1

Európska komisia sa svojím odvolaním domáha zrušenia uznesenia predsedu Všeobecného súdu Európskej únie z 11. marca 2013, Pilkington Group/Komisia (T‑462/12 R, ďalej len „napadnuté uznesenie“), ktorým predseda Všeobecného súdu vyhovel návrhu na nariadenie predbežných opatrení týkajúcich sa rozhodnutia Komisie C(2012) 5718 final zo 6. augusta 2012, ktorým sa zamieta žiadosť o dôverné zaobchádzanie, ktorú podala spoločnosť Pilkington Group Ltd na základe článku 8 rozhodnutia predsedu Komisie 2011/695/EÚ z 13. októbra 2011 o funkcii a pôsobnosti vyšetrovateľa v niektorých konaniach vo veci hospodárskej súťaže (vec COMP/39.125 – Autosklo) (ďalej len „sporné rozhodnutie“).

2

Skutkové okolnosti boli zhrnuté v bodoch 2 až 8 napadnutého uznesenia nasledovne:

3

Návrhom doručeným do kancelárie Všeobecného súdu 19. októbra 2012 Pilkington podala žalobu, ktorou sa domáha zrušenia sporného rozhodnutia, pričom táto žaloba je ešte stále prejednávaná pred Všeobecným súdom. Na podporu tejto žaloby v podstate uvádza, že sporné uverejnenie porušuje jednak povinnosť dôvernosti, ktorá prináleží Komisii na základe článku 339 ZFEÚ a článku 28 nariadenia Rady (ES) č. 1/2003 zo 16. decembra 2002 o vykonávaní pravidiel hospodárskej súťaže stanovených v článkoch [101 ZFEÚ] a [102 ZFEÚ] (Ú. v. ES L 1, 2003, s. 1; Mim. vyd. 08/002, s. 205), a jednak povinnosť chrániť osobné údaje, ktorá prináleží tejto inštitúcii na základe článku 8 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“), pretože podrobnejšia verzia rozhodnutia z roku 2008 obsahuje obchodné tajomstvá chránené profesijným tajomstvom a informácie umožňujúce identifikovať jej zamestnancov.

4

Samostatným podaním doručeným do kancelárie Všeobecného súdu v ten istý deň Pilkington podala návrh na nariadenie predbežného opatrenia, v ktorom navrhuje, aby predseda Všeobecného súdu:

5

Komisia v pripomienkach k návrhu na nariadenie predbežného opatrenia, podaných do kancelárie Všeobecného súdu 11. januára 2013, navrhla, aby predseda Všeobecného súdu:

6

Predseda Všeobecného súdu po tom, čo v bodoch 14 až 22 napadnutého uznesenia zamietol viacero návrhov na vstup vedľajších účastníkov do konania, preskúmal návrh na nariadenie predbežného opatrenia od bodu 23 tohto uznesenia.

7

Predseda Všeobecného súdu v bodoch 24 až 27 tohto uznesenia uviedol, že dve podmienky týkajúce sa naliehavosti a fumus boni iuris sú kumulatívne a že sudca rozhodujúci o nariadení predbežného opatrenia vykoná tiež zváženie záujmov. Predseda Všeobecného súdu uviedol, že tento sudca disponuje širokou mierou voľnej úvahy pri rozhodovaní o spôsobe, akým musia byť tieto rôzne podmienky preskúmané a rozhodol sa najskôr spoločne preskúmať otázky týkajúce sa zváženia záujmov a naliehavosti.

8

V bodoch 28 a 29 uvedeného uznesenia predseda Všeobecného súdu s odkazom na uznesenia predsedu Súdneho dvora z 11. mája 1989, Radio Telefis Eireann a i./Komisia (76/89 R, 77/89 R a 91/89 R, Zb. s. 1141, bod 15), a z 26. júna 2003, Belgicko a Forum 187/Komisia (C-182/03 R a C-217/03 R, Zb. s. I-6887, bod 142), pripomenul, že zváženie rôznych existujúcich záujmov spočíva v tom, že sudca rozhodujúci o nariadení predbežných opatrení zistí, či záujem účastníka konania, ktorý navrhuje nariadenie predbežného opatrenia, má prednosť pred záujmom, ktorý predstavuje okamžité uplatnenie sporného aktu, tak, že konkrétne preskúma otázku, či prípadné zrušenie tohto aktu súdom vo veci samej umožní zvrátiť situáciu, ktorá by bola spôsobená jeho okamžitým vykonaním, a naopak, či odklad výkonu uvedeného aktu je takej povahy, že by bránil jeho plnému účinku v prípade, že by bola žaloba vo veci samej zamietnutá. Predseda Všeobecného súdu s odkazom na uznesenie predsedu Súdneho dvora zo 17. mája 1991, CIRFS a i./Komisia (C-313/90 R, Zb. s. I-2557, bod 24), dodal, že rozhodnutie prijaté sudcom rozhodujúcim o nariadení predbežných opatrení musí mať predbežnú povahu v tom zmysle, že nesmie prejudikovať budúce rozhodnutie vo veci samej, ale ani nesmie navodiť jeho klamlivosť tým, že ho zbaví potrebného účinku.

9

Predseda Všeobecného súdu ďalej v bodoch 31 a 32 napadnutého uznesenia uviedol, že na účely zachovania potrebného účinku rozsudku zrušujúceho napadnuté rozhodnutie musí byť Pilkington schopná predísť tomu, aby Komisia pristúpila k neoprávnenému uverejneniu sporných informácií, lebo taký rozsudok by bol iluzórnym a nemal by potrebný účinok, keby bol návrh na nariadenie predbežného opatrenia zamietnutý, keďže toto zamietnutie by znamenalo, že Komisii sa umožní okamžité uverejnenie týchto informácií, a to bez ohľadu na skutočnosť, že ani samotné skutočné uverejnenie uvedených informácií by pravdepodobne nespôsobilo, že by Pilkington bola zbavená záujmu na konaní, pokiaľ ide o zrušenie sporného rozhodnutia. V dôsledku toho sa predseda Všeobecného súdu v bode 33 napadnutého uznesenia domnieval, že záujem Komisie na zamietnutí návrhu na nariadenie predbežného opatrenia musí ustúpiť pred záujmom obhajovaným spoločnosťou Pilkington tým skôr, že nariadenie navrhovaných predbežných opatrení znamená len to, že počas obmedzeného obdobia sa zachová status quo, ktorý existoval od februára 2010.

10

V rozsahu, v akom sa Komisia odvolávala na záujem prípadných poškodených osôb kartelu pre autosklá, ktoré by potrebovali informácie kategórií I a II, aby preukázali dôvodnosť svojich žalôb o náhradu škody, predseda Všeobecného súdu sa v bodoch 35 a 36 napadnutého uznesenia domnieval, že táto argumentácia nie je takej povahy, aby bola uprednostnená pred záujmom spoločnosti Pilkington v prejednávanej veci, keďže najmä pokiaľ ide o vnútroštátne pravidlá týkajúce sa premlčania, Komisia neuviedla, čo by malo brániť uvedeným poškodeným osobám v podaní žalôb o náhradu škody v potrebnom čase, pričom by zároveň došlo k prerušeniu konaní na vnútroštátnych súdoch až do vyhlásenia rozsudku vo veci samej.

11

V bode 38 tohto uznesenia sa predseda Všeobecného súdu domnieval, že výsledok zváženia záujmov sa prikláňa skôr v prospech spoločnosti Pilkington a zdá sa naliehavé chrániť záujem, ktorý táto spoločnosť obhajuje, keďže existuje riziko, že jej bude spôsobená vážna a nenapraviteľná škoda, ak by bol zamietnutý jej návrh na nariadenie predbežného opatrenia. Uviedol, že podľa spoločnosti Pilkington situáciu vyplývajúcu z uverejnenia podrobnejšej verzie rozhodnutia z roku 2008 už nebude možné zvrátiť.

12

V bodoch 39 až 42 uvedeného uznesenia predseda Všeobecného súdu dospel k záveru, že podmienka týkajúca sa naliehavosti nebola splnená, pokiaľ ide o informácie kategórie III, v podstate najmä preto, že Pilkington podľa jeho názoru nepreukázala, že navrhované predbežné opatrenia sú potrebné na ochranu jej vlastného záujmu.

13

Naopak, pokiaľ ide o informácie kategórií I a II, predseda Všeobecného súdu v bodoch 43 až 45 toho istého uznesenia rozhodol, že uvedená podmienka bola v zásade splnená. Uviedol totiž, že v prípade, ak by uverejnenie predmetných informácií porušovalo právo na ochranu profesijného tajomstva, ako je zakotvené v článku 339 ZFEÚ, ako aj v článku 8 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podpísaného v Ríme 4. novembra 1950 (ďalej len „EDĽP“), toto základné právo spoločnosti Pilkington by mohlo byť nezvratne zbavené akéhokoľvek zmyslu. Okrem toho existuje nebezpečenstvo, že by sa narušilo základné právo spoločnosti Pilkington na účinnú súdnu ochranu, zakotvené v článku 6 EDĽP a v článku 47 Charty, ak by sa Komisii povolilo uverejniť predmetné informácie skôr, než Všeobecný súd rozhodne o žalobe vo veci samej.

14

Predseda Všeobecného súdu v bode 46 a nasl. napadnutého uznesenia zamietol opačné tvrdenia, ktoré uviedla Komisia. V tejto súvislosti uviedol v bode 47 tohto uznesenia, že poznámka Komisie, podľa ktorej sa Pilkington neodvolala na porušenie základného práva, nie je zo skutkového hľadiska podložená. V bodoch 48 až 50 uvedeného uznesenia sa predseda Všeobecného súdu takisto domnieval, že argumentáciu Komisie založenú na skutočnosti, že predmetné uverejnenie jasne vyplýva z konania spoločnosti Pilkington, a to z protiprávneho správania tejto spoločnosti, takže tento dôsledok nemožno pripísať porušeniu jej základných práv, ako už rozhodol Európsky súd pre ľudské práva vo svojom rozsudku Gillberg v. Švédsko z 3. apríla 2012 (§ 67 a 72), nemožno uznať, keďže prejednávaná vec sa na rozdiel od veci, v ktorej bol vydaný tento rozsudok, týka dôvernosti určitých informácií.

15

Okrem toho predseda Všeobecného súdu v bodoch 52 a 53 napadnutého uznesenia zdôraznil, že sa nemožno riadiť skoršou judikatúrou (uznesenia predsedu Súdu prvého stupňa zo 7. novembra 2003, Bank Austria Creditanstalt/Komisia, T-198/03 R, Zb. s. II-4879, a z 22. decembra 2004, Microsoft/Komisia, T-201/04 R, Zb. s. II-4463), v ktorej sudca rozhodujúci o nariadení predbežných opatrení v súvislosti s tvrdením založeným na nezvrátiteľnosti uverejnenia citlivých informácií, ktoré môžu byť použité v žalobách na náhradu škody proti dotknutej osobe, považoval ujmu, ktorá by mohla vzniknúť dotknutej osobe v dôsledku použitia uvedených informácií, za čisto finančnú, pričom táto ujma nemôže byť za normálnych okolností považovaná za nenapraviteľnú. Dodal, že najneskôr od nadobudnutia platnosti Lisabonskej zmluvy 1. decembra 2009, ktorá pozdvihla Chartu na úroveň primárneho práva Únie a stanovuje, že Charta má také isté právne postavenie ako Zmluvy (článok 6 ods. 1 prvý pododsek ZEÚ), bezprostredné riziko vážneho a nenapraviteľného porušenia základných práv zverených článkami 7 a 47 Charty v tejto oblasti sa musí považovať samo osebe za ujmu odôvodňujúcu nariadenie požadovaných predbežných ochranných opatrení.

16

Predseda Všeobecného súdu ďalej pokračoval tým, že v bodoch 54 až 56 napadnutého uznesenia zamietol ako irelevantné pre prejednávanú vec ďalšie uznesenia uvádzané Komisiou, a to uznesenia predsedu Súdneho dvora z 15. apríla 1998, Camar/Komisia a Rada [C-43/98 P(R), Zb. s. I-1815], a predsedu Všeobecného súdu z 18. marca 2011, Westfälisch‑Lippischer Sparkassen‑ und Giroverband/Komisia (T‑457/09 R), z dôvodu, že tieto uznesenia sa týkali jednoduchých obmedzení používania predmetných základných práv, ako aj uznesenie predsedu Súdneho dvora z 27. septembra 2004, Komisia/Akzo a Akcros [C-7/04 P(R), Zb. s. I-8739] z dôvodu, že vo veci, v ktorej bolo vydané toto uznesenie, ktoré sa týkalo dôverného alebo nedôverného charakteru dokumentov získaných Komisiou v priebehu vyšetrovania, nešlo o prístup verejnosti k týmto dokumentom, ale o úplne odlišnú otázku, a to, či Komisii bolo povolené sa s nimi oboznámiť, pričom samotná Komisia podlieha dodržiavaniu profesijného tajomstva.

17

V bode 58 a nasl. napadnutého uznesenia predseda Všeobecného súdu preskúmal podmienku fumus boni juris. Po tom, čo v bode 58 uvedeného uznesenia pripomenul, že táto podmienka je splnená, keď sa aspoň jeden z dôvodov uvádzaných účastníkom konania, ktorý navrhuje nariadenie predbežných opatrení na podporu svojej žaloby vo veci samej, zdá na prvý pohľad relevantný a v každom prípade nie neopodstatnený, sa v bode 59 tohto uznesenia domnieval, že v špecifickom kontexte predbežnej ochrany údajne dôverných informácií sudca rozhodujúci o nariadení predbežných opatrení môže v zásade dospieť k záveru, že fumus boni iuris neexistuje, len v prípade, že predmetné informácie zjavne nie sú dôvernej povahy, inak hrozí, že by bola porušená zásada, že konanie o nariadení predbežného opatrenia je nevyhnutne vedľajším a predbežným konaním, resp. by vzniklo bezprostredné riziko, že zaniknú základné práva, na ktoré sa odvolával účastník konania, ktorý požiadal o predbežnú ochranu týchto práv.

18

V bode 60 napadnutého uznesenia predseda Všeobecného súdu preskúmal druhý dôvod uvádzaný spoločnosťou Pilkington na podporu žaloby vo veci samej, ktorým táto spoločnosť vytýka Komisii, že porušila najmä článok 339 ZFEÚ, ako aj článok 28 ods. 1 a článok 30 ods. 2 nariadenia č. 1/2003, keď rozhodla o uverejnení informácií, ktoré by sa mali považovať za obchodné tajomstvo, a teda ich dôvernosť by mala byť chránená. Predseda Všeobecného súdu okrem toho uviedol, že podľa spoločnosti Pilkington Komisia nesprávne posúdila existenciu naliehavých dôvodov umožňujúcich sprístupnenie týchto informácií.

19

V bodoch 61 až 65 tohto uznesenia predseda Všeobecného súdu dospel k záveru, že informácie kategórií I a II, vnímané všeobecne, sú obchodne citlivými informáciami bez ohľadu na skutočnosť, že sú už staršie ako päť rokov, lebo v podstate odhaľujú obchodnú prax spoločnosti Pilkington voči výrobcom automobilov, ktorí sú stále jej zákazníkmi.

20

Predseda Všeobecného súdu sa v bodoch 67 až 73 uvedeného uznesenia takisto domnieval, že bez toho, aby tým bola dotknutá hodnota tvrdení Komisie vo veci samej, nemožno dospieť k zjavnej neexistencii fumus boni iuris. Zdôraznil totiž, že posúdenie dôvodnosti žaloby vo veci samej vyžaduje podrobné skúmanie informácií, ktoré sú predmetom žiadosti o dôverné zaobchádzanie, ako aj zváženie záujmov spoločnosti Pilkington a všeobecného záujmu na transparentnosti, ktoré nemôže vykonať sudca rozhodujúci o nariadení predbežných opatrení. Okrem toho sa predseda Všeobecného súdu domnieval, že skutočnosť, že vyšetrovateľ uznal tajnú povahu niektorých informácií jednak kategórie I, ako aj kategórie II, samo osebe znamená, že sporné informácie nemôžu prima facie byť kvalifikované vo všeobecnosti tak, že nie sú zjavne tajné alebo dôverné, keďže tomu bráni ich samotná povaha. Okrem toho, pokiaľ ide o staršiu povahu sporných informácií, predseda Všeobecného súdu rozhodol, že argumentácia spoločnosti Pilkington, podľa ktorej tieto informácie sú za okolností prejednávanej veci stále dôvernými informáciami, sa nezdá byť irelevantná.

21

Vzhľadom na všetky tieto dôvody sa predseda Všeobecného súdu rozhodol vyhovieť návrhu na nariadenie predbežného opatrenia, ktorý podala Pilkington, v rozsahu, v akom sa v ňom navrhovalo uloženie zákazu Komisii uverejniť informácie kategórií I a II, a v zostávajúcej časti tento návrh zamietnuť. Body 2 a 3 výroku napadnutého uznesenia znejú:

22

Komisia uvádza na podporu svojho odvolania dva odvolacie dôvody, ktoré sú založené:

23

Posledná časť odvolania sa zaoberá dôsledkami, ktoré by podľa Komisie mohli vyplynúť z rozhodnutia predsedu Všeobecného súdu uvedeného v napadnutom uznesení. Táto inštitúcia v podstate tvrdí, že ak sudcovia rozhodujúci o nariadení predbežných opatrení uplatnia prístup uvedený v tomto uznesení, pre Komisiu sa stane prakticky nemožné uverejniť v dostatočnom čase informácie týkajúce sa porušení pravidiel v oblasti súťažného práva v súlade s článkom 30 nariadenia č. 1/2003, keďže v budúcnosti bude pre podnik postačujúce tvrdiť, že informácie sú dôverné, aby tak zabránil ich uverejneniu predtým, než súd rozhodujúci vo veci samej rozhodne o dôvernom zaobchádzaní. Podľa Komisie táto judikatúra predsedu Všeobecného súdu bude mať tiež negatívny dopad na priebeh konaní v oblasti penalizácie porušení pravidiel hospodárskej súťaže, keďže by sa mohla uplatňovať takisto v štádiu prístupu k oznámeniu o výhradách.

24

Pilkington tvrdí, že táto argumentácia Komisie je neprípustná, keďže neobsahuje žiaden odvolací dôvod a obavy Komisie sú v každom prípade nedôvodné. Pokiaľ ide o prípadné analogické uplatnenie prístupu, ktorý zaujal predseda Všeobecného súdu, v súvislosti s prístupom k oznámeniu o výhradách, Pilkington zdôrazňuje, že existuje podstatný rozdiel medzi sprístupnením informácie pre obmedzený počet spoločností a jej sprístupnením na internetovej stránke pre verejnosť vo všeobecnosti.

25

Komisia uvádza, že posúdenie podmienky týkajúcej sa naliehavosti, ktoré predseda Všeobecného súdu vykonal v bodoch 44 až 56 napadnutého uznesenia, je založené na nesprávnom výklade článku 104 ods. 2 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu, keďže predseda Všeobecného súdu sa domnieval, že údajné porušenie práva Únie je ujmou odôvodňujúcou nariadenie odkladu výkonu rozhodnutia bez toho, aby bolo potrebné posúdiť, či uvedené porušenie spôsobuje v prejednávanej veci vážnu a nenapraviteľnú ujmu. Ujma, ktorú Pilkington musí dokázať, aby preukázala splnenie podmienky naliehavosti, však musí byť vážna a nenapraviteľná v tom zmysle, že túto ujmu nemôže napraviť rozhodnutie vo veci samej, ani iná žaloba o náhradu škody. V bodoch 45 a 53 napadnutého uznesenia predseda Všeobecného súdu predpokladal existenciu „ujmy odôvodňujúcej nariadenie požadovaných predbežných ochranných opatrení“ len na základe údajného porušenia základných práv bez toho, aby posúdil, či Pilkington hodnoverne uviedla, s ohľadom na osobitosti prejednávanej veci, že bez uvedených opatrení by jej mohla byť spôsobená vážna a nenapraviteľná ujma.

26

Podľa Komisie povinnosť určenia naliehavosti pri posúdení rizika vzniku vážnej a nenapraviteľnej ujmy sa uplatňuje bez rozdielu vo všetkých oblastiach práva, vrátane prípadov, kedy navrhovateľ navrhuje nariadenie predbežných opatrení smerujúcich k dosiahnutiu odkladu výkonu rozhodnutia uverejniť informácie, ktorú sú podľa jeho tvrdenia dôverné. Táto inštitúcia zdôrazňuje, že skutočnosť, že oboznámenie sa s takýmito informáciami, ktoré boli až doteraz utajované, je nezvratné, neznamená, že ich sprístupnenie by v kontexte návrhu na nariadenie predbežných opatrení nevyhnutne viedlo vo všetkých prípadoch k riziku vážnej a nenapraviteľnej ujmy. Takto totiž predseda Všeobecného súdu správne rozhodol v už citovaných uzneseniach Bank Austria Creditanstalt/Komisia (body 50 až 62) a Microsoft/Komisia (body 253 až 256).

27

Komisia zdôrazňuje, že podniky dotknuté konaniami v oblasti práva hospodárskej súťaže majú obvykle prevažne hospodárske záujmy na ochrane tajnosti svojich informácií. Rozsah, v akom by sprístupnenie týchto informácií bolo nenapraviteľné, závisí od kombinácie okolností, ako je komerčná využiteľnosť týchto informácií pre podniky, ktoré ich poskytujú a pre ostatné podniky prítomné na dotknutom trhu. Pravdepodobnosť, že sprístupnenie uvedených informácií spôsobí vážnu a nenapraviteľnú ujmu, ktorú nebude možné napraviť neskorším finančným vyrovnaním, tak možno určiť len posúdením dôsledkov takéhoto sprístupnenia s ohľadom na konkrétne okolnosti prejednávanej veci.

28

Okrem toho Komisia uvádza, že povinnosť určiť, či podmienka týkajúca sa naliehavosti je splnená pri posúdení rizika vzniku vážnej a nenapraviteľnej ujmy s ohľadom na konkrétne okolnosti veci samej, sa uplatňuje aj vtedy, keď sa návrh na nariadenie predbežného opatrenia týka rozhodnutia údajne porušujúceho základné práva. Komisie osobitne uvádza, že predseda Súdneho dvora v už citovanom uznesení Camar/Komisia a Rada (body 46 a 47) zamietol tvrdenie, podľa ktorého uvádzaná ujma je už zo svojej podstaty nenapraviteľná, lebo „zasahuje do oblasti základných slobôd“ a domnieval sa, že nestačí abstraktne tvrdiť, že dôjde k zásahu do základných práv na účely preukázania, že škoda, ktorá by z toho mohla vyplývať, by mala nevyhnutne nenapraviteľnú povahu.

29

Podľa Komisie predseda Všeobecného súdu v bode 54 napadnutého uznesenia nesprávne zamietol relevantnosť už citovaného uznesenia Camar/Komisia a Rada z dôvodu, že vo veci, v ktorej bolo vydané toto uznesenie, žalobkyňa mohla uvádzať len „obmedzenie“ svojich základných práv, zatiaľ čo v prejednávanej veci by Pilkington v prípade zamietnutia návrhu na nariadenie predbežného opatrenia bola „úplne zbavená uvádzaných základných práv“. Už citované uznesenie Camar/Komisia a Rada neobsahuje takéto rozlišovanie, pokiaľ ide o otázku, či žalobkyňa uvádzajúca porušenie svojich základných práv musí preukázať pravdepodobnosť vzniku „nenapraviteľnej“ ujmy.

30

Pokiaľ ide v tejto súvislosti o relevantnosť nadobudnutia platnosti Lisabonskej zmluvy a z nej vyplývajúcu posilnenú ochranu práv zakotvených v Charte, čo sú okolnosti uvedené v bode 53 napadnutého uznesenia, Komisia zdôrazňuje, že predseda Všeobecného súdu nevysvetlil, ako Lisabonská zmluva a Charta ovplyvnili podmienky konania o nariadení predbežného opatrenia stanovené v článku 104 ods. 2 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu, tým skôr, že tak právo na rešpektovanie súkromného života zakotvené v článku 8 EDĽP a v článku 7 Charty, ako aj právo na účinnú súdnu ochranu zakotvené v článku 6 EDĽP a v článku 47 Charty, sú chránené na základe všeobecných zásad práva Únie prinajmenšom od začiatku osemdesiatych rokov. Prístup použitý predsedom Všeobecného súdu je v rozpore s ustálenou judikatúrou, podľa ktorej údajné porušenie normy s vyššou právnou silou ako také nestačí na účely preukázania závažnosti a nenapraviteľnosti prípadnej ujmy [uznesenia predsedu Súdneho dvora z 25. júna 1998, Holandské antily /Rada, C-159/98 P(R), Zb. s. I-4147, bod 62, ako aj z 25. júla 2000, Holandsko/Parlament a Rada, C-377/98 R, Zb. s. I-6229, bod 45].

31

Podľa Komisie ak vysoká vnútorná hodnota základných práv môže znamenať, že niektoré porušenia týchto práv nemožno napraviť finančným vyrovnaním, článok 278 ZFEÚ, podľa ktorého žaloby podané na Súdny dvor nemajú odkladný účinok, by nemal potrebný účinok, keby odvolanie sa na porušenie základných práv malo automaticky postačovať na účely preukázania naliehavej povahy návrhu na vydanie predbežného opatrenia. Komisia vytýka predsedovi Všeobecného súdu, že bez preskúmania zamietol možnosť, že by finančné vyrovnanie mohlo byť postačujúce pre nápravu škody spôsobenej na hospodárskom záujme, ktorým je pre Pilkington ochrana uvádzanej dôvernosti, zatiaľ čo táto spoločnosť v podstate tvrdila, že sprístupnenie údajne dôverných informácií by ju konkurenčne znevýhodnilo vo vzťahu k jej konkurentom alebo klientom. Prístup použitý predsedom Všeobecného súdu teda nezohľadňuje skutočnosť, že hospodárska ujma, ktorá by mohla vzniknúť v dôsledku údajného porušenia práva spoločnosti Pilkington na dôverné zaobchádzanie, by bola čisto finančná.

32

Hoci Komisia uznáva, že sprístupnenie dôverných informácií môže z dôvodu jeho nezvrátiteľnosti spôsobiť v určitých prípadoch vážnu a nenapraviteľnú ujmu, uvádza, že podmienky uvedené v článku 104 ods. 2 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu, týkajúce sa neodkladného účinku žalôb podaných proti aktom Únie, ktorý stanovuje článok 278 ZFEÚ, ukladajú sudcovi rozhodujúcemu o nariadení predbežných opatrení povinnosť posúdiť na základe okolností prejednávanej veci pravdepodobnosť vzniku vážnej a nenapraviteľnej ujmy v prípade nenariadenia navrhovaných predbežných opatrení, ktorú nemožno jednoducho predpokladať len z dôvodu, že sa uvádza porušenie základných práv.

33

Pilkington tvrdí, že prístup použitý Komisiou nemožno podporiť žiadnym prvkom judikatúry. Bolo by zjavne nesprávne vážnu a nenapraviteľnú ujmu spôsobenú na základnom práve považovať za osobitný typ ujmy, ktorú možno ignorovať.

34

Pilkington súhlasí s názorom Komisie, podľa ktorého v súlade s ustálenou judikatúrou podmienka týkajúca sa naliehavosti je splnená, len ak by v prípade nenariadenia navrhovaných predbežných opatrení mohlo dôjsť k vzniku vážnej a nenapraviteľnej ujmy. Táto spoločnosť sa však domnieva, rovnako ako predseda Všeobecného súdu, že takáto ujma môže vyplývať z ujmy spôsobenej na základných právach z dôvodu ich vážneho a nenapraviteľného porušenia. Na rozdiel od tvrdenia Komisie predseda Všeobecného súdu preskúmal osobitnú ujmu, ktorá by pre Pilkington vyplynula z uverejnenia predmetných informácií a dospel k záveru, že existuje riziko vážneho a nenapraviteľného porušenia jej základných práv, čo by teda pre túto spoločnosť predstavovalo vážnu a nenapraviteľnú ujmu.

35

Článok 104 ods. 2 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu stanovuje, že návrh na nariadenie predbežných opatrení musí uvádzať „predmet konania, okolnosti preukazujúce naliehavosť, ako aj skutkové a právne dôvody, ktoré na prvý pohľad odôvodňujú nariadenie navrhovaných predbežných opatrení“. Odklad výkonu rozhodnutia a iné predbežné opatrenia teda sudca rozhodujúci o nariadení predbežných opatrení môže nariadiť, ak sa preukáže, že ich nariadenie je z právneho a faktického hľadiska na prvý pohľad dôvodné (fumus boni iuris) a že sú naliehavé v tom zmysle, že sú potrebné na to, aby sa predišlo vážnej a nenapraviteľnej ujme na záujmoch účastníka konania, ktorý ich navrhol, a mali účinky už pred rozhodnutím vo veci samej. Tieto podmienky sú kumulatívne, preto musia byť návrhy na nariadenie predbežných opatrení zamietnuté, pokiaľ niektorá z nich nie je splnená [uznesenie predsedu Súdneho dvora zo 14. októbra 1996, SCK a FNK/Komisia, C-268/96 P(R), Zb. s. I-4971, bod 30]. Sudca rozhodujúci o nariadení predbežných opatrení prípadne vykoná tiež zváženie predmetných záujmov (uznesenie predsedu Súdneho dvora z 23. februára 2001, Rakúsko/Rada, C-445/00 R, Zb. s. I-1461, bod 73).

36

V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že účelom konania o nariadení predbežného opatrenia je zaručiť plnú účinnosť budúceho konečného rozhodnutia, aby sa zabránilo vzniku medzery v právnej ochrane poskytovanej Súdnym dvorom. Na dosiahnutie tohto cieľa sa naliehavosť musí posudzovať s ohľadom na potrebu nariadenia predbežného opatrenia, ktorého cieľom je zabrániť vzniku vážnej a nenapraviteľnej ujmy na strane účastníka, ktorý o jeho nariadenie žiada [pozri uznesenie predsedu Súdneho dvora zo 14. decembra 2001, Komisia/Euroalliages a i., C-404/01 P(R), Zb. s. I-10367, body 61 a 62]. Je na tomto účastníkovi konania, aby predložil dôkaz o tom, že nemôže čakať na výsledok konania vo veci samej bez toho, aby mu vznikla takáto ujma (pozri uznesenie predsedu Súdneho dvora z 12. októbra 2000, Grécko/Komisia, C-278/00 R, Zb. s. I-8787, bod 14).

37

Hoci je správne, že na účely preukázania existencie vážnej a nenapraviteľnej ujmy nie je nevyhnutné vyžadovať, aby sa s absolútnou istotou preukázalo, že k ujme dôjde, a teda stačí dostatočná pravdepodobnosť, že táto ujma vznikne, nič to nemení na tom, že účastník konania, ktorý navrhuje nariadenie predbežného opatrenia, je povinný preukázať skutočnosti, ktoré sú základom predpokladu takejto vážnej a nenapraviteľnej ujmy [uznesenie predsedu Súdneho dvora zo 14. decembra 1999, HFB a i./Komisia, C-335/99 P(R), Zb. s. I-8705, bod 67].

38

Treba uviesť, že v prejednávanej veci uvádzaná ujma vyplýva z uverejnenia údajne dôverných informácií. Na účely posúdenia existencie vážnej a nenapraviteľnej ujmy, bez toho, aby tým bolo dotknuté preskúmanie fumus boni juris, ktoré je spojené s uvedeným posúdením, hoci je od neho úplne odlišné, predseda Všeobecného súdu musel nevyhnutne vychádzať z predpokladu, že údajne dôverné informácie sú skutočne dôverné, v súlade s tvrdeniami predloženými spoločnosťou Pilkington v žalobe vo veci samej, ako aj v rámci konania o nariadení predbežného opatrenia.

39

V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že v bodoch 44 a 45 napadnutého uznesenia predseda Všeobecného súdu vyvodil existenciu vážnej a nenapraviteľnej ujmy zo skutočnosti, že základné práva spoločnosti Pilkington by boli vážne a nezvratne poškodené uverejnením jej údajného obchodného tajomstva za okolností, kedy by nemala žiadnu možnosť účinnej súdnej ochrany. V tejto súvislosti z bodov 52 a 53 tohto uznesenia vyplýva, že predseda Všeobecného súdu sa rozhodol nepostupovať podľa skoršej judikatúry tohto súdu, podľa ktorej sprístupnenie dôvernej informácie obchodnej povahy v rozpore so základnými právami účastníka konania, ktorý navrhuje prijatie predbežného opatrenia, nepredstavuje nevyhnutne vznik vážnej a nenapraviteľnej ujmy. Na podporu tohto odôvodnenia uviedol najmä nadobudnutie platnosti Lisabonskej zmluvy, ako aj z nej vyplývajúcu posilnenú ochranu práv zakotvených v Charte.

40

Z judikatúry Súdneho dvora však vyplýva, že tézu, podľa ktorej ujma je už zo svojej podstaty nenapraviteľná, lebo zasahuje do oblasti základných práv, nemožno prijať, keďže nestačí abstraktne tvrdiť, že dôjde k zásahu do základných práv na účely preukázania toho, že škoda, ktorá by z toho mohla vyplývať, by mala nevyhnutne nenapraviteľnú povahu (pozri v tomto zmysle uznesenie Camar/Komisia a Rada, už citované, body 46 a 47). Posilnená ochrana základných práv, ktorá vyplýva z Lisabonskej zmluvy, nespochybňuje túto judikatúru, keďže tieto práva, a najmä práva uvádzané v prejednávanej veci, už boli chránené právom Únie pred nadobudnutím platnosti tejto Zmluvy.

41

Porušenie niektorých základných práv, ako je zákaz mučenia a neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania alebo trestu, zakotvený v článku 4 Charty, by ako také bezpochyby mohlo z dôvodu samotnej povahy porušovaného práva viesť k vzniku vážnej a nenapraviteľnej ujmy. Pravdou však zostáva, že v súlade s judikatúrou pripomenutou v bodoch 36 a 37 tohto uznesenia je vždy na účastníkovi konania, ktorý žiada o prijatie predbežného opatrenia, aby uviedol a preukázal pravdepodobný vznik takejto ujmy vo svojom konkrétnom prípade.

42

O taký prípad ide najmä vtedy, keď účastník konania žiada o prijatie predbežného opatrenia s cieľom zabrániť uverejneniu obchodných údajov, na ktoré sa údajne vzťahuje profesijné tajomstvo. Ako totiž Komisia správne uviedla, rozsah, v akom sprístupnenie takýchto informácií spôsobí vážnu a nenapraviteľnú ujmu, závisí od kombinácie okolností, ako je najmä komerčný význam informácií pre podniky, ktoré ich poskytujú, a ich využiteľnosť pre ostatné podniky prítomné na trhu.

43

V rozsahu, v akom predseda Všeobecného súdu v bode 54 napadnutého uznesenia tvrdil, že z dôvodu porušenia základných práv dotknutých v prejednávanej veci by Pilkington bola úplne zbavená svojich práv, zatiaľ čo vo veci, v ktorej bolo vydané už citované uznesenie Camar/Komisia a Rada, išlo len o obmedzenie predmetných práv, stačí konštatovať, že rozdiel medzi týmito dvomi vecami nezbavuje uznesenie Camar/Komisia a Rada relevantnosti. Tento rozdiel totiž nijakým spôsobom nemení vyššie uvedenú povinnosť, ktorú má účastník konania požadujúci prijatie predbežného opatrenia, uviesť a preukázať pravdepodobný vznik vážnej a nenapraviteľnej ujmy vo svojom konkrétnom prípade.

44

Zo všetkých predchádzajúcich úvah vyplýva, že predseda Všeobecného súdu sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď sa domnieval, najmä v bodoch 44 a 45 napadnutého uznesenia, že údajné porušenie základného práva spoločnosti Pilkington na ochranu jej profesijného tajomstva zakotveného v článku 339 ZFEÚ, v článku 8 EDĽP a v článku 7 Charty, ako aj práva tejto spoločnosti na účinnú súdnu ochranu zakotveného v článku 6 EDĽP a v článku 47 Charty, ako také postačuje na účely preukázania vzniku vážnej a nenapraviteľnej ujmy za okolností prejednávanej veci.

45

Treba však pripomenúť, že ak odôvodnenie rozhodnutia Všeobecného súdu vykazuje porušenie práva Únie, ale jeho výroková časť sa napriek tomu zdá byť dôvodná z iných právnych dôvodov, takéto porušenie nemôže viesť k zrušeniu tohto rozhodnutia a treba vykonať zmenu odôvodnenia (pozri v tomto zmysle rozsudky z 9. júna 1992, Lestelle/Komisia, C-30/91 P, Zb. s. I-3755, bod 28, ako aj z 9. septembra 2008, FIAMM a i./Rada a Komisia, C-120/06 P a C-121/06 P, Zb. s. I-6513, bod 187, ako aj citovanú judikatúru).

46

V tejto súvislosti z napadnutého uznesenia a najmä z jeho bodu 43 vyplýva, že ujma uvádzaná spoločnosťou Pilkington v súvislosti s informáciami kategórií I a II spočíva v skutočnosti, že keď sa raz uverejnia dôverné informácie, neskoršie zrušenie sporného rozhodnutia z dôvodu porušenia článku 339 ZFEÚ a základného práva na ochranu profesijného tajomstva nezvráti účinky vyplývajúce z uverejnenia týchto informácií. Zákazníci, konkurenti a dodávatelia spoločnosti Pilkington, finanční analytici, ako aj široká verejnosť by totiž mohli získať prístup k predmetným informáciám a voľne ich využiť, čo by spôsobilo vážnu a nenapraviteľnú ujmu uvedenej spoločnosti. V dôsledku toho by táto spoločnosť bola zbavená účinnej súdnej ochrany, ak by sporné informácie boli oznámené skôr, než sa vyrieši spor vo veci samej.

47

Treba uviesť, že takto uvádzaná ujma predstavuje požadovaný stupeň závažnosti. Vychádzajúc z predpokladu, že na informácie kategórií I a II sa vzťahuje profesijné tajomstvo, by totiž ich uverejnenie nevyhnutne spôsobilo významnú ujmu spoločnosti Pilkington so zreteľom na skutočnosť, že ide o špecifické obchodné informácie týkajúce sa skutočností ako sú totožnosť klientov, počet dodaných dielov, výpočet cien a zmeny cien.

48

Pokiaľ ide o nenapraviteľnosť tejto ujmy, je skutočne zrejmé, že zrušenie sporného rozhodnutia Všeobecným súdom by nemohlo zvrátiť účinky uverejnenia verzie z roku 2008, ktorá obsahovala sporné informácie, keďže oboznámenie sa s týmito informáciami osobami, ktoré si toto rozhodnutie prečítali, už nemožno zvrátiť.

49

Podľa Komisie je však ujma uvádzaná spoločnosťou Pilkington v prejednávanej veci čisto finančná, keďže táto spoločnosť sa namietaním uverejnenia predmetných informácií snaží chrániť obchodné a hospodárske záujmy.

50

Ujmu peňažnej povahy však s výnimkou mimoriadnych okolností nemožno považovať za nenapraviteľnú, keďže je všeobecným pravidlom, že peňažná kompenzácia má uviesť poškodenú osobu do predošlého stavu pred vznikom ujmy (pozri najmä uznesenie predsedu Súdneho dvora z 18. októbra 1991, Abertal a i./Komisia, C-213/91 R, Zb. s. I-5109, bod 24). Takáto ujma môže byť napravená najmä v rámci žaloby o náhradu škody podanej na základe článkov 268 ZFEÚ a 340 ZFEÚ (uznesenia predsedu Súdneho dvora z 26. septembra 1988, Cargill a i./Komisia, 229/88 R, Zb. s. 5183, bod 18, a Komisia/Euroalliages a i., už citované, bod 70).

51

V prejednávanej veci, ako správne uviedol predseda Všeobecného súdu v bode 43 napadnutého uznesenia, sa Pilkington na účely preukázania existencie vážnej a nenapraviteľnej ujmy opiera o účinky uverejnenia predmetných informácií, vyplývajúce z ich voľného využitia rôznymi kategóriami tretích osôb. Ujmu uvádzanú spoločnosťou Pilkington, v prípade jej vzniku, by predstavovalo ohrozenie jej obchodných a hospodárskych záujmov v dôsledku takéhoto využitia. Za predpokladu, že by došlo k poškodeniu týchto obchodných a hospodárskych záujmov spoločnosti Pilkington z dôvodu uverejnenia predmetných informácií, vyplatenie primeranej kompenzácie by prinajmenšom teoreticky muselo stačiť na nápravu uvádzanej ujmy. Túto ujmu možno teda skutočne kvalifikovať ako finančnú ujmu v zmysle judikatúry citovanej v predchádzajúcom bode a je v zásade napraviteľná v rámci žaloby o náhradu škody.

52

Treba však uviesť, že ujmu finančnej povahy možno považovať za nenapraviteľnú najmä v prípade, ak túto ujmu, aj keď vznikne, nemožno vyčísliť [uznesenie podpredsedu Súdneho dvora zo 7. marca 2013, EDF/Komisia, C‑551/12 P(R), bod 60 a citovaná judikatúra].

53

Neistotu spojenú s nápravou ujmy finančnej povahy v rámci prípadnej žaloby o náhradu škody ako takú bezpochyby nemožno považovať za okolnosť, ktorá by mohla preukázať nenapraviteľnosť takejto ujmy v zmysle judikatúry Súdneho dvora. V štádiu konania o nariadení predbežného opatrenia je totiž možnosť získať neskôr nápravu ujmy peňažnej povahy v rámci prípadnej žaloby o náhradu škody, ktorú možno podať po zrušení napadnutého aktu, nevyhnutne neistá. Cieľom konania o nariadení predbežného opatrenia však nie je nahradiť takúto žalobu o náhradu škody, aby sa znížila táto neistota, keďže jeho účelom je len zaručiť plnú účinnosť budúceho konečného rozhodnutia, ktoré má byť vydané v konaní vo veci samej, na ktoré konanie o nariadení predbežného konania nadväzuje, teda v prejednávanej veci v žalobe o zrušenie [uznesenie predsedu Súdneho dvora zo 14. decembra 2011, Alcoa Trasformazioni/Komisia, C‑446/10 P(R), body 55 až 57; pozri tiež bod 36 tohto uznesenia].

54

Inak je to v prípade, ak z posúdení vykonaných sudcom rozhodujúcim o nariadení predbežných opatrení jasne vyplýva, že uvádzanú škodu, ak dôjde k jej vzniku, nebude možné vzhľadom na jej povahu a predvídateľnosť jej vzniku identifikovať a primerane vyčísliť a že v dôsledku toho žaloba o náhradu škody prakticky nebude môcť umožniť jej nápravu. O taký prípad ide najmä v prípade uverejnenia špecifických a údajne dôverných obchodných informácií týkajúcich sa takých skutočností, ako sú skutočnosti dotknuté vo veci samej, konkrétne totožnosť klientov, počet dodaných dielov, výpočet cien a zmeny cien.

55

Treba konštatovať, že ujma, ktorá môže byť spôsobená spoločnosti Pilkington z dôvodu uverejnenia jej údajného obchodného tajomstva, by bola rozdielna, tak pokiaľ ide o jej povahu, ako aj rozsah, v závislosti od toho, či osoby, ktoré sa s ním oboznámia, patria do kategórií osôb uvedených v bode 43 napadnutého uznesenia, teda medzi jej klientov, konkurentov, dodávateľov alebo finančných analytikov, alebo či ide o osoby zo širokej verejnosti. Bolo by totiž nemožné identifikovať počet a postavenie všetkých osôb, ktoré sa skutočne oboznámili s uverejnenými informáciami, a posúdiť tak konkrétny dopad, ktorý by mohlo mať uverejnenie týchto informácií na obchodné a hospodárske záujmy spoločnosti Pilkington.

56

V každom prípade treba dodať, pokiaľ ide o tvrdenie uvedené Komisiou v tretej časti jej odvolania, podľa ktorého napadnuté uznesenie by malo tiež negatívny dopad na priebeh administratívnych konaní v oblasti penalizácie porušení pravidiel hospodárskej súťaže, keďže by sa mohlo uplatňovať takisto v štádiu prístupu k oznámeniu o výhradách, že takýto prípad sa výrazne odlišuje od uverejnenia konečného rozhodnutia konštatujúceho existenciu takéhoto porušenia.

57

Ak má totiž účastník administratívneho konania prístup k verzii oznámenia o výhradách, ktorá obsahuje obchodné tajomstvo, tento prístup je mu v zásade priznaný len na účely toho, aby mu bolo umožnené užitočne sa zúčastňovať na tomto konaní, takže nie je oprávnený využívať informácie, ktoré sú obsahom tohto dokumentu, na iné účely. Okrem toho ujma, ktorá by mohla vyplynúť z prístupu k oznámeniu o výhradách, ktorý sa priznáva obmedzenému počtu dobre identifikovateľných osôb, nie je, najmä pokiaľ ide o možnosť jej posúdenia a v konečnom dôsledku vyčíslenia, porovnateľná s ujmou vyplývajúcou z uverejnenia konečného rozhodnutia na internete, ku ktorému má prístup každý.

58

Z rozhodnutia uvedeného v bodoch 51 až 55 tohto uznesenia teda nemožno vyvodiť, že priznanie prístupu Komisie k oznámeniu o výhradách môže nevyhnutne viesť k vážnej a nenapraviteľnej ujme rovnako, ako je to v prípade uverejnenia konečného rozhodnutia konštatujúceho existenciu porušenia.

59

So zreteľom na predchádzajúce úvahy predseda Všeobecného súdu správne rozhodol, že podmienka týkajúca sa naliehavosti bola v prejednávanej veci splnená, keďže pravdepodobnosť vzniku vážnej a nenapraviteľnej ujmy spoločnosti Pilkington bola z právneho hľadiska dostatočne preukázaná.

60

V dôsledku toho treba prvý odvolací dôvod zamietnuť.

61

Komisia v rámci svojho druhého odvolacieho dôvodu, uplatneného subsidiárne, tvrdí, že predseda Všeobecného súdu jej najmä v bode 59 napadnutého uznesenia uložil dôkazné bremeno týkajúce sa preukázania neexistencie fumus boni juris tým, že preukáže, že predmetné informácie zjavne nie sú dôvernej povahy.

62

Komisia zdôrazňuje, že podľa judikatúry na účely preukázania fumus boni iuris súd zohľadní pri posudzovaní naliehavosti a prípadne aj pri zvážení protichodných záujmov väčšiu či menšiu závažnosť uvádzaných dôvodov. Keďže predseda Všeobecného súdu vychádzal pri posúdení naliehavosti výlučne zo skutočnosti, že akékoľvek sprístupnenie dôverných informácií by viedlo k porušeniu základných práv, nemohol sa obmedziť len na abstraktnú analýzu podmienky fumus boni juris. Podľa Komisie nebolo na nej, aby preukázala, že tieto informácie neboli zjavne dôverné, ale bolo na spoločnosti Pilkington, aby preukázala dôvernú povahu predmetných informácií, čo bolo o to ťažšie, že ide o informácie staré viac ako päť rokov.

63

Komisia tiež vytýka predsedovi Všeobecného súdu, že v bodoch 69 a 70 napadnutého uznesenia nezohľadnil skutočnosť, že nebolo na vyšetrovateľovi, aby preukázal, že určité informácie nie sú dôverné, ale mal len preskúmať, či Pilkington dostatočne odôvodnila svoje žiadosti o dôverné zaobchádzanie. Tvrdenia Komisie boli napokon prekrútené, keďže Komisia sa opierala o skutočnosť, že predmetné informácie sú staré viac ako päť rokov a sú známe medzi účastníkmi kartelu, nie preto, aby vo všeobecnosti vylúčila dôvernú povahu týchto informácií, ale preto, aby pripomenula, že je na spoločnosti Pilkington, aby v súvislosti so všetkými skutočnosťami vysvetlila dôvody, prečo informácie staré viac ako päť rokov a známe ostatným účastníkom kartelu sú stále dôverné. Vyhovenie niektorým žiadostiam o dôverné zaobchádzanie spoločnosti Pilkington zo strany vyšetrovateľa, ktoré nemožno považovať za nekoherentné, preukazuje, že vyšetrovateľ bol ochotný vyhovieť týmto žiadostiam v prípade, že by Pilkington uviedla dostatočné dôvody na účely odôvodnenia dôverného zaobchádzania s predmetnými informáciami.

64

Podľa spoločnosti Pilkington predseda Všeobecného súdu správne uplatnil ustálenú judikatúru, ktorá vyžaduje konkrétne posúdenie tvrdení účastníka konania, ktorý žiada o nariadenie predbežného opatrenia, s cieľom určiť, či je podmienka fumus boni iuris splnená. Pilkington uvádza, že uplatnenie vyššieho dôkazného štandardu ako fumus boni iuris by bolo v rozpore s judikatúrou v oblasti predbežných opatrení a úplne v nesúlade s predbežným posúdením, ktoré musí vykonať sudca rozhodujúcu o nariadení predbežných opatrení. V každom prípade spoločnosti Pilkington tvrdí, že pripomienky Komisie v tejto súvislosti sú nielen nesprávne, ale aj irelevantné v prejednávanej veci, keďže skutočne preukázala existenciu fumus boni iuris, ako to pripustil predseda Všeobecného súdu v bodoch 67 až 72 napadnutého uznesenia.

65

Komisia svojím druhým odvolacím dôvodom, založeným na údajne nesprávnom právnom posúdení podmienky fumus boni iuris v spojení s podmienkou naliehavosti, v podstate vytýka predsedovi Všeobecného súdu, že preniesol dôkazné bremeno týkajúce sa posúdenia podmienky fumus boni iuris, pričom toto prenesenie je podľa Komisie o to viac hodné kritiky, že predseda Všeobecného súdu uskutočnil príliš extenzívny výklad podmienky týkajúcej sa naliehavosti.

66

Vzhľadom na nahradenie odôvodnenia vykonané v bodoch 46 a nasl. tohto uznesenia treba v prvom rade zamietnuť tvrdenia Komisie týkajúce sa vplyvu prístupu predsedu Všeobecného súdu na analýzu fumus boni juris, pokiaľ ide o podmienku naliehavosti. Keďže sa totiž táto podmienka naďalej považuje za splnenú nie z dôvodu jednoduchého porušenia základných práv ako takého, ale v podstate z dôvodu nemožnosti primerane vyčísliť ujmu uvádzanú v prejednávanej veci, tieto tvrdenia nemožno prijať.

67

Podľa ustálenej judikatúry pripomenutej v bode 58 napadnutého uznesenia je podmienka fumus boni iuris splnená, keď sa aspoň jeden z dôvodov uvádzaných účastníkom konania, ktorý navrhuje nariadenie predbežných opatrení na podporu svojej žaloby vo veci samej, zdá na prvý pohľad nie neopodstatnený [pozri v tomto zmysle uznesenia predsedu Súdneho dvora z 19. júla 1995, Komisia/Atlantic Container Line a i., C-149/95 P(R), Zb. s. I-2165, bod 26, ako aj z 8. mája 2003, Komisia/Artegodan a i., C-39/03 P-R, Zb. s. I-4485, bod 40 a citovanú judikatúru]. O taký prípad ide najmä, ako správne uviedol predseda Všeobecného súdu v bode 58 napadnutého uznesenia, keď jeden z uvádzaných dôvodov poukazuje na existenciu komplexných právnych otázok, ktorých riešenie nie je hneď jasné, a teda si vyžaduje hlbšie preskúmanie, ktoré nemôže vykonať sudca rozhodujúci o nariadení predbežných opatrení, ale musí byť predmetom konania vo veci samej, alebo keď diskusia medzi účastníkmi konania odhalí existenciu dôležitého právneho rozporu, ktorého riešenie nie je hneď jasné (pozri v tomto zmysle uznesenie Komisia/Atlantic Container Line a i., už citované, bod 30).

68

Vzhľadom na to treba uviesť, že keď predseda Všeobecného súdu v bode 59 napadnutého uznesenia rozhodol, že pokiaľ ide o spor týkajúci sa predbežnej ochrany údajne dôverných informácií, sudca rozhodujúci o nariadení predbežných opatrení môže v zásade dospieť k záveru, že fumus boni iuris neexistuje, len v prípade, že predmetné informácie zjavne nie sú dôvernej povahy, inak hrozí, že by bola porušená zásada, že konanie o nariadení predbežného opatrenia je nevyhnutne vedľajším a predbežným konaním, nemal v úmysle odchýliť sa od prístupu uvedeného v bode 58 napadnutého uznesenia. Rovnako sa treba domnievať, že keď predseda Všeobecného súdu v bode 67 tohto uznesenia uviedol, že bez toho, aby tým bola dotknutá hodnota tvrdení Komisie, ktorých dôvodnosť bude predmetom skúmania zo strany súdu rozhodujúceho vo veci samej, spis neumožňuje dospieť k zjavnej neexistencii fumus boni iuris, len zdôraznil, že vo veci týkajúcej sa prípadného uverejnenia dôverných informácií je potrebné neprejudikovať v štádiu posúdenia návrhu na nariadenie predbežných opatrení výsledok konania vo veci samej.

69

V každom prípade predseda Všeobecného súdu vychádzal pri konkrétnej analýze fumus boni juris z osobitných úvah, ktoré skutočne zodpovedajú pravidlám v oblasti dokazovania a dôkazného bremena uvedeným v odôvodneniach v bode 58 napadnutého uznesenia a prevzatým do bodu 67 tohto uznesenia.

70

V bode 68 napadnutého uznesenia totiž predseda Všeobecného súdu rozhodol, že vzhľadom na rozsah informácií, ktorých sa týkali žiadosti o dôverné zaobchádzanie, pri skúmaní, či Komisia vychádzala z nesprávneho posúdenia, keď zamietla väčšinu týchto žiadostí o dôvernosť, vznikajú zložité otázky, na ktorých riešenie je potrebné podrobné skúmanie, ktoré nemôže vykonať sudca rozhodujúci o nariadení predbežných opatrení.

71

Okrem toho predseda Všeobecného súdu v bode 69 napadnutého uznesenia nevykonal žiadne prenesenie dôkazného bremena, keď sa domnieval, že skutočnosť, že vyšetrovateľ uznal tajnú povahu niektorých informácií jednak kategórie I, ako aj kategórie II, oslabila odôvodnenie, podľa ktorého sa informácie na základe toho, že si ich členovia kartelu pre autosklá medzi sebou vymieňali, stali informáciami, ktoré sú všeobecne známe, ani keď dospel k záveru, že sa nezdá, že skutočnosť, že Pilkington poskytla tieto informácie ostatným členom tohto kartelu, by mala byť zjavne vykladaná v takom zmysle, že tieto informácie sú prístupné ak nie širokej verejnosti, tak aspoň v rámci niektorých špecializovaných kruhov. Na prvý pohľad sa totiž táto dedukcia, ktorou predseda Všeobecného súdu odpovedal na osobitné tvrdenia predložené Komisiou, javí ako logická a v zásade nevykazuje žiadne nesprávne právne posúdenie.

72

V rozsahu, v akom predseda Všeobecného súdu v uvedenom bode 69 z tejto okolnosti taktiež vyvodil, že sporné informácie nemožno vo všeobecnosti kvalifikovať tak, že nie sú zjavne tajné alebo dôverné, treba však zdôrazniť, že vyšetrovateľ musí preskúmať každú informáciu jednotlivo a jeho záver týkajúci sa jednej informácie nemá v dôsledku toho v zásade žiaden vplyv na posúdenie ostatných informácií. Na účely tohto odvolania však stačí konštatovať, že toto tvrdenie nebolo nevyhnutné na účely odôvodnenia uvedeného predsedom Všeobecného súdu a v každom prípade nepodporuje tézu Komisie, podľa ktorej sa predseda Všeobecného súdu dopustil nesprávneho právne posúdenia, ktoré spočívalo v tom, že sa odchýlil od dôkazného štandardu uvedeného v bode 58 napadnutého uznesenia a prevzatého do bodu 67 tohto uznesenia, alebo v tom, že preniesol dôkazné bremeno.

73

Predseda Všeobecného súdu nepreniesol dôkazné bremeno, keď sa v bode 70 napadnutého uznesenia domnieval, že osobitné a detailné tvrdenia uvedené spoločnosťou Pilkington, zhrnuté v bodoch 63 až 65 napadnutého uznesenia, nie sú irelevantné na preukázanie toho, že informácie kategórií I a II sú stále tajné z dôvodu ich samotnej povahy, bez ohľadu na skutočnosť, že ide o informácie staré viac ako päť rokov, ani keď uviedol, že nemožno ani „zjavne vylúčiť“, že výnimočné pravidlo stanovené v článku 4 ods. 7 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 1049/2001 z 30. mája 2001 o prístupe verejnosti k dokumentom Európskeho parlamentu, Rady a Komisie (Ú. v. ES L 145, s. 43; Mim. vyd. 01/003, s. 331) je relevantné. Predseda Všeobecného súdu totiž týmito pripomienkami jednoducho len konštatoval, že uvedené tvrdenia sa na prvý pohľad zdajú nie neopodstatnené v súlade s judikatúrou pripomenutou v bode 67 tohto uznesenia.

74

Z uvedeného vyplýva, že predseda Všeobecného súdu sa nedopustil nesprávneho právneho posúdenia pri uplatnení podmienky fumus boni juris a v dôsledku toho treba druhý odvolací dôvod zamietnuť.

75

Z toho vyplýva, že odvolanie treba zamietnuť v celom rozsahu, keďže tvrdenia predložené v tretej časti odvolania nijako nie sú odvolacími dôvodmi.

76

Podľa článku 138 ods. 1 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora uplatniteľného na základe jeho článku 184 ods. 1 na konanie o odvolaní účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Keďže Pilkington navrhla zaviazať Komisiu na náhradu trov konania a Komisia vo všetkých svojich dôvodoch nemala úspech, Komisia je povinná nahradiť trovy konania.

Z týchto dôvodov podpredseda Súdneho dvora nariadil: