1. 

Prejednávaným odvolaním Deltafina SpA (ďalej len „Deltafina“) napáda rozsudok Všeobecného súdu ( 2 ), ktorým bolo potvrdené rozhodnutie Európskej komisie o porušeniach pravidiel hospodárskej súťaže týkajúcich sa kartelu na talianskom trhu nákupu a prvotného spracovania surového tabaku ( 3 ). Počas administratívnej fázy konania Komisia v rámci režimu zhovievavosti ( 4 ), ktorý sa v tom čase uplatňoval, priznala spoločnosti Deltafina podmienečné oslobodenie od pokút za spoluprácu pri vyšetrovaní Komisie. Komisia však v spornom rozhodnutí následne odobrala toto oslobodenie od pokút. Základné otázky, na ktoré poukazuje Deltafina v tomto konaní, sa týkajú významu povinnosti podniku spolupracovať v rámci režimu zhovievavosti, otázky, či v prvostupňovom konaní došlo k procesným vadám, ktoré mali za následok porušenie práva spoločnosti Deltafina na obhajobu, a výhrady, že Všeobecný súd nerozhodol v primeranej lehote.

2.

Článok 6 ods. 1 EDĽP stanovuje, že každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

3.

Článok 41 Charty základných práv Európskej únie ( 5 ) zaručuje každému právo, aby inštitúcie, orgány, úrady a agentúry Únie vybavovali jeho záležitosti nestranne, spravodlivo a v primeranej lehote.

4.

Článok 47 Charty je nazvaný „Právo na účinný prostriedok nápravy a na spravodlivý proces“. Okrem iného stanovuje: „Každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom. …“ Článok 48 Charty zaručuje prezumpciu neviny a právo na obhajobu. ( 6 )

5.

Charta stanovuje, že jej ustanovenia sú pri dodržaní zásady subsidiarity určené pre inštitúcie a orgány Únie a tiež pre členské štáty výlučne vtedy, ak vykonávajú právo Únie. Preto musia rešpektovať práva, dodržiavať zásady a podporovať ich uplatňovanie v súlade so svojimi príslušnými právomocami a pri zachovaní obmedzení právomocí Únie, ktoré boli na ňu prenesené zmluvami. ( 7 )

6.

Ak práva zaručené Chartou zodpovedajú právam stanoveným v EDĽP, majú sa vykladať rovnako. ( 8 )

7.

Článok 101 ZFEÚ (predtým článok 81 ES) zakazuje podnikom, aby sa zúčastňovali na dohodách, rozhodnutiach a zosúladených postupoch, ktoré vylučujú, obmedzujú alebo skresľujú hospodársku súťaž v rámci vnútorného trhu.

8.

Podľa článku 23 nariadenia č. 1/2003 ( 9 ) môže Komisia prijať rozhodnutie o uložení pokút podnikom okrem iného v prípade, ak buď úmyselne, alebo z nedbanlivosti porušia článok 101 ZFEÚ ( 10 ). Pri stanovení výšky pokuty sa musí zohľadniť tak závažnosť, ako aj doba trvania porušovania. ( 11 ) Pri stanovovaní pokút sa musia dodržiavať základné práva a zásady stanovené v Charte – nariadenie č. 1/2003 sa má vykladať a uplatňovať v súlade s týmito zásadami. ( 12 )

9.

Článok 31 nariadenia č. 1/2003 stanovuje: „Súdny dvor má neobmedzenú súdnu právomoc na preskúmanie rozhodnutí, v ktorých Komisia stanovila pokutu alebo pravidelné penále. Môže zrušiť, znížiť alebo zvýšiť uloženú pokutu alebo pravidelné penále“. ( 13 )

10.

V relevantnom čase sa uplatňovali aj usmernenia Komisie z roku 1998 ( 14 ). Podľa preambuly sa základná suma pokuty určovala sčítaním súm stanovených za závažnosť a dĺžku trvania porušenia. Táto suma sa následne mohla znížiť, ak existovali poľahčujúce okolnosti, ako napríklad účinná spolupráca podniku v konaní mimo rámca oznámenia o spolupráci. ( 15 ) Usmernenia z roku 1998 tiež uznávali, že podnik môže mať za určitých okolností nárok na oslobodenie od pokút. ( 16 )

11.

V úvode oznámenia Komisie o oslobodení od pokút a znížení pokút v prípadoch kartelov ( 17 ) bolo vysvetlené, že toto oznámenie sa týka vážnych porušení pravidiel hospodárskej súťaže, ako je stanovovanie cien, stanovovanie výrobných alebo predajných kvót a rozdelenie trhov vykonávané kartelmi. Komisia poznamenala, že niektoré podniky zapojené do takých nezákonných praktík chcú ukončiť svoju účasť a informovať ju o existencii takýchto dohôd, ale sú odradené, aby tak vykonali, vysokými pokutami, ktoré by im boli prípadne uložené. Komisia sa domnievala, že bolo v záujme (vtedajšieho) Spoločenstva zabezpečiť priaznivé zaobchádzanie podnikom, ktoré s ňou spolupracujú. Rozhodujúci prínos pre začatie vyšetrovania alebo zistenie porušovania mohol opodstatňovať poskytnutie oslobodenia od akejkoľvek pokuty danému podniku za predpokladu splnenia určitých ďalších požiadaviek. Okrem toho spolupráca jedného alebo viacerých podnikov mohla viesť Komisiu k zníženiu akejkoľvek uloženej pokuty. Akékoľvek také zníženie muselo odrážať skutočný prínos podniku, pokiaľ ide o kvalitu a časový harmonogram, pre preukázanie porušenia Komisiou. Zníženia boli obmedzené na tie podniky, ktoré poskytli Komisii dôkazy, ktoré mali značnú pridanú hodnotu v porovnaní s dôkazmi, ktoré Komisia už mala k dispozícii. ( 18 )

12.

Oddiel A oznámenia o spolupráci z roku 2002 bol nazvaný „Oslobodenie od pokút“. V bode 8 bolo uvedené, že Komisia udelí podniku oslobodenie od akejkoľvek pokuty, ktorá by bola inak uložená, ak tento podnik – v súvislosti s údajným kartelom ovplyvňujúcim Spoločenstvo – ako prvý predložil dôkaz, ktorý podľa názoru Komisie: a) umožnil Komisii prijať rozhodnutie na vykonanie vyšetrovania alebo b) mohol umožniť Komisii konštatovať porušenie článku 81 ES. Podľa oddielu B podniky, ktoré nespĺňali podmienky na udelenie oslobodenia od pokút, mohli mať napriek tomu nárok na zníženie akejkoľvek pokuty, ktorá by inak mohla byť uložená. ( 19 )

13.

Na to, aby mal podnik nárok na oslobodenie od pokuty, museli byť popri týchto požiadavkách splnené nasledujúce kumulatívne podmienky uvedené v bode 11 oznámenia:

14.

Postup na podanie žiadosti o oslobodenie od pokút bol upravený v bodoch 12 až 19. Ak podnik na konci správneho konania splnil podmienky uvedené v bode 11, Komisia mu vo svojom konečnom rozhodnutí mohla priznať oslobodenie od pokút. Nesplnenie akejkoľvek z požiadaviek stanovených v oddieloch A alebo B, podľa okolností, v akejkoľvek etape správneho konania mohlo viesť k strate akéhokoľvek priaznivého zaobchádzania. ( 20 )

15.

Úplné vysvetlenie okolností prijatia sporného rozhodnutia je uvedené v bodoch 2 až 20 napadnutého rozsudku.

16.

Sled udalostí možno stručne opísať takto. V dňoch 3., 4. a 5. októbra 2001 vykonala Komisia prešetrovanie v sídlach Fédération européenne des transformateurs de tabac (Európske združenie spracovateľov tabaku, ďalej len „združenie“) a Maison des métiers du tabac (Cech tabakových remesiel) v Bruseli (Belgicko). V ten istý deň združenie oboznámilo faxovou správou o tomto prešetrovaní všetkých svojich členov, medzi ktorými bolo aj Associazione professionale trasformatori tabacchi italiani (profesijné združenie talianskych spracovateľov tabaku, ďalej len „APTI“). Komisia v týchto dňoch vykonala prešetrovanie aj v sídlach troch najväčších španielskych spracovateľov surového tabaku a dvoch španielskych združení spracovateľov a producentov surového tabaku.

17.

Dňa 19. februára 2002 Deltafina, taliansky spracovateľ surového tabaku (a člen APTI), predložila Komisii žiadosť o oslobodenie od pokút podľa oznámenia o spolupráci z roku 2002 a subsidiárne žiadosť o zníženie pokuty podľa bodu B toho istého oznámenia. Žiadosť o oslobodenie od pokút sa týkala údajného kartelu medzi spracovateľmi surového tabaku na talianskom trhu. Dňa 6. marca 2002 Komisia oznámila spoločnosti Deltafina, že jej žiadosť spĺňa podmienky stanovené v bode 8 písm. b) oznámenia o spolupráci z roku 2002 a že jej po skončení správneho konania vzhľadom na predložené dôkazy prizná oslobodenie od pokút za akékoľvek porušenie zistené pri vyšetrovaní, ktoré Komisia vykoná, pod podmienkou, že Deltafina splní všetky podmienky stanovené v bode 11 uvedeného oznámenia. Dňa 14. marca 2002 sa uskutočnilo stretnutie medzi útvarmi Komisie na jednej strane a zástupcami spoločností Deltafina a Universal Corporation ( 21 ) na druhej strane s cieľom prebrať podrobnosti spolupráce spoločnosti Deltafina s Komisiou (ďalej len „stretnutie zo 14. marca 2002“). Na tomto stretnutí bola spomenutá najmä dôverná povaha žiadosti spoločnosti Deltafina o oslobodenie od pokút. Deltafina poskytla Komisii ďalšie informácie 19., 21., 25. a 26. marca 2002. Dňa 22. marca 2002 sa uskutočnil telefonický rozhovor medzi zástupcami spoločnosti Deltafina a úradníkom Komisie povereným danou vecou, počas ktorého sa diskutovalo o viacerých otázkach týkajúcich sa spolupráce spoločnosti Deltafina s Komisiou.

18.

Dňa 2. apríla 2002 externý právny poradca spoločnosti Universal oznámil externým právnym poradcom spoločnosti Standard Commercial Corp., ktorá je materskou spoločnosťou spoločnosti Transcatab SpA (ďalej len „Transcatab“), ako aj spoločnosti Dimon Inc., ktorá je materskou spoločnosťou spoločnosti Dimon Italia Srl (ďalej len „Dimon Italia“), pričom obe tieto dcérske spoločnosti sú talianskymi spoločnosťami pôsobiacimi ako prvotní spracovatelia surového tabaku, že Deltafina predložila Komisii žiadosť o oslobodenie od pokút v súvislosti s kartelom medzi spracovateľmi na talianskom trhu s tabakom. Dňa 4. apríla 2002 ráno sa uskutočnilo stretnutie v priestoroch APTI (ďalej len „stretnutie APTI“). Riaditeľ spoločnosti Deltafina oznámil osobám prítomným na tomto stretnutí, že Deltafina začala spolupracovať s Komisiou podľa oznámenia o spolupráci z roku 2002. V ten istý deň, t. j. 4. apríla 2002, poobede predložili Dimon Italia a Transcatab, ktorých zástupcovia sa zúčastnili na stretnutí APTI, žiadosti o zníženie pokút podľa oznámenia o spolupráci z roku 2002.

19.

Dňa 25. februára 2004 Komisia vydala oznámenie o výhradách. Na ústnom vypočutí pred úradníkom povereným vypočutím 22. júna 2004, na ktorom sa Deltafina zúčastnila, zástupca spoločnosti Dimon Italia upozornil Komisiu na dva dokumenty založené v spise, ktoré boli zhrnutím vyhlásení riaditeľa spoločnosti Deltafina na stretnutí APTI. Dňa 21. decembra 2004 Komisia prijala dodatok k oznámeniu o výhradách, ktorým spoločnosti Deltafina a ostatným dotknutým podnikom oznámila svoj úmysel nepriznať tejto spoločnosti oslobodenie od pokút, pretože porušila povinnosť spolupráce stanovenú v bode 11 písm. a) oznámenia o spolupráci z roku 2002.

20.

Komisia prijala sporné rozhodnutie 20. októbra 2005. V článku 1 tohto rozhodnutia sa uvádza, že Deltafina a Universal porušili článok 81 ods. 1 ES počas uvedených období ( 22 ) tým, že uzavreli dohody a/alebo sa podieľali na zosúladených postupoch pri nákupe nespracovaného tabaku v Taliansku. Podľa článku 2 sporného rozhodnutia bola spoločnostiam Deltafina a Universal spoločne a nerozdielne uložená pokuta 30 000 000 eur.

21.

Pri určovaní základnej sumy pokuty boli zohľadnené všetky relevantné okolnosti v súlade s článkom 23 ods. 3 nariadenia č. 1/2003. Komisia tak skúmala najmä: i) závažnosť porušenia, ii) veľmi závažná povaha porušenia pravidiel hospodárskej súťaže, iii) konkrétny podiel každého podniku na trhu (Deltafina bola najväčším nákupcom na dotknutom trhu so surovým tabakom), iv) skutočnosť, že Deltafina bola súčasťou nadnárodnej skupiny, ktorá patrila medzi hlavných svetových obchodníkov s tabakom (na východiskovú sumu bol uplatnený násobiteľ 1,5 s cieľom zaručiť odstrašujúci účinok), a v) dĺžku trvania porušenia (táto suma bola následne zvýšená o 60 %).

22.

Komisia ďalej zohľadnila ako poľahčujúcu okolnosť v prospech spoločnosti Deltafina jej účinnú spoluprácu počas konania, ktorú poskytovala aj nad rámec oznámenia o spolupráci z roku 2002. Základná suma pokuty bola znížená z dvoch dôvodov. Deltafina bola prvým podnikom, ktorý predložil žiadosť o uplatnenie oznámenia o spolupráci z roku 2002, a tiež prvým podnikom, ktorému Komisia priznala podmienečné oslobodenie od pokút. Spolupráca spoločnosti Deltafina bola skutočne významná a trvala počas celého konania, pričom výnimku tvorili len skutočnosti, ktoré odôvodňovali nepriznanie konečného oslobodenia od pokút.

23.

Oslobodenie od pokút bolo odobraté, lebo Komisia sa domnievala, že Deltafina nesplnila podmienky uvedené v bode 11 písm. a) oznámenia o spolupráci z roku 2002. Hoci Deltafina vedela, že Komisia má v úmysle vykonať prešetrovanie na mieste v období od 18. do 20. apríla 2002, jej riaditeľ svojvoľne informoval dvoch hlavných konkurentov spoločnosti Deltafina o podaní žiadosti tejto spoločnosti o oslobodenie od pokút 4. apríla 2002, pred uskutočnením tohto prešetrovania. Správanie spoločnosti Deltafina mohlo vo veľkej miere ohroziť výsledok prešetrovania Komisie, čo Deltafina vedela, alebo aspoň mala vedieť, najmä ak jej Komisia konkrétne oznámila blížiace sa prešetrovanie a ak bola Komisiou vyzvaná, aby zachovávala mlčanlivosť o svojej žiadosti o oslobodenie od pokút, aby nebol ohrozený výsledok prešetrovania. V tejto súvislosti rokovanie na stretnutí zo 14. marca 2002 ani následné správanie Komisie nenasvedčovalo tomu, že Komisia pripustila, že Deltafina nevyhnutne prezradí podanie žiadosti o uplatnenie oznámenia o spolupráci z roku 2002 svojim konkurentom.

24.

Komisia si bola vedomá toho, že Deltafina môže mať so zachovaním mlčanlivosti o žiadosti o oslobodenie od pokút praktické ťažkosti, ako aj toho, že keby Deltafina bola nútená prezradiť svojim konkurentom podanie uvedenej žiadosti, bolo veľmi nepravdepodobné, že následné prešetrovanie by sa uskutočnilo. Deltafina však na stretnutí APTI prezradila, že podala žiadosť o oslobodenie od pokút, svojvoľne a spontánne. To, že Deltafina Komisii nikdy neoznámila prezradenie informácie o podaní žiadosti o oslobodenie od pokút svojim konkurentom, naznačovalo, že nečakala, že Komisia bude s jej postupom súhlasiť. Okrem toho Universal tiež neinformovala Komisiu okamžite po vyzradení informácií jej externým právnym poradcom 2. apríla 2002.

25.

V prvom stupni Deltafina navrhovala, aby Všeobecný súd:

26.

Deltafina uviedla sedem žalobných dôvodov. V rámci svojich prvých troch hlavných žalobných dôvodov smerujúcich k zrušeniu sporného rozhodnutia Deltafina tvrdila, že Komisia sa trikrát dopustila zjavne nesprávneho posúdenia, a to tým, že i) odobratie oslobodenia od pokút sa zakladalo na nesprávnom skutkovom predpoklade, ii) Komisia sa domnievala, že Deltafina porušila povinnosť spolupráce stanovenú v bode 11 písm. a) oznámenia o spolupráci z roku 2002 a iii) Komisia tvrdila, že prezradenie podania žiadosti o oslobodenie od pokút spoločnosťou Deltafina ohrozilo vyšetrovanie. V rámci štvrtého žalobného dôvodu Deltafina namietala porušenie zásady ochrany legitímnej dôvery, zásady riadnej správy vecí verejných a zásady proporcionality. Deltafina ďalej subsidiárne uviedla tri žalobné dôvody smerujúce k zníženiu pokuty. Piaty žalobný dôvod bol založený na porušení zásady proporcionality z dôvodu príliš vysokej východiskovej sumy pokuty. Šiesty žalobný dôvod bol založený na pochybení spočívajúcom v tom, že Komisia považovala spoločnosť Universal za spoločne zodpovednú za konanie spoločnosti Deltafina, a preto spoločnosti Deltafina uložila príliš vysokú pokutu. Siedmy žalobný dôvod bol založený na nesprávnom posúdení poľahčujúcich okolností. Deltafina následne vzala šiesty žalobný dôvod späť.

27.

Na pojednávaní pred Všeobecným súdom Deltafina po prvý raz tvrdila, že Komisia porušila zásadu rovnosti zaobchádzania, keďže znížila pokutu spoločnosti Deltafina, ako aj pokutu spoločnosti Dimon Italia o 50 %. Všeobecný súd rozhodol, že tento žalobný dôvod je neprípustný podľa článku 48 ods. 2 jeho rokovacieho poriadku.

28.

Rozsudkom vyhláseným 9. septembra 2011 Všeobecný súd zamietol žalobu v celom rozsahu a uložil spoločnosti Deltafina povinnosť nahradiť trovy konania.

29.

Deltafina uvádza štyri odvolacie dôvody, ktoré možno zhrnúť takto. Po prvé Všeobecný súd pochybil tým, že nerozhodol o otázke, či Komisia bola vzhľadom na „základné pravidlá“ ( 23 ) stanovené na stretnutí zo 14. marca 2002 oprávnená konštatovať, že Deltafina porušila svoju povinnosť spolupráce tým, že na stretnutí APTI prezradila, že podala žiadosť o oslobodenie od pokút. Všeobecný súd tým namiesto účastníkov konania dodatočne vymedzil podmienky upravujúce povinnosť spolupráce spoločnosti Deltafina, čím porušil právo spoločnosti Deltafina na obhajobu.

30.

Po druhé Všeobecný súd riadne a správne nezistil skutkový stav a nevzal do úvahy základné pravidlá týkajúce sa vykonávania dôkazov, lebo vypočul dvoch účastníkov stretnutia zo 14. marca 2002 v súvislosti so základnými pravidlami takým spôsobom, ktorý nie je v súlade s procesnými predpismi, pričom nedodržal záruky stanovené vo svojom rokovacieho poriadku.

31.

Po tretie Všeobecný súd nerozhodol v primeranej lehote. Konanie pred ním trvalo príliš dlho, a to päť rokov a osem mesiacov a od konca písomnej časti konania do rozhodnutia o začatí ústnej časti konania uplynulo viac ako 43 mesiacov.

32.

Po štvrté Všeobecný súd protiprávne odmietol rozhodnúť v rámci svojej neobmedzenej právomoci o tvrdení spoločnosti Deltafina uvedenom po prvý raz na pojednávaní, že pokuta uložená Komisiou bola neprimeraná a diskriminačná, lebo Komisia uplatnila rovnakú výšku zníženia pokuty na spoločnosť Deltafina ako na spoločnosť Dimon Italia, hoci sa tieto spoločnosti podieľali na vyšetrovaní Komisie, ktoré viedlo k zisteniu protiprávneho konania, zjavne odlišným spôsobom.

33.

Konanie pred Súdnym dvorom bolo po pojednávaní z 13. novembra 2012 prerušené až do vyhlásenia rozhodnutí veľkej komory vo veciach Gascogne Sack Deutschland/Komisia ( 24 ), Kendrion/Komisia ( 25 ) a Groupe Gascogne/Komisia ( 26 ). V týchto veciach Súdny dvor prehodnotil svoju judikatúru v súvislosti s výhradami uvedenými v odvolacom konaní, podľa ktorých Všeobecný súd nerozhodol v primeranej lehote. Rozsudky v týchto veciach boli vyhlásené 26. novembra 2013. Predloženie týchto návrhov sa teda odložilo, aby bolo možné zohľadniť uvedené rozsudky.

34.

Je vhodné najprv preskúmať tretí odvolací dôvod spoločnosti Deltafina, lebo tento odvolací dôvod je úplne odlišný od hmotnoprávnych otázok, ktorých sa týka prvý, druhý a štvrtý odvolací dôvod.

35.

Deltafina tvrdí, že Všeobecný súd porušil články 42 a 47 Charty tým, že nerozhodol v primeranej lehote. Deltafina preto navrhuje, aby Súdny dvor zrušil napadnutý rozsudok alebo subsidiárne podstatne znížil pokutu, ktorá jej bola uložená.

36.

V porovnaní s dĺžkou konania v zložitejšej veci Baustahlgewebe/Komisia ( 27 ), v ktorej Súdny dvor rozhodol, že päť rokov a šesť mesiacov je neprimeraná dĺžka konania (od konca písomnej časti konania do začatia ústnej časti konania uplynulo 32 mesiacov), je zrejmé, že konanie pred Všeobecným súdom v prejednávanej veci bolo príliš dlhé. V tomto prípade konanie trvalo päť rokov a osem mesiacov a od konca písomnej časti konania do rozhodnutia o začatí ústnej časti konania uplynulo 43 mesiacov. Deltafina nezavinila dĺžku tohto konania. Hoci je pravda, že termín na podanie repliky bol posunutý zo 6. júla 2006 na 16. októbra 2006 po tom, čo Deltafina navrhla, aby Všeobecný súd uložil Komisii povinnosť predložiť určitú listinu, Deltafina predložila svoju repliku v určenej lehote. Prejednávaná vec má pre spoločnosť Deltafina podstatný význam z dvoch dôvodov. Po prvé uložená pokuta je značná. Po druhé táto vec sa týka zásadnej otázky, a to najmä či podnik, ktorý požiadal o oslobodenie od pokút, môže oprávnene uzavrieť s Komisiou dohodu o tom, ako si má plniť svoju povinnosť spolupráce na účely oznámenia o spolupráci z roku 2002.

37.

Komisia tvrdí, že odvolací dôvod spoločnosti Deltafina je nedôvodný. Po prvé Komisia spochybňuje výpočet dĺžky konania vykonaný spoločnosťou Deltafina. Domnieva sa, že konanie trvalo päť rokov, tri mesiace a osem dní (čo je menej ako dĺžka konania vo veci Baustahlgewebe). Žiadosť spoločnosti Deltafina o predĺženie lehoty na podanie repliky predĺžila konanie o štyri mesiace a dvanásť dní. Po druhé z ustálenej judikatúry vyplýva, že pri posudzovaní otázky, či dĺžka konania bola neprimeraná, treba vziať do úvahy konkrétne okolnosti veci. Deltafina bola účastníkom komplexného kartelu, ktorý spôsobil súbor súvisiacich porušení, pričom dotknuté podniky podali žaloby o neplatnosť toho istého rozhodnutia Komisie. ( 28 ) Tieto konania sa viedli v troch rôznych jazykoch (angličtina, taliančina a španielčina). Okrem toho v prípade spoločnosti Deltafina bolo potrebné preskúmať zložité skutkové a právne otázky. Preto sa dĺžka konania pred Všeobecným súdom nemá považovať za neprimeranú. Po tretie aj v prípade, ak Súdny dvor konštatuje, že konanie pred Všeobecným súdom bolo príliš dlhé, táto okolnosť by nemala mať za následok zrušenie sporného rozhodnutia.

38.

Po prvé podľa Európskeho súdu pre ľudské práva musí nevydanie rozhodnutia v primeranej lehote ako procesná vada, ktorá predstavuje porušenie základného práva, následne viesť k vzniku nároku dotknutej osoby na účinný prostriedok nápravy, ktorý mu poskytne primeranú nápravu. ( 29 )

39.

Po druhé, keď neexistujú indície, podľa ktorých nadmerná dĺžka trvania konania pred Všeobecným súdom mala vplyv na riešenie sporu, nedodržanie požiadavky rozhodnutia veci v primeranej lehote nemôže viesť k zrušeniu napadnutého rozsudku. ( 30 ) Je to tak preto, lebo ak nedodržanie požiadavky rozhodnutia v primeranej lehote nemalo vplyv na riešenie sporu, zrušenie napadnutého rozsudku by nenapravilo porušenie zásady účinnej súdnej ochrany, ktorého sa dopustil Všeobecný súd. ( 31 )

40.

Po tretie v prejednávanej veci Deltafina nepredložila Súdnemu dvoru nijaké dôkazy, z ktorých by bolo možné vyvodiť, že skutočnosť, že Všeobecný súd nerozhodol v primeranej lehote, mohla ovplyvniť výsledok konania.

41.

Po štvrté vzhľadom na potrebu zabezpečenia dodržiavania práva Únie v oblasti hospodárskej súťaže Súdny dvor nemôže umožniť odvolateľovi iba preto, že nebola dodržaná požiadavka rozhodnutia veci v primeranej lehote, spochybniť opodstatnenosť alebo výšku pokuty v prípade, keď všetky dôvody smerujúce proti konštatovaniam Všeobecného súdu, pokiaľ ide o výšku tejto pokuty a správanie, ktoré trestá, boli zamietnuté. ( 32 ) Z dôvodov, ktoré som uviedla nižšie v bodoch 72 až 100 (prvý odvolací dôvod), 109 až 120 (druhý odvolací dôvod) a 125 až 129 (štvrtý odvolací dôvod), som dospela k záveru, že žalobné dôvody Deltafina v tomto odvolaní by mali byť zamietnuté.

42.

Z toho vyplýva, že tretí odvolací dôvod spoločnosti Deltafina nemôže mať za následok zrušenie napadnutého rozsudku.

43.

Pokiaľ sa Deltafina domáha zníženia pokuty, ktorá jej bola uložená, aby sa zohľadnili finančné dôsledky, ktoré pre ňu vyplývajú z neprimeranej dĺžky konania pred Všeobecným súdom, treba pripomenúť, že keď bol Súdny dvor po prvýkrát konfrontovaný s podobnou situáciou vo veci Baustahlgewebe, vyhovel takémuto návrhu a znížil pokutu z dôvodu hospodárnosti konania s cieľom zabezpečiť okamžitú a účinnú nápravu tejto procesnej vady. ( 33 ) Naopak, v neskoršej veci Der Grüne Punkt – Duales System Deutschland/Komisia ( 34 ), v ktorej Komisia konštatovala zneužitie dominantného postavenia, ale neuložila pokutu, Súdny dvor rozhodol, že skutočnosť, že Súd prvého stupňa nerozhodol v primeranej lehote, môže zakladať nárok na náhradu škody.

44.

Deltafina nespresnila, či je jej nárok založený na rozsudku Baustahlgewebe, alebo či sa domáha náhrady škody, a tiež neuviedla, či a do akej miery jej vznikla majetková ujma. Domnievam sa, že odvolanie spoločnosti Deltafina je implicitne založené na prístupe Súdneho dvora vo veci Baustahlgewebe a že tu nejde o uplatnenie samostatného nároku na náhradu majetkovej ujmy alebo nemajetkovej ujmy. V období medzi prerušením a opätovným otvorením ústnej časti konania Súdny dvor potvrdil, že žaloba o náhradu škody podaná proti Európskej únii na základe článku 268 ZFEÚ a článku 340 druhého odseku ZFEÚ predstavuje účinný a všeobecný prostriedok nápravy na uplatnenie a sankcionovanie takéhoto porušenia. ( 35 ) Návrh spoločnosti Deltafina preto treba zamietnuť v rozsahu, v akom je založený na rozsudku Baustahlgewebe. Ak chce Deltafina uplatniť nárok na náhradu škody, musí ho uplatniť na Všeobecnom súde. ( 36 )

45.

Pokiaľ ide o kritériá, ktoré umožňujú posúdiť, či Všeobecný súd rozhodol v primeranej lehote, túto otázku treba posúdiť v závislosti od okolností vlastných každej veci, kam patrí aj zložitosť veci a správanie účastníkov konania. ( 37 ) Zoznam relevantných kritérií nie je vyčerpávajúci a posúdenie primeranosti uvedenej lehoty nevyžaduje systematické preskúmanie okolností prípadu vo vzťahu ku každému z nich, pokiaľ sa dĺžka konania javí odôvodnená aspoň vo vzťahu k jednému z nich. Z tohto dôvodu možno zložitosť veci alebo správanie žalobcu, ktoré predstavuje spomaľovanie konania, uznať ako odôvodnenie na prvý pohľad príliš dlhej lehoty. ( 38 )

46.

Ak uplatníme tieto zásady na prejedávanú vec, Deltafina podala žalobu o neplatnosť 19. januára 2006. Dňa 26. júna 2006 Deltafina požiadala Súd prvého stupňa, aby Komisii uložil povinnosť predložiť celé znenie dokumentu uvedeného v prílohe k jej vyjadreniu k žalobe. Listom z 22. novembra 2006 kancelária Súdu prvého stupňa oznámila spoločnosti Deltafina, že jej žiadosť bola zamietnutá. Podľa spoločnosti Deltafina sa písomná časť konania skončila 26. februára 2007. Pojednávanie sa konalo 29. septembra 2010 a rozsudok bol vyhlásený 9. septembra 2011.

47.

Celková dĺžka konania v prvom stupni predstavovala približne päť rokov a osem mesiacov a od skončenia písomnej časti konania do pojednávania uplynulo približne 43 mesiacov. Dĺžku konania pred Všeobecným súdom nemožno odôvodniť žiadnou z konkrétnych okolností veci spoločnosti Deltafina. Dĺžku obdobia medzi písomnou a ústnou časťou konania nemožno vysvetliť zložitosťou sporu, správaním účastníkov konania alebo výskytom prekážok v konaní. Žiadosť spoločnosti Deltafina o uloženie povinnosti predložiť dokument, ktorý mala Komisia k dispozícii, konkrétne nemala nijaký vplyv na obdobie zjavnej nečinnosti medzi skončením písomnej časti konania a otvorením ústnej časti konania. Súdnemu dvoru neboli poskytnuté nijaké informácie, ktoré by vysvetlili alebo odôvodnili toto obdobie.

48.

Čo sa týka konkrétnejšie zložitosti sporu, je zrejmé, že hoci si uplatnené žalobné dôvody vyžadovali podrobné skúmanie, nevyvolávali nijaké mimoriadne ťažkosti. Aj keď je pravda, že viaceré subjekty, ktorým bolo určené sporné rozhodnutie, podali žaloby o neplatnosť tohto rozhodnutia na Všeobecný súd, táto skutočnosť neznemožnila preskúmať listiny založené v spise a pripraviť sa na ústnu časť konania za menej ako tri roky a sedem mesiacov. Treba poukázať na to, že Všeobecný súd počas tohto obdobia neprijal nijaké opatrenia na zabezpečenie priebehu konania, ktoré by prerušili alebo predĺžili konanie.

49.

Na základe týchto skutočností som dospela k záveru, že v konaní pred Všeobecným súdom došlo k porušeniu článku 47 druhého odseku Charty a že Všeobecný súd nerozhodol v primeranej lehote. To predstavuje dostatočne závažné porušenie právnej normy, ktorá priznáva práva jednotlivcom ( 39 ); a teda Deltafina môže – pokiaľ chce – podať samostatnú žalobu o náhradu škody.

50.

Keďže však návrh spoločnosti Deltafina nemôže mať za následok zrušenie napadnutého rozsudku, tretí odvolací dôvod treba zamietnuť ako nedôvodný.

51.

Všeobecný súd najprv vysvetlil svoj prístup v bodoch 102 až 148 napadnutého rozsudku. Program zhovievavosti má poskytnúť zvýhodnené zaobchádzanie podnikom, ktoré spolupracujú s Komisiou pri vyšetrovaní tajných kartelových dohôd. Cieľom tohto programu je teda vyšetriť, potláčať a odradzovať od páchania praktík, ktoré predstavujú najzávažnejšie porušenia pravidiel hospodárskej súťaže. Program zhovievavosti sa zakladá na dohode medzi Komisiou a podnikmi, ktoré sa rozhodnú spolupracovať s ňou. Podľa oznámenia o spolupráci z roku 2002 mohla Komisia priznať oslobodenie od pokút podniku, ktorý ako prvý začne spolupracovať pri vyšetrovaní, ako aj zníženie pokuty podnikom, ktoré začnú spolupracovať neskôr. V tejto súvislosti z logiky programu zhovievavosti vyplýva, že len jednému z členov kartelu môže byť poskytnuté oslobodenie od pokút, lebo cieľom je vytvoriť vnútri kartelov atmosféru neistoty povzbudzovaním k oznamovaniu kartelov Komisii. Účastníci kartelu vedia, že len jednému z nich môže byť priznané oslobodenie od pokuty, ak nahlási ostatných účastníkov porušenia, čím ich vystaví riziku, že im budú uložené pokuty. ( 40 )

52.

Z oznámenia o spolupráci z roku 2002 vyplýva, že postup poskytovania oslobodenia od pokút určitému podniku sa skladá z troch rôznych fáz: i) podnik, ktorý chce získať oslobodenie od pokút, kontaktuje Komisiu a predloží jej dôkazy o údajnom karteli majúcom vplyv na hospodársku súťaž v Európskej únii, ii) Komisia následne preskúma tieto dôkazy z hľadiska podmienok stanovených v bode 8 písm. a) alebo prípadne b) oznámenia o spolupráci z roku 2002, a ak podnik ako prvý oznamovateľ splnil tieto podmienky, Komisia mu môže písomne priznať podmienečné oslobodenie od pokút, iii) na konci správneho konania, keď sa prijme koneční rozhodnutie, Komisia rozhodne, či prizná alebo neprizná konečné oslobodenie od pokút. Toto oslobodenie možno priznať iba v prípade, ak predmetný podnik počas celého správneho konania až do okamihu prijatia konečného rozhodnutia spĺňal tri kumulatívne podmienky uvedené v bode 11 písm. a) až c) oznámenia o spolupráci z roku 2002. ( 41 )

53.

Čo sa týka rozsahu povinnosti spolupráce podľa oznámenia o spolupráci z roku 2002, Všeobecný súd uviedol, že zo samotného znenia bodu 11 písm. a), najmä z označenia požadovanej spolupráce za „plnú, trvalú a účinnú“, vyplýva, že táto povinnosť predstavuje veľmi všeobecnú povinnosť, ktorej hranice nie sú presne vymedzené a ktorej presný rozsah možno chápať iba v rámci programu zhovievavosti. Všeobecný súd konštatoval, že z označenia spolupráce za „úplnú“ vyplýva, že na to, aby oslobodenie od pokút mohlo byť v konečnom rozhodnutí priznané, takáto spolupráca musí byť úplná, absolútna a bezvýhradná. Označenie tejto spolupráce za „trvalú“ a „účinnú“ znamená, že spolupráca podniku musí spĺňať dve podmienky: i) musí trvať počas celého správneho konania a ii) musí byť okamžitá. ( 42 )

54.

Všeobecný súd vysvetlil, že „spolupráca“ znamená v rámci režimu zhovievavosti skutočnú a úplnú spoluprácu. Z ustálenej judikatúry vyplynulo, že zníženie pokuty na základe oznámenia o spolupráci z roku 2002 môže byť odôvodnené len vtedy, ak poskytnuté informácie a všeobecnejšie správanie predmetného podniku môžu byť považované za preukazujúce skutočnú spoluprácu. ( 43 ) Všeobecný súd uviedol, že to platí o to viac v prípade spolupráce, ktorá je nevyhnutná na odôvodnenie priznania oslobodenia od pokút, pretože oslobodenie od pokút predstavuje ešte priaznivejšie zaobchádzanie než obyčajné zníženie pokuty. ( 44 )

55.

Všeobecný súd ďalej uviedol, že keď určitý podnik predloží Komisii neúplný alebo nepresný opis skutkového stavu, nemožno v zmysle uvedenej judikatúry považovať jeho správanie za prejav ducha skutočnej spolupráce. ( 45 ) Podnik, ktorý chce dosiahnuť oslobodenie od pokút, teda nemôže neinformovať Komisiu o rozhodujúcich skutočnostiach, o ktorých sa dozvedel a ktoré môžu, i keď len potenciálne, ovplyvniť priebeh správneho konania a účinnosť vyšetrovania vedeného Komisiou. Posúdenie toho, či sa subjekt správal tak, že jeho správanie bolo výrazom ducha skutočnej spolupráce, možno vykonať len s ohľadom na okolnosti existujúce v okamihu, keď sa toto správanie uskutočnilo. Prípadné konštatovanie ex post, že správanie, ktorým sa porušila povinnosť spolupráce, nemalo negatívne účinky na vyšetrovanie vedené Komisiou, teda nemožno použiť na ospravedlnenie tohto správania. ( 46 )

56.

Za týchto okolností Všeobecný súd zistil nasledujúce skutočnosti.

57.

Po prvé Deltafina neinformovala Komisiu o okolnostiach dôležitých pre vyšetrovanie, teda o tom, že na stretnutí APTI zo 4. apríla 2002 jej riaditeľ prezradil, že Deltafina podala žiadosť o oslobodenie od pokút, a že externý právny poradca spoločnosti Universal oznámil 2. apríla 2002 to isté materským spoločnostiam niektorých jej konkurentov. Po druhé Komisia o týchto okolnostiach relevantných pre vyšetrovanie viac ako dva roky nevedela. Po tretie zo sporného rozhodnutia a zo spisu tiež vyplývalo, že počas stretnutí medzi spoločnosťou Deltafina a útvarmi Komisie v rámci programu zhovievavosti a najmä na stretnutí zo 14. marca 2002 účastníci konania výslovne rokovali o otázke zachovávania mlčanlivosti o žiadosti spoločnosti Deltafina o oslobodenie od pokút, aby konkurenti neboli upozornení a aby vyšetrovanie nestratilo svoju účinnosť. Bolo konkrétne jasné, že Komisia výslovne požiadala spoločnosť Deltafina, aby zachovala podanie žiadosti o oslobodenie od pokút v tajnosti, lebo mala v úmysle vykonať prešetrovanie. Deltafina teda vedela, že Komisia považovala prípadné prezradenie podania žiadosti o oslobodenie od pokút za relevantnú okolnosť, ktorá môže, aspoň potenciálne, ovplyvniť riadny priebeh vyšetrovania. Po štvrté Deltafina nemohla tvrdiť, že nevedela, že zachovanie mlčanlivosti o žiadosti o oslobodenie od pokút sa považovalo za významný prvok na úspešné vykonanie vyšetrovania. ( 47 )

58.

Všeobecný súd konštatoval, že ak by išlo o správanie, ktoré by sa nieslo v duchu skutočnej spolupráce, Deltafina by za týchto okolností mala urýchlene informovať Komisiu o tom, že podanie jej žiadosti o oslobodenie od pokút bolo prezradené. ( 48 )

59.

Všeobecný súd zamietol tvrdenie spoločnosti Deltafina, že Komisia vedela, že Deltafina oznámi iným členom kartelu, že požiadala o oslobodenie od pokút, na stretnutí APTI konanom 4. apríla 2002. Všeobecný súd konštatoval, že vzhľadom na to, že Komisia nevedela o tom, že Deltafina také spontánne prezradenie urobí, nemohla s tým vopred súhlasiť alebo to povoliť. ( 49 )

60.

Všeobecný súd následne posúdil konkrétne tvrdenia spoločnosti Deltafina založené na vadách sporného rozhodnutia, najmä pokiaľ ide o údajnú dohodu o „základných pravidlách“. Všeobecný súd zamietol tvrdenie spoločnosti Deltafina, že zo sporného rozhodnutia a z písomností založených v spise vyplýva, že Deltafina pred stretnutím APTI výslovne a jasne oznámila Komisii, že na tomto stretnutí spontánne prezradí podanie žiadosti o oslobodenie od pokút. V zápisniciach zo stretnutia zo 14. marca 2002, ktoré vyhotovili útvary Komisie, ani v poznámkach, ktoré si na tomto stretnutí zapísal jeden zo zástupcov spoločnosti Universal, nie je uvedená skutočnosť, že by na ňom Deltafina výslovne upozornila Komisiu, že danú skutočnosť prezradí. Z poznámok, ktoré si zapísal zástupca spoločnosti Universal, vyplynulo, že Deltafina len zdôraznila, že bude pre ňu ťažké zachovať v tajnosti svoju žiadosť o oslobodenie od pokút, lebo ak sa bude na blížiacom sa stretnutí APTI správať inak ako na predchádzajúcich stretnutiach, môže to u jej konkurentov vyvolať podozrenie, že podala žiadosť o oslobodenie od pokút. Všeobecný súd poznamenal, že Deltafina v odpovedi na otázku, ktorú jej položil na pojednávaní, sama v podstate uznala, že na stretnutí s útvarmi Komisie 14. marca 2002 tieto útvary výslovne neinformovala, že na stretnutí APTI 4. apríla 2002 spontánne prezradí podanie žiadosti o oslobodenie od pokút. Navyše zo žiadnej z písomností založených v spise nevyplynulo, že by Deltafina inokedy vopred a výslovne upozornila Komisiu, že takéto spontánne vyhlásenie urobí. ( 50 )

61.

Všeobecný súd osobitne preskúmal samostatné poznámky v spise, ktoré vyhotovili zástupcovia spoločnosti Deltafina a útvary Komisie, týkajúce sa telefonického rozhovoru z 22. marca 2002 (medzi pánom Jacchiom za spoločnosť Deltafina a pánom Van Erpsom z útvarov Komisie). Všeobecný súd neuznal tvrdenie spoločnosti Deltafina, že počas tohto telefonického rozhovoru Deltafina informovala Komisiu, že prezradí podanie žiadosti o oslobodenie od pokút. ( 51 )

62.

Napokon Všeobecný súd preskúmal tvrdenie spoločnosti Deltafina, že na stretnutí zo 14. marca 2002 sa s Komisiou dohodla na určitých „základných pravidlách“. Podľa spoločnosti Deltafina hlavnými časťami údajnej dohody bolo, že Komisia uznala, že prezradenie žiadosti spoločnosti Deltafina je nevyhnutné, a že Deltafina výmenou za toto uznanie prijala ťažšie bremeno, keď sa zaviazala čo najrýchlejšie predložiť ďalšie dôkazy. Deltafina tvrdila, že teda dodržiavala svoju povinnosť spolupráce, lebo poskytla dodatočné informácie, ktoré Komisia požadovala. Všeobecný súd poukázal na to, že aj keby Deltafina mala pravdu, nemohlo by to vyvrátiť záver, že Deltafina následným neinformovaním Komisie o prezradení žiadosti o oslobodenie od pokút porušila svoju povinnosť spolupráce, a Komisia teda bola oprávnená nepriznať jej vo svojom konečnom rozhodnutí oslobodenie od pokút.

63.

Všeobecný súd konštatoval, že aj keby Komisia na stretnutí zo 14. marca 2002 pripustila, že bolo nemožné, aby Deltafina zachovala svoju žiadosť o oslobodenie od pokút v tajnosti (čo bolo sporné), táto okolnosť by nemala vplyv na konštatovanie, že v rámci správania, ktoré by sa nieslo v duchu skutočnej spolupráce, mala Deltafina Komisiu urýchlenie informovať o tom, že skutočne došlo k prezradeniu žiadosti o oslobodenie od pokút. Tá istá argumentácia by platila aj v prípade, ak by Deltafina bola skutočne nútená prezradiť svoju žiadosť o oslobodenie od pokút z dôvodov, ktoré uviedla v správnom konaní – najmä vtedy, ak by sa Deltafina skutočne ocitla, ako sama tvrdí, pod takým „tlakom“, že by bola nutná prezradiť podanie žiadosti o zhovievavosť ostatným členom kartelu na základe oprávneného záujmu neporušiť svoju povinnosť skončiť svoju účasť na porušovaní, ktorá je stanovená v bode 11 písm. b) oznámenia o spolupráci z roku 2002. Keďže Deltafina požiadala o oslobodenie od pokút, v každom prípade mala povinnosť spolupráce. V dôsledku toho mala Komisiu o prezradení urýchlene informovať. Aj keby by sa preukázala skutočnosť, ktorú uviedla Deltafina, že vyhovela „druhej najprijateľnejšej možnosti“, na ktorej sa údajne s Komisiou dohodla s cieľom zmierniť negatívne dôsledky „nevyhnutného“ prezradenia tým, že poskytne Komisiou požadované informácie, ani táto skutočnosť by nemohla spoločnosť Deltafina zbaviť povinnosti urýchlene informovať Komisiu o prezradení svojej žiadosti o oslobodenie od pokút. ( 52 )

64.

Deltafina namieta, že Všeobecný súd porušil jej právo na obhajobu tým, že nerozhodol o jej hlavnom žalobnom dôvode, podľa ktorého z dohody o základných pravidlách stanovených na stretnutí zo 14. marca 2002 vyplynulo, že Deltafina bola zbavená povinnosti utajovať podanie žiadosti o oslobodenie od pokút pred inými členmi kartelu. Deltafina teda neporušila svoju povinnosť mlčanlivosti, keď prezradila túto skutočnosť na stretnutí APTI. Všeobecný súd naopak nahradil dôvody uvedené účastníkmi konania vlastnými dôvodmi tým, že uviedol novú okolnosť, a to že Deltafina porušila svoju povinnosť spolupráce tým, že neinformovala Komisiu, že prezradila podanie žiadosti o oslobodenie od pokút iným členom kartelu. Všeobecný súd tým prekročil svoju právomoc, ktorá je obmedzená na preskúmanie sporného rozhodnutia. Všeobecný súd nemôže nahradiť základné pravidlá, ktoré si účastníci konania medzi sebou dohodli na stretnutí zo 14. marca 2002, tým, čo podľa jeho názoru Deltafina mala urobiť na to, aby dodržala svoju povinnosť spolupráce. Okrem toho táto dohoda mala povahu zmluvy. Napadnutý rozsudok je nenapraviteľne nekonzistentný.

65.

Deltafina ďalej tvrdí, že obsah základných pravidiel je odvodený od podrobností, na ktorých sa dohodla s Komisiou. Tvrdenie spoločnosti Deltafina, že bola zbavená svojej povinnosti mlčanlivosti na stretnutí zo 14. marca 2002, podporujú dôkazy z relevantného obdobia, vrátane zápisnice z tohto stretnutia. Táto zápisnica svedčí o tom, že výmenou za súhlas s oslobodením spoločnosti Deltafina od jej povinnosti Komisia uložila tomuto podniku prísnejšie požiadavky, aby poskytoval informácie potrebné na pokračovanie prešetrovania kartelu. Ak by Všeobecný súd preskúmal zápisnicu, zistil by, že Komisia uznala, že je nevyhnutné, aby bola Deltafina nútená prezradiť podanie žiadosti o oslobodenie od pokút. Táto zápisnica nepreukazuje, že Deltafina mala povinnosť informovať Komisiu, ak by prezradila, že podala žiadosť o oslobodenie od pokút. Komisia sa následne nikdy nepýtala zástupcov spoločnosti Deltafina na ich názor. Zdalo sa totiž, že Komisia sa o túto otázku nezaujíma. Komisia obvinila spoločnosť Deltafina z toho, že svojvoľne a spontánne prezradila podanie žiadosti o oslobodenie od pokút. Nič v zápisnici zo stretnutia zo 14. marca 2002 však nenasvedčuje tomu, že prípadné prezradenie muselo byť nedobrovoľné a nevyhnutné, lebo tretia osoba žiadala informácie.

66.

Deltafina tvrdí, že jej povinnosť spolupráce podľa oznámenia o spolupráci z roku 2002 nie je rovnaká ako povinnosť, ktorú predtým posudzoval Súdny dvor v rozsudku Dansk Rørindustri ( 53 ). V uvedenej veci mali podniky, ktoré požiadali o zvýhodnené zaobchádzanie, povinnosť poskytnúť Komisii úplné a presné informácie o existencii porušenia pravidiel hospodárskej súťaže. Za týchto okolností dotknutý podnik nemohol byť oslobodený od svojej povinnosti spolupráce podľa uplatniteľného oznámenia o spolupráci. Naproti tomu, Deltafina mala povinnosť mlčanlivosti, ktorej mohla byť zbavená. Tento názor potvrdzuje bod 12 písm. a) oznámenia o spolupráci z roku 2006. Deltafina v každom prípade dodáva, že v prípade akýchkoľvek pochybností o tom, aké základné pravidlá a prostriedky spolupráce boli dohodnuté medzi ňou a Komisiou, treba rozhodnúť v prospech spoločnosti Deltafina.

67.

Komisia tvrdí, že prvý odvolací dôvod spoločnosti Deltafina je nedôvodný. Komisia nesúhlasila s tým, aby bola Deltafina zbavená svojej povinnosti utajovať podanie žiadosti o oslobodenie od pokút. Všeobecný súd starostlivo preskúmal tvrdenia spoločnosti Deltafina týkajúce sa údajnej dohody s Komisiou o prezradení podania žiadosti o oslobodenie od pokút a na základe skutkového stavu dospel k záveru, že taká dohoda neexistovala. Všeobecný súd preto neporušil právo spoločnosti Deltafina na obhajobu ani neprekročil hranice svojej právomoci tým, že rozhodol, že Deltafina porušila svoju povinnosť spolupráce.

68.

Komisia spochybňuje tvrdenie spoločnosti Deltafina, že Všeobecný súd založil svoje rozhodnutie na novom dôvode, ktorý nebol súčasťou sporného rozhodnutia. Skutočnosť, že Deltafina neinformovala Komisiu o prezradení podania žiadosti (údajný nový dôvod), je spomenutá v odôvodneniach tohto rozhodnutia. ( 54 ) Je pravda, že Všeobecný súd kládol na toto konkrétne opomenutie väčší dôraz než Komisia. Komisia však tak ako Všeobecný súd tiež zastáva názor, že Deltafina tým porušila bod 11 písm. a) oznámenia o spolupráci z roku 2002. Z opomenutia spoločnosti Deltafina vyplýva, že táto spoločnosť sa naďalej správala ako člen kartelu a že nebola schopná preukázať ducha skutočnej a lojálnej spolupráce. Článok 31 nariadenia č. 1/2003 stanovuje, že Všeobecný súd má neobmedzenú právomoc, pokiaľ ide o stanovenie pokút. Vzhľadom na toto ustanovenie nemožno tvrdiť, že Všeobecný súd prekročil svoju právomoc pri posudzovaní otázky, či si Deltafina splnila svoju povinnosť spolupráce podľa oznámenia o spolupráci z roku 2002.

69.

Komisia poznamenáva, že Všeobecný súd zamietol tvrdenie spoločnosti Deltafina, že nebolo možné, aby Deltafina utajovala podanie žiadosti o oslobodenie od pokút pred inými členmi kartelu, a konštatoval, že podanie tejto žiadosti bolo prezradené svojvoľne. Tvrdenie spoločnosti Deltafina, že Komisia jasne neuviedla, že podanie žiadosti o oslobodenie od pokút nemožno oznámiť iným členom kartelu svojvoľne, je hrou so slovíčkami a tvrdenie spoločnosti Deltafina nemá nijaký význam.

70.

Pravidlá programu zhovievavosti sú založené na Zmluve, sekundárnych právnych aktoch a oznámeniach Komisie. Je nepredstaviteľné, aby úradník Komisie, ktorý je poverený konkrétnym prípadom, mohol stanoviť odlišné „základné pravidlá“. Úlohou úradníkov je vysvetliť obsah pravidiel, ale pri jeho vysvetľovaní môžu vyjadriť svoje názory na to, akým spôsobom sa môžu pravidlá uplatniť v konkrétnom prípade. Všeobecný súd preto správne rozhodol, že má preskúmať oznámenie o spolupráci z roku 2002 s cieľom určiť ustanovenia, ktoré sa vzťahovali na spoločnosť Deltafina. Komisia poznamenáva, že nemohla povoliť spoločnosti Deltafina, aby prezradila podanie žiadosti o oslobodenie od pokút iným členom kartelu, podľa bodu 12 oznámenia o spolupráci z roku 2006. Toto oznámenie o spolupráci nebolo uplatniteľné ratione temporis. Odvolanie je v každom prípade neprípustné v rozsahu, v akom sa ním navrhuje opätovné posúdenie skutkového stavu.

71.

Napokon v prípade, ak Súdny dvor konštatuje, že prvý odvolací dôvod je prípustný a dôvodný, Komisia navrhuje, aby Súdny dvor konštatoval nasledujúce skutočnosti: i) Deltafina porušila svoju povinnosť spolupráce podľa bodu 11 písm. a) oznámenia o spolupráci z roku 2002, ii) hrozilo, že Deltafina prezradením podania žiadosti o oslobodenie od pokút iným členom kartelu zmarí prešetrovanie Komisie, iii) v rámci programu zhovievavosti vždy existuje imanentné riziko, že členovia kartelu budú podozrievať iných členov, a iv) nebolo nemožné, aby Deltafina udržiavala podanie žiadosti o oslobodenie od pokút v tajnosti, ale naopak sa rozhodla, že ho svojvoľne prezradí, čo svedčí o tom, že pokračovala vo svojom protisúťažnom správaní.

72.

Prvý odvolací dôvod spoločnosti Deltafina sa vo všeobecnosti delí na tri časti: i) Všeobecný súd nerozhodol o jej hlavnom žalobnom dôvode, že Komisia oslobodila spoločnosť Deltafina od povinnosti utajovať podanie žiadosti o oslobodenie od pokút podľa základných pravidiel dohodnutých na stretnutí zo 14. marca 2002, ii) Všeobecný súd nahradil odôvodnenie obsiahnuté v spornom rozhodnutím vlastným odôvodnením tým, že rozhodol, že Deltafina mala informovať Komisiu, skôr než prezradila, že požiadala o oslobodenie od pokút, a iii) bolo porušené právo spoločnosti Deltafina na obhajobu.

73.

Rozhodol Všeobecný súd o hlavnom žalobnom dôvode spoločnosti Deltafina?

74.

V prvom stupni Deltafina tvrdila, že nepriznanie oslobodenia od pokút v spornom rozhodnutí tejto spoločnosti malo zjavné vady: po prvé nesprávne posúdenie skutkového stavu založené na nesprávnom predpoklade, že talianski spracovatelia surového tabaku nevedeli o prešetrovaní Komisie, po druhé nesprávne posúdenie Komisie, lebo Komisia sa domnievala, že Deltafina porušila svoju povinnosť spolupráce v zmysle bodu 11 písm. a) oznámenia o spolupráci z roku 2002, a po tretie ďalšie nesprávne posúdenie, lebo Komisia sa domnievala, že prezradenie žiadosti spoločnosti Deltafina o oslobodenie od pokút ohrozilo vyšetrovanie.

75.

To, čo Deltafina opisuje ako svoj hlavný žalobný dôvod, je v skutočnosti druhý žalobný dôvod uvedený v prvom stupni [týkajúci sa povinnosti podniku spolupracovať na účely bodu 11 písm. a) oznámenia o spolupráci z roku 2002] a Deltafina napáda posúdenie tohto žalobného dôvodu Všeobecným súdom. Preskúmala som žalobu spoločnosti Deltafina o neplatnosť. Je jasné, že Deltafina v prvom stupni tvrdila, že Komisia na stretnutí zo 14. marca 2002 uznala, že bude nemožné, aby Deltafina utajila podanie žiadosti o oslobodenie od pokút pred inými členmi kartelu. Deltafina tvrdila, že Komisia preto zdôraznila, že je naliehavejšie, aby Deltafina výmenou za dovolenie zverejnenia tejto informácie poskytla Komisii ďalšie informácie potrebné na umožnenie vykonania prešetrovania (takzvané „základné pravidlá“ alebo „pravidlá hry“).

76.

Domnievam sa, že Všeobecný súd správne vyložil žalobný dôvod spoločnosti Deltafina tak, že sa týkal povinnosti spolupráce v zmysle bodu 11 písm. a) oznámenia o spolupráci z roku 2002. Všeobecný súd starostlivo zaznamenal tvrdenia spoločnosti Deltafina, najmä pokiaľ ide o stretnutie zo 14. marca 2002, v bodoch 90 až 93 napadnutého rozsudku. Všeobecný súd konštatoval, že spoločnosti Deltafina sa nepodarilo preukázať, že vopred informovala Komisiu o tom, že na stretnutí APTI spontánne prezradí podanie žiadosti o oslobodenie od pokút. ( 55 ) Všeobecný súd tiež konkrétne posúdil dohodu týkajúcu sa základných pravidiel, ktorá bola údajne uzavretá na stretnutí zo 14. marca 2002. ( 56 )

77.

Treba však poukázať na to, že Všeobecný súd nerozhodol o tom, či taká dohoda bola (alebo nebola) uzavretá. Všeobecný súd namiesto toho uviedol, že aj keby sa Komisia a Deltafina dohodli na základných pravidlách v zmysle tvrdení, skutočnosť, že Deltafina vopred neinformovala Komisiu o svojom zámere prezradiť podanie žiadosti o oslobodenie od pokút, predstavovala porušenie povinnosti spolupráce podľa bodu 11 písm. a) oznámenia o spolupráci z roku 2002. Všeobecný súd tiež uviedol, že neexistujú okolnosti, ktoré by mohli zbaviť spoločnosť Deltafina jej následnej povinnosti okamžite informovať Komisiu o uskutočnenom prezradení.

78.

Podstatou veci je, či je odôvodnenie uvedené v napadnutom rozsudku nedostatočné, lebo Všeobecný súd sa konkrétne nevyjadril k tvrdeniu spoločnosti Deltafina, že podľa údajných základných pravidiel bola oslobodená od svojej povinnosti utajovať podanie žiadosti o oslobodenie od pokút výmenou za prijatie zaťažujúcejšej povinnosti poskytnúť Komisii informácie (čo je povinnosť, ktorú údajne splnila).

79.

Podľa ustálenej judikatúry musia byť z odôvodnenia rozsudku jasne a nepochybne zrejmé úvahy Všeobecného súdu, aby sa umožnilo dotknutým osobám zistiť dôvody prijatého rozhodnutia a Súdnemu dvoru vykonať jeho preskúmanie. ( 57 ) Povinnosť odôvodnenia však neukladá Všeobecnému súdu povinnosť vypracovať také odôvodnenie, ktoré by vyčerpávajúcim spôsobom a jednotlivo rozoberalo všetky tvrdenia účastníkov sporu. Odôvodnenie teda môže byť implicitné, ak umožní dotknutým osobám oboznámiť sa s dôvodmi, pre ktoré Všeobecný súd neuznal ich tvrdenia, a Súdnemu dvoru poskytne dostatok podkladov potrebných na uskutočnenie preskúmania. ( 58 )

80.

Keď Všeobecný súd zamietol tvrdenie spoločnosti Deltafina, že Komisia vedela, že táto spoločnosť prezradí podanie žiadosti o oslobodenie od pokút na stretnutí APTI, konštatoval, že Komisia nevedela o tom, že Deltafina svojvoľne prezradí túto informáciu, a že s tým nemohla súhlasiť ani to predtým povoliť. ( 59 )

81.

Pokiaľ sa Deltafina usiluje spochybniť posúdenie skutkového stavu Všeobecným súdom tým, že napáda zistenia týkajúce sa záznamov zo stretnutia zo 14. marca 2002 vyhotovených v relevantnom čase a podrobnosti týkajúce sa následných rokovaní medzi zástupcami spoločnosti Deltafina a úradníkmi Komisie poverenými danou vecou, tieto tvrdenia sú neprípustné. Deltafina sa tým totiž usiluje dosiahnuť opätovné preskúmanie skutkových konštatovaní, a Súdny dvor nemá právomoc vykonať v odvolacom konaní také preskúmanie. ( 60 )

82.

Bol záver Všeobecného súdu, že Deltafina nedodržala svoju povinnosť spolupráce na účely oznámenia o spolupráci z roku 2002, správny?

83.

Ako vysvetlil Všeobecný súd, na vznik nároku na priznanie oslobodenia od pokút musia byť splnené tri kumulatívne podmienky. ( 61 ) Predmetná otázka sa týka posúdenia Všeobecného súdu, pokiaľ ide o to, či bola spolupráca spoločnosti Deltafina počas celého správneho konania plná, trvalá a účinná.

84.

Domnievam sa, že Všeobecný súd v bodoch 124 až 132 svojho rozsudku správne opísal rozsah povinnosti podniku spolupracovať. Z ustálenej judikatúry vyplýva, že zníženie pokuty na základe oznámenia o spolupráci z roku 2002 môže byť odôvodnené len vtedy, ak poskytnuté informácie a všeobecnejšie správanie predmetného podniku môžu byť považované za preukazujúce skutočnú spoluprácu z jeho strany. ( 62 ) Zníženie pokuty na základe uvedeného oznámenia môže byť priznané jedine vtedy, ak konanie dotknutého podniku svedčí o takom duchu spolupráce. ( 63 ) Nesúhlasím s tvrdením spoločnosti Deltafina, že toto kritérium sa v prejednávanej veci neuplatní, lebo situácia spoločnosti Deltafina (povinnosť utajovať podanie žiadosti o oslobodenie od pokút) bola odlišná od situácie podniku, ktorý chce získať oslobodenie od pokút výmenou za poskytnutie úplných a presných skutkových informácií.

85.

Podľa môjho názoru sa povinnosť spolupráce podľa oznámenia o spolupráci rovnako vzťahuje na správanie podniku, ktorý má povinnosť mlčanlivosti. Na to, aby tento podnik získal nárok na oslobodenie od pokuty, musí byť Komisii k dispozícii s cieľom preukázať skutočnú spoluprácu. Musí preto informovať Komisiu o akýchkoľvek relevantných skutočnostiach, ktoré sú mu známe a ktoré môžu mať vplyv na vedenie správneho konania a prešetrovanie Komisie. Dohoda medzi Komisiou a dotknutým podnikom na účely oznámenia o spolupráci nie je zmluvou a podnik nie je k ničomu nútený. Spolupráca podniku je dobrovoľná, ale na to, aby podnik dosiahol oslobodenie od pokút, musí byť jeho spolupráca bezvýhradná a úplná.

86.

Mal Všeobecný súd pri posudzovaní rozsahu tejto povinnosti určiť, či Komisia uznala, že Deltafina už nebola povinná utajovať podanie žiadosti o oslobodenie od pokút?

87.

Myslím si, že nie nevyhnutne.

88.

Keď Všeobecný súd posudzoval rozsah povinnosti spolupráce, mal viacero možností. Mohol konštatovať (ako tvrdila Komisia), že neexistuje nijaká dohoda, ktorá by zbavovala spoločnosť Deltafina jej povinnosti utajovať podanie žiadosti o oslobodenie od pokút. V takom prípade by išlo o jasné porušenie povinnosti podniku spolupracovať. Pre úplnosť dodávam, že na to, aby podnik v pozícii spoločnosti Deltafina preukázal, že sa dospelo k takej dohode, musel by predložiť dôkaz o rozhodnutí, ktoré bolo prijaté na príslušnej úrovni v rámci Komisie.

89.

Treba mať na zreteli, že spoločnosti Deltafina hrozila pokuta za závažné porušenie pravidiel hospodárskej súťaže a podľa zásady osobnej zodpovednosti mala zodpovedať za toto porušenie. ( 64 ) Z dôvodov vysvetlených v úvode oznámenia o spolupráci z roku 2002 ( 65 ) však Komisia mohla udeliť oslobodenie od tejto sankcie. V tejto súvislosti Komisia potvrdila podmienečné oslobodenie spoločnosti Deltafina od pokút listom zo 6. marca 2002 podpísaným členom Komisie, ktorý bol v tom čase zodpovedný za otázky hospodárskej súťaže. Vzhľadom na tieto skutočnosti vyhlásenia, ktoré urobil úradník v priebehu stretnutia alebo pri následnej komunikácii, nemohli predstavovať konečný dôkaz o tom, že Komisia súhlasila so zmenou faktora, ktorý má zásadný význam pre preukázanie spolupráce podniku na účely režimu spolupráce. Na to, aby dotknutý podnik preukázal, že Komisia súhlasila so zmenou podmienok dohody na účely oznámenia o spolupráci z roku 2002, by musel získať formálne potvrdenie od Komisie schválené na príslušnej úrovni: domnievam sa, že toto potvrdenie by malo byť schválené tou istou osobou, ktorá potvrdila udelenie podmienečného oslobodenia od pokút (alebo jej nástupcom). Podľa môjho názoru to vyplýva z významu, ktorý sa pripisuje rozhodnutiam urobeným v rámci režimu zhovievavosti, a z potreby zaručiť, aby bolo možné opierať sa o také rozhodnutia a poskytnúť žiadateľom potrebnú záruku konzistentného uplatňovania režimu zhovievavosti. Tieto prvky by chýbali, ak by ktorýkoľvek úradník Komisie mohol zmeniť podmienky, za ktorých je priznané oslobodenie od pokút, bez potvrdenia súhlasu nadriadeného z Komisie.

90.

Deltafina poukazuje na bod 12 písm. a) piatu zarážku oznámenia o spolupráci z roku 2006, ktorá stanovuje, že podnik skutočne v plnom rozsahu, nepretržite a pohotovo spolupracuje od okamihu, keď predložil svoju žiadosť, na celom správnom konaní Komisie tým, že, okrem iného, neprezradení podanie žiadosti o oslobodenie od pokút, kým Komisia nevydá oznámenie o námietkach, pokiaľ nie je dohodnuté inak. Oznámenie o spolupráci z roku 2006 však nebolo uplatniteľné ratione temporis a nebudem bližšie skúmať, ako sa jeho znenie má presne vykladať.

91.

Aj keby Všeobecný súd konštatoval, že – ako tvrdí Deltafina – existovala dohoda, ktorá dovoľovala prezradenie podania žiadosti o oslobodenie od pokút, neznamená to, že Všeobecný súd by musel dospieť k záveru, že povinnosť spolupráce na účely oznámenia o spolupráci z roku 2002 bola splnená. Zo všeobecných kritérií povinnosti spolupráce vyplýva, že Všeobecný súd je oprávnený určiť pri svojom skúmaní iné prvky tejto povinnosti a rozhodnúť, či žiadateľ o oslobodenie od pokút tieto prvky dodržal.

92.

V prejednávanom prípade Všeobecný súd uviedol hypotézu, ktorá je v pochybnostiach v prospech spoločnosti Deltafina, lebo konštatoval, že základné pravidlá boli dohodnuté, ako to tvrdila Deltafina. ( 66 ) Všeobecný súd sa však domnieval, že Deltafina porušila svoju povinnosť spolupráce podľa bodu 11 písm. a) oznámenia o spolupráci z roku 2002, lebo prezradila podanie žiadosti o oslobodenie od pokút iným členom kartelu bez toho, aby to vopred oznámila útvarom Komisie. Všeobecný súd teda určil prvok povinnosti spolupráce, o ktorom sa domnieval, že Deltafina ho jednoznačne nesplnila.

93.

Je pravda, že napadnutý rozsudok by bol úplnejší, ak by Všeobecný súd najprv určil, či skutočne existovala dohoda o zbavení povinnosti spoločnosti Deltafina utajovať podanie žiadosti o oslobodenie od pokút. Neexistencia takého konštatovania však nespôsobuje vadu úvah Všeobecného súdu.

94.

Domnievam sa, že odôvodnenie napadnutého rozsudku je dostatočne jasné a zrozumiteľné na to, aby predstavovalo primeraný základ pre záver, ku ktorému dospel Všeobecný súd, a preto spĺňa požiadavky týkajúce sa odôvodnenia.

95.

Všeobecný súd po prvé jednoznačne uviedol, že Deltafina nikdy neoznámila Komisii svoj zámer prezradiť podanie žiadosti. Po druhé Deltafina mala povinnosť plne, trvale a účinne spolupracovať, aby preukázala skutočnú spoluprácu na účely bodu 11 písm. a) oznámenia o spolupráci z roku 2002. Po tretie Deltafina porušila túto povinnosť tým, že Komisiu neinformovala vopred alebo aspoň okamžite po prezradení podania žiadosti. Po štvrté okolnosť, či základné pravidlá boli dohodnuté tak, ako tvrdila Deltafina, nemohla byť rozhodujúca, lebo nebolo sporné, že Deltafina okamžite neinformovala Komisiu o prezradení podania žiadosti – táto skutočnosť vyšla najavo až po troch rokoch pri vypočutí pred úradníkom povereným vypočutím.

96.

Domnievam sa, že Všeobecný súd správne vyložil podstatu hlavného žalobného dôvodu spoločnosti Deltafina tak, že sa týkal skutočnosti, že Komisia jej nepriznala oslobodenie od pokút, a významu a rozsahu povinnosti spolupráce na účely oznámenia o spolupráci z roku 2002. Všeobecný súd nešiel nad rámec prijateľného výkladu tohto žalobného dôvodu, keď zdôraznil, že Deltafina nedodržala konkrétny prvok tejto povinnosti. Všeobecný súd preto nenahradil odôvodnenie uvedené v spornom rozhodnutí vlastným odôvodnením.

97.

Všeobecný súd pri skúmaní tohto žalobného dôvodu určil skutkové okolnosti, ktoré Komisia vzala do úvahy. Je pravda, že Všeobecný súd zdôraznil, že Deltafina okamžite neinformovala Komisiu o prezradení podania žiadosti. Táto skutočnosť však predstavuje relevantnú okolnosť v spornom rozhodnutí. Všeobecný súd následne posúdil význam povinnosti spolupráce uvedenej v bode 11 písm. a) oznámenia o spolupráci z roku 2002, ako to urobila aj Komisia. ( 67 ) Preto zastávam názor, že Všeobecný súd nezaložil svoj rozsudok na novom dôvode, ktorý nebol súčasťou sporného rozhodnutia.

98.

Zásada, že účastníci konania sa majú vypočuť, je súčasťou práva na obhajobu, ktoré je všeobecnou zásadou práva Únie. ( 68 ) Súd musí sám dodržiavať túto zásadu, najmä keď rozhoduje spor na základe dôvodu uplatneného ex offo. ( 69 ) Na splnenie požiadaviek spojených s právom na spravodlivé súdne konanie preto treba, aby sa účastníci konania oboznámili a mali možnosť vyjadriť sa kontradiktórne tak ku skutkovým okolnostiam, ako aj k právnym okolnostiam, ktoré sú rozhodujúce pre výsledok konania. ( 70 )

99.

Bolo právo spoločnosti Deltafina na obhajobu dodržané?

100.

Konanie pred Všeobecným súdom sa týkalo významu a rozsahu povinnosti spolupráce. Tieto dve otázky boli súčasťou hlavných žalobných dôvodov spoločnosti Deltafina, a preto mala táto spoločnosť v prvom stupni rozsiahly priestor na uvedenie všetkých svojich skutkových a právnych tvrdení.

101.

Okrem toho Všeobecný súd nerozhodol spor na základe nového dôvodu uplatneného ex offo. Naopak, i) určil žalobné dôvody, ktoré uplatnila Deltafina, ii) určil relevantné časti odôvodnenia sporného rozhodnutia a iii) vyložil povinnosť spolupráce na účely oznámenia o spolupráci z roku 2002. Deltafina sa k týmto veciam písomne a ústne vyjadrila. Preto nedošlo k porušeniu práva spoločnosti Deltafina na obhajobu a konštatujem, že prvý odvolací dôvod je nedôvodný.

102.

Druhý odvolací dôvod sa týka preskúmania dôkazov týkajúcich sa údajných základných pravidiel stanovených na stretnutí zo 14. marca 2002 Všeobecným súdom, a to otázky, či tieto dôkazy boli riadne vykonané, a otázky, či došlo k porušeniu práva spoločnosti Deltafina na spravodlivý proces.

103.

Deltafina tvrdí, že predvolanie a výsluch svedkov sa musí uskutočniť v súlade s Rokovacím poriadkom Všeobecného súdu. Na pojednávaní 29. septembra 2010 Všeobecný súd v rozpore s týmto rokovacím poriadkom vykonal výsluch dvoch svedkov, pána Rehera (advokáta spoločnosti Deltafina) a pána Van Erpsa (úradníka Komisie povereného prípadom). Obaja svedkovia vypovedali o stretnutí zo 14. marca 2002, najmä v súvislosti s údajnou dohodou o základných pravidlách. Všeobecný súd však neprijal nijaké opatrenia týkajúce sa dokazovania podľa článku 65 svojho rokovacieho poriadku ani nevydal nijaké uznesenia o predvolaní a výsluchu svedkov podľa článku 68 tohto rokovacieho poriadku. Okrem toho neexistuje záznam o svedeckej výpovedi pána Rehera (zatiaľ čo svedecká výpoveď pána Van Erpsa je zohľadnená v znení rozsudku). ( 71 ) V zápisnici o pojednávaní pred Všeobecným súdom je tento výsluch opísaný ako „výmena názorov“.

104.

Všeobecný súd na základe výpovede pána Van Erpsa konštatoval, že Deltafina – či už na stretnutí zo 14. marca 2002, alebo pri následnom telefonickom rozhovore medzi pánom Van Erpsom a pánom Jacchiom (ďalší z advokátov spoločnosti Deltafina) z 22. marca 2002 – jasne neuviedla, že na stretnutí APTI spontánne prezradí podanie žiadosti o oslobodenie od pokút. Ak by Komisia vedela o zámere spoločnosti Deltafina prezradiť podanie žiadosti, nesúhlasila by s tým. Všeobecný súd si však nevypočul opis týchto udalostí od pána Jacchiu, hoci bol prítomný na pojednávaní.

105.

Všeobecný súd nesprávne pripísal väčší význam svedeckej výpovedi pána Van Erpsa uskutočnenej asi osem rokov po udalostiach než záznamu z komunikácie pána Jacchiu s Komisiou, ktorý pán Jacchia vyhotovil v relevantnom čase. Všeobecný súd teda porušil práva spoločnosti Deltafina podľa článku 6 ods. 1 a 3 EDĽP a článku 47 Charty, právo na spravodlivý proces a právo na prípravu obhajoby. Z toho vyplýva, že napadnutý rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia.

106.

Komisia navrhuje zamietnuť druhý odvolací dôvod.

107.

Komisia tvrdí, že pán Van Erps ani pán Reher neboli vypočutí ako svedkovia. Naopak, boli vypočutí ako zástupcovia účastníkov konania. Hoci je pravda, že na pojednávaní sa vyjadrujú len advokáti a splnomocnení zástupcovia (podľa plnomocenstva na zastupovanie v konaní), so súhlasom oboch strán môžu na pojednávaní pred Všeobecným súdom hovoriť aj ďalšie osoby. Táto prax uľahčuje konanie, keďže umožňuje Všeobecnému súdu priamo vypočuť tých, ktorí majú relevantné vedomosti a informácie, pričom nie je potrebné, aby sa advokáti a splnomocnení zástupcovia radili s účastníkmi konania vždy, keď ide o technické otázky alebo zložité skutkové okolnosti. Je to uznávaná prax, ktorú Súdny dvor nikdy nekritizoval.

108.

Aj keby pán Reher a pán Van Erps boli vypočutí ako svedkovia, výhrada spoločnosti Deltafina je buď neprípustná, alebo nedôvodná, lebo Deltafina v tom čase v konaní pred Všeobecným súdom nevzniesla nijaké námietky. Okrem toho Deltafina nenavrhla, aby Všeobecný súd vypočul pána Jacchiu ako svedka (ktorý bol skutočne prítomný na pojednávaní ako právny zástupca spoločnosti Deltafina).

109.

Všeobecný súd má v každom prípade širokú mieru voľnej úvahy, pokiaľ ide o to, aký význam pripíše dôkazom, ktoré mu boli predložené, a jeho posúdenie v tejto súvislosti nemožno v odvolacom konaní zmeniť. Aj keby Súdny dvor dospel k záveru, že tvrdenia spoločnosti Deltafina sú dôvodné, vzhľadom na ostatné skúmané dôkazy a skutočnosti zistené Všeobecným súdom by bol výsledok konania rovnaký.

110.

Výhrada, že napadnutý rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia, lebo rozhodnutie Všeobecného súdu je založené na dôkazoch, ktoré boli vykonané v rozpore s jeho rokovacím poriadkom, nemôže viesť k zrušeniu napadnutého rozsudku, pokiaľ Deltafina nie je schopná preukázať, že došlo k procesnej vade, ktorá nepriaznivo ovplyvnila jej záujmy. ( 72 )

111.

Podľa článku 65 rokovacieho poriadku Všeobecného súdu možno prijať opatrenia týkajúce sa dokazovania formou svedeckých výpovedí. Článok 68 ods. 1 stanovuje, že na návrh účastníkov konania alebo bez návrhu môže Všeobecný súd nariadiť dokazovanie určitých skutočností výsluchom svedkov. Takýto výsluch sa musí vykonať pod prísahou.

112.

Bez prepisu ústnej časti konania ( 73 ) nie je možné získať autentický opis udalostí na pojednávaní. Nasledujúce skutočnosti sú však nesporné. Pán Reher a pán Van Erps sa zúčastnili na stretnutí zo 14. marca 2002 a Všeobecný súd si vypočul ich opis tejto udalosti. V zápisnici o pojednávaní z 29. septembra 2010 je tento proces opísaný ako „výmena názorov“. Všeobecný súd nevypočul pána Jacchiu v súvislosti so stretnutím zo 14. marca 2002 alebo jeho následným telefonickým rozhovorom s pánom Van Erpsom z 22. marca 2002. Vypočul si však opis tohto rozhovoru, ktorý uviedol pán Van Erps. ( 74 ) Deltafina ani Komisia nenavrhli vydať uznesenie o predvolaní a výsluchu svedkov a Všeobecný súd bez návrhu nevydal také uznesenie. Neboli prijaté ani opatrenia týkajúce sa dokazovania podľa článku 65. Vyhlásenia pána Rehera a pána Van Erpsa podľa všetkého neboli urobené pod prísahou. ( 75 )

113.

Podľa ustálenej judikatúry má Všeobecný súd širokú mieru voľnej úvahy, pokiaľ ide o potrebu doplniť informácie, ktoré má k dispozícii. ( 76 )

114.

Domnievam sa, že pán Reher a pán Van Erps boli počas pojednávania pravdepodobne požiadaní, aby pomohli Všeobecnému súdu. Deltafina ani Komisia nenamietali proti tomu, aby ich Všeobecný súd vypočul počas ústnej časti konania. Žiaden z účastníkov konania netvrdil, že jeho právo na spravodlivý proces by mohlo byť porušené, lebo pán Reher a pán Van Erps vypovedali bez riadneho predvolania a v rozpore s Rokovacím poriadkom Všeobecného súdu. V zápisnici o pojednávaní sa tiež neuvádza, že niektorý z účastníkov konania namietal, že mu bola odňatá možnosť spochybniť túto svedeckú výpoveď. Zdá sa, že obaja účastníci konania v tom čase bez námietok súhlasili s prístupom Všeobecného súdu.

115.

Presné postavenie pána Rehera a pána Vana Erpsa pri dopĺňaní informácií v konaní pred Všeobecným súdom nie je jednoznačné. Je zrejmé, že neboli svedkami vo formálnom zmysle. Nič však nenasvedčuje tomu, že poskytli Všeobecnému súdu nové technické informácie alebo že vysvetlili informácie tohto druhu, ktoré už boli v spise. Informácie, ktoré poskytli, podľa môjho názoru nespadajú do nenamietateľnej kategórie opísanej Komisiou v jej vyjadreniach. Táto kategória pokrýva situácie, keď Všeobecný súd posudzuje zložitú otázku a znalci, ktorí sprevádzajú jednotlivé právne tímy – často na podnet Všeobecného súdu –, priamo odpovedajú na jeho otázky. To uľahčuje konanie tým, že sa zabráni (niekedy roztržitému) šepkaniu medzi znalcom a advokátom, ktorý sa radí a ktorý potom oznámi Všeobecnému súdu informácie poskytnuté jeho znalcom. Pri takých príležitostiach môže byť skutočne veľmi praktické, ak Všeobecný súd kladie otázky priamo znalcom a dostáva od nich priame odpovede.

116.

Domnievam sa však, že v prejednávanom prípade tak pán Reher, ako aj pán Van Erps poskytli informácie týkajúce sa určitých skutočností a vyjadrili svoj názor na tieto skutočnosti, konkrétne i) či boli na stretnutí zo 14. marca 2002 dohodnuté základné pravidlá, ii) či Komisia súhlasila s tým, aby Deltafina prezradila podanie žiadosti o oslobodenie od pokút, iii) či bol tento súhlas potvrdený pri následnej komunikácii a iv) či Deltafina vopred oznámila Komisii svoj zámer prezradiť podanie žiadosti o oslobodenie od pokút na stretnutí APTI. Prvé tri z týchto skutkových okolností boli sporné ( 77 ) (pokiaľ sa nemýlim, odpoveď na štvrtú otázku bola zhodná, a to záporná). ( 78 ) Domnievam sa, že ani jednu z týchto skutočností nemožno považovať za technickú informáciu.

117.

Nevidím dôvod, prečo by Všeobecný súd nemohol predvolať svedkov, a to buď bez návrhu, alebo na návrh niektorého z účastníkov konania. Výhoda predvolania svedkov by spočívala v tom, že Deltafina by sa mohla jednoznačne rozhodnúť, akú funkciu má vykonávať jej advokát, pán Jacchia, ktorý bol splnomocnený na zastupovanie na pojednávaní pred Všeobecným súdom (a skutočne sa ňom zúčastnil), ale ktorý tiež mohol poskytnúť relevantné dôkazy o komunikácii s Komisiou v období pred stretnutím APTI. (Na tomto mieste prerušujem svoje úvahy a poznamenávam, že je ťažké pochopiť, ako Deltafina mohla očakávať – ako tvrdí –, že pán Jacchia mal vykonávať aj druhú funkciu a vypovedať na pojednávaní, na ktorom sa zúčastnil ako právny zástupca.)

118.

Ak existujú sporné skutkové otázky, ktoré sú relevantné pre výsledok sporu a ktoré treba vyriešiť, riadny postup spočíva vo vypočutí svedkov v súlade s Rokovacím poriadkom Všeobecného súdu, pričom jedným z jeho cieľov je zaručiť právo na spravodlivý proces. Preto sa domnievam, že Všeobecný súd sa dopustil procesného pochybenia, keď vypočul pána Rehera a pána Van Erpsa tak, ako ich vypočul.

119.

Malo toto pochybenie nepriaznivý vplyv na záujmy spoločnosti Deltafina?

120.

Je nesporné, že Deltafina nikdy neoznámila Komisii, že prezradila podanie žiadosti o oslobodenie od pokút iným členom kartelu, a to ani pred stretnutím APTI, ani po ňom. ( 79 ) Okrem toho Všeobecný súd na základe listín založených v spise, vrátane záznamov zo stretnutia zo 14. marca 2002 a telefonického rozhovoru z 22. marca 2002, ktoré boli vyhotovené v relevantnom čase, konštatoval, že Deltafina výslovne a vopred neupozornila Komisiu, že prezradí podanie žiadosti. ( 80 ) Všeobecný súd preto nemusel vychádzať z vyhlásení, ktoré na pojednávaní urobili pán Reher a pán Van Erps ( 81 ), aby preukázal, že Deltafina porušila svoju povinnosť spolupráce podľa oznámenia o spolupráci z roku 2002. ( 82 )

121.

Z toho vyplýva, že procesné pochybenie Všeobecného súdu spočívajúce vo vypočutí pána Rehera a pána Van Erpsa nemalo nepriaznivý vplyv na záujmy spoločnosti Deltafina, že právo spoločnosti Deltafina na spravodlivý proces nebolo porušené a že napadnutý rozsudok v tejto súvislosti nevychádza z nesprávneho právneho posúdenia. Druhý odvolací dôvod je preto nedôvodný.

122.

Na pojednávaní pred Všeobecným súdom Deltafina po prvý raz uviedla žalobný dôvod, podľa ktorého Komisia porušila zásadu rovnosti zaobchádzania. Štvrtý odvolací dôvod spoločnosti Deltafina v konaní pred Súdnym dvorom je uvedený subsidiárne. Deltafina ním navrhuje, aby Súdny dvor zrušil rozsudok Všeobecného súdu a podstatne zvýšil 50 %‑né zníženie, ktoré bolo priznané spoločnosti Deltafina za spoluprácu s Komisiou počas správneho konania. Deltafina to navrhuje na základe toho, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď rozhodol, že tento nový žalobný dôvod je neprípustný podľa článku 48 ods. 2 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu. ( 83 )

123.

Deltafina tvrdí, že Všeobecný súd môže posúdiť nové žalobné dôvody uvedené na pojednávaní, ktoré sa týkajú výpočtu pokút, lebo takéto otázky spadajú do neobmedzenej právomoci Všeobecného súdu vo vzťahu k sankciám. ( 84 ) Bolo navyše mimoriadne nespravodlivé, že Všeobecný súd odmietol rozhodnúť o novom žalobnom dôvode spoločnosti Deltafina, lebo rozsudok Nintendo ( 85 ), na ktorý sa Deltafina odvolávala, sa stal dostupným až po skončení písomnej časti konania.

124.

Deltafina tvrdí, že prispela k správnemu konaniu viac ako Dimon Italia z dvoch hľadísk: i) poskytla väčší kvalitatívny prínos a ii) ako prvý podnik začala spolupracovať s Komisiou. Komisia sa preto dopustila zjavne nesprávneho posúdenia, keď spoločnostiam Deltafina a Dimon Italia priznala zníženie pokuty v rovnakej percentuálnej sadzbe.

125.

Komisia tvrdí, že štvrtý odvolací dôvod je zjavne nedôvodný. Zásada rovnosti zaobchádzania uvedená v rozsudku Nintendo nie je novou právnou alebo skutkovou okolnosťou, ktorá vyšla najavo v priebehu konania. Podľa ustálenej judikatúry rozsudok, ktorý potvrdzuje právny stav, ktorý existoval v čase podania žaloby, nepredstavuje novú okolnosť, z ktorej vyplýva nový dôvod. ( 86 ) Zásada rovnosti zaobchádzania týkajúca sa zníženia pokút nebola uplatnená po prvý raz v rozsudku Nintendo. ( 87 ) Deltafina a Dimon Italia navyše nie sú porovnateľné, a preto sa s nimi zaobchádzalo rozdielne. V prípade spoločnosti Deltafina Komisia odňala oslobodenie od pokút (ktoré bolo priznané podmienečne) a rozhodla o uložení pokuty. Táto pokuta bola následne znížená o 50 %, lebo napriek tomu došlo k poskytnutiu určitej spolupráce. Spoločnosti Dimon Italia nikdy nebolo priznané oslobodenie od pokút, ale Komisia znížila jej pokutu o 50 %, lebo spolupracovala pri vyšetrovaní Komisie.

126.

Podľa môjho názoru Všeobecný súd správne rozhodol, že nový žalobný dôvod spoločnosti Deltafina uplatnený na pojednávaní je neprípustný.

127.

Po prvé zásada rovnosti zaobchádzania nie je nová. Je jednou zo všeobecných zásad práva Únie. ( 88 ) Po druhé z ustálenej judikatúry vyplýva, že rozhodovanie o výške pokút uložených podnikom z dôvodu porušenia práva Únie patrí do neobmedzenej právomoci Všeobecného súdu a že výkon takejto právomoci nemôže viesť k tomu, aby pri určovaní výšky týchto pokút došlo k diskriminácii podnikov, ktoré sa zúčastnili na karteli. ( 89 ) Po tretie je tiež jasné, že Komisia musí pri posudzovaní spolupráce poskytnutej podnikmi počas správneho konania začatého v súvislosti so zakázanou dohodou dodržiavať zásadu rovnosti zaobchádzania, ktorá je podľa ustálenej judikatúry porušená, ak sa s porovnateľnými situáciami zaobchádza rozdielne alebo ak sa s rozdielnymi situáciami zaobchádza rovnako, pokiaľ takéto zaobchádzanie nie je objektívne odôvodnené. ( 90 ) Po štvrté Súdny dvor už posudzoval postavenie podnikov, ktoré tvrdili, že si zaslúžia väčšie zníženie pokuty za spoluprácu, lebo nespochybnili porušenie alebo ako prví oznámili kartel Komisii podľa režimu zhovievavosti. ( 91 )

128.

Za týchto okolností nesúhlasím s tým, že z rozsudku Nintendo vyplynula nová právna okolnosť. Ako uvádza Komisia, potvrdenie existujúcej právnej zásady nepredstavuje novú právnu alebo skutkovú okolnosť na účely článku 48 ods. 2 rokovacieho poriadku.

129.

Nesúhlasím ani s výkladom rozsudku Všeobecného súdu vo veci Arkema ( 92 ), ktorý podáva Deltafina. Všeobecný súd rozhodol, že nie je potrebné skúmať, či žalobca uviedol novú okolnosť, lebo žalobný dôvod bol zjavne nedôvodný. Všeobecný súd nerozhodol, že môže posúdiť nový žalobný dôvod, ak ide o jeho neobmedzenú právomoc týkajúcu sa určovania pokút.

130.

Preto konštatujem, že štvrtý odvolací dôvod spoločnosti Deltafina je neprípustný.

131.

V súlade s článkami 137, 138, 140 a 184 rokovacieho poriadku vo vzájomnej súvislosti je potrebné uložiť spoločnosti Deltafina ako účastníkovi konania, ktorý nemal v odvolacom konaní úspech, povinnosť nahradiť trovy konania.

132.

Vzhľadom na všetky vyššie uvedené úvahy navrhujem, aby Súdny dvor: