1

Francúzska republika sa svojím odvolaním domáha zrušenia uznesenia predsedu Všeobecného súdu Európskej únie z 29. augusta 2013, Francúzsko/Komisia (T‑366/13 R, ďalej len „napadnuté uznesenie“), ktorým predseda zamietol jej návrh na odklad výkonu rozhodnutia Komisie C(2013) 1926 final z 2. mája 2013 o štátnej pomoci SA.22843 (2012/C) (ex 2012/NN), ktorú Francúzsko poskytlo spoločnostiam Société nationale Corse Méditerranée a Compagnie méridionale de navigation (ďalej len „sporné rozhodnutie“).

2

Skutočnosti, ktoré predchádzali sporu, boli opísané v bodoch 1 až 9 napadnutého uznesenia takto:

3

Návrhom podaným do kancelárie Všeobecného súdu 12. júla 2013 Francúzska republika podala žalobu o neplatnosť sporného rozhodnutia. Na podporu svojej žaloby uviedla, že Komisia porušila pojem „štátna pomoc“ v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ, keďže dospela k záveru, že náhrady vyplatené spoločnostiam SNCM a CMN v rámci dohody poskytli ich príjemcom selektívnu výhodu, a tieto náhrady kvalifikovala ako štátnu pomoc v zmysle uvedeného ustanovenia. Subsidiárne poukázala na to, že Komisia porušila článok 106 ods. 2 ZFEÚ tým, že dospela k záveru, že náhrady vyplatené spoločnosti SNCM za doplnkovú službu predstavujú štátnu pomoc nezlučiteľnú s vnútorným trhom, keďže táto služba nepredstavuje službu vo všeobecnom hospodárskom záujme.

4

Samostatným podaním do súdnej kancelárie Všeobecného súdu v ten istý deň Francúzska republika podala návrh na nariadenie predbežného opatrenia, ktorým v podstate navrhla, aby predseda Všeobecného súdu pozastavil výkon sporného rozhodnutia dovtedy, kým Všeobecný súd nerozhodne o veci samej. Vo svojich pripomienkach podaných do kancelárie Všeobecného súdu 31. júla 2013 Komisia navrhla zamietnuť tento návrh na nariadenie predbežného opatrenia. Francúzska republika odpovedala na pripomienky Komisie podaním z 8. augusta 2013. Komisia sa k jej podaniu vyjadrila podaním zo 14. augusta 2013.

5

Predseda Všeobecného súdu sa domnieval, že má všetky informácie potrebné na to, aby mohol rozhodnúť o návrhu bez potreby ústne vypočuť účastníkov konania, a preto sa rozhodol v prvom rade preskúmať, či bola splnená podmienka naliehavosti.

6

V bodoch 19 až 22 napadnutého uznesenia zdôraznil, že podľa Francúzskej republiky by okamžitý výkon sporného rozhodnutia, ktorým bolo nariadené vymáhanie sumy vyše 220 miliónov eur od spoločnosti SNCM, ako aj ukončenie vyplácania všetkých platieb po dátume oznámenia rozhodnutia, nevyhnutne viedol k platobnej neschopnosti a likvidácii tejto spoločnosti a v dôsledku toho k spôsobeniu vážnej, nenapraviteľnej a bezprostredne hroziacej ujmy tomuto členskému štátu. Podľa Francúzskej republiky by ujma vyplývajúca z likvidácie uvedenej spoločnosti spočívala po prvé v narušení územnej kontinuity s Korzikou, po druhé vo vážnych sociálnych konfliktoch na Korzike a v prístave Marseille a po tretie v negatívnom vplyve na zamestnanosť a ekonomickú činnosť nielen v rámci uvedenej spoločnosti, ale aj v oblasti Marseille a Korziky.

7

V bode 27 napadnutého uznesenia predseda Všeobecného súdu uviedol, že tri druhy ujmy, na ktoré sa Francúzska republika odvoláva, aj keď sa líšia od individuálnej ujmy, ktorú môže utrpieť spoločnosť SNCM, všetky závisia od vyhlásenia konkurzu na túto spoločnosť. Od bodu 28 uvedeného uznesenia preto skúmal, či Francúzska republika preukázala, že výkon sporného rozhodnutia by nevyhnutne viedol k likvidácii uvedenej spoločnosti.

8

V tejto súvislosti v bode 29 napadnutého uznesenia uviedol, že požadovať vrátenie údajnej štátnej pomoci od spoločnosti SNCM a ukončiť vyplácanie budúcej náhrady do 31. decembra 2013 mohla iba Francúzska republika ako jediný subjekt, ktorému bolo sporné rozhodnutie určené, keďže v zmysle článku 288 štvrtého odseku ZFEÚ bolo uvedené rozhodnutie záväzné len pre francúzske orgány. Na základe toho usúdil, že po právnej stránke nemožno samotné sporné rozhodnutie považovať za umožňujúce uložiť predmetnej spoločnosti povinnosť vrátiť štátnu pomoc ani vzdať sa príslušných platieb. Predseda Všeobecného súdu preto usúdil, že iba v dôsledku prijatia právne záväzného opatrenia na výkon sporného rozhodnutia francúzskymi orgánmi by mohlo vzniknúť natoľko bezprostredné riziko likvidácie spoločnosti SNCM, že by to odôvodňovalo poskytnutie navrhovaného odkladu výkonu rozhodnutia.

9

V bodoch 30 až 34 napadnutého uznesenia predseda Všeobecného súdu preskúmal opodstatnenosť listov, ktoré 10. júla 2013 zaslal prefekt Korziky ÚSK a spoločnosti SNCM. Predseda Všeobecného súdu dospel k záveru, že zaslanie uvedených dvoch listov, ktoré zostali bez akejkoľvek odozvy adresátov, nemožno považovať za prijatie opatrení bezpodmienečne zaväzujúcich spoločnosť SNCM vrátiť štátnu pomoc, ktorá už bola vyplatená, a ukončiť vyplácanie platieb, ktoré ešte vyplatené neboli. Na základe toho riziko likvidácie spoločnosti SNCM nemožno považovať za bezprostredne hroziace do takej miery, aby bolo možné považovať požadovaný odklad výkonu rozhodnutia za odôvodnený.

10

Predseda Všeobecného súdu zamietol opačné tvrdenia Francúzskej republiky v bode 35 a nasl. napadnutého uznesenia. V bode 37 tohto uznesenia bolo predovšetkým uvedené, že v danej veci listy prefekta Korziky z 10. júla 2013 nebolo možné považovať za záväzné opatrenia na účely výkonu sporného rozhodnutia už preto, lebo prefekt v nich priamo oznámil zámer Francúzskej republiky podať žalobu o zrušenie predmetného rozhodnutia spolu s návrhom na nariadenie predbežného opatrenia smerujúceho k odkladu výkonu rozhodnutia. V bode 38 uznesenia odmietol tvrdenie, že vydať platobný príkaz mala ÚSK, keďže ho v každom prípade mala vydať Francúzska republika.

11

Keďže Francúzska republika tvrdila, že je paradoxné uložiť jej povinnosť uskutočniť konanie vo veci vymáhania už vyplatenej štátnej pomoci vzhľadom na to, že podala návrh na nariadenie predbežného opatrenia, predseda Všeobecného súdu v bode 40 napadnutého uznesenia pripomenul, že na akty prijaté inštitúciami sa vzťahuje prezumpcia platnosti a podanie žaloby o zrušenie rozhodnutia nemá žiadny odkladný účinok v zmysle článku 278 ZFEÚ, pretože odklad rozhodnutia môže nariadiť len súd. V bode 41 napadnutého uznesenia sa ďalej uvádzalo, že podľa judikatúry Všeobecného súdu Francúzska republika nebola povinná uskutočniť konanie vo veci vymáhania pomoci, ale prijať záväzné opatrenia. V bode 42 uznesenia sa predseda Všeobecného súdu domnieval, že pri neexistencii záväzných opatrení bezpodmienečne smerujúcich k výkonu sporného rozhodnutia, ktorých nevyhnutným dôsledkom by bol konkurz spoločnosti SNCM, by Francúzska republika nepreukázala splnenie podmienky naliehavosti v danej veci.

12

V bode 43 a nasl. napadnutého uznesenia predseda Všeobecného súdu preskúmal zo všetkých relevantných hľadísk, aká by bola situácia, keby musel usúdiť, že Francúzska republika už prijala v danej veci takéto záväzné opatrenia. V podstate sa domnieval, že podľa ustálenej judikatúry a na základe informácií zo spisu sa nepreukázalo, že francúzske vnútroštátne opravné prostriedky neumožňujú spoločnosti SNCM predísť vyhláseniu konkurzu, a teda riziku, že jej bude spôsobená vážna a nenapraviteľná ujma, tak, že pred vnútroštátnym súdom napadne záväzné vnútroštátne opatrenia, ktoré by v takej situácii boli prijaté.

13

Na základe všetkých týchto skutočností predseda Všeobecného súdu dospel v bode 56 napadnutého uznesenia k záveru, že návrh na nariadenie predbežného opatrenia treba zamietnuť pre neexistenciu naliehavosti bez skúmania podmienky týkajúcej sa fumus boni iuris a bez zváženia dotknutých záujmov.

14

Francúzska republika navrhuje, aby Súdny dvor:

15

Komisia navrhuje, aby Súdny dvor:

16

Francúzska republika na podporu svojho odvolania uvádza jeden odvolací dôvod, založený na nesprávnom právnom posúdení podmienky týkajúcej sa naliehavosti. Konkrétne Francúzska republika vytýka predsedovi Všeobecného súdu, že splnenie tejto podmienky viazal po prvé na to, aby príslušné vnútroštátne orgány vydali platobný príkaz alebo nariadili vrátenie predmetnej pomoci, a po druhé na dôkaz o tom, že žiadny vnútroštátny opravný prostriedok neumožňuje podniku, ktorému bola pomoc poskytnutá, podať námietky proti jej vráteniu, a teda zabrániť vážnej a nenapraviteľnej ujme.

17

Naopak Komisia žiada Súdny dvor, aby zamietol tieto dve výhrady, a teda odvolanie v plnom rozsahu.

18

V tejto súvislosti treba najprv pripomenúť, že článok 104 ods. 2 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu stanovuje, že „návrhy na nariadenie predbežných opatrení musia uvádzať predmet konania, okolnosti preukazujúce naliehavosť, ako aj skutkové a právne dôvody, ktoré na prvý pohľad odôvodňujú nariadenie navrhovaných predbežných opatrení“. Odklad výkonu rozhodnutia a ostatné predbežné opatrenia teda sudca rozhodujúci o nariadení predbežných opatrení môže nariadiť, ak sa preukáže, že ich nariadenie je z právneho a faktického hľadiska na prvý pohľad dôvodné (fumus boni iuris), sú naliehavé v tom zmysle, že sú potrebné na to, aby sa predišlo vážnej a nenapraviteľnej ujme na záujmoch účastníka konania, ktorý ich navrhol, a že mali účinky už pred rozhodnutím vo veci samej. Tieto podmienky sú kumulatívne, takže návrhy na nariadenie predbežných opatrení musia byť zamietnuté, pokiaľ niektorá z nich nie je splnená [pozri uznesenie predsedu Súdneho dvora zo 14. októbra 1996, SCK a FNK/Komisia, C-268/96 P(R), Zb. s. I-4971, bod 30]. Sudca rozhodujúci o nariadení predbežných opatrení tiež v prípade potreby zváži záujmy, o ktoré ide (uznesenie predsedu Súdneho dvora z 23. februára 2001, Rakúsko/Rada, C-445/00 R, Zb. s. I-1461, bod 73).

19

Účelom konania o nariadení predbežného opatrenia je zaručiť plnú účinnosť budúceho konečného rozhodnutia, aby sa zabránilo medzere v právnej ochrane poskytovanej Súdnym dvorom. Na dosiahnutie tohto cieľa sa naliehavosť musí posudzovať s ohľadom na potrebu nariadenia predbežného opatrenia, ktorého cieľom je zabrániť vzniku vážnej a nenapraviteľnej ujmy účastníkovi konania, ktorý o jeho nariadenie žiada [pozri uznesenie predsedu Súdneho dvora zo 14. decembra 2001, Komisia/Euroalliages a i., C-404/01 P(R), Zb. s. I-10367, body 61 a 62]. Je na tomto účastníkovi konania, aby predložil dôkaz o tom, že nemôže čakať na výsledok konania vo veci samej bez toho, aby mu vznikla takáto ujma (pozri uznesenie predsedu Súdneho dvora z 12. októbra 2000, Grécko/Komisia, C-278/00 R, Zb. s. I-8787, bod 14).

20

V tejto súvislosti z bodu 43 napadnutého uznesenia vyplýva, že predseda Všeobecného súdu preskúmal otázku existencie vnútroštátnych právnych prostriedkov v prospech spoločnosti SNCM iba kvôli úplnosti, ak by sa na rozdiel od toho, čo usúdil v bode 42 predmetného uznesenia, dospelo k záveru, že francúzske orgány preukázali, že už prijali záväzné opatrenia na výkon sporného rozhodnutia. Podľa ustálenej judikatúry ide však o odvolací dôvod namierený proti nadbytočnému dôvodu tohto rozsudku, ktorý nemôže viesť k jeho zrušeniu, a teda je neúčinný (pozri rozsudok z 28. júna 2005, Dansk Rørindustri a i./Komisia, C-189/02 P, C-202/02 P, C-205/02 P až C-208/02 P a C-213/02 P, Zb. s. I-5425, bod 148, ako aj uznesenie z 23. februára 2006, Piau/Komisia, C‑171/05 P, bod 86).

21

Najprv je teda potrebné preskúmať, či záver predsedu Všeobecného súdu v bode 42 uvedeného uznesenia týkajúci sa neprijatia záväzných opatrení, a teda neexistencie naliehavosti, ktorá z toho vyplýva, nepredstavuje nesprávne právne posúdenie uvádzané v danej veci.

22

Francúzska republika uznáva, že je opodstatnené požadovať od podniku, ktorému bola poskytnutá pomoc, aby predložil dôkaz o tom, že príslušné vnútroštátne orgány prijali opatrenia potrebné na vrátenie predmetnej pomoci, a že ak tak neurobili, podmienka naliehavosti nie je splnená. Právom totiž uvádza, že iba vnútroštátne orgány môžu nariadiť podniku, ktorému bola pomoc poskytnutá, aby ju vrátil, a že rozhodnutím Komisie, ktorým sa členskému štátu nariaďuje vymáhanie predmetnej pomoci, sa tomuto podniku naopak neukladá žiadna právne záväzná povinnosť, takže podnik nemôže preukázať riziko ťažkej a nenapraviteľnej ujmy, keďže vnútroštátne orgány neprijali záväzné opatrenia smerujúce k zrušeniu a vymáhaniu predmetnej pomoci. Francúzska republika tvrdí, že toto pravidlo však údajne nebolo transponované do odvolaní proti nariadeniam predbežného opatrenia, ktoré podávajú samotné členské štáty v oblasti štátnej pomoci, pretože podľa nej by bolo paradoxné viazať dôvodnosť návrhu na nariadenie predbežného opatrenia podaného členským štátom na prijatie záväzných opatrení smerujúcich k vymáhaniu danej pomoci vnútroštátnymi orgánmi tohto štátu.

23

Treba však zdôrazniť, že Francúzska republika nespochybňuje premisu predsedu Všeobecného súdu v bode 27 napadnutého uznesenia, že vznik údajne vážnej a nenapraviteľnej ujmy, na ktorú sa Francúzska republika odvoláva, vyžaduje likvidáciu spoločnosti SNCM. Ak sa teda sporným rozhodnutím, ako Francúzska republika sama právom zdôrazňuje, spoločnosti SNCM neukladá žiadna povinnosť vrátiť pomoc, pretože nebola príjemcom pomoci, potom tejto spoločnosti nehrozí vyhlásenie konkurzu, pokiaľ vnútroštátne orgány neprijali záväzné opatrenia na vymáhanie uvedenej pomoci. Treba teda konštatovať, že za daných podmienok sa tento členský štát nemôže odvolávať na pravdepodobný vznik vážnej a nenapraviteľnej ujmy, pretože jeho orgány uvedené opatrenia neprijali.

24

Pokiaľ ide o tvrdenia Francúzskej republiky zdôrazňujúce „paradoxnosť“ povinnosti členského štátu prijať záväzné opatrenia na vymáhanie pomoci, aby dosiahol odklad výkonu rozhodnutia, ktorým sa mu ukladá povinnosť vrátiť túto pomoc, stačí pripomenúť, že nútené začatie konania vo veci vymáhania štátnej pomoci poskytnutej štátom v súlade s článkom 14 ods. 3 nariadenia Rady (ES) č. 659/1999 z 22. marca 1999 ustanovujúceho podrobné pravidlá na uplatňovanie článku [108 ZFEÚ] (Ú. v. ES L 83, s. 1) z dôvodu nezlučiteľnosti pomoci s vnútorným trhom ukladá členskému štátu povinnosť prijať proti svojej vôli právne záväzné opatrenia, aby si splnil povinnosti, ktoré mu vyplývajú z práva Únie.

25

Okrem toho, ako správne pripomenul predseda Všeobecného súdu v bode 14 napadnutého rozhodnutia, článok 278 ZFEÚ stanovuje zásadu, že žaloby nemajú odkladný účinok, pričom odklad výkonu aktu, ktorého zrušenie sa navrhuje, o ktorý môžu subjekty podliehajúce súdnej právomoci požiadať na základe toho istého ustanovenia, má mimoriadny charakter.

26

To, že je členský štát povinný prijať záväzné opatrenia na vymáhanie pomoci, aj keď súdu navrhuje odklad rozhodnutia Komisie, ktorým sa mu ukladá povinnosť prijať takéto opatrenia, vyplýva z procesného režimu a z rozdelenia právomocí stanovených právom Únie medzi Komisiu a vnútroštátne orgány.

27

Preto treba konštatovať, že predseda Všeobecného súdu sa nedopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď splnenie podmienky týkajúcej sa naliehavosti viazal na prijatie záväzných opatrení na vymáhanie predmetnej pomoci príslušnými vnútroštátnymi orgánmi. Keďže okrem toho osobitne v bodoch 33 a 37 napadnutého uznesenia tvrdil, pričom Francúzska republika mu v tomto ohľade nevytýka skreslenie skutočností, že tento členský štát neprijal záväzné opatrenia, oprávnene mohol v bode 42 napadnutého uznesenia usúdiť, že tento členský štát nepreukázal, že podmienka týkajúca sa naliehavosti je v danej veci splnená.

28

Za týchto podmienok treba toto odvolanie zamietnuť bez toho, aby bolo potrebné zaoberať sa existenciou vnútroštátnych právnych prostriedkov umožňujúcich spoločnosti SNCM dosiahnuť v prípade potreby odklad výkonu záväzných opatrení, ktoré francúzske orgány mali prijať, pretože predseda Všeobecného súdu sa touto otázkou zaoberal len kvôli úplnosti.

29

Podľa článku 138 ods. 1 rokovacieho poriadku, uplatniteľného na základe článku 184 ods. 1 toho istého rokovacieho poriadku na konanie o odvolaní, účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Keďže Komisia navrhla uložiť Francúzskej republike povinnosť nahradiť trovy konania a Francúzska republika nemala úspech vo svojom jedinom dôvode, je opodstatnené uložiť jej povinnosť nahradiť trovy konania.

Z týchto dôvodov podpredseda Súdneho dvora rozhodol: