NÁVRHY GENERÁLNEJ ADVOKÁTKY
JULIANE KOKOTT
prednesené 14. apríla 2011 (1)
Vec C‑110/10 P
Solvay SA
proti
Európskej komisii
„Odvolanie – Hospodárska súťaž – Kartel (článok 81 ES) – Právo na obhajobu – Právo na prístup k spisu – Strata častí spisu – Právo byť vypočutý – Zásada primeranej lehoty – Neprimeraná dĺžka konania – Európsky trh so sódou“
Obsah
I – Úvod
II – Okolnosti predchádzajúce sporu
III – Konanie pred Súdnym dvorom
IV – O návrhoch na zrušenie napadnutého rozsudku
A – O práve na obhajobu (druhý a tretí odvolací dôvod)
1. O práve na prístup k spisu (druhý odvolací dôvod)
a) Prípustnosť druhého odvolacieho dôvodu
b) Dôvodnosť druhého odvolacieho dôvodu
2. O práve byť vypočutý (tretí odvolací dôvod)
a) Prvá časť tretieho odvolacieho dôvodu
b) Druhá časť tretieho odvolacieho dôvodu
c) Predbežný záver
B – O zásade primeranej lehoty (prvý odvolací dôvod)
1. Požiadavky týkajúce sa posúdenia dĺžky konania (prvá a druhá časť prvého odvolacieho dôvodu)
a) O úvodnej otázke údajnej irelevantnosti výhrad spoločnosti Solvay
b) O nevyhnutnosti celkového posúdenia dĺžky konania (prvá časť prvého odvolacieho dôvodu)
c) O namietanom nedostatočnom odôvodnení (druhá časť prvého odvolacieho dôvodu)
2. Sankcie spojené s neprimeranou dĺžkou konania (tretia, štvrtá a piata časť prvého odvolacieho dôvodu)
a) Požiadavka obmedzenia možnosti účinne sa obhajovať (tretia časť prvého odvolacieho dôvodu)
b) Vplyv dĺžky konania na možnosť spoločnosti Solvay obhajovať sa v tomto prípade (štvrtá časť prvého odvolacieho dôvodu)
i) O namietanom nedostatočnom odôvodnení
ii) O namietanej hmotnoprávnej vade
iii) O niektorých ďalších výhradách
iv) Predbežný záver
c) O údajnom vzdaní sa zníženia pokuty spoločnosti Solvay (piata časť prvého odvolacieho dôvodu)
3. Predbežný záver
C – Zrušenie napadnutého rozsudku
D – Posúdenie žaloby podanej v prvostupňovom konaní
1. O práve na prístup k spisu
2. O práve byť vypočutý
3. O zásade primeranej lehoty
4. Predbežný záver
V – O návrhoch na zníženie pokuty
A – Úvodná poznámka
B – Zníženie pokuty
1. O neprimeranej dĺžke správneho a sporového konania
2. O rozsahu zníženia pokuty
VI – O trovách konania
VII – Návrh
I – Úvod
1. Súdny dvor má už po druhý raz rozhodnúť o odvolaní podanom vo veci Solvay/CFK.(2)
2. Prejednávaná vec úzko súvisí so súbežnou vecou C‑109/10 P (Solvay/Komisia), o ktorej v súčasnosti rozhoduje Súdny dvor. Skutkové okolnosti týchto dvoch vecí, ktoré nastali v osemdesiatych rokoch na európskom trhu so sódou, viedli k tomu, že Európska komisia začala v rokoch 1989 až 1990(3) konanie vo veci hospodárskej súťaže.
3. V tomto spore však nejde o zneužitie dominantného postavenia, ale o kartel. Tento kartel mal podľa konštatovaní Európskej komisie viesť k rozdeleniu trhov medzi belgickým podnikom Solvay(4) a nemeckou spoločnosťou CFK.(5) Preto Komisia dvakrát (v roku 1990 a v roku 2000) uložila spoločnosti Solvay pokutu, proti ktorej sa táto spoločnosť ešte aj v súčasnosti bráni v súdnom konaní.
4. V tejto fáze konania sú medzi účastníkmi konania ešte stále sporné najmä dve právne otázky zásadného významu, pričom jedna z nich sa týka práva na prístup k spisu, najmä dôsledkov spojených so stratou časti spisu, a druhá sa týka zásady primeranej lehoty.
5. Solvay namieta neprimeranosť dĺžky konania súbežne s týmto odvolacím konaním aj v konaní o sťažnosti pred Európskym súdom pre ľudské práva (ESĽP), ktorá smeruje proti všetkým dvadsiatim siedmim členským štátom a je založená na údajnom porušení článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd(6) (ďalej len „EDĽP“).(7)
II – Okolnosti predchádzajúce sporu
6. Ako konštatoval Všeobecný súd,(8) Komisia vykonala v apríli 1989 na základe článku 14 nariadenia č. 17(9) šetrenia na mieste v priestoroch viacerých podnikov pôsobiacich na trhu so sódou,(10) medzi ktoré patrila aj belgická spoločnosť Solvay.(11) Komisia neskôr zaslala dotknutým podnikom žiadosti o informácie.
7. Po ukončení svojich šetrení Komisia vytkla spoločnosti Solvay, že sa po prvé zúčastňovala na karteloch a po druhé zneužila svoje dominantné postavenie na trhu s uhličitanom sodným.
8. Prejednávaná vec sa týka iba jedného z kartelov, ktoré odhalila Komisia.(12) Podľa konštatovaní Komisie Solvay a CFK uzavreli dohodu, na základe ktorej došlo „približne od roku 1987 a prinajmenšom do konca roka 1990“ k rozdeleniu trhov na trhu so sódou. Solvay zaručila spoločnosti CFK minimálne ročné množstvo predaja sódy v Nemecku vypočítané na základe objemu predaja, ktorý CFK dosiahla v roku 1986, a nahradila jej celý schodok tým, že od nej odkúpila množstvo nevyhnutné na to, aby jej predaj dosiahol zaručené minimum.(13)
9. Z tohto dôvodu Komisia uložila týmto dvom podnikom v roku 1990 v prvom rozhodnutí prijatom na základe článku 85 Zmluvy EHS v spojení s nariadením č. 17 (rozhodnutie 91/298/EHS)(14) pokuty vo výške troch miliónov eur pre spoločnosť Solvay a vo výške jedného milióna eur pre spoločnosť CFK.(15) Toto prvé rozhodnutie však trpelo formálnou vadou týkajúcou sa jeho nedostatočného overenia, takže Súd prvého stupňa ho zrušil.(16) Komisia teda bez toho, aby znovu začala správne konanie,(17) a najmä bez toho, aby opäť vypočula spoločnosť Solvay, vydala druhé rozhodnutie, ktoré bolo tento raz prijaté na základe článku 81 ES v spojení s nariadením č. 17, pričom spoločnosti Solvay(18) opäť uložila pokutu v rovnakej výške (rozhodnutie 2003/5/ES).(19) Prejednávaná vec sa týka tohto posledného uvedeného rozhodnutia.
10. V prvostupňovom konaní sa žalobe o neplatnosť, ktorú podala Solvay proti rozhodnutiu 2003/5, vyhovelo len čiastočne: rozsudkom zo 17. decembra 2009 Všeobecný súd síce znížil výšku pokuty o 25 % na 2,25 milióna eur, ale v zostávajúcej časti žalobu spoločnosti Solvay zamietol ako nedôvodnú.(20) Toto odvolanie spoločnosti Solvay(21) smeruje proti tomuto rozsudku, ktorý Všeobecný súd vydal až po ôsmich rokoch a deviatich mesiacoch.
11. Hlavné štádiá tejto veci možno chronologicky zhrnúť takto:
– Správne konanie až do prijatia prvého rozhodnutia o uložení pokút
Apríl 1989: Šetrenia na mieste vykonané Komisiou
Marec 1990: Oznámenie o výhradách
December 1990: Rozhodnutie Komisie 91/298 o uložení pokút
– Sporové konanie, ktoré viedlo k zrušeniu prvého rozhodnutia o uložení pokút
Máj 1991: Podanie žaloby o neplatnosť na Súde prvého stupňa spoločnosťou Solvay (T‑31/91)
Jún 1995: Zrušenie rozhodnutia 91/298
August 1995: Odvolanie Komisie (C‑287/95 P)
Apríl 2000: Zamietnutie odvolania
– Správne konanie až do prijatia druhého rozhodnutia o uložení pokuty
December 2000: Rozhodnutie Komisie 2003/5 o uložení pokuty
– Sporové konanie od prijatia druhého rozhodnutia o uložení pokuty
Marec 2001: Podanie žaloby o neplatnosť na Súde prvého stupňa spoločnosťou Solvay (T‑58/01)
December 2009: Napadnutý rozsudok Všeobecného súdu (T‑58/01)
Marec 2010: Podanie tohto odvolania spoločnosťou Solvay (C‑110/10 P)
III – Konanie pred Súdnym dvorom
12. V tomto odvolacom konaní Solvay navrhuje, aby Súdny dvor:
– zrušil napadnutý rozsudok zo 17. decembra 2009,
– následne opätovne preskúmal žalobu v rozsahu, v akom bol rozsudok zrušený, a zrušil rozhodnutie Komisie z 13. decembra 2000 v celom rozsahu alebo čiastočne v rozsahu uvedených žalobných dôvodov,
– zrušil pokutu vo výške 2,25 milióna eur, alebo v prípade nemožnosti jej zrušenia podstatne znížil jej výšku z titulu náhrady závažnej škody spôsobenej odvolateľke z dôvodu mimoriadnej dĺžky konania,
– uložil Komisii povinnosť nahradiť trovy odvolacieho konania, ako aj trovy konania pred Všeobecným súdom.
13. Komisia navrhuje, aby Súdny dvor:
– zamietol odvolanie a
– uložil odvolateľke povinnosť nahradiť trovy konania.
14. Po písomnej časti konania pred Súdnym dvorom nasledovalo pojednávanie, ktoré sa konalo 18. januára 2011. Išlo o spoločné pojednávanie vo veciach C‑109/10 P a C‑110/10 P.
IV – O návrhoch na zrušenie napadnutého rozsudku
15. Solvay primárne navrhuje zrušenie napadnutého rozsudku na základe celkom troch odvolacích dôvodov. Tieto odvolacie dôvody nebudem skúmať v poradí uvedenom v odvolaní: najprv sa budem zaoberať otázkami procesnej povahy súvisiacimi s prístupom k spisu (pozri časť A nižšie) a právne posúdenie ukončím skúmaním odvolacích dôvodov súvisiacich s právom na prejednanie veci v primeranej lehote (pozri časť B nižšie).
16. Hoci procesné otázky sa v tomto prípade ešte spravovali bývalými ustanoveniami nariadenia č. 17, vznesené právne otázky sú relevantné aj po modernizácii procesných noriem v oblasti kartelov vyplývajúcej z nariadenia (ES) č. 1/2003.(22)
17. Na rozdiel od veci C‑109/10 P(23) v tomto prípade nebola vznesená nijaká hmotnoprávna otázka súvisiaca s uplatňovaním článkov 81 ES alebo 82 ES (teraz články 101 ZFEÚ a 102 ZFEÚ).
A – O práve na obhajobu (druhý a tretí odvolací dôvod)
18. Druhý a tretí odvolací dôvod spoločnosti Solvay sú v podstate založené na porušení jej práva na obhajobu.
19. Dodržanie práva na obhajobu v každom konaní, ktoré môže viesť k uloženiu sankcií, najmä pokút alebo penále, predstavuje základnú zásadu práva Únie, na ktorú Súdny dvor opakovane poukázal vo svojej judikatúre.(24) V súčasnosti je zakotvená aj v článku 41 ods. 2 písm. a) a v článku 48 ods. 2 Charty základných práv Únie.(25)
20. Výhrady, ktoré vzniesla Solvay v rámci svojho druhého a tretieho odvolacieho dôvodu, majú zásadný význam a poskytujú Súdnemu dvoru možnosť spresniť svoju judikatúru týkajúcu sa práva na obhajobu v rámci správneho konania vo veciach hospodárskej súťaže.
21. Konanie, ktorého sa tieto tri odvolacie dôvody týkajú, prebiehalo takto:
– Pred prijatím prvého rozhodnutia Komisie o uložení pokút v tejto veci v roku 1990 (rozhodnutie 91/298) bola Solvay vyzvaná, aby predložila svoje pripomienky na základe oznámenia o výhradách.(26) Spoločnosti Solvay však nebol poskytnutý skutočný prístup k spisu; dostala iba kópie dokumentov v jej neprospech, z ktorých Komisia vychádzala pri formulácii jednotlivých výhrad.(27) Cieľom tohto postupu bolo „zjednodušiť konanie.“(28)
– V roku 2000, čiže pred prijatím druhého rozhodnutia o uložení pokuty, ktoré je v prejednávanej veci sporným rozhodnutím (rozhodnutie 2003/5), Solvay nebola znovu vypočutá(29) a tiež nemala prístup k spisu.(30)
– Až v priebehu druhého konania pred Všeobecným súdom (vec T‑58/01) Komisia predložila časť vyšetrovacieho spisu, v reakcii na opakované žiadosti Všeobecného súdu formou opatrení na zabezpečenie priebehu konania.(31) Solvay mala možnosť nahliadnuť v kancelárii Všeobecného súdu do veľkého počtu dokumentov, ku ktorým nemala predtým prístup. Solvay tiež mala možnosť predložiť Všeobecnému súdu svoje pripomienky týkajúce sa užitočnosti dokumentov, do ktorých nahliadla, pre svoju obhajobu.(32)
– V konaní pred Všeobecným súdom Komisia musela priznať, že stratila zostatok spisu, konkrétne päť kartoték.(33) Komisia tiež nebola schopná poskytnúť Všeobecnému súdu úplný zoznam stratených dokumentov.(34)
22. Za týchto okolností Solvay namieta jednak porušenie svojho práva na prístup k spisu (druhý odvolací dôvod, pozri nižšie časť 1) a jednak porušenie svojho práva byť vypočutý (tretí odvolací dôvod, pozri nižšie časť 2).
1. O práve na prístup k spisu (druhý odvolací dôvod)
23. Právo na prístup k spisu ako prejav zásady dodržiavania práva na obhajobu znamená, že Komisia musí dotknutému podniku umožniť, aby preskúmal všetky písomnosti vo vyšetrovacom spise, ktoré môžu byť relevantné pre jeho obhajobu. K nim patria doklady v jeho prospech aj neprospech, s výhradou obchodných tajomstiev iných podnikov, interných dokumentov Komisie a iných dôverných informácií.(35)
24. Je nesporné, že počas správneho konania Komisia poskytla spoločnosti Solvay iba dokumenty založené v spise, z ktorých vychádzala v spornom rozhodnutí týkajúcom sa tejto spoločnosti. Mnohé ďalšie dokumenty, ku ktorým mala mať Solvay prístup na základe zásady dodržiavania práva na obhajobu, jej neboli poskytnuté. Komisia tým porušila podstatnú procesnú záruku,(36) ktorá vyplýva z práva na dobrú správu vecí verejných.(37) Takéto porušenie nemožno napraviť iba poskytnutím prístupu k spisu počas sporového konania týkajúceho sa prípadnej žaloby o neplatnosť napadnutého rozhodnutia.(38)
25. Účastníci konania sa v tomto štádiu konania rozchádzajú v otázke, či Všeobecný súd mal vzhľadom na túto procesnú vadu sporné rozhodnutie zrušiť. Podľa ustálenej judikatúry porušenie práva na prístup k spisu Komisie počas konania, ktoré predchádza prijatiu rozhodnutia, v zásade môže viesť k zrušeniu tohto rozhodnutia iba v prípade, ak došlo k porušeniu práva na obhajobu dotknutého podniku.(39)
26. Na rozdiel od veci C‑109/10 P v tomto prípade ide len o prípadné porušenie práva na obhajobu v súvislosti so stratou časti spisu.(40)
27. Na rozdiel od Komisie a Všeobecného súdu Solvay zastáva názor, že došlo k porušeniu jej práva na obhajobu a na podporu svojho stanoviska uvádza viaceré tvrdenia. V tejto súvislosti odvolateľka vychádza najmä zo všeobecných zásad práva Únie týkajúcich sa dodržiavania práva na obhajobu, prezumpcie neviny a rozdelenia dôkazného bremena. Solvay okrem toho namieta porušenie povinnosti odôvodnenia podľa článku 36 v spojení s článkom 53 prvým odsekom štatútu Súdneho dvora a porušenia článku 47 ods. 2, článku 48 a článku 52 ods. 3 Charty základných práv, ako aj článku 6 EDĽP a článku 6 ods. 1 ZEÚ.
28. Solvay sa však vo svojej argumentácii bližšie zaoberá iba dodržiavaním práva na obhajobu a v menšej miere aj prezumpciou neviny. Jej sporadické odkazy na Chartu základných práv, na článok 6 EDĽP a na článok 6 ods. 1 ZEÚ nemajú samostatný obsah, takže sa nimi netreba podrobne zaoberať. Pokiaľ ide o článok 6 ods. 1 ZEÚ, stačí poznamenať, že toto ustanovenie ako také neobsahuje nijaké základné právo. Článok 6 EDĽP sa priamo nevzťahuje na orgány Únie, pokiaľ Únia nepristúpi k EDĽP,(41) ale prihliada sa naň pri výklade a uplatňovaní všeobecných právnych zásad a základných práv uznaných právom Únie, ktoré sú uvedené v odvolaní.(42)
a) Prípustnosť druhého odvolacieho dôvodu
29. Komisia napáda prípustnosť väčšej časti druhého odvolacieho dôvodu. Tvrdí, že posúdenie užitočnosti niektorých dokumentov pre obhajobu predmetného podniku je súčasťou posúdenia skutkového stavu a dôkazov, ktoré patrí do výlučnej právomoci Všeobecného súdu a v zásade nepodlieha preskúmaniu Súdneho dvora v odvolacom konaní.
30. Táto téza ma nepresviedča. V tomto prípade Súdny dvor nemá nahradiť svojím posúdením posúdenie Všeobecného súdu týkajúce sa užitočnosti jednotlivých dokumentov založených v spise.(43) Má skôr overiť, či posúdenie skutkového stavu a dôkazov Všeobecným súdom bolo vykonané v súlade s príslušnými kritériami a zásadami. Ide o právnu otázku, ktorá podlieha preskúmaniu Súdneho dvora v odvolacom konaní.(44)
b) Dôvodnosť druhého odvolacieho dôvodu
31. Druhý odvolací dôvod obsahovo smeruje proti bodom 257 až 264 napadnutého rozsudku, v ktorých sa Všeobecný súd zaoberal otázkou, či strata piatich kartoték mala za následok porušenie práva na obhajobu spoločnosti Solvay,(45) a na túto otázku odpovedal záporne.(46)
32. Odvolateľka uvádza mnoho výhrad týkajúcich sa predmetných bodov rozsudku, ktoré sú predmetom piatich častí tohto druhého odvolacieho dôvodu. Tieto časti sa však do veľkej miery prelínajú, keďže sa zaoberajú v podstate iba jednou otázkou: Bol Všeobecný súd oprávnený vylúčiť, že stratené dokumenty by mohli byť užitočné pre obhajobu spoločnosti Solvay?(47)
33. Na účely tohto posúdenia je potrebné vychádzať z toho, že podnik, ktorému bol počas správneho konania neprávom odopretý prístup k niektorým dokumentom v spise, musí v rámci konania o svojej žalobe preukázať len to, že mohol tieto dokumenty použiť pre svoju obhajobu.(48) Stačí, aby podnik preukázal čo i len vzdialenú možnosť, že dokumenty, ku ktorým nemal počas správneho konania prístup, mohli byť pre jeho obhajobu užitočné.(49)
34. V tomto prípade bolo posúdenie užitočnosti častí spisu, ku ktorým Solvay nemala prístup, zo strany Všeobecného súdu sťažené v dôsledku straty predmetných dokumentov.
35. Určite by nebolo vhodné principiálne vychádzať z toho, že chýbajúce časti spisu môžu byť vždy užitočné pre obhajobu dotknutého podniku. Ak teda možno napríklad na základe dostatočne podrobného obsahu dospieť k záveru, že predmetné časti spisu obsahovali výlučne dokumenty, ktoré v každom prípade nebolo možné sprístupniť, ako sú najmä návrhy rozhodnutí a interné poznámky Komisie a prípadne aj iné dokumenty dôvernej povahy,(50) porušenie práva na obhajobu možno vopred vylúčiť.
36. V tomto prípade však nebolo možné ani približne určiť obsah stratených častí spisu.(51) Pokiaľ mi je známe, v judikatúre ešte nebola riešená otázka, kto má znášať dôsledky takejto skutočnosti. Doteraz vydané rozsudky sa totiž týkali dokumentov týkajúcich sa správneho konania, ktorých obsah bol určitý a Všeobecný súd ho mohol overiť.(52)
37. V zásade prináleží dotknutému podniku, aby preukázal, že časti spisu, prístup ku ktorým mu bol neprávom odopretý, mohli byť užitočné pre jeho obhajobu.(53) To však môže platiť iba v prípade, ak podnik má k dispozícii hodnoverné informácie týkajúce sa autorov, ako aj povahy a obsahu dokumentov, ktoré mu neboli sprístupnené.
38. Naopak za stratu častí spisu zodpovedá Komisia. Táto je totiž na základe zásady dobrej správy vecí verejných povinná zabezpečiť riadnu správu spisu a dbať na to, aby bol uschovaný na bezpečnom mieste. Súčasťou riadnej správy spisu je najmä vytvorenie podrobného obsahu, aby bolo možné do spisu neskôr nahliadnuť.
39. Ak vzhľadom na neexistenciu takého obsahu už nemožno určiť obsah stratených častí spisu, ako je to v tomto prípade, z hľadiska práva na obhajobu možno dospieť len k jedinému záveru: nemožno vylúčiť, že stratené dokumenty mohli byť užitočné pre obhajobu dotknutého podniku.
40. Napadnutý rozsudok však vychádza z úplne opačného riešenia: podľa názoru Všeobecného súdu nič neumožňuje predpokladať, že by Solvay mohla objaviť v chýbajúcich podspisoch dokumenty, ktoré by jej umožnili vyvrátiť konštatovania Komisie.(54)
41. Všeobecný súd sa v tejto súvislosti oprel najmä o skutočnosť, že Solvay vo svojej žalobe v prvostupňovom konaní neuviedla nijaké tvrdenie, ktoré by spochybňovalo existenciu dohody uzatvorenej so spoločnosťou CFK.(55) Užitočnosť stratených častí spisu pre obhajobu spoločnosti Solvay teda posúdil v závislosti od argumentácie uvedenej na obranu proti konštatovaniam Komisie týkajúcich sa existencie protisúťažnej dohody.(56) Inak povedané Všeobecný súd zrejme predpokladá, že ten, kto doteraz v hre nemal dobré karty, by nenašiel eso ani v ostatných častiach spisu.
42. Tento prístup je z právneho hľadiska nesprávny. Existenciu porušenia práva na obhajobu treba prirodzene skúmať v závislosti od špecifických okolností daného prípadu. Toto skúmanie však musí byť založené na tom, čo Komisia vytýka dotknutému podniku, čiže na výhradách adresovaných podniku.(57) Podnik sa totiž musí brániť proti týmto „výhradám“ Komisie. Naproti tomu nie je rozhodujúce, aké „vecné výhrady“ voči spornému rozhodnutiu podnik doteraz uviedol a či sú tieto výhrady dôvodné.
43. Všeobecný súd nesprávne podmienil užitočnosť stratených dokumentov pre obhajobu spoločnosti Solvay otázkou, či táto spoločnosť napadla niektoré konštatovania Komisie, a to konštatovanie týkajúce sa existencie protisúťažnej dohody uzatvorenej so spoločnosťou CFK a konštatovanie, že Solvay mohla uviesť niektoré tvrdenia aj bez toho, aby mala úplný prístup k spisu.(58)
44. Všeobecný súd mal iba skúmať, či chýbajúce časti spisu mohli obsahovať informácie, ktoré by mohli umožniť spoločnosti Solvay lepšie podložiť svoje tvrdenia, ktoré predtým uviedla voči spornému rozhodnutiu, či dokonca uviesť nové tvrdenia,(59) a to bez ohľadu na to, či by sa týkali existencie, zmyslu a cieľa alebo účinkov dohody údajne uzatvorenej so spoločnosťou CFK.
45. V tejto súvislosti treba pripomenúť, že Solvay sa bez dostatočných dôkazov márne pokúšala odôvodniť spornú dohodu uzatvorenú so spoločnosťou CFK návrhmi na zlúčenie týchto dvoch podnikov.(60) V priebehu správneho konania tak Solvay tvrdila, že jej nemecká dcérska spoločnosť DSW(61) chcela zachovať činnosť spoločnosti CFK v rámci rokovaní týkajúcich sa prevzatia činností spoločnosti CFK; na tento účel sa mali spoločnosti CFK poskytnúť podmienky, ktoré jej mali dočasne umožniť dosiahnuť určitý minimálny obrat na nemeckom trhu, aby mohla ďalej existovať a aby bola naďalej zaujímavým cieľom zlúčenia spoločností.(62)
46. Z pripomienok spoločnosti CFK mohli tiež vyplynúť užitočné informácie týkajúce sa odôvodnenia kontaktov medzi spoločnosťami Solvay a CFK. Nemožno vylúčiť možnosť, že chýbajúce časti spisu obsahovali takéto pripomienky.(63) Takéto dokumenty mohli mať teda vplyv na posúdenie závažnosti a dĺžky trvania porušenia, ako aj na určenie výšky pokuty uloženej Komisiou.(64)
47. Na rozdiel od toho, čo sa zrejme domnieval Všeobecný súd, Solvay nebola povinná presne uviesť, do akej miery stratené časti spisu mohli poskytnúť dôkazy v jej prospech. Počas konania nebolo možné určiť obsah predmetných dokumentov a od nikoho nemožno vyžadovať nemožné. Solvay nemohla byť nútená znášať dôsledky tejto nemožnosti, keďže za stratu predmetných dokumentov zodpovedala Komisia.(65)
48. Všeobecný súd skrátka pri skúmaní otázky, či dokumenty chýbajúce v spise mohli byť užitočné pre obhajobu spoločnosti Solvay, použil nesprávne kritériá. Nerešpektoval požiadavky, ktoré v tejto súvislosti vyplývajú z dodržiavania práva na obhajobu. V dôsledku toho je druhý odvolací dôvod dôvodný.
49. Porušenie prezumpcie neviny, ktoré Solvay v tejto súvislosti tiež namieta, nemá samostatný obsah, ktorý by prekračoval rámec analyzovaných otázok týkajúcich sa dôkazného bremena v rámci dodržiavania práva na obhajobu. Touto výhradou sa teda netreba osobitne zaoberať.
2. O práve byť vypočutý (tretí odvolací dôvod)
50. Tretí odvolací dôvod spoločnosti Solvay smeruje proti bodom 165 až 174 napadnutého rozsudku, v ktorých Všeobecný súd dospel k záveru, že Komisia nebola povinná túto spoločnosť pred prijatím sporného rozhodnutia znovu vypočuť.(66) Solvay tvrdí, že mala byť vypočutá počas správneho konania v roku 2000, pretože prvé rozhodnutie o uložení pokút (rozhodnutie 91/298), ktoré Všeobecný súd zrušil, netrpelo iba vadou týkajúcou sa jeho overenia, ale bolo prijaté bez toho, aby jej bol poskytnutý prístup k spisu.
a) Prvá časť tretieho odvolacieho dôvodu
51. V prvej časti tohto odvolacieho dôvodu Solvay namieta porušenie povinnosti odôvodnenia na základe článku 36 v spojení s článkom 53 prvým odsekom štatútu Súdneho dvora. Napadnutý rozsudok sa údajne nezaoberá otázkou, či vzhľadom na procesné vady prvého správneho konania súvisiace s prístupom k spisu nebolo potrebné znovu vypočuť dotknutý podnik. Všeobecný súd teda údajne neodpovedal na žalobný dôvod, ktorý Solvay uplatnila v prvostupňovom konaní.
52. Túto výhradu treba zamietnuť. Všeobecný súd sa síce len v jednej vete, ale predsa zaoberal potrebou nového vypočutia z dôvodu predchádzajúcich procesných vád súvisiacich s prístupom k spisu: Všeobecný súd na túto otázku odpovedal tak, že odkázal na svoju analýzu týkajúcu sa prístupu k spisu.(67) Z pohľadu Všeobecného súdu to bolo logické a konzistentné, keďže Všeobecný súd sa domnieval, že Komisia tým, že spoločnosti Solvay neumožnila nahliadnuť do spisu, neporušila jej právo na obhajobu.(68) Vzhľadom na prístup, na ktorom je založený napadnutý rozsudok, nebolo potrebné spoločnosť Solvay znovu vypočuť.
53. Preto je rozsudok, pokiaľ ide o právo byť vypočutý, dostatočne odôvodnený. Otázka, či je obsah tohto odôvodnenia z právneho hľadiska správny, je predmetom druhej časti tretieho odvolacieho dôvodu, ktorou sa budem teraz zaoberať.
b) Druhá časť tretieho odvolacieho dôvodu
54. V druhej časti tretieho odvolacieho dôvodu sa Solvay obsahovo zaoberá otázkou, či vzhľadom na vady konania, ku ktorým došlo v roku 1990 v súvislosti s prístupom k spisu, bolo neskôr, konkrétne pred prijatím druhého rozhodnutia o uložení pokuty v roku 2000, ktorého sa týka prejednávaná vec (rozhodnutie 2003/5), potrebné túto spoločnosť znovu vypočuť.
55. Solvay v podstate namieta porušenie svojho práva byť vypočutý a všeobecne aj svojho práva na obhajobu. Odvolateľka navyše namieta porušenie článku 47 ods. 2, článku 48 a článku 52 ods. 3 Charty základných práv, ako aj článku 6 EDĽP a článku 6 ods. 1 ZEÚ, porušenie zásady dobrej správy vecí verejných a článku 266 ZFEÚ (pôvodný článok 233 ES). Odvolateľka všetkými týmito výhradami vytýka Všeobecnému súdu, že nerešpektoval povinnosť Komisie znovu ju vypočuť.
56. Právo byť vypočutý je súčasťou práva na obhajobu, ktoré sa musí v rámci správneho konania vo veci hospodárskej súťaže rešpektovať. Rešpektovanie práva na obhajobu si vyžaduje, aby dotknutý podnik mal možnosť účinne sa vyjadriť v správnom konaní k správnosti a relevantnosti tak skutkových okolností a uvádzaných okolností, ako aj k dokumentom, o ktoré Komisia opiera svoje tvrdenie o existencii porušenia.(69) Na legislatívnej úrovni bola táto zásada v čase prijatia sporného rozhodnutia zakotvená v článku 19 ods. 1 nariadenia č. 17.(70)
57. Je nesporné, že v tomto prípade Solvay bola vypočutá pred prijatím prvého rozhodnutia o uložení pokút (rozhodnutie 91/298) v roku 1990 na základe oznámenia o výhradách. Sporná je iba otázka, či medzi opatrenia, ktoré mala Komisia prijať na základe článku 233 ES (teraz článok 266 ZFEÚ) po zrušení tohto prvého rozhodnutia o uložení pokút, patrilo aj nové vypočutie.
58. V správnom konaní vo veci hospodárskej súťaže, ktoré sa spravuje nariadením č. 17, z článku 233 ES nevyhnutne nevyplýva povinnosť Komisie opakovať celé konanie od začiatku. Komisia môže pokračovať v konaní v štádiu, v ktorom podľa konštatovaní súdov Únie došlo k procesnej vade. Ak procesné úkony predchádzajúce procesnej vade boli vykonané v súlade s právom, nie je potrebné ich opakovať.
59. Vo veci PVC, v ktorej bolo prvé rozhodnutie Komisie zrušené pre formálnu vadu, ku ktorej došlo pri jeho konečnom prijatí kolégiom členov Komisie, Súdny dvor pripustil, že Komisia mohla prijať druhé rozhodnutie, ktorého obsah bol v podstate totožný, bez opätovného vypočutia dotknutých podnikov.(71) Všeobecný súd v napadnutom rozsudku na základe uvedeného rozsudku odôvodnil záver, že ani v tomto prípade nebolo potrebné nové vypočutie spoločnosti Solvay.(72)
60. Vec PVC a prejednávaná vec sa na prvý pohľad skutočne zdajú byť podobné. V prejednávanej veci bolo totiž prvé rozhodnutie Komisie o uložení pokút (rozhodnutie 91/298) tiež zrušené pre formálnu vadu, ku ktorej došlo v závere správneho konania, presnejšie pri overovaní rozhodnutia.
61. Z podrobnejšej analýzy však vyplýva rozhodujúci rozdiel: na rozdiel od veci PVC správne konanie v tomto prípade trpelo ďalšou závažnou vadou, ku ktorej došlo dávno pred štádiom konečného prijatia a overenia rozhodnutia o uložení pokuty, keďže dotknutému podniku nebol poskytnutý prístup k spisu v súlade s právnymi požiadavkami.(73)
62. Je pravda, že súdy Únie sa vo svojich rozsudkoch týkajúcich sa prvého rozhodnutia o uložení pokút (rozhodnutie 91/298)(74) nezaoberali právom na prístup k spisu a dodržiavaním práva na obhajobu a posudzovali len otázku overenia. Z toho však nemožno vyvodiť, že súdy Únie tým potvrdili správnosť priebehu správneho konania z hľadiska prístupu k spisu a dodržiavania práva na obhajobu.
63. Naopak Súd prvého stupňa v súvislosti s rozhodnutím 91/297, ktoré bolo prijaté na záver toho istého správneho konania vo veci hospodárskej súťaže ako rozhodnutie 91/298, konštatoval porušenie práva na obhajobu z dôvodu neúplného prístupu k spisu.(75) Okrem toho už od roku 1982 existovala jasná prax Komisie v oblasti prístupu k spisu.(76)
64. V prospech Komisie iste svedčí to, že jednotlivé rozsudky Súdu prvého stupňa z 29. júna 1995 neobsahovali jednotné konštatovania týkajúce sa cieľov a významu poskytovaného prístupu k spisu.(77) Najneskôr v čase prijatia druhého rozhodnutia o uložení pokuty v roku 2000, ktoré je sporným rozhodnutím v prejednávanej veci, boli však všetky prípadné nejasnosti týkajúce sa tejto otázky v každom prípade dávno vyriešené.(78)
65. Za týchto okolností mala Komisia v tomto prípade po zrušení prvého rozhodnutia o uložení pokút pokračovať v správnom konaní v štádiu, ktoré bezprostredne nasledovalo po doručení oznámenia o výhradách. Podľa právnych požiadaviek mala poskytnúť spoločnosti Solvay úplný prístup k spisu a v tejto súvislosti ju znovu vypočuť.
66. Skutočnosť, že druhé rozhodnutie o uložení pokuty (rozhodnutie 2003/5) nebolo založené na nijakej novej výhrade,(79) nemá vplyv na povinnosť Komisie znovu vypočuť podnik po tom, čo mu bol poskytnutý prístup k spisu. Solvay síce už raz – v roku 1990 – mala možnosť predložiť svoje pripomienky ku všetkým výhradám, na ktorých bolo založené tak prvé, ako aj druhé rozhodnutie Komisie o uložení pokút. Musela to však urobiť na základe veľmi neúplnej znalosti spisu, keďže jej boli poskytnuté iba dokumenty v jej neprospech.(80)
67. Právo byť vypočutý nie je obmedzené len na právo predložiť pripomienky ku všetkým výhradám vzneseným Komisiou. Podnik musí mať tiež možnosť dať najavo svoje stanovisko založené na znalosti všetkých častí spisu, na sprístupnenie ktorých má nárok; inak by bolo právo na obhajobu v konaniach vo veci hospodárskej súťaže zbavené podstatnej časti svojej účinnosti.
68. Možnosť predložiť pripomienky má úplne iný charakter, ak bol dotknutému podniku predtým poskytnutý úplný prístup k spisu v súlade s právnymi požiadavkami. Osobitne je zrejmé, že podnik, ktorý mal možnosť nahliadnuť nielen do dokumentov vo svoj neprospech, ale aj do dokumentov vo svoj prospech, sa môže brániť proti výhradám vzneseným Komisiou lepšie ako podnik, ktorému boli poskytnuté iba dokumenty v jeho neprospech.
69. Všeobecný súd sa teda dopustil právneho pochybenia v súvislosti s právom byť vypočutý, keďže nepovažoval za potrebné, aby Komisia spoločnosť Solvay znovu vypočula. V podstate ide o dôsledok právnych vád napadnutého rozsudku týkajúcich sa práva na prístup k spisu.(81)
70. Na tomto mieste sa netreba ďalej podrobne zaoberať zásadou dobrej správy vecí verejných, na ktorú sa Solvay tiež odvoláva, keďže argumentácia uvedená v tejto súvislosti nemá samostatný obsah v porovnaní s argumentáciou týkajúcou sa dodržiavania práva na obhajobu a práva byť vypočutý. Ako som už uviedla,(82) netreba sa zaoberať ani článkom 6 EDĽP alebo článkom 6 ods. 1 ZEÚ.
c) Predbežný záver
71. Druhá časť tretieho odvolacieho dôvodu je teda v celom rozsahu dôvodná.
B – O zásade primeranej lehoty (prvý odvolací dôvod)
72. Vo svojom prvom odvolacom dôvode, ktorý smeruje proti bodom 100 až 123 napadnutého rozsudku, Solvay namieta porušenie zásady primeranej lehoty. Podľa judikatúry Súdneho dvora sa toto základné právo ako všeobecná zásada práva Únie vzťahuje tak na správne konanie pred Komisiou, ako aj na sporové konanie pred súdmi Únie.(83) Táto zásada je v súčasnosti tiež zakotvená v článku 41 ods. 1 a článku 47 ods. 2 Charty základných práv Únie.
73. Hoci súdy Únie už mali možnosť viackrát sa vyjadriť k otázke primeranosti dĺžky konania vo veciach hospodárskej súťaže, právne otázky, na ktoré poukazuje Solvay, majú podľa môjho názoru osobitný význam. Po prvé tieto otázky boli položené vo veci, v ktorej je celková dĺžka konania, s prihliadnutím na všetky štádiá správneho a sporového konania, bezpochyby mimoriadna. Po druhé tieto výhrady boli vznesené v súvislosti s tým, že Lisabonská zmluva, ktorá nadobudla účinnosť 1. decembra 2009, priznáva Charte základných práv Európskej únie právnu záväznosť (článok 6 ods. 1 prvý pododsek ZEÚ).
74. Prvý odvolací dôvod sa člení na celkom päť častí, ktoré sa týkajú sčasti posúdenia dĺžky konania (pozri nižšie časť 1) a sčasti právnych dôsledkov neprimeranej dĺžky konania (pozri nižšie časť 2).
1. Požiadavky týkajúce sa posúdenia dĺžky konania (prvá a druhá časť prvého odvolacieho dôvodu)
75. Právne požiadavky vzťahujúce sa na posúdenie dĺžky konania sú predmetom dvoch prvých častí prvého odvolacieho dôvodu.
a) O úvodnej otázke údajnej irelevantnosti výhrad spoločnosti Solvay
76. Na rozdiel od toho, čo tvrdí Komisia, výhrady, ktoré Solvay uviedla v súvislosti s dĺžkou konania, nie sú vôbec „do veľkej miery irelevantné“. Je pravda, že na prípadné zrušenie napadnutého rozsudku by bol potrebný ešte jeden krok, a to analýza sankcií spojených s neprimeranou dĺžkou konania. Napriek tomu sa samotné skúmanie dĺžky konania javí ako nevyhnutné,(84) keďže nevyhnutným predpokladom porušenia zásady primeranej lehoty je predchádzajúce konštatovanie o neprimeranej dĺžke konania. Kritériá, ktoré Všeobecný súd použil pri posudzovaní dĺžky konania, nemôžu byť vylúčené z akéhokoľvek preskúmania Súdneho dvora v odvolacom konaní.
77. Výhrady spoločnosti Solvay týkajúce sa dĺžky konania by boli irelevantné nanajvýš v prípade, ak by ich odvolateľka vzniesla nezávisle od výhrad týkajúcich sa sankcií spojených s neprimeranou dĺžkou konania. V tomto prípade to však nie je tak. Odvolateľka napáda napadnutý rozsudok z oboch týchto hľadísk, pričom tretia, štvrtá a piata časť prvého odvolacieho dôvodu sú osobitne venované sankciám.
78. Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy treba námietku Komisie týkajúcu sa údajnej irelevantnosti výhrad zamietnuť.
b) O nevyhnutnosti celkového posúdenia dĺžky konania (prvá časť prvého odvolacieho dôvodu)
79. V prvej časti prvého odvolacieho dôvodu Solvay vytýka Všeobecnému súdu, že pri posudzovaní primeranosti lehoty vychádzal iba z izolovaného skúmania jednotlivých fáz správneho konania a sporového konania, bez toho, aby posúdil celkovú dĺžku konania od šetrení vykonaných v apríli 1989.
80. Primeranosť dĺžky konania sa má posudzovať v závislosti od okolností vlastných každej veci, a najmä v závislosti od významu sporu pre dotknutú osobu, zložitosti veci a od správania žalobcu a príslušných orgánov.(85) V tejto súvislosti Súdny dvor uviedol, že výpočet týchto kritérií nie je taxatívny.(86)
81. Predpokladom primeraného skúmania dĺžky konania je nepochybne osobitné posúdenie dĺžky každej fázy tohto konania.(87) Ak sa dĺžka jednej z fáz konania javí byť neprimeraná, táto okolnosť sama osebe odôvodňuje konštatovanie o porušení zásady primeranej lehoty.(88)
82. Primerané skúmanie dĺžky konania však neznamená iba posúdenie „po častiach“, ale aj celkové posúdenie dĺžky správneho konania, ako aj dĺžky prípadných súdnych konaní.(89)
83. Nevyhnutnosť celkového posúdenia nemožno spochybňovať tým, že správne a sporové konanie majú odlišnú povahu a že Charta základných práv Únie stanovuje požiadavky, ktoré musia správne orgány a súdy dodržať, v rozdielnych ustanoveniach. Pre dotknutý podnik je rozhodujúce iba to, kedy nezávislý orgán o jeho „veci“ s konečnou platnosťou rozhodne. Článok 41 ods. 1 a článok 47 ods. 2 Charty základných práv Únie sú len dvoma vyjadreniami jednej a tej istej zásady procesnej povahy, podľa ktorej sú jednotlivci oprávnení očakávať rozhodnutie v primeranej lehote.
84. Hoci vo všeobecnosti nemožno vychádzať z toho, že došlo k porušeniu zásady primeranej lehoty, ak dĺžka každej fázy správneho a súdneho konania pri izolovanom posúdení nebola nikdy neprimeraná, čím viac fáz konanie obsahuje ako celok – ktorý pozostáva z jedného alebo viacerých správnych a/alebo súdnych konaní –, tým väčší význam má posúdenie celkovej dĺžky konania.
85. V tomto prípade po prvej časti správneho konania (od roku 1989 do roku 1990) a po prvom sporovom konaní (od roku 1991 do roku 2000) nasledovala – hoci len krátka – druhá časť správneho konania (v roku 2000) a druhé sporové konanie (od marca 2001).(90) Celková dĺžka všetkých týchto fáz konania už v čase vyhlásenia napadnutého rozsudku prekračovala dvadsať rokov; ku dňu prednesenia týchto návrhov uplynulo dvadsaťdva rokov. Je zrejmé, že nijaké iné konanie vo veci hospodárskej súťaže netrvalo tak dlho.(91)
86. Za týchto okolností pri primeranom posúdení dĺžky konania nemožno prehliadnuť celkovú dĺžku správneho a sporového konania do dňa vyhlásenia napadnutého rozsudku. Keďže Všeobecný súd takéto celkové posúdenie nevykonal, napadnutý rozsudok trpí právnou vadou. Prvá časť prvého odvolacieho dôvodu je teda dôvodná.
c) O namietanom nedostatočnom odôvodnení (druhá časť prvého odvolacieho dôvodu)
87. Solvay navyše namieta nedostatočné odôvodnenie (článok 36 v spojení s článkom 53 prvým odsekom štatútu Súdneho dvora) z dôvodu, že Všeobecný súd pri svojej analýze dĺžky konania nevzal do úvahy dĺžku samotného konania pred Všeobecným súdom.
88. Všeobecný súd sa skutočne vôbec nezmieňuje o dĺžke konania pred ním (konanie vo veci T‑58/01). Treba však vziať do úvahy skutočnosť, že odôvodnenie prvostupňového rozsudku môže byť aj implicitné, avšak pod podmienkou, že umožní dotknutým osobám oboznámiť sa s dôvodmi, pre ktoré Všeobecný súd neprijal ich tvrdenia, a poskytne Súdnemu dvoru dostatok informácií, aby mohol vykonať svoje preskúmanie.(92)
89. V tomto prípade Všeobecný súd vychádzal z predpokladu, že sporné rozhodnutie nemožno zrušiť len na základe dĺžky konania, ale že takéto zrušenie je podmienené aj porušením práva na obhajobu vyplývajúcim z dĺžky konania. Keďže Všeobecný súd nezistil nijaké porušenie práva na obhajobu, nebol povinný výslovne sa zaoberať tvrdeniami spoločnosti Solvay týkajúcimi sa dĺžky konania pred ním. V tejto súvislosti nemožno hovoriť o nedostatočnom odôvodnení.
90. Za týchto okolností sa musí druhá časť prvého odvolacieho dôvodu zamietnuť.
2. Sankcie spojené s neprimeranou dĺžkou konania (tretia, štvrtá a piata časť prvého odvolacieho dôvodu)
91. Solvay sa v tretej, štvrtej a piatej časti prvého odvolacieho dôvodu zaoberá sankciami spojenými s prípadným prekročením primeranej dĺžky správneho a sporového konania.
a) Požiadavka obmedzenia možnosti účinne sa obhajovať (tretia časť prvého odvolacieho dôvodu)
92. Z tretej časti prvého odvolacieho dôvodu vyplýva zásadná právna otázka. Medzi účastníkmi konania je sporné, či prípadné porušenie zásady primeranej lehoty samo osebe odôvodňuje zrušenie napadnutého rozhodnutia, alebo či je potrebné preukázať aj obmedzenie možnosti dotknutého podniku účinne sa obhajovať.(93)
93. Všeobecný súd v napadnutom rozsudku(94) uznal, že neprimeraná dĺžka konania môže viesť k zrušeniu rozhodnutia Komisie iba v prípade, ak sa preukáže, že dĺžka konania mala vplyv na možnosť dotknutého podniku obhajovať sa. Tento prístup zodpovedá dlhodobo ustálenej judikatúre Súdneho dvora, podľa ktorej treba všeobecne skúmať, či dĺžka konania mohla mať vplyv na jeho výsledok.(95)
94. Solvay sa však domnieva, že táto judikatúra je prekonaná, a vyzýva Súdny dvor, aby sa od nej vzhľadom na právnu záväznosť Charty základných práv v dôsledku nadobudnutia účinnosti Lisabonskej zmluvy odchýlil.
95. Požiadavky vyplývajúce z článku 52 ods. 3 Charty základných práv majú v tejto súvislosti osobitný význam. V prvej vete tohto ustanovenia je vyjadrená zásada homogénnosti, podľa ktorej základné práva zaručené Chartou, ktoré zodpovedajú právam zaručeným v EDĽP, majú rovnaký zmysel a rozsah, aký im priznáva EDĽP.
96. Je pravda, že zásada primeranej lehoty ako základné právo Únie upravené v článku 41 ods. 1 a článku 47 ods. 2 Charty základných práv zodpovedá článku 6 ods. 1 EDĽP.(96) Na rozdiel od toho, čo tvrdí Solvay, však z článku 6 ods. 1 EDĽP za súčasného stavu jeho výkladu zo strany Európskeho súdu pre ľudské práva nevyplýva, že by bolo potrebné rozhodnutie o uložení pokuty vydané vo veci hospodárskej súťaže zrušiť a správne konanie zastaviť iba z dôvodu prekročenia primeranej lehoty na prejednanie veci.
97. Ako Komisia správne uviedla, vo všeobecnosti platí, že EDĽP priznáva zmluvným štátom určitú mieru voľnej úvahy, pokiaľ ide o možnosti a prostriedky určené na nápravu prípadných porušení základných práv.(97)
98. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva týkajúcej sa článku 6 ods. 1 EDĽP možno navyše vyvodiť, že úplné upustenie od uloženia akejkoľvek trestnoprávnej sankcie a zastavenie trestného stíhania je len jedným z možných spôsobov nápravy dôsledkov porušenia zásady primeranej lehoty v zmysle článku 41 EDĽP.(98) Z tejto judikatúry nevyplýva povinnosť vnútroštátnych orgánov upustiť od uloženia akejkoľvek sankcie a zastaviť trestné stíhanie. Európsky súd pre ľudské práva dokonca výslovne pripustil, že zníženie uloženého trestu môže predstavovať vhodný spôsob nápravy porušenia primeranej lehoty.(99) Rozhodnutie o neprimeranej dĺžke konania a zníženie trestu posúdil Európsky súd pre ľudské práva ako vhodné osobitne vo veci týkajúcej sa hospodárskej kriminality, ktorá sa týkala závažných trestných činov podvodu a v ktorej konanie trvalo sedemnásť rokov.(100) Takéto riešenie možno podľa môjho názoru použiť aj v konaniach vo veciach hospodárskej súťaže, ktoré vykazujú určité podobnosti s trestnými konaniami vo veciach hospodárskej kriminality.
99. Z hľadiska súťažného práva treba navyše poukázať na to, že Európsky súd pre ľudské práva toto právne odvetvie nepovažuje za súčasť klasického trestného práva; tento súd zastáva názor, že mimo „jadra“ trestného práva sa záruky vyplývajúce z trestnoprávneho aspektu článku 6 EDĽP nemusia nevyhnutne uplatňovať rovnako prísne.(101)
100. Z toho vyplýva, že za súčasného stavu práva Únie treba uznať, že zo zásady homogénnosti zakotvenej v článku 52 ods. 3 prvej vete Charty základných práv nevyplýva súdom Únie povinnosť sankcionovať porušenie zásady primeranej lehoty, ku ktorému došlo v rámci európskeho súťažného práva, zrušením napadnutého rozhodnutia.
101. Je pravda, že článok 52 ods. 3 druhá veta Charty základných práv pripúšťa, aby právo Únie priznávalo širší rozsah ochrany ako ustanovenia EDĽP. Na to však v osobitnom kontexte súťažného práva nie je dôvod.
102. Sankcia uložená z dôvodu porušenia zásady primeranej lehoty musí náležite zohľadňovať tak záujmy dotknutého podniku, ako aj všeobecný záujem.
103. Záujem dotknutého podniku spočíva v dosiahnutí čo najúplnejšej nápravy dôsledkov porušenia základného práva.(102) Všeobecný záujem spočíva v zabezpečení účinného dodržiavania pravidiel hospodárskej súťaže európskeho vnútorného trhu,(103) ktoré patria k základným ustanoveniam Zmlúv.(104)
104. Ak by sa rozhodnutie Komisie o uložení pokuty vo veci hospodárskej súťaže zrušilo iba z dôvodu prekročenia primeranej lehoty v správnom alebo sporovom konaní, viedlo by to nielen k neuloženiu pokuty, ale aj k tomu, že by sa nerozhodlo o samotnej existencii porušenia pravidiel hospodárskej súťaže. Takýto prístup by bol v rozpore so všeobecným záujmom na zabezpečení účinného dodržiavania pravidiel hospodárskej súťaže a prekračoval by rámec legitímneho záujmu dotknutého podniku na dosiahnutí čo najúplnejšej nápravy vzniknutého porušenia základného práva.
105. Nemožno umožniť podniku, aby spochybnil existenciu porušenia iba preto, lebo nebola dodržaná primeraná lehota na prejednanie veci.(105) Sankcia za nedodržanie primeranej dĺžky konania by v nijakom prípade nemala viesť k tomu, aby sa podniku umožnilo pokračovať v správaní alebo obnoviť správanie, o ktorom bolo rozhodnuté, že je v rozpore s právom Únie.(106)
106. Za týchto okolností nevidím dôvod, pre ktorý by som mala navrhnúť, aby Súdny dvor prehodnotil svoju súčasnú relevantnú judikatúru. V dôsledku toho treba tretiu časť prvého odvolacieho dôvodu zamietnuť.
b) Vplyv dĺžky konania na možnosť spoločnosti Solvay obhajovať sa v tomto prípade (štvrtá časť prvého odvolacieho dôvodu)
107. Štvrtá časť prvého odvolacieho dôvodu sa týka bodov 132 až 136 napadnutého rozsudku, v ktorých Všeobecný súd konštatoval, že na možnosť spoločnosti Solvay obhajovať sa nemalo prípadné porušenie zásady primeranej lehoty vplyv, takže jej právo na obhajobu nebolo porušené. Solvay v tejto súvislosti namieta nedostatočné odôvodnenie a porušenie zásady dodržiavania práva na obhajobu a zásady primeranej lehoty. Všeobecný súd údajne dostatočne nezohľadnil ťažkosti, ktoré spoločnosti Solvay vznikli v súvislosti so zabezpečením jej obhajoby po takej dlhej dobe.
i) O namietanom nedostatočnom odôvodnení
108. Namietané nedostatočné odôvodnenie z hľadiska článku 36 v spojení s článkom 53 prvým odsekom štatútu Súdneho dvora údajne spočíva v tom, že Všeobecný súd neodpovedal na mnohé tvrdenia, ktoré Solvay uviedla v prvostupňovom konaní v súvislosti s ťažkosťami pri zabezpečovaní svojej obhajoby.
109. Táto argumentácia nemôže uspieť. Ako už bolo uvedené, povinnosť odôvodnenia nevyžaduje, aby Všeobecný súd vypracoval odôvodnenie, ktoré by vyčerpávajúcim spôsobom rozoberalo jednotlivo všetky úvahy vyjadrené účastníkmi sporu; odôvodnenie teda môže byť implicitné, avšak pod podmienkou, že umožní dotknutým osobám oboznámiť sa s dôvodmi, pre ktoré Všeobecný súd neprijal ich tvrdenia, a poskytne Súdnemu dvoru dostatok informácií, aby mohol vykonať svoje preskúmanie.(107)
110. Všeobecný súd dokonca výslovne, hoci len stručne, odpovedal na argumentáciu spoločnosti Solvay týkajúcu sa ťažkostí, ktoré jej vznikli pri zabezpečení jej obhajoby proti obvineniam Komisie po takej dlhej dobe. Všeobecný súd v podstate uviedol, že Komisia od prvého sporového konania v prejednávanej veci nevykonala nijaký vyšetrovací úkon a že v spornom rozhodnutí nevzala do úvahy nijaký nový dôkaz, ktorý by vyžadoval výkon práva na obhajobu.(108)
111. Hoci je možné, že Solvay sa s hmotnoprávnym posúdením okolností prejednávanej veci nestotožňuje, neznamená to, že napadnutý rozsudok je nedostatočne odôvodnený.(109)
ii) O namietanej hmotnoprávnej vade
112. Odvolateľka napáda konštatovanie Všeobecného súdu, podľa ktorého plynutie času nemalo vplyv na možnosť spoločnosti Solvay účinne sa obhajovať, aj z hmotnoprávneho hľadiska. Solvay zastáva názor, že takéto konštatovanie predstavuje porušenie zásady dodržiavania práva na obhajobu, ako aj zásady primeranej lehoty.
113. Na prvý pohľad sa môže zdať, že Solvay sa tým domáha, aby Súdny dvor svojím posúdením nahradil posúdenie skutkového stavu, ktoré vykonal Všeobecný súd, čo je v odvolacom konaní neprípustné.(110)
114. Z podrobnejšej analýzy však vyplýva, že Solvay nevytýka Všeobecnému súdu ani tak nesprávne posúdenie skutkového stavu ako nezohľadnenie okolnosti, ktorá je podľa jej názoru dôležitá: Všeobecný súd údajne nevzal do úvahy skutočnosť, že doba, ktorá uplynula od začatia konania, mala vplyv na možnosť spoločnosti Solvay obhajovať sa počas sporového konania. Všeobecný súd údajne nesprávne skúmal iba vplyv plynutia času na možnosť spoločnosti Solvay obhajovať sa pred samotnou Komisiou (čiže počas správneho konania).
115. Táto argumentácia sa javí byť dôvodná.
116. Všeobecný súd pri skúmaní otázky, či má údajne neprimeraná dĺžka konania nepriaznivý vplyv na možnosť dotknutého podniku obhajovať sa, nemôže skúmať iba určitú fázu konania. Naopak je povinný všeobecne skúmať, či dĺžka konania mohla mať vplyv na možnosť podniku brániť sa proti obvineniam Komisie.(111)
117. Je pravda, že táto obhajoba sa vykonáva predovšetkým počas správneho konania, keď sa podnik na základe oznámenia o výhradách vypočuje. Obhajoba však nie je obmedzená len na správne konanie. Dotknutý podnik totiž môže podať na súdoch Únie žalobu proti rozhodnutiu Komisie, ktorým mu bola uložená pokuta (článok 263 štvrtý pododsek ZFEÚ; pôvodný článok 230 štvrtý pododsek ES). V rámci takého sporového konania musí mať podnik tiež možnosť účinne sa brániť proti obvineniam Komisie, ktoré sú v tomto štádiu konania obsiahnuté v úradnom rozhodnutí.
118. Všeobecný súd sa teda nesprávne obmedzil iba na skúmanie, či Solvay mohla účinne zabezpečiť svoju obhajobu počas správneho konania(112) a či dĺžka ukončeného sporového konania (súdne konanie vo veci T‑31/91 týkajúce sa prvého rozhodnutia o uložení pokút, čiže rozhodnutia 91/298) mala na túto jej možnosť nepriaznivý vplyv.(113) Všeobecný súd pri svojej analýze nevzal do úvahy súčasné možnosti podniku obhajovať sa v druhom sporovom konaní (konanie vo veci T‑58/01 týkajúce sa rozhodnutia, ktoré je predmetom prejednávanej veci, čiže rozhodnutia 2003/5).
119. Zohľadnenie možnosti obhajovať sa v konaní pred Všeobecným súdom vo veci T‑58/01 bolo v tomto prípade potrebné z dvoch dôvodov: jednak z dôvodu výslovnej žiadosti spoločnosti Solvay, aby sa zohľadnila dĺžka vtedy prebiehajúceho sporového konania, a jednak z toho dôvodu, že až v priebehu tohto sporového konania, presnejšie v roku 2005, bol spoločnosti Solvay poskytnutý prístup k spisu. Bolo teda rozhodujúce, či sa Solvay v roku 2005 ešte mohla účinne brániť proti obvineniam alebo konštatovaniam Komisie.
120. Základné právo na prejednanie veci v primeranej lehote vyžaduje, aby Komisia prijala svoje konečné rozhodnutie v správnom konaní vo veci hospodárskej súťaže dostatočne skoro, aby sa dotknutý podnik ešte mohol účinne brániť pred súdmi Únie.
121. Vzhľadom na to, že Všeobecný súd sa touto právne relevantnou okolnosťou vôbec nezaoberal, napadnutý rozsudok trpí právnou vadou.
iii) O niektorých ďalších výhradách
122. Solvay napokon v rámci tejto štvrtej časti prvého odvolacieho dôvodu namieta skreslenie skutkového stavu, ako aj porušenie článku 6 EDĽP a článku 6 ods. 1 ZEÚ.
123. Týmito doplňujúcimi výhradami sa netreba podrobne zaoberať. Výhrada založená na skreslení skutkového stavu nie je dostatočne podložená(114) a podľa môjho názoru takému skresleniu nič nenasvedčuje. Pokiaľ ide o článok 6 EDĽP a článok 6 ods. 1 ZEÚ, treba konštatovať, že prvé ustanovenie nie je priamo uplatniteľné a druhé ustanovenie ako také neobsahuje nijaké základné právo.(115)
iv) Predbežný záver
124. Štvrtá časť prvého odvolacieho dôvodu je čiastočne dôvodná.
c) O údajnom vzdaní sa zníženia pokuty spoločnosti Solvay (piata časť prvého odvolacieho dôvodu)
125. V piatej a poslednej časti prvého odvolacieho dôvodu Solvay osobitne napáda bod 122 napadnutého rozsudku. Všeobecný súd v tomto bode uviedol, že Solvay sa vo svojej žalobe „výslovne vzdala možnosti zníženia pokuty z dôvodu odškodnenia za údajné porušenie jej práva na prejednanie veci v primeranej lehote.“ Solvay zastáva názor, že to predstavuje skreslenie znenia jej žaloby v prvostupňovom konaní.
126. Podľa ustálenej judikatúry o skreslenie ide vtedy, keď sa bez predloženia nových dôkazov hodnotenie existujúcich dôkazov javí ako zjavne nesprávne.(116) V kontexte argumentácie účastníkov konania v prvostupňovom konaní to znamená, že o jej skreslenie môže ísť iba v prípade, ak ju Všeobecný súd pochopil zjavne nesprávne, alebo ak pri jej reprodukovaní pozmenil jej zmysel.
127. V predmetnej pasáži napadnutého rozsudku Všeobecný súd žiaľ neuviedol, ktorú časť žaloby spoločnosti Solvay má na mysli. V odvolacom konaní sa však účastníci konania zhodli na tom, že konštatovanie Všeobecného súdu, ktoré Solvay napáda, nepochybne vychádza z bodov 88 a 89 žaloby. V bode 88 žaloby Solvay v podstate zdôraznila, že podľa jej názoru iba zrušenie sporného rozhodnutia môže napraviť namietané porušenie zásady spravodlivého procesu; samotné zníženie pokuty podľa nej nemôže napraviť namietané porušenie článku 6 EDĽP. V bode 89 žaloby z toho Solvay vyvodila, že zjavné prekročenie primeranej lehoty, ktoré v tomto prípade namieta, môže viesť iba k zrušeniu napadnutého rozhodnutia.(117)
128. Zastávam názor, že z citovanej pasáže žaloby nevyplýva nijaké vzdanie sa prípadného zníženia pokuty z dôvodu dĺžky konania. Z podaní spoločnosti Solvay už vôbec nevyplýva akékoľvek „výslovne vzdanie sa“ zníženia pokuty z dôvodu neprimeranej dĺžky konania, na ktoré poukázal Všeobecný súd.
129. V bodoch 88 a 89 svojej žaloby predloženej v prvostupňovom konaní Solvay iba dôrazne vyjadruje svoj právny názor. Uvádza, aká sankcia by podľa jej názoru mala byť spojená s namietaným porušením zásady primeranej lehoty: nemá to byť zníženie pokuty, ale zrušenie sporného rozhodnutia.
130. Medzi vyjadrením právneho názoru a výslovným vzdaním sa možnosti zníženia pokuty ako zadosťučinenia za namietané porušenie práva je zásadný rozdiel. Všeobecný súd v bode 122 napadnutého rozsudku tento rozdiel nerešpektoval.
131. Z bodu 122 napadnutého rozsudku vyplýva, že Všeobecný súd zjavne nesprávne pochopil argumentáciu spoločnosti Solvay v prvostupňovom konaní a že pri jej reprodukovaní navyše pozmenil jej obsah. To predstavuje skreslenie argumentácie tohto účastníka konania.
132. Toto skreslenie je osobitne zrejmé, ak vezmeme do úvahy skutočnosť, že Solvay vo svojej žalobe predloženej v prvostupňovom konaní v inej súvislosti v skutočnosti navrhla zníženie pokuty, pričom výslovne poukázala na „všetky úvahy… v rámci žalobných dôvodov týkajúcich sa zrušenia“, a teda aj na svoju argumentáciu týkajúcu sa neprimeranej dĺžky konania.(118)
133. Piata časť prvého odvolacieho dôvodu je teda dôvodná.
3. Predbežný záver
134. Prvý odvolací dôvod je čiastočne dôvodný.
C – Zrušenie napadnutého rozsudku
135. Ako vyplýva z vyššie uvedených úvah, tri odvolacie dôvody spoločnosti Solvay sú do veľkej miery dôvodné. Dôvodnosť každého z týchto odvolacích dôvodov sama osebe odôvodňuje zrušenie napadnutého rozsudku v celom rozsahu.
D – Posúdenie žaloby podanej v prvostupňovom konaní
136. Podľa článku 61 prvého odseku štatútu Súdneho dvora Súdny dvor môže sám vydať konečný rozsudok, ak to stav konania dovoľuje.
137. V prejednávanej veci ide o taký prípad. Všetkými skutkovými a právnymi otázkami potrebnými pre rozhodnutie o žalobe spoločnosti Solvay sa už zaoberal Všeobecný súd v prvostupňovom konaní a účastníci konania mali možnosť vyjadriť sa k nim. Preto nie je potrebné, aby Súdny dvor vrátil vec Všeobecnému súdu, ale môže sám rozhodnúť o žalobe spoločnosti Solvay o neplatnosť sporného rozhodnutia. Vzhľadom na mimoriadnu dĺžku konania, ktoré od šetrení Komisie vykonaných v apríli 1989 do dnešného dňa trvá dvadsaťdva rokov, sa javí byť vhodné, aby Súdny dvor túto možnosť využil.
138. V rámci nasledujúcich úvah sa budem zaoberať platnosťou sporného rozhodnutia iba z troch konkrétnych hľadísk: prístup k spisu (časť 1), právo byť vypočutý (časť 2) a dĺžka konania (časť 3).
1. O práve na prístup k spisu
139. Bolo preukázané, že prístup k spisu, ktorý bol poskytnutý spoločnosti Solvay pred prijatím sporného rozhodnutia, nespĺňal právne požiadavky.(119)
140. Ako už bolo uvedené, nemožno vylúčiť, že Solvay by v stratených častiach spisu, ktorých obsah nie je známy, mohla nájsť informácie, ktoré by mohli byť užitočné pre jej obhajobu. To platí tým skôr, že Komisia sama vychádza z predpokladu, že niektoré chýbajúce kartotéky obsahovali „korešpondenciu podľa článku 11 nariadenia č. 17“, čiže žiadosti o informácie, ktoré Komisia adresovala rôznym podnikom, a odpovede týchto podnikov.(120) Takéto pripomienky tretích osôb mohli obsahovať užitočné informácie na účely posúdenia dohody uzatvorenej medzi spoločnosťami Solvay a CFK, hoci len pokiaľ ide o závažnosť a dĺžku trvania porušenia a určenie výšky pokuty uloženej Komisiou. Treba osobitne poukázať na to, že údaje, ktoré uviedla Komisia v napadnutom rozhodnutí v súvislosti s dĺžkou trvania porušenia, boli neúplné a navzájom si odporovali.(121)
141. V dôsledku toho bolo prinajmenšom možné, že správne konanie by viedlo k odlišnému výsledku, ak by bol zabezpečený náležitý prístup k spisu, hoci len pokiaľ ide o výšku uloženej pokuty.
142. V dôsledku toho treba sporné rozhodnutie v celom rozsahu zrušiť, a to už len pre procesné vady súvisiace s prístupom k spisu a so stratou častí spisu.
2. O práve byť vypočutý
143. Tiež nie je sporné, že Komisia spoločnosť Solvay pred prijatím napadnutého rozhodnutia znovu nevypočula, hoci to mala urobiť.(122) Táto procesná vada úzko súvisí s nedostatočným prístupom k spisu.
144. Nemožno vylúčiť, že správne konanie by viedlo k odlišnému výsledku, ak by Komisia spoločnosti Solvay v roku 2000 po poskytnutí náležitého prístupu k spisu umožnila predložiť pripomienky k výhradám, ktoré jej útvary opäť vzniesli.(123)
145. Aj z tohto dôvodu treba napadnuté rozhodnutie v celom rozsahu zrušiť.
3. O zásade primeranej lehoty
146. Napokon, pokiaľ ide o dĺžku konania, treba ju posúdiť s prihliadnutím na všetky okolnosti prejednávanej veci.(124)
147. Treba poukázať na to, že Komisia bola v prejednávanej veci v období od zrušenia svojho prvého rozhodnutia o uložení pokút (rozhodnutie 91/298) do vyhlásenia prvého rozsudku Súdneho dvora v odvolacom konaní(125) úplne nečinná. Z tohto dôvodu márne uplynuli štyri roky a sedem mesiacov.(126)
148. Túto nečinnosť Komisie nemožno odôvodniť tým, že podala odvolanie proti rozsudku, ktorým bolo prvé rozhodnutie o uložení pokút zrušené. Komisia je nepochybne oprávnená využiť všetky dostupné právne prostriedky a v prípade, ak v prvostupňovom konaní nemala úspech, podať odvolanie na Súdny dvor. To však neznamená, že počas konania o tomto odvolaní môže byť v správnom konaní nečinná.(127)
149. Odvolanie nemá odkladný účinok (článok 60 prvý odsek štatútu Súdneho dvora). V dôsledku toho bola Komisia podľa článku 233 ods. 1 ES (teraz článok 266 ods. 1 ZFEÚ) povinná od 29. júna 1995, keď bol vyhlásený prvostupňový rozsudok vydaný vo veci T‑31/91, prijať všetky opatrenia potrebné na vykonanie zrušujúceho rozsudku. Na základe zásady dobrej správy vecí verejných bola Komisia tiež povinná buď bezodkladne prijať nové rozhodnutie vo veci samej, alebo správne konanie zastaviť.
150. Komisia mohla namiesto toho, aby čakala až do apríla 2000, bez akýchkoľvek ťažkostí pokračovať v správnom konaní už od júna 1995.(128) Stačilo by, ak by v novom rozhodnutí o uložení pokuty uviedla, že v prípade, ak bude mať v odvolacom konaní úspech, toto rozhodnutie zanikne.
151. Za týchto okolností som dospela k záveru, že dĺžka správneho konania bola v tomto prípade neprimeraná už len pre nečinnosť Komisie, ktorá trvala takmer päť rokov – od júla 1995 do apríla 2000. Ako som už uviedla,(129) v dôsledku toho netreba skúmať dĺžku ostatných fáz konania alebo celkovú dĺžku konania.(130)
152. Uvedené porušenie zásady primeranej lehoty je však dôvodom na zrušenie sporného rozhodnutia iba v prípade, ak mala dĺžka konania vplyv na možnosť dotknutého podniku obhajovať sa.(131) Dôkazné bremeno v tomto smere spočíva na podniku.
153. Požiadavky stanovené Súdnym dvorom v tejto oblasti sú vo všeobecnosti prísne:(132) argumentácia dotknutého podniku musí byť založená na presvedčivých dôkazoch a nesmie byť abstraktná a nepresná.(133) Ak sa teda, ako napríklad v tomto prípade, tvrdí, že možnosť podniku obhajovať sa bola obmedzená odchodom jeho bývalých zamestnancov, treba v zásade uviesť ich mená, funkcie, ako aj dátum ich odchodu; tiež je potrebné špecifikovať povahu a rozsah informácií alebo vysvetlení, ktoré mohli títo bývalí zamestnanci poskytnúť, ako aj okolnosti, v dôsledku ktorých nemohli vypovedať.(134)
154. Je nesporné, že Solvay v tomto sporovom konaní pred súdmi Únie takéto podrobné informácie nepredložila.
155. V prejednávanej veci však nemožno prehliadnuť skutočnosť, že v čase prijatia druhého rozhodnutia o uložení pokuty, čiže koncom roka 2000, už uplynulo desať až trinásť rokov od obdobia od roku 1987 do roku 1990, počas ktorého sa mala Solvay podieľať na karteli. Keď bol spoločnosti Solvay napokon v roku 2005 spis sprístupnený v kancelárii Všeobecného súdu, uplynulo dokonca pätnásť až osemnásť rokov od obdobia, v ktorom malo dôjsť k protiprávnemu konaniu konštatovanému Komisiou.
156. Je zrejmé, že pamäť zamestnancov – a najmä bývalých zamestnancov – sa po uplynutí takejto doby zhoršila.
157. V prvostupňovom konaní však Solvay navrhla Všeobecnému súdu, že mu oznámi presné mená vedúcich zamestnancov, ktorých zamestnávala vo svojom oddelení výroby hydrogénuhličitanu počas sporného obdobia, ako aj dátum ich odchodu alebo úmrtia.
158. Vzhľadom na okolnosti vlastné prejednávanej veci nebolo možné od spoločnosti Solvay spravodlivo požadovať nijaký doplňujúci dôkaz.
159. Skutočnosť, že odvolateľka neoznámila podrobné údaje týkajúce sa udalostí a dôkazov, ktoré by mohli jej bývalí zamestnanci objasniť, jej nemožno vyčítať. Táto spoločnosť totiž ešte stále nepozná všetky časti spisu, ktoré jej mali byť poskytnuté.(135) Nemožno od nej vyžadovať, aby preukázala, či a prípadne do akej miery jej bývalí zamestnanci mohli poskytnúť informácie týkajúce sa stratených častí spisu, ktorých obsah je nie je známy a ku ktorým počas konania vôbec nemala prístup.
160. Požiadavky týkajúce sa preukázania vplyvu na možnosť obhajovať sa v dôsledku uplynutia času vo všeobecnosti nesmú pre dotknutý podnik prakticky znemožňovať alebo neprimerane sťažovať predloženie akéhokoľvek dôkazu.
161. Vzhľadom na nenapraviteľnú stratu časti spisu, ktorá pravdepodobne obsahovala korešpondenciu Komisie s tretími podnikmi,(136) nemožno vylúčiť, že bývalí zamestnanci spoločnosti Solvay by mohli byť v prípade, ak by boli k dispozícii, užitoční pre jej obhajobu. Najmä nemožno vylúčiť, že títo zamestnanci by mohli poskytnúť informácie týkajúce sa súvislostí, ktoré zo samotných listinných dôkazov nevyplynuli.
162. Vzhľadom na všetky uvedené úvahy existuje dostatočný počet dôkazov, ktoré potvrdzujú záver, že neprimeraná dĺžka konania mala vplyv na možnosti spoločnosti Solvay obhajovať sa pred Komisiou. Táto okolnosť je sama osebe dôvodom na zrušenie sporného rozhodnutia.
4. Predbežný záver
163. Už zo skúmania viacerých právnych otázok, na ktoré poukázala odvolateľka v prvostupňovom konaní v súvislosti s prístupom k spisu, právom byť vypočutý a dĺžkou konania, vyplýva, že sporné rozhodnutie Komisie (rozhodnutie 2003/5) treba v celom rozsahu zrušiť. Nie je teda potrebné zaoberať sa ostatnými žalobnými dôvodmi, ktoré Solvay uviedla v prvostupňovom konaní.
V – O návrhoch na zníženie pokuty
164. Okrem zrušenia napadnutého rozsudku a sporného rozhodnutia(137) Solvay navrhla aj zrušenie alebo podstatné zníženie pokuty, ktorej výšku Všeobecný súd zmenil, ako zadosťučinenie za závažnú ujmu, ktorá jej vznikla v dôsledku mimoriadnej dĺžky konania.
165. Vzhľadom na mnou navrhnuté riešenie, ktoré predpokladá zrušenie napadnutého rozsudku(138) a sporného rozhodnutia,(139) nie je potrebné rozhodnúť o tomto osobitnom návrhu spoločnosti Solvay. Pre úplnosť ho však subsidiárne nižšie rozoberiem.
A – Úvodná poznámka
166. Pokiaľ ide o otázku neprimeranej dĺžky konania, z judikatúry Súdneho dvora možno vyvodiť dva rozdielne prístupy. Vo veci Baustahlgewebe, v ktorej bola dotknutému podniku uložená pokuta, Súdny dvor tomuto podniku priznal zníženie pokuty.(140) Naproti tomu vo veci Der Grüne Punkt, v ktorej takáto pokuta nebola uložená, Súdny dvor mohol dotknutý podnik iba odkázať na žalobu o náhradu škody podľa článku 268 ZFEÚ a článku 340 druhého odseku ZFEÚ (pôvodný článok 235 ES a pôvodný článok 288 druhý odsek ES).(141)
167. Na pojednávaní Komisia uviedla, že uprednostňuje druhý prístup, ktorý bol použitý vo veci Der Grüne Punkt. Svoje stanovisko odôvodnila tým, že je potrebné zabezpečiť účinné dodržiavanie súťažného práva. Zníženie pokuty by podľa jej názoru narušilo účinnosť uplatňovania európskych pravidiel hospodárskej súťaže.
168. Táto námietka nie je presvedčivá.
169. Na jednej strane je pravda, že dodržiavanie európskych pravidiel hospodárskej súťaže, ktoré sú nevyhnutné pre fungovanie vnútorného trhu,(142) je nepochybne základným cieľom Zmlúv.(143) Účinné a odstrašujúce sankcie sú nevyhnutné na dosiahnutie tohto cieľa.
170. Na druhej strane v konaní, akým je správne konanie vo veci hospodárskej súťaže, ktoré má znaky trestného konania,(144) je nevyhnutné osobitne prihliadať na základné procesné záruky. Na zabezpečenie dodržiavania súťažného práva možno použiť len prostriedky, ktoré sú v súlade s požiadavkami právneho štátu. V dôsledku toho v prípade porušenia základného práva, akým je právo na prejednanie veci v primeranej lehote, v konaní vo veci hospodárskej súťaže sa dotknutý podnik môže domáhať účinného prostriedku nápravy.
171. Určenie primeranej sankcie v prípade prekročenia primeranej dĺžky konania musí teda nevyhnutne zodpovedať protichodným požiadavkám týkajúcim sa jednak dodržiavania súťažného práva a jednak existencie účinného prostriedku nápravy v prípade porušenia základného práva.
172. Z dôvodov hospodárnosti konania a s cieľom zabezpečiť dotknutému podniku okamžitú a účinnú nápravu by mal Súdny dvor v prípadoch, v ktorých je to možné, čiže vo veciach, v ktorých boli uložené pokuty, pokračovať v uplatňovaní prístupu, ktorý načrtol v rozsudku Baustahlgewebe.(145)
173. Požiadavka účinného uplatňovania súťažného práva je splnená, keďže konštatovanie o porušení pravidiel hospodárskej súťaže a povinnosť dotknutého podniku upustiť od protiprávneho konania v takom prípade nie sú dotknuté.(146) Odstrašujúci účinok pokuty pôvodne stanovenej Komisiou alebo Všeobecným súdom vo vzťahu k ostatným hospodárskym subjektom zostáva zachovaný. Súdny dvor nespochybňuje primeranosť jej výšky vo vzťahu k skutočnostiam, ktoré predstavujú porušenie pravidiel hospodárskej súťaže. Prístup použitý vo veci Baustahlgewebe má za následok iba poskytnutie určitého zadosťučinenia vo forme zníženia pôvodnej pokuty o sumu považovanú za spravodlivé zadosťučinenie za neprimeranú dĺžku konania.(147)
B – Zníženie pokuty
174. Rozsudok Baustahlgewebe(148) je v konečnom dôsledku založený na neobmedzenej právomoci Súdneho dvora, ktorá mu vyplýva z článku 261 ZFEÚ, pokiaľ ide o sankcie uložené vo veciach hospodárskej súťaže na základe článku 17 nariadenia č. 17.(149) Súdny dvor teda môže podľa vlastného uváženia zrušiť, znížiť alebo zvýšiť uloženú pokutu alebo penále.
175. Na základe rozsudku Baustahlgewebe treba najprv posúdiť dĺžku konania (k tomu pozri časť 1) a následne určiť rozsah prípadného zníženia pokuty (k tomu pozri časť 2).
1. O neprimeranej dĺžke správneho a sporového konania
176. Ako som už uviedla,(150) primeranosť dĺžky konania treba posúdiť v závislosti od okolností vlastných každej veci, a najmä v závislosti od významu sporu pre dotknuté osoby, zložitosti veci a od správania žalobcu a príslušných orgánov.
177. V tejto súvislosti treba samostatne skúmať jednotlivé fázy konania; okrem toho je potrebné celkovo posúdiť aj dĺžku správneho a sporového konania.(151)
178. Spomedzi rôznych fáz konania môžu byť z hľadiska dodržania zásady primeranej lehoty problematické najmä dve jeho fázy: obdobie úplnej nečinnosti Komisie počas prvého odvolacieho konania (konanie v spojených veciach C‑287/95 P a C‑288/95 P) a druhé konanie pred Všeobecným súdom (konanie vo veci T‑58/01).(152)
179. Už bolo preukázané,(153) že nečinnosť Komisie počas prvého odvolacieho konania, ktorá trvala od júla 1995 do apríla 2000, čiže štyri roky a sedem mesiacov, predstavovala porušenie zásady primeranej lehoty vo vzťahu k spoločnosti Solvay. Preto na účely tohto konania nie je rozhodujúce, či počas tohto obdobia porušil zásadu primeranej lehoty aj Súdny dvor vzhľadom na to, že odvolacie konanie trvalo štyri roky a sedem mesiacov.
180. Pokiaľ ide o druhé konanie pred Všeobecným súdom (vec T‑58/01), jeho dĺžka, ktorá predstavuje osem rokov a deväť mesiacov, sa už na prvý pohľad javí ako neúnosná.
181. Ako správne zdôrazňuje odvolateľka, takúto dĺžku konania nemožno v tomto prípade odôvodniť akoukoľvek zložitosťou veci. Všeobecný súd konal iba s dvoma účastníkmi konania; preklady boli potrebné iba v minimálnom rozsahu(154) a skutkové a právne otázky vznesené účastníkmi konania neboli mimoriadne zložité. Toto konanie síce súviselo so súbežným konaním vo veci T‑57/01, avšak zhodnosť mnohých žalobných dôvodov uvedených v oboch veciach musela mať pre tieto konania synergický efekt, a teda mala toto konanie skôr urýchliť ako spomaliť.
182. Dĺžka konania je iste do značnej miery odôvodnená tým, že spoločnosti Solvay bolo potrebné počas sporového konania umožniť prístup k správnemu spisu.(155) Je však úplne neprípustné, aby táto časť konania trvala jeden a pol roka alebo, ak vezmeme do úvahy aj pripomienky, ktoré predložili účastníci konania,(156) dokonca až dva roky. Táto strata času nesmie byť na úkor spoločnosti Solvay. Všeobecný súd mal prípadne určiť Komisii presné lehoty a v prípade ich nedodržania voči nej vyvodiť príslušné dôsledky.
183. Okrem toho možno identifikovať viacero období, počas ktorých bol Všeobecný súd v prvostupňovom konaní takmer nečinný. Ako príklad možno uviesť, že od predloženia pripomienok Komisie týkajúcich sa užitočnosti niektorých dokumentov pre obhajobu spoločnosti Solvay po začatie ústnej časti konania uplynulo dvadsaťdeväť mesiacov.(157) Tiež treba spomenúť, že od pojednávania, ktoré sa konalo 26. júna 2008, po vyhlásenie napadnutého rozsudku, ktoré sa konalo 17. decembra 2009,(158) uplynulo osemnásť mesiacov.
184. Je zrejmé, že problémy vnútornej organizácie Všeobecného súdu, napríklad také, ktoré súvisia s pravidelným obmieňaním sudcov alebo s prekážkami výkonu ich funkcie, nesmú byť na úkor účastníkov konania.(159)
185. Za týchto okolností bola v tomto prípade dĺžka tak správneho, ako aj sporového konania neprimeraná.
186. Tento záver potvrdzuje analýza celkovej dĺžky všetkých fáz správneho a sporového konania:
– Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva týkajúcej sa článku 6 ods. 1 EDĽP sa dĺžka konania musí počítať od okamihu, keď boli vo vzťahu k spoločnosti Solvay prijaté opatrenia, ktoré boli založené na podozreniach voči nej a mali pre jej postavenie značné dôsledky.(160) V tomto prípade tento okamih nastal dávno pred oznámením o výhradách (ktoré predstavovalo oficiálne „obvinenie“): tento okamih pripadá na deň, keď Komisia vykonala šetrenia v priestoroch spoločnosti Solvay v apríli 1989,(161)
– odvtedy konanie nebolo ani raz prerušené,
– za okamih ukončenia konania možno považovať deň vyhlásenia rozsudku Súdneho dvora v prejednávanej veci.(162)
187. Ku dnešnému dňa teda celková dĺžka konania už dosiahla dvadsaťdva rokov. Netreba sa zaoberať otázkou, či takáto dĺžka konania vôbec môže byť odôvodnená. V každom prípade by takéto odôvodnenie muselo byť založené na výnimočných okolnostiach, ako je osobitná zložitosť posudzovaných skutkových alebo právnych otázok alebo skutočnosť, že dotknutý podnik je do značnej miery tiež zodpovedný za predĺženie niektorých fáz konania. Takéto okolnosti v tomto prípade zjavne nenastali.
188. Iba na okraj poznamenávam, že samotná skutočnosť, že predmetné stíhanie ešte nie je premlčané, nemôže odôvodňovať celkovú dĺžku konania.(163) Premlčacia doba totiž určuje maximálnu dobu, počas ktorej možno prijať opatrenia smerujúce k uloženiu pokuty za porušenie európskych pravidiel hospodárskej súťaže. Zásada primeranej lehoty aj pred uplynutím premlčacej doby vyžaduje vedenie vyšetrovania a prijímanie rozhodnutí bez prieťahov a tiež vyžaduje, aby nedochádzalo k akejkoľvek neodôvodnenej nečinnosti. V takomto konaní sú totiž dotknuté podniky vystavené zvýšenému tlaku a stále sa nachádzajú v neistote, pokiaľ ide o to, kedy a s akým výsledkom sa konanie vedené proti nim skončí. V takomto prípade im zásada primeranej lehoty poskytuje zvýšenú mieru ochrany, ktorá prekračuje rámec ochrany vyplývajúcej z premlčania stíhania.(164)
189. Dospela som teda k záveru, že základné právo spoločnosti Solvay na prejednanie veci v primeranej lehote bolo porušené.
190. Na základe rozsudku Baustahlgewebe(165) by sa teda napadnutý rozsudok mal z dôvodu neprimeranej dĺžky konania zrušiť, a to prinajmenšom v rozsahu, v akom ním bola uložená pokuta vo výške 2,25 milióna eur.
2. O rozsahu zníženia pokuty
191. Z odpovedí na otázku položenú na pojednávaní vyplýva, že účastníci konania majú úplne odlišný názor na rozsah prípadného zníženia pokuty v tomto prípade. Zatiaľ čo Solvay sa vzhľadom na dĺžku konania domáha takého zníženia pokuty, aby táto sankcia mala iba symbolický charakter, Komisia zastáva úplne odlišný názor: podľa nej nemá mať symbolický charakter pokuta, ale jej zníženie.
192. Vo veci Baustahlgewebe, ktorá v súčasnosti predstavuje jediný dostupný príklad, Súdny dvor znížil pokutu iba v minimálnom rozsahu: pokuta, ktorú stanovil Súd prvého stupňa na 3 milióny ECU, bola znížená o 50 000 ECU,(166) čo predstavuje zníženie iba o 1,67 %.
193. Mám pochybnosti o tom, či takéto obmedzené zníženie pokuty možno vzhľadom na požiadavky EDĽP ešte považovať za primerané. Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva týkajúcej sa článku 6 ods. 1 EDĽP, ktorú treba v práve Únie podľa článku 52 ods. 3 prvého odseku Charty základných práv brať do úvahy, je pre zadosťučinenie, ktoré sa má priznať, rozhodujúce, do akej miery bola primeraná lehota prekročená.(167)
194. V tomto prípade došlo k značnému prekročeniu primeranej lehoty tak v jednotlivých fázach správneho a sporového konania posudzovaných samostatne, ako aj vo všetkých fázach konania posudzovaných ako jeden celok: nečinnosť počas správneho konania, ktorá trvala viac ako štyri roky a sedem mesiacov,(168) prvostupňové sporové konanie, ktoré trvalo osem rokov a deväť mesiacov,(169) a celková dĺžka konania, ktorá ku dnešnému dňu predstavuje dvadsaťdva rokov,(170) ktoré nie sú odôvodnené výnimočnými okolnosťami, značne prekračujú hranicu toho, čo ešte možno považovať za primeranú lehotu.
195. Za týchto okolností pomerne obmedzené zníženie pokuty, ktoré Súdny dvor vykonal vo svojom rozsudku Baustahlgewebe a ktoré Komisia zrejme považuje za vhodné v tomto prípade, nemožno považovať za primerané.
196. Porušenie základného práva vyplývajúce z neprimeranej dĺžky konania si vyžaduje účinnú sankciu. V tejto súvislosti treba vziať do úvahy jednak závažnosť protiprávneho konania, ktorého sa dotknutý podnik dopustil, a jednak závažnosť uvedeného porušenia základného práva vyplývajúceho z neprimeranej dĺžky konania.(171)
197. V tomto prípade treba vychádzať z toho, že došlo k závažnému porušeniu základného práva na prejednanie veci v primeranej lehote. Táto skutočnosť odôvodňuje podstatné zníženie pokuty. Zároveň však treba mať na zreteli, že podľa konštatovaní Komisie dohoda uzatvorená medzi spoločnosťami Solvay a CFK predstavovala „závažné“ porušenie jedného zo základných ustanovení vnútorného trhu (článku 81 ES).(172) Vzhľadom na všetky okolnosti prejednávanej veci preto považujem za primerané zníženie pokuty o 50 %. V tejto súvislosti treba ako základ pre výpočet pokuty použiť výšku pokuty, ktorú stanovil Všeobecný súd.
198. Preto pre prípad, ak Súdny dvor v celom rozsahu nezruší napadnutý rozsudok a sporné rozhodnutie,(173) navrhujem, aby aspoň znížil uloženú pokutu vo výške 2,25 milióna eur o 50 %.
VI – O trovách konania
199. Podľa článku 122 prvého odseku rokovacieho poriadku, ak je odvolanie dôvodné a Súdny dvor sám rozhodne s konečnou platnosťou o veci samej, rozhodne aj o trovách konania.
200. Podľa článku 69 ods. 2 v spojení s článkom 118 rokovacieho poriadku sa má účastníkovi konania, ktorý vo veci nemal úspech, v zásade uložiť povinnosť nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Vzhľadom na to, že Solvay navrhla uložiť Komisii povinnosť nahradiť trovy tak prvostupňového, ako aj odvolacieho konania, a že Komisia v prvostupňovom ani odvolacom konaní nemala vo veci úspech, musí sa jej uložiť povinnosť nahradiť trovy konania prvostupňového aj odvolacieho konania.
VII – Návrh
201. Vzhľadom na všetky uvedené úvahy navrhujem, aby Súdny dvor rozhodol takto:
1. Rozsudok Všeobecného súdu zo 17. decembra 2009 vo veci T‑58/01, Solvay/Komisia, za zrušuje.
2. Rozhodnutie Komisie 2003/5/ES z 13. decembra 2000 sa zrušuje.
3. Komisia je povinná nahradiť trovy prvostupňového aj odvolacieho konania.
1 – Jazyk prednesu: nemčina.
2 – K prvému odvolaciemu konaniu pozri rozsudok Súdneho dvora zo 6. apríla 2000, Komisia/Solvay, C‑287/95 P a C‑288/95 P, Zb. s. I‑2391.
3 – Pozri tiež úvod návrhov, ktoré som dnešného dňa predniesla vo veci Solvay/Komisia, C‑109/10 P, body 1 až 6.
4 – Spoločnosť Solvay SA (právna nástupkyňa spoločnosti Solvay et Cie SA) je akciová spoločnosť založená podľa belgického práva, ktorá pôsobí v odvetviach farmaceutiky, chémie, plastov a spracovania.
5 – Chemische Fabrik Kalk GmbH.
6 – Podpísaný v Ríme 4. novembra 1950.
7 – Sťažnosť, ktorú Solvay podala na Európsky súd pre ľudské práva, datovaná z 26. februára 2010, je pripojená v prílohe k odvolaniu tejto spoločnosti v prejednávanej veci.
8 – Pozri v tejto súvislosti a k ďalej uvedenému body 5 až 42 rozsudku Všeobecného súdu zo 17. decembra 2009, Solvay/Komisia, T‑58/01, Zb. s. II‑4781 (ďalej označovaný tiež ako „napadnutý rozsudok“), ako aj bod 22 rozsudku Všeobecného súdu vydaného v súbežnej veci 17. decembra 2009, Solvay/Komisia, T‑57/01, Zb. s. II‑4621.
9 – Nariadenie Rady č. 17 zo 6. februára 1962: Prvé nariadenie implementujúce články 85 a 86 zmluvy (Ú. v. ES 13, s. 204; Mim. vyd. 08/001, s. 3).
10 – Sóda sa používa pri výrobe skla (ťažká sóda), ako aj v chemickom priemysle a v metalurgii (ľahká sóda). Treba rozlišovať prírodnú sódu (ťažká sóda) a syntetickú sódu (ťažká alebo ľahká sóda). Prírodná sóda sa získava drvením, čistením a kalcináciou minerálu trona. Syntetická sóda je výsledkom reakcie soli a vápenca v procese „amoniak – sóda“, ktorý vyvinuli bratia Solvayovci v roku 1863.
11 – Okrem spoločnosti Solvay sa šetrenia týkali aj spoločností AKZO, Chemische Fabrik Kalk (CFK), Imperial Chemical Industries (ICI), Matthes & Weber a Rhône Poulenc. Tieto šetrenia sa uskutočnili na základe rozhodnutia Komisie o vykonaní šetrenia z 5. apríla 1989, časti ktorého sú citované v bode 19 rozsudku Solvay/Komisia, T‑57/01, už citovaného v poznámke pod čiarou 8.
12 – Pokiaľ ide o zneužitie dominantného postavenia spoločnosťou Solvay, ktoré konštatovala Komisia, odkazujem na svoje návrhy, ktoré som dnešného dňa predniesla v súbežnej veci Solvay/Komisia (C‑109/10 P), o ktorej rozhoduje Súdny dvor.
13 – Pozri v tejto súvislosti najmä body 23, 27 a 31 napadnutého rozsudku.
14 – Rozhodnutie Komisie 91/298/EHS z 19. decembra 1990 týkajúce sa konania o uplatnení článku 85 Zmluvy EHS (IV/33.133-B: Uhličitan sodný – Solvay, CFK) (Ú. v. ES L 152, s. 16) (ďalej len „prvé rozhodnutie o uložení pokút“). Toto rozhodnutie je len jedným zo štyroch rozhodnutí, ktoré Komisia v ten istý deň adresovala podnikom pôsobiacim na trhu so sódou. Jedno z týchto ďalších rozhodnutí smeruje proti spoločnostiam Solvay a ICI (rozhodnutie Komisie 91/297/EHS z 19. decembra 1990 týkajúce sa konania o uplatnení článku 85 Zmluvy EHS [IV/33.133‑A: Uhličitan sodný – Solvay, ICI, Ú. v. ES L 152, s. 1]), ďalšie iba proti spoločnosti Solvay (rozhodnutie Komisie 91/299/EHS z 19. decembra 1990 týkajúce sa konania o uplatnení článku 86 Zmluvy EHS [IV/33.133-C: Uhličitan sodný – Solvay, Ú. v. ES L 152, s. 21]) a posledné proti spoločnosti ICI (rozhodnutie Komisie 91/300/EHS z 19. decembra 1990 týkajúce sa konania o uplatnení článku 86 Zmluvy EHS [IV/33.133-D: Uhličitan sodný – ICI, Ú. v. ES L 152, s. 40]).
15 – V tom čase 3 milióny ECU a 1 milión ECU.
16 – Rozsudok Súdu prvého stupňa z 29. júna 1995, Solvay/Komisia, T‑31/91, Zb. s. II‑1821, potvrdený rozsudkom Súdneho dvora zo 6. apríla 2000, Komisia/Solvay, už citovaným v poznámke pod čiarou 2.
17 – Bod 247 napadnutého rozsudku.
18 – Komisia v roku 2000 už neprijala rozhodnutie proti spoločnosti CFK bezpochyby preto, lebo táto spoločnosť už prestala vyrábať uhličitan sodný.
19 – Rozhodnutie 2003/5/ES z 13. decembra 2000 týkajúce sa konania o uplatnení článku 81 Zmluvy ES (COMP/33.133 – B: Uhličitan sodný – Solvay, CFK) (Ú. v. ES L 10, s. 1, ďalej označované tiež ako „sporné rozhodnutie“ alebo „druhé rozhodnutie o uložení pokuty“). Komisia v ten istý deň prijala aj rozhodnutie 2003/6/ES z 13. decembra 2000 týkajúce sa konania o uplatnení článku 82 Zmluvy ES (COMP/33.133 – C: Uhličitan sodný – Solvay) (Ú. v. ES L 10, s. 10), ktoré je predmetom súbežnej veci Solvay/Komisia, v ktorej Súdny dvor rozhoduje v druhom odvolacom konaní (C‑109/10 P).
20 – Rozsudok Všeobecného súdu zo 17. decembra 2009, Solvay/Komisia, T‑58/01, už citovaný v poznámke pod čiarou 8. V ten istý deň Všeobecný súd vydal aj rozsudok v súbežnej veci Solvay/Komisia, T‑57/01, už citovanej v poznámke pod čiarou 8; tento posledný uvedený rozsudok bol napadnutý odvolaním vo veci Solvay/Komisia, o ktorej tiež rozhoduje Súdny dvor (C‑109/10 P).
21 – Ďalej označovaná aj ako „odvolateľka“.
22 – Nariadenie Rady (ES) č. 1/2003 zo 16. decembra 2002 o vykonávaní pravidiel hospodárskej súťaže stanovených v článkoch 81 a 82 Zmluvy (Ú. v. ES L 1, s. 1; Mim. vyd. 08/002, s. 205). Ako vyplýva z jeho článku 45 druhého odseku, toto nariadenie sa uplatňuje od 1. mája 2004.
23 – Pozri body 17 až 22 návrhov, ktoré som dnešného dňa predniesla vo veci C‑109/10 P.
24 – Rozsudok Súdneho dvora zo 14. septembra 2010, Akzo Nobel Chemicals a Akcros Chemicals/Komisia a i., C‑550/07 P, Zb. s. I‑8301, bod 92; pozri tiež rozsudky Súdneho dvora z 2. októbra 2003, Thyssen Stahl/Komisia, ďalej len „Thyssen Stahl“, C‑194/99 P, Zb. s. I‑10821, bod 30, a z 3. septembra 2009, Papierfabrik August Koehler/Komisia, C‑322/07 P, C‑327/07 P a C‑338/07 P, Zb. s. I‑7191, bod 34.
25 – Charta základných práv Európskej únie bola slávnostne vyhlásená po prvý raz 7. decembra 2000 v Nice (Ú. v. ES C 364, s. 1) a po druhý raz 12. decembra 2007 v Štrasburgu (Ú. v. EÚ C 303, s. 1, a Ú. v. EÚ 2010, C 83, s. 389).
26 – Body 7 a 10 napadnutého rozsudku.
27 – Body 7, 242 a 243 napadnutého rozsudku.
28 – Bod 243 napadnutého rozsudku.
29 – Bod 25 napadnutého rozsudku a odôvodnenie č. 70 sporného rozhodnutia.
30 – Body 247 a 248 napadnutého rozsudku.
31 – Body 40 až 48 napadnutého rozsudku.
32 – Body 50 a 51 napadnutého rozsudku.
33 – Body 48, 49 a 254 napadnutého rozsudku.
34 – Body 49, 246 a 256 napadnutého rozsudku.
35 – Rozsudky Súdneho dvora Aalborg Portland, už citovaný v poznámke pod čiarou 35, bod 68, a z 1. júla 2010, Knauf Gips/Komisia, ďalej len „Knauf Gips“, C‑407/08 P, Zb. s. I‑6375, bod 22.
36 – Všeobecný súd v bodoch 245 až 248 tiež uznáva existenciu tejto procesnej vady.
37 – Pozri v tejto súvislosti článok 41 ods. 2 písm. b) Charty základných práv.
38 – Rozsudky Súdneho dvora z 8. júla 1999, Hercules Chemicals/Komisia, ďalej len „Hercules“, C‑51/92 P, Zb. s. I‑4235, bod 78; z 2. októbra 2003, Corus UK/Komisia, ďalej len „Corus UK“, C‑199/99 P, Zb. s. I‑11177, bod 128, z 15. októbra 2002, Limburgse Vinyl Maatschappij a i./Komisia, nazývaný „PVC II“, C‑238/99 P, C‑244/99 P, C‑245/99 P, C‑247/99 P, C‑250/99 P až C‑252/99 P a C‑254/99 P, Zb. s. I‑8375, bod 315, a Aalborg Portland, už citovaný v poznámke pod čiarou 35, bod 104; pozri tiež rozsudky Súdu prvého stupňa z 29. júna 1995, Solvay/Komisia, T‑30/91, Zb. s. II‑1775, bod 98, a ICI/Komisia, T‑36/91, Zb. s. II‑1847, bod 108.
39 – Rozsudky Súdneho dvora Hercules, už citovaný v poznámke pod čiarou 38, bod 77, Corus UK, už citovaný v poznámke pod čiarou 38, bod 127, a PVC II, už citovaný v poznámke pod čiarou 38, body 317, 322 a 323.
40 – Vo veci C‑109/10 P sa tretí odvolací dôvod týka stratených častí spisu, zatiaľ čo štvrtý odvolací dôvod sa týka častí spisu Komisie, do ktorých bolo možné nahliadnuť v kancelárii Všeobecného súdu (pozri v tejto súvislosti body 156 až 206 návrhov, ktoré som dnes preniesla v uvedenej veci).
41 – Článok 6 ods. 2 ZEÚ v znení Lisabonskej zmluvy.
42 – Pozri okrem mnohých ďalších rozsudok Aalborg Portland, už citovaný v poznámke pod čiarou 35, bod 64; v rovnakom zmysle rozsudky Súdneho dvora z 28. marca 2000, Krombach, C‑7/98, Zb. s. I‑1935, body 25 a 26; zo 14. februára 2008, Varec, C‑450/06, Zb. s. I‑581, body 44 a 46, a z 23. decembra 2009, Spector Photo Group a Van Raemdonck, C‑45/08, Zb. s. I‑12073, bod 43.
43 – To by skutočne prekračovalo jeho právomoc; pozri rozsudky PVC II, už citovaný v poznámke pod čiarou 38, body 330 a 331, a Aalborg Portland, už citovaný v poznámke pod čiarou 35, bod 77 v spojení s bodom 76.
44 – Rozsudok Aalborg Portland, už citovaný v poznámke pod čiarou 35, bod 125; pozri v tomto zmysle tiež rozsudok Súdneho dvora zo 14. októbra 2010, Deutsche Telekom/Komisia, C‑280/08 P, Zb. s. I‑9555, body 77, 155 a 195, v ktorom Súdny dvor uznal prípustnosť rôznych výhrad, ktorými sa Všeobecnému súdu vytýkalo, že použil nesprávne právne kritériá; pozri tiež rozsudky Súdneho dvora z 25. januára 2007, Sumitomo Metal Industries a Nippon Steel/Komisia, ďalej len „Sumitomo“, C‑403/04 P a C‑405/04 P, Zb. s. I‑729, bod 40; z 10. júla 2008, Bertelsmann a Sony Corporation of America/Impala, ďalej len „Impala“, C‑413/06 P, Zb. s. I‑4951, bod 117, a zo 16. decembra 2008, Masdar (UK)/Komisia, C‑47/07 P, Zb. s. I‑9761, bod 77.
45 – Bod 257 napadnutého rozsudku.
46 – Body 263 a 264 napadnutého rozsudku.
47 – Pozri najmä bod 262 prvú vetu napadnutého rozsudku.
48 – Rozsudky PVC II, už citovaný v poznámke pod čiarou 38, body 318 a 324; Aalborg Portland, už citovaný v poznámke pod čiarou 35, bod 75, a Knauf Gips, už citovaný v poznámke pod čiarou 35, bod 23.
49 – Rozsudok Aalborg Portland, už citovaný v poznámke pod čiarou 35, bod 131.
50 – Rozsudky Aalborg Portland, už citovaný v poznámke pod čiarou 35, bod 68, a Knauf Gips, už citovaný v poznámke pod čiarou 35, bod 22.
51 – Bod 256 napadnutého rozsudku.
52 – Pozri najmä rozsudky PVC II, už citovaný v poznámke pod čiarou 38, Aalborg Portland, už citovaný v poznámke pod čiarou 35, Corus UK, už citovaný v poznámke pod čiarou 38, a Knauf Gips, už citovaný v poznámke pod čiarou 35.
53 – Rozsudky PVC II, už citovaný v poznámke pod čiarou 38, body 318 a 324; Aalborg Portland, už citovaný v poznámke pod čiarou 35, body 74, 75 a 131, a Knauf Gips, už citovaný v poznámke pod čiarou 35, body 23 a 24.
54 – Bod 262 prvá veta napadnutého rozsudku.
55 – Bod 262 napadnutého rozsudku.
56 – Body 260 až 262 napadnutého rozsudku.
57 – Rozsudok Aalborg Portland, už citovaný v poznámke pod čiarou 35, body 127, 128 a 131.
58 – Body 262 a 263 napadnutého rozsudku.
59 – Pozri tiež body 170 až 175 a 177 návrhov, ktoré som dnes predniesla vo veci C‑109/10 P.
60 – Solvay na túto skutočnosť poukázala tak vo svojom odvolaní, ako aj počas pojednávania pred Súdnym dvorom.
61 – Deutsche Solvay Werke.
62 – Pozri v tejto súvislosti odôvodnenie č. 49 sporného rozhodnutia.
63 – Je zaujímavé poznamenať, že samotná Komisia zrejme predpokladá, že prinajmenšom niektoré zo stratených „podspisov“ „obsahovali korešpondenciu podľa článku 11 nariadenia č. 17“, čiže žiadosti o informácie, ktoré Komisia adresovala rôznym podnikom, a odpovede na predmetné otázky (pozri bod 49 napadnutého rozsudku).
64 – Pozri v tejto súvislosti rozsudky Aalborg Portland, už citovaný v poznámke pod čiarou 35, bod 75, a Knauf Gips, už citovaný v poznámke pod čiarou 35, bod 23, podľa ktorých stačí, aby dokumenty boli spôsobilé „akokoľvek ovplyvniť posúdenie Komisie uvedené v prípadnom rozhodnutí, aspoň pokiaľ ide o závažnosť a dĺžku konania vytýkaného podniku, a teda výšku pokuty.“
65 – Pozri vyššie uvedený bod 38 týchto návrhov.
66 – Pozri najmä bod 172 napadnutého rozsudku.
67 – Bod 173 napadnutého rozsudku.
68 – K tomu pozri vyššie uvedené body 23 až 49 týchto návrhov.
69 – Rozsudky Súdneho dvora z 25. januára 2007, Dalmine/Komisia, C‑407/04 P, Zb. s. I‑829, bod 44, a z 10. mája 2007, SGL Carbon/Komisia, C‑328/05 P, Zb. s. I‑3921, bod 71; pozri tiež rozsudky Súdneho dvora zo 7. júna 1983, Musique Diffusion française a i./Komisia, 100/80 až 103/80, Zb. s. 1825, bod 10; z 9. novembra 1983, Nederlandsche Banden‑Industrie‑Miche‑lin/Komisia, ďalej len „Michelin I“, 322/81, Zb. s. 3461, bod 7; PVC II, už citovaný v poznámke pod čiarou 38, bod 85, a Impala, už citovaný v poznámke pod čiarou 44, bod 61; v rovnakom zmysle v odlišných oblastiach rozsudky Súdneho dvora z 24. októbra 1996, Komisia/Lisrestal a i., C‑32/95 P, Zb. s. I‑5373, bod 21; z 3. septembra 2008, Kadi a Al Barakaat International Foundation/Rada a Komisia, C‑402/05 P a C‑415/05 P, Zb. s. I‑6351, najmä bod 348, a z 1. októbra 2009, Foshan Shunde Yongjian Housewares & Hardware/Rada, C‑141/08 P, Zb. s. I‑9147, bod 83.
70 – V súčasnosti sa uplatňuje článok 27 ods. 1 a 2 nariadenia č. 1/2003.
71 – Rozsudok PVC II, už citovaný v poznámke pod čiarou 38, bod 88.
72 – Pozri najmä body 165 a 166 napadnutého rozsudku.
73 – Pozri v tejto súvislosti body 245 až 248 napadnutého rozsudku a body 21 a 24 týchto návrhov.
74 – Rozsudok Súdu prvého stupňa Solvay/Komisia, T‑31/91, už citovaný v poznámke pod čiarou 16, a rozsudok Súdneho dvora Komisia/Solvay, už citovaný v poznámke pod čiarou 2.
75 – Rozsudky Súdu prvého stupňa Solvay/Komisia, T‑30/91, už citovaný v poznámke pod čiarou 38, najmä body 99, 103 a 104, a ICI/Komisia, T‑36/91, už citovaný v poznámke pod čiarou 38, najmä body 103, 113 a 118. Tieto rozsudky boli vyhlásené v ten istý deň ako rozsudok vo veci T‑31/91, už citovaný v poznámke pod čiarou 16, ktorým bolo zrušené rozhodnutie 91/298 z dôvodu vady overenia.
76 – Pozri v tejto súvislosti oznámenie uvedené v Dvanástej správe Komisie o politike hospodárskej súťaže z roku 1982, s. 40 a 41, ktorej časti sú citované v bode 244 napadnutého rozsudku.
77 – Pozri najmä rozsudok Súdu prvého stupňa z 29. júna 1995, ICI/Komisia, T‑37/91, Zb. s. II‑1901, body 61 až 66 a 73, v ktorom bolo vylúčené porušenie práva na obhajobu.
78 – Pozri jednak rozsudok Hercules z roku 1999, už citovaný v poznámke pod čiarou 38, body 75 a 76, a jednak jednostranný záväzok Komisie týkajúci sa prístupu k spisu už z roku 1997 [Oznámenie Komisie o interných pravidlách spracovania žiadostí o prístup k spisu v prípadoch podľa článkov 85 a 86 Zmluvy o ES, článkov 65 a 66 Zmluvy o ESUO a nariadenia Rady (EHS) č. 4064/89, Ú. v. ES 1997, C 23, s. 3; Mim. vyd. 08/001, s. 136].
79 – Body 24, 167 a 171 napadnutého rozsudku.
80 – Body 7, 242 a 243 napadnutého rozsudku.
81 – Pozri v tejto súvislosti vyššie uvedené body 23 až 48 týchto návrhov.
82 – K tomu pozri bod 28 týchto návrhov.
83 – Rozsudok PVC II, už citovaný v poznámke pod čiarou 38, bod 179. Pokiaľ ide konkrétne o uplatňovanie tejto zásady v súdnom konaní, pozri tiež rozsudky Súdneho dvora zo 17. decembra 1998, Baustahlgewebe/Komisia, ďalej len „Baustahlgewebe“, C‑185/95 P, Zb. s. I‑8417, bod 21; Thyssen Stahl, už citovaný v poznámke pod čiarou 24, bod 154; Sumitomo, už citovaný v poznámke pod čiarou 44, bod 115, a zo 16. júla 2009, Der Grüne Punkt – Duales System Deutschland/Komisia, ďalej len „Der Grüne Punkt“, C‑385/07 P, Zb. s. I‑6155, body 177 až 179; pokiaľ ide o uplatňovanie tejto zásady v správnom konaní, pozri rozsudky Súdneho dvora z 21. septembra 2006, Nederlandse Federatieve Vereniging voor de Groothandel op Elektrotechnisch Gebied/Komisia, ďalej len „FEG“, C‑105/04 P, Zb. s. I‑8725, body 35 až 52, a z 21. septembra 2006, Technische Unie/Komisia, ďalej len „Technische Unie“, C‑113/04 P, Zb. s. I‑8831, body 40 až 57.
84 – Pozri v tomto zmysle tiež rozsudok PVC II, už citovaný v poznámke pod čiarou 38, body 176 až 178; v rozsudku Der Grüne Punkt, už citovanom v poznámke pod čiarou 83, body 176 až 196, Súdny dvor tiež skúmal primeranosť dĺžky konania, hoci nemala nijaký vplyv na výsledok sporu.
85 – Rozsudky Baustahlgewebe, už citovaný v poznámke pod čiarou 83, bod 29; PVC II, už citovaný v poznámke pod čiarou 38, bod 187; Thyssen Stahl, už citovaný v poznámke pod čiarou 24, bod 155; Sumitomo, už citovaný v poznámke pod čiarou 44, bod 116, a Der Grüne Punkt, už citovaný v poznámke pod čiarou 83, bod 181.
86 – Rozsudky Thyssen Stahl, už citovaný v poznámke pod čiarou 24, bod 156; Sumitomo, už citovaný v poznámke pod čiarou 44, bod 117, a Der Grüne Punkt, už citovaný v poznámke pod čiarou 83, bod 182. Pozri tiež rozsudok PVC II, už citovaný v poznámke pod čiarou 38, bod 188.
87 – Pozri v tomto zmysle rozsudok PVC II, už citovaný v poznámke pod čiarou 38, bod 184, ako aj rozsudky citované v poznámke pod čiarou 83 – FEG, najmä body 37, 38 a 40, a Technische Unie, najmä body 42, 43 a 45.
88 – Tým nie je dotknutá otázka, aké dôsledky treba z takejto procesnej vady vyvodiť; k tomu pozri nižšie uvedené body 91 až 124 a 164 až 197 týchto návrhov.
89 – Súdny dvor síce v rozsudku PVC II, už citovanom v poznámke pod čiarou 38, body 229 a 230, túto otázku definitívne nevyriešil, ale z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva jednoznačne vyplýva, že celkové posúdenie dĺžky konania je relevantné. Pozri v tejto súvislosti najmä rozsudok Eckle z 15. júla 1982, séria A č. 51: ESĽP poukázal na celkovú dĺžku sporných konaní (body 79 a 80) a uviedol, že dĺžka konania „sa vzťahuje na celé predmetné konanie, vrátane opravného konania“ (bod 76). V rozsudku z 20. marca 2009, Gorou (č. 2, veľká komora), bolo konštatované porušenie článku 6 ods. 1 EDĽP „z dôvodu celkovej dĺžky konania“ (bod 46). Pozri v rovnakom zmysle rozsudok z 15. februára 2008, Kakamoukas a i. (veľká komora), ktorý vychádza z „výpočtu celkovej dĺžky sporných konaní“ (bod 32).
90 – K tomu pozri chronologický prehľad uvedený v bode 11 týchto návrhov.
91 – Celková dĺžka konania vo veci nazývanej „PVC“ však bola veľmi podobná ako v tomto prípade, keďže prvé šetrenia Komisie sa uskutočnili v októbri 1983 (pozri rozsudok Súdu prvého stupňa z 20. apríla 1999, Limburgse Vinyl Maatschappij a i./Komisia, T‑305/94 až T‑307/94, T‑313/94 až T‑316/94, T‑318/94, T‑325/94, T‑328/94, T‑329/94 a T‑335/94, Zb. s. II‑931) a posledný rozsudok v tomto konaní (rozsudok PVC II, už citovaný v poznámke pod čiarou 38) bol vydaný v októbri 2002.
92 – Rozsudky Súdneho dvora z 9. septembra 2008, FIAMM a FIAMM Technologies/Rada a Komisia, C‑120/06 P a C‑121/06 P, Zb. s. I‑6513, bod 96; zo 16. júla 2009, Komisia/Schneider Electric, C‑440/07 P, Zb. s. I‑6413, bod 135; z 20. mája 2010, Gogos/Komisia, C‑583/08 P, Zb. s. I‑4469, bod 30, zo 16. decembra 2010, AceaElectrabel/Komisia, C‑480/09 P, Zb. s. I‑13355, bod 77.
93 – Aj keď bola táto sporná otázka tiež predmetom iných častí prvého odvolacieho dôvodu, tvrdeniami účastníkov konania, ktoré sa týkajú tejto otázky, sa budem zaoberať iba v rámci tejto tretej časti prvého odvolacieho dôvodu.
94 – Bod 113 napadnutého rozsudku; pozri tiež body 120 až 122 tohto rozsudku.
95 – Rozsudky Baustahlgewebe, už citovaný v poznámke pod čiarou 83, bod 49, a Der Grüne Punkt, už citovaný v poznámke pod čiarou 83, bod 193; pokiaľ ide konkrétne o súvislosť s právom na obhajobu, pozri rozsudky FEG, už citovaný v poznámke pod čiarou 83, najmä body 42, 43 a 60 až 62, a Technische Unie, už citovaný v poznámke pod čiarou 83, najmä body 47, 48 a 69 až 71.
96 – Vysvetlivky k Charte základných práv (Ú. v. ES 2007, C 303, s. 17), pozri najmä vysvetlivku k článku 47 ods. 2 na s. 30.
97 – V rozsudku Kudla z 26. októbra 2000 (Zbierka rozsudkov a rozhodnutí, 2000-XI, bod 154) Európsky súd pre ľudské práva (Veľká komora) uznal, že „v súčasnosti v právnych poriadkoch zmluvných štátov neexistuje prevažujúci systém prostriedkov nápravy v prípade neprimeranej dĺžky konania“; pozri tiež rozsudok ESĽP z 31. marca 2009, Simaldone (sťažnosť č. 22644/03, bod 78). V rámci Rady Európy Európska komisia pre demokraciu prostredníctvom práva (Benátska komisia) uskutočnila v roku 2006 porovnávaciu štúdiu (štúdia č. 316/2004 dostupná na internetovej stránke tejto komisie na adrese http://www.venice.coe.int/docs/2006/CDL-AD(2006)036rev-f.pdf, posledný prístup 26. januára 2011). K rôznym prístupom v rámci Európskej únie pozri tiež návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Léger 3. februára 1998 vo veci Baustahlgewebe, už citovanej v poznámke pod čiarou 83, body 52 a 53.
98 – Rozsudky ESĽP Eckle, už citovaný v poznámke pod čiarou 89, bod 94, a z 13. novembra 2008, Ommer (č. 1) (sťažnosť č. 10597/03), bod 68; pozri tiež uznesenie ESĽP zo 17. novembra 2005, Sprotte (sťažnosť č. 72438/01).
99 – Rozsudky ESĽP z 10. novembra 2005, Dželili (sťažnosť č. 65745/01), bod 103; z 24. februára 2005, Ohlen (sťažnosť č. 63214/00), body 29 a 30, a Ommer (č. 1), už citovaný v poznámke pod čiarou 98, bod 68; uznesenie ESĽP z 12. júna 2008, Menelaou (sťažnosť č. 32071/04); pozri v rovnakom zmysle už predtým rozsudok Eckle, už citovaný v poznámke pod čiarou 89, bod 67, v ktorom sa v zásade v každom prípade pripúšťa zmiernenie trestu ako zadosťučinenie. Pozri tiež body 119 až 123 štúdie Benátskej komisie č. 316/2004, už citovanej v poznámke pod čiarou 97.
100 – Rozsudok ESĽP z 21. júna 1983, Eckle (článok 50), séria A, č. 65, bod 24.
101 – Rozsudok ESĽP (veľká komora) z 23. novembra 2006, Jussila (sťažnosť č. 73053/01), bod 43.
102 – Pozri v tomto zmysle tiež článok 41 EDĽP [(v ktorom sa hovorí o „náprave“ týchto dôsledkov)].
103 – Význam účinného uplatňovania článkov 101 ZFEÚ a 102 ZFEÚ (pôvodné články 81 ES a 82 ES) bol nedávno zdôraznený napríklad v rozsudkoch z 11. júna 2009, X BV, C‑429/07, Zb. s. I‑4833, body 33 až 35, a zo 7. decembra 2010, VEBIC, C‑439/08, Zb. s. I‑12471, najmä body 59 a 61.
104 – Rozsudok Der Grüne Punkt, už citovaný v poznámke pod čiarou 83, bod 194. Pokiaľ ide o trestné konanie vo všeobecnosti, pozri v tomto zmysle tiež body 228 až 232 štúdie Benátskej komisie, už citovanej v poznámke pod čiarou 97; v bode 241 Benátska komisia zdôrazňuje, že oslobodenie a zastavenie trestného stíhania by mali byť výnimočnými opatreniami.
105 – Rozsudok Der Grüne Punkt, už citovaný v poznámke pod čiarou 83, bod 194.
106 – Návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Bot 31. marca 2009 vo veci Der Grüne Punkt, už citovanej v poznámke pod čiarou 83, body 305 a 306; Súdny dvor na túto analýzu výslovne poukázal v bode 194 rozsudku, ktorý vydal v uvedenej veci.
107 – Pozri vyššie uvedený bod 88 a judikatúru citovanú poznámke pod čiarou 92 týchto návrhov.
108 – Body 114 až 116 napadnutého rozsudku.
109 – Rozsudky Súdneho dvora zo 7. júna 2007, Wunenburger/Komisia, C‑362/05 P, Zb. s. I‑4333, bod 80, a Gogos/Komisia, už citovaný v poznámke pod čiarou 92, bod 35.
110 – Rozsudky Aalborg Portland, už citovaný v poznámke pod čiarou 35, body 47 až 49; Wunenberger/Komisia, už citovaný v poznámke pod čiarou 109, bod 66; Sumitomo, už citovaný v poznámke pod čiarou 44, bod 38, a Komisia/Schneider Electric, už citovaný v poznámke pod čiarou 92, bod 103.
111 – Z podobného prístupu vychádzajú už rozsudky FEG, už citovaný v poznámke pod čiarou 83, body 45 až 49, a Technische Unie, už citovaný v poznámke pod čiarou 83, body 50 až 54, z ktorých vyplýva, že Všeobecný súd musí vziať do úvahy ovplyvnenie možnosti dotknutého podniku brániť sa vo všetkých fázach správneho konania.
112 – Body 115 a 116 napadnutého rozsudku.
113 – Body 118 až 121 napadnutého rozsudku (skutočnosť, že ide o predchádzajúce súdne konanie týkajúce sa rozhodnutia 91/298, je zrejmá najmä z úvodného bodu 118).
114 – Pozri v tejto súvislosti článok 256 ZFEÚ; článok 58 prvý odsek Štatútu Súdneho dvora a článok 112 ods. 1 prvý pododsek písm. c) Rokovacieho poriadku Súdneho dvora, ako aj rozsudky Súdneho dvora Aalborg Portland, už citovaný v poznámke pod čiarou 35, bod 50; z 25. októbra 2007, Komninou a i./Komisia, C‑167/06 P, Zb. s. I‑141*, bod 41, a zo 17. júna 2010, Lafarge/Komisia, C‑413/08 P, Zb. s. I‑5361, bod 16.
115 – Pokiaľ ide o článok 6 EDĽP a článok 6 ods. 1 ZEÚ, pozri tiež vyššie uvedený bod 28 týchto návrhov.
116 – Rozsudky Súdneho dvora z 18. januára 2007, PKK a KNK/Rada, C‑229/05 P, Zb. s. I‑439, bod 37; z 22. novembra 2007, Sniace/Komisia, C‑260/05 P, Zb. s. I‑10005, bod 37, a Lafarge/Komisia, už citovaný v poznámke pod čiarou 114, bod 17.
117 – Vo francúzskom origináli: „La requérante estime dès lors que le dépassement manifeste du délai raisonnable dans la présente procédure… ne peut qu’entraîner l’annulation pure et simple de la décision attaquée…“ (bod 89 žaloby v prvostupňovom konaní citovaný v bode 47 odvolania spoločnosti Solvay).
118 – Bod 209 žaloby podanej v prvostupňovom konaní (ktorej časť cituje Solvay v bode 49 odvolania) znie: „[S]i, par impossible, le Tribunal devait rejeter l’ensemble des moyens d’annulation développés par la requérante, la requérante invite le Tribunal à prendre en compte… l’ensemble des considérations présentées dans la présente requête au titre des moyens d’annulation dans son appréciation de la nécessité d’infliger une amende à la requérante et du montant de celle-ci… [Pre prípad, ak by Všeobecný súd predsa zamietol všetky žalobné dôvody týkajúce sa zrušenia, ktoré žalobkyňa uviedla, žalobkyňa vyzýva Všeobecný súd, aby pri posudzovaní nevyhnutnosti uloženia pokuty žalobkyni a jej výšky vzal do úvahy… všetky úvahy uvedené v tejto žalobe v rámci žalobných dôvodov týkajúcich sa zrušenia].“
119 – Pozri vyššie uvedené body 21 až 24 týchto návrhov.
120 – Bod 49 napadnutého rozsudku.
121 – Body 296 až 303 napadnutého rozsudku.
122 – Pozri vyššie uvedené body 21 a 65 týchto návrhov.
123 – Pozri vyššie uvedené body 54 až 70 týchto návrhov.
124 – Pozri vyššie uvedený bod 80 a poznámku pod čiarou 85 týchto návrhov.
125 – Rozsudok Komisia/Solvay zo 6. apríla 2000, už citovaný v poznámke pod čiarou 2.
126 – Pozri v tejto súvislosti chronologický prehľad uvedený v bode 11 týchto návrhov.
127 – Ako Solvay správne uviedla v prvostupňovom konaní (pozri bod 93 napadnutého rozsudku). V rozsudku PVC II, už citovanom v poznámke pod čiarou 38, najmä v bodoch 204 a 205, sa Súdny dvor k tejto otázke nevyjadril, pretože odvolatelia takúto výhradu nevzniesli.
128 – V apríli 2000 Súdny dvor vydal rozsudok vo veci Komisia/Solvay, už citovaný v poznámke pod čiarou 2.
129 – Pozri vyššie uvedený bod 81 týchto návrhov.
130 – K dĺžke prvostupňového konania pred Všeobecným súdom vo veci T‑58/01 a k celkovému posúdeniu dĺžky konania pozri nižšie uvedené body 176 až 189 týchto návrhov.
131 – Pozri vyššie uvedené body 92 až 106 týchto návrhov.
132 – Rozsudky FEG, už citovaný v poznámke pod čiarou 83, body 56 až 60, a Technische Unie, už citovaný v poznámke pod čiarou 83, body 64, 67 a 69.
133 – Rozsudky Technische Unie, už citovaný v poznámke pod čiarou 83, bod 69, a FEG, už citovaný v poznámke pod čiarou 83, bod 56.
134 – Rozsudky FEG, už citovaný v poznámke pod čiarou 83, body 57 a 58, a Technische Unie, už citovaný v poznámke pod čiarou 83, body 64 až 69.
135 – Pozri vyššie uvedené body 21 a 31 až 49 týchto návrhov.
136 – Bod 49 napadnutého rozsudku.
137 – K tomu pozri vyššie uvedený oddiel IV (body 15 až 163 týchto návrhov).
138 – Pozri v tejto súvislosti vyššie uvedený bod 135 týchto návrhov.
139 – Pozri v tejto súvislosti vyššie uvedené body 139 až 163 týchto návrhov.
140 – Rozsudok Baustahlgewebe, už citovaný v poznámke pod čiarou 83, body 48, 141 a 142.
141 – Rozsudok Der Grüne Punkt, už citovaný v poznámke pod čiarou 83, bod 195.
142 – Rozsudky Súdneho dvora z 1. júna 1999, Eco Swiss, C‑126/97, Zb. s. I‑3055, bod 36, a z 20. septembra 2001, Courage a Crehan, C‑453/99, Zb. s. I‑6297, bod 20.
143 – Pozri judikatúru citovanú v poznámke pod čiarou 103.
144 – Pozri v tejto súvislosti návrhy, ktoré predniesla generálna advokátka Sharpston 10. februára 2011 v prebiehajúcom konaní vo veci KME Germany a i./Komisia, C‑272/09 P, zatiaľ neuverejnené v Zbierke, najmä bod 64; návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Bot 26. októbra 2010 vo veciach ArcelorMittal Luxembourg/Komisia a i., C‑201/09 P a C‑216/09 P, Zb. s. I‑2239, najmä bod 41, a ThyssenKrupp Nirosta/Komisia, C‑352/09 P, Zb. s. I‑2359, najmä bod 49, ako aj návrhy, ktoré som predniesla 3. júla 2007 vo veci ETI a i., C‑280/06, Zb. s. I‑10893, bod 71, a 23. apríla 2009 vo veci Akzo Nobel a i., už citovanej v poznámke pod čiarou 86, bod 39; pozri už skôr v rovnakom zmysle návrhy, ktoré som predniesla 8. septembra 2005 vo veci FEG, už citovanej v poznámke pod čiarou 83, bod 108, a vo veci Technische Unie, už citovanej v poznámke pod čiarou 83, bod 100.
145 – Rozsudok Baustahlgewebe, už citovaný v poznámke pod čiarou 83, najmä bod 48. Na okraj poznamenávam, že Komisia zrejme sama v niektorých prípadoch pripúšťa možnosť zníženia pokuty, ak dospeje k záveru, že správne konanie vedené jej útvarmi bolo neprimerane dlhé (pozri v tejto súvislosti rozsudky FEG a Technische Unie, už citované v poznámke pod čiarou 83, body 9 týchto rozsudkov).
146 – Pozri v tejto súvislosti vyššie uvedené body 104 a 105 týchto návrhov.
147 – Pozri v tomto zmysle rozsudok Baustahlgewebe, už citovaný v poznámke pod čiarou 83, najmä bod 141.
148 – Rozsudok Baustahlgewebe, už citovaný v poznámke pod čiarou 83, body 48 a 142.
149 – Neskôr článok 31 nariadenia č. 1/2003.
150 – Pozri vyššie uvedený bod 80 týchto návrhov.
151 – Pozri najmä vyššie uvedené body 81 až 84 týchto návrhov.
152 – Pozri v tejto súvislosti chronologický prehľad uvedený v bode 11 týchto návrhov.
153 – Pozri vyššie uvedené body 147 až 151 týchto návrhov.
154 – Keďže jazykom konania bola francúzština, vyjadrenia všetkých účastníkov konania boli vyhotovené v jazyku, v ktorom sa viedla porada o napadnutom rozsudku. Preklad bol potrebný iba v minimálnom rozsahu, a to v čase podania žaloby na účely jej uverejnenia v Úradnom vestníku Európskych spoločenstiev (pozri článok 24 ods. 6 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu). Potreba prekladov na konci prvostupňového konania na účely uverejnenia napadnutého rozsudku nebránila Všeobecnému súdu vo vyhlásení rozsudku v jazyku konania a v jeho doručení už po skončení porady o ňom.
155 – Body 40 až 50 napadnutého rozsudku.
156 – Dňa 19. decembra 2003 Súd prvého stupňa vyzval Komisiu, aby predložila podrobný zoznam s uvedením všetkých dokumentov založených v spise; dňa 14. apríla 2005 Solvay nahliadla v kancelárii Súdu prvého stupňa do dokumentov zo spisu, ktoré Komisia poskytla Súdu prvého stupňa (body 40 a 50 napadnutého rozsudku). Ak vezmeme do úvahy dobu, ktorá uplynula do 17. novembra 2005, keď Komisia predložila pripomienky týkajúce sa užitočnosti predmetných dokumentov pre obhajobu spoločnosti Solvay, táto doba predstavuje takmer dva roky.
157 – Komisia predložila pripomienky 17. novembra 2005, zatiaľ čo ústna časť konania bola otvorená v máji 2008 (body 51 a 55 napadnutého rozsudku).
158 – Na porovnanie možno uviesť, že vo veciach Baustahlgewebe, v ktorých Súd prvého stupňa na účely ústnej časti konania spojil jedenásť súvisiacich vecí, Súdny dvor konštatoval porušenie primeranej dĺžky konania, pretože v prvostupňovom konaní uplynulo od ukončenia písomnej časti konania do rozhodnutia o otvorení ústnej časti konania 32 mesiacov a od ukončenia ústnej časti konania do vyhlásenia rozsudku uplynulo 22 mesiacov (rozsudok Baustahlgewebe, už citovaný v poznámke pod čiarou 83, body 45 a 46).
159 – Pozri v tomto zmysle návrhy, ktoré som predniesla 4. marca 2010 vo veci Gogos/Komisia, už citovanej v poznámke pod čiarou 92, bod 88.
160 – Rozsudok ESĽP (veľká komora) zo 17. decembra 2004, Pedersen a Baadsgaard, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 2004-XI, bod 44; v rovnakom zmysle pozri už skôr rozsudky zo 16. júla 1971, Ringeisen, séria A, č. 13, bod 110, a z 22. mája 1998, Hozee, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998‑III, bod 43.
161 – Rozsudok PVC II, už citovaný v poznámke pod čiarou 38, bod 182; pozri všeobecne návrhy, ktoré som predniesla 8. decembra 2005 vo veci FEG, už citovanej v poznámke pod čiarou 83, body 108 až 112, a vo veci Technische Unie, už citovanej v poznámke pod čiarou 83, body 100 až 104.
162 – Rozsudky ESĽP z 28. júna 1978, König, sťažnosť č. 6232/73, séria A, č. 27, bod 98, a Eckle, už citovaný v poznámke pod čiarou 89, bod 76.
163 – Premlčacia doba je päťročná a plynie odo dňa ukončenia protiprávneho konania. Jej plynutie prerušuje akýkoľvek úkon, ktorý smeruje k prešetreniu alebo stíhaniu tohto protiprávneho konania. Premlčacia doba uplynie najneskôr v deň, keď uplynie doba rovnajúca sa dvojnásobku premlčacej doby bez toho, aby Komisia uložila pokutu alebo sankciu. Premlčacia doba týkajúca sa stíhania však spočíva po dobu, počas ktorej je rozhodnutie Komisie predmetom konania pred Súdnym dvorom Európskej únie. Bližšie pozri články 1 až 3 nariadenia Rady (EHS) č. 2988/74 z 26. novembra 1974 o premlčacej lehote v stíhaní a pri výkone rozhodnutia v oblasti právnej úpravy dopravy a hospodárskej súťaže Európskeho hospodárskeho spoločenstva (Ú. v. ES L 319, s. 1; Mim. vyd. 07/001, s. 61), neskôr článok 25 nariadenia č. 1/2003. Generálny advokát Bot sa zaoberal rôznymi otázkami súvisiacimi s premlčaním a s prípadným spočívaním premlčacej doby počas súdneho konania v návrhoch, ktoré predniesol vo veci ArcelorMittal Luxembourg/Komisia a i., už citovanej v poznámke pod čiarou 144, najmä body 66 až 81 a 245 až 251, a vo veci ThyssenKrupp Nirosta/Komisia, už citovanej v poznámke pod čiarou 144, najmä body 177 až 212.
164 – Pozri návrhy, ktoré som predniesla 8. decembra 2005 vo veci FEG, už citovanej v poznámke pod čiarou 83, bod 111, a vo veci Technische Unie, už citovanej v poznámke pod čiarou 83, bod 103.
165 – Rozsudok Baustahlgewebe, už citovaný v poznámke pod čiarou 83, body 48 a 142.
166 – Rozsudok Baustahlgewebe, už citovaný v poznámke pod čiarou 83, body 141 a 142.
167 – Rozsudky ESĽP Dželili, už citovaný v poznámke pod čiarou 99, bod 103, a Ommer, už citovaný v poznámke pod čiarou 98, bod 50.
168 – Pozri vyššie uvedené body 147 až 151 a 179 týchto návrhov.
169 – Pozri vyššie uvedené body 180 až 184 týchto návrhov.
170 – Pozri vyššie uvedené body 186 a 187 týchto návrhov.
171 – Pozri v tomto zmysle rozsudok ESĽP Eckle (článok 50), už citovaný v poznámke pod čiarou 100, bod 24.
172 – Odôvodnenie č. 62 sporného rozhodnutia. Všeobecný súd sa stotožnil s posúdením Komisie, ktorá posúdila účasť spoločnosti Solvay na karteli ako „závažnú“ (body 276 a 286 napadnutého rozsudku). Solvay túto časť napadnutého rozsudku vo svojom odvolaní nespochybnila.
173 – Pozri v tejto súvislosti najmä vyššie uvedené body 135 a 163 týchto návrhov.