1

Svojím odvolaním Sociedad General de Autores y Editores (SGAE) sa domáha zrušenia uznesenia Súdu prvého stupňa Európskych spoločenstiev z 13. januára 2009, SGAE/Komisia (T-456/08, ďalej len „napadnuté uznesenie“), ktorým Súd prvého stupňa zamietol ako zjavne neprípustnú jej žalobu smerujúcu k čiastočnému zrušeniu konečného rozhodnutia Komisie K(2008) 3435 zo týkajúceho sa konania podľa článku 81 Zmluvy o ES a článku 53 Dohody o EHP (vec COMP/C-2/38.698 — CISAC, ďalej len „sporné rozhodnutie“), z dôvodu, že táto žaloba bola podaná po uplynutí lehoty.

2

Odvolateľka je spoločnosťou kolektívnej správy autorských práv so sídlom v Španielsku.

3

Listom z 23. júla 2008 bolo odvolateľke oznámené sporné rozhodnutie ohľadom kartelovej dohody v rámci podmienok správy práv verejného predvádzania hudobných diel a udeľovania zodpovedajúcich licencií prostredníctvom spoločností kolektívnej správy týkajúcich sa uplatňovania obmedzení členstva v dohodách o vzájomnom zastúpení tak, ako je to stanovené vo vzorovej zmluve CISAC (vzorová zmluva Medzinárodnej konfederácie spoločností autorov a skladateľov — Confédération Internationale des Sociétés d’Auteurs et Compositeurs) alebo de facto uplatňovania týchto obmedzení členstva.

4

Odvolateľka podala žalobu proti spornému rozhodnutiu prostredníctvom faxovej správy doručenej do kancelárie Súdu prvého stupňa 6. októbra 2008. Originál žaloby bol podaný do kancelárie Súdu prvého stupňa následne .

5

Po tom, ako 15. októbra 2008 kancelária Súdu prvého stupňa oznámila odvolateľke, že jej žaloba proti spornému rozhodnutiu nebola podaná v lehote stanovenej v článku 230 ES, odvolateľka poukázala v liste z na ospravedlniteľný omyl odôvodňujúci neuplatnenie ustanovení týkajúcich sa lehôt.

6

Odvolateľka najmä uviedla, že lehotu na podanie žaloby počítala od 24. júla 2008, t. j. od nasledujúceho dňa po doručení sporného rozhodnutia, na základe čoho dospela k záveru, že táto lehota uplynie . Navyše, keďže 4. október pripadol na sobotu, odvolateľka sa domnievala, že v súlade s článkom 101 ods. 2 Rokovacieho poriadku Súdu prvého stupňa táto lehota uplynie nasledujúci pracovný deň, t. j. v pondelok .

7

Odvolateľka za týmto účelom vyložila článok 101 ods. 1 písm. a) a b) a článku 101 ods. 2 Rokovacieho poriadku Súdu prvého stupňa tak, že sa vo vzťahu k článku 3 ods. 1 a 2 nariadenia Rady (EHS, EURATOM) č. 1182/71 z 3. júna 1971, ktorým sa stanovujú pravidlá pre lehoty, dátumy a termíny (Ú. v. ES L 124, s. 1; Mim. vyd. 01/001, s. 51), riadila metódou výpočtu lehôt stanovených Komisiou Európskych spoločenstiev v priebehu konania, ktorého výsledkom bolo sporné rozhodnutie. Vzhľadom na to, že obsah oboch týchto ustanovení bol v podstate rovnaký, odvolateľka dospela na základe metódy stanovenej Komisiou k chybnému záveru, že výpočet lehôt sa musí v rámci práva Spoločenstva uskutočňovať vždy rovnakým spôsobom, t. j. pripočítaním ďalšieho dňa, keďže deň doručenia oznámenia sa do výpočtu nezaratáva. Tento omyl mal za následok, že žaloba bola podaná na Súd prvého stupňa po uplynutí lehoty.

8

Navyše odvolateľka sa snažila overiť správnosť svojho výpočtu tým, že sa na účely získania písomného potvrdenia o dátume oznámenia sporného rozhodnutia obrátila na Komisiu. Po tom, čo získala toto písomné potvrdenie, obrátila sa tiež na kanceláriu Súdu prvého stupňa, aby jej potvrdil presnosť výpočtu lehoty, ktorý uskutočnila. Kancelária Súdu prvého stupňa jej oznámila, že na jej žiadosť nie je možné odpovedať.

9

Napadnutým uznesením Súd prvého stupňa zamietol žalobu ako neprípustnú z dôvodu, že nebola podaná v lehote stanovenej na tento účel.

10

Súd prvého stupňa v prvom rade konštatoval podanie žaloby po uplynutí lehoty, pričom upresnil, že podľa článku 230 piateho odseku ES, článku 101 ods. 1 písm. a) a b) a článku 101 ods. 2, ako aj článku 102 ods. 2 Rokovacieho poriadku Súdu prvého stupňa uvedená lehota začala plynúť 24. júla 2008 a uplynula vrátane lehoty zohľadňujúcej vzdialenosť.

11

Po tom, ako Súd prvého stupňa pripomenul judikatúru Spoločenstva ohľadom pojmu „ospravedlniteľný omyl“, odmietol v bodoch 19 až 21 napadnutého uznesenia argumentáciu odvolateľky založenú na existencii takého omylu takto:

12

Svojím odvolaním odvolateľka navrhuje, aby Súdny dvor:

13

Na základe článku 119 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora, ak je odvolanie zjavne neprípustné alebo zjavne nedôvodné, Súdny dvor ho môže odôvodneným uznesením kedykoľvek na základe správy sudcu spravodajcu a po vypočutí generálneho advokáta zamietnuť bez toho, aby bolo potrebné otvárať ústnu časť konania alebo oznámiť podanie žaloby žalovanej.

14

V prejednávanej veci sa Súdny dvor domnieva, že dôkazy postačovali na to, aby prostredníctvom odôvodneného uznesenia bolo odvolanie zamietnuté ako zjavne nedôvodné.

15

Na podporu svojho odvolania odvolateľka uvádza tri dôvody.

16

Odvolateľka vo svojom prvom odvolacom dôvode vytýka Súdu prvého stupňa, že v bode 19 napadnutého uznesenia sa považoval za „dotknutú inštitúciu“ v zmysle judikatúry v oblasti ospravedlniteľného omylu, t. j. za inštitúciu, ktorej konanie malo viesť k predmetnému omylu. Z tejto judikatúry však jednoznačne vyplýva, že dotknutou inštitúciou bude vždy tá inštitúcia, ktorá prijala napadnutý akt, t. j. v tomto prípade Komisia.

17

Odvolateľka vo svojom druhom odvolacom dôvode vytýka Súdu prvého stupňa, že nezohľadnil skutočnosť, že článok 101 ods. 1 Rokovacieho poriadku Súdu prvého stupňa a článok 3 nariadenia č. 1182/71 je potrebné vykladať jednotne. V bode 19 napadnutého uznesenia sa Súd prvého stupňa nesprávne domnieval, že výklad uvedeného článku 3 poskytnutého Komisiou nie je relevantný, a to tým, že posudzoval „výklad iného ustanovenia, ktoré sa nachádza v inom právnom predpise a ktorého znenie je odlišné, pričom tento výklad poskytla iná inštitúcia a uplatní sa v rámci konania pred touto inou inštitúciou“. Podľa odvolateľky sa však výpočet lehôt musí vykonať rovnakým spôsobom, aj keby išlo o uplatnenie nariadenia č. 1182/71 alebo Rokovacieho poriadku Súdu prvého stupňa.

18

Odvolateľka vo svojom treťom odvolacom dôvode vytýka Súdu prvého stupňa porušenie judikatúry v oblasti ospravedlniteľného omylu, a to v rozsahu, v akom Súd prvého stupňa túto judikatúru uplatnil nesprávne a prehnane zužujúco. Podmienky pre založenie existencie ospravedlniteľného omylu však boli v tomto prípade splnené. Na jednej strane išlo o prípad sprevádzaný výnimočnými okolnosťami schopnými v značnom rozsahu uviesť právny subjekt do omylu a na druhej strane odvolateľka preukázala všetku náležitú starostlivosť vyžadovanú od bežne informovanej osoby.

19

Odvolateľkou uvedené tri odvolacie dôvody je potrebné skúmať spoločne tak, že sa týkajú každého odmietnutia prípustnosti predmetného ospravedlniteľného omylu zo strany Súdu prvého stupňa.

20

Je vhodné pripomenúť, že v rámci právnej úpravy Spoločenstva týkajúcej sa lehôt na podanie žalôb sa pojem „ospravedlniteľný omyl“, ktorý umožňuje odchýliť sa od tejto právnej úpravy, vzťahuje len na výnimočné okolnosti, najmä keď príslušná inštitúcia konala pre seba samotnú alebo v rozhodujúcej miere takým spôsobom, že toto konanie mohlo vyvolať akceptovateľný omyl v úsudku osoby podliehajúcej súdnej právomoci a konajúcej v dobrej viere, ktorá preukázala všetku náležitú starostlivosť vyžadovanú od bežne informovaného subjektu (pozri v tomto zmysle najmä rozsudok z 26. novembra 1985, Cockerill-Sambre/Komisia, 42/85, Zb. s. 3749, bod 10, ako aj uznesenia zo , Írsko/Komisia, C-239/97, Zb. s. I-2655, bod 7, a z , Belgicko/Komisia, C-242/07 P, Zb. s. I-9757, bod 16).

21

V tomto prípade však treba konštatovať, že uplatnenie tejto judikatúry Súdom prvého stupňa nie je ani nesprávne a ani prehnane zúžené. Súd prvého stupňa oprávnene dospel k záveru, že ospravedlniteľný omyl nemal byť v tomto prípade priznaný.

22

Iste, ako to odvolateľka správne vo svojom odvolaní zdôraznila, „dotknutá inštitúcia“, na ktorú sa vzťahuje uvedená judikatúra, je inštitúcia, ktorá prijala napadnutý akt, v tomto prípade Komisia.

23

Je však vhodné uviesť, že táto inštitúcia nekonala pre seba samotnú alebo v rozhodujúcej miere takým spôsobom, že toto konanie mohlo vyvolať akceptovateľný omyl v úsudku osoby podliehajúcej súdnej právomoci a konajúcej v dobrej viere, ktorá preukázala všetku náležitú starostlivosť vyžadovanú od bežne informovaného subjektu.

24

Ako Súd prvého stupňa správne konštatoval v bodoch 19 a 20 napadnutého uznesenia, znenie článku 101 ods. 1 písm. a) a b) Rokovacieho poriadku Súdu prvého stupňa je jasné a zrozumiteľné a nepredstavuje žiadne zvláštne výkladové problémy. Na účely uplatnenia tohto ustanovenia nie je preto potrebné, aby bežne informovaný subjekt použil akýkoľvek výklad iného podobného ustanovenia, ktorý poskytla Komisia tak, ako je to v prípade článku 3 nariadenia č. 1182/71.

25

Otázka, či článok 101 Rokovacieho poriadku Súdu prvého stupňa a článok 3 nariadenia č. 1182/71 majú byť vykladané rovnakým spôsobom, je preto irelevantná, pokiaľ ide o stanovenie lehoty na podanie predmetnej žaloby. Z tohto dôvodu je potrebné konštatovať, že Súd prvého stupňa tým, že neskúmal túto otázku, sa omylu nedopustil.

26

V každom prípade bežne informovaný subjekt by nepoužil výklad, ktorý je v rozpore s Rokovacím poriadkom Súdu prvého stupňa a ktorý vyplýva z výkladu iného predpisu, ktorý poskytla Komisia, bez toho, aby si aspoň overil presnosť výpočtu lehôt, ktoré vyplývajú z tohto výkladu.

27

V tomto kontexte odvolateľka nemôže s úspechom tvrdiť, že márnou snahou získať od kancelárie Súdu prvého stupňa potvrdenie o presnosti jej výpočtu preukázala všetku náležitú starostlivosť vyžadovanú od bežne informovaného subjektu. Ako Súd prvého stupňa správne uviedol v bode 21 napadnutého uznesenia, medzi úlohy a právomoci zamestnancov kancelárie Súdu prvého stupňa totiž nepatrí povinnosť vyjadriť sa k výpočtu lehoty na podanie žaloby.

28

Navyše je vhodné domnievať sa, že Súd prvého stupňa sa nedopustil omylu tým, že v bode 19 napadnutého uznesenia napokon konštatoval to, že jeho konanie nevyvolalo v úsudku odvolateľky omyl pri výpočte lehoty na podanie žaloby.

29

Aj keby Súd prvého stupňa nebol považovaný za „dotknutú inštitúciu“ uvedenú v judikatúre, ktorá sa spomína v bode 20 tohto uznesenia, je potrebné uviesť, že ospravedlniteľný omyl môže akokoľvek vyplývať z výnimočných okolností. Ospravedlniteľný omyl tak môže vyplývať z konania samotného súdu, ktoré vyvolalo omyl v úsudku osoby podliehajúcej súdnej právomoci. Súd prvého stupňa sa tým, že stručne preskúmal takú domnienku, nedopustil omylu.

30

Vzhľadom na všetky vyššie uvedené úvahy je potrebné odmietnuť tri odvolacie dôvody uvedené odvolateľkou a z tohto dôvodu zamietnuť odvolanie v plnom rozsahu.

31

Podľa článku 69 ods. 1 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora uplatniteľného na základe článku 118 tohto istého rokovacieho poriadku na konanie o odvolaní Súdny dvor rozhoduje o trovách konania v uznesení, ktorým sa konanie končí.

32

Keďže bolo toto uznesenie prijaté pred oznámením žaloby žalovanej, a teda pred tým, než jej vznikli trovy konania, stačí, aby sa rozhodlo, že odvolateľka znáša svoje vlastné trovy konania.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (ôsma komora) nariadil: