1

Návrhom podaným do kancelárie Súdneho dvora 14. februára 2013 Talianska republika požiadala o výklad bodov 52, 55 a 68 odôvodnenia, ako aj bodu 2 výroku rozsudku zo 17. novembra 2011, Komisia/Taliansko (C-496/09, Zb. s. I-11483, ďalej len „rozsudok, o ktorého výklad sa žiada“).

2

Talianska republika žiada, aby Súdny dvor vyložil:

3

Rozsudkom, o ktorého výklad sa žiada, Súdny dvor rozhodol a vyhlásil:

4

Po prvé Talianska republika tvrdí, že výklad výrazu „ku dňu vyhlásenia rozsudku“ v tom zmysle, že sa týka stavu k 17. novembru 2011, teda dátumu vyhlásenia rozsudku, o ktorého výklad sa žiada, a nie stavu existujúceho ku dňu skončenia fázy dokazovania počas konania, ju vystavuje neprimeraným následkom, keďže tento výklad sprísňuje penále, ktoré jej bolo uložené. Tento výklad je tiež v rozpore s logikou ukladania penále upraveného v článku 228 ods. 2 ES, keďže podriaďuje výšku penále skutočnosti, na ktorú tento členský štát nemá vplyv, a nespája penále so stavom, ktorý zohľadnil Súdny dvor pri určovaní jeho výšky.

5

Po druhé Talianska republika tvrdí, že výklad výrazu „ktorej vymáhanie sa ešte neuskutočnilo alebo nebolo preukázané na konci dotknutého obdobia“ v tom zmysle, že tento výraz vylučuje, aby Komisia mohla vziať dôkazy poskytnuté týmto členským štátom po uplynutí príslušného polroka do úvahy pri určovaní penále za tento polrok, nielenže nie je nevyhnutný na zaručenie výkonu už citovaného rozsudku Komisia/Taliansko, ale tiež odporuje zásade lojálnej spolupráce, ktorá je v súčasnosti zakotvená v článku 4 ods. 3 ZEÚ.

6

Komisia zastáva názor, že návrh na výklad podaný Talianskou republikou je neprípustný, keďže zmysel a účinky rozsudku, o ktorého výklad sa žiada, nevyvolávajú nijaké pochybnosti, a cieľom uvedeného návrhu je v podstate spochybniť jasný obsah tohto rozsudku, ako aj zmeniť jeho dosah v prospech Talianskej republiky.

7

Článok 158 ods. 1 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora stanovuje, že v súlade s článkom 43 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie, ak existujú pochybnosti o zmysle a účinkoch rozsudku alebo uznesenia, Súdny dvor je príslušný ho vyložiť na návrh jedného z účastníkov konania alebo inštitúcie Únie, pokiaľ na tom preukážu oprávnený záujem.

8

Je potrebné pripomenúť, že podľa judikatúry Súdneho dvora sa návrh na výklad musí na to, aby bol prípustný, týkať výroku predmetného rozsudku v spojení s podstatnými časťami jeho odôvodnenia a smerovať k vyriešeniu nejasnosti alebo nejednoznačnosti, ktorá môže ovplyvniť zmysel a účinky samotného rozsudku v rozsahu, v akom bolo cieľom uvedeného rozsudku vyriešiť konkrétnu vec predloženú Súdnemu dvoru. Návrh na výklad je teda prípustný len vtedy, ak sa týka bodov, ktoré neboli vyriešené predmetným rozsudkom [uznesenie predsedu Súdneho dvora z 20. apríla 2010, Pellegrini/Komisia, C-114/08 P(R)-INT, bod 6, ako aj citovaná judikatúra].

9

Pokiaľ ide o prvý bod prejednávaného návrhu, treba konštatovať, že vo výroku rozsudku, o ktorého výklad sa žiada, je podľa odôvodnenia uvedeného v bodoch 52, 55 a 68 tohto rozsudku výslovne uvedený dátum vyhlásenia uvedeného rozsudku ako referenčný dátum na určenie celej sumy zatiaľ nevymoženej pomoci, ktorá má slúžiť ako základ na výpočet klesajúceho penále, ktoré je tento členský štát povinný zaplatiť.

10

Pokiaľ ide o druhý bod tohto návrhu, je rovnako nesporné, že Komisia môže na základe prísne doslovného výkladu výroku rozsudku, o ktorého výklad sa žiada, vziať pri výpočte percentuálneho podielu pomoci, ktorá sa má na konci určitého polroka považovať za nevymoženú, do úvahy len listinné dôkazy, ktoré jej budú doručené pred skončením predmetného obdobia.

11

V tejto súvislosti stačí uviesť, že obidva body návrhu Talianskej republiky smerujú k spochybneniu následkov takého prísne doslovného výroku rozsudku, o ktorého výklad sa žiada. Takéto spochybnenie pritom nemožno zosúladiť s článkom 43 Štatútu Súdneho dvora a článkom 158 ods. 1 rokovacieho poriadku ani s právnou silou rozhodnutej veci, ktorú majú rozsudky Súdneho dvora.

12

Keďže uvedený návrh nie je založený na nijakej pochybnosti o zmysle a účinkoch rozsudku, o ktorého výklad sa žiada, je potrebné vyhlásiť ho za neprípustný.

13

Podľa článku 138 ods. 1 rokovacieho poriadku účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Keďže Komisia navrhla uložiť Talianskej republike povinnosť nahradiť trovy konania a Talianska republika nemala so svojím návrhom úspech, je opodstatnené uložiť jej povinnosť nahradiť trovy konania.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (tretia komora) nariadil: