1. 

V tomto odvolaní YKK Corp., YKK Holding Europe BV (ďalej len „YKK Holding“) a YKK Stocko Fasteners GmbH (ďalej len „YKK Stocko“) navrhujú zrušiť rozsudok Všeobecného súdu Európskej únie z 27. júna 2012 ( 2 ). Všeobecný súd zamietol ich žalobu na zrušenie rozhodnutia Komisie K(2007) 4257 v konečnom znení ( 3 ) v rozsahu, v akom sa ich týkalo, a subsidiárne, zrušiť alebo znížiť výšku pokuty, ktorá im bola uložená týmto rozhodnutím.

2. 

Odvolanie nastoľuje dôležité otázky práva hospodárskej súťaže Európskej únie, o ktorých zatiaľ Súdny dvor nerozhodoval, a to stanovenia zákonnej hornej hranice pokuty v zmysle článku 23 ods. 2 nariadenia (ES) č. 1/2003 ( 4 ) v prípade spoluzodpovednosti v rámci toho istého kartelu, presnejšie, ak nad podnikom, ktorý sa podieľa na porušení, začne počas trvania kartelu vykonávať kontrolu iný podnik, a uplatnenia násobiteľa odstrašujúceho účinku pri výpočte pokuty v tomto kontexte.

3.

Okolnosti predchádzajúce sporu a sporné rozhodnutie sú uvedené v bodoch 1 až 20 napadnutého rozsudku takto:

…

…

…

…

4.

V spornom rozhodnutí Komisia uviedla, že odvolateľky sa podieľali na týchto troch porušeniach hospodárskej súťaže:

5.

V dôsledku toho Komisia uložila dotknutým podnikom pokuty za porušenie článku 81 ES (teraz článok 101 ZFEÚ ( 6 )) vypočítané na základe metódy stanovenej v usmerneniach ( 7 ) a v oznámení Komisie o neuložení pokút alebo o ich znížení v prípade kartelov ( 8 ) a oznámení o spolupráci z roku 2002.

6.

Pokiaľ ide o spoluprácu BWA, sporné rozhodnutie uložilo tieto pokuty:

7.

V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že podľa sporného rozhodnutia sa žalobkyňa v treťom rade YKK Stocko podieľala na porušení počas celého jeho trvania deviatich rokov a deviatich mesiacov, zatiaľ čo YKK Corp. a YKK Holding, žalobkyňa v prvom a žalobkyňa v druhom rade, sa podieľali na porušení (priamo alebo nepriamo) až po nadobudnutí spoločnosti YKK Stocko spoločnosťou YKK Holding v roku 1997, a na porušení sa teda podieľali štyri roky (odôvodnenia 466 až 468 sporného rozhodnutia). To je dôvod, prečo na jednej strane neboli YKK Corp. a YKK Holding zodpovedné za zaplatenie celej pokuty uloženej YKK Stocko a prečo na druhej strane YKK Stocko bola výlučne zodpovedná za zaplatenie zvyšných 19250000 eur jej uloženej pokuty.

8.

Pokiaľ ide o dvojstrannú spoluprácu medzi Prym a YKK, YKK Corp., YKK Holding a YKK Stocko boli zodpovedné spoločne a nerozdielne za zaplatenie pokuty vo výške 19500000 eur. Naopak, Komisia v spornom rozhodnutí uviedla, že skupina Prym splnila podmienky na úplné oslobodenie od pokuty.

9.

Nakoniec, pokiaľ ide o porušenia, ku ktorým došlo v rámci trojstrannej spolupráce, uložené boli tieto pokuty:

10.

Na podporu svojich žalôb pred Všeobecným súdom smerujúcich k zrušeniu sporného rozhodnutia odvolateľky predložili osem žalobných dôvodov, ktorých poradie preskúmania bolo pozmenené Všeobecným súdom a ktoré rozdelil do troch kategórií:

11.

Všeobecný súd v napadnutom rozsudku zamietol všetky dôvody predložené odvolateľkami, zamietol ich žalobu a zaviazal odvolateľky na náhradu trov konania.

12.

Odvolateľky a Komisia sa zúčastnili písomnej časti konania pred Súdnym dvorom a pojednávania, ktoré sa uskutočnilo 16. októbra 2013.

13.

Na podporu svojho odvolania sa odvolateľky opierajú o štyri odvolacie dôvody, ktoré sa týkajú len samotného výpočtu pokút, ktoré im boli uložené v dôsledku trojstrannej spolupráce a spolupráce BWA.

14.

V prvom rade tvrdia, že napadnutý rozsudok primeraným spôsobom nevysvetľuje dôvody, pre ktoré Všeobecný súd zamietol žalobný dôvod týkajúci sa neprimeranej východiskovej sumy pokuty, keďže trojstranná spolupráca nemala nijaký vplyv na trh. V tomto zmysle podľa nich Všeobecný súd porušil článok 23 ods. 2 a 3 nariadenia č. 1/2003, ako aj zásadu proporcionality (prvý odvolací dôvod). Odvolateľky ďalej tvrdia, že Všeobecný súd porušil svoju povinnosť uviesť odôvodnenie, ako aj zásadu lex mitior, pokiaľ ide o uplatniteľnosť oznámení o spolupráci z rokov 1996 a 2002 (druhý odvolací dôvod). Ďalej tvrdia, že odvolávaním sa na nesprávny výklad článku 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003 Všeobecný súd nerešpektoval zásady proporcionality a rovnosti zaobchádzania, ako ani zásadu osobnej zodpovednosti, keď odmietol uplatniť 10 % hornú hranicu len na obrat YKK Stocko za obdobie predchádzajúce jej nadobudnutiu spoločnosťou YKK Holding (tretí odvolací dôvod). Nakoniec odvolateľky namietajú, že sa Všeobecný súd dopustil porušenia povinnosti odôvodnenia, článku 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003 a zásady proporcionality a osobnej zodpovednosti, pokiaľ ide o uplatnenie násobiteľa odstrašujúceho účinku na obdobie porušenia, ktoré predchádzalo nadobudnutiu YKK Stocko (štvrtý odvolací dôvod).

15.

V tejto časti odvolateľky namietajú, že Všeobecný súd nedostatočne odôvodnil zamietnutie ich žalobného dôvodu týkajúceho sa neprimeranej východiskovej sumy pokuty vo výške 50 miliónov eur s ohľadom na údajnú neexistenciu vplyvu predmetného porušenia na trh. Táto absencia odôvodnenia im podľa nich znemožnila vedieť, či Všeobecný súd zamietol ich žalobný dôvod z dôvodu, že Komisia na jednej strane dostatočne zohľadnila vplyv porušenia na trh alebo ho na druhej strane nezohľadnila, pretože nebola povinná tak urobiť.

16.

Odvolateľky dodávajú, že odôvodnenie Všeobecného súdu je mätúce, pretože zmiešava „veľmi závažnú“ povahu porušenia a výpočet východiskovej sumy pokuty.

17.

Nezastávam ich názor.

18.

Na úvod je potrebné zdôrazniť, že odvolateľky výslovne upustili od tvrdenia, „že trojstranná spolupráca nemohla byť vo svojej povahe kvalifikovaná ako ‚veľmi závažná‘, vzhľadom na nezohľadnenie vplyvu zo strany Komisie“ (bod 13 odvolania). Vzhľadom na to, že kvalifikácia porušenia nie je viac relevantná, toto odvolanie sa týka iba stanovenia východiskovej sumy pokuty vo výške 50 miliónov eur, ktorú Všeobecný súd údajne potvrdil bez to, aby sa dostatočne vyjadril k primeranému zohľadneniu vplyvu predmetného porušenia na trh Komisiou alebo jej povinnosti zohľadniť, prípadne nezohľadniť tento vplyv.

19.

V tejto súvislosti sa domnievam, že Všeobecný súd dokonale vysvetlil, prečo podľa jeho názoru bola Komisia schopná kvalifikovať predmetné porušenie ako „veľmi závažné“ a stanoviť východiskovú sumu pokuty na 50 miliónov eur bez toho, aby zohľadnila vplyv tohto porušenia na trh, keďže nebola povinná tak urobiť.

20.

Všeobecný súd predovšetkým poznamenáva, že „podľa bodu 1.A prvého odseku usmernení pri posudzovaní závažnosti porušenia pravidiel sa musí brať do úvahy ich povaha, skutočný dosah na trh tam, kde ho možno merať, a veľkosť relevantného zemepisného trhu“ (bod 125 napadnutého rozsudku), ale že tri faktory v tomto skúmaní „nemajú rovnakú váhu pri celkovom skúmaní“ (bod 126 napadnutého rozsudku). Najzávažnejšie porušenia ako „dohody alebo zosúladené postupy smerujúce okrem iného, podobne ako v prejednávanej veci, k určeniu cien môžu byť už na základe ich povahy kvalifikované ako ‚veľmi závažné‘ bez toho, aby sa tieto správania museli vyznačovať ich osobitným vplyvom alebo geografickým rozsahom“ (rovnaký bod 126 napadnutého rozsudku).

21.

Pokiaľ ide o zohľadnenie skutočného vplyvu na trh, Všeobecný súd pokračoval vo svojom odôvodnení, pričom v bode 140 napadnutého rozsudku uviedol, že tento vplyv musí byť zohľadnený, len „ak ho možno merať“, pričom v bode 141 uvedeného rozsudku uviedol, že Komisia sa nepokúsila „preukázať presné účinky porušenia“. Komisia jasne uviedla, že pokiaľ ide o dôkazy obsiahnuté v jej spise týkajúce sa trojstrannej spolupráce na trhu so zipsami, nemala k dispozícii dostatočné dôkazy o konečnej realizácii dohody o harmonizácii cien ( 9 ) (čo bol jeden z aspektov dohody a ktorý pozostával tiež z výmeny citlivých informácií a diskusií o zvýšení cien ( 10 )). Ako Všeobecný súd konštatuje v bode 142 napadnutého rozsudku, nebránilo to však Komisii v tom, aby dospela k záveru, že dohoda ako celok mala pravdepodobne vplyv na trh, hoci bol tento vplyv obmedzenejší a kratší, ako účastníci zamýšľali. ( 11 )

22.

Bez ohľadu na to sa domnievam, že Komisia bola schopná v rovnakom čase stanoviť, že dohoda bola ako celok uskutočnená a mohla mať vplyv na trh, a tiež dodať, že tento vplyv nebolo možné vymedziť, pretože nebolo možné určiť s dostatočnou presnosťou príslušné konkurenčné parametre v prípade neexistencie porušení, ktoré Všeobecný súd jasne vysvetľuje v bodoch 141 a 142 napadnutého rozsudku.

23.

Ďalej poznamenávam, že odôvodnenie Všeobecného súdu je úplne v súlade s ustálenou judikatúrou Súdneho dvora. Všeobecný súd len pripomenul „zásadu, podľa ktorej skutočný vplyv porušenia na trh nie je rozhodujúcim kritériom na určenie výšky pokút“ ( 12 ).

24.

Súdny dvor ďalej rozhodol vo svojom rozsudku Carbone‑Lorraine/Komisia ( 13 ), že „účinok protisúťažného postupu nie je sám osebe určujúcim kritériom pri posudzovaní primeranej výšky pokuty. Skutočnosti týkajúce sa úmyslu môžu byť dôležitejšie ako tie, ktoré sa týkajú uvedených účinkov, najmä ak ide o porušenia, ktoré sú skutočne závažné, napríklad rozdeľovanie trhov“.

25.

Všeobecný súd však vo svojom rozsudku Sachsa Verpackung/Komisia ( 14 ) rozhodol, že „tvrdenie žalobkyne, že Všeobecný súd by v podstate mal znížiť pokutu uloženú Komisiou, ak vplyv porušenia na trh nemožno zmerať,… nemôže obstáť“.

26.

Odvolateľky ďalej uvádzajú, že Všeobecný súd nezohľadnil ich tvrdenie týkajúce sa proporcionality východiskovej sumy ako samostatnú výhradu.

27.

V tejto súvislosti stačí poznamenať, že takéto tvrdenie týkajúce sa proporcionality existuje, v každom prípade v prvej časti, len v spojitosti s neexistenciou vplyvu na trh alebo s povinnosťou zohľadniť takúto prípadnú neexistenciu.

28.

Dospel som preto k záveru, že prvú časť odvolacieho dôvodu týkajúcu sa neprimeranosti odôvodnenia napadnutého rozsudku treba zamietnuť.

29.

V tejto časti odvolateľky tvrdia, že ak by z napadnutého rozsudku malo vyplývať, že Komisia dostatočne zohľadnila vplyv porušenia na trh, takýmto rozhodnutím by Všeobecný súd nesprávne vykladal sporné rozhodnutie a porušil by právo Únie, najmä článok 23 ods. 2 a 3 nariadenia č. 1/2003, a ustálenú judikatúru Súdneho dvora, ktorá vyžaduje, aby Komisia v prípade, že považuje za primerané zohľadniť vplyv porušenia na trh na účely zvýšenia východiskovej sumy pokuty nad úroveň minimálnej možnej sumy 20 miliónov eur stanovenej v usmerneniach, musí uviesť konkrétne, hodnoverné a dostatočné kritériá, na základe ktorých sa má posúdiť, aký mohol byť skutočný vplyv porušenia na hospodársku súťaž na tomto trhu.

30.

Toto tvrdenie je zjavne založené na chybnom výklade napadnutého rozsudku a sporného rozhodnutia.

31.

Ako som už poznamenal, pri posúdení kritéria závažnosti porušenia sa musí zohľadniť jeho skutočný vplyv na trh, len ak ho možno zmerať.

32.

V prejednávanej veci Komisia vysvetlila – rovnako ako vo svojom rozhodnutí K(2004) 2826 ( 15 ) [ktoré viedlo k trom rozsudkom, a síce rozsudkom KME Germany a i./Komisia (C‑272/09 P), Chalkor/Komisia a KME Germany a i.,/Komisia (C‑389/10 P) ( 16 )) –, že nebolo možné presne vymedziť skutočný vplyv trojstrannej spolupráce (pozri odôvodnenia 507 a 509 sporného rozhodnutia).

33.

Rovnakým spôsobom teda, ako tomu bolo v prípade žalobcov vo veci, v ktorej bol vyhlásený už citovaný rozsudok KME Germany a i./Komisia, odvolateľky nesprávne vykladali napadnutý rozsudok, keď uviedli, „že skutočný vplyv porušenia na trh by sa mal zohľadniť na účely výpočtu východiskovej sumy pokuty, ktorá im bola uložená“ ( 17 ).

34.

Zastávam preto názor, že Komisia bola rovnako ako v danej veci oprávnená dospieť v spornom rozhodnutí k záveru, že porušenie malo pravdepodobne určitý (nemerateľný) vplyv na trh ( 18 ), čo zjavne nemožno zameniť s konštatovaním konkrétneho merateľného vplyvu porušenia na trh, ktorý nie je potrebný. ( 19 ) Ako už bolo v rámci prvej časti vysvetlené a ako už Súdny dvor v uvedenej veci potvrdil ( 20 ), po prvé, záver, že skutočný vplyv nie je rozhodujúcim faktorom pri posúdení závažnosti, a po druhé konštatovanie, že porušenie malo pravdepodobne určitý vplyv, si vzájomne neodporujú.

35.

Z toho vyplýva, že Všeobecný súd nevychádzal z nesprávneho výkladu sporného rozhodnutia a táto časť druhej časti prvého odvolacieho dôvodu (najmä body 17 až 22 odvolania) je založená na nesprávnom predpoklade.

36.

Súhlasím tiež s názorom Komisie, že toto uvažovanie nie je vyvrátené už citovaným rozsudkom Prym a Prym Consumer/Komisia (najmä v jeho bodoch 81 a 82), na ktoré odkazujú odvolateľky (pozri body 23 až 30 odvolania).

37.

Dôvod je jednoduchý. Vo svojom rozsudku Prym a Prym Consumer/Komisia ( 21 ) Všeobecný súd uviedol, že Komisia netvrdila, že konkrétny vplyv porušenia nebol merateľný ( 22 ), a teda s ohľadom na skutočnosť, že Komisia sa pokúsila zohľadniť a zmerať konkrétny vplyv, Všeobecný súd rozhodol, že si nesplnila svoju povinnosť odôvodnenia ( 23 ) (hoci nakoniec Všeobecný súd neznížil výšku pokuty). ( 24 )

38.

Je teda zrejmé, že už citovaný rozsudok vo veci Prym a Prym Consumer/Komisia nemožno uplatniť na prejednávanú vec.

39.

V každom prípade už citovaný rozsudok Súdneho dvora Prym a Prym Consumer/Komisia (a konkrétnejšie jeho body 81 a 82 citované odvolateľkami) nemožno vykladať v tom zmysle, že zistenie a preukázanie (iným spôsobom než na základe predpokladov) skutočného merateľného vplyvu sú jedinými zákonnými dôvodmi na zvýšenie východiskovej sumy nad rámec minimálnej sumy vo výške 20 miliónov eur.

40.

Časť 1.A štvrtý a šiesty bod usmernení stanovuje, že „taktiež bude nevyhnutné brať do úvahy efektívnu ekonomickú kapacitu vinníkov, ktorou môžu spôsobiť značnú škodu iným prevádzkovateľom, najmä spotrebiteľom; tiež je nevyhnutné stanoviť pokutu na úroveň, ktorá zabezpečí, aby mala pokuta dostatočne odstrašujúci účinok“, a „keď sa priestupok týka viacerých podnikov (typu kartel), možno bude nutné v niektorých prípadoch uplatniť zváženie výšky pokút stanovených v rámci každej z troch kategórií, aby bola zohľadnená špecifická záťaž, a teda aj reálny dosah porušovania pravidiel každého podniku v hospodárskej súťaži, predovšetkým tam, kde je značná disparita medzi veľkosťou podnikov, ktoré sa dopúšťajú tých istých priestupkov“.

41.

Okrem toho je potrebné poznamenať, že v už citovaných rozsudkoch týkajúcich sa rozhodnutia „Medené inštalačné rúry“ Všeobecný súd a Súdny dvor akceptovali východiskovú sumu, ktorá bola vyššia než „minimálna“ suma 20 miliónov eur (v tomto prípade 35 miliónov eur), pričom skutočný (merateľný) dosah nebol zohľadnený.

42.

V každom prípade možno pripomenúť, že „Súdnemu dvoru neprináleží pri rozhodovaní o otázkach práva v rámci odvolania nahrádzať svojím posúdením z dôvodov spravodlivosti posúdenie Všeobecného súdu, ktorý rozhoduje o výške pokút uložených podnikom za porušenie práva [Únie] v rámci plnej rozhodovacej právomoci“ ( 25 ).

43.

Z vyššie uvedeného vyplýva, že Všeobecný súd nevychádzal z nesprávneho posúdenia, keď bez toho, aby zohľadnil skutočný vplyv predmetného porušenia na trh, rozhodol, že suma vo výške 50 miliónov eur predstavovala v prejednávanej veci primeranú východiskovú sumu pre pokutu. Druhá časť prvého odvolacieho dôvodu preto musí byť zamietnutá.

44.

V tejto časti odvolateľky po prvé tvrdia, že za predpokladu (podľa môjho názoru správneho, na rozdiel od predpokladu uvedeného vyššie v druhej časti), že by napadnutý rozsudok mal preukázať, že Komisia nezohľadnila vplyv porušenia na trh, pretože nebola povinná tak urobiť, Všeobecný súd nesprávne uplatnil právo Únie, podľa ktorého sankcie podľa vnútroštátneho práva a práva Únie nemajú byť len účinné a odstrašujúce, ale tiež primerané danému porušeniu. V tomto zmysle odvolateľky tvrdia, rovnako ako vo svojej žalobe pred Všeobecným súdom, že je neprimerané zmeniť minimálnu možnú sumu vo výške 20 miliónov eur (aká je stanovená v usmerneniach za „veľmi závažné“ porušenia) na 50 miliónov eur (čo predstavuje nárast o 250 %) bez zohľadnenia absencie vplyvu dohody o trojstrannej spolupráci na trh. Ak by to bolo inak, napadnutý rozsudok by považoval veľkosť podniku za významný faktor pri stanovení výšky pokuty, a bol by teda v rozpore s usmerneniami a ustálenou judikatúrou Súdneho dvora.

45.

Komisia zastáva názor, že odvolateľky sa snažia vzbudiť dojem, že suma 20 miliónov eur predstavuje základnú sumu pre výpočet a že Komisia by mala výslovne odôvodniť každé „zvýšenie“ nad rámec tejto sumy, v prejednávanej veci o 250 % alebo o 312,5 % podľa veľkosti podniku. ( 26 )

46.

Ako Komisia správne poznamenala, tento argument je založený na zámene medzi „východiskovou sumou“ – stanovenou na základe rôznych faktorov špecifických pre daný prípad a súvisiacou s porušením vrátane veľkosti dotknutého trhu – a zaradením účastníka kartelu do určitej skupiny (ďalej len „skupina“) alebo uplatnením „násobiteľa odstrašujúceho účinku“ pri výpočte pokuty, ktorá má byť uložená konkrétnemu podniku, teda v štádiu výpočtu pokuty, kde sa zohľadňuje veľkosť podniku.

47.

V prejednávanej veci veľkosť trhu so zipsami presiahla 400 miliónov eur (odôvodnenie 12 sporného rozhodnutia) a porušenie bolo označené ako „veľmi závažné“ so zreteľom na všetky osobitné skutočnosti a okolnosti prejednávanej veci. S ohľadom na všetky tieto skutočnosti východisková suma pokuty uloženej prvej skupine podnikov bola stanovená na 50 miliónov eur. ( 27 )

48.

Vzhľadom na to, že odvolateľky boli najvýznamnejšími účastníkmi kartelu, pokiaľ ide o podiel na trhu so zipsami, boli umiestnené do tejto prvej skupiny (odôvodnenie 530 sporného rozhodnutia). Až do tohto štádia výpočtu sa celková veľkosť podniku neberie do úvahy. Násobiteľ odstrašujúceho účinku vo výške 1,25 % bol následne uplatnený na danú sumu vzhľadom na značnú celkovú veľkosť skupiny YKK (odôvodnenia 537 až 539 sporného rozhodnutia).

49.

V každom prípade treba pripomenúť, že je na Všeobecnom súde, aby preskúmal posúdenie primeranej povahy týchto súm, a že v zásade „pri rozhodovaní o právnych otázkach v rámci odvolania neprináleží Súdnemu dvoru nahrádzať z dôvodov spravodlivosti svojím posúdením posúdenie Všeobecného súdu, ktorý v rámci svojej neobmedzenej súdnej právomoci rozhoduje o výške pokút uložených podnikom za porušenie práva [Únie] týmito podnikmi“ ( 28 ).

50.

Okrem toho odvolateľky vytýkajú Všeobecnému súdu, že nepočítal s možnosťou považovať nevykonanie ich dohody za poľahčujúcu okolnosť.

51.

V tomto zmysle stačí poznamenať, ako to už správne urobil Všeobecný súd vo svojej judikatúre, že „na účely hodnotenia poľahčujúcich okolností vrátane neuplatňovania dohôd nie je opodstatnené zohľadniť účinky vyplývajúce z porušenia ako celku, ktoré sa musia brať do úvahy pri posúdení skutočného vplyvu porušenia na trh na účely hodnotenia jeho závažnosti (bod 1 A prvý odsek usmernení), ale individuálne správanie každého podniku, aby sa preskúmala pomerná závažnosť účasti každého podniku na porušení“ (kurzívou zvýraznil generálny advokát) ( 29 ).

52.

V už citovanom rozsudku KME Germany a i./Komisia Súdny dvor potvrdil stanovisko Všeobecného súdu v rozsahu, v akom rozhodol, že „pokiaľ ide o prvé tvrdenie, týka sa bodu 127 napadnutého rozsudku, v ktorom Všeobecný súd odkazoval na judikatúru, podľa ktorej na účely uplatnenia poľahčujúcej okolnosti podľa bodu 3 druhej zarážky usmernení musia porušitelia preukázať, že sa správali súťažne alebo aspoň že jasne a v značnom rozsahu porušovali povinnosti vykonať kartel do takej miery, že narušili jeho fungovanie, a že k dohode ani zdanlivo nepristúpili a nepodnecovali tak iné podniky do vykonávania predmetného kartelu“ ( 30 ). Z tohto dôvodu v bode 96 uvedeného rozsudku Súdny dvor rozhodol, že „Všeobecný súd sa nedopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď doslovne vykladal podmienky požadované na priznanie poľahčujúcej okolnosti podľa bodu 3 druhej zarážky usmernení. Ako však Všeobecný súd uviedol v bode 128 napadnutého rozsudku, odvolateľky netvrdili, že spĺňajú tieto podmienky. Prvé tvrdenie teda nie je dôvodné“.

53.

Vzhľadom na to, že odvolateľky nepreukázali – dokonca ani neuviedli – žiadnu z vyššie uvedených požiadaviek na účely preukázania existencie poľahčujúcich okolností, ich tvrdenie musí byť zamietnuté.

54.

Pokiaľ ide o porovnanie s vecami, v ktorých boli vyhlásené rozsudky Degussa/Komisia (takzvaný kartel „Metionínu“), ako aj Prym a Prym Consumer/Komisia (takzvaný kartel „Ihiel“) ( 31 ), zastávam názor (podobne ako Komisia), že prejednávaná vec je odlišná, pretože tu nejde o otázku úplného nevykonania trojstrannej spolupráce na trhu so zipsami počas určitého obdobia (a navyše pomerne dlhého), ale len o neexistenciu dôkazov o konečnej realizácii jedného z jej prvkov (dohoda o harmonizácii cien). Okrem toho táto konkrétna okolnosť bola zohľadnená pri celkovom posúdení závažnosti.

55.

Pokiaľ ide o rozhodnutia K(2006) 1766 a K(2006) 5700 v konečnom znení ( 32 ), odvolateľky nemôžu namietať, že veľkosť dotknutých trhov bola celkovo porovnateľná [340 miliónov eur v rámci trhu s peroxidom vodíka a 550 miliónov eur v rámci kombinovaného trhu s butadiénovým kaučukom a butadiénstyrénovým kaučukom vyrábaným emulznou polymerizáciou (BR/ESBR)]“ s trhom so zipsami. Okrem toho úroveň vykonania zo strany účastníkov a posúdenie pravdepodobného, avšak nemerateľného vplyvu v týchto kartelových rozhodnutiach sa zásadne nelíšili od tých, ktoré sú charakteristické pre prejednávanú vec. ( 33 )

56.

Z toho vyplýva, že tretia časť prvého odvolacieho dôvodu, a teda celý prvý odvolací dôvod musia byť zamietnuté.

57.

Zastávam rovnako ako Komisia názor – aj za predpokladu, ktorý Komisia spochybňuje, že oznámenie o spolupráci z roku 2002 možno v tomto zmysle považovať za „lex mitior“ vo vzťahu k oznámeniu o spolupráci z roku 1996 –, že Všeobecný súd jednoznačne zamietol – aj keď tak urobil implicitne (v bodoch 184 a nasl. napadnutého rozsudku) – tvrdenie založené na zásade lex mitior z dôvodu, že táto námietka bola bezpredmetná, pretože Komisia poskytla odvolateľkám de facto čiastočné oslobodenie od pokuty tým, že ich spoluprácu, ktorú nebolo možné vziať do úvahy na základe oznámenia o spolupráci z roku 1996, považovala za poľahčujúcu okolnosť. Všeobecný súd poznamenáva, že táto okolnosť viedla k zníženiu pokuty vo výške 9375000 eur (bod 187 napadnutého rozsudku).

58.

Navyše Všeobecný súd jasne vysvetlil, v akom rozsahu odvolateľky nedodržiavali požiadavky stanovené v oznámení o spolupráci z roku 1996 (body 170 až 180 napadnutého rozsudku).

59.

Komisia správne tvrdí, že jedinou relevantnou otázkou (pri výklade druhej časti druhého odvolacieho dôvodu) je, či Všeobecný súd mal výslovne vysvetliť, prečo odvolateľky neboli oprávnené získať okrem (de facto) čiastočného oslobodenia ďalšiu výhodu založenú na oznámení o spolupráci z roku 2002, a síce dodatočné zníženie výšky pokuty za poskytnutie informácií alebo dôkazov predstavujúcich významnú pridanú hodnotu, pokiaľ ide o obdobie od 28. apríla 1998 do 2. júna 1999 (bod 21 oznámenia o spolupráci z roku 2002).

60.

Odvolateľky zastávajú v tomto smere názor, že Všeobecný súd sa tým, že namiesto oznámenia o spolupráci z roku 1996 neuplatnil oznámenie o spolupráci z roku 2002, dopustil nesprávneho výkladu práva Únie, najmä zásady lex mitior, tak ako je to stanovené v článku 7 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podpísaného v Ríme 4. novembra 1950, a článku 49 ods. 1 Charty základných práv Európskej únie, podľa ktorého sa má spätne uplatniť najpriaznivejšie právo. Vzhľadom na to, že oznámenie o spolupráci z roku 1996, na rozdiel od oznámenia o spolupráci z roku 2002, podmieňovalo výhodu zníženia pokuty nespochybnením skutočností, bolo by v rozpore so zásadou lex mitior (body 62 až 65 odvolania), aby bola výhoda zamietnutá na základe skutočnosti, ktorá sa už prestala uplatňovať. Odvolateľky dospeli k záveru, že dôkaz, ktorý predložili, predstavoval významnú pridanú hodnotu pre vyšetrovanie v rozsahu, v akom umožnil Komisii preukázať, že údajné porušenie trvalo dlhšie. Z tohto dôvodu mali teda mať nárok na ďalšie zníženie výšky pokuty (okrem čiastočného oslobodenia, ktoré im bolo poskytnuté za preukázanie predĺženia trvania kartelu), teda na „dvojitú výhodu“ za tú istú informáciu a dôkaz, ktorá mala pozostávať, po prvé, zo zníženia, a po druhé, z čiastočného oslobodenia od pokuty.

61.

Predovšetkým je potrebné zdôrazniť, že právnym základom pokút uložených v súlade s pravidlami Únie v oblasti hospodárskej súťaže nie je oznámenie o spolupráci (či už z roku 1996, alebo z roku 2002), ale je ním článok 23 ods. 2 a 3 nariadenia č. 1/2003. Ako Komisia správne poznamenala, tento článok nebol v priebehu času zmenený a je v podstate totožný s článkom 15 nariadenia č. 17 ( 34 ). Právny rámec pokút preto nebol podstatne zmenený.

62.

Poznamenávam teda, po prvé, že Prym a Coats podali ich prvú žiadosť o zhovievavosť pred 14. februárom 2002 a že podľa odseku 28 oznámenia o spolupráci z roku 2002 ( 35 ), je to práve oznámenie o spolupráci z roku 1996, ktoré bolo a zostalo uplatniteľné ratione temporis na celý kartel na trhu so zipsami.

63.

Po druhé, poznamenávam, že Súdny dvor ( 36 ) rozhodol, že „pokiaľ ide o spoluprácu podniku s Komisiou [či už podľa oznámenia o spolupráci z roku 1996, alebo oznámenia o spolupráci z roku 2002, alebo ako poľahčujúcu okolnosť],… takýto príspevok môže odôvodniť zníženie pokuty na základe oznámenia o spolupráci iba vtedy, ak skutočne Komisii umožní splniť jej úlohu spočívajúcu v konštatovaní porušenia a v jeho ukončení“.

64.

V tomto zmysle je potrebné pripomenúť, že „Komisia má širokú mieru voľnej úvahy, pokiaľ ide o metódu výpočtu pokút, a v tejto súvislosti môže zohľadniť viacero skutočností, ku ktorým patrí aj spolupráca dotknutých podnikov počas vyšetrovania vedeného útvarmi tejto inštitúcie. V tejto súvislosti Komisia musí vykonať komplexné skutkové posúdenia, akými sú posúdenia týkajúce sa spolupráce jednotlivých podnikov“ ( 37 ).

65.

Po tretie, zo spisu vyplýva, že vzhľadom na to, že odvolateľky nespochybnili body 170 až 181 napadnutého rozsudku, viac nenamietajú voči skutočnosti, že Komisia nesprávne uplatnila oznámenie o spolupráci z roku 1996.

66.

Po štvrté, je dôležité zdôrazniť, že kvalitatívne požiadavky oznámení o spolupráci z rokov 1996 a 2002 sú celkovo porovnateľné (toto oznámenie z roku 2002 nie je menej prísne ako oznámenie z roku 1996 ( 38 )), takže nedodržanie podmienok stanovených v oznámení o spolupráci z roku 1996 – osobitne skutočnosť, že odvolateľky spochybnili skutkové okolnosti – vedie ipso facto k nedodržaniu podobných požiadaviek obsiahnutých v uvedenom oznámení z roku 2002.

67.

Ako uviedla Komisia, bez ohľadu na čiastočné oslobodenie od pokuty, ktoré už nie je sporné, nie je v žiadnom prípade preukázané, ako to tvrdia odvolateľky (pozri bod 56 odvolania), že oznámenie o spolupráci z roku 2002 by k ním bolo zhovievavejšie, než oznámenie z roku 1996.

68.

Odvolateľky sa v podstate snažia argumentovať tým, že ak podnik poskytne dôkaz o určitom období trvania porušenia a tým Komisii umožní predĺžiť trvanie kartelu, musí mať nárok nielen na čiastočné oslobodenie od pokuty počas daného obdobia, ale tiež nárok na dodatočnú výhodu, ktorou je percentuálne zníženie za porušenie, ktorého sa dopustil.

69.

Okrem toho, že sa domnievam, že akákoľvek dvojitá odmena je vylúčená, nemyslím si, že takýto argument je v súlade s celkovým účelom znížení poskytnutých za spoluprácu. Podnik by nemal byť odmenený za to, že pomáhal Komisii preukázať existenciu porušenia v prípade, že neposkytol žiadnu pridanú hodnotu vyšetrovaniu Komisie týkajúcemu sa obdobia, za ktoré mu bola pripísaná zodpovednosť (teda obdobia nasledujúce po období, za ktoré bol čiastočne oslobodený od pokuty).

70.

V skutočnosti sa odvolateľky domáhajú uplatnenia obrátenej zásady ne bis in idem, teda zníženia pokuty za to, že poskytli pridanú hodnotu vyšetrovaniu Komisie, a oslobodenia za skutočnosti, ktoré prezradili!

71.

Zdá sa mi, že rovnaké informácie nemôžu byť odmenené podľa oznámenia o spolupráci (získať percentuálne zníženie), ako aj mimo jeho rámca (získať čiastočné oslobodenie ako poľahčujúcu okolnosť za spoluprácu mimo zhovievavosti). ( 39 )

72.

Navyše si nemyslím, že odvolateľky sa môžu v tejto súvislosti účinne odvolávať na predchádzajúce rozhodnutia.

73.

Vo veci, v ktorej bol vyhlásený rozsudok FRA.BO/Komisia ( 40 ) (kartel nazvaný ako kartel „Tvaroviek“), čiastočné oslobodenie nebolo kombinované so znížením z dôvodu zhovievavosti za rovnakú spoluprácu, pretože ide o spoluprácu týkajúcu sa dvoch rozličných období, počas ktorých FRA.BO SpA získala zníženie z dôvodu zhovievavosti (za obdobie pred rokom 2001) a čiastočné oslobodenie od pokuty za spoluprácu mimo zhovievavosti (za ďalšie obdobie od roku 2001 do roku 2004).

74.

Všeobecný súd, na rozdiel od tvrdení odvolateliek, jasne potvrdil, že nemôže existovať nijaká kumulatívna odmena. ( 41 ) V každom prípade možno dodať, že na rozdiel od FRA.BO SpA odvolateľky v danej veci spochybňujú skutočnosti týkajúce sa trojstrannej spolupráce na trhu so zipsami po 2. júni 1999 a ich právnu klasifikáciu ako porušovanie.

75.

Nakoniec si nemyslím, že informácie, ktoré odvolateľky poskytli Komisii, predstavovali významnú pridanú hodnotu v zmysle bodu 21 oznámenia o spolupráci z roku 2002 v rámci vyšetrovania Komisie.

76.

Pokiaľ ide o obdobie pred 2. júnom 1999, je zrejmé, že spolupráca bola odmenená (de facto) čiastočným oslobodením a neexistuje nijaký dôvod na udelenie dvojitej odmeny. Pokiaľ ide o skutočnosti, ktoré nastali po tomto dátume, odvolateľky tieto skutočnosti spochybňujú.

77.

Zastávam preto názor, že Všeobecný súd správne rozhodol, že spolupráca odvolateliek za obdobie pred 2. júnom 1999 nepomohla Komisii zistiť skutkový stav a porušenie za obdobie po tomto dátume. Toto posúdenie je platné, či už v zmysle oznámenia o spolupráci z roku 1996, alebo na základe kritérií stanovených v oznámení o spolupráci z roku 2002.

78.

Z toho vyplýva, že druhý odvolací dôvod musí byť zamietnutý.

79.

V rámci svojho tretieho odvolacieho dôvodu odvolateľky tvrdia, že Všeobecný súd tým, že zamietol ich žalobný dôvod založený na údajne nesprávnom uplatnení 10 % hornej hranice za obdobie predchádzajúce nadobudnutiu YKK Stocko spoločnosťou YKK Holding – obdobie, počas ktorého sa YKK Stocko považuje za výlučne zodpovednú, –, porušil článok 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003, ako aj zásadu proporcionality, zásadu rovnosti zaobchádzania a zásadu individualizácie trestov.

80.

V skutočnosti časť pokuty súvisiacej s počiatočným obdobím porušenia vo výške 19,25 milióna eur, ktorá predstavuje 55 % z celkového obratu YKK Stocko v roku 2006 (ktorý bol 34,91 milióna eur), v podstate prekračuje 10 % hornú hranicu stanovenú v článku 23 ods. 2 druhom pododseku nariadenia č. 1/2003.

81.

Komisia namieta, že tento argument je založený z právneho hľadiska na nesprávnom pochopení účelu 10 % hornej hranice uvedenej v článku 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003, čo by znamenalo, že ak sa zmení štruktúra podniku (napríklad po nadobudnutí dcérskej spoločnosti materskou spoločnosťou), má sa vypočítať samostatná pokuta pre každé z nasledujúcich období tejto zmeny (napríklad pred nadobudnutím a po ňom).

82.

Komisia naopak tvrdí, že musí byť uložená jediná pokuta, pretože hranica stanovená v článku 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003 nie je časťou pokuty spojenou s tajným správaním počas obdobia porušenia, ale je zákonným maximom súvisiacim s finančnou schopnosťou zaplatiť pokutu a zameriava sa predovšetkým na ochranu podniku proti uloženiu neúmernej pokuty s ohľadom na jeho veľkosť. Rozhodujúcim faktorom je teda ekonomická sila podniku (ktorú naznačuje jeho celkový obrat) v čase prijatia rozhodnutia o uložení pokuty. Tieto úvahy sú ako jediné schopné vysvetliť, prečo na účely výpočtu 10 % hornej hranice odkazuje predmetné ustanovenie výslovne na toto obdobie. V dôsledku toho nie je relevantnou skutočnosť, že podnik mal slabšiu finančnú kapacitu v minulosti, napríklad pred jeho nadobudnutím inou spoločnosťou, tak ako je to v prejednávanej veci.

83.

Komisia dodáva, že aj v prípade, ak sa materská spoločnosť rozhodne, že neposkytne finančnú podporu svojej dcérskej spoločnosti, pokiaľ ide o časť pokuty, za ktorej zaplatenie je táto dcérska spoločnosť výlučne zodpovedná, pričom to môže ohroziť životaschopnosť dcérskej spoločnosti, ide len o otázku uskutočnenia investičného rizika materskej spoločnosti spojenej s právnickou osobou (dcérskou spoločnosťou), ktorá sa pred (ale aj po) nadobudnutí dopustila protisúťažného správania sankcionovaného pokutami. Získaním kontroly nad dcérskou spoločnosťou preberá materská spoločnosť toto riziko, pričom ho však môže obmedziť tým, že v kúpnej zmluve uzatvorenej s pôvodným majiteľom zahrnie odškodnenie.

84.

V súhrne možno konštatovať, že podľa Komisie jedine podnik zodpovedný za posledné štádiá porušenia a v čase prijatia konečného rozhodnutia je primeraným referenčným podnikom pre posúdenie otázok zodpovednosti a odstrašujúceho účinku, pokiaľ Komisia preukáže, že sa tento podnik (teda podnik, ktorý tvoria nové materské spoločnosti) sám zúčastnil na porušení. Z rovnakých dôvodov Komisia tvrdí, že odvolateľky nemôžu účinne tvrdiť, že pokuta bola uložená v rozpore so zásadou proporcionality a zásadou rovnosti zaobchádzania.

85.

Ako som už v úvode týchto návrhov uviedol, odvolací dôvod nastoľuje dôležitú otázku v oblasti práva hospodárskej súťaže, ktorou sa Súdny dvor doposiaľ nezaoberal, a to stanovenie zákonnej hranice pokuty, tak ako je to stanovené v článku 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003, v prípade spoluzodpovedností v rámci rovnakého kartelu, a presnejšie, kde podnik, ktorý sa zúčastňuje na porušení, začne byť kontrolovaný iným podnikom počas trvania kartelu.

86.

Toto ustanovenie nariadenia č. 1/2003 stanovuje, že „pokuta uložená každému podniku alebo združeniu podnikov [podieľajúcich sa na porušovaní – neoficiálny preklad] nepresiahne 10 % jeho celkového obratu v predchádzajúcom obchodnom roku“ (kurzívou zvýraznil generálny advokát).

87.

Súdny dvor má teda za úlohu po prvýkrát vykladať pojem „podnik podieľajúci sa na porušovaní“ v zmysle článku 23 ods. 2 tohto nariadenia – najmä vo svetle zásady osobnej zodpovednosti (a to, že sankcie musia byť špecifické pre páchateľa, ako aj pre trestný čin) – v situácii, keď bol dotknutý podnik výlučne zodpovedný za zaplatenie časti pokuty za určité obdobie a následne došlo k jeho nadobudnutiu iným podnikom.

88.

Na tomto mieste je potrebné poznamenať, že táto otázka bola nedávno predložená Súdnemu dvoru vo veci, v ktorej bol vyhlásený už citovaný rozsudok Gascogne Sack Deutschland/Komisia. V skutočnosti sa touto otázkou starostlivo zaoberala generálna advokátka Sharpston vo svojich návrhoch v uvedenej veci. Až do rozsudku veľkej komory (ktorý bol vyhlásený 26. novembra 2013) boli návrhy generálnej advokátky Sharpston prirodzene stredobodom diskusie na pojednávaní v danej veci, ktoré sa konalo 16. októbra 2013 ( 42 ).

89.

Žiaľ, veľká komora odmietnutím súvisiacich argumentov ako neprípustných otázku nevyriešila. Je o to viac na škodu veci, že Súdny dvor nikdy nemusel vykladať článok 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003 za okolností, aké nastali vo veci, v ktorej bol vyhlásený už citovaný rozsudok Gascogne Sack Deutschland/Komisia (alebo v prejednávanej veci), a že prax Komisie a súvisiaca ustálená judikatúra Všeobecného súdu nie sú jednotné, s dôsledkami na právnu istotu, ktoré možno odhadovať.

90.

Začnem odôvodnením generálnej advokátky Sharpston vo veci, v ktorej bol vyhlásený už citovaný rozsudok Gascogne Sack Deutschland/Komisia.

91.

Po prvé, ako uvádza v bode 83 svojich návrhov, „článok 23 ods. 2 druhý pododsek nariadenia č. 1/2003 stanovuje, že ‚pokuta uložená každému podniku… [podieľajúcemu sa na porušení – neoficiálny preklad] nepresiahne 10 % jeho celkového obratu v predchádzajúcom obchodnom roku‘. Všeobecný súd sám neuviedol výslovné konštatovanie, ale implicitne prijal konštatovanie Komisie uvedené v rozhodnutí, že [Gascogne Sack Deutschland (GSD)] bola v celom rozsahu zodpovedná za porušenie v období pred jej nadobudnutím spoločnosťou Groupe Gascogne… Keďže GSD bola podnikom podieľajúcim sa na porušení počas obdobia od 9. februára 1988 do 1. januára 1994, len GSD je zrejme „podnikom“ v zmysle článku 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003, pokiaľ ide o porušenie spáchané počas tohto obdobia“. Navyše v bode 84 svojich návrhov uvádza, že „pokiaľ ide o neskoršie obdobie od 1. januára 1994 do 26. júna 2002, ‚podnikom‘ podieľajúcim sa na porušení bola (na základe domnienky rozhodujúceho vplyvu) Groupe Gascogne a (na základe skutočného konania) aj GSD. Za toto obdobie sú teda spoločne a nerozdielne zodpovedné obidve spoločnosti“.

92.

Po druhé, v bode 85 uvedených návrhov uvádza, že „ak sa totožnosť páchateľa v priebehu porušenia zmení, lebo dcérsku spoločnosť následne v celom rozsahu nadobudne materská spoločnosť, pojem ‚podnik‘ uvedený v článku 23 ods. 2 druhom pododseku nariadenia č. 1/2003 je dostatočne široký na to, aby pokryl túto ‚zmenu situácie‘“.

93.

Po tretie, podľa bodu 86 týchto návrhov, „hoci pokuta sa týka konania dcérskej spoločnosti v minulosti, článok 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003 tým, že stanovuje 10 %‑ný limit, vyžaduje, aby sa východiskový okamih stanovil v čase prijatia rozhodnutia Komisie. V tejto súvislosti sa postavenie dcérskej spoločnosti nijako neodlišuje od postavenia akéhokoľvek iného podniku, keďže 10 %‑ný limit je stanovený na základe obratu v obchodnom roku, ktorý predchádzal prijatiu rozhodnutia Komisie. Preto je dôležité odlíšiť obrat dcérskej spoločnosti od obratu jej materskej spoločnosti, pričom 10 %‑ný limit uplatnený na túto dcérsku spoločnosť vo vzťahu k pokute uloženej za obdobie pred jej nadobudnutím materskou spoločnosťou by sa mal určiť len na základe jej obratu“.

94.

Po štvrté, ako generálna advokátka Sharpston uvádza v bode 87 svojich návrhov „takýto výklad zodpovedá cieľom článku 23 ods. 2 viac ako prístup Komisie [vo veci, v ktorej bol vyhlásený už citovaný rozsudok Gascogne Sack Deutschland/Komisia, rovnako ako v tejto otázke]. Účelom 10 %‑ného limitu je chrániť podnik pred neprimeranými pokutami, ktoré by ho mohli z obchodného hľadiska zlikvidovať. ( 43 ) Ak je dcérska spoločnosť sankcionovaná za porušenie, za ktoré je v celom rozsahu zodpovedná, a to s prihliadnutím na hornú hranicu vypočítanú na základe celosvetového obratu celej skupiny, je pravdepodobnejšie, že výsledkom bude vyššia hodnota (keďže 10 % celosvetového obratu skupiny spoločností spravidla bude viac ako 10 % obratu jednej dcérskej spoločnosti). Táto metóda výpočtu teda bude viesť k uloženiu vyššej pokuty ako v prípade, ak by sa 10 %‑ný limit stanovil len na základe obratu dcérskej spoločnosti“.

95.

Generálna advokátka Sharpston v bode 89 svojich návrhov dodáva, že „[sa] zdá opodstatnené domnievať sa, že za takých okolností, o aké ide v prejednávanej veci, Komisia rozdelí zodpovednosť za obdobia pred a po nadobudnutí dcérskej spoločnosti materskou spoločnosťou s cieľom zohľadniť zásadu osobnej zodpovednosti.[ ( 44 )] Práve z dôvodu, že k protisúťažnému správaniu dcérskej spoločnosti počas skoršieho obdobia došlo pred týmto nadobudnutím a materská spoločnosť tvorila ten istý podnik, sa nevyvodzuje spoločná a nerozdielna zodpovednosť materskej spoločnosti za toto obdobie porušenia. Analogicky sa však domnievam, že je veľmi ťažké odôvodniť zohľadnenie celosvetového obratu skupiny na určenie 10 %‑ného limitu v súvislosti s pokutou, ktorú musí dcérska spoločnosť sama zaplatiť, uloženou za porušenie, ktoré samotná materská spoločnosť nespáchala a ktoré sa jej za predmetné obdobie nepripisuje“.

96.

V tomto zmysle súhlasím s posúdením generálnej advokátky Sharpston z nasledujúcich dôvodov.

97.

Po prvé, pojem „podnik“ v zmysle článku 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003 musí byť rovnaký ako pojem podnik zodpovedný na základe článku 81 ES.

98.

Poznamenávam, že Komisia uviedla, že YKK Stocko bola výlučne zodpovedná za zaplatenie časti pokuty, a to vo výške 19250000 eur. V článku 1 ods. 1 a článku 2 ods. 1 sporného rozhodnutia bola spoločnosti YKK Stocko uložená pokuta vo výške 68250000 eur, za ktorej zaplatenie boli YKK Corp. a YKK Holding spoločne a nerozdielne zodpovedné vo výške 49000000 eur. Suma 19250000 eur teda zodpovedá približne 55 % obratu spoločnosti YKK Stocko v roku 2006. ( 45 )

99.

Zo sporného rozhodnutia jasne vyplýva, že Komisia rozhodla, že YKK Stocko je výlučne zodpovedná za zaplatenie tejto časti pokuty, pretože YKK Stocko sa považovala tiež za výlučne zodpovednú za časť obdobia, počas ktorého boli spáchané konštatované porušenia v rámci spolupráce BWA.

100.

Odôvodnenie 429 sporného rozhodnutia uvádza, že YKK Corp., YKK Holding a YKK Stocko „by mali byť spoločne a nerozdielne zodpovedné za porušenia spáchané v rámci spolupráce [BWA] opísanej v časti 4.2 tohto rozhodnutia, a to od okamihu, keď sa [YKK Stocko] stala stopercentnou dcérskou spoločnosťou [YKK Holding], a z tohto dôvodu [YKK Corp.], teda od marca 1997 do 15. marca 2001. [YKK Stocko] by preto mala niesť zodpovednosť za celé obdobie, počas ktorého sa podieľala na spolupráci [BWA], teda od 24. mája 1991 do 15. marca 2001“ (kurzívou zvýraznil generálny advokát).

101.

Ďalej v poznámke pod čiarou 586 sporného rozhodnutia týkajúcej sa stanovenia pokuty pod názvom „Zvýšenie pokút v závislosti od doby trvania“, Komisia uvádza, že „východisková suma zvýšená o 40 % sa týka obdobia, počas ktorého boli [YKK Stocko], [YKK Holding] a [YKK Corp.] spoločne a nerozdielne zodpovedné [teda obdobia štyroch rokov]. Zvyšok percentuálneho nárastu sa týka obdobia, počas ktorého [YKK Stocko] bola výlučne zodpovedná“ ( 46 ) (teda zvyšných 55 %, čo predstavuje päť rokov a deväť mesiacov).

102.

Komisia teda správne rozdelila zodpovednosť každého podniku vzhľadom na to, že pred marcom 1997 (dátum nadobudnutia spoločnosti YKK Stocko spoločnosťou YKK Holding) boli YKK Stocko a skupina YKK dve samostatné spoločnosti, teda predstavovali dva „hospodárske subjekty“ alebo podniky v zmysle článku 81 ES a článku 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003. ( 47 )

103.

Keďže za prvých päť a pol roka spolupráce BWA (a za zaplatenie časti pokuty) Komisia označila YKK Stocko za výlučne zodpovednú, znamená to, že išlo o „ten istý hospodársky subjekt“ (samostatný hospodársky subjekt) počas tohto obdobia.

104.

Na tomto základe mala Komisia namiesto výpočtu 10 % hornej hranice na základe obratu najväčšieho z dvoch podnikov (toho, ktorý vznikol v roku 1997 odkúpením YKK Stocko skupinou YKK) logicky uplatniť dve samostatné 10 % horné hranice.

105.

Článok 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003 požaduje, aby „pokuta uložená každému podniku alebo združeniu podnikov, [ktoré sa podieľalo na porušení, – neoficiálny preklad] nepresiah[la] 10 % jeho celkového obratu v predchádzajúcom obchodnom roku“ (kurzívou zvýraznil generálny advokát).

106.

Súdny dvor spresnil ( 48 ), že účelom hornej hranice [10 % týkajúcej sa obratu, ktorú stanovuje článok 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003,] je vyhnúť sa práve tomu, aby pokuty [uložené Komisiou] boli neproporcionálne v pomere k veľkosti podniku“ a aby „výška [pokuty nepresiahla] 10 % obratu v predchádzajúcom obchodnom roku každého podniku, ktorý sa podieľal na porušení“ (kurzívou zvýraznil generálny advokát).

107.

Pri výklade tohto článku je potrebné mať na pamäti zásadnú väzbu medzi zodpovednosťou a pokutou. Zastávam názor, že toto ustanovenie vyžaduje, po prvé, aby bolo možné na účely výpočtu 10 % hornej hranice zohľadniť iba obrat zodpovedného podniku, a po druhé, aby sa v prípade, ak sa rôzne podniky striedavo podieľali na kartelovej dohode, 10 % horná hranica vypočítala na základe ich jednotlivých obratov.

108.

Ďalej poznamenávam, že rozhodovacia prax Komisie nie je v tomto ohľade ustálená.

109.

V iných rozhodnutiach už Komisia uplatnila rôzne 10 % horné hranice v závislosti od daného obdobia porušenia.

110.

Vo svojom rozhodnutí 2005/349/ES (ďalej len „rozhodnutie Organické peroxidy“) ( 49 ) Komisia vypočítala 10 % obrat dcérskych spoločností za obdobie, počas ktorého boli považované za výlučne zodpovedné, zatiaľ čo za obdobie spoločnej zodpovednosti materskej a dcérskej spoločnosti vychádzala z obratu skupiny.

111.

Vo veci, v ktorej bol vyhlásený už citovaný rozsudok Gascogne Sack Deutschland/Komisia, generálna advokátka Sharpston konštatovala, že „sa domnieva, že prístup uplatnený v rozhodnutí Organické peroxidy zodpovedá zneniu a cieľom článku 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003 viac ako prístup uplatnený v prejednávanom prípade“.

112.

Komisia zaujala rovnaké stanovisko v rozhodnutí v roku 2011 (ďalej len „rozhodnutie Predpínacia oceľ“) ( 50 ).

113.

V tomto rozhodnutí Komisia výslovne uznala opodstatnenosť dôvodu, na ktorý odkazovali odvolateľky v prejednávanej veci (najmä odvolací dôvod založený na nesprávnom uplatnení 10 % hornej hranice), a zmenila svoje pôvodné rozhodnutie znížením pokuty uloženej niekoľkým podnikom, ktorých výlučná zodpovednosť bola preukázaná za obdobie pred ich nadobudnutím skupinou. K zníženiu zo strany Komisie došlo preto, „aby sa zabezpečilo, že výška týchto pokút nebude neprimeraná vo vzťahu k veľkosti a obratu daných podnikov. ... Komisia znížila príslušné pokuty na 10 % obratov dotknutých právnických osôb“ (kurzívou zvýraznil generálny advokát) ( 51 ).

114.

Meniaca sa prax Komisie prinajmenšom dokazuje, že v zásade nemá dôvod rozhodnúť tak, ako to bolo v danej veci. Navyše tvrdenia, ktoré predkladá na účely uplatnenia skôr jednej než dvoch samostatných 10 % horných hraníc, nie sú veľmi presvedčivé.

115.

Na pojednávaní Komisia uviedla, že vo veciach týkajúcich sa rozhodnutí Organické peroxidy a Predpínacia oceľ bola materská spoločnosť spoločne a nerozdielne zodpovedná len za sedem z dvadsiatich siedmich a tri zo sedemnástich rokov, počas ktorých došlo k porušovaniu, a predpokladala, že zodpovedajúce čísla v prejednávanej veci, teda štyri roky z deviatich rokov a deviatich mesiacov porušenia, vyžadujú iný prístup.

116.

Okrem zložitosti stanoviť alebo vyznačiť takúto hranicu v presných číslach nevidím žiadny zásadný dôvod (a v prejednávanej veci ani žiadne odôvodnenie) na neuplatnenie dvoch samostatných 10 % horných hraníc, ktoré podľa môjho názoru stanovujú správny výklad článku 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003.

117.

Nezastávam ani názor, že ostatné tvrdenia predložené Komisiou (najmä zložitosť výpočtov a riziká zneužitia) môžu odporovať vyššie uvedeným úvahám. Prečo by boli výpočty v prejednávanej veci zložitejšie ako v rozhodnutiach Organické peroxidy a Predpínacia oceľ? ( 52 ) Pokiaľ ide o riziko, že materská alebo nástupnícka spoločnosť umelo znížia obrat zodpovednej dcérskej spoločnosti, Komisia takéto riziko v spornom rozhodnutí neuviedla, a v danom spise neposkytla žiadny východiskový dôkaz.

118.

Z vyššie uvedeného vyplýva, že Všeobecný súd porušil článok 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003, pretože iba dcérska spoločnosť (YKK Stocko) mala byť považovaná za „podnik, ktorý sa podieľal na porušení“ počas prvého obdobia, a teda, že jej obrat, mal byť zohľadnený pri výpočte 10 % hornej hranice a nie obrat skupiny.

119.

Zastávam tiež názor, že prístup Komisie a Všeobecného súdu v prejednávanej veci je v rozpore so zásadou osobnej zodpovednosti a individualizáciou sankcií.

120.

Je zjavné, že Komisia môže zaviazať podnik na zaplatenie pokuty, len ak vie preukázať, že sa daný podnik dopustil porušenia stanoveného v článku 81 ES alebo sa na ňom podieľal. Logický a právny vzťah medzi vinou a zodpovednosťou na jednej strane a trestom na druhej strane nutne znamená, že pokuta musí byť stanovená vo vzťahu k zodpovednému podniku (teda podniku, ktorý sa podieľal na porušení).

121.

Podľa tejto základnej zásady, ktorá je predmetom ustálenej judikatúry a ktorá sa v každom prípade uplatňuje na správne konanie, v rámci ktorého je možné uložiť sankcie podľa pravidiel Únie v oblasti hospodárskej súťaže, môže byť podnik potrestaný iba za činy, ktoré sú mu individuálne vytýkané. ( 53 )

122.

Sankcie musia byť individualizované v tom zmysle, že sa musia týkať samotného správania a charakteristík dotknutých podnikov. ( 54 )

123.

Okrem toho za porušenie v zásade zodpovedá právnická alebo fyzická osoba, ktorá riadila dotknutý podnik v čase, keď došlo k porušeniu, aj keď ku dňu prijatia rozhodnutia konštatujúceho porušenie už nezodpovedala za prevádzku podniku. ( 55 )

124.

Konkrétnejšie, Súdny dvor už mal príležitosť rozhodnúť, že nástupnícka spoločnosť nemôže byť zodpovedná za porušenia, ktorých sa nezávisle od seba dopustili dve z jej dcérskych spoločností pred ich nadobudnutím, a že tieto dcérske spoločnosti samotné nesú zodpovedať za svoje protiprávne správanie, ktorého sa dopustili pred ich nadobudnutím nástupníckou spoločnosťou, ktorá zaň nemôže niesť zodpovednosť. ( 56 )

125.

Súdny dvor už viackrát potvrdil, že „ak… hospodársky subjekt porušuje pravidlá hospodárskej súťaže, podľa zásady osobnej zodpovednosti zodpovedá za toto porušovanie“ ( 57 ).

126.

Z článku 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003 (podľa ktorého môže Komisia uložiť pokutu iba podnikom, ktoré sú zodpovedné) a zo základnej zásady individualizácie trestov a sankcií teda vyplýva, že uloženie pokuty podlieha priznaniu zodpovednosti podniku (či už ide o priamu, alebo hypotetickú zodpovednosť) a že výška pokuty, ktorej cieľom je sankcionovať účasť podniku na porušení, musí byť stanovená na základe tejto zodpovednosti. Zastávam názor, že táto zásada sa uplatňuje na výpočet 10 % hornej hranice obratu, ktorú pokuta nemôže prekročiť.

127.

Inými slovami, ak sa porušenia, tak ako je tomu v prejednávanej veci, dopustila počas určitého obdobia dcérska spoločnosť a nie materská spoločnosť, na účely výpočtu 10 % hornej hranice je relevantný len obrat zodpovednej dcérskej spoločnosti.

128.

Vo svojom rozsudku Hoek Loos/Komisia ( 58 ) Všeobecný súd rozhodol, že „Komisia musí na účely uplatnenia hornej hranice 10 % zohľadniť obrat dotknutého podniku, a to podniku, ktorému sa pripísalo porušovanie, ktorý bol na základe toho vyhlásený za zodpovedný a ktorému bolo oznámené rozhodnutie o uložení pokuty“ (kurzívou zvýraznil generálny advokát).

129.

Skutočnosť, že účelom 10 % hornej hranice je zabezpečiť, aby pokuta nepresiahla platobnú schopnosť podniku uznaného vinným z porušenia práva hospodárskej súťaže, aby sa zohľadnil celkový obrat skupiny pri výpočte tejto hornej hranice v danej veci a na obdobie, v ktorom došlo k porušeniu iba dcérskou spoločnosťou pred jej začlenením do skupiny, má za následok zbavenie ochrany predpokladanej podnikom v prípade tejto hornej hranice alebo uloženie sankcie novej materskej spoločnosti (ktorá však nebola zodpovedná za porušenie), aj keď dcérska spoločnosť nie je schopná zaplatiť pokutu tak, ako keby bola skupina považovaná za spoločne a nerozdielne zodpovednú za celé porušenie. ( 59 )

130.

Na pojednávaní Komisia uviedla, že by vypočítavala 10 % hornú hranicu obratu podniku YKK Stocko samostatne, ak by sa ostatné podniky skupiny vôbec nepodieľali na porušení po začlenení YKK Stocko do skupiny. Nerozumiem, ako môže skutočnosť, že ostatné podniky skupiny, ktoré boli alebo neboli spoluúčastníkmi na porušení po začlenení YKK Stocko, ovplyvniť výpočet pokuty za obdobie, počas ktorého YKK Stocko bola samostatná, a preto výlučne zodpovedná za porušenie, ktorého sa v danom čase dopustila.

131.

Na pojednávaní Komisia odkazovala tiež na rozsudok Všeobecného súdu Tokai Carbon a i./Komisia ( 60 ), aby sa dištancovala od prístupu, ktorý prijala v rozhodnutiach Organické peroxidy alebo Predpínacia oceľ, a uprednostnila stanovisko, ktoré použila vo veci, v ktorej bol vyhlásený už citovaný rozsudok Gascogne Sack Deutschland/Komisia, alebo v prejednávanej veci.

132.

Ako generálna advokátka Sharpston vysvetlila vo veci, v ktorej bol vyhlásený už citovaný rozsudok Gascogne Sack Deutschland/Komisia (bod 77 jej návrhov), vec, v ktorej bol vyhlásený už citovaný rozsudok Tokai Carbon a i./Komisia, sa týkala značne odlišnej, dokonca opačnej situácie. Hoci v tejto veci boli materská a dcérska spoločnosť v čase porušenia súčasťou toho istého podniku, ich vzťah sa zmenil v roku, ktorý bolo potrebné zohľadniť na účely výpočtu 10 % hornej hranice. V tomto štádiu nebola materská spoločnosť viac zodpovedná za svoju predchádzajúcu dcérsku spoločnosť: boli sesterskými spoločnosťami. Obidve spoločnosti boli spoločne a nerozdielne zodpovedné za obdobie trvania porušenia, ale rozhodnutie bolo adresované samostatne predchádzajúcej dcérskej spoločnosti a predchádzajúcej materskej spoločnosti a 10 % horná hranica sa uplatňovala na každú z nich. ( 61 )

133.

Rozsudok Všeobecného súdu preto pri uplatnení 10 % hornej hranice stanovenej v článku 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003 nerešpektoval zásadu osobnej zodpovednosti a zásadu individualizácie sankcií.

134.

Nakoniec si myslím, že prístup Komisie potvrdený Všeobecným súdom nerešpektuje zásady rovnosti zaobchádzania a proporcionality.

135.

Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora zásada rovnosti zaobchádzania vyžaduje, aby sa s porovnateľnými situáciami nezaobchádzalo rozdielne a s rozdielnymi situáciami rovnakým spôsobom, ak nie je takéto zaobchádzanie objektívne odôvodnené. ( 62 )

136.

Napadnutý rozsudok však zaobchádza s porovnateľnými situáciami rozdielne, pretože s dvoma podnikmi, ktoré sú obidva výlučne zodpovedné za to isté porušenie, sa zaobchádza odlišne z toho dôvodu, že jeden z nich bol neskôr nadobudnutý skupinou podnikov.

137.

Okrem toho ratio legis predmetného ustanovenia (najmä zákaz nadmerných pokút vo vzťahu k veľkosti a obratu dotknutého podniku), ako aj základná zásada proporcionality, o ktorú sa opiera, neumožňujú objektívne odôvodniť rozdielne zaobchádzanie v podobných situáciách.

138.

V už citovanom rozsudku Dansk Rørindustri a i./Komisia Súdny dvor rozhodol, že pokiaľ ide o 10 % hornú hranicu stanovenú v článku 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003, „ide teda o hranicu jednotne uplatňovanú na všetky podniky a premenlivú v závislosti od veľkosti každého z nich, ktorá smeruje k vylúčeniu pokuty nadmernej a neprimeranej výšky. Táto horná hranica má teda odlišný a autonómny cieľ v porovnaní s kritériami závažnosti a dĺžky trvania porušenia“ ( 63 ).

139.

Rovnako v už citovanom rozsudku Tokai Carbon a i./Komisia Všeobecný súd v bode 389 rozhodol, že „horná hranica smeruje najmä k ochrane podnikov proti nadmernej výške pokuty, ktorá by mohla zničiť ich hospodársku podstatu“. Inými slovami, 10 % horná hranica ma za cieľ zabezpečiť, aby výška sankcie neohrozila životaschopnosť zodpovedného podniku.

140.

Nakoniec zastávam podobne ako odvolateľky názor, že rozsudky, na ktoré odkazuje Všeobecný súd na účely zamietnutia ich žalobných dôvodov (teda rozsudok HFB a i./Komisia ( 64 ), ako aj už citovaný rozsudok Tokai Carbon a i./Komisia), sú irelevantné a že Všeobecný súd vychádzal z nesprávneho posúdenia relevantnosti už citovaného rozsudku Súdneho dvora Cascades/Komisia.

141.

Komisia vo veci, ktorá viedla k už citovanému rozsudku HFB a i./Komisia, považovala niektoré právnické osoby patriace do hospodárskeho subjektu klasifikovaného ako podnik za spoločne a nerozdielne zodpovedné. Z toho dôvodu, ako tomu nebolo v prípade, keď jeden z týchto podnikov bol výlučne zodpovedný za porušenie za obdobie predchádzajúce jeho začleneniu do skupiny, Všeobecný súd následne v už citovanom rozsudku HFB a i./Komisia neskúmal, či sa majú zohľadniť dve 10 % horné hranice.

142.

Navyše na rozdiel od odôvodnenia Komisie odkaz na bod 390 už citovaného rozsudku Tokai Carbon a i./Komisia (pozri bod 193 napadnutého rozsudku) potvrdzuje tvrdenie žalobkýň. Vo veci, v ktorej bol vyhlásený už citovaný rozsudok Tokai Carbon a i., všetci adresáti rozhodnutia Komisie boli považovaní za spoločne a nerozdielne zodpovedných počas celého trvania porušenia. V tomto zmysle Všeobecný súd uviedol, že „cieľ sledovaný zavedením hornej hranice 10 % [možno] dosiahnuť len vtedy, ak sa horná hranica uplatní najskôr samostatne na každého adresáta rozhodnutia, ktorému bolo rozhodnutie ukladajúce pokutu určené“, a že „len vtedy, ak sa neskôr ukáže, že viaceré osoby, ktorým je rozhodnutie určené, tvoria ‚podnik‘v zmysle hospodárskeho subjektu zodpovedného za sankcionované porušenie..., horná hranica [sa môže] vypočítať na základe celkového obratu tohto podniku“ (kurzívou zvýraznil generálny advokát). V dôsledku toho už citovaný rozsudok Tokai Carbon a i./Komisia potvrdzuje, že ak je podnik výlučne zodpovedný za porušenie za obdobie pred jeho nadobudnutím širšou skupinou, 10 % horná hranicu musí byť vypočítaná na základe obratu dotknutého podniku, a nie skupiny, do ktorej patrí ku dňu prijatia rozhodnutia (pretože iné právnické osoby patriace do tejto skupiny neboli v žiadnom prípade zodpovedné za porušenie).

143.

Navyše podobne ako odvolateľky zastávam názor, že Všeobecný súd vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia tým, že rozhodol bez ďalšieho vysvetlenia v bode 194 napadnutého rozsudku, že žalobkyne sa nemohli dovolávať už citovaného rozsudku Cascades/Komisia, ( 65 )„pretože YKK Holding a YKK Corp. nie sú spoločne a nerozdielne zodpovedné za zaplatenie celej pokuty YKK Stocko“. Naopak, ako som už uviedol v bode 124 týchto návrhov, už citovaný rozsudok Cascades/Komisia je relevantný, lebo uvádza, že dcérska spoločnosť má zodpovedať za porušenia spáchané pred jej nadobudnutím, pretože nová materská spoločnosť nemôže niesť zodpovednosť. Dcérska spoločnosť je preto samotná povinná zaplatiť pokutu, ktorá je jej uložená ako samostatnému hospodárskemu subjektu.

144.

Z vyššie uvedeného vyplýva, že tretí odvolací dôvod je dôvodný v rozsahu, v akom sa Všeobecný súd dopustil nesprávneho výkladu článku 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003 a porušenia všeobecnej zásady osobnej zodpovednosti a individualizácie sankcií, proporcionality a rovnosti zaobchádzania. Z toho dôvodu pokuta uložená YKK Stocko za spoluprácu BWA musí byť obmedzená na 3,491 milióna eur, čo predstavuje 10 % jej obratu v obchodnom roku kalendárneho roka pred prijatím sporného rozhodnutia.

145.

Okrem toho odvolateľky požiadali – z revidovanej sumy 10 % ich obratu – o 20 % zníženie z dôvodu zhovievavosti, ktoré Komisia priznala skupine YKK, ktorá oň požiadala v mene všetkých odvolateliek (pozri odôvodnenia 657 až 664 sporného rozhodnutia). Domnievam sa, že skutočnosť, že 10 % horná hranica mala byť vypočítaná iným spôsobom, nič nemení na uplatnení zníženia z dôvodu zhovievavosti a že treba vyhovieť návrhu odvolateliek, ktorý Komisia okrem toho nespochybnila, a to ani subsidiárne, vo svojich písomných podaniach alebo na pojednávaní, a to ani pred Všeobecným súdom, ani pred Súdnym dvorom. Je to o to logickejšie, že podľa usmernení z roku 1998 Komisia ( 66 ) uplatňovala zníženie z dôvodu zhovievavosti (šiesta etapa) po tom, ako overila, či nedošlo k prekročeniu 10 % hornej hranice (čo korešponduje s piatou etapou procesu). Treba preto uplatniť uvedené 20 % zníženie z dôvodu zhovievavosti na revidovanú sumu. Pokuta uložená YKK Stocko teda predstavuje 2792800 eur.

146.

Vo svojom štvrtom odvolacom dôvode odvolateľky poznamenávajú, po prvé, že Všeobecný súd riadne neodôvodnil, prečo zamietol ich žalobný dôvod založený na nesprávnom uplatnení násobiteľa na obdobie pred nadobudnutím YKK Stocko. Po druhé, zastávajú názor, že Všeobecný súd v každom prípade porušil článok 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003, zásadu proporcionality, zásadu individualizácie trestov a sankcií, ako aj zásadu rovnosti zaobchádzania, keď rozhodol, že zvýšenie odstrašujúceho účinku bolo odôvodnené na obdobie pred nadobudnutím YKK Stocko spoločnosťou YKK Holding (obdobie, počas ktorého je YKK Stocko výlučne zodpovedná).

147.

Komisia popiera túto argumentáciu. Pokiaľ ide o údajný nedostatok odôvodnenia, poukazuje najmä na to, že z bodu 114 odvolania vyplýva, že odvolateľky dokonale pochopili odôvodnenie Všeobecného súdu nachádzajúceho sa predovšetkým v bode 204 napadnutého rozsudku, podľa ktorého prvkom, ktorý sa má zohľadniť na účely odstrašujúceho účinku, je ekonomická kapacita dotknutého podniku v čase prijatia rozhodnutia o uložení pokuty. Pokiaľ ide o tvrdenia týkajúce sa skutkovej podstaty, Komisia vysvetľuje, že násobiteľ odstrašujúceho účinku nebol stanovený za určité obdobie, napríklad za obdobie, počas ktorého bola YKK Stocko výlučne zodpovedná, ale uplatňoval sa na východiskovú sumu spoločnú pre celú YKK skupinu (vrátane YKK Stocko), ktorá bola stanovená za porušenie ako celok. Komisia dodáva, že odstrašujúci účinok, ktorý je potrebné zabezpečiť, sa týka dosahu na jeden hospodársky subjektu (podnik) v čase prijatia rozhodnutia o uložení pokuty. V deň prijatia rozhodnutia (a v skutočnosti štyri roky pred skončením samotného porušenia) sa však zodpovedný podnik zväčšil, pretože začlenil nielen YKK Stocko, ale aj jeho dve materské spoločnosti. Po jej nadobudnutí zo strany YKK Holding a YKK Corp. sa YKK Stocko už nemohla posudzovať samostatne na účely posúdenia vplyvu pokuty, a to ani pokiaľ ide o tie časti pokuty, za ktorých platbu bola výlučne zodpovedná.

148.

Zastávam názor, že rovnaké úvahy ako tie, ktoré som predložil v mojich návrhov týkajúcich sa tretieho odvolacieho dôvodu, sa majú mutatis mutandis uplatniť aj tu.

149.

Ako odvolateľky správne uvádzajú, ustálená judikatúra Únie identifikovala dva dôvody, keď možno uplatniť násobiteľ odstrašujúceho účinku, a to po prvé, potreba zabezpečiť, že pokuta má významný vplyv, aj pokiaľ ide o podniky s veľkými finančnými zdrojmi k dátumu prijatia rozhodnutia, a po druhé, skutočnosť, že veľké podniky počas obdobia porušovania ( 67 ) mali väčšie zdroje než ich súťažitelia, a preto boli v lepšom postavení než ich súťažitelia, pokiaľ ide o znalosť zákona a konania v jeho medziach.

150.

To znamená, že Komisia môže vziať do úvahy iba zdroje a finančné prostriedky podniku, ktorý považuje za zodpovedný za porušenie. ( 68 )

151.

V spornom rozhodnutí Komisia uplatnila násobiteľ 1,25 na základe jednak väčších právnych a ekonomických znalostí a infraštruktúr, ktoré uvedené podniky mali vo vzťahu k ich súťažiteľom, a jednak „veľkých finančných zdrojov“, ktoré mali k dispozícii.

152.

V tomto zmysle odôvodnenie 538 sporného rozhodnutia odkazuje, po prvé, na „veľkosť“ skupiny YKK, a po druhé, na jej „globálne zdroje“, výraz, ktorý používal samotný Všeobecný súd vo svojom už citovanom rozsudku Groupe Danone/Komisia ( 69 ) – rozsudok citovaný Komisiou v odôvodnení 537 sporného rozhodnutia na účely odôvodnenia uplatnenia násobiteľa nielen na časť pokuty uloženej spoločne a nerozdielne odvolateľkám, ale aj na pokutu uloženú YKK Stocko počas porušenia, v rámci ktorého bola výlučne zodpovedná, teda pred marcom 1997.

153.

Zastávam názor, že aj keď z týchto dôvodov uplatnenie násobiteľa 1,25 by mohlo byť odôvodnené na obdobie po marci 1997 (YKK Stocko sa stala súčasťou skupiny YKK), takéto zvýšenie nie je odôvodnené na obdobie predchádzajúce nadobudnutiu YKK Stocko.

154.

Zo spisu vyplýva, že až do jej nadobudnutia bola YKK Stocko malým podnikom s obmedzenými zdrojmi a bez právnych služieb. Je zrejmé, že do marca 1997 nemala YKK Stocko veľké finančné zdroje.

155.

V zmysle zásady rovnosti [vzhľadom na značné rozdiely v zdrojoch, ktoré YKK Stocko mala počas obdobia porušenia, v rámci ktorého bola výlučne zodpovedná, a ktoré celá skupina YKK (vrátane YKK Stocko) mala počas obdobia porušenia, v rámci ktorého boli spoločne a nerozdielne zodpovedné, teda po nadobudnutí YKK Stocko], ako aj v zmysle zásady individualizácie sankcií, ktorá vyžaduje, aby tieto sankcie boli prispôsobené v závislosti od správania a charakteristík dotknutých podnikov, ( 70 ) mal Všeobecný súd sankcionovať uplatnenie toho istého násobiteľa Komisiou na dve dotknuté obdobia porušenia.

156.

Je zaujímavé načrtnúť paralelu medzi prejednávanou vecou a rozhodnutím prijatým Komisiou, pokiaľ ide o kartel známy ako „Kyselina monochlóroctová“ ( 71 ). V tomto rozhodnutí Komisia uložila pokutu iba spoločnosti Arkema SA (ďalej len „Arkema“), predtým Atofina SA (ďalej len „Atofina“), dcérskej spoločnosti skupiny ELF/Total, pre opakované porušenie.

157.

Pri výpočte uvedenej pokuty Komisia pre istotu vzala do úvahy – na účely prispôsobenia východiskovej sumy pokuty na odstrašenie – násobiteľ, ktorý odrážal len ekonomickú schopnosť Arkema [posúdenú bez ohľadu na jej materskú spoločnosť, teda Elf Aquitaine SA (ďalej len „Elf“)], a to bez ohľadu na skutočnosť, že Arkena a Elf predstavovali jednu a tú istú hospodársku jednotku v čase prijatia dotknutého rozhodnutia.

158.

V poznámke pod čiarou 222 tohto rozhodnutia Komisia uvádza, že „… násobiteľ 2,5 uplatnený v prípade spoločnosti Elf sa do výpočtu nezaráta. Namiesto toho sa na účely výpočtu opakovaného porušenia použije násobiteľ 1,5, ktorý by sa bol býval uplatnil, ak by spoločnosť Atofina bola jediným adresátom rozhodnutia (vzhľadom na jej celosvetový obrat vo výške 17,8 miliardy eur). Z tohto dôvodu bude uložená samostatná pokuta v tejto výške jedine spoločnosti Atofina“.

159.

Inými slovami, pri výpočte pokuty uloženej iba dcérskej spoločnosti Komisia uplatnila násobiteľ 1,5 – odlišný od násobiteľa 2,5 uplatneného pri výpočte pokuty uloženej spoločne a nerozdielne materskej spoločnosti (Elf) a dcérskej spoločnosti (Arkema) –, aby zohľadnila menšiu ekonomickú schopnosť dcérskej spoločnosti nezávisle od svojej materskej spoločnosti.

160.

Komisia tu neuviedla žiadne dôvody, ktoré by objasnili, prečo tento prístup nebol zvolený pri výpočte pokuty, za ktorej zaplatenie bola YKK Stocko výlučne zodpovedná.

161.

Pri rozdelení zodpovednosti odvolateliek v zmysle spolupráce BWA sporné rozhodnutie výslovne uznalo, že pred marcom 1997 YKK Stocko predstavovala podnik oddelený od skupiny YKK. Okrem toho sporné rozhodnutie stanovuje existenciu porušení s rozdielnym trvaním, ktorých sa dopustili na jednej strane YKK Stocko a na druhej strane YKK Stocko v spojení so skupinou YKK. ( 72 ) Na účely výpočtu pokuty, a najmä na účely stanovenia násobiteľa odstrašenia, však Komisia vzala do úvahy len celkové zdroje skupiny YKK vrátane obdobia porušenia, keď podnik označený za zodpovedný za porušenie, nedisponoval týmito zdrojmi.

162.

Spoločnosť, ktorej veľkosť a celkové zdroje je potrebné vziať do úvahy na účely stanovenia možného násobiteľa odstrašujúceho účinku, je podnikom zodpovedným v zmysle článku 81 ES.

163.

Všeobecný súd sa teda dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď rozhodol, že Komisia mohla uplatniť násobiteľ 1,25 pri výpočte pokuty uloženej výlučne YKK Stocko.

164.

Ako vyplýva z vyššie uvedeného, zastávam názor, že v prejednávanej veci nemožno odôvodniť žiadny násobiteľ na strane YKK Stocko. Výška pokuty za obdobie predchádzajúce nadobudnutiu YKK Stocko skupinou YKK by preto mala byť pevne stanovená vo výške 2792800 eur.

165.

Podľa článku 184 ods. 2 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora, ak odvolanie je dôvodné a Súdny dvor sám rozhodne s konečnou platnosťou o veci, rozhodne aj o trovách konania. Článok 138 ods. 3 tohto rokovacieho poriadku uplatniteľný na konanie o odvolaní na základe jeho článku 184 ods. 1 stanovuje, že ak mali účastníci konania úspech len v časti predmetu konania, každý z nich znáša vlastné trovy konania.

166.

V tomto prípade je potrebné uviesť, po prvé, že aj keď podľa môjho názoru dvom zo štyroch odvolacích dôvodov predložených odvolateľkami treba vyhovieť a napadnutý rozsudok má byť vzhľadom na to zrušený, neplatí to v prípade ďalších dvoch odvolacích dôvodov, ktoré navrhujem zamietnuť.

167.

Ďalej, pokiaľ ide o žalobu v konaní na prvom stupni, je potrebné uviesť, že znížením Súdny dvor vyhovie tiež dvom z ôsmich žalobných dôvodov uplatnených odvolateľkami. ( 73 ) Naopak, z napadnutého rozsudku, ktorý by nemal byť v týchto bodoch zrušený Súdnym dvorom, vyplýva, že odvolateľky neboli úspešné v ostatných žalobných dôvodoch, ktoré predložili v konaní na prvom stupni.

168.

Za týchto podmienok a vzhľadom na to, že každý z účastníkov konania bol čiastočne neúspešný vo svojich dôvodoch tak v konaní na prvom stupni, ako aj v odvolacom konaní, je potrebné rozhodnúť, že každý z nich znáša vlastné trovy konania.

169.

Navrhujem teda, aby Súdny dvor: