1. 

Consiglio di Stato (Štátna rada, Taliansko) prejednávaným návrhom na začatie prejudiciálneho konania vyjadruje svoje pochybnosti o súlade talianskej právnej úpravy povinných minimálnych sadzieb uplatniteľných na takzvané „certifikačné organizácie“ (ďalej len „CO“), ktoré sú oprávnené vydávať certifikáty spôsobilosti podnikom, ktoré sa chcú zúčastniť na postupoch verejného obstarávania, s právom Únie.

2. 

Prejednávaná vec umožní Súdnemu dvoru opäť sa vyjadriť k povinnému vnútroštátnemu systému sadzieb, aj keď v kontexte, ktorým sa Súdny dvor zatiaľ nezaoberal. Už vo veci Arduino ( 2 ) Súdny dvor preskúmal taliansky systém povinných minimálnych sadzieb uplatniteľný na advokátske povolanie z hľadiska pravidiel hospodárskej súťaže (články 101 ZFEÚ a 106 ZFEÚ). Vec Cipolla a i. ( 3 ) neskôr umožnila Súdnemu dvoru opäť posúdiť túto právnu úpravu, ale z hľadiska slobodného poskytovania služieb (článok 54 ZFEÚ). Prejednávaná vec sa však týka poloverejných subjektov, ktoré pôsobia na konkurenčnom trhu a ktorých úloha spočíva vo vydávaní osvedčení, ktoré majú značnú právnu a hospodársku hodnotu, pričom tieto okolnosti samy osebe spôsobujú, že ide o špecifickú vec.

3.

Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2004/18/ES o koordinácii postupov zadávania verejných zákaziek na práce, verejných zákaziek na dodávku tovaru a verejných zákaziek na služby v článku 52 stanovuje možnosť členských štátov zriadiť certifikačné orgány, či už verejnoprávnej, alebo súkromnoprávnej povahy.

„Článok 52

Úradné zoznamy schválených hospodárskych subjektov a certifikácia orgánmi zriadenými podľa verejného práva alebo súkromného práva

1.   Členské štáty môžu zaviesť buď úradné zoznamy schválených zhotoviteľov, dodávateľov alebo poskytovateľov služieb, alebo certifikáciu certifikačnými orgánmi, zriadenými podľa verejného alebo súkromného práva.

Členské štáty prispôsobia podmienky pre zápis do týchto zoznamov a pre vydávanie certifikátov certifikačnými orgánmi ustanoveniam článku 45 ods. 1 a ods. 2 písm. a) až d) a g), článku 46, článku 47 ods. 1, 4 a 5, článku 48 ods. 1, 2, 5 a 6, článku 49 a prípadne aj článku 50.

Členské štáty ich prispôsobia aj článku 47 ods. 2 a článku 48 ods. 3, pokiaľ ide o žiadosti o zápis podané hospodárskymi subjektmi, ktoré patria do skupiny a ktoré uvádzajú, že ostatné spoločnosti v skupine im dajú k dispozícii zdroje. V takých prípadoch tieto subjekty musia preukázať orgánu, ktorý zostavuje úradný zoznam, že majú tieto zdroje k dispozícii počas doby platnosti certifikátu potvrdzujúceho ich zápis v úradnom zozname a že počas rovnakého obdobia budú tieto spoločnosti naďalej spĺňať požiadavky kvalitatívneho výberu stanovené v článkoch uvedených v druhom pododseku, na ktoré sa subjekty pri svojom zápise odvolávajú.

2.   Hospodárske subjekty, ktoré sú zapísané v úradných zoznamoch alebo ktoré majú certifikát, môžu pri každej zákazke verejnému obstarávateľovi predložiť potvrdenie o zápise vydané príslušným orgánom, alebo potvrdenie vydané príslušným certifikačným orgánom. Potvrdenia obsahujú odkazy na dokumenty, na základe ktorých mohli byť zapísané do zoznamu, resp. získať certifikáciu a klasifikáciu uvedenú v takom zozname.

3.   Certifikovaný zápis v úradných zoznamoch príslušnými inštitúciami alebo certifikát vydaný certifikačným orgánom nezakladá voči verejným obstarávateľom iných členských štátov domnienku spôsobilosti, s výnimkou prípadov článkov 45 ods. 1 a 2 písm. a) až d) a g), článku 46, článku 47 ods. 1 písm. b) a c), článku 48 ods. 2 písm. a) bodu i), písm. b), e), g) a h) v prípade zhotoviteľov, ods. 2 písm. a) bodu ii), písm. b), c), d) a j) v prípade dodávateľov a ods. 2 písm. a) bod ii) a písm. c) až i) v prípade poskytovateľov služieb.

4.   Informácie, ktoré vyplývajú zo zápisu v úradných zoznamoch alebo certifikácie, sa nesmú bezdôvodne spochybňovať. Pokiaľ ide o odvody príspevkov na sociálne zabezpečenie a odvody daní a odvodov, môže sa od ktoréhokoľvek hospodárskeho subjektu vyžadovať dodatočné potvrdenie vždy, ak sa ponúka nová zákazka.

Verejní obstarávatelia iných členských štátov uplatnia odsek 3 a prvý pododsek tohto odseku len v prospech hospodárskych subjektov usadených v členskom štáte, ktorý vedie úradný zoznam.

5.   Na zápis hospodárskych subjektov ostatných členských štátov do úradného zoznamu alebo na ich certifikáciu inštitúciami uvedenými v odseku 1 sa nemôže vyžadovať žiadny ďalší dôkaz alebo iné potvrdenie, ako sú dôkazy a potvrdenia, ktoré sa vyžadujú od domácich hospodárskych subjektov, a v každom prípade len tie, ktoré sú stanovené v článkoch 45 až 49, a prípadne aj v článku 50.

Účasť hospodárskych subjektov z ostatných členských štátov na verejnom obstarávaní však nemožno podmieniť takýmto zápisom alebo takouto certifikáciou. Verejní obstarávatelia uznávajú rovnocenné certifikáty od inštitúcií, zriadených v iných členských štátoch. Taktiež akceptujú iný rovnocenný spôsob dôkazu.

…

7.   Certifikačné orgány uvedené v odseku 1 sú orgány, ktoré spĺňajú európske certifikačné normy.

…“

4.

Zákonom č. 109 z 11. februára 1994 o reforme talianskej právnej úpravy verejného obstarávania bol zavedený takzvaný „jednotný kvalifikačný systém“, ktorý sa povinne vzťahuje na každý podnik, ktorý sa chce zúčastniť na postupe verejného obstarávania s hodnotou vyššou ako 150000 eur. Právna úprava – v súlade s oprávnením, ktoré členským štátom priznáva článok 52 smernice 2004/18 – vyžaduje, aby uvedené podniky získali certifikát, ktorý potvrdzuje dodržanie minimálnych technických a finančných podmienok a ktorý sú oprávnené vydávať len CO.

5.

Podľa dekrétu prezidenta republiky č. 34 z 25. januára 2000, ktorý bol v roku 2010 zmenený a doplnený dekrétom prezidenta republiky č. 207 z 5. októbra 2010, sú CO súkromné akciové spoločnosti, ktoré sa spravujú súkromným právom, oprávnené pôsobiť na trhu na základe povolenia Úradu pre dohľad nad verejnými zákazkami na práce, služby a dodávku tovaru. V uvedenom právnom predpise sú vymenované požiadavky povolenia CO, ako aj kritériá samostatnosti a nezávislosti, ktoré musia CO zaručiť pri výkone svojich činností. Okrem toho výlučným predmetom podnikania CO je certifikácia podnikov podieľajúcich sa na postupoch verejného obstarávania.

6.

Článok 70 ods. 4 a 5 citovaného dekrétu č. 207 stanovuje v súvislosti so sadzbami CO nasledujúce pravidlá:

„4.   Za každé osvedčenie kvalifikácie alebo jej obnovenie, ako aj všetky doplňujúce revízne alebo modifikačné činnosti sa musí zaplatiť cena určená v závislosti od celkovej sumy a počtu všeobecných alebo špecializovaných kategórií, pre ktoré sa žiada certifikácia, v súlade so vzorcami uvedenými v prílohe C – časť I. Pokiaľ ide o stabilné konzorciá, cena, ktorú môže CO účtovať za akúkoľvek činnosť, sa zníži o 50 %; pokiaľ ide o podniky, ktoré získali certifikáciu v postupoch verejného obstarávania týkajúcich sa klasifikácie II, sa cena za každú činnosť vykonávanú CO zníži o 20 %.

5.   Sumy stanovené v zmysle odseku 4 sa považujú za minimálne ceny za poskytnutú službu. Splatná suma nesmie presiahnuť dvojnásobok ceny stanovenej v súlade s kritériami uvedenými v odseku 4. Každá dohoda, ktorá tomu odporuje, je neplatná. …“

7.

Uvedený dekrét č. 207 tiež zavádza systém výpočtu základnej ceny, takže sadzby sa menia v závislosti od hodnoty verejnej zákazky alebo zákaziek, o ktoré sa podnik, ktorý žiada o certifikáciu, uchádza, ako aj od počtu postupov verejného obstarávania, na ktorých sa chce zúčastniť. Na tento účel sú verejné zákazky rozdelené do „kategórií“, ktoré sa ďalej delia na „podkategórie“ s cieľom prispôsobiť každý druh konania podmienkam, ktoré musí overiť CO.

8.

Zo spisu vyplýva, že v súčasnosti pôsobí v Taliansku približne 30 CO, ktoré si na trhu v tomto odvetví navzájom konkurujú.

9.

Na základe nadobudnutia účinnosti zákonného dekrétu č. 223/2006 o zrušení povinných minimálnych sadzieb pri výkone povolania (tiež nazývaného „Bersaniho dekrét“) talianska vláda prostredníctvom dvoch rozhodnutí, z ktorých jedno vydal Autorità per la vigilanza sui contratti pubblici di lavori (Úrad pre dohľad nad verejnými zákazkami na práce) a druhé vydalo Ministerio dello Sviluppo economico (ministerstvo hospodárskeho rozvoja), určila, že uvedený zákonný dekrét sa nevzťahuje na služby poskytované CO.

10.

CO Nazionale Costruttori Organismo di Attestazione SpA (ďalej len „CO Nazionale“) podala proti týmto dvom rozhodnutiam správnu žalobu na Tribunale Regionale del Lazio (Súd regiónu Lazio). CO Cqop a Associazione Unionsoa vstúpili do konania ako vedľajší účastníci na strane žalovaných správnych orgánov.

11.

Zo spisu vyplýva, že žalobkyňa CO Nazionale je v súčasnosti v likvidácii.

12.

Dňa 18. mája 2011 Tribunale Regionale del Lazio vyhovel uvedenej správnej žalobe a určil, že zákonný dekrét č. 223/2006 sa vzťahuje na služby poskytované CO.

13.

Tak Ministero dello Sviluppo economico, ako aj Autorità per la vigilanza sui contratti pubblici di lavori, servizi e forniture, ktorí vydali zrušené rozhodnutia, a tiež vedľajší účastníci konania vo veci samej podali proti prvostupňového rozsudku odvolanie na Consiglio di Stato.

14.

Consiglio di Stato uznesením zo 6. marca 2012 rozhodla o položení prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru. V tomto rozhodnutí vnútroštátny súd rozhodol o časti odvolania, pričom v zostávajúcej časti prerušil konanie dovtedy, kým Súdny dvor neodpovie na jeho otázku týkajúcu sa zlučiteľnosti systému povinných minimálnych sadzieb, aký je stanovený v dekrétoch prezidenta republiky č. 34 z 25. januára 2000 a č. 207 z 5. októbra 2010, s právom Únie.

15.

Dňa 10. júla 2012 bol do kancelárie Súdneho dvora doručený návrh Consiglio di Stato na začatie prejudiciálneho konania s nasledujúcou prejudiciálnou otázkou:

„Bránia zásady práva Únie týkajúce sa hospodárskej súťaže a články 101, 102 a 106 Zmluvy o fungovaní Európskej únie uplatneniu sadzieb stanovených v dekréte prezidenta Talianskej republiky č. 34 z 25. januára 2000 a v dekréte prezidenta Talianskej republiky č. 207 z 5. októbra 2010 na činnosti súvisiace s vydávaním osvedčení vykonávané certifikačnými organizáciami (CO)?“

16.

Písomné pripomienky predložili CO Nazionale Costruttori Organismo di Attestazione SpA, CO Cqop, Associazione Unionsoa, Talianska republika a Európska komisia.

17.

Uvedené subjekty predniesli ústne pripomienky na pojednávaní konanom 16. mája 2013.

18.

UNIONSOA uviedla, že prejudiciálna otázka je neprípustná, lebo je hypotetická. Podľa jej názoru vzhľadom na to, že CO Nazionale Costruttori je v súčasnosti v likvidácii, možno oprávnene pochybovať o praktických dôsledkoch prípadného prejudiciálneho rozhodnutia Súdneho dvora v konaní, ktoré sa vedie na Consigilio di Stato. V reakcii na toto tvrdenie CO Nazionale uvádza, že rozhodnutie Súdneho dvora by bolo v každom prípade naďalej užitočné z hľadiska podania žaloby o náhradu škody v budúcnosti.

19.

Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora pri otázkach týkajúcich sa výkladu práva Únie položených vnútroštátnym súdom v rámci právnej úpravy a skutkových okolností, ktoré tento súd vymedzí na svoju vlastnú zodpovednosť a ktorých správnosť Súdnemu dvoru neprináleží preverovať, platí prezumpcia relevantnosti. Zamietnutie návrhu vnútroštátneho súdu Súdnym dvorom je opodstatnené len vtedy, ak je zjavné, že požadovaný výklad práva Únie nemá žiadnu súvislosť s existenciou alebo predmetom sporu vo veci samej, pokiaľ ide o hypotetický problém alebo ak Súdny dvor nedisponuje skutkovými a právnymi podkladmi potrebnými na užitočnú odpoveď na otázky, ktoré sa mu položili. ( 4 )

20.

Vo veci, ktorú predložila Consiglio di Stato, to však nie je tak, lebo – ako potvrdila samotná CO Nazionale – odpoveď, ktorú poskytne Súdny dvor, sa bez ohľadu na jej prípadný vplyv prejaví aj v jej budúcom právnom postavení, ak podá žalobu o náhradu škody. Preto sa domnievam, že toto konanie má dostatočnú súvislosť s existenciou a predmetom sporu vo veci samej, ktorú nemožno označiť za hypotetickú. Vzhľadom na vyššie uvedené by mal Súdny dvor podľa môjho názoru vyhlásiť prejudiciálnu otázku za prípustnú.

21.

Consiglio di Stato sa pýta Súdneho dvora, či taliansky systém povinných minimálnych sadzieb uplatniteľný na CO je zlučiteľný s článkami 101 ZFEÚ, 102 ZFEÚ a 106 ZFEÚ, ktoré sa týkajú pravidiel hospodárskej súťaže na vnútornom trhu. Komisia však tak vo svojich písomných, ako aj ústnych pripomienkach tvrdila, že na uvedené ustanovenia sa nemožno odvolávať, a naopak navrhla, aby sa napadnutá vnútroštátna právna úprava posudzovala z hľadiska slobody usadiť sa. Z dôvodov, ktoré vysvetlím ďalej, uvedené zásadné stanovisko Komisie podporujú presvedčivé dôvody. Súdny dvor totiž nie nadarmo písomne vyzval oprávnené subjekty v tomto prejudiciálnom konaní, aby sa na pojednávaní vyjadrili k zlučiteľnosti spornej právnej úpravy s článkom 49 ZFEÚ.

22.

Ako ďalej vysvetlím, súhlasím s názorom Komisie. To znamená, že sa domnievam, že prejudiciálnu otázku treba do určitej miery preformulovať. V prvom rade rozoberiem uplatniteľnosť článkov 101 ZFEÚ, 102 ZFEÚ a 106 ZFEÚ, ako to navrhuje Consiglio di Stato. Po konštatovaní, že tieto ustanovenia nie sú relevantné na rozhodnutie prejednávanej veci, sa ďalej zameriam na systém povinných minimálnych sadzieb z hľadiska slobody usadiť sa zakotvenej v článku 49 ZFEÚ. Skutočnosť, že účastníci konania mali na základe výzvy Súdneho dvora príležitosť vyjadriť sa k tomuto druhému aspektu na pojednávaní, mi dovoľuje zaoberať sa touto problematikou bez rizika porušenia zásady kontradiktórnosti.

23.

Consiglio di Stato sa domnieva, že CO sú „podnikmi“ v zmysle článkov 101 ZFEÚ, 102 ZFEÚ a 106 ZFEÚ. Z tohto predpokladu Consiglio di Stato vyvodzuje záver, že je potrebné objasniť, či ide o podniky, ktoré majú „osobitné alebo výlučné práva“, a ak áno, do akej miery systém povinných minimálnych sadzieb porušuje články 101 ZFEÚ, 102 ZFEÚ a 106 ZFEÚ v ich vzájomnej súvislosti.

24.

Oprávnené subjekty v tejto súvislosti uviedli protichodné stanoviská. Na jednej strane UNIONSOA, Cqop a talianska vláda zastávajú – s určitými rozdielmi – názor, že CO sú skutočne „podnikmi“, ktoré majú „osobitné alebo výlučné práva“ a ktorých systém povinných minimálnych sadzieb je odôvodnený zámerom zaručiť nezávislosť a kvalitu služby. Na druhej strane CO Nazionale Costruttori – hoci pripúšťa relevantnosť článkov 101 ZFEÚ, 102 ZFEÚ a 106 ZFEÚ – dospieva k opačnému záveru. Podľa jej názoru je systém nezávislosti a kvality služby zaručený prostredníctvom predpisov, ktoré sa vzťahujú na CO, vrátane prísneho sankčného systému. CO Nazionale Costruttori sa domnieva, že tieto ustanovenia samy osebe postačujú na zaručenie nezávislosti a kvality služby.

25.

Európska komisia navrhla úplne odlišný prístup k problému. Podľa jej názoru sa články 101 ZFEÚ, 102 ZFEÚ a 106 ZFEÚ nevzťahujú na toto konanie, lebo jeho predmetom je normotvorná činnosť štátu (systém povinných minimálnych sadzieb schválený dekrétom). Európska komisia tvrdí, že za týchto okolností je relevantným ustanovením článok 49 ZFEÚ, ktorý zaručuje slobodu usadiť sa.

26.

Skutočnosť, že CO vykonávajú úlohy súvisiace s verejnou mocou, sa tiež objavila v písomných a ústnych pripomienkach všetkých oprávnených subjektov, aj keď nie vždy v súvislosti s tými istými aspektmi. Zatiaľ čo UNIONSOA, Cqop a talianska vláda sa domnievajú, že tieto certifikačné úlohy, ktoré v minulosti plnil štát, potvrdzujú existenciu „osobitných alebo výlučných práv“, ktorá zasa odôvodňuje zákonnosť spornej právnej úpravy, podľa Komisie a CO Nazionale Costruttori táto okolnosť nemá vplyv na vyriešenie veci, či už v rámci výkladu článku 106 ZFEÚ, alebo článku 49 ZFEÚ.

27.

Je nesporné, že článok 106 ZFEÚ, vykladaný v spojení s článkom 101 ZFEÚ alebo článkom 102 ZFEÚ, dovoľuje členským štátom zveriť určitým podnikom plnenie úlohy, ktorá v zásade môže ovplyvniť fungovanie trhu. Požiadavky, za ktorých je dovolené, aby členské štáty prijali opatrenia tohto druhu, sú však veľmi prísne a posudzujú sa z hľadiska kritérií proporcionality. Domnievam sa, že v prejednávanej veci nie sú splnené požiadavky na to, aby bolo možné uplatniť osobitné pravidlá obsiahnuté v článku 106 ZFEÚ, v dôsledku čoho nie je potrebné zaoberať sa proporcionalitou napadnutého opatrenia.

28.

Na posúdenie súladu vnútroštátneho opatrenia s článkom 106 ZFEÚ, či už v spojení s článkom 101 ZFEÚ, alebo s článkom 102 ZFEÚ, je totiž potrebné, aby oprávnený na základe tohto opatrenia bol „podnikom“ a aby požíval „osobitné alebo výlučné práva“. Na základe toho treba určiť, či sa uvedené ustanovenia vzťahujú na konanie štátu.

29.

Je nepochybné, že CO za súčasných podmienok predstavujú „podniky“ v zmysle článku 106 ZFEÚ. Toto konštatovanie potvrdzuje rozsiahla judikatúra Súdneho dvora. Súdny dvor už v 90. rokoch vo veciach Höfner a Elser rozhodol, že pojem „podnik“ zahŕňa akýkoľvek subjekt „vykonávajúci hospodársku činnosť bez ohľadu na jeho právne postavenie a spôsob financovania“ ( 5 ). Pod „hospodárskou činnosťou“ treba rozumieť „akúkoľvek činnosť spočívajúcu v ponúkaní tovaru alebo služieb na danom trhu“ ( 6 ).

30.

Skutočnosť, že „podnik“ plní úlohy spojené s verejnou mocou, nevyhnutne neznamená, že článok 106 ZFEÚ sa neuplatní. Pokiaľ si daná činnosť vyžaduje aktívnu účasť na trhu spočívajúcu v ponúkaní tovaru a služieb, za ktoré sa priamo alebo nepriamo poskytuje odplata, treba vychádzať z toho, že „podnik“ patrí do pôsobnosti článkov 101 ZFEÚ, 102 ZFEÚ a 106 ZFEÚ. ( 7 )

31.

To je práve prípad CO, ktoré sú súkromnými podnikmi zameranými na dosahovanie zisku a poverenými poskytovaním služby technickej certifikácie, za ktorú dostávajú protiplnenie. Skutočnosť, že na základe certifikácie vzniká domnienka zákonnosti s priamym vplyvom na postupy verejného obstarávania, nič nemení na tom, že CO sú hospodárske subjekty pôsobiace na konkurenčnom trhu. Preto sa domnievam, že sú určite splnené podmienky stanovené v judikatúre na odôvodnenie záveru, že určitý subjekt predstavuje „podnik“ v zmysle článkov 101 ZFEÚ, 102 ZFEÚ a 106 ZFEÚ.

32.

Druhá požiadavka, ktorá sa týka priznania „osobitných alebo výlučných práv“ štátom, môže vyvolať o niečo väčšie ťažkosti. Vymedzenie týchto práv v judikatúre je ešte stále do určitej miery nejednoznačné, ale ich hlavné znaky sú vymedzené už dostatočne presne. Vo veci Ambulanz Glöckner ( 8 ) totiž Súdny dvor – v súlade s návrhmi, ktoré predniesol generálny advokát Jacobs, – konštatoval, že „osobitné alebo výlučné práva“ sú tie opatrenia „legislatívnej povahy“, ktorými „sa poskytuje ochrana obmedzenému počtu podnikov[, pokiaľ] tak[é] opatreni[a] môž[u] podstatným spôsobom ovplyvniť spôsobilosť ostatných podnikov vykonávať predmetnú hospodársku činnosť na tom istom území za podmienok, ktoré sú v podstate rovnocenné“.

33.

Táto definícia „osobitných alebo výlučných práv“ je v súlade s vývojom zaznamenaným v judikatúre. ( 9 ) Vo všeobecnosti platí, že „práva“ musia byť priznané nástrojom, ktorý je v podstate „legislatívny“, a preto má určitú predpísanú formu a stabilitu. Tiež musí ísť o „práva“, ktoré majú v istom zmysle zahŕňať prvok privilégia, teda musia zvýhodňovať určité subjekty v hospodárskej súťaži v porovnaní s inými subjektmi. Zvýhodnenie môže vyplynúť z priznania konkrétnych práv viacerým subjektom, čo je situácia, ktorá patrí do kategórie „osobitného práva“. ( 10 ) V prípade, ak je zvýhodnený len jeden subjekt, teda ide o „výlučné právo“.

34.

CO sa vyznačujú tým, že plnia úlohu, ktorú predtým plnil taliansky štát – predbežné hodnotenie podnikov, pokiaľ ide o ich technickú a hospodársku spôsobilosť na vykonanie verejnej zákazky. V prípade CO toto hodnotenie môže viesť k certifikácii vo forme listiny, ktorá je síce súkromná, ale ktorej zákon priznáva osobitnú dôkaznú silu. V tomto zmysle treba uznať, že CO plnia úlohu výslovne zverenú prostredníctvom opatrenia „legislatívnej povahy“, ktorým sa podnikom priznávajú osobitné právomoci, ktoré iné hospodárske subjekty nemajú.

35.

CO však pôsobia na trhu, ktorý je značne obmedzený v tom zmysle, že nedochádza k hospodárskej súťaži s inými podobnými službami. To znamená, že certifikácia podnikov na účely verejného obstarávania je služba, ktorá ako taká priamo ani nepriamo nekonkuruje žiadnej inej službe, keďže neexistujú podobné služby, ktoré by podnik mohol využiť na to, aby sa mohol uchádzať o verejnú zákazku v Taliansku. Za týchto okolností, keď ide o trh, ktorý možno označiť za „hermetický“, skutočnosť, že všetky CO vykonávajú osobitné právomoci, ktoré sa zákonodarca rozhodol zveriť súkromnému sektoru, vylučuje akékoľvek riziko zvýhodnenia v hospodárskej súťaži na úkor iného subjektu na trhu. Neexistuje odvetvie, ktoré by bolo poškodené tým, že CO majú ex lege právomoc vydávať osvedčenia, o aké ide v prejednávanej veci. Preto nemožno konštatovať, že taliansky štát priznal CO „osobitné alebo výlučné práva“ v zmysle článku 106 ZFEÚ. Ako je zrejmé, tento záver znamená, že uvedené ustanovenie nemožno uplatniť na prejednávanú vec.

36.

Napriek uvedenému záveru – ako Komisia správne poznamenala – skutočnosť, že článok 106 ZFEÚ sa neuplatní, nevyhnutne neznamená, že činnosť štátu, akou je v tomto prípade zavedenie systému povinných minimálnych sadzieb, nepodlieha nijakému preskúmaniu z hľadiska ustanovení Zmluvy v oblasti hospodárskej súťaže. Je jasné, že aj vtedy, keď členský štát neprizná „osobitné alebo výlučné práva“ jednému alebo viacerým „podnikom“, činnosť štátu môže porušovať článok 101 ZFEÚ alebo článok 102 ZFEÚ vykladaný v spojení s článkom 4 ods. 3 ZEÚ, teda z hľadiska zásady lojálnej spolupráce. Z ustálenej judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že členské štáty vzhľadom na prepojenie pravidiel hospodárskej súťaže so zásadou lojálnej spolupráce nesmú prijať alebo ponechať v platnosti opatrenia – a to ani vo forme zákonov alebo iných právnych predpisov –, ktoré by mohli zmariť účinnosť pravidiel hospodárskej súťaže, ktoré sa uplatňujú na podniky. Podľa judikatúry by to tak bolo v prípade, „ak členský štát buď nariadi, alebo zvýhodní uzatváranie kartelových dohôd, alebo ak zbaví svoju vlastnú právnu úpravu jej štátneho charakteru tým, že prenesie zodpovednosť za prijatie rozhodnutí zasahujúcich do oblasti hospodárstva na súkromné subjekty“ ( 11 ).

37.

Súdny dvor už mal príležitosť uplatniť túto judikatúru na prípad povinných minimálnych sadzieb, konkrétne na prípad sadzieb talianskych advokátov schválených vládou na návrh stavovskej organizácie. Vo veci Arduino a neskôr vo veci Cipolla Súdny dvor dospel k záveru, že rozhodnutie vlády schváliť systém povinných minimálnych sadzieb na návrh stavovskej organizácie nepredstavuje „prenesenie zodpovednosti za prijatie rozhodnutí zasahujúcich do oblasti hospodárstva na súkromné subjekty“, lebo vláda sa mohla kedykoľvek odkloniť od návrhu a schváliť systém sadzieb, ktorý považovala za vhodnejší.

38.

Na rozdiel od uvedeného prípadu v prejednávanej veci nemožno ani konštatovať, že CO alebo niektorá z jej stavovských organizácií sa podieľa na procese schvaľovania povinných minimálnych sadzieb. Vzhľadom na to, čo sa uvádza v listinách predložených Súdnemu dvoru, ide o výlučne verejné rozhodnutie, ktoré prijíma vláda na základe vopred určených kritérií. V konečnom dôsledku neexistencia dohody pri prijímaní tohto rozhodnutia nespôsobuje, že systém sadzieb CO predstavuje štátne opatrenie prenesené na súkromné subjekty, a tiež nenariaďuje ani nezvýhodňuje uzatváranie „kartelových dohôd“ v zmysle už citovanej judikatúry. Preto sa domnievam, že sa neuplatnia ani články 101 ZFEÚ a 102 ZFEÚ v spojení s článkom 4 ZEÚ.

39.

Na záver – ako zhrnutie vyššie uvedeného – konštatujem, že všeobecné postavenie CO nevyjadruje priznanie „osobitných alebo výlučných práv“, čo vylučuje uplatnenie článku 106 ods. 1 ZFEÚ na túto vec. Pokiaľ ide o konkrétny predmet prejednávaného sporu, tiež nemožno uplatniť články 101 ZFEÚ a 102 ZFEÚ v spojení s článkom 4 ZEÚ, keďže taliansky systém povinných minimálnych sadzieb uplatniteľný na CO nenariaďuje ani nezvýhodňuje uzatváranie kartelových dohôd a tiež nezbavuje svoju vlastnú právnu úpravu jej štátneho charakteru tým, že prenesie zodpovednosť za prijatie rozhodnutí zasahujúcich do oblasti hospodárstva na súkromné subjekty.

40.

Napriek vyššie uvedenému sa Európska komisia domnieva, že prejednávanú vec treba posúdiť z hľadiska slobody usadiť sa. V tomto zmysle Európska komisia vyzýva Súdny dvor, aby sa vyjadril k výkladu článku 49 ZFEÚ v prípade, o aký ide v prejednávanej veci. Ako už bolo uvedené, vzhľadom na tento návrh Európskej komisie Súdny dvor položil účastníkom konania pred pojednávaním písomnú otázku, pričom ich vyzval, aby sa vyjadrili k tejto problematike.

41.

Počas pojednávania vyhovela tejto výzve len Európska komisia a vláda Talianskej republiky, aj keď obe zaujali odlišné stanoviská. Zatiaľ čo Európska komisia vylúčila, že by činnosť vykonávaná CO predstavovala činnosť súvisiacu s výkonom verejnej moci, Talianska republika uviedla, že je to tak. V súvislosti s porušením tejto slobody Komisia uviedla, že ide o neodôvodnené obmedzujúce opatrenie, keďže ide nad rámec toho, čo je nevyhnutné na dosiahnutie sledovaných legitímnych cieľov všeobecného záujmu. Naopak, Talianska republika uviedla, že zaručenie kvality a nezávislosti pri poskytovaní služieb CO viac než dostatočne odôvodňuje stanovenie povinných minimálnych sadzieb.

42.

Ešte pred posúdením vecnej stránky otázky je potrebné venovať pozornosť aspektu, na ktorý počas pojednávania poukázala Talianska republika. Podľa názoru uvedeného členského štátu sa prejednávaná vec vyznačuje tým, že všetky skutkové okolnosti nastali na území jediného štátu. CO Nazionale Costruttori, spoločnosť v likvidácii so sídlom v Taliansku, napáda talianske opatrenie, pričom jej priamymi konkurentmi nie sú podniky so sídlom v iných členských štátoch, ktoré poskytujú služby v Taliansku. Talianska vláda sa preto domnieva, že neexistuje nijaký cezhraničný prvok, ktorý by odôvodnil uplatniteľnosť slobody usadiť sa.

43.

Hoci je pravda, že všetky okolnosti prejednávanej veci sú obmedzené na územie jediného štátu, domnievam sa, že Súdny dvor má právomoc vyjadriť sa k slobode usadiť sa. Podľa dlhodobo ustálenej judikatúry totiž Súdny dvor môže rozhodnúť o čisto vnútroštátnej otázke, ak odpoveď, ktorú v danom prípade poskytne, umožní vnútroštátnemu súdu rozhodnúť o obrátenej diskriminácii z hľadiska jeho vnútroštátneho práva. Táto možnosť, ktorá existuje v judikatúre Súdneho dvora od vydania rozsudku Guimont ( 12 ), sa vzťahuje výlučne na slobody pohybu a – od rozsudkov vydaných vo veciach Cipolla, Blanco Pérez a Chao Gómez a Duomo ( 13 ) – aj na slobodu usadiť sa. Preto má Súdny dvor – výlučne na účely výkladu článku 49 ZFEÚ – právomoc rozhodnúť o výklade tohto ustanovenia vo veci, akou je prejednávaná vec.

44.

Talianska vláda a nepriamo aj UNIONSOA a Cqop zastávajú názor, že činnosti vykonávané CO nesú so sebou prenesenie verejnoprávnych právomocí, v dôsledku ktorého sú vyňaté z pôsobnosti slobôd. Podľa ich názoru CO vykonávajú v podstate administratívnu činnosť, v dôsledku ktorej sú uvedené subjekty verejnými obstarávateľmi, aspoň pokiaľ ide o posudzovanie technicko‑finančných požiadaviek, ktoré musia splniť podniky zúčastňujúce sa na verejnom obstarávaní.

45.

Hoci je pravda, že CO prevzali zodpovednosť, ktorú tradične vykonávali talianske orgány verejnej správy, tiež je pravda, že Súdny dvor sa vo svojej judikatúre už viackrát vyjadril k článku 51 ZFEÚ, pričom doteraz nekonštatoval, že toto ustanovenie sa vzťahuje na hospodársku činnosť. Táto judikatúra sa totiž vyznačuje tým, že citované ustanovenie sa vykladá mimoriadne reštriktívne, pričom o tomto smerovaní svedčí prípad notárov, ktorých činnosť Súdny dvor nekvalifikoval ako výkon verejnej moci. ( 14 )

46.

Vzhľadom na vyššie uvedené možno ťažko dospieť k záveru, že na CO, pri ktorej je zrejmé, že pôsobí na konkurenčnom trhu a jej cieľom je dosahovanie zisku, sa môže vzťahovať článok 51 ZFEÚ. Skutočnosť, že činnosť CO nepredstavuje výkon verejnej moci v zmysle uvedeného ustanovenia, potvrdzujú rozsudky Súdneho dvora vydané vo veciach Komisia/Portugalsko ( 15 ) a Komisia/Nemecko ( 16 ), ktoré sa týkali podnikov, ktoré boli ex lege poverené vykonávaním certifikačných činností.

47.

V rozsudku Komisia/Portugalsko mal totiž Súdny dvor určiť, či činnosť podnikov technickej kontroly motorových vozidiel predstavuje výkon „verejnej moci“ v zmysle článku 51 ZFEÚ. Ako je známe, kontrolná činnosť je druhom certifikačnej činnosti zverenej súkromným podnikom. V uvedenej veci však Súdny dvor uviedol, že „rozhodnutie osvedčiť alebo neosvedčiť technickú kontrolu, ktoré v podstate len potvrdzuje technickú prehliadku, jednak nevychádza z rozhodovacej nezávislosti, ktorá je vlastná výkonu právomoci verejnej moci, a jednak je prijaté v rámci priameho štátneho dohľadu“ ( 17 ). Preto Súdny dvor dospel k záveru, že na kontrolné podniky sa vzťahujú pravidlá voľného pohybu stanovené Zmluvou.

48.

K rovnakému záveru dospel Súdny dvor pri posudzovaní otázky, či súkromné orgány kontroly ekologických poľnohospodárskych výrobkov vykonávajú činnosť spojenú s výkonom verejnej moci. Tak ako vo veci Komisia/Portugalsko, aj v rozsudku Komisia/Nemecko Súdny dvor zdôraznil význam štátneho dohľadu nad súkromnými certifikačnými orgánmi. Súdny dvor poukázal na to, že „súkromné orgány pri výkone svojej činnosti podliehajú aktívnemu dohľadu zo strany príslušného orgánu verejnej moci, ktorý je v konečnom dôsledku zodpovedný za kontroly a rozhodnutia uvedených súkromných orgánov, a uvedenému orgánu verejnej moci tiež preukazujú splnenie uložených povinností, ktoré boli spomenuté v predchádzajúcom bode tohto rozsudku“ ( 18 ). V dôsledku toho je skutočná verejná funkcia naďalej v rukách štátu a nie certifikačných podnikov, takže na tieto podniky sa vzťahujú slobody pohybu.

49.

Pokiaľ ide o činnosť vykonávanú CO, poznamenávam, že ich úloha v skutočnosti spočíva vo vydávaní osvedčení založených na splnení technických požiadaviek vopred stanovených zákonom. Hoci vydávanie týchto osvedčení naďalej má niektoré z vlastností, ktorými sa predtým vyznačovala predmetná činnosť, keď ju vykonával štát, lebo ide o akty, ktoré požívajú domnienku zákonnosti podobnú tej, ktorú majú akty orgánov verejnej správy, tiež je isté, že ide o regulovanú a technickú činnosť. CO majú určitú mieru voľnej úvahy, ale ide o technickú voľnú úvahu, ktorá sa uplatňuje v rámci určitých kritérií vopred stanovených predpismi prijatými zákonodarcom a vládou. Okrem toho skutočnosť, že existujú prísne mechanizmy verejného dohľadu nad činnosťami vykonávanými CO, pričom tento dohľad má disciplinárne následky a je založený na splnení požiadaviek, ktoré sú tiež vopred stanovené zákonom, potvrdzuje, že verejná moc má naďalej dôležitú úlohu v odvetví certifikácie podnikov na účely verejného obstarávania, aj keď ide o úlohu dohľadu.

50.

Preto sa vzhľadom na uvedené tvrdenia domnievam, že CO nie sú podnikmi poverenými výkonom činnosti súvisiacej s výkonom verejnej moci v zmysle článku 51 ZFEÚ.

51.

Tak Komisia, ako aj talianska vláda zhodne tvrdia, že systém povinných minimálnych sadzieb obmedzuje slobodu usadiť sa, keďže ide o opatrenie, ktoré môže robiť začatie výkonu hospodárskej činnosti v členskom štáte menej atraktívnym. Ako totiž bolo uznané počas konania, toto obmedzenie je zjavné, lebo nemožnosť znížiť cenu služby môže predstavovať konkurenčnú výhodu pre vnútroštátne subjekty, ktoré sú už etablované na trhu a majú zjavne výhodnejšie postavenie. K tomu istému záveru dospel Súdny dvor v súvislosti s povinnými minimálnymi odmenami advokátov vo veci Cipolla, pričom konštatoval, že toto opatrenie „je spôsobil[é] sťažiť vstup advokátov usadených v inom členskom štáte ako v Talianskej republike na taliansky trh právnych služieb a obmedziť výkon ich činností poskytovania služieb v posledne spomenutom členskom štáte“ ( 19 ).

52.

Vzhľadom na to, že ide o obmedzujúce opatrenie, ktoré sa bez rozdielu vzťahuje na všetky podniky, ktoré vykonávajú činnosť CO v Taliansku, zostáva určiť, či uvedené opatrenie možno považovať za odôvodnené niektorým naliehavým dôvodom všeobecného záujmu. V tejto súvislosti tak UNIONSOA, ako aj Cqop a talianska vláda zastávajú názor, že povinné minimálne sadzby sú nevyhnutnou podmienkou na zaručenie kvality a nezávislosti služieb poskytovaných CO. Podľa názoru Európskej komisie a CO Nazionale Costruttori však toto odôvodnenie nemôže splniť kritérium proporcionality.

53.

Súdny dvor viackrát konštatoval, že ochrana príjemcov služieb, ako aj kvalita služieb môže predstavovať naliehavý dôvod všeobecného záujmu spôsobilý odôvodniť obmedzenie slobody pohybu. ( 20 ) Z ustálenej judikatúry však tiež vyplýva, že právna úprava zameraná na uvedené ciele môže ísť nad rámec toho, čo je nevyhnutné, ak podmieňuje výkon zárobkovej činnosti neprimeranými požiadavkami. V prejednávanej veci je cieľom povinných minimálnych sadzieb predovšetkým zaručiť na jednej strane kvalitu certifikačnej služby a na druhej strane nezávislosť CO pri výkone jej úloh. Domnievam sa, že ide o úplne legitímne ciele, ktoré sú vlastné každému privatizačnému procesu, keďže je logické, že ak štát zverí verejnoprávnu činnosť súkromnému sektoru, chce zaručiť, aby mala služba naďalej rovnakú úroveň kvality a objektívnosti, akú mala služba, ktorú predtým poskytovala verejná moc. V tomto konaní však nie je sporná zákonnosť sledovaného cieľa, ale proporcionalita opatrenia – povinných minimálnych sadzieb – z hľadiska uvedených cieľov.

54.

Pokiaľ ide o kvalitu služby, tak talianska vláda, ako aj UNIONSOA a Cqop CO poukázali na dôsledky práce CO pri výkone verejných zákaziek. V tomto zmysle je nesporné, že – ako tvrdia uvedené oprávnené subjekty – riadny výkon činnosti CO má priamy vplyv na vykonávanie verejných zákaziek, lebo riadne vykonanie verejnej zákazky možno zabezpečiť len zaručením technickej a finančnej spôsobilosti všetkých podnikov, ktoré sa o ňu uchádzajú. Povinnosť dodržiavať minimálne sadzby preto slúži na zaručenie finančnej integrity CO, takže pokiaľ bude mať CO sadzby, ktoré v každom prípade pokryjú náklady na službu, bude mať vždy k dispozícii prostriedky potrebné na správne vykonanie svojej analýzy.

55.

Druhým dôvodom uvádzaným s cieľom odôvodniť obmedzenie je nezávislosť CO. CO musia byť na to, aby riadne poskytovali svoje služby, dostatočne nezávislé od svojich klientov. Certifikačný systém je zbytočný, ak pri posudzovaní toho, či podnik spĺňa podmienky na získanie príslušného osvedčenia, nie je zaručená nezávislosť certifikačnej organizácie. Na tento účel slúžia povinné minimálne sadzby, lebo takto zaručujú CO dostatok finančných prostriedkov, ktoré zabezpečia jej rozhodovaciu nezávislosť.

56.

Pri posudzovaní vhodnosti tohto opatrenia vzhľadom na sledované ciele treba najprv poukázať na to, že Súdny dvor viackrát konštatoval, že systém povinných minimálnych sadzieb uplatniteľný na zárobkovú činnosť je z abstraktného hľadiska vhodným prostriedkom na zaručenie dosiahnutia legitímnych cieľov, medzi ktoré patrí napríklad zaručenie kvalitných služieb. ( 21 ) To je však len východiskové posúdenie, ktoré treba ďalej podrobnejšie rozobrať v kontexte, v ktorom sa uskutočňuje, so zreteľom na referenčný trh a povahu sporných služieb, ako to bolo zdôraznené v judikatúre. V prípade, ak sa má posúdenie uskutočniť v prejudiciálnom konaní, je navyše potrebná spoločná analýza Súdneho dvora a vnútroštátneho súdu.

57.

Pokiaľ ide o trh, v prvom rade treba zdôrazniť, že CO pôsobia v rámci slobodnej hospodárskej súťaže, kde neexistuje numerus clausus schválených CO. Ide preto o konkurenčný trh, na ktorom môžu poskytovať certifikačnú službu všetky podniky, ktoré spĺňajú zákonné podmienky. Vzhľadom na znaky činnosti a prísnosť podmienok poskytovania služby, ktoré musia byť splnené, však nie je prekvapujúce, že počet CO je pomerne nízky. Hoci nejde o trh obmedzený na dva alebo tri subjekty, zo spisu vyplýva, že počet CO sa v súčasnosti pohybuje okolo 30. Preto nejde o trh, na ktorom pôsobí veľmi veľký počet podnikateľov alebo na ktorom existuje informačná nerovnováha medzi poskytovateľom služby a jej príjemcom. Tieto dva faktory boli rozhodujúce vo veci Cipolla pri posudzovaní pomerov na talianskom trhu advokátskych služieb. V prejednávanej veci je však situácia opačná: okrem toho, že počet subjektov je pomerne nízky, príjemcovia služby sú povinní dodržiavať predpísaný odstup s cieľom umožniť CO, aby pôsobili úplne nezávisle. Vzťah medzi poskytovateľom a príjemcom služby v prípade CO je úplne odlišný od vzťahu, ktorý by mohol vzniknúť v prípade vzťahu medzi advokátom a klientom, pričom v tejto poslednej uvedenej situácii sú rozhodujúcimi kritériami dôvera a ochrana všeobecného záujmu. V prípade CO taká dôvera a ochrana nielenže nemusia existovať, ale úplne by narúšali samotnú existenciu CO.

58.

V dôsledku toho treba vhodnosť povinných minimálnych sadzieb v prejednávanej veci posudzovať v kontexte trhu obmedzených rozmerov, na ktorom je potrebné zachovať rozhodovaciu nezávislosť CO vo vzťahu k prípadným požiadavkám alebo záujmom jej klientov. Z tohto hľadiska skutočnosť, že štát stanoví záväzný systém povinných minimálnych sadzieb, predstavuje opatrenie, ktoré zodpovedá cieľu zaručiť kvalitu služby a nezávislosť podnikov poverených certifikáciou.

59.

Väčšie pochybnosti vyvoláva nevyhnutnosť tohto opatrenia. Skutočnosť, že povinné minimálne sadzby predstavujú vhodné opatrenia na zaručenie riadneho poskytovania služby, totiž automaticky neznamená, že neexistujú menej obmedzujúce opatrenia, ktoré tiež zaručia takéto ciele. Tento názor vyjadrila Európska komisia vo svojich písomných a ústnych pripomienkach, keďže uviedla, že existujú neprimerane prísne prvky, ktoré neodôvodňujú povinnú minimálnu sadzbu. CO Nazionale Costruttori zasa zdôrazňuje, že kvalita služby a nezávislosť CO sú zaručené prostredníctvom mimoriadne prísneho disciplinárneho systému, ktorý ovládajú orgány verejnej moci. Tento systém je podľa názoru CO Nazionale Costruttori dostatočný na uskutočnenie uvedených cieľov.

60.

S cieľom navrhnúť odpoveď v tejto súvislosti najprv preskúmam právny rámec CO a – ako som vysvetlil vyššie – disciplinárny systém, ktorý sa vzťahuje na tieto podniky. Ako vyplýva zo spisu, dekréty č. 34/2000 a 207/2010 upravujú disciplinárny systém, ktorý zahŕňa peňažné sankcie a dokonca aj odňatie povolenia na vykonávanie činností CO. Za dohľad a uplatňovanie tohto systému zodpovedá Autorità per la vigilanza sui contratti pubblici di lavori, servizi e forniture.

61.

Je pravda, že systém minimálnych sadzieb, ktorý existuje popri disciplinárnom systéme, môže za určitých okolností predstavovať neprimeranú záťaž pre hospodárske subjekty. Situácia CO je však veľmi špecifická, a preto ju treba podrobne preskúmať z dôvodu nezávislosti CO. Ako totiž už bolo uvedené, požiadavka nezávislosti CO sa prejavuje v zachovaní odstupu od príjemcu služby, ktorý poskytuje záruky nestrannosti a rozhodovacej nezávislosti pri poskytovaní služby. Práve z dôvodu, že CO musí pôsobiť na trhu s posilnenou nezávislosťou od podnikov, ktoré sa zúčastňujú na verejnom obstarávaní, existencia disciplinárneho systému nemusí byť dostatočná. Uvedená posilnená nezávislosť si vyžaduje dostatočne komplexný systém, ktorý zaručí nezávislosť poskytovateľa služby. Takáto úplnosť sa môže prejaviť v prísnom disciplinárnom systéme spojenom s povinnými minimálnymi sadzbami.

62.

Na trhu, na ktorom si konkurujú viaceré CO tak kvalitou, ako aj cenami, totiž hrozí, že možnosť dohodnúť cenu s budúcimi uchádzačmi vo verejnom obstarávaní zmení predpísanú nezávislosť, ktorou sa musí vyznačovať podnik tohto druhu. Hoci je pravda, že rokovanie o cene nevyhnutne neznamená, že CO stratí svoju nezávislosť alebo dojem nezávislého subjektu, ktorý vzbudzuje, takéto rokovanie by mohlo viesť k podobnému výsledku, ak by cena, ktorá napokon bola dohodnutá, bola mimoriadne nízka. Preto sa domnievam, že systém povinných minimálnych sadzieb, ktorý dopĺňa disciplinárny systém ovládaný orgánmi verejnej moci, predstavuje nevyhnutné opatrenie na zaručenie predpísanej nezávislosti CO na trhu, aký existuje v Taliansku.

63.

Bez ohľadu na vyššie uvedené považujem za potrebné uviesť ešte jedno spresnenie. Skutočnosť, že systém povinných minimálnych sadzieb je vo všeobecnosti nevyhnutný, neznamená, že v súčasnosti platný systém výpočtu je nevyhnutný zo všetkých hľadísk. Ako správne uviedla Komisia, slabou stránkou systému, o ktorý ide v prejednávanej veci, je spôsob výpočtu sadzieb, ktorý podľa jej názoru nie je vždy primeraný.

64.

Treba totiž pripomenúť, že systém výpočtu povinných minimálnych sadzieb sa vzťahuje na tie verejné zákazky, ktorých hodnota presahuje sumu 150000 eur, a od tejto sumy sa uplatňuje vzorec, ktorý je – pokiaľ ide o jeho všeobecné znaky – založený na uvedenej sume, počte zákaziek, o ktoré sa podnik uchádza, a uplatnení koeficientu spotrebiteľských cien (ISTAT). Ak sa teda podnik zúčastňuje na viacerých postupoch verejného obstarávania, povinná minimálna sadzba sa automaticky zvýši v závislosti od počtu zákaziek. Zo spisu vyplýva, že povinnú minimálnu sumu určenú vzorcom nemožno nijako znížiť.

65.

Domnievam sa, že tento systém vyvoláva závažné pochybnosti z hľadiska nevyhnutnosti opatrenia, konkrétne v prípade, ak sa žiada o certifikáciu pre viaceré verejné zákazky. Ako som už uviedol, je odôvodnené, aby podnik, ktorý je uchádzačom vo verejnom obstarávaní, pri certifikácii zo strany CO zaplatil určitú povinnú minimálnu sadzbu, pričom CO vykoná túto certifikáciu so zreteľom na technicko‑finančné pomery podniku z hľadiska verejnej zákazky, o ktorú sa podnik uchádza. Podľa všetkého nie je dostatočne odôvodnené – alebo to aspoň oprávnené subjekty v tomto konaní neboli schopné náležite odôvodniť –, že CO môže automaticky vynásobiť sumu svojich sadzieb, lebo podnik sa zúčastňuje na viacerých postupoch verejného obstarávania. Štruktúra, činnosť, personál, technické prostriedky, ako aj iné vlastnosti podniku budú obvykle rovnaké, lebo je bežné, že podnik, ktorý má dostatok prostriedkov, je schopný vykonávať viaceré verejné zákazky súčasne bez ohľadu na to, či je ich hodnota veľká, alebo malá.

66.

Je pravda, že v prípade, ak sa podnik uchádza o viaceré verejné zákazky, CO musí posúdiť individuálnu situáciu z hľadiska viacerých verejných zákaziek. Pracovná záťaž pre CO je logicky vyššia a je prijateľné, aby za takýchto okolností povinná minimálna sadzba odrážala túto väčšiu zodpovednosť. Systém, podľa ktorého sa suma povinnej minimálnej sadzby automaticky vynásobí na základe počtu zákaziek, o ktoré sa podnik uchádza, však objektívne nezodpovedá tejto väčšej záťaži pre CO. Naopak, takýto systém umožňuje CO uskutočniť posúdenie len jedného podniku, ale s uplatnením povinnej minimálnej sadzby, ktorá je oveľa vyššia ako tá, ktorú by CO mohla účtovať v prípade, ak by sa podnik uchádzal len o jednu zákazku.

67.

Preto vzhľadom na uvedené úvahy výpočtový vzorec, aký bol uvedený vyššie, podľa ktorého sa v prípade jeho uplatnenia na žiadosť o certifikáciu pre viaceré verejné zákazky suma sadzby automaticky vynásobí podľa počtu zákaziek, ide nad rámec toho, čo je nevyhnutné na dosiahnutie sledovaných cieľov týkajúcich sa kvality a nezávislosti. V dôsledku toho sa domnievam, že v tejto konkrétnej časti systém povinných minimálnych sadzieb uplatniteľný na CO, najmä jeho výpočtový vzorec v prípade žiadosti o certifikáciu pre viaceré verejné zákazky, nie je odôvodnený naliehavými dôvodmi všeobecného záujmu, a preto nie je zlučiteľný s článkom 49 ZFEÚ.

68.

Vzhľadom na uvedené úvahy navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na prejudiciálnu otázku, ktorú položila Consiglio di Stato, takto:

Články 101 ZFEÚ, 102 ZFEÚ a 106 ZFEÚ sa majú vykladať v tom zmysle, že sa nevzťahujú na systém povinných minimálnych sadzieb, aký platí pre CO.

Článok 49 ZFEÚ sa má vykladať v tom zmysle, že bráni systému povinných minimálnych sadzieb, aký platí pre CO, pokiaľ tento systém stanovuje výpočtový vzorec, podľa ktorého sa sadzba automaticky vynásobí v závislosti od počtu verejných zákaziek, o ktoré sa uchádza podnik, ktorý žiada o certifikáciu, pričom túto poslednú uvedenú okolnosť musí overiť vnútroštátny súd.