NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA
NIILO JÄÄSKINEN
prednesené 26. mája 2011 (1)
Spojené veci C‑89/10 a C‑96/10
Q‑Beef NV
proti
Belgickému kráľovstvu
a
Frans Bosschaert
proti
Belgickému kráľovstvu,
Vleesgroothandel Georges Goossens en Zonen NV,
Slachthuizen Goossens NV
[návrhy na začatie prejudiciálneho konania podané Rechtbank van eerste aanleg te Brussel (Belgicko)]
„Príspevky nezlučiteľné s právom Únie – Žiadosť o vrátenie – Zásady ekvivalencie a efektivity – Dĺžka premlčacej doby – Začiatok plynutia premlčacej doby – Sprostredkovatelia – Rozdielne lehoty“
I – Úvod
1. Obidva návrhy na začatie prejudiciálneho konania(2), ktoré podal Rechtbank van eerste aanleg te Brussel (Belgicko), sa týkajú výkladu zásad práva Únie v oblasti vydania plnenia poskytnutého bez právneho dôvodu.
2. Tieto otázky boli predložené v rámci sporu medzi spoločnosťou Q‑Beef NV (ďalej len „Q‑Beef“), ktorá obchoduje s dobytkom, a Belgickým kráľovstvom a v rámci sporu medzi F. Bosschaertom, poľnohospodárom, na jednej strane a Belgickým kráľovstvom, ako aj spoločnosťami Vleesgroothandel Georges Goossens en Zonen NV a Slachthuizen Goossens NV (tieto dve spoločnosti sa ďalej označujú len ako „podniky Goossens“) na druhej strane. Tieto spory sa týkajú žiadosti o vrátenie príspevkov, ktoré spoločnosť Q‑Beef a F. Bosschaert zaplatili fondu pre zdravie zvierat a živočíšnu výrobu (ďalej len „fond z roku 1987“), z dôvodu, že boli vybraté v rozpore s právom Únie.
3. Tri otázky položené v týchto konaniach sa v podstate týkajú dĺžky premlčacej doby, začiatku plynutia tejto doby a vo veci Bosschaert, v ktorej medzi dlžníkom a štátom vystupujú sprostredkovatelia, účinkov premlčacích dôb rôznej dĺžky. Z dostatočne podrobnej judikatúry Súdneho dvora týkajúcej sa dodržiavania zásady ekvivalencie a zásady efektivity vyplývajú usmernenia týkajúce sa prvej a druhej otázky, pričom tretia otázka je podľa môjho názoru nová a vyžaduje podrobnejšiu analýzu.
4. Na úvod poukazujem na to, že tieto veci sa týkajú dvoch zásad, ktoré sú známe vo všetkých právnych poriadkoch: jednak ide o zásadu, že práva patria bdelým, a nie spiacim (iura vigilantibus, non dormientibus prosunt), a jednak o zásadu, že nikto sa nemôže dovolávať svojej vlastnej nepoctivosti (nemo auditur propriam turpitudinem allegans)(3). Zastávam názor, že zo súčasnej judikatúry vyplývajú odpovede založené na prvej zásade. Toto riešenie by však malo za následok, že Belgicko by mohlo využívať nekonzistentný prístup, ktorý uplatňuje od začiatku deväťdesiatych rokov a ktorý spočíva v tom, že neposkytuje nápravu hospodárskych dôsledkov svojho protiprávneho konania vo vzťahu k jednotlivcom.
5. Pokiaľ ide o skutkový a právny rámec, obe veci sú do určitej miery podobné rozsudkom Lornoy a i., Claeys a Demoor a i.(4) z roku 1992 a rozsudku van Calster a i.(5) z roku 2003.
II – Právny rámec
A – Zákon z roku 1998 a rozsudok van Calster a i.
6. Zákon z 23. marca 1998 sa týka zriadenia rozpočtového fondu pre zdravie a kvalitu zvierat a živočíšnych výrobkov (ďalej len „zákon z roku 1998“)(6).
7. Týmto zákonom sa nahrádza systém a fond, ktoré boli vytvorené v roku 1987. Uvedený zmiešaný systém pomoci a povinných príspevkov, ktorý nebol oznámený Európskej komisii, bol vyhlásený za nezlučiteľný s právom Únie rozhodnutím Komisie z roku 1991 a Súdnym dvorom v citovaných rozsudkoch Lornoy a i., Claeys a Demoor a i. vydaných v roku 1992.
8. Listami z decembra 1995 a z mája 1996 Belgické kráľovstvo oznámilo návrh legislatívnych opatrení, ktorými sa mala právna úprava z roku 1987 zrušiť a nahradiť novou právnou úpravou. Tento návrh, ktorý mal byť prijatý ako zákon z roku 1998, bol bez výhrad vyhlásený za zlučiteľný so spoločným trhom rozhodnutím Komisie z 30. júla 1996.
9. Článok 5 zákona z roku 1998 stanovuje, že fond z roku 1998 sa financuje okrem iného z príspevkov uložených fyzickým alebo právnickým osobám, ktoré produkujú, spracovávajú, prepravujú, upravujú, predávajú alebo uvádzajú na trh zvieratá alebo živočíšne výrobky.
10. Zákon z roku 1998 sa nielen uplatňuje do budúcnosti, ale aj obsahuje niektoré ustanovenia, ktoré so spätnou účinnosťou nahrádzajú právnu úpravu z roku 1987.
11. Článok 14 zákona z roku 1998, ktorý nadobudol účinnosť 1. januára 1988(7), ukladá povinnosť platiť príspevky bitúnkom a vývozcom. Tento článok so spätnou účinnosťou vymedzuje sedem rôznych období od 1. januára 1988 a stanovuje sumy splatné za každé z týchto období.
12. Článok 15 zákona z roku 1998, ktorý nadobudol účinnosť 1. januára 1993(8), ukladá povinnosť platiť príspevky osobám zodpovedným za prevádzky, v ktorých sa chovajú ošípané.
13. Článok 17 druhý pododsek zákona z roku 1998 upravuje započítanie, ktoré nastáva zo zákona a týka sa pohľadávok z príspevkov zaplatených na základe právnej úpravy z roku 1987 a príspevkov splatných na základe právnej úpravy z roku 1998, takto:
„Prípadné započítanie nastáva priamo zo zákona, samotným nadobudnutím účinnosti zákona, a týka sa súm splatných na základe ustanovení článkov 14, 15 a 16 a súm zaplatených na základe [nariadenia z roku 1987]…“
14. Podľa článku 18 zákona z roku 1998:
„…
Vo všetkých fázach predaja alebo výroby, ktoré predchádzajú porážke alebo vývozu, sa povinné príspevky uvedené v článku 14 v celom rozsahu prenesú na výrobcu. Toto prenesenie sa uskutoční v rámci tvorby ceny medzi zmluvnými stranami tak pri predaji zvierat, ako aj pri poskytovaní služieb zo strany bitúnku alebo vývozcu.
Tento povinný príspevok sa nemôže uvádzať na faktúre alebo na dokumente uvedenom v článku 4 kráľovského nariadenia č. 22 z 15. septembra 1970 o osobitnom systéme dane z pridanej hodnoty pre poľnohospodárske podniky.
Bitúnky musia zaplatiť tieto povinné príspevky najneskôr v posledný deň mesiaca nasledujúceho po mesiaci, v ktorom sa uskutočnila porážka alebo v ktorom im bol doručený doporučený list od štátneho orgánu. Vývozcovia musia zaplatiť tieto povinné príspevky štátnemu orgánu najneskôr v posledný deň mesiaca nasledujúceho po mesiaci, v ktorom im bol doručený doporučený list od tohto štátneho orgánu.
Povinné príspevky uvedené v článku 15 sa platia raz ročne. Platia sa štátnemu orgánu do tridsiatich dní nasledujúcich po doručení žiadosti o platbu zaslanú doporučeným listom.
…“
15. Článok 21 zákona z roku 1998 stanovuje:
„Zrušujú sa:
1. článok 32 ods. 2 a 3 zákona z 24. marca 1987 o zdraví zvierat, zmeneného a doplneného zákonmi z 29. decembra 1990, z 20. júla 1991, zo 6. augusta 1993, z 21. decembra 1994 a z 20. decembra 1995;…“
16. Podľa článku 23 zákona z roku 1998 tento zákon nadobúda platnosť dňom jeho uverejnenia v Moniteur belge s výnimkou niektorých ustanovení, najmä článkov 14 a 15 tohto zákona. Tento zákon bol publikovaný 30. apríla 1998.
17. Súdnemu dvoru už bola v minulosti položená otázka týkajúca sa zákona z roku 1998, keď bol požiadaný o výklad článku 93 ods. 3 ES (ktorý zodpovedá súčasnému článku 108 ods. 3 ZFEÚ) a rozhodnutia Komisie z roku 1996. V rozsudku van Calster a i.(9) Súdny dvor rozhodol, že:
– článok 93 ods. 3 Zmluvy o ES za okolností, akými sú okolnosti konaní vo veci samej, bráni výberu príspevkov osobitne určených na financovanie systému pomoci, ktorý bol rozhodnutím Komisie vyhlásený za zlučiteľný so spoločným trhom, pokiaľ boli tieto príspevky uložené so spätnou účinnosťou za obdobie, ktoré predchádzalo vydaniu tohto rozhodnutia,
– rozhodnutím Komisie z roku 1996 nebola schválená spätná účinnosť zákona z roku 1998 o zriadení rozpočtového fondu pre zdravie a kvalitu zvierat a živočíšnych výrobkov.
B – Vnútroštátna právna úprava týkajúca sa vydania bezdôvodného obohatenia a premlčania
18. Článok 1376 belgického Občianskeho zákonníka stanovuje:
„Kto omylom alebo vedome prijme, čo mu nepatrí, je povinný to vrátiť tomu, od koho to neoprávnene prijal.“
19. Článok 2262a ods. 1 Občianskeho zákonníka stanovuje:
„Všetky osobné žaloby sa premlčujú po desiatich rokoch.
Odchylne od prvého pododseku sa všetky žaloby na náhradu škody založené na mimozmluvnej zodpovednosti premlčia v lehote piatich rokov odo dňa, ktorý nasleduje po dni, keď sa poškodený dozvie o škode alebo o jej zväčšení a o tom, kto za ňu zodpovedá.
…“.
20. Vnútroštátny súd uvádza, že toto ustanovenie bolo do občianskeho zákonníka doplnené až zákonom z 10. júna 1998, ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré ustanovenia týkajúce sa premlčania. Predtým sa uplatňovalo všeobecné pravidlo, podľa ktorého je premlčacia doba tridsaťročná. V prípade nárokov, ktoré vznikli pred vstupom tohto zákona do platnosti, bola premlčacia doba tiež skrátená na desať rokov, pričom prechodné ustanovenia obsiahnuté v článku 10 tohto zákona stanovovali, že táto nová premlčacia doba začína plynúť až dňom jeho vstupu do platnosti, čiže od 27. júla 1998.
21. Článok 2244 Občianskeho zákonníka vymedzuje základné dôvody spočívania plynutia premlčacej doby:
„Podanie žaloby na súde, výzva na plnenie alebo rozhodnutie o zaistení majetku oznámené tomu, voči komu smeruje nárok, ktorého premlčaniu sa má zabrániť, má za následok spočívanie plynutia premlčacej doby.
Podanie žaloby na súde má za následok spočívanie premlčacej doby až do vyhlásenia konečného rozhodnutia…“
22. Podľa vnútroštátneho súdu pre orgány verejnej moci v zásade platia všeobecné premlčacie doby, a to prinajmenšom podľa článku 2227 Občianskeho zákonníka:
„Pre štát, verejné ustanovizne a obce platia rovnaké pravidlá premlčania ako pre jednotlivcov a môžu sa na ne rovnako odvolávať.“
23. Článok 100 konsolidovaných zákonov zo 17. júla 1991 o finančnej správe stanovuje(10):
„Bez toho, aby bol dotknutý zánik nárokov na základe iných príslušných zákonných, správnych a zmluvných ustanovení, sa premlčujú a trvale prepadajú v prospech štátu:
1. pohľadávky, ktoré neboli uplatnené v súlade s podmienkami stanovenými zákonnými alebo správnymi predpismi v lehote piatich rokov od 1. januára rozpočtového roka, v ktorom vznikli;
2. pohľadávky, ktoré boli uplatnené v lehote uvedenej v bode 1, ale ktorých vyplatenie nebolo nariadené ministrami v lehote piatich rokov od 1. januára roka, v ktorom boli uplatnené;
3. všetky ostatné pohľadávky, ktorých vyplatenie nebolo nariadené v lehote piatich rokov od 1. januára roka, v ktorom vznikli.
Pohľadávky priznané súdnym rozhodnutím sa však premlčujú v desaťročnej premlčacej dobe; vyplatia sa prostredníctvom depozitnej pokladnice.“
24. Podľa článku 101 tohto zákona „podanie žaloby na súde má za následok spočívanie plynutia premlčacej doby až do vyhlásenia konečného rozhodnutia“.
25. Podľa vnútroštátneho súdu, ak zákon nestanovuje inak, platí pre všetky pohľadávky voči štátu všeobecná päťročná premlčacia doba. Na žalobu podanú na základe článku 1382 občianskeho zákonníka, ktorá smeruje proti orgánom verejnej moci a je založená na nezákonnosti prijatia alebo vykonania ministerského nariadenia, sa vzťahuje päťročná premlčacia doba.(11)
26. Vnútroštátny súd poznamenáva, že článok 100 bod 1 konsolidovaných zákonov o finančnej správe sa vzťahuje aj na pohľadávky založené na plnení poskytnutom bez právneho dôvodu.
27. Vnútroštátny súd navyše zdôrazňuje, že Cour d’arbitrage, opierajúc sa o parlamentné prípravné práce vo viacerých rozsudkoch, rozhodol, že zákonodarca tým, že stanovil pre žaloby proti štátu päťročnú premlčaciu dobu, prijal opatrenie, ktoré nie je neprimerané vo vzťahu k sledovanému cieľu, spočívajúcemu v uzavretí štátneho účtovníctva v primeranej lehote.
28. Napokon treba poukázať na to, že podľa článku 2257 ods. 2 Občianskeho zákonníka premlčacia doba na uplatnenie regresnému nároku začína plynúť až po zamietnutí hlavného nároku.
III – Spory vo veci samej, prejudiciálne otázky a konanie pred Súdnym dvorom
A – Vec Q‑Beef (C‑89/10)
29. Q‑Beef je belgický podnik, ktorý pôsobí v oblasti obchodu so zvieratami. Od januára 1993 do apríla 1998 zaplatil na základe právnej úpravy z roku 1987 do fondu z roku 1987 rôzne príspevky v súvislosti s vývozom zvierat.
30. Vzhľadom na to, že právna úprava z roku 1987 bola so spätnou účinnosťou nahradená právnou úpravou z roku 1998, tieto príspevky, ktoré spoločnosť Q‑Beef zaplatila, boli „potvrdené“ novou právnou úpravou a ku dňu vstupu tejto právnej úpravy do platnosti, čiže 30. apríla 1998, došlo priamo zo zákona k započítaniu.(12)
31. Vzhľadom na nezákonnosť právnej úpravy z roku 1998 podala spoločnosť Q‑Beef proti Belgicku 2. apríla 2007 žalobu o vrátenie príspevkov zaplatených v období od januára 1993 do apríla 1998.
32. Pokiaľ ide o premlčanie, vnútroštátny súd uvádza, že podľa článku 100 bodu 1 konsolidovaných zákonov o finančnej správe päťročná premlčacia doba vo vzťahu k pohľadávke spoločnosti Q‑Beef voči Belgicku začala plynúť 1. januára rozpočtového roka, v ktorom vznikla, ktorým je v tomto prípade rok vstupu zákona z roku 1998 do platnosti, čiže 1. januára 1998, a uplynula 31. decembra 2002 o polnoci. Keďže žaloba voči Belgicku bola podaná 2. apríla 2007, pohľadávka spoločnosti Q‑Beef voči Belgicku bola podľa vnútroštátneho belgického práva premlčaná.(13) Podľa tohto súdu má citovaný rozsudok van Calster a i. vo vzťahu k vnútroštátnemu právu iba deklaratórny účinok a nemá vplyv na plynutie premlčacej doby.
33. Za týchto okolností Rechtbank van eerste aanleg te Brussel rozhodol konanie prerušiť a Súdnemu dvoru položil tieto prejudiciálne otázky:
„1. Bráni právo [Únie] vnútroštátnemu súdu, aby päťročnú premlčaciu dobu, ktorú vnútroštátny právny poriadok stanovuje pre pohľadávky voči štátu, uplatnil na nároky na vrátenie príspevkov zaplatených členskému štátu na základe zmiešaného systému pomoci a príspevkov, ktorý bol nielen čiastočne nezákonný, ale aj čiastočne nezlučiteľný s právom [Únie], pričom príspevky boli zaplatené pred vstupom nového systému pomoci a povinných príspevkov do platnosti, ktorý nahradil pôvodný systém a ktorý bol v konečnom rozhodnutí Komisie vyhlásený za zlučiteľný s právom [Únie] okrem príspevkov, ktoré boli uložené so spätnou účinnosťou za obdobie pred vydaním tohto rozhodnutia?
2. Bráni právo [Únie] členskému štátu v tom, aby sa úspešne odvolával na vnútroštátne premlčacie doby, ktoré sú preň v porovnaní so všeobecnou vnútroštátnou úpravou mimoriadne priaznivé, na účely obrany v konaní vedenom proti nemu vo veci ochrany práv jednotlivca vyplývajúcich zo Zmluvy o ES v prípade, akým je prípad predložený vnútroštátnym súdom, v ktorom tieto mimoriadne priaznivé vnútroštátne premlčacie doby majú za následok, že vrátenie príspevkov zaplatených na základe zmiešaného systému pomoci a príspevkov, ktorý bol nielen čiastočne nezákonný, ale aj čiastočne nezlučiteľný s právom [Únie], je znemožnené, aj keď… Súdny dvor… konštatoval nezlučiteľnosť s právom [Únie] až po uplynutí týchto mimoriadne priaznivých vnútroštátnych premlčacích dôb, hoci protiprávnosť existovala už predtým?“
B – Vec Bosschaert (C‑96/10)
34. Frans Bosschaert podniká v poľnohospodárstve a od roku 1970 sa venuje chovu ošípaných. Podľa právnej úpravy z roku 1987 platil v období od roku 1989 do roku 1996 príspevky určené do fondu z roku 1987 za zvieratá, ktoré boli na jeho objednávku usmrtené na bitúnku. Príspevky platil spoločnosti Vleesgroothandel Georges Goossens en Zonen NV, ktorá ich ďalej prevádzala na spoločnosť Slachthuizen Goossens NV a tá ich napokon odvádzala do tohto fondu.
35. Vzhľadom na to, že právna úprava z roku 1987 bola so spätnou účinnosťou nahradená právnou úpravou z roku 1998, tieto príspevky zaplatené F. Bosschaertom boli „potvrdené“ novou právnou úpravou a ku dňu vstupu tejto právnej úpravy do platnosti, čiže 30. apríla 1998, došlo priamo zo zákona k započítaniu.(14)
36. Podľa vnútroštátneho súdu zo žalobných podaní z 30. a 31. júla 2007 vyplýva, že F. Bosschaert podal na belgický súd žalobu, ktorou sa v prvom rade domáhal, aby mu Belgicko vrátilo príspevky, ktoré zaplatil v období od roku 1989 do roku 1996, pretože mu boli uložené protiprávne, keďže príslušná právna úprava bola v rozpore s právom Únie.
37. Pokiaľ by sa ukázalo, že nie je možné uplatniť tento nárok voči Belgicku, žalobca subsidiárne navrhol, aby bola podnikom Goossens uložená povinnosť vrátiť príslušné sumy spoločne a nerozdielne s Belgickom.
38. Pokiaľ ide o premlčanie, vnútroštátny súd rovnako ako vo veci Q‑Beef poukazuje na to, že priama žaloba F. Bosschaerta (podaná 31. júla 2007) a žaloba podnikov Goossens (podaná 21. novembra 2007) proti Belgicku boli podané po uplynutí osobitnej päťročnej premlčacej doby stanovenej v článku 100 bode 1 konsolidovaných zákonov o finančnej správe, ktorá začala plynúť 1. januára 1998 a uplynula 31. decembra 2002. Vnútroštátny súd tiež zastáva názor, že rozsudok van Calster a i. má iba deklaratórny význam, keďže nepredstavuje konštitutívne rozhodnutie o tom, že uskutočnené platby predstavujú bezdôvodné obohatenie, lebo sa v ňom iba konštatuje, že príspevky sú protiprávne v rozsahu, v akom boli uložené so spätnou účinnosťou.
39. Z návrhu na začatie prejudiciálneho konania však vyplýva, že vzhľadom na to, že nároky, ktoré F. Bosschaert uplatnil žalobou proti podnikom Goossens, sa považujú za osobné nároky, premlčujú sa po desiatich rokoch. Táto desaťročná premlčacia doba začala plynúť až 27. júla 1998, keď vstúpil do platnosti zákon z 10. júna 1998, ktorým bola zavedená nová desaťročná premlčacia doba pre spory medzi jednotlivcami. Táto premlčacia doba teda plynula až koncom júla 2008, čiže až po vyhlásení citovaného rozsudku van Calster a i., z čoho vyplýva, že proti týmto nárokom sa nemožno brániť námietkou premlčania.
40. Pokiaľ ide o nepriame regresné nároky voči Belgicku, ktoré uplatnili podniky Goossens 21. novembra 2007, tieto nároky nie sú premlčané, pretože sú závislé od nárokov, ktoré uplatnil F. Bosschaert 30. a 31. júla 2007.(15)
41. Za týchto okolností Rechtbank van eerste aanleg te Brussel rozhodol prerušiť konanie a Súdnemu dvoru položil tri prejudiciálne otázky, pričom prvá a tretia prejudiciálna otázka sú totožné s prvou a druhou otázkou vo veci Q‑Beef, ktoré boli citované vyššie, a druhá prejudiciálna otázka znie takto:
„2. Je v prípade, ak členský štát uloží povinnosť zaplatiť príspevky jednotlivcovi, ktorý je povinný presunúť ich na ďalších jednotlivcov, s ktorými vykonáva obchodnú činnosť v určitom odvetví, pre ktoré členský štát stanovil zmiešaný systém pomoci a poplatkov, a neskôr sa preukázalo, že tento systém je nielen čiastočne nezákonný, ale aj čiastočne nezlučiteľný s právom [Únie], v rozpore s právom [Únie], ak pre týchto jednotlivcov platí podľa vnútroštátnych predpisov kratšia premlčacia doba týkajúca sa vrátenia príspevkov nezlučiteľných s právom [Únie] od členského štátu, zatiaľ čo v prípade vrátenia príspevkov od súkromného sprostredkovateľa pre nich platí dlhšia premlčacia doba, v dôsledku čoho sa tento sprostredkovateľ môže ocitnúť v situácii, že pohľadávka voči nemu ešte nie je premlčaná, no jeho pohľadávka voči členskému štátu už bola premlčaná, a teda voči sprostredkovateľovi si môžu uplatniť svoje nároky iné subjekty a prípadne sprostredkovateľ bude musieť podať voči členskému štátu regresnú žalobu, avšak nebude sa môcť domáhať od tohto členského štátu vrátenia príspevkov, ktoré mu sám priamo zaplatil?“
C – Konanie pred Súdnym dvorom
42. Uznesením predsedu Súdneho dvora zo 6. apríla 2010 boli veci C‑89/10 a C‑96/10 spojené na spoločné konanie na účely písomnej časti konania, ústnej časti konania, ako aj vyhlásenia rozsudku.
43. Písomné pripomienky podali spoločnosť Q‑Beef, F. Bosschaert, podniky Goossens, belgická vláda a Komisia.
44. Všetky oprávnené subjekty boli zastúpené na pojednávaní, ktoré sa konalo 3. februára 2011.
IV – Analýza
A – Úvodné poznámky
45. Najskôr treba v súvislosti s vrátením plnenia poskytnutého bez právneho dôvodu v práve Únie poukázať na ustálenú judikatúru, podľa ktorej sú členské štáty v zásade povinné vrátiť poplatky, ktoré vybrali v rozpore s právom Únie.(16)
46. Súdny dvor viackrát konštatoval, že otázka vrátenia poplatkov zaplatených bez právneho dôvodu sa v jednotlivých členských štátoch a dokonca i v rámci jedného členského štátu v závislosti od rôznych druhov daní a poplatkov rieši odlišne.
47. Tieto rozdiely medzi vnútroštátnymi systémami vyplývajú najmä z neexistencie právnej úpravy Únie týkajúcej sa vrátenia neoprávnene vybratých vnútroštátnych poplatkov. Za týchto okolností je totiž vecou vnútroštátneho právneho poriadku každého členského štátu určiť príslušné súdy a stanoviť procesné pravidlá týkajúce sa žalôb určených na ochranu práv, ktoré jednotlivcom vyplývajú z práva Únie, za predpokladu, že takéto pravidlá jednak nie sú menej výhodné ako pravidlá upravujúce obdobné žaloby vnútroštátnej povahy (zásada ekvivalencie) a jednak že nespôsobujú praktickú nemožnosť alebo neprimerané sťaženie výkonu práv priznaných právnym poriadkom Únie (zásada efektivity)(17).
B – O prvej otázke vo veciach Q‑Beef a Bosschaert
48. Týmito otázkami sa vnútroštátny súd pýta Súdneho dvora na zlučiteľnosť uplatňovania päťročnej premlčacej doby stanovenej vo vnútroštátnom právnom poriadku pre pohľadávky voči štátu v súvislosti s nárokmi na vrátenie príspevkov, ktoré boli zaplatené v rozpore s právom Únie na základe zmiešaného systému pomoci a príspevkov, s právom Únie.
49. Pokiaľ ide o lehoty stanovené vnútroštátnou právnou úpravou, zo zásady efektivity vyplýva, že nemôžu byť upravené tak, aby prakticky znemožňovali alebo neprimerane sťažovali získanie náhrady.(18)
50. Pokiaľ ide o zásadu efektivity, Súdny dvor uznal, že stanovenie primeraných lehôt na podanie žalôb pod hrozbou preklúzie práva v záujme právnej istoty, ktoré chránia tak poplatníka, ako aj dotknutý správny orgán, je v súlade s právom Únie.(19) Takéto lehoty totiž nemôžu viesť k praktickej nemožnosti alebo nadmernému sťaženiu uplatnenia práv priznaných právnym poriadkom Únie.
51. Primeranosť lehôt sa posudzuje individuálne. Súdny dvor rozhodol, že vnútroštátna prekluzívna lehota v dĺžke troch rokov je primeraná.(20) Za osobitných okolností veci v citovanom rozsudku Recheio – Cash & Carry Súdny dvor dokonca uznal za primeranú aj lehotu v dĺžke 90 dní.(21)
52. V tomto prípade by sa mala premlčacia doba, ktorá v závislosti od dátumu vzniku záväzku(22) predstavuje štyri až päť rokov, považovať za dostatočne dlhé obdobie, ktoré poplatníkovi umožní, aby sa s úplnou znalosťou veci rozhodol, či podá žalobu o neplatnosť, a na tento účel si obstaral všetky potrebné skutkové a právne informácie.
53. Preto navrhujem, aby Súdny dvor rozhodol, že právo Únie nebráni tomu, aby za okolností sporu vo veci samej vnútroštátny súd uplatnil päťročnú premlčaciu dobu stanovenú vo vnútroštátnom právnom poriadku pre pohľadávky voči štátu na nároky na vrátenie poplatkov, ktoré boli na základe zmiešaného systému pomoci a poplatkov bez právneho dôvodu zaplatené členskému štátu.
C – O druhej otázke vo veci Q‑Beef a tretej otázke vo veci Bosschaert
54. Týmito otázkami sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či má skutočnosť, že Súdny dvor v rozsudku vydanom v prejudiciálnom konaní rozhodol o nezlučiteľnosti spätnej účinnosti zákona z roku 1998 s právom Únie, vplyv na začiatok plynutia premlčacej doby stanovenej vnútroštátnym právom na uplatnenie nárokov na vrátenie príspevkov, ktoré sú v rozpore s právom Únie.
55. Pokiaľ ide o začiatok plynutia premlčacej doby, z ustálenej judikatúry vyplýva, že táto otázka závisí v zásade od vnútroštátneho práva. Táto otázka môže byť riešená rôzne: začiatok plynutia premlčacej doby môže byť určený priamo dátumom zaplatenia, v závislosti od tohto dátumu(23) alebo, ako je to v prejednávanej veci, v závislosti od nadobudnutia účinnosti novej právnej úpravy do platnosti.
56. Treba pripomenúť, že výkladom právnej normy práva Únie, ktorý Súdny dvor uskutočňuje v rámci výkonu svojej právomoci podľa článku 267 ZFEÚ, sa v prípade potreby objasňuje a spresňuje význam a pôsobnosť tejto normy tak, ako sa má alebo mala chápať a uplatňovať od okamihu, keď nadobudla účinnosť.(24) Inak povedané, rozsudok vydaný v prejudiciálnom konaní nemá konštitutívny, ale len deklaratórny charakter s tým dôsledkom, že jeho účinky v zásade siahajú k okamihu nadobudnutia platnosti normy, ktorá je predmetom výkladu.(25)
57. V konaní vo veci samej podľa vnútroštátneho súdu premlčacia doba začala plynúť 1. januára 1998 a uplynula 31. decembra 2002. Je pravda, že začiatok plynutia premlčacej doby formálne predchádza prijatiu, uverejneniu a vstupu právnej úpravy do platnosti, ktoré nastali v marci a apríli 1998. Ako však z citovanej veci van Calster a i. vyplýva, táto skutočnosť neznemožňuje výkon práva podať žalobu. V tomto prípade sa stanovením tejto premlčacej doby, ktoré malo do určitej miery spätnú účinnosť, vytvorila lehota, ktorá podľa môjho názoru postačuje na podanie žaloby.
58. Preto skutočnosť, že citovaný rozsudok van Calster a i. pochádza až z roku 2003, sama osebe nemá vplyv na začiatok plynutia premlčacej doby, ktorá podľa vnútroštátneho súdu začala plynúť 1. januára 1998.
59. Treba pripomenúť, že Súdny dvor sa len veľmi výnimočne zaoberal začiatkom plynutia premlčacích dôb. Urobil to iba v rozsudku Emmott, v ktorom stanovil „prijateľný“ začiatok plynutia premlčacej doby na dátum úplného prebratia smernice do vnútroštátneho právneho poriadku, pričom žalobkyni bola úplne odňatá možnosť domáhať sa nápravy.(26)
60. V prejednávanej veci nejde o túto otázku, keďže prístup, ktorý Súdny dvor zaujal vo veci Emmott, bol jednoznačne spresnený v neskoršej judikatúre, najmä v rozsudku Fantask a i.(27), ktorý bol nedávno potvrdený rozsudkom Danske Slagterier(28), podľa ktorých sa žalobcovia nemohli odvolávať na riešenie použité vo veci Emmott. Súdny dvor jasne uviedol, že riešenie použité v rozsudku Emmott bolo opodstatnené vzhľadom na špecifické okolnosti tejto veci, keďže žalobkyňa vo veci samej uplynutím prekluzívnej lehoty stratila akúkoľvek možnosť uplatniť svoj nárok na rovnaké zaobchádzanie na základe smernice Únie.(29)
61. Začiatok plynutia premlčacej doby teda závisí od vnútroštátneho práva. Je pravda, že vo vnútroštátnom práve môže byť začiatok premlčacej doby určený na základe rôznych udalostí, napríklad na základe súdneho rozhodnutia, ktorým súd určí, že vnútroštátne ustanovenie je nezlučiteľné s právom Únie. Takéto riešenie nie je v rámci Únie neznáme. Súdny dvor z tohto hľadiska analyzoval francúzsku právnu úpravu v rozsudku Roquette Frères, v ktorom túto možnosť potvrdil.(30) Spravidla však prináleží členskému štátu, aby si takúto možnosť zvolil, a je zrejmé, že Belgické kráľovstvo to v tomto prípade neurobilo.
62. Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy a napriek tomu, že rozsudok van Calster a i. bol vydaný po uplynutí premlčacej doby, navrhujem, aby Súdny dvor na túto otázku odpovedal tak, že právo Únie nebráni tomu, aby sa za okolností sporu vo veci samej mohol členský štát odvolávať na vnútroštátne premlčacie doby, ktoré sú pre tento členský štát v porovnaní so všeobecnou vnútroštátnou právnou úpravou priaznivejšie, na účely obrany v konaní vedenom proti nemu vo veci ochrany práv jednotlivca vyplývajúcich zo Zmluvy o fungovaní EÚ.
63. Považujem však za potrebné uviesť ešte jednu doplňujúcu poznámku, pretože z dôvodov, ktoré uvediem, nemožno vylúčiť, že za výnimočných okolností sa členský štát nemôže odvolávať na premlčaciu dobu vo svoj prospech, ak v dôsledku postupu vnútroštátnych orgánov v spojení s existenciou premlčacej mohla byť jednotlivcovi úplne odňatá možnosť uplatniť svoje práva na vnútroštátnych súdoch.(31)
D – O druhej otázke vo veci Bosschaert
1. Analýza
64. Táto otázka vnútroštátneho súdu sa týka zlučiteľnosti premlčacej doby týkajúcej sa nároku na vrátenie príspevkov odporujúcich právu Únie, ktorá je podľa vnútroštátnej právnej úpravy dlhšia v prípade nároku voči jednotlivcovi ako v prípade nároku voči členskému štátu, s právom Únie. Jednotlivec, ktorý vystupoval ako sprostredkovateľ a poplatky, ktoré bol povinný zaplatiť štátu, preniesol na iného jednotlivca, sa môže teda ocitnúť v takej situácii, že nárok na vrátenie poplatkov odporujúcich právu Únie voči nemu nie je premlčaný, avšak voči členskému štátu je premlčaný.(32)
65. Podľa vnútroštátneho súdu jednotlivci v tomto prípade už nemajú možnosť podať proti štátu žalobu na vydanie bezdôvodného obohatenia, keďže uplynula päťročná premlčacia doba, ktorej začiatok je stanovený na začiatok rozpočtového roka, v ktorom záväzok vznikol. Podľa vnútroštátnej právnej úpravy teda F. Bosschaert ani podniky Goossens nemôžu dosiahnuť vydanie bezdôvodného obohatenia priamo od štátu.(33)
66. Frans Bosschaert, ktorý zaplatil príspevky štátu prostredníctvom podnikov Goossens, by však mal mať možnosť dosiahnuť ich vrátenie od týchto podnikov, keďže na vydanie bezdôvodného obohatenia medzi jednotlivcami sa vzťahuje desaťročná premlčacia doba.
67. Okrem toho, ak by podnikom Goossens bola uložená povinnosť nahradiť neoprávnene vybraté príspevky F. Bosschaertovi, mohli by podľa vnútroštátneho súdu dosiahnuť vrátenie týchto súm od štátu, avšak nie na základe uplatnenia nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia, ktorý sa premlčuje za päť rokov, ale na základe uplatnenia regresného nároku týkajúceho sa osobného záväzku.
68. Pokiaľ ide o súlad tohto stavu s právom Únie, treba uviesť toto.
69. Pokiaľ ide o zásadu efektivity, otázka rozdielneho zaobchádzania s „vnútroštátnymi“ situáciami a situáciami „Spoločenstva“ nebola vôbec vznesená. Predmetná právna úprava teda zrejme toto kritérium spĺňa.
70. Pokiaľ ide o zásadu ekvivalencie, situácia sa vzhľadom na predchádzajúcu judikatúru zdá byť tiež dosť jasná.
71. V rozsudku Prisco a CASER Súdny dvor rozhodol, že „právo Spoločenstva nezakazuje členskému štátu, aby proti nárokom na vrátenie príspevkov vybratých v rozpore s právom Únie namietal vnútroštátnu trojročnú prekluzívnu lehotu, ktorá sa odchyľuje od všeobecnej právnej úpravy týkajúcej sa nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia medzi jednotlivcami, na ktorý sa vzťahuje priaznivejšia lehota, pokiaľ sa táto prekluzívna lehota vzťahuje tak na nároky na vrátenie týchto poplatkov, ktoré sú založené na práve Spoločenstva, ako aj na nároky, ktoré sú založené na vnútroštátnom práve“(34).
72. Z tohto rozsudku by vyplývala odpoveď, že právo Únie nezakazuje členskému štátu, aby proti nárokom na vrátenie príspevkov vybratých v rozpore s právom Únie namietal vnútroštátnu päťročnú prekluzívnu lehotu, ktorá sa odchyľuje od všeobecnej právnej úpravy týkajúcej sa nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia medzi jednotlivcami, na ktorý sa vzťahuje priaznivejšia lehota, pokiaľ sa táto prekluzívna lehota vzťahuje tak na nároky na vrátenie týchto príspevkov, ktoré sú založené na práve Únie, ako aj na nároky, ktoré sú založené na vnútroštátnom práve.
73. Tento prístup však treba modifikovať v prípade, ak príspevky boli zaplatené štátu prostredníctvom sprostredkovateľa a ak medzi jednotlivcami platí desaťročná premlčacia doba, zatiaľ čo voči štátu platí päťročná premlčacia doba.
74. Takýto prípad by bol v súlade s právom Únie, pokiaľ by mal sprostredkovateľ, ktorý musel vrátiť inému jednotlivcovi plnenie poskytnuté bez právneho dôvodu, primeranú lehotu na účinné uplatnenie nároku na náhradu takto vrátených súm voči štátu. Inak by uplatňovanie rozdielnych premlčacích dôb nebolo v súlade s právom Únie, keďže dôsledky protiprávnosti, za ktoré zodpovedá štát, by znášal sprostredkovateľ, ktorý by nemal právnu možnosť vyhnúť sa preneseniu príspevkov na svojich zákazníkov.
75. V tomto prípade by podľa vnútroštátneho súdu takáto regresná žaloba mala byť v zásade možná a aj úspešná.
76. Vzhľadom na to, že tieto podmienky sú splnené, zastávam názor, že táto situácia je v súlade s právom Únie.
2. Doplňujúce úvahy
77. Aj keď som už na túto otázku odpovedal, považujem za potrebné uviesť niekoľko doplňujúcich úvah.
a) O začiatku plynutia a o trvaní prekluzívnej lehoty
78. Vyššie som navrhol, aby Súdny dvor určil, že päťročná prekluzívna lehota, ktorej začiatok je stanovený na začiatok rozpočtového roka, v ktorom záväzok vznikol, je zlučiteľná s právom Únie.
79. Preto som vylúčil opätovné použitie riešenia zvoleného v citovanom rozsudku Emmott, čiže návrh žalobcov vo veci samej, aby sa začiatok plynutia premlčacej doby stanovil na dátum vyhlásenia rozsudku Súdneho dvora.
80. Rozsudok Súdneho dvora vydaný v prejudiciálnom konaní, ktorý objasňuje právny stav, akým je citovaný rozsudok van Calster a i., by však v týchto výnimočných prípadoch mohol mať určitý vplyv, a to aj po uplynutí prekluzívnej lehoty.
81. Právna úprava premlčacích dôb vzťahujúcich sa na pohľadávky voči Belgicku má za následok, že citovaný prejudiciálny rozsudok van Calster a i., vydaný v roku 2003, nemá účinok erga omnes, keďže pohľadávky iných osôb, ktoré sa nachádzajú v rovnakej právnej situácii, sú premlčané.
82. Samotný Súdny dvor v rozsudku van Calster a i. uviedol, že spätnou účinnosťou zákona z roku 1998 chcel belgický zákonodarca napraviť dôsledky vyplývajúce z porušenia povinnosti vopred oznámiť opatrenie pomoci na základe zákona z roku 1987.(35)
83. Belgická vláda vo veci van Calster a i. zaujala odlišné stanovisko a belgický najvyšší súd – Cour d’arbitrage – spätnú účinnosť zákona z roku 1998 schválil.(36) Všetky dotknuté hospodárske subjekty s výnimkou E. van Calstera a i. zrejme dospeli k záveru, že je zbytočné namietať predmetnú právnu úpravu, a preto nepodali žalobu na vrátenie uskutočnených platieb.
84. Po vydaní citovaného rozsudku van Calster a i. sa Belgické kráľovstvo z vlastnej iniciatívy neusilovalo napraviť existujúci stav tak, aby bol v súlade s právom Únie. Naopak, tým, že sa odvolávalo na uplynutie premlčacej doby, iba potvrdilo svoju vôľu ponechať si platby prijaté v rozpore s právom Únie.
85. V každom prípade bolo zrejmé, že belgická vláda nemohla nijako odôvodniť nevrátenie týchto platieb.(37)
86. Zastávam názor, že na zabezpečenie účinku judikatúry Súdneho dvora erga omnes by vnútroštátny súd mal mať právomoc výnimočne a napriek uplynutiu premlčacej doby vyhlásiť žalobu na vydanie bezdôvodného obohatenia za prípustnú, aj keď bola podaná po uplynutí premlčacej doby, pokiaľ bola podaná v primeranej lehote po vydaní rozsudku Súdneho dvora, ktorým bolo rozhodnuté o nezlučiteľnosti.
87. Takúto právomoc by mal mať vnútroštátny súd najmä v prípade, keď sa členský štát aktívne a opakovane pokúsil zabrániť uplatneniu nárokov vyplývajúcich z práva Únie tak, ako ho vyložil Súdny dvor, keďže v opačnom prípade by členský štát mohol získať neoprávnený prospech zo svojho protiprávneho konania, čo by bolo v rozpore so zásadou nemo auditur propriam turpitudinem allegans. Poukazujem na to, že Súdny dvor vzal takúto možnosť do úvahy v prípadoch, keď nečinnosť žalobcu, voči ktorému sa namieta premlčanie, bola spôsobené nepresnými informáciami, ktoré mu zámerne poskytli vnútroštátne orgány.(38)
88. Zdôrazňujem, že táto možnosť predstavuje výnimku. Dodávam, že posúdenie primeranosti lehoty prináleží vnútroštátnemu súdu, ale podľa môjho názoru pôjde skôr o mesiace ako o roky.(39) V tomto prípade by podľa mňa žalobcovia v konaní vo veci samej nemohli využiť takúto výnimku, keďže podali žaloby až niekoľko rokov po vydaní citovaného rozsudku van Calster a i.
b) O prípadnej pasivite členského štátu po určení nezlučiteľnosti
89. Ďalšou otázkou je, či má členský štát na základe zásady lojality povinnosť konať tak, aby napravil nezlučiteľnosť vnútroštátnej právnej úpravy s právom Únie po tom, čo Súdny dvor konštatoval takúto nezlučiteľnosť.
90. Od rozhodnutia Komisie z roku 1991(40) bolo Belgické kráľovstvo pravdepodobne plne informované o nezlučiteľnosti právnej úpravy z roku 1987, najmä pokiaľ ide o vnútroštátnych výrobcov a vývozcov. Belgické orgány sa zjavne usilovali napraviť nedodržanie oznamovacej povinnosti(41) v súvislosti s právnou úpravou z roku 1987 vo vzťahu ku Komisii tým, že so spätnou účinnosťou stanovili automatické započítanie každého poplatku splatného podľa novej právnej úpravy z roku 1998 so sumami, ktoré boli predtým zaplatené štátu. Z tejto spätnej účinnosti právnej úpravy, o ktorej Súdny dvor v citovanom rozsudku van Calster a i. rozhodol, že je nezlučiteľná s právom Únie, podľa môjho názoru vyplývajú vážne pochybnosti o tom, či Belgické kráľovstvo v tomto prípade konalo v dobrej viere.
91. Zastávam názor, že Belgicko dobrovoľne neprijalo nijaké opatrenie na vrátenie neoprávnene vybratých súm. Právo Únie pritom nijako nebráni členskému štátu v tom, aby konal z vlastnej iniciatívy.
92. Podľa môjho názoru nemožno vylúčiť, že členský štát by mal konať z vlastnej iniciatívy s cieľom vrátiť neoprávnene vybraté sumy aspoň v prípadoch, keď protiprávne vybratú sumu možno presne alebo približne určiť, ako aj v prípadoch, keď sa majú tieto sumy vrátiť veľkému počtu jednotlivcov, ktorým vznikli malé straty, ktoré neodôvodňujú riziko podania samostatnej žaloby a vzniku značných nákladov spojených s každým súdnym konaním.(42)
93. Právo Únie takémuto postupu určite nebráni. Naopak, takýto postup by sa mal podporovať a možno aj vyžadovať. V niektorých oblastiach sú na tento účel dokonca stanovené osobitné postupy. Je zrejmé, že ciele, ktoré tieto postupy sledujú, sú rôzne a tieto postupy nie sú rovnaké. Pre účinnosť práva Únie má však táto otázka značný význam, najmä ak ide o sumy, ktoré sú skôr zanedbateľné, a teda odrádzajú od podania viacerých žalôb na ich vrátenie, ktorých úspešnosť v jednotlivých konaniach je neistá.(43)
94. Podľa môjho názoru bolo Belgicko na základe zásady lojality povinné z citovaného rozsudku van Calster a i. vyvodiť príslušné dôsledky a umožniť jeho vykonanie, prípadne aj s pomocou vnútroštátneho zákonodarcu.
95. Napokon poukazujem na to, že vnútroštátna právna úprava priznáva štátu ako dlžníkovi v porovnaní s akýmkoľvek iným dlžníkom priaznivejšie postavenie bez ohľadu na povahu pohľadávky alebo na akúkoľvek inú okolnosť. Táto skutočnosť má byť odôvodnená potrebou rýchleho vyrovnania záväzkov.
96. Vzhľadom na rozsudok Zouboulidis v. Grécko(44) však takéto odôvodnenie, čiže záujem štátu na rýchlom vyrovnaní záväzkov, nepostačuje na poskytnutie kratšej premlčacej doby štátu. Európsky súd pre ľudské práva v tomto smere rozhodol o porušení článku 1 prvého dodatkového protokolu k Európskemu dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (EDĽP), ktorý sa týka práva vlastniť majetok. Toto konštatovanie by malo platiť aj na základe Charty základných práv Európskej únie(45).
97. Premlčacia doba v trvaní štyroch až piatich rokov týkajúca sa vrátenia plnenia poskytnutého bez právneho dôvodu súvisiaceho s daňovými odvodmi je však podľa môjho názoru skôr veľkorysá ako príliš krátka. Vzhľadom na mieru voľnej úvahy, ktorú majú členské štáty ako zmluvné strany EDĽP, zastávam názor, že ani Súdny dvor by nemal uvedenú chartu vykladať tak, že vylučuje uplatňovanie premlčacej doby stanovenej v belgickej právnej úprave pre záväzky štátu.
V – Návrh
98. Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na prejudiciálne otázky, ktoré položil Rechtbank van eerste aanleg te Brussel, takto:
1. Právo Únie nebráni tomu, aby za okolností sporu vo veci samej vnútroštátny súd uplatnil päťročnú premlčaciu dobu stanovenú vo vnútroštátnom právnom poriadku pre pohľadávky voči štátu na nároky na vrátenie poplatkov, ktoré boli na základe zmiešaného systému pomoci a poplatkov bez právneho dôvodu zaplatené tomuto členskému štátu.
2. Právo Únie nebráni tomu, aby sa za okolností sporu vo veci samej mohol členský štát odvolávať na vnútroštátne premlčacie doby, ktoré sú pre tento členský štát v porovnaní so všeobecnou vnútroštátnou právnou úpravou priaznivejšie, na účely obrany v konaní vedenom proti nemu vo veci ochrany práv jednotlivca vyplývajúcich zo Zmluvy o fungovaní EÚ, aj keď Súdny dvor Európskej únie konštatoval nezlučiteľnosť tejto vnútroštátnej právnej úpravy s právom Únie až po uplynutí týchto mimoriadne priaznivých vnútroštátnych premlčacích dôb, a to aj v prípade, ak protiprávnosť existovala už predtým.
3. Právo Únie nebráni tomu, aby za okolností sporu vo veci samej, ak členský štát uloží povinnosť zaplatiť príspevky jednotlivcovi, ktorý je povinný presunúť ich na ďalších jednotlivcov, s ktorými vykonáva obchodnú činnosť, platila pre týchto jednotlivcov podľa vnútroštátnych predpisov kratšia premlčacia doba týkajúca sa vrátenia príspevkov nezlučiteľných s právom Únie od členského štátu, zatiaľ čo v prípade vrátenia rovnakých príspevkov od súkromného sprostredkovateľova pre nich platila dlhšia premlčacia doba, v dôsledku čoho sa tento sprostredkovateľ môže ocitnúť v situácii, že nárok voči nemu ešte nie je premlčaný, no jeho nárok voči členskému štátu už je premlčaný, a teda voči sprostredkovateľovi si môžu uplatniť svoje nároky iné subjekty, pokiaľ má prípadne možnosť uplatniť si regresný nárok voči členskému štátu, a iba v prípade, ak sa môže domáhať vrátenia príspevkov od tohto členského štátu, ktoré mu sám priamo zaplatil.
1 – Jazyk prednesu: francúzština.
2 – Podľa belgickej vlády sú prejednávané veci iba dvoma z 879 vecí, o ktorých rozhoduje vnútroštátny súd na základe zákona z 24. marca 1987 o zdraví zvierat a zákona z 23. marca 1998 o zriadení rozpočtového fondu pre zdravie a kvalitu zvierat a živočíšnych výrobkov. Sumy, ktorých sa žalobcovia domáhajú v týchto konaniach, predbežne predstavujú celkovo 119 miliónov eur.
3 – Prvá zásada je známa v anglickom práve v súvislosti s pojmom ekvity („equity“) ako zásada vigilantibus non dormientibus aequitas subvenit. Druhá zásada sa vyskytuje v judikatúre Súdneho dvora. Objavuje sa názor, že ide dokonca o zásadu, na ktorú sa Súdny dvor a jeho generálni advokáti najčastejšie odvolávajú (pozri MASSON, A.: Usages et réflexivité du latin à la Cour de justice des Communautés européennes. In: Revue trimestrielle de droit européen, 2007, č. 4, s. 609 až 633).
4 – Pozri rozsudky zo 16. decembra 1992, Lornoy a i., C‑17/91, Zb. s. I‑6523; Claeys, C‑114/91, Zb. s. I‑6559, ako aj Demoor a i., C‑144/91 a C‑145/91, Zb. s. I‑6613.
5 – Rozsudok z 21. októbra 2003, van Calster a i., C‑261/01 a C‑262/01, Zb. s. I‑12249.
6 – Moniteur belge z 30. apríla 1998, s. 13469.
7 – Pozri článok 23 zákona z roku 1998.
8 – Pozri článok 23 zákona z roku 1998.
9 – Už citovaný, body 65 a 77.
10 – Moniteur belge z 21. augusta 1991, s. 17960.
11 – Pozri okrem iného rozsudok Cour de cassation zo 14. apríla 2003.
12 – Pozri články 14, 17 a 21 zákona z roku 1998.
13 – Ak by však platila desaťročná premlčacia doba, ktorá by začala plynúť od vstupu zákona z roku 1998 do platnosti, čiže od 30. apríla 1998, žaloba z 2. apríla 2007 by bola podaná pred uplynutím tejto premlčacej doby.
14 – Pozri články 14, 17, 21 a 23 zákona z roku 1998.
15 – Pozri bod 28 týchto návrhov.
16 – Pozri rozsudky zo 14. januára 1997, Comateb a i., C‑192/95 až C‑218/95, Zb. s. I‑165, bod 20, a zo 17. júna 2004, Recheio – Cash & Carry, C‑30/02, Zb. s. I‑6051, bod 15.
17 – K problematike vrátenia plnenia poskytnutého bez právneho dôvodu pozri najmä rozsudky z 15. septembra 1998, Edis, C‑231/96, Zb. s. I‑4951, bod 34, a Recheio – Cash & Carry, už citovaný, bod 17, a všeobecne rozsudky z 15. apríla 2008, Impact, C‑268/06, Zb. s. I‑2483, bod 46, a z 8. marca 2011, Lesoochranárske zoskupenie, C‑240/09, Zb. s. I‑1255, bod 48.
18 – Pozri najmä rozsudok z 24. marca 2009, Danske Slagterier, C‑445/06, Zb. s. I‑2119, bod 31 a citovanú judikatúru.
19 – Pozri rozsudok zo 17. novembra 1998, Aprile, C‑228/96, Zb. s. I‑7141, bod 19 a citovanú judikatúru.
20 – Pozri najmä rozsudky Aprile, už citovaný, bod 19; z 11. júla 2002, Marks & Spencer, C‑62/00, Zb. s. I‑6325, bod 35, a z 15. apríla 2010, Barth, C‑542/08, Zb. s. I‑3189, bod 28.
21 – Bod 18 rozsudku.
22 – Vymedzený v článku 100 konsolidovaných zákonov (už citovaný v bode 23 týchto návrhov).
23 – Ako je to v prípade článku 100 konsolidovaných zákonov.
24 – Pozri najmä rozsudky z 27. marca 1980, Denkavit italiana, 61/79, Zb. s. 1205, bod 16; z 10. februára 2000, Deutsche Telekom, C‑50/96, Zb. s. I‑743, bod 43; z 13. januára 2004, Kühne & Heitz, C‑453/00, Zb. s. I‑837, bod 21, a z 12. februára 2008, Kempter, C‑2/06, Zb. s. I‑411, bod 35.
25 – Pozri v tomto zmysle rozsudky z 19. októbra 1995, Richardson, C‑137/94, Zb. s. I‑3407, bod 33; zo 6. marca 2007, Meilicke a i., C‑292/04, Zb. s. I‑1835, bod 34 a citovanú judikatúru, a Kempter, už citovaný, bod 35.
26 – Pozri rozsudok z 25. júla 1991, Emmott, C‑208/90, Zb. s. I‑4269, bod 21.
27 – Pozri rozsudok z 2. decembra 1997, Fantask a i., C‑188/95, Zb. s. I‑6783, bod 51.
28 – Už citovaný, bod 54.
29 – Pozri aj rozsudky zo 17. júla 1997, Haahr Petroleum, C‑90/94, Zb. s. I‑4085, bod 52, a Texaco a Olieselskabet Danmark, C‑114/95 a C‑115/95, Zb. s. I‑4263, bod 48.
30 – Rozsudok z 28. novembra 2000, Roquette Frères, C‑88/99, Zb. s. I‑10465, bod 37.
31 – Pozri v tomto zmysle rozsudky Barth, už citovaný, bod 33, a Aprile, už citovaný, body 43 až 45.
32 – Vnútroštátny súd zrejme vychádza z toho, že sa majú použiť rôzne premlčacie doby. Belgická vláda, podľa ktorej sa prejednávané veci týkajú mimozmluvnej zodpovednosti, naproti tomu na pojednávaní vyjadrila iný názor: uviedla, že premlčacie doby sú rovnaké, čiže päťročné, aj keď začiatok ich plynutia je trochu odlišný. Poukazujem na to, že podľa vnútroštátneho súdu sa tieto veci týkajú vydania plnenia poskytnutého bez právneho dôvodu (condictio indebiti). K otázke posúdenia pozri rozsudok z 12. decembra 2006, Test Claimants in the FII Group Litigation, C‑446/04, Zb. s. I‑11753, bod 201.
33 – Treba poznamenať, že táto otázka sa netýka spoločnosti Q‑Beef, ktorá zaplatila príspevky priamo štátu.
34 – Pozri rozsudky Edis, už citovaný, bod 39; Aprile, už citovaný, bod 34, a z 10. septembra 2002, Prisco a CASER, C‑216/99 a C‑222/99, Zb. s. I‑6761, bod 70.
35 – Rozsudok van Calster a i., už citovaný, bod 59. V bode 60 Súdny dvor dodal, že „takúto legislatívnu techniku nemožno považovať za zlučiteľnú s oznamovacou povinnosťou, ktorá vyplýva z článku 93 ods. 3 Zmluvy. Ak by bola totiž prípustná, členské štáty by mohli okamžite vykonať návrh štátnej pomoci bez jeho oznámenia a dôsledkom neoznámenia by sa mohlo predísť zrušením opatrenia pomoci a jeho súčasným opätovným zavedením so spätnou účinnosťou“.
36 – Pozri bod 16 návrhov, ktoré v citovanej veci van Calster a i. predniesol generálny advokát Jacobs.
37 – Rozsudok z 20. marca 1997, Alcan Deutschland, C‑24/95, Zb. s. I‑1591.
38 – Pozri rozsudky z 1. decembra 1998, Levez, C‑326/96, Zb. s. I‑7835, bod 34, a Barth, už citovaný, bod 36.
39 – Ako príklad možno uviesť, že v citovanej veci Kühne & Heitz dotknutá spoločnosť podala žiadosť o zaplatenie určitých súm približne dva mesiace po vydaní rozsudku Súdneho dvora, v ktorom Súdny dvor podal výklad, ktorý bol v jej prospech (pozri návrhy, ktoré v tejto veci predniesol generálny advokát Léger, bod 14).
40 – To Belgické kráľovstvo navyše ani nespochybnilo.
41 – Aj keď na pojednávaní splnomocnený zástupca belgickej vlády označil neoznámenie pomoci iba za procesnú vadu. Podľa môjho názoru ide o oveľa závažnejšie pochybenie: toto opomenutie predstavuje porušenie základnej povinnosti v oblasti štátnej pomoci.
42 – Ako príklad je vhodné spomenúť opatrenia prijaté v nadväznosti na vydanie rozsudku zo 7. septembra 2004 (Manninen, C‑319/02, Zb. s. I‑7477), v ktorom Súdny dvor rozhodol o nezlučiteľnosti fínskej právnej úpravy s právom Únie. Po vydaní konečného rozhodnutia vnútroštátneho súdu (rozsudok Korkein hallinto‑oikeus, z 22. decembra 2004, vo veci KHO:2004:117) bol prijatý zákon na nápravu tohto nedostatku. Z prípravných prác k tomuto zákonu vyplýva, že cieľom jeho prijatia bolo zabezpečiť účinnú náhradu (pozri aj vládny návrh 57/2005).
43 – V odôvodnení č. 13 nariadenia Rady (ES) č. 659/1999 z 22. marca 1999 ustanovujúceho podrobné pravidlá na uplatňovanie článku 93 Zmluvy o ES (Ú. v. ES L 83, s. 1; Mim. vyd. 08/001, s. 339) sa uvádza, že v prípadoch protiprávnej pomoci, ktorá nie je zlučiteľná so spoločným trhom, by sa mala obnoviť efektívna súťaž a že na tento účel je potrebné, aby sa pomoc vrátane úrokov bez meškania vrátila.
44 – Rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 25. júna 2009, Zouboulidis v. Grécko, body 33 až 37. V tejto veci išlo o pohľadávky voči Grécku, ktoré sa v niektorých prípadoch premlčovali po dvoch rokoch, zatiaľ čo na pohľadávky Grécka sa vzťahovala premlčacia doba, ktorá bola dvakrát až desaťkrát dlhšia. Európsky súd pre ľudské práva v tejto súvislosti rozhodol, že pravidlá premlčania, ktoré zvýhodňovali Grécko, boli nezlučiteľné s článkom 1 prvého dodatkového protokolu k Európskemu dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd zo 4. novembra 1950.
45 – Pozri článok 17 týkajúci sa vlastníckeho práva.