NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA

YVES BOT

prednesené 9. júna 2011 (1)

Vec C‑47/10 P

Rakúska republika

proti

Scheucher‑Fleisch GmbH a i.

„Odvolanie – Štátna pomoc poskytnutá Rakúskou republikou v oblasti biologického poľnohospodárstva – Rozhodnutie Komisie o nevznesení námietok – Žaloba o neplatnosť – Prípustnosť – Právo ,dotknutých osôb‘ – Podmienky začatia konania vo veci formálneho zisťovania – Pojem ‚vážne ťažkosti‘ – Rozsah súdneho preskúmania Súdu prvého stupňa“

1.        Prejednávaná vec opäť svedčí o ťažkostiach súvisiacich s uplatňovaním judikatúry Súdneho dvora týkajúcej sa práv sťažovateľov v konaní o preskúmaní štátnej pomoci. Táto vec nastoľuje najmä otázku rozsahu právomocí Súdu prvého stupňa Európskej únie pri výklade žalobných dôvodov uplatnených dotknutou osobou, keď táto osoba na podporu svojej žaloby uvádza tak žalobné dôvody, ktorými sa domáha ochrany svojich procesných práv, ako aj žalobné dôvody, ktorými napáda dôvodnosť rozhodnutia Európskej komisie.(2)

2.        Táto vec tiež poskytuje Súdnemu dvoru príležitosť poukázať na mieru voľnej úvahy, ktorou disponuje Komisia v prípade, ak sa pri skúmaní zlučiteľnosti pomoci stretne s vážnymi ťažkosťami, ako aj na zodpovedajúci rozsah súdneho preskúmania.

3.        V rozsudku z 18. novembra 2009, Scheucher-Fleisch a i./Komisia,(3) Súd prvého stupňa vyhovel žalobe, ktorú podala Scheucher-Fleisch GmbH, ako aj ďalšie podniky,(4) ako čiastočne prípustnej a zrušil rozhodnutie Komisie K(2004) 2037 v konečnom znení z 30. júna 2004 o štátnej pomoci NN 34A/2000 týkajúcej sa programov kvality a označení „AMA‑Biozeichen“ a „AMA‑Gütesiegel“ v Rakúsku.(5) Súd prvého stupňa rozhodol, že skúmanie zlučiteľnosti predmetnej pomoci so spoločným trhom v skutočnosti vyvolalo vážne ťažkosti posúdenia, na základe ktorých mala Komisia začať konanie vo veci formálneho zisťovania podľa článku 88 ods. 2 ES. Toto posúdenie napáda Rakúska republika, ako aj Komisia, ktorá podala vzájomné odvolanie.

4.        V týchto návrhoch Súdnemu dvoru navrhnem, aby tieto odvolania zamietol.

I –    Právny rámec Únie

5.        Najprv uvediem príslušné články Zmluvy ES a potom poukážem na uplatniteľné ustanovenia nariadenia (ES) č. 659/1999,(6) ktorým sa vykonávajú články 87 ES a 88 ES. Tiež poukážem na relevantné ustanovenia usmernení týkajúcich sa štátnej pomoci určenej na reklamu.

A –    Zmluva ES

6.        Podľa článku 87 ES pomoc poskytovaná členskými štátmi alebo akoukoľvek formou zo štátnych prostriedkov, ktorá narúša hospodársku súťaž alebo hrozí narušením hospodárskej súťaže v rámci Spoločenstva, je v zásade zakázaná s výnimkou prípadov uvedených v článku 87 ods. 2 a 3 ES.

7.        V článku 87 ods. 3 ES sú vymenované druhy pomoci, ktoré možno považovať za zlučiteľné so spoločným trhom. Medzi ne patrí aj pomoc na rozvoj určitých činností alebo určitých hospodárskych oblastí.

8.        Na účely zabezpečenia uplatňovania týchto ustanovení sa Zmluvou, osobitne článkom 88 ES, zavádza konanie o preskúmaní a predbežnom povolení štátnej pomoci, v ktorom zohráva hlavnú úlohu Komisia. Toto prieskumné konanie sa skladá z dvoch fáz.

9.        Predbežná fáza skúmania pomoci je upravená v článku 88 ods. 3 ES.(7) Podľa tohto ustanovenia sú členské štáty povinné oznámiť Komisii všetky svoje zámery v súvislosti s poskytnutím alebo upravením pomoci a nesmú vykonať navrhované opatrenia, pokiaľ o nich Komisia nerozhodla. Cieľom tejto fázy je iba umožniť Komisii, aby si vytvorila prvý názor na čiastočnú alebo úplnú zlučiteľnosť predmetnej pomoci.(8)

10.      Ak má Komisia pochybnosti o zlučiteľnosti pomoci so spoločným trhom, je povinná začať konanie vo veci formálneho zisťovania podľa článku 88 ods. 2 ES.(9) V rámci tohto konania je Komisia povinná vyzvať dotknuté osoby, aby predložili svoje pripomienky, s cieľom získať úplné informácie o všetkých okolnostiach veci.(10) Ak Komisia po tomto preskúmaní rozhodne, že predmetná pomoc nie je zlučiteľná so znením článku 87 ES, alebo že sa táto pomoc zneužíva, rozhodne, že dotknutý členský štát je povinný v lehote stanovenej Komisiou túto pomoc zrušiť alebo upraviť.

B –    Nariadenie č. 659/1999

11.      Nariadením č. 659/1999 bola kodifikovaná prax vykonávania právomocí, ktoré Komisii priznáva Zmluva. Toto nariadenie stanovuje pravidlá, ktoré boli vypracované v súlade s judikatúrou Súdneho dvora.(11)

12.      Článok 1 písm. h) tohto nariadenia takmer doslovne preberá definíciu pojmu dotknuté osoby, ktorú Súdny dvor uviedol v rozsudku zo 14. novembra 1984, Intermills/Komisia,(12) ktorý bol potvrdený neskoršou ustálenou judikatúrou.(13) Podľa tohto ustanovenia dotknutá osoba znamená „akýkoľvek členský štát a akúkoľvek osobu, podnikateľa alebo združenie podnikateľov, ktorých záujmy možno ovplyvniť poskytnutím pomoci [ktorých záujmy môžu byť dotknuté poskytnutím pomoci – neoficiálny preklad], najmä príjemca pomoci, konkurujúci si podnikatelia a obchodné združenia.“

13.      Článok 4 nariadenia č. 659/1999 sa týka predbežného preskúmania, ktoré musí Komisia vykonať, keď jej členský štát oznámi svoj zámer poskytnúť alebo zmeniť pomoc.

14.      Podľa tohto ustanovenia Komisia môže prijať tri druhy rozhodnutí. Môže rozhodnúť, že oznámené opatrenie nepredstavuje pomoc. Môže tiež konštatovať, že neexistuje nijaká pochybnosť o zlučiteľnosti oznamovaného opatrenia so spoločným trhom, a rozhodnúť o nevznesení námietok voči poskytnutiu predmetnej pomoci. Nakoniec môže rozhodnúť o začatí konania vo veci formálneho zisťovania podľa článku 88 ods. 2 ES, ak zámer poskytnúť pomoc vyvoláva pochybnosti o jeho zlučiteľnosti so spoločným trhom.

15.      V tomto poslednom uvedenom prípade musí Komisia podľa článku 6 ods. 1 nariadenia č. 659/1999 vyzvať dotknutý členský štát, ako aj ostatné dotknuté osoby, aby predložili svoje pripomienky v lehote stanovenej Komisiou.

16.      Článok 20 tohto nariadenia č. 659/1999 sa týka osobitne práv dotknutých osôb. V odseku 1 tohto článku sa uvádza, že ktorákoľvek dotknutá osoba môže predložiť pripomienky po rozhodnutí Komisie o začatí konania vo veci formálneho zisťovania. V odseku 2 tohto článku sa ďalej uvádza, že ktorákoľvek dotknutá osoba môže informovať Komisiu o akejkoľvek údajne protiprávnej pomoci a o akomkoľvek údajne nesprávnom použití pomoci.

C –    Usmernenia týkajúce sa štátnej pomoci určenej na reklamu

17.      Usmernenia Spoločenstva týkajúce sa štátnej pomoci určenej na reklamu výrobkov uvedených v prílohe I Zmluvy ES a niektorých výrobkov neuvedených v prílohe I [neoficiálny preklad](14) upravujú verejnoprávne opatrenia, ktorými vnútroštátne orgány pomáhajú financovať podporu predaja a reklamu poľnohospodárskych výrobkov, a to buď pomocou priamych finančných príspevkov zo svojho rozpočtu, alebo z verejných prostriedkov, vrátane parafiškálnych odvodov alebo povinných príspevkov. Pokiaľ sú splnené určité podmienky, Komisia podporuje činnosti tohto druhu, keďže tieto činnosti podporujú rozvoj hospodárskych činností v odvetví poľnohospodárstva, ako aj dosahovanie cieľov spoločnej poľnohospodárskej politiky.(15)

18.      Podľa bodu 10 usmernení týkajúcich sa štátnej pomoci určenej na reklamu „všeobecný zákaz štátnej pomoci stanovený v článku 87 ods. 1 [ES] platí iba v prípade, ak reklama financovaná z verejných prostriedkov narúša hospodársku súťaž alebo hrozí narušením hospodárskej súťaže tým, že zvýhodňuje určité podniky alebo určité výrobky. Ak tieto reklamné činnosti financované z verejných prostriedkov odkazujú na národný alebo regionálny pôvod dotknutých výrobkov, zjavne zvýhodňujú určité výrobky, takže sa na ne vzťahuje článok 87 ods. 1.“ [neoficiálny preklad]

19.      Body 49 a 50 týchto usmernení znejú takto:

„49.      Vnútroštátne systémy kontroly kvality musia spočívať výhradne na existencii vnútorných objektívnych vlastností…, a nie na pôvode výrobkov alebo mieste ich výroby. Bez ohľadu na to, či sú tieto systémy kontroly kvality povinné alebo fakultatívne, teda musia byť dostupné pre všetky výrobky vyrobené v Spoločenstve, a to nezávisle od ich pôvodu, ak spĺňajú požadované podmienky…

50.      Keď je systém vyhradený pre výrobky stanoveného pôvodu…, je v rozpore so Zmluvou, a teda je zrejmé, že Komisia sa nemôže domnievať, že pomoc určená na reklamu v prospech tohto systému je zlučiteľná so spoločným trhom…“ [neoficiálny preklad]

20.      Z bodu 46 týchto usmernení vyplýva, že pôvodom výrobkov sa rozumie „národný, regionálny alebo miestny pôvod“ [neoficiálny preklad].

II – Skutkové okolnosti prejednávanej veci

21.      Skutkové okolnosti vyplývajúce z napadnutého rozsudku možno zhrnúť takto.

22.      Rakúska republika prijala v roku 1992 spolkový zákon o vytvorení úradu pre reguláciu trhu „Agrarmarkt Austria“ (Bundesgesetz über die Errichtung der Marktordnungsstelle „Agrarmarkt Austria“),(16) ktorého § 2 ods. 1 zakladá verejnoprávnu právnickú osobu nazvanú „Agrarmarkt Austria“ (ďalej len „AMA“). Úlohou AMA je podporovať poľnohospodársky marketing. Na tieto účely je poverená výberom príspevkov, ktoré sa podľa § 21c ods. 1 bodu 3 AMA‑Gesetz 1992 musia platiť okrem iného za porážku zvierat.

23.      Predmetná pomoc je zameraná na podporu výroby, spracovania, úpravy a uvádzania poľnohospodárskych výrobkov na trh v Rakúsku pod bioznačkou „AMA“ a známkou kvality „AMA“ (ďalej len „označenia ,AMA‘“).

24.      Vzhľadom na to, že žalobkyne sú rakúskymi podnikmi, ktoré sa špecializujú na porážku a rozrábku zvierat, sú povinné platiť príspevky AMA. Ich výrobky však nie sú označené označeniami „AMA“. Žalobkyne preto zaslali Komisii 21. septembra 1999 sťažnosť s tvrdením, že sú poškodené niektorými ustanoveniami AMA-Gesetz 1992.

25.      Sporným rozhodnutím Komisia rozhodla o nevznesení námietok proti „oznámeným“ opatreniam. V tejto súvislosti uviedla, že uvedené opatrenia sú zlučiteľné so spoločným trhom v zmysle článku 87 ods. 3 písm. c) ES, keďže sú v súlade s podmienkami stanovenými v usmerneniach Spoločenstva týkajúcich sa štátnej pomoci v odvetví poľnohospodárstva [neoficiálny preklad](17) a v usmerneniach týkajúcich sa štátnej pomoci určenej na reklamu.

III – Konanie pred Súdom prvého stupňa a napadnutý rozsudok

26.      Návrhom podaným do kancelárie Súdu prvého stupňa 17. decembra 2004 žalobkyne navrhli zrušiť sporné rozhodnutie. Na podporu svojej žaloby uviedli v podstate tri žalobné dôvody.

27.      Prvý žalobný dôvod bol založený na porušení procesných pravidiel. Bol rozdelený na štyri časti, ktoré boli založené po prvé na neoznámení predmetnej pomoci Komisii, po druhé na porušení procesných záruk stanovených v článku 88 ods. 2 ES,(18) po tretie na porušení povinnosti odôvodnenia a po štvrté na porušení zásady primeranej lehoty. Druhý žalobný dôvod bol založený na porušení článku 87 ods. 3 písm. c) ES.(19) Na podporu svojho tretieho žalobného dôvodu žalobkyne uviedli, že Komisia porušila „ustanovenie o zastavení pomoci“ stanovené článkom 88 ods. 3 ES a článkom 3 nariadenia č. 659/1999.

28.      Komisia vzniesla námietku neprípustnosti voči žalobe podanej žalobkyňami, keďže sa domnievala, že žalobkyne nie sú sporným rozhodnutím priamo ani osobne dotknuté. Pokiaľ ide o procesné záruky stanovené článkom 88 ods. 2 ES, Komisia sa tiež domnievala, že nemala povinnosť vyzvať žalobkyne, aby predložili svoje pripomienky, keďže žalobkyne podaním sťažnosti už zaujali stanovisko, a tak vyčerpali svoje právo predložiť pripomienky v rámci konania vo veci formálneho zisťovania.

29.      Súd prvého stupňa vyhlásil žalobu za čiastočne prípustnú a zrušil sporné rozhodnutie.

IV – Konanie pred Súdnym dvorom a návrhy účastníkov konania

30.      Návrhom podaným do kancelárie Súdneho dvora 28. januára 2010 podala Rakúska republika odvolanie proti napadnutému rozsudku.

31.      Rakúska republika navrhuje, aby Súdny dvor zrušil napadnutý rozsudok a sám vo veci rozhodol tak, že žalobu žalobkýň zamietne ako neprípustnú alebo v každom prípade nedôvodnú. Rakúska republika tiež navrhuje, aby žalobkyniam bola uložená povinnosť nahradiť trovy prvostupňového aj odvolacieho konania.

32.      Vo svojom vyjadrení k odvolaniu podanom 22. apríla 2010 Komisia uvádza, že bezvýhradne podporuje odvolanie podané Rakúskou republikou a stotožňuje sa so všetkými odvolacími dôvodmi, ktoré Rakúska republika uviedla. Komisia však uvádza doplňujúce tvrdenia na účely zrušenia napadnutého rozsudku. Žalobkyne, ako aj Rakúska republika si tieto tvrdenia vyložili tak, že z nich vyplývajú nové odvolacie dôvody, a odpovedali na ne samostatnými vyjadreniami z 28. júna 2010 a z 22. júla 2010, pričom poukázali na článok 117 ods. 2 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora.

33.      Podľa Súdneho dvora na posúdenie určitého tvrdenia ako vzájomného odvolania sa podľa uvedeného ustanovenia vyžaduje, aby sa účastník konania, ktorý sa naň odvoláva, domáhal úplného alebo čiastočného zrušenia napadnutého rozsudku z dôvodu, ktorý nie je uvedený v odvolaní. Podľa Súdneho dvora treba na zistenie toho, či ide o taký prípad, posúdiť znenie, cieľ a kontext dotknutej časti vyjadrenia k odvolaniu.(20)

34.      Komisia vo svojom vyjadrení k odvolaniu vôbec nepoužíva pojem „vzájomné odvolanie“. V bode 1 tohto vyjadrenia uvádza, že „vzhľadom na to, že odvolanie [Rakúskej republiky] je po všetkých stránkach správne a veľmi dobre odôvodnené, [Komisia] uvedie iba doplňujúce tvrdenia.“

35.      Hoci z tejto formulácie nie je možné vyvodiť závery o zámeroch Komisie, na základe obsahu jej tvrdení sa možno domnievať, že ide o vzájomné odvolanie.

36.      Chápem to totiž tak, že Komisia uvádza tri nové odvolacie dôvody. Prvým odvolacím dôvodom sa Komisia usiluje preukázať, že Súd prvého stupňa nesprávne posúdil prípustnosť žaloby, a to na základe tvrdení, ktoré Rakúska republika neuviedla. Pokiaľ ide o druhý a tretí odvolací dôvod, tieto odvolacie dôvody sú založené na tom, že Súd prvého stupňa nerešpektoval rozsah súdneho preskúmania, a na porušení povinnosti odôvodnenia.

37.      Komisia sa pripája ku všetkým návrhom Rakúskej republiky. Navrhuje, aby Súdny dvor zrušil napadnutý rozsudok a sám vo veci rozhodol tak, že žalobu žalobkýň zamietne ako neprípustnú alebo v každom prípade nedôvodnú. Komisia tiež navrhuje, aby žalobkyniam bola uložená povinnosť nahradiť trovy prvostupňového aj odvolacieho konania.

38.      Žalobkyne navrhujú zamietnuť odvolanie podané Rakúskou republikou a navrhujú, aby jej Súdny dvor uložil povinnosť nahradiť trovy konania.

V –    O hlavnom odvolaní

39.      Rakúska republika na podporu svojho odvolania uvádza štyri odvolacie dôvody.

40.      V rámci svojho prvého odvolacieho dôvodu Rakúska republika tvrdí, že Súd prvého stupňa nesprávne posúdil prípustnosť žaloby podanej žalobkyňami. Súd prvého stupňa sa najmä dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keďže považoval žalobkyne za „dotknuté osoby“ v zmysle článku 88 ods. 2 ES. Súd prvého stupňa navyše nesprávne uplatnil judikatúru, keďže uznal prípustnosť tretej časti prvého žalobného dôvodu založenej na nedostatočnom odôvodnení a druhého žalobného dôvodu založeného na porušení článku 87 ods. 3 písm. c) ES, hoci žalobkyne nepreukázali podstatné ovplyvnenie svojho konkurenčného postavenia.

41.      Druhý odvolací dôvod je založený na nesprávnom posúdení Súdu prvého stupňa, pokiaľ ide o potrebu začatia konania vo veci formálneho zisťovania. Tým, že uznal existenciu vážnych ťažkostí posúdenia, sa Súd prvého stupňa dopustil nesprávneho právneho posúdenia a navyše si nesplnil svoju povinnosť odôvodnenia.

42.      Tretí odvolací dôvod a štvrtý odvolací dôvod sú založené na údajnom porušení pravidiel týkajúcich sa dôkazného bremena a článku 64 Rokovacieho poriadku Súdu prvého stupňa.

A –    O prvom odvolacom dôvode, založenom na nesprávnom posúdení prípustnosti žaloby podanej žalobkyňami

43.      Skôr, než pristúpim k analýze, je potrebné pripomenúť hlavné úvahy, ktoré Súd prvého stupňa uviedol v napadnutom rozsudku.

1.      Napadnutý rozsudok

44.      Po prvé Súd prvého stupňa rozhodol, že žalobkyne sú priamo dotknuté sporným rozhodnutím v zmysle článku 230 štvrtého odseku ES. Súd prvého stupňa totiž konštatoval, že vzhľadom na to, že predmetná pomoc už bola vykonaná, možnosť, že rakúske orgány rozhodnú o jej neposkytnutí, je čisto teoretická.

45.      Po druhé Súd prvého stupňa skúmal, či sú žalobkyne osobne dotknuté sporným rozhodnutím. Na rozdiel od vecí, v ktorých mal Súdny dvor už možnosť spresniť svoju relevantnú judikatúru, a najmä na rozdiel od vecí, v ktorých boli vydané už citované rozsudky Cook/Komisia, Matra/Komisia a Komisia/Aktionsgemeinschaft Recht und Eigentum, ako aj rozsudky Nemecko a i./Kronofrance(21) a British Aggregates/Komisia,(22) žalobkyne uviedli tak žalobné dôvody, ktorými sa domáhali ochrany svojich procesných práv, ako aj žalobné dôvody, ktorými spochybňovali dôvodnosť sporného rozhodnutia. V napadnutom rozsudku Súd prvého stupňa preto posúdil prípustnosť žaloby podľa každého z uplatnených žalobných dôvodov.

46.      Po prvé v bodoch 51 až 56 uvedeného rozsudku Súd prvého stupňa rozhodol, že druhá časť prvého odvolacieho dôvodu založená na porušení procesných záruk je prípustná. Súd prvého stupňa uviedol, že žalobkyne, ktoré pôsobia na tom istom geografickom trhu ako podniky, ktoré majú nárok na používanie označení „AMA“, sú konkurentkami týchto podnikov. Súd prvého stupňa v reakcii na tvrdenie Komisie tiež uviedol, že žalobkyne nemôžu byť zbavené svojho práva na rešpektovanie svojich procesných práv na základe toho, že sťažnosť, ktorú podali, im umožnila uviesť ich pripomienky počas konania vo veci predbežného zisťovania podľa článku 88 ods. 3 ES.

47.      Po druhé v bodoch 57 až 61 napadnutého rozsudku Súd prvého stupňa skúmal, či sú žalobkyne aktívne legitimované napadnúť dôvodnosť sporného rozhodnutia. Súd prvého stupňa konštatoval, že žalobkyne v zmysle judikatúry nepreukázali, že ich konkurenčné postavenie na trhu môže byť predmetnou pomocou podstatne ovplyvnené. Preto Súd prvého stupňa rozhodol, že jednak prvá a štvrtá časť prvého žalobného dôvodu založená na neoznámení predmetnej pomoci a na porušení zásady primeranej lehoty a jednak tretí žalobný dôvod založený na porušení „ustanovenia o zastavení pomoci“ stanoveného článkom 88 ods. 3 ES a článkom 3 nariadenia č. 659/1999 sú neprípustné.

48.      Po tretie v bodoch 62 až 64 napadnutého rozsudku Súd prvého stupňa posudzoval prípustnosť tretej časti prvého žalobného dôvodu založenej na porušení povinnosti odôvodnenia a druhého žalobného dôvodu založeného na porušení článku 87 ods. 3 písm. c) ES. Súd prvého stupňa, ktorý vychádzal z rozsudku Súdneho dvora z 15. decembra 1961, Fives Lille Cail a i./Vysoký úrad,(23) vyložil tieto žalobné dôvody skôr podľa ich obsahu ako podľa ich právnej kvalifikácie. Konštatoval, že z týchto žalobných dôvodov vyplývajú skutočnosti, ktoré nasvedčujú porušeniu procesných práv, na ktoré poukazujú žalobkyne, a rozhodol, že sú prípustné.

2.      Tvrdenia účastníkov konania

49.      V rámci prvého odvolacieho dôvodu Rakúska republika, ktorú podporuje Komisia, tvrdí, že Súd prvého stupňa nesprávne uplatnil judikatúru týkajúcu sa podmienok prípustnosti žaloby o neplatnosť podanej v oblasti štátnej pomoci. Podľa Rakúskej republiky Súd prvého stupňa mal žalobu zamietnuť v celom rozsahu ako neprípustnú.

50.      Po prvé Súd prvého stupňa sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keďže považoval žalobkyne za priamo a osobne dotknuté v zmysle článku 230 štvrtého odseku ES a považoval ich za „dotknuté osoby“ v zmysle článku 88 ods. 2 ES.

51.      Pokiaľ ide o priamu dotknutosť žalobkýň, Rakúska republika vytýka Súdu prvého stupňa, že vo svojich úvahách vychádzal z toho, že predmetný režim pomoci bol vykonaný. Tiež tvrdí, že žalobkýň sa priamo netýka ani AMA‑Gesetz 1992, keďže tento zákon predstavuje opatrenie so všeobecnou pôsobnosťou, ani sporné rozhodnutie. Rakúska republika navyše poukazuje na to, že žalobkyne nevykonávajú porážku a rozrábku zvierat dovezených z iných členských štátov a okrem toho sa predmetnej pomoci dobrovoľne vzdali.

52.      Po druhé Rakúska republika zastáva názor, že Súd prvého stupňa sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keďže uznal prípustnosť tretej časti prvého žalobného dôvodu založenej na porušení povinnosti odôvodnenia, ako aj druhého žalobného dôvodu založeného na porušení článku 87 ods. 3 písm. c) ES, hoci žalobkyne nepreukázali podstatné ovplyvnenie svojho konkurenčného postavenia. Vzhľadom na to, že žalobkyne napádali dôvodnosť sporného rozhodnutia, totiž boli povinné túto skutočnosť preukázať.

53.      Tým, že uznal prípustnosť uvedených tvrdení, Súd prvého stupňa teda skreslil požiadavky stanovené judikatúrou a podstatne rozšíril okruh potenciálnych žalobcov. Okrem toho je jeho odôvodnenie rozporné.

54.      Vo svojom vyjadrení k odvolaniu Komisia ostro kritizovala judikatúru, ktorú Súdny dvor sformoval v už citovaných rozsudkoch Cook/Komisia, Matra/Komisia a Komisia/Aktionsgemeinschaft Recht und Eigentum a z ktorej vychádzal Súd prvého stupňa v napadnutom rozsudku. Vzhľadom na to, že táto judikatúra zakladá procesné práva dotknutých osôb, odporuje článku 88 ZFEÚ, keďže toto ustanovenie chráni iba záujmy členských štátov.

55.      Okrem toho Komisia tvrdí, že uplatnenie už citovaných rozsudkov Cook/Komisia a Matra/Komisia vedie k neriešiteľným rozporom. Jednotlivec, ktorý podá žalobu na ochranu svojich procesných práv, ktoré mu priznáva článok 88 ods. 2 ES, je osobne dotknutý, hoci nespĺňa kritériá, ktoré Súdny dvor stanovil v rozsudku Plaumann/Komisia.(24) Takýto prístup teda zbavuje pojem „osobne dotknutá osoba“ v zmysle článku 230 štvrtého odseku ES všetkého významu a umožňuje podávať ľudové žaloby.

56.      Takéto rozpory zväčšuje postup Súdu prvého stupňa, ktorý v súčasnosti vykladá žalobné dôvody žalobcu skôr podľa ich obsahu ako podľa ich právnej kvalifikácie. Komisia preto navrhuje, aby Súdny dvor vo všetkých prípadoch, keď žalobca napáda rozhodnutie prijaté na základe článku 88 ods. 3 ES, použil kritérium priameho a osobného záujmu stanovené už citovaným rozsudkom Plaumann/Komisia.

57.      Žalobkyne zastávajú názor, že Súd prvého stupňa uplatnil judikatúru správne a bol oprávnený odlišne posúdiť jednotlivé žalobné dôvody, ktoré žalobkyne uviedli v rámci svojej žaloby o neplatnosť. Okrem toho Súd prvého stupňa správne považoval žalobkyne za „dotknuté osoby“, keďže v spornom rozhodnutí bolo uvedené, že určité podniky sú zvýhodnené, bez ohľadu na ich miesto vo výrobnom a distribučnom reťazci.

3.      Moje posúdenie

58.      Pred skúmaním dôvodnosti tvrdení, ktoré uviedla Rakúska republika, je potrebné najprv poukázať na judikatúru Súdneho dvora týkajúcu sa práv sťažovateľov v konaní o preskúmaní štátnej pomoci.

a)      Judikatúra týkajúca sa práv sťažovateľov v konaní o preskúmaní štátnej pomoci

59.      Judikatúra týkajúca sa práv sťažovateľov v konaní o preskúmaní štátnej pomoci je založená na predpoklade, že adresátmi rozhodnutí prijatých Komisiou v rámci tohto konania sú členské štáty, a to aj vtedy, keď sú tieto rozhodnutia vydané na základe sťažnosti, ktorou sa oznamuje určité opatrenie ako štátna pomoc, ktorá je v rozpore so Zmluvou.(25)

60.      Tiež treba poukázať na to, že podľa článku 230 štvrtého odseku ES fyzická alebo právnická osoba môže podať žalobu proti rozhodnutiu adresovanému inej osobe, len ak sa jej toto rozhodnutie priamo a osobne týka.

61.      Práva sťažovateľov v konaní o preskúmaní štátnej pomoci, ktoré boli spresnené judikatúrou, závisia jednak od toho, či títo sťažovatelia majú postavenie „dotknutej osoby“ v zmysle článku 88 ods. 2 ES, a jednak od predmetu ich žaloby.

62.      Po prvé, pokiaľ ide o pojem „dotknutá osoba“ v zmysle tohto ustanovenia, tento pojem bol vymedzený široko, a to tak, že sa vzťahuje na osoby, podnikateľov alebo združenia podnikateľov, ktorých záujmy môžu byť poskytnutím pomoci dotknuté, teda najmä na konkurenčné podniky a profesijné organizácie. Táto definícia bola prevzatá do článku 1 písm. h) nariadenia č. 659/1999.

63.      Súdny dvor nedávno pripomenul, že osobitné postavenie dotknutej osoby postačuje na individualizáciu podniku v zmysle článku 230 štvrtého odseku ES.

64.      Z toho vyplýva, že každému podniku, ktorý sa odvoláva na – hoci aj potenciálny – konkurenčný vzťah, možno priznať postavenie „dotknutej osoby“ v zmysle článku 88 ods. 2 ES a považovať ho za priamo a osobne dotknutý predmetným rozhodnutím.(26)

65.      Po druhé, pokiaľ ide o právo týchto dotknutých osôb podať žalobu, základom tohto práva sú procesné práva, ktoré im priznáva toto ustanovenie. Podľa tohto ustanovenia je Komisia pri začatí konania vo veci formálneho zisťovania a jedine v tomto štádiu povinná vyžiadať si ich pripomienky.(27)

66.      Ak Komisia odloží sťažnosť, alebo ak sa domnieva, že opatrenie oznámené sťažovateľmi nepredstavuje pomoc alebo predstavuje pomoc zlučiteľnú so spoločným trhom, nezačne konanie vo veci formálneho zisťovania, čím odníme sťažovateľom, ktorí sú dotknutými osobami, možnosť predložiť pripomienky.

67.      S cieľom umožniť im domôcť sa rešpektovania tohto procesného práva im preto judikatúra priznala právo napadnúť tieto rozhodnutia na súde Únie. Súdny dvor však spresnil, že predmetom tejto žaloby môže byť len ochrana procesných práv uvedených v článku 88 ods. 2 ES, čiže táto žaloba musí napádať nezačatie konania vo veci formálneho zisťovania. Toto právo podať žalobu, ktoré vyplýva z už citovaných rozsudkov Cook/Komisia a Matra/Komisia, bolo od tej doby opakovane potvrdené.(28)

68.      Z toho vyplýva, že postavenie „dotknutej osoby“ v zmysle článku 88 ods. 2 ES umožňuje domnievať sa, že sťažovateľ je predmetným rozhodnutím priamo a osobne dotknutý v zmysle článku 230 štvrtého odseku ES, pokiaľ napáda nezačatie konania vo veci formálneho zisťovania.(29)

69.      Naproti tomu, ak žalobca priamo napáda dôvodnosť posúdenia Komisie, nachádza sa v rovnakom postavení ako ktorákoľvek osoba, ktorá chce napadnúť rozhodnutie, ktoré jej nie je určené. Samotná skutočnosť, že žalobcu možno považovať za „dotknutú osobu“ v zmysle článku 88 ods. 2 ES, už nestačí, a preto musí žalobca preukázať, že má osobitné postavenie v zmysle už citovaného rozsudku Plaumann/Komisia.(30) Súdny dvor v oblasti štátnej pomoci uzná preukázanie tohto postavenia a rozhodne, že žaloba je prípustná, ak žalobca preukáže, že jeho konkurenčné postavenie na trhu je podstatne ovplyvnené pomocou, ktorá je predmetom predmetného rozhodnutia.(31)

70.      Z judikatúry teda vyplýva, že ak žalobca napáda odmietnutie Komisie začať konanie vo veci formálneho zisťovania na základe porušenia svojich procesných práv, musí preukázať, že je „dotknutou osobou“ v zmysle článku 88 ods. 2 ES, pretože jeho záujmy by mohli byť dotknuté(32) poskytnutím predmetnej pomoci.

71.      Naopak, ak tento žalobca napáda dôvodnosť rozhodnutia o posúdení pomoci ako takú, za týchto okolností musí preukázať, že jeho konkurenčné postavenie na trhu je podstatne ovplyvnené.(33) Jeho prístup k súdnym orgánom Európskej únie je teda ťažší ako v prvom prípade.

72.      Táto judikatúra, ktorá bola ďalej potvrdená v rozsudkoch vydaných v už citovaných veciach Nemecko a i./Kronofrance a British Aggregates/Komisia, bola predmetom značnej kritiky.(34)

73.      Táto judikatúra totiž vyvoláva určité pochybnosti a nevyplýva z nej jasný výklad článku 88 ods. 3 ES. Prejednávaná vec je toho dokonalým príkladom, keďže poukazuje na ťažkosti, s ktorými sa môže súd stretnúť, keď má odlíšiť podmienky prípustnosti jednej a tej istej žaloby podanej proti jednému a tomu istému rozhodnutiu podľa toho, či sa ňou žalobca domáha ochrany svojich procesných práv, alebo či napáda rozhodnutie z vecnej stránky.

74.      Táto vec teda nastoľuje osobitnú otázku, ktorou som sa už zaoberal v návrhoch, ktoré som predniesol vo veci, v ktorej bol vydaný už citovaný rozsudok Nemecko a i./Kronofrance.(35)

75.      Dospel som k záveru, že je úplne neprirodzené rozlišovať podmienky prípustnosti jednej a tej istej žaloby podanej proti jednému a tomu istému rozhodnutiu v rámci návrhu, ktorý v konečnom dôsledku sleduje ten istý cieľ. Cieľ, ktorý sleduje žalobca, je totiž podľa môjho názoru rovnaký, či už sa domáha ochrany svojich procesných práv, alebo či napáda dôvodnosť rozhodnutia o posúdení pomoci. V oboch prípadoch žalobca chce svojou žalobou dosiahnuť, aby sa začalo konanie vo veci formálneho zisťovania týkajúce sa štátnej pomoci.

76.      Táto judikatúra teda vedie k obmedzeniu práv priznaných dotknutým osobám v konaní o preskúmaní štátnej pomoci. Zatiaľ čo Súdny dvor priznáva týmto osobám práva, keď sa na podporu svojej žaloby odvolávajú na porušenie svojich procesných práv, zároveň im ich odopiera, keď chcú napadnúť samotnú dôvodnosť rozhodnutia o preskúmaní pomoci. Prístup k súdom Únie je však jednou z oblastí, v ktorej, viac ako v ktorejkoľvek inej oblasti, musí byť právna úprava jasná a koherentná. Obmedzenia práva jednotlivcov na súdne preskúmanie predpisov a opatrení, ktoré inštitúcie uplatňujú na ich činnosť alebo na ich postavenie, musia byť ľahko pochopiteľné.

77.      Okrem toho takéto rozlíšenie sťažuje úlohu súdu Únie, pretože na základe znenia žaloby o neplatnosť nie je vždy ľahké rozlíšiť tieto dva prípady. Prejednávaná vec je toho dokonalým príkladom, keďže v tomto konaní sa vytýka Súdu prvého stupňa, že si riadne nesplnil svoju úlohu, pričom žalobkyne uviedli tak žalobné dôvody, ktorými sa domáhali ochrany svojich procesných práv, ako aj žalobné dôvody, ktorými napádali dôvodnosť sporného rozhodnutia.

78.      Treba sa v tomto prípade stotožniť s názorom, ktorý v tomto konaní vyjadrila rakúska vláda, a vzhľadom na to, že nedošlo k podstatnému ovplyvneniu žalobkýň, rozhodnúť, že žaloba je v celom rozsahu neprípustná, alebo sa treba prikloniť k prístupu, ktorý zaujal Súd prvého stupňa v napadnutom rozsudku, a rozhodnúť, že žaloba je čiastočne neprípustná?

79.      Súdny dvor nedávno posudzoval rovnakú otázku v už citovanom rozsudku Komisia/Kronoply a Kronotex.

80.      V rozsudku Kronoply a Kronotex/Komisia(36) Súd prvého stupňa nevychádzal len zo samotnej formulácie žalobných dôvodov, ktoré uviedli podniky. Skúmal, či vzhľadom na ich samotný obsah niektoré tvrdenia, ktoré tieto podniky uviedli, nasvedčujú tomu, že došlo k porušeniu ich procesných práv, a vyvolávajú pochybnosti o zlučiteľnosti predmetnej pomoci, ktoré odôvodňujú začatie konania podľa článku 88 ods. 2 ES. Súd prvého stupňa tak skúmal žalobné dôvody založené na zjavne nesprávnom posúdení Komisie a na porušení článku 87 ods. 1 a 3 písm. c) ES. Podľa Súdu prvého stupňa tieto tvrdenia možno pripojiť k žalobnému dôvodu založenému na porušení procesných práv, ktorý podniky tiež uviedli.

81.      Súdny dvor rozhodol, že Súd prvého stupňa sa týmito úvahami nedopustil nesprávneho právneho posúdenia.

82.      V tejto súvislosti je zaujímavé poukázať na zásadnú úvahu Súdneho dvora uvedenú v bode 59 už citovaného rozsudku Komisia/Kronoply a Kronotex:

„Pokiaľ sa žalobca domáha zrušenia rozhodnutia o nevznesení námietok, v podstate napáda skutočnosť, že [toto rozhodnutie] bolo prijaté bez toho, aby [Komisia] začala konanie vo veci formálneho zisťovania, čím porušila jeho procesné práva. Na to, aby žalobca uspel so svojím návrhom na zrušenie, môže uvádzať akékoľvek žalobné dôvody, ktoré môžu preukázať, že posúdenie informácií a skutočností, ktoré mala Komisia k dispozícii počas fázy predbežného skúmania oznámeného opatrenia, museli vyvolať pochybnosti o jeho zlučiteľnosti so spoločným trhom…“

83.      Zdá sa teda, že v tomto rozsudku Súdny dvor odstránil niektoré ťažkosti vyplývajúce z pôvodnej judikatúry tým, že si zvolil riešenie, ktoré viac rešpektuje základné práva, ktoré jednotlivcom priznáva Charta základných práv Európskej únie.

84.      Ak totiž niekto napáda dôvodnosť posúdenia Komisie prijatého po predbežnom preskúmaní, nevyhnutne tým napáda nezačatie konania vo veci formálneho zisťovania, čím chce dosiahnuť ochranu svojich procesných práv. Cieľom jeho žaloby je dosiahnuť začatie konania vo veci formálneho zisťovania, v rámci ktorého môže predložiť svoje pripomienky, a to je jediným cieľom tejto žaloby, bez ohľadu na uplatnený žalobný dôvod. Ak sa niekto domáha ochrany svojich procesných práv, tiež nevyhnutne napáda posúdenie zlučiteľnosti predmetných opatrení, a najmä existenciu pochybností alebo vážnych ťažkostí posúdenia, ktoré podľa článku 88 ods. 2 ES odôvodňovali začatie konania vo veci formálneho zisťovania.

85.      V kontexte tejto judikatúry je teraz potrebné posúdiť výhrady Rakúskej republiky.

b)      O postavení žalobkýň ako dotknutých osôb

86.      V bodoch 51 až 53 napadnutého rozsudku Súd prvého stupňa skúmal, či sú žalobkyne skutočne aktívne legitimované domáhať sa ochrany svojich procesných práv. V tejto súvislosti Súd prvého stupňa vymedzil príjemcov predmetnej pomoci, pričom vychádzal z konštatovaní Komisie uvedených v odôvodneniach č. 14 a 27 sporného rozhodnutia, ako aj z tvrdení, ktoré žalobkyne uviedli vo svojej žalobe. V tejto súvislosti Súd prvého stupňa poukázal na to, že nositeľmi označení „AMA“ „nie sú… len maloobchodníci,“ ale „patria k nim tiež všetky podniky, ktoré sú súčasťou špecifického výrobného a obchodného reťazca pre označenia ,AMA‘.“

87.      Súd prvého stupňa ďalej skúmal konkurenčné postavenie žalobkýň na tomto trhu. V tejto súvislosti konštatoval, že „žalob[kyne] sú, ako podniky špecializované na porážku a rozrábku zvierat,… v konkurenčnom postavení s bitúnkami a rozrábkarňami, ktoré používajú označenia ,AMA‘ [a ktoré] svoju činnosť vykonávajú… na trhu v rovnakej zemepisnej oblasti, konkrétne v Rakúsku.“ Súd prvého stupňa preto dospel k záveru, že žalobkyne sú aktívne legitimované v rozsahu, v akom sa domáhajú dodržiavania svojich procesných práv, ktoré im vyplývajú z článku 88 ods. 2 ES.

88.      Zastávam názor, že pri tomto posúdení Súd prvého stupňa po právnej stránke nijako nepochybil.

89.      V prvom rade nemožno spochybňovať skutkové posúdenie, z ktorého vychádzal Súd prvého stupňa. Hoci totiž Rakúska republika vytýka Súdu prvého stupňa, že považoval žalobkyne za „podniky v konkurenčnom postavení s bitúnkami a rozrábkarňami,“ netvrdí, že Súd prvého stupňa skreslil dôkazy vyplývajúce zo spisu. Rakúska republika teda žiada Súdny dvor, aby znovu posúdil skutočnosti, ktoré boli predložené v konaní pred Súdom prvého stupňa, čo nepatrí do jeho právomoci v odvolacom konaní.

90.      Podľa ustálenej judikatúry totiž z článku 225 ods. 1 ES a článku 58 prvého odseku Štatútu Súdneho dvora vyplýva, že odvolanie je obmedzené len na právne otázky. Teda len Súd prvého stupňa má právomoc zistiť a posúdiť skutkový stav. Rovnako má ako jediný právomoc posúdiť hodnotu, ktorú treba priznať dôkazom, ktoré mu boli predložené, pokiaľ dôkazy, o ktoré oprel svoje skutkové zistenia, boli riadne získané a pokiaľ boli dodržané všeobecné právne zásady a procesné pravidlá týkajúce sa dôkazného bremena a vykonávania dôkazov. V tomto prípade môže Súdny dvor len preskúmať právne posúdenie tohto skutkového stavu a právne dôsledky, ktoré z neho Súd prvého stupňa vyvodil, ibaže odvolateľ tvrdí, že Súd prvého stupňa skreslil dôkazy, ktoré mu boli predložené. V tomto prípade musí odvolateľ presne označiť dôkazy, ktoré Súd prvého stupňa skreslil, a preukázať pochybenia pri posúdení, ktoré podľa jeho názoru viedli Súd prvého stupňa k tomuto skresleniu.(37)

91.      V prejednávanej veci takéto skutočnosti neboli preukázané.

92.      V nadväznosti na toto konštatovanie je teraz potrebné posúdiť, či žalobkyne, ako podniky špecializované na porážku a rozrábku zvierat, bolo možné oprávnene považovať za „dotknuté osoby“ v zmysle článku 88 ods. 2 ES.

93.      Podľa môjho názoru je to bezpochyby tak. Žalobkyne totiž pôsobia na trhu porážky a rozrábky zvierat v Rakúsku, rovnako ako podniky, ktoré sú príjemcami pomoci. Tovarový trh je teda totožný, rovnako ako geografický trh. Vzhľadom na to, že sú v konkurenčnom vzťahu so spoločnosťami, ktoré majú prospech z oznámených opatrení, teda žalobkyne nepochybne patria medzi „dotknuté osoby“ v zmysle článku 88 ods. 2 ES.(38)

94.      Vzhľadom na vyššie citovanú judikatúru teda toto ich postavenie postačuje na to, aby sa považovali za osoby priamo a osobne dotknuté sporným rozhodnutím.

95.      Súd prvého stupňa teda v bode 55 napadnutého rozsudku správne rozhodol, že žalobkyne sú oprávnené domáhať sa zrušenia sporného rozhodnutia v rozsahu, v akom sa domáhajú ochrany svojich procesných práv.

96.      Vzhľadom na tento záver sa podľa môjho názoru netreba zaoberať námietkami Rakúskej republiky, ktoré smerujú proti bodom 36 až 39 napadnutého rozsudku a týkajú sa priamej dotknutosti žalobkýň. V týchto bodoch Súd prvého stupňa vykonal obvyklé posúdenie priameho záujmu žalobkýň, hoci to nebolo potrebné. Ako som totiž práve uviedol, postavenie žalobkýň ako dotknutých osôb postačovalo na to, aby sa považovali za priamo(39) a osobne dotknuté v zmysle článku 230 štvrtého odseku ES.(40)

97.      Námietky Rakúskej republiky teda považujem za irelevantné. Aj v prípade, ak by boli dôvodné, by totiž nemohli spochybniť záver, ku ktorému Súd prvého stupňa dospel v bode 55 napadnutého rozsudku.

c)      O prípustnosti tretej časti prvého žalobného dôvodu založenej na porušení povinnosti odôvodnenia a druhého žalobného dôvodu založeného na porušení článku 87 ods. 3 písm. c) ES

98.      Pripomínam, že Rakúska republika vytýka Súdu prvého stupňa, že nevyhlásil žalobu za neprípustnú v celom rozsahu a že napriek neexistencii podstatného ovplyvnenia žalobkýň uznal prípustnosť žalobných dôvodov, ktorými žalobkyne napádali dôvodnosť sporného rozhodnutia.

99.      Podľa môjho názoru treba túto námietku vzhľadom na už citovaný rozsudok Komisia/Kronoply a Kronotex zamietnuť.

100. V napadnutom rozsudku totiž Súd prvého stupňa použil rovnaké úvahy, aké sú uvedené v už citovanom rozsudku Kronoply a Kronotex/Komisia. Preskúmal tretiu časť prvého žalobného dôvodu a druhý žalobný dôvod, ktoré uviedli žalobkyne, pričom konštatoval, že tieto tvrdenia môžu nasvedčovať tomu, že došlo k porušeniu ich procesných práv, a vyvolávať pochybnosti o zlučiteľnosti predmetnej pomoci, ktoré odôvodňujú začatie konania podľa článku 88 ods. 2 ES.

101. Podľa môjho názoru je zrejmé, že z posúdenia tretej časti prvého žalobného dôvodu založenej na porušení povinnosti odôvodnenia vyplývajú skutočnosti, ktoré nasvedčujú údajnému porušeniu procesných práv.

102. Z judikatúry vyplýva, že Komisia je povinná uviesť dostatočné dôvody, pre ktoré skutkové a právne okolnosti uvedené v sťažnosti nestačili na preukázanie existencie štátnej pomoci.(41) Tá istá požiadavka odôvodnenia sa musí podľa môjho názoru uplatniť, ak Komisia rozhodne, že oznámené opatrenie predstavuje štátnu pomoc zlučiteľnú so spoločným trhom. Ako uvádza Súd prvého stupňa v bode 63 napadnutého rozsudku, v opačnom prípade dotknuté osoby nemôžu poznať dôvody, ktoré viedli Komisiu k záveru o neexistencii vážnych ťažkostí posúdenia, ktoré odôvodňujú podrobnejšie skúmanie.

103. Pokiaľ ide o prípustnosť druhého žalobného dôvodu založeného na porušení článku 87 ods. 3 písm. c) ES, jeho posúdenie v skutočnosti vedie súd Únie k preskúmaniu tvrdení súvisiacich s obsahom predmetnej pomoci. Toto preskúmanie však považujem za potrebné.

104. Podľa môjho názoru sú totiž žalobkyne oprávnené domáhať sa toho, aby súd Únie preskúmal posúdenie Komisie, podľa ktorého mohla Komisia na základe údajov, ktoré mala k dispozícii k 30. júnu 2004, oprávnene vec odložiť a implicitne rozhodnúť, že neexistujú pochybnosti o zlučiteľnosti predmetnej pomoci.

105. Treba mať na zreteli, že Súdny dvor chcel priznaním tohto prostriedku nápravy sťažovateľovi zabezpečiť, aby procesné práva zaručené článkom 88 ods. 2 ES boli predmetom osobitnej ochrany a mohli byť podkladom pre súdne preskúmanie. Týmto rozšírením prístupu k súdom Únie Súdny dvor tiež posilnil dohľad nad účinným uplatňovaním práva v oblasti štátnej pomoci, keďže umožnil – hoci aj potenciálnemu – konkurentovi príjemcu sporného opatrenia napadnúť posúdenie Komisie, podľa ktorého zlučiteľnosť tohto opatrenia s ustanoveniami Zmluvy nevyvoláva vážne pochybnosti.

106. Preto zastávam názor, že Súd prvého stupňa oprávnene uznal prípustnosť tretej časti prvého žalobného dôvodu založenej na porušení povinnosti odôvodnenia a druhého žalobného dôvodu založeného na porušení článku 87 ods. 3 písm. c) ES.

107. Výhradu Rakúskej republiky založenú na rozpornosti odôvodnenia teda treba zamietnuť.

108. Vzhľadom na tieto skutočnosti zastávam názor, že Súd prvého stupňa správne posúdil prípustnosť žaloby o neplatnosť, ktorú podali žalobkyne proti spornému rozhodnutiu.

109. Preto navrhujem, aby Súdny dvor zamietol prvý odvolací dôvod založený na nesprávnom posúdení prípustnosti žaloby podanej žalobkyňami ako nedôvodný.

B –    O druhom odvolacom dôvode, založenom na nesprávnom posúdení Súdu prvého stupňa, pokiaľ ide o existenciu vážnych ťažkostí posúdenia

1.      Tvrdenia účastníkov konania

110. V rámci druhého odvolacieho dôvodu Rakúska republika, ktorú podporuje Komisia, tvrdí, že Súd prvého stupňa sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď rozhodol, že posúdenie zlučiteľnosti predmetnej pomoci vyvoláva vážne ťažkosti, ktoré odôvodňujú začatie konania vo veci formálneho zisťovania podľa článku 88 ods. 2 ES.

111. Po prvé Rakúska republika vytýka Súdu prvého stupňa, že pri svojom posúdení vychádzal výlučne zo znenia § 21a ods. 1 AMA‑Gesetz 1992, ktorý v bode 1 obmedzuje poskytovanie predmetnej pomoci na tuzemské výrobky. Súd prvého stupňa nevzal do úvahy záväzky Rakúskej republiky týkajúce sa zrušenia tohto obmedzenia. Súd prvého stupňa tiež nevzal do úvahy zmeny znenia smerníc AMA vykonané po 26. septembri 2002 a tiež nevzal do úvahy znenie § 21a ods. 1 bodu 5 AMA‑Gesetz 1992.

112. Po druhé Rakúska republika tvrdí, že zlučiteľnosť predmetnej pomoci sa mala posúdiť výlučne z hľadiska smerníc AMA, keďže tieto smernice upravujú podmienky poskytovania tejto pomoci, zatiaľ čo AMA-Gesetz 1992 stanovuje len všeobecné ciele a podmienky financovania tejto pomoci.

113. Po tretie Rakúska republika tvrdí, že vzhľadom na to, že napadnutý rozsudok neobsahuje právnu analýzu smerníc AMA, trpí nedostatkom odôvodnenia.

114. Komisia dodáva, že Súd prvého stupňa neuviedol jasné kritériá, ktoré by umožnili preukázať existenciu vážnych ťažkostí, pričom tento pojem je podľa jej názoru subjektívny. Okrem toho Súdny dvor v už citovaných rozsudkoch Cook/Komisia a Matra/Komisia nešpecifikoval podmienky, za ktorých sa musí začať konanie vo veci formálneho zisťovania. Komisia napokon uvádza, že sporné rozhodnutie prijala na základe prísľubu rakúskych orgánov, že sa budú uplatňovať len smernice AMA, a nie § 21a AMA-Gesetz 1992.

115. Žalobkyne toto posúdenie spochybňujú.

2.      Moje posúdenie

116. Skôr, než sa budem zaoberať dôvodnosťou námietok, ktoré uviedla Rakúska republika, pripomeniem základné zásady stanovené judikatúrou, ktoré sa týkajú povinností Komisie v konaní o preskúmaní štátnej pomoci, najmä ak Komisia čelí vážnym ťažkostiam posúdenia.

a)      Povinnosti Komisie

117. Komisia má výlučnú právomoc, pokiaľ ide o posúdenie zlučiteľnosti pomoci so Zmluvou. V tejto súvislosti má povinnosť dohliadať na to, aby nebola poskytnutá ani zachovaná nijaká pomoc, ktorá je v rozpore so Zmluvou.(42)

118. Ak teda Komisia dostane sťažnosť, ktorou sa oznamuje údajne protiprávna pomoc, musí najprv túto sťažnosť dôkladne a nestranne posúdiť.(43)

119. Ďalej, ak Komisia rozhodne, že opatrenie oznámené v uvedenej sťažnosti nepredstavuje štátnu pomoc, je povinná dostatočným spôsobom vysvetliť dôvody, pre ktoré skutkové a právne okolnosti uvedené v sťažnosti nepostačovali na preukázanie existencie takejto pomoci.(44)

120. Napokon, ak v závere predbežnej fázy zisťovania Komisia nie je schopná nadobudnúť presvedčenie,(45) že pomoc je zlučiteľná so spoločným trhom, alebo ak sa jej nepodarilo prekonať všetky ťažkosti spojené s posúdením zlučiteľnosti tejto pomoci, je povinná začať konanie vo veci formálneho zisťovania podľa článku 88 ods. 2 ES.(46) Len v rámci tohto posledného uvedeného konania, ktoré má Komisii umožniť získať úplné informácie o všetkých okolnostiach veci, ukladá Zmluva Komisii povinnosť vyzvať dotknuté osoby, aby predložili svoje pripomienky.(47)

121. V tejto súvislosti je právomoc Komisie viazaná.(48) Súd totiž dbá na ochranu práv dotknutých osôb, keďže priznaním diskrečnej právomoci Komisii môžu byť tieto práva dotknuté vzhľadom na to, že je ťažké preukázať zjavne nesprávne posúdenie.

122. V rámci svojho preskúmania zákonnosti súd Únie teda musí skúmať, či vzhľadom na skutkové a právne okolnosti danej veci Komisia mala povinnosť začať konanie podľa článku 88 ods. 2 ES.(49)

123. Pokiaľ ide o pojem vážne ťažkosti posúdenia, tento pojem nevymedzil normotvorca Únie ani súd Únie. Podľa judikatúry však tento pojem musí mať objektívnu povahu a určité kritériá môžu umožniť súdu Únie určiť, či pri posudzovaní pomoci skutočne vznikli takéto ťažkosti.(50) Tento súd musí teda skúmať okolnosti prijatia napadnutého aktu, a najmä obsah diskusií medzi Komisiou a dotknutým členským štátom. Musí tiež skúmať obsah tohto aktu, pričom musí odôvodnenie rozhodnutia uviesť do súvislosti s informáciami, ktoré mala Komisia k dispozícii v čase prijatia rozhodnutia o zlučiteľnosti spornej pomoci. Napokon môže súd Únie zohľadniť dĺžku trvania konania vo veci predbežného zisťovania.

b)      O dôvodnosti záveru Súdu prvého stupňa týkajúceho sa existencie vážnych ťažkostí posúdenia

124. Zastávam názor, že Súd prvého stupňa sa nedopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď rozhodol, že obmedzenie pomoci na tuzemské výrobky stanovené v § 21a ods. 1 bode 1 AMA-Gesetz 1992 vyvoláva pochybnosti o zlučiteľnosti predmetnej pomoci so spoločným trhom, a preto malo viesť k tomu, aby Komisia začala konanie podľa článku 88 ods. 2 ES.

125. Po tom, čo správne poukázal na povinnosti Komisie v rámci konania o preskúmaní štátnej pomoci, sa Súd prvého stupňa v bodoch 75 až 85 napadnutého rozsudku usiloval preskúmať okolnosti prejednávanej veci, ktoré by mohli preukázať existenciu vážnych ťažkostí.

126. V bodoch 75 až 80 napadnutého rozsudku Súd prvého stupňa najprv skúmal posúdenie Komisie uvedené v spornom rozhodnutí. Komisia v podstate na základe smerníc AMA dospela k záveru, že oznámené opatrenia nie sú obmedzené na rakúske výrobky, čo je v súlade s usmerneniami týkajúcimi sa štátnej pomoci určenej na reklamu.

127. V bodoch 81 až 85 napadnutého rozsudku Súd prvého stupňa ďalej skúmal rozpory vyplývajúce zo znenia § 21a AMA-Gesetz 1992. Podľa § 21a ods. 1 bodu 1 AMA‑Gesetz 1992 totiž príspevok určený AMA musí umožniť zabezpečiť „podporu a záruku predaja tuzemských poľnohospodárskych a lesníckych výrobkov[(51)].“

128. Ako uvádza Súd prvého stupňa, Komisia nenapadla znenie tohto ustanovenia, keďže Rakúska republika sa zaviazala vypustiť s účinnosťou od 1. júla 2007 slovo „tuzemských“.

129. Súd prvého stupňa z toho vyvodil záver, že v čase, keď Komisia skúmala zlučiteľnosť predmetnej pomoci, sa teda základné ustanovenia § 21a AMA‑Gesetz 1992 týkali iba tuzemských výrobkov.

130. Napokon na rozdiel od toho, čo tvrdí Rakúska republika, Súd prvého stupňa skúmal ustanovenia § 21a ods. 1 bodu 5 AMA-Gesetz 1992, ako aj zmeny smerníc AMA.

131. Na záver tohto skúmania Súd prvého stupňa konštatoval rozpor medzi znením AMA‑Gesetz 1992, ktorý predstavuje základný predpis, a znením smerníc AMA, z ktorých Komisia vychádzala vo svojom posúdení.

132. Vzhľadom na tieto skutočnosti Súd prvého stupňa dospel k záveru, že obmedzenie pomoci na tuzemské výrobky stanovené v § 21a ods. 1 bode 1 AMA‑Gesetz 1992 vyvoláva vážne ťažkosti týkajúce sa zlučiteľnosti predmetnej pomoci s usmerneniami týkajúcimi sa štátnej pomoci určenej na reklamu.

133. Je zrejmé, že možno ťažko tvrdiť, že rozpor medzi základným predpisom, akým je AMA-Gesetz 1992, a vykonávacími predpismi, akými sú smernice AMA, nevyvoláva ťažkosti týkajúce sa zlučiteľnosti predmetnej pomoci so spoločným trhom. Vzhľadom na to, že sa týkal podstatného prvku posúdenia, konkrétne zahrnutia zahraničných výrobkov do okruhu výrobkov, ktoré môžu využívať označenia „AMA“, tento rozpor jednoznačne vyvolával otázku zlučiteľnosti predmetného režimu pomoci s článkom 28 ES a s usmerneniami týkajúcimi sa štátnej pomoci určenej na reklamu.(52) Článok 28 ES zakazuje všetky množstevné obmedzenia dovozu medzi členskými štátmi. Usmernenia týkajúce sa štátnej pomoci určenej na reklamu stanovujú, že vnútroštátny systém kontroly kvality, ktorý je obmedzený na výrobky určitého (národného, regionálneho alebo miestneho) pôvodu, je v rozpore so Zmluvou.

134. Z obsahu diskusií medzi Komisiou a Rakúskou republikou vyplynula existencia ťažkostí posúdenia,(53) keďže tento členský štát sa zaviazal, že zmení znenie § 21a ods. 1 bodu 1 AMA-Gesetz 1992.

135. Tento prísľub podľa môjho názoru neumožnil vyriešiť ťažkosti, ktoré sa osobitne týkali režimu neoznámenej pomoci, a neoprávňoval Komisiu, aby upustila od začatia konania vo veci formálneho zisťovania.

136. Z judikatúry totiž vyplýva, že Komisia nemôže odmietnuť začať konanie vo veci formálneho zisťovania s poukazom na okolnosti, ktoré nesúvisia s existenciou vážnych ťažkostí. Ako teda pripomenul Súd prvého stupňa v bode 72 napadnutého rozsudku, Komisia nemôže odmietnuť začať konanie podľa článku 88 ods. 2 ES s odvolaním sa na záujem tretích osôb na konaní, hospodárnosť konania alebo administratívne dôvody. Komisia sa podľa môjho názoru nemôže odvolávať ani na prísľub Rakúskej republiky, že zmení § 21a ods. 1 bod 1 AMA-Gesetz 1992. Zlučiteľnosť štátnej pomoci so spoločným trhom sa musí posudzovať objektívne a podľa môjho názoru nemôže závisieť od vyhlásení, prísľubov alebo od toho, ako bude dotknutý členský štát v budúcnosti postupovať. V tomto prípade treba uznať, že v čase, keď Komisia skúmala predmetný režim pomoci a rozhodovala o jeho zlučiteľnosti so spoločným trhom, znenie § 21a ods. 1 bodu 1 AMA-Gesetz 1992 vyvolávalo ťažkosti, ktoré záväzok Rakúskej republiky nemohol odstrániť.

137. Iba v prípade, ak by začala konanie podľa článku 88 ods. 2 ES, by Komisia bola schopná ozrejmiť tieto nejasnosti a určiť, či podľa znenia § 21a ods. 1 bodu 1 AMA‑Gesetz 1992 poskytnutie predmetnej pomoci predstavuje porušenie článkov 28 ES a 87 ES, a teda či je tento režim štátnej pomoci zlučiteľný so spoločným trhom. Začatie tohto konania bolo ešte opodstatnenejšie vzhľadom na povinnosti Komisie týkajúce sa vybavovania sťažností. Poukazujem totiž na to, že Komisia je povinná sťažnosť dôkladne a nestranne posúdiť(54) s cieľom zabezpečiť, aby nebolo možné vykonať nijakú pomoc, ktorá je v rozpore so spoločným trhom.

138. Vzhľadom na tieto skutočnosti sa teda stotožňujem s názorom Súdu prvého stupňa, že obmedzenie pomoci na tuzemské výrobky stanovené v § 21a ods. 1 bode 1 AMA-Gesetz 1992 vyvolávalo vážne ťažkosti týkajúce sa zlučiteľnosti predmetnej pomoci so spoločným trhom, a preto malo viesť k tomu, aby Komisia začala konanie podľa článku 88 ods. 2 ES.

139. Poznamenávam, že tento záver bol odôvodnený aj vzhľadom na dĺžku predbežnej fázy zisťovania, na ktorú žalobkyne tiež poukázali.

140. Poukazujem totiž na to, že sporné rozhodnutie z 30. júna 2004 bolo prijaté na záver predbežnej fázy zisťovania, ktorá sa začala 21. septembra 1999, keď žalobkyne podali svoju sťažnosť, čiže o viac ako štyri roky a deväť mesiacov skôr. Je pravda, že v prípade, o aký ide v prejednávanej veci, keď predmetná pomoc nebola oznámená, Komisia nie je povinná vykonať predbežné preskúmanie týchto opatrení v dvojmesačnej lehote stanovenej judikatúrou.(55) Ak však dotknutá tretia osoba predloží Komisii sťažnosť týkajúcu sa štátnych opatrení, ktoré vôbec neboli oznámené, Komisia má povinnosť túto sťažnosť v rámci predbežnej fázy zisťovania dôkladne a nestranne preskúmať.(56)

141. Podľa môjho názoru však v tomto prípade lehoty prekračujú obvyklý rozsah prvého preskúmania, ktorého cieľom je len umožniť Komisii, aby si vytvorila prvý názor týkajúci sa kvalifikácie posudzovaných opatrení a ich zlučiteľnosti so spoločným trhom.(57)

c)      K dostatočnosti odôvodnenia, pokiaľ ide o existenciu vážnych ťažkostí

142. Pripomínam, že Rakúska republika zastáva názor, že odôvodnenie napadnutého rozsudku je neúplné, keďže Súd prvého stupňa vo svojom posúdení vychádzal iba zo znenia § 21a AMA-Gesetz 1992, bez toho, aby vykonal právnu analýzu smerníc AMA.

143. Toto tvrdenie ma nepresviedča.

144. Na úvod pripomínam, že povinnosť odôvodnenia rozsudkov, ktorá prináleží Súdu prvého stupňa podľa článku 36 a článku 53 prvého odseku Štatútu Súdneho dvora, neukladá Súdu prvého stupňa povinnosť vypracovať také odôvodnenie, ktoré by vyčerpávajúcim spôsobom a jednotlivo rozoberalo všetky tvrdenia účastníkov sporu. Odôvodnenie teda môže byť implicitné, pokiaľ umožní dotknutým osobám oboznámiť sa s dôvodmi prijatého rozhodnutia a Súdnemu dvoru poskytne dostatok informácií, aby mohol vykonať svoje súdne preskúmanie.(58) Pokiaľ ide o žalobu založenú na článku 230 ES, požiadavka odôvodnenia znamená, že Súd prvého stupňa preskúma žalobné dôvody na zrušenie uplatnené žalobcom a uvedie dôvody, ktoré ho viedli k zamietnutiu žalobného dôvodu alebo k zrušeniu napadnutého aktu.

145. V tomto prípade Súd prvého stupňa podľa môjho názoru správne uviedol a vysvetlil dôvody, pre ktoré dospel k záveru, že predmetná pomoc vyvoláva ťažkosti posúdenia. Ako som už uviedol, Súd prvého stupňa vychádzal nielen zo znenia § 21a AMA-Gesetz 1992, ale z viacerých okolností prijatia sporného rozhodnutia, pričom správne a dostatočne preukázal existenciu rozporu vo vnútroštátnej právnej úprave, ktorý by právna analýza smerníc AMA neumožnila vyriešiť. Úvahy Súdu prvého stupňa navyše umožnili Rakúskej republike a Komisii oboznámiť sa s napadnutým rozsudkom a napadnúť ho a podľa môjho názoru umožňujú Súdnemu dvoru vykonať jeho súdne preskúmanie.

146. Za týchto okolností zastávam názor, že voči odôvodneniu Súdu prvého stupňa uvedenému v bodoch 75 až 87 napadnutého rozsudku nemožno mať výhrady.

147. Vzhľadom na všetky tieto skutočnosti navrhujem, aby Súdny dvor zamietol druhý odvolací dôvod založený na nesprávnom posúdení Súdu prvého stupňa, pokiaľ ide o potrebu začať konanie vo veci formálneho zisťovania, ako nedôvodný.

C –    O treťom odvolacom dôvode, založenom na údajnom porušení pravidiel týkajúcich sa dôkazného bremena

1.      Tvrdenia účastníkov konania

148. V rámci svojho tretieho odvolacieho dôvodu Rakúska republika, ktorú podporuje Komisia, poukazuje na to, že podľa judikatúry prináleží žalobkyniam, aby preukázali existenciu vážnych ťažkostí posúdenia. V prejednávanej veci však žalobkyne existenciu takýchto ťažkostí nepreukázali. Na konkrétne vykonávacie opatrenia týkajúce sa režimu pomoci, ktoré uviedli žalobkyne, sa totiž sporné rozhodnutie apriórne nevzťahuje. Okrem toho žalobkyne neboli schopné preukázať, že poskytovanie predmetnej pomoci je obmedzené na tuzemských výrobcov. Naopak Rakúska republika preukázala, že označenia „AMA“ sa udeľujú aj zahraničným výrobcom.

149. Žalobkyne toto posúdenie spochybňujú.

2.      Moje posúdenie

150. Zastávam názor, že tretí odvolací dôvod je neprípustný.

151. Rakúska republika totiž iným spôsobom spochybňuje skutkové posúdenie Súdu prvého stupňa, ako aj hodnotu, ktorú Súd prvého stupňa priznal jednotlivým dôkazom, ktoré mu boli predložené. Pripomínam, že len Súd prvého stupňa má právomoc posúdiť skutkový stav a hodnotu, ktorú treba priznať dôkazom, ktoré mu boli predložené, ibaže odvolateľ namieta skreslenie týchto dôkazov. V tomto prípade Rakúska republika iba kritizuje závery Súdu prvého stupňa bez toho, aby preukázala pochybenia, ktoré viedli Súd prvého stupňa k skresleniu dôkazov. Svojou kritikou sa teda len usiluje dosiahnuť, aby Súdny dvor nahradil posúdenie Súdu prvého stupňa jej verziou skutkového stavu, čo nepatrí do právomoci Súdneho dvora.

152. V každom prípade, ak by Súdny dvor rozhodol, že tento odvolací dôvod je prípustný, zastávam názor, že je nedôvodný.

153. Žalobkyne totiž tým, že v konaní pred Súdom prvého stupňa predložili znenie AMA‑Gesetz 1992, poskytli podľa môjho názoru dostatočne presvedčivý dôkaz o existencii pochybností o zlučiteľnosti predmetnej pomoci so spoločným trhom a umožnili Súdu prvého stupňa, aby prostredníctvom otázok, ktoré položil Komisii, posúdil okolnosti prijatia sporného rozhodnutia.

154. Preto navrhujem, aby Súdny dvor zamietol tretí odvolací dôvod ako neprípustný a v každom prípade nedôvodný.

D –    O štvrtom odvolacom dôvode, založenom na porušení článku 64 Rokovacieho poriadku Súdu prvého stupňa

1.      Tvrdenia účastníkov konania

155. V rámci svojho štvrtého odvolacieho dôvodu Rakúska republika, ktorú podporuje Komisia, tvrdí, že Súd prvého stupňa porušil článok 64 svojho rokovacieho poriadku tým, že neprijal opatrenia na zabezpečenie priebehu konania, ktoré boli potrebné na posúdenie sporu. Rakúska republika osobitne tvrdí, že Súd prvého stupňa mal vyžadovať od žalobkýň, aby poskytli konkrétne informácie, ktoré by preukazovali, že majú postavenie dotknutých osôb. Rakúska republika navyše vytýka Súdu prvého stupňa, že neoveril vplyv znenia § 21a ods. 1 bodu 1 AMA-Gesetz 1992 na podmienky poskytovania predmetnej pomoci.

156. Žalobkyne toto posúdenie spochybňujú.

2.      Moje posúdenie

157. Túto výhradu treba bez ďalšieho zamietnuť, a to z týchto dôvodov.

158. Po prvé z ustálenej judikatúry vyplýva, že Súd prvého stupňa sám rozhoduje o prípadnej potrebe doplniť informácie, ktorými disponuje vo veciach, ktoré sú mu predložené.(59)

159. Po druhé zastávam názor, že Rakúska republika nemôže vzniesť túto námietku, keďže nenavrhla, aby Súd prvého stupňa prijal akékoľvek opatrenie na zabezpečenie priebehu konania.

160. Po tretie z obsahu spisu a najmä z otázok, ktoré Súd prvého stupňa položil účastníkom konania, vyplýva, že skutočnosti, ktoré uviedla Rakúska republika, boli výslovne zohľadnené.

161. Súd prvého stupňa tak vo svojich otázkach, na ktoré mali žalobkyne písomne odpovedať, vyzval žalobkyne, aby „podrobne uviedli, ako sú ich záujmy poskytnutím predmetnej pomoci dotknuté,“ „či sú v priamom konkurenčnom vzťahu s bitúnkami a rozrábkarňami, ktoré sú príjemcami predmetnej pomoci, s uvedením, či pôsobia na tom istom geografickom trhu ako tieto bitúnky a rozrábkarne a v akej forme tieto bitúnky a rozrábkarne prijímajú predmetnú pomoc,“ „dôvody, pre ktoré žalobkyne nie sú príjemcami predmetnej pomoci, ako aj podmienky, ktoré by museli splniť, aby boli jej príjemcami,“ a napokon „či a ako je ich postavenie na trhu podstatne ovplyvnené pomocou, ktorá je predmetom sporného rozhodnutia.“

162. Súd prvého stupňa v tejto súvislosti navyše vyzval Komisiu, aby sa vyjadrila k zneniu § 21a ods. 1 bodu 1 AMA-Gesetz 1992, ako aj k prípadnému obmedzeniu predmetného režimu pomoci na tuzemské výrobky.

163. Vo svojich otázkach, na ktoré mali účastníci konania odpovedať písomne, a na pojednávaní Súd prvého stupňa ďalej vyzval všetkých účastníkov sporu, aby uviedli, či môžu podniky so sídlom na území iného členského štátu využívať predmetný režim pomoci.

164. Treba teda konštatovať, že námietky Rakúskej republiky nie sú dôvodné.

165. Preto navrhujem, aby Súdny dvor zamietol štvrtý odvolací dôvod založený na porušení článku 64 Rokovacieho poriadku Súdu prvého stupňa ako nedôvodný.

166. Vzhľadom na všetky tieto úvahy navrhujem, aby Súdny dvor zamietol odvolanie, ktoré podala Rakúska republika, ako sčasti neprípustné a sčasti nedôvodné.

VI – O vzájomnom odvolaní

167. Z dôvodov, ktoré som uviedol vyššie, sa domnievam, že Komisia podala v rámci svojho vyjadrenia k odvolaniu vzájomné odvolanie.

168. Chápem ho tak, že z neho vyplývajú tri odvolacie dôvody.

169. Prvým odvolacím dôvodom sa Komisia usiluje preukázať, že Súd prvého stupňa nesprávne posúdil prípustnosť žaloby, pričom vychádza z dvoch tvrdení, ktoré neboli uvedené v rámci hlavného odvolania. Druhý odvolací dôvod je založený na tom, že Súd prvého stupňa nerešpektoval rozsah súdneho preskúmania, a tretí odvolací dôvod je založený na porušení povinnosti odôvodnenia.

A –    O prvom odvolacom dôvode, založenom na nesprávnom posúdení Súdu prvého stupňa, pokiaľ ide o prípustnosť žaloby podanej žalobkyňami

170. Prvý odvolací dôvod sa delí na dve časti. Prvá časť je založená na nedostatku priamej dotknutosti žalobkýň a druhá časť je založená na nesprávnom posúdení Súdu prvého stupňa, pokiaľ ide o právo žalobkýň predložiť pripomienky.

1.      O prvej časti prvého odvolacieho dôvodu, založenej na nedostatku priamej dotknutosti žalobkýň

a)      Tvrdenia účastníkov konania

171. Prvou časťou prvého odvolacieho dôvodu Komisia napáda posúdenie Súdu prvého stupňa týkajúce sa prípustnosti žaloby v rozsahu, v akom Súd prvého stupňa v bode 39 napadnutého rozsudku konštatoval, že žalobkyne sú sporným rozhodnutím priamo dotknuté v zmysle článku 230 štvrtého odseku ES.

172. Podľa Komisie sa Súd prvého stupňa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keďže k záveru o existencii takej dotknutosti dospel na základe toho, že žalobkyne boli povinné odvádzať príspevky AMA. Z judikatúry vyplýva, že odvody nepatria do pôsobnosti článku 87 ES, pokiaľ nepredstavujú spôsob financovania štátnej pomoci. V tomto prípade neexistuje nijaký vzťah medzi výškou príspevkov odvádzaných AMA a poskytnutými výhodami. V dôsledku toho tieto príspevky nie sú súčasťou pomoci, a preto neodôvodňujú priamu dotknutosť žalobkýň.

b)      Moje posúdenie

173. Zastávam názor, že toto tvrdenie nie je dôvodné.

174. Zo znenia bodov 36 až 39 napadnutého rozsudku vyplýva, že Súd prvého stupňa nedospel k záveru o existencii priamej dotknutosti žalobkýň na základe toho, že boli povinné odvádzať príspevky AMA. Z pomerme stručných úvah Súdu prvého stupňa podľa môjho názoru nevyplýva nijaká skutočnosť, ktorá by mohla viesť k záveru Komisie.

175. Súd prvého stupňa totiž po tom, čo poukázal na judikatúru týkajúcu sa priamej dotknutosti jednotlivcov, v bodoch 37 až 39 napadnutého rozsudku uviedol toto:

„37      V predmetnej veci zo spisu vyplýva, že v čase prijatia [sporného] rozhodnutia 30. júna 2004 bola dotknutá pomoc už Rakúskou republikou zavedená. V tejto súvislosti žalob[kyne] poukazujú na internetové stránky AMA a jedného maloobchodníka, z ktorých vyplýva, že označenia ,AMA‘ boli udelené už pred vydaním [sporného] rozhodnutia. Žalob[kyne] tiež predložili príkaz na úhradu nedoplatkov, ktorú zaslal AMA Grandits [GmbH] v súvislosti s dlžnými príspevkami za obdobie od mája 2002 do apríla 2003, ktoré sa prinajmenšom čiastočne prekrýva s obdobím uplatnenia opatrení stanovených [sporné] rozhodnutie.

38      Možnosť, že rakúske orgány rozhodli o neposkytnutí predmetnej pomoci, sa preto zdá byť čisto teoretická.

39      Z toho vyplýva, že žalob[kyne] sú v zmysle článku 230 štvrtého odseku ES [sporným] rozhodnutím priamo dotknut[é].“

176. Súd prvého stupňa síce poukazuje na výzvu na úhradu nedoplatkov adresovanú spoločnosti Grandits GmbH, avšak iba s cieľom preukázať, že režim pomoci bol vykonaný pred prijatím sporného rozhodnutia, a nie s cieľom založiť svoje úvahy na tom, že žalobkyne boli povinné odvádzať príspevky na základe § 21c ods. 1 bodu 3 AMA-Gesetz 1992.

177. Preto podľa môjho názoru túto prvú časť založenú na nedostatku priamej dotknutosti žalobkýň nemožno uznať.

178. V každom prípade sa z dôvodov, ktoré som už uviedol v bodoch 96 a 97 týchto návrhov, domnievam, že táto námietka je irelevantná. Totiž aj v prípade, ak by bola dôvodná, podľa môjho názoru by neumožnila spochybniť záver, ku ktorému Súd prvého stupňa dospel v súvislosti so záujmom žalobkýň na konaní.

179. Preto navrhujem, aby Súdny dvor zamietol prvú časť prvého odvolacieho dôvodu ako nedôvodnú a v každom prípade irelevantnú.

2.      O druhej časti prvého odvolacieho dôvodu, založenej na nesprávnom posúdení, pokiaľ ide o právo žalobkýň predložiť pripomienky

a)      Tvrdenia účastníkov konania

180. V rámci druhej časti prvého odvolacieho dôvodu Komisia tvrdí, že Súd prvého stupňa sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keďže v bode 54 napadnutého rozsudku uviedol, že podanie sťažnosti nepostačuje na to, aby boli žalobkyne zbavené práva na dodržiavanie procesných práv, ktoré im priznáva článok 88 ods. 2 ES.

181. Podľa Komisie žalobkyne už mali možnosť uviesť svoje pripomienky predložením svojej sťažnosti z 21. septembra 1999, a preto vyčerpali svoje právo znovu sa vyjadriť. Okrem toho Komisia uvádza, že nemá význam umožniť sťažovateľom, aby po druhý raz predložili pripomienky. Napokon Komisia poznamenáva, že článok 88 ods. 2 ES „nepriznáva nikomu práva“ a „iba ukladá Komisii povinnosť.“

b)      Moje posúdenie

182. Zastávam názor, že tvrdeniami, ktoré uviedla Komisia, sa netreba podrobne zaoberať, keďže ich považujem za nepodložené.

183. V bode 54 napadnutého rozsudku Súd prvého stupňa rozhodol, že „skutočnosť, že žalob[kyne] mohli v tejto veci prostredníctvom podania sťažnosti… predložiť ich tvrdenia už počas predbežného zisťovania podľa článku 88 ods. 3 ES, ich nemôže zbaviť práva na zachovanie procesnej záruky, ktorú im výslovne poskytuje článok 88 ods. 2 ES.“

184. S týmto názorom sa úplne stotožňujem.

185. Tieto úvahy sú v úplnom súlade so znením a štruktúrou ustanovení o konaní o preskúmaní štátnej pomoci a úplne zodpovedajú judikatúre Súdneho dvora.

186. Hoci je nesporné, že nariadenie č. 659/1999 nepriznáva sťažovateľom ako takým osobitné práva, článok 6 ods. 1 a článok 20 ods. 1 a 2 tohto nariadenia výslovne priznávajú dotknutým osobám právo informovať Komisiu o akejkoľvek údajne protiprávnej pomoci, ako aj právo predložiť pripomienky v nadväznosti na rozhodnutie Komisie o začatí konania vo veci formálneho zisťovania. Tým, že im priznal právo predložiť Komisii sťažnosť, ktorou sa oznamuje údajná štátna pomoc, normotvorca Únie teda nemal v úmysle zbaviť dotknuté osoby práva predložiť pripomienky po začatí konania vo veci formálneho zisťovania.

187. Podanie sťažnosti a predloženie pripomienok nie sú porovnateľné.

188. Podanie sťažnosti umožňuje oznámiť Komisii možné porušenie pravidiel týkajúcich sa štátnej pomoci. Túto sťažnosť môže podať každá fyzická alebo právnická osoba, ktoré sa domnieva, že členský štát poskytuje údajne protiprávnu pomoc. Podaním sťažnosti sa začína predbežná fáza zisťovania, počas ktorej si Komisia na základe informácií poskytnutých sťažovateľom vytvorí prvý názor na čiastočnú alebo úplnú zlučiteľnosť predmetného opatrenia.(60) Sťažovateľ musí vo svojej sťažnosti informovať Komisiu o dotknutom členskom štáte, o údajných opatreniach pomoci, ako aj o dôvodoch sťažnosti.(61) Komisia nie je v tomto štádiu konania povinná vypočuť sťažovateľa alebo iné dotknuté osoby v zmysle článku 88 ods. 2 ES.

189. Po dôkladnom a nestrannom preskúmaní sťažnosti(62) môže Komisia prijať štyri druhy rozhodnutí. Môže rozhodnúť o odložení sťažnosti. Podľa článku 4 nariadenia č. 659/1999 môže tiež rozhodnúť, že predmetné opatrenie nepredstavuje pomoc, že predstavuje pomoc zlučiteľnú so spoločným trhom, alebo že vyvoláva pochybnosti o jeho zlučiteľnosti, a preto si vyžaduje začatie konania vo veci formálneho zisťovania.

190. V rámci tohto posledného uvedeného konania majú sťažovatelia právo predložiť pripomienky v súlade s článkom 88 ods. 2 ES a článkom 6 ods. 1 a článkom 20 ods. 1 a 2 nariadenia č. 659/1999. Toto právo majú iba dotknuté osoby, čiže podniky alebo profesijné organizácie, ktoré sú v – hoci aj potenciálnom – konkurenčnom vzťahu s podnikmi, ktoré majú prospech zo sporného opatrenia. Ako som už uviedol, toto právo nie je dotknuté predchádzajúcim podaním sťažnosti. Naopak dodržanie práva predložiť pripomienky podlieha prísnejšiemu súdnemu preskúmaniu, keďže Komisia implicitne odmietne začať konanie vo veci formálneho zisťovania a v dôsledku toho zbaví sťažovateľa takého práva. Jednoznačne to vyplývalo už z judikatúry, ktorú Súdny dvor sformuloval v už citovaných rozsudkoch Cook/Komisia a Matra/Komisia a na ktorú som poukázal vyššie. Ešte jednoznačnejšie to však vyplýva z rozsudkov Athinaïki Techniki/Komisia,(63) v ktorých Súdny dvor rozhodol, že rozhodnutie o odložení sťažnosti predstavuje napadnuteľný akt v rozsahu, v akom toto rozhodnutie tým, že sa ním implicitne odmieta začať konanie vo veci formálneho zisťovania, zbavuje sťažovateľa práva predložiť svoje pripomienky v súlade s článkom 88 ods. 2 ES.

191. Vzhľadom na tieto skutočnosti a vzhľadom na to, že žalobkyne možno považovať za „dotknuté osoby“, Súd prvého stupňa bol oprávnený dospieť k záveru, že podaním sťažnosti žalobkyne nestratili právo predložiť pripomienky v rámci konania vo veci formálneho zisťovania podľa článku 88 ods. 2 ES.

192. Preto navrhujem, aby Súdny dvor nevyhovel druhej časti prvého odvolacieho dôvodu založenej na nesprávnom posúdení, pokiaľ ide o právo žalobkýň predložiť pripomienky.

193. Vzhľadom na všetky tieto úvahy zastávam názor, že prvý odvolací dôvod Komisie založený na nesprávnom posúdení Súdu prvého stupňa, pokiaľ ide o prípustnosť žaloby podanej žalobkyňami, nie je dôvodný.

B –    O druhom odvolacom dôvode, založenom na nerešpektovaní rozsahu súdneho preskúmania Súdom prvého stupňa

194. V rámci svojho druhého odvolacieho dôvodu Komisia vytýka Súdu prvého stupňa, že prekročil hranice svojho súdneho preskúmania tým, že rozhodol, že posúdenie zlučiteľnosti predmetnej pomoci vyvoláva vážne ťažkosti, ktoré odôvodňujú začatie konania vo veci formálneho zisťovania. Vzhľadom na to, že sporné rozhodnutie si vyžadovalo posúdenie zložitých ekonomických a sociálnych okolností, totiž Komisia mala širokú mieru voľnej úvahy, z ktorej vyplýva obmedzenie rozsahu súdneho preskúmania.

195. Zastávam názor, že túto výhradu treba bez ďalšieho zamietnuť ako nedôvodnú.

196. Z judikatúry vyplýva, že Komisia má širokú mieru voľnej úvahy pri rozhodovaní o existencii štátnej pomoci a pri posudzovaní uplatnenia výnimiek, ktoré sú výslovne stanovené v článku 87 ods. 2 a 3 ES.(64) V týchto prípadoch môže byť totiž potrebné, aby Komisia vykonala zložité posúdenie ekonomickej alebo sociálnej povahy. Preskúmanie Súdu prvého stupňa sa teda musí nevyhnutne obmedziť na overenie dodržania procesných pravidiel a povinnosti odôvodnenia, ako aj vecnej správnosti skutkového stavu, a toho, či nedošlo k zjavne nesprávnemu posúdeniu skutkového stavu a k zneužitiu právomoci.

197. O taký prípad v prejednávanej veci nejde.

198. Súd prvého stupňa nemal posúdiť, či opatrenia, ktoré vykonala Rakúska republika, možno považovať za „štátnu pomoc“, alebo či môžu byť odôvodnené z dôvodu rozvoja určitých hospodárskych činností, ale či Komisia vzhľadom na predbežné zisťovanie, ktoré vykonala, dodržala povinnosti, ktoré jej prináležia v konaní o preskúmaní štátnej pomoci.

199. Z judikatúry vyplýva, že Komisia nemá nijakú mieru voľnej úvahy, pokiaľ ide o rozhodovanie o začatí konania vo veci formálneho zisťovania. Jej právomoc je viazaná. Komisia má teda povinnosť začať konanie podľa článku 88 ods. 3 ES, ak sa jej na záver predbežného zisťovania nepodarilo prekonať všetky ťažkosti súvisiace s posúdením zlučiteľnosti predmetného opatrenia. Túto povinnosť výslovne potvrdzuje článok 4 ods. 4 v spojení s článkom 13 ods. 1 nariadenia č. 659/1999.(65) Začatie konania vo veci formálneho zisťovania teda, prísne vzaté, nezávisí od zložitého posúdenia ekonomickej alebo sociálnej povahy, ale od právnej povinnosti, ktorej dodržanie musí z tohto dôvodu podliehať úplnému súdnemu preskúmaniu.

200. Súd prvého stupňa tým, že konštatoval, že Komisia mala použiť článok 4 ods. 4 uvedeného nariadenia, a preto sporné rozhodnutie zrušil, preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia v medziach právomoci, ktorú mu priznáva článok 230 ES.

201. Vzhľadom na tieto skutočnosti navrhujem, aby Súdny dvor zamietol druhý odvolací dôvod založený na nerešpektovaní rozsahu súdneho preskúmania Súdom prvého stupňa ako nedôvodný.

C –    O treťom odvolacom dôvode, založenom na porušení povinnosti odôvodnenia

202. V rámci svojho tretieho odvolacieho dôvodu Komisia vytýka Súdu prvého stupňa, že sporné rozhodnutie zrušil bez toho, aby predvídal výsledok konania vo veci formálneho zisťovania, v dôsledku čoho napadnutý rozsudok trpí nedostatkom odôvodnenia. Podľa Komisie mal Súd prvého stupňa skúmať, či by posúdenie zlučiteľnosti predmetnej pomoci zo strany Komisie bolo odlišné, ak by sa začalo konanie vo veci formálneho zisťovania. Podľa Komisie bolo zrejmé, že na túto otázku treba odpovedať záporne. Okrem toho Komisia poznamenáva, že začatie konania vo veci formálneho zisťovania spôsobí prieťahy pri vybavovaní veci, ktoré sú nezlučiteľné s povinnosťami náležitej starostlivosti stanovenými v rozsudku z 11. decembra 1973, Lorenz.(66)

203. Navrhujem tieto tvrdenia bez ďalšieho zamietnuť.

204. Nie je totiž prípustné tvrdiť, že výsledok konania o tejto žalobe by mohol závisieť od akéhokoľvek predvídania alebo extrapolácie konania vo veci formálneho zisťovania zo strany Súdu prvého stupňa, a už vôbec nemožno tvrdiť, že by to mohlo mať za následok nedostatok odôvodnenia napadnutého rozsudku.

205. Takéto tvrdenie odporuje zásadám, ktorými sa spravuje konanie o preskúmaní štátnej pomoci. V prvom rade pripomínam, že posúdenie pomoci musí byť založené na objektívnych skutočnostiach, a nie na domnienkach.(67) Toto posúdenie navyše nemôže závisieť od posúdenia vykonaného na úrovni predbežného konania, založeného na informáciách dostupných v tomto štádiu.(68) Ďalej pripomínam, že zlučiteľnosť predmetnej pomoci so spoločným trhom nemá posudzovať Súd prvého stupňa v rámci svojho preskúmania zákonnosti, ale Komisia v rámci svojej výlučnej právomoci, ktorú jej priznáva Zmluva. Okrem toho pripomínam, že Komisia nie je oprávnená, ale povinná(69) začať konanie vo veci formálneho zisťovania, ak sa nachádza v takej situácii, o akú ide v prejednávanej veci.

206. Napokon považujem za potrebné zdôrazniť, že ak je Komisia skutočne povinná sťažnosť dôkladne preskúmať, za okolností, o aké ide v prejednávanej veci, bola na základe tejto povinnosti osobitne povinná začať konanie vo veci formálneho zisťovania.

207. Vzhľadom na tieto skutočnosti zastávam názor, že tretí odvolací dôvod je nedôvodný.

208. Vzhľadom na všetky tieto úvahy navrhujem, aby Súdny dvor zamietol odvolanie, ktoré podala Komisia, ako nedôvodné.

VII – O trovách

209. Podľa článku 69 ods. 2 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora, ktorý sa na základe článku 118 tohto rokovacieho poriadku vzťahuje na odvolacie konanie, účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté.

210. Vzhľadom na to, že Rakúska republika a Komisia v prejednávanej veci nemali so svojimi odvolacími dôvodmi úspech, je potrebné uložiť im povinnosť nahradiť trovy konania.

VIII – Návrh

211. Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy navrhujem, aby Súdny dvor rozhodol takto:

1.      Odvolania sa zamietajú.

2.      Rakúska republika a Európska komisia sú povinné nahradiť trovy konania.

1 – Jazyk prednesu: francúzština.

2 – V tejto súvislosti pozri rozsudok z 24. mája 2011, Komisia/Kronoply a Kronotex, C‑83/09 P, Zb. s. I‑4441, ktorý vydala veľká komora a ku ktorému sa ešte vrátim.

3 – T‑375/04, Zb. s. II‑4155, ďalej len „napadnutý rozsudok“.

4 – Tauernfleisch Vertriebs GmbH, Wech-Kärntner Truthahnverarbeitung GmbH, Wech‑Geflügel GmbH a Johann Zsifkovics. Všetky tieto podniky sú založené podľa rakúskeho práva a špecializujú sa na porážku a rozrábku zvierat.

5 – Ďalej len „sporné rozhodnutie“.

6 – Nariadenie Rady z 22. marca 1999 ustanovujúce podrobné pravidlá na uplatňovanie článku [88] Zmluvy o ES (Ú. v. ES L 83, s. 1; Mim. vyd. 08/001, s. 339).

7 – Táto fáza je tiež upravená článkami 4 a 5 nariadenia č. 659/1999.

8 – Rozsudok zo 17. júla 2008, Athinaïki Techniki/Komisia, C‑521/06 P, Zb. s. I‑5829, bod 33 a citovaná judikatúra.

9 – Táto fáza je tiež upravená článkami 6 a 7 nariadenia č. 659/1999.

10 – Rozsudok z 2. apríla 2009, Bouygues a Bouygues Télécom/Komisia, C‑431/07 P, Zb. s. I‑2665, bod 61 a citovaná judikatúra.

11 – Odôvodnenie č. 2 tohto nariadenia.

12 – 323/82, Zb. s. 3809. Podľa Súdneho dvora sú dotknutými osobami osoby, podniky alebo združenia, ktorých záujmy môžu byť dotknuté poskytnutím pomoci, čiže najmä konkurenčné podniky a profesijné organizácie (bod 16).

13 – Pozri rozsudky z 19. mája 1993, Cook/Komisia, C‑198/91, Zb. s. I‑2487, bod 24; z 15. júna 1993, Matra/Komisia, C‑225/91, Zb. s. I‑3203, bod 18, a z 13. decembra 2005, Komisia/Aktionsgemeinschaft Recht und Eigentum, C‑78/03 P, Zb. s. I‑10737, bod 36.

14 – Ú. v. ES C 252, 2001, s. 5, ďalej len „usmernenia týkajúce sa štátnej pomoci určenej na reklamu“.

15 – Bod 1.

16 – BGBl. 376/1992, ďalej len „AMA-Gesetz 1992“.

17 – Ú. v. ES C 28, 2000, s. 2.

18 – V rámci druhej časti prvého žalobného dôvodu žalobkyne výslovne tvrdili, že Komisia mala začať konanie vo veci formálneho zisťovania na základe článku 4 ods. 4 nariadenia č. 659/1999, keďže existovali pochybnosti o zlučiteľnosti predmetných opatrení so spoločným trhom.

19 – V tejto súvislosti žalobkyne okrem iného tvrdili, že taká záruka kvality, aká je stanovená na používanie označení „AMA“, sa netýka pojmu „rozvoj“ v zmysle tohto ustanovenia.

20 – Rozsudok z 10. júla 2008, Bertelsmann a Sony Corporation of America/Impala, C‑413/06 P, Zb. s. I‑4951, body 184 až 188.

21 – Rozsudok z 11. septembra 2008, C‑75/05 P a C‑80/05 P, Zb. s. I‑6619.

22 – Rozsudok z 22. decembra 2008, C‑487/06 P, Zb. s. I‑10515.

23 – 19/60, 21/60, 2/61 a 3/61, Zb. s. 559, 588.

24 – Rozsudok z 15. júla 1963, 25/62, Zb. s. 197.

25 – Rozsudok z 2. apríla 1998, Komisia/Sytraval a Brink’s France, C‑367/95 P, Zb. s. I‑1719, bod 45.

26 – Rozsudok Komisia/Kronoply a Kronotex, už citovaný, body 47 a 48 a citovaná judikatúra.

27 – Rozsudok Komisia/Aktionsgemeinschaft Recht und Eigentum, už citovaný, bod 34 a citovaná judikatúra.

28 – Pozri rozsudok Nemecko a i./Kronofrance, už citovaný, bod 38 a citovaná judikatúra.

29 – Vo veci, v ktorej bol vydaný už citovaný rozsudok Cook/Komisia, Súdny dvor rozhodol, že William Cook plc bola „dotknutou osobou“ v zmysle článku 88 ods. 2 ES, keďže vyrábala rovnaké zariadenia ako podnik, ktorý bol príjemcom pomoci. Spoločnosť William Cook plc bolo teda z tohto dôvodu potrebné považovať za priamo a osobne dotknutú predmetným rozhodnutím a v dôsledku toho bola táto spoločnosť oprávnená domáhať sa zrušenia tohto rozhodnutia na základe článku 230 štvrtého odseku ES (body 23, 25 a 26). Súdny dvor vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok Matra/Komisia, už citovaný, rovnako rozhodol, že spoločnosti Matra SA bolo možné priznať postavenie dotknutej osoby, keďže jej záujmy „ako hlavného výrobcu viacúčelových vozidiel v Spoločenstve a budúceho konkurenta podniku [prijímajúceho pomoc]“ boli dotknuté poskytnutím spornej pomoci. Súdny dvor preto dospel k záveru, že žaloba o neplatnosť podaná proti rozhodnutiu Komisie je prípustná (body 17, 19 a 20).

30 – Rozsudok Komisia/Aktionsgemeinschaft Recht und Eigentum, už citovaný, bod 37 a citovaná judikatúra.

31 – Tamže.

32 – Kurzívou zvýraznil generálny advokát.

33 – To isté.

34 – V tejto súvislosti pozri návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Jacobs vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok Komisia/Aktionsgemeinschaft Recht und Eigentum, už citovaný; návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Mengozzi vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok British Aggregates/Komisia, už citovaný, a napokon návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Jääskinen vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok Komisia/Kronoply a Kronotex, už citovaný, a vo veci Belgicko/Deutsche Post a i., C‑148/09 P, v ktorej v súčasnosti prebieha konanie pred Súdnym dvorom.

35 – Odkazujem na body 103 až 113 uvedených návrhov.

36 – Rozsudok Súdu prvého stupňa z 10. decembra 2008, T‑388/02.

37 – Rozsudok z 2. septembra 2010, Komisia/Deutsche Post, C‑399/08 P, Zb. s. I‑7831, body 63 a 64 a citovaná judikatúra.

38 – Pozri tiež rozsudok z 18. novembra 2010, NDSHT/Komisia, C‑322/09 P, Zb. s. I‑11911, bod 59 a citovanú judikatúru.

39 – Kurzívou zvýraznil generálny advokát.

40 – Pozri najmä rozsudok Komisia/Kronoply a Kronotex, už citovaný, body 47 a 48 a citovanú judikatúru.

41 – Rozsudok Komisia/Sytraval a Brink’s France, už citovaný, bod 64.

42 – Rozsudky z 15. júla 1964, Costa, 6/64, Zb. s. 1141, 1162, a z 22. júna 2006, Belgicko a Forum 187/Komisia, C‑182/03 a C‑217/03, Zb. s. I‑5479, body 73 a 74.

43 – Rozsudok Komisia/Sytraval a Brink’s France, už citovaný, bod 62.

44 – Tamže, bod 64.

45 – Kurzívou zvýraznil generálny advokát.

46 – Pozri rozsudok Bouygues a Bouygues Télécom/Komisia, už citovaný, bod 61 a citovanú judikatúru.

47 – Rozsudok Athinaïki Techniki/Komisia, už citovaný, bod 35 a citovaná judikatúra.

48 – Rozsudok British Aggregates/Komisia, už citovaný.

49 – Pozri najmä rozsudok z 3. mája 2001, Portugalsko/Komisia, C‑204/97, Zb. s. I‑3175.

50 – Rozsudky Bouygues a Bouygues Télécom/Komisia, už citovaný, bod 63, a Súdu prvého stupňa z 18. septembra 1995, SIDE/Komisia, T‑49/93, Zb. s. II‑2501, bod 60.

51 – Kurzívou zvýraznil generálny advokát.

52 – V tejto súvislosti treba pripomenúť, že zo všeobecnej štruktúry Zmluvy vyplýva, že konanie vymedzené v článku 88 ES nemôže nikdy smerovať k výsledku, ktorý by bol v rozpore s osobitnými ustanoveniami Zmluvy. Vzhľadom na to Komisia nemôže vyhlásiť štátnu pomoc, ktorá je z hľadiska niektorých pravidiel na jej uplatňovanie v rozpore s inými ustanoveniami Zmluvy, za zlučiteľnú so spoločným trhom (rozsudok z 15. apríla 2008, Nuova Agricast, C‑390/06, Zb. s. I‑2577, bod 50 a citovaná judikatúra).

53 – Samotnú skutočnosť, že medzi Komisiou a dotknutým členským štátom sa počas predbežnej fázy skúmania pomoci uskutočnili diskusie a že v rámci nich si Komisia prípadne vyžiadala doplňujúce informácie o opatreniach, ktoré boli predmetom jej preskúmania, v zásade nemožno považovať za dôkaz toho, že Komisia čelila vážnym ťažkostiam posúdenia, ktoré si vyžadovali začatie konania podľa článku 108 ods. 2 ES. Podľa judikatúry však nemožno vylúčiť, že z obsahu diskusií medzi Komisiou a dotknutým členským štátom počas tejto predbežnej fázy konania môže za určitých okolností vyplynúť existencia takýchto ťažkostí (pozri rozsudok Súdu prvého stupňa z 10. mája 2000, SIC/Komisia, T‑46/97, Zb. s. II‑2125, bod 89 a citovanú judikatúru).

54 – Rozsudok Komisia/Sytraval a Brink’s France, už citovaný, bod 62.

55 – Rozsudok SIC/Komisia, už citovaný, bod 102 a citovaná judikatúra.

56 – Tamže, bod 105 a citovaná judikatúra.

57 – Tamže, bod 107 a citovaná judikatúra.

58 – Rozsudok Bouygues a Bouygues Télécom/Komisia, už citovaný, bod 42 a citovaná judikatúra.

59 – Pozri najmä rozsudky z 10. júla 2001, Ismeri Europa/Dvor audítorov, C‑315/99 P, Zb. s. I‑5281, bod 19, a z 30. septembra 2003, Freistaat Sachsen a i./Komisia, C‑57/00 P a C‑61/00 P, Zb. s. I‑9975, bod 47.

60 – Pozri článok 10 ods. 1 a článok 20 ods. 2 prvú vetu nariadenia č. 659/1999.

61 – Formulár na podanie sťažnosti je dostupný na tejto internetovej adrese: http://ec.europa.eu/eu_law/state_aids/state_aids_complaints_sk.htm.

62 – Rozsudok Komisia/Sytraval a Brink’s France, už citovaný, bod 62.

63 – Pozri rozsudky Athinaïki Techniki/Komisia, už citovaný, a zo 16. decembra 2010, Athinaïki Techniki/Komisia, C‑362/09 P, Zb. s. I‑13275.

64 – Pozri najmä už citované rozsudky British Aggregates/Komisia, bod 114 a citovanú judikatúru, a Komisia/Deutsche Post, body 93 až 98.

65 – Rozsudok British Aggregates/Komisia, už citovaný, bod 113 a citovaná judikatúra.

66 – 120/73, Zb. s. 1471.

67 – Rozsudok British Aggregates/Komisia, už citovaný, bod 111 a citovaná judikatúra.

68 – Rozsudok z 9. októbra 2001, Taliansko/Komisia, C‑400/99, Zb. s. I‑7303, bod 58.

69 – Kurzívou zvýraznil generálny advokát.