsko predložilo svoje pripomienky k rozhodnutiu o začatí konania. Maďarské orgány zastávali názor, že opatrenie nepredstavuje štátnu pomoc, lebo dohoda z roku 2005 nepriniesla spoločnosti MOL nijakú výhodu a nebola selektívna, keďže z jej uplatňovania nevyplýva nijaké preferenčné zaobchádzanie v prospech spoločnosti MOL.

22.

Dvomi listami z 27. apríla 2009 MOL a Magyar Bányászati Szövetség (Maďarské banské združenie) predložili svoje pripomienky k rozhodnutiu o začatí konania. MOL uvádzala, že na základe dohody z roku 2005 nebola vo zvýhodnenej situácii, lebo platila oveľa vyšší poplatok za ťažbu než jej konkurenti a než by platila, keby dohoda neexistovala, podľa ustanovení banského zákona a jeho logiky. Magyar Bányászati Szövetség zase osobitne zdôrazňovalo nevyhnutnosť, aby štát osobitne vo funkcii zákonodarcu rešpektoval oprávnené očakávania hospodárskych subjektov a zásadu právnej istoty, pokiaľ ide o dlhodobú stabilitu sadzieb poplatku za ťažbu na poliach, na ktoré už bolo vydané povolenie.

23.

Dňa 9. júna 2010 Komisia prijala sporné rozhodnutie, podľa ktorého jednak opatrenie prijaté Maďarskom, a to určenie poplatku za ťažbu, ktorý má MOL platiť, v dohode z roku 2005, kombinované zo zmenami vyplývajúcimi z novelizovaného banského zákona, predstavuje štátnu pomoc v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ nezlučiteľnú so spoločným trhom podľa článku 108 ods. 3 ZFEÚ a jednak Maďarsko musí vymáhať pomoc od spoločnosti MOL.

24.

V spornom rozhodnutí Komisia usúdila, že skúmaným opatrením pomoci je kombinácia dohody z roku 2005 a novelizovaného banského zákona, keďže dohoda vyňala spoločnosť MOL zo zmien poplatkov za ťažbu, ktoré priniesol novelizovaný zákon (odôvodnenia 19 a 20). Podľa nej, aj keď dohoda z roku 2005 bola v súlade s vtedy platným banským zákonom a členský štát môže stanoviť poplatky za ťažbu, vyvolané účinky nie sú nevyhnutne zlučiteľné s pravidlami Zmluvy v oblasti štátnej pomoci, hoci samostatne ani dohoda z roku 2005, ani novelizovaný banský zákon nie sú s týmito pravidlami v rozpore (odôvodnenia 52 a 53).

25.

Pokiaľ ide o kritérium spočívajúce v selektivite opatrenia, Komisia v napadnutom rozhodnutí usúdila, že referenčným systémom je režim vydávania povolení, pričom zamietla tvrdenia založené na tom, že dohody, ktorými sa také povolenia predlžujú, by mohli predstavovať oddelený referenčný systém (odôvodnenia 61 až 65). Podľa Komisie bola dohoda o predĺžení ťažobného práva „jednoznačne“ selektívna, lebo maďarské orgány mali manévrovací priestor, či takú dohodu uzavrú a ako stanovia zložky platby uvedené v tejto dohode (odôvodnenie 66). Komisia zdôrazňovala, že jednak MOL má až do roku 2020 platiť znížené poplatky za skoro všetky polia, na ktoré sa vzťahuje povolenie, zatiaľ čo jej konkurenti podliehajúci rovnakému režimu povolení, ktorí začali ťažiť v zákonných lehotách, musia platiť vyššie poplatky (odôvodnenie 67), a jednak MOL bola jediným subjektom v odvetví uhľovodíkov, ktorému bolo poskytnuté predĺženie ťažobných práv udelených v rámci povolenia, keďže ďalšie predĺženia sa týkali podnikov ťažiacich pevné nerasty, pri ktorých neboli poplatky za ťažbu zmenené (odôvodnenie 68). Komisia usúdila, že postupnosť predmetných úkonov, teda spôsob, akým bol formulovaný § 26/A ods. 5 banského zákona, dohoda z roku 2005 uzavretá na jeho základe a zmeny, ktoré obsahoval novelizovaný banský zákon, bola selektívna (odôvodnenie 69). Podľa Komisie iba MOL podliehala osobitnému režimu, ktorý ju chránil pred akýmkoľvek zvýšením poplatkov za ťažbu (odôvodnenie 70).

26.

MOL návrhom doručeným do kancelárie Všeobecného súdu 8. októbra 2010 podala žalobu o neplatnosť sporného rozhodnutia a subsidiárne o neplatnosť tohto rozhodnutia v rozsahu, v akom nariaďuje vymáhanie dotknutých súm.

27.

MOL uviedla na podporu svojej žaloby tri žalobné dôvody, ktoré boli založené na porušení článku 107 ods. 1 ZFEÚ, na porušení článku 108 ods. 1 ZFEÚ a článku 1 písm. b) bodu v) nariadenia (ES) č. 659/1999 ( 7 ) a napokon na porušení článku 14 ods. 1 tohto nariadenia.

28.

V rámci prvého žalobného dôvodu MOL spochybňovala kvalifikáciu predmetného opatrenia ako štátnej pomoci.

29.

Všeobecný súd preskúmal najmä druhú výhradu tohto prvého žalobného dôvodu založenú na tom, že uvedené opatrenie nie je selektívne.

30.

V tejto súvislosti Všeobecný súd po tom, čo uviedol posúdenie Komisie nachádzajúce sa v spornom rozhodnutí, a pripomenul tvrdenia, ktoré účastníci konania uviedli v tomto ohľade pred Všeobecným súdom, najmä v bode 54 napadnutého rozsudku poukázal na to, že uplatnenie článku 107 ods. 1 ZFEÚ vyžaduje, aby sa určilo, či v rámci daného právneho režimu má štátne opatrenie takú povahu, že zvýhodňuje „určitých podnikateľov alebo výrobu určitých druhov tovaru“ v porovnaní s inými, ktorí sa nachádzajú v porovnateľnej skutkovej a právnej situácii vzhľadom na cieľ sledovaný predmetným režimom.

31.

Následne Všeobecný súd po tom, čo v bodoch 56 až 61 napadnutého rozsudku uviedol tvrdenia predložené Maďarskom a spoločnosťou MOL v priebehu správneho konania, v bode 62 tohto rozsudku pripomenul, že v prejednávanom prípade sporné opatrenie tvoria dve zložky, a to jednak dohoda z roku 2005, ktorá určuje sadzby poplatkov za ťažbu na všetkých poliach spoločnosti MOL, či už uvedených do prevádzky, alebo s predĺžením ťažobného práva, na každý z pätnástich rokov jej trvania, a jednak novelizovaný banský zákon, ktorý zvyšuje sadzby poplatku za ťažbu pre všetky uhľovodíkové polia, na ktoré sa vzťahuje povolenie, pričom neobsahuje ustanovenie týkajúce sa polí, ktoré už boli predmetom dohody o predĺžení.

32.

Podľa Všeobecného súdu v takej situácii možno kvalifikovať sporné opatrenie ako štátnu pomoc, ak je preukázané, že podmienky uzavretej dohody navrhol štát jednému alebo viacerým subjektom selektívne, a nie na základe objektívnych kritérií, ktoré vyplývajú zo všeobecne záväzného aktu a sú uplatniteľné na akýkoľvek subjekt (pozri bod 66 napadnutého rozsudku). Všeobecný súd v bode 67 napadnutého rozsudku najmä rozhodol, že kombinácia prvkov môže byť kvalifikovaná ako štátna pomoc vtedy, keď štát koná tak, aby chránil jeden alebo viacero subjektov, ktoré už sú prítomné na trhu, a uzavrie s nimi dohodu, ktorou im poskytne garantované sadzby poplatkov na celé jej trvanie, hoci má pritom v úmysle neskôr vykonať svoju normotvornú právomoc a zvýšiť sadzbu poplatku tak, aby ostatné subjekty na trhu boli znevýhodnené, či už ide o subjekty, ktoré boli prítomné na trhu ku dňu uzavretia dohody, alebo o nové subjekty.

33.

V prejednávanom prípade vzhľadom po prvé na absenciu selektivity, ktorá charakterizuje právny rámec upravujúci uzatváranie dohôd o predĺžení, ako aj úvahy, ktoré odôvodňujú priznanie určitej miery voľnej úvahy maďarským orgánom pri rokovaniach týkajúcich sa sadzieb poplatkov (pozri body 70 až 74 napadnutého rozsudku), a po druhé na absenciu akéhokoľvek čiastkového dôkazu o tom, že by tieto orgány vyhradili spoločnosti MOL zvýhodnené zaobchádzanie v porovnaní s akýmkoľvek iným podnikom nachádzajúcim sa v porovnateľnej situácii (pozri body 75 až 80 napadnutého rozsudku), Všeobecný súd v bode 81 napadnutého rozsudku dospel k záveru, že selektívnu povahu dohody z roku 2005 nemožno považovať za preukázanú.

34.

Všeobecný súd napokon v bode 82 napadnutého rozsudku uviedol, že k zvýšeniu poplatkov na základe novelizovaného banského zákona, ktorý nadobudol účinnosť v roku 2008, došlo v kontexte nárastu svetových cien ropy. Všeobecný súd z toho vyvodil, že Komisia neuviedla, že dohoda z roku 2005 bola uzatvorená v očakávaní zvýšenia poplatkov za ťažbu, takže kombináciu tejto dohody s uvedeným novelizovaným zákonom nemožno platne kvalifikovať ako štátnu pomoc v zmysle článku 107 ZFEÚ.

35.

Všeobecný súd preto vyhovel žalobe spoločnosti MOL a zrušil sporné rozhodnutie.

36.

Komisia svojím odvolaním navrhuje, aby Súdny dvor:

37.

MOL navrhuje zamietnuť odvolanie a zaviazať Komisiu na náhradu trov konania.

38.

Účastníci konania vyjadrili svoje stanoviská písomne a ústne na pojednávaní 13. novembra 2014.

39.

Hoci sa Všeobecný súd, aj keď len stručne ( 8 ), zaoberal existenciou prípadných väzieb medzi súborom zásahov, na ktoré poukázala Komisia, pri skúmaní posúdenia podmienky týkajúcej sa selektivity sporného opatrenia vyvolal aj určité nejasnosti, keďže niekde poukázal na selektivitu týkajúcu sa len dohody z roku 2005 ( 9 ) a inde na selektívnu povahu „sporného opatrenia“ ako celku ( 10 ).

40.

V rámci prejednávaného odvolania Komisia uvádza jediný odvolací dôvod založený na viacnásobnom nesprávnom právnom posúdení pri skúmaní podmienky týkajúcej sa selektivity sporného opatrenia v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ.

41.

Komisia sa domnieva, že – ako to vyplýva z viacerých pasáží napadnutého rozsudku – Všeobecný súd podal nesprávny výklad tejto podmienky a nesprávne ju uplatnil. Jej argumentácia sa týka v podstate štyroch aspektov napadnutého rozsudku.

42.

Skôr než sa budem zaoberať každým z aspektov argumentácie uvedenej Komisiou, je podľa môjho názoru nevyhnutné uviesť niekoľko úvah týkajúcich sa zmyslu požiadavky selektivity vyplývajúcej z článku 107 ods. 1 ZFEÚ a jej významu v situácii, o akú ide v prejednávanom prípade.

43.

Treba pripomenúť, že podľa článku 107 ods. 1 ZFEÚ ak nie je zmluvami ustanovené inak, pomoc poskytovaná v akejkoľvek forme členským štátom alebo zo štátnych prostriedkov, ktorá narúša hospodársku súťaž alebo hrozí narušením hospodárskej súťaže tým, že zvýhodňuje určitých podnikateľov alebo výrobu určitých druhov tovaru, je nezlučiteľná s vnútorným trhom, pokiaľ ovplyvňuje obchod medzi členskými štátmi.

44.

Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora ak sa má niečo kvalifikovať ako štátna pomoc v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ, vyžaduje sa, aby boli splnené všetky podmienky uvedené v tomto ustanovení. ( 11 )

45.

Je teda nesporné, že na to, aby vnútroštátne opatrenie mohlo byť kvalifikované ako štátna pomoc v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ, musí po prvé ísť o štátne opatrenie alebo o opatrenie financované zo štátnych prostriedkov, po druhé musí byť toto opatrenie spôsobilé ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi, po tretie musí priniesť príjemcovi selektívnu výhodu a po štvrté musí narušiť hospodársku súťaž alebo hroziť narušením hospodárskej súťaže. ( 12 )

46.

V prejednávanom prípade je predmetom sporu len výklad a uplatňovanie tretej podmienky, presnejšie požiadavky „selektivity“.

47.

Túto požiadavku selektivity alebo „špecifickosti“ – čo je ďalší často používaný pojem – opatrenia treba jasne odlíšiť od zistenia ekonomickej výhody. Inak povedané, keď sa zistí existencia výhody v širokom zmysle, ktorá priamo alebo nepriamo vyplýva z daného opatrenia, Komisia ešte musí preukázať, že táto výhoda sa špecificky týka jedného alebo viacerých podnikov. Komisia musí najmä preukázať, že opatrenie zavádza rozdiely medzi podnikmi, ktoré sa vzhľadom na sledovaný cieľ nachádzajú v porovnateľnej situácii. ( 13 ) Zakázané nie je poskytnutie výhody ako také, ale skutočnosť, že diskriminačné a selektívne poskytnutie výhody môže viesť k tomu, že určité podniky sa budú nachádzať vo výhodnejšej situácii ako iné podniky.

48.

Napriek tomu požiadavku selektivity podľa môjho názoru nemožno úplne oddeliť od súčasného, aj keď samostatného určenia ekonomickej výhody.

49.

Domnievam sa, že v tejto súvislosti treba uviesť dve všeobecné úvahy.

50.

Po prvé považujem za dostatočne zrejmé, že táto požiadavka selektivity nemá rovnaký význam v prípade, ak je predmetné opatrenie koncipované ako individuálna pomoc, ako v prípade, ak je koncipované ako všeobecná schéma pomoci.

51.

Pri posudzovaní opatrenia individuálnej povahy totiž určenie ekonomickej výhody v zásade umožňuje predpokladať jeho „špecifickosť“, a teda dospieť k záveru, že má aj selektívnu povahu.

52.

Naopak v rámci skúmania schémy všeobecnej povahy (schémy subvencovania, tarifné systémy, daňové úľavy, osobitné konkurzné predpisy, zvýhodnené podmienky platby daní alebo rôznych poplatkov atď.) selektivita umožňuje určiť, či predpokladaná výhoda – hoci sa týka všetkých hospodárskych subjektov – v skutočnosti vzhľadom na objektívne kritériá, z ktorých vychádza, nie je na prospech len určitým druhom podnikov alebo skupín podnikov.

53.

To si vyžaduje určenie, či predmetné opatrenie napriek zisteniu, že poskytuje výhodu so všeobecnou pôsobnosťou, neposkytuje túto výhodu „výlučne v prospech určitých podnikov alebo určitých odvetví činnosti“. Inak povedané, cieľom tohto postupu je zabezpečiť, aby štátne opatrenia nezavádzali rozlišovanie medzi podnikmi – alebo presnejšie medzi subjektmi, ktoré sa vzhľadom na určený cieľ predmetného vnútroštátneho systému nachádzajú v porovnateľnej skutkovej a právnej situácii – ktoré nie je odôvodnené povahou a štruktúrou predmetného systému.

54.

Hoci členské štáty majú pri definovaní svojej daňovej, priemyselnej alebo sociálnej politiky určitú mieru voľnej úvahy, z pohľadu práva štátnej pomoci nemôžu konať diskriminačne. V tomto zmysle treba zdôrazniť, že pojem selektivita súvisí s pojmom diskriminácia, ( 14 ) a teda sa uznáva, že nie je nevyhnutne zakázané stanoviť opatrenia, pri ktorých má orgán určitú mieru voľnej úvahy.

55.

Po druhé v prípade, ak ide o schému pomoci, je potrebné najprv určiť, do akej miery táto schéma sama osobe poskytuje možnosť znížiť výdavky, ktoré sa v zásade musia vynaložiť z rozpočtu podnikov.

56.

To je problém, ktorým sa vyznačuje prejednávaná vec, týkajúca sa celkom jedinečného štátneho opatrenia.

57.

V prvom rade – hoci sa o tomto závere diskutovalo v konaní o žalobe spoločnosti MOL pred Všeobecným súdom ( 15 ) – treba poukázať na to, že sporné opatrenie tvoria dve zložky, a to dohoda z roku 2005, ktorá určuje sadzby poplatkov za ťažbu na všetkých poliach spoločnosti MOL, či už uvedených do prevádzky, alebo s predĺžením ťažobného práva, na každý z pätnástich rokov jej trvania, a novelizovaný banský zákon, ktorý zvyšuje sadzby poplatku za ťažbu pre všetky uhľovodíkové polia, na ktoré sa vzťahuje povolenie, pričom sa netýka polí, ktoré už boli predmetom dohody o predĺžení. ( 16 )

58.

Okrem toho, keďže Komisia sa v spornom rozhodnutí konkrétne nevyjadrila k väzbám medzi dohodou z roku 2005 a legislatívnou úpravou z roku 2008, existujú nejasnosti týkajúce sa vymedzenia relevantného referenčného rámca na účely preskúmania selektívnej povahy sporného opatrenia.

59.

Treba totiž poukázať na to, že Komisia konštatovala, že uvedené opatrenie tvorí kombinácia dohody z roku 2005 a legislatívnej úpravy z roku 2008, ( 17 ) pričom vôbec neuviedla dôvody, pre ktoré je tento súbor zásahov vzájomne prepojený úzkymi väzbami z hľadiska časového rozvrhnutia, funkcie a kontextu. ( 18 ) Komisia sa navyše obmedzila na posúdenie, či bola podmienka selektivity splnená z pohľadu režimu vydávania povolení uplatniteľného v čase uzavretia dohody z roku 2005. ( 19 )

60.

Napriek tomu, že za spornú sa považovala „cel[á] postupnosť krokov štátu“ ( 20 ), teda dohoda z roku 2005 v spojení s neskoršími novelami banského zákona, selektivita uvedeného opatrenia sa skúmala len z hľadiska dohody z roku 2005 ( 21 ), pričom referenčný rámec bol vymedzený tak, že je ním režim vydávania povolení uplatniteľný ku dňu uzavretia uvedenej dohody.

61.

Domnievam sa, že Všeobecný súd v súlade s týmto prístupom veľmi správne zameral svoju analýzu na otázku, či dohoda z roku 2005 poskytovala selektívnu výhodu.

62.

Toto samostatné skúmanie dohody z roku 2005 – hoci Všeobecný súd prevzal konštatovanie, že sporné opatrenie tvorili dve zložky, a to dohoda z roku 2005 a banský zákon novelizovaný v roku 2008 – však v prejednávanom prípade vyvoláva určité ťažkosti.

63.

Ako totiž Súdny dvor zdôraznil vo veci Bouygues a Bouygues Télécom/Komisia a i. a Komisia/Francúzsko a i. ( 22 ), vzhľadom na to, že štátne zásahy majú rôzne formy a musia sa posúdiť na základe svojich účinkov, nemožno vylúčiť, že na účely uplatnenia článku 107 ods. 1 ZFEÚ sa viacero po sebe nasledujúcich zásahov štátu musí považovať za jediný zásah. K tomu môže dôjsť predovšetkým vtedy, ak po sebe nasledujúce zásahy vykazujú najmä z hľadiska ich časového rozvrhnutia, ich cieľa a situácie podniku v okamihu týchto zásahov také úzke väzby medzi sebou, že ich nemožno od seba oddeliť. ( 23 )

64.

Keďže Všeobecný súd hneď na úvod ( 24 ) nerozhodol o tom, či Komisia – ako to od nej vyžaduje judikatúra Súdneho dvora – dostatočne preukázala existenciu úzkych väzieb medzi štátnymi zásahmi, o ktoré ide v prejednávanej veci, pretrváva neistota, pokiaľ ide o referenčný rámec, ktorý sa mal zohľadniť pri preukazovaní selektívnej povahy jedného alebo viacerých sporných opatrení. Ako pritom navyše uviedla Komisia, ( 25 ) určenie referenčného rámca na účely preskúmania selektivity danej schémy môže mať zásadný význam. ( 26 )

65.

Faktom zostáva, že toto skúmanie selektivity sporného opatrenia z hľadiska právneho rámca upravujúceho dohodu z roku 2005 nebolo v rámci prejednávaného odvolania nijako spochybnené.

66.

Vzhľadom na toto spresnenie má Súdny dvor na základe prejednávaného odvolania rozhodnúť výlučne o tom, či Všeobecný súd dospel k záveru, že Komisia z právneho hľadiska dostatočne nepreukázala, že údajné opatrenie pomoci malo selektívnu povahu, čo je jej povinnosťou, bez toho, aby sa dopustil nesprávneho posúdenia.

67.

Ako ďalej ešte uvediem, vzhľadom na celkom jedinečnú povahu predmetného opatrenia bude potrebné zdržať sa akejkoľvek unáhlenej analógie so skúmaním selektivity schém, o ktorých súdy Únie rozhodovali v minulosti.

68.

Námietky vznesené proti napadnutému rozsudku preskúmam vo svetle týchto úvah.

69.

Komisia svojou prvou výhradou spochybňuje analýzu vykonanú Všeobecným súdom týkajúcu sa miery voľnej úvahy ponechanej maďarským orgánom, pokiaľ ide jednak o rozhodnutie o uzavretí alebo neuzavretí dohody o predĺžení ťažobných práv, ak ťažobná spoločnosť podá žiadosť v tomto zmysle, a jednak o výšku poplatku, ktorú určia v takej dohode. Komisia tiež spochybňuje záver, ktorý z tejto analýzy vyvodil Všeobecný súd, pokiaľ ide o selektívnu povahu sporného opatrenia pomoci.

70.

Podľa názoru Komisie Všeobecný súd pri rozhodovaní o selektivite sporného opatrenia nerešpektoval požiadavky judikatúry, ( 27 ) pokiaľ ide o skúmanie miery voľnej úvahy ponechanej príslušným vnútroštátnym orgánom.

71.

Komisia v prvom rade tvrdí, že maďarské orgány majú v prípade, ak majú rozhodnúť o žiadosti podľa § 26/A ods. 5 banského zákona, určitú mieru voľnej úvahy pri rozhodovaní o uzavretí alebo neuzavretí dohody o predĺžení ťažobných práv. Analýza Všeobecného súdu uvedená v bodoch 70 až 74 a 79 až 81 napadnutého rozsudku je nesprávna a je potrebné zrušiť záver obsiahnutý v bode 83 uvedeného rozsudku, podľa ktorého selektívna povaha opatrenia nie je preukázaná.

72.

Komisia sa navyše domnieva, že aj keby maďarské orgány boli v prejednávanom prípade povinné uzavrieť dohodu o predĺžení ťažobných práv, ak im podnik predloží žiadosť v tomto zmysle, analýza Všeobecného súdu by bola napriek tomu z právneho hľadiska nesprávna, keďže táto analýza nezohľadňuje „neobmedzený“ priestor priznaný týmto orgánom, pokiaľ ide o výšku poplatku za ťažbu, ktorý určia, pričom toto zistenie bolo navyše aspoň čiastočne uvedené v bode 72 napadnutého rozsudku. Všeobecný súd tým, že rozhodol, že diskrečná právomoc, ktorú vnútroštátnym orgánom priznáva legislatívny rámec, pokiaľ ide o výšku poplatku za ťažbu, mohla spôsobiť, že dohoda z roku 2005 sa stala selektívnou, podľa názoru Komisie porušil svoju vlastnú judikatúru.

73.

Hneď na úvod treba uviesť jedno spresnenie, pokiaľ ide o preskúmanie, ktoré má Súdny dvor v prejednávanej veci vykonať. Z dlhodobo ustálenej judikatúry totiž vyplýva, že ak Všeobecný súd zistil alebo posúdil skutkový stav, Súdny dvor má podľa článku 256 ZFEÚ jedine právomoc preskúmať právnu kvalifikáciu tohto skutkového stavu a právne následky, ktoré z neho boli vyvodené. Posúdenie skutkového stavu teda s výnimkou prípadu skreslenia dôkazov predložených v konaní pred Všeobecným súdom nepredstavuje právnu otázku, ktorá ako taká podlieha preskúmaniu Súdnym dvorom. ( 28 )

74.

V prejednávanom prípade vzniká otázka, či možno v súvislosti s posúdením miery voľnej úvahy ponechanej vnútroštátnym orgánom pri uzatváraní dohody o predĺžení ťažobných práv zistiť skreslenie skutkového stavu, nesprávne právne posúdenie alebo nesprávnu právnu kvalifikáciu skutkového stavu.

75.

Podľa môjho názoru treba na túto otázku odpovedať záporne.

76.

V prvom rade, čo sa týka overenia existencie skreslenia skutkového stavu, stačí uviesť, že Komisia netvrdila, že došlo k takému skresleniu. V každom prípade zastávam názor, že žiadna okolnosť neumožňuje dospieť k záveru, že Všeobecný súd vykonal zistenia, ktoré zjavne odporujú obsahu predmetných ustanovení maďarského práva, alebo že niektorému z nich pripísal význam, ktorý mu vo vzťahu k ostatným listinám založeným v spise zjavne nepatrí.

77.

V druhom rade je potrebné overiť, či je analýza Všeobecného súdu v súvislosti s mierou voľnej úvahy ponechanej maďarským orgánom, ktorá je uvedená v bodoch 70 až 74 a 79 až 81 napadnutého rozsudku, poznačená akýmkoľvek nesprávnym právnym posúdením alebo nesprávnou právnou kvalifikáciou skutkového stavu.

78.

Domnievam sa, že nejde o taký prípad.

79.

Pokiaľ ide predovšetkým o body 70 až 74 napadnutého rozsudku, treba poukázať na to, že ich účelom bolo analyzovať právny rámec, vzhľadom na ktorý bola uzavretá dohoda z roku 2005. Z tohto hľadiska – čo sa týka skúmania miery voľnej úvahy ponechanej maďarským orgánom pri uzatváraní dohody z roku 2005 – Všeobecný súd na základe podrobného preskúmania parametrov a podmienok uzatvárania dohôd o predĺžení ťažobných práv len vyvodil záver, že § 26/A ods. 5 banského zákona, ktorý umožňuje každej ťažobnej spoločnosti požiadať o predĺženie svojich ťažobných práv na jednom alebo viacerých poliach alebo ložiskách, ktoré neuviedla do prevádzky v lehote piatich rokov od vydania povolenia, sa nejaví ako ustanovenie, ktoré má selektívnu povahu.

80.

Na rozdiel od toho, čo uviedla Komisia, sa domnievam, že tieto konštatovania nezahŕňajú nijakú nesprávnu právnu kvalifikáciu skutkového stavu ani nesprávne právne posúdenie.

81.

V tejto súvislosti treba jasne odlíšiť prejednávanú vec od vecí, ktoré uviedla Komisia na podporu svojej argumentácie spochybňujúcej posúdenie miery voľnej úvahy priznanej maďarským orgánom pri uzatváraní dohôd o predĺžení ťažobných práv. ( 29 ) Súdne rozhodnutia spomenuté Komisiou v jej odvolaní sa týkajú ustanovení vnútroštátneho práva, ktoré priznávajú úľavy na daniach alebo iných poplatkoch, alebo výnimky v oblasti konkurzu.

82.

Vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok Francúzsko/Komisia (EU:C:1996:353), ktorá sa týkala rozhodnutia Komisie o pomoci poskytnutej spoločnosti Kimberly Clark Sopalin, Súdny dvor poukázal na to, že sporný zásah Národného fondu zamestnanosti (Fonds national de l’emploi – FNE) pri plnení sociálnych plánov mohol mať za následok, že určité podniky sa dostanú do výhodnejšej situácie ako iné podniky, keďže FNE mal diskrečnú právomoc, ktorá mu umožňovala prispôsobiť svoj zásah z rôznych dôvodov. Ako zdôraznil generálny advokát Jacobs v tejto veci, diskrečná právomoc FNE a jej vplyv na riadenie predmetnej schémy pomoci znamenali, že zásahy FNE neboli nevyhnutne dostupné pre všetky podniky za rovnakých podmienok. ( 30 )

83.

Vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok Ecotrade (EU:C:1998:579, bod 43), Súdny dvor tiež spresnil, že osobitné konkurzné predpisy, o ktoré išlo v konaní vo veci samej, spĺňali podmienku špecifickosti a mohli spôsobiť „dodatočnú záťaž pre štát“ vo forme rôznych výhod, ktoré poskytovali orgány verejnej moci, v porovnaní s výhodami, ktoré by vyplynuli z uplatnenia všeobecných konkurzných predpisov.

84.

Situácia v prejednávanom prípade je úplne iná. Skutočnosť, že dohoda o predĺžení ťažobných práv sa týkala len jedného podniku, nevyhnutne nesvedčí o jej selektívnej povahe. Na účely preukázania selektivity sporného opatrenia sa malo použiť porovnávacie kritérium spočívajúce v overení, či bol postup uzatvárania a určovania podmienok dohody o predĺžení ťažobných práv dostupný pre podniky, ktoré sa nachádzali v porovnateľnej situácii.

85.

Domnievam sa, že sa možno len stotožniť so spresnením uvedeným v bode 72 napadnutého rozsudku, podľa ktorého „všeobecnejšie treba poznamenať, že miera voľnej úvahy, o ktorú tu ide, sa odlišuje svojou povahou od prípadov, keď využitie takej miery je spojené s poskytnutím výhody v prospech hospodárskeho subjektu. V prejednávanej veci slúži miera voľnej úvahy maďarských orgánov na vyváženie dodatočného zaťaženia hospodárskych subjektov, aby sa zohľadnili požiadavky vyplývajúce zo zásady rovnosti zaobchádzania“.

86.

Podľa môjho názoru existuje zásadný rozdiel v skúmaní selektivity všeobecných schém oslobodení alebo úľav, ktoré vzhľadom na svoju povahu poskytujú automaticky určitú výhodu, a voliteľných ustanovení vnútroštátneho práva, ktoré stanovujú uloženie dodatočných platobných povinností. V prípade, ak vnútroštátne orgány ukladajú také platobné povinnosti s cieľom zachovať rovnosť zaobchádzania so subjektmi, samotná skutočnosť, že vnútroštátne orgány majú určitú mieru voľnej úvahy vymedzenú zákonom – ktorá nie je neobmedzená, ako to uviedla Komisia vo svojom odvolaní – nemôže stačiť na preukázanie selektivity príslušnej schémy.

87.

Zastávam teda názor, že Všeobecný súd v bode 74 napadnutého rozsudku bez toho, aby sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, uviedol, že „skutočnosť, že sadzby určené na jednotlivé roky platnosti uvedenej dohody sú výsledkom rokovania, nepostačuje na to, aby zakladala selektívnu povahu tejto dohody“, a že „by to bolo inak iba vtedy, ak by maďarské orgány vykonali mieru svojej voľnej úvahy… takým spôsobom, že by zvýhodnili žalobkyňu tým, že by súhlasili s nízkou úrovňou poplatku bez objektívneho dôvodu vzhľadom na účel zvýšenia poplatkov v prípade predĺženia povolenia a na úkor každého iného subjektu, ktorý sa usiloval o predĺženie svojich ťažobných práv, alebo ak by takého subjektu síce nebolo, ale existovali by konkrétne čiastkové dôkazy o neodôvodnenom zvýhodnenom zaobchádzaní vyhradenom pre žalobkyňu“.

88.

Čo sa týka bodov 79 až 81 napadnutého rozsudku, ktoré v podstate obsahujú viaceré skutkové zistenia súvisiace s určením sadzieb poplatkov v zmluvách o predĺžení ťažobných práv, tiež sa nezdá, že by obsahovali nesprávne právne posúdenie alebo nesprávnu právnu kvalifikáciu relevantných skutočností pri skúmaní selektivity sporného opatrenia.

89.

Tiež zastávam názor, že – pokiaľ nedôjde k skresleniu znenia napadnutého rozsudku – prvá časť argumentácie uvedenej Komisiou v rámci jediného odvolacieho dôvodu nemôže uspieť.

90.

Komisia v rámci svojej druhej výhrady tvrdí, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho posúdenia tým, že v bodoch 76 až 78 napadnutého rozsudku dospel k záveru, že existencia objektívnych kritérií nevyhnutne vylučuje akúkoľvek selektívnu povahu. Toto konštatovanie je v jasnom rozpore s judikatúrou Súdneho dvora a Všeobecného súdu. ( 31 ) Preto je potrebné zrušiť tieto časti rozsudku, ako aj záver, ktorý je uvedený v bodoch 81 a 83 tohto rozsudku, podľa ktorého selektívnu povahu predmetných opatrení nemožno považovať za preukázanú.

91.

Táto argumentácia podľa môjho názoru vyplýva z nesprávneho výkladu tejto časti napadnutého rozsudku, ktorá sa týka výlučne mechanizmu predĺženia platnosti dohôd uzavretých s ťažobnými spoločnosťami, ktorý vyplýva z § 26/A ods. 5 banského zákona a ktorý bol vykonaný vo vzťahu k spoločnosti MOL v roku 2005. Na rozdiel od toho, čo bolo predmetom súdnych rozhodnutí spomenutých Komisiou, v zásade nešlo o skúmanie otázky, či príjemcovia schém štátnej pomoci boli alebo neboli určení prostredníctvom objektívnych kritérií.

92.

V tejto súvislosti Všeobecný súd najprv v bode 76 napadnutého rozsudku pripomenul, že banský zákon je formulovaný všeobecným spôsobom, pokiaľ ide o ťažobné spoločnosti, ktoré môže využiť predĺženie práv.

93.

Všeobecný súd ďalej v bode 77 napadnutého rozsudku konštatoval, že skutočnosť, že MOL bola jediným podnikom, ktorý v skutočnosti uzatvoril dohodu o predĺžení ťažobného práva v odvetví uhľovodíkov, nebola nevyhnutne rozhodujúcim ukazovateľom. Keďže kritériá uzavretia takej dohody boli objektívne a uplatniteľné na každý subjekt s potenciálnym záujmom, neexistencia iných dohôd tohto druhu nevyhnutne nesvedčila o selektívnej povahe opatrenia, ale mohla vyplynúť z vlastných rozhodnutí podnikov nepožiadať o predĺženie práv.

94.

Napokon Všeobecný súd v bode 78 napadnutého rozsudku poukázal na to, že zvýšené poplatky za ťažbu určené na dobu platnosti dohody vyplývajú jednoducho z uplatnenia ustanovení banského zákona.

95.

Všetky tieto úvahy sú súčasťou overovania otázky, či určenie sadzby poplatku za ťažbu zodpovedalo objektívnym kritériám uplatniteľným na každý subjekt s potenciálnym záujmom, Všeobecným súdom.

96.

Tieto úvahy vôbec neodporujú judikatúre spomenutej Komisiou, podľa ktorej selektívnu povahu danej schémy pomoci nemožno vylúčiť len z dôvodu, že príjemcovia sú určení prostredníctvom objektívnych kritérií.

97.

V rozsudku Španielsko/Komisia (EU:C:2003:92) Súdny dvor, ktorý mal rozhodnúť o schéme pomoci, ktorá spočívala v podstate v systéme úveru za zvýhodnených podmienok uplatňovaného španielskymi orgánmi s cieľom podporiť nákup úžitkových vozidiel, len zamietol tvrdenie, ktoré vtedy uviedlo Španielske kráľovstvo, že „zmluva sa spravuje objektívnymi, horizontálne uplatniteľnými kritériami“, ako neúčinné. Súdny dvor spresnil, že také tvrdenie by mohlo preukázať len to, že sporné opatrenia sú súčasťou schémy pomoci, a nie, že predstavujú individuálnu pomoc. ( 32 )

98.

Pokiaľ ide o rozsudok GEMO (EU:C:2003:622), ktorý sa týkal schémy, ktorej účelom bolo zabezpečiť bezplatný zber a likvidáciu mŕtvol zvierat a odpadu z bitúnkov, Súdny dvor v ňom tiež spresnil, že napriek tomu, že príjemcovia uvedenej schémy boli na základe vnútroštátnych predpisov určení podľa objektívnych a zdanlivo všeobecných kritérií, účinky tejto schémy sa prejavovali v zásade v prospech chovateľov a bitúnkov. ( 33 )

99.

Podobné úvahy boli uvedené v rozsudku Taliansko/Komisia (EU:T:2009:49) v súvislosti so schémou poskytujúcou zníženú sadzbu dane z príjmov podnikov kolektívneho investovania vlastniacich akcie spoločností s nízkou alebo strednou kapitalizáciou. Všeobecný súd totiž konštatoval, že „samotná skutočnosť, že predmetné opatrenie môže byť na prospech každému podniku kolektívneho investovania, ktorý spĺňa stanovené podmienky, teda určuje rozsah svojej pôsobnosti na základe objektívnych kritérií, ako taká nepreukazuje všeobecnú povahu uvedeného opatrenia a nebráni jeho selektívnej povahe“ ( 34 ).

100.

V prejednávanom prípade Všeobecný súd vôbec nerozhodol v rozpore s touto judikatúrou. Napriek tomu, že MOL bola jediným podnikom, ktorý požiadal o predĺženie svojich ťažobných práv, § 26/A banského zákona neodlišuje určitú kategóriu ťažobných spoločností od inej kategórie.

101.

Navrhujem teda zamietnuť druhú výhradu Komisie.

102.

Svojou treťou výhradou Komisia v podstate vytýka Všeobecnému súdu, že – osobitne v bodoch 67 a 82 napadnutého rozsudku – spojil posúdenie selektivity sporného opatrenia s úmyslom členského štátu ochrániť jeden alebo viacero subjektov pred uplatnením nového režimu poplatkov – konkrétne režimu zavedeného pri novelizácii banského zákona vykonanej v roku 2008 – pri uzatvorení dohody z roku 2005.

103.

Podľa názoru Komisie Všeobecný súd nezohľadnil jeden zo základných aspektov pravidiel uplatniteľných v oblasti štátnej pomoci, a to požiadavku, aby štátny zásah uvedený v článku 107 ods. 1 ZFEÚ bol vymedzený podľa účinkov sporného opatrenia. ( 35 ) Je teda potrebné zrušiť túto časť napadnutého rozsudku a záver uvedený v bode 83 tohto rozsudku, podľa ktorého selektívna povaha sporného opatrenia nie je preukázaná.

104.

Tento tretí aspekt argumentácie uvedenej Komisiou tiež nie je presvedčivý.

105.

Je pravda, že z dlhodobo ustálenej judikatúry vyplýva, že článok 107 ods. 1 ZFEÚ nerozlišuje podľa dôvodov alebo cieľov štátnych zásahov, ale definuje ich podľa ich účinkov. To najmä znamená, že selektivita vnútroštátneho opatrenia sa musí posudzovať podľa jej účinkov a nie podľa preukázaného alebo predpokladaného úmyslu dotknutého členského štátu chrániť jeden alebo viacero hospodárskych subjektov. ( 36 )

106.

Domnievam sa však, že Všeobecný súd neporušil túto zásadu tým, že v bode 67 napadnutého rozsudku poukázal na otázku, či „štát koná tak, aby chránil jeden alebo viacero subjektov, ktoré už sú prítomné na trhu, a uzavrie s nimi dohodu, ktorou im poskytne garantované sadzby poplatkov na celé jej trvanie, hoci má pritom v úmysle neskôr vykonať svoju normotvornú právomoc a zvýšiť sadzbu poplatku tak, aby ostatné subjekty na trhu boli znevýhodnené, či už ide o subjekty, ktoré boli prítomné na trhu ku dňu uzavretia dohody, alebo o nové subjekty“.

107.

Ako vyplýva z výslovného odkazu na vec, v ktorej bol vydaný rozsudok Bouygues a Bouygues Télécom/Komisia a i. a Komisia/Francúzsko a i. ( 37 ), týmto bodom chcel Všeobecný súd pre úplnosť ( 38 ) a nezávisle od skúmania selektivity sporného opatrenia v pravom zmysle slova poukázať na existenciu prípadných väzieb medzi dohodou z roku 2005 a legislatívnou úpravou z roku 2008.

108.

V bode 82 napadnutého rozsudku Všeobecný súd – domnievam sa, že tiež s cieľom overiť, či dohodu z roku 2005 a novelu banského zákona z roku 2008 nevyhnutne nemožno považovať za jedno a to isté opatrenie, vzhľadom na neexistenciu časových a funkčných väzieb medzi týmito dvoma zásahmi – tiež poukázal na to, že po prvé k zvýšeniu poplatkov, ktoré nadobudlo účinnosť v roku 2008, došlo v kontexte nárastu svetových cien a po druhé Komisia neuviedla, že dohoda z roku 2005 bola uzatvorená v očakávaní zvýšenia poplatkov za ťažbu.

109.

Ako som uviedol vyššie (pozri body 58 a 61 týchto návrhov), hoci je poľutovaniahodné, že Všeobecný súd jasnejšie neodlíšil skúmanie presného určenia sporného opatrenia (uvedené v bodoch 67 a 82 napadnutého rozsudku) od posúdenia selektivity opatrenia po jeho určení, považujem za nepresné tvrdiť, že Všeobecný súd spojil selektivitu sporného opatrenia s dôkazom o úmysle členského štátu chrániť jeden alebo viacero subjektov.

110.

Domnievam sa, že je potrebné zamietnuť aj tretiu výhradu Komisie.

111.

Podľa názoru Komisie Všeobecný súd v bodoch 64 a 65 napadnutého rozsudku nesprávne usúdil, že existenciu selektívnej výhody nemožno vyvodiť len zo skutočnosti, že určitý subjekt sa nachádza v zvýhodnenom postavení v porovnaní s inými subjektmi, keďže v prejednávanom prípade dotknutý členský štát len odôvodnene vykonal svoje normotvorné právomoci v nadväznosti na vývoj trhu. Komisia v podstate vytýka Všeobecnému súdu, že pri odvolaní sa na neskoršiu zmenu vonkajších podmienok dohody z roku 2005 nezohľadnil judikatúru, podľa ktorej je na účely uplatnenia článku 107 ods. 1 ZFEÚ irelevantné, či sa situácia predpokladaného príjemcu opatrenia časom zlepšila alebo zhoršila. ( 39 ) Rozhodujúce je, že po 8. januári 2008 bola MOL jediným podnikom, ktorý bol zvýhodnený, pokiaľ ide o výšku poplatku uplatniteľného na uhľovodíkové polia.

112.

Komisia zdôrazňuje, že úvahy, z ktorých vychádzal Všeobecný súd, v každom prípade nemôžu byť relevantné, lebo vývoj, o ktorý ide v prejednávanej veci, spočíva v legislatívnej úprave, o ktorej mohol štát slobodne rozhodnúť. Tento prístup, ktorý by oprávňoval členské štáty odvolávať sa na neexistenciu selektivity vzhľadom na metódy alebo techniky zásahu, ktoré použijú, je v rozpore s príslušnou judikatúrou. ( 40 )

113.

Aj v tomto prípade na základe dôsledného výkladu bodov 64 a 65 napadnutého rozsudku navrhujem zamietnuť výhradu vznesenú Komisiou.

114.

Hoci je poľutovaniahodné, že došlo k určitým nejasnostiam v odôvodnení rozsudku Všeobecného súdu, v ktorom sa miešajú úvodné úvahy s meritórnym skúmaním selektivity dohody z roku 2005, je zrejmé, že tieto dva body sa stricto sensu nevzťahujú na skúmanie selektivity dohody z roku 2005, ale ich cieľom je – ako vyplýva z pokračovania odôvodnenia uvedeného v bodoch 66 a 67 napadnutého rozsudku – vyriešiť odlišnú otázku väzieb medzi dohodou z roku 2005 a neskoršími legislatívnymi úpravami. Domnievam sa, že Všeobecný súd so zreteľom na túto poslednú uvedenú problematiku považoval za užitočné uviesť v bode 64 napadnutého rozsudku, že „ak štát uzavrie s hospodárskym subjektom dohodu, ktorá neobsahuje prvok štátnej pomoci v zmysle článku 107 ZFEÚ, skutočnosť, že následne sa zmenia vonkajšie podmienky takej dohody, a preto sa predmetný subjekt dostane do zvýhodneného postavenia v porovnaní s inými subjektmi, ktoré neuzavreli podobnú dohodu, nemôže postačovať na to, aby dohoda a neskoršia zmena jej vonkajších podmienok mohli byť ako celok považované za štátnu pomoc“.

115.

Tvrdenie Komisie, že „rozhodujúce je, že po 8. januári 2008 bola MOL jediným podnikom, ktorý bol zvýhodnený“, nezohľadňuje skutočnosť, že sa diskutovalo len o otázke, či dohoda z roku 2005 bola selektívna, bez zohľadnenia prípadnej selektivity sporného opatrenia vyplývajúcej z novely z roku 2008. Inak povedané, v nadväznosti na to, čo bolo uvedené vyššie, sa domnievam, že Komisia mylne spája skúmanie selektivity vykonané v prejednávanom prípade s existenciou výhody, ktorá údajne vyplýva z legislatívnej úpravy z roku 2008.

116.

Všeobecný súd podľa môjho názoru bez toho, aby sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, spomenul, že keď je preukázané, že určité opatrenie, v prejednávanom prípade dohoda o poplatkoch za ťažbu uzavretá medzi maďarskými orgánmi a spoločnosťou MOL, nemá selektívnu povahu, nemalo by už byť spochybnené tým, že vývoj trhu mohol viesť k tomu, že MOL sa dostala do výhodnejšej situácie ako subjekty, ktoré sa rozhodli neuzavrieť takú zmluvu.

117.

Vzhľadom na všetky vyššie uvedené dôvody sa domnievam, že je potrebné zamietnuť túto poslednú výhradu, a teda zamietnuť odvolanie v celom rozsahu.

118.

Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy navrhujem, aby Súdny dvor rozhodol takto: