NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA
NIILO JÄÄSKINEN
prednesené 8. septembra 2011 (1)
Vec C‑81/10 P
France Télécom SA
„Odvolanie – Štátna pomoc pre France Télécom – Pojem ‚štátna pomoc‘ a pojem ‚výhoda‘ spojená s režimom zdanenia France Télécom živnostenskou daňou počas rokov 1994 až 2002 – Kompenzácia – Zásada legitímnej dôvery – Premlčacia lehota – Povinnosť odôvodnenia a zásada právnej istoty“
I – Úvod
1. Svojím odvolaním sa France Télécom SA (ďalej len „France Télécom“) domáha zrušenia rozsudku Súdu prvého stupňa Európskych spoločenstiev z 30. novembra 2009, Francúzsko a France Télécom/Komisia (T‑427/04 a T‑17/05, Zb. s. II‑4315, ďalej len „napadnutý rozsudok“)(2), ktorým Súd prvého stupňa zamietol návrh na zrušenie rozhodnutia Komisie 2005/709/ES z 2. augusta 2004 o štátnej pomoci Francúzska v prospech France Télécom [oznámené pod číslom K(2004) 3061] (ďalej len „sporné rozhodnutie“)(3), podaný Francúzskou republikou (vec T‑427/04) a France Télécom (vec T‑17/05).
2. Táto vec je spojená s vývojom postavenia France Télécom v rámci liberalizácie odvetvia telekomunikácií a nastoľuje otázky vzťahujúce sa na identifikáciu výhody v kontexte daňových opatrení, ako aj právnej ochrany priznanej osobám ťažiacim z daňového opatrenia, o ktorom sa ukáže, že predstavuje nezákonnú štátnu pomoc.
3. Až do roku 1990 patrili činnosti vykonávané France Télécom pod riaditeľstvo francúzskeho ministerstva pôšt a telekomunikácií (PTT). Spoločnosť France Télécom bola zriadená 1. januára 1991 zákonom č. 90‑568 z 2. júla 1990 o organizácii poštových a telekomunikačných verejných služieb vo forme verejnoprávnej právnickej osoby sui generis.(4) Podľa zákona č. 96‑660 z 26. júla 1996 o štátnom podniku France Télécom(5) sa spoločnosť France Télécom od 31. decembra 1998 transformovala na štátny podnik, v ktorom mal štát v čase, keď nastali skutočnosti predchádzajúce tomuto sporu, priamo alebo nepriamo viac ako polovicu základného imania. France Télécom sa tak riadila zákonom č. 90‑568 a okrem toho sa na ňu v rozsahu, v akom neodporovala tomuto zákonu, vzťahovala aj úprava uplatniteľná na akciové spoločnosti.
II – Právny rámec
4. Nariadenie (ES) č. 659/1999(6) bolo prijaté na účely kodifikovania ustálenej praxe vyvinutej a zavedenej Európskou komisiou pri uplatňovaní článku 88 ES s cieľom posilniť transparentnosť a právnu istotu. Nadobudlo účinnosť 16. apríla 1999.
5. Odôvodnenie č. 14 nariadenia č. 659/1999 uvádza, že „z dôvodov právnej istoty je náležité stanoviť obdobie obmedzenia na 10 rokov v súvislosti s protiprávnou pomocou, po uplynutí ktorej nemožno nariadiť žiadne vymáhanie“.
6. Podľa článku 15 nariadenia č. 659/1999:
„1. Právomoci Komisie vymáhať pomoc budú predmetom vymedzeného obdobia desiatich rokov [Právomoci Komisie v oblasti vymáhania pomoci podliehajú premlčacej lehote, ktorá je desať rokov – neoficiálny preklad].
2. Vymedzené obdobie začína dňom, kedy sa protiprávna pomoc udelila [Premlčacia lehota začína plynúť odo dňa, keď sa protiprávna pomoc poskytla – neoficiálny preklad] príjemcovi buď ako individuálna pomoc, alebo ako pomoc podľa schémy pre pomoc. Akýkoľvek akt vykonaný Komisiou [Akékoľvek opatrenie prijaté Komisiou – neoficiálny preklad] alebo členským štátom konajúcim na žiadosť Komisie v súvislosti s protiprávnou pomocou preruší vymedzené obdobie [preruší plynutie premlčacej lehoty – neoficiálny preklad]. Po každom prerušení sa začne čas počítať od začiatku [Po každom prerušení začne plynúť nová premlčacia lehota – neoficiálny preklad]. Vymedzené obdobie sa pozastaví na také dlhé obdobie, na aké je [Premlčacia lehota nebude plynúť, kým je – neoficiálny preklad] rozhodnutie Komisie predmetom konania na Súdnom dvore Európskych spoločenstiev.
3. Akákoľvek pomoc, v súvislosti s ktorou vymedzené obdobie uplynulo [uplynula premlčacia lehota – neoficiálny preklad], sa bude považovať za existujúcu pomoc.“
III – Skutkové okolnosti sporu
A – Vnútroštátne ustanovenia stanovujúce režim zdanenia uplatniteľný na France Télécom
1. Zdanenie France Télécom živnostenskou daňou. Všeobecná úprava živnostenskej dane(7)
7. Ako bolo zhrnuté v bodoch 16 až 24 napadnutého rozsudku, živnostenská daň je miestna daň, ktorej pravidlá sú stanovené zákonom a kodifikované všeobecným daňovým zákonníkom. Živnostenskú daň sú povinné zaplatiť každý rok fyzické alebo právnické osoby, ktoré k 1. januáru pravidelným spôsobom vykonávajú samostatnú zárobkovú činnosť. Živnostenská daň sa stanovuje podľa schopnosti daňovníkov platiť dane posudzovanej podľa ekonomických kritérií v závislosti od objemu činností, ktoré vykonávajú na území územného celku, ktorý je príjemcom dane.
8. Z toho vyplýva, že živnostenská daň je daňou, ktorej základ nepredstavuje zisk dosiahnutý činnosťou podniku, ale ku dňu, keď nastali skutočnosti predchádzajúce sporu, bola týmto základom časť hodnoty výrobných prostriedkov – kapitálu a práce – využívaných daňovníkom v každej obci, v ktorej sa daň stanovuje.
9. Pre dane stanovené za roky 1994 až 2002 tak v prípade právnických osôb, ktoré boli platiteľmi dane z príjmov, základ živnostenskej dane zahŕňal na jednej strane nájomnú hodnotu hmotného investičného majetku, ktorý mal daňovník k dispozícii pre potreby svojej zárobkovej činnosti počas referenčného obdobia, a na druhej strane podiel miezd vyplatených počas referenčného obdobia. Vyššie uvedeným referenčným obdobím je predposledný rok predchádzajúci roku zdanenia v prípade, keď sa účtovný rok časovo zhoduje s kalendárnym rokom, alebo keď to tak nie je, uzavretý účtovný rok počas predposledného roka predchádzajúceho roku zdanenia.
10. Živnostenská daň sa stanovuje v každej obci, v ktorej má daňovník k dispozícii priestory alebo pozemky na základe nájomnej hodnoty majetku, ktorý sa tam nachádza alebo tam patrí, a miezd uhradených zamestnancom.
2. Pravidlá uplatniteľné na France Télécom
a) Zásada zdanenia všeobecnými daňami
11. Zákon č. 90‑568, z ktorého vyplýva zriadenie France Télécom, obsahuje osobitné daňové ustanovenia. S určitými výnimkami podlieha France Télécom v zásade za bežných okolností všetkým daniam a poplatkom, ktorým by podliehali súkromné podniky vykonávajúce rovnaké činnosti.
b) Paušálny odvod
12. France Télécom mala až do 1. januára 1994 podliehať iba daniam a poplatkom, ktoré skutočne odvádzal štát. V dôsledku toho nebola táto spoločnosť daňovníkom ani dane z príjmov, ani miestnych daní, vrátane živnostenskej dane. Ako náhradu mala France Télécom za roky 1991 až 1993 zaplatiť príspevok stanovený ročne zákonom o štátnom rozpočte vo výške sumy, ktorej základ pred aktualizáciou sa rovnal zostatku vytvorenému dodatkovým rozpočtom telekomunikácií za rok 1989.
c) Osobitný daňový režim od roku 1994
13. Daň, ktorej základ sa pri výpočte zdaniteľných základov riadil všeobecnými pravidlami uvedenými vo všeobecnom daňovom zákonníku, bola stanovená na základe váženej priemernej národnej sadzby vyplývajúcej zo sadzieb odhlasovaných predchádzajúci rok všetkými územnými celkami. Na France Télécom sa okrem toho uplatňovala sadzba 1,9 % namiesto 8 % ako poplatok za správne náklady.
14. V tejto súvislosti hneď na úvod poznamenávam, že živnostenskú daň vyberajú daňové orgány štátu, a nie dotknuté územné celky. Sumy vybraté štátom ako vyššie uvedené správne náklady boli určené na kompenzáciu nákladov spôsobených daňovej správe činnosťami vyrubovania a výberu živnostenskej dane v prospech územných celkov.
15. Výnos dane mal byť odvádzaný štátu alebo, pokiaľ ide o časť presahujúcu platbu zaplatenú za rok 1994, každoročne upravenú o zmenu indexu spotrebiteľských cien, Národnému fondu rozvrhnutia živnostenskej dane.
16. Osobitný režim zdaňovania živnostenskou daňou, ktorý bol zavedený na neurčitú dobu, bol zrušený zákonom o štátnom rozpočte na rok 2003(8).
B – Správne konanie predchádzajúce prijatiu sporného rozhodnutia
17. Dňa 13. marca 2001 Association des collectivités territoriales pour le retour de la taxe professionnelle de France Télécom et de La Poste dans le droit commun (Asociácia územných celkov pre opätovné zaradenie živnostenskej dane France Télécom a La Poste do všeobecného režimu zdaňovania) podala Komisii sťažnosť, podľa ktorej osobitný daňový režim predstavuje štátnu pomoc nezlučiteľnú so spoločným trhom. Sťažovateľka zdôrazňovala najmä stratu príjmov, ktorú niektorým obciam spôsobovalo uplatňovanie váženej priemernej národnej sadzby.
18. Po tejto sťažnosti Komisia 28. júna 2001 rozhodla o začatí konania vo veci predbežného zisťovania, ktorého predmetom bol osobitný daňový režim, a v tejto súvislosti poslala Francúzskej republike žiadosť o informácie.
19. Dňa 30. januára 2003 prijala Komisia rozhodnutie o začatí konania vo veci formálneho zisťovania podľa článku 88 ods. 2 ES, najmä pokiaľ ide o oslobodenie od živnostenskej dane, ktoré bolo France Télécom priznané od roku 1991 do roku 1993, a o osobitný daňový režim. V rozhodnutí o začatí konania Komisia ocenila výhodu poskytnutú France Télécom na 1 miliardu FRF ročne približne od roku 1994 (odseky 73 a 74). Rozhodnutie o začatí konania bolo uverejnené 12. marca 2003.(9)
20. V rámci komunikácie medzi francúzskymi orgánmi a Komisiou Francúzska republika, prízvukujúc približnú povahu svojich odhadov, faxom z 5. júla 2004 predložila novú simuláciu finančných dopadov uplatnenia režimu zdanenia France Télécom živnostenskou daňou od roku 1991 do roku 2002. Z tohto nového odhadu, vypočítaného na základe živnostenskej dane, ktorej platiteľom bola France Télécom už v roku 2003, vyplynulo, že France Télécom bola počas tohto obdobia uložená nadmerná daň viac ako 1,7 miliardy eur bez ohľadu na kurzový rozdiel.
C – Sporné rozhodnutie
21. V dňoch 19. a 20. júla 2004 kolégium členov Komisie na svojom 1667. zasadnutí schválilo návrh rozhodnutia, ktorým sa konštatuje, že France Télécom bola z dôvodu osobitného daňového režimu príjemcom štátnej pomoci počas obdobia rokov 1994 – 2002, a splnomocnilo člena zodpovedného za hospodársku súťaž, aby so súhlasom predsedu prijal definitívnu verziu rozhodnutia vo francúzštine ako autentickom jazyku.
22. Dňa 2. augusta 2004 Komisia prijala sporné rozhodnutie, ktoré bolo Francúzskej republike oznámené 3. augusta 2004.
23. V spornom rozhodnutí sa Komisia najprv domnievala, že paušálny odvod na obdobie od roku 1991 do roku 1993 bolo možné považovať za náhradu živnostenskej dane platenej za normálnych podmienok za rovnaké roky. Oslobodenie od živnostenskej dane počas tohto obdobia teda nepredstavuje štátnu pomoc (odôvodnenie č. 22 až 33 a 53 sporného rozhodnutia).
24. Komisia sa naopak domnievala, že osobitný daňový režim, ktorý sa uplatňoval od roku 1994 do roku 2002, zaviedol štátnu pomoc, ktorú predstavuje rozdiel medzi daňou, ktorú by France Télécom musela znášať za všeobecných podmienok, a sumou živnostenskej dane, ktorá jej bola uložená v skutočnosti (ďalej len „daňový rozdiel“). Táto nová pomoc, vykonaná protiprávne, je okrem toho nezlučiteľná so spoločným trhom. Z tohto dôvodu musí byť vymáhaná (odôvodnenia č. 34 až 53 sporného rozhodnutia).
25. Pri kvalifikácii osobitného daňového režimu ako štátnej pomoci Komisia uvažovala nasledovným spôsobom.
26. Po prvé, Komisia uviedla dôvody, pre ktoré bolo podľa jej názoru potrebné odmietnuť tvrdenie francúzskych orgánov, že výhoda zistená počas obdobia rokov 1994 – 2002 bola viac než kompenzovaná sumou paušálneho odvodu, ktorému France Télécom podliehala počas obdobia rokov 1991 – 1993 (odôvodnenia č. 35 až 41 napadnutého rozhodnutia).
27. Po druhé, Komisia sa nazdávala, že daňový rozdiel predstavuje výhodu pre France Télécom poskytnutú zo zdrojov, ktoré by inak museli tvoriť súčasť štátneho rozpočtu, a teda štátnu pomoc (odôvodnenie č. 42 napadnutého rozhodnutia).
28. Po tretie, v odôvodneniach č. 43 a 44 sporného rozhodnutia Komisia uviedla, že v štádiu rozhodnutia, ktorým sa konštatuje existencia štátnej pomoci, nemôže zohľadniť tvrdenie Francúzskej republiky, podľa ktorého treba pri určení čistej výhody, ktorej príjemcom bola France Télécom, vziať do úvahy zníženie základov dane z príjmov, ktoré by mala za následok platba vyšších súm živnostenskej dane.
29. Po štvrté, Komisia odmietla tvrdenia Francúzskej republiky, podľa ktorých nemožno spornú pomoc vymáhať z dôvodu uplatnenia pravidiel o premlčaní stanovených článkom 15 nariadenia č. 659/1999, a domnievala sa, že sporná pomoc predstavuje novú, a nie existujúcu pomoc (odôvodnenie č. 45 sporného rozhodnutia). Komisia dospela k záveru, že prvá zistená pomoc, ktorá bola poskytnutá počas roka 1994, čo je menej ako desať rokov pred 28. júnom 2001, teda sporná pomoc, musí byť vymáhaná v celej jej výške (odôvodnenie č. 51 sporného rozhodnutia).
30. Po piate, Komisia zdôraznila, že francúzske orgány neuviedli žiadne konkrétne tvrdenie na preukázanie zlučiteľnosti spornej pomoci so spoločným trhom a že nevidí žiadny právny základ, na základe ktorého by táto pomoc mohla byť vyhlásená za zlučiteľnú so spoločným trhom (odôvodnenie č. 52 sporného rozhodnutia).
31. V odôvodnení č. 53 sporného rozhodnutia teda Komisia dospela k záveru, že na jednej strane režim živnostenskej dane, ktorý sa uplatňoval na France Télécom v období rokov 1991 – 1993, nie je štátnou pomocou a na druhej strane daňový rozdiel, ktorého príjemcom bola France Télécom v období rokov 1994 – 2002 v dôsledku osobitného daňového režimu, je štátnou pomocou nezlučiteľnou so spoločným trhom a vykonanou protiprávne, ktorá preto musí byť vymáhaná.
32. Komisia sa domnievala, že pomoc, ktorá musí byť vymáhaná, predstavuje bez úrokov sumu medzi 798 miliónmi a 1,14 miliardy eur (odôvodnenia č. 54 až 69 sporného rozhodnutia). Podľa Komisie presná vymáhaná suma mala byť určená francúzskymi orgánmi v súlade s ich povinnosťou lojálnej spolupráce, a to pri výkone sporného rozhodnutia (odôvodnenia č. 59 a 60 sporného rozhodnutia).
33. Článok 1 výrokovej časti sporného rozhodnutia stanovuje:
„Štátna pomoc, ktorú [Francúzska republika] poskytl[a] nelegálne v rozpore s článkom 88 ods. 3… ES v prospech France Télécom, týkajúca sa systému odvodu živnostenskej dane, ktorý sa uplatňoval v tomto podniku v období od 1. januára 1994 do 31. decembra 2002…, nie je zlučiteľná so spoločným trhom.“
34. Dňa 25. októbra 2006 podala Komisia žalobu o nesplnenie povinnosti, ktorou od Súdneho dvora žiadala, aby určil, že Francúzska republika si tým, že nevykonala v stanovenej lehote sporné rozhodnutie, nesplnila povinnosti, ktoré jej vyplývajú z článkov 2 a 3 tohto rozhodnutia, z článku 249 štvrtého odseku ES, ako aj z článku 10 ES. Rozsudkom z 18. októbra 2007, Komisia/Francúzsko(10), Súdny dvor rozhodol, že žaloba Komisie je dôvodná.
IV – Konanie pred Súdom prvého stupňa a napadnutý rozsudok
35. V rámci svojich žalôb o neplatnosť sporného rozhodnutia, ktoré Súdu prvého stupňa podali Francúzska republika a France Télécom, obe žalobkyne v podstate tvrdili, že Komisia nesprávne dospela k záveru, že jednak France Télécom bola príjemcom nezákonnej štátnej pomoci a jednak táto pomoc musí byť vrátená.(11)
36. Napadnutým rozsudkom Súd prvého stupňa odmietol všetky žalobné dôvody predložené Francúzskou republikou a spoločnosťou France Télécom a v dôsledku toho potvrdil zákonnosť sporného rozhodnutia.
V – O odvolaní a posúdení odvolacích dôvodov
37. Vo svojom odvolaní France Télécom uvádza päť odvolacích dôvodov, z ktorých druhý sa rozdeľuje na tri časti a tretí na dve časti. France Télécom Súdu prvého stupňa v zásade vytýka nesprávny výklad pojmov štátna pomoc a výhoda, ako aj porušenie zásady legitímnej dôvery. Uvádza tiež nedostatok odôvodnenia napadnutého rozsudku v časti týkajúcej sa argumentov vzťahujúcich sa na zásadu premlčania. Napokon, pokiaľ ide o odvolací dôvod vzťahujúci sa na porušenie zásady právnej istoty, napadnutý rozsudok je postihnutý nesprávnym právnym posúdením a nedostatkom odôvodnenia.
38. Hneď na úvod treba konštatovať, že bez ohľadu na počet odvolacích dôvodov uvádzaných France Télécom v rámci jej odvolania toto odvolanie sa zaoberá predovšetkým tromi aspektmi.
39. Prvý aspekt, ktorý je predmetom prvého a druhého odvolacieho dôvodu, sa týka pojmu štátna pomoc, ako aj pojmu výhoda, ktorý je jedným z jeho prvkov. Svojím druhým odvolacím dôvodom France Télécom vytýka Súdu prvého stupňa, že nesprávne vyložil pojem výhoda tým, že odmietol preskúmať odchylný režim ako celok. V rámci prvého odvolacieho dôvodu založeného na nesprávnom výklade pojmu štátna pomoc sa France Télécom v skutočnosti obmedzuje na to, že vytýka Súdu prvého stupňa nesprávne právne posúdenie tým, že uvedený súd pripustil, že identifikácia výhody nezávisí od vlastných charakteristík režimu, ale od vonkajších faktorov, ktoré bolo možné zistiť až dodatočne. Keďže tvrdenia predložené v rámci týchto dvoch odvolacích dôvodov úzko súvisia, navrhujem preskúmať ich spoločne, v jednej časti týkajúcej sa problematiky existencie výhody.
40. Druhý aspekt sa týka počítania premlčacej lehoty a je preskúmaný vo štvrtom odvolacom dôvode predloženom France Télécom najmä z hľadiska nedostatku odôvodnenia napadnutého rozsudku.
41. Tretí aspekt, ktorý je preskúmaný v treťom a piatom odvolacom dôvode, sa týka porušenia všeobecných právnych zásad, ako je zásada legitímnej dôvery, ako aj zásady právnej istoty.
42. V dôsledku toho navrhujem analyzovať odvolanie tak, že zoskupím odvolacie dôvody uvádzané France Télécom podľa vyššie uvedených aspektov.
VI – O pojme štátna pomoc a výhoda(12)
A – O identifikácii výhody
43. Otázka identifikácie výhody predstavuje tak z vecného, ako aj z časového hľadiska kľúčový prvok tohto odvolania.
44. V tejto súvislosti pripomínam, že podľa ustálenej judikatúry kvalifikácia opatrenia ako štátnej pomoci v zmysle Zmluvy predpokladá, že všetky štyri kumulatívne podmienky uvedené v článku 87 ods. 1 ES budú splnené súčasne.(13) Takýmto opatrením je štátna pomoc ako pomoc poskytovaná členským štátom alebo akoukoľvek formou zo štátnych prostriedkov, ktorá narúša hospodársku súťaž alebo hrozí narušením hospodárskej súťaže tým, že zvýhodňuje určitých podnikateľov alebo výrobu určitých druhov tovaru, pokiaľ ovplyvňuje obchod medzi členskými štátmi. Pojem štátna pomoc v zmysle tohto ustanovenia je širší ako pojem subvencia, keďže zahŕňa nielen aktívne plnenia, akými sú subvencie, ale aj zásahy, ktoré rôznymi spôsobmi zmierňujú náklady obvykle zaťažujúce rozpočet podniku v porovnaní s podnikom, ktorý sa nachádza v podobnej situácii.(14)
45. Z toho vyplýva, že opatrenie, ktorým verejné orgány priznajú určitým podnikom oslobodenie od dane, ktoré síce nezahŕňa prevod štátnych prostriedkov, ale stavia príjemcu do finančnej situácie, ktorá je výhodnejšia ako situácia iných daňových subjektov, predstavuje štátnu pomoc v zmysle článku 87 ods. 1 ES.(15) Štátnu pomoc rovnako môže predstavovať opatrenie, ktoré niektorým podnikom prizná zníženie dane alebo odklad platby dane, ktorá by bola za bežných okolností splatná.
46. Na účely posúdenia, či také zvýhodnenie predstavuje pomoc v zmysle článku 87 ES, treba určiť, či podnik, ktorý je jeho príjemcom, získava hospodársku výhodu, ktorú by za obvyklých podmienok trhu nezískal.(16)
47. Ako som už uviedol v návrhoch, ktoré som predniesol vo veci Komisia a Španielsko/Vláda Gibraltáru a Spojené kráľovstvo (C‑106/09 P a C‑107/09 P, vec v konaní pred Súdnym dvorom)(17), opatrenie, ktoré by bolo možné považovať za daňovú pomoc, musí zodpovedať určitému rozpočtovému nákladu. Komisia musí byť schopná identifikovať hodnotu súčasnej alebo budúcej straty daňových príjmov, ktorá predstavuje predpokladanú sumu pomoci. Jediná metóda, ktorú má Komisia k dispozícii na to, aby vykonala odhad hodnoty uvedenej straty, je odkázať na všeobecný režim uplatniteľný ako preskúmavaný referenčný režim prípadu.
48. France Télécom však vo svojom odvolaní zdôrazňuje, že v momente zavedenia odchylného režimu nebolo možné zistiť, či sporný režim zaviedol výhodu, ktorá mohla predstavovať štátnu pomoc.
49. Predovšetkým je potrebné pripomenúť, že toto tvrdenie má hypotetickú povahu, keďže vnútroštátne orgány nepristúpili k oznámeniu režimu zavedeného na základe zákona č. 90‑568. V tejto fáze teda nie je možné zistiť, k akému výsledku by mohlo viesť preskúmanie Komisie v danom období.
50. Okrem toho treba vo všeobecnosti poznamenať, že určenie presnej hodnoty poskytnutej pomoci v prípade opatrení rozložených na viaceré roky môže byť pre Komisiu nadmerne ťažké.
51. V tejto súvislosti, bez toho, aby som podceňoval ťažkosti spojené s posudzovaním ex ante, a to navyše pred nadobudnutím účinnosti uvedeného opatrenia, je potrebné rozlišovať medzi možnosťou kvantifikovať presnú sumu pomoci a možnosťou preskúmať návrh predmetných opatrení z hľadiska článku 87 ES.
52. Z toho je zrejmé, že na rozdiel od individuálnej pomoci priznanej určitému podniku Komisia ani členský štát nedokážu, za predpokladu daňového režimu vykazujúceho podobu právnej úpravy vzťahujúcej sa na určitý typ dane uplatniteľnej na neurčitý počet príjemcov, dospieť k presnej kvantifikácii pomoci ex ante.
53. V rámci posudzovania hoci aj potenciálnych účinkov predmetného režimu na hospodársku súťaž by však taká okolnosť nemala zbaviť členský štát povinnosti jeho oznámenia ani by nemala pripraviť Komisiu o možnosť preskúmať a kvalifikovať tento režim z hľadiska ustanovení Zmluvy v oblasti štátnej pomoci.
54. V dôsledku toho vtedy, keď je Komisia odkazom na preskúmavaný referenčný režim prípadu schopná preukázať existenciu skutočnej alebo potenciálnej straty daňových príjmov, ktoré predstavujú sumu predpokladanej pomoci udelenej podnikom ako domnelým príjemcom, treba dospieť k záveru, že existencia výhody je preukázaná. Presné určenie jej výšky má však najskôr iba sekundárnu dôležitosť; táto výška sa bude zisťovať v okamihu prípadného vymáhania, ak sa posudzované opatrenia ukážu ako protiprávne.
55. V danom prípade je potrebné konštatovať, že daňový model, ktorému podliehala France Télécom v priebehu posudzovaného obdobia, predstavuje výnimku zo všeobecného režimu zdaňovania.
56. Takto bola France Télécom podrobená osobitnému daňovému režimu, ktorého cieľom bolo zaručiť, aby zdroje pochádzajúce zo živnostenskej dane (v zásade vyberanej na miestnej úrovni, na základe sadzby definovanej každým územným celkom) boli naďalej platené do všeobecného rozpočtu štátu. Na účely dosiahnutia tohto cieľa bola zákonom č. 90‑568 zavedená „celoštátna“ živnostenská daň uplatniteľná na France Télécom, ktorá sa určila na základe váženého priemeru sadzieb uplatniteľných v obciach a vyberala sa v mieste hlavného miesta podnikania uvedenej spoločnosti.
57. V období od roku 1991 do roku 1993 bola France Télécom na základe prechodného režimu oslobodená od dane z príjmov právnických osôb a miestnych daní, pretože platila odvod stanovený zákonodarnou cestou. Podľa podmienok definitívneho režimu uplatniteľného od roku 1994 do roku 2002 bol na France Télécom uplatnený všeobecný režim výberu dane z príjmov právnických osôb, ako aj osobitný režim pre miestne dane, vrátane živnostenskej dane. V tejto súvislosti treba dodať, že živnostenská daň viedla k tomu, že France Télécom bola ešte dodatočne oslobodená od ďalších nákladov spočívajúcich v ďalšom znížení správnych poplatkov vyberaných štátom, a to o tri štvrtiny obvykle uplatniteľných nákladov.
58. Ako vyplýva zo spisu, toto nie sú jediné osobitné daňové predpisy uplatniteľné na France Télécom, ktoré predstavovali výhodu. Komisia sa totiž domnievala, že pomoc predstavoval daňový rozdiel predstavujúci rozdiel medzi sumou živnostenskej dane, ktorú by mal podnik zaplatiť, ak by sa naň vzťahoval všeobecný režim zdaňovania, a sumou, ktorá mu bola skutočne uložená na základe osobitných daňových ustanovení. Práve táto konfigurácia viedla k modelu zdaňovania umožňujúcemu nedostatočné zdanenie.
59. V dôsledku toho ide o zmiešanú konfiguráciu, v ktorej je existencia výhody vyvodzovaná jednak z pevného prvku, ktorý sa viaže na osobitný daňový režim uplatniteľný na France Télécom v porovnaní so všeobecným režimom zdaňovania, a jednak z premenlivého prvku, ktorý závisí od okolností konkrétneho prípadu, konkrétne umiestnenia priestorov alebo pozemkov v rozličných obciach, ako aj od daňovej sadzby uplatniteľnej v predmetných územných celkoch.
60. Táto konkrétna metóda identifikácie výhody uplatnená v danom prípade v sebe zahŕňa rozhodujúce dôsledky z hľadiska ročného spôsobu výpočtu výhody, možnosti rozdeliť dva režimy zdaňovania, ktorým bola postupne podrobená France Télécom, ako aj z hľadiska počítania premlčacej lehoty.
61. Napokon treba pripomenúť, že na základe osobitosti režimu uplatniteľného na France Télécom v rokoch 1994 až 2003 sa vôbec nedá vylúčiť, že nešlo o štátnu pomoc v zmysle článku 87 ES.
62. V tejto súvislosti musím zdôrazniť, že dôvody, ktoré mali viesť francúzske orgány k oznámeniu režimu zdaňovania uplatniteľného na France Télécom, je potrebné hľadať predovšetkým na úrovni zníženia správnych nákladov z 8 % na 1,9 %. Okrem toho treba zdôrazniť, že v zákone č. 90‑568 neexistuje korekčný mechanizmus, ktorý by umožnil každoročne preskúmavať účinky osobitného režimu na konkurenčnú situáciu France Télécom, keďže zákonodarca sa mohol uspokojiť s jednoduchým prevodom práva na príjmy pochádzajúce zo živnostenskej dane France Télécom na štát, namiesto toho, aby zavádzal iné úpravy vo vzťahu k všeobecnému režimu zdaňovania.(18)
B – O nesprávnom výklade pojmu výhoda namietanom v druhom odvolacom dôvode France Télécom – úvodné pripomienky
63. Svojím druhým odvolacím dôvodom France Télécom v zásade vytýka Súdu prvého stupňa nesprávne právne posúdenie vzťahujúce sa na nesprávny výklad pojmu výhoda v tom, že Súd prvého stupňa rozhodol, že výhodu predstavuje daňový rozdiel, čo ho viedlo k tomu, že odmietol kompenzáciu medzi dvoma zdaňovacími obdobiami. Podľa France Télécom Súd prvého stupňa porušil povinnosť pristúpiť k celkovému preskúmaniu všetkých ustanovení, ktorými je odchylný režim upravený, a tým nesprávne vyložil uvedený pojem výhoda.
64. Na účely uľahčenia analýzy rozličných právnych tvrdení predložených France Télécom na podporu jej odvolania, jednotlivé časti tohto odvolacieho dôvodu preskúmam v opačnom poradí, ako sú uvedené v odvolaní, a začnem údajným nesprávnym právnym posúdením, ktoré malo ovplyvniť výklad pojmu výhoda definovanému v spornom rozhodnutí, na základe čoho následne analyzujem z toho vyplývajúce otázky, ktoré sa týkajú celkového preskúmania režimu a otázky kompenzácie.
C – O druhej časti druhého odvolacieho dôvodu vzťahujúcej sa na nesprávne právne posúdenie, ktorého sa mal dopustiť Súd prvého stupňa vo svojom výklade sporného rozhodnutia, a nahradenie odôvodnenia
1. Tvrdenia účastníkov konania
65. France Télécom tvrdí, že Súd prvého stupňa sporné rozhodnutie vyložil nesprávne, keď konštatoval, že Komisia sa nedomnievala, že by predmetnú pomoc predstavovali osobitné daňové ustanovenia uplatniteľné na France Télécom, ale že zastávala názor, že ju predstavuje každoročne zistený daňový rozdiel, a tým Súd prvého stupňa nahradil odôvodnenie uvedené v danom rozhodnutí svojím vlastným odôvodnením.
66. France Télécom tvrdí, že v odôvodnení č. 42 sporného rozhodnutia sa len konštatuje, že kompenzácia medzi dvoma zdaňovacími obdobiami nie je možná. Toto odôvodnenie neumožňuje konštatovať, že Komisia zastávala názor, že predmetnú pomoc nepredstavovali osobitné daňové ustanovenia uplatniteľné na France Télécom, ale daňový rozdiel konštatovaný za každý rok, v ktorom bola živnostenská daň splatná.
67. France Télécom tiež uvádza, že taký výklad by okrem toho bol zjavne v rozpore s výrokom sporného rozhodnutia, ktorý stanovuje, že predmetnú pomoc predstavuje režim živnostenskej dane uplatniteľný na uvedený podnik v období od 1. januára 1994 do 31. decembra 2002.
68. Komisia tvrdí, že odvolací dôvod je irelevantný a v každom prípade nedôvodný. Závery, ku ktorým dospel Súd prvého stupňa, totiž nezáviseli od ročného zdaňovacieho obdobia živnostenskej dane ani od konštatovania, že pomoc spočívala v daňovom rozdiele konštatovanom za každý rok. Komisia zdôrazňuje, že sa nemožno odvolávať na ročné zdaňovacie obdobie živnostenskej dane, pretože ďalšie prvky odôvodnenia uvedeného Súdom prvého stupňa odôvodňujú odmietnutie kompenzácie medzi režimom paušálneho odvodu a údajným nedostatočným zdanením živnostenskou daňou od roku 1994 do roku 2002.
2. Posúdenie
69. Najskôr čo sa týka tvrdenia predloženého Komisiou, pokiaľ ide o údajnú irelevantnosť druhého odvolacieho dôvodu, stačí konštatovať, že keďže týmto odvolacím dôvodom France Télécom kritizuje podstatnú náležitosť odôvodnenia Súdu prvého stupňa, dané tvrdenie Komisie treba odmietnuť.
70. Druhou časťou druhého odvolacieho dôvodu France Télécom napáda závery Súdu prvého stupňa uvedené najmä v bodoch 201 a 202 napadnutého rozsudku.
71. V bode 201 Súd prvého stupňa odkazuje na bod 42 sporného rozhodnutia vzťahujúci sa na analýzu režimu v rokoch 1994 až 2003, z ktorej vyplýva, že „rozdiel medzi živnostenskou daňou skutočne zaplatenou France Télécom a tou, ktorú by musela zaplatiť podľa všeobecného režimu zdaňovania od 1. januára 1994 do 1. januára 2003, predstavuje štátnu pomoc, lebo predstavuje výhodu poskytnutú France Télécom zo zdrojov, ktoré by boli inak súčasťou rozpočtu štátu“.
72. Komisia teda po tom, ako v predchádzajúcich bodoch sporného rozhodnutia vylúčila akúkoľvek kompenzáciu medzi dvoma predmetnými režimami zdaňovania, ktorú obhajovali francúzske orgány, dospela k záveru, podľa ktorého daňový rozdiel, ktorý konštatovala, predstavoval štátnu pomoc.
73. V tejto súvislosti stačí poznamenať, že Súd prvého stupňa sa v bode 201 napadnutého rozsudku nedopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď vyložil text sporného rozhodnutia v tom zmysle, že štátna pomoc bola výsledkom daňového rozdielu. Súd prvého stupňa totiž overil existenciu uvedeného daňového rozdielu v bodoch 219 až 225 napadnutého rozsudku, pričom daná časť jeho odôvodnenia nebola v tejto súvislosti predmetom žiadnej kritiky zo strany France Télécom.
74. Okrem toho, na rozdiel od tvrdení France Télécom, výklad, ku ktorému dospel Súd prvého stupňa, že pomoc predstavuje daňový rozdiel vyplývajúci z uplatnenia právnych predpisov zavádzajúcich odchylný režim, je v súlade s výrokom sporného rozhodnutia, podľa ktorého iba režim uplatniteľný na France Télécom v rokoch 1994 až 2002 predstavuje štátnu pomoc nezlučiteľnú so spoločným trhom a protiprávnu. Práve na základe tohto odchylného režimu totiž France Télécom nezaplatila do štátneho rozpočtu dane, ktoré by ináč musela zaplatiť podľa všeobecného režimu zdaňovania.
75. Vzhľadom na uvedené treba zdôrazniť, že konštatovanie Súdu prvého stupňa objavujúce sa v bode 201 napadnutého rozsudku verne odráža logiku, na ktorej sa zakladajú ustanovenia článku 87 ES, tým, že v rámci pojmu štátna pomoc treba rozlišovať medzi formou štátnej pomoci, vyjadrenou v konštitutívnom akte, ktorý má byť predmetom oznamovacej povinnosti, a objektívnymi účinkami opatrenia, ktorých analýza umožňuje konštatovať existenciu výhody.
76. V rámci pojmu pomoc je teda na zistenie toho, či ide o selektívnu výhodu, prvoradé identifikovať jednak úroveň zodpovedajúcu takému normatívnemu aktu, ktorý je pôvodcom sporného opatrenia, ako je napríklad zákonodarný akt, rozhodnutie správneho orgánu alebo akýkoľvek iný akt či prax, ktoré možno pripísať členskému štátu, a jednak ekonomickú úroveň, vzhľadom na ktorú sú preskúmavané účinky uvedeného aktu.
77. Bolo by teda nesprávne tvrdiť, že daňové ustanovenia samy osebe predstavujú štátnu pomoc. Selektívna výhoda totiž môže zodpovedať iba účinkom uplatňovania uvedených ustanovení na dotknuté podniky. V prípade, že predmetné opatrenie spočíva v osobitnom faktore uplatniteľnom na výpočet dane, pričom však bez toho, aby predstavovalo priame (otvorené/transparentné) zmiernenie zaťaženia, také účinky možno ustáliť iba na výročnom základe, keďže daňové obdobie zodpovedá tomuto trvaniu.
78. Okrem toho sporné rozhodnutie sa zakladá na predpoklade, že práve režim živnostenskej dane upravený zákonom č. 90‑568 viedol uplatnením váženej priemernej národnej sadzby vyplývajúcej zo sadzieb odhlasovaných predchádzajúci rok všetkými územnými celkami k nedostatočnému zdaneniu France Télécom v porovnaní so sumou, ktorú by táto spoločnosť musela zaplatiť, ak by bola podrobená všeobecnému režimu zdaňovania. Toto hľadisko je okrem toho potvrdené znením výroku sporného rozhodnutia.
79. Pokiaľ ide o bod 202 napadnutého rozsudku a údajné nahradenie odôvodnenia, treba konštatovať, že Súd prvého stupňa neprekročil potrebnú mieru súdneho preskúmania tým, že namiesto ekonomického posúdenia Komisie použil svoje vlastné ekonomické posúdenie, pretože problematika ročnej povahy daného režimu tvorí v spornom rozhodnutí neoddeliteľnú súčasť argumentácie Komisie. Okrem toho Súdu prvého stupňa nemožno vytýkať nijaký vnútorný rozpor v odôvodnení, lebo v uvedenom bode 202 poukazuje na ročnú splatnosť živnostenskej dane tak, ako vyplýva z ustanovení všeobecného daňového zákonníka. Je teda zrejmé, že aspekt vzťahujúci sa na daňové ustanovenia predstavuje prvok, ktorý je obsiahnutý v preskúmavaní existencie výhody.
80. Vzhľadom na vyššie uvedené treba druhú časť druhého odvolacieho dôvodu France Télécom zamietnuť.
D – O tretej časti druhého odvolacieho dôvodu založenej na neexistencii celkovej analýzy odchylného daňového režimu
1. Tvrdenia účastníkov konania
81. France Télécom tvrdí, že ročná splatnosť dane ani rozdiely medzi dvoma zdaňovacími obdobiami nemôžu odôvodniť vykonanie čiastkovej analýzy sporného odchylného daňového režimu. Uvádza, že Súd prvého stupňa v rámci svojej analýzy účinkov odchylného daňového režimu nesprávne odmietol zobrať do úvahy nadmerné zdanenie, ktoré pre podnik predstavoval tento paušálny odvod v porovnaní s úrovňou zdaňovania, ktorú by tento podnik musel znášať, ak by bol podrobený všeobecnému režimu zdaňovania v rokoch 1991 až 1993.
82. Podľa France Télécom, dokonca za predpokladu, že ročnú splatnosť dane možno v analýze zohľadniť, Súd prvého stupňa mal uznať, že pre prvé zdaňovacie obdobie spadajúce pod odchylný daňový režim bola spoločnosť France Télécom podrobená nadmernému zdaneniu v porovnaní s jej konkurentmi.
83. France Télécom z toho vyvodzuje, že Súd prvého stupňa mal požadovať, aby porovnanie odchylného daňového režimu uplatniteľného na dotknutý podnik so všeobecným režimom zdaňovania zahŕňalo všetky dopady odchylného režimu, t. j. nielen prípadné výhody získané podnikom v rokoch 1994 až 2002, ale aj mimoriadnu daňovú prirážku, ktorú musela France Télécom znášať v rokoch 1991 až 1993.
2. Posúdenie
84. Súd prvého stupňa po tom, čo relevantne pripomenul judikatúru, podľa ktorej je Komisia povinná celkovo zohľadniť zložité opatrenia, v bode 200 napadnutého rozsudku konštatoval, že zákon č. 90‑568 zaviedol odchylný daňový režim uplatniteľný najmä na France Télécom a charakterizovaný rozdelením na dve fázy.
85. V bode 203 napadnutého rozsudku Súd prvého stupňa správne pripomenul, že v spornom rozhodnutí sa Komisia venovala rozdielom existujúcim medzi dvoma zdaňovacími obdobiami, pričom uviedla, že paušálny odvod od roku 1991 do roku 1993 nahrádzal v celom rozsahu platenie živnostenskej dane, zatiaľ čo zdanenie osobitným režimom v rokoch 1994 až 2002 prinášalo každý rok daňový rozdiel. Súd prvého stupňa teda dospel k záveru, že Komisia v uvedenom rozhodnutí síce celkovo analyzovala všetky relevantné ustanovenia, ale vzhľadom na zistené rozdiely medzi dvoma zdaňovacími obdobiami odmietla vykonať kompenzáciu.
86. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že nevyhnutnosť celkovej analýzy, ktorú Komisia naozaj vykonala, sa nemôže vyrovnať povinnosti zohľadniť všetky zdaňovacie obdobia s cieľom konštatovať existenciu výhody. V dôsledku toho Súd prvého stupňa mohol rozhodnúť, že práve prostredníctvom analýzy celého režimu Komisia dospela k záveru, že štátna pomoc bola spoločnosti France Télécom poskytnutá iba podľa daňového režimu uplatniteľného v priebehu druhého obdobia.
87. Tretia časť druhého odvolacieho dôvodu musí byť preto zamietnutá ako nedôvodná.
E – O prvej časti druhého odvolacieho dôvodu – o kompenzácii
1. Tvrdenia účastníkov konania
88. France Télécom tvrdí, že Súd prvého stupňa sa tým, že nepristúpil k porovnaniu so všeobecným režimom zdaňovania a so všetkými ustanoveniami upravenými zákonom č. 90‑568, dopustil nesprávneho právneho posúdenia. Na určenie existencie výhody totiž Súd prvého stupňa porovnal sadzby, ktoré spoločnosti France Télécom ukladá odchylný režim, s úrovňou zdaňovania, ktorá by sa na ňu uplatnila, ak by bola podrobená daňovému režimu podľa všeobecného režimu zdaňovania. Súd prvého stupňa však obmedzil toto porovnanie na obdobie rokov 1994 až 2002 bez toho, aby zohľadnil daňové bremeno, ktoré spoločnosť France Télécom musela znášať v rokoch 1991 až 1993.
89. France Télécom zastáva názor, že Súd prvého stupňa sa tým, že sa v tejto súvislosti opieral o rozsudok Súdneho dvora z 15. decembra 2005, Taliansko/Komisia(19), dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď vylúčil kompenzáciu medzi rozličnými zdaňovacími obdobiami. Súd prvého stupňa z uvedeného rozsudku nesprávne vyvodil, že oslobodenie nemožno kompenzovať osobitným daňovým zaťažením odlišnej povahy, ktoré je bez vnútornej väzby s výhodou.
2. Posúdenie
90. Touto časťou druhého odvolacieho dôvodu France Télécom napáda body 207 a 214 napadnutého rozsudku. Po schválení odôvodnenia Komisie, ktorá rozlišovala medzi paušálnym odvodom účinným v rokoch 1991 až 1993 a odchylným režimom zdaňovania účinným v rokoch 1994 až 2002, totiž Súd prvého stupňa vylúčil akúkoľvek povinnosť vykonať v danom prípade kompenzáciu medzi dvoma zdaňovacími obdobiami.
91. V tejto súvislosti treba pripomenúť, že podľa judikatúry, keď Komisia preskúmava opatrenie, ktoré môže predstavovať štátnu pomoc, je povinná zohľadniť všetky jeho účinky na možného príjemcu a najmä v prípade potreby odpočítať špecifické zaťaženia, ktoré obmedzujú výhodu.(20)
92. Predovšetkým je pravda, že citácia bodu 34 už citovaného rozsudku Taliansko/Komisia Súdom prvého stupňa nie je správna. Zásadu vyjadrenú Súdom prvého stupňa v bode 207 napadnutého rozsudku totiž nemožno vyvodiť z uvedeného bodu 34.
93. Ako uvádza Komisia, Súd prvého stupňa pravdepodobne chcel odkázať na bod 34 iného rozsudku Taliansko/Komisia(21). V tomto bode uvedeného rozsudku Súdny dvor odmietol tvrdenie talianskych orgánov, podľa ktorého predmetná daňová úľava nebola „štátnou pomocou“, pretože z nej vyplývajúca strata príjmov bola kompenzovaná pomocou zdrojov pochádzajúcich z príspevkov platených na základe poistenia v nezamestnanosti.
94. Súdny dvor však musí poukázať na túto chybu citácie, ktorá však nepredstavuje nesprávne právne posúdenie, ktoré by mohlo spôsobiť neplatnosť rozhodnutia Súdu prvého stupňa.
95. Napriek tomuto omylu v odkaze na judikatúru je zrejmé, že Súd prvého stupňa podrobne a vyčerpávajúco odôvodnil príčiny, pre ktoré dospel k záveru, že Komisia tým, že splnila svoju povinnosť celkovej analýzy režimu vyplývajúceho zo zákona č. 90‑568, mohla dôvodne vylúčiť kompenzáciu obhajovanú France Télécom.
96. Vzhľadom na rozsudok vo veci Enirisorse(22) je totiž potrebné zdôrazniť, že povinnosť celkovej analýzy, ktorá umožňuje správne identifikovať existenciu výhody v rámci odchylných daňových opatrení, musí spočívať na hmotnoprávnej úrovni.
97. Zdá sa mi zjavné, že samotná skutočnosť, že obe zdaňovacie obdobia sú upravené v tom istom zákone, nestačí na odôvodnenie povinnosti kompenzácie medzi opatreniami uplatniteľnými na toho istého príjemcu. Uvedené opatrenia totiž spočívajú na odlišných právnych vzoroch, takže bolo potrebné rozlišovať medzi opatrením predstavujúcim pomoc a opatrením nespĺňajúcim kritériá článku 87 ES.
98. V tejto súvislosti treba konštatovať, ako vyplýva zo spisu, že odvod uplatniteľný od roku 1991 do roku 1993 bol definovaný parametrami odlišnými od tých, ktoré boli uplatňované od roku 1994 v rámci osobitného režimu živnostenskej dane.
99. Poznamenávam, že z diskusií vo francúzskom Národnom zhromaždení (Assemblée nationale) jasne vyplýva, že rok 1994 bol zvolený tak, aby bola k dispozícii dostatočná lehota na výpočet daňových základov živnostenskej dane, keďže vláda nemala podrobné ocenenie nehnuteľností alebo daňových základov.(23)
100. Navyše treba zdôrazniť, že aj keby tvrdenie, že režim uplatniteľný na France Télécom pozostával z dvoch neoddeliteľných období, z ktorých prvé vyvolalo nadmerné zdanenie podniku a druhé nedostatočné zdanenie, bolo správne, je nesporné, že predmetná právna úprava neobsahovala žiaden mechanizmus umožňujúci jednak vykonať vyrovnávací výpočet medzi sumami živnostenskej dane a jednak určiť okamih, do ktorého malo byť údajné nadmerné zdanenie v rokoch 1990 až 1993 kompenzované. Ak by sme totiž aj postupovali v súlade s názorom, ktorý v tejto súvislosti obhajuje spoločnosť France Télécom, predmetné nadmerné zdanenie vyčerpalo svoje účinky v určitý okamih, z čoho do budúcnosti, na obdobie od roku 1994, vyplývalo udelenie výhody spoločnosti France Télécom. V prípade neexistencie takého mechanizmu však nemožno tvrdenie vzťahujúce sa na potrebu kompenzácie prijať.
101. Napokon je potrebné vylúčiť relevantnosť judikatúry vzťahujúcej sa na kvalifikáciu kompenzácie štrukturálnych nevýhod podľa článku 87 ES, podľa ktorej možno vylúčiť kvalifikáciu štátnej pomoci v osobitných prípadoch, ktorých cieľom je napraviť pre podnik nepriaznivú konkurenčnú situáciu.(24) V uvedenom prípade totiž nemožno platne tvrdiť, že model zdaňovania uplatniteľný od roku 1994 slúžil na nápravu skutočnosti, že spoločnosť France Télécom bola vystavená dodatočným daňovým povinnostiam vyplývajúcim z osobitného režimu, ktorému neboli podrobené konkurenčné podniky podliehajúce všeobecnému režimu zdaňovania za obvyklých trhových podmienok. Naopak, ako vyplýva z diskusií, ktoré prebiehali vo francúzskom Senáte a Národnom zhromaždení, cieľom odchylného režimu uplatniteľného od roku 1994 bolo umožniť štátu, a nie územným celkom vyberať živnostenskú daň platenú spoločnosťou France Télécom.(25) V každom prípade musím zdôrazniť, že pokiaľ ide o konštatovanie výhody, nezáleží na tom, či bol výnos živnostenskej dane určený štátu, alebo rozpočtu územných celkov.
102. V každom prípade poznamenávam, že zo spisu vyplýva, že spoločnosť France Télécom bola povinná platiť Národnému fondu rozvrhnutia živnostenskej dane (Fonds national de péréquation de la taxe professionnelle) sumu rovnajúcu sa sume vybratej štátom od bývalej správy pôšt a telekomunikácií (PTT) ako prebytky zo zisku pred založením France Télécom. Napokon práve preto Komisia dospela k záveru, že odvod v prospech všeobecného rozpočtu, ktorému bola spoločnosť France Télécom podrobená od roku 1991 do roku 1993, mal zmiešanú povahu, čiastočne daňovú a čiastočne rovnajúcu sa účasti štátu ako vlastníka na výsledkoch hospodárenia.(26)
103. Súd prvého stupňa po preskúmaní vlastností, cieľov a dočasnej povahy režimu uplatniteľného na France Télécom teda v bode 231 napadnutého rozsudku správne rozhodol, že paušálny odvod predstavuje osobitný daňový režim France Télécom, ktorý nemožno brať do úvahy na účely kompenzácie dopadu režimu zdaňovania uplatniteľného od roku 1994.
104. Prvá časť druhého odvolacieho dôvodu musí byť preto zamietnutá.
F – O prvom odvolacom dôvode France Télécom vzťahujúcom sa na nesprávny výklad pojmu štátna pomoc
1. Tvrdenia účastníkov konania
105. France Télécom uviedla, že Súd prvého stupňa rozhodol, že by bolo „nemožné“ v deň zavedenia odchylného režimu určiť, či tento režim bude predstavovať štátnu pomoc, a následne vysvetlila, že Súd prvého stupňa sa tiež domnieval, že existencia výhody mala byť konštatovaná každoročne a závisela od vonkajších faktorov.
106. France Télécom však Súdu prvého stupňa vytýka, že nesprávne vyložil pojem štátna pomoc, keď s takou kvalifikáciou súhlasil, hoci uznal, že existencia (alebo neexistencia) prípadnej výhody nezávisí od vlastností režimu uplatniteľného na France Télécom, ale od vonkajších faktorov, ktorých účinky bolo možné zistiť až dodatočne. Podľa France Télécom zvýhodňujúce alebo znevýhodňujúce účinky vyplývajúce z vonkajších a nepredvídateľných faktorov nemôžu dať opatreniu charakter pomoci, ak ňou nebolo v okamihu jeho prijatia.
107. Okrem toho France Télécom poukazuje na judikatúru Francúzsko/Komisia týkajúcu sa spoločnosti Stardust Marine(27), pričom kritizuje samotnú možnosť pripísať predmetné opatrenie členskému štátu, keďže existencia výhody bola podmienená „výlučne“ podmienkami, ktoré sú mimo osobitného režimu zdaňovania, ako to uznal Súd prvého stupňa.
108. Francúzska vláda zdôrazňuje, že odchylný režim zdaňovania sám osebe nemôže predstavovať štátnu pomoc. Taký režim totiž nemusí nevyhnutne poskytovať selektívnu výhodu dotknutým podnikom.
109. Komisia tvrdí, že prvý odvolací dôvod je neprípustný, pretože nebol predložený v prvostupňovom konaní. Dodáva, že je nepochybné, že skutočnosti kritizované spoločnosťou France Télécom sa v spornom rozhodnutí nachádzajú.
110. Subsidiárne Komisia tvrdí, že tento odvolací dôvod nie je dôvodný. Presná úroveň zdanenia vyplývajúceho z predmetného odchylného režimu sa totiž nedala určiť vopred na každý rok. Tento režim však mohol viesť k nižšiemu zdaneniu v porovnaní so zdanením vyplývajúcim z uplatňovania obvyklého režimu živnostenskej dane.
2. Posúdenie prípustnosti odvolacieho dôvodu
111. Pokiaľ ide o námietku neprípustnosti vznesenú Komisiou a založenú na novom charaktere uvedeného dôvodu, treba konštatovať, že z ustálenej judikatúry vyplýva, že ak by sa povolilo účastníkovi konania predložiť po prvýkrát v konaní pred Súdnym dvorom dôvod, ktorý nebol predložený v konaní pred Súdom prvého stupňa, znamenalo by to možnosť predložiť Súdnemu dvoru, ktorý má v odvolacom konaní obmedzené právomoci, spor v širšom rozsahu ako pred Súdom prvého stupňa. V konaní o odvolaní je právomoc Súdneho dvora obmedzená na posúdenie zákonného rozhodovania o žalobných dôvodoch prejednávaných pred Súdom prvého stupňa.(28)
112. V tejto súvislosti však treba konštatovať, že žalobca, na rozdiel od tvrdení Komisie, nepredkladá Súdnemu dvoru nový odvolací dôvod, ale tvrdenie spadajúce pod žalobný dôvod založený na existencii štátnej pomoci, ktorý už bol preskúmaný na prvom stupni, konkrétne v rámci prvého a druhého žalobného dôvodu, ktoré boli predložené Súdu prvého stupňa. Námietku neprípustnosti teda nemožno prijať.
3. Vecné posúdenie
113. Týmto odvolacím dôvodom France Télécom napáda odôvodnenie Súdu prvého stupňa uvedené konkrétne v bodoch 323 a 324 napadnutého rozsudku. Aby bolo možné úplne zaujať postoj k tomuto odvolaciemu dôvodu, treba poukázať na odôvodnenie, ktoré na úvod rozvinul Súd prvého stupňa v bodoch 199 až 241 napadnutého rozsudku, ktorým odpovedal na prvý a druhý žalobný dôvod predložený v prvostupňovom konaní.
114. Predovšetkým konštatujem, že citácia bodu 324 napadnutého rozsudku, ktorú France Télécom používa na podporu svojho tvrdenia, podľa ktorého Súd prvého stupňa pripustil nemožnosť definovať výhodu v deň zavedenia odchylného režimu, vychádza z nesprávneho výkladu napadnutého rozsudku.
115. V bode 324 uvedeného rozsudku sa totiž Súd prvého stupňa v rámci svojej odpovede na tvrdenia žalobcu pred Súdom prvého stupňa týkajúce sa premlčania obmedzil na odmietnutie v tejto súvislosti predloženého právneho argumentu. Z časti odôvodnenia Súdu prvého stupňa vyňatej z kontextu teda nemožno vyvodzovať právne stanovisko, ktoré by mohlo byť predmetom preskúmania Súdnym dvorom v rámci odvolania a ktoré sa týka iného problému ako toho, ktorý bol predmetom odpovede Súdu prvého stupňa.
116. V druhom rade, pokiaľ ide o preskúmanie osobitosti režimu uplatniteľného na France Télécom, vrátane ročnej splatnosti živnostenskej dane, ako aj existencie výhody spojenej s okolnosťami, ktoré existujú mimo osobitného režimu zdaňovania, je potrebné predovšetkým konštatovať, že Súd prvého stupňa, keďže sa vôbec nedopustil nesprávneho výkladu pojmu štátna pomoc, správne uplatnil ustanovenia článku 87 ES. Súd prvého stupňa sa totiž správne usiloval vyvodiť všetky právne dôsledky z osobitného daňového modelu uplatniteľného na France Télécom, vrátane výročnej povahy konštatovanej výhody.
117. Súd prvého stupňa po tom, čo presne opísal relevantnú judikatúru týkajúcu sa posúdenia existencie štátnej pomoci a najmä existencie výhody udelenej spoločnosti France Télécom, preskúmal po prvé, či Komisia mohla analyzovať osobitný režim zdaňovania nezávisle od paušálneho odvodu, po druhé, či Komisia dôvodne odmietla pristúpiť ku kompenzácii, aby napokon analyzoval dôvodnosť existencie daňového rozdielu.
118. V bodoch 199 až 241 napadnutého rozsudku Súd prvého stupňa podrobne a vyčerpávajúco odpovedal na výhrady vzťahujúce sa na existenciu štátnej pomoci v prejednávanom prípade. Časti uvedeného rozsudku napadnuté spoločnosťou France Télécom v prvom odvolacom dôvode predstavujú len spochybnenie odôvodnenia predloženého vo vyššie uvedenej časti napadnutého rozsudku.
119. V súvislosti s uvedeným odôvodnením z bodu 323 napadnutého rozsudku vyplýva, že „z ročnej splatnosti živnostenskej dane… vyplýva, že existencia výhody v prospech France Télécom závisela každý rok od toho, či mal osobitný daňový režim za následok, že France Télécom bola uložená nižšia platba živnostenskej dane ako tá, ktorej by bola podliehala podľa [všeobecného režimu zdaňovania]. Treba uviesť, že samotná táto otázka závisela od okolností existujúcich mimo osobitného daňového režimu, najmä od výšky sadzieb dane odhlasovaných každoročne územnými celkami, na území ktorých mala France Télécom prevádzkarne“.
120. Kritika vyslovovaná spoločnosťou France Télécom sa teda zakladá na nesprávnom výklade napadnutého rozsudku, pretože na rozdiel od jej tvrdení Súd prvého stupňa vôbec nepripustil, že existencia výhody nezávisí od vlastností predmetnému režimu.
121. Naopak, po analýze zložitej povahy daňového režimu uplatniteľného na France Télécom Súd prvého stupňa správne dospel k názoru, že konštatovanie existencie pomoci v danom prípade spočívalo na „okolnost[iach] existujúcich mimo daňového režimu“, ktoré Súd prvého stupňa jasne definoval v bode 323 napadnutého rozsudku ako okolnosti, ktoré závisia od úrovne daňových sadzieb každoročne odhlasovaných územnými celkami, na ktorých území mala France Télécom prevádzkarne.
122. V tejto súvislosti nemožno na základe žiadnej skutočnosti uvedenej v častiach napadnutého rozsudku, ktoré sú kritizované spoločnosťou France Télécom, konštatovať, že by Súd prvého stupňa predpokladal existenciu selektívnej výhody pri spoločnosti France Télécom a tým sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia.
123. Napokon, pokiaľ ide o možnosť pripísať opatrenie členskému štátu, stačí pripomenúť, že podľa judikatúry na to, aby mohli byť výhody kvalifikované ako pomoc v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ, musia byť jednak poskytnuté priamo alebo nepriamo prostredníctvom zdrojov štátu a jednak musí byť možné tieto opatrenia pripísať štátu.(29) Okrem toho zásah štátu alebo prostredníctvom zdrojov štátu nemusí byť nevyhnutne opatrením prijatým štátnym zákonodarcom dotknutého štátu. Jeho pôvodcom môže byť aj orgán na miestnej úrovni.(30) Treba preto konštatovať, že vzhľadom na vyššie uvedené označenie „okolností existujúcich mimo daňového režimu“, poskytnuté Súdom prvého stupňa, táto skutočnosť nijako nezbavuje daňový režim uplatniteľný na France Télécom jeho povahy režimu zavedeného štátom.
124. Keďže spoločnosť France Télécom nepreukázala žiadne nesprávne právne posúdenie zo strany Súdu prvého stupňa pri uplatnení pojmu štátna pomoc, prvý odvolací dôvod treba zamietnuť ako nedôvodný.
VII – O zásade premlčania(31)
A – Tvrdenia účastníkov konania
125. Svojím štvrtým odvolacím dôvodom France Télécom pripomína, že článok 15 nariadenia č. 659/1999 stanovuje, že právomoc Komisie v záležitostiach vymáhania štátnej pomoci podlieha desaťročnej premlčacej lehote. Uvádza, že francúzske orgány v rámci správneho konania vysvetlili, že prípadné nedostatočné zdanenie podniku počas obdobia rokov 1994 – 2002 v každom prípade nemôže byť predmetom vymáhania, keďže režim bol zavedený viac ako desať rokov predtým. France Télécom teda tvrdí, že odôvodnenie Súdu prvého stupňa v tejto záležitosti nie je dostatočné, lebo v rozsudku nebolo spresnené, ktorým právne záväzným aktom začalo plynúť premlčanie. Podľa France Télécom je však týmto aktom nevyhnutne zákon č. 90‑568.
126. Komisia pripomína, že pravidlá premlčania v záležitosti štátnej pomoci sa týkajú jej vymáhania. Pomoc však možno vymáhať len vtedy, keď je jej suma určiteľná. Pokiaľ ide o sporné daňové režimy, výhoda by mohla byť preukázaná výlučne na každoročnom základe. Premlčacia lehota práva nariadiť vymáhanie pomoci teda nemôže začať plynúť predtým, ako môže byť toto vymáhanie nariadené.
127. Francúzska republika vo svojom vyjadrení uvádza, že podporuje štyri z piatich odvolacích dôvodov uvádzaných spoločnosťou France Télécom v jej odvolaní. Pokiaľ ide o premlčanie, francúzska vláda uvádza, že napadnutý rozsudok je poznačený vnútornou rozpornosťou odôvodnenia. Na jednej strane v bode 324 tohto rozsudku Súd prvého stupňa totiž zastával názor, že premlčacia lehota podľa článku 15 nariadenia č. 659/1999 začala plynúť v roku 1994. Na strane druhej v bode 276 uvedeného rozsudku Súd prvého stupňa rozhodol, že oznamovacia povinnosť mala byť splnená k okamihu prijatia zákona č. 90‑568.
B – O premlčaní
128. Je potrebné pripomenúť, že podľa článku 15 nariadenia č. 659/1999 právomoc Komisie v záležitostiach vymáhania pomoci podlieha desaťročnej premlčacej lehote. Z odseku 2 uvedeného článku vyplýva, že premlčacia lehota začína plynúť dňom, keď bola protiprávna pomoc poskytnutá príjemcovi.
129. Vopred zdôrazňujem, že predmet premlčania sa obmedzuje na protiprávnu pomoc, to znamená neoznámenú pomoc. Prostredníctvom premlčania sa teda protiprávna pomoc stáva existujúcou pomocou.
130. Rozhodujúci prvok na výklad premlčacej lehoty uvedený v článku 15 nariadenia č. 659/1999 sa teda týka pojmu poskytnutia pomoci.
131. V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že určenie momentu poskytnutia sa môže líšiť v závislosti od povahy predmetnej pomoci.
132. V prípade režimu pomoci, v ktorom poskytnutie pomoci závisí od prijatia právne záväzných aktov, sa treba totiž domnievať, že pomoc je v zásade poskytnutá v deň prijatia takého aktu.
133. Vzhľadom na rozmanitosť a zložitosť druhov opatrení, ktoré môžu predstavovať štátnu pomoc najmä v oblasti priamych daní, však predošlé konštatovanie nevyčerpáva celú škálu možností, s ktorými sa môže Komisia stretnúť pri preskúmavaní oznámených alebo neoznámených ustanovení.
134. Takto môže byť, za predpokladu viacročného režimu prejavujúceho sa v platbách alebo v pravidelných udeľovaniach výhod, deň prijatia právneho aktu, ktorý predstavuje základ poskytnutia pomoci, značne vzdialený odo dňa, v ktorý bude príjemcom skutočne poskytnutý prospech z výhody (konkrétne kedy pocítia jej dôsledky, ako v prípade oslobodenia od dane).
135. V takom prípade si myslím, že daňová pomoc musí byť považovaná za poskytnutú príjemcovi až v okamihu, keď z nej bude mať príjemca z právneho hľadiska v hmotnom zmysle konečný prospech. Iba konečný prospech z opatrenia zodpovedajúci vzniku výhody v doslovnom zmysle slova je totiž rozhodujúci na výpočet premlčacej lehoty.
136. V tejto súvislosti zastávam názor, že premlčacia lehota vo vzťahu k daňovým výhodám začína vždy opäť plynúť v momente každého jednotlivého skutočného poskytnutia výhody, prípadne každoročne, pričom tento moment sa zhoduje s momentom ustálenia situácií, na základe ktorých je určovaný rozsah daňového bremena. Pokiaľ ide o daň z príjmu, tento moment je na konci účtovného roka, v priebehu ktorého boli prijaté výnosy tvoriace súčasť daňového základu uvedenej dane.(32)
137. Okrem toho treba uviesť, že počítanie premlčacej lehoty môže závisieť od spôsobu, akým je identifikovaná výhoda a v dôsledku toho samotná štátna pomoc. Výpočet uvedenej lehoty bude teda odvodený od konštatovania výhody.
138. Zdá sa mi, že tak je to aj v tomto prípade, keďže konštatovanie samotnej existencie pomoci musí prebiehať nielen na základe vnútroštátneho zákona, ale aj v závislosti od sadzieb uplatniteľných v každej obci, v ktorej sa nachádza majetok France Télécom.
139. Ako som už uviedol, domnievam sa, že Súd prvého stupňa vykonal presnú analýzu ročnej splatnosti živnostenskej dane a dôsledkov, ktoré z nej vyplývajú.
140. V dôsledku toho Súd prvého stupňa v bode 324 napadnutého rozsudku správne rozhodol, že z dôvodu ročnej splatnosti živnostenskej dane nemožno predmetnú pomoc považovať za „poskytnutú“ pred rokom 1994, pretože až vtedy boli prijaté právne záväzné akty umožňujúce po prvýkrát konštatovať existenciu daňového rozdielu.
141. Pokiaľ ide teda o výhradu založenú na nesprávnom identifikovaní predmetných aktov Súdom prvého stupňa, môj názor je taký, že ide o nesprávne predložený právny problém. Z analýzy odchylného režimu v jeho celosti totiž vyplýva, že zavádza živnostenskú daň na celoštátnej úrovni, ktorej suma je určovaná prostredníctvom váženej priemernej národnej sadzby vyplývajúcej zo sadzieb odhlasovaných predchádzajúci rok všetkými územnými celkami.
142. Ako vyplýva z bodu 24 napadnutého rozsudku, sadzby uplatňované na zdaniteľné základy sú každý rok odhlasované zhromaždeniami územných celkov, ktoré sú príjemcami dane. Aby bolo možné vypočítať splatnú živnostenskú daň pre France Télécom, treba stanoviť individuálnu sadzbu na celoštátnej úrovni. Preto rozhodnutia dotknutých územných celkov určujúce individuálnu sadzbu musia byť považované za prvky, ktoré treba brať do úvahy na účely určenia „právnych skutočností“ uvádzaných v zákone č. 90‑568, ktoré predstavujú nevyhnutné právne skutočnosti na posúdenie efektívneho daňového zaťaženia France Télécom, ako aj daňového zaťaženia vyplývajúceho z režimu podľa všeobecného režimu zdaňovania, a v dôsledku toho na účely konkretizácie existencie výhody.
143. Okrem toho poznamenávam, že kritizovanú pasáž napadnutého rozsudku treba chápať vo väzbe na bod 323 napadnutého rozsudku, kde Súd prvého stupňa dvakrát odkázal na bod 202 a potom na bod 17 napadnutého rozsudku, ktorý vysvetľuje relevantné ustanovenia všeobecného daňového zákonníka. Je totiž potrebné brať do úvahy koncepčný rozdiel medzi právnou normou, konkrétne zákonom č. 90‑568, a právnou skutočnosťou, konkrétne váženou priemernou národnou sadzbou vyplývajúcou zo sadzieb odhlasovaných predchádzajúci rok všetkými územnými celkami. Tieto rozhodnutia sa netýkajú spôsobu stanovenia živnostenskej dane, ktorej daňovníkom je France Télécom, ale prispievajú k určeniu celoštátneho priemeru tým, že určujú individuálne sadzby, z ktorých bude uvedený priemer vypočítaný.
144. Okrem toho prístup zastávaný Súdom prvého stupňa je potvrdený znením článku 15 nariadenia č. 659/1999, z ktorého vyplýva, že právomoci Komisie v záležitosti vymáhania pomoci podliehajú premlčacej lehote. Ak teda nebola pomoc naozaj poskytnutá v zmysle skutočného a efektívneho poskytnutia, Komisia nebude môcť požadovať nijaké vymáhanie. Navyše nemôže požadovať žiadne vymáhanie, keďže dokonca ani nie je isté, že predmetné opatrenie predstavuje štátnu pomoc.
145. Napokon, pokiaľ ide o tvrdenie francúzskej vlády založené na vnútornej rozpornosti odôvodnenia, ktorá sa údajne týka tak bodu 276, ako aj bodov 323 a 324 napadnutého rozsudku, stačí uviesť, že Súd prvého stupňa analyzoval odchylný režim jednak z hľadiska oznamovacej povinnosti a jednak z hľadiska účinkov základnej normy na konštatovanie výhody u príjemcov predmetného opatrenia.
146. Odôvodnenie Súdu prvého stupňa uvedené v bode 276 totiž tvorí súčasť odpovede na tvrdenia vzťahujúce sa na zásadu legitímnej dôvery analyzovanú v rámci tretieho žalobného dôvodu predloženého v prvostupňovom konaní. Súd prvého stupňa správne pripomenul oznamovaciu povinnosť, ktorá v súlade s článkom 87 ES zaťažuje členský štát želajúci si ustanoviť odchylný daňový režim, ako je napríklad ten, o ktorý ide v tejto veci. Naopak, v bodoch 323 a 324 napadnutého rozsudku týkajúcich sa ročnej splatnosti živnostenskej dane sa Súd prvého stupňa zasa vyjadruje k účinkom uvedenej normy. Keďže tieto dva aspekty predstavujú dve zložky nevyhnutnej analýzy pojmu štátna pomoc, nemožno konštatovať nijaký vnútorný rozpor v odôvodnení.
147. Vzhľadom na vyššie uvedené treba štvrtý odvolací dôvod zamietnuť.
VIII – O porušení všeobecných právnych zásad(33)
A – O treťom odvolacom dôvode vzťahujúcom sa na porušenie zásady legitímnej dôvery
1. Tvrdenia účastníkov konania
148. Hoci France Télécom rozdeľuje svoj tretí odvolací dôvod týkajúci sa porušenia zásady legitímnej dôvery na tri časti, navrhujem ich vzhľadom na ich spoločný cieľ skúmať spoločne.
149. Prvá časť tretieho odvolacieho dôvodu je založená na nesprávnom právnom posúdení, ktorého sa mal Súd prvého stupňa dopustiť, pokiaľ ide o okolnosti umožňujúce dovolávať sa zásady legitímnej dôvery.
150. Po prvé, France Télécom tvrdí, že Súd prvého stupňa obmedzil možnosť dovolávať sa zásady legitímnej dôvery iba na prípad, keď bola pomoc oznámená. Dal však najavo, že by to mohlo byť inak, ak by to odôvodňovali výnimočné okolnosti. Také okolnosti sa totiž v danom prípade vyskytli.
151. Po druhé, France Télécom tvrdí, že napadnutý rozsudok je postihnutý vnútornou rozpornosťou odôvodnenia a je založený na mylnom predpoklade, podľa ktorého každá odchylná daňová úprava predstavuje výhodu. V danom prípade sa mimoriadne okolnosti uvádzané podnikom na uplatnenie zásady legitímnej dôvery týkali skutočnosti, že existencia výhody nemohla byť vopred identifikovaná, ale mohla byť identifikovaná až následne, v závislosti od vývoja okolností nachádzajúcich sa mimo osobitného režimu zdaňovania.
152. Po tretie, France Télécom uvádza, že Súd prvého stupňa neurčil právny akt, ktorý mal byť predmetom oznámenia, ani okamih, keď malo dôjsť k oznámeniu. Ak totiž výhoda zodpovedá daňovému rozdielu konštatovanému každý rok na konci zdaňovacieho obdobia, nedá sa identifikovať povinnosť vopred oznámiť sporný režim.
153. V rámci druhej časti tretieho odvolacieho dôvodu France Télécom vytýka Súdu prvého stupňa, že nesprávne vyložil právne následky vyplývajúce z rozhodnutia vzťahujúceho sa na La Poste(34). Súd prvého stupňa vylúčil uplatnenie zásady legitímnej dôvery, keď dospel k záveru, že Komisia nezaujala stanovisko k odchylnému režimu uplatniteľnému od roku 1994. Podľa France Télécom však rozhodnutie Komisie týkajúce sa La Poste predstavovalo pozitívne konanie, ktoré môže vyvolať právne účinky a vytvoriť legitímnu dôveru, pokiaľ ide o súlad sporného režimu s pravidlami v oblasti štátnej pomoci.
2. Posúdenie
a) Všeobecné pripomienky
154. Je potrebné pripomenúť, že skúmanie predmetného režimu Komisiou sa začalo na základe sťažnosti tretej osoby, konkrétne Asociácie územných celkov pre opätovné zaradenie živnostenskej dane France Télécom a La Poste do všeobecného režimu zdaňovania (Association des collectivités territoriales pour le retour de la taxe professionnelle de France Télécom et de La Poste dans le droit commun).
155. Oznamovacia povinnosť však predstavuje absolútny základ kontroly ex ante štátnej pomoci zavedenej v Zmluve. V rámci tohto systému sa členským štátom ukladá jednak povinnosť oznámenia každého opatrenia, ktoré môže patriť do pôsobnosti článku 87 ES vtedy, keď môže predstavovať novú pomoc, a jednak povinnosť nazývaná „standstill“, uvedená v článku 88 ods. 3 ES. Daný systém poskytuje procesné a hmotnoprávne záruky tak členským štátom, ako aj možným príjemcom.(35)
156. V prípade porušenia pravidla o predchádzajúcom oznámení sú členské štáty povinné znášať jeho následky, tak pokiaľ ide o kvalifikáciu predmetného opatrenia ako protiprávnej pomoci, ako aj pokiaľ ide o možnosť uplatnenia všeobecných právnych zásad.
157. Okrem toho, keďže France Télécom tvrdí, že v deň nadobudnutia účinnosti odchylného režimu nebolo možné určiť, či tento režim poskytne výhodu, ktorá môže predstavovať štátnu pomoc, treba zdôrazniť, že ani osobitná zložitosť predmetného režimu, ani periodická povaha opatrenia, ktoré môže predstavovať štátnu pomoc, nemôžu členský štát zbaviť jeho oznamovacej povinnosti. Naopak, práve v rámci šetrenia začatého Komisiou môže úsilie podniknuté v duchu lojálnej spolupráce členského štátu s Komisiou vyústiť do riešení prispôsobených východiskovým osobitostiam predmetného prípadu.
158. Členský štát, ktorý žiada o možnosť udeliť pomoc odchyľujúcu sa od pravidiel Zmluvy, je totiž viazaný vo vzťahu ku Komisii povinnosťou spolupráce. To platí o to viac pre členský štát, ktorý v rozpore s článkom 88 ods. 3 ES neoznámil režim pomoci Komisii.(36)
159. Okrem toho treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry patrí zásada ochrany legitímnej dôvery medzi základné zásady Únie.(37)
160. Z judikatúry tiež vyplýva, že právo dovolávať sa legitímnej dôvery predpokladá, že administratíva Únie poskytne presné záruky, ktoré môžu vzbudiť legitímnu dôveru u toho, komu sú určené, a že tieto záruky sú v súlade s uplatniteľnými normami.(38)
161. Členský štát, ktorého orgány udelili pomoc v rozpore s procesnými pravidlami upravenými v článku 88 ES, sa nemôže dovolávať legitímnej dôvery príjemcov na to, aby sa zbavil povinnosti prijať nevyhnutné opatrenia s cieľom výkonu rozhodnutia Komisie, ktorým mu Komisia prikazuje vymáhať pomoc.(39)
162. Súdny dvor rozhodol, že to isté, ba dokonca tým skôr, platí pre členský štát, ktorý by sa chcel dovolávať legitímnej dôvery vo svoj vlastný prospech, zatiaľ čo porušil oznamovaciu povinnosť.(40)
163. Okrem toho platí ustálená judikatúra, podľa ktorej nemožno vylúčiť možnosť príjemcu protiprávnej pomoci dovolávať sa výnimočných okolností, ktoré by mohli legitímne odôvodniť jeho dôveru v zákonnú povahu tejto pomoci a v dôsledku toho odmietnuť jej vrátenie. V takom prípade je úlohou vnútroštátneho súdu, ktorému prípadne bude spor predložený, aby posúdil skutkové okolnosti daného prípadu.(41)
164. Napokon poznamenávam, že vymáhanie štátnej pomoci daňovej povahy môže mať u jednotlivca za následok, že štátu budú zaplatené sumy zodpovedajúcich dani, ktorej nebol daňovníkom. Ide teda o vrátenie, ktoré spochybňuje základné právo uznané v článku 17 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta základných práv“)(42) týkajúce sa vlastníckeho práva, ako aj v článku 1 prvého Dodatkového protokolu k Európskemu dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd(43) vzťahujúceho sa na právo pokojne užívať majetok.
b) O napadnutom rozsudku
165. Súd prvého stupňa v bodoch 259 a 262 napadnutého rozsudku po tom, čo správne pripomenul pravidlá upravujúce možnosť dovolávať sa zásady ochrany legitímnej dôvery,(44) rozhodol, že na základe článku 14 nariadenia č. 659/1999 sa možno odvolávať na ochranu legitímnej dôvery príjemcu pomoci(45) za podmienky, že tento príjemca disponuje dostatočne presnými uisteniami vyplývajúcimi z pozitívneho konania Komisie, ktoré mu umožňujú domnievať sa, že opatrenie nepredstavuje štátnu pomoc v zmysle článku 87 ods. 1 ES.
166. Súd prvého stupňa správne rozhodol, že pri neexistencii výslovného stanoviska Komisie k opatreniu, ktoré jej bolo oznámené, nemôže mlčanie inštitúcie brániť tomu, aby zásada ochrany legitímnej dôvery podniku, ktorý je príjemcom štátnej pomoci, bránila jej vymáhaniu.(46) Správne však pripustil možnosť zohľadniť výnimočné okolnosti.
167. V tejto súvislosti stačí konštatovať, že Súdu prvého stupňa nemožno vytýkať žiaden omyl, pokiaľ ide o uvedené okolnosti, keďže uvedený súd v bodoch 263 až 268 napadnutého rozsudku vyčerpávajúcim spôsobom preskúmal všetky jemu predložené tvrdenia, ktoré môžu predstavovať také okolnosti.
168. Medzi množstvom uvádzaných mimoriadnych okolností sa objavilo preskúmanie článku 21 zákona č. 90‑568 Komisiou, v ktorého závere Komisia v rozhodnutí týkajúcom sa La Poste dospela k záveru, že zníženie daňových základov uplatniteľných na La Poste nepredstavovalo štátnu pomoc.
169. Pokiaľ ide o mlčanie Komisie v rozhodnutí vzťahujúcom sa na La Poste a o právne následky, ktoré z neho vyplývajú na preskúmanie režimu uplatniteľného na France Télécom, stačí pripomenúť, že zo systému preventívnej kontroly v záležitosti štátnej pomoci vykonávanej Komisiou a najmä zo zákazu zavedenia novej pomoci pred prijatím konečného rozhodnutia vyplýva, že nesmú byť žiadne pochybnosti o existencii rozhodnutia Komisie vyjadrujúceho sa k zlučiteľnosti takej pomoci. Toto platí ešte viac vtedy, keď tak ako v tomto prípade nebola pomoc na základe článku 88 ods. 3 ES oznámená Komisii, lebo to ohrozuje právnu istotu, ktorú má toto ustanovenie zaručovať.
170. Preto Súd prvého stupňa správne uviedol, že zo žiadneho tvrdenia uvádzaného France Télécom nemožno vyvodiť, že by odkazovalo na prejav rozhodnutia Komisie. Zo samotného mlčania Komisie nemožno a fortiori vyvodzovať povolenie predmetného daňového režimu.
171. Pokiaľ ide o tvrdenie rozvinuté France Télécom v bode 99 odvolania, podľa ktorého Súd prvého stupňa rozhodol, že v deň zavedenia predmetného režimu nebolo možné určiť, či tento režim bude predstavovať štátnu pomoc, stačí poznamenať, že toto tvrdenie bolo už analyzované v rámci výkladu vzťahujúceho sa na prvý odvolací dôvod tohto odvolania.
172. Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy treba tretí odvolací dôvod zamietnuť ako nedôvodný.
B – O piatom odvolacom dôvode vzťahujúcom sa na porušenie zásady právnej istoty
1. Tvrdenia účastníkov konania
173. Prvá časť piateho odvolacieho dôvodu je založená na neexistencii odôvodnenia napadnutého rozsudku a na nesprávnom právnom posúdení z dôvodu nemožnosti určiť sumu, ktorú treba vymáhať.
174. France Télécom tvrdí, že Súd prvého stupňa nereagoval na tvrdenie, podľa ktorého vzhľadom na okolnosti tohto prípadu porušila povinnosť vymáhať zásadu právnej istoty.
175. Druhá časť je založená na údajnom nesprávnom právnom posúdení, pokiaľ ide o posúdenie metód odhadu sumy pomoci. France Télécom totiž tvrdí, že Súd prvého stupňa sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď rozhodol, že Komisia správne určila rozpätie na základe približných odhadov poskytnutých francúzskymi orgánmi v rámci konania vo veci formálneho zisťovania, a že teda porušenie zásady právnej istoty sa nepreukázalo. Podľa France Télécom nebol v tejto súvislosti napadnutý rozsudok odôvodnený.
176. France Télécom tvrdí, že predmetné odhady neboli poskytnuté francúzskymi orgánmi s cieľom určiť skutočný rozsah daňového rozdielu v období od roku 1994 do roku 2002. Tieto odhady boli predložené na účely preukázania toho, že prípadné nedostatočné zdanenie podniku bolo z veľkej časti kompenzované nadmerným zdanením počas prvých rokov odchylného daňového režimu stanoveného zákonom č. 90‑568. Za týchto podmienok zastáva France Télécom názor, že z uvedených približných odhadov nemohla vyplývať úroveň zdanenia podniku v prípade, ak by bol podrobený všeobecnému režimu zdaňovania, a že na základe toho mala Komisia upustiť od nariadenia vymáhania pomoci.
177. V dôsledku toho podľa France Télécom Súd prvého stupňa nesprávne a bez odôvodnenia v tejto súvislosti napadnutého rozsudku pripustil, že Komisia mohla vychádzať z neurčitých a hypotetických odhadov na účely vyčíslenia výhody, z ktorej mohol podnik ťažiť.
2. Posúdenie
178. Z ustálenej judikatúry vyplýva, že povinnosť odôvodnenia vyžadovaná článkom 253 ES musí byť prispôsobená povahe dotknutého aktu a z odôvodnenia musia jasne a jednoznačne vyplývať úvahy inštitúcie, ktorá akt prijala, umožňujúce dotknutým osobám pochopiť dôvody prijatia opatrenia a príslušnému súdu preskúmať ho. Nie je nevyhnutné, aby odôvodnenie obsahovalo všetky príslušné skutkové a právne okolnosti, pretože otázka, či odôvodnenie aktu spĺňa požiadavky článku 253 ES, musí byť posúdená s ohľadom nielen na jeho znenie, ale aj na jeho kontext a všetky pravidlá upravujúce predmetnú záležitosť.(47)
179. V tejto súvislosti stačí konštatovať, že v bodoch 296 až 300 napadnutého rozsudku Súd prvého stupňa po tom, ako správne citoval judikatúru uplatniteľnú v oblasti vymáhania štátnej pomoci, sa v bodoch 301 až 305 uvedeného rozsudku usiloval uplatniť uvedenú judikatúru v danom prípade bez toho, aby porušil povinnosť odôvodniť svoje rozhodnutie.
180. Navyše je potrebné zdôrazniť, že situácia France Télécom už viedla k vyhláseniu rozsudku Súdneho dvora,(48) ktorý odsúdil Francúzsku republiku nielen za to, že nevymáhala pomoc považovanú za protiprávnu, ale aj za to, že si nesplnila svoju povinnosť lojálnej spolupráce na základe článku 10 ES.
181. V tomto rozsudku Súdny dvor rozhodol, že žiadne ustanovenie práva Spoločenstva nevyžaduje, aby Komisia v rozhodnutí nariaďujúcom vrátenie pomoci, ktorá bola označená za nezlučiteľnú so spoločným trhom, stanovila presnú výšku pomoci, ktorá má byť vrátená. Stačí totiž, ak rozhodnutie Komisie obsahuje údaje, ktoré umožnia jeho adresátovi určiť túto výšku bez neprimeraných ťažkostí.(49)
182. Preto Súd prvého stupňa správne potvrdil zákonnosť sporného rozhodnutia v tom, že sa obmedzuje na označenie rozpätia týkajúceho sa sumy pomoci, ktorú treba vymáhať, pri rešpektovaní zásady právnej istoty.
183. Piaty odvolací dôvod preto treba zamietnuť ako nedôvodný.
IX – Doplňujúce pripomienky o postavení príjemcov v kontexte vymáhania protiprávnej pomoci v práve Únie
184. Pred záverom by som rád zdôraznil, že nasledujúci výklad nespochybňuje správnosť analýzy napadnutého rozsudku, čo sa týka môjho návrhu na potvrdenie zákonnosti výkladu použitého Súdom prvého stupňa.
185. Z ustálenej judikatúry vyplýva, že zrušenie protiprávnej pomoci prostredníctvom jej vymáhania predstavuje logický dôsledok konštatovania jej protiprávnosti.(50) Členský štát, ktorému je určené rozhodnutie, ktoré ho zaväzuje vymáhať protiprávnu pomoc, je preto povinný v zmysle článku 249 ES prijať všetky vhodné opatrenia na zabezpečenie vykonania uvedeného rozhodnutia.(51) Navyše z ustálenej judikatúry vyplýva, že povinnosť členského štátu zrušiť pomoc, ktorú Komisia považuje za nezlučiteľnú so spoločným trhom, má obnoviť predtým existujúcu situáciu na trhu Únie.(52)
186. Keďže v tomto prípade je rozhodnutie Komisie konštatujúce nezákonnú štátnu pomoc a nariaďujúce jej vymáhanie potvrdené rozsudkom Súdneho dvora, treba si položiť otázku, aké možnosti môžu mať v tejto fáze k dispozícii prípadní príjemcovia predmetnej pomoci.
187. Zdá sa mi, že vo vzťahu k spoločnosti France Télécom spočíva hlavný problém v jej povinnosti vrátiť pomoc, ktorá je potenciálnej povahy, keďže sporné rozhodnutie je založené na dosť premenlivých odhadoch, a nie na simulovanom zdanení založenom na spätnom uplatnení živnostenskej dane na základe daňových základov skutočne uplatniteľných na France Télécom.(53)
188. Členský štát, ktorý je povinný zabezpečiť vymáhanie protiprávne poskytnutej štátnej pomoci, má totiž slobodu vo voľbe prostriedkov, ktorými túto povinnosť splní, pokiaľ zvolené opatrenia nebudú narušovať pôsobnosť a účinnosť práva Únie.(54)
189. Je nesporné, že pojem právo Únie zahŕňa základné práva priznávané jednotlivcom Chartou základných práv. Z toho vyplýva, že existencia absolútnej povinnosti vymáhať pomoc nemôže ohroziť základné práva osôb, ktoré mohli mať prospech z opatrení priznaných vnútroštátnymi orgánmi v rozpore so Zmluvou.
190. V tejto súvislosti poznamenávam, že vymáhanie štátnej pomoci vyžaduje, aby príjemca vrátil výhodu, z ktorej mal prospech vďaka poskytnutej pomoci. Ide teda o prevod majetku od príjemcu na členský štát.(55) Taký akt, ak ho príjemca neakceptuje dobrovoľne, môže viesť len k sporu pred súdom, ktorý po spravodlivom procese rozhodne v neprospech dotknutého príjemcu.
191. Keďže sa to týka aj práv zaručených Chartou základných práv, ako je napríklad ochrana vlastníckeho práva,(56) bezpodmienečná povinnosť vymáhať pomoc, zaťažujúca členský štát, by preto nemala automaticky spôsobiť zodpovedajúcu povinnosť jednotlivcov pomoc vrátiť pomoc.
192. Naopak, zdá sa mi nesporné, že príjemca musí mať možnosť brániť sa pred povinnosťou vrátiť pomoc v rámci spravodlivého procesu a musí mať možnosť využiť všetky procesnoprávne a hmotnoprávne záruky vyplývajúce z Charty základných práv a z ESĽP.(57)
193. Isteže, príjemca už nemôže namietať proti samotnej existencii štátnej pomoci alebo proti jej protiprávnosti. Predsa však, hoci platnosť sporného rozhodnutia bola potvrdená aj rozsudkom Súdu prvého stupňa, príjemca podľa môjho názoru môže namietať proti povinnosti vrátiť pomoc, ako aj proti rozsahu uvedenej povinnosti.(58)
194. Tieto úvahy treba odlišovať od judikatúry, ktorá poskytla príjemcom možnosť dovolávať sa pred vnútroštátnym súdom mimoriadnej okolnosti takej povahy, ktorá zakladá legitímnu dôveru v zákonnosť poskytnutej pomoci, pričom daná dôvera bráni na základe článku 14 ods. 1 nariadenia č. 659/1999 tomu, aby Komisia nariadila vymáhanie dotknutej pomoci.(59)
195. Správne konanie upravené v článku 88 ES totiž vedie k prijatiu rozhodnutia Komisie adresovaného dotknutému členskému štátu. Podnik, ktorý bol príjemcom, nie je ani účastníkom tohto konania, ani adresátom rozhodnutia Komisie, hoci môže podať žalobu o neplatnosť tohto rozhodnutia.(60) Súdny dvor tiež potvrdil, že dotknuté osoby(61), s výnimkou členského štátu zodpovedného za poskytnutie pomoci, nemajú v rámci konania o preskúmaní štátnej pomoci právo nahliadať do dokumentov založených v administratívnom spise Komisie.(62)
196. V dôsledku toho napadnutý rozsudok príjemcovi nebráni, aby pred vnútroštátnym súdom namietal proti sumám, ktoré má vrátiť, alebo dokonca proti existencii svojej povinnosti vrátiť pomoc. V takom prípade je úlohou vnútroštátneho súdu, ktorému môže byť spor predložený, aby predmetné okolnosti posúdil, a to prípadne aj po položení prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru.
X – Návrh
197. Preto Súdnemu dvoru navrhujem, aby:
– odvolanie France Télécom SA zamietol,
– zaviazal France Télécom SA na náhradu trov konania a
– uložil Francúzskej republike povinnosť znášať svoje vlastné trovy konania.
1 – Jazyk prednesu: francúzština.
2 – Keďže napadnutý rozsudok bol vydaný 30. novembra 2009, odkazy na ustanovenia Zmluvy sledujú číslovanie uplatniteľné pred nadobudnutím účinnosti Zmluvy o fungovaní Európskej únie.
3 – Ú. v. EÚ L 269, s. 30.
4 – JORF z 8. júla 1990, s. 8069.
5 – JORF z 27. júla 1996, s. 11398.
6 – Nariadenie Rady (ES) č. 659/1999 z 22. marca 1999 ustanovujúce podrobné pravidlá na uplatňovanie článku 93 Zmluvy o ES (Ú. v. ES L 83, s. 1; Mim. vyd. 08/001, s. 339).
7 – Živnostenská daň bola zavedená zákonom č. 75‑678 z 29. júla 1975, zrušujúcim daň zo živnosti a zavádzajúcim živnostenskú daň (JORF z 31. júla 1975, s. 7763).
8 – Pozri článok 29 zákona č. 2002-1575 z 30. decembra 2002 o štátnom rozpočte na rok 2003 (JORF z 31. decembra 2002).
9 – Ú. v. EÚ C 57, s. 5.
10 – C‑441/06, Zb. s. I‑8887.
11 – Žaloba pred Súdom prvého stupňa bola podaná Francúzskou republikou a spoločnosťou France Télécom. Francúzska republika sa dovolávala štyroch dôvodov na podporu svojich návrhov, ktoré boli zamietnuté Súdom prvého stupňa ako nedôvodné. Štyri žalobné dôvody boli založené na zjavne nesprávnom posúdení a na nesprávnom právnom posúdení, ktorého sa mala Komisia dopustiť, keď konštatovala, že odchylný režim účinný od roku 1994 do roku 2002 poskytol výhodu (pozri analýzu Súdu prvého stupňa v bodoch 191 až 241 napadnutého rozsudku), porušenia práva na obhajobu (pozri analýzu Súdu prvého stupňa v bodoch 136 až 142 napadnutého rozsudku), porušenia článku 15 nariadenia č. 659/1999 týkajúceho sa premlčacej lehoty (pozri analýzu Súdu prvého stupňa v bodoch 318 až 327 napadnutého rozsudku) a napokon porušenia zásady ochrany legitímnej dôvery (pozri analýzu Súdu prvého stupňa v bodoch 259 až 279 napadnutého rozsudku). France Télécom sa pred Súdom prvého stupňa dovolávala piatich žalobných dôvodov, ktoré boli rovnako zamietnuté, založených na porušení práva na obhajobu (pozri analýzu Súdu prvého stupňa v bodoch 146 až 153 napadnutého rozsudku), na troch prípadoch zjavného nesprávneho posúdenia a nesprávneho právneho posúdenia, keď Komisia zastávala názor, že France Télécom požívala výhodu (pozri analýzu Súdu prvého stupňa v bodoch 191 až 241 napadnutého rozsudku), na porušení článku 15 nariadenia č. 659/1999 týkajúceho sa premlčacej lehoty (pozri analýzu Súdu prvého stupňa v bodoch 318 až 327 napadnutého rozsudku), na porušení legitímnej dôvery a právnej istoty (pozri analýzu Súdu prvého stupňa v bodoch 259 až 305 napadnutého rozsudku) a napokon na porušení pravidiel vzťahujúcich sa na prijímanie rozhodnutí Komisie (pozri analýzu Súdu prvého stupňa v bodoch 114 až 130 napadnutého rozsudku).
12 – Prvý a druhý odvolací dôvod France Télécom.
13 – Pozri najmä rozsudky z 23. marca 2006, Enirisorse, C‑237/04, Zb. s. I‑2843, body 38 a 39, ako aj citovanú judikatúru, a zo 17. novembra 2009, Presidente del Consiglio dei Ministri, C‑169/08, Zb. s. I‑10821, bod 52.
14 – Pozri najmä rozsudky z 8. novembra 2001, Adria-Wien Pipeline a Wietersdorfer & Peggauer Zementwerke, C‑143/99, Zb. s. I‑8365, bod 38; z 15. júla 2004, Španielsko/Komisia, C‑501/00, Zb. s. I‑6717, bod 90, ako aj z 15. júna 2006, Air Liquide Industries Belgium, C‑393/04 a C‑41/05, Zb. s. I‑5293, bod 29.
15 – Pozri rozsudok z 15. marca 1994, Banco Exterior de España, C‑387/92, Zb. s. I‑877, bod 14.
16 – K dopadu konštatovania existencie výhody na preskúmavanie selektívnosti pozri rozsudky Adria-Wien Pipeline a Wietersdorfer & Peggauer Zementwerke, už citovaný, bod 41; z 13. februára 2003, Španielsko/Komisia, C‑409/00, Zb. s. I‑1487, bod 47; z 11. septembra 2008, UGT‑Rioja a i., C‑428/06 až C‑434/06, Zb. s. I‑6747, bod 46, ako aj z 22. decembra 2008, British Aggregates/Komisia, C‑487/06 P, Zb. s. I‑10515, bod 82.
17 – Bod 160 a nasl. návrhov.
18 – V takom prípade nemožno vylúčiť, že zákonodarca by nepovažoval zníženie správnych nákladov za dôvodné, a to pri neexistencii akéhokoľvek administratívneho zjednodušenia na úrovni výberu živnostenskej dane vo vzťahu k všeobecnému režimu zdaňovania.
19 – C‑66/02, Zb. s. I‑10901.
20 – Rozsudok z 25. júna 1970, Francúzsko/Komisia, 47/69, Zb. s. 487, bod 7.
21 – Rozsudok z 2. júla 1974, 173/73, Zb. s. 709.
22 – Už citovaný, bod 43, a bod 32 návrhov, ktoré predniesol generálny advokát Poiares Maduro v tej istej veci.
23 – Pozri celý záznam z rokovania Národného zhromaždenia, 3. zasadnutie z 11. mája 1990, dostupné na stránke: http://archives.assemblee-nationale.fr/9/cri/1989-1990-ordinaire2/042.pdf.
24 – Pozri v tejto súvislosti rozsudky z 2. februára 1988, Kwekerij van der Kooy a i./Komisia, 67/85, 68/85 a 70/85, Zb. s. 219, bod 30, ako aj Enirisorse, už citovaný, bod 32.
25 – Pozri záznamy z rokovania 7. júna 1990 v Senáte (JORF z 8. júna 1990, s. 1361) a z rokovania 19. júna 1990 v Národnom zhromaždení (JORF z 20. júna 1990, s. 2604).
26 – Pozri body 25 až 31 sporného rozhodnutia.
27 – Rozsudok zo 16. mája 2002, C‑482/99, Zb. s. I‑4397, body 71, 77 a 81.
28 – Pozri najmä rozsudky z 11. novembra 2004, Ramondín a i./Komisia, C‑186/02 P a C‑188/02 P, Zb. s. I‑10653, bod 60, ako aj z 26. októbra 2006, Koninklijke Coöperatie Cosun/Komisia, C‑68/05 P, Zb. s. I‑10367, bod 96.
29 – Pozri rozsudok z 15. júla 2004, Pearle a i., C‑345/02, Zb. s. I‑7139, bod 35 a citovanú judikatúru.
30 – Pozri, okrem iných, rozsudky zo 14. októbra 1987, Nemecko/Komisia, 248/84, Zb. s. 4013, bod 17 a zo 6. septembra 2006, Portugalsko/Komisia, C‑88/03, Zb. s. I‑7115, bod 55.
31 – Štvrtý odvolací dôvod France Télécom.
32 – Je samozrejmé, že podmienky konštatovania konečnej povahy výhody vyplývajúcej zo štátnej daňovej pomoci sa môžu líšiť v závislosti od riešení prijatých v rôznych právnych poriadkoch. Zdá sa mi, že také technické podrobnosti daňovej povahy nemôžu mať dopad na plynutie premlčacej lehoty.
33 – Tretí a piaty odvolací dôvod France Télécom.
34 – Rozhodnutie z 8. februára 1995 (Ú. v. ES C 262, s. 11).
35 – Pozri v tejto súvislosti rozsudok z 9. júna 2011, Diputación Foral de Vizcaya a i./Komisia, C‑465/09 P až C‑470/09 P, bod 93 a citovanú judikatúru.
36 – Rozsudok Diputación Foral de Vizcaya a i./Komisia, už citovaný, bod 152.
37 – Pozri najmä rozsudok z 5. mája 1981, Dürbeck, 112/80, Zb. s. 1095, bod 48.
38 – Rozsudky z 25. marca 2010, Sviluppo Italia Basilicata/Komisia, C‑414/08 P, bod 107, ako aj z 24. marca 2011, ISD Polska a i./Komisia, C‑369/09 P, Zb. s. I‑2011, bod 123 a citovaná judikatúra.
39 – Rozsudok Diputación Foral de Vizcaya a i./Komisia, už citovaný, bod 150.
40 – Tamže, bod 151.
41 – Rozsudok z 29. apríla 2004, Taliansko/Komisia, C‑372/97, Zb. s. I‑3679, bod 111 a citovaná judikatúra.
42 – Ú. v. EÚ C 83, 2010, s. 389.
43 – Podpísaný v Ríme 4. novembra 1950 (ďalej len „EDĽP“).
44 – Pozri rozsudok Súdneho dvora z 11. marca 1987, Van den Bergh en Jurgens a Van Dijk Food Products (Lopik)/CEE, 265/85, Zb. s. 1155, bod 44, ako aj rozsudok Súdu prvého stupňa z 21. júla 1998, Mellett/Súdny dvor, T‑66/96 a T‑221/97, Zb. s. I‑A‑449, II‑1305, bod 104 a citovanú judikatúru.
45 – Rozsudok z 20. septembra 1990, Komisia/Nemecko, C‑5/89, Zb. s. I‑3437, bod 16.
46 – Pozri v tomto zmysle rozsudok Súdu prvého stupňa z 11. novembra 2004, Demesa a Territorio Histórico de Álava/Komisia, C‑183/02 P a C‑187/02 P, Zb. s. I‑10609, bod 44.
47 – Pozri najmä rozsudky z 2. apríla 1998, Komisia/Sytraval a Brink’s France, C‑367/95 P, Zb. s. I‑1719, bod 63 a citovanú judikatúru, ako aj z 10. júla 2008, Bertelsmann a Sony Corporation of America/Impala, C‑413/06 P, Zb. s. I‑4951, bod 166 a citovanú judikatúru.
48 – Rozsudok Komisia/Francúzsko, už citovaný.
49 – Pozri najmä rozsudky z 12. októbra 2000, Španielsko/Komisia, C‑480/98, Zb. s. I‑8717, bod 25, a z 12. mája 2005, Komisia/Grécko, C‑415/03, Zb. s. I‑3875, bod 39.
50 – Pozri najmä rozsudky z 10. júna 1993, Komisia/Grécko, C‑183/91, Zb. s. I‑3131, bod 16; z 27. júna 2000, Komisia/Portugalsko, C‑404/97, Zb. s. I‑4897, bod 38, a z 22. decembra 2010, Komisia/Slovensko, C‑507/08, Zb. s. I‑13489, bod 42.
51 – Pozri rozsudky z 12. decembra 2002, Komisia/Nemecko, C‑209/00, Zb. s. I‑11695, bod 31; z 26. júna 2003, Komisia/Španielsko, C‑404/00, Zb. s. I‑6695, bod 21, a Komisia/Francúzsko, už citovaný, bod 42. Členský štát musí pristúpiť k skutočnému vymáhaniu dlžných súm (pozri rozsudok Komisia/Grécko, už citovaný, bod 44).
52 – Rozsudky zo 4. apríla 1995, Komisia/Taliansko, C‑350/93, Zb. s. I‑699, bod 21, a zo 17. júna 1999, Belgicko/Komisia, C‑75/97, Zb. s. I‑3671, bod 64.
53 – Je potrebné dodať, že problematika výpočtu rozsahu povinnosti vymáhať pomoc predstavuje skutkovú okolnosť, ktorej skúmanie nepatrí do rozsahu pôsobnosti Súdneho dvora v rámci odvolania.
54 – Rozsudky z 20. mája 2010, Scott a Kimberly Clark, C‑210/09, Zb. s. I‑4613, bod 21, ako aj Komisia/Slovensko, už citovaný, bod 51.
55 – Tento aspekt je osobitne viditeľný v prípade vymáhania štátnej pomoci daňovej povahy vtedy, keď je príjemcovi uložený prevod majetku zodpovedajúci výhode, z ktorej ťažil vtedy, keď bolo daňové zaťaženie nižšie.
56 – Pozri článok 17 Charty základných práv, ako aj článok 1 prvého Dodatkového protokolu k EDĽP.
57 – Článok 47 Charty základných práv, nazvaný „Právo na účinný prostriedok nápravy a na spravodlivý proces“, je inšpirovaný článkom 6 ods. 1 EDĽP, ktorý uvádza, že „každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu“.
58 – Pripomínam, že v súlade s článkom 14 ods. 3 nariadenia č. 659/1999 sa má vymáhanie uložené rozhodnutím Komisie realizovať bez meškania a v súlade s postupmi podľa vnútroštátneho práva daného členského štátu za predpokladu, že umožnia okamžité a účinné vykonanie rozhodnutia Komisie.
59 – Rozsudok Komisia/Taliansko, už citovaný, bod 111 a citovaná judikatúra. Pozri tiež rozsudok zo 7. marca 2002, Taliansko/Komisia, C‑310/99, Zb. s. I‑2289, bod 103.
60 – Ako vyplýva z judikatúry, iné zainteresované osoby, ako je členský štát zodpovedný za poskytnutie pomoci, si nemôžu samy nárokovať také namietanie stanovísk Komisie, aké je dostupné v prospech uvedeného štátu. Pozri rozsudky Súdneho dvora Komisia/Sytraval a Brink’s France, už citovaný, bod 59; z 24. septembra 2002, Falck a Acciaierie di Bolzano/Komisia, C‑74/00 P a C‑75/00 P, Zb. s. I‑7869, bod 82, ako aj rozsudok Súdu prvého stupňa z 1. júla 2010, ThyssenKrupp Acciai Speciali Terni/Komisia, T‑62/08, Zb. s. I‑1279, bod 162. Dodávam, že zo spôsobilosti namietať proti rozhodnutiam Komisie na Súde prvého stupňa, ktorú možno priznať príjemcovi, nevyplýva, že by uvedený príjemca bol adresátom takého rozhodnutia.
61 – V súlade s článkom 1 nariadenia č. 659/1999 patrí príjemca pomoci do kategórie „zainteresovaných strán“, ktoré v súlade s článkom 6 ods. 1 uvedeného nariadenia môžu po prijatí rozhodnutia začať konanie vo veci formálneho zisťovania predložiť pripomienky v určenej lehote, ktorá obvykle nepresahuje jeden mesiac.
62 – Pozri rozsudok z 29 júna 2010, Komisia/Technische Glaswerke Ilmenau, C‑139/07 P, Zb. s. I‑5885.