I – Úvod

II – Okolnosti predchádzajúce sporu

A – Právne vzťahy medzi spoločnosťami Del Monte a Weichert

B – Správne konanie a sporné rozhodnutie

III – Konanie pred Súdnym dvorom a návrhy účastníkov konania

A – Návrhy vo veci C‑293/13 P

B – Návrhy vo veci C‑294/13 P

C – Spojenie vecí a ústna časť konania

IV – Posúdenie odvolaní

A – Úvodné otázky týkajúce sa prípustnosti účasti spoločnosti Weichert na konaní

1. Spôsobilosť spoločnosti Weichert na podanie vyjadrenia k odvolaniu

2. Spôsobilosť spoločnosti Weichert na podanie vzájomných odvolaní

3. Predbežný záver

B – O hlavnom odvolaní spoločnosti Del Monte vo veci C‑293/13 P

1. Prvý, tretí a štvrtý odvolací dôvod: Neexistencia hospodárskej jednotky medzi spoločnosťami Del Monte a Weichert, dôkazné bremeno, prezumpcia neviny

a) Prvý odvolací dôvod: Kritériá predpokladu existencie hospodárskej jednotky

i) Prípustnosť

ii) Odôvodnenosť

– O vplyve spoločnosti Del Monte na spoločnosť Weichert (druhá časť prvého odvolacieho dôvodu)

– O údajnom neuplatňovaní pokynov spoločnosťou Weichert (prvá časť prvého odvolacieho dôvodu)

b) Tretí a štvrtý odvolací dôvod: Dôkazné bremeno a prezumpcia neviny

i) Tretí odvolací dôvod: Dôkazné bremeno

ii) Štvrtý odvolací dôvod: Prezumpcia neviny

iii) Predbežný záver

2. Druhý odvolací dôvod: Skreslenie dôkazov

a) O jednotlivých námietkach skreslenia

i) O námietke skreslenia spoločenskej zmluvy

– O právach veta komanditistu

– O právach veta komplementára

– O vymenovaní a odvolaní konateľa

– O rozhodcovskom konaní

ii) O námietke skreslenia určitých ďalších dokumentov

– O „rovnováhe právomocí“

– O vyhláseniach iných dovozcov vo veci stanovovania ceny

– O písomnom vyjadrení externého advokáta adresovanom spoločnosti Del Monte

– O vyjadrení k žalobe v rámci konania pred vnútroštátnym súdom

– O chýbajúcej konsolidácii výsledkov spoločností

iii) Predbežný záver

b) O povinnosti Všeobecného súdu posúdiť dôkazy komplexne

3. Piaty odvolací dôvod: Jednotné a pokračujúce porušovanie

C – O vzájomnom odvolaní spoločnosti Weichert vo veci C‑293/13 P

1. Prvý odvolací dôvod: Existencia zosúladeného postupu

a) O výhrade protirečivého odôvodnenia rozsudku

b) O výhrade skreslenia dôkazných prostriedkov

c) O výhrade chýbajúcej výmeny informácií o budúcom správaní

d) Predbežný záver

2. Druhý odvolací dôvod: cielené obmedzovanie hospodárskej súťaže

a) Relevantné právne kritériá

b) Uplatnenie relevantných právnych kritérií v konkrétnom prípade

– O druhu výmeny informácií a jej predmete

– O frekvencii a pravidelnosti výmeny informácií

c) Predbežný záver

3. Zhrnutie týkajúce sa vzájomného odvolania vo veci C‑293/13 P

D – O hlavnom odvolaní Komisie vo veci C‑294/13 P

1. Prvý odvolací dôvod: O odpovedi na žiadosť Komisie o informácie ako základe pre zníženie pokuty

2. Druhý odvolací dôvod: Hospodárska jednotka ako predpoklad rozšírenia poľahčujúcich okolností z dcérskej spoločnosti na materskú spoločnosť

a) Prípustnosť

b) Odôvodnenosť

3. Zhrnutie týkajúce sa hlavného odvolania vo veci C‑294/13 P

E – O oboch vzájomných odvolaniach spoločností Weichert a Del Monte vo veci C‑294/13 P: rozsah práva nevypovedať vo svoj neprospech

V – Prepočítanie výšky pokuty

VI – Trovy konania

VII – Návrh

1.

Prejednávané odvolacie konanie dáva Súdnemu dvoru príležitosť zaujať stanovisko k dvom okruhom problémov, ktoré majú pre budúcu správnu prax Európskej Komisie ako orgánu pre hospodársku súťaž mimoriadny význam.

2.

Znamená to, že na jednej strane treba spresniť právne predpoklady, za ktorých sa vyvodzuje solidárna zodpovednosť voči materskej spoločnosti za protisúťažné správanie jej dcérskej spoločnosti, ak nejde o 100 % alebo takmer 100 % dcérsku spoločnosť.

3.

Na druhej strane treba objasniť, či pri výpočte pokuty treba predpokladať existenciu poľahčujúcej okolnosti vždy, keď podnik v priebehu správneho konania riadne odpovie na žiadosť Komisie o informácie, alebo iba vtedy, ak podnik zaobstará informácie pre Komisiu z vlastnej iniciatívy – teda nielen dobrovoľne, ale aj spontánne.

4.

Okrem toho ide o niekoľko detailov v súvislosti s konceptmi zosúladeného postupu, cieleného obmedzovania hospodárskej súťaže, ako aj jednotného a pokračujúceho porušovania, ktoré sú uplatňované v európskom práve hospodárskej súťaže.

5.

Všetky tieto otázky vznikajú v súvislosti s „banánovým kartelom“, ktorého členovia sa vo viacerých členských štátoch Európskej únie dopustili protisúťažného zosúladeného postupu. Európska Komisia uložila jednotlivým účastníkom kartelu rozhodnutím z 15. októbra 2008 ( 2 ) niekoľko miliónové pokuty z dôvodu porušenia článku 81 ES (teraz článok 101 ZFEÚ). V dôsledku žaloby podanej spoločnosťou Fresh Del Monte Produce vyslovil Súdny dvor Európskej únie rozsudkom zo 14. marca 2013 (vec T‑587/08) ( 3 ) podstatné zníženie pokuty uloženej Komisiou. Zdá sa, že tento prvostupňový rozsudok neprispel k všeobecnej spokojnosti, keďže teraz je napadnutý rôznymi účastníkmi konania jednak odvolaniami, a jednak vzájomnými odvolaniami, o ktorých musí Súdny dvor rozhodnúť spoločne.

6.

Prejednávané konanie v spojených veciach C‑293/13 P a C‑294/13 P úzko súvisí s odvolacím konaním vo veci C‑286/13 P, v ktorej dnes tiež predložím svoje návrhy. Tam položené právne otázky sa však – s výnimkou problematiky cieleného obmedzovania hospodárskej súťaže – jasne odlišujú od otázok položených v prejednávanom prípade.

7.

Skupina Fresh Del Monte Produce ( 4 ) je jedným z najväčších vertikálne integrovaných výrobcov, obchodníkov a predajcov čerstvého a čerstvo rezaného ovocia a zeleniny vo svete, ako aj jedným z hlavných výrobcov a predajcov upraveného ovocia a zeleniny, džúsov, nápojov, občerstvení a dezertov v Európe, Spojených štátoch, Strednom východe a v Afrike. Skupina Del Monte predáva svoje výrobky, najmä banány, po celom svete pod značkou Del Monte.

8.

Internationale Fruchtimport Gesellschaft Weichert & Co. KG ( 5 ) bola v čase skutkových okolností komanditnou spoločnosťou založenou podľa nemeckého práva, ktorá pôsobila v oblasti predaja banánov, ananásov a iného exotického ovocia v severnej Európe. Od 24. júna 1994 do 31. decembra 2002 Del Monte nepriamo vlastnila ako komanditista 80 % podiel v spoločnosti Weichert. Podiel vlastnila prostredníctvom svojej 100 % dcérskej spoločnosti Westeuropa‑Amerika‑Linie GmbH, ktorú nadobudla v roku 1994 prostredníctvom svojej dcérskej spoločnosti Global Reefer Carriers Ltd ( 6 ). Spoločnosť Weichert bola do 31. decembra 2002 výhradným predajcom banánov značky Del Monte pre severnú Európu.

9.

Predmetom správneho konania vedeného Komisiou bol zosúladený postup viacerých podnikov pôsobiacich na trhu s banánmi (ďalej len „zúčastnené podniky“) – medzi nimi spoločnosti Weichert a prostredníctvom nej aj spoločnosti Del Monte – spočívajúci v koordinácii referenčných cien banánov predávaných v severnej Európe v rokoch 2000, 2001 a 2002.

10.

Podľa zistení Všeobecného súdu sa spravidla prepravia ešte zelené banány loďami z latinskoamerických prístavov do severnej Európy, a to väčšinou raz týždenne.

11.

Európskym odberateľom sú banány dodávané buď priamo ešte zelené alebo sa nechajú približne sedem dní dozrieť a dodávajú sa žlté. Dozrievanie môže vykonávať dovozca alebo iný subjekt v jeho mene, alebo ho môže zabezpečiť odberateľ. Zákazníkmi dovozcov sú obvykle subjekty zaoberajúce sa dozrievaním alebo maloobchodné reťazce.

12.

Tvorba cien týchto banánov v rozhodujúcom období bola v severnej Európe organizovaná v týždenných cykloch na základe referenčných cien zelených banánov. Referenčná cena žltých banánov sa spravidla vypočítala z referenčnej ceny zelených banánov navýšenej o poplatok za dozretie. Ceny, ktoré maloobchodníci a predajcovia platili (takzvané „skutočné ceny“ alebo „transakčné ceny“), vychádzali potom buď z rokovaní, ktoré sa konali na týždennom základe, za normálnych okolností vo štvrtok poobede alebo v piatok, alebo zo zmlúv o dodávkach s vopred stanovenými cenovými vzorcami.

13.

Zúčastnené podniky na jednej strane nadviazali dvojstranné kontakty, v rámci ktorých diskutovali o relevantných faktoroch týždenného stanovenia referenčných cien alebo prerokúvali či prezrádzali si vývoj cien, alebo si poskytovali údaje o referenčných cenách na nasledujúci týždeň. Tieto kontakty sa uskutočňovali obvykle v stredu pred tým, ako zúčastnené podniky stanovili svoje referenčné ceny, a všetky sa týkali budúcich referenčných cien. Uvedené dvojstranné kontakty mali za cieľ znížiť neistotu spojenú so správaním účastníkov, pokiaľ ide o referenčné ceny, ktoré mali stanoviť vo štvrtok dopoludnia.

14.

Na druhej strane si zúčastnené podniky obojstranne vymenili svoje referenčné ceny po tom, čo ich stanovili vo štvrtok ráno. Táto výmena informácií im umožnila kontrolovať individuálne rozhodnutia o stanovení cien vzhľadom na kontakty pred stanovením cien, ku ktorým došlo predtým, a posilnila ich vzájomnú spoluprácu.

15.

Spomínané referenčné ceny slúžili prinajmenšom ako signály, trendy alebo údaje pre trh, pokiaľ ide o plánovaný vývoj cien banánov. Okrem toho pri niektorých transakciách bola cena na základe zmluvne dohodnutých cenových vzorcov priamo naviazaná na referenčné ceny.

16.

Zúčastnené podniky museli pri určovaní svojho správania na trhu nevyhnutne zohľadniť informácie získané od svojich konkurentov, čo spoločnosti Chiquita a Dole dokonca výslovne pripustili.

17.

Chiquita podala Komisii 8. apríla 2005 žiadosť o zhovievavosť na základe oznámenia o spolupráci z roku 2002 ( 7 ). Po vykonaní inšpekcií v rôznych podnikoch, okrem iného aj v priestoroch spoločností Del Monte a Weichert, a zaslaní viacerých žiadostí o informácie, Komisia 20. júla 2007 poslala mnohým podnikom pôsobiacim na trhu s banánmi oznámenie o výhradách. V ďalšom priebehu správneho konania bol dotknutým podnikom sprístupnený spis, a medzi 4. až 6. februárom 2008 boli podniky vypočuté. Dňa 15. októbra 2008 Komisia napokon prijala sporné rozhodnutie.

18.

Komisia v spornom rozhodnutí konštatovala, že viaceré podniky, medzi nimi aj spoločnosti Del Monte a Weichert, porušili článok 81 ES tým, že sa zúčastnili zosúladeného postupu, ktorý spočíval v koordinovaní referenčných cien banánov. Z geografického hľadiska sa porušenie týkalo Belgicka, Dánska, Nemecka, Fínska, Luxemburska, Holandska, Rakúska a Švédska. ( 8 ) Komisia určila, že účasť spoločností Del Monte a Weichert na porušovaní trvala v období od 1. januára 2000 do 31. decembra 2002. ( 9 )

19.

Keďže trh s banánmi v severnej Európe sa vyznačoval podstatným objemom a protisúťažné postupy sa týkali významnej časti Spoločenstva, zosúladený postup mal podľa Komisie značný vplyv na obchod medzi členskými štátmi.

20.

Komisia dospela k záveru, že kontakty pred stanovením cien, ku ktorým došlo medzi spoločnosťami Dole a Chiquita a medzi spoločnosťami Dole a Weichert, boli spôsobilé ovplyvniť ceny používané subjektmi a týkali sa stanovenia cien, a že viedli k zosúladenému postupu, ktorého cieľom bolo obmedziť hospodársku súťaž v zmysle článku 81 ES.

21.

Komisia kvalifikovala všetky protisúťažné dohody opísané v napadnutom rozhodnutí ako jednotné a pokračujúce porušovanie, ktorého cieľom je obmedziť hospodársku súťaž v Spoločenstve v zmysle článku 81 ES. Komisia uznala spoločnosti Chiquita a Dole za zodpovedné za porušenie ako celok, kým spoločnosť Weichert uznala za zodpovednú iba za časť porušenia, na ktorej sa podieľala, teda za časť porušenia, ktorá sa týkala protisúťažnej výmeny so spoločnosťou Dole.

22.

Komisia uložila v spornom rozhodnutí viacerým zúčastneným podnikom pokuty z dôvodu ich účasti na porušení. Spoločnostiam Weichert a Del Monte uložila Komisia pokutu spoločne a nerozdielne vo výške 14,7 milióna eur. ( 10 ) Pre stanovenie toho solidárneho záväzku bolo podľa Komisie rozhodujúce, že Del Monte mala spoločne s komplementármi spoločnosti Weichert možnosť vykonávať rozhodujúci vplyv na obchodnú činnosť spoločnosti Weichert, a počas obdobia porušovania takýto vplyv v skutočnosti aj vykonávala, takže spoločnosť Weichert nemohla svoje správanie na trhu určovať nezávisle a so spoločnosťou Del Monte tvorila hospodársku jednotku.

23.

Viacerí adresáti sporného rozhodnutia sa prostredníctvom žalôb o neplatnosť tohto rozhodnutia domáhali právnej ochrany už na prvom stupni na Všeobecnom súde. Del Monte podala 31. decembra 2008 žalobu a jej návrhy boli podporené spoločnosťou Weichert ako vedľajšou účastníčkou konania. Žaloba spoločnosti Del Monte bola úspešná pokiaľ ide o rozsudok Všeobecného súdu zo 14. marca 2013 o znížení pokuty uloženej Komisiou spoločne a nerozdielne voči spoločnostiam Del Monte a Weichert na 8,82 milióna eur. Vo zvyšnej časti Všeobecný súd žalobu zamietol a spoločnosti Del Monte uložil povinnosť znášať svoje vlastné trovy konania, ako aj nahradiť tri štvrtiny trov konania, ktoré vznikli Komisii, kým spoločnosť Weichert bola zaviazaná znášať svoje vlastné trovy konania a Komisia bola zaviazaná znášať štvrtinu vlastných trov konania.

24.

Proti rozsudku Všeobecného súdu podalo viacero účastníkov konania odvolania resp. vzájomné odvolania: vo veci C‑293/13 P bolo podané odvolanie spoločnosti Del Monte písomným podaním z 24. mája 2013, ako aj vzájomné odvolanie spoločnosti Weichert písomným podaním zo 7. augusta 2013; vo veci C‑294/13 P bolo podané odvolanie Komisie písomným podaním z 27. mája 2013 a vzájomné odvolanie spoločnosti Del Monte písomným podaním z 1. augusta 2013, ako aj ďalšie vzájomné odvolanie spoločnosti Weichert písomným podaním zo 7. augusta 2013.

25.

Del Monte ako odvolateľka vo svojom odvolaní vo veci C‑293/13 P navrhuje, aby Súdny dvor:

26.

Komisia navrhuje, aby Súdny dvor:

27.

Naproti tomu spoločnosť Weichert navrhuje, aby Súdny dvor:

ďalej:

28.

Spoločnosť Weichert vo svojom vzájomným odvolaním vo veci C‑293/13 P okrem toho navrhuje, aby Súdny dvor

29.

Del Monte sa vo svojom vyjadrení k vzájomnému odvolaniu v zásade sa prikláňa k návrhom spoločnosti Weichert ( 11 ), zatiaľ čo Komisia navrhuje, aby Súdny dvor zamietol vzájomné odvolanie a zároveň uložil povinnosť nahradiť trovy konania.

30.

Komisia ako odvolateľka vo svojom odvolaní vo veci C‑294/13 P navrhuje, aby Súdny dvor:

31.

Del Monte navrhuje, aby Súdny dvor:

32.

Spoločnosť Weichert navrhuje, aby Súdny dvor:

33.

Spoločnosť Weichert vo svojom vzájomnom odvolaní vo veci C‑294/13 P okrem toho navrhuje, aby Súdny dvor:

34.

Del Monte vo svojom vyjadrení k tomuto vzájomnému odvolaniu pre prípad, že by odvolanie Komisie bolo úspešné, navrhuje, aby Súdny dvor:

35.

To isté navrhuje aj Del Monte vo svojom vlastnom vzájomnom odvolaní vo veci C‑294/13 P.

36.

Komisia navrhuje, aby Súdny dvor zamietol obe vzájomné odvolania a zároveň uložil povinnosť nahradiť trovy konania.

37.

Uznesením z 22. júla 2014 predsedkyňa druhej komory Súdneho dvora rozhodla o spojení vecí C‑293/13 P a C‑294/13 P na účely ústnej časti konania a vyhlásenia rozsudku. Ústna časť konania pred Súdnym dvorom sa uskutočnila 9. októbra 2014.

38.

Predtým než sa budem venovať jednotlivým odvolacím dôvodom uvedeným v hlavných a vo vzájomných odvolaniach podaných rôznymi účastníkmi konania, je potrebné objasniť, či účasť spoločnosti Weichert na oboch odvolacích konaniach vo veciach C‑293/13 P a C‑294/13 P je vôbec prípustná. Táto skutočnosť bola spochybnená Komisiou.

39.

Námietku Komisie týkajúcu sa prípustnosti treba posudzovať z hľadiska tých okolností, že spoločnosť Weichert, ako adresátka sporného rozhodnutia, nechala márne uplynúť lehotu na podanie vlastnej žaloby o neplatnosť proti uvedenému rozhodnutiu. ( 12 ) Sporné rozhodnutie tým voči spoločnosti Weichert nadobudlo právoplatnosť. ( 13 )

40.

Spoločnosť Weichert mohla byť účastníčkou prvostupňového konania pred Všeobecným súdom len preto, lebo Všeobecný súd ju pripustil ako vedľajšieho účastníka konania na strane spoločnosti Del Monte. Napriek tomu, že existujú značné pochybnosti o správnosti tohto postupu, zákonnosť vedľajšieho účastníctva spoločnosti Weichert v prvostupňovom konaní ako taká nie je predmetom prejednávaného odvolacieho konania.

41.

Spoločnosť Weichert, vychádzajúc zo svojho postavenia vedľajšieho účastníka v prvostupňovom konaní, sa zúčastnila na prejednávanom odvolacom konaní tak vo veci C‑293/13 P, ako aj vo veci C‑294/13 P podaním vyjadrenia k odvolaniu a okrem toho aj podaním vzájomného odvolania. Tieto dva druhy účasti na konaní treba od seba dôsledne odlišovať.

42.

Podľa článku 172 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora každý účastník konania v predmetnej veci pred Všeobecným súdom, ktorý má oprávnený záujem na vyhovení odvolaniu alebo na jeho zamietnutí, môže podať svoje vyjadrenie k odvolaniu v lehote dvoch mesiacov od jeho doručenia.

43.

V zásade aj vedľajší účastníci prvostupňového konania, ako napríklad spoločnosť Weichert, sa môžu zúčastniť odvolacieho konania podaním vyjadrenia k odvolaniu za predpokladu, že majú záujem na úspešnosti alebo neúspešnosti odvolania podaného druhým účastníkom konania.

44.

Záujem na účasti na odvolacom konaní takéhoto druhu nie je nevyhnutne totožný so záujmom, ktorý treba preukázať na účely pripustenia vedľajšieho účastníka konania v prvostupňovom konaní (článok 40 ods. 2 Štatútu Súdneho dvora). V tomto zmysle medzi pripustením vedľajšieho účastníka konania pred Všeobecným súdom a možnosťou účasti na odvolacom konaní pred Súdnym dvorom nie je žiadne automatické prepojenie. Záujem na účasti na takýchto konaniach treba skôr posudzovať vždy so zreteľom na konkrétny predmet konania. Kým predmetom konania pred Všeobecným súdom je sporné rozhodnutie a jeho zákonnosť, pred Súdnym dvorom ide o napadnutý rozsudok a jeho potvrdenie alebo zrušenie na základe právnych dôvodov.

45.

Z ustálenej judikatúry Súdneho dvora týkajúcej sa záujmu na konaní vyplýva, že existencia záujmu na účasti na odvolacom konaní predpokladá, že toto konanie by svojím výsledkom mohlo priniesť prospech účastníkovi konania, ktorý podal vyjadrenie k odvolaniu. ( 14 ) Takýto prospech nemusí byť nevyhnutne právneho charakteru. Účasť na odvolacom konaní môže v závislosti od danej situácie odôvodňovať aj hospodársky alebo nehmotný záujem.

46.

Spoločnosť Weichert má v prejednávanom prípade, na rozdiel od toho, ako to zrejme vidí Komisia, zjavný záujem na výsledku oboch odvolacích konaní vo veciach C‑293/13 P a C‑294/13 P. V oboch veciach totiž z úspešnosti resp. neúspešnosti hlavného odvolania podaného spoločnosťou Del Monte (C‑293/13 P) a Komisiou (C‑294/13 P), ako aj vzájomného odvolania spoločnosti Del Monte (C‑293/13 P) vyplývajú pre spoločnosť Weichert vážne právne a hospodárske následky.

47.

Spoločnosť Weichert v zásade už nemôže spochybniť svoju účasť na porušení a svoju povinnosť zaplatiť pokutu, keďže proti spornému rozhodnutiu nepodala včas žalobu, a tým toto rozhodnutie nadobudlo voči nej právoplatnosť. Všetky návrhy a argumenty vo vyjadreniach k odvolaniu, ako aj v ústnych vyjadreniach spoločnosti Weichert, ktorých cieľom je zrušiť sporné rozhodnutie, sú preto neprípustné.

48.

Spoločnosť Weichert však musí v závislosti od toho, ako Súdny dvor vo veci C‑293/13 P rozhodne, buď sama alebo spoločne a nerozdielne so spoločnosťou Del Monte zaplatiť stanovenú pokutu, pričom ak ide o solidárny záväzok, v rámci vnútorného vzťahu medzi solidárnymi spoludlžníkmi môže eventuálne požiadať o jej celkovú alebo čiastočnú náhradu spoločnosťou Del Monte. Výška pokuty, ku ktorej je spoločnosť Weichert zaviazaná spoločne a nerozdielne, bude vyššia alebo nižšia v závislosti od toho, ako Súdny dvor rozhodne vo veci C‑294/13 P. Spoločnosť Weichert má oprávnený záujem na zodpovedaní všetkých súvisiacich právnych otázok a odôvodňuje to jej účasť na konaní pred Súdnym dvorom.

49.

Doposiaľ bola teda spoločnosť Weichert podľa článku 172 rokovacieho poriadku v oboch veciach spôsobilá na podanie vyjadrenia k odvolaniu a takýmto spôsobom – aj keď s obmedzením sa na aspekty práve uvedené v bode 48 – na účasť na odvolacom konaní.

50.

Inak je to v prípade dvoch vzájomných odvolaní spoločnosti Weichert vo veciach C‑293/13 P a C‑294/13 P.

51.

Podmienkou podania vzájomného odvolania je podľa článku 172 v spojení s článkom 176 ods. 1 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora tiež to, aby navrhovateľ vzájomného odvolania bol účastníkom predmetnej veci pred Všeobecným súdom a mal „oprávnený záujem na vyhovení odvolaniu alebo na jeho zamietnutí“.

52.

To však nestačí: Podľa článku 56 ods. 2 druhej vety Štatútu Súdneho dvora neprivilegovaný vedľajší účastník prvostupňového konania môže podať odvolanie len vtedy, ak sa ho napadnuté rozhodnutie Všeobecného súdu okrem toho aj „priamo dotýka“. Ustanovenie štatútu, ktoré je zakotvené v primárnom práve a teda má prednosť pred rokovacím poriadkom, by stratilo zmysel, ak by sme ho vykladali rovnako ako požiadavku „oprávneného záujmu na vyhovení odvolaniu alebo na jeho zamietnutí“, ktorá sa už beztak uplatňuje podľa článku 172 rokovacieho poriadku.

53.

Inými slovami, neprivilegovaný vedľajší účastník prvostupňového konania musí teda splniť ďalšiu podmienku prípustnosti, ak chce sám podať odvolanie proti rozsudku Všeobecného súdu. ( 15 ) Táto prísnosť vyplýva z procesného postavenia odvolateľa, ktorý prostredníctvom ním uvedených právnych dôvodov a argumentov napokon spoluurčuje predmet sporu pred Súdnym dvorom. Takúto možnosť nemajú ostatní účastníci konania, ktorí sa len vyjadrujú k už podanému odvolaniu.

54.

V rovnakom zmysle aj neprivilegovaný vedľajší účastník prvostupňového konania, ktorý chce podať vzájomné odvolanie, musí byť napadnutým rozhodnutím Všeobecného súdu priamo dotknutý. Z rokovacieho poriadku totiž jednak nie je jasné, čo konkrétne svedčí v prospech miernejších podmienok prípustnosti v prípade vzájomného odvolania, a jednak článok 56 ods. 2 druhá veta štatútu platí rovnako pre všetky druhy odvolaní – pre hlavné aj vzájomné odvolania.

55.

Vzájomné odvolanie je síce akcesorické vo vzťahu k hlavnému odvolaniu ( 16 ), navrhovateľovi vzájomného odvolania však umožňuje spoluurčovať predmet sporu pred Súdnym dvorom prostredníctvom vlastných právnych dôvodov a argumentov úplne podobným spôsobom ako navrhovateľovi hlavného odvolania, keďže argumenty uvedené v jeho vzájomnom odvolaní sa musia odlišovať od dôvodov a argumentov uvedených v jeho vyjadrení k odvolaniu (článok 178 ods. 3 rokovacieho poriadku). Aj prípade vzájomného odvolania je preto opodstatnená požiadavka „priamej dotknutosti“ ako ďalšej podmienky prípustnosti, ktorá presahuje rámec obyčajnej požiadavky oprávneného záujmu na výsledku konania (článok 172 v spojení s článkom 176 ods. 1 rokovacieho poriadku).

56.

Čo konkrétne však táto podmienka prípustnosti znamená?

57.

Odvolateľ resp. navrhovateľ vzájomného odvolania je v zmysle článku 56 ods. 2 druhej vety štatútu priamo dotknutý, ak napadnutý rozsudok vyvolal negatívnu zmenu jeho právneho postavenia alebo jeho hospodárskeho alebo nehmotného záujmu. Predmetný rozsudok teda musí pre neho predstavovať materiálnu nevýhodu.

58.

Vo vzťahu k spoločnosti Weichert to tak v prejednávanom prípade nie je.

59.

Napadnutý rozsudok výrazne znížil pokutu uloženú spoločne a nerozdielne spoločnostiam Del Monte a Weichert. Spoločnosť Weichert tým nebola poškodená, ale skôr zvýhodnená.

60.

Spoločnosť Weichert je a naďalej ostáva znevýhodnená v tom zmysle, že jej účasť na porušení článku 81 ES bola vôbec stanovená a že sa od nej vyžaduje zaplatenie – aj keď zreteľne nižšej – pokuty. Toto nevýhodné postavenie spoločnosti Weichert však nevyplýva priamo z napadnutého rozsudku, ale zo sporného rozhodnutia.

61.

Predmetom sporu v prejednávanom konaní je však výlučne zodpovednosť spoločnosti Del Monte za porušenie. Del Monte vo svojej žalobe o neplatnosť podanej na Všeobecnom súde navrhovala iba to, aby Všeobecný súd zrušil články 1 až 4 sporného rozhodnutia, v rozsahu, v akom sa jej (t. j. spoločnosti Del Monte) týkajú. ( 17 ) V tomto zmysle sa aj napadnutý rozsudok zaoberá iba zodpovednosťou spoločnosti Del Monte. Správaním spoločnosti Weichert sa Všeobecný súd zaoberá len do tej miery, pokiaľ to má význam pre posúdenie zodpovednosti spoločnosti Del Monte.

62.

Ak by spoločnosť Weichert chcela poprieť svoju zodpovednosť za porušenie na Všeobecnom súde, ako adresátka sporného rozhodnutia by bola bezpochyby oprávnená – na rozdiel od vedľajších účastníkov konania v doterajších prípadoch Súdneho dvora týkajúcich sa tejto problematiky ( 18 ) – sama podať žalobu o neplatnosť na Všeobecnom súde (článok 263 ods. 4 prvá alternatíva ZFEU). Spoločnosť Weichert však nevyužila včas svoje právo podať žalobu, takže sporné rozhodnutie voči nej nadobudlo právoplatnosť. Ako som už uviedla, ( 19 ) spoločnosť Weichert túto právoplatnosť nemôže obísť podaním vzájomných odvolaní v súdnych konaniach iniciovaných druhými adresátmi sporného rozhodnutia vo vzťahu k ich danej zodpovednosti.

63.

Možnosť neprivilegovaného vedľajšieho účastníka konania zúčastniť sa na konaní prvého stupňa, ako aj jeho právo napadnúť prvostupňové rozhodnutie Všeobecného súdu podaním vlastného odvolania, nesmie byť zneužité ako kompenzácia toho, že daný účastník konania nechal márne uplynúť lehotu na podanie vlastnej žaloby o neplatnosť. Parazitovanie vylučuje uplatnenie vzájomného odvolania ako prostriedku právnej ochrany.

64.

Prejednávaný prípad ponúka Súdnemu dvoru ojedinelú príležitosť na objasnenie tohto procesnoprávneho detailu, ktorý nemôže ostať nepovšimnutý v záujme budúcich prípadov týkajúcich sa práva hospodárskej súťaže a vo všeobecnosti z hľadiska odvolacieho konania.

65.

Keďže napadnutý rozsudok sa v procesnoprávnom zmysle priamo nedotýka spoločnosti Weichert, jej dve vzájomné odvolania vo veciach C‑293/13 P a C‑294/13 P nespĺňajú podmienky prípustnosti podľa článku 56 ods. 2 druhej vety štatútu. Sú neprípustné.

66.

V konečnom dôsledku je teda účasť spoločnosti Weichert na konaní prípustná len do tej miery, do akej sa spoločnosť Weichert vyjadruje k odvolaniam vo veciach C‑293/13 P a C‑294/13 P v záujme zabezpečenia svojich legitímnych záujmov vo vzťahu ku svojej solidárnej zodpovednosti so spoločnosťou Del Monte. Z dôvodu neexistencie priamej dotknutosti v zmysle článku 56 ods. 2 druhej vety štatútu však spoločnosť Weichert nemá právo podať proti napadnutému rozsudku vlastné opravné prostriedky vo forme vzájomných odvolaní nad rámec predmetu sporu dvoch hlavných odvolaní vo veciach C‑293/13 P a C‑294/13 P.

67.

Odvolanie spoločnosti Del Monte vo veci C‑293/13 P, ktoré sa zakladá na piatich odvolacích dôvodoch, sa v zásade zaoberá vzťahom medzi spoločnosťami Del Monte a Weichert. Je vhodné preskúmať jednotlivé odvolacie dôvody v mierne zmenenom poradí.

68.

Del Monte Všeobecnému súdu vytýka, že jej solidárnu zodpovednosť za protisúťažné správanie spoločnosti Weichert predpokladal nesprávne. Tieto výhrady sú uvedené najprv v rámci prvého odvolacieho dôvodu ako porušenie článku 81 ES (teraz článok 101 ZFEÚ) a článku 23 ods. 2 písm. a) nariadenia č. 1/2003 ( 20 ). Tej istej problematiky sa týka okrem toho aj tretí a štvrtý odvolací dôvod vo veci C‑293/13 P, tieto dôvody však otázku zodpovednosti spoločnosti Del Monte skúmajú z hľadiska dôkazného bremena (tretí odvolací dôvod) a prezumpcie neviny – zásada in dubio pro reo – (štvrtý odvolací dôvod). Vzhľadom na to, že tieto odvolacie dôvody sa obsahovo prelínajú, všetky tri preskúmam postupne v ich vzájomnej súvislosti.

69.

Del Monte v rámci svojho prvého odvolacieho dôvodu uvádza, že Všeobecný súd nesprávne predpokladal existenciu hospodárskej jednotky medzi ňou a spoločnosťou Weichert. Del Monte sa pritom v rozhodujúcej miere opiera o množstvo argumentov, ktoré súvisia s konkrétnym skutkovým stavom tohto prípadu a ktoré sa v podstate vzťahujú na štruktúru spoločnosti Weichert ako komanditnej spoločnosti podľa nemeckého práva, na dohodu o distribúcii uzavretej medzi spoločnosťami Del Monte a Weichert, na diskusie medzi spoločnosťami Del Monte a Weichert, ako aj na cenovú politiku spoločnosti Weichert.

70.

Komisia a zaujímavé je, že aj spoločnosť Weichert, namietajú proti tomuto tvrdeniu a považujú ho za neprípustné spochybňovanie posúdenia skutkových okolností a dôkazov vykonaného Všeobecným súdom.

71.

Prvý odvolací dôvod spoločnosti Del Monte sa v skutočnosti pohybuje na veľmi úzkej hranici medzi otázkou posúdenia skutkových okolností a dôkazov na jednej strane a problémami právnej kvalifikácie skutkového stavu na strane druhej. Zatiaľ čo Súdny dvor ako odvolacia inštancia nemá právomoc posúdiť skutkové okolností a dôkazy – s výnimkou prípadnej výhrady skreslenia, – preskúmanie právnej kvalifikácie skutkového stavu v odvolacom konaní patrí do jeho právomoci. ( 21 ) Súdny dvor má v každom prípade právomoc preskúmať, či Všeobecný súd uplatnil pri preskúmaní zákonnosti sporného rozhodnutia správne právne kritériá a či zo skutkového stavu vyvodil z právneho hľadiska správne závery. ( 22 )

72.

Prvý odvolací dôvod spoločnosti Del Monte je teda prípustný iba pokiaľ Všeobecnému súdu vytýka, že neuplatnil právne kritériá pre určenie hospodárskej jednotky medzi dvoma alebo viacerými spoločnosťami, platné v európskom práve hospodárskej súťaže. Súdny dvor by sa však mal pri preskúmaní tvrdenia spoločnosti Del Monte zdržať pokušenia, aby svojim vlastným posúdením skutkového stavu a dôkazov nahradil posúdenie vykonané Všeobecným súdom, na čo by nemal právomoc. Pokiaľ Súdny dvor nechce, aby sa odvolacie konanie obrátilo na obyčajné konanie druhého stupňa, musí sa striktne držať skutkových okolností uvedených Všeobecným súdom.

73.

Podľa ustálenej judikatúry porušenie pravidiel hospodárskej súťaže, ktoré vykonala dcérska spoločnosť, môže byť pripísané materskej spoločnosti najmä vtedy, keď dcérska spoločnosť napriek tomu, že má vlastnú právnu subjektivitu, neurčuje svoje správanie na trhu nezávisle, ale v podstate uplatňuje pokyny, ktoré jej dala materská spoločnosť, najmä vzhľadom na hospodárske, organizačné a právne väzby medzi týmito dvoma právnymi subjektmi. ( 23 )

74.

Inými slovami, materská spoločnosť môže solidárne zodpovedať za protisúťažné správanie svojej dcérskej spoločnosti, ak dcérska spoločnosť bola v čase porušenia pod rozhodujúcim vplyvom svojej materskej spoločnosti. ( 24 ) V tejto súvislosti je druhoradé, či materská spoločnosť vykonávala tento vplyv sama alebo spolu s inými spoločnosťami.

75.

V prípade spoločností Del Monte a Weichert nemožno hovoriť o klasickom vzťahu medzi materskou a dcérskou spoločnosťou, ale skôr o partnerstve medzi spoločnosťou Del Monte a rodinou W. ( 25 ) Uvedené kritériá však možno bez problémov aplikovať aj na takýto prípad partnerstva. Zhodli sa na tom všetci účastníci konania a aj Všeobecný súd správne vychádzal z tohto predpokladu. ( 26 )

76.

Keďže Del Monte nemala 100 % alebo takmer 100 % účasť na spoločnosti Weichert, v prejednávanom prípade neplatila nevyvrátiteľná domnienka výkonu rozhodujúceho vplyvu spoločnosti Del Monte na spoločnosť Weichert ( 27 ), ale Komisia ju musela preukázať. ( 28 )

77.

Všeobecný súd po dôkladnom preskúmaní dôkazového materiálu vychádza v napadnutom rozsudku z toho, že Komisii sa to podarilo preukázať. ( 29 ) Všeobecný súd pritom zakladá svoj názor na spojenom výklade niektorých okolností prejednávaného prípadu, menovite na

78.

Ako som už uviedla, bolo by v zjavnom rozpore so zmyslom odvolacieho konania, ak by Súdny dvor teraz opätovne preskúmal celý dôkazový materiál a jeho posúdenie vykonané Všeobecným súdom nahradil svojím vlastným posúdením. V štádiu odvolacieho konania možno iba preskúmať, či Všeobecný súd, vychádzajúc zo zistení v napadnutom rozsudku týkajúcich sa skutkového stavu, uplatnil z právneho hľadiska správne kritériá.

79.

Je potrebné zdôrazniť, že existenciu takého hospodárskeho celku možno odvodiť z celého radu zhodných skutočností, hoci ani jedna z týchto skutočností – ak sa posudzujú izolovane – nestačí na prijatie záveru o existencii takejto jednotky. ( 30 ) Zohľadniť teda treba všetky relevantné skutočnosti konkrétneho prípadu i závery, ktoré z toho vyvodil Všeobecný súd, a pritom sa neobmedziť na selektívne skúmanie jednotlivých skutočností, ako sa o to snaží Del Monte.

80.

Keďže každý prípad má svoje osobitosti, nemôže byť rozhodujúce ani to, či v judikatúre Súdneho dvora alebo Všeobecného súdu nachádzame precedensy, ktoré sú rovnako alebo podobne koncipované ako prejednávaný prípad.

81.

Po predostretí vyššie uvedeného teraz pristúpim k dvom výhradám spoločnosti Del Monte, ktorými jednak namieta proti výkonu rozhodujúceho vplyvu na spoločnosť Weichert, a jednak chce v každom prípade spochybniť úspešnosť takéhoto vplyvu.

82.

Del Monte po prvé popiera, že vôbec vykonávala rozhodujúci vplyv na spoločnosť Weichert. Del Monte sa domnieva, že skutočnosti, z ktorých Komisia s odobrením Všeobecného súdu vyvodila záver, že v prejednávanom prípade išlo o rozhodujúci vplyv, nespĺňajú právne predpoklady solidárnej zodpovednosti určitej spoločnosti za protisúťažné správanie inej spoločnosti. Del Monte v tejto súvislosti vytýka Všeobecnému súdu „nesprávnu interpretáciu overenia zodpovednosti materskej spoločnosti“.

83.

Argumenty, na ktorých Del Monte túto námietku zakladá, možno v podstate zaradiť do dvoch okruhov problémov: na jednej strane ide o otázku, či Del Monte mala možnosť vykonávať rozhodujúci vplyv, a na druhej strane ide o otázku, či skutočne došlo k výkonu takéhoto vplyvu.

84.

Pokiaľ ide o možnosti výkonu rozhodujúceho vplyvu, Del Monte poukazuje na to, že v rámci partnerstva s rodinou W., ktoré malo právnu formu komanditnej spoločnosti podľa nemeckého práva, prevzala iba úlohu komanditistu, bola vylúčená z riadenia spoločnosti a disponovala mimochodom len obmedzenými právami na spoločné rozhodovanie. Del Monte v tejto súvislosti cituje ustanovenia nemeckého Obchodného zákonníka a spoločenskej zmluvy spoločnosti Weichert.

85.

Z právneho hľadiska treba zohľadniť, že sa nedá posúdiť iba podľa kritérií relevantnej právnej úpravy obchodných spoločností (legislatívne ustanovenia, ale aj dohody v rámci spoločenských zmlúv), či určitá spoločnosť môže určovať svoje trhové správanie sama, alebo je vystavená rozhodujúcemu vplyvu inej spoločnosti. Aj keď rozhodne treba zohľadniť, akými právomocami disponujú orgány a spoločníci. V neposlednom rade je rozhodujúcou hospodárska realita. Právo hospodárskej súťaže sa totiž neriadi formalitami, ale skutočným správaním podnikov. ( 31 )

86.

Právne postavenie komanditistu, ktorý je vylúčený z riadenia spoločnosti, samo osebe nezakladá predpoklad, že mohlo ísť o vykonávanie rozhodujúceho vplyvu. V každom prípade je však možné, že sa objavia ďalšie skutočnosti hospodárskeho, organizačného a právneho charakteru zabezpečujúce komanditistovi toľko právomocí, že de facto môže vykonávať rozhodujúci vplyv na dotknutú spoločnosť.

87.

Práve takéto skutočnosti Všeobecný súd v prejednávanom prípade zistil.

88.

Po prvé Všeobecný súd poukázal na práva veta spoločnosti Del Monte v rámci štruktúry spoločnosti Weichert. Takéto práva veta ešte samy osebe de iure nezakladali výlučnú kontrolu spoločnosti Del Monte nad spoločnosťou Weichert. Nie je však vylúčené, že v spojení s inými skutočnosťami de facto viedli k výlučnej kontrole. ( 32 ) V každom prípade ich možno považovať za spoločnú kontrolu spoločnosti Del Monte a rodiny W., čo podľa najnovšej judikatúry už môže byť postačujúce pre pripísanie zodpovednosti za porušenie pravidiel hospodárskej súťaže. ( 33 )

89.

Navyše z právneho hľadiska nie je potrebné, aby sa takéto práva veta vzťahovali na opatrenia aktuálneho riadenia spoločnosti alebo konkrétne na správanie spoločnosti na trhu, ale je postačujúce, ak tieto práva veta vo všeobecnosti zabezpečujú dotknutému spoločníkovi dostatočný vplyv na obchodnú politiku spoločnosti v najširšom zmysle. ( 34 )

90.

Práva veta spoločnosti Del Monte sa podľa zistení Všeobecného súdu vzťahujú okrem iného na dôležité rozhodnutia valného zhromaždenia spoločníkov týkajúce sa rozpočtu, investičných plánov a personálnych plánov. ( 35 ) Takéto práva veta zabezpečujú spoločníkovi spravidla značný faktický vplyv na obchodnú politiku, aj keď mu z čisto právneho hľadiska nemusia povoliť spoluurčovanie bežnej podnikateľskej činnosti.

91.

Po druhé, Všeobecný sú zdôraznil, že Del Monte vlastnila ako komanditista 80 % obchodných podielov v spoločnosti Weichert. Všeobecný súd na základe toho dospel k záveru, že Del Monte mala výraznú motiváciu hospodárskeho charakteru, aby na spoločnosť Weichert vykonávala vplyv. ( 36 )

92.

Po tretie, Všeobecný súd poukázal na dohodu o distribúcii uzavretú medzi spoločnosťami Del Monte a Weichert, ktorá v praxi viedla k tomu, že Del Monte sa stala výhradným dodávateľom banánov spoločnosti Weichert a spoločnosť Weichert sa stala výhradným distribútorom banánov značky Del Monte v severnej Európe. ( 37 )

93.

Takýto vzťah výhradnosti, najmä ak je spojený s postavením dotknutého predajcu ako ďaleko najväčšieho vlastníka podielov, môže byť spravidla spôsobilý vyvolať hospodársku a organizačnú závislosť a umožniť výkon vplyvu na obchodnú politiku.

94.

Otázka, či v prejednávanom prípade skutočne vznikla takáto závislosť medzi spoločnosťami Del Monte a Weichert, je čisto faktického charakteru, a jej posúdenie tak patrí výlučne do právomoci Všeobecného súdu. Z právneho hľadiska však nič neodporuje predpokladu Všeobecného súdu, že Del Monte bola vzhľadom na súhrn jej hospodárskych väzieb a väzieb v oblasti práva obchodných spoločností so spoločnosťou Weichert zistených v prvostupňovom konaní spôsobilá vykonávať napriek svojmu postaveniu komanditistu rozhodujúci vplyv na túto spoločnosť.

95.

Napokon nie je potrebné skúmať, či Del Monte mala z právneho hľadiska dostatok možností, aby vykonávala vplyv na spoločnosť Weichert, a či Del Monte mala de iure výlučnú kontrolu nad spoločnosťou Weichert alebo sa o túto kontrolu musela deliť s rodinou W., pokiaľ sa preukáže, že Del Monte de facto vykonávala rozhodujúci vplyv. ( 38 )

96.

Pokiaľ ide o tento skutočný výkon rozhodujúceho vplyvu, Del Monte sa podľa zistení Všeobecného súdu nechala priebežne a podrobne informovať spoločnosťou Weichert o jej bežnej podnikateľskej činnosti na trhu s banánmi, pričom toto informovanie ďaleko presahovalo rámec práv spoločnosti Del Monte podľa spoločenskej zmluvy, ako aj podľa dohody o distribúcii. ( 39 ) Del Monte však predovšetkým podľa zistení Všeobecného súdu ( 40 ) vo viacerých prípadoch výslovne a priamo udeľovala pokyny vo vzťahu k distribúcii a stanovení cien banánov predávaných spoločnosťou Weichert pod značkou Del Monte. ( 41 )

97.

Všeobecný súd tak mal k dispozícii viacero dôkazov, na základe ktorých mohol bez dopustenia sa nesprávneho právneho posúdenia dospieť k záveru, že Del Monte skutočne vykonávala rozhodujúci vplyv na obchodnú politiku spoločnosti Weichert a dokonca priamo zasahovala do správania spoločnosti Weichert na trhu. Všeobecný súd pritom mohol existenciu konkrétnych pokynov spoločnosti Del Monte vo vzťahu k distribúcii jej banánov a k tomu patriace stanovenie cien považovať za osobitne jasný ukazovateľ existencie rozhodujúceho vplyvu tejto spoločnosti na spoločnosť Weichert. ( 42 )

98.

Pripúšťam, že dôkazy by bolo možné interpretovať aj inak ako to urobil Všeobecný súd. Úlohou Súdneho dvora ako odvolacej inštancie však nie je nahradiť nezávislé a právne bezchybné hodnotenie dôkazov Všeobecného súdu svojim vlastným hodnotením dôkazov.

99.

Na druhej strane Del Monte popiera, že jej vplyv na spoločnosť Weichert mal úspech. Del Monte v podstate tvrdí, že spoločnosť Weichert v praxi neuplatnila všetky pokyny, ktoré jej dala Del Monte a dokonca viedla so spoločnosťou Del Monte – súdne a mimosúdne – právne spory. Podľa spoločnosti Del Monte Všeobecný súd nesmel za týchto okolností vychádzať z existencie hospodárskej jednotky medzi spoločnosťami Del Monte a Weichert respektíve predpokladať existenciu rozhodujúceho vplyvu spoločnosti Del Monte na spoločnosť Weichert.

100.

Ako som už uviedla, existenciu hospodárskej jednotky medzi dvoma spoločnosťami možno predpokladať len vtedy, ak jedna z nich neurčuje svoje správanie na trhu nezávisle, ale v podstate uplatňuje pokyny, ktoré jej dala druhá spoločnosť. ( 43 )

101.

Toto kritérium by sa však nemalo mylne vykladať tak, že jedna spoločnosť musí bezvýhradne uplatniť všetky pokyny druhej spoločnosti, a že medzi nimi nemôže dôjsť k žiadnym názorovým odchýlkam, ale skôr ide o to, že spomínané pokyny musia byť uplatnené vo svojej podstate. Spoločnosť takisto nemusí udusiť v zárodku každý odpor druhej spoločnosti voči jej vplyvu a každý právny prostriedok obrany druhej spoločnosti, aby demonštrovala svoj vplyv a tým hospodársku jednotku.

102.

Ani v klasických štruktúrach koncernu nie sú vnútorné názorové odchýlky žiadnym ojedinelým javom. Niekedy sa stáva, že 100 % alebo takmer 100 % dcérske spoločnosti neuplatňujú pokyny svojej materskej spoločnosti a dokonca, že porušujú veľmi dôležité pokyny. Je preto bežné, že materské spoločnosti v rámci programov na uplatnenie pokynov dávajú všetkým svojim dcérskym spoločnostiam takzvané pokyny programu dodržiavania pravidiel, ktorými im zabraňujú uskutočňovať akékoľvek protisúťažné obchodné praktiky. Prípadné neuplatnenie takýchto pokynov programu dodržiavania pravidiel, ktorých význam pre obchodný styk, ale aj pre právo hospodárskej súťaže je nesporný, podľa judikatúry v žiadnom prípade nevylučuje, aby zodpovednosť za protisúťažné správanie jednej spoločnosti bola pripísaná druhej spoločnosti. ( 44 )

103.

V tomto zmysle mohol Všeobecný súd správne vychádzať z existencie hospodárskeho celku medzi spoločnosťami Del Monte a Weichert, aj keď spoločnosť Weichert neuplatnila všetky pokyny spoločnosti Del Monte a proti niektorým bodom sa ináč bránila voči spoločnosti Del Monte aj právnymi prostriedkami.

104.

V každom prípade o rozhodujúcom vplyve a o hospodárskom celku nemožno hovoriť, ak existujú vážne indície, že neuplatnenie pokynov, ktoré dala jedna spoločnosť druhej spoločnosti, sa stalo pravidlom a viedlo k nezávislému správaniu druhej spoločnosti na trhu.

105.

Všeobecný súd preto v prejednávanom prípade úplne správne preskúmal daný dôkazový materiál z toho hľadiska, či sa spoločnosť Weichert vo všeobecnosti neriadila pokynmi spoločnosti Del Monte a správala sa na trhu nezávisle. ( 45 ) V tejto súvislosti sa Všeobecný súd obzvlášť podrobne venoval tvrdeniu spoločnosti Del Monte, že spoločnosť Weichert sa jednak tým, že sa orientovala na cenovú hladinu spoločnosti Dole, riadila inou cenovou politikou ako by si želala Del Monte, a jednak neuplatnila nový marketingový prístup spoločnosti Del Monte, ktorým chcela Del Monte údajne umiestniť svoje banány do prémiovej sekcie s cieľom priblížiť sa cenovo spoločnosti Chiquita.

106.

Ak by sa takéto skutočnosti preukázali, predstavovali by skutočne významnú indíciu proti (úspešnému) výkonu rozhodujúceho vplyvu zo strany spoločnosti Del Monte na spoločnosť Weichert, a tým proti existencii hospodárskeho celku medzi dvoma spoločnosťami.

107.

Del Monte sa teda pokúšala vo svojich písomných a ústnych vyjadreniach v prejednávanom odvolacom konaní po celý čas vzbudiť dojem, že v prípade domnelého neuplatňovania jej cenových pokynov a jej nového marketingového prístupu spoločnosťou Weichert počas obdobia porušovania v rokoch 2000 až 2002 išlo o preukázanú skutočnosť.

108.

Ak sa však neobmedzíme iba na časť citovanú spoločnosťou Del Monte, ( 46 ) ale zohľadníme celú pasáž napadnutého rozsudku venujúcu sa tejto téme, ( 47 ) ukáže sa, že Všeobecný súd vôbec nepovažoval tvrdenia spoločnosti Del Monte za preukázané. Všeobecný súd tak zdôrazňuje, že Del Monte nepredložila „dôkaz o tom, že jasne vyjadrila svoje očakávania vo vzťahu k spoločnosti Weichert“ ( 48 ). Všeobecný súd okrem toho konštatuje, že vyhlásenia ďalších dovozcov, o ktoré sa Del Monte pokúšala oprieť, boli v skutočnosti v rozpore s jej vlastnými tvrdeniami. ( 49 )

109.

Podľa zistení Všeobecného súdu, ktoré sú ako jediné – s výhradou prípadného skreslenia ( 50 ) – rozhodujúce na účely preskúmania prvého odvolacieho dôvodu, v prípade tvrdenia odvolateľky týkajúceho sa domnelej autonómnej cenovej politiky spoločnosti Weichert a neuplatnenia nového marketingového prístupu spoločnosti Del Monte spoločnosťou Weichert išlo teda o obyčajné tvrdenia ( 51 ), ktoré Všeobecný súd pri zohľadnení ďalších dôkazov vôbec nepovažoval za presvedčivé.

110.

Za týchto okolností Všeobecnému súdu nemožno v tomto bode vytýkať nesprávnu právnu kvalifikáciu skutočností. Všeobecný súd vzhľadom na zistenia v prvostupňovom konaní z právneho hľadiska nebol povinný vychádzať z neexistencie hospodárskej jednotky medzi spoločnosťami Del Monte a Weichert.

111.

Tretím odvolacím dôvodom Del Monte Všeobecnému súdu vytýka obrátenie dôkazného bremena, zatiaľ čo štvrtý odvolací dôvod sa zakladá na prezumpcii neviny (zásada in dubio pro reo). Tieto dva odvolacie dôvody majú spoločné tvrdenie, že dôkazy v prejednávanom súdnom konaní nepripúšťajú predpoklad rozhodujúceho vplyvu spoločnosti Del Monte na spoločnosť Weichert, takže nemožno vychádzať zo solidárnej zodpovednosti spoločnosti Del Monte za protisúťažné správanie spoločnosti Weichert.

112.

Zdá sa mi, že cieľom tohto tvrdenia je podnietiť Súdny dvor pod zámienkou právnych výhrad k novému posúdeniu skutkových okolností a dôkazov, na čo Súdny dvor v odvolacom konaní nemá právomoc. V dôsledku toho by mali byť oba tieto odvolacie dôvody vyhlásené za neprípustné. ( 52 )

113.

Len pre úplnosť dodávam, že tvrdenie spoločnosti Del Monte nie je presvedčivé ani z obsahového hľadiska.

114.

V rámci tretieho odvolacieho dôvodu Del Monte uvádza, že Všeobecný súd z konal právneho hľadiska nesprávne, keď obrátil dôkazné bremeno tým, že predpokladal, že určité dôkazy predložené spoločnosťou Del Monte nie sú spôsobilé preukázať nezávislosť spoločnosti Weichert voči spoločnosti Del Monte.

115.

Konkrétne ide o práva veta v rámci spoločnosti Weichert, ( 53 ) o stanovenie cien spoločnosti Weichert, ( 54 ) o stanovisko spoločnosti Weichert v právnom spore vedenom pred vnútroštátnym súdom ( 55 ) a o chýbajúcu konsolidáciu účtovnej závierky spoločností Del Monte a Weichert. ( 56 )

116.

Je správne, že Všeobecný súd tvrdeniam spoločnosti Del Monte uvedeným v tejto súvislosti nepriznal dôkaznú hodnotu pokiaľ ide o nezávislosť spoločnosti Weichert voči spoločnosti Del Monte. Na rozdiel od názoru spoločnosti Del Monte to však neznamená obrátenie dôkazného bremena. Všeobecný súd skôr úplne správne vychádzal z toho, že vo vzťahu k solidárnej zodpovednosti spoločnosti Del Monte za porušenie nesie dôkazné bremeno Komisia. ( 57 )

117.

Vychádzajúc z tohto rozdelenia dôkazného bremena Všeobecný súd preskúmal dôkaznú hodnotu všetkých dôkazov, ktoré mu boli predložené. Dospel k záveru, že jednak existuje dostatok dôkazov preukazujúcich rozhodujúci vplyv spoločnosti Del Monte na spoločnosť Weichert, a jednak protiargumenty spoločnosti Del Montes neboli spôsobilé vyvrátiť tvrdenia Komisie. Tento postup nemožno právne spochybniť. ( 58 ) Neobsahuje obrátenie dôkazného bremena, ale zakladá sa na bežnej interakcii medzi relevantnými dôkaznými bremenami, ktorá prebieha pred posúdením objektívneho dôkazného bremena. ( 59 )

118.

V rámci štvrtého odvolacieho dôvodu Del Monte uvádza, že Všeobecný porušil zásadu prezumpcie neviny (zásada in dubio pro reo) ( 60 ) tým, že aj napriek pochybným indíciám vychádzal zo solidárnej zodpovednosti spoločnosti Del Monte za protisúťažné správanie spoločnosti Weichert.

119.

K tomuto štvrtému odvolaciemu dôvodu sa z obsahového hľadiska nemožno vyjadriť inak ako k prvému. Ako som už vyššie uviedla, ( 61 ) Všeobecný súd mohol z celého radu dôkazov, ktoré mal k dispozícii, bez právneho pochybenia dospieť k záveru, že Del Monte vykonávala počas obdobia porušovania rozhodujúci vplyv na spoločnosť Weichert a že obe spoločnosti preto tvorili v tom čase hospodársky celok.

120.

Ak existuje dostatok dôkazov hovoriacich v prospech solidárnej zodpovednosti, tak nemožno hovoriť o porušení zásady prezumpcie neviny.

121.

Tretí odvolací dôvod je teda rovnako nedôvodný ako štvrtý.

122.

Keďže prvý odvolací dôvod, ako som už vyššie uviedla, je rovnako nedôvodný ako tretí a štvrtý, budem sa teraz venovať druhému odvolaciemu dôvodu, ktorý je uplatňovaný iba subsidiárne. Del Monte v ňom Všeobecnému súdu vytýka, že vo viacerých aspektoch skreslil dôkazy, ktoré súvisia s možnosťami spoločnosti Del Monte vykonávať vplyv na spoločnosť Weichert.

123.

Podľa ustálenej judikatúry je domnienka skreslenia skutkových okolností alebo dôkazov viazaná na striktné podmienky. O takéto skreslenie ide vtedy, ak sa bez poukazovania na nové dôkazy hodnotenie existujúcich dôkazov javí ako zjavne nesprávne. ( 62 ) Hneď musím povedať, že ani jedna z námietok skreslenia podaných spoločnosťou Del Monte ani len v náznaku nespĺňa tieto prísne požiadavky.

124.

Podobne ako Komisia a spoločnosť Weichert, aj ja mám ten dojem, že Del Monte je len nespokojná s hodnotením dôkazov Všeobecného súdu a Súdnemu dvoru chce teraz vsugerovať alternatívnu interpretáciu dôkazového materiálu, ktorá však vôbec nie je nutná.

125.

Del Monte najskôr uvádza celý rad námietok skreslenia vo vzťahu k spoločenskej zmluve, v ktorej spoločnosť Weichert stanovila, že jej právnou formou bude komanditná spoločnosť podľa nemeckého práva.

126.

Del Monte poukazuje v prvom rade na § 7 ods. 3 spoločenskej zmluvy, ktorý stanovuje, že komplementári museli v prípade určitých právnych úkonov požiadať o predbežný písomný súhlas všetkých spoločníkov. Del Monte zastáva názor, že Všeobecný súd toto ustanovenie skreslil, keď v bode 101 napadnutého rozsudku konštatoval, že „je teda zrejmé, že všetky dôležité úkony, ktoré mali nevyhnutne – hoci aj nepriamy – vplyv na riadenie spoločnosti Weichert“, by „nemohli byť prijaté bez súhlasu komanditistu“.

127.

Táto námietka je nedôvodná.

128.

Medzi právne úkony, ktoré si v zmysle § 7 ods. 3 spoločenskej zmluvy vyžadovali súhlas všetkých spoločníkov, patril nákup a predaj všetkých nehnuteľností a akéhokoľvek podielu na základnom imaní alebo iné investície v iných podnikoch, investície nad 100000 nemeckých mariek (DEM), pôžičky zamestnancom v sume vyššej ako 10000 DEM, pôžičky spoločnosti Weichert, ktoré sa netýkali bežných obchodných činností, poskytovanie záruk touto poslednou uvedenou spoločnosťou, odmeny akéhokoľvek druhu riadiacemu spoločníkovi a akákoľvek dohoda uzavretá riadiacim spoločníkom alebo spoločníkmi, ktorá vytvárala pravidelné platobné záväzky v prípade sumy vyššej ako 10000 DEM mesačne, s výnimkou pracovných zmlúv, prinajmenšom ak stanovili ročnú odmenu nižšiu ako 60000 DEM.

129.

Je ľahko obhájiteľné – a v každom prípade nie zjavne nesprávne –, považovať takéto postupy za „všetky dôležité úkony“ a predpokladať, že právo veta, ktoré spoločnosti Del Monte v tejto súvislosti prináleží, „mal[o] nevyhnutne – hoci aj nepriamy – vplyv na riadenie spoločnosti Weichert“ ( 63 ). V uvedenej časti rozsudku, na rozdiel od tvrdenia spoločnosti Del Monte, nie je reč o konkrétnych účinkoch na správanie spoločnosti Weichert na trhu. Navyše zistenie takýchto účinkov by podľa judikatúry vôbec nebolo potrebné. ( 64 )

130.

Po druhé Del Monte napáda bod 114 napadnutého rozsudku, v ktorom Všeobecný súd konštatuje, že „skutočnosť, že komplementár mal podľa žalobkyne právo veta na ‚všetky‘ rozhodnutia spoločnosti, nevyplýva z ustanovení spoločenskej zmluvy“. Naopak, Del Monte zastáva názor, že neexistovalo žiadne rozhodnutie, ktoré mohla vnútiť spoločnosti proti vetu komplementára.

131.

Sporné vyjadrenia Všeobecného súdu treba posudzovať v spojení s bezprostredne predchádzajúcimi bodmi napadnutého rozsudku a tie dávajú odpoveď na argument spoločnosti Del Monte s odkazom na § 9 ods. 2 druhú vetu spoločenskej zmluvy. ( 65 ) Ustanovenie sa týka iba určitých uznesení valného zhromaždenia spoločníkov definovaných v § 9 ods. 4 tejto zmluvy. Súhlas všetkých spoločníkov bol podľa spomínaného ustanovenia potrebný len v prípade uznesení, ktoré tam boli uvedené.

132.

Závery Všeobecného súdu, podľa ktorých z ustanovení spoločenskej zmluvy nevyplýva právo veta komplementára „na ‚všetky‘ rozhodnutia spoločnosti“, sú za týchto okolností obhájiteľné a v každom prípade nemôžu byť považované za zjavne nesprávne.

133.

Subsidiárne treba pripomenúť, že prípadné skreslenie dôkazov vedie k zrušeniu napadnutého rozsudku iba vtedy, ak mohlo mať vplyv na jeho výrok. ( 66 ) V tejto súvislosti je podstatné, že všeobecné právo veta komplementára „na ‚všetky‘ rozhodnutia spoločnosti“ ako také ešte nič nehovorí o tom, aké právne a faktické možnosti ovplyvňovania mal komanditista v rámci spoločnosti. Del Monte neuviedla nič, čo by mohlo Všeobecný súd viesť k záveru, že komplementár mohol v spoločnosti – aj napriek odporu komanditistu – výlučne rozhodovať.

134.

Ako som už uviedla, solidárna zodpovednosť komanditistu za protisúťažné správanie spoločnosti beztak nevyhnutne nepredpokladá, aby komanditista vykonával výlučnú kontrolu, ale skôr aj spoločná kontrola s jedným alebo viacerými komplementármi môže viesť k pripísaniu zodpovednosti za porušenie pravidiel hospodárskej súťaže. ( 67 )

135.

Po tretie odvolateľka napáda bod 117 napadnutého rozsudku, v ktorom Všeobecný súd zamietol argument spoločnosti Del Monte, že nemala právomoci potrebné na vymenovanie, odvolanie, ani vetovanie vymenovania riadiacich zamestnancov spoločnosti. Zamietnutie jej argumentu Všeobecným súdom považuje Del Monte za „skreslenie dôkazov“.

136.

K tomu treba poznamenať, že ak odvolateľka tvrdí, že došlo k skresleniu dôkazov Všeobecným súdom, musí presne označiť dôkazy, ktoré tento súd skreslil, a preukázať nesprávne právne posúdenie, ktoré podľa jej názoru viedlo Všeobecný súd k takémuto skresleniu. ( 68 )

137.

V prejednávanom prípade vôbec neboli uvedené takéto informácie. Spoločnosť opomenula označiť konkrétny dokument a náležite podložiť, do akej miery Všeobecný súd tento dokument skreslil. V dôsledku toho je táto časť druhého odvolacieho dôvodu neprípustná.

138.

Inak sa možno len domnievať, že Del Monte má na mysli skreslenie § 9 ods. 3 spoločenskej zmluvy, pretože sporná časť rozsudku sa vzťahuje na toto ustanovenie. V uvedenom zmluvnom ustanovení je však stanovené doslova to isté, čo uvádza Všeobecný súd v bode 117 napadnutého rozsudku, totiž, že na akúkoľvek zmenu alebo doplnenie spoločenskej zmluvy sa vyžaduje jednomyseľnosť spoločníkov.

139.

Keďže postavenie spoločníka s osobnou zodpovednosťou ako konateľa bolo výslovne stanovené § 7 ods. 1 spoločenskej zmluvy, určené alebo zmenené mohlo byť iba zmenou tejto zmluvy, a teda iba so súhlasom spoločnosti Del Monte. Tvrdenie spoločnosti Del Monte, že vo vzťahu k vymenovaniu a odvolaniu konateľov nemala právo veta, je preto v každom prípade v takejto všeobecnej rovine nesprávne.

140.

O skreslení dôkazov preto nemožno hovoriť. Skôr mám dojem, že Del Monte sa snaží pod zámienkou výhrady skreslenia jednoducho podnietiť Súdny dvor k novému posúdeniu skutkového stavu, čo v odvolacom konaní nie je prípustné. ( 69 )

141.

Po štvrté Del Monte vytýka Všeobecnému súdu skreslenie § 9 ods. 5 spoločenskej zmluvy, ktorý na účely vyriešenia patových situácií stanovil vo valnom zhromaždení spoločníkov zriadenie rozhodcovského výboru. ( 70 )

142.

Del Monte konkrétne napáda dve tvrdenia Všeobecného súdu v bode 116 napadnutého rozsudku:

143.

Po preskúmaní § 9 ods. 5 spoločenskej zmluvy sa mi ani jedno z týchto dvoch tvrdení Všeobecného súdu nezdá zjavne nesprávne. Naopak:

144.

Dodávam, že samotná existencia rozhodcovského konania v podobe rozhodcovského výboru je všetkým, len nie dôkazom pre tvrdenie spoločnosti Del Monte, že „rodina W. napokon sama rozhodla, ako sa majú riadiť záležitosti spoločnosti Weichert“. Totiž, aj keď Del Monte správne uvádza, že rodina W. má v spomínanom rozhodcovskom výbore tri zo šiestich hlasov, nie je to – ani len jednoduchá – väčšina.

145.

Del Monte sa domnieva, že Všeobecný súd skreslil okrem spoločenskej zmluvy aj výpovednú hodnotu určitých ďalších dokumentov, ktoré sa nachádzajú v súdnom spise. Týmto sa budem teraz krátko venovať.

146.

Po prvé Del Monte namieta „zjavné skreslenie“ jej vlastných vyjadrení k žalobe predloženej v prvostupňovom konaní, ( 71 ) kde hovorila o „rovnováhe právomocí“ medzi komanditistami a komplementármi. Odvolateľka sa domnieva, že Všeobecný súd v bode 118 napadnutého rozsudku na základe jej vyjadrení k „rovnováhe právomocí“ nesprávne dospel k záveru, že rodina W. a Del Monte vykonávali nad spoločnosťou Weichert spoločnú kontrolu a toto považoval za znak toho, že Del Monte bola spôsobilá vykonávať rozhodujúci vplyv na spoločnosť Weichert.

147.

O skreslenie argumentácie účastníka konania v prvostupňovom konaní Všeobecným súdom ide – vychádzajúc z judikatúry týkajúcej sa skreslenia skutkových okolností a dôkazov – vtedy, ak túto argumentáciu Všeobecný súd pochopil zjavne nesprávne, alebo ak pri jej reprodukovaní pozmenil jej zmysel. ( 72 )

148.

V prejednávanom prípade o tom nemožno hovoriť. Je pravda, že Všeobecný súd v bode 118 napadnutého rozsudku použil pojem „rovnováha právomocí“ uvedený spoločnosťou Del Monte. Z obsahového hľadiska však predmetná časť rozsudku vôbec neodzrkadľovala argumentáciu spoločnosti Del Monte. Všeobecný súd skôr odkazoval spätne na vlastné vyjadrenia bezprostredne predchádzajúce spomínanému bodu, ktoré sa týkali určitých ustanovení spoločenskej zmluvy, ( 73 ) a na základe toho dospel k záveru, že Del Monte bola spôsobilá vykonávať rozhodujúci vplyv na spoločnosť Weichert.

149.

Po druhé Del Monte vytýka Všeobecnému súdu, že v bodoch 211 až 215 napadnutého rozsudku na základe odpovedí iných dovozcov (Chiquita a Dole), ktoré poskytli na žiadosť Komisie o informácie, predpokladal, že vyrovnanie referenčných cien spoločnosti Weichert s cenami spoločnosti Dole „spĺňalo aj očakávania spoločnosti Del Monte“. Všeobecný súd tým podľa spoločnosti Del Monte skreslil vyhlásenia dovozcov.

150.

Táto námietka spočíva na nesprávnej interpretácii napadnutého rozsudku, ktorá dokonca pozmeňuje jeho zmysel. Spomínaná časť rozsudku totiž ani slovom nestanovuje a ani len nenaznačuje, že vyrovnanie referenčných cien spoločnosti Weichert s cenami spoločnosti Dole „spĺňalo aj očakávania spoločnosti Del Monte“. Del Monte teda pripisuje Všeobecnému súdu vyjadrenie, ktoré Všeobecný súd v takejto forme vôbec nevyslovil a spája to so závažnou námietkou skreslenia dôkazov.

151.

V skutočnosti sa Všeobecný súd v spomínanej časti rozsudku zaoberá tvrdeniami spoločnosti Del Monte, že spoločnosť Weichert bola úplne nezávislá, že Del Monte si sama želala priblíženie referenčných cien cenám spoločnosti Chiquita a že Del Monte v tejto súvislosti jasne vyjadrila svoje očakávania vo vzťahu k spoločnosti Weicher. ( 74 ) Všeobecný súd v uvedenej časti dospel len k predbežnému záveru, že vyhlásenia spoločností Chiquita a Dole citované spoločnosťou Del Monte sú v rozpore s jej vlastnými tvrdeniami. ( 75 ) Všeobecný súd v sporných bodoch 211 až 215 napadnutého rozsudku nevyvodzuje konečný záver, pokiaľ ide o nezávislosť spoločnosti Weichert voči spoločnosti Del Monte.

152.

Okrem toho treba poznamenať, že spomínané vyhlásenia spoločností Chiquita a Dole vôbec neboli také jednoznačné ako to tvrdí Del Monte. Dávali práve naopak priestor pre rôzny výklad. Platí to najmä v prípade vyhlásenia spoločnosti Dole, podľa ktorého Del Monte „nebola spokojná s výsledkami marketingu spoločnosti Weichert“ a „zjavne prerušila svoje vzťahy so spoločnosťou Weichert s cieľom uplatniť svoj vlastný agresívny marketingový prístup“ ( 76 ).

153.

Ako som už vyššie uviedla, ( 77 ) z týchto vyhlásení nie je po prvé jasné, či Dole bola so spoločnosťou Weichert nespokojná len z finančného hľadiska alebo aj vzhľadom na marketingový prístup. Po druhé z dôkazového materiálu taktiež nevyplýva, či riadenie spoločnosti Weichert vôbec dostalo od spoločnosti Del Monte pokyn na uplatnenie tohto nového marketingového prístupu a kedy sa tak malo stať. Po tretie nie je jasné, či daný marketingový prístup stroskotal svojho času skutočne z dôvodu odporu riadenia spoločnosti Weichert alebo jednoducho nebol uplatniteľný na trhu, ako to uvádza spoločnosť Weichert. Z dôkazového materiálu, ktorý mal Všeobecný súd podľa spoločnosti Del Monte skresliť, nevyplýva jasne ani len to, kedy Del Monte vôbec vytvorila a skúšala presadiť svoj „vlastný agresívny marketingový prístup“: či ešte počas obdobia porušovania v rokoch 2000 až 2002 alebo až v roku 2003, teda po ukončení porušovania.

154.

Ak sú na základe posúdenia dôkazov možné rôzne závery a Všeobecný súd sa rozhodol pre jedno z riešení, nemožno mu vytýkať skreslenie dôkazov. Takáto je situácia v prípade dôkazných prostriedkov, na ktoré odkazujú body 211 až 215 napadnutého rozsudku.

155.

Po tretie Del Monte namieta skreslenie dôkazov vzhľadom na písomné vyjadrenie externého advokáta adresované spoločnosti Del Monte z roku 1997. Zatiaľ čo Všeobecný súd v bode 236 napadnutého rozsudku vzbudil dojem, že toto písomné vyjadrenie bolo zaslané z poverenia jedného zo spoločníkov spoločnosti Weichert, v skutočnosti to bola sama spoločnosť, ktorá o list požiadala.

156.

V tejto súvislosti treba hneď poznamenať, že Všeobecný súd sa na danom mieste napadnutého rozsudku vôbec nezaoberá autorom spomínaného písomného vyjadrenia, ale len všeobecnými úvahami sa vyjadruje k otázke, či skutočnosť, že spoločník využije právneho poradcu, môže mať za následok výkon kontroly nad spoločnosťou druhým spoločníkom. Zdá sa mi preto, že námietka skreslenia spoločnosti Del Monte je pomerne silená.

157.

Po pozornom prečítaní spomínaného listu je okrem toho zrejmé, že list je – na rozdiel od názoru spoločnosti Del Monte – koncipovaný viacvýznamovo a vôbec nevyjadruje jasne, v koho mene a z koho poverenia má o určitých veciach vypovedať. Z úvodu vyplýva, že list dáva stanovisko spoločnosti. ( 78 ) Ďalšie vyjadrenia sú však aspoň sčasti urobené aj v mene pána W. a sčasti dokonca vyslovene spoločne v mene pána W. a spoločnosti. ( 79 )

158.

Opäť teda ide o dôkaz, ktorý ponecháva značný priestor pre rôzne výklady. Za týchto okolností Všeobecnému súdu nemožno vytýkať skreslenie, keď v bode 236 napadnutého rozsudku hovorí o tom, že „spoločník využije právneho poradcu, aby sa oboznámil so svojimi právami a bránil sa pred osobou, ktorú podozrieva, že ich nerešpektuje“.

159.

Subsidiárne treba poznamenať, že Del Monte ani len slovom neuviedla, do akej miery mohlo mať údajné skreslenie výpovednej hodnoty spomínaného písomného vyjadrenia vplyv na rozsudok Všeobecného súdu. Prípadné skreslenie dôkazov však môže viesť k zrušeniu napadnutého rozsudku iba vtedy, ak mohlo mať vplyv na jeho výrok. ( 80 ) V prejednávanom prípade tomu však nenasvedčujú žiadne konkrétne ukazovatele.

160.

Po štvrté sa Del Monte vzhľadom na body 237 a 238 napadnutého rozsudku domnieva, že Všeobecný súd skreslil dôkaznú hodnotu vyjadrenia k žalobe v rámci konania pred vnútroštátnym súdom. Spoločnosť Weichert v tomto vyjadrení odpovedá na žalobu spoločnosti Del Monte, že celá ekonomická pridaná hodnota spoločnosti Weichert, teda nákupy, marketing a logistika, je pripísateľná výlučne komplementárom, a že postavenie spoločnosti Del Monte v spoločnosti Weichert bolo obmedzené iba na finančnú účasť.

161.

Všeobecný súd v tejto súvislosti – vecne úplne správne – poznamenal, že žalobu podala Del Monte, nie spoločnosť Weichert, že to bolo v kontexte vypovedania dohody o distribúcii a že skutočnosť, že Del Monte podala žalobu týkajúcu sa ekonomickej hodnoty podniku, nevylučuje vykonávanie rozhodujúceho vplyvu spoločnosťou Del Monte. ( 81 )

162.

Nie je mi jasné, ako mohol Všeobecný súd týmito tvrdeniami skresliť spomínané vyjadrenie k žalobe. Všeobecný súd skúmal vyjadrenie k žalobe iba v procedurálnom a ekonomickom kontexte a vyvodil z toho úplne obhájiteľné – v žiadnom prípade nie zjavne nesprávne – závery v prospech jeho dôkaznej hodnoty v prejednávanom konaní o porušení hospodárskej súťaže.

163.

Po piate Del Monte vzhľadom na bod 259 napadnutého rozsudku namieta, že Všeobecný súd nesprávne zľahčoval chýbajúcu konsolidáciu výsledkov spoločností Del Monte a Weichert s tým, že „je úplne irelevantná“. Del Monte v tom vidí skreslenie dôkazov.

164.

Toto tvrdenie je neopodstatnené. Del Monte sa môže domnievať, že Všeobecný súd vyvodil z chýbajúcej konsolidácie nesprávne právne závery a že nezohľadnil príslušnú judikatúru. So skreslením dôkazov to však nemá nič spoločné.

165.

Na záver ostáva už len zhrnúť, že žiadna z konkrétnych námietok skreslenia spoločnosti Del Monte nie je dôvodná ani len v náznaku.

166.

V rámci tohto druhého odvolacieho dôvodu Del Monte na záver uviedla, že Všeobecný súd neposúdil dôkazy, ktoré mal k dispozícii, komplexne. Podľa spoločnosti Del Monte Všeobecný súd skreslil dôkazový materiál tým, že posudzoval každý dôkaz jednotlivo, pričom neskúmal, či dôkazový materiál ako celok hovorí proti predpokladu rozhodujúceho vplyvu spoločnosti Del Monte, alebo – subsidiárne – či to z dôkazov v tejto súvislosti nie je zrejmé (non liquet).

167.

Zdá sa mi, že aj táto námietka sa zakladá na veľmi selektívnej interpretácii napadnutého rozsudku. Stačí jediný pohľad na bod 266 tohto rozsudku, aby bolo možné konštatovať, že Všeobecný súd nepovažoval listinné dôkazy spoločnosti Del Monte „posudzované jednotlivo alebo spoločne“ za spôsobilé spochybniť zodpovednosť spoločnosti Del Monte za protisúťažné správanie spoločnosti Weichert. Všeobecný súd teda v žiadnom prípade neopomenul vykonanie komplexného posúdenia dôkazového materiálu.

168.

V skutočnosti sa totiž aj námietka spoločnosti Del Monte – napriek tomu, že je označená ako námietka skreslenia – javí skôr ako výhrada voči nesprávnej právnej kvalifikácii skutkových okolností. Del Monte sa domnieva, že Všeobecný súd vyvodil z komplexne posúdeného dôkazového materiálu nesprávne právne závery vzhľadom na existenciu hospodárskej jednotky medzi spoločnosťami Del Monte a Weichert. Táto naposledy spomenutá výhrada v rámci druhého odvolacieho dôvodu sa v tomto zmysle prelína s prvým odvolacím dôvodom a treba ju zamietnuť z dôvodov, ktoré už v danej súvislosti boli uvedené. ( 82 )

169.

Del Monte vo svojom poslednom piatom odvolacom dôvode uvádza, že Všeobecný súd mal zrušiť sporné rozhodnutie, pretože sa v ňom konštatovalo jednotné a pokračujúce porušovanie medzi spoločnosťami Dole, Chiquita a Del Monte/Weichert napriek tomu, že spoločnosť Weichert nevedela o výmene informácií medzi spoločnosťami Dole a Chiquita.

170.

Del Monte Všeobecnému súdu vytýka, že nevedomosť spoločnosti Weichert o výmene informácií medzi spoločnosťami Dole a Chiquita nesprávne vyhodnotil iba ako poľahčujúcu okolnosť a týmto spôsobom nezohľadnil relevantnú judikatúru Súdneho dvora.

171.

Zdá sa mi, že tento odvolací dôvod sa zakladá na nesprávnej interpretácii napadnutého rozsudku, ako aj judikatúry Súdneho dvora.

172.

Koncept jednotného a pokračujúceho porušovania umožňuje všetkým účastníkom kartelu pripísať zodpovednosť za úkony iných účastníkov konania – ako spoluvinníkom – a to aj v prípade, že sa na každej samostatnej zložke celkovej kartelovej dohody sami aktívne nezúčastnili. ( 83 )

173.

Je známe, že podmienkou uvedenej zodpovednosti je to, že príslušný podnik preukázateľne vedel o protiprávnom správaní ostatných účastníkov alebo to racionálne mohol predpokladať a bol ochotný prevziať na seba s tým súvisiace riziko. ( 84 )

174.

Inými slovami povedané, vzájomná zodpovednosť za jednotlivé úkony je možná, pokiaľ príslušný účastník kartelu vedel, alebo musel vedieť, že sa svojím úkonom stáva súčasťou celkovej kartelovej dohody, a svojím správaním prispel k dosiahnutiu spoločných cieľov, ktoré sledovali všetci účastníci kartelu a ktoré sú v rozpore s pravidlami hospodárskej súťaže. ( 85 )

175.

Ak naopak nie je preukázané, že účastník kartelu vedel alebo musel vedieť o určitých aspektoch jednotného a pokračujúceho porušovania, nemožno mu za tieto aspekty pripísať zodpovednosť. ( 86 )

176.

Skutočnosť, že účastník kartelu nepoznal alebo nemusel poznať všetky aspekty, prirodzene, nič nemení na objektívnej existencii jednotného a pokračujúceho porušovania. Táto okolnosť najmä nemôže viesť k zbaveniu sa zodpovednosti tohto podniku za správania, na ktorých sa nesporne zúčastnil alebo za ktoré môže byť skutočne považovaný za zodpovedný. ( 87 ) Rozdiely sú totiž výlučne stupňovitej povahy a nemenia nič na tom, že dotknutý podnik porušil článok 81 ES, aj keď mu nemožno pripísať všetky správania v rámci jednotného a pokračujúceho porušovania. ( 88 )

177.

V konečnom dôsledku teda rozsah a závažnosť jednotlivých úkonov vo vzťahu k celkovej kartelovej dohode sa musí individuálne zohľadniť pri stanovení výšky pokuty pre každého účastníka kartelu. ( 89 )

178.

Všeobecný súd tieto pravidlá v prejednávanom prípade správne uplatnil.

179.

Všeobecný súd uznal, že spoločnosť Weichert nevedela o výmene informácií medzi spoločnosťami Dole a Chiquita a ani o nej nemusela vedieť. Všeobecný súd túto skutočnosť úplne správne nepovažoval napríklad za podnet k tomu, aby spochybnil existenciu jednotného a pokračujúceho porušovania ako takého. Napadnutý rozsudok sa skôr správne sústredil na právne následky vyplývajúce pre spoločnosť Weichert a konštatoval, že spoločnosti Weichert – na rozdiel od spoločností Dole a Chiquita – nie je možné pripísať zodpovednosť za celé porušenie a v dôsledku toho mala byť uložená nižšia pokuta. ( 90 )

180.

Priznávam, že je prekvapujúce, že Všeobecný súd hovorí v tejto súvislosti – v súlade s terminológiou, ktorú použila Komisia v spornom rozhodnutí – o „poľahčujúcich okolnostiach“ pre spoločnosť Weichert. V skutočnosti je to totiž jednoducho menšia účasť spoločnosti Weichert na porušení, ktorá odôvodňuje nižšiu sankciu. Presne z toho vychádza napokon aj Všeobecný súd, keď uvádza, že základná suma pokuty je v prípade spoločnosti Weichert nižšia, pretože táto spoločnosť nevedela o kontaktoch spoločností Dole a Chiquita pred stanovením cien alebo ich nemohla rozumne predpokladať.

181.

Piaty odvolací dôvod treba za týchto okolností zamietnuť.

182.

Ako som už vyššie uviedla, ( 91 ) vzájomné odvolanie spoločnosti Weichert vo veci C‑293/13 P, je neprípustné, pretože nespĺňa podmienky podľa článku 56 ods. 2 druhej vety Štatútu Súdneho dvora. K jeho odôvodnenosti sa preto vyjadrím len subsidiárne.

183.

Po prvé spoločnosť Weichert svojim vzájomným odvolaním vo veci C‑293/13 P napáda tvrdenia Všeobecného súdu, v ktorých konštatoval existenciu zosúladeného postupu medzi spoločnosťami Weichert a Dole. Podľa spoločnosti Weichert nemôže ísť o zosúladený postup medzi týmito dvoma spoločnosťami, pretože spoločnosť Weichert sa svojimi cenami vždy iba jednostranne prispôsobovala referenčným cenám spoločnosti Dole.

184.

Spoločnosť Weichert mala v tejto súvislosti spolu tri výhrady voči napadnutému rozsudku, ktorým sa budem teraz jednotlivo venovať.

185.

Po prvé spoločnosť Weichert považuje napadnutý rozsudok za protirečivo odôvodnený, keďže na jednej strane v bode 580 odmieta, že by išlo o znaky prispôsobenia sa referenčným cenám, a na druhej strane v bode 847 považuje práve toto prispôsobenie sa referenčným cenám za možné.

186.

V tejto súvislosti otázka, či odôvodnenie rozsudku Všeobecného súdu je protirečivé alebo nedostatočné, predstavuje právnu otázku, ktorá môže byť v rámci odvolania preskúmaná. ( 92 )

187.

V prejednávanom prípade Všeobecný súd v poslednej vete bodu 580 napadnutého rozsudku konštatuje, že určité – tam bližšie vysvetlené – vyhlásenie spoločnosti Chiquita v priebehu správneho konania nestačí na odôvodnenie tvrdenia, „že spoločnosť Weichert každý týždeň čakala, kým sa nedozvedela cenu spoločnosti Dole pred tým, ako stanovila svoju vlastnú referenčnú cenu na rovnakej úrovni“.

188.

Naproti tomu Všeobecný súd v bode 847 napadnutého rozsudku uvádza, že to isté vyhlásenie spoločnosti Chiquita „mohlo tiež nasvedčovať tomu, že spoločnosť Weichert len nasledovala cenovú politiku spoločnosti Dole“.

189.

Aj keď medzi týmito dvoma bodmi napadnutého rozsudku je na prvý pohľad určité napätie, po ich bližšom preskúmaní predsa len nie sú protirečivé. Všeobecný súd sa totiž v oboch častiach rozsudku zaoberá – aj keď zakaždým v úplne inej súvislosti – dôkaznou hodnotou toho istého vyhlásenia spoločnosti Chiquita v priebehu správneho konania. Všeobecný súd napokon v oboch prípadoch vychádza z toho, že toto vyhlásenie má prirodzene pomerne malú dôkaznú hodnotu.

190.

Práve z dôvodu malej výpovednej hodnoty dotknutého vyhlásenia spoločnosti Chiquita Všeobecný súd tomuto vyhláseniu celkovo nepriznal veľkú dôkaznú hodnotu vo vzťahu k existencii alebo neexistencii zosúladeného postupu medzi spoločnosťami Dole a Weichert: Všeobecný súd tak na jednej strane v bodoch 580 a 581 napadnutého rozsudku odmietol vyhodnotiť vyhlásenie spoločnosti ako dôkaz toho, že spoločnosť Weichert sa iba prispôsobovala referenčným cenám spoločnosti Dole. Na druhej strane Všeobecný súd v bodoch 847 až 853 napadnutého rozsudku tiež odmietol, že by spomínané vyhlásenie mohlo byť usvedčujúcim dôkazom vo vzťahu k protisúťažnosti dvojstranných kontaktov medzi spoločnosťami Weichert a Dole.

191.

V dôsledku toho nemožno povedať, že ide o porušenie povinnosti odôvodnenia Všeobecným súdom podľa článku 36 v spojení s článkom 53 ods. 1 Štatútu Súdneho dvora.

192.

Beztak možno vo všeobecnosti konštatovať, že Všeobecný súd nemá ani tak povinnosť odôvodniť posúdenie dôkazných prostriedkov ako skôr odôvodniť svoj rozsudok. Aj keby formulácia bodov 580 a 847 napadnutého rozsudku – na rozdiel od môjho vyššie uvedeného názoru – nebola považovaná za úplne súladnú, aj tak je samotné rozhodnutie Všeobecného súdu vo veci prejednávanej žaloby jasne a neprotirečivo odôvodnené, a to tak, že ide o zosúladený postup s protisúťažným cieľom a spoločnosť Weichert sa na ňom podieľala. ( 93 )

193.

Výhrada spoločnosti Weichert týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia teda nie je dôvodná.

194.

Po druhé spoločnosť Weichert vytýka Všeobecnému súdu skreslenie dôkazných prostriedkov. Zistenie uvedené v bode 580 napadnutého rozsudku, že vyhlásenie spoločnosti nie je dostatočným dôkazom predpokladu, že spoločnosť Weichert sa iba prispôsobovala referenčným cenám, skresľuje jednoznačnosť dôkazov. Spoločnosť Weichert to chce odvodiť zo spoločného posúdenia tohto bodu s bodom 847 napadnutého rozsudku, v ktorom Všeobecný súd, ako som už uviedla, konštatuje, že spomínané vyhlásenie spoločnosti Chiquita „mohlo tiež nasvedčovať tomu, že Weichert len nasledovala cenovú politiku spoločnosti Dole“.

195.

Ako som už uviedla, domnienka skreslenia skutkových okolností alebo dôkazov je viazaná na striktné podmienky. O takéto skreslenie ide len vtedy, ak sa bez poukazovania na nové dôkazy hodnotenie existujúcich dôkazov javí ako zjavne nesprávne. ( 94 ) O skreslenie naopak nejde, ak sú na základe posúdenia skutkových okolností a dôkazov možné rôzne závery a Všeobecný súd sa rozhodol pre jedno z riešení.

196.

V prejednávanom prípade ide o druhú z uvedených možností. Z predmetného vyhlásenia spoločnosti Chiquita v priebehu správneho konania nevyplýva jasne, či sa spoločnosť Weichert iba jednostranne prispôsobovala referenčným cenám spoločnosti Dole, alebo bola so spoločnosťou Dole zapletená do zosúladeného postupu s protisúťažným cieľom. Všeobecný súd dospel k záveru, že vyhlásenie spoločnosti Chiquita nepodporuje tvrdenie o prispôsobovaní referenčných cien. ( 95 ) Takýto záver bol vzhľadom na malú výpovednú hodnotu uvedeného vyhlásenia vo vzťahu k spoločnostiam Weichert Dole ľahko obhájiteľný; tento záver Všeobecného súdu v žiadnom prípade nebol zjavne nesprávny.

197.

Výhrada skreslenia dôkazných prostriedkov je preto nedôvodná.

198.

Spoločnosť Weichert napokon tvrdí, že v prejednávanom prípade nikdy nedošlo k výmene informácií medzi spoločnosťami Dole a Weichert o ich vlastnom, budúcom správaní na trhu. Spoločnosť Weichert sa domnieva, že aj toto je jeden z dôvodov, prečo nemožno hovoriť o protisúťažnom zosúladenom postupe týchto dvoch podnikov.

199.

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že posúdenie skutkových okolností a dôkazov prináleží výlučne Všeobecnému súdu a Súdny dvor ako odvolacia inštancia na to – s výnimkou prípadnej výhrady skreslenia – nemá právomoc. ( 96 ) Tvrdenie spoločnosti Weichert tento rámec presahuje, pretože chce Súdny dvor primäť k novému posúdeniu skutkového stavu, a v dôsledku toho ho treba zamietnuť ako neprípustné.

200.

Len pre úplnosť dodávam, že na rozdiel od tvrdenia spoločnosti Weichert viaceré časti napadnutého rozsudku svedčia o existencii výmeny informácií medzi spoločnosťami Dole a Weichert o ich budúcom správaní na trhu. ( 97 )

201.

Bezvýznamné je navyše aj to, či jediná spoločnosť jednostranne informuje svojich konkurentov o konaní, ktoré má v úmysle podniknúť na trhu, alebo či sa všetky dotknuté spoločnosti vzájomne informujú o svojich úvahách a zámeroch. Na to, aby sa ihneď zmiernil stupeň neistoty o fungovaní predmetného trhu pre všetky dotknuté subjekty, s rizikom obmedzenia hospodárskej súťaže a výskytu zosúladených konaní totiž stačí, aby sa odhalil jediný podnik a poskytol svojim konkurentom dôverné informácie o svojej budúcej obchodnej politike. ( 98 )

202.

Nie je preto potrebné skúmať, či sa spoločnosti Dole a Weichert v rámci svojich kontaktov pred stanovením cien vzájomne informovali o svojom budúcom správaní na trhu, alebo či iba Dole jednostranne poskytla takéto informácie spoločnosti Weichert, nie však opačne. Nič by to nezmenilo na existencii zosúladeného postupu s protisúťažným cieľom, ktorý je podľa článku 81 ES (článok 101 ZFEÚ) zakázaný.

203.

Prvý odvolací dôvod spoločnosti Weichert v rámci jej vzájomného odvolania vo veci C‑293/13 P je preto celkovo nedôvodný.

204.

Po druhé spoločnosť Weichert vo svojom vzájomnom odvolaní vo veci C‑293/13 P namieta, že Všeobecný súd v prejednávanom prípade nesprávne vychádzal z cieleného obmedzovania hospodárskej súťaže. Podľa spoločnosti Weichert Všeobecný súd iba „uviedol“, že kontakty pred stanovením cien majú už z dôvodu ich samotnej povahy negatívne dôsledky na hospodársku súťaž a opomenul posúdiť ich konkrétnu spôsobilosť obmedziť hospodársku súťaž v danom právnom a hospodárskom kontexte.

205.

Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že spoločnosť Weichert sa usiluje touto argumentáciou dosiahnuť, aby Súdny dvor nahradil svojím vlastným posúdením posúdenie skutkových okolností a dôkazov zo strany Všeobecného súdu, čo však v odvolacom konaní nemôže urobiť. V skutočnosti tu má Všeobecný súd overiť, či posúdenie skutkových okolností a dôkazov Všeobecným súdom bolo vykonané v súlade s príslušnými kritériami a zásadami. Ide o právnu otázku, ktorá podlieha preskúmaniu Súdneho dvora v odvolacom konaní ( 99 ) a ktorá má vo svetle nedávneho rozsudku CB/Komisia ( 100 ) osobitný význam.

206.

Predbežne uvádzam, že Všeobecný súd sa na tomto mieste obzvlášť dôsledne zaoberal vlastnosťami trhu, ako aj tvrdeniami uvedenými v tejto súvislosti a veľmi prehľadne odôvodnil, prečo musí byť výmena informácií medzi dvoma zúčastnenými podnikmi považovaná za škodlivú pre riadne fungovanie hospodárskej súťaže už len z dôvodu jej samotnej povahy. Prejednávaný prípad sa v tomto zmysle podstatne odlišuje od spomínanej veci CB/Komisia.

207.

V rámci pôsobnosti článku 81 ES (teraz článok 101 ZFEÚ) môže protisúťažnosť určitého postupu podniku vyplývať nielen z jeho účinkov, ale aj z jeho cieľa. Vzťahuje sa to rovnako na dohody, rozhodnutia a zosúladené postupy. ( 101 )

208.

Výmena informácií medzi konkurentmi nemá nevyhnutne za cieľ vylučovanie, obmedzovanie alebo skresľovanie hospodárskej súťaže v rámci vnútorného trhu v zmysle článku 81 ods. 1 ES. ( 102 )

209.

Skutočnosť, či takáto výmena informácií predstavuje už len z dôvodu jej samotnej povahy dostatočný stupeň škodlivosti vo vzťahu k hospodárskej súťaži na to, aby mohla byť považovaná za cielené obmedzovanie hospodárskej súťaže v zmysle článku 81 ods. 1 ES, sa posudzuje vzhľadom na jej predmet, na ciele, ktoré chce dosiahnuť, ako aj na hospodársky a právny kontext, do ktorého patrí. ( 103 ) V rámci posúdenia uvedeného kontextu je potrebné takisto zohľadniť povahu dotknutých výrobkov alebo služieb, ako aj skutočné podmienky fungovania a štruktúry daného trhu alebo daných trhov. ( 104 ) Úmysly dotknutých osôb možno tiež zohľadniť pri posúdení, aj keď nie sú nevyhnutným prvkom. ( 105 )

210.

Ak na základe uplatnenia uvedených kritérií dospeje k záveru, že výmena informácií medzi konkurentmi môže byť považovaná za škodlivú pre riadne fungovanie hospodárskej súťaže už len z dôvodu jej samotnej povahy – inými slovami, že môže sama osebe predstavovať dostatočný stupeň škodlivosti vo vzťahu k hospodárskej súťaži –, jej konkrétne účinky na hospodársku súťaž nemusia byť preskúmané ani zohľadnené. ( 106 ) Potrebné je potom jedine to, aby výmena informácií bola spôsobilá viesť konkrétne k vylučovaniu, obmedzovaniu alebo skresľovaniu hospodárskej súťaže v rámci vnútorného trhu. ( 107 )

211.

Judikatúra Súdneho dvora navyše zavádza vyvrátiteľnú domnienku, podľa ktorej, s výhradou dôkazu opaku zaťažujúceho hospodárske subjekty majúce záujem ho využiť, podniky podieľajúce sa na zosúladenom postupe a aktívne na trhu zohľadňujú informácie vymenené so svojimi konkurentmi na účely určenia ich konania na tomto trhu. ( 108 )

212.

Na rozdiel od názoru spoločnosti Weichert nevidím znaky nasvedčujúce tomu, že by Všeobecný súd uvedené právne kritériá v prejednávanom prípade uplatnil nesprávne alebo preskúmal príliš povrchne.

213.

Vo všeobecnosti sa mi zdá, že spoločnosť Weichert stiera podmienky pre stanovenie existencie protisúťažného cieľa a protisúťažného účinku, keď – už v konaní na prvom stupni – uviedla, že Všeobecný súd mal zohľadniť „ekonomický dosah vytýkaného správania na trhu s banánmi v Európe“. V rámci článku 81 ES (článok 101 ZFEÚ) sa totiž nevyžaduje posúdenie cieľa určitého správania, ale iba posúdenie jeho účinku (účinkov). ( 109 )

214.

Spoločnosť Weichert tvrdí v prvom rade konkrétne to, že výmenu informácií o referenčných cenách nemožno považovať za protisúťažnú len z dôvodu jej samotnej povahy.

215.

V tejto súvislosti treba poznamenať, že výmena informácií má protisúťažný cieľ nielen vtedy, keď sa priamo týka trhových cien zúčastnených podnikov. Totiž, ako to vyplýva z judikatúry Súdneho dvora, článok 81 ES (článok 101 ZFEÚ) slúži na ochranu štruktúry trhu, a tým hospodárskej súťaže ako takej. ( 110 ) Podľa toho konštatovanie existencie protisúťažného cieľa zosúladeného postupu nemožno podmieňovať existenciou priamej súvislosti tohto postupu so spotrebiteľskými cenami. ( 111 ) Rovnako nemusí existovať ani priama súvislosť medzi vymenenými informáciami a veľkoobchodnými cenami. Na účely domnienky protisúťažného cieľa je postačujúce, ak si konkurenti vymenia informácie o faktoroch, ktoré sú relevantné pre ich súčasnú cenovú politiku alebo – všeobecnejšie – pre ich správanie na trhu. ( 112 )

216.

O takýto prípad ide v prejednávanej veci.

217.

Podľa mimoriadne podrobných zistení Všeobecného súdu, proti ktorým spoločnosť Weichert nepodala výhradu skreslenia, v prejednávanom prípade došlo medzi zúčastnenými podnikmi k dvojstranným kontaktom pred stanovením cien, v rámci ktorých boli prerokované ich referenčné ceny a určité cenové trendy. ( 113 ) Nepodložené tvrdenie spoločnosti Weichert, že výmena informácií sa týkala iba všeobecných trhových podmienok, nie však individuálnych predstáv zúčastnených podnikov o cenách, nie je v súlade so skutkovým stavom, ako ho zistil Všeobecný súd, a preto je v prejednávanom odvolacom konaní – za neexistencie výhrady skreslenia – irelevantné.

218.

Taktiež podľa zistení Všeobecného súdu, ktoré vychádzajú mimochodom aj z vlastných vyhlásení spoločnosti Weichert, referenčné ceny boli relevantné pre dotknutý trh. ( 114 ) Zo spomínaných referenčných cien dovozcov banánov v prejednávanom prípade vyplývali prinajmenšom signály, trendy a/alebo údaje pre trh o očakávanom vývoji cien banánov; okrem toho pri niektorých transakciách bola cena priamo naviazaná na referenčné ceny na základe zmluvne dohodnutých cenových vzorcov. ( 115 )

219.

Dodávam, že z podnikateľského hľadiska by nemalo veľký zmysel vôbec určovať referenčné ceny a rokovať s konkurentmi o ich ďalšom vývoji, ak by sa ich vlastné referenčné ceny a získané informácie o referenčných cenách konkurentov nemali prejaviť v budúcom správaní daných podnikov na trhu a v cenách, ktoré tieto podniky skutočne uplatňujú.

220.

Všeobecný súd preto správne dospel k záveru – po tom, čo podrobne preskúmal konkrétne okolnosti vlastné trhu a argumentáciu spoločnosti Weichert –, že výmena informácií medzi zúčastnenými podnikmi mala protisúťažný cieľ. ( 116 )

221.

Takáto výmena informácií medzi konkurentmi o faktoroch týkajúcich sa cien je totiž v zjavnom rozpore s požiadavkou autonómie, ktorá je charakteristická pre správanie podnikov na trhu v systéme účinnej hospodárskej súťaže. ( 117 ) Predstavuje teda – bez potreby ďalších vysvetlení – dostatočný stupeň škodlivosti vo vzťahu k hospodárskej súťaži a môže byť považovaná za škodlivú pre riadne fungovanie hospodárskej súťaže už len z dôvodu jej samotnej povahy. ( 118 )

222.

Z tohto hľadiska sa prejednávaný prípad podstatne líši od situácie vo veci Asnef‑Equifax ( 119 ), na ktorú odkazovala spoločnosť Weichert a ktorá sa týkala španielskeho systému výmeny informácií o úveroch. Výmena informácií o bonite dlžníkov, ako to bolo v prípade Asnef-Equifax, slúži v prvom rade na zlepšenie fungovania trhu a na vytvorenie rovnakých podmienok hospodárskej súťaže pre všetkých dlžníkov tak, aby subjekt na trhu pritom nejakým spôsobom neodhalil svojim konkurentom podmienky, ktoré chce zaistiť svojim zákazníkom. Presne opačné účinky má výmena informácií, o akú ide v prejednávanom prípade, ktorá sa v podstate týka faktorov stanovenia referenčných cien pre nasledujúci týždeň a cenových trendov: zúčastnené podniky prostredníctvom nej zverejňujú svojim konkurentom – aspoň čiastočne – svoje zamýšľané správanie na trhu a citlivé údaje v súvislosti s ich budúcimi predstavami o cenách. Táto skutočnosť je zjavne spôsobilá odstrániť neistotu týkajúcu sa konania, ktoré majú v úmysle dotknuté podniky, a umožňuje vytvorenie podmienok hospodárskej súťaže, ktoré nezodpovedajú obvyklým podmienkam dotknutého trhu.

223.

Za týchto okolností treba kritiku spoločnosti Weichert týkajúcu sa druhu a predmetu výmeny informácií zamietnuť.

224.

Ďalšia námietka spoločnosti Weichert sa týka frekvencie a pravidelnosti jej výmeny informácií so spoločnosťou Dole. Spoločnosť Weichert zdôrazňuje, že za rok došlo „len“ k približne 20 až 25 dvojstranným kontaktom pred stanovením cien, zatiaľ čo referenčné ceny boli stanovované každý týždeň. Okrem toho o „možnom budúcom vývoji referenčných cien vo všeobecnosti“ sa diskutovalo „iba príležitostne“.

225.

Aj keď sa mi zdá ťažko spochybniteľné, že 20 až 25 výmen informácií za rok predstavuje podstatnú pravidelnosť a frekvenciu, prejednávané odvolacie konanie, v ktorom ide výlučne o právne otázky, nemôže byť vhodným rámcom pre číselné hry, ktoré by napokon viedli k novému posúdeniu skutkových okolností.

226.

K cieľu nevedie v tejto súvislosti ani ten argument spoločnosti Weichert, že referenčné ceny boli síce stanovované každý týždeň, ale nie každý týždeň sa uskutočnila výmena informácií týkajúca sa faktoroch relevantných z hľadiska cien. Totiž, aj keby bolo správne tvrdenie, že rytmus stanovovania referenčných cien a výmeny informácií nebol perfektne synchrónny, nič by to nezmenilo na skutočnosti, že existovala výmena informácií s protisúťažným cieľom.

227.

Na rozdiel od stanoviska spoločnosti Weichert totiž určenie existencie výmeny informácií s protisúťažným cieľom nezávisí od toho, či sa preukáže frekventovanejšia alebo pravidelnejšia – alebo dokonca týždenná – výmena informácií medzi zúčastnenými podnikmi. Už jednorazová výmena informácií môže podľa judikatúry tvoriť základ pre zistenie porušenia a uloženie pokuty, ak dotknuté podniky ostanú po tejto výmene informácií naďalej činné na trhu. ( 120 )

228.

Kritika spoločnosti Weichert voči Všeobecnému súdu, že údajne opomenul preskúmať frekvenciu a pravidelnosť jej výmeny informácií so spoločnosťou Dole, je preto irelevantná.

229.

V končenom dôsledku argumentácia spoločnosti Weichert nie je spôsobilá vyvrátiť právnu kvalifikáciu predmetnej výmeny informácií, ktorú vykonal Všeobecný súd, ako zosúladeného postupu s protisúťažným cieľom, ktorý je podľa článku 81 ES zakázaný. Aj druhý vzájomný odvolací dôvod vo veci C‑293/13 P je teda neúspešný.

230.

Keďže ani jeden z odvolacích dôvodov uvedených spoločnosťou Weichert nemožno prijať, jej vzájomné odvolanie vo veci C‑293/13 P treba zamietnuť.

231.

Zjavne ani Komisia nebola s napadnutým rozsudkom spokojná. Jej odvolanie vo veci C‑294/13 P sa týka otázky, aké sú právne predpoklady povinnosti zohľadniť spoluprácu podniku s Komisiou v priebehu správneho konania pri stanovení výšky pokuty ako poľahčujúcu okolnosť.

232.

Prvý odvolací dôvod Komisie smeruje proti bodom 840 až 853 napadnutého rozsudku. V tejto časti rozsudku považuje Všeobecný súd zníženie pokuty udelenej spoločne a nerozdielne spoločnostiam Del Monte a Weichert, vychádzajúc okrem iného z oznámenia o spolupráci z roku 2002, za potrebné, a to na znak ocenenia, že spoločnosť Weichert v priebehu správneho konania dobrovoľne poskytla určité údaje. ( 121 ) Komisia považuje z právneho hľadiska tento postup za nesprávny a v podstate argumentuje, že spoločnosť Weichert iba splnila svoju povinnosť odpovedať na žiadosť o informácie. Spoločnosti Del Monte a Weichert sa bránia, že takúto povinnosť nemali, a informácie boli spoločnosťou Weichert poskytnuté dobrovoľne.

233.

Zdá sa mi, že urputný spor medzi účastníkmi konania v rámci tohto prvého odvolacieho dôvodu je sčasti zavinený určitými terminologickými nejasnosťami okolo pojmov dobrovoľnosť, spolupráca a právo nevypovedať vo svoj neprospech v súvislosti s poskytnutím informácií v správnom konaní. Tieto terminologické nejasnosti sa prejavili čiastočne už v napadnutom rozsudku a teraz pokračujú prostredníctvom odvolania Komisie.

234.

Je jasné, že Komisia má právomoc vyzvať podniky a združenia podnikov, aby jej v záujme odhalenia domnelého protisúťažného správania poskytli všetky nevyhnutné informácie. Na tieto účely môže Komisia podľa voľného uváženia využiť jednoduchú žiadosť alebo formálne rozhodnutie (článok 18 ods. 1 nariadenia č. 1/2003).

235.

Povinné je len poskytnutie informácií žiadaných na základe formálneho rozhodnutia, zatiaľ čo vybavenie jednoduchých žiadostí o informácie je dobrovoľné. ( 122 ) Toto zistenie sa potvrdí, ak venujeme krátku pozornosť sankciám za neposkytnutie informácií: sankcie sú stanovené len v prípade žiadostí na základe formálneho rozhodnutia, nie však u jednoduchých žiadostí; ( 123 ) iba v prípade poskytnutia nesprávnych alebo zavádzajúcich informácií hrozí v oboch prípadoch pokuta. ( 124 ) Takýmto spôsobom zabezpečuje nariadenie č. 1/2003 krehkú rovnováhu medzi efektivitou zistení Komisie a primeranou ochranou dotknutých podnikov a združení podnikov.

236.

Je nesporné, že spoločnosť Weichert nebola v prejednávanom prípade zaviazaná k poskytnutiu informácií na základe formálneho rozhodnutia v zmysle článku 18 ods. 3 nariadenia č. 1/2003, ale Komisia ju požiadala o informácie len neformálne, na základe jednoduchej žiadosti o informácie podľa článku 18 ods. 2 tohto nariadenia. ( 125 ) Na rozdiel od názoru Komisie je tým zrejmé, že spoločnosť Weichert odpovedaním na žiadosť o informácie v priebehu správneho konania nesplnila akúsi právnu povinnosť, ale poskytnutie všetkých informácií bolo dobrovoľné.

237.

Z tejto dobrovoľnosti však v žiadnom prípade nevyplýva nevyhnutne a automaticky, že v prejednávanom prípade bolo uplatniteľné oznámenie o spolupráci.

238.

Aj keby sme vychádzali z toho, že informácie poskytnuté spoločnosťou Weichert, ako to konštatoval Všeobecný súd, boli nielen dobrovoľné, ale mali aj osobitný význam pre správne konanie ( 126 ) a Komisii umožnili ľahšie preukázať existenciu porušenia, ( 127 ) to všetko ešte nedáva odpoveď na to, či išlo skutočne o akt spolupráce s Komisiou, ktorým si mala spoločnosť Weichert podľa oznámenia o spolupráci vyslúžiť zníženie jej pokuty.

239.

Treba skôr pripomenúť, že zníženie pokuty na základe oznámenia o spolupráci môže byť odôvodnené len vtedy, ak poskytnuté informácie a všeobecnejšie konanie dotknutého podniku môžu byť v danej súvislosti považované za skutočnú spoluprácu s Komisiou. Inými slovami správanie podniku v priebehu správneho konania musí svedčiť o skutočnej spolupráci. ( 128 )

240.

Bola by chyba hovoriť o skutočnej spolupráci vždy, keď nejaký podnik riadne vybaví žiadosť Komisie o informácie. Totiž samotné odpovedanie na konkrétne žiadosti Komisie, aj keby mali formu jednoduchej žiadosti, a teda boli by právne nezáväzné, je len splnením toho, čo sa od podniku v správnom konaní beztak očakáva a čo zodpovedá obvyklému správaniu uvážlivého účastníka konania. ( 129 )

241.

Skutočnosť, že podnik správne konanie nebrzdí, ešte nie je dôvodom na odmenu. Podnik tým len odvráti uplatnenie priťažujúcich okolností, ktoré by mohli eventuálne odôvodňovať zvýšenie uloženej pokuty. ( 130 ) Z neexistencie takýchto priťažujúcich okolností ešte nevyplýva existencia poľahčujúcich okolností. Ten, kto chce využiť výhodu poľahčujúcich okolností, musí urobiť viac, než len prejaviť obvyklé správanie, ktoré možno racionálne očakávať od ktoréhokoľvek účastníka konania. Musí skrátka sám vyložiť všetky karty na stôl.

242.

Komisia okrem toho správne zdôraznila, že udelenie výhody všetkým účastníkom kartelu od začiatku, len čo Komisii poskytli na jej žiadosť dôkazový materiál alebo iné užitočné informácie vzhľadom na určenie porušenia, vôbec nezodpovedá cieľu a účelu programu zhovievavosti ako je uvedený v oznámení o spolupráci.

243.

Uplatnenie programu zhovievavosti, ktoré má byť podľa judikatúry výslovne iba výnimkou, by sa inak stalo pravidlom ( 131 ) a spôsobilo by to inflačný nárast znížení pokút.

244.

Ak by výhody zníženia pokuty prináležali podniku aj vtedy, keď zadržiava informácie a dôkazné prostriedky do času, kým o ne Komisia konkrétnou žiadosťou o informácie požiada, výrazne by to znížilo stimulačný účinok programu zhovievavosti. Podnikom by sa tak z hľadiska stratégie konania a z ekonomického hľadiska oplatilo správať sa zdržanlivo a dokonca pasívne namiesto toho, aby sa vrátil k zákonnosti, ako aj zaobstaral Komisii z vlastnej iniciatívy čo najrýchlejšie a najkomplexnejšie informácie o skutkovom stave a dôkazový materiál. Účinnému presadzovaniu európskych pravidiel hospodárskej súťaže, ktoré je jedným z hlavných cieľov Zmlúv, ( 132 ) by to neprospelo.

245.

Skutočnosť, že zdržanlivé a pasívne správanie podniku v priebehu správneho konania nie je zárukou uplatnenia poľahčujúcej okolnosti, je zrejmá aj z porovnania s usmerneniami z roku 2006, v ktorých sa vyžaduje aktívna spolupráca s Komisiou. ( 133 ) Neexistujú žiadne ukazovatele nasvedčujúce tomu, že požiadavky na kvalitu spolupráce podniku s Komisiou v rámci pôsobnosti programu zhovievavosti uvedeného v oznámení o spolupráci, by mali byť nižšie ako v rámci pôsobnosti všeobecných pravidiel výpočtu pokút uvedených v usmerneniach z roku 2006.

246.

Za týchto okolností je zníženie pokuty stanovené v oznámení o spolupráci odôvodnené len vtedy, ak podnik poskytne informácie Komisii bez vyzvania. Inými slovami, spolupráca s Komisiou musí byť nielen dobrovoľná, ale aj spontánna. ( 134 )

247.

Všeobecný súd sa teda dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď v bodoch 840 až 853 napadnutého rozsudku konštatoval, že už dobrovoľné vybavenie jednoduchej žiadosti o informácie podľa článku 18 ods. 2 nariadenia č. 1/2003 odôvodňuje zníženie pokuty v zmysle bodov 20 až 23 oznámenia o spolupráci z roku 2002.

248.

Skutočnosť, že medzi Komisiou a spoločnosťou Weichert v prejednávanom prípade nešlo práve o skutočnú spoluprácu, vyplýva mimochodom nielen z neexistencie spontánneho poskytnutia informácií Komisii, ale aj zo zistenia Všeobecného súdu, že spoločnosť Weichert sústavne popierala akékoľvek porušenie v priebehu celého správneho konania ( 135 ). Oba tieto aspekty – neexistencia spontánneho poskytnutia informácií na jednej strane a sústavné popieranie porušenia na strane druhej – kategoricky vylučujú uplatnenie bodov 20 až 23 oznámenia o spolupráci z roku 2002.

249.

Samotná okolnosť, že Všeobecný súd pri odôvodnení zníženia pokuty uloženej spoločnostiam Del Monte a Weichert vychádzal z nesprávneho výkladu oznámenia o spolupráci, nevedie nevyhnutne k zrušeniu napadnutého rozsudku. ( 136 ) Treba totiž pripomenúť, že v spomínanom oznámení je iba vyjadrená vtedajšia správna prax Komisie ako orgánu pre hospodársku súťaž a jeho zverejnením Komisia stanovila záväznosť svojimi vlastnými právnymi aktmi tak, aby tým oznámenie nenadobudlo charakter právnej normy. ( 137 ) Všeobecnému súdu nič nebráni v tom, aby v rámci výkonu svojej vlastnej neobmedzenej právomoci (článok 261 ZFEÚ v spojení s článkom 31 nariadenia č. 1/2003) stanovil iné pravidlá a prípadne určil veľkorysejšie zníženia pokút. ( 138 )

250.

Výkon tejto právomoci podľa článku 261 ZFEÚ Všeobecným súdom preskúmava Súdny dvor len vzhľadom na zjavné omyly. ( 139 ) O takéto omyly ide po prvé vtedy, ak Všeobecný súd nesprávne posúdi rozsah svojich právomocí podľa 261 ZFEÚ, ( 140 ) po druhé, ak sa nezaoberal komplexne všetkými relevantnými aspektmi, ( 141 ) po tretie, ak uplatnil nesprávne právne kritériá, ( 142 ) v neposlednom rade vzhľadom na zásady rovnosti zaobchádzania ( 143 ) a proporcionality. ( 144 )

251.

Prejednávaný prípad patrí do druhej z uvedených kategórií: Všeobecný súd sa v rámci výkonu svojich právomocí podľa článku 261 ZFEÚ nezaoberal komplexne všetkými relevantnými aspektmi. Po prvé, ako som už uviedla, nezohľadnil rozdiel medzi čisto dobrovoľnou spoluprácou a spontánnou spoluprácou. ( 145 ) Po druhé nezaoberal sa negatívnymi účinkami, ktoré môže mať zníženie pokút uplatňované v praxi súdov Únie v prípade dobrovoľnej, ale nie spontánnej spolupráce, na fungovanie programu zhovievavosti a – všeobecnejšie – na účinné uplatnenie pravidiel hospodárskej súťaže. ( 146 )

252.

Prvému odvolaciemu dôvodu Komisie preto treba vyhovieť.

253.

Svoj druhý odvolací dôvod uvádza Komisia len subsidiárne pre prípad, že by jej prvý odvolací dôvod nebol úspešný. Aj keď som vyššie navrhla, aby Súdny dvor prvému odvolaciemu dôvodu vyhovel, ( 147 ) len pre úplnosť sa budem teraz krátko venovať aj druhému odvolaciemu dôvodu.

254.

Komisia vytýka Všeobecnému súdu nesprávne právne posúdenie a nedostatok odôvodnenia, pretože zníženie pokuty poskytnuté spoločnosti Weichert z dôvodu jej spolupráce v priebehu správneho konania priznala aj spoločnosti Del Monte, pričom neskúmal, či spoločnosti Del Monte a Weichert boli ešte súčasťou toho istého podniku.

255.

Del Monte považuje tento druhý odvolací dôvod Komisie za neprípustný, keďže Komisia ani v spornom rozhodnutí, ani kedysi v konaní na prvom stupni netvrdila, že spoločnosti Del Monte a Weichert mali byť vzhľadom na výšku pokuty posudzované osobitne.

256.

Tejto námietke treba vyhovieť.

257.

Skutočnosť, že v spornom rozhodnutí chýbajú vyjadrenia týkajúce sa predmetnej otázky, nemôže ísť na úkor Komisie. Komisia totiž vykonala iba zníženia pokút, ktoré sa vzťahovali na okolnosti v období rokov 2000 až 2002. Keďže Komisia považovala v tom čase spoločnosti Del Monte a Weichert ešte za jeden podnik, nemusela riešiť v súčasnosti diskutovanú problematiku rozdielnych pokút uložených jednotlivým spoločnostiam.

258.

Komisia však mohla a musela uviesť svoj argument najneskôr v konaní na prvom stupni. Del Monte v rámci spomínaného konania požiadala o zníženie pokuty ako kompenzáciu za spoluprácu spoločnosti Weichert s Komisiou v priebehu správneho konania. V odpovedi na tento žalobný dôvod mohla Komisia pokojne argumentovať, že spoločnosti Del Monte a Weichert od roku 2002 už neboli, najmä nie počas správneho konania, jednotným podnikom a Del Monte by preto nemala byť odmenená za prípadnú spoluprácu spoločnosti Weichert s Komisiou.

259.

Za týchto okolností možno preto sotva argumentovať tým, že odvolací dôvod Komisie v prejednávanom prípade vznikol zo samotného napadnutého rozsudku a musí byť v dôsledku toho nevyhnutne prípustný. ( 148 ) Platí to tým skôr, že Všeobecný súd podľa ustálenej judikatúry ( 149 ) nebol povinný pri výkone svojej neobmedzenej právomoci (článok 261 ZFEÚ v spojení s článkom 31 nariadenia č. 1/2003) ex offo opätovne prešetriť celý spis a zachytiť pritom problémy podobné tomuto problému, ktorý predostrela Komisia.

260.

Ak by sa Komisii teraz umožnilo, aby spomínaný problém predostrela po prvýkrát v štádiu odvolacieho konania, povolí sa jej predložiť Súdnemu dvoru spor v širšom rozsahu, než bol ten, ktorým sa zaoberal Všeobecný súd. To by bolo v odvolacom konaní neprípustné. ( 150 )

261.

Pre prípad, že by Súdny dvor považoval druhý odvolací dôvod Komisie taktiež za prípustný, dodávam, že výhrada Komisie by bola obsahovo presvedčivá.

262.

Ako Súdny dvor nedávno rozhodol, zníženie pokuty, ktorým je odmenená spolupráca účastníka kartelu s Komisiou v priebehu správneho konania, nemožno rozšíriť na spoločnosť, ktorá síce počas celého alebo len počas určitého obdobia trvania predmetného porušenia bola súčasťou hospodárskej jednotky tvorenej prvým uvedeným podnikom, ale ktorá bola z tejto jednotky vylúčená v čase, keď tento podnik spolupracoval s Komisiou. ( 151 )

263.

Na rozdiel od tvrdenia spoločností Del Monte a Weichert, solidárnu zodpovednosť materskej spoločnosti za protisúťažné správanie dcérskej spoločnosti, na ktorú má rozhodujúci vplyv, nemožno obmedziť na akcesorický vzťah, ako je to napríklad v prípade ručenia. Súdny dvor označil solidárnu zodpovednosť materskej spoločnosti ako „odvodenú a akcesorickú“, pokiaľ ide o existenciu porušenia a jeho trvanie. ( 152 ) Odhliadnuc od toho však právo Únie neobsahuje žiadnu zásadu, podľa ktorej by materskej spoločnosti nemohla byť uložená vyššia pokuta, než bola uložená jej dcérskej spoločnosti. ( 153 )

264.

V konečnom dôsledku je teda odvolanie Komisie vo veci C‑294/13 P na základe prvého odvolacieho dôvodu dôvodné a vedie k zrušeniu bodu 1 výroku napadnutého rozsudku (článok 61 ods.1 prvá veta Štatútu Súdneho dvora). Druhý odvolací dôvod, ktorý síce uvádza obsahovo správne vyjadrenia, ale nespĺňa podmienky prípustnosti, je za týchto okolností irelevantný.

265.

Vzájomné odvolania spoločností Weichert a Del Monte vo veci C‑294/13 P smerujú proti bodu 839 napadnutého rozsudku a obe sa týkajú toho istého právneho problému: Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia tým, že sa nezaoberal otázkou, či žiadosti Komisie o informácie adresované spoločnosti Weichert boli v súlade s právom nevypovedať vo svoj neprospech (nemo tenetur se ipsum accusare). ( 154 )

266.

Túto výhradu uvádzajú obe navrhovateľky vzájomných odvolaní len pre prípad, že by Súdny dvor prijal tézu uvedenú Komisiou v jej hlavnom odvolaní a vychádzal by z právnej povinnosti spoločnosti Weichert odpovedať na jednoduché žiadosti o informácie v zmysle článku 18 ods. 2 nariadenia č. 1/2003.

267.

Ako som už uviedla, ( 155 ) správanie spoločnosti Weichert v priebehu správneho konania nebolo spôsobilé na to, aby bolo posúdené ako poľahčujúca okolnosť a aby odôvodňovalo zníženie pokuty v zmysle oznámenia o spolupráci. Úplne nezávisle od toho však boli odpovede spoločnosti Weichert na jednoduché žiadosti Komisie o informácie dobrovoľné; za neexistencie rozhodnutia podľa článku 18 ods. 3 nariadenia č. 1/2003 spoločnosť Weichert nemala povinnosť poskytnúť Komisii požadované informácie. Z rovnakého dôvodu jednoduché žiadosti Komisie o informácie od počiatku neboli spôsobilé zaviazať spoločnosť Weichert, aby vypovedala vo svoj neprospech. ( 156 )

268.

Obe vzájomné odvolania vo veci C‑294/13 P sú teda bezpredmetné a nie je nevyhnutné o nich rozhodovať.

269.

Z uvedeného vyplýva, že vyhovieť možno iba odvolaniu Komisie vo veci C‑294/13 P. Zrušenie bodu 1 napadnutého rozsudku, ktoré som vzhľadom na toto odvolanie navrhla, ( 157 ) má za následok, že výšku pokuty uloženej spoločne a nerozdielne spoločnostiam Del Monte a Weichert v článku 2 písm. c) sporného rozhodnutia treba prepočítať.

270.

Okrem toho v prvostupňovom konaní pred Všeobecným súdom mali účastníci konania príležitosť vymeniť si názory o všetkých skutočnostiach, ktoré sú relevantné pre rozhodnutie tohto prípadu. Ani skutkový stav si nevyžaduje ďalšie objasňovanie. Právny spor sa teda nachádza v stave, ktorý dovoľuje vydať rozhodnutie (článok 61 ods. 1 druhá veta Štatútu Súdneho dvora).

271.

V rámci svojho evokačného práva má Súdny dvor neobmedzenú diskrečnú právomoc, ktorá je mu priznaná článkom 261 ZFEÚ v spojení s článkom 31 nariadenia Rady (ES) č. 1/2003. Môže preto opätovne stanoviť pokutu podľa voľného uváženia. ( 158 )

272.

Všeobecným súdom zabezpečené 10 % zníženie pokuty z dôvodu spolupráce spoločnosti Weichert v priebehu správneho konania treba na účely opravy určenej právnej chyby v napadnutom rozsudku vziať späť. ( 159 )

273.

Možné by bolo okrem toho aj zvýšenie uloženej pokuty z dôvodu, že spoločnosť Weichert v priebehu správneho konania sústavne popierala porušenie. ( 160 ) Výkon neobmedzenej právomoci v zásade ponúka aj túto možnosť, ( 161 ) najmä zákaz reformatio in peius neplatí ani v prvostupňovom konaní, ani v odvolacom konaní; súdy Únie nie sú vzhľadom na výšku pokuty viazané ani návrhmi účastníkov konania, pokiaľ sa držia v medziach žaloby o neplatnosť a predmetu sporu určeného v odvolaní alebo v odvolaniach.

274.

V prejednávanom prípade jednako navrhujem upustiť od zvýšenia pokuty. Totiž, aj keď spoločnosť Weichert sústavne popierala porušenie, predsa len vždy riadne odpovedala na všetky žiadosti Komisie o informácie. Samotné popieranie nezákonnosti správania pripisovaného podniku, ktoré vzhľadom na zásadu prezumpcie neviny a právo na obhajobu prináleží každému účastníkovi konania, neodôvodňuje osobitné sprísnenie uloženej sankcie.

275.

Na pojednávaní pred Súdnym dvorom sa aj účastníci konania, s ktorými boli všetky vyššie uvedené aspekty prerokované, vyjadrili v tejto súvislosti súhlasne. Najmä Komisia argumentovala proti tomu, aby sa popieranie porušenia samo osebe považovalo za priťažujúcu okolnosť.

276.

Odhliadnuc od práve prejednaných otázok týkajúcich sa primeraného posúdenia správania podniku v priebehu správneho konania sa mi nepodarilo identifikovať žiadne skutočnosti, ktoré by poukazovali na nesprávny výpočet pokuty, ktorá bola uložená spoločnostiam Del Monte a Weichert, na jej neúmernosť alebo jednoducho na jej neprimeranosť.

277.

Po opätovnom posúdení všetkých okolností konkrétneho prípadu, predovšetkým druhu, závažnosti a trvania porušovania, sa pokuta vo výške 9,8 milióna eur javí ako primeraná činu a zavineniu, pričom stále trvá solidárna zodpovednosť spoločností Del Monte a Weichert.

278.

Ak je odvolanie dôvodné a Súdny dvor sám rozhodne s konečnou platnosťou o veci samej, rozhodne aj o trovách konania (článok 184 ods. 2 rokovacieho poriadku).

279.

Podľa článku 138 ods. 1 v spojení s článkom 184 ods. 1 rokovacieho poriadku účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Keďže návrhom spoločností Del Monte a Weichert – či už mali formu odvolaní, vzájomných odvolaní alebo vyjadrení k odvolaniam iných účastníkov konania – sa nevyhovelo, každá z nich je povinná znášať svoje vlastné trovy konania vo veciach C‑293/13 P a C‑294/13 P, a okrem toho nahradiť všetky trovy konania, ktoré vznikli Komisii v oboch veciach, pričom v druhom prípade sú k tomu zaviazané spoločne a nerozdielne. ( 162 )

280.

Na základe vyššie uvedeného navrhujem Súdnemu dvoru, aby rozhodol takto: