1.

Dňa 16. novembra 2011 Všeobecný súd vydal tri samostatné rozsudky ( 2 ), ktorými zamietol samostatné žaloby o neplatnosť rozhodnutia Komisie vo veci COMP/38354 – Priemyselné vrecia ( 3 ). Komisia v tomto rozhodnutí konštatovala, že došlo k závažnému a dlhotrvajúcemu porušeniu vtedajšieho článku 81 ES (teraz článok 101 ZFEÚ), a uložila vysoké pokuty viacerým dcérskym spoločnostiam a ich materským spoločnostiam. Tieto návrhy sa týkajú jedného z odvolaní podaných proti uvedeným rozsudkom Všeobecného súdu. ( 4 )

2.

Tieto odvolania okrem toho, že vyvolávajú doteraz neposudzované otázky práva hospodárskej súťaže, obsahujú námietky, podľa ktorých Všeobecný súd porušil článok 47 Charty základných práv (ďalej len „Charta“) ( 5 ), keďže nerozhodol v primeranej lehote. Z tohto dôvodu je zrejmé, že Súdny dvor sa musí usilovať rozhodnúť o týchto odvolaniach bezodkladne. S cieľom vyhovieť tejto požiadavke a súčasne zohľadniť potrebu poskytnúť primeraný čas na preklad som rozdelila otázky, ktorými sa v týchto troch návrhoch zaoberám, takto.

3.

Kľúčové ustanovenia právnych predpisov spolu s opisom kartelu, konania, ktoré viedlo k prijatiu rozhodnutia Komisie, a uložených pokút sa nachádzajú v bodoch 6 až 34 mojich návrhov prednesených vo veci Gascogne Sack Deutschland ( 6 ). Keďže každé odvolanie poukazuje na trochu odlišné aspekty, pokiaľ ide o okolnosti, za ktorých materské spoločnosti sú alebo nie sú zodpovedné za konanie svojich stopercentných dcérskych spoločností, touto otázkou sa zaoberám vo všetkých troch návrhoch. Moja analýza otázok vyplývajúcich z tvrdenia, že Všeobecný súd nerozhodol v primeranej lehote (najmä kritériá na určenie, či došlo k neprimeraným prieťahom, a prípadné prostriedky nápravy, ktoré možno poskytnúť, ak k takým prieťahom došlo), je obsiahnutá v bodoch 70 až 150 nižšie. Preskúmanie podrobných tvrdení uvedených každou odvolateľkou (napríklad) v súvislosti s primeranosťou úvah uvedených v rozsudkoch Všeobecného súdu sa samozrejme nachádza v návrhoch, ktorých predmetom je konkrétne odvolanie. ( 7 )

4.

Groupe Gascogne vo svojom odvolaní napáda výklad dvoch pojmov práva hospodárskej súťaže, ktorý podal Všeobecný súd: pojmu podnik a zásady, že zodpovednosť za porušenie, ktorého sa dopustila stopercentná dcérska spoločnosť, treba pripísať jej materskej spoločnosti. Groupe Gascogne tvrdí, že v prípade, ak sa za takéto porušenie ukladá akákoľvek pokuta na základe spoločnej a nerozdielnej zodpovednosti, maximálna výška (ďalej len „10 % limit“) tejto pokuty sa má vypočítať podľa článku 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003 ( 8 ) tak, že sa vezme do úvahy kombinovaný obrat dcérskej spoločnosti a jej materskej spoločnosti, a nie celosvetový obrat spoločností, ktoré tvoria celú skupinu spoločností. ( 9 )

5.

Jedným z cieľov smernice o konsolidovaných účtovných závierkach ( 10 ) je koordinovať vnútroštátne právne predpisy upravujúce ročné účtovné závierky niektorých typov obchodných spoločností, najmä skupín spoločností, ktoré tvoria podnik. ( 11 ) Ďalším cieľom tejto smernice je zabezpečiť, aby finančné informácie o takých podnikoch boli sprístupnené akcionárom a tretím osobám. ( 12 ) Podniky, na ktoré sa vzťahuje povinnosť pripravovať konsolidované účtovné závierky, sú vymedzené v článku 1 ods. 1 a 2. Medzi tieto podniky patrí každý materský podnik, ktorý:

6.

Článok 16 smernice o konsolidovaných účtovných závierkach okrem iného stanovuje:

„1.   Konsolidovaná účtovná závierka obsahuje konsolidovanú súvahu, konsolidovaný výkaz ziskov a strát a poznámky k závierke.

…

3.   Konsolidovaná účtovná závierka poskytne verný a pravdivý obraz o aktívach a pasívach, finančnej situácii a zisku alebo strate podnikov zaradených do nej a braných ako celok.“

7.

V prvom stupni Groupe Gascogne ( 13 ) navrhovala, aby Všeobecný súd:

8.

Na podporu svojej žaloby o neplatnosť rozhodnutia Groupe Gascogne uviedla tri žalobné dôvody. Po prvé Groupe Gascogne tvrdí, že Komisia porušila článok 101 ZFEÚ tým, že jej nesprávne pripísala spoločnú a nerozdielnu zodpovednosť za porušenie, ktorého sa dopustila GSD. Po druhé Groupe Gascogne tvrdí, že Komisia sa v rozhodnutí dopustila nesprávneho právneho posúdenia, lebo nesprávne vyložila pojem „podnik“ uvedený v článku 81 ES. V dôsledku toho porušila článok 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003 tým, že uložila spoločnosti Groupe Gascogne pokutu, ktorá bola vypočítaná na základe celosvetového obratu spoločnosti Groupe Gascogne, a nie na základe kombinovaného obratu spoločnosti Groupe Gascogne (zrejme s prihliadnutím na obrat holdingovej spoločnosti Groupe Gascogne, no bez ohľadu na obrat jej dcérskych spoločností) a spoločnosti GSD. Po tretie Groupe Gascogne tvrdí, že pokuta uložená spoločne a nerozdielne jej a spoločnosti GSD porušuje zásadu proporcionality, keďže Komisia nezabezpečila, aby existoval primeraný vzťah medzi uloženou pokutou a skutočným obratom dosiahnutým v odvetví plastových vriec.

9.

Na pojednávaní v prvom stupni Groupe Gascogne uviedla tri výhrady týkajúce sa porušenia jej základných práv zaručených Chartou. Po prvé namietala porušenie práva na obhajobu a prezumpcie neviny, ktoré sú zaručené článkom 48 Charty. Po druhé uviedla, že odôvodnenie rozhodnutia je nedostatočné, a preto bráni akémukoľvek preskúmaniu jeho zákonnosti. Po tretie poukázala na články 47 a 49 Charty, pričom tvrdila, že Všeobecný súd by mal uplatniť svoju neobmedzenú právomoc a uložiť primeranú sankciu.

10.

V bode 31 napadnutého rozsudku Všeobecný súd konštatoval, že prvá výhrada týkajúca sa porušenia práva spoločnosti Groupe Gascogne na obhajobu a prezumpcie neviny obsahuje nové skutočnosti, a preto je neprípustná.

11.

Všeobecný súd zamietol všetky tri žalobné dôvody a v dôsledku toho zamietol žalobu v celom rozsahu.

12.

Groupe Gascogne uvádza štyri odvolacie dôvody.

13.

Po prvé Groupe Gascogne tvrdí, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia tým, že odmietol preskúmať vplyv zmien, ktoré nastali v právnom poriadku EÚ nadobudnutím platnosti článku 6 ods. 1 ZEÚ 1. decembra 2009, osobitne pokiaľ ide o článok 48 Charty.

14.

Po druhé Groupe Gascogne tvrdí, že Všeobecný súd porušil článok 101 ZFEÚ a článok 48 Charty jednak tým, že jej nesprávne pripísal spoločnú a nerozdielnu zodpovednosť za porušenie, ktorého sa dopustila GSD od 1. januára 1994 do 26. júna 2002, len na základe toho, že GSD bola stopercentnou dcérskou spoločnosťou spoločnosti Groupe Gascogne, a jednak tým, že potvrdil rozhodnutie v rozsahu, v akom sa v ňom konštatovalo, že Groupe Gascogne je do výšky 9,9 milióna eur spoločne a nerozdielne zodpovedná za zaplatenie pokuty uloženej spoločnosti GSD.

15.

Po tretie Groupe Gascogne subsidiárne tvrdí, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia tým, že nesprávne vyložil pojem „podnik“ a v dôsledku toho určil 10 % limit pokuty, ktorú možno uložiť, s prihliadnutím na celosvetový obrat spoločnosti Groupe Gascogne, a nie na základe kombinovaného obratu spoločnosti GSD a jej materskej spoločnosti.

16.

Po štvrté Groupe Gascogne tiež subsidiárne tvrdí, že Všeobecný súd porušil článok 47 Charty, keďže nerozhodol o veci v primeranej lehote.

17.

V rámci svojho prvého odvolacieho dôvodu Groupe Gascogne tvrdí, že Všeobecný súd sa tým, že konštatoval, že výhrada uplatnená na pojednávaní týkajúca sa zmeny postavenia Charty po nadobudnutí platnosti Lisabonskej zmluvy je neprípustná, dopustil nesprávneho právneho posúdenia. V rámci svojho druhého odvolacieho dôvodu Groupe Gascogne tvrdí, že domnienka rozhodujúceho vplyvu ( 14 ), na základe ktorej jej bolo pripísané porušenie, ktorého sa dopustila GSD, je nezlučiteľná s jej základným právom na spravodlivý proces, lebo táto domnienka v skutočnosti pôsobí ako prezumpcia viny.

18.

Prvý a druhý odvolací dôvod posúdim spoločne, keďže oba tieto dôvody sa týkajú problematiky základných práv.

19.

Pokiaľ ide o prvý odvolací dôvod, Groupe Gascogne namieta, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho posúdenia, keďže nezohľadnil účinky postavenia Zmluvy, ktoré bolo priznané Charte po nadobudnutí platnosti Lisabonskej zmluvy. Okrem toho, aj keď Všeobecný súd správne konštatoval, že právo na obhajobu a prezumpcia neviny boli zaručené podľa práva EÚ pred 1. decembrom 2009 na základe všeobecných právnych zásad, tieto zásady nemajú rovnakú právnu silu ako Zmluvy. Zmena postavenia Charty teda znamená, že súdy EÚ musia v súčasnosti dôslednejšie uplatňovať zaručené práva.

20.

V súvislosti so svojím druhým odvolacím dôvodom Groupe Gascogne tvrdí, že článok 48 Charty sa má vykladať z hľadiska článku 6 Európskeho dohovoru o ľudských právach (ďalej len „EDĽP“). Súdny dvor by mal pri výklade článku 48 Charty zohľadniť aj ústavy a právne tradície členských štátov. Uplatnenie domnienky rozhodujúceho vplyvu v skutočnosti pôsobí ako prezumpcia viny, a preto je zakázané.

21.

Rozsudok Všeobecného súdu navyše neobsahuje odôvodnenie preukazujúce, že Groupe Gascogne skutočne uplatňovala rozhodujúci vplyv na svoju dcérsku spoločnosť GSD. Groupe Gascogne nemala nijakú kontrolu nad činnosťami spoločnosti GSD v odvetví plastových vriec. Všeobecný súd preto nesprávne pripísal spoločnosti Groupe Gascogne praktiky spoločnosti GSD.

22.

Komisia považuje prvý odvolací dôvod za zjavne nedôvodný.

23.

Počas písomnej časti konania neboli uvedené nijaké výslovné tvrdenia týkajúce sa porušenia prezumpcie neviny alebo práva na obhajobu. Okrem toho Všeobecný súd neodmietol preskúmať vplyv zmeny postavenia Charty. Dospel len k záveru, že táto zmena neovplyvnila právny stav, keďže prezumpcia neviny a právo na obhajobu už boli súčasťou právneho poriadku EÚ. Tvrdenie, že všeobecné právne zásady nemajú rovnakú právnu silu ako Zmluva, je neúčinné.

24.

Komisia sa domnieva, že druhý odvolací dôvod spoločnosti Groupe Gascogne je v zásade neprípustný, prinajmenšom neúčinný a v každom prípade nedôvodný.

25.

Keďže druhý odvolací dôvod sa týka otázok, ktoré neboli vznesené v konaní pred Všeobecným súdom, je neprípustný. Písomné pripomienky spoločnosti Groupe Gascogne v prvom stupni neobsahovali nijaké odkazy na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) týkajúcu sa článku 6 EDĽP alebo na judikatúru francúzskej Conseil Constitutionnel (Ústavná rada). Stanovisko spoločnosti Groupe Gascogne je založené na nesprávnom výklade judikatúry týkajúcej sa pripísania zodpovednosti materskej spoločnosti za porušenie, ktorého sa dopustila jej dcérska spoločnosť. Komisia poukazuje na návrhy, ktoré predniesla generálna advokátka Kokott vo veci Alliance One. ( 15 )

26.

Komisia tvrdí, že druhý odvolací dôvod je neúčinný, lebo Komisia nezaložila svoje konštatovanie, že Groupe Gascogne bola zodpovedná spoločne a nerozdielne so spoločnosťou GSD, len na domnienke rozhodujúceho vplyvu. Všeobecný súd podrobne preskúmal ďalšie faktory predložené Komisiou, ktoré preukázali, že Groupe Gascogne skutočne uplatňovala rozhodujúci vplyv na správanie spoločnosti GSD.

27.

Z rozsudku Súdneho dvora vo veci Elf Aquitaine ( 16 ) vyplýva, že domnienka rozhodujúceho vplyvu je zlučiteľná s prezumpciou neviny zaručenou v článku 48 Charty. Druhý odvolací dôvod je teda nedôvodný.

28.

Z článku 44 ods. 1 písm. c) v spojení s článkom 48 ods. 2 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu vyplýva, že výhrada spoločnosti Groupe Gascogne týkajúca sa článku 48 Charty vykladaného z hľadiska článku 6 EDĽP by mohla byť prípustná len vtedy, ak by bola založená na skutkových alebo právnych okolnostiach, ktoré vyšli najavo v priebehu konania.

29.

Zo žiadosti spoločnosti Groupe Gascogne o opätovné otvorenie písomnej časti konania (obsiahnutej v liste z 20. októbra 2010) z dôvodu, že v priebehu konania vyšla najavo nová právna okolnosť, vyplýva, že jej právni zástupcovia sa domnievali, že výhrada týkajúca sa základných práv vyvoláva nové otázky, ktoré neboli zahrnuté v pôvodnej žalobe.

30.

Konštatovanie Všeobecného súdu v bode 27 napadnutého rozsudku jasne svedčí o tom, že výhrada spoločnosti Groupe Gascogne týkajúca sa článku 48 Charty nebola súčasťou jej pôvodnej žaloby o neplatnosť. Všeobecný súd uviedol:

„Pokiaľ ide o výhrady žalobkyne založené na porušení zásady prezumpcie neviny a práva na obhajobu, ktoré sú zaručené článkom 48 Charty, treba konštatovať, že tieto výhrady dopĺňajú tvrdenia uvedené v rámci žalobných dôvodov a nesúvisia s pôvodne uvedenými tvrdeniami dostatočne úzko na to, aby ich bolo možné považovať za súčasť riadneho vývoja diskusie v súdnom konaní. Tieto výhrady teda treba považovať za nové.“ ( 17 )

31.

Okrem toho obsah tejto výhrady sa odlišoval od obsahu výhrady týkajúcej sa článku 49 Charty v súvislosti s proporcionalitou uloženej sankcie. Preto tvrdenia spoločnosti Groupe Gascogne dostatočne nesúviseli s touto otázkou na to, aby predstavovali rozšírenie už uvedených tvrdení.

32.

Domnievam sa teda, že posúdenie Všeobecného súdu bolo správne.

33.

Z toho vyplýva, že Všeobecný súd sa nedopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď konštatoval, že výhrada spoločnosti Groupe Gascogne uvedená na pojednávaní, ktorá sa týkala porušenia článku 48 Charty, je neprípustná.

34.

Výhrada spoločnosti Groupe Gascogne sa skladá z troch častí: po prvé Všeobecný súd mal pri výklade článku 48 Charty zohľadniť článok 6 EDĽP a právne tradície členských štátov, po druhé domnienka rozhodujúceho vplyvu sa uplatnila ako prezumpcia viny a po tretie Všeobecný súd neuviedol dostatočné odôvodnenie preukazujúce, že Groupe Gascogne uplatňovala taký vplyv na spoločnosť GSD.

35.

Ak by sa spoločnosti Groupe Gascogne umožnilo uviesť po prvýkrát v konaní pred Súdnym dvorom dôvody, ktoré včas neuviedla v konaní pred Všeobecným súdom, mohla by v odvolacom konaní predložiť spor v širšom rozsahu, ako bol ten, ktorý bol prejednaný v prvom stupni. V odvolacom konaní je však právomoc Súdneho dvora v zásade obmedzená na preskúmanie toho, ako Všeobecný súd posúdil žalobné dôvody uplatnené v konaní pred ním. ( 18 )

36.

V súvislosti s prvým odvolacím dôvodom som už poznamenala, že Groupe Gascogne v prvom stupni neuviedla výhrady týkajúce sa výkladu článku 48 Charty z hľadiska článku 6 EDĽP alebo právnych tradícií členských štátov. ( 19 ) Z toho vyplýva, že v rozsahu, v akom sa výhrada spoločnosti Groupe Gascogne týka otázok, ktoré boli vznesené po prvýkrát v konaní pred Súdnym dvorom, je neprípustná. ( 20 )

37.

Tieto otázky bolo možné vzniesť počas písomnej časti konania pred Všeobecným súdom. Po prvé uvedené práva boli súčasťou všeobecných právnych zásad práva Únie. Po druhé, hoci Charta ešte nebola právne záväzná, Súdny dvor pred nadobudnutím platnosti článku 6 ZEÚ vo svojich rozhodnutiach často vychádzal z jej ustanovení. ( 21 ) Okrem toho Súdny dvor konštatoval, že Lisabonská zmluva len kodifikuje Chartu. ( 22 )

38.

Súdny dvor rozhodol, že domnienka rozhodujúceho vplyvu nie je nezlučiteľná s článkom 48 Charty. ( 23 ) Navyše na rozdiel od tvrdenia spoločnosti Groupe Gascogne Súdny dvor konštatoval, že táto domnienka v skutočnosti nepôsobí ako prezumpcia viny. ( 24 )

39.

Ako Všeobecný súd uviedol v bode 73 napadnutého rozsudku, tvrdenie spoločnosti Groupe Gascogne, že odôvodnenie Komisie bolo nedostatočné, bolo uvedené „… v podstate na podporu názoru, že žalobkyňa sa nezúčastňovala na činnosti spoločnosti [GSD], keď v roku 1994 kúpila túto spoločnosť. Obchodný záujem tohto nadobudnutia v zásade spočíval v otvorení odbytu pre papier vyrábaný skupinou žalobkyne, no jej cieľom nebolo zasahovať do obchodného správania spoločnosti [GSD] ani osobitne do odvetvia priemyselných plastových vriec, v ktorom žalobkyňa nepôsobila a ktoré malo v každom prípade malý ekonomický význam“. ( 25 )

40.

Povinnosť odôvodnenia rozsudkov, ktorá prináleží Všeobecnému súdu podľa článku 36 a článku 53 prvého odseku Štatútu Súdneho dvora Európskej únie, neukladá Všeobecnému súdu povinnosť vypracovať také odôvodnenie, ktoré by vyčerpávajúcim spôsobom a jednotlivo rozoberalo všetky tvrdenia účastníkov sporu. Odôvodnenie teda môže byť implicitné, ak umožní dotknutým osobám oboznámiť sa s dôvodmi, na ktorých je založený napadnutý rozsudok, a Súdnemu dvoru poskytne dostatok podkladov potrebných na uskutočnenie preskúmania v rámci odvolania. ( 26 )

41.

Všeobecný súd uviedol v napadnutom rozsudku tieto konštatovania týkajúce sa rozhodujúceho vplyvu spoločnosti Groupe Gascogne na spoločnosť GSD:

…

42.

V týchto bodoch napadnutého rozsudku Všeobecný súd preskúmal dôkazy a konštatoval, že Groupe Gascogne sa aktívne podieľala na činnosti spoločnosti GSD v takom rozsahu, že ako materská spoločnosť skutočne ovládala svoju dcérsku spoločnosť.

43.

Preto sa domnievam, že druhý odvolací dôvod spoločnosti Groupe Gascogne je nedôvodný. Odôvodnenie Všeobecného súdu je dostatočné na to, aby umožnilo dotknutým osobám oboznámiť sa s dôvodmi, na ktorých je napadnutý rozsudok založený, a Súdnemu dvoru poskytlo dostatok podkladov potrebných na uskutočnenie preskúmania v rámci tohto odvolania. Preto tento rozsudok na rozdiel od toho, čo tvrdí Groupe Gascogne, nie je nedostatočne odôvodnený.

44.

Z toho vyplýva, že prvý a druhý odvolací dôvod treba zamietnuť.

45.

Groupe Gascogne tvrdí, že Všeobecný súd nesprávne vyložil pojem „podnik“ uvedený v článku 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003. Účelom tohto ustanovenia je zabezpečiť, aby akákoľvek uložená pokuta nebola neprimeraná. Všeobecný súd sa pri jeho výklade dopustil dvojnásobného nesprávneho posúdenia. Po prvé zmýlil si pojmy „podnik“ a „osobná zodpovednosť“. Pojem „podnik“ má v práve hospodárskej súťaže veľmi špecifický význam a nevykladá sa rovnako ako „osobná zodpovednosť“. Je nevyhnutné vymedziť podnik na základe subjektu, ktorému možno pripísať protisúťažné praktiky.

46.

Po druhé Groupe Gascogne tvrdí, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho posúdenia, keď si zmýlil pojem podnik s pojmom skupina spoločností. Podľa judikatúry Súdneho dvora sa má celosvetový obrat celej skupiny brať do úvahy pri stanovení 10 % limitu na určenie maximálnej výšky pokuty na účely článku 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003 len v prípade, ak celá skupina spoločností tvorí jediný podnik. V napadnutom rozsudku (ani v rozhodnutí) sa nenachádza nijaké odôvodnenie preukazujúce existenciu takej skupiny.

47.

Pokuta uložená spoločnosti GSD v spornom rozhodnutí dosahuje 13,2 milióna eur a Groupe Gascogne je spoločne a nerozdielne zodpovedná do výšky 9,9 milióna eur z tejto sumy. Groupe Gascogne tvrdí, že maximálna výška pokuty by nemala byť vyššia ako 2 070 400 eur, čo je 10 % obratu spoločnosti GSD. Tento údaj je uvedený za predpokladu, že sa vyhovie druhému odvolaciemu dôvodu spoločnosti Groupe Gascogne, teda že jej nemožno pripísať porušenie, ktorého sa dopustila GSD.

48.

Komisia tvrdí, že tretí odvolací dôvod je nedôvodný. Z ustálenej judikatúry vyplýva, že obrat podniku ako celku svedčí o jeho ekonomickom význame a vplyve na trhu. Groupe Gascogne je považovaná za zodpovednú za porušenie, ktorého sa dopustila GSD. Komisia bola preto pri stanovení maximálnej výšky pokuty oprávnená vychádzať z 10 % celosvetového obratu skupiny.

49.

Ako sa má 10 % limit (maximálna výška pokuty) stanoviť v prípade, ak sa konštatuje, že materská spoločnosť je zodpovedná za porušenie, ktorého sa dopustila jej stopercentná dcérska spoločnosť? Groupe Gascogne spochybňuje konštatovanie vyplývajúce z ustálenej judikatúry, že za týchto okolností sa 10 % limit uvedený v článku 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003 vypočíta na základe celosvetového obratu spoločností, ktoré tvoria skupinu. Groupe Gascogne tvrdí, že v prejednávanej veci by sa mal 10 % limit stanoviť na základe kombinovaného obratu spoločností GSD a Groupe Gascogne. Z toho by vyplynulo, že maximálna výška pokuty by bola nižšia, keďže 10 % kombinovaného obratu spoločností GSD a Groupe Gascogne (teda obratu holdingovej spoločnosti bez zohľadnenia jej dcérskych spoločností) by predstavovalo nižšiu hodnotu ako 10 % celosvetového obratu celej skupiny.

50.

So spoločnosťou Groupe Gascogne nesúhlasím.

51.

Výraz „podnik“ sa v článku 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003 vykladá extenzívne. Tento pojem zahŕňa viac ako jeden subjekt, ktorý vykonáva hospodársku činnosť. Aký je subjekt označený na účely tohto ustanovenia ako podnik?

52.

Článok 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003 odkazuje na „…každ[ý] podni[k] alebo združeni[e] podnikov [, ktoré sa podieľa na porušení]…“

53.

Pojem podnik zahŕňa každý subjekt vykonávajúci hospodársku činnosť nezávisle od svojho právneho postavenia a spôsobu svojho financovania. Pod týmto pojmom treba rozumieť hospodársku jednotku, aj keď je táto hospodárska jednotka z právneho hľadiska zložená z viacerých fyzických alebo právnických osôb. Ak takýto hospodársky subjekt porušuje pravidlá hospodárskej súťaže, podľa zásady osobnej zodpovednosti za toto porušovanie zodpovedá. ( 28 )

54.

Ak je zodpovednosť pripísaná materskej spoločnosti, predpokladá sa, že táto spoločnosť sa podieľala na porušení. Preto podnik určený na účely článku 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003 tvorí materská spoločnosť a dcérska spoločnosť.

55.

Účelom 10 % limitu je zabrániť uloženiu takých pokút, pri ktorých je zrejmé, že podniky ich vzhľadom na svoju veľkosť determinovanú ich celosvetovým obratom nebudú schopné uhradiť. ( 29 ) Okrem toho Súdny dvor pri posudzovaní článku 15 ods. 2 nariadenia č. 17 ( 30 ) konštatoval, že odstrašenie je jedným z faktorov, ktoré sa majú brať do úvahy pri výpočte výšky pokuty.

56.

Preto zastávam názor, že ak sa konštatuje, že materská spoločnosť je spoločne a nerozdielne so svojou dcérskou spoločnosťou zodpovedná za porušenie pravidiel hospodárskej súťaže, je v súlade so znením a účelom článku 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003 určiť 10 % limit akejkoľvek pokuty uloženej na základe celosvetového obratu podniku s prihliadnutím na skupinu spoločností ako celok. Právo EÚ nevyžaduje, aby iné dcérske spoločnosti v skupine pôsobili na tom istom trhu alebo aby existovala súvislosť medzi nimi a porušením, na to, aby sa ich obrat mohol vziať do úvahy pri stanovovaní pokuty, ktorá sa má uložiť.

57.

Komisia vyzýva Súdny dvor, aby zohľadnil niektoré sekundárne právne akty upravujúce účtovné závierky spoločností, osobitne smernicu o konsolidovaných účtovných závierkach. Komisia uvádza túto výzvu na podporu svojho tvrdenia, že 10 % limit by sa mal určiť na základe celosvetového obratu predmetného podniku. Vo svojom posúdení som tieto akty nezohľadnila.

58.

Domnievam sa, že smernica o konsolidovaných účtovných závierkach nie je jednoznačne analogická. Definícia podniku uvedená v článku 1 ods. 1 a 2 tejto smernice nie je totožná s tou, ktorá sa uplatňuje v práve hospodárskej súťaže, keď sa materskej spoločnosti pripisuje zodpovednosť za porušenie, ktorého sa dopustila jej dcérska spoločnosť. Treba poukázať na to, že pojem „konsolidované účtovné závierky“ nie je vymedzený tak, ako je pojem celosvetový obrat vysvetlený v judikatúre Súdneho dvora týkajúcej sa článku 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003.

59.

Napokon, pokiaľ ide o údajné nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozsudku ( 31 ), poznamenávam, že Všeobecný súd uviedol tvrdenia spoločnosti Groupe Gascogne v bodoch 96 až 104 napadnutého rozsudku. Z konštatovaní Všeobecného súdu uvedených v bodoch 107 až 110 vyplýva, že Všeobecný súd zamietol tieto tvrdenia. Urobil to preto, lebo konštatoval, že Groupe Gascogne a GSD tvorili ten istý podnik a že podľa pravidiel práva hospodárskej súťaže sa má 10 % limit vypočítať na základe celosvetového obratu všetkých spoločností v rámci skupiny Groupe Gascogne.

60.

V bode 108 napadnutého rozsudku Všeobecný súd uviedol, že: „… tento 10 % limit sa musí vypočítať na základe celkového obratu všetkých spoločností tvoriacich skupinu, na čele ktorej sa nachádza posledná holdingová spoločnosť, keďže len celkový obrat spoločností tvoriacich uvedenú skupinu môže byť ukazovateľom veľkosti a ekonomickej sily predmetného podniku (rozsudok Akzo Nobel a i./Komisia, už citovaný v bode 71 vyššie, bod 90[ ( 32 ) ])“. ( 33 )

61.

V bode 111 Všeobecný súd vysvetlil: „… zohľadnenie konsolidovaného obratu materskej spoločnosti na účely uplatnenia limitu vo výške 10 % obratu predmetného podniku si nevyžaduje, aby sa preukázalo, že každá dcérska spoločnosť v skupine neurčuje svoje správanie na trhu samostatne.“ ( 34 )

62.

Okrem toho v bode 112 napadnutého rozsudku Všeobecný súd uviedol, že tým, že potvrdil stanovenie 10 % limitu na základe celosvetového obratu, nepripísal zodpovednosť za porušenie iným dcérskym spoločnostiam ako spoločnosti GSD patriacim do skupiny Groupe Gascogne.

63.

Všeobecný súd v bode 113 vysvetlil, že tým, že na účely výpočtu 10 % limitu vzal do úvahy celosvetový obrat poslednej holdingovej spoločnosti (Groupe Gascogne), nevyžadoval, aby dcérske spoločnosti tvoriace skupinu pôsobili na tom istom trhu, ani aby existovala súvislosť medzi týmito dcérskymi spoločnosťami a porušením.

64.

V týchto bodoch Všeobecný súd dal jasne najavo, že sa domnieva, že Groupe Gascogne a GSD tvoria ten istý podnik na účely článku 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003 a že pri výpočte 10 % limitu by mal vziať do úvahy celosvetový obrat spoločností tvoriacich tento podnik. Správanie iných dcérskych spoločností v skupine nepovažoval za relevantné pre stanovenie pokuty. Tiež sa nedomnieval, že existovala súvislosť medzi týmito dcérskymi spoločnosťami a porušením. ( 35 )

65.

Keďže tieto body napadnutého rozsudku umožňujú dotknutým osobám oboznámiť sa s dôvodmi, na ktorých je tento rozsudok založený, a Súdnemu dvoru poskytujú dostatok podkladov potrebných na uskutočnenie preskúmania v rámci tohto odvolania, tento rozsudok nie je nedostatočne odôvodnený.

66.

Preto zastávam názor, že tretí odvolací dôvod je nedôvodný.

67.

Dodávam, že ak by Súdny dvor dospel k odlišnému záveru (teda že 10 % limit sa má stanoviť na základe kombinovaného obratu a nie celosvetového obratu), ale považoval by spoločnosť Groupe Gascogne za spoločne a nerozdielne zodpovednú za pokutu uloženú spoločnosti GSD do výšky 9,9 milióna eur, musel by sa vysporiadať s problémom, že nemá k dispozícii nijaké informácie o tom, aký bol v relevantnom čase kombinovaný obrat týchto dvoch spoločností. Preto nie je možné vypočítať 10 % z tejto sumy a zistiť, či by tento údaj viedol k zníženiu pokuty, ktorú má zaplatiť Groupe Gascogne, a ak áno, o aké zníženie by išlo. Vec by sa teda musela vrátiť Všeobecnému súdu.

68.

Groupe Gascogne – rovnako ako jej dcérska spoločnosť GSD – na pojednávaní pred Súdnym dvorom uviedla tvrdenia týkajúce sa jej súčasnej finančnej situácie, pričom tvrdila, že nie je schopná zaplatiť pokutu uloženú rozhodnutím. Takéto tvrdenia neboli uvedené v prvom stupni a na ich podporu nebolo citované nijaké ustanovenie Zmluvy, štatútu Súdneho dvora alebo jeho rokovacieho poriadku.

69.

Domnievam sa, že tvrdenia spoločnosti Groupe Gascogne týkajúce sa jej platobnej neschopnosti sú neprípustné z troch dôvodov, ktoré som uviedla v bodoch 121 až 124 mojich návrhov vo veci Gascogne Sack Deutschland.

70.

Prieťahy v konaní postupom času poskytli prozaikom široký priestor na uplatnenie ich dôvtipu. Najlepším príkladom relevantným pre prejednávané odvolania je predhovor Charlesa Dickensa k prvému vydaniu jeho románu Bleak House (Ponurý dom – voľný preklad):

„Pred niekoľkými mesiacmi ma sudca Kancelárskeho súdu na verejnosti ako jedného zo skupiny asi sto päťdesiatich mužov a žien, ktorých neťažia nijaké podozrenia zo šialenstva, láskavo informoval že Kancelársky súd – hoci je vďačným predmetom mnohých ľudových predsudkov (a v tom okamihu sa mi zdalo, že sudca sa pozrel mojím smerom) –, je takmer dokonalý. Uznal, že miera jeho pokroku má určité nepatrné nedostatky, ale tieto boli zveličené a boli spôsobené výlučne ‚lakomosťou verejnosti‘ a táto vinná verejnosť zrejme bola až donedávna pevne odhodlaná v žiadnom prípade nezvýšiť počet kancelárskych sudcov, ktorých vymenoval – myslím – Richard II., ale postačí aj ktorýkoľvek iný kráľ.“

71.

V rámci svojho štvrtého odvolacieho dôvodu Groupe Gascogne tvrdí, že Všeobecný súd porušil článok 47 Charty, lebo nerozhodol o veci v primeranej lehote. Súdny dvor sa už zaoberal otázkou, čo predstavuje primeranú lehotu na rozhodnutie v konaniach vo veciach hospodárskej súťaže pred Všeobecným súdom. ( 36 ) Táto vec však jednak umožňuje a jednak vyžaduje, aby Súdny dvor objasnil viaceré zásadné otázky. ( 37 ) Kedy a pred ktorým súdom (pred Všeobecným súdom, alebo v odvolacom konaní pred Súdnym dvorom) sa má vzniesť výhrada neprimeraných prieťahov? Aké kritériá sa majú uplatniť pri určovaní, čo predstavuje „neprimerané“ alebo „zbytočné“ prieťahy? A ak sa predpokladá, že došlo k neprimeraným prieťahom, aký je primeraný prostriedok nápravy?

72.

Zásada účinnej súdnej ochrany je všeobecnou zásadou práva Spoločenstva vyplývajúcou z ústavných tradícií, ktoré sú členským štátom spoločné. Bola zakotvená v článkoch 6 a 13 EDĽP a potvrdená článkom 47 Charty. ( 38 ) Článok 47 Charty stanovuje, že každý má právo na účinný prostriedok nápravy a na spravodlivé prejednanie veci v primeranej lehote. Z článku 52 ods. 3 Charty vyplýva, že vzhľadom na to, že práva zaručené článkom 47 zodpovedajú právam, ktoré zaručuje EDĽP, ich zmysel a rozsah sa má vykladať z hľadiska článku 6 ods. 1 a 13 EDĽP. ( 39 ) Pri posudzovaní otázky, či sa o veci rozhodlo v primeranej lehote a ako sa má napraviť porušenie tejto zásady, teda treba uplatniť kritériá, ktoré ESĽP stanovil pri výklade týchto ustanovení. ( 40 ) ESĽP vo veci Sürmeli ( 41 ) rozhodol, že zmluvné štáty sú povinné usporiadať svoje právne poriadky tak, aby ich súdy mohli spĺňať požiadavky stanovené v článku 6 ods. 1 EDĽP, vrátane povinnosti prejednávať veci v primeranej lehote.

73.

Európska únia samozrejme ešte nie je zmluvným štátom EDĽP. Keďže však členské štáty už postavili Chartu na roveň Zmluvám, zaviazali sa zabezpečiť, že v rámci pôsobnosti práva EÚ sa budú účinne rešpektovať práva zaručené Chartou. Európska únia v súčasnosti navyše musí absolvovať nevyhnutné rokovania na pristúpenie k EDĽP. Preto sa domnievam, že členské štáty sa už v zásade zaviazali zabezpečiť, aby súdny systém Únie bol schopný splniť požiadavky článku 47 Charty a článku 6 ods. 1 EDĽP a zabezpečiť spravodlivé prejednanie vecí, ktoré spadajú do právomoci tohto systému, v primeranej lehote.

74.

Je zrejmé, že najlepším spôsobom na zabránenie porušovaniu práva na spravodlivé prejednanie veci v primeranej lehote je zabezpečiť, aby sa skôr, než sa prieťahy v konaní zmenia na neprimerané, prijali nápravné opatrenia. Najvhodnejším postupom je prirodzene efektívna správa veci samotným súdom. Domnievam sa však, že je úplne vhodné a oprávnené, že účastník konania vyjadrí obavy, ak konanie trvá príliš dlho, bez toho, aby nevyhnutne čakal až do vydania rozhodnutia. Na tento účel sa možno (napríklad) po dlhom období zjavnej nečinnosti obrátiť na informačnú kanceláriu s cieľom informovať sa o postupe konania. Nemyslím si, že účastník konania je povinný takto podnecovať súd, ale výhodou aktivity účastníka konania je, že problém sa môže dať odstrániť už v zárodku. Súd môže prijať opatrenia na zabezpečenie, aby sa zvyšná časť konania zrýchlila tak, aby bolo právo na spravodlivé prejednanie veci v primeranej lehote vo všeobecnosti dodržané.

75.

Okolnosť, či účastník konania vzniesol túto otázku v konaní pred Všeobecným súdom, podľa môjho názoru nemá vplyv na jeho právo následne ju vzniesť v odvolacom konaní pred Súdnym dvorom.

76.

Odvolanie proti rozhodnutiu Všeobecného súdu sa obmedzuje len na právne otázky. Odvolacie dôvody môžu zahŕňať aj procesné vady, ktoré nepriaznivo ovplyvňujú dotknutého odvolateľa. ( 42 ) Podľa ustálenej judikatúry nevydanie rozhodnutia v primeranej lehote je takou procesnou vadou, ktorú Súdny dvor už uznal za prípustnú. ( 43 )

77.

ESĽP posudzuje primeranosť dĺžky konania z hľadiska konkrétnych okolností prejednávanej veci a berie do úvahy tieto štyri kritériá stanovené v jeho judikatúre: význam veci pre žalobcu, zložitosť veci, správanie žalobcu a správanie príslušných orgánov. ( 44 )

78.

Vo veci Baustahlgewebe Súdny dvor meral dĺžku konania pred Súdom prvého stupňa (ktorú označil za „značnú“) odo dňa podania žaloby o neplatnosť do dňa vyhlásenia rozsudku Súdu prvého stupňa (v uvedenom prípade približne päť rokov a šesť mesiacov). ( 45 ) Od skončenia písomnej časti konania do rozhodnutia o otvorení ústnej časti konania uplynulo 32 mesiacov. Počas tohto obdobia bolo prijaté procesné rozhodnutie spojiť 11 vecí na účely ústnej časti konania. Súdny dvor uviedol, že primeraná lehota by sa mala posudzovať individuálne, a uplatnil štyri kritériá odvodené z judikatúry ESĽP, ktoré som uviedla vyššie (ďalej len „kritériá Baustahlgewebe“). Súdny dvor tiež poukázal na niektoré obmedzenia, ktoré sú vlastné konaniam pred súdmi EÚ. Osobitne navrhol, aby sa vzali do úvahy pravidlá upravujúce jazyk konania. ( 46 )

79.

Vo veci Der Grüne Punkt ( 47 ) konanie trvalo 5 rokov a 10 mesiacov, vrátane 3 rokov a 9 mesiacov, ktoré uplynuli od skončenia písomnej časti konania do otvorenia ústnej časti konania. Súd prvého stupňa počas tohto obdobia nevykonal nijaké procesné úkony. V odvolacom konaní Súdny dvor posúdil obdobie od podania žaloby do vyhlásenia rozsudku z hľadiska kritérií Baustahlgewebe.

80.

Tak vo veci Baustahlgewebe, ako aj vo veci Der Grüne Punkt Súdny dvor konštatoval, že Súd prvého stupňa nerozhodol v primeranej lehote. Doterajší prístup k určeniu, či konanie bolo neprimerane dlhé, však bol možno skôr pragmatický ako vedecký.

81.

Považujem za dôležité odolať pokušeniu všeobecne konštatovať, čo je „neprimerané“, so zameraním sa výlučne na celkovú dĺžku konania. Domnievam sa, že správnym východiskovým bodom je skôr stručný pohľad na činnosť Všeobecného súdu a obmedzenia, v rámci ktorých pôsobí, s cieľom zistiť vplyv týchto faktorov na čas potrebný na rozhodnutie veci a na základe toho presnejšie určiť tie obdobia počas prejednávania veci, ktoré by sa mali osobitne preskúmať.

82.

Právomoc Všeobecného súdu sa od jeho založenia v roku 1989 značne rozšírila. ( 48 ) Odhliadnuc od tých oblastí práva, ktoré nie sú predmetom tohto odvolania, právomoc Všeobecného súdu vo vzťahu k rozhodnutiam Komisie vo veciach hospodárskej súťaže nemožno jednoducho prirovnať k práci vnútroštátneho súdu pre právo hospodárskej súťaže. Veci týkajúce sa kartelov na úrovni EÚ sa často týkajú podnikov vo viacerých členských štátoch, ktoré podávajú žaloby o neplatnosť v jazyku konania, ktorý si vyberú z 23 (čoskoro 24) úradných jazykov, ktoré majú k dispozícii. Po skončení písomnej časti konania sa podania musia preložiť do jedného spoločného pracovného jazyka, aby mohli sudcovia a ich referendári začať pracovať so spisom. Všeobecný súd využíva to isté spoločné riaditeľstvo pre preklady ako Súdny dvor. Dochádza k súbehu nárokov na prekladateľské zdroje a nebolo by realistické predpokladať, že všetkým prekladom pre každú vec hospodárskej súťaže v konaní pred Všeobecným súdom sa môže (alebo by sa mala) priznať rovnaká priorita ako (napríklad) naliehavému prejudiciálnemu konaniu pred Súdnym dvorom, ktoré sa týka žalobcu nachádzajúceho sa vo väzbe. Ak bol predložený úplný súbor rozsiahlych podaní (návrh, vyjadrenie k návrhu, replika a duplika), s prípadnými rozšírenými lehotami pre všetky podania okrem pôvodného návrhu, a každý z týchto dokumentov sa tiež musí preložiť, je celkom možné, že kým spis možno zmysluplne začať študovať, uplynie približne 20 až 22 mesiacov. ( 49 ) Chcem povedať, že cezhraničná a mnohojazyčná povaha súťažného práva EÚ má spravidla za následok predĺženie času, ktorý uplynie, kým vec možno začať skúmať. ( 50 )

83.

Pravdepodobne však neexistuje nič také ako „priemerná“ vec týkajúca sa hospodárskej súťaže. Niektoré veci môžu byť pomerne jednoduché, keď sa vytriedia uvedené tvrdenia. Iné môžu vyvolávať ťažko pochopiteľné, zložité a nové otázky. V niektorých prípadoch si samotný rozsah dokumentov a technických dôkazov, ktoré sa musia posúdiť, ako taký vyžaduje nesmiernu námahu. Ak viaceré podniky napádajú rozhodnutie Komisie, ktorým im bola uložená pokuta za účasť na karteli, je logické, že o ich veciach sa rozhoduje spoločne. To však znamená, že v jednotlivých veciach sa nemôže dosiahnuť rýchlejší pokrok ako v prípade tej veci v danej skupine, o ktorej sa rozhoduje najpomalšie.

84.

Pokiaľ Všeobecný súd považuje za potrebné na riadne preskúmanie veci uskutočniť aktívnu správu veci (napríklad tým, že zvolá poradu týkajúcu sa správy veci alebo si písomne vyžiada od účastníkov konania ďalšie konkrétne informácie), tento čas by sa jednoznačne nemal zohľadniť pri skúmaní dĺžky konania. Čas vynaložený na zaručenie spravodlivého procesu je opodstatnený.

85.

Aký význam má tvrdenie, že je všeobecne známe, že Všeobecný súd je preťažený, vedie sa pred ním veľa konaní a to nevyhnutne znamená, že Všeobecný súd rozhodne o veci oveľa neskôr, ako by o nej mohol rozhodnúť za iných okolností?

86.

Hoci mám značné pochopenie pre zložité pomery Všeobecného súdu, domnievam sa, že všeobecné preťaženie nemôže samo osebe slúžiť ako odôvodnenie neprimeranej dĺžky konania, ktorá má za následok porušenie práva na prejednanie veci v primeranej lehote.

87.

V rozsahu, v akom upravené vnútorné postupy a aktívna správa vecí môže viesť k lepšiemu využívaniu jestvujúcich zdrojov, sa samozrejme treba usilovať dosiahnuť tento cieľ. Všeobecný súd v súčasnosti prehodnocuje svoj rokovací poriadok práve so zreteľom na tento cieľ. Úsilie zrýchliť konanie však nemôže byť cieľom, ktorý vytlačí všetky ostatné ciele. Právo na spravodlivé prejednanie veci v primeranej lehote je právom, ktoré nezahŕňa jeden, ale dva kľúčové prvky. Úsilie za každú cenu zrýchliť konanie by nebolo zlučiteľné so zachovaním celkovej spravodlivosti konania. Tiež by to vo všeobecnosti nebol vhodný spôsob vedenia súdneho konania. V prípade týchto spojených odvolacích konaní boli dotknutým podnikom uložené značné pokuty za to, čo Komisia považuje za veľmi závažné porušenia pravidiel hospodárskej súťaže. Tieto podniky majú právo uviesť tvrdenia, ktorými spochybňujú toto rozhodnutie, právo na dôsledné preskúmanie týchto tvrdení a právo mať pocit, že Všeobecný súd v každom prípade prejednal ich vec spravodlivo. Ako Súdny dvor zdôraznil, úplné preskúmanie Všeobecným súdom je nevyhnutné na zaručenie spravodlivosti konania v prípade, ak Komisia koná ako vyšetrovateľ, prokurátor a orgán, ktorý ukladá sankcie. ( 51 ) Ako som už uviedla, čas vynaložený na takéto dôkladné preskúmanie nie je „neprimeraný“ alebo „premárnený“. Na tomto základe spočíva legitimita rozhodnutí Všeobecného súdu.

88.

Pokiaľ sú dostupné zdroje Všeobecného súdu nedostatočné na riadne vybavenie súčasného nápadu a nápadu, ktorý možno opodstatnene očakávať v budúcnosti, zodpovednosť musia niesť členské štáty.

89.

Už som poukázala ( 52 ) na povinnosť zmluvných štátov EDĽP zabezpečiť, aby ich súdne systémy boli usporiadané spôsobom, ktorý rešpektuje právo na spravodlivé prejednanie veci v primeranej lehote. Nevidím presvedčivý dôvod na uplatnenie odlišnej logiky na súdne inštitúcie EÚ. Právomoc Všeobecného súdu (a súčasne s ňou aj jeho nápad) sa postupom času podstatne zväčšila. Problém nápadu tohto súdu je všeobecne známy. Objavila sa žiadosť o ďalších sudcov ( 53 ), ktorej sa zatiaľ nevyhovelo. Aj za súčasných podmienok sa niekedy vyskytnú ťažkosti. Súčasný predseda Všeobecného súdu nedávno verejne upozornil ( 54 ) na zníženú výkonnosť Všeobecného súdu vyplývajúcu z ťažkostí v procese opätovného vymenovania (s náležitým ohľadom na preskúmanie výborom zriadeným podľa článku 255) a z neistoty týkajúcej sa neobsadenia miest do termínu obnovenia funkcie. Tieto obavy sú opodstatnené. ( 55 ) Osoba, ktorá podlieha právomoci jednotlivého členského štátu, je oprávnená očakávať, že tento štát primerane a efektívne usporiada svoj vnútroštátny súdny systém, pričom vymenuje dostatok kvalifikovaných sudcov a obnoví ich funkčné obdobie (za predpokladu, že sú spôsobilí) s cieľom udržať stabilné a efektívne súdnictvo a poskytne primeraný pomocný personál. Osoby, ktorých vec sa dostane pred súdy EÚ, určite majú rovnaké právo na systém, ktorý ochráni ich právo na spravodlivé prejednanie veci v primeranej lehote.

90.

Z toho vyplýva, že ťažkosti spôsobené preťažením súdu – hoci sú aj skutočné – nemožno zohľadniť pri posudzovaní otázky, či v konkrétnej veci došlo k neprimeraným prieťahom.

91.

Na základe toho, čom doteraz uviedla, považujem za opodstatnené po prvé nezohľadniť dobu od podania žaloby do skončenia písomnej časti konania, po druhé poskytnúť primeranú dodatočnú časovú rezervu (ako približný údaj uvádzam 4 mesiace, ale táto doba môže byť dlhšia vo veľmi rozsiahlej veci alebo v prípade, ak sú v danom období roka prekladateľské zdroje mimoriadne zaťažené) na získanie prekladu posledného podania po skončení písomnej časti konania a po tretie tiež nezohľadniť akékoľvek obdobia, ktoré možno pripísať aktívnej správe veci. Treba sa preto zamerať na preskúmanie období zjavnej nečinnosti a zároveň poskytnúť dostatočne veľkú časovú rezervu, ktorá je skutočné potrebná na prechod od štádia, keď sú písomné podania dostupné v pracovnom jazyku inštitúcie, k štádiu, keď možno reálne zaslať predvolanie na pojednávanie. ( 56 )

92.

Opäť zdôrazňujem, že neexistuje zázračné číslo, ktoré by bolo možné abstraktne stanoviť ako „správne“ obdobie, ktoré by malo uplynúť od okamihu dostupnosti preloženého spisu do nariadenia pojednávania tak, aby bolo dodržané právo na spravodlivé prejednanie veci v primeranej lehote. ( 57 ) Táto fáza konania môže v pomerne jednoduchej veci trvať šesť mesiacov. Podstatne zložitejšia vec (alebo – napríklad – kartel s viacerými vzájomne prepojenými odvolaniami) si môže vyžadovať dvojnásobný alebo aj dlhší čas. Vo všeobecnosti – ako ukazovateľ parametrov, v rámci ktorých uvažujem – sa domnievam, že ak vo veci, v ktorej nedošlo k nijakej aktívnej správe veci, uplynulo od skončenia písomnej časti konania (t. j. v jazyku konania) viac ako 18 mesiacov a účastníci konania ešte stále neboli informovaní o termíne pojednávania, je to dôvod na obavy. Domnievam sa, že takýto časový rámec prekračuje primerané pravidlo prejednávania veci.

93.

Vyplýva z toho, že len čo tento (prirodzene arbitrárny) okamih uplynul, došlo k neprimeraným prieťahom?

94.

Myslím si, že nie. Podľa môjho názoru existuje prechodná fáza, v ktorej nepochybne došlo k prieťahom, ale tieto prieťahy ešte nie sú „neprimerané“. Opäť ide skôr o oblasť subjektívneho úsudku ako presnej analýzy. Ja by som bola zrejme ochotná akceptovať, že môže uplynúť ďalších šesť mesiacov, kým sa prieťahy zmenia na neprimerané (alebo – hovorovejšie –, kým sa „neskoro“ nezmení na „neprijateľne neskoro“). Iní môžu pripisovať jednotlivým fázam odlišnú dĺžku. Keď však už od skončenia písomnej časti konania bez aktívnej správy veci a predvolania účastníkov konania na pojednávanie uplynie obdobie dlhšie ako dva roky, priklonila by som sa k považovaniu prieťahov za neprimerané a vyžadovala by som preukázanie opaku.

95.

Vzhľadom na vyššie uvedené teraz posúdim, či v prejednávanej veci došlo k neprimeraným prieťahom.

96.

Groupe Gascogne uvádza, že keď podala na Všeobecný súd žalobu proti rozhodnutiu a uloženej pokute, obstarala si bankovú záruku na pokrytie zaplatenia tejto pokuty a prípadných úrokov z nej až do skončenia konania v prvom stupni. Groupe Gascogne tvrdí, že dĺžka tohto konania (takmer šesť rokov) bola neprimeraná. ( 58 ) Groupe Gascogne tvrdí, že Všeobecný súd porušil článok 47 Charty tým, že nerozhodol v primeranej lehote. Groupe Gascogne preto navrhuje, aby Súdny dvor zrušil napadnutý rozsudok alebo subsidiárne znížil uloženú pokutu s prihliadnutím na finančnú záťaž, ktorá jej vznikla v dôsledku porušenia jej základného práva.

97.

Komisia po prvé tvrdí, že výhrada spoločnosti Groupe Gascogne je neprípustná, keďže táto spoločnosť nevzniesla otázku nevydania rozhodnutia v primeranej lehote na pojednávaní pred Všeobecným súdom. Po druhé napadnutý rozsudok sa nemá zrušiť v celom rozsahu, keďže Groupe Gascogne nenamietala, že jej právo na obhajobu bolo porušené, lebo Všeobecný súd nerozhodol o veci spoločnosti Groupe Gascogne v primeranej lehote. Po tretie, aj keby Súdny dvor konštatoval, že konanie pred Všeobecným súdom bolo neprimerane zdĺhavé, spoločnosti Groupe Gascogne nevznikla v dôsledku neprimeranej dĺžky tohto konania nijaká majetková ujma. Po štvrté primeraným prostriedkom nápravy za týchto okolností je, aby Groupe Gascogne podala samostatnú žalobu o náhradu škody. Po piate subsidiárne, ak Súdny dvor prizná v odvolacom konaní náhradu, táto náhrada by mala byť symbolická.

98.

Domnievam sa, že z dôvodov, ktoré som uviedla v bodoch 128 až 130 svojich návrhov vo veci Gascogne Sack Deutschland, môže Groupe Gascogne uviesť otázku, či Všeobecný súd nerozhodol v primeranej lehote, po prvýkrát v odvolacom konaní pred Súdnym dvorom. ( 59 )

99.

Groupe Gascogne tvrdí, že došlo k prieťahom medzi skončením písomnej časti konania a dňom, keď jej bolo doručené predvolanie na pojednávanie. ( 60 ) Groupe Gascogne však potvrdzuje, že po pridelení jej veci novému sudcovi spravodajcovi v septembri 2010 konanie postupovalo rýchlo. ( 61 )

100.

Groupe Gascogne podala žalobu o neplatnosť 23. februára 2006. Písomná časť konania sa skončila 23. júla 2007. Dňa 23. septembra 2010 kancelária Všeobecného súdu informovala spoločnosť Groupe Gascogne, že vec bola pridelená štvrtej komore (tomuto okamihu predchádzalo obdobie nečinnosti, ktoré trvalo približne tri roky a dva mesiace). Dňa 20. októbra 2010 Groupe Gascogne požiadala o opätovné otvorenie písomnej časti konania. ( 62 ) Dňa 14. decembra 2010 bola táto spoločnosť informovaná, že vo veci bolo nariadené pojednávanie. Všeobecný súd prejednal vec 2. februára 2011 a rozsudok bol vyhlásený 16. novembra 2011.

101.

Aká známa okolnosť by mohla odôvodniť (dlhé) obdobie od skončenia písomnej časti konania do nariadenia jednotlivých pojednávaní?

102.

Pokiaľ ide o veci týkajúce sa tohto kartelu, prinajmenšom 15 subjektov, ktorým bolo určené rozhodnutie, podalo žaloby o neplatnosť na Všeobecný súd. ( 63 ) Jedna z týchto žalôb bola vzatá späť. ( 64 ) V dvoch veciach bol rozsudok vyhlásený 13. septembra 2010. ( 65 ) V deviatich veciach (vrátane prejednávanej veci) bol rozsudok vyhlásený 16. novembra 2011. Tri veci sú naďalej v konaní pred Všeobecným súdom. Okrem tohto odvolania a odvolaní vo veciach Gascogne Sack Deutschland a Kendrion sú v konaní pred Súdnym dvorom v súčasnosti ešte dve ďalšie odvolania. ( 66 )

103.

Vec spoločnosti Groupe Gascogne úzko súvisí s vecou jej dcérskej spoločnosti GSD. Toto konanie však postupovalo približne rovnako rýchlo ako konanie vo veci jej materskej spoločnosti, a preto nespomaľovalo toto konanie.

104.

Z uplatnenia štyroch kritérií Baustahlgewebe je zrejmé, že vzhľadom na to, že Groupe Gascogne je spoločne a nerozdielne zodpovedná za pokutu do výšky 9,9 milióna eur, táto vec je pre ňu dôležitá. ( 67 ) Tiež je jasné, že vec vyvoláva zložité otázky.

105.

Nemyslím si, že dĺžku konania možno pripísať správaniu spoločnosti Groupe Gascogne. Je pravda, že Groupe Gascogne 20. októbra 2010 požiadala Všeobecný súd, aby opätovne otvoril písomnú časť konania, s cieľom uviesť tvrdenia týkajúce sa nového postavenia Charty po nadobudnutí platnosti Lisabonskej zmluvy (pozri body 19 až 21 vyššie). Zo skutočnosti, že Groupe Gascogne bola 14. decembra 2010 informovaná o nariadení pojednávania v jej veci, však vyplýva, že tento procesný úkon nemal nijaký alebo mal len malý vplyv na celkovú dĺžku konania.

106.

Pokiaľ viem, počas obdobia zjavnej nečinnosti (tri roky a dva mesiace) od skončenia písomnej časti konania do žiadosti spoločnosti Groupe Gascogne o opätovné otvorenie písomnej časti konania nedošlo k nijakej aktívnej správe veci.

107.

Tvrdenie spoločnosti Groupe Gascogne, že skutočnosť, že v jej veci bolo nariadené pojednávanie približne tri mesiace po jej pridelení novému sudcovi spravodajcovi, znamená, že ju zjavne bolo možné prejednať v takej lehote už na začiatku, odmietam ako nepodložené. Po prvé je neopodstatnené a nedôveryhodné domnievať sa, že nový spravodajca prevzal spisy, v ktorých jeho predchodca nič neurobil, a po druhé je úplne jasné, že sudca van der Woude a jeho spolupracovníci vynaložili výnimočné úsilie, aby sa veci týkajúce sa priemyselných plastových vriec prejednali. Bolo by úplne nesprávne a nerealistické použiť čas, ktoré si toto úsilie vyžadovalo, ako kritérium na posúdenie primeraného „normálneho“ času na vybavenie tejto veci.

108.

Tiež je potrebné (ako som uviedla vyššie) poskytnúť primeranú rezervu na preklad a dôkladné preštudovanie viacerých vzájomne pripojených spisov – podaní a podrobných (zvyčajne nepreložených) príloh –, ktoré sa týkali toho istého kartelu a sporného rozhodnutia Komisie a ktoré vyvolali zložité skutkové a právne otázky. Pokiaľ môžem povedať na základe spisu, neexistovali osobitné dôvody, pre ktoré sa s odvolaniami týkajúcimi sa tohto konkrétneho kartelu malo od začiatku zaobchádzať s osobitnou naliehavosťou (alebo pre ktoré 3 z týchto 15 žalôb proti rozhodnutiu Komisie, ktoré viedli k podaniu prejednávaných odvolaní spoločnosťami Groupe Gascogne, GSD a Kendrion, mali byť od začiatku vyčlenené na osobitné zaobchádzanie – napríklad neboli podané dostatočne odôvodnené, ale napokon neúspešné návrhy na nariadenie predbežných opatrení). Inak povedané, odvolatelia mali právo na prejednanie svojich vecí s primeranou rýchlosťou, nič viac a nič menej.

109.

Na základe uplatnenia tohto kritéria a všeobecných kritérií, ktoré som uviedla v bodoch 72 až 95 vyššie, je však nevyhnutným záverom, že toto konanie trvalo príliš dlho.

110.

Podľa môjho názoru by mal Súdny dvor odolať pokušeniu určiť vo svojom rozsudku konkrétny počet mesiacov ako štandardnú dĺžku obdobia, ktoré by malo uplynúť od okamihu skončenia písomnej časti konania (v jazyku konania) do okamihu nariadenia pojednávania v obyčajnej kartelovej veci. Hoci sa môžu a majú stanoviť interné ciele, takéto údaje sú orientačné. Môže byť úplne odôvodnené prekročiť ich v konkrétnom odvolacom konaní alebo v skupine odvolacích konaní. Z toho vyplýva, že – ako som už uviedla ( 68 ) – tieto prieťahy možno posudzovať len individuálne.

111.

Zároveň pripúšťam, že je potrebné povedať viac ako „v prejednávanej veci došlo k neprimeraným prieťahom“. Po prvé je dôležité orientačne určiť rozsah porušenia práva na spravodlivé prejednanie veci v primeranej lehote. Po druhé, ak by ktorýkoľvek zo žalobcov chcel podať samostatnú žalobu o náhradu škody ( 69 ), bude potrebné kvantifikovať toto porušenie s cieľom umožniť posúdenie takého nároku.

112.

Musím osobitne zdôrazniť, že prieťahy nemožno presne kvantifikovať. Každé posúdenie je približné. Vychádzajúc zo znakov tejto veci, s prihliadnutím na všetky námietky proti spornému rozhodnutiu, ktorým bol sankcionovaný kartel priemyselných plastových vriec, a so zameraním sa na obdobie, ktoré uplynulo od skončenia písomnej časti konania do nariadenia pojednávania, považujem za primerané povedať, že uvedené štádium konania v tejto veci mohlo trvať až dva roky bez toho, aby nevyhnutne došlo k prieťahom, ktoré by bolo možné spravodlivo označiť za „neprimerané“. Z toho vyplýva, že toto konanie trvalo – po zaokrúhlení – v prvom stupni na Všeobecnom súde asi o rok a pol dlhšie, ako malo trvať.

113.

Čo by mal Súdny dvor urobiť, ak sa otázka nevydania rozhodnutia v primeranej lehote uplatní v rámci odvolania?

114.

Ak sa vec neprejedná v primeranej lehote, akýkoľvek prostriedok nápravy za toto porušenie musí byť účinný. ( 70 ) ESĽP v kontexte EDĽP uviedol, že v právnom poriadku zmluvných strán by mal existovať osobitný postup na prejednanie takých nárokov. ( 71 )

115.

Súdny dvor uplatnil dva odlišné prístupy, a to zníženie pokuty vo veci Baustahlgewebe a osobitnú žalobu o náhradu škody vo veci Der Grüne Punkt. Ani jeden z nich nie je dokonalý.

116.

Groupe Gascogne žiada Súdny dvor, aby uplatnil prístup Baustahlgewebe. ( 72 ) Výhodou tohto prístupu je zjavná hospodárnosť konania. Ako však vysvetlím, mám pochybnosti o vhodnosti právneho základu tohto prístupu a o tom, do akej miery možno skutočne povedať, že poskytuje účinný a primeraný prostriedok nápravy. ( 73 )

117.

Prístup použitý v rozsudku Der Grüne Punkt vyžaduje podanie samostatnej žaloby o náhradu škody na Všeobecný súd. Posúdenie, či žalobcovi vznikla ujma alebo strata a či existuje medzi ujmou a nedodržaním povinnosti rozhodnúť v primeranej lehote príčinná súvislosť a vyčíslenie škody prináleží Všeobecnému súdu. Akákoľvek náhrada škody odráža skutočnú ujmu, ktorá vznikla žalobcovi. Podľa prístupu uplatneného v rozsudku Baustahlgewebe k žiadnemu takémuto posúdeniu nedochádza. Ak žalobca poukáže na neprimerané prieťahy v rámci odvolania proti rozsudku Všeobecného súdu, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie o uložení sankcie za porušenie pravidiel hospodárskej súťaže, Súdny dvor neskúma konkrétne nároky na náhradu škody. Vykoná skôr celkový odhad primeraného percentuálneho zníženia pôvodnej pokuty. Už z povahy veci vyplýva, že prístup použitý v rozsudku Der Grüne Punkt je z procesného hľadiska náročnejší a vyžaduje podanie osobitnej žaloby. Okrem toho nárok by sa musel uplatniť na Všeobecnom súde, pričom žaloba o náhradu škody je založená práve na prejednaní vecnej žaloby týmto súdom. Bola by takáto žaloba v súlade s požiadavkami stanovenými v článku 6 ods. 1 EDĽP?

118.

V celej Európskej únii zrejme neexistuje nijaký spoločný prostriedok nápravy za nevydanie rozhodnutia v primeranej lehote vo veciach hospodárskej súťaže. Niektoré členské štáty nariadia v prípade neprimeraných prieťahov zníženie uloženej pokuty alebo zmiernia jej výkon. ( 74 ) Iné členské štáty poskytnú namiesto zníženia pokuty len finančnú náhradu. ( 75 ) Niektoré prijali osobitné ustanovenia týkajúce sa náhrady za porušenie práva na spravodlivé prejednanie veci v primeranej lehote. ( 76 ) Iné sa však domnievajú, že rozhodnutie, ktorým sa konštatuje, že sa skutočne nerozhodlo v primeranej lehote, postačuje ako spravodlivé zadosťučinenie. ( 77 ) Aspoň v jednom členskom štáte ( 78 ) existujú osobitné pravidlá upravujúce percentuálnu mieru zníženia pokuty, ktorá sa má uplatniť za nevydanie rozhodnutia v primeranej lehote vo veciach hospodárskej súťaže.

119.

Súdny dvor vyzval 27 členských štátov, Európsky parlament a Radu, aby písomne uviedli svoje názory na prístup uplatnený vo veci Baustahlgewebe a na prístup uplatnený vo veci Der Grüne Punkt. Sedem členských štátov sa vyjadrilo v prospech prvého uvedeného prístupu, tri sa vyjadrili v prospech druhého z nich a šesť členských štátov sa nevyjadrilo v prospech žiadneho prístupu. Rada potvrdila prístup Baustahlgewebe, pričom uznala, že oba prostriedky nápravy existujú popri sebe a ani jeden z nich nie je dokonalý. Európsky parlament považoval prístup Der Grüne Punkt za lepší.

120.

ESĽP uviedol, že vo veciach, v ktorých bola preukázaná procesná vada, môže rozhodnutie v primeranom prípade predstavovať náležité zadosťučinenie. ( 79 ) Článok 41 EDĽP ďalej stanovuje, že ESĽP môže v prípade potreby priznať spravodlivé zadosťučinenie. V práve EÚ však neexistuje rovnocenné ustanovenie, ktoré by Súdnemu dvoru výslovne priznávalo rovnocennú právomoc priznať „spravodlivé zadosťučinenie“.

121.

Z judikatúry Súdneho dvora, z výkladu EDĽP, ktorý podal ESĽP, a z právnych tradícií členských štátov vyvodzujem nasledujúce zásady. Po prvé neexistuje jednotný prístup. Po druhé akýkoľvek prístup môže byť nedokonalý v tom zmysle, že bude mať tak výhody, ako aj nevýhody. Po tretie akýkoľvek prostriedok nápravy musí byť účinný, ak má spĺňať článok 13 EDĽP, a teda aj článok 47 Charty.

122.

Vráťme sa na chvíľu k základom.

123.

Podnik podá na Všeobecný súd žalobu, ktorou sa domáha zrušenia rozhodnutia vo veci hospodárskej súťaže. Predložia sa zvyčajné postupné písomné podania a potom sa písomná časť konania skončí. Na začiatku osoby konajúce v mene podniku nie sú znepokojené plynutím času: súd na spise bezpochyby pracuje. Po určitom čase sa informujú v kancelárii Všeobecného súdu o postupe konania vo veci. Pokiaľ neexistuje nejaký náznak aktívnej správy veci, možno potom napíšu Všeobecnému súdu zdvorilý formálny list, v ktorom vyjadria obavy z dĺžky obdobia, ktoré už uplynulo, uvedú možné druhy škody (nepredpokladané dodatočné náklady na bankovú záruku, neistota poškodzujúca hodnotu podielov, sťaženie plánovania do budúcnosti atď.) a vyhradia klientovi právo namietať, že pri prejednávaní žaloby došlo k neprimeraným prieťahom a buď požadovať zníženie pôvodne uloženej pokuty, alebo sa domáhať náhrady škody. Ak Všeobecný súd reaguje tak, že urýchli konanie, problém je v zárodku odstránený a nie je potrebný nijaký ďalší prostriedok nápravy. Pokiaľ k tomu však nedôjde, tvrdenie o neprimeraných prieťahoch môže byť znovu uvedené na pojednávaní pred Všeobecným súdom.

124.

Ako sa bude táto výhrada posudzovať v konaní pred Všeobecným súdom? Na tomto mieste by som chcela dôsledne odlíšiť prípady, keď žalobca stále môže v celom rozsahu uplatniť svoje právo na obhajobu, od prípadov – ktoré sú, dúfam, zriedkavé –, keď samotné plynutie času žalobcovi znemožnilo spravodlivé prejednanie jeho veci. ( 80 ) Za týchto okolností je skutočne jediným účinným prostriedkom nápravy za porušenie práva na spravodlivé prejednanie veci v primeranej lehote zrušenie rozhodnutia. V týchto troch odvolaniach však nič nenasvedčuje tomu, že možnosť spoločnosti Groupe Gascogne, GSD alebo Kendrion účinne odôvodniť svoju žalobu by bola obmedzená.

125.

Pokuta, ktorá je spochybnená v konaní pred Všeobecným súdom, bola uložená za konkrétne porušenie pravidiel hospodárskej súťaže. Za predpokladu, že ani jednému z vecných žalobných dôvodov sa nevyhovie, aký je dôvod zníženia pokuty? Podľa môjho názoru nijaký. Pokiaľ sú podniky schopné poukázať na konkrétne druhy škody – na škodu, ktorá im vznikla v dôsledku tej časti celkového trvania konania o ich žalobe, ktorú možno považovať za „neopodstatnenú“ alebo „neprimeranú“ –, môžu uplatniť (samostatný) nárok na náhradu škody podľa článku 340 ZFEÚ. Prieťahy na Všeobecnom súde sú však koncepčne dosť odlišné od protisúťažného konania, pre ktoré Komisia vôbec uložila pokutu. Z tohto dôvodu možno výhradu neprimeraných prieťahov v konaní pred Všeobecným súdom opodstatnene označiť za neúčinnú. Aj keď je z právneho hľadiska opodstatnená a podložená skutkovými okolnosťami veci, nemôže mať nijaký vplyv na rozhodnutie o žalobe. ( 81 )

126.

Ak je však takáto výhrada neúčinná v konaní pred Všeobecným súdom, je určite rovnako neúčinná v odvolacom konaní pred Súdnym dvorom?

127.

Z tohto dôvodu nesúhlasím s prístupom Baustahlgewebe. Uloženie pokuty za porušenie pravidiel hospodárskej súťaže podniku nemožno prirovnať k uloženiu trestu odňatia slobody jednotlivcovi, keď prieťahy v konaní skutočne možno primerane napraviť (ak sa napriek tomu rozhodne, že jednotlivec je vinný a treba mu uložiť trest odňatia slobody) znížením trestu, ktorý sa má vykonať. Ak však podniku v dôsledku prieťahov vznikla škoda, možno ju rozdeliť na druhy škody v príčinnej súvislosti s neprimeranou dĺžkou konania. Možno predložiť dôkazy a v prípade, ak sa preukáže škoda, možno priznať primeranú náhradu škody. V rámci právneho poriadku EÚ sa podrobným zisťovaním skutkového stavu a hodnotením dôkazov zaoberá Všeobecný súd, a nie Súdny dvor. To považujem za ďalší argument v prospech konštatovania, že samostatné konanie o náhradu škody pred Všeobecným súdom je vhodnejšie ako snaha poskytnúť účinný prostriedok nápravy znížením pokút v odvolacom konaní.

128.

Jeden Lord kancelár Anglicka z 18-teho storočia si raz položil rečnícku otázku: „Očakávali ste niekedy, že spoločnosť má svedomie, ak nemá dušu na zatratenie a telo na potrestanie?“ ( 82 ) Jedným z dôsledkov toho, že podnik nemá takéto znaky, je, že – na rozdiel od jednotlivca – sa opodstatnene nemôže domáhať náhrady za psychickú ujmu spôsobenú konaním vedeným proti nemu. ( 83 ) Ak mu na trhu vznikla škoda v dôsledku neprimeraných prieťahov, možno dôvodne očakávať, že sa pokúsi vyčísliť túto škodu v peniazoch a predloží dôkazy na podporu údajov, ktoré uvádza. ( 84 )

129.

Dodávam, že môj nesúhlas s prístupom Baustahlgewebe posilňuje obava týkajúca sa presného právneho základu na zníženie pokuty za týchto okolností. Opäť môže byť užitočné vrátiť sa na tomto mieste k základom.

130.

Keď Komisia ukladá pokutu, stanoví jej výšku podľa voľnej úvahy. Nariadenie č. 1/2003 neobsahuje nijaké konkrétne ustanovenie, ktoré by jej poskytovalo právny základ na zníženie pokuty, ktorú by inak uložila, lebo správne konanie trvalo príliš dlho. Komisia to však urobila vo veci Dutch Beer. ( 85 ) V konaní o žalobe proti tomuto rozhodnutiu Všeobecný súd znížil pokutu o ďalších 5 % napriek tomu, že vecným žalobným dôvodom nevyhovel.

131.

Nie je mi jasné, ako článok 261 ZFEÚ (z ktorého Všeobecný súd vychádzal) môže poskytovať dostatočný základ na zníženie pokuty, keď neexistujú vecné dôvody na zmenu posúdenia Komisie týkajúceho sa pokuty, ktorá bola primeraná porušeniu. Je pravda, že článok 31 nariadenia č. 1/2003 a článok 261 ZFEÚ poskytujú Všeobecnému súdu (a v odvolacom konaní Súdnemu dvoru) „neobmedzenú právomoc“, ale táto neobmedzená právomoc úzko súvisí s vhodnosťou (alebo nevhodnosťou) pokuty uloženej v súvislosti so spáchaným porušením. Prieťahy v konaní – či už ide o prieťahy Komisie počas správneho konania, alebo prieťahy Všeobecného súdu počas súdneho konania – nijako nesúvisia s konaním podniku alebo so závažnosťou porušenia.

132.

Uvedomujem si, že prísnosť tohto prístupu nezodpovedá postoju, ktorý zaujal Všeobecný súd pri posudzovaní nárokov založených na neprimeraných prieťahoch. ( 86 ) Súdny dvor tiež nezaujal tento prístup vo veci Baustahlgewebe. Domnievam sa však, že Súdny dvor teraz môže a mal by rozhodnúť, ktorý z dvoch prostriedkov nápravy, ktoré sú v súčasnosti dostupné, je lepší. Chápem, že je lákavé rozhodnúť sa pre „procesnú hospodárnosť“ zníženia pokuty (o bližšie neurčenú percentuálnu mieru vypočítanú na neznámom základe) ( 87 ) v odvolacom konaní. Podľa môjho názoru taký prístup nemá dostatočný intelektuálny základ (vzťah medzi pokutou a konaním, právomoc, transparentnosť) a – v najhoršom prípade – sa môže zmeniť na takmer úplne arbitrárny. (Dodávam, že ak by sa normotvorca rozhodol zaviesť osobitné pravidlá, ktoré by stanovovali dôsledky pre úrovne pokút v prípade, ak došlo k neprimeraným prieťahom buď v správnom, alebo súdnom konaní vo veciach hospodárskej súťaže, bolo by to úplne inak, ale domnievam sa, že táto možnosť sa zatiaľ nepreskúmala.)

133.

Groupe Gascogne tvrdí, že v dôsledku neprimeranej dĺžky konania pred Všeobecným súdom jej vznikla škoda. Neurčila však v rámci nároku na náhradu škody škodu, ktorú pripisuje porušeniu svojho práva na spravodlivé prejednanie veci v primeranej lehote. ( 88 ) Na tomto mieste môže byť opäť užitočné vrátiť sa k základom.

134.

Keď Komisia ukladá pokutu za porušenie pravidiel hospodárskej súťaže a podnik, ktorému je rozhodnutie určené, sa rozhodne napadnúť rozhodnutie Komisie na Všeobecnom súde, tento podnik má možnosť voľby. Buď môže zaplatiť pokutu, alebo obstarať bankovú záruku na pokrytie tak samotnej pokuty, ako aj prípadnej zodpovednosti za úroky z tejto sumy. ( 89 ) Zastávam názor, že štandardným obchodným rozhodnutím podnikov je zvoliť si druhú uvedenú možnosť, lebo sa zvyčajne domnievajú, že je to v ich finančnom záujme. Groupe Gascogne to v každom prípade urobila. ( 90 )

135.

Podanie žaloby na Všeobecný súd nemá odkladný účinok. Nenariaďujú sa ani predbežné opatrenia na ochranu žalobcu pred výlučne finančnou škodou v priebehu konania. ( 91 ) Aj keď teda podnik úspešne napadne rozhodnutie Komisie, ktorým sa ukladá pokuta, a dosiahne buď úplné zrušenie tohto rozhodnutia, alebo aspoň zníženie pokuty, stále znáša náklady na financovanie prípadnej bankovej záruky, ktorú poskytol, a potom musí zaplatiť tak zvyšnú pokutu, ako aj úrok z nej. Tieto finančné náklady nemožno nahradiť.

136.

Naopak, ak sa podnik rozhodne zaplatiť pokutu a potom úspešne napadne rozhodnutie o jej uložení, tento podnik má nárok tak na vrátenie zaplatených súm, ako aj na úroky z nich. Vyplatené úroky sú náhradou za to, že žalobca počas súdneho konania nemohol disponovať týmito prostriedkami.

137.

Ak sa žaloba podaná na Všeobecný súd prejedná v primeranej lehote, uzná sa teda, že podnik, ktorý sa rozhodne zabezpečiť zaplatenie pokuty prostredníctvom bankovej záruky, je zodpovedný za finančné náklady, ktoré vyplynú z jeho rozhodnutia nezaplatiť pokutu vopred. Ak je konanie pred Všeobecným súdom neprimerane dlhé, tento podnik musí čeliť a) neistote a b) dodatočným nákladom, keďže musí znášať náklady na financovanie svojej bankovej záruky dlhšie, než sa očakávalo. Pokiaľ však vznikla majetková ujma za obdobie, ktoré presahuje „primeranú lehotu“ na prejednanie tejto žaloby, táto otázka je odlišná od porušenia pravidiel hospodárskej súťaže, ktorého sa dopustil tento podnik, a pokuty uloženej ako sankcia za toto porušenie. Ako navyše vysvetlím ďalej, takéto náklady sa nemusia vždy rovnať majetkovej ujme, keďže podnik si zvolil tento konkrétny spôsob na splnenie svojej povinnosti zaplatiť pokutu. ( 92 )

138.

Ak teda podniku bola uložená pokuta za porušenie pravidiel hospodárskej súťaže, dĺžka konania o jeho veci nemá nijaký vplyv na samotnú pokutu.

139.

Skôr než sa definitívne prikloním k prístupu založenému na samostatnej žalobe o náhradu škody, musím spomenúť dve zjavné potenciálne nevýhody. Po prvé, aký význam má v prípade, keď sa už premárnilo príliš veľa času, ďalší čas, ktorý bude potrebný na uplatnenie samostatného nároku na náhradu škody? Po druhé problémy vyplývajú zo skutočnosti, že nárok na náhradu škody sa bude musieť uplatniť práve na tom súde, o ktorom sa tvrdí, že spôsobil žalobcovi škodu tým, že neprejednal jeho vecnú žalobu proti rozhodnutiu Komisie v primeranej lehote.

140.

Pokiaľ ide o prvú uvedenú námietku, je samozrejmé, že Všeobecný súd by musel zabezpečiť, aby sa každá samostatná žaloba o náhradu škody prejednala bezodkladne. Za predpokladu, že to Všeobecný súd urobí, sa domnievam, že prvú potenciálnu námietku možno zamietnuť.

141.

Druhá potenciálna námietka je závažnejšia. Žaloby o náhradu škody proti inštitúciám EÚ patria výlučne do právomoci Všeobecného súdu. Tento súd by musel preskúmať skutkové okolnosti, ktoré by vyplynuli z takého nároku na náhradu škody, akými sú okolnosti, či vznikla majetková a/alebo nemajetková ujma a či taká ujma bola spôsobená porušením článku 47 Charty. (Ak by Súdny dvor v odvolacom konaní ešte nekonštatoval, že v konaní pred Všeobecným súdom došlo k neprimeraným prieťahom, jednou zo skutkových okolností, ktoré by sa museli posúdiť, by bolo, či skutočne došlo k neprimeraným prieťahom.)

142.

Hoci by také konanie prirodzene podliehalo preskúmaniu Súdnym dvorom v odvolacom konaní, znamená skutočnosť, že Všeobecný súd by bol tak subjektom, proti ktorému sa namietalo porušenie základných práv, ako aj súdom, na ktorom bol uplatnený nárok, že tento súd by nebol „nezávislým a nestranným súdom“ na účely článku 6 ods. 1 EDĽP? ( 93 )

143.

ESĽP konštatoval, že pojmy nezávislosť a nestrannosť sú úzko prepojené. Pri posudzovaní nezávislosti sú relevantné tieto faktory: spôsob vymenovávania členov dotknutého súdu, ich funkčné obdobie, existencia záruk brániacich vonkajšiemu tlaku a zdanie nezávislosti dotknutého orgánu. Pokiaľ ide o nestrannosť, ESĽP konštatoval, že po prvé súd musí byť subjektívne nepredpojatý a nezaujatý a po druhé musí byť nestranný z objektívneho hľadiska, to znamená, že musí poskytovať dostatočné záruky na vylúčenie akejkoľvek dôvodnej pochybnosti v tejto súvislosti. ( 94 )

144.

Z článku 252 ZFEÚ a z článkov 2 a 3 Štatútu Súdneho dvora vyplýva, že pre členov Všeobecného súdu platia povinnosti, ktoré majú zabezpečiť ich nezávislosť a nestrannosť. Okrem toho je jasné, že ich nezávislosť pri posudzovaní nárokov na náhradu škody pravdepodobne nebude spochybnená, keďže nepodliehajú dohľadu nijakej inštitúcie alebo orgánu, ktorý by mohol mať záujem na výsledku takého konania.

145.

Domnievam sa, že skutočnou otázkou je, či by bol Všeobecný súd vnímaný ako nestranný pri rozhodovaní o nároku na náhradu škody založenom na tvrdení, že Všeobecný súd bol sám zodpovedný za porušenie základných práv žalobcu.

146.

Podľa môjho názoru existujú primerané dôvody na priklonenie sa ku konštatovaniu, že Všeobecný súd by bolo možné opodstatnene považovať za dostatočne nestranný.

147.

Po prvé prípadná náhrada, ktorá by sa musela zaplatiť, by nepochádzala od samotného Všeobecného súdu. Pochádzala by z rozpočtu EÚ, takže Všeobecný súd by nemal nijaký priamy záujem na finančných následkoch konania. ( 95 ) Po druhé na splnenie subjektívnej požiadavky nepredpojatosti ( 96 ) by Všeobecný súd musel zabezpečiť, aby takúto žalobu o náhradu škody prejednala iná komora ako tá, ktorá prejednala žalobu vo veci samej. Po tretie, pokiaľ je pravdepodobné, že tvrdenie o porušení článku 47 Charty sa uplatní skôr v odvolacom konaní ako v konaní pred Všeobecným súdom, o tom, či došlo k neprimeraným prieťahom, by rozhodol Súdny dvor. Úloha Všeobecného súdu by bola obmedzená na posúdenie dôkazov o škode a výšky škody. Po štvrté, hoci situácia, ktorá spôsobuje konanie pre porušenie článku 47 Charty, spadá do pôsobnosti Všeobecného súdu, bolo by úlohou Komisie ako inštitúcie, ktorá podľa článku 17 ods. 1 ZEÚ podporuje všeobecný záujem Únie, vystupovať ako žalovaná v konaní na tomto súde. ( 97 ) Po piate každé rozhodnutie Všeobecného súdu by samozrejme podliehalo preskúmaniu Súdnym dvorom, pokiaľ ide o právne otázky.

148.

Zastávam teda názor, že pokiaľ sa odvolateľ domnieva, že mu vznikla škoda v dôsledku toho, že Všeobecný súd nerozhodol o jeho veci v primeranej lehote, žaloba o náhradu škody podaná na Všeobecný súd predstavuje vhodnejší a účinnejší prostriedok nápravy na účely článku 47 Charty, vykladaného z hľadiska článku 6 ods. 1 a článku 13 EDĽP, ako určité zníženie úrovne pokuty. ( 98 ) Pokiaľ je vhodné určitým spôsobom výslovne uznať porušenie, ktorého sa dopustil Všeobecný súd, bez ohľadu na akékoľvek prípadné nároky na náhradu škody, domnievam sa, že rozhodnutie Súdneho dvora o tomto porušení predstavuje spravodlivé zadosťučinenie.

149.

Musím ešte spomenúť jednu otázku: Aká by bola „udalosť, ktorá vyvolala“ mimozmluvnú zodpovednosť Únie v zmysle článku 46 štatútu? Podľa môjho názoru touto udalosťou musí byť rozhodnutie Súdneho dvora, že v konaní pred Všeobecným súdom došlo k neprimeraným prieťahom. ( 99 ) Z toho vyplýva, že päťročná premlčacia lehota na uplatnenie takého nároku na náhradu škody by začala plynúť od rozsudku Súdneho dvora v tomto odvolacom konaní.

150.

Preto navrhujem, aby Súdny dvor určil, že pri rozhodovaní o žalobe spoločnosti Groupe Gascogne v konaní pred Všeobecným súdom došlo k neprimeraným prieťahom, a aby jasne uviedol, že Groupe Gascogne môže podať samostatnú žalobu o náhradu škody, pokiaľ sa tak rozhodne.

151.

Ak sa Súdny dvor stotožní s mojím posúdením odvolania, v súlade s článkami 137, 138, 140 a 184 rokovacieho poriadku v ich vzájomnej súvislosti bude potrebné uložiť spoločnosti Groupe Gascogne ako účastníkovi konania, ktorých nemal úspech ani v jednom vecnom odvolacom dôvode, povinnosť nahradiť trovy konania.

152.

Preto navrhujem, aby Súdny dvor: