1. 

Oberlandesgericht Koblenz predkladá v rámci tohto konania Súdnemu dvoru niekoľko prejudiciálnych otázok týkajúcich sa výkladu článku 107 ods. 1 a článku 108 ods. 3 ZFEÚ. Tieto otázky vyvstali v konaní o žalobe spoločnosti Deutsche Lufthansa AG (ďalej len „DL“) proti Flughafen Frankfurt‑Hahn GmbH (ďalej len „FFH“), kapitálovej spoločnosti s väčšinovým verejnoprávnym podielom, ktorá prevádzkuje letisko Frankfurt‑Hahn (ďalej len „letisko F‑H“), podanej okrem iného na účel vymáhania údajnej pomoci, ktorú mala žalovaná poskytnúť spoločnosti Ryanair Ltd (ďalej len „RA“) v podobe letiskových poplatkov a iných zvýhodnených zmluvných podmienok. Oberlandesgericht Koblenz kladie otázku, či je pri skúmaní existencie štátnej pomoci podľa článku 108 ods. 3 ZFEÚ viazaný rozhodnutím Komisie o začatí konania vo veci formálneho zisťovania o opatreniach, ktoré sú predmetom prejednávanej veci. Vnútroštátny súd tiež predkladá Súdnemu dvoru otázku týkajúcu sa podmienky selektívnosti pomoci podľa článku 107 ZFEÚ.

2. 

V návrhu na začatie prejudiciálneho konania Oberlandesgericht Koblenz konštatuje, že prejednávaná vec je súčasťou radu žalôb, ktoré na nemecké súdy podali konkurenti takzvaných „low cost“ (nízkonákladových) leteckých spoločností, pričom predmetom týchto konaní sú údajné dotácie, ktoré mali verejní prevádzkovatelia rôznych letísk v Nemecku poskytnúť v prospech nízkonákladových spoločností. ( 2 )

3.

Dňa 26. novembra 2006 sa DL obrátila na Landgericht Bad Kreuznach so žalobou napádajúcou rad obchodných postupov, ktoré mala FFH uplatňovať v prospech RA a ktoré podľa jej názoru predstavovali neoznámenú štátnu pomoc, poskytnutú v rozpore s článkom 108 ods. 3 ZFEÚ. Žalobkyňa v podstate tvrdila, že letiskové poplatky uplatnené spoločnosťou FFH v rokoch 2001 a 2006 sa stanovili na základe zmlúv, ktoré FFH predtým uzatvorila s RA, leteckou spoločnosťou zodpovednou za vyše 95 % osobnej dopravy na letisku F‑H, obsahujúcich podmienky, ktoré fakticky zvýhodňovali uvedenú leteckú spoločnosť. RA mala mať prospech najmä z mimoriadne nízkych poplatkov vyplývajúcich zo zníženia sadzieb vypočítaného v závislosti od počtu odlietajúcich cestujúcich, ako aj z dotácie s názvom „marketing support“ (marketingová pomoc), dohodnutej v prípade otvorenia nových liniek. ( 3 ) Tieto opatrenia sa mali poskytnúť napriek tomu, že FFH neprestávala vykazovať straty. DL navrhovala nariadiť vrátenie súm vyplatených spoločnosti RA ako marketingovej pomoci v rokoch 2002 až 2005 a súm zodpovedajúcich zníženiu sadzieb, z ktorého mala mať RA prospech v roku 2003 v dôsledku uplatnenia sadzobníka poplatkov, ktorý FFH prijala na rok 2001 ( 4 ), ako aj uložiť povinnosť upustiť od poskytovania každej podobnej pomoci pre RA v budúcnosti.

4.

Dňa 16. mája 2007 Landgericht Bad Kreuznach zamietol žalobu DL ako nedôvodnú. ( 5 ) Odvolanie, ktoré podala DL na Oberlandesgericht Koblenz, sa pôvodne zamietlo rozsudkom z 25. februára 2009. DL sa obrátila na Bundesgerichtshof, ktorý 10. februára 2011 tento rozsudok zrušil a vrátil vec na Oberlandesgericht Koblenz, aby preskúmal možné porušenie článku 108 ods. 3 ZFEÚ.

5.

Dňa 17. júna 2008 rozhodla Komisia o začatí konania vo veci formálneho zisťovania podľa článku 108 ods. 2 ZFEÚ, a to v súvislosti s existenciou štátnej pomoci poskytnutej Nemeckou spolkovou republikou v prospech FFH a RA ( 6 ). Medzi opatreniami, ktoré boli predmetom rozhodnutia Komisie, boli uvedené zníženie sadzieb a letiskových poplatkov, ako aj osobitné ustanovenia v oblasti marketingu v prospech RA.

6.

Oberlandesgericht Koblenz zaslal 4. januára 2012 Komisii žiadosť o stanovisko na základe bodu 3.2 oznámenia Komisie o vymáhaní práva štátnej pomoci vnútroštátnymi súdmi (ďalej len „oznámenie“) ( 7 ). Z pripomienok predložených Súdnemu dvoru vyplýva, že táto žiadosť sa týkala poskytnutia marketingovej pomoci, údajnej počiatočnej pomoci a zníženia letiskových poplatkov na základe sadzobníka z roku 2006. Oberlandesgericht Koblenz položil Komisii v podstate otázku, či bol za uvedené opatrenia zodpovedný štát ( 8 ) a či boli tieto opatrenia selektívne. Komisia vydala v tejto veci stanovisko 29. februára 2012, kde s odvolaním sa na judikatúru Súdneho dvora predbežne konštatovala, že Oberlandesgericht Koblenz nebol v prejednávanej veci povinný preskúmať existenciu štátnej pomoci, keďže na účel vyvodenia všetkých potrebných dôsledkov z porušenia článku 108 ods. 3 ZFEÚ mohol vychádzať z rozhodnutia o začatí konania vo veci formálneho zisťovania. Komisia v tejto súvislosti tiež konštatovala rozpor medzi prístupom, ktorý uplatnil Bundesgerichtshof, a judikatúrou Súdneho dvora. Vo veci žiadosti o stanovisko, ktorú zaslal Oberlandesgericht Koblenz, Komisia spresnila, že za predmetné opatrenia bol zodpovedný štát, a zároveň, že tieto opatrenia boli selektívne.

7.

Na rozdiel od odporúčania vyjadreného v stanovisku Komisie týkajúceho sa povinnosti preskúmať, či opatrenia v prejednávanej veci predstavovali štátnu pomoc, sa Oberlandesgericht Koblenz rozhodol prerušiť konanie a predložiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

8.

Listom z 18. júna 2012 oznámil vnútroštátny súd Súdnemu dvoru, že žalobkyňa a odvolateľka vo veci samej podala návrh o zrušenie uznesenia o podaní návrhu na začatie prejudiciálneho konania.

9.

Okrem účastníkov konania vo veci samej predložili svoje pripomienky nemecká, poľská, belgická a holandská vláda, ako aj Komisia. DL, FFH, RA, nemecká a belgická vláda a Komisia vypovedali na pojednávaní 11. apríla 2013.

10.

Hoci je opis právneho a skutkového stavu, v rámci ktorého sa vynorili prejudiciálne otázky uvedené v uznesení Oberlandesgericht Koblenz o návrhu na začatie prejudiciálneho konania, nepochybne stručný, podľa môjho názoru je dostatočný na to, aby Súdnemu dvoru umožnil poskytnúť uvedenému vnútroštátnemu súdu potrebnú odpoveď, čiže zodpovedá požiadavkám stanoveným judikatúrou. ( 10 ) Námietku neprípustnosti návrhu na začatie prejudiciálneho konania, ktorú vo svojich pripomienkach uplatnila DL, treba z tohto dôvodu zamietnuť.

11.

Svojou prvou prejudiciálnou otázkou kladie Oberlandesgericht Koblenz Súdnemu dvoru v podstate otázku, či sa má vnútroštátny súd, pred ktorým sa účastník konania dovoláva priameho účinku článku 108 ods. 3 ZFEÚ, v rámci žaloby o pozastavenie vyplácania údajnej nezákonnej pomoci a o vrátenie pomoci, ktorá sa už vyplatila, riadiť podľa posúdenia sporných opatrení, ktoré uskutočnila Komisia v rámci rozhodnutia o začatí konania vo veci formálneho zisťovania, hoci toto posúdenie má iba predbežný charakter. Uvedený vnútroštátny súd zastáva názor, že v prípade kladnej odpovede by bola kontrolná právomoc vnútroštátnych súdov nadmerne obmedzená, a konštatuje, že najvyššie nemecké súdy sa v tejto súvislosti vyjadrili záporne, pričom vychádzajú najmä z rozsudkov Súdneho dvora Transalpine Ölleitung in Österreich ( 11 ) a SFEI a i. ( 12 ). Vnútroštátny súd ďalej uvádza, že v prípade, ak by vnútroštátne súdy boli oprávnené nezávisle posúdiť charakter opatrení, ktoré sú predmetom prejednávanej veci, aj po začatí a počas trvania konania vo veci formálneho zisťovania, riziku rozporných rozhodnutí by sa dalo vyhnúť jednak prostredníctvom žiadosti o stanovisko Komisie a jednak predložením prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru.

12.

Prístup najvyšších nemeckých súdov, ktorý si Oberlandesgericht Koblenz osvojil, sa zakladá na úlohe, ktorú Súdny dvor priznáva vnútroštátnym súdom pri zabezpečovaní dodržiavania povinnosti vyplývajúcej členským štátom podľa článku 108 ods. 3 poslednej vety ZFEÚ, t. j. nevykonať navrhované opatrenia, pokiaľ vo veci nerozhodla s konečnou platnosťou Komisia.

13.

Ako je známe, priamy účinok tohto ustanovenia (presnejšie vtedajšieho článku 93 ods. 3 poslednej vety ZES) uznal už známy rozsudok Costa Enel ( 13 ). Súdny dvor ďalej spresnil, že povinnosť nevykonať opatrenie uložená daným ustanovením a následne aj ochrana, ktorej sa môžu jednotlivci dovolávať na vnútroštátnych súdoch na základe priameho účinku tohto ustanovenia, sa týkajú nielen zámerov na pomoc, ktoré sa Komisii oznámili, ako to výslovne vyplýva zo Zmluvy, ale každej pomoci, ktorú má členský štát v úmysle poskytnúť, aj bez predchádzajúceho oznámenia, a trvá po celé obdobie, počas ktorého ostáva samotný zákaz v platnosti. ( 14 )

14.

S cieľom umožniť vnútroštátnym súdom, aby zabezpečili primeranú ochranu osôb poškodených porušením článku 108 ods. 3 poslednej vety ZFEÚ, Súdny dvor priznal vnútroštátnym súdom právomoc vykladať a uplatňovať pojem pomoc, najmä na účel určenia, či by štátna pomoc poskytnutá bez predchádzajúceho oznámenia mala podliehať kontrolnému konaniu podľa Zmluvy. ( 15 )

15.

Ochrana poskytovaná súkromným osobám v rámci vnútroštátneho súdnictva je súčasťou riadneho fungovania systému dohľadu nad štátnou pomocou stanoveného Zmluvou ( 16 ), pričom prispieva k zaisteniu účinnosti systému, najmä vzhľadom na neexistenciu priamych donucovacích právomocí Komisie voči subjektom, ktorí sú príjemcami pomoci. Ústrednú úlohu vnútroštátnych súdov v rámci tohto systému bez váhania potvrdzuje samotná Komisia v oznámení – a v Akčnom pláne štátnej pomoci ( 17 ), ktoré mu predchádzalo –, z ktorého vyplýva najmä sklon posilniť túto úlohu a podnietiť využívanie private enforcement, a to predovšetkým podnikmi, ktoré sú konkurentmi príjemcov pomoci. ( 18 )

16.

V tejto súvislosti vnútroštátne súdy a Komisia zohrávajú odlišné, ale vzájomne sa doplňujúce úlohy. ( 19 ) Je najmä úlohou vnútroštátnych súdov, aby osobám oprávneným namietať súdnou cestou proti porušeniu povinnosti podľa článku 108 ods. 3 poslednej vety ZFEÚ zabezpečili, že z tohto porušenia sa vyvodia všetky právne dôsledky stanovené vnútroštátnym právom, jednak pokiaľ ide o platnosť aktov vedúcich k vykonaniu pomoci, jednak čo sa týka vrátenia finančných príspevkov poskytnutých v rozpore s ustanovením nariaďujúcim pozastavenie vykonávania pomoci. ( 20 ) Prostriedky nápravy, ktoré môžu nariadiť vnútroštátne súdy, teda zahŕňajú pozastavenie vyplácania nezákonnej pomoci ( 21 ), vrátenie tejto pomoci ( 22 ) a príslušných úrokov ( 23 ), náhradu škody ( 24 ) a prijatie predbežných opatrení ( 25 ).

17.

Z dosiaľ uvedených skutočností vyplýva jednak skutočnosť, že od ochrany, ktorú sú vnútroštátne súdy povinné zaistiť jednotlivcom, závisí realizácia účelu sledovaného prostredníctvom uloženia povinnosti nevykonať sporné opatrenie podľa článku 108 ods. 3 tretej vety ZFEÚ, a jednak to, že rozsah uvedenej ochrany závisí od dosahu tejto povinnosti. V nasledujúcom texte preskúmam tieto dva prvky, účel a dosah povinnosti standstill (pozri body 1 a 2 nižšie) na účel vymedzenia hraníc právomoci vnútroštátnych súdov na základe priameho účinku priznaného článku 108 ods. 3 poslednej vete ZFEÚ (pozri bod 3 nižšie).

18.

Článok 108 ods. 3 prvá veta ZFEÚ ukladá členským štátom povinnosť upovedomiť Komisiu o zámeroch v súvislosti s poskytnutím alebo upravením pomoci. Ak Komisia po prvom predbežnom preskúmaní usúdi, že oznámený zámer nie je zlučiteľný s vnútorným trhom, začne konanie vo veci formálneho zisťovania podľa článku 108 ods. 2 ZFEÚ (článok 108 ods. 3 druhá veta ZFEÚ a článok 4 ods. 4 nariadenia č. 659/1999). Ako možno vidieť, posledná veta článku 108 ods. 3 ZFEÚ zakazuje dotknutému členskému štátu vykonať navrhované opatrenia, pokiaľ vo veci s konečnou platnosťou nerozhodla Komisia. ( 26 )

19.

Súdny dvor už mal príležitosť vysvetliť, že účelom zákazu stanoveného v tomto ustanovení „je zabezpečiť, aby účinky pomoci nenastali predtým, ako mohla Komisia v primeranej lehote podrobne preskúmať plán pomoci a prípadne začať konanie uvedené v druhom odseku toho istého článku“, ( 27 ) pričom sa takto stanovuje „preventívny dohľad týkajúci sa plánov poskytnutia novej pomoci“. ( 28 )

20.

Okrem tejto funkcie, ktorá má osobitnejší procesný charakter, priznal Súdny dvor predmetnému zákazu aj hmotnoprávnu funkciu, ktorej cieľom je „zabezpečiť, aby nezlučiteľná pomoc nebola nikdy vykonaná“. ( 29 ) Táto funkcia, ktorej Súdny dvor v rozsudku CELF I výslovne prisudzuje „preventívny“ charakter, sa dosahuje v prvom rade „dočasne“, prostredníctvom povinnosti standstill v priebehu kontrolného konania, a následne s konečnou platnosťou v prípade, že na konci tohto konania sa prijme negatívne rozhodnutie. ( 30 )„Preventívny“ účel, obsiahnutý v povinnosti nevykonať sporné opatrenie, sa teda najprv dosahuje tým, že sa uskutočnenie plánovanej pomoci pozastavuje, až kým nie sú odstránené pochybnosti o jej zlučiteľnosti s vnútorným trhom. ( 31 ) V tejto súvislosti je úlohou vnútroštátnych súdov ochraňovať až do prijatia konečného rozhodnutia Komisie práva jednotlivcov pred „prípadným porušením“ zákazu uvedeného v článku 108 ods. 3 ZFEÚ štátnymi orgánmi, ( 32 ) pričom nariaďujú úplné vrátenie pomoci vyplatenej v rozpore s týmto zákazom. Ako Súdny dvor ďalej spresnil v rozsudku CELF II, „úlohou vnútroštátnych súdov je… rozhodnúť o opatreniach, ktoré sú schopné napraviť nezákonnosť poskytnutia pomoci, aby príjemca pomoci nemohol voľne nakladať s pomocou v období pred rozhodnutím Komisie“. ( 33 )

21.

V tejto súvislosti je zaujímavé poznamenať, že povinnosť vnútroštátneho súdu nariadiť vrátenie nezákonnej pomoci, t. j. pomoci, ktorá sa vykonala v rozpore s povinnosťou standstill, zaniká po tom, čo Komisia tým, že odstráni skôr sformulované pochybnosti, konštatuje zlučiteľnosť pomoci s vnútorným trhom. Ako Súdny dvor vysvetlil v citovanom rozsudku CELF I, uskutočnenie zlučiteľnej pomoci nie je v rozpore s účelom článku 108 ods. 3 poslednej vety ZFEÚ, ktorý spočíva iba v predchádzaní tomu, aby sa vykonávala nezlučiteľná pomoc. ( 34 ) Naopak, toto vykonávanie porušuje osobitnejšiu procesnú funkciu zákazu uloženého uvedeným ustanovením, ktorý, ako sa uviedlo, spočíva v zabezpečení, aby účinky pomoci, aj zlučiteľnej, nenastali pred konečným rozhodnutím Komisie o tejto pomoci. Za týchto okolností je preto vnútroštátny súd povinný nariadiť vrátenie úrokov za „obdobie nezákonnosti“, t. j. odo dňa poskytnutia pomoci príjemcovi v rozpore s povinnosťou nevykonať sporné opatrenie do prijatia konečného rozhodnutia Komisie.

22.

Na základe spresnenia Súdneho dvora systém dohľadu stanovený článkom 108 ods. 3 ZFEÚ zavádza povinnosť predbežného oznámenia, „ktorá ako taká spôsobuje a zahŕňa pozastavujúci účinok určený poslednou vetou rovnakého ustanovenia“. ( 35 )

23.

Hoci niet pochýb o tom, že táto povinnosť sa týka iba zámerov súvisiacich s poskytnutím alebo upravením pomoci, preventívny charakter systému dohľadu stanoveného článkom 108 ods. 3 ZFEÚ, neoddeliteľnosť oznamovacích povinností od povinností pozastavenia konania ( 36 ) a tiež procesný charakter týchto povinností uvedený vyššie vedú k úvahe, že zákaz vykonať opatrenia, ktorý je uvedený v poslednej vete tohto ustanovenia, vzniká automaticky na základe účinku uskutočneného oznámenia. Z toho vyplýva, že táto povinnosť zaväzuje členské štáty počas celého trvania kontrolného konania ( 37 ), nezávisle od charakteru oznámených opatrení a z tohto dôvodu aj v prípade, keď tieto opatrenia objektívne nepredstavujú pomoc, čo je okrem iného možnosť, s ktorou výslovne počíta samotné nariadenie č. 659/1999. ( 38 )

24.

Podľa môjho názoru tento výklad odráža charakter a účel kontrolného konania, týkajúceho sa pomoci, stanoveného Zmluvou. Umožniť členskému štátu, aby pri vykonávaní opatrenia vychádzal z iného posúdenia tohto opatrenia ako z toho, ktoré ho viedlo k jeho oznámeniu Komisii, by zaviedlo prvok nesúrodosti a oslabilo by to potrebný účinok článku 108 ods. 3 poslednej vety ZFEÚ ako mechanizmu „ochrany celého systému dohľadu stanoveného týmto článkom“. ( 39 ) Tým skôr, že neustále rastúca zložitosť verejných zásahov na trhoch má často za následok, že je objektívne nemožné určiť, či tieto zásahy zahŕňajú prvky štátnej pomoci, čím sa zvyšuje konkrétne riziko v prípade, že neoznámením standstill ustanovenia sa vykonajú opatrenia skutočne nezlučiteľné s vnútorným trhom.

25.

Funkčnosť povinnosti standstill je pri neuskutočnení oznámenia naopak spojená s objektívnou existenciou štátnej pomoci: členský štát, ktorý bez toho, aby o tom preventívne upovedomil Komisiu, poskytne štátnu pomoc podľa článku 107 ods. 1 ZFEÚ, sa dopustí porušenia povinností, ktoré mu vyplývajú z článku 108 ods. 3 ZFEÚ. V prejednávanej veci má Súdny dvor v rámci prejudiciálneho konania v podstate spresniť, či je členský štát tiež povinný, nezávisle od skutočného charakteru predmetného opatrenia, pozastaviť výkon daného opatrenia až do prijatia konečného rozhodnutia Komisie v prípade, že sa Komisia po predbežnom preskúmaní uskutočnenom na základe podania alebo z úradnej povinnosti rozhodne začať konanie vo veci formálneho zisťovania podľa článku 108 ods. 2 ZFEÚ.

26.

Rovnako ako Komisia a žalobkyňa vo veci samej zastávam názor, že na túto otázku treba odpovedať kladne.

27.

Povinnosť pozastaviť vykonávanie opatrenia, voči ktorému sa začalo konanie vo veci formálneho zisťovania, je odôvodnená článkom 108 ods. 3 poslednou vetou ZFEÚ v zmysle výkladu Súdneho dvora ( 40 ) a rovnako ako v prípade oznámenia existuje nezávisle od objektívneho charakteru pomoci týkajúcej sa predmetného opatrenia.

28.

Tento záver vyplýva z analýzy judikatúry Súdneho dvora a Všeobecného súdu. V medzitýmnom rozsudku z 9. októbra 2001, Taliansko/Komisia ( 41 ), Súdny dvor v konaní o námietke vznesenej Komisiou proti žalobe Talianskej republiky, ktorej predmetom bolo rozhodnutie o začatí konania vo veci formálneho zisťovania týkajúceho sa niektorých opatrení v prospech Gruppo Tirrenia di Navigazione, ktoré sa v uvedenom rozhodnutí označili ako „nová pomoc“, s odvolaním sa na rozsudky Španielsko/Komisia (Cenemesa) ( 42 ) a Taliansko/Komisia (Italgrani) ( 43 ) konštatoval, že „pokiaľ ide o vykonávanú pomoc, ktorá sa naďalej vypláca a ktorú členský štát považuje za existujúcu pomoc, opačné označenie tohto opatrenia ako novej pomoci, ktoré Komisia prijala, aj keď len dočasne, vo svojom rozhodnutí o začatí konania podľa článku [108 ods. 2 ZFEÚ] voči tejto pomoci, spôsobuje samostatné právne účinky“. ( 44 ) Podľa názoru Súdneho dvora, hoci „označenie pomoci zodpovedá objektívnej skutočnosti, ktorá nezávisí od posúdenia vykonaného vo fáze začatia konania“, toto rozhodnutie má za následok, že z hľadiska Komisie „sa pomoc vykonáva a vykonávala nezákonným spôsobom, pričom sa neberie do úvahy pozastavujúci účinok, ktorý vo vzťahu k novej pomoci vyplýva z článku [108 ods. 2 poslednej vety ZFEÚ]“ ( 45 ) a „nevyhnutne mení právne postavenie dotknutého opatrenia…, najmä pokiaľ ide o jeho ďalšie vykonávanie“. ( 46 )„Po prijatí takéhoto rozhodnutia však existuje prinajmenšom veľká pochybnosť o zákonnosti tohto opatrenia, ktoré bez toho, aby tým bola dotknutá možnosť navrhnúť sudcovi v skrátenom súdnom konaní vydanie predbežného opatrenia,musí viesť členský štát k prerušeniu uplatňovania uvedeného opatrenia, pretože začatie konania vo veci formálneho zisťovania vylučuje vydanie okamžitého rozhodnutia o zlučiteľnosti opatrenia so spoločným trhom, ktoré by umožňovalo riadne pokračovať v jeho uplatňovaní“. ( 47 ) Rozhodnutie o začatí uvedeného konania má v tomto zmysle „priame dôsledky na pozastavenie opatrení“ ( 48 ) vo veci.

29.

Z citácií uvedených vyššie vyplýva podľa môjho názoru dostatočne jasne, že „samostatné právne účinky“ rozhodnutia o začatí konania vo veci formálneho zisťovania, spomenuté Súdnym dvorom, medzi ktorými je najmä povinnosť členského štátu pozastaviť uskutočňovanie opatrenia, sú dôsledkom označenia tohto opatrenia ako „nová pomoc“. ( 49 ) Niet pochýb o tom, a Súdny dvor to v uvedenom rozsudku jasne konštatuje, že toto označenie má výlučne predbežný charakter, pričom Komisia môže na základe informácií získaných v priebehu konania vo veci formálneho zisťovania rovnako dospieť k záveru, že sporné opatrenie nepredstavuje pomoc podľa článku 107 ods. 1 ZFEÚ alebo že predstavuje existujúcu pomoc. Napriek tomu tým, že Komisia označí neoznámené opatrenie počas jeho uskutočňovania ako „novú pomoc“ a nariadi voči tomuto opatreniu začatie konania vo veci formálneho zisťovania, vzbudí prinajmenšom závažné pochybnosti o zákonnosti tohto opatrenia a o jeho zlučiteľnosti s vnútorným trhom. Ako uvádza Súdny dvor, tieto pochybnosti postačujú na to, aby spustili ochranný mechanizmus podľa článku 108 ods. 3 poslednej vety ZFEÚ a aby členskému štátu uložili povinnosť pozastaviť vykonávanie daného opatrenia. ( 50 )

30.

Na rozdiel od výkladu navrhovaného spoločnosťou FFH zastávam názor, že dosah medzitýmneho rozsudku z 9. októbra 2001 vo veci Tirrenia presahuje predpoklad, podľa ktorého je označenie opatrenia ako pomoci nesporné a názorové rozdiely medzi dotknutým členským štátom a Komisiou sa týkajú iba charakteru tohto opatrenia ako existujúcej pomoci alebo novej pomoci. Vec, ktorej sa tento rozsudok týkal, sa však týkala aj verejných zásahov, ktoré sa podľa tvrdenia žalujúceho členského štátu nesprávne – a v každom prípade po nedostatočnom preskúmaní – označili v napadnutom rozhodnutí ako pomoc. ( 51 ) V bode 69 rozsudku Súdny dvor výslovne konštatoval prípustnosť žaloby aj v súvislosti s týmito opatreniami „z obdobných dôvodov ako tých, ktoré sa uvádzajú v bodoch 59 a 60“. V rozsudku vo veci samej, vyhlásenom 10. mája 2005, Súdny dvor jednak potvrdil uvedený výklad medzitýmneho rozsudku z 9. októbra 2001, ( 52 ) jednak jasne poukazuje na skutočnosť, že právne dôsledky rozhodnutia o začatí konania vo veci formálneho zisťovania sú v podstate rovnaké v prípade, keď dotknutý členský štát považuje opatrenia dočasne označené ako nová pomoc za existujúcu pomoc, rovnako ako v prípade, keď tento členský štát vôbec nepovažuje uvedené opatrenia za pomoc. ( 53 ) Súdny dvor napokon zrušil rozhodnutie napadnuté vo veci, v ktorej sa uvedené rozsudky vyhlásili, a to práve z dôvodu, že bez predchádzajúceho prerokovania s dotknutým členským štátom zapríčinilo pozastavenie opatrení, ktoré tento členský štát nepovažoval za pomoc ( 54 ) a o ktorých samotná Komisia v rozhodnutí o čiastočnom ukončení konania vo veci formálneho zisťovania implicitne usúdila, že nespĺňajú požiadavku selektívnosti.

31.

Okrem toho je vhodné poznamenať, že Súd prvého stupňa už mal možnosť uplatniť zásady uvedené v citovanom medzitýmnom rozsudku z 9. októbra 2001 na prípad, v ktorom opatrenia, voči ktorým sa začalo konanie vo veci formálneho zisťovania, nepredstavovali podľa dotknutého členského štátu pomoc. ( 55 ) Ako správne uviedla vo svojich písomných pripomienkach Komisia, neexistuje nijaký dôvod rozlišovať tieto dva prípady.

32.

Z uvedených skutočností vyplýva, že rozhodnutie o začatí konania vo veci formálneho zisťovania môže mať z hľadiska dotknutého členského štátu za následok povinnosť pozastaviť opatrenia, na ktoré by sa nevzťahovalo kontrolné konanie podľa článku 108 ods. 3 ZFEÚ jednak z dôvodu, že nepredstavujú pomoc, alebo z dôvodu, že predstavujú existujúcu pomoc. Kým v prípade opatrení, ktoré sa zaraďujú do pojmu pomoc alebo nová pomoc, sa povinnosť pozastaviť opatrenia, ktorá je dôsledkom začatia konania vo veci formálneho zisťovania, prekrýva so zákazom uvedeným v poslednej vete článku 108 ods. 3 ZFEÚ, v prípade opatrení, na ktoré sa uvedené pojmy nevzťahujú, vzniká uvedená povinnosť ex novo ako dôsledok predbežného označenia obsiahnutého v rozhodnutí o začatí konania.

33.

Na rozdiel od zrejmého tvrdenia nemeckej vlády uvedeného v jej písomných pripomienkach, právomoc Komisie prikázať dotknutému členskému štátu na základe článku 11 ods. 1 nariadenia č. 659/1999 pozastaviť protiprávnu pomoc, nebráni tomu, aby sa konštatovala existencia povinnosti pozastaviť pomoc, ktorej predmetom sú opatrenia, na ktoré sa vzťahuje konanie vo veci formálneho zisťovania, a to ako samostatný účinok rozhodnutia o začatí tohto konania. V tejto súvislosti pripomínam, že článok 11 nariadenia č. 659/1999 predstavuje kodifikáciu zásad stanovených rozsudkom Boussac ( 56 ), v ktorom Súdny dvor uznal uvedenú príkaznú právomoc Komisie s cieľom vyvážiť jej povinnosť preskúmať zlučiteľnosť neoznámenej pomoci bez toho, aby sa mohla obmedziť na vyhlásenie protizákonnosti tejto pomoci. ( 57 ) Na rozdiel od porušenia zákazu vykonať navrhované opatrenia podľa článku 108 ods. 3 poslednej vety ZFEÚ, ktorý je možné namietať iba na vnútroštátnych súdoch, nevykonanie rozhodnutia o pozastavení pomoci podľa článku 11 nariadenia č. 659/1999 oprávňuje Komisiu predložiť vec priamo Súdnemu dvoru na základe postupu stanoveného v článku 108 ods. 2 druhom pododseku ZFEÚ. Z tohto dôvodu ide o dva prostriedky nápravy a dve konania, ktoré sú v podstate odlišné.

34.

FFH a RA ďalej zdôraznili, že uznať pozastavujúci účinok rozhodnutia o začatí konania vo veci formálneho zisťovania by poškodzovalo právo dotknutých osôb na obranu, najmä právo na obranu príjemcu predmetného opatrenia, ktorý by utrpel dôsledky pozastavenia opatrenia bez toho, aby sa mal možnosť vyjadriť pred prijatím rozhodnutia. Mimochodom, ak je správne tvrdenie, že podľa ustálenej judikatúry sa povinnosť Komisie vyzvať príslušné strany, medzi ktorými sú príjemcovia a poskytovatelia pomoci, aby predložili svoje pripomienky, stanovuje iba vo vzťahu k fáze preskúmavania podľa článku 108 ods. 2 ZFEÚ, ( 58 ) v každom prípade majú tieto subjekty právo napadnúť rozhodnutie, ktorým Komisia po ukončení fázy predbežného preskúmavania začne konanie vo veci formálneho zisťovania, pričom táto aktívna legitimácia sa uznala práve vzhľadom na právne účinky uvedeného rozhodnutia Komisie. Skutočnosť, že v rámci žalôb proti týmto rozhodnutiam, kde je vzhľadom na predbežný charakter posúdenia Komisie právomoc súdov Únie obmedzená ( 59 ), nemôže Súdny dvor Európskej únie rozhodnúť s konečnou platnosťou o existencii pomoci, nie je, na rozdiel od tvrdenia FHH, porušením práva na primeranú súdnu ochranu. Keďže ide o vnútroprocesné akty, právomoc súdov Únie treba obmedziť na overenie existencie podmienok, ktoré oprávňujú prechod do ďalšej fázy konania, z ktorej začatia vyplývajú právne účinky zapríčiňujúce napadnuteľnosť týchto aktov.

35.

Ako sa uviedlo v bodoch 22 a 24 vyššie, povinnosť nevykonať sporné opatrenia stanovená v článku 108 ods. 3 poslednej vete ZFEÚ vzniká iba na základe oznámenia v prípadoch, že sa opatrenia oznámili. Vnútroštátne súdy sú z tohto dôvodu povinné vyvodiť z prípadného porušenia tejto povinnosti všetky dôsledky, a to nezávisle od ich samostatného posúdenia opatrení, ktoré sú predmetom oznámenia, na základe článku 107 ods. 1 ZFEÚ.

36.

Keď sa však opatrenie Komisii neoznámilo, je úlohou vnútroštátnych súdov, pred ktorými sa účastník konania dovoláva priameho účinku článku 108 ods. 3 poslednej vety ZFEÚ, preveriť, či toto opatrenie predstavuje štátnu pomoc, ktorá ako taká podlieha povinnosti standstill, a v prípade kladnej odpovede nariadiť pozastavenie každého ďalšieho plnenia a vrátenie súm, ktoré sa už vyplatili. Ako sa spomenulo v bode 14 týchto návrhov, vnútroštátne súdy sú na tento účel oprávnené vykladať a uplatňovať pojem pomoc. V prípade, že majú pochybnosti o charaktere predmetného opatrenia, môžu v rámci spolupráce zriadenej na základe oznámenia ( 60 ) požiadať Komisiu o stanovisko a tiež predložiť Súdnemu dvoru prejudiciálnu otázku. ( 61 )

37.

Aký vplyv má na túto situáciu rozhodnutie Komisie začať konanie vo veci formálneho zisťovania podľa článku 108 ods. 2 ZFEÚ?

38.

Súdny dvor už mal možnosť objasniť, a to v citovanom rozsudku SFEI, že rozhodnutie Komisie začať konanie vo veci predbežného preskúmania alebo konanie vo veci formálneho zisťovania nezbavuje vnútroštátne súdy povinnosti chrániť práva jednotlivcov v prípade porušenia preventívnej oznamovacej povinnosti. ( 62 )

39.

Podľa názoru vnútroštátneho súdu a nemeckej vlády z uvedeného rozsudku je zrejmá právomoc/povinnosť vnútroštátnych súdov vykladať a uplatňovať pojem pomoc aj po začatí konania vo veci formálneho zisťovania bez toho, aby boli viazané názorom Komisie v rozhodnutí o začatí konania. Ak je správne tvrdenie, že Súdny dvor v rozsudku SFEI jasne konštatuje právomoc vnútroštátnych súdov rozhodnúť o existencii údajnej protizákonnej pomoci, napriek skutočnosti, že dotknuté opatrenia skúma súčasne Komisia, konštatovanie Súdneho dvora sa v každom prípade výslovne obmedzuje na prípad, v ktorom sa uvedená inštitúcia ešte nevyjadrila o charaktere opatrení ako štátnej pomoci, ( 63 ) a netýka sa situácie ako v prejednávanej veci, kde sa Komisia vyjadrila, hoci v rámci rozhodnutia o začatí konania vo veci formálneho zisťovania. Bez toho, aby bola dotknutá právomoc vnútroštátnych súdov prijať nevyhnutné opatrenia na ochranu práv súkromných osôb poškodených v dôsledku porušenia článku 108 ods. 3 ZFEÚ, a to aj po začatí konania v súlade s článkom 2 uvedeného článku, rozsudok SFEI neumožňuje vyvodzovať závery, pokiaľ ide o vplyv rozhodnutia o začatí konania na výkon tejto právomoci.

40.

Na účely posúdenia tohto vplyvu treba pripomenúť, že podľa článku 4 ods. 3 druhého a tretieho pododseku ZEÚ majú členské štáty povinnosť prijať všetky opatrenia všeobecnej alebo osobitnej povahy, aby zabezpečili plnenie záväzkov vyplývajúcich zo zmlúv alebo z aktov inštitúcií Únie a neprijať žiadne opatrenie, ktoré by mohlo ohroziť dosiahnutie cieľov Únie, t. j. povinnosti, ktorá sa vzťahuje na všetky orgány členských štátov vrátane súdnych orgánov v rámci ich právomoci. ( 64 ) Z uvedeného vyplýva, že rozhodnutie Komisie o začatí konania vo veci formálneho zisťovania zaväzuje súdy členského štátu, ktorému je rozhodnutie určené, a že tieto súdy sa musia pri rozhodovaní o opatreniach, ktoré sa v budúcnosti stanú predmetom rozhodnutia Komisie, vyhnúť tomu, aby prijali konečné opatrenia, ktoré by mohli byť s týmto rozhodnutím nezlučiteľné. ( 65 ) Je tiež vhodné pripomenúť vyjadrenie Súdneho dvora, že pri zabezpečení dodržiavania zákazu vykonať opatrenia podľa článku 108 ods. 3 poslednej vety ZFEÚ prislúcha súdom členských štátov, aby plne zohľadňovali záujmy Únie. ( 66 )

41.

Vzhľadom na vyššie uvedené a s ohľadom na úvahy uvedené v bodoch 25 až 34 vyššie možno vyvodiť nasledujúce závery.

42.

Keďže na základe kombinovaného účinku článku 108 ods. 3 poslednej vety ZFEÚ a označenia predmetného opatrenia ako (novej) pomoci má začatie konania vo veci formálneho zisťovania za následok povinnosť dotknutého členského štátu pozastaviť výkon daného opatrenia odo dňa prijatia rozhodnutia o začatí konania až do prijatia konečného rozhodnutia, a to nezávisle od objektívneho charakteru pomoci, ktorý sa vzťahuje na predmetné opatrenie (pozri najmä bod 32 vyššie). Vnútroštátne súdy sú preto povinné prijať všetky nevyhnutné opatrenia, aby zabezpečili dodržiavanie uvedenej povinnosti a aby odstránili dôsledky prípadného porušenia tejto povinnosti nezávisle od predchádzajúceho posúdenia daného opatrenia podľa článku 107 ods. 1 ZFEÚ. Ak v konkrétnom prípade pretrvávajú pochybnosti o splnení podmienok týkajúcich sa označenia opatrenia ako pomoci, ktoré oprávňujú na začatie konania vo veci formálneho zisťovania, vnútroštátne súdy môžu predložiť prejudiciálnu otázku týkajúcu sa platnosti podľa článku 267 prvého odseku písm. b) ZFEÚ. ( 67 )

43.

V období, ktoré predchádza začatiu konania vo veci formálneho zisťovania, je funkčnosť standstill ustanovenia článku 108 ods. 3 poslednej vety ZFEÚ naopak spojená s objektívnou existenciou štátnej pomoci (pozri bod 25 vyššie). Prípadný príkaz na vrátenie sumy vyplatenej v období medzi začiatkom vykonávania sporného opatrenia a začatím konania je z tohto dôvodu závislý od overenia, či uvedené opatrenie skutočne predstavuje pomoc.

44.

Pri tomto overovaní musí vnútroštátny súd zohľadniť rozhodnutie Komisie o začatí konania podľa článku 108 ods. 2 ZFEÚ, ktoré, hoci sa prijalo následne po predbežnom preskúmaní, obsahuje stanovisko tejto inštitúcie k existencii pomoci prima facie. Toto stanovisko treba považovať za dostatočné aspoň na splnenie podmienky fumus boni iuris na účel prijatia predbežného opatrenia. Z tohto dôvodu aj v prípade, že vnútroštátny súd dospeje napriek opačnému predbežnému zisteniu Komisie k záveru, že sporné opatrenie nepredstavuje pomoc, tento súd nemôže zamietnuť žalobu o vrátenie sumy vyplatenej v období medzi začiatkom vykonávania predmetného opatrenia a začatím konania vo veci formálneho zisťovania bez toho, aby predtým nepredložil Súdnemu dvoru prejudiciálnu otázku týkajúcu sa platnosti rozhodnutia o začatí konania podľa článku 267 prvého odseku písm. b) ZFEÚ. Ak to umožňuje vnútroštátne právo, vnútroštátny súd môže rozhodnúť, že nepristúpi ku konečnému vráteniu pomoci až do vydania konečného rozhodnutia Komisie, a môže vydať zatiaľ príkaz na predbežné vrátenie, ktorým nariadi, aby sa sumy v prospech príjemcu uložili na blokovaný účet až do vydania rozhodnutia vo veci samej. ( 68 )

45.

V každom prípade môže byť vhodné, aby vnútroštátny súd, ktorý má pochybnosti o charaktere sporného opatrenia, konzultoval túto vec s Komisiou podľa oddielu 3 oznámenia, aby sa informoval sa o priebehu začatého konania a aby požiadal o objasnenie, a to aj s ohľadom na prípadné skutočnosti, s ktorými je vnútroštátny súd oboznámený a ktoré neboli Komisii v okamihu prijatia rozhodnutia o začatí konania známe. Ako Komisia sama uviedla, nemôže na túto žiadosť o stanovisko neodpovedať a len sa obmedziť na odkaz na obsah uvedeného rozhodnutia.

46.

Na základe predchádzajúcich úvah navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na prvú prejudiciálnu otázku takto:

„Vnútroštátny súd rozhodujúci v konaní o pozastavení vyplácania súm a vrátení súm, ktoré už boli vyplatené pri výkone opatrenia, ktoré je pričítateľné štátu a ktoré nebolo oznámené podľa článku 108 ods. 3 prvej vety ZFEÚ, vo vzťahu ku ktorému Komisia prijala rozhodnutie o začatí konania vo veci formálneho zisťovania podľa článku 108 ods. 2 ZFEÚ, je povinný prijať všetky nevyhnutné opatrenia na zabezpečenie toho, aby štátne orgány dodržiavali povinnosť pozastaviť vykonávanie sporného opatrenia, ktorá vyplýva zo spoločného účinku článku 108 ods. 3 poslednej vety ZFEÚ a predbežného označenia predmetného opatrenia, ktoré sa uvádza v tomto rozhodnutí, ako pomoci, ako aj na odstránenie dôsledkov prípadného porušenia tejto povinnosti. Tieto opatrenia zahŕňajú pozastavenie vykonávania spornej pomoci a vrátenie sumy, ktorá sa už prípadne vyplatila.

V prípade, že uvedený súd nesúhlasí s názorom Komisie týkajúcim sa charakteru sporného opatrenia, vyjadreným v rozhodnutí o začatí konania vo veci formálneho zisťovania, môže okrem toho, že predloží Súdnemu dvoru prejudiciálnu otázku týkajúcu sa platnosti podľa článku 267 prvého odseku písm. b) ZFEÚ rozhodnúť v tom zmysle, pokiaľ mu to vnútroštátne právo umožňuje, že nenariadi konečné vrátenie predmetných súm až do vydania konečného rozhodnutia Komisie a vydá zatiaľ príkaz na predbežné vrátenie, ktorým nariadi, aby sa tieto sumy uložili na blokovaný účet až do vydania rozhodnutia vo veci samej.“

47.

Z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že Oberlandesgericht Koblenz nesúhlasí s výkladom týkajúcim sa požiadavky selektívnosti, ktorý si osvojila Komisia v rozhodnutí o začatí konania vo veci formálneho zisťovania, ani so záverom, ku ktorému táto inštitúcia dospela vo veci selektívneho charakteru predmetných opatrení. Za týchto okolností mal vnútroštátny súd povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku týkajúcu sa platnosti tohto rozhodnutia podľa článku 267 prvého odseku písm. b) ZFEÚ. Zdá sa však, že zámerom vnútroštátneho súdu nebolo dotknúť sa druhou a treťou prejudiciálnou otázkou problematiky platnosti, ale skôr výkladu podľa písmena a) uvedeného ustanovenia, navyše za podmienky negatívnej odpovede Súdneho dvora na prvú prejudiciálnu otázku. Na základe úvah týkajúcich sa týchto otázok navrhujem, aby Súdny dvor na druhú a tretiu prejudiciálnu otázku neodpovedal.

48.

Účelom nasledujúcej krátkej úvahy je preto poskytnúť podnet na zamyslenie pre prípad, že sa Súdny dvor nestotožní s predchádzajúcimi tvrdeniami a rozhodne sa na prvú prejudiciálnu otázku odpovedať záporne.

49.

Druhou prejudiciálnou otázkou vnútroštátny súd v podstate žiada, aby Súdny dvor rozhodol o tom, či treba sadzobníky poplatkov použité spoločnosťou FFH v rokoch 2001 a 2006 považovať za selektívne opatrenia iba z dôvodu skutočnosti, že sa vzťahujú jedine na letecké spoločnosti, ktoré využívajú letisko F‑H. Treťou prejudiciálnou otázkou vnútroštátny súd žiada, aby v prípade zápornej odpovede na druhú otázku Súdny dvor rozhodol o tom, či je možné selektívnosť vyvodiť z jednotlivých prvkov, ktoré daný prípad charakterizujú. Na rozdiel od tvrdení uvedených vo vyjadreniach spoločnosti FFH sú tieto otázky prípustné. ( 69 )

50.

Na druhú prejudiciálnu otázku, ktorá sa má podľa môjho názoru preskúmať spolu s prvou časťou tretej otázky, treba podľa mňa odpovedať kladne. Tvrdenie vnútroštátneho súdu a spoločností FFH a RA vedie v podstate k úplnému popretiu možnosti označiť za štátnu pomoc podmienky, za ktorých verejný podnik ponúka svoje služby, ak sa tieto podmienky vzťahujú na všetkých zmluvných partnerov tohto podniku bez rozdielu. Toto tvrdenie by malo za následok, že zo systému dohľadu nad štátnou pomocou v zmysle zmluvy by sa a priori vylúčili prípadné protisúťažné výhody financované prostredníctvom verejných zdrojov a umiestňované cez verejné podniky konkrétnym hospodárskym subjektom vyznačujúcim sa skutočnosťou, že sú s predmetnými verejnými podnikmi v obchodnom vzťahu. ( 70 ) Ako podľa môjho názoru správne uviedla Komisia, toto vylúčenie zrejme nie je v súlade ani s judikatúrou Súdneho dvora, podľa ktorej aj verejné zásahy týkajúce sa bez rozdielu všetkých subjektov určitého hospodárskeho odvetvia môžu mať selektívny charakter ( 71 ), ani s rôznymi judikátmi, v rámci ktorých sa považovali za selektívne tie výhody, ktoré vyplývali z dodania tovarov alebo z poskytnutia služieb verejnými (alebo súkromnými) podnikmi za rovnaké ceny alebo za rovnakých podmienok pre všetky hospodárske subjekty vykonávajúce určitú činnosť. ( 72 )

51.

Pokiaľ ide o prejednávanú vec, z predpokladaných výhod vyplývajúcich z uplatnenia sporných sadzobníkov majú prospech iba letecké spoločnosti, ktoré vstupujú do obchodných vzťahov s FFH, t. j. obmedzený okruh subjektov v rámci dotknutého hospodárskeho odvetvia. Skutočnosť, ktorú zdôrazňuje FFH, že každá letecká spoločnosť by mohla podľa svojho želania využívať letisko F‑H ‑ ktorého kapacita by sa ľahko prispôsobila prípadnému zvýšeniu dopytu –, čím by využila sadzby FFH, sa mi nejaví ako zvlášť významná. To, že možnosť mať prospech z výhod vyplývajúcich z určitého režimu závisí od rozhodnutia jednotlivého subjektu – v tomto prípade leteckej spoločnosti, ktorá sa rozhodne pre služby letiska F‑H –, neumožňuje vylúčiť selektívnosť týchto výhod. ( 73 ) V prejednávanej veci sa cenové podmienky spoločnosti FFH v súlade s jasnou obchodnou stratégiou, ktorú si FFH zvolila, okrem toho prispôsobujú osobitnému druhu používateľov, t. j. nízkonákladovým leteckým spoločnostiam, kým pre tradičné letecké spoločnosti sa zdajú byť menej atraktívne alebo neatraktívne. Sloboda voľby týchto leteckých spoločností je preto fakticky obmedzená o to viac, že predmetné sadzobníky odzrkadľujú, ako vyplýva z návrhu na začatie prejudiciálneho konania a tiež z rozhodnutia o začatí konania vo veci formálneho zisťovania, obsah zmlúv uzatvorených medzi FFH a RA a sú z tohto dôvodu formované podľa potrieb spoločnosti RA.

52.

Na záver súhlasím s názorom Komisie, že skúmanie selektívnosti v prípade, ako je tento, si nevyžaduje uplatnenie metodológie dvojfázovej analýzy, ktorú vypracoval Súdny dvor vo veci niektorých vnútroštátnych daňových režimov a podľa ktorej treba pri posudzovaní selektívnosti opatrenia v prvom rade overiť, či uvedené opatrenie predstavuje v rámci daného právneho režimu výhodu pre určité podniky vzhľadom na iné podniky, ktoré sa nachádzajú v obdobnej skutkovej a právnej situácii, ( 74 ) a následne, či je prípadné rozlišovanie medzi podnikmi odôvodnené na základe charakteru a štruktúry predmetného režimu.

53.

V prípade, že Súdny dvor dospeje napriek uvedenému k záveru, že táto metodológia sa na prejednávanú vec vzťahuje, konštatujem najmä to, že usudzovať ako vnútroštátny súd a FFH, že iba letecké spoločnosti, ktoré si želajú nadviazať obchodné vzťahy s letiskom F‑H, sa nachádzajú v porovnateľnej právnej a skutkovej situácii, pokiaľ ide o predmetné sadzobníky, znamená tvrdiť, v podstate prostredníctvom argumentácie v začarovanom kruhu, že iba subjekty, ktoré spĺňajú kritériá alebo podmienky stanovené na získanie výhod vyplývajúcich z uplatnenia určitého opatrenia, sú relevantné na účel analýzy selektívneho charakteru daného opatrenia. ( 75 )

54.

Ak treba identifikovať okruh subjektov, ktoré sa vzhľadom na sporné sadzobníky nachádzajú v porovnateľnej skutkovej a právnej situácii, podľa môjho názoru tento okruh pozostáva (aspoň) zo všetkých leteckých spoločností, ktoré by mohli využívať letisko Frankfut‑Hahn a služby uvedené v týchto sadzobníkoch. ( 76 ) Spomedzi týchto podnikov majú z údajných výhod vyplývajúcich z uplatnenia sporných sadzobníkov prospech iba tie, ktoré letisko skutočne využívajú, a spomedzi nich má na základe záverov dokumentácie prospech z cien a iných obchodných podmienok, ktoré sú predmetom predchádzajúceho dvojstranného rokovania s FFH, iba spoločnosť RA. ( 77 )

55.

V prípade, že sa Súdny dvor napriek mojim odporúčaniam uvedeným v predchádzajúcich bodoch rozhodne odpovedať na druhú prejudiciálnu otázku záporne, zastávam názor, že skutočnosti, ktoré zdôraznil vnútroštátny súd vo svojej tretej otázke [body b) a c)] a ktoré sú uvedené vyššie, t. j. skutočnosť, že FFH prijala obchodný model založený na spolupráci s nízkonákladovými leteckými spoločnosťami a podmienky využívania letiska prispôsobené potrebám týchto spoločností, ako aj skutočnosť, že väčšinu osobnej leteckej prepravy prevádzkuje jedna spoločnosť, vedú v rámci celkového posúdenia k rovnakému záveru vo veci selektívneho charakteru sporných sadzobníkov.

56.

Na základe všetkých vyššie uvedených úvah navrhujem, aby Súdny dvor na otázku položenú Oberlandesgericht Koblenz odpovedal takto:

Vnútroštátny súd rozhodujúci v konaní o pozastavení vyplácania súm a vrátení súm, ktoré už boli vyplatené pri výkone opatrenia, ktoré je pričítateľné štátu a ktoré nebolo oznámené podľa článku 108 ods. 3 prvej vety ZFEÚ, vo vzťahu ku ktorému Komisia prijala rozhodnutie o začatí konania vo veci formálneho zisťovania podľa článku 108 ods. 2 ZFEÚ, je povinný prijať všetky nevyhnutné opatrenia na zabezpečenie toho, aby štátne orgány dodržiavali povinnosť pozastaviť vykonávanie sporného opatrenia, ktorá vyplýva zo spoločného účinku článku 108 ods. 3 poslednej vety ZFEÚ a predbežného označenia predmetného opatrenia, ktoré sa uvádza v tomto rozhodnutí, ako pomoci, ako aj na odstránenie dôsledkov prípadného porušenia tejto povinnosti. Tieto opatrenia zahŕňajú pozastavenie vykonávania spornej pomoci a vrátenie sumy, ktorá sa už prípadne vyplatila.

V prípade, že uvedený súd nesúhlasí s názorom Komisie týkajúcim sa charakteru sporného opatrenia a vyjadreným v rozhodnutí o začatí konania vo veci formálneho zisťovania, môže okrem toho, že predloží Súdnemu dvoru prejudiciálnu otázku týkajúcu sa platnosti podľa článku 267 prvého odseku písm. b) ZFEÚ rozhodnúť v tom zmysle, pokiaľ mu to vnútroštátne právo umožňuje, že nenariadi konečné vrátenie pomoci až do vydania konečného rozhodnutia Komisie a vydá zatiaľ príkaz na predbežné vrátenie, ktorým nariadi, aby sa tieto sumy uložili na blokovaný účet až do vydania rozhodnutia vo veci samej.

Vzhľadom na odpoveď na prvú prejudiciálnu otázku netreba odpovedať na druhú a tretiu otázku.