1. 

Tento návrh na začatie prejudiciálneho konania poskytuje Súdnemu dvoru prvýkrát príležitosť preskúmať vplyv práva Únie na právomoc členských štátov uložiť podnikom poskytujúcim služby šírenia rozhlasových a televíznych programov opatrenie obmedzujúce zvyšovanie maloobchodnej ceny za tieto služby. Zvláštnosť sporu vo veci samej spočíva v okolnosti, že obmedzujúce opatrenie sporné vo veci samej nadobudlo formu ustanovenia v zmluve, ktorou územný samosprávny celok, v prejednávanom prípade Gemeente Hilversum (obec Hilversum), predala svoju káblovú sieť súkromnému podniku.

2.

Hlavnými ustanoveniami sekundárneho práva Únie relevantnými na zodpovedanie prejudiciálnych otázok položených v rámci tejto veci sú ustanovenia rôznych smerníc zavádzajúcich takzvaný nový právny rámec v oblasti elektronických komunikácií ( 2 ), a to smernice Európskeho parlamentu a Rady 2002/21/ES zo 7. marca 2002 o spoločnom regulačnom rámci pre elektronické komunikačné siete a služby („rámcová smernica“) ( 3 ) a štyroch špeciálnych smerníc ( 4 ), ktoré sú k nej pridružené a ktorými sú, okrem smernice Európskeho parlamentu a Rady 97/66/ES z 15. decembra 1997 o spracovaní osobných údajov a ochrane súkromia v telekomunikačnom sektore ( 5 ), smernica Európskeho parlamentu a Rady 2002/19/ES zo 7. marca 2002 o prístupe a prepojení elektronických komunikačných sietí a príslušných zariadení („prístupová smernica“) ( 6 ), smernica Európskeho parlamentu a Rady 2002/20/ES zo 7. marca 2002 o povolení na elektronické komunikačné sieťové systémy a služby („smernica o povolení“) ( 7 ), ako aj smernica Európskeho parlamentu a Rady 2002/22/ES zo 7. marca 2002 o univerzálnej službe a právach užívateľov týkajúcich sa elektronických komunikačných sietí a služieb („smernica o univerzálnej službe“) ( 8 ).

3.

Obsah rôznych ustanovení rámcovej smernice, ako aj smernice Komisie 2002/77/ES zo 16. septembra 2002 o hospodárskej súťaži na trhoch elektronických komunikačných sietí a služieb ( 9 ), ktorých sa týka konanie vo veci samej, bude v potrebnej miere opísaný v rámci nasledujúcich úvah.

4.

Z rozhodnutia vnútroštátneho súdu, ako aj z rôznych písomných a ústnych pripomienok predložených Súdnemu dvoru vyplýva, že spor vo veci samej má pôvod v predaji káblovej siete, ako aj obecného podniku, ktorý ju prevádzkoval, obcou Hilversum právnej predchodkyni spoločnosti UPC Nederland ( 10 ) za cenu približne 23227000 eur.

5.

Podľa „zmluvy o budúcom prevádzkovaní káblovej siete Hilversum“ uzavretej medzi účastníkmi konania sa Gemeente Hilversum zaviazala pomôcť kupujúcemu so získaním oprávnenia na výstavbu, údržbu a prevádzku zariadenia káblovej retransmisie na území tejto obce.

6.

Kupujúci sa zaviazal uskutočniť investície umožňujúce vytvorenie takej káblovej siete, ktorá bude schopná poskytnúť vyššiu kvalitu služieb bežnému predplatiteľovi v obci, vrátane vybavenia siete sklenými vláknami najneskôr do 1. januára 1998, a okrem staníc rozhlasového a televízneho vysielania ( 11 ) poskytnúť aj atraktívny balík telekomunikačných služieb jednotlivcom a podnikateľom.

7.

Článok 4.2 tejto zmluvy stanovuje, že kupujúci je povinný „zabezpečiť rôznorodú základnú ponuku rozhlasových a televíznych programov prostredníctvom káblovej siete za spoločensky prijateľnú cenu a v kvalite optimálnej pre predplatiteľa“, to znamená balík základných staníc RTV, ktoré budú zodpovedať kritériám zloženia a poplatku stanoveným v zmluve. Predovšetkým sa určilo, že mesačný poplatok za základný balík bude predmetom každoročnej úpravy na základe indexu spotrebiteľských cien podľa vzorca uvedeného v prílohe 11 tejto zmluvy, pričom sa spresnilo, že v tomto poplatku sa odrazí aj zvýšenie externých nákladov, pokiaľ presiahne uvedený index. ( 12 )

8.

Listom z 28. novembra 2003 UPC informovala Gemeente Hilversum o zvýšení poplatku za základný balík pre všetky domácnosti, ktorý sa mal od 1. januára 2004 zvýšiť z 10,28 eura na 13,32 eura vrátane dane z pridanej hodnoty.

9.

Gemeente Hilversum podala žalobu, v ktorej požadovala zákaz zvýšenia tohto poplatku. Rozsudkom z 23. decembra 2003 Rechtbank te Amsterdam vyhovel žalobe a tento rozsudok bol potvrdený v odvolacom konaní rozsudkom Gerechtshof te Amsterdam (Holandsko) z 12. augusta 2004, zatiaľ čo dovolanie UPC bolo zamietnuté rozsudkom Hoge Raad der Nederlanden z 8. júla 2005.

10.

Okrem toho 27. septembra 2005 holandský orgán na ochranu hospodárskej súťaže ( 13 ) preskúmal otázku, či UPC zneužila svoje dominantné postavenie podľa článku 24 holandského zákona o ochrane hospodárskej súťaže tým, že účtovala neprimerane vysoké predplatné za svoje štandardné analógové balíky programov, a dospel k záveru, že v prejednávanom prípade k tomu nedošlo.

11.

Dňa 28. septembra 2005 holandský nezávislý poštový a telekomunikačný úrad ( 14 ) prijal návrh rozhodnutia v súvislosti s „trhom so službami šírenia audiovizuálnych signálov v oblasti pokrývanej UPC“. OPTA konštatoval, že UPC mala v oblasti svojho pokrytia významný vplyv na „trhu poskytovania balíkov voľne dostupných rozhlasových a televíznych programov prostredníctvom káblovej siete“, a uložil jej povinnosti týkajúce sa výpočtu jej poplatkov ( 15 ).

12.

Komisia Európskych spoločenstiev, na ktorú sa s týmto návrhom rozhodnutia obrátil OPTA, vyslovila 3. novembra 2005 ( 16 ) pochybnosti o jeho súlade s ustanoveniami článku 15 ods. 3 rámcovej smernice v spojení s odporúčaním 2003/311/ES ( 17 ).

13.

Konečné rozhodnutie OPTA zo 17. marca 2006 už opatrenie cenovej kontroly neobsahovalo.

14.

Dňa 15. mája 2006 UPC začala na Rechtbank te Amsterdam konanie proti Gemeente Hilversum, v rámci ktorého požiadala, aby sa ustanovenie o obmedzení sporného poplatku vyhlásilo za neplatné a aby sa Gemeente Hilversum uložila povinnosť povoliť zvýšenie poplatku. V tejto súvislosti sa dovoláva nezlučiteľnosti ustanovenia o obmedzení poplatku najmä s ustanoveniami NPR.

15.

Dňa 27. júna 2007 Rechtbank te Amsterdam zamietol žalobu UPC.

16.

Za týchto okolností Gerechtshof te Amsterdam, na ktorý sa UPC obrátila s odvolaním, rozhodol o prerušení konania a položil Súdnemu dvoru 18 prejudiciálnych otázok v nasledujúcom znení:

V prípade zápornej odpovede na druhú otázku [písm. a) a b)]:

17.

Na úvod treba zdôrazniť, že nebude nevyhnutné odpovedať na všetkých 18 prejudiciálnych otázok predložených vnútroštátnym súdom.

18.

Vnútroštátny súd prezentuje niektoré z týchto otázok ako subsidiárne, potreba odpovede na ne výslovne závisí od odpovede na iné otázky. To je prípad druhej otázky písm. b), ktorá závisí od zápornej odpovede na druhú otázku písm. a), a prípad tretej otázky, ktorá závisí od zápornej odpovede na predchádzajúce otázky.

19.

Ako však bude uvedené ďalej, subsidiarita niektorých otázok sa tiež logicky prejaví na základe odpovedí na prvé otázky. To je obzvlášť prípad tretej a štvrtej otázky týkajúcich sa rozsahu povinnosti lojálnej spolupráce, na ktoré odpoveď vyplynie v rámci preskúmania predchádzajúcich otázok. Ako uvádza Komisia, je to tiež prípad piatej až ôsmej otázky, ktoré sa týkajú článku 101 ZFEÚ.

20.

Okrem toho, ako to uviedla Gemeente Hilversum vo svojich písomných pripomienkach, v tomto štádiu nemožno vylúčiť, že niektoré otázky vnútroštátneho súdu, predovšetkým piata až ôsma otázka týkajúce sa článku 101 ZFEÚ, musia byť vyhlásené za neprípustné alebo aspoň bezpredmetné, keďže ich relevantnosť na účely vyriešenia sporu vo veci samej by mohla byť na základe informácií poskytnutých vnútroštátnym súdom skutočne spochybnená.

21.

V konečnom dôsledku, ako konštatujem, rôzne otázky položené vnútroštátnym súdom môžu byť zatriedené do troch hlavných skupín otázok, pričom prvá sa týka pôsobnosti NPR, a teda uplatniteľnosti ustanovení relevantných smerníc na spor vo veci samej (prvá otázka), druhá skupina sa týka rozsahu povinností Gemeente Hilversum na základe týchto smerníc (druhá otázka) alebo povinnosti lojálnej spolupráce uvedenej v článku 4 ods. 3 ZFEÚ (tretia a štvrtá otázka) a posledná skupina sa týka prípadného vplyvu ustanovení článku 101 ods. 1 (piata a šiesta otázka), ods. 2 (siedma otázka) a ods. 3 (ôsma otázka) ZFEÚ na riešenie sporu vo veci samej.

22.

Vnútroštátny súd sa svojou prvou otázkou pýta Súdneho dvora, či služba spočívajúca v poskytovaní balíkov voľne dostupných programov RTV prostredníctvom káblovej siete patrí do vecnej pôsobnosti NPR, pričom treba spresniť, že účtovanie tejto služby zahŕňa náklady na šírenie, ako aj odmenu rozhlasovým a televíznym organizáciám a poplatky vyplácané organizáciám kolektívnej správy práv za šírenie obsahov diel.

23.

UPC tvrdí, že poskytuje hlavne elektronické komunikačné služby, takže na spor vo veci samej sa NPR vzťahuje. Gemeente Hilversum a holandská vláda sa naopak domnievajú, že keďže sa UPC obmedzuje na nákup obsahu rôznych televíznych programov, a teda na vytvorenie balíka programov RTV a na jeho poskytovanie konečným užívateľom prostredníctvom káblovej siete, ponúka službu poskytovania obsahu, na ktorú sa pôsobnosť NPR nevzťahuje.

24.

Komisia a Dozorný úrad EZVO sa domnievajú, že služba poskytovaná UPC patrí do oblasti šírenia signálu a zároveň poskytovania obsahu RTV, takže NPR sa uplatní, len pokiaľ ide o prvú časť. Dozorný úrad EZVO sa však domnieva, že vnútroštátny súd je povinný určiť povahu služby poskytovanej UPC a vyvodiť z toho dôsledky.

25.

Odpoveď na túto otázku je podľa môjho názoru nepochybná, ako to vyplýva aj z definície pojmu „elektronické komunikačné služby“ uvedenej v článku 2 písm. c) rámovej smernice a článku 1 bodu 3 smernice o hospodárskej súťaži, z výkladu relevantných ustanovení NPR v kontexte, v ktorom sú uvedené, a z účelu, ktorý sledujú, ako aj z ustanovení smernice 2010/13/EÚ ( 18 ).

26.

Článok 2 písm. c) rámcovej smernice definuje elektronickú komunikačnú službu ako „službu bežne poskytovanú za úhradu, ktorá pozostáva úplne alebo prevažne z prenosu signálov v elektronických komunikačných sieťach, vrátane telekomunikačných služieb a prenosových služieb v sieťach používaných na vysielanie, s výnimkou služieb poskytujúcich obsah alebo vykonávajúcich edičnú kontrolu obsahu prenášaného pomocou elektronických komunikačných sietí a služieb“. Toto ustanovenie okrem toho spresňuje, že tento pojem „nezahŕňa služby informačnej spoločnosti definované v článku 1 smernice 98/34/ES[ ( 19 )], ktoré úplne alebo prevažne nepredstavujú prenos signálov v elektronických komunikačných sieťach“.

27.

Ako to vyplýva z tejto definície, prevzatej v znení značne podobnom článku 1 bodu 3 smernice o hospodárskej súťaži, elektronické komunikačné služby sa definujú súčasne pozitívne a negatívne.

28.

Odôvodnenie 5 rámcovej smernice v tejto súvislosti uvádza, že „konvergencia telekomunikácií, médií a sektora informačných technológií znamená, že všetky prenosové siete a služby by mali byť zastrešované jedným regulačným rámcom“, a že v rámci nastavenia tohto rámca je „potrebné oddeliť reguláciu prenosu od regulácie obsahu“. Spresňuje, že NPR „sa preto nevzťahuje na obsah služieb poskytovaných prostredníctvom elektronických komunikačných sietí využívajúcich elektronické komunikačné služby, ako napr. vysielanie obsahu, finančné služby a niektoré služby informačnej spoločnosti, a preto nemá dopad na opatrenia prijaté na úrovni Spoločenstva alebo na národnej úrovni vzhľadom na takéto služby, v súlade s právom Spoločenstva, aby sa podporila kultúrna a jazyková rôznorodosť a zaistila ochrana plurality médií“.

29.

Rovnako odôvodnenie 7 smernice o hospodárskej súťaži, ktoré uvádza, že pojmy „elektronické komunikačné“ služby a siete mali prednosť pred pojmami „telekomunikačné“ služby a siete práve z dôvodu zohľadnenia fenoménu konvergencie, naznačuje, že definície zahŕňajú všetky elektronické komunikačné služby a/alebo siete, „ktorými sa uskutočňuje prenos signálov vedením, rádiovými, optickými alebo inými elektromagnetickými prostriedkami“, aby obsiahli „pevné, bezdrôtové, káblové televízne alebo satelitné siete“. Okrem toho spresňuje, že „prenos a vysielanie rádiových a televíznych programov by sa mali uznávať ako elektronická komunikačná služba“.

30.

Článok 1 ods. 1 písm. a) bod i) smernice o audiovizuálnych mediálnych službách navyše definuje audiovizuálnu mediálnu službu ako „službu, ako ju vymedzujú články 56 [ZFEÚ] a 57 [ZFEÚ], za ktorú je redakčne zodpovedný poskytovateľ mediálnej služby a ktorej hlavným účelom je poskytovanie programov s cieľom informovať, zabávať alebo vzdelávať širokú verejnosť elektronickými komunikačnými sieťami v zmysle článku 2 písm. a) smernice 2002/21/ES“. To isté ustanovenie spresňuje, že „takéto audiovizuálne mediálne služby sú televízne vysielanie, ako ho vymedzuje písmeno e) tohto odseku, alebo audiovizuálna mediálna služba na požiadanie v zmysle písmena g) tohto odseku“.

31.

V prejedávanej veci z vnútroštátneho uznesenia, ako aj z písomných a ústnych pripomienok predložených Súdnemu dvoru vyplýva, že UPC vykonáva činnosť spočívajúcu najmä v prenose programov RTV prostredníctvom káblovej siete svojim klientom, ktorí sú predplatiteľmi. Predovšetkým je nesporné, že samotná UPC nevytvára programy RTV a že nemá nijakú redakčnú zodpovednosť za obsah programov, ktoré prenáša.

32.

V tejto súvislosti nemožno vyhovieť tvrdeniu Gemeente Hilversum a Holandského kráľovstva spočívajúcemu v rozlišovaní medzi „poskytnutím služieb RTV“ a súvisiacim „prenosom signálu“, podľa ktorého sa na činnosť UPC nevzťahuje NPR, keďže jej klienti si nekupujú prázdnu kapacitu na prenos, ale obsah, teda balík programov RTV prenášaných prostredníctvom káblovej siete.

33.

Ako totiž vyplýva z rôznych definícií pripomenutých vyššie, relevantné smernice určujú jasný rozdiel medzi tvorbou obsahu, ktorá zahŕňa redakčnú zodpovednosť, a prenosom obsahu bez akejkoľvek redakčnej zodpovednosti, keďže na obsah a jeho prenos sa vzťahuje odlišná právna úprava ( 20 ), sledujú svoje vlastné ciele ( 21 ) bez toho, aby odkazovali na klientov poskytovaných služieb alebo štruktúru nákladov za prenos účtovaných týmto klientom.

34.

Hoci je pravda, že klienti UPC nakupujú obsah, keď si od UPC kúpia predplatné na účely prístupu k analógovému balíku programov RTV, ktoré ponúka, neznamená to, že činnosť UPC, ktorá spočíva v prenose programov vyrobených obsahovými redaktormi, v prejednávanom prípade rozhlasovými a televíznymi stanicami na ich vlastnú redakčnú zodpovednosť, až do spojovacieho bodu jej káblovej siete nachádzajúcej sa v domácnosti jej predplatiteľov, nemôže byť kvalifikovaná ako elektronická komunikačná služba, na ktorú sa vzťahuje pôsobnosť NPR.

35.

Naopak, ako tvrdí Komisia, na poskytovanie balíkov RTV voľne dostupných prostredníctvom káblovej siete sa vzťahuje pojem elektronická komunikačná služba, a teda vecná pôsobnosť NPR, keďže zahŕňa prenos signálu prostredníctvom káblovej siete.

36.

Akýkoľvek iný výklad by významne zmenšoval rozsah NPR, čo by mohlo narušiť potrebný účinok jeho ustanovení a tým ohroziť dosiahnutie cieľov, ktoré NPR sleduje.

37.

Cieľom NPR bolo zavedenie skutočného vnútorného trhu elektronických komunikácií ( 22 ), v rámci ktorého musia byť tieto elektronické komunikácie v konečnom dôsledku upravené len právom hospodárskej súťaže ( 23 ), pričom vylúčenie činností podniku ako UPC z jeho pôsobnosti s odkazom, že sa neobmedzuje len na prenos signálu, by zbavilo NPR akejkoľvek pôsobnosti.

38.

Z tých istých dôvodov okolnosť, že náklady na prenos účtované predplatiteľom zahŕňajú odmenu rozhlasových a televíznych staníc a organizácií kolektívnej správy autorských práv za šírenie obsahu diel, nemôže brániť kvalifikácii služby poskytovanej spoločnosťou UPC ako elektronickej komunikačnej služby v zmysle NPR.

39.

Preto Súdnemu dvoru navrhujem, aby rozhodol, že smernica 2002/21 sa má vykladať v tom zmysle, že do jej vecnej pôsobnosti patrí služba spočívajúca v poskytovaní balíkov voľne prístupných rozhlasových a televíznych programov prostredníctvom káblovej siete, ktorých cena zahŕňa náklady na prenos, ako aj odmenu vysielacích organizácií a poplatky platené organizáciám kolektívnej správy autorských práv za šírenie obsahu diel, keďže táto služba zahŕňa prenos signálu prostredníctvom siete elektronických komunikácií.

40.

Vnútroštátny súd sa svojou druhou otázkou v podstate pýta Súdneho dvora, či územný samosprávny celok, akým je Gemeente Hilversum, môže vzhľadom na NPR zasiahnuť do stanovovania poplatkov uplatňujúcich sa na konečného spotrebiteľa za služby elektronických komunikácií prostredníctvom káblovej siete poskytované takým hospodárskym subjektom, akým je UPC.

41.

Táto otázka sa ďalej delí na dve podotázky, ktoré zohľadňujú osobitosť právnej situácie v spore vo veci samej, v tomto prípade zhmotnenú v podobe ustanovenia o obmedzení poplatku, ktoré obsahuje kúpna zmluva uzavretá medzi Gemeente Hilversum a UPC. Vnútroštátny súd sa tiež pýta, či NPR vzhľadom na právomoci, ktoré poskytuje národnému regulačnému orgánu, bráni tomu, aby územný samosprávny celok mal právomoc prijímať opatrenia cenovej kontroly. V prípade zápornej odpovede sa pýta, či NPR bráni tomu, aby územný samosprávny celok mohol uplatniť takéto zmluvné ustanovenie o obmedzení poplatku.

42.

Gemeente Hilversum, ako aj holandská vláda v prvom rade tvrdia, že ustanovenie o obmedzení poplatku bolo slobodne dohodnuté pri uzavretí zmluvy medzi účastníkmi konania a že predstavuje protihodnotu ceny dohodnutej v tejto zmluve. Domnievajú sa, že NPR v žiadnom prípade nebráni ustanoveniu o obmedzení poplatku, keďže toto ustanovenie nebráni národnému regulačnému orgánu, teda v prejednávanom prípade OPTA, aby v akomkoľvek okamihu prijal opatrenie podporujúce hospodársku súťaž na základe článku 17 smernice o univerzálnej službe.

43.

UPC, Komisia, ako aj Dozorný úrad EZVO sa naopak domnievajú, že takéto ustanovenie je nezlučiteľné s NPR, pretože Gemeente Hilversum okrem iného nemôže byť považovaná za národný regulačný orgán, ktorý jediný je oprávnený prijať opatrenie kontroly maloobchodných cien, akým je opatrenie, ktoré predstavuje ustanovenie o obmedzení poplatku, prípadne nemôže byť považovaná za legitímne konajúcu ako národný regulačný orgán. Komisia však nevylučuje, že takéto opatrenie by mohlo, pokiaľ je v súlade so zásadami transparentnosti, primeranosti a nediskriminácie, predstavovať protihodnotu povinnosti verejnej služby, na ktorú sa vzťahuje článok 106 ods. 2 ZFEÚ, čo by mal určiť vnútroštátny súd.

44.

Treba začať spresnením, že zmluva obsahujúca ustanovenie o obmedzení poplatku bola síce uzavretá pred prijatím NPR, avšak rôzne smernice, ktoré ho tvoria, musia byť prebraté členskými štátmi najneskôr do 24. júla 2003 a členské štáty sú povinné od tohto dátumu dodržiavať ich ustanovenia a zabezpečiť ich dodržiavanie na celom svojom území.

45.

Táto povinnosť sa členským štátom ukladá na základe samotných smerníc, a teda nezávisle od povinnosti lojálnej spolupráce medzi nimi na základe článku 4 ods. 3 ZFEÚ, takže ak by sa dospelo k záveru, že NPR bráni uplatneniu ustanovenia o obmedzení poplatku vo veci samej, nebude potrebné odpovedať na tretiu a štvrtú prejudiciálnu otázku, keďže porušenie ustanovení NPR zahŕňa ipso facto porušenie tejto povinnosti.

46.

Ďalej treba uviesť, ako vyplýva z analýzy relevantných ustanovení NPR a ako UPC, Komisia a Dozorný úrad EZVO v podstate uviedli vo svojich písomných pripomienkach a na pojednávaní, že opatrenia kontroly cien za elektronické komunikačné služby ako vo veci samej ( 24 ) môžu byť prijaté len vtedy, ak patria medzi opatrenia, ktoré môže prijať národný regulačný orgán voči podniku s významným vplyvom na trhu, alebo pokiaľ ich možno odôvodniť na základe cieľa všeobecného záujmu alebo článku 106 ods. 2 ZFEÚ.

47.

Aj keby sa predpokladalo, že Gemeente Hilversum zodpovedá podmienkam právomoci, funkčnej a zákonnej nezávislosti, nestrannosti a transparentnosti stanoveným v článku 3 rámcovej smernice, ako aj v judikatúre Súdneho dvora ( 25 ), aby mohla byť považovaná za národný regulačný orgán ( 26 ), v každom prípade – a ako som preukázal na začiatku – ju nemožno považovať za legitímne konajúcu ako národný regulačný orgán, keďže ustanovenie o obmedzení poplatku uložené UPC bolo prijaté v rozpore s detailnými procesnými pravidlami stanovenými v rôznych relevantných smerniciach.

48.

Okrem toho, aj keď nemožno vylúčiť, že Gemeente Hilversum – síce nie ako národný regulačný orgán, ale ako územný samosprávny celok – môže prijať takéto opatrenie na obmedzenie poplatku, pokiaľ toto opatrenie bude odôvodnené sledovaním cieľa všeobecného záujmu alebo na základe článku 106 ods. 2 ZFEÚ, vnútroštátny súd je povinný v tejto súvislosti vykonať overenia, na čo poukážem ďalej.

49.

Treba začať pripomenutím, že účelom NPR je zavedenie skutočného vnútorného trhu elektronických komunikácií, v rámci ktorého sa tieto elektronické komunikácie napokon musia riadiť len právom na ochranu hospodárskej súťaže ( 27 ), predovšetkým prostredníctvom progresívneho zníženia odvetvovej právnej úpravy ex ante ( 28 ).

50.

Článok 2 ods. 3 smernice o hospodárskej súťaži spresňuje, že členské štáty musia zabezpečiť, aby sa ani neukladali, ani nezachovávali žiadne obmedzenia týkajúce sa poskytovania elektronických komunikačných služieb cez elektronické komunikačné siete, a to bez toho, aby boli dotknuté ustanovenia prístupovej smernice, smernice o povolení, rámcovej smernice a smernice o univerzálnej službe.

51.

Prostredníctvom relevantných ustanovení týchto smerníc sa načrtáva režim hospodárskej súťaže zavedený NPR, ako aj jeho úpravy a práve prostredníctvom nich musí byť preskúmaná zlučiteľnosť uplatnenia ustanovenia o obmedzení poplatku.

52.

Rámcová smernica v tejto perspektíve stanovuje povinnosti národnému regulačnému orgánu a zavádza procesy zaručujúce harmonizované uplatnenie NPR v celej Únii pod kontrolou Komisie.

53.

Národné regulačné orgány definované v článku 2 písm. g) rámcovej smernice sú poverené prijať v súlade s článkom 8 ods. 1 tejto smernice všetky rozumné a primerané opatrenia smerujúce k dosiahnutiu cieľov definovaných v odsekoch 2, 3 a 4 toho istého ustanovenia, teda podpory hospodárskej súťaže predovšetkým pri poskytovaní elektronických komunikačných služieb a pridružených zdrojov a služieb, prispenia k rozvoju vnútorného trhu a podpory záujmov občanov Únie.

54.

Článok 3 smernice o povolení ukladá členským štátom, aby zaručili slobodu poskytovania elektronických komunikačných sieťových systémov a služieb, pričom spresňuje, že toto poskytovanie v zásade nemôže byť predmetom všeobecného povolenia ( 29 ), bez toho, aby boli dotknuté špecifické záväzky, na ktoré sa odvoláva článok 6 ods. 2.

55.

Článok 6 ods. 2 smernice o povolení, pokiaľ ide o prejednávaný prípad, stanovuje predovšetkým ( 30 ) možnosť národných regulačných orgánov uložiť špecifické povinnosti poskytovateľom elektronických komunikačných služieb s významným vplyvom na trhu podľa článkov 6 a 8 smernice o povolení, pričom ich prijatie je podriadené presným podmienkam a spôsobom ( 31 ). To isté ustanovenie uvádza, že tieto povinnosti sú právne oddelené od práv a povinností vyplývajúcich zo všeobecného povolenia a že kritériá a postupy, podľa ktorých tieto povinnosti možno uložiť, musia byť uvedené vo všeobecnom povolení.

56.

Tu treba zdôrazniť, že Súdny dvor nedisponuje nijakou informáciou týkajúcou sa všeobecného povolenia udeleného UPC, s výnimkou toho, že Gemeente Hilversum by sa mala snažiť pomôcť UPC s jeho získaním.

57.

Bez ohľadu na to sa však nemožno domnievať, že ustanovenie o obmedzení poplatku, ktoré Gemeente Hilversum uložila spoločnosti UPC, môže patriť medzi opatrenia cenovej kontroly uvedené v článku 13 smernice o povolení, ktoré je možné prijať voči podniku s významným vplyvom na trhu podľa článku 8 tejto smernice.

58.

V prvom rade treba uviesť, že z dôvodu hospodárskej súťaže existujúcej medzi šírením programov RTV prostredníctvom káblovej siete a rozvojom digitálnej terestriálnej televízie na strane jednej a šírením programov RTV prostredníctvom siete DSL na strane druhej ( 32 ) trh dotknutý vo veci samej nepatrí medzi tie, ktoré sú v oznámení 2007/879/ES uvedené ako trhy, na ktoré sa môže vzťahovať právna úprava ex ante.

59.

Ako uviedla Komisia, táto okolnosť v zásade nebráni tomu, aby národný regulačný orgán mohol definovať trhy konečných užívateľov zodpovedajúce vnútroštátnym okolnostiam, ktoré odôvodňujú právnu úpravu ex ante ( 33 ).

60.

Okrem toho však treba, aby boli takéto trhy definované podľa postupov stanovených v článkoch 6 a 7 rámcovej smernice a najmä po tom, ako sa zúčastneným stranám umožní predložiť pripomienky ( 34 ), aby sa pri analýze týchto trhov dodržal postup stanovený v článku 16 rámcovej smernice, aby sa po konštatovaní, že relevantný trh nie je skutočne konkurencieschopný, identifikácia podnikov s významným vplyvom na trhu uskutočnila podľa článku 14 rámcovej smernice a napokon aby sa pri prijatí opatrenia cenovej kontroly dodržali jednak postup stanovený v článku 7 ods. 2 rámcovej smernice a jednak podmienky stanovené v článku 13 prístupovej smernice.

61.

Zo spisu vyplýva, že opatrenie uložené UPC sa na ňu uplatnilo v rozpore s rôznymi procesnými povinnosťami uloženými rozličnými relevantnými ustanoveniami NPR, obzvlášť ustanoveniami stanovenými v článkoch 6 a 7 rámcovej smernice.

62.

Relevantnosť smernice o univerzálnej službe musí byť vylúčená z tých istých dôvodov. Hoci článok 9 stanovuje, že opatrenia cenovej kontroly môže uložiť podnik určený na vykonanie univerzálnej služby, tieto opatrenia môžu byť uložené – za predpokladu, že sa môžu uplatniť na služby RTV – až po analýze trhu v zmysle článku 16 rámcovej smernice a článkov 16 a 17 smernice o univerzálnej službe. ( 35 )

63.

Predbežne preto možno dospieť k záveru, že NPR v zásade bráni ustanoveniu o obmedzení poplatku, pokiaľ sa nepreukáže, že je odôvodnené sledovaním cieľa všeobecného záujmu.

64.

Článok 1 ods. 2 a 3 rámcovej smernice spresňuje, že ustanovenia smerníc tvoriacich NPR sa nevzťahujú ani na povinnosti uložené v súvislosti s týmito službami vnútroštátnymi opatreniami prijatými na základe práva Únie alebo samotným právom Únie, ani na opatrenia prijaté Úniou alebo členskými štátmi pri dodržaní práva Únie na účely sledovania cieľa všeobecného záujmu.

65.

V prejednávanom prípade sa netvrdí, že ustanovenie o obmedzení poplatku vyplýva z povinnosti stanovenej vnútroštátnymi opatreniami prijatými na základe práva Únie alebo samotným právom Únie. Treba naopak preskúmať, či uplatnenie tohto ustanovenia sleduje cieľ všeobecného záujmu v zmysle článku 1 ods. 3 rámcovej smernice alebo či môže byť odôvodnené podľa článku 106 ods. 2 ZFEÚ.

66.

Článok 1 ods. 3 rámcovej smernice stanovuje, že táto smernica ani špecifické smernice sa nevzťahujú na opatrenia prijaté na úrovni Spoločenstva alebo na národnej úrovni v súlade s právom Únie, ktoré sledujú ciele vo všeobecnom záujme, najmä pokiaľ ide o reguláciu obsahu a audiovizuálnu politiku.

67.

Z odôvodnenia 6 rámcovej smernice vyplýva, že členské štáty môžu v súlade s právom Únie uskutočňovať najmä audiovizuálnu politiku a reguláciu obsahu v súlade s cieľmi vo všeobecnom záujme, ako sú sloboda prejavu, pluralita médií, nestrannosť, kultúrna a jazyková rozmanitosť, sociálna integrácia, ochrana spotrebiteľa a ochrana menšín.

68.

Hoci v prejednávanom prípade vnútroštátny súd v zhrnutí dôvodov svojho rozhodnutia, ako aj v druhej prejudiciálnej otázke uvádza myšlienku, že Gemeente Hilversum konala prostredníctvom nástrojov súkromného práva s cieľom chrániť verejné záujmy svojich obyvateľov, neposkytuje nijakú informáciu o povahe takto chránených záujmov.

69.

Gemeente Hilversum a holandská vláda v tejto súvislosti tvrdia, že ustanovenie o obmedzení poplatku, ktoré bolo slobodne dohodnuté, sleduje cieľ ochrany spotrebiteľov. Umožňuje zabezpečiť poskytovanie služby RTV, základného analógového balíka programov, za spoločensky prijateľný poplatok, ktorý by mal zostať dostupný pre domácnosti s nízkym príjmom, pričom táto služba tak predstavuje základnú verejnoprospešnú službu.

70.

Ako bolo pripomenuté vyššie, cieľom NPR je práve podporou hospodárskej súťaže zabezpečiť užívateľom maximálny prospech z hľadiska výberu, ceny a kvality. ( 36 ) Najmä samotným národným regulačným orgánom prislúcha v prípade potreby nestranne, transparentne ( 37 ) a po analýze trhu zasiahnuť voči podniku s významným vplyvom na tomto trhu, ktorý by v prípade neexistencie efektívnej hospodárskej súťaže mohol zachovať nadmerne vysoké ceny pre konečných užívateľov ( 38 ).

71.

V dôsledku toho, bez ohľadu na skutočnosť, že v prejednávanom prípade, ako to bolo pripomenuté v bodoch 11 až 13 vyššie, OPTA pod kontrolou Komisie prijal rozhodnutie práve v opačnom zmysle, odôvodnenie predložené Gemeente Hilversum a holandskou vládou samo osebe nemôže byť prijaté.

72.

Komisia však vo svojich písomnostiach analyzovala otázku, či UPC mohla byť považovaná za poverenú Gemeente Hilversum, aby poskytovala službu všeobecného hospodárskeho záujmu v zmysle článku 106 ods. 2 ZFEÚ. Domnieva sa pritom, že nedisponuje dostatočnými dôkazmi, aby mohla na túto otázku odpovedať, a preto navrhuje vyzvať vnútroštátny súd, aby v tejto súvislosti rozhodol s prihliadnutím na judikatúru Súdneho dvora.

73.

Je pravda, že Súdny dvor mal príležitosť rozhodnúť, že článok 106 ods. 2 ZFEÚ, ktorý za určitých podmienok umožňuje odchýlky od všeobecných pravidiel Zmluvy, smeruje k zosúladeniu záujmu členských štátov použiť niektoré podniky, najmä z verejného sektora, ako nástroje hospodárskej a sociálnej politiky so záujmom Únie pri dodržaní pravidiel hospodárskej súťaže a ochrany jednoty spoločného trhu. ( 39 ) Vzhľadom na takto definovaný záujem členských štátov, pripomenutý v článku 14 ZFEÚ, im nemožno zakazovať, aby pri definovaní služieb všeobecného hospodárskeho záujmu, ktorými poverujú určité podniky, zohľadňovali ciele svojej vnútroštátnej politiky a usilovali sa uskutočňovať ich pomocou povinností a obmedzení, ktoré uvedeným podnikom ukladajú. ( 40 )

74.

Treba však konštatovať, že vnútroštátny súd vôbec neodkazuje na článok 106 ods. 2 ZFEÚ ani na myšlienku, že ustanovenie o obmedzení poplatku predstavuje prejav vôle Gemeente Hilversum poveriť UPC úlohou všeobecného hospodárskeho záujmu. Ani Gemeente Hilversum, ani holandská vláda napokon netvrdili, že ustanovenie o obmedzení poplatku môže byť odôvodnené podľa článku 106 ods. 2 ZFEÚ. UPC sa v tejto súvislosti nevyjadrila. Na pojednávaní tiež spochybnila tvrdenie Gemeente Hilversum, podľa ktorého ustanovenie o obmedzení poplatku malo byť kompenzované znížením kúpnej ceny za káblovú sieť.

75.

Súdny dvor za týchto okolností môže len ponechať na vnútroštátny súd, aby preskúmal, či sa článok 106 ods. 2 ZFEÚ vzhľadom na relevantnú judikatúru uplatní vo veci samej. ( 41 )

76.

Presnejšie, najprv mu prislúcha určiť, či je možné sa domnievať, že Gemeente Hilversum skutočne poverila UPC výkonom služby všeobecného hospodárskeho záujmu, a v prípade kladnej odpovede, či uplatnenie práva Únie naruší splnenie špecifickej úlohy, ktorá jej takto bola uložená, ( 42 ) pričom toto preskúmanie zahŕňa v prejednávanej veci najmä určenie povahy potrieb vyplývajúcich z plnenia úlohy verejného záujmu ( 43 ).

77.

Vnútroštátnemu súdu ďalej prislúcha s prihliadnutím na relevantnú judikatúru Súdneho dvora zabezpečiť, aby uložené povinnosti plne rešpektovali zásadu primeranosti, pričom sa zohľadnia všetky okolnosti veci samej. ( 44 )

78.

Preto Súdnemu dvoru navrhujem, aby rozhodol, že články 6, 8 a 13 prístupovej smernice, článok 3 a článok 6 ods. 2 smernice o povolení, ako aj článok 1 ods. 2 a 3 a články 3, 6, 7 a 14 až 16 rámcovej smernice sa majú vykladať v tom zmysle, že v zásade bránia uplatneniu takého ustanovenia o obmedzení poplatku, akým je ustanovenie dotknuté vo veci samej, pokiaľ sa nepreukáže, že je odôvodnené sledovaním cieľa všeobecného záujmu alebo podľa článku 106 ods. 2 ZFEÚ a plne v súlade so zásadou primeranosti, čo musí overiť vnútroštátny súd.

79.

Vzhľadom na odpovede, ktoré navrhujem poskytnúť na prvé prejudiciálne otázky preskúmané vyššie, sa nezdá potrebné odpovedať na piatu až ôsmu otázku vnútroštátneho súdu, ktoré sa týkajú výkladu článku 101 ZFEÚ.

80.

V každom prípade možno zdôrazniť, že sa nedá určiť, v čom by sa na situáciu vo veci samej mohol vzťahovať článok 101 ZFEÚ, keďže vnútroštátny súd neposkytol nijakú informáciu o dôvodoch vedúcich k domnienke, že Gemeente Hilversum treba považovať za podnik, ktorý uzavrel dohodu ( 45 ) v rámci výkonu hospodárskej činnosti ( 46 ) v zmysle tohto ustanovenia.

81.

Na základe vyššie uvedených úvah navrhujem Súdnemu dvoru, aby na otázky, ktoré položil Gerechtshof te Amsterdam, odpovedal takto: