—

CTP – Compagnia Trasporti Pubblici SpA, v zastúpení: M. Malena, avvocato,

—

Regione Campania, v zastúpení: L. Buondonno, M. Lacatena a M. d’Elia, avvocati,

—

Provincia di Napoli, v zastúpení: L. Scetta a A. Di Falco, avvocati,

—

talianska vláda, v zastúpení: G. Palmieri, splnomocnená zástupkyňa, za právnej pomoci P. Gentili, avvocato dello Stato,

—

Európska komisia, v zastúpení: E. Montaguti a N. Yerrell, splnomocnené zástupkyne,

1

Návrhy na začatie prejudiciálneho konania sa týkajú výkladu nariadenia Rady (EHS) č. 1191/69 z 26. júna 1969 o postupe členských štátov, ktorý sa týka záväzkov obsiahnutých v koncepcii služieb vo verejnom záujme v oblasti železničnej, cestnej a vnútrozemskej vodnej dopravy (Ú. v. ES L 156, s. 1; Mim. vyd. 07/001, s. 19), zmeneného a doplneného nariadením Rady (EHS) č. 1893/91 z 20. júna 1991 (Ú. v. ES L 169, s. 1; Mim. vyd. 07/001, s. 314, ďalej len „nariadenie č. 1191/69“).

2

Tieto návrhy boli predložené v rámci sporov medzi spoločnosťou CTP – Compagnia Trasporti Pubblici SpA (ďalej len „CTP“) na jednej strane a Regione Campania (Región Kampánia) (veci C‑516/12 až C‑518/12) a Provincia di Napoli (neapolská provincia) (veci C‑516/12 a C‑518/12) na strane druhej, ktoré sa týkajú odmietnutia Regiónu Kampánia a neapolskej provincie priznať CTP náhradu za finančné bremeno vyplývajúce z poskytovania služieb miestnej verejnej dopravy.

3

Článok 1 ods. 1 až 5 nariadenia č. 1191/69, ktorý sa nachádza v oddiele I tohto nariadenia nazvanom „Všeobecné ustanovenia“, uvádza:

„1.   Toto nariadenie sa vzťahuje na dopravné podniky, ktoré vykonávajú služby v železničnej, cestnej a vnútrozemskej vodnej doprave.

Členské štáty môžu vylúčiť z rámca pôsobnosti tohto nariadenia akékoľvek podniky, ktorých činnosť je obmedzená výlučne na prevádzku mestskej, prímestskej alebo regionálnej dopravy.

2.   Na účely tohto nariadenia:

3.   Príslušné orgány členských štátov zrušia všetky záväzky z koncepcie služby vo verejnom záujme, definovanej [všetky záväzky vyplývajúce z pojmu služba vo verejnom záujme vymedzené – neoficiálny preklad] v tomto nariadení, ktoré sú ukladané pre železničnú, cestnú a vnútrozemskú vodnú dopravu.

4.   Na zabezpečenie primeraných dopravných služieb, ktoré zohľadňujú sociálne a ekologické faktory a plánovanie mesta a krajiny, alebo pri možnosti ponuky určitého cestovného [alebo s cieľom ponúknuť osobitné cestovné – neoficiálny preklad] pre určité kategórie cestujúcich, môžu príslušné orgány členských štátov uzavrieť zmluvy o poskytovaní služieb vo verejnom záujme s dopravnými podnikmi. Podmienky a podrobnostiach takýchto zmlúv sú stanovené v oddieli V.

5.   Príslušné orgány členských štátov však môžu zachovať alebo uložiť záväzky služby vo verejnom záujme podľa článku 2 pre mestskú, prímestskú a regionálnu osobnú dopravu. Podmienky a podrobnosti o prevádzke, vrátane spôsobov náhrad, sú stanovené v oddieloch II, III a IV.

…“

4

V pôvodnom znení nariadenia č. 1191/69, pred zmenami vykonanými nariadením č. 1893/91, bol článok 1 formulovaný takto:

„1.   Členské štáty zrušia všetky záväzky obsiahnuté v koncepcii služby vo verejnom záujme tak, ako sú definované v tomto nariadení, uložené železničnej, cestnej a vnútrozemskej vodnej doprave.

2.   Takéto záväzky však možno zachovať, pokiaľ sú podstatné pre poskytovanie primeraných dopravných služieb.

3.   Pokiaľ ide o osobnú dopravu, odsek 1 sa neuplatňuje na dopravné sadzby a podmienky uložené ktorýmkoľvek členským štátom v záujme jednej alebo viacerých osobitných kategórií osôb.

4.   Finančné bremená dopravných podnikov z dôvodu zachovania záväzkov, ktoré sú uvedené v odseku 2, alebo z dôvodu uplatňovania dopravných sadzieb a podmienok, ktoré sú uvedené v odseku 3, bude náhrada [budú nahradené – neoficiálny preklad] v súlade so spoločnými postupmi stanovenými týmto nariadením.“

5

Článok 2 ods. 1 nariadenia č. 1191/69 uvádza:

„Pod ‚záväzkami služieb vo verejnom záujme‘ sa rozumejú záväzky, ktoré by uvedený dopravný podnik neprijal alebo by ich neprijal v rovnakej miere, či za tých istých podmienok, keby realizoval svoje vlastné obchodné záujmy.“

6

Oddiel II uvedeného nariadenia nazvaný „Spoločné zásady pre zrušenie alebo zachovanie záväzkov služieb vo verejnom záujme“ zahŕňa články 3 až 8.

7

Článok 4 toho istého nariadenia znie:

„1.   V prípade, ak dopravným podnikom zo záväzku služby vo verejnom záujme vyplývajú hospodárske nevýhody, požiadajú príslušné orgány členských štátov o zrušenie celého alebo časti tohto záväzku.

2.   Vo svojich žiadostiach môžu dopravné podniky navrhnúť iné formy dopravy ako náhradu za práve používané formy dopravy. Podniky uplatnia ustanovenia článku 5 na výpočet úspor, ktoré by sa dali dosiahnuť s cieľom zlepšenie [zlepšenia – neoficiálny preklad] ich finančného stavu.“

8

Podľa článku 6 nariadenia č. 1191/69:

„1.   Dopravné podniky podajú na príslušných orgánoch členských štátov žiadosti, uvedené v článku 4, a to do jedného roka odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto nariadenia.

Dopravné podniky môžu podávať žiadosti aj po uplynutí vyššie uvedenej lehoty, ak zistia, že ustanovenia článku 4 ods. 1 sú splnené.

2.   Rozhodnutia zachovať záväzok služby vo verejnom záujme alebo jeho časť, alebo ho zrušiť na konci stanoveného obdobia, musia zahŕňať aj ustanovenie zabezpečujúce náhradu za finančné bremeno, ktoré z tohto vyplýva; výška náhrady sa stanoví podľa spoločných postupov, ktoré sú uvedené v článkoch 10 až 13.

3.   Príslušné orgány členských štátov rozhodnú do jedného roka odo dňa podania žiadosti v prípade záväzku prevádzkovať alebo dopravovať a do šiestich mesiacov, pokiaľ ide o tarifné záväzky.

Nárok na náhradu vzniká dňom vydania rozhodnutia príslušným orgánom, avšak v žiadnom prípade nie pred 1. januárom 1971.

4.   Ak to však príslušné orgány členských štátov považujú z dôvodu počtu a významu žiadostí podaných jednotlivými podnikmi za nutné, môžu predĺžiť termín uvedený v prvom pododseku odseku 3 najneskôr do 1. januára 1972. V takomto prípade vznikne nárok na náhradu k tomuto dňu.

Pokiaľ chcú príslušné orgány členských štátov uplatniť toto právo, musia o tom do šiestich mesiacov od podania žiadostí informovať dotknuté podniky.

Ak by niektorý členský štát mal zvláštne ťažkosti, môže Rada na požiadanie tohto štátu a na návrh Komisie oprávniť dotknutý štát predĺžiť lehotu uvedenú v prvom pododseku tohto odseku až do 1. januára 1973.

5.   Ak príslušné orgány nedospejú v stanovenej lehote k rozhodnutiu, záväzok, ktorého zrušenia sa týka žiadosť dopravného podniku podľa článku 4 ods. 1, zostane zrušený.

6.   Na základe správy predloženej Komisiou pred 31. decembrom 1972 preštuduje Rada, pokiaľ ide o vykonanie tohto nariadenia, situáciu v každom členskom štáte.“

9

Oddiel V nariadenia č. 1191/69 nazvaný „Zmluvy o poskytovaní služieb vo verejnom záujme“ obsahuje jediný článok, a to článok 14, ktorý stanovuje:

„1.   ‚Zmluva o poskytovaní služieb vo verejnom záujme‘ je zmluva uzavretá medzi príslušnými orgánmi členských štátov [členského štátu – neoficiálny preklad] a dopravným podnikom s cieľom poskytnutia primeraných dopravných služieb verejnosti.

Zmluva o poskytovaní služieb vo verejnom záujme pokrýva najmä [sa môže vzťahovať najmä na – neoficiálny preklad]:

2.   Zmluva o poskytovaní služieb vo verejnom záujme okrem iného zahŕňa nasledujúce:

3.   Aktíva zahrnuté do poskytovania dopravných služieb, ktoré podliehajú zmluve o poskytovaní služieb vo verejnom záujme, môžu patriť podniku alebo mu byť k dispozícii.

4.   Každý podnik, ktorý zamýšľa prerušiť [ukončiť – neoficiálny preklad] alebo urobiť podstatné úpravy dopravnej služby, ktorú poskytuje verejnosti na plynulom a pravidelnom základe a ktorá nie je pokrytá zmluvným systémom alebo záväzkom služby vo verejnom záujme, to oznámi príslušným orgánom členských štátov [členského štátu – neoficiálny preklad] aspoň tri mesiace vopred.

Príslušné orgány môžu rozhodnúť o tom, že sa takéto oznámenie nebude vyžadovať.

Toto opatrenie [ustanovenie – neoficiálny preklad] neovplyvní iné vnútroštátne postupy uplatniteľné v súvislosti s oprávnením zrušiť alebo upraviť dopravné služby.

5.   Po získaní informácie uvedenej v odseku 4 môžu príslušné orgány trvať na zachovaní príslušnej služby až do jedného roka od dátumu oznámenia, o čom informujú podnik najmenej jeden mesiac pred uplynutím doby uvedenej v oznámení.

Príslušné orgány môžu tiež iniciovať rokovanie o vytvorení alebo úprave takejto dopravnej služby.

6.   Výdavky dopravných podnikov vyplývajúce zo záväzkov uvedených v odseku 5 sa nahradia podľa bežných [spoločných – neoficiálny preklad] postupov stanovených v oddieloch II, III a IV.“

10

V pôvodnom znení nariadenia č. 1191/69, pred zmenami vykonanými nariadením č. 1893/91, bol článok 14 formulovaný takto:

„1.   Okrem prípadov uvedených v článku 1 ods. 3, členské štáty môžu odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto nariadenia ukladať dopravnému podniku záväzky služby vo verejnom záujme len v prípade, ak takéto záväzky sú nevyhnutné pre poskytovanie primeraných dopravných služieb.

2.   Ak takto uložené záväzky spôsobujú dopravným podnikom hospodárske nevýhody v znení [v zmysle – neoficiálny preklad] článku 5 ods. 1 a 2, alebo finančné bremeno v znení [v zmysle – neoficiálny preklad] článku 9, príslušné orgány členských štátov môžu pri rozhodovaní o uložení takýchto záväzkov zabezpečiť podporu vo forme náhrady vzhľadom na [príslušné orgány členských štátov pri rozhodovaní o uložení takýchto záväzkov stanovia poskytnutie náhrady za – neoficiálny preklad] finančné bremeno vyplývajúce z takýchto záväzkov. V tomto prípade sa použijú ustanovenia článkov 10 až 13.“

11

Článok 17 legislatívneho dekrétu č. 422 o prenesení funkcií a úloh v oblasti miestnej verejnej dopravy na regióny a miestne orgány v súlade s článkom 4 ods. 4 zákona č. 59 z 15. marca 1997(decreto legislativo n. 422 – Conferimento alle regioni ed agli enti locali di funzioni e compiti in materia di trasporto pubblico locale, a norma dell’articolo 4, comma 4, della legge 15 marzo 1997, n. 59) z 19. novembra 1997 (GURI č. 287 z 10. decembra 1997, s. 4) uvádza:

„Na základe článku 2 [nariadenia č. 1191/69] s cieľom zaručiť mobilitu užívateľov vymedzia regióny, provincie a obce záväzky služby vo verejnom záujme a v zmluvách o poskytovaní služieb uvedených v článku 19 stanovia príslušné hospodárske náhrady pre podniky, ktoré poskytujú tieto služby, pričom – na základe uvedeného ustanovenia práva Spoločenstva – vezmú do úvahy príjmy vyplývajúce z cien, ako aj príjmy, ktoré prípadne pochádzajú z poskytovania doplnkových služieb mobility.“

12

CTP poskytuje služby miestnej verejnej dopravy v neapolskej provincii. Z tohto dôvodu podala na Región Kampánia a neapolskú provinciu viacero žiadostí o náhradu za hospodárske nevýhody utrpené z dôvodu poskytovania uvedených služieb, ktoré boli zamietnuté.

13

CTP požadovala zrušenie týchto správnych rozhodnutí pred Tribunale amministrativo regionale per la Campania (Správny súd regiónu Kampánia). Uvedený súd zastával názor, že na základe článku 4 nariadenia č. 1191/69 právo na náhradu hospodárskych nevýhod vzniká, iba ak predtým dopravná spoločnosť podala žiadosť o zrušenie záväzku služby vo verejnom záujme, ktorému podlieha, a iba ak príslušné orgány zamietli túto žiadosť. Konštatujúc, že CTP nepodala takúto žiadosť o zrušenie, Tribunale amministrativo regionale per la Campania vyhlásil tri rozsudky, ktorými odvolanie spoločnosti CTP zamietol.

14

CTP podala proti trom rozsudkom, ktoré vyhlásil Tribunale amministrativo regionale per la Campania, odvolania pred vnútroštátnym súdom. Vnútroštátny súd sa domnieva, že články 1, 4 a 6 nariadenia č. 1191/69 možno v súvislosti so vznikom nároku na náhradu na strane dopravného podniku podliehajúceho záväzku služby vo verejnom záujme vykladať dvoma rôznymi spôsobmi.

15

Podľa výkladu, ktorý sa nazýva „teleologický“ a ktorý uplatnil Tribunale amministrativo regionale per la Campania, môže nárok na náhradu vzniknúť len vtedy, ak predtým bola zamietnutá žiadosť o zrušenie záväzku služby vo verejnom záujme, ktorú dotknutý dopravný podnik podal na príslušných orgánoch. V tomto kontexte vnútroštátny súd cituje článok 17 legislatívneho dekrétu č. 422 z 19. novembra 1997, ktorý uvádza uzavretie zmlúv o službách a v tejto súvislosti spresňuje, že na rozdiel od niekdajšieho režimu koncesie sa aktuálny režim približuje zmluve o poskytovaní služieb, pretože sumu vyplatenú správnymi orgánmi možno stotožňovať so synalagmatickou protiváhou dobrovoľne prevzatého záväzku. Dodáva však, že toto právo na náhradu, hoci zmluvne uvedené, môže vzniknúť iba v nadväznosti na žiadosť o zrušenie záväzku služby vo verejnom záujme.

16

Podľa výkladu, ktorý sa nazýva „systematický“, nárok na náhradu vzniká bez toho, aby dopravný podnik musel podať žiadosť o zrušenie, keďže toto právo sa týka záväzku služby vo verejnom záujme, ktorého zachovanie povoľuje článok 1 ods. 5 nariadenia č. 1191/69, ktorý sa týka služieb mestskej, prímestskej a regionálnej osobnej dopravy.

17

Za týchto okolností Consiglio di Stato rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru prejudiciálnu otázku, ktorá má rovnaké znenie vo veciach C‑516/12 až C‑518/12:

„Má sa článok 4 [nariadenia č. 1191/69] vykladať tak, že nárok na náhradu vzniká len vtedy, ak príslušné orgány na základe výslovnej žiadosti podanej dopravným podnikom na tento účel nezrušia záväzok služby, z ktorého mu vyplývajú hospodárske nevýhody, alebo sa má toto ustanovenie vykladať tak, že sa vzťahuje len na tie záväzky služby, ktoré sa podľa nariadenia zrušujú a ktoré toto nariadenie neumožňuje zachovať?“

18

Uznesením predsedu Súdneho dvora z 29. novembra 2012 boli veci C‑516/12 až C‑518/12 spojené na spoločné konanie na účely písomnej časti konania, ústnej časti konania a rozsudku.

19

Na úvod treba určiť rámec, do ktorého patria návrhy na začatie prejudiciálneho konania.

20

Na jednej strane nič v spise predloženom Súdnemu dvoru nepoukazuje na to, že Talianska republika využila možnosť upravenú v článku 1 ods. 1 druhom pododseku nariadenia č. 1191/69 vylúčiť z jeho pôsobnosti podniky, ktorých činnosť je obmedzená výlučne na prevádzku služieb mestskej, prímestskej alebo regionálnej dopravy. V dôsledku toho sú ustanovenia tohto nariadenia v plnom rozsahu uplatniteľné na konania vo veci samej a prejudiciálnu otázku treba skúmať z hľadiska týchto ustanovení (pozri analogicky rozsudok Antrop a i., C‑504/07, EU:C:2009:290, bod 17)

21

Na druhej strane je potrebné pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry prináleží výlučne vnútroštátnemu súdu, aby vymedzil predmet otázok, ktoré zamýšľa položiť Súdnemu dvoru. Prináleží totiž výlučne vnútroštátnym súdom, ktoré rozhodujú o spore a ktoré musia niesť zodpovednosť za prijatie súdneho rozhodnutia, aby s ohľadom na osobitosti každej veci posúdili tak nevyhnutnosť rozhodnutia o prejudiciálnej otázke na vyhlásenie rozsudku, ako aj relevantnosť otázok, ktoré položili Súdnemu dvoru (rozsudok Kersbergen‑Lap a Dams‑Schipper, C‑154/05, EU:C:2006:449, bod 21 a citovaná judikatúra).

22

Podľa údajov, ktoré uviedli účastníci konania na pojednávaní, služby miestnej verejnej dopravy, ktorých sa týkajú konania vo veci samej, poskytované zo strany spoločnosti CTP by mohli vychádzať zo záväzku služby vo verejnom záujme podľa článku 2 ods. 1 nariadenia č. 1191/69, alebo zo zmluvy o poskytovaní služieb vo verejnom záujme podľa článku 14 ods. 1 toho istého nariadenia.

23

Ako to uvádza generálny advokát v bodoch 34 a 35 svojich návrhov, článok 4 nariadenia č. 1191/69, ktorý je predmetom položenej otázky, ako aj článok 6 tohto nariadenia sa uplatnia, iba ak služby miestnej verejnej dopravy poskytované zo strany spoločnosti CTP vychádzajú zo záväzku služby vo verejnom záujme podľa článku 2 ods. 1 uvedeného nariadenia. Naopak, tieto články nebudú uplatniteľné, ak služby miestnej verejnej dopravy poskytované zo strany spoločnosti CTP vychádzajú zo zmluvy o poskytovaní služieb vo verejnom záujme podľa článku 14 ods. 1 nariadenia č. 1191/69, čo prislúcha posúdiť vnútroštátnemu súdu.

24

V prejednávanej veci sa otázka položená vnútroštátnym súdom týka výkladu článku 4 nariadenia č. 1191/69, bez toho, aby tento súd poukázal na situáciu patriacu pod článok 14 ods. 1 tohto nariadenia. Vzhľadom na judikatúru uvedenú v bode 21 tohto rozsudku treba otázku položenú Súdnemu dvoru v dôsledku toho skúmať na základe hypotézy, podľa ktorej služby miestnej verejnej dopravy, ktoré poskytuje CTP, vychádzajú zo záväzku služby vo verejnom záujme podľa článku 2 ods. 1 nariadenia č. 1191/69.

25

Svojou otázkou chce vnútroštátny súd v podstate vedieť, či sa články 4 a 6 nariadenia č. 1191/69 majú vykladať v tom zmysle, že vznik nároku na náhradu za finančné bremeno vyplývajúce z plnenia záväzku služby vo verejnom záujme podľa článku 2 ods. 1 tohto nariadenia je podmienený na jednej strane podaním žiadosti o zrušenie tohto záväzku zo strany dotknutého podniku a na druhej strane rozhodnutím príslušných orgánov o zachovaní alebo zrušení uvedeného záväzku na konci stanoveného obdobia.

26

V tejto súvislosti treba poznamenať, že podľa článku 4 ods. 1 nariadenia č. 1191/69 v spojení s jeho článkom 6 ods. 2 náhrada za finančné bremeno vyplývajúce z plnenia záväzku služby vo verejnom záujme sa dotknutým dopravným podnikom prizná, iba ak požiadajú o zrušenie celého alebo časti tohto záväzku a ak príslušné orgány rozhodnú, v rozpore s touto žiadosťou, o zachovaní alebo zrušení na konci stanoveného obdobia, celého alebo časti uvedeného záväzku služby vo verejnom záujme. Tieto ustanovenia nariadenia č. 1191/69 teda vyžadujú, aby boli splnené obe podmienky uvedené v bode 25 tohto rozsudku.

27

Treba pripomenúť, že vo svojom pôvodnom znení predchádzajúcom zmenám, ktoré boli vykonané nariadením č. 1893/91, článok 14 nariadenia č. 1191/69 umožňoval členským štátom ukladať nové záväzky služby vo verejnom záujme, ale zaväzoval príslušné orgány, aby v rozhodnutí o uložení záväzkov stanovili poskytnutie náhrady za finančné bremeno vyplývajúce z ich plnenia.

28

V pôvodnom znení nariadenia č. 1191/69 tak povinnosť požiadať o zrušenie záväzku služby vo verejnom záujme s cieľom vzniku nároku na náhradu podľa spojených ustanovení článkov 4 a 6 tohto nariadenia bola uplatniteľná iba na záväzky vzniknuté pred nadobudnutím jeho účinnosti, zatiaľ čo podľa článku 14 uvedeného nariadenia tento nárok na náhradu platne vznikal pri záväzkoch služby vo verejnom záujme, ktoré vznikli neskôr.

29

Je pravda, že nariadenie č. 1839/91 nahradilo toto ustanovenie aktuálnym znením článku 14 nariadenia č. 1191/69, ktoré uvádza uzavretie zmlúv o poskytovaní služieb vo verejnom záujme. Okrem toho nariadenie č. 1893/91 zaviedlo nový článok 1 ods. 5, podľa ktorého sa zachovanie alebo uloženie záväzkov služby vo verejnom záujme vykoná v súlade s podmienkami a podrobnosťami stanovenými v oddieloch II až IV nariadenia č. 1191/69.

30

Podľa talianskej vlády nariadenie č. 1893/91 týmto spôsobom zmenilo režim uplatniteľný na uloženie záväzkov služby vo verejnom záujme v tom zmysle, že nárok na náhradu finančného bremena vyplývajúceho z takých záväzkov odteraz podlieha podaniu žiadosti o ich zrušenie podľa článkov 4 a 6 tohto nariadenia. Na podporu tohto výkladu talianska vláda vyvodzuje argument zo skutočnosti, že po nadobudnutí účinnosti nariadenia č. 1893/91 nový článok 1 ods. 5 nariadenia č. 1191/69, ktorý oprávňuje členské štáty uložiť nové záväzky služby vo verejnom záujme, odkazuje výslovne na oddiel II tohto nariadenia, ktorý obsahuje články 4 a 6.

31

Ako to však uvádza generálny advokát v bode 53 svojich návrhov, nič neumožňuje prijať záver, že nariadenie č. 1893/91 zmenilo režim uplatniteľný na záväzky služby vo verejnom záujme, ktoré vznikli po nadobudnutí účinnosti nariadenia č. 1191/69, ako je uvedené v bode 28 tohto rozsudku. Naopak z odôvodnení nariadenia č. 1893/91 vyplýva, že členské štáty môžu v rámci zmluvy uzavretej medzi príslušnými vnútroštátnymi orgánmi a dopravným podnikom nielen stanoviť podrobnosti o službách vo verejnom záujme v oblasti dopravy, ale že si tiež ponechávajú možnosť zachovať alebo uložiť určité záväzky služby vo verejnom záujme. Pôvodný režim bol teda doplnený druhým režimom vychádzajúcim z nového právneho nástroja, a to zmluvy o poskytovaní služieb vo verejnom záujme podľa nového článku 14 nariadenia č. 1191/69.

32

Okrem toho treba konštatovať, že nariadenie č. 1893/91 neprinieslo žiadnu zmenu článkov 4 a 6 nariadenia č. 1191/69. Článok 6 ods. 1 tohto nariadenia teda uvádza, že žiadosti o zrušenie, uvedené v článku 4, sa majú podať v lehote do jedného roka odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto nariadenia, teda od 1. januára 1969. Okrem toho lehoty stanovené v odsekoch 3 až 6 tohto článku vychádzajú najmä z dátumov 1. januára 1971, 1. januára 1972, 1. januára 1973 alebo 31. januára 1972. Z vyššie uvedeného vyplýva, že článok 6 nariadenia č. 1191/69 sa má uplatňovať iba na záväzky služby vo verejnom záujme, ktoré vznikli pred nadobudnutím účinnosti uvedeného nariadenia, teda 1. januára 1969.

33

Okrem toho a ako to zdôraznil generálny advokát v bode 55 svojich návrhov, zo znenia článku 1 ods. 5 nariadenia č. 1191/69 nemožno vyvodzovať, že každé z ustanovení jeho oddielov II až IV sa uplatňuje na zachovanie, ako aj na uloženie záväzkov služby vo verejnom záujme. Niektoré z týchto ustanovení, ako sú článok 3 alebo článok 7 ods. 1, sa uplatňujú výlučne na zachovanie takýchto záväzkov. Je to tak aj pri článkoch 4 a 6 tohto nariadenia, zo znenia ktorých vyplýva, že sa uplatňujú výlučne na záväzky služby vo verejnom záujme, ktoré vznikli pred 1. januárom 1969. V dôsledku toho nemôže uspieť tvrdenie talianskej vlády, podľa ktorého článok 1 ods. 5 uvedeného nariadenia treba vykladať v tom zmysle, že jeho články 4 a 6 sa uplatňujú na uloženie nových záväzkov služby vo verejnom záujme.

34

Vzhľadom na vyššie uvedené treba na položenú otázku odpovedať, že články 4 a 6 nariadenia č. 1191/69 sa majú vykladať v tom zmysle, že pri záväzkoch služby vo verejnom záujme, ktoré vznikli pred nadobudnutím účinnosti uvedeného nariadenia, je vznik nároku na náhradu za finančné bremeno vyplývajúce z plnenia takýchto záväzkov podmienený podaním žiadosti o zrušenie týchto záväzkov zo strany dotknutého podniku, ako aj rozhodnutím príslušných orgánov o zachovaní alebo zrušení uvedených záväzkov na konci stanoveného obdobia. Naopak, pokiaľ ide o záväzky služby vo verejnom záujme, ktoré vznikli po tomto dátume, vznik takého nároku na náhradu týmto podmienkam nepodlieha.

35

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (piata komora) rozhodol takto:

Články 4 a 6 nariadenia Rady (EHS) č. 1191/69 z 26. júna 1969 o postupe členských štátov, ktorý sa týka záväzkov obsiahnutých v koncepcii služieb vo verejnom záujme v oblasti železničnej, cestnej a vnútrozemskej vodnej dopravy, zmeneného a doplneného nariadením Rady (EHS) č. 1893/91 z 20. júna 1991, sa majú vykladať v tom zmysle, že pri záväzkoch služby vo verejnom záujme, ktoré vznikli pred nadobudnutím účinnosti uvedeného nariadenia, je vznik nároku na náhradu za finančné bremeno vyplývajúce z plnenia takýchto záväzkov podmienený podaním žiadosti o zrušenie týchto záväzkov zo strany dotknutého podniku, ako aj rozhodnutím príslušných orgánov o zachovaní alebo zrušení uvedených záväzkov na konci stanoveného obdobia. Naopak, pokiaľ ide o záväzky služby vo verejnom záujme, ktoré vznikli po tomto dátume, vznik takého nároku na náhradu týmto podmienkam nepodlieha.