1.

Predložené návrhy na začatie prejudiciálnych konaní sa týkajú talianskych právnych predpisov o osobnej preprave prostredníctvom určitých prenajímateľov vozidiel ( 2 ). Ide o podniky, ktoré na osobnú prepravu používajú vozidlá, v ktorých možno okrem vodiča prepravovať najviac osem osôb. ( 3 ) Na rozdiel od prenajatého vozidla, ktorý nájomca riadi sám, si v prípade tohto osobitného druhu osobnej prepravy cestujúci prenajme dotknuté vozidlo na konkrétnu jazdu aj s vodičom, ktorého poskytne prenajímateľ vozidla. „Prenájom vozidla s vodičom“ tak dopĺňa ponuku verejnej hromadnej dopravy, najmä linkovej dopravy.

2.

Vnútroštátny súd sa pýta, či sú talianske právne predpisy, ktoré sa týkajú podmienok výkonu tejto živnosti v regióne Lazio a v meste Rím, zlučiteľné s právom Únie a najmä so slobodou usadiť sa. Ale vzhľadom na to, že skutkové okolnosti opísané vnútroštátnym súdom nevykazujú cezhraničné prvky, existujú pochybnosti o prípustnosti návrhov na začatie prejudiciálnych konaní. Okrem toho sa vynára otázka, či by mal Súdny dvor posudzovať predmetné konania vo veci samej aj z hľadiska zákazu diskriminácie vlastných štátnych príslušníkov, hoci vnútroštátny súd v tejto súvislosti neuviedol žiadne tvrdenia.

3.

Nariadenie (ES) č. 12/98 bolo zrušené s účinnosťou k 4. decembru 2011 a nahradené nariadením Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 1073/2009 z 21. októbra 2009 o spoločných pravidlách prístupu na medzinárodný trh autokarovej a autobusovej dopravy a o zmene a doplnení nariadenia (ES) č. 561/2006 ( 5 ).

4.

Podľa článku 2 bodu 4 platilo nariadenie (ES) č. 12/98 pre „motorové vozidlá, ktoré svojím typom konštrukcie a vybavením sú vhodné na prepravu viac ako deviatich osôb – vrátane vodiča – a sú určené pre tento účel“.

5.

Na poskytovanie „služby prenájmu vozidla s vodičom“ sa podľa talianskeho práva vyžaduje oprávnenie. Potrebné oprávnenie udeľuje obec vo verejnom konaní. ( 6 ) Toto oprávnenie sa vzťahuje na konkrétne vozidlo. Podnikateľ však môže získať viacero oprávnení pre viacero vozidiel. ( 7 ) Sídlo ( 8 ) dopravcu a technická základňa vozidiel sa musia nachádzať výlučne na území obce, ktorá udelila oprávnenie ( 9 ). Technická základňa môže byť aj prenajaté parkovacie miesto. Oprávnenie na osobnú prepravu nie je obmedzené na územie obce. Jazda sa však musí objednať v mieste technickej základne vozidla ( 10 ), do ktorej sa musí vozidlo po uskutočnení prepravy, bez ohľadu na miesto nástupu a výstupu cestujúceho ( 11 ), vrátiť.

6.

Regionálne ustanovenia regiónu Lazio ( 12 ) navyše vyžadujú, aby sa cestujúci vyzdvihol na území obce, ktorá udelila oprávnenie.

7.

Pre mesto Rím existujú okrem toho špeciálne ustanovenia. Tieto okrem iného stanovujú, že prenajímatelia vozidiel z iných obcí musia platiť poplatky za vjazd do zón obmedzenej cestnej premávky na území mesta Rím.

8.

Žalobcovia vo veci samej sú fyzické osoby s bydliskom v Taliansku (ďalej len „prenajímatelia vozidiel“), resp. družstvá založené podľa talianskeho práva so sídlom v Taliansku. Dotknutí prenajímatelia vozidiel nepoužívali pre svoje vozidlá technickú základňu na území obce Grottaferrata (Taliansko, región Lazio), ktorá udelila oprávnenie. Naopak, parkovali svoje vozidlá mimo územia obce Grottaferrata, na technickej základni družstva. Tomuto družstvu prenechali na užívanie aj dotknuté vozidlá, zrejme potom, čo na neho previedli oprávnenie na osobnú prepravu, ktoré im bolo udelené ( 13 ). Tieto okolnosti boli napadnuté políciou, a platnosť oprávnení udelených prenajímateľom vozidiel bola vo februári 2011 dočasne pozastavená. V konaní vo veci samej dotknutí podnikatelia napádajú správne akty, ktorými sa pozastavila platnosť ich oprávnení, okrem toho požadujú náhradu škody a namietajú okrem iného porušenie práva Únie.

9.

Za týchto okolností vnútroštátny súd prerušil konania a položil Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

10.

Predmetom konaní vo veci samej sú návrhy na zrušenie viacerých právnych aktov týkajúcich sa mesta Rím. Konkrétne ide o uznesenie Rady mesta Rím č. 68/2011 o prijatí nariadenia o regulácii verejných služieb cestnej osobnej prepravy okrem linkovej dopravy, o uznesenie rady mesta Rím č. 403/2011 o podmienkach a konaní na udelenie oprávnenia na vjazd na územie mesta Rím a do zón obmedzenej premávky vozidiel, ktoré majú oprávnenie na poskytovanie služby prenájmu s vodičom udelené inou obcou, ako aj o dva ďalšie právne akty samosprávy mesta Rím, ktoré okrem iného stanovujú, že prenajímatelia vozidiel, ktorí nie sú registrovaní v meste Rím, musia za udelenie povolenia na vjazd zaplatiť určitý poplatok.

11.

Žalobcovia v konaní vo veci samej sú talianski prenajímatelia vozidiel, ktorí majú oprávnenie, ktoré neudelilo mesto Rím.

12.

Žalobcovia vychádzajú z protiprávnosti uvedených právnych aktov, okrem iného na základe práva Únie, najmä základnej slobody zaručenej podnikom usadiť sa v každej krajine Európskej únie aj zriadením pobočiek, pretože podniky založené v členskom štáte sú v rozpore s touto slobodou povinné prijímať objednávky prepravy výlučne na jednej technickej základni, ktorá sa nevyhnutne musí nachádzať v obci, ktorá neudelila oprávnenie, a služba sa tam musí začať a ukončiť.

13.

Toto vedie k nerovnému zaobchádzaniu s podnikmi pri ich prevádzke, ktoré sa zakladá výlučne na zemepisnej okolnosti. Takéto nerovné zaobchádzanie existuje jednak medzi prenajímateľmi s oprávnením udeleným mestom Rím a prenajímateľmi s oprávnením udeleným inou obcou (v regióne Lazio) a jednak medzi prenajímateľmi s oprávnením udeleným inou obcou a prenajímateľmi neusadenými v regióne Lazio, na ktorých sa regionálny zákon nevzťahuje a ktorí preto nepodliehajú žiadnemu obmedzeniu v súvislosti s miestom vyzdvihnutia zákazníka.

14.

Za týchto okolností vnútroštátny súd prerušil konanie a položil Súdnemu dvoru túto prejudiciálnu otázku:

Bránia články 49 ZFEÚ, 3 ZEÚ, 3 ZFEÚ, 4 ZFEÚ, 5 ZFEÚ, 6 ZFEÚ, 101 ZFEÚ a 102 ZFEÚ uplatneniu článku 3 ods. 3, článku 8 ods. 3 a článku 11 zákona č. 21 z roku 1992 v časti, v ktorej stanovujú, že „sídlo dopravcu a technická základňa sa musia nachádzať výlučne na území obce, ktorá udelila oprávnenie“; že „na získanie a ďalšie uplatňovanie oprávnenia na poskytovanie služby prenájmu vozidla s vodičom sa vyžaduje, aby jeho držiteľ mal na základe platného právneho titulu sídlo, technickú základňu alebo prístavné mólo na území obce, ktorá udelila oprávnenie“ a že „objednávky dopravy v rámci služby prenájmu vozidla s vodičom sa uskutočňujú v technickej základni. Začatie a ukončenie každej jednotlivej služby prenájmu vozidla s vodičom sa musí uskutočniť v technickej základni nachádzajúcej sa v obci, ktorá udelila oprávnenie, s návratom do tejto technickej základne, zatiaľ čo vyzdvihnutie zákazníka a príchod do cieľového miesta môžu byť uskutočnené aj na území iných obcí“?

15.

Najprv je potrebné preskúmať prípustnosť návrhu na začatie prejudiciálneho konania.

16.

Prejudiciálne otázky sa týkajú na jednej strane dvoch právnych aktov sekundárneho práva, a to nariadenia (ES) č. 12/98 a nariadenia (EHS) č. 2454/92 ( 14 ). Na druhej strane sa týkajú ustanovení primárneho práva, a to najmä článkov 101 ZFEÚ a 102 ZFEÚ, ktoré sa týkajú protisúťažných praktík, a článku 49 ZFEÚ, ktorý zaručuje slobodu usadiť sa.

17.

O prípustnosti otázok týkajúcich sa sekundárneho aj primárneho práva existujú pochybnosti, keďže ich rozhodujúci význam pre rozhodnutie v konaniach vo veci samej nie je zrejmý.

18.

V zásade je síce vecou vnútroštátneho súdu, aby vzhľadom na osobitosti jednotlivého prípadu posúdil tak nevyhnutnosť rozhodnutia o prejudiciálnej otázke pre vydanie svojho rozsudku, ako aj rozhodujúci význam otázok, ktoré kladie Súdnemu dvoru. Súdny dvor však môže návrh podaný vnútroštátnym súdom zamietnuť, ak je zjavné, že požadovaný výklad práva Spoločenstva nemá žiadnu súvislosť s existenciou alebo predmetom sporu vo veci samej, ak ide o hypotetickú otázku a Súdny dvor nedisponuje skutkovými alebo právnymi okolnosťami potrebnými na užitočnú odpoveď na otázky, ktoré mu boli položené. ( 15 )

19.

Nariadenie (EHS) č. 2454/92 Súdny dvor už v roku 1994 vyhlásil za neplatné. ( 16 ) Preto nemôže mať pre konanie vo veci samej, ktoré vychádza zo skutkových okolností z roku 2011, rozhodujúci význam. Súvislosť s predmetom konania vo veci samej zjavne neexistuje, a preto sú návrhy na začatie prejudiciálneho konania neprípustné.

20.

Nariadenie (ES) č. 12/98 stratilo účinnosť 4. decembra 2011 ( 17 ) a mohlo by byť preto vzhľadom na jeho časovú pôsobnosť ešte rozhodujúce pre skutkové okolnosti konania vo veci samej. Ale tieto skutkové okolnosti nemajú už preto žiadne styčné body so sporným nariadením, že nariadenie (ES) č. 12/98 na základe článku 2 bodu 4 platilo pre „motorové vozidlá, ktoré svojím typom konštrukcie a vybavením sú vhodné na prepravu viac ako deviatich osôb – vrátane vodiča – a sú určené pre tento účel“. V skutkových okolnostiach konania vo veci samej však ide o menšie vozidlá, ktorými možno prepravovať najviac deväť osôb vrátane vodiča. Preto ani nariadenie (ES) č. 12/98 nemá zjavne žiadnu súvislosť s predmetom konania vo veci samej a v tomto rozsahu sú návrhy na začatie prejudiciálnych konaní neprípustné.

21.

Vnútroštátny súd vychádza z toho, že talianske právne predpisy môžu spôsobiť územné rozdelenie trhu a narušenie hospodárskej súťaže. V tejto súvislosti sa pýta, či sú sporné talianske predpisy v rozpore s článkami 101 ZFEÚ a 102 ZFEÚ v spojení s článkami 3 ZEÚ, 4 ZEÚ a 5 ZEÚ, ako aj s článkami 3 ZFEÚ, 4 ZFEÚ, 5 ZFEÚ a 6 ZFEÚ. Okrem toho v tejto súvislosti cituje článok 6 ZEÚ, ktorého obsahom je viazanosť Únie základnými právami.

22.

Vnútroštátny súd však konkrétne neupresňuje, akú súvislosť by mali mať uvedené ustanovenia primárneho práva o príslušnosti s otázkami, ktoré položil, a s konaním vo veci samej. To isté platí aj pre viazanosť Únie základnými právami.

23.

V súvislosti s článkami 101 ZFEÚ a 102 ZFEÚ musí vnútroštátny súd okrem toho vzhľadom na zložitosť úvah, ktoré je nutné vykonať pri skutkových okolnostiach z oblasti hospodárskej súťaže, Súdnemu dvoru detailne vymedziť skutkový a právny rámec, do ktorého spadajú ním kladené otázky a aspoň objasniť skutkové predpoklady, na ktorých sa uvedené otázky zakladajú. ( 18 )

24.

V prejednávanom prípade údaje predložené vnútroštátnym súdom tieto požiadavky nespĺňajú. Články 101 ZFEÚ a 102 ZFEÚ zakazujú protisúťažné dohody a postupy, ako aj zneužívanie dominantného postavenia. Podľa všetkého však ani jeden z uvedených prípadov nie je predmetom konaní vo veci samej. Skôr v nich ide o vnútroštátne resp. regionálne právne predpisy, ktoré upravujú službu prenájmu vozidla s vodičom, nie však o správanie podnikov, ktoré by sa mohlo napadnúť kvôli porušeniu práva hospodárskej súťaže. Keďže predmetom konaní vo veci samej nie je protisúťažné správanie dotknutých podnikov, nie je takisto zrejmé, do akej miery by takéto správanie mohlo byť podporované spornými vnútroštátnymi právnymi predpismi, a tým spochybňovať účinnosť práva hospodárskej súťaže Únie. Bez ohľadu na vyššie uvedené, skutkové okolnosti predložené vnútroštátnym súdom neobsahujú ani žiadne oporné body, z ktorých by mohol vyplývať rozhodujúci význam pre vnútorný trh.

25.

Z dôvodu neexistencie dostatočných údajov o skutkovom a právnom stave, ktoré by Súdnemu dvoru a účastníkom konania umožnili zaujať užitočné stanovisko k citovaným ustanoveniam vzhľadom na konania vo veci samej, je aj tento prvok otázok obsiahnutý v návrhoch na začatie prejudiciálnych konaní neprípustný.

26.

Je takisto otázne, či pre prejednávané návrhy na začatie prejudiciálnych konaní môže byť významný článok 49 ZFEÚ.

27.

Pochybnosti existujú po prvé preto, že konania vo veci samej nepreukazujú žiadne cezhraničné prvky. Po druhé z návrhov na začatie prejudiciálnych konaní takisto nevyplýva, či a prípadne do akej miery môže byť požiadavka vnútroštátneho práva na uplatnenie článku 49 ZFEÚ relevantná v kontexte výlučne vnútroštátneho skutkového stavu.

28.

Sloboda usadiť sa môže byť v zásade relevantná len vtedy, ak existuje oporný bod pre uplatnenie práva Únie. ( 19 ) Takýto oporný bod existuje pri cezhraničných prvkoch skutkového stavu. Ustanovenia Zmluvy o slobode usadiť preto neplatia pre skutkové okolnosti, ktoré sa odohrávajú výlučne v rámci určitého členského štátu. ( 20 )

29.

Na základe toho je sporné, či konania vo veci samej možno preskúmať na základe článku 49 ZFEÚ. Konania vo veci samej majú totiž, hoci v nich ide o talianske predpisy, ktoré sa na základe ich znenia uplatňujú rovnako na talianske hospodárske subjekty a hospodárske subjekty z iných členských štátov, výlučne taliansky, dokonca regionálny charakter, keďže sú podľa všetkého obmedzené len na región Lazio a nemajú žiadnu súvislosť s hospodárskym stykom medzi členskými štátmi. Na základe znenia talianskych predpisov síce nie je vylúčené, aby dotknutí prenajímatelia vozidiel využívali svoje vozidlá aj na cesty do susedných členských štátov. Vnútroštátny súd v tejto súvislosti nepredložil žiadne informácie. Popísal však Súdnemu dvoru skutkové okolnosti, v ktorých ide výlučne o taliansku vnútroštátnu osobnú prepravu. To zodpovedá aj tvrdeniam účastníkov konaní na pojednávaní, podľa ktorých sa v Taliansku prenajímatelia vozidiel využívajú spravidla na jazdy na kratšie vzdialenosti. Prípadné problémy osobnej prepravy v cezhraničnej doprave preto nie sú predmetom konaní vo veci samej. Skôr podľa všetkého ide o prístup talianskych podnikateľov usadených na periférii k rímskemu trhu.

30.

Súdny dvor však použil článok 49 ZFEÚ ako posudzovacie kritérium aj na konania vo veci samej, v ktorých v skutkových okolnostiach, ktoré mal preskúmať vnútroštátny súd, neboli zahrnutí štátni príslušníci iných členských štátov a v ktorých sa ani inak neprejavovali žiadne zrejmé cezhraničné prvky. Bolo to vtedy, keď podľa názoru Súdneho dvora nebolo možné „v žiadnom prípade vylúčiť“, že, bez ohľadu na konkrétnu procesnú situáciu, mohli byť v rovnakých prípadoch pri výkone slobody usadiť sa konfrontovaní s právnymi predpismi dotknutého členského štátu, ktoré boli predmetom konaní vo veci samej, aj štátni príslušníci iných členských štátov. ( 21 )

31.

Na prvý pohľad je tento princíp, podľa ktorého postačuje aspoň potenciálna, aj keď „v žiadnom prípade vylúčená“, súvislosť so štátnymi príslušníkmi iných členských štátov, v rozpore so zásadou opakovanou v ustálenej judikatúre, podľa ktorej Súdny dvor nemá v rámci prejudiciálnych konaní zodpovedať práve hypotetické otázky, pretože sú pre konanie vo veci samej irelevantné. Oblasť toho, čo síce ešte nie je reálne, ale už nie je „v žiadnom prípade vylúčené“ (a preto podlieha preskúmaniu Súdnym dvorom) a na základe toho už nie je čisto hypotetické, si vyžaduje také vysvetlenie, ktoré sa bude dať uplatniť v praxi.

32.

Zdá sa, že Súdny dvor začal tento rozpor medzi „hypotetickým“ a „v žiadnom prípade vylúčeným“ riešiť vo svojej novšej judikatúre. V rozsudku Duomo Gpa a i. ( 22 ) nezostáva pri všeobecnom, neodôvodnenom a ďalej nešpecifikovanom konštatovaní, že štátni príslušníci iných členských štátov mohli mať na činnosti, ktorá bola predmetom konaní vo veci samej, „záujem“, ( 23 ) ale konkretizuje tento „záujem“, na základe ktorého existuje cezhraničná súvislosť, a preto ide o oblasť pôsobnosti článku 49 ZFEÚ, s odkazom na určité faktory. Tieto faktory nevyvodzuje výlučne z návrhu na začatie prejudiciálneho konania, ale okrem toho aj z tvrdení účastníkov konania. ( 24 )

33.

Takýto „konkretizujúci“ prístup umožňuje, aby sa v právnej praxi Súdneho dvora odlíšilo čisto hypotetické od v žiadnom prípade vylúčeného. Pritom sa nakoniec vychádza z rozdelenia úloh medzi Súdnym dvorom a vnútroštátnym súdom. Okrem evidentných prípadov nemôže Súdny dvor pri situácii, ktorá zjavne nemá cezhraničné prvky, bezdôvodne uvažovať o tom, či a prípadne do akej miery by nemohlo byť „v žiadnom prípade vylúčené“, že by na danom konaní vo veci samej mohli mať „záujem“ štátni príslušníci iných členských štátov. Jednoznačne lepšie postavenie na takéto úvahy majú vnútroštátny súd ( 25 ) a prípadne účastníci konania pri návrhu na začatie prejudiciálneho konania, teda prípadne aj členské štáty.

34.

V prejednávanom prípade je potrebné sa na základe toho jednak zaoberať tým, aká dôležitá je okolnosť, že sporné talianske právne predpisy boli (čiastočne) predmetom sťažnosti Komisie (i), a jednak sa opýtať, či môže mať v tejto súvislosti význam verejné udeľovanie oprávnení na prenájom vozidiel talianskymi obcami (ii).

35.

Vnútroštátny súd, ako aj žalobcovia v konaní vo veci samej, poukázali v rámci veci C‑162/12 na konanie Európskej komisie EU Pilot 623/09/TREN. Toto konanie sa týka najmä zlučiteľnosti zákona č. 21/1992 vo v tom čase platnom znení so slobodou usadiť sa. Predmetné konanie vychádza podľa spisov predložených Súdnemu dvoru zo sťažnosti, ktorú podľa všetkého predložila Komisii v roku 2009 spoločnosť Federnoleggio, vedľajšia účastníčka konania na strane žalobcu, v konaní vo veci samej, z ktorého vychádza vec C‑162/12. Na pojednávaní sa Komisia k tomuto konaniu vyjadrila takto: konanie bolo zastavené potom, čo talianske orgány oznámili, že napadnuté predpisy sa už nepoužívajú a že boli prepracované. Podľa názoru Komisie preto neexistuje dôvod na začatie konania o nesplnení povinnosti. ( 26 )

36.

Je nepravdepodobné, že na uplatnenie článku 49 ZFEÚ v konaní vo veci samej, ktoré má inak čisto vnútroštátnu povahu, postačuje len existencia takejto sťažnosti podanej Komisii.

37.

V opačnom prípade by účastníci konania mohli svojvoľne podaním sťažnosti založiť pôsobnosť článku 49 ZFEÚ, a tým dať podnet k návrhu na začatie prejudiciálneho konania. Prejudiciálne konanie na jednej strane a konanie pred Komisiou na druhej strane je potrebné posudzovať oddelene. Existencia konania pred Komisiou nerobí zo skutkového stavu cezhraničný skutkový stav, a to ani vtedy, ak sa na neho majú uplatniť právne predpisy, ktoré sú predmetom skúmania Komisiou.

38.

Inak je to v prípade, keď sa so sťažnosťou týkajúcou sa slobody usadiť sa obrátia na Komisiou štátni príslušníci iných členských štátov a z tohto hľadiska napadnú vnútroštátne právne predpisy. V takomto prípade je možné predpokladať, že sťažovatelia majú skutočný záujem na tom, aby vykonávali slobodu usadiť sa v určitej oblasti a že sa preto z pohľadu vnútroštátneho súdu nezdá byť „v žiadnom prípade vylúčené“, že by v podobných prípadoch mohli byť dotknutí aj štátni príslušníci iných členských štátov ako tých, z ktorých pochádzajú účastníci konania. Posudzovaná situácia totiž neprestáva byť výlučne hypotetickou až vtedy, keď štátni príslušníci iných členských štátov už prijímajú konkrétne kroky na to, aby sa mohli usadiť v inom členskom štáte alebo keď už dokonca vedú súdny spor o podmienkach svojej tamojšej činnosti. „Záujem“ na výkone slobody usadiť sa nemožno „v žiadnom prípade vylúčiť“ už vtedy, keď štátni príslušníci iných členských štátov spôsobom overiteľným pre tretie osoby predbežne skúmajú skutkový a právny stav a vážne a s úmyslom usadiť sa napádajú právne predpisy, ktoré ich znevýhodňujú.

39.

Konanie EU Pilot 623/09/TREN je však špecifické. Zjavne bolo najprv začaté spoločnosťou Federnoleggio usadenou v Taliansku. Podľa spisov, ktoré má Súdny dvor k dispozícii, však viacero zahraničných podnikov z toho istého odvetvia oznámilo (v podstate totožnými listami) jej procesnému zástupcovi, ktorý vystupoval aj ako zástupca žalobcov v konaní vo veci samej v rámci veci C‑162/12, svoj záujem pripojiť sa ku sťažnosti spoločnosti Federnoleggio. Dôvod, prečo to urobili, však z uvedených listov nevyplýva. Chýbajú najmä údaje o tom, že sa dotknuté podniky chcú usadiť v Taliansku a že sa preto v tejto súvislosti považujú za znevýhodnené napadnutými právnymi predpismi. Je však potrebné podotknúť, že tieto listy zdôrazňujú, že prípadné náklady konania má v plnom rozsahu znášať spoločnosť Federnoleggio. To vyvoláva skôr dojem solidárnej podpory talianskeho sťažovateľa a nie nevyhnutne záver, že podporovatelia sú prípadne sami dotknutí. Na základe toho ani účasť zahraničných podnikateľov na tomto konaní Komisie nie je presvedčivým dôkazom toho, že záujem štátnych príslušníkov iných členských štátov na výkone ich slobody usadiť sa v Taliansku nie je „v žiadnom prípade vylúčený“.

40.

Záujem štátnych príslušníkov iných členských štátov usadiť sa Taliansku ako prenajímateľ vozidiel by nemusel byť „v žiadnom prípade vylúčený“ na základe konkrétnych okolností eventuálne vtedy, ak by sa oprávnenia obcí udeľovali na základe príslušných verejných obstarávaní v rámci celej Európy alebo ak by hospodárska hodnota daného oprávnenia bola taká vysoká, že bez ohľadu na to, akým spôsobom by sa verejné obstarávanie vyhlásilo, by sa muselo počítať s medzinárodnou účasťou. Návrhy na začatie prejudiciálneho konania sa k tejto problematike nevyjadrujú. Na pojednávaní jeden účastník konania nevylúčil celoeurópsky záujem na udeľovaní oprávnení, ale toto tvrdenie bližšie nešpecifikoval.

41.

Európska dimenzia udeľovania oprávnení na prenájom vozidiel je už preto veľmi nepravdepodobná, lebo oprávnenia sú viazané na konkrétne vozidlo a vzhľadom na to je obmedzený aj príslušný hospodársky význam. Situácia môže byť iná v pohraničných oblastiach Talianska, v ktorých ale, ako to opísali vnútroštátny súd a účastníci konania, nemusí pre spornú živnosť platiť nevyhnutne ten istý právny rámec ako v regióne Lazio a ktoré v každom prípade nie sú predmetom tohto konania.

42.

Kvôli neexistencii konkrétnych cezhraničných prvkov nemožno článok 49 ZFEÚ v prejednávanom prípade uplatniť.

43.

Nakoniec je potrebné preskúmať, či na základe dotknutých návrhov na začatie prejudiciálneho konania je možné preskúmať skutkové stavy na základe zásad platných pre diskrimináciu vlastných štátnych príslušníkov a v tejto súvislosti uplatniť článok 49 ZFEÚ.

44.

Aj v prípadoch, keď je nesporné, že všetky aspekty právneho sporu, ktorým sa zaoberá vnútroštátny súd, sa týkajú jediného členského štátu, môže byť zodpovedanie otázok týkajúcich sa základných slobôd napriek tomu užitočné, ak vnútroštátne právo v konaní vo veci samej ukladá, aby sa vlastnému štátnemu príslušníkovi umožnilo požívanie tých istých práv, aké požíva štátny príslušník iného členského štátu v rovnakej situácii na základe práva Únie. ( 27 )

45.

Vnútroštátny súd vo svojich návrhoch na začatie prejudiciálnych konaní však nekonštatoval, že z talianskeho práva vyplýva zákaz takzvanej „obrátenej diskriminácie“ alebo diskriminácie vlastných štátnych príslušníkov. ( 28 ) Preto je potrebné najprv objasniť, aké dôsledky z toho vyplývajú pre preskúmanie slobody usadiť sa v kontexte talianskych právnych predpisov.

46.

Súdny dvor vo svojej judikatúre niekedy skúmal základné slobody aj v prípadoch, v ktorých sa nenachádzali cezhraničné prvky, ( 29 ) a to len na základe bližšie nešpecifikovanej možnosti, že dané vnútroštátne právo by mohlo obsahovať zákaz diskriminácie vlastných štátnych príslušníkov, ako aj vzhľadom na právomoc vnútroštátneho súdu posúdiť rozhodujúci význam svojich prejudiciálnych otázok pre rozhodnutie v konaní vo veci samej.

47.

V poslednej dobe sa však podľa všetkého prejavuje reštriktívnejšia tendencia v tom zmysle, že Súdny dvor niekedy podrobuje problematiku diskriminácie vlastných štátnych príslušníkov pri skutkových okolnostiach, ktoré evidentne nemajú cezhraničný prvok, intenzívnejšiemu preskúmaniu vzhľadom na prípustnosť návrhu na začatie prejudiciálneho konania, v rámci ktorého sa neuspokojuje len s jej všeobecným spomenutím.

48.

V tomto zmysle Súdny dvor v rozsudku z 21. februára 2013 potvrdil „jednoznačný záujem Únie na výklade“ určitých ustanovení práva Únie v rámci inak čisto vnútroštátneho (talianskeho) skutkového stavu až po konštatovaní, že „z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že vnútroštátny súd sa domnieva, že by bolo v rozpore so zásadami vnútroštátneho práva potvrdenými judikatúrou ústavného súdu umožniť obrátenú diskrimináciu“. ( 30 ) Vo svojom rozsudku z 22. decembra 2010 Súdny dvor podobným spôsobom vychádzal z obsahu návrhu na začatie prejudiciálneho konania, z ktorého „nevyplýva, že za okolností, ako sú okolnosti konania vo veci samej, má vnútroštátny súd povinnosť umožniť podnikom usadeným v Belgicku požívanie tých istých práv, aké… požívajú podniky usadené v inom členskom štáte na základe práva Únie“. ( 31 ) V rozsudku z 21. júna 2012 sa ale Súdny dvor pri fínskom návrhu na začatie prejudiciálneho konania uspokojil s tým, že až na pojednávaní „zástupca žalobcov vo veci samej uviedol, že vo fínskom správnom práve existujú pravidlá zabezpečujúce, aby fínski štátni príslušníci nepodliehali obrátenej diskriminácii. Za týchto podmienok nie je zjavné, že by… výklad práva Únie nemohol byť pre vnútroštátny súd užitočný“. ( 32 )

49.

Na základe vyššie uvedenej judikatúry možno vyvodiť záver, že uznanie vnútroštátneho zákazu diskriminácie vlastných štátnych príslušníkov v prvom rade závisí od informácií, ktoré poskytuje vnútroštátny súd o v tejto súvislosti relevantnom právnom stave v členskom štáte. Na to, aby Súdny dvor mohol vykonať užitočné preskúmanie, musia byť tieto informácie čo najpodrobnejšie a v ideálnom prípade by mali obsahovať informácie o tom, s akou konkrétnou vnútroštátnou situáciou sa má na základe požiadavky uplatnenia stanoveného vnútroštátnym právom zaobchádzať rovnako ako so situáciou, ktorá sa riadi právom Únie.

50.

Ak vnútroštátny súd takéto informácie nepredložil, Súdny dvor sa uspokojil aj s (nespornými) údajmi týkajúci sa diskriminácie vlastných štátnych príslušníkov, ktoré predložili účastníci konania.

51.

V predmetných konaniach vo veci samej po prvé chýba tvrdenie vnútroštátneho súdu o diskriminácii vlastných štátnych príslušníkov. Po druhé sa nezhodujú údaje predložené účastníkmi konania. Procesný zástupca spoločností Airport Shuttle a Crono Service poukazuje na článok 14a zákona č. 88 zo 7. júla 2008, podľa ktorého sa právne predpisy talianskeho právneho poriadku, ktoré majú diskriminačný účinok na štátnych príslušníkov iných členských štátov, nemôžu uplatňovať na talianskych štátnych príslušníkov. Procesný zástupca Talianskej republike cituje iné právne predpisy, pričom ich presný obsah neuvádza.

52.

Z toho možno vyvodiť dva závery: po prvé na to, aby sa predišlo nedorozumeniam a nejasnostiam, musí byť úlohou vnútroštátneho súdu, aby, ak je to potrebné, v akomkoľvek návrhu na začatie prejudiciálneho konania sám zaujal detailné stanovisko k otázke diskriminácie vlastných štátnych príslušníkov, ak jej preskúmanie Súdnym dvorom považuje za nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci samej. ( 33 ) Po druhé, ak to neurobí, môžu zostať otázky týkajúce sa základných slobôd vzhľadom na diskrimináciu vlastných štátnych príslušníkov Súdnym dvorom nepreskúmané najmä vtedy, ak sú stanoviská účastníkov konania k tomuto bodu nejasné alebo protichodné.

53.

Kvôli rozdeleniu úloh medzi Súdnym dvorom a vnútroštátnym súdom totiž nemôže byť úlohou Súdneho dvora, aby sám zisťoval a posudzoval relevantný vnútroštátny právny poriadok a hodnotil ho v otázkach diskriminácie vlastných štátnych príslušníkov. Takisto sa nezdá byť užitočné, aby sa Súdny dvor bez dostatočných údajov o vnútroštátnom skutkovom a právnom stave predčasne preventívne vyjadroval k prípadnému zákazu diskriminácie vlastných štátnych príslušníkov, a to najmä vtedy, ak nepozná v tejto súvislosti platné vnútroštátne predpisy a je v tejto súvislosti odkázaný na domnienky.

54.

Práve ak z príslušných návrhov na začatie prejudiciálnych konaní nevyplývajú jednoznačné a zrozumiteľné údaje o diskriminácii vlastných štátnych príslušníkov, ktoré sú významné pre konania vo veci samej, existujú oprávnené dôvody na to, aby sa táto otázka neskúmala ani vtedy, ak už prípadne v skorších návrhoch na začatie prejudiciálnych konaní týkajúcich sa toho istého členského štátu bola zásada zákazu diskriminácie vlastných štátnych príslušníkov pre relevantné vnútroštátne právo potvrdená. Úlohou Súdneho dvora totiž nemôže byť ani to, aby pre každý členský štát nepretržite sledoval právny vývoj tejto otázky, ktorá môže podliehať zmenám a pravdepodobne vykazuje mnohé individuálne osobitosti. Naopak, v každom jednotlivom prípade je vecou vnútroštátneho súdu, aby predložil Súdnemu dvoru v tejto súvislosti aktuálne, spoľahlivé a užitočné informácie. Prejednávaný prípad objasňuje inak otvorenú problematiku v tom zmysle, že jediný vnútroštátny právny predpis týkajúci sa diskriminácie vlastných štátnych príslušníkov, ktorého znenie je citované (jedným účastníkom konania) a ktorého relevantnosť pre konania vo veci samej je z dôvodu neexistencie jasného tvrdenia vnútroštátneho súdu nejasná, nariaďuje rovnosť zaobchádzania s vlastnými štátnymi príslušníkmi v prípade „diskriminácie“, pričom však nie je jasné, ktorých právnych oblastí a prípadov sa to konkrétne týka.

55.

Okrem toho, pokiaľ by sa Súdny dvor na základe vlastného poznania relevantného vnútroštátneho práva prípadne vyjadril aj bez konkrétneho údaja vnútroštátneho súdu o zákaze diskriminácie vlastných štátnych príslušníkov, existovalo by riziko, že by sa nezaobchádzalo so všetkými členskými štátmi rovnako, ak by napríklad Súdny dvor v súvislosti s diskrimináciou vlastných štátnych príslušníkov poznal právny stav v určitom členskom štáte, ale nepoznal by ho v inom členskom štáte.

56.

Bez ohľadu na to nie je ani z iných dôvodov úplne zrozumiteľné, do akej miery vnútroštátny súd vychádza z toho, že článok 49 ZFEÚ je pre návrhy na začatie prejudiciálnych konaní významný.

57.

Pokiaľ ide o veci C‑419/12 a C‑420/12, ich predmetom podľa všetkého nie je ani tak problematika trvalého usadenia sa v Taliansku, ako skôr poplatky, ktoré zaťažujú prenajímateľov vozidiel usadených mimo Ríma, keď príležitostne chcú vstúpiť do tohto mesta. Pokiaľ takéto povinnosti zaťažujú aj podobných podnikateľov z iných členských štátov, je podľa všetkého vhodnejšie použiť ako kritérium porovnania slobodu poskytovať služby a nie slobodu usadiť sa.

58.

Pokiaľ ide o veci C‑162/12 a C‑163/12, ponúka sa paralela s rozsudkom Sbarigia ( 34 ), v ktorom Súdny dvor považoval za neprípustný návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý sa v kontexte čisto talianskych skutkových okolností pýtal okrem iného na zlučiteľnosť talianskych právnych predpisov (o letných dovolenkách lekární) so základnými právami. V tejto súvislosti Súdny dvor uviedol, že sloboda usadiť sa „nie je pre výsledok sporu vo veci samej relevantn[á]“ už preto, že vlastníčka lekárne dotknutá právnou úpravou o dovolenke, „hypoteticky štátna príslušníčka iného členského štátu, už nepretržite vykonáva profesijnú činnosť“, a v dôsledku toho „práv[o] usadiť sa… zjavne nie je vo veci samej“ dotknuté. Tento prístup je možné primerane uplatniť na prípad prenajímateľov vozidiel, ktorí už nepretržite vykonávajú svoju živnosť a ktorých oprávnenia boli prechodne pozastavené z dôvodu porušenia povinnosti o technickej základni.

59.

Tento rozsudok v neposlednom rade dokazuje vývoj smerom ku zjavne prísnejšiemu prístupu Súdneho dvora, keď sa otázky týkajúce sa slobody usadiť sa kladú v kontexte čisto vnútroštátnych skutkových okolností. Táto tendencia je z dôvodov opísaných v predchádzajúcich bodoch v súvislosti s touto problematikou aj adekvátna.

60.

Na základe vyššie uvedeného sú neprípustné aj otázky týkajúce sa slobody usadiť sa a v plnom rozsahu aj návrhy na začatie prejudiciálnych konaní.

61.

Preto Súdnemu dvoru navrhujem, aby rozhodol takto:

Návrhy na začatie prejudiciálnych konaní v spojených veciach C‑162/12 a C‑163/12, ako aj v spojených veciach C‑419/12 a C‑420/12, sú neprípustné.