1

Tento spor sa týka rozhodnutia Komisie z 30. júna 2011 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“), ktorým sa mení a dopĺňa v rozsahu, v akom je spoločnostiam Akzo Nobel NV a Akcros Chemicals Ltd, žalobkyniam, adresované rozhodnutie Komisie K(2009) 8682 v konečnom znení z 11. novembra 2009 týkajúce sa konania podľa článku 81 [ES] a článku 53 Dohody o EHP (vec COMP/38589 – Tepelné stabilizátory) (ďalej len „prvé rozhodnutie“).

[omissis]

35

Návrhom podaným do kancelárie Všeobecného súdu 12. septembra 2011 podali žalobkyne žalobu proti napadnutému rozhodnutiu.

[omissis]

56

Žalobkyne v tejto veci navrhujú, aby Všeobecný súd:

57

Komisia navrhuje, aby Všeobecný súd:

58

Žalobkyne uvádzajú na podporu svojej žaloby tri žalobné dôvody.

59

Tretím žalobným dôvodom žalobkyne tvrdia, že Komisia porušila ich právo na obhajobu tým, že im pred prijatím napadnutého rozhodnutia neadresovala nové oznámenie o výhradách, napriek tomu, že mala túto povinnosť.

[omissis]

66

V tejto súvislosti treba na úvod pripomenúť, že právo byť vypočutý, ktoré je podstatnou zložkou práva na obhajobu, predstavuje všeobecnú zásadu práva Európskej únie, ktorú treba dodržiavať v každom konaní, aj keď ide o správne konanie, ktoré môže viesť k uloženiu sankcií, predovšetkým pokút, a že táto zásada hlavne vyžaduje, aby dotknutý podnik mal možnosť v rámci správneho konania účinne vyjadriť svoje stanovisko (pozri v tomto zmysle rozsudky z 13. februára 1979, Hoffmann‑La Roche/Komisia, 85/76, Zb., EU:C:1979:36, bod 9; zo 7. júna 1983, Musique Diffusion française a i./Komisia, 100/80 až 103/80, EU:C:1983:158, a zo 7. januára 2004, Aalborg Portland a i./Komisia, C‑204/00 P, C‑205/00 P, C‑211/00 P, C‑213/00 P, C‑217/00 P a C‑219/00 P, EU:C:2004:6, body 64 až 66).

67

Článok 27 ods. 1 nariadenia č. 1/2003 túto zásadu odráža, keďže stanovuje, že účastníkom konania sa zašle oznámenie o výhradách, ktoré musí jasne uviesť všetky podstatné okolnosti, z ktorých Komisia v tomto štádiu konania vychádza, aby mohli dotknuté osoby skutočne zistiť, aké konanie im Komisia vytýka, ako aj dôkazy, ktoré má Komisia k dispozícii (pozri v tomto zmysle rozsudky z 15. októbra 2002, Limburgse Vinyl Maatschappij a i./Komisia, C‑238/99 P, C‑244/99 P, C‑245/99 P, C‑247/99 P, C‑250/99 P až C‑252/99 P a C‑254/99 P, Zb., EU:C:2002:582, body 315 a 316, a Aalborg Portland a i./Komisia, už citovaný v bode 66 vyššie, EU:C:2004:6, body 66 a 67).

68

Navyše dodržanie práva na obhajobu predovšetkým vyžaduje, aby podnik, proti ktorému sa vedie vyšetrovanie, mohol v priebehu správneho konania účinne vyjadriť svoje stanovisko k existencii a relevantnosti uvádzaných skutočností, ako aj k dokumentom použitým Komisiou na podporu jej tvrdenia, že došlo k porušeniu Zmluvy (rozsudky Musique Diffusion française a i./Komisia, už citovaný v bode 66 vyššie, EU:C:1983:158, bod 10; z 25. januára 2007, Dalmine/Komisia, C‑407/04 P, Zb., EU:C:2007:53, bod 44, a z 10. mája 2007, SGL Carbon/Komisia, C‑328/05 P, Zb., EU:C:2007:277, bod 71).

69

Za okolností tejto veci a nezávisle od otázky, či Komisia bola povinná adresovať žalobkyniam pred prijatím napadnutého rozhodnutia nové oznámenie o výhradách, treba konštatovať, že v listoch a e‑maile Komisie, uvedených v bodoch 20 až 22 a 25 vyššie, Komisia žalobkyne vyzvala na vyjadrenie svojho stanoviska.

70

Nič to však nemení na tom, že na tento účel mali žalobkyne iba lehotu štyroch pracovných dní, a to od stredy 1. júna 2011 do pondelka 6. júna 2011, po doručení listov Komisie a troch pracovných dní, od stredy 15. júna 2011 do piatku 17. júna 2011, po prijatí e‑mailu Komisie.

71

Také krátke lehoty nemôžu byť v súlade s rešpektovaním práva na obhajobu.

72

Napadnuté rozhodnutie treba teda zrušiť, pretože žalobkyne dostatočne preukázali nie to, že by napadnuté rozhodnutie malo iný obsah pri neexistencii procesných vád, t. j. v prípade, že by boli vypočuté a mali prístup k spisu, ale to, že by svoju obhajobu mohli zaistiť lepšie, ak by sa vady nevyskytli (pozri v tomto zmysle rozsudok z 18. júna 2013, Fluorsid a Minmet/Komisia, T‑404/08, Zb., EU:T:2013:321, bod 110 a citovanú judikatúru), pričom sa spresňuje, že je na tento účel potrebné vrátiť vec do štádia správneho konania, ktoré viedlo k prijatiu napadnutého rozhodnutia, to znamená k dátumu predchádzajúcemu prijatiu napadnutého rozhodnutia, konkrétne k 30. júnu 2011 (pozri v tomto zmysle rozsudok z 27. septembra 2006, Archer Daniels Midland/Komisia, T‑329/01, Zb., EU:T:2006:268, bod 377).

73

Po prvé treba v tejto súvislosti zdôrazniť, že v správnom konaní, ktoré viedlo k prijatiu napadnutého rozhodnutia, bolo možné prejednať otázku, aké povinnosti má Komisia, pokiaľ ide o vzťah solidarity medzi spoločnosťami, ktoré sú solidárnymi dlžníkmi, pretože tvorili jediný podnik v zmysle článku 101 ZFEÚ.

74

Všeobecný súd v rozsudku z 3. marca 2011, teda menej ako štyri mesiace pred prijatím napadnutého rozhodnutia, rozhodol, že prislúcha výlučne Komisii, aby v rámci výkonu svojej právomoci ukladať pokuty na základe článku 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003 stanovila jednotlivé podiely rôznych spoločností v rámci súm, na ktorých zaplatenie boli solidárne zaviazané, keďže boli súčasťou toho istého podniku, pričom táto úloha nemôže byť ponechaná na vnútroštátne súdy (rozsudok z 3. marca 2011, Siemens a VA Tech Transmission & Distribution/Komisia, T‑122/07 až T‑124/07, Zb., EU:T:2011:70, bod 157).

75

Táto otázka mala byť prejednaná v správnom konaní, ktoré viedlo k prijatiu napadnutého rozhodnutia, o to viac, že Súdny dvor zrušil rozsudok vo veci Siemens a VA Tech Transmission & Distribution/Komisia, už citovaný v bode 74 vyššie (EU:T:2011:70), keď rozhodol, že rozdelenie pokuty medzi solidárnych dlžníkov patrí výlučne do právomoci vnútroštátneho súdu (rozsudok Siemens, už citovaný v bode 42 vyššie, EU:C:2014:256, bod 62).

76

Žalobkyne teda mohli v správnom konaní, ktoré viedlo k prijatiu napadnutého rozhodnutia, a pred vyhlásením rozsudku vo veci Siemens, už citovaného v bode 42 vyššie (EU:C:2014:256), tvrdiť, že mali právo na to, aby im bolo priznané zníženie pokuty uloženej spoločnosti Elementis, s ktorou boli solidárne zodpovedné za porušenie, ktorého sa dopustilo partnerstvo Akcros, pretože v čase porušenia tvorili jediný podnik v zmysle článku 101 ZFEÚ.

77

Žalobkyne by teda v správnom konaní, ktoré viedlo k prijatiu napadnutého rozhodnutia, mohli zaistiť svoju obhajobu lepšie, keby mali k dispozícii dostatočnú lehotu na vyjadrenie svojho stanoviska.

78

Po druhé je nesporné, že Komisia v napadnutom rozhodnutí chcela vyvodiť dôsledky z rozsudku vo veci ArcelorMittal, už citovaného v bode 21 vyššie (EU:C:2011:190).

79

Komisia sa teda v napadnutom rozhodnutí domnievala, že prerušenie premlčania nemalo vo vzťahu k žalobkyniam účinok erga omnes, ale iba inter partes, čo za okolností prejednávanej veci znamenalo, že uvedené prerušenie premlčania neplatilo pre spoločnosť Elementis.

80

Na jednej strane treba pripomenúť, že Súdny dvor sa vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok ArcelorMittal, už citovaný v bode 21 vyššie (EU:C:2011:190), vyjadril k účinkom prerušenia premlčania inter partes, ktoré sa týkalo rozličných podnikov v zmysle článku 101 ZFEÚ, ktoré sa zúčastnili na tom istom porušení (rozsudok ArcelorMittal, už citovaný v bode 21 vyššie, EU:C:2011:190, bod 148).

81

Na druhej strane v prejednávanej veci tvorili spoločnosť Elementis a žalobkyne počas druhého obdobia, v ktorom dochádzalo k porušeniu, jeden a ten istý podnik v zmysle článku 101 ZFEÚ, ako bolo rozhodnuté v bode 405 rozsudku vyhláseného v tento deň vo veci T‑47/10.

82

Nezávisle od otázky, či Komisia mohla oprávnene rozšíriť výsledok Súdneho dvora vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok ArcelorMittal, už citovaný v bode 21 vyššie (EU:C:2011:190), ktorá sa týkala rozličných podnikov zúčastňujúcich sa na tom istom porušení, na takú situáciu, ako je situácia v prejednávanej veci, ktorá sa týkala rozličných podnikov, ktoré počas druhého obdobia, v ktorom dochádzalo k porušeniu, tvorili jeden a ten istý podnik, sa treba domnievať, že predovšetkým so zreteľom na tieto otázky by žalobkyne mohli v správnom konaní, ktoré viedlo k prijatiu napadnutého rozhodnutia, zaistiť svoju obhajobu lepšie, keby mali k dispozícii dostatočnú lehotu na vyjadrenie svojho stanoviska.

[omissis]

Z týchto dôvodov

VŠEOBECNÝ SÚD (štvrtá komora)

rozhodol a vyhlásil: