1.

Za akých okolností sa v prípade stavebných zámerov súkromných osôb, ktoré dostávajú v značnom rozsahu príspevok alebo podporu z verejných zdrojov, musí uskutočniť verejné obstarávanie verejných zmlúv podľa európskeho práva? K tejto otázke, ktorá doposiaľ nebola podrobne objasnená, sa má Súdny dvor vyjadriť v prejednávanom odvolacom konaní, v ktorom ide o využitie prostriedkov z európskeho štrukturálneho fondu.

2.

Základom právneho sporu je súkromný stavebný zámer z roku 2003 vo francúzskej oblasti Martinique, podľa ktorého sa malo zrenovovať a rozšíriť rekreačné stredisko prevádzkované súkromnou spoločnosťou. V rozsahu viac ako 50 % bol tento stavebný zámer podporovaný z verejných zdrojov, okrem iného aj prostriedkami Európskeho fondu pre regionálny rozvoj (ďalej len „EFRR“).

3.

Keď sa zistilo, že uvedený stavebný zámer sa realizoval bez toho, aby sa predtým uskutočnilo verejné obstarávanie v zmysle európskej právnej úpravy verejných zmlúv, Európska komisia 28. júla 2010 rozhodnutím K(2010) 5229 rozhodla, že zruší finančnú účasť EFRR na tomto projekte ( 2 ) (ďalej len „sporné rozhodnutie“). Odvolávala sa pritom na zásadu, že podpora z európskych štrukturálnych fondov sa smie poskytnúť len na projekty, ktoré sú v súlade s politikami Spoločenstva, okrem iného s politikami v oblasti verejných zmlúv. Odvtedy existuje medzi Francúzskom a Komisiou spor o tom, či si právna úprava verejných zmlúv v súvislosti so stavebnými prácami na účely rekonštrukcie a rozšírenia daného súkromného rekreačného strediska naozaj vyžaduje, aby sa uskutočnilo verejné obstarávanie.

4.

V tejto súvislosti je v rozhodujúcej miere relevantné, či sa dá príslušné rekreačné stredisko v zmysle právnej úpravy verejného obstarávania zaradiť do kategórie „zariadenia na šport, rekreáciu a oddych“. Obzvlášť v súvislosti s takými zariadeniami treba totiž dodržať predpisy právnej úpravy verejných zmlúv aj v tom prípade, ak sa ich stavbou poveria súkromné osoby, pokiaľ je príslušný zámer priamo subvencovaný z verejných zdrojov vo výške viac ako 50 %.

5.

Okrem toho vzniká otázka, či možno za priame subvencovanie v zmysle daných predpisov považovať aj daňové úľavy.

6.

Právny rámec Únie predstavuje v prejednávanom prípade smernica 93/37/EHS ( 3 ). Znenie jej článku 2 bolo formulované takto: ( 4 )

„1.   Členské štáty prijmú potrebné opatrenia, aby obstarávatelia dosiahli súlad alebo zabezpečili dosiahnutie súladu s touto smernicou, keď priamo subvencujú viac [ako] 50 % zmluvy na zhotovenie práce, ktorú uzavrel iný subjekt ako oni sami.

2.   Odsek 1 sa týka len zmlúv v triede 50, skupine 502 všeobecnej klasifikácie ekonomických činností v rámci nomenklatúry Európskych spoločenstiev (NACE) a zmlúv, ktoré sa týkajú stavby nemocníc, zariadení určených na šport, rekreáciu a oddych, školských a univerzitných budov a budov používaných na administratívne účely.“

7.

Na doplnenie treba poukázať na článok 1 písm. a) smernice 93/37, ktorý znel:

„Na účely uplatňovania tejto smernice:

8.

Ustanovenia smernice 93/37 sa na prejednávaný prípad uplatnia prostredníctvom odkazu v článku 12 nariadenia (ES) č. 1260/1999, ktoré obsahuje všeobecné ustanovenia o štrukturálnych fondoch Únie ( 5 ). Uvedené ustanovenie upravuje pod nadpisom „Zlučiteľnosť“ toto:

„Činnosti financované fondmi alebo tie, ktoré dostanú pomoc od EIB alebo iného finančného nástroja, musia byť v súlade s ustanoveniami zmluvy, s nástrojmi, ktoré boli v jej rámci prijaté, a s politikami a činnosťami Spoločenstva, vrátane pravidiel o hospodárskej súťaži, o uzatváraní verejných zmlúv, o ochrane a zlepšovaní životného prostredia a o odstraňovaní nerovností a podpore rovnosti medzi mužmi a ženami.“

9.

Société martiniquaise des villages de vacances (ďalej len „SMVV“) prevádzkuje vo francúzskej oblasti Martinique rekreačné stredisko zariadenia Club Méditerranée s názvom Les Boucaniers. Spoločnosť SMVV sa v roku 2003 rozhodla, že toto stredisko zrekonštruuje a rozšíri. Hodnota stavebných prác sa odhadla približne na 49,98 milióna eur.

10.

Na tento zámer sa pre oblasť Martinique schválili príspevky vo výške približne 2,5 milióna eur a okrem toho aj daňové úľavy Francúzskej republiky vo výške približne 16,69 milióna eur. ( 6 ) Rozhodnutím K(2004) 4142 z 18. októbra 2004 stanovila Európska komisia zo svojej strany finančnú účasť EFRR na sumu 12,46 milióna eur, čo zodpovedá 24,93 % subvencovateľných celkových nákladov zámeru.

11.

Proti poskytnutiu prostriedkov EFRR zo strany Komisie mal však po audite, ktorý sa uskutočnil v roku 2007, výhrady Európsky dvor audítorov, pretože v súvislosti so stavebnými prácami na účely rekonštrukcie a rozšírenia rekreačného strediska Les Boucaniers sa v rozpore s článkom 2 smernice 93/37 neuskutočnilo verejné obstarávanie, hoci zámer sa v celkovej výške 63,33 % financoval na základe podpory z verejných zdrojov.

12.

Výhrady Dvora audítorov podnietili rozsiahlu korešpondenciu a v konečnom dôsledku viedli k tomu, že Komisia sporným rozhodnutím z 28. júla 2010 stanovila, že finančnú účasť EFRR na zámere rekonštruovať a rozšíriť rekreačné stredisko Les Boucaniers zruší v plnej výške. Keďže uvedený stavebný zámer bol podporený ako súčasť jednotného programového plánovania pre oblasť štrukturálnych intervencií Únie v oblasti Martinique, ( 7 ) z technického hľadiska viedlo toto rozhodnutie Komisie k zníženiu celkového rozsahu štrukturálnej pomoci Únie v danom regióne.

13.

Žaloba o neplatnosť, ktorú Francúzsko podalo proti spornému rozhodnutiu 11. októbra 2010, nebola v prvostupňovom konaní úspešná. Všeobecný súd vo svojom rozsudku zo 16. decembra 2011 ( 8 ) (ďalej len „napadnutý rozsudok“) zamietol žalobu Francúzska ako nedôvodnú a Francúzsku uložil povinnosť nahradiť trovy konania.

14.

Podaním z 1. marca 2012 Francúzska republika podala predmetné odvolanie proti rozsudku Všeobecného súdu. Navrhuje, aby Súdny dvor:

15.

Komisia navrhuje, aby Súdny dvor:

16.

K odvolaniu sa účastníci konania pred Súdnym dvorom vyjadrili písomne a pojednávanie sa konalo 11. marca 2013.

17.

Vo svojom odvolaní Francúzsko napáda rozsudok Všeobecného súdu celkovo tromi odvolacími dôvodmi, ktoré sa zaoberajú jednak pojmom priame subvencovanie, ako aj pojmom zariadenia určené na šport, rekreáciu a oddych v zmysle článku 2 smernice 93/37 (prvý, resp. tretí odvolací dôvod) a jednak námietkou skreslenia skutočností, ako aj neprípustného dodatočného zlepšenia odôvodnenia napadnutého rozhodnutia (druhý odvolací dôvod). Predtým, ako sa budem venovať prvému a tretiemu odvolaciemu dôvodu, preskúmam najprv druhý odvolací dôvod.

18.

Druhým odvolacím dôvodom reaguje Francúzsko na druhú vetu bodu 43 napadnutého rozsudku. Všeobecný súd v uvedenej časti rozsudku konštatuje, že pri skúmaní zámeru kompletnej rekonštrukcie rekreačného strediska Les Boucaniers v spornom rozhodnutí vychádzala Komisia z celkového účelu, na ktorý malo slúžiť rekreačné stredisko. ( 9 )

19.

Francúzsko vytýka Všeobecnému súdu, že v tomto bode skreslil sporné rozhodnutie a dodatočne zlepšil jeho odôvodnenie. Francúzsko zastáva názor, že Komisia v spornom rozhodnutí nevychádzala z celkového účelu, na ktorý malo slúžiť rekreačné stredisko, ale výlučne z podstaty uskutočnených prác. V tejto súvislosti sa Francúzsko odvoláva predovšetkým na odôvodnenie 31 a 32 sporného rozhodnutia.

20.

Podľa ustálenej judikatúry nemôže súd Únie v nijakom prípade nahradiť odôvodnenie autora napadnutého aktu svojím vlastným odôvodnením. ( 10 ) Rovnako nemôže upraviť obsah napadnutého úkonu. ( 11 )

21.

V konečnom dôsledku tu námietka skreslenia sporného rozhodnutia a námietka dodatočného zlepšenia odôvodnenia tohto rozhodnutia majú rovnaké zameranie. Všeobecnému súdu sa v oboch prípadoch vytýka, že do sporného rozhodnutia interpretáciou doplnil niečo, čo nie je jeho obsahom. Obe námietky teda možno podrobiť jednotnému posúdeniu.

22.

Podľa môjho názoru sa zdá, že Komisia sa v spornom rozhodnutí nevyjadrila práve najjasnejšie. Konkrétne stavebné práce v rámci rekonštrukcie a rozšírenia rekreačného strediska Les Boucaniers sú zaiste hlavným bodom odôvodnení 31 a 32 uvedeného rozhodnutia. Francúzsko na to upozornilo oprávnene. Zároveň sa však v spornom rozhodnutí hovorí aj o tom, že v prípade zámeru ide o jednotný zámer, resp. o spoločný zámer (odôvodnenie 28 a 31 sporného rozhodnutia).

23.

Podľa uvedeného nie je vylúčené, že Komisia pri prijímaní svojho rozhodnutia okrem podstaty vykonaných prác posúdila aj celkový účel, na ktorý je určené rekreačné stredisko Les Boucaniers. Sporné rozhodnutie je v tomto ohľade prinajmenšom otvorené výkladu, takže Všeobecný súd s jeho interpretáciou nemožno v konečnom dôsledku obviňovať zo skreslenia tohto rozhodnutia ( 12 ) ani z dodatočného zlepšenia odôvodnenia rozhodnutia.

24.

Z toho vyplýva, že druhý odvolací dôvod sa musí zamietnuť.

25.

Francúzsko prvým odvolacím dôvodom Všeobecnému súdu vytýka, že nezohľadnil pojem priame subvencovanie v zmysle článku 2 ods. 1 smernice 93/37.

26.

Uvedená námietka sa zakladá na tom, že v prípade podpory, ktorú Francúzska republika poskytla na účely rekonštrukcie a rozšírenia rekreačného strediska Les Boucaniers, nešlo o finančné príspevky, ale o daňové úľavy, ktoré sa okrem toho, ako uvádza Francúzsko, neposkytli spoločnosti Club Méditerranée ako vlastníčke rekreačného zariadenia ani SMVV ako stavebníkovi, ale fyzickým osobám, ktoré ako spoločníci súkromnej société en nom collectif ( 13 ) investovali do tohto stavebného zámeru. ( 14 )

27.

Francúzsko nesúhlasí, že uvedené daňové úľavy možno považovať za priame subvencie v zmysle článku 2 ods. 1 smernice 93/37, a to jednak preto, lebo nemajú povahu subvencie, a na druhej strane preto, lebo nevyvolávajú nijaké priame subvencovanie. Vhodné je začať posudzovanie posledným uvedeným hľadiskom.

28.

Druhá časť prvého odvolacieho dôvodu sa venuje pojmu „priame“ subvencovanie v zmysle článku 2 ods. 1 smernice 93/37 a osobitne sa zameriava na body 36 a 37 napadnutého rozsudku. Francúzsko sa domnieva, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď považoval daňové úľavy na verejnú zmluvu na zhotovenie prác za priame subvencovanie, hoci sa tieto úľavy neposkytli ani stavebníkovi, ani majiteľovi rekreačného zariadenia Les Boucaniers, ale spoločníkom súkromnej société en nom collectif.

29.

Komisia považuje túto časť prvého odvolacieho dôvodu za neprípustnú, pretože tým podľa jej názoru dochádza k spochybneniu posúdenia skutočností a dôkazov, ktoré vykonal Všeobecný súd, a uvádza sa nová argumentácia, ktorú Francúzsko v prvostupňovom konaní neuplatnilo.

30.

Táto námietka nie je podľa môjho názoru presvedčivá.

31.

Výhrada Francúzska nie je zameraná na to, aby spochybnila skutkové zistenia Všeobecného súdu týkajúce sa osoby, ktorá bola zvýhodnená na základe daňových úľav, najmä keď sa také závery v napadnutom rozsudku prinajmenšom neuvádzali. Francúzsko skôr kritizuje jednak to, akým spôsobom Všeobecný súd vykonal výklad článku 2 ods. 1 smernice 93/37, a jednak klasifikovanie konkrétne poskytnutých daňových úľav ako priameho subvencovania. Právna kvalifikácia skutočností, ktorú vykonal Všeobecný súd, sa teda v konečnom dôsledku nachádza na takom stupni skúmania, ktorý v rámci odvolania podľa ustálenej judikatúry patrí do preskúmavacej právomoci Súdneho dvora. ( 15 )

32.

Inak, než sa domnieva Komisia, nie je relevantné ani to, či Francúzsko už v prvostupňovom konaní osobitne uviedlo niečo k problematike „priameho“ subvencovania. Je totiž zrejmé, že Všeobecný súd sa touto otázkou zaoberal v bodoch 36 a 37 napadnutého rozsudku. Tieto úvahy Všeobecného súdu musia byť prístupné na účely právneho preskúmania v odvolacom konaní. Judikatúra uznáva, že právomoc Súdneho dvora v odvolacom konaní je v zásade obmedzená na právne posúdenie v bodoch prejednávaných v konaní na prvom stupni. ( 16 )

33.

Je možné, že Francúzsko v prvostupňovom konaní ešte neuviedlo, že chýba priame subvencovanie stavebníka alebo vlastníka rekreačného strediska, pretože daňové úľavy sa poskytli súkromným spoločníkom société en nom collectif. V tejto súvislosti však stačí uviesť, že účastníci konania môžu v priebehu právneho sporu rozvinúť svoje tvrdenia, pokiaľ nemenia predmet sporu, ktorý sa má objasniť pred Všeobecným súdom. ( 17 ) V prejednávanom prípade však v nijakom prípade neexistujú obavy z takej zmeny predmetu sporu, pretože samotná otázka priameho subvencovania bola už predmetom sporu v prvostupňovom konaní.

34.

V dôsledku toho je druhá časť prvého odvolacieho dôvodu prípustná.

35.

Napriek tomu nie je tvrdenie Francúzska vo veci presvedčivé.

36.

Už znenie článku 2 ods. 1 smernice 93/37 poukazuje, že existencia „priameho subvencovania“ nezávisí od toho, ktorým osobám poskytne verejná moc podporu. Čo sa týka uplatnenia článku 2 ods. 1 smernice 93/37, postačuje skôr to, ak verejná zmluva na zhotovenie prác, ktorú zadáva iné zariadenie ako verejný obstarávateľ, získa priamu podporu od jedného či viacerých verejných obstarávateľov v miere vyššej ako 50 %. Inými slovami, pojem priame subvencovanie sa nevzťahuje na osoby, ale na predmet.

37.

Príliš reštriktívne chápanie priameho subvencovania, ktoré zastáva Francúzsko, by viedlo k tomu, že obídenie článku 2 smernice 93/37 by bolo príliš jednoduché. Verejný obstarávateľ by sa svojich povinností vyplývajúcich zo smernice mohol zbaviť tým, že subvencie na príslušnú verejnú zmluvu na zhotovenie prác síce nepridelí stavebníkovi ani vlastníkovi stavebného pozemku, ale zato osobám, ktoré sú s nimi hospodársky spojené.

38.

Všeobecný súd preto v bodoch 36 a 37 napadnutého rozsudku celkom oprávnene vychádzal z toho, či sa priame subvencovanie v zmysle článku 2 smernice 93/37 využilo na zámer, a nie napríklad z toho, či sa uvedená subvencia poskytla osobitne stavebníkovi alebo vlastníkovi rekreačného strediska Les Boucaniers.

39.

Za týchto podmienok je druhá časť prvého odvolacieho dôvodu síce prípustná, ale nedôvodná.

40.

Prvá časť prvého odvolacieho dôvodu sa zaoberá pojmom subvencovanie v zmysle článku 2 ods. 1 smernice 93/37 a je osobitne zameraná na body 24 až 35 napadnutého rozsudku. Francúzsko zastáva názor, že daňové úľavy nemožno považovať za subvencovanie podľa daného predpisu.

41.

Smernica 93/37 pojem subvencovanie bližšie nedefinuje. Podobne ako množstvo iných neurčitých právnych pojmov môže mať aj tento pojem rôzny obsah, a to v závislosti od toho, ktorá čiastková oblasť práva Únie je dotknutá. Predpisy na ochranu európskeho vnútorného trhu pred subvencovanými dovozmi z tretích krajín sa tak s pojmom subvencovanie vzťahujú výlučne aj na daňové úľavy. ( 18 ) Naproti tomu daňové úľavy v rámci právnej úpravy hospodárskej súťaže síce spadajú pod široký pojem štátna pomoc ( 19 ), ale nie pod užší pojem subvencia ( 20 ); posledný pojem označuje v práve hospodárskej súťaže len priamu podporu.

42.

Aby sa článok 2 smernice 93/37 stal životaschopným, treba na základe výkladu teda nezávisle stanoviť, aký je význam pojmu subvencovanie, ktorý sa tam používa.

43.

Niet pochybností o tom, že samotné ciele článku 2 smernice 93/37, ako aj kontext úpravy, do ktorého je tento predpis začlenený, môžu byť oporou pre extenzívny výklad pojmu subvencovanie, ktoré v prípade priamej podpory nemusí nevyhnutne vykonávať verejná moc, ale môže sa vzťahovať aj na iné nástroje podpory, ako napríklad na daňové úľavy, ktoré sú predmetom tejto diskusie. Všeobecný súd na to správne upozornil vo svojom rozsudku. ( 21 )

44.

Napriek tomu sa výklad článku 2 smernice 93/37 nemôže opierať výlučne o ciele a kontext úpravy tohto predpisu, ale musí zohľadňovať aj proces jeho vzniku. Nazdávam sa, že Všeobecný súd dospel v prejednávanom prípade k nesprávnym záverom predovšetkým na základe danej histórie vzniku.

45.

Úprava, ktorá je obsahom článku 2 smernice 93/37, sa v podobe článku 1a smernice 71/305/EHS ( 22 ) v znení smernice 89/440/EHS ( 23 ) prvýkrát dostala do európskeho práva verejných zmlúv na zhotovenie prác ( 24 ).

46.

V súvislosti s článkom 1a smernice 71/305 je pozoruhodné, že Komisia aj Európsky parlament pôvodne uprednostňovali veľmi širokú formuláciu, ktorá sa neobmedzovala iba na priame subvencovanie. Komisia navrhovala, aby sa článok 1a vzťahoval na všetky formy priameho alebo nepriameho financovania verejných zmlúv na zhotovenie prác. ( 25 ) Stanovisko Parlamentu k článku 1a, ktoré sa prijalo v prvom čítaní, tiež ešte vychádzalo z tohto veľmi širokého pojmu financovania. Obsahom stanoviska k článku 1a, ktoré Parlament prijal v prvom čítaní, bola dokonca definícia pojmu financovanie, ktoré okrem verejných subvencií výslovne zahrnovalo aj poskytovanie daňových úľav. ( 26 )

47.

Naproti tomu znenie článku 1a smernice 71/305, ktoré schválila Rada, sa už nevzťahuje na financovanie verejných zmlúv na zhotovenie prác vo všeobecnosti, ale obmedzuje sa výlučne na zmienku o priamom subvencovaní týchto zmlúv zo strany verejných obstarávateľov.

48.

Rada sa ako normotvorca vtedajšieho Spoločenstva v článku 1a smernice 71/305 na rozdiel od návrhu Komisie a na rozdiel od stanoviska Parlamentu, ktoré bolo prijaté v prvom čítaní, rozhodla v prospech reštriktívnej formulácie, ktorá sa vyhýba širokému pojmu financovanie a obmedzuje sa na úpravu priameho subvencovania zo strany verejných obstarávateľov v miere vyššej ako 50 %, pokiaľ ide o verejné zmluvy na zhotovenie prác.

49.

To isté vyplýva aj zo spoločného vyhlásenia Rady a Komisie, ktoré bolo pri schválení článku 1a smernice 71/305 pripojené k zápisnici Rady. V uvedenom vyhlásení sa síce potvrdzuje, že článok 1a by sa mal vzťahovať na „všetky rozličné formy priameho subvencovania“ ( 27 ). Nie je v ňom však nijaký náznak v prospech toho, že do pôsobnosti článku 1a by sa okrem priameho subvencovania mali zahrnúť aj iné výhody, ako napríklad daňové úľavy, alebo že by sa také daňové úľavy považovali za priame subvencovanie, ako v konaní pred Súdnym dvorom tvrdí Komisia.

50.

Z uvedeného vyplýva, že rovnako málo presvedčivý je právny názor Všeobecného súdu ( 28 ) a Komisie, podľa ktorého odkaz na priame subvencovanie v článku 1a smernice 71/305 slúži „jednoznačne a výhradne“ na vylúčenie nepriamych subvencií, ale nie na to, aby sa inak obmedzila pôsobnosť daného ustanovenia. Týmto spôsobom sa totiž nedá vysvetliť, prečo Rada zúžila znenie tohto predpisu osobitne na subvencovanie a prečo nechcela ponechať pôvodne použitý, oveľa všeobecný pojem „financovanie“.

51.

S ohľadom na túto históriu vzniku možno aj v článku 2 smernice 93/37 ako v úprave, ktorá s rovnakým obsahom nadviazala na článok 1a smernice 71/305, len ťažko chápať pojem priame subvencovanie tak extenzívne, že by sa vzťahoval aj na daňové úľavy. Neexistujú nijaké dôkazy, že by normotvorca chcel týmto predpisom stanoviť taký široký význam pojmu subvencovanie.

52.

Všeobecný súd sa teda dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď napriek opísanej histórii vzniku článku 2 smernice 93/37 zahrnul do pôsobnosti tohto predpisu aj bežné daňové úľavy.

53.

Z toho vyplýva, že prvá časť prvého odvolacieho dôvodu je dôvodná. Už z tohto dôvodu je zrušenie napadnutého rozsudku oprávnené. Ak sa totiž nezapočítajú daňové úľavy, ktoré Francúzska republika poskytla na rekonštrukciu a rozšírenie rekreačného strediska Les Boucaniers, podiel priamych subvencií, ktoré verejná moc poskytla na tento stavebný zámer, sa zníži pod hranicu 50 %, ako to stanovuje článok 2 smernice 93/37. ( 29 )

54.

Tretí odvolací dôvod, ktorý Francúzsko uviedlo, sa zaoberá pojmom „zariadenia určené na šport, rekreáciu a oddych“ v zmysle článku 2 ods. 2 smernice 93/37. Francúzsko vytýka Všeobecnému súdu, že vykonal neprimerane široký výklad tohto pojmu a nevzal pritom do úvahy, že v tomto predpise ide iba o verejné zmluvy na zhotovenie prác, ktoré slúžia jednak kolektívnym potrebám používateľov zariadení určených na šport, rekreáciu a oddych (pozri časť 1) a ktoré sú okrem toho v priamom hospodárskom záujme verejných obstarávateľov (pozri časť 2 nižšie).

55.

Prvou časťou tretieho odvolacieho dôvodu sú napadnuté body 56 až 63 napadnutého rozsudku. Francúzsko namieta, že Všeobecný súd nevzal do úvahy, že za zariadenia určené na šport, rekreáciu a oddych v zmysle článku 2 ods. 2 smernice 93/37 možno považovať len také zariadenia, ktoré sú určené na to, aby slúžili kolektívnym potrebám svojich používateľov.

56.

Komisia považuje túto prvú časť tretieho odvolacieho dôvodu za neprípustnú, pretože Francúzsko v prvostupňovom konaní neargumentovalo „kolektívnymi potrebami používateľov“ zariadení určených na šport, rekreáciu a oddych, ale opieralo sa o kritérium „bežnej potreby verejného obstarávateľa“.

57.

Táto výhrada je nepodložená. Je síce pravda, že Francúzsko v prvostupňovom konaní, v každom prípade v písomnej časti konania, ešte neuplatnilo kritérium „kolektívnych potrieb používateľov“, ale pôvodne sa prihováralo za to, aby sa článok 2 ods. 2 smernice 93/37 vzťahoval na zmluvy, ktoré svojou povahou spadajú do oblasti bežných potrieb verejného obstarávateľa. Súčasný odkaz na kolektívne potreby používateľov však predstavuje len vývin argumentácie Francúzska, ktorým sa nemení predmet sporu, a teda v odvolacom konaní je prípustný. ( 30 )

58.

Z toho vyplýva, že prvá časť tretieho odvolacieho dôvodu je prípustná.

59.

V rámci tejto prvej časti tretieho odvolacieho dôvodu je podstatou sporu medzi účastníkmi konania to, či sa má pojem zariadenia určené na šport, rekreáciu a oddych v rámci článku 2 ods. 2 smernice 93/37 vykladať reštriktívne, alebo extenzívne.

60.

Všeobecný súd sa v napadnutom rozsudku rozhodol pre extenzívny výklad, ktorý tiež označuje za funkčný výklad. ( 31 ) Podľa neho spadajú aj zmluvy na zhotovenie prác, ktoré súvisia so súkromnými rekreačnými strediskami, akým je Club Méditerranée „Les Boucaniers“, do právnej úpravy verejných zmlúv na zhotovenie prác, vždy pod podmienkou, že sú vo výške viac ako 50 % priamo subvencované zo strany verejných obstarávateľov.

61.

Tento výklad pojmu zariadenia určené na šport, rekreáciu a oddych nie je presvedčivý.

62.

Na prvý pohľad by sa znenie článku 2 ods. 2 smernice 93/37 síce mohlo hodiť aj na také súkromné rekreačné zariadenia ako to, ktoré je predmetom tohto sporu. V neprospech toho však svedčí stanovený cieľ článku 2 smernice 93/37, ako aj súvislosť, v ktorej toto ustanovenie zahŕňa do pôsobnosti smernice uvedené zariadenia určené na šport, rekreáciu a oddych.

63.

Na základe článku 2 smernice 93/37 nedochádza k všeobecnému rozšíreniu právnej úpravy verejných zmlúv na zhotovenie prác na všetky súkromné stavebné zámery, pokiaľ sú z verejných prostriedkov financované iba vo výške viac ako 50 %.

64.

Článok 2 smernice 93/37 má skôr napomôcť zabrániť tomu, aby sa predpisy o verejných zmluvách na zhotovenie prác a ciele, ktoré sa nimi sledujú, v určitých oblastiach pôsobnosti obchádzali. ( 32 ) Článok 2 preto vzťahuje práve túto oblasť súkromných zmlúv na zhotovenie prác do pôsobnosti smernice, pokiaľ verejní obstarávatelia priamo subvencujú tieto zámery vo výške viac ako 50 %. Že v tejto súvislosti ide o úpravu, ktorú nemožno zovšeobecniť, ale o taxatívny výpočet, dokazuje v neposlednom rade aj použitie formulácie „sa týka len“ v článku 2 ods. 2 smernice 93/37.

65.

Porovnanie s inými oblasťami uvedenými v článku 2 ods. 2 smernice 93/37 okrem toho ukazuje, že ide výlučne o verejné zmluvy súvisiace s dopravnou infraštruktúrou ( 33 ) alebo so stavebnými dielami, ktoré má k dispozícii verejnosť (školy, vysoké školy, nemocnice) alebo ich má využívať samotný verejný obstarávateľ (administratívne budovy).

66.

Na základe uvedeného sa aj pojem zariadenia určené na šport, rekreáciu a oddych uvedený v článku 2 ods. 2 smernice 93/37 má vykladať reštriktívne, ako to už Všeobecný súd napokon vykonal aj v súvislosti s inými ustanoveniami európskej právnej úpravy verejných zmlúv. ( 34 ) Na rozdiel od názoru Komisie však taký postup v nijakom prípade nesmeruje k tomu, aby sa do článku 2 ods. 2 smernice 93/37 interpretáciou doplnilo dodatočné kritérium, ktoré normotvorca na úrovni Únie neupravil. Ide skôr o súlad s výlučne reštriktívnym výkladom pojmu zariadenia určené na šport, rekreáciu a oddych s cieľom a kontextom právnej úpravy, v akom zákonodarca používa tejto pojem v smernici 93/37. Francúzsko na to správne poukázalo.

67.

Aj keď treba s Francúzskom súhlasiť v tom, že pojem zariadenia určené na šport, rekreáciu a oddych uvedený v článku 2 ods. 2 smernice 93/37 si vyžaduje reštriktívny výklad, nie som presvedčená, že kritériá, ktoré navrhol príslušný členský štát, poskytujú pre taký výklad primerané usmernenie.

68.

Kritérium „uspokojovania kolektívnych potrieb používateľov“ zariadení určených na šport, rekreáciu a oddych, o ktoré sa Francúzsko opiera v prebiehajúcom odvolacom konaní, sa javí ako príliš vágne na to, aby mohlo poskytnúť vhodné meradlo na účely výkladu a uplatnenia článku 2 ods. 2 smernice 93/37. Okrem toho väčšina zariadení, ktoré sa uvádzajú v danom predpise (školy, vysoké školy, nemocnice, ale aj zariadenia určené na šport, rekreáciu a oddych), je spravidla určená na to, aby uspokojovala (prinajmenšom aj) individuálne potreby svojich používateľov. ( 35 ) V konečnom dôsledku však nie je veľmi dôležité, či sa uspokojujú „individuálne“, alebo „kolektívne“ potreby používateľov, relevantné je skôr to, či je dostupnosť príslušných stavieb vo verejnom záujme.

69.

Ani kritérium „bežnej potreby verejného obstarávateľa“, ktoré Francúzsko navrhlo v prvostupňovom konaní, sa nejaví vhodnejšie. Uvedené kritérium je príliš jednostranne prispôsobené tradičným úlohám verejných zariadení a zanedbáva okolnosť, že tieto úlohy sa postupom času môžu zmeniť a rozšíriť. Primeraný výklad článku 2 ods. 2 smernice 93/37 musí prihliadať aj na toto hľadisko.

70.

Navrhujem preto, aby sa článok 2 ods. 2 smernice 93/37 chápal v tom zmysle, že tento predpis sa vzťahuje iba na súkromné zmluvy na zhotovenie prác, ktoré verejní obstarávatelia subvencujú na účely plnenia svojich úloh v rámci služieb verejného záujmu. V prípade služieb všeobecného záujmu ide o koncepciu používanú v rámci práva Únie, ( 36 ) ktorá je okrem toho dostatočne otvorená na to, aby na jednej strane zohľadnila rozdielne potreby konkrétnych členských štátov a ich početných územných združení a na druhej strane zodpovedala aj novým vývinovým trendom v oblasti úloh, ktoré majú plniť verejné zariadenia. Ďalej týmto spôsobom možno zabezpečiť koherenciu medzi právnou úpravou verejných zmlúv a európskym právom hospodárskej súťaže.

71.

Hoci sa ani Francúzsko, ani Komisia v prejednávanom prípade konkrétne nevyjadrili v prospech kritéria služieb verejného záujmu, Súdnemu dvoru nič nebráni v tom, aby sa pri výklade a uplatnení článku 2 ods. 2 smernice 93/37 opieral práve o toto kritérium. Sudca totiž nie je „hlasom účastníkov konania“ ( 37 ). Vzhľadom na to nemôže byť viazaný len argumentmi, o ktoré sa opierajú účastníci konania vo svojich tvrdeniach, pretože by inak musel svoj rozsudok prípadne založiť na chybných právnych úvahách. ( 38 )

72.

Ak sa teda článok 2 ods. 2 smernice 93/37 vykladá v tom zmysle, že toto ustanovenie sa nevzťahuje na všetky zariadenia určené na šport, rekreáciu a oddych, ale iba na také, ktoré slúžia na služby verejného záujmu – napríklad verejne prístupné parky, športové areály, knižnice a múzeá –, Všeobecný súd sa v prejednávanom prípade dopustil nesprávneho právneho posúdenia.

73.

Prvá časť tretieho odvolacieho dôvodu je teda dôvodná.

74.

Druhou časťou tretieho odvolacieho dôvodu Francúzsko reaguje osobitne na bod 64 napadnutého rozsudku. Francúzsko zastáva názor, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, podľa ktorého sa má pojem „zmluvy na zhotovenie prác“ v zmysle článku 2 smernice 93/37 vykladať nezávisle od pojmu „verejné zmluvy na zhotovenie prác“ v zmysle článku 1 písm. a) tejto smernice. Podľa názoru Francúzska sa však tak článok 1 písm. a), ako aj článok 2 smernice 93/37 venujú len zmluvám na zhotovenie prác, ktoré sú v priamom hospodárskom záujme verejného obstarávateľa.

75.

Tvrdenia, ktoré uvádza Francúzsko, sú presvedčivé.

76.

Zmluvy na zhotovenie prác v zmysle článku 2 smernice 93/37 sa od zmlúv podľa článku 1 písm. a) tejto smernice odlišujú výlučne a jedine v tom, že ich nezadávajú verejní obstarávatelia, ale iné subjekty – predovšetkým súkromné podniky –, a to s priamym subvencovaním zo strany verejných obstarávateľov vo výške viac ako 50 %.

77.

Článok 2 smernice 93/37 už podľa svojho znenia a okrem toho použitím výrazu „zmluvy na zhotovenie prác“ nadväzuje na definíciu pojmu, ktorú na účely celej smernice stanovuje článok 1 písm. a) a od ktorého v rozhodujúcej miere závisí pôsobnosť práve tejto smernice.

78.

Aj stanovenie cieľa článku 2 smernice 93/37 svedčí v prospech takého výkladu pojmu zmluva na zhotovenie prác, ktorá sa riadi všeobecnou definíciou v článku 1 písm. a) smernice. Článkom 2 smernice sa má totiž zabrániť tomu, aby zapojením súkromných osôb dochádzalo k obídeniu ustanovení európskej právnej úpravy verejných zmlúv na zhotovenie prác. ( 39 ) Z toho vyplýva, že článok 2 nemôže do pôsobnosti smernice zaradiť nijaké iné zmluvy na zhotovenie prác než tie, ktoré musia byť predmetom verejného obstarávania aj vtedy, ak ich namiesto súkromného subjektu zadáva samotný verejný obstarávateľ.

79.

Ak teda v bežnom prípade článku 1 písm. a) smernice 93/37 ide o zákazku na práce len v tom prípade, ak poskytnuté stavebné práce predstavujú z pohľadu verejného obstarávateľa priamy hospodársky záujem, ( 40 ) potom to ešte vo väčšej miere platí v osobitnom prípade podľa článku 2 smernice 93/37. Aj stavebné práce poskytnuté v tomto prípade sa do pôsobnosti smernice 93/37 môžu zahrnúť iba vtedy, keď verejní obstarávatelia, ktorí tieto stavebné práce priamo subvencujú vo výške viac ako 50 %, na nich majú priamy hospodársky záujem.

80.

Ako uviedol Súdny dvor, priamy hospodársky záujem je jednoznačne preukázaný, pokiaľ je stanovené, že verejný obstarávateľ sa stane vlastníkom stavebného diela alebo má získať právo toto dielo užívať, alebo získa právo požívať hospodárske výhody, resp. povinnosť podieľať sa na rizikách, ktoré prevzal v prípade hospodárskeho neúspechu diela. ( 41 ) V prípade, ako je ten prejednávaný, keď sa súkromný stavebný zámer zo strany verejných obstarávateľov podporil výlučne finančne – v rámci štrukturálnej pomoci –, sa však nič z uvedeného nedá predpokladať.

81.

Naproti tomu však iba okolnosť, že súkromný stavebný zámer môže pozitívne ovplyvniť všeobecný hospodársky rozvoj oblasti, ako to môže byť v prípade rekonštrukcie a rozšírenia rekreačného strediska, nepostačuje na to, aby tento stavebný zámer založil priamy hospodársky záujem tých verejných inštitúcií, ktoré zámer priamo subvencovali. Na samotných poskytnutých stavebných prácach majú títo verejní sponzori totiž jednoznačne nepriamy hospodársky záujem.

82.

Aj v tomto ohľade sa teda Všeobecný súd dopustil pri výklade a uplatnení článku 2 ods. 2 smernice 93/37 nesprávneho právneho posúdenia. Druhá časť tretieho odvolacieho dôvodu je teda tiež dôvodná.

83.

Komisia k obom častiam tretieho odvolacieho dôvodu ešte uvádza, že extenzívny výklad článku 2 ods. 2 smernice 93/37, ako ho vykonal Všeobecný súd, slúži cieľu zaistiť nestranné pridelenie verejných financií. ( 42 )

84.

Pripúšťam, že aj toto hľadisko predstavuje časť cieľov, ktoré sledujú predpisy európskeho práva týkajúceho sa verejných zmlúv. Ani zohľadnenie tohto cieľa však nemôže viesť k extenzívnemu výkladu článku 2 ods. 2 smernice 93/37, ktorý je v rozpore so systémom. Normotvorca sa rozhodol, že tento cieľ uskutoční v takej podobe, že pod ustanovenia smernice 93/37 nebudú patriť všetky, ale len určité súkromné stavebné zámery.

85.

Na doplnenie treba pripomenúť, že už základné slobody európskeho vnútorného trhu – konkrétne sloboda usadiť sa a sloboda voľného pohybu služieb – obsahujú zákaz diskriminácie, s ktorým sa spája aj zásada transparentnosti. ( 43 ) Tieto zásady popri pôsobnosti smerníc upravujúcich verejné obstarávanie bránia verejným obstarávateľom v tom, aby netransparentným alebo diskriminačným spôsobom verejnými prostriedkami subvencovali alebo financovali súkromné stavebné zámery. Na tento účel nie je potrebný extenzívny výklad článku 2 ods. 2 smernice 93/37.

86.

Vzhľadom na to, že prvá časť prvého odvolacieho dôvodu, ako aj obe časti tretieho odvolacieho dôvodu sú dôvodné, treba napadnutý rozsudok zrušiť.

87.

Z článku 61 prvého odseku Štatútu Súdneho dvora Európskej únie vyplýva, že Súdny dvor môže v danej veci vydať konečný rozsudok sám, ak to stav konania dovoľuje, alebo môže vec vrátiť na rozhodnutie Všeobecnému súdu.

88.

Všeobecný súd vo svojom rozsudku v predmetnom prípade posúdil všetky žalobné dôvody, ktoré Francúzsko predložilo v prvostupňovom konaní. Účastníci konania mali okrem toho v konaní pred Všeobecným súdom, ako aj v odvolacom konaní pred Súdnym dvorom príležitosť na výmenu názorov o všetkých hľadiskách, ktoré sú relevantné na rozhodnutie tohto právneho sporu. Skutkový stav si nevyžaduje ďalšie objasňovanie. Právny spor sa teda nachádza v stave, ktorý dovoľuje vydať rozhodnutie.

89.

Ak sa článok 2 smernice 93/37 vykladá a uplatňuje tak, ako navrhujem v rámci prvého a tretieho odvolacieho dôvodu, ( 44 ) žaloba o neplatnosť, ktorú podalo Francúzsko, je dôvodná. Súkromné rekreačné stredisko Les Boucaniers totiž pri odhliadnutí od daňových úľav, ktoré poskytla Francúzska republika, nebolo priamo subvencované vo vyššej miere ako 50 %. Okrem toho sa toto rekreačné stredisko nedá považovať za zariadenie určené na šport, rekreáciu alebo oddych v zmysle daného predpisu. Ani za predpokladu, že aj miestni obyvatelia Martinique sporadicky – ako denní hostia za odplatu – využívajú voľnočasovú ponuku rekreačného strediska, nestratí toto rekreačné stredisko charakter hotelového komplexu, ktorý slúži na uspokojovanie čisto súkromných záujmov a v nijakom prípade neposkytuje služby verejného záujmu.

90.

Z uvedeného vyplýva, že sporné rozhodnutie Komisie treba vyhlásiť za neplatné (článok 264 ods. 1 ZFEÚ).

91.

Podľa článku 184 ods. 2 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora, ak je odvolanie dôvodné a Súdny dvor sám rozhodne s konečnou platnosťou o veci samej, rozhodne aj o trovách konania. ( 45 )

92.

Podľa článku 138 ods. 1 v spojení s článkom 184 ods. 1 Rokovacieho priadku Súdneho dvora je účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, povinný nahradiť trovy konania.

93.

Francúzsko vo svojej prvostupňovej žalobe o neplatnosť požadovalo, aby sa Komisii uložila povinnosť nahradiť trovy. Keďže Komisia bola so svojimi tvrdeniami proti tejto žalobe o neplatnosť neúspešná, nesie zodpovednosť za trovy prvostupňového konania.

94.

Francúzsko v odvolacom konaní naproti tomu nepredložilo návrh, ktorý by sa týkal trov. Javí sa teda ako spravodlivé, ak sa v tejto súvislosti obom účastníkom konania uloží povinnosť znášať svoje vlastné trovy konania.

95.

Vzhľadom na všetky uvedené úvahy navrhujem, aby Súdny dvor rozhodol takto: