1.

Dňa 16. novembra 2011 Všeobecný súd vydal tri samostatné rozsudky ( 2 ), ktorými zamietol samostatné žaloby o neplatnosť rozhodnutia Komisie vo veci COMP/38354 – Priemyselné vrecia ( 3 ). Komisia v tomto rozhodnutí konštatovala, že došlo k závažnému a dlhotrvajúcemu porušeniu vtedajšieho článku 81 ES (teraz článok 101 ZFEÚ), a uložila vysoké pokuty viacerým dcérskym spoločnostiam a ich materským spoločnostiam. Tieto návrhy sa týkajú jedného z odvolaní podaných proti uvedeným rozsudkom Všeobecného súdu. ( 4 )

2.

Tieto odvolania okrem toho, že vyvolávajú doteraz neposudzované otázky práva hospodárskej súťaže, obsahujú námietky, podľa ktorých Všeobecný súd nerozhodol o žalobách podaných na tento súd v primeranej lehote. Z tohto dôvodu je zrejmé, že Súdny dvor sa musí usilovať rozhodnúť o týchto odvolaniach bezodkladne. S cieľom vyhovieť tejto požiadavke a súčasne zohľadniť potrebu poskytnúť primeraný čas na preklad som rozdelila otázky, ktorými sa v týchto troch návrhoch zaoberám, takto.

3.

Kľúčové ustanovenia právnych predpisov spolu s opisom kartelu, konania, ktoré viedlo k prijatiu rozhodnutia Komisie, a uložených pokút sa nachádzajú v bodoch 6 až 32 nižšie. Keďže každé odvolanie poukazuje na trochu odlišné aspekty, pokiaľ ide o okolnosti, za ktorých materské spoločnosti sú alebo nie sú zodpovedné za konanie svojich stopercentných dcérskych spoločností, touto otázkou sa zaoberám vo všetkých troch návrhoch. Moja analýza otázok vyplývajúcich z tvrdenia, že Všeobecný súd nerozhodol v primeranej lehote (najmä kritériá na určenie, či došlo k neprimeraným prieťahom, a prípadné prostriedky nápravy, ktoré možno poskytnúť, ak k takým prieťahom došlo), je obsiahnutá v bodoch 70 až 150 mojich návrhov vo veci Groupe Gascogne ( 5 ). Preskúmanie podrobných tvrdení uvedených každou odvolateľkou (napríklad) v súvislosti s primeranosťou úvah uvedených v rozsudkoch Všeobecného súdu sa samozrejme nachádza v návrhoch, ktorých predmetom je konkrétne odvolanie. ( 6 )

4.

Prejednávaná vec vyvoláva dve dôležité otázky. Prvou otázkou je, ako sa majú stanoviť pokuty v prípade, ak stopercentná dcérska spoločnosť poruší pravidlá hospodárskej súťaže a toto porušenie sa na základe spoločnej a nerozdielnej zodpovednosti pripíše jej materskej spoločnosti.

5.

Druhá otázka sa týka práva na účinnú súdnu ochranu zaručeného článkom 47 Charty základných práv (ďalej len „Charta“) ( 7 ) a článkom 6 a 13 Európskeho dohovoru o ľudských právach (ďalej len „EDĽP“). Kľúčovými otázkami v tomto prípade je, čo je „primeraná lehota“ na účely článku 47 Charty a čo predstavuje primeraný prostriedok nápravy, ak Všeobecný súd nerozhodne v tejto lehote.

6.

Článok 6 ods. 1 EDĽP stanovuje, že každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom. V článku 13 EDĽP sa uvádza, že každý, koho práva zaručené EDĽP boli porušené, musí mať účinný prostriedok nápravy. Za okolností, keď Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) v konaní pred týmto súdom konštatuje, že došlo k porušeniu EDĽP, článok 41 stanovuje, že ESĽP môže priznať poškodenému primerané zadosťučinenie (výslovné rovnocenné ustanovenie týkajúce sa Súdneho dvora neexistuje).

7.

Článok 41 Charty zaručuje každému právo, aby inštitúcie, orgány, úrady a agentúry Únie vybavovali jeho záležitosti nestranne, spravodlivo a v primeranej lehote.

8.

Článok 47 Charty je nazvaný „Právo na účinný prostriedok nápravy a na spravodlivý proces“. Okrem iného stanovuje:

„Každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

…“

9.

Článok 48 Charty zaručuje prezumpciu neviny a právo na obhajobu. Podobná záruka je obsiahnutá v článku 6 ods. 2 EDĽP.

10.

Článok 51 ods. 1 Charty stanovuje:

„Ustanovenia tejto charty sú pri dodržaní zásady subsidiarity určené pre inštitúcie, orgány, úrady a agentúry Únie, a tiež pre členské štáty výlučne vtedy, ak vykonávajú právo Únie. V dôsledku toho rešpektujú práva, dodržiavajú zásady a podporujú ich uplatňovanie v súlade so svojimi príslušnými právomocami a pri zachovaní obmedzení právomocí Únie, ktoré boli na ňu prenesené zmluvami.“

11.

Článok 52 ods. 3 Charty stanovuje, že práva zaručené Chartou sa vykladajú rovnako ako zodpovedajúce práva stanovené v EDĽP.

12.

Článok 19 ods. 1 ZEÚ ukladá Súdnemu dvoru ako inštitúcii (teda vrátane Súdneho dvora, Všeobecného súdu a osobitných súdov) všeobecnú povinnosť „zabezpeč[iť] dodržiavanie práva pri výklade a uplatňovaní zmlúv“. Členské štáty sú teda povinné „ustanovi[ť] v oblastiach, na ktoré sa vzťahuje právo Únie, prostriedky nápravy potrebné na zabezpečenie účinnej právnej ochrany“.

13.

Článok 101 ZFEÚ (pôvodný článok 81 ES) zakazuje podnikom účasť na dohodách, rozhodnutiach a zosúladených postupoch, ktoré vylučujú, obmedzujú alebo skresľujú hospodársku súťaž v rámci vnútorného trhu.

14.

Článok 261 ZFEÚ stanovuje:

„Nariadenia prijaté spoločne Európskym parlamentom a Radou alebo Radou podľa ustanovení zmlúv môžu Súdnemu dvoru Európskej únie priznať neobmedzenú právomoc vo veci ukladania sankcií podľa týchto nariadení.“

15.

Článok 263 ZFEÚ všeobecne priznáva Súdnemu dvoru právomoc preskúmavať zákonnosť aktov inštitúcií, vrátane Komisie, „z dôvodu nedostatku právomoci, porušenia podstatných procesných predpisov, porušenia zmlúv alebo akéhokoľvek právneho pravidla týkajúceho sa uplatňovania [ich uplatňovania – neoficiálny preklad] alebo zneužitia právomocí“.

16.

Odôvodnenia 29, 33 a 37 nariadenia č. 1/2003 ( 8 ) stanovujú:

…

…

17.

Článok 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003 ( 9 ) stanovuje, že v prípade, ak podnik poruší článok 101 ZFEÚ:

„Komisia môže rozhodnutím uložiť podnikom alebo združeniam podnikov pokuty… Pokuta uložená každému podniku alebo združeniu podnikov [podieľajúcemu sa na porušení – neoficiálny preklad] nepresiahne 10 % jeho celkového obratu v predchádzajúcom obchodnom roku“ [ďalej len „10 % limit“].

18.

Súdy EÚ vykladajú toto ustanovenie osobitným spôsobom. Spojenie „celkový obrat“ uvedené v článku 23 ods. 2 znamená celosvetový obrat skupiny spoločností, ktorá sa považuje za „podnik“ na účely tohto ustanovenia, teda všetkých jej súčastí posudzovaných spoločne. ( 10 ) Spojenie „predchádzajúci obchodný rok“ sa vykladá tak, že odkazuje na účtovný rok predchádzajúci prijatiu rozhodnutia Komisie. ( 11 ) Tento rok teda predstavuje základ výpočtu 10 % limitu.

19.

Článok 23 ods. 3 nariadenia č. 1/2003 stanovuje, že „pri stanovení čiastky pokuty sa zohľadní závažnosť a doba trvania porušovania“.

20.

Článok 31 nariadenia č. 1/2003 stanovuje: „Súdny dvor má neobmedzenú súdnu právomoc na preskúmanie rozhodnutí, v ktorých Komisia stanovila pokutu alebo pravidelné penále. Môže zrušiť, znížiť alebo zvýšiť uloženú pokutu alebo pravidelné penále“.

21.

V relevantnom čase sa uplatňovali aj usmernenia Komisie z roku 1998 ( 12 ). V ich preambule bolo okrem iného uvedené:

„Zásady tu načrtnuté by mali zabezpečiť priehľadnosť a nestrannosť rozhodnutí Komisie rovnako v očiach podnikov, ako aj v očiach Súdneho dvora, pričom právomoci Komisie stanovovať pokuty v rozmedzí 10 % celkového obratu, ktoré jej prislúchajú na základe relevantnej legislatívy, ostávajú zachované. Tieto právomoci sa však musia riadiť koherentnou a nediskriminačnou politikou, konzistentnou s cieľmi sledovanými penalizáciou porušení pravidiel súťaže.

Nová metóda určovania výšky pokuty sa bude pridŕžať nasledujúcich pravidiel, ktoré začínajú od základnej čiastky [ktoré spočívajú v stanovení základnej sumy – neoficiálny preklad], ktorá sa bude zvyšovať s ohľadom na priťažujúce okolnosti, alebo znižovať s ohľadom na poľahčujúce okolnosti.“

22.

Bod 1 usmernení Komisie z roku 1998 stanovoval, že táto základná suma bude určená podľa závažnosti a dĺžky trvania porušenia, čo sú jediné kritériá uvedené v článku 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003.

23.

Rozhodnutie bolo určené 25 podnikom, vrátane spoločnosti Groupe Gascogne a jej dcérskej spoločnosti Gascogne Sack Deutschland (v čase prijatia rozhodnutia označovanej ako Sachsa Verpackung GmbH, ďalej len „GSD“ alebo „Gascogne Sack Deutschland“) a spoločnosti Kendrion. ( 13 )

24.

Holdingová spoločnosť Gascogne Deutschland GmbH vlastní 90 % základného imania spoločnosti GSD. Zvyšných 10 % vlastní Groupe Gascogne, ktorá vlastní 100 % základného imania spoločnosti Gascogne Deutschland GmbH. GSD vyrába papierové vrecia (ktoré nie sú predmetom rozhodnutia) a plastové vrecia.

25.

V novembri 2001 skupina British Polythene Industries PLC (ďalej len „BPI“) informovala Komisiu o existencii kartelu v odvetví priemyselných vriec a vyjadrila prianie spolupracovať s Komisiou podľa oznámenia Komisie z roku 1996 o oslobodení od pokút a znížení pokút v prípadoch kartelov ( 14 ). BPI poskytla Komisii dôkazy, na základe ktorých Komisia v júni 2002 vykonala inšpekcie.

26.

Kartel pôsobil na dvoch úrovniach. Na globálnej úrovni kartel zastrešovalo obchodné združenie Valveplast, ktorého členmi mohli byť výrobcovia, ktorí mali sídlo a výrobný závod v rámci vnútorného trhu. Členovia platili ročný členský poplatok.

27.

Pod záštitou združenia Valveplast alebo mimo neho pôsobili viaceré podskupiny, vrátane regionálnych skupín: belgická podskupina, podskupina Beneluxu, nemecká podskupina, francúzska podskupina a skupina Teppema (alebo holandská podskupina).

28.

Adresáti rozhodnutia sa podieľali na jedinom a pokračujúcom porušovaní článku 101 ZFEÚ na území Beneluxu, Francúzska, Nemecka a Španielska, ktoré spočívalo v dohode o stanovovaní cien priemyselných vriec, určovaní spoločných modelov na výpočet cien, rozdelení podielov na trhu a kvót, rozdelení odberateľov a obchodov, predkladaní dohodnutých ponúk vo verejných súťažiach a výmene špecifických informácií. Komisia konštatovala, že dotknuté podniky vykonávali tieto protisúťažné praktiky počas období v dĺžke od 3 do 20 rokov.

29.

Komisia konštatovala, že podiel spoločnosti Groupe Gascogne v jej dcérskej spoločnosti nebol len finančný. Groupe Gascogne totiž tým, že vymenovávala zástupcov skupiny za členov dozornej rady spoločnosti GSD (Beirat), zamýšľala pravidelne dohliadať na riadenie svojej dcérskej spoločnosti. Komisia preto rozhodla, že Groupe Gascogne je spoločne a nerozdielne zodpovedná za porušenie, ktorého sa dopustila GSD, od okamihu, keď nadobudla túto dcérsku spoločnosť (1. januára 1994), až do konca predmetných protisúťažných praktík (26. júna 2002).

30.

Základná suma pokuty bola určená na základe závažnosti a dĺžky trvania porušenia. ( 15 )

31.

Komisia kvalifikovala porušenie ako veľmi závažné. ( 16 )

32.

Komisia sa domnievala, že je vhodné zaobchádzať s podnikmi zapojenými do kartelu odlišne podľa ich pomerného významu na trhu v roku 1996. Preto rozdelila podniky do šiestich kategórií. Najväčší výrobcovia boli zaradení do prvej kategórie. GSD bola zaradená do šiestej kategórie. Na základe toho Komisia určila východiskovú sumu pokuty vo výške 5,5 milióna eur.

33.

Komisia ďalej vzala do úvahy dĺžku trvania porušenia. V prípade spoločnosti GSD išlo o obdobie 14 rokov a 4 mesiacov. Komisia následne na túto východiskovú sumu pokuty (5,5 milióna eur) uplatnila zvýšenie v sadzbe 140 %, z čoho vyplynula suma 7,7 milióna eur. Po pripočítaní tejto sumy k sume 5,5 milióna eur vyplynula suma 13,2 milióna eur.

34.

Na základe článku 2 bodu i) rozhodnutia bola teda spoločnosti GSD uložená pokuta vo výške 13,2 milióna eur. Groupe Gascogne je zodpovedná za túto sumu do výšky 9,9 milióna eur. ( 17 ) Táto suma odráža obdobie ôsmich rokov a piatich mesiacov, počas ktorého bola GSD stopercentnou dcérskou spoločnosťou spoločnosti Groupe Gascogne. GSD je teda individuálne zodpovedná len do výšky 3,3 milióna eur.

35.

V prvom stupni GSD ( 18 ) navrhovala, aby Všeobecný súd:

36.

GSD uviedla na podporu svojho prvého tvrdenia tieto tri žalobné dôvody: (i) Komisia nesprávne konštatovala, že GSD zohrávala aktívnu úlohu v karteli; (ii) odôvodnenie rozhodnutia bolo nedostatočné, keďže Komisia neuviedla primerané právne dôvody na podloženie svojho tvrdenia, že GSD sa podieľala na karteli v rámci „nemeckej“ podskupiny; a (iii) Komisia porušila článok 15 nariadenia č. 17 tým, že nesprávne konštatovala, že GSD nie je nezávislým podnikom, a tiež nesprávne rozhodla, že Groupe Gascogne ako jej materská spoločnosť musí byť spoločne a nerozdielne zodpovedná za zaplatenie pokuty. GSD ďalej tvrdila, že Komisia nesprávne stanovila časť pokuty pripísateľnú spoločnosti GSD za obdobie jej účasti na porušení, ktorá prekročila 10 % limit.

37.

GSD subsidiárne tvrdila, že pokutu treba znížiť. Uviedla, že Komisia nesprávne posúdila výšku uloženej pokuty, že porušila zásadu proporcionality tým, že nesprávne vyložila závažnosť a dĺžku trvania porušenia, a že náležite nezohľadnila poľahčujúce okolnosti a spoluprácu spoločnosti GSD podľa oznámenia o zhovievavosti ( 19 ).

38.

Na pojednávaní v prvom stupni GSD uviedla, že uplatnením domnienky rozhodujúceho vplyvu bolo porušené jej právo na obhajobu, pričom poukázala na článok 6 EDĽP a článok 48 Charty. Všeobecný súd konštatoval, že tvrdenia spoločnosti GSD predstavujú nový žalobný dôvod, keďže neboli uvedené v pôvodnom návrhu. Všeobecný súd preto s odkazom na článok 44 ods. 1 písm. c) svojho rokovacieho poriadku v spojení s jeho článkom 48 ods. 2 konštatoval, že tento žalobný dôvod je neprípustný.

39.

GSD uvádza štyri odvolacie dôvody.

40.

Po prvé GSD tvrdí, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia tým, že nedospel k záveru, že nadobudnutie platnosti Zmluvy o EÚ 1. decembra 2009, najmä jej článku 6, ktorý priznáva Charte rovnakú právnu silu, akú majú zmluvy, bolo právnou okolnosťou, ktorá vyšla najavo v priebehu konania. ( 20 )

41.

Po druhé GSD tvrdí, že Všeobecný súd primerane neodôvodnil svoje rozhodnutie z hľadiska uplatnenia článku 15 nariadenia č. 17.

42.

Po tretie GSD tvrdí, že Všeobecný súd neuplatnil svoju prieskumnú právomoc a náležite nepreskúmal odôvodnenie Komisie týkajúce sa vplyvu porušenia na trh.

43.

Po štvrté GSD subsidiárne, tvrdí, že Všeobecný súd porušil zásadu práva na spravodlivé prejednanie veci v primeranej lehote zakotvenú v článku 6 EDĽP a zásadu účinnej súdnej ochrany. V dôsledku toho navrhuje zrušiť napadnutý rozsudok alebo subsidiárne znížiť pokutu s cieľom zohľadniť finančné dôsledky, ktoré pre ňu vyplývajú z uplynutia doby presahujúcej primeranú lehotu.

44.

GSD tvrdí, že zmena právnej sily Charty priamo ovplyvnila konanie pred Všeobecným súdom. Z výkladu článku 44 ods. 1 písm. c) Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu v spojení s jeho článkom 48 ods. 2 vyplýva, že účastník konania môže uviesť počas konania nové právne alebo skutkové dôvody len vtedy, ak sú tieto dôvody založené na právnych alebo skutkových okolnostiach, ktoré vyšli najavo v priebehu konania. GSD podala 20. októbra 2010 žiadosť o opätovné otvorenie písomnej časti konania a na pojednávaní požiadala o povolenie uviesť tvrdenia týkajúce sa údajného porušenia článku 48 a článku 52 ods. 1 Charty.

45.

Komisia tvrdí, že po prvé tento odvolací dôvod je príliš všeobecný a nepresný a po druhé Súdny dvor už konštatoval, že domnienka rozhodujúceho vplyvu je v súlade s prezumpciou neviny. Komisia preto tvrdí, že prvý odvolací dôvod je nedôvodný.

46.

Z článku 44 ods. 1 písm. c) Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu v spojení s jeho článkom 48 ods. 2 vyplýva, že výhrada spoločnosti GSD, že článok 48 Charty sa má vykladať z hľadiska článku 6 EDĽP, by mohla byť prípustná len vtedy, ak by bola založená na skutkových alebo právnych okolnostiach, ktoré vyšli najavo v priebehu konania.

47.

Zo žiadosti spoločnosti GSD o opätovné otvorenie písomnej časti konania vyplýva, že GSD sa domnievala, že táto výhrada nebola uplatnená v jej pôvodnom návrhu.

48.

Preskúmanie uvedeného dokumentu potvrdzuje, že je to tak.

49.

Okrem toho Všeobecný súd konštatoval, že výhrada spoločnosti GSD nepredstavovala rozšírenie písomných tvrdení uvedených v návrhu spoločnosti GSD a že úzko nesúvisela s týmto tvrdeniami. S oboma týmito konštatovaniami súhlasím.

50.

Z bodov 85 až 95 napadnutého rozsudku vyplýva, že Všeobecný súd napriek tomu preskúmal vecné tvrdenia spoločnosti GSD týkajúce sa domnienky rozhodujúceho vplyvu a práv zaručených článkom 48 Charty.

51.

Nič nebránilo spoločnosti GSD v tom, aby sa odvolávala na práva zaručené článkom 48 Charty vykladaného z hľadiska článku 6 EDĽP počas písomnej časti konania. Po prvé uvedené práva už boli súčasťou všeobecných zásad práva Únie. Po druhé, hoci Charta ešte nebola právne záväzná, Súdny dvor pred nadobudnutím platnosti článku 6 ZEÚ vo svojich rozhodnutiach často vychádzal z jej ustanovení. ( 21 ) Okrem toho Súdny dvor konštatoval, že Lisabonská zmluva len kodifikuje Chartu. ( 22 )

52.

Všeobecný súd v bodoch 91 až 95 napadnutého rozsudku vyložil článok 44 ods. 1 písm. c) a článok 48 ods. 2 svojho rokovacieho poriadku. Z bodu 92 vyplýva, že Všeobecný súd konštatoval, že GSD uviedla na pojednávaní nové skutočnosti. V bode 93 Všeobecný súd konštatoval, že zmena postavenia Charty nevyvolala novú právnu okolnosť, keďže prezumpcia neviny už bola zaručená ako všeobecná zásada práva EÚ. Všeobecný súd preto zamietol výhradu spoločnosti GSD.

53.

Dodávam, že Súdny dvor v každom prípade nedávno už posúdil a zamietol tvrdenia, že domnienka rozhodujúceho vplyvu je v podstate prezumpciou viny, a preto je nezlučiteľná s článkom 48 Charty. ( 23 ) S týmto rozhodnutím súhlasím. Domnievam sa, že domnienka rozhodujúceho vplyvu nie je prezumpciou viny. Je to domnienka, že materská spoločnosť – v každom prípade – ovláda svoju stopercentnú dcérsku spoločnosť, a preto je zodpovedná za jej konanie.

54.

Druhý odvolací dôvod spoločnosti GSD sa skladá z dvoch častí.

55.

Prvá časť druhého odvolacieho dôvodu spoločnosti GSD sa v podstate týka významu pojmu „podnik“, keďže Komisia v rozhodnutí pripísala protisúťažné praktiky spoločnosti GSD spoločnosti Groupe Gascogne. GSD tvrdí, že napadnutý rozsudok nie je nedostatočne odôvodnený, pokiaľ ide o vyvodenie spoločnej a nerozdielnej zodpovednosti spoločnosti Groupe Gascogne za pokutu uloženú spoločnosti GSD podľa článku 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003. GSD tvrdí, že Všeobecný súd neskúmal, či sa spoločnosti GSD podarilo vyvrátiť domnienku, že Groupe Gascogne uplatňovala rozhodujúci vplyv na obchodnú politiku spoločnosti GSD.

56.

GSD sa opiera o nasledujúce body napadnutého rozsudku:

57.

GSD sa domnieva, že Všeobecný súd jasne a jednoznačne neuviedol dôvody, na ktorých je založený jeho rozsudok. Všeobecný súd v bode 90 napadnutého rozsudku len konštatoval, že skutkové okolnosti, ktoré uviedla GSD v reakcii na žiadosť o informácie týkajúcej sa otázky, či konala nezávisle od spoločnosti Groupe Gascogne, nevyvrátili domnienku rozhodujúceho vplyvu. Všeobecný súd tým neposúdil nové skutočnosti uvedené spoločnosťou GSD. Obmedzil sa na konštatovanie zásady, pričom jasne a jednoznačne neuviedol dôvody, ktoré ho viedli k tomuto záveru.

58.

Komisia navrhuje zamietnuť prvú časť druhého odvolacieho dôvodu. Tvrdí, že Všeobecný súd nie je povinný podrobne reagovať na každé tvrdenie, ktoré bolo uvedené v konaní pred ním, najmä ak ide o tvrdenia, ktoré nie sú sformulované dostatočne jasne a presne. GSD nepredložila nijaký nový dôkaz na vyvrátenie domnienky rozhodujúceho vplyvu. Jej tvrdenia boli v skutočnosti uvedené v odlišnom kontexte, a to v rámci spochybnenia uplatnenia článku 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003 vzhľadom na 10 % limit.

59.

Z ustálenej judikatúry vyplýva, že povinnosť odôvodnenia rozsudkov, ktorá prináleží Všeobecnému súdu podľa článku 36 a článku 53 prvého odseku Štatútu Súdneho dvora Európskej únie, neukladá Všeobecnému súdu povinnosť vypracovať také odôvodnenie, ktoré by vyčerpávajúcim spôsobom a jednotlivo rozoberalo všetky tvrdenia účastníkov sporu. Odôvodnenie teda môže byť implicitné, ak umožní dotknutým osobám oboznámiť sa s dôvodmi, na ktorých je založený napadnutý rozsudok, a Súdnemu dvoru poskytne dostatok podkladov potrebných na uskutočnenie preskúmania v rámci odvolania. ( 25 )

60.

Po prvé je zrejmé, že v bodoch 78 to 80 napadnutého rozsudku Všeobecný súd uviedol tvrdenia spoločnosti GSD týkajúce sa významu pojmu „podnik“ na účely článku 101 ZFEÚ.

61.

Po druhé v bodoch 85 až 87 Všeobecný súd uviedol právne zásady, na ktorých založil svoje posúdenie otázok, či a) GSD a Groupe Gascogne tvorili podnik, b) platila domnienka rozhodujúceho vplyvu a c) GSD vyvrátila domnienku, že Groupe Gascogne skutočne uplatňovala taký rozhodujúci vplyv na jej obchodnú politiku.

62.

Po tretie z bodov 88 a 89 napadnutého rozsudku vyplýva, že Všeobecný súd vo svojom posúdení a) vzal do úvahy skutočnosť, že GSD bola stopercentnou dcérskou spoločnosťou spoločnosti Groupe Gascogne, b) konštatoval, že spoločnosti GSD sa nepodarilo vyvrátiť domnienku rozhodujúceho vplyvu preukázaním, že skutočne určovala svoju obchodnú politiku nezávisle, a c) zamietol tvrdenie spoločnosti GSD, že je úlohou Komisie preukázať, že táto spoločnosť nie je nezávislá.

63.

Je pravda, že Všeobecný súd výslovne neuviedol, že pokiaľ ide o vyvrátenie domnienky, GSD niesla dôkazné bremeno. Bol to však jednoznačne predpoklad, na ktorom bolo založené odôvodnenie uvedené v bodoch 89 a 90 napadnutého rozsudku.

64.

Keďže tieto body napadnutého rozsudku umožňujú spoločnosti GSD oboznámiť sa s dôvodmi, na ktorých sú založené úvahy Všeobecného súdu, a Súdnemu dvoru poskytujú dostatok podkladov potrebných na uskutočnenie preskúmania v rámci tohto odvolania, tento rozsudok nie je na rozdiel od toho, čo GSD tvrdí, nedostatočne odôvodnený.

65.

Za týchto okolností je potrebné zamietnuť prvú časť druhého odvolacieho dôvodu spoločnosti GSD.

66.

Druhá časť druhého odvolacieho dôvodu je uvedená subsidiárne. Týka sa výkladu článku 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003, ktorý stanovuje, že pokuta uložená každému podniku podieľajúcemu sa na porušení nesmie presiahnuť 10 % jeho celkového obratu v obchodnom roku, ktorý predchádza prijatiu rozhodnutia Komisie.

67.

GSD spochybňuje základ, z ktorého Komisia vychádzala pri výpočte pokuty za obdobie predchádzajúcej jej nadobudnutiu spoločnosťou Groupe Gascogne. Celková pokuta tvorí 13,2 milióna eur a Groupe Gascogne je spoločne a nerozdielne zodpovedná za túto sumu do výšky 9,9 milióna eur. V konaní pred Všeobecným súdom GSD tvrdila, že 3,3 milióna eur (rozdiel medzi sumou 13,2 milióna eur a sumou 9,9 milióna eur) zodpovedá obdobiu od 9. februára 1988 do 31. decembra 1993, teda obdobiu pred jej nadobudnutím spoločnosťou Groupe Gascogne. Táto suma presahuje limit (10 % obratu spoločnosti GSD) stanovený v článku 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003.

68.

GSD poukazuje na prístup, ktorý Komisia zaujala v rozhodnutí 2005/349/ES (ďalej len „rozhodnutie Organické peroxidy“) ( 26 ), na podporu svojho tvrdenia, že ak je obdobie, počas ktorého došlo k porušeniu, rozdelené medzi a) obdobie, počas ktorého je za porušenie zodpovedná len dcérska spoločnosť, a b) obdobie, počas ktorého sa dcérska spoločnosť a jej materská spoločnosť považujú za spoločne a nerozdielne zodpovedné, Komisia by mala pri uplatňovaní 10 % limitu vziať do úvahy len obrat dcérskej spoločnosti za prvé uvedené obdobie. GSD tvrdí, že z rozsudku Elf Aquitaine/Komisia ( 27 ) vyplýva, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď potvrdil, že Komisia mohla bez odôvodnenia zmeniť svoju prax a rozhodnúť sa neuplatniť rozhodnutie Organické peroxidy. Len v súvislosti s druhým uvedeným obdobím môže Komisia pri výpočte 10 % limitu zohľadniť celosvetový obrat skupiny. Komisia však v prejednávanom prípade neuplatnila túto zásadu. Pokuta v rozsahu 3,3 milióna eura bola stanovená na úrovni, ktorá presahovala 10 % obratu spoločnosti GSD (20078400 eur) v obchodnom roku, ktorý predchádza prijatiu rozhodnutia.

69.

Komisia tvrdí, že druhá časť druhého odvolacieho dôvodu je neúčinná. Poukazuje po prvé na to, že GSD netvrdila, že Komisia alebo Všeobecný súd nesprávne uplatnil článok 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003. Rozsudok Všeobecného súdu je preto v tejto otázke konečný. Po druhé samotné rozhodnutie Organické peroxidy nie je dôkazom o „praxi Komisie“ pri určovaní 10 % limitu podľa článku 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003. Po tretie prístup prijatý v rozhodnutí Organické peroxidy je z právneho hľadiska nesprávny. Okrem toho prejednávaná vec sa odlišuje od veci Elf Aquitaine ( 28 ).

70.

Všeobecný súd sa nestotožnil s prístupom vo veci Organické peroxidy. V bode 108 napadnutého rozsudku uviedol:

„Na rozdiel od toho, čo tvrdí žalobkyňa, z vyššie uvedeného vyplýva, že ak sa rozlišuje prvé obdobie, za ktoré sa vyvodzuje výlučná zodpovednosť dcérskej spoločnosti za porušenie, a druhé obdobie, za ktoré sa vyvodzuje spoločná a nerozdielna zodpovednosť materskej spoločnosti a jej dcérskej spoločnosti za porušenie, článok 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003 nevyžaduje, aby Komisia overila, či časť pokuty, za zaplatenie ktorej materská spoločnosť spoločne a nerozdielne nezodpovedá, presahuje 10 % obratu samotnej dcérskej spoločnosti. Jediným účelom limitu uvedeného v tomto ustanovení je zabrániť uloženiu pokuty, ktorá je neprimeraná vzhľadom na celkovú veľkosť hospodárskeho subjektu ku dňu prijatia rozhodnutia. Obrat spoločnosti, ktorá je ako jediná zodpovedná za porušenie, zaznamenaný v čase, keď došlo k porušeniu alebo k uloženiu pokuty, má v tejto súvislosti obmedzený význam“. ( 29 )

71.

Ako sa má pojem „podnik“ uvedený v článku 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003 vykladať v prípade, ak tento subjekt nezostal v priebehu porušenia rovnaký? Má sa pri určovaní 10 % limitu za obdobie, za ktoré sa vyvodzuje výlučná zodpovednosť dcérskej spoločnosti, brať do úvahy celosvetový obrat skupiny, alebo sa má vychádzať len z obratu dcérskej spoločnosti v obchodnom roku, ktorý predchádza prijatiu rozhodnutia Komisie?

72.

Pri skúmaní týchto otázok treba mať na zreteli, že neexistuje spor, pokiaľ ide o obdobie porušenia, za ktoré je výlučne zodpovedná GSD, a neskoršie obdobie, za ktoré je GSD zodpovedná spoločne a nerozdielne so spoločnosťou Groupe Gascogne.

73.

Vzhľadom na neexistenciu judikatúry Súdneho dvora GSD poukazuje na rozhodnutie Komisie vo veci Organické peroxidy. V tomto rozhodnutí Komisia rozdelila zodpovednosť za pokutu uloženú materskej spoločnosti a dcérskej spoločnosti s prihliadnutím na obdobie pred nadobudnutím dcérskej spoločnosti („PC“) materskou spoločnosťou („Laporte“), keď bola za porušenie zodpovedná len PC. Komisia teda pri určovaní 10 % limitu vychádzala z obratu spoločnosti PC v obchodnom roku, ktorý predchádzal prijatiu rozhodnutia Organické peroxidy, a nie z celosvetového obratu spoločnosti Laporte.

74.

Pokiaľ ide o tvrdenie spoločnosti GSD týkajúce sa rozhodovacej praxe Komisie, z ustálenej judikatúry vyplýva, že táto prax nie je právnym rámcom pre určovanie výšky pokút v oblasti hospodárskej súťaže, keďže Komisia má v tejto oblasti širokú mieru voľnej úvahy, v rámci ktorej nie je viazaná posúdeniami, ku ktorým dospela skôr. ( 30 ) Komisia preto nebola povinná uplatniť prístup, ktorý zaujala v rozhodnutí Organické peroxidy. Okrem toho súhlasím s Komisiou, že toto jediné rozhodnutie nepredstavuje prax.

75.

Z toho však nevyplýva, že prístup Komisie v prejednávanej veci bol zlučiteľný s článkom 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003.

76.

Na pojednávaní pred Súdnym dvorom Komisia uviedla, že vzhľadom na rozsudok Súdu prvého stupňa vo veci Tokai Carbon a i./Komisia ( 31 ) a rozsudok Všeobecného súdu vo veci YKK a i./Komisia ( 32 ) sa domnieva, že prístup, ktorý zaujala v rozhodnutí Organické peroxidy, bol nesprávny a že prístup uplatnený v prejednávanej veci je vhodnejší.

77.

Podľa môjho názoru sa vec Tokai týkala odlišnej situácie. Vo veci Tokai bola materská spoločnosť a dcérska spoločnosť v čase porušenia súčasťou toho istého podniku, ale ich vzťah sa zmenil vo východiskovom okamihu na výpočet 10 % limitu. ( 33 ) V tom čase materská spoločnosť už nebola zodpovedná za svoju bývalú dcérsku spoločnosť, ale tieto spoločnosti boli sesterskými spoločnosťami. Konštatovalo sa, že obidve spoločnosti sú spoločne a nerozdielne zodpovedné za obdobie porušenia, ale rozhodnutie bolo adresované samostatne predchádzajúcej dcérskej spoločnosti a predchádzajúcej materskej spoločnosti a na každého adresáta bol uplatnený 10 % limit. ( 34 )

78.

Vec YKK ( 35 ) sa týkala materskej spoločnosti (ďalej len „YKK“) a stopercentnej dcérskej spoločnosti (ďalej len „YKK Stockco“), o ktorých sa konštatovalo, že v čase prijatia rozhodnutia Komisie tvorili ten istý podnik. V tomto rozhodnutí sa konštatovalo, že YKK je spoločne a nerozdielne zodpovedná za porušenie, ktorého sa dopustila jej dcérska spoločnosť YKK Stockco. Dĺžka trvania tohto porušenia bola 10 rokov. Konštatovalo sa, že YKK Stockco sa podieľala na protisúťažných praktikách počas šiestich rokov pred jej nadobudnutím spoločnosťou YKK. Protisúťažné správanie následne pokračovalo ďalšie štyri roky po tom, čo sa dcérska spoločnosť stala súčasťou skupiny YKK. Komisia konštatovala, že YKK je spoločne a nerozdielne zodpovedná za pokutu uloženú spoločnosti YKK Stockco od okamihu, keď sa stala výlučnou vlastníčkou dcérskej spoločnosti.

79.

YKK Stockco tvrdila, že Komisia mala pri určovaní 10 % limitu vziať do úvahy len jej obrat za (šesťročné) obdobie porušenia, za ktoré bola výlučne zodpovedná. Preto celosvetový obrat skupiny nemal byť základom na výpočet 10 % limitu vo vzťahu k tejto časti pokuty. Všeobecný súd sa s týmto tvrdením nestotožnil. Konštatoval, že YKK Stockco a YKK boli vo východiskovom okamihu na výpočet 10 % limitu spoločne a nerozdielne zodpovedné, a preto Komisia správne použila celosvetový obrat ako východiskový údaj na výpočet 10 % limitu za celé obdobie porušenia.

80.

Stanovisko Komisie je založené na tom, že Súdny dvor by mal zohľadniť finančné pomery podniku v čase prijatia rozhodnutia ako záruku pred uložením neprimeranej pokuty stanovenej na základe finančnej situácie podniku v čase, keď došlo k porušeniu. ( 36 )

81.

Domnievam sa, že prístup uplatnený v rozhodnutí Organické peroxidy zodpovedá zneniu a cieľom článku 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003 viac ako prístup uplatnený v prejednávanom prípade.

82.

Nie je mi známa nijaká judikatúra, v ktorej Súdny dvor vyložil článok 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003 za takých okolností, akými sú okolnosti prejednávanej veci. K tejto otázke pristupujem takto.

83.

Po prvé článok 23 ods. 2 druhý pododsek nariadenia č. 1/2003 stanovuje, že „pokuta uložená každému podniku… [podieľajúcemu sa na porušení] nepresiahne 10 % jeho celkového obratu v predchádzajúcom obchodnom roku“. Všeobecný súd sám neuviedol výslovné konštatovanie, ale implicitne prijal konštatovanie Komisie uvedené v rozhodnutí, že GSD bola v celom rozsahu zodpovedná za porušenie v období pred jej nadobudnutím spoločnosťou Groupe Gascogne. ( 37 ) Keďže GSD bola podnikom podieľajúcim sa na porušení počas obdobia od 9. februára 1988 do 1. januára 1994, len GSD je zrejme „podnikom“ v zmysle článku 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003, pokiaľ ide o porušenie spáchané počas tohto obdobia.

84.

Pokiaľ ide o neskoršie obdobie od 1. januára 1994 do 26. júna 2002, „podnikom“ podieľajúcim sa na porušení bola (na základe domnienky rozhodujúceho vplyvu) Groupe Gascogne a (na základe skutočného konania) aj GSD. Za toto obdobie sú teda spoločne a nerozdielne zodpovedné obidve spoločnosti.

85.

Po druhé, ak sa totožnosť páchateľa v priebehu porušenia zmení, lebo dcérsku spoločnosť následne v celom rozsahu nadobudne materská spoločnosť, pojem „podnik“ uvedený v článku 23 ods. 2 druhom pododseku nariadenia č. 1/2003 je dostatočne široký na to, aby pokryl túto zmenu situácie.

86.

Po tretie, hoci pokuta sa týka konania dcérskej spoločnosti v minulosti, článok 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003 tým, že stanovuje 10 % limit, vyžaduje, aby sa východiskový okamih stanovil v čase prijatia rozhodnutia Komisie. V tejto súvislosti sa postavenie dcérskej spoločnosti nijako neodlišuje od postavenia akéhokoľvek iného podniku, keďže 10 % limit je stanovený na základe obratu v obchodnom roku, ktorý predchádzal prijatiu rozhodnutia Komisie. Preto je dôležité odlíšiť obrat dcérskej spoločnosti od obratu jej materskej spoločnosti, pričom 10 % limit uplatnený na túto dcérsku spoločnosť vo vzťahu k pokute uloženej za obdobie pred jej nadobudnutím materskou spoločnosťou by sa mal určiť len na základe jej obratu.

87.

Po štvrté zastávam názor, že takýto výklad zodpovedá cieľom článku 23 ods. 2 viac ako prístup Komisie. Účelom 10 % limitu je chrániť podnik pred neprimeranými pokutami, ktoré by ho mohli z obchodného hľadiska zlikvidovať. ( 38 ) Ak je dcérska spoločnosť sankcionovaná za porušenie, za ktoré je v celom rozsahu zodpovedná, s prihliadnutím na hornú hranicu vypočítanú na základe celosvetového obratu celej skupiny, je pravdepodobnejšie, že výsledkom bude vyššia hodnota (keďže 10 % celosvetového obratu skupiny spoločností spravidla bude viac ako 10 % obratu jednej dcérskej spoločnosti). Táto metóda výpočtu teda bude viesť k uloženiu vyššej pokuty ako v prípade, ak by sa 10 % limit stanovil len na základe obratu dcérskej spoločnosti.

88.

Podľa môjho názoru preto prístup Komisie nezaručuje – čo je cieľom právnej úpravy –, že nebudú uložené neprimerané pokuty.

89.

Napokon sa zdá opodstatnené domnievať sa, že za takých okolností, o aké ide v prejednávanej veci, Komisia rozdelí zodpovednosť za obdobia pred a po nadobudnutí dcérskej spoločnosti materskou spoločnosťou s cieľom zohľadniť zásadu osobnej zodpovednosti. ( 39 ) Práve z dôvodu, že k protisúťažnému správaniu dcérskej spoločnosti počas skoršieho obdobia došlo pred týmto nadobudnutím a materská spoločnosť tvorila ten istý podnik, sa nevyvodzuje spoločná a nerozdielna zodpovednosť materskej spoločnosti za toto obdobie porušenia. Analogicky sa však domnievam, že je veľmi ťažké odôvodniť zohľadnenie celosvetového obratu skupiny na určenie 10 % limitu v súvislosti s pokutou, ktorú musí dcérska spoločnosť sama zaplatiť, uloženou za porušenie, ktoré samotná materská spoločnosť nespáchala a ktoré sa jej za predmetné obdobie nepripisuje.

90.

Preto sa domnievam, že Všeobecný súd nesprávne vyložil článok 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003 a napadnutý rozsudok v tejto súvislosti trpí vadou. Z toho vyplýva, že podľa môjho názoru by sa horná hranica pokuty uloženej spoločnosti GSD za obdobie od 9. februára 1988 do 1. januára 1994 mala stanoviť na 2078400 eur (10 % jej obratu v obchodnom roku, ktorý predchádza prijatiu rozhodnutia).

91.

GSD svojím tretím odvolacím dôvodom napáda napadnutý rozsudok z dôvodu, že Všeobecný súd potvrdil, že Komisia správne kvalifikovala porušenie ako veľmi závažné.

92.

GSD tvrdí, že Všeobecný súd neuviedol dostatočné a koherentné dôvody pri skúmaní odôvodnenia rozhodnutia týkajúceho sa skutočného vplyvu porušenia na trh. Tvrdí, že na základe tohto rozhodnutia nie je schopná stanoviť, či o vplyve kartelu na trh svedčia kritériá, ktoré uviedla Komisia, alebo či Komisia zastáva názor, že vplyv kartelu nemožno zmerať. GSD preto tvrdí, že sa nemôže brániť, lebo tvrdenia uvádzané proti nej sú nejasné. Všeobecný súd nesprávne potvrdil úvahy Komisie uvedené v rozhodnutí, keďže uviedol, že vplyv kartelu na trh nemožno zmerať, a napriek tomu uznal, že porušenie bolo riadne kvalifikované ako veľmi závažné.

93.

Komisia zastáva názor, že po prvé výhrada spoločnosti GSD je neprípustná, lebo táto spoločnosť v prvom stupni netvrdila, že mala ťažkosti s pochopením rozhodnutia; po druhé odôvodnenie rozhodnutia je dostatočne jasné; po tretie porušenie malo skutočný vplyv na trh, ale tento vplyv nemožno zmerať, a po štvrté z ustálenej judikatúry vyplýva, že otázka, či došlo k skutočnému vplyvu na trh, je okolnosťou, ktorú možno pri určovaní výšky pokuty vziať do úvahy, ale nejde o nevyhnutnú požiadavku.

94.

Rovnako ako Komisia považujem tvrdenie, že rozhodnutie bolo nedostatočne odôvodnené, za neprípustné, keďže toto tvrdenie nebolo uvedené v prvom stupni. Súdnemu dvoru však môže pomôcť, ak stručne preskúmam výhradu spoločnosti GSD z vecného hľadiska.

95.

Ak Všeobecný súd uznal, že porušenie bolo veľmi závažným porušením článku 101 ZFEÚ, a potvrdil rozhodnutie Komisie stanoviť základnú sumu pokuty bez preukázania skutočného vplyvu na trh, znamená to, že nepreskúmal odôvodnenie rozhodnutia? Okrem toho je odôvodnenie napadnutého rozsudku v tomto smere koherentné a dostatočné?

96.

GSD neoznačila konkrétne body napadnutého rozsudku, na ktorých je založená jej výhrada týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia.

97.

Domnievam sa, že Všeobecný súd sa pri uplatňovaní svojej prieskumnej právomoci nedopustil nesprávneho posúdenia.

98.

Vo všeobecnosti platí, že skutočný vplyv porušenia na trh je jedným z viacerých kritérií, ktoré treba vziať do úvahy pri určovaní závažnosti tohto porušenia. Okrem toho tento faktor je relevantný pri posudzovaní závažnosti protisúťažnej praktiky len v prípade, ak „skutočný vplyv na trh“ skutočne možno zmerať. ( 40 )

99.

Pri určovaní základnej sumy pokuty je potrebné zohľadniť dĺžku trvania porušenia a všetky faktory, ktoré môžu ovplyvniť posúdenie jeho závažnosti, akými sú konanie každého z podnikov, úloha, ktorú každý z nich zohral pri vytvorení kartelu, prospech, ktorý mohli podniky získať z týchto protisúťažných postupov, ich veľkosť, hodnota dotknutého tovaru, ako aj nebezpečenstvo, ktoré porušenia tohto typu predstavujú pre ciele Únie. ( 41 )

100.

Z toho vyplýva, že vplyv protisúťažného postupu na trh nie je sám osebe určujúcim kritériom pri posudzovaní základnej sumy pokuty. Najmä skutočnosti týkajúce sa úmyslu môžu byť dôležitejšie ako tie, ktoré sa týkajú uvedených účinkov, najmä ak ide o porušenia, ktoré sú už svojou povahou závažné. ( 42 )

101.

Všeobecný súd posudzoval otázku závažnosti porušenia vo viacerých fázach, pričom najprv skúmal skutočný vplyv porušenia na trh a následne skúmal, či Komisia vo svojej metodike na určovanie pokút uplatnila na účastníkov kartelu rozdielne zaobchádzanie. Posledná uvedená otázka nie je predmetom prejednávaného odvolania.

102.

Pokiaľ ide o skutočný vplyv na trh, GSD uviedla v konaní pred Všeobecným súdom nasledujúce tvrdenia. Po prvé tvrdila, že Komisia tým, že rozhodla, že nie je potrebné zmerať vplyv porušenia na trh, neuplatnila svoje usmernenia z roku 1998. Po druhé GSD poukázala na skorší rozsudok Degussa/Komisia ( 43 ), v ktorom Súd prvého stupňa konštatoval, že ak bol vplyv porušenia na trh preukázaný len čiastočne, pokutu uloženú Komisiou treba znížiť. Po tretie GSD tvrdila, že Komisia mala pri posudzovaní závažnosti porušenia vziať do úvahy, že GSD sa nepodieľala na niektorých protisúťažných praktikách.

103.

Všeobecný súd preskúmal každé tvrdenie spoločnosti GSD. V bode 117 napadnutého rozsudku uviedol: ( 44 )

„… skutočný vplyv porušenia na trh sa pri posudzovaní závažnosti porušenia berie do úvahy len vtedy, ak ho možno zmerať.“

104.

Všeobecný súd preto v bode 118 napadnutého rozsudku konštatoval: „Tvrdenie žalobkyne, že Všeobecný súd by v podstate mal znížiť pokuty uloženú Komisiou, ak vplyv porušenia na trh nemožno zmerať, teda nemôže obstáť. …“

105.

Všeobecný súd ďalej preskúmal rozsudok Degussa a dospel k záveru, že ho možno odlíšiť od prejednávanej veci: ( 45 )

„V uvedenej veci pritom Súd prvého stupňa znížil pokutu, keďže konštatoval, že Komisia nevzala do úvahy viaceré faktory, ktoré nasvedčovali tomu, že kartel počas určitého obdobia v skutočnosti nemal nijaký účinok. … Okrem toho v bodoch 241 a 242 uvedeného rozsudku sa konštatovalo, že počas tohto obdobia nebolo možné preukázať nijakú dohodu o cenách ani vykonanie predchádzajúcej dohody o cenách.“

106.

Všeobecný súd konštatoval, že naopak: ( 46 )

„V prejednávanej vec pritom jednak Komisia netvrdí, že je schopná zmerať vplyv porušenia na trh, a jednak žalobkyňa neuviedla nijaké tvrdenie a nepredložila nijaký dôkaz, ktorý by nasvedčoval tomu, že kartel v skutočnosti nemal nijaký účinok a že v dôsledku toho nemal nijaký vplyv na trh.“

107.

Všeobecný súd uviedol viacero doplňujúcich skutkových konštatovaní týkajúcich sa účasti spoločnosti GSD na karteli. Konštatoval, že správanie spoločnosti GSD, napríklad jej účasť na systémoch na výmenu informácií ( 47 ), rozdeľovanie trhu ( 48 ) a určovanie cien ( 49 ), je už svojou podstatou závažným porušením pravidiel hospodárskej súťaže.

108.

Je pravda, že Všeobecný súd výslovne neuviedol, že uplatnenie protisúťažnej praktiky samo osebe nie je rozhodujúcim kritériom na posúdenie základnej sumy pokuty. Z jeho celkového posúdenia závažnosti porušenia však vyplýva, že jeho konštatovania neboli založené len na všeobecnom vplyve protisúťažného správania na trh. Všeobecný súd zamietol tvrdenia spoločnosti GSD, ktorými sa domáhala zníženia základnej sumy pokuty. Okrem toho konštatoval, že správanie spoločnosti GSD bolo relevantným faktorom pri posudzovaní závažnosti porušenia pravidiel hospodárskej súťaže.

109.

Preto vzhľadom na to, že Všeobecný súd posúdil rozhodnutie z hľadiska zásad stanovených v judikatúre Súdneho dvora ( 50 ), dostatočne odôvodnil napadnutý rozsudok.

110.

Z toho vyplýva, že prvá časť tretieho odvolacieho dôvodu je nedôvodná.

111.

GSD druhou časťou tretieho odvolacieho dôvodu, ktorú uvádza subsidiárne, napáda metodiku uplatnenú Komisiou pri určovaní základnej sumy pokuty.

112.

GSD tvrdí, že ak sa Komisia rozhodne zohľadniť skutočný vplyv porušenia na trh, musí uviesť konkrétne, hodnoverné a primerané kritériá, na základe ktorých sa má posúdiť, aký mohol byť skutočný vplyv porušenia na hospodársku súťaž na tomto trhu. V tomto prípade Komisia vôbec neuviedla takéto kritériá. Len vyvodila zo skutočnosti, že kartel sa uplatňoval, záver, že kartel mal skutočný vplyv na trh. GSD tvrdí, že takýto postoj nie je v súlade s judikatúrou Súdneho dvora a že odôvodnenie Všeobecného súdu týkajúce sa tejto otázky bolo nedostatočné.

113.

Komisia sa domnieva, že druhá časť tretieho odvolacieho dôvodu je neprípustná a neúčinná, a to z viacerých dôvodov. Po prvé GSD nespochybnila skutočnosť, že porušenie malo vplyv na trh. Po druhé GSD neoznačila nijaký konkrétny bod napadnutého rozsudku, v ktorom sa Všeobecný súd podľa jej názoru dopustil nesprávneho právneho posúdenia. Po tretie táto časť tretieho odvolacieho dôvodu je neúčinná, lebo z odôvodnenia 765 rozhodnutia vyplýva, že úroveň pokuty nebola určená na základe skutočného vplyvu porušenia na trh. Po štvrté základná suma pokuty bola stanovená podľa iných faktorov, než je vplyv kartelu na trh – bola založená na protisúťažných praktikách kartelu, uplatňovaní týchto praktík a veľkosti dotknutej geografickej oblasti.

114.

Uviedol Všeobecný súd pri skúmaní rozhodnutia Komisie o stanovení základnej sumy pokuty dostatočné dôvody na to, aby rozhodol, že túto sumu nezníži, vzhľadom na to, že Komisia nezmerala vplyv kartelu na trh, lebo sa domnievala, že ho nemožno zmerať?

115.

Zastávam názor, že Všeobecný súd odôvodnil napadnutý rozsudok dostatočne jasne na to, aby umožnil dotknutým osobám oboznámiť sa s dôvodmi, na ktorých je založený napadnutý rozsudok, a Súdnemu dvoru poskytol dostatok podkladov potrebných na uskutočnenie preskúmania. ( 51 )

116.

Všeobecný súd vzal do úvahy skutočnosť, že Komisia nevychádzala z preukázania skutočného vplyvu kartelu na trh. ( 52 ) Všeobecný súd tiež zohľadnil iné faktory, ako napríklad povahu účasti spoločnosti GSD na porušení, povahu protisúťažných praktík a veľkosť dotknutej geografickej oblasti. ( 53 )

117.

Všeobecný súd v bode 117 svojho rozsudku odkázal na usmernenia Komisie z roku 1998, pričom sa tým nedopustil nesprávneho právneho posúdenia. Všeobecný súd v bode 118 napadnutého rozsudku konštatoval, že uplatnenie kritéria „skutočného vplyvu na trh“ je nepovinné. ( 54 ) V súvislosti so stanovením základnej sumy pokuty konštatoval, že toto kritérium nemožno zmerať. Rozhodol, že Komisia za týchto okolností nebola povinná uviesť doplňujúce dôkazy na preukázanie skutočného vplyvu.

118.

Závažnosť porušenia teda bola v prejednávanej veci posúdená na základe faktorov, medzi ktoré patrilo správanie spoločnosti GSD a veľkosť dotknutého geografického trhu. To je v úplnom súlade s bodom 1 A usmernení Komisie z roku 1998 a s judikatúrou Súdneho dvora. ( 55 )

119.

Druhá časť tretieho odvolacieho dôvodu je teda neúčinná.

120.

Z toho vyplýva, že tretí odvolací dôvod treba zamietnuť v celom rozsahu.

121.

Na pojednávaní pred Súdnym dvorom GSD uviedla tvrdenia týkajúce sa jej súčasnej finančnej situácie, pričom tvrdila, že nie je schopná zaplatiť pokutu uloženú sporným rozhodnutím. Takéto tvrdenia neboli uvedené v prvom stupni.

122.

Právny základ týchto tvrdení nie je jasný, keďže GSD na ich podporu necitovala nijaké ustanovenia Zmluvy, Štatútu Súdneho dvora alebo jeho rokovacieho poriadku.

123.

Domnievam sa, že tvrdenia spoločnosti GSD týkajúce sa jej platobnej neschopnosti sú neprípustné, a to z troch dôvodov.

124.

Po prvé odvolanie proti rozhodnutiu Všeobecného súdu sa obmedzuje len na právne otázky. Akékoľvek posúdenie prípadnej platobnej neschopnosti spoločnosti GSD sa týka skutkových otázok, ktorými sa Súdny dvor v odvolacom konaní nemôže zaoberať. Po druhé Súdny dvor pri rozhodovaní o odvolaní nemôže z dôvodu spravodlivého zaobchádzania nahradiť svojím posúdením posúdenie Všeobecného súdu rozhodujúceho v rámci výkonu svojej neobmedzenej právomoci, ktoré sa týka výšky pokút uložených podnikom z dôvodu, že porušili právo Únie. ( 56 ) Po tretie z ustálenej judikatúry ( 57 ) vyplýva, že Komisia nie je povinná zohľadniť pri určení výšky pokuty finančnú situáciu dotknutého podniku, keďže uznanie takejto povinnosti by viedlo k získaniu neoprávnených súťažných výhod pre podniky, ktoré sú najmenej prispôsobené podmienkam trhu. ( 58 )

125.

GSD uvádza, že keď podala na Všeobecný súd žalobu proti spornému rozhodnutiu a pokute uloženej týmto rozhodnutím, obstarala si bankovú záruku na pokrytie zaplatenia tejto pokuty a prípadných úrokov z nej až do skončenia konania v prvom stupni. GSD tvrdí, že dĺžka tohto konania (päť rokov a desať mesiacov) bola neprimeraná. ( 59 )

126.

GSD tvrdí, že Všeobecný súd porušil článok 47 Charty tým, že nerozhodol v primeranej lehote. GSD preto navrhuje, aby Súdny dvor zrušil napadnutý rozsudok alebo subsidiárne znížil uloženú pokutu s prihliadnutím na finančnú záťaž, ktorá jej vznikla v dôsledku porušenia jej základného práva.

127.

Komisia po prvé tvrdí, že výhrada spoločnosti GSD je neprípustná, keďže táto spoločnosť nevzniesla otázku nevydania rozhodnutia v primeranej lehote na pojednávaní pred Všeobecným súdom. Po druhé napadnutý rozsudok sa nemá zrušiť v celom rozsahu, keďže GSD nenamietala, že jej právo na obhajobu bolo porušené, lebo Všeobecný súd nerozhodol o veci spoločnosti GSD v primeranej lehote. Po tretie, aj keby Súdny dvor konštatoval, že konanie pred Všeobecným súdom bolo neprimerane zdĺhavé, spoločnosti GSD nevznikla v dôsledku neprimeranej dĺžky tohto konania nijaká majetková ujma. Po štvrté primeraným prostriedkom nápravy za týchto okolností je, aby GSD podala samostatnú žalobu o náhradu škody. Po piate subsidiárne, ak Súdny dvor prizná v odvolacom konaní náhradu, táto náhrada by mala byť symbolická.

128.

Ako uvádza Komisia, GSD nevzniesla počas konania v prvom stupni otázku týkajúcu sa neprejednania jej veci Všeobecným súdom v primeranej lehote. Nie je to prekvapujúce. Hoci žalobca sa môže (ako to urobila Kendrion) rozhodnúť, že vznesie túto otázku už na pojednávaní pred Všeobecným súdom, celková dĺžka konania v prvom stupni nemôže byť známa, kým Všeobecný súd nevyhlási rozsudok. Žalobca môže (napríklad) tvrdiť, že obdobie medzi pojednávaním a vyhlásením rozsudku Všeobecného súdu trvalo príliš dlho a v dôsledku toho toto obdobie predstavuje doplňujúcu okolnosť, ktorú treba zohľadniť. ( 60 )

129.

Žalobca sa preto môže rozhodnúť zhodnotiť svoje postavenie až po skončení konania v prvom stupni. Domnievam sa, že GSD v tomto prípade zaujala tento prístup. Ak by to žalobcovia nemohli urobiť, lebo boli povinní vzniesť túto otázku v prvom stupni (s cieľom zabrániť tomu, aby ju nemohli vzniesť v odvolacom konaní), nemuseli by mať k dispozícii všetky relevantné informácie na to, aby mohli prijať takéto rozhodnutie. Tým by mohlo byť obmedzené ich právo na obhajobu. Žalobca by teda mal mať právo rozhodnúť sa, či chce uplatniť taký nárok v prvom stupni alebo ho uviesť po prvý raz až v odvolacom konaní.

130.

Preto sa domnievam, že GSD môže vzniesť po prvý raz v odvolacom konaní pred Súdnym dvorom otázku, či Všeobecný súd nerozhodol v primeranej lehote. ( 61 )

131.

V rozsudku Baustahlgewebe ( 62 ) Súdny dvor uviedol, že primeraná lehota sa má posudzovať individuálne. Uplatnil tieto kritériá odvodené z judikatúry ESĽP: a) význam veci pre dotknutú osobu, b) zložitosť veci, c) správanie dotknutej osoby a d) správanie príslušných orgánov (ďalej len „kritériá Baustahlgewebe“). ( 63 )

132.

Vo svojich návrhoch vo veci Groupe Gascogne, v ktorých sa touto otázkou zaoberám podrobne, som navrhla spresniť kritériá Baustahlgewebe. Osobitne som uviedla, že pri rozhodovaní, či vec bola prejednaná v primeranej lehote, je vhodnejšie skúmať, či sa vyskytli neodôvodnené obdobia nečinnosti Všeobecného súdu ( 64 ), než sa zameriavať na celkovú dĺžku konania odo dňa podania žaloby do vyhlásenia rozsudku.

133.

GSD podala žalobu o neplatnosť 23. februára 2006. Písomná časť konania sa skončila 23. februára 2007. Dňa 23. septembra 2010 po období zjavnej nečinnosti, ktoré trvalo približne tri roky a sedem mesiacov, kancelária Všeobecného súdu informovala účastníkov konania, že vec bola pridelená štvrtej komore. Dňa 20. októbra 2010 GSD požiadala Všeobecný súd o opätovné otvorenie písomnej časti konania. ( 65 ) Dňa 14. decembra 2010 bola GSD informovaná, že vo veci bolo nariadené pojednávanie. Všeobecný súd prejednal vec 2. februára 2011 a rozsudok bol vyhlásený 16. novembra 2011. Celková dĺžka konania v prvom stupni predstavovala 5 rokov a 10 mesiacov a od skončenia písomnej časti konania do pojednávania uplynuli približne 4 roky.

134.

Z uplatnenia štyroch kritérií Baustahlgewebe je zrejmé, že vzhľadom na to, že spoločnosti GSD bola rozhodnutím uložená značná pokuta, vec je pre ňu dôležitá. Tiež je zrejmé, že konanie v prvom stupni vyvolalo zložité otázky. Nemyslím si, že neprimeranú dĺžku konania možno pripísať správaniu spoločnosti GSD. Je pravda, že GSD 20. októbra 2010 požiadala Všeobecný súd, aby opätovne otvoril písomnú časť konania, s cieľom uviesť tvrdenia týkajúce sa nového postavenia Charty po nadobudnutí platnosti Lisabonskej zmluvy (pozri body 46 až 53 vyššie). Zo skutočnosti, že GSD bola 14. decembra 2010 informovaná o nariadení pojednávania v jej veci, však vyplýva, že tento procesný úkon nemal nijaký alebo mal len malý vplyv na celkovú dĺžku konania. Súdnemu dvoru neboli poskytnuté nijaké informácie, ktoré by vysvetľovali alebo odôvodňovali obdobie nečinnosti trvajúce tri roky a osem mesiacov od skončenia písomnej časti konania do podania žiadosti spoločnosti GSD o opätovné otvorenie písomnej časti konania (20. októbra 2010). Vzhľadom na neexistenciu takých dôkazov je podľa môjho názoru jasné, že v tejto veci sa nerozhodlo v primeranej lehote. Ako som uviedla v mojich návrhoch vo veci Groupe Gascogne ( 66 ), domnievam sa, že vo všeobecnosti mohlo toto štádium konania trvať až dva roky bez toho, aby sa konštatovalo, že v prejednávanej veci došlo k neprimeraným prieťahom. Z toho vyplýva, že toto konanie trvalo – po zaokrúhlení – v prvom stupni na Všeobecnom súde asi o rok a osem mesiacov dlhšie, ako malo trvať.

135.

Preto sa domnievam, že bolo porušené základné právo spoločnosti GSD na prejednanie jej veci Všeobecným súdom v primeranej lehote.

136.

Z mojich návrhov vo veci Groupe Gascogne ( 67 ) vyplýva, že ak sa preukáže porušenie článku 47 Charty, takéto konštatovanie by samo osebe nemalo viesť k zrušeniu napadnutého rozsudku.

137.

Okrem toho, ako uvádza Komisia, GSD netvrdila, že v dôsledku tejto procesnej vady bolo porušené jej právo na obhajobu.

138.

Preto si nemyslím, že napadnutý rozsudok treba zrušiť.

139.

Alternatívna výhrada spoločnosti GSD, ktorou sa táto spoločnosť domáha zníženia pokuty, je podľa môjho názoru založená na prístupe Súdneho dvora vo veci Baustahlgewebe ( 68 ) a nebola predložená ako samostatný nárok na náhradu majetkovej ujmy a/alebo nemajetkovej ujmy.

140.

Vzhľadom na túto výhradu sa domnievam, že pokiaľ nebol uplatnený nárok na náhradu majetkovej ujmy a/alebo nemajetkovej ujmy, konštatovanie, že Všeobecný súd porušil článok 47 Charty, uvedené v samotnom rozsudku predstavuje spravodlivé zadosťučinenie. ( 69 )

141.

Dospela som teda k záveru, že pokiaľ sa GSD domnieva, že jej vznikla škoda v dôsledku toho, že Všeobecný súd nerozhodol o jej veci v primeranej lehote, žaloba o náhradu škody podaná na Všeobecný súd predstavuje vhodnejší a účinnejší prostriedok nápravy na účely článku 47 Charty, vykladaného z hľadiska článku 6 ods. 1 a článku 13 EDĽP, ako určité zníženie úrovne pokuty. ( 70 ) Preto navrhujem, aby Súdny dvor určil, že pri rozhodovaní o žalobe spoločnosti GSD v konaní pred Všeobecným súdom došlo k neprimeraným prieťahom, a aby jasne uviedol, že GSD môže podať samostatnú žalobu o náhradu škody, pokiaľ sa tak rozhodne.

142.

Ak sa Súdny dvor stotožní s mojím posúdením odvolania, v súlade s článkami 137, 138, 140 a 184 rokovacieho poriadku v ich vzájomnej súvislosti bude potrebné rozhodnúť, že GSD ako účastník konania, ktorý nemal úspech ani v jednom odvolacom dôvode okrem druhej časti druhého odvolacieho dôvodu ( 71 ), znáša vlastné trovy konania, a uložiť spoločnosti GSD povinnosť nahradiť dve tretiny trov konania Komisie.

143.

Preto navrhujem, aby Súdny dvor: