1

Svojím odvolaním spoločnosť Villeroy & Boch SAS (ďalej len „Villeroy & Boch France“) navrhuje zrušenie rozsudku Všeobecného súdu Európskej únie zo 16. septembra 2013, Villeroy & Boch Austria a i./Komisia (T‑373/10, T‑374/10, T‑382/10 a T‑402/10, neuverejnený, ďalej len „napadnutý rozsudok“, EU:T:2013:455), ktorým Všeobecný súd zamietol jej žalobu o neplatnosť rozhodnutia Komisie K(2010) 4185 v konečnom znení z 23. júna 2010 týkajúceho sa konania podľa článku 101 ZFEÚ a článku 53 Dohody o EHP (vec COMP/39.092 – Kúpeľňové doplnky a príslušenstvo) (ďalej len „sporné rozhodnutie“), v rozsahu, v akom sa jej týka.

2

Nariadenie Rady (ES) č. 1/2003 zo 16. decembra 2002 o vykonávaní pravidiel hospodárskej súťaže stanovených v článkoch [101 a 102 ZFEÚ] (Ú. v. ES L 1, 2003, s. 1; Mim. vyd. 08/002, s. 205) v článku 23 ods. 2 a 3 stanovuje:

„2.   Komisia môže rozhodnutím uložiť podnikom alebo združeniam podnikov pokuty, keď úmyselne alebo z nedbalosti:

…

Pokuta uložená každému podniku alebo združeniu podnikov [, ktoré sa podieľalo na porušení, – neoficiálny preklad] nepresiahne 10 % jeho celkového obratu v predchádzajúcom obchodnom roku.

…

3.   Pri stanovení čiastky pokuty sa zohľadní závažnosť a doba trvania porušovania.“

3

Usmernenia k metóde stanovenia pokút uložených podľa článku 23 ods. 2 písm. a) nariadenia (ES) č. 1/2003 (Ú. v. EÚ C 210, 2006, s. 2, ďalej len „usmernenia z roku 2006“) uvádzajú vo svojom bode 2, že pokiaľ ide o stanovenie pokút „Komisia musí v prvom rade zohľadniť trvanie a závažnosť porušenia“ a že „uložená pokuta nesmie presiahnuť limity uvedené v článku 23 ods. 2 v druhom a treťom pododseku nariadenia (ES) č. 1/2003“.

4

V bode 37 usmernení z roku 2006 sa uvádza:

„I keď tieto usmernenia vysvetľujú všeobecnú metodiku stanovovania výšky pokút, konkrétne okolnosti danej veci alebo nevyhnutnosť dosiahnuť odstrašujúci účinok v konkrétnej veci môžu byť dôvodom na to, aby sa Komisia odchýlila od tejto metodiky alebo od limitov stanovených v bode 21.“

5

Výrobky, ktorých sa týka kartel, sú kúpeľňové doplnky a príslušenstvo patriace do jednej z troch podskupín týchto výrobkov, a to vodovodné batérie, sprchové kúty a príslušenstvo, ako aj keramika (ďalej len „tri podskupiny výrobkov“).

6

Okolnosti predchádzajúce sporu boli Všeobecným súdom opísané v bodoch 1 až 19 napadnutého rozsudku a možno ich zhrnúť takto.

7

Sporným rozhodnutím Komisia konštatovala existenciu porušenia článku 101 ods. 1 ZFEÚ a článku 53 Dohody o Európskom hospodárskom priestore z 2. mája 1992 (Ú. v. ES L 1, 1994, s. 3; Mim. vyd. 11/053, s. 3; ďalej len „Dohoda o EHP“), v odvetví kúpeľňových doplnkov a príslušenstva. Toto porušenie na ktorom sa zúčastňovalo 17 podnikov prebiehalo od 16. októbra 1992 do 9. novembra 2004 a nadobudlo podobu súboru protisúťažných dohôd alebo zosúladených postupov na belgickom, nemeckom, francúzskom, talianskom, holandskom a rakúskom území.

8

Presnejšie Komisia v spornom rozhodnutí uviedla, že konštatované porušenie spočívalo po prvé v koordinácii ročného zvyšovania cien a iných poplatkov týmito výrobcami kúpeľňových doplnkov a príslušenstva v rámci pravidelných zasadnutí v rôznych vnútroštátnych profesijných združeniach, po druhé v určovaní alebo koordinácii zvyšovania cien pri príležitosti osobitných udalostí ako zvýšenie cien surovín, zavedenie eura, ako aj zavedenie mýtneho a po tretie v prezradení a vo výmene citlivých obchodných informácií. Komisia okrem toho konštatovala, že k určovaniu cien v odvetví kúpeľňových doplnkov a príslušenstva dochádzalo v ročných cykloch. V tomto rámci výrobcovia určovali svoje cenníky, ktoré obvykle zostávali platné počas jedného roka a slúžili ako základ pre obchodné vzťahy s veľkoobchodníkmi.

9

Villeroy & Boch France, ako aj ostatné žalobkyne v prvostupňovom konaní, Villeroy & Boch Austria GmbH (ďalej len „Villeroy & Boch Austria“), Villeroy & Boch AG (ďalej len „Villeroy & Boch“) ako aj Villeroy & Boch Belgium SA (ďalej len „Villeroy & Boch Belgium“), pôsobia v odvetví kúpeľňových doplnkov a príslušenstva. Villeroy & Boch vlastní celé základné imanie spoločností Villeroy & Boch Austria, Villeroy & Boch France, Villeroy & Boch Belgium, Ucosan BV a jej dcérskych spoločností, ako aj Villeroy & Boch SARL.

10

Dňa 15. júla 2004 spoločnosť Masco Corp. a jej dcérske spoločnosti, medzi ktoré patrí Hansgrohe AG, ktorá vyrába vodovodné batérie, a Hüppe GmbH, ktorá vyrába sprchové kúty, informovali Komisiu o existencii kartelu v odvetví kúpeľňových doplnkov a príslušenstva a požiadali o oslobodenie od pokút podľa oznámenia Komisie o oslobodení od pokút a znížení pokút v prípadoch kartelov (Ú. v. ES C 45, 2002, s. 3; Mim. vyd. 08/002, s. 155, ďalej len „oznámenie o spolupráci z roku 2002“) alebo, v prípade zamietnutia, o zníženie pokút, ktoré by im mohli byť uložené. Komisia prijala 2. marca 2005 podľa odseku 8 písm. a) a odseku 15 tohto oznámenia podmienečné rozhodnutie o oslobodení od pokút v prospech spoločnosti Masco.

11

Komisia vykonala 9. a 10. novembra 2004 neohlásené kontroly v priestoroch viacerých spoločností a vnútroštátnych profesijných združení vykonávajúcich činnosť v odvetví kúpeľňových doplnkov a príslušenstva.

12

V dňoch 15. a 19. novembra 2004 Grohe Beteiligungs GmbH a jej dcérske spoločnosti, ako aj American Standard Inc. (ďalej len „Ideal Standard“), požiadali o oslobodenie od pokút v zmysle oznámenia o spolupráci z roku 2002 a v prípade nevyhovenia o zníženie ich výšky.

13

Po tom, čo v priebehu obdobia od 15. novembra 2005 do 16. mája 2006 Komisia adresovala žiadosti o informácie viacerým spoločnostiam a združeniam pôsobiacim v odvetví kúpeľňových doplnkov a príslušenstva, vrátane žalobkýň v prvostupňovom konaní, 26. marca 2007 prijala oznámenie o výhradách, ktoré im bolo oznámené.

14

V dňoch 17. a 19. januára 2006 Roca SARL, ako aj Hansa Metallwerke AG a jej dcérske spoločnosti požiadali o oslobodenie od pokút v zmysle oznámenia o spolupráci z roku 2002 a v prípade nevyhovenia o zníženie ich výšky. Dňa 20. januára 2006 Aloys F. Dornbracht GmbH & Co. KG Armaturenfabrik podala podobnú žiadosť.

15

Po vypočutí, ktoré sa konalo 12. až 14. novembra 2007, ktorého sa zúčastnili žalobkyne v prvostupňovom konaní, po zaslaní listu z 9. júla 2009 obsahujúceho opis skutkových okolností, ktorým sa pozornosť odvolateliek upriamila na určité dôkazy, o ktoré sa Komisia zamýšľala oprieť v rámci prijatia konečného rozhodnutia, a po zaslaní žiadostí o doplňujúce informácie zaslané uvedeným žalobkyniam neskôr Komisia 23. júna 2010 prijala sporné rozhodnutie. Týmto rozhodnutím Komisia konštatovala, že postupy opísané v bode 8 tohto rozsudku boli súčasťou globálneho plánu smerujúceho k obmedzeniu hospodárskej súťaže medzi adresátmi uvedeného rozhodnutia a mali povahu jediného a pokračujúceho porušenia, ktorého pôsobnosť pokrývala tri podskupiny výrobkov a vzťahovala sa na belgické, nemecké, francúzske, talianske, holandské a rakúske územie. V tejto súvislosti táto inštitúcia zdôrazňovala najmä skutočnosť, že uvedené postupy boli v súlade s modelom, ktorý sa ukázal byť rovnaký v šiestich členských štátoch, na ktoré sa zameralo jej prešetrovanie. Taktiež poukázala na existenciu vnútroštátnych profesijných združení týkajúcich sa všetkých troch podskupín výrobkov, ktoré nazvala „koordinačnými subjektmi“, na existenciu vnútroštátnych profesijných združení pozostávajúcich z členov, ktorých činnosť sa týkala minimálne dvoch z týchto troch podskupín výrobkov, ktoré nazvala „viacvýrobkové združenia“, ako aj na existenciu špecializovaných združení pozostávajúcich z členov, ktorých činnosť sa týkala jednej z týchto troch podskupín výrobkov. Nakoniec konštatovala prítomnosť hlavnej skupiny podnikov, ktoré sa zúčastňovali na karteli v rôznych členských štátoch a v rámci koordinačných subjektov a viacvýrobkových združení.

16

Podľa Komisie sa žalobkyne v prvostupňovom konaní zúčastňovali na predmetnom porušení ako členovia združení, a to IndustrieForum Sanitär, ktoré nahradilo od roku 2001 Freundeskreis der deutschen Sanitärindustrie, Arbeitskreis Baden und Duschen, ktoré nahradilo od roku 2003 Arbeitskreis Duschabtrennungen a Fachverband Sanitär‑Keramische Industrie v Nemecku, Arbeitskreis Sanitärindustrie v Rakúsku, Vitreous China‑group v Belgicku, Sanitair Fabrikanten Platform v Holandsku a Association française des industries de céramique sanitaire (AFICS) vo Francúzsku. Pokiaľ ide o porušenie spáchané v Holandsku, Komisia v podstate v odôvodnení 1179 sporného rozhodnutia konštatovala, že podnikom, ktoré sa na ňom zúčastňovali, nemožno uložiť pokutu z dôvodu premlčania.

17

V článku 1 sporného rozhodnutia Komisia vymenúva podniky, ktorým ukladá sankcie za porušenie článku 101 ZFEÚ a článku 53 Dohody o EHP od 1. januára 1994, z dôvodu ich účasti na karteli v odvetví kúpeľňových doplnkov a príslušenstva v Belgicku, Nemecku, vo Francúzsku, v Taliansku, Holandsku a Rakúsku v rôznych obdobiach od 16. októbra 1992 do 9. novembra 2004. Pokiaľ ide o žalobkyne v prvostupňovom konaní, Komisia v článku 1 ods. 1 uvedeného rozhodnutia sankcionovala Villeroy & Boch za jej účasť na predmetnom jedinom porušení od 28. septembra 1994 do 9. novembra 2004 a jej dcérske spoločnosti Villeroy & Boch Belgium, Villeroy & Boch France a Villeroy & Boch Austria za obdobia od najskôr 12. októbra 1994 do 9. novembra 2004.

18

Komisia v článku 2 ods. 8 sporného rozhodnutia uložila pokuty po prvé spoločnosti Villeroy & Boch vo výške 54436347 eur, po druhé spoločne a nerozdielne spoločnosti Villeroy & Boch a Villeroy & Boch Austria vo výške 6083604 eur, po tretie spoločne a nerozdielne spoločnosti Villeroy & Boch a Villeroy & Boch Belgium vo výške 2942608 eur a po štvrté spoločne a nerozdielne spoločnosti Villeroy & Boch a Villeroy & Boch France vo výške 8068441 eur. Celková výška pokút uložených spoločnostiam Villeroy & Boch AG a jej dcérskym spoločnostiam bola teda 71531000 eur.

19

Pri stanovovaní výšky týchto pokút vychádzala Komisia z usmernení z roku 2006.

20

Návrhom podaným do kancelárie Všeobecného súdu 9. septembra 2010 podala odvolateľka žalobu vo veci T‑382/10 o neplatnosť sporného rozhodnutia v časti, ktorá sa jej týka, a subsidiárne navrhovala zníženie pokuty, ktorá jej bola týmto rozhodnutím uložená.

21

Na podporu svojich návrhov na zrušenie odvolateľka uvádzala porušenie článku 101 ZFEÚ a článku 53 Dohody o EHP z dôvodu uznania jediného, komplexného a pokračujúceho porušenia, nedostatočné odôvodnenie, absenciu dôkazov o existencii porušenia vo Francúzsku, absenciu právneho základu umožňujúceho solidárne zaviazanie žalobkýň v prvostupňovom konaní na zaplatenie pokút, nesprávny výpočet uloženej pokuty z dôvodu najmä zahrnutia predajov nespojených s porušením do výpočtu výšky pokuty a absenciu zníženia tejto pokuty napriek neprimeranej dĺžke správneho konania a nakoniec porušenie článku 23 ods. 3 nariadenia č. 1/2003 z dôvodu, že pokuta je neprimeraná.

22

Subsidiárne odvolateľka predložila návrhy na zníženie výšky uloženej pokuty.

23

Všeobecný súd napadnutým rozsudkom zamietol žalobu v celom rozsahu.

24

Odvolateľka navrhuje, aby Súdny dvor:

25

Komisia navrhuje, aby Súdny dvor:

26

Odvolateľka na podporu svojho odvolania uvádza štyri odvolacie dôvody. Prvý odvolací dôvod je založený na nesprávnom právnom posúdení, ktorého sa dopustil Všeobecný súd, pri posúdení porušení, ku ktorým údajne došlo vo Francúzsku. Druhý odvolací dôvod je založený na nesprávnom právnom posúdení, ktorého sa dopustil Všeobecný súd pri konštatovaní komplexného a pokračujúceho porušenia. Tretí odvolací dôvod je založený na skutočnosti, že Všeobecný súd nepoužil svoju neobmedzenú súdnu právomoc pokiaľ ide o pokutu uloženú odvolateľke. Štvrtý žalobný dôvod je založený na porušení zásady proporcionality.

27

Svojím prvým odvolacím dôvodom odvolateľka v podstate uvádza, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keďže jeho posúdenie vyhlásení spoločností Ideal Standard, Roca, ako aj Duravit AG, týkajúcich sa všetkých skutočností, ku ktorým došlo vo Francúzsku, nezodpovedá posúdeniu, ktoré k rovnakým skutočnostiam uviedol v rozsudku zo 16. septembra 2013, Keramag Keramische Werke a i./Komisia (T‑379/10 a T‑381/10, neuverejnený, EU:T:2013:457), ktorý sa týka tiež sporného rozhodnutia. Všeobecný súd preto porušil zásadu rovnosti zaobchádzania a zásadu in dubio pro reo.

28

V bodoch 287 až 290 napadnutého rozsudku totiž Všeobecný súd zastával názor, že vyhlásenia spoločností Ideal Standard a Roca umožnili preukázať účasť odvolateľky na troch stretnutiach AFICS organizovaných počas roku 2004, v priebehu ktorých došlo k nedovoleným rokovaniam. V tejto súvislosti Všeobecný súd v podstate pripomenul, že svedectvo podniku, ktorý žiadal o zhovievavosť, nemôže slúžiť ako dôkaz v zmysle zásady testis unus, testis nullus (jeden svedok, žiadny svedok) pokiaľ také svedectvo nie je podopreté svedectvom ostatných účastníkov kartelu. O taký prípad však podľa Všeobecného súdu ide v prejednávanej veci, pretože svedectvo poskytnuté v rámci žiadosti o zhovievavosť spoločnosti Ideal Standard bolo potvrdené vyhlásením spoločnosti Roca France.

29

Podľa odvolateľky posúdenie dôkazov, ktoré vykonal Všeobecný súd, zjavne odporuje posúdeniu tých istých dôkazov v rozsudku zo 16. septembra 2013, Keramag Keramische Werke a i./Komisia (T‑379/10 a T‑381/10, neuverejnený, EU:T:2013:457, body 118 až 120), ktorý sa tiež týka sporného rozhodnutia.

30

Odvolateľka tiež zastáva názor, že Všeobecný súd posúdil dôkaznú hodnotu vyhlásenia spoločnosti Duravit v poslednom uvedenom rozsudku a v napadnutom rozsudku kontradiktórne. V rozsudku zo 16. septembra 2013, Keramag Keramische Werke a i./Komisia (T‑379/10 a T‑381/10, neuverejnený, EU:T:2013:457, body 115 a 116), Všeobecný súd konštatoval, že toto vyhlásenie nebolo žalobkyniam v konaní, ktorého sa uvedený rozsudok týkal, v priebehu správneho konania oznámené a v dôsledku toho sa musí považovať za skutočnosť, ktorú voči nim nemožno uplatňovať. Naopak v napadnutom rozsudku Všeobecný súd uznal, že zohľadní to isté vyhlásenie. V bode 293 tohto rozsudku tak Všeobecný súd uviedol, že hoci sporné rozhodnutie „sa neopiera“ o uvedené vyhlásenie, skutočnosťou však zostáva, že toto vyhlásenie potvrdzuje vyhlásenie spoločnosti Ideal Standard, pokiaľ ide o obsah nedovolených rokovaní, ku ktorým „pravdepodobne“ došlo 25. februára 2004.

31

Okrem toho odvolateľka tvrdí, že Všeobecný súd tým, že voči nej uplatnil vyhlásenie spoločnosti Duravit, o ktorom však vedel, že ho voči nej uplatňovať nemožno, a ktoré neuplatnila samotná Komisia v spornom rozhodnutí, zmenila odôvodnenie tohto rozhodnutia a porušila článok 263 a článok 296 druhý pododsek ZFEÚ.

32

Keďže pokiaľ ide o porušenie, ktoré údajne možno odvolateľke pripisovať vo Francúzsku, nebol uvádzaný žiadny iný dôkaz, odsúdenie odvolateľky je založené na nesprávnom právnom posúdení uvedenom vyššie, týkajúcom sa skutočností, ku ktorým došlo vo Francúzsku.

33

Komisia pripúšťa, že posúdenia, ktoré uviedol Všeobecný súd v napadnutom rozsudku, sú v rozpore s posúdeniami uvedenými v rozsudku zo 16. septembra 2013, Keramag Keramische Werke a i./Komisia (T‑379/10 a T‑381/10, neuverejnený, EU:T:2013:457), ale uvádza, že chybu obsahuje posledný uvedený rozsudok. Táto inštitúcia zdôrazňuje, že odvolateľka sa nedovoláva nesprávneho právneho posúdenia dôkazov, ale dovoláva sa len nerovnakého zaobchádzania so zhodnými skutočnosťami. Okrem toho Komisia vyvracia existenciu porušenia zásady prezumpcie neviny. Nakoniec nespochybňuje, že vyhlásenie spoločnosti Duravit nemôže byť použité ako dôkaz, ale zdôrazňuje, že napadnutý rozsudok sa zjavne nezakladá na tomto vyhlásení.

34

S cieľom odpovedať na prvý odvolací dôvod treba pripomenúť, že posúdenie dôkaznej sily dokumentu Všeobecným súdom nemôže v zásade podliehať súdnemu preskúmaniu Súdnym dvorom v rámci odvolania. Ako totiž vyplýva z článku 256 ZFEÚ a článku 58 prvého odseku Štatútu Súdneho dvora Európskej únie, odvolanie sa obmedzuje na právne otázky. Všeobecný súd je preto ako jediný oprávnený konštatovať a posúdiť relevantné skutočnosti a posúdiť dôkazné prostriedky s výnimkou prípadu skreslenia týchto skutočností a dôkazných prostriedkov (pozri najmä rozsudok z 2. októbra 2003, Salzgitter/Komisia, C‑182/99 P, EU:C:2003:526, bod 43 a citovanú judikatúru), čo sa v tomto prípade nenamieta.

35

Naopak podľa ustálenej judikatúry otázka, či odôvodnenie rozsudku Všeobecného súdu je protirečivé alebo nedostatočné, predstavuje právnu otázku, ktorá môže byť v rámci odvolania preskúmaná (pozri najmä rozsudok z 21. septembra 2006, Nederlandse Federatieve Vereniging voor de Groothandel op Elektrotechnisch Gebied/Komisia, C‑105/04 P, EU:C:2006:592, bod 71 a citovanú judikatúru).

36

V prejednávanej veci Všeobecný súd v bode 287 napadnutého rozsudku konštatoval, že Komisia sa pri stanovení účasti odvolateľky na stretnutiach AFICS v roku 2004 opierala o vyhlásenia spoločností Ideal Standard a Roca. V bode 289 uvedeného rozsudku Všeobecný súd zdôraznil, že z judikatúry vyplýva, že vyhlásenie osoby, ktorej bolo poskytnuté úplné odpustenie alebo čiastočné zníženie pokút, ktoré spochybňuje jedna zo strán, treba uznať, keďže nič nebráni tomu, aby takéto uznanie mohlo vyplývať zo svedectva iného podniku, ktorý sa zúčastňoval na karteli, hoci tento podnik mal tiež prospech zo zníženia pokút. Po preskúmaní dôkaznej hodnoty vyhlásenia spoločnosti Roca, Všeobecný súd v bode 290 toho istého rozsudku zastával názor, že vyhlásenie spoločnosti Ideal Standard, ktoré je potvrdené vyhlásením spoločnosti Roca, právne dostatočne preukazuje vedenie predmetných nedovolených rokovaní.

37

Odvolateľka uvádza, že toto odôvodnenie odporuje odôvodneniu uvedenému v rozsudku zo 16. septembra 2013, Keramag Keramische Werke a i./Komisia (T‑379/10 a T‑381/10, neuverejnený, EU:T:2013:457).

38

Treba však pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry povinnosť Všeobecného súdu odôvodniť svoje rozsudky nemožno v zásade rozšíriť až tak, že musí odôvodniť riešenie prijaté v jednej veci v porovnaní s riešením v inej veci, ktorá mu bola predložená, hoci sa tieto veci týkali toho istého rozhodnutia (pozri rozsudok z 11. júla 2013, Team Relocations a i./Komisia, C‑444/11 P, neuverejnený, EU:C:2013:464, bod 66, ako aj citovanú judikatúru).

39

Preto tvrdenie odvolateľky založené na rozpore v odôvodnení napadnutého rozsudku a rozsudku zo 16. septembra 2013, Keramag Keramische Werke a i./Komisia (T‑379/10 a T‑381/10, neuverejnený, EU:T:2013:457), treba zamietnuť.

40

Pokiaľ ide o tvrdenie odvolateľky, podľa ktorého Všeobecný súd nemohol voči nej uplatniť vyhlásenie spoločnosti Duravit, treba konštatovať, že vychádza z nesprávneho pochopenia napadnutého rozsudku. V skutočnosti uvedenie tohto vyhlásenia v bode 293 napadnutého rozsudku má za cieľ iba zodpovedať na tvrdenia žalobkýň v prvostupňovom konaní, ktorými poukazujú na uvedené vyhlásenie a ktoré smerujú k spochybneniu pravdivosti vyhlásení spoločností Ideal Standard a Roca. Všeobecný súd teda neuvádzal vyhlásenie spoločnosti Duravit ako prvok na ťarchu odvolateľky, ako je to potvrdené v bode 295 uvedeného rozsudku, v ktorom Všeobecný súd konštatoval, že vyhlásenia spoločností Ideal Standard a Roca postačujú na preukázanie existencie porušenia článku 101 ods. 1 ZFEÚ.

41

Vzhľadom na predchádzajúce úvahy musí byť prvý odvolací dôvod zamietnutý ako nedôvodný.

42

Svojím druhým odvolacím dôvodom odvolateľka uvádza, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď umelo zoskupil akty, ktoré boli od seba nezávislé, a konštatoval existenciu komplexného a pokračujúceho porušenia.

43

V tejto súvislosti odvolateľka po prvé tvrdí, že Všeobecný súd porušil článok 101 ZFEÚ a článok 53 Dohody o EHP, keď vychádzal z konceptu jediného, komplexného a pokračujúceho porušenia,. Tento pojem totiž nemá žiadny právny základ v práve Únie. Okrem toho odvolateľka uvádza, že napadnutý rozsudok obsahuje nedostatočné odôvodnenie, keďže Všeobecný súd neodpovedal na všetky jej tvrdenia k tomuto bodu.

44

Po druhé odvolateľka subsidiárne zastáva názor, že podmienky uznania jediného porušenia nie sú v danom prípade splnené, keďže Komisia nedefinovala relevantný trh a existencia vzťahu komplementárnosti medzi rôznymi vytýkanými konaniami nie je preukázaná.

45

Po tretie odvolateľka subsidiárne uvádza, že z dôvodu existencie čiastočných zrušení sporného rozhodnutia, pokiaľ ide o určité členské štáty, v rozsudkoch zo 16. septembra 2013, Wabco Europe a i./Komisia (T‑380/10, EU:T:2013:449), Keramag Keramische Werke a i./Komisia (T‑379/10 a T‑381/10, neuverejnený, EU:T:2013:457), ako aj Duravit a i./Komisia (T‑364/10, neuverejnený, EU:T:2013:477), a skutočnosti, že určité podniky nemusia mať vedomosti o celom porušení, nemôže ísť o globálne porušenie, tak ako je definované v tomto rozhodnutí.

46

Podľa Komisie druhý odvolací dôvod treba zamietnuť.

47

Podľa ustálenej judikatúry môže porušenie článku 101 ods. 1 ZFEÚ vyplývať nielen zo samostatného aktu, ale aj zo skupiny aktov, alebo dokonca z pokračujúceho správania, hoci jeden alebo viacero prvkov tejto skupiny aktov alebo tohto pokračujúceho správania by mohli ako také a samostatne predstavovať porušenie uvedeného ustanovenia. Ak jednotlivé skutky spadajú do „spoločného zámeru“, z dôvodu ich zhodného cieľa, ktorým je narušiť hospodársku súťaž v rámci spoločného trhu, Komisia je oprávnená pripisovať zodpovednosť za tieto skutky v závislosti od účasti na porušení posudzovanom ako celok (pozri v tomto zmysle rozsudok z 24. júna 2015, Fresh Del Monte Produce/Komisia a Komisia/Fresh Del Monte Produce, C‑293/13 P a C‑294/13 P, EU:C:2015:416, bod 156, ako aj citovanú judikatúru).

48

Podnik, ktorý sa zúčastnil na takomto jedinom a komplexnom porušení vlastným správaním, ktoré spočíva v dohode alebo zosúladenom postupe s protisúťažným predmetom v zmysle článku 101 ods. 1 ZFEÚ a ktorého cieľom je prispieť k porušeniu ako celku, môže byť zodpovedný aj za správanie ostatných podnikov v rámci toho istého porušenia počas celého obdobia svojej účasti na tomto porušení. Tak je to v prípade, ak je preukázané, že uvedený podnik zamýšľal prispieť svojím vlastným správaním k naplneniu spoločných cieľov sledovaných všetkými zúčastnenými a že vedel o protiprávnom správaní, ktoré plánovali alebo realizovali ďalšie podniky sledujúce rovnaké ciele, alebo že ho mohol rozumne predpokladať a bol ochotný prevziať z toho vyplývajúce riziko (pozri v tomto zmysle rozsudok z 24. júna 2015, Fresh Del Monte Produce/Komisia a Komisia/Fresh Del Monte Produce, C‑293/13 P a C‑294/13 P, EU:C:2015:416, bod 157, ako aj citovanú judikatúru).

49

Podnik sa tak mohol priamo zúčastňovať na všetkých protisúťažných správaniach tvoriacich jediné a pokračujúce porušenie a Komisia bola v tomto prípade oprávnená pripisovať mu zodpovednosť za všetky správania, a teda za toto porušenie ako celok. Podnik sa mohol tiež priamo zúčastňovať iba na časti protisúťažných správaní tvoriacich jediné a pokračujúce porušenie, avšak vedieť o všetkých ostatných protiprávnych správaniach, ktoré plánovali alebo uskutočnili ďalší účastníci kartelu sledujúci rovnaké ciele, alebo ich mohol rozumne predpokladať a bol ochotný prevziať z toho vyplývajúce riziko. V takomto prípade je Komisia rovnako oprávnená pripisovať tomuto podniku zodpovednosť za všetky protisúťažné správania tvoriace takéto porušenie a následne za porušenie ako celok (pozri rozsudok z 24. júna 2015, Fresh Del Monte Produce/Komisia a Komisia/Fresh Del Monte Produce, C‑293/13 P a C‑294/13P, EU:C:2015:416, bod 158, ako aj citovanú judikatúru).

50

Preto je na účely kvalifikácie rôznych porušení ako jediného a nepretržitého porušenia potrebné overiť, či sa navzájom doplňujú v tom zmysle, že účelom každého z nich bolo čeliť dôsledkom riadnej hospodárskej súťaže, pričom všetky na základe vzájomného pôsobenia prispievali k uskutočneniu súhrnu protisúťažných účinkov plánovaných zúčastnenými subjektmi v rámci spoločného plánu sledujúceho jediný cieľ. Naopak podmienka týkajúca sa pojmu jediného cieľa predpokladá, že musí byť overené, či neexistuje prvok charakterizujúci rôzne správania, ktoré sú súčasťou porušenia, ktoré by mohli naznačovať, že správanie ostatných zúčastnených podnikov v praxi nemá ten istý cieľ alebo ten istý protisúťažný účinok a v dôsledku toho nepatrí do „spoločného zámeru“ z dôvodu zhodného cieľa, ktorým je narušiť hospodársku súťaž v rámci spoločného trhu (pozri v tomto zmysle rozsudok z 19. decembra 2013, Siemens a i./Komisia, C‑239/11 P, C‑489/11 P a C‑498/11 P, neuverejnený, EU:C:2013:866, body 247 a 248).

51

Navyše z judikatúry Súdneho dvora nemožno vyvodiť, že článok 101 ods. 1 ZFEÚ sa týka výlučne buď podnikov pôsobiacich na trhu dotknutom obmedzeniami hospodárskej súťaže či na trhoch, ktoré predchádzajú uvedenému trhu, nadväzujú naň alebo sú vo vzťahu k nemu vedľajšími trhmi, alebo podnikov, ktoré obmedzujú svoju nezávislosť správania na danom trhu na základe dohody alebo zosúladeného postupu. Z ustálenej judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že znenie článku 101 ods. 1 ZFEÚ vo všeobecnosti odkazuje na všetky dohody a zosúladené postupy, ktoré vo svojich horizontálnych alebo vertikálnych vzťahoch narušujú hospodársku súťaž na spoločnom trhu bez ohľadu na trh, na ktorom strany pôsobia, ako aj na skutočnosť, že predmetné dohody sa vzťahujú iba na obchodné správanie jednej z nich (pozri v tomto zmysle rozsudok z 22. októbra 2015, AC‑Treuhand/Komisia, C‑194/14 P, EU:C:2015:717, body 34 a 35, ako aj citovanú judikatúru).

52

Vzhľadom na túto judikatúru treba po prvé odmietnuť tvrdenia odvolateľky podľa ktorých právny pojem jediné, komplexné a pokračujúce porušenie je nezlučiteľný s článkom 101 ZFEÚ a článkom 53 Dohody o EHP.

53

Po druhé treba konštatovať, že na rozdiel od toho, čo uvádza odvolateľka, Všeobecný súd pripomínajúc túto judikatúru v bodoch 32 až 34, 41, 42 a 46 až 48 napadnutého rozsudku, odôvodnil tento rozsudok právne dostatočne.

54

Po tretie, pokiaľ ide o tvrdenie odvolateľky, podľa ktorého podmienky uznania jediného porušenia nie sú v danom prípade splnené, keďže Komisia nedefinovala relevantný trh, treba konštatovať, ako to správne poznamenal Všeobecný súd v bode 54 napadnutého rozsudku a ako to pripúšťa odvolateľka, že okolnosť, že trhy s výrobkami a geografické trhy, ktorých sa týka porušenie, sú odlišné, nie je v žiadnom prípade prekážkou konštatovania jediného porušenia. Preto je tento argument v každom prípade irelevantný.

55

Po štvrté Všeobecný súd sa v bodoch 63 až 71 napadnutého rozsudku nedopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď konštatoval, že Komisia v danom prípade mohla prijať záver o existencii jediného cieľa smerujúc k preukázaniu jediného porušenia. V skutočnosti na základe skutkových konštatovaní vykonaných v bodoch 66, 69 a 71 napadnutého rozsudku, právne dostatočne preukázal, že rôzne vytýkané postupy smerovali k tomu istému cieľu a to koordinovať správanie všetkých výrobcov kúpeľňových doplnkov a príslušenstva voči veľkoobchodníkom. V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že na rozdiel od toho, čo uvádza odvolateľka, pojem spoločný cieľ bol, ako vyplýva z uvedených bodov 66, 69 a 71, určený nie odkazom na všeobecný odkaz o existencii narušenia hospodárskej súťaže na trhoch dotknutých porušením, ale odkazom na rôzne objektívne prvky, ako je centrálna úloha, ktorú majú veľkoobchodníci v distribučných kruhoch, charakteristiky týchto kruhov, existencia koordinačných subjektov a viacvýrobkových združení, podobnosť zavedenia tajných dohôd a materiálne, geografické a časové prekrývanie sa medzi predmetnými postupmi.

56

Za týchto okolností, bez toho, aby bolo potrebné preukázať doplňujúcu spojitosť medzi vytýkanými postupmi, keďže jediné a pokračujúce porušenie možno pripisovať nekonkurenčným podnikom bez toho, aby bola potrebná systematická definícia relevantných trhov a domnievajúc sa, že odvolateľka je na jednej strane zodpovedná za svoju priamu účasť na vytýkanom porušení a na druhej strane zodpovedná za svoju nepriamu účasť na tomto porušení, keďže mala vedomosť o všetkých porušujúcich postupoch zamýšľaných alebo zavádzaných inými účastníkmi predmetného kartelu pri sledovaní tých istých cieľov alebo že ich mohla rozumne predvídať a bola pripravená akceptovať riziko, Všeobecnému súdu nemožno vytýkať, že prijal záver, že Komisia sa nedopustila žiadnej chyby, keď v danom prípade konštatovala existenciu jediného a pokračujúceho porušenia.

57

Nakoniec, pokiaľ ide o argumentáciu týkajúcu sa čiastočných zrušení sporného rozhodnutia určených rozsudkami Všeobecného súdu týkajúcimi sa toho istého porušenia, ktoré je predmetom tejto veci, treba pripomenúť, že posúdenie dôkazov týkajúcich sa rôznych vnútroštátnych trhov patrí do výlučnej právomoci Všeobecného súdu. Keďže táto argumentácia smeruje k spochybneniu existencie jediného, komplexného a pokračujúceho porušovania, treba zdôrazniť, že skutočnosť, že Všeobecný súd čiastočne zrušil sporné rozhodnutie v rozsahu, v akom sa týka dôkazu o účasti určitých dotknutých podnikov na vytýkanom porušení na určitých geografických trhoch počas daných období, nepostačuje na spochybnenie konštatovania Všeobecného súdu o existencii spoločného zámeru pokrývajúceho tri podskupiny výrobkov a šesť dotknutých členských štátov a zhodného cieľa skresľujúceho hospodársku súťaž.

58

Preto treba zamietnuť druhý odvolací dôvod ako sčasti irelevantný a sčasti nedôvodný.

59

Svojím tretím odvolacím dôvodom odvolateľka vytýka Všeobecnému súdu, že neuplatnil svoju právomoc neobmedzenej súdnej právomoci, pokiaľ ide o pokuty stanovené Komisiou.

60

Odvolateľka tvrdí, že z článku 261 ZFEÚ, článku 263 druhého a štvrtého odseku ZFEÚ, článku 264 prvého odseku ZFEÚ, z článku 31 nariadenia č. 1/2003, článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd podpísaného v Ríme 4. novembra 1950 a z článku 47 Charty základných práv Európskej únie vyplýva, že Všeobecný súd a Súdny dvor sú povinní účinne uplatniť svoju neobmedzenú súdnu právomoc.

61

V napadnutom rozsudku však Všeobecný súd vykonal iba preskúmanie zákonnosti stanovenia výšky pokuty v rozpore s návrhmi odvolateľky.

62

Okrem toho odvolateľka zastáva názor, že v prejednávanej veci Všeobecný súd mal znížiť výšku pokuty vzhľadom na závažnosť porušenia, ktoré sa týka iba obmedzeného počtu členských štátov. V tejto súvislosti nie je možné pochopiť z akého dôvodu Komisia sankcionovala v prejednávanej veci vytýkané konanie prísnejšie než kartely rovnakej povahy pokrývajúce celé územie Európskeho hospodárskeho priestoru. Všeobecný súd mal tiež priznať odvolateľke zníženie pokuty z dôvodu príliš dlhého trvania správneho konania.

63

Svojím štvrtým odvolacím dôvodom odvolateľka uplatňuje porušenie zásady proporcionality zakotvenej v článku 49 ods. 3 Charty základných práv Európskej únie. V tejto súvislosti odvolateľka zdôrazňuje, že Všeobecný súd mal s cieľom určiť závažnosť porušenia zohľadniť dotknutý trh, dosiahnuté obraty, trvanie a povahu porušenia, ako aj konkrétne a potenciálne účinky porušenia na dotknuté trhy, čo sa nestalo.

64

Všeobecný súd sa mal tiež ubezpečiť, že výška pokuty uloženej sporným rozhodnutím bola celkovo primeraná, k čomu nedošlo, keďže celková výška pokuty 8068441 eur je uložená za obrat, ktorého sa dojednanie týkalo, vo výške 34,34 miliónov eur.

65

Odvolateľka preto žiada Súdny dvor, aby napravil tieto protiprávne opomenutia Všeobecného súdu a znížil výšku uloženej pokuty.

66

Komisia navrhuje, aby sa tretí a štvrtý odvolací dôvod zamietol.

67

Podľa ustálenej judikatúry preskúmanie zákonnosti zavedené článkom 263 ZFEÚ zahŕňa skutočnosť, že súd Únie vykonáva preskúmanie tvrdení, uvedených žalobcami smerujúcich proti spornému rozhodnutiu zo skutkového, ako aj z právneho hľadiska, a má právomoc posúdiť dôkazy, zrušiť uvedené rozhodnutie a zmeniť výšku pokút (pozri rozsudok z 10. júla 2014, Telefónica a Telefónica de España/Komisia, C‑295/12 P, EU:C:2014:2062, bod 53, ako aj citovanú judikatúru).

68

Preskúmanie zákonnosti je doplnené neobmedzenou súdnou právomocou, ktorá bola priznaná súdu Únie článkom 31 nariadenia č. 1/2003 v súlade s článkom 261 ZFEÚ. Táto právomoc oprávňuje súd, aby nad rámec jednoduchého preskúmania zákonnosti sankcie nahradil posúdenie Komisie svojím posúdením a v dôsledku toho zrušil, znížil alebo zvýšil uloženú pokutu alebo penále (pozri rozsudok z 8. decembra 2011, Chalkor/Komisia, C‑386/10 P, EU:C:2011:815, bod 63 a citovanú judikatúru).

69

Na splnenie požiadaviek neobmedzenej právomoci pri preskúmaní v zmysle článku 47 Charty základných práv Európskej únie, pokiaľ ide o pokutu, je súd Únie povinný pri výkone právomocí stanovených v článkoch 261 a 263 ZFEÚ preskúmať každú výhradu právnej alebo skutkovej povahy, ktorá má preukázať, že výška pokuty nie je primeraná závažnosti a obdobiu trvania porušenia (pozri rozsudok z 18. decembra 2014, Komisia/Parker Hannifin Manufacturing a Parker‑Hannifin, C‑434/13 P, EU:C:2014:2456, bod 75, ako aj citovanú judikatúru).

70

Výkon tejto neobmedzenej súdnej právomoci však neznamená preskúmanie ex offo a konanie je kontradiktórne. V zásade žalobcovi prináleží, aby uviedol žalobné dôvody proti napadnutému rozhodnutiu a predložil dôkazy na podporu týchto dôvodov (pozri rozsudok z 18. decembra 2014, Komisia/Parker Hannifin Manufacturing a Parker‑Hannifin, C‑434/13 P, EU:C:2014:2456, bod 76, ako aj citovanú judikatúru).

71

V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že absencia ex offo preskúmania celého napadnutého rozhodnutia neporušuje zásadu účinnej súdnej ochrany. Na účely rešpektovania tejto zásady nie je nevyhnutné, aby Všeobecný súd, ktorý je síce povinný odpovedať na predložené žalobné dôvody a vykonať právne aj vecné preskúmanie, bol tiež povinný ex offo opätovne prešetriť celý spis (pozri rozsudok z 8. decembra 2011, Chalkor/Komisia, C‑386/10 P, EU:C:2011:815, bod 66).

72

Okrem toho podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora Všeobecný súd má ako jediný právomoc preskúmavať spôsob, akým Komisia posúdila v každom jednotlivom prípade závažnosť protiprávnych správaní. V rámci odvolania je predmetom preskúmania vykonávaného Súdnym dvorom na jednej strane preskúmanie toho, do akej miery Všeobecný súd z právneho hľadiska správne zohľadnil všetky faktory podstatné na posúdenie závažnosti správania preskúmavaného vo vzťahu k článkom 101 ZFEÚ a k článku 23 nariadenia č. 1/2003, a na druhej strane overenie toho, či Všeobecný súd v právom požadovanom rozsahu odpovedal na všetky tvrdenia žalobcu smerujúce k zníženiu pokuty. Závažnosť porušenia v práve hospodárskej súťaže Únie sa musí stanoviť v závislosti od veľkého množstva faktorov, ako je najmä odradzujúci účinok pokút, osobitné okolnosti prípadu a jeho kontext, vrátane konania každého z podnikov, úloha, ktorú každý z nich hrá pri vytvorení kartelu, prospech, ktorý z toho podniky mohli získať, ich veľkosť a hodnota dotknutého tovaru, ako aj nebezpečenstvo, ktoré porušenia tohto typu predstavujú pre ciele Únie (pozri v tomto zmysle rozsudok z 11. júla 2013, Team Relocations a i./Komisia, C‑444/11 P, neuverejnený, EU:C:2013:464, body 95, 99 a 100).

73

Naopak Súdny dvor v prípade, že v rámci konania o odvolaní rozhoduje o právnych otázkach, nemôže z dôvodu spravodlivého zaobchádzania nahradiť svojím posúdením posúdenie Všeobecného súdu rozhodujúceho v rámci výkonu svojej neobmedzenej súdnej právomoci o výške pokút uložených podnikom za porušenie práva Únie. Konštatovať, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia z dôvodu neprimeranej výšky pokuty, môže Súdny dvor len vtedy, ak dospeje k záveru, že výška sankcie je nielen neprimeraná, ale aj nadmerná, ba dokonca disproporčná (pozri najmä rozsudok z 30. mája 2013, Quinn Barlo a i./Komisia, C‑70/12 P, neuverejnený, EU:C:2013:351, bod 57, ako aj citovanú judikatúru).

74

Tretí a štvrtý odvolací dôvod teda treba preskúmať vzhľadom na túto judikatúru.

75

Z uvedenej judikatúry jasne vyplýva, že po prvé preskúmanie neobmedzenej súdnej právomoci sa týka výlučne uloženej sankcie, a nie celého napadnutého rozhodnutia, a po druhé ani neobmedzená súdna právomoc, ani preskúmanie zákonnosti nezodpovedajú preskúmaniu ex offo, a preto si nevyžadujú, aby Všeobecný súd pristúpil z úradnej povinnosti k novému úplnému preskúmaniu spisu, nezávisle od výhrad formulovaných odvolateľkou.

76

V prejednávanej veci treba konštatovať, že Všeobecný súd od bodu 335 napadnutého rozsudku uplatnil účinné preskúmanie výšky pokuty, ktorou odpovedal na rôzne tvrdenia odvolateľky, a keď v bodoch 397 až 402 tohto rozsudku rozhodol o návrhoch smerujúcich k zníženiu výšky pokuty, čím sa teda neobmedzil na preskúmanie zákonnosti tejto sumy na rozdiel od toho, čo uvádza odvolateľka. V tejto súvislosti Všeobecný súd v bode 384 uvedeného rozsudku konkrétne uviedol, že koeficient 15 % z dôvodu koeficientov „závažnosti porušenia“ a „dodatočnej sumy“ bolo minimum vzhľadom na mimoriadne závažnú povahu predmetného porušenia a následne v bodoch 397 až 401 toho istého rozsudku rozhodol, že žiadny z dôkazov predložených žalobkyňami v prvostupňovom konaní neodôvodňuje zníženie výšky pokuty.

77

Pokiaľ ide konkrétnejšie o preskúmanie závažnosti vytýkaného porušenia, treba konštatovať, že Všeobecný súd v bode 381 napadnutého rozsudku pripomenul najmä bod 23 usmernení z roku 2006, ktorý stanovuje, že „medzi najzávažnejšie obmedzenia hospodárskej súťaže patria svojou povahou horizontálne dohody o stanovení cien, rozdelení trhu a obmedzení produkcie, ktoré sú zväčša tajné. Tieto by mali byť na základe politiky hospodárskej súťaže prísne sankcionované. Časť zohľadňovaných predajov [Zohľadňovaná časť predaja – neoficiálny preklad] u takýchto porušení sa teda obvykle bude nachádzať v hornej časti stupnice“. Všeobecný súd v bode 383 uvedeného rozsudku konštatoval, že odôvodnenie, ktoré Komisia uviedla v odôvodnení 1211 sporného rozhodnutia, podľa ktorého horizontálna koordinácia cien bola z dôvodu samotnej svojej povahy najškodlivejším obmedzením hospodárskej súťaže a že porušenie bolo jediným, pokračujúcim a komplexným porušením, ktoré sa týkalo šiestich členských štátov a zasahovalo tri podskupiny výrobkov, predtým, ako v bode 384 toho istého rozsudku vyslovil mimoriadne závažnú povahu predmetného porušenia, ktorá odôvodňovala uplatnenie koeficientu závažnosti vo výške 15 % a v bode 385 napadnutého rozsudku účasť odvolateľky „v hlavnej skupine podnikov“, ktoré zavádzali konštatované porušenie do praxe.

78

Prihliadajúc takto na všetky parametre relevantné pre posúdenie závažnosti vytýkaného porušenia, keďže horizontálna koordinácia cien a účasť odvolateľky na nej bola preukázaná, a odpovedajúc na tvrdenia odvolateľky v tomto bode, Všeobecný súd sa nedopustil žiadneho nesprávneho právneho posúdenia a splnil svoju povinnosť účinného súdneho preskúmania sporného rozhodnutia.

79

Pokiaľ ide o posúdenie neprimeranej dĺžky správneho konania, treba pripomenúť, že hoci porušenie zásady primeranej lehoty zo strany Komisie môže odôvodniť zrušenie rozhodnutia prijatého Komisiou v správnom konaní na základe článkov 101 a 102 ZFEÚ, pokiaľ zahŕňa aj porušenie práva dotknutého podniku na obhajobu, takéto porušenie zásady primeranej dĺžky, za predpokladu, že je preukázané, nemôže viesť k zníženiu uloženej pokuty (pozri najmä rozsudky z 9. júna 2016, CEPSA/Komisia, C‑608/13 P, EU:C:2016:414, bod 61, a PROAS/Komisia, C‑616/13 P, EU:C:2016:415, bod 74, ako aj citovanú judikatúru). V prejednávanej veci, ako to vyplýva z bodu 62 tohto rozsudku, je nesporné, že svojím tvrdením, týkajúcim sa nesprávneho posúdenia neprimeranej dĺžky správneho konania Všeobecným súdom sa odvolateľka usiluje len o dosiahnutie zníženia sumy pokuty, ktorá jej bola uložená.

80

Preto bez ohľadu na jeho dôvodnosť toto tvrdenie treba zamietnuť ako irelevantné.

81

Nakoniec pokiaľ ide o primeranosť uloženej pokuty ako takej, odvolateľka neuvádza žiadne tvrdenie, ktoré by mohlo preukazovať, že úroveň uloženej sankcie je neprimeraná alebo nadmerná. V tejto súvislosti sa tvrdenie, podľa ktorého výška pokuty 8068441 milióna eur je neprimeraná obratu, ktorého sa kartel týkal, v sume 34,34 miliónov eur, musí zamietnuť. V skutočnosti je nesporné, že v prejednávanej veci pokuta uložená spoločnosti Villeroy & Boch a jej dcérskym spoločnostiam bola znížená tak, aby nepresahovala 10 % ich celkového obratu dosiahnutého v predchádzajúcom obchodnom roku, v súlade s článkom 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003. Toto obmedzenie už samo osebe zaručuje, že úroveň tejto pokuty nebude neprimeraná vo vzťahu k veľkosti podniku, tak ako je určená jeho celkovým obratom (pozri v tomto zmysle rozsudok z 28. júna 2005, Dansk Rørindustri a i./Komisia, C‑189/02 P, C‑202/02 P, C‑205/02 P až C‑208/02 P a C‑213/02 P, EU:C:2005:408, body 280 až 282).

82

Tretí a štvrtý odvolací dôvod sa preto musia zamietnuť ako sčasti irelevantné a sčasti nedôvodné.

83

Keďže žiadnemu z odvolacích dôvodov, ktoré uviedla odvolateľka, sa nevyhovelo, odvolanie treba zamietnuť v celom jeho rozsahu.

84

Podľa článku 184 ods. 2 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora ak odvolanie nie je dôvodné, Súdny dvor rozhodne aj o trovách konania. Podľa článku 138 ods. 1 toho istého rokovacieho poriadku uplatniteľného na konanie o odvolaní na základe jeho článku 184 ods. 1 účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Keďže Komisia navrhla uložiť odvolateľke povinnosť nahradiť trovy konania a odvolateľka nemala úspech vo svojich dôvodoch, je opodstatnené uložiť jej povinnosť nahradiť trovy konania.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (prvá komora) rozhodol a vyhlásil: