1

Svojimi odvolaniami sa Európska komisia a Lagardère SCA (ďalej len „Lagardère“) domáhajú zrušenia rozsudku Všeobecného súdu Európskej únie z 13. septembra 2010, Éditions Jacob/Komisia (T-452/04, Zb. s. II-4713, ďalej len „napadnutý rozsudok“), ktorým Všeobecný súd zrušil rozhodnutie Komisie (2004) D/203365 z 30. júla 2004 týkajúce sa schválenia Wendel Investissement SA ako nadobúdateľa aktív prevedených v súlade s rozhodnutím Komisie 2004/422/EHS zo 7. januára 2004, ktorým sa koncentrácia vyhlasuje za zlučiteľnú so spoločným trhom a s fungovaním Dohody o Európskom hospodárskom priestore (vec COMP/M.2978 – Lagardère/Natexis/VUP) (Ú. v. EÚ L 125, s. 54, ďalej len „sporné rozhodnutie“).

2

Sporným rozhodnutím Komisia rozhodla o schválení spoločnosti Wendel Investissement SA (ďalej len „Wendel Investissement“) ako nadobúdateľa spätne prevádzaných aktív v súlade s odsekom 14 záväzkov pripojených k rozhodnutiu 2004/422 uverejneného vo forme zhrnutia v Úradnom vestníku Európskej únie z28. apríla 2004, ktorý bol prijatý na základe článku 8 ods. 2 nariadenia Rady (EHS) č. 4064/89 z 21. decembra 1989 o kontrole koncentrácií medzi podnikmi (Ú. v. ES L 395, s. 1; Mim. vyd. 08/001, s. 31), zmeneného a doplneného nariadením Rady (ES) č. 1310/97 z 30. júna 1997 (Ú. v. ES L 180, s. 1; Mim. vyd. 08/001, s. 164, ďalej len „nariadenie č. 4064/89“) vo veci COMP/M.2978 – Lagardère/Natexis/VUP.

3

Obe tieto spojené veci patria do zoznamu vecí, v prípade ktorých boli podané odvolania zo strany rôznych účastníkov predaja aktív vydavateľstva, ktoré v Európe vlastnila spoločnosť Vivendi Universal Publishing SA (ďalej len „VUP“) a ktoré boli prevedené na spoločnosti Lagardère a Wendel Investissement, medzi ktoré patrí vec, ktorá viedla k vydaniu rozsudku z 28. júna 2012, Komisia/Éditions Odile Jacob (C-404/10 P), týkajúca sa prístupu k dokumentom v priebehu tohto konania o koncentrácii, a vec, ktorá viedla k vydaniu rozsudku z toho istého dňa, Éditions Odile Jacob/Komisia (C-551/10 P), týkajúca sa zákonnosti samotnej koncentrácie.

4

Skutkové okolnosti tohto sporu, ako sú uvedené v bodoch 1 až 47 napadnutého rozsudku, možno zhrnúť v nasledujúcich bodoch:

…

…

5

Návrhom doručeným 8. novembra 2004 podala Odile Jacob žalobu o neplatnosť sporného rozhodnutia na základe článku 230 ES.

6

Odile Jacob uviedla štyri žalobné dôvody založené na tom, že Komisia si po prvé nesplnila povinnosť dohľadu nad výberom uchádzačov na prevzatie spätne prevádzaných aktív, po druhé schválila spoločnosť Wendel Investissement na základe správy vypracovanej mandatárom, ktorý nebol nezávislý od spoločností Éditis, Lagardère a Wendel Investissement, po tretie porušila povinnosť odôvodnenia, ktorá jej prináležala, a po štvrté sa dopustila zjavne nesprávneho posúdenia súladu ponuky spoločnosti Wendel Investissement s podmienkami schválenia nadobúdateľa spätne prevádzaných aktív stanovenými v odseku 10 písm. b) záväzkov spoločnosti Lagardère.

7

V odpovedi na druhý žalobný dôvod, ktorý Všeobecný súd preskúmal prednostne, tento súd uviedol, že 20. decembra 2002 spoločnosť Investima 10, z ktorej sa stala spoločnosť Éditis, vymenovala pána B., ktorý bol predsedom kancelárie S., za člena svojho predstavenstva ako nezávislú tretiu osobu, pričom spoločnosť Lagardère okrem toho určila 9. februára 2004 tú istú kanceláriu S. ako mandatára povereného podľa odseku 21 písm. g) záväzkov uvedených v prílohe II rozhodnutia 2004/422 „dohľadom nad uspokojivým plnením“ záväzkov prevedenia spätne prevádzaných aktív. Tento mandatár bol v tomto postavení odmeňovaný spoločnosťou Lagardère.

8

Kancelária S. tak bola určená mandatárom v zmysle odseku 15 záväzkov spoločnosti Lagardère a jej predseda, pán B., vykonával k tomuto dátumu úlohy súvisiace s touto funkciou, hoci bol členom predstavenstva spoločnosti Investima 10, z ktorej sa stala spoločnosť Éditis. Pán B. navyše vykonával funkciu člena predstavenstva spoločnosti Éditis a mandatára súčasne, a to od 9. februára 2004, dátumu vymenovania kancelárie S., až do 25. marca 2004, dátumu zmeny právnej formy spoločnosti Éditis na zjednodušenú akciovú spoločnosť.

9

V tejto súvislosti Všeobecný súd zastával názor, že pán B. sa nachádzal vo vzťahu závislosti od spoločnosti Éditis, ktorý by mohol vzbudiť pochybnosť o neutralite, ktorú táto osoba ako člen predstavenstva spoločnosti Investima 10, z ktorej sa stala spoločnosť Éditis, mala preukázať v rámci výkonu úloh kancelárie, ktorej bola predsedom, a ktorá bola určená za mandatára. V dôsledku toho úloha mandatára, ktorá spočívala v zabezpečení uspokojivého plnenia záväzkov spoločnosti Lagardère, medzi ktoré patrí prevedenie spätne prevádzaných aktív, a v tejto súvislosti vo vypracovaní odporúčaní týkajúcich sa nevyhnutných reštrukturalizačných opatrení a správy informujúcej Komisiu o týchto odporúčaniach, nebola zabezpečená úplne nezávisle. Výkon funkcie člena predstavenstva spoločnosti, ktorá vlastní všetky aktíva spoločnosti Éditis, zo strany pána B. mohol ovplyvniť nezávislosť, ktorú mal pán B. ako predseda kancelárie S. preukázať pri vypracovaní odporúčaní týkajúcich sa nevyhnutných reštrukturalizačných opatrení a správy informujúcej Komisiu o týchto odporúčaniach.

10

Súdny dvor uviedol, že požiadal kanceláriu S. ako mandatára o to, aby Komisii predložila správu hodnotiacu ponuku spoločnosti Wendel Investissement ako nadobúdateľa spätne prevádzaných aktív z hľadiska schvaľovacích kritérií stanovených v odseku 10 záväzkov spoločnosti Lagardère pripojených k rozhodnutiu 2004/442.

11

Všeobecný súd dospel v bode 107 napadnutého rozsudku k záveru, že táto správa o hodnotení ponuky spoločnosti Wendel Investissement bola vypracovaná mandatárom, ktorý nespĺňal podmienku nezávislosti od spoločnosti Éditis, požadovanú v odseku 15 záväzkov spoločnosti Lagardère vymedzených v prílohe II rozhodnutia 2004/422.

12

Sporné rozhodnutie však bolo založené najmä na správe mandatára, ktorá podľa názoru Všeobecného súdu vyjadreného v bode 110 napadnutého rozsudku mala na uvedené rozhodnutie„rozhodujúci vplyv“.

13

Všeobecný súd preto v bodoch 118 a 119 napadnutého rozsudku dospel k záveru, že nedostatok nezávislosti mandatára, ktorý vyhotovil uvedenú správu, predstavoval nezákonnosť, ktorá bola spôsobilá narušiť zákonnosť sporného rozhodnutia a tak toto rozhodnutie zrušil bez toho, aby preskúmal ostatné žalobné dôvody, ktoré spoločnosť Odile Jacob uplatnila na podporu svojich návrhov smerujúcich k zrušeniu.

14

Uznesením z 29. marca 2011 predseda Súdneho dvora rozhodol o spojení vecí C-553/10 P a C-554/10 na účely ústnej časti konania a vyhlásenia rozsudku.

15

Komisia vo svojom odvolaní vo veci C-553/10 P navrhuje, aby Súdny dvor:

16

Lagardère podporuje odvolanie, ktoré podala Komisia.

17

Wendel Investissement navrhuje, aby Súdny dvor:

18

Odile Jacob navrhuje, aby Súdny dvor:

19

Svojím odvolaním vo veci C-554/10 P Lagardère navrhuje, aby Súdny dvor:

20

Vo svojich vyjadreniach k odvolaniu Komisia a Wendel Investissement navrhujú, aby Súdny dvor:

21

Odile Jacob navrhuje, aby Súdny dvor:

22

Vo svojom odvolaní vo veci C-553/10 P Komisia uvádza tri odvolacie dôvody. Prvý odvolací dôvod je založený na nesprávnom právnom posúdení v dôsledku toho, že Všeobecný súd opomenul preskúmať dôsledky prípadného nedostatku nezávislosti mandatára voči spoločnosti Éditis na jeho povinnosti vo vzťahu k spoločnosti Wendel Investissement. Vo svojom druhom odvolacom dôvode Komisia tvrdí, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, rozpornosti dôvodov a skreslenia skutkového stavu tým, že dospel k záveru, že správa mandatára mala rozhodujúci vplyv na sporné rozhodnutie. Tretí odvolací dôvod, ktorý je založený na nesprávnom právnom posúdení, pokiaľ ide o uznanie relevantnosti žalobného dôvodu a porušenia povinnosti odôvodnenia v tejto súvislosti, sa delí na dve časti. Prvá časť tohto odvolacieho dôvodu sa týka nesprávneho právneho posúdenia, ktorého sa Všeobecný súd dopustil tým, že sporné rozhodnutie zrušil na základe žalobného dôvodu, ktorý sa mal považovať za irelevantný. Druhá časť toho istého odvolacieho dôvodu sa týka porušenia povinnosti odôvodnenia z dôvodu, že Všeobecný súd opomenul uviesť dôvody, o ktoré sa opieral, keď zastával názor, že sporné rozhodnutie mohlo byť v prípade, ak by nedostatok nezávislosti mandatára neexistoval, odlišné.

23

Vo svojom odvolaní vo veci C-554/10 P Lagardère uvádza dva odvolacie dôvody. Prvý odvolací dôvod je založený na nesprávnom právnom posúdení z dôvodu, že Všeobecný súd uplatnil námietku nezákonnosti voči rozhodnutiu o schválení mandatára, aby odôvodnil zrušenie sporného rozhodnutia. Vo svojom druhom odvolacom dôvode spoločnosť Lagardère tvrdí, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia tým, že nesprávne rozhodol, že prítomnosť mandatára v predstavenstve spoločnosti Éditis ako nezávislej tretej osoby môže odôvodniť zrušenie sporného rozhodnutia. Tento odvolací dôvod, ktorý obsahuje štyri časti, v podstate preberá prvý odvolací dôvod vo veci C-553/10 P.

24

Keďže sa prvé tri odvolacie dôvody vo veci C-553/10 P a druhý odvolací dôvod vo veci C-554/10 P prekrývajú, treba ich preskúmať spoločne.

25

Podľa Komisie sa Všeobecný súd dopustil nesprávneho právneho posúdenia tým, že nepreskúmal, ako tento nedostatok nezávislosti mandatára mohol ovplyvniť posúdenie tohto mandatára týkajúce sa vlastností spoločnosti Wendel Investissement ako nadobúdateľa aktív spoločnosti Éditis, ani ako mohol tento mandatár vyvolať podozrenie, že vyhotovil správu, ktorá mohla v čase prijatia sporného rozhodnutia uviesť Komisiu do omylu. Takýto postoj je v rozpore s judikatúrou Všeobecného súdu, podľa ktorej má nedostatok nezávislosti osoby poverenej hodnotením uchádzača právny dosah iba v prípade, ak sa preukáže, že táto osoba pri svojom hodnotení zohľadnila iný záujem než je riadny výkon svojej úlohy. Všeobecný súd nepreskúmal, či nedostatok nezávislosti voči spoločnosti Éditis mohol ovplyvniť objektívnosť obsahu správy tohto mandatára, a teda posúdenie spoločnosti Wendel Investissement ako nadobúdateľa. Všeobecný súd tak na účely zrušenia sporného rozhodnutia vyhovel irelevantnému žalobnému dôvodu.

26

Komisia uvádza, že v rámci koncentrácie konečné rozhodnutie o schválení nadobúdateľa spätne prevádzaných aktív vždy prináleží Komisii, ktorá nevychádza len zo správy mandatára, ale zhromažďuje informácie z vlastného podnetu.

27

Na podporu Komisie sa spoločnosť Wendel Investissement stotožňuje s výhradami formulovanými proti napadnutému rozsudku, pričom zdôrazňuje, že Všeobecný súd nepreukázal, ako väzba medzi spoločnosťou Éditis a mandatárom mohla mať vplyv na obsah správy hodnotiacej ponuku spoločnosti Wendel Investissement.

28

Podľa spoločnosti Odile Jacob nemožno Všeobecnému súdu vytýkať, že odkazoval na francúzsky zákon s cieľom overiť, či skutočnosť, že pán B. vykonával funkciu člena predstavenstva spoločnosti Éditis a súčasne bol ako predseda kancelárie S. mandatárom, bola zlučiteľná s kritériom nezávislosti vo vzťahu k tejto spoločnosti, keďže ide len o uplatnenie lex societatis a zásady určujúcej právo uplatniteľné na spoločnosť v súlade so zásadami medzinárodného práva súkromného, zakotvenými najmä v nariadení Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 593/2008 zo 17. júna 2008 o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky (Rím I) (Ú. v. EÚ L 177, s. 6).

29

V prípade spoločnosti Lagardère Všeobecný súd nemohol dospieť k záveru, že automaticky existuje nedostatok nezávislosti mandatára, keďže pán B. má väzby so spoločnosťou Éditis, avšak mal posúdiť, či mandát pána B. v spoločnosti, bránil mandatárovi, aby si plnil svoje úlohy nezávisle a transparentne. Naopak, zďaleka nejde o konflikt záujmov, ak by mandát pána B. v spoločnosti a úloha vykonávaná mandatárom mali za cieľ nezávislosť spoločnosti Éditis a predstavovali by tak doplnkové úlohy.

30

Pokiaľ ide o dosah nedostatku nezávislosti mandatára, spoločnosť Odile Jacob zastáva názor, že tvrdenie Komisie je irelevantné, keďže nezákonnosť, ktorú konštatoval Všeobecný súd, spadá pod porušenie podstatného zmluvného záväzku, ktorý rozhodnutím Komisie 2004/422 nadobudol záväznosť, čo automaticky spôsobuje neplatnosť celého rozhodovacieho procesu týkajúceho sa predaja uloženého záväzkami spoločnosti Lagardère.

31

Vo svojom druhom odvolacom dôvode sa Komisia domnieva, že napadnutý rozsudok je poznamenaný nesprávnym právnym posúdením, rozpornosťou dôvodov a skreslením skutkového stavu, keďže Všeobecný súd zastával názor, že správa mandatára mala na sporné rozhodnutie rozhodujúci vplyv. Komisia tvrdí, že vyvodením tohto záveru Všeobecný súd nerešpektoval rozdelenie úloh medzi ňou samotnou a mandatárom. Rozhodnúť o schválení budúceho nadobúdateľa totiž prislúcha len Komisii. Aj keď hodnotenie obsiahnuté v správe mandatára Komisia na účely vypracovania svojho konečného rozhodnutia zohľadní, nie je v nijakom prípade viazaná názorom mandatára, ktorý nemôže nahradiť jej vlastné hodnotenie. Komisia zostáva povinná vykonať nevyhnutné šetrenie, získať informácie zo svojej vlastnej iniciatívy, pričom môže využiť svoje vlastné útvary a rôzne žiadosti o informácie adresované dotknutým podnikom, v prejednávanej veci spoločností Lagardère a Wendel Investissement.

32

Z určitých podobností medzi správou mandatára a sporným rozhodnutím nemožno vyvodiť, že predmetná správa mala „rozhodujúci vplyv“ na uvedené rozhodnutie, ako v bode 110 napadnutého rozsudku uviedol Všeobecný súd. Podľa Komisie ide len o prevzatie objektívnych a zistiteľných skutočností, ktoré neobsahujú subjektívne hodnotenia.

33

Wendel Investissement sa pripája k argumentácii Komisie.

34

Spoločnosť Odile Jacob zastáva názor, že Všeobecný súd nerešpektoval rozdelenie úloh medzi Komisiou a mandatárom. Nedostatok nezávislosti schváleného mandatára spôsobilo neplatnosť celého rozhodovacieho procesu. V spornom rozhodnutí Komisia správu mandatára skutočne zohľadnila.

35

Všeobecný súd, ktorý v bodoch 112 až 116 napadnutého rozsudku porovnal správu mandatára a sporného rozhodnutia vo vzťahu k štyrom podmienkam stanoveným v odseku 10 záväzkov spoločnosti Lagardère, pokiaľ ide o vlastnosti budúceho nadobúdateľa spätne prevádzaných aktív, správne uviedol, že posúdenia Komisie boli totožné s posúdeniami obsiahnutými v správe mandatára. Spoločnosť Odile Jacob sa tak domnieva, že Všeobecný súd správne zastával názor, že táto správa mala na sporné rozhodnutie rozhodujúci vplyv.

36

Pokiaľ ide o tretí odvolací dôvod vo veci C-553/10 P, spoločnosť Odile Jacob uvádza, že nedostatok nezávislosti mandatára nepredstavuje len nezrovnalosť, ale porušenie podstatných formálnych náležitostí správneho konania, ktoré musí viesť k zrušeniu sporného rozhodnutia bez toho, aby bolo potrebné preukázať, že toto rozhodnutie mohlo mať v prípade, ak by táto nezrovnalosť neexistovala, odlišný obsah. Podmienka nezávislosti mandatára je základnou podmienkou stanovenou v záväzkoch spoločnosti Lagardère, ktorým rozhodnutie 2004/422 priznalo záväznosť. Požiadavka nezávislosti mandatára sa nemá overiť ex post, ale ex ante, aby sa tak predišlo kontrole subjektívnych odôvodnení, ktoré by mohli mandatára usmerniť pri plnení jeho úloh, ako to vyplýva z odporúčania Komisie zo 16. mája 2002 s názvom „Nezávislosť štatutárnych audítorov v EÚ: Súbor základných zásad“ [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES L 191, s. 22). Táto požiadavka nezávislosti spája požiadavku nezávislosti s požiadavkou nezávislosti súdu.

37

Odvolateľky v podstate tvrdia, že Všeobecný súd sa viackrát dopustil nesprávneho právneho posúdenia tým, že opomenul analyzovať dôsledky prípadného nedostatku nezávislosti mandatára voči spoločnosti Éditis na hodnotenie ponuky spoločnosti Wendel Investissement ako nadobúdateľa aktív spoločnosti Éditis, a spochybňujú, že správa mandatára mohla Komisiu uviesť do omylu pri plnení jej úlohy spočívajúcej v posúdení ponuky spoločnosti Wendel Investissement, aby túto spoločnosť schválila ako nadobúdateľa spätne prevádzaných aktív.

38

Na základe článku 1 rozhodnutia 2004/422 sa oznámená operácia, prostredníctvom ktorej spoločnosť Lagardère získava výhradnú kontrolu nad cieľovými aktívami spoločnosti VUP, teraz spoločnosť s obchodným menom Éditis, vyhlasuje za zlučiteľnú so spoločným trhom a s fungovaním Dohody o Európskom hospodárskom priestore pod podmienkou, že spoločnosť Lagardère dodrží záväzky uvedené v prílohe II uvedeného rozhodnutia.

39

Podľa odsekov 15 a 21 prílohy II rozhodnutia 2004/422 oznamujúca strana určí mandatára, aby vykonával osobitné a všeobecné úlohy, ktoré sú mu zverené, čiže najmä, aby zabezpečil uspokojivé splnenie záväzkov, ku ktorým sa spoločnosť Lagardère zaviazala, ako aj aby zabezpečil, že spätne prevádzané aktíva sú udržiavané a spravované v rámci samostatnej štruktúry, oddelene a nezávisle od uchovaných aktív a iných činností spoločnosti Lagardère, a to až do dátumu skutočného prevodu spätne prevádzaných aktív.

40

V prípade sporu medzi spoločnosťami Lagardère a Éditis o reštrukturalizačných opatreniach nevyhnutných na plnenie týchto záväzkov sa možno obrátiť na mandatára. Prostredníctvom odporúčania tento mandatár rozhodne o dosahu týchto opatrení v súlade s odsekom 24 týchto záväzkov. Mandatár o tom bude informovať Komisiu, ktorá bude môcť sama stanoviť dosah nevyhnutných reštrukturalizačných opatrení.

41

Na účely výkonu týchto úloh sa v odseku 15 uvedených záväzkov predovšetkým spresňuje, že mandatár musí byť nezávislý od spoločností Lagardère a Éditis, a nesmie byť vystavený konfliktu záujmov. Mandatára bude odmeňovať spoločnosť Lagardère spôsobom, ktorý nezasahuje do riadneho výkonu jeho mandátu, ani do jeho nezávislosti.

42

Táto nezávislosť je súčasťou záväzkov, ku ktorým sa spoločnosť Lagardère zaviazala a ktoré treba v plnom rozsahu rešpektovať. Táto nezávislosť bola stanovená ex ante a vzťahuje sa na celkovú činnosť mandatára.

43

Z bodov 85 a 87 napadnutého rozsudku vyplýva, že pán B., predseda kancelárie S., bol 20. decembra 2002 vymenovaný za člena predstavenstva spoločnosti Investima 10, z ktorej sa stala spoločnosť Éditis, a že 9. februára 2004 bola kancelária S. určená za mandatára. V bode 89 napadnutého rozsudku sa konštatuje, že pán B. vykonával funkciu člena predstavenstva spoločnosti Éditis a mandatára súčasne, a to od 9. februára 2004 do 25. marca 2004, t. j. dátumu zmeny právnej formy spoločnosti Éditis na zjednodušenú akciovú spoločnosť. Po zmene právnej formy spoločnosti Éditis udržiaval pán B. úzke väzby so spoločnosťou Éditis, keďže mandatár mal troch zástupcov v akcionárskom výbore.

44

Za týchto podmienok Všeobecný súd v bode 104 napadnutého rozsudku dospel správne k záveru, že skutočnosť, že pán B. vykonával funkciu člena predstavenstva spoločnosti Investima 10, z ktorej sa stala spoločnosť Éditis, mohla ovplyvniť nezávislosť mandatára a že táto situácia neumožňovala zaisťovať výkon právomocí nezávislého mandatára uvedených v odseku 15 záväzkov spoločnosti Lagardère úplne nezávisle.

45

Rovnako Všeobecný súd v bode 107 napadnutého rozsudku správne rozhodol, že správa, ktorá hodnotila ponuku spoločnosti Wendel Investissement na odkúpenie spätne prevádzaných aktív, bola vypracovaná mandatárom, ktorý nespĺňal podmienku nezávislosti od spoločnosti Éditis.

46

Komisia nespochybňuje konštatovania Všeobecného súdu týkajúce sa nedostatku nezávislosti mandatára z dôvodu, že ide o otázku skutkového stavu. Naopak Všeobecnému súdu vytýka, že opomenul preskúmať, či tento nedostatok nezávislosti mal in concreto vplyv na sporné rozhodnutie, alebo či v prípade neexistencie tejto nezrovnalosti mohlo mať sporné rozhodnutie iný obsah. Podľa Komisie situácia mandatára nemala vplyv na objektívnosť posúdenia, ktoré sformuloval vo svojej správe o nadobúdateľovi aktív spoločnosti Éditis a v dôsledku toho na zákonnosť sporného rozhodnutia.

47

Toto tvrdenie Komisie sa musí zamietnuť.

48

V prejednávanej veci totiž mandatár poverený „dohľadom nad uspokojivým plnením“ záväzkov oznamujúcej strany plnil úlohy, ktoré mu nepriamo zverila Komisia. Ide o úlohy, ktoré mohla vykonávať samotná Komisia, ak by disponovala postačujúcimi personálnymi zdrojmi.

49

To jasne vyplýva z bodov 52, 53, 55 a 56 oznámenia Komisie o nápravných opatreniach akceptovateľných v zmysle nariadenia Rady (EHS) č. 4064/89 a nariadenia Komisie (ES) č. 447/98 (Ú. v. ES C 68, 2001, s. 3; Mim. vyd. 08/002, s. 89). Konkrétne v bode 56 tohto oznámenia sa uvádza, že „správca bude mať špecifické povinnosti, cieľom ktorých je zabezpečiť v dobrej viere súlad so záväzkami v mene Komisie“.

50

Treba pripomenúť, že odsek 15 záväzkov uložil spoločnosti Lagardère povinnosť, aby určila mandatára, ktorý okrem iných podmienok musel „byť nezávislý od spoločností Lagardère a Éditis“.

51

Je teda nesporné, že takýto mandatár musí byť v prvom rade nezávislý od strán a navyše vo vzťahu k nim konať nezávisle, takže nedostatok nezávislosti postačuje na zrušenie takého rozhodnutia Komisie, ako je sporné rozhodnutie. Otázka, či tento mandatár konal nezávisle, vzniká len vtedy, ak sa najprv konštatovalo, že bol od strán skutočne nezávislý.

52

Keďže Všeobecný súd správne konštatoval, že mandatár nebol nezávislý od strán, nebol povinný preskúmať, či tento mandatár konal in concreto spôsobom, ktorý by tento nedostatok nezávislosti potvrdil.

53

Z prechádzajúceho vyplýva, že Všeobecný súd sa nedopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď zrušil sporné rozhodnutie z dôvodu nedostatku nezávislosti mandatára. Tri odvolacie dôvody, ktoré uviedla Komisia, ako aj druhý odvolací dôvod, ktorý podporila spoločnosť Lagardère, sú preto nedôvodné a musia sa zamietnuť.

54

Lagardère tvrdí, že Všeobecný súd nemohol použiť nezákonnosť rozhodnutia o schválení mandatára, aby odôvodnil nezákonnosť sporného rozhodnutia, keďže na mechanizmus námietky nezákonnosti sa nemožno odvolávať, pokiaľ sú predmetom sporu dve individuálne rozhodnutia. Spoločnosť Odile Jacob tým, že nepodala žalobu proti rozhodnutiu o schválení mandatára v stanovených lehotách, nemohla na podporu svojho návrhu na zrušenie sporného rozhodnutia vzniesť námietku nezákonnosti tohto rozhodnutia o schválení, pretože toto rozhodnutie nadobudlo voči nej právoplatnosť.

55

Podľa spoločností Lagardère a Wendel Investissement odôvodnenie Všeobecného súdu smeruje k dovolávaniu sa nezákonnosti rozhodnutia o schválení mandatára, ktoré je individuálnym rozhodnutím, a to prostredníctvom námietky. Všeobecný súd priamo neskúmal dôvody, ktoré viedli k spornému rozhodnutiu, ale dôvody, ktoré viedli k ustanoveniu mandatára, a ktoré sa vyskytovali pred prijatím sporného rozhodnutia.

56

Spoločnosť Lagardère tvrdí, že rozhodnutie o schválení mandatára bolo stranám oznámené 15. februára 2005 a od tohto dňa spôsobovalo ujmu spoločnosti Odile Jacob a predstavovalo napadnuteľný akt v zmysle článku 263 ZFEÚ. Toto rozhodnutie tak malo byť v príslušnej lehote napadnuté žalobou odlišnou od žaloby, ktorá bola podaná proti spornému rozhodnutiu. Všeobecný súd preto nemohol s odkazom na nezákonnosť ustanovenia mandatára odôvodnene zrušiť sporné rozhodnutie.

57

Spoločnosť Odile Jacob odmieta tvrdenia spoločností Lagardère a Wendel Investissement, pričom uvádza, že rozhodnutie o schválení mandatára sa nesmie považovať za izolované rozhodnutie, ale za rozhodnutie, ktoré je súčasťou série aktov, ktoré viedli k prijatiu sporného rozhodnutia.

58

Spoločnosť Odile Jacob navyše uvádza, že jej v zmysle článku 263 ZFEÚ a judikatúry nebolo určené rozhodnutie o schválení mandatára a že v dôsledku toho bolo pre ňu ťažké napadnúť ho samostatnou žalobou.

59

Treba poznamenať, že rozhodnutie o schválení mandatára bolo spoločnosti Odile Jacob oznámené až 17. februára 2005.

60

Spoločnosť Odile Jacob podala 8. novembra 2004 na Súd prvého stupňa žalobu o neplatnosť sporného rozhodnutia, pričom napadla aj podmienky schválenia mandatára. Treba však uviesť, že k tomuto dátumu nebolo ešte spoločnosti Odile Jacob oznámené rozhodnutie o schválení mandatára. Nemožno jej tak vytýkať, že vo svojej žalobe smerujúcej proti spornému rozhodnutiu spochybnila zákonnosť rozhodnutia o schválení mandatára bez toho, aby vopred požiadala o jeho zrušenie, pričom uvedené rozhodnutie bolo súčasťou tej istej série aktov ako sporné rozhodnutie.

61

Išlo by o bezvýznamný a zbytočný formalizmus, ak by sa od spoločnosti Odile Jacob vyžadovalo, aby na spochybnenie individuálneho rozhodnutia, ktoré jej bolo oznámené po tom, čo podala žalobu vo veci samej, ktoré je súčasťou tej istej série aktov a ktoré je v každom prípade spochybnené touto žalobou vo veci samej, podala inú žalobu.

62

Tento odvolací dôvod sa tak musí zamietnuť.

63

Keďže nijaký z odvolacích dôvodov uvedených odvolateľkami neuspel, odvolania vo veciach C-553/10 P a C-554/10 P sa musia zamietnuť.

64

Podľa článku 184 ods. 2 rokovacieho poriadku, ak odvolanie nie je dôvodné, Súdny dvor rozhodne aj o trovách konania. Podľa článku 138 ods. 1 a 2 tohto rokovacieho poriadku uplatniteľného na konanie o odvolaní na základe článku 184 ods. 1 a článku 190 ods. 1 toho istého rokovacieho poriadku účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Keďže Komisia a Lagardère nemali úspech vo svojich dôvodoch a Odile Jacob navrhla zaviazať ich na náhradu trov konania, je opodstatnené zaviazať Komisiu a Lagardère, aby okrem svojich vlastných trov konania znášali aj trovy konania, ktoré vznikli spoločnosti Odile Jacob v rámci týchto odvolacích konaní.

65

Keďže Odile Jacob nenavrhla zaviazať na náhradu trov konania spoločnosť Wendel Investissement, táto spoločnosť znáša len svoje vlastné trovy konania.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (veľká komora) rozhodol a vyhlásil: