—

Regione Puglia, v zastúpení: S. O. Di Lecce a V. Triggiani, avvocati,

—

Európska komisia, v zastúpení: E. Montaguti a H. Tserepa‑Lacombe, splnomocnené zástupkyne,

1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článkov 56 ZFEÚ, 101 ZFEÚ a 107 ZFEÚ, článkov 9 a 10 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd podpísaného v Ríme 4. novembra 1950 (ďalej len „EDĽP“), článku 2 dodatkového protokolu k tomuto dohovoru, ako aj článkov 11 a 14 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“).

2

Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi spoločnosťou Dirextra Alta Formazione srl (ďalej len „Dirextra“), ktorá je zariadením poskytujúcim služby v oblasti magisterského vzdelávania, a Regione Puglia (región Puglia) vo veci rozhodnutia Regione Puglia podriadiť udeľovanie univerzitných štipendií financovaných najmä z Európskeho sociálneho fondu (ESF) určitým podmienkam týkajúcim sa najmä doby existencie vzdelávacieho zariadenia, na ktoré sa majú v úmysle prihlásiť študenti žiadajúci o tieto štipendiá.

3

Podľa odôvodnenia 22 nariadenia Rady (ES) č. 1083/2006 z 11. júla 2006, ktorým sa ustanovujú všeobecné ustanovenia o Európskom fonde regionálneho rozvoja, Európskom sociálnom fonde a Kohéznom fonde a ktorým sa zrušuje nariadenie (ES) č. 1260/1999 (Ú. v. EÚ L 210, s. 25), by činnosti fondov a operácie, ktoré pomáhajú financovať, mali byť v súlade s inými politikami a právnymi predpismi Spoločenstva.

4

Podľa článku 9 ods. 5 nariadenia č. 1083/2006:

„Operácie financované z fondov musia byť v súlade s ustanoveniami zmluvy a aktov prijatých na jej základe.“

5

Opatrenia na podporu magisterského vzdelávania v rámci predpokladov Regionálneho operačného programu ESF Regione Puglia boli definované v regionálnom zákone č. 12 o ustanoveniach týkajúcich sa štipendií určených bakalárom tohto regiónu na účely získania ďalšej univerzitnej kvalifikácie (legge regionale no 12 – Misure in tema di borse di studio a sostegno della qualificazione delle laureate e dei laureati pugliesi) z 26. mája 2009 (Bollettino Ufficiale della Regione Puglia č. 78 z 29. mája 2009, s. 9856, ďalej len „regionálny zákon“).

6

Článok 2 regionálneho zákona stanovuje rôzne podmienky, ktoré musia splniť zariadenia zabezpečujúce magisterské vzdelávanie, aby účasť na príslušných programoch mohla byť financovaná prostredníctvom ponúkaných štipendií.

7

Tieto podmienky sú definované odlišne v závislosti od toho, či sa týkajú verejných alebo súkromných univerzít v Taliansku alebo v zahraničí, ktoré uznáva vnútroštátne právo, súkromných alebo verejných zariadení vyššieho vzdelávania, ktoré majú akreditované magisterské vzdelávanie, a napokon ostatných zariadení vyššieho vzdelávania, ktoré spĺňajú osobitné podmienky týkajúce sa najmä dĺžky trvania praxe získanej v oblasti magisterského vzdelávania.

8

Pokiaľ ide o túto poslednú uvedenú kategóriu, článok 2 ods. 3 regionálneho zákona znie takto:

„Magisterské študijné programy, ktoré si záujemcovia zvolili, musia poskytovať verejné alebo súkromné zariadenia vyššieho vzdelávania, ktoré v predchádzajúcich desiatich kalendárnych rokoch pred uverejnením verejnej výzvy na udeľovanie štipendií nepretržite uskutočňovali preukázateľne magisterské vzdelávanie. Pod týmto ‚magisterským vzdelávaním‘ sa rozumejú iba študijné programy určené výlučne pre ‚bakalárov‘, ktorých celková dĺžka je aspoň 800 hodín. Uvedenú činnosť musí daný subjekt uskutočňovať ako vykonávateľ, a nie iba ako partner vykonávateľa. Aj v tomto prípade musí mať celková dĺžka magisterského štúdia, ktoré si záujemcovia zvolili, aspoň 800 hodín, z čoho aspoň 500 hodín musia predstavovať vyučovacie hodiny, pričom aspoň 30 % z celkovej dĺžky magisterského štúdia musí tvoriť prax.“

9

Rozhodnutím z 2. decembra 2009 riaditeľ odboru odborného vzdelávania Regione Puglia schválil výzvu na začatie konania o udeľovaní štipendií stanovených v regionálnom zákone.

10

V tejto výzve sa konkrétne uvádzalo, že tieto štipendiá je možné udeliť najmä na magisterské štúdium, ktoré poskytujú súkromné alebo verejné zariadenia vyššieho vzdelávania, ktoré môžu preukázať nepretržitú činnosť magisterského vzdelávania v období od 3. decembra 1999 do 3. decembra 2009 (ďalej len „podmienka desaťročnej praxe“).

11

Dirextra je súkromným zariadením vyššieho vzdelávania, ktoré preukázalo činnosť v oblasti magisterského vzdelávania v rozsahu viac než 8000 hodín v rámci svojej činnosti dosiahnutej v priebehu len piatich rokov, ktoré predchádzali výzve na začatie konania o udeľovaní štipendií, a nie desiatich rokov, ktoré požadoval regionálny zákon.

12

V žalobe, ktorú Dirextra podala na vnútroštátny súd a ktorou sa domáha zrušenia rozhodnutia z 2. decembra 2009, ako aj výzvy na začatie konania, táto spoločnosť spochybnila zákonnosť podmienky desaťročnej praxe.

13

Žalujúca spoločnosť totiž tvrdila, že takáto požiadavka je nezlučiteľná s právom Únie, najmä so zásadami voľnej hospodárskej súťaže, proporcionality a zákazu diskriminácie a je v rozpore s článkom 56 ZFEÚ a nasl., článkom 101 ZFEÚ a nasl., ako aj s ustanoveniami smernice Európskeho parlamentu a Rady 2004/17/ES z 31. marca 2004 o koordinácii postupov obstarávania subjektov pôsobiacich v odvetviach vodného hospodárstva, energetiky, dopravy a poštových služieb (Ú. v. EÚ L 134, s. 1; Mim. vyd. 06/007, s. 19), smernice Európskeho parlamentu a Rady 2004/18/ES z 31. marca 2004 o koordinácii postupov zadávania verejných zákaziek na práce, verejných zákaziek na dodávku tovaru a verejných zákaziek na služby (Ú. v. EÚ L 134, s. 114; Mim. vyd. 06/007, s. 132) a smernice Európskeho parlamentu a Rady 2006/123/ES z 12. decembra 2006 o službách na vnútornom trhu (Ú. v. EÚ L 376, s. 36).

14

Aj keď vnútroštátny súd vylúčil uplatniteľnosť týchto smerníc v prejednávanej veci, v podstate zastáva názor, že obmedzenia slobodného poskytovania služieb vyplývajúce z podmienky desaťročnej praxe odkrývajú rozdielne zaobchádzanie nezlučiteľné s činnosťami ESF, ktorých cieľom je zlepšiť kvalitu vzdelávacieho systému ako celku. Podľa vnútroštátneho súdu je podriadenie výberu poskytovateľských subjektov tejto podmienke neprimerané a nevhodné vzhľadom na konkrétnu dĺžku programov, teda aspoň 800 hodín ročne, ktoré môžu byť financované, či dokonca prehnané vzhľadom na samotnú štruktúru činnosti Európskej únie.

15

Tento výber je možné vykonať prostredníctvom podmienok, ktoré majú menej obmedzujúce účinky na hospodársku súťaž a sú primerané dĺžke magisterského študijného programu, ktorý majú poskytovať zariadenia opierajúce sa o vysoký stupeň profesionality bez toho, aby bola narušená hospodárska súťaž a ovplyvnená kvalita vzdelávania, pričom by bola zaručená sloboda vzdelávania a pluralita myslenia, ktoré chránia články 9 a 10 EDĽP, ako aj články 11 a 14 Charty.

16

Za týchto okolností Tribunale amministrativo regionale per la Puglia rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru túto prejudiciálnu otázku:

„Je také ustanovenie, akým je ustanovenie uvedené v článku 2 ods. 3 [regionálneho zákona], ktoré obmedzujúcim spôsobom upravuje prístup na trh v oblasti poskytovania určitých špecifických služieb určených na zlepšenie miestnej úrovne vzdelávania (magisterské vzdelávanie) tým, že tento prístup podmieňuje splnením jediného kritéria, ktoré bolo vzhľadom na zámer opatrenia Spoločenstva (zlepšenie kvality vzdelávania, a teda výber subjektov s požadovanou kvalifikáciou) vybrané a formulované svojvoľne (počet hodín rozložený na obdobie, ktorého prílišná dĺžka nie je odôvodnená), pričom táto požiadavka nezávisí od konkrétnej dĺžky poskytovania predmetnej služby, zlučiteľné s článkom 56 [ZFEÚ] a nasl., článkom 101 [ZFEÚ] a nasl… a článkom 107 [ZFEÚ] a nasl., ako aj so zásadami hospodárskej súťaže, proporcionality, zákazu diskriminácie a rovnosti zaobchádzania, ktoré vyplývajú z týchto ustanovení, a najmä s článkami 9 a 10 [EDĽP], článkom 2 dodatkového protokolu k tomuto dohovoru a článkami 11 a 14 [Charty]?“

17

Je potrebné uviesť, že Súdnemu dvoru neprináleží vyslovovať sa v rámci prejudiciálneho konania k zlučiteľnosti ustanovení vnútroštátneho práva s pravidlami práva Únie. Súdny dvor je však oprávnený poskytnúť vnútroštátnemu súdu všetky výkladové prvky spadajúce do práva Únie, ktoré mu umožnia posúdiť takúto zlučiteľnosť na účely rozhodnutia vo veci, o ktorej rozhoduje (pozri v tomto zmysle rozsudok z 8. septembra 2009, Liga Portuguesa de Futebol Profissional a Bwin International, C-42/07, Zb. s. I-7633, bod 37).

18

Vnútroštátny súd tým, že sa pýta na neprimeranosť podmienky, ktorá má za následok vylúčenie niektorých zariadení vyššieho vzdelávania z možnosti poskytovať svoje služby študentom, ktorí žiadajú o regionálne štipendium financované najmä z ESF, vo vzťahu k právu Únie, v podstate kladie Súdnemu dvoru otázku, či požiadavky slobodného poskytovania služieb uvedené v článku 56 ZFEÚ bránia takej podmienke. Jeho argumentácia týkajúca sa zásad proporcionality a zákazu diskriminácie sa preto musí považovať sa splývajúcu s argumentáciou týkajúcou sa týchto požiadaviek, a teda nie je potrebné vyjadrovať sa k nej samostatne.

19

Okrem toho odkaz v otázke vnútroštátneho súdu na článok 101 ZFEÚ a nasl. týkajúce sa hospodárskej súťaže a na článok 107 a nasl. týkajúce sa štátnej pomoci, ako aj odkaz na články 11 a 14 Charty nie je v návrhu na začatie prejudiciálneho konania dostatočne odôvodnený, aby tak Súdny dvor mohol posúdiť ich relevantnosť a následne rozhodnúť o návrhu vnútroštátneho súdu v rozsahu, v akom sa týka týchto ustanovení.

20

Napokon treba pripomenúť, že právo Únie neupravuje vzťahy medzi EDĽP a právnymi poriadkami členských štátov a ani nestanovuje dôsledky, ktoré má vnútroštátny súd vyvodiť v prípade rozporu medzi právami zaručenými týmto dohovorom a vnútroštátnou právnou normou (pozri v tomto zmysle rozsudky z 24. apríla 2012, Kamberaj, C‑571/10, bod 62, a z 26. februára 2013, Åkerberg Fransson, C‑617/10, bod 44). Nie je teda namieste, aby Súdny dvor rozhodol o návrhu vnútroštátneho súdu v rozsahu, v akom sa týka EDĽP a dodatkového protokolu k tomuto dohovoru.

21

Z ustálenej judikatúry vyplýva, že slobodné poskytovanie služieb stanovené v článku 56 ZFEÚ vyžaduje nielen vylúčenie akejkoľvek diskriminácie voči poskytovateľovi služieb, ktorý je usadený v inom členskom štáte, na základe jeho štátnej príslušnosti, ale aj odstránenie všetkých obmedzení, i keď sa uplatňujú bez rozdielu na vnútroštátnych poskytovateľov a poskytovateľov z iných členských štátov, pokiaľ môžu zabraňovať činnosti poskytovateľa so sídlom v inom členskom štáte, kde legálne poskytuje obdobné služby, sťažovať ju alebo ju robiť menej atraktívnou (pozri v tomto zmysle rozsudok z 18. júla 2013, Citroën Belux, C‑265/12, bod 35 a citovanú judikatúru).

22

V prejednávanej veci nie je možné vylúčiť, že vzdelávacie zariadenia usadené v iných členských štátoch než v Talianskej republike budú zbavené možnosti poskytovať služby študentom, ktorí majú nárok na udelenie regionálneho štipendia, len z dôvodu, že nespĺňajú podmienku desaťročnej praxe, ktorú ukladá regionálny zákon.

23

Okrem toho hrozí, že také ustanovenie, akým je ustanovenie, o ktoré ide v konaní vo veci samej, tým, že podriaďuje udelenie štipendia podmienke, že vzdelávacie zariadenie, na ktoré sa chce študent prihlásiť, preukáže desať rokov nepretržitej praxe, tohto študenta odradí od toho, aby sa prihlásil do zariadenia, ktoré túto podmienku nespĺňa, a teda že spôsobí, že činnosti týchto zariadení sa budú zdať menej príťažlivé.

24

Takéto obmedzenie slobodného poskytovania služieb možno pripustiť len vtedy, ak sa ním sleduje legitímny cieľ zlučiteľný so Zmluvou a možno ho odôvodniť naliehavými dôvodmi všeobecného záujmu, pokiaľ je spôsobilé zaručiť uskutočnenie cieľa, ktorý sleduje, a nepresahuje rámec toho, čo je potrebné na jeho dosiahnutie (pozri najmä rozsudok Citroën Belux, už citovaný, bod 37 a citovanú judikatúru).

25

V prejednávanej veci zo spisu, ktorý bol predložený Súdnemu dvoru, vyplýva, že cieľom sledovaným predmetným regionálnym zákonom je na účely uľahčenia prístupu na trh práce mladým bakalárom, ktorí nikdy nepracovali alebo ktorí prišli o zamestnanie, zabezpečiť, aby magisterské štúdium, ku ktorému je prístup uľahčený udelením štipendia, bolo na vysokej úrovni. Nie je možné spochybniť, že podriadenie financovania magisterského štúdia podmienke, ktorá má za cieľ zaručiť kvalitu tohto vzdelávania, zodpovedá naliehavému dôvodu všeobecného záujmu. Cieľ zabezpečiť vysokú úroveň univerzitného vzdelávania sa zdá byť legitímnym na účely odôvodnenia obmedzení základných slobôd (pozri v tomto zmysle rozsudok z 13. novembra 2003, Neri, C-153/02, Zb. s. I-13555, bod 46).

26

Vyžadovanie minimálnej praxe od vzdelávacích zariadení samo osebe predstavuje opatrenie vhodné pre takto sledovaný cieľ.

27

Okrem toho sa vzhľadom na informácie, ktoré má Súdny dvor, nezdá, že takáto podmienka tým, že stanovuje na desať nepretržitých rokov dĺžku vyžadovaných skúseností na zaradenie medzi zariadenia, na ktoré sa dotknutí študenti môžu zapísať, presahuje to, čo je nevyhnutné na dosiahnutie takto vymedzeného cieľa.

28

Je totiž nesporné, že predmetný regionálny zákon stanovuje v článku 2 možnosť, aby sa študenti zapísali nielen na talianske alebo zahraničné univerzity, či už verejné alebo súkromné, uznané vnútroštátnym právom, ale aj na zariadenia vyššieho vzdelávania, súkromné alebo verejné, ktoré majú akreditované magisterské študijné programy a takisto na iné zariadenia, ktoré nemajú akreditované magisterské študijné programy. V prípade posledných uvedených, ktorých výlučne sa týka podmienka desaťročnej praxe, sa nezdá byť nadmerné vyžadovať, aby preukázali dostatočne dlhú prax, čo umožňuje vzhľadom na neexistenciu akejkoľvek kontroly zo strany verejného orgánu a bez akreditácie predpokladať kvalitu ich výučby na rovnakej úrovni ako v prípade univerzít uznaných vnútroštátnym právom a organizácií, ktoré majú akreditované magisterské študijné programy.

29

V tejto súvislosti sa nezdá, že by bola vyžadovaná dĺžka desať rokov prílišná vzhľadom na lehoty, v akých dochádza k uznaniu univerzít vo vnútroštátnom práve alebo v akých sa akreditujú magisterské študijné programy iných zariadení poskytujúcich magisterské vzdelávanie.

30

Vzhľadom na vyššie uvedené treba na otázku vnútroštátneho súdu odpovedať tak, že článok 56 ZFEÚ sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni takému ustanoveniu vnútroštátneho práva, o aké ide v konaní vo veci samej, ktoré vyžaduje, aby zariadenia vyššieho vzdelávania, na ktoré sa chcú zapísať študenti, ktorí žiadajú o regionálne štipendium financované najmä z ESF, preukázali desaťročnú prax, keď tieto zariadenia nie sú ani univerzitami uznanými vnútroštátnym právom, ani zariadeniami, ktoré majú akreditované magisterské vzdelávanie.

31

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (siedma komora) rozhodol takto:

Článok 56 ZFEÚ sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni takému ustanoveniu vnútroštátneho práva, o aké ide v konaní vo veci samej, ktoré vyžaduje, aby zariadenia vyššieho vzdelávania, na ktoré sa chcú zapísať študenti, ktorí žiadajú o regionálne štipendium financované najmä z Európskeho sociálneho fondu, preukázali desaťročnú prax, keď tieto zariadenia nie sú ani univerzitami uznanými vnútroštátnym právom, ani zariadeniami, ktoré majú akreditované magisterské vzdelávanie.