1

Total Marketing Services SA, právny nástupca spoločnosti Total Raffinage Marketing, predtým Total France SA (ďalej len „Total France“), svojím odvolaním navrhuje zrušenie rozsudku Všeobecného súdu Európskej únie Total Raffinage Marketing/Komisia (T‑566/08, EU:T:2013:423, ďalej len „napadnutý rozsudok“), ktorým tento súd zamietol jej žalobu smerujúcu k čiastočnému zrušeniu rozhodnutia Komisie K(2008) 5476 v konečnom znení z 1. októbra 2008 týkajúceho sa konania podľa článku [81 ES] a článku 53 Dohody o EHP (vec COMP/39.181 – Sviečkové vosky) (zhrnutie uverejnené v Ú. v. EÚ C 295, 2009, s. 17, ďalej len „sporné rozhodnutie“), ako aj subsidiárne k zníženiu pokuty, ktorá jej bola uložená.

2

V napadnutom rozsudku dospel Všeobecný súd k týmto konštatovaniam:

…

3

Na podporu návrhov uvedených vo svojom podaní doručenom do kancelárie Všeobecného súdu 17. decembra 2008 odvolateľka uviedla celkovo jedenásť žalobných dôvodov. Na pojednávaní pred Všeobecným súdom uplatnila dvanásty žalobný dôvod. Všeobecný súd zamietol všetky uvedené žalobné dôvody okrem ôsmeho, ktorý bol založený na protiprávnosti metódy stanovenia pokuty, ktorá je upravená v bode 24 usmernení z roku 2006. Všeobecný súd usúdil, že Komisia pri určení násobného koeficientu odrážajúceho dĺžku trvania účasti spoločnosti Total France na porušení porušila zásadu proporcionality a zásadu rovnosti zaobchádzania tým, že obdobie účasti 7 mesiacov a 28 dní (v prípade parafínových voskov) a obdobie účasti 6 mesiacov a 12 dní (v prípade parafínového gáča) vyhodnotila ako účasť v trvaní celého jedného roka. Všeobecný súd preto znížil celkovú sumu pokuty uloženej odvolateľke zo 128163000 eur na 125459842 eur. Naproti tomu v rozsudku vo veci Total/Komisia (T‑548/08, EU:T:2013:434) Všeobecný súd zamietol žalobu spoločnosti Total v celom rozsahu a pokutu uloženú tejto spoločnosti neznížil na rovnakú úroveň ako v prípade odvolateľky.

4

Odvolateľka navrhuje, aby Súdny dvor:

5

Komisia navrhuje, aby Súdny dvor:

6

Odvolanie obsahuje štyri odvolacie dôvody.

7

V bode 370 napadnutého rozsudku Všeobecný súd citoval odôvodnenie 602 sporného rozhodnutia, ktoré znie:

„[Odvolateľka] uvádza, že sa nezúčastnila na nijakom technickom stretnutí po technickom stretnutí z 11. a 12. mája 2004, a dodáva, že jej zástupca zrušil svoju cestu na stretnutie z 3. a 4. novembra 2004, podľa internej komunikácie v nadväznosti na odporúčania svojho nadriadeného. Komisia poznamenáva, že neexistuje nijaký dôkaz o prípadnom odstúpení od kartelu. V prípadoch komplexných porušení skutočnosť, že podnik sa nezúčastní na stretnutí alebo nesúhlasí s tým, o čom sa diskutuje na stretnutí, neznamená, že tento podnik sa prestal podieľať na pokračujúcom porušení. Na ukončenie porušenia sa podnik musí jednoznačne dištancovať od kartelu. … [Odvolateľka] nepredložila presný dôkaz o tom, že úplne nezávisle prijala jednostrannú stratégiu na trhu a jasne a otvorene sa dištancovala od činností kartelu. Naopak, dôkazy, ktoré má Komisia k dispozícii, svedčia o tom, že [odvolateľka] dostala oficiálne pozvánky na tri ďalšie technické stretnutia (teda na tri posledné technické stretnutia usporiadané pred vykonaním inšpekcií). Komisia poznamenáva, že zástupca [odvolateľky] potvrdil, že sa zúčastní na stretnutí z 3. a 4. novembra 2004, aj keď sa zdá, že následne zrušil svoju cestu. Pokiaľ ide o stretnutie z 23. a 24. februára 2005, [Sasol Wax International AG, Sasol Holding in Germany GmbH a Sasol Limited, organizátorka tohto stretnutia (ďalej len ‚Sasol’)] už tiež zarezervovala izbu pre zástupcu [odvolateľky] v hoteli, kde sa konalo stretnutie, pričom táto rezervácia bola následne zrušená. Komisia z toho teda vyvodila, že spoločnosti Sasol a ostatným účastníkom bolo jasné, že [odvolateľka] sa podieľala na karteli až do konca. Komisia tiež poznamenáva, že diskusie vedené na stretnutiach neboli podstatne odlišné od tých, ktoré sa viedli na predchádzajúcich stretnutiach, ale že účastníci naďalej diskutovali o zvýšeniach cien bez toho, aby spomenuli akýkoľvek pokus [odvolateľky] opustiť kartel (pozri odôvodnenia 175, 176 a 177), a že nebolo nezvyčajné, ak sa podniky nezúčastňovali na niektorých stretnutiach kartelu. Tieto dve okolnosti preukazujú, že [odvolateľka] nebola vnímaná ako spoločnosť, ktorá po stretnutí z mája 2004 odišla z kartelu. Interné oznámenie zástupcu [odvolateľky] v súvislosti s dôvodmi, pre ktoré sa nezúčastní na stretnutí, v každom prípade nemožno považovať za verejné dištancovanie sa. Vzhľadom na to, že žiadna iná informácia nenaznačuje, [že sa] dištancovala od kartelu, Komisia sa domnieva, že účasť [odvolateľky] na karteli sa neskončila pred inšpekciami.“

8

V bodoch 372 až 379 napadnutého rozsudku Všeobecný súd potvrdil stanovisko Komisie týkajúce sa kritéria verejného dištancovania sa, ako aj vnímania tohto dištancovania sa ostatnými účastníkmi kartelu a konštatoval, že ostatní účastníci nevnímali správanie odvolateľky ako verejné dištancovanie sa od kartelu.

9

Okrem toho v bodoch 377 až 379 napadnutého rozsudku Všeobecný súd analyzoval interný e‑mail z 3. novembra 2004 zaslaný zástupcom odvolateľky na technických stretnutiach inému zamestnancovi odvolateľky, v ktorom sa uvádzalo, že „vzhľadom na cieľ stretnutia v Rakúsku sa budem držať Thibaultovho odporúčania. Ruším svoju cestu do Viedne (pôvodne som mal odcestovať dnes popoludní)“, a dospel k záveru, že e‑mail, ktorý nebol zaslaný ostatným účastníkom kartelu, nemôže predstavovať verejné dištancovanie sa. Navyše v bode 380 tohto rozsudku Všeobecný súd konštatoval, že samotná skutočnosť, že odvolateľka sa nezúčastnila na posledných technických stretnutiach, vôbec nepreukazuje, že nevyužila informácie o cenách uplatňovaných svojimi konkurentmi, ktoré dostala na desiatkach predchádzajúcich technických stretnutí, na ktorých sa zúčastnila, a že nevyužila dohody o rozdelení trhov a zákazníkov uzavreté na týchto stretnutiach. V rovnakom bode dospel Všeobecný súd k záveru, že odvolateľka nepredložila žiaden dôkaz, ktorý by preukazoval, že 12. mája 2004 prestala uplatňovať kartel.

10

Odvolateľka tvrdí, že po technickom stretnutí 11. a 12. mája 2004 sa už nezúčastnila na žiadnom z troch nasledujúcich stretnutí konaných pred uskutočnením inšpekcií Komisiou 28. a 29. apríla 2005, čo predstavuje nepretržitú neprítomnosťou v trvaní jedného roka, teda obdobie, ktoré významne prekračuje trojmesačné intervaly, v ktorých sa bežne konajú tajné stretnutia. Okrem toho nebol počas tohto obdobia preukázaný alebo tvrdený nijaký iný protiprávny zosúladený postup medzi odvolateľkou a ostatnými účastníkmi kartelu. Navyše interný e‑mail uvedený v bode 9 tohto rozsudku dokazuje, že neúčasť jej zástupcu na stretnutiach, ktoré sa konali po máji 2004, nebola náhodná, ale vyplývala z pokynov, ktoré dostal od svojho nadriadeného v súvislosti s predmetom týchto stretnutí.

11

Podľa judikatúry Súdneho dvora požiadavka verejného dištancovania sa spočíva na zásadnom predpoklade, že subjekt, ktorý sa zúčastnil na stretnutí, súhlasí s jeho výsledkom, ak sa otvorene nedištancoval od jeho obsahu (rozsudok Aalborg Portland a i./Komisia, C‑204/00 P, C‑205/00 P, C‑211/00 P, C‑213/00 P, C‑217/00 P a C‑219/00 P, EU:C:2004:6, body 81 a 82, ako aj citovaná judikatúra). Z ustálenej judikatúry Všeobecného súdu v súvislosti s dokazovaním dĺžky trvania účasti subjektu na karteli ďalej vyplýva, že Komisii prináleží preukázať nielen existenciu kartelu, ale aj jeho dĺžku trvania, a v prípade neexistencie dôkazov umožňujúcich preukázať priamo dĺžku trvania porušenia musí Komisia uplatniť aspoň také dôkazy, ktoré sa vzťahujú na časovo dostatočne blízke skutočnosti, aby bolo možné primerane uznať, že toto porušenie nepretržite pokračovalo medzi dvoma konkrétnymi dátumami.

12

Odvolateľka preto dospela k záveru, že pri neexistencii akéhokoľvek dôkazu o tajných kontaktoch alebo podujatiach medzi subjektom a ďalšími účastníkmi kartelu od konkrétneho dňa a počas určitého obdobia Komisia nemôže výlučne na základe tvrdenia, že subjekt sa nedištancoval od kartelu, dospieť k záveru, že účasť tohto subjektu na karteli pokračovala. Všeobecný súd tým, že potvrdil tento prístup Komisie, obrátil dôkazné bremeno vo vzťahu k dĺžke trvania účasti na porušení a dopustil sa tak nesprávneho právneho posúdenia.

13

Komisia zdôrazňuje, že tento odvolací dôvod sa netýka dĺžky prerušenia účasti na karteli, ale pokračovania účasti až do ukončenia kartelu, a tvrdí, že týmto odvolacím dôvodom odvolateľka len opakuje tvrdenia uvedené pred Všeobecným súdom v súvislosti s posúdením skutkových okolností, takže tento odvolací dôvod treba v prvom rade považovať za neprípustný.

14

Subsidiárne Komisia uvádza, že dĺžka účasti na porušení je skutkovou otázkou, ktorú treba dokazovať prípad od prípadu v závislosti od okolností veci. V prejednávanej veci dôkaz o pokračovaní účasti odvolateľky na porušení vychádza zo spojenia dvoch skutočností, ktoré sú neoddeliteľne spojené, teda na jednej strane zo skutočnosti, že aj naďalej dostávala pozvánky na technické stretnutia, čo svedčí o tom, že organizátor sa domnieval, že sa aj naďalej zúčastňuje kartelu, a na druhej strane zo skutočnosti, že sa nedištancovala od tohto kartelu. Ani Komisia, ani Všeobecný súd sa neopierali len o samotnú neexistenciu verejného dištancovania sa odvolateľky.

15

Na záver Komisia tvrdí, že judikatúra Súdneho dvora a Všeobecného súdu potvrdzuje, že neexistencia verejného dištancovania sa je veľmi významným dôkazom v prípade, že boli zistené ďalšie nepriame dôkazy o pokračovaní účasti na karteli a že v každom prípade je zásadné, ako ho vnímajú ostatní členovia kartelu. V odôvodnení 602 sporného rozhodnutia totiž Komisia, ktorá ani zďaleka nevychádza výhradne z nedištancovania sa odvolateľky, uviedla nepriame dôkazy, ktoré sa mali posúdiť spoločne. Všeobecný súd zvrchovane posúdil tieto dôkazy z hľadiska hodnoty, ktorú im treba pripísať.

16

Je nesporné, že odvolateľka sa nezúčastnila troch posledných tajných stretnutí kartelu, ktoré sa konali v období od 12. mája 2004 do 29. apríla 2005.

17

V bode 370 napadnutého rozsudku Všeobecný súd doslovne odcitoval odôvodnenie 602 sporného rozhodnutia a v bodoch 372 až 374 tohto rozsudku potvrdil správnosť stanoviska Komisie vyjadreného v tomto odôvodnení, podľa ktorého sa odvolateľka naďalej zúčastňovala na porušení aj po máji 2004.

18

Všeobecný súd konštatoval, že k záveru o konečnom ukončení účasti podniku na karteli možno dospieť len vtedy, ak sa tento podnik verejne dištancoval od jeho obsahu, a dodal, že rozhodujúcim kritériom pre toto posúdenie je pochopenie zámeru uvedeného podniku ostatnými účastníkmi kartelu.

19

Ako Všeobecný súd už rozhodol, ak je aj nesporné, že podnik sa už nezúčastňuje tajných stretnutí kartelu, musí sa od neho verejne dištancovať, aby bolo možné dospieť k záveru, že sa ho prestal zúčastňovať, pričom dôkaz o tomto dištancovaní sa treba posúdiť na základe vnímania tohto zámeru ostatnými účastníkmi tohto kartelu.

20

Je potrebné uviesť, že podľa judikatúry Súdneho dvora je verejné dištancovanie sa potrebné na to, aby podnik, ktorý sa zúčastnil tajných stretnutí, mohol dokázať, že jeho účasť nemala nijakú protisúťažnú povahu. Na tento účel musí predmetný podnik preukázať, že svojim konkurentom oznámil, že sa týchto stretnutí zúčastnil z iných dôvodov ako oni (rozsudok Aalborg Portland a i./Komisia, C‑204/00 P, C‑205/00 P, C‑211/00 P, C‑213/00 P, C‑217/00 P a C‑219/00 P, EU:C:2004:6, body 81 a 82, ako aj citovaná judikatúra).

21

Súdny dvor tiež rozhodol, že účasť podniku na protisúťažnom stretnutí zakladá domnienku protiprávnej povahy tejto účasti, ktorú musí predmetný podnik vyvrátiť dôkazom o verejnom dištancovaní sa, ktoré musí byť v tomto zmysle vnímané ostatnými účastníkmi kartelu (pozri v tomto zmysle rozsudok Comap/Komisia, C‑290/11 P, EU:C:2012:271, body 74 až 76 a citovanú judikatúru).

22

Judikatúra Súdneho dvora teda vyžaduje verejné dištancovanie sa len v prípade, že podnik sa zúčastnil na protisúťažných stretnutiach, a to ako nevyhnutný dôkaz na účely vyvrátenia domnienky pripomenutej v predchádzajúcom bode bez toho, aby bolo za každých okolností nutné, aby takéto dištancovanie ukončovalo účasť na porušení.

23

Pokiaľ nejde len o účasť na jednotlivých protisúťažných stretnutiach, ale na porušení, ktoré trvalo niekoľko rokov, z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že verejné nedištancovanie sa predstavuje len jeden z dôkazov, ktoré treba zohľadniť na to, aby sa preukázalo, či podnik skutočne pokračoval v účasti na karteli alebo naopak svoju účasť ukončil (pozri v tomto zmysle rozsudok Komisia/Verhuizingen Coppens, C‑441/11 P, EU:C:2012:778, bod 75).

24

V dôsledku toho sa Všeobecný súd dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď v bodoch 372 a 374 napadnutého rozsudku dospel k záveru, že verejné dištancovanie sa je jediným prostriedkom, ktorý má spoločnosť zapojená do kartelu na preukázanie ukončenia svojej účasti na tomto karteli, a to aj v prípade, že sa nezúčastňovala tajných stretnutí.

25

Toto nesprávne právne posúdenie Všeobecného súdu však nemôže viesť k zrušeniu záverov uvedených v napadnutom rozsudku, pokiaľ ide o účasť odvolateľky na porušení v období medzi 12. májom 2004 a 29. aprílom 2005.

26

Treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry musí byť existencia protisúťažného postupu alebo protisúťažnej dohody vo väčšine prípadov logicky odvodená z určitého množstva zhôd okolností a nepriamych dôkazov, ktoré skúmané spoločne môžu v prípade absencie iného rozumného vysvetlenia predstavovať dôkaz porušenia pravidiel hospodárskej súťaže (pozri rozsudky rozsudok Aalborg Portland a i./Komisia, C‑204/00 P, C‑205/00 P, C‑211/00 P, C‑213/00 P, C‑217/00 P a C‑219/00 P, EU:C:2004:6, bod 57, ako aj Komisia/Verhuizingen Coppens, C‑441/11 P, EU:C:2012:778, bod 70).

27

Pokiaľ ide najmä o porušenie trvajúce niekoľko rokov, Súdny dvor rozhodol, že skutočnosť, že nebol predložený priamy dôkaz o účasti spoločnosti na tomto porušení počas určitého obdobia, nebráni tomu, aby sa konštatovala jej účasť aj počas tohto obdobia, pokiaľ takýto záver vyplýva z objektívnych a jednoznačných nepriamych dôkazov (pozri v tomto zmysle rozsudky Nederlandse Federatieve Vereniging voor de Groothandel op Elektrotechnisch Gebied/Komisia, C‑105/04 P, EU:C:2006:592, body 97 a 98, ako aj Komisia/Verhuizingen Coppens, C‑441/11 P, EU:C:2012:778, bod 72).

28

Hoci verejné dištancovanie sa nie je jediným prostriedkom, ktorý má spoločnosť zapojená do kartelu k dispozícii na dokázanie ukončenia svojej účasti na tomto karteli, je nesporné, že ide o dôležitú skutočnosť, ktorá môže dokázať ukončenie protisúťažného správania. Verejné nedištancovanie sa predstavuje skutkový stav, ktorý môže Komisia použiť ako dôkaz o tom, že spoločnosť pokračovala v protisúťažnom správaní. Ak sa však počas významného obdobia konalo viacero tajných stretnutí, na ktorých sa nezúčastnili zástupcovia dotknutej spoločnosti, Komisia musí založiť svoje posúdenie aj na iných dôkazoch.

29

V prejednávanej veci Všeobecný súd v bodoch 377 až 379 správne konštatoval, že interný e‑mail z 3. novembra 2004 zaslaný zástupcom odvolateľky inému zamestnancovi odvolateľky nemôže dokazovať verejné dištancovanie sa.

30

Treba konštatovať, že zamietnutie tohto žalobného dôvodu prvostupňovej žaloby nie je založené len na skutočnosti, že odvolateľka sa verejne nedištancovala. Z odôvodnenia 602 sporného rozhodnutia citovaného v bode 370 napadnutého rozsudku vyplýva, že existovali aj iné skutkové okolnosti, ktoré Komisia použila a ktoré odvolateľka nespochybnila, ako účasť zástupcu odvolateľka na stretnutí 3. a 4. novembra 2004 a zarezervovanie hotelovej izby organizátorkou tajných stretnutí pre zástupcu odvolateľky, pokiaľ ide o stretnutie 23. a 24. februára 2005.

31

Tieto skutkové okolnosti v spojení s verejným nedištancovaním sa odvolateľky a tým, ako situáciu vnímala organizátorka tajných stretnutí, predstavujú nepriame dôkazy, ktoré umožňujú dospieť k záveru, že odvolateľka pokračovala v účasti na karteli.

32

V dôsledku toho treba prvý odvolací dôvod zamietnuť, lebo je neúčinný.

33

V odôvodnení 159 sporného rozhodnutia Komisia uviedla, že podľa vyhlásení spoločnosti Shell bola Total France na stretnutí 25. a 26. mája 2000 ostatnými účastníkmi tohto stretnutia obvinená z toho, že predáva za veľmi nízke ceny.

34

Odôvodnenie 603 sporného rozhodnutia znie:

„Total France… tvrdí, že prerušila svoju účasť medzi rokom 2000 a rokom 2001 a že skutočnosť, že jej zástupca odišiel rozčúlený zo stretnutia [25. a 26. mája], predstavovala znak dištancovania sa. … Komisia poznamenáva, že nič nenasvedčuje tomu, že Total sa verejne dištancovala od kartelu. Skutočnosť, že [pán X, zástupca spoločnosti Total France,] odišiel zo stretnutia, sama osebe neznamená verejné dištancovanie sa, keďže samotná Total netvrdí, že [pán X] ohlásil svoj zámer ukončiť účasť spoločnosti Total na karteli. Rozčúlenie [pána X] skôr svedčí o tom, že nebol spokojný s uzavretými dohodami. Návrat spoločnosti Total po menej ako roku potvrdzuje, že jej zámerom nebolo ukončiť svoju účasť. V dôsledku toho Komisia nepovažuje krátku dočasnú neprítomnosť spoločnosti Total za prerušenie jej účasti na karteli.“

35

Všeobecný súd v podstate v bodoch 401 a 402 napadnutého rozsudku dospel k záveru, že nebolo preukázané, že ostatní účastníci stretnutia 25. a 26. mája 2000 vnímali správanie zástupcu odvolateľky na tomto stretnutí ako dištancovanie sa od porušenia.

36

Odvolateľka uvádza, že ako jasne vyplýva z vyhlásenia, ktoré jeden podnik, ktorý sa podieľal na karteli, predložil Komisii, jej zástupca náhle a v stave rozčúlenia odišiel zo stretnutia 25. a 26. mája 2000 a žiadneho z ďalších troch nasledujúcich stretnutí sa už nezúčastnil, a to až kým sa jej nový zástupca nezúčastnil stretnutia 26. a 27. júna 2001. Záver, ku ktorému dospel Všeobecný súd, a síce, že odvolateľka nepredložila dôkaz o verejnom dištancovaní sa, predstavuje porušenie zásady prezumpcie neviny. Všeobecný súd sa tak voči nej dopustil nesprávneho právneho posúdenia, ktoré je o to závažnejšie, že v prípade odvolateľky zaujal opačný prístup ako v prípade iného podniku, ktorý sa zúčastnil tohto kartelu.

37

Komisia tvrdí, že tento odvolací dôvod je neprípustný. V skutočnosti ide o skutkový dôvod, lebo sa týka posúdenia dĺžky trvania účasti na karteli a pojmu verejné dištancovanie sa, pričom v oboch prípadoch ide o skutkovú situáciu. Odvolateľka teda len spochybňuje výklad skutkového stavu uvedený Všeobecným súdom.

38

Subsidiárne Komisia tvrdí, že tento dôvod je nedôvodný, lebo pri posúdení dĺžky trvania účasti na karteli medzi 26. májom 2000 a 26. júnom 2001 sa neopierala len o samotnú skutočnosť, že nedošlo k verejnému dištancovaniu sa, ako vyplýva z odôvodnenia 603 sporného rozhodnutia. Všeobecný súd túto analýzu potvrdil, pričom sa neopieral len o neexistenciu dištancovania sa, ale tiež o preskúmanie okolností, za akých zástupca odvolateľky opustil stretnutie 25. a 26. mája 2000. Komisia dodáva, že dĺžka trvania účasti podniku na porušení je skutkovou otázkou a v prejednávanom prípade samotná neexistencia dôkazov o protisúťažných kontaktoch alebo účasti na týchto kontaktoch počas jedného roka nestačí na dokázanie prerušenia tohto kartelu.

39

Treba konštatovať, že tento odvolací dôvod je založený na dvoch tvrdeniach, ktoré vychádzajú jednak zo skutočnosti, že správanie zástupcu odvolateľky na stretnutí 25. a 26. mája 2000 svedčí o tom, že odvolateľka sa verejne dištancovala od sporného kartelu, a jednak zo skutočnosti, že odvolateľka sa nezúčastnila žiadneho z troch tajných stretnutí organizovaných medzi 26. májom 2000 a 26. júnom 2001.

40

Pokiaľ ide o otázku, či správanie zástupcu odvolateľky na stretnutí 25. a 26. mája 2000 dokazovalo verejné dištancovanie sa, treba uviesť, že toto správanie Komisia posúdila v odôvodnení 603 sporného rozhodnutia a toto posúdenie preskúmal Všeobecný súd. V tejto súvislosti, ako vyplýva z bodov 398 a 401 napadnutého rozsudku, Všeobecný súd po tom, ako posúdil okolnosti, za akých sa odohrávalo toto stretnutie, a vzal do úvahy vnímanie postoja zástupcu odvolateľky na uvedenom stretnutí ostatnými účastníkmi kartelu, dospel v bode 402 tohto rozsudku k záveru, že tento postoj nedokazuje verejné dištancovanie sa od protisúťažného kartelu. Takéto posúdenie skutkového stavu však v súlade s judikatúrou nemôže podliehať preskúmaniu Súdneho dvora v rámci odvolania.

41

Pokiaľ ide o otázku, či neexistencia účasti odvolateľky na troch tajných stretnutiach konaných medzi 26. májom 2000 a 26. júnom 2001 svedčí o prerušení jej zapojenia do kartelu, stačí konštatovať, že Všeobecný súd sa tým, že v bode 402 svojho rozsudku odkázal na závery, ktoré odvodil v bode 372 tohto rozsudku, dopustil rovnakého nesprávneho právneho posúdenia, aké je uvedené v bode 24 tohto rozsudku v rámci preskúmania prvého odvolacieho dôvodu, pretože dospel k záveru, že odvolateľke prináleží preukázať, že ostatní účastníci kartelu sa domnievali, že sa dištancovala od tohto kartelu, a to bez ohľadu na skutočnosť, že sa nezúčastnila týchto stretnutí.

42

V súlade s judikatúrou Súdneho dvora už uvedenou v bode 27 tohto rozsudku však skutočnosť, že nebol predložený priamy dôkaz o účasti spoločnosti na karteli počas určitého obdobia, nebráni tomu, aby sa v rámci porušenia, ktoré trvá niekoľko rokov, konštatovala jej účasť aj počas tohto obdobia, pokiaľ takýto záver vyplýva z objektívnych a jednoznačných nepriamych dôkazov.

43

V prejednávanej veci nebola neexistencia verejného dištancovania sa jedinou skutočnosťou, prečo bolo nutné považovať správanie odvolateľky za protiprávne aj počas predmetného obdobia.

44

Z bodov 398 a 401 napadnutého rozsudku totiž vyplýva, že náhly odchod zástupcu odvolateľky zo stretnutia 25. a 26. mája 2000 možno vysvetliť osobnými dôvodmi a nemožno ho považovať za prejav vôle samotnej spoločnosti Total France dištancovať sa od kartelu, pričom toto vysvetlenie odráža aj vnímanie tejto udalosti ostatnými účastníkmi tohto stretnutia. Okrem toho po nahradení tohto zástupcu iným zamestnancom sa Total France začala opäť zúčastňovať tajných stretnutí, pričom táto skutočnosť podporuje záver, že správanie uvedeného zástupcu možno vysvetliť konfliktom osobnej povahy.

45

V dôsledku toho súčasne s neexistenciou verejného dištancovania sa existovali objektívne a jednoznačné nepriame dôkazy, ktoré umožnili dospieť k záveru, že nedošlo k prerušeniu účasti odvolateľky na karteli počas predmetného obdobia.

46

Keďže tretí odvolací dôvod je neúčinný, nemožno mu vyhovieť.

47

V bode 386 napadnutého rozsudku Všeobecný súd uviedol, že Komisia konštatovala, že účasť spoločnosti Repsol sa skončila 4. augusta 2004, keďže na toto stretnutie už Repsol nedostala od spoločnosti Sasol, ktorá stretnutia organizovala, nijakú oficiálnu pozvánku, ktorá by obsahovala program rokovania, čo svedčí o tom, že Sasol mala pochybnosti o pokračovaní účasti spoločnosti Repsol na karteli.

48

V bode 387 napadnutého rozsudku Všeobecný súd dospel k záveru, že skutočnosť, že spoločnosti Repsol sa prestali zasielať oficiálne pozvánky na stretnutia, ktoré obsahovali program rokovania, svedčí o tom, že Sasol, ktorá organizovala stretnutia, začala vnímať Repsol odlišne a že si už nebola istá jej účasťou na karteli po 4. auguste 2004 a že táto okolnosť postačuje na konštatovanie, že Repsol sa v očiach ostatných účastníkov kartelu dištancovala od tohto kartelu. Naopak v bodoch 388 až 390 tohto rozsudku sa Všeobecný súd domnieval, že to nebol prípad odvolateľky, lebo odvolateľka naďalej dostávala oficiálne pozvánky na stretnutia, ktoré obsahovali program rokovania, a dospel k záveru, že Komisia zaobchádzala rozdielne s dvoma situáciami, ktoré boli rozdielne, a v dôsledku toho neporušila zásadu rovnosti zaobchádzania.

49

Odvolateľka uvádza, že táto analýza Všeobecného súdu je v prvom rade založená na skutkovom omyle. Zo spisu, ktorý Všeobecnému súdu predložila Komisia, vyplýva, že pokiaľ ide o stretnutie 3. a 4. augusta 2004, Repsol, tak ako aj odvolateľka, dostala spolu s pozvánkou, ktorá neobsahovala program rokovania, aj takzvanú „oficiálnu“ pozvánku s programom rokovania. Respol dostala pozvánku aj na stretnutie 3. a 4. novembra 2004. Záver, ku ktorému Všeobecný súd dospel, je preto založený na skreslení dôkazov. V druhom rade Všeobecný súd vyžadoval dôkaz o verejnom dištancovaní sa len od odvolateľky, a nie od spoločnosti Repsol, v prípade ktorej akceptoval odstúpenie od kartelu bez dištancovania sa. Napadnutý rozsudok však neuvádza dôkazy, ktoré by odôvodňovali takéto rozdielne zaobchádzanie, čo predstavuje porušenie zásady rovnosti zaobchádzania.

50

Komisia tvrdí, že tento odvolací dôvod je neúčinný, pretože aj ak sa Všeobecný súd dopustil, pokiaľ ide o spoločnosť Repsol nesprávneho právneho posúdenia, toto nesprávne posúdenie sa netýka odvolateľky a nemôže teda viesť k skráteniu dĺžky trvania porušenia konštatovanej v prípade odvolateľky, lebo táto otázka bola predmetom výlučne prvého odvolacieho dôvodu.

51

Subsidiárne Komisia uznáva, že pokiaľ ide o stretnutie 3. a 4. augusta 2004, domnievala sa, že Repsol bola ku dňu konania tohto stretnutia ešte účastníčkou kartelu a že neprítomnosť jej zástupcu na tomto stretnutí nepredstavuje nepriamy dôkaz o odstúpení od kartelu. Pokiaľ ide o stretnutie 3. a 4. novembra 2004, Komisia tiež uznáva, že Repsol dostala rovnakú pozvánku s programom rokovania ako odvolateľka, avšak už nebola považovaná za člena kartelu. Aj za predpokladu, že toto konštatovanie vychádza zo skreslených dôkazov, toto skreslenie dôkazov je nepodstatné, lebo na tejto istej spoločnej pozvánke bolo uvedené, že zástupca odvolateľky má, na rozdiel od zástupcu spoločnosti Repsol, zarezervovanú izbu, čo Komisia považuje za významný rozdiel.

52

Treba konštatovať, že v bodoch 386 a 387 napadnutého rozsudku Všeobecný súd skreslil dôkazy, pokiaľ ide o dĺžku účasti spoločnosti Repsol na karteli. Zo spisu vyplýva, čo priznala aj Komisia, že Komisia sa domnievala, že pokiaľ ide o stretnutie 3. a 4. augusta 2004, Repsol bola ešte účastníčkou kartelu a že neprítomnosť jej zástupcu nepredstavovala nepriamy dôkaz o odstúpení, a že pokiaľ ide o stretnutie 3. a 4. novembra 2004, Repsol dostala rovnakú pozvánku ako odvolateľka. V záveroch uvedených v citovaných bodoch napadnutého rozsudku preto dochádza k skresleniu skutkového stavu.

53

Okrem toho treba tiež uviesť, že v bode 387 napadnutého rozsudku Všeobecný súd vychádzal len z pochybnosti organizátorky tajných stretnutí, pokiaľ ide o úmysel spoločnosti Repsol zúčastniť sa týchto stretnutí po 4. auguste 2004, a dospel k záveru, že táto skutočnosť stačí na vyvodenie záveru, že Repsol sa v očiach ostatných účastníkov kartelu dištancovala od kartelu. Všeobecný súd teda nežiadal od spoločnosti Repsol rovnaký dôkaz o verejnom dištancovaní sa, ako žiadal od odvolateľky, čo svedčí o nekoherentnom uplatnení tejto požiadavky a predstavuje nerovnosť zaobchádzania.

54

V každom prípade však platí, že hoci bolo v rámci preskúmania prvého a tretieho odvolacieho dôvodu konštatované, že prístup Všeobecného súdu bol, pokiaľ ide o požiadavku verejného dištancovania sa, z právneho hľadiska nesprávny, odvolateľka sa nemôže s úspechom odvolávať na tieto pochybenia.

55

Zásada rovnosti zaobchádzania musí byť v súlade so zásadou zákonnosti (pozri v tomto zmysle rozsudok The Rank Group, C‑259/10 a C‑260/10, EU:C:2011:719, bod 62 a citovanú judikatúru). Keďže v rámci preskúmania prvého odvolacieho dôvodu sa dospelo k záveru, že dĺžka trvania účasti odvolateľky na karteli bola určená správne, prípadné bezdôvodné priaznivejšie zaobchádzanie so spoločnosťou Repsol nemôže viesť k zníženiu tejto dĺžky trvania.

56

V dôsledku toho je potrebné zamietnuť druhý odvolací dôvod.

57

Odôvodnenie 696 sporného rozhodnutia znie:

„Viaceré podniky tvrdia, že neuskutočňovali dohody, a zdôrazňujú malý počet listov o cenách, ktoré zaslali alebo dostali. Niektoré podniky tvrdia, že ich správanie na trhu nebolo ovplyvnené dohodami. Komisia sa v prvom rade domnieva, že tieto jednoduché tvrdenia nepredstavujú dostatočný dôkaz o neuskutočňovaní v zmysle usmernení… z roku 2006. Komisia v druhom rade poznamenáva, že zaslanie alebo prijatie listov o cenách nebolo jediným vykonávacím nástrojom, ale k uskutočňovaniu dochádzalo predovšetkým prostredníctvom pravidelných zvýšení cien (pokusov o ich zvýšenie) oznámených na trhu, ktoré boli niekedy zdokumentované dôkazmi z technických stretnutí.“

58

V odpovedi na piaty žalobný dôvod prvostupňovej žaloby založený na porušení povinnosti odôvodnenia a usmernení z roku 2006, pokiaľ ide o neexistenciu vykonania údajných protiprávnych postupov, čo podľa bodu 29 týchto usmernení predstavuje poľahčujúcu okolnosť, Všeobecný súd v bodoch 406 a 407 napadnutého rozsudku po tom, ako doslovne zopakoval odôvodnenie 696 sporného rozhodnutia, odkázal na svoje úvahy týkajúce sa preskúmania druhého žalobného dôvodu a dospel k záveru, že tvrdenia Komisie týkajúce sa vykonania kartelu boli podporené dostatočnými dôkazmi.

59

Odvolateľka tvrdí, že Všeobecný súd sa nevyrovnal s jej žalobným dôvodom založeným na nezohľadnení ekonomických dôkazov o tom, že sa správala v súlade s pravidlami hospodárskej súťaže, a nepreskúmal relevantnosť a obsah uvedených dôkazov. Odvolateľka totiž predložila Komisii a následne Všeobecnému súdu podrobnú ekonomickú analýzu, ktorá sa vzťahuje na celé obdobie porušenia, a svedčí o tom, že nikdy nevykonávala dohody, ktoré sa uzatvorili na technických stretnutiach. Táto analýza bola v spornom rozhodnutí, ale aj v napadnutom rozsudku, zamlčaná, pretože jeho body 406 a 407 sa nijako nevyrovnali s tvrdeniami odvolateľky. Odvolateľka v tejto súvislosti poukazuje na to, že úvahy Všeobecného súdu v rámci preskúmania druhého žalobného dôvodu, na ktorý odkazuje bod 407 napadnutého rozsudku sa týkajú uskutočňovania kartelu na globálnej úrovni, a nie individuálneho správania jednotlivých zapojených podnikov.

60

Komisia v prvom rade tvrdí, že tento odvolací dôvod je neprípustný, lebo odvolateľka dostatočne jasne neuvádza kritizované časti napadnutého rozsudku, ani neuvádza právne tvrdenia, ktoré tento návrh osobitným spôsobom podporujú. Okrem toho tento odvolací dôvod v skutočnosti smeruje k úplnému opätovnému preskúmaniu piateho žalobného dôvodu prvostupňovej žaloby.

61

Komisia subsidiárne tvrdí, že Všeobecný súd sa venoval preskúmaniu tohto piateho žalobného dôvodu v bodoch 405 až 408 napadnutého rozsudku a dospel k záveru, že tieto body odkazujú na analýzu vykonanú Všeobecným súdom v rámci preskúmania druhého žalobného dôvodu prvostupňovej žaloby. V bodoch 243 až 259 tohto rozsudku, ktoré sa takisto týkajú preskúmania tohto druhého žalobného dôvodu, Všeobecný súd presne zopakoval odôvodnenie Komisie prijaté s cieľom preukázať, že odvolateľka nepredložila dôkazy o tom, že jej správanie na trhu bolo konkurenčné. Okrem toho v bodoch 163 až 190 napadnutého rozsudku, ktoré sú tiež súčasťou preskúmania uvedeného druhého žalobného dôvodu, sa Všeobecný súd opieral o konkrétne dôkazy a zamietol tvrdenie odvolateľky, podľa ktorého odvolateľka nevykonávala kartelovú dohodu o cenách.

62

Prostredníctvom svojho štvrtého odvolacieho dôvodu odvolateľka uplatňuje, že Všeobecný súd neodpovedal na jej piaty žalobný dôvod prvostupňovej žaloby založený na nezohľadnení dôkazov o tom, že jej správanie na trhu bolo konkurenčné, a najmä na nezohľadnení ekonomickej analýzy, ktorá sa vzťahuje na celé obdobie porušenia.

63

Je potrebné konštatovať, že táto argumentácia vychádza zo zjavne nesprávneho výkladu napadnutého rozsudku, presnejšie odôvodnenia Všeobecného súdu uvedeného v bode 406 a nasl. tohto rozsudku. Všeobecný súd po tom, ako v bode 406 napadnutého rozsudku doslovne odcitoval odôvodnenie 696 sporného rozhodnutia, v ktorom Komisia vo všeobecnosti odkazuje na skutočnosť, že „viaceré podniky tvrdia“, že neuskutočňovali dohody vychádzajúce zo sporných kartelových dohôd, v bode 407 tohto rozsudku odkázal na úvahy, ktoré venoval preskúmaniu druhej a štvrtej časti druhého žalobného dôvodu prvostupňovej žaloby.

64

V druhej časti tohto odvolacieho dôvodu odvolateľka tvrdí, že neexistuje dôkaz o vykonávaní dohôd o cenách.

65

Treba uviesť, že v bodoch 166 až 185 napadnutého rozsudku, ktoré sa venujú preskúmaniu tohto tvrdenia, Všeobecný súd preskúmal dôkazy predložené Komisiou, ktoré sa týkali tiež individuálnej účasti odvolateľky na vykonaní uvedených dohôd, akými sú listy o cenách, ktoré si účastníci kartelu vymenili a ktoré oznamovali zvýšenie cien, listy, ktoré po dohodách uzavretých na predchádzajúcom tajnom stretnutí uvádzali zvýšenie cien pre zákazníkov, ako aj vyhlásenia uskutočnené v tejto súvislosti účastníkmi kartelu a okrem toho odkázal na telefonickú komunikáciu medzi zástupcami podnikov zapojených do kartelu týkajúcu sa ubezpečenia sa o správnom vykonaní dohôd.

66

Všeobecný súd po tom, ako v bode 189 napadnutého rozsudku uviedol, že Komisia mala k dispozícii informácie o viac ako 50 protisúťažných stretnutiach konanými medzi rokmi 1992 a 2005, a predložila 343 listov o cenách, ktorými odvolateľka informovala svojich zákazníkov o očakávaných zvýšeniach cien, dospel v bode 190 tohto rozsudku k záveru, že Komisia správne konštatovala, že odvolateľka uplatňovala kartelové dohody.

67

Piatou časťou druhého žalobného dôvodu prvostupňovej žaloby odvolateľka tvrdila, že sa na trhu správala v súlade s pravidlami hospodárskej súťaže.

68

Treba však konštatovať, že v bodoch 233 až 259 napadnutého rozsudku Všeobecný súd podrobne preskúmal argumentáciu odvolateľky, vrátane odkazu na ekonomickú analýzu jej cenovej politiky. Všeobecný súd okrem konkrétneho preskúmania týchto tvrdení osobitne zdôraznil skutočnosť, že odvolateľka sa zúčastnila na väčšine z 50 protisúťažných stretnutí konaných v rozmedzí rokov 1992 a 2005, že priznala, že pravidelne zvyšovala svoje ceny, čo samo osebe predstavovalo dôkaz o zapojení do dohôd uzavretých na týchto stretnutiach, a v tejto súvislosti odoslala 343 informačných listov svojim zákazníkom. Všeobecný súd preto rozhodol, že skutočnosti uvádzané odvolateľkou neumožňovali dospieť k záveru, že v rozmedzí trinástich rokov, počas ktorých sa zúčastnila protiprávnych dohôd, tieto dohody v skutočnosti nevykonávala, pretože jej správanie na trhu bolo konkurenčné.

69

V dôsledku toho výhrada odvolateľky, že Všeobecný súd nezohľadnil jej individuálne správanie, ale preskúmal jej situáciu spoločne so situáciou ostatných účastníkov v rámci vykonávania kartelu na globálnej úrovni, nie je dôvodná.

70

Vzhľadom na tieto úvahy treba zamietnuť aj štvrtý odvolací dôvod.

71

Keďže žiadnemu z dôvodov, ktoré uviedla odvolateľka, sa nevyhovelo, odvolanie treba zamietnuť.

72

Podľa článku 184 ods. 2 rokovacieho poriadku, ak odvolanie nie je dôvodné, Súdny dvor rozhodne o trovách konania. Podľa článku 138 ods. 1 uvedeného rokovacieho poriadku, uplatniteľného na konanie o odvolaní na základe jeho článku 184 ods. 1, účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Keďže odvolateľka nemala úspech vo svojich dôvodoch a Komisia podala návrh v uvedenom zmysle, je opodstatnené zaviazať odvolateľku na náhradu trov konania.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (piata komora) rozhodol a vyhlásil: