NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA
YVES BOT
prednesené 30. júna 2011 (1)
Spojené veci C‑463/10 P a C‑475/10 P
Deutsche Post AG (C‑463/10 P),
Spolková republika Nemecko (C‑475/10 P)
proti
Európskej komisii
„Odvolania – Štátna pomoc – Opatrenia prijaté nemeckými orgánmi v prospech spoločnosti Deutsche Post AG – Nariadenie (ES) č. 659/1999 – Článok 10 ods. 3 – Článok 230 ES – Prípustnosť žaloby o neplatnosť podanej proti rozhodnutiu o uložení povinnosti poskytnúť informácie – Pojem ‚napadnuteľný akt‘ – Zásada účinnej súdnej ochrany – Aktívna legitimácia spoločnosti Deutsche Post AG“
1. V prejednávaných veciach by mal Súdny dvor rozhodnúť, či rozhodnutie, ktorým Európska komisia uloží členskému štátu povinnosť poskytnúť informácie týkajúce sa údajne protiprávnej pomoci, predstavuje napadnuteľný akt.
2. Svojimi odvolaniami sa Deutsche Post AG(2) a Spolková republika Nemecko domáhajú zrušenia uznesení Všeobecného súdu Európskej únie zo 14. júla 2010, Deutsche Post/Komisia (T‑570/08) a Nemecko/Komisia (T‑571/08).(3) Týmito uzneseniami Všeobecný súd zamietol ako neprípustné ich žaloby, ktorými sa domáhali zrušenia rozhodnutia, ktorým Komisia podľa článku 10 ods. 3 nariadenia (ES) č. 659/1999(4) uložila Spolkovej republike Nemecko povinnosť poskytnúť informácie týkajúce sa nákladov a príjmov spoločnosti Deutsche Post za obdobie od roku 1989 do roku 2007.(5)
3. V týchto návrhoch navrhnem Súdnemu dvoru, aby vyhovel týmto odvolaniam, zrušil napadnuté uznesenia a s konečnou platnosťou rozhodol o prípustnosti žalôb podaných v prvom stupni.
4. Uvediem totiž, že aj napriek tomu, že príkaz na poskytnutie informácií má prípravný charakter, tento akt predstavuje konečné štádium vyšetrovacieho konania začatého Komisiou a spôsobuje záväzné a bezprostredné právne účinky voči dotknutému členskému štátu. V dôsledku toho uvediem, že tento akt musí podliehať súdnemu preskúmaniu, aby bola zabezpečená účinná súdna ochrana tohto štátu, a to v súlade s judikatúrou Súdneho dvora.
I – Právny rámec Únie
5. Nariadením bolo kodifikované vykonávanie právomocí, ktoré Komisii priznáva Zmluva o ES. Toto nariadenie stanovuje pravidlá, ktoré boli vypracované v súlade v judikatúrou Súdneho dvora.(6)
6. Keď členský štát oznámi návrh poskytnutia novej pomoci Komisii, tento štát je podľa článku 2 ods. 2 nariadenia povinný poskytnúť „všetky potrebné informácie s cieľom umožniť Komisii prijať rozhodnutie podľa článku 4 a 7 [nariadenia].“
7. Článok 5 ods. 1 a 2 nariadenia stanovuje:
„1. Ak Komisia považuje informácie poskytnuté daným členským štátom v súvislosti s opatrením oznamovaným podľa článku 2 za neúplné, požiada o všetky potrebné dodatočné informácie. Keď členský štát odpovedá na takú žiadosť [Ak členský štát odpovie na takú žiadosť – neoficiálny preklad], Komisia bude informovať členský štát o zas[l]aní odpovede [o prijatí odpovede – neoficiálny preklad].
2. Ak daný členský štát neposkytne požadované informácie v období predpísanom Komisiou, alebo poskytne neúplné informácie, Komisia zašle upomienku, ktorá poskytuje príslušné ďalšie obdobie, v ktorom sa majú informácie poskytnúť.“
8. Články 10 až 13 nariadenia sú súčasťou kapitoly III nariadenia, ktorá je nazvaná „Konanie týkajúce sa protiprávnej pomoci“.
9. Článok 10 nariadenia znie takto:
„1. Ak Komisia vlastní informácie z akéhokoľvek zdroja týkajúce sa údajnej protiprávnej pomoci, preskúma tieto informácie bez meškania.
2. Podľa potreby požiada o informácie od daného členského štátu. [Č]lánok 2 (2) a článok 5 (1) a (2) sa primerane uplatnia s nevyhnutnými zmenami v podrobnostiach.
3. Ak napriek upomienke, podľa článku 5 (2), daný členský štát neposkytne požadované informácie v období predpísanom Komisiou, alebo ak poskytne neúplné informácie, Komisia rozhodnutím bude požadovať poskytnutie informácií… Rozhodnutie bude špecifikovať, aké informácie sa požadujú, a predpíše príslušné obdobie, v ktorom sa tieto poskytnú.“
10. Podľa článku 11 nariadenia Komisia môže po tom, ako poskytla danému členskému štátu príležitosť predložiť jeho pripomienky, prijať rozhodnutie, ktorým tomuto štátu uloží povinnosť pozastaviť poskytovanie predmetnej pomoci a/alebo zabezpečiť jej dočasné vrátenie, pokiaľ Komisia neprijme rozhodnutie o zlučiteľnosti tejto pomoci so spoločným trhom.
11. Článok 12 nariadenia znie takto:
„Ak členský štát nepostupuje v súlade s príkazom o pozastavení alebo príkazom o vrátení, Komisia bude oprávnená, pokiaľ vykonáva zisťovanie o podstate záležitosti na základe dostupných informácií, predložiť záležitosť priamo na Súdny dvor… a žiadať o vyhlásenie, že nesúlad predstavuje porušenie [Z]mluvy.“
12. Napokon článok 13 ods. 1 nariadenia stanovuje:
„Výsledkom preskúmania možnej protiprávnej pomoci bude rozhodnutie podľa článku 4 (2), (3) alebo (4). V prípade rozhodnutí na začatie konania vo veci formálneho zisťovania, konanie bude ukončené prostredníctvom rozhodnutia podľa článku 7. Ak členský štát nepostupuje v súlade s príkazom na poskytnutie informácie, toto rozhodnutie sa vykoná [toto rozhodnutie sa prijme – neoficiálny preklad] na základe dostupných informácií.“
II – Skutkové okolnosti prejednávaných vecí
13. V nadväznosti na sťažnosti, ktoré podali súkromné subjekty, Komisia konštatovala, že Deutsche Post účtovala za prepravu balíkov z domu do domu nižšie ceny, ako boli marginálne náklady, a že táto agresívna politika zliav nebola súčasťou záväzku univerzálnej služby tohto podniku.
14. V rozhodnutí z 19. júna 2002(7) Komisia dospela k záveru, že straty vo výške 572 miliónov eur, ktoré v dôsledku tejto politiky vznikli, predstavujú štátnu pomoc, ktorá je nezlučiteľná so spoločným trhom, a uložila Spolkovej republike Nemecko povinnosť prijať všetky potrebné opatrenia na zabezpečenie vrátenia tejto pomoci od spoločnosti Deutsche Post.
15. Komisia následne dostala nové sťažnosti od súkromných konkurentov, ktorí tvrdili, že Deutsche Post má oveľa väčšie výhody ako tie, ktoré sú uvedené v rozhodnutí 2002/753. Vzhľadom na to, že Komisia považovala za potrebné posúdiť všetky skreslenia hospodárskej súťaže vyplývajúce z poskytnutia štátnych prostriedkov spoločnosti Deutsche Post, začala 12. septembra 2007 nové konanie vo veci formálneho zisťovania podľa článku 88 ods. 2 ES.(8)
16. Rozsudkom z 1. júla 2008(9) Súd prvého stupňa zrušil rozhodnutie 2002/753, pričom konštatoval, že Komisia v rámci svojho posudzovania zlučiteľnosti predmetnej pomoci so spoločným trhom porušila článok 87 ods. 1 ES.
17. Dňa 17. júla 2008 Komisia zaslala Spolkovej republike Nemecko novú žiadosť o informácie, ktorá obsahovala dotazník týkajúci sa príjmov a nákladov spoločnosti Deutsche Post za obdobie od roku 1989 do roku 2007. V dňoch 12. a 21. augusta 2008 Komisia zaslala Spolkovej republike Nemecko upomienku, v ktorej ju opätovne požiadala o oznámenie požadovaných informácií.(10)
18. Vo svojich odpovediach z 5. augusta, zo 14. augusta a z 29. septembra 2008 Spolková republika Nemecko potvrdila, že odmieta poskytnúť údaje týkajúce sa výnosov a nákladov spoločnosti Deutsche Post po roku 1995, pričom sa domnievala, že posudzovanie Komisie by malo byť obmedzené na obdobie od roku 1989 do roku 1994 a že na zodpovedanie tohto dotazníka by bolo potrebné vynaložiť neprimeraný čas a námahu.
19. Listom z 30. októbra 2008 Komisia uložila Spolkovej republike Nemecko na základe článku 10 ods. 3 nariadenia povinnosť poskytnúť do dvadsiatich dní všetky informácie potrebné na zodpovedanie uvedeného dotazníka. Komisia dodala, že ak nemecké orgány napriek tomuto príkazu v rámci lehoty neposkytnú požadované informácie, podľa článku 13 ods. 1 nariadenia prijme rozhodnutie na základe dostupných informácií.
20. Rozsudkom z 2. septembra 2010(11) Súdny dvor v odvolacom konaní potvrdil zrušenie rozhodnutia 2002/753.
III – Konanie pred Všeobecným súdom a napadnuté uznesenia
21. Návrhmi podanými do kancelárie Súdu prvého stupňa 22. decembra 2008 Deutsche Post (vec T‑570/08) a Spolková republika Nemecko (vec T‑571/08) podali žaloby o neplatnosť sporného aktu.
22. Samostatnými podaniami doručenými do kancelárie Súdu prvého stupňa 19. marca 2009 Komisia v každej z týchto vecí vzniesla námietku neprípustnosti na základe článku 114 ods. 1 Rokovacieho poriadku Súdu prvého stupňa.
23. Všeobecný súd vyhovel tejto námietke, pričom rozhodol, že sporný akt nepredstavuje napadnuteľný akt v zmysle judikatúry.
24. Všeobecný súd(12) najprv pripomenul zásady, ktoré stanovil Súdny dvor v rozsudkoch z 11. novembra 1981, IBM/Komisia(13), a zo 17. júla 2008, Athinaïki Techniki/Komisia(14). Po prvé poukázal na to, že na účely posúdenia, či ide o napadnuteľný akt v zmysle článku 230 ES, je rozhodujúci obsah, a nie forma aktu. Po druhé uviedol, že iba opatrenia, ktoré s konečnou platnosťou vyjadrujú stanovisko Komisie a ktoré majú právne účinky, predstavujú napadnuteľné akty. V dôsledku toho Všeobecný súd skúmal, či, ako tvrdila Komisia, sporný akt predstavuje dočasné opatrenie, ktorého cieľom je pripraviť konečné rozhodnutie Komisie a ktoré nemá právne účinky.
25. Pokiaľ ide o účinky sporného aktu, Všeobecný súd uviedol, že normotvorca Spoločenstva nestanovil nijakú sankciu pre členský štát v prípade nedodržania príkazu Komisie.(15) Na základe toho možno sporný akt odlíšiť od príkazov na pozastavenie pomoci a vrátenie pomoci, ktoré je Komisia oprávnená vydať podľa článku 11 nariadenia. Ak totiž členský štát nesplní jeden z týchto dvoch príkazov, Komisia je podľa článku 12 nariadenia oprávnená priamo sa obrátiť na Súdny dvor, aby konštatoval porušenie Zmluvy.
26. Všeobecný súd následne poukázal na to, že sporný akt predstavuje iba dočasné opatrenie, ktoré umožňuje Komisii pripraviť jej konečné rozhodnutie.(16) Sporný akt zabezpečuje dodržiavanie zásady kontradiktórnosti tým, že umožňuje Komisii získať informácie potrebné na posúdenie zlučiteľnosti pomoci so spoločným trhom, ale nemá vplyv na konečné rozhodnutie Komisie, keďže Komisia môže v tomto štádiu ešte stále rozhodnúť o neexistencii štátnej pomoci, o jej zlučiteľnosti alebo nezlučiteľnosti so spoločným trhom.
27. Všeobecný súd ďalej zamietol tvrdenia žalobkýň, podľa ktorých bol sporný akt podobný rozhodnutiu, ktorým Komisia začína konanie vo veci formálneho zisťovania v súvislosti s pomocou.(17) S poukazom na judikatúru týkajúcu sa prípustnosti žalôb podaných proti takému rozhodnutiu žalobkyne tvrdili, že napriek jeho dočasnej povahe sa toto rozhodnutie považuje za napadnuteľný akt.(18) Všeobecný súd odmietol uznať takúto podobnosť vzhľadom na to, že účinky tohto rozhodnutia nie sú porovnateľné s účinkami sporného aktu.
28. Pokiaľ ide o konkrétne právne účinky sporného aktu vo vzťahu k postaveniu Spolkovej republiky Nemecko, Všeobecný súd konštatoval, že tento akt nemá za následok ukončenie konania vo veci formálneho zisťovania.(19) Komisia je oprávnená toto konanie ukončiť iba v prípade, ak členský štát odmietne odpovedať na príkaz na poskytnutie požadovaných informácií.
29. Pokiaľ ide o údajné zhoršenie procesného postavenia spoločnosti Deutsche Post a Spolkovej republiky Nemecko v prípade nerešpektovania sporného aktu, Všeobecný súd v bodoch 42 napadnutých uznesení uviedol, že nie v dôsledku samotného sporného aktu, ale v dôsledku odmietnutia nemeckých orgánov poskytnúť Komisii informácie požadované v spornom akte môže byť dotknutým osobám odňatá možnosť namietať nedostatočný skutkový základ konečného rozhodnutia. Všeobecný súd uviedol, že ak nemecké orgány zastávajú názor, že informácie požadované Komisiou nie sú potrebné na preukázanie skutkového stavu alebo, že požadované zisťovania sú v porovnaní s očakávaným výsledkom neprimerane zaťažujúce, môžu sa rozhodnúť, že na príkaz, ktorý im bol uložený, nebudú reagovať.
30. Všeobecný súd v bodoch 43 napadnutých uznesení poukázal na to, že sporný akt v každom prípade nemožno považovať za akt, ktorým sa Komisia zbavuje povinnosti dostatočne podložiť svoje konečné rozhodnutie a ktorým sa spoločnosti Deutsche Post a Spolkovej republike Nemecko zakazuje akokoľvek napadnúť dôvodnosť tohto rozhodnutia.
31. Pokiaľ ide o dodržanie práva na obhajobu Spolkovej republiky Nemecko, Všeobecný súd poukázal na to, že toto právo bolo zabezpečené možnosťou spochybniť skutočnosti uvedené Komisiou počas celého správneho konania a že je naďalej zabezpečené možnosťou podať žalobu proti konečnému rozhodnutiu.
32. Všeobecný súd v bode 46 už citovaného uznesenia Deutsche Post/Komisia a v bode 45 už citovaného uznesenia Nemecko/Komisia dospel k záveru, že sporný akt nepredstavuje napadnuteľný akt v zmysle článku 230 ES.
IV – Konanie pred Súdnym dvorom a návrhy účastníkov konania
33. Vo veci C‑463/10 P Deutsche Post navrhuje, aby Súdny dvor zrušil už citované uznesenie Deutsche Post/Komisia a uložil Komisii povinnosť nahradiť trovy konania.
34. Komisia navrhuje, aby Súdny dvor zamietol odvolanie a uložil spoločnosti Deutsche Post povinnosť nahradiť trovy konania.
35. Vo veci C‑475/10 P Spolková republika Nemecko navrhuje, aby Súdny dvor zrušil už citované uznesenie Nemecko/Komisia a uložil Komisii povinnosť nahradiť trovy konania.
36. Komisia navrhuje, aby Súdny dvor zamietol odvolanie a uložil Spolkovej republike Nemecko povinnosť nahradiť trovy konania.
37. Uznesením z 15. decembra 2010 predseda Súdneho dvora rozhodol o spojení vecí C‑463/10 P a C‑475/10 P na účely ústnej časti konania, ako aj vyhlásenia rozsudku.
V – O odvolaniach
A – Argumentácia účastníkov konania
38. Deutsche Post a Spolková republika Nemecko tvrdia, že v napadnutých uzneseniach došlo k viacerým nesprávnym právnym posúdeniam, keďže Všeobecný súd nepovažoval sporný akt za napadnuteľný akt v zmysle článku 230 ES. Tvrdia, že na rozdiel od toho, ako rozhodol Všeobecný súd, príkaz na poskytnutie informácií vydaný na základe článku 10 ods. 3 nariadenia má záväzné právne účinky, a preto predstavuje napadnuteľný akt v zmysle článku 230 ES.
39. Na podporu svojich odvolaní odvolateľky uvádzajú päť odvolacích dôvodov. Tri prvé odvolacie dôvody sú založené na porušení článku 249 ES, nerešpektovaní judikatúry Súdneho dvora týkajúcej sa povahy napadnuteľných aktov a nezohľadnení právnych účinkov sporného aktu. Štvrtý odvolací dôvod je založený na porušení zásady účinnej súdnej ochrany a piaty odvolací dôvod je založený na nerešpektovaní rozdelenia právomocí medzi Komisiu a členské štáty.
1. O prvom odvolacom dôvode založenom na porušení článku 249 ES
40. Deutsche Post a Spolková republika Nemecko tvrdia, že článok 10 ods. 3 nariadenia výslovne oprávňuje Komisiu na prijatie formálneho rozhodnutia. Podľa článku 249 štvrtého odseku ES je takýto akt vo svojej celistvosti záväzný pre toho, komu je určený.
41. Deutsche Post a Spolková republika Nemecko tiež poukazujú na zásadu lojálnej spolupráce uvedenú v článku 10 ES, ako aj na odôvodnenie č. 6 nariadenia s cieľom preukázať záväznosť sporného aktu. Členský štát, ktorý si nesplní povinnosť uloženú v spornom akte, poruší Zmluvu a v dôsledku toho mu hrozí konanie o nesplnenie povinnosti.
42. Záväznosť sporného aktu má vplyv aj na spoločnosť Deutsche Post ako príjemcu pomoci. Spolková republika Nemecko by totiž musela nevyhnutne zabezpečiť spoluprácu tohto podniku, aby si splnila svoju povinnosť. Okrem toho iba tento podnik má k dispozícii požadované informácie.
43. Komisia v podstate tvrdí, že podľa judikatúry je potrebné na účely posúdenia prípustnosti žaloby o neplatnosť vychádzať nie z formy aktu, ale z jeho obsahu. Iba opatrenia, ktoré môžu mať právne účinky spôsobilé ovplyvniť záujmy žalobcu, predstavujú napadnuteľné akty v zmysle článku 230 ES.(20) Rozhodnutie v zmysle článku 249 ES automaticky nespĺňa toto kritérium.(21)
2. O druhom odvolacom dôvode založenom na nerešpektovaní judikatúry týkajúcej sa povahy napadnuteľných aktov
44. Spolková republika Nemecko v prejednávanej veci napáda uplatnenie zásady stanovenej v už citovanom rozsudku IBM/Komisia,(22) podľa ktorej je napadnuteľným aktom iba opatrenie, ktoré s konečnou platnosťou vyjadruje stanovisko inštitúcie po skončení konania, s výnimkou dočasných opatrení. S poukazom na judikatúru Súdneho dvora Spolková republika Nemecko tvrdí, že takúto zásadu nemožno uplatniť v oblasti štátnej pomoci.
45. Deutsche Post zdôrazňuje, že dočasný charakter príkazov na poskytnutie informácií a príkazov na pozastavenie pomoci neznamená, že tieto akty nemajú vlastné právne účinky.(23) V tejto súvislosti Súdny dvor už uznal, že príkazy na pozastavenie pomoci predstavujú napadnuteľné akty.(24)
46. Komisia pripomína, že žalobu nemožno podať proti aktom, ktoré s konečnou platnosťou nevyjadrujú jej stanovisko, ale slúžia len na prípravu jej konečného rozhodnutia. Komisia tvrdí, že ak by bolo možné podať žalobu proti prípravným aktom, príjemca pomoci by mohol značne spomaliť rozhodovací proces tým, že by systematicky podával žaloby proti každému prípravnému aktu. Okrem toho vzhľadom na to, že prípravné akty nevyjadrujú konečné stanovisko Komisie, súd Únie by mohol byť vedený k prejudikovaniu konečného rozhodnutia, aby bol schopný rozhodnúť o zákonnosti dočasného aktu. Napokon prípadné protiprávnosti prípravných aktov možno namietať v rámci žaloby smerujúcej proti konečnému aktu, pri vypracovaní ktorého boli použité.(25)
47. Zásady stanovené v už citovanom rozsudku IBM/Komisia súd Únie uplatnil nielen v rámci súťažného práva, ale aj v mnohých ďalších oblastiach. Okrem toho judikatúra týkajúca sa začatia konania v oblasti štátnej pomoci potvrdzuje, že žaloby o neplatnosť smerujúce proti prípravným aktom sú v zásade neprípustné. Žaloba proti rozhodnutiu o začatí konania vo veci formálneho zisťovania je prípustná iba v prípade, ak rozhodnutie o začatí takého konania priamo spôsobuje právne účinky, ktoré sú odlišné od právnych účinkov konečného rozhodnutia.
3. O treťom odvolacom dôvode založenom na nezohľadnení právnych účinkov príkazu na poskytnutie informácií
48. Deutsche Post a Spolková republika Nemecko tvrdia, že na rozdiel od toho, ako rozhodol Všeobecný súd,(26) príkaz na poskytnutie informácií vydaný na základe článku 10 ods. 3 nariadenia spôsobuje záväzné právne účinky v neprospech dotknutého členského štátu a podniku. Podľa Spolkovej republiky Nemecko takýmto rozhodnutím sa končí správne konanie vo veci štátnej pomoci v rozsahu, v akom Komisia už nie je povinná preukázať skutkový stav v rámci svojej zodpovednosti. Pokiaľ členský štát nereaguje, takýto príkaz umožňuje Komisii, aby vydala svoje rozhodnutie na základe podkladov založených v spise. Tým sa priebeh konania prerušuje, pretože fázu spolupráce medzi členským štátom a Komisiou nahrádza formálna fáza, ktorej časový rámec a obsah určuje priamo Komisia.
49. Odvolateľky dodávajú, že nedodržanie príkazu zmierňuje dôkazné bremeno, ktoré spočíva na Komisii, a bráni im namietať nedostatočný skutkový základ konečného rozhodnutia v rámci neskoršej žaloby. Odvolateľky navyše zdôrazňujú, že žalobou proti konečnému rozhodnutiu nemožno napraviť dôsledky, ktoré vyplývajú z nedostatočnej spolupráce členského štátu. V záujme zabezpečenia svojho práva na obhajobu boli teda odvolateľky nútené podrobiť sa príkazu.
50. Odvolateľky napokon poznamenávajú, že neexistencia sankcie, na ktorú Všeobecný súd poukázal v bode 29 už citovaného uznesenia Deutsche Post/Komisia a v bode 28 už citovaného uznesenia Nemecko/Komisia, nie je rozhodujúca.
51. Komisia tvrdí, že v rámci konania v oblasti štátnej pomoci vyplýva povinnosť dotknutého členského štátu oznámiť požadované informácie skôr z článku 10 ES ako zo sporného aktu. Vzhľadom na to, že nemá iné vyšetrovacie právomoci, Komisia nemôže objasniť skutkový stav bez lojálnej spolupráce členských štátov. Teda nie príkaz na poskytnutie informácií, ale odmietnutie členského štátu podriadiť sa tomuto príkazu umožňuje Komisii, aby rozhodla na základe dostupných informácií a aby podala žalobu o nesplnenie povinnosti. Takýto postup nie je spôsobilý ovplyvniť záujmy Spolkovej republiky Nemecko a už vôbec nie záujmy spoločnosti Deutsche Post. Sporný akt, ktorý má zabezpečiť dodržiavanie zásady kontradiktórnosti, tiež nemá vplyv na právne postavenie tohto členského štátu.
52. Komisia napokon zdôrazňuje, že z nedodržania sporného aktu nevyplýva nijaká sankcia. Skutočnosť, že účastníci konania sa neskôr nemôžu odvolávať na skutočnosti, ktoré neuviedli počas správneho konania, nie je sankciou, ale dôsledkom zásady kontradiktórnosti.
4. O štvrtom odvolacom dôvode založenom na porušení zásady účinnej súdnej ochrany
53. Deutsche Post a Spolková republika Nemecko tvrdia, že napadnuté uznesenia porušujú zásadu účinnej súdnej ochrany.
54. Súd Únie by mal mať jednak právomoc preskúmať, či Komisia dodržala procesné podmienky stanovené nariadením, a jednak právomoc overiť primeranosť a nevyhnutnosť informácií požadovaných Komisiou. Podľa odvolateliek záujmy dotknutých osôb nie sú dostatočne chránené tým, že konečné rozhodnutie možno napadnúť žalobou.
55. Spolková republika Nemecko navyše tvrdí, že Všeobecný súd v bodoch 42 napadnutých uznesení porušil zásadu právneho štátu, keďže uviedol, že tento členský štát sa môže slobodne rozhodnúť, či sa spornému aktu podriadi. Právny štát totiž nemožno nabádať k tomu, aby porušil povinnosť uloženú Komisiou. Okrem toho s takýmto postupom sú spojené mimoriadne závažné procesné nevýhody.
56. Komisia v tejto súvislosti najprv uvádza, že odvolateľky požívajú účinnú súdnu ochranu vzhľadom na to, že môžu namietať nezákonnosť sporného aktu v rámci žaloby podanej proti konečnému rozhodnutiu.
57. Komisia ďalej odlišuje konanie vo veci preskúmania štátnej pomoci od konania vo veci protisúťažných postupov. V nariadení č. 17(27) normotvorca Spoločenstva totiž výslovne stanovil, že podnik môže podať žalobu proti príkazu vydanému Komisiou. Tiež stanovil, že Komisia môže uložiť pokuty a penále v prípade, ak podnik tento príkaz nesplní. Tieto dva systémy teda nie sú porovnateľné.
5. O piatom odvolacom dôvode založenom na nerešpektovaní rozdelenia právomocí medzi Komisiu a členské štáty
58. Spolková republika Nemecko zastáva názor, že Všeobecný súd nerešpektoval systém rozdelenia právomocí, keď rozhodol, že členské štáty sa môžu rozhodnúť nerešpektovať príkaz, ktorý im je uložený. Členské štáty teda môžu odmietnuť oznámiť informácie, ktoré nepovažujú za nevyhnutné na preukázanie skutkového stavu. Podľa Spolkovej republiky Nemecko z týchto úvah vyplýva presun povinnosti preukázať skutkový stav a určiť predmet konania na členské štáty.
59. Komisia v tejto súvislosti uvádza, že z napadnutých uznesení nevyplýva nijaký presun právomoci. Vzhľadom na to, že nemá nijakú vyšetrovaciu právomoc, je totiž Komisia pri objasňovaní skutkového stavu odkázaná na spoluprácu členského štátu, príjemcu pomoci a dotknutých tretích osôb. Je však úlohou Komisie, aby vymedzila, aké informácie sú potrebné na to, aby mohla prijať konečné rozhodnutie týkajúce sa štátnej pomoci.
B – Moje posúdenie
60. Zastávam názor, že sporný akt predstavuje napadnuteľný akt v zmysle článku 230 ES.
61. V rámci analýzy, z ktorej tento záver vyplýva, je potrebné na úvod pripomenúť judikatúru Súdneho dvora týkajúcu sa povahy napadnuteľných aktov, ako aj procesné okolnosti týkajúce sa sporného aktu.
1. Úvodné poznámky
a) Judikatúra Súdneho dvora týkajúca sa povahy napadnuteľných aktov v rámci žaloby o neplatnosť
62. Judikatúra Súdneho dvora týkajúca sa povahy napadnuteľných aktov v rámci žaloby o neplatnosť bola sformulovaná pred niekoľkými desaťročiami v rozsudku Komisia/Rada, nazývanom „AETR“(28), a v už citovanom rozsudku IBM/Komisia(29). Táto judikatúra sa dlhodobo uplatňovala v oblasti štátnej pomoci a naposledy bola použitá v už citovanom rozsudku Athinaïki Techniki/Komisia a v rozsudku NDSHT/Komisia(30).
63. Na to, aby akt bolo možné napadnúť žalobou o neplatnosť, musia byť splnené dve podmienky.
64. Po prvé podľa článku 230 ES musí ísť o akt prijatý jednou z inštitúcií Únie.
65. Po druhé musí ísť o akt, ktorý môže spôsobovať záväzné právne účinky. Inak povedané záujmy žalobcov musia byť dotknuté a ich právne postavenie sa musí podstatným spôsobom zmeniť. Forma prijatia aktu alebo rozhodnutia je v zásade nepodstatná.(31) Pri posudzovaní, či má akt takéto účinky, teda treba vychádzať z jeho obsahu.(32)
66. Táto judikatúra umožňuje rozšíriť predmet žaloby na akty, ktoré formálne nezodpovedajú „rozhodnutiu“, ale ktoré v podstate spôsobujú záväzné právne účinky. Táto judikatúra tiež umožňuje zabrániť tomu, aby boli inštitúcie vylúčené z preskúmania súdom Únie iba z dôvodu nedodržania formálnych náležitostí, ako je názov aktu, jeho odôvodnenie alebo uvedenie ustanovení, ktoré predstavujú jeho právny základ.
67. Táto druhá podmienka má osobitný význam pri posudzovaní otázky, či je napadnuteľným aktom akt vydaný v správnom konaní, ktoré sa skladá z niekoľkých fáz, ako je konanie vo veci preskúmania štátnej pomoci.(33)
68. V tejto oblasti Komisia prijíma viaceré akty, ktorými nielen s konečnou platnosťou posudzuje povahu a zlučiteľnosť opatrenia so spoločným trhom, ale tiež rozhoduje o vyšetrovacích opatreniach a opatreniach na zabezpečenie priebehu konania. Nie všetky tieto akty však vyvolávajú právne účinky vo vzťahu k členským štátom a dotknutým podnikom.
69. Súdny dvor teda zaraďuje tieto akty do rôznych kategórií.
70. Do prvej kategórie patria akty, ktorými Komisia s konečnou platnosťou vyjadruje svoje stanovisko pri skončení konania. Tieto akty sú napadnuteľnými aktmi, pokiaľ vyvolávajú záväzné právne účinky a nenasleduje po nich nijaký akt, proti ktorému by bola prípustná žaloba o neplatnosť.
71. Tak je to v prípade rozhodnutí, ktorými Komisia pri skončení konania vo veci formálneho zisťovania uvedeného v článku 88 ods. 2 ES konštatuje, že predmetné opatrenie nepredstavuje štátnu pomoc, alebo že je zlučiteľné či nezlučiteľné so spoločným trhom.(34) Je to tak tiež v prípade aktu, ktorým Komisia odloží sťažnosť týkajúcu sa údajne protiprávnej pomoci.(35)
72. Do druhej kategórie patria dočasné akty, ktoré slúžia na prípravu konečného rozhodnutia.
73. Po prvé ide o opatrenia, ktoré napriek tomu, že boli prijaté v rámci prípravného konania, predstavujú záver samostatnej fázy hlavného konania a vyvolávajú právne účinky.(36)
74. Mnoho príkladov možno nájsť v rámci konaní týkajúcich sa uplatňovania článkov 81 ES a 82 ES. Tieto sú usporiadané vo viacerých po sebe nasledujúcich fázach, ako je fáza predbežného šetrenia, fáza kontradiktórneho vyšetrovania a následne fáza vypočutia. Súdny dvor tak v rozsudkoch Hoechst/Komisia(37) a Orkem/Komisia(38) pripustil, že rozhodnutia, ktorými Komisia žiada podniky o informácie alebo vykonáva šetrenie na mieste, predstavujú napadnuteľné akty.
75. Súdny dvor rovnako konštatoval, že rozhodnutie, ktorým Komisia po skončení predbežného preskúmania začne konanie vo veci formálneho zisťovania, predstavuje napadnuteľný akt.(39) Podľa Súdneho dvora také rozhodnutie spôsobuje právne účinky vo vzťahu k členskému štátu a dotknutým podnikom, keďže Komisia môže nariadiť pozastavenie vykonávania opatrenia. Tieto účinky sú podľa Súdneho dvora nezávislé od konečného rozhodnutia a nemožno ich napraviť v rámci žaloby proti konečnému rozhodnutiu, v dôsledku čoho je žalobcom odňatá dostatočná súdna ochrana.(40)
76. Po druhé existujú opatrenia, ktoré majú „výlučne“(41) alebo „len“(42) prípravnú povahu. Tieto opatrenia predstavujú len jednu z etáp umožňujúcich inštitúcii prijať jej konečné rozhodnutie. Nevyvolávajú nijaké právne účinky a podľa judikatúry nepredstavujú napadnuteľné akty. Z tohto hľadiska Súdny dvor uvádza, že prípadné nedostatky týchto opatrení možno uviesť na podporu žaloby podanej proti konečnému rozhodnutiu, pri príprave ktorého boli použité.(43) V súťažnom práve je to tak v prípade aktu, ktorým Komisia oznamuje svoje výhrady vo vzťahu k podnikom.
77. Pripomenutie tejto judikatúry umožňuje oboznámiť sa s pravidlami, ktorými sa Súdny dvor riadi v tejto oblasti.
78. Ako som práve uviedol, Súdny dvor sa prikláňa k zabezpečeniu účinnej súdnej ochrany práv, ktoré jednotlivcom vyplývajú z práva Únie. V už citovanom rozsudku Athinaïki Techniki/Komisia Súdny dvor pripomenul, že vzhľadom na to, že Európska únia je spoločenstvom práva, procesné podmienky vzťahujúce sa na žaloby treba vykladať tak, aby tieto podmienky mohli prispievať k dosiahnutiu tohto cieľa.(44) Preto proti prípravným aktom spôsobilým vyvolávať právne účinky, ktoré predstavujú záver konania, ktoré je vo vzťahu k hlavnému konaniu vedľajším konaním, podľa Súdneho dvora musí byť prípustná žaloba o neplatnosť.
79. Súdny dvor sa však tiež usiluje zabrániť narastaniu počtu žalôb proti prípravným opatreniam, ktoré by mohli ochromiť činnosť inštitúcií. Cieľom Súdneho dvora je tiež zachovať deľbu právomocí a systém opravných prostriedkov vytvorený Zmluvou. Súdny dvor teda nie je veľmi ochotný uznať prípustnosť žaloby proti prípravnému aktu, v rámci ktorej by musel posúdiť otázky, ku ktorým sa Komisia ešte nemohla vyjadriť. Viedlo by to k predčasným diskusiám týkajúcim sa veci samej a k splývaniu jednotlivých štádií správneho a súdneho konania.(45)
80. Sporný akt treba posudzovať v rámci tejto judikatúry. Predstavuje tento akt, ako tvrdí Všeobecný súd v napadnutých uzneseniach, opatrenie „výlučne prípravnej povahy“, proti ktorému nie je prípustná žaloba, alebo ide o napadnuteľný akt, ako tvrdia Deutsche Post a Spolková republika Nemecko?
81. Na zodpovedanie tejto otázky je tiež potrebné posúdiť procesné okolnosti týkajúce sa sporného aktu.
b) O procesných okolnostiach týkajúcich sa sporného aktu
82. V rámci konania vo veci preskúmania štátnej pomoci má Komisia výlučnú právomoc, pokiaľ ide o posudzovanie zlučiteľnosti pomoci so Zmluvou.(46) Komisia má najmä povinnosť dohliadať na to, aby nedošlo k poskytnutiu alebo zachovaniu nijakej pomoci odporujúcej Zmluve, a to v súlade s článkom 87 ES.(47)
83. Na účely zaistenia vykonania tohto ustanovenia a zosúladenia práva členských štátov zasiahnuť so zárukou neskreslenej hospodárskej súťaže v rámci Únie Zmluva stanovila konanie o preskúmaní a predbežnom povolení štátnej pomoci, v ktorom vzniká dialóg medzi dotknutým členským štátom a Komisiou. Dotknutý členský štát je viazaný povinnosťou lojálnej spolupráce. Komisia má vyšetrovacie právomoci a v tejto súvislosti je povinná dodržiavať určité procesné požiadavky.
84. Z odôvodnenia č. 6 nariadenia vyplýva, že členské štáty sú v súlade s článkom 10 ES povinné spolupracovať s Komisiou. To znamená, že sú povinné jednak oznamovať Komisii návrhy novej pomoci a jednak poskytnúť Komisii všetky informácie, ktoré potrebuje na posúdenie zlučiteľnosti pomoci so spoločným trhom. Tieto dve povinnosti sú úzko späté, keďže Komisia môže podľa článku 5 nariadenia považovať oznámenie za stiahnuté, ak členský štát odmietne poskytnúť v stanovenej lehote doplňujúce informácie, ktoré Komisia potrebuje.
85. V takom prípade Komisia pristúpi k skúmaniu pomoci v súlade s článkami 10 až 15 nariadenia, ktoré sa týkajú protiprávnej pomoci.(48)
86. V tejto súvislosti má Komisia nariaďovacie právomoci, ktoré jej umožňujú získať informácie a obmedziť nepriaznivé dôsledky vyplývajúce z vykonania neoznámenej pomoci.
87. Podľa článku 10 nariadenia je Komisia oprávnená vyžiadať si od dotknutého členského štátu všetky dokumenty, informácie a údaje potrebné na posúdenie zlučiteľnosti pomoci so spoločným trhom. Ide o jedinú vyšetrovaciu právomoc, ktorou disponuje Komisia v rámci konania vo veci preskúmania štátnej pomoci. Táto právomoc je odstupňovaná. Komisia môže požiadať(49) dotknutý členský štát, aby jej poskytol tieto informácie, pričom v prípade potreby mu môže zaslať upomienku a určiť dodatočnú lehotu. V prípade potreby mu môže uložiť príkaz.(50)
88. Je dôležité zdôrazniť, že Komisia môže túto nariaďovaciu právomoc použiť iba v rámci konania vo veci protiprávnej pomoci, čiže keď členský štát neoznámi návrh, ktorým sa vytvára štátna pomoc, alebo keď členský štát napriek oznámeniu neposkytne doplňujúce informácie, ktoré Komisia vyžiadala podľa článku 5 ods. 3 nariadenia.
89. V príkaze musí byť uvedený druh požadovaných informácií a musí v ňom byť stanovená primeraná lehota na ich oznámenie.
90. Ak si členský štát nesplní svoju povinnosť spolupráce a neposkytne požadované informácie, Komisia má právomoc ukončiť konanie a môže prijať rozhodnutie, ktorým konštatuje zlučiteľnosť alebo nezlučiteľnosť pomoci so spoločným trhom, iba na základe informácií, ktoré má k dispozícii. Tieto zásady, ktoré Súdny dvor stanovil v rozsudku zo 14. februára 1990, Francúzsko/Komisia(51), boli konkretizované v článku 13 ods. 1 nariadenia.
91. Ostatné nariaďovacie právomoci stanovené v článku 11 nariadenia musia Komisii umožniť prijať dočasné opatrenia s cieľom obmedziť nepriaznivé dôsledky spojené s vykonaním neoznámenej pomoci. Komisia tak môže prikázať dotknutému členskému štátu, aby pozastavil poskytovanie pomoci, alebo aby požiadal príjemcov pomoci o jej predbežné vrátenie, kým nerozhodne o zlučiteľnosti pomoci so spoločným trhom.(52) Ak členský štát nevyhovie jednému z týchto príkazov, Komisia je na základe článku 12 nariadenia výslovne oprávnená obrátiť sa na Súdny dvor, aby konštatoval porušenie Zmluvy.
92. V už citovanom rozsudku z 9. októbra 2001, Taliansko/Komisia, Súdny dvor rozhodol, že proti príkazu na pozastavenie pomoci je prípustná žaloba o neplatnosť, ktorú môže podať buď podnik, ktorý je príjemcom pomoci, alebo dotknutý členský štát. Súdny dvor uviedol, že tento akt je bezprostredne záväzný vo vzťahu k členskému štátu a dotknutým podnikom a spôsobuje nezvratné dôsledky, ktoré nemožno napraviť žalobou o neplatnosť podanou proti konečnému rozhodnutiu.(53)
93. Z opisu týchto procesných okolností možno vyvodiť dva závery.
94. Po prvé treba uviesť, že členský štát je viazaný povinnosťou lojálnej spolupráce. Rovnako ako Komisia, členský štát musí spolupracovať v dobrej viere s cieľom prekonať ťažkosti vyplývajúce z posúdenia zlučiteľnosti pomoci v súlade s ustanoveniami Zmluvy.(54)
95. Po druhé treba uviesť, že normotvorca Spoločenstva sankcionuje nedodržanie príkazu Komisie členským štátom odlišne podľa toho, či sa týmto príkazom majú získať informácie, alebo či sa ním má dosiahnuť pozastavenie pomoci alebo jej predbežné vrátenie. Jednoznačne to vyplýva zo znenia odôvodnenia č. 12 nariadenia, ako aj z článkov 12 a 13 nariadenia.
96. Ak sa totiž členský štát nepodriadi príkazu na poskytnutie informácií, Komisia je oprávnená rozhodnúť iba na základe dostupných informácií. Naproti tomu, ak členský štát odmietne pozastaviť poskytovanie pomoci alebo zabezpečiť jej predbežné vrátenie, Komisia je oprávnená obrátiť sa priamo na Súdny dvor.
97. Tento rozdiel je podľa môjho názoru odôvodnený dôsledkami, ktoré vyplývajú z odmietnutia spolupráce členského štátu.
98. V prvom prípade má totiž príkaz na poskytnutie informácií zabezpečiť, aby mala Komisia čo najúplnejšie informácie pred prijatím rozhodnutia, ktoré je spôsobilé ovplyvniť záujmy dotknutého členského štátu. Ak teda členský štát odmietne spolupracovať, môže mať jeho správanie v prvom rade vplyv na jeho záujmy.
99. Naproti tomu v druhom prípade príkazy na pozastavenie pomoci a na predbežné vrátenie pomoci musia umožniť Komisii bezodkladne obnoviť účinnú hospodársku súťaž na spoločnom trhu. Ak sa členský štát odmietne podriadiť týmto príkazom, jeho správanie už nemá vplyv len na jeho vlastné záujmy, ale môže spôsobiť aj značnú a bezprostrednú škodu konkurentom a tým ovplyvniť aj riadne fungovanie trhu.
100. Je však tento rozdiel dôvodom na to, aby príkaz na poskytnutie informácií na rozdiel od príkazov na pozastavenie pomoci a na jej vrátenie nebol napadnuteľným aktom?
101. Podľa môjho názoru treba na túto otázku odpovedať záporne. Hoci totiž sporný akt jednoznačne slúži na prípravu konečného rozhodnutia, spĺňa všetky podmienky stanovené judikatúrou, aby ho bolo možné napadnúť žalobou o neplatnosť.
2. O uplatnení judikatúry Súdneho dvora v prejednávanej veci
102. Pripomínam, že podľa judikatúry je prípravný akt napadnuteľný, ak predstavuje ukončenie samostatnej fázy hlavného konania a spôsobuje právne účinky.
103. Po prvé zastávam názor, že sporný akt predstavuje ukončenie vyšetrovacieho konania začatého Komisiou. Príkaz na poskytnutie informácií predstavuje dokonca ťažisko vyšetrovacej fázy konania, počas ktorej je členský štát povinný spolupracovať.
104. Táto právomoc je široká, keďže Komisia môže žiadať členský štát, aby jej poskytol všetky dokumenty, informácie a údaje, ktoré považuje za potrebné(55) na posúdenie pomoci, pričom Komisia je iba povinná špecifikovať druh týchto informácií. Z tohto práva teda vyplýva možnosť vyžadovať rôzne informácie, ktoré Komisii ešte nie sú známe alebo ktoré Komisiou ešte neboli presne identifikované, ako je výška predmetnej pomoci, jej povaha, prijímajúce podniky alebo obdobie jej poskytovania. Ak však Komisia narazí na odpor dotknutého členského štátu, je pre ňu ťažké získať informácie potrebné na posúdenie pomoci. Komisia totiž na rozdiel od právomocí, ktorými disponuje v oblasti súťažného práva v rámci nariadenia č. 1/2003,(56) nemá nijakú inú vyšetrovaciu právomoc. Ak si teda členský štát nesplní svoju povinnosť spolupráce a neposkytne požadované informácie, Komisia je oprávnená prijať rozhodnutie iba na základe informácií, ktoré má k dispozícii. Ako výslovne uznal Súdny dvor, Komisia má teda „právomoc ukončiť konanie“.(57)
105. Po druhé zastávam názor, že sporný akt vyvoláva záväzné a bezprostredné právne účinky vo vzťahu k dotknutému členskému štátu.
106. Po prvé sporný akt má formu rozhodnutia, ktoré je podľa článku 249 ES vo svojej celistvosti záväzné pre toho, komu je určené. Okrem toho príkaz ako taký zahŕňa povinnosť konať, čím dotknutému členskému štátu vzniká povinnosť bezodkladne a účinne tento príkaz vykonať.
107. Po druhé zo znenia článku 10 ods. 2 a 3 nariadenia jednoznačne vyplýva, že normotvorca Spoločenstva mal v úmysle rozlíšiť príkaz od jednoduchej žiadosti o informácie uvedenej v článku 10 ods. 2 nariadenia. Táto žiadosť o informácie v skutočnosti sama osebe nie je záväzná.
108. Toto rozlíšenie má zmysel iba v prípade, ak je príkaz pre dotknutý členský štát záväzný a ak v prípade, keď sa mu členský štát nepodriadi, vyvoláva právne dôsledky.
109. Komisia je totiž oprávnená posúdiť zlučiteľnosť pomoci iba na základe dostupných informácií.
110. Okrem toho je oprávnená podať žalobu o nesplnenie povinnosti proti členskému štátu za porušenie Zmluvy. Pripomínam, že tento štát neoznámil pomoc, ktorá sa z tohto dôvodu vykonala protiprávne, a odmieta spolupracovať vo forme poskytnutia informácií požadovaných Komisiou.
111. Na rozdiel od toho, čo tvrdí Komisia, podanie takejto žaloby nie je bezvýznamné. Cieľom konania o nesplnenie povinnosti je sankcionovať porušenie práva Únie, ktorého sa dopustil členský štát, a zabezpečiť účinné obnovenie stavu, ktorý je v súlade s právom Spoločenstva. Z rozsudku Súdneho dvora, ktorý má deklaratórny charakter, teda podľa článku 228 ES vyplýva povinnosť vykonať tento rozsudku, ktorej nesplnenie možno sankcionovať novou žalobou o nesplnenie povinnosti alebo uložením penále. Okrem toho nemožno opomenúť skutočnosť, že rozsudok, ktorým sa konštatuje nesplnenie povinnosti, môže uľahčiť vyvodenie zodpovednosti členského štátu pred vnútroštátnymi súdmi.
112. Ťažko sa teda môžem stotožniť so stanoviskom Všeobecného súdu, podľa ktorého členský štát „[sa môže] rozhodnúť, že sa nepodriadi príkazu, ktorý [mu] bol uložený“ Komisiou.(58) Členský štát totiž nemožno nabádať k tomu, aby si neplnil svoje povinnosti, aby porušoval ustanovenia práva Únie a aby sa vystavoval riziku podania žaloby. Ako tvrdí Spolková republika Nemecko, je to skutočne v rozpore so zásadami právneho štátu a účinnej súdnej ochrany.
113. Vzhľadom na všetky tieto skutočnosti teda zastávam názor, že sporný akt vyvoláva záväzné právne účinky vo vzťahu k dotknutému členskému štátu.
114. Tento akt teda musí podliehať súdnemu preskúmaniu.
115. Uznanie donucovacej právomoci Komisie, ktorá má navyše za následok možnosť podať proti členskému štátu žalobu o nesplnenie povinnosti, musí byť podľa môjho názoru spojené s priznaním procesných záruk členským štátom.
116. Súd Únie by mal mať možnosť preskúmať, či Komisia pred prijatím konečného rozhodnutia dodržala procesné podmienky stanovené v článku 5 ods. 2 a článku 10 ods. 2 nariadenia.
117. Okrem toho by mal mať právomoc preskúmať druh, nevyhnutnosť a primeranosť informácií požadovaných Komisiou.
118. Ako už totiž bolo uvedené, zo znenia nariadenia vyplýva, že žiadosti o informácie môžu mať veľmi široký rozsah, keďže Komisia má právo vyžadovať všetky informácie, ktoré považuje za potrebné(59), pričom je povinná iba špecifikovať ich druh.(60) Súd Únie by teda mal mať možnosť preskúmať, či požadované informácie skutočne bolo možné považovať za potrebné vzhľadom na cieľ, ktorý Komisia sleduje v rámci konania vo veci formálneho zisťovania, a či nepresahujú rámec tohto konania.
119. Toto preskúmanie sa teda netýka vecného posúdenia zlučiteľnosti pomoci so spoločným trhom a nesmie viesť k tomu, aby súd Únie posudzoval otázky, ku ktorým sa Komisia ešte nemohla vyjadriť, čím sa zabráni predčasným diskusiám týkajúcim sa veci samej. V prejednávaných veciach v spornom akte nebolo vyjadrené nijaké predbežné stanovisko týkajúce sa existencie pomoci alebo jej zlučiteľnosti so spoločným trhom. Podanie žaloby o neplatnosť proti spornému aktu by teda nemalo spôsobiť riziko splynutia jednotlivých fáz správneho a súdneho konania.
120. Toto predbežné preskúmanie by umožnilo zabrániť prípadu, keď členský štát musí vyčkať na prijatie konečného rozhodnutia, aby v rámci žaloby podanej proti tomuto rozhodnutiu mohol namietať nezákonnosť príkazu. V takom prípade by totiž mohol byť ohrozený riadny priebeh správneho konania, ako aj riadny výkon spravodlivosti.
121. Túto tézu možno ilustrovať na dvoch príkladoch.
122. V prvom prípade si možno predstaviť, že členský štát sa nepodriadi príkazu, pretože sa – oprávnene alebo neoprávnene – domnieva, že neboli dodržané procesné predpisy alebo že požadované informácie nezodpovedajú požiadavke proporcionality.
123. Kým teda členský štát čaká na prijatie konečného rozhodnutia, porušuje ustanovenia práva Únie a podanie žaloby o nesplnenie povinnosti nepredstavuje vhodný prostriedok nápravy, ktorý by mu umožnil namietať nezákonnosť príkazu. Pokiaľ ide o Komisiu, táto musí prijať rozhodnutie, ktoré nie je založené na úplných a spoľahlivých informáciách.
124. V druhom prípade si možno predstaviť, že členský štát sa podrobí príkazu Komisie skôr, než namietne jeho nezákonnosť v rámci žaloby podanej proti konečnému rozhodnutiu. V tomto prípade nie je možné zabezpečiť dostatočnú súdnu ochranu pred prípadnými vadami tohto príkazu. Došlo totiž k poskytnutiu informácií, ktoré ovplyvnili posúdenie Komisie. V niektorých prípadoch však môže byť ťažké posúdiť vplyv týchto informácií na priebeh konania. Dokonca ani v prípade, ak by sa žalobe podanej proti konečnému rozhodnutiu vyhovelo, si teda nie som istý, či možno napraviť všetky dôsledky vyplývajúce z tohto príkazu.
125. Hoci mnou navrhované riešenie skutočne vedie k zvýšeniu počtu predbežných žalôb, nemalo by brániť činnosti Komisie. Je totiž nesporné, že podanie žaloby o neplatnosť proti aktu nemá za následok zánik povinnosti jeho adresáta podriadiť sa tomuto aktu, a to vzhľadom na to, že žaloba nemá odkladný účinok, pokiaľ sudca rozhodujúci o nariadení predbežných opatrení nenariadil odklad jeho výkonu.(61)
126. Okrem toho zastávam názor, že toto riešenie je v úplnom súlade so zásadami stanovenými v konaniach v oblasti súťažného práva.
127. Z právnych predpisov, ako aj z judikatúry Súdneho dvora totiž jednoznačne vyplýva, že žiadosti o informácie sformulované Komisiou v rámci preskúmavania protisúťažných postupov predstavujú napadnuteľné akty v zmysle článku 230 ES.(62) Tieto žiadosti o informácie boli upravené v článku 11 nariadenia č. 17(63) a následne kodifikované v článku 18 nariadenia č. 1/2003. Informácie požadované Komisiou musia byť – rovnako ako informácie vyžiadané v rámci konania vo veci preskúmania štátnej pomoci – nevyhnutné. V rámci konaní vo veciach súťažného práva to znamená, že Súdny dvor má právomoc overiť, či požadované informácie neprekračujú rámec toho, čo je nevyhnutné na to, aby Komisia mohla vymedziť porušenie a určiť dĺžku jeho trvania, ako aj okruh zúčastnených podnikov.(64)
128. So zreteľom na tieto skutočnosti a vzhľadom na vyššie uvedené úvahy zastávam názor, že sporný akt musí rovnako podliehať súdnemu preskúmaniu.
129. V dôsledku toho zastávam názor, že sporný akt predstavuje napadnuteľný akt.
130. Odvolania, ktoré podali žalobkyne, sú teda dôvodné a napadnuté uznesenia preto treba zrušiť.
VI – O dôsledkoch zrušenia napadnutých uznesení
131. Podľa článku 61 prvého odseku druhej vety Štatútu Súdneho dvora Európskej únie môže Súdny dvor v prípade zrušenia rozhodnutia Všeobecného súdu vydať konečný rozsudok sám, ak to stav konania dovoľuje.
132. V rámci veci C‑475/10 P treba námietku neprípustnosti, ktorú vzniesla Komisia voči žalobe, ktorú podala Spolková republika Nemecko, vzhľadom na vyššie uvedené úvahy zamietnuť. Žalobu o neplatnosť, ktorú podal tento štát, treba teda vyhlásiť za prípustnú.
133. V rámci veci C‑463/10 P Komisia uviedla na podporu svojej námietky neprípustnosti voči žalobe, ktorú podala Deutsche Post, druhý dôvod založený na nedostatku aktívnej legitimácie tejto spoločnosti.
134. Zastávam názor, že Súdny dvor disponuje všetkými údajmi potrebnými na rozhodnutie o tomto dôvode.
A – Tvrdenia účastníkov konania
135. Komisia tvrdí, že Deutsche Post nie je osobne ani priamo dotknutá sporným aktom v zmysle článku 230 štvrtého odseku ES.
136. Pokiaľ ide o osobnú dotknutosť, Komisia poukazuje na to, že sporný akt je určený výlučne Spolkovej republike Nemecko a že neukladá nijakú povinnosť spoločnosti Deutsche Post. Pokiaľ ide o priamu dotknutosť, Komisia tvrdí, že výkon príkazu závisí od voľnej úvahy členského štátu. Členský štát totiž určuje, komu bude príkaz určený, a tiež určuje spôsob získania požadovaných informácií.
137. Deutsche Post spochybňuje toto posúdenie. Zastáva názor, že je individualizovaná v zmysle rozsudku Plaumann/Komisia(65), keďže ako jediná disponuje vyžiadanými informáciami a je jediným podnikom, ktorý je povinný vrátiť predmetnú pomoc. Deutsche Post sa tiež domnieva, že sporný akt sa jej priamo týka, keďže na rozdiel od toho, čo tvrdí Komisia, Spolková republika Nemecko nemá pri výkone príkazu nijakú mieru voľnej úvahy. Nemožno pochybovať o tom, aké informácie Komisia vyžiadala, keďže to vyplýva zo sporného aktu, bez toho, aby Spolková republika Nemecko musela prijať doplňujúce opatrenia.
B – Moje posúdenie
138. Na rozdiel od Komisie zastávam názor, že sporný akt sa osobne a priamo týka spoločnosti Deutsche Post, takže žaloba o neplatnosť podaná na Všeobecnom súde je prípustná.
139. Toto stanovisko zakladám na nasledujúcich úvahách.
140. V rámci konania o preskúmaní štátnej pomoci sú osobami, ktorým sú rozhodnutia prijaté Komisiou určené, jedine dotknuté členské štáty.(66) Fyzické osoby alebo právnické osoby, ktoré chcú podať žalobu proti týmto rozhodnutiam, teda musia preukázať, že tieto rozhodnutia sa ich v zmysle článku 230 štvrtého odseku ES priamo a osobne týkajú.
1. O osobnej dotknutosti spoločnosti Deutsche Post
141. Z ustálenej judikatúry vyplýva, že iné osoby ako tie, ktorým je rozhodnutie určené, môžu tvrdiť, že sa ich rozhodnutie osobne týka, iba vtedy, keď sa ich dotýka na základe ich určitých osobitných vlastností alebo na základe skutkovej okolnosti, ktorá ich charakterizuje vo vzťahu k akejkoľvek inej osobe, a tým ich individualizuje obdobným spôsobom ako osobu, ktorej je rozhodnutie určené.(67)
142. Z judikatúry Súdneho dvora rovnako vyplýva, že pokiaľ sa rozhodnutie dotýka skupiny osôb, ktoré boli určené alebo ich bolo možné určiť v čase prijatia tohto aktu v závislosti od kritérií vlastných členom tejto skupiny, môžu tieto osoby byť osobne dotknuté týmto aktom, pokiaľ tvoria súčasť úzkeho okruhu hospodárskych subjektov.(68)
143. V prejednávaných veciach je zrejmé, že Deutsche Post je sporným aktom individualizovaná. Konanie, ktoré začala Komisia, sa týka výslovne opatrení, ktoré prijala Spolková republika Nemecko v prospech tohto podniku, a sporný akt sa osobitne týka nákladov a príjmov tohto podniku za posledných 20 rokov. Pokiaľ teda z tohto aktu vyplýva spoločnosti Deutsche Post povinnosť poskytnúť informácie, tento akt sa jej osobitne dotýka.
144. Vzhľadom na tieto skutočnosti zastávam názor, že Deutsche Post je teda sporným aktom osobne dotknutá.
2. O priamej dotknutosti spoločnosti Deutsche Post
145. Podľa ustálenej judikatúry z podmienky, podľa ktorej sa musí napadnutý akt priamo týkať fyzickej alebo právnickej osoby, vyplývajú dve požiadavky, a to že tento akt musí priamo ovplyvňovať právne postavenie jednotlivca tým, že mu odníma právo alebo ukladá povinnosť, a že nesmie ponechávať adresátom povereným jeho uplatňovaním priestor na voľnú úvahu. Táto podmienka musí mať teda úplne automatický charakter a musí vyplývať zo samotnej právnej úpravy Únie bez uplatnenia iných doplňujúcich predpisov.(69)
146. Zastávam názor, že v tomto prípade sú tieto dve podmienky splnené.
147. Po prvé zastávam názor, že sporný akt sám osebe priamo ovplyvňuje právne postavenie spoločnosti Deutsche Post. Tým, že vyžaduje, aby Spolková republika Nemecko oznámila všetky informácie týkajúce sa nákladov a príjmov tejto spoločnosti od roku 1989, tento akt ukladá spoločnosti Deutsche Post povinnosť poskytnúť tieto údaje, ktoré má k dispozícii iba ona. V dôsledku sporného aktu sa teda táto spoločnosť dostáva do podobného postavenia, v akom sa nachádza Spolková republika Nemecko. Hoci je teda príkaz určený členskému štátu, členský štát je v skutočnosti sprostredkovateľom medzi Komisiou a podnikom, ktorého sa vyšetrovanie menovite týka.(70)
148. Po druhé zastávam názor, že Spolková republika Nemecko nemá pri výkone sporného aktu nijaký priestor na voľnú úvahu.
149. Z ustálenej judikatúry vyplýva, že v prípade, keď je akt Spoločenstva určený prostredníctvom inštitúcie členskému štátu, ak je činnosť, ktorú členský štát musí uskutočniť na vykonanie tohto aktu, automatickej povahy alebo ak tým alebo iným spôsobom bezpochyby nastávajú následky tohto aktu, tento akt sa priamo týka každej osoby dotknutej touto činnosťou.(71)
150. V prípade, keď existuje vnútroštátne vykonávacie opatrenie, ktoré stojí medzi napadnutým aktom a žalobcom, Súdny dvor zastáva názor, že nejde samo osebe o faktor neprípustnosti žaloby, ak toto opatrenie má výlučne automatický charakter alebo ak je jeho zmysel predvídateľný a možno ho vyvodiť z právnej úpravy Únie.(72) Súdny dvor napríklad rozhodol, že o taký prípad išlo vo veci, v ktorej bol vydaný už citovaný rozsudok Komisia/Infront WM. Napriek existencii priestoru na manévrovanie pri výkone napadnutého aktu Súdny dvor v bodoch 59 až 63 uvedeného rozsudku konštatoval, že vnútroštátne orgány nemajú nijaký priestor na voľnú úvahu, pokiaľ ide o výsledok, ktorý sa má dosiahnuť, lebo tento výsledok bol stanovený výlučne týmto aktom.(73)
151. V prejednávaných veciach Spolková republika Nemecko nemá pri výkone sporného aktu nijaký priestor na manévrovanie. Tento akt má povahu rozhodnutia a zaväzuje tento členský štát, aby konal spôsobom určeným Komisiou, čiže inak povedané zaväzuje ho, aby poskytol všetky informácie požadované touto inštitúciou, a to bez ohľadu na použité prostriedky.
152. Vzhľadom na tieto skutočnosti teda zastávam názor, že sporný akt sa priamo týka spoločnosti Deutsche Post.
153. Z týchto dôvodov zastávam názor, že žaloba o neplatnosť, ktorú podala Deutsche Post, je prípustná a že námietku neprípustnosti, ktorú vzniesla Komisia voči tejto žalobe, treba zamietnuť.
154. Navrhujem, aby Súdny dvor vrátil obe veci Všeobecnému súdu, aby rozhodol o návrhoch spoločnosti Deutsche Post a Spolkovej republiky Nemecko na zrušenie sporného aktu.
VII – Návrh
155. Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy navrhujem, aby Súdny dvor:
– zrušil uznesenia Všeobecného súdu Európskej únie zo 14. júla 2010, Deutsche Post/Komisia (T‑570/08) a Nemecko/Komisia (T‑571/08),
– zamietol námietky neprípustnosti, ktoré vzniesla Európska komisia v konaní pred Všeobecným súdom Európskej únie, ako nedôvodné,
– vrátil vec Všeobecnému súdu Európskej únie, aby rozhodol o návrhoch spoločnosti Deutsche Post AG a Spolkovej republiky Nemecko na zrušenie rozhodnutia Európskej komisie z 30. októbra 2008, ktorým sa ukladá tomuto členskému štátu povinnosť poskytnúť informácie týkajúce sa príjmov a nákladov spoločnosti Deutsche Post AG za obdobie od roku 1989 do roku 2007, a
– rozhodol, že o trovách konania sa rozhodne neskôr.
1 – Jazyk prednesu: francúzština.
2 – Ďalej len „Deutsche Post“.
3 – Ďalej spoločne označované len ako „napadnuté uznesenia“.
4 – Nariadenie Rady z 22. marca 1999 ustanovujúce podrobné pravidlá na uplatňovanie článku [88 ES] (Ú. v. ES L 83, s. 1; Mim. vyd. 08/001, s. 339, ďalej len „nariadenie“).
5 – Ďalej len „sporný akt“.
6 – Odôvodnenie č. 2 nariadenia.
7 – Rozhodnutie 2002/753/ES o opatreniach, ktoré prijala Spolková republika Nemecko v prospech Deutsche Post AG [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES L 247, s. 27).
8 – Štátna pomoc C 36/07 (ex NN 25/07) (Ú. v. EÚ C 245, s. 21).
9 – Rozsudok Deutsche Post/Komisia, T‑266/02, Zb. s. II‑1233.
10 – Vo svojich odvolaniach odvolateľky túto okolnosť spochybňujú.
11 – Rozsudok Komisia/Deutsche Post, C‑399/08 P, Zb. s. I‑7831.
12 – Uznesenie Deutsche Post/Komisia, už citované, body 24 a 25, a uznesenie Nemecko/Komisia, už citované, body 22 až 24.
13 – 60/81, Zb. s. 2639, bod 10.
14 – C‑521/06 P, Zb. s. I‑5829, bod 46.
15 – Uznesenie Deutsche Post/Komisia, už citované, body 28 a 29, a uznesenie Nemecko/Komisia, už citované, body 27 a 28.
16 – Uznesenie Deutsche Post/Komisia, už citované, body 30 až 32, a uznesenie Nemecko/Komisia, už citované, body 29 až 31.
17 – Uznesenie Deutsche Post/Komisia, už citované, body 33 až 37, a uznesenie Nemecko/Komisia, už citované, body 32 až 36.
18 – Rozsudok z 9. októbra 2001, Taliansko/Komisia, C‑400/99, Zb. s. I‑7303.
19 – Uznesenie Nemecko/Komisia, už citované, body 37 a 38.
20 – Pozri najmä rozsudok IBM/Komisia, už citovaný, bod 9.
21 – K rozhodnutiu o vymenovaní členov komisie pre verejné výberové konanie pozri rozsudky Súdu prvého stupňa z 22. júna 1990, Marcopoulos/Súdny dvor, T‑32/89 a T‑39/89, Zb. s. II‑281, bod 21, a z 15. júla 1993, Camara Alloisio a i./Komisia, T‑17/90, T‑28/91 a T‑17/92, Zb. s. II‑841, bod 39.
22 – Bod 23.
23 – Deutsche Post v tejto súvislosti poukazuje na rozsudok z 13. apríla 1994, Nemecko a Pleuger Worthington/Komisia, C‑324/90 a C‑342/90, Zb. s. I‑1173.
24 – Rozsudok z 10. mája 2005, Taliansko/Komisia, C‑400/99, Zb. s. I‑3657, body 15 až 18.
25 – Rozsudok IBM/Komisia, už citovaný, bod 12.
26 – Odvolateľky poukazujú na bod 46 už citovaného uznesenia Deutsche Post/Komisia a bod 45 už citovaného uznesenia Nemecko/Komisia.
27 – Nariadenie Rady zo 6. februára 1962, prvé nariadenie implementujúce články [81] a [82] Zmluvy (Ú. v. ES 13, 1962, s. 204; Mim. vyd. 08/001, s. 3).
28 – Rozsudok z 31. marca 1971, 22/70, Zb. s. 263, bod 42.
29 – Body 9 až 12.
30 – Rozsudok z 18. novembra 2010, C‑322/09 P, Zb. s. I‑11911, body 45 až 48 a citovaná judikatúra.
31 – Pozri najmä rozsudky AETR, už citovaný, bod 42; IBM/Komisia, už citovaný, bod 9, ako aj z 22. júna 2000, Holandsko/Komisia, C‑147/96, Zb. s. I‑4723, bod 25 a citovanú judikatúru. Z najnovšej judikatúry pozri uznesenie z 21. júna 2007, Fínsko/Komisia, C‑163/06 P, Zb. s. I‑5127, bod 40.
32 – Rozsudok Holandsko/Komisia, už citovaný, bod 27.
33 – Je to tak aj v prípade konania vo veci preskúmania protisúťažných postupov, ktoré je upravené nariadením Rady (ES) č. 1/2003 zo 16. decembra 2002 o vykonávaní pravidiel hospodárskej súťaže stanovených v článkoch 81 a 82 Zmluvy (Ú. v. ES, L 1, s. 1; Mim. vyd. 08/002, s. 205).
34 – Pokiaľ ide o rozhodnutia Komisie o nevznesení námietok voči poskytnutiu pomoci, pozri najmä rozsudky z 19. mája 1993, Cook/Komisia, C‑198/91, Zb. s. I‑2487, a z 15. júna 1993, Matra/Komisia, C‑225/91, Zb. s. I‑3203.
35 – Pozri rozsudok NDSHT/Komisia, už citovaný, body 45 až 48 a citovanú judikatúru. V tomto prípade Súdny dvor vychádzal z podstaty aktu, ako aj zo zámerov Komisie. Súdny dvor navyše konštatoval, že akt, ktorým sa vec odkladá, spôsobuje záväzné právne účinky, ktoré sú spôsobilé ovplyvniť záujmy sťažovateľky, keďže sťažovateľke je odňatá možnosť predložiť pripomienky v rámci konania vo veci formálneho zisťovania upraveného v článku 88 ods. 2 ES.
36 – Rozsudok IBM/Komisia, už citovaný, bod 11.
37 – Rozsudok z 21. septembra 1989, 46/87 a 227/88, Zb. s. 2859.
38 – Rozsudok z 18. októbra 1989, 374/87, Zb. s. 3283.
39 – Rozsudok z 9. októbra 2001, Taliansko/Komisia, už citovaný.
40 – Tamže, body 59, 60, 62 a 63.
41 – Rozsudok IBM/Komisia, už citovaný, bod 12.
42 – Rozsudok z 9. októbra 2001, Taliansko/Komisia, už citovaný, bod 63.
43 – Pozri rozsudok IBM/Komisia, už citovaný, bod 12.
44 – Bod 45 a citovaná judikatúra.
45 – V už citovanom rozsudku IBM/Komisia tak Súdny dvor konštatoval, že žaloba smerujúca proti začatiu konania a proti oznámeniu o výhradách by nebola zlučiteľná so systémom rozdelenia právomocí medzi Komisiu a Súdny dvor (bod 20).
46 – S výhradou právomocí, ktoré článok 88 ods. 2 tretí pododsek ES priznáva Rade Európskej únie.
47 – Rozsudky z 15. júla 1964, Costa, 6/64, Zb. s. 1141, 1162, a z 22. júna 2006, Belgicko a Forum 187/Komisia, C‑182/03 a C‑217/03, Zb. s. I‑5479, body 73 a 74.
48 – Komisia tak môže postupovať aj v prípade, ak si členský štát nesplní svoju oznamovaciu povinnosť a ak je informovaná o existencii údajne protiprávnej pomoci napríklad na základe sťažnosti podanej konkurentmi.
49 – Kurzívou zvýraznil generálny advokát.
50 – Pozri článok 10 ods. 2 a 3 nariadenia.
51 – C‑301/87, Zb. s. I‑307, body 19 a 22. Pozri tiež rozsudok Súdu prvého stupňa Deutsche Post/Komisia, už citovaný, bod 75 a citovanú judikatúru.
52 – Rozsudok Francúzsko/Komisia, už citovaný, body 19 a 20.
53 – Body 51, 59, 60 a 63.
54 – Pozri rozsudok z 22. decembra 2010, Komisia/Taliansko, C‑304/09, Zb. s. I‑13903, bod 37 a citovanú judikatúru.
55 – Kurzívou zvýraznil generálny advokát.
56 – Pozri najmä vyšetrovacie právomoci uvedené v článkoch 18 až 21 tohto nariadenia (žiadosti o informácie, právomoc klásť otázky a právomoc vykonávať inšpekcie).
57 – Pozri rozsudok Francúzsko/Komisia, už citovaný, bod 22.
58 – Body 42 napadnutých uznesení.
59 – Kurzívou zvýraznil generálny advokát.
60 – To isté.
61 – Pozri článok 242 ES.
62 – Pozri rozsudok Orkem/Komisia, už citovaný, a rozsudok Súdu prvého stupňa z 20. februára 2001, Mannesmannröhren-Werke/Komisia, T‑112/98, Zb. s. II‑729.
63 – Toto ustanovenie upravovalo dvojfázovosť konania (pozri rozsudok z 26. júna 1980, National Panasonic/Komisia, 136/79, Zb. s. 2033, bod 10), ktorá zodpovedá konaniu upravenému v článku 10 nariadenia.
64 – Pozri rozsudok Orkem/Komisia, už citovaný, bod 15.
65 – Rozsudok z 15. júla 1963, 25/62, Zb. s. 197.
66 – Rozsudok z 2. apríla 1998, Komisia/Sytraval a Brink’s France, C‑367/95 P, Zb. s. I‑1719, bod 45.
67 – Pozri najmä rozsudok z 13. marca 2008, Komisia/Infront WM, C‑125/06 P, Zb. s. I‑1451, bod 70 a citovanú judikatúru.
68 – Pozri najmä rozsudky zo 17. januára 1985, Piraiki‑Patraiki a i./Komisia, 11/82, Zb. s. 207, bod 31; Belgicko a Forum 187/Komisia, už citovaný, bod 60, a Komisia/Infront WM, už citovaný, bod 71.
69 – Pozri rozsudok Komisia/Infront WM, už citovaný, bod 47 a citovanú judikatúru.
70 – Poukazujem na formuláciu profesora G. Isaaca, ktorý uvádza, že „žalobca je priamo dotknutý iba v prípade, ak sa mu samotným napadnutým aktom bezprostredne odníma právo alebo ukladá povinnosť, takže v dôsledku tohto aktu sa dostáva do podobného postavenia, v akom by sa nachádzal v prípade, ak by mu bol tento akt určený“ (ISAAC, G.: Droit communautaire général. 7. vydanie. Colin: Paris, 1999, s. 266).
71 – Rozsudok z 5. mája 1998, Dreyfus/Komisia, C‑386/96 P, Zb. s. I‑2309, bod 43 a citovaná judikatúra, a uznesenie Súdu prvého stupňa z 10. septembra 2002, Japan Tobacco a JT International/Parlament a Rada, T‑223/01, Zb. s. II‑3259, bod 46.
72 – Pozri najmä rozsudky z 13. mája 1971, International Fruit Company a i./Komisia, 41/70 až 44/70, Zb. s. 411, bod 25, a z 23. novembra 1971, Bock/Komisia, 62/70, Zb. s. 897, body 7 a 8.
73 – Naproti tomu, ak napadnutý akt skutočne ponecháva členskému štátu, ktorému je určený, možnosť voľby, pričom tento štát má možnosť konať alebo nekonať alebo nie je povinný konať určitým spôsobom, Súdny dvor zastáva názor, že jednotlivec nemôže tvrdiť, že je ním priamo dotknutý, aby ho mohol napadnúť. Pozri najmä rozsudok z 21. januára 1999, Francúzsko/Comafrica a i., C‑73/97 P, Zb. s. I‑185. V tejto veci Súdny dvor rozhodol, že nariadenie Komisie (ES) č. 3190/93 z 19. novembra 1993, ktorým sa stanovuje jednotný koeficient zníženia na určenie množstva banánov určených na pridelenie každému subjektu v kategóriách A a B v rámci colnej kvóty na rok 1994 [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES L 285, s. 28), sa netýkalo priamo hospodárskych subjektov, lebo v skutočnosti prináležalo príslušným vnútroštátnym orgánom stanoviť na základe tohto nariadenia s konečnou platnosťou množstvá banánov, ktoré boli tieto subjekty oprávnené doviezť počas daného obdobia.